{"guid": "b615cec0-48e8-41e1-9b14-7695666424b4:3e7ba852-767a-4202-acc0-02f2a55ecce1", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1519206482.2", "spisova_znacka": "24CoR/3/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 24CoR/3/2024 z 31. 1. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 31. januára 2025, sp. zn. 24CoR/3/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1519206482.2", "identifikacne_cislo": "1519206482", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Kleinová", "sudca_id": 157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-kleinova-157", "datum_vydania": "2025-01-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256", "nazov": "§ 256 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-256"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-379", "nazov": "§ 379 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-379", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-379"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-380.odsek-1", "nazov": "§ 380 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-380.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-380"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "nazov": "§ 396 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-256", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-379", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-380", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3e7ba852-767a-4202-acc0-02f2a55ecce1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1519206482.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1519206482.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1519206482.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n24CoR/3/2024\n1519206482\n31. 01. 2025\nJUDr. Valéria Kleinová, st.\nECLI:SK:KSBA:2025:1519206482.2\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a\nčlenov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: H. T., nar.\nXX.XX.XXXX, F. XXX zast. Steiner & Associates s.r.o., Plávková 2, Košice IČO: 36 864 081, proti\nžalovanému: M.B.A. Financie s.r.o., Gusevova 1415/6, Bratislava, IČO: 36 754 404, zastúpenému\nM.B.A. LEGAL advokátní kancelář s.r.o., Opletalova 1603/57, Praha, Česká republika, IČO: 04 329 724,\nkonajúca prostredníctvom organizačnej zložky M.B.A. LEGAL advokátní kancelář s.r.o., organizačná\nzložka, Tallerova 4, Bratislava, IČO: 04 329 724, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní\nžalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cr/21/2019-144 zo dňa 23. septembra\n2024 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie mení tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznáva nárok na\nnáhradu trov prvoinštančného konania.\nŽalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 29Cr/21/2019-93 zo dňa 19.05.2022 konanie zastavil a\nžalovanému priznal nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku\n(ďalej len „CSP“). Proti výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca a Krajský súd v Bratislave ako\nodvolací súd uznesením č. k. 24CoR/1/2024-130 zo dňa 28.02.2024 rozhodol tak, že uznesenie súdu\nprvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V\nodôvodnení uviedol, že čo sa týka výnimky z ust. § 256 CSP, túto navrhol žalobca vo svojom podaní,\nktorým vzal žalobu späť a žiadal stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznať s poukazom na\nust. § 257 CSP vzhľadom na charakter konania žalovaného, ktorý namiesto riadneho uplatnenia nároku\nv súdnom konaní si tento uplatnil cestou rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy,\nna základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani jednej zásielky rozhodcovského\nsúdu, o rozhodcovskom konaní ako i o rozhodcovskom rozsudku sa preto dozvedel až výkonom\nexekúcie a musel vynaložiť značné prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom, ako i v tomto\nkonaní (trovy svojho právneho zastúpenia, ktoré by vynaložiť nemusel, ak by žalovaný svoj nárok uplatnil\nzákonným spôsobom na príslušnom súde. Žalobca tak v tomto späťvzatí žaloby ešte pred vydaním\nnapadnutého uznesenia súdu prvej inštancie žiadal nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnej\nzo sporových strán, pričom súd prvej inštancie sa s týmto vôbec nezaoberal pri svojom rozhodovaní o\ntrovách konania a nevysporiadal sa tak so všetkými okolnosťami rozhodujúcimi pre priznanie nároku\nna náhradu trov konania z hľadiska procesného zavinenia, ani s prípadným použitím výnimky podľa §\n257 CSP.\n2. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému proti\nžalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.\n\n3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku\nvydaného Všeobecného rozhodcovským súdom SR pod sp. zn. 1575/OB/060819 zo dňa 19.08.2019 z\ndôvodu, že nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, ďalej, že žaloba, iné podania a ani rozhodcovský\nrozsudok neboli žalobcovi doručené.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe o nedoručení žaloby poukázal na to, že v prílohe tohto podania\npredkladá potvrdenie Všeobecného rozhodcovského súdu SR o úradnom doručovaní žaloby. Z\npotvrdenia Všeobecného rozhodcovského súdu SR vyplýva, že žaloba i rozhodcovský rozsudok boli\nžalobcovi doručované prostredníctvom poštového podniku - Slovenská pošta a.s. podľa § 106 ods.\n1 písm. a/ CSP na adresu jeho trvalého bydliska evidovanú v Registri obyvateľov SR, t. j. F. XXX,\nXXX XX J.. Uvedenú skutočnosť relevantným spôsobom preukazuje podací lístok a doručenka. Z\ndôvodu neprevzatia boli tieto zásielky uložené na pošte po dobu 3 dní a následne boli vrátené\nsúdu z dôvodu neprevzatia v odbernej lehote. Rozhodcovskému súdu bola vrátená žaloba dňa\n13.08.2019 a rozhodcovský rozsudok dňa 02.09.2019. Slovenská pošta a.s. sa pokúšala doručiť\nrozhodcovský rozsudok žalovanému opakovane, dňa 27.08.2019, ale bezúspešne. Žalobca nijakým\nspôsobom nespochybňoval, že by sa v období doručovania žaloby a neskôr aj rozhodcovského\nrozsudku Slovenskou poštou a.s., zdržiaval na inom mieste, než na mieste trvalého pobytu\nuvedeného v Registri obyvateľov SR, nevyprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že\nbol v čase doručovania dlhodobo odcestovaný, dlhodobo hospitalizovaný, teda žiadnym spôsobom\nnespochybňoval relevantnosť adresy trvalého pobytu. Poukázal na § 25 ods. 1 zák. č. 244/2002\nZ.z. o rozhodcovskom konaní a tiež na Komentár k zákonu o rozhodcovskom konaní - Gyárfáš J.,\nNakladateľstvo C. H. Beck, v ktorom sa uvádza k otázke vynaloženého primeraného úsilia nasledovné:\n„Vynaloženie primeraného úsilia bude potrebné hodnotiť s ohľadom na konkrétne okolnosti. V zásade\nmožno od odosielateľa očakávať, že na základe verejne dostupných informácií preverí aktuálne sídlo\nalebo miesto podnikania adresáta. Primeraným úsilím tak môže byť preverenie aktuálneho sídla\nv obchodnom registri alebo inom verejne dostupnom registri a prípadne miesto podnikania podľa\nwebového sídla adresáta. Neprítomnosť príjemcu na mieste doručenia nebráni nastaniu účinkov\ndoručenia. Príjemca by tak mal v prípade neprítomnosti v danom mieste zabezpečiť, aby sa k nemu\ndoručené správy dostali. Nemožno od odosielateľa očakávať, že sa bude pokúšať o zabezpečenie\nprístupu do verejne nedostupných registrov (napr. register obyvateľstva) alebo bude inými nákladnými\nmetódami zisťovať, kam možno adresátovi zásielku doručiť.“ Žalovaný mal za preukázané, že obidve\npísomnosti (žaloba i rozhodcovský rozsudok) boli v zmysle § 111 ods. 3 CSP žalovanému riadne\ndoručené. Dňom vrátenia nedoručenej zásielky na Všeobecný rozhodcovský súd SR, nastala fikcia\ndoručenia. Vzhľadom na to, rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 4.9.2019, povinný nesplnil\npovinnosti uložené rozhodcovským rozsudkom, tento nadobudol dňa 9.9.2019 vykonateľnosť a stal sa\nspôsobilým podkladom pre vedenie exekučného konania - exekučným titulom. K námietke neexistencie\nprávomoci rozhodcovského rozsudku žalovaný uviedol, že právo namietať nedostatok právomoci\nrozhodcovského súdu je prekluzívne. Poukázal na § 41 zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že\nplatná rozhodcovská doložka môže vzniknúť aj pasivitou žalovaného v rozhodcovskom konaní. Navrhol\npreto žalobu zamietnuť.\n5. Žalobca vzal žalobu späť, pričom rozporoval všetky skutočnosti tvrdené žalovaným v jeho vyjadrení a\nodkazoval na obsah žaloby a jej prílohy. Vo vzťahu k napádanému rozhodcovskému rozsudku, ktorého\nprieskum je predmetom tohto konania, uviedol, že bola právoplatným rozhodnutím exekučného súdu\nv Banskej Bystrici pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 z 02. októbra 2020 zastavená exekúcia vedená na\npodklade daného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol,\nže predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitný akt a nevykonateľné rozhodnutie, pretože ho vydal\norgán, ktorý na to nemal právomoc.\nNa základe vyššie uvedeného, z dôvodu existencie právoplatného rozhodnutia o zastavení vedenej\nexekúcie proti žalovanému na podklade touto žalobou napádaného rozhodcovského rozsudku, žalobca\nvzal žalobu späť v celom rozsahu a navrhol konanie zastaviť. Zároveň žiadal, aby súd rozhodol o trovách\nkonania v zmysle ustanovenia § 257 CSP a žiadnej zo sporových strán neprizná nárok na náhradu trov\nkonania, vychádzajúc z charakteru konania žalovaného, kedy namiesto riadneho uplatnenia nároku v\nsúdnom konaní, si tento uplatnil cestou rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy,\nna základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani jednej zásielky rozhodcovského\nsúdu. Žalobca uviedol, že sa o rozhodcovskom konaní ako i o rozhodcovskom rozsudku preto dozvedel\naž výkonom exekúcie a musel vynaložiť značné prostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom\n\nako i tomto konaní (trovy svojho právneho zastúpenia). Tie by vynaložiť nemusel, ak by žalovaný svoj\nnárok uplatnil zákonným spôsobom na príslušnom súde.\n6. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 256 ods. 1, § 257 CSP,\n§ 41, §\n40 ods. 1,4, § 21 ods. 2 prvej vety zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní\n7. S poukazom na názor odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný, skúmal dôvody späťvzatia žaloby a\nzodpovednosť strán na zastavení konania. Konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť podaním zo dňa\n19.04.2022 z dôvodu rozhodnutia exekučného súdu zo dňa 02.10.2020 pod sp.zn. 45Ek/1641/2019,\nktoré exekučné uznesenie žalobca pripojil až v priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa\n01.07.2022, to znamená, že v čase späťvzatia žaloby žalobca nepreukázal dôvod, pre ktorý berie žalobu\nv celom rozsahu späť. Z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1641/2019\nzo dňa 02.10.2020 v podstate vyplýva, že súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d/ Exekučného\nporiadku zastavil. Vzhľadom na tento tohto dôvod späťvzatia žaloby, konštatoval, že žalobca vzal žalobu\nspäť bezdôvodne, keď všeobecný súd pri posudzovaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku\na dôvodnosti tohto nároku nie je viazaný žiadnym rozhodnutím vydaným v exekučnom konaní. Zo\nžiadneho zákona takáto viazanosť pre všeobecný súd nevyplýva a žiadne rozhodnutie exekučného\nsúdu nezakladá prekážku rozhodnutej veci (§ 230 CSP). Exekučný súd pri posúdení exekučného titulu\nvychádza z ustanovení zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o\nzmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Avšak kauzálne príslušný všeobecný\nsúd pri posúdení dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku postupuje podľa zákona č. 244/2002 Z. z.\no rozhodcovskom konaní a v prvej inštancii nie je okrem tohto zákona ničím iným viazaný. Z uvedeného\nteda vyplýva, že žalobca vzal žalobu späť, pričom dôvod, ktorý uviedol nemal a nemá žiaden dopad,\nvplyv ani dosah na posúdenie dôvodnosti žaloby a na rozhodnutie vo veci samej. Preto ako bolo uvedené\nvyššie, žalobca vzal žalobu späť bezdôvodne, a preto podľa súdu prvej inštancie nesie zodpovednosť\nna zastavení konania.\n8. Uviedol, že ako jeden z dôvodov pre použitie § 257 CSP žalobca uviedol, že o rozhodcovskom konaní\nsa dozvedel až výkonom exekúcie. Pri hodnotení tohto dôvodu vychádzal zo spisového materiálu, ako\naj z pripojenej fotokópie rozhodcovského spisu, ktorý žalobca navrhol pripojiť. Z podacieho lístka a\nz nedoručenej zásielky s doručenkou vyplýva, že rozhodcovský súd žalobu doručoval žalobcovi dňa\n07.08.2019, a to na adresu jeho trvalého bydliska F. XXX, XXX XX Š., pričom nedoručená zásielka\nsa vrátila rozhodcovskému súdu s poznámkou zásielka neprevzatá v odbernej lehote dňa 13.08.2019.\nZ ďalšej nedoručenej zásielky s doručenkou vyplýva, že rozhodcovský súd doručoval rozhodcovský\nrozsudok žalobcovi na adresu jeho trvalého bydliska F. XXX, XXX XX Š., pričom neúspešný pokus\no doručenie s výzvou na opakované dourčenie bol dňa 26.08.2019, opakované doručenie bolo dňa\n27.08.2019 a nedoručená zásielka sa vrátila rozhodcovskému súdu s poznámkou zásielka neprevzatá\nv odbernej lehote dňa 02.09.2019.\n9. Vychádzal z ust. § 25 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z., v zmysle ktorého ak sa účastníci rozhodcovského\nkonania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo\ndo sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno\ndoručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na\nzistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho\nsídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou\nalebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti.\n10. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že rozhodcovský súd v súlade s citovaným\nustanovením zákona doručoval žalobu, s prílohami, ako aj rozhodcovský rozsudok na adresu trvalého\npobytu žalobcu. Dôvod, pre ktorý sa žalobca o týchto písomnostiach nedozvedel už v priebehu\nrozhodcovského konania bol ten, že si nepreberal poštu, čo bolo jednoznačne preukázané z jednotlivých\npodacích lístkov, ako aj nedoručených zásielok. Zároveň aj žalovaný poukázal na to, že žalobca\nneuviedol žiaden dôvod, pre ktorý si tieto zásielky nepreberal, napr. odcestovanie, hospitalizácia a\nv čase doručovania sa na adrese trvalého bydliska zdržiaval. Z uvedeného teda podľa súdu prvej\ninštancie vyplýva, že žalobca sa sám obral o možnosť akýmkoľvek spôsobom uplatniť svoje procesné\npráva a splniť si procesné povinnosti v rozhodcovskom konaní. Ak by si preberal poštu, čo mal a\nmohol, dozvedel by sa o rozhodcovskom konaní v čase, kedy rozhodcovské konanie prebiehalo. Preto\nskutočnosť, že žalobca sa reálne dozvedel o rozhodcovskom konaní až počas exekúcie, pričítal na\njeho ťarchu a mal za to, že nie je daný dôvod hodný osobitného zreteľa, ani nejde o výnimočný prípad.\nTvrdenie, že žalovaný namiesto uplatnenia nároku na všeobecnom súde uplatnil na rozhodcovskom\nsúde bez rozhodcovskej zmluvy na základe „aktívneho“ konania žalobcu spočívajúceho v neprevzatí ani\n\njednej zásielky rozhodcovského súdu, nepovažoval za výnimočný prípad, ani dôvod hodný osobitného\nzreteľa. Poukázal na znenie ust. § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého je\noprávnenie žalovanej strany v žalobnej odpovedi namietať právomoc rozhodcovského súdu, a to z\ndvoch dôvodov, z dôvodu neexistencie rozhodcovskej zmluvy a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej\nzmluvy. Ďalej v ustanovení § 40 ods. 1 písm. a/ tohto zákona je opäť dôvodom zrušenia rozhodcovského\nrozsudku neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (bod 1) a neexistencia rozhodcovskej zmluvy (bod 3).\nTeda samotný zákon o rozhodcovskom konaní upravuje a počíta s možnosťou námietky neexistencie\nrozhodcovskej zmluvy, preto tvrdenie žalobcu, že žalovaný namiesto všeobecného súdu uplatnil nárok\nv rozhodcovskom konaní bez rozhodcovskej zmluvy, nie je výnimočným prípadom. Ide totiž priamo\no jeden zo zákonných dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku, či dôvodom námietky právomoci\nv žalobnej odpovedi podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zároveň k právomoci\nrozhodcovského súdu založenej na neuzavretí rozhodcovskej zmluvy na základe „aktívneho konania“\núčastníka rozhodcovského konania, ktorý nevyužije právo namietať právomoc rozhodcovského súdu,\nsúd prvej inštancie uviedol, že už nemôže prejudikovať rozhodnutie vo veci samej. Avšak s poukazom na\n§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní môže všeobecne konštatovať a uviesť pravidlá posúdenia nároku\nna zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak je dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku akýkoľvek\ndôvod uvedený pod písmenom a) ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je nevyhnutým\npredpokladom, aby tento dôvod bol žalovanou stranou namietnutý už v rozhodcovskom konaní v lehote\nna to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu. Teda námietka neexistencie rozhodcovskej zmluvy (§\n40 ods. 1 písm. a) bod 3) - absencia rozhodcovskej zmluvy) musí byť namietnutá najneskôr pri prvom\núkone vo veci samej v žalobnej odpovedi podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade,\nže tento dôvod namietnutý nie je, súd na tento dôvod zrušenia rozhodcovskom rozsudku neprihliada\npodľa § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní a žalobu zamieta. V danej veci nebolo sporné, že\nžalobca vlastným zavinením nenamietol absenciu rozhodcovskej zmluvy, keďže si neprevzal zásielku\nso žalobou doručovanou mu rozhodcovským súdom.\n11. K ďalšiemu dôvodu na použitie § 257 CSP, uvedenému žalobcom, že musel vynaložiť značné\nprostriedky na ochranu svojich práv tak v exekučnom, ako i tomto konaní (trovy svojho právneho\nzastúpenia), ktoré by nemusel vynaložiť, ak by žalovaný svoj nárok uplatnil zákonným spôsobom na\npríslušnom súde, tento dôvod nepovažoval za výnimočný, ani za dôvod hodný osobitného zreteľa.\nUviedol, že žalobca sa jednak nemusel nechať zastúpiť advokátom a jednak právne zastúpenie ako\ntaké je jeho ústavné právo (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Je to pravidlo a nie výnimka, či\nvýnimočná okolnosť. Ak by právne zastúpenie bolo dôvodom použitia § 257 CSP, tak potom v žiadnom\nkonaní by súd nepriznával trovy strane sporu. Súčasne aj v prípade, ak by žalovaný proti žalobcovi\npodal žalobu na všeobecný súd a žalovaný by využil svoje ústavné právo zastúpiť sa advokátom, tak\nby mu trovy konania vznikli. Dodal tiež, že žalobca neuvádza, čo považoval za značené prostriedky na\nochranu svojho práva a použitie týchto prostriedkov vôbec nepreukázal. Naviac z uznesenia Okresného\nsúdu Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 02.10.2020 vyplýva, že žalovanému ako\noprávnenému bola exekučným súdom uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako povinnému trovy\nexekučného konania vo výške 463,48 EUR, teda trovy exekučného konania boli žalobcovi nahradené a\no tejto skutočnosti vedel už v čase, keď vzal žalobu späť a žiadal o uplatnenie § 257 CSP.\nPri posúdení použitia § 257 CSP v tejto veci zohľadnil súd prvej inštancie aj tú skutočnosť, že žaloba bola\npodaná po prekluzívnej lehote, keďže súd je ex offo povinný prihliadať na preklúziu práva. Ustanovenie\n§ 41 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje 60 dňovú lehotu na podanie žaloby. Nebolo sporné, že\nžalobcovi bola žaloba doručená dňa 02.09.2019, fikciou, keďže si rozhodcovský rozsudok neprevzal v\nodbernej lehote. Ďalej 60. deň lehoty na podanie žaloby pripadol na 01.11.2019 piatok (deň pracovného\npokoja), preto posledný deň na podanie žaloby sa posunul na najbližší pracovný deň 4.11.2019\npondelok. Žalobca žalobu podal na súd 19.12.2019, t. j. po uplynutí prekluzívnej lehoty. S poukazom na\nzmeškanie prekluzívnej lehoty by súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu a vôbec by sa nezaoberal\ndôvodnosťou tvrdenia o neuzavretí rozhodcovskej zmluvy. Z uvedeného mal tak za jednoznačné, že sa\nnejedná o výnimočný prípad ani dôvody hodné osobitného zreteľa. K tvrdeným dôvodom použitia § 257\nCSP na záver súd prvej inštancie uviedol, že platí starorímska zásada - právo patrí bdelým (vigilantibus\niura scripta sunt), t. j. pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú\no ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou\nstarostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv,\naby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje\npráva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných\nustanovení vrátane využitia možnosti podania opravných prostriedkov.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu\n\nSR sp. zn. 5 Sžf 65/2011). Teda, ak by si žalobca preberal zásielky, ktoré mu boli rozhodcovským\nsúdom preukázateľne doručované, dozvedel by sa o rozhodcovskom konaní a mohol by uplatniť svoje\nprocesné práva, vrátane práva namietnuť neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, zároveň v prípade, že\nby rozhodcovský súd neprihliadol na námietku právomoci rozhodcovského súdu mohol po prevzatí\nrozhodcovského rozsudku podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku včas, t. j. v 60 dňovej\nlehote.\n12. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené kritéria na použitie §\n257 CSP, ani výnimočnosť prípadu ani dôvody hodné osobitného zreteľa, o nároku na náhradu trov\nkonania prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP) rozhodol podľa zodpovednosti strany\nsporu na zastavení konania podľa § 256 ods. 1 CSP a vzhľadom na uvedené vyššie, keďže žalobca\nbez relevantného dôvodu vo vzťahu k predmetu sporu vzal žalobu späť, zavinil, že konanie sa muselo\nzastaviť a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania na obidvoch inštanciách, s tým, že o výške\ntýchto trov sa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.\n13.\nProti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie podľa ustanovení § 365\nods. 1 písm. h/, § 365 ods. 1 písm. f/ a § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Za pozitívne vyhodnotil, že súd\nprvej inštancie sa po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu v napádanom uznesení už pomerne\npodrobne venoval otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa a aplikácie § 257 CSP k náhrade trov\nkonania v tomto súdnom konaní. Pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia si však prvostupňový súd vzal za\npremisu neúplné skutočnosti (bez zohľadnenia celého obsahu súdneho spisu), čím aj následne dospel\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu. V prvom rade poznamenal, že žalobca v späťvzatí žaloby jasne\nuviedol: „Žalobca zároveň konajúcemu súdu oznamuje, že vo vzťahu k napádanému rozhodcovskému\nrozsudku, ktorého prieskum je predmetom tohto konania, bola právoplatným rozhodnutím exekučného\nsúdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 z 02. októbra 2020 zastavená exekúcia vedená\nna podklade daného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia\nuviedol, že predmetný rozhodcovský rozsudok je nulitný akt a nevykonateľné rozhodnutie, pretože ho\nvydal orgán, ktorý na to nemal právomoc.“ Bol toho názoru, že je úplne irelevantné, že predmetné\nrozhodnutie súdu žalobca v čase späťvzatia nedoložil (doložil ho až v odvolacom konaní). Nestotožnil\nsa s názorom súdu prvej inštancie, že „žalobca nepreukázal dôvod, pre ktorý berie žalobu späť“,\npretože tento dôvod jasne vymedzil v späťvzatí. V čase platnosti CSP prvostupňový súd nemôže\nignorovať vyjadrenie žalobcu a teraz tvrdiť, že ho „nepreukázal“, pretože v súlade s prejednacou zásadou\nsúd musí vychádzať z tvrdenia žalobcu, ak nemá dôvodné pochybnosti o jeho hodnovernosti alebo\nrozporné podklady v spise. Tvrdenie žalobcu dokonca ani len nebolo spochybnené protistranou. Takúto\nargumentáciu súdu prvej inštancie označil za nebezpečnú, lebo tým oslabuje princíp dominus litis a\nv zásade umožňuje súdu v sporovom konaní sa správať inkvizične, čo bolo prekonané prijatím CSP.\nUviedol, že už v žalobe vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žaloby. Podľa staršej judikatúry (napr.\nNS SR 6Cdo/219/2012 a II. ÚS 300/2018) bolo judikované, že podmienkou pre zastavenie exekúcie\nvedenej na podklade rozhodcovského rozsudku bola podaná žaloba na jeho zrušenie. Táto judikatúra\nbola neskôr prekonaná (IV. ÚS 484/2018), avšak v čase podania žaloby v tomto spore (rok 2019) ešte\nneexistovala ustálená prax všeobecných súdov. Práve preto žalobca podal túto žalobu, lebo jeho cieľom\nbolo zastaviť exekúciu na podklade nezákonného (ničotného) rozhodcovského rozsudku buď týmto,\nalebo exekučným konaním, pričom podmienkou exekučného konania bola existencia tohto konania.\nOkrem toho, žalobca žiadal prvoinštančný súd o odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku,\nna podklade ktorého bola vedená exekúcia. Táto žiadosť mala podľa neho opodstatnenie, pretože týmto\nkonaním mohol súd ochrániť žalobcu a dočasne postaviť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a\nzabrániť tak v pokračovaní výkonu exekúcie (napokon, aj exekučný súd najprv žiadosť o zastavenie\nexekúcie zamietol a v sťažnostnom konaní bol žalobca úspešný). Súd prvej inštancie však absolútne\nodignoroval túto žiadosť žalobcu o odklad vykonateľnosti uvedenú v žalobe, a neposkytol mu ani\nrýchlu, ani efektívnu súdnu ochranu. Týmto žalobca reagoval na tvrdenie súdu prvej inštancie, že toto\nkonanie nemá nič spoločné s exekučným konaním. Uviedol, že obe tieto konania boli staršou judikatúrou\npreviazané a podmienené, a rovnako aj prostriedky ochrany pred exekúciou sú upravené nielen v\nExekučnom poriadku, ale aj v CSP (odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku). Argumentácia\nprvoinštančného súdu nereflektuje reálie životnej situácie, ktorá nastala a absentuje v nej zohľadnenie\nširšieho rozmeru prípadu (prepojenie ochrany strany sporu cestou exekučného i sporového konania).\nPreto nemožno tvrdiť, že exekučné konanie nemalo žiaden dopad na dôvodnosť žaloby alebo, že by\nzobral žalobca žalobu späť bezdôvodne. Práve naopak, ak by žalobca nepodal túto žalobu, mohol\njeho žiadosť o zastavenie exekúcie zastaviť exekučný súd z dôvodu, že nepodal žalobu na zrušenie\n\nrozhodcovského rozsudku. Na strane druhej, keď už exekučný súd zastavil exekúciu a deklaroval\nrozhodcovský rozsudok označil ako ničotný akt, nemalo ďalší účel viesť toto súdne konanie.\nV ďalších bodoch (body 16 až 21) súd prvej inštancie v podstate uviedol, že žalobca si sám spôsobil\ntento stav, pretože si nepreberal zásielky na adrese svojho trvalého bydliska. Na túto skutočnosť naviazal\naplikáciu zákona o rozhodcovskom konaní, a síce že žalobca svojou vinou nenamietal v prvom úkone\n(žalobnej odpovedi) neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, lebo si žalobu ani rozhodcovský rozsudok\nneprevzal. Tiež poukázal na fakt, že žaloba bola podaná po prekluzívnej dobe. Hoci súd prvej inštancie\nuviedol, že nechce prejudikovať rozhodnutie vo veci samej, minimálne 2x v odôvodnení tiež jasne\nuviedol, že by žalobu zamietol (jednak pre preklúziu a tiež aj preto, že si mal žalobca preberať zásielky).\nV celom odôvodnení však absentuje zohľadnenie skutočnosti, že v právnom vzťahu uzatvorenom\nmedzi žalobcom a žalovaným (resp. jeho predchodcom) úplne absentovala rozhodcovská doložka.\nStrany sporu sa teda nikdy nedohodli na právomoci rozhodcovského súdu. Práve preto nemohol\nžalobca legitímne očakávať vedenie akéhosi rozhodcovského konania proti nemu, a kde si právomoc\nrozhodcovský súd dovodil iba z „aktívneho konania“ účastníkov, hoci žalobca ani jeden úkon v konaní\n(ani len prevzatie zásielky) neurobil. Žalobca uviedol, že v danom období sa nezdržiaval na adrese\ntrvalého pobytu, avšak ide o jeho rodičovský dom, kde chodieval na víkendy k rodičom. Zo zisteného\nskutkového stavu (ktorý súd prvej inštancie nezohľadnil) ďalej vyplýva, že tak žaloba, ako aj rozsudok\nboli neúspešne doručené žalobcovi na adresu, ponechané v najkratšej možnej úložnej lehote 3 dni na\npošte a vrátené naspäť. Nemohol sa teda\ndozvedieť o uloženej zásielke, keď táto nebola ani len štandardne 18 dní uložená na pošte. Práve\ntieto dve skutočnosti považoval žalobca za kľúčové, pretože na nich je naviazaný aj výklad zákona o\nrozhodcovskom konaní (vrátane jeho výkladu eratione legis) týkajúcu sa momentu plynutia preklúzie\nako aj založenia právomoci rozhodcovského súdu. To, že prvostupňový súd vôbec nezohľadnil tieto\ndve špecifiká prípadu, a iba formálne a všeobecne posudzoval otázku doručovania i založenia\nprávomoci bez týchto faktov, spôsobilo nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý najprv nevzal\ndo úvahy uvádzané skutočnosti, a z ostatného obsahu spisu (doručeniu žalovaného a pod.) tak vyvodil\nnesprávne skutkové závery, na ktoré následne aplikoval nesprávne právne posúdenie. Argumentácia\nsúdu prvej inštancie by možno bola udržateľná za situácie, kedy by mal žalobca dojednanú právomoc\nrozhodcovského rozsudku v zmluve o úvere a dohode o vyplňovacom zmenkovom práve, žalobca si\núčelovo nepreberal zásielky ani v štandardnej úložnej dobe (18 dní, resp. určite nie 3 dni) a nemal\nzáujem o rozhodcovské konanie. Vtedy by mohla byť aj materiálne správna formalistická argumentácia\nsúdu uvedená v bodoch 16 až 20, kde súd aplikoval zákon o rozhodcovskom konaní len vo väzbe\nna doručenky k žalobe a rozhodcovskom rozsudku a lustrácii pobytu žalobcu zo strany žalovaného. Z\nvyššie opísaných súvislostí je však zrejmé, že žalobca nie svojou vinou neprevzal zásielky zo strany\nsúdu (ale pre krátku úložnú lehotu), s akcentom na to, že takéto rozhodcovské konanie proti svojej\nosobe ani nemohol legitímne očakávať. Práve preto nemal ako napadnúť právomoc rozhodcovského\nsúdu, lebo prvýkrát sa o tom, že vôbec nejaké konanie proti nemu prebehlo, dozvedel až zo strany\nsúdneho exekútora doručením upovedomenia o začatí exekučného konania. Tiež je podľa žalobcu v\nrozpore s logickým uvažovaním, ak súd prvej inštancie považuje „aktívne konanie“ účastníka aj za\ntaké, ktorým nepreberie poštu v trojdňovej úložnej lehote (bod 18). Takýto „aktívnym konaním“ si pritom\nprotiprávne založil svoju právomoc rozhodcovský súd. Nie je mu zrejmé, v akom kontexte súd prvej\ninštancie poukazoval na exekučné konanie a trovy advokáta priznané v exekučnom konaní. Práve\nnaopak, existencia trov konania v exekučnom konaní iba potvrdzuje tvrdenie žalobcu, že tento musel\nvynaložiť na obranu svojho práva finančné prostriedky. Ako už uviedol, kvôli judikatúre musel iniciovať\naj toto súdne konanie. Jeho prípad je úplne odlišný od všeobecných tvrdení súdu uvádzaných v bode 19\nuznesenia, nakoľko vo všeobecnosti je právom sporovej strany sa nechať zastúpiť zástupcom. Avšak v\ntomto prípade tieto výdavky musel vynaložiť žalobca nie preto, aby sa bránil v riadnom konaní, ale preto,\nlebo žalovaný nečestným spôsobom si uplatnil svoje právo proti žalobcovi na nepríslušnom orgáne,\nktorého právomoc si tento orgán založil nezákonným spôsobom, a prvýkrát sa žalobca dozvedel o týchto\nskutočnostiach až v čase exekúcie, kedy bol nútený sa brániť súčasne v exekučnom konaní ako aj v\ntomto konaní. Ak by žalovaný riadne žalobcu zažaloval na slovenskom súde, k takémuto excesu by\nnedošlo a žalobca by sa nemusel domáhať obrany v exekučnom konaní a zrušeniu rozhodcovského\nrozsudku v súdnom konaní - ale by sa celá záležitosť vyriešila pred relevantným príslušným súdom\nSlovenskej republiky, kde by sa uplatnila k trovám konania zásada úspechu.\nSúd prvej inštancie mal podľa žalobcu vykladať právne predpisy podľa ich zmyslu a účelu; v opačnom\nprípade môže súd aprobovať situáciu, ktorej zákonodarca mienil zabrániť (obchádzanie zákona). Ak\nsa raz žalobca prvýkrát dozvedel o existencii rozhodcovského rozsudku až z oznámenia o začatí\nexekučného konania, a to preto lebo mu nikdy nebol ani jeden dokument z daného rozhodcovského\n\nkonania doručený a nebola zmluvne ani dohodnutá právomoc rozhodcovského súdu, nie je možné\npočítať lehotu na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku odo dňa „neprevzatia“\npredmetného rozhodcovského rozsudku. Nemožno v prvom rade podľa neho ani len aplikovať zákon\no rozhodcovskom konaní (ak to nebolo zmluvne dojednané), a následne ani nemožno vychádzať zo\nznenia § 41 zákona o rozhodcovskom konaní, lebo práve zo skutkových okolností prípadu je zrejmé,\nže doručenie tak, ako ho hypotéza danej právnej normy predpokladá, nikdy nenastalo, a preto sa ani\nnemohla začať počítať lehota na podanie žaloby skôr, ako od oznámenia o začatí exekučného konania.\nNemal zjednodušovať rozhodovanie a zamietať žalobu formalistickým posúdením preklúzie, keď zo\nskutkových okolností vyplýva, že neboli splnené elementárne podmienky na prejednanie veci pred\nrozhodcovským súdom a aplikáciu zákona o rozhodcovskom konaní, pričom takýto spôsob doručenia\nrozhodne nemohol založiť právomoc rozhodcovského súdu „aktívnym konaním strán“, a teda ani na\ndanú situáciu aplikovať zákon o rozhodcovskom konaní.\nTvrdenie súdu prvej inštancie v bode 21 (ak by si žalobca riadne preberal zásielky, mohol by si\nriadne uplatniť svoje práva), je preto čisto hypotetickým konštatovaním bez opory v dôkazoch, ktoré sú\nobsahom spisu. Prevzatie zásielok včas znemožnil samotný rozhodcovský súd, ktorý uložil extrémne\nkrátku lehotu na prevzatie, nehovoriac už o tom, že odkiaľ si mal „domyslieť“, že žalovaný sa rozhodne\nsi uplatňovať svoje právo na rozhodcovskom súde, hoci v dohodách medzi žalobcom a žalovaným\nnebola dojednaná právomoc rozhodcovského súdu, a tak legitímne očakávať zásielky z takéhoto orgánu.\nMal za to, že v prejednávanom prípade sú naplnené všetky podmienky na to, aby súd vzhľadom na\nvýnimočné a osobitné okolnosti prípadu, a to na strane žalovaného: nekalé správanie žalovaného\nspočívajúce v uplatnení práva na nepríslušnom orgáne, znemožnenie prevzatia pošty titulom extrémne\nkrátkej úložnej lehoty, napriek tomu dovodenie právomoci rozhodcovského orgánu „aktívnym správaním“\nstrán rozhodcovského konania, iniciovanie exekučného konania; a na strane žalobcu: povinnosť sa\nbrániť kvôli konaniu žalovaného (uplatneniu veci na nepríslušnom orgáne) a podľa judikátov najvyšších\nsúdnych autorít tak v exekučnom konaní, ako aj podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku,\nkedy žalobca musel vynaložiť prostriedky na advokáta tak v exekučnom i tomto konaní, na strane\nprvoinštančného súdu: ktorý totálne zlyhal v efektívnosti súdnej ochrany, nepozastavil vykonateľnosť\nrozhodcovského rozhodnutia, vyjadrenie žalovaného k žalobe zaslal žalobcovi až po dvoch rokoch od\njeho doručenia na súd (kedy už dávno bolo exekučné konanie zastavené) a vyjadrenie žalovaného k\nprvému odvolaniu žalobcu dodnes súd žalobcovi nezaslal, a teda aj na základe takéhoto pomalého\na úplne neefektívneho postupu prvostupňového súdu žalobca stratil akúkoľvek dôveru v Mestský\nsúd Bratislava III a v dohľadné rozhodnutie vo veci samej v tomto konaní, a opísaným postupom\nprvostupňového súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Vyššie opísané skutočnosti\na charakter tohto súdneho konania predstavujú podľa žalobcu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre\nktoré súd výnimočne neprizná nárok na náhradu trov konania stranám. Toto súdne konanie vôbec\nnemuselo nastať, ak by žalovaný zažaloval žalobcu na príslušnom súde SR. Je to teda konanie na\nstrane žalovaného, ktorý aj v tomto súdnom konaní svojimi podaniami zaslanými s vedomým zastavenej\nexekúcie, iba bezvýznamné obhajoval nečestné konanie žalovaného a ničotný akt -rozhodcovský\nrozsudok, už exekučným súdom deklarovaný za ničotný v inom konaní. Uvedené tak predstavuje\nnaplnenie ust. § 257 CSP pre procesný postoj žalovaného a tiež opisované skutočnosti vysvetľujú\nokolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nárokov a ktoré teda odôvodňujú postup podľa § 257\nCSP. Taktiež vydanie finálneho rozhodnutia v exekučnom konaní, ktorým bol napadnutý rozhodcovský\nrozsudok deklarovaný za ničotný, predstavuje skutočnosť nie na strane žalobcu, pre ktorú však stratilo\nzmysel pokračovať v tomto konaní. Žalobca teda nezavinil svojím procesným postupom, že v súvisiacom\nexekučnom konaní bol tamojší súd efektívnejší a žalobca sa dostal k spravodlivému rozhodnutiu,\nmajúcemu podstatný vplyv aj na toto konanie, skôr ako v tejto veci stihol rozhodnúť tunajší súd. Z vyššie\nuvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil týmto odvolaním napádané uznesenie a\nstranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za\nvecne správne a navrhol ho potvrdiť. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že v danom prípade je potrebné\npostupovať v zmysle ust. § 257 CSP, majúc za to, že nejde o dôvod hodný osobitného zreteľa. Súhlasil s\nkonštatovaním súdu prvej inštancie, že žalobca sa nemusel nechať zastúpiť advokátom. Poukázal na to,\nže žalobcovi uhradil v exekučnom konaní 45Ek/1641/2019 trovy exekučného konania vo výške 463,48\nEUR a o tejto skutočnosti vedel, keď zobral žalobu späť.\n\n15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§\n379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal uznesenie súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania a dospel\nk záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.\n16. Podľa § 256 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania\nprotistrane. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa\n(§ 257 CSP).\n17. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Súčasťou\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj rozhodovanie o náhrade\ntrov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08, I. ÚS 198/07, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).\n18. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že ak dôjde k zastaveniu\nsporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania\nskúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane\nžalobcu, aj na strane žalovaného.\nZásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá\nzavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri\njeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto\ntrov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje\nvýlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ sporovej strane\nmožno pričítať procesné zavinenie, táto strana je povinná nahradiť druhej strane trovy konania, ktoré\nby inak neboli vznikli. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez\nohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vnikol procesnoprávny vzťah medzi súdom a oboma\nstranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní zastavenie\nkonania, vzniká jej povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Kritérium procesného\nzavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca\nstrana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca\nstrana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie\nžaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu\nzachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda\nani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto\nprípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je\nsprávanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí žaloby, čo zodpovedá aj\nustálenej judikatúre (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 7MCdo 4/2010 zo 14.9.2011). Zavinenie nie je\nmožné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom\npríčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a\ndôsledkom je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 563/01 alebo\nI. ÚS 469/04).\nPodľa platnej právnej úpravy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá spôsobila\nvznik trov svojim zavinením, na náhradu trov konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak má preukázané\ndôvody uvedené v ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak\nexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie\n§ 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady\nzodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).\nUstanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku z\npravidla, podľa ktorého platí, že preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú\nv súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva v civilnom sporovom konaní, v konečnom dôsledku\nnesie jedna zo strán sporu. Uplatnenie tejto výnimky je možné len z dôvodov hodných osobitného\nzreteľa. Použitie predmetného ustanovenia nie je prípustné kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady\nrozhodovania o trovách konania. Má slúžiť len na odstránenie neprimeranej tvrdosti alebo zjavnej\nnespravodlivosti. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitné zreteľa pre nepriznanie náhrady trov\ntreba prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery strán, ich procesný postoj a okolnosti,\nktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Súd pritom prihliada nielen na pomery strany, ktorá sa\ndovoláva nepriznania náhrady trov, ale aj na pomery strany, ktorá bude nepriznaním náhrady trov\ndotknutá.\nPodľa dôvodovej správy k ust. § 257 CSP aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade\ntrov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa\no dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani\nvýnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú\n\n(viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010, 3 MCdo 46/2012), podľa\nktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v\nzmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci\nneexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti\nnahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je\naplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom\nhodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej\nsituácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom\nprocesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov\nprávnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu\nk určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12),\nale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS\n727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov\nmedzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani\nfakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je\nlepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými\nslovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.\nPokiaľ ide o § 257 CSP ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci\nneexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti\nnahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.\nPrincíp procesného výsledku nemožno chápať povrchne formalisticky, lebo nielen petit, ale aj žalobné\ntvrdenie, teda dôvody žaloby, vyjadrujú, čoho sa žalobca domáha a prečo tento dôvod po podaní žaloby\nodpadol a nemožno neprihliadať ani na vyjadrenie žalovaného a doložené dôkazy. Riešenie náhrady\ntrov konania podľa § 256 ods. 1 CSP znamená judikatúrny prístup k jej riešeniu, ktorý by súd mal vždy\nzohľadniť a je jeho prvoradou povinnosťou ustáliť si otázku procesného úspechu sporových strán, resp.\notázku ich procesného zavinenia ohľadom zastavenia konania.\n19. Pri rozhodovaní o trovách konania sa súd prvej inštancie vyššie uvedeným neriadil, keď sa mal\nriadiť len princípom procesného zavinenia zastavenia konania a nie úvahami o tom, ako by bolo vo veci\nsamej rozhodnuté, pokiaľ by žalobca nebol vzal žalobu späť, napr. že by bola žaloba zamietnutá pre\npreklúziu a tiež rozoberaním postupu žalobcu v rozhodcovskom konaní, keď uviedol, že „k právomoci\nrozhodcovského súdu založenej na neuzavretí rozhodcovskej zmluvy na základe „aktívneho konania“\núčastníka rozhodcovského konania, ktorý nevyužije právo namietať právomoc rozhodcovského súdu,\npričom v rozpore s tým sám uviedol, že už nemôže prejudikovať rozhodnutie vo veci samej. Pritom\nnásledne konštatoval, že ak je dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku akýkoľvek dôvod uvedený\npod písmenom a) ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, je nevyhnutým predpokladom, aby\ntento dôvod bol žalovanou stranou namietnutý už v rozhodcovskom konaní v lehote na to ustanovenej,\ninak bez zbytočného odkladu. Teda námietka neexistencie rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm.\na) bod 3) - absencia rozhodcovskej zmluvy) musí byť namietnutá najneskôr pri prvom úkone vo veci\nsamej v žalobnej odpovedi podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade, že tento\ndôvod namietnutý nie je, súd na tento dôvod zrušenia rozhodcovskom rozsudku neprihliada podľa §\n40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní a žalobu zamieta. V danej veci nebolo sporné, že žalobca\nvlastným zavinením nenamietol absenciu rozhodcovskej zmluvy, keďže si neprevzal zásielku so žalobou\ndoručovanou mu rozhodcovským súdom.“ Zmyslom využitia zásady zavinenia v prípade zastavenia\nkonania po späťvzatí žaloby je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu\nnevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez\nohľadu na meritórny výsledok sporu.\n20. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť podaním zo dňa 19.04.2022 z\ndôvodu rozhodnutia exekučného súdu zo dňa 02.10.2020 pod sp. zn. 45Ek/1641/2019, ktoré exekučné\nuznesenie žalobca pripojil až v priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 01.07.2022, čo znamená,\nže v čase späťvzatia žaloby žalobca nepreukázal dôvod, pre ktorý berie žalobu v celom rozsahu späť. Z\nuznesenia Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1641/2019 zo dňa 02.10.2020 v podstate\nvyplýva, že súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku zastavil. Vzhľadom na tento\ntohto dôvod späťvzatia žaloby, konštatoval, že žalobca vzal žalobu späť bezdôvodne, keď všeobecný\nsúd pri posudzovaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a dôvodnosti tohto nároku nie je\nviazaný žiadnym rozhodnutím vydaným v exekučnom konaní.\n\n21.\nKritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo\nvzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a\nskutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.\nŽalobca sa svojou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktorý bol exekučným titulom.\nŽalobu vzal žalobca späť s odôvodnením, vo vzťahu k napádanému rozhodcovskému rozsudku, ktorého\nprieskum je predmetom tohto konania, bola právoplatným rozhodnutím exekučného súdu v Banskej\nBystrici pod sp.zn. 45Ek 1641/2019 z 2.10.2020 zastavená exekúcia vedená na podklade daného\nrozhodcovského rozsudku a že exekučný súd zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetný\nrozhodcovský rozsudok je nulitný akt a nevykonateľné rozhodnutie, pretože ho vydal orgán, ktorý na to\nnemal právomoc. Žalobu vzal žalobca späť z dôvodu existencie právoplatného rozhodnutia o zastavení\nvedenej exekúcie proti žalovanému na podklade touto žalobou napádaného rozhodcovského rozsudku.\nZ objektívneho hľadiska tak procesné zavinenie zastavenia konania nemožno pričítať žalobcovi, keďže\nsa v podstate zastavením exekučného konania, ktorého podkladom bol predmetný rozhodcovský\nrozsudok, ktorého zrušenia sa žalobca v tomto konaní domáhal, dosiahol pre neho žiadaný výsledok, z\nktorého dôvodu vzal žalobu žalobca späť. Zavinenie zastavenia konania nemožno vzhľadom na uvedené\ntaktiež pričítať ani žalovanému, nakoľko sa v danom prípade posudzuje len zavinenia zastavenia konania\na nie skutočnosť, či by bol zavinil začatie rozhodcovského konania rozhodcovským súdom bez jeho\nprávomoci vo veci medzi stranami sporu konať a rozhodcovský rozsudok vydať.\n22. Vzhľadom k tomu, že zavinenie zastavenia konania nemožno z procesného hľadiska, ktoré jediné\nbolo potrebné v danej veci skúmať, pričítať ani žalobcovi ani žalovanému, odvolací súd napadnuté\nuznesenie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na\nnáhradu trov prvoinštančného konania.\n23.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255\nods. 1 CSP a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v plnom rozsahu.\n24.\n\nToto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nToto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy\n(§ 427 ods. 1 CSP)\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nDovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP)\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,\nv akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "29Cr/21/2019", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6bed6cf4-9734-49a1-9d66-6e159fb65dd1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.484.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 484/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 484/2018 z 13. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.484.2018.1"}, {"guid": "ussr:7d6d89fe-51df-4cff-bfaf-5e1061af666d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.300.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 300/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 300/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 75, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.300.2018.2"}, {"guid": "ussr:935696f1-7bce-40b9-88cb-9a48ea12d5bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 272/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 272/08 z 22. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-22", "citacie_n": 358, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:935696f1-7bce-40b9-88cb-9a48ea12d5bb"}, {"guid": "ussr:09113132-82dd-4b02-b75c-78bf61617368", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 198/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 198/07 z 6. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-06", "citacie_n": 54, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:09113132-82dd-4b02-b75c-78bf61617368"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:f93d3b01-7c80-48af-ba90-2e2fcb371976", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 48/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 48/05 z 23. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-23", "citacie_n": 147, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f93d3b01-7c80-48af-ba90-2e2fcb371976"}, {"guid": "305f1990-92ab-41f9-b79f-16e5c7c44334:c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1", "spisova_znacka": "3MCdo/46/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-01-08", "citacie_n": 639, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1"}, {"guid": "da365bb3-a571-4e51-8336-07ba39b27994:00e31582-27ae-406e-b38e-f0516a64f490", "ecli": null, "spisova_znacka": "45Ek/1641/2019", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 45Ek/1641/2019 z 2. 10. 2020", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2020-10-02", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/da365bb3-a571-4e51-8336-07ba39b27994:00e31582-27ae-406e-b38e-f0516a64f490"}], "citovane_v": []}