{"guid": "3ee2a212-8dc0-4418-83cf-374ac70811de:1e8e0ecd-9bb4-40ab-b727-857ff7fcb77c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3", "spisova_znacka": "3Co/80/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/80/2024 z 30. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. januára 2025, sp. zn. 3Co/80/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3", "identifikacne_cislo": "1518204908", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1e8e0ecd-9bb4-40ab-b727-857ff7fcb77c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/80/2024\n1518204908\n30. 01. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov\nMgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: D.. S. H., H.., F.. XX.XX.XXXX,\nQ. T. Š. XX, zast. JELENČÍK A PARTNERI advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 245 042, Tatranská\n49, Bratislava, proti žalovanému: F. I. E. U., I..J.., O.: XX XXX XXX, L. XX, T., W.. Š. &. H. J..S..Z..,\nO.: XX XXX XXX, C. H. O., L. XX, T., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie\nžalovaného proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.10.2021, č. k. 7C/32/2018-251\nv spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 25.06.2024, č. k. B5-7C/32/2018-383, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku II. v časti priznanej\nistiny vo výške 8.000 eur p o t v r d z u j e.\nII. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. v časti priznanej istiny 12.000 eur m e n í tak,\nže žalobu v tejto časti zamieta.\nIII. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť do troch dní od\nnadobudnutia právoplatnosti rozsudku zverejniť pri použití čierneho písma font: faustina, veľkosť písma\n18px po dobu desiatich dní na webovom sídle www.plus7dni.sk<http://www.plus7dni.sk> ako prvý článok\nnasledovné ospravedlnenie: „Ospravedlnenie\nDňa 6. februára 2018 sme zverejnili v internetovej verzii týždenníka Plus 7 dní článok s názvom\n„ROZVOD! S. H. sa pred súdom handrkoval o alimenty“, v ktorom sme uviedli, že pán S. H. „sa pred\nsúdom handrkoval o alimenty“ a že „na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti 10-ročného Q. a 4- ročnú P.“, čím sme neoprávnene zasiahli do práva pána S. H. na ochranu jeho\nobčianskej cti a ľudskej dôstojnosti, pretože tieto naše vyjadrenia sa nezakladali na pravde. Za uvedené\nsa spoločnosť F. I. E. U. I..J.. ako vydavateľ týždenníka Plus 7 dní pánovi S. H. ospravedlňuje.“\nVo výroku II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku\nsumu 20.000 eur a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100\n% (výrok III.).\n2. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 25.06.2024, č. k. B5-7C/32/2018-383 prvoinštančný súd vo zvyšnej\nčasti žalovanej istiny žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko voči tomuto rozsudku nebolo v zákonnej\nlehote podané odvolanie, dňa 13.07.2024 nadobudol právoplatnosť.\n\n3. Rozhodnutie s odkazom na čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 až 3 Ústavy SR, čl. 1 a 7 Charty základných práv\nEÚ (ú. v. 2010/C 83/02), čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(oznámenie č. 209/1992 Zb.), § 11 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil opodstatnenosťou požiadavky na uverejnenie\nospravedlnenia žalovaným a čiastočne za dôvodný uznal aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za\nneoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Úvodom poukázal na to, že vo veci sa jedná o v\nporadí druhé rozhodnutie, keď prvýkrát žalobu v danej veci zamietol rozsudkom zo dňa 22.08.2019,\nč. k. 7C/32/2018-158 majúc za to, že žalobcom napadnutý výrok predstavuje nepravdivé skutkové\ntvrdenie, avšak toto nie je spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu v miere pre poskytnutie\nzadosťučinenia podľa § 13 OZ. Vyslovil názor, že žalovaný vydaním sporného článku realizoval svoje\nprávo na slobodu prejavu spôsobom, ktorý neprekračoval hranice primeranosti zásahu do osobnostných\npráv žalobcu. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že uvedeným článkom realizoval slobodu prejavu\nv súlade s čl. 26 Ústavy SR, a to najmä z toho dôvodu, že v mediálnom prostredí nie je ničím\nnezvyčajným venovať pozornosť problematike rozvodov verejne známych osôb a v tejto súvislosti aj\nrozvodovému konaniu žalobcu, ktorý „kedysi postavil svoju kampaň na rodinných hodnotách“, ako je\nuvedené aj v predmetných článkoch. Poukázal tiež na to, že žalobca v konaní na tomto súde využil\naj svoje právo na opravu v zmysle § 7 ods. 1 tlačového zákona a podal voči žalovanému žalobu o\nuverejnenie opravy uvedených výrokov, ktorej bolo vyhovené, čo vyhodnotil prvoinštančný súd ako\ndostatočné zadosťučinenie a aj vzhľadom k záveru, že napadnutými výrokmi v predmetných článkoch\nnebolo porušené právo na ochranu osobnosti žalobcu v zmysle § 11 OZ, konštatoval, že neboli splnené\npodmienky podľa § 13 OZ na uverejnenie ospravedlnenia a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch.\n4. Krajský súd v Bratislave na základe žalobcom podaného odvolania uznesením zo dňa 31.05.2021,\nč. k. 3Co/33/2020-215 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a\nrozhodnutie. Poukázal na odôvodnenie prvoinštančného súdu, ktorý zistený skutkový stav vyhodnotil\ntak, že predmetný článok uverejnený v týždenníku Plus 7 dní neobsahoval znevažujúce a difamujúce\ntvrdenia o osobe žalobcu a dospel k záveru, že výrokom, že žalobca sa „handrkoval“ či „naťahoval“\no výživné nezasiahol do jeho osobnostných práv, nakoľko nebolo preukázané, že došlo k zníženiu\njeho dôstojnosti, vážnosti, osobnej a profesionálnej cti a postavenia vo vzťahu k rodine, kolegom a\nostatným spoluobčanom. Nepriznanie zadosťučinenia podľa § 13 OZ ale odôvodnil tým, že aj keď\nnapadnuté výroky predstavujú nepravdivé skutkové tvrdenia, v dostatočnej miere nezasahujú do práva\nžalobcu na ochranu jeho osobnosti. Z tohto odôvodnenia nepovažoval odvolací súd za zrejmé, ako\nvlastne prvoinštančný súd vyhodnotil vplyv uvedených výrokov na osobnosť žalobcu. Vo všeobecnosti\npritom platí, že uverejnenie nepravdivého údaja dotýkajúceho sa osobnosti fyzickej osoby zakladá\nspravidla neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a odôvodňuje požiadavku na primerané\nzadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Uviedol, že neoprávneným zásahom je každé nepravdivé tvrdenie\nzasahujúce do práva fyzickej osoby chráneného v zmysle § 11 OZ. Nesúhlasil preto so záverom\nsúdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal nárok na priznanie práva na ochranu jeho osobnosti,\npretože nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do jeho osobnostných práv. V tejto súvislosti\nodvolací súd zdôraznil, že nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá\nsa navonok prejavila vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila jeho\ndôstojnosť v očiach iných. Prvoinštančnému súdu vytkol, že náležite nezohľadnil chránený záujem na\nochrane osobnosti žalobcu, najmä jeho právo na dobré meno v súvislosti so spoločnosťou mimoriadne\ncitlivo posudzovaným vzťahom rodičov k maloletým deťom a to, že zverejnenie informácie o neochote,\nnezáujme či iných dôvodoch, pre ktoré si rodičia neplnia svoje povinnosti k maloletým deťom (osobitne\nvo vzťahu k vyživovacej povinnosti) mohlo zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu v značnej\nmiere. A ak takáto informácia bola nepravdivá, objektívne došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu\nosobnosti a bolo potrebné posúdiť jeho intenzitu a ďalšie okolnosti, za ktorých došlo k uverejneniu\nnapadnutých výrokov v článku žalovaného, čo súd prvej inštancie nevykonal. Správne však identifikoval,\nže v danej veci sa jedná o kolíziu dvoch základných ústavných práv, a to práva na ochranu osobnostných\npráv garantovaných čl. 19 Ústavy SR svedčiacemu žalobcovi a slobody prejavu a práva na informácie\ngarantovaných čl. 26 ods. 1 ústavy SR svedčiacich žalovanému. Obmedzenie práva na slobodu prejavu\nvo všeobecnosti má v slovenskej právnej úprave zákonný podklad v § 11 a nasl. OZ a sleduje legitímny\ncieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp. dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou pre\nposúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie\npráva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra (ESĽP i ÚS SR)\nvyužíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a\n\nAKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (nález ÚSSR zo dňa 18.04.2013, sp. zn. IV.\nÚS 492/2012). Odvolací súd vyjadril názor, že aj riešenie tohto sporu spočíva v určení, ktoré z týchto\ndvoch garantovaných práv má prednosť. Prvoinštančný súd však k posúdeniu proporcionality dotknutých\npráv účastníkov konania nepristúpil dôsledne (aj keď čiastočne pomenoval určité predpoklady testu\nproporcionality týkajúce sa otázky KTO, O KOM) a jeho hodnotenie intenzity zásahu prejavu žalovaného\ndo základného práva žalobcu s ohľadom na jeho účel nebolo dostatočné. Pri rozhodovaní bral do úvahy,\nže žalobcovi bola poskytnutá satisfakcia uverejnením tlačovej opravy, ktorá bola žalovanému uložená\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29.05.2019, sp. zn. 41C/7/2008. Aj keď uverejnením\ntlačovej opravy predmetného článku by do istej miery mohlo dôjsť k zadosťučineniu žalobcu za porušenie\njeho práva na ochranu osobnosti, za podstatné v danom prípade odvolací súd označil to, že takáto\noprava do rozhodnutia o žalobe súdom prvej inštancie uverejnená nebola, a teda ani k takémuto\nčiastočnému zadosťučineniu nedošlo. Pozornosť upriamil aj na to, že tlačová oprava podľa § 7 ods. 1\ntlačového zákona a požadované ospravedlnenie v danej veci sú dva rozdielne právne inštitúty, ktoré\nsíce súvisia s ochranou osobnosti, ale majú rozdielny účel a podmienky ich uplatnenia. Pokiaľ žalovaný\nvo vyjadrení k odvolaniu poukazoval na nález ÚS SR zo dňa 19.04.2017, sp. zn. III. ÚS 104/2017, podľa\nktorého pri priznávaní práva na ochranu osobnosti treba prihliadať na uverejnenie opravy súvisiacej\ns porušením práva na ochranu osobnosti, uvedené odvolací súd nespochybnil, ale v danom prípade\ntieto závery nebolo možné zohľadniť, nakoľko žalovaný doposiaľ žiadnu opravu nepravdivých údajov,\nktoré sú predmetom tohto sporu, nevykonal. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že\nsúd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom závere, že žalobca je povinný\npreukazovať zníženie dôstojnosti, vážnosti, osobnej a profesionálnej cti a dobrého mena vo vzťahu k\nčlenom rodiny, kolegom a ostatným spoluobčanom, nakoľko v prípade ochrany osobnosti oprávnenej\nosoby je podstatné, či zásah do práva na ochranu osobnosti je objektívne spôsobilý takéto zníženie\ndôstojnosti, vážnosti a dobrého mena vyvolať, čo súd prvej inštancie v prejednávanej veci neskúmal a\nv dôsledku toho sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so zásadnou argumentáciou\nžalobcu vo veci. V zrušujúcom uznesení preto súdu prvej inštancie uložil zamerať sa na vyhodnotenie\nkolízie medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti a právom žalovaného na slobodu prejavu, v rámci\nktorého uverejnil v týždenníku Plus 7 dní článok s názvom „ROZVOD! S. H. sa pred súdom handrkoval o\nalimenty“ testom proporcionality, so súčasným zohľadnením všetkých stranami uplatnených argumentov\na riadnym odôvodnením prijatých záverov.\n5. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie vykonal test proporcionality, pri ktorom vychádzal z doposiaľ\nvykonaného dokazovania, nakoľko ďalšie dokazovanie sporové strany po zrušení rozsudku odvolacím\nsúdom nenavrhli. Na základe doterajšieho skutkového stavu veci pri teste proporcionality v užšom\nzmysle slova porovnal závažnosť oboch v kolízii stojacich základných práv tak, že vyhodnotil nasledovné\notázky: 1. kto informáciu zverejnil (KTO), 2. koho sa informácia týka (O KOM), 3. akých záležitostí\nsa informácia týka (ČO), 4. kde došlo k zverejneniu informácie (KDE), 5. kedy došlo k zverejneniu\ninformácie (KEDY), 6. ako došlo k zverejneniu informácie (AKO). Vo vzťahu k otázke 1. konštatoval, že\nžalovaný je v danom prípade „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana\nposkytovaná masmédiám (privilegované postavenie). Poslaním tlače je šíriť informácie a myšlienky o\notázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie\nprijímať. K otázke 2. (O KOM?) poukázal na to, že žalobca v minulosti zastával a uchádzal sa o\nvýznamné verejné funkcie, okrem toho pôsobil ako advokát a vysokoškolský pedagóg, bol poradcom\nÚS SR, zástupcom SR pred SD EÚ, podpredsedom SAK, politicky pôsobil ako poslanec NR SR, v\nroku 2014 založil politickú stranu SIEŤ a bol zvolený za jej predsedu a v roku 2014 sa tiež uchádzal\no jednu z najvýznamnejších verejných funkcií, kedy kandidoval v prezidentských voľbách, kde podľa\nvýsledkov skončil na treťom mieste. Ukončenie politickej kariéry konštatoval k 31.06.2016. V čase\nzverejnenia sporného článku tak podľa prvoinštančného súdu bolo možné žalobcu považovať za osobu\nverejne známu i keď pôsobil ako vysokoškolský profesor. Miera akceptovateľnosti ochrany súkromia v\ndôsledku realizácie slobody prejavu, osobitne pri zverejňovaní informácií súkromného, resp. osobného\ncharakteru, bola preto podstatne nižšia ako u osoby verejného záujmu (napr. uznesenie ÚS SR zo dňa\n03.11.2011, sp. zn. I. ÚS 416/2011). Dodal, že článok sa týkal žalobcu, vytváral obraz o jeho súkromí\na bol podporený aj fotografiami, na ktorých bola zachytená jeho rodina. K otázke č. 3. (ČO?) uviedol,\nže napádaným článkom a skutkovým tvrdením, že pán S. H. „sa pred súdom handrkoval o alimenty“,\na že „na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti- 10- ročného Q. a 4- ročnú P.“ sa\nširoká verejnosť dozvedela o súkromí žalobcu, jeho rozvode a o tom, že žalobca bol zaviazaný na svoje\nmaloleté deti platiť výživné, o ktorého výške sa mal dohadovať. Článok tak oboznámil verejnosť so\nsúkromím žalobcu, ktorého rodina sa rozvodom manželstva rozpadla a o tom, že sa mal „handrkovať“\n\no výživnom na deti a nemal byť „štedrý“. Ironický tón celého článku bol naviac podľa prvoinštančného\nsúdu podčiarknutý aj zverejnenými fotografiami žalobcu a jeho manželky a pod nimi uverejnenými\ntextami. Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede žalobcu, svedkyne P. H. a obsahu zápisnice\nz rozvodového konania súd však zistil, že napádané skutkové tvrdenie, že žalobca „sa pred súdom\nhandrkoval o alimenty“, a že „na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti- 10- ročného\nQ. a 4- ročnú P.“, je nepravdivé. V rozvodovom konaní sa účastníci konania na výživnom na maloleté\ndeti dohodli hneď na prvom pojednávaní, pričom návrh na rozvod manželstva podala manželka žalobcu.\nZverejnením článku s týmto nepravdivým skutkovým tvrdením tak podľa prvoinštančného súdu došlo\nk neoprávnenému zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti. Vo vzťahu k posúdeniu otázky 6.\n(AKO?) zdôraznil potrebu rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi úsudkami, ktorých\npravdivosť nepodlieha dokazovaniu. Žalobcom napádaný výrok klasifikoval ako nepravdivé skutkové\ntvrdenie. Pravdivosť uverejnených skutkových tvrdení nebola podľa súdu v konaní preukázaná, naopak\nbola dokázaná ich nepravdivosť. Takéto zverejnenie nepravdivého opisu skutkového deja spôsobom,\nktorý čitateľovi neumožňoval z opisu deja urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok má za následok, že\ntakýto skutkový dej, ktorý nebol opísaný pravdivo, a teda nie je pravdou, môže mať za následok\nskreslenie hodnotiaceho úsudku na žalobcu aj samotným čitateľom. Vzhľadom na rodinný stav žalobcu,\njeho doterajšie názory na rodinu a jej postavenie v spoločnosti, článok vykresľoval obraz žalobcu\npre verejnosť v nepriaznivom svetle a uverejnenie nepravdivých informácií spolu s fotografiami rodiny\nžalobcu, zameranými na rozpad ich vzťahu, stálo podľa prvoinštančného súdu mimo legitímneho cieľa\ntohto článku a má jednoznačne vo vzťahu k žalobcovi difamujúci charakter. Súkromnoprávna rovina\nčlánku týkajúca sa žalobcu bola spôsobilá zasiahnuť do jeho práva na ochranu jeho cti a dôstojnosti,\nnepravdivosť skutkového tvrdenia vybočila z hraníc na dosiahnutie informačných cieľov verejnosti.\nOtázku č. 4 (KDE?) zodpovedal tak, že dňa 06.02.2018 bol ako prvý v ten deň zverejnený v internetovej\nverzii týždenníka Plus 7 dní článok s názvom „Rozvod!“. Článok bol uverejnený aj v printovej podobe v\nspoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ dňa 08.02.2018 s názvom „Rozvod“ uverejnenom v týždenníku\nPlus 7 dní číslo 6/2018 na stranách 118 a 119, ktorý mal celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad.\nDodal, že žalobca nebol pred uverejnením článku kontaktovaný a vôbec mu nebol daný priestor na\nvyjadrenie. Ako predmet konania identifikoval označené nepravdivé skutkové tvrdenie obsiahnuté v\nčlánku aj s fotografiami, ktoré so žalovaným článkom bezprostredne súviseli a žalovanému článku dodali\núplne inú intenzitu, rozmer a charakter. Podľa názoru prvoinštančného súdu v danom prípade skôr ako\no veci verejného záujmu išlo žalovanému o záujem po senzácii, ba priam o zlý úmysel škandalizovať\nalebo ohovoriť žalobcu. Zo strany žalovaného bolo jednoznačne vykonaným dokazovaním preukázané\nprekročenie prípustného rámca spravodajskej licencie. Vzhľadom na skutočnosť, že autorka článku\nsi žiadne z uvádzaných informácií týkajúcich sa okolností výživného na deti žalobcu neoverila, svoj\ninformačný zdroj nechcela uviesť, napísala predmetné nepravdivé skutkové tvrdenie, že pán S. H. „sa\npred súdom handrkoval o alimenty“, a že „na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti- 10ročného Q. a 4- ročnú P.“, teda žalovaný preukázateľne s bezohľadnou nedbalosťou (reckless disregard)\nna to, či sú tvrdenia pravdivé alebo nepravdivé, zverejnil obsah predmetného článku, čo znamená, že\nkonal „s vysokým stupňom vedomia o možnej nepravde“. V poradí piatu otázku (KEDY?) zodpovedal tak,\nže článok bol uverejnený v čase, keď už politická angažovanosť žalobcu bola ukončená a žalobca pôsobil\nako vysokoškolský pedagóg a advokát. Uvedenie informácií o súkromnom živote žalobcu a nepravdivých\ninformácií o okolnostiach výšky a plnenia výživného v rozvodovom konaní bez relevantného skutkového\nzákladu súd označil za nekorektné a difamujúce.\n6. Po vykonaní testu proporcionality a aplikovaní označených zákonných ustanovení prvoinštančný súd\nuzavrel, že v súvislosti s uverejnením nepravdivého skutkového tvrdenia v napadnutom článku došlo k\nneoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu chráneného ust. § 11 OZ, a to k zásahu\ndo jeho práva na česť a dôstojnosť a práva na jeho súkromie spočítavajúceho v tom, že ako rodičia\nsvojich detí si sami vyriešili otázku výšky výživného, ktorá nie je takou informáciou, ktorú je potrebné\ndostať sa do povedomia širokej verejnosti a naviac nepravdivo. Žalobca sa pritom k článku nemal\nmožnosť vyjadriť. Žalovaný uverejnením nepravdivých skutkových tvrdení v inkriminovanom článku\nprekročil ústavou garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných\npráv žalobcu. Za zistených okolností pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti\nprvoinštančný súd na základe testu proporcionality uprednostnil právo na ochranu osobnosti žalobcu\nako základné osobnostné právo. Dodal, že ochrana intímnej sféry je chránená všeobecne, t. j. o\nporušenie práva na ochranu osobného súkromia ide aj v tých prípadoch, kedy by išlo o pravdivé\ntvrdenia zasahujúce do intímnej sféry fyzickej osoby. Na základe uvedeného vyhovel žalobe v časti\nuverejnenia žalobcom požadovaného ospravedlnenia, keď za preukázaný mal neoprávnený zásah\n\ndo práva na ochranu osobnosti žalobcu zverejnením nepravdivých skutkových tvrdení. K námietkam\nžalovaného o nevykonateľnosti a nezrozumiteľnosti žalobného petitu v tejto časti uviedol, že pokiaľ je\nv uloženej povinnosti povinnosť uverejniť ospravedlnenie ako prvý článok, treba túto časť vykladať ako\npovinnosť v ten deň uverejniť ospravedlnenie ako prvý článok na internetovom portáli www.plus7dni.sk\n<http://www.plus7dni.sk>. Pri posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu prvoinštančný súd vychádzal\nz jeho intenzity, povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých\nhodnôt osobnosti, z trvania a rozsahu ohlasu v spoločnosti, ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý\nspočíval v uverejnení nepravdivých tvrdení o súkromí žalobcu. Konštatoval, že za takéto závažné\nujmy odôvodňujúce finančné zadosťučinenie sú v súdnej praxi považované predovšetkým ujmy, ktoré\nvznikli prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré ako potvrdzujú skúsenosti, majú\nspravidla široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je tak\núčinným vyvažovacím právnym nástrojom v úsilí čeliť nežiaducim neoprávneným zásahom do osobnosti\nfyzických osôb, a to predovšetkým zásahom sledujúcim škandalizačné, osočujúce a ohováračské ciele,\nresp. cieľ vyvolať senzáciu za účelom dosiahnutia, resp. zvýšenia zisku. V teoretickej rovine rozviedol, že\npre naplnenie kritéria objektívneho ohrozenia osobnostných práv sa vyžaduje vznik hrozby konkrétneho\nnebezpečenstva zníženia vážnosti fyzickej osoby v očiach širšej verejnosti, t. j. stačí, ak znevažujúce\ntvrdenie sa dostalo do vedomia tretích osôb. Za obzvlášť nebezpečné zásahy pritom možno považovať\ntie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače, keďže uverejnenie nepravdivých difamujúcich tvrdení\no určitej osobe v hromadných informačných prostriedkoch môže totiž spôsobiť veľmi závažnú ujmu vo\nsfére osobnosti fyzickej osoby a môže viesť až k jej úplnému znemožneniu, keďže v takýchto prípadoch je\npotrebné vziať do úvahy skutočnosť, že zverejnením difamujúcich údajov dochádza k zníženiu vážnosti\na dôstojnosti fyzickej osoby vo vzťahu k značnému množstvu čitateľov tlače. V intenciách § 13 OZ v\nďalšom konštatoval, že vzhľadom na zistený skutkový stav nepovažuje ospravedlnenie ako morálne\nzadosťučinenie za postačujúce, nakoľko v čase rozhodovania bol primárny spôsob zadosťučinenia\nnatoľko oslabený, že svojim spôsobom stratil svoju funkciu (zásah bol vykonaný v roku 2018), a preto\nsúd rozhodol o priznaní zadosťučinenia v peniazoch, t. j. materiálnej satisfakcie, keďže neoprávneným\nzásahom došlo k nemajetkovej ujme závažne postihujúcej dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti,\nktorý pôsobí ako advokát a pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg. Súčasne hrozba uloženia\nprimeraného zadosťučinenia v peniazoch- podľa okolností prípadu sa stáva významným stimulom,\nprostredníctvom ktorého občianskoprávna úprava prispieva aj zo sociálno- psychologického hľadiska\nna upevnenie povinnosti každého subjektu, predovšetkým vydavateľov periodickej tlače, rozhlasových\na televíznych vysielaní a reklamných spoločností, rešpektovať telesnú a morálnu integritu osobnosti\nfyzických osôb- preventívna funkcia zadosťučinenia v peniazoch ako špeciálna, tak i generálna.\nV danom prípade boli podľa prvoinštančného súdu splnené podmienky pre priznanie primeraného\nzadosťučinenia v peniazoch, nakoľko charakterom zásahu došlo k neoprávnenému zásahu, k zníženiu\nvážnosti a dôstojnosti žalobcu ako i jeho dobrej povesti v spoločnosti v značnej miere. Závažnosť\nžalobcovi vzniknutej ujmy vyvolanej zásahom žalovaného súd vzhľadom na celkovú povahu zásahu,\nako aj jednotlivé okolnosti posudzoval ako objektívnu, keďže za obdobných okolností by masovému\nšíreniu prejavu osobnej povahy, nepravdivej informácie nezodpovedajúcej skutočnosti, ako tomu došlo\npri uverejnení napadnutého článku, nechcela čeliť žiadna osoba, ktorej spoločenské i profesionálne\npôsobenie je založené na jej dobrej povesti. Pri priznaní materiálnej satisfakcie prihliadol na to, že k\nzásahu došlo v masovokomunikačnom prostriedku s celoslovenským dosahom a bezprostredne mal\nširoký ohlas, čo mal súd za preukázané aj tým, že článok vyšiel aj v printovom vydaní. Súčasne\nzohľadnil aj možný dopad ohlasu uverejnenia informácie a úsudku do sféry pracovného života žalobcu,\nktorý okrem toho, že pôsobí ako advokát pôsobil ako vysokoškolský pedagóg, bol poradcom ÚS SR,\nzástupcom SR pred SD EÚ, podpredsedom SAK, politicky pôsobil aj ako poslanec NR SR, v roku\n2014 založil politickú stanu SIEŤ, bol zvolený za jej predsedu, v roku 2014 sa uchádzal o jednu z\nnajvýznamnejších verejných funkcií, kedy kandidoval v prezidentských voľbách, v ktorých skončil na\ntreťom mieste. V rozpore so skutočnosťou bol žalobca vykreslený ako osoba, ktorá sa súdi o výživné,\njeho výšku, čím bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a česť v očiach značného množstva\nčitateľov, resp. i širšej verejnosti. V ďalšom prvoinštančný súd zohľadnil aj značnú predajnosť a tým\naj čítanosť a komerčný úspech internetovej stránky žalovaného i spoločenského týždenníka, v ktorých\ndošlo k zásahu, a ktorý má výrazný vplyv na vytváranie verejnej mienky. Žalobca postavil však žalobu\niba voči webovému portálu žalovaného. Prihliadol tiež na to, že sporný článok aj v čase rozhodovania\nsúdu bol naďalej zverejnený na jeho webovom portáli. Vychádzal tiež zo skutočnosti, že ochrana\npráva dotknutej osoby pôsobí účinne a preventívne nielen voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných,\nktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do osobnostných práv, iba v prípade priznania primeraného\nfinančného zadosťučinenia, zodpovedajúceho možnostiam zodpovedného subjektu. Žalovaný si pritom\n\npodľa súdu musel byť vedomý toho, že článok bude mať dopad nielen na súkromný, ale aj pracovný\nživot žalobcu. Za primeranú tak uznal sumu 20.000 eur za zásah do osobnostných práv žalobcu\npredmetným článkom so zverejnenými fotografiami, ktorá môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu\ntýmto neadekvátnym zásahom a na strane druhej nespôsobuje takú ujmu na strane žalovaného, ktorá\nby pôsobila represívne a znamenala by znemožnenie jeho činnosti alebo by pôsobila odrádzajúco pred\nzverejnením iných legitímnych informácií. Za určujúci pri posudzovaní výšky peňažnej satisfakcie označil\nmotív, ktorý v danom prípade vybočil z medzí legitimity, keď zverejnenie nepravdivých informácií bez\nskutkových okolností nebolo dominantne motivované snahou žalovaného o objektívne informovanie\nverejnosti o veciach verejného záujmu. Nestotožnil sa pritom s názorom žalovaného, že uvedeným\nčlánkom svoje práva na slobodu prejavu realizoval v súlade s čl. 26 Ústavy SR z dôvodu, že v mediálnom\nprostredí nie je ničím nezvyčajným venovať pozornosť problematike rozvodov verejne známych osôb\na v tejto súvislosti aj rozvodovému konaniu žalobcu, ktorý „kedysi postavil svoju kampaň na rodinných\nhodnotách“. Záverom uviedol, že z pripojeného spisu sp. zn. 41C/7/2018 zistil, že žalobca v danom\nprípade využil svoje právo na opravu v zmysle § 7 ods. 1 tlačového zákona a podal žalobu, ktorej bolo\nvyhovené a žalovanému bola uložená povinnosť na uverejnenie opravy v znení „Vo vydaní týždenníka\nPlus 7 dní z dňa 8. februára 2018 bolo na strane 118 v článku nazvanom Rozvod uverejnené skutkové\ntvrdenie, že S. H.Á. sa na pojednávaní o rozvod manželstva naťahoval o výživné na svoje maloleté\ndeti. Toto skutkové tvrdenie je nepravdivé. Pravdivé skutkové tvrdenie je, že v otázke výživného S. H. v\nplnom rozsahu a bez výhrad súhlasil s návrhom matky maloletých detí.“ Uvedeným výrokom súdneho\nrozhodnutia však podľa prvoinštančného súdu nebolo poskytnuté dostatočné zadosťučinenie. O nároku\nna náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný,\npretože výška materiálnej satisfakcie závisela od posúdenia súdom, priznal plnú náhradu trov konania.\n7. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov\nuvedených v § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nvo výrokoch I. a II. zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu\ntrov konania, alternatívne ho zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nNapadnutý rozsudok označil za nesprávny a nezákonný, keď prvoinštančný súd vec nesprávne právne\nposúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že žalovaný uverejnením článku zasiahol do\nosobnostných práv žalobcu, že v konaní bola preukázaná existencia vzniku a výšky nemajetkovej\nujmy, ktorej náhrady v peniazoch sa žalobca domáhal, vrátane príčinnej súvislosti medzi článkom a\nnegatívnymi následkami v živote žalobcu, zároveň prvoinštančný súd nevykonal viaceré žalovaným\nnavrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a výrok, ktorým žalobcovi priznal právo\nna uverejnenie ospravedlnenia označil za materiálne nevykonateľný. Namietal, že sa nestotožňuje s\nposúdením žalovaných výrokov „sa pred súdom handrkoval o výživné“ a „na pojednávaní sa naťahoval\no výživné na maloleté deti- 10- ročného Q. a 4- ročnú P.“ ako nepravdivých skutkových tvrdení. Podľa\nžalovaného sa totiž jedná o hodnotiace úsudky autorky článku vychádzajúce z pravdivých skutočností\nako premís pre hodnotiace úsudky. Slovné spojenia „handrkovať sa“ a „naťahovať sa“ žalobca a súd\nvytrhávajú z kontextu vety, ktorej súčasťou sú výroky a z obsahu celého článku. Z celkovej formulácie\nviet obsahujúcich napádané výroky: „Rozvod“! S. H. sa pred súdom handrkoval o alimenty“ a „Podľa\nnašich informácií sa S. H. k matke svojich detí príliš štedro nezachoval a na pojednávaní sa naťahoval aj\no výživné na maloleté deti- 10- ročného Q. a 4- ročnú P.“, ktoré boli súčasťou článku s titulkom „Rozvod!“,\na z ktorého vyplýva, že účelom článku bolo primárne informovať o tom, že žalobca sa rozvádza a o\nsúvisiacich skutočnostiach. Žalobcom napádané výroky sa týkajú len čiastkovej skutočnosti, a to názoru\na hodnotenia priebehu „rozvodového“ pojednávania žalobcu vychádzajúc z informácií, ktoré poskytol\nautorke článku jej zdroj. Prvoinštančnému súdu v tejto súvislosti tiež vytkol, že bližšie nerozviedol svoj\nnázor, že pravdivosť uverejnených skutkových tvrdení nebola pred súdom vykonaným dokazovaním\npreukázaná, naopak bola dokázaná ich nepravdivosť. Podľa žalovaného sa súd v tejto otázke iba\nstotožnil s posúdením predmetných výrokov súdom prvej inštancie v konaní o uverejnenie tlačovej\nopravy v konaní sp. zn. 41C/7/2018. V rámci konania o oprave však žalovaný poukazoval i na obsah\nzápisnice o pojednávaní zo dňa 05.02.2018 vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.\nzn. 18P/50/2017, kde žalobca uviedol: „Pokiaľ ide o navrhovaný obsah RD mám za to, že za súčasných\nokolností a minimálne ďalšieho roka úprava výkonu rodičovských práv a povinností bude dostačujúca.“\na „Momentálne predávame nehnuteľnosti, ktoré sú v BSM a príjem z ktorých mi umožní plniť vyživovacie\npovinnosti uložené súdom a zároveň očakávam v roku 2018 lepší hospodársky výsledok spoločnosti,\nktorú vlastním.“ Z uvedeného vyplýva, že medzi žalobcom a pani P. H. došlo jednoznačne k dohadovaniu\nsa o výživné na ich maloleté deti a napádané výroky preto predstavujú hodnotiace úsudky vychádzajúce\nz pravdivého skutkového základu. Prvoinštančný súd napádané výroky tiež posudzoval neprimerane\n\nizolovane, bez toho, aby zohľadnil širší kontext článku, a to aj napriek jeho vlastnému konštatovaniu\nobsiahnutému v ods. 29. odôvodnenia, podľa ktorého vo všeobecnosti musí byť sloboda prejavu\nposudzovaná vo svetle veci ako celku, vrátane obsahu dotknutého vyhlásenia a kontextu, v ktorom\nbolo vyhlásenie urobené a vrátane okolností, ktorých sa vec týka. Z ustálenej rozhodovacej praxe\nvšak vyplýva, že hodnotiaci charakter výrokov je nutné posudzovať v ich kontexte a nie izolovane, ako\nto urobil prvoinštančný súd (viď napr. nález ÚS SR zo dňa 06.02.2019, sp. zn. II. ÚS 59/2018). Z\nuvedeného vyplýva, že napr. výrok „Podľa spisu G. mal šéf H. U. zabezpečiť koalíciu (a poslanecký\nklub ANO) dvoch poslancov E. U.- C. I. P..“ sú podľa ÚS SR autorovým výkladom obsahu spisu, pričom\ntieto informácie následne hodnotí. Žalobcom napadnuté výroky by tak optikou označeného nálezu ÚS\nSR bolo možné vnímať ako hodnotenie autorky článku toho, čo bolo obsahom konania o rozvode a\núprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom žalobcu s pani P. H.. Aj v prípade, že by\nuvedené výroky predstavovali skutkové tvrdenia, či už pravdivé alebo nepravdivé, žalovaný má za to,\nže týmito výrokmi nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, a už vôbec nie v takom rozsahu,\nže by mali požívať právnu ochranu na úkor slobody prejavu žalovaného. Súd prvej inštancie síce\nvykonal v konaní test proporcionality, avšak na jeho základe dospel k nesprávnym právnym záverom.\nOpätovne zdôraznil, že témou napadnutého článku bolo predovšetkým informovanie o rozvode žalobcu,\nčo potvrdila aj samotná autorka článku vo svojom výsluchu. V ďalšom poukázal na judikatúru ÚS ČR\n(nález zo dňa 11.11.2005, sp. zn. I. ÚS 453/03) a nález ÚS SR zo dňa 28.10.2010, sp. zn. IV. ÚS\n107/2010, v zmysle ktorých sa za verejnú vec považuje všetko, čo na seba púta záujem verejnosti,\nt. j. „verejnou vecou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom\nživote, t. j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto\nfunkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na\nseba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované.“ Nestotožnil\nsa ani s argumentáciou prvoinštančného súdu v ods. 35. odôvodnenia, že článok bol uverejnený v\nčase, keď už politická angažovanosť žalobcu bola ukončená a žalobca pôsobil ako vysokoškolský\npedagóg a advokát a uverejnenie informácií o jeho súkromnom živote a nepravdivých informácií o výške\na platení výživného v rozvodovom konaní bez relevantného skutkového základu označil za nekorektné\na difamujúce. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/46/2018, v ktorom sa súd\nzaoberal, či možno politika, ktorý ukončil svoju politickú kariéru pred niekoľkými rokmi pred publikovaním\nsporného článku považovať za osobu verejného záujmu, pričom v súvislosti s touto problematikou\nuviedol: „za osobu verejného záujmu bol z hľadiska rozhodovania sporu považovaný nielen preto,\nže v minulosti bol osobou verejne (politicky) činnou, ale i preto, že svojou (presne špecifikovanou)\nnegatívnou činnosťou počas verejnej činnosti, ale i po nej, vzbudzoval verejnú pozornosť. Je potrebné\nsi uvedomiť, že z hľadiska charakteru sporu za osoby verejného záujmu nemožno považovať len osoby\naktuálne verejne (politicky) činné, ale i osoby verejne známe (napr. i z predchádzajúcej verejnej, teda\nnapr. i politickej, kultúrnej, športovej a podobnej činnosti).“ Napriek tomu, že žalovaný na uvedené\npoukazoval aj v prvoinštančnom konaní, v napadnutom rozsudku súd naznačil, že žalobca akoby v čase\nčlánku už status osoby absolútneho verejného záujmu nemal a z toho dôvodu považoval uverejňovanie\ninformácií o súkromnom živote žalobcu za nekorektné a difamujúce. Téma článku bola pritom témou\nlegitímneho verejného záujmu, keďže išlo o tému, ktorá pútala pozornosť verejnosti, a to vzhľadom\nk už spomínanej politickej kariére žalobcu a jej súvislostiach a z toho dôvodu je kritika i tejto témy\nvychádzajúca zo súkromného života prípustná, či dokonca žiaduca (bližšie viď napr. rozsudok OS Nitra\nzo dňa 17.02.2011, sp. zn. 7C/10/2009). Napadnuté výroky pritom majú základ v skutkovom deji, keď\nv rozvodovom konaní žalobcu jednoznačne došlo k dohadovaniu nehovoriac o tom, že ďalšie návrhy\nžalovaného na dokazovanie za účelom preukázania uvedeného neboli súdom vykonané. Nemožno\nsa stotožniť ani s tvrdením súdu, že žalovaný uverejnil „nepravdivé informácie o okolnostiach výšky\na platenia výživného v rozvodovom konaní“. Ako už žalovaný uviedol, tieto výroky majú charakter\nhodnotiacich úsudkov, pravdivosť ktorých nemožno dokazovať. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal\nani s otázkou uverejnenia opravy týchto výrokov, ktorú žalovaný uverejnil na základe právoplatného a\nvykonateľného meritórneho rozsudku v konaní o oprave, a to napriek tomu, že súdny spis z konania o\noprave bol podkladom pre vydanie rozsudku. Okrajovo dodal, že s meritórnym rozhodnutím v konaní o\noprave sa žalovaný nestotožňuje a podal voči nemu dovolanie. Z napadnutého rozsudku však nevyplýva,\nže by prvoinštančný súd uverejnenú opravu akýmkoľvek spôsobom v rámci testu proporcionality, resp.\nširšie v rámci meritórneho posúdenia sporu strán, prihliadal. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval\npritom aj na názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 31.05.2021, č. k. 3Co/33/2020-215,\nktorý nespochybnil, že pri priznávaní práva na ochranu osobnosti treba prihliadať aj na uverejnenie\nopravy súvisiacej s porušením tohto práva (obdobne nález ÚS SR zo dňa 19.04.2017, sp. zn. III. ÚS\n104/2017). Prvoinštančný súd tak bezdôvodne poprel satisfakčný efekt priznanej opravy a tento odklon\n\nod ustálenej rozhodovacej praxe ani len nezdôvodnil. V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie vec\nnesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým záverom, keď na základe vykonaného\ntestu proporcionality dospel k záveru, že zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do\nosobnostných práv žalobcu.\n8. K priznanej náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný v odvolaní uviedol, že dôvodnosť jej priznania je\nnevyhnutné žalobcom riadne preukázať a tento musí tvrdiť a dokázať, že morálna satisfakcia nie je\ndostatočná, pričom podľa § 13 OZ je súd vždy povinný skúmať závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,\nza ktorých došlo k zásahu (obdobne viď rozsudok NS SR zo dňa 19.05.2010, sp. zn. 5Cdo/202/2009).\nNa podporu svojich názorov žalovaný citoval právne závery vyslovené v tejto súvislosti v rozhodnutiach\nNS SR zo dňa 28.04.1998, sp. zn. 1Cdo/89/97, Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, str.\n176, rozsudok NS SR zo dňa 27.04.2006, sp. zn. 4Cdo/171/2005, nález ÚS SR zo dňa 05.12.2017,\nsp. zn. III. ÚS 288/2017, zo dňa 18.04.2013, sp. zn. IV. ÚS 492/2012, zdôrazniac subsidiárny charakter\npeňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá prichádza do úvahy len vtedy, ak nefinančné zadosťučinenie\nsa javí ako nepostačujúce, t. j. v prípadoch vzniku ujmy značnej intenzity. Naproti tomu prvoinštančný\nsúd v napadnutom rozsudku uviedol, že stačí, aby znevažujúce tvrdenie sa dostalo na vedomie tretím\nosobám. Skutočnosť, že ani samotná existencia zásahu, a teda ani miera zásahu nebola doposiaľ\nžalobcom v konaní preukázaná, považuje žalovaný za významnú vadu konania, bez ktorej nie je v\nkonaní objektívne možné vydať rozsudok v jeho neprospech. Žalobca nepreukázal jeden konkrétny\nnegatívny následok, ktorý by mal mať vo sfére žalobcu uverejnený článok. Nakoľko zo strany žalobcu\nnebol doposiaľ preukázaný vznik ujmy, žalovaný bol toho názoru, že v kontexte citovanej ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto mu nemala\nbyť napadnutým rozhodnutím priznaná akákoľvek finančná náhrada. S odkazom na právne závery\nvyslovené v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo/171/2005 prvoinštančnému súdu tiež vytkol, že žiadnym\nspôsobom neozrejmil, na základe čoho dospel k priznaniu nemajetkovej ujmy v prospech žalobcu vo\nvýške 20.000 eur, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Poukázal pritom na\nto, že v pôvodnom konaní dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu\ndo osobnostných práv žalobcu, keďže nebolo preukázané, že by došlo k zníženiu dôstojnosti, vážnosti,\nosobnej a profesionálnej cti, dobrého mena a postavenia žalobcu vo vzťahu k členom jeho rodiny, ku\nkolegom na pracovisku ako aj k ostatným spoluobčanom a spoločnosti a vychádzajúc z totožného stavu\ndokazovania vydal rozsudok, ktorým žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur.\nRozsudok vydaný prvoinštančným súdom po zrušení pôvodného rozsudku tak označil za arbitrárny\na nepreskúmateľný. Nemajetkovú ujmu je podľa žalovaného nutné preukazovať a až následne po\nposúdení jej závažnosti súd môže priznať jej náhradu v peniazoch. Výška nemajetkovej ujmy musí\nbyť pritom riadne podložená, pričom jej účelom nemôže byť akási „prevencia“ pred neoprávnenými\nzásahmi do budúcna, ako tvrdí prvoinštančný súd, ale náhrada spôsobenej a preukázanej nemajetkovej\nujmy vo sfére žalobcu. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok vydaný totožnou zákonnou sudkyňou\nv rámci konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V, obdobne vo veci ochrany osobnosti pod\nsp. zn. 10C/144/2012, kde síce žalobcovi priznala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur,\nKrajský súd v Bratislave ako odvolací súd však rozsudkom zo dňa 29.09.2021, č. k. 2Co/94/2018-451\nrozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď túto podstatne\nznížil, pričom v odôvodnení uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy priznaná súdom prvej inštancie\nbola zjavne excesívna, a to i s ohľadom na priznávanie nemajetkovej ujmy obetiam násilných trestných\nčinov. S poukazom na judikatúru ESĽP (rozsudok ESĽP zo dňa 06.04.2010 vo veci sťažnosti O. I. P.\nproti M. č. 6372/06, zo dňa 21.10.2008 o neprípustnosti sťažnosti V., P. proti H. č. 20953/06) označil\ntotiž za nutné, aby súd pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dôkazov preukazujúcich\nvýšku ujmy a zohľadňoval pritom výšku náhrady priznávanej za telesné zranenia alebo ktorá je\npriznávaná obetiam trestných činov (najmä násilných trestných činov) a zároveň zdôrazňujúc, že jej\nvýška nesmie byť pre médiá „ničivá“. Aj NS SR v rozsudku zo dňa 27.04.2006, sp. zn. 4Cdo/171/2005\nkonštatoval, že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy nemožno priznávať neprimerané či dokonca\npremrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré\nby napr. pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“\nzásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných\nprávach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. V nadväznosti na uvedené žalovaný\nv ďalšom poukázal na prehľad odškodňovania obetí násilných trestných činov v rámci rozhodovacej\npraxe slovenských a českých všeobecných súdov a žiadal o jej zohľadnenie odvolacím súdom (rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 20.11.2014, sp. zn. 9Co/273/2013, rozsudok OS Košice zo dňa\n26.10.2012, sp. zn. 16C/2016/2008, rozsudok NS ČR zo dňa 30.07.2014, sp. zn. 6Tdo/347/2014,\n\nrozsudok KS Žilina zo dňa 22.02.2011, sp. zn. 1To/10/2011, rozsudok NS SR zo dňa 30.10.2012, sp.\nzn. 4Cdo/139/2011, rozsudok NS ČR zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 8Tdo/46/2013). V danej veci priznanú\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur v intenciách uvedeného označil za zjavne neprimeranú,\nexcesívnu a významným spôsobom presahujúcu výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných\nčinov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného podstatne vyššia.\nNaviac prvoinštančný súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nijako neodôvodnil a zjavnú\nneprimeranosť možno demonštrovať aj na prípade, keď maloletej poškodenej, ktorá bola obeťou\nznásilnenia, bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 3.700 eur (rozsudok NS ČR zo\ndňa 30.07.2014, sp. zn. 6Tdo/347/2014), čo bagatelizuje ujmy v podstatne citeľnejších a vážnejších\nprípadoch. Zhrnúc uvedené žalovaný bol toho názoru, že žalobcovi v dôsledku uverejneného článku\nnevznikla akákoľvek ujma, a to už nie ujma značnej intenzity, t. j. nie sú splnené predpoklady pre\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže vykonaným dokazovaním nebol preukázaný\nnegatívny dopad článku v rodinnom, pracovnom či inom prostredí žalobcu, pričom navyše vykonaným\ndokazovaním nebolo preukázané zníženie vážnosti žalobcu v spoločnosti v akejkoľvek miere. Za\nnedostatočne odôvodnený a právne nesprávny označil aj záver prvoinštančného súdu, keď uviedol, že\nnáhradu priznal ako výšku zodpovedajúcu motívu, ktorý v danom prípade vybočil z medzí legitimity.\nVyslovil tiež názor, že ak by aj v dôsledku zverejneného článku došlo k vzniku negatívneho dôsledku na\nstrane žalobcu, napr. narušenie rodinných vzťahov, tak medzi článkom a vznikom takýchto negatívnych\ndôsledkov by nebola daná príčinná súvislosť, a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že k údajným\nnegatívnym následkom došlo práve pod vplyvom článku, pričom zároveň určiť článok ako zdroj ujmy bez\nvykonaného dokazovania vzhľadom k politickej činnosti žalobcu a súvisiacej mediálnej kritike nemožno\nakceptovať. K namietanému nevykonaniu žalovaným navrhovaného dokazovania uviedol, že pripojenie\nrozvodového spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 18P/50/2017 a prehratie zvukového záznamu\nz pojednávania zo dňa 05.02.2018 Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 18P/50/2017 v konaní žalovaný\nnavrhoval za účelom preukázania pravdivosti skutkového základu žalobcom napádaných hodnotiacich\núsudkov. Prvoinštančný súd navrhované dokazovanie nevykonal a tento postup v rámci rozsudku nijak\nneodôvodnil. Podľa názoru žalovaného prvoinštančný súd bezdôvodne a bez akéhokoľvek bližšieho\nodôvodnenia zamietol uvedené návrhy na vykonanie dokazovania, a to napriek tomu, že boli spôsobilé\npriniesť relevantné skutkové zistenia a preukázať tak pravdivý základ napádaných výrokov. V dôsledku\nuvedeného došlo k sťaženiu dôkaznej pozície žalovaného v takom rozsahu, ktorý mal za následok jeho\nneúspech v konaní (obdobne viď nález ÚS SR zo dňa 26.01.2010, sp. zn. III. ÚS 332/09). Záverom\nodvolania žalovaný prezentoval argumentáciu týkajúcu sa materiálnej nevykonateľnosti petitu a výroku\nI. napadnutého rozsudku v súvislosti s požiadavkou uverejniť ospravedlnenie „ako prvý článok po\ndobu desiatich dní“. Bol toho názoru, že z uvedenej formulácie nie je jasné, čo znamená zverejniť\nospravedlnenie na webovom sídle žalovaného po dobu desiatich dní a zároveň ako prvý článok. Ak\nby malo byť ospravedlnenie v rozsahu výroku I. uverejnené ako prvý článok v zmysle uverejnený ako\nprvý článok v ten deň, nemôže dôjsť k naplneniu ďalšej požiadavky kladenej na žalovaného v zmysle\nvýroku I. rozsudku, a to, aby bolo ospravedlnenie takto uverejnené po dobu desiatich dní. Kým totiž\nsúd vykladá pojem „ako prvý článok“ v zmysle dokonavého konania, znenie „po dobu desiatich dní“\nnaznačuje nedokonavé konanie, čo ide proti sebe. Zo znenia tohto výroku tak nielenže nie je jasné, ako\nho správne vykonať tak, aby bolo ospravedlnenie na webovom sídle žalovaného uverejnené „ako prvý\nčlánok“ a odôvodnenie v tejto súvislosti namiesto odpovede na namietanú nevykonateľnosť iba vynára\nďalšie otázniky.\n9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny tak vo výrokoch,\nako aj v odôvodnení, pretože prvoinštančný súd vo veci správne postupoval a po bezprostrednom\nkontakte s vykonaným dokazovaním a celou vecou aj správne rozhodol, keď sa podrobne vysporiadal\nso všetkými skutočnosťami prípadu, ako aj relevantnými námietkami žalovaného. K namietaným\nnesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že žalovaný ani\nv odvolaní neupustil od svojej účelovej argumentácie, v zmysle ktorej malo byť primárnym účelom\nnapadnutého článku informovať verejnosť o rozvode žalobcu, nakoľko uvedená informácia nech by\nbola akokoľvek primárna, nemá žiaden súvis s prejednávaným predmetom konania, pretože žalobca\nstrpel zverejnenie informácie o jeho rozvode a v tejto súvislosti sa žiadnej ochrany nedomáha. Je\núplne inou vecou, ak žalovaný vo svojom článku okrem informovania verejnosti o rozvode žalobcu\nuvedie aj iné nepravdivé informácie, ktoré sa zásadným spôsobom dotýkajú osobnosti žalobcu.\nPravdivosť hoci aj primárnej informácie nijako nezbavuje žalovaného zodpovednosti aj za ďalšie ním\nzverejnené informácie. Žalobca ako dominus litis stanovil predmet konania, od ktorého sa žalovaný snaží\npermanentne účelovo odvracať pozornosť a argumentovať niečím, čo predmetom konania nie je. Pokiaľ\n\nprvoinštančnému súdu vyčíta izolované posudzovanie výrokov, tak žalovaný v odvolaní neuvádza, aký\nkontext mal byť ignorovaný. Žalobca špecifikoval výroky, ktoré žalobou napáda, pričom sa jedná o\nucelené výroky, ktoré nie sú vytrhnuté z kontextu, ktorý by ich význam akokoľvek menil. Napádané\nvýroky sú pritom skutkové tvrdenia, pretože je ich možné podrobiť testu pravdivosti, čo potvrdil aj Krajský\nsúd v Bratislave v rozsudku zo dňa 25.08.2021, sp. zn. 4Co/66/2020, v ktorom predmetné výroky\noznačil za nepravdivé rovnako ako súd v napadnutom rozsudku. Pre toto konanie žalobca nepovažoval\nani za rozhodujúce klasifikovanie predmetných výrokov či už podkategóriou skutkové tvrdenia alebo\nhodnotiace úsudky, pretože aj v takom prípade by im chýbal akýkoľvek pravdivostný základ. Podstatné\nje podľa žalobcu skôr konanie žalovaného, ktorý svojvoľne, bez rešpektovania osobnostných práv\ndotknutých osôb, bez rešpektovania elementárnej novinárskej etiky zverejňuje nepravdivé a doslova\nvymyslené informácie, ktorých jediným cieľom je šokovať a tým zvyšovať svoj predaj a zisk. Za mylnú\noznačil predstavu žalovaného, že ak uvedie do svojich článkov formulku „podľa našich informácií“,\ntak sa môže zbaviť svojej zodpovednosti za zverejňované informácie. Z vykonaného dokazovania\n(výsluch bývalej manželky žalobcu, zápisnica z pojednávania o rozvode žalobcu) pritom jednoznačne\nvyplynulo, že žalobca sa nikdy o výške výživného na svoje deti s manželkou nehádal a ani nedohadoval,\nkeďže bez ďalšieho a v plnom rozsahu len akceptoval jej návrh na výšku výživného, ktorú následne\nokresný súd v rozvodovom konaní aj schválil. Za tohto objektívneho a riadne preukázaného stavu je\nneakceptovateľné, aby žalovaný v snahe šokovať za akúkoľvek cenu si vymýšľal a urážal iné osoby,\nkeď z neho bezdôvodne, bez akejkoľvek opory v realite spravil pred verejnosťou skúpeho človeka, a\nto voči jeho vlastným deťom. Nepravdivé a difamujúce tvrdenia pritom nemôžu predstavovať žiadnu\nlegitímnu tému verejného záujmu. Žalobca sa nebráni zverejneniu témy o jeho rozvode, dokonca ani\nprípadnej kritike v otázkach legitímneho verejného záujmu, ale nič z toho nie je predmetom tohto\nkonania. Žalovaný nemôže zverejňovať vymyslené, nepravdivé a na cti poškodzujúce tvrdenia a na\ntomto poškodzovaní iných ešte aj zarábať. Za plne na mieste označil aj nezohľadnenie satisfakčného\nefektu uverejnenej opravy, nakoľko inštitút opravy a ospravedlnenia majú inú povahu, vyvolávajú iné\nprávne účinky a slúžia iným účelom. Kým účelom opravy je zabezpečiť pravdivé informovanie verejnosti,\nna ktoré má právo predovšetkým čitateľská verejnosť, tak účelom ospravedlnenia je zabezpečiť určitú\nsatisfakciu na zmiernenie škodlivého následku, ktorý spôsobil pôvodca informácie dotknutej osobe,\nt. j. žalobcovi a nie verejnosti. Uverejnenie opravy nie je satisfakciou a v žiadnom rozsahu nemá\npovahu satisfakčnej sankcie. Satisfakčnou sankciou je práve uverejnenie ospravedlnenia a náhrada\nnemajetkovej ujmy dotknutej osobe. Uverejnenie opravy je reštitučnou sankciou sui generis, ktorej\nrecipientom je v konečnom dôsledku čitateľská verejnosť. Naviac efektívnosť opravy, ktorú žalovaný\nodmietol zverejniť a urobil tak až na základe právoplatného rozsudku krajského súdu po takmer štyroch\nrokoch od zverejnenia nepravdivých tvrdení, sa vzhľadom k tomuto časovému odstupu takmer úplne\nstráca, čo spôsobil výlučne samotný žalovaný svojim obštrukčným (ne)konaním, keď ani neodpísal\nna žalobcovu žiadosť o uverejnenie opravy. Žalovanému tiež vytkol, že pokiaľ namietal nesprávny\nskutkový záver prvoinštančného súdu, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv\nžalobcu, tak neuviedol, v čom konkrétnom mal súd v teste proporcionality pochybiť. Žalobca vyslovil\npresvedčenie, že v právnom štáte nemôžu byť nepravdivé, absolútne vymyslené a hrubo urážajúce\nvyjadrenia, ku ktorým žalobca nedal žiadnu zámienku a nemal ani možnosť sa k nim vyjadriť, nikdy\npovažované za oprávnený zásah do osobnostných práv dotknutej osoby, tak ako si to bez akéhokoľvek\nvysvetlenia predstavuje žalovaný. Pri napádaných tvrdeniach žalovaný v článku neponechal žiadny\npriestor na vlastné posúdenie skutkového stavu pre čitateľa, neuviedol žiadne podozrenie či pochybnosti,\nale len uviedol nepravdivú skutočnosť, ktorá očierňuje žalobcu v očiach najširšej verejnosti. Ak by\nnepravdivé difamačné tvrdenia bolo možné šíriť na základe slobody tlače, nemala by ústavná a zákonná\nochrana osobnostných práv absolútne žiadny obsah a zmysel. Judikatúra však celkom jednoznačne\npreukazuje, že súčasťou slobody tlače nie je oprávnenie šíriť o komkoľvek nepravdivé difamačné\ntvrdenia, čoho si žalovaný vzhľadom na množstvo prehratých súdnych sporov musí byť vedomý. Vo\nvzťahu k namietanej náhrade nemajetkovej ujmy priznanej napadnutým rozhodnutím žalobca poukázal\nna v konaní nesporné skutočnosti, a to, že týždenník Plus 7 dní je celoštátnym a najčítanejším\ntýždenníkom, printový článok s predmetnými výrokmi o žalobcovi vyšiel v náklade 330 000 kusov,\nelektronický článok s predmetnými výrokmi o žalobcovi bol podľa samotného žalovaného v deň jeho\nzverejnenia na internete tretím najčítanejším článkom za posledné tri dni, nasledujúce dni bol druhým\nnajčítanejším článkom za posledný mesiac, elektronický článok s predmetnými výrokmi o žalobcovi bol\nv čase vyhlásenia napadnutého rozsudku v nezmenenej podobe stále verejne prístupný. Z aplikačnej\npraxe pritom vyplýva, že zásah, ku ktorému dôjde v celoštátnom médiu má širokú publicitu a tým je aj\nobjektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť a vážnosť v značnej miere, kedy nefinančné zadosťučinenie nie\nje dostatočné (napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2232/2006). Rozsah tohto nepriaznivého následku\n\nv danom prípade ešte zvyšuje najvyššia čítanosť predmetného týždenníka ako aj jedna z najvyšších\nčítaností práve inkriminovaného článku a tiež jeho stála verejná prístupnosť, čo sú nesporné skutočnosti.\nK závažnosti vzniknutej ujmy prvoinštančný súd opakovane vypočul žalobcu a aj jeho bývalú manželku,\npričom ich výpovede sa v nepriaznivosti predmetných výrokov voči osobe žalobcu nijako nelíšili a presne\nvymedzili ich škodlivosť voči osobe žalobcu. Vykonanie týchto dôkazov žalovaný v odvolaní opomenul\nspomenúť. Bez ohľadu na to uviedol, že občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom\nprincípe, keďže k vzniku zodpovednostného vzťahu zo zásahu do osobnostných opráv postačuje,\nže ide o zásah, ktorý je spôsobilý niektoré z osobnostných práv „len“ ohroziť, nie je predpokladom\nvzniku tohto vzťahu, aby k poškodeniu osobnostných práv aj došlo (napr. rozsudok NS SR sp. zn.\n5Cdo/126/2007). Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol\nobjektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ a nevyžaduje sa pritom\nani vyvolanie následkov, postačuje, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať narušenie chránených\npráv osobnosti každej fyzickej osoby. Podľa ÚS SR (I. ÚS 689/2014) „nemajetková ujma vznikla už\nsamotným zásahom do jej osobnostných práv. Nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou\nniesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam,\nresp. narušila jej dôstojnosť v očiach iných.“ Súdom priznanú výšku nemajetkovej ujmy označil za\nprimeranú a ako sa vyjadril prvoinštančný súd nepôsobí voči žalovanému represívne, čo vyplýva z\nopäť nespornej skutočnosti ohľadne miliónových tržieb žalovaného (cca 2,3 milióna eur každý mesiac).\nV ďalšom žalobca poukázal na právne závery vyslovené v rozhodovacej činnosti vo vzťahu k otázke\nprimeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09, NS SR sp.\nzn. 7Cdo/180/2012, III. ÚS 238/08). Poukázal tiež na to, že šesť súdnych rozhodnutí, na ktoré v odvolaní\npoukazuje žalovaný v tejto súvislosti, sa nielenže týkajú úplne iných vecí, ale zároveň nepochádzajú\nani od najvyšších súdnych autorít (až na jednu výnimku), preto označil za nadbytočné sa k nim\nvyjadrovať. Upozornil však na tendenčnosť a účelovosť, ku ktorej sa žalovaný uchyľuje, keď v súvislosti\ns údajne priznávanou výškou nemajetkovej ujmy v trestných veciach argumentuje pár priznanými\nsumami, pričom už neuviedol, že v danom prípade došlo k priznaniu celej uplatnenej sumy (napr. KS\nv Žiline sp. zn. 1To/10/2011), a preto súdy nemohli posudzovať či by primerané nebolo priznať viac,\nkeďže boli výškou návrhu viazané. V súvislosti s rozhodnutím NS SR, na ktoré sa žalovaný odvolával\n(sp. zn. 4Cdo/139/2011), išlo o situáciu, kedy dovolací súd dovolanie odmietol, pričom v súvislosti s\nvýškou nemajetkovej ujmy sa nijako nevyjadroval, len posúdil v intenciách podaného dovolania, že\nneexistujú dôvody na jej zníženie (nie zvýšenie). Nakoľko právna úprava nestanovuje pri ochrane\nosobnosti spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak žalobca bral ako referenčný rámec aj\naplikačnú činnosť súdov v obdobných veciach, v intenciách ktorých bolo nakoniec aj rozhodnuté (http://\nmedialne..etrend.sk/tlac/harabin-vysudil-od-plus-7-dni-cez-30-tisic-eur.html: Spoločnosť Plus 7 dní vs.\nS. M. 8.298 eur, Spoločnosť Plus 7 dní vs. Š. U. 31.467 eur, H. H. vs. Š. U. 33.000 eur, Spoločnosť Plus 7\ndní vs. S. M. 9.958 eur, Q. U. R.. S. M. 8.000 eur, Spoločnosť Plus 7 dní vs. S. M. 66.388 eur, Petit Press\nvs. O. A. 33.193 eur, Ringier vs. D. J. 20.000 eur, H. H. vs. D. H. 99.000 eur, Spoločnosť Plus 7 dní vs.\nR. E. 49.500 eur, https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/170837-sudy-media-a-sporne-rozhodnutia/:\nD. J. vysúdil 5 mil. Sk za to, že o ňom denník Nový čas napísal, že močil z terasy reštaurácie, čo sa\nna súde nepodarilo dokázať, sudca Š. U. vysúdil od spoločnosti H., I..J.., ktorá vydáva denník Pravda\n3 mil. Sk za viacero článkov a karikatúr, E. E. (Smer) vysúdil od spoločnosti H., I..J.., ktorá vydáva\ndenník Pravda, 10.000 eur a ďalších 27.000 eur mu súd prisúdil ako trovy konania v súvislosti s novelou\nzákona o vysokých školách, S. M. vysúdil 11 mil. Sk od Spoločnosť Plus 7 za zverejnenie tvrdenia,\nže krádež auta jeho manželky vyšetrovala polícia protekčne, sudca U. J. vysúdil 3 mil. Sk od denníka\nSme za zverejnenie tvrdenia, že súdil podľa komunistických zákonov a posielal vtedy ľudí do väzenia\nza ich názory, sudkyňa J. vysúdila 30.000 eur od TV Markíza- KS Trenčín sp. zn. 19Co/244/2012, sudca\nJ. vysúdil 10.000 eur- KS Košice sp. zn. 9Co/68/2016). Podľa žalobcu je potrebné tiež zohľadňovať\nnielen samotnú nominálnu výšku priznávaných súm nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale aj zmeny v\nich reálnej výške, ktorá sa predovšetkým vďaka inflácii znižuje. Je predsa nesporné, že 1.000 eur v\nroku 2009 malo reálne úplne inú hodnotu ako v roku 2022, čo sa v aplikačnej praxi často prehliada. Na\nzáklade uvedeného zhrnul, že nemajetková ujma priznaná žalobcovi prvoinštančným súdom je dôvodná,\nskutkovo a právne opodstatnená a súladná s aplikačnou praxou. S odkazom na ust. § 186 ods. 1, § 228\nods. 1 CSP vo vzťahu k namietanému nevykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov uviedol, že žalovaný\nbol viazaný rozsudkom vyhláseným dňa 29.05.2019, sp. zn. 41C/7/2018 a prvoinštančnému súdu bolo\nz úradnej činnosti známe vedenie konaní sp. zn. 4C/7/2018 a sp. zn. 18P/50/2017. Sudkyňa sa okrem\ntoho jasne priamo na pojednávaní pred vynesením napadnutého rozsudku vyjadrila, že nebude pripájať\nrozvodový spis žalobcu, nakoľko sú tam maloleté deti. Žalobca predložil z rozvodového pojednávania\nzápisnicu a obaja rozvádzajúci sa manželia v konaní vypovedali zhodne s jej obsahom. Žalovaný žiadny\n\nz týchto dôkazov nespochybnil, žiadny z jeho zamestnancov sa predmetného pojednávania nezúčastnil\n(ani samotná autorka článku, ako priznala vo svojej výpovedi), napriek tomu však obštrukčne žiadal\npripájať spis, ktorého nie je stranou a rovnako to procesne navrhoval aj v konaní o oprave, ktoré viedla\ntotožná zákonná sudkyňa, ktorá rozviedla manželstvo žalobcu a na pojednávanie si dobre pamätala a\njasne uviedla, že tam žiadne hádky ani dišputy medzi manželmi o výživnom neboli. Z uvedeného dôvodu\nžalobca namieta procesnú taktiku žalovaného, kedy sa tento vydavateľ bulváru chce dostať do súdneho\nspisu týkajúceho sa absolútneho súkromia žalobcu, jeho bývalej manželky a najmä ich maloletých\ndetí, úplne prehliadajúc zápisnicu z pojednávania, vykonané výsluchy a právoplatnosť rozsudku, ktorý\ntúto predbežnú otázku už meritórne riešil. Vykonanie zvukového záznamu z pojednávania o rozvode\nči pripojenie celého spisu označil žalobca v danom prípade za bezpredmetné aj z toho dôvodu, že\nžalovaný v súdnom konaní netvrdil, že žalobca sa skutočne handrkoval, resp. naťahoval o výživné na\nsvoje maloleté deti. Tvrdil len to, že predmetné tvrdenia sú v skutočnosti len zjednodušene podanou\ninformáciou o tom, že predmetom konania o rozvode žalobcu s bývalou manželkou bola aj úprava\nvýživného. Vykonanie navrhovaných dôkazov je preto celkom nespôsobilé plniť svoj základný účel,\npretože o tom, že otázka výživného bola predmetom konania o rozvode žalobcu, nepanoval medzi\nstranami absolútne žiadny spor. Argumentáciu žalovaného ohľadom údajnej nevykonateľnosti výroku\nI. napadnutého rozsudku označil žalobca za absurdnú a nerozumie jej, pretože určitosť vyjadrovania\npomocou poradových čísel je podľa žalobcu úplne zrejmá a často aj využívaná v legislatívnom jazyku\na doba trvania je tiež úplne zrejmá a často využívaná. Okrem toho žalovaný umiestnenie článku v\nelektronickej forme menil a práve preto by použitie obdobnej formulácie o rovnocennom mieste, ako\npoužíva tlačový zákon, bolo v danom prípade neurčité. Uviedol, že z dôvodu dlhodobo účelového\nkonania žalovaného bol žalobca nútený presne formulovať znenie samotného ospravedlnenia, ale\naj spôsob zverejnenia, aby žalovaný nezmaril jeho účel zverejnením ospravedlnenia, napr. len na\n10 sekúnd, nečitateľným písmom veľkosti 1 mm alebo jeho zverejnením medzi staré články. Výrok\nnapadnutého rozsudku je preto podľa neho jasný a žalobca ani pri najlepšej vôli nevie, čo by malo byť\nnejasné na vyjadrení poradia a doby trvania. V danom prípade nie je potrebné použiť žiadne špeciálne\ndruhy výkladu na vykonanie výroku I. napadnutého rozsudku, úplne stačí použiť základné pravidlá\nzdravého rozumu a priradiť každému slovu z výroku I. napadnutého rozsudku len taký význam, aké tieto\nslová (spojenia) v našej spoločnosti ustálene požívajú.\n10. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že zotrváva na svojej doterajšej argumentácii v celom rozsahu\na žalobu aj naďalej považuje za neopodstatnenú. Za neakceptovateľnú označil námietku žalobcu,\nže účel článku informovať verejnosť o rozvode žalobcu nemá žiaden súvis s predmetným konaním.\nOpakovane upozornil na tému článku v rámci testu proporcionality, ktorý mal súd pri konflikte dvoch\nrovnocenných ústavne garantovaných práv vykonať a zohľadniť pri ňom všetky skutočnosti týkajúce sa\nuverejnenia článku, vrátane témy zverejneného článku, či povahy osoby žalobcu ako osoby absolútneho\nverejného záujmu, ako aj ďalšie skutočnosti, ktoré však súd prvej inštancie nevykonal, a ak áno, tak\nnedostatočne. Rovnako v odvolaní jasne uviedol, čo konkrétne myslel pod vyčítanou neprimeranou\nizoláciou napadnutých výrokov a nebolo to vymedzenie výrokov v žalobe, ako sa mylne domnieva\nžalobca, ale neprimeraná izolácia napádaných výrokov pri ich hodnotení súdom prvej inštancie.\nOpätovne tiež zdôraznil, že v dôsledku ich izolácie dospel k nesprávnym záverom o charaktere\nnapadnutých výrokov, ktoré v širšom kontexte jednoznačne vyznievajú ako hodnotiace úsudky, ktorých\npravdivosť nemožno dokazovať. K rozhodnutiu súdu v konaní o oprave dodal, že toto považuje za\nnesprávne, preto vo veci inicioval dovolacie konanie. Namietal, že v odvolaní sa nesnažil zbaviť\nzodpovednosti formulkou „podľa našich informácií“. Jediné, čo žalovaný od súdu požadoval, bolo riadne\nvykonanie testu proporcionality a jeho riadne odôvodnenie. Dôvody, pre ktoré odmieta žalobu ako\nneopodstatnenú, majú ďaleko širší rozsah ako uvádza žalobca vo vyjadrení, pritom tieto žalovaný\naj dostatočne uviedol a popísal v podanom odvolaní. Neobstoja ani tvrdenia žalobcu, že žalovaný\nna podklade článku zo žalobcu bezdôvodne bez akejkoľvek opory v realite spravil pred verejnosťou\nskúpeho človeka, a to voči jeho deťom. Žalobcu a jeho osobnosť v článku žiadnym spôsobom totiž\nnekategorizoval a nedehonestoval, naopak verejnosti sprostredkúva informácie o rozvodovom konaní\nžalobcu, ktoré dostal sprostredkovane od svojho zdroja, a na základe ktorých sa mal údajne „handrkovať“\no výživné, pričom daný výrok je uvedený vo forme hodnotiaceho úsudku. Za neprijateľné označil\naj tvrdenia o správnom nezohľadnení satisfakčného efektu uverejnenej opravy. Nikto netvrdí a ani\nnepopiera, že oprava nemá povahu satisfakčnej sankcie. Žalovaný v odvolaní dáva do pozornosti\nsatisfakčný efekt, nie povahu opravy a požiadavku zohľadniť pri rozhodovaní skutočnosť, že pôvodcom\nzásahu bola uverejnená oprava, podporil aj poukazom na nález ÚS SR zo dňa 19.04.2017, sp. zn.\nIII. ÚS 104/2017 a obdobne sa v tejto súvislosti vyjadril aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo\n\ndňa 31.05.2021, č. k. 3Co/33/2020-215. Žalovaný tak zotrváva na svojich tvrdeniach, že súd mal v\nrozsudku zohľadniť satisfakčný efekt, čo nevykonal. Nepochybne uverejnením opravy žalovaný uviedol\nveci na (údajne vzhľadom na prebiehajúce dovolacie konanie) pravú mieru, a teda nielen opravil\núdajne nesprávne skutkové tvrdenie v článku, ale táto oprava mala zároveň efekt satisfakcie voči\nžalobcovi za prípadný spôsobený zásah do osobnostných práv, keď čitateľ si mohol podobne, ako\nv prípade ospravedlnenia, ako prostriedku morálneho zadosťučinenia v intenciách ustanovení OZ o\nochrane osobnosti fyzickej osoby, prečítať, že sa žalobca o výživné „nehandrkoval“, čo mohlo mať svoj\nvplyv následne na hodnotiaci úsudok čitateľa. Recipientom opravy aj ospravedlnenia je v konečnom\ndôsledku verejnosť. Argumentácia žalobcu tak v tejto časti neobstojí a žalovaný aj naďalej trvá na\nodvolacom dôvode nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení, keď na\nzáklade testu proporcionality súd dospel k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných\npráv žalobcu. Nakoľko žalovaný v priebehu celého konania mal za to, že k neoprávnenému zásahu\ndo osobnostných práv žalobcu nedošlo, skutočnosti o náklade týždenníka a čitateľnosti predmetného\nčlánku sú právne irelevantné. Uviedol, že žalovanému nie je zrejmé, prečo žalobca poukazuje na to,\nže článok je doposiaľ uverejnený na webovom sídle žalovaného, keď v žalobnom petite absentuje\npovinnosť odstrániť predmetný článok z webového sídla žalovaného. Uvedené vzbudzuje otázku, či\nžalobcovi ide skutočne o odstránenie údajných nepriaznivých následkov údajného neoprávneného\nzásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že pôvodne plánoval\nprijať rozhodnutie o odstránení/neodstránení článku (jeho spornej časti) z webovej stránky žalovaného\naž po rozhodnutí o dovolaní v konaní o oprave a právoplatnom rozhodnutí vo veci samej v danom\nprípade, avšak napokon z právnej opatrnosti pristúpil k odstráneniu článku ešte pred skončením týchto\nkonaní. V ďalšom v súvislosti s tým, že samotné spojenie fyzickej osoby s kritizovanou činnosťou alebo\nosobou nie je zásahom do práva na česť a dôstojnosť poukázal na právny záver vyslovený v náleze\nÚS SR zo dňa 15.12.2009, sp. zn. II. ÚS 152/2008, uznesení NS SR v uznesení z 26.06.2013, sp.\nzn. 6Cdo/169/2011, s ohľadom na ktoré neobstojí ďalšie tvrdenie žalobcu, že na úspešné uplatnenie\npráva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva\nchránené ust. § 11 OZ. Názor vyslovený v žalobcom citovanom rozsudku sp. zn. 5Cdo/126/2007 označil\nžalovaný za rozhodovacou praxou prekonaný, resp. týka sa len prípadov, ak žalobca žiada poskytnutie\nlen nemateriálnej satisfakcie. Pokiaľ žalobca poukazoval na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008,\nktoré sa týkalo ochrany súkromia, a v ktorom v prípade zásahu do práva na ochranu súkromia súd\nkonštatoval, že nie je potrebné preukazovať zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti uviedol, že to\nneznamená, že sa nemusí preukazovať iný zásah v zmysle § 13 ods. 2 OZ. V tejto súvislosti poukázal na\nrozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/15/2003, ako aj rozsudok zo dňa 19.05.2010, sp. zn. 5Cdo/202/2009. K\nďalšiemu žalobcom citovanému rozhodnutiu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 uviedol, že výrok v médiách\npredstavuje neporovnateľne odlišnú situáciu, kde vznik nemajetkovej ujmy nemôže byť automatický\n(v danej veci sa jednalo o nezákonné obmedzenie osobnej slobody). Pre daný prípad označil za\nneaplikovateľný aj nález ÚS SR zo dňa 09.11.2016, sp. zn. I. ÚS 689/2014, ktorý bol naviac prekonaný\nnapr. nálezom ÚS SR zo dňa 05.12.2017,\nsp. zn. III. ÚS/288/2017. Aj v intenciách záverov NS\nSR v rozsudku sp. zn. 7Cdo/180/2012, ktorý citoval vo vyjadrení žalobca, je nutné podľa neho dokazovať\nvýšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Táto požiadavka dokazovania bola vyjadrená aj NS SR\nv rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 89/97 zo dňa 28.04.1998. Opakovane v tejto súvislosti žalovaný zdôraznil\naj subsidiárny charakter nemajetkovej ujmy, ktorá prichádza do úvahy len vtedy, keď sa nefinančné\nzadosťučinenie javí ako nepostačujúce, t. j. v prípadoch vzniku nemajetkovej ujmy značnej intenzity.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku však vôbec nevyplýva, v čom súd videl značnú nemajetkovú\nujmu na strane žalobcu. Okrem zverejnenej opravy je potrebné pri posudzovaní výšky nemajetkovej\nujmy zohľadniť aj priznanie nemateriálnej satisfakcie v podobe ospravedlnenia s poukazom na čo\noznačil žalovaný priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ako značne excesívnu. Žalovaný má tiež naďalej\nza to, že zohľadňovať je potrebné aj rozhodovaciu prax slovenských a českých súdov vo veciach\nodškodňovania obetí násilných trestných činov. Žalovaný nerozporuje vyčíslenie náhrady nemajetkovej\nujmy žalobcom v žalobe, ale výšku náhrady priznanej súdom prvej inštancie, ktorá nemá podklad vo\nvykonanom dokazovaní, a ktorá ani nebola riadne odôvodnená. Uviedol, že pri vyjadrení referenčného\nrámca žalobcu tento evidentne vychádzal z článku s názvom „H. H. dostal najväčšiu ranu za tento rok.\nMá zaplatiť takmer 100 tisíc eur“ uverejnenom dňa 10.07.2009 na webovom sídle týždenníka Q., ktorý\nvšak reflektuje na obdobie roku 2009 a nezohľadňuje ani tú skutočnosť, že výrazná väčšina z týchto\nrozhodnutí bola neskôr na základe odvolaní a mimoriadnych opravných prostriedkov zrušená. Naviac\nžalovaný dáva do pozornosti predovšetkým tú skutočnosť, že od roku 2009 sa podstatne, predovšetkým\npod vplyvom súdnej praxe ESĽP zmenila súdna prax všeobecných súdov, ako aj ÚS SR (napr. nález ÚS\nSR sp. zn. I. ÚS 235/2020 z 22.09.2020). Žalovaný zotrval aj na odvolacej argumentácii o spôsobilosti\n\nním navrhovaného dokazovania preukázať relevantné skutkové zistenia v konaní a preukázať tak\npravdivý základ napádaných výrokov. Odmietol tvrdenia, že by sa malo jednať o obštrukciu z jeho strany.\nZotrval aj na argumentácii o nevykonateľnosti napadnutého výroku I., keď samotný výraz „uverejniť ako\nprvý článok“ možno podľa neho vykladať dvojako, a to jednak „uverejnený ako v poradí prvý“, ale i\nako „uverejnený prvý v rade“, čo je podstatný rozdiel, predovšetkým pokiaľ sa jedná o uverejnenie na\nwebovom portáli, ktorý je určitým spôsobom rozvrhnutý na niekoľko častí a sekcií, ktorých poradie môže\novplyvniť navyše i zariadenie, cez ktoré je webový portál užívateľom prehliadaný. Je rozdiel, ak by malo\nbyť ospravedlnenie uverejnené ako „v poradí prvý“ do troch dní od právoplatnosti rozsudku a rozdiel,\nak by malo byť uverejnené ako „prvý v rade“. V prvom prípade by to znamenalo, že ospravedlnenie\nbude uverejnené ako prvé v čase, t. j. predtým, než žalovaný uverejní ostatné články v daný deň,\nnaopak v druhom by čas pri určení poradia nehral rolu, a ospravedlnenie by bolo uverejnené „nad“\nvšetky ostatné články. V konečnom dôsledku by tak článok uverejnený podľa prvej varianty výkladu\nbol uverejnený ako posledný, napriek tomu, že by ho žalovaný uverejnil ako prvý. Aj keby však bolo\nustálené, aký význam priradiť pojmu „prvý článok“, tak stále nie je jasné, kde na webovej stránke\nžalovaného má byť ospravedlnenie uverejnené. Dodal, že nevykonateľnosť výroku I. je spôsobená aj\npožiadavkou na uverejnenie ospravedlnenia na webovom sídle www.plus7dni.sk, ktoré však neexistuje,\nnakoľko žalovaný má v prevádzke webové stránku https://plus7dni.pluska.sk, na čo upozorňoval už v\nkonaní pred súdom prvej inštancie, na čo žalobca nereagoval. Bez ohľadu na to, žalovaný je toho názoru,\nže bez bližšej špecifikácie a konkretizácie umiestnenia ospravedlnenia nie je z technických dôvodov\nmožné ospravedlnenie uverejniť. Webová stránka žalovaného je naprogramovaná do určitých rozložení\nobsahujúcich rôzne obrázkové prvky, či upútavky na články, ktoré pripúšťajú obmedzený text, t. j. priamo\nna predmetnej stránke objektívne ani nie je možné uverejniť text v rozsahu uloženého ospravedlnenia.\n11. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že žalovaný ako profesionál v novinárskej práci počas celého\nsúdneho konania úplne odmieta akúkoľvek zodpovednosť za flagrantné porušenie jeho základných\na celosvetovo platných princípov novinárskej etiky spočívajúcich predovšetkým v uverejňovaní riadne\noverených a pravdivých informácií. V danom prípade žalovaný zverejnil absolútne vymyslenú difamačnú\ninformáciu o žalobcovi, ktorú si nijako neoveril a bez ďalšieho s ňou oboznámil státisíce svojich čitateľov.\nUvedené skutočnosti determinujú záver testu proporcionality, pričom pozícia žalobcu ako verejne známej\nosoby ho nijako nezbavuje ochrany pred nepravdivým osočovaním jeho osobnosti, a to zvlášť v jeho\nintímnej sfére, kde vzťah k jeho vlastným deťom rozhodne patrí. V súvislosti so satisfakčným efektom\nzdôraznil nasledovné špecifiká predmetného konania: žalobca podal žalobu v tomto konaní až po tom,\nako mu bolo v konaní o uverejnenie opravy doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe, z ktorého bolo\nzrejmé, že žalovaný všetko rozporuje a svojím obštrukčným konaním bude celé roky odďaľovať nápravu\na zväčšovať tak zásah do práv žalobcu, ktorý spôsobil, čo sa potvrdilo. Predmetné výroky žalovaný\nzverejnil v printe a aj na svojom webovom sídle, pričom oprava bola a mohla byť zverejnená len v\nprinte, preto ospravedlnenie v tomto konaní žiada zverejniť len na webovom sídle žalovaného, čím sa\ndostane do sféry iných čitateľov ako tých, ktorí si kupujú printové vydanie týždenníka Plus 7 dní, a ktorí\nsi tak zverejnenú opravu mohli prečítať, efektívnosť opravy, ktorá bola zverejnená takmer po štyroch\nrokov od zverejnenia nepravdivých tvrdení sa blíži podľa žalobcu k nule. Ani žalovaný nemôže tvrdiť,\nže časový faktor je pri oprave nepodstatný. Žalobca akceptuje právo žalovaného na súdnu ochranu,\nvrátane práva podávať riadne aj mimoriadne opravné prostriedky, avšak žalovaný si musí byť vedomý, že\nich neúspešným uplatnením zásadne znižuje efekt budúcej opravy, a preto je neudržateľné, aby s týmto\nefektom kalkuloval v inom konaní a chcel započítavať efekt, ktorý svojím vlastným konaním degradoval\nk nule. Zdôraznil, že časový faktor je podstatný tak pri oprave, ako aj pri ospravedlnení. Nemôže podľa\nžalobcu panovať rozumná pochybnosť o tom, že zväčšovaním časového odstupu medzi nezákonným\nkonaním a snahou o zmiernenie formou ospravedlnenia dochádza k znižovaniu satisfakčnej efektívnosti\nospravedlnenia. V danom konaní časový rozdiel predstavuje už teraz 50 mesiacov! K neoprávnenosti\nzásahu uviedol, že ak by nepravdivé difamačné tvrdenia bolo možné šíriť na základe slobody tlače,\nnemala by ústavná a zákonná ochrana osobnostných práv absolútne žiadny obsah a zmysel. Žalobcom\ncitovaná judikatúra celkom jednoznačne preukazuje, že súčasťou slobody tlače nie je oprávnenie šíriť\no komkoľvek nepravdivé difamačné tvrdenia. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy označil za súladnú\ns aplikačnou praxou, ktorú žalobca riadne preukázal vykonaným dokazovaním a súčasne neohrozuje\nčinnosť žalovaného, čo rovnako žalobca preukázal a žalovaný to nikdy nerozporoval. V danom\nprípade nemožno v dôsledku priznania náhrady nemajetkovej ujmy hovoriť ani o vzniku bezdôvodného\nobohatenia. Suma priznaná prvoinštančným súdom podľa žalobcu nedosahuje výšku, ktorá by bola\nspôsobilá zabezpečiť riadnu satisfakciu žalobcovi za nedôvodné, vymyslené a nanajvýš urážlivé výroky,\nktoré žalovaný zverejnil o žalobcovi a oboznámil s nimi širokú verejnosť, ktorá žalobcu pozná, a preto si\n\npredmetné výroky dokázala veľmi dobre stotožniť práve s osobou a tvárou žalobcu, čím je tento zásah\no to intenzívnejší. Zdôraznil tiež, že ani porušovateľ osobnostných práv by zo svojho nezákonného\nkonania nemal mať prospech. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že navrhovaným dokazovaním má byť\npreukázaný pravdivý skutkový základ žalobou napádaných hodnotiacich úsudkov uviedol, že žalovaný\nv konaní netvrdil, že by sa žalobca skutočne handrkoval, resp. naťahoval o výživné na maloleté deti,\nale tvrdil, že predmetné tvrdenia sú v skutočnosti len zjednodušene podanou informáciou o tom, že\npredmetom konania o rozvode žalobcu s bývalou manželkou bola aj úprava výživného. Vykonanie\nnavrhovaných dôkazov tak nie je spôsobilé splniť svoj základný účel. Platí tiež, že ak žalovaný skutočne\nchcel preukázať pravdivosť svojich tvrdení, tak mu nič nebránilo predložiť dôkazy, ale on sa podľa\nžalobcu chcel dostať k súdnemu spisu, ktorého nebol účastníkom, a ktorý nikdy nemal k dispozícii a teda\nz neho nemohol pripraviť predmetný článok. Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa nevykonateľnosti\nrozsudku (výroku I.) označil za nezmyselnú a ústiacu až do absurdného záveru, že spojenie „prvý\nčlánok“ je nejasné a teda nevykonateľné. Dodal, že v našom geopolitickom priestore je notorietou, že\nsa číta zľava doprava, zhora dolu, čo je aj kľúčom pri určení miesta pre „prvý článok“. Vzhľadom k\ntomu, že žalovaný dokáže napísať a publikovať článok z pojednávania, na ktorom nebol, tak určite\nje podľa žalobcu schopný aj uverejniť ospravedlnenie súladné s napadnutým výrokom. Žalobca nikdy\nnechcel technicky a ani inak komplikovať žalovanému zverejnenie ospravedlnenia, práve preto doplnil\npetit tak, aby písmo ospravedlnenia zodpovedalo technickému nastaveniu, ktoré používa žalovaný,\navšak ani táto dobrá vôľa žalobcu očividne nestačila, keďže žalovaný tentokrát tvrdí, že webové sídlo\nwww.plus7dni.sk vlastne neexistuje, a to napriek tomu, že táto webová doména je registrovaná práve\nna žalovaného, a to tak v čase zverejnenia napádaných výrokov, ako aj v čase podania žaloby a\ndnes. Jediné, čo technicky žalovaný robí je, že presmerováva svoju doménu www.plus7dni.sk na\nsvoju inú doménu- www.plus7dni.pluska.sk, čo spomenul až v záverečnom vyjadrení pred vyhlásením\nrozsudku, preto žalobca z pohľadu hospodárnosti už petit nemenil, nakoľko to nepovažoval za nutné,\nlebo existencia webového sídla www.plus7dni.sk bola v konaní žalobcom riadne preukázaná, žalovaný\nuvedené nespochybnil a presmerovávanie tejto domény na inú je plne v dispozícii žalovaného, žalobca\nnemá voči tomu žiadne výhrady, no najmä to nemá žiaden vplyv na vykonateľnosť napadnutého\nvýroku. Odvolaciu argumentáciu žalovaného tak označil za účelovú, odvracajúcu pozornosť od predmetu\nkonania, bezdôvodne bagatelizujúcu aplikačnú prax najvyšších súdnych autorít a nekonzistentnú, ktorá\nnie je spôsobilá ovplyvniť zmenu napadnutého rozsudku.\n12. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 06.02.2024 žalobca oznámil, že NS SR uznesením zo\ndňa 06.12.2023, sp. zn. 4Cdo/136/2022 odmietol dovolanie žalovaného v konaní o uverejnenie opravy,\nv ktorom sa posudzovali totožné námietky, ako vzniesol žalovaný v odvolaní. Predmetné uznesenie\noznačil za podstatné pre toto konanie z dôvodu, že v ňom\nNS SR súladne s názorom\nokresného súdu aj krajského súdu posúdil tú istú argumentáciu, ktorú uplatnil žalovaný aj v odvolaní\npodanom v danej veci, a to konkrétne, že napadnuté výroky nie sú skutkové tvrdenia, ale hodnotiace\núsudky vychádzajúce z pravdivého skutkového základu, a že boli súdom posudzované neprimerane\nizolovane. Dovolací súd však jednoznačne konštatoval, že súdy nižších inštancií nepostupovali v\nhodnotení sporného výroku izolovane, pri výroku o „naťahovaní (hádaní/sporení) sa žalobcu o výživné\nna maloleté deti žalobcu“ možno bez pochybností uzavrieť, že skutkové tvrdenie žalovaného bolo\njednoznačne nepravdivé. Najvyšší súd SR tak vyhodnotil obranu žalovaného ako nedôvodnú a jeho\nzásah do osobnostných práv žalobcu za nepochybný. Vo vzťahu k rozhodnutiu o peňažnej satisfakcii\nžalobca tiež poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/106/2012, ako aj ÚS SR sp. zn. I. ÚS 689/2014\na ustálenú judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinnú ochranu práv\njednotlivca, vrátane osobnostných práv. Vnútroštátne súdy síce disponujú istou mierou voľnej úvahy pri\nposudzovaní, či je finančná satisfakcia potrebná na účely zabezpečenia efektívnej nápravy, platí však,\nže v prípade zneužitia novinárskych slobôd je súčasťou legitímnych očakávaní poškodeného to, že súdy\n„napravia ujmu, ktorá mu vznikla a uložia sankciu, ktorá bude pôsobiť dostatočne odrádzajúco vo vzťahu\nk opakovaniu takýchto prípadov zneužitia“.\n13. Žalovaný v reakcii na protistranou doručené vyjadrenie spolu s uznesením NS SR\nsp.\nzn. 4Cdo/136/2022 uviedol, že sa aj naďalej pridržiava doterajšej odvolacej argumentácie a žalovaný\nnárok neuznáva. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že predložené uznesenie NS SR obsahuje posúdenie\ntotožných námietok, aké žalovaný vzniesol v odvolaní, nakoľko predmetom tohto konania je aj článok\nzverejnený na internetovom portáli www.plus7dni.sk. Predmetom oboch konaní sú tak odlišné články a\nodlišné výroky. Okrem toho predmetom konania o uverejnenie opravy je už z povahy veci posúdenie\nodlišných právnych otázok, ako v konaní o ochranu osobnosti, a preto nemôže byť pravdivé tvrdenie\n\nžalobcu, že by dovolací súd mal zásah do osobnostných práv žalobcu za preukázaný, čo sa v texte\nuznesenia neuvádza. Bez povšimnutia nemôže obstáť ani skutočnosť, že charakter výroku „Rozvod!\nS. H. sa pred súdom handrkoval o alimenty!“, ktorý nebol predmetom konania o uverejnenie opravy (a\nnezaoberal sa ním ani dovolací súd) je zo svojej povahy odlišný už len tým, že je obsiahnutý v titulku\nčlánku, pričom titulok printového článku žalobca nenapádal. V ďalšom poukázal na funkciu titulku článku,\nza účelom ktorej súdna prax akceptuje aj použitie expresívnejších, zveličujúcich a provokujúcejších\nvýrazov (viď napr. nález ÚS SR zo dňa 21.01.2014, sp. zn. III. ÚS 385/2012, nález ÚS SR zo dňa\n18.09.2012, sp. zn. II. ÚS 340/09). Upozornil tiež na to, že v odvolaní namietal oveľa širší rozsah\nnedostatkov ako v dovolaní v konaní o uverejnenie opravy a predmetom dovolania boli odlišné právne\notázky. Dodal, že rozhodnutia vydané v konaní o uverejnenie opravy považuje aj naďalej za nezákonné\na porušujúce práva žalovaného v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nzákladných ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 10 ods. 2 dohovoru, a\npreto v súčasnosti voči nim pripravuje aj ústavnú sťažnosť. Zotrval aj na argumentácii o excesívnosti\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy a nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tom, že\nprvoinštančný súd neidentifikoval v čom videl značnú nemajetkovú ujmu. Za dôvodný považoval aj\nnaďalej návrh na doplnenie dokazovania.\n14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok\nsúdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385\nods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil\nsúd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné. K zmene\nnapadnutého rozhodnutia pristúpil odvolací súd bez potreby nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP,\na to vzhľadom k tomu, že vo veci vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,\nv dôsledku čoho nebolo vo veci potrebné dopĺňať prvoinštančným súdom vykonané dokazovanie a\ndôvodom pre zmenu rozhodnutia podľa § 388 CSP bolo rozdielne právne posúdenie primeranosti\nuplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv žalobcu.\n15. Právny poriadok Slovenskej republiky zabezpečuje ochranu osobnostných práv prostredníctvom\nviacerých inštitútov verejného aj súkromného práva (napr. Trestný zákon, Tlačový zákon, Občiansky\nzákonník, zák. č. 514/2003 Z. z., zák. č. 211/2000 Z. z. a iné). Hlavným zmyslom a cieľom\nobčianskoprávnej ochrany, založenej na objektívnom zodpovednostnom princípe, je všestranný rozvoj\nosobnostnej sféry, právo na rešpektovanie a zachovanie dôstojnosti a cti človeka, jeho individuálnej\nintegrity a ucelenosti, a poskytnutie ochrany pred neoprávnenými zásahmi do práva na ochranu\nosobnosti. V ustanovení § 11 OZ sú príkladmo vymenované čiastkové osobnostné práva, ktorým zákon\npriznáva ochranu, ak je napadnutá osobnosť človeka ako celok. K významným právnym hodnotám\npatrí práve česť fyzickej osoby, nakoľko má dôležitý význam pre jej vzťah k iným fyzickým osobám a\nostatným účastníkom občianskoprávnych vzťahov, čím značne ovplyvňuje jej postavenie v spoločnosti.\nPredmetom ochrany pritom nie je len občianska česť v užšom slova zmysle, ale aj česť človeka v\nodborných kruhoch, v ktorých je známy svojou prácou a činnosťou (napr. NS ČR Cpj 138/1969).\nZákonodarcom sledovaným účelom je poskytnutie ochrany len v prípadoch závažnejšieho porušenia\ncti vo sfére občianskoprávnych vzťahov, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana. Z normatívnej\nprávnej úpravy možno vyvodiť nasledovné kumulatívne podmienky pre založenie tejto objektívnej\nzodpovednosti:\na) neoprávnený (protiprávny, nedovolený) zásah do chráneného všeobecného osobnostného práva\nfyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť osobnosť fyzickej osoby, a to nielen\nvo forme konania, ale aj opomenutia (nevyžaduje sa vyvolanie následku),\nb) existencia ujmy na osobnostných právach a\nc) príčinná súvislosť medzi neoprávnenosťou zásahu a spôsobenou ujmou.\n16. Neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno terminologicky vymedziť ako\nkonanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 OZ a je v rozpore s povinnosťami\npôvodcu zásahu, stanovenými objektívnym právom. Medzi najčastejšie neoprávnené zásahy do\npráva na ochranu osobnosti v mediálnom priestore patrí najmä uverejnenie nepravdivých údajov\ndotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti a dôstojnosti osoby, neprimeraných hodnotiacich úsudkov\nvybočujúcich z medzí vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy, míňajúcich sa\nsledovanému účelu (hanobiaca kritika), pravdivých tvrdení majúcich osočujúcu povahu, pôsobiacich\ndifamačne, vyvolávajúcich znevažujúci dojem a tých, ktoré sa dotýkajú intímnej sféry človeka. Naopak\no neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti nepôjde, ak existujú okolnosti vylučujúce\n\nneoprávnenosť zásahu (napr. súhlas dotknutej osoby, výkon iného subjektívneho práva stanoveného\nzákonom, svojpomoc, plnenie zákonom uloženej povinnosti, nutná obrana či krajná núdza). Za\nneoprávnený zásah nemožno tiež považovať kritiku, ak je pravdivá, svojou formou primeraná, akcentuje\nvecnosť, konkrétnosť a pridržiava sa hraníc nevyhnutných pre dosiahnutie cieľa. Pri posudzovaní\nneoprávnenosti zásahu je nevyhnutné ustanovenia OZ vykladať v intenciách a v súlade s ústavou.\nÚstavným rámcom ochrany osobnostných práv je čl. 19 ústavy, v zmysle ktorého každý má právo\nna zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo na ochranu mena, ochranu\npred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a ochranu pred neoprávneným\nzhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých\ns ochranou osobnosti, ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody, medzi inými aj právo na\nslobodu prejavu (čl. 26), ktoré sa najčastejšie dostáva do konfliktu práve s osobnostnými právami\nfyzickej osoby. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, sloboda prejavu predstavuje jeden\nzo základných pilierov demokratickej spoločnosti, fundamentálnu podmienku rozvoja a sebarealizácie\njednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo,\nresp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré šokujú alebo znepokojujú štát alebo\nčasť obyvateľstva, čo si vyžaduje pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť\no demokratickej spoločnosti (Handyside v. Spojené kráľovstvo, rozsudok zo dňa 7.12.1976, nález ÚS\nSR zo dňa 21.01.2014, sp. zn. III. ÚS 385/2012). Je však nesporné, že v niektorých prípadoch musí\nsloboda prejavu ustúpiť, keď limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4 ústavy, ako aj v čl. 10 ods.\n2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia\nslobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré vždy musia zodpovedať demokratickému charakteru\nspoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť ochrana práv a slobôd iných, teda okrem iného\naj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19\nústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné\nosoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Uplatňovanie týchto\nzákladných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak,\naby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana práva iného. Inými\nslovami povedané, pri kolízii slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s\nprihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná\nprednosť pred právom druhým. Existencia samotného zásahu do osobnostných práv pritom nemusí\nnevyhnutne viesť k záveru o jeho neoprávnenosti, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného\npráva a vzhľadom na okolnosti nepresiahol hranice primeranosti. V každom konkrétnom prípade je preto\nvždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti,\na to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania\ntýchto práv. Uvedenému v difamačných sporoch slúži tzv. test proporcionality slúžiaci ako interpretačný\na aplikačný nástroj na riešenie konfliktu dvoch základných ľudských práv, výsledkom ktorého je priznanie\nväčšej dôležitosti jednému z dvoch proti sebe stojacich základných práv a slobôd. V rámci tohto testu\nje nevyhnutné ustáliť: 1. či je druh sporného prejavu chránený v zmysle čl. 26 Ústavy SR, 2. či došlo k\nzásahu do slobody prejavu, 3. či mal zásah zákonný základ, a zodpovedať otázky kto, o kom, čo, kde,\nkedy a ako sporný názor vyslovil.\n17. K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek\niným konaním difamujúcej povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní\nprimeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci\núsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Európsky\nsúd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka\npravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (viď napr. Feldek vs. SR, rozsudok ESĽP z\n12.07.2001, De Haes a Gijsels vs. Belgicko, rozsudok z roku 1997, Lingens vs. Rakúsko, obdobne\nNS ČR v rozsudku zo dňa 20.01.2010, sp. zn. 30Cdo/2900/2008). Skutkové tvrdenie sa opiera o\nfakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, t. j. pravdivosť tvrdenia\nmožno verifikovať. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu\nosobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť alebo nie je natoľko intímny,\nže by odporoval právu na ochranu súkromia, či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových\ntvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej\ninformácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia).\nPorušenie práva na česť a dôstojnosť môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré\nsú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu v očiach\nostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť\n\nnielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým\nsúvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Nepravdivým alebo pravduskresľujúcim údajom\nsa rozumejú také skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorým je možné priradiť zápornú pravdivostnú hodnotu\n(nepravdy) alebo skutočnosti, ktoré takto hodnotiť nie je možné, ale sú podané tak, že vedú ku\nskresleniu informovania verejnosti. Aby nepravdivý, resp. pravduskresľujúci údaj viedol k vzniku práva\nna ospravedlnenie a finančnú satisfakciu musí sa zároveň dotknúť cti konkrétnej fyzickej osoby. Na\nrozdiel od skutkového tvrdenia, hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému\nfaktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a na základe\nvlastných (subjektívnych) kritérií. Dôkazné bremeno preukázania pravdivosti určitých skutkových tvrdení\nči primeranosti hodnotiacich úsudkov zaťažuje v konaní pred súdom pôvodcu zásahu. Nutné je tiež\nuviesť, že meradlá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v prípade určitej skupiny\nosôb (tzv. verejne známe osoby) nastavené benevolentnejšie, t. j. stupeň dovolenej kritiky sa mení\npodľa charakteru adresáta. Všeobecne platí, že nižšia miera ochrany je poskytovaná osobnostným\nprávam verejne činných osôb, čo vyplýva zo skutočnosti, že osoba vstupujúca na mediálnu sféru (politik,\nherec, športovec, ľudia zo show biznisu) musí počítať s tým, že ako verejne známa osoba bude pod\ndrobnohľadom verejnosti zaujímajúcej sa nielen o profesijný, ale aj o súkromný život.\n18. K občianskoprávnym prostriedkom osobnostnoprávnej ochrany exemplifikatívne vymenovaným v\n§ 13 ods. 1 OZ, ktoré môžu byť uplatnené samostatne alebo kumulatívne, patrí okrem negatórnej a\nreštitučnej žaloby aj satisfakčná žaloba, ktorej úspešnosť je podmienená existenciou imateriálnej ujmy\nspôsobilej v značnej miere znížiť dôstojnosť a vážnosť občana v spoločnosti. Finančné (relutárne)\nzadosťučinenie plní len subsidiárnu funkciu, keď nastupuje vždy až potom, keď morálne zadosťučinenie\nnie je postačujúce so zreteľom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, a\nto nielen v bežnej, ale v značnej miere. Možno ho tak klasifikovať ako občianskoprávny prostriedok\nvýnimočného charakteru, ktorý prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, keď objektívne\nposudzované došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.\nIntenzitu zníženia dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti súd hodnotí objektívne a\nvždy podľa celkovej povahy a jednotlivých okolností každého prípadu, ako aj vo vzťahu k poškodenej\nfyzickej osobe (hlavne jej veku a postaveniu v spoločnosti). Jej výšku určí súd na základe voľnej úvahy,\nktorá nemôže byť svojvoľná a arbitrárna, ale musí zohľadňovať závažnosť vzniknutej ujmy a individuálne\nokolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, v súlade s požiadavkou spravodlivosti a proporcionality.\nPri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať súd za preukázanú existenciu okolností\npreukazujúcich, že v danom prípade nestačí zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, a to najmä z\nhľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých poškodenému vzhľadom\nna jeho postavenie v rodine, spoločnosti, podnikaní. Súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nnemá reparačný charakter, ale má pôsobiť ako satisfakcia za súčasného stimulu pôvodcu zásahu k\nobozretnejšiemu postupu. Súdy vyšších inštancií vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňujú,\nže výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nesmie byť zrejmým bezdôvodným obohatením pre\npoškodeného a zároveň by nemala byť pre pôvodcu zásahu likvidačná (napr. rozsudok NS SR sp. zn.\n7Cdo/180/2012, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09). Zároveň sa však musí jednať o sankciu dostatočne\ndôraznú a primeranú i z hľadiska naplnenia preventívnej sankcie (nález ÚS SR zo dňa 09.11.2016, sp.\nzn. I. ÚS 689/2014) a pri jej určovaní by mali súdy reflektovať aj na vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda\nv súlade s princípom rovnosti by mali rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v judikatúre by mal\nexistovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady (obdobne viď\nnález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017, ESĽP vo veci Público- Comunicacáo Social,\nS. A. vs. Portugalsko). Napokon ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že pri určovaní výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy by mala byť zohľadňovaná aj výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné\nzranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie\niných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať\nmaximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné trestné činy (napr. Iltalehti a\nKarhuvaara vs. Fínsko).\n19. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyviazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným\nv zrušujúcom uznesení zo dňa 31.05.2021, č. k. 3Co/33/2020-215 opätovne posudzoval žalobcom\nuplatnený nárok na priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme navrhovaného ospravedlnenia a\npeňažnej satisfakcie vo výške 40.000 eur za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ku\nktorému malo dôjsť zverejnením informácií, že žalobca „sa pred súdom handrkoval o alimenty“, a že\n„na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti“ v článku publikovanom dňa 06.02.2018\n\nv internetovej verzii týždenníka Plus 7 dní s názvom „ROZVOD! S. H. sa pred súdom handrkoval o\nalimenty“. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní a aplikácii testu proporcionality dospel k záveru,\nže napadnuté výroky predstavujú skutkové tvrdenia, ktorých nepravdivosť bola v konaní preukázaná, a\nv dôsledku ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, konkrétne\npráva na česť, dôstojnosť a práva na súkromie, majúceho za následok zníženie vážnosti, dôstojnosti\na dobrej povesti žalobcu v značne miere. Vyhodnotil, že žalovaný zverejnením týchto nepravdivých\nskutkových tvrdení prekročil ústavou garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol\ndo osobnostnej sféry žalobcu. Okrem morálneho zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia uznal za\nčiastočne dôvodný aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, titulom ktorej žalobcovi z uplatnených 40.000\neur priznal sumu 20.00 eur, ktorú po zohľadnení zákonných kritérií a okolnosti prípadu považoval za\nprimeranú a spravodlivú. Zohľadnil pritom skutočnosť, že k zásahu došlo v masovokomunikačnom\nprostriedku s celoslovenským dosahom, a že v čase rozhodovania súdu bol článok v pôvodnom znení\nzverejnený na webovom portáli žalovaného, ďalej postavenie žalobcu v spoločnosti, preventívny účel\nsatisfakcie, motív žalovaného vybočujúci z medzí legitimity. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne\nskutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie nesprávne klasifikoval\nnapadnuté výroky ako nepravdivé skutkové tvrdenia, majúc za to, že sa jedná o hodnotiace úsudky s\npravdivostným skutkovým základom, nesprávne skutkové závery ohľadom vzniku a výšky nemajetkovej\nujmy, nedostatočné zistenie skutkového stavu v dôsledku odmietnutia vykonania všetkých žalobcom\nnavrhovaných dôkazov a v neposlednom rade aj materiálnu nevykonateľnosť výroku v časti priznanej\nmorálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia.\n20. Pokiaľ sa týka odvolacej argumentácie, v ktorej žalovaný namietal, že posudzované výroky\nnepredstavujú nepravdivé skutkové tvrdenia, ale že sa jedná o hodnotiace úsudky vychádzajúce z\npravdivostného skutkového základu, a že súd ich posudzoval neprimerane izolovane od ostatného\nobsahu článku odvolací súd poukazuje na to, že identická otázka bola medzi sporovými stranami\nprávoplatne vyriešená v konaní vedenom na býv. Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 41C/7/2018, v\nktorom konajúce súdy prvej a druhej inštancie ako aj dovolací súd (odvolací súd v konaní vedenom pod\nsp. zn. 4Co/66/2020 a dovolací súd pod sp. zn. 4Cdo/136/2022) zhodne uzavreli, že v prípade žalovaným\nna adresu žalobcu použitých výrokov „sa pred súdom handrkoval o alimenty“ a „na pojednávaní sa\nnaťahoval aj o výživné na maloleté deti“ sa nepochybne jedná o skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť\nmôže byť predmetom dokazovania, a ktoré v danom prípade boli preukázane nepravdivé. Skutočnosť\nči sa jedná o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky pritom v konaní o uverejnenie tlačovej\nopravy, zákonodarcom obmedzenej výlučne na skutkové tvrdenia, predstavuje rozhodujúcu skutočnosť.\nOdvolací súd sa s uvedeným názorom plne stotožňuje a argumentáciu žalovaného v tomto smere\nhodnotí ako účelovú. Žalovaný na tejto argumentácii zotrval tak v konaní o uverejnenie opravy ako aj\nv predmetnom konaní tvrdiac, že sa jedná len o hodnotiaci záver autorky článku vyslovený k priebehu\npojednávania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 18P/50/2017, o ktorom\nju mal informovať neidentifikovaný dôveryhodný zdroj, a predmetom ktorého bol rozvod žalobcu a\núprava výkonu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Žalovaný ako správne\nnamieta žalobca vôbec neidentifikoval vo väzbe na aké iné informácie publikované v danom článku\nsa mal javiť výklad použitých pojmov ako izolovaný a nezohľadňujúci širší kontext. Odvolací súd sa\ns jeho obranou tomto smere nestotožňuje, nakoľko ani s prihliadnutím na kontext celého článku a\nslovesné vyjadrenie v minulom čase (nasvedčujúce ukončeniu skutkového deja v minulosti) nie je možné\nklasifikovať napadnuté výroky inak ako skutkové tvrdenia. Dokonca podľa odvolacieho súdu význam\n(sporiť sa, škriepiť), charakter (skutkové tvrdenia) a cieľ (škandalizácia žalobcu) použitých výrazov\nnevyvoláva žiadne pochybnosti či polemiky. V slovenskom synonymickom slovníku slovesným výrazom\n„handrkovať sa/ naťahovať sa“ zodpovedajú slovesá hádať sa, škriepiť sa, vadiť sa, hašteriť sa, sporiť\nsa, priečiť sa, pre ktoré je významovo spoločné nesúhlasné a názorovo odlišné vymieňanie si názorov.\nAni samotná skutočnosť, že konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom\nna čas po rozvode skončilo schválením rodičovskej dohody súdom nemusí samo o sebe znamenať, že\njej uzatvoreniu nepredchádzala výmena názorov a vzájomné doťahovanie sa o jej obsahu. To, či sa k\ndohode o výške výživného na maloleté deti došlo na základe prostého akceptovania návrhu jedného z\nrozvádzajúcich sa manželov alebo po predchádzajúcom doťahovaní sa účastníkov konania predstavuje\nskutkový dej, ktorého pravdivosť/nepravdivosť možno dôkazmi pomerne jednoducho verifikovať, z čoho\nsprávne vychádzal aj prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku, keď na tieto výrazy nazeral ako\nna skutkové tvrdenia, pravdivosť ktorých posudzoval na základe výsledkov vykonaného dokazovania.\nPoužité výrazy „handrkovať“, „naťahovať“ z hľadiska im všeobecne pripisovaného významu rozhodne\nnenasvedčujú preukázanému nekonfliktnému a pokojnému ukončeniu manželstva v konaní pred\n\nporučenským súdom a vzájomnej dohode žalobcu s jeho exmanželkou o výške výživného na obe\nmaloleté deti, ktorý bez akýchkoľvek výhrad, dohadov či podmienok súhlasil s výškou výživného\nnavrhovanou jeho exmanželkou, čo bolo v konaní nepochybne preukázané tak čestným prehlásením\nP. H. zo dňa 16.10.2018 doplneným jej výsluchom v konaní pred súdom, tiež výsluchom žalobcu, ako\naj zápisnicou z pojednávania konaného pred Okresným súdom Bratislava V dňa 05.02.2018 vo veci\nsp. zn. 18P/50/2017. Opomenúť tiež nemožno vyjadrenie samotnej zákonnej sudkyne prejednávajúcej\ntak rozvod žalobcu a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, ako aj žalobu žalobcu o\nuverejnenie tlačovej opravy, ktorá v odôvodnení rozsudku zo dňa 29.05.2019, č. k. 41C/7/2018-71\nuviedla, že konanie sp. zn. 18P/50/2017 prebehlo kultivovane s vysokou mierou zodpovednosti rodičov\nk maloletým deťom bez akýchkoľvek hádok alebo škriepok či handrkovania alebo naťahovania sa či\ndojednávania vo vzťahu k výživnému k maloletým deťom žalobcu. Týmito dôkazmi bola bez akýchkoľvek\npochybností preukázaná nepravdivosť posudzovaných skutkových tvrdení, v dôsledku čoho neobstojí\nv tejto súvislosti odvolacia námietka nesprávne zisteného skutkového stavu. K inému záveru nemožno\ndospieť ani z opisu finančnej situácie žalobcom na pojednávaní vo veci sp. zn. 18P/50/2017, z ktorého\nžalovaný celkom nelogicky vyvodzoval, že žalobca sa dohadoval na výživnom. Nedôvodne žalovaný\nv tejto súvislosti prvoinštančnému súdu tiež vytkol, že bližšie nerozviedol svoj názor, že v konaní pred\nsúdom bola preukázaná nepravdivosť napadnutých skutkových tvrdení, keď v ods. 27 súd prvej inštancie\nriadne vysvetlil, o ktoré dôkazy tento záver oprel. Hodno tiež uviesť, že pokiaľ sa žalovaný snažil súd\npresvedčiť, že sa jedná o hodnotový záver autorky článku vyplývajúci z pravdivostného skutkového\nzákladu, tento v konaní nepreukázal a vo svojej argumentácii ani neprezentoval žiadne skutočnosti,\nktoré by mohli nasvedčovať takémuto podľa neho „hodnotovému súdu“. Na uvedenom nič nemení ani\nžalovaným zdôrazňovaný účel článku, ktorým malo byť informovanie verejnosti o rozvode žalobcu,\nnakoľko predmetom konania nebol obsah tejto informácie, ale žalovaným nepravdivo prezentované\nskutočnosti ohľadne určenia výšky výživného a nepravdivosť týchto informácií nemôže žalovaný\nospravedlňovať účelom, ku ktorému smeroval, a od ktorého sa nepochybne odklonil publikovaním\nneprávd, o ktorých si musel byť vedomý toho, že sú objektívne spôsobilé negatívneho zásahu do\nosobnostných práv žalobcu. Žalovaný ako vydavateľ celoslovenského periodika s vysokou čítanosťou\npožíva v zmysle vnútroštátnej a nadnárodnej judikatúry pri plnení informačnej povinnosti a realizácii\nslobody prejavu nielen vysokú mieru ochrany, ale aj tomu zodpovedajúcu mieru zodpovednosti pri\nzverejňovaní informácií. Uvedené platí o to viac vo vzťahu k difamačným a osočujúcim informáciám\nsúkromného rodinného života, ktorých pravdivosť si nijako neoveril spoľahnúc sa na údajný jeden zdroj\n(napr. dopytom exmanželky žalobcu vo vzťahu k priebehu sporného rozvodového pojednávania, príp.\nžiadosťou o poskytnutie informácií adresovanej konajúcemu súdu). Za daných okolností ani odvolací\nsúd z napadnutých zverejnených informácií nevyabstrahoval žiaden „dobrý úmysel“ a stotožňuje sa s\nnázorom súdu prvej inštancie, keď v ods. 34. odôvodnenia identifikoval motív žalovaného spočívajúci v\nzáujme po senzácii a škandalizácii žalobcu, ktorý žalovaný uprednostnil pred povinnosťou nezverejňovať\nvýlučné nepravdy. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na nález ÚS SR zo dňa 06.02.2019, sp.\nzn. II. ÚS 59/2018 týkajúci sa článku zmieňujúcom sa o spise G., jeho závery sú vzhľadom na odlišnú\nsituáciu na danú vec neaplikovateľné (rovnaký záver konštatoval aj odvolací súd v rozsudku zo dňa\n25.08.2021, sp. zn. 4Co/66/2020 a NS SR v uznesení zo dňa 06.12.2023, sp. zn. 4Cdo/136/2022).\nVo vzťahu k poukazu žalovaného na súčasné použitie výrazového spojenia „podľa našich informácií“,\nktoré mal podľa jeho vyjadrenia čerpať od dôveryhodného zdroja, odvolací súd reflektuje na normatívnu\npovinnosť žalovaného zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií (§ 4 zák. č. 167/2008 Z. z.), avšak\nzároveň dopĺňa, že žalovaného s ohľadom na charakter zdroja zaťažuje aj povinnosť overiť si poskytnuté\ninformácie pred ich publikovaním a zodpovednosť za pravdivosť ich obsahu v prípade nezodpovedného\nprístupu k plneniu tejto povinnosti.\n21. V ďalšom žalovaný namietal nesprávny skutkový záver prvoinštančného súdu, ktorý na základe\nvykonaného dokazovania a testu proporcionality konštatoval vznik ujmy odškodniteľnej pre značné\nzníženie dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti podľa § 13 ods. 2 CSP peňažnou náhradou. V\ntejto súvislosti odvolací súd poukazuje na záväzný právny názor, ktorý vyslovil v ods. 13. zrušujúceho\nuznesenia zo dňa 31.05.2021, sp. zn. 3Co/33/2020, a od ktorého sa v novom rozhodnutí súd prvej\ninštancie neodklonil. S odkazom na právne závery vyslovené v rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008\nodvolací súd konštatoval, že nemajetková ujma na strane žalobcu vznikla už samotným zásahom do\nosobnostných práv žalobcu spočívajúcom v uverejnení nepravdivého údaja dotýkajúceho sa osobnosti\nžalobcu a jeho súkromného života a nie je potrebné zo strany žalobcu v danom prípade demonštrovať,\nči tento zásah niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám. Rovnako odvolací\nsúd už skôr uviedol, že záujem verejnosti o manželstvo verejne známej osoby nemožno rozširovať\n\naj na súkromné informácie o vzťahu rodičov k maloletým deťom. Zohľadniac chránený záujem na\nochrane osobnosti žalobcu, najmä jeho dobré meno v súvislosti so spoločnosťou mimoriadne citlivo\nposudzovaným vzťahom rodičov k maloletým, ako aj to, že zverejnenie informácie o neochote, nezáujme\nči iných dôvodoch, pre ktoré si rodičia neplnia svoje povinnosti k maloletým deťom (osobitne vo vzťahu\nk vyživovacej povinnosti), je odvolací súd aj na základe súdom prvej inštancie správne vykonaného\ntestu proporcionality toho názoru, že žalovaným publikované nepravdivé informácie osočujúceho a\ndifamačného charakteru boli objektívne spôsobilé v negatívnom svetle a v značnej miere zasiahnuť do\nosobnostnej sféry žalobcu ako aj akejkoľvek inej osoby v obdobnom postavení a obmedzenie slobody\nprejavu žalovaného v dôsledku vyhovenia podanej žalobe hodnotí ako proporcionálne a adekvátne.\nSkutočnosť, že sporné výroky aj skutočne zasiahli do osobnostnej sféry žalobcu nakoniec vyplynula\naj z výpovede žalobcu, v ktorej uviedol, že po publikovaní inkriminovaných tvrdení bol permanentne\nkonfrontovaný s pochopiteľným pocitom, že ktokoľvek si môže o ňom myslieť, že je osobou schopnou sa\nnaťahovať o výživné na svoje deti. Svedkyňa P.na H. vo výpovedi potvrdila, že publikované informácie\nvyvolali tak v nej, ako aj v žalobcovi pocity hnevu a frustrácie. Rovnako z jej výpovede vyplynulo, že\nreakciou na medializované informácie o „handrkovaní a naťahovaní sa o výživné zo strany žalobcu“\nbola konfrontácia ich okolia a známych, či to je skutočne pravda. Neobstojí preto nedôvodné tvrdenie\nžalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal ani jeden konkrétny nepriaznivý následok zverejneného\nčlánku. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že žalovaným zverejnené nepravdivé informácie boli\nobjektívne spôsobilé negatívneho zásahu do práva na česť, dôstojnosť a súkromný život, pôsobili\nosočujúco a difamačne, a to nielen pre samotnú citlivosť vzťahov medzi rodičom a maloletým dieťaťom,\nale aj vzhľadom na verejne známy osobnostný profil žalobcu a ním verejne prezentované názory na\nrodinu a jej postavenie v spoločnosti, vo vzťahu ku ktorým žalobca mohol vyznieť nedôveryhodne.\nIntenzita zásahu bola znásobená aj tým, že predmetný článok bol dlhodobo prítomný vo verejnom\npriestore (na webovej stránke žalovaného), čím sa stal verejne prístupný neobmedzenému okruhu\nčitateľov. Žalobca naviac v konaní listinnými dôkazmi preukázal aj vysokú čítanosť predmetného článku.\nPri zohľadnení správnych odpovedí aj na ďalšie otázky testu proporcionality uvedených súdom prvej\ninštancie v ods. 24.- 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku, nie je za opísaných okolností možné\npostaviť sa na stranu slobody prejavu žalovaného, ktorá v danom prípade, ako správne konštatoval\nsúd prvej inštancie, vybočila z medzí prípustnosti a legitimity. Naviac žalovaný nijako nespresnil v čom\nkonkrétnom mal súd prvej inštancie pri vykonaní testu proporcionality pochybiť a jeho argumentácia v\ntomto smere vyznieva zovšeobecňujúco a nekonkrétne. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s odpoveďou na\notázku o kom boli sporné informácie publikované? poukazoval na to, že súd prvej inštancie k žalobcovi\nnepristupoval ako k osobe verejného záujmu, zásahy do osobnostnej sféry ktorej sú posudzované\nbenevolentnejšie, odvolací súd uvádza, že aj napriek čiastkovej informácii o ukončení politickej kariéry\nžalobcu dňa 31.10.2016, súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by žalobca nebol osobou verejného\nzáujmu, čo vyplýva priamo z ods. 26. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Tento status verejne činnej\nosoby naviac žalobca v konaní ani nesporoval. Opačný záver nemožno vyvodiť ani z odpovede súdu na\notázku kedy boli sporné informácie publikované\n(ods. 35. odôvodnenia), v ktorej prvoinštančný\nsúd len konštatuje, že v čase publikovania sporného článku bola politická angažovanosť žalobcu už\nukončená, a nie, že by nemal byť osobou verejného záujmu.\n22. V intenciách vyššie uvedeného a na podklade vykonaného dokazovania správne prvoinštančný\nsúd konštatoval, že vo veci sú splnené podmienky tak na uverejnenie požadovaného ospravedlnenia,\nako aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. Správne zohľadnil to,\nže zverejnené nepravdivé informácie týkajúce sa súkromnej sféry žalobcu a jeho vzťahu k plneniu\nvyživovacej povinnosti k maloletým deťom, ako spoločnosťou veľmi citlivo a prísne vnímanej téme, v\nznačnej miere aj pri zohľadnení postavenia žalobcu zasiahli do jeho vážnosti a dôstojnosti a vzhľadom\nna časový odstup od publikovania sporného článku (2018) nemožno za dostatočné považovať samotné\nverejné ospravedlnenie žalovaného. Prisvedčiť možno len jednej odvolacej námietke, v ktorej žalovaný\nnamietal excesívnosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd je toho názoru, že súdom prvej\ninštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vybočuje z referenčného rámca súdmi priznávaného\nfinančného zadosťučinenia. Správne je pri úvahe o výške finančnej satisfakcie potrebné zohľadniť,\nže sporný článok bol publikovaný v neobmedzenom mediálnom priestore s vysokou čítanosťou a k\njeho odstráneniu došlo až so značným časovým odstupom, ktorý znižuje účinok morálnej satisfakcie\n(obdobne viď nález ÚS ČR zo dňa 18.02.2004 , sp. zn. III. ÚS 281/2003). Ako irelevantnú a nemiestnu\nhodnotí odvolací súd argumentáciu žalovaného, ktorý v odvolaní poukazoval na to, že žalobca sa\nnedomáhal odstránenia napadnutej časti článku z jeho webovej stránky. Žalovaný tak iniciatívne a\nv súlade so všeobecne akceptovanou požiadavkou slušnosti neurobil ani po právoplatnom skončení\n\nkonania o uverejnenie tlačovej opravy, v ktorom bola preukázaná nepravdivosť napadnutých výrokov\na bez ohľadu na ním podané dovolanie, ponechal nepravdivé informácie o žalobcovi v mediálnom\npriestore. Závažnosť vzniknutej ujmy správne prvoinštančný súd vyhodnocoval aj v súvislosti s\nprofesným postavením žalobcu, ktoré v sebe subsumuje požiadavku ochrany a rešpektovania záujmov\nmaloletých detí, ako aj motív žalovaného, ktorý nepochybne sledoval nelegitímne zvýšenie čítanosti\na komerčného úspechu. Na tomto mieste odvolací súd tiež poukazuje na to, že jeden z napádaných\nskutkových výrokov bol priamou súčasťou titulku článku, v dôsledku čoho túto nepravdivú informáciu bolo\nmožné zachytiť bez potreby prečítania jeho obsahu. Rovnako správne prvoinštančný súd považoval za\npotrebné prihliadnuť aj na preventívnu funkciu relutárnej náhrady, ktorej výška má pôsobiť pre pôvodcu\nzásahu odstrašujúco. Odvolací súd tiež považuje za potrebné prihliadnuť aj na postoj samotného\nžalovaného, ktorý v priebehu celého konania a bez disponovania relevantnými dôkazmi odmietal prijať\nzodpovednosť za zistený neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, a to aj po právoplatnom\nuložení povinnosti na uverejnenie tlačovej opravy. Prvoinštančnému súdu je však s odkazom na právne\nzávery vyslovené ÚS SR v rozhodnutí\nsp. zn. III. ÚS 104/2017 potrebné vytknúť, že vo svojich\núvahách o primeranosti priznanej satisfakcie nijako nereflektoval na skutočnosť, že satisfakčný účel je\nčiastočne naplnený už aj publikovaním tlačovej opravy v čase rozhodovania prvoinštančného súdu (bez\nohľadu na rozdielny charakter týchto právnych prostriedkov, treba zohľadniť, že uverejnenie tlačovej\nopravy informuje čitateľa o nezodpovednom plnení informačnej povinnosti vydavateľom periodika a\nuvádza nepravdivé informácie na pravú mieru) a rovnako aj súdom prvej inštancie priznaným verejným\nospravedlnením žalobcovi. Rovnako tak je odvolací súd toho názoru, že priznaním sumy 20.000\neur titulom odškodnenia nemateriálnej ujmy prvoinštančný súd vybočil z rámca súdmi priznávaných\nodškodnení za zásahy do osobnostných práv poškodených osôb. Ako už odvolací súd uviedol, v zmysle\njudikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti\n(napr. Q. E. vs. Spojené kráľovstvo) a musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi\nsúdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (Publico- Somunicacao Sociial, S.A.\nvs. Portugalsko). Žalovaný správne v odvolaní poukazuje na to, že prvoinštančným súdom priznaná\nsuma 20.000 eur predstavuje odškodnenie priznávané v rozhodovacej činnosti súdov za oveľa vážnejšie\nzásahy do osobnostnej sféry fyzických osôb (napr. za zásah do súkromného a rodinného života\nspôsobený smrťou blízkej osoby). Ako excesívna sa javí aj z pohľadu rozhodovacej činnosti súdov\nv konaniach o odškodnenie neoprávneného zásahu do osobnostných práv zverejnením nepravdivých\ninformácií či neprimeraných hodnotiacich úsudkov tlačou (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo\ndňa 29.09.2021, č. k. 2Co/94/2018-451, ktorým bola poškodenej osobe v postavení neverejnej osoby\npriznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur za neoprávnený zásah do súkromného života\nzverejnením fotografií zo súkromia poškodenej osoby, rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa\n27.04.2018, 49C/104/2016, ktorým bola priznaná suma 5.000 eur za zverejnenie difamačných informácií\nspájaných s kritizovanou činnosťou zasahujúcich do práva na česť poškodenej osoby, rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa sp. zn. 5Co/224/2018-363, ktorým bolo potvrdené priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy poškodenej fyzickej osobe v sume 5.000 eur za neoprávnený zásah do\nľudskej dôstojnosti, cti a dobrej povesti zverejnením nepravdivých skutkových informácií, neprimeraných\nhodnotiacich úsudkov vo vzťahu k profesnému pôsobeniu poškodenej osoby, rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 27.01.2022, č. k. 9Co/56/2021 potvrdzujúci priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\nsudcovi vo výške 5.200 eur za neoprávnenú kritiku rozhodovacej činnosti sudcu a zásah do cti a\ndôstojnosti). V neposlednom rade sa súdom prvej inštancie priznaná suma javí ako neadekvátna aj so\nzreteľom na rozhodovacou praxou zdôrazňované zohľadnenie odškodnenia obetí násilných trestných\nčinov, vo vzťahu ku ktorému by náhrada za porušenie iných osobnostných práv nemala bez existencie\nzávažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku za telesné zranenia a násilné činy,\nna čo správne v odvolaní poukazoval žalovaný (rozsudok ESĽP zo dňa 06.04.2010 vo veci O. I. P. vs.\nFínsko, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/171/2005). Výška odškodnenia obetí násilných trestných činov s\nnásledkom smrti v roku 2018 pritom predstavovala sumu 12.000 eur a za ostatné odškodňované násilné\ntrestné činy bez následku smrti predstavovala podľa zák. č. 274/2017 Z. z. sumu 4.800 eur.\n23. Odvolací súd tak v zmysle už uvedeného dospel k záveru, že požiadavku proporcionálneho,\nspravodlivého a rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných prípadoch zohľadňujúceho odškodnenia\nnapĺňa finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 eur. Nárok na vyššie finančné odškodnenie nebol zo\nstrany žalobcu vykonaným dokazovaním preukázaný.\n24. Vo vzťahu k namietanej materiálnej nevykonateľnosti výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým\nbola žalovanému uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie na svojej webovej stránke, odvolací súd\n\nuvádza, že sa stotožňuje s názorom žalobcu, že argumentácia žalovaného v tomto smere vykazuje\nznaky účelovosti a absurdnosti. Z formulácie žalobnej požiadavky poňatej prvoinštančným súdom do\nnapadnutého výroku je bez väčších pochybností zrejmé, že citované ospravedlnenie má byť po dobu 10\ndní zverejnené na webovom sídle žalovaného ako prvý článok v poradí. Žalovaným ponúkané konštrukty\na variácie možných výkladov tohto slovného spojenia celkom zbytočne a v rozpore s formálnou logikou\nspochybňujú vykonateľnosť uloženej povinnosti. Z uvedeného dôvodu odvolací súd ani túto odvolaciu\nargumentáciu neakceptoval. Uvedený záver rovnako platí aj vo vzťahu k namietanej internetovej adrese\nwebového sídla žalovaného, nakoľko skutočnosť, že sa jedná o webové sídlo žalovaného nebola v\nkonaní sporná a žalobcom bola riadne preukázaná a len samotná skutočnosť, že v označenom odkaze\nnie je obsiahnutá poddoména nerobí napadnutý výrok nevykonateľným. Neobstojí ani argumentácia o\noptickom rozložení webovej stránky žalobcu, ktoré ponúka rôzne obrazové prvky či upútavky na články,\nnakoľko z napadnutého výroku je zrejmé, že poradie sa týka výlučne vzťahu k článkom publikovaným\nžalovaným na webovej stránke, t. j. žalovaného publikovanie článku s obsahom ospravedlnenia nijako\nneobmedzí v dopĺňajúcej reklame, upútavkách či obrázkových prvkoch. Rovnako žalovaný nepreukázal\nani v odvolaní tvrdenú technickú nemožnosť uverejniť na jeho webovej stránke text v uloženom rozsahu,\nktorý sa obmedzil výlučne na konštatovanie nepravdivosti zverejnených informácií a ospravedlnenie sa.\n25. K poslednej žalovaným prezentovanej odvolacej námietke týkajúcej sa nevykonania žalovaným\nnavrhovaným dôkazov (prehratie zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 05.02.2018 vo\nveci sp. zn. 18P/50/2017 a oboznámenie s obsahom spisu v tejto poručenskej veci) za účelom\npreukázania pravdivostného základu napadnutých výrokov odvolací súd uvádza, že vykonanie týchto\ndôkazov sa vzhľadom na závery doposiaľ vykonaného dokazovania ani odvolaciemu súdu nejavilo\nako dôvodné, účelné a hospodárne. V konaní vykonanými dôkazmi bola bez akýchkoľvek pochybností\npreukázaná nepravdivosť napadnutých skutkových tvrdení (výsluch žalobcu a jeho exmanželky, čestné\nprehlásenie exmanželky žalobcu, zápisnica z pojednávania dňa 05.02.2018, vyjadrenia zákonnej\nsudkyne obsiahnuté v odôvodnení rozsudku vo veci sp. zn. 41C/7/2018) a žalovaný v konaní\nneprezentoval žiadne tvrdenia a protidôkazy, ktoré by spochybnili vierohodnosť týchto dôkazov.\nNapadnuté výroky sa týkali priamo priebehu pojednávania konaného dňa 05.02.2018 vo veci sp. zn.\n18P/50/2017, ktorého nebol účastný žiaden jeho zamestnanec alebo ním splnomocnená osoba a\nzápisnica z predmetného pojednávania dôveryhodne osvedčuje jeho priebeh bez potreby pripájania\ncelého spisu obsahujúceho citlivé osobné údaje exmanželov a ich maloletých detí. Možno preto\nuzavrieť, že súd prvej inštancie dostatočne spoľahlivo zistil skutkový stav veci a žalovaným navrhované\ndokazovanie, ktoré nevykonal, nebolo spôsobilé ovplyvniť prijaté závery a vecnú správnosť napadnutého\nrozhodnutia (čo do základu nároku). Na uvedený záver odvolacieho súdu nemá vplyv ani pochybenie\nsúdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opomenul odôvodniť procesný\npostup, v ktorom nepristúpil na vykonanie žalovaným navrhovaného dokazovania. Opomenúť tiež\nnemožno aj nesúhlas zákonnej sudkyne vo veci sp. zn. 18P/50/2017 s pripojením a oboznámením spisu\nv tejto veci z dôvodu chráneného záujmu maloletých detí\n(č. l. 103).\n26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému\nuložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie a výrok II. v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo\nvýške 8.000 eur podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a vo zvyšnej časti žalovanej náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch napadnutý výrok II. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu vo zvyšnej\nčasti ako nedôvodnú zamietol.\n27. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n28. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú\naj na odvolacie konania. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov\nkonania na súde prvej inštancie.\n29. Zmenou napadnutého rozhodnutia vznikla odvolaciemu súdu v zmysle § 396 ods. 2 CSP povinnosť\nrozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania. Žalobca sa v konaní domáhal povinnosti uverejniť\nospravedlnenie žalovaným ako aj finančnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur. Vyhovené\nbolo jeho požiadavke na uverejnenie ospravedlnenia a nároku na priznanie finančnej satisfakcie čo do\nvýšky 8.000 eur, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi súd podľa zásady úspechu vyjadrenej\nv ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s\n§ 262 ods. 1 a § 396 CSP priznal nárok na náhradu\ntrov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v plnom rozsahu, a to aj napriek čiastočnému neúspechu\n\nv časti požadovanej peňažnej satisfakcie zohľadniac skutočnosť, že základ žalovaného nároku bol daný\na výška súdom priznaného plnenia sa priamo odvíjala a bola závislá od úvahy súdu, t. j. nebola závislá\nod objektívnych vopred určiteľných skutočností, čo v zmysle ustálenej súdnej praxe vedie k priznaniu\nplnej náhrady trov konania a zodpovedá nemožnosti strán sporu objektívne určiť výšku požadovaného\nplnenia\n(viď napr. nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019, uznesenie\nNS SR zo dňa 30.07.2019, sp. zn. 4Cdo/34/2018).\n30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa\n(§ 419 CSP)\nv lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/32/2018", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b5773c34-7b7c-416a-8494-ccbd842f3059", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 235/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 235/2020 z 22. 9. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-09-22", "citacie_n": 65, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.235.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:7ae4005f-3b73-44a9-8ed0-c5158674c76c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 59/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 59/2018 z 6. 2. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-02-06", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.59.2018.1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:c86198b8-737e-4216-89d7-343318c676f9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.104.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 104/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 104/2017 z 19. 4. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-04-19", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.104.2017.2"}, {"guid": "ussr:3bece740-895e-4d73-9802-fa878c7a87ac", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 689/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 z 9. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-09", "citacie_n": 119, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.689.2014.1"}, {"guid": "ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 385/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-21", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c00191dd-a683-45da-9905-f18df7053a0b"}, {"guid": "ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 492/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4495ad29-bfcf-4598-9c40-a2892684081d"}, {"guid": "ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 340/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc"}, {"guid": "ussr:0ded18cb-e138-4da4-9fbe-91a7f57d306e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 416/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 416/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0ded18cb-e138-4da4-9fbe-91a7f57d306e"}, {"guid": "ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 107/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-28", "citacie_n": 140, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d2d64e91-ef03-49e2-9c6a-7f06796d8648"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:633d07f2-1d47-401c-94a0-2974134bd823", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 238/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 238/08 z 29. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-29", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:633d07f2-1d47-401c-94a0-2974134bd823"}, {"guid": "f039d501-67ac-48a4-982f-7829a01945c1:c9dc44de-b7e0-4db3-b122-814ae5617c20", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1113207808.1", "spisova_znacka": "5Cdo/46/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/46/2018 z 24. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1113207808.1"}, {"guid": "46a000e4-e938-402a-a9a9-2d21940e5a63:d5d4f33d-9c48-44a5-a68a-edf210409a33", "ecli": null, "spisova_znacka": "9Co/56/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/56/2021 z 24. 2. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-02-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/46a000e4-e938-402a-a9a9-2d21940e5a63:d5d4f33d-9c48-44a5-a68a-edf210409a33"}, {"guid": "bfdd2c5d-8241-4cff-b0e1-b19995e3e43b:b0fa8f95-0aad-4ffc-b655-0710f32885fa", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/94/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/94/2018 z 29. 9. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-09-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/bfdd2c5d-8241-4cff-b0e1-b19995e3e43b:b0fa8f95-0aad-4ffc-b655-0710f32885fa"}, {"guid": "764c1562-5cdc-4809-968a-5a7ccc5a22fe:1dc8dd9c-6b78-4c24-bb85-2580d52477b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Co/66/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/66/2020 z 25. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-08-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/764c1562-5cdc-4809-968a-5a7ccc5a22fe:1dc8dd9c-6b78-4c24-bb85-2580d52477b0"}, {"guid": "d4e60c27-1e5f-479d-8e93-988de4bcb162:4eadcca5-1ea0-4411-9e44-e966cb001c60", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2020:8120202801.1", "spisova_znacka": "3Co/33/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/33/2020 z 30. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-06-30", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2020:8120202801.1"}, {"guid": "a1b6daaa-f698-4351-b68c-71efa6ed21f6:8bf77bf1-6336-41b2-8000-d922a8fa1f3f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5617205866.1", "spisova_znacka": "5Co/224/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/224/2018 z 26. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-11-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5617205866.1"}, {"guid": "964b80c5-3417-4f38-8fd8-8b89c043d78b:92535784-55f3-4ff0-9b79-1008a160c70b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1208211733.1", "spisova_znacka": "9Co/273/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/273/2013 z 19. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-11-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1208211733.1"}, {"guid": "3d4199f5-0733-4177-96b8-aa87cf31a26c:8f9094ef-50dd-4f47-a7c8-bea6dc4fc1d2", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2", "spisova_znacka": "19Co/244/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/244/2012 z 12. 11. 2014", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:1409208005.2"}], "citovane_v": [{"guid": "8c777597-b525-47b1-90e3-d94b9bacf8a1:0d5d36e5-2276-4694-8062-b449c8031330", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2025:7624201106.4", "spisova_znacka": "3Co/33/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/33/2025 z 22. 4. 2025", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2025-04-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2025:7624201106.4"}, {"guid": "eb6b4895-3ba7-4a61-b6a4-09762cb678da:e855f501-b8d0-49d2-a476-8455cbe0a3fd", "ecli": "ECLI:SK:OSMT:2026:5725201474.2", "spisova_znacka": "5C/53/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/53/2025 z 23. 6. 2026", "sud": "Okresný súd Martin", "datum_vydania": "2026-06-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSMT:2026:5725201474.2"}]}