{"guid": "4e460b23-e671-43be-8215-88a274ea2512:cc254228-09e2-435c-849b-4820da89bb0a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1517217689.1", "spisova_znacka": "3Co/40/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/40/2024 z 30. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. júna 2025, sp. zn. 3Co/40/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1517217689.1", "identifikacne_cislo": "1517217689", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-1", "nazov": "§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "nazov": "§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-3", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc254228-09e2-435c-849b-4820da89bb0a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1517217689.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1517217689.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1517217689.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/40/2024\n1517217689\n30. 06. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:1517217689.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.\nPatricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: D. R. C., Y.. XX.X.XXXX, E. I. P. XXA, E.,\nobčan Afganskej islamskej republiky, zastúpeného: Advokátska kancelária VERIONS, s. r. o., so sídlom\nRadvanská 21, Bratislava, IČO: 47 239 441, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, za účasti\nKrajskej prokuratúry Bratislava, so sídlom Vajnorská 47, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na\nodvolania žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 57C/46/2017-530, zo\ndňa 7.3.2023, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zaväzujúcej časti a v zamietajúcej časti o\nzaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy\n10.000 eur od 6.7.2017 do zaplatenia\np o t v r d z u j e.\nII. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti o zaplatenie úroku z omeškania vo\nvýške 5 % ročne zo sumy 1.854,09 eura od 6.7.2017 do zaplatenia mení tak, že žalovaná je povinná\nzaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,09 eura od 6.7.2017 do\nzaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nIII. Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n1.854,09 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a\nžalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55,8 % (výrok III.).\n2. Svoje rozhodnutie s odkazom na ust. § 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 zák. č.\n514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a vykonané\ndokazovanie odôvodnil tým, že žalobca v konaní preukázal splnenie kumulatívnych predpokladov vzniku\nzodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci,\na teda preukázal (1) existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, (2) vznik nemajetkovej\nujmy a (3) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej\nujmy. Žalobca zároveň preukázal osobitné predpoklady vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch, ktorými sú skutočnosti, že (a) samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, (b) nemajetkovú ujmu nie je\nmožné uspokojiť inak.\n\n3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone\nverejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného\nzboru Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-311-012/2016-AV zo dňa 19.10.2016 bol žalobca zaistený a\numiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov; zaistený bol 63 dní. Najvyšší súd\nSR rozsudkom č. k. 10Szak/2/2017-96, zo dňa 1.2.2017, zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 6Sa/56/2016-60, zo dňa 11.11.2016 tak, že rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-311-012/2016-AV zo dňa\n19.10.2016 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie; Najvyšší súd SR nariadil, aby bol žalobca bezodkladne\nprepustený zo zaistenia. Súd prvej inštancie mal za to, že prvý predpoklad vzniku zodpovednosti\nštátu - existencia nezákonného rozhodnutia - bol splnený, nakoľko označeným rozsudkom Najvyššieho\nsúdu SR bolo zrušené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava o zaistení žalobcu\nč. PPZ-HCP-BA6-311-012/2016-AV zo dňa 19.10.2016. Nakoľko k zrušeniu rozhodnutia správneho\norgánu došlo z dôvodu jeho nezákonnosti, podmienka podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. bola\nsplnená. S argumentáciou žalovanej o neexistencii nezákonného rozhodnutia z dôvodu, že nešlo o\nkonečné rozhodnutie vo veci a z dôvodu, že bolo na základe kasačnej sťažnosti zrušené a vec bola\nvrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, a teda jeho\nnepreskúmateľnosti a nie z dôvodu nezákonnosti, sa súd prvej inštancie vysporiadal tak, že nie je v\nžiadnom smere podstatné, že nezákonnosť rozhodnutia nebola deklarovaná vo výroku zrušujúceho\nrozsudku, nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. žiadnu takúto formálnu požiadavku na vznik zodpovednosti\nštátu nekladie. V tejto súvislosti uviedol, že Správny súdny poriadok, ktorý upravuje rozhodovanie\nsúdu o kasačnej sťažnosti, taký spôsob formulovania výroku rozhodnutia o kasačnej sťažnosti, ktorý\nby zahŕňal výslovné konštatovanie nezákonnosti zrušovaného rozhodnutia, ani nepozná. Uviedol, že\nprijatie argumentácie žalovanej by viedlo k úplnému vylúčeniu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nnezákonnom rozhodnutím v prípadoch, kedy príslušný procesný predpis, podľa ktorého sa rozhoduje\no opravnom prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, neukladá povinnosť deklarovať nezákonnosť\nzrušovaného rozhodnutia vo výroku, čo by bolo nepochybne v príkrom rozpore s účelom a zmyslom\nzákona\nč. 514/2003 Z. z. Poukázaním na judikatúru vyšších súdnych autorít ustálil, že\nnie je možné trvať na „formalite“, akou je deklarovanie nezákonnosti rozhodnutia výslovne vo výroku\nzrušujúceho uznesenia. V súvislosti s ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú\nujmu súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol zaistený a umiestnený v Útvare policajného zaistenia\npre cudzincov N., kde sa nachádzal 63 dní, až do jeho prepustenia zo zaistenia. Poukázal na práva,\npovinnosti a obmedzenia cudzinca počas zaistenia ako aj to, že režim v zariadení, v ktorom sa\nnachádzajú zaistené osoby, nie je rovnako prísny, ako v ústave na výkon väzby alebo trestu odňatia\nslobody, avšak svojím charakterom sa mu v mnohých ohľadoch blíži. Mal za to, že nezákonné zaistenie\nžalobcu nepochybne predstavovalo vážny neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv. Vzťah\npríčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a zaistením, ktoré predstavovalo neoprávnený\nzásah štátu do osobnostných práv žalobcu, mal za daný.\n4. V ďalšom súd prvej inštancie zopakoval, že na vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch\nje okrem všeobecných predpokladov v zmysle § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2. § 15 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z. z. potrebné aj splnenie osobitných predpokladov ustanovených v § 17 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z. z. (iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením\nvzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a\nnemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak). Pre posúdenie ich splnenia je potrebné bližšie sa\nzaoberať vzniknutou ujmou a okolnosťami jej vzniku. Tieto hľadiská majú význam aj pre následné\nposúdenie prípadnej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú súd stanovuje podľa svojej úvahy\nvychádzajúc z kritérií ustanovených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prihliada najmä na osobu\npoškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na\nokolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,\nzávažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Kritériá uvedené v § 17\nods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. netvoria uzavretý výpočet, ani nie je potrebné, aby v každom jednom z\nvymenovaných kritérií vznikla u poškodeného určitá kvalifikovaná ujma. Súd nahliada na každý prípad\njednotlivo zohľadňujúc jeho individuálne špecifiká. Súd prvej inštancie preto prihliadol na osobu žalobcu,\njeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za\nktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť\nnásledkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Mal za preukázané, že žalobca,\nktorý je občanom Afganského islamského emirátu (predtým Afganskej islamskej republiky), prišiel na\núzemie Slovenskej republiky po nelegálnom prekročení štátnej hranice dňa 24.7.2013 a následne\npožiadal o udelenie azylu. Migračný úrad Ministerstva vnútra SR rozhodnutím ČAS: MU-356-67/PO-\n\nŽ-2013 zo dňa 25.8.2015 žalobcovi azyl neudelil, avšak bola mu poskytnutá doplnková ochrana na\ndobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie v\nčasti o poskytnutí doplnkovej ochrany nadobudlo právoplatnosť dňa 2.9.2015, to znamená, že žalobcovi\nsa doplnková ochrana poskytnutá na základe tohto rozhodnutia skončila dňa 2.9.2016. Okrem vyššie\nuvedeného rozhodnutia žalobca obdržal aj poučenie pre cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková\nochrana, o ich právach a povinnostiach, ktoré súvisia s poskytovaním doplnkovej ochrany, ktoré mu\nmalo byť pretlmočené do jazyka dari a z ktorého okrem iného vyplývalo, že doplnková ochrana sa\nzruší, ak cudzinec nepodal žiadosť o jej predĺženie v lehote ustanovenej zákonom o azyle (najskôr\n90 dní a najneskôr 60 dní pred uplynutím jednoročnej lehoty.\nV rozpore s tým\nvšak bol údaj vyznačený na doklade, ktorý bol dňa 28.9.2015 vydaný žalobcovi - na predmetnom\npovolení na pobyt bola vyznačená platnosť do 2.9.2017, teda o rok dlhšie, než žalobcovi skutočne platila\ndoplnková ochrana. Žalobca sa sám dobrovoľne dňa 19.10.2016 dostavil pred orgán Policajného zboru\n- Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, aby požiadal o predĺženie cudzineckého\npasu, nakoľko mal záujem navštíviť svojich rodinných príslušníkov v Y. A. J.. Žalobca sa spravoval\núdajom vyznačeným na povolení na pobyt, teda mal za to, že doplnková ochrana, ktorá mu bola\nposkytnutá, platí, a to až do 2.9.2017, a teda pôjde o obyčajnú návštevu úradu za účelom podania\nžiadosti o predĺženie cestovného dokladu. Nakoľko však príslušníci Policajného zboru lustráciou osoby\nžalobcu zistili, že platnosť jeho doplnkovej ochrany sa skončila dňa 2.9.2016, na mieste Oddelenie\ncudzineckej polície Policajného zboru Bratislava začalo konanie o administratívnom vyhostení žalobcu, v\nktorom rozhodlo o jeho administratívnom vyhostení na územie (vtedajšej) Afganskej islamskej republiky\na súčasne bol žalobca na základe rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-BA6-311-012/2016-AV zo dňa\n19.10.2016 zaistený a umiestený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov N.. Súd prvej inštancie\nďalej uviedol, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval ku dňu zaistenia viac než tri roky.\nZ výsledkov správneho konania ako aj na základe dokazovania mal za preukázané, že v čase zaistenia\nmal žalobca zabezpečené ubytovanie, i keď iba neformálne na základe priateľskej výpomoci J. A.,\nktorý ho ubytoval v byte na adrese W. XX, E., ktorý mal prenajatý. Žalobca mal prácu ako pomocník v\nkuchyni v reštauračnom zariadení Lochness Scottish Pub spoločnosti LEDERER, s.r.o. Z vykonaného\ndokazovania nevyplynulo, že by bol menovanou spoločnosťou žalobca riadne zaevidovaný v Sociálnej\npoisťovni, uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nevylučuje, že žalobca fakticky prácu\nvykonával, ani neznamená neplatnosť pracovného pomeru, hoci tento bol zrejme dojednaný len ústne.\nV prípade žalobcu nešlo o zaistenie bezprostredne po prechode štátnej hranice, kedy zaistená osoba\nnemá vôbec žiadne väzby v prijímajúcej krajine (resp. často ani nevie, v ktorej krajine sa nachádza).\nZaistenie žalobcu vytrhlo z jeho bežného života, ktorý po viac než troch rokoch mal na území Slovenskej\nrepubliky určitú ustálenú podobu, znemožnilo mu počas svojho trvania realizovať jeho osobnostné práva,\nvrátane práva na súkromný život a taktiež ovplyvnilo jeho ekonomickú situáciu, nakoľko bol v čase\nzaistenia zamestnaný, pričom svoje zamestnanie počas umiestnenia v útvare policajného zaistenia pre\ncudzincov nemohol vykonávať.\n5. S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že s poukazom na § 17 ods. 2 zákona\nč. 514/2003 Z. z. iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením\nvzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o zaistení žalobcu a preto sa ďalej zaoberal\nzávažnosťou (intenzitou) vzniknutej ujmy za účelom určenia výšky nemajetkovej ujmy. Pre úplnosť v tejto\nsúvislosti dodal, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, podľa ktorého nezákonné zaistenie bez ďalšieho\nzakladá nárok zaistenej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to dokonca v určitej\nminimálne výške, resp. sadzbe za každý deň zaistenia. Takýto automatický nárok nevyplýva z rozsudku\nESĽP vo veci Storck proti Nemecku zo dňa 16.6.2005, ani zo žiadneho iného žalobcom odkazovaného\nrozhodnutia ESĽP. Súd prvej inštancie taktiež poukázal na to, že žalobcom predložené rozhodnutia\nESĽP sa týkajú v podstatných znakoch skutkovo a právne odlišných prípadov. Konštatoval, že žalobcom\ntvrdený druh nároku nevyplýva ani z dikcie článku 5 ods. 5 Dohovoru, nakoľko podľa predmetného článku\nkaždý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na\nodškodnenie. Uviedol, že daný článok Dohovoru nebráni tomu, aby odškodňovanie bolo na vnútroštátnej\núrovni podriadené určitému procesnému postupu a v žiadnom prípade nenormuje nijakú minimálnu\nvýšku odškodnenia, a tak v prípade náhrady majetkovej škody, ako aj v prípade náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch, je prirodzene potrebné, aby poškodenému subjektu určitá škoda alebo nemajetková\nujma vznikla a ich vznik a výška musí byť v príslušnom konaní preukázaná. V tejto súvislosti uviedol, že\nnáhrada nemajetkovej ujmy na rozdiel od náhrady majetkovej škody nemusí mať vždy relutárnu povahu,\ntakéto pravidlo z článku 5 ods. 5 Dohovoru nevyplýva. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie\nnemohol náhradu nemajetkovej ujmy (ani v časti) paušalizovať, ako sa toho domáhal žalobca, ale musel\n\nju určiť podľa svojej úvahy vychádzajúc z už spomenutých kritérií ustanovených v § 17 ods. 3 zákona č.\n514/2003\nZ. z. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca\nsa v Slovenskej republike v čase zaistenia už v zásade usadil. Uvedené ďalej potvrdzuje skutočnosť,\nže aj po prepustení zo zaistenia na území Slovenskej republiky žalobca zotrval a tento stav trval aj ku\ndňu vyhlásenia rozsudku, keď žalobca bol osobne prítomný na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený\nrozsudok. Nemal za preukázané, že by sa žalobca dopúšťal akejkoľvek protispoločenskej činnosti a\ntaktiež mal za to, že pokiaľ ide o skutočnosť, že nemal formálne uzavretú pracovnú zmluvu, ani formálne\nuzavretú nájomnú zmluvu v súvislosti so svojim zamestnaním a ubytovaním, uvedené nemožno vykladať\nna ťarchu žalobcu.\n6. V súvislosti so závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k nej došlo\n(§\n17 ods. 3 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z.) súd prvej inštancie prihliadol na zákonný režim, v\nakom funguje zaistenie, a to, že v dôsledku zaistenia žalobca nemohol realizovať svoje právo na\nosobnú slobodu. Poukázal na to, že pobyt v zaistení znamená podriadenie sa režimu príslušného\nzariadenia (§ 96 a nasl. zákona o pobyte cudzincov) v zásade bez možnosti voľne nakladať so svojou\nosobnosťou, čo žalobca odôvodnene pociťoval negatívne, ako to aj opísal vo svojej výpovedi, na ktorú\nv tomto smere súd prvej inštancie odkázal. Na základe výpovede žalobcu považoval za preukázané,\nže počas zaistenia nemohol komunikovať so svojimi príbuznými v Afganistane, nemohol sa zúčastniť\nsúťažného zápasu, ktorý mal plánovaný v čase, kedy bol zaistený. Pokiaľ však žalobca ďalej vypovedal\no skutočnostiach, ktoré možno zhrnúť ako nesprávny (excesívny) spôsob výkonu zaistenia (najmä\nnedostatočné materiálne zabezpečenie a zdravotná starostlivosť, nedostatočná frekvencia vychádzok,\nhrubé správanie sa príslušníkov Policajného zboru), súd prvej inštancie mal za to, že v tejto časti\nabsentuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o zaistení a tvrdenými excesmi. V\nsúvislosti so žalobcom tvrdeným excesívnym správaním sa príslušníkov Policajného zboru v Útvare\npolicajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktoré by potencionálne mohlo predstavovať nesprávny\núradný postup, súd prvej inštancie s poukazom na § 195 ods. 1 CSP nemal uvedené v tomto konaní\nza preukázané. Za najzávažnejšie považoval práve okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo, a teda\nže žalobca sa dobrovoľne a zjavne v dobrej viere dostavil dňa 19.10.2016 na Oddelenie cudzineckej\npolície Policajného zboru Bratislava za účelom podania žiadosti o predĺženie cestovného dokladu.\nJeho dobrá viera bola založená na skutočnosti, že na doklade, ktorý mu bol vydaný - povolení na\npobyt, bola vyznačená jeho platnosť až do 2.9.2017, čo sa ukázalo byť chybným údajom. Súd prvej\ninštancie zdôraznil, že v prípade cudzinca, ktorému bola poskytnutá doplnková ochrana, ide o doklad\nsvojou povahou na úrovni občianskeho preukazu v prípade občana. Súčasne poukázal na to, že ide\no verejnú listinu, o ktorej platí prezumpcia jej správnosti a v bežnom živote sa v zásade každý (tak\ndržiteľ, ako aj ten, komu je takáto listina predložená) spolieha na správnosť údajov v nej uvedených.\nV súvislosti s uvedeným mal za to, že je neprimerané zo strany žalovanej jej význam zľahčovať a\npoukazovať pritom na to, že žalobca bol formálne poučený, pričom dané poučenie pre cudzincov,\nktorým sa poskytla doplnková ochrana, o ich právach a povinnostiach, ktoré súvisia s poskytovaním\ndoplnkovej ochrany, predstavuje osemstranový dokument napísaný v slovenskom jazyku obsahujúci\nvýrazy, ktorým osoba znalá iba hovorovej slovenčiny len ťažko porozumie. Súd prvej inštancie v tejto\nsúvislosti uzavrel, že je rovnako neodôvodnené predpokladať, že si poučovaná osoba zapamätá osem\nstrán ústne pretlmočeného textu, pričom žalobcovi túto povinnosť mohol objasniť jeho vtedajší právny\nzástupca, ktorý ho zastupoval v konaní o udelene azylu, resp. doplnkovej ochrany, avšak súd prvej\ninštancie považoval zo správania sa žalovanej za zrejmé, že tak neurobil. Na základe uvedeného\nuzavrel, že ak sa žalobca spravoval údajom vyznačeným na doklade - povolení na pobyt, správal\nsa primerane obozretne. Uviedol, že nie je odôvodnené predpokladať, že by žalobca (ktorý zjavne\nmal a má záujem na území Slovenskej republiky zotrvať) v prípade správne vyznačenej platnosti na\npovolení na pobyt včas nepožiadal o predĺženie doplnkovej ochrany. S ohľadom na uvedené zohľadnil,\nže k nezákonnému zaisteniu žalobcu by s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec neprišlo, ak by mu\nžalovaná riadne vystavila príslušný doklad. Pre ozrejmenie dodal, že nárok žalobcu nie je čo do základu\nskutkovo založený na nesprávnom úradnom postupe žalovanej pri vydaní predmetného dokladu, avšak\nide o okolnosť, na ktorú súd musí prihliadať pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Na základe\nuvedeného poukázal na to, že primárne v dôsledku sérií pochybení žalovanej (najskôr pri vydaní\nchybného povolenia na pobytu a následne nesprávnym posúdením existencie dôvodov zaistenia) sa pre\nžalobcu v zásade bežná návšteva štátneho úradu za účelom podania žiadosti o predĺženie cestovného\ndokladu zmenila na stresujúce úkony (vrátane výsluchov) v konaní o administratívnom vyhostení a v\nkonaní o zaistení a na 63 dní trvajúce od počiatku nezákonné zaistenie. V súvislosti so závažnosťou\nnásledkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote (§ 17 ods. 3 písm. c) zákona č. 514/2003\n\nZ. z.) uviedol, že tieto v prípade žalobcu neboli mimoriadne významné, čo je dané najmä tým, že na\núzemí Slovenskej republiky nemá rodinu, kde by sa neprítomnosť žalobcu prejavila najviac. Pokiaľ išlo\no žalobcovo tvrdenie o tom, že sa v dôsledku zaistenia sa s ním rozišla jeho vtedajšia priateľka H. Z.\nuviedol, že priamu príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o zaistení žalobcu a rozpadom tohto vzťahu sa\nžalobcovi nepodarilo preukázať.\nZ výpovede žalobcu vyplynulo, že primárnym dôvodom, pre ktorý\nsa s ním menovaná mala rozísť bola skutočnosť, že si našla novú známosť, a preto nepovažoval za\nvylúčené, že túto novú známosť si našla aj z dôvodu neprítomnosti žalobcu spôsobenej jeho zaistením,\navšak konštatoval, že v tomto prípade nezákonné rozhodnutie o zaistení pôsobilo len sprostredkovane.\nV tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 24/2011 zo dňa 25.5.2011,\nktorého závery sú aplikovateľné aj na tento prípad, a podľa ktorého príčinná súvislosť medzi škodou\na nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia\nnevznikla, teda musí teda ísť o priamu (nielen sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Poukázal aj na\nto, že žalobcom opísané okolnosti jeho rozchodu s H. Z. nesvedčia ani o vysokej kvalite a súdržnosti\ntohto vzťahu, nakoľko menovaná si za relatívne krátky čas našla novú známosť, pričom sám žalobca\nvypovedal, že po prepustení zo zaistenia nemal záujem o obnovenie tohto vzťahu, hoci z jej strany\nzáujem deklarovaný bol. Mal za to, že za daných okolností by ani preukázanie existencie príčinnej\nsúvislosti nezakladalo (nezvyšovalo) u žalobcu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Rovnako nemal\nza preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o zaistení a tým, že so žalobcom mali\nprestať komunikovať niektorí jeho dovtedajší priatelia či členovia komunity. Uviedol, že ak si žalobcom\noznačené osoby nesprávne vykladajú podstatu inštitútu zaistenia, prípadne majú iné dôvody, pre ktoré\nžalobcovi nedôverujú (jeho tlmočnícka činnosť), za túto skutočnosť žalovaná nezodpovedá. Zaoberal\nsa taktiež závažnosťou následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3\npísm. d) zákona č. 514/2003 Z. z.), pričom mal za preukázané, že žalobca v dôsledku nezákonného\nrozhodnutia o zaistení prišiel o prácu pomocníka v kuchyni v reštaurácií Lochness Scottish Pub. V tejto\npráci žalobca začal len týždne pred jeho zaistením. Mal za to, že žalobcu viac zasiahol výpadok príjmu,\nnež strata tejto konkrétnej pracovnej pozície. O tom, že žalobcovo spoločenské uplatnenie v pracovnej\nsfére nebolo významne dotknuté, podľa názoru súdu prvej inštancie svedčí aj skutočnosť, že pán Č.\nR., ktorý je konateľom a spoločníkom spoločnosti LEDERER, s.r.o. prevádzkujúcej Lochness Scottish\nPub, žalobcovi po prepustení zo zaistenia našiel inú prácu. Z výsledkov dokazovania nevyplynulo, že\nby zaistením boli dlhodobo ovplyvnené žalobcove športové aktivity, ani žiadne iné oblasti, v ktorých sa\nžalobca realizuje a preto na základe výsledkov dokazovania nevzhliadol žiadne následky nezákonného\nrozhodnutia o zaistení na spoločenskom uplatnení žalobcu.\n7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zákonodarcom\nponechaná na úvahu súdu, pričom táto úvaha súdu však nemôže byť svojvoľná a musí byť\npreskúmateľná. Je potrebné prihliadať na výšku náhrad priznávanú súdmi v obdobných prípadoch.\nPoukázal na to, že je nutné do istej miery objektivizovať priznanú výšku náhrady berúc do úvahy cenovú\nhladinu. Uviedol, že v slovenskom právnom poriadku je zaužívané indexovať peňažné plnenia (či už\nrôzne náhrady, odmeňovanie a pod.) podľa výšky miezd, ktorú možno považovať okrem iného aj za\nfunkciu ekonomickej výkonnosti a cenovej hladiny v národnom hospodárstve. Súd prvej inštancie preto\nza objektivizujúce kritérium v tomto prípade určil priemernú hrubú mzdu v národnom hospodárstve,\nktorá bola známa v čase trvania zaistenia, t. j. vo výške za rok 2015 predchádzajúci roku, v ktorom\nbol žalobca zaistený. V tejto súvislosti uviedol, že priemerná hrubá mzda v národnom hospodárstve v\nroku 2015 dosahovala 883 eur mesačne. Vzal do úvahy všetky vyššie uvedené skutočnosti a dospel\nk záveru, že v prípade osoby žalobcu je potrebné náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch odčiniť\nnajmä samotné nezákonné zaistenie, o ktorom bolo žalovanou rozhodnuté za takých okolností, že\nrozhodnutie možno považovať za excesívne, pričom pre určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je\npotrebné prihliadať na dĺžku trvania nezákonného zaistenia. Uviedol, že takto priznaná výška náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch v sebe konzumuje aj ostatné vyššie uvedené menej závažné negatívne\ndôsledky nezákonného rozhodnutia o zaistení žalobcu. Za primerané zadosťučinenie pre žalobcu\npovažoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá sa bude odvíjať od dĺžky trvania zaistenia,\npričom vhodné je vychádzať z vyššie uvedenej priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve,\nktorá predstavuje za jeden deň čiastku 29,43 eura (883 eur/30 dní), teda za celé trvanie zaistenia v\ndĺžke 63 dní žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v sume 1.854,09 eura (29,43 eura × 63 dní).\nSúd prvej inštancie tak dospel k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch v rovnakej sume, akú žalobca\npovažoval za tzv. „základnú sumu“, ku ktorej sa dopracoval použitím vzorca upraveného v § 17 ods.\n4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v tomto\nprípade neaplikoval neúčinnú právnu normu. Uviedol, že derogácia daného zákonného ustanovenia\n\nnebráni súdu na základe zákonných kritérií stanovených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v\nprípade, v ktorom je to primerané jeho skutkovým okolnostiam, dospieť k rovnakej výslednej sume\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Taktiež poukázal na to, že takáto výška náhrady nemajetkovej\nujmy vzhľadom na účinnosť ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v danom znení od\n1.1.2009 do 31.12.2012 sa nevyhnutne prejavila aj v súdnej praxi v obdobných prípadoch. V súvislosti\ns výškou náhrady nemajetkovej ujmy dodal, že súd nie je viazaný rozdelením uplatnenej náhrady\nnemajetkovej ujmy tak, ako to urobil žalobca, teda na základnú sumu 1.854,09 eura a zvyšok vo výške\n10.000 eur. Uviedol, že súd posudzuje vzniknutý neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu\nkomplexne, pričom musí dospieť k jednej sume, ktorá bude predstavovať podľa úvahy súdu primerané\nzadosťučinenie. Nevzhliadol dôvody prekročiť priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\n1.854,09 eura a priznať žalobcovi rádovo vyššiu sumu, ako sa jej domáhal, nakoľko mal za to, že žiadne\nmimoriadne okolnosti, ktoré by predstavovali zásadné zvýšenie intenzity zásahu do osobnostných práv\nžalobcu a tým by odôvodňovali priznanie žalobcom požadovanej značne vysokej náhrady nemajetkovej\nujmy, v konaní preukázané neboli. Poukázal na to, že náhrada nemajetkovej ujmy prekračujúca 10.000\neur je spravidla dôvodná pri neporovnateľne ťažších zásahoch, najmä takých, ktoré zanechajú trvalé a\nnenapraviteľné následky, aké v tomto prípade nenastali.\n8. Návrhu žalobcu, aby súd využil svoje edičné oprávnenie v zmysle § 189 CSP a uložil žalovanej\npredložiť všetky rozhodnutia v skutkovo a právne obdobných veciach vrátane rozhodnutí v neprospech\nžalovanej nevyhovel, nakoľko mal za to, že predloženie takejto „rešerše“ súdnych rozhodnutí by nemalo\nvýznam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Poukázal na to, že súd nie je viazaný inými rozhodnutiami,\nhoci v skutkovo a právne podobných veciach, ktoré nemajú povahu ustálenej rozhodovacej praxe\nnajvyšších súdnych autorít. Uviedol, že rozhodnutia okresných, ale ani krajských súdov, ktoré boli v\nkonaní predložené žalovanou, a o ktorých ďalšie predkladanie žiadal žalobca, nie sú rozhodnutiami\nnajvyšších súdnych autorít. Pre úplnosť v tejto súvislosti dodal, že prejednávaná vec sa podstatne líši\nod vecí, o ktorých bolo rozhodnuté v žalovanou predložených rozsudkoch, a to najmä okolnosťami, za\nktorých bolo rozhodnuté o zaistení žalobcu, navyše väčšina predložených rozhodnutí sa týka zaistenia\nbezprostredne po prechode štátnej hranice, pričom v niektorých prípadoch žalobca po prepustení zo\nzaistenia ani nezotrval na území Slovenskej republiky, ale emigroval do inej krajiny.\n9. Žalobca sa v konaní okrem domáhal tiež úrokov z omeškania od 6.7.2017 do zaplatenia. Súd prvej\ninštancie rozhodol tak, že v časti úrokov z omeškania žaloba nebola dôvodná. Uviedol, že predmetom\nkonania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, zo dňa 14.3.2012, podľa ktorého povinnosť zaplatiť\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená\ndoba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Považoval\ntento judikát za aplikovateľný aj na rozhodovanie súdu v režime zákona č. 514/2003 Z. z., hoci išlo o\nrozhodnutie, kde Najvyšší súd SR posudzoval rozhodnutia nižších súdov, vydané na základe zákona č.\n58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje časový moment vzniku omeškania v § 16 ods. 4\ntak, že lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí\nnárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak\nsúd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Uviedol, že uvedené ustanovenie sa na základe jeho logického\nvýkladu týka iba škody v užšom - majetkovom zmysle. Neustanovuje nárok na úroky z omeškania v\nprípadoch, kedy štát zodpovedá za nemajetkovú ujmu a nahrádza ju v peniazoch. Z povahy náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch podľa názoru súdu prvej inštancie vyplýva, že povinnosť na jej zaplatenie\nvzniká až rozhodnutím súdu, a to bez ohľadu na to, či je zodpovedným subjektom štát a súd rozhoduje\npodľa zákona č. 514/2003 Z. z. alebo či je zodpovedný iný subjekt a súd rozhoduje podľa § 13 ods. 2\nObčianskeho zákonníka.\n10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pričom prihliadol\nna skutočnosť, že výška priznaného plnenia v tejto veci závisela od úvahy súdu, a teda hoci žalobu v\nčasti istiny v prevažnej miere zamietol, stalo sa tak iba z procesnej nevyhnutnosti rozhodnúť formálne o\ncelom predmete konania. Vychádzal z toho, že žalobca mal v konaní v časti istiny, ktorá mu bola priznaná\nvo výške 1.854,09 eura plný úspech, pričom ale pokiaľ išlo o príslušenstvo pohľadávky spočívajúce\nv úrokoch z omeškania, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil, a to vo výške 5 % ročne zo sumy\n11.854,09 eura od 6.7.2017 do zaplatenia, úspešný nebol. Aj pri posudzovaní miery úspechu strán v\nčasti príslušenstva zohľadňoval, že výška priznanej istiny v tejto veci závisela od úvahy súdu, preto\n\nvychádzal z toho, že žalovaná dosiahla úspech čo do úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo\nsumy 1.854,09 eura (t. j. z priznanej výšky istiny) od 6.7.2017 do zaplatenia. Suma úrokov z omeškania\ndo dňa rozhodnutia súdu (7.3.2023) predstavuje 526 eur. Ustálil, že žalobca dosiahol úspech v sume\n1.854,09 eura predstavujúcej istinu, t. j. 77,9 % predmetu konania ku dňu rozhodnutia (zahŕňajúceho aj\nvyčíslené úroky z omeškania do dňa rozhodnutia), a teda že žalovaná dosiahla úspech v sume 526 eur,\npredstavujúcej vyčíslené úroky z omeškania, t. j. 22,1 % predmetu konania. Vzájomný pomer úspechu\npotom je 55,8 % v prospech žalobcu (77,9 % - 22,1 %). Na základe uvedeného priznal žalobcovi voči\nžalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55,8 %.\n11. Proti zamietajúcemu výroku a výroku o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie podal\nodvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), a h) CSP a žiadal rozsudok súdu prvej\ninštancie v napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu 10.000 eur s\núrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 11.854,09 eura od 6.7.2017 do zaplatenia a priznať mu nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %, resp. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť\na vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n12. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci namietol východisko pre určenie sumy dennej\nnáhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že súd prvej inštancie za primerané zadosťučinenie pre\nžalobcu považoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá sa odvíja od dĺžky trvania zaistenia,\npričom za vhodné považoval vychádzať z priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve, ktorá\npredstavuje za jeden deň čiastku 29,43 eura (883 eur/30 dní). Namietol, že z odôvodnenia rozsudku nie\nje zrejmý dôvod, prečo by mala byť hodnota slobody žalobcu hodnotená práve z pohľadu ekonomickej\nkategórie, a to priemernej mesačnej nominálnej mzdy, teda súhrnom hrubých miezd zamestnancov v\nhospodárstve SR, ktoré mzdy boli zamestnancom vyplatené za ich prácu vykonávanú v pracovných\npomeroch na trvalý pracovný pomer na ustanovený týždenný pracovný čas (40 hod. týždenne), delene\npočtom zamestnancov v hospodárstve SR. Mal za to, že jeho nezákonné zaistenie je neporovnateľné\nsvojimi dopadmi s pracovným pomerom, keďže nezákonné zaistenie trvá dlhšie než štandardná\npracovná\n8-hodinová pracovná zmena, zaistenie trvá celý deň, trvá cez deň, trvá v noci a trvá\nbez ohľadu na to či je víkend a či sviatok. Poukazom na podmienky zaistenia namietol, že pozbavenie\nosobnej slobody nezákonným zaistením je neporovnateľné s dobrovoľným zamestnaneckým vzťahom a\nže žiaden všeobecne záväzný právny predpis neurčuje, že by bol jeden deň slobody človeka ohodnotený\nsumou zodpovedajúcou priemernej mzde pripadajúcej na jeden deň. Všeobecný odkaz na zaužívané\nindexovanie peňažných plnení podľa výšky miezd a určenie priemernej mzdy ako objektivizujúceho\nkritéria, ktorého spôsob výpočtu sa zhodou okolností zhoduje aj s derogovaným vzorcom, považoval\nčo do dôvodov, ktoré súd prvej inštancie viedli k použitiu takéhoto vzorca, za nepreskúmateľné. Ďalej\nnamietal, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy zo sumy priemernej mzdy nepovažuje za súladný\nso závažnosťou zásahu do jeho osobnostných práv, a preto sa s takýmto postupom nemožno stotožniť.\nV súvislosti s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že on sám prezentoval svoj nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy v 2 rovinách, a to ako tzv. minimálnu výšku (pre rok 2015 v sume 883\neur * 1/30) za každý deň zaistenia, avšak žiadal tiež navýšenie tejto minimálnej výšky nemajetkovej\nujmy práve z dôvodov, s ktorými sa súd prvej inštancie v prevažnej miere stotožnil. Súd prvej inštancie\nmal však za to, že uvedené okolnosti sú zohľadnené v sume priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, s\nčím sa žalobca nestotožnil a preto namietal nesprávnu aplikáciu neúčinnej právnej normy (§ 17 ods. 4\nzákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012). Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že súd prvej\ninštancie sa riadil práve minimálnou sumou priznanej nemajetkovej ujmy, ako vyplýva zo spomenutého\nustanovenia. Poukázal v tejto súvislosti na judikatúru ESĽP v prípade Danev proti Bulharsku, v ktorom\nESĽP konštatoval, že „prílišný formalizmus, ktorý vyžaduje preukázanie nemajetkovej ujmy v dôsledku\nnezákonného zaistenia, nie je v súlade s právom na odškodnenie“. Namietol, že na jeho prípad súd\nprvej inštancie aplikoval zaužívané indexovanie peňažného plnenia podľa výšky miezd, ktorú možno\npovažovať za funkciu ekonomickej výkonnosti a cenovej hladiny v národnom hospodárstve, pričom\npodľa názoru žalobcu tak urobil bez toho, aby na to existoval dôvod, v dôsledku čoho považoval\nvýšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a spôsob jej určenia, s ohľadom na všetky okolnosti\nprípadu, za nespravodlivú, nedostatočnú a vykazujúcu znaky arbitrárnosti, až diskriminačného správania\nvychádzajúceho zo štátnej príslušnosti žalobcu a jeho postavenia ako utečenca.\n13. Ďalej žalobca uviedol, že jeho východisková situácia ako osoby nezákonne zaistenej pre\nzhromažďovanie akýchkoľvek dôkazov nebola štandardná v porovnaní so situáciou, akú majú osoby\nna slobode, ktoré sa právnymi prostriedkami bránia proti nezákonnosti rozhodovania alebo postupu\n\norgánov verejnej moci. S poukazom na § 187 CSP uviedol, že nemá objektívnu možnosť preukázať\npodmienky v zaistení nad akúkoľvek dôvodnú pochybnosť v miere, aká je vyžadovaná napríklad pre\npreukázanie skutku v trestnom konaní pri preukazovaní viny obžalovaného. Uviedol, že v civilnom konaní\nnie je bremeno dôkazu nastavené na tak vysokú úroveň ako v trestnom konaní a postačuje, ak dôkazy\nvo svojom súhrne vedú k vysokej pravdepodobnosti o určitom tvrdení. Požiadavky súdu prvej inštancie\nna podrobné preukazovanie podmienok v jeho zaistení preto vníma ako neprimeraný formalizmus,\nktorý vedie k nespravodlivosti, keďže nemal objektívnu možnosť získať o takom konaní dôkaz (keďže\nprostriedky na získavanie dôkazov, ako napríklad mobilný telefón, bol počas zaistenia žalobcu v držbe\ncudzineckej polície, čo súd prvej inštancie v rozsudku nezohľadnil).\n14. V súvislosti s nepriznaným úrokom z omeškania a súdom prvej inštancie použitým rozhodnutím\nNajvyššieho súdu SR uviedol, že toto rozhodnutie bolo jeho neskoršími rozhodnutiami prekonané.\nPríkladom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.2.2020, sp. zn. 4Cdo/257/2019,\nktorým bolo spomenuté rozhodnutie prelomené a obdobne poukázal aj na § 7 zákona č. 514/2003 Z.\nz. Súd prvej inštancie otázku nezákonnosti rozhodnutia o zaistení žalobcu nemohol riešiť samostatne\nako predbežnú otázku, keďže bolo vydané rozhodnutie v správnom súdnom konaní, v ktorom bolo\nrozhodnutie o zaistení žalobcu zrušené ako nezákonné. Žalobcovi tak už samotnou existenciou zaistenia\nvznikol nárok na náhradu škody, ktorá je nemajetkovou ujmou, pričom rozsudok súdu prvej inštancie\ntento nárok len deklaruje, nezakladá ho. Na základe uvedeného namietal nesprávnu aplikáciu § 16 ods.\n4 zákona č. 514/2005 Z. z. V príčinnej súvislosti s nesprávnym právnym posúdením § 16 ods. 4 zákona\nč. 514/2003 Z. z. žalobca namietol aj súvisiaci výrok napadnutého rozsudku, podľa ktorého má žalobca\nnárok na náhradu konania len v rozsahu 55,8 % z dôvodu, že žalovaná dosiahla úspech konania v sume\n526 eur (22,1 %), čo predstavuje kapitalizovaný úrok z omeškania z priznanej výšky istiny. V časti, ktorá\nspôsobila krátenie jeho nároku na náhradu trov konania, mal byť úspešný, a preto mal mať z dôvodu\núspechu v konaní nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n15. Žalobca ďalej uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam. Podstatne zľahčil ujmu, ktorá bola žalobcovi spôsobená, čím dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam. Považoval za potrebné mať na zreteli, že bol nezákonne zaistený v čase\nbudovania svojich sociálnych väzieb na krajinu, do ktorej ušiel z A., v ktorom mu hrozilo nebezpečenstvo.\nV súvislosti s rozpadom vzťahu uviedol, že s menovanou chodil 1 rok, plánoval s ňou budúcnosť, pričom\npráve pre jeho nezákonné zaistenie trvajúceho až 63 dní došlo k narušeniu ich vzťahu. Vzhľadom na\ntrvanie zaistenia s prihliadnutím na dĺžku chodenia ide podľa názoru žalobcu o podstatnú príčinu rozpadu\nvzťahu. Nesúhlasil ani s konštatovaním súdu, že z dôvodu nesprávneho výkladu inštitútu zaistenia\npriateľmi a členmi komunity došlo k narušeniu jeho vzťahu so spomenutými osobami, keďže primárnym\ndôvodom bolo nezákonné zaistenie, ktoré predstavuje najprísnejší zásah do osobnostných práv, aký\nmôže byť na osobe, ktorá sa (potenciálne) dopustila iba administratívneho deliktu, vykonaný. Súdom\nprvej inštancie vyslovený odhad o príčine, kvôli ktorej si o žalobcovi myslela komunita, že je špiónom,\nnemožno chápať ako vylučujúcu príčinnú súvislosť, pretože ide o jednu z prirodzených interpretácií\nokolností, ku ktorej by, nebyť nezákonného zaistenia, nebolo bývalo došlo. Namietol, že súd prvej\ninštancie nezistil príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o zaistení a žalobcom tvrdenými\nexcesmi. Poukázal na to, že na zistenie príčinnej súvislosti nemusí slúžiť výlučne test conditio sine qua\nnon (but-for test), teda nebyť nevyhnutnej podmienky, následok by nenastal, ale je vhodné použiť tzv.\nNESS test.\n16. Ako porušenie práva na spravodlivý proces namietol žalobca uplatnenie formalizmu pri preukazovaní\nvzniknutej ujmy, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.10.2010, sp. zn.\n6Sžo/400/2009 a citáciou z tohto rozhodnutia uviedol, že ak by štáty nerešpektovali judikatúru ESĽP\n„...vystavovali by sa riziku, že budú tiež odsúdené, ak neprispôsobia svoj právny priadok, prípadne prax\nsvojich súdov a iných orgánov požiadavkám Dohovoru, tak ako ich uplatňuje ESĽP. Preto sú súdy ako\naj iné orgány povinné z tejto „interpretačnej právomoci rozsudkov ESĽP“ vychádzať.“ Mal za to, že k\nporušeniu práva na spravodlivý proces došlo požadovaním preukazovania dôvodov priznania vyššej\nnáhrady nemajetkovej ujmy než tej, ktorá mu bola priznaná vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy\nv národnom hospodárstve SR. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ESĽP vo veci Davies v. The\nUnited Kingdom, vo veci Khachatryan a ostatní v. Arménsko (no. 23978/06, § 157, 27.11.2012), vo veci\nNovoselov v. Rusko (dec.) (no. 66460/01, 16.11.2003) a vo veci Cumber v. Spojené Kráľovstvo (no.\n28779/95, rozhodnutie Komisie z 27.11.1996). Žalobca namietol, že v predmetnom prípade je dôvodné\npredpokladať, že utrpel traumu, avšak podľa súdu prvej inštancie v konaní neboli preukázané žiadne\n\nmimoriadne okolnosti zvyšujúce intenzitu zásahu do osobnostných práv, čím došlo k nerešpektovaniu\ninterpretačnej právomoci uvedenej judikatúry ESĽP, ako aj judikatúry uvedenej v podaní žalobcu zo dňa\n22.3.2022, čo považoval za porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca poukázal na to, že\nrozhodnutia ESĽP, ktorými argumentoval v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, sa dotýkajú\nzákladného ľudského práva na osobnú slobodu podľa čl. 6 Dohovoru, pričom jednotliví sťažovatelia\nboli pozbavení, obdobne ako odvolateľ, osobnej slobody. Nepovažoval pritom za relevantné, z akého\nskutkového dôvodu došlo k zásahu do práva na slobodu, teda či dôvodom bolo nezákonné držanie v\nzdravotníckom zariadení alebo nezákonná väzba alebo nezákonné zaistenie v zariadení pre zaistenie\ncudzincov, pokiaľ bolo vnútroštátnym alebo iným súdom konštatované, že takéto pozbavenie osobnej\nslobody bolo nezákonné.\n17. Žalobca ďalej namietol nepreskúmateľnosť záverov súdu prvej inštancie o neporovnateľne ťažších\nprípadoch; nemal za zrejmé, z ktorých rozhodnutí a akých konkrétnych súdnych orgánov a skutkových\nokolností súd prvej inštancie vychádzal. Poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 27.8.2020,\nsp. zn. II. ÚS 128/2020, v ktorom bolo za prekročenie maximálne doby trvania inak zákonnej väzby\nobvineného len o 2 dni priznané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur (teda 250 eur/deň). Namietol\ntiež nepreskúmateľnosť záverov súdu prvej inštancie o obdobných prípadoch, pričom poukázal na ich\nrozpornosť, keď súd prvej inštancie jednak uviedol, že je potrebné prihliadať na výšku náhrad priznávanú\nsúdmi v obdobných prípadoch s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy prekračujúca 10.000 eur je spravidla\ndôvodná pri neporovnateľne ťažších zásahoch, pričom zároveň ako reakciu na návrh žalobcu na využitie\nedičného oprávnenia na predloženie všetkých skutkovo a právne obdobných rozhodnutí súd prvej\ninštancie uviedol, že „predloženie rešerše súdnych rozhodnutí by nemalo význam pre rozhodnutie súdu v\ntomto konaní“ a zároveň že „súd nie je viazaný inými rozhodnutiami, hoci v skutkovo a právne podobných\nveciach, ktoré nemajú povahu ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Záverom\nžalobca namietol vnútornú rozpornosť odôvodnenia, pričom poukázal na závery súdu prvej inštancie,\nže v prípade žalobcu ide o zásah do Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na osobnú\nslobodu, zároveň ide o najprísnejší zásah do osobnostných práv, aký môže byť vykonaný na osobe,\nktorá sa (potenciálne) dopustila iba administratívneho deliktu, zásah do osobnostných práv žalobcu trval\nnie zanedbateľný čas, žalobca sa nedopustil akejkoľvek protispoločenskej činnosti, avšak v dôsledku\nzaistenia nemohol realizovať svoje právo na osobnú slobodu, nemohol komunikovať s príbuznými,\nzúčastniť sa športového zápasu, do tejto situácie sa žalobca dostal vo svojej dobre viere, keďže\nsa správal primerane obozretne a k zaisteniu odvolateľa došlo primárne v dôsledku sérií pochybení\nžalovanej, ktorého rozhodnutie možno považovať za excesívne. Na druhej strane poukázal na to, že\nsúd prvej inštancie uvedené následky zľahčil, keď skonštatoval, že následky nezákonného konania\nžalovanej na žalobcu neboli mimoriadne významné a priznaná nemajetková ujma vychádzajúca z\nosobnou slobodou nesúvisiacej ekonomickej kategórie v sebe konzumuje aj všetky súdom zistené menej\nzávažné dôsledky nezákonného zaistenia. Uvedené je podľa žalobcu v rozpore s 17 ods. 3 písm. b)\nzákona č. 514/2003 Z. z., keďže pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch má súd prihliadať aj\nna okolnosti, za ktorých k vzniku ujmy došlo, k čomu však podľa jeho názoru v napadnutom rozsudku\nnedošlo.\n18. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 9.8.2023 k odvolaniu žalobcu uviedla, že považuje jeho námietky\nza irelevantné vyjadrenia, ktoré nepreukazujú skutočný stav veci. Námietky ohľadom rozhodnutia o\nvýške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch mala doslova za schizofrenické\nvyjadrenie, nakoľko sám žalobca v žalobe nabádal súd prvej inštancie na použitie „vzorca“ na výpočet\nminimálnej výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; proti uvedenému žalovaná podala námietky\nako na spôsob výpočtu, ktorý nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z. z. Žaloba bola podaná v zmysle\nzákona č. 514/2003 Z. z, podľa ktorého dôkazné bremeno tvrdenia a preukázania tvrdení je povinnosťou\nžalobcu, pričom existencia hmotnoprávnych predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci musí byť bez\nakýchkoľvek pochýb žalobcom preukázané. Výhrady žalobcu k pobytu v zariadení v Útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov Medveďov nijako nesúvisia s hmotnoprávnymi podmienkami, ktoré sú zákonom\nč. 514/2003 Z. z. vyžadované na to, aby mohla byť žaloba na súde úspešná. Predmetné tvrdenia\nžalobcu považovala za irelevantné a nesúvisiace s vecou samou. V súvislosti s námietkou žalobcu k\nnepriznaniu úroku z omeškania uviedla, že k omeškaniu dochádza uplynutím doby, kedy sa malo plniť\n(§ 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka). V konaniach o náhradu škody, príp. nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, skutočnosť, či žalobcovi ako poškodenému bude vôbec priznaná náhrada v peniazoch a\nv akej výške, závisí od rozhodnutia (posúdenia súdu), pričom až rozsudok o priznaní náhrady škody,\n\npríp. nemajetkovej ujmy, má konštitutívny charakter. Omeškanie žalovanej tak v tomto prípade nemohlo\nvzniknúť predtým, než vznikla samotná povinnosť poskytnúť žalobcovi náhradu škody, príp. nemajetkovú\nujmu v peniazoch. Omeškanie tak s poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka (čas plnenia je v\ntakomto prípade určený v rozhodnutí) vzniká až po uplynutí lehoty na plnenie vyplývajúcej z rozhodnutia\nvo veci samej. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7\nM Cdo/16/2011, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/123/2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6Cdo/185/2011, zo dňa 14.3.2012. V súlade s uvedenými rozhodnutiami mala za to,\nže nie je možné priznať úrok z omeškania, keďže omeškanie v prípade náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch nastáva až okamihom neplnenia povinnosti na základe judikovanej povinnosti. Záverom\nuviedla, že žalobca vo svojom odvolaní neuvádza žiadne relevantné skutočnosti.\n19. Žalobca v replike zo dňa 12.2.2024 k vyjadreniu žalovanej odkázal v súvislosti so spôsobom výpočtu\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy a sťaženého dôkazného bremena pre žalobcu v súvislosti s\nnezákonným zaistením odkázal na svoje odvolanie. V ďalšom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu\nSR zo dňa 30.7.2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017; súdom prvej inštancie a žalovanou použité rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR boli z obdobia pred zakotvením § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré síce\numožňuje súdu určiť začiatok lehoty omeškania neskôr ako dňom oznámenia o neuspokojení nároku na\nnáhradu škody, avšak zastával názor, že táto úvaha súdu musí byť v plnom rozsahu preskúmateľná a\nnemôže vykazovať znaky svojvoľnosti. Uviedol, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodnutí odklonil\nod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď výlučne z dôvodu povahy nároku - nemajetková\nujma, žalobcovi nepriznal nárok na úrok z omeškania.\n20. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 27.2.2024 k replike žalobcu zotrvala na názore, že priznanie úroku\nz omeškania z nemajetkovej ujmy za obdobie, ktoré predchádza právoplatnému rozhodnutiu súdu o\npriznaní nemajetkovej ujmy, je v rozpore so ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov\na preto sa v tomto smere nestotožňuje s najnovšími rozhodnutiami súdov.\n21. Proti zaväzujúcemu výroku a výroku o náhrade trov konania rozsudku súdu prvej inštancie podala\nodvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), a h) CSP a žiadala rozsudok súdu prvej\ninštancie v napadnutej zaväzujúcej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, resp. rozsudok\nsúdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n22. Namietla splnenie kumulatívnych hmotnoprávnych predpokladov ustanovené zákonom č. 514/2003\nZ. z. a to: existenciu nezákonného rozhodnutia, existenciu škody, v tomto prípade nemajetkovej\nujmy a existencia priamej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou;\nmala za to, že v prejedávanej veci nedošlo k splneniu týchto zákonom stanovených predpokladov. V\nsúvislosti s existenciou nezákonného rozhodnutia opätovne poukázala na skutočnosť, že bez jasného\nskonštatovanie nezákonnosti rozhodnutia\n(vo výroku rozhodnutia, ktoré sa ruší z\ndôvodu nezákonnosti) by mohlo byť každé jedno zrušené alebo zmenené rozhodnutie z akéhokoľvek\ndôvodu považované za nezákonné, avšak v praxi to tak nie je. Napriek svojmu presvedčeniu, že sa\nv tomto prípade nejedná o nezákonné rozhodnutie uviedla, že akceptuje názor súdu prvej inštancie,\nale poukázala na skutočnosť, že v danom prípade ide len o jednu splnenú podmienku - existenciu\nnezákonného rozhodnutia z troch hmotnoprávnych podmienok, ktoré musia byť kumulatívne splnené\nna to, aby žaloba žalobcu v zmysle špeciálneho zákona č. 514/2003 Z. z. mohla byť úspešná. Uviedla,\nže sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že keďže došlo k splneniu podmienky existencie\nnezákonného rozhodnutia, tak automaticky došlo aj k splneniu podmienky vzniku nemajetkovej ujmy.\n23. V súvislosti so splnením predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody - nemajetkovej ujmy\nnamietla, že zákonodarca nekategorizuje rozhodnutia na závažnejšie a menej závažné, napr. či by šlo o\nrozhodnutie o vznesení obvinenia, prípadne rozhodnutie o väzbe alebo aj rozhodnutie o zaistení. Účelom\npodmienok zakladajúcich nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je vymedzenie jeho zákonnosti,\nprípadne nezákonnosti a až následne to, či došlo k nemajetkovej ujme, je predmetom dokazovania, a\nto hlavne výpoveďou žalobcu, prípadne výpoveďami svedkov, pochopiteľne okrem listín preukazujúcich\ntvrdenia žalobcu. V tejto súvislosti uviedla, že dôkazné bremeno preukázania tvrdení žalobcu je na\nstrane žalobcu. Súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, ktorú sám vyhodnotil tak, že nedošlo\nk žiadnym následkom, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a ani v spoločenskom uplatnení\nv príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o zaistení. Žalobcovi teda nevznikli žiadne následky v\nrodinnom živote, teda zhoršenie rodinných vzťahov, nakoľko v Slovenskej republike je sám, bez rodiny;\n\nv príčinnej súvislosti so zaistením žalobcu teda nedošlo k žiadnemu poškodeniu rodinných vzťahov v\nrámci rodinného života žalobcu. Žalobca nepredložil vyžiadaný dôkaz ohľadom skutočnosti o vzájomnom\nvzťahu, pretože jeho ex-priateľka odmietla uviesť akékoľvek informácie; nebol tak preukázaný zo strany\nžalobcu akýkoľvek súvis so zaistením jeho osoby. Aj z výpovede žalobcu vyplynulo, že bývalá priateľka\nho opustila z dôvodu, že si začala nový vzťah s jeho priateľom. Po návrate žalobcu zo zaistenia expriateľka preukázala snahu obnoviť ich pôvodný vzťah, o čo žalobca už záujem nemal. Samotný žalobca\nvo výpovedi uviedol, že ho priateľka opustila z dôvodu, že si začala vzťah s jeho priateľom, pričom bol rád,\nže sa to stalo a už sa s ňou nechcel stretávať. Uvedeným žalobca jasne proklamoval, že bývalú priateľku\npo jej pokuse o udobrenie odmietol, nakoľko sám vyhodnotil, že pokračovať v takomto vzťahu záujem\nnemá. Z uvedeného tak vyplýva, že v príčinnej súvislosti so zaistením žalobcu nedošlo k nenapraviteľnej\ncitovej ujme. Žalobca pred zaistením nemal stále zamestnanie, pričom po prepustení zo zaistenia sa\nzamestnal v spoločnosti, ktorú prevádzkoval jeho kamarát. Priatelia a okruh známych sa mu teda v\nrozhodnom čase neotočili chrbtom, práve naopak, pomáhali mu. Žalobca tak nepreukázal existenciu\nnásledkov nezákonného rozhodnutia ani v spoločenskom uplatnení.\n24. Žalovaná v ďalšom uviedla, že príčinná súvislosť ako jeden z hmotnoprávnych predpokladov, ktoré\nmusia byť splnené kumulatívne, sa skúma v súvislosti vzťahu nezákonného rozhodnutia a škody nemajetkovej ujmy. Nepostačuje teda iba existencia nezákonného rozhodnutia, je súčasne potrebné\npreukázať vznik a existenciu škody - nemajetkovej ujmy, ako aj jej výšku a v neposlednom rade aj\nexistenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a preukázanou\nškodou - nemajetkovou ujmou. Uviedla, že na vznik práva na náhradu škody - nemajetkovej ujmy musia\nbyť splnené podmienky vyplývajúce z tzv. príčinnej súvislosti (kauzálneho nexusu) medzi porušením\npovinnosti a vzniknutou škodou. V tejto súvislosti poukázala na to, že uvedené tvrdenie skonštatoval\naj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len Ústavný súd SR“) v náleze pod sp. zn. I. ÚS 177/08,\nzo dňa 1.3.2010, podľa ktorého je základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu príčinná\nsúvislosť medzi konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť\npredvídateľná. Poukázala na to, že predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody\n- nemajetkovej ujmy je teda preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody - nemajetkovej\nujmy a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti a následkom\n(vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda v podobe skutočnej škody (damnum emergens) alebo ušlého\nzisku (lucrum cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti.\nNamietala, že vzťah príčiny a následku musí byť teda bezprostredný (priamy), pričom nepostačuje, ak\ntento vzťah je iba sprostredkovaný, t. j. ak následok škody už vzniknutej vyvolá ďalšiu škodu, ku ktorej\nvšak protiprávny úkon škodcu vôbec nesmeroval. Kumulatívne splnenie zákonných predpokladov je\nnevyhnutné pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom\nne/preukázanie čo i len jedného zákonného predpokladu má za následok, že zodpovednosť štátu nie\nje daná.\nV prípade, ak by žalobca preukázal splnenie všetkých hmotnoprávnych\npredpokladov uplatnenia si nároku na náhradu škody, ktoré predpokladá zákon č. 514/2003 Z. z.,\npostačilo by iba samotné konštatovanie porušenia práva vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným\nrozhodnutím. Podľa žalovanej však žalobca nepreukázal svoje tvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej\nujmy; žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno preukázania oprávnenosti jeho nároku na náhradu škody.\n25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej odvolaniu žalovanej mal odôvodnenie súdu prvej\ninštancie za predvídateľné, logické a dostatočne odôvodnené vo vzťahu k záveru, že rozhodnutie,\nv dôsledku ktorého bol žalobca zaistený, bolo zrušené pre nezákonnosť. Poukázal na správnosť\nkonštatovania súdu prvej inštancie, že zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje deklarovanie nezákonnosti\nvo výroku zrušujúceho rozhodnutia. Uviedol, že nesúhlas žalovanej s týmto právnym názorom súdu\nprvej inštancie nemôže nič zmeniť na vyššie spomenutom závere. Súd prvej inštancie správne ustálil,\nže samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím o zaistení žalobcu; nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak,\nv tomto prípade nie je možný návrat do pôvodného stavu alebo odstránenie vzniknutých negatívnych\nnásledkov. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti mal za nepochybné, že pokiaľ došlo k vydaniu (nezákonného)\nrozhodnutia o zaistení, je v priamej príčinnej súvislosti s týmito rozhodnutiami faktické pozbavenie\nosobnej slobody žalobcu - zaistenie žalobcu a s pozbavením osobnej slobody žalobcu súvisiaca\nnemajetková ujma, ktorá bola práve pozbavením osobnej slobody žalobcovi nepochybne spôsobená.\n26. Žalovaná v replike zo dňa 22.1.2024 k vyjadreniu žalobcu mala za to, že žalobca nepreukázal vznik\nškody tak, ako si ho uplatnil v žalobe.\n\n27. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal\nrozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania žalobcu a žalovanej, a to bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom\ntak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne\ndôvodné, pričom odvolanie žalovanej dôvodné nie je.\n28. V prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné, že žalobca bol odo dňa 19.10.2016 do\n20.12.2016, t. j. 63 dní, zaistený rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP-BA6-311-008/2016AV, zo dňa 19.10.2016, podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. za účelom výkonu\nadministratívneho vyhostenia. Rovnako nebolo sporné, že proti rozhodnutiu o zaistení podal žalobca\nv zákonnej lehote správnu žalobu, ktorú Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6Sa/56/2016, zo\ndňa 11.11.2016 zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. l0Szak/2/2017, zo dňa\n1.2.2017, na základe kasačnej sťažnosti žalobcu, zmenil uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave\ntak, že rozhodnutie správneho orgánu o zaistení zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nariadil\nbezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. Po dobu zaistenia bol žalobca umiestnený v Útvare\npolicajného zaistenia pre cudzincov N.. Tiež nebolo sporné, že žalobca podal prostredníctvom zástupcu\ndňa 25.5.2017 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy\nvo výške 11.854,09 eura, spôsobenej rozhodnutím o zaistení, pričom žalovaná listom zo dňa 28.6.2017\nodmietla uspokojiť nárok žalobcu na náhradu škody.\n29. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi (vrátane nemajetkovej ujmy) podľa zákona\nč. 514/2003 Z. z. je objektívna a vzniká za súčasného splnenia troch podmienok, ktorých splnenie\nje poškodený povinný v konaní preukázať, a to existencie nezákonného rozhodnutia (nesprávneho\núradného postupu), vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nezákonným\nrozhodnutím (nesprávnym úradným postupom). Vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch je pritom v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ. z. podmienený\nsplnením ďalšieho predpokladu, ktorým je skutočnosť, že iba samotné konštatovanie porušenia\npráva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím\n(nesprávnym úradným postupom), pričom túto ujmu ani nie je možné uspokojiť inak. Nakoľko žalobca\nžalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím správneho\norgánu, súd prvej inštancie správne postupoval, keď sa zaoberal existenciou zákonných predpokladov\nvzniku objektívnej zodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným\nrozhodnutím o zaistení, na základe ktorého bol žalobca pozbavený osobnej slobody po dobu 63 dní.\n30. Spornou bola existencia nezákonného rozhodnutia, nakoľko žalovaná počas celého konania\nnamietala, že bez jasného skonštatovania nezákonnosti rozhodnutia by mohlo byť každé jedno\nzrušené alebo zmenené rozhodnutie z akéhokoľvek dôvodu považované za nezákonné. Súd prvej\ninštancie dospel k správnemu právnemu záveru a náležite poukázal aj na ustálenú súdnu prax, že\npredmetné rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo na základe rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. 10Szak/2/2017, zo dňa 1.2.2017, zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.\nRozhodnutie o zaistení bolo zrušené kasačným súdom z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového\nstavu, nepreskúmateľnosti a zistenia vady v konaní správneho orgánu, ktorá mala vplyv na zákonnosť\nrozhodnutia o zaistení a má tak charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 3 zákona č.\n514/2003 Z. z.\n31. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniká len z rozhodnutia,\nktoré je nezákonné. Právny poriadok však pojem „nezákonné rozhodnutie“ výslovne nedefinuje. Zákon\nteda neobsahuje presné určenie, čo sa za nezákonné rozhodnutie považuje. Dôvodová správa k § 1\nzákona č. 514/2003 Z. z. len rámcovo opisuje nezákonné rozhodnutie ako také rozhodnutie orgánu\nverejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo s medzinárodnými\nzáväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a ktoré bolo z tohto dôvodu príslušným orgánom\nzrušené alebo zmenené. Absenciu zákonnej definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ dôvodová správa\nzdôvodňuje tým, že existuje široká škála možných foriem nezákonnosti, ktoré nie je možné jednotne a\nvyčerpávajúco obsiahnuť v jednej zákonnej definícii. Preto musí byť posúdenie otázky, či je konkrétne\nrozhodnutie nezákonné, vždy viazané na individuálne skutkové a právne okolnosti daného prípadu.\n„Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym\nprávom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu\n\nnesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné\na za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá\nprípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie\nnie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá\nrozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom\nSlovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej\nzmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené\npríslušným orgánom. Pokiaľ súdy došli k opačnému záveru, ich záver nie je správny. Právna úprava\nsa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo\nvýroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení\nrozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi\npredpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo\n20/2009 z 30.5.2011). „Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok\nhmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia.“ (uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/103/2011, z 30.4.2013). Hoci právna úprava výslovne neurčuje,\nči musí byť nezákonnosť rozhodnutia uvedená priamo vo výroku rozhodnutia, ktorým sa pôvodné\nrozhodnutie ruší alebo mení, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ako vyplýva aj z\nvyššie citovaných rozhodnutí vrátane rozhodnutia uvedeného v napadnutom rozsudku) platí, že ak\npríslušný orgán zruší alebo zmení určité rozhodnutie z dôvodov uvedených v jeho odôvodnení, možno z\ntoho vyvodiť, že dôvodom tohto zásahu bol nesúlad s platným právnym poriadkom, teda nezákonnosť.\nNa základe skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie, odvolací súd v zhode s jeho závermi\nkonštatuje, že rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo označeným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné v predmetnom\nspore považovať za splnenú prvú podmienku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci spočívajúcu v existencii nezákonného rozhodnutia.\n32. Súd prvej inštancie sa ďalej správne zaoberal existenciou druhého predpokladu vzniku\nzodpovednosti štátu, ktorým je v tomto prípade vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu. Náhradu tejto\nnemajetkovej ujmy možno priznať len vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia práva nepredstavuje\ndostatočné zadosťučinenie vzhľadom na povahu a intenzitu zásahu, a ak nápravu nie je možné\ndosiahnuť inými prostriedkami, ako napríklad verejným ospravedlnením, zverejnením rozsudku, jeho\nodôvodnením a podobne. Nemajetková ujma zasahuje do nemateriálnej sféry dotknutej osoby a\nmôže negatívne ovplyvniť jej osobnú integritu, česť, dôstojnosť, spoločenské postavenie, súkromný či\npracovný život alebo rodinné vzťahy. Zákon pri určovaní výšky takejto ujmy stanovuje demonštratívny\nvýpočet kritérií, ktoré je potrebné vždy posudzovať v závislosti od konkrétnych okolností daného\nprípadu. Súd môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy len vtedy, ak je preukázaný skutočný a závažný\nzásah s významným dopadom na poškodeného. Dôkazné bremeno preukázania existencie takéhoto\nzásahu a jeho dôsledkov nesie poškodený, teda žalobca. Určenie výšky nemajetkovej ujmy musí byť\nvýsledkom dôsledného hodnotenia skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania. Hodnotenie\nmusí zohľadniť konkrétne dopady zásahu na rôzne oblasti života poškodeného (spoločenská,\npracovná, rodinná atď.). Zvýšenú závažnosť následkov, ako aj osobitný význam predmetu konania pre\npoškodeného, musí tento v konaní nielen tvrdiť, ale aj riadne preukázať. Ďalším predpokladom pre\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy je aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím verejnej\nmoci a vznikom nemajetkovej ujmy. Príčinná súvislosť je daná vtedy, keď je preukázané, že ujma vznikla\nv dôsledku nezákonného rozhodnutia, teda že medzi týmto rozhodnutím a ujmou existuje vzťah príčiny\na následku, a zároveň by k ujme bez tohto rozhodnutia nedošlo.\n33. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých nútené obmedzenie\nžalobcu na osobnej slobode bolo objektívne spôsobilé vyvolať ujmu. Právo na osobnú slobodu\npredstavuje jedno zo základných ľudských práv, a nepochybne platí, že zaistenie žalobcu bolo\nvýrazným zásahom do jeho osobnostnej sféry. V danom prípade došlo k nemajetkovej ujme v\ndôsledku obmedzenia osobnej slobody žalobcu po dobu 63 dní. Počas tohto obdobia bol umiestnený v\nzariadení, kde bol podrobený režimu, ktorý bol proti jeho vôli, pričom nemohol uplatňovať svoju osobnú\nslobodu. Nezákonné zaistenie žalobcu preto nepochybne predstavuje vážny neoprávnený zásah do\njeho osobnostných práv a vznik nemajetkovej ujmy je preto možné konštatovať minimálne v rozsahu\nprezumovaných následkov zaistenia, a teda takých, ktoré vzniknú každému zaistenému cudzincovi,\nminimálne v rozsahu obmedzenia osobnej slobody a obmedzení vykonávania svojich osobnostných\n\npráv. Súd prvej inštancie tak správne dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práv žalobcu\nnemôže predstavovať postačujúce zadosťučinenie. S prihliadnutím na konkrétnu situáciu žalobcu bolo\npreto priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu namieste.\n34. O existencii príčinnej súvislosti pri objektívnej zodpovednosti štátu za škodu možno hovoriť vtedy,\nak škoda vznikla ako dôsledok nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu.\nTo znamená, že musí byť preukázané, že bez vydania takéhoto rozhodnutia alebo bez vykonania\nnesprávneho postupu by škoda vôbec nenastala. Ak však škodu spôsobila iná skutočnosť, ktorá bola\nrozhodujúcou príčinou vzniku škody, zodpovednosť štátu nevzniká. Príčinou vzniku škody teda môže\nbyť aj okolnosť nezávislá od konania orgánu verejnej moci, a ak by bez tejto okolnosti škoda nenastala,\npotom príčinná súvislosť so štátom nie je daná. Pri posudzovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať,\nči medzi všetkými okolnosťami, ktoré mohli mať na vznik škody vplyv, existuje taká, ktorú zákon spája so\nzodpovednosťou za škodu. Táto príčina musí mať jasnú a preukázateľnú vecnú spojitosť so samotným\nvznikom škody. Naopak, ak do reťazca udalostí vstúpila iná okolnosť, nezávislá od nezákonného\nrozhodnutia alebo nesprávneho postupu štátu, ktorá bola určujúcim faktorom vzniku škody, príčinná\nsúvislosť so štátom nie je daná. To platí najmä vtedy, ak je ujma dôsledkom faktoru, ktorý nie je v\npríčinnej ani vecnej súvislosti s nezákonným zásahom verejnej moci. Pokiaľ teda ide o predpoklad\nvzniku zodpovednosti štátu spočívajúci v príčinnej súvislosti, odvolací súd zhodne s názorom súdu\nprvej inštancie považuje za nepochybné, že v konaní nebolo sporné, že žalobca bol zaistený na\nzáklade rozhodnutia o zaistení. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a zaistením,\nktoré predstavovalo neoprávnený zásah štátu do osobnostných práv žalobcu, tak bol bezprostredný a\npriamy a taktiež v priebehu dokazovania dostatočne preukázaný. Ak by totiž nebolo vydané nezákonné\nrozhodnutie o zaistení žalobcu, k jeho obmedzeniu osobnej slobody po dobu 63 dní by nedošlo.\nOdvolacia námietka žalovanej, že žalobcovi nevznikla ujma v priamom príčinnom vzťahu s nezákonným\nrozhodnutím správneho orgánu, je preto nedôvodná.\n35. Súd prvej inštancie výrokom I. napadnutého rozsudku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi\nnemajetkovú ujmu v sume 1.854,09 eura. Hoci žalobca podal odvolanie proti výroku II. a III. napadnutého\nrozsudku, vo svojom odvolaní namietol ako nesprávne právne posúdenie veci aj východisko, ktorým\nsúd prvej inštancie dospel k určeniu výšky sumy dennej náhrady nemajetkovej ujmy (vo výroku I.\nnapadnutého rozhodnutia), pričom nesúhlasil s výškou priznanej nemajetkovej ujmy a s jej určením\nvychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve. Nakoľko žalobca napadol\nodvolaním výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, keď v súlade s § 359 CSP bol oprávnený podať\nodvolanie len proti výroku, ktorým bolo rozhodnuté v jeho neprospech, odvolací súd sa námietkami\nžalobcu vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy nezaoberal.\n36. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy závisí od individuálneho posúdenia konkrétnych a\njedinečných skutkových okolností daného prípadu, ktoré nemožno automaticky stotožniť s podmienkami\nv iných prípadoch. Táto požiadavka vyplýva najmä z ustanovení § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003\nZ. z., ktoré obsahujú právnu normu s relatívne neurčitou hypotézou. Táto hypotéza nie je striktne\ndefinovaná zákonom, ale ponecháva na úvahu súdu, aby v každom jednotlivom prípade vybral a\nvyhodnotil relevantné okolnosti zo širokého rámca možností a tým sám konkretizoval podmienky, na\nzáklade ktorých sa výška náhrady určí.\nAj Najvyšší súd SR v rámci svojej rozhodovacej činnosti\nkonštatoval, že „Určenie výšky nároku však nie je záležitosťou takej voľnej úvahy, ktorá nepodlieha\nžiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie takých skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu\nna určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M\nCdo/15/2012 z 30.9.2013). Pokiaľ sa žalobca domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000\neur, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol.\n37. Žalobca v odvolaní v tejto súvislosti namietol záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného\nbremena ohľadom preukázania podmienok v zaistení, tvrdeného excesívneho správania sa príslušníkov\nPolicajného zboru v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov N., nedostatočnej frekvencie vychádzok\nči nedostatočného materiálneho zabezpečenia v zariadení. Odvolací súd v zhode so súdom prvej\ninštancie uvádza, že bolo výlučne na žalobcovi, aby v záujme úspešného uplatnenia svojho nároku\nv sporovom konaní predložil konzistentné skutkové tvrdenia a označil dôkazy na preukázanie svojich\ntvrdení. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je preukázať rozhodujúce skutočnosti v\nrozsahu, v akom dôkazné bremeno spočíva na konkrétnej procesnej strane. Rovnako v zhode so súdom\nprvej inštancie má odvolací súd za to, že v prejednávanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno\n\nv súvislosti so skutkovými tvrdeniami, ktorými odôvodňoval požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v\nsume 10.000 eur (t. j. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške nad rámec súdom prvej inštancie priznanej\nnáhrady).\n38. Žalobca namietol, že súd prvej inštancie zľahčil jeho ujmu, keď nevzal pri určovaní výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy do úvahy, že žalobca bol nezákonne zaistený v čase budovania svojich sociálnych\nväzieb na krajinu, do ktorej ušiel z A. a taktiež, že príčinou rozchodu žalobcu s bývalou priateľkou H.\nZ. malo byť práve nezákonné zaistenie žalobcu. V konaní však nebola preukázaná príčinná súvislosť\nmedzi nezákonným zaistením žalobcu a rozchodom žalobcu, rovnako ako ani to, že by so žalobcom\nprestali komunikovať niektorí dovtedajší priatelia či členovia rodiny; nebol teda preukázaný súvis medzi\njeho zaistením a akýmkoľvek negatívnym zásahom do jeho rodinného či spoločenského života.\n39. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy vychádzal zo zákonom predpokladaných kritérií, ktoré zohľadňujú intenzitu a rozsah\nnemajetkovej ujmy, ako aj špecifiká konkrétneho prípadu. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom\nsúdu prvej inštancie, že určenie výšky náhrady s ohľadom na výšku priemernej mesačnej mzdy v\nnárodnom hospodárstve bez navýšenia, ktorého sa žalobca domáhal, bolo primerané a dostatočné.\nRozsudok súdu prvej inštancie preto poskytuje jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky skutkovo\na právne podstatné otázky týkajúce sa uplatneného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie podrobne opísal rozhodujúce\nskutkové zistenia, ktoré vyplývali z riadne vykonaného dokazovania a zároveň sa vysporiadal so\nvšetkými relevantnými argumentmi oboch strán sporu. Opieral sa pritom o konkrétne právne normy,\nktoré na daný prípad správne aplikoval. Na základe zisteného skutkového stavu dospel k správnemu\nprávnemu záveru, že nárok žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je čiastočne dôvodný\na čiastočne nedôvodný. Odvolací súd tak s poukazom na uvedené hodnotí odôvodnenie súdu prvej\ninštancie týkajúce sa stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy ako jasné a presvedčivé, pričom toto\nodôvodnenie primerane reflektuje skutkové a právne aspekty daného prípadu.\n40. Žalobca vo svojom odvolaní namietal ako nesprávne právne posúdenie veci aj nepriznanie úroku\nz omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom nepriznal\nžalobcovi požadovaný úrok z omeškania, pričom odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n6Cdo/185/2011, zo dňa 14.3.2012, podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím\ntakto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Odvolací súd dospel po preskúmaní veci k\nzáveru, že táto odvolacia námietka žalobcu je dôvodná a že napadnuté rozhodnutie je v časti nepriznania\núroku z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v rozpore so zaužívanou súdnou praxou. Ako\npoukázal aj žalobca vo svojom odvolaní, súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR, ktoré bolo prelomené novšími rozhodnutiami vyšších súdnych autorít. Najvyšší súd SR v rozsudku\nzo dňa 26.2.2020, sp. zn. 4Cdo/257/2019 konštatoval, že „Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak\nčas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník\npovinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej\nvyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty\nustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16\nods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor dovolacieho súdu je podporený aj novelou č. 412/2012\nZ. z., ktorou bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.\nzmenené tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná\npoškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom\noznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné\nprerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.“ Odvolací súd poukazuje taktiež na nález\nÚstavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 443/2022, v ktorom Ústavný súd SR posudzoval práve rozdielnosť\nzáverov rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v súvislosti s otázkou vzniku nároku na úroky z omeškania\nz náhrady nemajetkovej ujmy podľa ktorého „posledné rozhodnutie najvyššieho súdu, podľa ktorého je\nštát v omeškaní s náhradou nemajetkovej ujmy až v prípade, ak neplní podľa súdneho rozhodnutia,\nktorým je nemajetková ujma priznaná, bolo rozhodnutie č. k. 7Cdo/100/2017 - a aj to bolo neskôr\nzrušené. Odhliadnuc však od tohto rozhodnutia, je posledné rozhodnutie z tohto „tábora“ rozhodnutie\nč. k. 6Cdo/185/2011; - v uznesení č. k. 4Cdo/257/2019 najvyšší súd poukázal na novelu zákona č.\n514/2003 Z. z. - zákon č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 514/2003\nZ. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v\n\nznení neskorších predpisov, ktorým bol s účinnosťou od 1.1.2013 § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.\nzmenený tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná\npoškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom\noznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné\nprerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr; - je zrejmé, že najvyšší súd po tomto\nuznesení už nenasledoval len právny názor v ňom prezentovaný, ale aj zmenu právnych predpisov,\npretože po 1.1.2013 bola\n(s výnimkou už spomínaného neskôr zrušeného uznesenia\nč. k. 7Cdo/100/2017) judikatúra najvyššieho súdu k posudzovanej otázke konštantná (ustálená).“ S\npoukazom na uvedené má žalobca v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a s § 3 nar. vl.\nč. 87/1995 Z. z. nárok na uplatnený úrok z omeškania vo výške 5 % z priznanej nemajetkovej ujmy\nod 6.7.2017 do zaplatenia, keď žalovaná listom zo dňa 28.6.2017 odmietla uspokojiť nárok žalobcu.\nRozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, je z obdobia pred zakotvením\npríslušného ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré síce umožňuje súdu určiť začiatok\nlehoty omeškania neskôr ako dňom oznámenia o neuspokojení nároku na náhradu škody; takéto\nrozhodnutie však musí byť riadne odôvodnené a úvaha súdu prvej inštancie musí byť preskúmateľná.\nRovnako platí, že ak sa súd odkloní od ustálenej judikatúry, musí svoj postup riadne, vecne a presvedčivo\nodôvodniť, čo však v tomto prípade nebolo splnené.\n41. Pokiaľ obe strany sporu v odvolaniach namietali nepreskúmateľnosť napadnutých častí rozsudku\nsúdu prvej inštancie majúc za to, že závery súdu prvej inštancie o čiastočnom vyhovení žalobe i\no zamietnutí žaloby vo zvyšku nie sú riadne odôvodnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie sa\njaví arbitrárne, neadekvátne a vnútorne rozporuplné, na základe preskúmania napadnutého rozsudku\na predchádzajúceho konania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri\nvyhotovení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia je zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, ako sa žalovanému\nnároku bránila žalovaná, z ktorých skutočností a dôkazov pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal,\ncitoval ustanovenia, ktoré na vec aplikoval a z rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami sa pri právnom\nposúdení veci riadil. Napadnutý rozsudok tak spĺňa požiadavky zrozumiteľnosti a presvedčivosti,\nkeď poskytuje jasné a zrozumiteľné odpovede na podstatné právne a skutkové otázky týkajúce sa\nuplatneného nároku žalobcu.\n42. Odvolací súd vzhľadom na horeuvedené skutočnosti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v\nzaväzujúcej časti a v zamietajúcej časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur s úrokom\nz omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.000 eur od 6.7.2017 do zaplatenia v zmysle § 387 ods.\n1 CSP ako vecne správny potvrdil (výrok I.) a v zamietajúcej časti o zaplatenie úroku z omeškania vo\nvýške 5 % ročne zo sumy 1.854,09 eura od 6.7.2017 do zaplatenia v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že\nžalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.854,09\neura od 6.7.2017 do zaplatenia, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.).\n43. V súvislosti s nárokom na náhradu trov konania odvolací súd uvádza, že mu je známa judikatúra\nNajvyššieho súdu SR (napríklad rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/34/2018), ako i Ústavného súdu SR (vo veci\nsp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. III. ÚS 475/2018), v ktorej súdne autority vyslovili, že pri neexistencii\ntakého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu § 142 ods. 3\nOSP, sa toto naďalej uplatní v zmysle článku 4 ods. 2 CSP tak, že žalobca mal plný úspech vo veci,\nkeď mu súd prizná náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože nemôže byť sankcionovaný\nv rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku; nová právna\núprava teda nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov\nkonania v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z\nhľadiska výsledku v zásade zhodne ako právna úprava podľa Občianskeho súdneho poriadku.\n44. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v danej veci je však potrebné zohľadniť skutočnosť,\nže žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej sume 11.854,09 eura, z ktorej mu\nbolo priznaných 1.854,09 eura, t. j. nepomerne nižšia ako požadovaná suma. I keď spoločným\nmenovateľom situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy všeobecného súdu alebo\nod znaleckého posudku, je z pozície strán sporu počiatočná nepredvídateľnosť výsledku konania o\nvýške uplatneného nároku, čo zároveň tieto situácie kvalitatívne odlišuje od ostatnej sporovej agendy,\nkeď žalobca vie spoľahlivo kvantifikovať výšku svojho nároku, kritérium predvídateľnosti výsledku\nrozhodnutia všeobecného súdu žalobcom sa javí byť rozhodujúce pri úvahe medzi aplikáciou zásady\n\núspechu v jej všeobecnom význame, keď sa miera úspechu vo veci zisťuje v závislosti od vzťahu\nmeritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, a jej\nredukovanej významovej podobe, keď sa za úspech považuje už úspech v základe nároku. Z uvedeného\nmožno urobiť čiastkový záver, že aplikácia pravidla, keď rozhodnutie závisí od úvahy súdu, musí mať\nsvoje vnútorné limity, pretože inak by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov,\naby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho\nneprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad\nz ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe\nzachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanej len preto, lebo bol úspešný v základe\nsvojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku konajúcim súdom priznaná s výrazným\nobmedzením (k tomu rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 652/2018).\n45. V predmetnom spore bol žalobca so svojim nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy v prevažujúcej\nmiere neúspešný, pričom za týchto okolností, vychádzajúc i zo skutkových tvrdení, ktorými žalobca\nodôvodňoval nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, nemohol dôvodne očakávať priznanie\npožadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Zohľadniac tieto skutočnosti vo svojej komplexnosti, priznanie\nnáhrady trov konania žalobcovi by bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou\nv súlade ochrannou funkciou civilného práva procesného (viď i rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn.\nIV. ÚS 652/2018). So zreteľom na uvedené, odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania\n(prvoinštančného a odvolacieho) podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1\nCSP tak, že žalovanej, ktorá mala pomerný úspech v konaní, nepriznal nárok na náhradu trov konania\nproti žalobcovi (výrok III.), nakoľko jej žiadne trovy v konaní nevznikli.\n46. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)\nv lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "57C/46/2017", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ed46b47e-1feb-4e4f-af48-4abd6daa17a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:3.US.443.2022.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 443/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 443/2022 z 11. 5. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-05-11", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:3.US.443.2022.1"}, {"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:d404fdb7-c3d9-451d-b010-a762033ba1f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.128.2020.3", "spisova_znacka": "II. ÚS 128/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 128/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.128.2020.3"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4"}, {"guid": "fb105fe8-d234-4dc4-a328-9f9fa48d6223:3099949e-c629-4034-8b5b-10840a59da1c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7213220423.1", "spisova_znacka": "4Cdo/48/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/48/2017 z 29. 7. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-07-29", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7213220423.1"}, {"guid": "ddcec960-729b-4429-99d0-888c495440a1:342387e3-a526-4347-a291-7da440d7d2ed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1016201978.1", "spisova_znacka": "10Szak/2/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/2/2017 z 31. 1. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-01-31", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1016201978.1"}, {"guid": "3e445bb3-aa24-4c46-9775-7c6272522be8:e0d4df75-b900-4876-8022-3588a07cfd9b", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2016:1016201978.1", "spisova_znacka": "6Sa/56/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Sa/56/2016 z 10. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2016-11-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1016201978.1"}, {"guid": "95e886c8-2c9f-4961-acdb-8ddf0de4d6c1:c263ee5e-0a7a-4a46-9636-0c6cc9a5fb12", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8310200626.1", "spisova_znacka": "2Co/123/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/123/2011 z 19. 12. 2011", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2011-12-19", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8310200626.1"}], "citovane_v": []}