Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoR/3/2025 z 20. 11. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. novembra 2025, sp. zn. 6CoR/3/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1516897417.3
Krajský súd Bratislava | 6CoR/3/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1516897417.3 | 2025-11-20 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 388 CSP, ZRK, zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/132ba7e3-ba19-4da5-ac6f-561da502916d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1516897417.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
6CoR/3/2025
1516897417
20. 11. 2025
JUDr. Marta Barková
ECLI:SK:KSBA:2025:1516897417.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek
senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: Denak plus, s.r.o.,
Pri vode 6491/1, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, IČO: 36 307 955, zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857, proti
žalovanému: ALU-RU, s.r.o., so sídlom Manckovičova 63/7, 920 01 Hlohovec, IČO: 47 646 128,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., so sídlom Martina Granca 3618/44, 841 02
Bratislava, IČO: 52 262 821, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cr/8/2016-779 zo dňa 26.03.2025, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cr/8/2016-779 zo dňa
26.03.2025 v prvom výroku m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cr/8/2016-779 zo dňa
26.03.2025 v druhom výroku m e n í tak, že žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.
III. Žalovanému voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Mestského súdu Bratislava III č. k. B5-29Cr/8/2016-779 zo dňa 26.03.2025
(ďalej len ako „rozsudok“ alebo aj ako „rozsudok súdu prvej inštancie“ alebo aj ako „napadnutý rozsudok“)
v právnej veci žalobcu: Denak plus, s.r.o., so sídlom Pri vode 6491/1, 915 01 Nové Mesto nad Váhom,
IČO: 36 307 955 (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného) (ďalej len ako „žalobca“) proti
žalovanému: ALU-RU, s.r.o., so sídlom Manckovičova 63/7, 920 01 Hlohovec, IČO: 47 646 128 (v
rozhodcovskom konaní v postavení žalobcu) (ďalej len ako „žalovaný“) o zrušenie rozhodcovského
rozsudku sp. zn. RD/7/2016 zo dňa 01.03.2016 (ďalej len ako „rozhodcovský rozsudok“) vydaného
Rozhodcovským súdom Royal Development zriadený pri Royal DEVELOPMENT - RSRD, záujmovým
združením právnických osôb, so sídlom Suľany 243, 951 25 Hruboňovo (ďalej len ako „rozhodcovský
súd“), rozhodol Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo aj ako „súd“) tak,
že zrušil rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Royal Development - RSRD, záujmovým
združením právnických osôb, so sídlom Suľany 243, 951 25 Hruboňovo (ďalej aj ako „rozhodcovský
súd“) pred rozhodcom Ing. Milošom Valachom v spore žalobcu: ALU-RU, s.r.o., so sídlom Manckovičova
63/7, 920 01 Hlohovec, IČO: 47 646 128 proti žalovanému: SMART SERVIS, s.r.o., so sídlom Palackého
12, 911 01 Trenčín (od 18.08.2022 Denak plus, s.r.o.) o zaplatenie 6 999,42 eura s príslušenstvom,
vedený pod sp. zn. RD/7/2016 a vydaný dňa 01.03.2016 (ďalej aj ako „rozhodcovský rozsudok“) (výrok
č. I.) a žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Okresný súd Bratislava V vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 29Cr/8/2016-597 zo dňa
18.05.2022 tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
3. Krajský súd v Bratislave na základe odvolania žalobcu, uznesením č. k. 6CoR/1/2023-660 zo
dňa 23.08.2024 (ďalej aj ako „zrušujúce uznesenie“), rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k.
29Cr/8/2016-597 zo dňa 18.05.2022, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
4. Mestský súd Bratislava III vo veci po zrušení rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k.
29Cr/8/2016-597 zo dňa 18.05.2022 Krajským súdom Bratislava uznesením č. k. 6CoR/1/2023-660 zo
dňa 23.08.2024, opätovne (druhýkrát) rozhodol rozsudkom č. k. B5-29Cr/8/2016-779 zo dňa 26.03.2025
tak, že rozhodcovský rozsudok sp. zn. RD/7/2016 zo dňa 01.03.2016 vydaný Rozhodcovským súdom
Royal Development zriadený pri Royal DEVELOPMENT - RSRD, záujmovým združením právnických
osôb, so sídlom Suľany 243, 951 25 Hruboňovo (ďalej aj ako „rozhodcovský súd“), zrušil a žalobcovi
proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
5. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom ustanovenia - § 4 ods. 2 a ods. 4, § 40 ods. 1 písm. a), ods.
2 a ods. 4, § 41 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní („ďalej aj ako „ZRK“ alebo aj ako
„zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o
zmene a doplnení niektorých zákonov za podmienok ustanovených osobitnými predpismi (ďalej len ako
„zákon o sudcoch“), § 255 ods.1, § 391 ods. 2, § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len ako „CSP“).
6. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že dňa 28.07.2015 uzatvoril so
žalovaným (v rozhodcovskom konaní v postavení žalobcu) Zmluvu o dielo č. ZSS2015012-01 Q. R.
(„ďalej len ako „zmluva o dielo“), v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že ich právny vzťah sa pri
uzatváraní zmluvy o dielo s fyzickými alebo právnickými osobami okrem tejto zmluvy, bude spravovať
aj všeobecnými zmluvnými podmienkami spoločnosti SMART SERVIS s.r.o. - predchodcu súčasného
žalobcu („ďalej aj ako „VZP“ alebo aj ako „všeobecné zmluvné podmienky“). Poukázal na to, že z
uzatvorenej zmluvy o dielo ani vo VZP, nie je nikde uvedený odkaz na nijakú rozhodcovskú doložku,
resp. nie je uzatvorená nijaká rozhodcovská zmluva. Namietal, že všeobecné zmluvné podmienky
nie sú a ani nikdy neboli súčasťou zmluvy o dielo, neboli mu známe a navyše nie sú podpísané
obomi zmluvnými stranami ale len konateľom spoločnosti žalovaného, a preto považoval rozhodcovskú
doložku obsiahnutú vo všeobecných zmluvných podmienkach za neplatnú pre nedostatok písomnej
formy. Zároveň namietal, že v rozhodcovskom konaní nebola zachovaná rovnosť účastníkov konania,
pretože mu neboli doručené všetky písomnosti predložené v tomto konaní žalovaným (v rozhodcovskom
konaní v postavení žalobcu). Na podporu svojich tvrdení predložil súdu prvej inštancie dôkazy - zmluvu
o dielo, VZP, žalobu podanú na rozhodcovský súd, oznámenie o začatí rozhodcovského konania,
oznámenie o prijatí funkcie rozhodcu, návrh žalobcu (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného)
na zastavenie rozhodcovského konania pre neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, námietku nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu a rozhodcovské uznesenie.
Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku opísal priebeh rozhodcovského konania, ktoré bolo
začaté tak, že žalobcovi (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného) bolo rozhodcovským
súdom dňa 26.01.2016 doručené oznámenie o jeho začatí a to výzvou zo dňa 18.01.2016, na ktoré
reagoval návrhom na zastavenie rozhodcovského konania pre neexistenciu rozhodcovskej zmluvy/
doložky a námietkou nedostatku právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods. 4 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní („ďalej aj ako „ZRK“ alebo aj ako „zákon o rozhodcovskom
konaní“). Rozhodcovský súd uznesením zo dňa 12.02.2016 rozhodol tak, že námietke žalobcu
(v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného) o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu
nevyhovuje a rozhodcovské konanie bude pokračovať ďalším dokazovaním. Žalobca (v rozhodcovskom
konaní v postavení žalovaného) preto podal na Okresný súd v Nitre návrh, aby súd rozhodol o
námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods. 4 ZRK. Konanie bolo vedené
pod sp. zn. 20Cb/17/2016 a z dôvodu späťvzatia návrhu žalobcom bolo zastavené. Rozhodcovský súd
vydal dňa 01.03.2016 rozhodcovský rozsudok v právnej veci navrhovateľa: ALU- RU, s.r.o., so sídlom
Manckovičova 63/7, 920 01 Hlohovec, IČO: 47 646 128 proti odporcovi: SMART SERVIS, s.r.o., so
sídlom Palackého 12, 911 01 Trenčín, IČO: 36 307 955 (od 18.08.2022 Denak plus, s.r.o.) o zaplatenie

sumy vo výške 6 999,42 eura s príslušenstvom, v ktorom zaviazal odporcu k zaplateniu navrhovateľovi
sumy vo výške 6 999,42 eura a 18, 25 % úroku z omeškania ročne a uhradeniu paušálnej náhrady
pohľadávky vo výške 40 eur, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu (v rozhodcovskom konaní
v postavení žalovaného), dňa 07.03.2016.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zastával názor, že žalobca zmeškal hmotnoprávnu lehotu na podanie
žaloby na príslušný súd, ako aj, že nepodal námietku voči rozhodcovskému uzneseniu o nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods. 4 ZRK, ktoré si prevzal žalobca dňa 17.02.2016 s tým,
že hmotnoprávna 30- dňová lehota na podanie námietky podľa § 21 ods. 4 ZRK žalobcovi uplynula dňa
18.03.2016 a z toho dôvodu už žalobca nemohol opätovne namietať v žalobe o zrušenie rozhodcovského
rozsudku právomoc rozhodcovského súdu. Zastával názor, že ak nebola podaná námietka podľa §
21 ods. 2 ZRK v nadväznosti na § 21 ods. 4 ZRK vzniká rozhodcovská zmluva. Zdôraznil, že súd je
rozhodcovským uznesením viazaný a už nemôže ďalej konať vo veci existencie rozhodcovskej zmluvy
alebo právomoci rozhodcovského súdu. Mal za to, že sa jedná o vec už právoplatne rozhodnutú - res
iudicata, ktorá následne zaväzuje aj súd. Poukázal na to, že od 01.01.2015 bola stanovená kauzálna
príslušnosť súdu konajúceho o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku v § 14e ods. 1 zákona č.
371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o sídlach a obvodoch
súdov Slovenskej republiky“). Dôvodil, že žalobca podal žalobu na kauzálne nepríslušný súd a to na
Okresný súd Nitra dňa 16.03.2016, ktorý vec postúpil dňa 13.05.2016 kauzálne príslušnému súdu a to
Okresnému súdu Bratislava V. Mal za to, že nakoľko bol žalobcovi doručený rozhodcovský rozsudok
dňa 07.03.2016 a žaloba bola podaná na príslušný súd Okresný súd Bratislava V až dňa 13.05.2016,
žalobcovi uplynula hmotnoprávna lehota v zmysle § 41 ZRK na podanie žaloby na súd o zrušenie
rozhodcovského rozsudku a to dňa 06.05.2016.
Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného a poukázal na to, že skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol,
nie sú pravdivé a jeho návrh na zastavenie rozhodcovského konania pre neexistenciu rozhodcovskej
zmluvy/doložky ako aj uplatnenie námietky o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu (žalobná
odpoveď zo dňa 27.01.2016) a rovnako tak aj ďalšie podania jasne preukazujú, že zákonným a včasným
spôsobom uplatnil námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu.
Súd prvej inštancie zo skutkových tvrdení, z rozhodcovského rozsudku a listinných dôkazov (iné dôkazy
strany nenavrhli), zistil skutkový stav a s poukazom na záväzný právny názor odvolacieho súdu uvedený
v zrušujúcom uznesení dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
V otázke posúdenia včasnosti podania žaloby v lehote podľa § 41 ZKR sa súd prvej inštancie
riadil záväzným názorom odvolacieho súdu, ktorý v odôvodnení zrušujúceho uznesenia v odseku 36.
vyslovil názor, že zo žiadneho ustanovenia ZKR (najmä § 41 ZKR) nevyplýva, že žaloba o zrušenie
rozhodcovského rozsudku musí byť podaná na príslušnom súde v stanovenej lehote 60 dní od doručenia
rozhodcovského rozsudku. Preto v súlade s ustanovením § 51 ods. 3 ZKR aplikoval všeobecnú
procesnú právnu úpravu CSP. Pre konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku platia Spoločné
ustanovenia o príslušnosti súdu upravené v Piatom diele CSP (Spoločné ustanovenia o príslušnosti
súdov). Z ustanovenia § 36 ods. 1 CSP vyplýva, že konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na
prejednanie príslušný. Súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú
príslušnosť počas celého konania (§ 40 CSP). Podľa § 43 ods. 3 CSP právne účinky spojené s podaním
žaloby alebo iného podania zostávajú pri postúpení sporu zachované. Podaním žaloby na Okresný súd
Nitra bola tak dodržaná hmotnoprávna podmienka na podanie žaloby v 60 - dňovej lehote od doručenia
rozhodcovského rozsudku žalobcom, keďže postúpením sporu na kauzálne príslušný súd a to Okresný
súd Bratislava V, zostávajú právne účinky spojené s podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského súdu
na nepríslušný súd zachované a teda žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná včas
v zákonom stanovenej lehote. Rozhodcovský súd vydal uznesenie o svojej právomoci konať vo veci (§
21 ZKR) a z tohto dôvodu podal žalobca (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného), návrh na
súd na jeho zrušenie (konanie vo veci sp. zn. 20Cb/17/2016) a ktoré bolo zastavené na základe jeho
späťvzatia.
Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že v konaní bolo nesporné, že všeobecný súd v čase vydania
rozhodcovského rozsudku ešte nerozhodol o nedostatku právomoci (konanie vo veci sp. zn.
20Cb/17/2016), z obsahu spisu bolo preukázané, že žalobca v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2

ZKR namietal jeho právomoc (viď vo veci vedenej pod sp. zn. 20Cb/17/2016). Poukázal na to, že
rozhodcovské konanie vyústilo už do právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý predstavoval
vykonateľný exekučný titul a že žalobca podal na súd návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku, o ktorom rozhodol Okresný súd Bratislava V uznesením č. k. 29Cr/8/2016-69 zo dňa
01.06.2016 tak, že odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku a ktoré ako vecne správne potvrdil
Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2CoR/3/2016-236 zo dňa 21.12.2016.
Súd prvej inštancie s ohľadom na vyslovený názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, na základe
zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že rozhodcovská doložka vo Všeobecných obchodných
podmienkach spoločnosti ALU-RU, s. r. o., ktorá by zakladala právomoc Rozhodcovského súdu
Royal Development, je neplatná. Žalujúca strana v rozhodcovskom konaní zakladala právomoc tohto
rozhodcovského súdu na Všeobecných obchodných podmienkach spoločnosti ALU-RU, s. r. o. Nebolo
sporné a tiež zo žalobnej odpovede bolo preukázané, že žalobca v nej skutkovo namietal jednak, že
Zmluva o dielo neodkazovala na Všeobecné obchodné podmienky spoločnosti ALU-RU, s. r. o. a jednak,
že tieto podmienky neboli podpísané žalobcom. S poukazom na § 40 ods. 4 zákona o rozhodcovskom
konaní súd prihliadal na tieto dôvody zrušenia. Ďalej mal súd zo Zmluvy o dielo za preukázané,
že táto zmluva neodkazovala na Všeobecné obchodné podmienky spoločnosti ALU-RU, s. r. o. s
rozhodcovskou doložkou pre Rozhodcovský súd Royal Development a keďže odkaz na tieto obchodné
podmienky neexistoval, nie je zachovaná písomná forma rozhodcovskej zmluvy a rozhodcovská zmluva
v podobe rozhodcovskej doložky nie je platná podľa § 4 ods. 2 a ods. 4 zákona o rozhodcovskom
konaní, čím je daný dôvod zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku. Zároveň tieto Všeobecné
obchodné podmienky spoločnosti ALU-RU, s. r. o., v ktorých bola obsiahnutá rozhodcovská doložka pre
vyššie spomenutý rozhodcovský súd boli neplatné aj z dôvodu, že neboli podpísané oboma zmluvnými
stranami, keď z týchto obchodných podmienok mal súd preukázané, že boli podpísané iba žalovaným.
K námietke žalobcu, že priznanie rozhodcovského poplatku je v rozpore s dobrými mravmi, rovnako ako
aj sadzba úrokov z omeškania, súd prvej inštancie uviedol, s poukazom na § 40 ods. 1 písm. a), písm. b)
v spojení s § 50 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť
napadnutého rozsudku a to ani ako porušenia verejného poriadku. Nakoľko súd prvej inštancie dospel
k záveru, že je naplnený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na § 391 ods. 2 C. s. p. a § 2 ods. 4 zák. č. 385/2000
Z. z., súd už neskúmal dôvody zrušenia podľa § 40 ods. 1 písm. b), ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o
rozhodcovskom konaní. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) CSP. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa napadnutým rozsudkom prekvapivo
odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe súdov nižšej i vyššej inštancie. Pritom nebolo zo strany súdu
prvej inštancie dostatočne vysvetlené, z akého dôvodu reálne poprel ustálenú rozhodovaciu prax súdov
na posúdenie rovnakej právnej otázky. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 275/2018 zo dňa 25.06.2019, v ktorom sa uvádza: „Princíp predvídateľnosti rozhodovania
a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány
budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako.“ Ďalej poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/64/2019, nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 19/2016-40, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
349/2009. Zároveň poukázal na úplne identickú vec pri ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky v
uznesení sp. zn. 4Obdo/26/2024 zo dňa 31.03.2025 v spojení s rozhodnutiami nižších súdov (rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4CoR/8/2022-856 zo dňa 22.02.2024, rozsudok Okresného súdu
Bratislava V sp. zn. 21Cr/15/2015-746 zo dňa 30.3.2022), kde súd prvej inštancie, odvolací a nakoniec
aj dovolací súd ustálili princíp aplikácie § 21 ZKR v spojení s § 40 ZRK (ďalej aj ako „ZRK“).
Žalovaný dôvodil, že nepodanie námietky právomoci na príslušný súd proti vydanému rozhodcovskému
uzneseniu o právomoci podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 ZRK spôsobuje vznik tacitnej rozhodcovskej zmluvy.
Vzniká právomoc rozhodcovského súdu podľa § 38 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 7 ZRK a to dokonca
aj v situácii, ak základná rozhodcovská zmluva nebola platne uzavretá, alebo jej existencia nebola
dostatočne preukázaná. Ide o vznik rozhodcovskej zmluvy zo zákona podľa § 4 ods. 7 ZRK. Späťvzatie
námietky o právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods. 4 ZRK spôsobuje procesný stav, akoby
takáto námietka na všeobecný súd nebola nikdy podaná a vydané rozhodcovské uznesenie o právomoci
sa stáva podľa princípu res iudicata záväzné aj pre súd konajúci o žalobe o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. V danom prípade, žalobca svoju námietku voči právomoci rozhodcovského súdu vzal späť
a konanie bolo zastavené. Zdôraznil, že v následnej žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 ods. 1 ZRK už nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku právomoc
rozhodcovského súdu. Táto je pre súd preukázaná (záväzná podľa princípu res iudicata) tým, že
účastník rozhodcovského konania nepodal námietku na príslušný súd voči rozhodcovskému uzneseniu
o právomoci.
Mal za to, že súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. RD/7/2016, preto
už nemal právomoc rozhodovať o právomoci rozhodcovského súdu. V konaní vedenom na súde prvej
inštancie nemohla byť dôvodom zrušenia rozhodcovského rozsudku otázka právomoci rozhodcovského
súdu resp. existencia rozhodcovskej zmluvy a to z dôvodu, že pozitívne rozhodcovské uznesenie o
právomoci sp. zn. RD/7/2016 zo dňa 12.02.2016 nebolo napadnuté na príslušnom súde námietkou (resp.
takáto námietka bola žalobcom vzatá späť), predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť a následná
žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku z uvedeného dôvodu už nie je prípustná kvôli prekážke res
iudicata (§ 38 ods. 2 v spojení s § 35 ZoRK).
Žalovaný poukázal na to, že preto je otázka existencie právomoci rozhodcovského súdu v
rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/7/2016 už rozsúdenou otázkou a rozhodnutie rozhodcovského súdu o
tejto otázke je podľa § 21 ods. 4 v spojení s § 4 ods. 7 ZRK záväzné aj pre súd prvej inštancie. Zdôraznil,
že jediným žalobným dôvodom, pre ktorý žalobca žiada súd, aby zrušil rozhodcovský rozsudok sp.
zn. RD/7/2016, je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu. Táto procesná a právna otázka je
už ale právoplatne vyriešená tým, že žalobca nepodal na príslušný súd námietku voči pozitívnemu
rozhodcovskému uzneseniu o právomoci. Žalovaný zastával názor, že z tohto dôvodu už nemôže byť
rovnaká otázka predmetom konania o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ďalej žalovaný
argumentoval, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku na všeobecnom súde nie je konaním
nadväzujúcim na rozhodcovské konanie a tento inštitút nemá slúžiť ako opravný prostriedok proti
rozhodcovskému rozsudku a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
3CoSr/1/2022-748 zo dňa 27.10.2022, podobne sp. zn. 4CoR/7/2021, č. k. 4CoR/6/2021-183, v ktorom
bolo v súvislosti so žalobcom namietaným nedostatkom právomoci rozhodcovského súdu - ako jedným z
dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, podstatné vysporiadať sa s otázkou možnosti skúmania
právomoci rozhodcovského súdu všeobecným súdom v predmetnom konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Uvedeným právnym stavom podľa § 38 ods. 2 v spojení s § 35 ZKR tak vznikli účinky res
iudicata (vznikla tacitná rozhodcovská zmluva), akoby námietka právomoci nebola nikdy podaná (§ 21
ods. 2 v spojení s § 40 ods. 4 ZRK).
8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 23.05.2025 a v ktorom uviedol, že
napadnutý rozsudok považuje za správny, súladný s názorom odvolacieho súdu, ktorý súd prvej
inštancie plne rešpektoval. Žalobca k tvrdeniu žalovaného ako odvolateľa uviedol, že mal dokončiť
námietkové konanie, aby mohol pokračovať v konaní vo veci samej o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Uviedol, že námietkové konanie končí procesným rozhodnutím, zatiaľ čo konanie vo veci
samej končí rozsudkom, ak by však námietkové konanie bolo podané z rovnakého dôvodu ako konanie
vo veci samej, musel by súd zastaviť konanie, ktoré začalo neskôr v rámci zásady litispendencie.
Ďalej upriamil pozornosť na plynutie prekluzívnej lehoty podľa § 41 ZRK, ktorá ho nútila podať žalobu
podľa § 40 ZRK z dôvodu, aby voči nemu nezačali pôsobiť účinky nezákonného rozhodcovského
rozsudku. Totiž iba rozhodnutie o nedostatku rozhodcovskej právomoci neznamená voči následnému
rozhodcovskému rozsudku nijaký právne záväzný akt, pokiaľ sa žalobca nedomôže jeho zrušenia, a to
aj podľa totožných dôvodov. Dôvodil, že nemožno predpokladať, že by právny názor vyrieknutý súdom v
námietkovom konaní ohľadom danosti alebo neprípustnosti rozhodcovskej právomoci predstavoval pre
súd rozhodujúci právne záväzný záver v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku. V prvej inštancii
rozhoduje v námietkovom konaní okresný súd a odvolanie proti rozhodnutiu nie je prípustné, a preto
nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby súd na rovnakej funkčnej úrovni musel akceptovať názor iného
súdu aj ohľadom tejto partikulárnej otázky o rozhodcovskej právomoci. Rozhodcovské uznesenie o
vlastnej právomoci vydané právne nekompetentným subjektom nemôže vôbec založiť spätne prekážku
rozhodnutej veci voči všeobecnému súdu. Pri rozhodovaní podľa 40 ZRK z dôvodov, ako nastolil žalobca,
sa na rozhodcovské uznesenie musí hľadieť vždy ako ničotný jav (napr. uznesenie NS ČR sp. zn.
23Cdo/4460/2014 zo dňa 30.09.2015 v spojení s nálezom ÚS ČR I. ÚS 871/11 zo dňa 17.01.2012).
Podotkol, že žalobcovi nemožno nijako podsúvať, že späťvzatie návrhu na námietkové konanie mohlo
znamenať akýsi spätný a najmä konkludentný súhlas s rozhodcovskou právomocou rozhodcovského

súdu, ktorý mal nastať už počas začatého konania podľa 40 ods. 1, písm. a), bod 3. ZKR. Nesporne z
týchto dvoch konaní ani ZRK a ani CSP vôbec nestanovujú, aby súd rozhodujúci v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, prevzal závery z prípadného námietkového konania a z nich vychádzal, a ani
z neho nemožno robiť závery o tzv. tacitnom prijatí rozhodcovskej právomoci. Naopak žalobca zdôraznil,
že jeho postoj ohľadom nedostatku právomoci rozhodcovského súdu bol konzistentný a nemenný od
začiatku konania.
9. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 09.09.2025, v ktorom uviedol, že súd
prvej inštancie rozhodol opačne a negatívne v rozpore so svojím prvým a správnym rozhodnutím a to
bez toho, aby tento svoj opačný názor logicky a právne vysvetlil resp. odôvodnil, pričom nerešpektoval
ustálenú rozhodovaciu prax v podobnej veci v obsahu mnohých rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Napadnutý rozsudok
je logicky a právne nepreskúmateľný. Mal za to, že súd nedostatočne odôvodnil, prečo sa tak zásadne
odklonil od kogentného textu ZKR. Opätovne poukázal na to, že žalobca (v rozhodcovskom konaní
v postavení žalovaného) a žalovaný (v rozhodcovskom konaní v postavení žalobcu), boli účastníkmi
nespotrebiteľského rozhodcovského konania sp. zn. RD/7/2016. Žalobca namiesto úhrady svojich
záväzkov si vymyslel rôzne fiktívne pokuty a tými započítal nesporné pohľadávky svojho veriteľa
spoločnosti. Uviedol, že rozhodcovské konanie začalo na základe písomne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy resp. rozhodcovskej doložky v obsahu Všeobecných obchodných podmienok spoločnosti
ALU-RU, s.r.o. (žalovaného), kde v bola uvedená relevantná rozhodcovská doložka. Tieto boli
rozhodcovskému súdu predložené spolu so žalobou. Žalobca (v rozhodcovskom konaní v postavení
žalovaného), síce pri prvom úkone vo veci samej namietol nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu (návrh na zastavenie rozhodcovského konania zo dňa 27.01.2016) ale iba z dôvodu, že podľa
jeho názoru k tomu, aby sa Všeobecné obchodné podmienky spoločnosti ALU-RU, s.r.o. mohli stať
súčasťou zmluvy o dielo, tak tieto musia byť podpísané oboma zmluvnými stranami. Spoločnosť SMART
SERVIS, s.r.o. (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného), vo svojej žalobnej odpovedi ale
exaktne nenamietla, že Všeobecné obchodné podmienky spoločnosti ALU-RU, s.r.o. nepozná, že
tieto neexistovali, alebo že neboli súčasťou obchodnej dohody. Namietla iba to, že tieto neplatia,
lebo nie sú stranami zmluvy podpísané. Rozhodcovský súd preto nemal jednoznačne preukázanú
principiálnu námietku od spoločnosti SMART SERVIS, s.r.o. a to, že Všeobecné obchodné podmienky
spoločnosti ALU-RU, s.r.o. neboli súčasťou zmluvy o dielo. Rozhodcovský súd iba evidoval námietku,
že neboli obomi stranami zmluvy podpísané, a preto nemali platiť. To je ale podstatný procesný rozdiel
obsahu námietky. Námietka nebola smerovaná voči samotnej existencii Všeobecných obchodných
podmienok spoločnosti ALU-RU, s.r.o. s rozhodcovskou doložkou, ale iba k ich formálnej stránke, a preto
rozhodcovský súd postupoval správne a v prvom rade verifikoval formu uzavretia rozhodcovskej zmluvy
v kontexte ZKR, nakoľko samotnú existenciu Všeobecných obchodných podmienok spoločnosti ALURU, s.r.o. nemal pri prvom úkone vo veci namietanú. Ani v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/7/2016, ani
v súdnom konaní vedenom na Mestskom súde Bratislava III sp. zn. B5-29Cr/8/2016 v konaní o žalobe
o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. RD/7/2016 nebolo nesporne preukázané, že Všeobecné
obchodné podmienky spoločnosti ALU-RU, s.r.o. s rozhodcovskou doložkou neboli súčasťou zmluvy
o dielo. To, že Mestský súd Bratislava III v konaní sp. zn. B529Cr/8/2016 úplne ignoroval priebeh
rozhodcovského konania sp. zn. RD/7/2016, sa predsa nemôže považovať za žiaden dôkaz opaku o
tom, že Všeobecné obchodné podmienky spoločnosti ALURU, s.r.o. s rozhodcovskou doložkou boli
súčasťou zmluvy o dielo. Preto rozhodcovský súd o svojej právomoci v súlade s § 21 ods. 1 a ods.
4 ZKR vydal pozitívne rozhodcovské uznesenie o právomoci sp. zn. RD/7/2016 zo dňa 12.02.2016
a ktoré nebolo príslušným súdom podľa § 21 ods. 4 ZKR nikdy zrušené. Preto sa otázka právomoci
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD/7/2016 už stala vecou rozhodnutou res
iudicata. Žalovaný zastával názor, že otázka právomoci rozhodcovského súdu už nemôže tvoriť predmet
žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. a) ZKR v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn.
RD/7/2016. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom porušil aj ďalší procesný
princíp a to, že ak rozhodcovský súd svoju právomoc uznesením potvrdí a toto rozhodcovské uznesenie
nebolo napadnuté námietkou na príslušnom súde, má toto rozhodcovské rozhodnutie medzi účastníkmi
rozhodcovského konania účinky res iudicata a nedostatok právomoci už nemožno opätovne namietať
v žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie mal preto
žalobu žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. RD/7/2016 zamietnuť nakoľko v kontexte
procesnej situácie, ktorá vznikla po skončení rozhodcovského konania (vzniku tacitnej rozhodcovskej
zmluvy), neexistuje žiaden dôvod na to, aby mohol byť rozhodcovský rozsudok zrušený.

10. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 25.09.2025 a zopakoval, že napadnutý
rozsudok považuje za vecne správny. Uviedol, že nezdieľa názor žalovaného a to, že stratil právo
na úspešné napádanie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1, písm. a), bod 3. ZRK. Túto
zdanlivú preklúziu voluntaristicky spája s procesným úkonom späťvzatia námietok z konania sp.
zn. 20Cb/17/2016 podaných pôvodne v 30-dňovej lehote proti rozhodcovskej právomoci podľa § 21
ZRK. Právnou skutočnosťou späťvzatia týchto námietok sa potom mala tacitne založiť právomoc
rozhodcovského súdu, čím mal žalobca sám sebe vytvoriť prekážku v uplatnení tohto dôvodu v
meritórnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zdôraznil, že nesúhlasí s právnym názorom
žalovaného, že späťvzatie námietok znamená podľa § 21 ods. 4 ZRK preklúziu práva žalobcu
postupovať podľa § 40 ZRK vo veci samej, teda domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 ods. 1, písm. a), bod 3. ZRK. Žalobca zdôraznil, že ustanovenie § 21 ZRK vyžaduje od
toho, kto odporuje rozhodcovskej právomoci iba podať námietky, nie doviesť konanie až do konečného
rozhodnutia o námietkach iným všeobecným súdom, aby nestratil právo v prebiehajúcom konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Keďže rozhodcovský súd rozsudok vydal, prevzal predmet
rozhodovania aj o právomoci všeobecný súd v rámci meritórneho rozhodovania o zrušení samotného
rozhodcovského rozsudku. Účelu konania podľa § 21 ZRK bolo to, že v súlade s princípom hospodárnosti
civilného procesu mohlo prípadne zabrániť vydaniu rozhodcovského rozsudku ešte v rozhodcovskom
konaní, ak by boli úspešné námietky vo vzťahu k základným podmienkam rozhodcovského konania t. j. k
zisteniu nedostatku rozhodcovskej právomoci. V podstate tento účel mohlo konanie o námietkach splniť,
iba v tom prípade, ak by rozhodca či rozhodcovský súd vyčkali na rozhodnutie o námietkach. Nakoľko
však rozhodcovský súd aplikoval poslednú vetu § 21 ods. 4 ZRK a konal ďalej, tak žalobca musel konať
tiež podľa § 40 ZRK, pretože ak by žalobu o zrušenie nepodal, tak aj prípadné vyhovenie námietkam v
konaní podľa § 21 ZRK by na rozhodcovský rozsudok nemalo nijaký vplyv. Dôvodil, že podanie námietok
zo strany žalobcu podľa § 21 ZRK malo svoj právny význam a to v tom zmysle, že nielen nimi, ale vzápätí
aj samotnou žalobu prejavoval stále konštantný odpor voči rozhodcovskej právomoci.
11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa ustanovení § 379 CSP a § 380 CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je
dôvodné, a preto napadnutý rozsudok zmenil (§ 388 CSP), nakoľko nie sú splnené podmienky na jeho
potvrdenie a ani na jeho zrušenie.
12. Podľa Čl. 2, ods. 2 CSP, právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.
13. Podľa ustanovenia § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
14. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
15. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
16. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, s konaním pred súdom prvej inštancie,
ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku, s napadnutým rozsudkom, s odvolaním žalovaného proti
napadnutému rozsudku, s vyjadreniami sporových strán v odvolacom konaní, odvolací súd po
preskúmaní veci v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) rozhodol tak,
ako je uvedené vo výrokoch I. - III. tohto rozhodnutia.
17. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo
veci.
18. K odvolacej námietke žalovaného o existencii prekážky res iudicata vo vzťahu k otázke právomoci
rozhodcovského súdu s poukazom na rozhodcovské uznesenie sp. zn. RD/7/2016 zo dňa 12.12.2016,
z ktorého vyplýva, že o námietke žalobcu (v rozhodcovskom postavení žalovaného) o nedostatku

právomoci rozhodcovského súdu bolo rozhodnuté tak, že námietke žalobcu nebolo vyhovené, odvolací
súd uvádza, že zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 21 oprávňuje rozhodcovský súd
rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej
zmluvy. V zmysle § 21 ods. 2 citovaného zákona, účastník rozhodcovského konania môže uplatniť
námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Podľa § 21 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní,
ak rozhodcovský súd rozhodne, že má právomoc rozhodovať, rozhodne o námietke podľa odseku
2 rozhodcovským uznesením alebo, ak sa účastníci nedohodli inak v rozhodcovskom rozsudku. Ak
rozhodcovský súd rozhodne rozhodcovským uznesením a to, že má právomoc rozhodovať, účastník
rozhodcovského konania, ktorý námietku podal, môže do 30 dní po doručení predbežného rozhodnutia
podať návrh na súd, aby o námietke rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ účastník rozhodcovského
konania uplatní v lehote ustanovenej zákonom námietku nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu, tento je oprávnený o svojej právomoci rozhodnúť v rámci rozhodcovského konania a to buď
rozhodcovským uznesením alebo v rozhodcovskom rozsudku, ak sa účastníci nedohodli inak.
V zásade platí, že pokiaľ je otázka právomoci zjavne nejasná, je dôležité túto vyriešiť hneď na úvod, teda
rozhodcovským uznesením a to z dôvodu, aby dokazovanie vo veci nebolo zbytočné; na druhej strane,
pokiaľ je zrejmé, že rozhodcovský súd v danej veci právomoc má, prípadne je námietka právomoci zjavne
neopodstatnená a účelová, môže o námietke rozhodnúť až v samotnom rozhodcovskom rozsudku, v
ktorom rozhodne i vo veci, aby tak zabránil zbytočnému predlžovaniu konania.
Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v prejednávanej veci žalobca (v rozhodcovskom konaní v postavení
žalovaného), v žalobnej odpovedi namietal právomoc rozhodcovského súdu, následne rozhodcovský
súd vydal rozhodcovské uznesenie, ktorým rozhodol kladne o svojej právomoci. Následne žalobca
inicioval súdne konanie o námietke nedostatku právomoci na Okresný súd Nitra (vedené pod sp.
zn. 20Cb/17/2016) a ktoré bolo právoplatne v celom rozsahu zastavené na základe späťvzatia tohto
návrhu žalobcom (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného) a to z dôvodu, že rozhodcovský
súd už rozhodol vo veci samej rozhodcovským rozsudkom a ktorý žalobca (v rozhodcovskom konaní v
postavení žalovaného) napadol žalobou na súde o jeho zrušenie. Žalobca (v rozhodcovskom konaní v
postavení žalovaného) mal za to, že odpadol dôvod na konanie len o vznesenej námietke právomoci
rozhodcovského súdu, pretože táto otázka sa bude riešiť v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku
t. j. v konaní o veci samej. Žalovaný (v rozhodcovskom konaní v postavení žalobcu) s uvedeným
názorom žalobcu nesúhlasil a zastával názor, že otázka právomoci rozhodcovského súdu už nemôže
tvoriť predmet žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. a) ZKR v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského
rozsudku sp. zn. RD/7/2016.
Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade rozhodcovský súd z dôvodu žalobcom (v rozhodcovskom
konaní v postavení žalovaného) podanej námietky nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu, rozhodol o svojej právomoci konať rozhodcovským uznesením. Zákon o rozhodcovskom
konaní umožňuje účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý si námietku nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu uplatnil, podať návrh na rozhodnutie o tejto námietke na všeobecný súd a
to v lehote 30 dní odo dňa doručenia mu takéhoto uznesenia. Proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí
námietky nie je prípustný opravný prostriedok; otázka právomoci rozhodcovského súdu je v takom
prípade právoplatne rozhodnutou vecou. Rovnako je tak v prípade, ak účastník rozhodcovského
konania takýto návrh na súd nepodal resp. zobral späť a teda, rozhodcovské uznesenie o právomoci
rozhodcovského súdu sa stane právoplatným. V súvislosti s uvedeným, odvolací súd poukazuje na
to, že zákon o rozhodcovskom konaní priamo nerieši dôsledky nepodania návrhu na rozhodnutie o
námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na súd po tom, ako rozhodcovský súd rozhodol
o svojej právomoci rozhodcovským uznesením, keď v § 40 ods. 4 rieši len situáciu, ak účastník námietku
nedostatku právomoci neuplatnil vôbec a teda ani na rozhodcovskom súde. Pokiaľ by súd návrhu
účastníka rozhodcovského konania na rozhodnutie o jeho námietke nedostatku právomoci vyhovel,
avšak skôr by došlo už k vydaniu rozhodcovského rozsudku, bol by to dôvod na jeho zrušenie podľa § 40
ods. 1 písm. a) bod 3 zákona o rozhodcovskom konaní. K takej situácii však v danom prípade nedošlo,
pretože žalobca vzal návrh o námietke nedostatku právomoci späť a konanie v tejto veci bolo zastavené.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd poznamenáva, že žiadne ustanovenie zákona o rozhodcovskom
konaní žalobcovi neukladalo postup spočívajúci v späťvzatí predmetného návrhu v prípade, ak bol

medzičasom v rozhodcovskom konaní vydaný rozhodcovský rozsudok, keď navyše samotný zákon o
rozhodcovskom konaní predpokladá situáciu, že v čase rozhodovania všeobecného súdu o námietke
právomoci bude rozhodcovský súd pokračovať v konaní a môže tiež vydať rozhodcovský rozsudok.
Vydanie rozhodcovského rozsudku tak nie je prekážkou pre rozhodovanie súdu o námietke právomoci
rozhodcovského súdu. V prípade, ak je na súde vedené konanie o námietke právomoci rozhodcovského
súdu a súčasne aj konanie o zrušenie medzičasom vydaného rozhodcovského rozsudku, je na súde, aby
sa s touto procesnou situáciou vysporiadal. Odvolací súd zdôrazňuje, že späťvzatie návrhu podaného
na súd, je tak len na úvahe žalobcu, ktorý v prípade vykonania tohto dispozičného úkonu musí niesť
procesné následky s ním spojené.
Odvolací súd zdôrazňuje, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca (v rozhodcovskom konaní v postavení
žalovaného) po vydaní uznesenia o potvrdení právomoci zo strany rozhodcovského súdu, vzal späť
podaný návrh na súd o námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu a predmetné uznesenie
rozhodcovského súdu tak nadobudlo právoplatnosť. V tomto prípade tak nastala de facto i de iure
situácia, že o tejto námietke (nedostatku právomoci súdu) bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté
rozhodcovským uznesením, a preto žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu resp. z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky, na základe
ktorej bola právomoc rozhodcovského súdu založená, nie je prípustná, pretože ide o otázku už
právoplatne rozhodnutú (res iudicata).
Odvolací súd poznamenáva, že samotný dispozičný úkon žalobcu, ktorým vzal späť svoj návrh na
rozhodnutie o námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu podaný na všeobecný súd a ktoré
späťvzatie má za následok nemožnosť opätovne posudzovať otázku právomoci rozhodcovského súdu,
nemožno pričítať na ťarchu žalovaného.
V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Obdo/26/2024 zo dňa 31.03.2025, v ktorom sa uvádza, že: „Dovolateľkou vytknutý
postup odvolacieho súdu, v rámci ktorého sa otázkou právomoci rozhodcovského súdu osobitne
nezaoberal s odkazom na existenciu prekážky, ktorú tvorilo právoplatné rozhodnutie o právomoci
rozhodcovského súdu, a to rozhodcovské uznesenie o potvrdení právomoci rozhodcovského súdu
vydané podľa § 21 zák. č. 244/2002 Z. z. ako rozhodnutie o námietke žalobkyne o nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu vznesenej hneď na začiatku rozhodcovského konania, dovolací súd nevzhliadol
ako nesprávny procesný postup odnímajúci žalobkyni právo na spravodlivé súdne konanie. Dovolací
súd zhodne so súdom odvolacím konštatuje, že ak rozhodcovský súd o tejto námietke rozhodne
rozhodcovským uznesením, účastník rozhodcovského konania, ktorý túto námietku podal, má v rukách
opravný procesný inštitút, ktorý môže zvrátiť dôsledky tohto rozhodcovského uznesenia, a to, že môže
do 30 dní po doručení rozhodcovského uznesenia podať návrh na všeobecný súd, aby rozhodol o jeho
včas vznesenej námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu. Pritom platí, že rozhodcovský
súd môže počas rozhodovania o námietke pokračovať v rozhodcovskom konaní a vydať rozhodcovský
rozsudok (§ 21 odsek 4 zákona o rozhodcovskom konaní). Proti rozhodnutiu všeobecného súdu o tejto
námietke už nie je prípustný opravný prostriedok.
Z uvedeného vyplýva, že príslušným súdom na, v podstate, posúdenie správnosti rozhodcovského
uznesenia o právomoci rozhodcovského súdu na základe včas vznesenej námietky účastníka
rozhodcovského konania, je všeobecný súd v osobitnom konaní o návrhu, právomoc v rozhodcovskom
konaní namietajúceho účastníka rozhodcovského konania, na rozhodnutie o námietke nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu, podanom na všeobecný súd do 30 dní po doručení rozhodcovského
uznesenia (§ 21 ods. 4, veta druhá zák. č. 244/2002 Z. z.). Ak účastník konania vezme takýto návrh
späť, nastane de facto i de iure situácia, akoby návrh na rozhodnutie o námietke nedostatku právomoci
súdom nebol podaný (tu v konaní žalobkyňa tvrdila, že návrh vzala späť, keďže rozhodcovský súd
už vydal rozhodcovský rozsudok, ktorá skutočnosť však podľa dovolacieho súdu by nebola prekážkou
pokračovania v konaní o návrhu na rozhodnutie o námietke nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu).
Pokiaľ účastník rozhodcovského konania nepodal v stanovenej lehote (30 dní po doručení uznesenia
rozhodcovského súdu, ktorým potvrdil existenciu svojej právomoci) námietku na súd, nemôže prípadný
nedostatok právomoci použiť ako argument na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40
ods. 1 písm. a) bod 3 ZoRK, predmetné rozhodcovské uznesenie je právoplatné a následná žaloba o

zrušenie rozhodcovského rozsudku z uvedeného dôvodu by už nemala byť prípustná, a to kvôli prekážke
res iudicata. Takýto dôsledok platí aj pre situáciu, kedy síce návrh na rozhodnutie o námietke právomoci
bol na všeobecný súd účastníkom rozhodcovského konania podaný, ale účastník ho následne vzal späť,
v dôsledku čoho bolo konanie pred všeobecným súdom o námietke právomoci zastavené. Nastala tak
situácia, že o námietke nedostatku právomoci bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté rozhodcovským
uznesením a nie je tak daný dôvod na vyhovenie návrhu účastníka rozhodcovského konania na zrušenie
rozhodcovského rozsudku z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu. Rovnako súd v
konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemôže vyhovieť tvrdenému dôvodu nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu, pokiaľ účastník rozhodcovského súdu včas v rozhodcovskom konaní nevzniesol
námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu.“
Odvolací súd preto považuje túto námietku žalovaného za dôvodnú.
19. S poukazom na uvedené ako aj skutočnosť, že hoci nedošlo v konaní k zmene skutkových okolností,
odvolací súd po opätovnom preskúmaní veci na základe odvolania žalovaného dospel k záveru, že by
nebolo legitímne a ústavne akceptovateľné, aby zotrval na právnom názore, o nesprávnosti ktorého sa
neskôr presvedčil. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie, nie je viazaný právnym názorom
vysloveným vo vlastnom predchádzajúcom uznesení, ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd môže svoj skorší právny názor (napríklad aj pod vplyvom právneho názoru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky) zmeniť a nie je to v rozpore
s procesnými predpismi (porovnaj napr. nález ÚS SR z 03.09.2013 sp. zn. III.ÚS 46/2013). V tejto
súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na tlačové komuniké k občianskoprávnej veci k rozhodnutiu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/81/2022 a v ktorom sa uvádza, že: „V praxi nie je
vylúčená situácia, že odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, ktorý súd prvej
inštancie následne (povinne) pretaví do svojho rozhodnutia, avšak odvolací súd po podaní odvolania
tento svoj vlastný právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného
skutkového stavu a pod.) a rozhodne inak. ...Z týchto dôvodov je apriori vylúčené, aby došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces takým procesným postupom odvolacieho súdu, ktorý po podaní druhého
odvolania zmení svoj záväzný právny názor na vec vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení,
ak si odvolací súd uvedomí, že by nebolo legitímne a ústavne akceptovateľné, aby zotrval na právnom
názore, o nesprávnosti ktorého sa medzitým presvedčil.“
20. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04).
21. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď
na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
22. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05).
23. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97) resp. toho, aby súdy preberali,
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03) (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010).
24. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát vyslovil, že k imanentným znakom
právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,

pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL.
ÚS 6/04, III. ÚS 328/05), uznesenie Ústavného súdu SR z 09.02.2018, sp. zn. IV. ÚS 99/2018).
25. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné,
v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok zmeniť (§ 388 CSP), pretože nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie, a preto prvý výrok napadnutého rozsudku zmenil
tak, že žalobu zamietol. Zároveň zmenil druhý výrok napadnutého rozsudku a to tak, že žalovanému
voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov prvostupňového konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní úspešný. O výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
27. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§
447 písm. d/ a e/ CSP).