Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/75/2023 z 17. 6. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. júna 2025, sp. zn. 2Cob/75/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1419200454.3
Krajský súd Bratislava | 2Cob/75/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:1419200454.3 | 2025-06-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 3 zákona č. 340/2012 Z. z., § 6 zákona č. 340/2012 Z. z., § 153 CSP, § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3592ab76-4f29-49c3-b640-e0f1aa209f2d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1419200454.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
2Cob/75/2023
1419200454
17. 06. 2025
JUDr. Ľubica Krišková
ECLI:SK:KSBA:2025:1419200454.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek
senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Slovenská televízia a
rozhlas, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 56 398 255, proti žalovanému: SONFOL,
s.r.o., so sídlom Talichova 51, 841 02 Bratislava, IČO: 31 406 025, zastúpený: Advokátska kancelária
Fiľo & Partners s. r. o., so sídlom Štúrova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 47 237 031, v konaní o zaplatenie
288,96 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k.
7C/6/2019 - 232 zo dňa 16.11.2021 v spojení s opravným uznesením 7C/6/2019 - 285 zo dňa 20.10.2022
a opravným uznesením 7C/6/2019 - 290 zo dňa 21.12.2022 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/6/2019 - 232 zo dňa
16.11.2021 v spojení s opravným uznesením 7C/6/2019 - 285 zo dňa 20.10.2022 a opravným uznesením
7C/6/2019 - 290 zo dňa 21.12.2022 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. 7C/6/2019 - 232
zo dňa 16.11.2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol vo výroku I tak, že uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 288,96 Eur spolu s úhradou poštových sadzieb spojených s
vymáhaním vo výške 1,20 Eur na účet č.: Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedený v štátnej pokladnici
k variabilnému symbolu XXXXXXXXXX a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku;
vo výroku II žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%
a vo výroku III rozhodol, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa
4.2.2019 domáhal voči žalovanému titulom úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm. a) zák. č.
340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska zaplatenia
istiny 288,96 Eur, náhrady poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,20 Eur a náhrady
trov konania. Žalobu odôvodnil s poukazom na zák. č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska
a dodal, že žalovaný je fyzickou osobou a je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa
ust. § 3 písm. b) zák. č. 340/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov vo výške podľa § 6 ods. 5 cit. zák.
s periodicitou platenia úhrad - ročne v zmysle ust. § 7 citovaného zákona. Žalobca kontrolou úhrad
v zmysle cit. zákona zistil, že žalovaný za kontrolované obdobie 01/2018 - 12/2018 nevykonal úhrady
predpisov. Poukázal na ust. § 10 ods. 3 cit. zák. s tým, že písomnou Výzvou zo dňa 13.3.2018 vyzval
žalovaného na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním

výzvy. Nakoľko žalovaný neuhradil dlžnú sumu a poštovné do 30 dní od doručenia výzvy, je povinný v
zmysle ust. § 10 cit. zák. zaplatiť aj pokutu.
3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že výzvou zo dňa 18.3.2019 vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k
podanej žalobe v lehote 15 dní od doručenia a súčasne ho poučil, že pokiaľ bez vážneho dôvodu nesplní
povinnosť uloženú uvedeným uznesením, môže súd o žalobe rozhodnúť bez nariadenia pojednávania
rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie. Žalovaný si zásielku prevzal dňa 20.4.2019, k
podanej žalobe sa nevyjadril v stanovenej lehote 15 dní odo dňa doručenia (t.j. do 6.5.2019) a uplatnený
nárok žalobcom v žalobe žalovaný nijakým spôsobom nerozporoval. Súd preto rozhodol rozsudkom č.
k. 7C/6/2019 - 50, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 6.6.2019. Po vyhlásení rozsudku 7C/6/2019 zo dňa
6.6.2019 sa žalovaný dňa 25.6.2019 k žalobe vyjadril a následne dňa 25.7.2019 doručil tunajšiemu
súdu odvolanie. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. k. 2Cob/227/2019 - 93 zo
dňa 22.9.2020, právoplatným dňa 27.10.2020, rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/6/2019
- 50 zo dňa 6.6.2019, zrušil a vec vrátil na nové konanie a uložil súdu prvej inštancie vysporiadať sa
s predloženými listinnými dôkazmi.
4. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v rámci procesnej obrany žalovaný zotrval v celom
rozsahu na písomnom vyjadrení zo dňa 24.6.2019 a mal za to, že skutkové tvrdenia boli preukázané
priloženými dôkazmi, najmä dôkazmi z podania zo dňa 28.1.2021 a žiadal, aby súd prvej inštancie
najmenej v časti istiny 200,28 Eur žalobu zamietol a aby priznal žalovanému nárok na náhradu trov
konania podľa pomeru úspechu vo veci. Žalovaný uviedol, že je zriaďovateľom súkromnej základnej
a súkromnej materskej školy, a zároveň aj zamestnávateľom pedagogických a nepedagogických
zamestnancov základnej a materskej školy, pričom v súlade s § 5 ods. 3 predmetného zákona sú od
povinnosti platiť úhradu oslobodené školy a školské zariadenia, žalobcovi boli uvedené skutočnosti
dobre známe, čo vyplýva aj z komunikácie predložené priamo žalobcom. Žalovaný zaslal 5.5.2017
žalobcovi čestné vyhlásenie, v ktorom vyhlasuje skutočnosti, týkajúce sa počtu zamestnancov (v tom
čase žalovaný zamestnával 5 zamestnancov), od ktorých sa odvíjala sadzba úhrad za služby verejnosti.
Žalovaný preto zastáva názor, že riadne preukázal počet zamestnancov zamestnávaných v roku 2018,
dôkazmi doloženými k písomnému podaniu zo dňa 28.1.2021 a teda pri porovnaní v roku 2017 a 2018
nedošlo k navýšeniu počtu zamestnancov. S ohľadom na uvedené skutočnosti neuznal nárok žalobcu
v rozsahu uvedenom v písomnom podaní z 24.6.2019 a žiadal súd prvej inštancie najmenej časti v
200,28 Eur zamietnuť žalobu a priznať nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci
(t.j. v časti 167,28 Eur ako sumy predstavujúcej rozdiel medzi nesprávne požadovanou úhradou v sume
12 x 18,58 Eur mesačne a správne určenou úhradou v sume 12 x 4,64 Eur mesačne pre celý rok 2018
(t. j. 12 x požadovaná platba v sume 18,58 Eur je žalobcom požadovaná nesprávne, nakoľko má byť
požadovaná najviac v sume 12 x 4,64 Eur) a - v časti 33,- Eur, nakoľko pokuta v zmysle § 10 zákona
mala byť určená na 33,- Eur (§ 10 ods. 4 písm. a), a teda nie na 66,- Eur (§ 10 ods. 4 písm. b), ako
žalobca nesprávne požaduje.
5. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 2 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a
televízii Slovenska v spojení s § 3 písm. b), § 4 ods. 1, § 6 ods. 5, § 7 ods. 1,
§ 10 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 5 zák. č. 340/2012 Z. z. a uviedol, že žalobca kontrolou úhrad
podľa Prehľadu predpisov a platieb databázy žalobcu, a výzvy zo dňa 13.3.2018, zistil, že žalovaný
za kontrolované obdobie nevykonal úhrady predpisov 615,12 Eur v plnej výške, uhradil 390,96 Eur.
Písomnou Výzvou zo dňa 13.3.2018 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie omeškanej úhrady a na
zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy. Žalovaný ku dňu rozhodnutia súdu prvej
inštancie neuhradil dlžnú sumu a poštovné do 30 dní od doručenia výzvy, a ani pokutu.
6. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle pokynu odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí súd
prvej inštancie vykonal dokazovanie, ale súčasne vyslovil, že na uvedené vyjadrenie žalovaného zo
dňa 25.6.2019, doručené súdu až po vyhlásení rozsudku a na dôkazy v tomto vyjadrení s ohľadom
na zásadu koncentrácie konania, neprihliadol. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný ako strana
sporu porušil svoju zákonnú povinnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany (najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov,
námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky) včas a poukázal na
§ 153 CSP v spojení s § 149 CSP. V danom prípade súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že
žalovanému nič nebránilo vyjadriť sa k podanej žalobe v lehote určenej súdom, alebo aspoň minimálne
požiadať o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k žalobe ako aj z dôvodu potreby zvolenia právneho

zástupcu v konaní, pričom skutočnosť, že žalovaný absolútne nereagoval a bol v konaní pasívny takmer
2 mesiace po doručení žaloby sa prejavila v tom, že súd prvej inštancie na procesný úkon (vyjadrenie
žalovaného vrátane návrhov na doplnenie dokazovania) neprihliadol. Uviedol, že ak by aj súd prvej
inštancie mal za to, že v zmysle CSP žalovaný nebol pasívny a riadne a včas súdu predložil svoje
vyjadrenie a dôkazy, poukazuje na skutočnosť, že predmetom sporu je obdobie neuhrádzania platieb
žalovaným podľa Rozpisu predpisov a platieb z databázy žalobcu od 01/2018 do 12/2018, pričom bolo
preukázané, že žalovaný prevzal Výzvu žalobcu na zaplatenie nedoplatku zo dňa 13.3.2018 s uvedením,
že platba je podľa § 6 ods. 3 písm. b/ zák. č. 340/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov, keďže
zamestnáva 10 - 49 zamestnancov, emailom 21.3.2018 žalovaný oznámil žalobcovi, že zamestnáva
pedagogických pracovníkov v počte 10 - 49, ale týchto nezapočítava do celkového počtu zamestnancov
a nedoložil Čestné vyhlásenie konateľa a mesačný výkaz s prílohou za 01/2018 (l. č. 167 - 170 - od
07/2017 došlo k zmene započítavania zamestnancov rozhodujúcich pre určenie sadzby úhrady - celkový
počet zamestnancov, ich pracovné zaradenia a označenie školských a ostatných zamestnancov - § 3
písm. b/ cit. zák. č. 340/2012 Z. z.). Žalovaný po uplynutí lehôt podaním doručeným súdu prvej inštancie
dňa 28.1.2021 okrem iného doložil dôkazy, na ktoré súd prvej inštancie s poukazom na ustálený skutkový
stav v zmysle CSP neprihliadol a zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 288,96 Eur
(istina 222,96 Eur - neuhradené mesačné predpisy + pokuta 66,- Eur) spolu s úhradou poštových sadzieb
spojených s vymáhaním vo výške 1,20 Eur.
7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi, ktorého čistý pomer úspechu vo veci
bol 100 %, priznal nárok na náhradu trov konania, ako plne úspešnej strane s tým, že o výške náhrady
trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
8. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, v spojení s tým,
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Zároveň má žalovaný za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým tvrdeniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a tým aj
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že:
„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 55,68 Eur spolu s úhradou poštových sadzieb spojených
s vymáhaním vo výške 1,20 EUR na účet č.: Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedený v štátnej
pokladnici k variabilnému symbolu XXXXXXXXXX, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku“, ďalej že „žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie voči
žalobcovi v rozsahu 81% a žalovanému tiež priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi v rozsahu 81%“.
9. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to predovšetkým z dôvodu, že súd prvej inštancie po vrátení
veci na nové konanie a rozhodnutie absolútne v rozpore s účelom a zmyslom „sudcovskej koncentrácie
konania“ aplikoval ustanovenie § 153 CSP aj na podanie žalovaného spolu s jeho listinnými prílohami/
dôkazmi, ktoré obsahovali všetko relevantné na preukázanie rozhodujúcich skutočností v danom konaní;
žalovaný vo svojom podaní predmetné listinné dôkazy navrhol práve na základe výzvy súdu zo dňa
18.1.2021, pričom žalovaný opakovane zdôrazňuje, že súd prvej inštancie vyzval žalovaného, aby v
lehote 10 dní predložil súdu „listinné dôkazy preukazujúce, či žalovaný v rozhodnom období spadal do
skupiny s nižším počtom zamestnancov a s povinnosťou platiť najnižšiu úhradu (aký bol reálny počet
zamestnancov v roku 2017 a od roku 2018, t. j. či došlo k zmene počtu)“. Taktiež je podľa žalovaného
nepochybné, že pojednávanie, ktoré sa konalo v predmetnej veci dňa 14.9.2021 bolo odročené len z
toho dôvodu, že žalobcovi nebolo podanie žalovaného doručené a nebola mu teda daná možnosť sa
k nemu vyjadriť. Žalovaný má taktiež za to, že je neprípustné, aby súd prvej inštancie neprihliadol na
žiadne podanie žalovaného, vrátane odvolania žalovaného, pričom na druhej strane zobral na vedomie
podanie žalobcu zo dňa 29.3.2021, ktorým žalobca žiadal súd prvej inštancie o ospravedlnenie neúčasti
na pojednávaní a zároveň predložil súdu ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania a uviedol ďalšie
skutkové tvrdenia, ktoré neuviedol v žalobe, pričom uvedené nepredkladal na základe akejkoľvek výzvy
súdu.

10. Žalovaný v ďalšej časti odvolania uviedol, že má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým tvrdeniam keďže, pokiaľ by aj súd prvej inštancie neprihliadol na žiadne z
podaní žalovaného a do úvahy by bral len dôkazy priložené k žalobe žalobcu, tak žalobca v celom konaní
nepreukázal, z akého dôvodu počas celého roku 2018 u žalovaného uplatňoval sadzbu úhrady v zmysle
§ 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z. z., teda vo výške 18,58 Eur mesačne a nie sadzbu úhrady,
ako tomu bolo nepretržite do konca roka 2017 podľa § 6 ods. 3 písm. a) Zákona o RTVS, vo výške
4,64 Eur. Žalovaný zaslal dňa 5.5.2017 žalobcovi čestné vyhlásenie, týkajúce sa počtu zamestnancov
rozhodujúcich pre určenie sadzby úhrady, pričom od uvedeného dňa sa u žalovaného nezmenil počet
zamestnancov, ktorý by odôvodňoval navýšenie platieb. Nakoľko u žalovaného od roku 2017 nedošlo ku
skutočnosti, ktorá by odôvodňovala vznik, zmenu alebo zánik povinnosti platiť úhradu podľa citovaného
zákonného ustanovenia, žalovaný nebol povinný preukazovať žalobcovi počet zamestnancov, resp., ak
mal žalobca za to, že došlo k navýšeniu počtu zamestnancov u žalovaného, mal žalobca túto skutočnosť
v súdnom konaní preukázať, čo nepreukázal, aj keď mal početné zákonné možnosti a teda žalobca
neuniesol v súdnom konaní dôkazné bremeno.
11. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam, keďže bral do úvahy len dôkazy
predložené žalobcom, pričom tieto dôkazy neboli dostačujúce k preukázaniu podstatných skutkových
tvrdení, teda, že došlo v roku 2018 k navýšeniu počtu zamestnancov u žalovaného oproti roku 2017,
resp. aký počet zamestnancov mal žalovaný v dotknutom roku 2018. Na základe všetkých vyššie
uvedených skutočností má žalovaný za to, že aj napriek § 391 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého je súd prvej
inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nie len, že sa nevysporiadal
so všetkými námietkami žalovaného v podanom odvolaní a listinnými dôkazmi, ale ani doplnením
dokazovania nezistil reálny počet zamestnancov, keďže uplatnil sudcovskú koncentráciu konania na
podanie žalovaného, nehovoriac o tom, že dôkazné bremeno bolo v tomto prípade na žalobcovi a teda
mal súd prvej inštancie vyzvať práve žalobcu, aby predložil súdu návrhy na vykonanie dôkazov a nie
žalovaného. Žalovaný dodal, že je nesporné, že žalovaný nezaplatil za rok 2018 žiadne úhrady v zmysle
Zákona o RTVS, avšak žalovaný uznáva len vznik jeho povinnosti zaplatiť sumu vo výške 55,68 Eur
(teda 12 x 4,64 Eur za rok 2018) titulom neuhradených platieb za služby verejnosti podľa § 6 ods. 3
písm. a) v platnom znení (v danom čase v zmysle § 6 ods. 5 písm. a) Zákona o RTVS v znení účinnom
do 31.12.2019), v spojení s § 5 ods. 3 písm. c) Zákona o RTVS. Podľa názoru žalovaného, žalobca
nemá nárok ani na pokutu v zmysle § 10 ods. 4 Zákona o RTVS v akejkoľvek výške, nakoľko výzva,
resp. poplatky určené žalobcom v samotnej výzve boli neodôvodnene nesprávne vyčíslené.
12. K uvedenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý v svojom vyjadrení uviedol, že nakoľko
žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, zotrváva žalobca na argumentácii uvedenej
vo vyjadrení žalobcu a žiadosti o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a o konanie v neprítomnosti
zo dňa 29.3.2021. Žalobca považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné a rozhodnutie súdu prvej
inštancie za vecne správne. Na základe uvedeného žiada odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil podľa § 387 CSP.
13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1
CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín
verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na
webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením
dňa 4.6.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním dospel odvolací
súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny.
14. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že právny predchodca žalobcu sa domáhal voči žalovanému
titulom úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm. a) zák. č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti
poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska zaplatenia istiny 288,96 Eur, náhrady poštových sadzieb
spojených s vymáhaním vo výške 1,20 Eur a náhrady trov konania. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol
rozsudkom bez nariadenia pojednávania v zmysle Civilného sporového priadku (zák. č. 160/2015
Z. z. v znení neskorších predpisov), nakoľko išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci,
skutkové tvrdenia strán neboli sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- Eur.
Rozsudok č. k. 7C/6/2019 - 50 bol verejne vyhlásený dňa 06.06.2019 (§ 219 ods. 3 CSP v spojení s
§ 300 CSP). Súd prvej inštancie týmto rozsudkom zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi
sumu 288,96 Eur spolu s úhradou poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,20 Eur.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. k. 2Cob/227/2019 - 93 zo dňa 22.09.2020
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie z dôvodu, že súd vychádzal len z
predložených listinných dôkazov, neakceptoval vyjadrenie žalovaného založené v spise a nevysporiadal
sa s námietkami žalovaného k predmetnej žalobe a nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel
k záveru uvedenému v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Uložil súdu prvej inštancie vysporiadať
sa so všetkými námietkami žalovaného v podanom odvolaní ako aj s predloženými listinnými dôkazmi
a zistiť reálny počet zamestnancov u žalovaného a v závislosti od toho určiť výšku poplatku spolu s
pokutou, ktorú je povinný žalovaný žalobcovi uhradiť. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol opätovne
napadnutým rozsudkom, ktorým žalobe vyhovel. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, súd prvej
inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu, keď konštatoval, že žalovanému nič nebránilo vyjadriť sa
k podanej žalobe v lehote určenej súdom, alebo aspoň minimálne požiadať o predĺženie lehoty na
vyjadrenie sa k žalobe ako aj z dôvodu potreby zvolenia právneho zástupcu v konaní, pričom skutočnosť,
že žalovaný absolútne nereagoval a bol v konaní pasívny takmer 2 mesiace po doručení žaloby
sa prejavila v tom, že súd na procesný úkon (vyjadrenie žalovaného vrátane návrhov na doplnenie
dokazovania) neprihliadol. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak by aj mal za to, že v zmysle
CSP žalovaný nebol pasívny a riadne a včas súdu predložil svoje vyjadrenie a dôkazy, poukazuje na
skutočnosť, že predmetom sporu je obdobie neuhrádzania platieb žalovaným podľa Rozpisu predpisov a
platieb z databázy žalobcu od 01/2018 do 12/2018, pričom bolo preukázané, že žalovaný prevzal výzvu
žalobcu na zaplatenie nedoplatku zo dňa 13.03.2018 s uvedením, že platba je podľa § 6 ods. 3 písm.
b/ zák. č. 340/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov, keďže zamestnáva 10 - 49 zamestnancov. Emailom z 21.03.2018 žalovaný oznámil žalobcovi, že zamestnáva pedagogických pracovníkov v počte 10
- 49, ale týchto nezapočítava do celkového počtu zamestnancov a nedoložil čestné vyhlásenie konateľa
a mesačný výkaz s prílohou za 01/2018 (l. č. 167 - 170 - od 07/2017 došlo k zmene započítavania
zamestnancov rozhodujúcich pre určenie sadzby úhrady - celkový počet zamestnancov, ich pracovné
zaradenie a označenie školských a ostatných zamestnancov - § 3 písm. b/ cit. zák. č. 340/2012
Z. z.). Žalovaný po uplynutí lehôt (zákonná sudcovská koncentrácia) podaním doručeným súdu dňa
28.01.2021 okrem iného doložil dôkazy (Zoznam zamestnancov za obdobie 12/2017, mesačný výkaz
poistného a príspevkov potvrdzujúcich celkový počet zamestnancov, zoznam zamestnancov 01/2018,
Čestné prehlásenie o zamestnancoch zamestnávaných žalovaným v roku 2017/2018 doložil žalovaný
spätne k roku 2017 - 2018 a to dňa 28.01.2021), preto na tieto neprihliadol.
15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
16. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
17. Z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP vyplýva, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne. Obsah rozhodnutia vo veci samej vyjadruje súd vo výroku rozhodnutia, ktorý
je prejavom konečného úsudku konajúceho súdu o prejednávanej veci. Pokiaľ je výrok rozhodnutia súdu
prvej inštancie vecne správny, rozhodne odvolací súd o jeho potvrdení. K záveru o vecnej správnosti
môže dospieť odvolací súd aj z odlišných dôvodov, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie, potvrdzujúce rozhodnutie môže byť založené aj na odlišnom právnom posúdení. Odvolací
súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne ak
žalobu zamietol, vec však nesprávne právne posúdil. Vzhľadom na odlišné právne posúdenie odvolací
súd zdôrazňuje, že nebolo potrebné vyzvať strany sporu na vyjadrenie k aplikácii § 6 ods. 3 písm. b/
zák. č. 340/2012 Z. z, keďže aplikácia bola posudzovaná v doterajšom konaní a teda nemôže ísť o tzv.
prekvapivé rozhodnutie. Nesprávne právne posúdenie vidí odvolací súd v nesprávnom aplikovaní ust.
§ 153 CSP o sudcovskej koncentrácii. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje aj na judikatúru: „Nejde
o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku, ak bez výzvy
stranám sporu použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu, ako súd prvej inštancie,
ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná aplikácia
bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v prípade, že
pri svojom rozhodovaní odvolací súd použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu

ako súd prvej inštancie, pričom sa jeho aplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana sporu
a zároveň druhá strana mala procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť. II. Súčasťou výzvy podľa
§ 382 C. s. p. nie je uvedenie toho, akým spôsobom mieni odvolací súd konkrétne „nové“ ustanovenie
právneho predpisu pri svojom rozhodovaní vykladať“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 26. februára 2019, sp. zn. 3Obdo/1/2019).
18. Odvolací súd na základe podaného odvolania po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj
procesného postupu súdu prvej inštancie po zrušení rozsudku odvolacím súdom konštatuje, že dňa
18.01.2021 bola právnemu zástupcovi žalovaného doručená zo strany súdu prvej inštancie v predmetnej
veci spolu s predvolaním aj výzva na predloženie dôkazov teda, aby žalovaný v lehote 10 dní odo
dňa doručenia predmetnej výzvy predložil súdu „listinné dôkazy preukazujúce či žalovaný v rozhodnom
období spadal do skupiny s nižším počtom zamestnancov a s povinnosťou platiť najnižšiu úhradu (aký
bol reálny počet zamestnancov v roku 2017 a od roku 2018, t. j. či došlo k zmene počtu)" (ďalej aj len
„Výzva"). Na základe predmetnej Výzvy zaslal dňa 28.01.2021 žalovaný súdu listinné dôkazy. Súd prvej
inštancie rozhodol s odôvodnením, že súd neprihliada na vyjadrenie žalovaného zo dňa 25.06.2019 z
dôvodu uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania a ani na dôkazy priložené k podaniu žalovaného
zo dňa 28.01.2021 taktiež z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania.
19. Odvolací súd súhlasí s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie po vrátení veci na nové
konanie aplikoval ustanovenie § 153 CSP nesprávne, keďže ho aplikoval na podanie žalovaného
spolu s jeho listinnými dôkazmi, ktoré žalovaný navrhol a označil práve na základe Výzvy súdu zo
dňa 18.1.2021. Odvolací súd nepovažuje za potrebné uvádzať právnu teóriu k aplikácii § 153 CSP o
sudcovskej koncentrácii, ktorej sa podrobne venoval súd prvej inštancie v ods. 35 ako aj žalovaný v
odvolaní. Súd prvej inštancie napriek skutočnosti, že je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,
vyzval žalovaného na predloženie dôkazov, teda poskytol žalovanému lehotu na preukázanie svojich
tvrdení, po splnení tejto povinnosti žalovaným uplatnil sudcovskú koncentráciu, ktorej účelom je rýchlosť
a hospodárnosť konania. Je zrejmé, že súd prvej inštancie ju aplikoval nesprávne, toto pochybenie však
podľa odvolacieho súdu nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Ako totiž vyplýva z
napadnutého rozsudku, ako aj zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.10.2021, súd dokazovanie listinami
citovanými v ods. 35 napadnutého rozsudku vykonal, len nesprávne uzavrel, že tieto boli predložené
oneskorene. Podľa odvolacieho súdu je potrebné žalobe vyhovieť z dôvodu, že žalobca v zmysle
prejednacej zásady svoje tvrdenia preukázal listinnými dôkazmi a žalovaný svoju obranu nepreukázal.
20. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej
strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im
zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady
potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať
skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha.
Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet
(neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných
následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy,
ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019
z 9. júna 2020 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
20/2020, zdroj: ustavnysud.sk).
21. V súvislosti s prejednacou zásadou a unesením dôkazného bremena odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na úhradu za službu verejnosti (viď ods.
14), pričom svoje tvrdenia preukazoval listinnými dôkazmi Prehľadom predpisov a platieb z databázy
žalobcu, Výzvou žalobcu zo dňa 13.3.2018, E-mailom žalovaného zo dňa 21.3.2018 a E-mailom
žalobcu zo dňa 28.3.2018. Z výzvy na zaplatenie nedoplatku zo dňa 13.3.2018 vyplýva, že žalovaný je
povinný platiť sadzbu podľa § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z. z., keďže zamestnáva 10 - 49
zamestnancov. Z e-mailu žalovaného zo dňa 21.3.2018 vyplýva, že žalovaný informoval žalobcu o tom,
že zamestnáva pedagogických pracovníkov v počte 10 - 49, ale títo sa nezapočítavajú do celkového
počtu zamestnancov v zmysle § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z. z. Z e-mailu žalobcu zo dňa 28.3.2018
vyplýva, že žalobca vyzval žalovaného na doloženie čestného prehlásenia konateľa a mesačného
výkazu s prílohou za 01/2018, nakoľko od 07/2017 došlo k zmene započítavania zamestnancov
rozhodujúcich pre určenie sadzby úhrady.

22. Žalovaný, ak chcel byť v konaní úspešný, bolo jeho povinnosťou tvrdenia žalobcu účinne poprieť
a navrhnúť, resp. označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Žalovaný síce doručil súdu prvej inštancie listinné
dôkazy, nepreukázal však, že čestné prehlásenie a mesačný výkaz s prílohou za 01/2018 doručil
žalobcovi v rozhodnom čase, t.j. na základe výzvy zo dňa 28.3.2018. Z čestného prehlásenia k počtu
zamestncov je zrejmé, že toto bolo vystavené dňa 28.1.2021 a teda bolo vystavené spätne za rok 2017
a 2018. Predmetný listinný dôkaz podľa odvolacieho súdu preukazuje, že žalovaný si svoju povinnosť
nesplnil, nepreukázal počet zamestnancov v rozhodnom čase a žalobca oprávnene evidoval žalovaného
počas žalovaného obdobia ako platiteľa podľa § 3 písm. b) s povinnosťou platiť úhradu podľa § 6 ods.
písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z.
23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalovaného, že žalobca
svoj nárok nepreukázal, keď podľa žalovaného nepreukázal z akého dôvodu počas celého roku 2018 u
žalovaného uplatňoval sadzbu úhrady v zmysle § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade
za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v platnom znení (ďalej aj len „Zákon o RTVS") (v danom čase v zmysle § 6 ods. 5 písm. b)
Zákona o RTVS v znení účinnom do 31.12.2019), teda vo výške 18,58 Eur mesačne a nie sadzbu úhrady,
ako tomu bolo nepretržite do konca roka 2017 podľa § 6 ods. 3 písm. a) Zákona o RTVS, v platnom znení
(v danom čase v zmysle § 6 ods. 5 písm. a) Zákona o RTVS v znení účinnom do 31.12.2019), vo výške
4,64 Eur. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca svoj nárok preukázal citovanými listinnými dôkazmi,
predovšetkým Výzvou na zaplatenie nedoplatku úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska, pričom tak, ako je uvedené vo výzve, v zmysle § 9 ods. 4 zákona vyberateľ
úhrady získal evidenciu o počte zamestnancov v súčinnosti so Sociálnou povinnosťou a upravil výšku
predpisov od januára 2018. Žalovaný mal možnosť preukázať, že počet zamestnancov je odlišný, pričom
z citovanej e-mailovej komunikácie vyplýva, že bol poučený, aby predložil potrebné doklady, ale túto
možnosť nevyužil. Ak teda žalovaný až v súdnom konaní dodatočne predložil čestné prehlásenie spätne
za roky 2017 a 2018, na jeho obranu nemožno prihliadnuť.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, ako vecne správny potvrdil.
25. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
26. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
27. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
29. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh),
(§ 428 CSP).