{"guid": "9ac26e81-5c1c-4c64-860e-4c734d9892a8:1ca06117-0cc9-493d-a732-32d7cd110fa4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1418201124.2", "spisova_znacka": "14Co/7/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/7/2024 z 14. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 14. októbra 2025, sp. zn. 14Co/7/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1418201124.2", "identifikacne_cislo": "1418201124", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Krajčová", "sudca_id": 1198, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-krajcova-1198", "datum_vydania": "2025-10-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ca06117-0cc9-493d-a732-32d7cd110fa4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1418201124.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1418201124.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1418201124.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/7/2024\n1418201124\n14. 10. 2025\nJUDr. Michaela Krajčová\nECLI:SK:KSBA:2025:1418201124.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia\nsenátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: A. W., Q.. XX.XX.XXXX, W.\nU. I.. Q. Š.. Q.. F. Č.. XXXX/X, XXX XX N., právne zastúpený: JUDr. Peter Harakály, advokát so sídlom\nul. Mlynská č. 28, 040 01 Košice, proti žalovanej: Generali Česká pojišťovna a.s., so sídlom Spálená\n75/16, 110 00 Praha, Česká republika, IČO: 45 272 956, konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa,\npobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 54\n228 573, o náhradu straty na zárobku vo výške 32.363,31 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne\nod 12.01.2018 do zaplatenia, za obdobie od 09.05.2016 do 31.12.2017 a o uloženie povinnosti vyplácať\nmesačnú rentu v sume 1.652,02 eur s príslušenstvom od 01.01.2018 s pravidelným zvyšovaním podľa\nzákonnej valorizácie s 5 % ročným úrokom z omeškania z každej mesačnej dávky do zaplatenia, o\nodvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k.: 7C/10/2018-665 zo dňa 27. apríla\n2023, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k.: 7C/10/2018-665 zo dňa 27. apríla\n2023 v napadnutom výroku p o t v r d z u j e .\nII. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k.: 7C/10/2018-665 zo dňa 27. apríla 2023\nv časti\ntýkajúcej sa 36.653,24 eur a v časti týkajúcej sa 35.960,81 eur konanie zastavil (výrok I.) a vo zvyšnej\nčasti žalobu zamietol (výrok II.). Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).\n2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanej\ndomáhal náhrady straty na zárobku vo výške 32.363,31 eur\ns príslušenstvom\na súčasne žiadal uložiť povinnosť žalovanej vyplácať žalobcovi mesačnú rentu v sume 1.652,02 eur\ns príslušenstvom, počnúc dňom 01.01.2018, s pravidelným zvyšovaním podľa zákonnej valorizácie s\nodôvodnením, že žalobca ako vodič motorového vozidla značky T. W., P.: N.-C. utrpel pri dopravnej\nnehode 11.05.2015 ťažké ublíženie na zdraví. Dopravnú nehodu zavinil vodič nákladného vozidla značky\nT. W., P.: U.-XXXII H. T., ktorý z nezistených príčin prednou časťou svojho vozidla narazil do pred ním\njazdiaceho osobného motorového vozidla značky O. U., ktoré z dôvodu nárazu prešlo do protismeru a\nčelne narazilo do protiidúceho MV značky T. W., ktoré viedol žalobca. Na základe upovedomenia OR PZ\nD. Y. z 29.04.2016 A.:K.- XXX/X-T.-D.-XXXX bolo vodičovi H. T. vznesené obvinenie za prečin ublíženia\nna zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona.\nŽalobca v dôsledku uvedeného utrpel tržnú ranu vo frontálnej oblasti, oblasti koreňa nosa, nadobočia a\nľavej ušnice, zlomeninu orbity vpravo, pomliaždenie hrudníka, zlomeninu XI. rebra vľavo a VII, VIII, IX,\n\nX rebra vpravo, trhlinu bránice, poúrazový hrotový pneumothorax, zmeny sleziny, zlomeninu priečneho\nvýbežku C6 vľavo, zlomeninu výbežkov L1 a L2 vľavo, amputáciu predlaktia vľavo, zlomeninu pately\nvpravo a zlomeninu ľavej stehnovej kosti s následkom posttraumatickej stresovej poruchy, fantómových\nbolestí ľavej hornej končatiny, obmedzenia pohyblivosti hrudníka, straty ľavého predlaktia, chronického\nzápalu kostnej drene, obmedzenia v pohyblivosti kolenného kĺbu vľavo, poúrazovej atrofie svalstva\nľavej dolnej končatiny, rozsiahlych plošných jaziev na hlave, keloidných jaziev na hrudníku a stehne,\nduševných a sexuálnych porúch.\nNásledkom uvedeného sa žalobca stal plne invalidným. S poukazom na § 4 ods. 1, 2,\n§\n15 ods. 1, zák. č. 381/2001 Z. z. sa žalobca ako poškodený obrátil so svojim nárokom na náhradu\nškody za škodu spôsobenú prevádzkou MV priamo na žalovaného. Zodpovednosť za škodu spôsobenú\nprevádzkou MV bola poistená u žalovaného poistnou zmluvou\nč. XXXXXXXXXX.\nDenný vymeriavací základ podľa potvrdenia zamestnávateľa Y. Y., U. O. XX, XXX XX N. zo dňa\n07.07.2016 činí 91,6520 eur. Z obsahu Lekárskej správy - Zápisnica o ústnom pojednávaní spísaná\npodľa § 189 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, posudkový lekár J.. J. D., zo dňa 14.10.2016\nokrem iného vyplýva posúdenie invalidity na žiadosť poistenca pre invalidný dôchodok zo dňa\n14.10.2016, že bol žalobca uznaný invalidným, zdravotné postihnutie bolo zaradené do Kapitoly XV. choroby podporného a pohybového aparátu oddielu G - postihnutie končatín pod položku 43 - stavy\npo zlomenine stehnovej kosti, písm. b - s porušenou funkciou končatiny a posudkový lekár určil mieru\npoklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 60 %. Na ostatné ochorenia, ktoré nie sú rozhodujúcim\nzdravotným postihnutím, ale svojou podstatou ovplyvňujú funkčný stav organizmu, posudkový lekár\nnavýšil percentuálnu mieru poklesu schopnosti zárobkovej činnosti o 10% naviac. Výsledná miera\npoklesu schopnosti zárobkovej činnosti je 70%. Dátum vzniku invalidity bol určený na 09.05.2016 a\ndátum kontrolnej lekárskej prehliadky na 04/2018. Sociálna poisťovňa ústredie dňa 07.03.2017 žalobcovi\npriznala invalidný dôchodok od 09.05.2016 vo výške 230,40 eur mesačne a od 01.01.2017 bol invalidný\ndôchodok zvýšený na sumu 231,60 eur mesačne. Dňa 08.03.2017\nv Českej\nrepublike posudkový lekár J.. P. Y. posudkom o invalidite ustálila deň vzniku invalidity 09.05.2016 a\nstanovila mieru poklesu pracovnej schopnosti 80% s poukazom na § 3, § 4 vyhlášky č. 359/2009 Sb.\nv znení neskorších predpisov.\nŽalovaná listom zo dňa 22.03.2017 k poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX, škodovej udalosti č.\nXXXXXXXXXX poistený: Č. S. G..Y.. U., EČ poisteného vozidla: U. oznámila žalobcovi, že šetrením\nbolo zistené, že išlo o súbeh dopravného\na pracovného úrazu, tento\núraz zamestnávateľ riadne nahlásil Sociálnej poisťovni ako úraz pracovný, v Sociálnej poisťovni si v\nzmysle zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov\nuplatnil náhradu za úrazový príplatok. Poškodený mal zákonnú možnosť si vybrať, či pri uplatnení nároku\nbude postupovať podľa Občianskeho zákonníka alebo Zákonníka práce alebo zákona o sociálnom\npoistení. Nárok na náhradu si uplatnil voči zamestnávateľovi, keďže išlo o úraz pracovný a v danom\nprípade nie je možné použiť žiadnu inú alternatívu; uplatňovaný nárok na bolestné a úrazový príplatok\nje potrebné riešiť so Sociálnou poisťovňou. Česká správa sociálneho zabezpečenia dňa 10.04.2017\nžalobcovi priznala invalidný dôchodok od 09.05.2016 vo výške 10.273 KČ (t.j. 380,17 eur) mesačne\n(spolu invalidný dôchodok od 09.05.2016 je v sume 610,57 eur mesačne) a od 09.05.2016 skonštatovala\npriznanie invalidného dôchodku pre invaliditu 3. stupňa.\nPodľa § 445, § 447 Občianskeho zákonníka, s poukazom na § 89 ods. 1, 2 zák. č. 431/2003 Zb. z. v\nznení neskorších predpisov, s poukazom na rozhodnutie SP ústredie zo dňa 07.03.2017 a rozhodnutie\nČeskej správy sociálneho zabezpečenia zo dňa 10.04.2017 si žalobca uplatnil a vyčíslil zaostalú rentu\nod 09.05.2016 do 31.12.2017 v sume 32.363,31 eur a požiadal o priznanie mesačnej renty vo výške\n1.652,02 eur od 01.01.2018 do budúcna a do zmeny pomerov. Z obsahu listu „uplatnenie straty na\nzárobku po skončení PN (úrazová renta)“ zo dňa 28.09.2017 vyplýva, že žalobca si uplatnil u žalovaného\nzaostalú rentu od 09.05.2016 do 31.10.2017 v sume 29.059,30 eur a od 01.11.2017 mesačnú rentu vo\nvýške 1.652,02 eur do budúcna a do zmeny pomerov s poukazom na to, že bol uznaný invalidným s\nmierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 70%, ujma na zdraví vzhľadom na povolanie\nžalobcu, ktorý pracoval ako obchodný riaditeľ a reprezentant spoločnosti je v takom rozsahu, že z\npracovného procesu ho vyraďuje na 100% (žalovaný prevzal list 02.10.2017). Žalobou si žalobca uplatnil\ns poukazom na § 517 Občianskeho zákonníka 5% ročný úrok z omeškania od 12.01.2018 (lehota 3\nmesiace + 15 dní od uplatnenia nároku na zaostalú rentu a mesačnú rentu u žalovaného od 28.09.2017)\ndo zaplatenia.\n3. Na Okresnom súde Bratislava IV, pod sp. zn. 40C/56/2017, je vedené konanie\no náhradu škody\nz ublíženia na zdraví rovnakých strán sporu, v ktorom súd ustálil, že žalobca nemá spoluvinu na vzniku\n\nškody. Rozsudkom č.k. 40C/56/2017-614 zo dňa 22.11.2021 súd konanie v časti o zaplatenie sumy\n90.330,40 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 90.330,40 eura od 31.12.2020\ndo zaplatenia zastavil. Žalovaného (poisťovňu) zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 83.232,35 eur spolu s\núrokmi z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 128.565 eur od 31.01.2017 do 30.12.2020 a zo sumy\n38.234,60 eur od 31.12.2020 do zaplatenia, a vo zvyšnej časti zamietol.\n4. Žalobca dňa 28.05.2021 doručil súdu prvej inštancie podanie označené ako „Čiastočné späťvzatie\nžaloby“, ktorým vzal žalobu späť v sume 36.653,24 eur z dôvodu, že dňa 21.12.2020 žalovaný plnil\nžalobcovi po odpočítaní 20% spoluviny z titulu straty na zárobku po skončení PN, zaostalú rentu od\n09.05.2016 do 31.12.2020. Žalovaný podaním doručeným súdu dňa 14.06.2021 súhlasil so späťvzatím\nžaloby.\n5. Žalobca následným podaním zo dňa 14.06.2022 oznámil, že žalovaný plnil čiastočne žalobcovi jeho\nnárok - zaostalú rentu za obdobie od 09.05.2016 - 31.12.2020 v sume 36.653,24 eur (podanie žalobcu\nzo dňa 28.05.2021) a žalobu vzal v tejto časti späť. Zároveň vzal žalobu späť v časti istiny 35.960,81\neur, nakoľko žalovaný čiastočne plnil dňa 22.04.2022 za obdobie od 09.05.2016 do 30.04.2022 (doplatil\nplnenie krátené o 20% vzhľadom na výsledky dokazovania v konaní vedenom na tunajšom súde pod\nsp. zn. 40C/56/2017).\nŽalovaný podaním doručeným súdu dňa 16.06.2022 vyslovil súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby\nv sume 35.960,81eur a so zastavením konania v uvedenej časti, nakoľko pristúpil dňa 22.04.2022 k\ndoplateniu straty na zárobku (úrazovej renty) za obdobie od 09.05.2016 do 30.04.2022 vzhľadom na\nvýsledky dokazovania v konaní vedenom pod sp. zn. 40C/56/2017 a prehodnotil likvidáciu poistnej\nudalosti a doplatil žalobcovi plnenie krátené\no 20% (§ 89 ods. 1,2,3,8 zák. č. 461/2003\nZ. z. o sociálnom poistení).\n6. Nakoľko žalobca, so súhlasom žalovaného, zobral žalobu čiastočne späť, súd prvej inštancie konanie\nv časti o zaplatenie 36.653,24 eur a v časti o zaplatenie 35.960,81 eur titulom vyplatenej zaostalej renty\nza obdobie od 09.05.2016 do 30.04.2022 zastavil.\n7. Žalovaný v písomných a ústnych vyjadreniach uviedol, že so žalobou nesúhlasí, pričom najskôr\nnamietal aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko nemal za preukázané, či poškodenie zdravia\nžalobcu zo dňa 11.05.2015 nevzniklo titulom pracovného úrazu; v prípade pracovného úrazu by si\ntotiž žalobca musel uplatniť nárok na náhradu škody podľa predpisov pracovného práva a nie proti\npoisťovateľovi škodcu. Skutočnosť, že sa nejedná o pracovný úraz bola v konaní preukázaná až na\npojednávaní dňa 27.02.2020, kedy žalobca predložil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka S. J.,\nzo dňa 05.09.2019, z ktorého vyplynulo, že žalobca nemá nárok na úrazový príplatok za dočasnú PN,\nnakoľko sa nejednalo o úraz pracovný. Až po predložení tohto rozhodnutia žalovaný mohol pokračovať\nv ďalšom prešetrovaní poistnej udalosti a následne po predložení potrebných podkladov pristúpil dňa\n21.12.2020 k plneniu straty na zárobku podľa § 447 Obč. zákonníka vo výške 36.653,24 eur.\nSporná bola aj otázka spoluzodpovednosti žalobcu na vzniku ujmy na zdraví, ktorá sa napokon\nnepreukázala, a to predovšetkým s poukazom na výsluch znalca Z.. T. v konaní vedenom na Okresnom\nsúde Bratislava IV pod sp. zn. 40C/56/2017 s totožnými sporovými stranami; vzhľadom na to žalovaný\npristúpil doplateniu krátenej sumy za spoluzavinenie a súčasne ďalších splatných nárokov až do\ndňa 30.04.2022, po odpočítaní predošlej úhrady, žalovaný uhradil žalobcovi 35.960,81eur a potom\nuž automaticky pokračoval v každomesačnej výplate straty na zárobku vo výške 1.081,20 eur až do\n31.12.2022. Od 01.01.2023 následne priznal žalobcovi nárok zvýšený o každoročnú valorizáciu, čo bolo\npre rok 2023 o 10,9% (v roku 2023 poukazoval žalovaný žalobcovi každomesačne sumu 1.199,10 eur).\nŽalovaný uviedol, že v konaní zostala sporná len výška koeficientu, ktorý zodpovedá podielu čísla\nzodpovedajúceho percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100, ktorý mal byť podľa žalobcu\nurčený ako číslo 1, pričom žalovaný tvrdí, že tento koeficient má byť určený ako číslo 0,7 vzhľadom na\npredložené podklady Sociálnej poisťovne. Žalovaný je toho názoru, že žalobcovi plnil a aj naďalej plní\nstratu na zárobku v správnej výške a že nárok nad rámec už vyplateného plnenia nie je dôvodný. Žalobu\nnavrhol zamietnuť, trovy konania nežiadal, nakoľko v tomto konaní žalovanému trovy nevznikli.\n8. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 447 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,\n§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia\nObčianskeho zákonníka, § 8 ods. 1 písm. a), b), § 88 ods. 1, ods. 3, § 89 ods. 1, 2, 3, 4, ods. 8 písm.\n\na), b), § 89a zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, § 195 ods. 1,\n2 a 3 zák. č. 311/2001 Z. z.\n9. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v predmetnom konaní, po späťvzatí žaloby v časti týkajúcej sa 36\n653,24 eur a v časti týkajúcej sa 35.960,81 eur (konanie v uvedenej časti zastavil), zostala sporná len\nvýška koeficientu, ktorý zodpovedá podielu čísla zodpovedajúceho percentuálneho poklesu pracovnej\nschopnosti a čísla 100, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalobcu určený ako číslo 1; žalovaný zotrval na\ntvrdení, že tento koeficient má byť určený ako číslo 0,7 vzhľadom na predložené podklady Sociálnej\npoisťovne.\n10. Súd prvej inštancie v prvom rade riešil otázku vecnej legitimácie v konaní, t.j. ex offo riešil otázku\npasívnej vecnej legitimácie žalovaného, nakoľko za týmto účelom bolo nutné preukázať, či predmetné\npoškodenie zdravia žalobcu zo dňa 11.05.2015 nevzniklo titulom pracovného úrazu, nakoľko v prípade,\nže by jednalo o pracovný úraz, žalobca by si musel uplatniť nárok na náhradu škody podľa predpisov\npracovného práva nie voči žalovanému ako poisťovateľovi škodcu (ak by šlo o pracovný úraz v zmysle\ncitovaného § 8 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., § 195 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce\nv znení neskorších predpisov, za škodu vzniknutú úrazom by zodpovedal zamestnávateľ - § 195 ods.\n1 Zákonníka práce).\n11. Na základe vykonaného dokazovania, najmä s poukazom na listinný dôkaz predložený na\npojednávaní dňa 27.02.2020, súd prvej inštancie dospel k záveru, že sa nejedná o pracovný úraz a\npodľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne žalobca nemá nárok na úrazový príplatok za dočasnú PN za\nobdobie od 11.05.2015 do 18.05.2016, nakoľko sa nejednalo o výkon pracovnej činnosti z poverenia\nzamestnávateľa, ale išlo žalobcovu súkromnú aktivitu. S poukazom na uvedené skutočnosti predpisov\nje daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto konaní.\n12. Zároveň súd prvej inštancie skonštatoval, že až po predložení vyššie uvedeného rozhodnutia\nSociálnej poisťovne mohol žalovaný pokračovať v ďalšom prešetrovaní poistnej udalosti a po predložení\npotrebných podkladov pristúpil žalovaný dňa 21.12.2020 k plneniu titulom straty na zárobku (§ 447 Obč.\nzák.) vo výške 36.653,24 eur. Podľa CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a\nprostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú\nuplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť\na hospodárnosť konania. Z uvedeného dôvodu, nakoľko dôkaz z 05.09.2019 bol súdu prvej inštancie a\nžalovanému predložený na pojednávaní dňa 27.02.2020, sa žalovaný nedostal s plnením do omeškania,\nnakoľko až po predložení uvedeného rozhodnutia Sociálnej poisťovne mohol žalovaný pokračovať v\nďalšom prešetrovaní poistnej udalosti, a preto súd prvej inštancie žalobcovi ním požadovaný úrok z\nomeškania nepriznal.\n13. Súd prvej inštancie následne, po ustálení pasívnej vecnej legitimácie, vykonal dokazovanie k\nnamietanej spoluzodpovednosti žalobcu na vzniku ujmy na zdraví. S poukazom na výsluch znalca Z.. S.\nT. v konaní vedenom pod sp. zn. 40C/56/2017 sa spoluzavinenie poškodeného žalobcu nepreukázalo\n(t.j. žalobca sa na vzniku škody nepodieľal vlastným zavinením) a s ohľadom na túto skutočnosť žalovaný\npristúpil doplateniu krátenej spoluviny a súčasne ďalších splatných nárokov do dňa 30.04.2022 a po\nodpočítaní predošlej úhrady uhradil žalobcovi 35.960,81 eur (v tejto časti vzal žalobca žalobu späť), a\nteda ani v tejto časti uplatneného nároku, s poukazom na uvedené závery znalca, sa nedostal žalovaný\ns plnením do omeškania (plnil podľa záverov Z.. S. T.), a preto súd prvej inštancie žalobcovi ním\npožadovaný úrok z omeškania nepriznal.\n14. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalovaný ďalej\npokračoval vo výplate straty na zárobku žalobcovi vo výške 1.081,20 eur mesačne až do 31.12.2022. Od\n01.01.2023 žalovaný priznal žalobcovi nárok zvýšený o každoročnú valorizáciu (pre rok 2023 o 10,9%),\nt.j. v roku 2023 poukazoval žalobcovi sumu 1.199,10 eur mesačne.\n15. Medzi stranami sporu zostala sporná „výška koeficientu“, ktorý zodpovedá podielu čísla\nzodpovedajúceho percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100, ktorý mal byť podľa žalobcu\nurčený ako číslo 1; žalovaný zotrval na tom, že tento koeficient má byť určený ako číslo 0,7.\n\n16. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu vykonal dokazovanie dvoma dopytmi na Sociálnu\npoisťovňu, ale ku dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol predložený dôkaz, že by miera poklesu\npráceneschopnosti žalobcu bola vyššia ako doteraz Sociálnou poisťovňou určená miera poklesu\nschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bola určená pre účely posúdenia nároku na invalidný\ndôchodok (nie na účely posúdenia výšky úrazovej renty).\nMiera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť síce nie je totožná s mierou poklesu\npráceneschopnosti a v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení sa tieto veličiny stanovujú\nrozdielnym posudkom (žalobca cestou právneho zástupcu súdu takýto posudok nepredložil a ani na\nžiadosť súdu takýto posudok nedoložila Sociálna poisťovňa, ktorá poukázala na to, že v prípade žiadosti\no úrazovú rentu sa skúma miera poklesu pracovnej schopnosti, čo sa v tomto prípade nestalo).\nNie je sporné, že pri poklese schopností vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje možnosť\npoškodeného vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť a pri poklese práceneschopnosti sa táto miera\nposudzuje len v súvislosti s pracovnou činnosťou, ktorú vykonával poškodený pred samotným úrazom,\na preto takto určená miera poklesu práceneschopnosti je zvyčajne vyššia ako miera poklesu schopnosti\nvykonávať zárobkovú činnosť.\n17. Posúdenie miery poklesu pracovnej schopnosti patrí do kompetencie Sociálnej poisťovne, avšak je\npotrebné zdôrazniť, že Sociálna poisťovňa sa zaoberala stanovením miery poklesu pracovnej schopnosti\naj v súvislosti s priznaním invalidného dôchodku. Žalobca do konania predložil rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne, ústredia zo dňa 07.03.2017 o priznaní invalidného dôchodku od 09.05.2016, v danom\nrozhodnutí bol vydaný odborný posudok o invalidite zo dňa 14.10.2016, z ktorého vyplýva pokles\nschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 70% a tento v uvedenom rozsahu 70% bol potvrdený aj\noznámením Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 28.06.2018, po opätovnom prehodnotení zdravotného\nstavu žalobcu (čo bolo použité ako matematická veličina pri výpočte straty na zárobku podľa § 447\nObčianskeho zákonníka ako úrazovej renty v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a\nprihliadol na mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenú pre účely posúdenia nároku\nna invalidný dôchodok, t.j. o 70%).\n18. Podľa záverov znalcov (J.. Z. G., R.., J., J. G. J.. G. Y. v konaní vedenom pod sp. zn. 40C/56/2017)\nje nesporné, že žalobcovi predmetný úraz znemožnil vykonávať pracovnú činnosť konateľa obchodnej\nspoločnosti, ale žalobca cestou splnomocneného zástupcu, nepredložil súdu doklad, s ktorým by\nžalovaný ako poisťovňa mohol počítať s mierou poklesu 100% a nie 70%, ako bolo preukázané\ndoloženými dokladmi do súdneho spisu.\n19. Sociálna poisťovňa listom zo dňa 20.10.2022, doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.10.2022,\noznámila na žiadosť konajúceho súdu, že neposúdila pokles pracovnej schopnosti v rámci posudkovej\nčinnosti Sociálnej poisťovne (žalobca nepožiadal o úrazovú rentu, pri ktorej sa skúma miera poklesu\npracovnej schopnosti), t.j. Sociálna poisťovňa ku dňu rozhodnutia súdu vo veci samej neurčila žalobcovu\nmieru poklesu pracovnej schopnosti, a teda súd prvej inštancie v čase rozhodnutia nedisponoval s inou\nčíselnou veličinou potrebnou pre iný výpočet úrazovej renty, než bol vypočítaný žalovaným. Sociálna\npoisťovňa okrem iného uviedla, že oddelenie úrazových rent neeviduje žiadne konanie pána A. W. (teda\nje nesporné, že nepožiadal o úrazovú rentu, pri ktorej sa skúma miera poklesu pracovnej činnosti).\n20. Súd prvej inštancie na záver dodal, že nevykonal ďalšie žalobcom navrhované doplňujúce\ndokazovanie opakovaným (v poradí tretím) dopytom na Sociálnu poisťovňu z dôvodu, že vykonal dopyt\nna Sociálnu poisťovňu dvakrát a z odpovede Sociálnej poisťovne, pobočka S. J. a Sociálnej poisťovne,\nústredie nevyplynulo, že by Sociálna poisťovňa určovala v tomto prípade mieru poklesu pracovnej\nschopnosti a že nerozhoduje o úrazových dávkach. Sociálna poisťovňa odmietla skúmať mieru poklesu\npracovnej schopnosti žalobcu, ktorý bez ďalšieho uviedol, že trvalé následky jeho úrazu po dopravnej\nnehode mu ani v čiastočnej miere neumožňujú vykonávať pracovné činnosti v rámci jeho dovtedajšej\npracovnej pozície a vzhľadom k tomu považoval za danú mieru poklesu pracovnej schopnosti v\nrozsahu 100% a podľa toho určil aj výšku svojho nároku v žalobe a tvrdil, že má skúsenosť, že takéto\nprešetrovanie Sociálna poisťovňa robí. Žalobca však od podania žaloby (08.03.2018) nepredložil súdu\nrozhodnutie, resp. judikatúru, z ktorej by vyplývalo, že by v obdobnom prípade Sociálna poisťovňa takto\npostupovala, resp. bola povinná takto postupovať.\n21. V rámci koncentrácie konania v zmysle CSP bolo súdom prvej inštancie na pojednávaní konanom\ndňa 04.05.2020 a následne dňa 26.04.2022 uložené žalobcovi na pojednávaní, aby v lehote 30 dní\n\ndoplnil svoje návrhy na dokazovanie. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,\nktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho\npojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (§ 153 CSP). Žalobca nepreukázal žiadnym\ndokladom ním tvrdenú skutočnosť, že má pokles pracovnej schopnosti v rozsahu 100% a nie v rozsahu\n70%, ako to vyplýva z predložených rozhodnutí a podkladov od Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na\npredložené podklady Sociálnej poisťovne má súd prvej inštancie za to, že je daná výška koeficientu 0,7\npre výpočet straty na zárobku podľa znenia § 447 Občianskeho zákonníka účinného do 30.11.2019, ktorý\nodkazoval na zákon sociálnom poistení, a teda už bola ustálená ako jednu z veličín aj miera poklesu\npracovnej schopnosti a bola určená pre potreby stanovenia invalidného dôchodku v rozsahu 70% tak,\nako ju vo výpočte žalobcovi poskytnutého plnenia aplikoval aj žalovaný (poisťovňa), ktorý pokračuje\nvo vyplácaní straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, a preto súd prvej inštancie žalobu, s\npoukazom na plnenie žalovaného, vo zvyšnej časti zamietol.\n22. K trovám konania v časti týkajúcej sa zastavenia konania v časti istiny 36.653,24 eur súd prvej\ninštancie uviedol, že z obsahu súdneho spisu a vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi vyplýva, že\nžalovaný sa k žalobe vyjadril, že s ňou v plnom rozsahu nesúhlasí, od začiatku konania vzniesol námietku\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko nemal za preukázané, že poškodenie zdravia žalobcu\nzo dňa 11.05.2015 nevzniklo titulom pracovného úrazu, pričom v prípade, že by sa toto preukázalo,\nžalobca by si musel uplatniť nárok na náhradu škody podľa predpisov pracovného práva nie voči\npoisťovateľovi škodcu. Listinnými dôkazmi skutočnosť, že sa v tomto prípade nejedná o pracovný úraz\nbola preukázaná na pojednávaní dňa 27.02.2020, čo vyplýva z obsahu Zápisnice o pojednávaní zo\ndňa 27.02.2020, kedy žalobca oznámil súdu a žalovanému, že už disponuje rozhodnutím Sociálnej\npoisťovne ktorá rozhodla, že žalobca nemá nárok na úrazový príplatok za dočasnú PN od 11.05.2015\ndo 18.05.2016 a že sa nejednalo o výkon pracovnej činnosti z poverenia zamestnávateľa, ale išlo\nžalobcovu súkromnú aktivitu a založil rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 05.09.2019, č. XXXXX/XXXX-LM a teda až týmto dňom bolo nesporne týmto listinným dôkazom v konaní preukázané, že\nžalobca nemá nárok na úrazový príplatok za dočasnú PN, nakoľko sa nejednalo o pracovný úraz. A\nteda až po predložení uvedeného rozhodnutia Sociálnej poisťovne mohol žalovaný pokračovať v ďalšom\nprešetrovaní poistnej udalostí a až po predložení potrebných podkladov pristúpil dňa 21.12.2020 k\nplneniu titulom straty na zárobku (§ 447 Obč. zák.) vo výške 36.653,24 eur.\nK zastaveniu konania v časti 35.960,81 eur súd prvej inštancie uviedol, že v konaní sa riešila aj sporná\notázka spoluzodpovednosti žalobcu na vzniku ujmy na zdraví, ktorá s poukazom na výsluch znalca\nZ.. S. Š. v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 40C/56/2017, s totožnými\nsporovými stranami, nepreukázala a vzhľadom na túto skutočnosť žalovaný pristúpil doplateniu krátenej\nspoluviny a súčasne ďalších splatných nárokov do dňa 30.04.2022 a po odpočítaní predošlej úhrady\nuhradil žalobcovi 35.960,81 eur. Následne žalovaný automaticky pokračoval v každomesačnej výplate\nstraty na zárobku vo výške po 1.081,20 eur až do 31.12.2022 od 01.01.2023 žalovaný priznal žalobcovi\nnárok zvýšený o každoročnú valorizáciu (rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posúdenia\nznalcom Z.. S. Š.). Súd konanie v časti 35.960,81 eur zastavil s poukazom na nesporne vykonané plnenie\nžalovaným.\nO náhrade trov konania v zastavujúcej časti súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP a žalovanému,\nktorý náhradu trov konania nežiadal, nárok na náhradu trov nepriznal (žalovaný procesne nezavinil\nzastavenie konania v uvedenej zastavujúcej časti, nakoľko v uvedenej časti plnil žalobcovi po predložení\ndokladov Sociálnej poisťovne žalobcom a po skončení šetrenia, pričom trovy žalovanému v tomto konaní\nnevznikli).\n23. O náhrade trov konania v zamietajúcej časti súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 262\nods. 1 a nasl. CSP, keď v konaní úspešnému žalovanému nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu\ntrov konania, nakoľko si žalovaný trovy konania priznať nežiadal; keďže mu trovy nevznikli.\n24. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zmysle § 355 a nasl. CSP odvolanie žalobca, z dôvodov\npodľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) a ods. 2 a zároveň navrhol odvolaciemu súdu,\naby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n25. Žalobca podal odvolanie proti II. výroku rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie vo zvyšnej časti\nžalobu zamietol. Žalobca odvolaním nenapadol I. a III. výrok rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie v\nčasti zastavil konanie a nepriznal žalovanému právo na náhradu trov konania.\n\n26. V podanom odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie žalobu zamietol, pričom nárok žalobcu\nposudzoval podľa ustanovenia § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019. Podľa súdu prvej inštancie\nžalobca v konaní nepreukázal, že miera poklesu jeho pracovnej schopnosti je vyššia ako miera poklesu\nschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zistená Sociálnou poisťovňou na účely posúdenia nároku\nžalobcu na invalidný dôchodok. Preto v prípade miery poklesu pracovnej schopnosti vychádzal z práve\nz miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť stanovenej Sociálnou poisťovňou vo výške 70\n%. Pri takto stanovenej miere žalovaný plnil žalobcovi tomu zodpovedajúci nárok na náhradu za stratu\nna zárobku, a preto žaloba v prevyšujúcej časti nie je dôvodná. Súd prvej inštancie odmietol vykonávať\nďalšie dokazovanie dopytom na Sociálnu poisťovňu, aby táto určila mieru poklesu pracovnej schopnosti;\nmal za to, že predloženie takéhoto dôkazu bolo zodpovednosťou žalobcu.\n27. Súd prvej inštancie sa v prvom rade dopustil závažnej chyby, keď nárok žalobcu posudzoval\npodľa neúčinného právneho predpisu. Žalobca už v zmene žaloby zo dňa 15.10.2020 poukázal na\nto, že zákon č. 394/2019 Z. z. s účinnosťou od 01.12.2019 zmenil znenie ustanovenia § 447 OZ tak,\nže náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza\npeňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred\nvznikom škody a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a\npriznaného invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Vychádzajúc\nz prechodného ustanovenia § 879w OZ zavedeného práve zákonom č. 394/2019 Z. z., ustanoveniami\n§ 446, § 447, § 447b a § 448 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019. Z toho je zrejmé,\nže s účinnosťou od 01.12.2019 sa zmenil spôsob výpočtu nároku na náhradu za stratu na zárobku pri\ninvalidite, ktorý sa už nemá určovať ako úrazová renta upravená v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“), ale určuje sa ako rozdiel medzi priemerným\nzárobkom dosahovaným pred vznikom škody a invalidným dôchodkom priznaným podľa ZoSP, pričom\ntento spôsob určenia výšky nároku sa vzťahuje aj na nároky vzniknuté pred 01.12. 2019. Napriek\ntejto skutočnosti súd prvej inštancie pri posudzovaní nárokov žalobcu nijakým spôsobom nereflektoval\nvyššie uvedenú zmenu právnej úpravy, s touto sa ani v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom\nnevysporiadal, o čom svedčí aj to, že v odôvodnení svojho rozhodnutia bez akýchkoľvek problémov\nuviedol neúčinné znenie ustanovenia § 447 OZ. Súd prvej inštancie sa tak dopustil závažnej chyby, ktorá\nspôsobuje nielen nesprávne právne posúdenie nárokov žalobcu, ale v dôsledku absencie zdôvodnenia\ntakéhoto postupu súdu, spôsobuje aj nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, čo napĺňa\naj odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 psím. b) resp. písm. d) CSP.\n28. Za porušenie práva na spravodlivý proces žalobcu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, resp. za\ninú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie súdu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP,\nje možné považovať už postup súdu prvej inštancie, ktorý nepripustil zmenu žaloby zo dňa 15.10.2020\nuznesením č. k. 7C/10/2018-337 zo dňa 22.10.2020, napriek tomu, že táto bola jednoznačne motivovaná\na zdôvodnená zmenou právnej úpravy relevantnej právnej normy zákonom č. 394/2019 Z.z.; súd prvej\ninštancie napriek tejto objektívnej skutočnosti zmeny právnej úpravy a bez toho, že by boli naplnené\nzákonné dôvody podľa § 143 ods. 1 CSP, nepripustil zmenu žaloby. V čase podania zmeny žaloby zo\ndňa 15.10.2020 totiž neboli vykonané žiadne procesné úkony, či dôkazy, ktoré by zároveň nemohli byť\npodkladom konania aj o zmenenej žalobe. Žalobca zároveň k zmene žaloby zo dňa 15.10.2020 pripojil\nlistinné dôkazy potrebné k posúdeniu jeho nároku podľa ustanovenia § 447 OZ účinného od 01.12.2019.\nV tomto smere preto súd prvej inštancie nepripustením zmeny žaloby postupoval bez opory v právnych\npredpisov a jeho postup bol svojvoľný. Z tohto dôvodu je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.\n2 CSP.\n29. Aj keby bolo možné považovať postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nepripustení zmeny žaloby\nzo dňa 15.10. 2020 čo do zvýšenia žalovanej sumy za správny, tento procesný postup ešte konajúci\nsúd nezbavuje povinnosti posudzovať nárok žalobcu podľa aktuálne účinnej právnej normy. Súd prvej\ninštancie mal v takom prípade, po nepripustení zmeny žaloby posúdiť, či dovtedy uplatnená výška nároku\n(výška nároku uplatnená do podania zmeny žaloby zo dňa l5.10.2020) by žalobcovi patrila pri zohľadnení\naktuálne účinnej právnej úpravy podľa § 447 OZ účinného od 01.12. 2019. Inými slovami, či dovtedy\nuplatnená výšky nároku žalobcu je nižšia, prípadne sa rovná rozdielu medzi priemerným zárobkom\nžalobcu dosahovaným pred poškodením zdravia a výškou poberaného invalidného dôchodku. Z výpočtu\nnároku žalobcu podľa znenia\n§ 447 OZ účinného od 01.12. 2019, ktorý bol obsiahnutí v zmene\nžaloby zo dňa 15. 10.2020, je zrejmé, že podľa právnej úpravy § 447 OZ účinného od 01.12.2019 by\nvýška nároku zjavne presahovala výšku nároku, ktorú si v konaní žalobca uplatňoval do podania zmeny\n\nžaloby zo dňa 15.10.2020. Z toho je zrejmé, že bez ohľadu na ďalšie okolnosti prípadu bola dovtedy\nžalobcom uplatnená výška nároku v celom rozsahu dôvodná a minimálne v tejto výške mal súd prvej\ninštancie žalobcovi nárok priznať aj v prípade nepripustenia zmeny žaloby zo dňa 15.10. 2020.\n30. Rozsudok je zjavne nesprávny vzhľadom na vyššie uvedené dôvody. Aj v prípade, že by bol\npostup súdu prvej inštancie ohľadne nepripustenia zmeny žaloby a posudzovania nároku žalobcu podľa\nustanovenia § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 správny, súd prvej inštancie aj v takomto prípade\nneposúdil nárok žalobcu správne, k čomu žalobca subsidiárne uvádza dôvody tejto nesprávnosti. Súd\nprvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobcu podľa § 447 OZ v znení účinnom do 30.11.2019, ktorý\nodkazoval na ustanovenia o úrazovej rente v ZoSP, uvažoval s mierou poklesu pracovnej schopnosti u\nžalobcu vo výške 70 %. V zmysle § 88 a § 89 ZoSP je miera poklesu pracovnej schopnosti nevyhnutnou\nveličinou pre výpočet úrazovej renty, a tým aj pre výpočet straty na zárobku pri invalidite podľa § 447\nOZ v znení účinnom do 30.11.2019.\n31. Žalobca v žalobe, a následne aj počas konania, poukazoval na to, že poškodenie zdravia, ktoré utrpel\npri dopravnej nehode, spôsobilo u neho pokles jeho pracovnej schopnosti v miere 100 %. Toto skutkové\ntvrdenie namietal žalovaný s poukazom na posudok o invalidite Sociálnej poisťovne zo dňa 08.03.2017,\npodľa ktorého je pokles schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 70 %. Žalobca však\npoukazoval na to, že na výpočet náhrady za stratu na zárobku pri invalidite žalobcu nemožno vychádzať\nz miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bola stanovená Sociálnou poisťovňou\npre účely výpočtu nároku žalobcu na invalidný dôchodok. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní nároku\nna invalidný dôchodok totiž nestanovila mieru poklesu pracovnej schopnosti, ktorá sa berie do úvahy\npri výpočte nároku na úrazovú rentu v zmysle § 89 ods. 1 ZoSP, ale stanovila mieru poklesu schopnosti\nvykonávať zárobkovú činnosť, ktorá sa používa na výpočet výšky invalidného dôchodku. Miera poklesu\npracovnej schopnosti a miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sú v zmysle ZoSP\nodlišnými veličinami a pri ich určovaní sa vychádza z odlišných kritérií.\nPodľa § 89 ods. 1 a 2 ZoSP sa suma úrazovej renty určí ako súčin 30,4167-násobku sumy\nzodpovedajúcej 80 % denného vymeriavacieho základu poškodeného a koeficientu určeného ako\npodiel čísla zodpovedajúceho percentuálnemu poklesu pracovnej schopnosti a čísla 100. Ak sa\npoškodenému vypláca invalidný dôchodok, zníži sa suma úrazovej renty určená podľa odseku 1 o sumu\ntohto dôchodku. Z toho je zrejmé, že pre výpočet úrazovej renty sú rozhodujúcimi veličinami denný\nvymeriavací základ, percentuálny pokles pracovnej schopnosti a výška invalidného dôchodku. Sociálna\npoisťovňa stanovila len mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenú v zmysle § 71\nods. 3 ZoSP na účely výpočtu invalidného dôchodku, ktorú stanovila vo výške 70 %. Pri výpočte úrazovej\nrenty sa však má vychádzať z miery poklesu pracovnej schopnosti definovanej v § 88 ods. 3 ZoSP\na nie z miery poklesu vykonávať zárobkovú činnosť definovanej v § 71 ods. 3 ZoSP. Miera poklesu\nvykonávať zárobkovú činnosť sa nemôže použiť pri výpočte úrazovej renty, nakoľko je odlišná od miery\npoklesu pracovnej schopnosti a výška týchto dvoch rozhodných ukazovateľov sa nemusí zhodovať.\nTieto ukazovatele sú odlišné, čo je zrejmé už z ich pojmového označenia, kedy ich ZoSP označuje\nodlišnými pojmami (pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a pokles pracovnej schopnosti).\nKaždý z týchto ukazovateľov je určený pre výpočet iného nároku (miera poklesu schopnosti vykonávať\nzárobkovú činnosť pre účely invalidného dôchodku a miera poklesu pracovnej schopnosti pre účely\núrazovej renty). Rozhodujúce je však najmä to, že ZoSP tieto dve veličiny definuje úplne odlišným\nspôsobom, čo je zrejmé z ustanovenia § 71 ods. 3 (definovanie poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú\nčinnosť) a § 88 ods. 3 (definovanie poklesu pracovnej schopnosti). Rozdielnosť oboch ukazovateľov je\nokrem vyššie uvedených skutočností zrejmá aj z ustanovenia § 153 ZoSP, kde sú posudzovanie poklesu\nschopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a posudzovanie poklesu pracovnej schopnosti upravené ako\ndve samostatné lekárske posudkové činnosti Sociálnej poisťovne. Kým prvá je lekárskou posudkovou\nčinnosťou dôchodkového poistenia (§ 153 ods. 3 písm. a) ZoSP), druhá je lekárskou posudkovou\nčinnosťou úrazového poistenia (§ 153 ods. 4 písm. a) ZoSP). Ak by tieto dve veličiny neboli rozdielne, ich\nosobitná úprava v ZoSP a ich osobitné a oddelené posudzovanie by boli úplne zbytočné. Najpodstatnejší\nrozdiel medzi oboma ukazovateľmi je ten, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť\n(rozhodná pre stanovenie výšky invalidného dôchodku) sa určuje s prihliadnutím na obmedzenie\nschopnosti vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť. Naproti tomu miera poklesu pracovnej schopnosti\nsa v zmysle § 88 ods. 3 ZoSP posudzuje s ohľadom na možnosť plnenia pracovných úloh uvedených\nv § 8 ods. 4. Teda s ohľadom na možnosť plnenia konkrétnych pracovných úloh, ktoré mala dotknutá\nosoba plniť v konkrétnom pracovnom pomere, resp. štátnozamestnaneckom pomere, či v služobnom\npomere. Teda zohľadňuje sa konkrétna pracovná náplň, ktorú mal poškodený v poslednom zamestnaní.\n\nPráve z uvedených dôvodov nemohla byť pri výpočte úrazovej renty použitá percentuálna miera poklesu\nvykonávať zárobkovú činnosť (70 %), ako to použil súd prvej inštancie, nakoľko táto nezohľadňuje\nmožnosť vykonávať doterajšie konkrétne pracovné úlohy žalobcu ako konateľa a obchodného riaditeľa\nobchodnej spoločnosti, ale všeobecne akúkoľvek zárobkovú činnosť. Žalobca pred úrazom vykonával\nprácu konateľa a obchodného riaditeľa obchodnej spoločnosti, čo si od neho vyžadovalo neobmedzenú\nmobilitu, odolnosť voči stresu a dobrý zdravotný stav. V dôsledku zranení pri dopravnej nehode má\nžalobca ťažké trvalé následky a je zrejmé, že prácu konateľa a obchodného riaditeľa už nemôže ďalej ani\nv minimálnej miere vykonávať. Preto bola u žalobcu daná miera poklesu pracovnej schopnosti vzhľadom\nna jej definíciu v § 88 ods. 3 ZoSP vo výške 100 %.\nŽalobca vzhľadom na uvedené skutočnosti už vo vyjadrení zo dňa 19.05.2020 navrhoval vykonať dôkaz\ndožiadaním Sociálnej poisťovne, pobočky S. J., aby posúdila zdravotný stav žalobcu a stanovila mieru\njeho poklesu pracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty. V zmysle § 153 ods. 4 písm. a)\nZoSP je totiž Sociálna poisťovňa jediným orgánom, ktorému je právnym poriadkom Slovenskej republiky\nzverené oprávnenie posudzovať mieru poklesu pracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty.\nSúd prvej inštancie síce dožiadal Sociálnu poisťovňu o stanovisko k miere poklesu pracovnej schopnosti,\ntáto mu však zaslala vždy len informáciu o poklese schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť\ns tým, že u žalobcu doteraz neposudzovala mieru poklesu pracovnej schopnosti. Uvedená odpoveď\nSociálnej poisťovne však nebola dostatočná a neriešila spornú otázku v konaní týkajúcu sa miery\npoklesu pracovnej schopnosti žalobcu. Súd prvej inštancie musel v konaní nevyhnutne prostredníctvom\nSociálnej poisťovne zistiť mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobcu v dôsledku jeho úrazu, nakoľko\ntáto veličina tvorí súčasť výpočtu úrazovej renty, a zo strany žalobcu bol takýto návrh na dokazovanie\njednoznačne podaný. V zmysle § 190 CSP je pritom každý, teda aj Sociálna poisťovňa, povinný\nna požiadanie súdu bezodkladne písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a\nrozhodnutie súdu. Preto mal súd prvej inštancie na základe podaného návrhu žalobcu na dokazovanie\nzáväzne požiadať Sociálnu poisťovňu o určenie miery poklesu pracovnej schopnosti a Sociálna\npoisťovňa by bola povinná takémuto dožiadaniu súdu v zmysle § 190 CSP vyhovieť. Súd prvej inštancie\nvšak takémuto návrhu žalobcu na dokazovanie nevyhovel a nezabezpečenie takéhoto dôkazu posúdil\nna ťarchu žalobcu. Žalobca však nie je na rozdiel od súdu osobou, na základe žiadosti ktorej by\nbola Sociálna poisťovňa povinná posúdiť mieru poklesu pracovnej schopnosti. Sociálna poisťovňa by\ntakéto posúdenie vykonala na žiadosť žalobcu jedine v prípade, ak by žalobca utrpel pracovný úraz.\nŽalobca však pracovný úraz neutrpel a preto ani nebol osobou oprávnenou žiadať Sociálnu poisťovňu\nposúdiť mieru poklesu jeho pracovnej schopnosti. Takúto povinnosť mohol v rámci svojich oprávnení\nuložiť Sociálnej poisťovni jedine súd. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je hodnotenie nezabezpečenia\ntakéhoto dôkazu na ťarchu žalobcu zo strany súdu nesprávne a v tomto smere súd postupoval v konaní\nvoči žalobcovi neprimerane a porušil princíp rovnosti zbraní v sporovom konaní. Týmto postupom Súd\nprvej inštancie naplnil dôvodnosť odvolania v zmysle § 365 ods. 2 písm. b), d) a e) CSP.\n32. K žalobcom podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie žalobcu\npovažuje v plnom rozsahu za nedôvodné, nesúhlasí s odvolacími dôvodmi ako ani argumentáciou,\nktorú v súvislosti s nimi žalobca predkladá. Rozsudok je riadne a presvedčivo odôvodnený tak, ako to\npredpokladá ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie riadne špecifikoval v konaní vykonané dôkazy,\na zároveň stručne a prehľadne zhrnul, aké skutočnosti podstatné pre uplatnený nárok z nich vyplynuli\n(body 16 - 21 a 39 - 48 rozsudku), prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy (bod 48 rozsudku) a ako\nvec právne posúdil.\nNesúhlasí s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie sa dopustil závažnej chyby, keď nárok žalobcu\nposudzoval podľa neúčinného právneho predpisu, t.j. § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom\ndo 30.11.2019, podľa ktorého náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti\npoškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako suma úrazovej\nrenty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Podľa názoru žalobcu mal súd prvej inštancie\nnárok posudzovať podľa ust. § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.12.2019, podľa\nktorého náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza\npeňažným dôchodkom vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval\npred vznikom škody, a súčtom zárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti\na priznaní invalidného dôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov. Uvedené\ntvrdenie zdôvodnil s poukazom na znenie prechodného ustanovenie zakotvené v § 879w Občianskeho\nzákonníka, podľa ktorého ustanoveniami § 446, § 447,\n§ 447b a § 448 sa spravujú aj\nprávne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019.\n\nŽalobca však opomenul vziať do úvahy aj druhú časť vety § 879w OZ za bodkočiarkou, podľa ktorej sa\nvznik týchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov posudzujú podľa tohto zákona\nv znení účinnom do 30. novembra 2019.\nPrávnym vzťahom sa rozumie zodpovednostný vzťah medzi škodcom a poškodeným. V zmysle\nvyššie uvedeného prechodného ustanovenia Občianskeho zákonníka, sa za vznik jednotlivých nárokov\npovažuje vznik škody. Škoda je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, vzniká zmenšením\nmajetkového stavu poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi.\nŠkodou je teda určitá majetková hodnota, ktorú treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu.\nZ danej definície je zrejmé, že výška škody je daná vznikom nároku, nakoľko predstavuje majetkové\nhodnoty ktoré sú vyjadriteľné určitou sumou (peniazmi).\nStrata na zárobku je majetkovou ujmou, ktorá sa v zmysle Občianskeho zákonníka vypláca formou\npeňažného dôchodku. Tento nárok sa vypláca poškodenému ako opakujúce sa plnenie, avšak tieto\nopakovane vyplácané plnenia nie sú samostatnými nárokmi, ale je nutné ich posudzovať ako jeden\ncelok, čo vyplýva aj z konštantnej judikatúry.\nNázor žalovaného potvrdzuje aj dôvodová správa, kde sa uvádza ako sa má postupovať pri\nnovelizovanom ustanovení §446 Občianskeho zákonníka a to tak, že zákonodarca stanovil, že „počas\nprechodného obdobia, t.j. od 31. januára 2019 do 30. novembra 2019, sa bude náhrada za stratu na\nzárobku počas pracovnej neschopnosti určovať podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ktoré\nsú analogicky obsahom aj účelom najbližšie chýbajúcej právnej úprave.“ Ak by sa malo vyššie citované\nprechodné ustanovenie vykladať tak, ako to uvádza žalobca, zákonodarca by neuvádzal postup ako\nurčovať stratu na zárobku počas prechodného obdobia, t.j. od 31. januára 2019 do 30. novembra 2019,\nnakoľko by platilo novelizované ustanovenie aj na stratu na zárobku počas práceneschopnosti pred\n01.12.2019.\nŽalovaný nesúhlasí s argumentmi žalobcami poukazujúcimi na naplnenie odvolacieho dôvodu podľa §\n365 ods. 1 psím. b) a d) a ods. 2 CSP tým, že súd nepripustil zmenu žaloby zo dňa 15.10.2020 uznesením\nsp. zn. 7C/10/2018 - 337 to dňa 22.10.2020, nakoľko neboli naplnené zákonné predpoklady v zmysle ust.\n§ 143 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho dokazovania\nnemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Účelom takto koncipovaného ust. § 143 ods.\n1 CSP je zamedziť zneužitie zmeny žaloby na prieťahy konania. Podanie návrhu na zmenu žaloby\nv priebehu civilného sporového konania je prejavom dispozičného princípu, resp. oprávnenia žalobcu\nnakladať s predmetom konania, ktorý však v priebehu sporu naráža na princíp procesnej ekonómie\n(hospodárnosti konania), ktorý ho oslabuje. Súdu ako orgánu ochrany práva vzniká povinnosť vec\nprejednať a rozhodnúť v primeranom čase.\nPrincíp hospodárnosti konanie je v CSP explicitne zakotvený v čl. 17, podľa ktorého je súd povinný v\nkonaní postupovať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným\nprieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.\nPrincíp hospodárnosti sa netýka len určitej fázy civilného sporového konania, je nutné naň prihliadať v\npriebehu celého súdneho sporu, čoho odrazom je aj zakotvenie konkrétnych inštitútov, ktoré majú viesť\nk efektívnemu a rýchlemu a spravodlivému rozhodnutiu vo veci, akým je na príklad aj princíp sudcovskej\nkoncentrácie. V zmysle právnej teórie je účelom zásady koncentrácie konania urýchlenie konania, čím\nsa zvyšujú nároky na procesnú zodpovednosť strán sporu za vedenie sporu . Strany sporu sú nútené\nkonať starostlivo a predkladať tvrdenia a dôkazné návrhy včas; inak hrozí, že ich procesné úkony budú\nv zmysle ustanovení o koncentrácii konania neúčinné.\nTakýmto prípad podľa názoru žalovaného bol aj postup žalobcu, ktorý v pokročilom štádiu konania, a\nnapriek vyhláseniu sudcovskej koncentrácie konania na pojednávaní dňa 04.05.2020, a to stanovením\nprekluzívnej lehoty 30 dní na vyjadrenie k dovtedy vykonanému dokazovaniu, predloženiu návrhov na\ndokazovanie a prednesenie skutkových tvrdení, podal márne po uplynutí tejto lehoty návrh na zmenu\nžaloby dňa 15.10.2020, pričom však doterajšie dokazovanie nemohlo byť podkladom pre konanie o\nzmenenej žalobe. Aj zmena žaloby ako dispozičný úkon strany nesmie byť v rozpore so zásadou\nhospodárnosti konania.\nPrvoinštančný súd nepripustenie zmeny žaloby riadne odôvodnil v bode 8. odôvodnenia svojho\nuznesenia zo dňa 22.10.2020, č. k. 7C/10/2018-337, kde uviedol nasledovné: „Súd má za to, že s\npoukazom na doteraz vykonané dokazovanie a Zápisnicu o pojednávaní zo dňa 04.05.2020, kedy súd\nokrem iného dal stranám sporu podľa § 181 ods. 4 CSP prekluzívnu lehotu 30 dní, aby sa vyjadrili k\ndokazovaniu a predložili resp. označili dôkazy a predniesli skutkové tvrdenia (lehota márne uplynula), a\npreto má súd za to, že vo vzťahu k žalobcom navrhnutej zmene žaloby výsledky doterajšieho konania\nnemôžu byť pokladom pre konanie o takto zmenenej žalobe, a preto týmto uznesením súd nepripustil\nžalobcom navrhnutú zmenu žaloby tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“\n\nDôvod nepripustenia zmeny žaloby, zakotvený v ust. § 143 CSP, sa nepochybne opiera o hospodárnosť\nkonania, ktorý sa prejavuje v tom, že ak výsledky doterajšieho dokazovania nie sú dostatočným\npredpokladom pre konanie o zmenenej žalobe, zmena predmetu sporu by bola vo vzťahu k doterajšiemu\nkonaniu nehospodárna a mohla by konanie zbytočne predĺžiť. Vtedy je namieste, aby sa účastník\ndomáhal nároku v rozsahu zmeny v novom konaní.\nŽalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.\nseptembra 2011 sp. zn. 2Cdo 161/2011: „Súd zmenu žaloby nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky\ndoterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe (§ 95 ods. 2 OSP).\nÚvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby,\n(ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a\nvýsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len\nsúdu rozhodujúce mu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby.“\nĎalej uviedol, že k zmene právnej úpravy ust. § 447 OZ, na základe ktorej si v pôvodne podanej\nžalobe žalobca uplatnil nárok na súde, došlo s účinnosťou odo dňa 01.12.2019, pričom žalobca na\ntúto skutočnosť bezprostredne nereflektoval, ale až takmer rok po zmene právnej úpravy, pričom\nmedzitým boli vytýčené a uskutočnené aj pojednávania (2/2020 a 5/2020) a vykonávalo sa dokazovanie,\nbola vyhlásená sudcovská koncentrácia konania a ani v rámci nej žalobca na zmenu právnej úpravy\nnereflektoval zmenou žaloby. Má za to, že súd postupoval správne, ak z uvedených dôvodov zmenu\nžaloby nepripustil.\nŽalovaný nesúhlasí ani s argumentami o naplnení odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f)\nCSP, nakoľko súd prvej inštancie postupoval plne v súlade s princípom hospodárnosti konania a v súlade\nso sudcovskou koncentráciou konania, keď navrhnutý dôkaz na vykonanie v poradí už tretieho dopytu\nna Sociálnu poisťovňu za účelom stanovenia miery poklesu pracovnej schopnosti žalobcu nevykonal,\nčo aj adekvátne odôvodnil (bod 48. napadnutého rozsudku). Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie\ndopytom na Sociálnu poisťovňu, pobočka S. J. a následne aj na Sociálnu poisťovňu, ústredie, pričom\nani z jedného stanoviska Sociálnej poisťovne nevyplynulo, že by bola povinná určiť mieru poklesu\npracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty aj v prípade, ak nerozhodovala o úrazových\ndávkach žalobcu.\nVzhľadom na uvedené žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie spornej skutočnosti, že\nmiera poklesu pracovnej schopnosti žalobcu ako jedna z veličín pre výpočet straty na zárobku podľa\nzákona č. 461/2003 Z.z. zodpovedá číslu 1 a nie číslu 0,7, ako to v konaní tvrdil žalovaný a ako to\nvyplýva aj z vykonaného dokazovania. Neunesenie dôkazného bremena stranou sporu predsa nemôže\nsuplovať súd, ako sa žalobca mylne domnieva.\nS poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a právnu stránku veci navrhuje odvolaciemu súdu, aby\nrozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.\n33. Žalobca v následnom písomnom vyjadrení uviedol, že prístup žalovaného k výkladu prechodného\nustanovenia § 879w OZ nepovažuje za správny a rovnako nesprávne žalovaný interpretuje aj dôvodovú\nsprávu k ustanoveniam zákona č. 394/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb.\nObčiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Zo znenia ustanovenia § 879w OZ je zrejmé, že\njeho zámerom je rozdielny prístup k posudzovaniu určitých aspektov právnych vzťahov upravených v\nustanoveniach podľa § 446 až § 448 tak, že niektoré aspekty týchto právnych vzťahov sa posudzujú\npodľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2019 a niektoré podľa právnej úpravy účinnej od 01.12. 2019.\nPredmetné ustanovenie výslovne uvádza, že vznik právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych\nvzťahov sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2019. Všetky ostatné aspekty sa následne\nuž posudzujú podľa právnej úpravy účinnej od 01.12.2019. Pokiaľ by sa vychádzalo z právneho názoru\nžalovaného, že podľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2019 sa spravuje aj výška predmetných nárokov,\ntak by v rámci týchto nárokov už neexistoval žiaden aspekt, ktorý by bolo možné posúdiť podľa právnej\núpravy účinnej od 01.12.2019. Prvá veta ustanovenia § 879w, podľa ktorej sa ustanoveniami § 446 až\n§ 448 (v znení účinnom od 01.12.2019), spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.12.2019, by tak\nbola zbytočná a tým absurdná. Preto nie je možný iný záver než ten, že vznik právnych vzťahov a vznik\nnárokov z týchto vzťahov upravených v § 446 až § 447 OZ, sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej\ndo 30.11.2019, kým ich výška sa spravuje právnou úpravou účinnou od 01.12.2019.\nŽalovaný poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 394/2019 Z. z., podľa ktorej sa počas\nprechodného obdobia od 31.01.2019 do 30.11.2019 bude náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej\nneschopnosti určovať podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ktoré sú analogicky obsahom aj\núčelom najbližšie chýbajúcej právnej úprave. Tento obsah dôvodovej správy bol do nej zaradený z iných\ndôvodov ako uvádza žalovaný. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016\n\nzo dňa 10. 10. 2018 bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 446 OZ vo vtedajšom znení s ustanovením\nčlánku 12 ods. 1 a článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nález bol zverejnený dňa 30. 01. 2019,\nčím vtedy platné a účinné ustanovenie stratilo účinnosť v zmysle článku 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. V dôsledku neúčinnosti tohto ustanovenia § 446 upravujúceho náhradu za stratu na zárobku\npočas práceneschopnosti v období od 30.01.2019 do 30.11.2019, nebolo možné podľa uvedeného\nustanovenia posúdiť ani vznik príslušných právnych vzťahov, resp. vznik nárokov z nich plynúcich. Práve\npreto sa v dôvodovej správe uvádza, že túto medzeru je potrebné vyplniť prostredníctvom analógie\nzákona. Žalovaným zmienený obsah dôvodovej správy má tak úplne iný účel, ako mieni žalovaný.\nZ ustanovenia § 139 CSP je zrejmé, že žalobca môže pristúpiť k zmene žaloby počas celého konania,\nbez ohľadu na sudcovskú koncentráciu konania. Pripustenie zmeny žaloby a súhlas súdu nie je závislý\nod jeho svojvôle. Ustanovenie § 143 CSP to totiž jasne dáva súdu limity, kedy môže postupovať tak,\nže zmenu žaloby nepripustí. Prvým prípadom je, keď výsledky dovtedajšieho konania nemôžu byť\npodkladom o zmenenej žalobe. Druhým prípadom je, keď by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne\nalebo kauzálne príslušný iný súd. Ani jeden z týchto zákonom prípustných prípadov nepripustenia zmeny\nžaloby nebol daný. V čase podania návrhu na zmenu žaloby zo dňa 15.10.2020 totiž neboli vykonané\nžiadne procesné úkony či dôkazy, ktoré by zároveň nemohli byť podkladom konania aj o zmenenej\nžalobe. Žalobca zároveň k zmene žaloby zo dňa 15.10.2020 pripojil listinné dôkazy potrebné k posúdeniu\njeho nároku podľa ustanovenia § 447 OZ účinného od 01.12.2019. Súd prvej inštancie nepripustením\nzmeny žaloby tak postupoval bez opory v právnych predpisov a jeho postup bol založený na svojvôli.\nŽalovaný síce vo svojom vyjadrení odkazuje na všeobecné princípy civilného sporového konania, ale\nkonkrétne sa k možným zákonným dôvodom nepripustenia žaloby nevyjadruje. Neuvádza, ktoré dôkazy,\nči aké dokazovanie vykonané do zmeny žaloby nemohlo byť podkladom aj pre rozhodnutie o zmenenej\nžalobe. Rovnako neuvádza, aké ďalšie dokazovanie by bolo potrebné v prípade pripustenia zmeny\nžaloby. Je to z jeho strany pochopiteľný postup, keďže žiadne takéto dokazovanie, ktoré bolo dovtedy\nvykonané a ktoré by nemohlo byť aj podkladom rozhodnutia o zmenenej žalobe, neexistovalo. Rovnako\nsi rozhodnutie o zmenenej žalobe nevyžadovalo žiadne ďalšie dokazovanie vo veci. Po pripustení zmeny\nžaloby bolo potrebné výlučne iné právne posúdenie nároku žalobcu podľa zmenenej právnej úpravy.\nNakoľko žalovaný nemá žiadne konkrétne argumenty o skutočnostiach, ktoré by mohli byť konkrétnym\ndôvodom nepripustenia zmeny žaloby v súlade s § 143 ods. 1 a 2 CSP, poukazuje len na všeobecné\nprincípy konania, ktoré však v danom prípade nie sú relevantné, nakoľko ani pripustenie zmeny žaloby\nby nebolo spôsobilo predĺženie súdneho konania či iné prieťahy v konaní. Aj po pripustení zmeny žaloby\nby všetky tieto princípy a zásady civilného sporového konania ostali zachované.\nŽalobca opakovane zdôrazňuje, že už vo svojom vyjadrení zo dňa 19.05.2020 navrhoval vykonať dôkaz\ndožiadaním Sociálnej poisťovne, pobočky S. Mikuláš, aby posúdila zdravotný stav žalobcu a stanovila\nmieru jeho poklesu pracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty. V zmysle § 153 ods. 4 písm.\na) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov je totiž Sociálna poisťovňa\njediným orgánom, ktorému je právnym poriadkom Slovenskej republiky zverené oprávnenie posudzovať\nmieru poklesu pracovnej schopnosti pre účely výpočtu úrazovej renty. Žiaden iný orgán nie je oprávnený\ntoto posúdenie vykonať a toto posúdenie nie je možné nahradiť ani znaleckým dokazovaním Súd prvej\ninštancie síce dožiadal Sociálnu poisťovňu o stanovisko k miere poklesu pracovnej schopnosti, táto mu\nvšak zaslala vždy len informáciu o poklese schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť s tým,\nže u žalobcu doteraz neposudzovala mieru poklesu pracovnej schopnosti. Uvedená odpoveď Sociálnej\npoisťovne však nebola dostatočná a neriešila spornú otázku v konaní týkajúcu sa miery poklesu\npracovnej schopnosti žalobcu. Súd prvej inštancie musel v konaní nevyhnutne prostredníctvom Sociálnej\npoisťovne zistiť mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobcu v dôsledku jeho úrazu, nakoľko táto veličina\ntvorí súčasť výpočtu úrazovej renty, a zo strany žalobcu bol takýto návrh na dokazovanie jednoznačne\npodaný. V zmysle § 190 CSP je pritom každý, teda aj Sociálna poisťovňa, povinný na požiadanie\nsúdu bezodkladne písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu.\nPreto mal súd prvej inštancie na základe podaného návrhu žalobcu na dokazovanie záväzne požiadať\nSociálnu poisťovňu o určenie miery poklesu pracovnej schopnosti a sociálna poisťovňa by bola povinná\ntakémuto dožiadaniu súdu v zmysle § 190 CSP vyhovieť.\nSúd však takémuto návrhu žalobcu na dokazovanie nevyhovel a nezabezpečenie takéhoto dôkazu\nposúdil na ťarchu žalobcu. Žalobca však nie je (na rozdiel od súdu) osobou, na základe žiadosti ktorej\nby bola Sociálna poisťovňa povinná posúdiť mieru poklesu pracovnej schopnosti, Sociálna poisťovňa\nby takéto posúdenie vykonala na žiadosť žalobcu jedine v prípade, ak by žalobca utrpel pracovný úraz.\nŽalobca však pracovný úraz neutrpel, a preto ani nebol osobou oprávnenou žiadať Sociálnu poisťovňu\nposúdiť mieru poklesu jeho pracovnej schopnosti. Takúto povinnosť mohol v rámci svojich oprávnení\nuložiť Sociálnej poisťovni jedine súd. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je hodnotenie nezabezpečenia\n\ntakéhoto dôkazu na ťarchu žalobcu nesprávne a v tomto smere súd prvej inštancie postupoval v\nkonaní voči žalobcovi neprimerane a porušil princíp rovnosti zbraní v sporovom konaní. Vzhľadom na\nuvedené trvá v celom rozsahu na podanom odvolaní ako aj na dôvodoch v ňom uvedených a navrhuje\nodvolaciemu súdu rozhodnúť v súlade s odvolacím návrhom žalobcu.\n34. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), vec\nprejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie\n(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385\nods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne\nvyhlásil dňa 14.10.2025, o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni\nzástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP).\nOdvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností,\nktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej\na právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosti odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli\nnajavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie, a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia\nrozsudku, v čase podania odvolania.\n35. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, na základe\nuplatnených odvolacích námietok, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci vykonal súd\nprvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre\nposúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca, po účinnom čiastočnom späťvzatí, domáhal\nzvýšenia renty vyplácanej žalovaným na tom skutkovom základe, že u žalobcu v dôsledku dopravenej\nnehody spôsobenej poistencom žalovaného došlo k strate poklesu pracovnej schopnosti vo výške\nzodpovedajúcej 100% a teda koeficientu 1 (nie 0,7 ako tvrdí žalovaný a na ktorom základe mu určil a\naj vypláca túto peňažnú náhradu).\n36. Po správnom vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel prvoinštančný súd na jeho základe\nk správnym skutkovým záverom, a následne v spore vyvodil aj správne právne závery, keď na vec\naplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom\npoistení a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby aj náležite odôvodnil. Dôsledne sa vysporiadal so\nvšetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou\nargumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto\nohľade presvedčivé. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne,\nv celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli\nsúd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje\n37. Podľa § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2019 náhrada za stratu na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti poškodeného alebo pri invalidite sa posúdi a suma tejto náhrady\nsa určí rovnako ako suma úrazovej renty podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.\n38. Podľa § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.12.2019 náhrada straty na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa uhrádza peňažným dôchodkom vo výške\nrozdielu medzi priemerným zárobkom, ktorý poškodený dosahoval pred vznikom škody, a súčtom\nzárobku, ktorý poškodený dosahuje po skončení pracovnej neschopnosti a priznaného invalidného\ndôchodku vyplácaného poškodenému podľa osobitných predpisov.\n39. Žalobca v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie postupoval arbitrárne, keď sa vzhľadom\nna časové súvislosti danej veci nevysporiadal s prípadným aplikovaním a posudzovaním veci podľa ust.\n§ 457 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.12.2019. Zároveň žalobca v odvolaní namieta i\nto, že súd prvej inštancie použité ustanovenia právnych predpisov interpretoval nesprávne, v rozpore s\nustálenou judikatúrou a v rozpore s princípmi spravodlivosti, a teda vec nesprávne právne posúdil. Túto\nodvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú.\n40. Súdu prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno v preskúmavanej veci vytknúť žiadne\nprocesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu\nna zaplatenie náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite podľa\nustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2019. Žalobca ani vo svojom\n\nodvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky\nodvolacím súdom.\n41. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na prejednávanú vec aplikoval\nustanovenie § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.11.2019.\n42. Novelou Občianskeho zákonníka, ktorá bola vykonaná zákonom č. 394/2019 Z.z., ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, zákonodarca reagoval\nnajmä na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2018 sp. zn. PL. ÚS 10/2016-53,\nktorým bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky, zverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 25/2019\nZ. z.\n43. Z dôvodovej správy k novele vyplýva, že strata na zárobku je osobitným druhom majetkovej ujmy,\nku ktorej dochádza pri škode (ujme) na zdraví. V zmysle ustanovenia § 447 (v znení účinnom do\n30. novembra 2019) a nasledujúcich sa táto strata na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti\npoškodeného alebo pri invalidite uhrádzala podľa predpisov o sociálnom poistení. Strata na zárobku sa\nuhrádzala peňažným dôchodkom vo forme opakujúcich sa peňažných plnení v závislosti od priemerného\nzárobku poškodeného pred poškodením na zdraví. Podľa uvedenej právnej úpravy sa poškodenému\nnamiesto náhrady škody mala poskytnúť náhrada za stratu na zárobku, ktorá sa posudzuje a určuje\nrovnako ako úrazový príplatok, príp. úrazová renta podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení\nv znení neskorších predpisov, čo je spravidla nižšia suma ako tá, ktorú predstavuje skutočná majetková\nstrata poškodeného, ku ktorej došlo v dôsledku jeho pracovnej neschopnosti a v období po jej skončení.\nTým, že Občiansky zákonník zaviedol právnu úpravu, v zmysle ktorej sa nárok poškodeného na\nnáhradu straty na zárobku posudzoval podľa zákona o sociálnom poistení, obmedzil mu legislatívne\nsubjektívne právo domáhať sa skutočnej náhrady za stratu na zárobku. Z poškodeného sa v takomto\nprípade stával fiktívny poistený, keďže namiesto náhrady škody mohol od škodcu požadovať len fiktívnu\núrazovú dávku, ako keby bol úrazovo poistený, hoci za škodu mu zodpovedal konkrétny subjekt v rámci\nobčianskoprávneho záväzkového vzťahu a stratu na majetku bol schopný presne vyčísliť. Dokonca ani\nv prípade škody spôsobenej úmyselne, príp. hrubou nedbanlivosťou poškodený nemohol od škodcu\npožadovať viac ako poškodený v pracovnom pomere od Sociálnej poisťovne. Takáto úprava teda\nnebola súladná s obdobnými právnymi úpravami v ostatných členských štátoch Európskej únie a\nvzhľadom k tomu, že úrazové dávky predstavujú podstatne redukované odškodnenie, ktoré sa riadi\nprincípmi verejného poistenia, popierali základný princíp súkromného práva, v zmysle ktorého sa má\npoškodenému nahradiť skutočná majetková škoda, ktorú utrpí v dôsledku škodovej udalosti.\n44. Predmetná novela obsahuje aj prechodné ustanovenie § 879w, podľa ktorého: „Ustanoveniami §\n446, § 447, § 447b a § 448 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019; vznik\ntýchto právnych vzťahov a vznik nárokov z týchto právnych vzťahov sa posudzujú podľa tohto zákona\nv znení účinnom do 30. novembra 2019.“ Prechodné ustanovenie ustanovuje, ktorými ustanoveniami\nsa budú riadiť právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019. Takéto právne vzťahy, s výnimkou\nposudzovania ich vzniku a vzniku nárokov z týchto právnych vzťahov, sa budú riadiť podľa ustanovení\n§ 446, § 447, § 447b a § 448 účinných od 1. decembra 2019. Počas prechodného obdobia, t.j. od\n31. januára 2019 do 30. novembra 2019, sa bude náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej\nneschopnosti určovať podľa všeobecných ustanovení o náhrade škody, ktoré sú analogicky obsahom\naj účelom najbližšie chýbajúcej právnej úprave.\n45. Intertemporalita regulovaná v § 897w Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. decembra\n2019 obsahuje všeobecné pravidlo spočívajúce v príkaze uplatniť § 447 v znení účinnom po novele\nuskutočnenej zákonom č. 394/2019 Z.z. aj na právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2019.\nSúčasne však to isté prechodné ustanovenie zakotvuje výnimku, a to posudzovanie vzniku právnych\nvzťahov a vzniku nárokov z týchto právnych vzťahov, ktoré sa bude spravovať právnou úpravou účinnou\npred 1. decembrom 2019.\n46. Keďže predmetom sporu na prvoinštančnom súde nebol vznik právneho vzťahu, ani vznik\nžalovaného nároku, ale jeho kvantifikovateľný obsah, bolo potrebné, čo do vzniku právnych vzťahov, ako\naj nárokov z nich vyplývajúcich, aplikovať právnu úpravu vo vzťahu k § 447 účinnú do prijatia novely, tak\nako to správne urobil aj súd prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažuje odvolaciu\n\nnámietku žalobcu, že sú prvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval neúčinné znenie ustanovenia §\n447 Občianskeho zákonníka za dôvodnú.\n47. Na druhej strane, vychádzajúc zo znenia prechodných ustanovení, o výške žalobcom uplatneného\nnároku - teda o uplatnenej sume je potrebné rozhodnúť v súlade s § 447 Občianskeho zákonníka v\nznení účinnom od 1. decembra 2019. Vzhľadom na to, že žalobca nereflektoval zmenu právnej úpravy\na nedoplnil včas svoje skutkové tvrdenia a nepredložil súdu prvej inštancie potrebné listinné dôkazy\npreukazujúce výšku jeho nároku po prijatí novely Občianskeho zákonníka, a to napriek tomu, že súd prvej\ninštancie na pojednávaní konanom dňa 04.05.2020 uplatnil koncentračnú zásadu a vyzval strany sporu,\naby sa vyjadrili k vykonanému dokazovaniu v prekluzívnej lehote 30 dní v zmysle ustanovenia § 181 ods.\n4 CSP a aby predložili, resp. označili dôkazy a predniesli skutkové tvrdenia. Žalobca a žalovaný síce\nzaslali súdu prvej inštancie vyjadrenia, v ktorých sa vyjadrili k priebehu konania ako aj k vykonanému\ndokazovaniu, predložili, resp. označili dôkazy a predniesli skutkové tvrdenia v stanovenej lehote, avšak\nv podaní žalobcu doručenému na základe uvedenej výzvy súdu prvej inštancie absentuje akákoľvek\nzmienka o zmene jeho nároku, ktorá by reflektovala na zmenu znenia ustanovenia § 447 Občianskeho\nzákonníka účinnú od 01.12.2019.\n48. Je teda nesporné, že žalobca (navyše zastúpený advokátom) mal možnosť nielen rozšíriť žalobu,\nnapríklad v rámci tejto 30-dňovej lehoty, ale predovšetkým bol povinný v tejto lehote predkladať dôkazy,\nktoré by preukázali jeho nárok, ktorého spôsob výpočtu bol oproti pôvodnej právnej úprave odlišný\na vyžadoval si predloženie listinných dôkazov umožňujúcich vykonanie prepočtu nároku žalobcu v\nsúlade so znením § 447 Občianskeho zákonníka účinného od 01.12.2019. Žalobca však tieto listinné\ndôkazy predložil súdu prvej inštancie až spolu s podaním dňa 15.10.2020, ktorým zároveň rozšíril\nuplatnený nárok. Súd prvej inštancie však zmenu žaloby jej rozšírením v zmysle podania žalobcu zo\ndňa 15.10.2020 nepripustil; toto rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne.\n49. Ustanovenie § 143 CSP upravuje situácie, keď súd zmenu žaloby nesmie pripustiť, t.j. ak by\nvýsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Ako konštatuje\njudikatúra, úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou\nžaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením\ndôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha\npatrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Výsledky doterajšieho konania\nnebudú môcť byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe aj vtedy, ak by si žalobca uplatnil napríklad\nnový (iný) nárok.\nŽalobca si podanou žalobou uplatňoval nárok náhradu za stratu na zárobku po skončení\npráceneschopnosti a pri invalidite podľa ustanovení účinných do 30.11.2019. Výsledky vykonaného\ndokazovania pred súdom prvej inštancie ohľadom výšky tohto nároku nemohli byť podkladom na\nkonanie o zmenenej žalobe, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď túto zmenu žaloby\nnepripustil. Žalobcovi pritom nič nebránilo, aby si tento zmenený nárok uplatnil odo dňa účinnosti\nnovely Občianskeho zákonníka, resp. najneskôr na základe výzvy súdu prvej inštancie na pojednávaní\nkonanom dňa 04.05.2020, na ktorom súd prvej inštancie zároveň poučil strany sporu o uplatnení\nkoncentračnej zásady.\n50. Koncentračná zásada vo všeobecnosti, nastoľuje požiadavku, aby určité procesné úkony, procesné\nstrany realizovali (uplatnili) - skoncentrovali v určitom procesnom štádiu a dokonca do určitého\nprocesného momentu, ktorý môže byť naviazaný na rôzne procesné skutočnosti. Táto zásada osobitne\nnadobúda na význame, vo vzťahu k procesu dokazovania, keď zákonodarca v tejto súvislosti ustanovuje\nčasový cenzus, teda dokedy môžu procesné strany navrhovať, resp. predkladať dôkazy. Navrhovanie\ndôkazov stranami sporu je teda časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou\nkoncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného\nv čl. 10 CSP (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania\ns prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Účelom a zmyslom\nkoncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 CSP) je najmä prispieť k naplneniu princípu\nprocesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na\nstrany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana\nsporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v\ndiskrečnej právomoci súdu, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie (por. uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 33/2021 z 26. januára 2021).\n\n51. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že v konaní pred prvoinštančným súdom mali\nobidve sporové strany, a to tak žalobca, ako aj žalovaný vytvorené rovnaké podmienky a možnosti k\nuplatňovaniu prostriedkov procesného útoku, ako aj prostriedkov procesnej obrany, bez zvýhodnenia,\nprípadne diskriminácie niektorej zo sporových strán. Ani jedna zo strán sporu nemala oproti druhej strane\nsporu možnosť podstatnej výhody, prípadne nevýhody, preto nedošlo postupom súdu prvej inštancie,\nktorý uznesením č. k. 7C/10/2018-337 zo dňa 22.10.2020 nepripustil žalobcom navrhovanú zmenu\nžaloby, k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu.\n52. Krajský súd dodáva, že vzhľadom k priebehu a vývoju celého dokazovania, možno konštatovať, že\nzo strany súdu prvej inštancie nedošlo k nesprávnej aplikácii inštitútu sudcovskej koncentrácie konania\na ani k porušeniu zásady rovnosti sporových strán, ani k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý\nsúdny proces, pretože aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS530/2018\nz 15. novembra 2018 vyplýva ...„Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca\npodľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku\nči obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a\nhospodárnosť konania, bude prihliadať.“ Toto pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná\nprávna úprava poskytuje strane sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. Ak neexistujú\nosobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov po uplynutí\nlehoty stanovenej súdom nie je včasné, pretože by to mohlo mať za následok vytýčenie ďalšieho\npojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany\nvyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné\nomeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že\nna procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Sudcovská koncentrácia konania\npodľa § 153 CSP (na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania) je teda v diskrečnej právomoci súdu.\n(bližšie pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a\nkol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck. 2016.).\n53. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa postupu\nsúdu prvej inštancie vo vzťahu k návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania dopytom do Sociálnej\npoisťovne za účelom posúdenia zdravotného stavu žalobcu a stanovenia miery poklesu jeho pracovnej\nschopnosti pre účely výpočtu požadovanej peňažnej náhrady.\n54. Zo znenia § 153 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že lekárska posudková činnosť sa vykonáva\nvýlučne pri výkone sociálneho poistenia a v prípade úrazového poistenia podľa zákona o sociálnom\npoistení zahŕňa (§ 153 ods. 4):\n- posudzovanie poklesu pracovnej schopnosti poškodeného pri pracovnom úraze a chorobe z povolania\n(pokles pracovnej schopnosti u poškodeného sa posudzuje ako percentuálny pokles schopnosti\nvykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca).\n- posudzovanie zdravotnej spôsobilosti poškodeného absolvovať pracovnú rehabilitáciu a rekvalifikáciu\nna účely opätovného zaradenia do pracovného procesu.\n- kontrolu bodového ohodnotenia pracovného úrazu a choroby z povolania na účely náhrady za bolesť\na náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sporných prípadoch.\n- posudzovanie účelnosti vynaložených nákladov spojených s liečením, za ktoré sa považujú náklady na\nliečivá a lieky, zdravotnícke pomôcky, dietetické potraviny a doprava poškodeného spojená s liečením.\n- posudzovanie dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu nezaopatreného dieťaťa. Pokles pracovnej\nschopnosti pre účely rozhodovania o úrazovej rente sa posudzuje v súvislosti s plnením pracovných\núloh uvedených v § 8 ods. 4 zákona alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2 zákona alebo v priamej\nsúvislosti s nimi.\n55. Podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je Sociálna poisťovňa oprávnená\nposudzovať zdravotný stav výhradne pre účely sociálneho poistenia a zabezpečenia. Sociálna poisťovňa\nnemá zákonné oprávnenie ani povinnosť poskytovať znalecké alebo odborné posudky pre účely\nsúkromnoprávnych nárokov, najmä nie voči subjektom komerčného poistenia. Súd preto nemôže uložiť\nSociálnej poisťovni povinnosť vypracovať osobitný posudok pre účely tohto konania. Vzhľadom na to,\nže ide o odbornú otázku, bolo potrebné v konaní predložiť znalecký posudok ako dôkazný prostriedok,\nresp. navrhnúť súdu jeho vypracovanie.\n\n56. V prípade, ak sa žalobca chce domáhať vydania rozhodnutia v správnom konaní, akým nepochybne\naj rozhodnutie o poklese pracovnej schopnosti v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení,\nje potrebné, aby využil inštitúty správneho práva, nakoľko súd v občianskoprávnom konaní nie je\noprávnený nariadiť správnemu orgánu povinnosť začať správneho konania; teda nie je oprávnený\nnariadiť mu ani začatie posudkového konania (ktoré nepochybne je konaním správnym) a ani mu\nnemôže určovať aký druh rozhodnutia má vydať.\n57. Uloženie povinnosti Sociálnej poisťovni vykonať žalobcom požadované posúdenie ide mimo rámca\nobčianskoprávnych vzťahov. Odvolací súd má za to, že pokiaľ by súd v tomto konaní uložil takúto\npovinnosť, zasiahol by tým neoprávnene do právomoci Sociálnej poisťovne. Navrhované vyžiadanie\nsi rozhodnutia Sociálnej poisťovne v zmysle ustanovenia § 153 ods. 4 zákona č. 461/2003 (resp.\nnariadenie poskytnutia tejto informácie) sa tak z tohto hľadiska vymyká z rámca občianskoprávnych\nvzťahov.\n58. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že jeho nárok v zmysle ust. § 447 Občianskeho zákonníka v znení\núčinnom do 30.11.2012 je oprávnená určiť výlučne Sociálna poisťovňa, toto tvrdenie nepovažoval\nodvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, za preukázané. Žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz,\nže uvedený pokles schopnosti vykonávať prácu nie je možné určiť na základe znaleckého dokazovania\nalebo odborného vyjadrenia Znalec v odbore zdravotníctvo je oprávnený vyjadriť sa k miere funkčného\npoškodenia, ktoré ovplyvňuje schopnosť vykonávať pôvodnú alebo inú prácu. Tento znalecký posudok je\nrelevantným dôkazným prostriedkom v občianskom súdnom konaní; avšak takýto posudok vypracovaný\npre účely tohto konania zo strany žalobcu súdu prvej inštancie predložený nebol.\n59. Podľa názoru odvolacieho súdu záver o poklese pracovnej schopnosti v rozsahu požadovanom\nžalobcom nebol v konaní preukázaný. Žalobca nepredložil v tomto konaní relevantný dôkaz, z ktorého by\nbolo možné prijať záver o tom, že u žalobcu z dôvodu dopravnej nehody a s tým súvisiacim poškodením\nzdravia nastal taký pokles, na základe ktorého by bolo možné prijať záver o tom, že koeficient výpočtu\nje 1 ako tvrdí žalobca.\n60. Rovnako, vzhľadom na to, že súd prvej inštancie uplatnil v konaní koncentračnú zásadu a nepripustil\nzmenu žaloby rozšírením, nie je možné považovať za preukázaný ani nárok žalobcu na určenie výšky\nnáhrady podľa ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.12.2019, keď (ako už\nbolo skonštatované vyššie) v konaní absentovali dôkazy umožňujúce súdu prvej inštancie určiť výšku\nnároku na základe zmenenej právnej úpravy.\n61. Záverom odvolací súd dopĺňa, že obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy\nSR) je umožniť každému, bez akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\nzodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené\ntým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem\nrozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva\nna spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho\nprávnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS\n50/04).\n62. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti\npotrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým\na právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal\nstanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých\nvyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. §\n220 CSP zdôvodnil.\n63. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé\nvyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a\npreto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).\n\n64. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP\nv spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní priznal úspešnému žalovanému proti žalobcovi\nnáhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej\ninštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods.\n2 CSP).\n65. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/10/2018", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4836bade-c9ce-4e19-a8ed-864a20121737", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.33.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 33/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2021 z 26. 1. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-01-26", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.33.2021.1"}, {"guid": "ussr:08ede090-0246-427c-8b7a-092f2c69ff3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.530.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 530/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 530/2018 z 15. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-15", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.530.2018.1"}, {"guid": "ussr:d6b98704-11fb-4045-8642-76b2c5ed92db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2016 z 10. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-10", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.10.2016.1"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:1a879bac-1c9f-48f8-a2e8-16f1fb6bf194", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 22/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 22/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1a879bac-1c9f-48f8-a2e8-16f1fb6bf194"}], "citovane_v": [{"guid": "92333b5d-7e7b-47b8-b9fd-9051f8215305:1d7fb497-7024-49c9-9e81-38723df4e6b7", "ecli": "ECLI:SK:OSSL:2025:8521200791.14", "spisova_znacka": "8C/17/2021", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 8C/17/2021 z 7. 11. 2025", "sud": "Okresný súd Stará Ľubovňa", "datum_vydania": "2025-11-07", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSSL:2025:8521200791.14"}]}