{"guid": "04d3740f-3fda-4f8a-8af2-644bea7545e2:a599294f-d2af-48af-bf75-9700365a3027", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1319201907.2", "spisova_znacka": "7Co/63/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/63/2023 z 30. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. júna 2025, sp. zn. 7Co/63/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1319201907.2", "identifikacne_cislo": "1319201907", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Harvancová", "sudca_id": 591, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-harvancova-591", "datum_vydania": "2025-06-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-123", "nazov": "§ 123 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-123", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-123"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-126", "nazov": "§ 126 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-126", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-126"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132", "nazov": "§ 132 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-132"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "nazov": "§ 134 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1950/141", "nazov": "Občiansky zákonník (141/1950 Zb.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/141", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/141-1950"}, {"iri": "/SK/ZZ/1950/141/#paragraf-366", "nazov": "§ 366 zákona č. 141/1950 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/141/#paragraf-366", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/141-1950/paragraf-366"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396", "nazov": "§ 396 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-123", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-126", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-132", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134", "/SK/ZZ/1950/141#paragraf-366", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a599294f-d2af-48af-bf75-9700365a3027", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1319201907.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319201907.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1319201907.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/63/2023\n1319201907\n30. 06. 2025\nJUDr. Mariana Harvancová\nECLI:SK:KSBA:2025:1319201907.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a\nčlenov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcov: X/ W.. N. T.T.,\nL.. XX.XX.XXXX, P.E. G. C. A. XXX/X, L., X/. W. T.Á., L.. XX.XX.XXXX, P. G. X. C.I. XXX/XX, X.\nC., X/ C. V., L.. XX.XX.XXXX, P. G. G. K. XXX/XX, L., X/ D. T., L.. XX.XX.XXXX, P. G. L. XXX/XX,\nL. S. X/. C. T., L.. XX.XX.XXXX, P. G. X. C. XXX/XX, X. C., všetci zast. JUDr. Mária Jakubíková,\nadvokátka, so sídlom Fraňa Mojtu 43, Nitra, proti žalovaným: X/ I. I., L.. XX.XX.XXXX, P. G. I. XXXX/\nXX, J., X/ E. I., L.. XX.XX.XXXX, P. G. X. XXX/X, Ž. S. X/ C.. I. I., L.. XX.XX.XXXX, P. G. T. XXXX/X,\nD.R., všetci zast. JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka v združení ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA\nBEDNÁŘOVÁ HODOŇOVÁ SENKOVÁ, so sídlom Mariánske námestie 31, Žilina, o určenie, že vec patrí\ndo dedičstva, na odvolanie žalovaných 1/ až 3/ proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III\nzo dňa 24.10.2022, č. k. 23C/18/2019-126, takto\nrozhodol:\n1. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.\n2. Žalobcovia 1/ až 5/ majú proti žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100%.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie rozsudkom určil, že\n- pozemky parcely registra „R.“ č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 21 101 m2 a parcely registra\n„R.“\nč. XXXX/X - orná pôda vo výmere 63 495 m2, všetky v spoluvlastníckom podiele 1/3 k celku, zapísané\nna liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J., obec J., okres D.,\n- pozemok parcely registra „R.“ č. XXX/X - orná pôda vo výmere 1 762 m2 v spoluvlastníckom podiele\n1/3 k celku, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J., obec J., okres D.,\n- pozemok parcely registra „R.“ č. XXX/X - orná pôda vo výmere 13 397 m2 v spoluvlastníckom podiele\n1/3 k celku, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J., obec J., okres D.,\n- pozemok parcely registra „R.“ č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 30 728 m2 v spoluvlastníckom podiele\n1/3 k celku, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J., obec J., okres D., a\n- pozemok parcely registra „R.“ č. XXXX/X - orná pôda vo výmere 2 635 m2 v spoluvlastníckom podiele\n1/3 k celku, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J., obec J., okres D., patria\ndo dedičstva po nebohej C. T., O.. B., narodenej XX.XX.XXXX, zomrelej X.X.XXXX a rozhodol, že\nžalobcovia 1/ až 4/ majú proti žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 123, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1 zákona č.\n40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 366 zákona č. 141/1950 Zb.\nObčiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb.“), § 1 ods.1a 2 zákona č. 65/1951\nZb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy (ďalej len „ zákon č.\n\n65/1951 Zb.“). Pri rozhodovaní vo veci súd prvej inštancie vzhliadol k tomu, že v konaní stranami nebolo\nobjektívne preukázané, že predmetom kúpy z\n22.08.1956 boli aj iné pozemky než pozemok parcely\nč. XXXX/X. Vychádzal z doslovného textu kúpnej zmluvy z 22.08.1956, podľa ktorej na jej základe bolo\nprevádzané (spolu)vlastnícke právo len k jednému jedinému pozemku, a to pozemku parcely č. XXXX/\nX v k. ú. J.. Uvedené potvrdzoval aj účel uzavretia kúpnej zmluvy, v ktorom sa spomína len „pozemok“,\nresp. „stavebný pozemok“, t. j. len jeden „pozemok“, a nie viaceré „pozemky“. Mal za to, že vôľou strán\nbolo previesť uvedený pozemok (stavebný pozemok), na ktorom si mal kupujúci postaviť rodinný dom,\nkeďže dovtedy žiadny dom ani stavebný pozemok nemal. Obsah kúpnej zmluvy nasvedčoval pravdivosti\n(resp. väčšej pravdepodobnosti) záveru, že predmetom kúpy mal byť výlučne len jeden pozemok (t. j.\nparcela č. XXXX/X, na ktorom si kupujúci neskôr skutočne postavil rodinný dom), a nie aj ďalšie iné\npozemky. Záveru, že na základe kúpnej zmluvy z\n22.08.1956 bol prevedený výlučne len\njeden pozemok, nasvedčovalo aj uznesenie Ľudového súdu v Senci z 10.10.1956 sp. zn. Čd 566/56,\nktoré presne pomenúva nadobúdací titul (t. j. kúpnu zmluvu z 22.08.1956 a výmer Okresného národného\nvýboru v Senci z 03.09.1956 zn. Pôd 8/5346/1956). Na vykonaní dôkazu - výmeru Okresného národného\nvýboru v Senci z\n03.09.1956 zn. Pôd 8/5346/1956 strany sporu netrvali (pojednávanie\ndňa 24.10.2022). Upriamil pozornosť na to, že ani z ostatných vykonaných dôkazov nevyplývalo, že\nby predmetom kúpy medzi právnymi predchodcami sporových strán boli ešte iné pozemky odlišné od\npozemku parcely č. XXXX/X. Výmer výslovne uvádzal Ľudový súd v Senci v uznesení z 10.10.1956\nsp. zn. Čd 566/56, z čoho súd vyvodil, že pri vydaní tohto svojho rozhodnutia v rámci zisťovania a\nvyhodnocovania skutkového stavu (t. j. podkladov pre vydanie meritórneho rozhodnutia) zohľadnil jeho\nobsah, i keď vo výroku tohto uznesenia neuviedol, že povoľuje vklad vlastníckeho práva v prospech\nkupujúceho I. I. (st.) aj k iným pozemkom ako k pozemku parcely č. XXXX/X. Vychádzajúc z účelu\nvydávania výmerov okresných národných výborov (ktorým bolo privolenie (schválenie) štátneho orgánu\nna prevod nehnuteľností vo vtedajšom štátom obmedzovanom súkromnom vlastníctve (t. j. medzi\nfyzickými osobami), mal súd za to, že predmetom týchto vydávaných výmerov (a teda aj výmeru\nOkresného národného výboru v Senci z 03.09.1956 zn. Pôd 8/5346/1956) nemohla byť žiadna iná\nnehnuteľnosť než nehnuteľnosť prevádzaná na základe konkrétneho súkromnoprávneho scudzovacieho\ntitulu (v danom prípade kúpnej zmluvy z 22.08.1956). Súhlas príslušného okresného národného výboru\ns predmetným prevodom nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy z 22.08.1956 musel byť daný, pretože\n- logicky - inak by v pozemkovej knihe nebol vykonaný zápis vlastníckeho práva v prospech kupujúceho\nI. I. (st.) z 24.09.1956 a ani by nebolo vydané uznesenie Ľudového súdu v Senci z 10.10.1956 o povolení\nvykonania tohto zápisu (vkladu) vlastníckeho práva do pozemkovej knihy. Skutočnosť, že by predmetom\nkúpy z 22.08.1956 boli aj predmetné pozemky, dostatočne pravdepodobne nevyplynula ani z potvrdenia\nporučiteľky C. T. o prevzatí zaplatenej kúpnej ceny zo 17.10.1956. V jeho obsahu sa opätovne uvádzala\nlen „parcela“ v jednotnom čísle, a nie „parcely“ v množnom čísle. Skutková okolnosť, že kupujúci I. I.\n(st.) vo výsledku zaplatil predávajúcej vyššiu kúpnu cenu, ako bola dohodnutá v texte kúpnej zmluvy z\n22.08.1956, čiže 7 654 Kčs namiesto dohodnutých 2 400 Kčs, nepreukazovala, že určite a nevyhnutne\nmuselo byť predmetom prevodu viac pozemkov ako len jeden pozemok parcely č. XXXX/X (t. j. všetky\npredmetné pozemky zapísané v pozemkovoknižnej vložke č. 1705 pre k. ú. J. v prospech poručiteľky).\nV pozemkovoknižnej vložke č. 1705 pre k. ú. J. (Š.) bol zápis (spolu)vlastníckeho práva v prospech\nI. I. (st.) uvedený pod B6 vykonaný len na základe kúpnej zmluvy z 22.08.1956 a výmeru Okresného\nnárodného výboru z\n03.09.1956 zn. Pôd 8/5346/1956. Skutočnosť, že v pozemkovej knihe\nje zapísané (spolu)vlastnícke právo právneho predchodcu žalovaných k predmetným pozemkom, bez\nďalšieho nepreukazuje skutočný vlastnícky vzťah k predmetným pozemkom, pretože aj v tom čase sa\nuplatňovala zásada, že zápisy práv k nehnuteľnostiam v pozemkovej knihe sú hodnoverné, len ak sa\nnepreukáže opak [porov. § 78 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych\na iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálneho zákona)]. Nakoľko žalobkyňa 3/, žalovaný 1/ a svedok\nW.. I. T., neboli účastníkmi predmetnej kúpy a nemali žiadnu priamu ani bezprostrednú vedomosť o\nskutočnostiach a okolnostiach s ňou spojených s prihliadnutím k tomu, že aj podľa v tom čase platnej a\núčinnej právnej úpravy sa pre zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam vyžadovala obligatórna\npísomná forma (porov. § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka), mal súd za to, že ich\nvýsluch by nebol spôsobilý spochybniť záver, že predmetom kúpy z 22.8.1956 neboli aj iné pozemky ako\npozemok parcely č. XXXX/X v k. ú. J. (t. j. aj predmetné pozemky). V konaní nebolo preukázané riadne\nnadobudnutie (spolu)vlastníckeho práva k predmetným pozemkom právnym predchodcom žalovaných\nI. I. (st.) na základe kúpnej zmluvy z 22.08.1956, ktorá ako jediný súkromnoprávny scudzovací titul\nbola podkladom pre zápis tohto práva do pozemkovej knihy. Nebolo preukázané, na základe akého\nkonkrétneho (reálneho či domnelého) právneho titulu sa právny predchodca žalovaných vôbec uchopil\ndržby predmetných pozemkov, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že táto jeho držba bola oprávnená a že\n\nso zreteľom na všetky okolnosti prípadu bol dobromyseľný v tom, že predmetné pozemky mu skutočne\npatria a že nekoná bezprávne, keď si tieto predmetné pozemky prisvojuje (k tomu porov. V 5/1989).\nZároveň vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by žalovaní 1/ až 3/ po smrti svojho právneho\npredchodcu I. I. (st.), t. j. po 04.07.2000, skutočne a riadne držali predmetné pozemky a nakladali s\nnimi ako vlastnými vecami. Predmetné pozemky sú v užívaní G. K. J. (predtým v užívaní I. J.), ktoré ich\nsčasti aj aktívne obrába, a vypláca za ne nájomné, pričom žalovaným bolo vyplatené nájomné len za\nobdobie od roku 2019 do 2021. Z uvedeného súd vyvodil, že žalovaní sa skutočne a riadne chopili držby\npredmetných pozemkov až na prelome rokov 2018 a 2019, kedy mali predmetné pozemky dedičsky\nvysporiadané a (spolu)vlastnícke právo k nim zapísané v katastri nehnuteľností na základe uznesenia\no dedičstve zo 06.11.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť v ten istý deň. Zohľadniac skutočnosť, že\nžaloba bola podaná 28.03.2019 od reálneho uchopenia držby predmetných pozemkov žalovanými\n(ak ju vôbec možno považovať za oprávnenú) ešte neuplynula zákonná desaťročná vydržacia doba.\nK otázke nadobudnutia vlastníckeho práva na základe rozhodnutia o schválení registra obnovenej\nevidencie pozemkov (ROEP) súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 7 Cdo 291/2019, podľa ktorého takéto rozhodnutie nemá konštitutívne (právotvorné) účinky ani\nnezakladá účinky prejudiciality, ktorá by spôsobovala viazanosť súdu takýmto rozhodnutím. Preto pokiaľ\nby sa dobromyseľnosť držby predmetných pozemkov zo strany žalovaných mala zakladať práve na\ntomto rozhodnutí, zdôraznil, že do podania žaloby neuplynula zákonná desaťročná vydržacia doba, a\njednak že samotné strany v konaní (vrátane žalovaného 1/), ako aj svedok vo svojej výpovedi uviedli,\nže sa spolu stretli niekedy v auguste 2015 (žalobkyňa 3/ a svedok uvádzajú rok 2016 až 2017),\nkde žalobcovia odprezentovali žalovanému 1/ pochybnosti o hodnovernosti zápisu vlastníckeho práva\njeho právneho predchodcu k predmetným pozemkom, čo možno považovať za skutočnosť, ktorá pri\nnormálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu rozumne požadovať\nod každého subjektu, mohla dôvodne v ňom vyvolať pochybnosti o tom, že mu predmetné pozemky mu\nprávom patria. Zohľadniac zhorauvedené mal súd za to, že právna predchodkyňa žalobcov - poručiteľka\nC. T.Á. až do dňa svojej smrti 01.07.1998 zostala skutočným vlastníkom predmetných pozemkov, preto\nsúd žalobe žalobcov ako dôvodnej vyhovel. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255\nods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“). Žalobcovia\nmali v konaní plný úspech, preto im proti neúspešným žalovaným vznikol nárok na náhradu trov konania\nv plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania žalobcov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti\nrozsudku samostatným uznesením.\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní dôvodiac naplnením\nodvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Namietali, že súd prvej inštancie\nhoci viazaný žalobným návrhom, rozhodol inak, ako sa žalobcovia domáhali tým, že zmenil čísla listov\nvlastníctva, na ktorých sú sporné podiely zapísané, a ku každej nehnuteľnosti doplnil, že sa nachádza v\nokrese D.. Ďalej namietali, že súd prvej inštancie zmenil predbežné právne posúdenie, ktoré uviedol na\npojednávaní dňa 04.04.2022 a stranám sporu neumožnil naň žiadnym spôsobom reagovať. Súd prvej\ninštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku sám formuloval skutkové tvrdenia, ktoré nepredniesla ani\njedna zo strán sporu, za nesporné označil skutkové tvrdenia, ktoré strany rozporovali a za sporné naopak\ntie, ktoré strany nerozporovali. V nadväznosti na uvedené dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie (bod 10 napadnutého\nrozsudku), že medzi stranami sporu nebolo sporné, že C. T. a I. I., st. uzatvorili dňa 22.08.1956 kúpnu\nzmluvu, ktorej predmetom bol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 nehnuteľnosti - parcela číslo XXXX/X\n- roľa o výmere 567 štvorcových siah za kúpnu cenu 2 400 eur. Medzi stranami sporu bolo sporné to, že\nide o jediný nadobúdací titul. Dňa 22.08.1956 mohlo byť (a s ohľadom na výšku uhradenej kúpnej ceny aj\nbolo) uzatvorených viac kúpnych zmlúv. Zápis do pozemkovoknižnej vložky číslo 1705 bol učinený nielen\nna podklade kúpnej zmluvy zo dňa 22.08.1956, ktorej predmetom bol spoluvlastnícky podiel na parcele\nčíslo XXXX/X, pričom zo zápisu vo vložke nevyplýva, že ide vôbec o žalobcami predloženú zmluvu, ale\naj na podklade výmeru ONV J., ktorý sa nedochoval. V konaní bolo preukázané, že I. I., st. C. T. uhradil\nkúpnu cenu celkom 7 654,- Kčs, pričom žalobcovia síce rozporovali, že by malo ísť o platbu za sporné\nspoluvlastnícke podiely, pretože sa údajne účastníci kúpnej zmluvy mohli dohodnúť na cene vyššej ako\nuviedli do zmluvy, avšak netvrdili, že by malo ísť o platbu za nehnuteľnosti celkom mimo predmetu tohto\nsúdneho konania. Uznesenie Ľudového súdu v Senci z 10.10.1956 a jeho obsah, bolo pre posúdenie\nveci irelevantné, pretože bolo vydané až po vykonaní sporného zápisu do pozemkovoknižnej vložky\nčíslo 1705 a nie je opatrené doložkou právoplatnosti, čím je sama osebe spochybnená jeho platnosť.\nPričom je nemožné, aby v zápise v pozemkovoknižnej vložke číslo 1705 zo dňa 24.09.1956 bol odkaz\nna uznesenie Čd 566/56, pretože uznesenie Čd 566/56 bolo vydané až 10.10.1956 - 16 dní po zápise.\n\nMali za to, že zo zápisu z pozemkovoknižnej vložky bezpochyby vyplýva existencia ďalšieho titulu\nvedúceho k zápisu všetkých spoluvlastníckych podielov v prospech I. I., st.. Nakoľko sa výmer ONV\nJ. nedochoval, nemožne vylúčiť správnosť zápisu v pozemkovoknižnej vložke číslo 1705. K otázke\nvydržania vlastníckeho práva I. I., st. uviedli, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že I. I., st. bol od roku\n1956 evidovaný ako vlastník sporných podielov a v tomto roku vstúpil aj do ich užívania, čo žalobcovia\nnespochybňovali, resp. po prvý raz tvrdili, že nehnuteľnosti neužíval až v záverečnej reči, kedy už\nnebol priestor na popieranie skutkových tvrdení protistrany. Skutkové tvrdenie, že nehnuteľnosti ostali v\ndržbe C. T., nebolo stranami sporu nikdy prednesené. Naopak v konaní bolo tvrdené a nerozporované,\nže C. T. sa po úhrade kúpnej ceny z J. odsťahovala a nikdy sa už nevrátila, t. z. nehnuteľnosti už\nďalej nedržala. Nikdy netvrdili, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli cestou ROEP,\nnaopak namietali, že v rámci ROEP mali žalobcovia možnosť domáhať sa svojich vlastníckych práv, ak\nby ich dokázali preukázať. Súd v rámci skutkových záverov z vykonaných dôkazov opomenul skutkové\nzávery plynúce z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa\n13.03.1969, z ktorej vyplýva, že I. I., st.\nsa správal a konal ako spoluvlastník sporných nehnuteľností a zúčastnil sa odpredaja nehnuteľností\nza súčinnosti so súrodencami C. T., ktorý k nemu ako ku spoluvlastníkovi z pozemkovoknižnej vložky\nčíslo 1705 riadne pristupovali. Z tejto zmluvy teda vyplýva, že I.Á. I., st. sa ako vlastník správal v roku\n1969, že sa tak k nemu správali súrodenci C. T. ako aj to, C. T. nebola ako údajná vlastníčka prizvaná\nk realizácii scudzovanách úkonov, čo potvrdzuje, že nebola vlastníčkou. Súd opomenul aj predloženú\ndohodu uzatvorenú medzi C. T., S. M. S. W. B. (zastúpeným vdovou C. B.) zo dňa\n11.10.1991,\nku ktorej síce žalobcovia neformulovali žiadne skutkové tvrdenia, avšak vyplýva z nej, že jej predmetom\nby mali byť nehnuteľnosti zapísané v pozemkovoknižných vložkách číslo 1705, 1783 a 1766, ktorých\ndedičmi sa mali stať účastníci dohody po smrti svojho otca T. B., ktorý zomrel 21.08.1932 a to na\npodklade dedičského rozhodnutia, ktoré pre odstup času nevedia predložiť. Pozemkovoknižné vložky\n1783 a 1766 vznikli odpísaním parciel z vložky číslo 1705 na podklade kúpnych zmlúv, ktorými C. T.\nspolu so súrodencami odpredali parcely tretím osobám. Súd napokon nevyvodil žiadne závery z listu\nOkresného úradu Senec, katastrálny odbor zo dňa 13.03.2019, z ktorého vyplýva, že katastrálny odbor\nmôže len konštatovať, že zápis Čd 566/1956 do pozemkovej knihy bol vykonaný tak, že kupujúci I. I.\nbol zapísaný pod B6 ako vlastník spoluvlastníckeho podielu 1/3 k všetkým nehnuteľnostiam v to čase\nevidovaným v PKV č. 1705, k. ú. J. a doplnil, že pozemkové knihy sú archívnym dokumentom s trvalou\ndokumentárnou hodnotou, slúžia ako zdroj informácií o vlastníckych a iných právach k nehnuteľnostiam\na o nehnuteľnostiach. Zápisy, opravy, úpravy ani doplnenia sa v pozemkových knihách nevykonávajú.\nPoukázali na to, že dôkazné bremeno stojí na žalobcoch (rozhodnutie NS ČR zo dňa 25.02.2014 sp.\nzn. 22 Cdo 3542/2013, rozhodnutie Krajský súd Trnava zo dňa 19.06.2019, sp. zn. 23Co/189/2018,\nrozhodnutie NS SR zo dňa 24.02.2010, sp. zn. 5 Cdo 71/2008, rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22 Cdo\n1007/2013, 22 Cdo 1400/2004, 28 Cdo 2720/2015). Súd nesprávne právne posúdil aj charakter výmeru\nONV, ktorý je ako titul nadobudnutia označený v pozemkovoknižnej vložke číslo 1705, nakoľko úradné\nschválenie malo formu tzv. privolenia okresného národného výboru a nie formu výmeru.\nV\nprejednávanej veci sa nepodarilo zistiť, čo bolo obsahom výmeru uvedeného ako titulu pri zápise\nvlastníckeho práva v prospech I. I., st., je však vylúčený záver, že výmerom došlo k privoleniu k prevodu\nkúpnej zmluvy zo dňa 22.08.1956, ktorú predložili žalobcovia. Súd nesprávne právne posúdil otázku\nvydržania vlastníckeho práva právnym predchodcom žalovaných s odôvodnením, že nehnuteľnosti\nnemal v držbe a pre chýbajúci titul nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu sporné podiely patria. To,\nže titul chýba, sa však v konaní nepreukázalo. Preukázalo sa len to, že sa nedochovali listiny označené\nv zápise vlastníckeho práva v prospech I. I., st. v pozemkovoknižnej vložke číslo 1705. Súd tak vylúčil\ndobromyseľnosť I. I., st. len z dôvodu nedochovania listín vedúcich k zápisu do pozemkovoknižnej vložky\na to po 63 vedenia vlastníctva sporných podielov v jeho prospech, resp. v prospech žalovaných. Súd tak\nnielen zaťažil žalovaných preukázaním titulu nadobudnutia po 63 rokoch, ale z jeho nedochovania a po\nuplynutí skartačných lehôt aj objektívnej nemožnosti jeho predloženia, vyvodil absenciu dobromyseľnosti\nI. I., st.. Dobromyseľnosť I. I., st. pritom v konaní rozporovaná nebola. Žalovaní tvrdili, že I.Á. I., st.\nvstúpil do užívania sporných podielov v roku 1956. Toto tvrdenie spochybnili žalobcovia až v záverečnej\nreči. Súd prvej inštancie mal otázku užívania a dobromyseľnosti predovšetkým považovať za nesporné.\nI. I.Č., st. vstúpil do držby sporných nehnuteľností a začal sa správať ako ich vlastník od septembra\n1956, lehota 10 rokov uplynula v roku 1966, preto vzhľadom na právnu úpravu k naplneniu všetkých\npodmienok vydržania došlo 01.04.1984. Pokiaľ išlo o údajnú absenciu titulu, je nesporné, že I. I., st. bol\nako vlastník sporných podielov zapísaný v pozemkovoknižnej vložke číslo 1705. Podmienkou vydržania\nnie je existencia nadobúdacieho titulu, pretože samotné vydržanie je nadobúdacím titulom. Pokiaľ ide o\nžalobcov, títo až do roku 2019, hoci podľa svojho tvrdenia mali vedomosť o vade zápisu už od roku 1989,\nt. j. po dobu 30 rokov, nenamietali vlastníctvo žalovaných a stalo sa tak až potom, čo žalovaní sporné\n\npodiely dodatočne prededili. V konaní preukázali, že Ján Jankovič, st. okrem kúpnej ceny v zmysle\nkúpnej zmluvy zo dňa 22.08.1956 uhradil navyše aj cenu za iné pozemky v celkovej hodnote 7 654,- Kčs.\nVlastnícke právo I. I., st. bolo navyše zapísané do pozemkovoknižnej vložky na základe spoplatneného\nprávneho úkonu. V závere napadli aj výrok o náhrade trov konania, majúc za to, že sú dané dôvody\nhodné osobitného zreteľa na aplikáciu\n§ 257 CSP. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej\ninštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná im proti žalobcom nárok na náhradu trov konania.\n4. Žalobcovia v replike k odvolaniu žalovaných uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne\nsprávne. Poukázali na to, že žalovaní počas celého konania nevyprodukovali ani jediný dôkaz na\npreukázanie ich tvrdení a ani v záverečnom návrhu neuvádzali žiadne návrhy na doplnenie dokazovania,\nnenamietali „ koncentráciu konania“, a ani sa jasne nevyjadrili, akým spôsobom hodnotia vykonané\ndokazovanie. Až v podanom odvolaní sa vyjadrujú k priebehu súdneho konania a k vykonanému\ndokazovaniu. Dôvodom ich úspechu bolo, že ich právna predchodkyňa nikdy nepreviedla vlastnícke\nprávo k sporným spoluvlastníckym podielom na právneho predchodcu žalovaných - I. I. st.. Pokiaľ\nžalovaní tvrdili, že ich právna predchodkyňa nikdy nespochybňovala vlastnícke právo I. I. st. k sporným\nnehnuteľnostiam opomenuli výpoveď svedka - Ing. I.na T. na pojednávaní dňa 04.04.2022, ktorý bol v r.\n1993 priamym svedkom rozhovoru, kedy ich právna predchodkyňa - C. T. kontaktovala osobne p. I. I. st. a\noboznámila ho s chybou v zápise vo verejných listinách. Tvrdenie žalovaných, že ich právny predchodca\nsporné nehnuteľnosti užíval od r. 1956 sa nezakladá na pravde. Jedná sa o role, mimo zastavaného\núzemia obce, v extraviláne o výmere cca 40.000 m2. Už ich právna predchodkyňa nedisponovala s\npozemkami v r. 1956, ale užívalo ich JRD. Žalovaný 1/ vo výsluchu uviedol, že tieto nehnuteľnosti\nneboli predmetom Nájomnej zmluvy s G. J. do r. 2019. V konaní predložili stanovisko G. J., že nájomné\nsa vyplácalo žalovaným až od r.2019. Z tejto skutočnosti vyplýva, že I. I. st. tieto nehnuteľnosti nikdy\nneužíval a ani ich nedal do nájmu do družstva ani po r.1991. Pokiaľ by mal vedomosť I. I. st. o vlastníctve\npoľnohospodárskej pôdy, uzavrel by nájomnú zmluvu s I. J. už po r. 1991. V Identifikácii parciel zo\ndňa 06.07.1993 je uvedené, že pozemky sú „združené“. Sporný pozemok parc. č. XXXX/X v kat. úz.\nJ. v zvyšných podieloch určený na stavbu rod. domu si I. I. st. s manželkou odkúpili Kúpnopredajnou\nzmluvou od zostávajúcich podielových spoluvlastníkov súrodencov C. T. - S. M. rod. B. a W. P. B. až\ndňa 05.03.1969. Zrejme len z dôvodu nedostatku fin. prostriedkov v r. 1956 toto odkúpenie pozemku na\nstavbu rod. domu manželia I. neriešili skôr. Žalovaní v základnom dedičskom konaní po I. I. st. zomr.\n04.07.2000 neprededili sporné nehnuteľnosti. Prededili ich až v r. 2018, na ich podnet, keďže upozornili\nna chybu v katastri nehnuteľností a chceli sa s nimi mimosúdne dohodnúť.\nI\nkeď na LV bol evidovaný právny predchodca bez identifikačných údajov - dátumu narodenia, dátumom\númrtia, v dedičskom konaní už v r. 2000 mohli byť nehnuteľnosti obdobne prededené ako v r. 2018, ak\nby identifikovali poručiteľa súdnemu komisárovi v dedičskom konaní patričnými dokladmi. K námietke\nžalovaných, že výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je v súlade so žalobným petitom uviedli,\nže č. LV nie je záväzným údajom, preto hoci sa čísla listov vlastníctva zmenili, parcelné čísla a ich\nvýmery zostali totožné (tie sú záväzné). K naliehavému právnemu záujmu poukázali na rozsudok NS\nSR sp .zn. 4 Cdo/49/2003. Zápis v Pozemkovej knihe v období od 01.01.1951 do 31.03.1964 mal len\n„ deklaratórny význam“. Zmluvy o prevode nehnuteľností uzavreté po 30.08.1951 potrebovali na svoju\nplatnosť privolenie ONV, v obvode ktorého sa nehnuteľnosť nachádzala. Na základe uvedeného žiadali,\naby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne a právne správne potvrdil.\n5. Žalovaní v replike k vyjadreniu žalobcov uviedli, že ich právny predchodca bol zapísaný v\npozemkovoknižnej vložke (pričom zápis nebol povinný a bol spoplatnený) od roku 1956 a nikdy nebol vo\nsvojom vlastníckom práve rušený. Žalovaní sú zapísaní na liste vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam\na ich vlastnícke právo sa prezumuje, pokiaľ sa nepreukáže opak. Neexistencia listiny po tak dlhej dobe v\nžiadnom prípade nepreukazuje, že im vlastnícke právo nesvedčí. K otázke vydržania poukázali na judikát\nR 44/1966 a rozhodnutie NS SR sp. zn.: 6Cdo/362/2014, majúc za to, že judikát vylučuje akékoľvek\núvahy žalobcov o tom, že právny predchodca žalovaných nemohol vstúpiť do užívania sporných\nnehnuteľností z dôvodu, že bola v užívaní JRD. Z vyjadrenia Okresného úradu Senec nevyplýva\nžiadne spochybnenie vlastníckeho práva právneho predchodcu žalovaných, nevyplýva z neho ani to, na\npodklade čoho bol zápis realizovaný, a napokon ani to, že by pri zápise vlastníckeho práva v prospech\nprávneho predchodcu žalovaných došlo ku chybe, ktorú žalobcovia od počiatku tvrdia. Katastrálny odbor\nsíce konštatoval, že ich právny predchodca Ján Jankovič st. bol zapísaný k všetkým podielom v PKV č.\n1705, k. ú. J., avšak nekonkretizoval, na základe čoho a už vôbec sa z uvedeného nedá vyvodiť, že by\nuvedené malo byť chybným zápisom. Vo veci nemožno aplikovať žalobcami citované rozhodnutie NS\n\nSR sp. zn.: 6 M Cdo 17/2010 zo dňa 28.03.2012, nakoľko žalobcom nesvedčí nadobúdací titul, ktorý\nby žalovaní spochybňovali.\n6. Odvolací súd majúc za to, že odvolanie odvolateľov bolo podané v zákonnej lehote, preskúmal vec\nv rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 CSP). Odvolací súd o\nodvolaní odvolateľov rozhodoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1\nCSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,\nnariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie\nžalovaných nie je podané dôvodne.\n7. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§\n380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími\ndôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní;\npri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v\nnapadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod\nniektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával\nkonkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie\nnepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka\naj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,\nnachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje\nprocesné práva aj v odvolacom konaní.\n8. V podanom odvolaní odvolatelia uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), h) a f) CSP.\n9. Vo vzťahu k odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd prvej\ninštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza. Uvedený odvolací\ndôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by\ndošlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa,\nčím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (Civilný\nsporový poriadok) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1\nÚstavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri\njeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej\nrepubliky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou\nzaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“\nbol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická,\nvydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra\nprejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení\na mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,\n5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký\npostup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu\na obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude\nznamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj\nna faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný\npriebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného\nnároku.\n10. Vo vzťahu k námietke odvolateľov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s petitom\nuplatneným žalobcami v konaní, t. z súd prvej inštancie porušil zásadu viazanosti žalobným návrhom,\nnutno uviesť, že táto viazanosť neznamená úplnú a bezpodmienečnú viazanosť formuláciou (doslovným\nznením, slovným vyjadrením) petitu. Zo žaloby a jej petitu musí byť jasné a zrejmé, čoho sa žalobca\ndomáha (a týmto je súd viazaný), nie je nevyhnutne viazaný exaktným spôsobom, akým žalobca petit\nformuloval. Súd preto neprekročí žalobný návrh, ak enunciát rozsudku nebude doslovne zhodný s\nvyjadrením petitu. V súlade s princípom neformálnosti súd posudzuje podanie (a teda aj žalobu vrátane\nžalobného návrhu) podľa obsahu. Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum),\nale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný\n\npetitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými\ntvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh (R\n14/2021).\n11. Vzhliadnuc k tomu, že žalobcovia podaním zo dňa 24.10.2022 doplnili svoje skutkové tvrdenia\na súdu prvej inštancie oznámili, že došlo k zmene v evidencii nehnuteľností (LV) a svoje skutkové\ntvrdenia podporili výpismi z listov vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, so skutočnosťami ktorými\nsúd prvej inštancie oboznámil odvolateľov na pojednávaní dňa 24.10.2022, postup súdu prvej inštancie,\nktorý pri formulácii petitu vychádzal zo skutkových tvrdení žalobcov, zohľadniac vykonateľnosť súdneho\nrozhodnutia, nebol v rozpore s ust. Civilného sporového poriadku.\n12. Ďalej odvolatelia namietali, že súd prvej inštancie ich neupozornil na zmenu predbežného právneho\nposúdenia, ktoré uviedol na pojednávaní dňa 04.04.2022. Predbežnosť právneho posúdenia veci\nspočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu procesu objektívne nemohol vychádzať z výsledkov riadneho\ndokazovania a ku konkrétnemu právnemu záveru dospel síce dôsledným argumentačným postupom,\nale iba v rámci prípravy pojednávania. Objektívne právo je súd vždy spôsobilý interpretovať (iura novit\ncuria), avšak záväzne aplikovať ho môže až na definitívne zistený skutkový stav v procesnom zmysle.\nPredbežné právne posúdenie veci nemusí sudca osobitne odôvodňovať, čím by predstihol náležitosti\nverejného vyhlásenia rozsudku a predovšetkým jeho písomného vyhotovenia. Pričom súd v prípade\npredbežného právneho posúdenia veci nie je takto formulovaným záverom striktne viazaný. Opak by\nnevyhnutne viedol k absurdným dôsledkom a k deformovaniu rozhodovacieho procesu. Z podstaty\nvýkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri svojich právnych\nzáveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva,\nktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Priamo obmedzený teda nemôže byť ani vlastným\npredbežným právnym posúdením veci.\n13. K uvedenému odvolací súd poukazuje na právnu vetu uznesenia ústavného súdu\nsp. zn.\nIV. ÚS 374/2022 uverejneného v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 81/2022 „Zmena\npredbežného právneho posúdenia súdom prvej inštancie od jeho konečného právneho posúdenia\nveci nemá za následok zásah do práva na súdnu ochranu, keďže sporovú stranu nediskvalifikuje z\nmožnosti uplatňovať svoje procesné práva priznané Civilným sporovým poriadkom v ďalšom konaní pred\nodvolacím súdom.“ Ústavný súd v predmetnom uznesení nadviazal na rozhodovaciu prax najvyššieho\nsúdu\n(sp. zn. 3Cdo/102/2008, 5Cdo/46/2011), keď\nprekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu\n(nie súdu prvej inštancie) „nečakane“ založené na\niných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov\nkonania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných „nových“ dôvodoch,\nnež na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej\nsituácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom\nkonaní. Odvolatelia ani v dôsledku uvedenej zmeny právneho posúdenia, ktorá je v konečnom dôsledku\nvýhradne vecou v spore konajúceho súdu (zásada iura novit curia) neboli pozbavení svojich práv. Zmena\nprvotného právneho posúdenia súdom prvej inštancie v rámci príslušného prvoinštančného konania\nodvolateľov totiž nediskvalifikovala z možnosti uplatňovať svoje procesné práva priznané CSP v ďalšom\nkonaní pred odvolacím súdom, ktorú aj využili, keď podali odvolanie.\n14. Vo vzťahu k odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP,\nodvolací súd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie\ntaký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia\n§ 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a\nto každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo\nvyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné\nvytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov\nalebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol\nrozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne\npreto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo\ninak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak\nhodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa\nustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti\nsúdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd\n\ndospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať\ns jeho skutkovými závermi.\n15. V podanom odvolaní odvolatelia uplatnili aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (že\nnapadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Právnym\nposúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu\nprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii\npráva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil\nsprávny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n16. V preskúmavanej veci má odvolací súd za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá\npožiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP, pretože súd prvej\ninštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal\npriebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovanie\nriadne zhodnotil, keď dôsledne uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých\njednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie\nvychádzal zo skutkového stavu preukázaného v konaní, zohľadniac osobitosti prejednávanej veci, najmä\nskutočnosť, že predmetom dokazovania boli okolnosti prevodu nehnuteľnosti v roku 1956. S ohľadom\nna vykonané dokazovanie podrobne, dôkladne, zrozumiteľne odôvodnil (ods. 12,13 a 14 odôvodnenia)\nprečo považoval nárok žalobcov za dôvodný. Rovnako primerane vysvetlil a odôvodnil (ods. 27 až 28\nodôvodnenia) ako dospel k záveru, že právna predchodkyňa žalobcov platne na právneho predchodcu\nžalovaných previedla podiel 1/3 na pozemku parc. č. XXXX/X, v k. ú. J. zapísaný v PK vložke č.\n1705. Vyhodnotiac predložené listinné dôkazy jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach súd dovodil,\nže zápis v PK vložke č. 1705 pre k. ú. J., podľa ktorého právny predchodca žalovaných nadobudol\nspoluvlastnícky podiel aj k parc. č. XXXX/X, parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X, parcele č. XXXX/X a parc.\nč. XXXX/X v podieli 1/3, nezodpovedá obsahu Kúpnej zmluvy zo dňa 22.08.1956 ani výmeru Okresného\nnárodného výboru z 03.09.1956 zn. Pôd 8/5346/1956. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané\ndokazovanie a s poukazom na ust. § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, dovodil,\nže na prevod nehnuteľností sa v danom čase vyžadovala obligatórne písomná zmluva a zdôraznil, že\nzápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy mal len deklaratórny charakter. Dôsledne sa vysporiadal\naj s procesnou obranou žalovaných ohľadne otázky vydržania nehnuteľností ako i s argumentáciou\nžalovaných ohľadne užívania pozemkov G. J.. Z rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,\npodstaty a zmyslu. Odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu dalo odpoveď na skutkovo a právne\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo,\nprečo žalobe žalobcov vyhovel. Odvolací súd sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie\nv merite veci v plnom rozsahu s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP stotožňuje. Keďže\nv takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v\nzáujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam\nodvolateľov.\n17. Pokiaľ odvolatelia opakovane uvádzali, že dňa 22.08.1956 mohlo/malo byť uzavretých viacero\nkúpnych zmlúv, uvedené tvrdenie nebolo v konaní preukázané. Zo zápisu v PK vložke č. 1705 nevyplýva\nexistencia ďalšieho titulu, v PK vložke č. 1705 v časti B Vlastníctvo položka 6 sa uvádza len dátum\n24.09.1956, Čd 566 a tento zápis odkazuje na kúpnopredajnú zmluvu danú v D. dňa 22.08.1956 a výmer\nONV v Senci z 03.09.1956 zn. Pôd 8/5346/1956. Správnosť záverov súdu prvej inštancie podporuje\naj žalobcami v konaní predložená Kúpna zmluva zo dňa 22.08.1956, z ktorej je nepochybným, že\núčastníci zmluvy si splnili svoju ohlasovaciu povinnosť a Kúpnu zmluvu zo dňa 22.08.1956 riadne ohlásili\nONV. Tento záver vyplýva z pečiatky „ONV - finančný referát v D.“ dňa 01.09.1956, Čd 566/56, úkon\nbol spoplatnený „Spopl.A/342“(o čom svedčia pečiatky). Záver súdu prvej inštancie, že predmetom\nvýmeru ONV v Senci z 03.09.1956 zn. Pôd 8/5346/1956 bola výlučne Kúpna zmluva zo dňa 22.08.1956\n(predmetom ktorej bol prevod spoluvlastníckeho podielu 1/3 na parc. č. XXXX/X) podporuje i poznámka\nuvedená v PK vložke „Čd 566/56“, ktorá je zhodná s pečiatkou uvedenou na Kúpnej zmluve zo dňa\n22.08.1956 „Čd 566/56“. I keď sa výmer ONV v Senci z 03.09.1956 zn. Pôd 8/5346/1956 nedochoval\nžalobcovia s ohľadom na dôkaznú núdzu v dostatočnom rozsahu preukázali svoje tvrdenie, že právny\npredchodca žalovaných platne nadobudol len podiel 1/3 na parc. č. XXXX/X zapísanej na PK vložke\nč. 1705.\n\n18. Skutočnosť, že právna predchodkyňa žalobcov sa po úhrade kúpnej ceny odsťahovala z J. sama o\nsebe nenavodzuje záver, že nedržala sporné pozemky. Skutkové tvrdenie žalobcov v konaní pred súdom\nprvej inštancie, že sporné pozemky boli v rozhodnom čase združené v JRD, žalovaní účinne nesporovali.\nDôvod prečo právna predchodkyňa žalobcov odišla z J. a prečo previedla na právneho predchodcu\nžalovaných svoj podiel na parc. č. XXXX/X vyplýva priamo z textu Kúpnej zmluvy zo dňa 22.08.1956 ...\n„predávateľka uvedenú nehnuteľnosť nepotrebuje, nakoľko už má pre seba svoj dom“. Hodno doplniť,\nže právny predchodca žalovaných v Kúpnej zmluve zo dňa 22.08.1956 ako dôvod nadobudnutia podielu\n1/3 práve na parc. č. XXXX/X zapísanej na PK vložke č. 1705 uviedol : „ nakoľko si hodlá pre svoju\nrodinu na tomto pozemku postaviť rodinný dom, nakoľko doposiaľ nemá žiadny dom a ani stavebný\npozemok.“ Právna predchodkyňa žalobcov nebola účastnou kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 13.03.1969,\nktorou W. P. B. S. S. M. previedli na právneho predchodcu žalovaných svoje podiely (1/3 + 1/3) z parc.\nč. XXXX/X, nakoľko predmetom prevodu bol len ich podiely na parc. č. XXXX/X. V konaní predložená\nDohoda uzavretá medzi právnou predchodkyňou žalobcov a S. M. S. W. B. dňa 11.10.1991 ohľadne\nnehnuteľností zapísaných v PK vložkách č. 1705, č. 1783 a č. 1766 nemala vplyv na posúdenie veci\nsamej.\n19. Pokiaľ odvolatelia namietali, že v danom prípade absentuje existencia naliehavého právneho\nzáujmu na požadovanom určení, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16.\ndecembra 2010 sp. zn. 3Cdo/154/2010 (ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 32/2011) a tiež na rozhodnutie z 11. augusta 2011\nsp. zn. 3Cdo/29/2010 z ktorých vyplýva, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha\nurčenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie,\nči poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti\nporučiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. V súlade\ns touto rozhodovacou praxou sú aj novšie rozhodnutia dovolacieho súdu (por. napr. 1Cdo/207/2018,\n6Cdo/90/2019). Vyššie uvedená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vychádza zo všeobecného záveru,\nže dedenie predstavuje všeobecný prechod práv a povinností po zomretej osobe na iný subjekt okrem\nprípadov, o ktorých zákon ustanovuje inak; dedičstvo sa nadobúda okamihom poručiteľovej smrti.\nRozhodujúcou právnou skutočnosťou je teda okamih smrti poručiteľa, a preto tak ako dedičské konanie,\nrovnako aj sporové konanie o určenie, či vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, posudzuje otázku\nexistencie majetku poručiteľa k okamihu jeho smrti. Predmetom dedičského konania je výlučne majetok\npatriaci poručiteľovi ku dňu jeho smrti. Ak teda súd v sporovom konaní rozhodne, že určitá vec patrí do\ndedičstva po poručiteľovi, ipso facto i ipso iure tým rozhodne, že toto určenie vlastníctva sa vzťahuje k\nokamihu smrti poručiteľa a je podkladom pre dedičské konanie.\nZ početnej rozhodovacej\npraxe súdov všetkých inštancií je jednoznačne zrejmé, že vo výroku rozsudku súdy rozhodujú o tom, že\nurčitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, bez výslovného uvedenia, že je to ku dňu smrti poručiteľa\n(bod 28. odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Cdo/116/2022).\n20. K námietke odvolateľov, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku unesenia dôkazného\nbremena sa žiada odvolaciemu uviesť, že nadobudnutie vlastníctva na základe zmluvy je objektívna\nskutočnosť, ktorú možno v prípade, že sa zmluva nezachovala, preukázať aj nepriamymi dôkazmi (NS\nČR sp. zn. 22Cdo/1176/2001). Z ustanovenia § 151 vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno\npopretia skutkových tvrdení protistrany (nem. Bestreitungslast). Na popretie skutkových tvrdení sa kladú\nurčité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v § 151 ods. 2 musí totiž popierajúca strana uviesť\nvlastné tvrdenia. Pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie\nskutkových tvrdení (§ 150 ods. 1). Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí\nbyť substancované (pozri komentár k § 150). Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových\ntvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia\nprotistrany sú nesporné. Popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje\nvšeobecné vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné vyvodiť\niba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým stavom tvrdeným protistranou.\n21. Tak ako v prípade Kúpnej zmluvy zo dňa 22.08.1956 rovnako i v prípade uzavretia ďalších kúpnych\nzmlúv možno vyvodzovať, že nimi disponovali obe strany sporu. Preto za stavu, že žalovaní v konaní\ntvrdili, že existovali aj iné kúpne zmluvy, na základe ktorých ich právny predchodca nadobudol podiely aj\nna ďalších nehnuteľnostiach zapísaných na PK vložke č. 1705, nimi uvádzané skutkové tvrdenia mohli\npreukázať nielen kúpnymi zmluvami ale aj inými nepriamymi dôkazmi. Za takýto nepriami dôkaz bolo\n\nmožno považovať napr. i doklad o úhrade prevodného poplatku (poťažmo analogicky aj doklady o úhrade\nprevodného poplatku za sporné nehnuteľnosti), ktorý mal podľa Kúpnej zmluve zo dňa 22.08.1956\nuhradiť práve právny predchodca žalovaných (kupiteľ) za podiel na parc. č. XXXX/X.\n22. V podanom odvolaní odvolatelia vyjadrili svoj nesúhlas i so závermi súdu prvej inštancie v otázke\nvydržania nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných. Súd prvej inštancie sa uvedenou otázkou\npodrobne zaoberal v bode 15 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom svoje závery založil na\ntom, že : a) absentuje platný právny titul, b) v konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca\nžalovaných vstúpil do držby nehnuteľnosti,\nc) v konaní nebolo preukázané,\nže by žalovaní po smrti svojho právneho predchodcu vstúpili do držby nehnuteľností, d) žalovaní sa\nchopili držby nehnuteľností až na prelome rokov 2018 a 2019 preto im neuplynula vydržacia doba e)\ndobromyseľnosť žalovaných nezakladá ani schválený ROEP z 21.02.2012 a to s ohľadom na to, že\nneuplynula desaťročná vydržacia doba a s ohľadom na výpovede svedkov a f) s ohľadom na to, že\nprávne skutočnosti, ktorí nastali po smrti poručiteľa nemôže mať vplyv na rozhodnutie vo veci.\n23. Zo zhorauvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie svoje závery ohľadne nesplnenia podmienok\nvydržania na strane právneho predchodcu žalovaných (i žalovaných samotných) nezaložil výlučne na\nneexistencii nadobúdacieho titulu. Tvrdenie odvolateľov, že ich právny predchodca vstúpil do držby\npredmetných nehnuteľností v roku 1956 nebolo v konaní preukázané. V konaní pred súdom prvej\ninštancie žalovaní síce uviedli, že predmetné nehnuteľnosti boli v užívaní I. J., neozrejmili však, či\nsporné pozemky boli dané do užívania JRD ich právnym predchodcom, či ich právny predchodca\nuzavrel nájomnú zmluvu s I. J., i napriek tomu, že uvedená skutočnosť bola v konaní spornou, keďže\nžalobcovia spochybňovali, že právny predchodca žalovaných sa v roku 1956 skutočne ujal držby\npredmetných nehnuteľností (vyjadrenie zo dňa 26.10.2020). Tvrdenie odvolateľov, že sa chopili držby\nsporných nehnuteľností a správali sa ako zodpovední vlastníci tým, že uzavreli Nájomnú zmluvu s\nG. J., je potrebné vyhodnocovať v kontexte s tým, že k uzavretiu nájomnej zmluvy došlo až v roku\n2019. Nebolo tak osvedčené, že by právny predchodca žalovaných mohol byť a bol dôvodne (v dobrej\nviere) presvedčený/ bol si vedomý, že mu predmetné nehnuteľnosti patria, nakoľko nebolo v konaní\npreukázané, že by sa právny predchodca žalovaných k predmetným nehnuteľnostiam správal ako ich\nvlastník.\n24. Pomerované touto optikou na veci nemení nič ani poukaz odvolateľov na nález ústavného súdu\nsp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.11.2018, v ktorom sa ústavný súd priklonil k väčšej ústavnej konformite\nskoršieho výkladu podmienok vydržania, ktorého podstata vyplývala z cit. rozhodnutia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 3Cdo/117/1994; podľa vec prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu išlo totiž z pohľadu\nrozhodovacej praxe ústavného súdu o ojedinelé rozhodnutie, na ktoré nenadviazala následná judikatúra\nústavného súdu. Práve naopak, v neskoršom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 136/2019 ústavný súd akceptoval\nustálenú názorovú líniu najvyššieho súdu v prípadoch vydržania nehnuteľnosti na základe neplatného\nprávneho úkonu\n(R 74/2015, R 73/2015). Súčasne hodno pripomenúť, že vo veci, ktorú\nriešil ústavný súd v odvolateľmi označenom náleze, bola jedinou (spornou) okolnosťou nesvedčiacou\nv prospech dobrej viery žalobcu skutočnosť, že právne tituly, z ktorých odvodzoval nadobudnutie\nvlastníctva vydržaním, nespĺňali zákonom požadovanú písomnú formu zmlúv o prevode spornej\nnehnuteľnosti.\n25. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vyvodil svoj záver o nepreukázaní dobromyseľnosti\nprávneho predchodcu žalovaných (a poťažme aj žalovaných) z viacero prítomných okolností, ktoré mali\nv súhrne objektívne negovať ich dobrú vieru. Naviac, ústavný súd v predmetnom náleze konštatoval, že\npri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne\npresvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol; spravidla je preto rozhodujúce, že\ndržiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie.\n26. Oprávnenosť držby právneho predchodcu odvolateľov nepreukazuje ani ich tvrdenie, že právny\npredchodcovia žalobcov resp. žalobcovia nepodali námietky proti ROEP. Schválený ROEP má síce\ncharakter verejnej listiny, avšak vzhľadom na svoje deklaratórne účinky ním nevzniká nový právny\nstav a vlastnícke vzťahy, len sa obnovuje neúplná alebo chýbajúca evidencia nehnuteľností. Pri\nvypracovaní ROEP dochádzalo v dôsledku nedostatočne zistených podkladov k chybám a právny\nstav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP nezodpovedal stavu skutočnému. Keďže\nkatastre nekontrolujú správnosť a úplnosť podkladov pre vyhotovenie ROEP, kvalita vyhotovenej\n\nevidencie nie je spoľahlivá, preto na riešenie týchto pochybení je daná príslušnosť súdov v civilnom\nkonaní. Podľa zákona č. 180/1995 Z. z. sa vlastníctvo nenadobúdalo, ale sa iba zisťovali dostupné\núdaje o právnych vzťahoch k pozemkom a na ich základe sa zostavoval register obnovenej evidencie\npozemkov.\n27. Zhodnotiac zhorauvedené možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo žalovanými\npreukázané vydržanie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalovaných\nresp. žalovanými, nakoľko nemal za preukázanú oprávnenú držbu predmetnej nehnuteľnosti právnym\npredchodcom žalovaných resp. žalovanými, keďže im od počiatku chýbala dobromyseľnosť v držbe.\nPokiaľ už držba právneho predchodcu žalovaných bola od počiatku nedobromyseľná vo vzťahu k\ndržbe sporných nehnuteľností, je bez právnej relevancie, ako dlho ich neoprávnená držba (žalovaných)\ntrvala. Ak je držba veci neoprávnená, ostáva neoprávnenou bez ohľadu na dĺžku jej trvania, pričom s\nneoprávnenou držbou nikdy nemožno spájať účinky vydržania vlastníckeho práva (uznesenie NS SR z\n29.06.2022 sp. zn. 4Cdo/113/2021).\n28. Ďalej odvolatelia uvádzali, že svojim konaním nedali dôvod na začatie konania, preto žiadali, aby súd\nvo veci aplikoval ust. § 257 CSP. Ako prvoradé považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že aplikáciu\nust. § 257 CSP na prejednávanú vec žalovaní navrhli až v podanom odvolaní, s obsahom podaného\nodvolania boli žalobcovia oboznámení, t. z. mali možnosť sa k aplikácie ust. § 257 CSP vyjadriť.\n29. Ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď\nsú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že\nsú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí\nvšak ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť\nmôže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri\nposudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a\niné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na\nsúde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam\nkonkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako\nneprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.\n30. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne\nsplnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné\nosobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva\nna súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo\n67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by\nzakladalo voľnú možnosť aplikácie\n(v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je\nsúd povinný skúmať, či v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,\nna ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu\npreto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady\nrozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým\ndruhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný\ncharakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde\no výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o\nautomatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy\nÚstavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo\nstrany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000).\n31. Ustanovenie § 257 CSP neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania,\nale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo\nohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne\nvynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa\npreto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom\npred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku\na pod.\n32. V prejednávanej veci odvolatelia aplikáciu ust. § 257 CSP odôvodnili len tým, že nedali dôvod na\nzačatie konania, konštatovanie ktoré je v rozpore s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom\n\nspise. Žalobcovia Návrhom na uzavretie mimosúdnej dohody zo dňa 15.02.2019 vyzvali žalovaných na\nuzavretie mimosúdnej dohody a navrhli aj osobné stretnutie za účelom mimosúdnej dohody, v snahe\npredísť súdnemu konaniu. Iné okolnosti odôvodňujúce aplikáciu ust. § 257 CSP na prejednávanú vec\nodvolatelia netvrdili, pričom otázku unesenia dôkazného bremena v spore nemožno považovať za tak\nvýnimočnú okolnosť, ktorá by navodzovala nepriznanie náhrady trov konania žalobcom. Odvolací súd\nmá za to, že nie sú dôvody, ktoré by umožňovali prijať záver o možnosti aplikácie ust. § 257 CSP na\nprejednávanú vec. Naopak má odvolací súd za to, že je potrebné vychádzať zo zásady úspechu v spore.\nÚspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci\nrozhodlo. O plný úspech žalobcu vo veci ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so\nžalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo\nveci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.\nV sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane,\nktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Zohľadniac uvedené\nmá odvolací súd za to, že v prejednávanej veci neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa,\nktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 CSP, preto súd prvej inštancie postupoval pri rozhodovaní o\nnároku na náhradu trov konania správne podľa ust. § 255 ods. 1 CSP.\n33. Vzhliadnuc k uvedenému posúdil odvolací súd odvolaciu argumentáciu odvolateľov ako nespôsobilú\nspochybniť vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie. Ak odvolací súd nad rámec prvoinštančného\nrozhodnutia niečo podporne doplní pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,\nneznamená to, že založil svoje rozhodnutie na iných, nových právnych dôvodoch než súd prvej inštancie\na takýmto nesprávnym postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a znemožneniu\npráva procesnej strany, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia\n(uznesenie NS SR z 28.10.2020, sp. zn. 1Cdo/228/2019). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces\nje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred\nním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou\ntohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej\nrepubliky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby\nsa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.\n34. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. §\n387 ods. 1 CSP ako vecne správne, potvrdil.\n35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §\n255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP a rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešní žalobcovia 1/ až 5/ majú\nproti žalovaným 1/ až 3/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa ust. § 262 ods.\n2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota\nplynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu\nvykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\n\nDovolanie a iné podania dovolateľa\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23C/18/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9d399780-445e-4985-bf99-ba9664cfe226", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:4.US.374.2022.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 374/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 374/2022 z 6. 7. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-07-06", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:4.US.374.2022.1"}, {"guid": "ussr:9e1f2235-9725-4ecf-a120-fbcf45110737", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.136.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 136/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 136/2019 z 10. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.136.2019.1"}, {"guid": "ussr:01400b7d-c73a-4c84-b49c-73ab376801c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 484/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 409, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.484.2015.1"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "28c1fa51-ce21-4a20-b26d-ff8e38f51f6c:f6c290f9-eb3e-4928-bcd2-60bc83efda8b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:5312209457.1", "spisova_znacka": "6Cdo/90/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/90/2019 z 28. 9. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-09-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:5312209457.1"}, {"guid": "cb3fb62b-3268-4728-b4bd-e140c0cf485b:5d08db31-1a39-40b1-ac42-d5126b8375c1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6317204575.1", "spisova_znacka": "7Cdo/291/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/291/2019 z 14. 12. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-12-14", "citacie_n": 30, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6317204575.1"}, {"guid": "1c2c66c9-bb6e-4a81-af07-baecdb6f66c7:9ca4ac33-3088-49b5-b751-39e24ce4393a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:4109200094.1", "spisova_znacka": "1Cdo/228/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/228/2019 z 27. 10. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-10-27", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:4109200094.1"}, {"guid": "0470e44d-fdf6-4664-8f77-b859666471da:0b5bdf2c-4fd9-444f-bfaa-98ec8fac3f8d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6611209767.1", "spisova_znacka": "6Cdo/362/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/362/2014 z 25. 10. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-10-25", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6611209767.1"}, {"guid": "305f1990-92ab-41f9-b79f-16e5c7c44334:c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1", "spisova_znacka": "3MCdo/46/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-01-08", "citacie_n": 639, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1"}, {"guid": "0f4258fc-a6b3-4d69-a023-a2a42a890379:5d53599c-7b8a-4056-899a-4e3e931c4ce5", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2508204713.1", "spisova_znacka": "23Co/189/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/189/2018 z 18. 6. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-06-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2508204713.1"}], "citovane_v": []}