Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15CoCsp/15/2023 z 26. 11. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. novembra 2025, sp. zn. 15CoCsp/15/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1318205650.1
Krajský súd Bratislava | 15CoCsp/15/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:1318205650.1 | 2025-11-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/da1edb2b-2238-494c-9a14-715162f0253c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1318205650.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
15CoCsp/15/2023
1318205650
26. 11. 2025
Mgr. Zita Leimbergerová
ECLI:SK:KSBA:2025:1318205650.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: A.. K. V. S. K.
X. T. C. A. S. Y. Á. , X. G.C. XX.XX.XXXX, R., právne zastúpená: Advokátska kancelária Consiliaris,
s.r.o., IČO: 47 248 301, Bratislava, Ružová dolina č. 8, za ktorú koná JUDr. Branislav Kšiňan, proti
žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Bratislava, Tomášikova č. 48, právne zastúpená:
Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri, s.r.o., IČO: 36 863 017, Košice, Bočná č. 10, za ktorú
konajú Mgr. Marek Dubovský a JUDr. Nicola Hlaváčiková, o neplatnosť zmluvy o splátkovom úvere, o
neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva a o určenie neexistencie záložného práva, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa
15. novembra 2022, č. k. 61 Csp 65/2018-164, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 15. novembra
2022, č. k. 61 Csp 65/2018-164, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 15.11.2022, č. k. 61 Csp 65/2018-164, vo výroku I. žalobu
zamietol a vo výroku II. priznal žalovanej proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Vychádzal zo žaloby doručenej dňa 12.9.2018, ktorou sa žalobkyňa domáhala aby súd prvej inštancie
určil, že:
- zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.7.2006, uzatvorená medzi žalobkyňou ako dlžníkom
a žalovanou ako veriteľom v znení zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31.5.2007 je
neplatná;
- zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 28.7.2006, 31.5.2007 a 24.7.2007, uzatvorená medzi
žalobkyňou ako záložcom a žalovanou ako záložným veriteľom je neplatná;
- záložné právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v obci R., okres R., kat. úz. R., zapísané na LV
č. XXXX, vedenom Okresným úradom R., katastrálny odbor, rodinný dom so súp. č. XXXX, stojaci na
pozemku parcela registra „C“ s parc. č. XXX/X, o výmere 225 m2, druh pozemku: zastavané plochy
a nádvoria, ďalej pozemok parcela registra „C“ s parc. č. XXX/X,
o výmere 73 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra „C“
s parc. č. XXX/X, o výmere
225 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra „C“ s parc. č. XXX, o
výmere 362 m2, druh pozemku: záhrady, pozemok parcela registra „C“ s parc. č. XXX/X, o výmere 67
m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria neexistuje. Žalobu odôvodnila najmä tým, že žalobkyňa
ako dlžník uzatvorila so žalovanou ako veriteľom, Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
28.7.2006, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 388.368,85 € (11.700.000,- Sk) v znení
Zmluvy
o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31.5.2007 (ďalej len ako

„zmluva o úvere“ alebo „úverová zmluva“). Záväzok z predmetnej zmluvy o úvere bol/je zabezpečený
v prospech žalovanej ako záložného veriteľa zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
zo dňa 28.7.2006, 31.5.2007 a 24.7.2007 (zápis v katastri nehnuteľností: Záložné právo v prospech
Slovenskej sporiteľne, a.s., so sídlom Suché mýto 4,816 07 Bratislava, IČO: 00 151 653, na: pozemky
parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX, XXX/X a na rodinný dom súp. č. XXXX na parc. č. XXX/X podľa VXXXXXXX, zo dňa 14.01.2008/, a to nasledujúcimi nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v obci R., okres
R., kat. úz. R., zapísané na LV č. XXXX, vedenom Okresným ú radom R., katastrálny odbor: rodinný
dom so súp. č. XXXX, stojaci na pozemku parcela registra "C" s parc. č. XXX/X o výmere 225 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria, ďalej pozemok parcela registra "C" s parc. č. XXX/X o výmere
73 m2, druh pozemku : zastavané plochy
a nádvoria, pozemok parcela registra "C" s parc.
č. XXX/X o výmere 225 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, pozemok parcela registra "C"
s parc. č. XXX o výmere 362 m2, druh pozemku: záhrady , pozemok parcela registra "C" s parc. č. XXX/
X o výmere 67 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria (ďalej len ako „nehnuteľnosti“ alebo
„záloh“). Žalobkyňa uviedla, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností. Žalovaná oznámila svoj zámer
predaja zálohu na dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o dobrovoľných dražbách“) na základe
uvedenej záložnej zmluvy, avšak tento postup považovala za neoprávnený, nakoľko zmluva o úvere a s
ňou spojená záložná zmluva bola podľa nej neplatná. Zmluva o úvere sa v zmysle zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“) podľa žalobkyne mala považovať za spotrebiteľskú
zmluvu, na ktorú sa viaže záložná zmluva. Nestotožnila sa s tým, že úverová zmluva sa spravovala
ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), keďže
žalobkyňa vystupovala ako fyzická osoba - spotrebiteľ. Úverová zmluva a záložná zmluva sa mala
považovať za spotrebiteľskú zmluvu, a to s ohľadom na § 52 ods. 2, ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Predurčujúcou otázkou malo byť určenie neplatnosti úverovej zmluvy, nakoľko odporuje zákonu a zákon
obchádza tým, že mala byť zriadená podľa zákona o bankách
č. 483/2001
Z.z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), čo sa však nestalo. Súd
pri určení neplatnosti zmluvy ako celku, aj jej jednotlivých klauzúl postupuje ex offo, aj bez návrhu
účastníka konania (správne „strany sporu“ - poznámka odvolacieho súdu), na žalobcovi je iba povinnosť
súdu predložiť zmluvu na posúdenie, potom záložná zmluva nadväzujúca na takúto úverovú zmluvu je
neplatná zo zákona. Záložná zmluva mala byť neplatná už od samého počiatku v zmysle § 37, § 39
Občianskeho zákonníka, z čoho vyplýva nezákonnosť a neplatnosť dražby, nakoľko návrh na dražbu
bol podaný na základe neplatnej záložnej zmluvy. Podľa názoru žalobkyne pri podpise záložnej zmluvy
bolo v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, zaťažené vadou slobody prejavu vôle, nakoľko žalobkyňa
neuzatvorila predmetnú záložnú zmluvu slobodne a vážne, pred podpisom predmetnej záložnej zmluvy
si nemala možnosť obe zmluvy (úverovú zmluvu a záložnú zmluvu) prečítať, preto takéto úkony voči
žalobcovi sú neplatné a to aj pre nerozvážnosť, s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
zo dňa 28.9.20211, sp. zn. 3 Co 3/2011 a zo dňa 21.11.2012, sp. zn. 18 Co 109/2011. Neplatný
je podľa žalobkyne predovšetkým právny úkon, ktorým niekto pri využití stavu núdze, neskúsenosti,
nedostatočnej schopnosti úsudku, alebo podstatnej hospodárskej slabosti iného, nechá pre seba, alebo
pre tretiu osobu za poskytnutie plnenia prisľúbiť alebo poskytnúť majetkové výhody, ktoré sú v nápadnom
nepomere k takémuto plneniu. Celá záložná zmluva, ktorá nadväzovala na neplatnú zmluvu o úvere
bola tak skonštruovaná, že obe napadnuté zmluvy ako celok aj v jednotlivých ustanoveniach, ktoré
tvoria nedeliteľnú súčasť posudzovaných zmlúv a podstatným spôsobom určujú podmienky, ktorými sa
riadia vzťahy účastníkov zmluvy, ktoré sú neplatné, nakoľko zakladajú značnú nerovnováhu v zmluvných
vzťahoch a zmluvy sú koncipované tak, že nezabezpečujú rovnosť a vyváženosť účastníkov zmluvného
vzťahu, nakoľko obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky vymedzené v ustanovení § 53 ods. 1, ods.
4 Občianskeho zákonníka. Následne poukázala na jednotlivé ustanovenia Občianskeho zákonníka a
súdnu prax.
2. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 21
ods. 2 zákona
o dobrovoľných dražbách; § 2 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 4, 10, § 151a,
§ 151md ods. 1 písm. i) Občianskeho zákonníka; § 497 Obchodného zákonníka; § 2 ods. 1 zákona o
bankách § 1 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a
o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 258/2001 Z.z.“); § 11 ods. 4, § 25 ods. 1, 2 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“); § 28 ods. 2 zákona č. 90/2016 Z.z. o

úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov; čl. 8, § 132 ods. 2, § 137 písm. c) a d)
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Konštatoval, že zákon č. 258/2001
Z.z. bol zrušený zákonom č. 129/2010 Z.z. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia
veci súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba je nedôvodná. Zmluvu o úvere a na ňu nadväzujúcu zmluvu
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam posúdil ako spotrebiteľské zmluvy, nakoľko žalobkyňa
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala
ako dodávateľ, ktorý konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Mal za preukázané, že
žalovaná (banka) ako veriteľ, ktorého predmetom činnosti je aj poskytovanie úverov a žalobkyňa ako
spotrebiteľ dňa 28.7.2006 uzatvorili písomnú úverovú zmluvu. Sporným v konaní predovšetkým bolo, či
je v konaní daný naliehavý právny záujem, ktorý by mala žalobkyňa preukázať, či je žaloba prípustná
podľa
§ 137 C.s.p. Sporným bol aj samotný predmet sporu. Keďže išlo o určovaciu žalobu,
súd prvej inštancie sa zaoberal tým, či je vo veci daný naliehavý právny záujem, a či je potrebné, aby
ho žalobkyňa preukazovala (137 písm. c/, d/ C.s.p.). Konštatoval, že napriek predbežnému právnemu
posúdeniu veci podľa § 181 ods. 2 C.s.p. žalobkyňa naliehavý právny záujem
v konaní
nielenže nepreukázala, ale v zásade ani netvrdila. Poukázala len na to, že pokiaľ ide
o
zmluvu o úvere, táto je spotrebiteľskou zmluvou o úvere, a preto naliehavý právny záujem na určení
jej neplatnosti a tiež naň nadväzujúcej záložnej zmluvy nie je potrebné preukazovať, keďže neplatnosť
je oprávnená žalovať v zmysle osobitného predpisu, a to zákona
č.
129/2010 Z.z. (§ 11 ods. 4 citovaného zákona). V tejto súvislosti súd prvej inštancie ale poukázal na
to, že zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 28.7.2006, a teda právny vzťah vzniknutý na základe tejto
zmluvy posudzoval podľa zákona účinného k okamihu vzniku zmluvného vzťahu, s tým, že v rozhodnom
čase uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy bol platný a účinný zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý upravoval
niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a
ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Tento zákon však aj negatívnym výpočtom ustanovil, na ktoré
zmluvy sa zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nevzťahoval, a to okrem iných sa tento
zákon nevzťahoval napríklad na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo
projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich
údržbu alebo na zmluvy o poskytnutí úveru do hodnoty v Sk zodpovedajúcej
200,- € a nad hodnotu
v Sk zodpovedajúcu 20.000,- € s tým, že ak je na rovnaký účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom
úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa
považuje za jediný spotrebiteľský úver. Zmluva
o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie
úveru na bývanie vo výške 11.700.000,- Sk (388.368,85 €) nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na
ktorú by bolo možné aplikovať uvedený zákon, zrušený zákonom č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého sa
od 1.1.2018 môže spotrebiteľ domáhať žalobou podľa § 137 písm. d) C.s.p. určenia neplatnosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu Malacky
sp. zn. 31 C 5/2020,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 90/2021, v zmysle ktorého: „Keďže
je v uzatvorenej zmluve o splátkovom úvere taktiež uvedené, že ide o úver na bývanie, súd uvádza,
že rovnako na predmetnú zmluvu nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch
na bývanie, keďže podľa prechodných ustanovení predmetného zákona (§ 28) sa ustanovenia tohto
zákona nevzťahujú na zmluvy o úvere na bývanie uzatvorené pred 21.03.2016. Z hľadiska právnej istoty
súd uvádza, že právnym posúdením predmetnej v podstate totožnej zmluvy žalovaného ako bankovej
inštitúcie sa už
v minulosti zaoberalo viacero súdov vrátane súdov druhého stupňa a všetky
dospeli k totožnému právnemu posúdeniu a teda, že predmetná zmluva s obdobnými parametrami nie
je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (napríklad Krajský
súd
v Banskej Bystrici č.k. 17 Co 66/2020, IČS: 6316204770, Krajský súd v Nitre rozsudok
6 CoCsp 30/2020 zo dňa 28.04.2021 zo dňa 28.04.2021, IČS: XXXXXXXXXX, Krajský súd v Nitre č.k.
25 Co 53/2020 zo dňa 23.09.2020, IČS: XXXXXXXXXX, Krajský súd v Trnave č.k.
23
CoCsp 2/2020 zo dňa 29.06.2020, IČS: XXXXXXXXXX). Súd sa teda najmä zaoberal otázkou procesnej
prípustnosti podanej žaloby, ktorej predmetom bolo určenie neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy o
zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Zmluvy, iné právne úkony ich existencia, platnosť, či
neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd posúdil podanú žalobu
o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku ako žalobu
na určenie právnej skutočnosti, pričom podmienkou prípustnosti takejto žaloby je, že možnosť takejto
žaloby vyplýva z osobitného predpisu. Nová právna úprava Civilného sporového poriadku teda pripúšťa
žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak to vplýva z právneho predpisu. Keďže
uzatvorená zmluva o splátkovom úvere a ani záložná zmluva nie je spotrebiteľským úverom
v

zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, nie je možné ani aplikovať ustanovenie §
11 ods. 4 zákona o spotrebiteľským úveroch v aktuálnom znení, ktoré síce umožňuje určenie neplatnosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak v danom prípade jednak predmetom sporu nie je spotrebiteľský
úver spadajúci pod predmetný zákon. V danom prípade neexistuje osobitný predpis, ktorý by žalobu
podanú žalobkyňou na určenie právnej skutočnosti pripúšťal. Súd preto musí konštatovať, že podaná
žaloba je procesne neprípustná, čo je dôvod, pre ktorý súd musí žalobu zamietnuť. Rovnako posúdil
prípustnosť žaloby na určenie neplatnosti zmluvy o záložnom práve napríklad Krajský súd v Trenčíne
v rozhodnutí 19Co/1298/2018 zo dňa 25.09.2019, v ktorom uviedol, že žalobu na určenie neplatnosti
záložnej zmluvy je potrebné posudzovať podľa § 137 písm. d) CSP, pričom niet právneho predpisu,
z ktorého by vyplývala možnosť podať žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného
práva a z toho dôvodu musela byť žaloba ako procesne neprípustná zamietnutá. Účastník zmluvného
vzťahu nemá k dispozícii žalobu o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, pričom súd je viazaný obsahom
žalobného petitu (§ 216 CSP). Zabezpečenie úveru zriadením záložného práva k nehnuteľnosti v
prospech banky je prirodzeným nástrojom pre obmedzenie strát vyplývajúcich z platobnej neschopnosti
dlžníka (t.j. klienta banky). Slúži totiž na zabezpečenie úveru tak, že v prípade jeho nesplácania je banka
oprávnená domáhať sa uspokojenia zo založenej nehnuteľnosti tým, že táto nehnuteľnosť bude predaná
a banka si prostriedky do výšky nesplatenej časti úveru ponechá.“ K námietkam žalobkyne týkajúcich
sa platnosti predmetnej zmluvy súd prvej inštancie opätovne poukázal na citovaný rozsudok Okresného
súdu Malacky, v zmysle ktorého: „Pri finančných produktoch ako sú úvery na kúpu nehnuteľností,
alebo úverov vo vyššej peňažnej hodnote je zabezpečenie úveru záložným právom na nehnuteľnosť
prirodzeným nástrojom udržania stability bankového systému. Žalobkyňa mala slobodnú možnosť
výberu subjektu na trhu poskytovateľov úverov, s ktorými bude rokovať a následne uzatvoria úverovú
zmluvu a záložnú zmluvu. V tejto súvislosti súd poukazuje na judikatúru najvyšších súdnych autorít,
podľa ktorej ochranu spotrebiteľa nie je možné poňať ako ochranu jeho nerozvážnosti. Žalobkyňa mala
možnosť si vybrať banku spĺňajúcu jej požiadavky, pričom na slovenskom trhu žalovaný nebol ojedinelým
subjektom
a žalobkyňa nebola nijako ani nútená súhlasiť s podmienkami úverového
vzťahu a záložnej zmluvy. Ako spotrebiteľ si musela byť vedomá, že nie je len subjektom práva ale
aj subjektom povinností vyplývajúcich z úverového vzťahu a rizík z následkov z uzatvorenej záložnej
zmluvy v prípade, že tieto povinnosti poruší. Záujemca o získanie úveru má vždy možnosť preskúmať
relevantný bankový trh a vybrať si správny produkt vyhovujúci jeho podmienkam. Žalobkyňa sama
prejavila záujem o uzatvorenie zmluvy o úvere a aj zmluvy o zriadení záložného práva
a musela
byť oboznámená aj s možnosťou výkonu záložného práva, pričom so všetkými podmienkami súhlasila
svojim podpisom na uvedených zmluvách /viď taktiež rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 6CoCsp
30/2020 zo dňa 28.04.2021/. Navyše v prípade spotrebiteľských zmlúv zákon umožňuje spotrebiteľom
domáhať sa určenia neprijateľnosti (neplatnosti) jednotlivých zmluvných podmienok, ak sa domnievajú,
že spôsobujú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Je taktiež pravdou, že súd je povinný skúmať ex
offo zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, avšak žalobkyňa sa v konaní nedomáhala určenia
neprijateľnosti (neplatnosti) konkrétnych zmluvných podmienok, ale neplatnosti zmluvy ako celku, v
prípade ktorej hmotnoprávne podmienky neustanovujú takúto možnosť. Samotná smernica 93/13/EHS
o neprijateľných zmluvných podmienkach ako aj súdna prax jednoznačne dospela k záveru, že zmyslom
skúmania neprijateľnosti zmluvných podmienok nie prioritne vyslovenie neplatnosti právneho úkonu ako
celku, ale odstránenie dojednaní zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú v zmysle Občianskeho zákonníka
považované za neprijateľné.“ Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 CoCsp
60/2021, podľa ktorého: „Zákon ustanovuje súdom z úradnej povinnosti preskúmavať neprijateľnosť
zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách, avšak toto preskúmanie je vždy viazané na
konkrétny nárok, ktorého sa žalobca domáha, môže sa jednať o nárok na plnenie, na náhradu škody
alebo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V súvislosti s takto uplatnenými nárokmi by súd
preskúmaval ex offo neprijateľné podmienky nachádzajúce v jednotlivých ustanoveniach spotrebiteľskej
zmluvy o úvere. V predmetnom spore sa však žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o
úvere v dôsledku existencie neprijateľných zmluvných podmienok, pričom jej žaloba je v tejto časti s
poukazom na § 137 písm. d) CSP neprípustná, a v spore tak nefiguroval ďalší nárok žalobkyne, v
súvislosti s ktorým by súd ex offo neprijateľné zmluvné podmienky skúmal. V dôsledku tejto skutočnosti
by súd preskúmanie neprijateľných zmluvných podmienok vykonal nad rámec predmetu sporu, ktorý
je spôsobilý určiť výlučne len žalobca podanou žalobou a formulovaním žalobného petitu. Skúmaním
neprijateľných zmluvných podmienok zmluvy o úvere by šlo o konanie súdu nad rámec predmetu sporu,
čo by bolo
v rozpore s procesným predpisom.“ Dôvodil, že žalobkyňa v žalobe síce poukázala
na to, že úverová aj záložná zmluva zakladajú značnú nerovnováhu v zmluvných vzťahoch a obsahujú
neprijateľné zmluvné podmienky, avšak bližšie neuviedla, v čom má spočívať namietané nerovnovážne

postavenie a neprijateľnosť podmienok. Žalobkyňa ani len skutkovým tvrdením nevymedzila konkrétne,
ktoré ustanovenia zmluvy spôsobujú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech žalobkyne, ktorá by navyše podľa zákona mala byť pri spotrebiteľských zmluvách
značná. Žalobkyňa ďalej síce tvrdila, že nemala možnosť prečítať si zmluvy, a to s „predstihom“, avšak
dôvody, ktoré by jej v tom bránili vôbec neuviedla. Poukázala na uspokojenie domnelej pohľadávky bez
predchádzajúceho preskúmania súdom oprávnenosti výšky domnelej pohľadávky, formou dobrovoľnej
dražby a na uplatňovanie plnenia z neplatnej zmluvnej podmienky, avšak žiadnu konkrétnu podmienku,
ktorá by mala byť neplatná, nekonkretizovala. Opakovane v žalobe iba poukázala na neplatnosť
dotknutých zmlúv z dôvodu, že žalobkyňa ich nepodpísala vážne a absenciu predchádzajúcej súdnej
kontroly. V tomto smere opätovne poukázal na citovaný rozsudok Krajského súdu v Trnave, v zmysle
ktorého: „žalobkyňa odôvodnila svoje tvrdenia vo všeobecnej rovine
k údajne neprijateľným
zmluvným podmienkam. Opísanie rozhodujúcich skutočností je prejavom povinnosti tvrdenia, teda
povinnosti substancovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby
z nich mohol súd vyvodiť, o čom má
rozhodovať. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že ani § 295 CSP nevylučuje (nenahrádza) povinnosť
strany a ani spotrebiteľa v spotrebiteľskom spore pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150 ods. 1 CSP), t. j. súd nemôže ani v spotrebiteľskom spore
vykonávať dokazovanie ohľadne tvrdení, ktoré strana v spore nepredniesla. Súd tiež poukazuje na to,
že naliehavý právny záujem je základným predpokladom každej určovacej žaloby. Bez jeho existencie
je vylúčené zaoberanie sa žalobou z hľadiska jej vecnej dôvodnosti. Zmluvy a iné právne úkony, jej
existencia a platnosť, či neplatnosť, sú právnymi skutočnosťami. Žalobný návrh znejúci na určenie
právnej skutočnosti, ktorý nevyplýva z osobitného predpisu, je potrebné považovať za vadný. Procesná
prípustnosť žaloby o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP je daná výlučne vtedy,
ak podanie takejto žaloby predpokladá osobitný predpis. Možnosť domáhať sa určenia neplatnosti o
úvere nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. V danej veci zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou
zmluvou o úvere, a teda platnosť zmluvy o úvere v danom prípade nemožno napadnúť neplatnosťou v
zmysle ustanovenia § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch. Prípadným vyhovením žalobe by
sa nevyriešil stav neistoty právneho postavenia, ohrozenia práva, a neznamenalo by to úplné vyriešenie
obsahu spornosti právneho vzťahu strán sporu. Z tohto dôvodu nie je daný naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti zmluvy
o úvere ani na určení neplatnosti zmluvy o zriadení
záložného práva.“ Súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobkyne na určenie neplatnosti úverovej
zmluvy a záložnej zmluvy poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.3.2020, sp. zn.
4 Cdo 113/2019, dospel k záveru, že na takomto určení nie je daný
naliehavý právny záujem vyžadovaný aktuálne účinným ustanovením § 137 písm. c), d) C.s.p. Verdikt
súdu prvej inštancie v znení, že úverová zmluva je neplatná, by žiadnym spôsobom neslúžil potrebám
praktického života, pretože by na jeho základe nedošlo k definitívnemu vyriešeniu sporných otázok a
ani odstráneniu jestvujúceho stavu neistoty medzi stranami sporu. Rozhodnutie
o
platnosti či neplatnosti úverovej zmluvy by nevytvorilo pevný právny základ pre vzťah strán a bolo by iba
predpokladom ďalšej žaloby na prípadné vydanie bezdôvodného obohatenia jednou zo strán. Následne
opätovne vychádzajúc z citovaného rozsudku Krajského súdu v Trnave zopakoval, že na právny vzťah
strán sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch, preto takáto žaloba nie je prípustná. Pokiaľ mala
žalobkyňa pochybnosti, či dražobník postupuje pri príprave dražby v súlade so zákonom, je oprávnená
podať na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky podnet na vykonanie kontroly v zmysle §
33a a nasl. zákona
o dobrovoľných dražbách. Po úspešnom vykonaní
dražby sa môže domáhať na súde určenia jej neplatnosti za splnenia podmienok v zmysle § 21 ods.
2 zákona o dobrovoľných dražbách,
a teda zákonodarca dostatočným spôsobom
zabezpečil ochranu práv a právom chránených záujmov osôb zúčastnených na dražobnom procese.
Žalobkyňa tiež žiadala určiť neexistenciu záložného práva, k čomu súd prvej inštancie poukázal najmä
na to, že záložné právo už nebolo k dotknutým nehnuteľnostiam ani evidované na liste vlastníctva.
V danom prípade bolo nesporné, že záložné právo zaniklo (§ 151md ods. 1 písm. i/ Občianskeho
zákonníka). Opakovane poukázal na závery Krajského súdu v Trnave, že: „ani výkon záložného práva
nie je prejavom ľubovôle záložného veriteľa, ale len dôsledkov porušenia povinnosti zo strany dlžníka
hradiť pohľadávku riadne a včas. Dobrovoľná dražba potom predstavuje osobitné verejné konanie,
ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva k predmetu dražby. Ide
o spôsob
výkonu záložného práva, ktorý vyžaduje naplnenie všetkých zákonných podmienok obsiahnutých v
zákone o dobrovoľných dražbách. Záložné právo je legitímny právny inštitút, na ktorého realizáciu slúži
inštitút dobrovoľnej dražby, upravený v zákone o dobrovoľných dražbách. Zabezpečenie úveru záložnou
zmluvou je zákonom dovolené a rovnako je dovolené pristúpiť k realizácii záložného práva v prípade,
ak dlžník úveru riadne nespláca. Ani skutočnosť, že predmetom zálohu by bolo obydlie žalobkyne, nie

je dôvodom na vyhovenie žalobe. Výkon záložného práva je iba realizáciou práva záložného veriteľa
vyplývajúceho zo záložnej zmluvy. Je to postup smerujúci k uspokojeniu jeho zabezpečenej pohľadávky.
Žalobkyňa má k dispozícii iný možný právny prostriedok ako žiadaný v žalobe, na prípadnú ochranu
svojich práv. Zákon o dobrovoľných dražbách v ust.. § 21 ods. 2 poskytuje osobe, ktorá tvrdí, že dražbou
bola dotknutá na svojich právach, ak spochybňuje platnosť záložnej zmluvy alebo namieta porušenie
ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby (Rozsudok
Krajského súdu Trnava sp. 11CoCsp/60/2021). Nesporné podľa súdu prvej inštancie bolo, že žalobkyňa
podala žalobu o určenie neplatnosti dražby na súde
a toto konanie prebiehalo na súde prvej
inštancie pod sp. zn. 19 C 67/2017. V konaní podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách malo
potom byť (v prípade, ak to žalobca namieta), prejudiciálne posudzovaná aj otázka neplatnosti záložnej
zmluvy. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú.
3. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 262 ods. l a ods. 2 a § 255 ods.
l a úspešnosťou žalovanej, ktorej preto v súlade so zásadou úspechu priznal proti žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
4. Proti rozsudku vo veci samej podala žalobkyňa v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie z
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ C.s.p.). V úvode odvolania žalobkyňa zopakovala svoju argumentáciu už uvedenú v
žalobe. Následne odvolanie odôvodnila tým, že naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365
ods. 1 písm. h) C.s.p. videla predovšetkým
v nesprávnom právnom vyhodnotení
potreby preukázania naliehavého právneho záujmu žalobkyne. Naďalej zotrvala na názore, že procesné
podmienky k podaniu žaloby boli splnené, nakoľko podľa § 137 C.s.p., žalobou možno požadovať, aby
sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať,
ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného
predpisu. Slovo ,,najmä“ podľa žalobkyne znamená možnosť, aby súdy konali a rozhodovali aj o iných
predmetoch konania ako sú uvedené v ustanovení § 137 písm. a) až d) C.s.p., a teda aj o predmete
konania, ktorým je určenie neplatnosti zmluvy o úvere, určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam a o neexistencii záložného práva k nehnuteľnosti. Výpočet žalôb podľa §
137 C.s.p. je len demonštratívny, nie konečný, pričom poukázala na rozhodnutia súdov Slovenskej
republiky vydané po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku (uznesenie Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 10 Co 201/2016; rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 24 C 74/2016; rozhodnutie
Okresného súdu Martin sp. zn. 5 C 305/2015; rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 14 C
668/2015). Rovnako uvedomujúc si nemožnosť považovať predmetné rozhodnutia súdov za ustálenú
rozhodovaciu prax súdov, poukázala na odlišnosť názorov ohľadom výkladu ustanovenia § 137 Civilného
sporového poriadku od názoru prezentovaného žalovanou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
sa nestotožnila s názorom súdu prvej inštancie uvedeným najmä v bode 48. odôvodnenia rozsudku.
Neprijateľné podmienky v podanej žalobe skonkretizovala a svoje tvrdenia v podanej žalobe neuviedla
len vo všeobecnej rovine, práve naopak, svoje konkrétne tvrdenia podoprela na vec sa vzťahujúcou
judikatúrou preukazujúcou jeho domnienky potvrdzujúce neplatnosť uzatvorených zmlúv. Odvolaciemu
súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že nové znenie rozsudku bude
znieť nasledovne: „Súd určuje, že zmluva
o splátkovom úvere č. 0186950484
zo dňa 28.07.2006 uzatvorená medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je neplatná.
Súd určuje, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 28.07.2006 uzatvorená
medzi žalobcom ako záložcom
a žalovaným ako záložným veriteľom je neplatná.
Súd určuje, že záložné právo
k nehnuteľnostiam nachádzajúcim
sa v katastrálnom území Senec, obec R., okres R., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX vedenom
katastrálnym odborom Okresného úradu Senec: - pozemok parcelné číslo XXX/X- zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 138 m2; - pozemok parcelné číslo XXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
218 m2; - pozemok parcelné číslo XXX - záhrada o výmere 444 m2; - rodinný dom so súpisným číslom
XXXX nachádzajúci sa na pozemku s parcelným číslom XXX/X; neexistuje. Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi trovy konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ V prípade, že odvolací súd po preskúmaní
veci zaujme stanovisko, že nie sú splnené predpoklady na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie tak,
ako je uvedené vyššie, žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalovaný odvolanie nepodal. K odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.
6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobkyni nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.11.2025; o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.
1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).
7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým
žalobu zamietol a priznal žalovanej proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191
C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania
vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p.
odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami,
na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci
a
rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi
tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a
aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol
presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnom
vyhovení žalobe a jej zamietnutí vo zvyšnej časti. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa
odvolací súd stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie
je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím
námietkam žalobkyne.
10. Odvolací súd podotýka, že argumentácia žalobkyne v odvolaní spočívala výlučne
v
zopakovaní svojich tvrdení uvádzanými už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Nakoľko sa
súd prvej inštancie s týmito tvrdeniami náležite a vyčerpávajúco vysporiadal
v odvolaním
napadnutom rozsudku a odvolací súd sa s predmetnými závermi súdu prvej inštancie v celom rozsahu
stotožnil, tak sa odvolací súd týmito tvrdeniami nezaoberal.
11. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že v podanej žalobe skonkretizovala neprijateľné podmienky a
svoje tvrdenia neuviedla len vo všeobecnej rovine, práve naopak, svoje konkrétne tvrdenia podoprela na
vec sa vzťahujúcou judikatúrou preukazujúcou jeho domnienky potvrdzujúce neplatnosť uzatvorených
zmlúv. Odvolací súd sa však stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v žalobe (ani
neskôr pred súdom prvej inštancie) skutočne žiadnym spôsobom nekonkretizovala ňou namietané
neprijateľné podmienky. V žalobe odkázala uvedením spisových značiek a konkrétnym súdom na súdne
rozhodnutia, ktoré majú predstavovať „na vec sa vzťahujúcu judikatúru“, avšak konkrétne neprijateľné
zmluvné podmienky prejednávaných právnych úkonov nijako nešpecifikovala, uviedla ich bez bližšieho
zdôvodnenia a mimo kontextu znenia žaloby, keďže podstatnou bola argumentácia o absolútnej
neplatnosti zmlúv pre porušenie ustanovení § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu túto
odvolaciu námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

12. K odvolacej námietke žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
13. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne
v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].
14. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, preto by jej vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Keďže ale bola žalovaná v odvolacom
konaní nečinná, trovy konania jej nevznikli, a tak jej odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.
16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).

a prostriedky