{"guid": "1f54cf1b-01a4-497e-b487-c8a3aff13939:2c37725a-98b0-4af5-a512-4ead01f91613", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1316217412.2", "spisova_znacka": "8CoPr/13/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/13/2025 z 25. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. novembra 2025, sp. zn. 8CoPr/13/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1316217412.2", "identifikacne_cislo": "1316217412", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Jana Vlčková", "sudca_id": 318, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-vlckova-318", "datum_vydania": "2025-11-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-2", "nazov": "§ 79 ods. 2 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-79.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-79"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-79"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2c37725a-98b0-4af5-a512-4ead01f91613", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1316217412.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1316217412.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1316217412.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8CoPr/13/2025\n1316217412\n25. 11. 2025\nJUDr. Jana Vlčková\nECLI:SK:KSBA:2025:1316217412.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov\nsenátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: K.. O.. O. J., nar. 22.09.1987,\nbytom Bratislava, Ševčenkova 22, zastúpenej SLAVIKATTORNEYS s.r.o., IČO: 50 807 471, so sídlom\nMlynarovičova 13, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151\n866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu funkčného platu, na odvolanie žalovaného proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 03.mája 2024, č.k. B3-15Cpr/15/2016-363, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nŽalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu\n34.666,68 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne 5 % p.a. zo sumy 938,- Eur od\n11.8.2017 do zaplatenia, zo sumy 938,- Eur od 11.9.2017 do zaplatenia, zo sumy 938,- Eur od 11.10.2017\ndo zaplatenia, zo sumy 938,- Eur od 11.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 938,- Eur od 11.12.2017\ndo zaplatenia, zo sumy 938,- Eur od 11.1.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.2.2018\ndo zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.3.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.4.2018 do\nzaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.6.2018 do zaplatenia,\nzo sumy 993,- Eur od 11.7.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.8.2018 do zaplatenia, zo sumy\n993,- Eur od 11.9.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,Eur od 11.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od 11.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 993,- Eur od\n11.1.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur od 11.2.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur\nod 11.3.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur od 11.4.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur\nod 11.5.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur od 11.6.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,Eur od 11.7.2019 do zaplatenia, zo sumy 1.103,50,- Eur od 11.8.2019 do zaplatenia, do 3 dní od\nprávoplatnosti rozsudku. Priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania 100 %. Na zistený skutkový\nstav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 400/2009 Z.z. upravujúce nároky z neplatného skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru (§ 55, § 52 ods. 1 písm. i), § 29 ods. 1, § 83 ods. 1 písm. c), § 84 ods.\n1 písm. a), a subsidiárnu aplikáciu Zákonníka práce na štátnozamestnanecké vzťahy (§ 120), ako aj\npríslušné ustanovenia Zákonníka práce upravujúce nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru\n(§ 79 ods. 1, 2 ) v spojení s Občianskym zákonníkom (§ 559, § 517, § 100, § 101). Konštatoval, že\nje pravdou, že v petite žaloby uviedol zástupca žalobkyne, že \"žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni\nnáhradu funkčného platu za každý mesiac až do času, keď mu umožní pokračovať v práci alebo až\ndo doby, keď súd rozhodne o skončení štátnozamestnaneckého pomeru,\" a to bez toho, aby náhradu\nfunkčného platu konkrétne vyčíslil výškou, za ten ktorý mesiac. Podľa názoru súdu, to ale nemôže\nbyť žalobkyni na ťarchu, je totiž z toho zrejmé, že mala, resp. jej zástupca v úmysle uplatniť náhradu\n\nfunkčného platu a aj za aké obdobie. Funkčný plat, vypočítaný zástupcom žalobkyne, je v zmysle jeho\npísomných podaní a príslušných citovaných ustanovení právnych predpisov, vypočítaný správne. Ďalej\nje zrejmé, že žalobkyňa zďaleka nedosahuje v Návrat-e, o.z., ktorá by bola porovnateľná s príjmom\nu žalovaného. Určite nedosahovala taký príjem ani v Bratislavskom kultúrnom a informačnom centre,\nako zamestnanec, rovnako tak ani v čase, keď pracovala na základe Dohody o vykonaní práce pre\nMestskú časť Bratislava - Karlova Ves a ani dvakrát na základe Dohôd o pracovnej činnosti pre Mestskú\nčasť Bratislava - Karlova Ves. A to aj napriek tomu, že súd si nezisťoval výšku dosahovaného príjmu.\nUrčite by celková výška dosahovaného príjmu v Návrat-e, o.z., spolu s príjmami na základe uvedenej\nDohody o vykonaní práce a uvedených dvoch Dohôd o pracovnej činnosti Dohodami o pracovnej\nčinnosti bola porovnateľná s príjmom u žalovaného, a to aj v prípade ich spočítania. Ďalej je zrejmé, že\nžalobkyňa viac nepracovala v štátnej službe a ani nevykonávala prácu vo verejnom záujme. Zástupca\nžalobkyne navrhol v podaní doručenom súdu dňa 12.08.2020 označenom ako \"Návrh na zmenu žaloby uplatnenie si úrokov z omeškania,\" pričom navrhovaný petit znie tak, že \"žalobkyňa si popri uplatnených\nnárokov uplatňuje aj úrok z omeškania z náhrady funkčného platu počnúc dňom 11.08.2017 až do\nzaplatenia\". Premlčacia lehota plynula od 11.08.2017, takže pokiaľ bol uvedený návrh podaný na súd\ndňa 12.08.2020, bol podaný v premlčacej lehote a teda včas. Priznal v zmysle § 255 ods. 1 Civilného\nsporového poriadku, žalobkyni plnú náhradu trov konania, teda v rozsahu 100%, keďže mala v konaní\nplný úspech.\n2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal\njeho zmeny z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Namietal priznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov s poukazom na\nskutočnosť, že žalobkyňa bola zamestnaná v čase, za ktorý požaduje náhradu mzdy. Mal za to, že\nvýška náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov je dostatočne vysoká a je v súlade so satisfakčnou\nfunkciou, sankčnou funkciou a sociálnou funkciou náhrady mzdy, preto žiadal náhradu mzdy nad 12\nmesiacov žalobkyni nepriznať. Namietal priznanie náhrady mzdy spolu s úrokom z omeškania. Zákonník\npráce neupravuje inštitút úrokov z omeškania, a preto je potrebné skúmať, či je možné použiť úpravu\nzákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Zákonník práce zakotvuje\nvo svojom ustanovení § 1 ods. 4 subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka\nvo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce. Na základe takto zakotvenej subsidiárnej pôsobnosti je ale\nzrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce\núroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho ôsmej časti. Vzhľadom na uvedené žalobkyni\nboli priznané úroky z omeškania v rozpore so zákonom, pretože nemajú oporu v právnom systéme\nSlovenskej republiky a ich priznanie je v rozpore s dobrými mravmi. Priznanie úrokov z omeškania\nsa viaže na právoplatné rozhodnutie súdu. Do právoplatnosti rozhodnutia súdu o priznaní náhrady\nmzdy nie je totiž možné jednoznačne určiť, či súd o priznaní tejto náhrady rozhodne, alebo budú\ndané dôvody na nepriznanie tejto náhrady a teda nie je možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní\nskôr. Účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je v\nsúlade s jeho satisfakčnou, sankčnou a sociálnou funkciou určiť s pomocou v zákone stanovených\nkritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať. Pri formalistickom chápaní náhrady mzdy\na úroku z omeškania ide o dva povahou odlišné nároky, v konečnom dôsledku ide o to, či celková\npriznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady\nmzdy a požiadavky spravodlivosti. Namietal priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy\nžalobkyne, nakoľko žalobkyňa by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohla disponovať ani v\nprípade, ak by jej bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Mzda, priznaná podľa platového\nvýmeru, resp. dohodnutá v pracovnej zmluve, podlieha následnej odvodovej povinnosti (mzda brutto).\nZamestnancovi je do dispozície odovzdaná len mzda \"očistená\" od takýchto povinných platieb, t.j. mzda\nnetto. Žalovaný zastáva názor, že je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, aby v\nprípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada mzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania\nstanovený zo mzdy brutto.\n3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že v konaní vzniesla žiadosť, aby súd\nprvej inštancie na prejednávanú vec aplikoval ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a žalobkyni nepriznal\nnáhradu funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov. K tejto žiadosti však ďalej neuvádza v\npriebehu celého súdneho konania žiadne ďalšie skutkové tvrdenia, ktoré by mali odôvodňovať aplikáciu\nust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a logicky následne danosť týchto skutkových tvrdení ani nepreukazuje.\nZ požiadavky žalovaného započítať iné príjmy žalobkyne dosahované v rozhodnom období nie je možné\n\nusudzovať, že bola naplnená hypotéza ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Opätovne poukázala na ňou\nuž uvádzanú judikatúru, ktorá vytvorila pravidlá pre žalovaným požadovanú aplikáciu ust. § 79 ods. 2\nZákonníka práce. Pre prípadné zníženie resp. nepriznanie náhradu mzdy/platu v zmysle požiadavky\nžalovaného má význam len vyššia dosahovaná mzda žalobkyne u jej ďalšieho zamestnávateľa resp. v\nširšom poňatí výhodnejšie pracovné podmienky. Žalovaný však v tomto smere (okrem návrhu na zistenie\ndosahovaného príjmu žalobkyne) nevzniesol žiadne skutkové tvrdenia o výhodnosti alebo nevýhodnosti\npracovných podmienok a logicky následne tieto ani nepreukazoval. ŽALOVANÝ neuniesol bremeno\ntvrdenia a dôkazné bremeno preukazujúce aplikáciu § 79 ods. 2 Zákonníka práce, t.j. nepriznania\nnáhrady funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov, s čím je spojený procesný následok\nneúspechu v konaní. V konaní naopak preukázala, že ňou dosahovaný príjem v rozhodnom období sa\nnepribližoval príjmu, ktorý by dosahovala, ak by s ňou žalovaný neplatne neskončil štátnozamestnanecký\npomer a teda do týchto pracovnoprávnych vzťahov by žalobkyňa ani nevstupovala (tieto musela uzatvoriť\nz dôvodu zabezpečenia si svojich životných potrieb). Nepriznanie uplatnenej náhrady funkčného platu,\nby naopak viedlo k profitu žalovaného plynúceho z ním realizovaného protiprávneho úkonu, čo je\nkonaním v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný skončil so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer až\ndňa 30.11.2019 a teda sám zadal príčinu, ktorá viedla k celkovej dĺžke obdobia, za ktoré si žalobkyňa\nuplatnila náhradu funkčného platu. Žalovaná svojím podaním zo dňa 6.3.2023 sama vyčíslila nárok\nžalobkyne z dôvodu náhrady funkčného platu za celé požadované obdobie. Žalobkyňa na uvedené\nreagovala procesne tak, že toto tvrdenie žalovaného nerozporovala a v zmysle uvedeného vyčíslenia\naj upravila podaním zo dňa 21. júna 2023 žalobný nárok. Na základe zhodných tvrdení žalobkyne a\nžalovaného je možné usudzovať, že vo vzťahu k výške uplatneného nároku došlo v zmysle ust. § 151\nods. 1 C.s.p. k nesporným tvrdeniam. Žalovaný v podanom odvolaní ani bližšie nerozvádza v čom je\npodľa jeho názoru uplatnenie úrokov z omeškania v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala na to, že\nv zmysle § 141 ods. 7 Zákonníka práce sa náhrada mzdy poskytuje v sume priemerného zárobku\nzamestnanca, pričom ide o mzdu zúčtovanú zamestnancovi podľa Zákonníka práce, v zmysle ktorého\nsa mzdou rozumie brutto mzda. V tomto prípade ide o funkčný plat, ktorý sa taktiež vyjadruje v brutto\nvyčíslení. Žalovaný vznesenú námietku premlčania žiadnym spôsobom nekonkretizoval. Mala za to,\nže právo je uplatnené na súde momentom dôjdenia žaloby resp. návrhu na zmenu žaloby. V danom\nprípade je pre určenie začiatku spočívania premlčacej doby irelevantné procesné rozhodnutie súdu\no návrhu, ktorého vydanie ani žalobca nevie ovplyvniť. V prejednávanej veci žalobkyňa si uplatnila\núrok z omeškania podaním zo dňa 11.8.2020 a uplatňuje ho pre jednotlivé náhrady funkčných platov\npočnúc obdobím august 2017 a teda v rámci všeobecnej premlčacej doby. Na základe vyššie uvedeného\nskutkového stavu a jeho právneho posúdenia navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny\npotvrdiť.\n4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného\nnie je dôvodné.\n5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobkyne, ktorým sa domáhala\nnáhrady funkčného platu z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, z hľadiska všetkých\nrelevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala opodstatnenosť svojej\nžaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho\nposúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich\naj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Vec\nposúdil správne aj po právnej stránke, keď oprel svoje právne závery o relevantné ustanovenia zákona č.\n400/2009 Z.z. v spojení so Zákonníkom práce. Obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý; z hľadiska\nním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spochybniť správnosť záverov\nsúdu prvej inštancie. Odvolací súd sa tak s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade\nžalobkyni vznikol nárok na náhradu funkčného platu v sume 34.666,68 eur spolu s úrokom z omeškania\nplne stotožňuje. Žalovaný v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok\nzmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania\npred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva.\n6. V podanom odvolaní žalovaný argumentuje aplikáciou § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe\nvzhľadom na to, že žalobkyňa bola zamestnaná a poberala iný príjem. V tejto súvislosti považoval\n\nodvolací súd za dôvodnú argumentáciu žalobkyne, že uvedené ustanovenie na daný skutkový stav nie je\nmožné aplikovať, nakoľko žalobkyňa počas doby neplatného skončenia pracovaného pomeru, za ktorý\njej patrí funkčný plat, nevykonávala závislú prácu vo vzťahu k žiadnemu služobnému úradu.\n7. V danej veci žalovaný námietku nepriznania náhrady platu za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle\n§ 79 ods. 2 Zákonníka práce žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil. Odvolací súd v tomto\nsmere vychádzal z ustálenej súdnej praxe (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/157/2010),\nzo záverov ktorej vyplýva, že hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu\nnormatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré\ntreba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne\nvôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného\nskončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v\nrozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho\nsúdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje\nzároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá\nposkytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý\nje povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej\nnepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým\nspôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1\ntohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.\n8. Na uvedené rozhodnutie poukázal aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 331/2019,\nv ktorom preskúmaval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/125/2018, v ktorom dovolací\nsúd zvýraznil sociálnu funkciu náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov. Na základe tohto rozhodnutia\nústavného súdu bolo preskúmavané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zrušené. Ústavný SR vyslovil\nzáver, že za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok\nna náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie\nalebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je\nhranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo\nskončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z\nkonkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1\npísm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ\nneumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,\naby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré\nmu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne\nznemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.\n9. Na túto rozhodovaciu činnosť nadviazal Najvyšší súd SR aj vo svojich rozhodnutiach sp. zn.\n7Cdo/52/2020, 4Cdo/15/2021, 1Cdo/167/2022, 9CdoPr/6/2024.\n10. Rovnako v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2023 sp. zn.\n7Cdo/359/2021 uverejneného Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R č. 17/2025, dovolací\nsúd vyslovil, že ustanovenie § 79 ods. 2 zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť\nzamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec\nnepriznať len výnimočne, a to najmä v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného\nskončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 zákonníka práce, by bol v rozpore\ns dobrými mravmi v zmysle čl. 2 zákonníka práce.\n11. V nadväznosti na uvedené žalovaný počas konania neuviedol žiadne také skutočnosti, pre ktoré\nby opodstatňovali nepriznať žalobkyni náhradu funkčného platu nad 12 mesiacov pre rozpor výkonu\ntohto jej práva s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že funkčný plat za obdobie od 25.07.2019\ndo 31.07.2019 mala žalobkyňa doplatený vo výplate za mesiac august 2019, uvedené tvrdenie nebolo\nničím v konaní dôkazne podložené. Súd prvej inštancie, rovnako ako i žalobkyňa, vychádzali z vyčíslenia\nfunkčného platu žalovaným v sume 34.666,68 eur, takže nie je napokon ani zrejmé, ako mala uvedená\nskutočnosť mať vplyv na výšku priznanej istiny.\n\n12. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného\npomeru (§ 119 ods. l veta prvá, § 256 ods. l zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce) dochádza u\njednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až\nprávoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (Uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR sp.zn. 6 Cdo 246/2010\n13. V prípade omeškania s platením platu má aj štátny zamestnanec, rovnako ako zamestnanec podľa\n§ 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, právo požadovať od\nslužobného úradu popri plate aj úrok z omeškania (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 31. mája 2012 sp.zn. 2 Cdo 76/2011 uverejnené pod R 57/2014 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí\nsúdov SR).\n14. Zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný\nplatiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka\na § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho\nzákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať\ntak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých\nmesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného\ntermínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká\nzamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú\nna prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na\nprosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške (Uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017).\n15. Námietka žalovaného týkajúca sa priznania úrokov z omeškania bola prvoinštančným súdom\nposudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými vo vyššie uvedených rozhodnutiach najvyšších súdnych\nautorít. Podľa odvolacieho súdu nie je žiadny významný dôvod, pre ktorý by sa mal v danej veci\nodchýliť od zásad prezentovaných konštantnou judikatúrou. Žalovaný neuviedol ani žiadne relevantné\nskutočnosti, pre ktoré by malo byť v danom prípade priznanie úrokov z omeškania v rozpore s dobrými\nmravmi.\n16. Nenáležitá je námietka žalovaného týkajúca sa priznania úrokov z omeškania z hrubej mzdy s\npoukazom na zákonnú povinnosť vychádzať pri priznávaní funkčného platu z jeho výšky, čo znamená v\nhrubom. Zohľadnenie splnenia daňových a odvodových povinností vzťahujúcich sa k priznanej náhrade\nfunkčného platu brutto je na žalovanom zamestnávateľovi, a preto žalovaný nedôvodne namieta v\npodanom odvolaní priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy. Žalovaný, ktorý je ako\nzamestnávateľ povinný žalobcovi príjem z náhrady mzdy vyplatiť, vykoná zároveň zákonom stanovene\nzrážky, za výšku správnosti ktorých aj zodpovedá.\n17. Nenáležitá je žalovaným vznesená námietka premlčania úrokov z omeškania, ktoré si žalobkyňa\nuplatňovala od 11.08.2017, teda 3 roky spätne od návrhu na zmenu žaloby (čl. 280) písomným podaním\ndoručeným prvoinštančnému súdu elektronicky dňa 11.08.2020.\n18. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd neakceptoval argumenty na ktoré\npoukazoval žalovaný vo svojom odvolaní, a pokiaľ súd prvej inštancie žalobe vyhovel, rozhodol vecne\nsprávne, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.\n19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej\ninštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).\n20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\n\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je\npodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427\nods. 1, 2 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Cpr/15/2016", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e9e41b6c-72d5-4055-b125-881ca8781529", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 331/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2"}, {"guid": "ussr:42871f18-a9ec-44f1-99da-308fac715495", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1"}, {"guid": "ef09c0a4-2197-4f7f-abc1-3f2bb900df45:67c99b12-fbb0-4b7c-ada1-1c878c5c7abc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1208204860.19", "spisova_znacka": "7Cdo/359/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/359/2021 z 31. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-31", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1208204860.19"}, {"guid": "8c6e0846-7332-428d-a953-a12f34e7da7d:2c3f6afa-3957-4c72-8db0-ca1a20422616", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1414204408.1", "spisova_znacka": "1Cdo/167/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/167/2022 z 25. 10. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-10-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1414204408.1"}, {"guid": "08bfb6c8-ce4f-406a-9e0c-8a8eac240189:e3de2167-f4ce-40b1-83c7-9eef8d113832", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2", "spisova_znacka": "7Cdo/52/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/52/2020 z 23. 2. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-02-23", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:8714208158.2"}, {"guid": "53228435-8208-43fd-a68a-214c5f164516:266ce60d-0703-4ca9-b13f-bc10d39c0153", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1", "spisova_znacka": "4Cdo/125/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2018 z 25. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-25", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1"}], "citovane_v": []}