Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/33/2025 z 28. 5. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 2Co/33/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2
Krajský súd Bratislava | 2Co/33/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2 | 2025-05-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: § 388 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a5628c5d-2f7f-4d6d-ab41-2f1e568739ea
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
2Co/33/2025
1315222305
28. 05. 2025
JUDr. Nadežda Wallnerová
ECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a
členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej vo veci v spore žalobkyne: J. M.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: X. XXXX/XX, U., zastúpená: Advokátskou kanceláriou JUHANIAKOVÁ
A PARTNERI s.r.o., so sídlom: Gessayova 18, Bratislava, IČO: 54 075 963, proti žalovaným: v 1.
rade: Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom:, Búdková 3555/36,
Bratislava, IČO: 17 335 345 a Okresný úrad Bratislava, so sídlom: Tomášikova 46, Bratislava, v 2. rade:
K. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: R. Y. S. XXXX/XX, U., v 3. rade: D. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom: D. XXXX/XX, U., v 4. rade: N. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: J. XXXX/XX, S., v 5. rade: R.
A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: D. O. XX, F., Č. N., v 6. rade: J. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom:
R. XXXXX/XXX, U., v 7. rade: A. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: W. XXXX/X, U., v 8. rade: J. A.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: N. XXXX/XXX, U., v 9. rade: J. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: Š.
Y. XXX/XX, W. W., v 10. rade: Z.. H. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: T. X. XXX, v 11. rade: J. A., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom: Y. XXXX/X, U. a v 12. rade: S. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: X.. H.
N. XXXX/X, U., o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za
ktorú koná Okresný úrad Bratislava, žalovaných v 3. a 8. rade voči rozsudku Mestského súdu Bratislava
IV zo dňa 29. júna 2023, č.k. B3-45C/663/2015-625, v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. januára
2025, č.k. B3-45C/663/2015-741 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. júna 2023, č.k. B3-45C/663/2015-625
vo výroku I. m e n í vo vzťahu žalovanej v1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad
Bratislava tak, že konanie vo vzťahu k žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný
úrad Bratislava, z a s t a v u j e. V zostávajúcom rozsahu ostáva výrok I. rozsudku nezmenený.
II. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. júna 2023, č. k.
B3-45C/663/2015-625 vo výroku III. vo vzťahu k žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná
Okresný úrad Bratislava m e n í tak, že žalobkyňa má v zastavenej časti konania týkajúcej sa žalovanej
v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava n á r o k na náhradu trov konania
v pomere 100 %.
III. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. júna 2023, č.k.
B3-45C/663/2015-625 vo výroku III. vo vzťahu k žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná
Slovenský pozemkový fond a vo vzťahu k žalovaným v 2. rade, v 3. rade a v 8. rade p o t v r d z u j e.
IV. Žalobkyni sa voči žalovanej v 3. rade a žalovanému v 8. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v pomere 100 %.

V. Vo vzťahu ku odvolaciemu konaniu o odvolaní žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná
Okresný úrad Bratislava, žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 29. júna 2023, č.k. B3-45C/663/2015-625 rozhodol vo
výroku I. tak, že určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 73 m2, pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavaná
plocha a nádvorie vo výmere 19 m2 a pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavaná plocha a
nádvorie vo výmere 52 m2, všetko nachádzajúcich sa v katastrálnom území T., obec U.-T., okres U.
Z., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom U., katastrálnym odborom. Vo
výroku II. konanie proti žalovaným 4/ až 7/ a 9/ až 12/ zastavil. Vo výroku III. rozhodol, že žalobkyňa má
proti žalovaným 1/, 2/, 3/ a 8/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vo výroku IV. rozhodol,
že žalobkyni náhradu trov konania proti žalovaným 4/ až 7/ nepriznáva a vo výroku V. rozhodol, že
žalovaným 9/ až 12/ náhradu trov konania proti žalobkyni nepriznáva.
2. Súd prvej inštancie konal na podklade žaloby, ktorou sa žalobkyňa po pripustení jej zmeny uznesením
býv. Okresného súdu Bratislava III z 10. apríla 2019 č.k. 45C/663/2015-203, domáhala, aby súd
určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, a to (i) pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 73 m2, (ii) pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavaná
plocha a nádvorie vo výmere 19 m2 a (iii) pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavaná
plocha a nádvorie vo výmere 52 m2, všetko nachádzajúcich sa v katastrálnom území T., obec U.T., okres U. Z., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom U., katastrálnym
odborom (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“ alebo aj „predmetné pozemky“). Žalobkyňa uviedla, že
k predmetným nehnuteľnostiam existuje v katastri nehnuteľnosti duplicitný zápis vlastníckeho práva,
ktorý svedčí v prospech žalobkyne ako výlučnej vlastníčky a popri nej aj v prospech žalovaných, ktorí
sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci pozemku parcely registra „E“ č. XXXX - záhrada vo výmere
1012 m2, zapísaného na LV č. XXXX pre k. ú. T., ktorého časť sa s predmetnými nehnuteľnosťami
(zaregistrovanými ako pozemky parcely registra „C“) prekrýva. Žalobkyňa z tejto skutočnosti, ako aj z
toho, že príslušný katastrálny orgán spochybnil jej vlastnícke právo vyznačením poznámky o duplicite
vlastníctva na predmetnom LV č. XXX pre k. ú. T., zároveň vyvodzuje svoj naliehavý právny záujem
na podanej určovacej žalobe. Pred podaním tejto žaloby sa pokúsila mimosúdne dohodnúť o urovnaní
sporných práv a povinností, avšak jej návrh dohody o uznaní jej výlučného vlastníckeho práva k
predmetným nehnuteľnostiam akceptovali len žalovaní 4/, 5/, 6/ a 7/. Vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, ktoré ako novoutvorené stavebné pozemky vznikli prečíslovaním pozemku pôvodne
evidovaného ako parcela č. XXXX/XX, nadobudli právni predchodcovia (rodičia) žalobkyne Š.W. a F.
N. ako kupujúci na základe kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 uzavretej s predávajúcim Jednotným
roľníckym družstvom III. typu v Bratislave-Dvorníku (Vajnoroch); ďalej len „JRD Vajnory“). Uzavretiu tejto
zmluvy predchádzalo podanie žiadosti otca žalobkyne Š. N. Ústrednému národnému výboru v Bratislave,
odboru výstavby a vodného hospodárstva, o určenie stavebného pozemku na stavbu rodinného domu,
ktorý mu listom zo 7. októbra 1959 určil a zároveň navrhol na odpredaj predmetné nehnuteľnosti a
požiadal ho, aby sa ohľadom uzavretia kúpnej zmluvy a dojednania ďalších podmienok obrátil na JRD
Vajnory. Po uzavretí tejto kúpnej (kúpnopredajnej) zmluvy manželia N. ako kupujúci požiadali listom
z 29. decembra 1959 Obvodný národný výbor Bratislava-Nové Mesto, poľnohospodársky odbor, o
privolenie prevodu v súlade so zákonom č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch
poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Privolenie im následne bolo udelené rozhodnutím z 23. februára
1960 sp.zn. R..-XX/XXXX, pretože úradným šetrením bolo zistené, že tento právny úkon sa neprieči
ustanoveniam uvedeného zákona ani k nemu vydaným smerniciam. Medzitým otec žalobkyne Š. N.
listom z 25. januára 1960 požiadal Obvodný národný výbor Bratislava-Nové Mesto o vydanie stavebného
povolenia na rodinný dom. Jeho žiadosti mu bolo vyhovené rozhodnutím z 27. februára 1960 sp.zn. T..
XXX-XXX/XXXX-Z..J.. o prípustnosti novostavby rodinného domu na predmetných nehnuteľnostiach.
Manželia N. si rodinný dom na predmetných pozemkoch skutočne postavili a žalobkyňa ako ich dcéra v
ňom doposiaľ býva. 1.3. Po smrti otca žalobkyne Š. N. predmetné nehnuteľnosti zdedila jeho manželka
a matka žalobkyne F. N. na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava-mesto zo 4. februára
1977 č.k. D 82/70-20. Žalobkyňa sa následne stala ich vlastníčkou na základe darovacej zmluvy
uzavretej s jej matkou F. N. 11. apríla 1988, ktorá bola vyhotovená vo forme notárskej zápisnice pod
sp.zn. N 33/88, Nz 33/88. Žalobkyni bolo oznámenie Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej

republiky Bratislavu o zistení duplicitného vlastníctva doručené 20. októbra 2006, pričom v tom čase
tento katastrálny orgán zároveň vyznačil na predmetných listoch vlastníctva obmedzujúcu poznámku
o spochybnení hodnovernosti zapísaných údajov v katastri nehnuteľností. 1.4. K právnej stránke veci
uviedla, že podľa zákona č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách vlastníctvo k pozemkom
združených v družstvách zostávalo zachované. To teda znamená, že vlastnícke právo k združeným
pozemkom neprechádzalo na družstvo. Družstvo tieto pozemky nemohlo ani scudziť alebo zaťažiť, ale
náležalo mu len právo ich družstevného užívania. Z oznámenia katastrálneho orgánu z 20. októbra 2006
doručeného žalobkyni vyplýva, že katastrálny orgán vyznačil poznámku na predmetnom liste vlastníctva
len z dôvodu, že neeviduje žiadnu listinu preukazujúcu prechod alebo prevod vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom na JRD Vajnory. Keďže ale družstvám svedčilo k združeným pozemkom len
právo ich užívania a nenadobúdali k nim vlastnícke právo, nemôže potom katastrálny orgán evidovať
žiadnu listinu preukazujúcu prechod alebo prevod vlastníckeho právo v prospech JRD Vajnory, lebo
by to bolo v rozpore s vtedajšou platnou právnou úpravou. Vyznačenie poznámky na predmetnom
liste vlastníctva z uvádzaného dôvodu bolo preto nedôvodné. Podľa názoru žalobkyne bola kúpna
(kúpnopredajná) zmluva z 9. novembra 1959 uzatvorená platne a účinne, pretože v súlade s vtedajšou
právnou úpravou spĺňala obligatórnu písomnú formu, bola čo do svojho obsahu dostatočne určitá a
zrozumiteľná, k tomuto prevodu bolo udelené i zákonom vyžadované privolenie príslušného orgánu
miestnej štátnej správy, ktorý nezistil žiadnu zákonnú prekážku brániacu tomuto prevodu, a následne
bola riadne zaregistrovaná štátnym notárstvom a zapísaná v evidencii nehnuteľností. Jednotné roľnícke
družstvo pri jej uzatváraní nekonalo ako vlastník predmetných pozemkov, ale „v zastúpení majiteľov
nehnuteľností“, čiže - podľa názoru žalobkyne - ako zástupca členov družstva, ktorí sa museli
podriadiť rozhodnutiam väčšiny prijatých na členských schôdzach. V čase uzavretia tejto zmluvy bola
zrušená konštitutívna funkcia zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do pozemkovej knihy (tzv.
intabulačná zásada, podľa ktorej vecné práva k nehnuteľnostiam vznikali, menili sa alebo zanikali až
zápisom do pozemkovej knihy - pozn. súdu) a vlastníctvo k veciam sa prevádzalo a nadobúdalo už
samotnou zmluvou. Pokiaľ by aj z nejakého dôvodu bola uvedená kúpna (kúpnopredajná) zmluva
neplatná, žalobkyňa potom vlastnícke právo nadobudla k predmetným nehnuteľnostiam z titulu ich
vydržania k 1. januáru 1993, pretože ona ani jej rodičia nemali po dobu takmer 50 rokov až do 20. októbra
2006, kedy bolo žalobkyni doručené oznámenie katastrálneho orgánu o duplicitnom vlastníctve, žiadnu
vedomosť o tom, že by predmetné pozemky určené na stavbu rodinného domu, za ktoré riadne zaplatili
dohodnutú kúpnu cenu, nenadobudli platne do svojho vlastníctva a užívali neoprávnene.
3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaná 1/ prostredníctvom svojho zástupcu Slovenského
pozemkového fondu ako správcu majetku štátu vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu k pozemku
parcely registra „E“ č. XXXX zapísanom na LV č. XXXX pre k. ú. T. vo veľkosti 15/96 k celku
namietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pretože Slovenský pozemkový fond nespravuje pozemky
druhu záhrady ani zastavané plochy a nádvoria, ale len pozemky tvoriace poľnohospodársky pôdny
fond, čo ale nie je prípad prejednávanej veci. Spoluvlastnícky podiel k označenému pozemku vo
veľkosti 15/96, ktorý sa sčasti prekrýva s predmetnými pozemkami zapísanými vo výlučnom vlastníctve
žalobkyne, nadobudla ako odúmrť na základe osvedčenia o dedičstve z 15. novembra 2005 sp.zn.
31D/2631/2004, Dnot 265/2004. Vo svojom záverečnom vyjadrení sa stotožnila s argumentáciou
žalobkyne a popritom dodala, že navrátenie vlastníckeho práva žalovaných mohlo byť uspokojené
výlučne na základe reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku alebo zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom,
podľa ktorých mali možnosť uplatniť si svoj reštitučný nárok v ustanovených prekluzívnych lehotách
do 31. decembra 1992 resp. do 31. decembra 2004. Základnú podmienku uplatnenia reštitučného
nároku spočívajúcu v odňatí vlastníckeho práva k poľnohospodárskej pôde v rozhodujúcom období
považovala za splnenú vzhľadom na skutočnosť, že s predmetnými pozemkami bolo pravdepodobne
neoprávneným spôsobom v rozhodujúcom období nakladané. Podľa jej názoru vlastnícke právo
žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam bolo nadobudnuté v dobrej viere, pričom jeho výkon nebol
žiadnym spôsobom desaťročia rušený. Vlastnícke právo v prospech žalovaných bolo zapísané až na
základe rozhodnutia vydaného v roku 2013 v konaní o obnove evidencie pozemkov (ROEP). Duplicita
vlastníckeho práva vznikla až zápisom rozhodnutia ROEP do katastra nehnuteľností, a to bez skúmania
vlastníckeho stavu v katastri nehnuteľností už zapísaného na LV č. XXX pre k. ú. T.. Z tohto dôvodu
si vlastnícke právo žalobkyne zaslúži väčšiu právnu ochranu ako vlastnícke právo žalovaných, ktorí sú
z pohľadu súdnej ochrany a príslušnej judikatúry považovaní za tzv. nedbalých vlastníkov, ktorí svoje
vlastnícke právo roky nevykonávali s dôrazom na to, že sa oňho neuchádzali ani po skončení tzv.
obdobia neslobody prostredníctvom legitímneho nástroja v zmysle reštitučných predpisov. Žalovaná 1/

prostredníctvom svojho zástupcu Okresného úradu Bratislava ako správcu majetku štátu vo vzťahu k
spoluvlastníckemu podielu k pozemku parcely registra „E“ č. XXXX zapísanom na LV č. XXXX pre k.
ú. T. vo veľkosti 18/384 k celku, ktorý sa prekrýva s predmetnými nehnuteľnosťami žalobkyne, uviedla,
že tento spoluvlastnícky podiel nadobudla ako odúmrť po nebohom Š. A. (narodenom 27. decembra
1904 a zomrelom 7. mája 1952) na základe osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Bratislava III
vydaného notárkou JUDr. Idou Plichtovou z 23. januára 2007 sp.zn. 31D/3188/2005, Dnot 110/05.
Správca majetku štátu dôvody vzniku konkurenčného vlastníctva nemá možnosť ani právny dôvod
skúmať. Žalovaná 1/ napokon dohodou o urovnaní z 26. júna 2019 v znení jej dodatku z 21. augusta
2019 vzťahujúcou sa k tomuto spoluvlastníckemu podielu uznala výlučné vlastnícke právo žalobkyne k
predmetným nehnuteľnostiam a súhlasila so zápisom žalobkyne ako ich výlučnej vlastníčky do katastra
nehnuteľností.
4. Súd prvej inštancie poukázal i na vyjadrenie žalovaných 2/, 3/ a 8/, ktorí uviedli, že návrh dohody
žalobkyne, v zmysle ktorej by sa mali dobrovoľne a bez náhrady vzdať svojich spoluvlastníckych podielov
k časti pozemku parcely registra „E“ č. 3613 zapísanom na LV č. XXXX pre k. ú. T., v ktorej sa prekrýva
s predmetnými pozemkami žalobkyne, je pre nich neprijateľný, a to aj vzhľadom k tomu, že jednak
vzniknutú situáciu sami nespôsobili, a jednak sa naďalej považujú za skutočných (spolu)vlastníkov tohto
pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. JRD Vajnory malo predmetné pozemky len v užívaní a
nikdy nebolo ich vlastníkom, preto nebolo oprávnené uzatvoriť predmetnú kúpnu zmluvu ani zastupovať
vlastníkov združených pozemkov bez ich vedomia. Takéto právo nepatrilo ani členskej schôdzi JRD,
a teda členská schôdza nemala právo prehlasovať svojich jednotlivých členov-družstevníkov a tým im
odobrať vlastnícke právo k združeným pozemkom a previesť ho na družstvo alebo na iného občana
(fyzickú osobu), a to navyše bez akejkoľvek finančnej či fyzickej (naturálnej) náhrady. Z toho je zrejmé,
že právni predchodcovia (rodičia) žalobkyne predmetné pozemky do svojho vlastníctva nadobudnúť
nemohli. Pozícia žalovaných v tomto spore o určenie vlastníckeho práva je v podstate rovnaká ako
pozícia žalobkyne a v prípade, že by došlo k uplatneniu inštitútu vydržania, stali by sa bez vlastného
zavinenia poškodenou stranou. Oni sami taktiež boli v dobrej viere, že predmetný pozemok zapísaný
ako pozemok parcely registra „E“ č. XXXX na LV č. XXXX pre k. ú. T. im skutočne patrí, pretože ich právni
predchodcovia ho nikdy nescudzili a JRD Vajnory ho malo len v užívaní. Keďže označený pozemok
bol nepretržite v ich vlastníctve, resp. vo vlastníctve ich právnych predchodcov, neprichádzalo tak do
úvahy uplatnenie reštitučného nároku, pretože z logiky veci im nemohlo byť navrátené vlastníctvo,
ktoré nikdy nestratili. Napokon dodali, že nie je pravdou, že by sa aj oni sami nesnažili riešiť vzniknutú
situáciu a podotkli, že p. T. A. ako jeden zo spoluvlastníkov a jeho manželka ako zástupkyňa ostatných
spoluvlastníkov oslovila už začiatkom 90. rokov žalobkyňu aj ďalších vlastníkov, s ktorých pozemkami sa
prekrýva ich pozemok parcely registra „E“ č. XXXX zapísaný na LV č. XXXX pre k. ú. T., s požiadavkou
o uznanie ich vlastníckych práv a o odkúpenie predmetných pozemkov, čo žalobkyňa jednoznačne
odmietla; za dôkaz tohto úsilia predložili súdu dohodu o usporiadaní duplicitného vlastníctva k inej časti
pozemku parcely č. XXXX uzavretú 22. marca 2007 medzi T. A. a manželmi H. a K. U., ktorí si predmetný
podiel odkúpili do bezpodielového spoluvlastníctva. Žalovaný 5/ vo svojom vyjadrení k žalobe uznal
uplatnený procesný nárok žalobkyne v celom rozsahu. Žalovaní 4/, 6/, 7/, 9/ až 12/ sa k žalobe nevyjadrili.
5. Žalobkyňa podaním doručeným súdu 12. júna 2019 vzala žalobu v časti smerujúcej proti žalovaným
6/ a 7/ späť z dôvodu, že s ňou žalovaná 6/ uzavrela dohodu o urovnaní z 11. mája 2015 v znení jej
dodatku a žalovaný 7/ dohodu o urovnaní z 11. mája 2015 v znení jej dodatku z 29. marca 2019, ktorými
uznali jej výlučné vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a súhlasili so zápisom žalobkyne ako
ich výlučnej vlastníčky do katastra nehnuteľností. Na základe týchto dohôd príslušný katastrálny orgán
rozhodol o oprave údajov katastra nehnuteľností a zrušení zápisu poznámky vyznačenej pri žalovaných
6/ a 7/. Z totožného dôvodu žalobkyňa podaním doručeným súdu 4. októbra 2019 vzala svoju žalobu
späť tiež v časti smerujúcej proti žalovanému 4/, ktorý s ňou uzavrel obsahovo obdobnú dohodu o
urovnaní z 11. mája 2015 v znení jej dodatku z 28. marca 2019. Z totožného dôvodu žalobkyňa podaním
doručeným súdu 25. februára 2020 vzala svoju žalobu späť aj v časti smerujúcej proti žalovanému
5/, ktorý s ňou takisto uzavrel obsahovo obdobnú dohodu o urovnaní z 11. mája 2015 v znení jej
dodatku z 1. apríla 2019. Žalobkyňa podaním doručeným súdu 25. februára 2020 vzala svoju žalobu
späť i v časti smerujúcej proti žalovaným 9/ až 12/ z dôvodu, že podľa výsledku dedičského konania o
novoobjavenom dedičstve po T. A., narodenom 8. apríla 1910 a zomrelom 16. júla 1919 (v spore pôvodne
označenom ako žalovaný 3/, proti ktorému bolo konanie pre nedostatok právnej subjektivity zastavené
uznesením Okresného súdu Bratislava III z 24. mája 2018 č.k. 45C/663/2015-150 - pozn. súdu) v zmysle
osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Bratislava III vydaného notárom JUDr. Martinom Vlhom, PhD.,

zo 7. septembra 2018 sp.zn. 30D/212/2015, Dnot 27/2015, sa ako ustupujúci dedičia spoluvlastníkmi
pozemku parcely registra „E“ č. XXXX zapísaného na LV č. XXXX pre k. ú. T. nestali.
6. So zreteľom na dispozitívny úkon žalobkyne, ktorým svoju žalobu vzala proti žalovaným 4/ až 7/ a 9/
až 12/ späť a na absenciu nesúhlasu týchto žalovaných so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov súd
prvej inštancie konanie voči týmto žalovaným zastavil.
7. Súd prvej inštancie pre úplnosť dodal, že žalobkyňa podaním doručeným súdu 25. februára 2020
vzala žalobu späť aj v časti smerujúcej proti žalovanej 1/ čo do spoluvlastníckeho podielu k pozemku
parcely registra „E“ č. XXXX zapísanom na LV č. XXXX pre k. ú. T. vo veľkosti 18/384 k celku, vo
vzťahu ku ktorému ju ako správca majetku štátu zastupoval Okresný úrad Bratislava, pretože s ňou
uzavrel dohodu o urovnaní z 26. júna 2019 v znení jej dodatku z 21. augusta 2019 a uznal výlučné
vlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie ale uvedené podanie
žalobkyne napriek jeho označeniu ako čiastočné späťvzatie žaloby o určenie vlastníckeho práva vo
vzťahu k Slovenskej republike, zast. Okresným úradom Bratislava podľa svojho obsahu nevyhodnotil ako
späťvzatie žaloby, a to ani ako čiastočné späťvzatie žaloby. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná 1/,
aj keď v spore za ňu konajú dvaja rôzni zákonní zástupcovia - správcovia majetku štátu zapísaní na LV č.
XXXX pre k. ú. T., a to Slovenský pozemkový fond vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu k označenému
pozemku vo veľkosti 15/96 k celku a Okresný úrad Bratislava vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu vo
veľkosti 18/384 k celku, stále je len jedným subjektom práva - právnickou osobou s „jedinou“ právnou
subjektivitou, a preto nemôže v spore na jednej a tej istej sporovej strane (v danom prípade na strane
žalovaných) vystupovať ako procesné spoločenstvo. Predmetom tohto konania je určenie výlučného
vlastníckeho práva žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam, ktorý pri určovacích žalobách (na rozdiel
od žalôb na plnenie) z povahy veci nie je deliteľný čo do svojej samotnej podstaty, ale len vo vzťahu
k jednotlivým subjektom konania vystupujúcim na strane žalovaných. Pokiaľ sa žalovaná 1/ dohodla
so žalobkyňou na urovnaní sporného vlastníckeho práva avšak len čo do spoluvlastníckeho podielu vo
veľkosti 18/384 k celku, hoci je popri tom ešte zapísaná aj ako spoluvlastník podielu vo veľkosti 15/96
k celku, nedošlo medzi nimi k mimosúdnemu urovnaniu (usporiadaniu) sporných práv vyplývajúcich z
duplicitného vlastníctva v úplnom rozsahu, ale len čiastkovo, čo teda znamená, že predmet sporu vo
vzťahu k žalovanej 1/ neodpadol. Z obsahu uvedeného podania žalobkyne je teda implicitne zrejmé,
že žalobkyňa naďalej trvá na podanej určovacej žalobe aj vo vzťahu k žalovanej 1/, s ktorou sa jej
nepodarilo úplne urovnať sporné vlastnícke práva - čo aj výslovne potvrdila na pojednávaní konanom 29.
júna 2023, a preto nebol podľa súdu prvej inštancie dôvod na zastavenie konania aj v časti smerujúcej
proti žalovanej 1/.
8. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov a z nich zisteného skutkového stavu dospel k
nasledovným záverom. Súd prvej inštancie vyhodnotil za nenáležitú námietku žalovanej 1/ o nedostatku
svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore z dôvodu, že Slovenský pozemkový fond je správcom len
tých pozemkov vo vlastníctve štátu, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond, a nie aj pozemkov
druhu zastavané plochy a nádvoria alebo záhrady, ktoré sú v danom prípade predmetom požadovaného
určenia. V prejednávanej veci je však za sporovú stranu v procesnoprávnom postavení žalovaného
správne označená Slovenská republika, ktorá je podľa LV č. XXXX pre k. ú. T. jedným zo spoluvlastníkov
pozemku parcely registra „E“ č. XXXX, vo vzťahu ku ktorému je zaznamenané duplicitné vlastníctvo,
a preto jej svedčí pasívna vecná legitimácia v spore. Avšak Slovenský pozemkový fond (vystupujúci
ako zástupca žalovanej 1/ zo zákona) nie je stranou v konaní, a preto skúmanie a vyhodnocovanie
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní naňho ako „len“ na zástupcu jedného zo žalovaných
nedopadá. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli užívané
JRD Vajnory, nebola medzi sporovými stranami v konaní sporná. Rozhodnutie vo veci samej však
záviselo od skutkového zistenia, či JRD Vajnory malo predmetné pozemky len v družstevnom užívaní
a ich skutočným vlastníkom bol niekto iný (t.j. právni predchodcovia žalovaných), alebo či malo tieto
predmetné pozemky zároveň aj vo svojom vlastníctve. Skutočnosť, že JRD Vajnory predmetné pozemky
užívalo, ešte sama osebe neznamená, že ich zároveň nemohlo aj vlastniť (t.j. že ich užívalo nie ako
združené pozemky svojich členov-družstevníkov, ale ako svoje vlastné pozemky), a ani nepreukazuje,
že ich skutočne nevlastnilo. Pokiaľ by však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že JRD Vajnory
malo predmetné pozemky len v družstevnom užívaní a vlastnícky mu nepatrili, nemohlo by potom v
hmotnoprávnej pozícii predávajúceho platne a účinne previesť vlastnícke právo k nim na inú osobu
(právnych predchodcov žalobkyne), a to s poukazom na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre
potest, quam ipse habet, teda že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám. Napokon takýto

prevod by bol aj výslovne v rozpore s vtedajšou právnou úpravou, v zmysle ktorej právo družstevného
užívania oprávňuje družstvo užívať pozemok v rovnakom rozsahu, v akom by náležalo vlastníkovi;
družstvo nemôže však pozemok zaťažiť ani scudziť (porov. § 24 ods. 3 prvá veta zákona č. 49/1959 Zb. o
jednotných roľníckych družstvách). Takýto právny úkon, ktorý by sa priečil zákonu, by bol považovaný za
neplatný. Na preukázanie vlastníckych pomerov k predmetným pozemkom aktuálnym v čase uzavretia
kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 boli súdu predložené listiny, a to samotná kúpnopredajná zmluva z
9. novembra 1959, neúplný výpis z pozemkovoknižnej vložky č. XXX pre k. ú. T. (založený v spise na
č. l. 605 až 608) a list (oznámenie) Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu
z 20. októbra 2006 o spochybnení hodnovernosti údajov katastra nehnuteľností z dôvodu duplicity
vlastníctva. Pokiaľ by z kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 aj implicitne vyplývalo, že JRD Vajnory sa
v nej samo označuje za vlastníka predmetných nehnuteľností (hoci osoby konajúce v jeho mene sa
hneď následne označujú ako „zástupcovia majiteľov nehnuteľností“, čo pôsobí dosť nejasne), nemožno
túto skutočnosť z tohto dôkazu považovať za preukázanú, pretože samotná táto listina je predmetom
súdneho prieskumu ohľadom toho, či vyvolala alebo nevyvolala ňou predpokladané účinky v podobe
prevodu vlastníckeho práva z predávajúceho na kupujúcich. Z logiky veci nemôže svoju platnosť,
účinnosť a vyvolanie ňou predpokladaných právnych účinkov preukazovať samou sebou (išlo by o
vadu dokazovania, a to tzv. dokazovanie kruhom), a preto ju súd pri zisťovaní skutočného vlastníka
predmetných nehnuteľností v čase prevodu nepovažoval za relevantnú. Zo strany žalovaných bol v
konaní predložený aj výpis z pozemkovoknižnej vložky č. XXX pre k. ú. T., na ktorom bol pôvodne
evidovaný pozemkovoknižný pozemok parcely č. XXXX, avšak - ako uviedla žalovaná 3/ na pojednávaní
konanom 29. júna 2023 - išlo o výpis neúplný, pretože súdu úmyselne predložila len tú časť, ktorú
sama považovala pre konanie za významnú. Posledný zápis v časti „B“ o vlastníkoch je zaevidovaný
27. novembra 1936 pod poradovým číslom 16 a týka sa len jedného zo spoluvlastníkov zapísaných
20. mája 1920. Obsah následne vykonaných zápisov a ich právna relevancia preto súdu nebola zo
strany žalovaných náležite preukázaná, pričom žalovaní boli tí, ktorí tvrdili, že ich právni predchodcovia
vlastnícke právo k pozemku parcely č. XXXX v k. ú. T. nikdy nestratili. Predložením úplného výpisu
z pozemkovoknižnej vložky č. XXX pre k. ú. T., ktorý evidentne mali k dispozícii, mohli toto svoje
skutkové tvrdenie podoprieť, pretože z tohto dôkazu by bolo možné overiť nasledujúci právny vývoj
vlastníckych vzťahov k tomuto pozemku. Dôkazné bremeno v civilnom spore - ovládanom zásadou
kontradiktórnosti s protichodnými záujmami každej sporovej strany na výsledku sporu - zaťažuje strany
sporu, a nie súd. Súd môže strany vyzvať len na doplnenie skutkových tvrdení, avšak nie na predloženie
dôkazov a tobôž nie dôkazov, ktoré evidentne samy majú k dispozícii a nejde o dôkazy, ktoré by bez
svojej viny nemohli pripojiť. Strany sú totiž procesne zodpovedné za rozsah skutkového stavu, v akom
bude zisťovaný, a tiež za to, akým spôsobom v konaní preukážu svoje skutkové tvrdenia a relevantné
skutočnosti, ktoré sú pre ne priaznivé. Z tohto dôvodu preto ponesú aj nepriaznivé dôsledky stavu non
liquet, t. j. nedostatočne objasneného určitého skutkového stavu alebo určitej relevantnej skutočnosti
(porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 24/2019). Pokiaľ sporové strany svoju
povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť zanedbajú či nesplnia, znamená to, že neuniesli bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno, čo má pre nich za následok procesný neúspech v spore, resp. negatívny
výsledok pri vyhodnotení opodstatnenosti nimi prezentovanej argumentácie. V tejto skutkovej súvislosti
súd prvej inštancie podotkol, že napokon ani predloženie úplného výpisu z pozemkovoknižnej vložky
č. XXX pre k. ú. T. by ešte nemuselo jednoznačne a nepochybne preukazovať skutočný vlastnícky
stav k predmetným pozemkom ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959, pretože od 1.
januára 1951 sa v československom právnom poriadku neuplatňoval intabulačný princíp. Vlastníctvo
k nehnuteľnosti získané na základe zmluvného titulu sa teda nenadobúdalo až momentom zápisu
do pozemkovej knihy, ale už samotným uzavretím scudzovacej (kúpnej) zmluvy (porov. § 111 ods. 1
zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka). V období od 1. januára 1951 až do 31. marca 1964
(kým nebol prijatý nový Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. a nový zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii
nehnuteľností) bol zápis do pozemkovej knihy už len dobrovoľný, čo teda znamená, že zaevidovaný
stav nevyhnutne nemusel odrážať skutočný (faktický, reálny) stav. Preto ani predloženie úplného výpisu
spomenutej pozemkovoknižnej vložky by nemuselo byť pre vec rozhodujúcim, kardinálnym dôkazom,
ale by len indikovalo určitý právny stav a súd by tým nebol zbavený aj tento dôkaz vyhodnocovať vo
vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a so starostlivým prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas
konania najavo. Jediným relevantným, hoci aj nepriamym dôkazom preukazujúcim vlastnícke pomery
aktuálne v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959, ktorý bol súdu predložený, je
list Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu z 20. októbra 2006 o spochybnení
hodnovernosti údajov katastra nehnuteľností z dôvodu duplicity vlastníctva. Správa katastra v tomto
liste uvádza, že vykonaným „šetrením zistila, že LV č. XXX pre k. ú. T. bol založený zápisom Dohody o

zriadení práva osobného užívania pozemku [v kontexte ostatných predložených dôkazov však v konaní
vyplynulo, že medzi zmluvnými stranami nebola uzavretá „dohoda o zriadení práva osobného užívania
pozemku“, ale „kúpnopredajná zmluva“ - pozn. súdu] parc. č. XXXX/XX (prečíslované na parc. č. XXXX,
XXXX) uzatvorenej medzi JRD Vajnory a N. Š. a F., rod. F.. Zápisom listiny bolo na LV č. XXX pre k. ú.
T. zapísané vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX, XXXX v prospech N. Š. a F., rod. F., v celosti
(zapísané položkou výkazu zmien 48/74). (...) Vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX, XXXX, k. ú.
T., nadobudlo JRD Vajnory na základe listín predložených k zápisu výkazu zmien pod položkou výkazu
zmien 62/75, ktorých prílohou bol aj geometrický plán č. XXXX-XXX-XXX-XX, avšak Správa katastra
pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu v zbierke listín neeviduje listiny preukazujúce prechod
alebo prevod vlastníckeho práva k časti pozemkovoknižného pozemku parc. č. XXXX, k. ú. T., na JRD
Vajnory.“ Súd prvej inštancie uviedol, že z tejto listiny teda vyplýva, že príslušný katastrálny orgán vykonal
riadne šetrenie vlastníckych pomerov k predmetným pozemkom následne označeným ako parcely č.
XXXX a XXXX v k. ú. T. a zistil, že „vlastnícke právo k nim nadobudlo JRD Vajnory na základe listín
predložených k zápisu pod položkou výkazu zmien 62/75, ktorých prílohou bol aj geometrický plán
č. XXXX-XXX-XXX-XX. Samotný katastrálny orgán teda potvrdzuje, že jednotné roľnícke družstvo sa
stalo vlastníkom predmetných pozemkov [porov. text listiny „vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX,
XXXX, k. ú. T., nadobudlo JRD Vajnory“] a že bolo ako ich vlastník aj zapísané v príslušnej vložke
pozemkovej knihy, a to na základe listín s geometrickým plánom, ktoré boli predložené k zápisu výkazu
zmien pod položkou 62/75. Príslušný katastrálny orgán v liste z 20. októbra 2006 síce ďalej uvádza,
že „v zbierke listín neeviduje listiny preukazujúce prechod alebo prevod vlastníckeho práva k pozemku
parcely č. XXXX v k. ú. T. na JRD Vajnory“. Samotné nezachovanie listín s časovým odstupom vyše
45 rokov - ktorý podstatne prekračuje vydržacie i skartačné lehoty - avšak bez ďalšieho nepreukazuje,
že k týmto právnym skutočnostiam majúcim za následok prevod alebo prechod vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom na JRD Vajnory nemohlo dôjsť, resp. že je absolútne vylúčené, že sa mohli
vôbec udiať. Pokiaľ samotný katastrálny orgán vo výsledku svojho šetrenia uvádza, že existovali určité
konkrétne listiny, ktoré boli svojou povahou právnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva
k predmetným pozemkom označeným jednotným roľníckym družstvom a toto družstvo bolo na ich
základe ako vlastník týchto pozemkov napokon zapísané v príslušnej pozemkovoknižnej vložke pod
položkou výkazu zmien 62/75, javí sa ako viac pravdepodobnejšia tá alternatíva, že JRD Vajnory
skutočne nadobudlo vlastnícke právo k predmetným pozemkom, než alternatíva, že jeho zápis ako
vlastníka predmetných pozemkov pod položkou výkazu zmien 62/75 bol len výsledkom ľubovôle
vtedajšieho orgánu na úseku pozemkovoknižnej evidencie nehnuteľností bez akýchkoľvek reálnych
podkladov pre tento zápis alebo dôsledkom jeho omylu. Uvedené obdobne platí aj vo vzťahu ku
geometrickému plánu č. XXXX-XXX-XXX-XX, ktorý sa spomína pri položke výkazu zmien 62/75
zapísanej v príslušnej pozemkovoknižnej vložke. To, že sa tento geometrický plán po vyše polstoročí už
nedochoval, bez ďalšieho neznamená, že - ako tvrdili žalovaní na pojednávaní konanom 29. júna 2023
- vôbec neexistoval. Pokiaľ je tento geometrický plán výslovne spomenutý v uvedenom zápise výkazu
zmien, javí sa ako viac pravdepodobnejšia alternatíva, že musel tento geometrický plán skutočne byť
vyhotovený a musel byť predmetom vtedajšieho pozemkovoknižného konania, než alternatíva, že si
jeho existenciu vtedajší orgán evidencie nehnuteľností - laicky povedané - „vymyslel“ a vykonal úradný
zápis bez reálneho podkladu. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade, že je potrebné zistiť určité
skutočnosti vyplývajúce z dôkazov, ktoré sa vzhľadom na skartačné pravidlá a lehoty, ktoré uplynuli, už
nezachovali, nie je možno vylúčiť zistenie existencie takýchto skutočností i nepriamymi dôkazmi, a to
s prihliadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách (porov. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 71/2008). So zreteľom na závery vykonaného šetrenia príslušným
katastrálnym orgánom uvedené v liste z 20. októbra 2006, ako aj na ďalšie správanie sa účastníkov a
konanie vtedajších štátnych orgánov spočívajúce v tom, že príslušný odbor rady Obvodného národného
výboru Bratislava-Nové Mesto rozhodnutím z 25. februára 1960 sp.zn. Pôd.-22/1960 udelil privolenie
k prevodu predmetných pozemkov z titulu kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 po zistení, že sa
neprieči vtedajšej právnej úprave, možno dospieť k záveru, že predávajúci JRD Vajnory skutočne bolo
vlastníkom pozemkov, ktoré boli predmetom prevodu v prospech právnych predchodcov žalobkyne.
Súd prvej inštancie ustálil aj, že ak žalovaní v konaní spochybňovali správnosť zápisu týkajúceho sa
predmetných pozemkov a zaevidovaného v príslušnej pozemkovoknižnej vložke pod položkou výkazu
zmien 62/75, ktorý konštatuje, že JRD Vajnory nadobudlo vlastnícke právo k týmto pozemkom, potom
ich zaťažovalo dôkazné bremeno poskytnúť o tom taký relevantný priamy či nepriamy dôkaz, z ktorého
objektívne možno nadobudnúť presvedčenie o pravdivosti alebo aspoň väčšej miere pravdepodobnosti
tohto ich skutkového tvrdenia. Žalovaným sa však toto dôkazné bremeno nepodarilo v konaní uniesť,
pretože žiadnym relevantným dôkazom správnosť vykonaného zápisu zaevidovaného pod položkou

výkazu zmien 62/75 v príslušnej pozemkovoknižnej vložke nevyvrátili. Skutkové tvrdenie žalovaných,
že ich právni predchodcovia vlastnícke právo k pozemku parcely registra „E“ č. XXXX v k. ú. T. nikdy
nestratili, pretože ho nikdy nepredali ani nedarovali, sa pri jeho vyhodnocovaní v kontexte správy o
vykonanom šetrení Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu z 20. októbra
2006 javí ako nepravdepodobné, a teda nepreukázané, pretože tento katastrálny orgán vo svojej
správe explicitne konštatuje zistenie (záver), že JRD Vajnory vlastnícke právo k predmetným pozemkom
„nadobudlo na základe listín predložených k zápisu pod položkou výkazu zmien 62/75, ktorých prílohou
bol aj geometrický plán č. XXXX-XXX-XXX-XX“. Tento úradný zápis o výkaze zmien v pozemkovej
knihe, ktorého správnosť sa prezumuje, teda priamo vyvracia skutkové tvrdenie žalovaných, že ich
predkovia vlastnícke právo k prevádzaným pozemkom nikdy nestratili. Za postačujúci dôkaz o tom, že
právni predchodcovia žalovaných vlastnícke právo k prevádzaným pozemkom nikdy nestratili, nemôžu
byť považované ani rozhodnutia o dedičstve, na základe ktorých bol v rámci dedičskej postupnosti
potvrdený prechod práv na jednotlivých žalovaných. Odhliadnuc od toho, že ten istý pozemok bol
takisto predmetom dedenia aj po právnom predchodcovi žalobkyne, v konaní o ktorom bol v rámci
dedičskej postupnosti rovnako potvrdený prechod práv avšak na žalobkyňu, je potrebné dodať, že
podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít platí, že rozhodnutie o dedičstve je
len deklaratórne, a preto nemôže založiť vlastnícky vzťah dedičov k veciam, ktorých vlastníkom nebol
v čase smrti ich právny predchodca, teda poručiteľ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. III. ÚS 309/2016). Samotná skutočnosť, že určitá vec bola zaradená do aktív dedičstva
po poručiteľovi a stala sa predmetom dedenia, ešte nemusí vždy znamenať, že táto vec do dedičstva
skutočne patrí a poručiteľ bol v čase svojej smrti jej skutočným vlastníkom. Súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že JRD Vajnory bolo v čase uzavretia kúpnej
zmluvy s právnymi predchodcami žalobkyne Š. a F. N. 9. novembra 1959 skutočným vlastníkom
predmetných pozemkov (t.j. pozemku parcely č. XXXX/XX v k. ú. T., ktorý bol prečíslovaný na parcely
č. XXXX a XXXX a zapísané na LV č. XXX pre k. ú. T.), a teda bolo hmotnoprávne oprávnené i
právne spôsobilé previesť svoje vlastnícke právo k nim na kupujúcich. Súd prvej inštancie uzavrel aj,
že kúpna zmluva z 9. novembra 1959 spĺňala požiadavku obligatórnej písomnej formy, prejavy vôle jej
účastníkov (zmluvných strán) možno považovať za dostatočne určité a zrozumiteľné a boli v nej uvedené
všetky zákonom vyžadované podstatné náležitosti, a to predmet kúpy a kúpna cena (§ 40 ods. 1 a
§ 366 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka). K tomuto prevodu bolo udelené i zákonom
vyžadované privolenie príslušného orgánu miestnej štátnej správy (§ 1 ods. 1 zákona č. 65/1951 Zb. o
prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy), a to rozhodnutím odboru
pôdohospodárstva rady Obvodného národného výborom Bratislava-Nové Mesto z 23. februára 1960
sp.zn. Pôd.-22/1960, ktorý nezistil žiadnu zákonnú prekážku brániacu tomuto prevodu. Zmluva následne
bola riadne zaregistrovaná štátnym notárstvom 3. januára 1974 a zapísaná v evidencii nehnuteľností 16.
mája 1974. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne také formálne ani obsahové nedostatky, ktoré
by spôsobovali neplatnosť uvedenej kúpnej (kúpnopredajnej) zmluvy. Počas konania nevyšlo najavo,
že by túto zmluvu uzatvárali zmluvné strany (subjekty) zjavne nespôsobilé na takýto právny úkon či
konajúce v omyle alebo za takých podmienok (resp. situácie), z ktorých by bolo možné rozpoznať
nezhodu ich skutočnej a vážnej vôle s jej prejavom, alebo že by táto zmluva svojím obsahom odporovala
zákonu či priečila všeobecnému záujmu. Prípadné dojednanie nižšej (resp. neprimerane nízkej) kúpnej
ceny než bola vtedajšia trhová cena prevádzaných nehnuteľností nespôsobuje neplatnosť uzavretej
kúpnej zmluvy. Zároveň uviedol, že zásada preferencie výkladu v prospech platnosti právnych úkonov
potom implikuje, že súd nemá aktívne vyhľadávať dôvody neplatnosti, ktoré nie sú prima facie zjavné,
a tým suplovať procesnú aktivitu tej sporovej strany (v danom prípade žalovaných), ktorej zistenie
neplatnosti je v konaní na prospech. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že
na základe kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 nadobudli právni predchodcovia žalobkyne Š. a F. N.
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré bolo po uskutočnení konania o dedičstve po
poručiteľovi Š.W. N. (v ktorom bolo na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava-mesto zo
4. februára 1977 č.k. D 82/77-20 potvrdené dedičke F. N.) následne prevedené na základe darovacej
zmluvy z 11. apríla 1988 v prospech žalobkyne. Z vykonaného dokazovania teda súd mal preukázané,
že výlučné vlastnícke právo k predmetným pozemkom patrí žalobkyni, a preto súd jej žalobe vyhovel.
9. Súd prvej inštancie na dôvažok uviedol, že aj v prípade, že by kúpna zmluva z 9. novembra 1959
bola z nejakého dôvodu predsa len neplatná - čo ale v konaní preukázané nebolo -, neprivodilo by to
iné rozhodnutie vo veci samej, pretože žalobkyňa by nadobudla výlučné vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam z titulu vydržania.

10. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanými 1/, 2/, 3/ a 8/ súd prvej inštancie rozhodol podľa §
262 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v konaní plný procesný úspech, preto jej proti
týmto neúspešným žalovaným - nezistiac žiadne výnimočné dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania, ktoré napokon ani neboli tvrdené - vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanými 4/ až 7/ súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2
CSP v spojení § 256 ods. 1 CSP. Žalobkyni v tejto časti konania vznikol proti uvedeným žalovaným nárok
na náhradu trov konania, pretože žalovaní 4/, 5/ 6/ a 7/ svojím správaním (t.j. akceptovaním návrhu
žalobkyne na mimosúdne urovnanie sporných práv vyplývajúcich z duplicitného vlastníctva a uzavretím
dohôd o urovnaní v znení neskoršieho dodatku z roku 2019, na základe ktorých síce došlo zrušeniu
zápisu poznámky o duplicitnom vlastníctve vyznačenej pri týchto žalovaných, ale až po podaní žaloby)
procesne zavinili, že žaloba v časti smerujúcej proti nim sa po jej podaní stala bezdôvodnou, v dôsledku
čoho ju žalobkyňa vzala späť a konanie sa muselo zastaviť. Súd ale náhradu trov konania žalobkyni
proti týmto žalovaným nepriznal, pretože sama žalobkyňa už vo svojej žalobe výslovne uviedla, že z
dôvodu ich aktívneho pristúpenia k mimosúdnemu riešeniu veci ešte pred podaním žaloby (t. j. uzavretiu
navrhovaných dohôd o urovnaní, ktoré aj keď sa neskôr ukázalo, mali nedostatky, pre ktoré príslušný
katastrálny orgán odmietol vykonať zápis, a bolo ich potrebné následne odstrániť prostredníctvom
uzavretia dodatkov k týmto dohodám) od nich náhradu trov konania nežiada a svoj nárok na náhradu
trov konania si proti nim neuplatňuje. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanými 9/ až 12/
súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. V tejto časti konania vznikol
žalovaným 9/, 10/, 11/ a 12/ proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože
žalobkyňa procesne zavinila, že konanie sa v tejto časti muselo zastaviť, keďže žalobu v časti smerujúcej
proti nim vzala späť po tom, ako zistila, že im nesvedčí v konaní pasívna vecná legitimácia. Súd teda
nemal preukázanú nijakú skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že žaloba v časti smerujúcej proti
žalovaným 9/ až 12/ bola vzatá späť kvôli správaniu alebo konaniu týchto žalovaných, v dôsledku ktorého
by sa po jej podaní stala bezdôvodnou. Súd však v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle čl.
17 CSP náhradu trov konania týmto žalovaným nepriznal (R 72/2018), pretože z obsahu spisu vyplýva,
že im v tomto konaní žiadne trovy súdneho konania ani právneho zastúpenia nevznikli.
11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a to do výroku III. o trovách konania podali žalovaní v 3. rade
a v 8. rade odvolanie a to podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dovolaní uviedli,
že s prihliadnutím na to, že žalobkyňa sama nevedela určiť okruh žalovaných ako ani rozsah práv
a povinností, ktorý jednotlivým žalovaným s ňou uplatneného nároku vyplýva nie je spravodlivé aby
pri znalosti skutkového stavu veci, ktorá bola nejasná jednak na strane žalobkyne ako aj na strane
žalovaných boli trovy konania priznané výlučne na ťarchu tých žalovaných, voči ktorým sa osvedčil až
na základe vykonaného dokazovania skutkový a právny stav potvrdzujúci nárok žalobkyne vo vzťahu
k žalovaným v 2., 3. a 8. rade s poukazom na dlhoročnú nejasnú situáciu, ktorá sa objasnila až
prebiehajúcim súdnym konaním a to v rámci dokazovania, kde v rámci konania ustálil okruh osôb
na strane žalovaných, ktorí sú legitimovaní na konanie. Táto zjavná neznalosť žalobkyne ku dňu
podania žaloby na 12 žalovaných účastníkov konania nemôže byť napriek 100 % úspechu v konaní voči
žalovaným v 2., 3. a 8. rade na ťarchu žalovaným a to minimálne s poukazom na to, že žalobkyňa si
ku dňu podania žaloby nesplnila svoju zákonnú povinnosť označiť pravdivo všetky okolnosti a skutkový
stav zodpovedajúci reálnemu stavu veci a taktiež si nesplnila svoju povinnosť označiť konkrétnych
žalovaných, voči ktorým si žalovaný nárok dôvodne uplatňuje a taktiež žalobkyňa neoznačila spolu so
žalobou žiadne dôkazy, ktoré by osvedčovali dôvodnosť ňou uplatňovaných nárokov. Je zrejmé, že
žalovaní v 2., 3. a 8. rade boli síce v celom konaní neúspešní avšak s poukazom na dôkazy produkované
počas celého súdneho konania až na základe žalobkyňou navrhnutého a doloženého dôkazu a to až
po siedmich rokoch prebiehajúceho konania pričom je zrejmé, že takmer 7 ročná pasivita žalobkyne
neúmerne navýšila trovy konania priznané žalobkyni a to na úkor žalovaných v 2., 3. a 8. rade. Poukázali
na zásada procesnej zodpovednosti, ktorá je uvedená v § 256 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ktorá
znamená, že strana sporu nesie zodpovednosť za náklady spojené s priebehom súdneho konania, ktoré
vznikli v dôsledku neopodstatneného správania tejto strany. Toto neopodstatnené správanie spočíva v
nedodržaní povinností, ktoré vyplývajú zo zákona alebo sú uložené súdom, ako napríklad nedodržanie
pravidiel týkajúcich sa súdnej koncentrácie. Na uloženie povinnosti nahradiť náklady je potrebné, aby
nedodržanie procesných povinností viedlo k neopodstatneným nákladom, pričom v tomto prípade
viedlo pasívne konanie k neopodstatnenému zvyšovaniu nákladov nakoľko žalobkyňa predložila jediný
relevantný dôkaz (Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu z 20.10.2006), ktorý

preukazoval vlastnícke pomery až po siedmich rokoch prebiehajúceho konania. Uviedli, že uvedené
závery vyplývajúce z ustanovenia § 256 ods.2 potvrdzuje aj Ústavný súd SR v rozhodnutí II. ÚS
221/2015: „Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho
riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. “ S prihliadnutím na
dané rozhodnutie Ústavného súdu majú žalovaní v 2., 3. a 8. rade za to, že uložená povinnosť na náhradu
trov konania na ich ťarchu je v rozpore so zásadou spravodlivého posudzovania veci. Pri náhrade trov
podľa § 256 ods. 2 CSP ide o trovy, ktoré by inak neboli v priebehu konania vznikli a ktoré nesúvisia
s riadnym vedením sporu. Najčastejšie pôjde o situácie, keď niektorá zo strán zmarí pojednávanie,
uvedie nepravdivé tvrdenie, podá nadbytočný návrh na vykonanie dôkazu, o ktorom strana musela
vedieť, že vyvolá nepotrebné trovy, zmarí vykonanie dôkazu, a pod. a výlučne z tohto dôvodu došlo k
neodôvodnenému predĺženiu konania. Takéto neodôvodnené predĺženie konania môže byť spôsobené
aj oneskoreným prednesom alebo oneskoreným navrhnutím dôkazu. Podľa názoru žalovaných v 2., 3.
a 8.rade je potrebné toto neúčelné nehospodárne a neefektívne konanie v súvislosti s dokazovaním
pripísať na ťarchu žalobkyne a nie je teda spravodlivé aby boli žalovaní v 2., 3. a 8. rade, vzhľadom k
procesnej pasivite žalobkyne počas takmer 90 % priebehu konania pred súdom zaviazaní na náhradu
trov konania žalobkyni a to vo výške 100 % aj keď bola žalobkyňa v plnom rozsahu voči žalovaným
v 2., 3. a 8. rade úspešná, avšak väčšinu prebiehajúceho konania procesné pasívna. S poukazom na
uvedené žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie o povinnosti úhrady trov celého konania vo
výške 100 % zo strany žalovaných v 2., 3. a 8. rade zrušil, resp. zmenil tak aby nárok žalobkyne na
náhradu trov konania zo strany žalovaných v 2., 3. a 8. rade zodpovedal reálnej procesnej aktivite
žalobkyne, ktorá bola počas takmer 90 % trvania súdneho konania pasívna vo vzťahu k navrhovaným
dôkazom a sama zavinila neúmernú dĺžku súdneho konania a aj neúmerné navýšenie trov konania. Voči
uvedenému výroku o povinnosti náhrady trov konania je potrebné sa podľa názoru žalovaných v 2., 3.
a 8.rade odvolať okrem iného aj z toho dôvodu, že tento výrok o povinnosti náhrady trov konania je
nevykonateľný a to s poukazom na to, že napadnutý výrok rozhodnutia o náhrade trov konania priznáva
bližšie nešpecifikovanej žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovaným 1, 2, 3, 8 a
takýto výrok je vo svojej podstate nemožné vykonať ani postihnúť prípadným výkonom rozhodnutia.
12. Odvolanie podala aj žalovaná v 1. rade a to Slovenská republika, za ktorú koná Okresný
úrad Bratislava. Namieta označenie žalovanej 1) ako Slovenská republika zastúpená Slovenským
pozemkovým fondom, so sídlom Búdková cesta 3555/36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345 a
Okresným úradom Bratislava so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, číselný identifikátor 00 151
866 001. Namieta pasívnu vecnú legitimáciu Slovenskej republiky v zast. Okresným úradom Bratislava
titulom čiastočného späťvzatia žaloby z 25.02.2020. Odvolanie podala aj do výroku rozsudku v časti III.,
podľa ktorého má žalovaná proti žalovanej 1) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie
podáva v súlade s ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný úrad Bratislava namieta samotnú pasívnu vecnú
legitimáciu žalovanej v 1. rade, Slovenská republika v zastúpení Okresným úradom Bratislava. Táto bola
v žalobnom návrhu a v nasledujúcom konaní žalovaná vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu k pozemku
parcely registra „E“ č. XXXX, LV č. XXXX, ktorý sa vo veľkosti podielu 18/384 prekrýval s predmetnými
nehnuteľnosťami žalobkyne. Slovenská republika v zastúpení Okresným úradom Bratislava uzavrela so
žalobkyňou dohodu o urovnaní z 26.06.2019 v znení jej dodatku č. 1 z 21.08.2019, ktorou uznala výlučné
vlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam a súhlasila so zápisom žalobkyne ako
ich výlučnej vlastníčky do katastra nehnuteľností. Okresný úrad Bratislava po preštudovaní žalobného
návrhu a všetkých predložených dokladov, vychádzajúc aj z dokazovania v dovtedajšom priebehu
konania usúdil, že žalobkyni vlastnícke právo prináleží a nepokračoval v súdnom konaní. Žalobkyňa
podala 25.02.2020 návrh na čiastočné späťvzatie žalobného návrhu voči žalovanej Slovenská republika
v zast. Okresným úradom Bratislava. Touto cestou sa neuberal Slovenský pozemkový fond, správca
spoluvlastníckeho podielu 15/96, ktorý odmietal uznať vlastníctvo cestou zmieru, a ktorý sa riadil
nesprávnou právnou argumentáciou, a teda že navrátenie vlastníckeho práva žalovaných mohlo byť
uspokojené výlučne na základe reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 503/2003 Z.z.
Okresný úrad Bratislava nemôže v žiadnom prípade zodpovedať za náhradu trov konania žalobkyni
v súdnom spore, v ktorom už nebol pasívne legitimovaným účastníkom, naviac, keď vznik trov zavinil
prezentovaním právneho názoru, ktorý nemal oporu v zákone, a tým svoj neúspech v spore, Slovenský
pozemkový fond. Okresný úrad Bratislava sa nestotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie
podľa bodu 9.1., kde je uvedené, že súd podanie žalobkyne napriek jeho označeniu ako čiastočné

späťvzatie žaloby o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k Slovenskej republike, zast. Okresným
úradom Bratislava, podľa svojho obsahu nevyhodnotil ako späťvzatie žaloby, a to ani ako čiastočné
späťvzatie žaloby. Podľa názoru odvolateľa podmienky na čiastočné späťvzatie žaloby boli splnené a
voči Slovenskej republike v zast. Okresným úradom Bratislava, malo byť konanie zastavené. V časti
B Vlastník na LV č. XXX je zapísaná Dohoda o urovnaní, pozemok registra „C“ KN p.č. XXXX/X,X,X
a časti pozemku registra „E“ KN p.č. XXXX na LV č. XXXX v podiele 18/384 (vlastník pod por. č. 2
- Slovenská republika v správe Okresný úrad Bratislava), C.-XXX/XXXX. Na základe tejto dohody už
spoluvlastnícky podiel štátu bol zapísaný v prospech žalobkyne, ku dňu vydania rozsudku už nebol
v správe Okresného úradu Bratislava a z toho dôvodu výroky rozsudku v časti I. a časti III. už voči
Okresnému úradu Bratislava smerovať nemôžu. Žalovaná v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná
Okresný úrad Bratislava poukázala na to, že v prípade Slovenského pozemkového fondu a Okresného
úradu Bratislava ide o dvoch rôznych nezávislých správcov majetku štátu. Podľa § 2 ods. 2 zákona
o správe majetku štátu “Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním
prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom. Správca podľa § 1 ods. 1 písm. a), b)
a d) môže nadobúdať majetok len do vlastníctva štátu. Správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri
správe majetku štátu v mene štátu. Správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach,
ktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť
podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov“. Okresný úrad Bratislava je v zmysle § 2 ods. 1
zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov
preddavkovou organizáciou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, čiže disponuje len obmedzenou
procesnoprávnou subjektivitou. Podľa ust. § 21 ods. 4 CSP za štát pred súdom koná štátny orgán v
rozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená
podľa osobitného predpisu. Vzhľadom k tomu, že v danom spore ide o zastupovanie štátu, označenie
zastupujúcej právnickej osoby je doplnené o označenie štátu ako účastníka konania, žalovanou stranou
je Slovenská republika zastúpená Okresným úradom Bratislava. Bez toho, aby bol označený skutočný
účastník konania, ktorým je štát - Slovenská republika, označenie nie je správne. Tým, že dočasný
správca nekoná vo vlastnom mene, ale v mene štátu, vecnú legitimáciu má štát. V tomto spočíva
právny základ vyššie uvedeného označovania štátu v súdnom konaní „Slovenská republika zastúpená
Okresným úradom Bratislava“. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a znamená, že niekto je
nositeľom práva vyplývajúceho z právneho predpisu (aktívna legitimácia) alebo je nositeľom povinností
(pasívna legitimácia). S prihliadnutím na uvedené skutočnosti žalovaná v 1) rade - Slovenská republika
v zast. Okresným úradom Bratislava nie je pasívne legitimovaným účastníkom v tomto konaní, titulom
čiastočného späťvzatia žaloby z 25.02.2020, nedisponuje žiadnymi vlastníckymi právami, ktoré sú
predmetom tohto súdneho sporu, nemôže byt' zaviazaná na náhradu trov konania; účastníkom sporu
- žalovanou v 1. rade a povinnou na náhradu trov konania žalobkyni je výlučne Slovenská republika v
zastúpení Slovenským pozemkovým fondom.
13. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniam žalovaných v 3. a 8. rade, a uviedla, že určovacou žalobou
sa domáhala vydania súdneho rozhodnutia o určení vlastníckeho práva žalobkyne k pozemkom, na
základe ktorého by príslušný okresný úrad vykonal záznamom výmaz obmedzujúcej poznámky z listu
vlastníctva (§ 34 a nasl. zákona číslo 162/1995 Z.z. v platnom znení). Podľa výroku súdneho rozhodnutia
okresný úrad vykoná záznam, ak je na vykonanie záznamu predložené súdne rozhodnutie, ktoré je
záväzné pre osobu zapísanú v katastri a priamo sa dotýka jej práva k nehnuteľnosti (§ 36a ods.
2 zákona číslo 162/1995 Z.z. v platnom znení). Osobami zapísanými v katastri, ktorých sa priamo
dotýka právo k pozemkom boli popri žalobkyni, v ktorej prospech svedčí zápis vlastníckeho práva k
pozemkom na liste vlastníctva číslo XXX pre katastrálne územie T., osoby, ktoré boli ako duplicitní
vlastníci parcely registra „E" parcelné číslo XXXX zapísaní v katastri na liste vlastníctva číslo XXXX pre
katastrálne územie T.. Žalobkyňa preto na strane žalovaných uviedla všetkých duplicitných vlastníkov,
ktorí boli v čase podania žaloby uvedení na liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie T. ako
duplicitní vlastníci parcely registra „E" parcelné číslo XXXX. Žalobkyňou požadované rozhodnutie za
situácie, kedy by v konaní nevystupovali všetci duplicitní vlastníci, by nemohlo vytvoriť pevný podklad
pre vyjasnenie právnych vzťahov medzi žalobkyňou a duplicitnými vlastníkmi, postavenie žalobkyne by
neurobili istým a jej postavenie by sa príliš nezlepšilo (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.07.2002,
sp.zn. 22 Cdo 1597/2001). Jedným z duplicitných vlastníkov bol pán T. A., nar. 12.12.1937, ktorý bol
podľa zistení žalobkyne v čase podania žaloby po smrti, a teda nebol pasívne vecne legitimovaným
účastníkom konania. Nakoľko žalobkyňa trpela informačným deficitom vo vzťahu k dedičom T. A.,
požiadala, aby bolo k spisu pripojené Osvedčenie o dedičstve 31D 375/2010, D not 37/2010 zo dňa
08.03.2011, právoplatné dňa 08.03.2011, Z-8046/11. Žalovaná v 3/ rade až podaním doručeným súdu

dňa 20.12.2019 predložila súdu Osvedčenie o novoobjavenom dedičstve po T. A. číslo 30D/212/2015,
Dnot 27/2015, 1Č: XXXXXXXXXX zo dňa 07.09.2018, na základe ktorého žalobkyňa ustálila okruh
pasívne vecne legitimovaných účastníkov konania. Všetky potrebné skutkové tvrdenia žalobkyne boli
uvedené v žalobe a preukázané listinnými dôkazmi doručenými súdu spolu zo žalobou dňa 04.11.2015.
Vyjadrením žalobkyne doručeným súdu dňa 26.02.2020 žalobkyňa vyvrátila tvrdenie žalovanej v 3.
rade zo dňa 20.12.2019, že list vlastníctva číslo XXX pre katastrálne územie bol založený len zápisom
Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku p. č. XXXX/XX - prečíslované na p. č. XXXX a
XXXX uzatvorenej medzi JRD Vajnory a N. Š. a F., rod. F.. Žalobkyňa písomne požiadala Okresný úrad
Bratislava, katastrálny odbor o poskytnutie kópie vyššie uvedenej dohody o zriadení práva osobného
užívania. Na základe žiadosti bola žalobkyni Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom
predložená kópia Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 09.11.1959 s vyznačením doložky správy katastra
XXXXXX doručená súdu spolu so žalobou dňa 04.11.2015. Z písomných a ústnych vyjadrení žalovaných
v 3. rade - pani D. T. a v 8. rade - pána J. A. možno dospieť k presvedčeniu, že svojimi vyjadreniami
sledovali výlučne poskytnutie finančnej náhrady zo strany žalobkyne za prípadné poškodenie na ich
právach zo strany Jednotného roľníckeho družstva, ktoré ako také nebolo účastníkom konania a
samotné také právo nebolo predmetom konania. V tejto súvislosti podaním zo dňa 25.02.2020 žalobkyňa
doručila súdu vyjadrenie Okresného úradu Bratislava, odboru pozemkového a lesného číslo K.-U.-R.XXXX/XXXXX zo dňa 12.04.2019 na preukázanie skutočnosti, že na pozemok parcela registra „E"
evidovaný na mape určeného operátu číslo XXXX, zapísaný na liste vlastníctva číslo XXXX, vedený
pre katastrálne územie T., bol uplatnený reštitučný nárok podľa zákona číslo 229/1991 Zb., pričom
konanie na základe takto uplatneného reštitučného nároku bolo zastavené, a zároveň, nebol uplatnený
reštitučný nárok na základe zákona číslo 503/2003 Z.z. Žalobkyňa poukázala na to, že s cieľom zmierniť
niektoré majetkové krivdy, ktoré vznikli prechodom majetku štátnych občanov SR na štát alebo na inú
právnickú osobu v dôsledku odovzdania do vlastníctva družstva v rozhodnom období od 25. februára
1948 do 1. januára 1990 bol prijatý zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov v platnom znení.
Tento zákon umožňoval oprávnenej osobe domôcť sa finančnej náhrady voči poľnohospodárskemu
družstvu ako povinnej osobe. Výslovne z toho zákona vyplýva, že ak bol pozemok zastavaný alebo
bol vo vlastníctve inej osoby, táto osoba nebola povinná vydať takýto pozemok, ani poskytnúť finančnú
náhradu. Avšak, takéto právo bolo potrebné uplatniť voči družstvu v prekluzívnej lehote do 31. decembra
2004. Neuplatnením si práva, toto právo oprávnenej osobe zaniklo. Napriek tomu, že sa žalovaní v
3. a v 8. rade vyjadrili, že sa cítia byť dotknutí na svojich právach Jednotným roľníckym družstvom,
právo na poskytnutie finančnej náhrady podľa tohto zákona si neuplatnili, o čom svedčí Vyjadrenie
Okresného úradu Bratislava, pozemkového a lesného odboru číslo K.-U.-R.-XXXX/XXXXX zo dňa 12.
apríla 2019, ktoré žalobkyňa predložila súdu. Duplicitný zápis vlastníckeho práva je prekážkou prevodu
vlastníckeho práva k pozemkom alebo inou právnou dispozíciou s pozemkami žalobkyne, nakoľko
Správa katastra pre hl. mesto SR Bratislavu nie je oprávnená rozhodnúť, ktorý z duplicitne zapísaných
vlastníkov je skutočným vlastníkom pozemkov (§ 67a ods. 7 zákona č. 162/1995 Z.z. v platnom znení).
Bez výslovného určenia súdu, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom pozemkov by bolo ohrozené právo
žalobkyne alebo by sa jej právne postavenie stalo neistým. Nakoľko je žalobkyňa zapísaná v katastri
nehnuteľností ako vlastníčka pozemkov, má naliehavý právny záujem na určení svojho výlučného
vlastníckeho práva, nakoľko takého rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu
v katastri nehnuteľností. Uvedenému naliehavému záujmu žalobkyne zodpovedala snaha o mimosúdne
riešenie sporu a uzavretie viacerých dohôd o urovnaní pred ako aj v priebehu súdneho konania, rovnako
tak samotné podanie žaloby a aktívna účasť žalobkyne v priebehu celého súdneho konania. Sporové
súdne konanie o súkromnoprávnych veciach je zo svojej povahy ovládané princípom dispozičným. Inak
povedané, súkromnoprávny spor nie je možné začať bez procesnej iniciatívy žalobcu. Sporové konanie
sa preto zásadne začína na iniciačný návrh strany sporu, ktorá o sebe tvrdí, že je nositeľom (majiteľom)
subjektívneho práva, ktorého ochrany sa dovoláva. Dispozičný princíp sa výrazne oslabuje v prospech
princípu procesnej ekonómie. Jedným z účinkov podania žaloby na súd je totiž to, že súdu ako orgánu
ochrany práva vzniká povinnosť vec prejednať a rozhodnúť v primeranom čase. Nie je preto mysliteľné,
aby po uplatnení základného dispozičného oprávnenia, po podaní žaloby, niesli zodpovednosť za
priebeh konania sporové strany (prípadne sám žalobca). Povinnosť vec prejednať a rozhodnúť v
primeranom čase je ústavnou povinnosťou štátu, ktorá je realizovaná prostredníctvom súdnej sústavy.
Rovnako tak dôkazné bremeno v kontradiktórnom spore rozhodne nesvedčí len žalobcovi. Možno teda
konštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany. Ak žalobca plní svoju povinnosť
tvrdenia dôkladne, žalovanému spravidla nebude stačiť spochybňovať skutkové tvrdenia žalobcu,

ale musí predostrieť vlastné relevantné skutkové tvrdenia týkajúce sa konkrétneho prejednávaného
procesného nároku. Žalobkyňa má za to, že k predostretiu vlastných relevantných skutkových tvrdení
zo strany žalovanej v 3. rade a žalovaného v 8. rade v priebehu súdneho konania nedochádzalo. Podľa
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6C do 259/2010 v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd jednou zo všeobecných záruk spravodlivé prejednania veci pred súdom je
zásada „rovnosti zbraní". Táto zásada spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania
sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a
v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní" z pohľadu
spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať
dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť
sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Žalobkyňa má rovnako za to, že žalovaná v 3. rade a žalovaný v 8. rade svoje tvrdenia nepreukázali
relevantnými listinnými, resp. inými dôkazmi. Žalobkyňa poukazuje i na to, že opakovane podala žiadosti
na vytýčenie pojednávania. Sťažnosť žalobkyne pre prieťahy v konaní Okresný súd Bratislava III listom
sp.zn. Spr. 216/2023 zo dňa 15.05.2023 uznal za dôvodnú, pričom uviedol, že prieťahy boli spôsobené
hlavne počtom vecí pridelených na vybavenie zákonnému sudcovi. Vzhľadom na vyššie uvedené má
žalobkyňa za to, že odvolanie žalovanej v 3. rade a žalovaného v 8. rade je nedôvodné a neopodstatnené
a nepreukázané.
14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade
- Slovenská republika, v zast. Okresným Úradom Bratislava je sčasti dôvodné a odvolanie žalovaných
v 3. a 8. rade voči výroku o trovách konania dôvodné nie je.
15. Odvolací súd sa teda zaoberal a preskúmaval rozsudok na podklade odvolania podaného žalovanou
v 1. rade a to Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava, ktorá namietala, že v priebehu
konania uzavrela so žalobkyňou mimosúdnu dohodu a k zápisu vlastníckeho práva žalobkyne v časti
podielu na nehnuteľnosti, ku ktorému bola ako vlastník zapísaná Slovenská republika, správca Okresný
úrad Bratislava, došlo na základe tejto dohody a to pred tým, ako súd prvej inštancie vydal rozsudok.
Žalobkyňa zobrala návrh voči žalovanej v 1. rade Slovenskej republike, za ktorú koná Okresný úrad
Bratislava späť, avšak súd prvej inštancie o danom návrhu nerozhodol. V odvolaní namietala aj, že je
nesprávne, aby vo výroku o trovách konania bola uvedená žalovaná v 1. rade, ktorou v zmysle záhlavia
rozsudku je ako Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, tak aj Slovenská
republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava. Odvolací súd na podklade daného odvolania najprv
vrátil vec bez rozhodnutia súdu prvej inštancie a to s pokynom, aby upravil označenie žalovanej v 1. rade,
tak ako bolo označenie uvedené aj v žalobe, teda aby rozlíšil účastníka Slovenská republika, za ktorú
koná Slovenský pozemkový fond a Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava a potom
aby vydal doplňujúci rozsudok o čiastočnom zastavení konania voči žalovanej Slovenská republika, za
ktorú koná Okresný úrad Bratislava. Odvolací súd vysvetlil súdu prvej inštancie a zastáva názor, že v
danom prípade aj keď ide o jednu Slovenskú republiku, je dôležité ktorý orgán má v správe vlastnícky
podiel, ktorý za ňu vo vzťahu k vlastníctvu podielu na nehnuteľnosti koná. Je zrejmé, že v danom
prípade Slovenská republika, vystupuje ako duplicitný spoluvlastník, avšak je dôležité aj, že časť podielu
spravuje prostredníctvom Okresného úradu Bratislava a inú časť podielu prostredníctvom Slovenského
pozemkového fondu. Tieto orgány konajúce v mene Slovenskej republiky, môžu konať len vo vzťahu
k svojmu podielu. Rovnako je potrebné si uvedomiť, že žaloba mohla byť podaná aj voči každému
spoluvlastníkovi zvlášť. Rovnako neobstojí, že ide o jedného účastníka, keď aj všetky písomnosti súdu,
aj rozhodnutia musia byť doručené obom orgánom konajúcim vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu,
ktorý spravujú, teda ako Slovenskému pozemkovému fondu, tak aj Okresnému úradu Bratislava. Nebol
správny postup súdu prvej inštancie, keď odmietol rozhodnúť o čiastočnom späťvzatí žaloby, ktoré
sa týkalo vlastníckeho podielu Slovenskej republiky, v správe Okresného úradu Bratislava. Došlo tu
k riadne uzatvorenej mimosúdnej dohode, a zápis vlastníckeho práva žalobkyne vo vzťahu k podielu
Slovenskej republiky, v správe Okresného úradu Bratislava, bol vykonaný na základe tejto dohody.
Potom keď súd prvej inštancie vo výroku I. rozsudku rozhodol aj o podiele tejto žalovanej, teda
Slovenskej republiky, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava, rozhodol o niečom, čo už nemalo byť
predmetom sporu, o niečom, čo už bolo vyriešené a to dohodou medzi účastníkmi. Súd prvej inštancie
nerešpektoval prípis odvolacieho súdu, ktorým mu odvolací súd vec vrátil bez rozhodnutia a uložil mu

vykonať vyššie uvedenú nápravu v označení účastníkov, ako aj doplniť výrok o rozhodnutie o návrhu
na čiastočné zastavenie (tu odvolací súd podotýka, že stačilo doplniť výrok tak, že návrh na čiastočné
zastavenie súd zamieta, aby korešpondovalo s už napísaným odôvodnením). Súd prvej inštancie teda
opätovne predložil vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaniach a to s právnym názorom, že
nie je dôvodné, aby realizoval pokyn odvolacieho súdu, nakoľko zotrval na presvedčení, že Slovenská
republika je a môže byť len jeden účastník. Odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania s poukazom
na čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku nevrátil spis opätovne súdu prvej inštancie,
ale našiel inú procesne možnú cestu, ako rozhodnúť o odvolaniach aj bez toho, aby súd prvej inštancie
zjednal nápravu, ktorá mu bola uložená zo strany odvolacieho súdu. Odvolací súd ako vyplýva z vyššie
uvedeného, je toho názoru, že aj keď ide o jednu a tú istú Slovenskú republiku, je dôležité aj to,
kto je orgánom konajúcim v jej mene a môže sa vyjadrovať k vlastníctvu podielu, ktorý spravuje a
s týmto podielom nakladať, a to aj tak, že uzavrie mimosúdnu dohodu. Napriek tomu, že Slovenská
republika, v zast. Slovenský pozemkový fond ku svojmu podielu dohodu neuzavrela, nebol tu daný
žiaden dôvod, aby sa nerozhodlo o čiastočnom zastavení konania týkajúce sa nároku žalobkyne k
podielu na nehnuteľnosti Slovenskej republiky, v správe Okresného úradu Bratislava, ktorý dohodu
ku podielu, ktorý spravuje so žalobkyňou uzavrel. Týmto dôvodom nemôže byť to, že ide o jedného
účastníka a musela by byť dohoda uzatvorená aj k podielu ktorý spravuje Slovenský pozemkový fond.
Odvolací súd preto vyhovel časti odvolania, ktorou žalovaná v 1. rade, Slovenská republika, v zast.
Okresný úrad Bratislava poukázala na to, že vzhľadom na späťvzatie žaloby voči nej, stratila pasívnu
legitimáciu a nemohol sa jej týkať meritórny výrok rozsudku. Odvolací súd preto zmenil výrok I. rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorým určil súd prvej inštancie vlastníctvo žalobkyne aj k podielu na nehnuteľnosti
Slovenskej republiky, v správe Okresného úradu Bratislava, nakoľko vieme, že k zápisu vlastníckeho
práva žalobkyne k danému podielu došlo pred vydaním rozsudku na základe dohody uzatvorenej medzi
žalobkyňou a žalovanou Slovenská republika, v zast. Okresným úradom Bratislava, na ktorú situáciu
reagovala žalobkyňa čiastočným späťvzatím žaloby. Preto odvolací súd výrok I. voči žalovanej v 1. rade.
týkajúci sa podielu Slovenskej republiky, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava zmenil tak, že konanie
voči žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava zastavil. V ostatnej
časti ostal výrok nezmenený, teda to znamená, že určuje vlastníctvo vo vzťahu k podielu žalovanej v
1. rade a to Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond a ostatných žalovaných,
ktorých sa výrok I. týka. Nakoľko odvolací súd voči žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú
koná Okresný úrad Bratislava konanie zastavil, doplnil aj výrok o trovách konania voči tejto žalovanej.
Odvolací súd má za to, že zastavenie konania v tejto časti týkajúcej sa žalovanej v 1. rade Slovenská
republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava, bolo z dôvodu, že Okresný úrad Bratislava uznal nárok
žalobkyne a to až po podaní žaloby, teda procesne zavinila žalovaná v 1. rade Slovenská republika, za
ktorú koná Okresný úrad Bratislava, že konanie sa voči nej zastavilo a preto má hradiť trovy týkajúce
sa tejto zastavenej časti konania žalobkyni. Odvolací súd zistil, že vo vzťahu k iným žalovaným, ktorí
uzavreli tiež mimosúdne dohody a o trovách bolo rozhodnuté tak, že nikto nemá nárok na trovy, išlo o inú
situáciu, nakoľko dohody spísali ešte pred podaním žaloby a sama žalobkyňa v žalobe uviedla, že keď
dôjde k zápisu jej vlastníckeho práva na základe týchto dohôd, nebude si nárokovať náhradu trov konania
voči týmto žalovaným. Žalovaná v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava,
však nebola medzi týmito žalovanými, ale dohodu o urovnaní uzavrela až neskôr, v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie a v danej dohode nie je žiadna dojednanie o trovách súdneho konania. Výrok
III. o trovách konania odvolací súd upresnil tak, že sa týka žalovanej v 1. rade a to Slovenská republika,
za ktorú koná Slovenský pozemkový fond.
16. Odvolací súd sa ďalej zaoberal na podklade odvolania podaného žalovanými v 3. rade a v 8. rade
výrokom III. o trovách konania vo vzťahu k týmto žalovaným, ktorí namietajú, že nie je spravodlivé, aby
hradili všetky trovy a poukázali na ust. § 256 ods. 2, že z dôvodu riadneho neoznačenia účastníkov zo
strany žalobkyne, ako aj neskorého predloženia dôkazu, celkovej nečinnosti žalobkyne v konaní tu vznikli
trovy, ktoré by inak nevznikli. Odvolací súd preskúmaním spisu má za to, že bolo dôvodné o trovách
rozhodnúť podľa ust. § 255ods. 1 CSP, teda podľa úspechu vo veci. Tento mala voči žalovaným v 3.
rade a 8. rade žalobkyňa. Odvolací súd tu nevidí ani žiaden dôvod podľa ust. § 257 CSP, teda existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k nepriznaniu trov konania. Žalovaní v
3. a 8. rade ani nenamietajú rozhodnutie o trovách konania z dôvodu existencie dôvodu hodného
osobitného zreteľa a takéto dôvody neuvádzali ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Poukazovanie
žalovaných v 3. a 8. rade na ust. § 256 ods. 2 CSP považuje odvolací súd za nedôvodné. Dané
ustanovenie znamená, že súd rozhodne, že ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak
neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane. Žalovaní v 3. rade a v 8. rade počas konania

pred súdom prvej inštancie neuviedli a neoznačili, ktoré konkrétne úkony sú tými, ktoré museli vykonať
z dôvodu procesného zavinenia žalobkyne, teda aké trovy im vznikli zbytočne z dôvodu zavineného
konania žalobkyne. Rovnako to nie je ozrejmené ani v odvolaní. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa
riadne podala žalobu, označila účastníkov, ktorý sa menili počas konania z dôvodu dedičských konaní.
Zároveň aj keby označila najprv niektorých žalovaných nesprávne, nemá to vplyv na vznik nejakých trov
konania, ktoré by inak žalovaným v 3. rade a v 8. rade nevznikli. Žalobkyňa predložila riadne dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení a to, že reagovala na vyjadrenie a tvrdenia ostatných účastníkov počas
konania, neznamená že predložila niečo neskoro a išlo o úkon z jej strany, ktorým vznikli zbytočné
trovy druhej strane. Odvolací súd ďalej na námietku žalovaných v 3. rade a v 8. rade, že výrok o
trovách je nevykonateľný uvádza, že v tomto štádiu rozhodnutia sa výrok uvádza tak, že sa uvedie
kto má hradiť trovy komu a v akom pomere. Z daného výroku je zrejmé, ktorí žalovaní majú hradiť
trovy žalobkyni. Následne po právoplatnosti rozsudku o výške trov rozhoduje vyšší súdny úradník
samostatným uznesením, a práve v tomto štádiu rozhodovania sa potom určuje presná výška trov, ktorú
má ten ktorý žalovaný uvedený vo výroku uhradiť žalobkyni. Žalovaní uvedení vo výroku III. rozsudku
nie sú zaviazaní hradiť všetky trovy žalobkyne, ale len tie, ktoré sa týkajú a vzťahujú sa k nároku
uplatnenému voči nim, teda ich vlastníckemu podielu. Je zrejmé, že v časti trov, ktoré sa týkajú podielu
ostatných žalovaných, voči ktorým bolo konanie zastavené bolo o trovách rozhodnuté, že žiadna zo
strán nemá nárok na náhradu trov, teda žalovaní v 3. rade, 8. rade a ostatní uvedení vo výroku III.
nebudú hradiť trovy celého konania, ale ako je už uvedené budú hradiť trovy vzťahujúce sa k nároku
uplatnenému voči nim v pomere 100 %. Odvolací súd preto výrok III. o trovách konania potvrdil.
17. Odvolací súd síce zmenil výrok I. rozsudku, avšak vzhľadom na dôvody, pre ktoré k tomu došlo, má
odvolací súd za to, že nebol dôvod rozhodnúť opätovne aj o trovách prvoinštančného konania. Odvolací
súd teda rozhodol o trovách odvolacieho konania a to podľa pomeru úspechu vo veci. V odvolacom
konaní na podklade odvolania podaného žalovanými v 3. rade a v 8. rade bola úspešná žalobkyňa, preto
jej odvolací súd voči žalovaným v 3. rade a v 8. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania. Čo sa týka
odvolania podaného žalovanou v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava,
odvolací súd dospel k záveru, že tu bol polovičný úspech/neúspech, keď v časti ktorým požadovala
zastaviť voči nej konanie bolo vyhovené, avšak v časti ktorým namietala rozhodnutie o trovách v podstate
vyhovené nebolo, nakoľko tu bol daný nárok aby hradila trovy v zastavenej časti konania žalobkyni.
Preto vo vzťahu k žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava o
trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP. O výške náhrady trov konania v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).