{"guid": "8d80555d-da24-47ac-89c3-6403ef7c09b5:a5628c5d-2f7f-4d6d-ab41-2f1e568739ea", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2", "spisova_znacka": "2Co/33/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/33/2025 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 2Co/33/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2", "identifikacne_cislo": "1315222305", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Nadežda Wallnerová", "sudca_id": 1463, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-nadezda-wallnerova-1463", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a5628c5d-2f7f-4d6d-ab41-2f1e568739ea", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Co/33/2025\n1315222305\n28. 05. 2025\nJUDr. Nadežda Wallnerová\nECLI:SK:KSBA:2025:1315222305.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a\nčleniek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej vo veci v spore žalobkyne: J. M.,\nnar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: X. XXXX/XX, U., zastúpená: Advokátskou kanceláriou JUHANIAKOVÁ\nA PARTNERI s.r.o., so sídlom: Gessayova 18, Bratislava, IČO: 54 075 963, proti žalovaným: v 1.\nrade: Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom:, Búdková 3555/36,\nBratislava, IČO: 17 335 345 a Okresný úrad Bratislava, so sídlom: Tomášikova 46, Bratislava, v 2. rade:\nK. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: R. Y. S. XXXX/XX, U., v 3. rade: D. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale\nbytom: D. XXXX/XX, U., v 4. rade: N. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: J. XXXX/XX, S., v 5. rade: R.\nA., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: D. O. XX, F., Č. N., v 6. rade: J. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom:\nR. XXXXX/XXX, U., v 7. rade: A. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: W. XXXX/X, U., v 8. rade: J. A.,\nnar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: N. XXXX/XXX, U., v 9. rade: J. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: Š.\nY. XXX/XX, W. W., v 10. rade: Z.. H. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: T. X. XXX, v 11. rade: J. A., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom: Y. XXXX/X, U. a v 12. rade: S. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: X.. H.\nN. XXXX/X, U., o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za\nktorú koná Okresný úrad Bratislava, žalovaných v 3. a 8. rade voči rozsudku Mestského súdu Bratislava\nIV zo dňa 29. júna 2023, č.k. B3-45C/663/2015-625, v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. januára\n2025, č.k. B3-45C/663/2015-741 takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. júna 2023, č.k. B3-45C/663/2015-625\nvo výroku I. m e n í vo vzťahu žalovanej v1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad\nBratislava tak, že konanie vo vzťahu k žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný\núrad Bratislava, z a s t a v u j e. V zostávajúcom rozsahu ostáva výrok I. rozsudku nezmenený.\nII. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. júna 2023, č. k.\nB3-45C/663/2015-625 vo výroku III. vo vzťahu k žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná\nOkresný úrad Bratislava m e n í tak, že žalobkyňa má v zastavenej časti konania týkajúcej sa žalovanej\nv 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava n á r o k na náhradu trov konania\nv pomere 100 %.\nIII. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. júna 2023, č.k.\nB3-45C/663/2015-625 vo výroku III. vo vzťahu k žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná\nSlovenský pozemkový fond a vo vzťahu k žalovaným v 2. rade, v 3. rade a v 8. rade p o t v r d z u j e.\nIV. Žalobkyni sa voči žalovanej v 3. rade a žalovanému v 8. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v pomere 100 %.\n\nV. Vo vzťahu ku odvolaciemu konaniu o odvolaní žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná\nOkresný úrad Bratislava, žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 29. júna 2023, č.k. B3-45C/663/2015-625 rozhodol vo\nvýroku I. tak, že určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 73 m2, pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavaná\nplocha a nádvorie vo výmere 19 m2 a pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavaná plocha a\nnádvorie vo výmere 52 m2, všetko nachádzajúcich sa v katastrálnom území T., obec U.-T., okres U.\nZ., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom U., katastrálnym odborom. Vo\nvýroku II. konanie proti žalovaným 4/ až 7/ a 9/ až 12/ zastavil. Vo výroku III. rozhodol, že žalobkyňa má\nproti žalovaným 1/, 2/, 3/ a 8/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vo výroku IV. rozhodol,\nže žalobkyni náhradu trov konania proti žalovaným 4/ až 7/ nepriznáva a vo výroku V. rozhodol, že\nžalovaným 9/ až 12/ náhradu trov konania proti žalobkyni nepriznáva.\n2. Súd prvej inštancie konal na podklade žaloby, ktorou sa žalobkyňa po pripustení jej zmeny uznesením\nbýv. Okresného súdu Bratislava III z 10. apríla 2019 č.k. 45C/663/2015-203, domáhala, aby súd\nurčil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, a to (i) pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 73 m2, (ii) pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavaná\nplocha a nádvorie vo výmere 19 m2 a (iii) pozemku parcely registra „C“ č. XXXX/X - zastavaná\nplocha a nádvorie vo výmere 52 m2, všetko nachádzajúcich sa v katastrálnom území T., obec U.T., okres U. Z., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom U., katastrálnym\nodborom (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“ alebo aj „predmetné pozemky“). Žalobkyňa uviedla, že\nk predmetným nehnuteľnostiam existuje v katastri nehnuteľnosti duplicitný zápis vlastníckeho práva,\nktorý svedčí v prospech žalobkyne ako výlučnej vlastníčky a popri nej aj v prospech žalovaných, ktorí\nsú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci pozemku parcely registra „E“ č. XXXX - záhrada vo výmere\n1012 m2, zapísaného na LV č. XXXX pre k. ú. T., ktorého časť sa s predmetnými nehnuteľnosťami\n(zaregistrovanými ako pozemky parcely registra „C“) prekrýva. Žalobkyňa z tejto skutočnosti, ako aj z\ntoho, že príslušný katastrálny orgán spochybnil jej vlastnícke právo vyznačením poznámky o duplicite\nvlastníctva na predmetnom LV č. XXX pre k. ú. T., zároveň vyvodzuje svoj naliehavý právny záujem\nna podanej určovacej žalobe. Pred podaním tejto žaloby sa pokúsila mimosúdne dohodnúť o urovnaní\nsporných práv a povinností, avšak jej návrh dohody o uznaní jej výlučného vlastníckeho práva k\npredmetným nehnuteľnostiam akceptovali len žalovaní 4/, 5/, 6/ a 7/. Vlastnícke právo k predmetným\nnehnuteľnostiam, ktoré ako novoutvorené stavebné pozemky vznikli prečíslovaním pozemku pôvodne\nevidovaného ako parcela č. XXXX/XX, nadobudli právni predchodcovia (rodičia) žalobkyne Š.W. a F.\nN. ako kupujúci na základe kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 uzavretej s predávajúcim Jednotným\nroľníckym družstvom III. typu v Bratislave-Dvorníku (Vajnoroch); ďalej len „JRD Vajnory“). Uzavretiu tejto\nzmluvy predchádzalo podanie žiadosti otca žalobkyne Š. N. Ústrednému národnému výboru v Bratislave,\nodboru výstavby a vodného hospodárstva, o určenie stavebného pozemku na stavbu rodinného domu,\nktorý mu listom zo 7. októbra 1959 určil a zároveň navrhol na odpredaj predmetné nehnuteľnosti a\npožiadal ho, aby sa ohľadom uzavretia kúpnej zmluvy a dojednania ďalších podmienok obrátil na JRD\nVajnory. Po uzavretí tejto kúpnej (kúpnopredajnej) zmluvy manželia N. ako kupujúci požiadali listom\nz 29. decembra 1959 Obvodný národný výbor Bratislava-Nové Mesto, poľnohospodársky odbor, o\nprivolenie prevodu v súlade so zákonom č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností a o prenájmoch\npoľnohospodárskej a lesnej pôdy. Privolenie im následne bolo udelené rozhodnutím z 23. februára\n1960 sp.zn. R..-XX/XXXX, pretože úradným šetrením bolo zistené, že tento právny úkon sa neprieči\nustanoveniam uvedeného zákona ani k nemu vydaným smerniciam. Medzitým otec žalobkyne Š. N.\nlistom z 25. januára 1960 požiadal Obvodný národný výbor Bratislava-Nové Mesto o vydanie stavebného\npovolenia na rodinný dom. Jeho žiadosti mu bolo vyhovené rozhodnutím z 27. februára 1960 sp.zn. T..\nXXX-XXX/XXXX-Z..J.. o prípustnosti novostavby rodinného domu na predmetných nehnuteľnostiach.\nManželia N. si rodinný dom na predmetných pozemkoch skutočne postavili a žalobkyňa ako ich dcéra v\nňom doposiaľ býva. 1.3. Po smrti otca žalobkyne Š. N. predmetné nehnuteľnosti zdedila jeho manželka\na matka žalobkyne F. N. na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava-mesto zo 4. februára\n1977 č.k. D 82/70-20. Žalobkyňa sa následne stala ich vlastníčkou na základe darovacej zmluvy\nuzavretej s jej matkou F. N. 11. apríla 1988, ktorá bola vyhotovená vo forme notárskej zápisnice pod\nsp.zn. N 33/88, Nz 33/88. Žalobkyni bolo oznámenie Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej\n\nrepubliky Bratislavu o zistení duplicitného vlastníctva doručené 20. októbra 2006, pričom v tom čase\ntento katastrálny orgán zároveň vyznačil na predmetných listoch vlastníctva obmedzujúcu poznámku\no spochybnení hodnovernosti zapísaných údajov v katastri nehnuteľností. 1.4. K právnej stránke veci\nuviedla, že podľa zákona č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách vlastníctvo k pozemkom\nzdružených v družstvách zostávalo zachované. To teda znamená, že vlastnícke právo k združeným\npozemkom neprechádzalo na družstvo. Družstvo tieto pozemky nemohlo ani scudziť alebo zaťažiť, ale\nnáležalo mu len právo ich družstevného užívania. Z oznámenia katastrálneho orgánu z 20. októbra 2006\ndoručeného žalobkyni vyplýva, že katastrálny orgán vyznačil poznámku na predmetnom liste vlastníctva\nlen z dôvodu, že neeviduje žiadnu listinu preukazujúcu prechod alebo prevod vlastníckeho práva k\npredmetným pozemkom na JRD Vajnory. Keďže ale družstvám svedčilo k združeným pozemkom len\nprávo ich užívania a nenadobúdali k nim vlastnícke právo, nemôže potom katastrálny orgán evidovať\nžiadnu listinu preukazujúcu prechod alebo prevod vlastníckeho právo v prospech JRD Vajnory, lebo\nby to bolo v rozpore s vtedajšou platnou právnou úpravou. Vyznačenie poznámky na predmetnom\nliste vlastníctva z uvádzaného dôvodu bolo preto nedôvodné. Podľa názoru žalobkyne bola kúpna\n(kúpnopredajná) zmluva z 9. novembra 1959 uzatvorená platne a účinne, pretože v súlade s vtedajšou\nprávnou úpravou spĺňala obligatórnu písomnú formu, bola čo do svojho obsahu dostatočne určitá a\nzrozumiteľná, k tomuto prevodu bolo udelené i zákonom vyžadované privolenie príslušného orgánu\nmiestnej štátnej správy, ktorý nezistil žiadnu zákonnú prekážku brániacu tomuto prevodu, a následne\nbola riadne zaregistrovaná štátnym notárstvom a zapísaná v evidencii nehnuteľností. Jednotné roľnícke\ndružstvo pri jej uzatváraní nekonalo ako vlastník predmetných pozemkov, ale „v zastúpení majiteľov\nnehnuteľností“, čiže - podľa názoru žalobkyne - ako zástupca členov družstva, ktorí sa museli\npodriadiť rozhodnutiam väčšiny prijatých na členských schôdzach. V čase uzavretia tejto zmluvy bola\nzrušená konštitutívna funkcia zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do pozemkovej knihy (tzv.\nintabulačná zásada, podľa ktorej vecné práva k nehnuteľnostiam vznikali, menili sa alebo zanikali až\nzápisom do pozemkovej knihy - pozn. súdu) a vlastníctvo k veciam sa prevádzalo a nadobúdalo už\nsamotnou zmluvou. Pokiaľ by aj z nejakého dôvodu bola uvedená kúpna (kúpnopredajná) zmluva\nneplatná, žalobkyňa potom vlastnícke právo nadobudla k predmetným nehnuteľnostiam z titulu ich\nvydržania k 1. januáru 1993, pretože ona ani jej rodičia nemali po dobu takmer 50 rokov až do 20. októbra\n2006, kedy bolo žalobkyni doručené oznámenie katastrálneho orgánu o duplicitnom vlastníctve, žiadnu\nvedomosť o tom, že by predmetné pozemky určené na stavbu rodinného domu, za ktoré riadne zaplatili\ndohodnutú kúpnu cenu, nenadobudli platne do svojho vlastníctva a užívali neoprávnene.\n3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaná 1/ prostredníctvom svojho zástupcu Slovenského\npozemkového fondu ako správcu majetku štátu vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu k pozemku\nparcely registra „E“ č. XXXX zapísanom na LV č. XXXX pre k. ú. T. vo veľkosti 15/96 k celku\nnamietala svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pretože Slovenský pozemkový fond nespravuje pozemky\ndruhu záhrady ani zastavané plochy a nádvoria, ale len pozemky tvoriace poľnohospodársky pôdny\nfond, čo ale nie je prípad prejednávanej veci. Spoluvlastnícky podiel k označenému pozemku vo\nveľkosti 15/96, ktorý sa sčasti prekrýva s predmetnými pozemkami zapísanými vo výlučnom vlastníctve\nžalobkyne, nadobudla ako odúmrť na základe osvedčenia o dedičstve z 15. novembra 2005 sp.zn.\n31D/2631/2004, Dnot 265/2004. Vo svojom záverečnom vyjadrení sa stotožnila s argumentáciou\nžalobkyne a popritom dodala, že navrátenie vlastníckeho práva žalovaných mohlo byť uspokojené\nvýlučne na základe reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému\npoľnohospodárskemu majetku alebo zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom,\npodľa ktorých mali možnosť uplatniť si svoj reštitučný nárok v ustanovených prekluzívnych lehotách\ndo 31. decembra 1992 resp. do 31. decembra 2004. Základnú podmienku uplatnenia reštitučného\nnároku spočívajúcu v odňatí vlastníckeho práva k poľnohospodárskej pôde v rozhodujúcom období\npovažovala za splnenú vzhľadom na skutočnosť, že s predmetnými pozemkami bolo pravdepodobne\nneoprávneným spôsobom v rozhodujúcom období nakladané. Podľa jej názoru vlastnícke právo\nžalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam bolo nadobudnuté v dobrej viere, pričom jeho výkon nebol\nžiadnym spôsobom desaťročia rušený. Vlastnícke právo v prospech žalovaných bolo zapísané až na\nzáklade rozhodnutia vydaného v roku 2013 v konaní o obnove evidencie pozemkov (ROEP). Duplicita\nvlastníckeho práva vznikla až zápisom rozhodnutia ROEP do katastra nehnuteľností, a to bez skúmania\nvlastníckeho stavu v katastri nehnuteľností už zapísaného na LV č. XXX pre k. ú. T.. Z tohto dôvodu\nsi vlastnícke právo žalobkyne zaslúži väčšiu právnu ochranu ako vlastnícke právo žalovaných, ktorí sú\nz pohľadu súdnej ochrany a príslušnej judikatúry považovaní za tzv. nedbalých vlastníkov, ktorí svoje\nvlastnícke právo roky nevykonávali s dôrazom na to, že sa oňho neuchádzali ani po skončení tzv.\nobdobia neslobody prostredníctvom legitímneho nástroja v zmysle reštitučných predpisov. Žalovaná 1/\n\nprostredníctvom svojho zástupcu Okresného úradu Bratislava ako správcu majetku štátu vo vzťahu k\nspoluvlastníckemu podielu k pozemku parcely registra „E“ č. XXXX zapísanom na LV č. XXXX pre k.\nú. T. vo veľkosti 18/384 k celku, ktorý sa prekrýva s predmetnými nehnuteľnosťami žalobkyne, uviedla,\nže tento spoluvlastnícky podiel nadobudla ako odúmrť po nebohom Š. A. (narodenom 27. decembra\n1904 a zomrelom 7. mája 1952) na základe osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Bratislava III\nvydaného notárkou JUDr. Idou Plichtovou z 23. januára 2007 sp.zn. 31D/3188/2005, Dnot 110/05.\nSprávca majetku štátu dôvody vzniku konkurenčného vlastníctva nemá možnosť ani právny dôvod\nskúmať. Žalovaná 1/ napokon dohodou o urovnaní z 26. júna 2019 v znení jej dodatku z 21. augusta\n2019 vzťahujúcou sa k tomuto spoluvlastníckemu podielu uznala výlučné vlastnícke právo žalobkyne k\npredmetným nehnuteľnostiam a súhlasila so zápisom žalobkyne ako ich výlučnej vlastníčky do katastra\nnehnuteľností.\n4. Súd prvej inštancie poukázal i na vyjadrenie žalovaných 2/, 3/ a 8/, ktorí uviedli, že návrh dohody\nžalobkyne, v zmysle ktorej by sa mali dobrovoľne a bez náhrady vzdať svojich spoluvlastníckych podielov\nk časti pozemku parcely registra „E“ č. 3613 zapísanom na LV č. XXXX pre k. ú. T., v ktorej sa prekrýva\ns predmetnými pozemkami žalobkyne, je pre nich neprijateľný, a to aj vzhľadom k tomu, že jednak\nvzniknutú situáciu sami nespôsobili, a jednak sa naďalej považujú za skutočných (spolu)vlastníkov tohto\npozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. JRD Vajnory malo predmetné pozemky len v užívaní a\nnikdy nebolo ich vlastníkom, preto nebolo oprávnené uzatvoriť predmetnú kúpnu zmluvu ani zastupovať\nvlastníkov združených pozemkov bez ich vedomia. Takéto právo nepatrilo ani členskej schôdzi JRD,\na teda členská schôdza nemala právo prehlasovať svojich jednotlivých členov-družstevníkov a tým im\nodobrať vlastnícke právo k združeným pozemkom a previesť ho na družstvo alebo na iného občana\n(fyzickú osobu), a to navyše bez akejkoľvek finančnej či fyzickej (naturálnej) náhrady. Z toho je zrejmé,\nže právni predchodcovia (rodičia) žalobkyne predmetné pozemky do svojho vlastníctva nadobudnúť\nnemohli. Pozícia žalovaných v tomto spore o určenie vlastníckeho práva je v podstate rovnaká ako\npozícia žalobkyne a v prípade, že by došlo k uplatneniu inštitútu vydržania, stali by sa bez vlastného\nzavinenia poškodenou stranou. Oni sami taktiež boli v dobrej viere, že predmetný pozemok zapísaný\nako pozemok parcely registra „E“ č. XXXX na LV č. XXXX pre k. ú. T. im skutočne patrí, pretože ich právni\npredchodcovia ho nikdy nescudzili a JRD Vajnory ho malo len v užívaní. Keďže označený pozemok\nbol nepretržite v ich vlastníctve, resp. vo vlastníctve ich právnych predchodcov, neprichádzalo tak do\núvahy uplatnenie reštitučného nároku, pretože z logiky veci im nemohlo byť navrátené vlastníctvo,\nktoré nikdy nestratili. Napokon dodali, že nie je pravdou, že by sa aj oni sami nesnažili riešiť vzniknutú\nsituáciu a podotkli, že p. T. A. ako jeden zo spoluvlastníkov a jeho manželka ako zástupkyňa ostatných\nspoluvlastníkov oslovila už začiatkom 90. rokov žalobkyňu aj ďalších vlastníkov, s ktorých pozemkami sa\nprekrýva ich pozemok parcely registra „E“ č. XXXX zapísaný na LV č. XXXX pre k. ú. T., s požiadavkou\no uznanie ich vlastníckych práv a o odkúpenie predmetných pozemkov, čo žalobkyňa jednoznačne\nodmietla; za dôkaz tohto úsilia predložili súdu dohodu o usporiadaní duplicitného vlastníctva k inej časti\npozemku parcely č. XXXX uzavretú 22. marca 2007 medzi T. A. a manželmi H. a K. U., ktorí si predmetný\npodiel odkúpili do bezpodielového spoluvlastníctva. Žalovaný 5/ vo svojom vyjadrení k žalobe uznal\nuplatnený procesný nárok žalobkyne v celom rozsahu. Žalovaní 4/, 6/, 7/, 9/ až 12/ sa k žalobe nevyjadrili.\n5. Žalobkyňa podaním doručeným súdu 12. júna 2019 vzala žalobu v časti smerujúcej proti žalovaným\n6/ a 7/ späť z dôvodu, že s ňou žalovaná 6/ uzavrela dohodu o urovnaní z 11. mája 2015 v znení jej\ndodatku a žalovaný 7/ dohodu o urovnaní z 11. mája 2015 v znení jej dodatku z 29. marca 2019, ktorými\nuznali jej výlučné vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a súhlasili so zápisom žalobkyne ako\nich výlučnej vlastníčky do katastra nehnuteľností. Na základe týchto dohôd príslušný katastrálny orgán\nrozhodol o oprave údajov katastra nehnuteľností a zrušení zápisu poznámky vyznačenej pri žalovaných\n6/ a 7/. Z totožného dôvodu žalobkyňa podaním doručeným súdu 4. októbra 2019 vzala svoju žalobu\nspäť tiež v časti smerujúcej proti žalovanému 4/, ktorý s ňou uzavrel obsahovo obdobnú dohodu o\nurovnaní z 11. mája 2015 v znení jej dodatku z 28. marca 2019. Z totožného dôvodu žalobkyňa podaním\ndoručeným súdu 25. februára 2020 vzala svoju žalobu späť aj v časti smerujúcej proti žalovanému\n5/, ktorý s ňou takisto uzavrel obsahovo obdobnú dohodu o urovnaní z 11. mája 2015 v znení jej\ndodatku z 1. apríla 2019. Žalobkyňa podaním doručeným súdu 25. februára 2020 vzala svoju žalobu\nspäť i v časti smerujúcej proti žalovaným 9/ až 12/ z dôvodu, že podľa výsledku dedičského konania o\nnovoobjavenom dedičstve po T. A., narodenom 8. apríla 1910 a zomrelom 16. júla 1919 (v spore pôvodne\noznačenom ako žalovaný 3/, proti ktorému bolo konanie pre nedostatok právnej subjektivity zastavené\nuznesením Okresného súdu Bratislava III z 24. mája 2018 č.k. 45C/663/2015-150 - pozn. súdu) v zmysle\nosvedčenia o dedičstve Okresného súdu Bratislava III vydaného notárom JUDr. Martinom Vlhom, PhD.,\n\nzo 7. septembra 2018 sp.zn. 30D/212/2015, Dnot 27/2015, sa ako ustupujúci dedičia spoluvlastníkmi\npozemku parcely registra „E“ č. XXXX zapísaného na LV č. XXXX pre k. ú. T. nestali.\n6. So zreteľom na dispozitívny úkon žalobkyne, ktorým svoju žalobu vzala proti žalovaným 4/ až 7/ a 9/\naž 12/ späť a na absenciu nesúhlasu týchto žalovaných so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov súd\nprvej inštancie konanie voči týmto žalovaným zastavil.\n7. Súd prvej inštancie pre úplnosť dodal, že žalobkyňa podaním doručeným súdu 25. februára 2020\nvzala žalobu späť aj v časti smerujúcej proti žalovanej 1/ čo do spoluvlastníckeho podielu k pozemku\nparcely registra „E“ č. XXXX zapísanom na LV č. XXXX pre k. ú. T. vo veľkosti 18/384 k celku, vo\nvzťahu ku ktorému ju ako správca majetku štátu zastupoval Okresný úrad Bratislava, pretože s ňou\nuzavrel dohodu o urovnaní z 26. júna 2019 v znení jej dodatku z 21. augusta 2019 a uznal výlučné\nvlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie ale uvedené podanie\nžalobkyne napriek jeho označeniu ako čiastočné späťvzatie žaloby o určenie vlastníckeho práva vo\nvzťahu k Slovenskej republike, zast. Okresným úradom Bratislava podľa svojho obsahu nevyhodnotil ako\nspäťvzatie žaloby, a to ani ako čiastočné späťvzatie žaloby. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná 1/,\naj keď v spore za ňu konajú dvaja rôzni zákonní zástupcovia - správcovia majetku štátu zapísaní na LV č.\nXXXX pre k. ú. T., a to Slovenský pozemkový fond vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu k označenému\npozemku vo veľkosti 15/96 k celku a Okresný úrad Bratislava vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu vo\nveľkosti 18/384 k celku, stále je len jedným subjektom práva - právnickou osobou s „jedinou“ právnou\nsubjektivitou, a preto nemôže v spore na jednej a tej istej sporovej strane (v danom prípade na strane\nžalovaných) vystupovať ako procesné spoločenstvo. Predmetom tohto konania je určenie výlučného\nvlastníckeho práva žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam, ktorý pri určovacích žalobách (na rozdiel\nod žalôb na plnenie) z povahy veci nie je deliteľný čo do svojej samotnej podstaty, ale len vo vzťahu\nk jednotlivým subjektom konania vystupujúcim na strane žalovaných. Pokiaľ sa žalovaná 1/ dohodla\nso žalobkyňou na urovnaní sporného vlastníckeho práva avšak len čo do spoluvlastníckeho podielu vo\nveľkosti 18/384 k celku, hoci je popri tom ešte zapísaná aj ako spoluvlastník podielu vo veľkosti 15/96\nk celku, nedošlo medzi nimi k mimosúdnemu urovnaniu (usporiadaniu) sporných práv vyplývajúcich z\nduplicitného vlastníctva v úplnom rozsahu, ale len čiastkovo, čo teda znamená, že predmet sporu vo\nvzťahu k žalovanej 1/ neodpadol. Z obsahu uvedeného podania žalobkyne je teda implicitne zrejmé,\nže žalobkyňa naďalej trvá na podanej určovacej žalobe aj vo vzťahu k žalovanej 1/, s ktorou sa jej\nnepodarilo úplne urovnať sporné vlastnícke práva - čo aj výslovne potvrdila na pojednávaní konanom 29.\njúna 2023, a preto nebol podľa súdu prvej inštancie dôvod na zastavenie konania aj v časti smerujúcej\nproti žalovanej 1/.\n8. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov a z nich zisteného skutkového stavu dospel k\nnasledovným záverom. Súd prvej inštancie vyhodnotil za nenáležitú námietku žalovanej 1/ o nedostatku\nsvojej pasívnej vecnej legitimácie v spore z dôvodu, že Slovenský pozemkový fond je správcom len\ntých pozemkov vo vlastníctve štátu, ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond, a nie aj pozemkov\ndruhu zastavané plochy a nádvoria alebo záhrady, ktoré sú v danom prípade predmetom požadovaného\nurčenia. V prejednávanej veci je však za sporovú stranu v procesnoprávnom postavení žalovaného\nsprávne označená Slovenská republika, ktorá je podľa LV č. XXXX pre k. ú. T. jedným zo spoluvlastníkov\npozemku parcely registra „E“ č. XXXX, vo vzťahu ku ktorému je zaznamenané duplicitné vlastníctvo,\na preto jej svedčí pasívna vecná legitimácia v spore. Avšak Slovenský pozemkový fond (vystupujúci\nako zástupca žalovanej 1/ zo zákona) nie je stranou v konaní, a preto skúmanie a vyhodnocovanie\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní naňho ako „len“ na zástupcu jedného zo žalovaných\nnedopadá. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli užívané\nJRD Vajnory, nebola medzi sporovými stranami v konaní sporná. Rozhodnutie vo veci samej však\nzáviselo od skutkového zistenia, či JRD Vajnory malo predmetné pozemky len v družstevnom užívaní\na ich skutočným vlastníkom bol niekto iný (t.j. právni predchodcovia žalovaných), alebo či malo tieto\npredmetné pozemky zároveň aj vo svojom vlastníctve. Skutočnosť, že JRD Vajnory predmetné pozemky\nužívalo, ešte sama osebe neznamená, že ich zároveň nemohlo aj vlastniť (t.j. že ich užívalo nie ako\nzdružené pozemky svojich členov-družstevníkov, ale ako svoje vlastné pozemky), a ani nepreukazuje,\nže ich skutočne nevlastnilo. Pokiaľ by však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že JRD Vajnory\nmalo predmetné pozemky len v družstevnom užívaní a vlastnícky mu nepatrili, nemohlo by potom v\nhmotnoprávnej pozícii predávajúceho platne a účinne previesť vlastnícke právo k nim na inú osobu\n(právnych predchodcov žalobkyne), a to s poukazom na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre\npotest, quam ipse habet, teda že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám. Napokon takýto\n\nprevod by bol aj výslovne v rozpore s vtedajšou právnou úpravou, v zmysle ktorej právo družstevného\nužívania oprávňuje družstvo užívať pozemok v rovnakom rozsahu, v akom by náležalo vlastníkovi;\ndružstvo nemôže však pozemok zaťažiť ani scudziť (porov. § 24 ods. 3 prvá veta zákona č. 49/1959 Zb. o\njednotných roľníckych družstvách). Takýto právny úkon, ktorý by sa priečil zákonu, by bol považovaný za\nneplatný. Na preukázanie vlastníckych pomerov k predmetným pozemkom aktuálnym v čase uzavretia\nkúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 boli súdu predložené listiny, a to samotná kúpnopredajná zmluva z\n9. novembra 1959, neúplný výpis z pozemkovoknižnej vložky č. XXX pre k. ú. T. (založený v spise na\nč. l. 605 až 608) a list (oznámenie) Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu\nz 20. októbra 2006 o spochybnení hodnovernosti údajov katastra nehnuteľností z dôvodu duplicity\nvlastníctva. Pokiaľ by z kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 aj implicitne vyplývalo, že JRD Vajnory sa\nv nej samo označuje za vlastníka predmetných nehnuteľností (hoci osoby konajúce v jeho mene sa\nhneď následne označujú ako „zástupcovia majiteľov nehnuteľností“, čo pôsobí dosť nejasne), nemožno\ntúto skutočnosť z tohto dôkazu považovať za preukázanú, pretože samotná táto listina je predmetom\nsúdneho prieskumu ohľadom toho, či vyvolala alebo nevyvolala ňou predpokladané účinky v podobe\nprevodu vlastníckeho práva z predávajúceho na kupujúcich. Z logiky veci nemôže svoju platnosť,\núčinnosť a vyvolanie ňou predpokladaných právnych účinkov preukazovať samou sebou (išlo by o\nvadu dokazovania, a to tzv. dokazovanie kruhom), a preto ju súd pri zisťovaní skutočného vlastníka\npredmetných nehnuteľností v čase prevodu nepovažoval za relevantnú. Zo strany žalovaných bol v\nkonaní predložený aj výpis z pozemkovoknižnej vložky č. XXX pre k. ú. T., na ktorom bol pôvodne\nevidovaný pozemkovoknižný pozemok parcely č. XXXX, avšak - ako uviedla žalovaná 3/ na pojednávaní\nkonanom 29. júna 2023 - išlo o výpis neúplný, pretože súdu úmyselne predložila len tú časť, ktorú\nsama považovala pre konanie za významnú. Posledný zápis v časti „B“ o vlastníkoch je zaevidovaný\n27. novembra 1936 pod poradovým číslom 16 a týka sa len jedného zo spoluvlastníkov zapísaných\n20. mája 1920. Obsah následne vykonaných zápisov a ich právna relevancia preto súdu nebola zo\nstrany žalovaných náležite preukázaná, pričom žalovaní boli tí, ktorí tvrdili, že ich právni predchodcovia\nvlastnícke právo k pozemku parcely č. XXXX v k. ú. T. nikdy nestratili. Predložením úplného výpisu\nz pozemkovoknižnej vložky č. XXX pre k. ú. T., ktorý evidentne mali k dispozícii, mohli toto svoje\nskutkové tvrdenie podoprieť, pretože z tohto dôkazu by bolo možné overiť nasledujúci právny vývoj\nvlastníckych vzťahov k tomuto pozemku. Dôkazné bremeno v civilnom spore - ovládanom zásadou\nkontradiktórnosti s protichodnými záujmami každej sporovej strany na výsledku sporu - zaťažuje strany\nsporu, a nie súd. Súd môže strany vyzvať len na doplnenie skutkových tvrdení, avšak nie na predloženie\ndôkazov a tobôž nie dôkazov, ktoré evidentne samy majú k dispozícii a nejde o dôkazy, ktoré by bez\nsvojej viny nemohli pripojiť. Strany sú totiž procesne zodpovedné za rozsah skutkového stavu, v akom\nbude zisťovaný, a tiež za to, akým spôsobom v konaní preukážu svoje skutkové tvrdenia a relevantné\nskutočnosti, ktoré sú pre ne priaznivé. Z tohto dôvodu preto ponesú aj nepriaznivé dôsledky stavu non\nliquet, t. j. nedostatočne objasneného určitého skutkového stavu alebo určitej relevantnej skutočnosti\n(porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 24/2019). Pokiaľ sporové strany svoju\npovinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť zanedbajú či nesplnia, znamená to, že neuniesli bremeno\ntvrdenia a dôkazné bremeno, čo má pre nich za následok procesný neúspech v spore, resp. negatívny\nvýsledok pri vyhodnotení opodstatnenosti nimi prezentovanej argumentácie. V tejto skutkovej súvislosti\nsúd prvej inštancie podotkol, že napokon ani predloženie úplného výpisu z pozemkovoknižnej vložky\nč. XXX pre k. ú. T. by ešte nemuselo jednoznačne a nepochybne preukazovať skutočný vlastnícky\nstav k predmetným pozemkom ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959, pretože od 1.\njanuára 1951 sa v československom právnom poriadku neuplatňoval intabulačný princíp. Vlastníctvo\nk nehnuteľnosti získané na základe zmluvného titulu sa teda nenadobúdalo až momentom zápisu\ndo pozemkovej knihy, ale už samotným uzavretím scudzovacej (kúpnej) zmluvy (porov. § 111 ods. 1\nzákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka). V období od 1. januára 1951 až do 31. marca 1964\n(kým nebol prijatý nový Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. a nový zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii\nnehnuteľností) bol zápis do pozemkovej knihy už len dobrovoľný, čo teda znamená, že zaevidovaný\nstav nevyhnutne nemusel odrážať skutočný (faktický, reálny) stav. Preto ani predloženie úplného výpisu\nspomenutej pozemkovoknižnej vložky by nemuselo byť pre vec rozhodujúcim, kardinálnym dôkazom,\nale by len indikovalo určitý právny stav a súd by tým nebol zbavený aj tento dôkaz vyhodnocovať vo\nvzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a so starostlivým prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas\nkonania najavo. Jediným relevantným, hoci aj nepriamym dôkazom preukazujúcim vlastnícke pomery\naktuálne v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959, ktorý bol súdu predložený, je\nlist Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu z 20. októbra 2006 o spochybnení\nhodnovernosti údajov katastra nehnuteľností z dôvodu duplicity vlastníctva. Správa katastra v tomto\nliste uvádza, že vykonaným „šetrením zistila, že LV č. XXX pre k. ú. T. bol založený zápisom Dohody o\n\nzriadení práva osobného užívania pozemku [v kontexte ostatných predložených dôkazov však v konaní\nvyplynulo, že medzi zmluvnými stranami nebola uzavretá „dohoda o zriadení práva osobného užívania\npozemku“, ale „kúpnopredajná zmluva“ - pozn. súdu] parc. č. XXXX/XX (prečíslované na parc. č. XXXX,\nXXXX) uzatvorenej medzi JRD Vajnory a N. Š. a F., rod. F.. Zápisom listiny bolo na LV č. XXX pre k. ú.\nT. zapísané vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX, XXXX v prospech N. Š. a F., rod. F., v celosti\n(zapísané položkou výkazu zmien 48/74). (...) Vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX, XXXX, k. ú.\nT., nadobudlo JRD Vajnory na základe listín predložených k zápisu výkazu zmien pod položkou výkazu\nzmien 62/75, ktorých prílohou bol aj geometrický plán č. XXXX-XXX-XXX-XX, avšak Správa katastra\npre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu v zbierke listín neeviduje listiny preukazujúce prechod\nalebo prevod vlastníckeho práva k časti pozemkovoknižného pozemku parc. č. XXXX, k. ú. T., na JRD\nVajnory.“ Súd prvej inštancie uviedol, že z tejto listiny teda vyplýva, že príslušný katastrálny orgán vykonal\nriadne šetrenie vlastníckych pomerov k predmetným pozemkom následne označeným ako parcely č.\nXXXX a XXXX v k. ú. T. a zistil, že „vlastnícke právo k nim nadobudlo JRD Vajnory na základe listín\npredložených k zápisu pod položkou výkazu zmien 62/75, ktorých prílohou bol aj geometrický plán\nč. XXXX-XXX-XXX-XX. Samotný katastrálny orgán teda potvrdzuje, že jednotné roľnícke družstvo sa\nstalo vlastníkom predmetných pozemkov [porov. text listiny „vlastnícke právo k pozemku parc. č. XXXX,\nXXXX, k. ú. T., nadobudlo JRD Vajnory“] a že bolo ako ich vlastník aj zapísané v príslušnej vložke\npozemkovej knihy, a to na základe listín s geometrickým plánom, ktoré boli predložené k zápisu výkazu\nzmien pod položkou 62/75. Príslušný katastrálny orgán v liste z 20. októbra 2006 síce ďalej uvádza,\nže „v zbierke listín neeviduje listiny preukazujúce prechod alebo prevod vlastníckeho práva k pozemku\nparcely č. XXXX v k. ú. T. na JRD Vajnory“. Samotné nezachovanie listín s časovým odstupom vyše\n45 rokov - ktorý podstatne prekračuje vydržacie i skartačné lehoty - avšak bez ďalšieho nepreukazuje,\nže k týmto právnym skutočnostiam majúcim za následok prevod alebo prechod vlastníckeho práva k\npredmetným pozemkom na JRD Vajnory nemohlo dôjsť, resp. že je absolútne vylúčené, že sa mohli\nvôbec udiať. Pokiaľ samotný katastrálny orgán vo výsledku svojho šetrenia uvádza, že existovali určité\nkonkrétne listiny, ktoré boli svojou povahou právnym titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva\nk predmetným pozemkom označeným jednotným roľníckym družstvom a toto družstvo bolo na ich\nzáklade ako vlastník týchto pozemkov napokon zapísané v príslušnej pozemkovoknižnej vložke pod\npoložkou výkazu zmien 62/75, javí sa ako viac pravdepodobnejšia tá alternatíva, že JRD Vajnory\nskutočne nadobudlo vlastnícke právo k predmetným pozemkom, než alternatíva, že jeho zápis ako\nvlastníka predmetných pozemkov pod položkou výkazu zmien 62/75 bol len výsledkom ľubovôle\nvtedajšieho orgánu na úseku pozemkovoknižnej evidencie nehnuteľností bez akýchkoľvek reálnych\npodkladov pre tento zápis alebo dôsledkom jeho omylu. Uvedené obdobne platí aj vo vzťahu ku\ngeometrickému plánu č. XXXX-XXX-XXX-XX, ktorý sa spomína pri položke výkazu zmien 62/75\nzapísanej v príslušnej pozemkovoknižnej vložke. To, že sa tento geometrický plán po vyše polstoročí už\nnedochoval, bez ďalšieho neznamená, že - ako tvrdili žalovaní na pojednávaní konanom 29. júna 2023\n- vôbec neexistoval. Pokiaľ je tento geometrický plán výslovne spomenutý v uvedenom zápise výkazu\nzmien, javí sa ako viac pravdepodobnejšia alternatíva, že musel tento geometrický plán skutočne byť\nvyhotovený a musel byť predmetom vtedajšieho pozemkovoknižného konania, než alternatíva, že si\njeho existenciu vtedajší orgán evidencie nehnuteľností - laicky povedané - „vymyslel“ a vykonal úradný\nzápis bez reálneho podkladu. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade, že je potrebné zistiť určité\nskutočnosti vyplývajúce z dôkazov, ktoré sa vzhľadom na skartačné pravidlá a lehoty, ktoré uplynuli, už\nnezachovali, nie je možno vylúčiť zistenie existencie takýchto skutočností i nepriamymi dôkazmi, a to\ns prihliadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách (porov. rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 71/2008). So zreteľom na závery vykonaného šetrenia príslušným\nkatastrálnym orgánom uvedené v liste z 20. októbra 2006, ako aj na ďalšie správanie sa účastníkov a\nkonanie vtedajších štátnych orgánov spočívajúce v tom, že príslušný odbor rady Obvodného národného\nvýboru Bratislava-Nové Mesto rozhodnutím z 25. februára 1960 sp.zn. Pôd.-22/1960 udelil privolenie\nk prevodu predmetných pozemkov z titulu kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 po zistení, že sa\nneprieči vtedajšej právnej úprave, možno dospieť k záveru, že predávajúci JRD Vajnory skutočne bolo\nvlastníkom pozemkov, ktoré boli predmetom prevodu v prospech právnych predchodcov žalobkyne.\nSúd prvej inštancie ustálil aj, že ak žalovaní v konaní spochybňovali správnosť zápisu týkajúceho sa\npredmetných pozemkov a zaevidovaného v príslušnej pozemkovoknižnej vložke pod položkou výkazu\nzmien 62/75, ktorý konštatuje, že JRD Vajnory nadobudlo vlastnícke právo k týmto pozemkom, potom\nich zaťažovalo dôkazné bremeno poskytnúť o tom taký relevantný priamy či nepriamy dôkaz, z ktorého\nobjektívne možno nadobudnúť presvedčenie o pravdivosti alebo aspoň väčšej miere pravdepodobnosti\ntohto ich skutkového tvrdenia. Žalovaným sa však toto dôkazné bremeno nepodarilo v konaní uniesť,\npretože žiadnym relevantným dôkazom správnosť vykonaného zápisu zaevidovaného pod položkou\n\nvýkazu zmien 62/75 v príslušnej pozemkovoknižnej vložke nevyvrátili. Skutkové tvrdenie žalovaných,\nže ich právni predchodcovia vlastnícke právo k pozemku parcely registra „E“ č. XXXX v k. ú. T. nikdy\nnestratili, pretože ho nikdy nepredali ani nedarovali, sa pri jeho vyhodnocovaní v kontexte správy o\nvykonanom šetrení Správou katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu z 20. októbra\n2006 javí ako nepravdepodobné, a teda nepreukázané, pretože tento katastrálny orgán vo svojej\nspráve explicitne konštatuje zistenie (záver), že JRD Vajnory vlastnícke právo k predmetným pozemkom\n„nadobudlo na základe listín predložených k zápisu pod položkou výkazu zmien 62/75, ktorých prílohou\nbol aj geometrický plán č. XXXX-XXX-XXX-XX“. Tento úradný zápis o výkaze zmien v pozemkovej\nknihe, ktorého správnosť sa prezumuje, teda priamo vyvracia skutkové tvrdenie žalovaných, že ich\npredkovia vlastnícke právo k prevádzaným pozemkom nikdy nestratili. Za postačujúci dôkaz o tom, že\nprávni predchodcovia žalovaných vlastnícke právo k prevádzaným pozemkom nikdy nestratili, nemôžu\nbyť považované ani rozhodnutia o dedičstve, na základe ktorých bol v rámci dedičskej postupnosti\npotvrdený prechod práv na jednotlivých žalovaných. Odhliadnuc od toho, že ten istý pozemok bol\ntakisto predmetom dedenia aj po právnom predchodcovi žalobkyne, v konaní o ktorom bol v rámci\ndedičskej postupnosti rovnako potvrdený prechod práv avšak na žalobkyňu, je potrebné dodať, že\npodľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít platí, že rozhodnutie o dedičstve je\nlen deklaratórne, a preto nemôže založiť vlastnícky vzťah dedičov k veciam, ktorých vlastníkom nebol\nv čase smrti ich právny predchodca, teda poručiteľ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. III. ÚS 309/2016). Samotná skutočnosť, že určitá vec bola zaradená do aktív dedičstva\npo poručiteľovi a stala sa predmetom dedenia, ešte nemusí vždy znamenať, že táto vec do dedičstva\nskutočne patrí a poručiteľ bol v čase svojej smrti jej skutočným vlastníkom. Súd prvej inštancie na\nzáklade vykonaného dokazovania dospel k záveru, že JRD Vajnory bolo v čase uzavretia kúpnej\nzmluvy s právnymi predchodcami žalobkyne Š. a F. N. 9. novembra 1959 skutočným vlastníkom\npredmetných pozemkov (t.j. pozemku parcely č. XXXX/XX v k. ú. T., ktorý bol prečíslovaný na parcely\nč. XXXX a XXXX a zapísané na LV č. XXX pre k. ú. T.), a teda bolo hmotnoprávne oprávnené i\nprávne spôsobilé previesť svoje vlastnícke právo k nim na kupujúcich. Súd prvej inštancie uzavrel aj,\nže kúpna zmluva z 9. novembra 1959 spĺňala požiadavku obligatórnej písomnej formy, prejavy vôle jej\núčastníkov (zmluvných strán) možno považovať za dostatočne určité a zrozumiteľné a boli v nej uvedené\nvšetky zákonom vyžadované podstatné náležitosti, a to predmet kúpy a kúpna cena (§ 40 ods. 1 a\n§ 366 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka). K tomuto prevodu bolo udelené i zákonom\nvyžadované privolenie príslušného orgánu miestnej štátnej správy (§ 1 ods. 1 zákona č. 65/1951 Zb. o\nprevodoch nehnuteľností a o prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy), a to rozhodnutím odboru\npôdohospodárstva rady Obvodného národného výborom Bratislava-Nové Mesto z 23. februára 1960\nsp.zn. Pôd.-22/1960, ktorý nezistil žiadnu zákonnú prekážku brániacu tomuto prevodu. Zmluva následne\nbola riadne zaregistrovaná štátnym notárstvom 3. januára 1974 a zapísaná v evidencii nehnuteľností 16.\nmája 1974. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne také formálne ani obsahové nedostatky, ktoré\nby spôsobovali neplatnosť uvedenej kúpnej (kúpnopredajnej) zmluvy. Počas konania nevyšlo najavo,\nže by túto zmluvu uzatvárali zmluvné strany (subjekty) zjavne nespôsobilé na takýto právny úkon či\nkonajúce v omyle alebo za takých podmienok (resp. situácie), z ktorých by bolo možné rozpoznať\nnezhodu ich skutočnej a vážnej vôle s jej prejavom, alebo že by táto zmluva svojím obsahom odporovala\nzákonu či priečila všeobecnému záujmu. Prípadné dojednanie nižšej (resp. neprimerane nízkej) kúpnej\nceny než bola vtedajšia trhová cena prevádzaných nehnuteľností nespôsobuje neplatnosť uzavretej\nkúpnej zmluvy. Zároveň uviedol, že zásada preferencie výkladu v prospech platnosti právnych úkonov\npotom implikuje, že súd nemá aktívne vyhľadávať dôvody neplatnosti, ktoré nie sú prima facie zjavné,\na tým suplovať procesnú aktivitu tej sporovej strany (v danom prípade žalovaných), ktorej zistenie\nneplatnosti je v konaní na prospech. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že\nna základe kúpnej zmluvy z 9. novembra 1959 nadobudli právni predchodcovia žalobkyne Š. a F. N.\nvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré bolo po uskutočnení konania o dedičstve po\nporučiteľovi Š.W. N. (v ktorom bolo na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava-mesto zo\n4. februára 1977 č.k. D 82/77-20 potvrdené dedičke F. N.) následne prevedené na základe darovacej\nzmluvy z 11. apríla 1988 v prospech žalobkyne. Z vykonaného dokazovania teda súd mal preukázané,\nže výlučné vlastnícke právo k predmetným pozemkom patrí žalobkyni, a preto súd jej žalobe vyhovel.\n9. Súd prvej inštancie na dôvažok uviedol, že aj v prípade, že by kúpna zmluva z 9. novembra 1959\nbola z nejakého dôvodu predsa len neplatná - čo ale v konaní preukázané nebolo -, neprivodilo by to\niné rozhodnutie vo veci samej, pretože žalobkyňa by nadobudla výlučné vlastnícke právo k predmetným\nnehnuteľnostiam z titulu vydržania.\n\n10. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanými 1/, 2/, 3/ a 8/ súd prvej inštancie rozhodol podľa §\n262 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v konaní plný procesný úspech, preto jej proti\ntýmto neúspešným žalovaným - nezistiac žiadne výnimočné dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie\nnáhrady trov konania, ktoré napokon ani neboli tvrdené - vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom\nrozsahu. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanými 4/ až 7/ súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2\nCSP v spojení § 256 ods. 1 CSP. Žalobkyni v tejto časti konania vznikol proti uvedeným žalovaným nárok\nna náhradu trov konania, pretože žalovaní 4/, 5/ 6/ a 7/ svojím správaním (t.j. akceptovaním návrhu\nžalobkyne na mimosúdne urovnanie sporných práv vyplývajúcich z duplicitného vlastníctva a uzavretím\ndohôd o urovnaní v znení neskoršieho dodatku z roku 2019, na základe ktorých síce došlo zrušeniu\nzápisu poznámky o duplicitnom vlastníctve vyznačenej pri týchto žalovaných, ale až po podaní žaloby)\nprocesne zavinili, že žaloba v časti smerujúcej proti nim sa po jej podaní stala bezdôvodnou, v dôsledku\nčoho ju žalobkyňa vzala späť a konanie sa muselo zastaviť. Súd ale náhradu trov konania žalobkyni\nproti týmto žalovaným nepriznal, pretože sama žalobkyňa už vo svojej žalobe výslovne uviedla, že z\ndôvodu ich aktívneho pristúpenia k mimosúdnemu riešeniu veci ešte pred podaním žaloby (t. j. uzavretiu\nnavrhovaných dohôd o urovnaní, ktoré aj keď sa neskôr ukázalo, mali nedostatky, pre ktoré príslušný\nkatastrálny orgán odmietol vykonať zápis, a bolo ich potrebné následne odstrániť prostredníctvom\nuzavretia dodatkov k týmto dohodám) od nich náhradu trov konania nežiada a svoj nárok na náhradu\ntrov konania si proti nim neuplatňuje. O trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanými 9/ až 12/\nsúd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. V tejto časti konania vznikol\nžalovaným 9/, 10/, 11/ a 12/ proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože\nžalobkyňa procesne zavinila, že konanie sa v tejto časti muselo zastaviť, keďže žalobu v časti smerujúcej\nproti nim vzala späť po tom, ako zistila, že im nesvedčí v konaní pasívna vecná legitimácia. Súd teda\nnemal preukázanú nijakú skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že žaloba v časti smerujúcej proti\nžalovaným 9/ až 12/ bola vzatá späť kvôli správaniu alebo konaniu týchto žalovaných, v dôsledku ktorého\nby sa po jej podaní stala bezdôvodnou. Súd však v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle čl.\n17 CSP náhradu trov konania týmto žalovaným nepriznal (R 72/2018), pretože z obsahu spisu vyplýva,\nže im v tomto konaní žiadne trovy súdneho konania ani právneho zastúpenia nevznikli.\n11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie a to do výroku III. o trovách konania podali žalovaní v 3. rade\na v 8. rade odvolanie a to podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, nakoľko konanie má inú vadu, ktorá\nmohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko\nrozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dovolaní uviedli,\nže s prihliadnutím na to, že žalobkyňa sama nevedela určiť okruh žalovaných ako ani rozsah práv\na povinností, ktorý jednotlivým žalovaným s ňou uplatneného nároku vyplýva nie je spravodlivé aby\npri znalosti skutkového stavu veci, ktorá bola nejasná jednak na strane žalobkyne ako aj na strane\nžalovaných boli trovy konania priznané výlučne na ťarchu tých žalovaných, voči ktorým sa osvedčil až\nna základe vykonaného dokazovania skutkový a právny stav potvrdzujúci nárok žalobkyne vo vzťahu\nk žalovaným v 2., 3. a 8. rade s poukazom na dlhoročnú nejasnú situáciu, ktorá sa objasnila až\nprebiehajúcim súdnym konaním a to v rámci dokazovania, kde v rámci konania ustálil okruh osôb\nna strane žalovaných, ktorí sú legitimovaní na konanie. Táto zjavná neznalosť žalobkyne ku dňu\npodania žaloby na 12 žalovaných účastníkov konania nemôže byť napriek 100 % úspechu v konaní voči\nžalovaným v 2., 3. a 8. rade na ťarchu žalovaným a to minimálne s poukazom na to, že žalobkyňa si\nku dňu podania žaloby nesplnila svoju zákonnú povinnosť označiť pravdivo všetky okolnosti a skutkový\nstav zodpovedajúci reálnemu stavu veci a taktiež si nesplnila svoju povinnosť označiť konkrétnych\nžalovaných, voči ktorým si žalovaný nárok dôvodne uplatňuje a taktiež žalobkyňa neoznačila spolu so\nžalobou žiadne dôkazy, ktoré by osvedčovali dôvodnosť ňou uplatňovaných nárokov. Je zrejmé, že\nžalovaní v 2., 3. a 8. rade boli síce v celom konaní neúspešní avšak s poukazom na dôkazy produkované\npočas celého súdneho konania až na základe žalobkyňou navrhnutého a doloženého dôkazu a to až\npo siedmich rokoch prebiehajúceho konania pričom je zrejmé, že takmer 7 ročná pasivita žalobkyne\nneúmerne navýšila trovy konania priznané žalobkyni a to na úkor žalovaných v 2., 3. a 8. rade. Poukázali\nna zásada procesnej zodpovednosti, ktorá je uvedená v § 256 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ktorá\nznamená, že strana sporu nesie zodpovednosť za náklady spojené s priebehom súdneho konania, ktoré\nvznikli v dôsledku neopodstatneného správania tejto strany. Toto neopodstatnené správanie spočíva v\nnedodržaní povinností, ktoré vyplývajú zo zákona alebo sú uložené súdom, ako napríklad nedodržanie\npravidiel týkajúcich sa súdnej koncentrácie. Na uloženie povinnosti nahradiť náklady je potrebné, aby\nnedodržanie procesných povinností viedlo k neopodstatneným nákladom, pričom v tomto prípade\nviedlo pasívne konanie k neopodstatnenému zvyšovaniu nákladov nakoľko žalobkyňa predložila jediný\nrelevantný dôkaz (Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu z 20.10.2006), ktorý\n\npreukazoval vlastnícke pomery až po siedmich rokoch prebiehajúceho konania. Uviedli, že uvedené\nzávery vyplývajúce z ustanovenia § 256 ods.2 potvrdzuje aj Ústavný súd SR v rozhodnutí II. ÚS\n221/2015: „Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho\nriadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. “ S prihliadnutím na\ndané rozhodnutie Ústavného súdu majú žalovaní v 2., 3. a 8. rade za to, že uložená povinnosť na náhradu\ntrov konania na ich ťarchu je v rozpore so zásadou spravodlivého posudzovania veci. Pri náhrade trov\npodľa § 256 ods. 2 CSP ide o trovy, ktoré by inak neboli v priebehu konania vznikli a ktoré nesúvisia\ns riadnym vedením sporu. Najčastejšie pôjde o situácie, keď niektorá zo strán zmarí pojednávanie,\nuvedie nepravdivé tvrdenie, podá nadbytočný návrh na vykonanie dôkazu, o ktorom strana musela\nvedieť, že vyvolá nepotrebné trovy, zmarí vykonanie dôkazu, a pod. a výlučne z tohto dôvodu došlo k\nneodôvodnenému predĺženiu konania. Takéto neodôvodnené predĺženie konania môže byť spôsobené\naj oneskoreným prednesom alebo oneskoreným navrhnutím dôkazu. Podľa názoru žalovaných v 2., 3.\na 8.rade je potrebné toto neúčelné nehospodárne a neefektívne konanie v súvislosti s dokazovaním\npripísať na ťarchu žalobkyne a nie je teda spravodlivé aby boli žalovaní v 2., 3. a 8. rade, vzhľadom k\nprocesnej pasivite žalobkyne počas takmer 90 % priebehu konania pred súdom zaviazaní na náhradu\ntrov konania žalobkyni a to vo výške 100 % aj keď bola žalobkyňa v plnom rozsahu voči žalovaným\nv 2., 3. a 8. rade úspešná, avšak väčšinu prebiehajúceho konania procesné pasívna. S poukazom na\nuvedené žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie o povinnosti úhrady trov celého konania vo\nvýške 100 % zo strany žalovaných v 2., 3. a 8. rade zrušil, resp. zmenil tak aby nárok žalobkyne na\nnáhradu trov konania zo strany žalovaných v 2., 3. a 8. rade zodpovedal reálnej procesnej aktivite\nžalobkyne, ktorá bola počas takmer 90 % trvania súdneho konania pasívna vo vzťahu k navrhovaným\ndôkazom a sama zavinila neúmernú dĺžku súdneho konania a aj neúmerné navýšenie trov konania. Voči\nuvedenému výroku o povinnosti náhrady trov konania je potrebné sa podľa názoru žalovaných v 2., 3.\na 8.rade odvolať okrem iného aj z toho dôvodu, že tento výrok o povinnosti náhrady trov konania je\nnevykonateľný a to s poukazom na to, že napadnutý výrok rozhodnutia o náhrade trov konania priznáva\nbližšie nešpecifikovanej žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovaným 1, 2, 3, 8 a\ntakýto výrok je vo svojej podstate nemožné vykonať ani postihnúť prípadným výkonom rozhodnutia.\n12. Odvolanie podala aj žalovaná v 1. rade a to Slovenská republika, za ktorú koná Okresný\núrad Bratislava. Namieta označenie žalovanej 1) ako Slovenská republika zastúpená Slovenským\npozemkovým fondom, so sídlom Búdková cesta 3555/36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345 a\nOkresným úradom Bratislava so sídlom Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, číselný identifikátor 00 151\n866 001. Namieta pasívnu vecnú legitimáciu Slovenskej republiky v zast. Okresným úradom Bratislava\ntitulom čiastočného späťvzatia žaloby z 25.02.2020. Odvolanie podala aj do výroku rozsudku v časti III.,\npodľa ktorého má žalovaná proti žalovanej 1) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolanie\npodáva v súlade s ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového\nporiadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tým, že súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný úrad Bratislava namieta samotnú pasívnu vecnú\nlegitimáciu žalovanej v 1. rade, Slovenská republika v zastúpení Okresným úradom Bratislava. Táto bola\nv žalobnom návrhu a v nasledujúcom konaní žalovaná vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu k pozemku\nparcely registra „E“ č. XXXX, LV č. XXXX, ktorý sa vo veľkosti podielu 18/384 prekrýval s predmetnými\nnehnuteľnosťami žalobkyne. Slovenská republika v zastúpení Okresným úradom Bratislava uzavrela so\nžalobkyňou dohodu o urovnaní z 26.06.2019 v znení jej dodatku č. 1 z 21.08.2019, ktorou uznala výlučné\nvlastnícke právo žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam a súhlasila so zápisom žalobkyne ako\nich výlučnej vlastníčky do katastra nehnuteľností. Okresný úrad Bratislava po preštudovaní žalobného\nnávrhu a všetkých predložených dokladov, vychádzajúc aj z dokazovania v dovtedajšom priebehu\nkonania usúdil, že žalobkyni vlastnícke právo prináleží a nepokračoval v súdnom konaní. Žalobkyňa\npodala 25.02.2020 návrh na čiastočné späťvzatie žalobného návrhu voči žalovanej Slovenská republika\nv zast. Okresným úradom Bratislava. Touto cestou sa neuberal Slovenský pozemkový fond, správca\nspoluvlastníckeho podielu 15/96, ktorý odmietal uznať vlastníctvo cestou zmieru, a ktorý sa riadil\nnesprávnou právnou argumentáciou, a teda že navrátenie vlastníckeho práva žalovaných mohlo byť\nuspokojené výlučne na základe reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 503/2003 Z.z.\nOkresný úrad Bratislava nemôže v žiadnom prípade zodpovedať za náhradu trov konania žalobkyni\nv súdnom spore, v ktorom už nebol pasívne legitimovaným účastníkom, naviac, keď vznik trov zavinil\nprezentovaním právneho názoru, ktorý nemal oporu v zákone, a tým svoj neúspech v spore, Slovenský\npozemkový fond. Okresný úrad Bratislava sa nestotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie\npodľa bodu 9.1., kde je uvedené, že súd podanie žalobkyne napriek jeho označeniu ako čiastočné\n\nspäťvzatie žaloby o určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k Slovenskej republike, zast. Okresným\núradom Bratislava, podľa svojho obsahu nevyhodnotil ako späťvzatie žaloby, a to ani ako čiastočné\nspäťvzatie žaloby. Podľa názoru odvolateľa podmienky na čiastočné späťvzatie žaloby boli splnené a\nvoči Slovenskej republike v zast. Okresným úradom Bratislava, malo byť konanie zastavené. V časti\nB Vlastník na LV č. XXX je zapísaná Dohoda o urovnaní, pozemok registra „C“ KN p.č. XXXX/X,X,X\na časti pozemku registra „E“ KN p.č. XXXX na LV č. XXXX v podiele 18/384 (vlastník pod por. č. 2\n- Slovenská republika v správe Okresný úrad Bratislava), C.-XXX/XXXX. Na základe tejto dohody už\nspoluvlastnícky podiel štátu bol zapísaný v prospech žalobkyne, ku dňu vydania rozsudku už nebol\nv správe Okresného úradu Bratislava a z toho dôvodu výroky rozsudku v časti I. a časti III. už voči\nOkresnému úradu Bratislava smerovať nemôžu. Žalovaná v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná\nOkresný úrad Bratislava poukázala na to, že v prípade Slovenského pozemkového fondu a Okresného\núradu Bratislava ide o dvoch rôznych nezávislých správcov majetku štátu. Podľa § 2 ods. 2 zákona\no správe majetku štátu “Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním\nprostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom. Správca podľa § 1 ods. 1 písm. a), b)\na d) môže nadobúdať majetok len do vlastníctva štátu. Správca majetku štátu vykonáva právne úkony pri\nspráve majetku štátu v mene štátu. Správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach,\nktoré sa týkajú majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť\npodľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov“. Okresný úrad Bratislava je v zmysle § 2 ods. 1\nzákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov\npreddavkovou organizáciou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, čiže disponuje len obmedzenou\nprocesnoprávnou subjektivitou. Podľa ust. § 21 ods. 4 CSP za štát pred súdom koná štátny orgán v\nrozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená\npodľa osobitného predpisu. Vzhľadom k tomu, že v danom spore ide o zastupovanie štátu, označenie\nzastupujúcej právnickej osoby je doplnené o označenie štátu ako účastníka konania, žalovanou stranou\nje Slovenská republika zastúpená Okresným úradom Bratislava. Bez toho, aby bol označený skutočný\núčastník konania, ktorým je štát - Slovenská republika, označenie nie je správne. Tým, že dočasný\nsprávca nekoná vo vlastnom mene, ale v mene štátu, vecnú legitimáciu má štát. V tomto spočíva\nprávny základ vyššie uvedeného označovania štátu v súdnom konaní „Slovenská republika zastúpená\nOkresným úradom Bratislava“. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a znamená, že niekto je\nnositeľom práva vyplývajúceho z právneho predpisu (aktívna legitimácia) alebo je nositeľom povinností\n(pasívna legitimácia). S prihliadnutím na uvedené skutočnosti žalovaná v 1) rade - Slovenská republika\nv zast. Okresným úradom Bratislava nie je pasívne legitimovaným účastníkom v tomto konaní, titulom\nčiastočného späťvzatia žaloby z 25.02.2020, nedisponuje žiadnymi vlastníckymi právami, ktoré sú\npredmetom tohto súdneho sporu, nemôže byt' zaviazaná na náhradu trov konania; účastníkom sporu\n- žalovanou v 1. rade a povinnou na náhradu trov konania žalobkyni je výlučne Slovenská republika v\nzastúpení Slovenským pozemkovým fondom.\n13. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniam žalovaných v 3. a 8. rade, a uviedla, že určovacou žalobou\nsa domáhala vydania súdneho rozhodnutia o určení vlastníckeho práva žalobkyne k pozemkom, na\nzáklade ktorého by príslušný okresný úrad vykonal záznamom výmaz obmedzujúcej poznámky z listu\nvlastníctva (§ 34 a nasl. zákona číslo 162/1995 Z.z. v platnom znení). Podľa výroku súdneho rozhodnutia\nokresný úrad vykoná záznam, ak je na vykonanie záznamu predložené súdne rozhodnutie, ktoré je\nzáväzné pre osobu zapísanú v katastri a priamo sa dotýka jej práva k nehnuteľnosti (§ 36a ods.\n2 zákona číslo 162/1995 Z.z. v platnom znení). Osobami zapísanými v katastri, ktorých sa priamo\ndotýka právo k pozemkom boli popri žalobkyni, v ktorej prospech svedčí zápis vlastníckeho práva k\npozemkom na liste vlastníctva číslo XXX pre katastrálne územie T., osoby, ktoré boli ako duplicitní\nvlastníci parcely registra „E\" parcelné číslo XXXX zapísaní v katastri na liste vlastníctva číslo XXXX pre\nkatastrálne územie T.. Žalobkyňa preto na strane žalovaných uviedla všetkých duplicitných vlastníkov,\nktorí boli v čase podania žaloby uvedení na liste vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie T. ako\nduplicitní vlastníci parcely registra „E\" parcelné číslo XXXX. Žalobkyňou požadované rozhodnutie za\nsituácie, kedy by v konaní nevystupovali všetci duplicitní vlastníci, by nemohlo vytvoriť pevný podklad\npre vyjasnenie právnych vzťahov medzi žalobkyňou a duplicitnými vlastníkmi, postavenie žalobkyne by\nneurobili istým a jej postavenie by sa príliš nezlepšilo (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.07.2002,\nsp.zn. 22 Cdo 1597/2001). Jedným z duplicitných vlastníkov bol pán T. A., nar. 12.12.1937, ktorý bol\npodľa zistení žalobkyne v čase podania žaloby po smrti, a teda nebol pasívne vecne legitimovaným\núčastníkom konania. Nakoľko žalobkyňa trpela informačným deficitom vo vzťahu k dedičom T. A.,\npožiadala, aby bolo k spisu pripojené Osvedčenie o dedičstve 31D 375/2010, D not 37/2010 zo dňa\n08.03.2011, právoplatné dňa 08.03.2011, Z-8046/11. Žalovaná v 3/ rade až podaním doručeným súdu\n\ndňa 20.12.2019 predložila súdu Osvedčenie o novoobjavenom dedičstve po T. A. číslo 30D/212/2015,\nDnot 27/2015, 1Č: XXXXXXXXXX zo dňa 07.09.2018, na základe ktorého žalobkyňa ustálila okruh\npasívne vecne legitimovaných účastníkov konania. Všetky potrebné skutkové tvrdenia žalobkyne boli\nuvedené v žalobe a preukázané listinnými dôkazmi doručenými súdu spolu zo žalobou dňa 04.11.2015.\nVyjadrením žalobkyne doručeným súdu dňa 26.02.2020 žalobkyňa vyvrátila tvrdenie žalovanej v 3.\nrade zo dňa 20.12.2019, že list vlastníctva číslo XXX pre katastrálne územie bol založený len zápisom\nDohody o zriadení práva osobného užívania pozemku p. č. XXXX/XX - prečíslované na p. č. XXXX a\nXXXX uzatvorenej medzi JRD Vajnory a N. Š. a F., rod. F.. Žalobkyňa písomne požiadala Okresný úrad\nBratislava, katastrálny odbor o poskytnutie kópie vyššie uvedenej dohody o zriadení práva osobného\nužívania. Na základe žiadosti bola žalobkyni Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom\npredložená kópia Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 09.11.1959 s vyznačením doložky správy katastra\nXXXXXX doručená súdu spolu so žalobou dňa 04.11.2015. Z písomných a ústnych vyjadrení žalovaných\nv 3. rade - pani D. T. a v 8. rade - pána J. A. možno dospieť k presvedčeniu, že svojimi vyjadreniami\nsledovali výlučne poskytnutie finančnej náhrady zo strany žalobkyne za prípadné poškodenie na ich\nprávach zo strany Jednotného roľníckeho družstva, ktoré ako také nebolo účastníkom konania a\nsamotné také právo nebolo predmetom konania. V tejto súvislosti podaním zo dňa 25.02.2020 žalobkyňa\ndoručila súdu vyjadrenie Okresného úradu Bratislava, odboru pozemkového a lesného číslo K.-U.-R.XXXX/XXXXX zo dňa 12.04.2019 na preukázanie skutočnosti, že na pozemok parcela registra „E\"\nevidovaný na mape určeného operátu číslo XXXX, zapísaný na liste vlastníctva číslo XXXX, vedený\npre katastrálne územie T., bol uplatnený reštitučný nárok podľa zákona číslo 229/1991 Zb., pričom\nkonanie na základe takto uplatneného reštitučného nároku bolo zastavené, a zároveň, nebol uplatnený\nreštitučný nárok na základe zákona číslo 503/2003 Z.z. Žalobkyňa poukázala na to, že s cieľom zmierniť\nniektoré majetkové krivdy, ktoré vznikli prechodom majetku štátnych občanov SR na štát alebo na inú\nprávnickú osobu v dôsledku odovzdania do vlastníctva družstva v rozhodnom období od 25. februára\n1948 do 1. januára 1990 bol prijatý zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom\na o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých\nopatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov v platnom znení.\nTento zákon umožňoval oprávnenej osobe domôcť sa finančnej náhrady voči poľnohospodárskemu\ndružstvu ako povinnej osobe. Výslovne z toho zákona vyplýva, že ak bol pozemok zastavaný alebo\nbol vo vlastníctve inej osoby, táto osoba nebola povinná vydať takýto pozemok, ani poskytnúť finančnú\nnáhradu. Avšak, takéto právo bolo potrebné uplatniť voči družstvu v prekluzívnej lehote do 31. decembra\n2004. Neuplatnením si práva, toto právo oprávnenej osobe zaniklo. Napriek tomu, že sa žalovaní v\n3. a v 8. rade vyjadrili, že sa cítia byť dotknutí na svojich právach Jednotným roľníckym družstvom,\nprávo na poskytnutie finančnej náhrady podľa tohto zákona si neuplatnili, o čom svedčí Vyjadrenie\nOkresného úradu Bratislava, pozemkového a lesného odboru číslo K.-U.-R.-XXXX/XXXXX zo dňa 12.\napríla 2019, ktoré žalobkyňa predložila súdu. Duplicitný zápis vlastníckeho práva je prekážkou prevodu\nvlastníckeho práva k pozemkom alebo inou právnou dispozíciou s pozemkami žalobkyne, nakoľko\nSpráva katastra pre hl. mesto SR Bratislavu nie je oprávnená rozhodnúť, ktorý z duplicitne zapísaných\nvlastníkov je skutočným vlastníkom pozemkov (§ 67a ods. 7 zákona č. 162/1995 Z.z. v platnom znení).\nBez výslovného určenia súdu, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom pozemkov by bolo ohrozené právo\nžalobkyne alebo by sa jej právne postavenie stalo neistým. Nakoľko je žalobkyňa zapísaná v katastri\nnehnuteľností ako vlastníčka pozemkov, má naliehavý právny záujem na určení svojho výlučného\nvlastníckeho práva, nakoľko takého rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu\nv katastri nehnuteľností. Uvedenému naliehavému záujmu žalobkyne zodpovedala snaha o mimosúdne\nriešenie sporu a uzavretie viacerých dohôd o urovnaní pred ako aj v priebehu súdneho konania, rovnako\ntak samotné podanie žaloby a aktívna účasť žalobkyne v priebehu celého súdneho konania. Sporové\nsúdne konanie o súkromnoprávnych veciach je zo svojej povahy ovládané princípom dispozičným. Inak\npovedané, súkromnoprávny spor nie je možné začať bez procesnej iniciatívy žalobcu. Sporové konanie\nsa preto zásadne začína na iniciačný návrh strany sporu, ktorá o sebe tvrdí, že je nositeľom (majiteľom)\nsubjektívneho práva, ktorého ochrany sa dovoláva. Dispozičný princíp sa výrazne oslabuje v prospech\nprincípu procesnej ekonómie. Jedným z účinkov podania žaloby na súd je totiž to, že súdu ako orgánu\nochrany práva vzniká povinnosť vec prejednať a rozhodnúť v primeranom čase. Nie je preto mysliteľné,\naby po uplatnení základného dispozičného oprávnenia, po podaní žaloby, niesli zodpovednosť za\npriebeh konania sporové strany (prípadne sám žalobca). Povinnosť vec prejednať a rozhodnúť v\nprimeranom čase je ústavnou povinnosťou štátu, ktorá je realizovaná prostredníctvom súdnej sústavy.\nRovnako tak dôkazné bremeno v kontradiktórnom spore rozhodne nesvedčí len žalobcovi. Možno teda\nkonštatovať, že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany. Ak žalobca plní svoju povinnosť\ntvrdenia dôkladne, žalovanému spravidla nebude stačiť spochybňovať skutkové tvrdenia žalobcu,\n\nale musí predostrieť vlastné relevantné skutkové tvrdenia týkajúce sa konkrétneho prejednávaného\nprocesného nároku. Žalobkyňa má za to, že k predostretiu vlastných relevantných skutkových tvrdení\nzo strany žalovanej v 3. rade a žalovaného v 8. rade v priebehu súdneho konania nedochádzalo. Podľa\nNajvyššieho súdu SR, sp.zn. 6C do 259/2010 v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd jednou zo všeobecných záruk spravodlivé prejednania veci pred súdom je\nzásada „rovnosti zbraní\". Táto zásada spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania\nsa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a\nv iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní\" z pohľadu\nspôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať\ndôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť\nsa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.\nŽalobkyňa má rovnako za to, že žalovaná v 3. rade a žalovaný v 8. rade svoje tvrdenia nepreukázali\nrelevantnými listinnými, resp. inými dôkazmi. Žalobkyňa poukazuje i na to, že opakovane podala žiadosti\nna vytýčenie pojednávania. Sťažnosť žalobkyne pre prieťahy v konaní Okresný súd Bratislava III listom\nsp.zn. Spr. 216/2023 zo dňa 15.05.2023 uznal za dôvodnú, pričom uviedol, že prieťahy boli spôsobené\nhlavne počtom vecí pridelených na vybavenie zákonnému sudcovi. Vzhľadom na vyššie uvedené má\nžalobkyňa za to, že odvolanie žalovanej v 3. rade a žalovaného v 8. rade je nedôvodné a neopodstatnené\na nepreukázané.\n14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade\n- Slovenská republika, v zast. Okresným Úradom Bratislava je sčasti dôvodné a odvolanie žalovaných\nv 3. a 8. rade voči výroku o trovách konania dôvodné nie je.\n15. Odvolací súd sa teda zaoberal a preskúmaval rozsudok na podklade odvolania podaného žalovanou\nv 1. rade a to Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava, ktorá namietala, že v priebehu\nkonania uzavrela so žalobkyňou mimosúdnu dohodu a k zápisu vlastníckeho práva žalobkyne v časti\npodielu na nehnuteľnosti, ku ktorému bola ako vlastník zapísaná Slovenská republika, správca Okresný\núrad Bratislava, došlo na základe tejto dohody a to pred tým, ako súd prvej inštancie vydal rozsudok.\nŽalobkyňa zobrala návrh voči žalovanej v 1. rade Slovenskej republike, za ktorú koná Okresný úrad\nBratislava späť, avšak súd prvej inštancie o danom návrhu nerozhodol. V odvolaní namietala aj, že je\nnesprávne, aby vo výroku o trovách konania bola uvedená žalovaná v 1. rade, ktorou v zmysle záhlavia\nrozsudku je ako Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, tak aj Slovenská\nrepublika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava. Odvolací súd na podklade daného odvolania najprv\nvrátil vec bez rozhodnutia súdu prvej inštancie a to s pokynom, aby upravil označenie žalovanej v 1. rade,\ntak ako bolo označenie uvedené aj v žalobe, teda aby rozlíšil účastníka Slovenská republika, za ktorú\nkoná Slovenský pozemkový fond a Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava a potom\naby vydal doplňujúci rozsudok o čiastočnom zastavení konania voči žalovanej Slovenská republika, za\nktorú koná Okresný úrad Bratislava. Odvolací súd vysvetlil súdu prvej inštancie a zastáva názor, že v\ndanom prípade aj keď ide o jednu Slovenskú republiku, je dôležité ktorý orgán má v správe vlastnícky\npodiel, ktorý za ňu vo vzťahu k vlastníctvu podielu na nehnuteľnosti koná. Je zrejmé, že v danom\nprípade Slovenská republika, vystupuje ako duplicitný spoluvlastník, avšak je dôležité aj, že časť podielu\nspravuje prostredníctvom Okresného úradu Bratislava a inú časť podielu prostredníctvom Slovenského\npozemkového fondu. Tieto orgány konajúce v mene Slovenskej republiky, môžu konať len vo vzťahu\nk svojmu podielu. Rovnako je potrebné si uvedomiť, že žaloba mohla byť podaná aj voči každému\nspoluvlastníkovi zvlášť. Rovnako neobstojí, že ide o jedného účastníka, keď aj všetky písomnosti súdu,\naj rozhodnutia musia byť doručené obom orgánom konajúcim vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu,\nktorý spravujú, teda ako Slovenskému pozemkovému fondu, tak aj Okresnému úradu Bratislava. Nebol\nsprávny postup súdu prvej inštancie, keď odmietol rozhodnúť o čiastočnom späťvzatí žaloby, ktoré\nsa týkalo vlastníckeho podielu Slovenskej republiky, v správe Okresného úradu Bratislava. Došlo tu\nk riadne uzatvorenej mimosúdnej dohode, a zápis vlastníckeho práva žalobkyne vo vzťahu k podielu\nSlovenskej republiky, v správe Okresného úradu Bratislava, bol vykonaný na základe tejto dohody.\nPotom keď súd prvej inštancie vo výroku I. rozsudku rozhodol aj o podiele tejto žalovanej, teda\nSlovenskej republiky, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava, rozhodol o niečom, čo už nemalo byť\npredmetom sporu, o niečom, čo už bolo vyriešené a to dohodou medzi účastníkmi. Súd prvej inštancie\nnerešpektoval prípis odvolacieho súdu, ktorým mu odvolací súd vec vrátil bez rozhodnutia a uložil mu\n\nvykonať vyššie uvedenú nápravu v označení účastníkov, ako aj doplniť výrok o rozhodnutie o návrhu\nna čiastočné zastavenie (tu odvolací súd podotýka, že stačilo doplniť výrok tak, že návrh na čiastočné\nzastavenie súd zamieta, aby korešpondovalo s už napísaným odôvodnením). Súd prvej inštancie teda\nopätovne predložil vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaniach a to s právnym názorom, že\nnie je dôvodné, aby realizoval pokyn odvolacieho súdu, nakoľko zotrval na presvedčení, že Slovenská\nrepublika je a môže byť len jeden účastník. Odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania s poukazom\nna čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku nevrátil spis opätovne súdu prvej inštancie,\nale našiel inú procesne možnú cestu, ako rozhodnúť o odvolaniach aj bez toho, aby súd prvej inštancie\nzjednal nápravu, ktorá mu bola uložená zo strany odvolacieho súdu. Odvolací súd ako vyplýva z vyššie\nuvedeného, je toho názoru, že aj keď ide o jednu a tú istú Slovenskú republiku, je dôležité aj to,\nkto je orgánom konajúcim v jej mene a môže sa vyjadrovať k vlastníctvu podielu, ktorý spravuje a\ns týmto podielom nakladať, a to aj tak, že uzavrie mimosúdnu dohodu. Napriek tomu, že Slovenská\nrepublika, v zast. Slovenský pozemkový fond ku svojmu podielu dohodu neuzavrela, nebol tu daný\nžiaden dôvod, aby sa nerozhodlo o čiastočnom zastavení konania týkajúce sa nároku žalobkyne k\npodielu na nehnuteľnosti Slovenskej republiky, v správe Okresného úradu Bratislava, ktorý dohodu\nku podielu, ktorý spravuje so žalobkyňou uzavrel. Týmto dôvodom nemôže byť to, že ide o jedného\núčastníka a musela by byť dohoda uzatvorená aj k podielu ktorý spravuje Slovenský pozemkový fond.\nOdvolací súd preto vyhovel časti odvolania, ktorou žalovaná v 1. rade, Slovenská republika, v zast.\nOkresný úrad Bratislava poukázala na to, že vzhľadom na späťvzatie žaloby voči nej, stratila pasívnu\nlegitimáciu a nemohol sa jej týkať meritórny výrok rozsudku. Odvolací súd preto zmenil výrok I. rozsudku\nsúdu prvej inštancie, ktorým určil súd prvej inštancie vlastníctvo žalobkyne aj k podielu na nehnuteľnosti\nSlovenskej republiky, v správe Okresného úradu Bratislava, nakoľko vieme, že k zápisu vlastníckeho\npráva žalobkyne k danému podielu došlo pred vydaním rozsudku na základe dohody uzatvorenej medzi\nžalobkyňou a žalovanou Slovenská republika, v zast. Okresným úradom Bratislava, na ktorú situáciu\nreagovala žalobkyňa čiastočným späťvzatím žaloby. Preto odvolací súd výrok I. voči žalovanej v 1. rade.\ntýkajúci sa podielu Slovenskej republiky, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava zmenil tak, že konanie\nvoči žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava zastavil. V ostatnej\nčasti ostal výrok nezmenený, teda to znamená, že určuje vlastníctvo vo vzťahu k podielu žalovanej v\n1. rade a to Slovenská republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond a ostatných žalovaných,\nktorých sa výrok I. týka. Nakoľko odvolací súd voči žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú\nkoná Okresný úrad Bratislava konanie zastavil, doplnil aj výrok o trovách konania voči tejto žalovanej.\nOdvolací súd má za to, že zastavenie konania v tejto časti týkajúcej sa žalovanej v 1. rade Slovenská\nrepublika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava, bolo z dôvodu, že Okresný úrad Bratislava uznal nárok\nžalobkyne a to až po podaní žaloby, teda procesne zavinila žalovaná v 1. rade Slovenská republika, za\nktorú koná Okresný úrad Bratislava, že konanie sa voči nej zastavilo a preto má hradiť trovy týkajúce\nsa tejto zastavenej časti konania žalobkyni. Odvolací súd zistil, že vo vzťahu k iným žalovaným, ktorí\nuzavreli tiež mimosúdne dohody a o trovách bolo rozhodnuté tak, že nikto nemá nárok na trovy, išlo o inú\nsituáciu, nakoľko dohody spísali ešte pred podaním žaloby a sama žalobkyňa v žalobe uviedla, že keď\ndôjde k zápisu jej vlastníckeho práva na základe týchto dohôd, nebude si nárokovať náhradu trov konania\nvoči týmto žalovaným. Žalovaná v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava,\nvšak nebola medzi týmito žalovanými, ale dohodu o urovnaní uzavrela až neskôr, v priebehu konania\npred súdom prvej inštancie a v danej dohode nie je žiadna dojednanie o trovách súdneho konania. Výrok\nIII. o trovách konania odvolací súd upresnil tak, že sa týka žalovanej v 1. rade a to Slovenská republika,\nza ktorú koná Slovenský pozemkový fond.\n16. Odvolací súd sa ďalej zaoberal na podklade odvolania podaného žalovanými v 3. rade a v 8. rade\nvýrokom III. o trovách konania vo vzťahu k týmto žalovaným, ktorí namietajú, že nie je spravodlivé, aby\nhradili všetky trovy a poukázali na ust. § 256 ods. 2, že z dôvodu riadneho neoznačenia účastníkov zo\nstrany žalobkyne, ako aj neskorého predloženia dôkazu, celkovej nečinnosti žalobkyne v konaní tu vznikli\ntrovy, ktoré by inak nevznikli. Odvolací súd preskúmaním spisu má za to, že bolo dôvodné o trovách\nrozhodnúť podľa ust. § 255ods. 1 CSP, teda podľa úspechu vo veci. Tento mala voči žalovaným v 3.\nrade a 8. rade žalobkyňa. Odvolací súd tu nevidí ani žiaden dôvod podľa ust. § 257 CSP, teda existenciu\ndôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by mohli viesť k nepriznaniu trov konania. Žalovaní v\n3. a 8. rade ani nenamietajú rozhodnutie o trovách konania z dôvodu existencie dôvodu hodného\nosobitného zreteľa a takéto dôvody neuvádzali ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Poukazovanie\nžalovaných v 3. a 8. rade na ust. § 256 ods. 2 CSP považuje odvolací súd za nedôvodné. Dané\nustanovenie znamená, že súd rozhodne, že ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak\nneboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane. Žalovaní v 3. rade a v 8. rade počas konania\n\npred súdom prvej inštancie neuviedli a neoznačili, ktoré konkrétne úkony sú tými, ktoré museli vykonať\nz dôvodu procesného zavinenia žalobkyne, teda aké trovy im vznikli zbytočne z dôvodu zavineného\nkonania žalobkyne. Rovnako to nie je ozrejmené ani v odvolaní. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa\nriadne podala žalobu, označila účastníkov, ktorý sa menili počas konania z dôvodu dedičských konaní.\nZároveň aj keby označila najprv niektorých žalovaných nesprávne, nemá to vplyv na vznik nejakých trov\nkonania, ktoré by inak žalovaným v 3. rade a v 8. rade nevznikli. Žalobkyňa predložila riadne dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení a to, že reagovala na vyjadrenie a tvrdenia ostatných účastníkov počas\nkonania, neznamená že predložila niečo neskoro a išlo o úkon z jej strany, ktorým vznikli zbytočné\ntrovy druhej strane. Odvolací súd ďalej na námietku žalovaných v 3. rade a v 8. rade, že výrok o\ntrovách je nevykonateľný uvádza, že v tomto štádiu rozhodnutia sa výrok uvádza tak, že sa uvedie\nkto má hradiť trovy komu a v akom pomere. Z daného výroku je zrejmé, ktorí žalovaní majú hradiť\ntrovy žalobkyni. Následne po právoplatnosti rozsudku o výške trov rozhoduje vyšší súdny úradník\nsamostatným uznesením, a práve v tomto štádiu rozhodovania sa potom určuje presná výška trov, ktorú\nmá ten ktorý žalovaný uvedený vo výroku uhradiť žalobkyni. Žalovaní uvedení vo výroku III. rozsudku\nnie sú zaviazaní hradiť všetky trovy žalobkyne, ale len tie, ktoré sa týkajú a vzťahujú sa k nároku\nuplatnenému voči nim, teda ich vlastníckemu podielu. Je zrejmé, že v časti trov, ktoré sa týkajú podielu\nostatných žalovaných, voči ktorým bolo konanie zastavené bolo o trovách rozhodnuté, že žiadna zo\nstrán nemá nárok na náhradu trov, teda žalovaní v 3. rade, 8. rade a ostatní uvedení vo výroku III.\nnebudú hradiť trovy celého konania, ale ako je už uvedené budú hradiť trovy vzťahujúce sa k nároku\nuplatnenému voči nim v pomere 100 %. Odvolací súd preto výrok III. o trovách konania potvrdil.\n17. Odvolací súd síce zmenil výrok I. rozsudku, avšak vzhľadom na dôvody, pre ktoré k tomu došlo, má\nodvolací súd za to, že nebol dôvod rozhodnúť opätovne aj o trovách prvoinštančného konania. Odvolací\nsúd teda rozhodol o trovách odvolacieho konania a to podľa pomeru úspechu vo veci. V odvolacom\nkonaní na podklade odvolania podaného žalovanými v 3. rade a v 8. rade bola úspešná žalobkyňa, preto\njej odvolací súd voči žalovaným v 3. rade a v 8. rade priznal náhradu trov odvolacieho konania. Čo sa týka\nodvolania podaného žalovanou v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava,\nodvolací súd dospel k záveru, že tu bol polovičný úspech/neúspech, keď v časti ktorým požadovala\nzastaviť voči nej konanie bolo vyhovené, avšak v časti ktorým namietala rozhodnutie o trovách v podstate\nvyhovené nebolo, nakoľko tu bol daný nárok aby hradila trovy v zastavenej časti konania žalobkyni.\nPreto vo vzťahu k žalovanej v 1. rade Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava o\ntrovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP. O výške náhrady trov konania v zmysle §\n262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "45C/663/2015", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:38455d0e-0120-482d-9483-058f8f771da3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.24.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2019 z 9. 6. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-06-09", "citacie_n": 552, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.24.2019.1"}, {"guid": "ussr:b02bb5d2-7169-4b0b-9e9a-f79e09ae62e5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.309.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 309/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 309/2016 z 17. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-17", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.309.2016.1"}, {"guid": "ussr:1db6c871-8c67-4467-ad93-d82cc1ae9271", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.221.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 221/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 221/2015 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.221.2015.1"}], "citovane_v": []}