{"guid": "2f03d07c-5696-46e2-b8ba-09393761b6a6:de468eb2-2cef-4077-9cc2-fce652733a5a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1311209484.4", "spisova_znacka": "14Co/71/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/71/2025 z 25. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 25. augusta 2025, sp. zn. 14Co/71/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1311209484.4", "identifikacne_cislo": "1311209484", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Michaela Krajčová", "sudca_id": 1198, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-krajcova-1198", "datum_vydania": "2025-08-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/de468eb2-2cef-4077-9cc2-fce652733a5a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1311209484.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1311209484.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1311209484.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/71/2025\n1311209484\n25. 08. 2025\nJUDr. Michaela Krajčová\nECLI:SK:KSBA:2025:1311209484.4\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia\nsenátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v právnej veci žalobcu: W.. E. T., bytom Š.O.\nXXXX/XX, G., zastúpený: RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., IČO: 36 863 360, so sídlom Vysoká 2/\nB, Bratislava, proti žalovaným: 1. Národný onkologický ústav, IČO: 00 165 336, so sídlom Klenová 1,\nBratislava, 2. C.. C. T., L. M. Ú., D. D. T. X, J., obaja zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár,\ns. r. o., IČO: 36 757 276, so sídlom Lehotského 4, Bratislava, o náhradu škody a o náhradu nemajetkovej\nujmy, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-44C/109/2011-846 z 20.\nmarca 2025, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Mestského súdu Bratislava IV\nB3-44C/109/2011-846 z 20. marca 2025, p o t v r d z u j e.\n\nč.k.\n\nII. Žalovaným v 1. a 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV (v poradí druhým) uznesením č.k. B3-44C/109/2011-846\nz\n20. marca 2025 priznal žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného\nkonania v rozsahu 100 % (výrok I.). Štátu priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 % (výrok II.).\n2. Súd prvej inštancie, po vrátaní veci odvolacím súdom, skúmal, či z pohľadu zákonných kritérií existuje\nalebo neexistuje dôvod na čiastočné alebo úplné nepriznanie trov prvoinštančného konania inak v konaní\nprocesne úspešným žalovaným (podľa § 257 CSP).\n3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 257 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Uviedol, že\nustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania (§ 255\nCSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie\n(§ 256 ods. 1 CSP). V dôvodovej správe k ust. §\n257 CSP je uvedené, že aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza\ndo úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného\nzreteľa a o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon\nbližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno\nzahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu,\nzložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy,\nosobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (pozri Civilný sporový poriadok, Komentár, autorov doc.\nJUDr. Marek Števček, PhD. a kol., vyd. C.H.Beck v Prahe 2016, str. 942). V zmysle dnes už ustálenej\njudikatúry (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009 sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn.\n3MCdo/46/2012) pri ust. § 257 CSP ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v\n\nprejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri\nstanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.\nAplikácia citovaného ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do\núvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd\ndôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti\nneprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť\nmôže spočívať buď v okolnostiach danej veci, alebo v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri\nposudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a\niné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na\nsúde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam\nkonkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako\nneprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom.\nUstanovenie § 257 CSP nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez\nzreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,\nnemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru\nhodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa\nuplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany\nsúdu. Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo\nvýnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa\nneho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania.\nZ hľadiska druhu žalobcom uplatneného nároku, súd prvej i štancie rozhodoval o nároku žalobcu na\nnáhradu škody spôsobenej mu pri operačnom výkone dňa 29. júla 2008, v zariadení žalovaného v 1.\nrade, konaním žalovaného v 2. rade, počas ktorého došlo u neho k poškodeniu artérie hepatica propria\na ductus choledoctus.\n4. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skúmaním splnenia predpokladov\nvzniku zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka dospel k\nzáveru, že nebola naplnená základná podmienka zodpovednosti za škodu, ktorou je protiprávne konanie\nzo strany žalovaných (a to bez ohľadu na to, že by sa zavinenie žalovaného v 1. rade v danej veci\nprezumovalo - t.j. išlo by o jeho objektívnu zodpovednosť). U žalobcu bola daná indikácia na predmetnú\noperáciu, žalovaní neporušili pri diagnostike, liečbe žalobcu ako aj pri riešení komplikácie, ktorá nastala v\npriebehu jeho operácie, žiadne právne povinnosti (pri poskytovaní komplexnej zdravotnej starostlivosti tak predoperačnej, operačnej i pooperačnej konali lege artis). Vo vzťahu k žalovaného v 2. rade, súd prvej\ninštancie opierajúc sa o ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustálil, že tento nebol v spore\npasívne vecne legitimovaným subjektom, ale jeho prípadná zodpovednosť by bola daná len v zmysle\npracovnoprávnych predpisov vo vzťahu k žalovaného v 1. rade. Nakoľko v danej veci nebolo v konaní\npreukázané, že by sa žalovaní pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi dopustili protiprávneho\nkonania (postupu non lege artis) a keďže predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za\nzásah do osobnostných práv fyzickej osoby je neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu, nebol u\nžalobcu dôvodný ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nTieto závery súdu prvej inštancie boli predmetom odvolacieho a dovolacieho prieskumu, pričom odvolací\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol a oba súdy priznali\nžalovaným nárok na náhradu trov konania.\nOdvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalobcovi\nžalovaní postupovali lege artis, pričom v dôsledku skrytej anomálie anatómie tela žalobcu (ktorú\nnebolo možné odhaliť bežnými predoperačnými vyšetreniami, a kedy vzhľadom na doterajšie\nvyšetrenia, diagnostiku ochorenia a zdravotný stav žalobcu, nebola indikácia na ďalšie špeciálne\npredoperačné vyšetrenia), vznikla nepredvídateľná a neodvrátiteľná operačná komplikácia, ktorá\nvyústila do poškodenia zdravia žalobcu (pričom žalovaní počas operácie i po nej spravili všetko preto,\naby jej následky a rozsah minimalizovali).\nVzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie nepovažuje druh žalobcom uplatneného nároku za dôvod\nhodný osobitného zreteľa v zmysle uplatnenia ust. § 257 CSP, a to ani z dôvodu, že vzniknutá situácia\nnebola zavinená konaním žalobcu, keď v súdnom konaní taktiež nebolo preukázané, že by došlo k\nzlyhaniu žalovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi.\n5. Žalobca ako dôvod hodný osobitného zreteľa uviedol vznik nezvratného a trvalého poškodenia\njeho zdravia a zníženie kvality jeho života v dôsledku podstúpenia zdravotníckeho zákroku v súvislosti\ns činnosťou žalovaných, ako aj dopad vzniknutej situácie na jeho zárobkovú činnosť. Žalobca bol\n\nrozhodnutím Sociálnej poisťovne uznaný za invalidného s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú\nčinnosť o viac ako 70 %. V tomto smere súd prvej inštancie považuje pokles zárobkovej schopnosti\nžalobcu za skutočnosť, ktorá sama osebe nemôže vyvolať aplikáciu ust. § 257 CSP bez preukázania\nďalších nepriaznivých okolností v pomeroch žalobcu.\n6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že napriek tvrdeniu žalobcu o výraznom nepomere v majetkových,\nako aj zárobkových pomeroch strán sporu, tento v priebehu trvania súdneho konania, resp. ani v\nsúčasnosti nepreukázal hodnoverným spôsobom, aké sú jeho osobné, sociálne, majetkové a iné\npomery, aká je žalobcova životná úroveň, aké sociálne dávky poberá, poistné plnenia a aký má hnuteľný\na nehnuteľný majetok, a to napriek tomu, že je v konaní právne zastúpený a odvolací súd kritériá\nposudzovania možnosti aplikácie ust. § 257 CSP v uznesení č.k. 14Co/83/2024-818 zo dňa 27.08.2024\nvýslovne uviedol. Za tejto situácie súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že z\njeho strany ide o výnimočný prípad pokiaľ ide o jeho osobné, majetkové a životné pomery, a nevzhliadol\npreto dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP z tohto dôvodu.\n7. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania tiež treba zohľadniť priebeh súdneho konania, ak\nsú na to dôvody. Výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť v súlade s úkonmi účastníkov, ako aj s\nobsahom súdneho spisu. V tomto smere súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť (ktorú mu dával do\npozornosti aj odvolací súd) spočívajúcu v postoji žalobcu vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade,\nktorý je rovnako fyzickou osobou, ktorému však v spore chýbala samotná pasívna vecná legitimácia,\nako aj na výšku žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy 3.380.932,14 eur, ktorá objektívne sama osebe\npredstavovala pre žalovaného v 2. rade negatívny dopad v podobe psychického tlaku. Žalovaný v 2.\nrade od svojho prvého vyjadrenia vo veci poukazoval na nedostatok svojej pasívnej legitimácie v spore\ns poukazom na § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, napriek tomu žalobca zotrval na žalobe voči\nnemu a to až do skončenia konania. V tomto smere súd prvej inštancie považuje prípadné nepriznanie\nnároku na náhradu trov konania žalovanému v 2. rade za rozporné s dobrými mravmi a zároveň by išlo\no neprimeranú tvrdosť.\n8. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade sa súd prvej inštancie stotožnil s argumentáciou žalovaných o\ntom, že vzhľadom na to, že jeho zriaďovateľom ako štátnej príspevkovej organizácie je Ministerstvo\nzdravotníctva SR podľa ustanovenia § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej\nsprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, treba prihliadať aj na finančné záujmy štátu vo vzťahu\nk finančným prostriedkom daňových poplatníkov, ktoré majú byť použité v prospech pacientov. Súd\nprvej inštancie prihliadal aj na okolnosti konštatované v protokole č. 200/2009 Úradu pre dohľad nad\nzdravotnou starostlivosťou o vykonanom dohľade na mieste na chirurgickej klinike žalovaného v 1. rade,\nkeď konštatoval, že komplikácia vzniknutá pri laparoskopickej operácii žalobcu bola riešená adekvátne,\npodľa aktuálne platných chirurgických postupov. Žalovaní vzniknutú komplikáciu zvládli a žalobcovi\nzachránili život. Aj následné kroky žalovaných v liečbe žalobcu viedli k zlepšeniu jeho zdravotného\nstavu, keď došlo zo strany žalovaných ku komunikácii so zahraničnými odborníkmi s tým, že žalobca\nbol bezodkladne preložený do špecializovaného pracoviska vo E., kde sa jeho zdravotný stav zotavil\nnatoľko, že nebola nutná transplantácia pečene a neustále sa zdravotný stav žalobcu zlepšoval. Súd\nprvej inštancie preto nevzhliadol dôvod na nepriznanie nároku na náhradu trov konania ani u žalovaného\nv 1. rade, nakoľko by takéto rozhodnutie vzhľadom na okolnosti tohto prípadu považoval za rozporné\ns dobrými mravmi.\n9. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli v tomto konkrétnom konaní\nzistené dôvody na moderáciu nároku na náhradu trov konania podľa\n§ 257 CSP v\nzmysle rozhodnutia, že by súd v konaní úspešným žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania\nvoči žalobcovi. K tomuto záveru dospel na základe zhodnotenia priebehu konania, postoja strán sporu,\nvýšky žalobcom uplatneného nároku a absencii mimoriadnych okolností v pomeroch všetkých strán\nsporu. Zhrnutím všetkých uvedených skutočností teda dospel k záveru a rozhodol o nároku na náhradu\ntrov konania tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovaným v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého\nsúd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, teda úspešným žalovaným\npriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.\n10. K náhrade trov štátu odvolací súd uviedol, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe patrí štátu\nnáhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením\n§ 148 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),\n\npodľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP\nanalogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s\npoužitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP, v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2\nCSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy\nCSP. Ustanovenie § 148 ods. 1 OSP v príslušnom znení konštituovalo právny stav, podľa ktorého mal\nštát podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. V prípade,\nak boli u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhradu trov proti\ntomuto účastníkovi znížil o rozsah, ktorý mu súd priznal. Ak by teda v danej veci v čase rozhodovania\nsúdu o trovách štátu bol žalobca „povinný na ich náhradu“ oslobodený (alebo čiastočne oslobodený)\nod súdnych poplatkov (pričom by muselo ísť o oslobodenie priznané súdom podľa § 138 OSP, a nie o\nzákonné (ex lege) oslobodenie podľa § 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov), príp. stačí, že boli\nu neho splnené podmienky pre priznanie tohto oslobodenia (nie je teda rozhodujúce, či sa žalobcovi\nrozhodnutím súdu aj reálne priznalo oslobodenie od súdnych poplatkov, ale to, či sú u neho splnené\npodmienky na priznanie takéhoto oslobodenia).\nS poukazom na bod 22. uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č.k.: 14Co/83/2024-818 zo dňa\n27.08.2024, vo vzťahu k trovám štátu, bolo úlohou súdu prvej inštancie posúdiť na strane žalobcu\nsplnenie podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov, t. j. pomerov žalobcu za účelom zistenia,\nči tieto odôvodňujú alebo neodôvodňujú priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a to aj\npo rozhodnutí vo veci samej.\nPokiaľ ide o osobné, sociálne, majetkové a iné pomery žalobcu, tento súdu predložil rozhodnutie\nSociálnej poisťovne, ktorým bol uznaný za invalidného s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú\nčinnosť o viac ako 70%, iné skutočnosti k svojim pomerom súdu neuviedol. Táto skutočnosť sama\nosebe ešte nie je dôvodom na oslobodenie strany od súdnych poplatkov, relevantné sú celkové pomery\nposudzovaného. Vzhľadom na uvedené, keď žalobca nedeklaroval svoje pomery, neuviedol svoje\npríjmy z inej ako zárobkovej činnosti, ktoré by odôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov v\nčase rozhodovania súdu o trovách štátu, súd prvej inštancie štátu priznal náhradu trov, ktoré vznikli\nza účinnosti OSP (znalecká odmena vo výške 2.621,47 eur priznaná B. S. znaleckej organizácii\ns. r. o. zo štátnych finančných prostriedkov v zmysle uznesenia Okresného súdu Bratislava III č.k.\n44C/109/2011-408 zo dňa 03.04.2013, právoplatné dňa 04.05.2013, znalecká odmena vo výške 159,36\neur priznaná znalkyni C.. T. J. zo štátnych finančných prostriedkov v zmysle uznesenia Okresného súdu\nBratislava III č.k. 44C 109/2011-504 zo dňa 23.10.2014, právoplatné dňa 21.11.2014).\n11. O výške náhrady trov konania súd prvej inštancie bude rozhodovať samostatným uznesením v\nzmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.\n12. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie\nzmenil tak, že súd stranám sporu, ani štátu neprizná nárok na náhradu trov konania. Predmetné súdne\nkonanie je exemplárnym príkladom, kedy je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP vzhľadom na\nexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v predmetnom súdnom konaní. Žalobca má v dôsledku\noperácie nezvratné a trvalé poškodenie zdravia; po operácii v roku 2008 sa stal plne invalidnou osobou\ns ťažkým zdravotným postihnutím, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaní neboli súdmi uznanými\nzodpovednými. V dôsledku plnej invalidity bol u neho stanovený pokles schopnosti vykonávať zárobkovú\nčinnosť vo výške viac ako 70 %, v dôsledku čoho nie je schopný reálne vykonávať zárobkovú činnosť a\njeho jediným príjmom od roku 2009 je invalidný dôchodok, čo bolo z jeho strany doložené do súdneho\nspisu a súd prvej inštancie mal na tieto osobitné dôvody prihliadnuť ex offo v rámci svojej rozhodovacej\nčinnosti. Žalobca je stále na plnom invalidnom dôchodku, pričom táto skutočnosť sa už z hľadiska svojej\npodstaty nemôže zmeniť, z uvedeného dôvodu nie je pre rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade\ntrov konania nevyhnutné, aby neustále preukazoval svoju nezávideniahodnú situáciu.\nObjektívne faktory spojené s trvalým poškodením zdravia neustále pôsobia a naďalej pretrvávajú aj\npo dlhom časovom období 16-tich rokov a majú zásadný vplyv na ustálenie jeho celkových osobných,\nsociálnych, majetkových a iných pomerov a zodpovedajú dlhodobo plne invalidnej, ťažko zdravotne\npostihnutej osobe. Priznanie náhrady trov prvoinštančného konania ako súd rozhodol v predmetnom\nuznesení bude mať významné nepriaznivé účinky na plne invalidnú, ťažko zdravotne postihnutú osobu.\nV odôvodnení súd prvej inštancie napr. berie do úvahy a vyzdvihuje vážnosť psychického tlaku v\ndôsledku súdneho sporu na žalovaného v 2. rade, pričom bagatelizuje dopady na žalobcu, ktorý strávil\npri boji o život mnoho mesiacov v nemocnici a má trvalé následky. Z jeho pohľadu sa jedná o extrémne\nnevyvážené hodnotenia dopadov vykonaného operačného zákroku a s tým spojeného súdneho konania.\nPriznanie náhrady trov žalovaným, ktorí nie sú na náhradu trov konania bytostne odkázaní, by malo\n\nza následok neprimeranú tvrdosť a dopady na žalobcu ako nesporne poškodenú osobu a bolo by aj v\nrozpore s dobrými mravmi a spravodlivým súdnym konaním.\nV odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie uvádza, že hodnoverným spôsobom nepreukázal, že\nby sa jeho životná situácia od podania žaloby vo veci samej zmenila k horšiemu, hoci objektívna\ndokumentácia v spise preukazuje zásadnú zmenu životnej situácie žalobcu, súd prvej inštancie\nneprihliadol na objektívne skutočnosti na jeho strane s náležitou váhou a nezohľadnil danosť dôvodov\nhodných osobitného zreteľa v predmetnom súdnom konaní. Zníženie kvality jeho života v príčinnej\nsúvislosti s podstúpením zdravotníckeho zákroku v súvislosti s činnosťou žalovaných a dopad vzniknutej\nsituácie na jeho zárobkovú činnosť potvrdzuje existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré sú\npodmienkou aplikácie ustanovenia § 257 CSP.\nŽalobca má za to, že je dôležité prihliadnuť aj na podiel oboch strán na vzniku sporu, pričom vzniknutá\nsituácia nebola zavinená konaním žalobcu, ktorý bol pacientom v zdravotnej starostlivosti žalovaných.\nNepriznanie náhrady trov prvoinštančného konania nepredstavuje neprimeranú tvrdosť voči žalovaným\nako úspešnej strany sporu, ani neodporuje dobrým mravom a žalobca považuje aplikáciu ustanovenia\n§ 257 CSP za spravodlivú vo vzťahu k obom stranám sporu a vo vzťahu k trvalému poškodeniu svojho\nzdravia.\n13. Žalovaní k odvolaniu žalobcu uviedli, že súd prvej inštancie rozhodol tak po skutkovej ako aj po\nprávnej stránke správne a žalovaní sa s predmetným rozhodnutím súdu prvej inštancie stotožňujú v\ncelom rozsahu. Tiež poukazujú na skutočnosť, že aj odvolací súd - Krajský súd v Bratislave, už predtým\nrozhodol totožne o priznaní náhrady trov odvolacieho konania v predmetnej sporovej veci v prospech\nžalovaných v rozsahu 100 %.\nUvádzajú, že v predmetnom sporovom konaní nie je možné aplikovať ustanovenie\n§\n257 CSP, nakoľko žalobca sa v predmetnom sporovom konaní správal v rozpore s dobrými mravmi\na to aj s poukazom na žalovaného v 2. rade, ktorého aj napriek svojim vedomostiam ponechal na\nprocesnej strane ako žalovaného v 2. rade, aj keď vedel a vie po celý čas trvania predmetného sporového\nkonania, že žalovaný v 2. rade nie je pasívne legitimovaný. Žalobca od počiatočného štádia predmetného\nsporového konania konal výlučne účelovo zo svojich zištných záujmov, a preto nie je možná aplikácia\nustanovenia § 257 CSP. Žalovaní tiež poukazujú na skutočnosť, že žalobca do dnešného dňa ani\nhodnoverným spôsobom nepreukázal žiadnu existenciu dôvodu, resp. dôvodov hodného osobitného\nzreteľa. Rovnako tak ani hodnoverným spôsobom nepreukázal výnimočnosť prípadu na rozhodnutie v\nzmysle ustanovenia § 257 CSP.\nŽalovaní uvádzajú, že žalobca v odvolaní zjavne a preukázateľne klame o svojich tvrdeniach týkajúcich\nsa jeho zdravotného stavu, nakoľko žiadna skutočnosť tvrdená žalobcom v odvolaní nebola preukázaná\nv predmetnom sporovom konaní vo veci samej, ktoré je už právoplatne skončené. Žalobca sa len účelovo\nsnaží prostredníctvom svojich procesných práv odďaľovať plnenie si svojich povinností vyplývajúcich\nmu taktiež z Civilného sporového poriadku. Žalobca nevie akceptovať skutočnosť, že procesná strana\nv sporovom konaní má nielen práva, ale aj povinnosti a to v prípade žalobcu povinnosť nahradiť trovy\nsúdneho konania trvajúceho najmä jeho aktívnym konaním od roku 2011. Nie je pravda a ani žiadny\nvšeobecný súd Slovenskej republiky v predmetnom súdnom konaní neuviedol, že by ktorýkoľvek zo\nžalovaných v dôsledku operácie žalobcu, spôsobili mu akékoľvek zdravotné následky. Sú to práve\nžalovaní, ktorí mu zachránili život, ktorý sa po čase vrátil do bežného každodenného života. Žalobca\nmôže normálne pracovať ako každý iný občan Slovenskej republiky a dôvodnosť priznania invalidného\ndôchodku žalobcovi jednak nebolo zo jeho strany hodnoverne preukázané, ako ani neboli hodnoverne\npreukázané žiadne iné jeho zárobkové činnosti, nakoľko ich sám žalobca nebol ochotný predložiť do\npredmetného súdneho konania ako dôkaz, na ktorý neustále poukazuje. Spochybňujú aj oprávnenosť\npoberania invalidného dôchodku zo strany žalobcu (za predpokladu, že ho aj naozaj poberá), nakoľko\nna to nevidia žiaden zákonný a ani zdravotný dôvod. Žalobca do dnešného dňa hodnoverne nepreukázal\nžiadnym dôkazom, že by mal akékoľvek trvalé následky v súvislosti s predmetom súdneho sporu vo veci\nsamej. Už v priebehu trvania súdneho konania všetky lekárske správy žalobcu nasvedčovali tomu, že\nsa veľmi dobre zdravotne zotavuje s poukazom na nepredvídateľné následku spôsobené fyziologickou\nanomáliou žalobcu a môže naďalej riadne fungovať v bežnom živote ako každý iný človek.\nŽalobca sa ani raz nemal snahu dohodnúť na mimosúdnom urovnaní predmetnej sporovej veci a to tak\npred podaním žaloby vo veci samej zo strany žalobcu, ako ani v priebehu celého trvania predmetného\nsporového konania. S poukazom na právoplatné rozsudky súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu\nje hodnoverne preukázané, že žalovaní nenesú žiadnu zodpovednosť za vznik predmetného sporu\numelo vyvolaného aktívnym konaním a zavinením žalobcu. Žalovaní preukázateľne zachránili život\nžalobcu, ktorý trpel nepredvídateľnou fyziologickou anomáliou.\n\nŽalovaní poukazujú na uznesenie Krajského súdu v Bratislave s č.k. 14Co/215/2015-698 zo dňa\n30.03.2021, ktorým bol jednak rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/109/2011-542 zo dňa\n24.11.2014 potvrdený; a jednak bol žalovaným v 1. rade a 2. rade priznaný nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v Bratislave ako odvolací a inštančne nadriadený\nvšeobecný súd Slovenskej republiky odôvodnene a záväzne priznal žalovaným v 1. rade a v 2. rade\nnáhradu trov konania v rozsahu 100 % a to bez akýchkoľvek nedôvodných prípadných právnych úvah\no § 257 CSP v predmetnej sporovej veci. Taktiež poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky so spisovou značkou č. 4Cdo/209/2022 zo dňa 26.06.2024, ktorým bolo jednak dovolanie\nžalobcu zamietnuté v celom rozsahu; a jednak bol žalovaným v 1. rade a v 2. rade priznaný nárok\nna náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (v rozsahu 100 %). Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky ako inštančne najvyššie postavený všeobecný súd Slovenskej republiky\nodôvodnene a záväzne priznal žalovaným v 1. rade a v 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 % a\nto bez akýchkoľvek nedôvodných prípadných právnych úvah o § 257 CSP v predmetnej sporovej veci.\nŽalovaní s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na právnu predvídateľnosť a\nistotu rozhodovania súdov všetkých inštancií v jednej rovnakej právnej veci, nevidia žiaden relevantný\ndôvod na uplatnenie ust. § 257 CSP v predmetnom súdnom konaní, pretože ani neexistujú žiadne\ndôvody hodné osobitného zreteľa a došlo by takýmto nedôvodným rozhodnutím súdu prvej inštancie k\npoškodeniu finančných záujmov Slovenskej republiky. V neposlednom rade je nevyhnutné sa pozrieť\nna konanie žalobcu v celom predmetnom sporovom konaní, ktorému išlo len o bezdôvodné získanie\nznačného neprimeraného finančného prospechu na úkor Slovenskej republiky, resp. jej daňových\npoplatníkov, pričom žalobca by rozhodne tiež trval na náhrade trov konania v prípade úspechu žalobcu\nv predmetnom súdnom konaní.\nRozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa ust. § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná\ntvrdosť voči úspešným subjektom konania - žalovaným v 1. a 2. rade a nesmie odporovať dobrým\nmravom. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez\nzreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo\ndňa 17.10.2011 spis. zn. č. 7Cdo/129/2011 rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 31.07.2008 sp. zn. č.\nIV. ÚS 147/08, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 09.06.2010 sp. zn. č. 5Cdo/67/2010, uznesenie\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 31.03.2010 sp. zn. č. 1MObdo/V/19/2008).\nŽalobca nebol a nie je v postavení, že by nemal finančné prostriedky na zaplatenie náhrady trov konania,\npričom je veľmi pravdepodobné s poukazom na jeho profesionálnu minulosť, že bol poistený aj pre\nprípad predmetného súdneho konania v súvislosti s jeho osobným životným poistením. Ak by si aj\nsám žalobca osobne nenaštudoval, kto je povinný zaplatiť náhradu trov konania, bolo povinnosťou\nžalobcovho právneho zástupcu upozorniť žalobcu na všetky skutočnosti, ktoré súvisia s náhradou trov\nkonania v prípade neúspechu žaloby. Neznalosť zákona navyše v Slovenskej republike neospravedlňuje\nnikoho a to ani žalobcu pred aplikáciou jeho práv a povinností. Ak by si bol žalobca vedomý a mal si byť\nvedomý, že jeho žaloba môže byť aj neúspešná, mal možnosť až do skončenia dokazovania konajúcim\nsúdom prvej inštancie upraviť svoju žalobu vo veci samej a požiadať o aplikáciu ust. § 257 CSP a uviesť\ndôvody hodné osobitného zreteľa, čo však neurobil do dnešného dňa a nevyužil svoje procesné možnosti\nv zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku. Dôvody hodné osobitného zreteľa nemá povinnosť\nkonajúci súd skúmať v každom konaní ex offo. Žalobca nebol (úmyselne alebo neúmyselne) primerane\naktívny pri uplatňovaní svojich procesných práv, ktoré mu poskytli ustanovenia Civilného sporového\nporiadku.\nŽalobca v priebehu trvania súdneho konania, resp. v súčasnosti (po 13 rokoch jeho trvania) ani\nnepreukázal hodnoverným spôsobom aké sú jeho majetkové pomery, aká je žalobcova životná úroveň,\naké sociálne dávky žalobca poberá a aký má hnuteľný a nehnuteľný majetok. K otázke majetkových\npomerov a aj k jeho poistným zmluvám sa žalobca nikdy nevyjadril a to ani keď vo svojom odvolaní proti\nuzneseniu súdu prvej inštancie č.k. 44C/109/2011-723, žiadal súdom aplikovať § 257 CSP. Žalovaní\npoukazujú na skutočnosť, že žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by sa jeho životná\nsituácia od podania žaloby vo veci samej zmenila k horšiemu.. Nutné je aj poukázať na tú skutočnosť,\nže to bol práve žalobca kto vykonštruoval a inicioval predmetné sporové konanie a vo výške nároku,\nktorý nemá v histórii slovenskej justície ani oporu v zákone a ani v rozhodovacej praxi súdov.\nŽalovaní z vyššie uvedených skutočností a dôvodov uvádzajú, že aplikácia ustanovenia § 257 CSP v\ndanom sporovom konaní nie je právne možná a to ani čiastočne; a bolo by priamo v rozpore s dobrými\nmravmi, v rozpore s finančnými záujmami Slovenskej republiky, v rozpore s právnym názorom inštančne\nvyššieho Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR, v rozpore s náležitosťami pre uplatnenie\nust. § 257 CSP (najmä absencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v danej sporovej veci a výnimočnej\nokolnosti) a v neposlednom rade v rozpore s nárokom žalobcu, ktorý si tiež uplatňoval náhradu trov\n\nkonania v rozsahu 100 %. V prípade ak by konajúci súd prvej inštancie rozhodol v prospech ničím\nnepreukázaných tvrdení žalobcu, došlo by tým k porušeniu rovnosti procesných strán ako aj k porušenia\npráva na spravodlivý proces bezdôvodne v neprospech žalovaných v predmetnom súdnom konaní .\nZ vyššie uvedených dôvodov žalovaní navrhujú odvolaciemu súdu, aby uznesenie Mestského súdu\nBratislava IV s č.k. B3-44C/109/2011-846 zo dňa 20.03.2025 v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil v\ncelom rozsahu vo výroku ako vecne správne. Žalovaní si uplatňujú nárok na náhradu trov konania pred\nsúdom prvej inštancie ako aj náhradu trov konania pred odvolacím súdom vo výške 100 %.\n14. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP).\nVec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385\nods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,\nnevyžaduje to dôležitý verejný záujem).\n15. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil, pretože ho považoval za\nvecne správne, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia ako správnymi,\nuznesenie odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). Odvolací súd\npovažuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje\ns dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto\nzáverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.\n16. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že rozsah\nprieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním. Podľa § 379 a §\n380 CSP je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i\nkvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie\nodvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací\nsúd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov uvedených v podanom\nodvolaní.\n17. Podľa čl. 2 ods. 1 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov\nmusí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.\n18. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n19. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n20. V danej veci súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 44C/09/2011-549 zo dňa 24.11.2014 zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 43.478,80 eur titulom\njednorazového odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, sumy 87.955,08 eur\ntitulom náhrady nákladov spojených s liečením, sumy 143.991,83 eur titulom náhrady straty na zárobku\nza obdobie od septembra 2008 do júla 2011 vrátane, sumy 3.380.932,14 eur titulom nemajetkovej ujmy,\nresp. v prípade jednorazového odškodnenia celkovej sumy 5.202.832,09 eur. Rozhodnutie o trovách\nkonania si vymienil po právoplatnosti veci samej.\n21. Žalobca svoj nárok odôvodňoval okrem iného aj tým, že vzhľadom na jeho nízky vek (. ako aj\nvzhľadom na jeho spoločenské a pracovné úspechy, je nepochybné, že kvalita jeho života sa drastickým\nspôsobom znížila. Žalobca bol od 31. augusta 2009 rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo 14. októbra\n2009 v dôsledku poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % v porovnaní so\nzdravou fyzickou osobou uznaný za invalidného. Bol mu vydaný preukaz fyzickej osoby s ťažkým\nzdravotným postihnutím. Z uvedených dôvodov si uplatňoval svoje nároky jednak titulom ustanovenia §\n11 Občianskeho zákonníka (ďalej OZ) v rámci ochrany osobnosti v spojení s náhradou škody v zmysle\nv ustanovení § 415 a § 420 OZ, pričom tieto svoje nároky si uplatnil od žalovaných ako solidárnych\nškodcov s poukazom na ustanovenie § 438 ods. 1 OZ. Mal za to, že žalovaný v 1. rade zodpovedá za\nškodu na zdraví žalobcu podľa § 420a OZ a žalovaný v 2. rade podľa § 420,v spojení s § 415 OZ.\n22. V posudzovanej veci je nesporné, že žaloba žalobcu bola právoplatne zamietnutá, a že žalovaní\nmali v konaní plný úspech a na účinné bránenie svojich práv vynaložili trovy na právne zastúpenie.\n\n23. Keďže v danej veci odvolací súd (v konaní sp. zn. 14Co/215/2015), ako aj dovolací súd (v konaní\nsp. zn. 4Cdo/209/2022) už právoplatne rozhodli o trovách odvolacieho a dovolacieho konania tak, že\nnárok na ich náhradu (v týchto konaniach úspešným) žalovaným priznali v plnom rozsahu (pričom tieto\nrozhodnutia nadobudli právoplatnosť), rozhodovanie o trovách konania sa preto v ďalšom týkalo už len\nnároku na náhradu trov prvoinštančného konania.\n24. Je nepochybné, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR je i právo\nna rozhodnutie o trovách konania, resp. na rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade so zákonom.\nŽiaden právny predpis nevylučuje právo úspešnej strany sporu na náhradu trov konania a trov právneho\nzastúpenia, ktoré jej v konaní vznikli. Je však potrebné zdôrazniť, že k zásahu do práv úspešnej strany\nsporu dochádza v takomto prípade iba vtedy, ak podmienky na iné rozhodnutie o trovách konania\nnie sú splnené. Použitie zákonného ustanovenia § 257 CSP musí zodpovedať osobitným okolnostiam\nkonkrétneho prípadu, musí mať výnimočný charakter a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti\nzákona a k dosiahnutiu spravodlivosti pre strany sporu. Ide o výnimku zo zásady zodpovednosti za\nvýsledok a zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch,\nkeď sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú\ntu dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo\nsčasti. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci (charakter konkrétneho konania alebo\nkonkrétnej procesnej situácie), ako aj v okolnostiach týkajúcich sa strany.\n25. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď predtým ako pristúpil ku skúmaniu kritérií na prípadný\npostup podľa § 257 CSP, najskôr vyhodnotil otázku procesného úspechu žalovaných podľa § 255 ods.\n1 CSP (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/255/2020, zo dňa 27.8.2020,\ncit.: „Pred tým, než všeobecný súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP,\nje potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je\nodstránenie neprimeranej tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia\nspravodlivosti“). Súd prvej inštancie teda správne najskôr ustálil, že žalovaní boli v konaní procesne\núspešnou stranou, a preto im patrí nárok na náhradu trov prvoinštančného konania podľa § 255 ods.\n1 CSP.\n26. Následne súd prvej inštancie zisťoval podmienky pre možnú aplikáciu ust. § 257 CSP, ku ktorej\ndal stranám možnosť sa aj vyjadriť. Aj podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.\nÚS/387/2019-60, zo dňa 2.4.2020, cit.: „Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť\nprocesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto\nustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj\nnálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť\nexplicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko.“ V tomto smere teda\nsúd prvej inštancie neporušil procesné práva žiadnej zo sporových strán.\n27. Následne pristúpil súd prvej inštancie ku skúmaniu kritérií na uplatnenie ustanovenia § 257 CSP.\n28. Žalobca ako dôvod hodný osobitného zreteľa uviedol vznik nezvratného a trvalého poškodenia jeho\nzdravia a zníženie kvality jeho života v dôsledku podstúpenia zdravotníckeho zákroku v súvislosti s\nčinnosťou žalovaných, ako aj dopad vzniknutej situácie na jeho zárobkovú činnosť.\n29. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti žalobcovi žalovaní\npostupovali lege artis, pričom v dôsledku skrytej anomálie anatómie tela žalobcu (ktorú nebolo možné\nodhaliť bežnými predoperačnými vyšetreniami, a kedy vzhľadom na doterajšie vyšetrenia, diagnostiku\nochorenia a zdravotný stav žalobcu, nebola indikácia na ďalšie špeciálne predoperačné vyšetrenia),\nvznikla nepredvídateľná a neodvrátiteľná operačná komplikácia, ktorá vyústila do poškodenia zdravia\nžalobcu (pričom žalovaní počas operácie i po nej spravili všetko preto, aby jej následky a rozsah\nminimalizovali). Súd prvej inštancie správne uviedol, že nakoľko v danej veci nebolo v konaní\npreukázané, že by sa žalovaní pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi dopustili protiprávneho\nkonania (postupu non lege artis) a keďže predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za\nzásah do osobnostných práv fyzickej osoby je neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu, nebol u\nžalobcu dôvodný ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n\n30. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie nepovažoval okolnosti prejednávanej veci za dôvod\nhodný osobitného zreteľa v zmysle uplatnenia ust. § 257 CSP a to z dôvodu, že vzniknutá situácia\nnebola zavinená konaním žalovaných, keď v súdnom konaní nebolo preukázané, že by došlo k zlyhaniu\nžalovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobcovi.\n31. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Platí totiž, že nie každú okolnosť,\nktorá bola príčinou vzniku sporu, možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by\ninak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal (por. 4MCdo/2/2008).\n32. Aj podľa záverov vyjadrených v náleze Ústavného súdu SR zo dňa 10.09.2009,\nsp. zn. II. ÚS\n122/09, je potrebné pri rozhodovaní o tom, či sú splnené podmienky na výnimočné nepriznanie (úplné\nči čiastočné) náhrady trov konania úspešnej procesnej strane, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí\nnaplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané,\na to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom\nprípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej\nvety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikované v Zbierke nálezov a uznesení\nÚstavného súdu Slovenskej republiky pod č. 63/2009).\n33. Následne, po tom čo mal súd prvej inštancie za to, že okolnosti prejednávanej veci nepreukazovali\n(nezavdávali) žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by trovy konania, ktoré žalovaným vznikli\nv súvislosti s obranou proti žalovanému nároku mali znášať žalovaní (z dôvodu aplikácie § 257 CSP),\nsprávne pristúpil k posudzovaniu ďalších kritérií pre postup podľa § 257 CSP. Týmto kritériom potom\nmala byť sociálna situácia žalobcu, ktorá mu nemala umožňovať (bez dopadov na jeho životnú situáciu)\ntieto trovy žalovaným uhradiť.\n34. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní pritom správne zameral na skúmanie všetkých\nrelevantných okolností pre uplatnenie ustanovenia § 257 CSP, spočívajúcich osobných, majetkových\na iných pomeroch žalobcu. V tomto smere mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca bol\nrozhodnutím Sociálnej poisťovne uznaný za invalidného s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú\nčinnosť o viac ako 70%. V tomto smere súd prvej inštancie postupoval správne, keď pokles zárobkovej\nschopnosti žalobcu považoval za skutočnosť, ktorá sama osebe nemôže vyvolať aplikáciu ust. § 257\nCSP bez preukázania ďalších nepriaznivých okolností v pomeroch žalobcu.\n35. Správne uviedol súd prvej inštancie, že žalobca v priebehu trvania súdneho konania nepreukázal\nžiadnym hodnoverným spôsobom, aké sú jeho osobné, sociálne, majetkové a iné pomery, aká je jeho\nživotná úroveň, aké sociálne dávky poberá, aké poistné plnenia mu boli vyplatené, nepreukázal aký\nmá hnuteľný a nehnuteľný majetok, a to napriek tomu, že je v konaní právne zastúpený. Aj sám\nodvolací súd pritom už v uznesení č.k. 14Co/83/2024-818 zo dňa 27.08.2024 podrobne uviedol kritériá\nposudzovania možnosti aplikácie ust. § 257 CSP; napriek tomu žalobca svoje osobné a majetkové\npomery nepreukázal. V priebehu konania predložil len rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní\ninvalidity; žiaden ďalší dôkaz preukazujúci jeho pomery však v konaní nepredložil. Za tejto situácie potom\nsúd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca nepreukázal, že z jeho strany ide o výnimočný prípad\npokiaľ ide o jeho osobné, majetkové a životné pomery, a nevzhliadol preto dôvod pre aplikáciu ust. §\n257 CSP z tohto dôvodu.\n36. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že rozhodovacia prax je už dlhodobo ustálená v\nnázore, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne,\nosobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných\nustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by\nbola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá). V neposlednom rade je potrebné všímať si aj\nokolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (por. R 24/1964).\n37. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že hoci žalobca tvrdil sociálny\naspekt veci s poukazom na priznanú invaliditu, ničím svoje tvrdenia nepreukázal. Jeho argumentácia\no nepriaznivej sociálnej a finančnej situácii nebola podložená žiadnym dôkazom, a preto zostala len\nv rovine jeho tvrdení. M. súd považuje tiež za potrebné uviesť, že skutočnosť, že žalobca je invalidný\ndôchodca, nemôže byť sama osebe dôvodom hodným osobitného zreteľa, a zároveň dôvodom na\n\nnepriznanie náhrady trov konania úspešnej sporovej strane. Na druhej strane to, že sa žalovaní v\nkonaní aktívne bránili, nemôže byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania pripočítané v ich neprospech.\nPodstatné v tomto prípade bolo, že žalovaní nezadali príčinu na podanie žaloby.\n38. Záverom odvolací súd opätovne dáva do pozornosti, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť\ntrovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 CSP) a zásadou zodpovednosti\nza zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu\ntrov konania (§ 257 CSP). Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov\nkonania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia\nvšetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257\nCSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady\nzodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1\nCSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej\nstrane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy\nnahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani\nexemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým\nvytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu.\n39. Aj v zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné\npovažovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie\n(v zmysle svojvôle), ale\nide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či\nv prejednávanej veci neexistujú\nzvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť\ntrovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň\nmožné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.\n40. Vyššie uvedené závery platia aj vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách štátu,\nkedy bolo úlohou súdu posúdiť, či na strane žalobcu boli splnené podmienky pre oslobodenie od\nsúdnych poplatkov; t.j. skúmanie osobných a majetkových pomerov žalobcu za účelom zistenia, či\ntieto odôvodňujú alebo neodôvodňujú priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a to aj po\nrozhodnutí vo veci samej. Aj v tomto prípade súd prvej inštancie postupoval správne, keď skúmaním\nosobných, sociálnych, majetkových a iných pomerov žalobcu, vzhľadom k tomu, že tento ich riadne\nnedeklaroval, dospel k záveru, že na strane žalobcu v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o\nnároku na náhradu trov štátu, nebola preukázaná existencia takých okolností, ktoré by odôvodňovali\noslobodenie žalobcu od súdnych poplatkov. Ako už bolo uvedené vyššie samotná skutočnosť, že\nžalobca bol rozhodnutím Sociálnej poisťovne uznaný za invalidného s poklesom schopnosti vykonávať\nzárobkovú činnosť o viac ako 70%, bez uvedenia a preukázania iných skutočností, nemôže byť dôvodom\nani na oslobodenie strany od súdnych poplatkov; keďže aj v tomto prípade sú rozhodujúce celkové\npomery posudzovaného. Keďže žalobca nedeklaroval svoje pomery, ktoré by odôvodňovali oslobodenie\nod súdnych poplatkov v čase rozhodovania súdu o trovách štátu, súd prvej inštancie štátu postupoval\nsprávne, keď priznal štátu proti žalobcovi nárok na ich náhradu.\n41. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako\nvecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).\n42. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným, ktorí boli\nv odvolacom konaní úspešní, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom\nrozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).\n43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov\n\n3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\n\npripúšťa (§ 419 CSP).\n\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\n(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení.\n\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "44C/109/2011", "guid": "8a2b80e2-64af-4326-a410-c7ffb8f41e72:bba34642-d17f-4030-b758-4b5e18428e2a", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9c5b8867-e214-4958-9e03-11c7d67ebb60", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 303, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9c5b8867-e214-4958-9e03-11c7d67ebb60"}, {"guid": "ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 147/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 781, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac8c52a9-e09a-4b16-8f21-63416766e9ab"}, {"guid": "305f1990-92ab-41f9-b79f-16e5c7c44334:c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1", "spisova_znacka": "3MCdo/46/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-01-08", "citacie_n": 639, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1"}, {"guid": "da999abd-5e44-4412-bf13-2f6698948a3d:095800c3-6206-4a28-8a45-c2bcd945b5ec", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6724203566.1", "spisova_znacka": "14Co/83/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/83/2024 z 25. 11. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-11-25", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6724203566.1"}, {"guid": "de0d31b3-9d2a-421a-a3d9-31db2b267e71:7ac9dcf1-933b-4dec-8965-a82b329722d1", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6912213882.2", "spisova_znacka": "14Co/215/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/215/2015 z 14. 12. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-12-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6912213882.2"}], "citovane_v": []}