Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/141/2023 z 19. 6. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. júna 2025, sp. zn. 6Cob/141/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1219201381.1 Krajský súd Bratislava | 6Cob/141/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:1219201381.1 | 2025-06-19 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, ObZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/70f52003-91e3-430f-ab36-43e55dc9a906 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1219201381.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 6Cob/141/2023 1219201381 19. 06. 2025 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2025:1219201381.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: S. C. -. XXX XX J., X.: XX XXX XXX proti žalovanému: DÚHA, a.s., so sídlom Pribinova 4195/25, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 690 360, právne zastúpený: Máčai legal, s.r.o., so sídlom Bazová 6A, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 255 269, o zaplatenie 8 577,22 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/47/2019-220 zo dňa 04.04.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/47/2019-220 zo dňa 04.04.2023 v napadnutom výroku I. a III. p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj ako ,,súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“) rozsudkom č.k. 25Cb/47/2019-220 zo dňa 04.04.2023 (ďalej aj ako ,,napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu: S. C. -. S., I. (ďalej aj ako ,,žalobca“ alebo aj ako ,,predávajúci“) proti žalovanému: DÚHA, a.s., so sídlom Pribinova 4195/25, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 690 360 (ďalej aj ako ,,žalovaný“ alebo aj ako ,,kupujúci“), o zaplatenie 8 577,22 eura s príslušenstvom, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8 577,22 eura spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od 19.03.2015 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.). 2. Súd rozhodol s poukazom na § 365, § 369 ods. 1, ods. 2, § 369c ods. 1, § 409, § 448 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ako ,,ObZ“) a § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“). 3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12.03.2019 domáhal zaplatenia sumy 8 577,22 eura s príslušenstvom titulom neuhradenia kúpnej ceny dodaného tovaru vyúčtovaného faktúrou č. 2015011 zo dňa 16.03.2015. Žalobca dôvodil, že žalovanému dodal motorovú naftu a zimné zmesy do ostrekovačov na prevádzke čerpacej stanice DISKONT PHM, Pod Kmennou baňou č. 33, 080 01 Prešov do jeho vozidiel nákladnej a osobnej dopravy. Následne na základe odberov bola vystavená faktúra č. 2015011 v sume 8 577,22 eura s dátumom splatnosti 18.03.2015, ktorú žalovaný neuhradil. Faktúra bola riadne zaevidovaná v kontrolnom výkaze DPH finančnej správy. Súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil, že medzi sporovými stranami bola dňa 10.10.2008 uzavretá kúpna zmluva č. 2008/04, ktorej premetom bola kúpa pohonných hmôt, a to motorová nafta kód kombinovanej nomenklatúry colný sadzobník číslo: 27101941, motorový benzín super natural 95N kód kombinovanej nomenklatúry colný sadzobník číslo: 27101145, motorový benzín normal 91N kód kombinovanej nomenklatúry colný sadzobník číslo: 27101141, autopríslušenstvo, mazivá a poskytovanie pneuservisných prác z odberného miesta Prešov - DISKONT PHM - Pod Kamennou baňou č. 33 (ďalej aj ako ,,kúpna zmluva“ alebo aj ako ,,KZ“). Cenu dodaného tovaru, ktorého prevzatie žalovaný potvrdil podpísaním dodacích listov, žalobca vyúčtoval faktúrou č. 2015011 zo dňa 16.03.2015 v sume 8 577,22 eura s dátumom splatnosti dňa 18.03.2015 (ďalej aj ako ,,faktúra č. 2015011“ alebo aj ako ,,faktúra“), ktorú žalovaný doposiaľ neuhradil. Žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu namietal nesúlad faktúrovanej sumy ako aj faktúrovaného tovaru so skutočnosťou a uzavretými dohodami medzi sporovými stranami. Tvrdil, že žalobca nepreukázal riadne dodanie faktúrovaného tovaru dodacími listami ním podpísanými a teda riadne nepreukázal svoj nárok. Zároveň vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný sa k vystavenej faktúre č. 2015011 nikdy pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu nevyjadril v zmysle dôvodov, ktoré uviedol v podanom odpore. Dovtedy dodanie tovaru nespochybňoval, a ani nereklamoval. Poukázal, že jeho prevádzka má na viditeľnom mieste umiestnený reklamačný poriadok, na základe ktorého žalovaný nikdy nepostupoval a ani nijako inak do podania návrhu na vydanie platobného rozkazu vec neriešil. Súčasne vzniesol námietku premlčania na uplatnenie akejkoľvek formy reklamácie faktúrovaného a dodaného tovaru. Tvrdil, že žalovanému boli zakaždým ihneď s faktúrou odovzdané aj podpísané dodacie listy s príslušnými údajmi (dátum, tovar, evidenčné číslo vozidla, preberajúca osoba a jej podpis a číslo dokladu totožnosti). Argumentoval, že námietka premlčania žalovaného nároku je neopodstatnená, pretože ide o pohľadávku z obchodného styku so štvorročnou premlčacou dobou, ktorá podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu nebola prekročená. Žalovaný v ďalšom písomnom vyjadrení k veci uviedol, že trvá na svojom stanovisku uvedenom v odpore a nárok v celom rozsahu neuznáva. Namietal, že dodacími listami nedisponuje a ani mu dovtedy neboli doručené. Mal za to, že žalobca nedostatočne preukázal uplatnený nárok, keďže nepredložil žiadne dôkazy o tom, že by medzi stranami došlo k zmluvnému vzťahu, na základe ktorého by si u žalobcu objednal tovar, z ktorého by bolo možné vyvodiť cenu a platobné podmienky údajne dodaného tovaru, ani nepreukázal dodanie tovaru. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s vykonanými dôkazmi a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne v celom rozsahu dôvodný. Súd mal za to, že medzi sporovými stranami došlo k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy v zmysle § 409 a nasl. ObZ, ktorú skutočnosť mal preukázanú listinnými dôkazmi (písomne uzavretá kúpna zmluva, potvrdené dodacie listy, vystavená a žalovaným prevzatá faktúra). Žalovaný predmetnú faktúru prevzal dňa 23.03.2015 a zároveň na nej potvrdil, že prevzal aj dodacie listy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny 8 577,22 eura ako neuhradenej ceny dodaného tovaru. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že je nesporné, že žalovaný je so splnením peňažného záväzku v omeškaní, preto žalobcovi vzniklo právo požadovať úrok z omeškania. Súd konštatoval, že žalobcom požadovaná a súdom priznaná výška úroku z omeškania je plne v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, keďže úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v rozhodnom období 0,05 % ročne. Mal za to, že nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo žalovanej sumy je dôvodný, avšak až odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti predmetnej faktúry do zaplatenia s tým, že žalovaný otázku výšky úroku z omeškania, začiatku a doby trvania omeškania nespochybňoval. Žalobu v časti úroku z omeškania za deň 18.03.2015 zamietol ako nedôvodnú, nakoľko uvedený deň bol posledným dňom lehoty na zaplatenie a žalovaný ešte nebol v omeškaní. Súd uviedol s poukazom na omeškanie žalovaného, že žalobcovi popri úroku z omeškania vznikol nárok aj na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalovaný v konaní síce spochybňoval žalobcom uplatnený nárok v otázke vzniku nároku na zaplatenie kúpnej ceny, avšak svoje tvrdenia nepreukázal. Popretie skutkových tvrdení žalobcu v tejto časti zo strany žalovaného súd vyhodnotil ako neúčinné, nakoľko žalovaný neuviedol vlastné skutkové tvrdenia o týchto skutočnostiach a len samotné spochybnenie žalobcom tvrdených skutočností nemožno bez ďalšieho považovať za postačujúce. Okrem toho súd poukázal aj na správanie žalovaného, ktorý predmetnú faktúru zaevidoval vo svojom účtovníctve a zahrnul ju do dane z pridanej hodnoty v mesiaci máj 2015. Zároveň žalobcovi predložil návrh dohody o urovnaní, v ktorej je žalovaná pohľadávka predmetom úpravy. Súd prvej inštancie zastával názor, že nie je možné logicky dôvodiť, že by žalovaný zaradil faktúru do účtovníctva a uplatnil z nej DPH, ak by tovar nebol dodaný. Zároveň argumentoval, že pokiaľ by mu tovar nebol dodaný, je nanajvýš pravdepodobné, že žalovaný ako objednávateľ by dodacie listy ani prevzatie faktúry podpisom nepotvrdil. Na žalovaným vznesenú námietku premlčania súd neprihliadol s odôvodnením, že žaloba bola podaná pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby, nakoľko splatnosť faktúry bola dňa 18.03.2015 a žaloba bola podaná na súd dňa 12.03.2019. Súd prvej inštancie poukázal na dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, teda, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Súd zdôraznil, že aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný dňa 31.05.2023 v zákonnej lehote voči výroku I. a III. odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Žalovaný namietal, že medzi zmluvnými stranami nebola dohodnutá kúpna cena, ktorú následne po dodaní predmetného tovaru žalobca faktúroval. Namietal, že súd sa s otázkou spôsobu určenia kúpnej ceny vôbec nevysporiadal a bez ďalšieho skúmania plne prevzal neúplnú argumentáciu žalobcu, ktorý stanovil cenu tovaru svojvoľne bez predošlej dohody. Žalovaný mal za to, že nie on, ale žalobca bol povinný uniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne uplatneného nároku, pričom žalobca nepreukázal podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, ktoré podmieňujú jej platné uzavretie, a to najmä, akým spôsobom si strany dohodli kúpnu cenu za dodávaný tovar. Namietal, že kúpna zmluva, na ktorú sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku odvoláva, nesúvisí so žalovaným nárokom a ani sa na ňu žalobca v žalobe neodvoláva. Taktiež namietal, že kúpna zmluva je v otázke platobných podmienok v rozpore s uplatneným nárokom a faktúrou žalobcu a že je zjavné, že sa žalobca nemal v úmysle v roku 2015 riadiť zmluvou spred siedmych rokov. Uviedol, že je potrebné sa zaoberať otázkou výšky žalobcom uplatneného nároku a primeranosti faktúrovanej kúpnej ceny, ktorú nepreukázal. Z uvedených dôvodov mal za to, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď kvalifikoval právny vzťah medzi stranami sporu ako záväzkový vzťah na základe platne uzatvorenej písomnej kúpnej zmluvy v zmysle § 409 ObZ. Taktiež žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci aj v otázke premlčania uplatneného nároku. Žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením súdu ohľadne začiatku plynutia premlčacej doby. Dôvodil, že z predložených dodacích listov vyplýva, že mu žalobca dodával naftu a iný tovar v rôznych termínoch v mesiaci marec 2015, pričom faktúroval len jedenkrát v danom mesiaci a na faktúre č. 2015011 uviedol ako dátum dodania tovaru deň 16.03.2015. Argumentoval, že ak by aj pripustil, že došlo k dodaniu tovaru, za dátumy dodania je potrebné v takom prípade považovať dátumy uvedené v predložených dodacích listoch, a nie dátum dodania tovaru uvedený vo faktúre č. 2015011. Za účelom stanovenia začiatku premlčacej doby je podľa názoru žalovaného potrebné považovať za deň, kedy sa právo mohlo po prvýkrát uplatniť na súde v zmysle § 391 ods. 1 ObZ, deň uvedený ako deň dodania tovaru v predložených dodacích listoch. Dôvodil, že nedošlo k osobitnej dohode medzi stranami sporu ohľadne zaplatenia kúpnej ceny, a preto je potrebné ohľadne splatnosti aplikovať § 450 ods. 1 ObZ. Ak teda v kúpnej zmluve nebolo dohodnuté, že kupujúci zaplatí kúpnu cenu na základe osobitnej výzvy predávajúceho s dohodnutou lehotou splatnosti, právo na zaplatenie kúpnej ceny môže byť vykonané prvý raz, keď predávajúci v súlade so zmluvou a ObZ umožní kupujúcemu nakladať s tovarom alebo dokladmi umožňujúcimi kupujúcemu nakladať s tovarom. Poukázal, že z dodacích listov vyplýva, že tovar bol dodávaný v dňoch 02.03.2015 až 16.03.2015. Dátum podania žaloby bol 12.03.2019. Tvrdil, že hodnota tovaru dodaného pred dátumom 12.03.2015, t.j. tovaru, pri ktorom uplynula premlčacia doba, by predstavovala sumu vo výške 4 778,69 eura bez DPH, t.j. 5 734,43 eura s DPH. Hodnota tovaru dodaného po 12.03.2015 (vrátane) predstavuje sumu vo výške 1 430,55 eura bez DPH, t.j. 1 716,66 eura s DPH. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 31.08.2023, doplneným podaním zo dňa 11.09.2023 s tým, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že žalobu podal na základe faktúry s dátumom splatnosti, ktorý je rozhodujúci, a že ak do dátumu splatnosti odberateľ neuhradí svoj záväzok dodávateľovi, je v omeškaní. Zdôraznil, že do podania návrhu na vydanie platobného rozkazu žalovaný dodanie tovaru vôbec nespochybňoval a ani nereklamoval. Tvrdil, že jeho obchodná prevádzka má na viditeľnom mieste umiestnený reklamačný poriadok, na základe ktorého žalovaný nikdy nepostupoval a ani nijako inak do podania návrhu na vydanie platobného rozkazu vec neriešil. Zároveň žalobca vzniesol námietku premlčania na uplatnenie akejkoľvek formy reklamácie fakturovaného a dodaného tovaru, ktorý je obsahom faktúry č. 2015011. Poukázal, že žalovaný potvrdil riadne zaevidovanie faktúry č. 2015011 a jej prevzatie spolu s dodacími listami, a že v prílohe vyjadrenia zo dňa 23.02.2023 doručil súdu ďalšie faktúry z obchodného styku so žalovaným vrátane dodacích listov a dokladov o ich úhrade s poukazom, že žalovaný s ich formou zakaždým súhlasil. 6. Vyjadrenie žalobcu zo dňa 31.08.2023 a dňa 11.09.2023 bolo žalovanému doručené na vyjadrenie dňa 19.10.2023. Ďalšie vyjadrenia strán k predmetnej veci súdu doručené neboli. 7. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“) v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 8. Podľa § 391 ods. 1 ObZ, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. 9. Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. 10. Podľa § 409 ods. 1 ObZ, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu. 11. Podľa § 409 ods. 2 ObZ, v zmluve musí byť kúpna cena dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448. 12. Podľa § 448 ods. 1 ObZ, kupujúci je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. 13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného a vyjadrením žalobcu k odvolaniu, odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a rozhodnutie presvedčivo a náležitým spôsobom odôvodnil, keď sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku. 16. Vzhľadom k tomu, že sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil sa v odôvodnení tohto rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP). 17. Predmetom sporu bol nárok žalobcu/predávajúceho voči žalovanému/kupujúcemu na zaplatenie kúpnej ceny dodanej motorovej nafty a zimnej zmesy do ostrekovačov v sume 8 577,22 eura s príslušenstvom a náhrada trov konania voči žalovanému/kupujúcemu, ktorý kúpnu cenu za dodaný tovar neuhradil. Žalovaný v konaní namietal, že žalobca nepreukázal dôvodnosť žalobou uplatneného nároku, ako aj jeho premlčanie. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8 577,22 eura spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania od 19.03.2015 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.). 18. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej a právnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd vec posudzoval v rozsahu odvolacích námietok uvedených v odvolaní podanom žalovaným voči napadnutému výroku I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné. 19. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci. 20. K odvolacej námietke žalovaného, že kúpna zmluva č. 2008/04 nesúvisí so žalovaným nárokom, že je v otázke platobných podmienok v rozpore so žalovaným nárokom a faktúrou žalobcu, že medzi zmluvnými stranami nebola dohodnutá kúpna cena, že žalobca nepreukázal primeranosť faktúrovanej kúpnej ceny a podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, ktoré podmieňujú jej platné uzatvorenie, najmä akým spôsobom si strany dohodli kúpnu cenu za dodávaný tovar, a že sa súd prvej inštancie s otázkou spôsobu určenia kúpnej ceny vôbec nevysporiadal odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že medzi sporovými stranami došlo dňa 10.10.2008 k platnému uzatvoreniu písomnej kúpnej zmluvy na dobu neurčitú v zmysle § 409 a nasl. ObZ, ktorú skutočnosť mal súd preukázanú nespornými tvrdeniami žalobcu a predloženými listinnými dôkazmi, pričom zánik tohto zmluvného vzťahu nebol v konaní tvrdený, ani preukázaný. Kúpna zmluva obsahovala dohodu strán ohľadom jej podstatných náležitostí s tým, že predmet plnenia bol špecifikovaný v čl. I. KZ a spôsob určenia kúpnej ceny v čl. II. KZ (viď č.l. 161 s. sp.). Z obsahu spisu vyplýva, že v rámci obchodno-záväzkového vzťahu medzi stranami sporu s poukazom na dohodnutý spôsob určenia kúpnej ceny, bola táto vyúčtovaná a uhrádzaná na základe vystavených preddavkových faktúr, resp. faktúr s tým, že v zmysle kúpnej zmluvy boli súčasťou faktúry s uvedeným dátumom splatnosti aj dodacie listy s označením odobratého tovaru, dňa dodania tovaru, evidenčného čísla motorového vozidla, mena a čísla občianskeho preukazu vodiča s jeho podpisom (viď č.l. 156, 162, 183 až 195 s. sp.). V danom prípade dňa 23.03.2015 žalovaný podpísal prevzatie predmetnej faktúry č. 2015011, splatnej dňa 18.03.2015, za dodanú motorovú naftu v objeme 5 534 l a 2 ks zimnej zmesy do ostrekovačov v sume 8 577,22 eura spolu s dodacími listami, pričom voči jej obsahu až do podanie žaloby nevzniesol žiadne námietky, nevrátil ju žalobcovi, ani ju iným spôsobom nereklamoval, a ani nereklamoval množstvo a cenu dodaného tovaru (viď č. l. 160, 178 až 180 s. sp.). Následne žalovaný predmetnú faktúru zaevidoval vo svojom účtovníctve a zahrnul ju do dane z pridanej hodnoty v mesiaci máj 2015 (viď č.l. 210 s. sp.). Vzhľadom k uvedenému žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu dodaného tovaru v lehote splatnosti podľa predloženej faktúry do 18.03.2015, a preto odvolací súd zastáva názor, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná dôvodnosť žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 23. napadnutého rozhodnutia, ktorý popretie skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného vyhodnotil ako neúčinné, nakoľko žalovaný neuviedol vlastné skutkové tvrdenia o týchto skutočnostiach s tým, že len samotné spochybnenie žalobcom tvrdených skutočností nemožno bez ďalšieho považovať za postačujúce. Zároveň žalovaný v konaní spochybňoval žalobcom uplatnený nárok, avšak svoje tvrdenia nijako nepreukázal. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu relevantne nepoprel, ani neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, a preto sa považujú skutkové tvrdenia žalobcu za nesporné. Žalovaný sa len obmedzil na konštatovanie, že žalobca nepreukázal súvis kúpnej zmluvy s uplatneným nárokom, dohodu o kúpnej cene a primeranosť faktúrovanej kúpnej ceny. S poukazom na žalovaným prevzaté dodacie listy a podpísanú faktúru však neuviedol, na základe akého právneho titulu teda predmetný dodaný tovar prevzal a za akých dohodnutých podmienok, ani aká mala byť medzi stranami sporu dohodnutá, resp. faktúrou vyúčtovaná kúpna cena. Žalovaný na preukázanie svojich skutkových tvrdení ohľadom neprimeranosti faktúrovanej kúpnej ceny dodaného tovaru a nesúvisu kúpnej zmluvy s uplatneným nárokom v otázke platobných podmienok, neprodukoval žiadne vlastné skutkové tvrdenia, a ani dôkazy. Možno teda zhrnúť, že kým žalobca v konaní poskytol skutkové tvrdenia ohľadom vzniku a priebehu obchodno-záväzkového vzťahu strán sporu a produkoval dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a opodstatnenosti žalovanej sumy (viď napr. vyjadrenie žalobcu zo dňa 01.09.2022 na č.l. 156 s. sp., kúpna zmluva na č.l. 161 s. sp., dodacie listy na č.l. 178 až 180 s. sp., predmetná žalovaným neuhradená faktúra č. 2015011 zo dňa 16.03.2015 a žalovaným uhradená faktúra č. 2015005 zo dňa 31.01.2015 za dodanie rovnakého tovaru za rovnakú kúpnu cenu na č.l. 160, 189 až 191 s. sp.), žalovaný nepredložil súdu žiaden dôkaz, ktorý by spochybňoval skutočnosti tvrdené a dôkazy predložené žalobcom. Žalovaný netvrdil žiadne právne skutočnosti, ktoré by spôsobovali neexistenciu alebo zánik jeho právnej povinnosti zaplatiť žalobcovi uplatnený nárok, a ani takéto tvrdenia nijako nepreukázal. Odvolací súd zastáva názor, že žalovaný v predmetnom právnom spore neuniesol bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno, čo malo za následok jeho neúspech v konaní. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti ,,relevantne tvrdiť“, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v podobe neúspechu v spore, ako tomu je v danej právnej veci. Ak dôjde k popretiu skutkových tvrdení protistrany, musí ísť o podstatné a rozhodujúce tvrdenia, t.j. relevantné z hľadiska hmotného práva. Iba účinne popreté skutkové tvrdenie sa považuje za sporné. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, súd ich vyhodnotí na základe vykonaných dôkazov. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. V danom prípade žalovaný účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu. Ďalej odvolací súd uvádza, že po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom dospel k záveru, že v ňom neabsentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie náležitým spôsobom napadnutý rozsudok odôvodnil, keď sa v jeho odôvodnení vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie v bode 4. odôvodnenia napadnutého rozsudku stručne, ale jasne uviedol skutkový stav ním zistený vykonaným dokazovaním s poukazom na listinné dôkazy, pričom v bodoch 19., 21., 22. a 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd dostatočne podrobne a zrozumiteľne uviedol, z akých dôvodov a akými myšlienkovými postupmi sa riadil, keď dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok je dôvodný a žalobca tak preukázal nárok na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar a z akých dôvodov považoval procesnú obranu žalovaného za nepreukázanú. Súd prvej inštancie sa tak v odôvodnení napadnutého rozsudku so žalobou uplatneným nárokom vysporiadal v intenciách procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného dostatočným spôsobom. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva sa strane sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/87/2021 zo dňa 30.09.2022). Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd preto považuje túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú. 21. K odvolacej námietke žalovaného, že uplatnený nárok žalobcu je premlčaný, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola podaná pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty, a to s poukazom na splatnosť faktúry dňa 18.03.2015 a doručenie žaloby na súd dňa 12.03.2019. V danom prípade bol žalovaný povinný zaplatiť kúpnu cenu do 18.03.2015 a dňom nasledujúcim mu začala plynúť lehota na uplatnenie práva na súde v zmysle § 391 ods. 1 ObZ, ktorá uplynula dňa 18.03.2019. Žaloba bola doručená na súd dňa 12.03.2019, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaného preto považuje za nedôvodnú. 22. K odvolacej námietke žalovaného, že za účelom stanovenia začiatku premlčacej doby je potrebné považovať za deň, kedy sa právo mohlo po prvýkrát uplatniť na súde podľa § 391 ods. 1 ObZ, deň uvedený ako deň dodania tovaru v predložených dodacích listoch odvolací súd uvádza, že uvedenú skutočnosť žalovaný nenamietal v prvoinštančnom konaní, ale túto procesnú obranu uplatnil až v odvolacom konaní a teda jeho skutkové tvrdenie je tak novotou v odvolacom konaní, ktorej prípustnosť v zmysle § 366 CSP žalovaný v konaní však nepreukázal, a preto na ňu odvolací súd neprihliadal. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dodáva, že prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky, pričom strany sú povinné uplatniť ich včas (nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania), najneskôr však do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie len za podmienok uvedených v § 366 CSP. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje strane sporu prednášať nové skutočnosti a dôkazy len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, týkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, alebo má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné v odvolacom konaní uplatniť. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaného preto považuje za nedôvodnú. 23. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobou uplatnený nárok žalobcu bol preukázaný, teda dôvodný s tým, že obranu žalovaného vyhodnotil ako nepreukázanú. Žalovaný v predmetnom konaní neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukazoval ním tvrdené skutočnosti, pričom dôsledkom bolo neunesenie dôkazného bremena a vydanie pre stranu nepriaznivého rozhodnutia. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní (povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia) znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Procesná pasivita sporovej strany má za následok, že neuniesla dôkazné bremeno. Odvolací súd zdôrazňuje, že v súdnom konaní platí zásada kontradiktórnosti konania, podľa ktorej majú byť nositeľom procesnej iniciatívy sporové strany - žalobca iniciuje konanie a má mať záujem na efektívnom vedení „svojej právnej veci“ a rovnako žalovaný, musí vyvíjať iniciatívu vo forme svojej procesnej obrany. Preto bolo povinnosťou žalovaného ako strany, tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti a procesne navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 24. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd konštatuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 25. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu premietnuté v napadnutom výroku I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd, ktorý je viazaný odvolacími dôvodmi, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a s § 262 ods. 1 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 27. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).