{"guid": "23ecd16b-6d87-49b0-ae42-53255d3911bf:95ad47f9-e496-4d36-83c6-2ed1f7e48a9c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1216201954.4", "spisova_znacka": "3Cob/136/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/136/2023 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 3Cob/136/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1216201954.4", "identifikacne_cislo": "1216201954", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Šašinková", "sudca_id": 1251, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-sasinkova-1251", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/95ad47f9-e496-4d36-83c6-2ed1f7e48a9c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1216201954.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1216201954.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1216201954.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Cob/136/2023\n1216201954\n28. 05. 2025\nJUDr. Marta Šašinková\nECLI:SK:KSBA:2025:1216201954.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov\nsenátu Mgr. Štefana Zelenáka a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu PRELIKA, a.s. Prešov,\nProtifašistických bojovníkov 4, 080 01 Prešov, IČO: 36 467 782, práv. zast. PALŠA A PARTNERI\nADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, proti\nžalovanému Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919\n001, práv. zast. advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B, 811 06\nBratislava, IČO: 36 863 360, o zaplatenie 11.920,41 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/50/2016-569 zo dňa 3.4.2023 jednohlasne, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/50/2016-569 zo dňa\n3.4.2023 p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\nIII. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu a vo výroku II. žalovanému\npriznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady\nškody v sume 11 920,41 EUR s príslušenstvom, ktorá žalobcovi vznikla tým, že tento v období od\n6.2.2012 do 28.5.2012, od 1.1.2014 do 31.12.2014, od 1.1.2015 do 31.1.2015 a od 1.1.2016 do\n31.1.2016 vykonával úhrady mýtnych poplatkov, ktoré žalovaný navýšil tým, že vozidlo žalobcu s\nhmotnosťou presne 12 ton zaradil do vyššej kategórie ,,12 t a viac\", pričom spornou medzi stranami\nbola práve oprávnenosť zaradenia vozidla žalobcu do vyššej kategórie mýta (z kategórie 1 do kategórie\n2). Zároveň bola vodičovi žalobcu udelená pokuta v blokovom konaní vo výške 120,-Eur za nesprávnu\nregistráciu vozidla do nižšej kategórie od 3,5 do 12 ton. Súčasne bola vodičovi vystavená faktúra na\nsumu 56,94 Eur, ktorú mal vodič uhradiť v prospech žalovaného ako doplatok mýta.\n3. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe opieral o zákon č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie\nvymedzených úsekov pozemných komunikácií a o nariadenie vlády SR č. 497/2013 Z. z., ktorým sa\nustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za užívanie\nvymedzených úsekov pozemných komunikácií (obidve právne normy sú účinné od 01.04.2014).\nPoukázal na dôvodovú správu k uvedenému zákonu, podľa ktorej pre jednoznačnosť výkladu vozidlá\ns hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia, t.j. do kategórie 12 t (vrátane) a\nviac. Zdôraznil, že podľa základných právno-metodologických a právno-teoretických pravidiel pri výklade\n\nprávnej normy platí, že ak sa pri aplikácii práva podarí v zákone samotnom zistiť zákonodarcom\nsledovaný účel, je výsledok tohto zistenia záväzný. Doplnil, že príloha č.4 uvedeného nariadenia je kvôli\nmatematickému znaku „>“ v nesúlade s ustanovením § 4 zákona č. 474/2013 Z. z., preto v prípade\nkolízie dvoch právnych noriem má prednosť tá s vyššou právnou silou.\n4. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 5 zák. č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie\nvymedzených úsekov pozemných komunikácií účinného do 31.12.2013, podľa ktorého sadzba mýta za\n1 km vymedzeného úseku cesty sa určí pre kategórie vozidiel od 3,5 t do 12 t celkovej hmotnosti vozidla,\n12 t a viac celkovej hmotnosti vozidla a motorových vozidiel umožňujúcich prepravu viac ako deviatich\nosôb vrátane vodiča. Spôsob výpočtu sadzby mýta musí zohľadňovať najmenej emisnú triedu EURO\na počet náprav vozidla.\n5. Súd ďalej poukázal na ust. § 9 ods. 1 zák. č. 25/2007, § 1 ods. 1 , § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3 nariadenia\nvlády SR č. 350/2007 účinného do 31.12.2013, ktorým sa ustanovuje výška sadzby mýta za užívanie\nvymedzených úsekov pozemných komunikácií, Prílohu č. 3 nariadenia vlády, § 4 ods. 1 , § 35 ods. 1\nzák. č. 474/2013 Z.z. o výbere mýta, § 1, § 2 nariadenia vlády SR č. 497/2013 Z.z., ktorým sa ustanovuje\nspôsob výpočtu mýta, Prílohu č. 4 nariadenia vlády a § 451 ods. 1 ods. 2 OZ.\n6. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudkom č. k. 22Cb/50/2016-253 z 28.01.2019/\nv poradí prvým/ súd prvej inštancie žalobu zamietol, čo Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k.\n3Cob/105/2019-359 z 15.01.2020 potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu\nprvej inštancie zo dňa 28.1.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že sa musí vysporiadať\ns rozhodnutím v skutkovo a právne obdobnej tej istej veci (iné obdobie) vedenej na tunajšom súde pod\nsp. zn. 23Cb/28/2012 a svoj prípadný odklon od právnych záverov prijatých v rozhodnutiach tunajšieho\nsúdu sp. zn. 23Cb/28/2012 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013, ktorými súd žalobcovi\nvyhovel a konanie je právoplatne skončené, presvedčivo a dôkladne zdôvodniť.\n7. Súd prvej inštancie po opätovnom preštudovaní obsahu spisu a rozhodnutí vydaných v konaní pod\nsp. zn. 23Cb/28/2012, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 dospel k\nzáveru, že žaloba nie je dôvodná a nemá oporu v zákone. Predmetom žaloby je náhrada škody v sume\n11.920,41 Eur s príslušenstvom, ktorá žalobcovi vznikla tým, že žalobca v období od 06.02.2012 do\n28.05.2012, od 01.01.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do 31.12.2015 a od 01.01.2016 do 31.01.2016\nvykonával úhrady mýtnych poplatkov, ktoré žalovaný navýšil tým, že vozidlo žalobcu s hmotnosťou 12\nt zaradil do vyššej kategórie „12 t a viac“. Spornou medzi subjektmi konania bola práve oprávnenosť\nzaradenia vozidla žalobcu do vyššej kategórie mýta (z kategórie 1 do kategórie 2). V danom prípade\nsúd vychádzal zo znenia zákona č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených\núsekov pozemných komunikácií, ktorý bol účinný do 31.12.2013, nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z.,\nktorým sa ustanovuje výška sadzby mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a\nktoré bolo účinné do 31.12.2013, ako aj zo znenia zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie\nvymedzených úsekov pozemných komunikácií, účinného od 01.01.2014, ktorým došlo k zrušeniu zákona\nč. 25/2007 Z. z. a nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. a vychádzal aj z nariadenia vlády č. 497/2013 Z.\nz., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za\nužívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, v znení účinnom od 01.01.2014 do 31.12.2016.\n8. V uvedených právnych predpisoch mal súd prvej inštancie za to, že je dostatočne presne stanovené,\ndo akej kategórie spoplatnenia patria vozidlá, ktoré majú presne 12 ton. Zákon č. 25/2007 Z. z., ako\naj č. 474/2013 Z. z. kategorizujú vozidlá pre výber mýta na vozidlá od 3,5 ton (3500 kg) do 12 ton (12\n000 kg) celkovej hmotnosti (t.j. s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou) a na vozidlá s (najväčšou\nprípustnou) celkovou hmotnosťou 12 ton (12 000 kg a viac). Obdobne sú vozidlá kategorizované aj vo\nvykonávacích predpisoch k zákonu o výbere mýta (nariadenie vlády č. 350/2007 Z. z. a č. 497/2013\nZ. z.). Súd mal s poukazom na citované zákonné ustanovenia za to, že ak má vozidlo rovných 12\nton a viac, patrí do vyššej kategórie spoplatnenia. Súd si obidva zákony o výbere mýta vykladá tak,\nže do prvej kategórie spoplatnenia spadajú vozidlá s najväčšou prípustnou hmotnosťou 3,5 ton a\nviac (t. j. vrátane 3500 kg) a do vyššej kategórie spoplatnenia patria vozidlá s najväčšou prípustnou\nhmotnosťou 12 ton (12 000 kg vrátane) a viac. Pri výklade súd vychádzal z logicko- gramatického, ako\naj teleologického (t.j. zákonodarcom sledovaného) výkladu právnej normy. Ak by zákonodarca chcel\nvyššiu kategóriu pre spoplatnenie mýta určiť pre vozidlá s hmotnosťou vyššou ako 12 ton, v zákone\n\no výbere mýta by použil slovo „nad 12 ton“ alebo „viac ako 12 ton“, resp. pri nižšej sadzbe by použil\n„do 12 ton vrátane“. Zo znenia „12 ton a viac (12 000 kg a viac)“ bez pochýb vyplýva, že úmyslom\nzákonodarcu bolo pod kategóriu 2, teda pod vyššiu sadzbu mýta zaradiť vozidlá, ktoré majú presne 12\nton a viac. Súd pritom poukázal aj na výklad označených ustanovení zákona a nariadenia prezentovaný\nministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácii, ako jeho predkladateľom v legislatívnom procese. Z\npredmetného (hoci právne nezáväzného) výkladu publikovaného na webových stránkach ministerstva\nvyplýva, že vozidlá s hmotnosťou presne 12 ton a viac sa pre výber mýta zaraďujú do kategórie 2.\nTaktiež súd vychádzal z dôvodovej správy ako súčasti zákona č. 474/2013 Z.z., v ktorej sa k § 4 výslovne\nuvádza, že pre jednoznačnosť výkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie\nspoplatnenia, t.j. do kategórie 12 t (vrátane) a viac. V rámci teleologického výkladu zákona súd skúmal,\nči sa dá zistiť zákonom sledovaný cieľa normatívnej úpravy a odpoveď našiel v dôvodovej správe,\nktorá je jeho súčasťou a ktorá jednoznačne v predmetnej veci dáva odpoveď na spornú otázku v tomto\nkonaní. Podľa nej bolo nepochybným zámerom zákonodarcu zaradiť vozidlá s hmotnosťou 12 000 kg do\nvyššej kategórie spoplatnenia. Dôvodová správa (ako dôležitý sprievodný dokument návrhu právneho\npredpisu) je základným dokumentom vysvetľujúcim dôvody novej právnej úpravy. Kým všeobecná časť\ndôvodovej správy vysvetľuje základné myšlienky a ciele novej právnej úpravy vo všeobecnej rovine,\nosobitná časť dôvodovej správy (napr. vysvetlenie k § 4) sa sústreďuje na jednotlivosti. Aj keď dôvodová\nspráva nie je prameňom práva a nemá záväzný charakter, nemožno opomenúť jej explanačný význam, o\nktorý možno oprieť argumentáciu v súvislosti s aplikáciou a výkladom právnej normy. Súd tiež zdôraznil,\nže podľa základných právno-metodologických a právno-teoretických pravidiel pri výklade právnej normy\nplatí, že ak sa pri aplikácii práva podarí v zákone samotnom zistiť zákonodarcom sledovaný účel, je\nvýsledok tohto zistenia záväzný. Na druhej strane súd považoval za potrebné uviesť, že Príloha č. 3\nnariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. a Príloha č. 4 nariadenia vlády č. 497/2013 Z. z. sú v rozpore so\nzákonmi, ktoré vykonávajú (č. 25/2007 a č. 474/2013 Z. z.), nakoľko sa v nich pri spôsobe výpočtu\nmýta uvádza kategória vozidiel 3,5 - 12 ton (3500 kg - 12 000 kg) a kategórie vozidiel > 12 ton (12\n000 kg). Uvedené matematické znamienko „>“ navodzuje dojem, že do vyššej kategórie vozidiel patria\ntie s hmotnosťou vyššou ako 12 000 kg. Súd v danom prípade mal za to, že ak je vykonávací právny\npredpis - nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť má v danom prípade právna norma s vyššou\nprávnou silou, teda zákon. Súd preto pri právnom posúdení veci vychádzal priamo zo zákona (č. 25/2007\na 474/2013 Z. z.) a dospel k záveru, že vozidlo žalobcu s celkovou prípustnou hmotnosťou 12 ton\nbolo správne zaradené v kategórií 12 ton a viac a bola mu účtovaná správna výška mýta. Žalovaným\nprijaté mýto bolo preto prijaté v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi výber mýta. Žalované plnenie\nnepredstavuje bezdôvodné obohatenie, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n9. Konajúci súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že zo stanoviska Európskej komisie sp.\nzn. K(1010)1238 zo dňa 29.03.2010 vzhľadom na matematické znamienka nachádzajúce sa pred\nvymedzením váhy vozidiel vyplýva, že vozidlo žalobcu patrí do kategórie č. 1. Predmetný matematický\nznak môže byť prejavom legislatívnej nedôslednosti, pričom samotné stanovisko Európskej komisie\na ani smernice, na ktoré sa žalobca v priebehu konania odvolával, nie sú priamo záväzné. Pokiaľ\nide o žalobcom doložený Návod na obsluhu palubnej jednotky platný od 01.01.2010, tento je pre\nprevažnú časť uplatnenej náhrady škody neaktuálny, nakoľko v Návode platnom od 01.05.2014 je pri\nhmotnostných kategóriách vozidiel správne uvedený znak „> -“, čiže rovný alebo väčší (ako 12 t).\n10. Súd ďalej uviedol, že na jeho právnom názore nič nemení skutočnosť, že uznesením zo dňa\n27.05.2016 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde\nBratislava II pod sp. zn. 23Cb/28/2012 /v obdobnej právnej veci/. Zdôraznil, že zo žiadneho právneho\npredpisu mu nevyplýva povinnosť osvojiť si závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a odvolací\nsúd v inom konaní, najmä keď sa tieto navzájom líšili. Súd nebol povinný stotožniť sa s argumentáciou\nuvedenou v právoplatnom konečnom rozhodnutí, najmä keď táto bola diametrálne odlišná v porovnaní\ns pôvodným zrušeným rozhodnutím súdu prvej inštancie v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012.\n11. Súd prvej inštancie preto zotrval na svojom tvrdení, že právoplatné konečné rozhodnutie v obdobnej\nveci vydané v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012 a právne názory v ňom vyslovené je záväzné len pre to\nkonanie, ktorého sa týka. V odvolaním napadnutej veci /B2-22Cb/50/2016/ súd žalobu zamietol opierajúc\nsa o relevantné a aktuálne právne predpisy a dôvody svojho rozhodnutia náležite objasnil, čo jasne a\nzrozumiteľne vyplýva z bodu 6. a 7. tohto rozsudku. Súd dostatočne vysvetlil, prečo žalovaný nárok nemá\noporu v právnych predpisoch (zák. č. 25/2007 Z. z., nar. vlády č. 350/2007 Z. z., zák. č. 474/2013 Z. z.,\nnar. vlády č. 497/2013 Z. z.), zdôvodnil, akým postupom dospel k výkladu zákona (logicko-gramatický,\n\naj teleologický výklad, výklad prezentovaný ministerstvom, dôvodová správa), ako aj ozrejmil dôvody\nako postupovať pri kolízii právnych noriem (prednosť má tá s vyššou právnou silou). Uvedené dôkladné\nzdôvodnenie rozhodnutia súd zároveň považuje za argumentáciu, prečo sa odklonil od právoplatného\nkonečného rozhodnutia v spore vedenom pod sp.zn. 23Cb/28/2012.\n12. Súd prvej inštancie uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou súdu uvedenou v pôvodnom (neskôr\nzrušenom) rozsudku č. k. 23Cb/28/2012-107 z 30.04.2013. Súd v ňom vychádzal z právnych predpisov\n(zák. č. 25/2007 Z. z., nar. vlády č. 350/2007 Z. z.) platných a účinných v rozhodnom čase, čiže\nv období od 26.05.2011 do 22.11.2011, pričom postupoval taktiež na základe logicko-gramatického\na teleologického výkladu právnych noriem, ako aj výkladu prezentovaného ministerstvom. Obrat\nnastal až pri uznesení odvolacieho súdu č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015, ktorý na rozdiel od\nprvoinštančného súdu, ako aj argumentácie pôvodného rozsudku v tomto konaní vychádzal z Prílohy č.\n3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. V uvedenej prílohe sa pri spôsobe výpočtu mýta uvádza kategória\nvozidiel 3,5 - 12 ton a kategória vozidiel > 12 ton. Súd sa však s touto argumentáciou odvolacieho súdu\nv obdobnej veci nestotožnil a z tohto dôvodu sa odchýlil od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v\nBratislave, nakoľko má za to, že odvolací súd nesprávne vychádzal z Prílohy č. 3 nariadenia vlády č.\n350/2007 Z. z., ktoré je v kolízii so zákonom č. 25/2007 Z. z., ktorý má vykonávať. Ak je vykonávací\nprávny predpis - nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť má v danom prípade právna norma s\nvyššou právnou silou, teda zákon. Pri právnom posúdení veci preto súd vychádzal priamo zo zákona.\n13.\nAko ďalší dôvod, prečo sa odchýlil od uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k.\n8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015 konajúci súd uviedol, že pôvodné právne predpisy (zák. č. 25/2007 Z.\nz., nar. vlády č. 350/2007 Z. z.) boli zrušené a nahradené novými (zák. č. 474/2013 Z. z., nar. vlády č.\n497/2013 Z. z.), ktoré sú však vo vzťahu k otázke spornej v tomto konaní úplne totožné. To znamená, že\nv rozhodnom období relevantnom pre toto konanie (čiže od 06.02.2012 do 28.05.2012 a od 01.01.2014\ndo 31.01.2016) nebola vôľa u zákonodarcu iniciovať zmenu postupu pri výbere elektronického mýta,\nteda ani zmeniť znenie právnych predpisov, ktoré určujú zaradenie motorových vozidiel do jednotlivých\nkategórií. Ako súd uviedol vyššie, ak znenie zákona umožňuje dvojitý výklad, je potrebné skúmať, či sa\ndá zistiť zákonom sledovaný cieľ normatívnej úpravy, na čo dáva v danom prípade jednoznačnú odpoveď\nnapr. dôvodová správa, či výklad prezentovaný ministerstvom dopravy, ktoré sa však v uznesení\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015 vôbec nespomínajú. Krajský súd\nďalej v tomto uznesení považuje príklady uvádzané žalobcom za logické a správne: „napr. značka B25\nzákaz vjazdu vozidiel, ktorých okamžitá hmotnosť presahuje vyznačenú hranicu, napr. 6 t zakazuje vjazd\nvozidlám presahujúcim hmotnosť 6 t, a teda vjazd majú povolené vozidlá nielen s hmotnosťou 5,99 t, ale\naj 6 t, dopravná značka B31 najvyššia povolená rýchlosť, podľa ktorej ak je najvyššia dovolená rýchlosť\n50 km/h, vodič jazdí podľa pravidiel cestnej premávky, ak vedie vozidlo nielen rýchlosťou 49,99 km/h,\nale aj v prípade, že ho vedie rýchlosťou 50 km/h“. Uvedené príklady nemajú podľa názoru súdu prvej\ninštancie žiadnu spojitosť so spornou otázkou, ktorá je podstatná pre meritórne rozhodnutie vzhľadom na\nrelevantnosť príslušných právnych predpisov a ich výkladu, ako bolo súdom prvej inštancie zdôvodnené.\n14. Pokiaľ ide o konečné právoplatné rozhodnutie v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012 (rozsudok\nč. k. 23Cb/28/2012-302 z 20.02.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k.23Cb/28/2012-379 z\n29.01.2019), súd nepovažoval za potrebné dodatočne zdôvodňovať, prečo sa od argumentácie súdu v\nňom uvedenej odchýlil, nakoľko toto vychádza z právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015, ktoré bolo pre súd prvej inštancie\nzáväzné. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru\núspechu vo veci. Keďže v konaní mal plný úspech vo veci žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania\nv plnom rozsahu.\n15. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1\npísm. b), f) a h) C.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe žalobcu vyhovieť a priznať\nžalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu. Podľa žalobcu rozsudok súdu prvej\ninštancie opakovane vykazuje znaky pomerne neobvyklej a nezvyčajnej sudcovskej svojvôle vo vzťahu k\npokynu odvolacieho súdu. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie sporovej vec, ktoré vyplýva z\npísomného odôvodnenia rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu sporu\nuviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, titulom náhrady škody. Súd prvej inštancie\npodľa žalobcu postupoval v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku a civilného\nkonania ako takého. Princíp právnej istoty nielenže nebol v danom spore naplnený, ale došlo k popretiu\n\nČlánku 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných zásad a princípov civilného sporového konania a\nústavného princípu, ktorý garantuje, že súdy budú skutkovo totožné prípady rozhodovať rovnako.\n16. Žalobca poukázal na ust. paragrafu 4 zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie\nvymedzených úsekov pozemných komunikácií ako aj výklad Nariadenia vlády SR číslo 497/2013 Z. z.,\nktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, ktoré jasne stanovujú skutočný význam (zmysel) právnej\nnormy a jej zamýšľaného pôsobenia a teda, že vozidlá s najvyššou prípustnou celkovou hmotnosťou\npresne 12000 kg patria do nižšej hmotnostnej kategórie „od 3500 kg do 12000 kg. Žalobca poukázal na\njazykovo-gramatický výklad, teologický výklad a zdôraznil, že pre súd je určujúca záväznosť zákona a nie\nzáväznosť dôvodovej správy predkladateľa zákona vypracovanej pri zákonodarnom procese. Dôvodová\nspráva je dokumentom vysvetľujúcim dôvody novej právnej úpravy. V danom prípade sa navyše úprava\nnezmenila - zákon upravuje kategórie vozidiel presne tak ako predtým. Zdôraznil, že Dôvodová správa\nnie je prameňom práva a nemá záväzný charakter.\n17. Žalobca má tiež za to, že zákon č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta a nariadenia vlády v kolízii nie sú a že\npredmetný matematický znak nie je prejavom legislatívnej nedôslednosti ako to súd uvádza v odseku č.\n7 odôvodnenia rozsudku ,čo je zrejmé aj z grafického znázornenia prílohy nariadenia. Podľa žalobcu, ak\nsa predkladateľ v dôvodovej správe vyjadril k hmotnostnej kategórii v tom zmysle, že „pre jednoznačnosť\nvýkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia, t. j. do kategórie 12 t\n(vrátane) a viac“, tak mal takto postupovať aj pri „jednoznačnosti výkladu“ vo vzťahu ku kategórii 3,5 t až\n12 t. Nikto nepochybuje, že pokiaľ má vozidlo kategórie N1 hmotnosť presne 3,5 t že patrí ešte do nižšej\nskupiny, ktorá platbe mýta nepodlieha. Ide pritom o tú istú situáciu ako pri hmotnosti vozidla presne\n12 000 kg. Takýto postup zaradenia vozidla do vyššej kategórie sa prieči zákonu aj jeho samotnému\núčelu a je na úkor občanov štátu. Takýto postup zaradenia vozidla do vyššej kategórie sa prieči aj\nprávoplatnému Rozsudku Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 26Cb/28/2012 zo dňa 20.02.2017 a jemu\npredchádzajúcemu Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Cob/114/2013 zo dňa 13.08.2015.\n18. Podľa žalobcu sa nemožno obmedziť len na skúmanie problematiky hmotnostných kategórií podľa\nzákona číslo 474/2013 Z. z. o výbere mýta , ale je potrebné zohľadniť aj znenie napr. nariadenia vlády\nčíslo 140/2009 Z. z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o typovom schvaľovaní motorových vozidiel a ich\nprípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto\nvozidlá. Na základe tohto právneho predpisu, ktorým sa prebral právny akt Európskych spoločenstiev\n- smernica Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007, ktorou sa zriaďuje\nrámec pre typové schválenie motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a\nsamostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá v platnom znení (ďalej len „smernica“)\nvláda SR ustanovila požiadavky na schvaľovací postup a všeobecné technické požiadavky na typové\nschvaľovanie nových motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel uvedených v prílohe č. 1 (ďalej len\n„vozidlo“), systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá\nna účely uľahčenia ich evidencie, uvedenia na trh a do prevádzky v rámci Európskych spoločenstiev\nako aj opatrenia na predaj a uvedenie do prevádzky častí a vybavenia určených pre vozidlá schválené\npodľa tohto nariadenia vlády. Príloha číslo 1 k tomuto nariadeniu vlády jasne definuje kategórie vozidiel\nna základe ich hmotnosti. Na základe tohto právneho predpisu sú v Slovenskej republike zaraďované\nvozidlá do určitých kategórií, pričom táto kategória sa im zapisuje aj do Osvedčenia o evidencii vozidla\npodľa osobitného predpisu. Vychádzajúc zo znenia ustanovení tejto právnej normy s použitím jazykovogramatického výkladu podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo zaradiť\nnákladné vozidlá, ktoré majú presne 12 000 kg do kategórie N2, teda do nižšej hmotnostnej kategórie,\nkeď uvádza slovné spojenie „neprevyšujúcou 12 000 kg“. Naopak pri vyššej hmotnostnej kategórii\nuvádza slovné spojenie „prevyšujúcou 12 000 kg“, čo jednoznačne určuje, že do tejto kategórie budú\nzaradené vozidlá, ktorých hmotnosť je minimálne 12 000 kg a viac.\n19. Žalobca s odkazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra\n2007, ďalej uviedol, že Slovenská republika ju transponovala do svojho vnútroštátneho práva a jasne\nstanovila rozdelenie kategórií vozidiel N na základe hmotnosti tak, že v najvyššej kategórii vozidiel N3\nsú vozidlá, ktoré majú minimálne 12 000,01 kg a viac. Pokiaľ má vozidlo hmotnosť presne 12 000 kg\nradí sa do kategórie vozidiel N2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/62/ES zo 17. júna\n1999 o poplatkoch za používanie určitej dopravnej infraštruktúry ťažkými nákladnými vozidlami v čl.\n2 stanovila, že „mýto“ znamená platbu špecifickej čiastky za vozidlo, ktoré ubehlo vzdialenosť medzi\ndvoma bodmi infraštruktúry uvedenej v článku 7 ods. 2. Súčasne v tomto článku upravila, že čiastka\n\nmá vychádzať z ubehnutej vzdialenosti a z typu vozidla. Na základe vyššie uvedeného a v zmysle\npotreby naplnenia eurokonformného výkladu treba podľa žalobcu vychádzať z toho, že kategorizácia\nvozidiel upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007 bude\nvnútroštátnymi orgánmi ochrany práva zohľadňovaná pri výklade ustanovení vnútroštátneho práva. Je\nvysoko nepravdepodobné a iste aj nežiaduce, aby bolo záujmom zákonodarcu, aby v tom istom štáte\ndvomi zákonmi rozdielne upravil totožnú kategóriu vozidiel. Žalobca pre úplnosť uviedol, že jeho vozidlo\nbolo na základe smernice a prostredníctvom nej nariadením vlády zaradené do kategórie nižšej, teda\ndo kategórie N2 (neprevyšujúcou 12 000 kg). Tento údaj je zapísaný aj v Osvedčení o evidencii vozidla,\nktoré sa nachádza v súdnom spise. Je preto nemysliteľné, aby vozidlo zaradené do kategórie N2 platilo\nsadzbu mýta ako vozidlo kategórie N3.\n20. Právny výklad ustanovenia paragrafu 4 zákona číslo 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie\nvymedzených úsekov pozemných komunikácií ako aj výklad Nariadenia vlády SR číslo 497/2013 Z.\nz., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za\nužívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií podľa žalobcu teda jasne stanovuje skutočný\nvýznam (zmysel) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia a teda, že vozidlá s najvyššou prípustnou\ncelkovou hmotnosťou presne 12 000 kg patria do nižšej hmotnostnej kategórie „od 3500 kg do 12 000\nkg“, pričom odkazujeme na tunajším súdom už rozhodnuté konanie, za tých istých skutkových okolností\ntak, že žalovaný bol zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia.\n21. K výroku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania žalobca uviedol, že súd prvej\ninštancie sa v rozsudku nezaoberal výnimočnosťou a dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, aj keď ide\no zákonom danú povinnosť súdu, čo robí rozhodnutie - druhý výrok nepreskúmateľným pre nedostatok\ndôvodov. Žalobca rešpektuje povinnosť strany v sporovom konaní nahradiť trovy konania podľa\nzásady úspechu vo veci, no taktiež mu je známe, že výnimočne súd nemusí úspešnému účastníkovi\npriznať náhradu trov konania, resp. neuloží povinnosť neúspešnému účastníkovi nahradiť trovy konania\núspešnému účastníkovi. Zákonodarca aj do novej právnej úpravy prijal ustanovenie paragrafu 257 odsek\n1 C.s.p. práve z dôvodu, aby stanovil všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu\nk zmierneniu dôsledkov právnych noriem (tzv. tvrdosti zákona) upravujúcich náhradu trov konania. Súd\nprvej inštancie, najmä s poukazom na obsah súdneho spisu a na charakter predmetného súdneho sporu,\nktorý bol vedený medzi žalobcom a tzv. štátnou akciovou spoločnosťou, kde jediným akcionárom je\nSlovenská republika zastúpená príslušným rezortným ministerstvom, mal pred rozhodnutím podrobiť\nskúmaniu existencie zvláštnych okolností hodných osobitného zreteľa, na ktoré je vždy za takejto\nsituácie, ktorá z obsahu súdneho spisu vyplýva, potrebné prihliadnuť. Z dôvodu istoty, ak by sa odvolací\nsúd s odvolacími dôvodmi vo veci samej nestotožnil, žalobca aj ako akýsi „spotrebiteľ“ predmetných\nslužieb štátu na základe zákona poukazuje na výnimočnosť veci pre vyššie uvedené dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, podľa ktorého závery okresných a krajských súdov\nnemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, preto súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí\nstricto sensu nepristúpil k „odklonu“ od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorý je - v súlade s imperatívom\nobsiahnutým v § 220 C.s.p. povinný dôkladne odôvodniť. Podľa žalovaného žalobcova požiadavka\npotreby komparácie právneho posúdenia viac nie je dôvodná, keďže súd prvej inštancie v rozhodnutí\ndôkladne, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery a tiež sa vysporiadal s „odklonom“ od\nprávnych záverov uvedených v rozhodnutiach Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26Cb/28/2012 a\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 v skutkovo a právne obdobnej veci. Vo vzťahu\nk rozhodnutiu Krajského súdu, ktorý vychádzal z prílohy č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z.z., kde\nsa pri výpočte mýta uvádza kategória vozidiel 3,5 -12 ton a kategória vozidiel >12 ton sa súd prvej\ninštancie s touto argumentáciou odvolacieho súdu v obdobnej veci nestotožnil a z tohto dôvodu sa\nodchýlil od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave, nakoľko má za to, že odvolací súd\nnesprávne vychádzal z prílohy č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z., ktoré je v kolízii so zákonom č.\n25/2007 Z. z., ktorý má vykonávať. Ako súd dôkladne vysvetlil v bode 6. napadnutého rozsudku, ak je\nvykonávací právny predpis - nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť má v danom prípade právna\nnorma s vyššou právnou silou, teda zákon. Súd preto pri právnom posúdení veci vychádzal priamo zo\nzákona.“ Žalovaný mal za to, že konanie súdu prvej inštancie nevykazuje žiadne znaky sudcovskej\nsvojvôle. Práve naopak, súd prvej inštancie úplne a dostatočne zdôvodnil svoje rozhodnutie a v súlade\ns pokynom odvolacieho súdu, dôkladne a presvedčivo odôvodnil „odklon“ od právnych záverov prijatých\n\nv rozhodnutí Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26Cb/28/2012 aj Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n8Cob/114/2013.\n23. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie bol povinný rozhodnúť vec tak, ako už raz bola súdom\nrozhodnutá, žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nebol pri svojom rozhodovaní viazaný právnymi\nzávermi vyplývajúcimi zo skoršieho rozhodnutia Okresného a Krajského súdu. Uvedené rozhodnutia v\nobdobnej veci nepredstavujú precedens ,ktorý by akýmkoľvek spôsobom zaväzoval súd, aby v novom\nkonaní rozhodol zhodne. Zdôraznil, že ani z ustanovenia článku 144 ods. 1 Ústavy SR, ani zo žiadneho\nv ňom menovaného prameňa práva nevyplýva viazanosť súdu prvej inštancie skorším rozhodnutím v\nobdobnej veci. Žalovaný má za to, že „odklon“ od existujúcich skorších rozhodnutí, ktorý je výsledkom\nzohľadnenia skutkových a právnych osobitostí prípadu, je prípustný za predpokladu, že takýto odklon\nje objektívne a rozumne odôvodnený, a súčasne nie je dôsledkom zjavnej arbitrárnosti rozhodnutia.\nTento záver odôvodnil s poukazom na stabilnú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, konkrétne\npodľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012-32: „Prípadné odchýlenie sa súdu od\nexistujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv\na slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej\nneodôvodnenosti súdneho rozhodnutia.“ Poukázal ďalej na nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 a\nuznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/12/2016.\n24. Podľa žalovaného tvrdenia a argumenty žalobcu vo vzťahu k jednotlivým výkladovým metódam sú\nzmätočné, vzájomne rozporné a zavádzajúce. Žalovaný na žiadnom mieste vo svojich vyjadreniach\nnetvrdí a ani len nenaznačuje, že interpretácia zákona by mala byť realizovaná výlučne s použitím\njazykovo-gramatickej výkladovej metódy. Práve naopak, žalovaný vo svojich podaniach počas priebehu\ncelého konania konštantne a opakovane poukazuje na dôležitosť, či dokonca vedúce postavenie,\nteleologického a eurokonformného výkladu zákona. Žalovaný svoje závery neopiera o exkluzívnu\naplikáciu jazykovo-gramatickej výkladovej metódy na sporný text právnej normy.\n25. K tvrdeniam žalobcu, že Dôvodová správa nie je prameňom práva žalovaný uviedol, že aj súd\nprvej inštancie deklaroval, že dôvodová správa síce nie je záväzným dokumentom, avšak jej miesto je\nnezameniteľné, pokiaľ ide o interpretáciu právnej normy v prípade výkladových nejasností. Dôvodová\nspráva síce neoplýva vlastnosťou záväznosti, avšak v rozsahu, v akom premieta účel a cieľ normatívnej\nprávnej úpravy ide o významný a najmä autentický výkladový prameň, z ktorého je potrebné čerpať v\nprocese teleologického výkladu. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie postupoval správne, keď\npre ustálenie významu právnej normy so sporným výkladom pristúpil k využitiu teleologického výkladu,\npričom v tomto procese priložil primerane vážnu váhu najmä dôvodovej správe, ako autentickému a\nnezameniteľnému výkladovému prameňu.\n26. Vo vzťahu k nariadeniu vlády Slovenskej republiky č. 350/2007 Z. z. (ďalej ako „pôvodné nariadenie\nvlády“) a k jeho grafickej prílohe, na ktoré žalobca odkazuje v odvolaní v snahe vyvrátiť záver súdu prvej\ninštancie o kolízii zákona č. 474/2013 Z. z. a nariadenia vlády č. 497/2013 Z. z., žalovaný uvádza, že\npôvodné nariadenie vlády bolo v zmysle ustanovenia § 38 bodu 2 zákona č. 474/2013 Z. z. zrušené.\nVo vzťahu k smernici o typovom schvaľovaní žalovaný uviedol, že táto smernica je právnym predpisom\nEÚ, ktorý sa týka typového schvaľovania motorových vozidiel, pričom nijakým spôsobom neupravuje\nproblematiku hmotnostnej kategorizácie vozidiel na účely výpočtu sadzby mýta. Z toho dôvodu ani\nsmernica o typovom schvaľovaní nie je jedným z právne záväzných aktov EÚ prebratých do zákona\nč. 474/2013 Z. z.. Táto smernica teda nemá v kontexte aplikácie teleologického výkladu sporného\nustanovenia tohto zákona pre jeho interpretáciu žiadnu výpovednú hodnotu, a je tak pre toto konanie\nirelevantná. Vo vzťahu k stanovisku Európskej komisie zo dňa 29.03.2010 (ďalej ako „stanovisko EK“)\nžalovaný uviedol, že Európska komisia sa v texte predmetného stanoviska nevyjadruje k hmotnostným\nkategóriám. V texte stanoviska sa nachádzajú iba skopírované časti príloh pôvodného nariadenia vlády,\nv ktorých bol nesprávne použitý matematický znak „>“. Skutočnosť, že predmetný matematický znak bol\nv dotknutých prílohách nariadenia použitý nesprávne, vyplýva zo stanoviska MDV SR, ktoré žalovaný\npredložil v konaní pred súdom prvej inštancie, podľa ktorého ide o chybu spočívajúcu v legislatívnej\nnedôslednosti. Navyše, rovnaký právny názor zastáva aj súd prvej inštancie, keď v rozhodnutí uviedol,\nže nariadenie vlády (hoci nie nariadenie vlády č. 350/2007 Z. z., ale neskoršie nariadenie vlády č.\n497/2013 Z. z., ktoré sa však v časti, kde sa používa matematický znak „>“ od seba vôbec nelíšia) je\nv kolízii so zákonom a v takom prípade má prednosť právna norma s vyššou právnou silou - t.j. zákon.\n\nKombinácia uvedených skutočností jasne preukazuje, že dôkaz vo forme stanoviska EK je pre toto\nkonanie irelevantný.\n27. K odvolávaniu sa žalobcu na systematický výklad žalovaný uviedol, že tento prichádza do úvahy ak\nsú právne normy neúplné alebo obsahujú medzery, pričom zák. č. 474/2013 Z.z. upravuje kategorizáciou\nvozidiel dostatočne jasným spôsobom a je vnútorne nerozporný. Navyše, úmysel zákonodarcu je v tomto\nprípade zreteľne a nespochybniteľne vyjadrený v Dôvodovej správe k zákonu. Keďže v zmysle teórie\nprognózy následkov má prednosť ten výkladový variant, od ktorého možno očakávať najvyššiu právnu\nistotu a optimálnu vecnú spravodlivosť, je pre posúdenie veci v tomto prípade rozhodný teleologický\nvýklad, ktorý je jednoznačný, a nie systematický, ktorý je postavený na neistých princípoch analógie.\n28. K žalobcovej argumentácii k eurokonformnému výkladu žalovaný uviedol, že žalobca opätovne\npoukazuje na právne predpisy EÚ týkajúce sa typového schválenia motorových vozidiel, ktoré nie sú\npre toto konanie aplikovateľné. Takáto paralela je navyše zmätočná, keďže pri eurokonformnom výklade\nsa vždy posudzujú smernice, ktoré boli transponované do posudzovaného právneho predpisu (nie do\niného - nesúvisiaceho predpisu). Zdôraznil, že Smernica EP a Rady 2006/38/EC umožnila členským\nštátom rozhodnúť, či ponechajú v platnosti alebo zavedú mýto či poplatky, „ktoré sa môžu uplatniť iba na\nvozidlá s maximálnou prípustnou hmotnosťou naloženého vozidla najmenej 12 ton“. Významom daného\nustanovenia bolo teda priznať členským štátom možnosť rozdielneho zaobchádzania s vozidlami,\nktorých hmotnosť je presne 12 ton alebo viac. Vo svetle úpravy práve citovaného ustanovenia je teda\nevidentné, že slovné spojenie „12 000 kg a viac“, obsiahnuté v § 4 ods. 1 zákona č. 474/2013 Z. z.\no výbere mýta, je nespochybniteľne potrebné vykladať ako „najmenej 12 ton“, a teda, že vozidlá s\nnajväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou presne 12 000 kg majú náležite byť zaradené do vyššej\nkategórie sadzby mýta.\n29. Žalovaný zdôraznil, že správnosť jeho právneho názoru, podľa ktorého patrí vozidlo s hmotnosťou\nrovných 12 ton do vyššej kategórie sadzby mýta, podporuje aj stanovisko Ministerstvo dopravy\na výstavby SR (ďalej ako „MDVSR“) č. 09692/2018/SCDPK/32492 zo dňa 27.04.2018. V zmysle\nstanoviska MDVSR, ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 474/2013 Z. z. a nariadenie vlády č. 497/2013 Z.\nz. vrátane jeho príloh je potrebné vykladať tak, že vozidlo s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou\npresne 12 000 kg patrí z pohľadu sadzby mýta do vyššej hmotnostnej kategórie „12 000 kg a viac“ a nie do\nnižšej hmotnostnej kategórie „od 3 500 kg do 12 000 kg“. Vo vzťahu k použitiu matematického znamienka\n„>“ v Prílohe č. 4 nariadenia vlády SR č. 497/2013 Z. z., kde sa pri vyššej hmotnostnej kategórii uvádza „>\n12 000 kg“, MDVSR v stanovisku uvádza, že predmetné znamienko síce evokuje, že vozidlo s najväčšou\nprípustnou hmotnosťou presne 12 000 kg spadá do nižšej hmotnostnej kategórie (od 3 500 kg do 12\n000 kg), avšak jedná sa o chybu, ktorá spočíva iba v legislatívnej nedôslednosti vydavateľa nariadenia\nvlády. Žalovaný uviedol, že autoritatívne vyjadrenie obsiahnuté v citovanom stanovisku MDVSR, ktoré je\nústredným orgánom štátnej správy pre cestnú dopravu, podporuje jeho právny názor ,v zmysle ktorého\nmá byť vozidlo s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou presne 12 000 kg správne zaradené do\nvyššej hmotnostnej kategórie sadzby mýta. K žalobcovým argumentom o dobromyseľnosti a tzv. slabšej\nstrane žalovaný uviedol, že vzťah medzi sporovými stranami nie je vzťahom verejnoprávnej povahy.\n30. K možnému použitiu ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, ktoré\nnavrhol v odvolaní žalobca, žalovaný uviedol, že v konaní neboli preukázané dôvody hodné osobitného\nzreteľa a výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 C.s.p.. V tejto súvislosti je tiež\npotrebné podľa žalovaného brať ohľad na nedobromyseľnosť žalobcu, ktorý inicioval spor v snahe získať\nspäť finančné prostriedky zo zaplateného mýta, ktoré bolo zaplatené v zákonnej výške, a v končenom\ndôsledku sa tak obohatiť na úkor štátu. Keďže sporové konanie sa v časti nároku na náhradu trov konania\nriadi základnou zásadou zodpovednosti za výsledok (úspech), rozhodnutie súdu priznať náhradu trov\nkonania žalovanému je bezpochyby zákonné a správne. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok potvrdil a zároveň zaviazal žalobcu na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a aj\ntrov odvolacieho konania v celom rozsahu.\n31. K vyjadreniu žalovaného sa následne vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich odvolacích dôvodoch\nuvedených v odvolaní a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny\nspolu s príslušenstvom a priznať žalobcovi voči žalovanému náhradu trov celého konania v plnom\nrozsahu.\n\n32. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok\n(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných\nrozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219\nods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 21.5.2025. Po oboznámení sa\ns obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací\nsúd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť.\n33. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n34. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n35. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku /v poradí druhého/, ako aj celého obsahu\nspisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom\nrozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec\ni správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto\nkonštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v\ncelom rozsahu na ne poukazuje.\n36. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom\nodvolateľa dodáva:\n37. V sporovej veci sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej istiny 11.920,41 EUR s prísl. titulom\nbezdôvodného obohatenia za neoprávnene navýšené mýtne poplatky, ktoré žalobca uhrádzal z dôvodu\nnesprávneho zaradenia jeho motorových vozidiel v hmotnosťou presne 12 ton do vyššej kategórie\nspoplatnenia. Súd prvej inštancie mal za to, že žaloba nie je dôvodná a nemá oporu v zákone. Spornou\nbola práve oprávnenosť zaradenia vozidla žalobcu do vyššej kategórie mýta (z kategórie 1 do kategórie\n2). V danom prípade súd prvej inštancie vychádzal zo znenia zákona č. 25/2007 Z.z. o elektronickom\nvýbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, ktorý bol účinný do 31.12.2013,\nnariadenia vlády č. 350/2007 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška sadzby mýta za užívanie vymedzených\núsekov pozemných komunikácií a ktoré bolo účinné do 31.12.2013, ako aj zo znenia zákona č. 474/2013\nZ.z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, účinného od 01.01.2014,\nktorým došlo k zrušeniu zákona č. 25/2007 Z. z. a nariadenia vlády č. 350/2007 Z.z. a vychádzal aj\nz nariadenia vlády č. 497/2013 Z.z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta\na systém zliav zo sadzieb mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, v znení\núčinnom od 01.01.2014 do 31.12.2016. V uvedených právnych predpisoch je podľa názoru konajúceho\nsúdu dostatočne presne stanovené, do akej kategórie spoplatnenia patria vozidlá, ktoré majú presne 12\nton. Súd prvej inštancie mal s poukazom na citované zákonné ustanovenia za to, že ak má vozidlo\nrovných 12 ton a viac, patrí do vyššej kategórie spoplatnenia. S uvedeným právnym názorom sa v plnom\nrozsahu stotožňuje aj odvolací súd, pričom zdôrazňuje, že žalobca v podanom odvolaní neargumentuje\nskutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu\nalebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom\nvyslovený právny záver nevyplýva.\n38. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo/75/2020 zo\ndňa 31.3.2021, ktorým NS SR v prejednávanej veci zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.\n3Cob/105/2019-359 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení Najvyšší súd SR uviedol, že\nkľúčová námietka dovolateľa spočíva v nevysporiadaní sa súdov oboch inštancií so závermi odvolacieho\nsúdu v konaní sp.zn. 8Cob/114/2013. Osobitne významná pre rozhodnutie o dovolaní žalobcu bola\ntá skutočnosť, že v predmetnom konaní nešlo o skutkovú alebo právne obdobnú otázku, ale o jednu\na tú istú otázku, ktorú v rámci svojho rozhodovania riešili súdy v oboch konaniach týkajúcich sa\ntotožných sporových strán. Najvyšší súd ako dovolací uviedol, že v rámci svojej praxe dospel k záveru,\nže „povinnosťou súdu je vysporiadať sa so skutočnosťou, či stranou sporu predložené rozhodnutie\niného súdu s odlišným právnym názorom v skutkovo obdobne situácii je relevantné vo vzťahu k ním\nrozhodovaného sporu. Ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým\n\nstranou, je súd povinný presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v\nskoršom rozhodnutí vydanom v analogickom prípade. Jedine rozhodnutie spĺňajúce uvedené nároky\nna kvalitu súdneho rozhodnutia možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené, a teda za\ntaké, ktoré neporušuje základné právo strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako\naj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n39. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Cob/98/2021-522 zo dňa 28.10.2021 následne rozsudok\nsúdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie vec opätovne právne\nposúdil a v poradí druhým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. V odôvodnení súd prvej inštancie\nzdôraznil, že v zmysle zák. č. 25/2007 Z.z. a zák. č. 474/2013 Z.z o elektronickom výbere mýta, ktorým\ndošlo k zrušeniu zák. č. 25/2007 Z.z. do prvej kategórie spoplatnenia spadajú vozidlá s najväčšou\nprípustnou hmotnosťou 3,5 ton a viac (t. j. vrátane 3500 kg) a do vyššej kategórie spoplatnenia patria\nvozidlá s najväčšou prípustnou hmotnosťou 12 ton (12.000 kg vrátane) a viac. Súd zdôraznil, že pri\nvýklade vychádzal z logicko- gramatického, ako aj teleologického (t.j. zákonodarcom sledovaného)\nvýkladu právnej normy, pričom pokiaľ by chcel zákonodarca vyššiu kategóriu pre spoplatnenie mýta určiť\npre vozidlá s hmotnosťou vyššou ako 12 ton, v zákone o výbere mýta by použil slovo „nad 12 ton“ alebo\n„viac ako 12 ton“, resp. pri nižšej sadzbe by použil „do 12 ton vrátane“. Zo znenia „12 ton a viac (12\n000 kg a viac)“ bez pochýb vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo pod kategóriu 2 teda pod vyššiu\nsadzbu mýta zaradiť vozidlá, ktoré majú presne 12 ton a viac. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí\nvychádzal aj z Dôvodovej správy ako súčasti zákona č. 474/2013 Z. z., v ktorej sa k § 4 výslovne uvádza,\nže pre jednoznačnosť výkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia,\nt.j. do kategórie 12 t (vrátane) a viac. Poukázal pritom na teleologický výklad zákona, podľa ktorého súd\nskúmal, či sa dá zistiť zákonom sledovaný cieľ normatívnej úpravy a odpoveď našiel práve v dôvodovej\nspráve, ktorá je jeho súčasťou a podľa ktorej bolo nepochybným zámerom zákonodarcu zaradiť vozidlá\ns hmotnosťou 12 000 kg do vyššej kategórie spoplatnenia. Ako uviedol súd prvej inštancie, aj keď\ndôvodová správa nie je prameňom práva a nemá záväzný charakter, nemožno opomenúť jej explanačný\nvýznam, o ktorý možno oprieť argumentáciu v súvislosti s aplikáciou a výkladom právnej normy. Konajúci\nsúd ďalej považoval za potrebné uviesť, že príloha č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. a príloha č. 4\nnariadenia vlády č. 497/2013 Z. z. sú v rozpore so zákonmi, ktoré vykonávajú (č. 25/2007 a č. 474/2013\nZ. z.), pričom mal súd za to, že ak je vykonávací predpis-nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť\nmá v danom prípade právna norma s vyššou právnou silou, teda zákon. Súd preto pri právnom posúdení\nveci vychádzal priamo zo zákona (č. 25/2007 Z.z. a 474/2013 Z.z.)a dospel k záveru, že vozidlo žalobcu\ns celkovou prípustnou hmotnosťou 12 ton bolo správne zaradené v kategórií 12 ton a viac a bola mu\nžalovaným účtovaná správna výška mýta. Žalované plnenie nepredstavuje bezdôvodné obohatenie, a\npreto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. S uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie sa v\nplnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie\nnapadnutého rozsudku.\n40. K odvolacej námietke žalobcu, že postup súdu prvej inštancie možno pomenovať aj ako akýsi\nprejav svojvôle vo vzťahu k pokynu odvolacieho súdu, následkom čoho sú nesprávne skutkové závery\na nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci, odvolací súd uvádza, že sa s uvedenou námietkou\nžalobcu nestotožňuje. Podľa čl. 2 ods. 2 a ods. 3 C.s.p. právna istota je stav, v ktorom každý môže\nlegitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších\nsúdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné\nskutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé\nodôvodnenie tohto odklonu. S poukazom na citovaný článok je zrejmé, že súd sa síce môže odkloniť od\nustálenej rozhodovacej praxe, avšak len za predpokladu, že jeho rozhodnutie bude obsahovať dôkladné\na presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Rovnaký záver vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR\n(napr. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 192/06 zo dňa 03.11.2006), podľa ktorého ak súd rieši právnu otázku\n(tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho,\naby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej\nistoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\n41. Odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že rozhodnutie v obdobnej veci v\nkonaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 23Cb/28/2012 a právne závery v ňom uvedené sú\nzáväzné len pre to konanie, ktorého sa týkajú. Odvolací súd má za to, že na základe zrušujúceho\n\nrozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 3Cob/98/2021 zo dňa 28.10.2021 a v zmysle pokynov odvolacieho\nsúdu sa súd prvej inštancie riadne a podrobne vysporiadal s rozhodnutím v skutkovo a právne\nobdobnej veci a svoj odklon od právnych záverov prijatých v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava II\nsp. zn. 23Cb/28/2012a v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 presvedčivo\na dôkladne odôvodnil. Odvolací súd tu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v\nbodoch 9. - 10., s ktorými sa plne stotožňuje. Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie zrušujúceho\nuznesenia NS SR sp. zn. 3Obdo/75/2020 zo dňa 31.3.2021 /bod 9 č.l.517/, podľa ktorého, ak existuje\nskutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým stranou, je súd povinný presvedčivo\na dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v skoršom rozhodnutí vydanom v\nanalogickom prípade, pričom NS SR ako dovolací tu odkázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu /\nII. ÚS 274/2015/, podľa ktorého sa pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje cielené\nzdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza,\nže rozhodnutia všeobecných súdov nemajú charakter precedensu a nemožno ich považovať za ustálenú\nrozhodovaciu prax. Je nepochybné, že „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená\npredovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu možno\nzaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,\nalebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané\n(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,\nprípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Rozhodnutia Okresného súdu Bratislava\nII sp. zn. 23Cb/28/2012 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 uvedené kritériá\nnespĺňajú. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odklon od záverov prijatých v totožnej\nveci, nie je síce javom bežným, ale na druhej strane ho nemožno ani vylúčiť. Rozdielna rozhodovacia\nprax súdu o totožných, respektíve obdobných veciach nie je žiaduca. Na druhej strane je potrebné\nuviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Vec je možné rozhodnúť aj inak, než v\npredošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne\nkonformne odôvodniť, čo bolo v prejednávanej veci súdom prvej inštancie splnené. K námietke žalobcu\no nesprávnom právnom posúdení veci v bode 1. odôvodnenia rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol,\nako právny titul „náhradu škody“ a nie bezdôvodné obohatenie, odvolací súd uvádza, že uvedená\nnezrovnalosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.\n42. K námietke žalobcu, že Dôvodová správa nie je právne záväzná a pre súd je určujúca záväznosť\nzákona, odvolací súd uvádza, že Dôvodová správa je základným dokumentom vysvetľujúcim dôvody\nnovej právnej úpravy, odôvodňuje pôvodný predložený návrh zákona, obsahuje vecné odôvodnenie\njednotlivých navrhovaných ustanovení právneho predpisu /osobitná časť/. Odvolací súd zastáva názor,\nže aj keď Dôvodová správa nie je právne záväzná, správne súd prvej inštancie z nej vychádzal ako\nsúčasti zákona č. 474/2013 Z.z. a z ktorej znenia jednoznačne vyplýva, že zámerom zákonodarcu bolo\nzaradiť vozidlá s hmotnosťou 12.000 kg do vyššej kategórie spoplatnenia.\n43. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so smernicou EP a Rady\n2007/46/ES /typové schválenie nových motorových vozidiel/a s Prílohou č. 1 k Nariadeniu vlády č.\n140/2009 Z.z., ktorá obsahuje kategorizáciu vozidiel, pričom úmyslom zákonodarcu bolo podľa žalobcu\nzaradiť nákladne vozidlá, ktoré majú presne 12.000 kg do kategórie N2, teda do nižšej hmotnostnej\nkategórie. Odvolací súd tu zastáva názor, že smernica sa týka typového schvaľovania nových\nmotorových vozidiel, pričom neupravuje problematiku hmotnostnej kategorizácie motorových vozidiel na\núčely výpočtu sadzby mýta. Určenie hmotnostnej kategorizácie nových motorových vozidiel podľa tejto\nSmernice nekorešponduje s určením kategorizácie motorových vozidiel na účely výpočtu sadzby mýta.\nNa zdôraznenie odvolací súd uvádza, že Smernica nebola transformovaná do posudzovaného právneho\npredpisu /zák.č.474/2013/. Z uvedeného je pre prejednávanú vec v kontexte aplikácie teleologického\nvýkladu bez právneho významu. K námietke žalobcu, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal so\nstanoviskom Európskej komisie zo dňa 29.3.2010 je potrebné uviesť, že v texte predmetného stanoviska\nsa Európska komisia nevyjadruje k hmotnostným kategóriám, v stanovisku sa nachádza časť príloh\npôvodného nariadenia vlády, v ktorých bol použitý matematický znak „>“. Odvolací súd sa tu stotožnil s\nnázorom súdu prvej inštancie, že samotné stanovisko Európskej komisie a ani Smernice nie sú priamo\nzáväzné. Naviac je potrebné uviesť, že nariadenie vlády č. 350/2007Z.z., ale aj neskoršie nariadenie\nvlády č. 497/2013 Z.z. sú v kolízii so zákonom a v takom prípade má prednosť právna norma s vyššou\nprávnou silou, teda zákon /bod 6. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie/.\n\n44. Vo vzťahu k odvolaniu voči druhému súvisiacemu výroku o nároku na náhradu trov konania a\nk žalobcom navrhovanej aplikácii ust. § 257 C.s.p je potrebné uviesť, že odvolací súd nevzhliadol\nžiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a ani existenciu výnimočných okolností, ktorých naplnenie\nby odôvodňovalo aplikovanie ustanovenia § 257 C.s.p. na rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku\nna náhradu trov konania. Žalobcom prezentovaná argumentácia vo vzťahu k náhrade trov konania s\nodkazom na § 257 C.s.p. v žiadnom prípade nenapĺňa dikciu tohto zákonného ustanovenia a žalobcom\ntvrdené skutočnosti nemožno kvalifikovať ako naplnenie kumulatívnych podmienok pre uplatnenie\nvýnimky z pravidla zakotveného v ustanovení § 255 ods. 1 C.s.p /zásada úspechu vo veci/. Ustanovenie\n§ 257 C.s.p. predpokladá pre aplikáciu tohto ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania kumulatívne\nsplnenie dvoch podmienok, a to: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Aplikácia\ntohto ustanovenia má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania\na jeho výsledok. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z\nhľadiska aplikácie § 257 C.s.p. nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i\nokolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, ako i k postoju strán sporu v konaní. Argumentácia\nžalobcu ako slabšej strany a akéhosi „spotrebiteľa“ predmetných služieb štátu nemá oporu v zákone .\nŽalobca je podnikateľský subjekt, nie je stranou v spore, na ktorú by sa malo nahliadať ako na slabšiu\nstranu. V konaní je bez právneho významu námietka žalobcu o vedení súdneho sporu medzi žalobcom\na tzv. štátnou akciovou spoločnosťou, kde je jediným akcionárom SR zastúpená príslušným rezortným\nministerstvom, kde mal súd prvej inštancie podľa žalobcu skúmať existenciu zvláštnych okolností\nhodných osobitného zreteľa.\n45. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá\npožiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie\nv odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,\nstanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na\nzistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného\nsúdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo\nna to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s\njeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).\n46. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody\nneboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť\nskutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.\n47. Keďže odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a ani existenciu\nvýnimočných okolností, ktorých naplnenie by odôvodňovalo aplikovanie ustanovenia § 257 C.s.p. aj vo\nvzťahu k trovám odvolacieho konania, rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa\n§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. O\nnároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 255 ods.1\nC.s.p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v\ndovolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá\nC.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\n\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť\nv dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané\nadvokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,\nproti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa\nrozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22Cb/50/2016", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a7f00c27-d8b4-46ce-9acd-72ba18273f56", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.274.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 274/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 274/2015 z 16. 12. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-12-16", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.274.2015.1"}, {"guid": "ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 551/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012 z 30. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 280, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41d3133b-7619-4640-9854-a9f535e3dd1a"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 192/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-03", "citacie_n": 620, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac6997f5-6acc-4019-ba69-692cecfe27c1"}, {"guid": "078255b5-f389-40ba-94b5-165b8402bf5a:ac1b5533-556b-43a9-bb21-919cd7db1cd3", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Cob/105/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/105/2019 z 30. 8. 2021", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2021-08-30", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/078255b5-f389-40ba-94b5-165b8402bf5a:ac1b5533-556b-43a9-bb21-919cd7db1cd3"}, {"guid": "4ba8a022-c5af-4d15-9449-63c2332f7db8:d2b74f97-3dff-4971-b48d-8af8989529f3", "ecli": null, "spisova_znacka": "22Cb/50/2016", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 22Cb/50/2016 z 16. 11. 2016", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2016-11-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4ba8a022-c5af-4d15-9449-63c2332f7db8:d2b74f97-3dff-4971-b48d-8af8989529f3"}, {"guid": "5d388725-ef2a-4d3c-91fd-74581f393cd9:910a7707-9f02-4e3e-afc0-c0353e1fb4e9", "ecli": null, "spisova_znacka": "23Cb/28/2012", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 23Cb/28/2012 z 27. 7. 2012", "sud": "Okresný súd Prešov", "datum_vydania": "2012-07-27", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/5d388725-ef2a-4d3c-91fd-74581f393cd9:910a7707-9f02-4e3e-afc0-c0353e1fb4e9"}, {"guid": "65caf292-5c93-4dfd-9040-261cf67d1d57:cf34a633-588b-4f12-b036-d4dbc022b809", "ecli": null, "spisova_znacka": "26Cb/28/2012", "nazov": "Platobný rozkaz Okresného súdu Galanta sp. zn. 26Cb/28/2012 z 11. 4. 2012", "sud": "Okresný súd Galanta", "datum_vydania": "2012-04-11", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/65caf292-5c93-4dfd-9040-261cf67d1d57:cf34a633-588b-4f12-b036-d4dbc022b809"}], "citovane_v": []}