{"guid": "9b0c5fb2-09ea-405a-acb1-76c5b701e63e:56e18955-b2f8-43e5-984c-f7ea06bb51ff", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1214215362.4", "spisova_znacka": "15Co/11/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/11/2024 z 26. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. februára 2025, sp. zn. 15Co/11/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1214215362.4", "identifikacne_cislo": "1214215362", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Silvia Walterová", "sudca_id": 666, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-walterova-666", "datum_vydania": "2025-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "nazov": "§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/56e18955-b2f8-43e5-984c-f7ea06bb51ff", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1214215362.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1214215362.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1214215362.4/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/11/2024\n1214215362\n26. 02. 2025\nJUDr. Silvia Walterová\nECLI:SK:KSBA:2025:1214215362.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: F. zastúpený\nspoločnosťou: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., IČO: 47 254 581, Trnava, Hlavná č. 11, za ktorú koná\nJUDr. Michal Krutek, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú v rozsahu svojej pôsobnosti\nkoná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Bratislava, Pribinova č. 2, o náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a\nžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV v časti náhrady nemajetkovej ujmy (vo veci\nOkresného súdu Bratislava II) zo dňa 4. novembra 2015, č.k. 52 C 164/2014-174, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 4. novembra\n2015, č.k. 52 C 164/2014-174,\n- vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n4.000,- €, m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.000,- €, vo zvyšnej časti\nžaloby týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, p o t\nv r d z u j e a v časti náhrady trov konania m e n í tak, že žalovanému n e p r i z n á v a nárok\nna náhradu trov konania.\nII. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvého odvolacieho konania a p r i z n á v a\nmu nárok na náhradu trov druhého odvolacieho konania v rozsahu 100 % zo sumy 4.000,- €.\nIII. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 % zo\nsumy 1.000,- €.\nIV. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvého a druhého dovolacieho konania v rozsahu\n100 % z priznanej sumy.\nodôvodnenie:\nl. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 4.11.2015, č.k. 52 C 164/2014-174, uložil žalovanému povinnosť\nzaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 500,- € spolu s 8,25 %\núrokom z omeškania ročne\nod 29.5.2014 do zaplatenia, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- €, náhradu trov právneho\nzastúpenia vo výške 1.402,74 € a náhradu iných trov konania vo výške 20,- €, všetko do troch dní\nod právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že\nžalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17.6.2014 domáhal od žalovaného zaplatenia\nnáhrady škody v sume 500,- € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 5.5.2011 do zaplatenia,\nnemajetkovej ujmy\nv sume 60.000,- €, náhrady na zárobku v sume 20.000,- € spolu s úrokom\nz omeškania vo výške 9 % ročne od 21.2.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom náhrady\nškody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobca žalobu odôvodnil tým,\n\nže uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly\na inšpekcie služby, Odboru inšpekčnej služby, 2. inšpekčného oddelenia zo dňa 23.12.2010, č. ČVS:\nSKIS-336/IS-2-V-2010, bolo voči nemu vznesené obvinenie pre podozrenie z prečinu útoku na verejného\nčiniteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Uznesením generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky zo dňa 5.5.2011,\nč. Pz 6/11-118, bolo uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 363\nods. 1 Trestného poriadku voči nemu zrušené. Na obhajobu vo veci vynaložil peňažnú čiastku vo výške\n5.200,- €. Na podklade daného nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa Policajného zboru o vznesení\nobvinenia bol dňa 16.2.2011 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Počas\nvýkonu funkcie príslušníka Policajného zboru dosahoval priemernú mesačnú mzdu\nv sume\n1.752,- €. Vzhľadom na skutočnosť, že od 1.9.1987 až do 21.2.2011 bol príslušníkom Policajného zboru,\nmalo nezákonné trestné stíhanie vážny dopad na jeho psychiku, rodinné\na osobné pomery.\nNezákonné trestné stíhanie viedlo k jeho odsudzovaniu zo strany rodinných príslušníkov, priateľov a\nosôb, v ktorých okruhu sa pohyboval a ktoré z prevažnej väčšiny pochádzali z policajného prostredia.\nNezákonné trestné stíhanie v oblasti psychiky ho viedlo až k potrebe vyhľadať odbornú pomoc a podrobiť\nsa liečebnému procesu. Dňa 20.1.2014 požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné\nprerokovanie nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom; rozhodnutím zo dňa 19.5.2014 jeho nárokom nevyhovelo. Mal za to, že na základe vyššie\nuvedeného došlo k závažnému narušeniu jeho dôstojnosti, vážnosti, k poškodeniu jeho mena\na\nobčianskej cti s vážnym dopadom na jeho pracovnú kariéru. Povolanie policajta, ktoré vykonával\nako vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru A., si vyžadovalo vysoký morálny kredit a\nzdržanie sa akéhokoľvek konania narušujúceho dôstojnosť. Následné vydanie personálneho rozkazu\nministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 16.2.2011, č. 55,\no skončení služobného pomeru z\ndôvodu trestného stíhania, malo veľký vplyv na jeho ďalší pracovný a osobný postoj. Personálny rozkaz\nministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 16.2.2011 bol vydaný v priamej súvislosti s nesprávnym\npostupom vyšetrovateľa Policajného zboru vo veci č. ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010, konštatovaného v\nuznesení generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 5.5.2011, č. Pz 6/11-118.\n2. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázaný nasledovný skutkový stav veci.\nUznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie kontroly\na inšpekcie služby, Odboru inšpekčnej služby, 2. inšpekčného oddelenia zo dňa 23.12.2010, č. ČVS:\nSKIS-336/IS-2-V-2010, bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre podozrenie z prečinu útoku na\nverejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností\nje dostatočne odôvodnený záver, že žalobca dňa 22.12.2010 v čase o 23,27 hod. v Trnave na železničnej\nstanici na nástupišti č. 2, vo vlaku R 615, v kupé tretieho vagóna od rušňa, fyzicky napadol členov\nhliadky Železničnej polície nstržm. F. U. a nstržm. F. V. tým spôsobom, že potom, ako ho nstržm. F. V. v\nzmysle § 17 ods. 3 zákona č. 57/1998 Z.z. vyzval, aby ich nasledoval na oddelenie Železničnej polície\nz dôvodu zistenia totožnosti, nakoľko na výzvu\nv zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 57/1998\nZ.z. im odmietol doklad totožnosti predložiť, sa zahnal pravou rukou, zovretou v päsť, na nstržm. F.\nU. a nstržm. F. V., pričom pohyb ruky smeroval do oblasti ich tvárí, čomu sa obaja snažili vyhnúť tým,\nže sa zaklonili, pričom ich oboch päsťou zasiahol do hrude, následne už v útoku nepokračoval; týmto\nkonaním poškodeným nstržm. F. U. a nstržm. F. V. nespôsobil žiadne zranenia. Z uznesenia generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky zo dňa 5.5.2011, č. Pz 6/11-118, vyplýva, že bolo uznesenie o vznesení\nobvinenia podľa § 366 ods. 2 Trestného poriadku zrušené. V predmetnom uznesení generálny prokurátor\nvyslovil, že uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava zo dňa 15.2.2011, sp.zn.\nOPv 325/10 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech žalobcu. Žalobca\npodaním zo dňa 20.1.2014 požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\no predbežné\nprerokovanie nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom, nakoľko uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia pre prečin útoku na verejného činiteľa\nbolo ako nezákonné zrušené. Žiadal nahradiť škodu v sume 500,- € ako trovy obhajoby v trestnom\nkonaní, v sume 20.000,- € ako náhradu na zárobku; žiadal tiež zaplatiť sumu 60.000,- € ako náhradu\nnemajetkovej ujmy. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky podaním zo dňa 19.5.2014, ktoré bolo\nžalobcovi doručené dňa 28.5.2014 oznámilo, že jeho nároky považuje za nedôvodné a nie je možné\nim vyhovieť, pretože nepreukázal skutočnú úhradu trov obhajoby v sume 500,- €, nepreukázal vznik,\nexistenciu, ani výšku škody rovnajúcej sa strate na zárobku, tiež príčinnú súvislosť medzi personálnym\nrozkazom zo dňa 16.2.2011 a trestným stíhaním, ktoré bolo voči nemu vedené, nakoľko zo služobného\npomeru príslušníka Policajného zboru bol žalobca prepustený\nv zmysle zákona č.\n73/1998 Z.z. pre porušenie zákona, ktoré porušenie tento zákon predpokladá a stanoveným spôsobom\npostihuje. Nadriadený v konaní o prepustení neriešil otázku, či žalobca spáchal alebo nespáchal trestný\n\nčin. Z personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa 16.2.2011, č. 55 vyplynulo,\nže služobný pomer so žalobcom sa skončil dňom doručenia personálneho rozkazu podľa § 194 ods.\n3 zákona\nč. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov. Dôvodom prepustenia zo služobného\npomeru príslušníka Policajného zboru bolo, že žalobca v čase mimo výkonu štátnej služby, potom, čo\npožil alkoholické nápoje, dňa 22.12.2010 okolo 22,45 hod. na železničnej stanici fyzicky napadol F. D.\na F. V. spôsobom špecifikovaným v rozkaze. Žalobca neskôr, v čase o 23,27 hod. na nástupišti č. 2\nna železničnej stanici v Trnave, vo vlaku R 615,\nv treťom vagóne od rušňa, napriek\nopakovanej výzve privolanej hliadky Železničnej polície\nv zložení nstržm. F. U. a nstržm.\nF. V., týmto odmietol predložiť doklad totožnosti a následne neuposlúchol výzvu členov hliadky na to,\naby ich nasledoval na útvar Železničnej polície z dôvodu zistenia jeho totožnosti. Po upozornení, že\nbude predvedený na útvar Železničnej polície sa žalobca postavil zo sedadla a po predchádzajúcich\nslovných vyhrážkach sa opakovane zahnal rukami na členov hliadky, pričom každého z nich udrel do\nhrude. Uvedený skutkový stav bol zistený a preukázaný šetrením príslušného nadriadeného, ktorý ako\ndôkazy použil najmä úradný záznam členov Železničnej polície, úradný záznam\no predvedení\nžalobcu, zápisnicu o výsluchu poškodených, záznamy o vykonaných dychových skúškach, záznam na\nCD nosiči z kamery umiestnenej na nástupišti železničnej stanice\nv Bratislave\nzachytávajúce protiprávne konanie žalobcu, vyjadrenie k námietkam žalobcu nadriadeného, vyjadrenie\npríslušného odborového orgánu a prehľad o odmenách a trestoch žalobcu. Na základe dôkazov vyvodil\nodôvodnený záver, že žalobca svojím konaním porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho\nponechanie v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov\nštátnej služby. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.5.2013, č.k. 4 S 140/2011-96, ktorý\nbol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2015, č.k. 7 Sžo 9/2013,\nbola zamietnutá žaloba žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky zo dňa 10.6.2011, č. SLV-PS-PK-82/2011, ktorým zamietol rozklad proti prvostupňovému\nsprávnemu rozhodnutiu a potvrdil Personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky, na základe\nktorého bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. Súd nezistil porušenie procesných práv žalobcu\nv priebehu konania, prípadne, že by rozhodnutie trpelo vadou, ktorá by spôsobila jeho nezákonnosť.\nŽalobca svojím konaním naplnil predpoklady na prepustenie zo služobného pomeru, bez ohľadu na\nprípadné výsledky trestného, či priestupkového konania, nakoľko dôvody na prepustenie nemusia spĺňať\nkvalifikáciu trestného činu, ani priestupku. Z lekárskej správy spoločnosti MONESA s.r.o., neštátnej\npsychiatrickej ambulancie, súd prvej inštancie zistil, že žalobca je vedený ako pacient od 27.12.2010\ndo 25.1.2013 s diagnózou nešpecifikovaná úzkostná porucha a iné reakcie na ťažký stres v anamnéze.\nPočas liečebného obdobia žalobca trpel nespavosťou, neustále sa mu vracali spomienky na to, čo\nsa udialo v ten deň, bol nešťastný z toho, že prišiel o robotu, nevedel sa opätovne zamestnať, trpel\nnechutenstvom, bolesťou žalúdka, vyčerpanosťou, stres prenášal na rodinu. Mal pocit krivdy, nevedel\nsa domôcť spravodlivosti. Bola mu nasadená medikamentózna liečba. Spoločnosť G., Weiczen, Vanko\n& Partneri, Advokátska kancelária, zastupovala žalobcu v trestnom konaní na základe plnomocenstva\nzo dňa 16.1.2011 a dňa 13.10.2011 v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb za poskytnuté právne služby, fakturovala sumu 500,- €\nvrátane DPH a táto platba bola dňa 12.10.2011 poukázaná z účtu žalobcu. Tvrdenia žalobcu k náhrade\nnemajetkovej ujmy spočívali v tom, že mu bolo vznesené obvinenie bez akýchkoľvek dôkazov, bolo\nsprávne preto prokuratúrou zrušené. Snaží sa očistiť svoje meno, nakoľko po prepustení verejne jeho\nnadriadení informovali všetkých policajtov v košickom kraji, že D. O. sa dopustil útoku na verejného\nčiniteľa. Bol 25 rokov policajt, jeho kamaráti boli policajti. Títo a aj spolužiaci čo mal, mu volali, že čo\nto spravil. Nemal silu im vysvetľovať, že to tak nie je a že obvinenie voči nemu bolo zrušené, že bolo\nvydané bez akýchkoľvek dôkazov. Manželka je tiež policajtka, doma mal problém, nevedel či sa im\nmanželstvo nerozpadne, skoro rok to trvalo, kým sa to ustálilo, deťom sa zhoršil ich prospech v škole;\nprišiel o robotu, musel vyhľadať odbornú pomoc. Potreboval pracovať, snažil sa zamestnať, avšak to\nnebolo možné, napr. prácu v SBS nedostal kvôli tomu, že nebol spoľahlivý vzhľadom na to, že bolo voči\nnemu vznesené obvinenie; preukaz dostal až po žalobe na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.\nVyše dvoch rokov bol doma a bral len výsluhový dôchodok, potom sa zamestnal u kamaráta, teraz\nsa snaží podnikať, avšak nie je to ľahké. Svedkyňa T. O., manželka žalobcu dôvodila, že v čase, keď\ndošlo\nk incidentu jej manžela, chodieval na týždňovky mimo miesta bydliska, vracal\nsa domov na víkend každý týždeň, ich manželstvo a partnerstvo bolo v tom čase bezproblémové. Po\ntomto incidente sa ich vzťahy veľmi zhoršili. Pre ňu bol samotný incident šokom, nevedela čo sa stalo.\nManžel mal stopy po incidente na celom tele, bol zbitý, ruku mal v sadre. Po jeho návrate domov nič\niné nerobili, len riešili túto vec. Manžel stále rozoberal čo sa stalo\na opakoval, že\nnič zlé neurobil. Ona mu zo začiatku verila, ale potom, keď mu vzniesli obvinenie, začala si myslieť,\n\nže obvinenie nevzniesli voči nemu len tak a začala mať pochybnosti, s manželom to rozoberali, z čoho\nvznikali hádky, v noci nespali, prestali mať intímny život, čo trvalo celý rok. Problémy sa zlepšili potom,\nčo manžel navštívil psychiatričku. V zamestnaní sa jej všetci známi pýtali čo sa stalo, že manžel zbil\npolicajtov, nebolo jej to príjemné. Aj dnes sa jej to pýtajú, či to ešte neskončilo. Hádky, ktorých svedkom\nboli aj deti, zapríčiňovali aj skutočnosti, že manžel niekedy odišiel, nevedela kde je a čo sa deje. Okruh\nich kamarátov, známych a priateľov boli prevažne policajti, predtým sa často navštevovali, po tomto\nincidente nikam nechodili, ani k nim nechodili kamaráti, stratili ich. Svedok J. Q., bývalý kolega žalobcu,\nuž nepracuje na tom oddelení, kde boli spolu kedysi kolegovia, uviedol, že ich vzťah bol nielen kolegiálny,\nale aj priateľský a aj ich rodiny sa veľa stretávali. Po tomto incidente ich vzťahy ochabli. O tomto incidente\nsa dozvedel od vedenia oddelenia, kde pracoval a od kolegov. Doslova bol vykreslený ako kriminálnik,\nktorý zbil policajtov a kolegovia sa o jeho osobe vyjadrovali týmto spôsobom, ba až vulgárne na jeho\nadresu, hoci nevideli vyšetrovací spis. Išlo o človeka, ktorý bol policajtom približne 24 rokov. Teraz občas\nzájdu na pivo, ale rodiny sa nestretávajú. Nemal vtedy dôvod neveriť vzneseniu obvinenia a teraz, keď\nsa ich vzťahy narovnali, nie si je istý, ako to bolo, čiže vzťahy nie sú také ako predtým. Žalobca bol ako\nosoba prezentovaný na aktíve, kde sa každoročne uvádzajú, aké sú napr. disciplinárne konania a pod.\nTam bolo iniciálami žalobcu prezentované, že mu bolo vznesené obvinenie, avšak každý vedel o koho\nide. Svedok X. V., kamarát a bývalý kolega žalobcu, mal so žalobcom priateľský vzťah, boli kamaráti,\npriatelia, určitý čas spolu sedeli v jednej kancelárií. O vznesení obvinenia pre útok na verejného činiteľa\nvoči žalobcovi sa dozvedel u nich na oddelení, bolo to prezentované nadriadeným, všetci kolegovia o\ntom hovorili. Reakcie kolegov na uvedené skutočnosti boli rozličné, niektorí tomu neverili a niektorí sa\ntešili. Predtým bol so žalobcom veľmi často, aspoň raz týždenne i mimo práce, stretávali sa aj rodinne,\non však rodinu nemal, ale stretával sa s jeho rodinou. Po vznesení obvinenia sa s jeho rodinou nestretol,\nich vzťahy sa zmenili. Aj oni sa stretávajú veľmi málo, tak raz za pol roka - rok, teda určite nie tak ako\npredtým a na týchto stretnutiach tiež hovoria o týchto veciach, vie ako to bolo a ako to skončilo, že bol\nžalobca prepustený a nepracoval, ale ich vzťahy nie sú ako predtým. Stále nevie, ako to bolo a čo si má o\ntom myslieť. Svedok J. B., kamarát a bývalý kolega žalobcu, pracoval na inom oddelení, ale vzťahy mali\nkamarátske - kolegiálne. Stretávali sa na pive po práci alebo na chate, väčšinou piatky. Následne bol\nžalobca odvelený do Malaciek, ale aj potom sa stretávali, nakoľko tam pracoval od pondelka do štvrtka a\nkeď bol potom doma, chodili na pivo, väčšinou piatok. Nevedel konkrétne povedať od koho sa dozvedel\no incidente a o vznesení obvinenia, kto z toho množstva kolegov mu to povedal. Avšak ráno sú porady,\nkde sú oboznamovaní s rôznymi skutočnosťami a na porade boli oboznámení\ns obežníkom,\nkde bolo okrem iného uvedené, že žalobca bol prepustený z policajného zboru na základe vznesenia\nobvinenia z útoku na verejného činiteľa, viac už tam nebolo. Po jeho prepustení sa vôbec nestretli. Ich\nvzťahy sa znormalizovali, ale neriešia spolu, čo sa vtedy stalo.\n3.1. Súd prvej inštancie rozsudok po právnej stránke odôvodnil čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,\n§ 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1,\nods. 2, § 16 ods. 3 veta prvá, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1, ods. 2, ods. 3, §\n27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a\no zmene niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia, ktorým bola spôsobená\nškoda, dôvodiac tým, že žaloba je v časti dôvodná. Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti\nštátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím s tým, že zásadnou otázkou v tomto konaní\nbolo vyriešiť existenciu nezákonného rozhodnutia, ako jedného z predpokladov vzniku nároku na\nnáhradu škody. Žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodil z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa\n23.12.2010, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou. Toto uznesenie považoval za nezákonné, pretože\ntrestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Uznesením generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky zo dňa 5.5.2011, č. Pz 6/11-118, bolo uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru o vznesení\nobvinenia podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku zrušené, keďže bol porušený zákon v neprospech\nžalobcu. Z toho vyplýva jednoznačný záver, že žalobca má pri splnení ďalších zákonných predpokladov\npodľa zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním\nna podklade zrušeného (nezákonného) uznesenia o vznesení obvinenia. Uzavrel, že Ministerstvo\nspravodlivosti Slovenskej republiky je oprávnené konať za Slovenskú republiku, keď žalobca žiadosť\no predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnil u daného orgánu štátu, ktorý jeho\nnárok predbežne prejednal. Argument žalovaného, že by malo ísť o solidárnu zodpovednosť spolu s\nGenerálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, prípadne táto by mala byť jediným zodpovednostným\nsubjektom podľa § 4 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom\nznení, keď vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v\nmene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ\n\nPolicajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti\nuzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal\nv trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, neobstojí, nakoľko podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného\nv čase vydania rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, túto podmienku - nezamietnutie sťažnosti\nprokurátorom - zákon nevyžadoval. Preto v súlade s § 27 ods. 2 zákona\nč. 514/2003\nZ.z. v platnom znení v spojení s § 4 ods. 1 tohto zákona v znení účinnom v čase vydania nezákonného\nrozhodnutia, je na konanie v mene štátu príslušným orgánom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky, podľa názoru súdu prvej inštancie, si bolo vedomé povinnosti\nkonať v mene štátu, keď nepostúpilo žiadosť žalobcu inému podľa neho príslušnému orgánu, ale samo\nžiadosť predbežne prerokovalo. Ďalej prvoinštančný súd dôvodil, že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý\nzisk. Náhrada škody zahŕňa i náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom\nbolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške\nustanovenej osobitným predpisom (vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách\na náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb). Žalobcovi priznal (ním uplatnenú a skutočnú) náhradu\nškody v sume 500,- €, ktorej sume zodpovedajú trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, v ktorom\nbolo vydané nezákonné rozhodnutie. Advokát vyúčtoval žalobcovi trovy obhajoby v celkovej sume 500,€, tieto žalobca obhajcovi zaplatil. Podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. advokát môže dohodnúť aj zmluvnú\nodmenu. Zákon\nč. 514/2003 Z.z. platný a účinný v čase vydania nezákonného rozhodnutia\nnešpecifikoval, že odmena za zastupovanie musí byť určená ako tarifná odmena advokáta. Preto súd\nprvej inštancie argumenty žalovaného o neúčelnosti úkonov v trestnom konaní, za ktoré si vyúčtoval\nobhajca žalobcu odmenu, považoval za nedôvodné. Odmena advokáta by mohla byť určená na základe\ndohody a nakoľko žalobca ako klient túto akceptoval a zaplatil, o túto sumu sa zmenšil jeho majetok, preto\nje táto suma v celom rozsahu škodou, ktorá vznikla\nv príčinnej súvislosti s nezákonným trestným\nstíhaním. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 60.000,- € súd prvej\ninštancie považoval za nevyhnutné odčiniť ujmu vzniknutú žalobcovi priznaním náhrady nemajetkovej\nujmy. Nezákonné trestné stíhanie malo vážny dopad na psychiku, rodinné a osobné pomery žalobcu. Na\nzáklade uvedeného sa žalobcovi zhoršili vzťahy s manželkou, čo takmer vyústilo do rozvodu manželov.\nŽalobca trpel nespavosťou, bol nútený navštevovať psychiatrickú ambulanciu, kde mu bola nasadená\nmedikamentózna liečba. Nebol schopný sa zamestnať i pre nepriaznivý psychický stav a tiež preto,\nže ho nepovažovali za spoľahlivého, nakoľko sa voči nemu viedlo trestné stíhanie. Zhoršili sa jeho\nvzťahy s priateľmi, ktorí ho považovali za kriminálnika, prestali sa s ním stretávať, najmä preto, že\nväčšina z nich bola príslušníkmi policajného zboru, kde boli všetci oboznámení s jeho trestným stíhaním.\nVýšku náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie určil na podklade zisteného skutkového stavu,\nz vykonaného dokazovania, predovšetkým výsluchom žalobcu a svedkov vypočutých v konaní. Za\ndostatočnú považoval náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- € aj s odkazom na judikatúru súdov\nv obdobných veciach, kedy sa náhrada vo vyššej výške priznáva v závažnejších prípadoch, najmä pri\npozbavení osobnej slobody; vo zvyšku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy potom žalobu\nako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti nároku na náhradu za stratu na\nzárobku v sume 20.000,- € spolu s príslušenstvom, keďže ju považoval za nedôvodnú a nepreukázanú.\nŽalobca požadoval náhradu za stratu na zárobku z dôvodu, že bol prepustený zo služobného pomeru\npríslušníka Policajného zboru personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky v priamej\nsúvislosti s nezákonným rozhodnutím. Konanie o prepustení zo služobného pomeru je konaním\nodlišným od trestného, prípadne priestupkového, konania nie je závislé od výsledkov trestného konania\nsúvisiaceho so skutkom, pretože dôvody na prepustenie nemusia spĺňať kvalifikáciu trestného činu alebo\npriestupku. Žalobca bol prepustený na základe odôvodneného podozrenia, že svojím konaním ohrozil\nvážnosť Policajného zboru, keď svojím nevhodným správaním obťažoval občanov, bezdôvodne fyzicky\nnapadol F., na výzvu sa odmietol legitimovať príslušníkom Železničnej polície, ktorých takisto atakoval\nna verejnom mieste. Jeho nadriadený orgán konanie žalobcu na základe dôkazov vyhodnotil ako hrubé\nporušenie služobnej disciplíny\na svoje rozhodnutie odôvodnil. Tento záver bol právoplatne\nustálený; medzi nezákonným rozhodnutím a prepustením žalobcu zo služobného pomeru nie je teda\ndaná príčinná súvislosť a ďalšie dokazovanie ohľadne výšku straty na zárobku žalobcu nevykonal.\n3.2. Žalobcovi v súlade s ustanovením § 121 ods. 3, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v\nspojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013 s\npoukazom na § 16 ods. 4 posledná veta zákona č. 514/2003 Z.z. priznal aj úroky z omeškania vo výške\n8,25 % ročne z priznanej sumy (500,- €) od 29.5.2014 (deň nasledujúci po dni oznámenia príslušného\norgánu, že neuspokojí nároky žalobcu na náhradu škody) do zaplatenia.\n3.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p.,\nvyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,\n\nzákonom č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov\nkonania voči neúspešnému žalovanému, ktoré mu vznikli uplatnením práva na súde zaplatením súdneho\npoplatku za žalobu v sume 20,- € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.402,74 €. Spôsob\nvýpočtu náhrady trov konania, dôvodnosť, súčasne odôvodnil.\n4.1. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca vo výrokoch o náhrade nemajetkovej ujmy,\nnáhrade straty na zárobku a náhrade trov konania, dôvodiac ustanovením\n§ 205 ods. 2 písm.\nb/, d/, f/ O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd\nprvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávny skutkovým zisteniam;\nrozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Poukázal na\nustanovenia § 3 ods. l, ods. 2, § 5 ods. l, § 6 ods. l,\n§ 17 ods. l, ods. 2, ods. 3 zákona č.\n514/2003 Z.z. a uviedol, že z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie vyplynulo, že od 1.9.1987\ndo 21.2.2011 pracoval ako príslušník Policajného zboru na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru\nKošice, v prostredí príslušníkov Policajného zboru sa nepohyboval len v rámci svojej profesionálnej\nčinnosti, ale väčšina jeho priateľov a známych boli členmi Policajného zboru, jeho manželka bola v\nčase nezákonného rozhodnutia príslušníčkou Policajného zboru Košice. Je potrebné rozlišovať medzi\nnásledkami nezákonného obvinenia u bežnej civilnej osoby a medzi dlhoročným členom Policajného\nzboru, voči ktorému bolo nezákonne vznesené obvinenie. Výpoveďami svedkov bolo preukázané, že\nvznesenie obvinenia voči nemu bolo predmetom pracovnej porady a obežníka, kde bol označený\nspôsobom dostatočným na jeho identifikovanie ako člena Policajného zboru, ktorý bol obvinený z\ntrestného činu útoku na verejného činiteľa. Vznesenie obvinenia nebolo teda len vecou príslušného\nútvaru Policajného zboru, ktorý daný skutok šetril, ale bolo verejne prezentované v rámci celého\npracovného kolektívu, kde pracoval. Predmetný obežník sa vydáva pre všetky zložky polície spadajúce\ndo územnej pôsobnosti Košického krajského riaditeľstva Policajného zboru, takže vznesenie obvinenia\nmu bolo oznámené nielen príslušníkom pracujúcim na okresnom riaditeľstve kde pôsobil, ale všetkým\npríslušníkom Policajného zboru tvoriacimi zložky polície v Košickom kraji. Predmetom nezákonného\nobvinenia bola skutková podstata trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm.\na/ Trestného zákona, t. j. protiprávne konanie smerujúce práve proti členom jeho pracovného kolektívu,\nnajbližších priateľov a manželky. Zastáva názor, že judikatúra týkajúca sa obdobných vecí, kde figurujú\nako nezákonne obvinené civilné osoby, sa na predmetný prípad nemôže aplikovať, ale je nevyhnutné\nv primeranej miere zohľadniť jeho dlhoročné pôsobenie ako príslušníka Policajného zboru, jeho blízke\npracovné a osobné prostredie tvoriace príslušníkmi Policajného zboru a zároveň aj obsah samotného\nnezákonného rozhodnutia, ktoré ho označilo ako útočníka na príslušníka Policajného zboru. Zdôraznil,\nže nebol nikdy postihnutý za priestupok alebo trestný čin, za ktorý by bol uvoľnený z Policajného zboru.\nPred najbližšími kolegami, priateľmi a manželkou bol vykreslený ako osoba, voči ktorej bolo vznesené\nobvinenie, čo malo za následok pretrhnutie priateľských a pracovných vzťahov a naštrbenie rodinného\nspolužitia. Je nepochybné, že vznesenie obvinenia príslušníkovi Policajného zboru má na obvineného\niné osobné\na pracovné následky ako vznesenie obvinenia civilnej osobe, čomu by\nmala zodpovedať aj výška nemajetkovej ujmy. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie\nv ním odvolaním napadnutom rozsahu zrušiť a žalovanému uložiť do troch dní odo dňa právoplatnosti\nrozsudku zaplatiť mu titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 60.000,- €, titulom náhrady straty na\nzárobku sumu 20.000,- €, úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 20.000,- € od 21.2.2011 do\nzaplatenia a zaplatiť mu náhradu trov konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a trov\nprávneho zastúpenia v sume 5.886,52 €.\n4.2. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol vo výroku, ktorým\nvo zvyšnej časti žalobu zamietol, v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov, po riadnom\nzistení skutkového stavu veci, čo vyplýva aj\nz odôvodnenia predmetného rozsudku.\nOdvolanie žalobcu pôsobí zmätočne, nakoľko pri vymedzení rozsahu, v akom sa rozsudok napáda,\nžalobca uvádza: „...podávame odvolanie proti výrokom predmetného rozsudku o náhrade nemajetkovej\nujmy, náhrade straty na zárobku a náhrade výšky trov konania...“. Žalobca ale neuvádza, že by rozsudok\nnapádal aj vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol. Navodzuje to dojem, akoby sa žalobca\nodvolával len voči časti, v ktorej bol úspešný, preto možno usúdiť, že rozsudok vo výroku, ktorým\nprvoinštančný súd žalobu zamietol, nadobudol právoplatnosť; ďalej žalobca navrhuje, aby odvolací súd\nzrušil celý rozsudok a vydal rozhodnutie v znení tam uvedenom, pričom sa však už nedomáha zaplatenia\nsumy 500,- € s úrokmi z omeškania. Z opatrnosti uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,\nktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, nie je preukázaná existencia žalobcom vymedzených\nodvolacích dôvodov. Stotožnil sa s dôvodmi rozhodnutia, ktoré viedli k čiastočnému zamietnutiu žaloby\n\na odkázal na svoje doterajšie vyjadrenia. Má za to, že žalobcov nárok na náhradu za stratu na zárobku\nje nedôvodný\ni nepreukázaný, ako aj jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume\n60.000,- €, oba nároky čo do základu i výšky. K tvrdeniam žalobcu v odvolaní ohľadom informovania\no trestnom stíhaní žalobcu „na pracovným poradách a v obežníku“ dôvodil, že žalobca bol\nv tom\nčase verejný činiteľ, pričom v zmysle konštantnej judikatúry verejný činiteľ musí zniesť vyššiu mieru\nkritiky, resp. zásahu do svojich osobnostných práv v tomto smere, ako iné osoby. V konaní bolo zároveň\npreukázané, že prepustenie žalobcu zo služobného pomeru policajta bolo plne v súlade so zákonom, čas\nkedy mu bola doručená odpoveď na žiadosť\no predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,\npreto aj začiatok doby jeho údajného omeškania bol určený správne. Rozsudok vo výroku, ktorým súd\nprvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol považuje za správny, riadne odôvodnený, prvoinštančný súd\nsa vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, dôkazmi a tvrdeniami strán sporu, predmetný\nvýrok rozsudku vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a predmetnú vec aj správne\nprávne posúdil, pričom aplikoval príslušné právne normy. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu\nprvej inštancie vo výroku, ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá potvrdiť ako vecne správny; zotrval\nna svojom odvolaní a odvolacom návrhu.\n4.3. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu zdôraznil, že nie je potrebné\nnapadnúť každý výrok súdu prvej inštancie v rozsudku z toho dôvodu, že podľa § 205 ods. 1 zákona\nč. 99/1963 Zb. platného a účinného v čase podania odvolania stačí špecifikovať, ktoré časti výroku sú\nnesprávne. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie rozhodol iba čiastočne v jeho prospech a v časti, v\nktorej vyhovel žalobnému návrhu výšku priznaného nároku značne znížil, má za to, že jeho odvolanie\nje správne formulované, keď sú napadnuté časti výroku súdu prvej inštancie, ktorými nebolo vyhovené\nžalobnému návrhu.\nZ tejto formulácie logicky vyplýva, že aj výrok rozsudku súdu prvej\ninštancie o zamietnutí žalobného návrhu v jeho zvyšnej časti nie je správny. Čo sa týka formulácie\npetitu\nv článku V. odvolania, ten je tak ako vo väčšine iných prípadov\ninštruktívny a súd prvej inštancie sám podľa svojho uváženia s prihliadnutím na úspech strán v spore,\nako aj\ns prihliadnutím na doposiaľ vykonané dokazovanie, sformuluje výrok, ktorý\nnásledne uvedie vo svojom rozhodnutí. V prípade, ak by mal on alebo žalovaný pri žalobnom návrhu\nsformulovať alternatívny petit pre každý možný výrok súdu prvej inštancie, boli by vyjadrenia strán sporu\nneúmerne rozsiahle a zbytočne neprehľadné. Z jeho odvolania je nepochybne zrejmé, čoho sa domáha\na odvolací súd rozhodnutím vo veci, s prihliadnutím na rozhodnutie súdu prvej inštancie, sám sformuluje\nvýrok svojho rozhodnutia. Vyjadrenie žalovaného\nk neexistencii dôvodu na napadnutie\nrozsudku vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, považuje za nesprávne, keďže súd\nprvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s tou skutočnosťou, že (žalobca) už viac ako 20 rokov\nbol v čase protiprávneho obvinenia príslušníkom Policajného zboru. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného,\nže bol ako verejný činiteľ povinný znášať vyššiu mieru kritiky. Takéto tvrdenia by boli na mieste, ak\nby bol riadne uznaný za vinného z trestného činu, ktorý mu bol kladený za vinu, nie však v prípade,\nkeď išlo iba o nepodložené obvinenie. Už samotná skutočnosť, že na jeho obvinenie boli obežníkom\nupozornení všetci príslušníci Policajného zboru v Košickom kraji, je natoľko intenzívnym zásahom\ndo práva na ochranu jeho osobnosti, že zakladá dostatočný dôvod na odškodnenie v takej výške a\nrozsahu, v akom boli požadované žalobou. Pokiaľ by sa stotožnil s uvedeným názorom žalovaného\nznamenalo by to neprimerané zasiahnutie do prezumpcie neviny garantovanej Ústavou Slovenskej\nrepubliky. Nemožno porovnávať prípady porušenia práva na ochranu osobnosti osôb, ktoré nie sú/neboli\npríslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky s prípadom zásahu do práva na ochranu osobnosti\na najmä dobrého mena dlhoročného príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky, najmä keď sa\njedná\no šírenie obvinenia z útoku na jedného zo svojich kolegov, medzi ktorých patrila okrem\niných aj jeho manželka. Takýto zásah je o to závažnejší, že v očiach jeho dlhoročných známych bol\nbezdôvodne vykreslený ako násilník, ktorý navyše útočí na ľudí tzv. „z vlastných radov“, čo viedlo k jeho\nvylúčeniu z okruhu najbližších kolegov a spolupracovníkov a taktiež\nk odcudzeniu s jeho\nvlastnou manželkou. Stratu dôvery okolia i širokého okruhu známych\na najmä stratu dôvery\nvlastnej manželky považuje za natoľko vážnu a preukázanú, že nárok vyčíslený v žalobe je dôvodný,\nplne reflektuje jeho psychický stav, vážne poškodenie jeho sociálnych väzieb, stratu cti a vážnosti, ktoré\nv neposlednom rade zatienili, ak nie úplne prekryli, jeho dovtedajší príkladný profesný život, ktorý bol\nvylúčením z radov Policajného zboru Slovenskej republiky nenávratne zničený. Má za to, že jeho nárok\nv žalobe je oprávnený a dôvodný.\n5.1. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalovaný vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené\n(v istine, úrokoch z omeškania a náhrade trov konania) dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/,\n\nb/, c/, d/, f/ O.s.p. v spojitosti s § 221 ods. l písm. f/\n(v konaní došlo k vadám uvedeným\nv § 221 ods. l; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci;\nsúd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné\nna zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne právne posúdil otázku orgánu oprávneného\nkonať za štát\nv prejednávanom spore, pričom ako strane sporu, a to Slovenskej\nrepublike, bola zároveň týmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko za ňu v konaní pred\nsúdom prvej inštancie nekonal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi\n(zákonom č. 514/2003 Z.z.), ako je to určené § 21 ods. 4 O.s.p. Zastáva názor, že súd prvej inštancie\nsa nedostatočne vysporiadal s namietanou skutočnosťou, že v danej veci by mala ako orgán konajúci v\nmene štátu vystupovať aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky\nz dôvodu, že uznesením\nzo dňa 5.5.2011, č.k. Pz 6/11-118, generálny prokurátor Slovenskej republiky zrušil nielen uznesenie\nvyšetrovateľky zo dňa 23.12.2010,\nč. ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010,\nale aj uznesenie prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava zo dňa 15.2.2011, sp.zn. OPv\n325/10, o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia. Zároveň uviedol, že vo výroku\nrozhodnutia generálneho prokurátora sa jasne uvádza, že zákon bol porušený uznesením prokurátora\na v konaní, ktoré mu predchádzalo. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia potom vyplýva, že generálny\nprokurátor vytýka pochybenie, respektíve nezákonnosť, predovšetkým prokurátorovi, nie vyšetrovateľke.\nSúd prvej inštancie nezohľadnil ani skutočnosť, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky by mohla\nbyť i len jediným orgánom konajúcim v mene štátu v predmetnej veci, nakoľko príslušnosť Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky je daná len vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky v zmysle § 4 ods. l\npísm. b/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z., čo v danom prípade nebolo, pretože prokurátor rozhodnutím zo\ndňa 15.2.2011,\nč. OPv 325/10, sťažnosť žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia\nzamietol. Až na základe mimoriadneho opravného prostriedku v zmysle § 363 a nasl. Trestného poriadku\ndošlo k zrušeniu rozhodnutia prokurátora, ako aj jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu vyšetrovateľky.\nMá za to, že v danej veci je daná príslušnosť Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v zmysle §\n4 ods. l písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. Na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že žiadosť o predbežné\nprerokovanie nároku bola podaná na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky s poukazom na už v\npriebehu konania citovaný rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.1.2013, č.k. 5 Co 172/2012-170.\nBez ohľadu na to, ktorý štátny orgán žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku prerokoval,\nsúd má ex offo (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.9.2012, sp.zn. 6 Cdo\n149/2011) zabezpečiť, aby v mene štátu konal ten orgán, ktorý je na to oprávnený podľa osobitných\npredpisov. Žalobca pritom na zmenu orgánu konajúceho v mene štátu nedopláca, na jeho postavenie\nnemá negatívny vplyv, pretože pasívne legitimovaným je štát, táto skutočnosť nie je sporná, dochádza\nlen k zmene orgánu konajúceho v jeho mene, čo je otázkou procesnou. Ustanovenie § 27 zákona č.\n514/2003 Z.z. sa netýka vzťahov medzi ustanoveniami zákona\nč. 514/2003 Z.z. pred a po\nnovele tohto zákona účinnej od 1.1.2013, ale týka sa vzťahu medzi zákonom č. 514/2003 Z.z. a zákonom\nč. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom. Jeho aplikácia na tento prípad je teda absolútne nedôvodná. Nedôvodné je aj\nodvolávanie sa na znenie zákona\nč. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, nakoľko\nnovela tohto zákona uskutočnená zákonom č. 412/2012 Z.z. neobsahuje prechodné ustanovenia, pričom\nustanovenie o orgáne štátu, ktorý je oprávnený konať v jeho mene (§ 4) má procesný charakter, preto\nje nutné vychádzať\nz aktuálne účinného znenia zákona. Zdôraznil, že celé súdne\nkonanie i predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, prebiehalo už za účinnosti novely zákona\nč. 514/2003 Z.z. uskutočnenej zákonom č. 412/2012 Z.z. (t.j. po 1.1.2013), preto na ňu súd prvej inštancie\nmal prihliadať. Bola mu odňatá možnosť konať pred súdom aj v rámci postupu a rozhodovania súdu prvej\ninštancie o návrhu na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania a z tohto dôvodu má konanie\naj inú vadu, ktorá mohla mať a aj mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom túto otázku\nsúd prvej inštancie aj nesprávne právne posúdil. Podaním zo dňa 19.8.2014, č. KM-OPS1-S-181-2/2014,\nktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 22.8.2014, navrhol, aby súd prvej inštancie uložil žalobcovi\npovinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko\nžalobca si uplatňoval nárok na zaplatenie sumy, ktorá prevyšovala\n400-násobok sumy\nživotného minima. Uznesením zo dňa 16.10.2014, č.k. 52 C 164/2014-59, súd prvej inštancie uložil\nžalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 4.025,- € v lehote 60 dní od právoplatnosti\nuznesenia, túto povinnosť si ale nesplnil, preddavok na trovy konania nezaplatil, no napriek tomu súd\nprvej inštancie pokračoval\nv konaní bez toho, aby sa s danou skutočnosťou procesne\nvysporiadal a konanie ex lege zastavil. Od 1.1.2015 nadobudla účinnosť novela Občianskeho súdneho\n\nporiadku, ktorou bolo novelizované aj ustanovenie § 141a O.s.p., ktorým bola zmenená posledná\nveta daného ustanovenia, takže súd prvej inštancie sa mal procesne vysporiadať so skutočnosťou,\nže žalobca preddavok na trovy konania nezložil a podľa § 141a O.s.p. mal konanie zastaviť. Jediným\nprípadom, kedy v zmysle citovaného ustanovenia zákona súd nemá povinnosť uložiť povinnosťou zložiť\npreddavok na trovy konania je, ak žalobca spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v\nzmysle § 138 Občianskeho súdneho poriadku. V danom konaní však súd prvej inštancie nedospel k\nzáveru, že by žalobca tieto podmienky spĺňal\na uložil mu povinnosť hradiť preddavok.\nPrávna úprava v tomto smere je určitá a súd tu nemá možnosť voľnej úvahy, prípadne rozhodovania\nsa medzi viacerými alternatívami postupu\nv konaní. Ďalej namietal, že prvoinštančný\nsúd nesprávne právne posúdil aj otázku samotného nároku na náhradu škody vo výške 500,- € s\núrokom z omeškania i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- €. Súd prvej inštancie v\ntýchto otázkach dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom ani\nnevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, takže neúplne zistil\nskutkový stav veci. Na vznik zodpovednosti štátu za škodu musia byť kumulatívne splnené tri zákonné\npodmienky, a to existencia nezákonného rozhodnutia, škody a príčinnej súvislosti. Samotná skutočnosť,\nže generálny prokurátor Slovenskej republiky rozhodol, že uznesením prokurátora zo dňa 15.2.2011,\nsp.zn. OPv 325/2010 a v konaní, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon, nezakladá automaticky\nnárok na náhradu škody. Ak súd prvej inštancie dospel k názoru, že na základe uvedeného rozhodnutia\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonné, musí k\nnemu pristúpiť i podmienka existencie škody a príčinná súvislosť. Vo vzťahu k náhrade škode v sume\n500,- € a na to nadväzujúci úrok z omeškania dôvodil, že nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej\ninštancie usúdil, že žalobca mal so svojím obhajcom v trestnom konaní dohodnutú zmluvnú, nie tarifnú\nodmenu. Takúto skutočnosť netvrdil ani samotný žalobca, ktorý predložil ako dôkaz vyúčtovanie trov\nkonania zo dňa 8.7.2011, z ktorého jasne a zrozumiteľne vyplýva, že obhajca žalobcu v trestnom konaní\nodmenu za obhajobu žalobcu účtoval tarifnú odmenu advokáta v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.,\nnie ako odmenu zmluvnú. Žalobca ani raz netvrdil a nepreukazoval, že by mal s obhajcom uzavretú\ndohodu, v ktorej by mal dohodnutú zmluvnú odmenu za zastupovanie v trestnom konaní. V tejto časti\nje potom argumentácia súdu prvej inštancie zmätočná a nedôvodná, v zjavnom rozpore s vykonaným\ndokazovaním. Súd prvej inštancie mal výšku odmeny za jeden úkon a od toho sa odvíjajúcu výšku\nnáhrady škody, posudzovať ako tarifnú odmenu advokáta v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. bez ohľadu\nna to, podľa akého znenia zákona č. 514/2003 Z.z. danú otázku posudzoval. Uviedol, že v konaní žiadal\nsúd prvej inštancie, aby z pripojeného vyšetrovacieho spisu zistil, či boli reálne uskutočnené úkony, ktoré\nsú uvedené vo vyúčtovaní a zároveň, či boli uskutočnené obhajcom žalobcu, pričom úkony, ktoré by z\nvyšetrovacieho spisu nevyplývali, považoval za nepreukázané. Z dôvodu, že súd prvej inštancie týmto\nspôsobom dokazovanie nevykonal, sám z vlastnej iniciatívy preveril uskutočnenie úkonov uvedených\nvo vyúčtovaní trov konania. Za nepreukázaný úkon považoval porady s klientom uvedené v bode 4. a 8.\nvyúčtovania trov konania, pričom porada s klientom po rozhodnutí generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky (bod 8. vyúčtovania), teda po zrušení uznesenia o vznesení obvinenia, nemá žiadnu príčinnú\nsúvislosť s uznesením o vznesení obvinenia, ktoré žalobca považuje za nezákonné. Pri úkonoch v bode\n4. a 8. vyúčtovania trov konania žalobca nepreukázal ani dĺžku ich trvania, od ktorej v zmysle § 14\nods. 2 a ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. závisí aj výška odmeny za takýto úkon. Žalobca v konaní\nneoznačil ani jediný dôkaz o tom, že by sa tieto úkony uskutočnili. Vo vyúčtovaní je nesprávne vyčíslená\nodmena za úkon 2. sťažnosť proti uzneseniu o nevylúčení sa s podnetom. V zmysle § 14 ods. 3 písm.\nb/ vyhlášky\nč. 655/2004 Z.z. patrí obhajcovi za takýto úkon odmena vo výške jednej\npolovice základnej sadzby tarifnej odmeny, nakoľko nejde o odvolanie, resp. o opravný prostriedok proti\nrozhodnutiu vo veci samej. Obhajca žalobcu v trestnom konaní si však vyúčtoval plnú odmenu za takýto\núkon. Aj odmena za úkon 3. vyčíslenia nie je určená správne, nakoľko sa nejedná o podanie vo veci\nsamej, preto nie je dôvod na účtovanie odmeny v plnej výške. Súd prvej inštancie potom pochybil, keď\nbez ďalšieho žalobcovi priznal náhradu škody v sume 500,- € a keď sa nezaoberal jeho argumentáciou,\nže z predloženého bankového výpisu z účtu zo dňa 12.10.2011, ani z predloženej faktúry č. 2011/2036\nnie je zrejmá príčinná súvislosť medzi úhradou tejto sumy a predmetným trestným konaním žalobcu.\nZ vyúčtovania vyplýva, že žalobca mal jeho obhajcovi dňa 25.1.2011 zaplatiť preddavok v sume 600,€. Keďže trovy obhajoby boli celkovo vyčíslené na sumu 589,81 €, mal žalobcovi jeho obhajca vrátiť\nsumu 10,19 €. Napriek tomu bola žalobcovi vystavená faktúra, na ktorej sa uvádza „úhrada BP dna\n12.10.2011 ...500,00 Eur“, pričom žalobca mal túto sumu dňa 12.10.2011 aj uhradiť. Nie je tak zrejmé,\nprečo žalobca svojmu obhajcovi uhradil dňa 12.10.2011 ďalších 500,- €, keď mu jeho obhajca mal zo\nzaplateného preddavku vrátiť ešte 10,19 €. Dôvodil ďalej, že súd prvej inštancie nesprávne určil i výšku\núrokov z omeškania. Nárok na úroky z omeškania ex lege vzniká až po dni oznámenia žalobcovi, že\n\nnárok nebude uspokojený v rámci predbežného prerokovania nároku, v tomto prípade 29.5.2014, preto\nsa na daný prípad vzťahuje právna úprava účinná po 1.2.2013, takže výška úroku z omeškania ku dňu\n29.5.2014 má správne byť 5,25 % ročne. Uvedené odvolacie dôvody sa rovnako vzťahujú aj na súdom\nprvej inštancie priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- €, ktorú považuje za nedôvodnú.\nSúd prvej inštancie iba veľmi všeobecne uviedol prečo má podľa jeho názoru žalobca nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom pri určovaní výšky odkázal na existujúcu judikatúru. Poukázal\nna všetky svoje doterajšie vyjadrenia, najmä zo dňa 19.8.2014, dňa 8.6.2015 a dňa 27.8.2015, v ktorých\nnamietal samotnú existenciu nemajetkovej ujmy i jej výšku. Žalobca viaže údajné následky, ktoré mu mali\nvzniknúť, na „incident“ spred Vianoc na železničnej stanici a nie na uznesenie o vznesení obvinenia, i keď\nako titul, z ktorého uplatňoval svoj nárok, označil ako „nezákonné rozhodnutie“ uznesenie o vznesení\nobvinenia. Zhruba päť mesiacov trvajúce trestné stíhanie nie je spôsobilé privodiť žalobcovi nemajetkovú\nujmu takého rozsahu, pričom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má subsidiárny charakter. Zo\nsvedeckých výpovedí vyplýva, že svedkovia viažu nimi tvrdené zmeny vo vzťahu k žalobcovi na\n„incident“ spred Vianoc, ktorý predchádzal vzneseniu obvinenia. Žalobcove nároky nepreukazujú ani\njednotlivé listinné dôkazy. Žalobcom zadovážené fotografie, z ktorých nie je jednoznačne zrejmé, z\nktorého dňa sú, nepreukazujú vznik nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním,\nktoré začína uznesením o vznesení obvinenia, nie „incidentom“ na železničnej stanici. Rovnako záznamy\nzo dňa 23.12.2010, ani ďalšie predložené dôkazy jeho nárok nepreukazujú, ba dokonca navodzujú\ndojem, že niektoré z nich (napríklad záznamy zo dňa 23.12.2010) svedčia skôr proti žalobcovi a nie v jeho\nprospech. Namietal tiež dopad trestného stíhania na žalobcovu psychiku. Žalobca prevzal uznesenie o\nvznesení obvinenia dňa 15.1.2011, prvý raz bol\nu psychiatra dňa 28.12.2010, teda už\npred tým ako prevzal uznesenie o vznesení obvinenia; rovnako aj jeho ďalšia návšteva dňa 12.1.2011\nsa uskutočnila ešte pred prevzatím tohto rozhodnutia. Ďalšia návšteva sa uskutočnila až skoro rok na\nto, teda dávno potom, ako bolo obvinenie žalobcu zrušené (dňa 5.5.2011). Zo žalobcom predložených\nmateriálov vyplýva, že po vznesení obvinenia bol u psychiatra prvýkrát až dňa 27.12.2011. Ani z obsahu\njednotlivých lekárskych správ nemožno vyvodiť príčinnú súvislosť s trestným stíhaním žalobcu, pretože\nlekárske správy zo dňa 28.12.2010 a dňa 12.1.2011 súvisia skôr\ns „incidentom“ žalobcu\nspred Vianoc, nie s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. Na základe týchto skutočností postrádala\nakúkoľvek príčinnú, ako aj časovú súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia a návštevami\npsychiatra žalobcom. Ako vyplýva z príloh žaloby, žalobca v súčasnosti už psychiatrickú ambulanciu\nnenavštevuje. K vplyvu „nezákonného rozhodnutia“ na psychiku žalobcu ešte uviedol, že vo forenznom\nrozbore, ktorý predložil žalobca ako dôkaz, sa na strane 17 síce uvádza, že po udalosti (z kontextu\nvyplýva, že znalkyne mali na mysli „incident“ spred Vianoc) sa u žalobcu rozvinula úzkostne-depresívna\nsymptomatika, ktorá si vyžiadala psychiatrické vyšetrenie a krátkodobú práceneschopnosť, ktorá však\nv priebehu nasledujúcich týždňov odznela a po dvoch týždňoch (teda pravdepodobne pred doručením\nuznesenia o vznesení obvinenia) bola vysadená medikácia a ukončená práceneschopnosť. Aj uvedené\nskutočnosti svedčia o tom, že vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je preukázaný, nakoľko\nžalobcom uvádzaný zásah na psychiku trval len krátku dobu a bol v príčinnej súvislosti s „incidentom“\nspred Vianoc, nie s uznesením o vznesení obvinenia ako s titulom, z ktorého žalobca uplatňuje svoje\nnároky. Za nepreukázané považuje i tvrdenia žalobcu o poškodení jeho povesti, nakoľko nepreukázal,\nže by bola zverejnená informácia o jeho trestnom stíhaní tak, že by ho na základe nej bolo možné bez\npochybností identifikovať. Aj v prípade, že by teoreticky k takémuto zverejneniu došlo, neznamená to\nautomaticky poškodenie povesti žalobcu, ktorý by musel predložiť konkrétne dôkazy o tom, či a ako\nbola jeho povesť poškodená, čo sa nestalo. Ak žalobca tvrdí, že mu nebol vydaný preukaz odbornej\nspôsobilosti preto, že bol vyhodnotený ako nespoľahlivý, „nespoľahlivosť“ nie je v zmysle zákona č.\n473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (zákon\no súkromnej bezpečnosti) v znení účinnom v čase vydania oznámenia\nzo dňa 4.1.2012\nv žiadnej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, nakoľko v zmysle\nzákona „za spoľahlivú osobu sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto g/ podľa zistení ministerstva\nalebo krajského riaditeľstva neposkytuje záruku, že bude pri vykonávaní činnosti podľa tohto zákona\ndodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, povinnosti vyplývajúce z rozhodnutí a iných opatrení\nvydaných podľa tohto zákona a že bude činnosť podľa tohto zákona vykonávať poctivo.“ Vytýkal súdu\nprvej inštancie, že sa s danými rozporovanými skutočnosťami nijako nezaoberal, nezohľadnil ich a ani sa\nk nim nevyjadril. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie neurčil s poukazom na okolnosti\ntohto prípadu, ale\ns poukazom na existujúcu judikatúru, čo je v rozpore s § 17 ods. 2, ods. 3\nzákona\nč. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie sa tiež absolútne nevysporiadal\ns jeho tvrdením, že pokiaľ existuje možnosť žalobcu uplatňovať si nárok v rámci adhézneho konania,\nuplatnenie nároku v tomto konaní má prednosť pred jeho uplatňovaním v rámci konania o náhradu škody\n\npodľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ak žalobca spája ním tvrdenú škodu, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy,\nso zásahom policajtov (označovaného v tomto konaní aj ako „incident“) a s ním ju spájajú i svedkovia,\nje žaloba podaná voči štátu predčasná. Nadväzne na uvedené považoval rozsudok súdu prvej inštancie\nv uvedenom rozsahu za nepreskúmateľný, formalistický, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený Odňatá\nmožnosť konať pred súdom mu bola aj tým, že súd prvej inštancie mu nedoručil podanie žalobcu zo dňa\n4.11.2014, o ktorom sa dozvedel až z vyčíslenia trov konania, ktoré je súčasťou rozsudku. Vo vzťahu k\npriznanej náhrade trov konania namietal odôvodnený postup, keď súd prvej inštancie priznal žalobcovi\nnáhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške plnenia (v\ntomto prípade len v časti nemajetkovej ujmy) síce môže závisieť aj od úvahy súdu, ale je tiež limitované\nzákonom, najmä § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Priznaná skutočná škoda nezávisí od\núvahy súdu. Túto otázku súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, pretože vo väčšej časti mal v\npredmetnom spore úspech on, takže súd prvej inštancie žalobcovi nemal priznať náhradu trov konania.\nTaktiež nie je zrejmé ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že výška odmeny za 1 úkon právnej služby\nje 161,01 €, nakoľko ak vychádzal zo sumy 4.500,- €, potom výška odmeny za 1 úkon predstavuje sumu\n156,59 €.\nZ rozsudku ďalej nevyplýva, ako žalobca preukázal spotrebu svojho motorového\nvozidla\na z čoho súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní ceny pohonných hmôt, čo\nmá za následok nedostatočné odôvodnenie rozsudku, priznaná náhrada je podľa jeho názoru určená v\nrozpore so zákonom a skutkovým stavom. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v\nrozsahu ním napadnutého odvolania zmeniť a žalobu zamietnuť a žiadnej zo strán sporu náhradu trov\nkonania nepriznať; alternatívne navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie.\n5.2. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 149/2011 v otázke, ktorý orgán štátu má vystupovať za Slovenskú\nrepubliku. K otázke vzniku škody uviedol, že na obhajobu vo veci vedenej pod č. ČVS: SKIS-366/\nIS-2-V-2010 vynaložil sumu 500,- €, čo bolo preukázané faktúrou zo dňa 13.10.2011 i výpisom z účtu\nadvokáta. Vyhláška č. 655/2004 Z.z. umožňuje stanoviť výšku nákladov právneho zastúpenia aj dohodou\nmedzi klientom a advokátom, preto v danom prípade nie je rozhodná výška tarifnej odmeny, ani forma\nuzavretia dohody medzi klientom a advokátom, teda či dohoda mala ústnu alebo písomnú formu. Za\nrozhodné pokladal len skutočnosť, či a v akej výške došlo k zmenšeniu jeho majetku, a to z dôvodu\núhrady nákladov právneho zastúpenia vo veci vedenej pod č. ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010. Žiadal\npriznať náhradu trov právneho zastúpenia za podanie tohto vyjadrenia k odvolaniu žalovaného v sume\n594,28 €.\n5.3. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že v konaní pred súdom prvej\ninštancie a v odvolaní nenamietal pasívnu vecnú legitimáciu, ktorá prislúcha Slovenskej republike, ale\nmal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku orgánu oprávneného konať za štát v\ntejto právnej veci a v tejto súvislosti sa pridržal tvrdenia vo svojom odvolaní. Rovnako odkázal na svoju\nargumentáciu v odvolaní v časti týkajúcej sa náhrady škody v sume 500,- € titulom obhajoby v trestnom\nkonaní. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. (v rozsahu ním odvolaním\nnapadnutého) zrušiť a vec mu vrátiť vrátil na ďalšie konanie.\n6. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom zo dňa 12.12.2018, č.k.\n2 Co\n82/2016-225, I. rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť\nžalobcovi náhradu škody v sume 500,- € spolu s 8,25 % úrokom\nz omeškania ročne od\n29.5.2014 do zaplatenia, zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody\nv sume 294,92 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 294,92 € od 29.5.2014\ndo zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol; vo výroku,\nktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- €,\nzmenil tak, že žalobu zamietol; vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, potvrdil; vo výroku\no náhrade trov konania zmenil tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania pred súdom\nprvej inštancie; II. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení\nsvojho rozhodnutia odvolací súd, okrem iného, konštatoval, že\nv zhode so súdom\nprvej inštancie mal za to, že prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru\nnie je v príčinnej súvislosti s uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby, 2. inšpekčné oddelenie zo dňa\n23.12.2010,\nč. ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010, o vznesení obvinenia pre podozrenie z\nprečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. l písm. a/ Trestného zákona, ktoré uznesenie bolo\n\nzrušené uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 5.5.2011, č.k. Pz 6/11-118,\npretože uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava zo dňa 15.2.2011, sp.zn.\nOPv 25/2010 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech obvineného býv.\nkpt. PZ Mgr. D.. Následne došlo k zastaveniu trestného stíhania žalobcu z dôvodu, že skutok, ktorý\nmu bol kladený za vinu nebol trestným činom a nebol dôvod vec postúpiť inému orgánu. Žalobca si\nuplatnil tri samostatné nároky, keď ich základom, podľa jeho názoru je nezákonné uznesenie o vznesení\nobvinenia, a to náhradu škody v sume 500,- €, ktorú sumu vynaložil na trovy obhajoby v trestnom\nkonaní vedenom pod č. ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010; náhradu na stratu na zárobku v sume 20.000,- €;\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 60.000,- €. Žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na\nnáhradu škody zo dňa 20.1.2014 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nevyhovelo v celom rozsahu a\nodpoveď ministerstva žalobca prevzal dňa 28.5.2014. Je notorietou, že pre úspešné uplatňovanie nároku\nžalobcu na náhradu škody podľa zákona\nč. 514/2003 Z.z. je tvrdenie a súčasné preukázanie\nvšetkých troch zákonných podmienok,\na síce nezákonné rozhodnutie (nesprávny úradný\npostup), existencia škody (nemajetkovej ujmy), príčinná súvislosť medzi týmito dvomi podmienkami, keď\ncitovaný zákon zavinenie považuje za objektívnu kategóriu. Ak nie je splnená čo i len jedna z uvedených\ntroch podmienok, štát nie je nositeľom žalobcom tvrdenej zodpovednosti. Je tiež notorietou, že na úrovni\nnezákonného rozhodnutia je aj uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré bolo neskôr zrušené z dôvodu, že\nbol porušený zákon v neprospech osoby, proti ktorej bolo obvinenie vznesené. Za škodu zákonodarca\npovažuje to, čo takáto osoba vynaložila na trovy obhajoby\nv danom trestnom konaní. Žalobca\ntvrdil a vyúčtovaním trov konania zo dňa 8.7.2011\na faktúrou zo dňa 13.10.2011,\nč. 2011/2036 preukázal, že v trestnom konaní vedenom pod\nč. ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010\nvynaložil na trovy obhajoby sumu 500,- €. Už ale netvrdil, či všetky prezentované úkony obhajoby sú aj\núčelne vynaložené. Po doplnení dokazovania odvolacím súdom spisom Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky, Sekcia kontroly\na inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor boja proti\nkorupcii a organizovanej kriminalite, Bratislava, č. ČVS: SKIS 366/IS-2-V-2010, zostalo nepochybné, že\ntomu tak nie je. Za účelne vynaložené trovy obhajoby možno považovať (len) tarifnú odmenu advokáta za\nzastupovanie klienta v trestnom konaní: 1/ prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo dňa 16.1.2011\n(č.l. 121 spisu); 2/ podanie sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení sa s podnetom zo dňa 21.1.2011\n(č.l. 83 spisu); 3/ sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 17.1.2011 (č.l. 11 spisu); 4/\nnávrh na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora zo dňa 3.3.2011 (č.l. 78 spisu). Z obsahu spisu\nnevyplýva, že by žiadosť o preskúmanie postupu policajta zo dňa 7.9.2011 (č.l. 91 spisu) podal obhajca,\nneboli preukázané dve ďalšie porady\ns klientom a ani porada s klientom po rozhodnutí\ngenerálneho prokurátora Slovenskej republiky. Výpočtovým základom trov obhajoby pre rok 2011 bola\nsuma 741,- € a z nej 1/12 predstavuje sumu 61,75 €. Vo veci samej obhajca vykonal tri úkony obhajoby\nuvedené pod položkou 1/, 3/, 4/, úkon pod položkou 2/ nebol vykonaný vo veci samej a tak patrí odmena\nlen vo výške 1/2 úkonu v sume 30,875 € s paušálnou sumou náhrad plus DPH. Účelne vynaložené trovy\nobhajoby žalobcu v trestnom konaní potom predstavujú sumu 294,92 €\n[3 x 61,75 € plus 1 x\n30,875 € plus 4 x paušálna suma náhrad a 7,41 € (spolu 245,765 €) plus 20 % DPH zo sumy 245,765\n€ v sume 49,153 €; § 1 ods. l, ods. 3, § 12 ods. l, ods. 3, § 14 ods. l písm. a/, b/, ods. 3, § 18 ods. 3, §\n20a vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách\na náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení účinnej v čase vykonania právnych služieb (do 30.6.2013)]. Túto sumu mal\nžalovaný zaplatiť žalobcovi najneskôr do 28.5.2014 (ako aj sám žalovaný v odvolacom konaní uvádzal).\nAk sa tak nestalo, od 29.5.2014 zostal v omeškaní a je povinný zaplatiť žalobcovi i úroky z omeškania\nvo výške 5,25 % ročne z priznanej sumy do zaplatenia. Iba v sume 294,92 € spolu s priznanými úrokmi\nz omeškania požíva žalobca úspech v časti týkajúcej sa náhrady škody pozostávajúcej z trov obhajoby\nv trestnom konaní a len v tomto rozsahu stíha povinnosť žalovaného. Vo zvyšku nad tento rozsah je\npotom nárok žalobcu nedôvodný. Žalobcovi patrí náhrada škody\nv dôsledku účelne\nvynaložených trov obhajoby rovnajúcim sa tarifnej odmene. Zákonodarca nevylučoval (§ 1 ods. 2, § 2\na nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania právnych služieb), avšak z takejto\nzmluvy boli a sú oprávnené a povinné len zmluvné strany; nemôže zaväzovať toho, kto sa na uzavretí\nzmluvy nepodieľal, nevedel o nej, jej obsah nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Nárok žalobcu na\nnáhradu straty na zárobku v sume 20.000,- € dôvodný nie je. Jednak bolo preukázané, že prepustenie\nžalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru nebolo v príčinnej súvislosti s nezákonným\nrozhodnutím a jednak si žalobca nesplnil základnú povinnosť tvrdenia, keď neuviedol, čomu, za aké\nobdobie sa daná suma rovná, čo obsahuje. Nesplnenie si povinnosti tvrdenia stranou sporu bráni\nsúdu jej nároky vecne a právne preskúmať. Dôvody uvedené v tomto odseku sú spôsobilé odôvodniť\nnepriznanie úspechu žalobcovi, ktorý si nesplnil svoju základnú povinnosť tvrdenia ani v ďalšom nároku\ntýkajúcom sa zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 60.000,- €. V prípade, ak iba samotné\n\nkonštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím, uhrádzala sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nebolo možné uspokojiť\nju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určovala s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,\njeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za\nktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému\nv súkromnom\nživote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 2, ods. 3\nzákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vydania nezákonného rozhodnutia). Žalobca uvádzal\nlen veľmi všeobecné dôvody (dlhoročný člen Policajného zboru, takmer rok bol narušený vzťah s\nmanželkou, deťom sa zhoršil prospech\nv škole, že mal psychické problémy). Netvrdil a\nneodôvodnil, že samotné konštatovanie nezákonného rozhodnutia je nedostatočné, osobitne vo vzťahu\nk dĺžke trestného stíhania,\nk tomu, že o skutku, pre ktorý bol prepustený zo služobného\npomeru príslušníka Policajného zboru sa dozvedeli kolegovia v Košickom kraji (nie v celej republike,\nnie široká verejnosť),\nk tomu, že vzťahy s manželkou cca po roku zostali usporiadané, že\nmanželka je naďalej príslušníčkou Policajného zboru. Netvrdil a neodôvodnil aký prospech mali deti v\nškole pred dňom 23.12.2010 a potom. Vo vzťahu k zdravotným ťažkostiam žalobcu a potrebe vyhľadať\npsychiatra treba prisvedčiť žalovanému, že žalobca navštívil prvýkrát psychiatrickú ambulanciu dňa\n28.12.2010, teda ešte pred prevzatím uznesenia o vznesení obvinenia, k čomu došlo dňa 15.1.2011.\nSvoje psychické problémy pritom odvodzoval od svojich subjektívnych pocitov z priebehu incidentu\ns príslušníkmi Železničnej polície spred Vianoc, nie od vydania uznesenia o vznesení obvinenia. Po\ndoručení uznesenia o vznesení obvinenia žalobca navštívil psychiatra len trikrát, z toho prvýkrát až rok\npo vydaní uznesenia o vznesení obvinenia a ďalej dva roky po vydaní predmetného uznesenia, keď už\nuznesenie bolo zrušené. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nenašiel žiadnu príčinnú súvislosť\nmedzi psychickými problémami žalobcu a uznesením o vznesení obvinenia, preto aj v tejto časti žalobca\nnemôže požívať úspech. K odvolaciemu dôvodu žalovaného, že súd prvej inštancie mal konanie podľa\nustanovenia § 141a O.s.p. zastaviť, keďže žalobca nezložil preddavok na trovy dôkazu odvolací súd\ndôvodil, že odpadol jednak z dôvodu, že ustanovenie § 141a O.s.p. stratilo účinnosť dňa 14.6.2016 v\ndôsledku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.5.2016, č.k. PL ÚS 30/5015, ktorý bol\nuverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 194/2016 a jednak Civilný sporový poriadok\nobdobnú problematiku neupravuje. Nemožno prisvedčiť žalovanému, že za Slovenskú republiku mala v\npredmetnej veci konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky z dôvodu, že žaloba bola podaná,\nsúd konal, po 1.1.2013, kedy nadobudla účinnosť zmena zákona č. 514/2003 Z.z. uskutočnená zákonom\nč. 412/2012 Z.z. a neobsahuje prechodné ustanovenia. Pochybnosť nebola v tom, že pasívne vecne\nlegitimovanou je Slovenská republika. Pre absenciu prechodných ustanovení\nv zákone č.\n412/2012 Z.z. je potrebné aplikovať prechodné ustanovenia zákona\nč. 514/2003\nZ.z., ktorý bol zákonom č. 412/2012 Z.z. novelizovaný. V zmysle ustanovenia\n§ 27 ods. 1\nzákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú\nrozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú\nnesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa ustanovenia § 27\nods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané\npred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom\npred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Je tak v danom prípade\npotrebné aplikovať zákon účinný v čase vydania nezákonného rozhodnutia (do 31.12.2010; ďalej len\nzákon). Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 písm.\nb/ zákona koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu\nspôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru. Podľa § 4 ods. 1\npísm. e/\nzákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa\n§\n3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny\norgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom\nkonaní. Štátnym orgánom podľa osobitného predpisu sa podľa § 38 zákona č. 153/2001 Z.z. (v znení\núčinnom do 31.10.2010) rozumie prokuratúra, ktorú tvoria tieto orgány: a/ Generálna prokuratúra; b/\nkrajské prokuratúry; c/ vyššia vojenská prokuratúra;\nd/ okresné prokuratúry; e/ vojenské\nobvodné prokuratúry. Zostalo nepochybné, že nezákonné rozhodnutie vydal vyšetrovateľ Policajného\nzboru, takže Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je orgánom štátu, ktoré je povinné za Slovenskú\nrepubliku konať. V neposlednom rade odvolací súd odkazuje na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona,\npodľa ktorého v mene štátu koná ten orgán, u ktorého bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie\nnároku na náhradu škody a v prípade, ak bola žiadosť podaná na viacerých príslušných orgánoch,\nten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. K odvolacej námietke žalovaného ohľadom nedoručenia\npodania zo dňa 4.11.2014 odvolací súd uviedol, že súd nebol povinný doručovať stranám sporu všetky\n\npodania, pokiaľ priamo nesúviseli s rozhodnutím vo veci samej, ale mali len procesnú povahu voči jednej\nstrane sporu, ako je to aj v tomto prípade. Podanie zo dňa 4.11.2014 bolo vyjadrením žalobcu k výzve\nna zaplatenie preddavku na trovy konania. Išlo o jednostranne uloženú povinnosť jednej strane sporu,\nktorá sa nedotýkala druhej strany sporu a súdu prvej inštancie nevyplýva povinnosť doručiť toto podanie\ndruhej strane sporu priamo zo zákona. To, že súd prvej inštancie následne konanie nezastavil, nebolo\npodmienené kvalitou tohto podania, ale všeobecne akceptovaným a judikatúrou potvrdeným výkladom\nobsahu základných práv žalobcu. Zo všetkého uvedeného vyplýva, že žalobca bol úspešný len v časti\ntýkajúcej sa náhrady škody v sume 294,92 € spolu s úrokom z omeškania z prisúdenej sumy vo výške\n5,25 % od 29.5.2014 do zaplatenia. Odvolací súd potom postupom podľa ustanovenia § 388 C.s.p.\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobcovi priznal nároky\nlen v tomto rozsahu a vo zvyšku (vrátane náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- €) zmenil a žalobu\nako nedôvodnú zamietol; výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol žalobu\nvo zvyšnej časti ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd zmenil (§\n388 C.s.p.) rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, keďže úspech\nv\nkonaní pred súdom prvej inštancie mal v prevažnej časti žalovaný a jemu prislúcha nárok na náhradu\ntrov konania pred súdom prvej inštancie (§ 255 ods. 2, § 262 ods. l C.s.p.). Keďže ale nárok na náhradu\ntýchto trov konania nežiadal priznať, odvolací súd rešpektujúc jeho návrh, nárok na náhradu trov konania\nmu nepriznal. Vzhľadom k spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu v merite veci sa odvolací súd už\nnezaoberal odvolacími dôvodmi vo vzťahu k výroku\no náhrade trov konania. Žalovanému\núspešnému i v odvolacom konaní prináleží nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. l, §\n255 ods. l, § 262 ods. l C.s.p.). Rovnako mu odvolací súd ale nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal, rešpektujúc jeho návrh.\n7. Žalobca podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.12.2018, č.k. 2 Co\n82/2016-225; Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd uznesením zo dňa 27.8.2019, sp.zn.\n4 Cdo 125/2019, uvedený rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu\ntak, že priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- € zamietol a v súvisiacom výroku o trovách\nkonania, zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dôvodil i tým, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, že žalobca si nesplnil svoju\nzákladnú povinnosť tvrdenia ohľadne nároku z titulu nemajetkovej ujmy, preto nenašiel žiadnu príčinnú\nsúvislosť medzi existujúcimi rodinnými, sociálnymi a psychickými problémami žalobcu a uznesením o\nvznesení obvinenia. Ako nezákonné, ale aj protiústavné vyhodnotil i rozhodnutie odvolacieho súdu v\ndovolaním napadnutej časti, ktorý konštatoval - bez doplnenia akéhokoľvek dokazovania, že žalobca\nnetvrdil a neodôvodnil, že samotné konštatovanie nezákonného rozhodnutia je nedostatočné a že svoje\npsychické problémy odvodzoval od svojich subjektívnych pocitov z priebehu incidentu s príslušníkmi\nŽelezničnej polície spred Vianoc roku 2010 a nie od vydania uznesenia o nezákonnom vznesení\nobvinenia zo dňa 23.12.2010 (teda tiež spred Vianoc), ale v odôvodnení už nijako nezohľadnil výsluchy\nďalších osôb pred okresným súdom (manželky, bývalých kolegov), či lekárske správy, na posúdenie\nvšetkých kritérií určujúcich rozsah spôsobenej nemajetkovej ujmy v prípade začatia trestného konania,\nktoré neskončilo odsudzujúcim rozsudkom. Za nesplniteľné dôkazné bremeno (dôkaznú povinnosť) v\ntakej situácii najvyšší súd označil požiadavky odvolacieho súdu na preskúmanie finančného ocenenia\nnehmotnej ujmy žalobcu, najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov, či\npsychického stavu, pretože nemajetková ujma sa nepreukazuje. Nemajetková ujma vzniká samotným\nporušením základných práv a slobôd fyzickej osoby nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym\núradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby, ktorý sa preukazuje empaticky, pravda za\npredpokladu, že sa sudca bude vedieť aspoň elementárne vcítiť do pozície trestne stíhaného človeka;\na to sa sudcom odvolacieho súdu v tomto konaní, žiaľ nepodarilo, lebo aj oni postavili žalobcu do úlohy\npúheho objektu, kedy sa stáva iba prostriedkom v rukách štátnej moci (orgánov činných v trestnom\nkonaní), ktorý je potom zameniteľný aj so skutočným zločincom, a tak sa musí podrobovať excesívnym\núkonom orgánov činných v trestnom konaní, hoci vo výsledku bol nevinný, čiže aj uznesenie\no\nvznesení obvinenia nemalo byť vôbec vydané. Takéto bezprávie voči ľudskej dôstojnosti musí byt'\nv právnom štáte odškodniteľné. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie\nkaždej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti ujmy priznávaním neprimerane\nnízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona i jeho účelu\na pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu\npodľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe.” Za situácie, kedy žalobca\nnie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však\npreukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda\n\nnebude vôbec priznaná, alebo že medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je\npríčinná súvislosť. V takejto situácii má určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a\njednotlivých okolností prípadu.\n8. Krajský súd v Bratislave po vrátení veci dovolacím súdom rozhodol rozsudkom v poradí druhom dňa\n19.5.2021, č.k. 15 Co 2/2021-299 tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4. novembra\n2015, č.k. 52 C 164/2014-174, vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- €, zmenil tak, že žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov\nkonania zmenil tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie\n(výrok I.); žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok\nII.); žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok III.). V\nodôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, okrem iného, že po vrátení veci dovolacím súdom\nsa riadil jeho názorom uvedeným v jeho zrušujúcom uznesení a po opätovnom prejednaní nároku\nžalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- € dospel k rovnakému záveru ako vo svojom\nprvom rozhodnutí, a to že uvedený nárok žalobcu nie je dôvodný. Pri posudzovaní nároku žalobcu na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- € skúmal, či súd prvej inštancie správne pri posudzovaní\nspôsobu a rozsahu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z ustanovenia § 17 ods. 2,\nods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a dospel k záveru, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil splnenie\nkritérií žalobcom vyplývajúcich z ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., keď mu priznal\nnemajetkovú ujmu vo výške 4.000,- € z dôvodu, že nezákonné trestné stíhanie malo vážny dopad na\njeho psychiku, rodinné a osobné pomery. Súd prvej inštancie však nevzal do úvahy pri rozhodovaní o\nnáhrade nemajetkovej ujmy okolnosti, za ktorých k ujme došlo, a to samotné správanie žalobcu (pod\nvplyvom alkoholu), ktorý sa dopustil predmetného incidentu ako príslušník Policajného zboru, t. j. ako\nverejne činná osoba, ktorá musí zniesť väčšiu mieru kritiky ako osoba neverejne činná. Odvolací súd\npoukazuje na to, že príslušník Policajného zboru musí aj mimo služby, okrem dodržiavania zákonov,\nrešpektovať ľudské práva\na slobody, dodržiavať etický kódex príslušníka\nPolicajného zboru a zásady občianskeho spolužitia. Uvedeným sa žalobca neriadil, nakoľko jeho\nkonanie voči príslušníkom Železničnej polície dňa 22.12.2010 vyústilo do trestného stíhania, ktoré síce\nbolo zrušené, ale bolo dôvodom na jeho prepustenie zo služobného pomeru (pre porušenie služobnej\nprísahy zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka Policajného\nzboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby). Žalobca neuspel so svojou žalobou o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorým bol zamietnutý\nrozklad proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu a bol potvrdený personálny rozkaz ministra vnútra\nSlovenskej republiky, podľa ktorého bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. Rovnako nebol\nžalobca úspešný ani v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (konanie vedené pod sp.zn.\nII. ÚS 121/2015). Vzhľadom na uvedené mal potom za to, že v danom prípade nie je možné žalobcovi\nnáhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch priznať jednak z dôvodu jeho správania sa,\nako aj z dôvodu, že tak ako už bolo konštatované v jeho prvom rozhodnutí zo dňa 12.12.2018, č.k.\n2 Co 82/2016-225, žalobca uvádzal len veľmi všeobecné dôvody (dlhoročný člen Policajného zboru,\ntakmer rok bol narušený vzťah s manželkou, deťom sa zhoršil prospech v škole, že mal psychické\nproblémy) pre priznanie nemajetkovej ujmy, ktorého odôvodnenia sa pridržiava (bod 7.4.3.), a to, že\nnetvrdil a neodôvodnil, že samotné konštatovanie nezákonného rozhodnutia je nedostatočné, osobitne\nvo vzťahu k dĺžke trestného stíhania i k tomu, že o skutku, pre ktorý bol prepustený zo služobného\npomeru príslušníka Policajného zboru sa dozvedeli kolegovia v Košickom kraji (nie v celej republike,\nnie široká verejnosť), k tomu, že vzťahy s manželkou cca po roku zostali usporiadané, že manželka je\nnaďalej príslušníčkou Policajného zboru, pričom netvrdil a neodôvodnil aký prospech mali deti v škole\npred dňom 23.12.2010 a potom. Vo vzťahu\nk zdravotným ťažkostiam žalobcu a potrebe vyhľadať\npsychiatra odvolací súd prisvedčil žalovanému, že žalobca navštívil prvýkrát psychiatrickú ambulanciu\ndňa 28.12.2010, t. j. ešte pred prevzatím uznesenia o vznesení obvinenia, k čomu došlo dňa 15.1.2011.\nSvoje psychické problémy pritom odvodzoval od svojich subjektívnych pocitov z priebehu incidentu\ns príslušníkmi Železničnej polície spred Vianoc, nie od vydania uznesenia o vznesení obvinenia. Po\ndoručení uznesenia o vznesení obvinenia žalobca navštívil psychiatra len trikrát, z toho prvýkrát až rok\npo vydaní uznesenia o vznesení obvinenia a ďalej dva roky po vydaní predmetného uznesenia, keď už\nuznesenie bolo zrušené. Žalobca i po zrušení uvedeného prvého rozsudku odvolacieho súdu v časti\nnemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- € dovolacím súdom však naďalej zotrval na svojich doterajších\nvyjadreniach, neuviedol žiadne nové skutočnosti, ani neoznačil dôkazy, ktoré by mohli pre neho privodiť\niné rozhodnutie vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z vyššie uvedeného potom vyplýva,\nže žalobca si sám svojim správaním privodil následky, ktoré mu vznikli v súvislosti incidentom zo dňa\n\n22.12.2010, z dôvodu ktorého nebolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy. Dodal, že dovolací\nsúd v zrušujúcom uznesení vytkol odvolaciemu súdu, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy nebol dostatočne empatický. K uvedenému odvolací súd konštatuje, že zákon č.\n514/2003 Z.z. v ustanovení § 17 ods. 3 uvádza kritéria, z ktorých súd vychádza pri priznaní náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Aj keď súd (tak ako je konštatované vyššie) môže prihliadnuť ešte na\nďalšie kritéria pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, musí sa riadiť uvedeným zákonom a\nnie empatiou. Zo všetkých uvedených dôvodov preto odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n4.000,- € tak, že žalobu v tejto časti zamietol, keď považoval samotné konštatovanie porušenia práva za\ndostatočné zadosťučinenie s prihliadnutím na to, že žalobcovi bola priznaná náhrada škody spôsobená\nnezákonným rozhodnutím.\n9. Proti druhému rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.5.2021, č.k.\n15 Co 2/2021-299,\npodal žalobca dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.11.2023, sp.zn. 2\nCdo 283/2021, uvedený rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení\nuznesenia dovolací súd uviedol, že v danom prípade\nz napadnutého rozhodnutia odvolacieho\nsúdu nevyplýva, že by dôvodom pre nerešpektovanie záväzného právneho názoru dovolacieho súdu\nbola niektorá okolnosť, ktorá v zmysle právnej teórie a zaužívanej súdnej praxe dovoľuje odvolaciemu\nsúdu výnimočne neriadiť sa kasačnou záväznosťou zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu a v\nňom zaujatým právnym názorom dovolacieho súdu. Príkladom je stabilná judikatúra najvyššieho súdu\n(rozsudok sp. zn.\n2 Cdo 104/01), podľa ktorej právny názor dovolacieho súdu\nvyslovený v jeho zrušujúcom rozsudku vychádza z určitého skutkového základu. Tento skutkový základ\nsa však môže\nv konaní nasledujúcom po zrušení napadnutého rozhodnutia dovolacím\nsúdom zmeniť, napríklad po doplnení dokazovania. Výsledky nového dokazovania však môžu zmeniť\nskutkový stav natoľko, že bude vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na tento nový\nskutkový stav. V takom prípade súdy nižšieho stupňa nie sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu\nvysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí, a teda nemusia tento právny názor rešpektovať. Vzhľadom\nna uvedené postup odvolacieho súdu možno vnímať len ako neprípustné nereflektovanie a úmyselné\nobchádzanie kasačnej záväznosti rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorého zreteľne vyplynul právny\nnázor. Nemožno tiež obísť nemiestnosť a neprijateľnosť celkového štýlu a spôsobu argumentácie, ktorý\nodvolací súd zvolil pri vysvetľovaní dôvodov nerešpektovania názoru a rozhodnutia najvyššieho súdu\n(viď bod 17. rozsudku odvolacieho súdu), ktorý je prekročením primeraného judikatórneho dialógu\nvedeného s najvyšším súdom. Uzavrel, že aj v dovolacom konaní proti rozsudku odvolacieho súdu zo\ndňa 19.5.2021, sp. zn. 15 Co 2/2021, zotrváva na svojich skorších záveroch (viď\nbod 19.),\nv plnom rozsahu na ne odkazuje s tým, že sa s nimi naďalej stotožňuje. V kontexte celého súdneho\nkonania v danom prípade ide o tak závažné pochybenie odvolacieho súdu, ktoré znemožnilo žalobcovi\nuskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý\nproces v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., preto je dovolanie žalobcu nielen prípustné i dôvodné, lebo\nje v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 431 ods. 1 C.s.p. Rozhodovacia prax\nnajvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej zmätočnostnej vade uvedenej\nv § 420 C.s.p., dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd\nzaoberal ďalšími námietkami dovolateľa a správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované\nrozhodnutie odvolacieho súdu. Totiž v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide\no\nprocesnú nesprávnosť zásadného charakteru, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie\nmeritórnemu dovolaciemu prieskumu (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 166/2017, 2\nCdo 88/2017, 3 Cdo 146/2018, 4 Cdo 191/2018, 5 Cdo 29/2016,\n8 Cdo 70/2017).\n10. Odvolací súd, po zrušení rozsudku zo dňa 19.5.2021, č.k. 15 Co 2/2021-299\n(v poradí\ndruhom) a vrátení veci na ďalšie konanie dovolacím súdom, znova preskúmal vec v časti priznania\nnemajetkovej ujmy žalobcovi vo výške 4.000,- €, pričom odvolania\na vyjadrenia sporových\nstrán posudzoval podľa Občianskeho súdneho poriadku, pretože prvoinštančný súd konal a rozhodol a\nodvolania boli podané za jeho účinnosti (predovšetkým § 157, § 205, § 213 ods. l, ods. 3 O.s.p.) a tak\nneaplikoval ustanovenie § 470 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), nakoľko,\nako už uviedol, súd prvej inštancie konal a rozhodol, odvolania boli podané, za účinnosti Občianskeho\nsúdneho poriadku a takýto postup by mohol vyznieť v neprospech strany sporu. Odvolací súd prejednal\nvec bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo\npotrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods.\nl C.s.p.) a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť\n\nzaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- € zmenil tak, že žalovaný je povinný\nzaplatiť žalobcovi sumu 1.000,- € a vo zvyšnej časti žaloby týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy,\nktorou bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, potvrdil v zmysle ustanovení § 387 ods. 1, ods. 2, § 388\nC.s.p. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. februára 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli\nstrany sporu a právny zástupca žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.\n1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).\n11. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie\nvecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným\ndokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku.\nOdvolatelia v odvolaniach neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by\nodôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla\nžiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne\nrozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.\n12. Predmetom odvolacieho prieskumu zostal nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n4.000,- €, keďže o jeho nároku na náhradu majetkovej škody už bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej\ninštancie zo dňa 4.11.2015, č.k. 52 C 164/204-174, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 12.12.2018, č.k.\n2 Co 82/2016-225, ktorý nebol žiadnou sporovou stranou\nnapadnutý dovolaním.\n13. Po vrátení veci dovolacím súdom sa odvolací súd riadil jeho názorom uvedeným v jeho zrušujúcich\nuzneseniach a po spravodlivom uvážení všetkých skutočností dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej\nujmy vo výške 1.000,- € je primeraná. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca sa\ndomáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na tom skutkovom základe, že\nuznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcia kontroly\na inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby, 2. inšpekčné oddelenie č. ČVS: SKIS-366/IS-2-V-2010,\nzo dňa 23.12.2010, bolo voči nemu vznesené obvinenia pre podozrenie z prečinu útoku na verejného\nčiniteľa podľa § 323 ods. l písm. a/ Trestného zákona; uznesenie bolo zrušené uznesením generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky zo dňa 5.5.2011, č.k. Pz 6/11-118, nakoľko uznesením prokurátora\nVojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava zo dňa 15.2.2011, sp.zn. OPv 25/2010 a v konaní, ktoré mu\npredchádzalo, bol porušený zákon v neprospech obvineného býv. kpt. PZ Mgr. D. O.. Vyšetrovateľke\nprikázal, aby o veci znova konala a rozhodla. Následne bolo trestné stíhanie zastavené uznesením\nvyšetrovateľa Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a inšpekčnej\nslužby, Odbor inšpekčnej služby, 2. inšpekčné oddelenie zo dňa 23.8.2012,\nč. ČVS:\nSKIS-366/IS-2-V-2010, keďže skutok kladený žalobcovi za vinu nie je trestným činom a nebol dôvod\nna postúpenie veci. Uznesenie o vznesení obvinenia žalobca považoval za nezákonné rozhodnutie,\nktoré podľa jeho názoru jediné bolo dôvodom na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka\nPolicajného zboru Slovenskej republiky. Z vykonaného dokazovania zostalo nepochybné, že minister\nvnútra Slovenskej republiky personálnym rozkazom zo dňa 16.2.2011, č. 55, žalobcu prepustil zo\nslužobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. l písm. e/ zákona č. 73/1998\nZ.z. v znení neskorších predpisov pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy, keďže potom ako\npožil alkoholické nápoje na mieste verejnosti prístupnom, fyzicky napadol iné osoby a opakovane\nneuposlúchol výzvu policajta, v styku s občanmi sa nesprával v súlade s pravidlami služného správania,\nna verejnosti nedodržal zásady občianskeho spolužitia. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\nrozhodnutím č. SLV-PS-PK-82/2011, zo dňa 10.6.2011, zamietlo rozklad žalobcu, ktorým sa domáhal\nzrušenia rozhodnutia zo dňa 16.2.2011, č. 55 a personálny rozklad ministra spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky zo dňa 16.2.2011, č. 55, potvrdilo. Krajský súd\nv Bratislave\nrozsudkom zo dňa 24.5.2013, č.k. 4 S 140/2011-96, zamietol žalobu žalobcu\no\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 10.6.2011, č.\nSLV-PS-PK-82/2011, v spojení s personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa\n16.2.2011, č. 55; uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2015, sp.zn.\n7 Sžo 9/2013. Sťažnosť žalobcu na porušenie\njeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku\nspôsobu vybavenia jeho trestného oznámenia na zasahujúcich policajtov pre podozrenie z trestných\nčinov krivého obvinenia\na krivej prísahy, keď základom bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi\nuznesením zo dňa 23.12.2010, Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25.2.2015, č.k.\nII. ÚS 121/2015-15, odmietol.\n\n14. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd vychádzal z\nustanovenia § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a pri určení výšky nemajetkovej ujmy v\npeniazoch prihliadol na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom\nžije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,\nktoré mu vznikli v súkromnom živote\ni spoločenskom uplatnení. Zhodne so\nsúdom prvej inštancie mal za to, že nezákonné trestné stíhanie malo dopad na osobné a rodinné pomery\nžalobcu, keď každé trestné stíhanie negatívne ovplyvní osobný, pracovný, spoločenský život stíhaného.\nV konaní bolo preukázané, že žalobca bol dlhoročný člen Policajného zboru, že o jeho trestnom stíhaní\nsa dozvedeli kolegovia na pracovných poradách a z obežníkov, v ktorých bol označený dostatočným\nspôsobom na jeho identifikovanie, takže mali vedomosť o koho ide, a to malo za následok narušenie\njeho vzťahov s niektorými kolegami, s ktorými sa stretával v súkromí pred vznesením obvinenia, ako\nvyplynulo zo svedeckých výpovedí. Rovnako bolo preukázané narušenie rodinných vzťahov. Manželka\nžalobcu potvrdila, že sa jej vzťah so žalobcom po predmetnom incidente zhoršil, hádali sa, nespávali\nv noci, rozoberali to spolu, prestali mať intímny vzťah, pýtali sa jej na to kolegovia v práci, keďže je\npríslušníčkou Policajného zboru, okruh kamarátov, priateľov a známych, ktorí boli prevažne policajti,\nsa zmenil, trvalo to asi rok. Deťom sa zhoršil prospech v škole. Vo vzťahu k zdravotným ťažkostiam\nžalobcu\na potrebe vyhľadať psychiatra odvolací súd ale prisvedčil žalovanému, že\nžalobca navštívil prvýkrát psychiatrickú ambulanciu dňa 28.12.2010, t. j. ešte pred prevzatím uznesenia\no vznesení obvinenia, k čomu došlo dňa 15.1.2011. Svoje psychické problémy pritom odvodzoval od\nsvojich subjektívnych pocitov z priebehu incidentu s príslušníkmi Železničnej polície spred Vianoc, nie od\nvydania uznesenia o vznesení obvinenia. Po doručení uznesenia o vznesení obvinenia žalobca navštívil\npsychiatra len trikrát, z toho prvýkrát až rok po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia a ďalej dva roky\npo vydaní predmetného uznesenia, keď už uznesenie bolo zrušené.\n15. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy ale nevzal do úvahy okolnosti,\nza ktorých k ujme došlo, ani samotné správanie žalobcu (pod vplyvom alkoholu), ktorý sa dopustil\npredmetného incidentu ako príslušník Policajného zboru, t. j. ako verejne činná osoba, ktorá musí zniesť\nväčšiu mieru kritiky ako osoba neverejne činná. Odvolací súd poukazuje na to, že príslušník Policajného\nzboru musí aj mimo služby, okrem dodržiavania zákonov, rešpektovať ľudské práva a slobody, dodržiavať\netický kódex príslušníka Policajného zboru a zásady občianskeho spolužitia. Uvedeným sa žalobca\nneriadil, nakoľko jeho konanie voči príslušníkom Železničnej polície dňa 22.12.2010 vyústilo do trestného\nstíhania, ktoré síce bolo zrušené, ale bolo dôvodom na jeho prepustenie zo služobného pomeru\n(pre porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere\npríslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby). Žalobca neuspel\nso svojou žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\nktorým bol zamietnutý rozklad proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu a bol potvrdený personálny\nrozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky, podľa ktorého bol žalobca prepustený zo služobného\npomeru. Rovnako nebol žalobca úspešný ani v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky\n(konanie vedené pod sp.zn. II. ÚS 121/2015). Navyše, o skutku, pre ktorý bol prepustený zo služobného\npomeru príslušníka Policajného zboru sa síce dozvedeli kolegovia v Košickom kraji, ale nie v celej\nrepublike a nemala o tom vedomosť ani verejnosť. Odvolací súd zobral do úvahy taktiež dĺžku trestného\nstíhania žalobcu, ktoré bolo vedené necelé dva roky, ako aj to, že nebol obmedzený na osobnej\nslobode a stotožnil sa s argumentáciou žalovaného v jeho odvolaní o tom, že za takúto dobu nemohlo\ntrestné stíhanie privodiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v rozsahu, akú si uplatnil (60.000,- €) a náhrada\nnemajetkovej ujmy v peniazoch má subsidiárny charakter.\n16. Odvolací súd zmenil (§ 388 C.s.p.) rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku\no náhrade\ntrov konania, keďže úspech v konaní pred súdom prvej inštancie mal v prevažnej časti žalovaný, takže\nby mal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie (§ 255 ods. 2, § 262 ods. l C.s.p.), ale\nnakoľko nárok na náhradu týchto trov konania nežiadal priznať, odvolací súd rešpektujúc jeho návrh, mu\nnárok na náhradu trov konania nepriznal. Vzhľadom k spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu v merite\nveci sa odvolací súd už nezaoberal odvolacími dôvodmi vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania.\n17.1. O nároku na náhradu trov prvého odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l,\n§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v prvom odvolacom\nkonaní plný úspech (odvolaniu žalobcu vyhovené nebolo), nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania z dôvodu, že náhradu trov odvolacieho konania nežiadal.\n\n17.2. Odvolací súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov druhého odvolacieho konania v rozsahu\n100 % zo sumy 4.000,- € podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., nakoľko bol\núspešný v druhom odvolacom konaní (jeho odvolaniu bolo vyhovené), pretože rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 19.5.2021, č.k.\n15 Co 2/2021-299, bola žaloba žalobcu\nzamietnutá v tejto sume.\n17.3.V predmetnej veci bolo žalobe o zaplatenie nemajetkovej ujmy vyhovené čo do výšky 1.000,€ a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, pričom pri výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy\nvychádzal odvolací súd z vlastnej úvahy. V takomto prípade, keď výška plnenia závisela výlučne od\núvahy súdu, nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti výšky nemajetkovej ujmy, prejavom procesného\núspechu žalovaného, ale dôsledkom úvahy súdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ustanoveniu\n§ 255 C.s.p. (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J.,Tomašovič M.,a kol.\nCivilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s 927). K problematike rozhodovania o\nnáhrade trov konania v spore o poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu zaujal vo\nsvojej rozhodovacej činnosti názor aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení\nsp.zn.\n4 Cdo 34/2018, zo dňa 30.7.2019 vyslovil, že pri neexistencii takého ustanovenia\nv\nCivilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., toto sa naďalej\nuplatní v zmysle čl. 4 ods. 2 C.s.p. tak, že žalobca mal plný úspech vo veci, keď mu súd prizná peňažnú\nnáhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože nemôže byť sankcionovaný v rámci náhrady\ntrov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho priznaného nároku súdom. V zmysle uvedeného\npotom zamietnutie žaloby v časti\no zaplatenie nemajetkovej ujmy nemá vplyv na plný\núspech žalobcu, pretože ide o úvahu súdu, na základe ktorej v danom prípade posúdil nemajetkovú ujmu\nvo výške presahujúcej 1.000,- € za neprimeranú. Žalobcovi potom priznal ako plne procesne úspešnej\nstrane nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 % zo sumy 1.000,- € podľa §\n396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 C.s.p.\n18. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný v prvom i druhom dovolacom konaní, odvolací súd mu\npriznal podľa § 453 ods. 1, § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu\ntrov prvého i druhého dovolacieho konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy (4.000,-€).\n19. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodne súd\nprvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.\no súdoch\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\n\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch\ns ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,\nz akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za\nnesprávne (dovolacie dôvody)\na čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov\no rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou\norganizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie\ndruhého stupňa (§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "52C/164/2014", "guid": "43343685-8183-4b92-be50-978b91e47bc9:5f320bdb-27d1-458d-9b26-357c425ac0d4", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:edb37589-1830-4633-889c-709a60f1ee46", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.121.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 121/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 121/2015 z 25. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-25", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.121.2015.1"}, {"guid": "1937917a-c881-4ad9-bfca-10032644f601:9bb9bd35-a4d5-49af-bd4c-6802120a7b0e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:1021200029.1", "spisova_znacka": "2Cdo/283/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/283/2021 z 29. 11. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-11-29", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:1021200029.1"}, {"guid": "58be63f0-7b60-4407-a191-50b4c42ec61c:f9484724-2b13-40e1-bc78-7d0694272a4d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:5699899385.1", "spisova_znacka": "2Cdo/88/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/88/2017 z 29. 11. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-11-29", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:5699899385.1"}, {"guid": "5da99049-88d5-4053-89d0-3c4df03af699:53f9e369-2935-459d-8a0f-a7c151618654", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2021:8719203532.1", "spisova_znacka": "15Co/2/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/2/2021 z 10. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2021-03-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2021:8719203532.1"}, {"guid": "f1183fbd-1bea-416c-97d0-4636e79f0d16:8f1fc476-a470-41a1-a865-b2f3aeed81e1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7114224368.2", "spisova_znacka": "2Co/82/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/82/2016 z 15. 2. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-02-15", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7114224368.2"}, {"guid": "919d9135-6d56-47ba-81ff-5bc33dd564bd:46dce40c-46fd-4b11-bfe2-f95175530145", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5110236940.1", "spisova_znacka": "5Co/172/2012", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/172/2012 z 20. 1. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-01-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5110236940.1"}], "citovane_v": [{"guid": "12a4fb18-b18f-46ca-a04c-2f411f780ba8:caf9d3ec-a86f-472f-99ad-6fcc8b9c2e42", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1", "spisova_znacka": "8Co/72/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/72/2026 z 28. 7. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-07-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1523201154.1"}, {"guid": "3adf1742-a33e-497a-be51-9782a613524b:64300ef2-4d1b-4a6d-8edc-b314b732659b", "ecli": "ECLI:SK:OSKN:2025:4222203424.10", "spisova_znacka": "7C/81/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 7C/81/2022 z 6. 8. 2025", "sud": "Okresný súd Komárno", "datum_vydania": "2025-08-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSKN:2025:4222203424.10"}, {"guid": "7f387792-6048-4e73-a375-37da4356bbbf:8ea31f28-6a76-4f6c-9f03-8f9c6da1a59c", "ecli": "ECLI:SK:OSZV:2025:6722205144.6", "spisova_znacka": "13C/79/2022", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/79/2022 z 17. 2. 2025", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2025-02-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZV:2025:6722205144.6"}]}