Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/8/2024 z 30. 10. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. októbra 2025, sp. zn. 10CoPr/8/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2
Krajský súd Bratislava | 10CoPr/8/2024 | ECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2 | 2025-10-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru
Citované ustanovenia: § 517 ods. 2 OZ, § 387 ods. 1 CSP, § 386 CSP, § 359 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b544df5-b06c-4fd5-9dba-2d17d807cde4
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
10CoPr/8/2024
1214211194
30. 10. 2025
JUDr. Zuzana Kučerová
ECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov
senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: H. X., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXXX/X, R., zast.: JUDr. Ing. Ľudmila Bílá, advokátka, s. r. o., so
sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 47 243 945, proti žalovanému: Blaguss Slovakia s.r.o., so sídlom
Pribylinská 10, Bratislava, IČO: 35 796 251, zast.: Havlát & Partners - advokátska kancelária, s. r. o., so
sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, IČO: 55 474 853, o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo
dňa 16. augusta 2023, č.k. B2-12Cpr/4/2014-1232, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom
výroku o trovách konania potvrdzuje (ide o výrok II. presahujúci sumu 14.850,- eur s príslušenstvom a
výrok IV.).
Odvolanie žalovaného čo do výroku III. sa odmieta.
Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalovaného, aby rozhodol tak, že pracovný pomer
žalobcu a žalovaného sa končí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby
žalobcu naďalej zamestnával, zamietol (I. výrok); žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy
vo výške 47.250 Eur spolu s úrokmi z omeškania: 5,15 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.06.2014 do
zaplatenia; 5,15 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.07.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 1.350
Eur od 16.08.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.09.2014 do zaplatenia, 5,05 %
ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.10.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.11.2014
do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.12.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy
1.350 Eur od 16.01.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.02.2015 do zaplatenia,
5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.03.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od
16.04.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.05.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne
zo sumy 1.350 Eur od 16.06.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.07.2015 do
zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.08.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350
Eur od 16.09.2015 do zaplatenia 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, 5,05 %
ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.11.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.12.2015
do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.01.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.02.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,00
% ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.03.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.04.2016
do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.05.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350
Eur od 16.06.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.07.2016 do zaplatenia, 5 %
ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.08.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.09.2016 do

zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.10.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od
16.11.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.12.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
1.350 Eur od 16.01.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.02.2017 do zaplatenia, 5
% ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.03.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.04.2017
do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (II. výrok); vo zvyšnej časti súd
žalobu o náhradu mzdy zamieta (III. výrok); žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 95,34 % (IV. výrok).
2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ozrejmil skutkové zdôvodnenie žaloby,
ktoré žalobca vymedzil tak, že sa domáha určenia neplatnosti výpovede danej mu žalovaným ako
zamestnávateľom z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť
pracovný pomer (pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP) v zmysle
§ 63 ods. 1 písm. e/ ZP zo dňa 13.01.2014 a náhrady mzdy za obdobie 36 mesiacov v celkovej
výške 50.792,52 Eur s príslušenstvom. Ďalej zhrnul, že Okresný súd Bratislava II medzitýmnym
rozsudkom č.k. 12Cpr/4/2014-566 zo dňa 17.10.2017 určil, že výpoveď žalovaného (zamestnávateľa)
zo dňa 13.01.2014, doručená žalobcovi dňa 13.01.2014 je v celom rozsahu neplatná. Krajský súd
v Bratislave rozsudkom č.k. 10CoPr/4/2018-641 zo dňa 19.07.2018 tento rozsudok potvrdil. NS SR
rozsudkom č.k. 5Cdo/85/2019 zo dňa 31.03.2021 dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho
súdu zamietol. Medzitýmny rozsudok nadobudol právoplatnosť (dňa 04.10.2018, poznámka odvolacieho
súdu), predmetom konania zostal nárok na náhradu mzdy, ktorý si žalobca (po zmenách žaloby) uplatnil
za obdobie 36 mesiacov v celkovej výške 50.792,52 Eur spolu s príslušenstvom.
3/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že dňa 01.12.2006 bola medzi
žalobcom a žalovaným uzavretá pracovná zmluva a následne v priebehu trvania pracovného pomeru
dodatky č. 1 - 9. V zmysle pracovnej zmluvy v znení dodatkov vykonával žalobca u žalovaného s
účinnosťou od 01.05.2013 druh práce: „hlavný dispečer“, pracovný pomer bol dojednaný na dobu
neurčitú. Dňa 10.12.2013 žalovaný ako zamestnávateľ doručil žalobcovi list označený ako „Oznámenie
zamestnávateľa podľa § 141a Zákonníka práce“, o dočasnom prerušení výkonu práce zamestnanca.
V tomto oznámení žalovaný uviedol, že v zmysle § 141a ZP s okamžitou účinnosťou počnúc dňom
10.12.2013 (od momentu prevzatia oznámenia), žalovaný ako zamestnávateľ dočasne nariaďuje
žalobcovi prerušenie výkonu práce hlavného dispečera s tým, že nariadenie prerušenia výkonu práce
bude pravdepodobne trvať najdlhšie jeden mesiac. V tomto oznámení uviedol, že dôvodom dočasného
prerušenia výkonu práce je dôvodné podozrenie žalovaného (zamestnávateľa), že sa žalobca dopustil
závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorým zároveň mohlo dôjsť k porušeniu platných právnych
predpisov. Následne žalobca zaslal žalovanému dňa 08.01.2014 list: „Žiadosť o vysvetlenie a uvedenie
presných dôvodov dočasného prerušenia výkonu práce“, v ktorom ho požiadal o oznámenie, v čom
konkrétne tieto podozrenia zamestnávateľa na závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajú.
Nakoľko dočasné prerušenie výkonu práce sa skončilo uplynutím maximálnej doby jeho trvania a na
deň 10.01.2014, žalovaný nariadil žalobcovi platené voľno s náhradou mzdy, žalobca sa dňa 13.01.2014
dostavil na pracovisko za účelom opätovného vykonávania práce dohodnutého v pracovnej zmluve v
znení dodatku. Dňa 13.01.2014 o 11:00 hodine si žalobcu predvolal konateľ žalovaného pán C. F.,
ktorý mu doručil list zo dňa 13.01.2014 označený ako „Výpoveď zamestnávateľa daná z dôvodu, pre
ktorý môže zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer (zamestnanec porušil
závažne pracovnú disciplínu podľa § 68 odsek 1 písm. b) Zákonníka práce) v zmysle § 63 odsek 1
písm. e/ Zákonníka práce“. Vo výpovedi, ktorá bola doručená žalobcovi, bolo uvedené: „V priebehu
novembra 2013 nám niektorí zástupcovia vodičov autobusov zamestnávateľa oznámili, že ste ako hlavný
dispečer organizujúci prácu na oddelení dispečingu a prideľujúci vodičom autobusov konkrétne zmeny
v rámci zadeľovania vodičov a jázd, v priebehu roku 2013 prijímali od vodičov autobusov úplatky, resp.
iné neoprávnené plnenia, ktoré vám neprináležia. Tieto mali spočívať v prijímaní peňažného plnenia
a vecných darov v podobe fliaš alkoholu, za čo ste naopak neoprávnene poskytovali týmto vodičom
výhody spočívajúce v ich uprednostnení pri prideľovaní pracovných zmien. Uvedené uprednostňovanie
malo spočívať v tom, že na diaľkových autobusových linkách, ktoré sú vodičmi autobusov považované
všeobecne za výhodnejšie najmä z toho hľadiska, že za tieto jazdy je zamestnávateľom preplácaná
vyššia náhrada preukázaných cestovných výdavkov, ako je to v porovnaní s jazdami na iných
autobusových linkách, ste tieto prideľovali vodičom, ktorí vám poskytovali akýkoľvek úplatok“. Zároveň
vo výpovedi (bod 12) bolo uvedené „ v nadväznosti na výpoveď žalovaný oznámil žalobcovi, že
dňom prevzatia tejto výpovede dňa 13.01.2014 až do dňa skončenia pracovného pomeru, to je
30.04.2014 do 24:00 hodiny, nebude pre existenciu prekážok v práci na strane zamestnávateľa žalobcovi
prideľované práce v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 01.12.2006, teda nebude povinný vykonávať pre
zamestnávateľa akékoľvek práce dohodnuté v pracovnej zmluve. Zároveň bolo oznámené žalobcovi, že

zamestnávateľ mu v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce poskytne za dobu, počas ktorej bude trvať
uvedená prekážka na strane zamestnávateľa náhradu mzdy v sume jeho priemerného brutto zárobku“.
Žalobca listom zo dňa 31.03.2014, doručeným žalovanému dňa 01.04.2014 oznámil žalovanému, že
považuje výpoveď zamestnávateľa za neplatnú a zároveň v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce
oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Súd prvej inštancie ďalej skutkovo
zistil, že žalobca bol od 01.04.2014 do 20.03.2022 zamestnaný v spoločnosti SATUR TRANSPORT
a.s. Žalobca opätovne nastúpil do práce k žalovanému dňa 21.03.2022; listom zo dňa 31.05.2022,
doručeným žalovanému dňa 31.05.2022 dal v súlade s § 67 ZP výpoveď z pracovného pomeru, v ktorej
uviedol, že dňa 21.03.2022 sa na základe pokynu žalovaného dostavil na pracovisko v zmysle pracovnej
zmluvy, za účelom vykonávania dohodnutej práce, po nástupe na výkon práce mu však žalovaný toho
istého dňa doručil rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 01.07.2021, v zmysle
ktorého došlo ku dňu 01.06.2021 k zrušeniu pracovnej pozície „hlavný dispečer“, na ktorej mal žalobca
podľa pracovnej zmluvy vykonávať dohodnutú prácu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nevykonáva
prácu na pracovnom mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve, žalobca dal v súlade s § 67 ZP
výpoveď z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou.
4/ Právne odkazujúc na § 79 ods. 1, 2, § 118 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 3, § 142 ods. 3, § 144a
ods. 1 písm. a/, ods. 5 ZP, § 517 ods. 2 OZ a § 3 NV č. 87/1995 Z.z. dospel súd prvej inštancie k
záveru, že žaloba (pokiaľ ide o jej druhú časť, keďže o základe nároku už bolo právoplatne rozhodnuté,
poznámka odvolacieho súdu) je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že medzitýmnym
rozsudkom určil, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi dňa 13.01.2014 je v celom rozsahu neplatná,
s poukazom na ustálenú judikatúru je preto týmto právoplatným rozhodnutím viazaný (rozsudok NS SR,
sp. zn. 5 Cdo 36/2000). Súd prvej inštancie tak v ďalšom konal o zvyšnej časti žaloby, a to o nároku
žalobcu na náhradu mzdy, ktorý si uplatnil za obdobie 36 mesiacov v celkovej výške 50.792,52 Eur spolu
s príslušenstvom (za mesiace apríl, máj a jún 2014 vo výške 2.080,84 Eur mesačne a za mesiace júl
2014 až marec 2017 vo výške 1.350 Eur mesačne). Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že pokiaľ išlo o
náhradu mzdy vo výške 2.080,84 Eur mesačne za mesiace apríl, máj a jún 2014, žalobca vychádzal z
výpočtu podľa § 134 ods. 1 ZP, t.j. z priemerného zárobku za rozhodujúce obdobie, ktorým bolo obdobie
január až marec 2014. V tomto prípade sa však súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalovaného,
že nakoľko žalobca v rozhodujúcom období neodpracoval požadovaný počet hodín podľa § 134 ods.
3 ZP, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok, ktorý sa zistí zo mzdy, ktorú
zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol,
pričom do hrubej mzdy na účely zistenia priemerného zárobku sa nezahŕňajú plnenia, ktoré v zmysle §
118 ZP nie sú mzdou. Pokiaľ išlo o rozhodujúce obdobie pre výpočet priemernej mzdy bližšie ozrejmil, že
ide o kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok (pre obdobie
štvrťroku apríl - jún 2014 je to štvrťrok január až marec 2014). Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k 1. dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak
Zákonník práce neustanovuje inak, pričom na účely výpočtu priemerného zárobku sa vychádza z počtu
skutočne odpracovaných hodín počas rozhodujúceho obdobia. Do počtu odpracovaných hodín sa (až
na zákonné výnimky) nemôže zahrnúť doba, ktorá sa v zmysle § 144a ods. 1 ZP považuje iba za výkon
práce (napr. hodiny, za ktoré sa zamestnancovi poskytla napr. náhrada ušlej mzdy za sviatok alebo
náhrada mzdy pri prekážkach v práci a pod.). Keďže náhradné doby sú len fiktívnym výkonom práce,
Zákonník práce vylučuje aplikáciu dotknutých ustanovení na posudzovanie nároku na mzdu (odmenu)
za vykonanú prácu. Skutočnosť, že doba uvedená v § 144a ods. 1 ZP sa posúdi ako výkon práce
neznamená, že zamestnancovi za uvedený čas vznikne nárok na mzdu (v niektorých prípadoch mu
však môže vzniknúť nárok na náhradu mzdy). Hoci § 144a ods. 1 až 3 ZP ustanovuje, čo sa považuje
(nepovažuje) za výkon práce, tieto ustanovenia sa neuplatnia pri posúdení nároku na mzdu (odmenu)
za vykonanú prácu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na § 144a ods. 5 ZP, v zmysle ktorého
odseky 1 až 3 sa neuplatnia pri posudzovaní nároku na mzdu (odmenu) za vykonanú prácu. V § 144a
ods. 5 ZP sa teda stanovuje vylúčenie aplikácie § 144a ods. 1 až 3 ZP pri posudzovaní nároku na mzdu
(odmenu) za vykonanú prácu. Zákonník práce pri prekážkach v práci ustanovuje, ktoré sú s náhradou
mzdy a ktoré bez náhrady mzdy. Ako príklad nezapočítania možno tiež uviesť prekážku v práci na
vyšetrenie [§ 141 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce] - v takom prípade sa poskytuje náhrada mzdy (nejde
o mzdu v zmysle § 118 Zákonníka práce), hoci v zmysle § 144a ods. 1 Zákonníka práce ide o výkon
práce. Podľa názoru súdu § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce nemožno vykladať oddelene od §
144a ods. 5 Zákonníka práce, pretože v uvedenom ods. 5 je upravené, že odseky 1 až 3 sa neuplatnia
pri posudzovaní nároku na mzdu za vykonanú prácu. Vzhľadom na uvedené, nakoľko v predmetnom
prípade žalobca v rozhodujúcom období (od 01.01.2014 až do uplynutia výpovednej doby) nepracoval
(nevykonával prácu) u žalovaného najmä z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného, súd prvej

inštancie dospel k záveru, že na účely výpočtu náhrady mzdy za obdobie apríl až jún 2014 je v súlade s §
134 ods. 3 ZP potrebné použiť namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný
zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo
mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že suma 1.350
Eur mesačne ako pravdepodobný zárobok nebola medzi stranami sporná. Pravdepodobný mesačný
zárobok bol vypočítaný zo mzdy, ktorú by žalobca dosiahol, nasledovne: základný plat 1.200 Eur +
mesačná odmena 150 Eur, spolu 1.350 Eur. Tento výpočet súd prvej inštancie aplikoval tak pre obdobie
druhého štvrťroku 2014, ako aj pre nasledujúce obdobie, nakoľko v nasledujúcom období už žalobca
u žalovaného nevykonával žiadnu prácu a teda u žalovaného neodpracoval žiaden deň/hodinu. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok na náhradu mzdy vo výške 1.350 Eur mesačne
(pravdepodobný zárobok).
5/ Pokiaľ išlo o uplatnenie náhrady mzdy za mesiac apríl 2014 (žalobcom uplatnená vo výške 2.080,84
eur), súd prvej inštancie nárok žalobcu v tejto časti ako nedôvodný zamietol z dôvodu, že mu už bola
zo strany žalovaného za uvedený mesiac náhrada mzdy vyplatená, a to vo výške 2.474,83 Eur ( podľa
vyjadrenia žalovaného táto čiastka pozostávala zo sumy 1.200 Eur (mzda) + 150 Eur (príplatok za
pohotovosť) + náhrady nevyčerpanej dovolenky spolu v počte 26,5 dňa). Z výpisu z účtu žalobcu vyplýva,
že suma vo výške 2.474,83 Eur bola žalobcovi na účet pripísaná dňa 12.05.2014. S ohľadom na uvedené
sa súd stotožnil s názorom žalovaného, že v prípade, ak by súd žalobcovi opätovne priznal náhradu mzdy
za apríl 2014, išlo by zo strany žalovaného o duplicitné plnenie a to bez ohľadu na to, či žalovaný vykonal
uvedenú úhradu v domnienke, že pracovný pomer so žalobcom v apríli 2014 ešte stále trval (žalovaný
vychádzal z predpokladu, že výpovedná lehota je 3-mesačná a uplynie 30.04.2014). Vzhľadom na
skutočnosť, že od 13.01.2014 až do skončenia pracovného pomeru mal žalobca prekážky v práci na
strane žalovaného, nebola mu zo strany zamestnávateľa prideľovaná práca v zmysle pracovnej zmluvy,
pričom žalovaný mu v zmysle § 142 ods. 3 ZP mal poskytnúť za dobu, počas ktorej bude trvať uvedená
prekážka na strane zamestnávateľa, náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Rovnako tak
súd zamietol žalobu aj v časti náhrady mzdy za mesiace máj a jún 2014 prevyšujúcej pravdepodobný
zárobok žalobcu vo výške 1.350 Eur mesačne (2.080,84 Eur - 1.350 Eur = 730,84 Eur) a žalobcovi za
mesiac máj a jún 2014 priznal náhradu mzdy vo výške 1.350 Eur mesačne.
6/ Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že žalovaný v súlade s § 79 ods. 2 ZP žiadal, aby súd
žalobcovi náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznal, poukazujúc na to, že náhrada
mzdy presahujúca 12 mesiacov plní najmä sociálnu funkciu, a teda nemá satisfakčný charakter ako je
tomu v období prvých 12 mesiacov rozhodného obdobia. Keďže sa žalobca už od 01.04.2014 zapojil
do práce u iného zamestnávateľa, žalovaný nevidel dôvod na priznanie náhrady mzdy v rozsahu
presahujúcom obdobie 12 mesiacov. Žalobca s týmto návrhom žalovaného nesúhlasil. Súd prvej
inštancie pri posudzovaní tejto žiadosti žalovaného postupoval v súlade s § 79 ods. 2 ZP a aktuálnou
judikatúrou najvyšších súdnych autorít, najmä s odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 331/2019 zo dňa 19.11.2019 (uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod
č. 27/2019), uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 zo dňa 25.11.2021 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 14.09.2011. Bližšie ozrejmil, že Ústavný súd SR v náleze sp.
zn. I. ÚS 331/2019 konštatoval, že za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom
zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru,
uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa §
79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná
rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého
skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto
rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného
pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo
zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také
skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň
mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. S poukazom na vyššie citovaný
nález Ústavného súdu SR súd prvej inštancie vychádzal z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu
skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) ZP a so zreteľom na tento
konkrétny dôvod zisťoval, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom,
ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zisťoval, či na
strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi
umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.
V danom prípade žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ so

zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer (z dôvodu, že zamestnanec porušil závažne pracovnú
disciplínu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka
práce. V medzitýmnom rozsudku súd konštatoval, že mal za to, že tvrdenia uvedené vo výpovedi
boli len všeobecného charakteru, boli sprostredkované, bez akejkoľvek konkretizácie a špecifikácie,
v snahe navodiť negatívny dojem na žalobcu, a preto zhrnul, že v konaní bolo preukázané, že zo
strany žalovaného neboli splnené predpoklady platnosti spornej výpovede. V rozsudku odvolacieho
súdu sa odvolací súd síce stotožnil s tvrdením žalovaného, že i nepriame dôkazy sú spôsobilým
prostriedkom na preukázanie tvrdených skutočností, avšak aj z takýchto dôkazov musí nepriamo
vyplynúť spoľahlivý záver o existencii deklarovaných tvrdení, avšak z výpovedí svedkov vypočutých
v konaní pred súdom prvej inštancie iba vyplynulo, že vo firme žalovaného sa rozprávalo o tom,
že žalobca prideľuje výhodné jazdy pre vodičov, ktorí mu poskytujú rôzne prezenty, z čoho však
nemožno objektívne uzavrieť, že sa žalobca korupčného konania aj dopustil. Odvolací súd uviedol,
že výsledky súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania nepreukazujú, že žalovaným uvedené
výpovedné dôvody reálne nastali, a teda že žalobca sa korupčného správania skutočne dopustil, z
dôvodu ktorého bola v posudzovanom spore pre posúdenie žalobného nároku určujúcou skutočnosť,
že žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodov, pre ktoré možno okamžite skončiť pracovný pomer,
nakoľko sa zamestnanec dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny (prijímaním úplatku od
iných zamestnancov), avšak o dôvodoch výpovede sa zamestnávateľ dozvedel sprostredkovane - na
základe oznámení zástupcov vodičov autobusov zamestnávateľa, z čoho vyplýva, že sám žalovaný
nemal výpovedný dôvod bezpečne preukázaný, o čom svedčí aj štylizácia textu spornej výpovede,
ktorý je formulovaný v zmysle podozrenia zo spáchania korupcie žalobcom (...„mali spočívať v prijímaní
plnenia“,... „uprednostňovanie malo spočívať v tom“...), a teda z obsahu výpovede nie je zrejmé ani
presvedčenie žalovaného o protiprávnom konaní žalobcu, tobôž nie objektívna skutočnosť, ktorá by
jeho korupčné správanie osvedčovala. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že po
právoplatnosti medzitýmneho rozsudku už nemôže v konaní o výške nároku posudzovať otázky týkajúce
sa základu nároku, pretože tomu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 CSP). Vzhľadom na
uvedené sa nestotožnil s názorom žalovaného, ktorý tvrdil, že žalobca sa dopustil korupčného správania,
ale že toto protizákonné správanie žalobcu súd prvej inštancie nemohol objektívne uzavrieť z dôvodu,
že vodiči, ktorí žalobcovi poskytovali rôzne prezenty za prideľovanie výhodných jázd sa báli pred súdom
svedčiť z dôvodu hrozby ich vlastného trestného postihu. Z vyššie uvedeného medzitýmneho rozsudku
a rozsudku odvolacieho súdu totiž vyplýva, že v konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného neboli
splnené predpoklady platnosti spornej výpovede, a že výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú,
že žalovaným uvedené výpovedné dôvody reálne nastali, a teda že žalobca sa korupčného správania
skutočne dopustil. Z uvedených dôvodov preto súd musel vychádzať z toho, že žalobca sa nedopustil
korupčného správania a teda sa nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny. Z hľadiska
spôsobu a dôvodu skončenia pracovného pomeru žalobcu tak možno uviesť, že žalovaný žalobcu obvinil
z toho, že sa dopustil korupčného konania, aj keď to nemal preukázané, pričom tým mohol objektívne
znížiť spoločenské a pracovné uplatnenie žalobcu, keďže ide o zásadné obvinenie. Z vykonaného
dokazovania tak vyšlo najavo, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou, ktorou ho
krivo obvinil z korupčného správania, avšak tá bola medzitýmnym rozsudkom určená za neplatnú, keďže
tvrdenia žalovaného o korupčnom správaní žalobcu boli v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Vo
vzťahu k dôvodu, prečo žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu oznámil, že
trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, konateľ žalovaného vypovedal, že to, že niekoho označia za
korupčného, sa robí len vtedy, keď sú na to dôkazy, tie rozhovory so spolupracovníkmi jednoznačne
preukázali, že žalobca bral peniaze. Preto neumožnili žalobcovi opätovný nástup do práce, keďže by
to bol katastrofálny znak aj pre ostatných zamestnancov. Ako však už bolo uvedené vyššie, v konaní
nebolo preukázané, že by sa žalobca korupčného správania skutočne dopustil. Žalovaný tak žalobcu
bez náležitých dôkazov obvinil z korupčného správania a následne mu neumožnil pokračovať v práci.
Žalobca tvrdil, že cieľom žalovaného bolo od počiatku zbaviť sa žalobcu a tvrdenia o korupčnom správaní
boli podľa jeho názoru len účelovou zámienkou, ktorú žalovaný uviedol, aby sa ho zbavil. Žalobca totiž
bol a je ŤZP a žalovaný by v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou potreboval súhlas
so skončením jeho pracovného pomeru od ÚPSVaR. Žalobca odmietal, že by sa dopustil konania v
rozpore s dobrými mravmi a akéhokoľvek korupčného konania, čo potvrdili aj závery trestného konania
vedeného na základe oznámenia žalobcu pre trestný čin ohovárania a rovnako tak závery trestného
konania vedeného na základe oznámenia žalovaného, ktoré bolo zastavené. Podľa názoru žalobcu to
bol práve žalovaný, ktorý žalobcu obvinil z korupčného správania a tým sťažil jeho potenciálne uplatnenie
a v konečnom dôsledku sa dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi, vykazujúce znaky šikany na
pracovisku, čo potvrdzuje aj konanie žalovaného po nástupe žalobcu do práce dňa 21.03.2022 a aj list

Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 17.10.2022. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k
záveru, že dôvod, pre ktorý žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci (t.j. z dôvodu korupčného
správania žalobcu), bol nepreukázaný. Súd prvej inštancie zároveň skonštatoval, že nezistil ani také
skutočnosti na strane zamestnávateľa, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil
pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca (t.j.
že žalovaný objektívne nie je schopný umožniť žalobcovi pokračovať v práci/uspokojiť mzdové nároky
žalobcu, napr. z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie, zrušenia pracovnej pozície žalobcu a pod.), resp.
žalovaný také skutočnosti ani netvrdil. Žalobca listom zo dňa 31.03.2014, doručeným žalovanému dňa
01.04.2014, oznámil žalovanému, že v zmysle § 79 ods. 1 ZP trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával. Žalovaný mu však neumožnil pokračovať v práci. Až po opätovnom nástupe žalobcu na
výkon práce k žalovanému dňa 21.03.2022 žalovaný doručil žalobcovi rozhodnutie zamestnávateľa o
organizačnej zmene zo dňa 01.07.2021, v zmysle ktorého došlo ku dňu 01.06.2021 k zrušeniu pracovnej
pozície „hlavný dispečer“, na ktorej mal žalobca podľa pracovnej zmluvy vykonávať dohodnutú prácu.
Uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie indikuje, že minimálne do 01.06.2021 (kedy údajne malo
dôjsť k zrušeniu pracovnej pozície „hlavný dispečer“) žalovaný pracovnú pozíciu, na ktorej pracoval
žalobca, potreboval a teda po tom, ako žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával (dňa 01.04.2014), žalovanému objektívne nič nebránilo, umožniť žalobcovi pokračovať v
práci. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s interpretáciou žalovaného vo vzťahu k relevantnej judikatúre
najvyšších súdnych autorít, najmä pokiaľ išlo o jeho názor, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo 14.09.2011, uznesenie NS SR sp.
zn. 3Cdo/2/2020 z 25.11.2021), súd pri svojom rozhodovaní podľa § 79 ods. 2 ZP prihliadne najmä
na to, či zamestnanec bol v čase presahujúcom 12 mesiacov (vtedy 9 mesiacov) zamestnaný u iného
zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok tam dosiahol. Uvedenú interpretáciu súd prvej
inštancie vyhodnotil ako účelovú. Z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 vyplýva, že súd môže na
žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov (v danom prípade 12 mesiacov)
primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne v prípade, ak by výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP bol v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. V ďalšom uznesení NS SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 z 25.11.2021
dovolací súd len skonštatoval, že dotknuté uznesenie najvyššieho súdu v plnom rozsahu rešpektuje
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46, ktorý bol pre najvyšší súd záväzný. Z uvedeného
teda vyplýva, že v zmysle aktuálnej judikatúry pri rozhodovaní súdu nie je podstatné, či mal, resp.
nemal zamestnanec po uplynutí obdobia 9/12 mesiacov príjem ale súd skúma len to, či výkon práva
na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1
ZP, by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Dokonca ani keby sa žalobca nezamestnal,
nebol by to dôvod na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov, a to v
dôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989. S poukazom
na uvedené, interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl.
2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Pokiaľ išlo o argument žalovaného, ktorý v
rámci svojej procesnej obrany poukazoval na to, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/2/2020 (bod 22) pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci
12 mesiacov nastupuje sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, súd
prvej inštancie ozrejmil, že sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená a nemožno
ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu
vykonával. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie skonštatoval, že bod 22. citovaného rozhodnutia
možno považovať za tú časť rozhodnutia, v rámci ktorej najvyšší súd zhrnul doterajší priebeh konania v bodoch 15. až 22. citovaného rozhodnutia sa zaoberal svojím predchádzajúcim rozsudkom sp. zn. 4
Cdo 125/2018 zo dňa 26.03.2019, ktorý však bol nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46
zo dňa 19.11.2019 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, až v bode 29. a nasl. citovaného
rozhodnutia najvyšší súd uvádza, ako sa s vecou vysporiadal po tom, čo mu bola Ústavným súdom
SR vrátená. Vzhľadom na uvedené neobstojí argumentácia žalovaného, ktorý poukazuje na na bod 22.
citovaného rozhodnutia, nakoľko je zrejmé, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 125/2018
zo dňa 26.03.2019 (ktorého sa uvedený bod týkal) bol nálezom ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46 zo
dňa 19.11.2019 zrušený.
7/ Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s účelovou interpretáciou žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu
NS SR sp. zn. 6 Cdo 100/2016. V tejto súvislosti skonštatoval, že z právneho záveru najvyššieho
súdu totiž vôbec nevyplýva, že náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov plní najmä sociálnu funkciu,
a teda nemá satisfakčný charakter ako je tomu v období prvých 12 mesiacov rozhodného obdobia.

Tvrdenie, že náhrada mzdy má počas doby 9 mesiacov satisfakčný i sankčný charakter a potom sociálny,
pritom konštatoval prvostupňový súd (Okresný súd Bratislava II). Krajský súd v Bratislave ako odvolací
súd sa s touto argumentáciou a právnym posúdením veci Okresného súdu Bratislava II nestotožnil a
jeho rozsudok zmenil tak, že žalobkyni priznal náhradu mzdy aj za obdobie prevyšujúce 9 mesiacov.
Následne, nakoľko boli podané dovolania, dovolací súd vyslovene poukázal na závery vyplývajúce
z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010, keď nevidel žiadne dôvody sa od neho
odchýliť. V danom prípade išlo o v zásade skutkovo obdobnú vec, kedy sa žalobkyňa zamestnala, resp.
vykonávala podnikateľskú činnosť a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že by priznanie
náhrady mzdy nad 9 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že
v predmetnej právnej veci je potrebné postupovať podľa aktuálnej rozhodovacej praxe ustálenej nálezom
ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46 a uznesením NS SR sp. zn. 3Cdo/2/2020. Pôvodná rozhodovacia
prax, v zmysle ktorej má náhrada mzdy počas doby 12 mesiacov satisfakčný sankčný charakter a potom
sociálny, tak bola totiž prekonaná, keď okolnosť, či sa zamestnanec zamestnal alebo nezamestnal, nemá
vplyv na priznanie nároku na náhradu mzdy nad 12 mesiacov. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom
žalobcu, že jeho zamestnanie sa u iného zamestnávateľa za účelom obživy nie je legitímnym dôvodom
pre nepriznanie náhrady mzdy, resp. zníženie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov. Uzavrel,
že na strane žalobcu nebolo v konaní preukázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, resp. korupčné
konanie, ktoré mu kládol za vinu žalovaný, žalobca sa nedopustil korupčného správania, čo v konečnom
dôsledku potvrdili aj závery trestného konania vedeného na základe oznámenia žalobcu pre trestný čin
ohovárania a rovnako tak závery trestného konania vedeného na základe oznámenia žalovaného, ktoré
bolo zastavené. Žalobca sa nedopustil konania v rozpore s dobrými mravmi, zamestnal sa a akonáhle
ho žalovaný vyzval na opätovný nástup do zamestnania, ukončil svoj pracovný pomer v spoločnosti
SATURN TRANSPORT, a.s. a nastúpil do práce k žalovanému. Podľa názoru súdu prvej inštancie v
konaní nebol preukázaný dôvod pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce
12 mesiacov.
8/ Pokiaľ išlo o návrh žalovaného, aby súd rozhodol, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného sa
končí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával,
súd prvej inštancie ho ako nedôvodný zamietol (I. výrok). Argumentoval tým, že jednak v čase jeho
rozhodovania už pracovný pomer žalobcu u žalovaného netrval, zároveň poukázal na to, že žalovaný
neuviedol dôvody, pre ktoré by nemalo byť spravodlivé od neho požadovať, aby žalobcu zamestnával,
keďže žalovaný stále podnikal v oblasti dopravy a žalobca bol schopný vykonávať prácu hlavného
dispečera. Žalovaný síce vo svojom vyjadrení zo dňa 28.04.2022 uviedol, že tento návrh už považuje za
neaktuálny, nakoľko pracovný pomer žalobcu už skončil z dôvodu výpovede žalobcu zo dňa 31.05.2022
dňom 31.07.2022, avšak tento návrh späť nevzal.
9/ Sumarizujúc uvedené, súd prvej inštancie dospel súd ďalej uzavrel, že žaloba je čiastočne dôvodná
a žalobcovi priznal náhradu mzdy za mesiac máj 2014 až marec 2017 vo výške 1.350 Eur mesačne
spolu s príslušným úrokom z omeškania (II. výrok) a vo zvyšnej časti súd žalobu o náhradu mzdy
zamietol (III. výrok). Pokiaľ išlo o priznané úroky z omeškania k jednotlivým mesačným náhradám mzdy,
súd prvej inštancie o nich rozhodol podľa § 517 OZ v spojení § 3 NV SR č. 87/1995 Z. z. s tým, že
splatnosť jednotlivých náhrad mzdy nastala mesačne pozadu, v dohodnutom výplatnom termíne 15. dňa
nasledujúceho mesiaca po mesiaci, za ktorý prináležia.
10/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Ozrejmil, že ak strana
sporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade
trov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. V
danom prípade si žalobca uplatňoval 2 samostatné nároky - určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a náhradu mzdy; žalovaný zas podal návrh, aby súd rozhodol, že pracovný pomer žalobcu
a žalovaného sa končí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu
naďalej zamestnával. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v tejto časti súd
medzitýmnym rozsudkom žalobe vyhovel (pričom uviedol, že o trovách konania rozhodne v konečnom
rozsudku), teda pri tomto nároku možno konštatovať, že žalobca mal úspech v rozsahu 100 %. Rovnako
bol žalobca v plnom rozsahu úspešný vo vzťahu k návrhu, aby súd rozhodol tak, že pracovný pomer
žalobcu a žalovaného sa končí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby
žalobcu naďalej zamestnával. Náhradu mzdy si žalobca uplatňoval v sume 50.792,52 Eur, bolo mu
priznaných 47.250 Eur, teda pri tomto nároku mal žalobca úspech v rozsahu 93,03 %. Aby bolo možné
určiť pomer úspechu a neúspechu v celom konaní, každý z troch uplatnených nárokov sa považuje za
1/3-inu celku resp. 33,33 % z celkovo uplatneného nároku (ide o rovnocenné nároky). Do celkového
rozsahu úspechu žalobcu je potom potrebné započítať úspech v nároku o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru v celom rozsahu, teda 33,33 %. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy, žalobca bol

úspešný v rozsahu 93,03 %, teda 93,03 % z 33,33 %, čo predstavuje 31,01 % z celkovo uplatneného
nároku. Celkový pomer úspechu žalobcu v konaní tak predstavuje 97,67 % (33,33 % + 33,33 % +
31,01 % ). Rovnaký výsledok možno dosiahnuť, keď sa vypočíta aritmetický priemer pomeru úspechu
v jednotlivých nárokoch (100 % + 100 % + 93,03 % = 293,03 % : 3 = 97,67 %). Žalobca mal teda v
konaní úspech v rozsahu 97,67 % a neúspech v rozsahu 2,33 %. Súd prvej inštancie preto žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 95,34 % (97,67 % - 2,33 %) s tým, že
o výške náhrady si vyhradil rozhodnúť v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
11/ Proti tomuto rozsudku v rozsahu II., III. a IV. výroku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), že dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), a že jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Navrhol
odvolaciemu súd, aby rozsudok v napadnutých častiach zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy vo výške 14.850 eur; úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.350
eur od 16.06.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.350 eur od
16.07.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.08.2014
do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.09.2014 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.10.2014 do zaplatenia, úrok z
omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.11.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo
výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.12.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy 1.350 eur od 16.01.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
1.350 eur od 16.02.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od
16.03.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.04.2015 do
zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.05.2015 do zaplatenia, a to
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 52,82%; alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ išlo o prvý odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm.
e/ CSP), žalovaný argumentoval tým, že súd prvej inštancie v bode 11. napadnutého rozsudku zhrnul, s
ktorými listinnými dôkazmi sa v rámci vykonania dokazovania oboznámil, pričom spomenul aj výpis zo
Sociálnej poisťovne ohľadom trvania pracovných pomerov žalobcu. Opomenul však uviesť, že žalovaný
na pojednávaní dňa 01.03.2023 navrhol doplniť dokazovanie aj lustráciou vymeriavacích základov
žalobcu cez sociálnu poisťovňu za obdobie od 1.4.2015 do 31.3.2017 a vyžiadaním si pracovnej zmluvy
od zamestnávateľa SATUR TRANSPORT, a.s. týkajúcej sa jeho mzdových podmienok počas obdobia
trvania pracovného pomeru, pričom na vykonaní týchto dôkazov trval, súd prvej inštancie ich však
nevykonal, s čím sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Žalovaný v
konaní pred súdom prvej inštancie riadne odôvodňoval vykonať uvedené dôkazy a to z dôvodu doplnenia
už čiastočne vykonanej lustrácie na Sociálnej poisťovni, z ktorej vyplynulo že žalobca sa od 01.04.2014
zapojil do práce u iného zamestnávateľa, u ktorého dosiahol v rozhodnom období (od 05/2016 do
31.03.2017) vyšší vymeriavací základ (od 1.511,34 eur za mesiac 05/2016 do 2.716, 71 eur za mesiac
03/2017, než aké mal u žalovaného pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy z 1.12.2006 v platnom
znení. Vzhľadom na nevykonanie týchto dôkazov v časti týkajúcom sa rozhodného obdobia od 1.4.2015
do 30.04.2016, ktoré majú zásadnú relevanciu pri rozhodovaní súdu pri priznávaní výšky náhrady mzdy,
má za následok vadu konania, nakoľko súd prvej inštancie nedostatočne zistil rozhodujúce skutočnosti
potrebné pre rozhodnutie o navrhovanom uplatnení moderačného práva v zmysle § 79 ods. 2 ZP.
Pokiaľ išlo o žalovaným vytknutý odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, nesprávne skutkové
zistenia súdu prvej inštancie majú spočívať v tom, že v bode 37/ rozhodnutia skonštatoval, že žalobca
bol zamestnancom s ťažkým zdravotným postihnutím a žalovaný s jeho výpoveďou potreboval súhlas
ÚPSVaR. Toto tvrdenie súdu však, podľa žalovaného, nemá oporu v ust. § 66 ZP v znení platnom v čase
skončenia pracovného pomeru so žalobcom (v roku 2014). Zo znenia tohto zákonného ustanovenia
totiž vyplýva, že súhlas ÚPSVaR sa nevyžaduje v prípade, ak dôvodom skončenia pracovného pomeru
výpoveďou zo strany zamestnávateľa je výpovedný dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP, čo
bol aj dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Naviac, dikcia ust. § 40 ods. 8 ZP uvádza,
že zamestnancom so zdravotným postihnutím sa považuje len zamestnanec uznaný za invalidného
podľa osobitného predpisu, ktorý svojmu zamestnávateľovi predloží rozhodnutie o invalidnom dôchodku
a nie osoba ŤZP. Súd prvej inštancie tiež opomenul, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou je relatívnou neplatnosťou, t.j. skončenie pracovného pomeru je platné do času, kým
príslušný súd právoplatne nerozhodne o jeho neplatnosti. V čase, kedy žalobca adresoval žalovanému

oznámenie, že považuje výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, bola jeho výpoveď
platná a vzhľadom na dôvod skončenia pracovného pomeru - závažné porušenie pracovného pomeru
(žalovaný mal zrejme na mysli závažné porušenie pracovnej disciplíny, poznámka odvolacieho súdu),
neexistovala dôvera žalovaného voči žalobcovi, čo bolo potvrdené aj tým, že žalovaný od okamihu,
kedy mal indície o nevhodnom správaní, ho ponechal na prekážkach v práci na strane zamestnávateľa
a poskytoval mu náhradu mzdy. Súd prvej inštancie pri aplikácií svojho moderačného práva zjavne
opomenul, že žalovaný z podnetov jeho zamestnancov mal preukázané, že u žalobcu dochádza ku
korupčnému správaniu, dôkazná núdza žalovaného túto skutočnosť preukázať nastala až o niekoľko
rokov. Oznámenie žalobcu podľa § 79 ods. 2 ZP obdržal žalovaný v roku 2014 a tak vzhľadom na
dôvod skončenia pracovného pomeru, spôsob porušenia pracovnej disciplíny a jeho intenzitu bolo jeho
zotrvávanie na pracovisku nežiaduce a bolo by negatívnym signálom voči ostatným zamestnancom.
Dôvod neumožnenia pokračovania v práci po skončení pracovného pomeru so žalobcom nebol zo strany
žalovaného subjektívny, ale objektívne determinovaný okolnosťami a dôvodom skončenia pracovného
pomeru, čo súd prvej inštancie pri uplatňovaní svojho moderačného práva nezohľadnil a len mechanicky
aplikoval judikáty NS SR v nadväznosti na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019, ignorujúc
tak dôvod skončenia pracovného pomeru, okolností za ktorých bola žalovanému adresovaná požiadavka
žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní, ako aj na okolnosti, že žalobca sa ešte v čase trvania
pracovného pomeru zamestnal. Žalovaný tak žiadnym spôsobom neohrozil žalobcovu reputáciu, ani
ho neobmedzil pri jeho uplatnení na trhu práce. Žalovaný poukázal aj na druhý objektívny dôvod,
na ktorý súd prvej inštancie v rozhodnutí opomenul prihliadnuť, a tým je na pojednávaní zo dňa
16.03.2022 novému zákonnému sudcovi (C.. L.) prezentovaná a už skôr dňa 18.03.2019 doručená
spoločná písomná žiadosť sporových strán o schválenie dohody o generálnom urovnaní vo forme
súdneho zmieru. Podľa obojstranne schváleného znenia tejto generálnej dohody o urovnaní sa mal
pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončiť dňa 30.04.2014, žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi
sumu 17.163 eur brutto a nahradiť mu časť trov konania vo výške 2.000 eur. Do pojednávania dňa
16.03.2022 súd prvej inštancie o tomto návrhu nerozhodol, a hoci je bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé, že táto dohoda tvorila objektívnu prekážku opätovného zamestnania žalobcu u žalovaného,
ktorý navyše od 01.04.2014 pracoval v rozpore so svojou pracovnou zmluvou uzavretou so žalovaným
pre konkurenčnú spoločnosť SATUR TRANSPORT, a.s., pričom porušenie tejto povinnosť nekonkurovať
sa nedá konvalidovať tvrdením, že len v rámci vyriešenia si svojej životnej situácie z dôvodu straty
príjmu sa žalobca musel zamestnať práve u zamestnávateľa, ktorý je v konkurenčnom postavení voči
žalovanému. Pokiaľ išlo o namietaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne
posúdenie veci), žalovaný vytkol súdu prvej inštancie nesprávnu interpretáciu a aplikáciu § 79 ods. 2
ZP. Bližšie ozrejmil, že súd prvej inštancie pri interpretovaní ust. § 79 ods. 2 ZP nepostupoval podľa
Zákonníka práce, ustálenej judikatúry, nakoľko opomenul základné interpretačné pravidlo vyjadrené
jednak v § 3 ods. 1 OZ, ktorý sa subsidiárne použije aj na pracovnoprávne vzťahy, ako aj v čl. 1
Základných zásad Zákonníka práce. Poukázal na rozhodnutie R 39/1986, podľa ktorého súd musí pri
aplikácií interpretačného pravidla obsiahnutého v ust. § 3 ods. 1 OZ prihliadnuť na všetky okolnosti
prípadu a teda aj na osobné a sociálne pomery žalobcu, aby sám žalobca nekonal v rozpore s dobrými
mravmi. Žalovaný poukázal na to, že žalobca sa ihneď po neplatnom skončení pracovného pomeru u
žalovaného dňa 31.3.2014 zamestnal od 1.4.2014 u zamestnávateľa, ktorým má v predmete podnikania
žalovaného konkurenčné postavenie, a to napriek tomu, že mal so žalovaným v pracovnej zmluve
dohodnutú konkurenčnú doložku. Žalobca bol v čase vzniku pracovného pomeru so spoločnosťou
SATUR TRANSPORT, s.r.o. stále v pracovnom pomere so žalovaným, preto konanie žalobcu možno
považovať nielen za porušenie zákazu konkurencie, ale aj za rozporné s dobrými mravmi a za zneužitie
svojho práva na úkor žalovaného. Súd prvej inštancie tiež nevenoval dostatočnú pozornosť zisťovaniu,
ako mienil žalobca pracovať pre dvoch zamestnávateľov, ak pracovný čas u oboch z nich kolidoval.
Skutočný zámer žalobcu pokračovať v práci pre spoločnosť SATUR TRANSPORT, a.s. sa potvrdil v
období od 21.03.2022, kedy žalovaný umožnil žalobcovi opätovný nástup do práce a to tým, že až
do skončenia jeho pracovného pomeru na základe výpovede žalobcu zo dňa 31.05.2022 nevykonával
zverené pracovné úlohy buď vôbec, alebo ich nevykonával riadne a včas. Skutočným zámerom žalobcu
tak nebolo pokračovať vo výkone práce až do právoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale
formálne si splniť povinnosti v zmysle § 79 ods. 2 ZP s cieľom splniť tak podmienky pre priznanie náhrady
mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalovaný ďalej v súvislosti s interpretáciou §
79 ods. 2 ZP poukázal na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019, podľa ktorého pri rozhodovaní treba
vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného
v § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, čo mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,

aby ho naďalej zamestnával. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na obsah výpovede z pracovného
pomeru a konkrétny výpovedný dôvod (v novembri 2013 nám niektorí zástupcovia vodičov autobusov
zamestnávateľa oznámili, že ste ako hlavný dispečer organizujúci prácu na oddelení dispečingu a
prideľujúci vodičom autobusov konkrétne zmeny, v priebehu roka 2013 prijímali od vodičov autobusu
úplatky, resp. iné neoprávnené plnenia, ktoré vám neprináležia. Z odôvodnenia výpovede doručenej
žalobcovi vyplýva, že táto nebola len formálna, ale mala materiálny základ opretý o svedecké výpovede
zástupcov vodičov, od ktorých si žalobca žiadal za pridelenie lepších jázd úplatky. Treba prihliadnuť
aj na to, že žalobca v tom čase pracoval u žalovanej na vedúcej pozícií hlavného dispečera. Ďalším
objektívnym dôvodom, ktorý žalovanému bránil umožniť žalobcovi opätovný nástup do práce bola
spoločná žiadosť o schválenie dohody o generálnom urovnaní, ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal.
Pri posudzovaní dôvodnosti obdobia nároku na náhradu mzdy mal teda súd prvej inštancie konanie
žalobcu posúdiť ako porušovanie právnych predpisov ale aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaný poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017, v ktorom ústavný súd uviedol, že
výška primeranej náhrady mzdy má byť dostatočným zadosťučinením a dostatočnou sociálnou ochranou
pre zamestnanca a zároveň dostatočnou sankciou pre zamestnávateľa. Pri posúdení náhrady mzdy
musí súd prihliadnuť na všetky funkcie, ktorá má náhrady podľa ustálenej judikatúry plniť - satisfakčnú,
reparačnú a sociálnu. Sumarizujúc uvedené žalovaný zhrnul, že priznanie náhrady presahujúcej 12
mesiacov žalobcovi, je v rozpore s účelom a funkciou právnej normy upravujúcej náhradu mzdy a
odporuje zásade spravodlivosti. Dodal, že výška mesačnej náhrady, ktorú priznal súd prvej inštancie
žalobcovi v súlade s § 134 ods. 3 ZP, presahovala výšku priemernej mzdy v národnom hospodárstve (za
rok 2014 to bolo 858 eur, za rok 2015 to bolo 883 eur, za rok 2016 to bolo 912 eur, za rok 2017 to bolo 954
eur, za rok 2018 to bolo 1.013 eur, za rok 2019 to bolo 1.092 eur.). Súd prvej inštancie mal pri priznávaní
výšky mzdy zohľadniť, že ak výška náhrady mzdy presahuje výšku mzdy v národnom hospodárstve v
rokoch 2014 až 2017 ju presahovala viac ako 30%, javí sa jej priznanie v rozsahu presahujúcom 12
mesiacov v rozpore so zásadou primeranosti a spravodlivosti. Priznanie 12 priemerných mesačných
platov v celkovej výške 16.200 eur plus úrok z omeškania a trovy konania, plnia podľa žalovaného
dostatočne sociálnu ochranu žalobcu, najmä prihliadajúc na skutočnosť, že žalobca sa zamestnal u
konkurencie a pracoval tam až do rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru. Mal
stabilný príjem, ktorý nemožno len analogicky porovnávať s prípadom, ktorý v náleze riešil ústavný súd
(I.ÚS 331/2019), pretože tu bol sťažovateľ starobný dôchodca, ktorý poberal starobný dôchodok.
12/ Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie
nevykonal ním navrhnuté dôkazy - lustrácie vymeriavacích základov žalobcu cez Sociálnu poisťovňu
za obdobie od 1.4.2015 do 31.03.2017, vyžiadanie si pracovnej zmluvy od zamestnávateľa SATUR
TRANSPORT, a.s. týkajúcej sa jeho mzdových pomerov, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. e/ CSP. Žalovaný údajne riadne odôvodňoval vykonať uvedené dôkazy, ako sa uvádza v bode
7. rozsudku, z dôvodu doplnenia už čiastočne vykonanej lustrácie na Sociálnej poisťovni, z ktorej
vyplynulo, že žalobca sa od 1.4.2014 zapojil do práce u iného zamestnávateľa, u ktorého dosiahol
údajne v rozhodnom období (05/2016 do 03/2017) vyšší vymeriavací základ (od 1.511,34 eur za mesiac
05/2016 do 2.716,71 eur za mesiac 03/2017). Žalobca v celom rozsahu tvrdenia žalovaného rozporuje.
Žalovaný totiž na pojednávaní dňa 16.08.2023 výslovne uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania, čím jednoznačne potvrdil, že na návrhoch, ktoré predniesol v rámci konania netrvá. Naviac,
vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné a nehospodárne. Poukázal pritom na nález ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 331/2019 a uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.09.2011. Z právneho
záveru obsiahnutého v uvedených rozhodnutiach vyplýva, že zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy
nad 12 mesiacov je možné len v prípade, ak by na strane žalobcu došlo ku konaniu v rozpore s dobrými
mravmi, skutočnosť, že sa žalobca zamestnal nemôže byť považovaná za rozpor s dobrými mravmi, pri
rozhodovaní súdu nie je vôbec podstatné, či zamestnanec mal, resp. nemal po uplynutí 9/12 mesiacov
príjem a súd skúmal, či výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
podľa § 79 ods. 1 ZP by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP, dokonca, ak by sa žalobca
nezamestnal, nebol by to dôvod na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12
mesiacov. Vzhľadom na túto rozhodovaciu prax by vykonanie akejkoľvek ďalšej lustrácie znamenalo
predlžovanie súdneho konania a to bez vplyvu na rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide odvolaním
vytknuté nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k jeho záverom prijatým ohľadom
statusu žalobcu ako osoby ŤZP a s tým súvisiaci súhlas ÚPSVaR so skončením pracovného pomeru,
k tomu žalobca uviedol, že žalobca je totiž ŤZP, čo bolo práve predpokladom priznania invalidného
dôchodku. Skutočnosť, že žalobcovi bol priznaný invalidný dôchodok je preukázané rozhodnutím o
priznaní invalidného dôchodku a potvrdením poisťovne Dôvera. Žalovaný o uvedenej skutočnosti vedel

a odvádzal za žalobcu zdravotné vo výške 50% sadzby poistného. Oba dokumenty sú založené
v spise. K odvolacej argumentácii žalovaného vo vzťahu k bodu 37. rozsudku žalobca uviedol, že
žalovaný opomína že podľa § 79 ods. 1 ZP platí, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplanú výpoveď
alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa
nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že doručením oznámenia
žalobcu, že trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával, sa pracovný pomer neskončil a žalovaný
bol povinný opäť žalobcovi prideľovať prácu. Je teda zrejmé, že argumentácia žalovaného, že skončenie
pracovného pomeru je platné do času, kým príslušný súd právoplatne nerozhodne o jeho neplatnosti,
resp. že výpoveď bola platná až do času, kým súd nerozhodne o jej neplatnosti, je výslovne v
rozpore s ustanovením zákona a účelová. Ohľadne údajných dôvodov uvádzaných žalovaným prečo
neprideľoval žalobcovi prácu, žalobca uviedol, že žalovaný sa neustálym opakovaním nepravdy snaží
ju pretransformovať na pravdu. Od počiatku totiž neexistoval dôvod, ktorý by oprávňoval žalovaného
skončiť so žalobcom pracovný pomer a keďže konateľ žalovaného mal záujem sa žalobcu zbaviť
(nakoľko poukazoval na negatívne veci v spoločnosti žalovaného), avšak potreboval súhlas ÚPSVaR,
účelovo s ním skončil pracovný pomer z dôvodu údajného korupčného správania, pričom toto obvinenie
založil na vyjadreniach jemu spriaznených osôb. V danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie,
boli vypočutí mnohí svedkovia, ktorí sa vyjadrovali k situácii a k pomerom u žalovaného a žiadne
korupčné správanie nebolo preukázané a ani nemohlo, nakoľko k nemu nedošlo. K tvrdeniu žalovaného
ohľadom údajnej dôkazne núdzi v súvislosti s preukazovaním korupčného správania žalobcu, samotný
odvolací súd v rozhodnutí o odvolaní proti medzitýmnemu rozsudku uviedol, že žalovaný už pri dávaní
výpovede nemal korupčné konanie žalobcu za preukázané a mal o ňom sám pochybnosti, teda ide
opäť o účelové tvrdenie. Žalovaný opakovane tvrdí, že hoci pred súdom prvej inštancie nepreukázal,
že žalobca sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny ešte nepreukazuje, že k takémuto
správaniu v skutočnosti nedošlo a v tomto kontexte uvádza, že svedkovia síce v konaní pred súdom
prvej inštancie vyjadrovali o tom, čo počuli sprostredkovane, avšak je údajne silne nepravdepodobné,
že by viacerí z nich mali informácie o korupčnom právaní žalobcu, ak by uvedené nebola pravda;
preto tieto okolnosti vraj odôvodňujú postup po skončení pracovného pomeru. Faktom však je, že
svedkovia žalovaného ktorí vypovedali v konaní pred súdom prvej inštancie - p. R., p. O. a p. F. a
p. O., boli osoby bezprostredne spriaznené s konateľom p. F., a práve oni vypovedali voči žalobcovi
a to len vo všeobecnej rovine, pričom na žiadosť o konkretizáciu nimi tvrdených skutočností nevedeli
nič bližšie uviesť. Okrem toho pravdivosť ich výpovedí bola vyvrátená svedectvom pána G., pána T.
a pani V.. Nepravdivosť tvrdení žalovaného potvrdilo v konečnom dôsledku aj vyjadrenia konateľa
žalovaného - p. X., ktorý odôvodňoval, prečo neprideľoval prácu žalobcovi tým, že údajne viacerí
spolupracovníci tvrdili, že bral úplatky, avšak na otázku právneho zástupcu žalobcu, kto to údajne tvrdí
uviedol, že s nimi uzavrel dohodu o mlčanlivosti. Takéto vyjadrenie však preukazuje účelovosť tvrdení
žalovaného. K odvolaciemu argumentu žalovaného, že súd prvej inštancie pri uplatnení moderačného
práva nezohľadnil okolnosti daného prípadu a len mechanicky aplikoval judikáty najvyššieho súdu v
nadväznosti na Nález ÚS SR sp. zn. I ÚS 331/2019-46 ignorujúc vraj dôvod skončenia pracovného
pomeru, žalobca uviedol, že v konaní nebola preukázaná žiadna prekážka, ktorá by bránila žalovanému,
aby opätovne prideľoval žalobcovi prácu. Jediným dôvodom prečo tak žalovaný neurobil bolo, že
jeho cieľom od počiatku bolo zbaviť sa žalobcu a tvrdenia o korupčnom správaní boli len účelovou
zámienkou, ktorú žalovaný uviedol, aby sa ho zbavil. Žalobca bol a je totiž zdravotne postihnutý a
žalovaný by v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou potreboval súhlas so skončením jeho
pracovného pomeru od ÚPSVaR. V súvislosti s argumentom žalovaného, že súd nezohľadnil, že sa
žalobca zamestnal u iného zamestnávateľa a teda, že nemohol žiadnym spôsobom poškodiť žalobcovu
reputáciu, žalobca uviedol, že žalovaný nemohol v čase dávania výpovede vedieť, že sa žalobcovi
podarí zamestnať sa a preto je osobitne dôležitý účel prejavu vôle vyjadreného vo výpovedi. Napriek
tomu sa toto bremeno, že žalobca je obvinený z korupčného správania s ním ťahalo až do rozhodnutia
dovolacieho súdu o neplatnosť výpovede. K druhému údajnému dôvodu, ktorý mala predstavovať dňa
18.03.2019 doručená spoločná písomná žiadosť sporových strán o schválenie dohody o generálnom
urovnaní vo forme súdneho zmieru žalobca uviedol, že nešlo o spoločnú písomnú žiadosť sporových
strán o schválenie dohody o generálnom urovnaní vo forme súdneho zmieru, ale o spoločnú žiadosť
o vytýčenie pojednávania, čo je rozdiel. Na danom pojednávaní malo byť v princípe vyjasnené, či súd
vôbec súdny zmier akceptuje, nakoľko žalovaný žiadal, aby bol pracovný pomer skončený spätne. Podľa
názoru žalobcu pracovný pomer nemohol byť skončený spätne a na to žalovaného aj upozorňoval.
Celkovo postup žalovaného v súvislosti s generálnym urovnaním bol v celom rozsahu účelový a žalovaný

veľmi dobre poznal podmienky, za akých bol žalobca ochotný pristúpiť k schváleniu súdneho zmier.
Z pohľadu žalobcu bolo totiž uzavretie dohody o generálnom urovnaní nadbytočné a na jej uzavretí
trval výlučne žalovaný. Keďže iniciatíva na uzavretie tejto dohody vzišla zo strany žalovaného, žalobca
logicky očakával, že žalovaný bude v danom smere iniciatívny a sám uskutoční úkony potrebné pre
vytýčenie pojednávania a schválenie súdneho zmieru. V rozpore s uvedeným však viac ako štyri roky
žalobcu nekontaktoval, nechal rozhodnúť o svojom dovolaní, pričom je viac menej isté, že keby bolo
konštatované, že výpoveď je platná, on sám by nechcel dohodu o generálnom urovnaní uzavrieť. Len
v aktuálnom čase a priestore mu prišlo vhod sa na ňu odvolávať. Sumárne bol teda žalobca ochotný
pristúpiť na schválenie súdneho zmieru len z dôvodu, že právny stav ohľadne platnosti výpovede bol v
tom čase neistý a vec by mohla byť rýchlo uzavretá. Žalovaný však opätovne konal vo vzťahu k nemu
účelovo, nechal rozhodnúť o svojom dovolaní dúfajúc, že bude konštatované, že výpoveď je platná
a pritom ak by reálne mal záujem na mimosúdnom riešení veci, mohol vziať dovolanie, ktoré bránilo
schváleniu súdneho zmieru, späť. Argumentu žalovaného, že sa žalobca ihneď po neplatnom skončení
pracovného pomeru dňa 31.03.2014 zamestnal od 1.4.2014 u zamestnávateľa, ktorý má k predmetu
podnikania žalovaného konkurenčné postavenie, a to napriek tomu, že mal so žalovaným v pracovnej
zmluve dohodnutú konkurenčnú doložku, a teda v čase vzniku pracovného pomeru so spoločnosťou
SATUR TRANSPORT, s.r.o. bol stále v pracovnom pomere so žalovaným, takže konanie žalobcu možno
považovať nielen za porušenie zákazu konkurencie, ale aj za rozporné s dobrými mravmi, a za zneužitie
svojho práva na úkor žalovaného žalobca vo vyjadrení rozporoval. Uviedol, že sa nedopustil žiadneho
konania v rozpore s dobrými mravmi ani zneužitia svojho práva na úkor žalovaného. Pokiaľ žalovaný
namieta, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť dostatočnému zisťovaniu, ako chcel žalobca
pracovať pre dvoch zamestnávateľov - žalovaného a spoločnosť SATUR TRANSPORT, a.s., ak pracovný
čas u oboch z nich kolidoval, t.j. v rovnakom čase mal pracovať aj pre jedného aj pre druhého, pričom
podľa žalovaného skutočný zámer žalobcu pokračovať v práci pre spoločnosť SATUR TRANSPORT,
a.s. sa potvrdil v období od 21.03.2022, kedy umožnil žalobcovi opätovný nástup do práce a to tým, že až
do skončenia jeho pracovného pomeru na základe výpovede žalobcu zo dňa 31.05.2022 nevykonával
zverené pracovné úlohy buď vôbec alebo ich nevykonával riadne a včas. Ak by súd prvej inštancie pri
uvedenom správne právne posúdil vec, došiel by k záverom, že skutočným zámerom žalobcu nebolo
pokračovať vo výkone práce až do právoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie ale formálne si splniť
povinnosť v zmysle § 79 ods. 2 ZP s cieľom tak splniť podmienky pre priznanie náhrady mzdy titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru“; k tomu žalobca uviedol, že mu žalovaný účelovo adresoval
výzvu, aby sa dňa 21.03.2022 dostavil do práce, hoci mu nemal záujem mu prideľovať prácu. Nerátal
však s tým, že žalobca má reálny záujem pracovať pre žalovaného. Keď sa žalobca dostavil do práce,
žalovaný konal opäť účelovo a konateľ mu doručil Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene
zo dňa 01.07.2021, v zmysle ktorého došlo ku dňu 01.06.2021, t.j. spätne, k zrušeniu pracovnej pozície
„hlavný dispečer“, na ktorej mal žalobca podľa pracovnej zmluvy vykonávať dohodnutú prácu. Žalovaný
mu následne ponúkol prácu na pracovnej pozícií „Administratívno technický asistent manažmentu“,
následne v dňoch 21.03.2022 a 22.03.2022 žalobca vykonával prácu len v rozsahu pár minút, nakoľko
inú prácu mu žalovaný nepridelil. Práca, ktorú žalobca vykonával, spadala do pracovnej náplne hlavného
dispečera a v žiadnom prípade nemohla byť chápaná ako výkon práce na ponúknutej pracovnej pozícií.
Sumárne tak do 03.05.2022 žalovaný prideľoval žalobcovi prácu v rozsahu len pár minút a táto práca
spadala do pracovnej náplne hlavného dispečera, od 03.02.2022 mu už neprideľoval žiadnu prácu,
žalobca celý pracovný čas presedel na mieste. V tejto súvislosti sa dovolával aj ochrany na Inšpektoráte
práce. Pre neúnosnosť takejto situácie dal žalobca žalovanému výpoveď. Tvrdenie žalovaného, že
údajným skutočným zámerom žalobcu nebolo pokračovať vo výkone práce, ale len formálne splniť
povinnosť v zmysle § 79 ods. 2 ZP, žalobca rozporuje tým, že v nadväznosti na výzvu žalovaného,
aby nastúpil do práce, okamžite skončil pracovný pomer so spoločnosťou SATUR TRANSPORT, a.s.
Pokiaľ išlo o žalovaným viac krát uvádzané dôvody výpovede z pracovného pomeru (branie úplatkov
a nenáležitých výhod za prideľovanie lukratívnejších jázd vodičom), žalobca trval na tom, že tieto sú
nepravdivé, vykonštruované a nepreukázané, s jediným cieľom - na podklade krivého obvinenia sa ho
zbaviť ako nepohodlného zamestnanca. Pokiaľ išlo o údajné porušenie konkurenčnej doložky, k tomu
žalobca uviedol, že od roku 2006 pracoval len v oblasti dopravy, nakoľko ho žalovaný krivo obvinil a
vyhodil, musel ísť robiť, aby sa uživil. Keďže nič iné nevedel robiť, logicky sa mohol zamestnať len v
oblasti dopravy. Sumárne teda žalovaný vyhodil žalobcu z práce, krivo ho obvinil, celý čas nenamietal,
že sa zamestnal v spoločnosti pôsobiacej v oblasti dopravy a až keď mu to prišlo vhod, odvoláva sa na
konkurenčné doložku. V kontexte výkladu žalovaného by si mal žalobca pýtať jeho súhlas aj na to, kde
sa zamestná, a to napriek tomu, že ho vyhodil z práce. Takýto výklad žalobca považuje za absurdný. O
nekorektnom konaní žalovaného voči žalobcovi svedčí aj tá skutočnosť, že sa žalobca musel dovolávať

ochrany aj na Inšpektoráte práce. Takéto správanie žalovaného nemôže byť dôvodom na uplatnenie
moderačného práva. Žalobca má za to, že náhrada mzdy, ktorú mu súd prvej inštancie priznal je v súlade
s platnou judikatúrou, v súlade s účelom a funkciou právnej normy upravujúcej náhradu mzdy a najmä
je v súlade so zásadou spravodlivosti a primeranosti, najmä s ohľadom na správanie žalovaného. V
tomto kontexte poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010, v zmysle ktorého súd môže na
žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9/12 mesiacov primerane znížiť, prípadne
vôbec nepriznať len výnimočne v prípade, ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle
čl. 2 ZP. Pri rozhodovaní súdu teda nie je podstatné, či mal zamestnanec príjem alebo nemal po uplynutí
9/12 mesiacov a súd skúma akurát, či výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl.
2 ZP. Dokonca, ani keby sa žalobca nezamestnal, nebol by to dôvod na zníženie, resp. nepriznanie
náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov. Z jestvujúcej judikatúry (sp. zn. I. ÚS 331/2019-46)
vyplýva, že zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov je možné len v prípade, ak by
na strane žalobcu došlo ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi; skutočnosť, že sa žalobca zamestnal
nemôže byť považovaná za rozpor s dobrými mravmi, nakoľko ak by sa ani nezamestnal, nebolo by to
taktiež považované za rozpor s dobrými mravmi. Nie je teda podstatné, či zamestnanec po neplatnom
skončení pracovného pomeru pracoval alebo nepracoval a hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní
o takomto nároku na zníženie náhrady mzdy nad 12 mesiacov je akurát limitovaná rozhodnutím súdu
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného
pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba
vychádzať z konkrétneho dôvodu toho - ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného
v § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,
aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili aby zamestnancovi umožnili pokračovať v práci a zároveň mu objektívne
znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. K námietke žalovaného, že je v rozpore s účelom
§ 79 ods. 1 a 2 ZP, aj v rozpore s dobrými mravmi priznať žalobcovi náhradu mzdy presahujúcu
12 mesiacov nereflektujúc na funkciu, aká je zverená náhrade mzdy, žalovaný uviedol, že tvrdenie o
sociálnej funkcii náhrady mzdy bolo prekonané Ústavným súdom a čo sa týka jej priznania, žalobca
poukázal na skutočnosť, že žalovaný ho krivo obvinil z korupčného správania, len aby sa ho zbavil,
a aktuálne to, že žalobca sa zamestnal v spoločnosti SATUR TRANSPORT a.s. sa snaží prezentovať
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaného však vôbec nezaujímalo, ako sa bude žalobca
po neplatnom skončení pracovného pomeru živiť. Pokiaľ ide o sociálnu funkciu náhrady mzdy, tú
jednoznačne odmietol ústavný nález, ktorý jasne stanovil kritéria, podľa ktorých sa má rozhodovať.
Avšak aj po zohľadnení sociálnej funkcie náhrady mzdy žalobca poukazuje na to, že je nutné zohľadniť
skutočnosť, že do spoločnosti SATUR TRANSPORT a.s. nastupoval za nižšiu mzdu ako dosahoval
u žalovaného. Jeho nástupný plat bol vo výške 1.100 eur brutto, zatiaľ u žalovaného to bolo 1.350
eur brutto. Žalobca nemal na výber a bral prácu, ktorá sa mu ponúkla. Zamestnanie žalobcu u iného
zamestnávateľa za účelom obživy nie je však legitímnym dôvodnom na nepriznanie náhrady mzdy, resp.
zníženie jej náhrady za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov zohľadniac aj to, že žalobca sa musí 10 rokov
brániť, aby sa očistil a kompenzoval tak náklady súvisiace s konaním.
13/ Žalobca, ako aj žalovaný vo svojich ďalších podaniach v rámci odvolacieho konania už len
akcentovali vyššie zmienenú argumentáciu.
14/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.
15/ Predmetom odvolacieho prieskumu (vychádzajúc z odvolania žalovaného) je vyhovujúci (II.) výrok
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy 47.250 eur
(brutto) s úrokmi z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad (1.350 eur brutto) a to, s ohľadom na
odvolací návrh, v rozsahu presahujúcom náhradu mzdy vo výške 14.850 eur (brutto) spolu s príslušnými
úrokmi z omeškania (viď odvolací návrh na čl. 1053) za obdobie (od 01.05.2014 do 30.03.2015), t. j.
mesačná mzda 1.350 eur brutto x 11 mesiacov = 14.850 eur brutto zohľadniac, že žalobcom uplatnená
náhrada mzdy za mesiac apríl 2014 bola v III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie zamietnutá z dôvodu
poskytnutého plnenia zo strany žalovaného (tu súd dáva žalovanému do pozornosti zjavnú chybu v
písaní odvolacieho návrhu na č.l. 1054 - str. 3/11 odvolania, kde zahrnul aj úroky z omeškania zo mzdy za
mesiac apríl 2015, hoci túto mzdu do istiny vyčíslenej na sumu 14.850 eur brutto nezahrnul). Predmetom

odvolacieho konania tak zostala náhrada mzdy v rozsahu 32.400 eur brutto za obdobie od 01.04.2015
do 30.03.2017 s príslušnými úrokmi z omeškania.
16/ Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie (a napokon aj zo samotného obsahu spisu) vyplýva,
že žalobca ako zamestnanec uzatvoril so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 01.12.2006 pracovnú
zmluvu na dobu neurčitú, s nástupom do práce dňa 01.12.2006. Pracovnou náplňou žalobcu (asistent
konateľa) v zmysle zmluvy (čl. I bod 3) bolo: vybavovanie agendy, zadeľovanie vodičov a jázd,
vypracovávanie internej firemnej štatistiky, kontrola vodičov a kontrola autobusov. K základnej zmluve
bolo v priebehu trvania pracovného pomeru uzatvorených celkom 9 dodatkov, posledný - 9. dodatok
dňa 30.09.2013, pričom s účinnosťou od 1.5.2013 s dohodnutým druhom práce „hlavný dispečer“. V
čl. IX ods. 1 zmluvy sa žalobca (ako zamestnanec) zaviazal, že v priebehu pracovného pomeru so
zamestnávateľom (žalovaným) nebude bez predchádzajúceho výslovného súhlasu zamestnávateľa,
ktorý udeľuje jeho štatutárny orgán, vykonávať inú zárobkovú činnosť (napr. ako podnikateľ, ktorý
sám uzatvára alebo sprostredkováva obchody súvisiace s predmetom podnikania zamestnávateľa, ako
spoločník alebo akcionár v takejto spoločnosti, alebo ako zamestnanec inej osoby a pod.), a to ani
príležitostnú, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa, alebo ktorá je spôsobilá privodiť
ujmu oprávneným záujmom zamestnávateľa v hospodárskej súťaži (tzv. konkurenčná doložka, § 83 ZP,
poznámka odvolacieho súdu).
17/ Z obsahu spisu (zo skutkových zistení súdu prvej inštancie) ďalej vyplýva, že žalovaný dal žalobcovi
listom zo dňa 13.01.2014 výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ so
zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer (zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu
podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ ZP). Výpoveď žalobca prevzal dňa
13.01.2014. Podľa § 62 ods. 4 ZP (v znení účinnom ku dňu 13.01.2014) je výpovedná doba zamestnanca
dva mesiace (vo výpovedi je nesprávne uvedená výpovedná doba 3 mesiace, bez odkazu na prípadné
konkrétne ustanovenie pracovnej zmluvy; ust. § 62 ods. 3 písm. a/ a b/ ZP sa na túto výpoveď skutkovo
nevzťahuje, poznámka odvolacieho súdu). Pracovný pomer žalobcu u žalovaného by tak skončil
dňa 31.03.2014 (žalobca však oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní
práce a neplatnosť výpovede napadol na súde). Predmetná výpoveď bola právoplatným medzitýmnym
rozsudkom určená za neplatnú. Medzitýmny rozsudok v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu č.k.
10CoPr/4/2018 - 641 zo dňa 19.07.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 04.10.2018. Súd prvej inštancie
v zhode s odvolacím súdom skonštatovali neplatnosť výpovede pre nedostatočné skutkové vymedzenia
dôvodu výpovede, keď nebolo zrejmé, kedy konkrétne sa mal žalobca dopustiť vytknutého závažného
porušenia pracovnej disciplíny. „Výpoveď nespĺňala zákonné požiadavky, nakoľko v nej neboli dôvody
presne skutkovo vymedzené, keď boli iba všeobecné, bez akejkoľvek konkretizácie v snahe navodiť
negatívny dojem na žalobcu a nebolo v nich konkrétne uvedené, kedy malo dôjsť a k akým konaniam
žalobcu, ktoré by boli dôvodom výpovede, pričom dané dôvody neboli ani časovo vymedzené, keď ich
vymedzenie spočívalo v údajných vyjadreniach iných zamestnancov s tým, že z výpovede nie je ani
zrejmé, či bola uskutočnená v lehote stanovenej § 63 ods. 4 ZP.“ Týmto rozhodnutím, pokiaľ išlo o
rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, bol v ďalšom
konaní súd prvej inštancie (napokon aj odvolací súd) viazaný, a preto súd prvej inštancie postupoval
správne, keď z neho vychádzal.
18/ Odvolacia argumentácia žalovaného sa primárne zamerala na spôsob, akým súd prvej inštancie
posúdil jeho žiadosť ako zamestnávateľa o moderáciu (nepriznanie, resp. zníženie) náhrady mzdy podľa
§ 79 ods. 2 ZP, týkajúcej sa žalobcom uplatnenej náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov.
19/ Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s
ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo
ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ods. 2, ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná
najviac za čas 36 mesiacov.
20/ Náhrada mzdy má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči
zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom (pozri aj uznesenie
NS SR sp. zn. 3Cdo/36/2019 z 23 05.2019). Zákonník práce expressis verbis neupravuje dôvody, pre

ktoré by zamestnávateľ mohol podať návrh na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Satisfakcia
by preto mala byť primeraná vo vzťahu ku konaniu zamestnávateľa a závažnosti jeho konania, t.j. či
dôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru boli len formálne nedostatky, napr. vada doručenia
alebo išlo o nesprávne uplatnený dôvod skončenia pracovného pomeru, prípadne konanie s jasným
cieľom prepustiť zamestnanca bez adekvátneho dôvodu. V súvislosti so sankciou pre zamestnávateľa
moderácia časti smeruje i ku konaniu zamestnanca (existencia tzv. poľahčujúcich okolností, pre
ktoré by zamestnanec mal dostať menej ako plnú náhradu mzdy, napr. situácia, v ktorej došlo k
porušeniu pracovnej disciplíny, miera zavinenia zamestnanca, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny
pre zamestnávateľa a pod.). Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/125/2018 pri náhrade
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov nastupuje aj jej
sociálna funkcia. Otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností
každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.
21/ Súd prvej inštancie správne poukázal na závery rozhodnutia ÚS SR sp. zn I. ÚS 331/2019 zo
dňa 19.11.2019, v ktorom boli zhrnuté právne názory dovolacieho súdu obsiahnuté v rozhodnutí sp.
zn. 4Cdo/125/2018 alebo sp. zn. 6Cdo 133/2019, konfrontované ústavným prieskumom. Ústavný súd
konštatoval, že v ust. § 79 ods. 2 ZP je obsiahnuté tzv. moderačné oprávnenie súdu, ktoré umožňuje
v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy, resp. nepriznanie tejto náhrady mzdy, pričom priznaná
môže byť maximálne za zákonom limitované obdobie 36 mesiacov. Poukázal na predchádzajúce znenie
ZP ust. § 61 ods. 2 ZP (zákon č. 65/1965 Zb.) obsahujúce návod, ako pristupovať k zníženiu, resp.
nepriznaniu náhrady mzdy (súd mal pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec
bol v tomto čase zamestnaný i u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával, aký zárobok
dosiahol, prípadne z akého dôvodu sa do práce nezapojil). V dôsledku systémových spoločenských
zmien, ku ktorým došlo po roku 1989 je však potrebné nároky z neplatného skončenia pracovného
pomeru posudzovať iným spôsobom, zdôrazňujúc ústavnú zásadu, že právnu povinnosť možno uložiť
iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Z neexistujúcej povinnosti preto nemožno
vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady
mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku SR mala za následok aj zmenu významu normatívneho
textu (právneho pravidla) obsiahnutého v § 79 ods. 2 ZP, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na
žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, či vôbec
nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru zaručeného ust § 79 ods. 1 ZP bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl.
2 ZP. Takýto výklad bol by ústavne súladný z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj rešpektuje
najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. To súčasne znamená, že §
79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikovaný spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany
zamestnancovi vyplývajúcej z § 79 ods. 1 ZP a aby sa vyplatilo konať protiprávne (t.j skončiť neplatne
pracovný pomer). Ústavný súd uzavrel, že pri takomto rozhodovaní treba vychádzať z konkrétneho
dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b až
d/ ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi
pokračovať v práci potom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával,
resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby
zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a súčasne mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové
nároky zamestnanca.
22/ V prejednávanej veci žalovaný v rámci odvolacej argumentácie odôvodňoval aplikáciu ust. § 79
ods. 2 ZP ako moderačného práva najmä s poukazom na výpovedné dôvody, pre ktoré so žalobcom
skončil pracovný pomer (údajné branie úplatkov od vodičov za prideľovanie lepšie platených jázd s
tým súvisiaca dôkazná núdza, ktorá vzišla z hrozby trestného stíhania vo vzťahu k vodičom, ktorí by
proti žalobcovi svedčili, keďže aj oni sa dopustili trestného činu „nepriamej korupcie“, s čím (podľa
žalovaného) žalobca kalkuloval, ako aj porušením konkurenčnej doložky dojednanej v pracovnej
zmluve zo strany žalobcu, keď sa po uplynutí výpovednej doby zamestnal v spoločnosti SATUR
TRANSPORT, a.s. (išlo o spoločnosť podnikajúcu v rovnakom predmete činnosti ako žalovaný). Súd
prvej inštancie tieto argumenty žalovaného neakceptoval. Striktne sa držal dôvodov obsiahnutých v
odôvodnení medzitýmneho rozsudku, na podklade ktorých bola určená výpoveď za neplatnú z dôvodu
skutkovo nedostatočne vymedzeného výpovedného dôvodu a tiež, že sa nepreukázalo korupčné
správanie žalobcu, čo potvrdili aj závery oboch trestných konaní. Rovnako zamestnanie sa u iného konkurenčného zamestnávateľa - súd prvej inštancie neposúdil ako rozporné s dobrými mravmi, keďže
dospel k záveru, že to bolo za účelom obživy žalobcu. V prospech žalobcu vyhodnotil aj to, že sa
zamestnal a akonáhle ho žalovaný vyzval, aby opätovne nastúpil do zamestnania, ukončil svoj pracovný

pomer v spoločnosti SATUR TRANSPORT, a.s. a nastúpil do práce k žalovanému. Zhrnul, že tak
nemal za preukázaný dôvod pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12
mesiacov.
23/ Pokiaľ ide o v odvolaní namietaný „objektívny dôvod“, na ktorý súd prvej inštancie v rozhodnutí
opomenul prihliadnuť, a to: „na pojednávaní zo dňa 16.03.2022 novému zákonnému sudcovi (C.. L.)
prezentovaná a už skôr dňa 18.03.2019 súdu doručená spoločná písomná žiadosť sporových strán o
schválenie dohody o generálnom urovnaní vo forme súdneho zmieru, podľa ktorej sa mal pracovný
pomer žalobcu u žalovaného skončiť dňa 30.04.2014 a žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
17.163 eur netto a nahradiť mu časť trov konania vo výške 2.000 eur “, odvolací súd z obsahu
spisu zistil nasledovné: Dňa 20.03.2019 bola do súdneho spisu doručená spoločná žiadosť strán
sporu o vytýčenie pojednávania za účelom schválenia súdneho zmieru (č.l. 695) v znení: „Na základe
vzájomného konsenzu si touto cestou dovoľujeme požiadať v mene žalobcu a žalovaného súd o
vytýčenie pojednávania za účelom schválenia súdneho zmieru.“ Keďže žalovaný podal dňa 12.11.2018
dovolanie, súd prvej inštancie (celkom logicky) tomuto návrhu nemohol vyhovieť, keďže spis predkladal
dovolaciemu súdu na rozhodnutie o dovolaní (žalovaný napriek žiadosti o schválenie súdneho zmieru
totiž prv podané dovolanie nevzal späť). Následne, po rozhodnutí dovolacieho súdu, na pojednávaní dňa
16.03.2022 pred súdom prvej inštancie strany sporu uviedli, že k dohode nedošlo, žalovaný bol ochotný
zaplatiť v čistom žalobcovi sumu 17.163 eur (23.741,43 eur brutto) a nahradiť trovy konania 2.000 eur,
žalobca však zotrval na pôvodnom rozšírení žaloby. Žalovaný v písomnom podaní adresovanom súdu
prvej inštancie datovanom 28.04.2022 uviedol, že „uvedený text generálneho urovnania nebol podpísaný
z dôvodu, že ho žalobca odmietol podpísať bez toho, aby ho súd predtým neschválil vo forme súdneho
zmieru“. Následne, zjavne opomínajúc absenciu spisu v dôsledku prebiehajúceho dovolacieho konania
dodal, že „z dôvodu, ktoré nevedel ovplyvniť (odchod zákonnej sudkyne do dôchodku a pandémia
COVID 19), nebola táto dohoda do dnešného dňa súdom schválená“. Z uvedeného potom možno bez
pochybností vyvodiť, že k žiadnej písomnej dohode o urovnaní, ktorá by bránila súdu prvej inštancie
rozhodnúť v merite veci, medzi stranami sporu nedošlo. Tento odvolací argument preto nemôže obstáť.
24/ K ďalšiemu odvolaciemu argumentu žalovaného, ktorým namietal, že na pojednávaní dňa
01.03.2023 navrhol doplniť dokazovanie aj lustráciou vymeriavacích základov žalobcu cez Sociálnu
poisťovňu za obdobie od 1.4.2015 do 31.3.2017, pričom súd tento dôkaz nevykonal, s čím sa opomenul
v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, pričom žalovaný tento dôkaz považuje za dôležitý pre
posúdenie dôvodnosti uplatnenej výšky náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov a to z
dôvodu doplnenia už čiastočne vykonanej lustrácie u Sociálnej poisťovni, z ktorej vyplynulo, že žalobca
sa od 01.04.2014 zapojil do práce u iného zamestnávateľa, u ktorého dosiahol v rozhodnom období (od
05/2016 do 31.03.2017) vyšší vymeriavací základ (od 1.511,34 eur za mesiac 05/2016 do 2.716, 71 eur
za mesiac 03/2017 než aký mal u žalovaného pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy z 01.12.2006
v platnom znení. K tomu odvolací súd uvádza, že žalovaný skutočne na vykonaní tohto dôkazu zotrval,
pričom okolnosť, že už ďalšie dôkazy nenavrhoval nemožno vyhodnotiť tak, že od vykonania tohto
dôkazu upustil (ako zjavne nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie). Je namieste však uzavrieť, že
nakoľko sa súd prvej inštancie rozhodol, pokiaľ ide o právne posúdenie dôvodnosti nároku na náhradu
mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, ísť názorovou líniou už vyššie zmieneného rozhodnutia ÚS
SR sp. zn I. ÚS 331/2019 zo dňa 19.11.2019 (v ktorom boli zhrnuté právne názory dovolacieho súdu sp.
zn. 4Cdo/125/2018 a sp. zn. 6Cdo 133/2019), vykonanie tohto dôkazu bolo nadbytočné. Treba dodať,
že žalobca ozrejmil, že ku dňu 01.04.2014 nastupoval k novému zamestnávateľovi s nižším príjmom ako
dosahoval u žalovaného (cca. o 200 eur brutto menej ako bol základný plat u žalovaného v danom čase,
t.j. 1.350 eur brutto). Pokiaľ teda žalobca v roku 2016, t.j. s časovým odstupom dvoch rokov dosahoval
u nového zamestnávateľa vymeriavací základ 1.511 eur možno hovoriť len o bežnej valorizácií príjmu
za obdobie dvoch rokov.
25/ Pokiaľ išlo o žalovaným vytknutý odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keď nesprávne
skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú spočívať v tom, že v bode 37/ napadnutého rozhodnutia
skonštatoval, že žalobca bol zamestnancom s ťažkým zdravotným postihnutím a preto žalovaný s
jeho výpoveďou potreboval súhlas ÚPSVaR, ktoré tvrdenie súdu nemá, podľa žalovaného, oporu v
ust. § 66 ZP v znení platnom v čase skončenia pracovného pomeru so žalobcom zohľadniac, že zo
znenia tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že súhlas ÚPSVaR sa nevyžaduje v prípade, ak dôvodom
skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa je výpovedný dôvod uvedený v §
63 ods. 1 písm. e/ ZP, čo bol aj dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobcom, k tomu odvolací
súd uvádza, že táto (nepresná) konštatácia súdu prvej inštancie nemala relevanciu vo vzťahu k vecnej
správnosti odvolaním napadnutého vyhovujúceho výroku. Konkrétne dôvody neplatnosti výpovede totiž
už boli právoplatne judikované medzitýmnym rozsudkom, pričom v prípade výpovede zamestnancovi so

zdravotným postihnutím podľa § 63 ods. 1 písm. e/ ZP (čo bol prípad žalobcu) sa súhlas ÚPSVaR, ako
podmienka platnosti výpovede, nevyžaduje. Uvedené nebolo v medzitýmnom rozsudku ani žalovanému
vytknuté.
26/ Žalovaný na podporu svojej odvolacej argumentácie aj v súvislosti s namietaným nesprávnym
právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie, poukazuje na dôvody skončenia pracovného
pomeru so žalovaným, v tomto kontexte odkazujúc aj na výpoveď a písomné potvrdenie C. F. (čl. 277
súdneho spisu). K tomu odvolací súd uvádza, že táto argumentácia je bezpredmetná, pretože výpoveď
je neplatná primárne z formálneho hľadiska, keďže skutky, ktoré sa kládli žalobcovi za vinu neboli
dostatočne špecifikované, vo výpovedi nebolo uvedené, kedy konkrétne mal žalobca vziať od akého
konkrétneho zamestnanca (vodiča) úplatok, vecný dar za pridelenie finančne lepšie hodnotenej jazdy.
Pohovor štatutárov s dotknutými zamestnancami bol zrealizovaný bez konfrontácie so žalobcom a bez
toho, aby sa žalobca mohol k jednotlivým skutkom kladeným mu za dôvod porušenia pracovnej disciplíny
vyjadriť. Nemožno potom polemizovať nad tým, prečo žalobca s úspechom takto vytknuté skutky poprel.
Následne treba vychádzať z toho, že vo výpovedi vytknuté porušenia pracovnej disciplíny (korupčné
správanie) neboli žalobcovi preukázané, a preto na nich nemožno pri procesnej obrane v súvislosti s
uplatneným nárokom na náhradu mzdy nad rámec 12- tich mesiacov s úspechom poukazovať , ani
v tomto kontexte sa domáhať dobrých mravov v pracovnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ žalovaný mal
indície vyššie zmieneného charakteru ohľadom osoby žalobcu, mal vyčkať, neunáhliť sa s výpoveďou,
prípadné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu riadne zdokumentovať a až na podklade
jasne a konkrétne definovaného a preukázaného skutku dať žalobcovi výpoveď. Ex post sa dovolávať
dôkaznej núdze je bez relevancie.
27/ Pokiaľ žalovaný svojou odvolaciu argumentáciu namieta porušenie konkurenčnej doložky žalobcu v
súvislosti s jeho pracovným pomerom v spoločnosti SATUR TRANSPORT, a.s. založeným od 1.4.2014,
k tomu odvolací súd uvádza, že žalobca nemal ako osoba ŤZP široké možnosti pracovného uplatnenia,
pričom v pracovnej zmluve dojednaná konkurenčná doložka sa týkala len obdobia trvania pracovného
pomeru, ktorý by v prípade platnosti výpovede skončil 31.03.2013. Nemožno mu teda klásť za vinu,
že po uplynutí dvojmesačnej výpovednej doby sa zamestnal u konkurencie. Naviac, žalovaný skutkovo
netvrdil, ani následne dôkazne nepreukazoval, že by mu pracovným pomerom žalobcu v spoločnosti
SATUR TRANSPORT, a.s. vznikla nejaká škoda. Neobstojí ani jeho argument týkajúci sa výšky
priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve SR za rok 2014, 2015, 2016 a 2017. Pokiaľ by sa
totiž bral do úvahy výlučne bratislavský región, kde žalobca žije a pracuje, tu bola v roku 2014 priemerná
mesačná hrubá mzda 1.158 eur, v roku 2015 ide o mzdu v hrubom vyčíslenú vo výške 1.208 eur, atď.
Potom v prípade žalobcu s praxou v dopravnom sektore minimálne od roku 2006, kedy sa zamestnal u
žalovaného, nemožno hovoriť o náhrade mzdy za rok 2014 vo výške 1.360 eur mesačne ako o výške
rozpornej s dobrými mravmi.
28/ Sumarizujúc vyššie uvedené preto súd prvej inštancie správne skonštatoval, že v konaní nezistil
také skutočnosti na strane zamestnávateľa, ktoré by mu objektívne znemožnili, aby žalobcovi ako
zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň by mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové
nároky zamestnanca (t.j. že žalovaný by objektívne nebol schopný umožniť žalobcovi pokračovať v práci/
uspokojiť mzdové nároky žalobcu, napr. z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie, zrušenia pracovnej
pozície žalobcu, zohľadniac, že organizačná zmena nastala až v roku 2021), resp. žalovaný také
skutočnosti ani netvrdil. Žalobca listom zo dňa 31.03.2014, doručeným žalovanému dňa 01.04.2014,
oznámil žalovanému, že v zmysle § 79 ods. 1 ZP trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával. Žalovaný mu však neumožnil pokračovať v práci, a to ani prípadným pridelením inej
práce. Za tejto situácie potom nemožno skonštatovať, že by výkon práva na náhradu mzdy zo strany
žalobcu za obdobie 36 mesiacov bol v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 ZP). Žalovanému sa v
konaní nepodarila preukázať existencia takých výnimočných okolností, ktorá by odôvodňovala krátenie
žalobcom uplatnenej náhrady mzdy.
29/ Súd prvej inštancie preto rozhodol vecne správne, keď žalobcovi priznal náhradu mzdy aj za obdobie
od 01.04.2015 do 30.03.2017, nad rozsah zákonného minima 12 mesiacov, t.j. za celých 36 mesiacov.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej vyhovujúcej
časti (v dotknutej časti II. výroku) a v súvisiacom výroku o trovách konania (IV. výrok) podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil. Už len pre úplnosť dodáva, že celková náhrada vo výške 47.250
eur s príslušnými úrokmi z omeškania je sumou brutto. Teda žalobcovi bude vyplatená po zohľadnení
zákonných odvodov a daní.
30/ Nakoľko žalovaný odvolaním napadol aj III. (zamietajúci výrok) rozsudku súdu prvej inštancie,
odvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako odvolanie v tejto časti ako subjektívne neprípustné podľa §
386 písm. b/ v spojení s § 359 CSP odmietnuť. V tejto časti žaloby mal totiž žalovaný úspech.

31/ O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
32/ Prvý (I.) výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj druhý (II.) výrok čo do priznanej sumy 14.850
eur (brutto) spolu s príslušnými úrokmi z omeškania za jednotlivé mesačné náhrady za obdobie od
01.05.2014 do 30.03.2015, nebol napadnutý odvolaním a preto rozsudok v týchto častiach nadobudol
právoplatnosť.
33/ Už len nad rámec odvolací súd považuje za potrebné k meritu veci dodať, že naznačená situácia
na dispečingu, ak by skutočne nastala, tak výlučne ako dôsledok nedostatočnej kontroly zo strany
štatutárnych orgánov spoločnosti, zlej organizácie práce, absencie vopred nastavených jasných a
transparentných pravidiel pre dispečerov pri prideľovaní jázd jednotlivým vodičom, ako dôsledok
absencie systému akejsi „spravodlivej“ rotácie vodičov a jázd (inak povedané, absenciou interného
predpisu, ktorý by stanovil dispečerom pravidlá, ktoré by sa nedali obísť tak zo strany dispečerov ale
ani vodičov „prezentom“, úplatkom, „nevratnou pôžičkou“, či inak...). Zo stavu opisovaného žalovaným
možno totiž vyvodiť, že pokiaľ by sa korupčného správania dopúšťal žalobca, rovnako korupčného
správania a teda závažného porušenia pracovnej disciplíny by sa dopúšťali aj vodiči, napriek tomu v
spise nie je zmienka, že by boli zo strany žalovaného pracovnoprávne postihnutí. Pokiaľ by totiž žalobca
dlhodobo bral úplatky a iné prezenty v priebehu roka 2013 za prideľovanie finančne priaznivejších
jázd, ako je natienené vo výpovedi z pracovného pomeru, na druhej strane museli byť zamestnanci,
ktorí žalobcu uplácali a teda sa rovnako dopúšťali nezákonného konania (hoci v niektorých prípadoch
neskôr „pretransformovaného“ do pôžičky). Prípadné korupčné správanie zamestnanca v súvislosti
s výkonom jeho pracovnej pozície, vzhľadom na jeho citlivosť, je potrebné mať spoľahlivo dôkazne
zdokumentované.
34/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).