{"guid": "1a6be1f2-64b7-423a-bf50-fb93a7cf8839:4b544df5-b06c-4fd5-9dba-2d17d807cde4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2", "spisova_znacka": "10CoPr/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10CoPr/8/2024 z 30. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. októbra 2025, sp. zn. 10CoPr/8/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2", "identifikacne_cislo": "1214211194", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Kučerová", "sudca_id": 622, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-kucerova-622", "datum_vydania": "2025-10-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "nazov": "§ 517 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-517"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "nazov": "§ 386 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-386"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-359", "nazov": "§ 359 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-359", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-359"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-517", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-386", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-359"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4b544df5-b06c-4fd5-9dba-2d17d807cde4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n10CoPr/8/2024\n1214211194\n30. 10. 2025\nJUDr. Zuzana Kučerová\nECLI:SK:KSBA:2025:1214211194.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov\nsenátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: H. X., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXXX/X, R., zast.: JUDr. Ing. Ľudmila Bílá, advokátka, s. r. o., so\nsídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 47 243 945, proti žalovanému: Blaguss Slovakia s.r.o., so sídlom\nPribylinská 10, Bratislava, IČO: 35 796 251, zast.: Havlát & Partners - advokátska kancelária, s. r. o., so\nsídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, IČO: 55 474 853, o určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo\ndňa 16. augusta 2023, č.k. B2-12Cpr/4/2014-1232, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom\nvýroku o trovách konania potvrdzuje (ide o výrok II. presahujúci sumu 14.850,- eur s príslušenstvom a\nvýrok IV.).\nOdvolanie žalovaného čo do výroku III. sa odmieta.\nŽalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalovaného, aby rozhodol tak, že pracovný pomer\nžalobcu a žalovaného sa končí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby\nžalobcu naďalej zamestnával, zamietol (I. výrok); žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy\nvo výške 47.250 Eur spolu s úrokmi z omeškania: 5,15 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.06.2014 do\nzaplatenia; 5,15 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.07.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 1.350\nEur od 16.08.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.09.2014 do zaplatenia, 5,05 %\nročne zo sumy 1.350 Eur od 16.10.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.11.2014\ndo zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.12.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy\n1.350 Eur od 16.01.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.02.2015 do zaplatenia,\n5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.03.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od\n16.04.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.05.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne\nzo sumy 1.350 Eur od 16.06.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.07.2015 do\nzaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.08.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350\nEur od 16.09.2015 do zaplatenia 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, 5,05 %\nročne zo sumy 1.350 Eur od 16.11.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.12.2015\ndo zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.01.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo\nvýške 5,05 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.02.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,00\n% ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.03.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.04.2016\ndo zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.05.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350\nEur od 16.06.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.07.2016 do zaplatenia, 5 %\nročne zo sumy 1.350 Eur od 16.08.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.09.2016 do\n\nzaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.10.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od\n16.11.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.12.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy\n1.350 Eur od 16.01.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.02.2017 do zaplatenia, 5\n% ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.03.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.350 Eur od 16.04.2017\ndo zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (II. výrok); vo zvyšnej časti súd\nžalobu o náhradu mzdy zamieta (III. výrok); žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 95,34 % (IV. výrok).\n2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ozrejmil skutkové zdôvodnenie žaloby,\nktoré žalobca vymedzil tak, že sa domáha určenia neplatnosti výpovede danej mu žalovaným ako\nzamestnávateľom z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť\npracovný pomer (pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP) v zmysle\n§ 63 ods. 1 písm. e/ ZP zo dňa 13.01.2014 a náhrady mzdy za obdobie 36 mesiacov v celkovej\nvýške 50.792,52 Eur s príslušenstvom. Ďalej zhrnul, že Okresný súd Bratislava II medzitýmnym\nrozsudkom č.k. 12Cpr/4/2014-566 zo dňa 17.10.2017 určil, že výpoveď žalovaného (zamestnávateľa)\nzo dňa 13.01.2014, doručená žalobcovi dňa 13.01.2014 je v celom rozsahu neplatná. Krajský súd\nv Bratislave rozsudkom č.k. 10CoPr/4/2018-641 zo dňa 19.07.2018 tento rozsudok potvrdil. NS SR\nrozsudkom č.k. 5Cdo/85/2019 zo dňa 31.03.2021 dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho\nsúdu zamietol. Medzitýmny rozsudok nadobudol právoplatnosť (dňa 04.10.2018, poznámka odvolacieho\nsúdu), predmetom konania zostal nárok na náhradu mzdy, ktorý si žalobca (po zmenách žaloby) uplatnil\nza obdobie 36 mesiacov v celkovej výške 50.792,52 Eur spolu s príslušenstvom.\n3/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že dňa 01.12.2006 bola medzi\nžalobcom a žalovaným uzavretá pracovná zmluva a následne v priebehu trvania pracovného pomeru\ndodatky č. 1 - 9. V zmysle pracovnej zmluvy v znení dodatkov vykonával žalobca u žalovaného s\núčinnosťou od 01.05.2013 druh práce: „hlavný dispečer“, pracovný pomer bol dojednaný na dobu\nneurčitú. Dňa 10.12.2013 žalovaný ako zamestnávateľ doručil žalobcovi list označený ako „Oznámenie\nzamestnávateľa podľa § 141a Zákonníka práce“, o dočasnom prerušení výkonu práce zamestnanca.\nV tomto oznámení žalovaný uviedol, že v zmysle § 141a ZP s okamžitou účinnosťou počnúc dňom\n10.12.2013 (od momentu prevzatia oznámenia), žalovaný ako zamestnávateľ dočasne nariaďuje\nžalobcovi prerušenie výkonu práce hlavného dispečera s tým, že nariadenie prerušenia výkonu práce\nbude pravdepodobne trvať najdlhšie jeden mesiac. V tomto oznámení uviedol, že dôvodom dočasného\nprerušenia výkonu práce je dôvodné podozrenie žalovaného (zamestnávateľa), že sa žalobca dopustil\nzávažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorým zároveň mohlo dôjsť k porušeniu platných právnych\npredpisov. Následne žalobca zaslal žalovanému dňa 08.01.2014 list: „Žiadosť o vysvetlenie a uvedenie\npresných dôvodov dočasného prerušenia výkonu práce“, v ktorom ho požiadal o oznámenie, v čom\nkonkrétne tieto podozrenia zamestnávateľa na závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajú.\nNakoľko dočasné prerušenie výkonu práce sa skončilo uplynutím maximálnej doby jeho trvania a na\ndeň 10.01.2014, žalovaný nariadil žalobcovi platené voľno s náhradou mzdy, žalobca sa dňa 13.01.2014\ndostavil na pracovisko za účelom opätovného vykonávania práce dohodnutého v pracovnej zmluve v\nznení dodatku. Dňa 13.01.2014 o 11:00 hodine si žalobcu predvolal konateľ žalovaného pán C. F.,\nktorý mu doručil list zo dňa 13.01.2014 označený ako „Výpoveď zamestnávateľa daná z dôvodu, pre\nktorý môže zamestnávateľ so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer (zamestnanec porušil\nzávažne pracovnú disciplínu podľa § 68 odsek 1 písm. b) Zákonníka práce) v zmysle § 63 odsek 1\npísm. e/ Zákonníka práce“. Vo výpovedi, ktorá bola doručená žalobcovi, bolo uvedené: „V priebehu\nnovembra 2013 nám niektorí zástupcovia vodičov autobusov zamestnávateľa oznámili, že ste ako hlavný\ndispečer organizujúci prácu na oddelení dispečingu a prideľujúci vodičom autobusov konkrétne zmeny\nv rámci zadeľovania vodičov a jázd, v priebehu roku 2013 prijímali od vodičov autobusov úplatky, resp.\niné neoprávnené plnenia, ktoré vám neprináležia. Tieto mali spočívať v prijímaní peňažného plnenia\na vecných darov v podobe fliaš alkoholu, za čo ste naopak neoprávnene poskytovali týmto vodičom\nvýhody spočívajúce v ich uprednostnení pri prideľovaní pracovných zmien. Uvedené uprednostňovanie\nmalo spočívať v tom, že na diaľkových autobusových linkách, ktoré sú vodičmi autobusov považované\nvšeobecne za výhodnejšie najmä z toho hľadiska, že za tieto jazdy je zamestnávateľom preplácaná\nvyššia náhrada preukázaných cestovných výdavkov, ako je to v porovnaní s jazdami na iných\nautobusových linkách, ste tieto prideľovali vodičom, ktorí vám poskytovali akýkoľvek úplatok“. Zároveň\nvo výpovedi (bod 12) bolo uvedené „ v nadväznosti na výpoveď žalovaný oznámil žalobcovi, že\ndňom prevzatia tejto výpovede dňa 13.01.2014 až do dňa skončenia pracovného pomeru, to je\n30.04.2014 do 24:00 hodiny, nebude pre existenciu prekážok v práci na strane zamestnávateľa žalobcovi\nprideľované práce v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 01.12.2006, teda nebude povinný vykonávať pre\nzamestnávateľa akékoľvek práce dohodnuté v pracovnej zmluve. Zároveň bolo oznámené žalobcovi, že\n\nzamestnávateľ mu v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce poskytne za dobu, počas ktorej bude trvať\nuvedená prekážka na strane zamestnávateľa náhradu mzdy v sume jeho priemerného brutto zárobku“.\nŽalobca listom zo dňa 31.03.2014, doručeným žalovanému dňa 01.04.2014 oznámil žalovanému, že\npovažuje výpoveď zamestnávateľa za neplatnú a zároveň v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce\noznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Súd prvej inštancie ďalej skutkovo\nzistil, že žalobca bol od 01.04.2014 do 20.03.2022 zamestnaný v spoločnosti SATUR TRANSPORT\na.s. Žalobca opätovne nastúpil do práce k žalovanému dňa 21.03.2022; listom zo dňa 31.05.2022,\ndoručeným žalovanému dňa 31.05.2022 dal v súlade s § 67 ZP výpoveď z pracovného pomeru, v ktorej\nuviedol, že dňa 21.03.2022 sa na základe pokynu žalovaného dostavil na pracovisko v zmysle pracovnej\nzmluvy, za účelom vykonávania dohodnutej práce, po nástupe na výkon práce mu však žalovaný toho\nistého dňa doručil rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 01.07.2021, v zmysle\nktorého došlo ku dňu 01.06.2021 k zrušeniu pracovnej pozície „hlavný dispečer“, na ktorej mal žalobca\npodľa pracovnej zmluvy vykonávať dohodnutú prácu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nevykonáva\nprácu na pracovnom mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve, žalobca dal v súlade s § 67 ZP\nvýpoveď z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou.\n4/ Právne odkazujúc na § 79 ods. 1, 2, § 118 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 3, § 142 ods. 3, § 144a\nods. 1 písm. a/, ods. 5 ZP, § 517 ods. 2 OZ a § 3 NV č. 87/1995 Z.z. dospel súd prvej inštancie k\nzáveru, že žaloba (pokiaľ ide o jej druhú časť, keďže o základe nároku už bolo právoplatne rozhodnuté,\npoznámka odvolacieho súdu) je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že medzitýmnym\nrozsudkom určil, že výpoveď žalovaného daná žalobcovi dňa 13.01.2014 je v celom rozsahu neplatná,\ns poukazom na ustálenú judikatúru je preto týmto právoplatným rozhodnutím viazaný (rozsudok NS SR,\nsp. zn. 5 Cdo 36/2000). Súd prvej inštancie tak v ďalšom konal o zvyšnej časti žaloby, a to o nároku\nžalobcu na náhradu mzdy, ktorý si uplatnil za obdobie 36 mesiacov v celkovej výške 50.792,52 Eur spolu\ns príslušenstvom (za mesiace apríl, máj a jún 2014 vo výške 2.080,84 Eur mesačne a za mesiace júl\n2014 až marec 2017 vo výške 1.350 Eur mesačne). Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že pokiaľ išlo o\nnáhradu mzdy vo výške 2.080,84 Eur mesačne za mesiace apríl, máj a jún 2014, žalobca vychádzal z\nvýpočtu podľa § 134 ods. 1 ZP, t.j. z priemerného zárobku za rozhodujúce obdobie, ktorým bolo obdobie\njanuár až marec 2014. V tomto prípade sa však súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalovaného,\nže nakoľko žalobca v rozhodujúcom období neodpracoval požadovaný počet hodín podľa § 134 ods.\n3 ZP, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok, ktorý sa zistí zo mzdy, ktorú\nzamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol,\npričom do hrubej mzdy na účely zistenia priemerného zárobku sa nezahŕňajú plnenia, ktoré v zmysle §\n118 ZP nie sú mzdou. Pokiaľ išlo o rozhodujúce obdobie pre výpočet priemernej mzdy bližšie ozrejmil, že\nide o kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok (pre obdobie\nštvrťroku apríl - jún 2014 je to štvrťrok január až marec 2014). Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k 1. dňu\nkalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak\nZákonník práce neustanovuje inak, pričom na účely výpočtu priemerného zárobku sa vychádza z počtu\nskutočne odpracovaných hodín počas rozhodujúceho obdobia. Do počtu odpracovaných hodín sa (až\nna zákonné výnimky) nemôže zahrnúť doba, ktorá sa v zmysle § 144a ods. 1 ZP považuje iba za výkon\npráce (napr. hodiny, za ktoré sa zamestnancovi poskytla napr. náhrada ušlej mzdy za sviatok alebo\nnáhrada mzdy pri prekážkach v práci a pod.). Keďže náhradné doby sú len fiktívnym výkonom práce,\nZákonník práce vylučuje aplikáciu dotknutých ustanovení na posudzovanie nároku na mzdu (odmenu)\nza vykonanú prácu. Skutočnosť, že doba uvedená v § 144a ods. 1 ZP sa posúdi ako výkon práce\nneznamená, že zamestnancovi za uvedený čas vznikne nárok na mzdu (v niektorých prípadoch mu\nvšak môže vzniknúť nárok na náhradu mzdy). Hoci § 144a ods. 1 až 3 ZP ustanovuje, čo sa považuje\n(nepovažuje) za výkon práce, tieto ustanovenia sa neuplatnia pri posúdení nároku na mzdu (odmenu)\nza vykonanú prácu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na § 144a ods. 5 ZP, v zmysle ktorého\nodseky 1 až 3 sa neuplatnia pri posudzovaní nároku na mzdu (odmenu) za vykonanú prácu. V § 144a\nods. 5 ZP sa teda stanovuje vylúčenie aplikácie § 144a ods. 1 až 3 ZP pri posudzovaní nároku na mzdu\n(odmenu) za vykonanú prácu. Zákonník práce pri prekážkach v práci ustanovuje, ktoré sú s náhradou\nmzdy a ktoré bez náhrady mzdy. Ako príklad nezapočítania možno tiež uviesť prekážku v práci na\nvyšetrenie [§ 141 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce] - v takom prípade sa poskytuje náhrada mzdy (nejde\no mzdu v zmysle § 118 Zákonníka práce), hoci v zmysle § 144a ods. 1 Zákonníka práce ide o výkon\npráce. Podľa názoru súdu § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce nemožno vykladať oddelene od §\n144a ods. 5 Zákonníka práce, pretože v uvedenom ods. 5 je upravené, že odseky 1 až 3 sa neuplatnia\npri posudzovaní nároku na mzdu za vykonanú prácu. Vzhľadom na uvedené, nakoľko v predmetnom\nprípade žalobca v rozhodujúcom období (od 01.01.2014 až do uplynutia výpovednej doby) nepracoval\n(nevykonával prácu) u žalovaného najmä z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného, súd prvej\n\ninštancie dospel k záveru, že na účely výpočtu náhrady mzdy za obdobie apríl až jún 2014 je v súlade s §\n134 ods. 3 ZP potrebné použiť namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný\nzárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo\nmzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že suma 1.350\nEur mesačne ako pravdepodobný zárobok nebola medzi stranami sporná. Pravdepodobný mesačný\nzárobok bol vypočítaný zo mzdy, ktorú by žalobca dosiahol, nasledovne: základný plat 1.200 Eur +\nmesačná odmena 150 Eur, spolu 1.350 Eur. Tento výpočet súd prvej inštancie aplikoval tak pre obdobie\ndruhého štvrťroku 2014, ako aj pre nasledujúce obdobie, nakoľko v nasledujúcom období už žalobca\nu žalovaného nevykonával žiadnu prácu a teda u žalovaného neodpracoval žiaden deň/hodinu. Súd\nprvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok na náhradu mzdy vo výške 1.350 Eur mesačne\n(pravdepodobný zárobok).\n5/ Pokiaľ išlo o uplatnenie náhrady mzdy za mesiac apríl 2014 (žalobcom uplatnená vo výške 2.080,84\neur), súd prvej inštancie nárok žalobcu v tejto časti ako nedôvodný zamietol z dôvodu, že mu už bola\nzo strany žalovaného za uvedený mesiac náhrada mzdy vyplatená, a to vo výške 2.474,83 Eur ( podľa\nvyjadrenia žalovaného táto čiastka pozostávala zo sumy 1.200 Eur (mzda) + 150 Eur (príplatok za\npohotovosť) + náhrady nevyčerpanej dovolenky spolu v počte 26,5 dňa). Z výpisu z účtu žalobcu vyplýva,\nže suma vo výške 2.474,83 Eur bola žalobcovi na účet pripísaná dňa 12.05.2014. S ohľadom na uvedené\nsa súd stotožnil s názorom žalovaného, že v prípade, ak by súd žalobcovi opätovne priznal náhradu mzdy\nza apríl 2014, išlo by zo strany žalovaného o duplicitné plnenie a to bez ohľadu na to, či žalovaný vykonal\nuvedenú úhradu v domnienke, že pracovný pomer so žalobcom v apríli 2014 ešte stále trval (žalovaný\nvychádzal z predpokladu, že výpovedná lehota je 3-mesačná a uplynie 30.04.2014). Vzhľadom na\nskutočnosť, že od 13.01.2014 až do skončenia pracovného pomeru mal žalobca prekážky v práci na\nstrane žalovaného, nebola mu zo strany zamestnávateľa prideľovaná práca v zmysle pracovnej zmluvy,\npričom žalovaný mu v zmysle § 142 ods. 3 ZP mal poskytnúť za dobu, počas ktorej bude trvať uvedená\nprekážka na strane zamestnávateľa, náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Rovnako tak\nsúd zamietol žalobu aj v časti náhrady mzdy za mesiace máj a jún 2014 prevyšujúcej pravdepodobný\nzárobok žalobcu vo výške 1.350 Eur mesačne (2.080,84 Eur - 1.350 Eur = 730,84 Eur) a žalobcovi za\nmesiac máj a jún 2014 priznal náhradu mzdy vo výške 1.350 Eur mesačne.\n6/ Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že žalovaný v súlade s § 79 ods. 2 ZP žiadal, aby súd\nžalobcovi náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznal, poukazujúc na to, že náhrada\nmzdy presahujúca 12 mesiacov plní najmä sociálnu funkciu, a teda nemá satisfakčný charakter ako je\ntomu v období prvých 12 mesiacov rozhodného obdobia. Keďže sa žalobca už od 01.04.2014 zapojil\ndo práce u iného zamestnávateľa, žalovaný nevidel dôvod na priznanie náhrady mzdy v rozsahu\npresahujúcom obdobie 12 mesiacov. Žalobca s týmto návrhom žalovaného nesúhlasil. Súd prvej\ninštancie pri posudzovaní tejto žiadosti žalovaného postupoval v súlade s § 79 ods. 2 ZP a aktuálnou\njudikatúrou najvyšších súdnych autorít, najmä s odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.\nÚS 331/2019 zo dňa 19.11.2019 (uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod\nč. 27/2019), uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 zo dňa 25.11.2021 a uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 14.09.2011. Bližšie ozrejmil, že Ústavný súd SR v náleze sp.\nzn. I. ÚS 331/2019 konštatoval, že za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom\nzamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru,\nuplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa §\n79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná\nrozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého\nskončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto\nrozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného\npomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo\nzamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil,\nže trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také\nskutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň\nmu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. S poukazom na vyššie citovaný\nnález Ústavného súdu SR súd prvej inštancie vychádzal z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu\nskončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) ZP a so zreteľom na tento\nkonkrétny dôvod zisťoval, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom,\nako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zisťoval, či na\nstrane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi\numožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.\nV danom prípade žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ so\n\nzamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer (z dôvodu, že zamestnanec porušil závažne pracovnú\ndisciplínu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) v zmysle § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka\npráce. V medzitýmnom rozsudku súd konštatoval, že mal za to, že tvrdenia uvedené vo výpovedi\nboli len všeobecného charakteru, boli sprostredkované, bez akejkoľvek konkretizácie a špecifikácie,\nv snahe navodiť negatívny dojem na žalobcu, a preto zhrnul, že v konaní bolo preukázané, že zo\nstrany žalovaného neboli splnené predpoklady platnosti spornej výpovede. V rozsudku odvolacieho\nsúdu sa odvolací súd síce stotožnil s tvrdením žalovaného, že i nepriame dôkazy sú spôsobilým\nprostriedkom na preukázanie tvrdených skutočností, avšak aj z takýchto dôkazov musí nepriamo\nvyplynúť spoľahlivý záver o existencii deklarovaných tvrdení, avšak z výpovedí svedkov vypočutých\nv konaní pred súdom prvej inštancie iba vyplynulo, že vo firme žalovaného sa rozprávalo o tom,\nže žalobca prideľuje výhodné jazdy pre vodičov, ktorí mu poskytujú rôzne prezenty, z čoho však\nnemožno objektívne uzavrieť, že sa žalobca korupčného konania aj dopustil. Odvolací súd uviedol,\nže výsledky súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania nepreukazujú, že žalovaným uvedené\nvýpovedné dôvody reálne nastali, a teda že žalobca sa korupčného správania skutočne dopustil, z\ndôvodu ktorého bola v posudzovanom spore pre posúdenie žalobného nároku určujúcou skutočnosť,\nže žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodov, pre ktoré možno okamžite skončiť pracovný pomer,\nnakoľko sa zamestnanec dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny (prijímaním úplatku od\niných zamestnancov), avšak o dôvodoch výpovede sa zamestnávateľ dozvedel sprostredkovane - na\nzáklade oznámení zástupcov vodičov autobusov zamestnávateľa, z čoho vyplýva, že sám žalovaný\nnemal výpovedný dôvod bezpečne preukázaný, o čom svedčí aj štylizácia textu spornej výpovede,\nktorý je formulovaný v zmysle podozrenia zo spáchania korupcie žalobcom (...„mali spočívať v prijímaní\nplnenia“,... „uprednostňovanie malo spočívať v tom“...), a teda z obsahu výpovede nie je zrejmé ani\npresvedčenie žalovaného o protiprávnom konaní žalobcu, tobôž nie objektívna skutočnosť, ktorá by\njeho korupčné správanie osvedčovala. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že po\nprávoplatnosti medzitýmneho rozsudku už nemôže v konaní o výške nároku posudzovať otázky týkajúce\nsa základu nároku, pretože tomu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 230 CSP). Vzhľadom na\nuvedené sa nestotožnil s názorom žalovaného, ktorý tvrdil, že žalobca sa dopustil korupčného správania,\nale že toto protizákonné správanie žalobcu súd prvej inštancie nemohol objektívne uzavrieť z dôvodu,\nže vodiči, ktorí žalobcovi poskytovali rôzne prezenty za prideľovanie výhodných jázd sa báli pred súdom\nsvedčiť z dôvodu hrozby ich vlastného trestného postihu. Z vyššie uvedeného medzitýmneho rozsudku\na rozsudku odvolacieho súdu totiž vyplýva, že v konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného neboli\nsplnené predpoklady platnosti spornej výpovede, a že výsledky vykonaného dokazovania nepreukazujú,\nže žalovaným uvedené výpovedné dôvody reálne nastali, a teda že žalobca sa korupčného správania\nskutočne dopustil. Z uvedených dôvodov preto súd musel vychádzať z toho, že žalobca sa nedopustil\nkorupčného správania a teda sa nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny. Z hľadiska\nspôsobu a dôvodu skončenia pracovného pomeru žalobcu tak možno uviesť, že žalovaný žalobcu obvinil\nz toho, že sa dopustil korupčného konania, aj keď to nemal preukázané, pričom tým mohol objektívne\nznížiť spoločenské a pracovné uplatnenie žalobcu, keďže ide o zásadné obvinenie. Z vykonaného\ndokazovania tak vyšlo najavo, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou, ktorou ho\nkrivo obvinil z korupčného správania, avšak tá bola medzitýmnym rozsudkom určená za neplatnú, keďže\ntvrdenia žalovaného o korupčnom správaní žalobcu boli v rozpore so zisteným skutkovým stavom. Vo\nvzťahu k dôvodu, prečo žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu oznámil, že\ntrvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, konateľ žalovaného vypovedal, že to, že niekoho označia za\nkorupčného, sa robí len vtedy, keď sú na to dôkazy, tie rozhovory so spolupracovníkmi jednoznačne\npreukázali, že žalobca bral peniaze. Preto neumožnili žalobcovi opätovný nástup do práce, keďže by\nto bol katastrofálny znak aj pre ostatných zamestnancov. Ako však už bolo uvedené vyššie, v konaní\nnebolo preukázané, že by sa žalobca korupčného správania skutočne dopustil. Žalovaný tak žalobcu\nbez náležitých dôkazov obvinil z korupčného správania a následne mu neumožnil pokračovať v práci.\nŽalobca tvrdil, že cieľom žalovaného bolo od počiatku zbaviť sa žalobcu a tvrdenia o korupčnom správaní\nboli podľa jeho názoru len účelovou zámienkou, ktorú žalovaný uviedol, aby sa ho zbavil. Žalobca totiž\nbol a je ŤZP a žalovaný by v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou potreboval súhlas\nso skončením jeho pracovného pomeru od ÚPSVaR. Žalobca odmietal, že by sa dopustil konania v\nrozpore s dobrými mravmi a akéhokoľvek korupčného konania, čo potvrdili aj závery trestného konania\nvedeného na základe oznámenia žalobcu pre trestný čin ohovárania a rovnako tak závery trestného\nkonania vedeného na základe oznámenia žalovaného, ktoré bolo zastavené. Podľa názoru žalobcu to\nbol práve žalovaný, ktorý žalobcu obvinil z korupčného správania a tým sťažil jeho potenciálne uplatnenie\na v konečnom dôsledku sa dopustil konania v rozpore s dobrými mravmi, vykazujúce znaky šikany na\npracovisku, čo potvrdzuje aj konanie žalovaného po nástupe žalobcu do práce dňa 21.03.2022 a aj list\n\nInšpektorátu práce Bratislava zo dňa 17.10.2022. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k\nzáveru, že dôvod, pre ktorý žalovaný neumožnil žalobcovi pokračovať v práci (t.j. z dôvodu korupčného\nsprávania žalobcu), bol nepreukázaný. Súd prvej inštancie zároveň skonštatoval, že nezistil ani také\nskutočnosti na strane zamestnávateľa, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil\npokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca (t.j.\nže žalovaný objektívne nie je schopný umožniť žalobcovi pokračovať v práci/uspokojiť mzdové nároky\nžalobcu, napr. z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie, zrušenia pracovnej pozície žalobcu a pod.), resp.\nžalovaný také skutočnosti ani netvrdil. Žalobca listom zo dňa 31.03.2014, doručeným žalovanému dňa\n01.04.2014, oznámil žalovanému, že v zmysle § 79 ods. 1 ZP trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej\nzamestnával. Žalovaný mu však neumožnil pokračovať v práci. Až po opätovnom nástupe žalobcu na\nvýkon práce k žalovanému dňa 21.03.2022 žalovaný doručil žalobcovi rozhodnutie zamestnávateľa o\norganizačnej zmene zo dňa 01.07.2021, v zmysle ktorého došlo ku dňu 01.06.2021 k zrušeniu pracovnej\npozície „hlavný dispečer“, na ktorej mal žalobca podľa pracovnej zmluvy vykonávať dohodnutú prácu.\nUvedené podľa názoru súdu prvej inštancie indikuje, že minimálne do 01.06.2021 (kedy údajne malo\ndôjsť k zrušeniu pracovnej pozície „hlavný dispečer“) žalovaný pracovnú pozíciu, na ktorej pracoval\nžalobca, potreboval a teda po tom, ako žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej\nzamestnával (dňa 01.04.2014), žalovanému objektívne nič nebránilo, umožniť žalobcovi pokračovať v\npráci. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s interpretáciou žalovaného vo vzťahu k relevantnej judikatúre\nnajvyšších súdnych autorít, najmä pokiaľ išlo o jeho názor, že podľa ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu (uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo 14.09.2011, uznesenie NS SR sp.\nzn. 3Cdo/2/2020 z 25.11.2021), súd pri svojom rozhodovaní podľa § 79 ods. 2 ZP prihliadne najmä\nna to, či zamestnanec bol v čase presahujúcom 12 mesiacov (vtedy 9 mesiacov) zamestnaný u iného\nzamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok tam dosiahol. Uvedenú interpretáciu súd prvej\ninštancie vyhodnotil ako účelovú. Z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 vyplýva, že súd môže na\nžiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov (v danom prípade 12 mesiacov)\nprimerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne v prípade, ak by výkon práva na náhradu\nmzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP bol v rozpore\ns dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. V ďalšom uznesení NS SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 z 25.11.2021\ndovolací súd len skonštatoval, že dotknuté uznesenie najvyššieho súdu v plnom rozsahu rešpektuje\nnález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46, ktorý bol pre najvyšší súd záväzný. Z uvedeného\nteda vyplýva, že v zmysle aktuálnej judikatúry pri rozhodovaní súdu nie je podstatné, či mal, resp.\nnemal zamestnanec po uplynutí obdobia 9/12 mesiacov príjem ale súd skúma len to, či výkon práva\nna náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1\nZP, by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP. Dokonca ani keby sa žalobca nezamestnal,\nnebol by to dôvod na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov, a to v\ndôsledku systémových spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989. S poukazom\nna uvedené, interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne\nskončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl.\n2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Pokiaľ išlo o argument žalovaného, ktorý v\nrámci svojej procesnej obrany poukazoval na to, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n3Cdo/2/2020 (bod 22) pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci\n12 mesiacov nastupuje sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, súd\nprvej inštancie ozrejmil, že sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená a nemožno\nju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu\nvykonával. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie skonštatoval, že bod 22. citovaného rozhodnutia\nmožno považovať za tú časť rozhodnutia, v rámci ktorej najvyšší súd zhrnul doterajší priebeh konania v bodoch 15. až 22. citovaného rozhodnutia sa zaoberal svojím predchádzajúcim rozsudkom sp. zn. 4\nCdo 125/2018 zo dňa 26.03.2019, ktorý však bol nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46\nzo dňa 19.11.2019 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, až v bode 29. a nasl. citovaného\nrozhodnutia najvyšší súd uvádza, ako sa s vecou vysporiadal po tom, čo mu bola Ústavným súdom\nSR vrátená. Vzhľadom na uvedené neobstojí argumentácia žalovaného, ktorý poukazuje na na bod 22.\ncitovaného rozhodnutia, nakoľko je zrejmé, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 125/2018\nzo dňa 26.03.2019 (ktorého sa uvedený bod týkal) bol nálezom ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46 zo\ndňa 19.11.2019 zrušený.\n7/ Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s účelovou interpretáciou žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu\nNS SR sp. zn. 6 Cdo 100/2016. V tejto súvislosti skonštatoval, že z právneho záveru najvyššieho\nsúdu totiž vôbec nevyplýva, že náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov plní najmä sociálnu funkciu,\na teda nemá satisfakčný charakter ako je tomu v období prvých 12 mesiacov rozhodného obdobia.\n\nTvrdenie, že náhrada mzdy má počas doby 9 mesiacov satisfakčný i sankčný charakter a potom sociálny,\npritom konštatoval prvostupňový súd (Okresný súd Bratislava II). Krajský súd v Bratislave ako odvolací\nsúd sa s touto argumentáciou a právnym posúdením veci Okresného súdu Bratislava II nestotožnil a\njeho rozsudok zmenil tak, že žalobkyni priznal náhradu mzdy aj za obdobie prevyšujúce 9 mesiacov.\nNásledne, nakoľko boli podané dovolania, dovolací súd vyslovene poukázal na závery vyplývajúce\nz uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010, keď nevidel žiadne dôvody sa od neho\nodchýliť. V danom prípade išlo o v zásade skutkovo obdobnú vec, kedy sa žalobkyňa zamestnala, resp.\nvykonávala podnikateľskú činnosť a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že by priznanie\nnáhrady mzdy nad 9 mesiacov bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že\nv predmetnej právnej veci je potrebné postupovať podľa aktuálnej rozhodovacej praxe ustálenej nálezom\nÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019-46 a uznesením NS SR sp. zn. 3Cdo/2/2020. Pôvodná rozhodovacia\nprax, v zmysle ktorej má náhrada mzdy počas doby 12 mesiacov satisfakčný sankčný charakter a potom\nsociálny, tak bola totiž prekonaná, keď okolnosť, či sa zamestnanec zamestnal alebo nezamestnal, nemá\nvplyv na priznanie nároku na náhradu mzdy nad 12 mesiacov. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom\nžalobcu, že jeho zamestnanie sa u iného zamestnávateľa za účelom obživy nie je legitímnym dôvodom\npre nepriznanie náhrady mzdy, resp. zníženie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov. Uzavrel,\nže na strane žalobcu nebolo v konaní preukázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, resp. korupčné\nkonanie, ktoré mu kládol za vinu žalovaný, žalobca sa nedopustil korupčného správania, čo v konečnom\ndôsledku potvrdili aj závery trestného konania vedeného na základe oznámenia žalobcu pre trestný čin\nohovárania a rovnako tak závery trestného konania vedeného na základe oznámenia žalovaného, ktoré\nbolo zastavené. Žalobca sa nedopustil konania v rozpore s dobrými mravmi, zamestnal sa a akonáhle\nho žalovaný vyzval na opätovný nástup do zamestnania, ukončil svoj pracovný pomer v spoločnosti\nSATURN TRANSPORT, a.s. a nastúpil do práce k žalovanému. Podľa názoru súdu prvej inštancie v\nkonaní nebol preukázaný dôvod pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce\n12 mesiacov.\n8/ Pokiaľ išlo o návrh žalovaného, aby súd rozhodol, že pracovný pomer žalobcu a žalovaného sa\nkončí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával,\nsúd prvej inštancie ho ako nedôvodný zamietol (I. výrok). Argumentoval tým, že jednak v čase jeho\nrozhodovania už pracovný pomer žalobcu u žalovaného netrval, zároveň poukázal na to, že žalovaný\nneuviedol dôvody, pre ktoré by nemalo byť spravodlivé od neho požadovať, aby žalobcu zamestnával,\nkeďže žalovaný stále podnikal v oblasti dopravy a žalobca bol schopný vykonávať prácu hlavného\ndispečera. Žalovaný síce vo svojom vyjadrení zo dňa 28.04.2022 uviedol, že tento návrh už považuje za\nneaktuálny, nakoľko pracovný pomer žalobcu už skončil z dôvodu výpovede žalobcu zo dňa 31.05.2022\ndňom 31.07.2022, avšak tento návrh späť nevzal.\n9/ Sumarizujúc uvedené, súd prvej inštancie dospel súd ďalej uzavrel, že žaloba je čiastočne dôvodná\na žalobcovi priznal náhradu mzdy za mesiac máj 2014 až marec 2017 vo výške 1.350 Eur mesačne\nspolu s príslušným úrokom z omeškania (II. výrok) a vo zvyšnej časti súd žalobu o náhradu mzdy\nzamietol (III. výrok). Pokiaľ išlo o priznané úroky z omeškania k jednotlivým mesačným náhradám mzdy,\nsúd prvej inštancie o nich rozhodol podľa § 517 OZ v spojení § 3 NV SR č. 87/1995 Z. z. s tým, že\nsplatnosť jednotlivých náhrad mzdy nastala mesačne pozadu, v dohodnutom výplatnom termíne 15. dňa\nnasledujúceho mesiaca po mesiaci, za ktorý prináležia.\n10/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Ozrejmil, že ak strana\nsporu v jednej žalobe uplatní niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade\ntrov konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. V\ndanom prípade si žalobca uplatňoval 2 samostatné nároky - určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru a náhradu mzdy; žalovaný zas podal návrh, aby súd rozhodol, že pracovný pomer žalobcu\na žalovaného sa končí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu\nnaďalej zamestnával. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, v tejto časti súd\nmedzitýmnym rozsudkom žalobe vyhovel (pričom uviedol, že o trovách konania rozhodne v konečnom\nrozsudku), teda pri tomto nároku možno konštatovať, že žalobca mal úspech v rozsahu 100 %. Rovnako\nbol žalobca v plnom rozsahu úspešný vo vzťahu k návrhu, aby súd rozhodol tak, že pracovný pomer\nžalobcu a žalovaného sa končí z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby\nžalobcu naďalej zamestnával. Náhradu mzdy si žalobca uplatňoval v sume 50.792,52 Eur, bolo mu\npriznaných 47.250 Eur, teda pri tomto nároku mal žalobca úspech v rozsahu 93,03 %. Aby bolo možné\nurčiť pomer úspechu a neúspechu v celom konaní, každý z troch uplatnených nárokov sa považuje za\n1/3-inu celku resp. 33,33 % z celkovo uplatneného nároku (ide o rovnocenné nároky). Do celkového\nrozsahu úspechu žalobcu je potom potrebné započítať úspech v nároku o určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru v celom rozsahu, teda 33,33 %. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy, žalobca bol\n\núspešný v rozsahu 93,03 %, teda 93,03 % z 33,33 %, čo predstavuje 31,01 % z celkovo uplatneného\nnároku. Celkový pomer úspechu žalobcu v konaní tak predstavuje 97,67 % (33,33 % + 33,33 % +\n31,01 % ). Rovnaký výsledok možno dosiahnuť, keď sa vypočíta aritmetický priemer pomeru úspechu\nv jednotlivých nárokoch (100 % + 100 % + 93,03 % = 293,03 % : 3 = 97,67 %). Žalobca mal teda v\nkonaní úspech v rozsahu 97,67 % a neúspech v rozsahu 2,33 %. Súd prvej inštancie preto žalobcovi\npriznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 95,34 % (97,67 % - 2,33 %) s tým, že\no výške náhrady si vyhradil rozhodnúť v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n11/ Proti tomuto rozsudku v rozsahu II., III. a IV. výroku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu\nv zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP), že dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), a že jeho\nrozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Navrhol\nodvolaciemu súd, aby rozsudok v napadnutých častiach zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť\nžalobcovi náhradu mzdy vo výške 14.850 eur; úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.350\neur od 16.06.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.350 eur od\n16.07.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.08.2014\ndo zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.09.2014 do zaplatenia,\núrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.10.2014 do zaplatenia, úrok z\nomeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.11.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo\nvýške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.12.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05%\nročne zo sumy 1.350 eur od 16.01.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy\n1.350 eur od 16.02.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od\n16.03.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.04.2015 do\nzaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.350 eur od 16.05.2015 do zaplatenia, a to\ndo troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 52,82%; alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom\nrozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ išlo o prvý odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm.\ne/ CSP), žalovaný argumentoval tým, že súd prvej inštancie v bode 11. napadnutého rozsudku zhrnul, s\nktorými listinnými dôkazmi sa v rámci vykonania dokazovania oboznámil, pričom spomenul aj výpis zo\nSociálnej poisťovne ohľadom trvania pracovných pomerov žalobcu. Opomenul však uviesť, že žalovaný\nna pojednávaní dňa 01.03.2023 navrhol doplniť dokazovanie aj lustráciou vymeriavacích základov\nžalobcu cez sociálnu poisťovňu za obdobie od 1.4.2015 do 31.3.2017 a vyžiadaním si pracovnej zmluvy\nod zamestnávateľa SATUR TRANSPORT, a.s. týkajúcej sa jeho mzdových podmienok počas obdobia\ntrvania pracovného pomeru, pričom na vykonaní týchto dôkazov trval, súd prvej inštancie ich však\nnevykonal, s čím sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Žalovaný v\nkonaní pred súdom prvej inštancie riadne odôvodňoval vykonať uvedené dôkazy a to z dôvodu doplnenia\nuž čiastočne vykonanej lustrácie na Sociálnej poisťovni, z ktorej vyplynulo že žalobca sa od 01.04.2014\nzapojil do práce u iného zamestnávateľa, u ktorého dosiahol v rozhodnom období (od 05/2016 do\n31.03.2017) vyšší vymeriavací základ (od 1.511,34 eur za mesiac 05/2016 do 2.716, 71 eur za mesiac\n03/2017, než aké mal u žalovaného pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy z 1.12.2006 v platnom\nznení. Vzhľadom na nevykonanie týchto dôkazov v časti týkajúcom sa rozhodného obdobia od 1.4.2015\ndo 30.04.2016, ktoré majú zásadnú relevanciu pri rozhodovaní súdu pri priznávaní výšky náhrady mzdy,\nmá za následok vadu konania, nakoľko súd prvej inštancie nedostatočne zistil rozhodujúce skutočnosti\npotrebné pre rozhodnutie o navrhovanom uplatnení moderačného práva v zmysle § 79 ods. 2 ZP.\nPokiaľ išlo o žalovaným vytknutý odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, nesprávne skutkové\nzistenia súdu prvej inštancie majú spočívať v tom, že v bode 37/ rozhodnutia skonštatoval, že žalobca\nbol zamestnancom s ťažkým zdravotným postihnutím a žalovaný s jeho výpoveďou potreboval súhlas\nÚPSVaR. Toto tvrdenie súdu však, podľa žalovaného, nemá oporu v ust. § 66 ZP v znení platnom v čase\nskončenia pracovného pomeru so žalobcom (v roku 2014). Zo znenia tohto zákonného ustanovenia\ntotiž vyplýva, že súhlas ÚPSVaR sa nevyžaduje v prípade, ak dôvodom skončenia pracovného pomeru\nvýpoveďou zo strany zamestnávateľa je výpovedný dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP, čo\nbol aj dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Naviac, dikcia ust. § 40 ods. 8 ZP uvádza,\nže zamestnancom so zdravotným postihnutím sa považuje len zamestnanec uznaný za invalidného\npodľa osobitného predpisu, ktorý svojmu zamestnávateľovi predloží rozhodnutie o invalidnom dôchodku\na nie osoba ŤZP. Súd prvej inštancie tiež opomenul, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru\nvýpoveďou je relatívnou neplatnosťou, t.j. skončenie pracovného pomeru je platné do času, kým\npríslušný súd právoplatne nerozhodne o jeho neplatnosti. V čase, kedy žalobca adresoval žalovanému\n\noznámenie, že považuje výpoveď za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, bola jeho výpoveď\nplatná a vzhľadom na dôvod skončenia pracovného pomeru - závažné porušenie pracovného pomeru\n(žalovaný mal zrejme na mysli závažné porušenie pracovnej disciplíny, poznámka odvolacieho súdu),\nneexistovala dôvera žalovaného voči žalobcovi, čo bolo potvrdené aj tým, že žalovaný od okamihu,\nkedy mal indície o nevhodnom správaní, ho ponechal na prekážkach v práci na strane zamestnávateľa\na poskytoval mu náhradu mzdy. Súd prvej inštancie pri aplikácií svojho moderačného práva zjavne\nopomenul, že žalovaný z podnetov jeho zamestnancov mal preukázané, že u žalobcu dochádza ku\nkorupčnému správaniu, dôkazná núdza žalovaného túto skutočnosť preukázať nastala až o niekoľko\nrokov. Oznámenie žalobcu podľa § 79 ods. 2 ZP obdržal žalovaný v roku 2014 a tak vzhľadom na\ndôvod skončenia pracovného pomeru, spôsob porušenia pracovnej disciplíny a jeho intenzitu bolo jeho\nzotrvávanie na pracovisku nežiaduce a bolo by negatívnym signálom voči ostatným zamestnancom.\nDôvod neumožnenia pokračovania v práci po skončení pracovného pomeru so žalobcom nebol zo strany\nžalovaného subjektívny, ale objektívne determinovaný okolnosťami a dôvodom skončenia pracovného\npomeru, čo súd prvej inštancie pri uplatňovaní svojho moderačného práva nezohľadnil a len mechanicky\naplikoval judikáty NS SR v nadväznosti na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019, ignorujúc\ntak dôvod skončenia pracovného pomeru, okolností za ktorých bola žalovanému adresovaná požiadavka\nžalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní, ako aj na okolnosti, že žalobca sa ešte v čase trvania\npracovného pomeru zamestnal. Žalovaný tak žiadnym spôsobom neohrozil žalobcovu reputáciu, ani\nho neobmedzil pri jeho uplatnení na trhu práce. Žalovaný poukázal aj na druhý objektívny dôvod,\nna ktorý súd prvej inštancie v rozhodnutí opomenul prihliadnuť, a tým je na pojednávaní zo dňa\n16.03.2022 novému zákonnému sudcovi (C.. L.) prezentovaná a už skôr dňa 18.03.2019 doručená\nspoločná písomná žiadosť sporových strán o schválenie dohody o generálnom urovnaní vo forme\nsúdneho zmieru. Podľa obojstranne schváleného znenia tejto generálnej dohody o urovnaní sa mal\npracovný pomer žalobcu u žalovaného skončiť dňa 30.04.2014, žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi\nsumu 17.163 eur brutto a nahradiť mu časť trov konania vo výške 2.000 eur. Do pojednávania dňa\n16.03.2022 súd prvej inštancie o tomto návrhu nerozhodol, a hoci je bez akýchkoľvek pochybností\nzrejmé, že táto dohoda tvorila objektívnu prekážku opätovného zamestnania žalobcu u žalovaného,\nktorý navyše od 01.04.2014 pracoval v rozpore so svojou pracovnou zmluvou uzavretou so žalovaným\npre konkurenčnú spoločnosť SATUR TRANSPORT, a.s., pričom porušenie tejto povinnosť nekonkurovať\nsa nedá konvalidovať tvrdením, že len v rámci vyriešenia si svojej životnej situácie z dôvodu straty\npríjmu sa žalobca musel zamestnať práve u zamestnávateľa, ktorý je v konkurenčnom postavení voči\nžalovanému. Pokiaľ išlo o namietaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne\nposúdenie veci), žalovaný vytkol súdu prvej inštancie nesprávnu interpretáciu a aplikáciu § 79 ods. 2\nZP. Bližšie ozrejmil, že súd prvej inštancie pri interpretovaní ust. § 79 ods. 2 ZP nepostupoval podľa\nZákonníka práce, ustálenej judikatúry, nakoľko opomenul základné interpretačné pravidlo vyjadrené\njednak v § 3 ods. 1 OZ, ktorý sa subsidiárne použije aj na pracovnoprávne vzťahy, ako aj v čl. 1\nZákladných zásad Zákonníka práce. Poukázal na rozhodnutie R 39/1986, podľa ktorého súd musí pri\naplikácií interpretačného pravidla obsiahnutého v ust. § 3 ods. 1 OZ prihliadnuť na všetky okolnosti\nprípadu a teda aj na osobné a sociálne pomery žalobcu, aby sám žalobca nekonal v rozpore s dobrými\nmravmi. Žalovaný poukázal na to, že žalobca sa ihneď po neplatnom skončení pracovného pomeru u\nžalovaného dňa 31.3.2014 zamestnal od 1.4.2014 u zamestnávateľa, ktorým má v predmete podnikania\nžalovaného konkurenčné postavenie, a to napriek tomu, že mal so žalovaným v pracovnej zmluve\ndohodnutú konkurenčnú doložku. Žalobca bol v čase vzniku pracovného pomeru so spoločnosťou\nSATUR TRANSPORT, s.r.o. stále v pracovnom pomere so žalovaným, preto konanie žalobcu možno\npovažovať nielen za porušenie zákazu konkurencie, ale aj za rozporné s dobrými mravmi a za zneužitie\nsvojho práva na úkor žalovaného. Súd prvej inštancie tiež nevenoval dostatočnú pozornosť zisťovaniu,\nako mienil žalobca pracovať pre dvoch zamestnávateľov, ak pracovný čas u oboch z nich kolidoval.\nSkutočný zámer žalobcu pokračovať v práci pre spoločnosť SATUR TRANSPORT, a.s. sa potvrdil v\nobdobí od 21.03.2022, kedy žalovaný umožnil žalobcovi opätovný nástup do práce a to tým, že až\ndo skončenia jeho pracovného pomeru na základe výpovede žalobcu zo dňa 31.05.2022 nevykonával\nzverené pracovné úlohy buď vôbec, alebo ich nevykonával riadne a včas. Skutočným zámerom žalobcu\ntak nebolo pokračovať vo výkone práce až do právoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale\nformálne si splniť povinnosti v zmysle § 79 ods. 2 ZP s cieľom splniť tak podmienky pre priznanie náhrady\nmzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalovaný ďalej v súvislosti s interpretáciou §\n79 ods. 2 ZP poukázal na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019, podľa ktorého pri rozhodovaní treba\nvychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného\nv § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ\nneumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, čo mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,\n\naby ho naďalej zamestnával. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na obsah výpovede z pracovného\npomeru a konkrétny výpovedný dôvod (v novembri 2013 nám niektorí zástupcovia vodičov autobusov\nzamestnávateľa oznámili, že ste ako hlavný dispečer organizujúci prácu na oddelení dispečingu a\nprideľujúci vodičom autobusov konkrétne zmeny, v priebehu roka 2013 prijímali od vodičov autobusu\núplatky, resp. iné neoprávnené plnenia, ktoré vám neprináležia. Z odôvodnenia výpovede doručenej\nžalobcovi vyplýva, že táto nebola len formálna, ale mala materiálny základ opretý o svedecké výpovede\nzástupcov vodičov, od ktorých si žalobca žiadal za pridelenie lepších jázd úplatky. Treba prihliadnuť\naj na to, že žalobca v tom čase pracoval u žalovanej na vedúcej pozícií hlavného dispečera. Ďalším\nobjektívnym dôvodom, ktorý žalovanému bránil umožniť žalobcovi opätovný nástup do práce bola\nspoločná žiadosť o schválenie dohody o generálnom urovnaní, ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal.\nPri posudzovaní dôvodnosti obdobia nároku na náhradu mzdy mal teda súd prvej inštancie konanie\nžalobcu posúdiť ako porušovanie právnych predpisov ale aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.\nŽalovaný poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017, v ktorom ústavný súd uviedol, že\nvýška primeranej náhrady mzdy má byť dostatočným zadosťučinením a dostatočnou sociálnou ochranou\npre zamestnanca a zároveň dostatočnou sankciou pre zamestnávateľa. Pri posúdení náhrady mzdy\nmusí súd prihliadnuť na všetky funkcie, ktorá má náhrady podľa ustálenej judikatúry plniť - satisfakčnú,\nreparačnú a sociálnu. Sumarizujúc uvedené žalovaný zhrnul, že priznanie náhrady presahujúcej 12\nmesiacov žalobcovi, je v rozpore s účelom a funkciou právnej normy upravujúcej náhradu mzdy a\nodporuje zásade spravodlivosti. Dodal, že výška mesačnej náhrady, ktorú priznal súd prvej inštancie\nžalobcovi v súlade s § 134 ods. 3 ZP, presahovala výšku priemernej mzdy v národnom hospodárstve (za\nrok 2014 to bolo 858 eur, za rok 2015 to bolo 883 eur, za rok 2016 to bolo 912 eur, za rok 2017 to bolo 954\neur, za rok 2018 to bolo 1.013 eur, za rok 2019 to bolo 1.092 eur.). Súd prvej inštancie mal pri priznávaní\nvýšky mzdy zohľadniť, že ak výška náhrady mzdy presahuje výšku mzdy v národnom hospodárstve v\nrokoch 2014 až 2017 ju presahovala viac ako 30%, javí sa jej priznanie v rozsahu presahujúcom 12\nmesiacov v rozpore so zásadou primeranosti a spravodlivosti. Priznanie 12 priemerných mesačných\nplatov v celkovej výške 16.200 eur plus úrok z omeškania a trovy konania, plnia podľa žalovaného\ndostatočne sociálnu ochranu žalobcu, najmä prihliadajúc na skutočnosť, že žalobca sa zamestnal u\nkonkurencie a pracoval tam až do rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru. Mal\nstabilný príjem, ktorý nemožno len analogicky porovnávať s prípadom, ktorý v náleze riešil ústavný súd\n(I.ÚS 331/2019), pretože tu bol sťažovateľ starobný dôchodca, ktorý poberal starobný dôchodok.\n12/ Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej\nčasti ako vecne správny potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie\nnevykonal ním navrhnuté dôkazy - lustrácie vymeriavacích základov žalobcu cez Sociálnu poisťovňu\nza obdobie od 1.4.2015 do 31.03.2017, vyžiadanie si pracovnej zmluvy od zamestnávateľa SATUR\nTRANSPORT, a.s. týkajúcej sa jeho mzdových pomerov, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.\n1 písm. e/ CSP. Žalovaný údajne riadne odôvodňoval vykonať uvedené dôkazy, ako sa uvádza v bode\n7. rozsudku, z dôvodu doplnenia už čiastočne vykonanej lustrácie na Sociálnej poisťovni, z ktorej\nvyplynulo, že žalobca sa od 1.4.2014 zapojil do práce u iného zamestnávateľa, u ktorého dosiahol\núdajne v rozhodnom období (05/2016 do 03/2017) vyšší vymeriavací základ (od 1.511,34 eur za mesiac\n05/2016 do 2.716,71 eur za mesiac 03/2017). Žalobca v celom rozsahu tvrdenia žalovaného rozporuje.\nŽalovaný totiž na pojednávaní dňa 16.08.2023 výslovne uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie\ndokazovania, čím jednoznačne potvrdil, že na návrhoch, ktoré predniesol v rámci konania netrvá. Naviac,\nvykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné a nehospodárne. Poukázal pritom na nález ústavného\nsúdu sp. zn. I. ÚS 331/2019 a uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010 zo dňa 14.09.2011. Z právneho\nzáveru obsiahnutého v uvedených rozhodnutiach vyplýva, že zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy\nnad 12 mesiacov je možné len v prípade, ak by na strane žalobcu došlo ku konaniu v rozpore s dobrými\nmravmi, skutočnosť, že sa žalobca zamestnal nemôže byť považovaná za rozpor s dobrými mravmi, pri\nrozhodovaní súdu nie je vôbec podstatné, či zamestnanec mal, resp. nemal po uplynutí 9/12 mesiacov\npríjem a súd skúmal, či výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru\npodľa § 79 ods. 1 ZP by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP, dokonca, ak by sa žalobca\nnezamestnal, nebol by to dôvod na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12\nmesiacov. Vzhľadom na túto rozhodovaciu prax by vykonanie akejkoľvek ďalšej lustrácie znamenalo\npredlžovanie súdneho konania a to bez vplyvu na rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide odvolaním\nvytknuté nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k jeho záverom prijatým ohľadom\nstatusu žalobcu ako osoby ŤZP a s tým súvisiaci súhlas ÚPSVaR so skončením pracovného pomeru,\nk tomu žalobca uviedol, že žalobca je totiž ŤZP, čo bolo práve predpokladom priznania invalidného\ndôchodku. Skutočnosť, že žalobcovi bol priznaný invalidný dôchodok je preukázané rozhodnutím o\npriznaní invalidného dôchodku a potvrdením poisťovne Dôvera. Žalovaný o uvedenej skutočnosti vedel\n\na odvádzal za žalobcu zdravotné vo výške 50% sadzby poistného. Oba dokumenty sú založené\nv spise. K odvolacej argumentácii žalovaného vo vzťahu k bodu 37. rozsudku žalobca uviedol, že\nžalovaný opomína že podľa § 79 ods. 1 ZP platí, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplanú výpoveď\nalebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec\noznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa\nnekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby\nzamestnanca naďalej zamestnával. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že doručením oznámenia\nžalobcu, že trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával, sa pracovný pomer neskončil a žalovaný\nbol povinný opäť žalobcovi prideľovať prácu. Je teda zrejmé, že argumentácia žalovaného, že skončenie\npracovného pomeru je platné do času, kým príslušný súd právoplatne nerozhodne o jeho neplatnosti,\nresp. že výpoveď bola platná až do času, kým súd nerozhodne o jej neplatnosti, je výslovne v\nrozpore s ustanovením zákona a účelová. Ohľadne údajných dôvodov uvádzaných žalovaným prečo\nneprideľoval žalobcovi prácu, žalobca uviedol, že žalovaný sa neustálym opakovaním nepravdy snaží\nju pretransformovať na pravdu. Od počiatku totiž neexistoval dôvod, ktorý by oprávňoval žalovaného\nskončiť so žalobcom pracovný pomer a keďže konateľ žalovaného mal záujem sa žalobcu zbaviť\n(nakoľko poukazoval na negatívne veci v spoločnosti žalovaného), avšak potreboval súhlas ÚPSVaR,\núčelovo s ním skončil pracovný pomer z dôvodu údajného korupčného správania, pričom toto obvinenie\nzaložil na vyjadreniach jemu spriaznených osôb. V danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie,\nboli vypočutí mnohí svedkovia, ktorí sa vyjadrovali k situácii a k pomerom u žalovaného a žiadne\nkorupčné správanie nebolo preukázané a ani nemohlo, nakoľko k nemu nedošlo. K tvrdeniu žalovaného\nohľadom údajnej dôkazne núdzi v súvislosti s preukazovaním korupčného správania žalobcu, samotný\nodvolací súd v rozhodnutí o odvolaní proti medzitýmnemu rozsudku uviedol, že žalovaný už pri dávaní\nvýpovede nemal korupčné konanie žalobcu za preukázané a mal o ňom sám pochybnosti, teda ide\nopäť o účelové tvrdenie. Žalovaný opakovane tvrdí, že hoci pred súdom prvej inštancie nepreukázal,\nže žalobca sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny ešte nepreukazuje, že k takémuto\nsprávaniu v skutočnosti nedošlo a v tomto kontexte uvádza, že svedkovia síce v konaní pred súdom\nprvej inštancie vyjadrovali o tom, čo počuli sprostredkovane, avšak je údajne silne nepravdepodobné,\nže by viacerí z nich mali informácie o korupčnom právaní žalobcu, ak by uvedené nebola pravda;\npreto tieto okolnosti vraj odôvodňujú postup po skončení pracovného pomeru. Faktom však je, že\nsvedkovia žalovaného ktorí vypovedali v konaní pred súdom prvej inštancie - p. R., p. O. a p. F. a\np. O., boli osoby bezprostredne spriaznené s konateľom p. F., a práve oni vypovedali voči žalobcovi\na to len vo všeobecnej rovine, pričom na žiadosť o konkretizáciu nimi tvrdených skutočností nevedeli\nnič bližšie uviesť. Okrem toho pravdivosť ich výpovedí bola vyvrátená svedectvom pána G., pána T.\na pani V.. Nepravdivosť tvrdení žalovaného potvrdilo v konečnom dôsledku aj vyjadrenia konateľa\nžalovaného - p. X., ktorý odôvodňoval, prečo neprideľoval prácu žalobcovi tým, že údajne viacerí\nspolupracovníci tvrdili, že bral úplatky, avšak na otázku právneho zástupcu žalobcu, kto to údajne tvrdí\nuviedol, že s nimi uzavrel dohodu o mlčanlivosti. Takéto vyjadrenie však preukazuje účelovosť tvrdení\nžalovaného. K odvolaciemu argumentu žalovaného, že súd prvej inštancie pri uplatnení moderačného\npráva nezohľadnil okolnosti daného prípadu a len mechanicky aplikoval judikáty najvyššieho súdu v\nnadväznosti na Nález ÚS SR sp. zn. I ÚS 331/2019-46 ignorujúc vraj dôvod skončenia pracovného\npomeru, žalobca uviedol, že v konaní nebola preukázaná žiadna prekážka, ktorá by bránila žalovanému,\naby opätovne prideľoval žalobcovi prácu. Jediným dôvodom prečo tak žalovaný neurobil bolo, že\njeho cieľom od počiatku bolo zbaviť sa žalobcu a tvrdenia o korupčnom správaní boli len účelovou\nzámienkou, ktorú žalovaný uviedol, aby sa ho zbavil. Žalobca bol a je totiž zdravotne postihnutý a\nžalovaný by v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou potreboval súhlas so skončením jeho\npracovného pomeru od ÚPSVaR. V súvislosti s argumentom žalovaného, že súd nezohľadnil, že sa\nžalobca zamestnal u iného zamestnávateľa a teda, že nemohol žiadnym spôsobom poškodiť žalobcovu\nreputáciu, žalobca uviedol, že žalovaný nemohol v čase dávania výpovede vedieť, že sa žalobcovi\npodarí zamestnať sa a preto je osobitne dôležitý účel prejavu vôle vyjadreného vo výpovedi. Napriek\ntomu sa toto bremeno, že žalobca je obvinený z korupčného správania s ním ťahalo až do rozhodnutia\ndovolacieho súdu o neplatnosť výpovede. K druhému údajnému dôvodu, ktorý mala predstavovať dňa\n18.03.2019 doručená spoločná písomná žiadosť sporových strán o schválenie dohody o generálnom\nurovnaní vo forme súdneho zmieru žalobca uviedol, že nešlo o spoločnú písomnú žiadosť sporových\nstrán o schválenie dohody o generálnom urovnaní vo forme súdneho zmieru, ale o spoločnú žiadosť\no vytýčenie pojednávania, čo je rozdiel. Na danom pojednávaní malo byť v princípe vyjasnené, či súd\nvôbec súdny zmier akceptuje, nakoľko žalovaný žiadal, aby bol pracovný pomer skončený spätne. Podľa\nnázoru žalobcu pracovný pomer nemohol byť skončený spätne a na to žalovaného aj upozorňoval.\nCelkovo postup žalovaného v súvislosti s generálnym urovnaním bol v celom rozsahu účelový a žalovaný\n\nveľmi dobre poznal podmienky, za akých bol žalobca ochotný pristúpiť k schváleniu súdneho zmier.\nZ pohľadu žalobcu bolo totiž uzavretie dohody o generálnom urovnaní nadbytočné a na jej uzavretí\ntrval výlučne žalovaný. Keďže iniciatíva na uzavretie tejto dohody vzišla zo strany žalovaného, žalobca\nlogicky očakával, že žalovaný bude v danom smere iniciatívny a sám uskutoční úkony potrebné pre\nvytýčenie pojednávania a schválenie súdneho zmieru. V rozpore s uvedeným však viac ako štyri roky\nžalobcu nekontaktoval, nechal rozhodnúť o svojom dovolaní, pričom je viac menej isté, že keby bolo\nkonštatované, že výpoveď je platná, on sám by nechcel dohodu o generálnom urovnaní uzavrieť. Len\nv aktuálnom čase a priestore mu prišlo vhod sa na ňu odvolávať. Sumárne bol teda žalobca ochotný\npristúpiť na schválenie súdneho zmieru len z dôvodu, že právny stav ohľadne platnosti výpovede bol v\ntom čase neistý a vec by mohla byť rýchlo uzavretá. Žalovaný však opätovne konal vo vzťahu k nemu\núčelovo, nechal rozhodnúť o svojom dovolaní dúfajúc, že bude konštatované, že výpoveď je platná\na pritom ak by reálne mal záujem na mimosúdnom riešení veci, mohol vziať dovolanie, ktoré bránilo\nschváleniu súdneho zmieru, späť. Argumentu žalovaného, že sa žalobca ihneď po neplatnom skončení\npracovného pomeru dňa 31.03.2014 zamestnal od 1.4.2014 u zamestnávateľa, ktorý má k predmetu\npodnikania žalovaného konkurenčné postavenie, a to napriek tomu, že mal so žalovaným v pracovnej\nzmluve dohodnutú konkurenčnú doložku, a teda v čase vzniku pracovného pomeru so spoločnosťou\nSATUR TRANSPORT, s.r.o. bol stále v pracovnom pomere so žalovaným, takže konanie žalobcu možno\npovažovať nielen za porušenie zákazu konkurencie, ale aj za rozporné s dobrými mravmi, a za zneužitie\nsvojho práva na úkor žalovaného žalobca vo vyjadrení rozporoval. Uviedol, že sa nedopustil žiadneho\nkonania v rozpore s dobrými mravmi ani zneužitia svojho práva na úkor žalovaného. Pokiaľ žalovaný\nnamieta, že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť dostatočnému zisťovaniu, ako chcel žalobca\npracovať pre dvoch zamestnávateľov - žalovaného a spoločnosť SATUR TRANSPORT, a.s., ak pracovný\nčas u oboch z nich kolidoval, t.j. v rovnakom čase mal pracovať aj pre jedného aj pre druhého, pričom\npodľa žalovaného skutočný zámer žalobcu pokračovať v práci pre spoločnosť SATUR TRANSPORT,\na.s. sa potvrdil v období od 21.03.2022, kedy umožnil žalobcovi opätovný nástup do práce a to tým, že až\ndo skončenia jeho pracovného pomeru na základe výpovede žalobcu zo dňa 31.05.2022 nevykonával\nzverené pracovné úlohy buď vôbec alebo ich nevykonával riadne a včas. Ak by súd prvej inštancie pri\nuvedenom správne právne posúdil vec, došiel by k záverom, že skutočným zámerom žalobcu nebolo\npokračovať vo výkone práce až do právoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie ale formálne si splniť\npovinnosť v zmysle § 79 ods. 2 ZP s cieľom tak splniť podmienky pre priznanie náhrady mzdy titulom\nneplatného skončenia pracovného pomeru“; k tomu žalobca uviedol, že mu žalovaný účelovo adresoval\nvýzvu, aby sa dňa 21.03.2022 dostavil do práce, hoci mu nemal záujem mu prideľovať prácu. Nerátal\nvšak s tým, že žalobca má reálny záujem pracovať pre žalovaného. Keď sa žalobca dostavil do práce,\nžalovaný konal opäť účelovo a konateľ mu doručil Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene\nzo dňa 01.07.2021, v zmysle ktorého došlo ku dňu 01.06.2021, t.j. spätne, k zrušeniu pracovnej pozície\n„hlavný dispečer“, na ktorej mal žalobca podľa pracovnej zmluvy vykonávať dohodnutú prácu. Žalovaný\nmu následne ponúkol prácu na pracovnej pozícií „Administratívno technický asistent manažmentu“,\nnásledne v dňoch 21.03.2022 a 22.03.2022 žalobca vykonával prácu len v rozsahu pár minút, nakoľko\ninú prácu mu žalovaný nepridelil. Práca, ktorú žalobca vykonával, spadala do pracovnej náplne hlavného\ndispečera a v žiadnom prípade nemohla byť chápaná ako výkon práce na ponúknutej pracovnej pozícií.\nSumárne tak do 03.05.2022 žalovaný prideľoval žalobcovi prácu v rozsahu len pár minút a táto práca\nspadala do pracovnej náplne hlavného dispečera, od 03.02.2022 mu už neprideľoval žiadnu prácu,\nžalobca celý pracovný čas presedel na mieste. V tejto súvislosti sa dovolával aj ochrany na Inšpektoráte\npráce. Pre neúnosnosť takejto situácie dal žalobca žalovanému výpoveď. Tvrdenie žalovaného, že\núdajným skutočným zámerom žalobcu nebolo pokračovať vo výkone práce, ale len formálne splniť\npovinnosť v zmysle § 79 ods. 2 ZP, žalobca rozporuje tým, že v nadväznosti na výzvu žalovaného,\naby nastúpil do práce, okamžite skončil pracovný pomer so spoločnosťou SATUR TRANSPORT, a.s.\nPokiaľ išlo o žalovaným viac krát uvádzané dôvody výpovede z pracovného pomeru (branie úplatkov\na nenáležitých výhod za prideľovanie lukratívnejších jázd vodičom), žalobca trval na tom, že tieto sú\nnepravdivé, vykonštruované a nepreukázané, s jediným cieľom - na podklade krivého obvinenia sa ho\nzbaviť ako nepohodlného zamestnanca. Pokiaľ išlo o údajné porušenie konkurenčnej doložky, k tomu\nžalobca uviedol, že od roku 2006 pracoval len v oblasti dopravy, nakoľko ho žalovaný krivo obvinil a\nvyhodil, musel ísť robiť, aby sa uživil. Keďže nič iné nevedel robiť, logicky sa mohol zamestnať len v\noblasti dopravy. Sumárne teda žalovaný vyhodil žalobcu z práce, krivo ho obvinil, celý čas nenamietal,\nže sa zamestnal v spoločnosti pôsobiacej v oblasti dopravy a až keď mu to prišlo vhod, odvoláva sa na\nkonkurenčné doložku. V kontexte výkladu žalovaného by si mal žalobca pýtať jeho súhlas aj na to, kde\nsa zamestná, a to napriek tomu, že ho vyhodil z práce. Takýto výklad žalobca považuje za absurdný. O\nnekorektnom konaní žalovaného voči žalobcovi svedčí aj tá skutočnosť, že sa žalobca musel dovolávať\n\nochrany aj na Inšpektoráte práce. Takéto správanie žalovaného nemôže byť dôvodom na uplatnenie\nmoderačného práva. Žalobca má za to, že náhrada mzdy, ktorú mu súd prvej inštancie priznal je v súlade\ns platnou judikatúrou, v súlade s účelom a funkciou právnej normy upravujúcej náhradu mzdy a najmä\nje v súlade so zásadou spravodlivosti a primeranosti, najmä s ohľadom na správanie žalovaného. V\ntomto kontexte poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 157/2010, v zmysle ktorého súd môže na\nžiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9/12 mesiacov primerane znížiť, prípadne\nvôbec nepriznať len výnimočne v prípade, ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia\npracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle\nčl. 2 ZP. Pri rozhodovaní súdu teda nie je podstatné, či mal zamestnanec príjem alebo nemal po uplynutí\n9/12 mesiacov a súd skúma akurát, či výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného\npomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 ZP, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl.\n2 ZP. Dokonca, ani keby sa žalobca nezamestnal, nebol by to dôvod na zníženie, resp. nepriznanie\nnáhrady mzdy za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov. Z jestvujúcej judikatúry (sp. zn. I. ÚS 331/2019-46)\nvyplýva, že zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov je možné len v prípade, ak by\nna strane žalobcu došlo ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi; skutočnosť, že sa žalobca zamestnal\nnemôže byť považovaná za rozpor s dobrými mravmi, nakoľko ak by sa ani nezamestnal, nebolo by to\ntaktiež považované za rozpor s dobrými mravmi. Nie je teda podstatné, či zamestnanec po neplatnom\nskončení pracovného pomeru pracoval alebo nepracoval a hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní\no takomto nároku na zníženie náhrady mzdy nad 12 mesiacov je akurát limitovaná rozhodnutím súdu\no neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného\npomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba\nvychádzať z konkrétneho dôvodu toho - ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného\nv § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ\nneumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,\naby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré\nmu objektívne znemožnili aby zamestnancovi umožnili pokračovať v práci a zároveň mu objektívne\nznemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. K námietke žalovaného, že je v rozpore s účelom\n§ 79 ods. 1 a 2 ZP, aj v rozpore s dobrými mravmi priznať žalobcovi náhradu mzdy presahujúcu\n12 mesiacov nereflektujúc na funkciu, aká je zverená náhrade mzdy, žalovaný uviedol, že tvrdenie o\nsociálnej funkcii náhrady mzdy bolo prekonané Ústavným súdom a čo sa týka jej priznania, žalobca\npoukázal na skutočnosť, že žalovaný ho krivo obvinil z korupčného správania, len aby sa ho zbavil,\na aktuálne to, že žalobca sa zamestnal v spoločnosti SATUR TRANSPORT a.s. sa snaží prezentovať\nako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaného však vôbec nezaujímalo, ako sa bude žalobca\npo neplatnom skončení pracovného pomeru živiť. Pokiaľ ide o sociálnu funkciu náhrady mzdy, tú\njednoznačne odmietol ústavný nález, ktorý jasne stanovil kritéria, podľa ktorých sa má rozhodovať.\nAvšak aj po zohľadnení sociálnej funkcie náhrady mzdy žalobca poukazuje na to, že je nutné zohľadniť\nskutočnosť, že do spoločnosti SATUR TRANSPORT a.s. nastupoval za nižšiu mzdu ako dosahoval\nu žalovaného. Jeho nástupný plat bol vo výške 1.100 eur brutto, zatiaľ u žalovaného to bolo 1.350\neur brutto. Žalobca nemal na výber a bral prácu, ktorá sa mu ponúkla. Zamestnanie žalobcu u iného\nzamestnávateľa za účelom obživy nie je však legitímnym dôvodnom na nepriznanie náhrady mzdy, resp.\nzníženie jej náhrady za dobu prevyšujúcu 12 mesiacov zohľadniac aj to, že žalobca sa musí 10 rokov\nbrániť, aby sa očistil a kompenzoval tak náklady súvisiace s konaním.\n13/ Žalobca, ako aj žalovaný vo svojich ďalších podaniach v rámci odvolacieho konania už len\nakcentovali vyššie zmienenú argumentáciu.\n14/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal\nrozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovaného bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.\n15/ Predmetom odvolacieho prieskumu (vychádzajúc z odvolania žalovaného) je vyhovujúci (II.) výrok\nrozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy 47.250 eur\n(brutto) s úrokmi z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad (1.350 eur brutto) a to, s ohľadom na\nodvolací návrh, v rozsahu presahujúcom náhradu mzdy vo výške 14.850 eur (brutto) spolu s príslušnými\núrokmi z omeškania (viď odvolací návrh na čl. 1053) za obdobie (od 01.05.2014 do 30.03.2015), t. j.\nmesačná mzda 1.350 eur brutto x 11 mesiacov = 14.850 eur brutto zohľadniac, že žalobcom uplatnená\nnáhrada mzdy za mesiac apríl 2014 bola v III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie zamietnutá z dôvodu\nposkytnutého plnenia zo strany žalovaného (tu súd dáva žalovanému do pozornosti zjavnú chybu v\npísaní odvolacieho návrhu na č.l. 1054 - str. 3/11 odvolania, kde zahrnul aj úroky z omeškania zo mzdy za\nmesiac apríl 2015, hoci túto mzdu do istiny vyčíslenej na sumu 14.850 eur brutto nezahrnul). Predmetom\n\nodvolacieho konania tak zostala náhrada mzdy v rozsahu 32.400 eur brutto za obdobie od 01.04.2015\ndo 30.03.2017 s príslušnými úrokmi z omeškania.\n16/ Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie (a napokon aj zo samotného obsahu spisu) vyplýva,\nže žalobca ako zamestnanec uzatvoril so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 01.12.2006 pracovnú\nzmluvu na dobu neurčitú, s nástupom do práce dňa 01.12.2006. Pracovnou náplňou žalobcu (asistent\nkonateľa) v zmysle zmluvy (čl. I bod 3) bolo: vybavovanie agendy, zadeľovanie vodičov a jázd,\nvypracovávanie internej firemnej štatistiky, kontrola vodičov a kontrola autobusov. K základnej zmluve\nbolo v priebehu trvania pracovného pomeru uzatvorených celkom 9 dodatkov, posledný - 9. dodatok\ndňa 30.09.2013, pričom s účinnosťou od 1.5.2013 s dohodnutým druhom práce „hlavný dispečer“. V\nčl. IX ods. 1 zmluvy sa žalobca (ako zamestnanec) zaviazal, že v priebehu pracovného pomeru so\nzamestnávateľom (žalovaným) nebude bez predchádzajúceho výslovného súhlasu zamestnávateľa,\nktorý udeľuje jeho štatutárny orgán, vykonávať inú zárobkovú činnosť (napr. ako podnikateľ, ktorý\nsám uzatvára alebo sprostredkováva obchody súvisiace s predmetom podnikania zamestnávateľa, ako\nspoločník alebo akcionár v takejto spoločnosti, alebo ako zamestnanec inej osoby a pod.), a to ani\npríležitostnú, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa, alebo ktorá je spôsobilá privodiť\nujmu oprávneným záujmom zamestnávateľa v hospodárskej súťaži (tzv. konkurenčná doložka, § 83 ZP,\npoznámka odvolacieho súdu).\n17/ Z obsahu spisu (zo skutkových zistení súdu prvej inštancie) ďalej vyplýva, že žalovaný dal žalobcovi\nlistom zo dňa 13.01.2014 výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu, pre ktorý môže zamestnávateľ so\nzamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer (zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu\npodľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ ZP). Výpoveď žalobca prevzal dňa\n13.01.2014. Podľa § 62 ods. 4 ZP (v znení účinnom ku dňu 13.01.2014) je výpovedná doba zamestnanca\ndva mesiace (vo výpovedi je nesprávne uvedená výpovedná doba 3 mesiace, bez odkazu na prípadné\nkonkrétne ustanovenie pracovnej zmluvy; ust. § 62 ods. 3 písm. a/ a b/ ZP sa na túto výpoveď skutkovo\nnevzťahuje, poznámka odvolacieho súdu). Pracovný pomer žalobcu u žalovaného by tak skončil\ndňa 31.03.2014 (žalobca však oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní\npráce a neplatnosť výpovede napadol na súde). Predmetná výpoveď bola právoplatným medzitýmnym\nrozsudkom určená za neplatnú. Medzitýmny rozsudok v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu č.k.\n10CoPr/4/2018 - 641 zo dňa 19.07.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 04.10.2018. Súd prvej inštancie\nv zhode s odvolacím súdom skonštatovali neplatnosť výpovede pre nedostatočné skutkové vymedzenia\ndôvodu výpovede, keď nebolo zrejmé, kedy konkrétne sa mal žalobca dopustiť vytknutého závažného\nporušenia pracovnej disciplíny. „Výpoveď nespĺňala zákonné požiadavky, nakoľko v nej neboli dôvody\npresne skutkovo vymedzené, keď boli iba všeobecné, bez akejkoľvek konkretizácie v snahe navodiť\nnegatívny dojem na žalobcu a nebolo v nich konkrétne uvedené, kedy malo dôjsť a k akým konaniam\nžalobcu, ktoré by boli dôvodom výpovede, pričom dané dôvody neboli ani časovo vymedzené, keď ich\nvymedzenie spočívalo v údajných vyjadreniach iných zamestnancov s tým, že z výpovede nie je ani\nzrejmé, či bola uskutočnená v lehote stanovenej § 63 ods. 4 ZP.“ Týmto rozhodnutím, pokiaľ išlo o\nrozhodnutie o nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, bol v ďalšom\nkonaní súd prvej inštancie (napokon aj odvolací súd) viazaný, a preto súd prvej inštancie postupoval\nsprávne, keď z neho vychádzal.\n18/ Odvolacia argumentácia žalovaného sa primárne zamerala na spôsob, akým súd prvej inštancie\nposúdil jeho žiadosť ako zamestnávateľa o moderáciu (nepriznanie, resp. zníženie) náhrady mzdy podľa\n§ 79 ods. 2 ZP, týkajúcej sa žalobcom uplatnenej náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov.\n19/ Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s\nním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil\nzamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s\nvýnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca\nnaďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada\npatrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že\ntrvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo\nak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ods. 2, ak celkový čas, za ktorý by sa mala\nzamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa\njeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy\nza čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná\nnajviac za čas 36 mesiacov.\n20/ Náhrada mzdy má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči\nzamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom (pozri aj uznesenie\nNS SR sp. zn. 3Cdo/36/2019 z 23 05.2019). Zákonník práce expressis verbis neupravuje dôvody, pre\n\nktoré by zamestnávateľ mohol podať návrh na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Satisfakcia\nby preto mala byť primeraná vo vzťahu ku konaniu zamestnávateľa a závažnosti jeho konania, t.j. či\ndôvodom neplatnosti skončenia pracovného pomeru boli len formálne nedostatky, napr. vada doručenia\nalebo išlo o nesprávne uplatnený dôvod skončenia pracovného pomeru, prípadne konanie s jasným\ncieľom prepustiť zamestnanca bez adekvátneho dôvodu. V súvislosti so sankciou pre zamestnávateľa\nmoderácia časti smeruje i ku konaniu zamestnanca (existencia tzv. poľahčujúcich okolností, pre\nktoré by zamestnanec mal dostať menej ako plnú náhradu mzdy, napr. situácia, v ktorej došlo k\nporušeniu pracovnej disciplíny, miera zavinenia zamestnanca, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny\npre zamestnávateľa a pod.). Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/125/2018 pri náhrade\nmzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov nastupuje aj jej\nsociálna funkcia. Otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru\nza čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností\nkaždej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.\n21/ Súd prvej inštancie správne poukázal na závery rozhodnutia ÚS SR sp. zn I. ÚS 331/2019 zo\ndňa 19.11.2019, v ktorom boli zhrnuté právne názory dovolacieho súdu obsiahnuté v rozhodnutí sp.\nzn. 4Cdo/125/2018 alebo sp. zn. 6Cdo 133/2019, konfrontované ústavným prieskumom. Ústavný súd\nkonštatoval, že v ust. § 79 ods. 2 ZP je obsiahnuté tzv. moderačné oprávnenie súdu, ktoré umožňuje\nv konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy, resp. nepriznanie tejto náhrady mzdy, pričom priznaná\nmôže byť maximálne za zákonom limitované obdobie 36 mesiacov. Poukázal na predchádzajúce znenie\nZP ust. § 61 ods. 2 ZP (zákon č. 65/1965 Zb.) obsahujúce návod, ako pristupovať k zníženiu, resp.\nnepriznaniu náhrady mzdy (súd mal pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec\nbol v tomto čase zamestnaný i u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával, aký zárobok\ndosiahol, prípadne z akého dôvodu sa do práce nezapojil). V dôsledku systémových spoločenských\nzmien, ku ktorým došlo po roku 1989 je však potrebné nároky z neplatného skončenia pracovného\npomeru posudzovať iným spôsobom, zdôrazňujúc ústavnú zásadu, že právnu povinnosť možno uložiť\niba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Z neexistujúcej povinnosti preto nemožno\nvyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady\nmzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku SR mala za následok aj zmenu významu normatívneho\ntextu (právneho pravidla) obsiahnutého v § 79 ods. 2 ZP, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na\nžiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, či vôbec\nnepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia\npracovného pomeru zaručeného ust § 79 ods. 1 ZP bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl.\n2 ZP. Takýto výklad bol by ústavne súladný z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj rešpektuje\nnajvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. To súčasne znamená, že §\n79 ods. 2 ZP nemôže byť aplikovaný spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany\nzamestnancovi vyplývajúcej z § 79 ods. 1 ZP a aby sa vyplatilo konať protiprávne (t.j skončiť neplatne\npracovný pomer). Ústavný súd uzavrel, že pri takomto rozhodovaní treba vychádzať z konkrétneho\ndôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b až\nd/ ZP a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi\npokračovať v práci potom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával,\nresp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby\nzamestnancovi umožnil pokračovať v práci a súčasne mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové\nnároky zamestnanca.\n22/ V prejednávanej veci žalovaný v rámci odvolacej argumentácie odôvodňoval aplikáciu ust. § 79\nods. 2 ZP ako moderačného práva najmä s poukazom na výpovedné dôvody, pre ktoré so žalobcom\nskončil pracovný pomer (údajné branie úplatkov od vodičov za prideľovanie lepšie platených jázd s\ntým súvisiaca dôkazná núdza, ktorá vzišla z hrozby trestného stíhania vo vzťahu k vodičom, ktorí by\nproti žalobcovi svedčili, keďže aj oni sa dopustili trestného činu „nepriamej korupcie“, s čím (podľa\nžalovaného) žalobca kalkuloval, ako aj porušením konkurenčnej doložky dojednanej v pracovnej\nzmluve zo strany žalobcu, keď sa po uplynutí výpovednej doby zamestnal v spoločnosti SATUR\nTRANSPORT, a.s. (išlo o spoločnosť podnikajúcu v rovnakom predmete činnosti ako žalovaný). Súd\nprvej inštancie tieto argumenty žalovaného neakceptoval. Striktne sa držal dôvodov obsiahnutých v\nodôvodnení medzitýmneho rozsudku, na podklade ktorých bola určená výpoveď za neplatnú z dôvodu\nskutkovo nedostatočne vymedzeného výpovedného dôvodu a tiež, že sa nepreukázalo korupčné\nsprávanie žalobcu, čo potvrdili aj závery oboch trestných konaní. Rovnako zamestnanie sa u iného konkurenčného zamestnávateľa - súd prvej inštancie neposúdil ako rozporné s dobrými mravmi, keďže\ndospel k záveru, že to bolo za účelom obživy žalobcu. V prospech žalobcu vyhodnotil aj to, že sa\nzamestnal a akonáhle ho žalovaný vyzval, aby opätovne nastúpil do zamestnania, ukončil svoj pracovný\n\npomer v spoločnosti SATUR TRANSPORT, a.s. a nastúpil do práce k žalovanému. Zhrnul, že tak\nnemal za preukázaný dôvod pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12\nmesiacov.\n23/ Pokiaľ ide o v odvolaní namietaný „objektívny dôvod“, na ktorý súd prvej inštancie v rozhodnutí\nopomenul prihliadnuť, a to: „na pojednávaní zo dňa 16.03.2022 novému zákonnému sudcovi (C.. L.)\nprezentovaná a už skôr dňa 18.03.2019 súdu doručená spoločná písomná žiadosť sporových strán o\nschválenie dohody o generálnom urovnaní vo forme súdneho zmieru, podľa ktorej sa mal pracovný\npomer žalobcu u žalovaného skončiť dňa 30.04.2014 a žalovaný sa zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu\n17.163 eur netto a nahradiť mu časť trov konania vo výške 2.000 eur “, odvolací súd z obsahu\nspisu zistil nasledovné: Dňa 20.03.2019 bola do súdneho spisu doručená spoločná žiadosť strán\nsporu o vytýčenie pojednávania za účelom schválenia súdneho zmieru (č.l. 695) v znení: „Na základe\nvzájomného konsenzu si touto cestou dovoľujeme požiadať v mene žalobcu a žalovaného súd o\nvytýčenie pojednávania za účelom schválenia súdneho zmieru.“ Keďže žalovaný podal dňa 12.11.2018\ndovolanie, súd prvej inštancie (celkom logicky) tomuto návrhu nemohol vyhovieť, keďže spis predkladal\ndovolaciemu súdu na rozhodnutie o dovolaní (žalovaný napriek žiadosti o schválenie súdneho zmieru\ntotiž prv podané dovolanie nevzal späť). Následne, po rozhodnutí dovolacieho súdu, na pojednávaní dňa\n16.03.2022 pred súdom prvej inštancie strany sporu uviedli, že k dohode nedošlo, žalovaný bol ochotný\nzaplatiť v čistom žalobcovi sumu 17.163 eur (23.741,43 eur brutto) a nahradiť trovy konania 2.000 eur,\nžalobca však zotrval na pôvodnom rozšírení žaloby. Žalovaný v písomnom podaní adresovanom súdu\nprvej inštancie datovanom 28.04.2022 uviedol, že „uvedený text generálneho urovnania nebol podpísaný\nz dôvodu, že ho žalobca odmietol podpísať bez toho, aby ho súd predtým neschválil vo forme súdneho\nzmieru“. Následne, zjavne opomínajúc absenciu spisu v dôsledku prebiehajúceho dovolacieho konania\ndodal, že „z dôvodu, ktoré nevedel ovplyvniť (odchod zákonnej sudkyne do dôchodku a pandémia\nCOVID 19), nebola táto dohoda do dnešného dňa súdom schválená“. Z uvedeného potom možno bez\npochybností vyvodiť, že k žiadnej písomnej dohode o urovnaní, ktorá by bránila súdu prvej inštancie\nrozhodnúť v merite veci, medzi stranami sporu nedošlo. Tento odvolací argument preto nemôže obstáť.\n24/ K ďalšiemu odvolaciemu argumentu žalovaného, ktorým namietal, že na pojednávaní dňa\n01.03.2023 navrhol doplniť dokazovanie aj lustráciou vymeriavacích základov žalobcu cez Sociálnu\npoisťovňu za obdobie od 1.4.2015 do 31.3.2017, pričom súd tento dôkaz nevykonal, s čím sa opomenul\nv odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať, pričom žalovaný tento dôkaz považuje za dôležitý pre\nposúdenie dôvodnosti uplatnenej výšky náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov a to z\ndôvodu doplnenia už čiastočne vykonanej lustrácie u Sociálnej poisťovni, z ktorej vyplynulo, že žalobca\nsa od 01.04.2014 zapojil do práce u iného zamestnávateľa, u ktorého dosiahol v rozhodnom období (od\n05/2016 do 31.03.2017) vyšší vymeriavací základ (od 1.511,34 eur za mesiac 05/2016 do 2.716, 71 eur\nza mesiac 03/2017 než aký mal u žalovaného pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy z 01.12.2006\nv platnom znení. K tomu odvolací súd uvádza, že žalovaný skutočne na vykonaní tohto dôkazu zotrval,\npričom okolnosť, že už ďalšie dôkazy nenavrhoval nemožno vyhodnotiť tak, že od vykonania tohto\ndôkazu upustil (ako zjavne nesprávne vyhodnotil súd prvej inštancie). Je namieste však uzavrieť, že\nnakoľko sa súd prvej inštancie rozhodol, pokiaľ ide o právne posúdenie dôvodnosti nároku na náhradu\nmzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, ísť názorovou líniou už vyššie zmieneného rozhodnutia ÚS\nSR sp. zn I. ÚS 331/2019 zo dňa 19.11.2019 (v ktorom boli zhrnuté právne názory dovolacieho súdu sp.\nzn. 4Cdo/125/2018 a sp. zn. 6Cdo 133/2019), vykonanie tohto dôkazu bolo nadbytočné. Treba dodať,\nže žalobca ozrejmil, že ku dňu 01.04.2014 nastupoval k novému zamestnávateľovi s nižším príjmom ako\ndosahoval u žalovaného (cca. o 200 eur brutto menej ako bol základný plat u žalovaného v danom čase,\nt.j. 1.350 eur brutto). Pokiaľ teda žalobca v roku 2016, t.j. s časovým odstupom dvoch rokov dosahoval\nu nového zamestnávateľa vymeriavací základ 1.511 eur možno hovoriť len o bežnej valorizácií príjmu\nza obdobie dvoch rokov.\n25/ Pokiaľ išlo o žalovaným vytknutý odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keď nesprávne\nskutkové zistenia súdu prvej inštancie majú spočívať v tom, že v bode 37/ napadnutého rozhodnutia\nskonštatoval, že žalobca bol zamestnancom s ťažkým zdravotným postihnutím a preto žalovaný s\njeho výpoveďou potreboval súhlas ÚPSVaR, ktoré tvrdenie súdu nemá, podľa žalovaného, oporu v\nust. § 66 ZP v znení platnom v čase skončenia pracovného pomeru so žalobcom zohľadniac, že zo\nznenia tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že súhlas ÚPSVaR sa nevyžaduje v prípade, ak dôvodom\nskončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa je výpovedný dôvod uvedený v §\n63 ods. 1 písm. e/ ZP, čo bol aj dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobcom, k tomu odvolací\nsúd uvádza, že táto (nepresná) konštatácia súdu prvej inštancie nemala relevanciu vo vzťahu k vecnej\nsprávnosti odvolaním napadnutého vyhovujúceho výroku. Konkrétne dôvody neplatnosti výpovede totiž\nuž boli právoplatne judikované medzitýmnym rozsudkom, pričom v prípade výpovede zamestnancovi so\n\nzdravotným postihnutím podľa § 63 ods. 1 písm. e/ ZP (čo bol prípad žalobcu) sa súhlas ÚPSVaR, ako\npodmienka platnosti výpovede, nevyžaduje. Uvedené nebolo v medzitýmnom rozsudku ani žalovanému\nvytknuté.\n26/ Žalovaný na podporu svojej odvolacej argumentácie aj v súvislosti s namietaným nesprávnym\nprávnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie, poukazuje na dôvody skončenia pracovného\npomeru so žalovaným, v tomto kontexte odkazujúc aj na výpoveď a písomné potvrdenie C. F. (čl. 277\nsúdneho spisu). K tomu odvolací súd uvádza, že táto argumentácia je bezpredmetná, pretože výpoveď\nje neplatná primárne z formálneho hľadiska, keďže skutky, ktoré sa kládli žalobcovi za vinu neboli\ndostatočne špecifikované, vo výpovedi nebolo uvedené, kedy konkrétne mal žalobca vziať od akého\nkonkrétneho zamestnanca (vodiča) úplatok, vecný dar za pridelenie finančne lepšie hodnotenej jazdy.\nPohovor štatutárov s dotknutými zamestnancami bol zrealizovaný bez konfrontácie so žalobcom a bez\ntoho, aby sa žalobca mohol k jednotlivým skutkom kladeným mu za dôvod porušenia pracovnej disciplíny\nvyjadriť. Nemožno potom polemizovať nad tým, prečo žalobca s úspechom takto vytknuté skutky poprel.\nNásledne treba vychádzať z toho, že vo výpovedi vytknuté porušenia pracovnej disciplíny (korupčné\nsprávanie) neboli žalobcovi preukázané, a preto na nich nemožno pri procesnej obrane v súvislosti s\nuplatneným nárokom na náhradu mzdy nad rámec 12- tich mesiacov s úspechom poukazovať , ani\nv tomto kontexte sa domáhať dobrých mravov v pracovnoprávnych vzťahoch. Pokiaľ žalovaný mal\nindície vyššie zmieneného charakteru ohľadom osoby žalobcu, mal vyčkať, neunáhliť sa s výpoveďou,\nprípadné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu riadne zdokumentovať a až na podklade\njasne a konkrétne definovaného a preukázaného skutku dať žalobcovi výpoveď. Ex post sa dovolávať\ndôkaznej núdze je bez relevancie.\n27/ Pokiaľ žalovaný svojou odvolaciu argumentáciu namieta porušenie konkurenčnej doložky žalobcu v\nsúvislosti s jeho pracovným pomerom v spoločnosti SATUR TRANSPORT, a.s. založeným od 1.4.2014,\nk tomu odvolací súd uvádza, že žalobca nemal ako osoba ŤZP široké možnosti pracovného uplatnenia,\npričom v pracovnej zmluve dojednaná konkurenčná doložka sa týkala len obdobia trvania pracovného\npomeru, ktorý by v prípade platnosti výpovede skončil 31.03.2013. Nemožno mu teda klásť za vinu,\nže po uplynutí dvojmesačnej výpovednej doby sa zamestnal u konkurencie. Naviac, žalovaný skutkovo\nnetvrdil, ani následne dôkazne nepreukazoval, že by mu pracovným pomerom žalobcu v spoločnosti\nSATUR TRANSPORT, a.s. vznikla nejaká škoda. Neobstojí ani jeho argument týkajúci sa výšky\npriemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve SR za rok 2014, 2015, 2016 a 2017. Pokiaľ by sa\ntotiž bral do úvahy výlučne bratislavský región, kde žalobca žije a pracuje, tu bola v roku 2014 priemerná\nmesačná hrubá mzda 1.158 eur, v roku 2015 ide o mzdu v hrubom vyčíslenú vo výške 1.208 eur, atď.\nPotom v prípade žalobcu s praxou v dopravnom sektore minimálne od roku 2006, kedy sa zamestnal u\nžalovaného, nemožno hovoriť o náhrade mzdy za rok 2014 vo výške 1.360 eur mesačne ako o výške\nrozpornej s dobrými mravmi.\n28/ Sumarizujúc vyššie uvedené preto súd prvej inštancie správne skonštatoval, že v konaní nezistil\ntaké skutočnosti na strane zamestnávateľa, ktoré by mu objektívne znemožnili, aby žalobcovi ako\nzamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň by mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové\nnároky zamestnanca (t.j. že žalovaný by objektívne nebol schopný umožniť žalobcovi pokračovať v práci/\nuspokojiť mzdové nároky žalobcu, napr. z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie, zrušenia pracovnej\npozície žalobcu, zohľadniac, že organizačná zmena nastala až v roku 2021), resp. žalovaný také\nskutočnosti ani netvrdil. Žalobca listom zo dňa 31.03.2014, doručeným žalovanému dňa 01.04.2014,\noznámil žalovanému, že v zmysle § 79 ods. 1 ZP trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej\nzamestnával. Žalovaný mu však neumožnil pokračovať v práci, a to ani prípadným pridelením inej\npráce. Za tejto situácie potom nemožno skonštatovať, že by výkon práva na náhradu mzdy zo strany\nžalobcu za obdobie 36 mesiacov bol v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 ZP). Žalovanému sa v\nkonaní nepodarila preukázať existencia takých výnimočných okolností, ktorá by odôvodňovala krátenie\nžalobcom uplatnenej náhrady mzdy.\n29/ Súd prvej inštancie preto rozhodol vecne správne, keď žalobcovi priznal náhradu mzdy aj za obdobie\nod 01.04.2015 do 30.03.2017, nad rozsah zákonného minima 12 mesiacov, t.j. za celých 36 mesiacov.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej vyhovujúcej\nčasti (v dotknutej časti II. výroku) a v súvisiacom výroku o trovách konania (IV. výrok) podľa § 387 ods.\n1 CSP ako vecne správny potvrdil. Už len pre úplnosť dodáva, že celková náhrada vo výške 47.250\neur s príslušnými úrokmi z omeškania je sumou brutto. Teda žalobcovi bude vyplatená po zohľadnení\nzákonných odvodov a daní.\n30/ Nakoľko žalovaný odvolaním napadol aj III. (zamietajúci výrok) rozsudku súdu prvej inštancie,\nodvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako odvolanie v tejto časti ako subjektívne neprípustné podľa §\n386 písm. b/ v spojení s § 359 CSP odmietnuť. V tejto časti žaloby mal totiž žalovaný úspech.\n\n31/ O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.\n1, § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému\nnárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n32/ Prvý (I.) výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj druhý (II.) výrok čo do priznanej sumy 14.850\neur (brutto) spolu s príslušnými úrokmi z omeškania za jednotlivé mesačné náhrady za obdobie od\n01.05.2014 do 30.03.2015, nebol napadnutý odvolaním a preto rozsudok v týchto častiach nadobudol\nprávoplatnosť.\n33/ Už len nad rámec odvolací súd považuje za potrebné k meritu veci dodať, že naznačená situácia\nna dispečingu, ak by skutočne nastala, tak výlučne ako dôsledok nedostatočnej kontroly zo strany\nštatutárnych orgánov spoločnosti, zlej organizácie práce, absencie vopred nastavených jasných a\ntransparentných pravidiel pre dispečerov pri prideľovaní jázd jednotlivým vodičom, ako dôsledok\nabsencie systému akejsi „spravodlivej“ rotácie vodičov a jázd (inak povedané, absenciou interného\npredpisu, ktorý by stanovil dispečerom pravidlá, ktoré by sa nedali obísť tak zo strany dispečerov ale\nani vodičov „prezentom“, úplatkom, „nevratnou pôžičkou“, či inak...). Zo stavu opisovaného žalovaným\nmožno totiž vyvodiť, že pokiaľ by sa korupčného správania dopúšťal žalobca, rovnako korupčného\nsprávania a teda závažného porušenia pracovnej disciplíny by sa dopúšťali aj vodiči, napriek tomu v\nspise nie je zmienka, že by boli zo strany žalovaného pracovnoprávne postihnutí. Pokiaľ by totiž žalobca\ndlhodobo bral úplatky a iné prezenty v priebehu roka 2013 za prideľovanie finančne priaznivejších\njázd, ako je natienené vo výpovedi z pracovného pomeru, na druhej strane museli byť zamestnanci,\nktorí žalobcu uplácali a teda sa rovnako dopúšťali nezákonného konania (hoci v niektorých prípadoch\nneskôr „pretransformovaného“ do pôžičky). Prípadné korupčné správanie zamestnanca v súvislosti\ns výkonom jeho pracovnej pozície, vzhľadom na jeho citlivosť, je potrebné mať spoľahlivo dôkazne\nzdokumentované.\n34/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).\n\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12Cpr/4/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:e9e41b6c-72d5-4055-b125-881ca8781529", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 331/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19. 11. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-11-19", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.331.2019.2"}, {"guid": "ussr:42871f18-a9ec-44f1-99da-308fac715495", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1"}, {"guid": "930f1707-3efb-450a-b853-706baf8462c4:4ce8c6a2-a403-428c-877d-a4842e5c9705", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:1409205891.2", "spisova_znacka": "3Cdo/2/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/2/2020 z 25. 11. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-11-25", "citacie_n": 15, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:1409205891.2"}, {"guid": "53228435-8208-43fd-a68a-214c5f164516:266ce60d-0703-4ca9-b13f-bc10d39c0153", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1", "spisova_znacka": "4Cdo/125/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2018 z 25. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-25", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1409205891.1"}, {"guid": "a2515693-28e8-401d-ac9d-ed36e01a4679:af8867e5-2cc7-4956-8c15-7fa8d0f7239a", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2114220899.1", "spisova_znacka": "10CoPr/4/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoPr/4/2018 z 29. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-01-29", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2114220899.1"}, {"guid": "a3674e9f-e5be-4831-9e10-b16c15ff55c4:f0d218d6-19d7-4fb1-b1b4-57b89346c31b", "ecli": null, "spisova_znacka": "12Cpr/4/2014", "nazov": "Rozhodnutie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 12Cpr/4/2014 z 19. 8. 2014", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2014-08-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a3674e9f-e5be-4831-9e10-b16c15ff55c4:f0d218d6-19d7-4fb1-b1b4-57b89346c31b"}], "citovane_v": []}