Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoCsp/1/2025 z 18. 2. 2025 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. februára 2025, sp. zn. 8CoCsp/1/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1123200402.1 Krajský súd Bratislava | 8CoCsp/1/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1123200402.1 | 2025-02-18 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024), § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ab3a0573-7784-45ae-a3dc-f1ab0c083492 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1123200402.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 8CoCsp/1/2025 1123200402 18. 02. 2025 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2025:1123200402.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej, v spore žalobkyne: Y. Y., W. XX.XX.XXXX, F. N. Z. XXXX, XXX XX W. F., zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO : 35807598, zastúpenej: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, o náhradu primeraného finančného zadosťučinenia v sume 450 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23.septembra 2024, č.k. B1-10Csp/2/2023-160, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 450 eur, žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent (100%). Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním po právnej stránke posúdil podľa ustanovenia § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, konkrétne oboznámením sa s obsahom rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom vydaného dňa 13.04.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/39/2021-252 vydaného dňa 23.3. 2022 mal preukázané, že Okresný súd Žiar nad Hronom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 936,04 eur spolu s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici. Súdy jednoznačne skonštatovali, že konaním žalovanej, ako veriteľa, došlo k poškodeniu práv žalobcu ako spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť v prospech žalobkyni sumu 450 eur titulom náhrady primeraného finančného zadosťučinenia, keďže táto suma sa súdu javila ako primeraná a bola ustálená vo vzťahu k sume na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 936,04 eur na vydanie, ktorého žalovaná v prospech žalobkyne bola zaviazaná právoplatným rozsudkom vydaným Okresným súdom Žiar nad Hronom. Výšku uplatneného nároku žalobkyňou titulom náhrady primeraného finančného zadosťučinenia vyhodnotil ako primeranú vzhľadom na konštatované porušenia povinností žalovaným, ako veriteľom a táto suma priznaná v prospech žalobkyne je primeraná aj vo vzťahu k psychickým útrapám, ktoré žalobkyňa prežívala výhradne v priamej príčinnej súvislosti s nekalým konaním žalovaného opísanom žalobkyňou v žalobe a replike a právnym zástupcom žalobkyne na pojednávaní. Pri priznaní uplatneného nároku vychádzal aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS 229/2017-15, ktorý v obdobnej veci konštatoval dôvodnosť uplatneného nároku spotrebiteľom, do práv ktorého bolo zasiahnuté konaním veriteľa pri uzavretí spotrebiteľskej zmluvy. Ústavný súd zamietol sťažnosť obchodnej spoločnosti, ktorá bola zaviazaná na náhradu finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z.z. a v plnom rozsahu odkázal na rozhodnutia tak prvostupňového, ako aj druhostupňového súdu, v zmysle ktorých vznikol spotrebiteľovi nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v dôsledku porušenia práv spotrebiteľa. Ústavný súd s odkazom na správnosť záverov prijatých súdmi v napadnutých rozhodnutiach sťažovateľom konštatoval, že ustanovenie § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z.z. či už v pôvodnom, alebo terajšom znení je potrebné považovať za ustanovenie s takzvanou relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Ústavný súd s odkazom na citované rozhodnutia zároveň uviedol, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa, alebo osobitným predpisom bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Nárok žalobkyne tak považoval za opodstatnený o to viac, že aj keď v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR, podľa aktuálnej právnej úpravy nie je podmienkou úspešného uplatnenia práva na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia porušenie práva spotrebiteľa zo strany veriteľa, no vo vzťahu k žalobkyni rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, v prejednávanej veci boli prejudiciálne konštatované jednotlivé porušenia povinnosti žalovanej, ako veriteľa, vo vzťahu k žalobkyni, ako spotrebiteľovi, konaním žalovanej a teda je jednoznačne daný nárok žalobkyne na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia priznaného súdom vo výške 450 eur. Pokiaľ išlo o samotnú výšku priznaného nároku, skúmanie primeranosti alebo neprimeranosti nároku na primerané finančné zadosťučinenie je dané výlučne do kompetencie súdu, kde vyjadrenia strán majú už len podporný charakter. Je tomu tak preto, lebo k samotnej výške primeraného finančného zadosťučinenia zákon nestanovuje žiadne osobitné kritériá, teda jediným kritériom pre jej posúdenie je primeranosť. Vzhľadom na to, že iné kritériá zákonodarca v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nestanovil, k výške primeraného finančného zadosťučinenia nie je možné pristúpiť osobitným špecifickým výpočtom. Novšie znenie zákona č. 250/20007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa zmiernilo podmienky poskytovania primeraného finančného zadosťučinenia a toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti bolo spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu. Poukázal na to, že otázku podmienok pre priznanie finančného zadosťučinenia spotrebiteľa podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa aktuálne riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 30.6.2022, sp. zn. 7Cdo 92/2021, publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 48, ročník 2022. Pri rozhodovaní o nároku žalobkyne podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, vychádzal z toho, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje a jediným kritériom priznania finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Nárok žalobkyne je o to viac daný a preukázaný z dôvodu, že v prípade žalobkyne, aj keď to zákon a ani rozhodovacia prax súdov nevyžaduje, boli jednotlivé porušenia práv žalobkyne, ako spotrebiteľa, žalovanou, ako veriteľom, prejudiciálne konštatované Okresným súdom Žiar nad Hronom, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Pri posudzovaní primeranosti výšky finančného zadosťučinenia následne súd vychádzal z toho, že v dôsledku konštatovaných porušení práv žalobkyne ako spotrebiteľa, Okresný súd Žiar nad Hronom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu 936,04 eur s príslušenstvom. V nadväznosti na uvedené zistenia za primerané považoval priznané finančné zadosťučinenie v sume 450 eur. Úspešnej žalobkyni voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu sto percent v zmysle zásady úspechu vyjadrenej v ustanovení § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Poukázal na to, ako môže byť poskytnutá dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil. Pri rozhodovaní o tom či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Konajúci súd je povinný na skutkový prípad aplikovať ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého výšku náhrady súd určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Odmietol vyjadrenia žalobcu, ktoré majú evokovať stav, že spôsobil svojím konaním žalobcovi nemajetkovú ujmu, a preto pri posudzovaní svojho konania žiadal dôslednú aplikáciu relevantných vnútroštátnych, európskych predpisov. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu je za účelom zabezpečenia spravodlivosti potrebné prihliadať na osobitné okolnosti prípadu, a to konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobcu a žalovaného, keď žalobca sa domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, bol oboznámený so všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobca svojim podpisom na Zmluve ďalej prehlásil, že si Zmluvu prečítal, že ju uzatvoril vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca svoju vôľu uzavrieť každú jednotlivú potvrdil svojim podpisom na Zmluvách. Skutočnosť, že žalobca dodatočne usúdil, že zmluvy sú pre neho subjektívne nevýhodné ešte nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu a nemožno ju kvalifikovať ako nedostatok vážnosti vôle. Uzavretie Zmlúv nemalo v žiadnom prípade za následok nezákonné postihnutie jeho majetku a vlastníctva. Žalobca si bol vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich zo Zmlúv a preto dobrovoľne uhrádzal všetky splátky. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Niet pochýb o tom, že žalobca je priemerným spotrebiteľom. Súdny dvor Európskej únie zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako "v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov" (z Rozsudku SDEÚ zo dňa 16.07.1998, sp. zn.: Gut Springenheide GmbH, Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor des Kreises Steinfurt - Amt fur Lebensmitteluberwachung). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bola táto definícia prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, kde v bode 18. preambuly je stanovené, že "v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov". V dôsledku uvedenej definície nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane Žalobcu, ktorý bol pri uzavieraní Zmluvy dobre informovaný avšak ľahostajný. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu priznaním finančného zadosťučinenia. V zmysle judikatúry SDEÚ bola táto "definícia" prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do smernice o nekalých obchodných praktikách , kde v bode 18 preambuly je stanovené, že V súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, ako ho vykladal ESD..." Súčasná línia posudzovania priemerného spotrebiteľa sa výrazne posunula od jeho považovania za naivného a nepozorného, až sa postupom času vymedzil priemerný spotrebiteľ, na ktorého bola prenesená istá povinnosť aktivity, keď ESD uviedol, že od spotrebiteľa sa vyžaduje určité kontrolné úsilie, aby zistil, aký tovar vlastne kupuje." Nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie primeraného finančného zadosťučinenia. Žalobca neodôvodnil jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo-právneho vzťahu medzi ním a žalovaným. Žalobca ani nijakým spôsobom netvrdil a nepreukázal, že si žalovaný nesplnil svoju poučovaciu povinnosť voči žalobcovi. Žalovaný svojim podpisom prejavil svoj súhlas s tým, že bol osobitne poučený o jednotlivých náležitostiach Zmluvy. Žalobca v konaní nepreukázal ani nevysvetlil, v čom má primeranosť finančného zadosťučinenia spočívať. Musia byť zohľadnené všetky okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad, teda, či v tomto prípade žalobca utrpel nejakú morálnu ujmu, prípadne v akom rozsahu. Skutočnosť, že spotrebiteľ (žalobca) neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody. V prípade, ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia (restitutio in integrum), t. j. navrátenia do predošlého stavu. Žalobca považuje finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi (vo výške 450EUR) za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť žalobcu. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé, Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom. 3. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa v napádanom rozhodnutí a považuje ich za správne. Odvolanie žalovaného je v celom rozsahu nedôvodné, pričom to je dané nasledujúcim. Poukázala na to, v rozhodnutí Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 9C/125/2014-137 zo dňa 13.04.2021 súd konštatoval viacerých porušení práv spotrebiteľa a povinností veriteľa, ide o porušenie ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný do všeobecných podmienok zmluvy o úvere inkorporoval rozhodcovskú doložku, ktorá bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou (viď bod 8 rozhodnutia Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 9C/125/2014-137 zo dňa 13.04.2021). Okrem uvedeného zmluva o úvere naopak neobsahovala zákonom vyžadované obligatórne náležitosti (viď bod 10 rozhodnutia Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 9C/125/2014-137 zo dňa 13.04.2021). Preukázala vznik uplatneného a prvostupňovým súdom priznaného nároku na primerané finančné zadosťučinenie, prvostupňový súd v rozhodnutí vzal do úvahy všetky podstatné skutočnosti predmetného právneho vzťahu, a to najmä výšku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, mieru zisteného porušenia práva žalovaným, dobu jeho trvania, závažnosť a rozsah následkov, aktivitu žalobcu, dĺžku pôvodného konania atď. Poukázala na to, že Zmluva o úvere, ktorú jej dal žalovaný na podpis, bola medzi stranami konania uzatvorená dňa 18.07.2007. Žalovaný sa porušení dopustil už v rámci kontraktačného procesu, keď dal žalobcovi na podpis zmluvu, ktorá neobsahovala všetky zákonom vyžadované obligatórne náležitosti a bola v nej inkorporovaná neprijateľná zmluvná podmienka v podobe rozhodcovskej doložky. Ako spotrebiteľ bola v takomto právnom vzťahu takmer 15 rokov - do právoplatnosti rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní - 08.04.2022. Pôvodné súdne konanie, v ktorom boli konštatované násobné porušenia práv spotrebiteľa a povinností veriteľa, trvalo dlhých 8 rokov, od roku 2014 do roku 2022, kedy bolo právoplatne skončené, pričom musela byť v konaní aktívna, musela toto konanie započať a následne hájiť svoje práva, aby bola v tomto spore úspešná a uniesla dôkazné bremeno, pričom odvolacie konanie prebehlo až dvakrát a raz bolo odvolacím súdom zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie. Z uvedeného je preto zrejmé, že musela byť aktívnym spotrebiteľom domáhajúcim sa ochrany svojich práv a úspech v konaní pre stranu nikdy nie je istý. V rámci pôvodného konania, v ktorom súd konštatoval porušenia práv spotrebiteľa a povinností veriteľa, je tiež potrebné vziať do úvahy aj rozsah porušení práv spotrebiteľa a povinností veriteľa, ku ktorým došlo zo strany veriteľa. V Zmluve o úvere absentovali obligatórne náležitosti, dôsledkom čoho bola bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný okrem uvedeného inkorporoval rozhodcovskú doložku do všeobecných obchodných podmienok zmluvy o úvere. Žalovaný sa dopustil viacnásobných porušení príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a aj napriek týmto porušeniam, s ktorými je spojená sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, žalovaný sa bezdôvodne obohacoval na jej úkor. V pôvodnom konaní bol žalovaný zaviazaný k vydaniu bezdôvodného obohatenia spotrebiteľovi vo výške 936,04 EUR s príslušenstvom. Uplatnené finančné zadosťučinenie predstavuje len zlomok z toho, o čo sa obohatil žalovaný. Žalovaný, aj napriek právoplatným a vykonateľným rozhodnutiam súdov vydaných v pôvodnom konaní, odmietal vydať žalobcovi to, čo mu právom patrilo, a ten bol nútený sa opäť obrátiť súd, a to na exekučný súd s vymáhaním svojho priznaného nároku. Uplatnená a prvostupňovým súdom priznaná suma je primeraná, a to vzhľadom na zásahy žalovaného do ekonomickej a majetkovej stability žalobkyne ako spotrebiteľa a jej rodiny. Utrpela ujmu aj v psychickej rovine, a to najmä z dôvodu dĺžky trvania protiprávneho konania zo strany žalovaného, ako aj množstva súdnych konaní. Je osobou vyššieho veku, dôchodcom a rovnako tomu tak bolo v čase, kedy došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere, čo vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti zo strany veriteľa. Bola vystavená v dôsledku nekalého konania zo strany žalovaného viacerým konaniam, a to konkrétne - rozhodcovskému, exekučnému, súdnemu a následne opäť exekučnému. Toľko konaní predstavuje nekončiaci stres pre spotrebiteľa a prihliadnuc aj na vek žalobcu je potrebné túto skutočnosť zohľadniť o to výraznejšie. Výška žalovanej sumy je podporená aj rozhodovacou praxou v otázke primeranosti finančného zadosťučinenia. Odvolanie žalovaného považovala za nedôvodné a navrhla potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne a priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu zo strany žalovaného. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobkyne, ktorým sa domáhala zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie jej spotrebiteľských práv žalovaným, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobkyňa preukazovala opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový stav tak umožňoval prijať spoľahlivý záver, že žalobkyňa si na súde úspešne uplatnila porušenie povinností žalovaným ustanovenej mu predpismi na ochranu spotrebiteľa. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov a nie sú ani v rozpore s judikatúrou či súdno-aplikačnou praxou. 6. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade vznikol žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to aj s právnymi dôsledkami, ktoré z neho vyvodil, plne stotožňuje. Žalovaný v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. 7. V posudzovanej veci bolo preukázané, že právoplatnými súdnymi rozhodnutiami boli konštatované porušenia viacerých práv žalobkyne ako spotrebiteľa, keď žalovaný do všeobecných podmienok Zmluvy o úvere inkorporoval rozhodcovskú doložku, ktorá bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a Zmluva o úvere neobsahovala zákonom vyžadované obligatórne náležitosti, dôsledkom čoho bola bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a povinnosť žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v sume 936,04 eur. Žalovaný tak dal žalobkyni na podpis zmluvu, ktorá neobsahovala všetky zákonom vyžadované obligatórne náležitosti a bola v nej inkorporovaná neprijateľná zmluvná podmienka v podobe rozhodcovskej doložky. Žalobkyňa bola v takomto právnom vzťahu takmer 15 rokov, súdne konanie, v ktorom boli konštatované porušenia práv spotrebiteľa a povinností dodávateľa, trvalo 8 rokov, žalobkyňa musela byť v konaní aktívna, aby bola v spore úspešná. V dôsledku nekalého konania zo strany žalovaného bola žalobkyňa vystavená viacerým konaniam, a to rozhodcovskému, exekučnému, súdnemu, bola nútená obrátiť sa na exekučný súd s vymáhaním svojho priznaného nároku, čo pre žalobkyňu predstavovalo neustály stres a bola dlhodobo vystavená pocitu neistoty. 8. Pri ustálení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba prihliadnuť predovšetkým na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného ako dodávateľa a na jeho trvanie, na výšku úveru a priznanú výšku bezdôvodného obohatenia, ako i na určitý diskomfort pri uplatňovaní práv na súde. Nárok na primerané zadosťučinenie je samostatným nárokom nezávislým na iných finančných nárokoch a jeho výška má byť úmerná len rozsahu a významu porušenia povinnosti dodávateľa. Treba vziať na zreteľ, že primerané finančné zadosťučinenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú - je určitou satisfakciou za stav, ktorý musel spotrebiteľ v dôsledku konania žalovaného trpieť, a zároveň funkciu sankčnú - je to určitá sankcia za to, že žalovaný pri dojednaní zmluvy o spotrebiteľskom úvere nekonal v súlade so zákonom. Primerané finančné zadosťučinenie má byť nástrojom na odradenie dodávateľa, resp. veriteľa, od nekalých praktík, avšak na druhej strane nemá byť nástrojom obohatenia sa pre druhú stranu sporu. 9. Za vyššie uvedených skutkových okolností (bod 7) bolo domáhanie sa ochrany porušených práv podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu v súkromnom živote vo forme psychického napätia a stresu a zasiahnuť do jej ekonomickej a majetkovej stability. Výška primeraného finančného zadosťučinenia je adekvátna povahe, intenzite a spôsobu zásahu a plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie žalobkyni - spotrebiteľovi a odradenie žalovaného od porušovania práv spotrebiteľov. Za stavu, že cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od upustenia, recidívy porušenia spotrebiteľských práv, suma finančného zadosťučinenia 450 eur je plne opodstatnená. Takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyni, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je akousi satisfakciou za stav, ktorý žalobkyňa musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý závadne konal. 10. Po zohľadnení individuálnych okolností v prejednávanej veci dospel odvolací súd k záveru, že suma 450 eur je primeranou satisfakciu pre to, že žalobkyňa sa musela opakovane vystaviť súdnemu konaniu proti žalovanému, ktorý dobrovoľne bezdôvodné obohatenie nevydal, a to ani po tom, ako bol na jeho vydanie zaviazaný právoplatným rozsudkom. Je len logickým záverom, že bola nevyhnutne vystavená psychickému stresu, nakoľko ako bežný občan by sa pravdepodobne do kontaktu so súdom v priebehu svojho života nikdy nedostala, avšak preto že žalovaný nerešpektoval právnu úpravu, pre bránenie svojich majetkových práv konanie podstúpiť musela. Ďalším logickým záverom je, že skutočne bola zasiahnutá i jej majetková situácia. Žalobkyňa uhrádzala na zmluvu plnenia, na ktoré žalovaný nemal žiadny nárok a je zrejmé, že tieto sa premietli v jej finančnom obmedzení, pričom priznaná suma titulom bezdôvodného obohatenia nepochybne v jej domácom rozpočte chýbala. 11. K námietke žalovaného týkajúcej sa zohľadnenia ľahostajnosti spotrebiteľa, odvolací súd poukazuje na to, že nie nedôsledný prístup zo strany žalobkyne bol rozhodujúcou príčinou uzavretia Zmluvy, ale bolo ňou zneužitie slabšieho postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa žalovaným. Z hľadiska vedomostí a skúseností dodávateľa a spotrebiteľa s uzatváraním spotrebiteľských zmlúv ide o dva nerovnocenné subjekty. Vo väčšine prípadov spotrebiteľ nemá možnosť zmluvné podmienky, ktoré sú vopred určené dodávateľom, ovplyvniť. V súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou je možné konštatovať, že v spotrebiteľskom vzťahu má dodávateľ v prevažnej väčšine prípadov výhodnejšie, niekedy priam až dominantné postavenie. Spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nie je schopný v danom momente pochopiť a zvážiť všetky dôsledky dodávateľom predložených dokumentov a vzhľadom na ich charakter nemožno dospieť k záveru, že by v danom prípade žalobkyňa mala možnosť do obsahu predložených zmlúv akýmkoľvek spôsobom zasahovať. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Žalobkyňa ako spotrebiteľ dobromyseľne uzavierala zmluvu a právom očakávala, že žalovaný dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" bude zárukou kvality. 12. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté v pomere 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).