Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoCsp/10/2025 z 28. 5. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 7CoCsp/10/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1122212241.1
Krajský súd Bratislava | 7CoCsp/10/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1122212241.1 | 2025-05-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fac74617-216a-4f8a-b6db-d629f7e5c02e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1122212241.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
7CoCsp/10/2025
1122212241
28. 05. 2025
Mgr. Nina Dubovská
ECLI:SK:KSBA:2025:1122212241.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek
senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. XXX, C., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom
Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 1.010,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28.10.2024, č.k. B1-18Csp/65/2022-89, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.010,21 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 1.010,21 eur od 17.12.2022 do zaplatenia, a to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 9 ods. 2 písm. i) a j), § 11
ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“),
ust. § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“) a vecne tým, že podľa Zmluvy o úvere zo dňa 24.02.2012, uzavretej medzi žalobcom
a žalovaným, poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 500 eur, ktorý sa žalobca zaviazal vrátiť
žalovanému zvýšený o poplatok vo výške 334 eur, t.j. celkovo čiastku 834 eur, a to v 6 splátkach
po 139 eur, počnúc dňom 26.03.2012 (ďalej len „Zmluva“), pričom žalobca v pozícií dlžníka bol v
Zmluve identifikovaný menom, priezviskom, trvalým a prechodným pobytom, rodným číslom a číslom
občianskeho preukazu a dlžník prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na iný účel, než na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania; v Zmluve nebol vyplnený údaj o RPMN a Zmluva
neobsahovala žiadny údaj o úrokovej sadzbe. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca uhradil
žalovanému titulom úveru 1.510,21 eur a že žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 1.010,21 eur najneskôr v lehote do 16.12.2022. Súd prvej inštancie posúdil Zmluvu
ako platne uzatvorenú zmluvu o úvere a ako zmluvu spotrebiteľskú, pretože žalovaný vystupoval ako
dodávateľ a žalobca ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie sa
nestotožnil s názorom žalovaného, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa budú
spravovať Obchodným zákonníkom, ktorá dohoda zo Zmluvy neplynie, žalovaný ani nekonkretizoval,
v ktorej časti Zmluvy sa táto dohoda nachádza a túto dohodu nepreukázal. Naviac doplnil, že ak
by aj táto dohoda bola žalovaným preukázaná, súd prvej inštancie by dospel k potrebe aplikácie

noriem chrániacich spotrebiteľa (žalobca vystupoval v pozícií spotrebiteľa-vyhlásil, že úver mu nie je
poskytovaný na účel podnikania, zamestnania alebo povolania, opak žalovaný nepreukázal), keďže
predmetom Zmluvy bolo dočasné poskytnutie finančných prostriedkov žalovaným žalobcovi na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch). Súd prvej inštancie
prioritne skúmal, či Zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch, ktorých absencia totiž vedie k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že Zmluva
neobsahuje údaj o RPMN a údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, ktoré v Zmluve celkom
absentujú, preto je úver bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný tak nemal právo na žiadne plnenie, ktoré
by presahovalo istinu úveru a plnenie nad rámec istiny predstavuje bezdôvodné obohatenie (§ 451
Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na to, že istina úveru bola 500 eur a žalobca uhradil žalovanému
1.510,21 eur, bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného na úkor žalobcu je vo výške 1.010,21 eur,
ktoré obohatenie musí žalovaný žalobcovi vydať podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka), preto
súd prvej inštancie žalovaného zaviazal na splnenie tejto povinnosti a súčasne žalobcovi priznal aj
uplatnený úrok z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 1.011,21 eur od 17.12.2022 do zaplatenia
podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (od nasledujúceho dňa po uplynutí lehoty na dobrovoľné
vydanie bezdôvodného obohatenia). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v
súlade s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na skutočnosť, že žalobca so
žalovaným uzatvorili Zmluvu, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 500 eur, ktorú
vôľu žalobca potvrdil podpisom a vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa.
Poukázal na to, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zadefinoval priemerného spotrebiteľa
ako „v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu
verejnej mienky spotrebiteľov“ (rozsudok SDEÚ zo dňa 16.07.1998, Gut Springenheide GmbH, D. E.
v. Oberkreisdirektor des Kreises Steinfurt – Amt fur Lebensmitteluberwachung). Poukázal na definíciu
podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005 (bode 18. preambuly) a
rozsudok SD EÚ zo dňa 12.01.2006, C-361/04, Claude Ruiz – Picasso a ďalší v. OHIM a na to,
že nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobcu, ktorý bol pri uzavieraní Zmluvy
dobre informovaný, avšak ľahostajný, ktorému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu určením
neplatnosti Zmluvy, pričom ani nedostatok opatrnosti spotrebiteľa nespôsobuje absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Žalovaný uviedol, že Zmluva obsahuje všetky zákonné náležitosti a žalobca žiadnym
spôsobom nebol k podpisu Zmluvy donútený (naviac mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia
dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia Zmluvy, čo nevyužil) a odkázal na rozsudok SD
EÚ z 09.11.2016, C – 42/15. Podľa žalovaného sa zmluvné strany môžu dohodnúť na základe akého
zákona sa ich zmluvné vzťahy budú spravovať, k čomu došlo v prípade Zmluvy, keď v zmysle VPPÚ sa
zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka
(„Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy
sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka ako nepomenovaná zmluva.“), teda iný zákon na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať.
Žalovaný mal za to, že nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia zo Zmluvy, žalobca
plnil na základe platne uzavretej Zmluvy, ktorá nebola nikdy vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny
dôvod na plnenie z tejto Zmluvy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.)
a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalobca od začiatku neplatil riadne splátky v
zmysle Zmluvy (žalobca svoju povinnosť v zmysle Zmluvy viacnásobne porušil, čím sa dostal s plnením
svojho peňažného záväzku do omeškania) a naviac nárok titulu z bezdôvodného obohatenia nie je
spotrebiteľským vzťahom, preto prístup zohľadňujúci záujem slabšej strany je nežiadúci a je potrebné
zachovávať rovnosť strán. Žalovaný požadoval za poskytnutie peňažných prostriedkov odplatu vo forme
úrokov za poskytnutý úver, keďže išlo o činnosť v predmete podnikania žalovaného, čo ale nedokazuje
úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzatvorenia Zmluvy nemohol mať
vedomosť a ani predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr môže byť Zmluva posúdená ako zmluva o

spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
Naviac, žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume rovnajúcej sa peňažnej
čiastke, ktorú žalovanému uhradil nad sumu poskytnutého úveru, ale do sumy uplatneného nároku (z
titulu bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru) nemožno zahrnúť zákonný úrok z omeškania
(žalobca bol v omeškaní s úhradou istiny, vzhľadom na čo žalovanému patrí okrem istiny poskytnutého
úveru nárok na zákonný úrok z omeškania), ktorý nemožno považovať za odplatné plnenie alebo iné
náklady. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že požadovaný nárok žalobcu zo Zmluvy sa stal premlčaný
v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 08.11.2015 (po uplynutí subjektívnej lehoty, ktorá
začala plynúť dňa 08.11.2013, kedy žalobca poukázal na účet žalovaného poslednú splátku nad rámec
sumy istiny) a v 3-ročnej objektívnej lehote dňa 08.11.2026; žalobca žalobu uplatnil na súde až dňa
21.12.2022, pričom nešlo podľa žalovaného o úmyselné obohatenie. Žalovaný tak bol toho názoru, že zo
Zmluvy nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného a žalobca plnil na základe platne uzavretej Zmluvy.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 15.01.2025 a uviedol, že považuje
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny, riadne odôvodnený, pričom z neho jasným
spôsobom vyplývajú právne a skutkové závery prejednávanej veci, súd prvej inštancie sa vysporiadal
s argumentáciou strán sporu, ako aj s predloženými dôkazmi a navrhol, aby odvolací súd potvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správne a priznal žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Súd prvej inštancie správne posúdil právny vzťah založený
Zmluvou ako vzťah spotrebiteľský a samotný poskytnutý úver ako bezúročný a bezpoplatkový v dôsledku
absencie zákonom vyžadovaných obligatórnych náležitostí. Žalobca poukázal na nekonzistentnosť a
vzájomnú rozporuplnosť odvolania, keď žalovaný sa snaží vyvrátiť neplatnosť právneho úkonu, ale
súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konštatoval platnosť Zmluvy, preto je táto argumentácia
žalovaného nedôvodná a s vecou nesúvisiaca. Žalobca poprel tvrdenia žalovaného, ktorými sa
snaží o prenesenie zodpovednosti za porušenia konštatované súdom prvej inštancie na žalobcu ako
spotrebiteľa, spotrebiteľ nebol ľahostajný a bol to práve žalovaný ako veriteľ, ktorý dal žalobcovi ako
spotrebiteľovi na podpis Zmluvu, ktorá neobsahovala zákonom vyžadované obligatórne náležitosti
(žalobca ako priemerný spotrebiteľ pri uzatváraní úverovej zmluvy nemá a ani nemôže mať vedomosť
o tom aké právne následky preňho môže mať podpísanie žalovaným predformulovaného vyhlásenia
týkajúceho sa údajného použitia finančných prostriedkov). Poukázal na závery súdu prvej inštancie
o absencii obligatórnych údajov v Zmluve podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (údaj o RPMN
a o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru). Pokiaľ žalovaný uvádza, že zmluvné strany sa dohodli
na aplikácií Obchodného zákonníka na daný právny vzťah, uvedené tvrdenia žalobca odmietol, k
spotrebiteľskému charakteru Zmluvy o úvere sa vyjadril v priebehu konania (podanie zo dňa 05.04.2023)
a stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie v tomto rozsahu. Poukázal na rozhodnutia súdov, ktoré
pri posudzovaní obdobných zmlúv s totožným veriteľom konštatovali spotrebiteľský charakter zmlúv,
a to aj vzhľadom na „zaškrtnuté“ políčka (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 24.06.2015, sp.
zn. 25Co/507/2014, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.07.2013, sp. zn. 21CoE/465/2012),
bežnú prax žalovaného označovať dlžníka ako podnikateľský subjekt, a ak to nebolo možné (v prípade,
ak dlžník nemal žiadne podnikateľské oprávnenie), účelovo zaškrtával políčko určujúce účel použitia
finančných prostriedkov ako „iný účel“. Žalovaný v odvolaní odmietol, že na jeho strane došlo k
bezdôvodnému obohateniu, s čím nemožno podľa žalobcu súhlasiť práve z dôvodu, že prvoinštančný
súd posúdil Zmluvu ako bezúročnú a bezpoplatkovú, pričom táto sankcia nastupuje ex lege v dôsledku
porušenia ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere - žalobca ako spotrebiteľ plnil veriteľovi viac
ako mal, čím na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenia, ktoré musí vydať (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) zo dňa 09.06.2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) zo dňa 28.09.2021, sp. zn. 5Cdo/29/2021).
S odkazom na ust. § 149, § 154 a § 366 CSP považoval tvrdenia, že žalobca mal byť údajne v omeškaní
s plnením a výška bezdôvodného obohatenia zahŕňa aj sumu predstavujúcu úroky z omeškania, za
novoty v konaní, pričom v zmysle ust. § 366 CSP nenapĺňajú ani jednu zo zákonných podmienok, pre
ktoré by mohli byť použité. Žalovaný bol z vlastnej viny v konaní pred súdom prvej inštancie pasívny,
preto na tieto tvrdenia žalovaného nemožno prihliadať. Námietku premlčania uplatnenú v odvolaní
žalovaný mohol uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, k čomu nedošlo. Žalobca tak trvala
na tom že žalovaný túto procesnú obranu nevyužil včas (do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa konanie
končí) a tieto námietky už žalovaný nemôže uplatniť v tomto štádiu konania. Z uvedeného dôvodu
nemožno podľa žalobcu prihliadať ani na tvrdenia žalovaného týkajúce sa údajného premlčania nároku.
Naviac, žalovaný na daný prípad aplikuje subjektívnu premlčaciu dobu, ale neuvádza kedy mala začať
plynúť a kedy a z akých dôvodov mala podľa neho uplynúť najneskôr dňa 08.11.2013, preto považuje

námietku za nekvalifikovanú a neúčinnú (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len
„NS ČR“) sp. zn. 25Cdo/1960/1999), uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/564/2016
zo dňa 27.09.2017). Nárok žalobcu nie je možné považovať za premlčaný, a to jednak vzhľadom
na skutkové okolnosti, na právnu úpravu ako aj s prihliadnutím na súčasnú rozhodovaciu prax.
Podľa ustálenej rozhodovacej súdnej praxe sa pre moment začatia plynutia subjektívnej premlčacej
doby vyžaduje skutočná (preukázaná) vedomosť spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia
a osobe, ktorá sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Túto vedomosť žalobca nadobudol až po
prvej porade so svojim právnym zástupcom, pričom v rovnaký deň došlo k udeleniu plnomocenstva
na zastupovanie (29.11.2022), žiaden skorší dátum nadobudnutia tejto vedomosti nebol zo strany
žalovaného preukázaný. Až dňa 29.11.2022, resp. nasledujúci deň začala vo vzťahu k nadobudnutému
bezdôvodnému obohateniu plynúť subjektívna premlčacia doba a keďže k podaniu žaloby došlo dňa
21.12.2022, stalo sa tak ešte pred uplynutím subjektívnej premlčacej doby, a preto nárok žalobcu nie
je premlčaný (NS SR sp. zn. 8Cdo/189/2020 zo dňa 27.04.2022, NS SR sp. zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa
28.09.2021, NS SR sp. zn. 7Cdo/79/2021 zo dňa 31.01.2022, ÚS SR sp. zn. III. ÚS 43/2020-48 zo dňa
12.05.2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020-50 zo dňa 09.06.2020, sp. zn. II. ÚS 502/2020-59 zo dňa 11.02.2021,
NS SR sp. zn. 7Cdo/96/2020 zo dňa 28.02.2022, sp. zn. 7Cdo/6/2020 zo dňa 30.06.2022).
5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu viac nevyjadril.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané
dôvodne.
7. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že
súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku,
a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z
vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V
odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal
tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré
nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú
verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v
záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam
žalovaného.
8. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: úrokovú
sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú
úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové
obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky
a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby
spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách
spotrebiteľského úveru.
9. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, ročnú percentuálnu mieru nákladov
a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov.

10. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu
podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
11. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.
12. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
13. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať
na uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na
spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.
14. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
15. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené. V posudzovanej veci s odvolaním sa na
obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
16. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne,
keď vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Podľa ust. § 52 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy je spotrebiteľskou zmluvou
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom a ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že pokiaľ by v Zmluve bolo medzi

dodávateľom a spotrebiteľom dojednané, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom, uvedené zmluvné dojednanie obchádza ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého
dôvodu je neplatné. V ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v znení účinnom od 01.04.2015
(novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z.z.) normatívne zakotvilo, že sa ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné a na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Odvolací
súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa
21.04.2015, podľa ktorého ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho
účinnosťou.
17. Nad rámec uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný svoje tvrdenia o dohode
zmluvných strán o použití Obchodného zákonníka nepreukázal, nakoľko VPPÚ, ktoré dohodu mali
preukázať, súdu prvej inštancie (a nakoniec ani v rámci odvolania) nepredložil, nepreukázal ani to, že
dohoda strán o tom, že ich zmluvné vzťahy zo Zmluvy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom,
bola so žalobcom individuálne dojednaná, preto aj z tohto dôvodu by bolo potrebné považovať ju za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto absolútne neplatnú podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
ako spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Odvolací súd tak má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že na právny vzťah založený
Zmluvou je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva (o.i. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
zákon o spotrebiteľských úveroch). V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že zmluvné
strany uzavreli Zmluvu (zmluvu o úvere) podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá je
zároveň spotrebiteľskou zmluvou (uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom). V spore nebolo
sporné, že žalovaný ako poskytovateľ úveru má v predmete svojej podnikateľskej činnosti oprávnenie
poskytovať úver a žalobca ako dlžník je fyzickou osobou, pričom pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonal v rámci svojej obchodnej činnosti. Súd prvej inštancie uviedol, že v Zmluve bol žalobca
ako dlžník identifikovaný menom, priezviskom, trvalým a prechodným pobytom, rodným číslom a
číslom občianskeho preukazu. S poukazom na uvedené označenie žalobcu ako dlžníka odvolací súd
konštatuje, že žalobca (fyzická osoba) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej Zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný nepreukázal svoje
tvrdenie, že v prípade žalobcu nejde o spotrebiteľa a odvolaciemu súdu ani nie je zrejmé, na základe
akých skutočností žalovaný k tomuto záveru dospel, keďže žiadny z identifikačných údajov žalobcu
nenasvedčuje, že by mal Zmluvu uzatvárať v rámci výkonu svojej podnikateľskej alebo obchodnej
činnosti. V prípade pochybností, či ide alebo nejde o spotrebiteľský vzťah, spočíva dôkazné bremeno
preukázania skutočného účelu použitia poskytnutého úveru práve na veriteľovi (uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 23.2.2010, sp. zn. 10CoE/5/2010). Súd prvej inštancie preto správne považoval žalobcu
za spotrebiteľa, žalovaného za dodávateľa, vzťah medzi nimi za vzťah spotrebiteľský a poskytnutý úver
podľa Zmluvy za spotrebiteľský úver v režime zákona o spotrebiteľských úveroch.
18. Žalovaný v odvolaní uviedol, že Zmluva obsahuje všetky náležitosti v zmysle platných právnych
predpisov, účinných v čase jej uzatvorenia. Odvolateľ túto svoju argumentáciu bližšie nijak neodôvodnil
a ku konkrétnym náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých absenciu identifikoval súd prvej
inštancie v Zmluve, žiadnu relevantnú argumentáciu neuviedol; uvedené bráni prieskumu napadnutého
rozsudku odvolacím súdom a konštatovanie uvedeného vedie k záveru o správnosti záverov súdu
prvej inštancie vo vzťahu k absencii obligatórnych náležitostí Zmluvy (zmluvy o spotrebiteľskom
úvere) a vyvodenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch.
19. Nedôvodnou je námietka žalovaného, že zo Zmluvy nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon a že na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu.
Ako uviedol ÚS SR v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020: „Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť
úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane
prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného

obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto
porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej.“
20. Z uvedeného vyplýva, že plnenie spotrebiteľa (dlžníka) poskytnuté dodávateľovi (veriteľovi)
nad rámec istiny dohodnutého spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na
strane dodávateľa z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru je totiž z hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových
podstát bezdôvodného obohatenia akousi modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou)
špeciálnym charakterom aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa
na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet
bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie
nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia,
ku ktorému ku ktorému došlo právny poriadok neaprobovaným spôsobom.
21. Tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že žalobca bol v omeškaní s plnením a výška
bezdôvodného obohatenia zahŕňa nesprávne aj sumu predstavujúcu úroky z omeškania a žalovaným
vznesenú námietku premlčania žalovaného nároku posúdil odvolací súd ako novoty, na ktoré nemôže
v odvolacom konaní prihliadať, nakoľko predpoklady ustanovené v ust. § 366 CSP za daných okolností
splnené neboli.
22. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy (t.j.
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie) iba za podmienok ust. § 366 CSP. Odvolací súd je totiž viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní
(§ 383 CSP). Doplniť dokazovanie však môže odvolací súd (ako už bolo uvedené) iba za podmienok
uvedených v ust. § 366 (§ 384 ods. 2 CSP). Odvolací súd teda môže doplniť dokazovanie vykonaním
ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako
aj doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v ust. § 366 CSP, keď pôjde o tzv. novoty v odvolacom
konaní. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak (i) sa
týkajú procesných podmienok, (ii) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, (iii) má
byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, alebo (iv) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná
výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku
alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
23. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 366 CSP v spojení s ust. § 149 a § 152 CSP medzi novoty v
odvolacom konaní zahŕňa prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, vrátane skutkových tvrdení,
popretia skutkových tvrdení protistrany a návrhov na vykonanie dôkazov. S poukazom na ust. § 366
písm. d) CSP nové skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dôkazov v odvolacom konaní možno
uplatniť iba za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 366 CSP. NS SR vo veci pripustenia
možnosti vzniesť námietku premlčania v odvolacom konaní judikoval, že CSP upravuje podmienky, za
splnenia ktorých možno uplatniť námietku premlčania až v odvolacom konaní odlišným a prísnejším
spôsobom ako Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Podľa ust. § 366 v spojení s ust. § 149 a
§ 152 CSP novoty v odvolacom konaní zahŕňajú aj hmotnoprávnu námietku, ktorou je okrem iného aj
námietka premlčania. NS SR poukázal na to, že od nadobudnutia účinnosti CSP možno v odvolacom
konaní vzniesť námietku premlčania (ako hmotnoprávnu námietku patriacu medzi prostriedky procesnej
obrany a procesného útoku) iba za splnenia predpokladov uvedených v ust. § 366 CSP, ktoré nie
je prevzatím úpravy ust. § 205a ods. 1 OSP. Je zrejmé, že v ust. § 366 CSP bola úprava novôt v
odvolacom konaní nanovo konštruovaná tak, aby zodpovedala celkovej koncepcii nového procesného
kódexu (uznesenie NS SR, sp. zn. 1Odo/65/2017 zo dňa 28.06.2018).
24. Žalovaný ním predložené skutkové tvrdenia (že žalobca bol v omeškaní s plnením a
výška bezdôvodného obohatenia zahŕňa nesprávne aj sumu predstavujúcu úroky z omeškania a
hmotnoprávne námietky - námietku premlčania) v rámci odvolania, ktoré majú rozporovať dôvodnosť
a výšku nároku žalobcu, neprodukoval pred súdom prvej inštancie (prihliadajúc na vyššie uvedené a
obsah spisu) v súlade s koncentračnou zásadou (zákonnou koncentráciou konania - § 154, § 182 CSP),

ale ako nový prostriedok procesnej obrany až v odvolacom konaním na ktoré, ako neprípustné novoty,
sa nemôže v odvolacom konaní prihliadať.
25. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok v celom rozsahu, avšak v odvolaní neuviedol žiadne
konkrétne odvolacie námietky, ktorými by rozporoval rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách
konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepodrobil napadnutý rozsudok prieskumu v tejto časti a
konštatovanie uvedeného vedie k záveru o správnosti výroku o nároku na náhradu trov konania.
26. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre
konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd
reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už
nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.
27. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal
proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy
(§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).