{"guid": "212f8cd7-997a-4f2d-acc8-ed5b648740bc:7282cdb4-a147-4ac8-be4b-09b827c90515", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1121209628.1", "spisova_znacka": "3Co/15/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/15/2025 z 22. 7. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 22. júla 2025, sp. zn. 3Co/15/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1121209628.1", "identifikacne_cislo": "1121209628", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-07-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-6", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7282cdb4-a147-4ac8-be4b-09b827c90515", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1121209628.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1121209628.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1121209628.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/15/2025\n1121209628\n22. 07. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:1121209628.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov\nMgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: J.. P. V., N.. X.X.XXXX, C. A. B.\nXX, D.Č., proti žalovanej: Slovenská republika, v zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, IČO: 00 166\n073, Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie 59.023,33 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti\nrozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7.11.2024, č. k. B1-22C/64/2021-171, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.\nII. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu, ktorou sa po pripustení\nzmeny žalobca voči žalovanej titulom nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia v\nkonaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005 domáha zaplatenia sumy\n59.023,33 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo žalovanej sumy od 14.8.2018 do\nzaplatenia. Žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).\n2. Svoje rozhodnutie s odkazom na čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, § 1 písm. a),\n§\n2 písm. a), § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení účinnom do 30.6.2023, § 13 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov a vykonané dokazovanie odôvodnil nesplnením zákonných predpokladov\npre odškodnenie žalobcu. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 15.06.2005 podala\ndcéra žalobcu - navrhovateľka K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č., V. XXXX, návrh proti odporcovi, ktorým\nbol žalobca, a ktorým sa domáhala uloženia povinnosti žalobcovi od 01.07.2005 prispievať na výživu\nnavrhovateľke mesačne sumou 4.000 Sk do 15. dňa v mesiaci vopred a doplatok za výživné za rok\n2004 v sume 56.000 Sk. V predmetnom konaní ÚS SR nálezom sp. zn. IV. ÚS 271/2011, právoplatným\ndňa 19.06.2013, konštatoval porušenie základného práva K. V. na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd\na práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005\nv období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 132/2009-45 zo\n7.10.2009, za ktoré jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 4.000 €. Nálezom sp. zn. I. ÚS 166/2014\nÚS SR konštatoval porušenie základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základného práva\nžalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\n\npostupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005, za čo mu bolo priznané\nfinančné zadosťučinenie v sume 4.000 eur a súčasne, že nebolo porušené jeho právo na prejednanie\nzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npostupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10Co/48/2011 a sp. zn. 7Co/257/2011.\nNálezom ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 281/2018 bolo rozhodnuté, že základné právo žalobcu na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie\njeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/147/2005 v období po\nprávoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 166/2014-47 z 13. augusta 2014\nporušené boli, za čo mu bolo priznané finančné zadosťučinenie 1.500 eur. Z nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS\n428/2018 z 26.02.2020 mal za preukázané, že základné právo dcéry žalobcu na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných\npráv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod\nsp. zn. 8C/147/2005 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.\nÚS 271/2011-51 z 18.4.2013 porušené boli. Zo žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na\nnáhradu škody zo 14.04.2021 prvoinštančný súd zistil, že žalobca požiadal ministerstvo o prerokovanie\nnároku na náhradu škody v sume 36.523,33 eura, na čo mu žalovaná v odpovedi zo dňa 15.10.2021\noznámila, že uplatnený nárok neuspokojí. Žiadosť po predbežnom prerokovaní listom z 04.11.2021\nžalobca doplnil. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že NS SR uznesením zo dňa 23.8.2023,\nsp. zn. 3Cdo/3/2021, právoplatným dňa 02.11.2023, odmietol dovolanie žalobcu podané proti rozsudku\nKrajského súdu v Žiline z 28.05.2020, sp. zn. 10Co/84/2019, ktorým tento rozsudok súdu prvej inštancie,\nčiže Okresného súdu Čadca z 28.09.2018, č. k. 8C/147/2015-761, výrokom I. zmenil tak, že žalobca\nako odporca bol povinný prispievať na výživu navrhovateľky sumou 60 eur mesačne v období od 7.\ndecembra 2004 do 31. augusta 2006 (podrobné odôvodnenie v bodoch 21. - 22. rozsudku odvolacieho\nsúdu), 80 eur mesačne v období od 1.9.2006 do 31.10.2008, 100 eur mesačne v období od 1.11.2008\ndo 31.12.2009, 50 eur mesačne v období od 1.11.2010 do\n30.06.2010 (podrobné odôvodnenie\nv bodoch 25 - 29 rozsudku odvolacieho súdu), 25,38 eura mesačne v období od 1.7.2010 do 31.12.2010\n(podrobné odôvodnenie v bode 30. rozsudku odvolacieho súdu) a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Vo\nvýroku II. povolil odporcovi zaplatiť nedoplatok na výživnom za obdobie od 7.12.2004 do 31.12.2010 v\nsume 3.023,33 eura v štyroch splátkach po 755,84 eura s tým, že prvá splátka je splatná do 31.12.2020,\ndruhá do 30.4.2021, tretia do 31.08.2021 a štvrtá do 31.12.2021, pričom právo na náhradu trov konania\nnepriznal žiadnemu z účastníkov (výrok III.). Podľa upovedomenia o začatí exekúcie z 03.07.2023, sp.\nzn. 141EX 347/23 bola voči žalobcovi ako povinnému na základe rozhodnutia Krajského súdu v Žiline,\nsp. zn. 10Co/84/2019 začatá exekúcia na návrh jeho dcéry, ktorá v konaní vystupuje ako oprávnená o\nvymoženie výživného za obdobie od 07.12.2004 do 31.12.2020 v sume 3.023,33 eura. V konaní nebolo\npreukázané, že by žalobca uvedenú sumu dcére uhradil, resp. že by táto bola vymožená. Z pripojeného\nsúdneho spisu súd prvej inštancie na návrh žalobcu vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými\ndôkazmi na č. l. 3, 396, 481, 721 a 923 a ostatné listinné dôkazy z predmetného súdneho spisu označené\nžalobcom v podaní na č. l. 132-133 vyhodnotil súd prvej inštancie ako irelevantné a nadbytočné, nakoľko\nich obsah sa netýkal merita veci a úlohou súdu v tomto konaní nebolo preskúmavať vecnú správnosť\nrozhodnutí vydaných v inom súdnom konaní. Pre nehospodárnosť nevykonal ani viaceré listinné dôkazy\nnavrhnuté žalobcom, a to trestný rozkaz Okresného súdu Čadca sp. zn. 2T/138/2011 (č. l. 41-42), opis\núčtu 1540481 (č. l. 43), výpis z účtu k 18.3.2008 (č. l. 44), odvolanie A. V. z 1.12.2009 k veci vedenej\nna Okresnom súde Čadca sp. zn. 8C/59/2003 (č. l. 45), ktoré podľa prvoinštančného súdu nemali súvis\nso žalovanými nárokmi a neboli spôsobilé preukázať tvrdenia žalobcu týkajúce sa základu nároku a\nvýšky žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Nakoniec ako dôkaz nevykonal ani rozsudok\nOkresného súdu Bratislava I sp. zn. 4C/88/2010 s odôvodnením, že súd pozná právo a nie je dôvod\nvykonávať dokazovanie za účelom zistenia práva, keď navrhované rozhodnutie sa netýkalo sporových\nstrán a obsahom by nemohlo prispieť k zisteniu skutkovému stavu veci. Nakoniec pre nadbytočnosť\nprvoinštančný súd nevykonal dokazovanie ani žalobcom označenými listinnými dôkazmi z pripojeného\nspisu Okresného súdu Žilina sp. zn. CA-5Er/257/2007, keď exekučné konanie bolo vedené na podklade\nrozsudku Okresného súdu Čadca z 26.9.2003, sp. zn. 5P/128/2002, t. j. predmetná vec nesúvisela so\nskutkovými tvrdeniami uvedenými v žalobe a ani namietaným nesprávnym úradným postupu.\n3. Aplikáciou relevantnej právnej úpravy na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci súd\nprvej inštancie vyhodnotil žalovaný nárok v celom rozsahu za nedôvodný. Za splnenú považoval\npodmienku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v zmysle\n§ 15 ods. 1 zák.\n\nč. 514/2003 Z. z. Aj napriek tomu, že žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie uviedol inú sumu\nistiny ako v žalobe, vzhľadom na uplynutie času šiestich mesiacov od podania žaloby do rozhodnutia\nsúdu, nárok v rozsahu istiny považoval za prerokovaný. Neprerokovanou podľa prvoinštančného súdu\nvšak bola časť nároku v rozsahu uplatneného príslušenstva pohľadávky- úroku z omeškania, ktoré\nsi žalobca uplatnil až v podaní zo dňa 7.10.2024, čo bolo jedným z dôvodov pre jeho zamietnutie.\nĎalším dôvodom, pre ktorý nebolo možné žalované príslušenstvo pohľadávky priznať, bola nedôvodnosť\nsamotnej žalovanej istiny. Nakoniec žalované úroky z omeškania by podľa prvoinštančného súdu nebolo\nmožné priznať aj z dôvodu, že rozhodnutia o práve na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno považovať\nza deklaratórne rozhodnutia, ale rozhodnutia konštitutívnej povahy, keď právnym dôvodom nemajetkovej\nujmy je až rozhodnutie súdu o tom, že takéto právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom\nrozsahu (viď napr. nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 72/2019). Vo vzťahu k obdobiu od 14.8.2018 do dňa\nvyhlásenia rozhodnutia by nebolo možné úroky z omeškania priznať z dôvodu, že štát môže byť v\nomeškaní až po predbežnom prerokovaní žiadosti alebo márnom uplynutí 6- mesačnej lehoty podľa §\n15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nie skôr. Za hmotnoprávne podmienky nároku na náhradu škody podľa\nzák. č. 514/2003 Z. z. označil preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho\núradného postupu, vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma predpokladmi s\ntým, že nepreukázanie čo i len jednej zo zákonných podmienok vedie k zamietnutiu žaloby.\n4. K nároku na náhradu škody vo výške 3.023,33 eura s príslušenstvom označenej žalobcom ako\nskutočná škoda v podobe zameškaného výživného, ktorému mu bolo súdnym rozhodnutím uložené\nzaplatiť jeho dcére uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by rozsudok Krajského súdu v Žiline\nsp. zn. 10Co/84/2019, na základe ktorého bola voči žalobcovi vedená exekúcia, bol zrušený alebo\nzmenený pre nezákonnosť, čo je podmienkou pre priznanie tohto nároku podľa § 6 ods. 1 zák. č.\n514/2003 Z. z. Dovolanie podané žalobcom voči označenému rozhodnutiu bolo odmietnuté. Naviac\nnebolo preukázané ani to, že by žalobcovi v tejto výške vznikla škoda v zmysle § 17 ods. 1 zák. č.\n514/2003 Z. z. v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku. Ako dôvodnú vyhodnotil preto námietku\nžalovanej, v ktorej namietala, že žalobca nepreukázal, že by došlo k zmenšeniu jeho majetku o danú\nsumu, pretože uvedená suma nebola ani vymožená ani zaplatená. Zhrnúc uvedené vo vzťahu k tomuto\nnároku žalobca nepreukázal nezákonnosť rozhodnutia a ani vznik škody, v dôsledku čoho preukázanou\nnebola ani existencia príčinnej súvislosti medzi týmito dvoma predpokladmi.\n5. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody vo výške 3.500 eur s príslušenstvom odôvodnenému tým,\nže žalobcovi boli v konaní pred ÚS SR priznané odškodnenia v nižšej výške ako jeho dcére, uviedol,\nže dokazovaním bolo preukázané, že v súvislosti so zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na\nOkresnom súde Čadca pod sp. zn. 8C/147/2005 bolo žalobcovi Ústavným súdom SR priznané finančné\nzadosťučinenie spolu vo výške 5.500 eur (nálezy sp. zn. I. ÚS 166/2014 a sp. zn. IV. ÚS 281/2018)\na jeho dcére v sume 9.000 eur (nálezy sp. zn. IV. ÚS 271/2011 a sp. zn. I. ÚS 428/2016). Žalobcom\nuplatnený rozdiel vo výške 3.500 eur prvoinštančný súd právne kvalifikoval ako ušlý zisk v zmysle § 17\nods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Poukázal na to, že podľa súdnej praxe prax (napr. rozhodnutia NS SR so sp.\nzn. 4Obdo/53/2020, 5Cdo/99/2018, 5MCdo/2/2015, 5Cdo/195/2015, 5MCdo/1/2011, 3Cdo/513/2014,\n4Cdo/319/2008, 4MCdo/23/2008) sa ušlý zisk chápe ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného\nnedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na\npravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom\naktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Podľa ustálenej súdnej praxe v\nspore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený prejudiciálne vyriešiť\notázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je nesprávnym úradným postupom\nv zmysle § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. (R 2/2021, uznesenie NS SR z 23.06.2020,\nsp. zn. 3 Cdo 127/2018). Súd preto prejudiciálne posudzoval, či namietaný úradný postup je alebo nie\nje nesprávnym úradným postupom. Zákon samotný pojem „nesprávny úradný postup“ nedefinuje. Z\nobsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho- ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek\nčinnosť spojenú s výkonom právomocí určitého orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v\nsúvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho\norgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože\núradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba\nsprávnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho\norgánu smeruje (porov. rozsudky NS SR z 30.06.2010,\nsp. zn. 5Cdo/126/2009, resp. z\n31.05.2011, sp. zn. 6Cdo/115/2010). Prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj súdnou\npraxou stanovené východiská, v zmysle ktorých pokiaľ orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre\n\nvydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto\nprávne posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti\nči vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a\nz hľadiska zodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Za nesprávny\núradný postup v zmysle uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky\nspočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho\nvydania, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne, že\nmalo byť vydané v inej podobe či za iných okolností (v tomto zmysle napr. NS SR u 31.05.2011, sp. zn.\n6Cdo/115/2010; z 30.11.2017, sp. zn. 2Cdo/2/2017). Na nezákonnosti nemožno stavať zákonnosť, in\nconcreto na nesprávnom a nezákonnom úradnom postupe nie je možné postaviť zákonné rozhodnutie.\nAk je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím, tak toto rozhodnutie by v prvom rade nebolo\nmožné považovať za zákonné, a teda by nebolo možné ponechať ho bez povšimnutia a domáhať\nsa nároku na náhradu škody len z titulu jemu predchádzajúceho nesprávneho postupu, pretože by\ntým bol nastolený neúnosný a nezákonný stav, keď by postupom orgánu verejnej moci poškodený\nsubjekt síce akceptoval a riadil sa z nezákonného postupu vzídeným rozhodnutím, avšak súčasne by\nspochybňoval zákonnosť jemu predchádzajúceho postupu (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I.\nÚS 327/2018 z 19.09.2018). Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 166/2014 pritom jasne v odôvodnení\nuviedol, že zohľadnil pri rozhodovaní, že rozhodoval v iných konaniach aj o dcére žalobcu (koniec bodu\n20. odôvodnenia). Ak v danom prípade o finančnom zadosťučinení žalobcu a jeho dcéry právoplatne\nrozhodol Ústavný súd SR v konaniach vedených pod sp. zn. sp. zn. I. ÚS 166/2014, IV. ÚS 281/2018, IV.\nÚS 271/2011 a I. ÚS 428/2016, potom nie je možné vychádzať z toho, že by vydaniu týchto rozhodnutí\npráve v týchto konaniach (či už z pohľadu žalobcu pre diskrimináciu žalobcu, čo preukázané nebolo)\npredchádzal nesprávny úradný postup zo strany Ústavného súdu SR. Konania boli zavŕšené vydaním\nzákonných rozhodnutí, ktoré neboli žiadnym orgánom zmenené ani zrušené (to ani tvrdené nebolo).\nŽalobca preto nepreukázal, že by v konaniach vedených Ústavným súdom SR pod sp. zn. I. ÚS 166/2014\na IV. ÚS 281/2018, v ktorých žalobca vystupoval ako sťažovateľ, zo strany Ústavného súdu SR došlo\nk nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2004 Z. z.,\nčím je súčasne vylúčené splnenie ostatných zákonom predpokladaných podmienok pre požadované\nodškodnenie.\n6. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 30.000 eur a 25.000 eur žalobca odôvodnil dĺžkou\nkonania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005. V konaní bolo preukázané,\nže predmetné konanie trvalo od 15.6.2005 a vo veci rozhodol vecne Krajský súd v Žiline rozsudkom zo\ndňa 28.5.2020, čo je obdobie presahujúce 15 rokov. Podľa prvoinštančného súdu ide o dĺžku konania,\nktorá v zásade nie je odôvodniteľná skutkovou či právnou stránkou veci, čo sa prejavilo aj dvakrát v\nnálezoch ÚS SR sp. zn. I. ÚS 166/2014 a\nsp. zn. IV. ÚS 281/2018, ktorými bol konštatovaný zásah\ndo základného práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSR a žalobcovi bolo priznané finančné zadosťučinenie. Uviedol tiež, že zbytočné prieťahy v konaní\ntreba považovať za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu\npráva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Vo vzťahu k obdobiu do\nprávoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so sp. zn. IV. ÚS 281/2018, čiže do 13.08.2018, bolo podľa\nprvoinštančného súdu nevyhnutné, aby žalobca preukázal podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., že\niba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením s ohľadom na to, že za\nobdobie od začatia konania pred OS Čadca so sp. zn. 8C/147/2005 do 13.08.2018 bolo dvoma nálezmi\nÚstavného súdu SR priznané žalobcovi finančné zadosťučinenie. Okrem toho považoval za potrebné\nzohľadniť, že zásah do základného práva žalobcu konštatoval v týchto nálezoch vo výrokoch už priamo\nÚstavný súd SR. Žalobca podľa názoru prvoinštančného súdu k uvedenému obdobiu nepreukázal,\nže iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a že je namieste\nposkytnutie náhrady nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k obdobiu po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu\nSR so sp. zn. IV. ÚS 281/2018, čiže od 13.08.2018, bolo nevyhnutné, aby žalobca preukázal podľa\n§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., jednak, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je\ndostatočným zadosťučinením a jednak a hlavne, že pri posúdení tejto otázky možno podľa § 9 ods.\n2 zákona č. 514/2003 Z. z. vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o\nprešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom\nkonaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za\nnásledok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia ESĽP, ktorým sa rozhodlo, že bolo\nporušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia\nÚstavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa\n\nporušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca však v konaní nepreukázal,\nže by akýkoľvek orgán podľa citovaného ustanovenia učinil záver o porušení povinnosti urobiť úkon\nalebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo\no zbytočných prieťahoch v konaní po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so sp. zn. IV. ÚS\n281/2018, čiže od 13.08.2018, a teda nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu podľa §\n9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k obdobiu po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR so\nsp. zn. IV. ÚS 281/2018, až do skončenia konania vedeného na OS Čadca pod sp. zn. 8C/147/2005.\nPokiaľ sa týka samotnej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, a ktorej existencia predstavuje ďalšiu\npodmienku žalovaného nároku, prvoinštančný súd považoval za dôležité v konaní ustáliť, aká ujma\n(nemajetková) u žalobcu ako poškodeného nastala, a to jednak pre posúdenie toho, či samotné\nkonštatovanie porušenia práva je alebo nie je postačujúce a tiež pre potreby ustálenia výšky prípadnej\nnáhrady tejto ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by potom malo v\nzásade nastať iba v prípadoch (skutočného) závažného následku na poškodenom so značnou intenzitou\nzásahu do jeho práv, pričom dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním týchto skutočností bolo na\nžalobcovi. Žalobcovi vytkol neunesenie dôkazného bremena aj v tomto smere. Nesúhlasil s názorom\nžalobcu, že pri náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom treba vychádzať\nz prezumpcie, že ujma vznikla a túto treba vždy odškodniť. Rozhodnutie veľkého senátu ESĽP vo veci\nApicella proti Taliansku (rozsudok z 29.3.2006, sťažnosť č. 64890/01, ods. 93), na ktoré poukazoval\nžalobca, a ktoré pripustilo ako akceptovateľné, ak zákonodarca zvolí také riešenie, že východiskom\npre určenie ujmy môže byť vyvrátiteľná domnienka, že ujma vznikla, nepovažoval v danej veci za\naplikovateľné z dôvodu, že slovenský zákonodarca tento prístup prezumpcie v zákone č. 514/2003\nZ. z. neprijal. Žalobca síce v konaní tvrdil, že mu ujma vznikla, ale uvádzal to len v nekonkrétnych\nskutkových tvrdeniach, napríklad, že ide o zničenie jeho rodiny, s dcérou nemá žiaden kontakt, s osobou\noznačenou ako Matúško nemá kontakt od roku 2011, ďalej je to zničenie dobrého mena a vážnosti\nu spoluobčanov, extrémne dlhé prežívanie strachu, stresov a negatívnych emócií, čo má vplyv na\nduševné a telesné zdravie (nespavosť, bolenie hlavy), porušenie právnej istoty, totálne zničenie slobody\nžalobcu. Poukázal na prípady kriminalizácie osoby žalobcu, napr. vo veci vedenej OS Čadca pod sp.\nzn. CA-1T/114/2004, kde bol obvinený, že neplatil výživné, ďalší prípad je odsúdenie za neplatenie\nvýživného, tretí prípad sa týka opätovného neplatenia výživného. Za neúčinný rozsudok poručenského\nsúdu mu bol odobratý vodičský preukaz. Žalobcu napadli príslušníci Policajného zboru, v dôsledku čoho\nbol dočasne práceneschopný a tiež sa policajti pokúsili o vraždu žalobcu, ako aj došlo k ďalšiemu\nincidentu s autom, kedy ho chcel oznamovateľ vo veci vedenej OS Čadca pod sp. zn. CA-1T/114/2004\nprejsť autom. Tvrdená ujma však nebola zo strany žalobcu preukázaná žiadnym dôkazom, a preto\nzostala len v rovine nepreukázaných tvrdení. Žalobca navrhoval ako dôkazy vykonať viaceré listiny, no\nz nich takáto ujma v nemajetkovej sfére žalobcu preukázaná nebola. Už vôbec nebolo preukázané, že\nby uvedené následky, ktoré malo podľa žalobcu mať konanie na Okresnom súde Čadca pod sp. zn.\n8C/147/2005, mali mať priamu a bezprostrednú príčinu práve v zbytočných prieťahoch v zmienenom\nkonaní. Takisto napríklad žalobca uvádzal spoločenský život, volené funkcie, či kriminalizáciu jeho osoby,\nale súdu z dokazovania nevyplynulo, že by zbytočné prieťahy v danom konaní mali priamy vplyv a súvis\nna spoločenský život žalobcu, či na to, že neuspel vo vzťahu k akejkoľvek volenej funkcii. Dodal, že\nak skutočnosti týkajúce sa konania alebo iných konaní žalobcu komunikovali smerom na verejnosť iné\nosoby a nie súd, potom nejde o zásah majúci pôvod v zbytočných prieťahoch na Okresnom súde Čadca.\nZáverom súd prvej inštancie poukázal na to, že o vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda\nnásledkom nesprávneho úradného postupu, teda ak je nesprávny úradný postup a škoda vo vzájomnom\npomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným\npostupom je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla, teda\nmusí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku nemajetkovej ujmy. Ak by príčinou vzniku\nujmy bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale\nstačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a\nto o príčinu podstatnú (porov. uznesenie NS SR z 25.05.2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011). Žiadna takáto\npríčinná súvislosť však podľa názoru prvoinštančného súdu v konaní preukázaná nebola. Žalobca teda\nnepreukázal splnenie zákonom predpokladaných podmienok ani pre priznanie nároku na zaplatenie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000 eur a ani v sume 22.500 eur. Nad rámec nevyhnutnosti dodal,\nže žalovaný nárok nezodpovedá limitu podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 13\nzákona č. 274/2017 Z. z., kedy s ohľadom na to, že namietané zbytočné prieťahy skončili v roku 2020,\nkedy rozhodol vo veci žalobcu odvolací súd, zákonný limit zodpovedal sume 29.000 eur (t. j. 50 x 580\neur). V sume požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy je preto požadovaný nárok nedôvodný už aj len\npre rozpor s citovaným ustanovením. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu\n\nvyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 v spojení s čl. 17 a § 262 CSP a v konaní plne úspešnej žalovanej nárok\nna náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v konaní nevznikli (R 72/2018, uznesenie\nNS SR zo dňa 28.2.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).\n7. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. S odkazom na\nust. § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. namietal, že žalovaná sa nemôže zodpovednosti za nezákonné\nrozhodnutie ako i za nesprávny úradný postup zbaviť, ako sa enormne snaží. S odkazom na princíp\nprávnej istoty tiež poukázal na to, že civilné spory sa prejednávajú a rozhodujú v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou NS SR, ÚS SR a ESĽP a v prípade, ak sa súd od línie odkloní, musí obligatórne\na podrobne vysvetliť dôvody, pre ktoré sa od konštantnej súdnej praxe odklonil. Poukázal tiež na to, že\npri hodnotení toho, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného\npráva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, je potrebné posudzovať dĺžku\nkonania ako celok, nie preskúmavať jednotlivé fázy konania (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bako c/a SR,\nIII. ÚS 505/201, I. ÚS 287/2018, I. ÚS 103/2019, I. ÚS 282/2019), a preto podľa žalobcu má právo za\nškodu za celé konanie a popri tom je potrebné zohľadniť, že nie je občan druhej alebo tretej kategórie. V\nďalšom namietal, že formalizmus do postupu prvoinštančného súdu nepatrí (uznesenie Krajského súdu\nv Bratislave zo dňa 31.1.2024, sp. zn. 5Co/21/2022), nakoľko aj v danom prípade nebola zohľadnená\ncelá dĺžka protiprávneho konania, majetkové pomery dospelého dieťaťa a jeho rodiny a neskúmaná\nživotná úroveň ostatných detí a rodičov, pokus o perzekúciu a zabezpečenie ochrany organizovanej\nskupiny pri protiprávnom odsúdení sp. zn. CA-2T/90/2006. V intenciách uvedeného označil postup\nprvoinštančného súdu za nesprávny a v materiálnom právnom štáte neprípustný formalizmus. Poukázal\nna to, že jeho dcéra sama navrhla konanie zastaviť, čo súd neurobil, pričom späťvzatie späťvzatia\nnie je možné. Jedná sa preto o jednoznačný dôkaz o zlom úradnom rozhodnutí v zmysle § 6 ods. 4\nzák. č. 514/2003\nZ. z., nakoľko súd prekročil svoje právomoci. S poukazom na rozhodnutie\nKrajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 4C/88/2010 a základný predpoklad pre spravodlivý proces\nspočívajúci v rovnakom rozhodovaní rovnakých prípadov namietal, že žiadnym spôsobom nebola určená\nani jedna nemajetková ujma podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom v zmysle predmetného\nustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím na tam uvedené skutočnosti, nie\npreukazuje, ako si to nesprávne a svojvoľne vysvetlil súd prvej inštancie, lebo je to nemožné a bolo by\nto inak nevymožiteľné právo. Namietal nevykonanie dôkazov, ako navrhoval v podaní z 11.4.2024, ktoré\nak by si súd prvej inštancie preštudoval a vykonal, mal by preukázanú aj nemajetkovú ujmu. Uviedol,\nže dlhoročné vypýtavanie si údajov o jeho príjme u zamestnávateľov a rôznych úradov a obcí spôsobilo\npoškodenie jeho dobrého mena, v profesii. Uvedený prípad je podľa žalobcu naviac osobitý v tom, že\nsa jednalo o organizovanú skupinu. S odkazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/232/2010 uviedol,\nže presné vyčíslenie nemajetkovej ujmy nie je možné a rozhodujúcou v tomto smere je úvaha súdu,\nktorá samotná podlieha hodnoteniu. Základom úvahy je potom zistenie takých skutočností, ktoré súdu\numožnia založiť svoju úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného\nprípadu. Z pojmu primeranosť možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne,\nhodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritériá na posúdenie\nkaždého prípadu. Súd má tak možnosť voľnej úvahy, či za primerané bude považovať len morálne\nalebo len finančné zadosťučinenie, prípadne obe tieto formy. Aj keď zbytočné prieťahy v neprimerane\ndlhom trvajúcom exekučnom konaní spôsobujú spravidla jeho účastníkovi nemajetkovú ujmu, je na\npoškodenom, ktorý sa v civilnom sporovom konaní domáha zaplatenia peňažnej náhrady za túto ujmu,\naby preukázal vznik ujmy v jednotlivých oblastiach života, intenzitu zásahu do chránených práv a tiež to,\nže samo konštatovanie porušenia práv nie je v konkrétnom prípade dostatočne účinným a efektívnym\nprostriedkom na vyváženie alebo zmiernenie nemajetkovej ujmy (rozsudky NS SR sp. zn. 6Cdo/17/2010,\nsp zn. 7Cdo/222/2021). V prejednávanej veci je podľa žalobcu zrejmá existencia nesprávneho úradného\npostupu počas celej doby konania ako celok, čo súd zle vyhodnotil podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.\nz., nakoľko Okresný súd Čadca prekročil svoje právomoci, keď nezastavil konanie na návrh jeho dcéry,\nlebo nezastaviť konanie mu zákon neumožňuje. Jednoznačnou podľa žalobcu je aj príčinná súvislosť\nmedzi nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím a vznikom majetkovej a nemajetkovej\nujmy a súdom prvej inštancie len formalisticky nebola uznaná. Ak súd ani štát nechápe a nerozumie\nexekučnému konaniu po vydaní upovedomenia, čo bude nasledovať, dôsledok protiprávnych tiarch, ako\ninak možno preukázať priamu škodu a nepriamu škodu, nemajetkovú ujmu, ide pritom o jednoznačnú\nzáležitosť. Rovnako ak súd ani štát nechápe a nerozumie rovnosti strán pred súdom, keď ÚS SR prizná\nrozdielne zadosťučinenie, potom sa musí jednať o škodu žalobcu a samozrejme na základe diskriminácie\nna základe pohlavia alebo rodinného postavenia. Ak súd nechápe a nerozumie konštatovaniu porušenia\n\njeho práv pri takomto masívnom zásahu do jeho cti, dobrého mena... a neuzná jeho nárok, jedná sa opäť\no formalizmus v justícii, aby sa štát zbavil svojej zodpovednosti. Ak by súd vykonal žalobcom navrhované\ndôkazy, potom by zistil nemajetkovú ujmu a stačilo iba, aby postupoval súd tak, ako uviedol na prvom\npojednávaní, čo nespravil. Záverom poukázal aj na to, že na prvom pojednávaní súd uviedol existenciu\njudikátu, ktorým pri obdobnom konaní bola priznaná nemajetková ujma, ale v rozsudku táto rozhodujúca\nskutočnosť nie je ani spomenutá. Vyslovil domnienku, že v danej veci zrejme došlo k porušeniu jeho\nprocesného práva do takej miery, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu.\n8. Žalovaná sa na výzvu súdu v súdom stanovenej lehote písomne nevyjadrila.\n9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho\nzistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je nedôvodné.\n10. V prejednávanej veci súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že\nžalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie všetkých zákonom stanovených\npodmienok pre úspešné uplatnenie žalovaných nárokov uplatnených titulom nezákonného rozhodnutia a\nnesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní, ku ktorým malo dôjsť\nv konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod\nsp. zn. CA-8C/147/2005. Z obsahu do značnej\nmiery všeobecne štylizovaného odvolania odkazujúceho na právno- teoretické východiská zhrnuté v\nžalobcom citovaných rozhodnutiach súdov v iných veciach (pozn. odvolacieho súdu bez znalosti a\nopisu skutkového a procesného stavu týchto vecí) odvolací súd vyvodil, že žalobca prvoinštančnému\nsúdu vytýka nevykonanie ním navrhovaného dokazovania, nesprávne právne posúdenie veci a prílišný\nformalizmus pri aplikácii dotknutej právnej úpravy a porušenie práva na spravodlivý súdny proces.\nTýmito odvolacími dôvodmi a námietkami bol odvolací súd viazaný a len v ich medziach mohol podrobiť\nnapadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu.\n11. Vo vzťahu k námietke nesprávnej právnej interpretácie relevantných ust. zák. č. 514/2003 Z. z.\nodvolací súd uvádza, že právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových\nzistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa\nrozhodovacej činnosti odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím\nnesprávnej právnej normy alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval\nalebo napokon použitím správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie\nna zistený skutkový stav veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009). Žalobca v\npredmetnej veci bližšie nekonkretizoval odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci,\nt. j. bližšie nešpecifikoval pochybenie súdu prvej inštancie pri použití, interpretácii alebo aplikácii\nkonkrétnej právnej normy na skutkový stav, toto všeobecne považoval za nesprávne a príliš formalistické.\nOdhliadnuc od uvedeného odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie na vec aplikoval zodpovedajúce\nustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z. v znení dopadajúcom na danú vec, ktoré aj správne vyložil a aj\nnapriek subjektívnemu presvedčeniu žalobcu nedopustil sa žiadneho omylu v aplikácii práva. Žiadna\nz myšlienkových úvah prezentovaných súdom prvej inštancie na odôvodnenie prijatých záverov sa\nnedostala do rozporu so žalobcom v odvolaní uvedenými teoreticko- právnymi východiskami. Pokiaľ\nžalobca namietal príliš formalistický prístupu zo strany prvoinštančného súdu pri posudzovaní splnenia\npodmienok nároku na náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci odvolací súd poukazuje na\nrozhodovaciu činnosť ÚS SR, v ktorej zdôrazňuje, že ústavné právo na odškodnenie garantované\nčl. 46 Ústavy SR nemá absolútnu povahu, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným\nobmedzeniam upravujúcim predpoklady jeho uplatnenia (viď napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. III. ÚS\n361/2009, I. ÚS 430/2011, III. ÚS 155/2011, IV. ÚS 159/2012, II. ÚS 570/2013 a iné). Zodpovednosť\nštátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci je normatívne upravená v\nzák. č. 514/2003 Z. z. a ako zdôraznil NS SR v uznesení zo dňa 28.05.2020, sp. zn. 6Cdo/184/2018\nnemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval všetky potencionálne škody vzniknuté\npoškodenému subjektu v súvislosti s výkonom verejnej moci orgánmi verejnej moci. Pokiaľ žalobca v\nsúvislosti s namietaným formalizmom poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n31.1.2024, č. k. 5Co/21/2022-166, odvolací súd uvádza, že z úradnej činnosti mu je známe, že výčitka\nformalistického prístupu súdu v danej veci zo strany odvolacieho súdu smerovala voči obsahovému\nposudzovaniu obsahu žaloby, t. j. čo do procesnoprávnej roviny a vymedzenia žalovaného nároku,\nt. j. netýkala sa samotného posudzovania hmotnoprávnych predpokladov nároku na náhradu škody\n\npodľa zák. č. 514/2003 Z. z. a unesenia dôkazného bremena v spore. S prihliadnutím na uvedené\nsúd prvej inštancie z dotknutej právnej úpravy správne atrahoval obligatórne podmienky pre založenie\nzodpovednosti žalovanej, a to predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zák.\nč. 514/2003 Z. z., existenciu nezákonného rozhodnutia/ nesprávneho úradného postupu, vznik škody a\npríčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom, ktorých splnením sa\nv konaní zaoberal. Správne vyhodnotil aj rozloženie dôkazného bremena v spore, keď konštatoval, že\nžalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania splnenia všetkých zákonných predpokladov\npre priznanie nároku na náhradu uplatnenej majetkovej a nemajetkovej ujmy. Pokiaľ sa týka nárokov\nna náhradu skutočnej škody vo výške 3.023,30 eura a ušlého zisku v sume 3.500 eur správne súd\nprvej inštancie dospel k záveru o absencii právneho základu týchto nárokov. Rozsudok Krajského\nsúdu v Žiline sp. zn. 10Co/84/2019, na základe ktorého bolo vedené konanie na vymoženie sumy\n3.023,30 eura nepredstavuje nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z..\nNezákonnosť tohto rozhodnutia nebola konštatovaná ani v žalobcom iniciovanom dovolacom konaní,\nkeď dovolanie voči nemu bolo uznesením NS SR zo dňa 23.8.2023, sp. zn. 3Cdo/3/2021 odmietnuté.\nUvedený záver platí aj vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý zo skutočnosti, že konanie nebolo zastavené,\nale bolo meritórne rozhodnuté, nesprávne vyvodil existenciu nesprávneho úradného postupu. Ako\nsprávne a s odkazom na v tomto smere ustálenú rozhodovaciu prax uviedol súd prvej inštancie v\nods. 53. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, za nesprávny úradný postup nemožno považovať\nnedostatky, resp. pochybenia spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojim rozhodnutím nesprávne\nvyhodnotil podmienky jeho vydania, a že v dôsledku toho bolo vydané rozhodnutie nesprávne, alebo\nže by nemalo byť vydané. Pokiaľ preto žalobca nárok odôvodňoval aj tým, že konanie vedené na\nOkresnom súde Čadca sp. zn. CA-8C/147/2005 malo byť zastavené a nie meritórne rozhodnuté,\nprávny základ tohto nároku je v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. potrebné kvalifikovať ako nezákonné\nrozhodnutie, nie nesprávny úradný postup. Ako už bolo uvedené, predmetné rozhodnutie nespĺňa\natribúty opodstatňujúce odškodnenie podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a nemôže byť právnym základom\npre požadované odškodnenie. Naviac ako správne poukázal súd prvej inštancie, že žalobca ani\nnepreukázal zmenšenie jeho majetku o túto sumu, t. j. existenciu skutočnej škody ako ďalšieho\nzákonného predpokladu pre úspešné uplatnenie žalovaného nároku. Absenciu právneho základu pre\nodškodnenie súd prvej inštancie správne vyvodil aj vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na\nzaplatenie sumy 3.500 eur predstavujúcej rozdiel medzi finančným odškodnením priznaným za prieťahy\nv konaní vedenom na Okresnom súde Čadca\nsp. zn. CA-8C/147/2005 Ústavným súdom SR\nžalobcovi a jeho dcére, ako účastníkom označeného súdneho konania. Žalobca nepreukázal nesprávny\núradný postup Ústavného súdu SR pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach a pokiaľ namietal\nnesprávnu, resp. neadekvátnu výšku Ústavným súdom SR priznaného odškodnenia vychádzajúc\nz komparácie s odškodnením priznaným jeho dcére, je potrebné uviesť, že všeobecnému súdu v\nkonaní o nároku uplatnenom podľa zák. č. 514/2014 Z. z. neprináleží preskúmavať vecnú správnosť\nrozhodnutí vyšších súdnych inštancií a revidovať ich závery. Žalobcom označené nálezy ÚS SR, ktorými\nmu malo byť priznané odškodnenie v nižšej výške ako by očakával podľa nálezov priznávajúcich\nodškodnenie jeho dcére, rovnako tak nepredstavujú nezákonné rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zák.\nč. 514/2003 Z. z. a na takto žalobcom vymedzených skutočnostiach (rozdielne rozhodnutie o výške\nfinančného odškodnenia voči ďalšej účastníčke konania) nemožno zakladať právnu opodstatnenosť\na žalovateľnosť nároku na náhradu škody. Okrajovo odvolací súd uvádza, že priznanie finančného\nzadosťučinenia v konaní o ústavnej sťažnosti a jeho výška sú determinované individuálnymi okolnosťami\nzohľadňovanými voči každému sťažovateľovi osobitne (vrátane rozsahu a odôvodnenia finančného\nzadosťučinenia sťažovateľom a prípadného vplyvu sťažovateľa na priebeh a dĺžku súdneho konania).\nPrávna úprava nezakladá nárok na priznanie odškodnenia voči dvom účastníkom totožného súdneho\nkonania (sporovým stranám) v rovnakej výške a len táto skutočnosť sama o sebe nenasvedčuje ani\nzáveru o nerovnom zaobchádzaní.\n12. Pokiaľ sa týka žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s\nnesprávnym úradným postupom, súd prvej inštancie správne z ust. zák. č. 514/2003 Z. z. vyvodil, že\nžalobcu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania nielen samotnej existencie nesprávneho\núradného postupu, ale aj toho, že v prípade žalobcu samotné konštatovanie porušenia práva nie\nje dostatočným zadosťučinením, závažnosti následkov nesprávneho úradného postupu vzniknutých\nžalobcovi v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení a okolností, na ktoré súd v zmysle § 17 ods.\n3 zák. č. 514/2003 Z. z. prihliada pri určení výšky finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Neobstojí\nnámietka žalobcu, že súd prvej inštancie neposudzoval celé konanie ako celok, keď v ods. 58. uviedol,\nže dĺžka konania dosahujúca 15 rokov nie je odôvodniteľná ani skutkovou a právnou náročnosťou\n\nveci a túto ako neprimeranú vyhodnotil aj ÚS SR v dvoch nálezoch, v ktorých konštatoval porušenie\npráva žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Správne však súd prvej inštancie vychádzal z toho, že\npreukázanie nesprávneho úradného postupu je v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. len jednou z podmienok\npre odškodnenie žalobcom tvrdenej nemajetkovej ujmy. Normatívna právna úprava ex lege nezakladá\nnárok na odškodnenie imateriálnej ujmy v prípade zistenia nesprávneho úradného postupu a nezakladá\npaušálny nárok pre osoby dotknuté nesprávnym úradným postupom, ako sa nesprávne domnieva\nžalobca. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. sa\nneodškodňuje každá nemajetková ujma, ktorá vznikne dotknutej osobe nesprávnym úradným postupom\norgánu verejnej moci, ale len ujma kvalifikovaná, t. j. ujma značnej intenzity. Súd pri posudzovaní tohto\nnároku vyhodnocuje závažnosť následkov vzniknutej ujmy na súkromný, pracovný a spoločenský život\npoškodeného, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, na jeho osobu, prostredie, v ktorom žije\na pracuje, a ktoré musí mať v konaní bezpečne preukázané. Správne súd prvej inštancie žalobcovi v\nsúvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy vytkol, že tento nárok oprel o ničím nepreukázané,\nnepodložené a všeobecné tvrdenia o zničení rodiny, dobrého mena a vážnosti v spoločnosti, pociťovanie\nstrachu, stresu a negatívnych emócií, na preukázanie ktorých nenavrhol vykonať žiadne relevantné\ndokazovanie, a to aj napriek tomu, že žalovaná tieto skutkové tvrdenia sporovala. Negatívne následky,\nku ktorým malo dôjsť v jeho súkromnom živote opísal zovšeobecňujúcu, bez akejkoľvek konkretizácie, čo\nnemožno pre účely priznania náhrady nemajetkovej ujmy považovať za dostatočné. Uvedené platí o to\nviac, že žalobca už bol za prieťahy v konaní odškodnený Ústavným súdom SR, a preto bolo jeho úlohou\nv konaní preukázať, že ani samotné konštatovanie porušenia jeho ústavných práv ÚS SR a finančné\nodškodnenie ním priznané, nie je dostatočným odškodnením, z čoho správne vychádzal aj súd prvej\ninštancie. Dôvodne preto uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu tvrdenej nemajetkovej\nujmy a jej príčinnú súvislosť s namietaným nesprávnym úradným postupom. Odvolacia argumentácia\nžalobcu, v ktorej namietal, že v zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. sa výška nemajetkovej\nujmy určuje a nie preukazuje s prihliadnutím na zákonodarcom označené okolnosti, vychádza zo\nsubjektívnej, nelogickej a účelovej interpretácie uvedeného ustanovenia. Žalobcom prezentovaný výklad\nby viedol k absurdnému a základné princípy sporového konania popierajúcemu záveru, že v konaní\no náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2013 Z. z. stačí poškodenému zovšeobecňujúco\ntvrdiť, že nesprávny úradný postup/ nezákonné rozhodnutie viedol/viedlo k vzniku nemajetkovej ujmy\na osvojac si v konaní sporované a ničím nepodložené tvrdenia poškodeného by všeobecný súd\nmal bez zistenia a preukázania skutočností uvedených v § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. ustáliť\nprimeranú výšku relutárneho odškodnenia. Avšak ak má byť podľa požiadaviek súdnej praxe ako aj\nsporových strán úvaha súdu o výške relutárnej náhrady preskúmateľná, musí byť podložená konkrétnymi\nskutočnosťami (viď exemplifikatívne vymedzené v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z.), ktorých\nuvedenie a preukázanie zo strany žalobcu absentovalo. Nemožno súhlasiť so žalobcom ani v tom smere,\nže požiadavka preukázania nemajetkovej ujmy a samotným zákonodarcom označených okolností\npodstatných pre posúdenie výšky relutárnej satisfakcie vedie k nevymožiteľnosti práva, keď v súdnej\npraxi nie je ničím výnimočné riadne preukazovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v\nosobnostnej sfére poškodeného napr. výsluchom samotného žalobcu, svedkov reflektujúcich negatívne\nnásledky v jeho súkromnom, pracovnom živote a spoločenskom uplatnení. Pokiaľ žalobca argumentoval\nodcudzením s rodinou v príčinnej súvislosti s označeným konaním či zničením dobrého mena a\nvážnosti u spoluobčanov, tak existencia takýchto následkov (pokiaľ nie je založená len na subjektívnom\nprežívaní žalobcu), sa musela prejaviť vo vonkajšom svete. Opomenúť nemožno absenciu dôkazov\npreukazujúcich aj priamu príčinnú súvislosť žalobcom tvrdených negatívnych následkov s nesprávnym\núradným postupom Okresného súdu Čadca v konaní sp. zn. CA-8C/147/2005. Sám žalobca v konaní\npoukazoval aj na iné rozhodnutia vrátane rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, ktoré by rovnako\nmohli mať za následok vznik tvrdenej nemajetkovej ujmy. Potrebné je tiež zdôrazniť, že ani samotný\nobjektívny charakter zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci žalobcu\nako poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať nielen právny základ tohto nároku, t. j. existenciu\nnesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, ale aj skutočnosti rozhodujúce pre ustálenie\njej výšky. Za situácie, kedy žalovaná v konaní sporovala skutkové tvrdenia žalobcu v súvislosti s nárokom\nna náhradu nemajetkovej ujmy, bolo povinnosťou žalobcu v kontradiktórnom sporovom konaní nielen\ntvrdiť, ale aj preukázať následky v jeho osobnostnej sfére a ich priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť\ns namietaným nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného dôvodu nemožno ako prekvapivé označiť\nzamietnutie nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na prvoinštančným súdom vyslovený\na normatívne nezáväzný predbežný právny názor, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na\nsamotnú dĺžku konania sa aj v zmysle súdnej praxe javí nárok v tejto časti daný (obdobne viď ods. 58.\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia), no zároveň súčasne dodal, že je na žalobcovi, aby preukázal\n\nrozsah tvrdenej nemajetkovej ujmy a okolnosti odôvodňujúce jej výšku. K tomu však zo strany žalobcu\nv prvoinštančnom (a ani v odvolacom) konaní nedošlo, a preto nebolo možné vyhovieť ani tejto časti\nžalovaného nároku.\n13. K námietke nevykonania žalobcom navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich\nskutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že dokazovanie\npredstavuje zákonom upravený postup súdu a sporových strán, na základe ktorého súd získava\npotrebné penzum podstatných skutkových poznatkov o predmete sporu. Vyhodnotenie potenciálnej\nrelevancie navrhovaných dôkazov, ako aj prípustnosti ich vykonania prináleží súdu, ktorý nie je viazaný\nnávrhmi strán na vykonanie dokazovania (§ 185 ods. 1 CSP). Súd je tým subjektom, ktorý v spore určuje,\nčo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti považuje za preukázané,\na ktoré dôkazy vykoná. Ústavný súd SR opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že do\nobsahu práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky stranou navrhované\ndôkazy (napr. uznesenia zo dňa 08.10.1997, sp. zn. I. ÚS 64/1997, zo dňa 18.12.1997, sp. zn. I. ÚS\n98/1997, zo dňa 31.08.2004, sp. zn. IV. ÚS 252/2004). Nevykonanie dôkazov je však súd z hľadiska\nnárokov kladených na meritórne rozhodnutie povinný v zmysle § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. Spravidla\nsúd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú spôsobilé preukázať skutočnosti predpokladané skutkovou podstatou\npríslušnej právnej normy, t. j. rozhodné pre hmotnoprávne posúdenie veci, príp. dôkazy smerujúce\nk preukázaniu skutočnosti už preukázanej iným dôkazom. Súd musí pristupovať k vyhodnocovaniu\nnávrhov na vykonanie dokazovania citlivo a zodpovedne, nakoľko rozsah dokazovania má vplyv nielen\nna výsledok sporu, ale aj dĺžku konania a nemal by viesť k neúmernému predlžovaniu konania a\nodďaľovaniu stavu právnej istoty. Musí pritom dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál\npreukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento nebude preukázaný iným\ndôkazom. Ak by súd vylúčil z dokazovania takýto dôkaz spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové\nzistenia, a ktorého vykonanie by bolo prípustné, zakladalo by to odvolací dôvod uvedený v § 365 ods.\n1 písm. e) CSP, nakoľko takýmto postupom by súd sťažil dôkaznú pozíciu sporovej strany, čo môže\nnespravodlivo rezultovať v neunesení dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a\nmožnej miery zistenia skutkového stavu.\n14. V prejednávanej veci žalobca svoje dôkazné návrhy obmedzil na oboznámenie s označenými\nlistinnými dôkazmi. Súd prvej inštancie v rámci dokazovania oboznámil len časť týchto listinných\ndôkazov majúc za to, že vo zvyšnej časti nie je žalobcom navrhované dokazovanie spôsobilé preukázať\nrozhodujúce skutočnosti týkajúce sa základu žalovaných nárokov a výšky náhrady škody a nemajetkovej\nujmy. Aj napriek tomu, že žalobca v odvolaní riadne nekonkretizoval, ktoré z nevykonaných dôkazov\nmali podľa neho preukázať dôvodnosť žalovaných nárokov, odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje\ns efektívnym a hospodárnym postupom prvoinštančného súdu pri vykonávaní dokazovania, keď žiaden\nzo žalobcom označených listinných dôkazov nie je spôsobilý mu privodiť ani čiastočný úspech v\nkonaní. Žalobca označil a predložil množstvo dôkazov (viď ods. 12.- 15. odôvodnenia prvoinštančného\nrozsudku), ktoré sa priamo netýkajú žalovaných nárokov tak, ako ich skutkovo vymedzil a selektívny\nprístup prvoinštančného súdu bol v danom prípade plne v súlade so zásadou hospodárnosti konania\nvyjadrenou v čl. 17 CSP a nezaložil odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Žalobca v\nodvolaní neoznačil žiaden konkrétnych dôkaz a rozhodujúcu skutočnosť z neho vyplývajúcu, ktorá by\nmala podstatný vplyv pre meritórne rozhodnutie súdu v danej veci. Naviac ako už odvolací súd uviedol,\nčo do majetkovej škody súd prvej inštancie správne nárok vyhodnotil ako plne nedôvodný pre absenciu\nsamotného právneho základu nároku (nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu), čo\nje samo o sebe dôvodom pre zamietnutie žaloby a tento záver nemôžu ovplyvniť žiadne zo žalobcom\nnavrhovaných dôkazov. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho\núradného postupu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že iba samotné\nkonštatovanie porušenia práva Ústavným súdom SR a ním priznané finančné odškodnenie nie je\ndostatočným zadosťučinením, vznik ujmy, existenciu žalobcom tvrdených následkov na súkromnom a\npracovnom živote a v jeho osobnostnej sfére a príčinnú súvislosť tvrdených následkov s nesprávnym\núradným postupom v podobe prieťahov v konaní a neprimeranej dĺžky konania. Žiaden zo žalobcom\nv podaní zo dňa 11.4.2024 (č. l. 132- 133) navrhovaných a prvoinštančným súdom nevykonaných\nlistinných dôkazov sa však netýka žalobcom tvrdených následkov v jeho súkromnom živote, osobnostnej\nsfére či spoločenskom uplatnení, posúdenie existencie a závažnosti ktorých je podľa § 17 ods. 3 zák.\nč. 514/2003 Z. z. jedným z predpokladov pre určenie výšky nemajetkovej ujmy. Ani v tomto smere preto\nžalobcom navrhované dokazovanie nebolo spôsobilé ovplyvniť súdom prvej inštancie konštatovaný\nneúspech žalobcu v konaní.\n\n15. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal aj nerovný prístup prvoinštančného súdu k jeho osobe, odvolací\nsúd uvádza, že z obsahu súdneho spisu a ani zo zvukových záznamov z pojednávaní v danej veci\nnezistil žiadne skutočnosti objektívne spôsobilé vyvolať zdanie zaujatosti zo strany prvoinštančného\nsúdu. Rovnako odvolací súd nezistil, že by sa prvoinštančné rozhodnutie v žalobcom napadnutých\nzáveroch týkajúcich sa otázky dokazovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dostalo do kolízie\ns rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít či jeho predbežným právnym názorom, naopak súd\nprvej inštancie reflektoval na žalobcom v odvolaní označené právno- teoretické východiská, v intenciách\nktorých posudzoval konkrétne okolnosti prejednávanej veci. Žalobca v odvolaní nekonzistentne,\nútržkovite a značne chaoticky poukazuje na viaceré východiská, z ktorých vychádzal aj súd prvej\ninštancie (napr. že nepreukázanie negatívnych následkov protiprávneho konania žalujúcou stranou\nvedie k záveru o neunesení dôkazného bremena a nepriznaniu finančného zadosťučinenia, že úvaha\nsúdu o výške finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy musí byť preskúmateľná a iné), tieto\nneaplikuje, resp. nesprávne aplikuje na okolnosti prejednávanej veci a pravdepodobne pre negatívne\nskúsenosti s konaním vedeným Okresným súdom Čadca pod sp. zn. CA-8C/147/2005 a z toho\nprameniacu nedôveru v slovenský justičný systém, sa uchýlil k produkovaniu nepodložených špekulácií\no krytí organizovanej skupiny angažujúcej sa v jeho prípade a bezdôvodným atakom na konajúci súd,\nktoré by aj pri subjektívnom presvedčení o nesprávnosti napadnutého rozhodnutia a rešpektovaní práva\nna prístup k odvolaciemu konaniu nemali byť obsahovou súčasťou odvolacej argumentácie. Vo vzťahu\nk námietke rozdielneho rozhodovania v rovnakých veciach žalobca nekonkretizoval žiadne rozhodnutie\nsúdu vyššej inštancie, ktoré by na základe totožného alebo obdobného skutkového a procesného\nstavu vyvodilo iný záver. Možno potom uzavrieť, že na základe týchto žalobcom vymedzených dôvodov\nnedošlo ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.\nb) CSP.\n16. Záverečný poukaz odvolacieho súdu smeruje k skutočnosti opakovane vyjadrovanej v rozhodnutiach\nÚstavného súdu SR, v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi\npripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú\n(García Ruiz c. Španielsku z 21.1.1999) a nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď\nv odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa\nšpecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko\nz 19.2.1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre\nrozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.4.1993, II. ÚS 410/06).\n17. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne\nskutkové závery, na dostatočne zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec\nsprávne právne posúdil, odvolací súd prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne\nsprávny potvrdil.\n18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu\nvyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne\núspešnej žalovanej nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej\nžiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.\n19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)\nv lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\n\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22C/64/2021", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c4f9ade5-c811-4949-923e-c9728b9987c5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.282.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 282/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 282/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.282.2019.1"}, {"guid": "ussr:ecff40b0-07d1-4586-9235-12c821701736", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.72.2019.3", "spisova_znacka": "IV. ÚS 72/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 72/2019 z 2. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-02", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.72.2019.3"}, {"guid": "ussr:b463c28d-5b95-4109-abba-be34fb30493f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.103.2019.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 103/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/2019 z 11. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-11", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.103.2019.2"}, {"guid": "ussr:8cb9f359-2664-42de-a701-ab97edc6e247", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.428.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 428/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 428/2018 z 5. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.428.2018.1"}, {"guid": "ussr:83fdd3fe-2a6c-47cb-bb61-2b9d7f5bb2d1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.287.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 287/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 287/2018 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.287.2018.1"}, {"guid": "ussr:e737af46-d88d-49cd-aa92-68cb60bf3e49", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.327.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 327/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 45, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.327.2018.1"}, {"guid": "ussr:4fee7cd2-b870-4db6-9f59-5eafcefa0c00", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:4.US.281.2018.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 281/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 281/2018 z 20. 6. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-06-20", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:4.US.281.2018.2"}, {"guid": "ussr:c50677fc-b33b-44c3-a160-6b8b8c3265dd", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.428.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 428/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 428/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.428.2016.1"}, {"guid": "ussr:b75dc4f8-9aea-4e46-9e23-976b500d7f1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 166/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 166/2014 z 13. 8. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-08-13", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b75dc4f8-9aea-4e46-9e23-976b500d7f1f"}, {"guid": "ussr:da52e4b9-03cf-439c-8b4a-7afd6e0ad642", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 570/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 570/2013 z 5. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-05", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:da52e4b9-03cf-439c-8b4a-7afd6e0ad642"}, {"guid": "ussr:9b305f9a-3ebf-4244-a801-c7be8370d23a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 271/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 271/2011 z 18. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-18", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9b305f9a-3ebf-4244-a801-c7be8370d23a"}, {"guid": "ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66"}, {"guid": "ussr:fe41f475-2f77-491d-b226-feee12163516", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 430/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 430/2011 z 18. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-18", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fe41f475-2f77-491d-b226-feee12163516"}, {"guid": "ussr:5b185bca-569a-4c3f-85af-e2c0a3adf760", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 155/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 155/2011 z 13. 4. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-04-13", "citacie_n": 33, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5b185bca-569a-4c3f-85af-e2c0a3adf760"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "5c6f3296-59e9-4b91-b6dc-c6050f1e2d2c:2bb16458-e277-44e8-9831-71188ed9aa9b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:5305203883.1", "spisova_znacka": "3Cdo/3/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/3/2021 z 23. 8. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-08-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:5305203883.1"}, {"guid": "20e7887f-53f6-4f47-b5e8-f3bc0a06ad74:2f8b3a29-30d1-4982-97c5-e11658072414", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:8111201843.2", "spisova_znacka": "3Cdo/127/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/127/2018 z 22. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-22", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:8111201843.2"}, {"guid": "17ff8e01-28d9-4f14-9a5b-83dfdedda79c:ffb1e1e0-ecc6-43a0-8ce0-2eadb18f6d1a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7211208395.3", "spisova_znacka": "6Cdo/184/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/184/2018 z 27. 5. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-05-27", "citacie_n": 36, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7211208395.3"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}, {"guid": "39e724df-7d71-41ba-a380-98fc660566b7:52e9721f-1954-41f3-8109-1a44f6f77826", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1205228244.1", "spisova_znacka": "5MCdo/2/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/2/2015 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1205228244.1"}, {"guid": "1a7a3ff3-d108-46dc-a21f-a984e228eac5:43c0a96e-8544-4d8c-be6b-76d2d50a6821", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1", "spisova_znacka": "5Cdo/195/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/195/2015 z 28. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-28", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1"}, {"guid": "f3b93bf4-bc16-4886-bf2b-9aeaa96e31dd:0c8126f5-6a78-4c77-9fb0-e394bb71bed9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1", "spisova_znacka": "5MCdo/1/2011", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/1/2011 z 28. 10. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-10-28", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1"}, {"guid": "60f121fb-a101-44fe-a2f4-9cb270a040ba:fa47d5ea-cf6c-44a3-88d6-0a9d3f8042fc", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/21/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/21/2022 z 28. 4. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-04-28", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/60f121fb-a101-44fe-a2f4-9cb270a040ba:fa47d5ea-cf6c-44a3-88d6-0a9d3f8042fc"}, {"guid": "cda08c12-6b3f-4aaa-83c6-e2b06c252f61:20a143e1-dc45-48b1-90c4-137e08b5a1d0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1317203782.2", "spisova_znacka": "10Co/84/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/84/2019 z 21. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-08-21", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1317203782.2"}, {"guid": "db4cdd2c-cc07-4957-9364-d47141f660db:05021393-8f67-4781-8c88-5cd88bbd6511", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Er/257/2007", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5Er/257/2007 z 3. 11. 2015", "sud": "Okresný súd Spišská Nová Ves", "datum_vydania": "2015-11-03", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/db4cdd2c-cc07-4957-9364-d47141f660db:05021393-8f67-4781-8c88-5cd88bbd6511"}], "citovane_v": []}