Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/19/2025 z 17. 12. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. decembra 2025, sp. zn. 15Co/19/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1121209411.1
Krajský súd Bratislava | 15Co/19/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1121209411.1 | 2025-12-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: § 3 ods. 1 OZ, § 100 ods. 1 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8050827e-06d8-4eeb-bb4d-90e4a7a5557c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1121209411.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
15Co/19/2025
1121209411
17. 12. 2025
JUDr. Silvia Walterová
ECLI:SK:KSBA:2025:1121209411.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej v právnej veci žalobcu: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Bratislava, Pribinova č. 2, proti žalovanému: KOMUNÁLNA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 31 595 545, Bratislava, Štefánikova č. 17, zastúpený
spoločnosťou: FELIX NEUPAUER & PARTNERS, s. r. o., IČO: 56 711 832, Bratislava, Šoltésovej č.
7325/14, za ktorú koná Mgr. JUDr. Felix Neupauer, o zaplatenie sumy 91.231,32 € s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. novembra 2024, č.k. B1-23
C 61/2021-176, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 13. novembra 2024, č.k.
C 61/2021-176, p o t v r d z u j e .

B1-23

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 13.11.2024, č.k. B1-23 C 61/2021-176, I. žalobu
zamietol; II. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že
o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným
vyšším súdnym úradníkom. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 19.11.2021, ktorou sa žalobca
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 91.231,32 € titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla vyplatením
dávok úrazového zabezpečenia pozostalým po nebohých policajtoch podľa zákona č. 328/2002 Z.z.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 3.8.2017 došlo k dopravnej nehode na ceste č. 11/509 medzi
obcami Q. a U. medzi služobným motorovým vozidlom zn. Kia Ceed, EČ: M. a osobným motorovým
vozidlom zn. Suzuki Swift, EČ: S.. Pri výkone štátnej služby viedol služobné vozidlo por. Bc. L. F. a
členom posádky bol aj kpt. PaeDr. B. P.. Dopravnú nehodu zavinila vodička Ing. F. E. (XXXX), S., B. č.
XX, ktorá viedla motorové vozidlo po vedľajšej ceste č. III/470 v smere od W. na obec T. a pri vchádzaní
do križovatky porušila dôležitú povinnosť podľa § 20 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. tým, že nerešpektovala
zvislú dopravnú značku č. PI „Daj prednosť vjazde!“, v dôsledku čoho došlo
k zrážke, pri
ktorej služobné motorové vozidlo narazilo do ľavej zadnej časti motorového vozidla zn. Suzuki, následne
dostalo rotáciu a presunulo sa do protismerného jazdného pruhu, kde pravou bočnou stranou narazilo do
čelnej strany tam sa pohybujúceho nákladného vozidla zn. Peugeot Boxer, EČ: M.. Poškodení policajti
zraneniam spôsobeným dopravnou nehodou na mieste podľahli. Na základe konania vodičky Ing. E.
bol policajtom spôsobený služobný úraz, titulom ktorého vyplatil pozostalým tieto dávky úrazového
zabezpečenia: náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom pozostalej manželke Bc. T. F.
v sume 1.059,62 €, priznanej rozhodnutím riaditeľa KR PZ v Nitre zo dňa 23.11.2017, č. KRPZ-NRV-02-146-002/2017-PR, podľa § 25 ods. 1 písm. b/, ods. 2, ods. 3
v súlade s § 81 ods. 1
písm. a/ zákona č. 328/2002 Z.z. a v sume 2.050,70 €r priznanej rozhodnutím riaditeľa KR PZ v Nitre zo

dňa 20.11.2018, č. KRPZ-NR-V-O2-88-012/2018-PR, podľa § 25 ods. 1 písm. b/, ods. 2, ods. 3 písm.
c/, ods. 4 v súlade s § 81 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z.z.; zvýšené jednorazové odškodnenie
pozostalých pozostalej manželke Bc. T. F., dcére V. F. a synovi L. F. v sume 50.704,20 € priznanej
rozhodnutím prezidenta PZ zo dňa 22.1.2018, č. PPZ-KA1-5-002/2018-ŠK, podľa § 84 ods. 1 zákona
č. 328/2002 Z.z.; náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom pozostalej manželke Mgr. L.
P. v sume 605,28 €, priznanej rozhodnutím riaditeľa
KR PZ v Nitre zo dňa 23.11.2017,
č. KRPZ-NR-V-02-145-002/2017-PR, podľa § 25 ods. 1 písm. b/, ods. 2, ods. 3 v súlade s § 81 ods. 1
písm. a/ zákona č. 328/2002 Z.z. a v sume
1.994,80 € priznanej rozhodnutím riaditeľa KR
PZ v Nitre zo dňa 18.7.2018,
č. KRPZ-NR-V-02-87-011/2018PR, podľa § 25 ods. 1 písm. b/, ods. 2, ods. 3 písm. c/, ods. 4 v súlade s § 81 ods. 1 písm. a/ zákona č.
328/2002 Z.z.; zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých pozostalej manželke Mgr. L. P. v sume
40.092,50 € priznanej rozhodnutím prezidenta PZ zo dňa 22.1.2018, č. PPZ-KA1-4-002/2018-ŠK, podľa
§ 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. Spolu vyplatil dávky úrazového zabezpečenia pozostalým v úhrnnej
výške 96.507,10 €, ktorú je oprávnený vymáhať od vinníka dopravnej nehody podľa § 114
ods. 5
zákona č. 382/2002 Z.z. a všeobecných ustanovení o náhrade škody podľa Občianskeho zákonníka.
Vodička Ing. F. E., ktorá predmetnú dopravnú nehodu zavinila, bola odsúdená rozsudkom Okresného
súdu Komárno zo dňa 8.12.2020, č.k. 3 T 91/2018-3011
v spojení s uznesením Krajského
súdu v Nitre zo dňa 29.6.2021, č.k. l To 30/2021-3284, na nepodmienečný trest odňatia slobody a
súčasne bola zaviazaná mu uhradiť vzniknutú škodu vo výške 92.461,60 €. Povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená,
mala vodička uzatvorené u žalovaného pod č. XXXXXXXXXX/XXXXXXXXXX. Vyzval preto žalovaného
listom zo dňa 8.10.2021 na úhradu vzniknutej škody za poistenú vodičku na základe povinnosti, ktorá
jej bola uložená právoplatným rozhodnutím. Žalovaný uhradil na základe ním uplatneného nároku
škodu
v súhrnnej výške 5.275,78 € predstavujúcej časť priznanú poškodeným ako náhrada
primeraných nákladov spojených s pohrebom. V liste zo dňa 20.10.2021 žalovaný uviedol, že uplatnený
nárok vysporiada až na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu
v súlade
s právnymi predpismi, ktorými je viazaný (zákon č. 381/2001 Z.z.). Domnienka žalovaného spočívala
v tom, že uplatnenú nemajetkovú ujmu je povinný hodnotiť súd, ktorý bude podľa jeho názoru skúmať
či vôbec došlo k zásahu do psychickej a morálnej integrity osobnosti s odvolaním sa na § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil s týmto právnym názorom majúc za to, že vymáhanú sumu vyplatil
pozostalým po policajtoch ako dávky úrazového zabezpečenia podľa § 20 a nasl. zákona č. 328/2002
Z.z., nie ako nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako uvádzal žalovaný. S
odkazom na citované ustanovenia § 4 ods. 2, ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. a § 25 ods. 1 zákona č.
328/2002 Z.z. označil žalovaný nárok predstavujúci rozdiel medzi uplatneným nárokom a čiastočnou
úhradou vykonanou žalovaným za dôvodný.
2. Vo veci nariadil prvoinštančný súd pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami zástupcu
žalobcu a právneho zástupcu žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, na základe čoho
zistil nasledovný skutkový stav. Rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 8.12.2020, č.k. 3 T
91/2018-3011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.6.2021, č.k. l To 30/2021-3284,
bola obžalovaná Ing. F. E. v súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo dňa 3.8.2017 a pri ktorej
zahynuli por. L. F. a kpt. B. P., uznaná za vinnú zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 2 písm.
a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona a pre prečin ublíženia na zdraví
podľa § 158 Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní štyri roky so zaradením
na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu v cestnej premávke v trvaní šesť rokov. Predmetným rozhodnutím jej súčasne podľa
§ 287 ods. 1 Trestného poriadku bola uložená povinnosť titulom náhrady škody zaplatiť okrem iných aj
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky škodu vo výške 92.461,60 €. Rozhodnutím riaditeľa Krajského
riaditeľstva PZ v Nitre zo dňa 18.7.2017, č. KRPZ-NR-VO2-87- 012/2018-PR, bola pozostalej manželke
Mgr. L. P. podľa § 25 ods. 1 písm. b/, ods. 2, ods. 3 písm. c/ a ods. 4 zákona
č. 328/2002
Z.z. priznaná náhrada primeraných nákladov spojených s pohrebom - náklady na zriadenie pomníka vo
výške 1.994,80 €; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.8.2018, v ktorého odôvodnení je poukaz
na to, že dopravnú nehodu mala zaviniť vodička Ing. F. E.. Rozhodnutím prezidenta PZ zo dňa 22.1.2018,
č. PPZ-KA1-5-002/2018-ŠK, bolo
v rámci prieskumu mimo odvolacieho konania zmenené
rozhodnutie riaditeľa KR PZ v Nitre zo dňa 23.11.2017, č. KRPZ-NR-VO2-146-003/2017-PR, ktorým
bolo priznané jednorazové odškodnenie pozostalým Bc. T. F., V. F. a L. F. v celkovej výške 9.443,52
€ tak, že každému z menovaných pozostalých bolo podľa § 84 ods. 1 zákona
č. 328/2002
Z.z. priznané zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých vo výške
16.901,40 €;

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.2.2018 a z jeho odôvodnenia vyplýva, že dopravnú nehodu
mala zaviniť vodička Ing. F. E.. Rozhodnutím prezidenta PZ zo dňa 22.1.2018, č. PPZ-KA1-4-002/2018ŠK, bolo v rámci prieskumu mimo odvolacieho konania zmenené rozhodnutie riaditeľa KR PZ v Nitre zo
dňa 23.11.2017,
č. KRPZ-NR-V02-145-003/2017PR, ktorým bolo priznané jednorazové odškodnenie pozostalej manželke L. P. v celkovej výške 8.018,50
€ tak, že menovanej bolo podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. priznané zvýšené jednorazové
odškodnenie pozostalých vo výške 40.092,50 €; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.2.2018,
pričom v jeho odôvodnení je uvedené, že dopravnú nehodu mala zaviniť vodička Ing. F. E.. Rozhodnutím
riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Nitre zo dňa 20.11.2018,
č. KRPZNR-VO2-88-012/2018-PR, bola pozostalej manželke Bc. T. F. podľa § 25 ods. 1 písm. b/, ods. 2
zákona č. 328/2002 Z.z. priznaná náhrada primeraných nákladov spojených s pohrebom - náklady
na zriadenie pomníka vo výške 2.050,70 €; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.12.2018
a v jeho odôvodnení je poukaz na to, že dopravnú nehodu mala zaviniť vodička Ing. F. E.. Podľa
potvrdenia Odboru sociálneho zabezpečenia sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného
úradu žalobcu zo dňa 12.1.2018, bola pozostalej L. P. dňa 12.1.2018 vyplatená náhrada primeraných
nákladov spojených s pohrebom vo výške 605,28 € na základe rozhodnutia zo dňa 23.11.2017, č.
KRPZ-NR-V-02-145-002/2017-PR, právoplatného dňa 15.12.2017 a dňa 26.3.2018 jej bolo vyplatené
zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých vo výške 40.092,50 € na základe rozhodnutia č. PPZKA1-4-002/2018-ŠK, zo dňa 22.1.2018, právoplatného dňa 14.2.2018. Z potvrdenia Odboru sociálneho
zabezpečenia sekcie personálnych asociálnych činností a osobného úradu žalobcu zo dňa 29.3.2018
zistil, že pozostalej Bc. T. F. bola dňa 12.1.2018 vyplatená náhrada primeraných nákladov spojených
s pohrebom vo výške 1.059,62 € na základe rozhodnutia riaditeľa KR PZ v Nitre zo dňa 23.11.2017, č.
KRPZ-NR-V-02-146-002/2017-PR, právoplatného dňa 15.12.2017 a dňa 26.3.2018 jej bolo vyplatené
zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých vo výške
3 x 16.901,40 € na základe
rozhodnutia PZ zo dňa 22.1.2018, č. PPZ-KA1-5-002/2018-ŠK, právoplatného dňa 15.2.2018. Podľa
potvrdenia Odboru sociálneho zabezpečenia sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného
úradu žalobcu zo dňa 17.9.2018, bola pozostalej L. P. dňa 13.9.2018 vyplatená náhrada primeraných
nákladov spojených
s pohrebom vo výške 1.994,80 € na základe rozhodnutia č. KRPZ-NRVO2-87-011/2018-PR, zo dňa 18.7.2018, právoplatného dňa 16.8.2018. Z potvrdenia Odboru sociálneho
zabezpečenia sekcie personálnych asociálnych činností a osobného úradu žalobcu zo dňa 15.1.2019
zistil, že pozostalej Bc. T. F. bola dňa 14.1.2019 vyplatená náhrada primeraných nákladov spojených s
pohrebom vo výške 2.050,70 € na základe rozhodnutia zo dňa 20.11.2018,
č. KRPZNR-VO2-88-012/2018-PR , právoplatného dňa 11.12.2018. Listom zo dňa 8.10.2021 si žalobca voči
žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v celkovej výške 96.507,10 € s odkazom na ustanovenie
§ 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z.z. a všeobecné ustanovenia o náhrade škody podľa Občianskeho
zákonníka. K úhrade čiastkových nárokov uviedol aj označenie variabilných symbolov (suma 51.763,82
€ mala byť uhradená
k VS: XXXXXXXXX, suma 40.697,78 € k VS: XXXXXXXXX, suma
1.997,80 € k VS: XXXXXXXXXX
a suma 2.050,70 € k VS: XXXXXXXXX). Žalovaný v odpovedi
zo dňa 20.10.2021 s poukazom na § 13 Občianskeho zákonníka uviedol, že ak žalobca je toho názoru,
že mu vznikol nárok na nemajetkovú ujmu, je potrebné zvážiť iniciovanie úkonov v súdnom konaní a
príslušný súd nezávisle a nestranne posúdi jednotlivé okolnosti prípadu, ale najmä vyhodnotí, či vôbec
došlo k zásahu do psychickej a morálnej integrity osobnosti, či bol zásah objektívne spôsobilý fyzickej
osobe privodiť ujmu na jednotlivých stránkach osobnosti a ak áno, do akej miery, pričom poisťovňa sa
v tomto súdnom konaní bude vyjadrovať k opodstatnenosti a primeranosti výšky nemajetkovej ujmy vo
vzťahu k všetkým relevantným okolnostiam, na ktoré je súd povinný prihliadať. Poisťovňa vysporiada
nárok až na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu v súlade s právnymi predpismi,
ktorými je viazaná (najmä zákon
č. 381/2001 Z.z.). Poverený zástupca
žalobcu sa na pojednávaní plne pridržal žalobnej argumentácie. Poukázal na riadne uplatnenie nároku
v trestnom konaní voči vinníčke dopravnej nehody Ing. F. E. a súčasne dňa 28.5.2018 i u žalovaného,
ktorý však od neho požadoval predloženie právoplatného rozhodnutia súdu alebo policajného orgánu
preukazujúce zavinenie vodičky. Následne si preto nárok voči žalovanému uplatnil až po právoplatnom
skončení trestného konania, kedy ho žalovaný s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy odkázal na
uplatnenie nároku v civilnom konaní. S uvedeným sa nestotožnil, nakoľko v danej veci sa jedná o
vyplatené dávky úrazového zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z.z. Namietol rozpor vznesenej
námietky premlčania s dobrými mravmi, pre ktorý žiadal na námietku premlčania neprihliadať. Vyslovil
presvedčenie o tom, že žalovaný mu je povinný vyplatiť žalovaný nárok a zároveň konal v rozpore s §
11 ods. 6, ods. 7 zákona o povinnom zmluvnom poistení, kedy mal povinnosť v lehote troch mesiacov

prešetriť nárok žalobcu
a následne do 15 dní ho aj riadne vysporiadať. V rozpore s
dobrými mravmi konal minimálne, keď inštruoval žalobcu na učinenie úkonov, ktoré žalobca v dobrej
viere vykonal a následne
v rozpore so zásadami slušnosti vzniesol námietku premlčania.
Vyplatené dávky úrazového zabezpečenia spadajú do rámca škody na zdraví, nakoľko následkom
poistnej udalosti došlo
k úmrtiu policajtov, preto sa na náhradu škody nevzťahuje všeobecná
premlčacia lehota, t. j. uplatňuje sa iba subjektívna lehota, ktorá začína plynúť potom, čo sa ozrejmí
vinník dopravnej nehody. Uplatnil si tak riadne v rámci subjektívnej premlčacej lehoty nárok ihneď potom,
ako bola vinníčka dopravnej nehody Ing. E. uznaná vinnou. Žalovaný implicitne uznal nárok žalobcu,
čoho dôkazom sú čiastočne vyplatené dávky úrazového zabezpečenia vo výške 5.275,78 €. Právny
zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na doterajšej obrane spočívajúcej v uplatnenej námietke
premlčania žalovaného nároku. Ohľadom namietaného rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi
uviedol, že nároky, ktoré žalovaný považoval za riadne preukázané a uplatnené, žalobcovi plnila a v
ďalšom ho odkázal na uplatnenie súdnou cestou, z čoho bez ďalšieho vyplýva, že žalovaný tieto nároky
neuznával. Čiastkové dobrovoľné plnenie pre žalovaného nesporných nárokov nemožno považovať za
uznanie akýchkoľvek alebo všetkých ďalších nárokov vzniknutých z dopravnej nehody, resp. hradených
žalobcom. Nestotožnil sa ani s právnou kvalifikáciou nároku prezentovanou žalobcom, že
v
danom prípade sa jedná o nároky na náhradu škody na zdraví, nakoľko takéto nároky patria len priamym
poškodeným pri dopravnej nehode a predmetom tohto konania je nárok spadajúci pod ustanovenie § 4
ods. 3 zákona o povinnom zmluvnom poistení ako nárok vyplácaný na základe osobitných predpisov.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 2
ods. 1,
ods. 2, § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, ods. 2 veta prvá, § 106 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 25 ods.
1, ods. 9, § 81 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení
policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase,
§ 4 ods. 3, ods. 4, § 15 ods. 1, ods. 2 zákona
č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase, dôvodiac premlčaním
žalovaného nároku. Poukázal na to, že súdna prax
i právna teória pod premlčaním
rozumie kvalifikované uplynutie času ustanoveného v zákone pre vykonanie práva, v dôsledku ktorého
nárok možno úspešne odvrátiť námietkou premlčania. Znamená výrazné oslabenie subjektívneho práva
účastníka právneho vzťahu, keď oprávnene vznesená námietka premlčania má za následok zánik súdnej
vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno veriteľovi autoritatívne priznať.
Premlčaním právo samo
o sebe nezaniká (na rozdiel od inštitútu preklúzie), len
sa oslabuje práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok (actio nata). Právo naďalej existuje, avšak iba
vo forme naturálnej obligácie, t. j. dobrovoľného plnenia zo strany dlžníka. Účelom tohto právneho
inštitútu
v občianskoprávnych vzťahoch je v súlade s
princípom právnej istoty zabezpečiť, aby oprávnený subjekt pod hrozbou sankcie premlčania a oslabenia
súdnej vymáhateľnosti nároku si svoje právo uplatnil v zákonom stanovenej dobe, a teda aby dlžník v
záväzkovoprávnych vzťahoch nebol bez zreteľa na čas a po neúmerne dlhej dobe vystavený úspešnej
žalobe zo strany veriteľa. Inštitút premlčania je tiež výrazom rímskoprávnej zásady vigilantibus iura
scripta sunt (právo patrí bdelým). Premlčanie v konečnom dôsledku okrem uvedenej donucovacej
funkcie predchádza aj prípadnej dôkaznej núdzi a prispieva k právnej istote. Ak na základe vznesenej
námietky premlčania súd zistí, že nárok je premlčaný, z hľadiska procesnej ekonomiky už neskúma
samotné meritum veci. Premlčanie práva na náhradu škody sa v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka
riadi tzv. kombinovanou premlčacou lehotou, a to dvojročnou subjektívnou, ktorej začiatok je stanovený
dňom, kedy sa poškodený dozvedel
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a trojročnou
objektívnou premlčacou lehotou, ktorá
v súlade s princípom právnej istoty stanovuje
maximálnu premlčaciu lehotu pre uplatnenie tohto majetkového práva a pre plynutie ktorej je jediným
rozhodujúcim okamihom deň, kedy došlo ku škodovej udalosti. Objektívna premlčacia lehota neplatí
pri škodách na zdraví, kedy je rozhodujúcou len subjektívna premlčacia lehota. Citované ustanovenie
zákona sa aplikuje aj v prípade, keď je zodpovednosť za škodu ustanovená v osobitnom zákone, ktorý
nemá samostatnú úpravu premlčania práva na náhradu škody. V prípade úmyselne spôsobenej škody
je premlčacia lehota desaťročná. V zmysle všeobecných právnoteoretických východísk obidve lehoty
začínajú plynúť a plynú nezávisle od seba, subjektívna lehota nepredlžuje dĺžku objektívnej premlčacej
lehoty a ich vzájomný vzťah je taký, že právo sa považuje za premlčané uplynutím ktorejkoľvek z nich.
Pre konštatovanie vedomosti o osobe škodcu je potrebné, aby poškodený disponoval informáciami
o okolnostiach vzniku škody, na základe ktorých si môže utvoriť dostatočne pravdepodobný úsudok
o tom, kto za škodu zodpovedá (R 16/2014).
V prípade prebiehajúceho

trestného konania sa poškodený nedozvie o okolnostiach rozhodných pre plynutie premlčacej doby až
po právoplatnosti trestného rozsudku, ale okamihom, kedy sa tieto okolnosti skutočne dozvie. Aj keď až
právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní je rozhodnuté o vine obžalovaného, neplatí automaticky,
že až týmto dátumom sa poškodený dozvedá o tom, kto za škodu zodpovedá. Pri posudzovaní vedomosti
o osobe škodcu je irelevantné to, či sa škodca dopustil konania napĺňajúceho skutkovú podstatu
niektorého trestného činu, ale rozhodujúcim je to, či svojim (zavineným) konaním spôsobil majetkovú
stratu poškodenému (viď napríklad Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. zväzok (Všeobecná časť). Veľký
komentár, 3. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2017, rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2010, sp.zn. l Cdo 82/2009). Obdobne Najvyšší súd Českej
republiky v rozhodnutiach zo dňa 30.9.2003, sp.zn.
25 Cdo 871/2002, zo dňa
29.9.2009, sp.zn. 25 Cdo 2891/2007, zo dňa 13.11.2008, sp.zn.
2l Cdo 2958/2007, zo dňa
27.2.2013, sp.zn. 25 Cdo 2272/2011 konštatoval, že pre vedomosť o osobe zodpovednej za škodu stačí,
ak skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru o vymedzení zodpovedného
subjektu a že deň právoplatnosti trestného rozhodnutia priamo nesúvisí s vedomosťou poškodeného
o škode a škodcovi. Vedomosť
o škode súdna prax už stabilne vysvetľuje nielen
ako vedomosť o škodovej udalosti (deň úrazu, dopravnej nehody), ale aj vedomosť o tom, že vznikla
škoda určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť, aby mohol byť škodový nárok riadne
uplatnený na súde (obdobne viď napríklad R 38/1975, R 3/1984, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 16.9.2015, sp.zn. I. ÚS 384/2015, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 30.3.2011, sp.zn. 3 Cdo 231/2009, ŠVESTKA, J.- SPÁČIL, J.- ŠKÁROVÁ, M.- HULMÁK, M. a
kol. 2008. Občiansky zákonník 1. § 1 až 459. Komentár. Praha: C.H.Beck, s. 548). Aplikujúc uvedené
právnoteoretické východiská a citované zákonné ustanovenia na vykonaným dokazovaním zistený
skutkový stav veci dospel k záveru o dôvodnosti žalovanou legitímne vznesenej námietky premlčania
žalovaného nároku v celom rozsahu. Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu
škody vo výške 91.231,32 €, ktorá mu bola spôsobená vyplatením dávok úrazového zabezpečenia
pozostalým po policajtoch usmrtených počas výkonu služby pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa
3.8.2017 (manželke kpt. PaedDr. B., manželke a deťom Bc. L.). Ide o osobitný nárok na náhradu škody
vyplývajúci z ustanovenia § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z.z. a podľa § 4
ods. 3
zákona č. 381/2001 Z.z. spadajúci pod vecný rozsah povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uvedené nakoniec priamo vyplýva i z poznámky
zákonodarcu č. 6b k uvedenému ustanoveniu, ktorá odkazuje na ustanovenia § 80 a § 81 zákona č.
328/2002 Z.z. upravujúce výplatu dávok nemocenského
a úrazového poistenia policajtov.
Výplatou dávok úrazového zabezpečenia (náhrada primeraných nákladov spojených s pohrebom a
zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých) došlo k úbytku v majetkovej sfére žalobcu, čo v právnej
teórii zodpovedá definícii skutočnej škody. Náhradu tejto škody si je žalobca podľa § 114 ods. 5 zákona
č. 328/2002 Z.z. oprávnený uplatňovať voči osobám, ktoré ju spôsobili svojim zavineným protiprávnym
konaním. Predpokladom tejto zodpovednosti je zavinené protiprávne konanie škodcu, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi škodou a týmto zavineným protiprávnym konaním škodcu. Vo vzťahu k právnej
kvalifikácii žalovaného nároku sa tak s argumentáciou žalobcu možno stotožniť iba pokiaľ namietal, že
sa nejedná o nemajetkovú ujmu podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, na ustanovenie ktorého
poukazoval žalovaný v liste zo dňa 20.10.2021. Žalovaný nárok však žalobca nesprávne kvalifikoval ako
škodu na zdraví, nakoľko u žalobcu (na rozdiel od dopravnou nehodou priamo poškodených policajtov)
nevznikla škoda na zdraví, ale na majetku, čo má ten následok, že v konaní sporné premlčanie sa
spravuje subjektívnou aj objektívnou premlčacou lehotou podľa § 106 Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 3.8.2017 došlo k dopravnej
nehode, pri ktorej boli usmrtení policajti Bc. F. a PaedDr. P., ani zodpovednosť Ing. F. E., ktorá bola v
súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou odsúdená rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa
8.12.2020, č.k. 3 T 91/2018-3011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.6.2021, č.k.
l To/30/2021-3284 pre spáchanie prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s
poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona a pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného
zákona. Strany
v konaní nesporovali taktiež skutočnosť, že motorové
vozidlo Suzuki Swifit, EC: S., ktoré viedla Ing. E. a v súvislosti s osobitnou povahou prevádzky ktorého
došlo
k usmrteniu policajtov, bolo v čase dopravnej nehody podľa zákona č.
381/2001 Z.z. poistené u žalovaného. Žalovaný v konaní nesporoval, že žalobca si nárok na náhradu
škody spôsobenej výplatou dávok úrazového zabezpečenia policajtov riadne uplatnil v trestnom konaní,
ako vyplýva aj z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku, ktorým bola odsúdená Ing. F. E. zaviazaná aj na
náhradu škody žalobcovi; ďalej žalobcom označené okamihy vyplatenia jednotlivých dávok pozostalým
príbuzným, rovnako že časť nároku zodpovedajúceho žalobcom vyplateným primeraným nákladom

spojených s pohrebom žalovaná uspokojila dobrovoľne pred začatím súdneho konania a že žalovaný
nesporoval skutočnosť, že žalobca si prvýkrát náhradu škody voči nemu uplatnil dňa 28.5.2018 a
že po uplatnení nároku na náhradu škody ho žalovaný vyzval na doloženie právoplatného súdneho
rozhodnutia, čo je zrejmé
z obsahu jeho odpovede zo dňa 20.10.2021.
Spornou bola v konaní výlučne otázka premlčania žalovaného nároku vzhľadom na žalovanou riadne
a včas vznesenú námietku premlčania. Ako už uviedol (bod 37. odôvodnenia rozsudku), premlčanie
posudzoval v intenciách § 106 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka subsumujúc žalovaný nárok
pod nárok na náhradu skutočnej škody. Beh dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty determinovala
vedomosť žalobcu
o osobe zodpovednej za škodu a vedomosť o konkrétnej
škode (jej rozsahu). K škode na majetku žalobcu došlo výplatou dávok úrazového zabezpečenia.
Vychádzajúc z obsahu žalobnej argumentácie a nesporných skutkových okolností, časť žalovaného
nároku vo výške 50.704,20 € spočívajúca vo zvýšenom jednorazovom odškodnení pozostalých po
Bc. F. a vo výške 40.092,50 € spočívajúca vo zvýšenom jednorazovom odškodnení pozostalých po
PaedDr. P., bola žalobcom vyplatená dňa 26.3.2018 a časť žalovaného nároku vo výške 434,62 €
zodpovedajúcej nerefundovanej náhrade primeraných nákladov spojených s pohrebom, bola pozostalej
manželke po PaedDr. P. vyplatená dňa 13.9.2018. Okamihom výplaty dávok vo výške priznanej
žalobcom predloženými rozhodnutiami sa žalobca dozvedel o výške škody, ktorá mu bola spôsobená.
Pokiaľ sa týka vedomosti žalobcu o osobe škodcu (osobe v dôsledku zavineného protiprávneho
konania ktorej došlo k úmrtiu policajtov a potrebe vyplatenia dávok úrazového zabezpečenia) dal do
pozornosti, že už
v poradí prvom rozhodnutí, ktorým boli priznané dávky
úrazového zabezpečenia (rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre zo dňa
18.7.2017,
č. KRPZ-NR-VO2-87-012/2018-PR), tak ako aj vo
všetkých nasledujúcich rozhodnutiach, žalobca poukazoval na to, že dopravnú nehodu zavinila vodička
Ing. F. E.. Nespochybniteľnej vedomosti žalobcu o osobe zodpovednej za dopravnú nehode nasvedčuje
i prvé uplatnenie nároku voči žalovanému s odkazom na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vedeného Ing. E. zo dňa 28.5.2018, tiež odôvodnenie
prvoinštančného odsudzujúceho rozsudku, z ktorého vyplýva, že nárok bol žalobcom (v trestnom konaní
vystupujúci ako poškodený) uplatnený riadne a včas do skončenia vyšetrovania, teda do podania
obžaloby v roku 2018. A contrario z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalobca musel mať vedomosť
o tom, že za dopravnú nehodu zodpovedá Ing. E. ešte pred vyplatením jednotlivých dávok úrazového
zabezpečenia
a uvedený záver platí aj vo vzťahu k jeho vedomosti o poisťovateľovi
motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z, ktorým bola škoda spôsobená, keďže tento údaj je
verejne dostupný a žalobca žalovanou tvrdenú vedomosť o poistnom vzťahu k uvedenému motorovému
vozidlu nesporoval. Subjektívna lehota začala v danej veci plynúť okamihom výplaty dávok úrazového
zabezpečenia, ktorý je okamihom neskorším, ako sa žalobca dozvedel o osobe škodcu. Dávky, ktorých
refundácia je predmetom konania, boli žalobcom vyplatené dňa 26.3.2018 a dňa 13.9.2018, t. j. viac
ako dva roky pred podaním žaloby (19.11.2021), čo značí o dôvodnosti žalovanou vznesenej námietky
premlčania. Dodal, že pokiaľ by aj boli predmetom konania všetky dávky úrazového zabezpečenia
vyplatené poškodeným pozostalým, tzn. tiež tie ktoré žalovaný dobrovoľne uhradil, zohľadniac okamih
poslednej úhrady dňa 14.1.2019, bolo by možné bezpečne konštatovať premlčanie všetkých škodových
nárokov žalobcu titulom vyplatenia dávok úrazového zabezpečenia pozostalým. Ako márne uplynutú
vyhodnotil prvoinštančný súd aj trojročnú objektívnu premlčaciu lehotu podľa § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Z obsahu žaloby, v ktorej žalobca pre účely platobného styku označil variabilné symboly, pod
ktorými žiadal jednotlivé škodové nároky uhradiť a ktoré zodpovedali variabilným symbolom uvedeným
v uplatnení nároku na náhradu škody zo dňa 8.10.2021 zistil, že žalovaná suma predstavuje zvýšené
jednorazové odškodnenie vo výške 50.704,20 € vyplatené Bc. F. a jej deťom dňa 26.3.2018, ďalej
zvýšené jednorazové odškodnenie vo výške 40.092,50 € vyplatené Mgr. P. dňa 26.3.2018 a časť náhrady
primeraných nákladov spojených s pohrebom vyplatenej Mgr. P. dňa 13.9.2018. Škoda žalobcovi vznikla
v priamej príčinnej súvislosti s usmrtením policajtov pri dopravnej nehode dňom výplaty jednotlivých
dávok. Vzhľadom na nesporný okamih výplaty označených dávok (26.3.2018 a 13.9.2018) a okamih
doručenia žaloby súdu (19.11.2021) je zrejmé, že žaloba bola bez akýchkoľvek pochybností podaná
po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Beh premlčacej lehoty nemal žiaden vplyv na
riadne uplatnenie nároku na náhradu škody žalobcom voči Ing. E. v trestnom konaní. Nárok uplatnený
poškodeným voči poisťovateľovi predstavuje samostatný nárok, ktorého právnym základom je poistenie
podľa zákona
č. 381/2001 Z.z. a skutočnosť, že podľa § 15 tohto zákona sa
na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi vzťahuje rovnaká právna úprava ako na
premlčanie nároku voči škodcovi neznamená, že voči obom subjektom plynie premlčacia doba rovnako;
spoločnou je len dĺžka premlčacej doby. Uvedené podľa jeho názoru súvisí aj s povahou týchto nárokov

vyplývajúcou z nepravej solidarity, pri ktorej platí, že na základe žaloby podanej voči jednému z dlžníkov
nedochádza k spočívaniu plynutia premlčacej doby voči ostatným dlžníkom. Identický právny záver
bol vyslovený tiež v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.8.2014, sp.zn. 2 M
Cdo 9/2013. V tomto smere sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že na posúdenie plynutia
premlčacej lehoty v danom prípade sú aplikovateľné
i právne závery vyslovené v
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 35/2020 bez ohľadu na to, že predmetom konania
pred najvyšším súdom bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, v zmysle ktorých uplatnenie nároku na
nemajetkovú ujmu poškodenou osobou, pozostalou po blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode v
súvislosti s prevádzkou motorového vozidla v trestnom konaní voči osobe, ktorá škodu spôsobila, nemá
za následok spočívanie plynutia premlčacej doby počas trvania trestného konania i voči poisťovateľovi
motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená. Opomenúť nemožno a uvedené vyplýva taktiež z
odôvodnenia rozhodnutí R 3/2020, R 8/2018, že škodou pre účely zákona
č. 381/2001
Z.z. sa rozumie aj náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných po obeti dopravnej nehody.
Ďalej súd prvej inštancie k tvrdeniu žalobcu ohľadom kolízie vznesenej námietky premlčania s dobrými
mravmi, nakoľko ho žalovaný najprv sám inštruoval na iniciovanie súdnych konaní, resp. na predloženie
právoplatného súdneho rozhodnutia preukazujúceho zodpovednosť vodičky Ing. E. a následne v konaní
vzhľadom na uplynutie času vzniesol námietku premlčania dôvodil, že opodstatnene vznesená námietka
premlčania voči žalovanej pohľadávke v zásade nepredstavuje výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, pretože prispieva k istote v právnych vzťahoch. Výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku by však za celkom výnimočných okolností mohlo byť vyhodnotené ako konanie umožňujúce
poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči
ktorému by bol zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia času neprimerane tvrdým postihom v
porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil
včas. Odopretie právnej ochrany dlžníkovi, ktorý namieta premlčanie práva, má preto miesto len vo
výnimočných situáciách, keď hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť či
znevýhodniť veriteľa. Aplikácia korektívu dobrých mravov by podľa názorov súdnej praxe zdôrazňujúc
zásadu vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým), nemala reparovať neznalosť zákona. Pri
posudzovaní namietaného rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi treba skúmať, či strana
sporu, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti
a opatrnosti a v súlade so zásadou bdelým patrí právo, ktorá vo svojom obsahu predpokladá, že
každý zodpovedá za náležitú mieru predvídateľnosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu,
ale aj pri uplatňovaní svojich práv a pri výkone práv a povinností z neho vyplývajúcich (viď uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011, sp.zn. 5Cdo/265/2009 a zo dňa 28.4.2015,
sp.zn.
7 Cdo 507/2014; rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.7.2010,
sp.zn.
33 Cdo l26/2009). V prejednávanej veci žiadna zo žalobcom uvádzaných skutočností
nevypovedá o potrebe uplatnenia korektívu dobrých mravov a rozpore vznesenej námietky premlčania
ako legitímneho prostriedku procesnej obrany podľa § 152 C.s.p. s dobrými mravmi práve vzhľadom na
nezodpovedný prístup žalobcu priečiaci sa zásade bdelým patrí právo, ako aj všeobecnej preventívnej
povinnosti. Žalobca je ústredným orgánom štátnej správy, ktorému pri výkone verejnej moci prináleží
nadradené postavenie. V pozícii účastníka súkromnoprávnych, občianskoprávnych vzťahov však zdieľa
so žalovaným rovné postavenie. Je mu z úradnej činnosti známe, že do jeho organizačnej štruktúry,
tak ako u iných ministerstiev, patrí aj sekcia právnych služieb. Na strane žalobcu sa tak nejedná o
právne neznalú fyzickú osobu, ale naopak o právnickú osobu zamestnávajúcu osoby s vysokoškolským
právnickým vzdelaním. Na strane žalovaného sa jedná o súkromný podnikateľský subjekt. Za danej
situácie sa mu javí ako nezodpovedný, až naivný prístup žalobcu, ktorý sa bez ďalšieho počas plynutia
premlčacej doby spoliehal na dôvodnosť požiadaviek žalovaného (súkromného podnikajúceho subjektu)
pri likvidácii poistného plnenia, v ktorých ho odkazovala na predloženie právoplatného trestného
rozsudku. Konanie žalobcu za opísanej situácie a jeho absolútnu dôveru žalovaného nemožno vnímať
ako konanie s dostatočnou mierou starostlivosti
a opatrnosti, ktoré by si vyžadovalo
po vznesení námietky premlčania poskytnutie súdnej ochrany. Odhliadnuc od uvedeného mal za to, že
aj v prípade akýchkoľvek pochybností mal žalobca práve v záujme neoslabenia jeho nároku v podobe
negatívnych hmotnoprávnych následkov spojených s plynutím času, možnosť obrátiť sa so svojim
nárokom na súd a nechať na jeho zváženie, či je alebo nie je predpokladom úspešnosti jeho nároku
právoplatné trestné rozhodnutie. Pokiaľ by tomu tak bolo, nič by mu nebránilo navrhnúť prerušenie
civilného konania, ku ktorému by súd nakoniec mohol pristúpiť aj bez návrhu. Žalobca neidentifikoval
žiadne konanie žalovaného, ktoré by vytváralo objektívnu ospravedlniteľnú prekážku pre riadne a
včasné uplatnenie žalovaného nároku a pokiaľ hlavným dôvodom prečo žalobu podal až po uplynutí
premlčacej doby majú byť informácie, ktoré mu poskytol žalovaný, takémuto konaniu nemožno priznať

právnu ochranu v podobe neprihliadnutia na námietku premlčania. Uplatnenie námietky premlčania,
ako inštitútu prispievajúcemu k právnej istote pred časovo neobmedzeným výkonom práva, môže podľa
jeho názoru založiť konflikt s dobrými mravmi len vo výnimočných prípadoch, predovšetkým vtedy, ak
je dôsledkom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil
a voči ktorému by zánik nároku na plnenie pre uplynutie premlčacej doby bol neprimerane tvrdou
sankciou v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatneného práva a dôvodmi, pre ktoré si svoj
nárok (actio nata) neuplatnil včas. Uvedené však v danom prípade naplnené nebolo. Absolútne sa
nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, keď tento z čiastočnej úhrady uplatneného nároku na náhradu
škody vyvodil uznanie nároku žalovaným. Žalobcovi vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou škoda
vyplatením viacerých dávok úrazového zabezpečenia (zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých,
náhrada primeraných nákladov spojených s pohrebom), preto uspokojenie niektorých z nich nezakladá
a logicky ani nemôže zakladať bez ďalšieho uznanie ostatných. Uvedené platí o to viac, že aj z odpovede
žalovaného zo dňa 20.10.2021 adresovanej žalobcovi vyplýva, že žalovaný nárok v neuspokojenom
rozsahu a priori neuznal a žalobcu odkázal na jeho uplatnenie súdnou cestou, na čo poukazoval
právny zástupca žalovaného vo svojom prednese na pojednávaní. Nakoniec v zmysle rozhodovacej
praxe súdov (napríklad R 13/1988) ani samotné uznanie dlhu nebráni vzneseniu námietky. Záverom
prvoinštančný súd uviedol, že vo veci nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom
na pojednávaní konanom dňa 13.11.2024 v jednom vyhotovení (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. l Tdo 36/2022, zápisnica o výsluchu svedka zamestnanca žalobcu pred OČTK dňa
24.4.2018, uplatnenie nároku na náhradu škody zo dňa 28.5.2018, výzva žalovaného zo dňa 15.6.2018,
uplatnenie nároku na náhradu škody zo dňa 8.10.2021, odpoveď žalovaného zo dňa 20.10.2021,
oznámenie o poistnom plnení zo dňa 2.9.2021 a dňa 21.10.2021, list p. Urdovej doručený žalobcovi dňa
6.10.2021), z dôvodu ich oneskoreného predloženia, ku ktorému zo strany žalobcu nedošlo k uvedeniu
žiadnej prekážky, ktorá by mu objektívne bránila v ich skoršom predložení a že uvedenými dôkazmi
chcel preukázať, že nárok bol riadne uplatnený voči vinníčke dopravnej nehody Ing. E. v trestnom
konaní. Skutočnosť, že žalovaný čiastočne plnil a že po uplatnení nároku na náhradu škody z povinného
zmluvného poistenia ho vyzval na doloženie právoplatného súdneho rozhodnutia o spôsobení škody
poisteným a vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na iniciovanie súdneho konania, tieto
skutočnosti neboli v konaní medzi sporovými stranami sporné, čo na výslovný dotaz súdu potvrdil na
predmetnom pojednávaní aj právny zástupca žalovaného. Z uvedených dôvodov nevykonal navrhované
dokazovanie z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania, ako aj pre ich nadbytočnosť a nehospodárnosť.
3.2. O nároku na náhradu trov konania právne súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262
ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.) a úspešnému žalovanému priznal náhradu
trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365
ods. 1
písm. b/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že
nereflektoval na skutočnosť, že žalovaný nárok vychádza z prípadu, ktorý je potrebné jednoznačne
považovať za prípad hodný osobitného zreteľa, keďže vychádza z dopravnej nehody, pri ktorej došlo
k úmrtiu troch ľudí ppor. Bc. L. F., kpt. PaedDr. B. P. i L. F., ktorý bol vodičom nákladného motorového
vozidla zn. Peugeot Boxer, EČ: M.. Napriek určeniu zodpovednosti Ing. F. E. za vznik dopravnej nehody
v prípravnom konaní v rámci prebiehajúceho trestného konania, si táto počas tohto konania odmietala
uznať vinu za vznik dopravnej nehody, čoho dôkazom sú početné námietky, ktorými odmietala svoju
zodpovednosť, ako aj rozsiahle dokazovanie vykonané v rámci trestného konania. V neposlednom rade
Ing. F. E. podala, okrem iného, aj dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 21.6.2012, sp.zn. l Tdo 36/2022. Vzhľadom k tomu bolo potrebné
s
opatrnosťou vystupovať a realizovať úkony vo vzťahu k Ing. F. E. a najmä jej zodpovednosti za zavinenie
dopravnej nehody. To isté platí aj vo vzťahu k žalovanému,
u ktorého mala Ing.
F. E. povinne zmluvne poistené svoje vozidlo. V tejto súvislosti poukázal na to, že súd prvej inštancie
nesprávne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že on (žalobca) už vo svojich rozhodnutiach,
ktorými priznával dávky úrazového zabezpečenia označoval za vinníčku dopravnej nehody Ing. F. E.,
keďže vo všetkých týchto rozhodnutiach uvádzal, že „dopravnú nehodu mala zaviniť Ing. F. E.,“ takže v
tejto otázke pristupoval s plnou zodpovednosťou a s rešpektom k označeniu vinníka dopravnej nehody i
s poukazom na vyššie uvedené rešpektujúc prezumpciu neviny Ing. F. E.. To znamená, že jeho úkony aj

vo vzťahu k žalovanému boli plne súvzťažné s týmito skutočnosťami. Nesúhlasil ani s tým, že súd prvej
inštancie sa nestotožnil s jeho námietkou týkajúcej sa kolízie vznesenej námietky premlčania s dobrými
mravmi. Mal za to, že sa prvoinštančný súd bezdôvodne priklonil na stranu žalovaného, neprihliadajúc
na osobitosti tohto prípadu a najmä komunikáciu medzi ním a žalovaným ohľadom uplatneného nároku
i inštrukcie žalovaného adresované mu pre účel likvidácie uplatneného nároku. Navyše ho súd prvej
inštancie v súvislosti s plynutím premlčacej lehoty označil za nezodpovedného pri uplatňovaní svojho
nároku, pričom nevidel dôvod na poskytnutie súdnej ochrany po vznesení námietky premlčania. Súd
prvej inštancie vôbec neprihliadol na zákonnú povinnosť žalovaného poskytnúť mu poistné plnenie podľa
zákona č. 381/2001 Z.z.; v tomto prípade sa jedná
o refundáciu uplatnených
dávok úrazového zabezpečenia, ktoré vyplatil pozostalým po zomrelých policajtoch s poukazom na
ustanovenie § 11 ods. 6 písm. a/, b/) a ods. 7 citovaného zákona, ktoré žalovaný nerešpektoval. Prvýkrát
si uplatnil u žalovaného nárok na náhradu škody pod č. KRPZ-NR-VO2-88-008/2018-PR, dňa 28.5.2018,
pričom ho žalovaný listom zo dňa 15.6.2018, č. XXXXXXXXXX, vyzval na predloženie konečného
právoplatného rozhodnutia príslušných orgánov (rozsudku súdu, rozhodnutie policajných orgánov) o
spôsobení škody poisteným, keďže v uvedenej veci o zavinení, resp. spoluzavinení nebolo doposiaľ
právoplatne rozhodnuté s tým, že bez týchto dokladov nie je možné ukončiť likvidáciu poistnej udalosti.
Z toho je zrejmé, že žalovaný pre účel ukončenia likvidácie poistnej udalosti nevyhnutne potreboval mať
za preukázané zavinenie poistnej udalosti, a to predložením právoplatného rozhodnutia orgánov činných
v trestnom konaní, pretože bez toho nebolo možné likvidáciu poistnej udalosti ukončiť. Žalovaný s
určitosťou vychádzal pri prešetrovaní poistnej udalosti
z osobitného charakteru vzniknutej poistnej
udalosti, teda z prípadu hodného osobitného zreteľa, čomu zodpovedala aj výška uplatnenej sumy
na refundáciu, ktorá zahrňovala nároky uplatnené v tomto konaní. Ihneď po právoplatnom skončení
trestného konania, t. j. právoplatnom uznaní viny Ing. F. E. za zavinenie dopravnej nehody, opätovne
uplatnil svoj nárok u žalovaného pod č. KRPZ-NR-VO2-43-019/2021-PR,
KRPZNR-VO2-44-028/2021-PR, zo dňa 8.10.2021, ale žalovaný v odpovedi zo dňa 20.10.2021, vychádzajúc
z § 13 Občianskeho zákonníka napriek tomu, že niektoré jeho nároky (náhrady primeraných nákladov
spojených s pohrebom) už skoršie plnil, oznámil, že by mal zvážiť iniciovanie úkonov v súdnom konaní.
Následne si podľa tejto inštruktáže žalovaného uplatnil svoj nárok na súde s absolútnym nesúhlasom,
že by sa malo jednať o uplatnenie nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ako uznal
i súd prvej inštancie. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaný vo vzťahu k nemu konal v rozpore s
dobrými mravmi, keďže ho zavádzal a konal účelovo, aby sa zbavil povinnosti plniť žalovaný nárok.
Týmto žalovaný neprimerane zasiahol do jeho práv a účelovo ho pri likvidácii poistnej udalosti poškodil,
pričom poistnú udalosť napriek jeho povinnosti riadne neprešetril a neposkytol mu žiadny dôvod, pre
ktorý nebude, resp. odmieta plniť. Konanie žalovaného odporuje pravidlám slušného správania pri
riadne uplatnenom nároku vyplývajúceho z poistnej udalosti, nakoľko on, rešpektujúc slušnú úradnú
komunikáciu a požiadavky žalovaného, tento účelovo
a zavádzajúc zneužil
dobromyseľnú komunikáciu vedenú za účelom likvidácie uplatneného nároku. Dodal, že si prvýkrát svoj
nárok uplatnil u žalobcu (správne u žalovaného, poznámka odvolacieho súdu) už dňa 28.5.2018, nie
až po skončení trestného konania, v ktorom bola Ing. F. E. uznaná vinnou za vznik poistnej udalosti.
Ďalej konštatoval, že žalovaný je povinný mu plniť uplatnený nárok za poistenú Ing. F. E., ktorá mala
riadne zaplatené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou svojho
osobného motorového vozidla. Jedná sa o jeho zákonnú povinnosť. Žalovaný však v tomto prípade
postupoval vo vzťahu k nemu protiprávne, uvádzajúc ho do omylu a poškodzujúc jeho práva, keďže
v rámci šetrenia poistnej udalosti namiesto zákonného korektného postupu volil postup zavádzajúci
ho smerujúci k zbaveniu sa zodpovednosti za plnenie uplatneného nároku. Týmto sa žalovaný podľa
jeho názoru neoprávnene obohatil na úkor poistenej Ing. F. E., ktorej pravdepodobne tiež adresoval
obdobný podnet ako jemu zo dňa 20.10.2021 (t. j. aby si uplatnil nemajetkovú ujmu na súde, pričom
nárok vysporiada na základe právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia súdu),
pričom Ing. F. E. ho následne už listom zo dňa 6.10.2021 urgovala z Ústavu na výkon trestu odňatia
slobody L. - P., kde vykonávala trest za zavinenie dopravnej nehody, aby si tento nárok, ku ktorému
je ona zaviazaná, uplatnil voči žalovanému na súde, čo aj urobil. Súd prvej inštancie priznal postupu
žalovaného zákonný základ jeho možného postupu v obdobných veciach aj do budúcna a vytvoril tak
príklad aj pre iných poisťovateľov, teda oprávnenosť viesť nekorektnú komunikáciu s poškodeným za
účelom zbavenia sa zodpovednosti za plnenie pre možné kvalifikované uplynutie času. Ďalej uviedol,
že aj napriek inému názoru súdu prvej inštancie, žalovaný jeho uplatnený nárok implicitne uznal, o
čom svedčia viaceré žalovaným riadne plnené nároky, ktoré si uplatnil, vyplývajúce z jednej a tej istej
poistnej udalosti, ktorú žalovaný prešetroval, ako je zrejmé
z jeho viacerých
oznámení o poskytnutí poistných plnení i požiadavky žalovaného
o

predloženie právoplatného rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktorým je uznaná vina za
zavinenie poistnej udalosti. Jedinou prekážkou pre prešetrenie a uspokojenie jeho nároku žalovaným
bolo predloženie žiadaného právoplatného rozhodnutia orgánu činného
v trestnom
konaní, čo v čase požiadavky žalovaného nebolo možné splniť, nakoľko trestné konanie ešte nebolo v
tom čase skončené. Vzhľadom k tomu, že žalovaný skôr uplatnené vyššie uvedené žalobcove nároky
riadne plnil, podľa jeho názoru bola jediným problémom výška uplatneného nároku (91.231,32 €) a
vtedy začal žalovaný voliť postup za účelom zbavenia sa zodpovednosti za refundáciu týchto nákladov,
ale predtým takýto postup nevolil. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že žalovaný už
samotnou výzvou na predloženie právoplatného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní jeho
nárok neodmietol, nemal voči nemu žiadne výhrady a s poukazom aj na predchádzajúce prešetrenia
poistnej udalosti tým implicitne uznal žalovaný nárok, pričom iné stanovisko mu neposkytol. Dodal,
že žalovaný je podnikateľský subjekt a tým, že poskytol čiastočné plnenia na základe uplatnených
nárokov
z jednej a tej istej poistnej udalosti, potrebné je dôsledne prihliadnuť aj na
túto skutočnosť tak, ako to platí v obchodných vzťahoch. Vzhľadom k tomu, že žalovaný implicitne
uznal žalovaný nárok, nemožno prihliadnuť na žalovaným vznesenú námietku premlčania, pretože jeho
uplatnený nárok tým premlčaný nie je. Nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný nárok
predstavuje vo vzťahu k nemu škodu na majetku. V tomto prípade sa jedná
o vyplatené
dávky úrazového zabezpečenia, ktoré boli vyplatené pozostalým po zomrelých policajtoch v podobe
priznaného zvýšeného jednorazového odškodnenia pozostalých s odkazom na § 25 ods. 1 písm. e/
zákona č. 328/2002 Z.z. Táto úrazová dávka predstavuje ekvivalent dávky úrazového zabezpečenia,
ktorá by v prípade, ak by nedošlo k úmrtiu policajta, patrila priamo poškodenému policajtovi v podobe
bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia alebo jednorazového mimoriadneho odškodnenia a
podobne. V prípade úmrtia policajta na následky služobného úrazu sa takto nárokovateľnými dávkami
úrazového zabezpečenia odškodňujú pozostalí po zomrelých policajtoch. Má za to, že priznané a
vyplatené zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých spadá do rámca škody na zdraví a on si
túto škodu uplatňuje ako regres s tým, že nedochádza jej vyplatením, resp. ďalším uplatnením jej
refundácie k transformácii vo vzťahu k nemu na škodu majetkovú. Vzhľadom k tomu, že uplatnený
nárok predstavuje škodu na zdraví, kde subjektívna premlčacia lehota neplynie, nemožno z toho dôvodu
považovať uplatnený nárok za premlčaný. Nestotožnil sa ani
s procesným postupom
súdu prvej inštancie, ktorým nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré predložil na pojednávaní
konanom dňa 13.11.2024 za účelom náležitého preukázania skutkového stavu veci, kedy dokazovanie
nebolo súdom vyhlásené za skončené. Nevykonanie týchto dôkazov a automatické stotožnenie sa súdu
prvej inštancie s vznesenou námietkou premlčania prispelo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu
veci, čím mu bola zároveň odňatá možnosť konania pred súdom prvej inštancie. Odvolaciemu súdu
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, eventuálne napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
podľa
§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 17. decembra 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu a právny zástupca žalovaného upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1,
§ 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil
podľa § 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p. a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo

ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktorú by musel odvolací súd prihliadať.
9. Odvolací súd nemal dôvod odchýliť sa od súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru
uvedeného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o premlčaní nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej
sumy, ktorý záver aj náležite odôvodnil. V danej veci bolo jednoznačne preukázané, že žalobca vyplatil
dňa 26.3.2018 zvýšené jednorazové odškodnenia pozostalým po usmrtených policajtoch (vo výške
50.704,20 € po por. Bc. Michalovi Šulkovi a vo výške 40.092,50 € po kpt. PadDr. B. P.) a dňa
13.9.2018 nerefundovanú náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom (vo výške 434,62 €
po kpt. PaedDr. B. P.), ktorí zahynuli pri výkone svojej služby pri dopravnej nehode, ktorú dňa 3.8.2017
zavinila Ing. F. E.. Od uvedených dní mal potom žalobca vedomosť o výške škody, ktorá mu vznikla
vyplatením uvedených dávok. Odvolací súd súhlasí s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v bode
39. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia týkajúce sa vedomosti žalobcu o osobe škodcu, z dôvodu
ktorého neobstojí jeho tvrdenie v odvolaní, že vo svojich rozhodnutiach uvádzal, že dopravnú nehodu
mala zaviniť Ing. F. E.. Odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník viaže premlčanie práva
z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na časovú podmienku uplynutia dvojročnej doby na
vedomosť poškodeného o škode a o tom kto za ňu zodpovedá. V danej veci dospel prvoinštančný súd
k správnemu právnemu záveru o tom, že subjektívna lehota začala plynúť okamihom výplaty dávok
úrazového zabezpečenia, t. j. dňa 26.3.2018 a dňa 13.9.2018 a uplynula dňa 26.3.2020 a dňa 13.9.2020,
pričom žalobca podal žalobu na súd až dňa 19.11.2021, teda jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy
je premlčaný. Odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žaloba bola podaná aj po
uplynutí trojročnej objektívnej lehoty z dôvodov uvedených v bodoch 40. a 41. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, s ktorými dôvodmi sa v plnom rozsahu stotožňuje.
10. K argumentácii žalobcu v odvolaní, že vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného je v
rozpore s dobrými mravmi odvolací súd uvádza, že neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania,
prípadne odopretie tohto práva, hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
je v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého jednoznačne vyplýva, že
súd musí prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú osobou, proti ktorej sa právo v konaní vymáha.
Dobrým mravom neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného proti nemu. Základným
účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných
dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo
neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému
trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba
a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká
povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že oprávnená osoba
sa nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v
občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok)
priznať. Rovnako aj zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne
posúdil vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup
vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. V danej
veci prvoinštančný súd v bodoch 42. a 43. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočne a jasne
vysvetlil dôvody, pre ktoré nepovažoval žalovaným vznesenú námietku premlčania v rozpore s dobrými
mravmi za dôvodnú, s ktorým vysvetlením i s poukazom na vyššie uvedené dôvody, sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožnil, preto predmetnú argumentáciu žalobcu považuje za nedôvodnú.
11. Odvolací súd taktiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že predmetnú vec treba
považovať za prípad hodný osobitného zreteľa, nakoľko sa stáva, že pri dopravných nehodách (nielen na
Slovensku) dochádza aj k ujmám na zdraví i úmrtiu osôb (vodič, spolujazdec). Skutočnosť, že v danom
prípade sa jednalo o usmrtenie policajtov pri výkone ich služobnej činnosti pri dopravnej nehode, ktorú
zavinila vodička Ing. F. E. dňa 3.8.2017 ešte neznamená, že by malo ísť o prípad hodný osobitného
zreteľa.
12. Ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu o tom, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že
žalovaný nárok predstavuje vo vzťahu k nemu škodu na majetku, keďže priznané a vyplatené zvýšené
jednorazové odškodnenie pozostalých spadá do rámca škody na zdraví a uplatnil si ju ako regres,

vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú a má zhodne s prvoinštančným súdom za to, že u žalobcu
vznikla škoda na majetku, ako konštatoval
v bode 37. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd k uvedenému dodáva, že žalobca v danom prípade vystupuje ako poškodený, pretože
vyplatením jednotlivých dávok v zmysle zákona č. 328/200 Z.z. pozostalým po usmrtených policajtoch,
došlo na strane žalobcu k vzniku majetkovej škody.
13. Odvolací súd považuje aj argumentáciu žalobcu v odvolaní o tom, že žalovaný uznal jeho nárok,
nakoľko už uznal časť ním uplatneného nároku za nedôvodnú a v plnom rozsahu súhlasí s dôvodmi
uvedenými v bode 44. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že
likvidácia poistnej udalosti je komplexný proces, ktorého cieľom je určiť, či a v akej výške má poisťovňa
vyplatiť poistné plnenie po vzniku poistnej udalosti. Likvidátor alebo špecialista poisťovne posúdi veľkosť
škody. Na základe overených údajov a zmluvných podmienok poisťovňa určí presnú sumu, ktorú vyplatí.
V praxi môže proces likvidácie trvať od niekoľkých dní až po niekoľko týždňov, v závislosti od typu
poistenia, zložitosti udalosti a dostupnosti podkladov.
14. Nebolo možné sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalobcu, že sa nestotožnil s procesným
postupom súdu prvej inštancie, ktorým nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré predložil na
pojednávaní konanom dňa 13.11.2024. Odvolací súd súhlasí
s dôvodmi uvedenými
v bode 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom prvoinštančný súd náležite vysvetlil prečo
nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom až na pojednávaní konanom dňa
13.11.2024 a na doplnenie dodáva nasledovné. Civilné sporové konanie upravuje v ustanovení § 153
C.s.p. sudcovskú koncentráciu konania a v ustanovení § 154 C.s.p. zákonnú koncentráciu konania.
Zákonná koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. To znamená,
že
v prejednávanej veci tieto prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany mohol žalobca uplatniť na súde prvej inštancie najneskôr dňa 13.11.204, kedy súd
prvej inštancie vo veci vykonal pojednávanie a na tomto pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené.
Táto zákonná koncentrácia konania však neznamená, že strany sporu môžu prostriedky procesnej
obrany a prostriedky procesného útoku uplatňovať až do skončenia zákonnej koncentrácie konania,
pretože sudcovská koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku
a
prostriedky procesnej obrany treba uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana
sporu mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť
konania. Využívanie prostriedkov procesnej obrany alebo prostriedkov procesného útoku nemôže viesť
k prieťahom v súdnom konaní, pretože práve sudcovská koncentrácia konania a zákonná koncentrácia
konania má prispieť k rýchlemu konaniu a má zabrániť zdržiavaniu konania niektorou zo strán sporu.
Účelom sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 C.s.p., o ktorej prvoinštančný súd poučil žalobcu
v uznesení zo dňa 26.4.2022 (č.l. 102 spisu), ktoré si prevzal 28.4.2022 (č.l. 104 spisu), je zabrániť
tomu, aby strany zdržiavali spor niektorými procesnými úkonmi. Včasnosť predloženia prostriedkov
procesného útoku žalobcu súd prvej inštancie mal vyhodnotiť podľa okolnosti konkrétneho prípadu tak,
ako to správne súd prvej inštancie aj vyhodnotil, keď vyhodnocovanie včasnosti uplatňovania týchto
prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany je na úvahe súdu. Súd musí starostlivo zvažovať
práva a povinnosti jednej aj druhej strany sporu, teda právo žalobcu na spravodlivý proces a na včasné
rozhodnutie o žalobe a právo žalovaného, aby mal možnosť včas uplatniť všetko, čo namieta proti
žalobcom uplatnenému právu. Žalobca takúto možnosť mal, ale ju nevyužil, z dôvodu ktorého nedošlo k
porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, ako namietal v odvolaní (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.),
nakoľko na predloženie listinných dôkazov mal dostatočný časový priestor.
15. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie správne prihliadol na námietku žalovaného týkajúcu sa
premlčania nárokov žalobcu na náhradu škody, nemusel sa za ďalej zaoberať meritom veci, teda či boli
splnené predpoklady na náhradu škody. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca v odvolaní zotrval na
všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré ale nie sú spôsobilé privodiť iné
právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé
spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v
ňom uvedených. Skutočnosť, že žalobca sa nestotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže
viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť
správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými iba preto, že nezodpovedajú predstavám
žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď sa súd prvej inštancie neodchýlil od príslušných
ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho zákonníka, zákona o sociálnom zabezpečení

policajtov a vojakov i zákona o povinnom zmluvnom poistení a ani nepoprel ich účel a význam, keď
dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
16. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365
ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov
jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia §
191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov
(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa
uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods.
2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä
základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil;
z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti
as
hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález
súdu o zamietnutí žaloby z dôvodu premlčania. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu
k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá
by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto
súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
17. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne.
18. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výroku II. o náhrade
trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, z dôvodu ktorého odvolací súd
osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku,
keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný
žalobou, teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).
19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol po právnej stráne podľa § 396 ods. l,
§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný
úspech, by patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ale vzhľadom k tomu,
že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli (nevyjadril sa k odvolaniu žalobcu), odvolací súd mu
nárok na náhradu trov konania nepriznal.
20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393
ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).