{"guid": "5877f471-7d88-4900-abf7-ab4c3be46ab5:90e35a28-3ee5-4315-8160-3979e17d3718", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1119201924.1", "spisova_znacka": "15Co/10/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/10/2024 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 15Co/10/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1119201924.1", "identifikacne_cislo": "1119201924", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Silvia Walterová", "sudca_id": 666, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-walterova-666", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-1542", "nazov": "§ 1542 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-1542", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-1542"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-143", "nazov": "§ 143 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-143", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-143"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-1542", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-143"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/90e35a28-3ee5-4315-8160-3979e17d3718", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1119201924.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1119201924.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1119201924.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/10/2024\n1119201924\n28. 05. 2025\nJUDr. Silvia Walterová\nECLI:SK:KSBA:2025:1119201924.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: O.. I. O. L. G. X.\nF. Č. Í. G. , D. W. XX.X.XXXX, H. N. N., R. Č.. XX, zastúpený: Mgr. Pavel Legát, advokát, Bratislava,\nVilová č. 2993/33, proti žalovaným v I. rade: Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, Bratislava, Lazaretská\nč. 12, zastúpený spoločnosťou: Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., IČO: 35 906 464, Bratislava,\nKaradžičova č. 2, za ktorú koná JUDr. Pavol Blahušiak a spoločnosťou: Advokátska kancelária Tomáš\nKamenec, s. r. o., IČO: 36 855 995, Bratislava, Špitálska č. 43, za ktorú koná Tomáš Kamenec, v II. rade:\nM.. V. G. V. W. I. U. V. , D. W. X.X.XXXX, H. N. W. U., Š. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou: Advokátska\nkancelária RELEVANS s.r.o., IČO: 47 232 471, Bratislava, Dvorákovo nábrežie č. 8A, za ktorú koná Mgr.\nMarián Masarik, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcu\nproti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. júna 2023, sp.zn. B1-23 C 7/2019, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. júna 2023, sp. zn.\nB1-23 C 7/2019,\n- vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e ,\n- vo výroku II., ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v I. rade náhradu trov konania\nv rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením\nvydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku, m e n í tak, že žalovanému v I.\nrade p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,\n- vo výroku III., ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v II. rade náhradu trov konania\nv rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením\nvydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku, m e n í tak, že žalovanému v\nII. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\nII. Žalovanému v I. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nrozsahu 100 %.\n\nv\n\nIII. Žalovanému v II. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 22.6.2023, sp.zn. B1-23 C 7/2019, I. zamietol žalobu; II.\nžalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v I. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že\no výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom\npo právoplatnosti rozsudku; III. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v II. rade náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením\nvydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.\n1.2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 8.12. 2019 v spojení\ns opravou a po zmene žaloby pripustenej na pojednávaní konanom dňa 1.12.2012 (správne 1.12.2022,\n\npoznámka odvolacieho súdu) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by bola žalovanému v I. rade ako\nvydavateľ denníka SME, uložená povinnosť ospravedlniť sa mu za článok uverejnený v Denníku SME\ndňa 30.11.2018, v prílohe Právo\ns názvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence,“\nv nasledovnej písomnej forme uverejnenej v denníku SME vo vydaní nasledujúcom po právoplatnosti\nrozsudku: „Spoločnosť Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253,\nzapísaná\nv Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, odd. Sa, vl. č.\n2471/B, ako vydavateľ denníka SME sa týmto ospravedlňujeme I. O. za nepravdivý článok uverejnený\nv našom Denníku SME dňa 30.11.2018 s názvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a\nponíženie, ktoré sme mu týmto spôsobili. Petit Press, a.s. vydavateľ Denníka SME“; žalovanému v I.\nrade uložená povinnosť ako vydavateľovi magazínu PRÁVO povinnosť ospravedlniť sa mu za článok\nuverejnený v magazíne PRÁVO dňa 30.11.2018,\ns názvom „Na toto vás\nnepripraví žiadna Due Dilligence“ v nasledovnej písomnej forme uverejnenej v Magazíne PRÁVO vo\nvydaní nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku: „Spoločnosť Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská\n12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,\nodd. Sa, vl. č. 2471/B ako vydavateľ magazínu PRÁVO, sa týmto ospravedlňujeme I. O. za nepravdivý\nčlánok uverejnený v našom Magazíne PRÁVO dňa 30.11.2018 s názvom „Na toto vás nepripraví žiadna\nDue Dilligence“ a poníženie, ktoré sme mu týmto spôsobili. Petit Press, a.s.“; uložil žalovanému v I.\nrade ako vlastníkovi domény www.sme.sk povinnosť ospravedlniť sa mu za článok uverejnený dňa\n30.11.2018 na internetovej stránke www.sme.sk v online podobe s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili\nukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ v nasledovnej písomnej forme uverejnenej na internetovej stránke\nwww.sme.sk d <http://www.sme.sk/>o troch dní nasledujúcich po právoplatnosti rozsudku: „Spoločnosť\nPetit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253, zapísaná v Obchodnom\nregistri Okresného súdu Bratislava I.,\nodd. Sa, vl. č. XXXX/B, ako vlastník domény www.sme.sk\n<http://www.sme.sk/>sa týmto ospravedlňujeme I. O. za nepravdivý článok uverejnený dňa 30.11.2018\nna internetovej stránke www.sme.sk v online podobe s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť\nhotel Carlton (rozhovor)“ a poníženie, ktoré sme mu týmto spôsobili. Petit Press, a.s. vlastník domény\nwww.sme.sk“; žalovanému v II. rade uložená povinnosť ospravedlniť sa mu za vyjadrenia\nv\nčlánku uverejnenom v denníku SME dňa 30.11.2018, v prílohe Právo s názvom „Na toto vás nepripraví\nžiadna Due Dilligence“ a za vyjadrenia v článku uverejnenom v Magazíne PRÁVO dňa 30.11.2018 s\nnázvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a zároveň za vyjadrenia v článku v online podobe\nuverejnenom dňa 30.11.2018 na internetovej stránke www.sme.sk <http://www.sme.sk/>s názvom „Ako\nsa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“\nv nasledovnej\npísomnej forme listom, ktorý mu doručí: „Ja dolupodpísaný JUDr. V. G. sa týmto ospravedlňujem I.\nO. za nepravdivé vyjadrenia v článku uverejnenom v denníku SME dňa 30.11.2018, v prílohe Právo s\nnázvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a za vyjadrenia v článku uverejnenom v Magazíne\nPRÁVO dňa 30.11.2018 s názvom „Na toto vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a zároveň za vyjadrenia\nv článku v online podobe uverejnenom dňa 30.11.2018 na internetovej stránke www.sme.sk <http://\nwww.sme.sk/>\ns názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ a\nponíženie, ktoré som mu týmto spôsobil.“ JUDr. V. G.; žalovanému v I. rade uložená povinnosť zaplatiť\nmu nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovanému v II.\nrade uložená povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- € do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku, ako aj náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako majiteľ realitnej kancelárie\nARTHUR Real Estate Company, s.r.o., dlhoročne podniká v oblasti realít, niekoľko rokov pracoval na\nprojekte kúpy hotela Carlton a dlhodobo zháňal pre tento projekt investorov. Napokon sa dohodol s\nO. B. a F. C., ktorí vstúpili do jeho spoločnosti ADS Property, s.r.o. (ďalej „ADSP“) a všetci sa stali\nspoločníkmi s obchodným podielom vo výške 1/3 základného imania. Táto spoločnosť sa stala jediným\nspoločníkom spoločnosti Carlton Poroperty, s.r.o. (ďalej „CP“), ktorá vlastní hotel Carlton. Jednalo sa o\ninvestíciu necelých 60.000.000,- €, päť rokov jeho práce a 15 rokov know-how v oblasti predaja a kúpy\nnehnuteľností, čo sa ťažko vyčísľuje. Polovicu z investovaných finančných zdrojov poskytla VÚB, a.s.,\nza čo získala záložné právo na nehnuteľnosti Carlton\na požičali B. a C. s tým, že každý z\nnich získal tretinový podiel v celom projekte za poskytnutú návratnú finančnú pôžičku. On zabezpečil\nrealizáciu projektu, prácu na ňom, vlastné dlhodobé know-how i priame a nepriame investície spojené\ns nadobudnutím celého projektu. Toto pôvodne dohodnuté nastavenie narušilo rozhodnutie C., ktorý ho\nkrátko po nadobudnutí projektu žiadal zo spoločnosti CP vyhodiť jeho manželku (konateľku a zároveň\nfinančnú riaditeľku spoločnosti), bez ktorej vedomostí, schopností a zručností by projekt len ťažko získali\na ak áno, nie za takých podmienok. S touto požiadavkou nesúhlasil a nasledoval rad právnych krokov\na opatrení, o ktorých sa dodnes vedú súdne konania. Žalovaný v I. rade dňa 30.11.2018 v denníku\nSME v prílohe Právo uverejnil článok „Na toto Vás nepripraví žiadna Due Dilligence“ a zároveň v online\n\npodobe článok „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor).“ Obsahom článkov, ktoré sú\nrozhovorom so žalovaným v II. rade, ako právnym zástupcom B., C. a spoločnosti CP je veľa nepresností\na klamlivých tvrdení o ňom, pričom v článku sa nachádzajú nepravdivé informácie o jeho osobe a\nsúčasne\nz celého kontextu vyplýva, že je podvodník, zlodej a dopúšťa sa trestnej činnosti.\nĎalej žalobca dôvodil, že sa v zákonnej lehote dožadoval poskytnutia priestoru na odpoveď a opravy\nklamlivých tvrdení u žalovaného v I. rade, avšak bezúspešne, keď listom zo dňa 8.1.2019 mu bez bližšej\nšpecifikácie oznámil, že žiadosť údajne nespĺňa požadované náležitosti a tvrdenia v článku vie naviac\ndokázať. Opísané konanie oboch žalovaných označil za cielenú diskreditáciu jeho osoby, ovplyvňovanie\nverejnej mienky a manipuláciu s informáciami, za účelom privodenia si lepšieho výsledku v jednotlivých\nsúdnych konaniach. Takéto vyjadrenia a ataky na jeho osobu považuje za zásah do jeho osobnostných\npráv, pracovného, spoločenského, súkromného i rodinného života, spôsobujúce mu výraznú ujmu v\nsúkromnom a pracovnom živote. Žalovaní v I., II. rade neprimerane zasahujú do jeho pracovnej a\nsúkromnej sféry, prípadne ho nemiestne urážajú, dehonestujú a ponižujú, čo presahuje novinársku\netiku\ni medze zákonnosti. Za nepravdivé, resp. zavádzajúce tvrdenia označil: „Pri nákupe\nhotela Carlton asistoval C. a B. majiteľ bratislavskej realitnej kancelárie ARTHUR I. O..“- pripravoval a\nriadil celý proces kúpy sám päť rokov, ku koncu transakcie prizval do projektu B. a C. ako finančných\npartnerov, ktorí však v procese kúpy neabsolvovali ani jedno obchodné rokovanie, neposlali jediný email, dokonca neprečítali ani stranu rozsiahlej cca 1.000 stranovej transakčnej dokumentácie prevažne\nv anglickom jazyku. Vyjadrenie, že im pri kúpe asistoval je tak absurdné, akoby lekárovi pri operácii\nasistoval samotný pacient; „vďaka tomu mal obchodný podiel vo firme ADS“- túto firmu zakladal v roku\n2012, vlastnil 100 % firmy s tým, že B. a C. nadobudli tretinové podiely v spoločnosti dňa 20.12.2015 po\nspoločných dohodách o kúpe a partnerstve v projekte Carlton; „Išlo\no investíciu v hodnote\nasi 60 miliónov eur. Páni B. a C. poskytli z vlastných zdrojov približne polovicu...“ - neinvestoval žiadne\nvlastné finančné prostriedky, B. a C. nevložili ani euro, poskytli iba firme ADSP pôžičku, ktorú im spoločný\nprojekt musí vrátiť aj s úrokmi. On vložil do projektu priamo 25.000,- € (nie formou pôžičky) a nepriamo\npäťročnú prácu spojenú s priamymi a nepriamymi nákladmi a mnohoročné know-how z oblasti realít; „Po\nroku sa ukázalo, že pán O. svojich obchodných partnerov v podstate podviedol“- obchodných partnerov\nnepodviedol, napriek mediálnemu obrazu je práve on jediný podvedený v tejto kauze. Podľa obchodného\nregistra dnes v materskej firme ADSP, ani vo firme CP nefiguruje ako konateľ, čo bola jeho základná\npodmienka pri vstupe partnerov do projektu. Navyše v ADSP je podľa obchodného registra po krokoch B.\na C. jeho podiel iba 2,6 %. V CP už vlastní len približne 0,8 %, pretože aj v tejto spoločnosti protizákonne\na bez jeho vedomia a súhlasu navýšili B. a C. základné imanie tak, že sa sami ako fyzické osoby stali\n99,2 % vlastníkmi a materskej firme ADSP ostáva iba 0,8 %. V dôsledku týchto zápisov klesol jeho podiel\nv projekte z pôvodných 33 % na 0,02 %. Celý obchodný spor navyše vznikol tak, že už dva mesiace\npo úspešnom nadobudnutí projektu začal C. úmyselne porušovať pôvodné partnerské dohody, odmietol\npodpísať investorskú zmluvu, navrhol prerozdeliť hlasovacie práca, resp. zmeniť podiely v spoločnosti\npodľa objemu vložených financií jednoznačne v jeho neprospech, odmietol podpísať úverové zmluvy\na tlačil na zmenu predtým všetkými spoločníkmi odsúhlaseného a do reality uvedeného konateľského\nnastavenia v CP. Už v novembri 2016 tak bol zreteľný úmysel C. vytlačiť ho z projektu.; „O. sa pokúsil\npreviesť hotel, kancelárie a pozemky v podstate na samého seba za nápadne nevýhodných podmienok.\nExtrémne nevýhodné podmienky... kúpnu cenu znížil na\n15,5 milióna eur plus\nDPH...“- nie je pravda, že išlo o prevod za nápadne nevýhodných podmienok, predajná cena sa skladala\nz dvoch častí, jedna časť bola okamžité splatenie úveru vo výške 32.000.000,- €, druhá v splátkach\n15.500.000,- €. Nehnuteľnosť bola predávaná\no niekoľko miliónov eur viac ako ju\nnadobudli. Advokátovi G. musí byť jasné, že opomenutím prevzatia záväzku splatenia bankového úveru\nako súčasť kúpnej ceny, prezentuje lživú a zavádzajúcu informáciu s evidentným cieľom ho poškodiť a\nzdiskreditovať. Kto je\nv kauze obvinený? On a jeho manželka R. G., ktorá bola v rozhodnom\nčase tiež konateľkou spoločnosti Carlton property. - on s manželkou sú účelovo obvinení z trestného\nčinu porušovania správy cudzieho majetku v štádiu pokusu, pričom prokuratúra evidentne vychádza z\nnepravdivých a zavádzajúcich podkladov. Výraz „právoplatne obvinený“ neexistuje, existuje prezumpcia\nneviny a navyše v súčasnosti nie je ukončené dokazovanie. Preto je absolútne neprijateľné, aby sa\nadvokát G. takto na verejnosti vyjadroval, je to čisté neprofesionálne ohováranie, ktorým sa protistrana\nsnaží vyvíjať tlak na verejnú mienku, súdy a orgány činné v trestnom konaní. Ďalej poukázal na to, že\nkonanie oboch žalovaných sa prieči novinárskej etike a dobrým mravom, nakoľko žalovaný v I. rade\nvyužíva psychologický moment, keď titulnú stranu si prečíta prevažná väčšina ľudí aj napriek tomu, že\nčasopis si napokon nekúpi, avšak zanechá to v nich mylnú informáciu, ktorú príjmu ako fakt. Pozornosť\nupriamil aj na to, že denník má celoslovenskú pôsobnosť a žalovaný v I. rade škandalizuje jeho osobu\nneprimeraným spôsobom, ktorý je spôsobilý privodiť mu ujmu nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí,\n\na to informáciami zasahujúcimi neprimerane do jeho pracovného i súkromného života, ktoré sú naviac\nnepravdivé. Je podnikateľom so širokým spektrom podnikateľských aktivít, vysoko kladne hodnoteným\nrenomé a žalovaní v I., II. rade svojím konaním\na zavádzaním mu spôsobujú ujmu, nakoľko\nv oblasti, v ktorej sa pohybuje musí neustále vysvetľovať, že dané informácie sú nepravdivé. Rodina,\nznámi i obchodní partneri týmto informáciám uverili, pričom sa denne potýka s potrebou vysvetľovania,\nniekedy veľmi náročným spôsobom spôsobujúcim mu traumu, pretože niektorí blízki mu nechcú veriť,\nčelí výčitkám a spochybňovaniu morálky blízkymi, pričom najviac trpí jeho maloletá dcéra. Rovnaká\nsituácia sa deje u jeho obchodných partnerov, čo mu prináša stratu obchodných príležitostí a v konečnom\ndôsledku ušlý zisk. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle\nzáverov ktorých zníženie dôstojnosti alebo vážnosti\nv spoločnosti v značnej miere\nnie je jedinou relevantnou formou závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránených právach;\npri zásahu do súkromia nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený\nzásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti; skutočnosť,\nže určité správanie fyzickej osoby bolo ako skutok predmetom trestného konania alebo občianskeho\nsúdneho konania, nebráni tomu, aby sa následná reakcia iných osôb na toto správanie stala predmetom\nkonania o ochranu osobnosti.\n1.3. Ďalšiu zmenu žaloby, ktorou žalobca opätovne rozširoval okruh napádaných výrokov, ktorými malo\ndôjsť k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, obsiahnutú v podaní doručenom súdu\ndňa 9.2.2023, prvoinštančný súd nepripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa\n28.3.2023, nakoľko výsledky doteraz vykonaného dokazovania by nemohli byť podkladom v konaní o\nzmenenej žalobe. Námietku žalobcu, že sa nejedná\no zmenu žaloby, keďže už pri podaní\nžaloby namietal celý článok ako taký, neuznal za dôvodnú, pretože v konaní o ochranu osobnosti titulom\nneoprávneného zásahu do osobnostných práv je povinnosťou žalobcu riadne identifikovať nepravdivé\nskutkové tvrdenia a neprimerané hodnotiace úsudky, ktorými malo byť zasiahnuté do osobnostnej\nsféry žalobcu a ktorými žalobca vymedzí predmet konania a súdneho prieskumu. Žalobca v žalobe\nnárok vymedzil určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodujúcich skutočností (causa petendi).\nPotrebu individualizácie predmetu konania vychádzajúcu nielen z vymedzenia žalobného petitu, ale\naj opisu skutkového deja, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 25.11.2020,\nsp.zn. 7 Cdo 268/2019. Opačný žalobcom prezentovaný záver o možnosti generálne napadnúť celý\nčlánok je v rozpore nielen s pravidlami formálnej logiky (vysoká nepravdepodobnosť nepravdivosti\nkaždého tvrdenia obsiahnutého v inkriminovaných článkoch), ale zásadným spôsobom znemožňuje\nriadne vedenie konania a náležité uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany.\nDodal, že pre účely ustálenia predmetu konania a od toho sa odvíjajúceho dokazovania, je potrebné\ndôsledne rozlišovať celkový dojem, ktorý článok mohol v čitateľovi vyvolať s prihliadnutím na jeho obsah\na nepravdivosť konkrétnych skutkových tvrdení či subjektívnych hodnotiacich záverov.\n2. Vo veci prvoinštančný súd nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedka,\noboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a zistil nasledovný skutkový stav.\nNa webovom portáli www.sme.sk v rubrike Ekonomika bol dňa 30.11.2018 publikovaný článok redaktora\nV. S. s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor),“ predmetom ktorého\nbolo vysvetlenie kauzy označenej v názve článku advokátom G.. Úvodom článku autor uviedol, že\npodnikatelia F. C., ktorý v roku 1992 spoluzakladal celosvetovo úspešnú softvérovú spoločnosť ESET,\nO. B., ktorý do spoločnosti ESET prišiel v roku 1996 a bol kľúčovou postavou inovácií antivírusu\nNOD, ktorí patria medzi 30 najbohatších Slovákov podľa časopisu Forbes a I. O. v roku 2016 kúpili\nhotel Carlton, jeden z najluxusnejších a najdrahších hotelov v Bratislave. Pri nákupe nehnuteľností na\nHviezdoslavovom námestí im asistoval majiteľ bratislavskej realitnej kancelárie V. I. O.. Vďaka tomu\nmal obchodný podiel vo firme ADSP, ktorá je jediným vlastníkom spoločnosti CP - vlastníka hotela,\nkancelárií\na pozemkov. V ďalšej časti bola obsahom článku grafická schéma\nkúpy hotela Carlton s údajom o tom, že celá investícia má hodnotu 60 miliónov s tým, že B. a C.\nvložili približne polovicu z vlastných peňazí a zároveň sa zaručili za bankový úver na zvyšok, O. vlastné\nprostriedky neinvestoval. V ďalšom autor uviedol, že vlani, rok po kúpe nehnuteľností, C. a B. zistili, že\nO. ich podviedol. Nehnuteľnosti sa pokúsil vytunelovať - previesť ich na vlastnú firmu za zlomok hodnoty\nbez ich vedomia. Aby sa neskôr vyhol trestnému stíhaniu, pokúsil sa ich vytlačiť z firmy ADSP, cez\nktorú nehnuteľnosti spoločne všetci traja kúpili. O. spolu s manželkou R. G. sú v prípade právoplatne\nobvinení\nv súvislosti s tunelovaním Carltonu s tým, že sa vedie vyše tridsať civilných,\nsprávnych\na trestných konaní. Spolumajiteľov ESETu zastupuje AK RELEVANS s tým, že\njej riadiaci partner V. G. pre magazín PRÁVO vysvetlil, ako O. postupoval pri tunelovaní Carltonu a ako\nmu v tom nakoniec zabránili. V ďalšom sú obsahom článku otázky redaktora a odpovede respondenta.\n\nŽalovaný v II. rade na otázku redaktora, aby vysvetlil čo sa stalo, keď rok po známych fotografiách z roku\n2016, kde p. B., C. a O. pózovali vysmiati pred hotelom Carlton s jeho bývalými vlastníkmi sa ukázalo,\nže O. svojich obchodných partnerov v podstate podviedol, uviedol, že najpodstatnejší krok nastal dňa\n28.3.2017, keď O. ako konateľ Carlton Property uzatvoril kúpnu zmluvu s firmou Arthur Consulting, t.\nj. s firmou, ktorú vlastní s mamou. O. sa pokúsil previesť hotel, kancelárie a pozemky v podstate na\nseba samého za nápadne nevýhodných podmienok. Zmluvu podpisoval na jednej strane ako konateľ\nCarlton Property a na strane druhej ako konateľ V.. Dodal, že prevod hotela považujú za nezákonný\na neoprávnený. Vysvetlil, že Obchodný zákonník každému konateľovi prikazuje správať sa tak, aby to\nbolo v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. V trestnom konaní argumentujú, že\nprevodom nehnuteľností sa O. pokúsil spoločnosť Carlton Property a jej spoločníka poškodiť, pripraviť\nju o najhodnotnejší majetok. Ďalšou otázkou sa redaktor dopytoval, či\np. O. ako konateľ\nCP potreboval aj nejaké špeciálne povolenie na prevod hotela, kancelárií a pozemkov. Žalovaný v II.\nrade uviedol, že potreboval, keďže v spoločenskej zmluve bolo dohodnuté, že na akýkoľvek prevod\nnehnuteľností bude potrebný predchádzajúci súhlas ADS Property a O. ho nemal. Vzťahy boli nastavené\ntak, že ADS Property mala troch konateľov, C., B. a O.. Za spoločnosť museli konať vždy aspoň dvaja\nkonatelia spoločne. Bez B. a C. to nešlo, pričom O. pred nimi zamýšľaný prevod zatajil a pravidlá\nnedodržal, nakoľko vedel, že takýto súhlas by od nich nikdy nedostal. Na ďalšiu otázku vysvetlil, že\nnápadne nevýhodné podmienky sú extrémne nevýhodné podmienky, ktoré sa vymykajú akémukoľvek\nštandardu. O. sa v podstate sám so sebou dohodol, že jeho firma V. Y. za hotel, kancelárie a pozemky\nzaplatí\n19.500.000,- € plus DPH postupne počas dvadsiatich rokov; išlo o veľmi nízku\ncenu. O. navyše nedohodol žiadne zabezpečenie, aby firma V. Y. peniaze skutočne zaplatila. Ak by sa\nstala vlastníkom nehnuteľností, mohla ich hneď nasledujúci deň prevádzať, hoci nezaplatila nič z kúpnej\nceny. 20.000.000,- € sa dá za 20 rokov ľahko splatiť z výnosov hotela a kancelárií a O. by tak nemusel\nzaplatiť ani euro z vlastných peňazí. Neskôr uzatvoril dodatok ku kúpnej zmluve a kúpnu cenu znížil na\n15.500.000,- € plus DH a zmenil jej splatnosť, zrušil postupné uhrádzanie v splátkach a dohodol sa sám\nso sebou, že cenu zaplatí jednorazovo do deviatich rokov. K otázke skutočnej hodnoty nehnuteľností\nuviedol, že len prevádzané budovy majú niekoľko desiatok tisíc štvorcových metrov a keď sa táto rozloha\nprepočíta iba cez cenu panelákových bytov v Petržalke, tak vyjde viac ako 40.000.000,- €. Samotný\npozemok pod budovami má hodnotu viac ako 15.000.000,- € a žalovaný v II. rade vyslovil presvedčenie,\nže O. o tom musel vedieť, pretože sám o sebe tvrdí, že roky podniká s realitami. Nehnuteľnosti tak\npredal za absolútne neprijateľných podmienok. Redaktor v ďalšej otázke vyslovil predpoklad, že keď B.,\nC. a O. hotel kupovali, neboli ešte rozhádaní, že sa pre banku robil znalecký posudok. Žalovaný v II.\nrade potvrdil, že znalecká organizácia nehnuteľnosti vtedy ohodnotila na 70.000.000,- € s tým, že cenu\nhotela O. vtedy a ani nikdy potom nenamietal. Dokonca tento znalecký posudok doložil do katastrálneho\nkonania. V jednom konaní tak bola zmluva na kúpnu cenu 15.500.000,- €\na zároveň\nposudok, že tie isté nehnuteľnosti majú hodnotu 70.000.000,- €. Na otázku, či sa podarilo prevod hotela\na ďalších nehnuteľností zastaviť uviedol, že z pohľadu B.\na C. je to v dobrom stave,\nale definitívne to uzatvorené nie je, kataster návrh na zápis zamietol, čo neskôr potvrdil i Úrad geodézie,\nkartografie a katastra a vlastníkom tak naďalej ostala spoločnosť Carlton Property, ktorú riadia ich klienti.\nO. firma však podala proti rozhodnutiu správnu žalobu, o ktorej rozhoduje Krajský súd v Bratislave a oni\nsa zasa na Okresnom súde Bratislava I domáhajú určenia, že V. Y. nemá právo nadobudnúť prevádzané\nnehnuteľnosti. Redaktor sa opýtal aj na dôvod zamietnutia prevodu nehnuteľností katastrom, žalovaný\nv II. rade uviedol, že zmluva o prevode je absolútne neplatná, pretože O. porušil predkupné právo štátu\nna nehnuteľnosti podľa zákona o ochrane pamiatkového fondu. Na otázku, kedy sa B. a C. dozvedeli\no predaji nehnuteľnosti uviedol, že ak by celý obchod prebehol štandardne v súlade so zákonom a\nspoločenskou zmluvou, mali by sa o ňom dozvedieť ešte pred podpisom kúpnej zmluvy, ale dozvedeli\nsa\no ňom až o viac než tri mesiace neskôr, a to nie priamo od O., poslal im vtedy\niba odstúpenia od zmlúv o prevode obchodných podielov v spoločnosti ADS Property, cez ktorú Carlton\nkupovali. Tieto odstúpenia u klientov okamžite vyvolali podozrenie, že sa niečo nekalé deje. Dôvodom\nbol obsah, ktorý považujú za nepravdivý a jeho nepravdivosť aj preukazujú vo viacerých konaniach.\nZačali kontrolovať kataster a obchodný register a zistili, že na nehnuteľnostiach bola daná plomba a\nniekto sa ich pokúša previesť. Na otázku prečo B.\na C. kupovali Carlton prostredníctvom tretej\nspoločnosti, firmy ADS Property, uviedol, že hotel a súvisiace nehnuteľnosti v roku 2016 nekupovali ako\nnehnuteľnosti, nešlo o asset deal (nákup majetku) alebo o tzv. share deal (nákup obchodných podielov),\nčo je štandardný typ obchodu ako aj pri realitách, keď namiesto nehnuteľností sa kupuje spoločnosť,\nktorá ich vlastní. Spoločnosť Carlton Property patrila pritom O. a klienti kúpili od neho obchodné podiely\nv ADS Property v čase, keď spoločnosť nemala žiadny majetok a jednalo sa o pripravenú štruktúru\nna vykonanie obchodu. B., C. a O. sa cez túto firmu zúčastnili na tendri o kúpu Carltonu, vyhrali ju a\n\nnakoniec cez ňu spoločnosť Carlton Property aj kúpili. Jednalo sa o investíciu 60.000.000,- € s tým, že\nB. a C. vložili približne polovicu z vlastných peňazí a zároveň sa zaručili za bankový úver na zvyšok, O.\nvlastné prostriedky neinvestoval, nezaručil sa za žiaden úver, ale na transakcii sa podieľal personálne.\nV ďalšej otázke redaktor poukázal na to, že O. od predaja obchodných podielov v ADSP odstúpil a\ntvrdí, že ich klienti mu za ne nezaplatili každý po 2.000,- €. Pýtal sa prečo nezaplatili 2.000,- €, keď\npatria k najbohatším podnikateľom v krajine. Žalovaný v II. rade uviedol, že Mikurčík v odstúpení síce\nuviedol tento dôvod, ale oni sú presvedčení, že v ňom klame, nakoľko v odstúpení tvrdí, že predtým\nich klientov vyzval na zaplatenie zmienených 2.000,- €. Redaktor ho konfrontoval taktiež s údajom o\ntom, že O. predložil súdu doručenky, že ich klientom doručil výzvu na zaplatenie, na čo žalovaný v\nII. rade reagoval, že naozaj predložil doručenky a klientom aj v skutočnosti posielal pred odstúpením\nzásielky, avšak na súde preukazujú, že v nich nebola výzva na zaplatenie 2.000,- €, ale list s iným\nobsahom, a to ponukou pre ich klientov, že odkúpi podiely v spoločnosti ADS Property, nad čím oni ani\nlen nerozmýšľali, keďže nemali záujem vycúvať z projektu. Bližšie k presvedčeniu, že v obálkach neboli\npredmetné výzvy na otázku uviedol, že vychádzajú z podacích lístkov predložených O., na ktorých je\nuvedená váha každej zásielky, podľa ktorej v obálke mohol byť iba jeden list, k čomu došli vykonaným\npokusom. Redaktor v ďalšom texte uviedol, že\nz poskytnutého vysvetlenia\nvyplýva, že O. chcel za každých okolností vytlačiť B. a C. z firmy ADSP. Žalovaného v II. rade sa\npýtal na dôvod a tento odpovedal, že zo súdneho konania vyplýva spôsob uvažovania O., ktorý sa\nvyjadril, že popretie práva odstúpiť môže mať fatálne následky i v trestnoprávnej rovine prípadu, v čom\nmožno podľa nich hľadať motív, prečo chcel O. od zmlúv odstúpiť. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že sa\nobával trestného stíhania pokiaľ platne neodstúpi. Na platné odstúpenie však podľa nich neboli splnené\npodmienky. O. pritom podľa neho vedel, že ak by klientov vyzval na zaplatenie, jednoducho by 2.000,€ zaplatili a on by odstúpiť nemohol. S ohľadom na dôkazy dôveruje pravdivosti tvrdenia oboch ich\nklientov, že O. ich dokonca ubezpečoval aby neplatili, že by mu to bolo trápne. Obsahom ďalšej otázky\nbol údaj o tom, že pred rokom pritiahla Kauza Carlton záujem novinárov, pretože pripomína pochybné\ntransakcie z 90. rokov. O. nepriateľsky prevzal spoločnosť CP, keď v nej pochybným spôsobom získal\n92 % podiel na úkor C. a B.. V prípade sa objavuje podozrenie z antidatovania plnej moci, na ktorej\nzáklade prebehlo navýšenie základného imania bez vedomia ich klientov. Spýtal sa ako to prebiehalo\na žalovaný v II. rade uviedol, že ADS Property bola jediným spoločníkom firmy Carlton Property, teda\niba ADS mohla rozhodnúť o zvýšení základného imania Carlton Property. Na to by však bol potrebný\nsúhlas aspoň jedného z ich klientov ako konateľov ADS Property, oni na to súhlas nikdy nedali. V tom\nsa však náhle objavila plná moc vystavená na meno H. C., ktorý je spolupracovníkom O. a tá údajne\npochádza ešte\nz obdobia, keď bol O. jediným spoločníkom ADS Property. Plná moc\noprávňovala menovaného na široké portfólio právnych úkonov a bez vedomia ich klientov sa rozhodol,\nže\nv mene spoločnosti ADS Property zvýši základné imanie spoločnosti Carlton Property.\nVzhľadom k tomu, že C. sa bez súhlasu spoločnosti ADS Property vzdal jej práva na prednostné upísanie\nvkladu pri zvýšení základného imania a zo všetkých možných investorov oslovil s ponukou na splatenie\nvkladu práve O., tento sa domnele stal 92 % majiteľom spoločnosti Carlton Property a ustanovil seba a\nsvoju manželku R. G. za konateľov Carlton Property, hoci ADS Property ich predtým z funkcie odvolala.\nNa otázku prečo si myslel, že plná moc bola antidatovaná uviedol, že dôveruje tvrdeniu ich klientov,\npodľa ktorých ich O. pred vstupom do ADS Property informoval, že spoločnosť je čistá tak, ako keby\nbola novozaloženou spoločnosťou. V tom čase nik nečakal, že kdesi v skrinke bude nejaká plná moc s\nveľmi širokým rozsahom oprávnení. Redaktor sa tiež pýtal, či existuje konkrétny dôkaz o tom, že plná\nmoc je falošná. Žalovaný v II. rade odpovedal, že to nie je podstatné, nakoľko sa jedná o súkromnú\nlistinu a v súdnom konaní stačí iba námietka proti pravdivosti jej obsahu a druhá strana musí tvrdené\nskutočnosti preukázať. Nemá preto dôvod veriť, že listina bola podpísaná v roku 2015, ak bola zatajená\naž do roku 2017. Za podstatnejšie označil, že bola podpísaná iba O. a jeho podpis nebol overený, preto\nC. neoprávňovala na zvýšenie základného imania. O. síce pred notárom uznal svoj podpis za vlastný,\nale až dodatočne v deň zvýšenia základného imania, kedy už nebol oprávnený konať samostatne za\nspoločnosť ADS Property a meniť rozsah oprávnenia z plnej moci. Na otázku ako C. vysvetlil, že sa\nrozhodol pre zvýšenie základného imania CP, vzdal sa prednostného práva na splatenie a ponúkol podiel\nO. uviedol, že C. bol vypočutý v tejto súvislosti a potvrdil, že prijímal pokyny od O., čím v podstate\npotvrdil neoprávnenosť celého zvyšovania a nemravnosť konania. O. totiž nebol oprávnený vystupovať\nza ADS samostatne a dávať za firmu akékoľvek pokyny, vždy na to bol potrebný súhlas aspoň jedného\nz konateľov ADS Property. C. sa bránil, že o tom nevedel, čo je absolútne nedôveryhodné, nakoľko to\nvyplývalo z verejne dostupného registra. Ide\no učebnicový prípad konfliktu záujmov,\nkeď splnomocnenec nekoná podľa pokynov splnomocniteľa, ale tretej osoby. C. nielenže neprijímal\npokyny od splnomocniteľa spoločnosti ADS, ale podľa vlastných slov od O., v prospech ktorého zvyšoval\n\nzákladné imanie. V záverečných otázkach redaktor vyzval žalovaného v II. rade, aby uviedol koľko\nsporov sa vedie v súvislosti s Kauzou Carlton a ktoré sú najzásadnejšie; uviedol, že práve tie sú\npredmetom rozhovoru. Konanie o neplatnosti uznesenia o zvýšení základného imania Carlton Property,\nvýmaz O. ako spoločníka Carlton Property z obchodného registra a konanie o neplatnosti právneho\núkonu prevodu hotela, kancelárií a pozemkov na O. firmu V. Y., neodkladné opatrenie o zákaze nakladať\ns nehnuteľnosťami a mnoho ďalších menších sporov. Na otázku, kto je v kauze obvinený odpovedal, že\nO.\na manželka R. G., ktorá bola v rozhodnom čase tiež konateľkou spoločnosti\nCarlton Property s tým, že obaja sú obvinení z obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností\npri správe cudzieho majetku spoločnosti Carlton Property v štádiu pokusu. Na otázku, či sú obvinení\nprávoplatne odpovedal, že áno, nakoľko ich sťažnosti prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry S. S.\nzamietol. V záverečnej otázke redaktor poukázal na to, že ich klienti nakupovali Carlton prostredníctvom\nfirmy ADSP, ktorá nebola právne čistá, pretože takto im projekt nachystal práve O.. Spýtal sa, či by\nmohlo due dilligence (právny\na ekonomický audit firmy pred jej kúpou) zabrániť tejto\nkauze, na čo žalovaný v II. rade uviedol, že si to nemyslí, žiadne preverovanie firmy nikoho nepripraví\nna to, že sa objaví utajovaná plná moc, o ktorej si naviac myslíte, že v skutočnosti ani neexistovala v\nčase, keď by sa to due diligence vykonávalo. Nepripraví vás ani na to, že sa neskôr do súdneho konania\npredkladajú argumenty, ktoré majú iný obsah ako tie, ktoré máte v rukách, alebo že by vami ustanovený\nkonateľ prevádzal na svoju firmu majetok spoločnosti v hodnote 70.000.000,- €. Záver článku obsahoval\nodrážkovite uvedené údaje k JUDr. V. G. ako riadiacemu partnerovi AK RELEVANS, podľa magazínu\nPRÁVO druhej najväčšej na Slovensku, viacnásobnému víťazovi súťaže Právnická firma roka v oblasti\nsporovej agendy\na real estate transakcií. Podstatný obsah predmetného rozhovoru redaktora V.\nS.\na žalovaného v II. rade bol publikovaný dňa 30.11.2018 taktiež v špeciálnej samostatne\nnepredajnej prílohe denníka SME s názvom PRÁVO: „Na toto Vás nepripraví žiadne due dilligence“ s\nodkazom na internetový portál www.sme.sk, na ktorom mohli čitatelia nájsť celý obsah predmetného\nrozhovoru. Podľa údajov zverejnených na www.sme.sk vydavateľom denníka SME je žalovaný v I. rade.\nInformácie o tom, že vydavateľstvo Petit Press prinesie na trh špecializovanú prílohu denníka SME\npod názvom PRÁVO, boli zverejnené aj na www.mediahub.sk dňa 2.12. 2016. Žalobca listom zo dňa\n28.12.2018 adresovaným Denníku SME požiadal o uverejnenie opravy a odpovede v zmysle § 7, §\n8 tlačového zákona majúc za to, že v prílohe denníka SME s názvom „PRÁVO“, v článku „Na toto\nVás nepripraví žiadne due dilligence“ odznelo tak v otázkach redaktora i odpovediach respondenta\nmnožstvo nepravdivých skutkových tvrdení, ktoré sa zásadným spôsobom dotýkajú jeho cti, dôstojnosti\na súkromia, nakoľko bol v nich označený za podvodníka a falšovateľa v mediálne sledovanej kauze.\nOdvolal sa tiež na nemožnosť vyjadriť sa. Znenie navrhovanej opravy sa v celom rozsahu zhodovalo s\nidentifikáciou nepravdivých/zavádzajúcich tvrdení žalobcom označených v žalobe na ochranu osobnosti.\nV. S. vo vyjadrení zo dňa 28.1.2019 adresovanom\nAK RELEVANS na účely konania\nvedeného Revíznou komisiou Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“) k okolnostiam vzniku\nrozhovoru uviedol, že špeciálna príloha PRÁVO predstavuje jedinečný magazín svojim obsahom a\ndosahom (vkladá sa do denníka SME s nákladom do 30.000 výtlačkov a články vychádzajú aj online\nna sme.sk). S projektovým manažérom tejto prílohy sa rozhodli uskutočniť tzv. redakčné interview,\nktorého obsah je plne v kompetencii redaktora. Pri výbere vhodnej kancelárie vychádzali z ich rebríčka\nnajväčších kancelárií a zároveň z informácií, ktoré im boli dostupné o sporoch, resp. transakciách,\nktoré tieto kancelárie zastupujú. Oslovil riadiaceho partnera AK RELEVANS, keď už dlhšie disponoval\ninformáciou o tom, že menovaná advokátska kancelária zastupuje Ing. O. B. a F. C. v Kauze Carlton,\nnakoľko sa o túto kauzu zaujímal aj v minulosti. Menovanému advokátovi úvodom vysvetlil svoj zámer, že\nsa chce venovať najmä Kauze Carlton vzhľadom na celospoločenský význam tohto prípadu (predmetom\nsporu sú nehnuteľnosti, ktoré sú kľúčovým prvkom Starého Mesta), že špeciálna príloha je určená\nširšej verejnosti a tomu bude musieť byť prispôsobený i finálny jazyk a dynamika rozhovoru. Svoj\nsúhlas JUDr. G. podmienil tým, že jeho klienti ho najprv budú musieť splnomocniť na poskytnutie\ninformácií. Následne sa rozhovor uskutočnil dňa 9.11.2018, konkrétne znenie otázok vopred respondent\nnevedel. Poukázal na jeho trvanie 100 minút, preto pokiaľ by mal byť uverejnený v celom znení, mal\nby viac ako 65.000 znakov, čo bolo nepredstaviteľné vzhľadom na rozsah štandardného rozhovoru\na tak rozhovor editoval, odstránil z neho niektoré nemeritórne stanoviská a iné zjednodušil, pretože\nnežiaduci by bol aj zložitý právnický jazyk vzhľadom na zameranie prílohy. Hľadal kompromis medzi\nzrozumiteľnosťou, príťažlivosťou a čítavosťou a respondentom používaným právnickým jazykom.\nRozhovor po vzájomnej dohode podliehal autorizácii, do ktorej boli zapojení aj klienti AK RELEVANS,\nGrund\na C., čo privítal. Pri autorizácii nezasahoval do celkovej koncepcie rozhovoru.\nPotvrdil, že s JUDr. G. sa rozprávali aj k téme prebratia záväzku spoločnosti z úveru, ale túto tému\ndo rozhovoru nezaradil z dôvodu spornej platnosti a účinnosti tohto úkonu pre neexistenciu súhlasu\n\nbanky a pre neprejavenie skutočného úmyslu úver splácať. Vzhľadom na zložitosť tejto témy by jej\nzaradenie neprimerane navýšilo počet znakov a utrpela by tým aj zrozumiteľnosť článku. Nezaradením\ntejto témy podľa neho naviac nebola narušená objektivita rozhovoru. Potvrdil tiež vedomosť o vznesení\nobvinenia Mgr. O. a jeho manželke Ing. G. ešte pred rozhovorom s JUDr. G., nakoľko už v čase\npredtým o tom informovali viaceré médiá (napr. TREND, Denník N). Záverom poukázal na požiadavku\nMgr. O. o uverejnenie tlačovej opravy a odpovede, ktorá bola odmietnutá pre nesplnenie všetkých\nnáležitostí podľa tlačového zákona a že denník SME vie dokázať pravdivosť napadnutých tvrdení. Ďalej\nprvoinštančný súd konštatoval, že v bode 4.1. Zmluvy o prevode vlastníctva k rozostavaným nebytovým\npriestorom a iným nehnuteľnostiam uzatvorenej medzi CP ako predávajúcim a ARTHUR CONSULTING,\na.s. ako kupujúcim dňa 28.3.2017, podpísanou na strane predávajúceho žalobcom a jeho manželkou\nako konateľmi a na strane kupujúceho žalobcom, bola kúpna cena za prevod vlastníckeho práva k hotelu\nCarlton a iným označeným nehnuteľnostiam dojednaná na sumu 23.500.000,- € s DPH, zaplatená mala\nbyť\nv splátkach v priebehu 20 rokov. Dodatkom č. 1 k predmetnej zmluve uzatvoreným\ndňa 23.6.2017 bola kúpna cena upravená na sumu 15.550.000,- € bez DPH so splatnosťou najneskôr\ndo 30.9.2026. Podľa znaleckého posudku č. XXX/XXXX, vypracovaného v novembri 2016 spoločnosťou\nvalue4you, s.r.o., bola všeobecná hodnota stavby „Hotelový komplex Carlton Bratislava“ stanovená na\ntakmer 70.000.000,- € (po odpočítaní ceny podzemných garáží\na dvoch bytov,\nktoré neboli podľa kúpnej zmluvy predmetom prevodu). Z výpisu z Obchodného registra spoločnosti CP\nzistil, že v novembri 2016 boli konateľmi spoločnosti žalobca a jeho manželka. Znaleckým posudkom\nč. XX/XXXX, vypracovaným dňa 20.12.2017 spoločnosťou CORPORA, a.s., bola všeobecná hodnota\nprevádzaných nehnuteľností ocenená na sumu 72.720.000,- €. Podľa znaleckého posudku č. XXXXX/XXXX, vypracovanom Pražskou znaleckou kanceláriou za účelom ocenenia hotelového komplexu\nCARLTON Bratislava dňa 11.5.2018, spoločnosť CP nemožno k dátumu ocenenia možné považovať za\nzdravú a finančne stabilnú spoločnosť, nakoľko za súčasných podmienok vykazuje nízku rentabilitu, čo\nbude prehlbovať problémy v jej hospodárení. Cena hotelového komplexu bola ohodnotená v intervale\nod 42.700.000,- € do 40.500.000,- € bez DPH. V znaleckom posudku vypracovanom v septembri-októbri\n2018 value4you, s.r.o., č. 4/2018 bolo konštatované, že znalecký posudok\nč.\nXXX-XX/XXXX spracovaný znaleckým ústavom Pražská kancelár, s.r.o., nespĺňa náležitosti uvedené v\nzákone č. 382/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 490/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a z vecného hľadiska bol majetkový a výnosový\npostup hodnotenia v uvedenom posudku označený za\nv rozpore s postupmi hodnotenia\nvo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z.z. Rozpor použitých metód\nv uvedenom znaleckom posudku s legislatívou platnou na území Slovenskej republiky, ako aj ďalšie\njeho nedostatky konštatovalo taktiež odborné stanovisko č. X/XXXX vypracované v septembri 2018\nspoločnosťou CORPORA, a.s. Zo znaleckého posudku č. X/XXXX, vypracovanom dňa 22.10.2019\nBratislavská súdnoznalecká\na konzultačná spoločnosť s.r.o. pre účely trestného konania\nvyplýva, že aj pri zohľadnení prevzatia záväzku z úverovej zmluvy s S. a.s. by sa v dôsledku realizácie\nZmluvy o prevode vlastníckeho práva k rozostavaným bytom a iným nehnuteľnostiam zo dňa 28.3.2017\nmajetkový stav spoločnosti zhoršil v porovnaní so stavom pred uzatvorením spornej zmluvy. Podľa čl. 11\npísm. b/ bod (xi) spoločenskej zmluvy CP v znení účinnom od 1.8.2016, do výlučnej pôsobnosti valného\nzhromaždenia patrí rozhodovanie o schválení scudzenia alebo zaťaženia (nehnuteľného) majetku\nspoločnosti právom tretej osoby. Z predložených výpisov z obchodného registra zo dňa 16.6.2020\nzistil, že žalobca nebol konateľom spoločnosti ADSP, ani CP. Podľa predložených potvrdení S. banka,\na.s. o zrealizovaní transakcie, dňa 31.3.2017 a dňa 30.6.2017 spoločnosť ADSP realizovala splátky\núveru v sume 332.545,03 €. Uznesením Prezídia Policajného zboru, národná kriminálna agentúra zo\ndňa 26.10.2017,\nč. ČVS: PPZ-824/NKA-FPBA-2017, bolo Mgr. I. O. a jeho manželke Ing. R. G. vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin\nporušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného\nzákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného\nzákona\nv súvislosti s ich konaním ako štatutárneho orgánu spoločnosti CP pri\nuzatváraní Zmluvy\no prevode vlastníctva k rozostavaným nebytovým priestorom\na iným nehnuteľnostiam zo dňa 28.3.2017 s obchodnou spoločnosťou ARTHUR CONSULTING, s.r.o.\nUznesením Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 22.1.2018, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho\nsúdu) VII/2Gv 270/17/1000-13, bola ako nedôvodná zamietnutá sťažnosť Mgr. I. O.\na Ing. R. G.\nvoči vyššie uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia. Dozorujúci prokurátor v odôvodnení uznesenia\nkonštatoval, že z doposiaľ vykonaného dokazovania bolo ustálené, že obvinení pri výkone starostlivosti\no majetok obchodnej spoločnosti CP nekonali spôsobom, ktorý im v rámci zákonnej povinnosti vyplýva z\nich zastávaného postavenia spoločných konateľov tým, že v rozpore s obchodnými záujmami spoločnosti\n\na jej spoločníkov, súbor nehnuteľností vo vlastníctve spoločnosti, za nevýhodných zmluvných podmienok\na predajnú cenu, ktorá bola značne podhodnotená a nezodpovedala vtedajším cenovým úrovniam\nobvyklým na danom mieste a čase, scudzili na iný právny subjekt, v ktorom vykonávali jednak pôsobnosť\nštatutárneho zástupcu a jednak svoj iný osobný vplyv a pre ktorý vykonali všetky potrebné právne\nkroky smerujúce k nadobudnutiu scudzovaných nehnuteľností, k čomu nakoniec nedošlo, čím takto\nkonali vo svoj prospech a na úkor záujmov spravovanej spoločnosti. Zo zisteného skutkového stavu\ndovodil, že na prijatie podnikateľského rozhodnutia v inkriminovanom čase nevplývalo žiadne obchodné\nopodstatnenie, práve naopak, bolo ekonomicky iracionálne. Za celkom zjavne v rozpore so záujmami\nspoločnosti vyhodnotil zbavenie sa celého majetku za výrazne podhodnotenú cenu a v splátkach\nrozdelených na\n20 rokov bez racionálneho benefitu, zvlášť za situácie, že výšku\nkúpno-predajnej ceny mohol poškodený subjekt dosiahnuť zo svojich bežných výnosov v rámci svojej\nprirodzenej podnikateľskej činnosti, a vo výrazne kratšom období najmenej 9 rokov. Listom zo dňa\n9.7.2018 generálny prokurátor v súvislosti s trestným stíhaním vedeným PPZ, Národnou kriminálnou\nagentúrou pod č. ČVS: PPZ-824/NKA-FP-BA-21017, JUDr. I. O., obhajkyni Mgr. I. O. oznámil, že nezistil\nžiadne porušenie zákona odôvodňujúce postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku a nevyhovel\njej návrhu na zrušenie uznesenia\no vznesení obvinenia jej klientovi v danej veci.\nUpovedomením zo dňa\n21.5.2020,\nč.k. VII/2 Gv 270/17/1000-103, bola\nspoločnosť CP upovedomená o podaní obžaloby na obvinených Mgr. I. O. a Ing. R. G. v danej trestnej\nveci. Dňa 20.12.2018 žalobca a jeho manželka adresovali SAK návrh na začatie disciplinárneho konania\npodľa § 56 ods. 1 a nasl. zákona o advokácii voči JUDr. V. G. v súvislosti\ns jeho\nvyjadreniami v rozhovore poskytnutom redaktorovi redakcie SME, V. publikovanom dňa 30.11.2018 v\nsekcii SME Ekonomika pod názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ a v\nšpeciálnej prílohe PRÁVO s názvom „Na toto Vás nepripraví žiadne due Dilligence,“ ktorú odôvodnili\nnepravdivými tvrdeniami, neprípustným vystupovaním advokáta na verejnosti a zverejnením informácií o\nsvojej činnosti v konkrétnej veci, identity strán, zmarením dokazovania v občianskoprávnych a v trestnej\nveci, zasahovanie do nezávislosti súdu, krivým obvinením. Ing. O. B. a F. C. obsahovo identickými\npotvrdeniami datovanými dňa 24.1.2019 vo vzťahu k článku s názvom: „V. G.: Na toto Vás nepripraví\nžiadne due dillience“ publikovanom dňa 30.11.2018 v špeciálnej prílohe Denníka SME „Právo“ a vo\nvzťahu k článku s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“ publikovanom\ndňa 30.11.2018 na internetovej stránke www.ekomonikasme.sk <http://www.ekomonikasme.sk/> a pre\núčely vyjadrenia JUDr. V. G., konateľa AK RELEVANS, s.r.o. podľa § 28 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z.\nk sťažnosti I. O. a R. G. zo dňa 20.12.2018, ako aj pre účely ďalšieho konania pred SAK potvrdili, že\ndali pokyn AK RELEVANS, aby jej konateľ a advokát zodpovedal akékoľvek otázky redaktora Denníka\nSME p. V. S., ktoré ho pre účely prípravy článku budú zaujímať, ktoré sa budú týkať vecí, v ktorých ich\nAK RELEVANS zastupuje a za týmto účelom AK RELEVANS zbavili povinnosti zachovávať mlčanlivosť\no všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela pri výkone advokácie v rámci ich zastupovania.\nZároveň potvrdili, že text článku im bol pred publikáciou predložený JUDr. G. na vyjadrenie a vyjadrili s\nním súhlas, že všetky skutkové tvrdenia (fakty) týkajúce sa ich osoby, ktoré boli v článku uvedené ako\nodpovede JUDr. G. na otázky položené redaktorom\np. V. S., si dôsledne prečítali a považujú\nich za pravdivé. SAK vo veci predmetnej sťažnosti žalobcovi a jeho manželke listom zo dňa 17.5.2019\noznámila, že vec po preštudovaní Revíznou komisiou SAK odkladá s poukazom na zbavenie povinnosti\nzachovávať mlčanlivosť klientami a ich výslovné pokyny k poskytnutiu rozhovoru, ako aj cieľ rozhovoru,\nktorým nebola reklama advokátskej kancelárie či jej prezentácia (PR), ale informovanie verejnosti o\nprávnej záležitosti klientov advokátskej kancelárie. Po posúdení obsahu rozhovoru a doložených listín\ndospela SAK k záveru, že postup advokáta bol plne v súlade so zákonom\no advokácii a\npredpismi komory. Záverom SAK dodala, že fyzická či právnická osoba nemá\nv zásade zakázané\ninformovať kohokoľvek vrátane verejnosti o prebiehajúcom prípade, k čomu aj často dochádza. Mailom\nzo dňa 2.12.2019 bol žalobca pozvaný na jubilejný dobročinný\n20. ples v opere, ktorý\nsa mal konať dňa 11.1.2020 v budove Slovenského národného divadla. Mailom zo dňa 17.12.2019\ndoručeným žalobcovi členom organizačného tímu Plesu v opere mu bolo oznámené, že vzhľadom na\nmedializované informácie mu nie je možné zaslať vstupenku na 20. ročník Plesu v opere a dobročinný\npríspevok vo výške 1.000,- € mu bude vrátený. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku zo\ndňa 24.5.2022, sp.zn. 2 Cob 122/2021 (body 59. a 60.) vo veci žalobcu: Mgr. I. O. c/a ADSP., o\nurčenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, že\ndoručil B. a C. výzvy na plnenie a právny záver, že odstúpenia od zmlúv od obchodného podielu sú\nneplatné, je správny. Z výpisu z ústredného zoznamu pamiatkového fondu zistil, že Hotel Carlton na C.\nnámestí č. X v Bratislave je národnou kultúrnou pamiatkou. Žalobca vo výpovedi poukázal na absurdnosť\ntoho, že sa musí u mainstreamového periodika domáhať poskytnutia priestoru na jeho reakciu, že\n\nasistoval pri kúpe hotela Carlton. Nesúhlasil s argumentáciou, že spor nemá byť vedený v zmysle\ntlačového zákona. Poukázal na extrémne korupčné zásahy okolo kauzy hotela Carlton, čo preukazuje\nodhalený obsah šifrovanej komunikácie Threema, prepojenie žalovaného v II. rade so skupinou J &\nT. Na otázku právneho zástupcu žalovaného v II. rade, či je podľa neho výhodné nezabezpečenie\nzáväzku na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 15.500.000,- € uviedol, že vzhľadom na prebiehajúce\ntrestné konanie sa k nej nebude vyjadrovať, dal do pozornosti, že v prípade predaja mala byť pohľadávka\nkupujúcim hradená priamo banke. Z. V. S., v rozhodnom čase reportér špeciálnej prílohy PRÁVO, autor\nnapadnutého rozhovoru a v súčasnosti v priateľskom postavení vo vzťahu k žalovanému v II. rade vo\nvýpovedi tvrdil, že sporný článok bol uverejnený v magazíne Právo ako rankingovej prílohe, kde pri\nposudzovaní advokátskych kancelárií sú zohľadňované kombinované kvantitatívne ukazovatele, počet\nprávnikov, príjmy na jeden prípad a iné s tým, že sa snažia vyhnúť subjektívnemu prvku. Rebríček\nvychádza z objektívnych dát a nie je spoplatňovaný advokátskymi kanceláriami. V danom čase boli\nvyhodnocované najväčšie advokátske kancelárie v rámci Slovenskej republiky i medzinárodné s tým, že\nAK RELEVANS vyšla na prvom až treťom mieste. Vždy sa robí profilový rozhovor s niekým s najväčšej\nkancelárie spôsobom, aby to nebolo PR. Otázky sú zamerané na fungovanie kancelárie, legislatívne\nzmeny a za najpútavejšiu sa považuje možnosť riešiť konkrétny prípad danej kancelárie. Aktuálne bola\nv danom čase a verejnom priestore prítomná Kauza Carlton, preto považovali za vhodné a správne\njej priblíženie. Pred uverejnením sporného článku bola kauza medializovaná napríklad v Denníku N,\ntýždenníku Trend. Za účelom ozrejmenia prípravy rozhovoru opísal, že prvotná interakcia išla z jeho\nstrany, elektronicky po oboznámení rebríčka advokátskych kancelárií spolu s kolegom M. konzultovali\nprípady riešené advokátskou kanceláriou. Na začiatku ani nie je zrejmé s kým konkrétne bude robený\nrozhovor. Niektoré advokátske kancelárie očakávajú prostredníctvom rozhovoru aj sebaprezentáciu,\nčomu sa snažia vyhnúť a zohľadňovať tiež musia profesnú mlčanlivosť advokáta. Od samého začiatku\npristupovali k veci s vyššou mierou obozretnosti, pretože predpokladali, že článok bude smerovať k\npodaniu žaloby. V rámci prípravy článku si vyhľadával rozhodnutia\nk predmetnej\nkauze, mal informácie z mediálneho priestoru, hlavne Denníka N, ako aj iné informácie, ktoré si sám\nvyhľadal, informácie z justičného prostredia a po získaní súhlasu klientov mu p. G. s krátkym vysvetlením\nodovzdal štós rozhodnutí, s ktorými sa tiež oboznamoval. Následne si skontroloval či sedí to, čo mu\npovedal p. G. s odovzdanými materiálmi a dohodli termín rozhovoru, ktorého znenie bolo štandardne\nautorizované bez väčších zásahov (len štylistické úpravy bez akéhokoľvek tlaku žalovaného v II. rade\nna úpravu obsahovej stránky) a po poskytnutí rozhovoru bolo realizované už len fotenie. S odvolaním sa\nna zákonom stanovenú povinnosť ochrany zdrojov odmietol konkretizovať zdroj z justičného prostredia,\nktorý mu mal tiež poskytnúť informácie ku kauze. Potvrdil, že si nezisťoval informácie od žalobcu,\nnakoľko išlo o rozhovor, pri ktorom sa informácie od druhej strany nezískavajú. Takýto postup označil za\nobjektívny, v súlade s kódexom novinára, ktorý nestanovuje povinnosť novinára osloviť aj druhú stranu,\nale novinárov viaže povinnosťou na čo najobjektívnejšie a najkomplexnejšie informovanie. Obdobným\nprípadom, kedy nebol dotazovaný druhý respondent, sa zaoberala aj Tlačová a digitálna rada Slovenskej\nrepubliky, ktorá konštatovala, že nie je súčasťou profesných povinností za každú cenu osloviť druhého\nrespondenta. Protistranu by oslovil, pokiaľ by išlo o iný žáner ako rozhovor (napríklad text)\na\nnevedel o žiadnych kolegoch, ktorí by tak pri rozhovore postupovali. Vyslovil presvedčenie, že v danom\nprípade bola zohľadnená aj miera kritiky argumentácie p. G. a z článku je zrejmá aj určitá miera nedôvery\n(napríklad vo vzťahu k uskutočneniu transakcie cez nečistú firmu, slepej dôvere k partnerovi). Odmietol\ntvrdenia, že by sa jednalo len o informácie z jednej strany, keďže vyhodnocoval tiež kritické názory na\nniektoré kroky klientov p. G.. Vo vzťahu k osobe žalobcu nepociťoval žiadne animozity. K úlohe nadpisu\nčlánku „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton“ s odkazom na judikatúru Európskeho súdu\npre ľudské práva uviedol, že účelom nadpisu je pritiahnuť čitateľa a v súlade s novinárskymi postupmi\nje akceptovaná vyššia mier zjednodušenia. Pri výbere nadpisu zohráva úlohu i faktor miesta kvôli\ngrafickému zobrazeniu. Označený titulok v danom prípade vymýšľal on a práve tento nadpis je atribútom\na vyjadrením toho, ako k článku pristupoval, keď nie je obsahovo uzavretý, čo sa stáva málokedy a\nneobjektívne aj vzhľadom na súčasné štádium trestného konania by bolo, ak by nadpis znel staticky\n„O. ukradol hotel.“ V titulku nie je viditeľná odpoveď za účelom motivácie čitateľa k prečítaniu článku.\nJednalo sa o komplexnú tému\na cieľom bolo vzbudiť zvedavosť o informácie, ktoré\nboli v článku definované a mali sa týkať okolností jednotlivých transakcií. K titulku ho viedlo napríklad\nantidatovanie plnomocenstva, okolnosti obsahu obálok a ďalšie veci. Za absolútne primeranú považoval\nmieru prezentovaných informácií vzhľadom k skutočnosti, že kauza hotela Carlton mala v danom čase\noveľa širší rozsah. Na otázku, či sa nechce žalobcovi ospravedlniť odpovedal negatívne.\nK\notázke, čím je táto kauza zaujímavá uviedol, že sa jedná o budovu v centre mesta, protistranou O.,\nktorou sú najbohatší ľudia v krajine. Právny zástupca žalobcu zdôraznil, že napádanými tvrdeniami\n\nprezentovanými v dehonestujúcom podtóne sa zo strany oboch žalovaných jedná o závažné obvinenie\na zásah do osobnostných práv, keď žalobca je v článku vykreslený ako zločinec. K rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 24.5.2022, sp.zn.\n2 Cob 121/2021, predloženého žalovanou\nstranou, namietal sudcovskú koncentráciu konania\na uviedol, že z jeho výrokovej časti\nnevyplýva, že by predmetné výzvy neexistovali, neboli doručené, alebo že by bola zaplatená cena\nza prevod obchodného podielu. V reakcii na predbežný právny názor súdu vo vzťahu k nedostatku\npasívnej vecnej legitimácie žalovaného v II. rade písomne doplnil, že v článkoch sa žalovaný v II. rade\nnevyjadroval ako riadiaci partner AK RELEVANS. V nadpise článku publikovanom v magazíne PRÁVO\na rovnako\ni online článku nie je uvedené AK RELEVANS v zastúpení JUDr. G.. Neskôr sa v\nčlánku konštatuje, že B. a C. zastupuje menovaná advokátska kancelária a že jej riadiacim pracovníkom\nje žalovaný v II. rade. Jedná sa iba o konštatovanie jeho postavenia v advokátskej kancelárii, nikde v\nčlánku však neodznieva, že sa za ňu vyjadruje, čo potvrdzuje aj nadpis,\nv ktorom sa\nuvádza jeho meno ako fyzickej osoby. Ak by pripustil, že žalovaný v II. rade konal v mene právnickej\nosoby, nevylučovalo by to podľa žalobcu jeho zodpovednosť s poukazom na právnu teóriu o excese.\nJeho konanie, ktorým bola spôsobená škoda, nepatrí do rámca činnosti právnickej osoby, pre ktorú\nprácu vykonával. Vybočenie z činnosti právnickej osoby odôvodnil porušením mlčanlivosti a verejným\nuvádzaním vecí zo spisu v neukončenej právnej veci. Poukázal tiež na to, že nedostatok pasívnej\nlegitimácie žalovaný v II. rade nenamietal\na súd ho na odstránenie tohto nedostatku nevyzýval.\nZotrval na argumentácii o tom, že ho nie je možné pre účely rozhodovania v danej veci považovať\nza verejne známu osobu, keďže je len podnikateľom s rozsiahlymi podnikateľskými aktivitami, ktorých\nje na Slovensku stovky a nie sú považovaní za verejné osoby, bežne sa v médiách neobjavuje a na\nuvedenom nič nemení ani skutočnosť, že poskytol niekoľko vyjadrení pre médiá, v ktorých nevystupuje\ns pravidelnosťou. Neobstojí ani tvrdený záujem o informovaní verejnosti vzhľadom na nekorektnosť\ninformácií, nakoľko žalovaný v II. rade svojim konaním vytvoril účelový obraz o žalobcovi spočívajúci\nv jeho kriminalizácii a osočovaní. Dal do pozornosti list vlastníctva č. XXXX, podľa ktorého hotel nie je\nnárodnou kultúrnou pamiatkou, od čoho žalovaná strana tiež odvodzovala záujem verejnosti. Po zmene\nprávneho zastúpenia žalobca namietal, že predmetom konania sú sporné články ako celok, čo vyplýva\nz formulácie samotného petitu a pri hodnotení jeho nároku je potrebné vychádzať z celého kontextu\nčlánku. Uviedol, že absencia širšieho ozrejmenia skutkových okolností uvedených v sporných článkoch\ns vysokou pravdepodobnosťou vyvolá\nu neinformovaného čitateľa negatívne reakcie na kroky,\nktoré vykonal v súlade so zákonom, pri výkone práv, ktoré mu prináležali ako spoločníkovi a konateľovi\nv dotknutých spoločnostiach. Nezhody medzi ním, B. a C. sa začali začiatkom roka 2017, čo menovaní\npotvrdili vo výpovediach v konaní vedenom pod sp.zn. 35 Cb 161/2017. Reálne sa tak viedli rozhovory\no nepokračovaní B. a C. v projekte a o ich vyplatení z projektu. B. na pojednávaní v uvedenom konaní\ntvrdil, že on (žalobca) mal byť konateľom a riadiť celý projekt až kým sa nevyplatia všetky pôžičky,\nktorými je projekt zaťažený. Boli to práve B. a C., ktorí ako prví podnikli kroky pre jeho vytlačenie z\nprojektu Carlton, o čom svedčí doručenie mu pozvánky na valné zhromaždenie ADSP s deklaráciou,\nže ho idú odvolať z pozície konateľa a následne konateľa spoločnosti CP, pri súčasnom zvyšovaní\nimania prostredníctvom vkladov nových spoločníkov. Zamlčanie celkových skutkových okolností, ktoré\nbezprostredne súvisia, či priamo sa týkajú okolností prezentovaných v článkoch, spôsobuje skresľovanie\nskutočnosti negatívnym spôsobom v jeho neprospech. V dôsledku absencie širšieho opisu si čitateľ\nnemôže dostatočne ozrejmiť úmysel či jeho pohnútky, ktorý sa svojim konaním fakticky snažil ochrániť\njeho záujmy v ním pripravenom projekte Carlton. Vnímanie jeho konania by zo strany čitateľa bolo určite\nodlišné (pozitívne), ak by z článku bolo zrejmé, že B. a C. porušili pôvodné dohody a plánovali ho z\nprojektu vytlačiť\na akákoľvek zmienka o existencii osobného a obchodného\nsporu medzi zainteresovanými by podľa neho zmenila vnímanie skutočností v jeho prospech. Za ďalšiu\ndôležitú a žalovanými zamlčanú považoval informáciu o tom, že v júli 2017 B. a C. postúpili pôžičky\nposkytnuté do projektu Carlton na ich obchodného partnera zo spoločnosti ESET, O. O., t. j. v čase\npublikovania rozhovoru B. a C. mu nielenže nezaplatili odplatu za prevody obchodných podielov, ale ich\nposkytnuté pôžičky sa im vrátili, no napriek tomu ovládli spoločnosť ADSP a CP. Ak by mal čitateľ túto\ninformáciu, hodnotil by ho inak.\nV písomnom vyjadrení zo dňa 8.2.2023 žalobca\nidentifikoval spolu 15 nasledovných nepravdivých informácií a negatívnych hodnotiacich úsudkov: 1.\nnadpis článku: „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel“- predikujúci existenciu spáchania trestného\nčinu krádeže bez existencie relevantných skutočností, ktoré by dokazovali právoplatné odsúdenie; 2.\núdaj o jeho asistovaní pri nákupe nehnuteľností - nepravdivé tvrdenie, nakoľko B. a C. nikdy v projekte\nnekupovali hotel ako nehnuteľnosť, ale obchodné podiely v spoločnosti ADSP, súčasne sa jedná aj o\nnegatívny hodnotiaci úsudok degradujúci jeho pozíciu vo vzťahu\nk príprave a realizácii\nprojektu; 3. informácie o investícii vo výške 60.000.000,- € - výška investície predstavuje hodnotu\n\nnehnuteľnosti a pohľadávky vo výške cca 106.000.000,- €, pričinil sa, že ADSP odkúpila pohľadávku\nbanky za takmer polovičnú sumu, opomenutie čoho rovnako účelovo degraduje jeho prínos, ktorý svojou\nprácou, kontaktami, know-how umožnil, aby sa B. a C. dostali k podielom a pohľadávke v hodnote\n106.000.000,- €; 4. odpoveď na otázku, prečo B. a C. nezaplatili 2.000,- €, v ktorej žalovaný v II. rade\nuviedol, že\nv odstúpení síce uviedol tento dôvod, avšak oni sú presvedčení, že v ňom klame, ktorá\nje nepravdivá s tým, že v konaní vedenom pod sp.zn. 35 Cb 161/2017 vo výpovedi zo dňa 26.4.2022 B.\na C. potvrdili, že odplaty nezaplatili; 5. odpoveď žalovaného v II. rade, že jeho klienti nad vycúvaním z\nprojektu neuvažovali - nepravdivá, čo vyplýva rovnako\nz konania vedeného pod sp.zn. 35 Cb\n161/2017 a skutočnosť, že medzi B., C.\na ním existovali vzájomné debaty o vyplatení z projektu\nCarlton, vnáša pre čitateľa iný možný názorový pohľad na konanie; 6. tvrdenie o tom, koľko gramov\nby musela mať obálka, pokiaľ by hovoril pravdu, je podľa neho v rozpore s objektívnou skutočnosťou,\nnakoľko reálna prax pracovníkov pošty pri prijímaní poštových zásielok preukazuje, že tvrdenia o váhe\nsú pracovníkmi manuálne zadávané a nastávajú prípady, kedy pošta na podacom lístku označí váhou\n10 g i obálku s viacerými druhmi a stranami listín, čo dosvedčuje notárska zápisnica;\n7. výrok o\ntom, že obsah výziev bol v rozpore s dobrými mravmi a tieto mali slúžiť na klamlivé presvedčenie o tom,\nže podmienky na odstúpenie splnené boli - nepravdivé a v časti výroku\no rozpore s dobrými mravmi\na jeho klamlivom konaní je negatívnym hodnotiacim úsudkom žalovaného v II. rade vysloveným bez\nreálneho právneho základu; 8. tvrdenie o existencii množstva skutočností svedčiacich o jeho zámere\nvybabrať s ich klientmi - negatívny hodnotiaci úsudok, ktorý bez reálneho základu hanlivým spôsobom\nvykresľuje výkon jeho zákonných práv pri realizácii odstúpenia od zmlúv o prevode obchodných\npodielov; 9. znenie otázky, že chcel za každých okolností vytlačiť C. a B. z firmy ADSP - hodnotiaci\núsudok\no tvrdenom negatívnom konaní, t. j. autor otázky sa stotožnil s tvrdením žalovaného\nv II. rade bez toho, aby použil neutrálnu formuláciu, t. j. prostredníctvom autorovho odborného renomé\npodsúva čitateľom ako pravdu skutočnosti nezaložené na pravde; 10. tvrdenie, že sa mal vyjadriť, že\npopretie jeho práva odstúpiť môže mať fatálne dôsledky aj v trestnoprávnej rovine prípadu - nepravdivé\ntvrdenie kontextovo účelovo postavené do roviny majúcej u laického čitateľa vyvolať dojem, že jeho\nodstúpenie je spojené s trestnou činnosťou; 11. tvrdenie žalovaného v II. rade „navyše, ak sa pýtate, čo\nby O. vytlačením našich klientov z ADSP docielil...“- negatívny hodnotiaci úsudok, kedy zákonný výkon\njeho práv ho stavia do negatívnej roviny; 12. údaj o tom, že kauza pripomína pochybné transakcie z 90.\nrokov, keď O. nepriateľsky prevzal spoločnosť CP, nakoľko v nej pochybným spôsobom získal\n92 %\npodiel na úkor B. a C. - autor bez ozrejmenia akýchkoľvek skutkových okolností hodnotí nešpecifikovaný\nproces zvyšovania základného imania v spoločnosti CP ako nepriateľský, pochybný a odkazujúci na\nmafiánske praktiky, neprofesionálne konanie novinára; 13. ďalšie state rozhovoru, ktorých existencia\nbude irelevantná, ak sa preukáže, že platne odstúpil od zmlúv o prevode obchodných podielov; 14.\notázka v súvislosti s tým, že klienti žalovaného v II. rade kupovali Carlton prostredníctvom firmy, ktorá\nnebola právne čistá - sugestívne negatívne hodnotenie, hrubým spôsobom negatívne vplýva na jeho\nkonanie;\n15. tvrdenia o odvolaní plnomocenstva advokátskej kancelárii, hoci ich práca\nspočívala práve v ochrane spoločnosti CP pred vyvedením najhodnotnejšieho majetku - účelovo sa\nsnaží\nv právne laickom čitateľovi navodiť dojem, že menovaná advokátska kancelária\nmá výsadu spočívajúcu v ochrane uvedenej spoločnosti, že má právomoci na úrovni orgánu verejnej\nmoci, čo je v rozpore s objektívnou skutočnosťou. Žalobca vyslovil názor, že ho autor článku V. S.\ncielene vykreslil negatívne a odlišne vo vzťahu k skôr prezentovaným informáciám\n(cca dva\ntýždne pred uverejnením sporných článkov) prostredníctvom iného článku žalovaného v I. rade, o ktorých\nmal a mohol mať autor vedomosť a mal ich obsah zohľadniť v rozhovore so žalovaným v II. rade. Za\nzarážajúce a neprofesionálne označil, ak v jednom článku žalovaný v I. rade prinesie informáciu o tom,\nže manažoval investíciu do projektu Carlton a následne ho v krátkom časovom odstupe v inom článku\npostavil do pozície, že B. a C. asistoval. Naviac žalovaný v I. rade vynechal tvrdenia o prebiehajúcom\nobchodnom spore medzi ním a B. a C. a v článku nehovorí o pokuse o podvod, ale rovno o podvode.\nPoukázal tiež na článok zo dňa 17.10.2017, O. nemôže konať v mene hotela Carlton, súd vydal opatrenie\na podcast V. S. zo dňa 27.11.2018, t. j. bezprostredne pred zverejnením sporných článkov, v ktorom\nžalovaný v II. rade ako hotový fakt prezentoval verejnosti, že klamal, spáchal podvod, podviedol B. a C..\nŽalovaný v II. rade ako advokát z pozície svojej profesie mal a mohol vedieť, že o ňom prezentované\ninformácie nie sú pravdivé, že existuje množstvo neukončených civilných a trestných konaní a jeho\nvýroky účelovo a subjektívne ohýbajú objektívnu realitu v neprospech a na jeho ujmu. Širokej verejnosti\nprezentoval ako fakty tvrdenia, ktoré on používal v rámci procesnej obrany či procesného útoku v\njednotlivých súdnych sporoch súvisiacich s Kauzou Carlton v jeho neprospech. Vo všeobecnosti by\ntak mohol bežný človek za konaním žalovaného v II. rade badať snahu o mediálnu podporu jeho\nprocesnej pozície v sporoch, kde zastupuje svojich klientov proti nemu, či ovplyvnenie verejnej mienky\n\nv prospech jeho klientov. Konanie oboch žalovaných, výsledkom ktorého sú sporné články, považuje za\nv rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka, a to spôsob prezentovania skutkovo\nizolovaných tvrdení\no jeho osobe považuje za konanie, ktoré bez právneho dôvodu\nzasahuje do jeho osobnostných práv a je v rozpore s dobrými mravmi. Bol toho názoru, že súd na\nzáklade testu proporcionality a s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu nemôže racionálne dospieť k\nzáveru, že konanie oboch žalovaných spadá pod ochranu slobody prejavu. Ak by sa teoreticky mala\npripustiť argumentácia protistrany, že konanie každého vlastníka či spoluvlastníka kultúrnej pamiatky je\npredmetom verejného záujmu, tak by za verejnú osobu museli byť označovaní všetci vlastníci bytov v\nhistorických centrách miest. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v II. rade za rozhodujúce označil,\nže žalovaný v II. rade pri poskytovaní rozhovoru neposkytoval právne poradenstvo pre žalovaného v\nI. rade, nešlo o výkon advokácie. Poukázal na to, že jednou\nz foriem výkonu\nadvokácie je výkon prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným, čo však nelimituje advokáta,\naby nemohol ako fyzická osoba vykonávať samostatne vo vlastnom mene pedagogickú, výskumnú a\npublikačnú činnosť. Bol toho názoru, že verejné publikovanie osobných názorov advokáta nie je možné\noznačiť za výkon advokácie, ide v takomto prípade o súkromnú osobnú aktivitu fyzickej osoby, ktorá\nje plne zodpovedná, ak svojimi vyjadreniami zasiahne do osobnostných práv inej osoby. Žalovaný v II.\nrade do svojich vyjadrení vniesol vlastné hodnotiace úsudky o jeho osobe, nebol v pozícii hovorcov B. a\nC. a nemôže byť jeho vyjadrenie chápané ako poskytovanie právnych služieb, ale výlučne ako činnosť\nfyzickej osoby. Advokátovi, to že vykonáva činnosť prostredníctvom s.r.o., nevytvára automaticky imunitu\nna jeho nezákonné výroky, ktoré boli uskutočnené mimo činností, ktoré vykonáva na základe zmluvy\no poskytovaní právnych služieb (písomnej či faktickej). Je bežnou praxou, že advokáti sa vyjadrujú k\nrôznym otázkam verejného či súkromného života, na sociálnych sieťach alebo prostredníctvom blogov v\nmédiách, pričom uvádzajú aktuálne\na predchádzajúce pracovné pôsobiská, čo neznamená,\nže sa vyjadrujú v mene týchto subjektov. K namietanej koncentrácii žalobca uviedol, že v štádiu, kedy\nneprebehol výsluch strán a svedka S., nie je možné konanie koncentrovať, nakoľko vo výpovediach by\nmohli odznieť tvrdenia, ktoré by strany sporu nemali možnosť poprieť a bola by im odňatá možnosť konať\npred súdom. K výške nemajetkovej ujmy uviedol, že intenzita a frekvencia jeho nepravdivých tvrdení ho\noprávňovala domáhať sa samostatne ospravedlnenia, ktoré nie je dostatočným\na výška\nuplatnenej peňažnej satisfakcie je primeraná. Obranu vo vzťahu k maximálnej výške odškodnenia podľa\nzákona č. 215/2006 Z.z. žiadal nezohľadňovať, nakoľko kritériá sú upravené v § 13 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax, ktorá dospela k záveru o tom, že v difamačných sporoch\nnie je nevyhnutné držať sa výslovne navrhovaného žalobného petitu. Dožadoval sa dodržania poradia\nním navrhovaného dokazovania (výsluch žalovaného v II. rade, svedka S. a až na záver neho) z dôvodu\npotreby zabezpečiť čo najobjektívnejšie zistenie skutkových okolností tak, aby žalovaný\nv\nII. rade nemohol subjektívne reflektovať vo svojej výpovedi vyjadrenia svedka S..\nV\nzáverečnej reči namietal aj porušenie svojich procesných práv, pretože prvoinštančný súd uznesenie\no nepripustení zmeny žaloby vyhlásil priamo na pojednávaní, na ktorom prebehol\ni\nvýsluch svedka S., čím mu znemožnil náležitú prípravu na predmetný výsluch, keď bola narušená\nkoncepcia ním pripravených otázok, ktoré chcel svedkovi položiť. Ak by mal vedomosť o takomto\npostupe súdu, pripravil by si otázky inak. Súd prvej inštancie mal dostatočný časový priestor na vydanie\npredmetného uznesenia v písomnej forme v primeranom čase pred pojednávaním a takýmto spôsobom\nnebola pre neho zachovaná päťdňová lehota na prípravu pred pojednávaním. Z procesného hľadiska\nnesúhlasil ani so zamietnutím zmeny žaloby, nakoľko podľa neho na strane súdu fakticky neexistovali\nreálne dôvody na nepripustenie jej zmeny najmä v kontexte skutočnosti, že od začiatku konania tvrdil,\nže predmetné články zasiahli do jeho osobnostných práv ako celok, keďže obsahovali kompiláciu\nveľkého množstva nepresných, účelových a nepravdivých informácií. Namietal príliš formalistický náhľad\nprvoinštančného súdu na predmetné podanie v rozpore s princípmi právnej istoty. Právny zástupca\nžalovaného v I. rade označil doterajší procesný útok žalobcu za značne neprehľadný a zmätočný. Potom,\nčo žalovaná strana vyvrátila relevantnosť žalobcovej argumentácie, v replike konštatoval, že je vlastne\njedno, či pôvodne označené výroky sú pravdivé alebo nie. Výsledkom riadne uplatneného procesného\nútoku nemá byť vznik ďalšieho článku o subjektívnych pocitoch žalobcu ku Kauze Carlton. Článok\noznačil za legitímnu realizáciu základných práv žalovaných na slobodu prejavu a slobodné šírenie\ninformácií, ktoré sú im garantované v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky i čl. 10 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Určitá miera zjednodušenia použitá v niektorých otázkach redaktora\nvždy vychádzala z pravdivého skutkového základu a je primeraná zrozumiteľnosti jeho obsahu nielen\nosobám s právnickým vzdelaním, ale aj bežným čitateľom. Namietal, že nemôže niesť zodpovednosť\nza výroky žalovaného v II. rade, na pravdivosť a presnosť ktorých sa vzhľadom k tomu, že sa jednalo o\nskúseného advokáta s dlhoročnou praxou a dlhodobo poskytujúceho právne služby spojené s hotelom\n\nCarlton, mohol spoľahnúť. Za nemenej dôležité označil široké medializovanie kauzy okolo hotela Carlton\ntakmer všetkými médiami na Slovensku dávno pred zverejnením článku. V rámci tejto medializácie bola\nverejnosť rozsiahlo informovaná o Kauze Carlton prakticky v zhodných intenciách ako v rámci článku\nžalovaného v I. rade, vrátane informácií o trestnom stíhaní žalobcu, ktorý pred zverejnením článku sám\nproaktívne na tlačových konferenciách informoval o vlastných postojoch v danej kauze. Ani nepreukázal\nna základe čoho dospel k záveru, že tvrdená nemajetková ujma na osobnostných právach má byť práve\na len výsledkom zverejnenia článku žalovaného v I. rade. Vo vzťahu k opísaným následkom uviedol, že\nz mailu od organizátorov plesu v opere nevyplýva žiadna zmienka\no článku žalovaného\nv I. rade, úryvok z konverzácie v anglickom jazyku na WhatsApp\ns údajným\nobchodným partnerom žalobcu je pre neúplný kontext nezrozumiteľný a rovnako\nz neho nie je\nmožné vyvodiť ani priamu príčinnú súvislosť so sporným článkom. Odhliadnuc od uvedeného voči nemu\nuplatnená výška nemajetkovej ujmy sa javí ako mimoriadne excesívna a žalovanému v I. rade vôbec\nnie je zrejmé, z akého dôvodu si žalobca voči nemu uplatňuje desaťnásobne vyššiu náhradu ako voči\nžalovanému v II. rade, keď z celkových okolností je zjavné, že pôvodcom prevažnej väčšiny výrokov\nz článku bol práve žalovaný v II. rade. Nárok tak aj z tohto ohľadu vyznieva disproporčne a nelogicky.\nVo vzťahu k návrhu na výsluch blízkych osôb žalobcu uviedol, že títo svedkovia sa objektívne nejavia\nako nestranní a nezaujatí. K navrhovanému výsluchu žalovaného v II. rade namietal neozrejmenie\ntoho, čo by sa malo predmetným výsluchom ozrejmiť, nakoľko žalovaný v II. rade sa vyčerpávajúco\nvyjadril už\nv písomných vyjadreniach. Upustil aj od ním prvotne navrhovaného výsluchu\nsvedka V. ku ktorému sa pripojil taktiež žalobca. Za irelevantný pre rozhodnutie vo veci označil výsluch\nsvedkyne N., nakoľko žalobca sa pred podaním žaloby vo vzťahu\nk\nžalovanému v I. rade domáhal uverejnenia odpovede, avšak jeho žiadosti nebolo vyhovené, pretože\nnespĺňala zákonné, formálne a ani materiálne náležitosti. Výsluchmi svedkov nie je možné nahrádzať\nprostriedky procesného útoku a žalobca nemôže odôvodňovať návrhy na výsluch svedkov a strán sporu\nspôsobom, že z týchto výsluchov možno vystanú nejaké skutočnosti, na ktorých by následne vystaval\nprocesný útok. V reakcii na skutkovú a právnu argumentáciu nového právneho zástupcu žalobcu\nzhodne so žalovaným v II. rade mal za to, že sa jedná o zmenu žaloby, ktorá by v pokročilom štádiu\nkonania nemala byť pripustená, naviac zo samotného obsahu písomného vyjadrenia zo dňa 8.2.2023\nje zrejmé, že výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom o zmennej žalobe. Zmena\nprávneho zástupcu a ani negatívne závery z predbežného právneho názoru nemôžu byť samy o sebe\ndôvodom pre legitimizáciu opísaného postupu a namietal, že žalobcom zvolený procesný postup a z\nneho vyplývajúca neprehľadnosť predmetu konania marí aj možnosť uplatňovať prostriedky procesnej\nobrany. Zdôraznil, že sporný článok nemohol zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu ako celok a\nžalobca nie je vo vzťahu k všetkým novooznačeným výrokom aktívne vecne legitimovaný, keďže nie\nvšetky výroky sa ho týkajú. Poukázal na to, že rozšírenie o desať nových napádaných výrokov sa\nneodzrkadlilo vo výške požadovanej relutárnej satisfakcie a vo vzťahu k novonapadnutým výrokom\nnamietal premlčanie relutárnej satisfakcie. Dal do pozornosti súčasné trestné stíhanie žalobcu pre\ntrestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. V konaní bola preukázaná pravdivosť\nobsahu článkov a primeranosť prípadných hodnotiacich úsudkov vychádzajúcich z relevantného a\npravdivého skutkového základu a z argumentácie žalobcu vyplynula iba jeho subjektívna nespokojnosť\n(miestami až hypersenzitivita) s niektorými zvolenými výrazovými prostriedkami. Žalobca neuniesol\ndôkazné bremeno a ani bremeno tvrdenia, keďže nepreukázal samotnú existenciu neoprávneného\nzásahu zo strany žalovaných do jeho osobnostných práv. Vo svojej výpovedi, ktorá žiadnym spôsobom\nneprispela k objasneniu relevantného skutkového základu, produkoval absurdné konštrukty, pre ktoré\nnikdy neprodukoval akékoľvek relevantné dôkazy. Výpoveď svedka S. preukázala, že informácie\nposkytnuté od žalovaného v II. rade si verifikoval aj z iných zdrojov. Vyslovil nepochopenie nad tým,\nprečo by sa žalobcovi mal ospravedlňovať prostredníctvom Denníka SME, v ktorom sporný článok nebol\nuverejnený\na zotrval aj na námietke absencie skutkovej individualizácie údajných\nzásahov do osobnostných práv žalobcu. Upozornil, že Magazín PRÁVO neexistuje, je len špeciálna\npríloha Denníka SME s názvom PRÁVO, ktorá je neperiodickou publikáciou, preto je len na rozhodnutí\nžalovaného v I. rade, či túto špeciálnu prílohu ešte vydá, v nadväznosti načo označil túto časť žalobného\npetitu za nevykonateľnú. Žalobca naviac nepreukázal ani poníženie obsiahnuté v žalobnom petite.\nK doméne www.sme.sk <http://www.sme.sk> má iný právny vzťah ako vlastnícky. Právny zástupca\nžalovaného v II. rade poukázal na oneskorenosť návrhov na vykonanie dokazovania vo vzťahu k intenzite\nnemajetkovej ujmy bez akéhokoľvek objektívneho dôvodu, nakoľko posledné vyjadrenie žalovaného v\nII. rade sa netýkalo skutočného zásahu, resp. následkov v osobnom živote žalobcu, ale jednalo sa o\nokrajové vyjadrenie; žiadal preto o uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania. Preukazovanie výšky\nnemajetkovej ujmy považoval za nehospodárne vzhľadom k nepreukázaniu neoprávnenosti zásahu a\n\nrovnako ako nehospodárny vyhodnotil aj oneskorene navrhovaný výsluch šéfredaktorky, ktorý nemôže\nprispieť k objasneniu relevantných skutočností. Za nesplnené považoval podľa § 195 C.s.p. podmienky\nna výsluch žalovaného v II. rade. Dal do pozornosti body 59. a 60. rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 24.5.2022, sp.zn. 2 Cob 121/2021, z ktorých vyplýva záver o nedoručení výziev na zaplatenie\nodplaty. K namietanej sudcovskej koncentrácii konania vo vzťahu k tomuto rozsudku, ktorý predložil na\npojednávaní konanom dňa 1.12.2022 uviedol, že sa nejedná\no dôkaz, ale o prameň\npráva, z dôvodu ktorého túto koncentračnú námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. Stotožnil sa s\npredbežným právnym názorom súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v II. rade v\nkonaní, keď čisto hypoteticky by mohla zodpovedať za neoprávnený zásah AK RELEVANS, v mene\nktorej poskytoval rozhovor ako právny zástupca B. a C.. Opodstatnenosť vysloveného predbežného\nprávneho názoru odvodil od judikátu č. 128/2014, ktorý nebol neskoršou praxou prekonaný. Žalovaný v\nII. rade sa\nv rozhovore vyjadroval ako konateľ a managing partner AK RELEVANS, jeho\nvýroky sa pritom bezprostredne týkali a sú neoddeliteľne späté s činnosťou tejto kancelárie, konkrétne\nso zastupovaním B. a C. v Kauze Carlton. Samotný redaktor S. v texte článkov opakovane uviedol,\nže žalovaný v II. rade mu poskytol rozhovor v mene advokátskej kancelárie. Rovnaký záver vyplýva z\ncelého kontextu rozhovoru a viacerých výrokov žalovaného v II. rade, ktorý hovorí o súdnych konaniach,\nv ktorých B. a C. zastupuje AK RELEVANS, nie žalovaný v II. rade ako samostatný advokát. B. a C. v\npotvrdeniach potvrdili, že pokyn na poskytnutie rozhovoru udelili advokátskej kancelárii ako právnickej\nosobe, pričom žalovaný v II. rade sa mal vyjadrovať „iba“ v jej mene.\nV potvrdeniach\ntiež menovaní uviedli, že za účelom poskytnutia rozhovoru zbavili povinnosti zachovávať mlčanlivosť\nadvokátsku kanceláriu ako právnickú osobu, ktorá je právnym zástupcom v Kauze Carlton, ktorá bola\nústrednou a jedinou témou rozhovoru. Nakoľko predmetné potvrdenia boli vystavené v januári 2019,\nnemožno ani hypotetizovať o ich účelovom prispôsobení. Nesúhlasil s formalistickou argumentáciou\nžalobcu v tomto smere, ktorá je v rozpore s judikatúrou aplikovateľnou na danú vec, keďže nie je dôležité\nči je názov kancelárie uvedený aj pri nadpise článkov, alebo či článok obsahuje výslovné konštatovanie,\nže JUDr. G. sa vyjadruje v jej mene. Poskytnutie rozhovoru zo strany žalovaného v II. rade nebolo ani\nexcesom, pretože jeho výroky neoddeliteľne súviseli s činnosťou advokátskej kancelárie. Nepravdivo\nexces odvodzuje od údajného porušenia mlčanlivosti, keď B.\na C. zbavili advokátsku kanceláriu\ntejto povinnosti a toto zbavenie sa vzťahuje taktiež na žalovaného v II. rade, ako jej konateľa a managing\npartnera. Nesúhlasil s tým, že poskytnutie rozhovoru žalovaným v II. rade bolo jeho súkromnou aktivitou,\npretože aj z kontextu a jeho výrokov je zrejmé, že hovoril o zastupovaní B. a C.. Neobstojí ani námietka\nžalobcu, že žalovaný v II. rade nebol v pozícii hovorcov uvedených, nakoľko článok bol poskytnutý na ich\nvýslovný pokyn a v mene advokátskej kancelárie, ktorá ich zastupovala. Celá protiargumentácia žalobcu\nv tomto smere je nedôvodná, nakoľko je splnená podmienka vecnej, časovej a miestnej súvislosti s\nčinnosťou právnickej osoby. Preto napokon ani nepovažoval za dôležité, či sa poskytnutie rozhovoru\npovažuje za poskytovanie právnych služieb alebo nie. Neobstojí ani argumentácia o nepravdivosti\ntvrdení, či kriminalizovaní žalobcu. Naviac, posúdenie pravdivosti tvrdení či primeranosti hodnotiacich\núsudkov nemá vplyv na to, či rozhovor súvisel s činnosťou advokátskej kancelárie alebo nie, t. j. či\ndošlo k excesu. Vzhľadom na povinnosť súdu aj bez návrhu skúmať vecnú legitimáciu sporových\nstrán, nemožno mu vytknúť, že sa touto zaoberal bez námietky žalovanej strany. K spôsobu získania\ninformácií, ktoré poskytol uviedol, že je súčasťou tímu, ktorý sa v mene advokátskej kancelárie angažuje\npri zastupovaní B. a C. a informácie sa týkali tohto zastupovania. Upozornil, že prejednávaný prípad\nnie je v zmysle súdnej praxe považovaný za prípad, kedy sa nevyžaduje preukázanie vzniku ujmy\nna osobnostných právach. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu po zmene právneho zástupcu namietal, že\nžalobca týmto podaním napádal nové, doposiaľ nenamietané výroky a doplnil žalobu o nové skutočnosti,\nčo predstavuje zmenu žaloby podľa § 140 ods. 2 C.s.p. bez ohľadu na to, že žalobný petit zostáva\nzachovaný. Vo vzťahu k pôvodne namietaným výrokom bolo vykonané rozsiahle dokazovanie listinnými\ndôkazmi a na ne nadväzujúce početné vyjadrenia sporových strán, v nadväznosti na čo žiadal zmenu\nžaloby podľa § 143\nods. 1 C.s.p. nepripustiť. Rozpory medzi B. a C. a žalobcom, ktoré nastali\npred pokusom o extrémne nevýhodný prevod a ovládnutie spoločnosti Carlton, nepochybne nemôžu\nmať žiaden vplyv na pravdivosť skutkových tvrdení a primeranosť hodnotiacich úsudkov\nv\nuvedených v článkoch. Irelevantné sú aj výroky z iných novinových článkov a podkastov týkajúcich\nsa Kauzy Carlton, ktoré nie sú predmetom tohto konania. Za nenáležitý označil argument žalobcu, že\nuvedenie informácií o predchádzajúcich jeho sporoch s B.\na C. a o postúpení pohľadávok\nna vrátenie pôžičiek poskytnutých do projektu by mali ospravedlňovať jeho kroky, resp. zabezpečiť\npozitívnejšie vnímanie žalobcu. Prevod hotela za označených podmienok by podľa neho aj priemerný\nčitateľ vnímal negatívne a nič na tom by nezmenili ani doplňujúce informácie. S poukazom na skoršiu\nvedomosť žalobcu o obchodných sporoch a postúpení pohľadávky (najneskôr v júni 2018 o tom vedel,\n\nkeď to spomenul v jednej z jeho žalôb), žiadal uplatniť sudcovskú koncentráciu konania. Zhodne so\nžalovaným v I. rade vo vzťahu k novým výrokom namietal premlčanie nároku na finančnú satisfakciu. Vo\nvzťahu k napadnutému nadpisu článku, tento podľa neho, ako aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (II. ÚS 340/2009) treba vnímať v kontexte celého článku a s prihliadnutím na funkciu nadpisu,\nktorou je upútanie pozornosti a záujmu čitateľa, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil\ntlačou ponúkané informácie. Treba preto tolerovať v konaní o ochrane osobnosti, že sa v nadpise\nobjavujú expresívnejšie a provokujúce, či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Súd musí zohľadniť\norganickú väzbu medzi titulkom a vecným obsahom, inak by pri izolovanom posudzovaní väčšinu titulkov\nbolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom bolo prostredníctvom nich\nupútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. V\nkonaní vedenom pod sp.zn.\n35 Cb 161/2017 na pojednávaní konanom dňa 26.4.2022 hovoril jeho\nklient o jeho ponuke, keď žalobcu chcel z projektu vyplatiť, nie naopak. Jeho klienti nikdy neuvažovali\no vycúvaní\nz projektu. Zdôraznil, že v čase poskytnutia rozhovoru existovalo aj\nprvoinštančné rozhodnutie súdu, ktorý sa s touto argumentáciou celkom stotožnil a žalobcova verzia\nnezodpovedá bežnému chodu vecí. Pravdivosť výroku, že popretie práva odstúpiť môže mať fatálne\nnásledky i v trestnoprávnej rovine prípadu vyplýva z vyjadrenia samotného žalobcu zo dňa 27.7.2018\nvo veci vedenej pod sp.zn. 23 Cb 136/2017. S námietkou žalobcu o porušení jeho procesných práv v\ndôsledku rozhodnutia o zmene žaloby až na pojednávaní sa nestotožnil s poukazom na ustanovenie §\n142 C.s.p., pričom súd prvej inštancie nebol povinný žalobcovmu návrhu vyhovieť a tento musel rátať\naj s možnosťou o zamietnutí tohto návrhu, preto mal prispôsobiť otázky na svedka S.. Žalobca využil\nmožnosť klásť svedkovi otázky v súvislosti\ns pôvodne namietanými výrokmi\na akékoľvek úvahy o porušení jeho procesných práv sú nemiestne.\n3.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke rozsudok odôvodnil čl. 8, § 142 ods. 1, § 143 ods. 1, § 149,\n§ 150 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2, § 153 ods. 1, ods. 2, § 167 ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 179, § 191 ods. 1,\n§ 204 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods.1, ods. 2 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, čl. 7, čl. 11 Charty základných práv Európskej únie, čl. 16 ods. 1, čl.\n19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej\nrepubliky, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 420 ods. 2, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods.\n2, § 15 ods. 2 zákona\nč. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona\nč. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení účinnom v čase poskytnutia\nrozhovoru, dôvodiac tým, že v konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu objektívne\nspôsobilého privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach v príčinnej súvislosti s rozhovorom\npublikovaným v printovej forme v špeciálnej prílohe denníka SME, magazín PRÁVO a v online forme\nna www.sme.sk. Vo vzťahu k žalovanému v II. žalobu vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú pre nedostatok\njeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Poukázal na inštitút ochrany osobnostných práv, podmienky\nneoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti\na prostriedky osobnostnoprávnej\nochrany. Uviedol, že žalobca sa po pripustení zmeny žaloby voči žalovaným v I., II. rade domáha titulom\nochrany osobnosti uverejnenia ospravedlnenia\na náhrady nemajetkovej ujmy vo výške\n100.000,- € voči žalovanému v I. rade a vo výške 10.000,- € voči žalovanému v II. rade v súvislosti\ns článkom uverejneným dňa 30.11.2018\ns názvom „Na toto Vás nepripraví žiadne\nDue Dilligence“ v prílohe denníka SME s názvom PRÁVO a v online podobe na www.sme.sk <http://\nwww.sme.sk/>s názvom „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton (rozhovor)“, ktorými malo\nbyť podľa neho neoprávnene zasiahnuté do jeho práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v súkromnom i\nprofesijnom živote. Medzi stranami nebola sporná publikácia oboch článkov v printovej a online forme,\nktoré sú rozhovorom žalovaného\nv II. rade právne zastupujúceho p. B. a C. v sporoch\nso žalobcom, s už bývalým redaktorom žalovaného v I. rade V. S.. Spornou nebola ani skutočnosť, že\nžalovaný v I. rade je vydavateľom špeciálnej prílohy denníka SME a že obsah predmetného redakčného\ninterview zverejnil aj na svojej webovej stránke www.sme.sk. <http://www.sme.sk/> V konaní bola sporná\notázka, či boli naplnené všetky znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv v príčinnej súvislosti\ns publikovanými článkami a vyjadreniami žalovaného v II. rade, či žalobca požíva status verejne známej\nosoby majúci vplyv na posudzovanie oprávnenosti zásahu do jeho osobnostných práv a v neposlednom\nrade pravdivosť napádaných skutkových tvrdení\na primeranosť vyslovených\nhodnotiacich úsudkov, ako aj dôvodnosť a výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný\nnárok posudzoval podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka bez ohľadu na odvolávanie sa\nsporových strán aj na znenie tlačového zákona, nakoľko predmetom konania nebol nárok na uverejnenie\nopravy a odpovede. K vecnej legitimácii sporových strán dôvodil, že žalobca, ako fyzická osoba,\nktorá o sebe tvrdí, že bola neoprávnene poškodená na občianskej a profesnej cti, je aktívne vecne\n\nlegitimovaný na podanie reštitučnej a satisfakčnej žaloby. V nadväznosti na ním konštatovanú aktívnu\nvecnú legitimáciu je rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá bola v konaní sporná aj to, či možno na žalobcu pri\nposudzovaní (ne)oprávnenosti zásahu nazerať ako na osobu tzv. verejného záujmu, ktorá titulom svojho\npostavenia musí „strpieť“ väčší záujem verejnosti a médií. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej\nrozhodovacej praxi preferuje širší výklad tohto pojmu a medzi verejne známe osoby okrem verejných\nčiniteľov, osôb zastávajúcich verejné funkcie radí aj tie, ktoré sa svojou činnosťou dostali do predmetu\nzáujmu médií (napríklad medzi inými aj športovci, umelci, ľudia zo showbiznisu, podnikatelia). V danom\nprípade dospel k záveru, že žalobcu možno kvalifikovať ako osobu tzv. relatívneho verejného záujmu, čo\nvyvodil hneď z viacerých skutočností. Žalobca sa vo svojej argumentácii snažil pozornosť súdu upriamiť\nna súkromnoprávnu rovinu jeho obchodnoprávnych sporov s p. B. a C.. Verejný záujem vo vzťahu k jeho\nosobe a Kauze hotela Carlton, v príčinnej súvislosti s ktorou sa medializovali namietané informácie o\nžalobcovi, je daný predovšetkým vo vzťahu\nk trestnoprávnemu rozmeru\ntejto kauzy, keď je nepochybné a verejne známe, že identické skutkové konanie ako je predmetom\nobchodnoprávnych sporov, je predmetom posúdenia aj orgánov činných v trestnom konaní, ktoré\nžalobcovi vzniesli obvinenie pre pokus obzvlášť závažného zločinu a podali voči nemu aj obžalobu. Za\ncelospoločenský možno označiť s tým spojený záujem na odhaľovaní a trestaní páchateľov trestných\nčinov a informovanie médií\no trestných konaniach v prípustných medziach prispieva\naj k napĺňaniu preventívnej funkcie trestného práva. Do predmetu záujmu médií sa žalobca dostal aj v\nsúvislosti s postavením osôb, s ktorými sa rozhodol spolupracovať v projekte Carlton (B.), ktoré boli už\nv čase ich spolupráce verejne známymi osobami, čoho si žalobca musel byť vedomý. V neposlednom\nrade k ním prijatému záveru v súvislosti s postavením žalobcu nasvedčuje i skutočnosť, že podnikateľský\nzámer žalobcu sa týkal historického hotelového komplexu v centre hlavného mesta Slovenskej republiky,\nktorý ako preukázal žalovaný v II. rade výpisom z ústredného zoznamu pamiatkového fondu, predstavuje\nnárodnú kultúrnu pamiatku, na ktorú sa vzťahuje zákonné predkupné právo štátu, (ne)využitie ktorého\nje rozhodne vecou verejného záujmu. Za daných okolností si žalobca musel byť vedomý, že v dôsledku\nrealizácie svojich podnikateľských aktivít s verejne známymi osobami, zameranými na najznámejší\nhistorický hotelový komplex v centre hlavného mesta, môže byť jeho konanie a správanie podrobené\nväčšiemu mediálnemu a verejnému záujmu. Dal do pozornosti, že sám žalobca pri odôvodnení výšky\npožadovanej náhrady nemajetkovej ujmy dôvodil uznávaným postavením v spoločnosti, skutočnosťou,\nže aj pred publikovaním sporných článkov bol dlhoročným významným podnikateľom v oblasti realít,\nmajiteľom jednej z najväčších realitných kancelárií na Slovensku a že vzhľadom na prestíž hotela Carlton\nsa na projekt jeho kúpy dlhoročne pripravoval, čo sa dostáva do rozporu s jeho argumentáciou, v ktorej\nsa stavia do úlohy bežného podnikateľa, ktorý nemôže byť pokladaný ani za osobu tzv. relatívneho\nverejného záujmu. Zodpovednosť žalovaného v I. rade za obsah zverejneného rozhovoru žalobca\nodvodil od skutočnosti, že je vydavateľom prílohy denníka SME s názvom PRÁVO a vlastníkom domény.\nŽalovaný\nv I. rade svoju zodpovednosť spochybnil s tým, že sa jednalo o\nredakčné interview, čo ho však podľa názoru súdu samo osebe nezbavuje ako vydavateľa sporných\nčlánkov zodpovednosti za jeho obsah. Už zo samotného názvu redakčné interview je zrejmé zapojenie\na účasť redaktora na jeho obsahu (čo potvrdil vo svojej výpovedi svedok S.), ktorý respondentovi\ncielene kladie otázky, formulácia ktorých môže tiež predstavovať nelegitímny zásah do osobnostných\npráv kritizovanej osoby. Zodpovednosť vydavateľa za publikovanie rozhovoru vo forme interview, aj pri\npresnom reprodukovaní výrokov respondenta, nevylúčil ani Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku\nzo dňa 7.2.2001, sp.zn. 30 Cdo 214/2000. Účasť žalovaného\nv II. rade v spore žalobca\nodvodzoval od poskytnutia rozhovoru a namietaných odpovedí na otázky redaktora, ktorými malo byť\nneoprávnene zasiahnuté do jeho osobnostných práv. Po vyslovení predbežného právneho názoru o\nnedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného v II. rade doplnil, že poskytnutie sporného\nrozhovoru nespadá pod\nAK RELEVANS zazmluvnené poskytovanie právnych\nslužieb, ale vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania zotrval na závere o nedostatku pasívnej\nvecnej legitimácie žalovaného v II. rade v konaní, ktorú vyvodil z analogického použitia ustanovenia\n§ 420 ods. 2 v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka. Z písomného potvrdenia Ing. B. a C. zo dňa\n24.1.2019, v ktorom potvrdili zadanie pokynu pre AK RELEVANS na zodpovedanie otázok redaktora\nS. týkajúcich sa sporov, v ktorých ich táto advokátska kancelária zastupuje, z nadväzujúceho zbavenia\npovinnosti mlčanlivosti opäť AK RELEVANS, ako aj\nz obsahu sporných článkov, v ktorých je\npodaná informácia o tom, že B. a C. zastupuje AK RELEVANS a jej riadiaci partner poskytuje vysvetlenia\ntýkajúce sa Kauzy hotela Carlton, vrátane formulácie odpovedí na žalovanému v II. rade položené\notázky (v celom článku žalovaným v II. rade používané množné číslo: my argumentujeme, my tvrdíme...),\nvyplynula vecná, časová aj miestna súvislosť medzi poskytnutím predmetného rozhovoru\na\nčinnosťou AK RELEVANS, spočívajúcou v poskytovaní právnych služieb. Vecná súvislosť vyplýva zo\n\nskutočnosti, že žalovaný v II. rade informuje o súvislostiach a predmete sporov,\nv ktorých\nzastupuje B. a C. AK RELEVANS (nie on ako fyzická osoba), ktorú\nv tejto súvislosti\nklienti zbavili povinnosti mlčanlivosti. Časová súvislosť vyplýva z nespornej skutočnosti, že rozhovor bol\nposkytovaný v čase, kedy trvalo zastúpenie uvedenou advokátskou kanceláriou a súdne spory medzi\nich klientami a žalobcom. Miestna súvislosť je daná poskytovaním právnych služieb v konaní pred\nslovenskými súdmi a sprostredkovaním informácií na to nadväzujúcich v prílohe slovenského denníka.\nSkutočnosť, že žalovaný\nv II. rade poskytol rozhovor ako riadiaci partner AK RELEVANS, ktorá\nzastupuje p. B. a C. v sporoch so žalobcom, je poskytnutá už v úvode rozhovoru (žalobca v rozpore\ns obsahom článku tvrdí opak) a z obsahu článkov bolo tiež zrejmé, že žalovaný v II. rade prezentuje\n„len“ postoj a právne názory zaujaté AK RELEVANS, ako právneho zástupcu\np. B. a\nC. v sporoch so žalobcom a vypovedá tiež o skutkových tvrdeniach, ktoré boli advokátskej kancelárii\nposkytnuté samotnými klientami (napríklad „prevod hotela považujeme za nezákonný a neoprávnený,“ „v\ntrestnom konaní argumentujeme,“ „na súde preukazujeme“). Irelevantné je, že táto skutočnosť vyplynula\nz obsahu článku a nebola zachytená priamo v jeho nadpise. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa\nnejedná o poskytovanie právnych služieb, nakoľko už aj zo samotného splnenia predpokladov vecnej,\nmiestnej\na časovej súvislosti dospel k záveru, že informovanie žalovaného v II. rade o\nprávnej argumentácii v sporoch, v ktorých B. a C. zastupuje AK RELEVANS, je bezprostredne spojené a\nnadväzujúce na aktuálne poskytovanie právnych služieb podľa zákona č. 586/2003 Z.z. Z obsahu tohto\nrozhovoru vedeného ku konkrétnym kauzám, t. j. nie so všeobecným zameraním na vybranú právnu\nproblematiku a spôsobu poskytnutia informácií, nebolo možné ani vyvodiť, že by sa zo strany žalovaného\nv II. rade jednalo o vlastnú publikačnú činnosť zameranú na prezentáciu osobného názoru na vybraný\nprávny problém, t. j. o súkromnú aktivitu vykonávanú mimo rámca činnosti AK RELEVANS. Je nesporné,\nže žalovaný v II. rade vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným a podľa\n§ 15 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. sa jedná o konanie v mene a na účet spoločnosti. Za prípadný\nnamietaný zásah do osobnostných práv žalobcu pri splnení časovej, vecnej a miestnej súvislosti by\ntak neniesol zodpovednosť žalovaný v II. rade ako fyzická osoba, ale podľa § 420 ods. 2\nv\nspojení s § 853 Občianskeho zákonníka právnická osoba, v mene ktorej poskytoval rozhovor, ktorá je\nprávnym zástupcom p. B. a C., ktorí ju poverili informovaním žalovaného v I. rade o prebiehajúcich\nsúdnych sporoch so žalobcom. Uvedené neznamená, ako si to nesprávne vysvetľuje žalobca, imunitu\nžalovaného v II. rade vo vzťahu k obsahu poskytnutého rozhovoru, ale to, že v záujme vlastného\núspechu mal za žalovaný subjekt žalobca označiť AK RELEVANS ako právnickú osobu zodpovedajúcu\nza prípadný neoprávnený zásah v dôsledku informovania o prebiehajúcich súdnych sporoch, v ktorých\nvykonáva právne zastúpenie. Podporne v tejto súvislosti odkázal na zhodné právne závery prezentované\nv rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 228/2012 publikovanom v Zbierke\nstanovísk tohto súdu pod č. 9/2014 (obdobne napríklad Števček, M. a kol., Občiansky zákonník I,\nKomentár, Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, str. 1552) a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky. Dodal, že v danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by zo strany žalovaného v II. rade išlo o\nexces, teda vybočenie z výkonu jeho činnosti ako konateľa AK RELEVANS, naopak z potvrdenia p.\nGrunda a Hrubého zo dňa 24.1.2019 vyplýva, že na poskytnutie rozhovoru klienti dali výslovný pokyn\na za týmto účelom a v súlade so zákonom\nč. 586/2003 Z.z. zbavili\nAK RELEVANS (nie žalovaného v II. rade ako fyzickú osobu) mlčanlivosti. Žalobca preto neoprávnene\nnamietal, že žalovaný v II. rade pri poskytnutí rozhovoru vybočil zo zmluvne dohodnutého rámca\npráv a povinností. Pokiaľ žalobca exces odôvodňoval porušením povinnosti mlčanlivosti a verejným\nprezentovaním neukončených súdnych sporov, v konaní bolo preukázané, že advokátska kancelária,\nv mene ktorej vykonáva žalovaný v II. rade advokátsku činnosť, bola klientmi oslobodená od tejto\npovinnosti a za splnenia tejto podmienky platná právna úprava advokáta neobmedzuje v informovaní\no prebiehajúcich súdnych konaniach. Okrajovo poukázal na to, že porušenie povinností advokáta,\nktorými žalobca odôvodňoval vybočenie z predmetu činnosti AK RELEVANS, bolo na podnet žalobcu\npredmetom šetrenia aj SAK, ktorá tieto námietky vyhodnotila ako nedôvodné. Rovnaký záver vo vzťahu\nk zodpovednosti žalovaného v II. rade za publikovaný rozhovor by bol dôvodný aj v prípade, ak by za\ntýmto účelom poskytol rozhovor pre žalovaného v I. rade ktorýkoľvek zamestnanec AK RELEVANS.\nUzavrel, že žalovaný v II. rade konal\nv mene AK RELEVANS a osobne nenesie\nzodpovednosť za tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu. Nedostatok jeho pasívnej vecnej\nlegitimácie v konaní predstavuje bez ďalšieho, t. j. bez potreby meritórneho preskúmania veci dôvod\npre zamietnutie žaloby. Nakoľko otázka vecnej legitimácie je inštitútom hmotného práva, o ktorom\nrešpektujúc zásadu rovnosti sporových strán neprináleží súdu sporovú stranu informovať či poučovať\na nevyhnutným následkom absencie, ktorej je zamietnutie žaloby. Nenáležitá a právne nedôvodná tak\nbola námietka žalobcu, že ho súd o tomto žalobnom nedostatku neinformoval a nevyzval ho na jeho\n\nodstránenie. Rovnako neobstojí ani námietka, že súd vecnú legitimáciu skúmal i napriek tomu, že\nprotistrana ju nesporovala. Skúmanie vecnej legitimácie ako základného hmotnoprávnemu predpokladu\nžaloby je úradnou povinnosťou súdu, ktorá musí predchádzať meritórnemu prieskumu každej žaloby\nbez ohľadu na to, či je absencia vecnej legitimácie protistranou namietaná. K pravdivosti skutkových\ntvrdení a primeranosti hodnotiacich úsudkov súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že žalobca sa\ncelkom vágne a nelogicky už v podanej žalobe odvolával na nepravdivosť celého obsahu článkov, čím\nneskôr argumentoval aj pri rozhodovaní o zmene žaloby spočívajúcej vo vymedzení predmetu konania.\nJe však potrebné akcentovať rozdiel medzi hodnotením žalobcom označených nepravdivých skutkových\ntvrdení\na neprimeraných hodnotiacich úsudkov v kontexte celého článku a medzi\njednoznačným identifikovaním predmetu konania (bližšie bod 15. odôvodnenia rozsudku). Žalobca ako\npoškodený je v konaní o ochranu osobnosti povinný jednoznačne vymedziť skutkové tvrdenia, ktoré\npodľa neho nezodpovedajú realite, prípadne sú skresľujúco podané a hodnotiace úsudky, ktoré považuje\nza neprimerané. Súd je takto vymedzeným predmetom konania\nv kontradiktórnom\nsporovom konaní viazaný a v nadväznosti na poškodeným riadne identifikované rozhodujúce skutočnosti\nposudzuje aj prednesené návrhy na vykonanie dokazovania. Záver o tom, že bez jednoznačného\nvymedzenia týchto výrokov žaloba nie je spôsobilým predmetom súdneho konania zaujal aj Ústavný\nsúd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 13.1.2011, sp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho\nsúdu) II. ÚS 189/2010-49. Nesúhlasil so žalobcom ani pokiaľ v konaní označil za irelevantné, či sú\nnapadnuté výroky pravdivé alebo nie s odvolaním sa na závery súdnej praxe, nakoľko takýto záver\nsa týka iných predpokladaných situácií. Neoprávnený zásah do osobnostných práv môžu síce pôsobiť\npodľa rozhodovacej praxe pravdivé výroky, avšak len tie, ktoré sa týkajú intímnej sféry človeka, prípadne\ntie, ktoré vzhľadom na svoj obsah podávajú značne skresľujúci obraz. Uvedená reakcia žalobcu na\nprocesnú obranu protistrany tak nedopadá na prejednávaný prípad. Žalobcom označené skutkové\ntvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré sa po pripustení prvej zmeny žaloby stali predmetom konania,\nposudzoval pri zohľadnení charakteru článku, ktorý nebol spravodajský s cieľom čitateľovi priniesť\nfakty k určitej téme a rovnako, že sa nejednalo ani\no reklamu či sebaprezentáciu\nžalovaného v II. rade, ale redakčné interview, ktorého cieľom bolo informovať o vývoji prebiehajúcich\nmedializovaných súdnych sporov, ako už uviedol, samo osebe nevylučuje zodpovednosť žalovaného v\nI. rade ako vydavateľa. Prihliadol i na to, že sa jedná o článok publikovaný v magazíne PRÁVO primárne\nurčenom nielen, ale aj právnickej obci, t. j. so zameraním sa na rozbor právnych problematík, k čomu\npredmetný rozhovor sledoval, keďže predstavoval sprostredkovanie právneho názoru jednej sporovej\nstrany prostredníctvom jej právneho zástupcu na medializovanú kauzu okolo hotela Carlton, ktorá\nprerástla do trestnoprávnej roviny, čím tiež pritiahla verejný záujem. Verejná prezentácia procesného\npostoja jednej sporovej strany v neukončených súdnych konaniach vyplýva zo štylizácie samotných\notázok a odpovedí, na čo žalobca nereflektoval, naopak v rozpore so zrejmým obsahom článku bol\ntoho názoru, že žalovaný v II. rade prezentoval fakty. Napríklad žalovaným v II. rade použité slovné\nspojenia: „v trestnom konaní argumentujeme,“ „na Okresnom súde Bratislava I sa domáhame,“ „my sme\npresvedčení...,“ „na súde preukazujeme...,“ „my naopak tvrdíme...,“ „v súdnom konaní sa posudzuje\nplatnosť odstúpení...“ Žalovaný v II. rade tiež vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I,\nktorým uznesenie o zvýšení základného imania vykonané Hvožďarom v prospech žalobcu, vyhlásil za\nneplatné informoval aj o tom, že rozhodnutie nie je právoplatné a žalobca proti nemu podal odvolanie. K\nstanovenému cieľu smerovali taktiež otázky redaktora, ktorý žalovaného v II. rade žiadal o vysvetlenie ich\ntvrdení a argumentácie v spore. Pokiaľ žalobca obom žalovaným vytýkal informovanie o prebiehajúcich\nsporoch, je potrebné uviesť, že úlohou tlače je aj informovanie verejnosti o prebiehajúcich súdnych\nkonaniach a ich komentovanie za predpokladu rešpektovania určitých hraníc a neohrozenia riadneho\nchodu spravodlivosti, čo platí predovšetkým vo vzťahu k živým sporom a čo v danom prípade zostalo\nzachované. Táto úloha tlače nepochybne prispieva k verejnosti konania garantovanej čl. 6 ods. 1\nDohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky,\nčl. 14 C.s.p. (obdobne rozsudok Európskeho súdu pre\nľudské práva vo veci News Verlags GmbH & CoKG proti Rakúsku zo dňa 11.1.2000). Žalobca pritom\nv konaní netvrdil, že by\nz niektorého v rámci prebiehajúcich súdnych sporov bola vylúčená\nverejnosť, ktorá má prístup k pojednávaniam, na ktorých by sa rovnako mohla oboznámiť s procesným\nútokom a obranou strán a ich právnych zástupcov, ktorých na rozdiel od súdov a orgánov činných v\ntrestnom konaní normatívna právna úprava po zbavení povinnosti mlčanlivosti klientom neobmedzuje pri\nposkytovaní týchto informácií. Zohľadniteľnou je aj skutočnosť, že na strane respondenta (žalovaného\nv II. rade) odbornú problematiku vysvetľovala právne erudovaná osoba, u ktorej možno predpokladať\nvyššiu obozretnosť pri vyrieknutí hodnotiacich záverov. Vzhľadom\nk tomu, že sa jednalo o\nprávneho zástupcu priamo účastného jednotlivých súdnych konaní,\no stave ktorých informoval\n\nv rozhovore, na ktorého sa v zmysle zákona č. 586/2003 Z.z. viaže povinnosť postupovať čestne,\nsvedomito a s odbornou starostlivosťou, prisvedčil obrane žalovaného v I. rade, že novinár sa vzhľadom\nna prezumovanú dôveryhodnosť a autentickosť zdroja mohol na neho vo vyššej miere spoľahnúť.\nSvedok V. S. vo výpovedi naviac potvrdil, že sa neobmedzil len na oslovený zdroj informácií, ale\ninformácie čerpal a overoval aj z iných zdrojov, v záujme ochrany ktorých nemohol všetky identifikovať.\nVo vzťahu\nk záverom šetrenia SAK v súvislosti so žalobcom podanou sťažnosťou uviedol, že\nSAK ako stavovská organizácia posudzovala advokátsku etiku, jej zachovanie a rešpektovanie interných\nstavovských predpisov. Súd v konaní o ochranu osobnosti nie je viazaný závermi, ktoré prijala a tieto\nneboli rozhodné pre posúdenie danej veci. Irelevantná je argumentácia žalobcu\no\ntvrdenom ušlom zisku, nakoľko predmetom konania nie je nárok na náhradu škody, ale posudzovanie\ndôvodnosti reštitučnej a satisfakčnej žaloby ako prostriedkov osobnostnoprávnej ochrany. K jednotlivým\nnamietaným výrokom prvoinštančný súd konštatoval nasledovné: „Pri nákupe hotela Carlton asistoval\nC. a B. majiteľ bratislavskej realitnej kancelárie ARTHUR I. O.“: Žalobca vzhľadom na jeho osobnostný\nvklad namietal a za dehonestujúce považoval použitie termínu „asistoval.“ Súhlasil s obranou oboch\nžalovaných, že v článku je riadne priznaná aj účasť žalobcu v projekte Carlton, a neobstojí preto tvrdenie\nžalobcu o opaku. Zo žalobnej argumentácie je zrejmé, že vo vzťahu k tomuto výroku žalobca žalovaným\nv I., II. rade vyčíta, že opomenuli, resp. nedostatočne vyzdvihli jeho peniazmi neoceniteľnú účasť na\nprojekte, roky skúseností a prípravu, čo objektívne nemožno kvalifikovať ako neoprávnený zásah do jeho\nimateriálnej osobnostnej sféry spôsobilý mu privodiť vážnu ujmu či dehonestovať jeho osobu. Informácia\no asistencii pri kúpe hotela bez ohľadu na bežný výklad tohto pojmu, sama osebe nie je informáciou\nv značnej miere umožňujúcou znížiť vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, o to viac vo svetle\nďalších, ďaleko vážnejších skutkových okolností prípadu. „Vďaka tomu mal obchodný podiel vo firme\nADS“: Rovnako ako v prípade predchádzajúceho slovného vyjadrenia, ani toto tvrdenie nepovažoval za\nneoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu, ktorý by bol vo svetle celej kauzy spôsobilý privodiť\nmu značnú ujmu na osobnostných právach. Ako už uviedol, predmetom ochrany osobnosti nie sú menej\nzávažné verbálne nezrovnalosti a akákoľvek nespokojnosť kritizovanej osoby nad použitým slovným\nvýrazom. Súdna prax dospela\nk záveru, že z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie\nje nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby sa celkové znenie nepriečilo pravde.\nV danom prípade je\nv článku opísaná východisková situácia pri kúpe hotela Carlton a z tohto\ncelkového opisu (poznámka súdu, nie izolovaného výkladu ponúknutého žalobcom) nemožno vyvodiť\nzáver\no tom, že by žalobca nebol už pred kúpou hotela spoločníkom ADSP. Naopak zo\nžalovanému v II. rade položenej otázky „Komu patrila ADSP pred investíciou do Carltonu?“ a odpovede\nna ňu bolo čitateľovi reprodukované, že uvedená spoločnosť pôvodne patrila žalobcovi a B.\na C.\nkúpili od neho obchodné podiely. „O. sa pokúsil spoločnosť Carlton Property\na jej spoločníka (ADS\nProperty) poškodiť, pripraviť ju o najhodnotnejší majetok.“: Žalobca tento hodnotiaci úsudok celkom\nzavádzajúco vytrhol z kontextu a nenáležite mu pripísal závažnejší význam, keď úvod spornej vety znie:\n„v trestnom konaní argumentujeme, že prevodom nehnuteľností sa O. pokúsil“; predmetné výrazové\nspojenie nie je prezentované ako vecné konštatovanie faktu, ale subjektívny názor právneho zástupcu\nB. a C., čo je čitateľovi priznané. Skutkový základ legitimujúci žalovaného v II. rade vysloviť takýto\nhodnotový záver je rovnako v článku dostatočne a vecne objasnený, preto ani táto kritika žalobcovho\nkonania nijako nevybočuje z realizácie slobody prejavu. „Išlo\no investíciu\nv hodnote asi 60.000.000,- €. Páni B. a C. poskytli z vlastných prostriedkov približne polovicu...O.\nneinvestoval žiadne vlastné finančné prostriedky.“: Aj v tomto prípade je jasne objasnená výška financií\ninvestovaných B., C. a S., a.s.\na rovnako je súčasne uvedené, že žalobca sa\nzapojil personálne. Žalobca skutočnosť, že by B. a C. poskytli financie vo výške 30.000.000,- € na\nkúpu hotela nesporoval, namietal že sa jednalo „len“ o pôžičku v takej výške pre spoločnosť ADSP, čo\nsamo o sebe nemožno hodnotiť ako nepravdivý údaj. Pokiaľ žalobca namietal nepravdivosť skutkových\ntvrdení\no výške investícií vo vzťahu k jeho osobe, v konaní nepreukázal svoj finančný vklad\nvo výške 25.000,- € do kúpy hotela. Dodal k rozloženiu dôkazného bremena, že v zmysle negatívnej\ndôkaznej teórie nemožno od žalovaných v I., II. rade požadovať preukázanie neexistentnej skutočnosti\n(ich tvrdenia o tom, že peniaze v sume 25.000,- € neboli žalobcom investované do kúpy hotela Carlton).\nV tejto súvislosti sa stotožnil s obranou oboch žalovaných, že ani prípadný finančný vklad do projektu\nv hodnote 25.000,- €, resp. opomenutie tejto informácie by s prihliadnutím na výšku celkovej investície\nposkytnutej B. a C. (poznámka súdu bez ohľadu na právnu formu tohto vkladu) a výšku úveru, za ktorý\nsa zaručili, vážnym spôsobom neskresľovalo pohľad čitateľa na rozloženie financovania projektu. Pri\ntomto prezentovaní skutkových okolností potom článok necháva na čitateľovi, čo vyhodnotí ako väčšiu\núčasť. „Po roku sa ukázalo, že pán O., svojich obchodných partnerov v podstate podviedol“: Z kontextu\nčlánku i použitého spojenia je v podstate zrejmé, že sa jedná\no subjektívny\n\nhodnotiaci úsudok vyslovený redaktorom reagujúci na vzájomné vzťahy žalobcu a B. a C. vo význame\nmu pripisovanom v bežnej komunikácii, t. j. v bežnom hovorovom žargóne (nekonal v rámci vzájomnej\ndohody) zjemnený slovom „v podstate“. Predpokladom pre vyslovenie tohto hodnotiaceho záveru bola\nuž samotná zmluva o prevode hotela, zmluvné podmienky, o obsahu ktorých žalovaný v II. rade v zhode s\nobsahom zmluvy informoval a skutočnosť, že žalobca uzatváral zmluvu o prevode tak za predávajúceho,\nako aj za kupujúceho a bez vedomosti obchodných partnerov, resp. bez súhlasu valného zhromaždenia\nCP, ktorý vyžadoval čl. 11 písm. b/ Spoločenskej zmluvy CP. Za opísaného skutkového stavu, ktorého\nnepravdivosť nebola v konaní preukázaná, sa jedná o legitímne vyslovenie vlastného úsudku na danú\nvec. Pokiaľ sa žalobca snažil presvedčiť o zmene náhľadu čitateľa na jeho konanie v prípade objasnenia\nexistencie pôvodných nepísaných dohôd medzi ním a p. B. a C. uviedol, že hodnotový záver žalovaného\nv II. rade je prezentovaný vo vzťahu\nk vyhodnoteniu iných skutkových tvrdení, ktorých\npravdivosť bola v konaní preukázaná,\nv dôsledku čoho nenáležite vyznievajú ospravedlnenia\nprotispoločenského konania iným protispoločenským konaním (výrok žalobcu vo vyjadrení zo dňa\n3.2.2020: „neštandardná situácia si vyžaduje neštandardné riešenia“). „O. sa pokúsil previesť hotel,\nkancelárie\na pozemky v podstate na samého seba za nápadne nevýhodných podmienok.\nExtrémne nevýhodné podmienky...kúpnu cenu znížil na 15.500.000,- € plus DPH...“: Žalovaná strana\npredložila množstvo dôkazov, ktoré dostatočne preukázali pravdivosť hodnotového záveru, že prevod ku\nktorému nedošlo v dôsledku neúspechu v katastrálnom konaní, nebol výhodný pre spoločnosť a nebol v\njej záujme, ani nemohol byť ekonomicky racionálnym riešením krízy spoločnosti, ako sa snaží presvedčiť\nžalobca, nakoľko ak boli nehnuteľnosti predané výrazne pod ich trhovú hodnotu, o čom svedčia\npredložené znalecké posudky (č. 100/2016, č. 90/2017, ohodnocujúce hotel a súvisiace nehnuteľnosti\nna sumu vyššiu ako 70.000.000,- €), tak majetok spoločnosti, ktorý by sa predajom pretransformoval\nna finančný kapitál, by sa v konečnom dôsledku zmenšil. Žalovaným v II. rade poskytnuté informácie o\nzmluvných podmienkach žalobcom dojednaného prevodu, majú pravdivý skutkový základ v predloženej\nzmluve. Hodnotiacemu záveru, že sa jednalo o nevýhodné podmienky nasvedčuje aj celý rad ďalších\nskutočností, na ktoré poukazoval žalovaný v II. rade (kolízia záujmov na strane kupujúceho\na\npredávajúceho, splatnosť a podhodnotená výška kúpnej ceny, nezabezpečenie úhrady kúpnej ceny\nv značnej výške, nezískanie súhlasu valného zhromaždenia). Žalobcom poskytnuté vysvetlenie ani\nlen nespochybnilo toto tvrdenie o nevýhodných podmienkach dojednaných žalobcom pri prevode\nvlastníckeho práva k hotelu v prospech spoločnosti Arthur Consulting, a.s. Vychádzajúc zo samotného\nobsahu zmluvy o prevode nehnuteľností nemožno za nepravdivý, resp. zamlčaný považovať údaj o\ntom, že kúpna cena hotela mala pozostávať tiež z prevzatia záväzku, nakoľko iba z obsahu samotnej\nzmluvy to nemožno vyvodiť a žalobca nepreukázal, že by zo strany financujúcej banky došlo k súhlasu\ns prevzatím záväzku. Nepoňatie tejto informácie do článku, svedkom Valčekom riadne zdôvodnené,\ntak nemožno považovať za účelovú snahu žalovaného v II. rade skresliť celkový dojem na danú vec\na narušiť objektivitu rozhovoru. Prisvedčil obrane žalovaných v I., II. rade i v tom, že aj pri zohľadnení\nvýšky záväzku 32.000.000,- €, by kúpna cena predstavoval sumu 47.500.000,- €, teda výrazne nižšiu\nako bolo znalecké ocenenie, čo bolo konštatované v znaleckom posudku č. X/XXXX, vypracovanom\ndňa 22.10.2019 pre účely trestného konania. Žalobca prezentoval vlastné subjektívne tvrdenia, z\nktorých vyvodil záver, že k prevodu nehnuteľností nemalo dôjsť za nápadne nevýhodných podmienok.\nZ predložených listinných dôkazov (napríklad znalecké posudky) a skutočností zistených vykonaným\ndokazovaním ale nie je možné si jeho záver osvojiť bez toho, aby prejudikoval, resp. zasahoval do\nposudzovania trestnoprávnej roviny sporu, čo nie je predmetom tohto konania ani v jeho právomoci.\nPredložené listinné dôkazy\nv spojení s podaním obžaloby na žalobcu dávajú dostatočný podklad\npre vyrieknutie prezentovaného hodnotiaceho úsudku o neprimeraných a jednostranne nevýhodných\npodmienkach prevodu hotela Carlton. Nakoniec k záveru o nevýhodných zmluvných podmienkach a\nznačnej podhodnotenosti ceny dospel i dozorový prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry v uznesení\nzo dňa 22.1.2018, č.k. VII/2Gv 270/17/1000-13, ktorým zamietol sťažnosť žalobcu a jeho manželky voči\nuzneseniu o vznesení obvinenia. „Kto je v kauze obvinený: O. a jeho manželka R. G., ktorá bola v\nrozhodnom čase tiež konateľkou spoločnosti Carlton property.“: Žalobca titulom neoprávneného zásahu\ncelkom nelegitímne namietal i zverejnenie informácie o tom, že mu bolo vznesené obvinenie, nakoľko\nžalovaná strana preukázala, že v čase poskytnutia rozhovoru a publikovania článkov sa jednalo o verejne\nznámu informáciu, ktorú verejnosti poskytli už skôr iné médiá a ktorej pravdivosť potvrdil aj samotný\nžalobca. Tento naviac nikdy nespochybňoval, že bol a aj je v súčasnosti trestne stíhaný v súvislosti\ns danou vecou, o čom sám informoval na tlačovej konferencii. Vychádzal z toho, že žalobca neurobil\nsporným tvrdenie oboch žalovaných a svedka S.\no tom, že informácia o vznesení\nobvinenia bola medializovaná už dňa 27.11.2017 týždenníkom TREND, že k vznesenému obvineniu sa\nproaktívne vyjadroval on sám na ním zvolanej tlačovej konferencii dňa 26.1.2018, t. j. pred vydaním\n\nsporných článkov. Pokiaľ preto sám žalobca iniciatívne poskytol túto informáciu o vznesení obvinenia do\nverejného priestoru, nemôže jej prevzatím odôvodňovať neoprávnenosť zásahu zo strany žalovaných v\nI., II. rade. Je nepochybné, že prebiehajúce trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje osobný a profesijný\nživot obvineného, zasahuje do jeho cti, dobrej povesti, teda ústavne chránených ľudských práv. Vo\nvšeobecnosti platí, že takéto obmedzenie súhrnu osobnostných práv je legitimované verejným záujmom\nna ochrane spoločnosti pred páchaním trestnej činnosti. Preto z toho dôvodu nemožno podľa jeho\nnázoru trestnoprávnu zásadu prezumpcie neviny účelovo absolutizovať tak, ako sa to aj napriek už\nuvedenému snaží žalobca. Pri posudzovaní oprávnenosti zásahu do osobnostných práv v súvislosti so\nzverejnením informácií o trestnom stíhaní osoby je z pohľadu súdu potrebné posúdiť, či obmedzenie\nosobnostného práva zodpovedá a je primerané uvedenému verejnému záujmu. Obsah sporného článku\nv súvislosti s touto informáciou nijako nezavádza a vo vzťahu k trestnému konaniu sa obmedzuje výlučne\nna informovanie\no procesnom postavení žalobcu v rámci trestného konania, t. j. že je voči\nnemu právoplatne vznesené obvinenie pre pokus obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností pri\nspráve cudzieho majetku v spolupáchateľstve, čo v žiadnom prípade neporušuje základný trestnoprávny\nprincíp prezumpcie neviny. Naviac z argumentácie, resp. odpovedí žalovaného v II. rade je opätovne aj\nv tejto súvislosti zrejmé, že čitateľovi prezentuje vlastný právny náhľad na vec a vlastnú argumentáciu,\nktorou dôvodil v jednotlivých súdnych sporoch so žalobcom. Žalobca preto v dôsledku subjektívneho\nvýkladu nedôvodne tvrdí, že z článku vyplýva, že sa dopúšťa trestnej činnosti. Na uvedenom nič nemení\nani termín právoplatne obvinený, ktorý podľa žalobcu neexistuje. V tejto súvislosti dodal, že obvinenie\nsa v trestnom konaní vznáša uznesením orgánu činného v trestnom konaní, voči ktorému je prípustná\nsťažnosť\na právoplatnosť nadobudne buď márnym uplynutím lehoty na podanie\nsťažnosti alebo zamietnutím včas podanej sťažnosti, teda až vtedy je vznesenie obvinenia právoplatné.\nVo veci nebolo sporné a žalovaná strana preukázala, že v čase publikovania článku bolo už o sťažnosti\nžalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia rozhodnuté, takže preukázala, že aj toto skutkové tvrdenie\nje založené na pravdivej skutkovej informácii, už skôr verejne publikovanej\na\nsprostredkovanej širokej verejnosti. Žalobca nesporoval, že to nebol žalovaný v I. rade, ktorý ako\nprvý priniesol túto informáciu verejnosti. Žalovaná strana v sporných článkoch nepodsúva verejnosti\ninformácie o tom, že žalobca bol odsúdený, uznaný za vinného či vinný zo spáchania trestného činu,\nnaopak po dôslednom prečítaní článku musí byť aj priemernému čitateľovi zrejmé, že v tejto veci je\nvoči žalobcovi vedené trestné stíhanie, predmetom ktorého bude posúdenie, či došlo alebo nedošlo\nk spáchaniu pokusu trestného činu, z ktorého je žalobca obvinený. O opačnom závere nesvedčí ani\nhodnotiaci úsudok vyslovený v nadpise článku „Ako sa eseťákom pokúsili ukradnúť hotel Carlton\n(rozhovor)“, ktorého cieľom, ako potvrdil svedok V. S., bolo prilákať čitateľa. Rovnako v obsahu článku\npoužitý termín „podviedol“ nemožno v celom kontexte stotožňovať s jeho trestnoprávnym významom.\nAk žalobca vo svojej výpovedi poukazoval na neoprávnenosť trestného stíhania argumentujúc, okrem\niného, aj súladom ním vykonaných krokov so zákonom, ktorý je predmetom preverovania v trestnom\nkonaní, hodnotenie tejto otázky neprináleží súdu a jej zodpovedanie nie je pre účely rozhodnutia\ntejto veci relevantné. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že pokiaľ žalobca ako nepravdivú, prípadne\nneprimerane hodnotiacu označil aj odpoveď žalovaného v II. rade na otázku\no skutočnej\nhodnote nehnuteľností, túto vo svojom procesnom útoku neodôvodnil a obmedzil sa na prezentovanie\nvlastného názoru na cenu hotela a jej výhodnosť. Z rovnakého dôvodu neposudzoval ani žalobcom\noznačenú otázku redaktora, či sa podarilo prevod hotela a ďalších nehnuteľností zastaviť, odpoveď na\notázku, kedy sa B. a C. dozvedeli o predaji nehnuteľností, odpoveď žalovaného v II. rade na otázku,\nprečo jeho klienti nezaplatili\n2.000,- €, odpoveď žalovaného v II. rade týkajúcu sa obsahu obálok,\notázku redaktora prečo chcel O. za každých okolností vytlačiť jeho klientov z ADSP, spojenie predmetnej\nkauzy s pochybnými transakciami z 90. rokov, otázku novinára, prečo si žalovaný v II. rade myslí, že\nplná moc udelená C. je antidatovaná, ktorá je legitímnou otázkou na respondenta na vysvetlenie jeho\nargumentácie v spore, ďalej vyjadrenie novinára o tom, že novinárom sa\nv minulosti nepodarilo\nspojiť s p. C., otázku redaktora, prečo táto brzda nefungovala v tomto prípade. Vo vzťahu k týmto statiam\nrozhovoru sa žalobca obmedzil len na prezentovanie vlastnej reakcie bez riadneho ozrejmenia tvrdeného\nzásahu do osobnostným práv v spojení s týmito výrokmi, v dôsledku čoho ich nepreskúmaval. V tejto\nčasti procesného útoku žalobca neprípustne nahradil nevyužitú možnosť podania žaloby o uverejnenie\nodpovede. Poukázal na nespôsobilosť týchto otázok neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv\nžalobcu s následkom vzniku závažnej ujmy, nakoľko žalovaný v II. rade v odpovediach zreteľne uviedol,\nže sa jedná o jeho argumentáciu v sporoch so žalobcom, t. j. vecne nekonštatuje skutočnosti ako fakty,\npravdivosť ktorých by mohla podliehať verifikovaniu. V danom prípade obsah článku nijako nevybočil\nz medzí oprávnenej kritiky a prevažná väčšina napádaných tvrdení predstavujú skutkové tvrdenia,\nktorých pravdivosť protistrana riadne v konaní preukázala. Kritiku konania žalobcu opierajúcu sa o v\n\nčlánku prezentované a dôkazmi preukázané skutočnosti nemožno považovať za neoprávnenú. Nemej\npodstatným pri zohľadnení okolností prípadu je aj to, že skutočnosti, na ktoré žalovaný v II. rade v\nrozhovore poukazoval, boli a sú predmetom trestného konania a podanej obžaloby. Ak boli tieto tvrdenia\nnásledne podkladom pre subjektívny hodnotiaci záver o tom, že B. a C. boli podvedení za súčasnej\nvedomosti, že žalovaný v II. rade celý čas prezentoval obranu jeho klientov\nv\nsporoch, teda vlastné názory a tvrdenia, nemožno ako prehnane expresívny hodnotiť ani použitý slovník,\nktorý spĺňa atribút vecnosti a zodpovedá oprávnenej kritike. Skutočnosť, že sa zo strany žalovaného\nv II. rade jedná o procesnú obranu či útok, prezentovanú v jednotlivých súdnych konaniach vedených\nza účasti žalobcu a B. a C., žalobca nesporoval\na o zhode procesnej argumentácie\nžalovaného v II. rade svedčí taktiež odôvodnenie predloženého rozsudku Krajského súdu Bratislava zo\ndňa 24.5.2022, sp.zn. 2 Cob 122/2021. Nemožno preto vyvodiť naplnenie podmienok neoprávneného\nzásahu spočívajúcom\nv prekročení medzí vecnej kritiky. Napadnutý článok/články\nneobsahujú žiadne expresívne pojmy, vecne podávajú prehľad skutkových okolností prípadu, ktoré sa\ndostali do roviny posudzovania orgánov činných v trestnom konaní. Ani expresívnejšie ladený titulok\nnemožno hodnotiť a vykladať izolovane od kontextu článku a funkcií ktoré plní, zameraných na upútanie\nčitateľovej pozornosti a pritiahnutie záujmu o jeho prečítanie, čím vo svojej výpovedi argumentoval\naj jeho autor, svedok V.. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 18.9.2012, sp.zn. II. ÚS\n340/09, zdôraznil potrebu zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho\nvecným obsahom. Uviedol, že aj pri zohľadnení ochrany práva na súkromie dotknutých osôb možno vo\nvšeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce\nvyjadrovacie prostriedky.\nV danom prípade je potrebné si uvedomiť, že zo skutkových tvrdení\nprezentovaných v článku a riadne podložených listinnými dôkazmi, bez ohľadu na ich právne posúdenie,\nnemožno očakávať neutrálne stanovisko čitateľa, čo samo osebe v rámci realizácie ústavného práva\nna slobodu prejavu a jeho obsah, nebráni žalovanému v II. rade zverejniť takýto článok, nakoľko tlač\nnemožno obmedziť len na prezentovanie pozitívne vnímaných informácií. Zhromaždené\na\nvykonané dôkazy neumožňujú osvojiť si subjektívne a hypotetické presvedčenie žalobcu\no tom,\nže jeho vnímanie čitateľmi by bolo pozitívne v prípade dôslednejšieho informovania\no všetkých\nzáležitostiach danej kauzy vrátane nepísaných dohôd medzi ním a B.\na C., ktoré predchádzali\nspornému prevodu hotela Carlton. Žalovaný v II. rade na výslovný pokyn svojich klientov a po zbavení\npovinnosti mlčanlivosti informoval o skutkovom základe v niektorých sporoch, v ktorom advokátska\nkancelária, ktorej je konateľom, zastupuje B. a C. a o ich procesnej obrane či útoku, čo nepochybne\nvyplýva z obsahu článku, ako aj formulácie otázok a odpovedí v publikovanej verzii rozhovoru. Na\ndruhej strane žalobca účelovo a subjektívne vykladá niektoré termíny a slovné spojenia a pripisuje im\niný ako bežne pripisovaný význam, vytrháva ich z kontextu a sám skresľuje viaceré informácie. Vo\nsvojom procesnom útoku sa zameral na vlastný postoj a reakcie na vyjadrenia právneho zástupcu B.\na C. v iných súdnych konaniach. Žaloba na ochranu osobnosti však nemá suplovať inštitút tlačového\nzákona v podobe uverejnenia odpovede, nemá smerovať k oprave nejasností, či byť snahou o doplnenie\nvlastného pohľadu kritizovanej osoby na vec a rovnako nemôže byť založená na subjektívnych pocitoch\na dojmoch poškodeného. Z uvedených dôvodov je pre účely tohto rozhodnutia irelevantná argumentácia\nžalovaného v I. rade, v ktorej poukazoval na to, že magazín PRÁVO nie je periodickou tlačou v zmysle\ntlačového zákona, ktorého ustanovenia na vec neaplikoval. Žalobca mal možnosť výsledok vybavenia\njeho žiadosti o uverejnenie opravy a odpovede žalovaným v I. rade, s ktorým nebol spokojný, zvrátiť\nosobitnou žalobou podanou v lehotách a za podmienok stanovených tlačovým zákonom. Úlohou súdu\nv tomto konaní nemá byť ani právne posúdenie sporov vedených medzi žalobcom a B. a C., ktoré boli\npredmetom rozhovoru so žalovaným v II. rade, t. j. správnosť argumentácie žalovaného v II. rade, o ktorej\nvo zverejnenom rozhovore informoval. Sporným článkom nemožno vytknúť ani zamlčanie podstatných\ninformácií, ktoré by skresľovali celkový dojem a boli by spôsobilé negatívne ovplyvniť následný úsudok\nbežného čitateľa. Absencia žiadnej zo žalobcom označených chýbajúcich informácií nevedie k záveru\no skresľujúcom charaktere článku a nevykazuje znaky podstatnosti. Žalobcovi sa v konaní nepodarilo\npreukázať zamlčanie podstatných skutkových okolností značne skresľujúcich skutkový pohľad na vec.\nNaopak žalovaná strana v konaní preukázala vecný základ publikovaných údajov, ktorý aj keď v záujme\nsvedkom S. uvedeného zostručnenia článku, neobsahoval všetky žalovaným v II. rade poskytnuté\núdaje, nebol skreslený a umožňoval publiku na základe opísaného skutkového stavu utvoriť si vlastný\nhodnotiaci úsudok v súvislosti s osobou žalobcu, takže existovala dostatočná skutková základňa\npre vyhlásenia žalovaného v II. rade, ktorý v článku prezentoval argumentáciu svojich klientov vo\nviacerých v tom čase prebiehajúcich súdnych sporoch so žalobcom. Zhrnúc uvedené, vyhodnotiac\nzávery vykonaného dokazovania jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že ústavou\na zákonom chránená sloboda prejavu sa nedostala do kolízie s chránenými osobnostnými právami\n\nžalobcu nad zákonom povolený rozsah. V intenciách vyššie uvedeného posúdenie napádaných výrokov\nvo vzťahu\nk pasívne vecne legitimovanému žalovanému v II. rade obstojí aj v teste\nproporcionality. Žalovaný v I. rade ako vydavateľ denníka SME, v prílohe ktorého bol sporný rozhovor\npublikovaný a následne jeho obsah zverejnený aj na jeho webovom portáli www.sme.sk, požíva pri\nrealizácii slobody prejavu privilegované postavenie. Spornými článkami informoval\no verejne\nzaujímavej téme, ktorá v mediálnom priestore bola zviditeľnená ešte pred publikovaním týchto článkov\na pritiahla záujem verejnosti jednak vzhľadom na trestnoprávny rozmer kauzy hotela Carlton, ako aj s\npoukazom na to, že sa týkala nakladania s historickým hotelovým komplexom v centre hlavného mesta\nso statusom národnej kultúrnej pamiatky, na ktorú sa vzťahuje zákonné predkupné právo štátu a tiež\nvzhľadom na aktérov tejto kauzy, ktorí ako verejne známi podnikatelia predstavujú osoby relatívneho\nverejného záujmu, vo vzťahu ku ktorým sú medze oprávnenej kritiky nastavené širšie. Sporný článok\nbol síce publikovaný vydavateľom denníka s celoslovenskou pôsobnosťou, ale v jeho prílohe. Na\ndruhej strane online verzia článku sa stala pre širokú verejnosť neobmedzene prístupnou. Článok bol\npublikovaný v čase, kedy sa o kauzu zaujímali viaceré médiá s poukazom na už v tom čase prebiehajúce\ntrestné konanie s ňou spojené. Z formulácie napadnutých skutkových tvrdení\na\nhodnotiacich úsudkov bolo nepochybné, že sa jedná o jednostrannú prezentáciu procesného útoku\nv neukončených súdnych sporoch za použitia primeraných výrazových prostriedkov, bez hanlivých a\nneslušných vyjadrení a v prípade hodnotiacich úsudkov, tieto boli vyslovené na základe dostatočného\nskutkového základu, ktorý viedol aj k podaniu obžaloby zástupcom štátu. Z uvedeného dôvodu a v súlade\ns požiadavkou hospodárnosti konania nevykonal dokazovanie za účelom posúdenia ďalších zákonných\npodmienok pre vyhovenie žalobe (existencie značnej nemajetkovej ujmy, príčinnej súvislosti medzi ňou a\nneoprávneným zásahom zo strany pasívne vecne legitimovaného žalovaného v I. rade, proporcionalitou\nuplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy a dôvodnosťou navrhovaného ospravedlnenia). Dodal, že sa\nmožno stotožniť aj\ns argumentáciou oboch žalovaných, v ktorej poukazovali na\nnedostatky navrhovaného reparačného petitu, t. j. textu verejného ospravedlnenia, ktoré sa vo svojom\nrozsahu na rozdiel ospravedlnenia v intenciách tlačového zákona, môže dotýkať tak nepravdivých,\nako aj pravdivých informácií. Je povinnosťou žalobcu v konaní o ochranu osobnosti v žalobnom\nnávrhu naformulovať presné znenie ospravedlnenia, posúdenie prípustnosti a relevantnosti, ktorého\nje úlohou súdu, ktorý však nesmie text ospravedlnenia opravovať ani doňho vážnejším spôsobom\nzasahovať. Súdna prax v záujme rozvoja difamačného práva síce pripúšťa isté zásahy, avšak aj v\nrozhodnutí, na ktoré v tejto súvislosti poukazoval žalobca (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 12.11.2020, sp.zn. III. ÚS 283/2020), sa jedná o nevýrazný minimálny zásah spočívajúci vo\nvypustení jedného slova („úprimne“). Za neprípustné považoval podstatné zásahy vedúce k výraznému\na významovému preformulovaniu požadovaného znenia ospravedlnenia (podobne Števček, M. a kol.,\nObčiansky zákonník I, Komentár, Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, 86). Aj napriek skutočnosti,\nže s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nevykonával dokazovanie zamerané na preukázanie\ndôvodnosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti dôvodil, že žalobca\nlistinnými dôkazmi a dôkaznými prostriedkami riadne označenými v procesnom postupe podľa § 167\nC.s.p. nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi označeným zásahom do práva na česť a dôstojnosť a\npublikovaním napadnutých článkov za situácie, kedy bolo verejne známe, že o sporoch medzi žalobcom\na B. a C. už skôr informovali viaceré médiá a stále sa jedná o mediálne zaujímavú kauzu, nakoľko\nsa dostala aj do trestnoprávnej roviny, vo vzťahu ku ktorej je záujem novinárov legitímny. Nevykonal\nžalobcom opakovane navrhovaný výsluch žalovaného v II. rade, pretože žalobca v priebehu celého\nkonania nebol schopný riadne identifikovať skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré by nebolo\nmožné preukázať inak, vo vzťahu ku ktorým by mal žalovaný v II. rade ako strana v spore vypovedať.\nŽalobca tento návrh odôvodňoval všeobecne, potrebou objasnenia skutkových okolností publikovaných\nv inkriminovanom rozhovore a okolností súvisiacich s realizáciou rozhovoru. Žalovaný (pravdepodobne\nv II. rade, poznámka odvolacieho súdu) v priebehu konania písomne reagoval na všetky námietky\nprotistrany a na podporu svojich vyjadrení predložil listinné dôkazy. Výpoveď žalovaného v II. rade nemá\nviesť k vysvetľovaniu jeho hodnotiacich úsudkov, čo nakoniec bolo obsahom jeho písomných vyjadrení\na rovnako žalobcom navrhované dokazovanie nemá viesť k pátraniu a vyhľadávaniu skutočností\nsvedčiacich v jeho prospech. Dôkazné prostriedky majú slúžiť na potvrdenie alebo vyvrátenie tvrdených\nskutočností, nie naopak. Neobstojí preto ani poukaz žalobcu na to, že v štádiu kedy neprebehol\nvýsluch strán a svedka S. nemožno konanie koncentrovať, nakoľko by mohli v nich odznieť nové\ntvrdenia. Žalobca totiž pristúpil k uvádzaniu nových tvrdení a rozhodujúcich skutočností ešte pred\nvykonaním predmetného výsluchu a tento záver o nemožnosti využitia sudcovskej koncentrácie konania\nby skutočne platil, ale len a výlučne vo vzťahu k výpoveďami novozisteným skutočnostiam, čo nie je\ndaný prípad, nakoľko konanie žalobcu nie je reakciou na nové skutočnosti, ktoré by následne vyšli\n\nv konaní najavo. Skutočnosť, že ešte nedošlo\nk navrhovanému výsluchu strán\na svedkov sama osebe v konaní neotvára stranám sporu možnosť bezbreho a kedykoľvek uvádzať\nnové skutočnosti a dôkazy, keďže sa nejedná o spor zákonodarcom vylúčený z možnosti uplatnenia\nkoncentračnej zásady, ako je tomu napríklad\nv prípade spotrebiteľských sporov a rovnako to\nneznamená, že vo fáze pred zahájením pojednávania nedošlo k zhromažďovaniu a oboznamovaniu sa s\nlistinnými dôkazmi stranami sporu i súdom. Nakoľko žalobca je účastníkom sporových konaní, o ktorých\nžalovaný v II. rade v rozhovore informoval, nemožno túto jeho neschopnosť riadne viesť, procesný útok\nospravedlniť ani informačným deficitom, na ktorý sa ani sám neodvolával. Pokiaľ žalobca poukazoval\nna to, že z výpovede svedka nebolo objasnené, kto uskutočnil prvý podnet na uskutočnenie rozhovoru,\nči žalovaný v II. rade za publikovanie článku zaplatil a rozsah materiálov predložených žalovaným v II.\nrade redaktorovi S., tieto skutočnosti vzhľadom na prijaté právne závery nepovažoval za nevyhnutné\npre rozhodnutie veci a bol toho názoru, že odpovede na tieto otázky by neboli spôsobilé vo svetle\nvyhodnotenia výsledkov už vykonaného dokazovania zmeniť jeho rozhodnutie. Ako irelevantné pre\nrozhodnutie vo veci považoval rovnako návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne\nN. ako šéfredaktory žalovaného v I. rade ohľadom žiadosti žalobcu o uverejnenie odpovede, čo nepatrí\ndo predmetu tohto konania. Vzhľadom na nepripustenie v poradí druhej zmeny žaloby, nepristúpil\nani k návrhom na vykonanie dokazovania predneseným v spojení s novo namietaným rozsahom\nskutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov (oboznámenie so zvukovými záznamami z pojednávaní\nvo veci Okresného súdu Bratislava I sp.zn.\n35 Cb 161/2017, záznamami\nz Threemy, podcastami S.). Odhliadnuc od nepripustenia zmeny žalobného návrhu tieto návrhy na\nvykonanie dokazovania nemožno hodnotiť ani ako včasné, keďže ich žalobca predniesol až v priebehu\nkonania po zmene právneho zástupcu bez toho, aby k ich skoršiemu a zodpovednému označeniu\nbránili akékoľvek objektívne prekážky, alebo že by tieto návrhy boli reakciou na nové skutočnosti,\nktoré vyšli najavo až v priebehu dokazovania. Žalobca opomína elementárne zásady kontradiktórneho\nsporového procesu, ktoré platia pre obe strany sporu napriek tomu, že v konaní bol po celý čas\nprávne zastúpený a o jeho procesných právach a povinnostiach, ako aj o následkoch oneskoreného\nuplatňovania prostriedkov procesného útoku bol v rámci postupu podľa § 167 C.s.p. poučený. Dal\ndo pozornosti, že sporové súdne konanie, v ktorom proti sebe stoja strany sporu s kontradiktórnym\nzáujmom na výsledku konania, je ovládané prejednacou zásadou, tzn. stranu sporu zaťažujú dve\nvzájomne prepojené povinnosti - povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (dokazovať je povinný každý,\nkto v spore niečo tvrdí), neunesenie ktorých je spojené s neúspechom v spore. Strana sporu je tak\nv záujme vlastného úspechu v konaní povinná substancovať všetky skutkové okolnosti podstatné a\nrozhodujúce z hľadiska hypotézy hmotnoprávnej normy, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú taktiku (útok\nalebo obranu). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia kontruje povinnosť protistrany\npoprieť tvrdené skutočnosti. Vzhľadom\nk tomu, že súd je v sporovom konaní limitovaný\nskutkovými tvrdeniami strán sporu (princíp formálnej pravdy), povinnosť tvrdenia nadobúda v intenciách\nCivilného sporového poriadku kľúčový význam a predstavuje jeden z kardinálnych princípov civilného\nprocesu. Viaže sa na podstatné a rozhodujúce skutočnosti relevantné z hľadiska hmotného práva.\nNásledkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je jeho neúspech v spore a rovnako platí,\nže následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal\ndokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to,\nčo strany v spore tvrdili a nie zisťovať, čo strany netvrdili. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následné\nneunesenie dôkazného bremena je vo výsledku sankcionované stratou sporu. Rozhodujúcim pre riadne\nsplnenie týchto povinností nie je len obsahové hľadisko (kvalita a relevantnosť tvrdenia a navrhovania\ndôkazov, pravdivosť a úplnosť, t. j. substancované tvrdenie), ale aj časové hľadisko. Civilné sporové\nkonanie totiž od strán sporu vyžaduje adekvátnu mieru vigilancie a diligencie (bdelosť a dôslednosť). V\nzmysle normatívnej úpravy nadväzujúcej na rímskoprávnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým\npatrí právo) je strana sporu je povinná uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany\nvčas. Porušenie v čl. 8 C.s.p. všeobecne vyjadrenej povinnosti riadneho vedenia sporu, tzv. procesnej\ndiligencie môže mať v kontradiktórnom sporovom konaní za následok sudcovskú koncentráciu konania,\nvyužitie ktorej súdu umožňuje neprihliadnuť na oneskorene uplatnené prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej obrany. Účelom tohto inštitútu procesného práva je zabrániť predlžovaniu\nsúdneho sporu oneskorene vykonanými procesnými úkonmi a tým prispieť k zabezpečeniu rýchlej a\nefektívnej ochrany ohrozených či porušených subjektívnych práv. Možno ňou predísť neželateľným\nsituáciám, akými sú napríklad predkladanie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov stranou sporu\naž na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie už nariadeného pojednávania, alebo požiadavku\nna vytýčenie ďalšieho pojednávania vo veci. Sudcovská koncentrácia tak zároveň predstavuje aj\nnormatívne vyjadrenie princípu zakotveného v čl. 5 C.s.p. Na rozdiel od koncentrácie upravenej\n\nv ustanovení § 154 C.s.p., je sudcovská koncentrácia v diskrečnej právomocí súdu, preto jej (ne)využitie\nnie je stranou sporu nárokovateľné. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej\nobrany vyhodnocuje súd v okolnostiach konkrétneho prípadu a zákonodarca ponecháva na úvahe\nsúdu, či prípadné omeškanie procesného úkonu sudca ospravedlní alebo využije procesnú sankciu\na neprihliadne na oneskorený úkon strany sporu. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana\nsporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak\nneexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov\naž na pojednávaní nie je včasné (viď napr. Števček, M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,\nPraha: Nakladatelství C. H. Beck, 2016, str. 578) a má za následok procesnú preklúziu práva uplatniť\nv spore skutkové tvrdenie alebo dôkazný návrh. S prihliadnutím na uvedené neakceptoval procesný\nútok žalobcu po zmene právneho zastúpenia, v ktorom bez existencie objektívne obhájiteľnej prekážky\na bez toho, aby z doterajšieho dokazovania vyplynuli nové skutočnosti, prednášal nové návrhy na\nvykonanie dokazovania, uvádzal nové skutkové tvrdenia a rozhodujúce skutočnosti zasahujúce do\ndoterajšieho predmetu konania, od ktorých odvodzoval žalovaný nárok, vo vzťahu ku ktorým by bolo\nnevyhnutné opätovné prenechanie priestoru na prednesenie procesnej obrany\na nových návrhov\nna doplnenie dokazovania, čo s prihliadnutím na už uvedené nepripustil. Vzhľadom na ním prijatý\nzáver o neexistencii neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, s poukazom na zásadu\nhospodárnosti konania, nevykonal ani dokazovanie výsluchom rodinných príslušníkov žalobcu. Ako\nnedôvodné a v priamom rozpore s výslovným znením zákona vyhodnotil žalobcom v záverečnej reči\nnamietané procesné pochybenie v súvislosti\ns rozhodnutím o nepripustení zmeny\nžaloby a výsluchom svedka S. na predposlednom pojednávaní. Ním zvolený postup, a to rozhodnutie o\nnepripustení zmeny žaloby na pojednávaní bezprostredne nadväzujúcom na tento procesný návrh, plne\nkorešponduje s ustanovením § 142 C.s.p., tak aj požiadavkám kontradiktórneho sporového procesu,\nna ktoré v konaní právne zastúpený žalobca opakovane nereflektoval a z obsahu súdneho spisu je tiež\nzrejmé, že za nezachovanú nemožno považovať ani lehotu na prípravu pred predmetným pojednávaním.\nZáverom odkázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,\nv zmysle ktorých\nvšeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový\na právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07), že\nprávo na spravodlivý súdny proces neznamená právo sporovej strany na úspech v konaní a rozhodnutie\nv súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Rovnako Európsky súd pre ľudské\npráva vo svojej rozhodovacej praxi pripomína, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať\ndôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku zo dňa 21.1.1999) a nevyžaduje, aby na\nkaždý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý\nje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis\nc. Grécko zo dňa 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko zo dňa 19.2.1998). Z práva na spravodlivú súdnu\nochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi\na návrhmi\nna vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko zo dňa\n29.4.1993, II. ÚS 410/06).\n3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,\nods. 2 C.s.p. a v konaní plne úspešným žalovaným v I., II. rade voči neúspešnému žalobcovi priznal\nnárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku.\n4. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac tým, že\nsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365\nods. 1 písm. b/, e/, f/, h/\nC.s.p.). Namietal nesprávny postup súdu prvej inštancie pri posudzovaní jeho úkonov a vyjadrení, keď\nokruh napádaných žalovaných výrokov rozširoval, ale prvoinštančný súd na pojednávaní konanom dňa\n28.2.2023 konštatoval, že bude konať iba\no výrokoch uvedených v žalobe a v jeho vyjadrení zo\ndňa 3.2.2020, pričom výroky uvedené\nv jeho vyjadrení zo dňa 9.2.2023 kvalifikoval ako rozšírenie\nžaloby, ktoré nepripustil. Má za to, že ak súd prvej inštancie po vydaní uznesenia o nepripustení druhej\nzmeny žaloby na pojednávaní konanom dňa 28.2.2023 neuviedol, ktoré výroky sú zo strany súdu\npripustené, tak stranám sporu znemožnil riadnym spôsobom uplatňovať ich procesné práva, vrátane\nnávrhov na vykonanie dokazovania. Súd prvej inštancie v bode 81. odôvodnenia rozsudku odkázal na\nskutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré sa po pripustení prvej zmeny žaloby stali predmetom\n\nkonania, no tieto nie sú v celom rozsudku uvedené (špecifikované). V dôsledku takéhoto konania sa\npotom samotné odôvodnenie rozsudku javí ako prekvapivé a arbitrárne, nakoľko napadnutý rozsudok\nneuvádza, ktoré konkrétne skutkové stvrdenia a hodnotiace úsudky boli predmetom posudzovania a\nrozhodovania zo strany súdu prvej inštancie, ktorý sa od bodu 83. odôvodnenia vyjadruje len k niektorým\ntvrdeniam, ktoré však podľa neho nepokrývajú celý rozsah predmetu konania. Popri skutočnosti, že\nprvoinštančný súd nešpecifikoval, ktoré výroky pripustil v rámci ďalšieho dokazovania a rozhodovania\nvo veci, tak uznesenie o nepripustení zmeny žaloby vyhlásil priamo na pojednávaní, na ktorom prebehol\ni výsluch svedka V. S., čím mu znemožnil náležitú prípravu na predmetný výsluch a porušil jeho\nprocesné práva. Postupom súdu prvej inštancie bola narušená koncepcia otázok ním pripravených,\nktoré chcel položiť svedkovi, pričom ak by mal vedomosť o takomto postupe súdu, bol by si otázky\npredpripravil iným spôsobom. Súd prvej inštancie týmto postupom zasiahol do rovnosti účastníkov\nsúdneho konania (správne strán sporu, poznámka odvolacieho súdu), pretože na jeho strane nebola\nzachovaná minimálne päť dňová lehota na prípravu. Prvoinštančný súd mal dostatočný časový priestor,\naby predmetné uznesenie vydal v písomnej forme v primeranom čase pred pojednávaním. Poukázal\nna skutočnosť, že ak by sa teoreticky jeho podanie zo dňa 8.2.2023 malo chápať ako zmena žaloby,\ntak vzhľadom na predmet konania, predložené dôkazy a navrhnuté ešte nevykonané dôkazy, na strane\nsúdu prvej inštancie fakticky neexistovali reálne dôvody, prečo by takúto zmenu žaloby nemal pripustiť,\nnajmä v kontexte skutočnosti, že od úplného začiatku tvrdil, že predmetné články ako celok, zasiahli\ndo jeho osobnostných práv, keďže obsahovali kompiláciu veľkého množstva nepresných, účelových a\nnepravdivých informácií. Z jeho strany išlo v jeho podaní zo dňa 8.2.2023\no\nvysvetlenie týchto tvrdení, ako ich v ich komplexnom označení („ako celok“) označil v žalobe; nešlo teda\no rozšírenie žaloby o ďalšie články, alebo nároky. Týmto namieta príliš formalistický náhľad súdu prvej\ninštancie na jeho podanie, ktoré je podľa jeho názoru v rozpore s princípmi právnej istoty garantované\nv čl. 2 C.s.p. Ďalej konštatoval, že súd prvej inštancie neumožnil výsluch žalovaného v II. rade, čím mu\nznemožnil priamo pred súdom klásť otázky, prostredníctvom ktorých (vzhľadom na povinnosť vypovedať\npravdu) by preukázal, že zo strany žalovaného v II. rade boli širokej verejnosti poskytnuté skreslené\ninformácie, ktoré spôsobom ich podania zasiahli do jeho osobnostných práv. Výsluch žalovaného v II.\nrade bol fakticky dôležitý pre posúdenie výrokov žalovaného v I. rade, kde prostredníctvom jeho otázok\nmalo byť preukázané zamlčovanie a skresľovanie informácií, ktoré sa týkali výrokov žalovaného v I. rade.\nVýsluchom žalovaného v II. rade zároveň malo dôjsť k preukázaniu jeho procesného postavenia ako\nfyzickej osoby, nie advokáta konajúceho prostredníctvom advokátskej kancelárie (spoločnosti s ručením\nobmedzením). Po výsluchu svedka V. S., ktorý sa nevedel vyjadriť k súvisiacim okolnostiam, za ktorých\nsa uskutočnil rozhovor so žalovaným v II. rade, bolo potrebné, aby sa žalovaný v II. rade osobne vyjadril\npráve\nk okolnostiam súvisiacim s realizáciou rozhovoru i súvislostiam zverejnenia\ntohto rozhovoru\na načasovania jeho zverejnenia. Z. V. S. sa nevedel vyjadriť, od ktorej\nosoby išiel prvotný podnet na uskutočnenie rozhovoru, či žalovaný v II. rade zaplatil za publikovanie\nrozhovoru a či súčasťou podkladov, ktoré mu zveril žalovaný v II. rade boli materiály ku konaniam, kde\nby vystupovali klienti advokátskej kancelárie RELEVANS s.r.o. v aktívnych\na pasívnych sporoch.\nVýsluch žalovaného v II. rade bol dôležitý aj pre účely objasnenia\na vyhodnotenia\nvzájomných súvislostí jednotlivých zásahov do jeho osobnostných práv výrokmi tohto žalovaného a\nokolností, ktoré viedli žalovaného v II. rade k verejnému rozširovaniu týchto tvrdení. Domnieva sa,\nže súd prvej inštancie aj v tomto prípade formalisticky aplikoval ustanovenia § 195 C.s.p. o výsluchu\nstrany a nezohľadnil špecifikum prejedávanej veci, kedy výsluch jedného zo žalovaných, v určitej časti\nfakticky mal byť posudzovaný ako výsluch svedka vo vzťahu ku konaniu druhého žalovaného, najmä\nak v tomto prípade nešlo o nerozlučné procesné spoločenstvo na strane žalovaných. Objasnenie hore\nuvedených skutočností žalovaným v II. rade nebolo možné preukázať inak, ako práve jeho výsluchom.\nAk teda súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia neumožnil výsluch žalovaného v II. rade, takýto\npostup mal za následok neúplnosť skutkových zistení, ktoré viedli k nesprávnemu rozhodnutiu a rovnako\nznemožnenie realizácie jeho procesných práv.\nK nevykonaniu navrhnutých dôkazov dôvodil,\nže súd prvej inštancie v bode 86. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval, že „Žalobcovi\nsa v konaní nepodarilo preukázať zamlčanie podstatných skutkových okolností značne skresľujúcich\nskutkový pohľad na vec.“, ale v bode 91. odôvodnenia uviedol, že „nepristúpil ani k návrhom na\nvykonanie dokazovania prednesením v spojení s novo namietaným rozsahom skutkových tvrdení a\nhodnotiacich úsudkov (oboznámenie so zvukovými záznamami z pojednávaní vo veci Okresného súdu\nBratislava I vedenom pod sp.zn. 35 Cb 161/2017). Odhliadnuc od nepripustenia zmeny žalobného\nnávrhu tieto návrhy na vykonanie dokazovania nemožno hodnotiť ani ako včasné, keď žalobca ich\npredniesol až v priebehu konania po zmene právneho zástupcu a bez toho, aby k ich skoršiemu\na zodpovednému označeniu bránili akékoľvek objektívne prekážky.“ Prvoinštančný súd v tejto časti\n\nnepostupoval správne, nakoľko jeho argumentácia po zmene jeho právneho zástupcu nesmerovala\nvýlučne k novým skutkovým tvrdeniam a hodnotiacim úsudkom, ale vo vyjadrení právneho zástupcu\nboli sumarizované tvrdenia aj k tým skutočnostiam, ktoré boli pripustené ako predmet tohto konania.\nDal do pozornosti, že súd prvej inštancie neodôvodnene konštatoval neskoré uplatnenie návrhov na\nvykonanie dokazovania, nakoľko niektoré dôkazy objektívne nebolo možné navrhnúť a vykonať skôr,\nako zvukový záznam z pojednávania, kde vypovedala Ing. G., bol vyhotovený dňa 29.11.2022 a bol\nnavrhnutý podaním zo dňa 8.2.2023. Zároveň vzhľadom na priemernú dĺžku trvania súdnych konaní,\nani návrh na vykonanie dôkazu zvukovým záznamom z pojednávania zo dňa 26.4.2022 (výpovede C.\na B.), nemožno podľa neho kvalifikovať ako oneskorene navrhnuté. Zopakoval, že súd prvej inštancie\nnepostupoval správne, ak odmietol vykonať dôkaz, a to výsluch žalovaného v II. rade, ktorý priamo\nsúvisel s posúdením okolností, za ktorých došlo\nk zásahu do práva na ochranu jeho\nosobnosti pre skúmanie kritéria testu proporcionality (primeranosti). Vytkol súdu prvej inštancie, že bez\nrelevantného vysvetlenia zároveň zamietol vykonanie navrhnutého dôkazu, komunikácie z aplikácie\nThreema, ktorá vypovedá o širších okolnostiach celej kauzy a ktorá dokazuje zámerné zamlčovanie\nfaktov prezentovaných\nv predmetnom rozhovore. Dôkazy v podobe zvukových záznamov z\npojednávania podrobným spôsobom popisovali doterajší celý priebeh „kauzy Calrton“ a svojim obsahom\npredstavujú signifikantný dôkaz o zamlčaní podstatných okolností udalostí popisovaných v napádaných\nčlánkoch. Nevykonaním dokazovania bolo zasiahnuté do jeho práv takým spôsobom, že boli porušené\njeho procesné práva na domáhanie sa ochrany jeho zákonných práv súdnou cestou. Ďalej namietal,\nže súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav ohľadom postavenia žalovaného v II. rade, ktorý\ntvrdil že pri poskytovaní rozhovoru vystupoval ako konateľ advokátskej kancelárie, ktorá ako spoločnosť\ns ručením obmedzením poskytuje právne služby. Prvoinštančný súd opomenul § 1 ods. 2 zákona\nč. 586/2003 Z.z., pričom poskytovanie rozhovoru do médií nie je výkon advokácie, preto súd prvej\ninštancie nesprávne zistil skutkové okolnosti, za ktorých vznikli ním napádané výroky žalovaného v II.\nrade a na takto nesprávne zistený skutkový stav následne aplikoval nesprávne ustanovenia zákona. K\ndôvodom uvedeným v bode 79.4. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie\nmal pred konštatovaním tam uvedených skutkových zistení z obsahu súdneho spisu identifikovať, v\nktorých konaniach vystupovali fyzické osoby C. a B. a v ktorých vystupovali spoločnosti Carlton Property,\ns.r.o., či ADS Property s.r.o. a následne mal k týmto konaniam priradiť v tomto konaní napádané\nskutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky. Až na základe takto zisteného skutkového stavu by bolo\nmožné vyhodnotiť, či sa žalovaný v II. rade vyjadroval o súdnych konaniach jeho klientov, C. a B.,\nalebo či išlo o všeobecné vyjadrovanie sa fyzickej osoby s právnickým vzdelaním o jeho pracovných\nskúsenostiach\nz jeho praxe. Rozhovor žalovaného v II. rade bol poskytovaný z pozície\nsúkromnej fyzickej osoby, čomu nasvedčuje taktiež vyjadrenie svedka S., ktorý vo svojej výpovedi\ntvrdil, že v jeho redakcii zostavovali rebríček kancelárií a následne chceli s niektorým advokátom urobiť\nrozhovor. Zo strany žalovaného v II. rade tak nemohlo ísť o poskytovanie právnych služieb na základe\npokynu klientov, keďže prvotný dopyt prišiel z redakcie, nie od uvedených klientov. Prvoinštančný súd\npri popise skutkového stavu neuviedol, či sa dané skutkové zistenia týkajú žalovaného v I. alebo II. rade\na tak nešpecifikoval, či skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky žalovaného v I. rade sú výsledkom jeho\nvlastného zistenia, alebo či ich len v rámci rozhovoru prebral od žalovaného v II. rade. Celkovo súd\nprvej inštancie jasne nevysvetlil, z akých konkrétnych skutkových zistení vychádzal a iba všeobecne sa\nobmedzil na konštatovanie, že malo ísť o verejné vyjadrovanie sa o argumentoch, ktoré mali odznieť\nv nešpecifikovaných súdnych konaniach (bod 85. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Ak má byť\ntakto zistený stav relevantným, musí súd konštatovať, na základe akých konkrétnych dôkazov k nim\ndospel, avšak takéto skutkové objasnenie záverov prvoinštančného súdu v napadnutom rozhodnutí\nabsentuje. Absencia popisu skutkových okolností, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal v napadnutom\nrozsudku, je evidentná naprieč celým odôvodnením rozsudku, čo spôsobuje faktickú nepreskúmateľnosť\na arbitrárnosť rozsudku s odkazom napríklad na bod 83.7. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.\nNamietal zistenie prvoinštančného súdu uvedené v bode 83.9. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\ntýkajúce sa toho, že „Pokiaľ žalobca ako nepravdivú, príp. neprimerane hodnotiacu označil aj odpoveď\nžalovaného v II. rade na otázku o skutočnej hodnote nehnuteľností, túto vo svojom procesnom útoku\nneodôvodnil a obmedzil sa na prezentovanie vlastného názoru na cenu hotela a jej výhodnosť...“, ako\nnepreskúmateľné pre jeho neurčitosť, pretože z uvedeného skutkového zistenia nie je možné zistiť, z\nktorých konkrétnych skutkových tvrdení prvoinštančný súd vychádzal, nakoľko absentuje ich opis. K\ndôvodom uvedených v bode 84. odôvodnenia rozsudku, a to „V danom prípade podľa názoru súdu obsah\nčlánku nijako nevybočil z medzí oprávnenej kritiky a prevažná väčšina napádaných tvrdení predstavujú\nskutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť protistrana riadne v konaní preukázala. Kritiku konania žalobcu\nopierajúcu sa o v článku prezentované a dôkazmi preukázané skutočnosti nemožno považovať za\n\nneoprávnenú.“ ... „že v danom prípade je potrebné si uvedomiť, že zo skutkových tvrdení prezentovaných\nv článku a riadne podložených listinnými dôkazmi, bez ohľadu na ich právne posúdenie, nemožno\nočakávať neutrálne stanovisko čitateľa, čo samo osebe v rámci realizácie ústavného práva na slobodu\nprejavu\na jeho obsah nebráni žalovanému v II. rade zverejniť takýto článok, nakoľko tlač nemožno\nobmedziť len na prezentovanie pozitívne vnímaných informácií.“ , konštatoval, že aj v tomto prípade je\nskutkový popis zo strany súdu prvej inštancie absentujúci (bez odkazu na konkrétne dôkazy) a uvedené\nzistenie je nepreskúmateľné pre jeho neurčitosť a absenciu logického vysvetlenia ako pristupoval k\njednotlivému hodnoteniu konkrétnych dôkazov. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal test\nproporcionality, ktorý je základnou podmienkou postupu súdu pred samotným hodnotením dôkazov\n(II. ÚS 152/08). Vykonanie testu proporcionality je dôležité z hľadiska, že v danom prípade sa stretli\ndve konkurujúce si základné práva, právo na slobodu prejavu a právo na ochranu dobrej povesti.\nPrístup Európskeho súdu pre ľudské práva spočíva vo vzájomnom vážení práva na slobodu prejavu\na práva na ochranu dobrej povesti\na v rozhodovaní, ktoré právo má v konkrétnom\nposudzovanom prípade väčšiu váhu a prednosť. Nepovažuje dôvody uvedené v bode 79.2. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku za naplnenie povinnosti vykonať test proporcionality, keďže predmetom tohto\nkonania je viacero skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov, z dôvodu ktorého je súd povinný ich\nposudzovať samostatne a vykonať test proporcionality samostatne ku každému napádanému výroku,\npretože jednotlivé výroky sú založené na odlišných skutkových základoch. Navyše odôvodnenie v\nzmysle, že trestné konanie odôvodňuje verejný záujem na odhaľovaní trestnej činnosti je všeobecné\nvágne tvrdenie, neodôvodňujúce potrebu zistenia miery zvýšenej potreby verejnej kontroly, či verejného\nzáujmu na prístup k informáciám o jeho osobe. Akceptovaním uvedenej premisy by bola každá v\ntrestnom konaní obvinená osoba považovaná za subjekt verejného záujmu, čo je však podľa jeho názoru\nprávne neudržateľná teória nezohľadňujúca súdnou praxou zavedené náležitosti pre konštatovanie\nexistencie subjektu verejného záujmu na jeho strane (ako ich predpokladá test proporcionality). Súd\nprvej inštancie bez právneho základu označil obchodný spor medzi spoločníkmi v obchodnej spoločnosti\nza predmet verejného záujmu, čo nemá oporu v zákone. Za nesprávne právne posúdenie prípadu\npovažuje aj neposudzovanie všetkých výrokov, ktoré majú byť predmetom tohto konania s poukazom\nna bod 83.9. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože súd prvej inštancie nevysvetlil, z akých\nlogických a vecných predpokladov vychádzal, keď jeho vyjadrenie o uvedených výrokoch nezobral\ndo úvahy a obmedzil sa iba na strohé konštatovanie, že považuje jeho vyjadrenie za „prezentovanie\nvlastnej reakcie bez ozrejmenia tvrdeného zásahu“. Uvedené právne posúdenie súdu prvej inštancie je\nnepravdivé, pričom sa vo svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch zaoberal i hodnotením\njednotlivých výrokov, ktorými sa súd prvej inštancie odmietol zaoberať. Namietal ďalej, že súd prvej\ninštancie zamietnutím žaloby poskytol súdnu ochranu výrokom, ktoré porušujú jeho prezumpciu neviny.\nTak ako samotný nadpis rozhovoru, aj výroky označujúce ho fakticky za zlodeja, podvodníka a mafiána\npoužívajúceho praktiky\nz 90. rokov, sú hrubým porušením právneho princípu prezumpcie\nneviny. Zdôraznil, že pokiaľ prejav obsahuje aj hodnotiace úsudky autora, v takom prípade je dôležité pri\nvšeobecne súdmi akceptovanej miere zjednodušovania, skresľovania či nepresností, predovšetkým to,\naby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde a tiež, aby v prejave bol opísaný relevantný\nskutkový dej (skutkové tvrdenie) takým spôsobom, ktorý umožňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci\núsudok (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.10.2011, sp.zn. 3 Cdo 84/2011).\nŽalovaní v I., II. rade ale v tomto prípade neposkytli čitateľovi ucelené relevantné informácie, ktoré by\nčitateľovi dovolili si vytvoriť vlastný hodnotiaci úsudok. Pokiaľ zásah do osobnostných práv má formu\nmaterializovaného prejavu, je pre posúdenie, či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať\nnielen obsah tohto prejavu, ale tiež formu v ňom použitých výrazových prostriedkov, pretože tá je\nvonkajším prejavom obsahu. Ak médiá informujú o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, je\nz hľadiska uverejnenia správ a zabezpečenia účinnej ochrany osobnosti fyzickej osoby rozhodujúcim\nkritériom ústavný princíp prezumpcie neviny, ktorý vyplýva z ustanovení Trestného poriadku, Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku\nuplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako\no páchateľovi trestného činu prípustné\ninformovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom rozsudku. Je pritom potrebné robiť rozdiel\nmedzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná a výrokmi, ktoré iba\nvyjadrujú stav podozrenia. Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé sú považované za prijateľné\nv zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Lutz v. Nemecko, rozsudok zo dňa 25.8.1987).\nZásada prezumpcie neviny je zároveň relevantnou zásadou i pre posúdenie spravodlivej rovnováhy\nmedzi pomerom hierarchicky na roveň postavených práv na ochranu osobnosti\na práva\nna slobodu prejavu. Teda aj také konanie, kedy nie je rešpektovaná prezumpcia neviny a s dotknutou\nosobou je zaobchádzané ako s páchateľom, je v rozpore s právom na ochranu osobnosti dokonca\n\nbez potreby ďalšieho zisťovania rovnováhy v týchto právach proporcionálnymi testami. Namietal i\narbitrárnosť napadnutého rozsudku s odkazom na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky. Záverom uviedol, že v dôsledku existencie skutočností obsiahnutých v ním prezentovaných\nodvolacích dôvodoch, súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných\npráv a nesprávne posúdil výšku satisfakcie. Uvedenou otázkou sa musí súd zaoberať po odstránení\nnamietaných vád napadnutého rozsudku a nanovo ich posúdiť v rámci odvolacieho konania, eventuálne\nv konaní na súde prvej inštancie po zrušení a vrátení rozsudku uvedenému súdu. Vzhľadom k tomu,\nže súd prvej inštancie mal jeho nároku vyhovieť v plnom rozsahu, sú priamoúmerne nesprávne taktiež\nvýroky II. a III. napadnutého rozhodnutia, pretože mu mal byť priznaný nárok na náhradu trov konania vo\nvýške 100 %. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe\nvyhovieť, alebo napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a\nrozhodnutie; žiadal náhradu trov konania.\n5. Žalovaný v I. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku\nskutkovo, ani procesne v ničom nevybočuje z nárokov kladených súdnou praxou na riadne a presvedčivé\npísomné odôvodnenia, v ktorom súd prvej inštancie podrobne ozrejmil, ktoré skutočnosti považoval\nmedzi stranami za sporné, ktoré za nesporné, detailne popísal, ktoré dôkazné návrhy vykonal, ktoré\nnaopak nevykonal vrátane dôvodov ich nevykonania. K vykonaným dôkazom následne súd prvej\ninštancie poskytol stranám sporu detailné zhrnutie relevantných skutočností, ktoré vykonania dôkazov\nvyplynuli vo vzťahu\nk predmetu konania. Rovnako súd prvej inštancie poskytol\nstranám sporu podrobnú analýzu obsahu sporných článkov vo vzťahu k osobe žalobcu, pričom v tomto\nsmere detailne rozobral skutočnosť, že sporné články ich obsahom síce zasahujú do práv žalobcu na\nochranu osobnosti, avšak hneď vzápätí podrobne vysvetlil dôvody, pre ktoré tento zásah jednoducho\nobjektívne nemožno považovať za zásah neoprávnený. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého\nrozsudku poskytol stranám sporu detailnú analýzu rozhodujúcich skutkových a právnych skutočností,\npri reflexii ktorých sa kritika žalobcu obsiahnutá v článkoch objektívne javí ako vecná, primeraná a\nrelevantná, keď samotné informácie pertraktované spornými článkami sú zároveň z mnohých dôvodov\naj témou verejného záujmu. Žalobca v rámci odvolania iba recykloval v zásade argumentáciu, ktorú\npriebežne produkoval už v priebehu konania na súde prvej inštancie. Zo strany žalobcu reálne absentuje\nv odvolaní produkcia akejkoľvek materiálnej argumentácie spôsobilej vyvrátiť správnosť skutkových a\nprávnych záverov súdu prvej inštancie pertraktovaných v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.\nŽalobca\nv odvolaní účelovo opomína tú časť relevantnej právnej argumentácie súdu\nprvej inštancie, ktorá nevyznieva v jeho prospech a týmto spôsobom sa následne snažil navodiť dojem,\nže spravodlivé právne posúdenie by údajne mohlo predstavovať len plné stotožnenie sa súdu prvej\ninštancie s jeho subjektívnym vnútorným presvedčením o dôvodnosti žaloby. Samostatnou kapitolou sú\nvýhrady žalobcu k údajnému nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie. Predmetná časť\nodvolania je žalobcom podaná absolútne skreslene a účelovo, a to predovšetkým bez akejkoľvek reflexie\npriebežného procesného postupu v tomto konaní zo strany samotného žalobcu. Bol to paradoxne práve\nžalobca, kto reálne svojim procesným postupom v priebehu celého konania na súde prvej inštancie\nopakovane spôsoboval zbytočné prieťahy a celkový chaos vo vzťahu jednak k povinnosti definovať\nkonkrétny predmet sporu\na zároveň k povinnosti uplatniť riadne a včas prostriedky\nprocesného útoku. Súd prvej inštancie bol tak v konečnom dôsledku iba nútený priebežne procesne\nkorigovať sústavne nedôsledný\na zmätočný prístup žalobcu k tomuto konaniu. K bodom 2. až 4.\nodvolania žalobcu konštatoval, že táto časť odvolania je úplnou dezinterpretáciou reálneho procesného\npostupu súdu prvej inštancie v tomto konaní. Žalobca účelovo zamlčal zásadné skutočnosti a okolnosti\nsúvisiace\ns namietaným procesným postupom súdu prvej inštancie a zároveň je táto časť\nodvolacej argumentácie vnútorne nekonzistentná a vzájomne rozporná. Žalobca počas celého priebehu\nkonania na súde prvej inštancie nebol schopný uplatniť riadne a včas prostriedky procesného útoku.\nSvoju neschopnosť (miestami až zjavnú neochotu) vo vzťahu k povinnosti viesť riadne procesný útok sa\nteraz žalobca účelovo snaží v odvolaní vykresliť ako údajný zásah do jeho práva na spravodlivý súdny\nproces zo strany súdu prvej inštancie. Zastáva názor, že procesný postup súdu prvej inštancie bol v\nprípade všetkých žalobcom popísaných výhrad správny\na zákonný. Odôvodnenia jednotlivých\nprocesných rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré žalobca napáda v odvolaní, sú v konečnom dôsledku\npodrobne a presvedčivo pertraktované\nv odôvodnení samotného napadnutého rozsudku.\nZhrnul reálny priebeh namietaného procesného postupu súdu prvej inštancie s tým, že všetky ním\nuvedené skutočnosti sú súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa mal žalobca\nmožnosť oboznámiť.\nK argumentácii žalobcu, že údajne možno namietať aj\ncelkový obsah článkov ako celku už\nv priebehu celého konania na súde prvej inštancie,\n\nopakovane poukazoval na jej zjavnú účelovosť a celkovú neudržateľnosť, ale žalobca napriek tomu\nuvedené tvrdenia opakuje aj v bode 4. svojho odvolania. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych\nautorít zdôrazňuje v prípade sporov o ochranu osobnosti nevyhnutnosť a zároveň povinnosť žalujúcej\nstrany riadne špecifikovať predmet konania, teda konkrétne výroky, ktoré žalujúca strana považuje za\nsporné. Pokiaľ žalobca nie je opakovane schopný (ochotný) viesť riadne procesný útok, potom nemožno\nspravodlivo nútiť žalovanú stranu k aplikácii prostriedkov procesnej obrany. Žalovanú stranu zaťažuje\ndôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu pravdivosti žalobcom označených sporných výrokov, ak ale\nžalobca procesne útočí len vágne či neurčito, pričom ešte zakaždým tvrdí niečo celkom odlišné, potom\ntakýto postup nesporne oslabuje aj možnosť žalovaných viesť relevantnú procesnú obranu. Následkom\ntakéhoto postupu žalobcu tak môže byť len konečný neúspech žaloby. Argumentácia žalobcu o údajnej\nnepravdivosti článkov ako celku je zároveň právne absurdná aj z toho dôvodu, že v danom prípade sa\nnie každá jedna veta v sporných článkoch žalobcu obsahovo týkala a tak nebol v tomto smere aktívne\nlegitimovaný vo vzťahu k celému obsahu sporných článkov. Žalobca bol v priebehu celého konania\nna súde prvej inštancie riadne zastúpený advokátom a tak bolo povinnosťou právnych zástupcov vždy\npriebežne zorientovať žalobcu v tejto problematike. Za účelové považuje výhrady žalobcu prezentované\nv bode 3. odvolania týkajúce sa prípravy na výsluch svedka A. S.. Súd prvej inštancie rozhodol o\nvykonaní tohto výsluchu svedka v závere prvého pojednávania, pričom jeho výsluch mal prebehnúť na\nnajbližšom pojednávaní určeného na deň 16.2.2023. Žalobca ale doručením obsiahlej druhej zmeny\nžaloby iba osem dní pred vytýčeným termínom, zmaril možnosť konania uvedeného pojednávania a\nvýsluch svedka prebehol až o ďalších šesť týždňov neskôr na ďalšom pojednávaní. Bezprostredne po\ndoručení druhej zmeny žaloby prvoinštančný súd písomne upozornil žalobcu, neho i žalovaného v II.\nrade, že druhú zmenu žaloby plánuje posudzovať ako návrh žalobcu na zmenu (rozšírenie) žaloby,\npričom následne v súlade so znením Civilného sporového poriadku odročil pojednávanie určené na\ndeň 16.2.2023. Žalobcom namietané rozhodnutie o návrhu na zmenu žaloby na najbližšom súdnom\npojednávaní je pritom bežnou súdnou praxou, ktorá nijako nezasahuje do práv žalobcu a je\nv\nplnom súlade so znením § 142 ods. 2 C.s.p. Z obsahu odvolania ďalej nie je zrejmé z akých konkrétnych\ndôvodov sa žalobca údajne spoliehal, že súd prvej inštancie druhú zmenu žaloby pripustí. V prípade,\nže žalobca mal záujem o inú koncepciu otázok na svedka S. v prípade nepripustenia druhej zmeny\nžaloby, potom mu objektívne nič nebránilo si takúto koncepciu otázok na tohto svedka pred druhým\npojednávaním pripraviť. Uvedené platí o to viac, že žalobca bol po celý čas konania na súde prvej\ninštancie riadne zastúpený advokátom. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že ak žalobca nemal\nzáujem meniť (rozširovať) prostredníctvom druhej zmeny žaloby okruh sporných výrokov, potom z\njeho odvolacej argumentácie nie je vôbec jasné, z akého dôvodu mu vadí samotné rozhodnutie o\nnepripustení druhej zmeny žaloby a v čom konkrétnom malo toto nepripustenie „nabúrať“ koncepciu\nžalobcovej prípravy na výsluch svedka S.. K výhradám žalobcu ohľadom dokazovania dôvodil, že\nžalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné dôvody spôsobilé vyvrátiť správnosť postupu súdu prvej\ninštancie v rámci dokazovania. Dal do pozornosti ustanovenie\n§ 195 ods. 1 C.s.p. s tým, že vo\nvzťahu k návrhu na výsluch žalovaného v II. rade žalobca nebol schopný zrozumiteľne vysvetliť, čo\nkonkrétne by sa prípadným výsluchom tohto žalovaného malo preukázať, ani prečo by vykonanie tohto\nvýsluchu malo byť v danom prípade jedinečným dôkazným prostriedkom, ktorý objektívne nemožno v\nkonaní nahradiť iným dôkazom. Žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie nikdy neosvedčil\nsplnenie zákonných podmienok na výsluch žalovaného v II. rade a súd prvej inštancie jeho výsluch\nsprávne nevykonal. Žalobca plánoval prípadný výsluch uvedeného žalovaného predovšetkým využiť na\npreklenutie vlastnej neschopnosti uniesť v konaní bremeno tvrdenia a preklenutie svojej neschopnosti\nviesť riadne procesný útok. K výhradám žalobcu ohľadom nevykonania dôkazov predložených až\nprostredníctvom druhej zmeny žaloby uviedol, že všetky predmetné dôkazné návrhy boli súdom prvej\ninštancie správne vyhodnotené ako oneskorene predložené. K argumentácii žalobcu v jeho odvolaní\ntýkajúcej sa nedostatku pasívnej (vecnej, poznámka odvolacieho súdu) legitimácie žalovaného v II.\nrade uviedol, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia. Dodal, že sporné články sa obsahovo\nv žiadnom prípade netýkali\nvýlučne trestného konania vedeného voči žalobcovi na Špecializovanom trestnom súde, ako to v\nodvolaní tvrdil žalobca. Žalovaný v II. rade v rámci svojich odpovedí na otázky jeho redaktora popisoval\ncelkové okolnosti a priebeh obchodnoprávnych sporov, ktoré súviseli s nákupom budovy hotela Carlton,\nktoré v rámci tejto akvizície postupne vznikali medzi žalobcom a jeho obchodnými partnermi R. C.\na M. B. (ďalej „Kauza Carlton“), ktorí sú aj spoločníkmi žalobcom uvádzaných spoločností Carlton\nProperty, s.r.o. a ADS Property s.r.o. Nevidí žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by bolo v prípade\nposudzovania výrokov z článkov v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku skutočne nevyhnutné\ndôsledne rozlišovať medzi aktivitami R. C. a M. B. ako fyzických osôb a aktivitami spoločností Carlton\n\nProperty, s.r.o., ADS Property s.r.o.\ns majoritnou majetkovou účasťou R. C. a M.\nB.. Žalovaný v II. rade sa v rámci rozhovoru (článkov) nepochybne nevyjadroval ako súkromná fyzická\nosoba s právnickým vzdelaním a na to nadväzujúcimi všeobecnými skúsenosťami, ale ako právny\nzástupca obchodných partnerov žalobcu, ktorého R. C. a M. B. v tejto súvislosti zbavili mlčanlivosti.\nOdmietol žalobcovu dezinterpretáciu časti výsluchu svedka S. v závere bodu 9. odvolania, keď tento\nsvedok vypovedal, že on (žalovaný v I. rade) zostavil rebríček advokátskych kancelárií, v ktorom sa\nna prvom mieste umiestnila Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o. a následne poveril uvedeného\nsvedka realizáciou rozhovoru\ns predstaviteľom tejto advokátskej\nkancelárie. K bodu 11. odvolania žalobcu konštatoval, že žalobca tam uvedené citácie vytrháva z ich\nširšieho kontextu. Súd prvej inštancie v bodoch 83.4. a 83.6. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\npodrobne rozviedol prevod nehnuteľností z podnetu žalobcu v Kauze Carlton a v bode 84. je v prevažnej\nmiere uvedené určité zhrnutie právneho posúdenia súdu prvej inštancie prezentovaného v rámci bodov\n83.1. až 83.9. V rámci dotknutých bodov súd prvej inštancie detailne zanalyzoval jednotlivé žalobcom\noznačené výroky z článkov, tieto následne podrobne posúdil z hľadiska ich spôsobilosti neoprávnene\nzasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Samotná skutočnosť, či určitý sporný výrok je alebo nie je\nskutkovým tvrdením, nezávisí od subjektívnych názorov žalobcu, ani od vykonaného dokazovania, jedná\nsa o otázku právneho posúdenia, ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku neabsentuje. Pokiaľ ide\no namietaný záver súdu prvej inštancie, že žalobcom označené skutkové tvrdenia z článkov nemôže\nväčšina čitateľov vnímať neutrálne, ide opäť o záver právneho posúdenia, ku ktorému nie je možné\nvykonať dokazovanie. Z kontextu dotknutej časti odvolania ani nie je celkom zrejmé, čo presne žalobcovi\nna citovanom právnom posúdení súdu prvej inštancie prekáža. Bol to práve žalobca, kto už v rámci\nžaloby namietal, že obsah článkov je voči jeho osobe kritický, čo automaticky považoval za neoprávnený\nzásah do jeho osobnostných práv. Samotná skutočnosť, že obsah článkov bol voči žalobcovi ladený\nkriticky, nebola medzi stranami nikdy sporná. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že kritika\nžalobcu v článkoch bola vecná a primeraná, že žalobcom označené skutkové tvrdenia\nz článkov\nboli pravdivé a označené hodnotiace úsudky z článkov mali relevantný skutkový základ. Skutočnosť,\nže žalobca subjektívne nemá záujem reflektovať celkový obsah\na\njednotlivé body odôvodnenia napadnutého rozsudku v ich vzájomnej súvislosti, nezakladá samo o sebe\nvadu arbitrárnosti rozhodnutia. K výhradám žalobcu ohľadom právneho posúdenia veci v rámci bodov\n12. až 16. odvolania žalobcu konštatoval, že nezdieľa názor žalobcu, že by v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia reálne absentovalo porovnanie medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti, právom oboch\nžalovaných na slobodu prejavu a právom verejnosti na informácie o téme verejného záujmu. Súd\nprvej inštancie v príkrom rozpore s tvrdeniami žalobcu venoval značnú časť odôvodenia napadnutého\nrozsudku analýze toho, ktoré z vyššie uvedených troch práv je za daných skutkových a právnych\nokolností potrebné uprednostniť a z jeho odôvodnenia je bez akýchkoľvek problémov možné vyvodiť\nzáver, že v danom prípade bolo nevyhnutné uprednostniť právo žalovaných v I., II. rade na slobodu\nprejavu a právo verejnosti na informácie o téme verejného záujmu na úkor práva žalobcu na ochranu\nosobnosti. Tento záver nie je svojvoľný, obsahuje podrobnú právu analýzu všetkých relevantných\nskutočností, pre ktoré sa kritika žalobcu v článkoch objektívne nejaví ako nevecná či neprimeraná a\npre ktoré je zároveň žalobca povinný predmetnú kritiku strpieť. Súd prvej inštancie taktiež správne\nkonštatoval, že informácie o priebehu Kauzy Carlton nie sú súkromnou vecou žalobcu, a to z mnohých\nobjektívnych dôvodov, ktoré žalobca v odvolaní opätovne vôbec nereflektuje. Budova Hotela Carlton je\nnárodnou kultúrnou pamiatkou, jednou z najznámejších historických budov v rámci Slovenskej republiky\na už len z tohto dôvodu má verejnosť právo byť informovaná o spornom prevode vlastníckych práv\nk Hotelu Carlton. Každá osoba angažujúca sa v rámci prevodov vlastníckych práv k budove Hotela\nCarlton sa automaticky stáva vo vzťahu k dotknutej téme osobou tzv. relatívneho verejného záujmu.\nUvedené platí bez ohľadu na to, či je s tým daná osoba vnútorne stotožnená. Verejnosť má právo\nbyť o priebehu Kauzy Carlton priebežne informovaná (vrátane informácií o aktivitách žalobcu v tejto\nkauze) a on ako médium má právo (i povinnosť) o priebehu tejto kauzy verejnosť informovať. Dodal, že\nžalobca je v súvislosti s jeho aktivitami v Kauze Carlton aktuálne obžalovaný v trestnom konaní vedenom\nna Špecializovanom trestnom súde. K odvolacej námietke žalobcu, že články údajne porušujú jeho\nprávo na prezumpciu neviny, poukázal na argumentáciu súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého\nrozsudku. Výroky z článkov týkajúce sa trestnej veci žalobcu sú vždy ladené v polemickej rovine,\nčo samo osebe v zmysle ustálenej judikatúry vylučuje ich protiprávnosť. Články neoznačujú žalobcu\npojmami, ktoré uviedol v odvolaní (zlodej, podvodník, mafián), ani žiadnymi inými objektívne urážlivými\nprívlastkami. Jedná sa o čisto subjektívne konštrukty žalobcu, ktoré nemajú žiadnu oporu v reálnych\nskutkových okolnostiach. Sporné výroky z článkov zohľadňujú stav aktuálne stále prebiehajúceho\ntrestného konania žalobcu a nezasahujú do práva žalobcu na prezumpciu neviny. Navyše, vykonaným\n\ndokazovaním na súde prvej inštancie bolo preukázané, že prakticky všetky mienkotvorné médiá odlišné\nod neho informovali priebežne o vývoji Kauzy Carlton nielen v prakticky zhodných intenciách ako jeho\ndotknuté články, ale zároveň aj v čase pred zverejnením sporných článkov. Žalobca v priebehu celého\nkonania na súde prvej inštancie nikdy nevysvetlil, prečo by mu za vyššie uvedených okolností mali\npráve a len dotknuté články spôsobiť ním popisovanú ujmu na jeho osobnostných právach. Vykonaným\ndokazovaním na súde prvej inštancie bolo dokonca zistené, že samotný žalobca sa v súvislosti s\ninformovaním o Kauze Carlton aktívne uchádzal o pozornosť médií, teda sekundárne aj o pozornosť\nširokej verejnosti v súvislosti s dotknutou témou. Rozhodujúcim kritériom pre možnosť legitímne\ninformovať o Kauze Carlton nemôžu byť žalobcove subjektívne pocity vo vzťahu k tomuto informovaniu.\nŽalobca nemá právo nútiť ho selektovať relevantné informácie o Kauze Carlton na tie, ktoré vyznievajú\nvo vzťahu k žalobcovi neutrálne či pozitívne a na tie, ktoré sú voči žalobcovi kritické. Rovnako tak\nskutočnosť, či určitá téma je alebo nie je témou verejného záujmu, nemôže byť definovaná subjektívnym\nnaladením žalobcu voči tejto téme, najmä ak je žalobca zjavne doslova hypersenzitívny vo vzťahu k tým\ninformáciám o Kauze Carlton, ktoré vyznievajú voči jeho osobe kriticky. Za účelovú považuje výhradu\nžalobcu, že súd prvej inštancie bol údajne povinný vykonať test proporcionality samostatne ku každému\nspornému výroku z článkov. V priebehu konania žalobca nikdy takýto individuálny test proporcionality\npre každý zo sporných výrokov neprodukoval a neurobil tak ani v odvolaní. Z argumentácie žalobcu nie\nje možne vyrozumieť aké konkrétne relevantné skutočnosti by sa takýmito prípadnými individuálnymi\ntestami proporcionality vo vzťahu ku každému spornému výroku mali objasniť nad rámec právneho\nposúdenia súdu prvej inštancie. Doteraz nebolo medzi stranami nikdy sporné, že všetky dotknuté výroky\nsa týkajú Kauzy Carlton, čo v odvolaní žalobca nerozporoval. Bolo preto v konaní na súde prvej inštancie\nnevyhnutné ustáliť, či Kauza Carlton objektívne predstavuje tému verejného záujmu, či kritika žalobcu\nv rámci sporných výrokov vychádza z relevantného a pravdivého skutkového základu a či možno túto\nkritiku hodnotiť ako vecnú a primeranú. Na všetky tieto otázky poskytol súd prvej inštancie\nv\nodôvodnení napadnutého rozsudku podrobné a presvedčivé odpovede. Ďalej žalovaný\nv I. rade\nuviedol, že považuje závery súdu prvej inštancie prezentované v bode 83.9. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku za správne a presvedčivé s tým, že zhrnul niekoľko zásadných skutočností, ktoré žalobca v\nodvolaní účelovo opomenul a ktoré samy osebe vylučujú možnosť čo i len čiastočného vyhovenia žalobe,\npričom jeho prevažnú časť argumentácie uvedenú v tomto vyjadrení reflektoval v konečnom dôsledku\naj súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odmietol, že by sporné články\nneoprávnene zasiahli do súkromia a dôstojnosti žalobcu. V článkoch neboli prezentované skutočnosti,\nktoré by sa čo i len náznakom týkali intímnej sféry žalobcu či jeho súkromia\nv\nužšom význame. Samotný obsah článkov sa týkal výhradne osobnej účasti žalobcu v Kauze Carlton a\njednotlivých krokov žalobcu v rámci tejto kauzy. Určitá miera zjednodušovania použitá jeho redaktorom\nv rámci otázok kladených žalovanému v II. rade bola primeraná tomu, že obsah sporných článkov mal\nbyť zrozumiteľný širokej verejnosti, vrátane osôb bez právneho vzdelania. Články predstavujú rozhovor\n(interview) medzi jeho redaktorom a žalovaným\nv II. rade. K nároku žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy konštatoval, že žalobca sa v rámci odvolania vôbec nevenoval tomuto nároku. Dal\ndo pozornosti, že žalobcu vo vzťahu k tomuto nároku zaťažovalo bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno.\nŽalobca doteraz nepredložil akékoľvek dôkazy preukazujúce dôvodnosť priznania relutárnej satisfakcie.\nMá za to, že\nz dôkazov obsiahnutých v spise jednoducho nie je možné dovodiť\nzáver, že prípadné priznanie čo i len morálnej satisfakcie žalobcovi by malo byť nedostatočné. Pokiaľ aj\nu žalobcu došlo\nk zníženiu vážnosti v spoločnosti, tento následok nemohol byť spôsobený\npráve a len zverejnením sporných článkov. Prípadná spoločenská ujma popisovaná žalobcom je podľa\nvšetkého primárne výsledkom jeho trestného stíhania v súvislosti s jeho konaním v Kauze Carlton.\nCelkový rozsah medializácie osoby žalobcu v rámci Kauzy Carlton je tak značný, že jednoducho nemôže\nexistovať príčinná súvislosť medzi práve a len jeho spornými článkami\na údajným\nznížením dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti v značnej miere. Žalobcom uplatnený nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoký a v príkrom rozpore\ns ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Nie je jasné, na základe čoho žalobca určil výšku\nprimeraného zadosťučinenia vo vzťahu k nemu na sumu 100.000,- €, čo je desaťnásobne vyšší nárok\nako voči žalovanému v II. rade, ktorý je pôvodcom prevažnej väčšiny sporných výrokov. Poukázal ešte\nna niekoľko podstatných nedostatkov aktuálne pripusteného žalobného petitu, ktorý je v časti nárokov\nžalobcu na morálnu satisfakciu zmätočný, neurčitý\na nevykonateľný.\nNie je mu jasné, z akého dôvodu by sa mal ospravedlňovať žalobcovi prostredníctvom Denníka SME, v\nktorom neboli sporné články nikdy zverejnené. Nevie ani aké „poníženie“ mal žalobcovi údajne spôsobiť.\nŽiadny „Magazín PRÁVO“ neexistuje a nikdy neexistoval, existuje iba špeciálna príloha Denníka SME s\nnázvom „PRÁVO“ a tak je nárok žalobcu v tejto časti materiálne nevykonateľný. Vágnosťou formulácie\n\nospravedlnenia\na nepreukázaním poníženia žalobcu je napokon zaťažený aj jeho ďalší nárok,\nkeďže nie je „vlastníkom“ domény www.sme.sk. Ani jedna z troch častí žalobcom formulovaného petitu\nnespĺňa elementárne kvalitatívne požiadavky, preto súd vágne a materiálne nevykonateľne formulované\nčasti žalobného petitu musí odmietnuť pre nesplnenie zákonných náležitostí. Záverom uviedol, že\nv posudzovanom prípade nie je možné považovať články za neoprávnený zásah do osobnostných\npráv žalobcu. Je zrejmé, že nie sú splnené základné podmienky pre ústavne konformné obmedzenie\njeho slobody prejavu. Jeho kritika v článkoch rozhodne nepresiahla prípustnú mieru intenzity v takej\nmiere, ktorú by už v demokratickej spoločnosti nebolo možné akceptovať. Prípadné vyhovenie žalobe\nby predstavovalo úplné popretie jeho základných práv i základných práv širokej verejnosti a vytvorilo\nby v demokratickej spoločnosti nebezpečný precedens, ktorý by v rozpore so základnými princípmi\nprávneho štátu neprípustne obmedzoval právo médií poukazovať na nežiaduce a nelegitímne javy\nv spoločnosti. Žalobca si nemôže subjektívne selektovať, ktoré informácie o jeho osobnej účasti v\nKauze Carlton možno a nemožno zverejniť, ani ako formu, akou to možno alebo nemožno urobiť. Z\ncelkových okolností je zjavné, že žalobca na jednej strane nemal v čase zverejnenia článkov žiadny\nproblém so samotným informovaním o jeho osobe v Kauze Carlton (sám sa dokonca o priazeň médií\nuchádzal), ale na strane druhej nebol schopný zniesť v rámci medializácie akúkoľvek mieru vecnej\na konštruktívnej kritiky na danú tému. Reflektujúc širokú medializáciu Kauzy Carlton zo strany tretích\nsubjektov, ktorá pritom z časového hľadiska výrazne predchádzala zverejneniu sporných článkov, je\nexistencia predmetnej príčinnej súvislosti prakticky vylúčená a žalobcom v tomto konaní absolútne\nnepreukázaná. Z celkových okolností je zjavné, že pokiaľ aj reálne došlo k zníženiu vážnosti a dobrej\npovesti žalobcu\nv spoločnosti, potom tieto následky museli nastať dávno pred zverejnením\nsporných článkov\nv nadväznosti na skôr medializované skutočnosti o Kauze Carlton zo\nstrany tretích subjektov. Súd prvej inštancie sa v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne\na správne vysporiadal so všetkými podstatnými a relevantnými otázkami nevyhnutnými na spravodlivé\na právne udržateľné rozhodnutie vo veci. Zjavná subjektívna nespokojnosť žalobcu\ns\nvýsledkom konania, rozhodne nemôže byť dôvodom na prípadné vyhovenie žalobe. Odvolaciemu súdu\nnavrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť; žiadal náhradu trov odvolacieho konania v\nrozsahu 100 %.\n6. Žalovaný v II. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok je odôvodnený\nveľmi precízne a presvedčivo. Predložené dôkazy dostatočne preukázali, že napadnuté výroky sú\nbuď pravdivými skutkových tvrdeniami alebo primeranými hodnotiacimi úsudkami a tak žalobca v tejto\nsúvislosti v podstate nemá čo namietať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že on poskytol rozhovor ako\nkonateľ advokátskej kancelárie Relevans, že sa vyjadroval v jej mene a v súvislosti s jej činnosťou. Podľa\npublikovanej judikatúry najvyššieho súdu platí, že za obsah rozhovoru môže hypoteticky zodpovedať iba\nAK Relevans ako právnická osoba, nie on ako tzv. použitá fyzická osoba. Argumenty žalobcu, ktorými\nspochybnil záver súdu prvej inštancie o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie sú neopodstatnené.\nPoukázal na to, že medzi poskytnutím rozhovoru a činnosťou AK Relevans existuje vecná, časová a\nmiestna súvislosť. Vecná súvislosť je daná tým, že rozhovor neoddeliteľne súvisel so zastupovaním p. B.\na p. C. v súdnych sporoch v tzv. Kauze hotela Carlton, ide o hlavnú a v podstate aj jedinú tému rozhovoru,\npričom ich zastupuje AK Relevans, nie on (v zmysle zákona o advokácii ani nemôže advokáciu\nvykonávať samostatne). P. B. a p. C. písomne potvrdili, že pokyn na poskytnutie rozhovoru udelili\nAK Relevans (nie jemu) a že túto kanceláriu za účelom poskytnutia rozhovoru aj zbavili mlčanlivosti.\nPísomné potvrdenia boli vystavené ešte v januári 2019, teda pred začatím tohto sporu. Redaktor (p. S.)\nnavyše hneď v úvode rozhovoru výslovne uviedol, že on sa vyjadruje ako riadiaci partner AK Relevans,\nktorá zastupuje p. B. a p. C. v Kauze Carlton. To isté vplýva aj z celkového kontextu rozhovoru, ktorý je\npodľa relevantnej judikatúry veľmi dôležitý\na vyplýva to aj z konkrétnych formulácií, ktoré v\nrozhovore použil, ako napríklad „v trestnom konaní argumentujeme,“ „my sa na súde domáhame“ alebo\n„na súde preukazujme“.\nZ použitého množného čísla je zrejmé, že sa vyjadril v mene AK\nRelevans v súvislosti s jej činnosťou, zastupovaním p. B. a p. C. v súdnych konaniach. Časová súvislosť\nje daná tým, že rozhovor bol poskytnutý v čase trvania právneho zastúpenia p. B.\na p.\nC. zo strany AK Relevans v Kauze Carlton (toto zastúpenie trvá dodnes). Miestna súvislosť je daná tým,\nže rozhovor bol poskytnutý pre prílohu slovenského denníka SME, pričom AK Relevans svojich klientov\nv kauze Carlton zastupuje pred slovenskými súdmi a vo všeobecnosti pôsobí najmä na Slovensku.\nNie je dôležité, či sa poskytnutie rozhovoru do médií považuje za výkon advokácie podľa zákona o\nadvokácii. Podľa judikatúry je dôležité iba to, že právnická osoba vykonáva určitú činnosť (bez ohľadu\nna to, či ju má zapísanú v predmete podnikania) a na jej vykonanie použije fyzickú osobu (niektorého\nzo svojich predstaviteľov). On neposkytol rozhovor „len tak“ z vlastnej súkromnej iniciatívy, ale v mene\n\nAK Relevans, ktorá na to dostala pokyn od svojich klientov. Rozhovor súvisel so zostavením rebríčka\nnajväčších advokátskych kancelárii, pričom rozhovor mal byť zameraný práve na kanceláriu ako takú, nie\nna jej jednotlivých predstaviteľov. To sa aj skutočne stalo, kancelária bola predstavená prostredníctvom\nprípadu Carlton, ktorý zastupuje ona sama, nie on. Rozhovor bol poskytnutý v rámci výkonu advokácie,\nresp. ide o činnosť súvisiacu s poskytovaním právnych služieb v súlade s definíciou tohto pojmu, ktorá\nje uvedená v zákone o advokácii. P. S. uviedol, že ho oslovil s tým, či by mu neposkytol rozhovor, ktorý\nsa musel prediskutovať\ns p. B. a p. C. a títo následne na poskytnutie rozhovoru\nudelili pokyn AK Relevans. On tento pokyn v mene kancelárie splnil a rozhovor poskytol. V rozhovore\nsa spomínajú aj postoje, ktoré AK Relevans prezentuje v trestnom konaní vedenom voči žalobcovi\na jeho manželke, ale v danom trestnom konaní kancelária nezastupuje p. B. a p. C., ale spoločnosť\nCarlton. P. B. a p. C. totiž ovládajú spoločnosť Carlton jednak priamo (sú jej majoritnými spoločníkmi)\ni nepriamo prostredníctvom jej „materskej“ spoločnosti ADS. On v rozhovore hovoril o postojoch AK\nRelevans, ktoré táto kancelária prezentuje v trestnom konaní, v ktorom zastupuje záujmy p. B. a p.\nC.. Rozhovor nebol jeho súkromnou aktivitou. Žalobca v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd mal\npri každom napadnutom výroku uviesť, ktorého konkrétneho súdneho konania sa daný výrok týka a\nktoré konkrétne subjekty v danom súdnom konaní vystupujú. Tomuto nerozumie, pretože v rozhovore\nsa výslovne spomína, že ho poskytol v mene AK Relevans, nie ako súkromná osoba, ako už uviedol.\nŽalobca sa odvoláva na písomné vyjadrenie p. S., v ktorom opísal okolnosti poskytnutia rozhovoru, z\nktorých vyplýva opak ako tvrdil žalobca. On bol ako respondent vybraný preto, že je predstaviteľom\nniektorej z najväčších kancelárií, nie pre svoje súkromné názory na určitú tému. Má za to, že súd prvej\ninštancie dospel k správnemu záveru o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Ďalej sa vyjadril\nk ostatným odvolacím námietkam žalobcu v jeho odvolaní, a to identifikovania okruhu výrokov, ktoré\nboli v predmetnom konaní posudzované, za ktoré súd prvej inštancie správne považoval tie, ktoré boli\nuvedené v žalobe\na replike žalobcu (v prvom rozšírení žaloby). K tvrdeniu žalobcu v odvolaní,\nže prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku necitoval všetky výroky, ktoré sú predmetom konania\ndal do pozornosti body 83.1 až 83.8 napadnutého rozsudku, pričom ku každému z výrokov je uvedená\nosobitná argumentácia. Vyjadril sa aj k zmenám žaloby, pričom považoval za správne, že súd prvej\ninštancie nepripustil druhú zmenu žaloby, nakoľko postupoval podľa § 142 ods. 1 C.s.p. a žalobca mal byť\npripravený na to, že koncepcia jeho otázok na svedka S. bude nepripustením zmeny žaloby narušená.\nNavyše, druhá zmena žaloby spočívala v rozšírení okruhu napadnutých výrokov, ktoré sú predmetom\nkonania a zmena predmetu sporu by bola vo vzťahu k doterajšiemu konaniu nehospodárna a mohla by\nkonanie zbytočne predĺžiť. Dal do pozornosti, že článok ako celok nemôže byť predmetom konania o\nochranu osobnosti, takýmto predmetom môžu byť iba konkrétne difamačné výroky. K odvolacej námietke\nžalobcu o nevykonaní jeho výsluchu konštatoval, že bol podľa znenia § 195 C.s.p. neprípustný, keď\nsvoje tvrdenia o pravdivosti a primeranosti napadnutých výrokov dostatočne preukázal, okrem iného aj\nlistinnými dôkazmi. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že prvoinštančný súd nevykonal všetky ním\nnavrhnuté dôkazy, a to zvukové záznamy z pojednávaní, ktoré sa uskutočnili v inom konaní v Kauze\nCarlton a na ktorých vypovedala jeho manželka G. a zároveň p. B. a p. C.; bližšie nešpecifikovanú\nkomunikáciu z aplikácie Threema O. G.; jeho výsluch konštatoval, že tieto dôkazy vykonať nemusel.\nŽalobca\nv odvolaní neuviedol, ktoré konkrétne okolnosti mali byť podľa neho zamlčané\na čo presne mali zvukové záznamy preukazovať, pričom ich vykonanie navrhol oneskorene a tak súd\nprvej inštancie na ne v zmysle sudcovskej koncentrácie konania neprihliadol. Ani k uvedenej komunikácii\nžalobca v odvolaní neuviedol, čo presne by táto komunikácia mala preukazovať. K svojmu výsluchu sa\nuž vyjadril. Nestotožnil sa ani s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal test\nproporcionality, nakoľko ho prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vykonal. Mal za to,\nže napadnuté výroky neporušujú princíp prezumpcie neviny, keď iba uviedol, že žalobca bol z trestného\nčinu právoplatne obvinený, čo bola v čase zverejnenia rozhovoru pravdivá informácia (v súčasnosti je\nuž obžalovaný). Pokiaľ ide slová, ktoré žalobca spomenul v odvolaní (zlodej, podvodník, mafián), takéto\nvýrazy nepoužil, ani\np. S. ako redaktor. Čo sa týka ostatných výrazov použitých p. S.,\ntieto boli vždy ladené v polemickej rovine. P. S. žalobcu nikdy kategoricky a jednoznačne neoznačil za\npáchateľa trestnej činnosti. Dodal, že napadnutý rozsudok nepovažuje za arbitrárny, pretože tak ako\nuž uviedol, jeho odôvodnenie je veľmi precízne a presvedčivé. Ešte dodal, že znenie ospravedlnenia\nodporuje hmotnému právu. Žalobca v odvolaní neuviedol nič, čím by spochybnil zákonnosť alebo vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku, z dôvodu ktorého navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť.\n7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniam oboch žalovaných k jeho odvolaniu uviedol, že vo všeobecnosti\nodmieta argumentáciu žalovaných v I., II. rade uvedenú v ich vyjadreniach, pričom má za to, že sa\n\nobaja žalovaní prostredníctvom svojich siahodlhých vyjadrení snažia odpútať pozornosť odvolacieho\nsúdu od podstatných skutočností/okolností prípadu, na ktoré by sa mal odvolací súd sústrediť v\nrámci rozhodovania o jeho odvolaní. Dal do pozornosti čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s\ntým, že odmieta, aby jeho doterajší procesný postup mal byť negatívne vnímaný. Opísal rozhodné\nskutočnosti a poskytol súdu právne odôvodnenie, prečo sa konaním žalovaných v I., II. rade cíti byť\npoškodený vo svojich osobnostných právach a prečo by takéto konanie malo byť objektívne posúdené\nako konanie v rozpore so zákonom. Vo vzťahu k zásahom do jeho osobnostných práv zdôraznil, že\nje logické a vyplýva to aj zo samotnej podstaty prezentovaného novinárskeho rozhovoru, že rozhovor\nv rámci svojho obsahu pozostáva zo samostatných skutkových tvrdení, ktoré jednak samé o sebe ho\nmôžu poškodzovať a zároveň vo svojom vzájomnom kontexte sú spôsobilé zosilňovať či derivatívnym\nspôsobom samostatne utvárať negatívne vnímanie širokej verejnosti o jeho osobe. Žalovaní v I., II.\nrade sa snažia prostredníctvom svojej procesnej obrany argumentovať, že jeho jednotlivé napádané\nvýroky sú izolovane mimo celkový kontext článku pravdivé a nespôsobilé mu spôsobiť ujmu, ale\nopomínajú, že pri hodnotiacich úsudkoch sú povinní čitateľovi umožniť vytvoriť si vlastný názor a za\ntýmto účelom musia čitateľovi poskytnúť dostatočný skutkový opis rozhodujúcich skutočností. Procesná\nobrana oboch žalovaných teda podľa jeho názoru nemôže obstáť, nakoľko je nevyhnutné, aby odvolací\nsúd pred samotným hodnotením napadnutých výrokov posúdil, či žalovaní v I., II. rade poskytli verejnosti\ndostatočný opis skutkových okolností tak, aby si verejnosť mohla vytvoriť vlastný úsudok. Následne\nby mal dovolací (pravdepodobne odvolací, poznámka odvolacieho súdu) súd vyhodnotiť pravdivosť\nnapádaných tvrdení, pričom odvolací súd by nemal opomenúť fakt, že vo všeobecnosti platí, že aj\npravdivé informácie podané bez dostatočného vysvetlenia súvisiacich skutkových okolností sú spôsobilé\nspôsobiť ujmu osobe, ktorej sa týkajú. Kontinuálne a pred prijatím záverečného rozhodnutia by mal\nodvolací súd vyhodnotiť, či jeho osoba vo vzťahu k jednotlivým napadnutým výrokom je osobou\nverejného záujmu alebo nie. Poukázal na to, že sám žalovaný v I. rade vo svojom vyjadrení uviedol,\nže „Samotná skutočnosť, že obsah článkov bol voči žalobcovi ladený kriticky, nebola medzi stranami\nnikdy sporná“ a tak bude úlohou odvolacieho súdu posúdiť, či súd prvej inštancie zákonným spôsobom\nvyhodnotil intenzitu a oprávnenosť kritiky voči nemu. Zotrval na odvolacích dôvodoch a odvolacom\nnávrhu.\n8. Žalovaný v I. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedol,\nže žalobca iba recykloval argumentáciu uvádzanú už prostredníctvom jeho odvolania, ku ktorej sa\ndostatočne a vyčerpávajúco vyjadril v rámci svojho vyjadrenia k odvolaniu. Zotrval na obsahu tohto\nvyjadrenia a reaguje na tú časť vyjadrenia, v rámci ktorej sa žalobca implicitne pokúša navodiť dojem,\nže v konaní pred súdom prvej inštancie malo dôjsť k denegatio iustitiae v jeho neprospech. Jedná\nsa o čisto účelovú argumentáciu, ktorá absolútne nereflektuje reálny priebeh konania na súde prvej\ninštancie. Opätovne dal do pozornosti, že žalobca bol po celý čas v konaní riadne zastúpený advokátom,\npričom postupne produkoval desiatky strán žalobnej argumentácie. Bez ohľadu na úplnú irelevantnosť\nprevažnej časti tejto argumentácie platí, že žalobca len v období od podania žaloby do vyhlásenia\nnapadnutého rozsudku, doručil súdu prvej inštancie postupne minimálne štyri ďalšie písomné vyjadrenia\nvo veci samej. Ďalší rozsiahly priestor bol žalobcovi poskytnutý ešte aj v rámci jeho výsluchu na\npojednávaní konanom dňa 28.3.2023 a svoj výsluch iba zneužil na účelovú sebaprezentáciu vlastnej\nosoby pred verejnosťou prítomnou v pojednávacej miestnosti. Žalobcovi teda nebola v konaní na súde\nprvej inštancie odopretá spravodlivosť, pretože mal dostatok priestoru\na zázemia na riadne a\nvčasné unesenie procesného útoku, ktorý relevantným spôsobom nevyužil. Žalobca si je zjavne vedomý\nteraz už aj sám tejto skutočnosti, keď sa v odvolacom konaní pokúša tendenčne a celkom nedôvodne\npreniesť jeho dlhodobú procesnú nezodpovednosť a neochotu na súd prvej inštancie. V ostatnom zotrval\nna doterajšej argumentácii, najmä obsahu vyjadrenia k odvolaniu žalobcu, ako aj odvolacom návrhu.\n9. Žalovaný v II. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu uviedol, že\nžalobca sa v odvolacej replike len vo všeobecnosti vyjadril k jeho argumentácii v odvolacej odpovedi a\nneuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by mali podporiť jeho právnu argumentáciu, o ktorú opiera\nsvoj názor, že by mal byť v tomto spore úspešný. Prvoinštančný súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil\ns jeho právnou argumentáciou a žalobu zamietol, pričom sa riadne a precízne vysporiadal so všetkými\nokolnosťami prípadu podstatnými pre rozhodnutie pri dodržaní zákonnosti procesného postupu. Zotrval\nna argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu ohľadom jednotlivých výrokov, ktoré žalobca\nnapadol, k tomu či je žalobca osobou verejného záujmu, vykonaniu testu proporcionality, k nepripusteniu\ndruhej zmeny žaloby, nevykonaniu dôkazov a jeho výsluchu. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o\ntom, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Žalobca svoje tvrdenia o údajnom porušení svojich\n\npráv neoprel ani o žiadne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít; jeho tvrdenia ostávajú v rovine\nvšeobecných konštatovaní, či sťažovaní sa, že prvoinštančný súd nevydal rozhodnutie podľa jeho\npredstáv. Má za to, že riadne preukázal, že prvoinštančný súd vydal správne rozhodnutie pri dodržaní\nzákonného procesného postupu, vrátane rovnosti strán sporu. Žalobca neuviedol nič, čím by spochybnil\nzákonnosť alebo vecnú správnosť napadnutého rozsudku; zotrval na odvolacom návrhu.\n10. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.1.2025 uviedol odvolaciemu súdu, že v súvislosti s „kauzou“ Hotela\nCarlton, ani v súvislosti s iným konaním, nebol odsúdený zo žiadneho trestného činu. V súčasnosti je\nsúdom uznaný ako konateľ spoločnosti Carlton Property, s.r.o. s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2021, sp.zn.\n1 Obdo 72/2020. Ani jedno z negatívnych\ntvrdení žalovaných, ktoré odzneli v žalobou napadnutých článkoch, sa do dnešného dňa nepotvrdili.\nZotrval na odvolacom návrhu.\n11. Ďalšie vyjadrenia podané vo veci neboli.\n12. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\npodľa\n§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné\npodmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to\ndôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať\núspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. mája 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli\nstrany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.\n1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol,\npotvrdil, (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku v tomto výroku\nako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti\nrozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.\n13. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie\nvecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným\ndokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho\nrozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré\nby odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n14. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a\nvec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani\nv štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná\nv ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel\nodvolací súd prihliadať.\n15. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku o tom, že žalovaný v II. rade nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, ktorý\nzáver aj dostatočne odôvodnil. Odvolací súd súhlasí s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti\na na doplnenie poukazuje na to, že vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v\nkonečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie\nstrany sporu\nv hmotnoprávnom vzťahu. Sporová strana, ktorá je nositeľom tvrdeného\nhmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom\nhmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak\nžalobca žaluje tú osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a ak túto skutočnosť nepreukáže,\nsúd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. O nedostatok vecnej\nlegitimácie na strane žalovaného pritom vo všeobecnosti ide v tom prípade, ak niekto, o kom žalobca\nv žalobe tvrdí, že je výlučným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti alebo oprávnenia, o ktoré v konaní\nide, týmto nositeľom nie je, prípadne nie je nositeľom výlučným. O takomto nedostatku žaloby, vedúcej\nv konečnom dôsledku k jej zamietnutiu, resp. o spôsobe odstránenia tohto nedostatku, neposkytuje súd\nani poučenie v zmysle § 160 ods. 1 C.s.p. predovšetkým\nz dôvodu, že poučovacia povinnosť\nsúdu je obmedzená na poučenie strán sporu len o ich procesných právach a povinnostiach, pričom so\nžiadnych ustanovení Civilného sporového poriadku nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť žalobcu o\ntom, že žalovaný označený\nv žalobe nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože by to\nuž nebolo poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale už poučením hmotnoprávnym, ktoré nie\nje oprávnený ani povinný súd poskytnúť (R 38/94).\n\n16. V danom spore bolo riadne preukázané, že predmetný rozhovor neposkytol žalovaný v II. rade ako\nfyzická osoba, ako ho označil žalobca v žalobe, ale ako konateľ advokátskej kancelárie RELEVANS,\ns.r.o., ktorá v čase poskytnutia predmetného rozhovoru vykonávala právne služby pre p. C. a p. B.,\nktoré sa týkali aj tzv. Kauzy Carlton. Obaja uvedení písomne potvrdili, že uvedená advokátska kancelária\nmôže poskytnúť rozhovor týkajúci sa Kauzy Hotela Carlton, nie žalovaný v II. rade ako fyzická osoba,\npričom zbavili mlčanlivosti uvedenú spoločnosť, nie žalovaného v II. rade ako fyzickú osobu (č.l. 772\na 773 spisu). Odvolací súd dáva do pozornosti, že spôsob konania konateľov v spoločnosti s rušením\nobmedzeným upravuje ustanovenie podľa § 133 Obchodného zákonníka. Podľa výpisu z Obchodného\nregistra uvedenej spoločnosti, v mene spoločnosti koná konateľ samostatne. Medzi konateľov tejto\nspoločnosti patrí aj žalovaný v II. rade, ktorý poskytol predmetný rozhovor za advokátsku kanceláriu,\nza ktorú je oprávnený konať. Odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalovaný\nv II. rade sa v predmetnom rozhovore vyjadroval v množnom čísle, nie sám za seba, takže neobstojí\ntvrdenie žalobcu v odvolaní, že rozhovor žalovaného v II. rade bol poskytnutý z pozície súkromnej\nfyzickej osoby. Uvedenému nasvedčuje aj výpoveď svedka S., ktorý vo svojej výpovedi opísal ako\nprebiehala príprava rozhovoru s tým, že sám uviedol, že oslovili advokátsku kanceláriu, nie žalovaného\nv II. rade ako fyzickú osobu (č.l. 1029 spisu). Prvoinštančný súd neopomenul ani ustanovenie § 1 ods.\n2 zákona č. 586/2003 Z.z., ako namietal žalobca v odvolaní, ktoré aplikoval v danom spore (bod 59.\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia), pričom v bode 79.4. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa\njasným a dostatočným spôsobom vysporiadal s tým, že pri poskytnutí predmetného rozhovoru žalovaný v\nII. rade nekonal ako fyzická osoba s poukazom na list Slovenskej advokátskej komory (zo dňa 17.5.2019;\nč.l. 154 spisu). Na základe uvedených skutočností odvolací súd nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu v jeho\nodvolaní o tom, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav ohľadom postavenia žalovaného\nv II. rade, ktorý tvrdil, že pri poskytnutí rozhovoru vystupoval ako konateľ advokátskej kancelárie, ktorá\nako spoločnosť s ručením obmedzeným poskytuje právne služby.\n17. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku o tom, že v konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu\nobjektívne spôsobilého privodiť žalobcovi ujmu na jeho osobnostných právach v príčinnej súvislosti\ns rozhovorom publikovanom v printovej forme v špeciálnej prílohe denníka SME, magazín PRÁVO\na online forme na www.sme.sk. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenia § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka predstavujú všeobecnú občianskoprávnu úpravu ochrany osobnosti, od\nvymedzenia všeobecného osobnostného práva fyzickej osoby demonštratívnym výpočtom čiastkových\nosobnostných práv, cez stanovenie ich obmedzení až po výpočet prostriedkov ochrany osobnosti pre\nprípad neoprávnených zásahov objektívne spôsobilých tieto práva ohroziť, resp. porušiť. Základnou\nhmotnoprávnou podmienkou pre vznik sankcií za neoprávnené zásahy dotýkajúce sa jednotlivých\nkonkrétnych hodnôt osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka) je objektívna spôsobilosť týchto\nneoprávnených zásahov narušiť integritu osobnosti. Predmetom úpravy uvedených ustanovení je okrem\niného česť konkrétnej fyzickej osoby, ktorú pre svoje postoje, chovanie a konanie získala a požíva v\nspoločnosti a ľudská dôstojnosť; česť a dôstojnosť sú pritom jednými z najvážnejších hodnôt osobnosti\nfyzickej osoby. Predmetom uvedenej úpravy je zároveň česť fyzickej osoby, ktorú táto požíva v určitých\nodborných kruhoch (napríklad politických, podnikateľských, právnických), v ktorých je fyzická osoba\nznáma pre svoju prácu a jej výsledky, pre svoju odbornú činnosť a podobne, t. j. profesijná česť. S\nuvedeným sa spája i ochrana dobrého mena fyzickej osoby, keď meno patrí medzi hodnoty osobnosti\nfyzickej osoby a tvorí ako určujúci individualizačný znak, pod ktorým sa fyzická osoba uplatňuje v\nspoločnosti, významný atribút jej osobnosti. Právo na ochranu dobrého mena, ktoré fyzická osoba požíva\nv spoločnosti, je preto taktiež súčasťou práva na ochranu osobnosti. Občianske právo zabezpečuje\nochranu uvedených hodnôt osobnosti len proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť\nnemajetkovú ujmu na osobnosti tým, že znižujú česť fyzickej osoby u iných osôb a tým ohrozujú vážnosť\njej postavenia a uplatnenia v spoločnosti. K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže\ndôjsť ústne (rozširovaním nepravdivých a jej vážnosť znevažujúcich - difamačných tvrdení), písomne,\nči iným spôsobom. Spôsob, akým bol neoprávnený zásah uskutočnený, je pre kvalifikáciu zásahu\nako neoprávneného právne bezvýznamný. Môže mať však význam pre určenie formy primeraného\nzadosťučinenia. Konanie zasahujúce všeobecne do cti a dôstojnosti fyzickej osoby môže spočívať buď\nv skutkových tvrdeniach alebo v kritike, teda v hodnotiacich úsudkoch. Skutkové tvrdenia sa opierajú\no fakty, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia\nje teda overiteľná. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor\nsvojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti\na prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok preto nemožno\n\nakokoľvek dokazovať, je však ale nutné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii a či forma jeho\nverejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnuteľným sprievodným\njavom výkonu kritiky, tzn. primárnym cieľom kritiky nie je honobenie a zneuctenie danej osoby.\n18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci potrebné dokazovanie za účelom zistenia, či konkrétne výroky,\nktoré odzneli v predmetnom rozhovore sú hodnotiace úsudky alebo skutkové tvrdenia a správne\nsa zaoberal tými výrokmi, ktoré žalobca označil v žalobe i v zmene žaloby (prvej), ktorú súd prvej\ninštancie pripustil uznesením na pojednávaní konanom dňa 1.12.2022 (č.l. 805 spisu). Odvolací súd sa\nnestotožnil s tvrdením žalobcu uvedeným v jeho odvolaní, že v napadnutom rozsudku nie sú uvedené\nkonkrétne skutkové tvrdenia, hodnotiace úsudky, ktoré boli predmetom posudzovania a rozhodovania\nzo strany súdu prvej inštancie, pretože sa vyjadril iba k niektorým tvrdeniam, ktoré ale nepokrývajú\ncelý rozsah predmetu konania. Odvolací súd má za to, že prvoinštančný súd sa v bodoch 83. až 83.8.\nnáležite zaoberal každým konkrétnym výrokom, ktorý žalobca napadol s dostatočnou argumentáciou\no tom, či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok. Nebolo možné prisvedčiť ani žalobcovi v\ntom, že zistenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 83.9. je nepreskúmateľné pre jeho neurčitosť,\npretože z uvedeného skutkového zistenia nie je možné zistiť, z ktorých konkrétnych skutkových tvrdení\nprvoinštančný súd vychádzal, nakoľko absentuje ich opis. Aj v tomto prípade súd prvej inštancie v\nuvedenom bode dostatočným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu neposudzoval žalobcom označené\nodpovede žalovaného v II. rade na jednotlivé otázky uvedené v tomto bode, s ktorým odôvodnením\nodvolací súd súhlasí a poukazuje na to, že bolo povinnosťou žalobcu presne uviesť, v čom konkrétne\nmala spočívať nepravdivosť jednotlivých odpovedí žalovaného v II. rade, čo žalobca neurobil.\n19. Nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní o tom, že súd\nprvej inštancie jasne nevysvetlil z akých konkrétnych skutkových zistení vychádzal a iba všeobecne sa\nobmedzil na konštatovanie, že malo ísť o verejné vyjadrovanie sa o argumentoch, ktoré mali odznieť\nv nešpecifikovaných súdnych konaniach, pričom jeho zistenia sú nepreskúmateľné pre ich neurčitosť\na absenciu logického vysvetlenia ako pristupoval k jednotlivému hodnoteniu dôkazov (body 84. a\n85. odôvodnenia napadnutého rozsudku). K uvedenému odvolací súd dôvodí, že súd prvej inštancie\nv bode 84. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, potom ako sa vyjadril k jednotlivým výrokom v\nbodoch 83.1. až 83.9. zopakoval, resp. zhrnul svoju argumentáciu týkajúcu sa predmetného rozhovoru\nohľadom toho, či jednotlivé napadnuté výroky sú skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky a keďže\nich konkrétne opísal v uvedených bodoch, nebolo potrebné, aby ich opätovne uvádzal v bode 84. V\nbode 85.odôvoldnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný\nv II.\nrade na výslovný pokyn svojich klientov a po zbavení povinnosti mlčanlivosti informoval o skutkovom\nzáklade niektorých sporov, v ktorom advokátska kancelária, ktorej je konateľom, zastupuje p. B. a C.,\npričom jednotlivé spory sú konkretizované v odôvodnení napadnutého rozsudku, napríklad body 33.,\n41. a tak už nebolo potrebné, aby opätovne tieto spory v tomto bode uvádzal, keď navyše sporovým\nstranám je známe o aké spory sa jedná. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu v jeho odvolaní o tom, že súd\nprvej inštancie mal pred konštatovaním o skutkových zisteniach z obsahu súdneho spisu identifikovať, v\nktorých konaniach vystupovali fyzické osoby C. a B. a v ktorých spoločnosti Carlton Property, s.r.o. alebo\nADS Property s.r.o. a následne k týmto konaniam priradiť v tomto konaní napádané skutkové tvrdenia a\nhodnotiace úsudky (bod 79.4.), pretože obaja uvedení boli aj spoločníkmi týchto spoločností. Uvedenú\npovinnosť podľa odvolacieho súdu nemal súd prvej inštancie ale žalobca, ktorý mal špecifikovať konania,\nv ktorých vystupovali fyzické osoby a v ktorých uvedené spoločnosti a k týmto konaniam sám priradiť\npodľa neho nesprávne skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky, čo neurobil .\n20. Odvolaciu námietku žalobcu, že nakoľko súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a\nto zvukové záznamy z pojednávaní, ktoré podrobným spôsobom opisovali doterajší priebeh „kauzy\nCarlton“ a svojom obsahom predstavovali signifikantný dôkaz o zamlčaní podstatných okolností\nudalostí popisovaných v napádaných článkoch, zasiahol do jeho práv takým spôsobom, že došlo k\nporušeniu jeho procesného práva na domáhanie sa ochrany jeho zákonných práv súdnou cestou,\nodvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie v bodoch 88., 92., 93. odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia náležite vysvetlil, prečo nevykonal dokazovanie za účelom posúdenia ďalších\nzákonných podmienok pre vyhovenie žalobe, s čím sa odvolací súd stotožňuje a dopĺňa nasledovné.\nDokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach, od navrhnutia dôkazu, cez\njeho zabezpečenie, vykonanie a následne vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň\nprocesnou povinnosťou sporových strán, len súd rozhodne ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov\nvykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán\n\nna vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť,\naby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa\nneuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že\nsúd odmietne vykonať určitý stranou navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení\nrozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Skutočnosť, že súd\nneakceptoval návrh strany na vykonanie dokazovania, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení\njej práv. O zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by\nv tejto súvislosti išlo len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní stranou navrhovaného\ndôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu\nvychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním\nnavrhnutého dôkazu bola strana postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v\nkonaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.9.2010, sp.zn. I. ÚS 350/2008). Pri úvahe\no tom, ktoré navrhnuté dôkazy vykoná, súd berie do úvahy preukázanie ktorej konkrétnej skutkovej\nokolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a\nnemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných k skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba\nna danú vec aplikovať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.10.2010, sp.zn.\n4 Cdo 262/2009). Pokiaľ strana navrhne súdu dôkaz, je povinná uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto\ndôkazom majú preukázať. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu\nsmerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú\nvec aplikovať. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať\nvšetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich\nbudú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie strán sporu (uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 22.4.2008, sp.zn.\n3 Cdo 50/2008).\n21. V predmetnej veci sa súd prvej inštancie uvedeným v plnom rozsahu riadil a dospel k správnemu\nzáveru, že nie je potrebné vykonať všetky dôkazy navrhnuté žalobcom, keďže z iných dôkazov\nmal dostatočne preukázané, že žaloba je nedôvodná. Rovnako prvoinštančný súd nemusel vykonať\nžalobcom navrhnuté dôkazy v súvislosti s jeho druhou zmenou žaloby, ktorú nepripustil, keď nevykonanie\ntohto dokazovania riadne odôvodnil v bodoch 91. a 92. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorým\nodôvodnením odvolací súd súhlasí.\n22. Prvoinštančný súd postupoval podľa odvolacieho súdu taktiež správne, keď nevykonal dôkaz\nvýsluchom samotného žalovaného v II. rade, ktorého nevykonanie riadne odôvodnil v bode 91.\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorými dôvodmi odvolací súd súhlasí. Odvolací súd v tejto\nsúvislosti dáva do pozornosti, že zo žiadneho z ustanovení Civilného sporového priadku nemožno\nvyvodiť, že by súd v každom prípade musel vypočuť stranu sporu. Výsluch sporovej strany je len jedným z\ndôkazných prostriedkov (§ 187 C.s.p.) a tento súd hodnotí ako každý iný dôkaz. Pri nedostatku výpovede\nstrany sporu súd zváži, či to nie je na ujmu riadneho zistenia skutkového stavu veci. Nevykonanie dôkazu\nvýsluchom sporovej strany môže mať za následok neúplné zistenie skutkového stavu veci, ale nie\npostupom, ktorým by súd odňal strane sporu možnosť konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 28.2.2008, sp. zn. 1 Cdo 280/2006). V danom spore by podľa odvolacieho\nsúdu výsluch žalovaného v II. rade bol nehospodárny a nadbytočný, keď inými dôkaznými prostriedkami\nbolo preukázané, že skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky v predmetnom rozhovore, ktorý poskytol\nžalovaný v II. rade, nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Neobstojí potom tvrdenie žalobcu\nv jeho odvolaní, že výsluch žalovaného v II. rade bol dôležitý aj pre účely objasnenia a vyhodnotenia\nvzájomných súvislostí jednotlivých zásahov do jeho osobnostných práv výrokmi tohto žalovaného a\nokolností, ktoré viedli žalovaného v II. rade k verejnému rozširovaniu týchto tvrdení. Vzhľadom k všetkým\nvyššie uvedeným skutočnostiam odvolací súd dospel k záveru, že nevykonaním všetkých navrhnutých\ndôkazov zo strany žalobcu, vrátane výsluchu žalovaného v II. rade ako strany sporu, nedošlo k naplneniu\nodvolacích dôvodov žalobcu podľa § 365\nods. 1 písm. b/, e/ C.s.p., t. j. že súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.\n23. Nebolo možné súhlasiť ani s tvrdením žalobcu v jeho odvolaní, že bol nesprávne označený za osobu\nverejného záujmu v danom spore. Odvolací súd dáva do pozornosti, že\nv slovenskom právnom\nporiadku neexistuje definícia osôb verejného záujmu, aj keď sa na verejnosti a v médiách tento pojem\nčasto používa. Vo všeobecnosti možno osoby verejného záujmu rozdeliť do dvoch kategórií: absolútne\n\nosoby verejného záujmu a relatívne osoby verejného záujmu. Absolútne osoby verejného záujmu\nsú stredobodom pozornosti verejnosti predovšetkým v dôsledku pôsobenia vo verejných funkciách.\nRelatívne osoby verejného záujmu sú len prechodne stredobodom záujmu verejnosti, pretože sú na\nkrátky čas spojení\ns určitou udalosťou verejného záujmu. Relatívnymi osobami verejného\nzáujmu sa môžu stať osoby nielen pozitívnou činnosťou, ale aj prostredníctvom negatívnej činnosti. U\ntýchto osôb má pri kolízii práva na informácie s jednotlivými osobnostnými právami prednosť právo na\ninformácie. Dôsledkom je, že hranice prípustnej kritiky sú širšie u politikov (osoby absolútneho verejného\nzáujmu) ako u súkromných osôb. V prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana\nvyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného záujmu v prvom\nrade patrí aj informovanie o činnosti štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb\npôsobiacich vo verejnom živote (politikov). Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou\nsúdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ohľadom toho, že v danom\nprípade možno žalobcu kvalifikovať ako osobu tzv. relatívneho verejného záujmu (body 75., 79.2.) a\nna doplnenie dodáva, že predmetom rozhovoru bola Kauza Hotela Carlton, teda udalosť týkajúca sa\nverejného záujmu, na ktorej sa žalobca podieľal a tak mu muselo byť zrejmé, že sa stane osobou, aj keď\niba dočasne, ktorá bude zaujímať verejnosť v súvislosti s touto kauzou. Navyše, úlohou médií je šíriť\ninformácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto\ninformácie dostať. Odvolací súd dodáva, že sám žalobca sa v súvislosti s Kauzou Carlton prezentoval\nv médiách (č.l. 865 spisu).\n24. Argumentácia žalobcu v jeho odvolaní o tom, že súd prvej inštancie zamietnutím žaloby poskytol\nsúdnu ochranu výrokom, ktoré porušujú jeho prezumpciu neviny je podľa odvolacieho súdu taktiež\nnedôvodná. Prvoinštančný súd v bode 83.8. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dostatočne a\njasne odôvodnil, že obsah sporného článku v žiadnom prípade neporušuje základný trestnoprávny\nprincíp prezumpcie neviny, s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí. Na doplnenie odvolací súd\nkonštatuje, že z obsahu predmetného rozhovoru nevyplýva, že by žalovaný v II. rade nerešpektoval\nzásadu prezumpcie neviny žalobcu, nakoľko uviedol iba všeobecne verejne známe informácie o\nprebiehajúcich trestných a obchodných konaniach súvisiacich s Kauzou Hotela Carlton, pričom sa\nnevyjadril o žalovanom v II. rade tak, že je vinný z nejakého trestného činu v súvislosti s touto kauzou a\nani ho neoznačil výrazmi, ktoré žalobca uviedol vo svojom odvolaní (zlodej, podvodník, mafián).\n25. Odvolací súd nesúhlasí ani s ďalšou odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal\ntest proporcionality ku každému napádanému výroku, nakoľko\nz odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku vyplýva, že sa prvoinštančný súd riadne zaoberal testom proporcionality, pretože\nposudzoval či zásah, ktorý predmetný rozhovor vyvolal bol potrebný (test vhodnosti), či miera zásahu\nbola primeraná sledovanému cieľu (test nevyhnutnosti), ako aj tým či pri strete nebolo jedno z práv\nneprimerane obmedzené na úkor druhého (test primeranosti). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia\nje taktiež zrejmé kto informáciu zverejnil (KTO), koho sa informácia týka (O KOM), akých záležitostí\nsa informácie týkajú (ČO), teda jednotlivé žalobcom označené predmetné výroky, ktorými malo byť\nzasiahnuté do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti i kedy došlo k zverejneniu informácie (KEDY).\nZ uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že testom proporcionality sa súd prvej inštancie zaoberal,\npričom tento nemusel vykonať vo vzťahu ku každému jednotlivému napadnutému výroku, ako namietal\nžalobca v odvolaní, ale k celému predmetnému zverejnenému rozhovoru, pričom sám žalobca od\nzačiatku konania tvrdil, že za sporný považuje celý článok (rozhovor) ako celok. Súd prvej inštancie\ntaktiež posudzoval či má väčšiu váhu právo na slobodu prejavu alebo právo na ochranu osobnosti.\nOdvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd i čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nKaždý má právo na slobodu prejavu, t. j. právo zastávať názory, rozširovať informácie. Táto sloboda\na právo sú však obmedzené vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na\nochranu práv a slobôd iných. Žiadne základné právo nemá absolútnu prednosť pred inými a ktorékoľvek\nz nich môže v určitej situácii prevážiť nad iným. V danom spore má odvolací súd zhodne s názorom súdu\nprvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku za to, že ústavou a zákonom chránená\nsloboda prejavu sa nedostala do kolízie s chránenými osobnostnými právami žalobcu nad zákonom\npovolený rozsah (bod 87.).\n26. K odvolacím námietkam žalobcu o nepripustení druhej zmeny žaloby a výsluchu svedka S. odvolací\nsúd dôvodí, že zmena žaloby je podaním vo veci samej, je dispozitívnym úkonom žalobcu a je prejavom\njeho slobody v dispozícii s konaním a predmetom konania. Žalobca takto môže meniť žalobu, ale len\n\nso súhlasom súdu. Zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné\nprávo. Za zmenu žaloby sa považuje aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností\ntvrdených v žalobe. Zmenou žaloby nie zmena právnej kvalifikácie, nakoľko právne posúdenie nároku\npatrí len súdu samému. O pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu súd rozhoduje uznesením, proti\nktorému odvolanie nie je prípustné. V záujme hospodárnosti sa ukladá súdu, aby o prípustnosti zmeny\nrozhodol hneď na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na najbližšie nasledujúcom\npojednávaní potom, ako bola zmena žaloby navrhnutá podaním mimo pojednávania. Uznesenie, ktorým\nsúd pripustil zmenu žaloby, nemusí doručiť stranám, ak boli prítomné na pojednávaní, na ktorom sa o\nzmene rozhodlo. Doručuje sa len subjektom, ktoré neboli prítomné na pojednávaní, na ktorom nastala\nzmena. Uznesenie o pripustení zmeny žaloby sa doručuje žalovanému spravidla zároveň so zmenou\nžaloby, a to vždy do vlastných rúk. Ustanovenie § 142 C.s.p. nevylučuje, aby súd o prípustnosti\nzmeny žaloby rozhodol aj mimo pojednávania; v takom prípade je však povinný doručiť uznesenie o\npripustení zmeny žaloby všetkým subjektom. Ustanovenie § 143 C.s.p. upravuje dve situácie, keď súd\nzmenu žaloby nesmie pripustiť, a to ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na\nkonanie o zmenenej žalobe a ak by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne alebo kauzálne príslušný\niný súd. Ako konštatuje stabilná judikatúra, úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred\nžalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí\ns predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového\npostupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Výsledky\ndoterajšieho konania nebudú môcť byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe vtedy, ak by si žalobca\nuplatnil napríklad nový (iný) nárok. Výsledky doterajšieho konania by tak boli zbytočné a v podstate\nzmarené. pokiaľ súd nerozhodne o uplatnenej zmene žaloby, nemôže pokračovať v konaní o pôvodnej\nžalobe. Ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.\n27. V danom spore žalobca v podaní zo dňa 8.2.2023, doručeným súdu prvej inštancie dňa 9.2.2023\nuviedol, že predmetom súdneho konania sú sporné články ako celok s tým, že doplnil a poukázal\nna ďalšie zjavné či už objektívne alebo logicky verifikovateľné nepravdivé informácie a negatívne\nhodnotiace úsudky, ktoré sú založené na relevantných pravdivých zisteniach s ich konkrétnym citovaním\n(č.l. 905 spisu). Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru o\ntom, že v uvedené podanie predstavuje zmenu žaloby, keďže doplnil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v\nžalobe. Vo veci bol určený termín pojednávania na deň 16.2.2023, ktorý bol odročený na deň 28.3.2023\nz dôvodu zaslania uvedeného podania žalobcu obom žalovaným (č.l. 952 spisu), ktorí sa k navrhovanej\nzmene žaloby vyjadrili (č.l. 938, 960, 976 spisu). Na pojednávaní konanom dňa 28.3.2023 postupoval\nprvoinštančný súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 C.s.p. a zmenu žaloby v podaní žalobcu\nzo dňa 8.2.2023 nepripustil (č.l. 1026 spisu). Nebolo v časových možnostiach súdu prvej inštancie\no tejto zmene rozhodnúť skôr, mimo uvedeného pojednávania, keďže išlo o rozsiahlejšie podanie (v\nrozsahu 19 strán), ku ktorému sa, tak ako je uvedené vyššie, písomne vyjadrili obaja žalovaní a tak\nnajbližšie mohol prvoinštančný súd rozhodnúť o tejto zmene žaloby na uvedenom pojednávaní. Zo strany\nprvoinštančného súdu nedošlo k žiadnemu procesnému pochybeniu, ako tvrdil žalobca v odvolaní,\nnakoľko súd prvej inštancie postupoval v intenciách Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o\nzmene žaloby. Zamietnutie návrhu žalobcu na zmenu žaloby nemohlo mať žiaden vplyv na výsluch\nsvedka S., ako namietal žalobca v odvolaní, pretože musel počítať aj s tým, že návrh na zmenu žaloby\nmôže byť zamietnutý. Podľa odvolacieho súdu mal žalobca dostatok času na prípravu otázok pre\nuvedeného svedka, keď sám počas konania na súde prvej inštancie argumentoval tým, že predmetom\nsúdneho konania sú sporné články ako celok. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi\nuvedenými v bode 94. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ohľadom nepripustenia zmeny žaloby a\nvýsluchu svedka S..\n28. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že nedošlo\nk neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, nemusel prvoinštančný súd vykonávať\ndokazovanie k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ako správne konštatoval v bode 93.\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Z tohto dôvodu tvrdenie žalobcu v odvolaní, že súd prvej\ninštancie nesprávne posúdil aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv a nesprávne posúdil výšku\nsatisfakcie, považoval odvolací súd za nedôvodné.\n29. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného\nsúdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) dôvodí, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia\ndôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia\na zhodnotenia\n\njednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo\nz pravidiel\nformálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo\nvyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,\nako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia\ndôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov\n(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,\nsa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220\nods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce\nnajmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci, ako už bolo uvedené, súd prvej\ninštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne\na presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej\nnadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú\nskutkový nález súdu o zamietnutí žaloby. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu\nvyhodnotenia vykonaných dôkazov tak nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola\nzhodná\ns v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu.\nV tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany\nsporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani\nprávo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo\nv\nsúlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých\ndôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.\n30. Nebolo možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), pretože právnym posúdením je\nčinnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu\nnormu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva\nna zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny\nprávny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak\nzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním\nsa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie\nza úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n31. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu v odvolaní o arbitrárnosti napadnutého rozsudku,\npretože súd prvej inštancie sa dôsledne riadil ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., keď z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy\noznačil, ako sa vyjadrili žalovaní v I., II. rade, jasne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia,\nktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a\nako ich vyhodnotil, ktoré dôkazy nevykonal a z akého dôvodu a ako vec právne posúdil, preto nie je\nmožné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny, nepreskúmateľný. Odvolací súd dodáva, že súd\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo\n[porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová\nproti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa\n14.9.2011, č.k.I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009,\nsp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu\nzodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené\ntým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem\nrozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom\nomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd\nopätovne poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004),\nani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade\ns jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať\nsa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov\n(I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali\n\nalebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997,\nII. ÚS 251/2003).\n32. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výrokov II. a III. o\nnáhrade trov konania, čo odôvodnil tým, že vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie mal jeho nároku\nvyhovieť v plnom rozsahu, sú priamoúmerne nesprávne taktiež výroky II. a III. a mal mu byť priznaný\nnárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v\nbode 99. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď prvoinštančný súd správne priznal obom žalovaným,\nkaždému, plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi, pretože boli v predmetnom spore\nplne úspešní (žaloba žalobcu bola v celom rozsahu zamietnutá). Aj napriek uvedenému odvolací súd\nzmenil napadnutý rozsudok vo výrokoch II. a III. podľa § 388 C.s.p., nakoľko aj keď súd prvej inštancie\nsprávne aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods.\n2 C.s.p., nesprávne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť každému zo žalovaných náhradu trov konania,\nnamiesto priznania nároku na náhradu trov konania. Odvolací dodáva, že rozhodovanie o náhrade trov\nkonanie má dve samostatné fázy; prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom\nrozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí; druhou fázou je rozhodovanie súdneho\núradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o výške náhrady trov konania samostatným uznesením\npo právoplatnosti skončenia veci.\n33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.\n1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaným v I., II. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech,\npriznal, každému, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods.\n2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní\npo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny\núradník.\n34. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n35. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393\nods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\n\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23C/7/2019", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1b13d066-06ba-48d2-bbb1-792ba0c114f6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 283/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 283/2020 z 12. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-12", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.283.2020.2"}, {"guid": "ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 340/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-18", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2abfcd9d-32ae-43db-b2e4-41897744dfbc"}, {"guid": "ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 361/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 361/2010 z 14. 9. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-09-14", "citacie_n": 855, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2ae6027-5ece-40ed-949e-0eb15b8f433b"}, {"guid": "ussr:c56f7b11-1880-4050-ae93-d7162a286170", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 189/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 189/2010 z 13. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-13", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c56f7b11-1880-4050-ae93-d7162a286170"}, {"guid": "ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 152/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 291, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d9a9b76-2dae-47a1-b474-2b05840e94ec"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 410/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-08-02", "citacie_n": 1608, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b1fbdbce-ce27-4984-bbc0-9c2d371368a7"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "de041ec9-7842-44b1-a7d5-79efadea0d96:b44a1f5d-2949-4e17-b3ad-5f5432dbf421", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Cob/122/2021", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/122/2021 z 24. 5. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-05-24", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/de041ec9-7842-44b1-a7d5-79efadea0d96:b44a1f5d-2949-4e17-b3ad-5f5432dbf421"}, {"guid": "42248825-14a2-497d-92cb-7f85dd951e33:634cd8bb-f4bd-4491-b167-67abd25373dd", "ecli": null, "spisova_znacka": "35Cb/161/2017", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 35Cb/161/2017 z 29. 10. 2021", "sud": "Okresný súd Košice II", "datum_vydania": "2021-10-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42248825-14a2-497d-92cb-7f85dd951e33:634cd8bb-f4bd-4491-b167-67abd25373dd"}], "citovane_v": [{"guid": "a641914e-1c53-4bc0-bef9-89d2443c7b28:630ae658-2de5-4bcc-8ae1-7dc9c347015f", "ecli": "ECLI:SK:OSBB:2025:6319202353.23", "spisova_znacka": "BR-9C/37/2019", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. BR-9C/37/2019 z 13. 11. 2025", "sud": "Okresný súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2025-11-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSBB:2025:6319202353.23"}]}