{"guid": "caf110e9-72b5-43ad-9964-1ba2879c99fb:e743b35a-343a-4316-b2bb-5812e7a22747", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1118209380.4", "spisova_znacka": "7Co/30/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/30/2024 z 28. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. mája 2025, sp. zn. 7Co/30/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1118209380.4", "identifikacne_cislo": "1118209380", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Nina Dubovská", "sudca_id": 1405, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-nina-dubovska-1405", "datum_vydania": "2025-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e743b35a-343a-4316-b2bb-5812e7a22747", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1118209380.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1118209380.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1118209380.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/30/2024\n1118209380\n28. 05. 2025\nMgr. Nina Dubovská\nECLI:SK:KSBA:2025:1118209380.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek\nsenátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. A., A., nar.\nXX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., právne zast. Mgr. Alica Mendlová, advokátka so sídlom\nRiečna 2, Bratislava, IČO: 42 137 624, proti žalovanému: VP Epsilon Invest, s.r.o., so sídlom Michalská\n19, Bratislava, IČO: 44 167 725, právne zast. Advokátska kancelária DEDÁK & Partners s.r.o., so\nsídlom Suché mýto 1, Bratislava, IČO: 50 735 764, o zaplatenie 50.000 eur s príslušenstvom, na\nodvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27.10.2023, č.k.\nB1-21C/29/2018-695, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.\nII. Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobca domáhal od\nžalovaného zaplatenia sumy vo výške 50.000 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia\nna tom skutkovom základe, že žalobca dňa 02.02.2017 vložil na účet žalovaného sumu 50.000 eur,\nžalovaný platbu žalobcu prijal bez akéhokoľvek právneho titulu a doposiaľ ju žalobcovi nevrátil, a\nžalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %; o výške náhrady trov\nkonania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (výrok II.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 451 ods. 1 a\n2, § 456 a § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“),\nust. § 133 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) a vecne\ntým, že žalobca sa domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 50.000 eur s\npríslušenstvom, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného tým, že žalobca vykonal na účet žalovaného\nmylnú platbu s označením „vratka pôžičky“ dňa 02.02.2017. Na základe vykonaného dokazovania\n(skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné) mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca\ndňa 02.02.2017 vložil na účet žalovaného (predtým s obchodným menom ARTHUR DS s.r.o.) vedený\nv E. D., F. hotovosť vo výške 50.000 eur, pričom pôvodne na vkladovom lístku uviedol „vklad“, ktorý\núdaj bol následne prečiarknutý a opravený na „vratka pôžičky“ (uvedená skutočnosť nebola v konaní\npreukazovaná listinným dôkazom, žalobca však tvrdenie žalovaného uvedené na pojednávaní dňa\n06.10.2022 nerozporoval, preto súd prvej inštancie toto tvrdenie vyhodnotil v zmysle ust. § 151 ods. 1\nzákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) ako nesporné), medzi sporovými\nstranami nebola sporná ani tá skutočnosť, že neexistovala písomná zmluva o pôžičke uzatvorená\nmedzi žalobcom ako konateľom alebo spoločníkom a žalovaným vo výške 50.000 eur a spornou medzi\nstranami sporu bola skutočnosť, či žalovaný evidoval voči žalobcovi pohľadávku resp. dlh vedený v\n\núčtovníctve žalovaného, ktorý dlh žalobcu bol ponížený o úhradu vykonanú dňa 02.02.2017 - žalobca\nv konaní tvrdil, že o žiadnom dlhu voči žalovanému nemá vedomosť, že pri prevádzaní obchodného\npodielu na žalovaného malo existovať vyhlásenie o neexistencii pohľadávok voči žalobcovi, a preto z\npohľadu žalobcu vklad na bankový účet žalovaného dňa 02.02.2017 považoval žalobca za plnenie bez\nprávneho dôvodu, ktoré žiadal od žalovaného vydať. Súd prvej inštancie uviedol, že sporové strany sa\nv konaní zamerali na preukazovanie správnosti spôsobu účtovania pohľadávok vedených spoločnosťou\nARTHUR DS, s.r.o. (žalovaného) voči žalobcovi na účte 31505 s označením Pohľadávky – A., vo vzťahu\nk čomu súd prvej inštancie skonštatoval, že zo žiadneho (odborného alebo znaleckého) vyjadrenia nie je\nmožné dospieť k záveru, ktorý by popieral existenciu pohľadávok voči žalobcovi, keď znalec i audítorská\nspoločnosť zhodne konštatovali, že pokiaľ by existovali doklady k vykonaným výberom a vkladom na\nbankovom účte žalovaného, uvedené malo byť účtované iným spôsobom, nezhodli sa však v tom, že\núčtovníčka (p. G.) evidovala neidentifikovateľné pohľadávky automaticky na osobitný účet p. A., keď\ntieto bolo možné účtovať aj na účet Iné pohľadávky, resp. Iné záväzky. Existenciu pohľadávok tvrdila p.\nG. - účtovníčka žalovaného, ako svedkyňa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.\nzn. 23C/61/2017 (ďalej len ako „konanie sp. zn. 23C/61/2017“), kde v rámci svojho výsluchu uviedla,\nže pri odovzdaní účtovníctva k 01.02.2017 evidovala pohľadávky voči p. A. a zdôvodnila to tým, že v\nrámci podvojného účtovníctva je potrebné vždy nájsť protipól - na účet Pohľadávky - A. účtovala výbery\nz bankového účtu, ku ktorým nemala doklady, ktoré by preukazovali účel výberu (a bolo by tak možné\núčtovanej položke nájsť správny protipól), uviedla, že do styku s konateľom spoločnosti neprichádzala\na všetko riešila prostredníctvom finančných riaditeľov, v tom čase s p. H. (manželkou žalobcu), s ktorou\nsi zároveň odsúhlasovala inventarizáciu účtov predtým, ako sa podalo daňové priznanie. Svedkyňa\nuviedla aj to, že po prevode obchodného podielu nikto od nej nežiadal úpravu účtovníctva, a už vôbec\nnie spätne. V tam prejednávanej veci na pojednávaní dňa 26.11.2018 žalobca v postavení žalovaného\nuviedol, že nemá vedomosť o tom, že čerpal od spoločnosti ARTHUR DS s.r.o. pôžičku, pričom túto\nskutočnosť výslovne nepoprel, nevedel vysvetliť, z akého dôvodu dňa 02.02.2017 vložil na bankový\núčet žalovaného hotovosť vo výške 50.000 eur a pripustil, že mohlo ísť aj o mylnú platbu, pričom súd\nprvej inštancie zdôraznil, že uvedené pojednávanie sa uskutočnilo v čase, keď žalobca v tomto konaní s\nistotou tvrdil, že išlo o mylnú platbu vykonanú na účet žalovaného (žaloba bola podaná dňa 29.05.2018).\nZ uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že nakoľko účtovníčka nedisponovala relevantnými informáciami\no účele platby, výbery boli uskutočňované konateľom spoločnosti bez určenia účelu (ako vyplýva napr.\nz predložených bankových výpisov) a tieto žalobca ani dodatočne nezdôvodnil žiadnymi účtovnými\ndokladmi, na základe ktorých by účtovníčka mohla výbery a vklady (či už z pokladne alebo bankového\núčtu spoločnosti) zaúčtovať, účtovala ich na osobitný účet 31505 s označením Pohľadávky – A.; súd prvej\ninštancie skonštatoval, že malo byť v záujme konateľa, ktorého povinnosťou je zabezpečenie riadneho\nvedenia predpísanej evidencie a účtovníctva (§ 135 ods. 1 Obchodného zákonníka), aby svoje výbery\na vklady osobne účtovníčke ozrejmil pokiaľ k nim nedisponoval účtovným dokladom alebo tieto účtovné\ndoklady dodatočne predložil. Súd prvej inštancie dal do pozornosti, že pri prevode obchodného podielu\nsa na označenom účte nachádzala suma predstavujúca pohľadávku vedenú voči žalobcovi. Žalobca\nv konaní predložil vyhlásenie spoločnosti ARTHUR DS s.r.o. zo dňa 23.01.2017, v ktorom spoločnosť\nvyhlasuje, že v súvislosti s pripravovaným predajom spoločnosti ku dňu 23.01.2017 neeviduje žiadne\npohľadávky alebo iné súčasné alebo budúce nároky voči žalobcovi, ktoré vyhlásenie bolo opatrené\npečiatkou spoločnosti a podpísané konateľom A. B. A., A., pričom k predloženému dôkazu súd prvej\ninštancie skonštatoval, že nie je spôsobilý jednoznačne odstrániť pochybnosti o tom, či v rozhodnom\nčase existovali pohľadávky voči žalobcovi u žalovaného, nakoľko vyhlásenie neobsahuje akúkoľvek\nakceptáciu zo strany žalovaného. Rovnako zo Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 24.01.2017\nuzavretej medzi žalobcom ako prevodcom a spoločnosťou VP Epsilon s.r.o. ako nadobúdateľom (ďalej\naj len „zmluva o prevode obchodného podielu“) nemožno vyvodiť záver o neexistencii pohľadávok\nžalovaného voči žalobcovi, nakoľko v zmysle čl. 4.2 zmluvy o prevode obchodného podielu prevodca\n(žalobca) vyhlásil, že nemá voči spoločnosti žiadne pohľadávky alebo nároky, či už existujúce alebo\nbudúce, a nadobúdateľ v zmysle čl. 4.7 zmluvy o prevode obchodného podielu vyhlásil, že akceptuje\nvšetky vyhlásenia prevodcu, ako aj skutočnosť, že prevodca neposkytuje žiadne záruky a nenesie\nžiadnu zodpovednosť za výsledok konaní a následkov právnych vzťahov uvedených v zozname a\npodkladoch – teda že žiadne z vyhlásení žalobcu, uvedené v rámci zmluvy o prevode obchodného\npodielu neobsahuje vyhlásenie o tom, že by žalobca mal všetky svoje pohľadávky a záväzky voči\nžalovanému vysporiadané. S poukazom na ust. § 125 ods. 1 písm. f) Obchodného zákonníka a na to,\nže k tejto skutočnosti neboli produkované žiadne dôkazy, súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti,\nže k zániku oprávnení žalobcu ako konateľa spoločnosti došlo zápisom zmeny v osobe konateľa dňa\n02.03.2017, do ktorého dňa bol žalobca voči tretím osobám oprávnený vystupovať v mene spoločnosti,\n\nčiže aj vo vzťahu k bankovému subjektu. Žalobca vykonal vklad dňa 02.02.2017 na účet žalovaného,\nkeď pôvodne uvádzaný účel „vklad“ opravil na „vratka pôžičky“ a je podľa súdu prvej inštancie dôvodné\nsa domnievať, že tak urobil na výzvu banky, ktorá skúmala pôvod vkladaných peňažných prostriedkov v\nzmysle zákona č. 297/2008 Z.z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred\nfinancovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 297/2008 Z.z.“),\nteda že žalobca tak učinil pri plnom vedomí si toho, že takto vložené finančné prostriedky budú použité\nna poníženie dlžnej sumy, ktorú žalovaný voči žalobcovi účtoval. Súd prvej inštancie doplnil, že nebolo\npodstatné, či o takomto postupe medzi sporovými stranami predtým existovala nejaká forma ústnej\ndohody a ani to, či peňažné prostriedky boli vkladané na účet konateľom resp. bývalým spoločníkom,\npretože podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné pričítať na ťarchu žalovanému, ak žalobca v\nčase, keď bol jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti, vyberal a vkladal peňažné prostriedky bez\nuvedenia účelu a nemohlo tak byť jednoznačne identifikované, či tieto boli použité na podnikateľskú\nčinnosť alebo na súkromné účely konateľa alebo spoločníka, a to aj v prípade, že medzi žalobcom ako\nkonateľom spoločnosti na strane veriteľa a žalobcom ako spoločníkom spoločnosti na strane dlžníka\nnebola uzatvorená písomná zmluva o pôžičke. Žalobca do konania predložil rozsudok Okresného súdu\nBratislava I zo dňa 26.11.2018, č.k. 23C/61/2017-308, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nzo dňa 06.02.2020, č.k. 9Co/89/2019-379, ktorým súd žalobu žalobcu F. I. proti žalovanému B. A.\nzamietol, v ktorom konaní sa žalobca domáhal určenia, že pohľadávka žalovaného voči žalobcovi zo\nzmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 30.09.2002 medzi žalobcom a žalovaným, uznaná vo forme notárskej\nzápisnice zo dňa 30.03.2017 č. N 439/2017, Nz 10882/2017, zanikla započítaním a tam konajúci súd\nzamietnutie žaloby zdôvodnil tým, že identifikácia žalobcom tvrdenej pohľadávky v zmluve o postúpení\nje neurčitá (zo zmluvy vyplýva, že predmetom postúpenia mali byť pôžičky žalovaného od spoločnosti\nVP Epsilon Invest, s.r.o. za obdobie roku 2014-2017, pozostávajúce jednak z dielčich pôžičiek a jednak z\nnáhrady škody), preto konajúci súd označil zmluvu o postúpení pohľadávky za neplatnú (pre nedostatok\nurčitosti prejavu vôle, ktorý nebolo možné nahradiť ani použitím interpretačných pravidiel podľa ust. § 35\nObčianskeho zákonníka) a uzavrel, že žalobca ním tvrdenú pohľadávku, ktorú by bolo možné započítať\nvoči pohľadávke žalovaného nenadobudol, a teda v spore chýbala aktívna vecná legitimácia na konaní.\nSúd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca mylne opiera svoje tvrdenie o neexistencii pohľadávky\nžalovaného v tomto konaní (evidovanej v účtovníctve žalovaného) o vyššie citovaný rozsudok, keď z\nodôvodnenia rozsudku vyplýva záver, že súd za neurčitú a neidentifikovateľnú označil postupovanú\npohľadávku, z čoho vyvodil záver o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a uviedol, že žalovaný\nevidoval voči žalobcovi pohľadávku, ktorú postúpil (aj keď neplatne) na tretiu - fyzickú osobu, ktorá\nsvoju pohľadávku mala započítať na dlh žalobcu. S poukazom na zodpovednosť strany za preukázanie\nskutkového stavu a zásadu kontradiktórnosti civilného konania uviedol súd prvej inštancie, že žalobca\nv konaní neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že by\nvykonal na účet žalovaného mylnú platbu, žalobca v konaní ani netvrdil, že platba mala byť pôvodne\nvložená na účet iného subjektu ako vrátenie pôžičky, ktorý účel žalobca na vkladovom lístku uviedol,\npreto súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu. O nároku na náhradu trov konania súd prvej\ninštancie rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako\núspešnej strane sporu priznal proti žalovanému ako neúspešnej strane sporu nárok na náhradu trov\nkonania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zákonnej lehote\nsamostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.\n3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac, že súd\nprvej inštancie sa vecou dostatočne nezaoberal, nedostatočne zistil skutkový stav veci, nesprávne\nvyhodnotil dôkazy, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Žalobca žiadal, aby\nodvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu\nvyhovie alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a\nnové rozhodnutie a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. K záveru súdu prvej\ninštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by sa jednalo o mylnú platbu\na že nepreukázal, že nemá dlh voči žalovanému, žalobca namietal, že preukázal neexistenciu dlhu\nvoči žalovanému vyhlásením žalobcu zo dňa 23.01.2017, výpoveďou účtovníčky p. G. v konaní sp. zn.\n23C/61/2017, prílohami k účtovným závierkam, priloženým bankovým výpisom, z ktorého je zrejmé, že\nsuma 135.000 eur (56 % z údajnej pohľadávky vo výške 242.159,99 eur voči žalobcovi) bola nesprávne\nzaúčtovaná, nakoľko bola vyplatená I. J.. V konaní z dokazovania podľa žalobcu vyplynulo, že žalovaný\ndňa 23.01.2017 písomne prehlásil, že neeviduje žiadne dlhy voči žalobcovi, že žalobca ukončil výkon\nfunkcie konateľa v spoločnosti ku dňu 24.01.2017, že ak existujú pre účtovníčku neidentifikovateľné\nplatby alebo pohyby na bankovom účte alebo v pokladni spoločnosti, ku ktorým nemá účtovníčka\n\nprvotný doklad, mala by takéto transakcie účtovať na účtoch 378 „Iné pohľadávky“ alebo 379 „Iné\nzáväzky“ a nie automaticky ich účtovať na pohľadávky/záväzky voči spoločníkovi resp. konateľovi, že\nbola nesprávne účtovaná voči žalobcovi suma 135.000 eur zo dňa 19.05.2014 ako dlh žalobcu, avšak\nišlo platbu, ktorá odišla ako istina na účet I. J., že suma 19.555,40 eur vyplatená B. A. a označená ako\nVrátenie pôžičky spoločníka je nesprávne zaúčtovaná ako pohľadávka voči žalobcovi, že účtovníčka\nžalovaného viedla účtovníctvo nesprávne a manipulovala ho a že z účtovnej závierky za rok 2016\n(z poznámok v bode 4 článok 3) vyplýva, že konateľ žiadne pôžičky nemá. Napriek uvedenému súd\nprvej inštancie podľa žalobcu zmätočne a nepreskúmateľne vzal za rozhodný zápis z obchodného\nregistra ku dňu 02.03.2017 ako ukončenie funkcie konateľa, spochybnil vyhlásenie žalovaného zo\ndňa 23.01.2017, pretože neobsahuje akúkoľvek akceptáciu zo strany žalovaného, i keď vyhlásenie\nvykonal sám žalovaný, že nesprávne vyhodnotil výpoveď žalobcu v konaní sp. zn. 23C/61/2017 na\npojednávaní dňa 26.11.2018 a pri rozhodovaní úplne odignoroval konštatovanie Krajského súd v\nBratislave ohľadne zmluvy o postúpení pohľadávok (teda tých istých údajných pôžičiek poskytnutých\nspoločníkovi spoločnosti VP Epsilon Invest s.r.o., teda nie konateľovi spoločnosti, ako uviedol sám\nžalovaný v konaní sp. zn. 23C/61/2017), že sám žalovaný v jednom konaní označuje údajné pôžičky\nako pôžičky spoločníkovi a v tomto konaní tvrdí, že sa jednalo o pôžičky konateľovi, pričom žalobca\njednoznačne preukázal, že nemá žiadne pôžičky. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že obaja znalci\nzhodne potvrdili, že zostatky údajnej pôžičky účtovala p. G. na nesprávnom účte a zároveň vykazovala\nna nesprávnom riadku účtovnej závierky a ak ustálil, že nakoľko účtovníčka nedisponovala relevantnými\ninformáciami o účele platby, účtovala ich na osobitný účet 31505 s označením „Pohľadávky – A.“,\nčo považoval za správne, uvedené konštatovanie je podľa žalobcu v hrubom rozpore so závermi\nznalcov, rovnako aj skutočnosť, že vychádzal z toho, čo „pripadalo pani G. ako úprava cash flow“, teda\nnie z faktov. Žalobca namietal, že od počiatku označil platbu ako mylnú, pričom už v žalobe žiadal\nvrátenie bezdôvodného obohatenia, teda svoj nárok špecifikoval a súd prvej inštancie skonštatoval,\nže je nesporné, že neexistovala písomná zmluva o pôžičke medzi žalovaným a žalobcom na sumu\n50.000 eur. Žalobca v konaní opakovane vysvetlil, ako myslel poznámku na vkladovej listine „vratka\npôžičky“, teda že sa jednalo o vratku pôžičky inej osobe a nie žalovanému a že došlo k omylu pri uvedení\nčísla účtu. Vyhodnotenie dôkazov ohľadne dôvodu platby považoval žalobca za neakceptovateľné,\nnakoľko sa konaní sp. zn. 23C/61/2017 jasne vyjadril, že nemá vedomosť o pôžičkách voči žalobcovi,\nže nevie uviesť dôvod platby a že zrejme išlo o mylnú platbu, čo podľa žalobcu preukazuje, že\nkonštantne zotrváva na svojich tvrdeniach. Ku konaniu žalobcu ako konateľa žalovaného namietal,\nže je nemysliteľné, aby súd prvej inštancie konštatoval, že vykonal dokazovanie úplným výpisom z\nobchodného registra, v ktorom je zrejmé skončenie funkcie žalobcu ako konateľa ku dňu 24.01.2017 a\nsúčasne uviedol, že neboli produkované žiadne dôkazy a vychádzal z nesprávneho dátumu (s poukazom\nna deklaratórny účinok zápisu), teda nesprávne vyhodnotil dôkazy a následne z týchto nesprávnych\nzáverov vychádzal, pričom k rovnakému dátumu 24.01.2017 bola podpísaná aj zmluva o prevode\nobchodnému podielu. Súd prvej inštancie tak nesprávne vyhodnotil, že žalobca vykonal mylnú platbu\nv čase (02.02.2017), keď bol ešte konateľom žalovaného (pozn. odvolacieho súdu: žalobca nesprávne\nuvádza „konateľom žalobcu“) a mal prístup k účtu spoločnosti, pričom dňa 23.01.2017 žalovaný vystavil\nvyhlásenie, že žalobca žalovanému nič nedlží a mylný vklad (02.02.2017) sa stal až potom a v čase,\nkeď žalobca nebol konateľom žalovaného, čo potvrdzuje mylnosť platby. Žalobcovi nebolo zrejmé,\nakú akceptáciu zo strany žalovaného neobsahovalo vyhlásenie zo dňa 23.01.2017, keď vyhlásenie\nvykonal sám žalovaný, pričom na jeho pravdivosti nemôže nič meniť ani skutočnosť, že vyhlásenie je\npodpísané vtedajším konateľom žalobcu. Účtovníctvo v tom čase podpísané žalobcom v prevodovej\ndokumentácii jednoznačne potvrdzovalo stav, že žalobca nemá voči žalovanému žiadne podlžnosti.\nŽalobca poukázal na článok 3, bod 3.1 zmluvy o prevode obchodného podielu, kde sa zmluvné strany\ndohodli, že nadobúdateľ (spoločnosť VP Epsilon s.r.o.) „nadobúda obchodný podiel na spoločnosti\nv stave (i) Obchodného podielu a (ii) Spoločnosti, podľa materiálov a podkladov prezentovaných\na poskytnutých nadobúdateľovi Prevodcom (ďalej len Podklady), ktorých celkový výpočet obsahuje\nzoznam poskytnutých Podkladov, odsúhlasený a podpísaný oboma zmluvnými stranami (ďalej len\nZoznam). Prevodca týmto vyhlasuje a zaručuje sa, že nadobúdateľovi poskytol kompletné, platné a\npravdivé Podklady dokladujúce, úplný a skutočný stav Obchodného podielu na Spoločnosti a úplný a\nskutočný stav Spoločnosti. Mimo práv a povinností, záväzkov, nárokov a konaní uvedených v podkladoch\nneexistujú iné práva a povinnosti, záväzky, nároky alebo konania, ktorými by bola Spoločnosť viazaná“.\nPríloha zmluvy o prevode obchodného podielu - Podklady - obsahovala účtovnú dokumentáciu, teda je\nzrejmé, že nadobúdateľ (a aj žalobca ako spoločník a konateľ), si bol vedomý v akom stave spoločnosť\npreberá a súčasťou podkladov bolo aj vyhlásenie žalovaného zo dňa 23.01.2017, že žalobca nemá\nžiadne dlhy voči žalovanému (pozn. odvolacieho súdu: žalobca nesprávne uvádza „voči žalobcovi“),\n\nkeď by bolo nelogické dohodnúť kúpnu cenu za podiel a nedefinovať dlžnú sumu, ktorú treba následne\nvrátiť. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že z doložených rozsudkov nevyplýva neidentifikovateľnosť\npohľadávok, ale iba ich nedostatočná špecifikácia v zmluve o postúpení pohľadávky, uviedol žalobca, že\nKrajský súd v Bratislave v rozsudku uviedol, že zmluva ešte charakterizovala postupované pohľadávky\nako pohľadávky, ktoré boli firmou VP Epsilon Invest, s.r.o. ako pôžičky poskytnuté žalovanému ako\nspoločníkovi firmy VP Epsilon Invest, s.r.o., že predmetná zmluva o postúpení pohľadávok neobsahovala\nani žiadnu prílohu, napr. v podobe zoznamu jednotlivých dielčich pôžičiek, ktorá by jednotlivé pohľadávky\nbližšie charakterizovala (dátumom, kedy boli jednotlivé pôžičky poskytnuté, výškou jednotlivých pôžičiek,\ndátumom splatnosti a pod.) a že nedostatok v označení postupovanej pohľadávky titulom dielčich\npôžičiek nebolo možné odstrániť ani žalobcom predloženými výpismi, ktoré sú vzhľadom na vlastnú\nneidentifikovateľnosť rovnako nepoužiteľné na to, aby mohli konkretizovať (a verifikovať) žalobcom\ntvrdené jednotlivé dielčie pohľadávky. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že jednak neboli pohľadávky\ndostatočne špecifikované, ale aj to, že žalovaný sa ich snažil preukázať výpismi, ktoré súd nepovažoval\nza dostatočný dôkaz ich existencie. Rovnako zmätočne aj v tomto konaní žalovaný uviedol sumu\n135.000 eur zo dňa 19.05.2014 ako dlh žalobcu, avšak išlo o platbu, ktorá odišla ako splatenie istiny\nna účet I. J., k čomu existuje zmluvná dokumentácia, teda existuje dôkaz, že na účet žalobcu boli\nžalovaným nesprávne účtované s ním nesúvisiace položky. Rovnako suma 19.555,40 eur vyplatená B.\nA. a označená ako Vrátenie pôžičky spoločníka je nesprávne zaúčtovaná ako pohľadávka voči žalobcovi\na mala byť zaúčtovaná ako splatenie záväzku voči spoločníkovi - žalobcovi, ktoré malo byť na účte 35x\n(a nie 31x). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca mal dlhy voči žalovanému, ktoré vznikli\njeho výbermi z účtov ako konateľa a odignoroval závery Krajského súd v Bratislave v konaní sp. zn.\n23C/61/2017. Žalovanému tak nebolo zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k odlišnému záveru a\ntvrdil, že konateľ mal dlhy voči žalovanému, ak sám žalovaný tieto údajné dlhy vyhodnocoval ako dlhy\nspoločníka. Z výpovede p. G. v konaní sp. zn. 23C/61/2017 vyplynulo, že výbery a vklady realizoval\np. A. ako konateľ spoločnosti, z čoho je podľa žalobcu zrejmé, že súviseli z obchodnou činnosťou\nspoločnosti, avšak nevedela kam ich zaúčtovať, tak si svojvoľne zvolila účet a termín pôžičky. K výberom\np. A. ako konateľa uviedla len to, že ich realizoval p. A., ktorý ale vykonával aj vklady, keď nevedela,\nkam to zaúčtovať, tak výbery zaúčtovala ako pôžičky, nakoľko ako sama uviedla, pripadalo jej to ako\núprava cash flow. Súd prvej inštancie zobral do úvahy domnienky p. G., ktoré mali byť dostatočným\ndôkazom existencie pôžičiek. Nepochybným faktom podľa žalobcu bolo, že žalovaný nepreukázal žiadne\nprávne tituly na vznik pôžičiek, nie je zrejmé, koľko ich bolo, v akej výške, aká bola ich splatnosť,\nkedy boli zmluvy o pôžičkách uzatvorené, voči ktorým pôžičkám a v akej výške p. G. resp. žalovaný\nzapočítali platbu žalobcu, resp. vratka ktorej konkrétnej pôžičky to mala byť a aké boli jej podmienky.\nS uvedenými otázkami sa súd prvej inštancie podľa žalobcu nevysporiadal, v tejto časti je rozsudok\nzmätočný a nepreskúmateľný. Žalobca o žiadnych „pôžičkách“ voči spoločnosti nemá žiadnu vedomosť\na popiera ich existenciu, spoločnosť od žalobcu nikdy žiadne pôžičky nežiadala splatiť a zopakoval, že\nzo strany žalobcu sa jednalo o mylnú platbu a poukázal na chyby v účtovaní, s ktorými námietkami sa\nsúd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevysporiadaval. Pokiaľ účtovníčka p. G. klamlivo uvádzala,\nže si inventarizáciu odsúhlasovala s p. H., žiaden podpis alebo schválenie p. H. nepredložila. Žalobca\nv konaní preukázal, že účtovníčka p. G. viedla účtovníctvo nesprávne a zmätočne a pri účtovaní\nnemala relevantné podklady ani výstupy z účtovníctva, čo potvrdili obaja znalci, ktorí zhodne potvrdili,\nže sporný zostatok pohľadávok je vedený bez prvotných dokladov, a preto ho nemožno overiť, že\nzostatky údajnej pôžičky účtovala p. G. na nesprávnom účte a zároveň vykazovala na nesprávnom riadku\núčtovnej závierky. Žalobca citoval odborné stanovisko VELOX s.r.o. zo dňa 31.05.2022 a preukázal,\nže p. G. úmyselne nepravdivo upravovala účtovníctvo s cieľom zlepšiť obraz spoločnosti. Žalovaný\nnepredložil žiadnu inventúru, ktorá by bola schválená žalobcom ako konateľom, z čoho je zrejmé,\nže účtovníčka úmyselne vytvorila na podnet žalovaného (pozn. odvolacieho súdu: žalobca nesprávne\nuvádza „žalobcu“) fiktívnu pohľadávku. Znalec v oboch dokumentoch v záveroch uznal, že spoločnosť\nvykazovala pohľadávky, ktoré ak by boli voči p. A., na nesprávnom účte ako aj na nesprávnom riadku\nsúvahy, čo ospravedlňuje nesprávne účtovanie z dôvodu lepšieho vykazovania voči externým bankovým\na leasingovým inštitúciám, avšak spoločnosť nemala bankové ani leasingové financovanie, rovnako\nuznal, že bolo bežnou praxou účtovať na účet 31505 neidentifikovateľné položky, ktoré však bolo\nnutné postupne identifikovať zhromažďovaním podkladov a prvotných dokladov a vysporadúvať ich.\nZnalec uviedol, že schválením účtovnej závierky žalobca ako konateľ odsúhlasil a nerozporoval koncové\nzostatky na účtoch spoločnosti, žalovaný však nepredložil odsúhlasené účtovné závierky za rok 2014\naž 2016 a koncový stav na účte 355 - pohľadávky voči spoločníkom sú vykázané ako nulový zostatok.\nŽalobca uviedol, že podpisy na výdavkových dokladoch č. PV 35, PV 83 a PV 153, ktoré boli predložené\nznalcovi, nie sú podpisom p. A.. Znalec potvrdil aj to, že mu neboli predložené prvotné dokumenty\n\n(Zmluva o pôžičke, Zmluva s I. J., Kúpna zmluva o prevode podielov, účtovníctvo za rok 2014, v ktorom\nsa nachádza žalobcom identifikovaná položka voči I. J., ktorá dokazuje, že zostatok na účte 31505 v\nžiadnom prípade nemôže byť voči žalobcovi správny). Názov účtu 31505 – Pohľadávky A. bol čisto\nna kreativite účtovníčky a žalobca o názve nemusel ani vedieť a za názov nezodpovedá. Žalobca\npoukázal na to, že práve zákon č. 297/2008 Z.z. a hotovostné limity potvrdzujú, že išlo o mylnú platbu\na vratka pôžičky mohla smerovať iba voči fyzickej osobe, a teda bola mylne uhradená na účet firmy. Zo\nznaleckých posudkov doložených žalovaným jednoznačne vyplýva zmätočnosť a nesprávne účtovanie\núčtovníčky, čím sa súd prvej inštancie vôbec v odôvodnení nezaoberá a účelovo vybral časti posudkov,\nktoré mu vyhovovali. Z odborného stanoviska spoločnosti VELOX s.r.o. podľa žalobcu vyplýva, že nie\nje možné posúdiť správnosť účtovania na účte 31505 – Pohľadávky A.. Ak súd prvej inštancie uzavrel,\nže nakoľko účtovníčka nedisponovala relevantnými informáciami o účele platby, a výbery, ktoré boli\nuskutočňované konateľom spoločnosti bez určenia účelu, účtovala na osobitný účet 31505 s označením\nPohľadávky – A., uvedené je neakceptovateľné a ignorovanie záverov odborného stanoviska spoločnosti\nVELOX s.r.o. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že žalobca schvaľoval účtovné závierky, žalobca doložil\nv konaní dôkaz, že účtovné závierky neschválil a že účtovníčka neuvádzala pravdivé informácie o tom,\nže sa závierky spätne neupravovali, keď z účtovnej závierky za rok 2015 predloženej žalobcom vyplýva,\nže ju mal podpísať žalobca ako konateľ dňa 30.06.2016, v roku 2017 však p. G. podala opakovane\núčtovnú závierku so zmenenými údajmi za rok 2015, pričom z účtovnej závierky za rok 2016 predloženej\nžalobcom (z poznámok v bode 4 článok 3) vyplýva, že konateľ žiadne pôžičky nemá.\n4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 02.01.2024 a uviedol, že sa nestotožňuje\ns tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, má za to, že napadnutý rozsudok je vecne správny a\nžiadal, aby ho odvolací súd potvrdil. Žalobca opakovane uviedol to, čo bolo predmetom skúmania\nna súde prvej inštancie, k čomu prvoinštančný súd zaujal svoje stanovisko a riadne vysvetlil, prečo\nich nepovažoval za dostatočné na priznanie uplatňovaného nároku, pričom žalobca prekrúca fakty a\nzahlcuje množstvom informácií, ktoré nie sú pravdivé a nemajú pre konanie žiadnu relevanciu. Podstatou\nsporu bolo, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 50.000 eur s\npríslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného tým, že\nžalobca vykonal na účet žalovaného mylnú platbu (vklad) s označením „vratka pôžičky“, žalobca pritom\nneuviedol žiadne skutkové tvrdenia o tom, prečo túto sumu na účet žalovaného vložil, prečo v poznámke\nk transakcii uviedol „vratka pôžičky“ - až následne v priebehu konania (na prvom pojednávaní vo veci\ndňa 22.02.2022) začal tvrdiť, že sa jednalo o mylnú platbu, pritom do dnešného dňa neuviedol, ako\ndošlo k tomuto omylu a že je nepravdepodobné, že by sa adresát takejto značnej sumy nedomáhal\njej zaplatenia - žalobca neuviedol komu mala byť táto suma adresovaná a za akým účelom. Rovnako\nje nepravdepodobné, že by žalobcovi táto suma nechýbala a viac ako rok sa jej vrátenia následne\nnedomáhal. Žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu\nskutočnosti, že by vykonal na účet žalovaného mylnú platbu, žalovaný naopak v preukázal, že sa\nnemohlo jednať o mylnú platbu, ale o vedomú transakciu, keďže túto sumu žalobca vkladal osobne v\nbanke, kde musel uviesť jej účel, inak by mu banka vklad nezrealizovala (pôvodne uvedené „vklad“,\nnásledne preškrtnuté a dopísané „vratka pôžičky“). Išlo o poníženie záväzku (pozn. odvolacieho súdu:\nžalovaný nesprávne uvádza „pohľadávky“), ktorý žalobca svojím konaním vytvoril voči spoločnosti\nakumulovaním výberov bez preukázania použitia týchto hotovostných peňazí na účely spoločnosti, čím\nvznikala spoločnosti voči žalobcovi pohľadávka na vrátenie týchto prostriedkov (fakticky v dôsledku\nporušenia povinnosti štatutára konaním v rozpore s ust. § 135c Obchodného zákonníka) a laicky je túto\npohľadávku spoločnosti možné považovať za „pôžičku”, pretože takto vybraté prostriedky musí štatutár\nspoločnosti vrátiť alebo sa s pohľadávkou inak vysporiadať (napr. zápočtom). V konaní bolo podľa\nžalovaného nesporné, že žalobca (ako osoba oprávnená disponovať účtom spoločnosti) si počas svojho\npôsobenia v spoločnosti žalovaného opakovane vyberal z účtu spoločnosti nemalé finančné čiastky,\nktorá skutočnosť nemohla byť sporná, pretože ju žalobca nepoprel (práve naopak potvrdil), vyplýva z\núčtov spoločnosti a potvrdila to aj účtovníčka spoločnosti K. G.. Vkladom žalobcu dňa 02.02.2017 na účet\nspoločnosti v sume 50.000 eur došlo k poníženiu tohto dlhu a nejde o bezdôvodné obohatenie na strane\nžalovaného. Žalobca (pozn. odvolacieho súdu: žalovaný nesprávne uvádza „žalovaný“) v odvolaní tvrdil,\nže neexistenciu dlhu preukázal vyhlásením žalovaného (pozn. odvolacieho súdu: žalovaný nesprávne\nuvádza „žalobcu“) zo dňa 23.01.2017, výpoveďou účtovníčky p. G. v konaní sp. zn. 23C/61/2017,\nprílohami k účtovným závierkam a priloženým bankovým výpisom, z ktorých je zrejmé, že suma\n135.000 eur bola viditeľne nesprávne zaúčtovaná, nakoľko bola vyplatená I. J.. Uvedenými dôkazmi\nsa prvoinštančný súd riadne zaoberal, avšak nemal z nich preukázané tvrdenia žalobcu. K vyhláseniu\nžalovaného (pozn. odvolacieho súdu: žalovaný nesprávne uvádza „žalobcu“) zo dňa 23.01.2017 uviedol\n\nžalovaný, že predmetné vyhlásenie je opatrené pečiatkou spoločnosti a podpísané konateľom A. A.,\nktorý dôkaz súd prvej inštancie vyhodnotil ako nespôsobilý jednoznačne odstrániť pochybnosti o tom,\nči v rozhodnom čase existovali pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, nakoľko vyhlásenie neobsahuje\nakceptáciu zo strany žalovaného. Žalobca aj v podanom odvolaní tvrdil, že predmetné vyhlásenie\nvykonal žalovaný (spoločnosť ARTHUR DS, s.r.o. v danom čase konajúca prostredníctvom žalobcu)\n- žalovaný však o vyhlásení nemal žiadnu vedomosť, nakoľko sa objavilo až v tomto konaní, mohlo\nbyť podľa názoru žalovaného antedatované (chýba overenie podpisu a nie je možné preukázať vek\nlistiny) a tvrdenie uvedené vo vyhlásení neodzrkadľuje realitu, nakoľko spoločnosť (ako uvádzala jej\núčtovníčka) evidovala voči žalobcovi pohľadávky vo výške 225.059,40 eur, navýšené v 01/2017 na\nsumu vo výške 242.159,99 eur, preto je vyhlásenie nepravdivé a pravdepodobne bolo vytvorené len pre\núčely konania. Žalobca sám potvrdil, že vyberal z účtu spoločnosti nemalé finančné čiastky ako konateľ\nspoločnosti a síce tvrdil, že súviseli s obchodnou činnosťou spoločnosti, k tomu by však účtovníčke musel\npredložiť potrebné doklady, ktorá by ich ako obchodnú činnosť vedela zaúčtovať; takéto podklady mohol\núčtovníčke predložiť jedine žalobca (zodpovedný za obchodné vedenie spoločnosti a aj za vedenie\núčtovníctva) a keďže ich nepredložil, nebolo možné zaúčtovať ich inak, ako pohľadávku voči nemu.\nŽalobca sa v konaní opakovane bránil tým, že spoločnosť voči nemu ako spoločníkovi neevidovala\nžiadne pôžičky, vo vzťahu k čomu žalovaný zdôraznil, že sa nejedná o pôžičku striktne v zmysle ust. §\n657 Občianskeho zákonníka a že je bezpredmetné, či žalobcu účtovne označíme ako spoločník, konateľ,\nfyzická osoba (naviac žalobca nepodal žalobu ako spoločník spoločnosti, ale ako fyzická osoba),\npodstatné je, že žalobca ako osoba oprávnená disponovať účtom spoločnosti, vyberal zo spoločnosti\npeniaze, ktoré nevrátil ani nepoužil na obchodnú činnosť spoločnosti a nepreukázal žiadny účel, na\nktorý tieto peniaze mal použiť. Ak by tieto výbery súviseli s obchodnou činnosťou spoločnosti, museli by\nexistovať podklady preukazujúce, že peniaze boli naozaj použité na obchodnú činnosť (nebol by problém\nich riadne zaúčtovať). Žalobca si takto prevedené/vybraté finančné prostriedky nemohol ponechať,\npretože patrili spoločnosti (mohol ich použiť len na zabezpečenie obchodnej činnosti spoločnosti alebo\nich vrátiť), čím vzniká pojem pôžička, na ktorom bazíruje žalobca, že žiadne pôžičky neboli preukázané.\nTento pojem slúži ako barlička bežne používaná v podnikateľskom a účtovnom prostredí pre vysvetlenie\npodstaty konania žalobcu, kedy vybraté finančné prostriedky nepoužil na obchodnú činnosť spoločnosti,\nmusel ich vrátiť, teda kvázi si ich mohol len požičať, inak sa jedná o spreneveru. Uvedenému zodpovedá\naj označenie na príjmovom pokladničnom bloku „vratka pôžičky“, ktorú tam (ako žalobca potvrdil na\nposlednom pojednávaní) uviedol vedome, pričom „troška váhal, čo tam napísať vôbec“. Súd prvej\ninštancie preto správne konštatoval, že nie je možné pričítať na ťarchu žalovanému, ak žalobca v\nčase, keď bol jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti, vyberal a vkladal peňažné prostriedky bez\nuvedenia účelu, a nemohlo tak byť jednoznačne identifikované, či boli použité na podnikateľskú činnosť\nalebo na súkromné účely konateľa alebo spoločníka. V takom prípade nie je na ťarchu žalovaného ani\nto, že nebola uzatvorená písomná zmluva o pôžičke a malo byť v záujme konateľa, ktorého povinnosťou\nje zabezpečenie riadneho vedenia predpísanej evidencie a účtovníctva (§ 135 ods. 1 Obchodného\nzákonníka), aby svoje výbery a vklady osobne účtovníčke ozrejmil. Žalobca si podľa žalovaného musel\nbyť vedomý svojho dlhu voči spoločnosti, keď bez akéhokoľvek dôvodu vyberal zo spoločnosti pravidelne\nfinančné čiastky, ktoré nepoužil na podnikateľskú činnosť (resp. takýto účel nepreukázal ani netvrdil),\na tieto potom spoločnosti nevrátil. Vyhováranie sa na účtovníčku podľa žalovaného nie je na mieste,\nnakoľko za stav vedenia účtovníctva a predpísanej evidencie zodpovedajú konatelia bez ohľadu na to,\nči tieto činnosti vykonávajú osobne alebo ich zabezpečujú prostredníctvom iných právnických alebo\nfyzických osôb (§ 135 ods. 1 Obchodného zákonníka). Žalovaný zdôraznil, že výpoveď p. G. ako dôkaz\ndo konania predložil práve žalobca, preto je absurdné, že sa ho snaží sám spochybňovať resp. vyberať\nz neho len to, čo sa mu hodí. Z výpovede p. G. jednoznačne podľa žalovaného vyplýva, že spoločnosť\nARTHUR DS, s.r.o. (žalovaný) evidovala voči p. A. pohľadávky, zaúčtované v podvojnom účtovníctve\na ak chcela vysvetlenie k účtovníctvu, vysvetlenie jej dávala p. H., že netrvala na tom, aby jej dávala\nnejaké bližšie vysvetlenie k takýmto pohybom, keď to bolo jasné (z banky odišlo na súkromný účet p. A.),\nže za doklad spoločnosti nezodpovedala a pôžička sa zjavovala na bankových účtoch (pohyby boli dosť\nznačné každý rok aj na jednej aj na druhej strane, pripomínalo jej to nejakú úpravu cash flow). Svedkyňa\nuviedla aj to, že závierky a inventarizáciu účtov preberala a odsúhlasovala s p. H. predtým, ako sa\npodalo daňové priznanie, ktorú skutočnosť žalobca nespochybnil (p. H. je manželkou žalobcu). Žalovaný\npoukázal na to, že právna zástupkyňa žalobcu položila p. G. otázku, či vie vysvetliť, že z účtovnej závierky\nza r. 2015 z riadku 20 vyplýva, že spoločnosť neeviduje voči spoločníkovi žiadne pohľadávky, na čo sa\njej svedkyňa opýtala, či si je istá, že chce túto otázku položiť, na čo ju sudkyňa napomenula, že takéto\notázky klásť nesmie, k čomu svedkyňa dodala, že keď niekto chce vedome poškodiť svojho klienta, tak\nniekedy treba. Išlo o krátkodobé pohľadávky bez akéhokoľvek dopadu na vlastné imanie a hospodársky\n\nvýsledok a z účtovného hľadiska to nebola nezrovnalosť, ale pohľadávka. Keďže išlo o konanie konateľa\nspoločnosti, účtovala to na účte 315, lebo konateľ svojím konaním previedol čiastku a je na ňom, aby si\nto obhájil a nejakým spôsobom zúčtoval so spoločnosťou (jednalo sa o prevod na jeho súkromný účet). Z\nvýpovede účtovníčky p. G. žalovaný vyvodil, že spoločnosť evidovala voči žalobcovi značné pohľadávky,\nže p. G. nejednala svojvoľne, ale svoje postupy si odsúhlasovala s finančnou riaditeľkou p. H., ktorá\nje zároveň manželkou žalobcu, a ktorá bola informovaná a vedela o všetkých inventarizáciách účtov\nv spoločnosti, teda aj o pohľadávkach účtovaných na riadku 315 voči žalobcovi, ktoré odsúhlasovala\npred podaním daňového priznania. V zápisnici z pojednávania v konaní sp. zn. 23C/61/2017 zo dňa\n26.11.2018 sám žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že spoločnosti, ktoré má akoby v rodinnom portfóliu,\nsú manažované ním ako majoritným vlastníkom a že bolo bežné, že spoločnosti dotoval z vlastných\nsúkromných peňazí, čiže realizoval vklady, výbery atď. Uvedené tvrdenia (výsluch p. G. a žalobcu ako\nžalovaného v konaní sp. zn. 23C/61/2017) nasvedčujú tomu, že žalobca si bol veľmi dobre vedomý\ntoho, čo sa v jeho spoločnosti deje, a vzhľadom na to, že sám uskutočňoval výbery a vklady, musel\nsi byť vedomý, že tieto musia byť niekde zaúčtované, aby v spoločnosti nevznikala pohľadávka voči\nnemu. Potvrdil aj to, že účtovné závierky spoločnosti za rok 2015 až 2017 pripravovala síce účtovníčka\np. G., avšak žalobca ich schvaľoval. Žalobca tak podľa žalovaného ako konateľ vyberal zo spoločnosti\nrôzne sumy, ktoré však nesúviseli s chodom spoločnosti, resp. také využite finančných prostriedkov\nnetvrdil, ktorú skutočnosť nemožno poprieť, nakoľko výbery a prevody sú zdokumentované na účtoch\nspoločnosti. Žalobca v konaní nepreukázal, že by p. G. manipulovala s účtovníctvom, nepredložil žiaden\ndôkaz o tom, že by voči nej podnikol akékoľvek kroky, naviac by sa jednalo o porušenie povinnosti\nkonateľa konať s odbornou starostlivosťou. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že o žiadnych „pôžičkách“\nvoči spoločnosti nemá vedomosť (popieral ich existenciu) a že spoločnosť od žalobcu žiadne pôžičky\nnežiadala splatiť, žalovaný zopakoval, že v danom prípade sa nejedná o pôžičku v zmysle ust. § 657\nObčianskeho zákonníka, ale žalobca (ako osoba oprávnená disponovať účtom spoločnosti) vyberal zo\nspoločnosti peniaze, ktoré nevrátil ani nepoužil na obchodnú činnosť spoločnosti a nepreukázal žiadny\núčel, na ktorý tieto peniaze mal použiť. Takýto výber finančných prostriedkov (prevod na súkromný\núčet alebo výber z účtov/pokladne) potvrdila aj účtovníčka spoločnosti K. G., ktorá si jednotlivé účtovné\ntransakcie odsúhlasovala s K. H. (finančnou riaditeľkou spoločnosti). Žalobca sa podľa žalovaného\nsnaží dodatočne spochybniť ním predložený dôkaz a obrátiť dôkazné bremeno na žalovaného, keď\ntvrdí, že žalovaný nepreukázal schvaľovanie p. H., pretože nikde nefiguruje jej podpis ani interná\nsmernica, ktorá by takýto postup predpokladala - táto skutočnosť pritom podľa žalovaného vyplynula\nz dôkazu predloženého žalobcom a schvaľovanie účtovníctva p. H. je nesporné, nakoľko žalovaný\ntúto skutočnosť (vyplývajúcu zo žalobcovho dôkazu) nerozporoval. Žalovaný uviedol, že akákoľvek\nzmena v účtovnej závierky za rok 2015 nemá vplyv na výšku záväzkov, ktoré spoločnosť evidovala voči\nžalobcovi; ak spoločnosť evidovala na podklade výberov žalobcu voči nemu pohľadávku v sume aspoň\n50.000 eur (v danom prípade minimálne 100.000 eur, ak by žalovaný pripustil, že suma 155.000 eur\nnebola zúčtovaná správne), nemohlo sa jednať o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, keď\nžalobcom vloženú sumu vo výške 50.000 eur použil na zníženie tohto dlhu, pretože žalobca zaplatil/\nvrátil časť dlhu (záväzku/pôžičky“), ktorý vedome vytvoril. Účtovanie tejto pohľadávky na účte 315 podľa\nvýpovede p. G. si nezvolila svojvoľne, keď opakovane potvrdila, že inventarizáciu účtov si odsúhlasovala\ns manželkou žalobcu p. H.. Ak žalobca opakovane tvrdil, že žiadne pôžičky bez ohľadu na status voči\np. A. minimálne do 31.12.2016 neexistovali, prekrúca tvrdenia žalovaného, ktorý netvrdí a ani nikdy\nnetvrdil, že spoločnosť poskytla žalobcovi pôžičku, ale tvrdí, že sa jedná o pohľadávky, ktoré síce môžu\nvykazovať znaky pôžičky, avšak nie sú nimi v zmysle ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Žalovaný\nsa nestotožnil s tvrdením žalobcu o nesprávnom zaúčtovaní sumy 155.000 eur v neprospech žalobcu,\nkeď je podľa žalovaného pravdou, že v roku 2014 sa v inventarizácii pohľadávok objavila aj položka vo\nvýške 135.000 eur resp. 155.000 eur, táto inventarizácia prešla odsúhlasením finančnou riaditeľkou p.\nH., t.z. že sa tam neobjavila náhodou, a po odsúhlasenej inventarizácii bolo podané daňové priznanie\nza rok 2015, ktoré podpísal žalobca. Žalobca opakovane a účelovo prekrúca fakty, nakoľko súd prvej\ninštancie vo vzťahu k dátumu zániku funkcie žalobcu ako konateľa žalovaného konštatoval, že vychádzal\npri svojom rozhodovaní zo skutočnosti, že k zániku oprávnení žalobcu ako konateľa spoločnosti došlo\nzápisom zmeny v osobe konateľa dňa 02.03.2017, do ktorého dňa bol žalobca voči tretím osobám\noprávnený vystupovať v mene spoločnosti, čiže aj vo vzťahu k bankovému subjektu. Žalovaný mal\nza to, že je nespochybniteľné, že žalobca sumu 50.000 eur na účet (v tom čase v podstate vlastnej)\nspoločnosti nevložil omylom, ale zámerne. Ak žalobca tvrdil, že súd prvej inštancie mal nesprávne\nza to, že žalobca vykonal mylnú platbu v čase (02.02.2017), keď bol ešte konateľom žalobcu a mal\nprístup k účtu spoločnosti, uvedené interpretuje nesprávne, pretože súd prvej inštancie len konštatoval,\nže žalobca vykonal vklad dňa 02.02.2017 na účet žalovaného, opravil uvádzaný účel a že je dôvodné\n\ndomnievať sa, že tak urobil na výzvu banky, ktorá skúmala pôvod vkladaných peňažných prostriedkov\nv zmysle zákona č. 297/2008 Z.z. V tom čase pred bankou ešte mohol vystupovať ako konateľ, nakoľko\núdaj o tom, že to tak nie je sa v obchodnom registri objavil až 02.03.2017 a dovtedy žalobca voči\ntretím osobám vystupoval ako konateľ spoločnosti, pričom v konaní nepreukázal, že by k 24.01.2017\npodnikol kroky, aby nemohol disponovať účtom spoločnosti (zrušil disponentské oprávnenia). Tvrdenia\nžalobcu závermi konania sp. zn. 23C/61/2017 a na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 9Co/89/2019 sú\npodľa žalovaného zavádzajúce, pretože súd žalobu zamietol z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení\npohľadávky pre neurčitosť postúpenej pohľadávky s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, teda nepovažoval za neurčité jednotlivé pohľadávky, ale ich špecifikáciu v zmluve o postúpení\npohľadávky, čo spôsobilo jej neplatnosť. Pohľadávky, ktoré mali byť predmetom zápočtu, ich výška\nči opodstatnenosť neboli predmetom konania, preto ak žalobca tvrdí, že pohľadávky evidované voči\njeho osobe sú neurčité a neidentifikovateľné, zavádza. Súd prvej inštancie sa tak podľa žalobcu riadne\nvysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami, riadne vykonal navrhnuté dôkazy a na základe riadne\nvykonaných dôkaz dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby z dôvodu neunesenia\nbremena tvrdenia a dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že by žalobca vykonal\nna účet žalovaného mylnú platbu.\n5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 18.01.2024 a uviedol, že sa nestotožňuje\ns tvrdeniami žalovaného, ktorý neuviedol nič nové a jeho vyjadrenia sú účelové v snahe sa vyhnúť\nplneniu. V obsahu vyjadrenia žalobca len v zásade zopakoval svoje odvolacie námietky, zopakoval že v\nkonaní sp. zn. 23C/61/2017 žalobca uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by čerpal pôžičku od žalobcu\na že Krajský súd v Bratislave v rozsudku konštatuje, že zmluva o postúpení pohľadávok uvádza, že\nsa jednalo o pôžičky poskytnuté spoločníkovi spoločnosti VP Epsilon Invest s.r.o., teda nie konateľovi\nspoločnosti, a žalovaný zrazu tvrdí, že údajné dlhy voči žalovanému mal konateľ žalovaného, preto\nje podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný si účelovo prispôsobuje tvrdenia. Aj keby sa jednalo o pôžičky\nkonateľa, čo žalobca poprel, tieto by boli premlčané, čo žalobca namietal aj v konaní. Zopakoval aj to,\nže p. G. dokázateľne nesprávne vedie a manipuluje účtovníctvo, klamlivo uvádzala, že si inventarizáciu\nodsúhlasovala s p. H. (žiaden podpis alebo schválenie nepredložila), že z jej výpovede v konaní sp.\nzn. 23C/61/2017 vyplynulo, že výbery a vklady realizoval p. A. ako konateľ spoločnosti a súviseli s\nobchodnou činnosťou spoločnosti, avšak ona nevedela kam ich zaúčtovať, tak si svojvoľne zvolila účet\na termín pôžičky. Žalovaný nepreukázal žiadne právne tituly na vznik pôžičiek, ani voči ktorým pôžičkám\na v akej výške p. G. resp. žalovaný započítali platbu žalobcu. Opakovane poukázal žalobca na závery\nznalcov a odborné stanovisko VELOX s.r.o. a na to, že žalobca predložil dôkaz, kde suma 135.000\neur bola zaplatená na účet tretej osoby. Rovnako opakovane argumentoval zánikom konateľských\noprávnení žalobcu dňa 24.01.2017 a dátumom mylnej dňa 02.02.2017 a poznámkami účtovnej závierky\nza rok 2016, podľa ktorej konateľ žiadne pôžičky nemá. Namietal aj to, že žalovaný protichodne s jeho\nargumentáciou v celom konaní uvádza, že nikdy netvrdil, že žalovaný poskytol žalobcovi pôžičku, pritom\nsúčasne tvrdí, že p. G. účtovala pôžičky p. A. a že sám žalobca označil na vkladovom lístku slovo\n„vratka pôžičky“, čo malo preukázať, že žalobca vracal žalovanému pôžičku a vo vyjadrení už žalovaný\nuvádza, že malo ísť o záväzky žalobcu, ktoré však p. G. označila za pôžičky. Ak teda žalovaný sám tvrdil,\nže žalobca nemal voči spoločnosti pôžičky (ale akési záväzky, ktoré nikdy nevymáhal), tak uvedené\npotvrdzuje tvrdenia žalobcu, že keď napísal do vkladového lístka vratka pôžičky, jednalo sa o vratku\npôžičky inej osobe.\n6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 22.02.2024 a zopakoval svoju\npredchádzajúcu argumentáciu, zdôraznil, že ak žalobca tvrdí, že v konaní opakovane vysvetlil, ako\nmyslel poznámku na vkladovej listine „vratka pôžičky“ (že sa údajne jednalo o vratku pôžičky inej osobe),\ntak takéto tvrdenie v rámci prvoinštančného konania nielen že netvrdil, ale ani nevysvetlil spôsobom,\nktorý by nevzbudzoval pochybnosti. Tvrdenie žalobcu, že sa malo jednať o vratku pôžičky inej osobe,\nje nové skutkové tvrdenie, ktoré žalobca doposiaľ v konaní neuvádzal, preto je v súlade s ust. §\n366 CSP uplatnené neskoro, naviac vo vzťahu k tomuto tvrdeniu žalobca nepredložil žiaden dôkaz.\nŽalovaný zopakoval svoju argumentáciu vyplývajúcu z výpovede p. G. v konaní sp. zn. 23C/61/2017\na aj to, že žalobca konanie účtovníčky schvaľoval. Žalobca podľa žalovaného účelovo maskuje svoje\nvlastné pochybenia tým, že sa ich snaží hodiť na iných (najmä p. G.) a tvári sa, že nerozumie\nmechanizmu a forme „pôžičky“, o ktorej žalovaný celý čas hovorí (a zopakoval, že je bezpredmetné, či\nžalobcu účtovne označí ako spoločník, konateľ, fyzická osoba, podstatné je, že žalobca tieto peniaze\nvybral, resp. previedol zo spoločnosti, a ak žalobca vybraté finančné prostriedky nepoužil na obchodnú\nčinnosť spoločnosti, musel ich vrátiť, teda kvázi si ich mohol len požičať, inak sa jedná o spreneveru).\n\nAkumulovaním výberov bez preukázania použitia hotovostných peňazí na účely spoločnosti vznikala\nspoločnosti voči žalobcovi pohľadávka na vrátenie týchto prostriedkov (v dôsledku porušenia povinnosti\nštatutára v rozpore s ust. § 135c Obchodného zákonníka), ktorú pohľadávku spoločnosti je laicky možné\npovažovať za „pôžičku”. V konaní bolo nesporné, že žalobca si počas svojho pôsobenia v spoločnosti\nATRHUR DS, s.r.o. (VP Epsilon Invest, s.r.o.) opakovane vyberal z účtu spoločnosti nemalé finančné\nčiastky, ktorá skutočnosť nebola sporná a žalobcom potvrdená, vyplývala z účtov spoločnosti a potvrdila\nju aj účtovníčka spoločnosti K. G.. Ak potom žalobca vložil dňa 02.02.2017 na účet spoločnosti 50.000\neur, išlo o poníženiu tohto dlhu, nie o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného.\n7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného viac nevyjadril.\n8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania\nsi nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané\ndôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu\npotrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti\nnároku uplatneného žalobou, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP)\na na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj\nnáležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).\n9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v\npostupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) s dôvodmi\ntýkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal\nna v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam.\n10. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcom, odvolací súd upozorňuje, že\nrozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého\nje odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu\nstránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím\nsúdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.\n11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§\n380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími\ndôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní;\npri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v\nnapadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod\nniektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával\nkonkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie\nnepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka\naj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,\nnachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje\nprocesné práva aj v odvolacom konaní.\n12. Odvolací súd poukazuje aj na to, že napriek podrobnému a presvedčivému vysvetleniu súdu\nprvej inštancie žalobca v odvolaní len stroho opakuje svoje námietky a argumentáciu tak, ako ich už\nuvádzal v konaní na súde prvej inštancie. Účelom odvolacieho konania však nie je, aby odvolací súd\nopakovane posudzoval a vyhodnocoval tvrdenia a argumenty odvolateľa uvedené v konaní na súde prvej\ninštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia,\na to výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia\nlehoty na podanie odvolania. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť a obsahovo vymedziť tvrdené dôvody\nnesprávnosti napadnutého rozhodnutia nie je možné nahrádzať tým, že odvolateľ bude len trvať na\ntvrdeniach a argumentoch uvedených v konaní na súde prvej inštancie, resp. tým, že v odvolaní zopakuje\ntvrdenia a argumenty uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale odvolateľ umožní odvolaciemu\nsúdu prieskum vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia len tým, že oponuje konkrétnym zisteniam\na záverom súdu prvej inštancie, a teda v obsahovom vymedzení ním tvrdených dôvodov nesprávnosti\nrozhodnutia súdu prvej inštancie nielen uvedie, ktoré zistenia a závery v rozhodnutí súdu prvej inštancie\n\nsú nesprávne, ale tiež konkretizuje, prečo sú nesprávne (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,\nsp. zn. 43Cob/82/2023 z 25.04.2024).\n13. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s\nodvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.\n14. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí\nobohatenie vydať.\n15. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech\nzískaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho\ndôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.\n16. Podľa ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo\nbezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo\nvýkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.\n17. V prejednávanej veci z obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa v konaní\ndomáhal zaplatenia žalovanej sumy 50.000 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia na tom\nskutkovom základe, že žalobca vykonal dňa 02.02.2017 na účet žalovaného mylnú platbu s označením\n„vratka pôžičky“, teda že žalovaný prijal uvedené prostriedky bez právneho dôvodu, ktoré je povinný\nvydať žalobcovi. Žalovaný namietal, že žalobcom uhradená suma bola zaúčtovaná ako splátka (časti)\ndlžnej sumy žalobcu/pohľadávky žalovaného voči žalobcovi (žalobca realizoval výbery z pokladne a\nvýbery/prevody z bankového účtu žalovaného, v ktorej spoločnosti bol v tom čase jediným spoločníkom\naj konateľom, bez identifikácie a špecifikácie, neslúžiace na výkon podnikateľskej činnosti).\n18. Posudzujúc odvolanie žalobcu podľa obsahu a snažiac sa autenticky porozumieť odvolateľovi,\nžalobca namietal naplnenie odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.\n19. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)\nCSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza.\nUvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho\nnaplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných\npráv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami,\nktoré mu zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu\nuvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva\nalebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov\na iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore\nso zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu\n(I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného\nrozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to\nako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti\njej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011,\n6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým\nsa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a\nzáujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý\nsúdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu\nrozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie\nvšak konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci\nnebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá\nby znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej\núčasti na konaní.\n\n20. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(ďalej len „ÚS SR“), iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).\nPrincípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia\na povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.\nÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj\nnepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,\nIV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6\nCdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).\n21. Ust. § 220 CSP normovaním obsahových náležitostí súdneho rozhodnutia sleduje prostriedok\nkontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude\npreskúmavať, ale aj zo strany verejnosti. Podľa judikatúry ÚS SR (napr. sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd\ndospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,\nteda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasťou obsahu\nzákladného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu\n(napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).\n22. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 písm. b) CSP.\nSúd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia podrobne popísal obsah podstatných skutkových tvrdení\nstrán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil,\nuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval\na z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo\nso všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami.\n23. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd\nprvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací\nsúd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové\nzistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že\nsúd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,\nani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\ndôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.\n24. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n25. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy\nskutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli\nza konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi\npreukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho\nhodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené. V posudzovanej veci s odvolaním sa na\nobsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za\núplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.\n26. Odvolací súd poukazuje vo vzťahu k žalobcom vznesenej námietka premlčania, že základným\npredpokladom toho, aby sa súd premlčaním nároku zaoberal, je vznesenie námietky premlčania,\n\nktorá musí byť kvalifikovaná. Námietka premlčania je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorým sa\nmôže úspešne brániť voči uplatnenému premlčanému právu. Na platnosť tohto úkonu sa nevyžaduje\npísomná forma a zákon nepredpisuje ani obsahové náležitosti, ktoré by námietka premlčania mala\nspĺňať. Všeobecné vyjadrenia ohľadom premlčacej doby či ohľadom iných okolností sú však pre účinné\nuplatnenie námietky premlčania nepostačujúce. Nestačí len všeobecné vyjadrenie dlžníka k časovému\naspektu uplatneného nároku (rozhodnutie NS SR č. R 9/2001). Dlžník musí uplatniť námietku premlčania\ndostatočne jednoznačne, určito a adresne (viď. primerane rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.\nzn. 6Co/564/2016 zo dňa 27.09.2017, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS\nČR“) sp. zn. 25Cdo/1960/1999)\n27. Námietka premlčania vznesená opakovane žalobcom tieto kritériá nespĺňa. V konaní pred súdom\nprvej inštancie aj v odvolaní žalobca uviedol, že aj keby sa jednalo o pôžičky konateľa, tieto by boli\npremlčané. V sporovom konaní, ovládanom prejednacím princípom je potrebné, aby žalobca splnil svoju\ndôkaznú povinnosť a tvrdil presnú špecifikáciu sumy, plnenie ktorej má byť premlčané aj dobu, kedy\nzačalo a kedy skončilo plynutie premlčacej doby. Žalobca uvedené skutkové tvrdenia počas konania na\nsúde prvej inštancie ani v odvolaní nespresnil, preto nebolo možné posúdiť, či je nárok žalovaného alebo\njeho časť premlčaná vzhľadom na uplynutie premlčacej doby. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou\nsúdu nie je dedukovať a vyvodzovať jednotlivé nároky z dôkazov a vyjadrení predložených jednou\nstranou sporu, lebo by porušil princíp rovnosti zbraní.\n28. Základom posúdenia dôvodnosti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo\nzistenie, či predmetné plnenie bolo alebo nebolo plnením bez právneho dôvodu (príp. inej skutkovej\npodstaty bezdôvodného obohatenia) a súd prvej inštancie správne skonštatoval, že žalobca v konaní\nneuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti. Odvolací súd dáva do\npozornosti, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť\ntvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého\nrozhodnutia nesie ten účastník (strana) konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou\ntvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana v\nkonaní nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy.\nDôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli\npreukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.\nZmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy\nneboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už\nz dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich\ntvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich\nskutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný\nhypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma\nzásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj\nnositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce\ntvrdené skutočnosti (napr. preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej); pokiaľ sú tieto\nskutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný\n(dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali;\npokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť (napr. musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje\ntvrdenie musí označiť dôkazy). Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide\ntu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany konania v závislosti na aktuálnom\nstave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov\nhmotnoprávneho vzťahu.\n29. V konaní bolo medzi stranami nesporné, že (i) žalobca dňa 02.02.2017 vykonal na účet žalovaného\nvklad sumy vo výške 50.000 eur s označením „vratka pôžičky“, (ii) že neexistovala písomná zmluva o\npôžičke uzatvorená medzi žalobcom ako konateľom alebo spoločníkom a žalovaným vo výške 50.000\neur a (iii) že žalobca bol jediným konateľom a jediným spoločníkom spoločnosti do 24.01.2017, pričom\nzápis zmeny zapisovaných údajov o spoločnosti bol v obchodnom registri vykonaný dňa 02.03.2017.\nSporným medzi stranami sporu bolo (i) či žalovaný disponoval voči žalobcovi pohľadávkou, resp. či\nexistoval dlh žalobcu voči žalovanému, voči ktorému bola zaúčtovaná úhrada vykonanú dňa 02.02.2017\nako zníženie pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, a teda aj to, (ii) či žalobca vykonal mylnú platbu\nna účet žalovaného.\n\n30. Žalobca v konaní tvrdil, že išlo o mylnú platbu (s poukazom na hotovostné limity podľa zákona č.\n297/2008 Z.z.) a vratka pôžičky mohla smerovať iba voči fyzickej osobe, teda bola mylne uhradená\nna účet žalovaného a rozporoval existenciu dlhu voči žalovanému s odôvodnením, že pri prevode\nobchodného podielu žalovaný v súvislosti s pripravovaným predajom spoločnosti vyhlásil, že k\n23.01.2017 neeviduje voči žalobcovi žiadne pohľadávky, opieral sa o výpoveď účtovníčky žalovaného\np. G. v konaní sp. zn. 23C/61/2017, prílohy k účtovným závierkam a priloženým bankovým výpisom,\nz ktorých vyplývalo, že suma 135.000 eur bola nesprávne zaúčtovaná, nakoľko bola vyplatená I.\nJ.. Žalovaný rozporoval tvrdenia žalobcu tým, že spochybňoval vierohodnosť vyhlásenia zo dňa\n23.01.2017, ktoré bolo vyhotovené za žalovaného (spoločnosť) vtedajším konateľom – žalobcom bez\nosvedčeného podpisu, žalovaný o takomto vyhlásení nemal žiadnu vedomosť, objavilo až v tomto\nkonaní, mohlo byť podľa názoru žalovaného antedatované a neodzrkadľuje realitu, nakoľko spoločnosť\nevidovala voči žalobcovi pohľadávky vo výške 225.059,40 eur, navýšené v 01/2017 na sumu vo výške\n242.159,99 eur.\n31. Zhodne so súdom prvej inštancie má odvolací súd za to, že žalobca v konaní neuniesol bremeno\ntvrdenia ani dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že žalovaný získal majetkový prospech plnením bez\nprávneho dôvodu v ním tvrdenej výške, ohľadne ktorých skutočností žalobca neprodukoval dostatočné\nskutkové tvrdenia ani dostatočné dôkazy. Vo vzťahu k tvrdeniu o mylnej platbe (vkladu na účet\nžalovaného) s označením „vratka pôžičky“, žalobca neuviedol skutkové tvrdenia o tom, ako došlo k\ntomuto omylu, komu bola platba adresovaná ani za akým účelom. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu,\nže po tejto transakcii vo výške 50.000 eur, žalobca na účet žalovaného realizoval ešte dňa 06.03.2017\nvklad vo výške 8.000 eur, pričom sám deklaruje s poukazom na vyhlásenie z 23.01.2017, že voči\nžalovanému nemal žiadne dlhy.\n32. Naopak, žalovaný v konaní nielen tvrdil, ale aj preukázal, že nešlo o mylnú platbu, ale o transakciu\ns vedomím žalobcu na úhradu jeho záväzkov voči žalovanému (spoločnosti) - žalobca sumu vkladal\nosobne v banke a sám ako účel uviedol „vratka pôžičky“ (pôvodne uvedené „vklad“). Argumentácia\nžalobu, že išlo o platbu v prospech inej fyzickej osoby s ohľadom na limity podľa zákona č. 297/2008\nZ.z. neobstojí, keď povinnosť banky vykonať základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi sa vzťahuje\nna vykonanie príležitostného obchodu mimo obchodného vzťahu v hodnote najmenej 15.000 eur a pri\nvykonaní príležitostného obchodu mimo obchodného vzťahu v hotovosti najmenej 10.000 eur (jednotlivo\nalebo v súhrne viaceré na seba nadväzujúce prepojené obchody), teda bez ohľadu na to, či sa jedná o\nfyzickú alebo právnickú osobu. Z vykonaného dokazovania (listinné dôkazy v spise, výpoveď účtovníčky\np. G.) vyplynulo, že výbery a prevody z bankového účtu alebo z pokladne žalovaného v prospech žalobcu\na vklady a prevody od žalobcu v prospech žalovaného boli za obdobie r. 2015 - 2017 realizované\nopakovane v značných sumách, preto nie je zrejmé, prečo práve žalobou uplatnenú sumu považuje\nžalobca za neoprávnenú resp. mylnú (žalobca sa k ostatným položkám – platbám v prospech žalovaného\nnevyjadril). Medzi stranami nebolo sporné, a žalobca uvedené nijak nepreukázal, že žalobca na ním\nzrealizované debetné transakcie z účtu žalovaného (či už výbery z pokladne/účtu alebo prevody z\núčtu) nepreukázal ich účel, teda nepreukázal, že by súviseli s podnikateľskou činnosťou spoločnosti\n(žalovaného). Je pravdou, že žalovaný nepreukázal, ale v zásade ani netvrdil, že by žalobcovi boli\nfinančné prostriedky poskytnuté titulom pôžičky, nepochybne však (ak boli čerpané žalobcom bez\npreukázania ich účelu v prospech žalovaného napr. predložením bankových výpisov alebo účtovných\ndokladov) predstavovali záväzok žalobcu voči žalovanému na ich vrátenie (išlo u žalobcu o plnenie\nbez právneho dôvodu, teda bezdôvodné obohatenie), a to bez ohľadu na spôsob ich účtovania v\núčtovníctve žalovaného. Bolo povinnosťou žalobcu ako štatutára žalovaného, ktorého povinnosťou\nbolo zabezpečenie riadneho vedenia predpísanej evidencie a účtovníctva (§ 135 ods. 1 Obchodného\nzákonníka), aby svoje výbery a vklady účtovníčke ozrejmil a ak disponoval príslušnými účtovnými\ndokladmi, tieto dodatočne predložil. Dôvodne tak súd prvej inštancie uviedol, že nie je možné pričítať na\nťarchu žalovanému, ak žalobca v čase, keď bol jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti, vyberal a\nvkladal peňažné prostriedky z a na účet žalovaného bez uvedenia účelu, čo bolo dôvodom nemožnosti\nidentifikovať ako (a aj kým) boli peňažné prostriedky žalovaného použité (či boli použité na podnikateľskú\nčinnosť žalovaného alebo na súkromné účely žalobcu ako konateľa alebo spoločníka). Pokiaľ žalobca\nokrajovo uvádza, že podpisy na výdavkových dokladoch č. PV 35, PV 83 a PV 153, ktoré boli predložené\nznalcovi, nie sú podpisom žalobca, odvolací súd poukazuje na to, že uvedené tvrdenie žalobca jednak\nneuvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie a naviac ich ani pred súdom prvej inštancie a ani v\npodanom odvolaní nijak nepreukázal (neprodukoval dôkazy na ním uvádzané tvrdenia).\n\n33. Námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho vedenia účtovníctva vo vzťahu k pohľadávkam\nžalovaného voči žalobcovi sú celkom bezpredmetné pri posúdení preukázania existencie pohľadávky\nžalovaného voči nemu (ktoré žalovaný evidoval ako krátkodobé pôžičky); a je pritom rovnako bez\nvýznamu a irelevantné, či tieto žalovaný evidoval voči žalobcovi (fyzickej osobe) ako vtedajšiemu\n(jedinému) konateľovi alebo spoločníkovi žalovaného. Správne skonštatoval súd prvej inštancie, že\nsporové strany sa v konaní zamerali na preukazovanie správnosti spôsobu účtovania pohľadávok\nvedených žalovaným voči žalobcovi na účte 31505 s označením Pohľadávky – A., avšak ani jeden zo\nznaleckých posudkov alebo odborných vyjadrení nespochybnil existenciu pohľadávok voči žalobcovi, aj\nkeď bol konštatovaný možný nesprávny spôsob ich účtovania. Z výpovede svedkyne p. G. v konaní sp.\nzn. 23C/61/2017 správne súd prvej inštancie dovodil, že spoločnosť - žalovaný - evidoval pohľadávky\nvoči žalobcovi z titulu výberov z bankového účtu, ku ktorým nemala doklady, ktoré by preukazovali účel\nvýberu, že finančná riaditeľka žalovaného p. H. (manželka žalobcu) odsúhlasovala inventarizáciu účtov\npred podaním daňového priznania (ktorý súhlas nemusí byť písomný tak, ako požaduje žalobca).\n34. Vo vzťahu k žalobcom predloženému vyhláseniu žalovaného (za ktorého konal žalobca ako konateľ\nžalovaného) zo dňa 23.01.2017, v ktorom spoločnosť vyhlasuje, že v súvislosti s pripravovaným\npredajom spoločnosti ku dňu 23.01.2017 neeviduje žiadne pohľadávky alebo iné súčasné alebo budúce\nnároky voči žalobcovi, má zhodne so súdom prvej inštancie a žalovaným aj odvolací súd pochybnosti\no hodnovernosti predloženého dôkazu. Niet rozumného dôvodu, aby ak bolo vyhlásenie dané pre účely\nprevodu obchodného podielu pred jej uzavretím, nebolo prílohou zmluvy o prevode obchodného podielu\nv Zozname poskytnutých Podkladov, na ktoré sám žalobca poukazoval. Zo samotnej zmluvy o prevode\nobchodného podielu nemožno vyvodiť záver o neexistencii pohľadávok žalovaného voči žalobcovi,\nnakoľko vyhlásenie v čl. 4.2 zmluvy o prevode obchodného podielu, na ktoré poukazoval žalobca, sa\ntýka neexistencie nárokov a pohľadávok prevodcu (žalobcu) voči spoločnosti (žalovanému), nie naopak.\n35. Skutočnosť, či k realizácii vkladu dňa 02.02.2027 došlo pred alebo po zániku funkcie žalobcu ako\nkonateľa u žalovaného, nie je pre posúdenie oprávnenosti transakcie (alebo naopak jej neoprávnenosti)\nprávne významná, keď na realizáciu vkladu na účet žalovaného nie je potrebný vzťah k spoločnosti a\ntakýto vklad môže zrealizovať aj (akákoľvek) tretia osoba, teda prípadne aj žalobca už bez vzťahu a\npríp. dispozičných oprávnení k účtu žalovaného; uvedené tak nepreukazuje, ako tvrdí žalobca, že šlo\no mylnú platbu.\n36. Neexistenciu pohľadávky žalovaného nepreukazuje ani rozsudok Okresného súdu Bratislava I\nzo dňa 26.11.2018, č.k. 23C/61/2017-308, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo\ndňa 06.02.2020, č.k. 9Co/89/2019-379, ktorý výhradne konštatoval neplatnosť zmluvy o postúpení\npohľadávky (uzavretej medzi žalovaným ako postupcom a F. I. ako postupníkom, predmetom ktorej boli\npohľadávky voči žalobcovi) pre nedostatok určitosti prejavu vôle (predmetu postúpenej pohľadávky) v\nzmluve o postúpení pohľadávky (ktorý nebolo možné nahradiť ani použitím interpretačných pravidiel\npodľa ust. § 35 Občianskeho zákonníka) a uzavrel, že F. I. tvrdenú pohľadávku, ktorú by bolo\nmožné započítať voči pohľadávke žalovaného nenadobudol, a teda mu v spore chýbala aktívna vecná\nlegitimácia. Uvedené závery konajúcich súdov v konaní sp. zn. 23C/61/2017 neimplikujú (ako uvádza\nžalobca) neexistenciu pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, ktorú tvrdí a preukazuje žalovaný v tomto\nkonaní (a voči ktorej započítal úhradu žalobcu zo dňa 02.02.2017). Ak by aj pohľadávky vo výške 135.000\neur (uhradená I. J. a zaúčtovaná ako pohľadávka voči žalobcovi) a vo výške 19.555,40 eur (vyplatená\nžalobcovi ako Vrátenie pôžičky spoločníka a zaúčtovaná ako pohľadávka voči žalobcovi) boli nesprávne\nzaúčtované, zostatok pohľadávky žalovaného k 02.02.2017 by bol vo výške 87.604,59 eur (242.159,99\n– 135.000 – 19,555,40), teda vo výške presahujúcej žalobcom zrealizovaný vklad vo výške 50.000 eur\ndňa 02.02.2017, ktorú sumu žalovaný započítal oproti svojej pohľadávke voči žalobcovi.\n37. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd odvolacie námietky (ohľadne arbitrátnosti\nnapadnutého rozsudku, že odôvodnenie rozsudku nemá podklad v zistení skutkového stavu, že súd\nprvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že vec\nnesprávne právne posúdil vec) za nedôvodné. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd\npre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne\nvysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\núčastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných\núčastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku\n\núčastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty\núčastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.).\nPreto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd\nnepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.\n38. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a\nprávnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto\nrozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane závislého výroku o trovách konania) ako vecne správne podľa\nust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení\ns ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 a 2 CSP. Vzhľadom k výsledku odvolacieho konania bolo\nzrejmé, že úspešným v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému odvolací súd priznal voči žalobcovi\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle\nust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,\nktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21C/29/2018", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:59c1067a-b431-4cfa-b8e3-65fd02302009", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2", "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/2020 z 10. 11. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-11-10", "citacie_n": 236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.372.2020.2"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:04fd05e7-8789-4de9-9f9f-c2fac2a954ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 265/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/05 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 833, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04fd05e7-8789-4de9-9f9f-c2fac2a954ee"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 105/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 105/06 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1051, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:22e46e01-168d-4602-8970-3f703022b375"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "4680b331-d3cd-4480-9a8d-6cb62d28d87c:b314eef7-2b69-4af8-b5c7-a59740db4f78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1", "spisova_znacka": "3Cdo/168/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/168/2018 z 19. 6. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-06-19", "citacie_n": 117, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7813200925.1"}, {"guid": "0ca3c51d-d89b-49d8-83a8-ba1070345f0c:8c571fb4-f2d8-4da5-851f-9d84158497e6", "ecli": null, "spisova_znacka": "43Cob/82/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Cob/82/2023 z 25. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-04-25", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0ca3c51d-d89b-49d8-83a8-ba1070345f0c:8c571fb4-f2d8-4da5-851f-9d84158497e6"}, {"guid": "f1aab45b-13ae-451d-9f6e-be9dcae9a70e:842ef969-c3b8-47ff-ab54-7b4a609f3b36", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2019:5618201690.1", "spisova_znacka": "9Co/89/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/89/2019 z 11. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2019-09-11", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5618201690.1"}, {"guid": "d2fe24d8-7ad6-49d4-8c00-a7bcac280136:be644136-28db-4526-9c7c-971a471e4c99", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3814205174.2", "spisova_znacka": "6Co/564/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/564/2016 z 26. 9. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-09-26", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3814205174.2"}], "citovane_v": []}