Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/51/2025 z 26. 6. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. júna 2025, sp. zn. 10Co/51/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1
Krajský súd Bratislava | 10Co/51/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1 | 2025-06-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 52 ods. 3 písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z., § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/04290a3b-4828-4269-b932-76d58670a600
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
10Co/51/2025
1117227792
26. 06. 2025
JUDr. Zuzana Kučerová
ECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: H.. O.. V. Ď.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, O., proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV zo dňa 17. septembra 2024, č.k. B1-3C/18/2017-225, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému proti žalobcovi nárok na
náhradu trov konania nepriznal.
2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na skutkové zdôvodnenie žaloby,
ktoré žalobca vymedzil tak, že sa žalobou domáha od žalovaného zaplatenia sumy 15.000,- eur ako
náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Žalobca mal za to, že rozhodnutím Ústavu na výkon trestu odňatia slobody
v Hrnčiarovciach nad Parnou, číslo XXXXXX/X-XXXX zo dňa 07.07.2008 v spojení s rozhodnutím
vedúceho oddelenia výkonu trestu o zamietnutí sťažnosti žalobcu zo dňa 23.09.2008 mu bol vo
výkone trestu odňatia slobody uložený disciplinárny trest, pokarhanie, podľa § 39 písm. b) zákona č.
475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, keď neuposlúchol pokyn príslušníka zboru väzenskej
stráže a neodovzdal kľúč od uzamknutej miestnosti samosprávy na stanovište oddielovej služby.
Toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14S/35/2010 zo dňa 09.06.2016,
právoplatným dňa 10.08.2016, zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej tvrdil, že predmetné
rozhodnutie mu spôsobilo nemajetkovú ujmu v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. tým, že malo
voči nemu difamačný charakter. Poukázal na to, že v komunite spoluväzňov požíval rešpekt, bol zvolený
za predsedu väzenskej samosprávy a až do vydania predmetného rozhodnutia mal výborné hodnotenia.
Po rozhodnutí sa to však zmenilo, keďže sa citeľne zmenil prístup ostatných odsúdených a príslušníkov
väzenskej stráže k jeho osobe a zmenil sa aj prístup pri jeho hodnotení, keďže už bol označený za toho,
kto porušuje pravidlá. U ostatných odsúdených prestal požívať rešpekt a jeho autorita vymizla, nakoľko
bol označený za toho, kto je vinný z disciplinárneho previnenia a musí zaň niesť dôsledky. Rozhodnutie
bolo navyše vyhlásené verejne zámerne preto, aby disciplinárne odsúdený pocítil dôsledky trestu aj v
komunite odsúdených. Dôsledky nezákonného rozhodnutia pocítil žalobca aj v tom, že bol umiestnený
do tzv. uzatvoreného oddelenia (samotky), boli obmedzené jeho spoločenské kontakty s komunitou,
práca vo vonkajšom prostredí a nemohol participovať na tzv. otvorenom oddelení, ktorého súčasťou sú
vychádzky a práca vo vonkajšom prostredí. Tento stav vyvrcholil tým, že bol preložený na výkon trestu
odňatia slobody do ústavu do Sabinova, stovky kilometrov od miesta trvalého bydliska, čím sa podstatne

obmedzili jeho kontakty s rodinou, pričom aj konanie o podmienečnom prepustení žalobcu sa oddialilo a
bolo postúpené z Okresného súdu Trnava na Okresný súd Prešov, ktorý po prvom pojednávaní žalobcu
podmienečne na slobodu neprepustil. Nemajetkovú ujmu pociťoval aj v tom, že ako odsúdený, na ktorom
sa malo rozhodnutie vykonať, nestojí štátnemu orgánu, ktorý je platený z verejných zdrojov za to, aby
v jeho prípade postupoval voči nemu zákonne, s riadnym odôvodnením a pri rešpektovaní procesných
práv žalobcu. Žalobca je teda ten, na ktorom sa disciplinárne odsúdenie vykonalo bez zákona, ktorý je
v podstate „občan druhej kategórie“. Mal potom za to, že všetky tieto dôsledky boli v príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím, a preto žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur. Žalovaný
v oznámení zo dňa 03.05.2018 uviedol, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie vyhodnotil ako
nedôvodnú.
3/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul procesnú obranu žalovaného, v rámci ktorej žiadal žalobu
zamietnuť. Potvrdil, že dňa 07.07.2008 bol žalobcovi pedagógom ústavu na výkon trestu odňatia
slobody v Hrnčiarovciach nad Parnu uložený disciplinárny trest podľa § 52 ods. 3 písm. a/ zákona
č. 475/2005 Z.z. Žalobcom podaná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola zamietnutá rozhodnutím
vedúceho oddelenia výkonu trestu ústavu zo dňa 23.09.2008. Rozhodnutie o sťažnosti žalobcu
bolo zrušené Rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 14S/35/2010-190 zo dňa 09.06.2016. Týmto
rozsudkom došlo výlučne k zrušeniu rozhodnutia ústavu zo dňa 23.09.2008 o sťažnosti žalobcu proti
rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu. Je celkom zrejmé, že rozhodnutie ústavu zo dňa 7.7.2008
zrušené nebolo, a keďže sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok, žalovaný zastáva
názor, že právoplatnosť tohto rozhodnutia nebola žiadnym spôsobom dotknutá. Vzhľadom k tomu,
že v čase zrušenia rozhodnutia ústavu o sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu o uložení trestu sa už
žalobca nachádzal na slobode, ďalšie rozhodovanie vo veci nemalo už opodstatnenie. Žalovaný
má za to, že žalobca primárne nedisponuje právnym titulom ním uplatneného nároku v podobe
nezákonného rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z.z.
Naviac, v danom prípade nemožno nárok žalobcu vyhodnocovať striktne formalisticky, t.j. považovať
rozhodnutie ústavu automaticky za nezákonné, resp. za príčinu vzniku nemajetkovej ujmy v žalobcovej
osobnostnej sfére. Žalobcovi totiž žiadna nemajetková ujma v danom prípade v príčinnej súvislosti s ním
deklarovaným právnym titulom objektívne nevznikla. Naviac v tejto súvislosti uvádza viac nepravdivých,
zavádzajúcich, a najmä výlučne subjektívnych, ničím nepodložených skutkových tvrdení. Za nepravdu
označil žalovaný tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie o disciplinárnom treste malo byť oznámené pred
všetkými odsúdenými, z vyjadrenia ústavu naopak vyplýva, že Rozhodnutie sa zo strany príslušníka
s disciplinárnou právomocou dostalo len do sféry poznania žalobcu. Žalobcom tvrdené zhoršenie
postavenia žalobcu v komunite príslušníkov zboru väzenskej a justičnej stráže je taktiež len subjektívnym
a ničím nepreukázaným tvrdením žalobcu bez akejkoľvek relevancie. K umiestneniu žalobcu do tzv.
uzatvoreného oddelenia (samotky) žalovaný uviedol, že ide o neúplné skutkové tvrdenie, keďže nie je
z neho zrejmé, v akom období mal byť žalobca umiestnený v uzavretom oddelení, ale predovšetkým
aký súvis mala mať táto skutočnosť s právnym titulom žalobcom uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Z vyjadrenia ústavu je však zrejmé, že žalobca bol v uzatvorenom oddelení
umiestnený už pred uložením disciplinárneho trestu - pokarhania, keďže mu nebola určená diferenčná
skupina „A“ podľa § 9 vyhlášky MS SR č. 664/2005 Z.z. Z tohto dôvodu sú jeho tvrdenia o umiestnení
do uzavretého oddelenia v dôsledku uloženia disciplinárneho trestu pokarhania zavádzajúce a nie sú
preukázané jediným relevantným dôkazom. Žalobca taktiež zamieňa inštitút uzavretého oddelenia s
inštitútom samoväzby, pričom z citovaného ust. § 52 ods. 3 písm. f/, g/ a h/ zákona č. 475/2005 Z.z.
jednoznačne vyplýva, že tzv. samoväzba (hovorov nazývaná samotka) t.j. cela, v ktorej je väzeň sám, je
celkom odlišným inštitútom od uzavretého oddelenia. Naviac, oba tieto inštitúty predstavujú samostatné
disciplinárne tresty, ktoré žalobcovi neboli uložené, a vzhľadom k zneniu § 58 ods. 6 zákona č. 475/2005
Z.z. ani nemohli byť uložené. Čo sa týka žalobcom deklarovaného zmarenia možnosti participovať na
otvorenom oddelení, ktorého súčasťou sú vychádzky a práca vo vonkajšom prostredí, žalovaný uviedol,
že ako vyplýva z vyjadrenia ústavu, žalobca bol v uzavretom oddelení v rámci výkonu trestu umiestnený
už pred uložením disciplinárneho trestu - pokarhania. Umiestnenie do otvoreného oddelenia je v zmysle
§ 78 vyhlášky iba možnosťou rozhodnutia riaditeľa ústavu, nie právnym nárokom odsúdeného. Z týchto
dôvodov sú tvrdenia žalobcu o umiestnení na samotku a odopretí participovať na otvorenom oddelení
za nepravdivé a irelevantné vo vzťahu k preukázaniu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ išlo o premiestnenie
žalobcu do iného ústavu, žalovaný poukázal na § 10 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. podľa ktorého
sa odsúdený premiestni do iného ústavu buď v dôsledku rozhodnutia súdu o preradení do ústavu s
iným stupňom stráženia, alebo na základe rozhodnutia generálneho riaditeľstva. Z tohto ustanovenia je
zrejmé, že medzi rozhodnutím o uložení disciplinárneho trestu pokarhania a premiestnením žalobcu do
iného ústavu na výkon trestu odňatia slobody je akákoľvek príčinná súvislosť vylúčená.

4/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku zo dňa 15.11.2017, oznámením o výsledku predbežného prerokovania zo dňa 05.03.2018,
žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo dňa 20.11.2018, odpoveďou Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 16.02.2018, rozhodnutím o disciplinárnom treste zo dňa
07.07.2008, rozhodnutím o sťažnosti zo dňa 14.07.2008, rozhodnutím o sťažnosti zo dňa 23.09.2008,
hodnotením žalobcu zo dňa 06.05.2008, 21.07.2008, 04.09.2008 a 30.05.2009, uzneseniami Okresného
súdu v Prešove o neprepustení žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody zo dňa 13.10.2008 a
13.07.2009, uzneseniami Krajského súdu Prešov o zamietnutí sťažnosti žalobcu proti vyššie uvedeným
uzneseniam Okresného súdu v Prešove zo dňa 05.11.2008 a 27.01.2009, rozsudkom Krajského súdu
v Trnave zo dňa 09.06.2016 o zrušení rozhodnutia ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 23.09.2008
a odpoveďou ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou na výzvu súdu zo dňa 10.06.2024 spolu s prílohou oznámenie žalobcovi zo dňa 07.09.2016 s doručenkou.
5/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že rozhodnutím Ústavu na výkon trestu odňatia
slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou, číslo XXXXXX/X-XXXX zo dňa 07.07.2008 bol žalobcovi, ako
osobe vo výkone trestu odňatia slobody, uložený disciplinárny trest - pokarhanie za to, že porušil §
39 písm. b) zákona č. 475/2005 Z.z., keď neuposlúchol pokyn príslušníka zboru väzenskej stráže
a neodovzdal kľúč od uzamknutej miestnosti samosprávy na stanovište oddielovej služby. Sťažnosť
žalobcu bola zamietnutá rozhodnutím vedúceho oddelenia výkonu trestu o sťažnosti zo dňa 23.09.2008.
Toto rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14S/35/2010
zo dňa 09.06.2016 zrušené a vec bola vrátená ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou na ďalšie konanie.
Ústav vo veci opätovne už nerozhodoval s poukazom na § 58 ods. 5 zákona č. 475/2005 Z.z. z dôvodu,
že uplynula jednoročná lehota od spáchania disciplinárneho previnenia, ako aj z dôvodu, že konanie
možno viesť iba voči osobe vo výkone trestu odňatia slobody. Ďalej mal súd prvej inštancie z hodnotení
žalobcu ústavom zo dňa 21.07.2008 a 04.09.2008 mal za preukázané, že ústav aj potom, ako zobral do
úvahy disciplinárny trest žalobcu, odporúčal jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu. Z rozhodnutí
Okresného súdu v Prešove zo dňa 13.10.2008 a 13.07.2009 a rozhodnutí Krajského súdu v Prešove zo
dňa 05.11.2008 a 27.01.2009 vyplýva, že žalobca nebol z výkonu trestu podmienečne prepustený preto,
že nespĺňal formálne podmienky na prepustenie, nakoľko žiadosti podal predčasne. Napokon mal za
preukázané, že žalobca dňa 15.11.2017 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
pričom žalovaný mu dňa 03.05.2017 oznámil, že jeho žiadosť vyhodnotil ako nedôvodnú a nárok tak
neuspokojí.
6/ Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 3 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1 písm. a) a § 17
ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca podaním žiadosti zo
dňa 15.11.2017 predbežne prerokoval nárok podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. s príslušným
orgánom, čím splnil formálnu podmienku na priznanie nároku na náhradu škody. Dospel ale k záveru,
že predmetné rozhodnutie nespĺňa podmienky nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z.. Vysvetlil, že dané rozhodnutie bolo právoplatné, nakoľko sťažnosť podaná voči nemu
nemá odkladný účinok, avšak toto nebolo zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť. Poukázal na to,
že rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 14S/35/2010-190 zo dňa 09.06.2016 nedošlo k zrušeniu
predmetného rozhodnutia, ale len rozhodnutia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad
Parnou zo dňa 23.09.2008, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu ako odsúdeného proti danému
rozhodnutiu. Rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi uložený disciplinárny trest zrušené nebolo, a nakoľko
ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou už vo veci ďalej nekonal, preto nemôže byť nezákonným rozhodnutím
v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. V tejto súvislosti ešte vysvetlil, že v závislosti od
okolností, s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 155/2017, a pri
menej formálnom výklade § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je možné rozhodnutie na účely zákona
pokladať za nezákonné aj bez priameho splnenia podmienky uvedenej v zákone. Mal za to, že takýto
postup by teoreticky prichádzal do úvahy aj v prejednávanom prípade, keďže predmetné rozhodnutie
nebolo zrušené pre nezákonnosť, avšak toto vzhľadom na okolnosti ani zrušené byť nemohlo, nakoľko
orgán, ktorý mal o sťažnosti proti danému rozhodnutiu rozhodnúť, vo veci nekonal a ani už konať
nebude. Bez viny žalobcu tak o sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu nie je rozhodnuté, pričom ani
nie je možné dosiahnuť stav, pri ktorom by rozhodnutie bolo zrušené, zmenené, alebo by bolo s
konečnou platnosťou potvrdené. Ustálil, že bez viny žalobcu teda bolo znemožnené dosiahnuť hypotézu
právnej normy uvedenú v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Skonštatoval ale, že ani tieto okolnosti
nepostačujú na ustálenie nezákonnosti rozhodnutia na účely zákona č. 514/2003 Z.z, z dôvodu, že z
rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie ústavu o sťažnosti
žalobcu, žiadnym spôsobom nevyplýva, že by následne mal ústav pri rozhodovaní o sťažnosti pôvodné
rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť pre nezákonnosť. Podľa súdu prvej inštancie z rozsudku Krajského

súdu v Trnave je zrejmé, že rozhodnutie ústavu zo dňa 23.09.2008 bolo zrušené výlučne pre formálny
nedostatok, ktorým bolo neoznačenie skutku, za ktorý bol disciplinárny trest uložený priamo vo výroku
rozhodnutia, pretože konanie žalobcu musí byť označené tak, aby nebolo zameniteľné s iným konaním,
pričom takéto označenie nepostačuje uviesť v odôvodnení rozhodnutia, ale musí byť uvedené priamo
vo výroku. Z odôvodnenia Krajského súdu v Trnave pritom nevyplývajú žiadne iné hmotnoprávne alebo
procesnoprávne pochybenia ústavu a ani iné skutočnosti nasvedčujúce tomu, že v ďalšom rozhodnutí
o sťažnosti má byť pôvodné rozhodnutie ústavu zo dňa 07.07.2008 zrušené pre nezákonnosť. Uzavrel,
že predmetné rozhodnutie teda nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 1
zákona č. 511/2003 Z.z., a preto žalobu žalobcu zamietol.
7/ V tejto súvislosti ešte súd prvej inštancie uviedol, že ústav po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave
nepostupoval správne, keď vo veci nekonal s poukazom na § 58 ods. 5 zákona č. 475/2005 Z.z., nakoľko
uplynula jednoročná lehota od spáchania disciplinárneho previnenia a konanie je možné viesť len proti
osobe vo výkone trestu odňatia slobody. Mal za to, že v zmysle § 97e ods. 1 písm. a) zákona č. 475/2005
Z.z. účinného v čase po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave mal orgán rozhodujúci o sťažnosti vo
veci konať a konanie zastaviť, pretože odpadol dôvod konania, keďže žalobca prestal byť vo výkone
trestu odňatia slobody. Uvedené by ale podľa súdu prvej inštancie nič nezmenilo na tom, že predmetné
rozhodnutie nie je možné považovať za nezákonné.
8/ Ďalej ešte uviedol, že žalobu bolo potrebné zamietnuť aj z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj z dôvodu nepreukázania
príčinnej súvislosti medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. V tomto kontexte
skonštatoval, že prvým žalobcom tvrdeným dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy bol difamačný charakter
rozhodnutia, a síce zneváženie žalobcu medzi spoluväzňami a väzenskou strážou. Podľa súdu prvej
inštancie žalobca síce tvrdil, že v komunite väzňov požíval rešpekt a bol zvolený za predsedu väzenskej
samosprávy, avšak nijakým spôsobom neuviedol, či sa táto skutočnosť po rozhodnutí zmenila. Žalobca
taktiež podľa súdu prvej inštancie nepreukázal, že by bolo rozhodnutie vyhlásené medzi odsúdenými
verejne, hoci takýto postup bol v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. účinného v čase
vydania rozhodnutia možný, avšak podľa vyjadrenia ústavu nebol realizovaný, keďže rozhodnutie bolo
oznámené žalobcovi individuálne. Vysvetlil ešte, že odsúdenému vo výkone trestu odňatia slobody
nemôže vzniknúť nemajetková ujma len tým, že začne požívať nižšiu vážnosť medzi spoluväzňami,
alebo od väzenskej stráže, nakoľko už samotné odsúdenie fyzickej osoby na trest odňatia slobody
vo všeobecnosti podstatne znižuje jej vážnosť, pričom jej dodatočné zníženie len medzi ostatnými
odsúdenými a väzenskou strážou v dôsledku najnižšieho možného disciplinárneho potrestania je natoľko
zanedbateľné, že nemôže spôsobiť nemajetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch.
9/ Ďalší žalobcom uvádzaný dôvod, že štátnemu orgánu „nestojí za to“, aby vo vzťahu k nemu postupoval
zákonne, je podľa súdu prvej inštancie principiálne vylúčený a nemá žiaden obsah, nakoľko nemajetková
ujma môže vzniknúť v dôsledku samotnej nezákonnosti úradného postupu alebo rozhodnutia, nie však
z toho, či takúto nezákonnosť žalobca vníma ako dôsledok toho, že štátnemu orgánu nestojí za to
postupovať voči nemu zákonne. Dospel ďalej k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
ani svoje tvrdenie o tom, že bol umiestnený do uzatvoreného oddelenia, tzv. samotky. Poukázal na to,
že žalobca z hľadiska významu nesprávne používa pojem „samotka“, pod ktorým je potrebné rozumieť
umiestnenie do samoväzby v zmysle § 52 ods. 3 písm. f) zákona č. 475/2005 Z.z. účinného v čase
uloženia disciplinárneho trestu. V konaní pritom nebolo sporné, že takéto opatrenie žalobcovi uložené
nebolo a ani byť nemohlo, nakoľko ide o samostatný disciplinárny trest odlišný od pokarhania, pričom
v zmysle § 58 ods. 6 zákona č. 475/2005 Z.z. účinného v čase uloženia disciplinárneho trestu bolo
možné za disciplinárne previnenie odsúdenému uložiť len jeden trest. Pokiaľ ide o umiestnenie v tzv.
„otvorenom oddelení“, tak žalobca ani toto svoje tvrdenie o tom, že po rozhodnutí na ňom nemohol
participovať nijako nepreukázal, nakoľko nebol pred rozhodnutím umiestnený do otvoreného oddelenia,
ale bol umiestnený v tzv. „uzavretom ústave“, a teda nepreukázal zmenu jeho režimu.
10/ Napokon súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca nepreukázal ani tvrdenú zmenu jeho
hodnotenia, nakoľko hodnotenia žalobcu zo dňa 21.07.2008 a 04.09.2008 na účely posúdenia jeho
žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu boli po prijatí predmetného rozhodnutia naďalej
pozitívne a bolo odporúčané jeho podmienečné prepustenie. Rovnako nebolo podľa súdu prvej inštancie
preukázané ani to, že v dôsledku daného rozhodnutia bolo oddialené jeho podmienečné prepustenie,
ako že by bol v dôsledku uloženého trestu (pokarhania) preložený na výkon trestu do Sabinova. Poukázal
na rozhodnutia Okresného súdu v Prešove zo dňa 13.10.2008 a 13.07.2009 a rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove zo dňa 05.11.2008 a 27.01.2009, z ktorých podľa prvoinštančného súdu vyplýva, že
žalobca nebol z výkonu trestu podmienečne prepustený preto, že nespĺňal formálne podmienky na
prepustenie, nakoľko žiadosti podal predčasne. Vo vzťahu k preloženiu žalobcu do iného ústavu uviedol,

že týmto len Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže vykonalo svoju právomoc v zmysle
§ 10 ods. 3 písm. c) zákona č. 475/2005 Z.z. premiestniť odsúdeného na výkon trestu do iného ústavu
z iných dôvodov (teda bez akejkoľvek príčinnej súvislosti s pokarhaním uloženým 07.07.2008, pričom
žalobca neuviedol žiadne skutočnosti preukazujúce súvis medzi rozhodnutím a premiestnením, keď ani
neuviedol, kedy k premiestneniu došlo.
11/ Záverom súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodol na pojednávaní
dňa 17.09.2024 bez účasti žalobcu, ktorý bol zastúpený advokátom, pričom tento uviedol, že sa žalobca
od rána cítil zle, následne si urobil test na covid a tento bol pozitívny. V dôsledku toho sa nemohol
zúčastniť pojednávania a žiadal o jeho odročenie, keďže trval na svojom výsluchu. Túto informáciu
oznámil advokátovi podľa jeho vyjadrenia približne pol hodinu pred pojednávaním bez toho, aby mu o
pozitívnom teste poslal dôkaz. Súd prvej inštancie vysvetlil, že pojednávanie neodročil, pretože neúčasť
žalobcu nepokladal za dôležitý dôvod v zmysle § 183 ods. 1 CSP, nakoľko žalobca bol zastúpený
advokátom a na preukázanie dôvodnosti svojej neúčasti nepredložil žiadny dôkaz. Dôvodil, že žalobca
mohol právnemu zástupcovi zaslať elektronicky fotografiu tohto testu, čo však neurobil. Uviedol, že
pojednávanie neodročil aj s ohľadom na skutočnosť, že osobná účasť žalobcu na pojednávaní nebola
potrebná, nakoľko žalobu primárne zamietol pre neexistenciu nezákonného rozhodnutia a na tento
právny záver nemohol mať výsluch žalobcu vplyv. Výsluch žalobcu ale nepokladal za podstatný aj
preto, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, keď v žalobe uviedol len základné skutkové
tvrdenia vo vzťahu k dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy, ktoré boli rozporované žalovaným v jeho
vyjadrení a následne žalobca ani len nevyužil právo reagovať písomne v replike v zmysle § 167 ods. 3
CSP, hoci bol na to uznesením, č.k. 3C/18/2017-130 zo dňa 13.06.2018 vyzvaný a opakovane žiadal
o predĺženie lehoty na vyjadrenie. Vysvetlil, že výsluch strany v zmysle § 195 ods. 1 CSP sa vykoná
len v prípade, ak tvrdené skutočnosti nemožno preukázať inak. Uzavrel, že tvrdenia žalobcu o zmene
jeho hodnotení a podmienečnom neprepustení boli vyvrátené listinnými dôkazmi a tvrdenia žalobcu o
umiestnení do uzavretého ústavu, o znížení vážnosti a o presune do iného ústavu by nemohol výsluch
žalobcu preukázať, a preto by nebol tento výsluch spôsobilý zmeniť prijaté právne závery.
12/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že
žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu
žiadne trovy nevznikli.
13/ Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie
mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a aby mu priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške. Súdu prvej inštancie vytkol, že pojednával dňa 17.09.2024 v
jeho neprítomnosti napriek tomu, že právny zástupca žalobcu ospravedlňoval neprítomnosť žalobcu
podozrením na ochorenie covid na základe vykonaného testu, pričom súdu oznámil, že žalobca trvá
na účasti na pojednávaní a na svojom výsluchu. Nestotožnil sa preto so záverom prvoinštančného
súdu, že žalobca mohol svojmu právnemu zástupcovi zaslať fotografiu tohto testu, čo však neurobil.
Argumentoval, že tento záver je hypotetický a špekulatívny, nakoľko súd prvej inštancie nepoznal
možnosti žalobcu v danom momente. Ďalej argumentoval, že záver súdu prvej inštancie, že predmetné
rozhodnutie nie je nezákonné rozhodnutie, a že rozhodnutie o disciplinárnom treste je právoplatné,
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že z absencie odkladného účinku nemožno
za žiadnych okolností vyvodiť právoplatnosť rozhodnutia. V prejednávanom prípade je toto rozhodnutie
síce vykonateľné ihneď, ale je možné voči nemu podať sťažnosť ako opravný prostriedok, a teda logicky
takéto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť až rozhodnutím o podanej sťažnosti. Zhrnul, že zrušením
druhostupňového rozhodnutia stratilo rozhodnutie o disciplinárnom treste atribút právoplatnosti. Mal aj
za to, že súd prvej inštancie si pri posudzovaní vzniku a výšky nemajetkovej ujmy zamieňa zákonné
požiadavky na vznik nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a zákonné požiadavky
na určenie výšky nemajetkovej ujmy, ktoré sú príkladmo zadefinované v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z.z.. Uzavrel, že súd prvej inštancie sa odchýlil od podstaty nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
155/2017, hoci ho v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sám cituje, čím odňal žalobcovi právo na
spravodlivý súdny proces.
14/ Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
15/ Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a
ust. § 380 ods. 1 CSP, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP)
a rozsudok verejne vyhlásil podľa ust. § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP, viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 CSP), pričom o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
16/ Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
17/ S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, odvolací súd, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (1VCdo/2/2023), zohľadniac
odvolaciu argumentáciu žalobcu, sa po skutkovej a právnej stránke stotožnil s nosnými dôvodmi
napadnutého rozsudku.
18/ V prejednávanej veci sa žalobca voči žalovanému domáha náhrady nemajetkovej ujmy titulom
nezákonného rozhodnutia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.. Za nezákonné rozhodnutie označil rozhodnutie Ústavu na výkon trestu
odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou o disciplinárnom treste, číslo XXXXXX/X-XXXX zo dňa
07.07.2008, ktorým mu bol uložený disciplinárny trest pokarhanie, v spojení s rozhodnutím o sťažnosti
proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu číslo XXXXXX/X-XXXX zo dňa 23.09.2008, ktorým
bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu o disciplinárnom treste. Rozhodnutie o sťažnosti proti
rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k.
14S/35/2010-190 zo dňa 09.06.2016 a vec bola Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce
nad Parnou vrátená na ďalšie konanie. O tejto sťažnosti sa však už ďalej vo veci nekonalo, pre uplynutie
jedného roka odo dňa jeho spáchania (§ 58 ods. 5 zákona č. 475/2005 Z.z.). Na základe uvedeného
potom súd prvej inštancie vyhodnotil, že nakoľko Krajský súd v Trnave zrušil len rozhodnutie o sťažnosti
žalobcu a nie aj samotné rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi uložený disciplinárny trest, tak sa nejedná
o nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pretože rozhodnutie o uložení
disciplinárneho trestu nebolo nikdy zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Zdôraznil pritom, že z
predmetného rozsudku Krajského súdu v Trnave vyplýva, že rozhodnutie o sťažnosti žalobcu zrušil
len z formálnych dôvodov pre neuvedenie skutku priamo vo výroku a nevyplývajú z neho žiadne iné
hmotnoprávne alebo procesnoprávne pochybenia ústavu a ani iné skutočnosti nasvedčujúce tomu, že
v ďalšom rozhodnutí o sťažnosti má byť pôvodné rozhodnutie ústavu zo dňa 07.07.2008 zrušené pre
nezákonnosť. Odvolací súd sa s touto právnou argumentáciou súdu prvej inštancie nestotožňuje.
19/ Podľa § 52 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. za disciplinárne previnenie možno odsúdenému uložiť
tieto disciplinárne tresty: a/ pokarhanie, b/ zákaz telefonického volania až na dobu troch mesiacov, c/
zákaz najviac dvoch nákupov potravín, vecí osobnej potreby a iných vecí okrem základných a ďalších
potrieb osobnej hygieny a základných potrieb na korešpondenciu, d/ umiestnenie do uzavretého oddielu
v mimopracovnom čase až na dobu 20 dní, e/ celodenné umiestnenie do uzavretého oddelenia až na
dobu 20 dní, f/ umiestnenie do samoväzby až na dobu 20 dní a g/ prepadnutie veci.
20/ Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. uloženie disciplinárneho trestu sa odsúdenému oznámi
individuálne alebo pred skupinou odsúdených. Disciplinárny trest je uložený jeho oznámením, s jeho
výkonom sa musí začať bez zbytočného odkladu najneskôr do 30 dní.
21/ Podľa § 53 ods. 2 zákona, pokarhanie sa ukladá za menej závažné disciplinárne previnenie, oznámi
sa ústne, a to buď individuálne alebo pred skupinou odsúdených.
22/ Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. o disciplinárnom previnení odsúdeného sa pred uložením
disciplinárneho trestu spíše záznam na predpísanom tlačive. Zo záznamu musia byť zrejmé údaje o
disciplinárnom previnení, najmä označenie miesta, spôsobu jeho spáchania, okolnosti za ktorých bolo
disciplinárne previnenie spáchané. Záznam o uložení disciplinárneho trestu sa po jeho vykonaní založí
do osobného spisu odsúdeného. Uloženie disciplinárneho trestu, jeho druh, dôvod a dátum uloženia sa
zaznamená do osobnej karty odsúdeného.
23/ Podľa § 59c ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. opravným prostriedkom proti rozhodnutiu o uložení
disciplinárneho trestu je sťažnosť. Podľa § 59c ods. 2 odsúdený má právo do troch dní odo dňa
oznámenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu podať proti nemu sťažnosť. Odkladný účinok
má len sťažnosť proti disciplinárnemu trestu prepadnutia veci a ak tak ustanovuje osobitný predpis.
24/ Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 574/2005 Z.z. odsúdený sa prechodne premiestni na výkon trestu do
iného ústavu s rovnakým stupňom stráženia a/ na návrh riaditeľa ústavu s cieľom preškoliť odsúdeného
v odbornom kurze, absolvovať inú formu vzdelávania alebo sa zúčastniť športovej alebo kultúrnej aktivity
organizovanej zborom, b/ na výkon súdom nariadenej ochrannej liečby, c/ ak generálne riaditeľstvo tak
rozhodlo z iných dôvodov. Podľa § 10 ods. 3/ odsúdený sa premiestni na výkon trestu do iného ústavu
tiež vtedy, ak a/ súd rozhodol, že odsúdený sa preradí do ústavu s iným stupňom stráženia, b/ generálne
riaditeľstvo kladne rozhodlo o návrhu riaditeľa ústavu na premiestnenie odsúdeného s cieľom prehĺbiť

plnenie účelu výkonu trestu, c/ generálne riaditeľstvo tak rozhodlo z iných dôvodov. Podľa § 10 ods. 4 o
premiestnenie môže požiadať aj odsúdený podľa ods. 3 písm. b/ riaditeľovi ústavu.
25/ Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu právnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné vysvetliť, že pojem nezákonnosti
rozhodnutia nie je v zákone č. 514/2003 Z.z. definovaný. Zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje
za nezákonné rozhodnutie štátu. Podľa dôvodovej správy (k § 1 ods. 1 zákona), k vymedzeniu tohto
pojmu sa zaujíma zámerne záporné stanovisko, lebo definícia by mohla viesť k nesprávnemu alebo
zužujúcemu, či naopak k rozširujúcemu aplikovaniu tohto pojmu a pokiaľ by nebola tautologická, viedla
by ku konštrukcii dvojakej nezákonnosti, a to nezákonnosti, za ktorú sa zodpovedá, a nezákonnosti,
za ktorú sa nezodpovedá. V dôsledku toho zistenie nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia
okolností prípadu. Pri aplikácii sa treba pridržiavať toho, že ide o všeobecný a obsahovo aj rozsahovo
pružný pojem. Zároveň treba rešpektovať aj skutočnosť, že tento pojem zákon osobitne neobmedzuje.
Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym
právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu
nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako i z dôvodu vady konania, je nezákonné
a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá
prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie
nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť
akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou
je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným
orgánom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9MCdo/20/2009 zo dňa 30.05.2011).
Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii, ako
i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné
rozhodnutie sa bude vždy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V zmysle § 4 ods.
1 veta druhá zákona č. 58/1969 Zb., ako aj v zmysle § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003
Z.z. súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené
alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť. Dôvodová správa k § 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v
rámci konania o náhrade škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o
náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený
zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné
riešiť ako otázku predbežnú. Keďže súd v konaní o náhrade škody je viazaný rozhodnutím orgánu,
ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám
posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen
nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na
správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť.
Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy
sa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu
nedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
6Cdo/103/2011 zo dňa 30.04.2013).
26/ Z uvedeného je potom podľa odvolacieho súdu zrejmé, že keď bolo rozhodnutie o sťažnosti žalobcu
proti rozhodnutiu o uložení sankcie zrušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 14S/35/2010-190
zo dňa 09.06.2016, tak sa jedná o nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na
uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani tá skutočnosť, že sa tak stalo len z formálnych dôvodov, a že z
rozsudku Krajského súdu v Trnave nevyplýva nezákonnosť rozhodnutia o disciplinárnom treste, nakoľko
v tomto konaní je súd viazaný zrušujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Trnave a nie je oprávnený
posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene, resp. z dôvodov hmotnoprávnych alebo
procesnoprávnych, alebo len z čisto formálnych. Nie je preto podstatné ani to, že samotné rozhodnutie o
udelení disciplinárneho opatrenia nebolo zrušené, nakoľko bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia
na to nadväzujúceho, čo je pre potenciálne vyvodenie zodpovednosti voči žalovanému postačujúce.
Odvolací súd teda dospel k inému právnemu záver, súc pritom viazaný skutkovým stavom v rozsahu,
v akom ho zistil súd prvej inštancie, a síce, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného
rozhodnutia.

27/ Uvedené odlišné právne posúdenie ale nemôže nič zmeniť na správnom závere súdu prvej inštancie,
ktorý žalobu zamietol aj z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy, ako ani
príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou nemajetkovou ujmou. Odvolací súd sa
v tejto časti (viď. ods. 23, 24, 25, 26, 27 rozsudku súdu prvej inštancie) v celom rozsahu stotožňuje s
precíznym odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorému niet čo vytknúť. Preto záver súdu, že
žalobca na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, a teda neuniesol dôkazné bremeno
je vecne úplne správny.
28/ Na zdôraznenie správnosti tohto záveru odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní, o ktoré ide aj v
preskúmavanej veci, sa uplatňuje prejednacia zásada, z ktorej vyplýva stranám sporu povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Na to, aby strana mohla splniť svoju povinnosť
označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia
a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Neunesením dôkazného
bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Z § 132 CSP
zároveň vyplýva povinnosť žalobcu, označiť na podporu svojho tvrdenia dôkazy, ktoré podľa jeho názoru
môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa.
29/ Žalobca v žalobe tvrdil, že nemajetková ujma spočíva v znížení jeho rešpektu medzi ostatnými
väzňami a väzenskou strážou, v umiestnení do uzatvoreného oddelenia, v zmene jeho hodnotenia, v
premiestnení do ústavu na výkon trestu v Sabinove a v jeho podmienečnom neprepustení. Odvolací
súd, ako uviedol už vyššie, sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že
žalobca na preukázanie svojich tvrdení nepredložil absolútne žiadne dôkazy a v priebehu celého
konania bol pasívny. Naviac, jeho skutkové tvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy v kontexte s
vykonaným pokarhaním nemajú racionálny základ a sčasti sa javia aj ako fabulácia žalobcu. Žalobca
sa napokon nevyjadril ani k vyjadreniu žalovaného k jeho žalobe, a to dokonca ani na opakované
výzvy súdu prvej inštancie, pričom na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne listinné dôkazy a
nenavrhol vypočuť žiadnych svedkov. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca si nesplnil svoju základnú
procesnú povinnosť preukázať svoje skutkové tvrdenia. V dôsledku uvedeného je to potom žalobca, kto
nesie následky spojené s touto svojou pasivitou v podobe zamietnutia žaloby z dôvodu nepreukázania
existencie nemajetkovej ujmy. Sumarizujúc uvedené odvolací súd konštatuje, že žalobca v konaní
nepreukázal splnenie základných podmienok na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za nezákonné
rozhodnutie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou a pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v konaní nepreukázal, že mu vôbec nejaká nemajetková ujma
vznikla, a teda logicky ani nemohol preukázať príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a ním
tvrdenou, ale nepreukázanou, nemajetkovou ujmou. Už len z bazálnej logiky je totiž zrejmé, že uloženie
najmenej prísneho trestu (pokarhanie za neodovzdanie kľúčov) nemohlo znížiť dôstojnosť žalobcu v
očiach jeho spoluväzňov, o to viac, ak bolo vykonané jeho oznámením žalobcovi (odsúdenému), teda do
sféry poznania spoluväzňov sa mohlo dostať len zo strany samotného žalobcu. Pokiaľ ide o žalobcove
skutkové tvrdenie o jeho celodennom umiestnení do uzavretého oddelenia, resp. o umiestnení do
samoväzby (ako on tvrdí „samotka“) v dôsledku pokarhania, odvolací súd k tomu uvádza, že ide o
samostatné disciplinárne tresty v zmysle § 52 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia
slobody, ktoré však žalobcovi neboli preukázateľne uložené. Za jedno disciplinárne previnenie totiž
možno uložiť len jeden disciplinárny trest. Uloženie disciplinárneho trestu „pokarhanie“ nemohlo mať
ani príčinnú súvislosti s premiestnením žalobcu do iného ústavu s rovnakým stupňom stráženia, keďže
k tejto okolnosti dochádza na podklade úplne iných skutkových okolností (§ 10 ods. 2, 3 zákona č.
475/2005 Z.z., § 8 vyhlášky MS SR č. 664/2005 Z.z.) a napokon nemohlo mať vplyv ani na zamietnutie
žiadosti žalobcu na jeho podmienečné prepustenie, keďže tejto žiadosti súd nevyhovel pre nesplnenie
dĺžky výkonu trestu (t.j. z dôvodu jej predčasného podania).
30/ Žalobca napokon v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na
spravodlivý proces, keď pojednávanie dňa 17.09.2024 neodročil z dôvodu jeho neprítomnosti. Žalobca
ako dôvod svojej neprítomnosti na pojednávaní uvádzal, že mal v tom čase pozitívny test na covid,
pričom o odročenie predmetného pojednávania žiadal z dôvodu, že chcel v konaní vypovedať.
31/ V tejto súvislosti odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces je
jedným zo základných ľudských práv. Do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych
práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb
domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý

súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pod pojmom „procesný postup“ sa
rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu
jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním sa aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh (uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 7Cdo/155/2021).
32/ Odvolací súd, s poukazom na uvedené, konštatuje správnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý
dôvod neúčasti žalobcu na pojednávaní, spočívajúci v ním tvrdenom pozitívnom teste na covid (len
cca 30 minút pred začatím nariadeného súdneho pojednávania), nepovažoval za dôležitý, a teda taký,
pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie odročiť (§ 183 ods. 1 CSP). Správne uviedol, že žalobca
tento dôvod neúčasti žiadnym spôsobom nepreukázal, čo napokon žalobca nepoprel a ani v podanom
odvolaní, a neuviedol ani žiaden dôvod, pre ktorý tento test súdu prvej inštancie nedoručil. Ani v
rámci podaného odvolania žalobca tento dôvod neúčasti bližšie neobjasnil, ani nepodložil relevantným
listinným dôkazom (potvrdenie všeobecného lekára o chorobe, doklad o vystavení práceneschopnosti,
listinný dôkaz o vykonanom teste). Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj so záverom súdu prvej
inštancie, že výsluch žalobcu ako strany v konaní napokon ani nebol potrebný, keďže výsluch strany
sporu je jedným z dôkazných prostriedkov, pričom je to súd, ktorý rozhodne, či tento dôkaz vykoná
(§ 185 ods. 1 CSP). Naviac, žalobca sa sám dobrovoľne účasti na pojednávaní vzdal dôvodiac
okolnosťami, ktoré nijako nepreukázal, a to ani v rámci svojho odvolania voči rozsudku súdu prvej
inštancie. Treba v tomto kontexte dodať, že žalobca v žalobe uviedol len základné skutkové tvrdenia
ohľadom preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, ktoré ale žalovaný vo svojom vyjadrení hodnoverne,
s oporou už citovaných ustanovení zákona o výkon trestu poprel. Ako uviedol odvolací súd už vyššie,
žalobca bol v priebehu celého konania pasívny a ignoroval opakované výzvy prvoinštančného súdu na
vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného zo dňa 13.06.2018 a 01.06.2021. Keď potom žalobca v žalobe
nepredložil žiadne listinné dôkazy a ani nenavrhol vypočuť žiadnych svedkov, tak len jeho samotná
výpoveď na predmetnom pojednávaní by nemohla preukázať jeho výlučne subjektívne skutkové
tvrdenie, že skutočne došlo k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Súd
prvej inštancie teda zvoleným procesným postupom nemohol znemožniť žalobcovi realizáciu jeho
procesných oprávnení a ani mu nezmaril možnosť jeho aktívnej účasti na konaní, pričom práve naopak,
bol mimoriadne ústretový vo vzťahu k žalobcovi a opakovane ho vyzýval, aby sa vyjadril a predložil
dôkazy preukazujúce ním tvrdené skutočnosti. Bol to práve žalobca, ktorý si svojou pasivitou zmaril
akúkoľvek možnosť preukázať ním tvrdenú nemajetkovú ujmu. Aj táto odvolacia námietku žalobcu je
preto irelevantná.
33/ Sumarizujúc vyššie uvedené možno uzavrieť, že hoci súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
právnemu záveru o neexistencii nezákonného rozhodnutia, tak táto okolnosť nebola spôsobilá
spochybniť vecne správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal kumulatívne
splnenie všetkých troch zákonných podmienok na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za nezákonné
rozhodnutie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, a síce existenciu
nemajetkovej ujmy na jeho strane a príčinnú súvislosť medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou a
nezákonným rozhodnutím. Odvolací súd taktiež nevzhliadol v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadne pochybenia, ktorými by porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.
34/ Vzhľadom na to, že obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
35/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP. Nakoľko plne procesne úspešnému žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli,
odvolací súd mu z dôvodu procesnej ekonómie nárok na ich náhradu nepriznal.
36/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP
v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov).

Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen,
ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s
ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom
zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec
alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).