{"guid": "c9b364b7-46d1-4fa5-95d3-7aafb96663cb:04290a3b-4828-4269-b932-76d58670a600", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1", "spisova_znacka": "10Co/51/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/51/2025 z 26. 6. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. júna 2025, sp. zn. 10Co/51/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1", "identifikacne_cislo": "1117227792", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Kučerová", "sudca_id": 622, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-kucerova-622", "datum_vydania": "2025-06-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/475/#paragraf-52.odsek-3.pismeno-a", "nazov": "§ 52 ods. 3 písm. a) zákona č. 475/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/475/#paragraf-52.odsek-3.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/475-2005/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/475#paragraf-52", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/04290a3b-4828-4269-b932-76d58670a600", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n10Co/51/2025\n1117227792\n26. 06. 2025\nJUDr. Zuzana Kučerová\nECLI:SK:KSBA:2025:1117227792.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členiek\nsenátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: H.. O.. V. Ď.,\nnar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, O., proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu\nBratislava IV zo dňa 17. septembra 2024, č.k. B1-3C/18/2017-225, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nŽalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému proti žalobcovi nárok na\nnáhradu trov konania nepriznal.\n2/ V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na skutkové zdôvodnenie žaloby,\nktoré žalobca vymedzil tak, že sa žalobou domáha od žalovaného zaplatenia sumy 15.000,- eur ako\nnáhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci. Žalobca mal za to, že rozhodnutím Ústavu na výkon trestu odňatia slobody\nv Hrnčiarovciach nad Parnou, číslo XXXXXX/X-XXXX zo dňa 07.07.2008 v spojení s rozhodnutím\nvedúceho oddelenia výkonu trestu o zamietnutí sťažnosti žalobcu zo dňa 23.09.2008 mu bol vo\nvýkone trestu odňatia slobody uložený disciplinárny trest, pokarhanie, podľa § 39 písm. b) zákona č.\n475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, keď neuposlúchol pokyn príslušníka zboru väzenskej\nstráže a neodovzdal kľúč od uzamknutej miestnosti samosprávy na stanovište oddielovej služby.\nToto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14S/35/2010 zo dňa 09.06.2016,\nprávoplatným dňa 10.08.2016, zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej tvrdil, že predmetné\nrozhodnutie mu spôsobilo nemajetkovú ujmu v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. tým, že malo\nvoči nemu difamačný charakter. Poukázal na to, že v komunite spoluväzňov požíval rešpekt, bol zvolený\nza predsedu väzenskej samosprávy a až do vydania predmetného rozhodnutia mal výborné hodnotenia.\nPo rozhodnutí sa to však zmenilo, keďže sa citeľne zmenil prístup ostatných odsúdených a príslušníkov\nväzenskej stráže k jeho osobe a zmenil sa aj prístup pri jeho hodnotení, keďže už bol označený za toho,\nkto porušuje pravidlá. U ostatných odsúdených prestal požívať rešpekt a jeho autorita vymizla, nakoľko\nbol označený za toho, kto je vinný z disciplinárneho previnenia a musí zaň niesť dôsledky. Rozhodnutie\nbolo navyše vyhlásené verejne zámerne preto, aby disciplinárne odsúdený pocítil dôsledky trestu aj v\nkomunite odsúdených. Dôsledky nezákonného rozhodnutia pocítil žalobca aj v tom, že bol umiestnený\ndo tzv. uzatvoreného oddelenia (samotky), boli obmedzené jeho spoločenské kontakty s komunitou,\npráca vo vonkajšom prostredí a nemohol participovať na tzv. otvorenom oddelení, ktorého súčasťou sú\nvychádzky a práca vo vonkajšom prostredí. Tento stav vyvrcholil tým, že bol preložený na výkon trestu\nodňatia slobody do ústavu do Sabinova, stovky kilometrov od miesta trvalého bydliska, čím sa podstatne\n\nobmedzili jeho kontakty s rodinou, pričom aj konanie o podmienečnom prepustení žalobcu sa oddialilo a\nbolo postúpené z Okresného súdu Trnava na Okresný súd Prešov, ktorý po prvom pojednávaní žalobcu\npodmienečne na slobodu neprepustil. Nemajetkovú ujmu pociťoval aj v tom, že ako odsúdený, na ktorom\nsa malo rozhodnutie vykonať, nestojí štátnemu orgánu, ktorý je platený z verejných zdrojov za to, aby\nv jeho prípade postupoval voči nemu zákonne, s riadnym odôvodnením a pri rešpektovaní procesných\npráv žalobcu. Žalobca je teda ten, na ktorom sa disciplinárne odsúdenie vykonalo bez zákona, ktorý je\nv podstate „občan druhej kategórie“. Mal potom za to, že všetky tieto dôsledky boli v príčinnej súvislosti\ns nezákonným rozhodnutím, a preto žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur. Žalovaný\nv oznámení zo dňa 03.05.2018 uviedol, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie vyhodnotil ako\nnedôvodnú.\n3/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul procesnú obranu žalovaného, v rámci ktorej žiadal žalobu\nzamietnuť. Potvrdil, že dňa 07.07.2008 bol žalobcovi pedagógom ústavu na výkon trestu odňatia\nslobody v Hrnčiarovciach nad Parnu uložený disciplinárny trest podľa § 52 ods. 3 písm. a/ zákona\nč. 475/2005 Z.z. Žalobcom podaná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola zamietnutá rozhodnutím\nvedúceho oddelenia výkonu trestu ústavu zo dňa 23.09.2008. Rozhodnutie o sťažnosti žalobcu\nbolo zrušené Rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 14S/35/2010-190 zo dňa 09.06.2016. Týmto\nrozsudkom došlo výlučne k zrušeniu rozhodnutia ústavu zo dňa 23.09.2008 o sťažnosti žalobcu proti\nrozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu. Je celkom zrejmé, že rozhodnutie ústavu zo dňa 7.7.2008\nzrušené nebolo, a keďže sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok, žalovaný zastáva\nnázor, že právoplatnosť tohto rozhodnutia nebola žiadnym spôsobom dotknutá. Vzhľadom k tomu,\nže v čase zrušenia rozhodnutia ústavu o sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu o uložení trestu sa už\nžalobca nachádzal na slobode, ďalšie rozhodovanie vo veci nemalo už opodstatnenie. Žalovaný\nmá za to, že žalobca primárne nedisponuje právnym titulom ním uplatneného nároku v podobe\nnezákonného rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z.z.\nNaviac, v danom prípade nemožno nárok žalobcu vyhodnocovať striktne formalisticky, t.j. považovať\nrozhodnutie ústavu automaticky za nezákonné, resp. za príčinu vzniku nemajetkovej ujmy v žalobcovej\nosobnostnej sfére. Žalobcovi totiž žiadna nemajetková ujma v danom prípade v príčinnej súvislosti s ním\ndeklarovaným právnym titulom objektívne nevznikla. Naviac v tejto súvislosti uvádza viac nepravdivých,\nzavádzajúcich, a najmä výlučne subjektívnych, ničím nepodložených skutkových tvrdení. Za nepravdu\noznačil žalovaný tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie o disciplinárnom treste malo byť oznámené pred\nvšetkými odsúdenými, z vyjadrenia ústavu naopak vyplýva, že Rozhodnutie sa zo strany príslušníka\ns disciplinárnou právomocou dostalo len do sféry poznania žalobcu. Žalobcom tvrdené zhoršenie\npostavenia žalobcu v komunite príslušníkov zboru väzenskej a justičnej stráže je taktiež len subjektívnym\na ničím nepreukázaným tvrdením žalobcu bez akejkoľvek relevancie. K umiestneniu žalobcu do tzv.\nuzatvoreného oddelenia (samotky) žalovaný uviedol, že ide o neúplné skutkové tvrdenie, keďže nie je\nz neho zrejmé, v akom období mal byť žalobca umiestnený v uzavretom oddelení, ale predovšetkým\naký súvis mala mať táto skutočnosť s právnym titulom žalobcom uplatneného nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy. Z vyjadrenia ústavu je však zrejmé, že žalobca bol v uzatvorenom oddelení\numiestnený už pred uložením disciplinárneho trestu - pokarhania, keďže mu nebola určená diferenčná\nskupina „A“ podľa § 9 vyhlášky MS SR č. 664/2005 Z.z. Z tohto dôvodu sú jeho tvrdenia o umiestnení\ndo uzavretého oddelenia v dôsledku uloženia disciplinárneho trestu pokarhania zavádzajúce a nie sú\npreukázané jediným relevantným dôkazom. Žalobca taktiež zamieňa inštitút uzavretého oddelenia s\ninštitútom samoväzby, pričom z citovaného ust. § 52 ods. 3 písm. f/, g/ a h/ zákona č. 475/2005 Z.z.\njednoznačne vyplýva, že tzv. samoväzba (hovorov nazývaná samotka) t.j. cela, v ktorej je väzeň sám, je\ncelkom odlišným inštitútom od uzavretého oddelenia. Naviac, oba tieto inštitúty predstavujú samostatné\ndisciplinárne tresty, ktoré žalobcovi neboli uložené, a vzhľadom k zneniu § 58 ods. 6 zákona č. 475/2005\nZ.z. ani nemohli byť uložené. Čo sa týka žalobcom deklarovaného zmarenia možnosti participovať na\notvorenom oddelení, ktorého súčasťou sú vychádzky a práca vo vonkajšom prostredí, žalovaný uviedol,\nže ako vyplýva z vyjadrenia ústavu, žalobca bol v uzavretom oddelení v rámci výkonu trestu umiestnený\nuž pred uložením disciplinárneho trestu - pokarhania. Umiestnenie do otvoreného oddelenia je v zmysle\n§ 78 vyhlášky iba možnosťou rozhodnutia riaditeľa ústavu, nie právnym nárokom odsúdeného. Z týchto\ndôvodov sú tvrdenia žalobcu o umiestnení na samotku a odopretí participovať na otvorenom oddelení\nza nepravdivé a irelevantné vo vzťahu k preukázaniu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ išlo o premiestnenie\nžalobcu do iného ústavu, žalovaný poukázal na § 10 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. podľa ktorého\nsa odsúdený premiestni do iného ústavu buď v dôsledku rozhodnutia súdu o preradení do ústavu s\niným stupňom stráženia, alebo na základe rozhodnutia generálneho riaditeľstva. Z tohto ustanovenia je\nzrejmé, že medzi rozhodnutím o uložení disciplinárneho trestu pokarhania a premiestnením žalobcu do\niného ústavu na výkon trestu odňatia slobody je akákoľvek príčinná súvislosť vylúčená.\n\n4/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením žiadosťou o predbežné prerokovanie\nnároku zo dňa 15.11.2017, oznámením o výsledku predbežného prerokovania zo dňa 05.03.2018,\nžalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo dňa 20.11.2018, odpoveďou Ústavu na výkon trestu\nodňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 16.02.2018, rozhodnutím o disciplinárnom treste zo dňa\n07.07.2008, rozhodnutím o sťažnosti zo dňa 14.07.2008, rozhodnutím o sťažnosti zo dňa 23.09.2008,\nhodnotením žalobcu zo dňa 06.05.2008, 21.07.2008, 04.09.2008 a 30.05.2009, uzneseniami Okresného\nsúdu v Prešove o neprepustení žalobcu z výkonu trestu odňatia slobody zo dňa 13.10.2008 a\n13.07.2009, uzneseniami Krajského súdu Prešov o zamietnutí sťažnosti žalobcu proti vyššie uvedeným\nuzneseniam Okresného súdu v Prešove zo dňa 05.11.2008 a 27.01.2009, rozsudkom Krajského súdu\nv Trnave zo dňa 09.06.2016 o zrušení rozhodnutia ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 23.09.2008\na odpoveďou ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou na výzvu súdu zo dňa 10.06.2024 spolu s prílohou oznámenie žalobcovi zo dňa 07.09.2016 s doručenkou.\n5/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že rozhodnutím Ústavu na výkon trestu odňatia\nslobody v Hrnčiarovciach nad Parnou, číslo XXXXXX/X-XXXX zo dňa 07.07.2008 bol žalobcovi, ako\nosobe vo výkone trestu odňatia slobody, uložený disciplinárny trest - pokarhanie za to, že porušil §\n39 písm. b) zákona č. 475/2005 Z.z., keď neuposlúchol pokyn príslušníka zboru väzenskej stráže\na neodovzdal kľúč od uzamknutej miestnosti samosprávy na stanovište oddielovej služby. Sťažnosť\nžalobcu bola zamietnutá rozhodnutím vedúceho oddelenia výkonu trestu o sťažnosti zo dňa 23.09.2008.\nToto rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti bolo rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14S/35/2010\nzo dňa 09.06.2016 zrušené a vec bola vrátená ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou na ďalšie konanie.\nÚstav vo veci opätovne už nerozhodoval s poukazom na § 58 ods. 5 zákona č. 475/2005 Z.z. z dôvodu,\nže uplynula jednoročná lehota od spáchania disciplinárneho previnenia, ako aj z dôvodu, že konanie\nmožno viesť iba voči osobe vo výkone trestu odňatia slobody. Ďalej mal súd prvej inštancie z hodnotení\nžalobcu ústavom zo dňa 21.07.2008 a 04.09.2008 mal za preukázané, že ústav aj potom, ako zobral do\núvahy disciplinárny trest žalobcu, odporúčal jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu. Z rozhodnutí\nOkresného súdu v Prešove zo dňa 13.10.2008 a 13.07.2009 a rozhodnutí Krajského súdu v Prešove zo\ndňa 05.11.2008 a 27.01.2009 vyplýva, že žalobca nebol z výkonu trestu podmienečne prepustený preto,\nže nespĺňal formálne podmienky na prepustenie, nakoľko žiadosti podal predčasne. Napokon mal za\npreukázané, že žalobca dňa 15.11.2017 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,\npričom žalovaný mu dňa 03.05.2017 oznámil, že jeho žiadosť vyhodnotil ako nedôvodnú a nárok tak\nneuspokojí.\n6/ Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 3 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1 písm. a) a § 17\nods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca podaním žiadosti zo\ndňa 15.11.2017 predbežne prerokoval nárok podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. s príslušným\norgánom, čím splnil formálnu podmienku na priznanie nároku na náhradu škody. Dospel ale k záveru,\nže predmetné rozhodnutie nespĺňa podmienky nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zákona\nč. 514/2003 Z.z.. Vysvetlil, že dané rozhodnutie bolo právoplatné, nakoľko sťažnosť podaná voči nemu\nnemá odkladný účinok, avšak toto nebolo zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť. Poukázal na to,\nže rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 14S/35/2010-190 zo dňa 09.06.2016 nedošlo k zrušeniu\npredmetného rozhodnutia, ale len rozhodnutia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad\nParnou zo dňa 23.09.2008, ktorým bola zamietnutá sťažnosť žalobcu ako odsúdeného proti danému\nrozhodnutiu. Rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi uložený disciplinárny trest zrušené nebolo, a nakoľko\nÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou už vo veci ďalej nekonal, preto nemôže byť nezákonným rozhodnutím\nv zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. V tejto súvislosti ešte vysvetlil, že v závislosti od\nokolností, s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 155/2017, a pri\nmenej formálnom výklade § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je možné rozhodnutie na účely zákona\npokladať za nezákonné aj bez priameho splnenia podmienky uvedenej v zákone. Mal za to, že takýto\npostup by teoreticky prichádzal do úvahy aj v prejednávanom prípade, keďže predmetné rozhodnutie\nnebolo zrušené pre nezákonnosť, avšak toto vzhľadom na okolnosti ani zrušené byť nemohlo, nakoľko\norgán, ktorý mal o sťažnosti proti danému rozhodnutiu rozhodnúť, vo veci nekonal a ani už konať\nnebude. Bez viny žalobcu tak o sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu nie je rozhodnuté, pričom ani\nnie je možné dosiahnuť stav, pri ktorom by rozhodnutie bolo zrušené, zmenené, alebo by bolo s\nkonečnou platnosťou potvrdené. Ustálil, že bez viny žalobcu teda bolo znemožnené dosiahnuť hypotézu\nprávnej normy uvedenú v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Skonštatoval ale, že ani tieto okolnosti\nnepostačujú na ustálenie nezákonnosti rozhodnutia na účely zákona č. 514/2003 Z.z, z dôvodu, že z\nrozhodnutia Krajského súdu v Trnave, ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie ústavu o sťažnosti\nžalobcu, žiadnym spôsobom nevyplýva, že by následne mal ústav pri rozhodovaní o sťažnosti pôvodné\nrozhodnutie zrušiť alebo zmeniť pre nezákonnosť. Podľa súdu prvej inštancie z rozsudku Krajského\n\nsúdu v Trnave je zrejmé, že rozhodnutie ústavu zo dňa 23.09.2008 bolo zrušené výlučne pre formálny\nnedostatok, ktorým bolo neoznačenie skutku, za ktorý bol disciplinárny trest uložený priamo vo výroku\nrozhodnutia, pretože konanie žalobcu musí byť označené tak, aby nebolo zameniteľné s iným konaním,\npričom takéto označenie nepostačuje uviesť v odôvodnení rozhodnutia, ale musí byť uvedené priamo\nvo výroku. Z odôvodnenia Krajského súdu v Trnave pritom nevyplývajú žiadne iné hmotnoprávne alebo\nprocesnoprávne pochybenia ústavu a ani iné skutočnosti nasvedčujúce tomu, že v ďalšom rozhodnutí\no sťažnosti má byť pôvodné rozhodnutie ústavu zo dňa 07.07.2008 zrušené pre nezákonnosť. Uzavrel,\nže predmetné rozhodnutie teda nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 1\nzákona č. 511/2003 Z.z., a preto žalobu žalobcu zamietol.\n7/ V tejto súvislosti ešte súd prvej inštancie uviedol, že ústav po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave\nnepostupoval správne, keď vo veci nekonal s poukazom na § 58 ods. 5 zákona č. 475/2005 Z.z., nakoľko\nuplynula jednoročná lehota od spáchania disciplinárneho previnenia a konanie je možné viesť len proti\nosobe vo výkone trestu odňatia slobody. Mal za to, že v zmysle § 97e ods. 1 písm. a) zákona č. 475/2005\nZ.z. účinného v čase po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave mal orgán rozhodujúci o sťažnosti vo\nveci konať a konanie zastaviť, pretože odpadol dôvod konania, keďže žalobca prestal byť vo výkone\ntrestu odňatia slobody. Uvedené by ale podľa súdu prvej inštancie nič nezmenilo na tom, že predmetné\nrozhodnutie nie je možné považovať za nezákonné.\n8/ Ďalej ešte uviedol, že žalobu bolo potrebné zamietnuť aj z dôvodu, že žalobca nepreukázal vznik\nnemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj z dôvodu nepreukázania\npríčinnej súvislosti medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. V tomto kontexte\nskonštatoval, že prvým žalobcom tvrdeným dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy bol difamačný charakter\nrozhodnutia, a síce zneváženie žalobcu medzi spoluväzňami a väzenskou strážou. Podľa súdu prvej\ninštancie žalobca síce tvrdil, že v komunite väzňov požíval rešpekt a bol zvolený za predsedu väzenskej\nsamosprávy, avšak nijakým spôsobom neuviedol, či sa táto skutočnosť po rozhodnutí zmenila. Žalobca\ntaktiež podľa súdu prvej inštancie nepreukázal, že by bolo rozhodnutie vyhlásené medzi odsúdenými\nverejne, hoci takýto postup bol v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. účinného v čase\nvydania rozhodnutia možný, avšak podľa vyjadrenia ústavu nebol realizovaný, keďže rozhodnutie bolo\noznámené žalobcovi individuálne. Vysvetlil ešte, že odsúdenému vo výkone trestu odňatia slobody\nnemôže vzniknúť nemajetková ujma len tým, že začne požívať nižšiu vážnosť medzi spoluväzňami,\nalebo od väzenskej stráže, nakoľko už samotné odsúdenie fyzickej osoby na trest odňatia slobody\nvo všeobecnosti podstatne znižuje jej vážnosť, pričom jej dodatočné zníženie len medzi ostatnými\nodsúdenými a väzenskou strážou v dôsledku najnižšieho možného disciplinárneho potrestania je natoľko\nzanedbateľné, že nemôže spôsobiť nemajetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch.\n9/ Ďalší žalobcom uvádzaný dôvod, že štátnemu orgánu „nestojí za to“, aby vo vzťahu k nemu postupoval\nzákonne, je podľa súdu prvej inštancie principiálne vylúčený a nemá žiaden obsah, nakoľko nemajetková\nujma môže vzniknúť v dôsledku samotnej nezákonnosti úradného postupu alebo rozhodnutia, nie však\nz toho, či takúto nezákonnosť žalobca vníma ako dôsledok toho, že štátnemu orgánu nestojí za to\npostupovať voči nemu zákonne. Dospel ďalej k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal\nani svoje tvrdenie o tom, že bol umiestnený do uzatvoreného oddelenia, tzv. samotky. Poukázal na to,\nže žalobca z hľadiska významu nesprávne používa pojem „samotka“, pod ktorým je potrebné rozumieť\numiestnenie do samoväzby v zmysle § 52 ods. 3 písm. f) zákona č. 475/2005 Z.z. účinného v čase\nuloženia disciplinárneho trestu. V konaní pritom nebolo sporné, že takéto opatrenie žalobcovi uložené\nnebolo a ani byť nemohlo, nakoľko ide o samostatný disciplinárny trest odlišný od pokarhania, pričom\nv zmysle § 58 ods. 6 zákona č. 475/2005 Z.z. účinného v čase uloženia disciplinárneho trestu bolo\nmožné za disciplinárne previnenie odsúdenému uložiť len jeden trest. Pokiaľ ide o umiestnenie v tzv.\n„otvorenom oddelení“, tak žalobca ani toto svoje tvrdenie o tom, že po rozhodnutí na ňom nemohol\nparticipovať nijako nepreukázal, nakoľko nebol pred rozhodnutím umiestnený do otvoreného oddelenia,\nale bol umiestnený v tzv. „uzavretom ústave“, a teda nepreukázal zmenu jeho režimu.\n10/ Napokon súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca nepreukázal ani tvrdenú zmenu jeho\nhodnotenia, nakoľko hodnotenia žalobcu zo dňa 21.07.2008 a 04.09.2008 na účely posúdenia jeho\nžiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu boli po prijatí predmetného rozhodnutia naďalej\npozitívne a bolo odporúčané jeho podmienečné prepustenie. Rovnako nebolo podľa súdu prvej inštancie\npreukázané ani to, že v dôsledku daného rozhodnutia bolo oddialené jeho podmienečné prepustenie,\nako že by bol v dôsledku uloženého trestu (pokarhania) preložený na výkon trestu do Sabinova. Poukázal\nna rozhodnutia Okresného súdu v Prešove zo dňa 13.10.2008 a 13.07.2009 a rozhodnutia Krajského\nsúdu v Prešove zo dňa 05.11.2008 a 27.01.2009, z ktorých podľa prvoinštančného súdu vyplýva, že\nžalobca nebol z výkonu trestu podmienečne prepustený preto, že nespĺňal formálne podmienky na\nprepustenie, nakoľko žiadosti podal predčasne. Vo vzťahu k preloženiu žalobcu do iného ústavu uviedol,\n\nže týmto len Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže vykonalo svoju právomoc v zmysle\n§ 10 ods. 3 písm. c) zákona č. 475/2005 Z.z. premiestniť odsúdeného na výkon trestu do iného ústavu\nz iných dôvodov (teda bez akejkoľvek príčinnej súvislosti s pokarhaním uloženým 07.07.2008, pričom\nžalobca neuviedol žiadne skutočnosti preukazujúce súvis medzi rozhodnutím a premiestnením, keď ani\nneuviedol, kedy k premiestneniu došlo.\n11/ Záverom súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodol na pojednávaní\ndňa 17.09.2024 bez účasti žalobcu, ktorý bol zastúpený advokátom, pričom tento uviedol, že sa žalobca\nod rána cítil zle, následne si urobil test na covid a tento bol pozitívny. V dôsledku toho sa nemohol\nzúčastniť pojednávania a žiadal o jeho odročenie, keďže trval na svojom výsluchu. Túto informáciu\noznámil advokátovi podľa jeho vyjadrenia približne pol hodinu pred pojednávaním bez toho, aby mu o\npozitívnom teste poslal dôkaz. Súd prvej inštancie vysvetlil, že pojednávanie neodročil, pretože neúčasť\nžalobcu nepokladal za dôležitý dôvod v zmysle § 183 ods. 1 CSP, nakoľko žalobca bol zastúpený\nadvokátom a na preukázanie dôvodnosti svojej neúčasti nepredložil žiadny dôkaz. Dôvodil, že žalobca\nmohol právnemu zástupcovi zaslať elektronicky fotografiu tohto testu, čo však neurobil. Uviedol, že\npojednávanie neodročil aj s ohľadom na skutočnosť, že osobná účasť žalobcu na pojednávaní nebola\npotrebná, nakoľko žalobu primárne zamietol pre neexistenciu nezákonného rozhodnutia a na tento\nprávny záver nemohol mať výsluch žalobcu vplyv. Výsluch žalobcu ale nepokladal za podstatný aj\npreto, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, keď v žalobe uviedol len základné skutkové\ntvrdenia vo vzťahu k dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy, ktoré boli rozporované žalovaným v jeho\nvyjadrení a následne žalobca ani len nevyužil právo reagovať písomne v replike v zmysle § 167 ods. 3\nCSP, hoci bol na to uznesením, č.k. 3C/18/2017-130 zo dňa 13.06.2018 vyzvaný a opakovane žiadal\no predĺženie lehoty na vyjadrenie. Vysvetlil, že výsluch strany v zmysle § 195 ods. 1 CSP sa vykoná\nlen v prípade, ak tvrdené skutočnosti nemožno preukázať inak. Uzavrel, že tvrdenia žalobcu o zmene\njeho hodnotení a podmienečnom neprepustení boli vyvrátené listinnými dôkazmi a tvrdenia žalobcu o\numiestnení do uzavretého ústavu, o znížení vážnosti a o presune do iného ústavu by nemohol výsluch\nžalobcu preukázať, a preto by nebol tento výsluch spôsobilý zmeniť prijaté právne závery.\n12/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že\nžalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu\nžiadne trovy nevznikli.\n13/ Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie\nmu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec\nvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a aby mu priznal nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania v plnej výške. Súdu prvej inštancie vytkol, že pojednával dňa 17.09.2024 v\njeho neprítomnosti napriek tomu, že právny zástupca žalobcu ospravedlňoval neprítomnosť žalobcu\npodozrením na ochorenie covid na základe vykonaného testu, pričom súdu oznámil, že žalobca trvá\nna účasti na pojednávaní a na svojom výsluchu. Nestotožnil sa preto so záverom prvoinštančného\nsúdu, že žalobca mohol svojmu právnemu zástupcovi zaslať fotografiu tohto testu, čo však neurobil.\nArgumentoval, že tento záver je hypotetický a špekulatívny, nakoľko súd prvej inštancie nepoznal\nmožnosti žalobcu v danom momente. Ďalej argumentoval, že záver súdu prvej inštancie, že predmetné\nrozhodnutie nie je nezákonné rozhodnutie, a že rozhodnutie o disciplinárnom treste je právoplatné,\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že z absencie odkladného účinku nemožno\nza žiadnych okolností vyvodiť právoplatnosť rozhodnutia. V prejednávanom prípade je toto rozhodnutie\nsíce vykonateľné ihneď, ale je možné voči nemu podať sťažnosť ako opravný prostriedok, a teda logicky\ntakéto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť až rozhodnutím o podanej sťažnosti. Zhrnul, že zrušením\ndruhostupňového rozhodnutia stratilo rozhodnutie o disciplinárnom treste atribút právoplatnosti. Mal aj\nza to, že súd prvej inštancie si pri posudzovaní vzniku a výšky nemajetkovej ujmy zamieňa zákonné\npožiadavky na vznik nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a zákonné požiadavky\nna určenie výšky nemajetkovej ujmy, ktoré sú príkladmo zadefinované v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003\nZ.z.. Uzavrel, že súd prvej inštancie sa odchýlil od podstaty nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS\n155/2017, hoci ho v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sám cituje, čím odňal žalobcovi právo na\nspravodlivý súdny proces.\n14/ Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.\n15/ Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a\nust. § 380 ods. 1 CSP, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 CSP)\na rozsudok verejne vyhlásil podľa ust. § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP, viazaný\n\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 CSP), pričom o termíne verejného\nvyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.\n16/ Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n17/ S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci\nskutkový stav, odvolací súd, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho\nžiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (1VCdo/2/2023), zohľadniac\nodvolaciu argumentáciu žalobcu, sa po skutkovej a právnej stránke stotožnil s nosnými dôvodmi\nnapadnutého rozsudku.\n18/ V prejednávanej veci sa žalobca voči žalovanému domáha náhrady nemajetkovej ujmy titulom\nnezákonného rozhodnutia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou podľa\nzákona č. 514/2003 Z.z.. Za nezákonné rozhodnutie označil rozhodnutie Ústavu na výkon trestu\nodňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou o disciplinárnom treste, číslo XXXXXX/X-XXXX zo dňa\n07.07.2008, ktorým mu bol uložený disciplinárny trest pokarhanie, v spojení s rozhodnutím o sťažnosti\nproti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu číslo XXXXXX/X-XXXX zo dňa 23.09.2008, ktorým\nbola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu o disciplinárnom treste. Rozhodnutie o sťažnosti proti\nrozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k.\n14S/35/2010-190 zo dňa 09.06.2016 a vec bola Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce\nnad Parnou vrátená na ďalšie konanie. O tejto sťažnosti sa však už ďalej vo veci nekonalo, pre uplynutie\njedného roka odo dňa jeho spáchania (§ 58 ods. 5 zákona č. 475/2005 Z.z.). Na základe uvedeného\npotom súd prvej inštancie vyhodnotil, že nakoľko Krajský súd v Trnave zrušil len rozhodnutie o sťažnosti\nžalobcu a nie aj samotné rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi uložený disciplinárny trest, tak sa nejedná\no nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pretože rozhodnutie o uložení\ndisciplinárneho trestu nebolo nikdy zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Zdôraznil pritom, že z\npredmetného rozsudku Krajského súdu v Trnave vyplýva, že rozhodnutie o sťažnosti žalobcu zrušil\nlen z formálnych dôvodov pre neuvedenie skutku priamo vo výroku a nevyplývajú z neho žiadne iné\nhmotnoprávne alebo procesnoprávne pochybenia ústavu a ani iné skutočnosti nasvedčujúce tomu, že\nv ďalšom rozhodnutí o sťažnosti má byť pôvodné rozhodnutie ústavu zo dňa 07.07.2008 zrušené pre\nnezákonnosť. Odvolací súd sa s touto právnou argumentáciou súdu prvej inštancie nestotožňuje.\n19/ Podľa § 52 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. za disciplinárne previnenie možno odsúdenému uložiť\ntieto disciplinárne tresty: a/ pokarhanie, b/ zákaz telefonického volania až na dobu troch mesiacov, c/\nzákaz najviac dvoch nákupov potravín, vecí osobnej potreby a iných vecí okrem základných a ďalších\npotrieb osobnej hygieny a základných potrieb na korešpondenciu, d/ umiestnenie do uzavretého oddielu\nv mimopracovnom čase až na dobu 20 dní, e/ celodenné umiestnenie do uzavretého oddelenia až na\ndobu 20 dní, f/ umiestnenie do samoväzby až na dobu 20 dní a g/ prepadnutie veci.\n20/ Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. uloženie disciplinárneho trestu sa odsúdenému oznámi\nindividuálne alebo pred skupinou odsúdených. Disciplinárny trest je uložený jeho oznámením, s jeho\nvýkonom sa musí začať bez zbytočného odkladu najneskôr do 30 dní.\n21/ Podľa § 53 ods. 2 zákona, pokarhanie sa ukladá za menej závažné disciplinárne previnenie, oznámi\nsa ústne, a to buď individuálne alebo pred skupinou odsúdených.\n22/ Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. o disciplinárnom previnení odsúdeného sa pred uložením\ndisciplinárneho trestu spíše záznam na predpísanom tlačive. Zo záznamu musia byť zrejmé údaje o\ndisciplinárnom previnení, najmä označenie miesta, spôsobu jeho spáchania, okolnosti za ktorých bolo\ndisciplinárne previnenie spáchané. Záznam o uložení disciplinárneho trestu sa po jeho vykonaní založí\ndo osobného spisu odsúdeného. Uloženie disciplinárneho trestu, jeho druh, dôvod a dátum uloženia sa\nzaznamená do osobnej karty odsúdeného.\n23/ Podľa § 59c ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. opravným prostriedkom proti rozhodnutiu o uložení\ndisciplinárneho trestu je sťažnosť. Podľa § 59c ods. 2 odsúdený má právo do troch dní odo dňa\noznámenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu podať proti nemu sťažnosť. Odkladný účinok\nmá len sťažnosť proti disciplinárnemu trestu prepadnutia veci a ak tak ustanovuje osobitný predpis.\n24/ Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 574/2005 Z.z. odsúdený sa prechodne premiestni na výkon trestu do\niného ústavu s rovnakým stupňom stráženia a/ na návrh riaditeľa ústavu s cieľom preškoliť odsúdeného\nv odbornom kurze, absolvovať inú formu vzdelávania alebo sa zúčastniť športovej alebo kultúrnej aktivity\norganizovanej zborom, b/ na výkon súdom nariadenej ochrannej liečby, c/ ak generálne riaditeľstvo tak\nrozhodlo z iných dôvodov. Podľa § 10 ods. 3/ odsúdený sa premiestni na výkon trestu do iného ústavu\ntiež vtedy, ak a/ súd rozhodol, že odsúdený sa preradí do ústavu s iným stupňom stráženia, b/ generálne\nriaditeľstvo kladne rozhodlo o návrhu riaditeľa ústavu na premiestnenie odsúdeného s cieľom prehĺbiť\n\nplnenie účelu výkonu trestu, c/ generálne riaditeľstvo tak rozhodlo z iných dôvodov. Podľa § 10 ods. 4 o\npremiestnenie môže požiadať aj odsúdený podľa ods. 3 písm. b/ riaditeľovi ústavu.\n25/ Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery\na aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci\nje omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu právnu aplikáciu právnych\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné vysvetliť, že pojem nezákonnosti\nrozhodnutia nie je v zákone č. 514/2003 Z.z. definovaný. Zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje\nza nezákonné rozhodnutie štátu. Podľa dôvodovej správy (k § 1 ods. 1 zákona), k vymedzeniu tohto\npojmu sa zaujíma zámerne záporné stanovisko, lebo definícia by mohla viesť k nesprávnemu alebo\nzužujúcemu, či naopak k rozširujúcemu aplikovaniu tohto pojmu a pokiaľ by nebola tautologická, viedla\nby ku konštrukcii dvojakej nezákonnosti, a to nezákonnosti, za ktorú sa zodpovedá, a nezákonnosti,\nza ktorú sa nezodpovedá. V dôsledku toho zistenie nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia\nokolností prípadu. Pri aplikácii sa treba pridržiavať toho, že ide o všeobecný a obsahovo aj rozsahovo\npružný pojem. Zároveň treba rešpektovať aj skutočnosť, že tento pojem zákon osobitne neobmedzuje.\nZákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym\nprávom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu\nnesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako i z dôvodu vady konania, je nezákonné\na za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá\nprípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie\nnie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť\nakékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej\nrepubliky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou\nje Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným\norgánom (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9MCdo/20/2009 zo dňa 30.05.2011).\nNezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii, ako\ni zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné\nrozhodnutie sa bude vždy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V zmysle § 4 ods.\n1 veta druhá zákona č. 58/1969 Zb., ako aj v zmysle § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003\nZ.z. súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené\nalebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť. Dôvodová správa k § 6 ods. 1 zákona č.\n514/2003 Z.z. výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v\nrámci konania o náhrade škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o\nnáhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený\nzrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné\nriešiť ako otázku predbežnú. Keďže súd v konaní o náhrade škody je viazaný rozhodnutím orgánu,\nktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám\nposudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen\nnesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na\nsprávnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť.\nIde o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy\nsa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu\nnedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.\n6Cdo/103/2011 zo dňa 30.04.2013).\n26/ Z uvedeného je potom podľa odvolacieho súdu zrejmé, že keď bolo rozhodnutie o sťažnosti žalobcu\nproti rozhodnutiu o uložení sankcie zrušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.k. 14S/35/2010-190\nzo dňa 09.06.2016, tak sa jedná o nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na\nuvedenom závere nemôže nič zmeniť ani tá skutočnosť, že sa tak stalo len z formálnych dôvodov, a že z\nrozsudku Krajského súdu v Trnave nevyplýva nezákonnosť rozhodnutia o disciplinárnom treste, nakoľko\nv tomto konaní je súd viazaný zrušujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Trnave a nie je oprávnený\nposudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene, resp. z dôvodov hmotnoprávnych alebo\nprocesnoprávnych, alebo len z čisto formálnych. Nie je preto podstatné ani to, že samotné rozhodnutie o\nudelení disciplinárneho opatrenia nebolo zrušené, nakoľko bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia\nna to nadväzujúceho, čo je pre potenciálne vyvodenie zodpovednosti voči žalovanému postačujúce.\nOdvolací súd teda dospel k inému právnemu záver, súc pritom viazaný skutkovým stavom v rozsahu,\nv akom ho zistil súd prvej inštancie, a síce, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného\nrozhodnutia.\n\n27/ Uvedené odlišné právne posúdenie ale nemôže nič zmeniť na správnom závere súdu prvej inštancie,\nktorý žalobu zamietol aj z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy, ako ani\npríčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a tvrdenou nemajetkovou ujmou. Odvolací súd sa\nv tejto časti (viď. ods. 23, 24, 25, 26, 27 rozsudku súdu prvej inštancie) v celom rozsahu stotožňuje s\nprecíznym odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorému niet čo vytknúť. Preto záver súdu, že\nžalobca na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiadne dôkazy, a teda neuniesol dôkazné bremeno\nje vecne úplne správny.\n28/ Na zdôraznenie správnosti tohto záveru odvolací súd uvádza, že v sporovom konaní, o ktoré ide aj v\npreskúmavanej veci, sa uplatňuje prejednacia zásada, z ktorej vyplýva stranám sporu povinnosť tvrdenia\na dôkazná povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia\nnesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Na to, aby strana mohla splniť svoju povinnosť\noznačiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia\na povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Neunesením dôkazného\nbremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané\njej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Z § 132 CSP\nzároveň vyplýva povinnosť žalobcu, označiť na podporu svojho tvrdenia dôkazy, ktoré podľa jeho názoru\nmôžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa.\n29/ Žalobca v žalobe tvrdil, že nemajetková ujma spočíva v znížení jeho rešpektu medzi ostatnými\nväzňami a väzenskou strážou, v umiestnení do uzatvoreného oddelenia, v zmene jeho hodnotenia, v\npremiestnení do ústavu na výkon trestu v Sabinove a v jeho podmienečnom neprepustení. Odvolací\nsúd, ako uviedol už vyššie, sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že\nžalobca na preukázanie svojich tvrdení nepredložil absolútne žiadne dôkazy a v priebehu celého\nkonania bol pasívny. Naviac, jeho skutkové tvrdenia ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy v kontexte s\nvykonaným pokarhaním nemajú racionálny základ a sčasti sa javia aj ako fabulácia žalobcu. Žalobca\nsa napokon nevyjadril ani k vyjadreniu žalovaného k jeho žalobe, a to dokonca ani na opakované\nvýzvy súdu prvej inštancie, pričom na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadne listinné dôkazy a\nnenavrhol vypočuť žiadnych svedkov. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca si nesplnil svoju základnú\nprocesnú povinnosť preukázať svoje skutkové tvrdenia. V dôsledku uvedeného je to potom žalobca, kto\nnesie následky spojené s touto svojou pasivitou v podobe zamietnutia žaloby z dôvodu nepreukázania\nexistencie nemajetkovej ujmy. Sumarizujúc uvedené odvolací súd konštatuje, že žalobca v konaní\nnepreukázal splnenie základných podmienok na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za nezákonné\nrozhodnutie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou a pre priznanie náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko v konaní nepreukázal, že mu vôbec nejaká nemajetková ujma\nvznikla, a teda logicky ani nemohol preukázať príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a ním\ntvrdenou, ale nepreukázanou, nemajetkovou ujmou. Už len z bazálnej logiky je totiž zrejmé, že uloženie\nnajmenej prísneho trestu (pokarhanie za neodovzdanie kľúčov) nemohlo znížiť dôstojnosť žalobcu v\nočiach jeho spoluväzňov, o to viac, ak bolo vykonané jeho oznámením žalobcovi (odsúdenému), teda do\nsféry poznania spoluväzňov sa mohlo dostať len zo strany samotného žalobcu. Pokiaľ ide o žalobcove\nskutkové tvrdenie o jeho celodennom umiestnení do uzavretého oddelenia, resp. o umiestnení do\nsamoväzby (ako on tvrdí „samotka“) v dôsledku pokarhania, odvolací súd k tomu uvádza, že ide o\nsamostatné disciplinárne tresty v zmysle § 52 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia\nslobody, ktoré však žalobcovi neboli preukázateľne uložené. Za jedno disciplinárne previnenie totiž\nmožno uložiť len jeden disciplinárny trest. Uloženie disciplinárneho trestu „pokarhanie“ nemohlo mať\nani príčinnú súvislosti s premiestnením žalobcu do iného ústavu s rovnakým stupňom stráženia, keďže\nk tejto okolnosti dochádza na podklade úplne iných skutkových okolností (§ 10 ods. 2, 3 zákona č.\n475/2005 Z.z., § 8 vyhlášky MS SR č. 664/2005 Z.z.) a napokon nemohlo mať vplyv ani na zamietnutie\nžiadosti žalobcu na jeho podmienečné prepustenie, keďže tejto žiadosti súd nevyhovel pre nesplnenie\ndĺžky výkonu trestu (t.j. z dôvodu jej predčasného podania).\n30/ Žalobca napokon v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na\nspravodlivý proces, keď pojednávanie dňa 17.09.2024 neodročil z dôvodu jeho neprítomnosti. Žalobca\nako dôvod svojej neprítomnosti na pojednávaní uvádzal, že mal v tom čase pozitívny test na covid,\npričom o odročenie predmetného pojednávania žiadal z dôvodu, že chcel v konaní vypovedať.\n31/ V tejto súvislosti odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že právo na spravodlivý súdny proces je\njedným zo základných ľudských práv. Do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych\npráv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb\ndomáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty\na záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,\nzákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý\n\nsúdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej\nprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS\n252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pod pojmom „procesný postup“ sa\nrozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,\nteda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu\njej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a tiež\nrozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012).\nTento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním sa aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu\nčinnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh (uznesenie Najvyššieho súdu\nSR, sp. zn. 7Cdo/155/2021).\n32/ Odvolací súd, s poukazom na uvedené, konštatuje správnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý\ndôvod neúčasti žalobcu na pojednávaní, spočívajúci v ním tvrdenom pozitívnom teste na covid (len\ncca 30 minút pred začatím nariadeného súdneho pojednávania), nepovažoval za dôležitý, a teda taký,\npre ktorý by bolo potrebné pojednávanie odročiť (§ 183 ods. 1 CSP). Správne uviedol, že žalobca\ntento dôvod neúčasti žiadnym spôsobom nepreukázal, čo napokon žalobca nepoprel a ani v podanom\nodvolaní, a neuviedol ani žiaden dôvod, pre ktorý tento test súdu prvej inštancie nedoručil. Ani v\nrámci podaného odvolania žalobca tento dôvod neúčasti bližšie neobjasnil, ani nepodložil relevantným\nlistinným dôkazom (potvrdenie všeobecného lekára o chorobe, doklad o vystavení práceneschopnosti,\nlistinný dôkaz o vykonanom teste). Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj so záverom súdu prvej\ninštancie, že výsluch žalobcu ako strany v konaní napokon ani nebol potrebný, keďže výsluch strany\nsporu je jedným z dôkazných prostriedkov, pričom je to súd, ktorý rozhodne, či tento dôkaz vykoná\n(§ 185 ods. 1 CSP). Naviac, žalobca sa sám dobrovoľne účasti na pojednávaní vzdal dôvodiac\nokolnosťami, ktoré nijako nepreukázal, a to ani v rámci svojho odvolania voči rozsudku súdu prvej\ninštancie. Treba v tomto kontexte dodať, že žalobca v žalobe uviedol len základné skutkové tvrdenia\nohľadom preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, ktoré ale žalovaný vo svojom vyjadrení hodnoverne,\ns oporou už citovaných ustanovení zákona o výkon trestu poprel. Ako uviedol odvolací súd už vyššie,\nžalobca bol v priebehu celého konania pasívny a ignoroval opakované výzvy prvoinštančného súdu na\nvyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného zo dňa 13.06.2018 a 01.06.2021. Keď potom žalobca v žalobe\nnepredložil žiadne listinné dôkazy a ani nenavrhol vypočuť žiadnych svedkov, tak len jeho samotná\nvýpoveď na predmetnom pojednávaní by nemohla preukázať jeho výlučne subjektívne skutkové\ntvrdenie, že skutočne došlo k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného rozhodnutia. Súd\nprvej inštancie teda zvoleným procesným postupom nemohol znemožniť žalobcovi realizáciu jeho\nprocesných oprávnení a ani mu nezmaril možnosť jeho aktívnej účasti na konaní, pričom práve naopak,\nbol mimoriadne ústretový vo vzťahu k žalobcovi a opakovane ho vyzýval, aby sa vyjadril a predložil\ndôkazy preukazujúce ním tvrdené skutočnosti. Bol to práve žalobca, ktorý si svojou pasivitou zmaril\nakúkoľvek možnosť preukázať ním tvrdenú nemajetkovú ujmu. Aj táto odvolacia námietku žalobcu je\npreto irelevantná.\n33/ Sumarizujúc vyššie uvedené možno uzavrieť, že hoci súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu\nprávnemu záveru o neexistencii nezákonného rozhodnutia, tak táto okolnosť nebola spôsobilá\nspochybniť vecne správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal kumulatívne\nsplnenie všetkých troch zákonných podmienok na vyvodenie zodpovednosti žalovaného za nezákonné\nrozhodnutie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou, a síce existenciu\nnemajetkovej ujmy na jeho strane a príčinnú súvislosť medzi vzniknutou nemajetkovou ujmou a\nnezákonným rozhodnutím. Odvolací súd taktiež nevzhliadol v procesnom postupe súdu prvej inštancie\nžiadne pochybenia, ktorými by porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.\n34/ Vzhľadom na to, že obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených,\nodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n35/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396\nods. 1 CSP. Nakoľko plne procesne úspešnému žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli,\nodvolací súd mu z dôvodu procesnej ekonómie nárok na ich náhradu nepriznal.\n36/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP\nv spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen,\nktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s\nochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo\nzriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom\nzaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec\nalebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada\n(§ 431 C. s. p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.\ns. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/18/2017", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:97d62a41-e71b-42c5-8c27-357dc7b6986d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 155/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 z 31. 8. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-08-31", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.155.2017.2"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "74398ebe-f784-4777-a6b4-a49af06c1415:0b3edd36-297e-4401-8c7d-d6263a263f03", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2023:4320201701.2", "spisova_znacka": "1VCdo/2/2023", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2023 z 8. 11. 2023", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 92, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2023:4320201701.2"}, {"guid": "3685571a-e890-4884-941a-85d6d1e4d164:83fa092d-cd8d-4e01-a1ca-adf871aeffed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1", "spisova_znacka": "7Cdo/155/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/155/2021 z 13. 12. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-12-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5112205845.1"}], "citovane_v": []}