{"guid": "5e72b39e-74d8-429a-aec3-58298ff24634:2043c2c8-6941-4021-b4a4-66b2a24ba69f", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1117224091.4", "spisova_znacka": "4Co/23/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/23/2025 z 17. 9. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. septembra 2025, sp. zn. 4Co/23/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1117224091.4", "identifikacne_cislo": "1117224091", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Valéria Kleinová", "sudca_id": 157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-valeria-kleinova-157", "datum_vydania": "2025-09-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2043c2c8-6941-4021-b4a4-66b2a24ba69f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1117224091.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1117224091.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1117224091.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/23/2025\n1117224091\n17. 09. 2025\nJUDr. Valéria Kleinová, st.\nECLI:SK:KSBA:2025:1117224091.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a\nčlenov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: W. N.,\nnar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX, zast. advokátom JUDr. Petrom Vačokom, so sídlom Vazovova 9/A,\nBratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom\nRačianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a odvolaní\nžalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-9C/58/2017-220 zo dňa 30. októbra\n2024 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej a zamietajúcej časti p o t v r\ndzuje.\nŽiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania\n\nnepriznáva.\n\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu\nškody v podobe trov obhajoby vo výške 2.573,23 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000\n€, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči\nžalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88,98 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.\n2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, domáhajúcim sa od žalovanej zaplatenia\nnáhrady škody 3.131,87 € a náhrady nemajetkovej ujmy 50.000 €, tým, že dňa 12.11.2014 mu bolo na\nzáklade uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Novom meste nad Váhom, odbor kriminálnej polície\nČVS: ORP-399/VYS-NM-2014, vznesené obvinenie za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného\nzákona (ďalej aj „Tr. zák.“). Zároveň bol v predmetnej veci vzatý do väzby uznesením Okresného súdu\nNové Mesto nad Váhom sp. zn. 0Tp/63/14 z 14.11.2014 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)\nTr. zák. s tým, že väzba začala plynúť od 12.11.2014. Dňa 04.12.2014 rozhodol na základe uznesenia\nvydaného v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 736/14-3304-17 prokurátor Okresnej prokuratúry Nové\nMesto nad Váhom o sťažnosti tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Dňa 10.12.2014 Krajský súd v Trenčíne\nv konaní vedenom pod sp. zn. 0Tp/63/2014 uznesenie o vzatí do väzby zrušil, avšak rozhodol o jeho\nvzatí do väzby z dôvodu v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Tr. zák. Dňa 21.1.2015 bola voči\nžalobcovi podaná obžaloba, o ktorej súd rozhodol na hlavnom pojednávaní dňa 19.6.2015 rozsudkom\nsp. zn. 1T/8/2015 tak, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby, nakoľko nebolo preukázané, že sa\nskutok stal. Na základe oslobodzujúceho rozsudku okresný súd dňa 19.6.2015 vydal príkaz na okamžité\nprepustenie z väzby na slobodu. Za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda, v\ndanom prípade považoval uznesenie o vznesení obvinenia. K náhrade škody predložil vyčíslenie trov\nobhajoby a potvrdenie o vklade na účet K.. C. N. na preukázanie úhrady trov obhajoby. K náhrade\n\nnemajetkovej ujmy uviedol, že bol vzatý do väzby, v ktorej strávil obdobie viac než sedem mesiacov.\nUviedol, že od jeho zadržania až doposiaľ trpí stále vážnymi psychickými problémami, v dôsledku\nčoho navštevuje psychiatrickú ambulanciu K.. I. Q., pričom jeho stav je diagnostikovaný ako zmiešaná\núzkostne-depresívna porucha, o čom predložil lekárske nálezy z 8.10.2015, 9.11.2015 a 3.5.2016.\nUviedol, že sa obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo spravodlivosti SR,\navšak jeho žiadosť bola posúdená ako nedôvodná. K žalobe pripojil uznesenie o vznesení obvinenia\nz 12.11.2014, uznesenie o vzatí do väzby z 14.11.2014, uznesenie Okresnej prokuratúry Nové Mesto\nnad Váhom z 04.12.2014, uznesenie Krajského súdu Trenčín z 10.12.2014, obžalobu z 21.1.2015,\nTrestný rozkaz z 29.1.2015, rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 19.6.2015, Príkaz\nna prepustenie z väzby z 19.6.2015, Vyčíslenie trov obhajoby, potvrdenie o vklade na účet K.. C.\nN., Lekárske nálezy z 08.10.2015, 9.11.2015, 3.5.2016, Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na\nnáhradu škody, Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody.\n3. Žalovaná vo svojom vyjadrení žiadala žalobu žalobcu zamietnuť. Uviedla, že voči žalobcovi bolo\nvznesené obvinenie za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a mala za to, že v tomto prípade\nbolo vzhľadom na existenciu skutočností nasvedčujúcich záveru, že bol spáchaný trestný čin, a to práve\nžalobcom, dôvodné vzniesť voči žalobcovi obvinenie, vykonať všetky úkony za účelom dôsledného\nzistenia skutkového stavu, riadne zaobstarať a vyhodnotiť dôkazy, posúdiť skutok a vyvodiť závery, v\nktorom prípade nie je možné uznesenie o vznesení obvinenia pokladať za nezákonné rozhodnutie. Vo\nvzťahu k rozhodnutiu o väzbe poukázala na § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého\nprávo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba väzbu zavinila sama. Poukázala na uznesenie Krajského\nsúdu v Trenčíne č. k. 3Tpo/40/2014-44 z 10.12.2014, z ktorého vyplýva, že žalobca bol vzatý do väzby\nz dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1písm. c) Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“), pričom rozhodnutie\no vzatí do väzby súd odôvodnil skutočnosťou, že s prihliadnutím na splnenie formálnych podmienok\nna vzatie obvineného do väzby, ktorými sú vznesenie obvinenia a jeho oznámenie, dodržanie zákonnej\nlehoty na podanie návrhu na väzbu prokurátorom, existuje dôvodná obava, že dôjde k pokračovaniu\nv páchaní rovnakej trestnej činnosti v prípade ponechania obvineného (žalobcu) na slobode, pričom\nsúčasne poukázal na skutočnosť, že obvinený (žalobca) je tiež trestne stíhaný pre obdobný skutok\nOkresným súdom Kežmarok sp. zn. 6T/91/2013. Žalovaná zdôraznila, že pre súd rozhodujúci o vzatí\nžalobcu do väzby mala pri skúmaní existencie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. I písm. c) Tr. por. za\nnepochybný význam aj predchádzajúca trestná činnosť žalobcu, kedy z odpisu registra trestov žalobcu\njednoznačne vyplývalo, že bol v minulosti 7- krát súdne trestaný. Z vyššie uvedených dôvodov vzhľadom\nna charakter osoby žalobcu, o ktorom podávalo obraz jeho konanie v predchádzajúcom období, bolo\nzrejmé, že neexistuje dostatočná záruka, že nebude pokračovať v trestnej činnosti, keďže opakovane\nporušoval zákon, za čo bol opakovane viackrát odsúdený. Rozhodnutia o väzbe nie sú rozhodnutiami\no vine, súd posudzuje iné skutočnosti pri rozhodovaní o väzbe a iné pri rozhodovaní o vine a treste. K\nexistencii majetkovej škody žalovaná namietla nutnosť a účelnosť vynaložených trov-výsluch o väzbe z\n28.1.2015, nakoľko bezprostredne nasledoval po totožnom úkone právnej služby z 27.1.2015, pričom\nmedzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby. Žalovaná uviedla, že v prejednávanej veci nie je možné\ndospieť ani k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím o väzbe a škodou.\n4. Žalobca v replike nesúhlasil s vyjadrením žalovanej, že väzbu si mal zaviniť sám svojím vlastným\nkonaním. V priebehu trestného konania bolo podľa neho jednoznačné a bez akýchkoľvek pochybností\npreukázané, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Nemožno vzhliadať jeho zavinenie\nväzobného stíhania v konaní, ktoré je zákonné, dovolené rozhodne nemá znaky žiadneho trestného\nčinu a dokonca ani len priestupku. K náhrade nemajetkovej ujmy 50.000 € uviedol, že v jeho prípade\nsa jedná o osobitnú zodpovednosť na strane štátu za nezákonný zásah do jeho osobnostnej sféry,\na to predovšetkým v podobe obmedzenia jeho slobody, čo je najprísnejší možný zásah prípustný\nÚstavou SR. Vo vzťahu k náhrade škody žalobca odkázal na rozpis jednotlivých úkonov právnej služby\nrealizovaných jeho obhajcom a zároveň aj vystavenú faktúru a potvrdenie o úhrade.\n5. Vo veci rozhodol súd prvej inštancie bývalý Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 9C/58/2017-139\nzo 14.10.2020, ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.678,83 € ako náhradu vynaložených\nnákladov obhajoby a vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Mal za\nto, že rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia je treba považovať za nezákonné,\nnakoľko žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Ako primeranú náhradu majetkovej škody spočívajúcej\nv náhrade trov obhajoby súd považoval sumu 2.463,82 €. Neakceptoval námietku žalovanej, že úkon z\n28.01.205 je neúčelný. Žalobca mal podľa neho aj pri výsluchu právo na účasť svojho obhajcu. Nepriznal\n\nmu však náhradu škody ohľadom účasti na hlavnom pojednávaní 7.4.2015 a 16.6.2015 v plnom rozsahu\ntak, ako si ju vyčíslil žalobca, keďže ten si ju vyčíslil ako 3 x tarifná odmena, a priznal len 1 x tarifnú\nodmenu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal z dôvodu, že žalobca bol Okresným súdom\nKežmarok sp. zn. 6T/91/2013 právoplatne odsúdený v inej veci, a preto žalobcovi nepatrí nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy za čas strávený vo väzbe. V tomto videl fakt, že si žalobca mal väzbu\nspôsobiť sám.\n6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č. k. 4Co/97/2023-198 zo dňa 26.6.2024\nrozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Konštatoval, že\nrozhodnutiu súdu prvej inštancie síce nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že\nby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli\na ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\ndôkazmi preukázané, avšak v hodnotení niektorých dôkazov je vzhľadom na vyššie uvedené logický\nrozpor a nedostatočné odôvodnenie. Skutkový záver okresného súdu, že žalobca si väzbu zavinil sám,\nnepovažoval odvolací súd za správny a dostatočne odôvodnený, pretože rozhodujúce je objektívne\nhľadisko, ako v odvolaní správne uviedol žalobca, ktoré vyplýva zo skutočnosti, že žalobca bol spod\nobžaloby oslobodený. To, že žalobca bol v čase vzatia do väzby trestne stíhaný aj v inej trestnej veci,\nnepostačovalo na konštatovanie, že si väzbu zavinil sám, lebo dôvody väzby a posudzovanie\njej „nezákonnosti“ sa vzťahovali na skutok, pre ktorý bol vzatý do väzby, neskôr obžalovaný a spod\nobžaloby oslobodený. Iné právoplatné odsúdenie žalobcu nie je samo osebe skutočnosťou vylučujúcou\nvznik práva (nároku) na náhradu škody [§ 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.]; túto skutočnosť\nje potrebné so zreteľom na okolnosti toho-ktorého prípadu zohľadniť v rámci rozhodovania o rozsahu\n(výške) náhrady nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). Súd prvej inštancie\nnedostatočne a nepresvedčivo v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť\nv konaní pred odvolacím súdom, ktorý nemal v odôvodnení rozhodnutia ani dostatočný podklad pre\njeho preskúmanie, čo bolo dôvodom pre jeho zrušenie a v ostatnej zamietajúcej časti podľa § 389 ods.\n1 písm. b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a jeho vráteniu na ďalšie konanie a nové\nrozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).\n7. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní pri identifikácii nesporných skutočností vychádzal predovšetkým\nz § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela,\nsa považujú za nesporné, a tiež z § 186 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd vychádza zo zhodných\ntvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.\nMedzi stranami mal za\nsporné, že žalobcovi bolo uznesením OR PZ, odbor kriminálnej polície, oddelenie vyšetrovania, Nové\nMesto nad Váhom, ČVS: ORP-399/VYS-NM-2014 vznesené obvinenie pre zločin vydierania podľa §\n189 ods. 1 Tr. zák. Ďalej, že žalobca bol na základe uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad\nVáhom č. k. 0Tp/63/2014-19 z 14.11.2014 v období od 12.11.2014 do 19.06.2015 vo väzbe, teda\ncelkovo 219 dní. Tiež, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k.\n1T/8/2015-531 z 19.06.2015 spod obžaloby oslobodený, a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.\nk. 23To/126/2015-564 z 08.03.2016 bolo zamietnuté odvolanie prokurátora proti rozsudku súdu prvej\ninštancie. Za nesporné mal aj to, že žalobca zaplatil na účet svojho obhajcu S.. N. I. 3.131,87 € dňa\n03.06.2016. Medzi stranami nemal spornú samotnú existenciu úkonov právnej služby v rámci obhajoby,\ntak ako tieto úkony boli identifikované vo vyčíslení trov obhajoby. Takisto nebolo sporné, že žalobca\npožiadal listom z 08.03.2017 žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom\nžalovaná oznámením z 08.09.2017 tejto žiadosti nevyhovela.\n8. Medzi stranami sporu bolo podľa súdu prvej inštancie sporné, či sú relevantné lekárske správy\no zdravotnom stave žalobcu, podľa ktorých žalobca trpí zmiešanou úzkostne-depresívnou poruchou,\nnakoľko podľa žalovanej nie je preukázané, že poškodenie zdravia žalobcu má súvis práve so vzatím\nžalobcu do väzby, nakoľko bol aj predtým niekoľkokrát trestne stíhaný, a tak tu chýba preukázanie\nkauzálneho nexu. Žalovaná taktiež uviedla, že poškodenie zdravia žalobcu sa nemôže uplatňovať\nžalobou na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom\nv zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci\na o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ale podľa osobitného predpisu (zákon\nč. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení\nneskorších predpisov. Medzi stranami bola tiež sporná účelnosť trov obhajoby (teda nie samotná\n\nexistencia daných úkonov, ale len ich účelnosť), nakoľko dňa 28.01.2015 bol vykonaný výsluch žalobcu\nvo väzbe, ale ten nasledoval po rovnakom úkone právnej služby z predošlého dňa. Účelnosť ostatných\núkonov právnej služby obhajoby žalovaný už nenamietal. Medzi stranami mal za sporné aj to, či si\nžalobca zavinil väzbu sám tým, že bol trestne stíhaný a neskôr aj právoplatne odsúdený v inej trestnej\nveci. Tiež mal za sporné, či sa žalobca náhrady majetkovej škody domáhal aj z titulu vzatia do väzby,\nalebo len z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktoré skutočnosti sa týkajú právneho\nposúdenia veci.\n9. Čo sa týka vyhodnotenia relevancie lekárskych správ, podľa ktorých žalobca trpí zmiešanou úzkostnedepresívnou poruchou, súd prvej inštancie uviedol, že keďže nie je odborne znalý v odbore medicíny\na najmä psychiatrie, nemá dôvod spochybňovať samotnú diagnózu žalobcu, ktorá z týchto lekárskych\nspráv vyplýva. To nespochybňovala ani žalovaná. Žalovaná spochybňovala to, či táto diagnóza má súvis\npráve s tým, že žalobca strávil čas siedmich mesiacov vo väzbe od 12.11.2014 do 19.06.2015. Tu\nodkázal na výsluch žalobcu z 30.09.2021, kde žalobca uviedol, že vo väzbe boli veľmi prísne podmienky,\nkde musel vstávať ráno o piatej, schudol 12 kíl, a ešte pol roka po prepustení sa mu o väzbe snívalo,\npreto chodil k psychiatričke. Zo vzájomnej súvislosti týchto dôkazov dospel k tomu, že zo strany žalobcu\nbolo preukázané, že na ňom 7 mesačný pobyt vo väzbe zanechal určité psychické stopy. Konštatoval, že\naj z bežnej ľudskej logiky a životnej skúsenosti vyplýva, že samotný pobyt vo väzbe niekoľko mesiacov\nje sám o sebe takým citeľným zásahom do dôstojnosti ľudskej osobnosti a do fundamentálneho práva\nna slobodu pohybu, že iba vo veľmi výnimočných prípadoch by za nezákonné vzatie do väzby nemala\npatriť takto poškodenej osobe náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Existenciu takého výnimočného\nprípadu v tomto konaní nemal preukázanú. Ani samotný fakt, že žalobca bol právoplatne odsúdený za\niný trestný čin takýmto výnimočným prípadom podľa neho nie je. Uvedená skutočnosť, ako aj uviedol\nodvolací súd v uznesení, sa má zohľadniť až pri určení výšky náhrady takto vzniknutej nemajetkovej\nujmy. K argumentácii žalovanej, že lekárske správy žalobcu môžu preukazovať len poškodenie zdravia\nžalobcu, a toto sa nemôže nahrádzať v zmysle zákona č. 51/2003 Z. z., ale v zmysle zákona o náhrade\nza bolesť, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa nedomáha náhrady za bolesť alebo sťaženie\nspoločenského uplatnenia, teda že by sa domáhal finančnej kompenzácie za následky spôsobené\npsychickou chorobou, ale domáha sa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu tým, že bol nezákonne\nviac ako 7 mesiacov vzatí do väzby, a bolo mu odňaté jedno z najzakladanejších práv, a to právo\nslobody pohybu, a ďalšie práva s tým súvisiace (napr. právo na slobodu výberu povolania, sloboda\nzhromažďovania, atď.).Uviedol, že človeku má byť v prvom rade umožnené, aby bol slobodný v tom, kam\nmôže chodiť, s kým sa môže stretávať, čo bude robiť, atď., až kým by výkonom tejto slobody nenarúšal\nslobodu iných. Konštatoval, že ak je niekto vzatý do väzby, je mu táto elementárna sloboda v podstate\nv celom rozsahu odňatá, a trávi svoje dni zavretý medzi štyrmi stenami s naordinovaným denným\nprogramom. Vznik nemajetkovej ujmy bol podľa súdu prvej inštancie v tomto konaní jednoznačne\npreukázaný, a náhrady tejto nemajetkovej ujmy sa žalobca v konaní jednoznačne domáhal. Mal za to, že\naj keby psychické poruchy žalobcu nesúviseli so vzatím do väzby, už samotný pobyt vo väzbe je takým\nzásahom do základných ľudských práv, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma v podstate bez ďalšieho.\n10. Čo sa týka účelnosti úkonu právnej služby - účasti obhajcu na výsluchu žalobcu dňa 28.01.2015,\nuviedol, že z obsahu pripojeného trestného spisu vyplýva, že bol vykonaný výsluch žalobcu v dňoch\n27.01.2015 a tiež 28.01.2015. Avšak tieto výsluchy nariadil vo veci sudca pre prípravné konanie, a\nvýsluch zo dňa 27.01.2015 sa musel z časových dôvodov ukončiť a vo výsluchu sa pokračovalo na ďalší\ndeň. Teda došlo k dvom úkonom právnej služby, ale nie z dôvodov na strane žalobcu s cieľom navýšiť\ntak náklady obhajoby, ale z objektívnych dôvodov, za ktoré žalobca nezodpovedal. Úkon právnej služby\núčasti obhajcu na výsluchu žalobcu dňa 28.01.2015 tak súd prvej inštancie považoval za účelný.\n11. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8\nods. 5, § 8 ods. 6 písm. a), § 17, § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní\nosôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení účinnom od 1.7.2013 do 30.6.2016, § 12 ods.\n3písm.b), § 1 ods. 4, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 Vyhlášky (č. 655/2004 Z. z.), účinnej od1.7.2013\ndo 28.2.2017.\n12. Skonštatoval, že v tomto konaní sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu na základe zákona\nč. 514/2003 Z. z. spočívajúcej v tom, že bolo voči nemu vedené trestné stíhanie (od 12.11.2014 do\n08.03.2016), ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby na základe toho, že nebolo preukázané,\n\nže sa stal skutok, pre ktorý bol obvinený. Takisto sa domáhal aj náhrady škody voči štátu aj z dôvodu\nnezákonnej väzby vykonanej na jeho osobe od 12.11.2014 do 19.06.2015, pričom trestné stíhanie v\nrámci ktorého bol vzatý do väzby, skončilo žalobcovým oslobodením spod obžaloby. Predmetom konania\nje tak žaloba o náhradu škody postupom podľa zákona č.514/2023 Z. z.. Podľa § 3 ods. 1 písm. a)\na c) cit. zákona štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola\nspôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným\nrozhodnutím alebo rozhodnutím o väzbe. Podľa § 17 ods. 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk.\nJedným zo základných znakov právneho štátu vychádzajúceho z princípov deľby výkonu verejnej moci\na nezávislosti súdnictva je právo na súdnu a inú právnu ochranu. Základné princípy výkonu súdnictva\nvymedzujú články 46 až 50 Ústavy SR. Čl. 46 ods. 3 Ústavy obsahuje verejnoprávnu sankciu za\nporušenie ľudských práv orgánom verejnej moci a plní aj reparačnú funkciu voči subjektu, ktorého práva\nboli porušené. Uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je\npotrebné vychádzať nielen z uvedeného ústavnoprávneho rámca, ale aj z lex specialis, ktorým je zákon\nč. 514/2003 Z. z. a subsidiárne z Občianskeho zákonníka.\nĎalej konštatoval, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, a teda aj zodpovednosti štátu\nza škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo rozhodnutím o väzbe v\nzmysle zákona 514/2003 Z. z., sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo rozhodnutie o\nväzbe, keď v ďalšom konaní bol poškodený spod obžaloby oslobodený, existencia škody a príčinná\nsúvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo rozhodnutím o väzbe a škodou.\nPodmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej\nmoci alebo rozhodnutím o väzbe sú kumulatívne; v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je\ntáto zodpovednosť daná. Pojem škoda zákon č. 514/2003 Z. z. ani Občiansky zákonník nedefinujú.\nV uznesení sp. zn. 4MCdo/23/2008 Najvyšší súd SR vymedzil škodu ako ujmu, ktorá nastala v\nmajetkovej sfére poškodeného, objektívne vyjadriteľnú všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi,\nnapraviteľnú poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí, ak nedochádza k naturálnej\nreštitúcii. V judikáte R 55/71 je skutočná škoda vymedzená ako zmenšenie majetku, resp. úbytok\nmajetku poškodeného, ktorý už nastal a predstavuje majetkové hodnoty potrebné na uvedenie veci do\npredošlého stavu, prípadne na vyváženie dôsledkov vyplývajúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu veci\ndo predošlého stavu. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia\nmajetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom\nna existujúce okolnosti toho - ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote\n(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2017 sp. zn. 5Cdo/195/2015).\n13.\nRovnako vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo\nrozhodnutím o väzbe a vznikom škody zákon č. 514/2003 Z. z. ani Občiansky zákonník nevysvetľujú. Z\ntohto dôvodu sú podľa súdu prvej inštancie smerodajné stanoviská prezentované v odbornej literatúre\na v súdnej praxi. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach uplatňovania práva na náhradu\nškody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo rozhodnutia o väzbe (napr.\nrozhodnutie z 24. februára 2011 sp. zn. 3Cdo/313/2009 alebo rozhodnutie z 30. apríla 2011 sp. zn.\n6Cdo/103/2011) vyplýva, že nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo rozhodnutie o väzbe\nmusí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody (škoda teda bola priamo a\nnesprostredkovane spôsobená práve a iba týmto rozhodnutím alebo rozhodnutím o väzbe); nestačí, ak\nje iba sprostredkovanou príčinou škody. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny\nna následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah\nmedzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, konštatoval aj Ústavný\nsúd Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 177/08). Nezanedbateľné je,\nže nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutie o väzbe môže byť významným\nčlánkom reťazca príčin a následkov, čo ale bez ďalšieho ešte neznamená danosť príčinnej súvislosti\nmedzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím o väzbe a škodou.\n14.\nUviedol, že zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 1\nÚstavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\nsúdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo rozhodnutím o väzbe, a to spôsobom, ktorý\numožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím\norgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné, alebo takým rozhodnutím o väzbe,\nkeď bol následne poškodený spod obžaloby oslobodený. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods.\n1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem iného)\n\nvydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto\npodmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom\npráve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia\nskoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011).\nPoukázal na judikatúru, podľa ktorej je samotná skutočnosť, že nedošlo k právoplatnému odsúdeniu,\ndostatočný dôvod pre konštatovanie, že aj takéto uznesenie o začatí trestného stíhania a o\nvznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím (4Cdo/183/2009, 1VCdo/2/2022, 4MCdo/15/2009, I.\nÚS 320/2016).\n15. Čo sa týka nezákonnosti predmetného uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,\nz obsahu spisu (z rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom) mal za preukázané, že trestné\nstíhanie skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby, nakoľko nebolo preukázané, že by sa stal skutok,\npre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Tým v zmysle judikatúry sa toto rozhodnutie považuje za nezákonné.\nRovnako mal za preukázanú nezákonnosť väzby, nakoľko aj tu bolo to isté trestné stíhanie skončené\noslobodením spod obžaloby. V zmysle § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. by právo na náhradu\nškody v súvislosti s väzbou nevzniklo, ak by si žalobca väzbu zavinil sám. Uviedol, že žalovaná síce\ntvrdila, že si žalobca zavinil väzbu tým, že bol v danom čase trestne stíhaný aj v inej veci (a neskôr\nprávoplatne odsúdený), avšak aj v zmysle záväzného právneho názoru odvolacieho súdu treba podľa\nneho konštatovať, že skutočnosť, že žalobca bol v danom čase trestne stíhaný aj za iný trestný čin,\nnepostačuje na konštatovanie o zavinení si väzby. Ak mali orgány činné v trestnom konaní za to, že treba\nžalobcovi rozšíriť dôvody väzby tak, aby sa tieto vzťahovali aj na toto druhé paralelne konané trestné\nstíhanie, mali takýto návrh podať v príslušnom trestnom konaní, čo však evidentne neurobili, keďže\nžalobca nebol vzatý do väzby (resp. mu dôvody väzby neboli rozšírené) pre toto druhé trestné stíhanie.\n16. Konštatoval, že žalobca sa domáha náhrady nákladov trov obhajoby a náhrady nemajetkovej\nujmy. Pokiaľ ide o trovy obhajoby, mal súd prvej inštancie za preukázanú účelnosť úkonu právnej služby\n- účasti obhajcu na výsluchu žalobcu dňa 28.01.2015. Ostatné úkony právnej služby, ktoré žalobca\nopísal v prílohe žaloby mal taktiež za preukázané a za vyplývajúce aj z obsahu pripojeného trestného\nspisu. Napokon ich účelnosť alebo existenciu žalovaná ani nerozporovala. Žalobca taktiež preukázal,\nže svojmu obhajcovi vložil na účet sumu 3.131,87 €, čo vyplýva z potvrdenia o vklade. Žalobcom\nvypočítanú výšku trov obhajoby nepovažoval za správnu z dôvodu, že obhajca žalobcu ako výpočtový\nzáklad nepoužil priemernú mzdu zamestnanca hospodárstva SR za prvý kalendárny polrok správneho\npríslušného kalendárneho roka v zmysle § 1 ods. 4 Vyhlášky. Správne mal podľa neho použiť kalendárny\nrok, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa § 1 ods. 3 Vyhlášky, teda\nmal použiť kalendárny rok, ktorý bol päť rokov pred rokom, kedy došlo k vykonaniu toho-ktorého úkonu\nprávnej služby (teda za úkon v roku 2015 sa použije priemerná mzda za rok 2010). Namiesto toho však\nbezprostredne predchádzajúci kalendárny rok (teda na výpočet odmeny za úkon za rok 2014 použil\npriemernú mzdu za prvý kalendárny polrok roka 2013, avšak mal použiť rok 2009). Ohľadom úkonov\núčasti na hlavných pojednávaniach poukázal na § 14 ods. 1 písm. c) Vyhlášky, podľa ktorej za účasť na\nhlavnom pojednávaní, ktoré trvá viac ako štyri hodiny patrí odmena vo výške základnej sadzby tarifnej\nodmeny za každé dve skončené hodiny. A za účasť na takomto hlavnom pojednávaní patrí len jeden\ntzv. režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 Vyhlášky. Teda za účasť na hlavnom pojednávaní v trvaní štyri\nhodiny a päť minút nepatria dva režijné paušály, ale iba jeden. V zmysle § 12 ods. 3 písm. b) Vyhlášky\nje základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby 1/8 výpočtového základu ak ide o\ntrestný čin, pri ktorom je horná výška trestnej sadzby viac ako päť a nie viac ako desať rokov, čo bol aj\nprípad u žalobcu Ohľadom cestovného poukázal na správnosť výpočtu nákladov cestovného uvedeného\nvo vyčíslení trov obhajoby žalobcu (č. l. 49), ktorý žalovaná ani nerozporovala. Náhrada cestovného v\nrámci trov obhajoby tak predstavuje sumu 76,89 €. Čo sa týka straty času, výpočet žalobcu nepovažoval\nza správny pre nesprávne použitý kalendárny polrok, z ktorého vypočítal jeho obhajca hodnotu náhrady\nza stratu času za každú začatú polhodinu. Žalobca tak za výpočtový základ bral priemernú mzdu za prvý\npolrok kalendárneho roka, ktorý iba o rok predchádzal roku, v ktorom došlo k strate času (k ceste obhajcu\nmimo sídla jeho advokátskej kancelárie), pričom mal však v zmysle § 1 ods. 4 Vyhlášky vychádzať z\nkalendárneho roka, ktorý o päť rokov predchádza kalendárnemu roku, v ktorom došlo k strate času. V\nzmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky má tak patriť žalobcovi nárok na náhradu škody spočívajúcej v trovách\nprávneho zastúpenia - nákladov na obhajobu v trestnom konaní v sume 2.373,44 € + 76,89 € + 122,90\n€ = 2.573,23 €.\n\n17.\nK argumentácii žalovanej, že žalobca sa náhrady vzniknutej škody (mimo nemajetkovej ujmy),\nteda náhrady trov obhajoby domáhal iba vo vzťahu k nezákonnému uzneseniu o vznesení obvinenia, a\nnie vo vzťahu k nezákonnej väzbe, kedy mal súd pri posudzovaní trov obhajoby posudzovať, ktorý úkon\nsa týka trestného stíhania ako takého, a ktorý sa týka samotnej väzby, poukázal súd prvej inštancie na\nto, že síce žalobca v žalobe explicitne označil za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená\nškoda len uznesenie o vznesení obvinenia, avšak z kontextu celej žaloby jednoznačne vyplýva, že za\nnezákonné považuje aj svoje vzatie do väzby. Považoval za vysoko formalistické a v rozpore s princípmi,\nna ktorých stojí Civilný sporový poriadok, ak by obsah žaloby posudzoval zužujúco tak, že sa žalobca\nvo vzťahu k náhrade škody tejto náhrady domáhal iba na základe nezákonnosti rozhodnutia o vznesení\nobvinenia a nie aj z titulu nezákonnej väzby.\n18. K nemajetkovej ujme poukázal predovšetkým na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa\nktorého je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy maximálne do výšky náhrady poskytovanej\nosobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom v\ntomto prípade je zákon č. 515/2006 Z. z., kde podľa § 5 ods. 1 v znení účinnom v čase trestného stíhania\nžalobcu je maximálna výška náhrady 50 násobok minimálnej mzdy. Výška minimálnej mzdy v roku 2015\n(rok, kedy bol žalobca prepustený z väzby) bola 380 €. 50-násobok tejto sumy je tak 19.000 €, čo je tak\n„strop“ toho, čo môže súd žalobcovi ako náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné väzbu priznať.\nUviedol, že žalobca citeľný zásah do svojej osobnostnej sféry väzbou preukazoval jednak lekárskymi\nzáznamami, a jednak vlastným výsluchom k predmetu konania. V tomto smere tiež aj v zmysle\nzáväzného právneho názoru odvolacieho súdu prihliadol na osobu žalobcu, a na to, že bol už predtým\nviackrát trestne stíhaný. Súd takisto odkazuje ohľadom preukázania zásahu do osobnostnej sféry\nžalobcu nezákonnou väzbou, samotné obmedzenie základného ľudského práva na slobodu pohybu (na\nčo nadväzujú ďalšie práva ako právo zhromažďovať sa, podnikať, atď., právo na rodinný život) znamená\nv zásade zásah do osobnosti bez ďalšieho. Pri určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy okrem\nvyššie uvedených skutočností vychádzal aj zo samotnej výšky väzby od 12.11.2014 do 19.06.2015,\nteda z obdobia viac ako siedmich mesiacov. Zo skutkového stavu tejto veci mal za zrejmé, že samotné\nkonštatovanie porušenia práva (zastavenie trestného stíhania) nie je dostatočným zadosťučinením za\nsedem mesiacov strávených vo väzbe, ak trestné stíhanie skončilo oslobodením spod obžaloby. Už len\nsamotné trvanie väzby v rozsahu siedmich mesiacov je dostatočným zásahom do osobnostnej sféry\nžalobcu. Poukázal na uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/134/2019, sp. zn. 6 M Cdo/15/2012, sp. zn.\n6Cdo/38/2019, sp. zn. 7Cdo/145/2011, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/19/2018. Ohľadom nemajetkovej\nujmy za sedem mesiacov trvania väzby poukázal na najnovšiu súdnu prax najvyššieho súdu, a to\nkonkrétne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/128/2021, v ktorom najvyšší súd posudzoval v\ndovolacom konaní správnosť záverov rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/257/2019.\nKrajský súd priznal žalujúcej strane nemajetkovú ujmu spôsobenú väzbou v sume 9.000 € (väzba trvala\nod do 28.9.1999 do 27.6.2000, teda takmer 9 mesiacov, čo je o cca dva mesiace viac ako v tomto\nkonaní). V nadväznosti na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu a Krajského súdu v Bratislave\npovažoval súd prvej inštancie za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za nezákonnú sedem mesiacov\ntrvajúcu väzbu sumu v hodnote 7.000 €, čo predstavuje mesačne sumu 1.000 €, t.j. cca 33,33 € na deň.\nVychádzal z priložených lekárskych správ k žalobe, z výsluchu žalobcu, ako aj z osoby žalobcu, ktorý bol\naj v minulosti viackrát trestne stíhaný, a napokon z logickej úvahy, že samotný pobyt vo väzbe je veľmi\nnepríjemný a traumatizujúci zážitok. Konkrétnejšie skutočnosti legitimizujúce vyššiu nemajetkovú ujmu\nvšak žalobca nepreukázal, preto zvyšnú požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú\nžalobcovi nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.\n19. K príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím o začatí trestného stíhania\na vznesení obvinenia, resp. väzbou uviedol, že táto príčinná súvislosť je jednoznačne preukázaná. Bez\ntrestného stíhania by nebol dôvod (resp. žalovaná žiadny taký dôvod netvrdila a nepreukázala) na to,\naby žalobca vynaložil finančné prostriedky na svoju obhajobu, a tiež by žalobca nebol vzatý do väzby\n(nakoľko jedna z podmienok na vzatie do väzby je to, že voči danej osobe musí byť formálne vznesené\nobvinenie), čím by nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Na základe vyššie uvedeného tak\ndospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti o zaplatenie 2.573,23 € ako náhrady trov obhajoby a v časti\no zaplatenie 7.000 € predstavujúcich náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu. Vo zvyšnej časti\nnároku na náhradu trov obhajoby vo výške 558,64 € a vo zvyšnej časti nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 43.000 € súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n\n20. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP s odôvodnením, že\nžalobca mal úspech do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška\nplnenia závisela výlučne od úvahy súdu. V takomto prípade nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej\nčasti požadovanej nemajetkovej ujmy prejavom procesného úspechu žalovanej, ale dôsledkom úvahy\nsúdu. Tento záver vyplýva aj z komentára k ust. § 255 C.s.p. (Števček.M.,Ficová, S.,Baricová,\nJ.,Mesiarkinová,S., Bajánková, J;, Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:\nC.H.Beck, 2016, s. 927). Z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie za to, že pre výpočet úspechu tejktorej strany treba vychádzať z toho, akoby nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol uplatnený v sume\n7.000 €, a žalobca bol v celom rozsahu úspešný. Čo sa týka úspechu pri nároku na náhradu majetkovej\nškody, tu bol žalobca úspešný v časti o zaplatenie 2.573,23 €, a žalovaná v časti o zaplatenie 558,64 €.\nCelkovo tak bol žalobca úspešný v časti o zaplatenie 9.573,23 € a žalovaná v časti o zaplatenie 558,64\n€, spolu tak ide o sumu 10.131,87 €. Úspech žalobcu je tak 94,49 % a úspech žalovanej 5,51 %. Rozdiel\núspechov je tak 88,98 % v prospech žalobcu. Z uvedeného dôvodu rozhodol, že žalobca má nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 88,98 €.\n21. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaná.\nŽalobca podal odvolanie voči výroku, ktorým vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol, z\ndôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nUviedol, že nárok na náhradu škody v podobe vynaložených trov právneho zastúpenia si uplatnil vo\nvýške 3.131,87 € v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Ako prílohu žaloby predložil vyčíslenie\ntrov obhajoby a potvrdenie o vklade na účet K.. C. N. na preukázanie úhrady trov obhajoby. Súd prvej\ninštancie dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že tento nárok je dôvodný, čo do právneho\nzákladu, avšak nestotožnil sa s jeho výškou, keď žalobcovi priznal nárok na náhradu škody vo výške\n2.678,83 €, nakoľko výpočet trov právneho zastúpenia považoval zo strany K.. C. N. v zamietnutej časti\nza nesprávny.\nNárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe si uplatnil podľa § 8 ods. 5\nzákona č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie sa plne prikláňal\nk skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu súdu prvej inštancie týkajúceho sa dôvodnosti podaného\nnávrhu v časti náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Vznik nemajetkovej ujmy\nbol podľa súdu prvej inštancie v tomto konaní jednoznačne preukázaný. Práve s ohľadom na zistenia\nsúdu prvej inštancie o ujme spôsobenej žalobcovi v dôsledku väzby považoval priznanú výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy za neprimeranú, pričom zotrvával na podanej žalobe. V tejto súvislosti považoval za\npodstatné, že v prípade žalobcu ide o osobitnú zodpovednosť na strane štátu za nezákonný zásah do jej\nosobnostnej sféry, a to predovšetkým v podobe obmedzenia jej slobody, čo je najprísnejší možný zásah\nprípustný Ústavou SR. Vzhľadom k uvedenému žiadal napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie\nzmeniť a podanej žalobe návrhu v plnom rozsahu vyhovieť a zároveň zaviazať žalovaného aj na náhradu\ntrov konania žalobcu.\n22. Žalovaná podala odvolanie voči vyhovujúcej časti rozsudku, a to v časti výroku, ktorým súd\nprvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu škody v podobe trov obhajoby vo výške\n2.573,23 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 €, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku (I. výrok rozsudku) a v časti výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 88,98 % (III. výrok rozsudku), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP,\nnakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a súd\ndospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu\nprvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nKonštatovala, že žalobou zo dňa 25.09.2017 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť\nzaplatiť mu náhradu škody vo výške 3.131,87 € a nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 €. Náhradu\nmajetkovej škody a nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej\nako „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Majetková škoda vo výške 3.131,87 € mala predstavovať náklady na\ntrovy obhajoby v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi. Za nezákonne rozhodnutie, ktorým mala\nbyť táto majetková škoda spôsobená, žalobca označil uznesenie o vznesení obvinenia Okresného\nriaditeľstva PZ v Novom Meste nad Váhom, Odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-399/VYS-NM-2014\nzo dňa 12.11.2014 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“). Nemajetkovú ujmu vo výške 50.000 €\n\nsi žalobca uplatnil z titulu rozhodnutia o väzbe, konkrétne uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad\nVáhom sp. zn. 0Tp/63/14 zo dňa 14.11.2014, ktorým bol žalobca vzatý do väzby. Väzba žalobcu trvala\nod 12.11.2014 do 19.06.2015. Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1T/8/2015\nzo dňa 19.06.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23To/126/2015-564 zo\ndňa 08.03.2016 bol žalobca podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku právoplatne oslobodený spod\nobžaloby, nakoľko nebolo preukázané, že skutok, za ktorý bol obžalovaný, sa stal.\nŽalovaná uviedla, že v priebehu konania poukazovala na to, že žalobca v žalobe jasne a zrozumiteľne\nzadefinoval a vyšpecifikoval, aký nárok si uplatňuje v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s\nkonkrétne označeným titulom, keď v článku III. žaloby uviedol, že nárok na náhradu škody v podobe\nvynaložených trov právneho zastúpenia vo výške 3.131,87 € si uplatňuje v zmysle ustanovení § 3\nods. 1, § 5 ods. 1, § 18 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola\nspôsobená škoda, v danom prípade považoval Uznesenie o vznesení obvinenia Okresného riaditeľstva\nPZ v Novom Meste nad Váhom, Odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-399/VYS-NM-2014. V nadväznosti\nna uvedené potom žalovaná vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody poukazovala na\nto, že je povinnosťou žalobcu preukázať, ako namietané nezákonné rozhodnutie podmienilo úkony\nobhajoby a relevantným spôsobom určiť rozsah tých úkonov, ktoré boli vyvolané výlučne namietaným\nnezákonným rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia) a smerovali k účinnej obhajobe práv\nžalobcu v trestnom konaní žalobcu sp. zn. 1T/8/2015. Vo vzťahu k uvedenej argumentácii žalovanej súd\nprvej inštancie v bode 4.17. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že „Na tomto mieste sa súd\nešte vyjadruje k argumentácii žalovanej, že žalobca sa náhrady vzniknutej škody (mimo nemajetkovej\nujmy), teda náhrady trov obhajoby domáhal iba vo vzťahu k nezákonnému uzneseniu o vznesení\nobvinenia a nie vo vzťahu k nezákonnej väzbe, a teda mal pri posudzovaní trov obhajoby posudzovať,\nktorý úkon sa týka trestného stíhania ako takého, a ktorý sa týka samotnej väzby. V tomto smere\nvšak súd poukazuje na to, že síce žalobca v žalobe explicitne označil za nezákonné rozhodnutie,\nktorým mu bola spôsobená škoda len uznesenie o vznesení obvinenia, avšak z kontextu celej žaloby\njednoznačne vyplýva, že za nezákonné považuje aj svoje vzatie do väzby. Súd by považoval za vysoko\nformalistické a v rozpore s princípmi, na ktorých stojí Civilný sporový poriadok, ak by obsah žaloby\nposudzoval zužujúco tak, že sa žalobca vo vzťahu k náhrade škody tejto náhrady domáhal iba na\nzáklade nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia a nie aj z titulu nezákonnej väzby.“ Žalovaná\nsa s uvedeným právnym posúdením veci nestotožňovala a poukazovala na to, že žalobca ako žalobný\ndôvod pre uplatnenie nároku na náhradu majetkovej škody (v žalobe, ako aj v žiadosti o predbežné\nprerokovanie nároku na náhradu škody) výslovne uviedol ako nezákonné rozhodnutie len uznesenie\no vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie tak uvedené vymedzenie neakceptoval, nielenže nesprávne\nustálil predmet sporu, keď vznik nároku na náhradu majetkovej škody posudzoval nielen v súvislosti so\nžalobcom označeným titulom - uznesením o vznesení obvinenia, ale aj rozhodnutím o vzatí do väzby,\nale zároveň takýmto postupom išiel nad rámec žalobcom vymedzeného žalobného dôvodu (určenie\nkonkrétneho hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami). Žalovaná nerozporovala, že nárok na\nnáhradu škody je možné uplatniť aj z titulu uznesenia o vznesení obvinenia, aj z titulu uznesenia o vzatí\ndo väzby. Avšak v dôsledku skutočnosti, že zákon č. 514/2003 Z. z. (v spojení s ustálenou rozhodovacou\npraxou) diferencuje nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým môže byť aj\nvznesenie obvinenia a nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je možné tieto dva\ntituly zamieňať, stotožňovať ich a na ich základe uplatňovať ten istý nárok. S prihliadnutím na uvedené\npreto žalovaná považovala záver súdu prvej inštancie o nevyhnutnosti posudzovať uplatnený nárok na\nnáhradu škody aj z titulu rozhodnutia o vzatí do väzby (a to bez jeho špecifikovania zo strany žalobcu)\nza nesprávne právne posúdenie veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V\nprípade uplatnenia nároku na náhradu škody podľa osobitného predpisu je totiž nutné rozlišovať medzi\nnárokmi uplatnenými z titulu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia (uplatnené už v žalobe a\nv žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) a z titulu nezákonnosti rozhodnutia o\nvzatí do väzby tak, ako na to poukázal aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. ÚS 163/2013. V\npredmetnom rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že „vzhľadom na existenciu špeciálnej právnej úpravy\no škodových nárokoch vzniknutých v súvislostí s väzbou by všeobecný súd nemal pri vyčíslení škody\nuplatnenej iba v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia zahrnúť do tejto škody aj\nnároky spojené s obdobím väzby, pretože žalobca si náhradu škody navyše aj z tohto dôvodu neuplatnil,\nako to v minulosti ustálil už aj ústavný súd.“ Aplikujúc citované rozhodnutie ústavného súdu na daný\nprípad, súd prvej inštancie podľa žalovanej nemal, a ani nemohol pri skúmaní vzniku majetkovej škody\nzohľadňovať sumu vyčíslenú žalobcom, a túto následne „prispôsobiť“ na prípadný možný titul, ktorý\nžalobca doposiaľ ani neuvádzal, ale výlučne posudzovať vznik nároku na náhradu škody v príčinnej\nsúvislosti s jednoznačne vymedzeným právnym titulom, a to nezákonným rozhodnutím (uznesením o\n\nvznesení obvinenia). V opačnom prípade súd bez opory v zákone prekvalifikoval (resp. doplnil) titul, na\nzáklade ktorého si žalobca nárok na náhradu škody v skutočnosti uplatnil. Práve a jedine žalobca (nie\nsúd) je totiž v konaní o náhradu škody podľa osobitného predpisu povinný jasne označiť titul, ktorý je v\npriamej a jedinej príčinnej súvislosti s uplatnenou škodou. Z obsahu žiadosti o predbežné prerokovanie,\nako aj zo znenia žaloby (doslovné vyjadrenie žalobcu, vymedzenie jednotlivých bodov a článkov žaloby)\npritom vyplýva jednoznačná kategorizácia uplatnených nárokov v spojení s konkrétnym titulom. Mala\nza to, že ak si žalobca mienil nárok na náhradu majetkovej škody uplatniť aj z rozhodnutia o vzatí do\nväzby (ktoré predstavuje samostatný titul) bolo potrebné, aby ho ako titul riadne a včas špecifikoval. Túto\npovinnosť žalobcu ako strany v sporovom konaní nemôže nedôvodne nahrádzať súd prvej inštancie\n(len s poukazom, že „Súd by považoval za vysoko formalistické a v rozpore s princípmi, na ktorých\nstojí Civilný sporový poriadok, ak by obsah žaloby posudzoval zužujúco (...).“) a posudzovať uplatnený\nnárok aj nad rámec žalobcom jednoznačne vymedzeného titulu. Uviedla, že úlohou súdu prvej inštancie\nrozhodne nebolo svojvoľne dotvárať „ďalší“ titul uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody v\npodobe trov obhajoby. Práve takýmto neprípustným postupom totiž súd prvej inštancie podľa žalovanej\nkonal nielen v rozpore s čl. 7 ods. 1 CSP, v znení ktorého „Súdne konanie sa zásadne začína na návrh\nstrany sporu, pričom predmet konania určujú strany sporu postupom ustanoveným zákonom“, ale v\nkonečnom dôsledku je tento postup súdu aj popretím prvotnej povinnosti žalobcu onačiť titul a rozsah\nškody už v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Takýmto vymedzením je pritom\nv zmysle § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. následne viazaný aj súd, pričom „Pri uplatnení nároku na\nsúde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z\ntitulu, ktorý bol predbežne prerokovaný .“ Žalovaná zotrvala na tom, že do súdom priznanej náhrady\nmajetkovej škody boli nesprávne zahrnuté aj úkony vyvolané výlučne rozhodnutím o väzbe. V situácii,\nkeď si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov obhajoby iba z titulu uznesenia o vznesení obvinenia,\nnárok na náhradu týchto trov (z titulu rozhodnutia o väzbe) žalobcovi nevznikol, a teda mu ich súd prvej\ninštancie nemal a ani nemohol priznať. Vyššie prezentovaný záver súdu prvej inštancie následne vyústil\naj do nesprávneho právneho posúdenia existencie príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia a\nmajetkovou škodou.\nŽalobcovi podľa žalovanej v žiadnom prípade nebolo možné priznať nárok na náhradu trov obhajoby\nza nasledovné úkony: 14.11.2014 - výsluch o väzbe; 21.01.2015 - žiadosť o prepustenie z väzby;\n27.01.2015 - výsluch o väzbe; 28.01.2015 - výsluch o väzbe; 06.03.2015 - žiadosť o prepustenie z väzby;\n10.03.2015 - výsluch o väzbe; 15.05.2015 - žiadosť o prepustenie z väzby; 29.05.2015 - výsluch o väzbe;\n16.06.2015 - žiadosť o prepustenie z väzby.\nS prihliadnutím na uvedené možno podľa žalovanej dospieť k záveru, že súd prvej inštancie\nnepostupoval v súlade s § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko nesprávne právne posúdil\núčelnosť vyčíslených úkonov, keď opomenul ich preskúmanie aj s prihliadnutím na ich obsah a na ich\núčel, a zároveň nesprávne skutkovo ako aj právne posúdil otázku existencie príčinnej súvislosti medzi\nuznesením o vznesení obvinenia a škodou, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu škody v podobe\nnákladov za obhajobu aj za tie úkony, ktoré s označeným titulom (rozhodnutím o vznesení obvinenia)\npriamo a bezprostredne nesúviseli. To sa odzrkadlilo aj v samotnej priznanej výške náhrady majetkovej\nškody. Pri zohľadnení vymedzeného titulu, správnom posúdení príčinnej súvislosti medzi označeným\ntitulom a vykonanými úkonmi obhajoby, by totiž mal súd prvej inštancie dospieť k sume 1.475,74 €, a\nnie k sume 2.373,44 € (bližšie bod 4.13. odôvodnenia napadnutého rozsudku), a následne k celkovej\nvýške priznanej náhrady v sume 1.675,53 €, a nie k sume 2.573,23 € (bližšie bod 4.16. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku). S prihliadnutím na uvedené tak žalovaná rozporovala súdom priznanú výšku\nnáhrady majetkovej škody. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f)\nCSP a zároveň rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolací\ndôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.\n23.\nŽalovaná sa nestotožňovala ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie ohľadom priznania\nnáhrady nemajetkovej ujmy a namietala priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj jej\nvýšku, nakoľko túto považovala (s prihliadnutím na vykonané dokazovanie a závery, ktoré z neho\nvyplynuli) za neprimeranú a odporujúcu tak ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, ako\naj zásade rozumného a spravodlivého usporiadania vzťahov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v\nodôvodnení potreby odškodniť žalobcovu nemajetkovú ujmu považovala za nedostatočne odôvodnené\na nepreskúmateľné, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd prvej inštancie\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod\npodľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\n\nveci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Konštatovala, že vo vzťahu k\nuplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poukázal na viaceré rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR a následne v bode 4.19.3. napadnutého rozsudku konštatoval, že „V nadväznosti\nna vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu a Krajského súdu v Bratislave považuje súd za\nprimeranú výšku nemajetkovej ujmy za nezákonnú sedem mesiacov trvajúcu väzbu sumu v hodnote\n7.000 €, čo predstavuje mesačne sumu 1.000 €, cca 33,33 € na deň. Súd prvej inštancie vychádzal z\npriložených lekárskych správ k žalobe, z výsluchu žalobcu, ako aj z osoby žalobcu, ktorý bol aj v minulosti\nviackrát trestne stíhaný, a napokon z logickej úvahy, že samotný pobyt vo väzbe je veľmi nepríjemný a\ntraumatizujúci zážitok. Konkrétnejšie skutočnosti legitimizujúce vyššiu nemajetkovú ujmu však žalobca\nnepreukázal, preto zvyšnú požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú žalobcovi\nnepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku (bližšie body 4.19., 3.1., 3.3.) tiež vyplýva, že súd prvej inštancie\npo vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že „... samotné obmedzenie základného ľudského práva\nna slobodu pohybu (na čo nadväzujú ďalšie práva ako právo zhromažďovať sa, podnikať, atď., právo\nna rodinný život) znamená v zásade zásah do osobnosti bez ďalšieho.“; „(...) súd odkazuje na výsluch\nžalobcu z 30.09.2021, kde žalobca uviedol, že vo väzbe boli veľmi prísne podmienky, kde musel vstávať\nráno o piatej, schudol 12 kíl, a ešte pol roka po prepustení sa mu o väzbe snívalo. Tiež uviedol, že\nchodil preto k psychiatričke. Zo vzájomnej súvislosti týchto dôkazov súd dospel k tomu, že zo strany\nžalobcu bolo preukázané, že na ňom 7 mesačný pobyt vo väzbe zanechal určité psychické stopy.“;\n„Vznik nemajetkovej ujmy bol podľa súdu prvej inštancie v tomto konaní jednoznačne preukázaný, a\nnáhrady tejto nemajetkovej ujmy sa žalobca v konaní jednoznačne domáhal. Inými slovami, aj keby\npsychické poruchy žalobcu nesúviseli so vzatím do väzby, už samotný pobyt vo väzbe je takým zásahom\ndo základných ľudských práv, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma v podstate bez ďalšieho.“ Otázke\npríčinnej súvislosti sa súd prvej inštancie venoval výlučne v bode 4.20. odôvodnenia, kde len stroho\nkonštatoval, že „(...) táto príčinná súvislosť je jednoznačne preukázaná.“\nŽalovaná poukazovala na to, že okrem citovaných rozhodnutí NS SR a konštatovania, že „(...) samotný\npobyt vo väzbe je takým zásahom do základných ľudských práv, že žalobcovi vznikla nemajetková\nujma v podstate bez ďalšieho.“, odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na\nosobitosti daného prípadu predstavuje jeden odsek - konkrétne bod 4.19.3. Pripúšťa, že pri tomto type\nujmy neexistujú také jednoznačné kvantifikačné pravidlá, ako je to pri skutočnej škode, napriek tomu sa\nvšak každá úvaha súdu musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská odôvodňujúce konkrétnu\npriznanú výšku náhrady v peniazoch. Súd prvej inštancie však podľa názoru žalovanej nepristúpil k\nriadnemu zdôvodneniu svojho rozhodnutia v časti, v ktorej žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch, keď ani zo žalobného návrhu, ani z výsledkov dokazovania v predmetnej veci nevyplynula\nobjektívna vedomosť o vzniku konkrétnej ujmy, jej závažnosti a takých následkov (a to s poukazom\nna platné a účinné kritéria stanovené v § 17 ods. 3 a ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z.), ktoré by boli\nhodné odškodnenia v peniazoch, a práve vo výške 7.000 € (konkrétne v sume 1.000 € za mesiac\nvýkonu väzby). Súd v takýchto prípadoch musí vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy posúdiť\nobjektívne, a na základe všetkých dôkazov. A rovnako ako vznik samotnej nemajetkovej ujmy musí\nsúd náležite odôvodniť aj priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uvedené pochybenie súdu prvej\ninštancie tak podľa žalovanej spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo veci, čo zakladá odvolací\ndôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku niekoľkokrát\npoukázal na to, že už samotný pobyt vo väzbe je takým zásahom do základných ľudských práv, že\nžalobcovi vznikla nemajetková ujma v podstate bez ďalšieho. Pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy\nza výkon väzby (v trvaní 7 mesiacov) vychádzal predovšetkým z prezumovaných následkov samotného\nvýkonu väzby. K prezumovaným následkom samotného výkonu väzby žalovaná opakovane uviedla, že\npriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je automatické, a že konštatovanie vzniku nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy za stavu, keď z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že\nžalobca nepreukázal vznik konkrétnych následkov (a ich závažnosti) v jednotlivých oblastiach života,\npredstavuje nesprávne právne posúdenie veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.\nh) CSP.\nSúd prvej inštancie podľa žalovanej svojvoľne zohľadňoval len všeobecné tvrdenia ohľadom výkonu\nväzby bez toho, aby ich relevantným spôsobom konfrontoval s konkrétnymi okolnosťami daného\nprípadu. Pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu musí súd zohľadňovať nielen\nprimeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale v zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z.\nprihliadať aj na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť\nvzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému\nv súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Je povinnosťou súdu posúdiť určenie výšky vzniknutej\n\nnemajetkovej ujmy podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolnosti konkrétneho prípadu, pričom\nsúd tak môže učiniť iba na základe vykonaného dokazovania a zohľadniac výsledky vykonaného\ndokazovania. Rozhodnutie súdu nemôže predstavovať svojvôľu, a súd nemôže svoje rozhodnutia založiť\nlen na všeobecnom, či abstraktnom závere, ktorý nie je ničím podložený. Súd môže rozhodovať iba\npo zohľadnení všetkých relevantných a zároveň vysoko špecifických individuálnych okolností prípadu,\nktoré posudzuje na základe skutočností, ktoré tvrdí a preukazuje žalobca. V tejto súvislosti žalovaná\npoukázala na to, že zo samotného odôvodenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie\nmal pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť aj skutočnosť, že „(...) aj keby psychické poruchy\nžalobcu nesúviseli so vzatím do väzby (...).“, ako aj skutočnosť, že žalobca bol v minulosti viackrát\ntrestne stíhaný. Konkrétne súd prvej inštancie v bode 3.3. odôvodnenia uviedol, že „Ani samotný\nfakt, že žalobca bol právoplatne odsúdený za iný trestný čin takýmto výnimočným prípadom nie je.\nUvedená skutočnosť, ako aj uviedol odvolací súd v Uznesení, sa má zohľadniť až pri určení výšky\nnáhrady takto vzniknutej nemajetkovej ujmy.“; v bode 4.19. odôvodnenia uviedol, že „Súd v tomto smere\ntakisto aj v zmysle záväzného právneho názoru odvolacieho súdu prihliadol na osobu žalobcu, a na\nto, že bol už predtým viackrát trestne stíhaný.“; a v bode 4.19.3. odôvodnenia uviedol, že „ako aj z\nosoby žalobcu, ktorý bol aj v minulosti viackrát trestne stíhaný (...).“ Ako sa však skutková okolnosť v\npodobe predchádzajúcich trestných stíhaní žalobcu, resp. nepreukázania súvislosti medzi predloženými\nlekárskymi správami a výkonom väzby konkrétne prejavila v posúdení vzniku nemajetkovej ujmy a jej\nvýšky už súd prvej inštancie v odôvodnením rozsudku nedáva. Rovnako z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie v tejto súvislosti vysporiadal aj s námietkou žalovanej o\nvzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu pritom žalovaná v priebehu konania\nnamietala, že tvrdenia žalobcu o vzniku ujmy na jeho zdraví sú v prejednávanej veci irelevantné,\nnakoľko takýto zásah nemožno subsumovať pod nemajetkovú ujmu, a preto si ju žalobca ani nemôže\nuplatňovať z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ale výlučne ako škodu na zdraví. Pričom vo vzťahu\nk možnému preukázaniu zhoršenia zdravotného stavu je nevyhnutné venovať osobitnú pozornosť aj\notázke príčinnej súvislosti, teda či priamou a rozhodujúcou príčinou zhoršenia zdravotného stavu bolo\nbez pochybností práve vzatie do väzby. ohľadom nemožnosti preukázania priamej a bezprostrednej\npríčinnej súvislosti. Zároveň žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že vzhľadom na rozsiahlu kriminálnu\nminulosť žalobcu (žalobca bol v minulosti sedemkrát súdne trestaný, a to prevažne za majetkovú trestnú\nčinnosť, pričom trestnej činnosti sa dopúšťal aj za hranicami SR) a súbežné vedenie trestného konania\nna Okresnom súde Kežmarok sp. zn. 6T/91/2013 je otázne, aký reálny dopad na žalobcu mal namietaný\nvýkon väzby, ergo splnenie podmienky preukázania príčinnej súvislosti medzi vykonanou väzbou a\nvznikom nemajetkovej ujmy je de facto nemožné. S prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, vykonané\ndokazovanie, z ktorého nevyplynula žiadna vedomosť o vzniku konkrétnych negatívnych dôsledkov v\njednotlivých oblastiach života žalobcu v súvislosti s výkonom väzby nebol podľa názoru žalovanej dôvod\npre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 €. Ak súd prvej inštancie prijal iný záver dospel\nna základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod\npodľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Žalovaná zotrvala na tom, že ani v prípade uplatňovania nárokov z titulu\nvykonanej väzby nie je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch automatické. Hoci výkon väzby\nnepochybne predstavuje zásah do súhrnu osobnostných práv poškodeného (tak, ako na to poukazuje aj\nsúd prvej inštancie), to nezbavuje poškodeného povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej\nnáhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života. Aby úvahy o výške nemajetkovej\nujmy neboli ponechané na ľubovôľu súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných\nhľadiskách. Dôvodnosť vzniku a predovšetkým rozsahu priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nemožno\nzaložiť len na samotnom oslobodení spod obžaloby a konštatovaní zásahu do práva na osobnú slobodu.\nNemajetková ujma, musí byť preukázaná konkrétnymi prejavmi a následkami tohto zásahu v živote\ndotknutej osoby.\nKonštatovala že žalobcu v konaní zaťažuje dôkazné bremeno o preukázaní, aspoň v základnom\nrozsahu, takých skutočností, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku rozhodnutia o väzbe vznikla ujma,\nvzhľadom na ktorú iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a\nnemožno ju uspokojiť inak. Aj s prihliadnutím na uvedené žalovanej nebolo zrejmé, z akých konkrétnych\nskutkových okolností súd vychádzal, keď považoval za primeranú práve výšku náhrady nemajetkovej\nujmy v sume 7.000 € (resp. 1.000 € za mesiac trvania väzby). Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/259/2021 zo dňa 26.07.2023, v ktorom dovolací súd\nzhrnul dovtedajšiu rozhodovaciu prax a vo vzťahu k uplatňovaniu a priznávaniu náhrady nemajetkovej\nujmy uviedol, že „V konaniach, kde bola predmetom rozhodovania zodpovednosť štátu za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci, dovolací súd považoval za nevyhnutne danú existenciu dôkazného\nbremena na strane žalobcu za účelom preukázania skutočností svedčiacich o existencii škody, resp.\n\nnemajetkovej ujmy, a teda že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následné negatívne následky\nvo sfére, ktorá sa žalobcu (ako poškodeného) bezprostredne dotýkala.“ Tiež poukázala aj na rozhodnutia\nKrajského súdu v Bratislave, a to vo veci sp. zn. 14Co/17/2023 zo dňa 19.12.2023, v ktorom odvolací\nsúd konštatoval, že „V konaní vo veci o náhradu nemajetkovej ujmy podľa uvedeného zákona, je\nžalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a výšky nemajetkovej ujmy, pričom musí\npreukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére. S povinnosťou\ntvrdenia a dôkazným bremenom, ktoré v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa osobitného predpisu\nzaťažujú žalobcu, je spojený aj ten dôsledok, že v prípade neunesenia dôkazného bremena ohľadom\nuplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy bude žalobca musieť znášať aj prípadný neúspech\nv konaní. Je to práve žalobca, ktorý musí tvrdiť skutočnosti, ktoré by odôvodnili úspešnosť jeho\nnároku a tiež ich aj preukázať. V danom prípade to ale za daného stavu nemožno osvedčiť. Žalobca\nuplatnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v konkrétnej výške neurčuje len predmet konania,\nale aj oceňuje ujmu, ktorú pociťoval ako ujmu vzniknutú v súvislosti s nezákonným rozhodnutím.\nUplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. tak podlieha vykonávaniu\ndokazovania nielen z hľadiska jeho samotného vzniku, ale aj z hľadiska požadovanej výšky.“ Vo veci\nsp. zn. 16Co/16/2021 zo dňa 25.04.2023, v ktorom odvolací súd konštatoval, že „(...) odvolací súd\nzároveň nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že obmedzenie osobnej slobody výkonom väzby nepochybne\nznamená samo osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, treba však dodať, že poškodeného\nto nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik nemajetkovej\nujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie\nje dostatočné účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.\nInak totižto nie je možné posúdiť, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, pričom úvaha súdu musí byť\nvždy preskúmateľná z hľadísk, ktoré samotný žalobca považuje pre posúdenie zásahu za významné.\nJe tak na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, ktoré umocňujú\nhĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal.“ Tiež\nvo veci sp. zn. 6Co/3/2022 zo dňa 31.10.2023 odvolací súd konštatoval, že „Nakoľko žalobkyňa vo\nvzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v konaní preukázala len nezákonné\nrozhodnutie, avšak nie konkrétny dopad trestného stíhania na jej osobnostnú sféru, dospel odvolací\nsúd k záveru, že primeranou satisfakciou pre ňu bude konštatovanie porušenia jej práva. Vzhľadom na\nabsenciu relevantných a konkrétnych skutkových tvrdení zo strany žalobkyne podporených dôkazmi,\nnemohol odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch určiť. Zákon totiž paušálne odškodňovanie\npoškodených nepozná.“ K rovnakým záverom dospel i Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku\nzo dňa 13.02.2020 č. k. 12Co/46/2019-223, keď uviedol: „Zo zrušujúceho uznesenia preto podľa\nodvolacieho súdu muselo byť okresnému súdu a (hlavne) aj žalobcovi (zastúpenému advokátom)\npožadujúcemu náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu jasné, že bez toho, aby nejakým spôsobom\nskonkretizoval a zobjektivizoval, t. j. preukázal tvrdenia o vzniku závažných následkov spôsobených\nmu v dôsledku väzby, nemôže byť jednoducho v spore úspešným. Odvolací súd poukázal (okrem\niného) na ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch možno priznať len v prípade, ak je preukázaná skutočnosť, na základe ktorej je možné\ndospieť k záveru, že zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva vzhľadom na konkrétne\nokolnosti nie je postačujúcim. Určenie výšky nemajetkovej ujmy totiž má byť vzhľadom na okolnosti\nprípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti a podľa odvolacieho súdu poskytnutie spravodlivosti\nv sebe zahŕňa nevyhnutne predostretie argumentov majúcich ambíciu presvedčiť neúspešnú stranu\no správnosti súdom zvoleného riešenia prípadu. A takéto v napadnutom rozhodnutí okresného súdu\nchýbajú. Ak teda (ako v prejednávanom prípade) nie sú predložené relevantné podklady (dôkazy) o tom,\nže došlo k tak nepriaznivým následkom v osobnostnej sfére jednotlivca, že ich nemožno „vybaviť“ len\ndeklaráciou o porušení práv (či inou, nepeňažnou formou kompenzácie), nemôže byť peňažná náhrada\npriznaná, ...“ (body 15 a 16 odôvodnenia). ... „Odvolací súd tak vo výsledku dospel k záveru, že žalobca\nnedokázal v tomto spore naplnenie zákonných podmienok na peňažné odčinenie za vykonanú väzbu.\nNebolo možné vychádzať len z teoretických úvah o tom aké dôsledky vo všeobecnosti väzba má,\nresp. môže mať. Preto odvolací súd v prvom napadnutom výroku zmenil rozhodnutie prvoinštančného\nsúdu tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol.“ (bod 48 odôvodnenia). Napadnutý rozsudok tak čo\ndo posúdenia vzniku nemajetkovej ujmy a potreby jej náhrady v peniazoch považovala žalovaná\nza nedostatočne odôvodnený, založený na nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávne právne\nposúdený, čo predstavuje naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadala žalovaná rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku,\nktorým bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi náhradu škody v podobe trov obhajoby vo výške 2.573,23 € a\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 €, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok\n\nrozsudku) a v časti výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88,98\n%, ako výroku závislom, zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\nalternatívne napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť i v zostávajúcom rozsahu.\n24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,\n§ 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania vychádzajúc zo skutkového\nstavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať (§\n385 ods. 1 CSP) a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP verejným\nvyhlásením rozsudku, keď dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovanej nie sú dôvodné.\n25.\nPodľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).\n26. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie\ndostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil\nv súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny\nzáver. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP, s\nktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2\nCSP). Odvolacie námietky žalovaného a žalobkyne nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú\nspôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.\n27. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym\núradným postupom“. Citované ustanovenie Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody,\nktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto\nprávo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov.\n28. Podľa § 3 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za\nškodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej\nmoci a/ nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením\nosobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)\nnesprávnym úradným postupom.\nPodľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.\n29. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez\nohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení\ntroch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi\nnezákonným rozhodnutím a vznikom škody.\n30. Podľa § 17 ods. 1, 2 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak\niba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu\nspôsobenú nezákonným rozhodnutím uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné\nuspokojiť ju inak.\n31.\nV súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím\n(vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného\nsúdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkajú náhrady\nškody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.\nz. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné\nstíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu\nškody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na toto nadviazal záver, že ten, proti komu\nbolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších\n\nzákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia\na rozhodnutím o väzbe.\n32.\nZákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie),\nktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri\nrozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania\nvedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu\ntrov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie\nalebo rozhodnutie o treste a ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknuté a inom\npozbavení osobnej slobody alebo zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo\nbolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1\nzákona č. 514/2003 Z.z .). Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá\nmajetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď uznesenie\nobčianskoprávneho kolégia zo 6. 12.2010 sp. zn. 4MCdo 15/2009). Judikatúra dospela k záveru, že\nide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania.\nRovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má\nv tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že\nnedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku\nna náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom\nkonaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Rozhodnutie NS SR\nz 18. augusta 2010 sp. zn. 4 MCdo 15/2009 sa týkalo náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.\na bolo po jeho prerokovaní občianskoprávnym kolégiom publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/2014, právna veta ktorého znie: „Zmyslu\na účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone\nverejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle\nktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení\nobvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil\npredpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V čase po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo\n15/2009 najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené\nna odlišných právnych záveroch. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich\nzáverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že\n„nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu\nškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)\nzačatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, a ktorý k tomu v ďalšej\nčasti svojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu\nčinného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné\npodozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo\ntrestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,\nnestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo\nobvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo\nobvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných\npráv jednotlivca“.\nOd publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna)\nv tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby\n(prejednávaný prípad), treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan\nčin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej\nzačatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší\nvýsledok trestného konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli\nv konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste a ochrannom opatrení\nalebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo zadržanie a v konaní,\nv ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec\npostúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), rozhodujúci je výsledok trestného\nstíhania.\n33.\nV prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že dňa 12.11.2014 bolo na základe\nuznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Novom Meste nad Váhom, odbor kriminálnej\npolície, ČVS: ORP-399/VYS-NM-2014 žalobcovi vznesené obvinenie za zločin vydierania podľa § 189\n\nods. 1 Trestného zákona (ďalej len „ Tr. zák.“). Zároveň bol v predmetnej veci vzatý do väzby uznesením\nOkresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 0Tp 63/2014-19 zo dňa 14.11.2014 z dôvodov podľa §\n71 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Tr. zák. s tým, že väzba začala plynúť od 12.11.2014. Dňa 4.12.2014 rozhodol\nna základe uznesenia č. k. Pv 736/14/3304-17 prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom\njeho sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Dňa 10.12.2014 Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod\nsp. zn. 0Tp 63/2014 uznesenie o vzatí do väzby zrušil, avšak rozhodol o jeho vzatí do väzby z dôvodu\npodľa ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. Dňa 21.1.2015 bola voči nemu podaná obžaloba, dňa 29.1.2015\nOkresný súd Nové Mesto nad Váhom vydal Trestný rozkaz pod č. k. 1T/8/2015-206 a rozsudkom\nOkresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 1T/8/2015-531 zo dňa 19.6.2015 bol oslobodený spod\nobžaloby, pretože nebolo preukázané, že skutok sa stal a bol vydaný Príkaz na jeho prepustenie z\nväzby na slobodu.\n34. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím\nna konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie\nproti nemu nemalo byť začaté. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní\nvyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti za\npostup takých orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Keďže\nv súvislosti s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní poškodený vynakladá náklady na\ntrovy svojej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov, štát zodpovedá aj\nza takto vzniknutú mu škodu. Súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých\nzodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia\núkonov (uznesenie NS SR z 28. apríla 2016 sp. zn. 6 Cdo 402/2015 uverejnené v Zbierke stanovísk\nNS a súdov SR 2/2018 pod R č. 17).\n35. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu majetkovej\nškody, spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia jeho advokátom, aj za úkony súvisiace s výkonom\nväzby, pričom podľa neho žalobca za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu mala byť spôsobená škoda,\nv danom prípade považoval uznesenie o vznesení obvinenia, keď v článku III. žaloby uviedol, že nárok\nna náhradu škody v podobe vynaložených trov právneho zastúpenia vo výške 3.131,87 € si uplatňuje\nv zmysle ustanovení § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 18 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom za nezákonné\nrozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda, v danom prípade považoval Uznesenie o vznesení\nobvinenia Okresného riaditeľstva PZ v Novom Meste nad Váhom, Odbor kriminálnej polície, ČVS:\nORP-399/VYS-NM-2014. Namietala, že súd prvej inštancie tak uvedené vymedzenie neakceptoval.\nK tejto odvolacej námietke žalovanej odvolací súd uvádza, že už vo svojom predchádzajúcom\nrozhodnutí, a to uznesení č. k. 4Co 97/2023-198 zo dňa 26.6.2024 uviedol, že Ústavný súd SR vo svojom\nNáleze sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013 síce konštatoval, že „vzhľadom na existenciu\nšpeciálnej právnej úpravy o škodových nárokoch vzniknutých v súvislosti s väzbou by všeobecný\nsúd nemal pri vyčíslení škody uplatnenej iba v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení\nobvinenia zahrnúť do tejto škody aj nároky spojené s obdobím väzby, pretože žalobca si náhradu škody\nnavyše aj z tohto dôvodu neuplatnil, ale uplatnil si ju len a len z dôvodu nezákonnosti uznesenia o\nvznesení obvinenia. Ak má byť do škody uplatnenej žalobcom započítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v\npríčinnej súvislosti s väzbou, žalobca si má uplatniť nárok na jej náhradu nielen z titulu nezákonnosti\nobvinenia, ale aj z titulu nezákonnosti väzby“. Avšak aj keď v prejednávanej veci žalobca uviedol vo\nsvojej žalobe, že: „za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda, v danom prípade\npovažujem Uznesenie o vznesení obvinenia Okresného riaditeľstva PZ v Novom Meste nad Váhom,\nodbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-399/VYS-NM-2014“ a že: „Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nspôsobenej rozhodnutím o väzbe si uplatňujem podľa § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z.“, v skutkovom\nvymedzení žaloby žalobca uvádza nielen uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Novom Meste nad\nVáhom, odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-399/VYS-NM-2014, ale aj že zároveň bol v predmetnej\nveci vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14.11.2014 vydaného\npod sp.z n. 0Tp 63/14 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Tr. zák. tak, že väzba sa mu\nzapočítava odo dňa 12.11.2014 a že proti uzneseniu o vznesení obvinenia aj proti uzneseniu o vzatí do\nväzby podal sťažnosť, ďalej uviedol, že bola voči nemu podaná aj obžaloba a vydaný trestný rozkaz a\nže rozhodnutiami a postupom orgánov činných v trestnom konaní bol poškodený vo svojich ústavných\nprávach a navyše vyčíslenie trov obhajoby žalobca doložil za úkony právnej služby vykonané jeho\nzástupcom od 14.11.2014 do 8.3.2016, čo zodpovedalo uplatneniu jeho nároku na náhradu škody nielen\nz titulu uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj z titulu väzby, obsiahnuté aj v jeho žiadosti o predbežné\nprejednanie jeho nároku. V súlade s ustálenou súdnou praxou ten, proti komu bolo trestné stíhanie\n\nzastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov\nzásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia a rozhodnutím o väzbe.\nV konaní o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri jej výkone, v ktorom si fyzická osoba\nuplatňuje nárok v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, je štát tou procesnou stranou, ktorá musí preukázať\nexistenciu skutočností vylučujúcich vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe\npodľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.\nk. I. ÚS 273/2021 z 29. júna 2021). Súd prvej inštancie tak správne postupoval, keď priznal žalobcovi\nnárok na náhradu majetkovej škody, spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia jeho advokátom nielen\nza úkony súvisiace so vznesením obvinenia, ale aj za úkony súvisiace s výkonom väzby a odvolací súd\nsa stotožnil aj s ich priznanou výškou.\n36.\nŽalovaná sa nestotožňovala ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie ohľadom priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy a namietala priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj jej výšku,\nnakoľko túto považovala (s prihliadnutím na vykonané dokazovanie a závery, ktoré z neho vyplynuli) za\nneprimeranú a odporujúcu tak ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, ako aj zásade rozumného\na spravodlivého usporiadania vzťahov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v odôvodnení potreby\nodškodniť žalobcovu nemajetkovú ujmu považovala za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné,\nčo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.\n1 písm. f) CSP, a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá\nodvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.\nSúd prvej inštancie podľa názoru žalovanej nepristúpil k riadnemu zdôvodneniu svojho rozhodnutia v\nčasti, v ktorej žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď ani zo žalobného návrhu,\nani z výsledkov dokazovania v predmetnej veci nevyplynula objektívna vedomosť o vzniku konkrétnej\nujmy, jej závažnosti a takých následkov (a to s poukazom na platné a účinné kritéria stanovené v § 17\nods. 3 a ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z.), ktoré by boli hodné odškodnenia v peniazoch, a práve vo výške\n7.000 € (konkrétne v sume 1.000 € za mesiac výkonu väzby). Uvedené pochybenie súdu prvej inštancie\ntak spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1\npísm. b) CSP. Uviedla, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je automatické, a že\nkonštatovanie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za stavu, keď z vykonaného dokazovania\njednoznačne vyplynulo, že žalobca nepreukázal vznik konkrétnych následkov (a ich závažnosti) v\njednotlivých oblastiach života, predstavuje nesprávne právne posúdenie veci, čo zakladá odvolací dôvod\npodľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Súd prvej inštancie podľa žalovanej svojvoľne zohľadňoval len\nvšeobecné tvrdenia ohľadom výkonu väzby bez toho, aby ich relevantným spôsobom konfrontoval s\nkonkrétnymi okolnosťami daného prípadu. Pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu\nmusí súd zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale v zmysle § 17 ods. 3\nzák. č. 514/2003 Z. z. prihliadať aj na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije\na pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré\nvznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Je povinnosťou súdu posúdiť\nurčenie výšky vzniknutej nemajetkovej ujmy podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolnosti\nkonkrétneho prípadu, pričom súd tak môže učiniť iba na základe vykonaného dokazovania a zohľadniac\nvýsledky vykonaného dokazovania.\n37. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému za splnenia jediného predpokladu, a\nto, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na\nujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, ktorú preto nemožno\nuspokojiť inak (§ 17 ods. 2). Kritériá, podľa ktorých sa stanovuje jej výška, určuje zákon príkladmo (§ 17\nods. 3). Tieto sa využijú aj pre posúdenie, či v danom prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva\nje alebo nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného; to sa odvíja v kontexte okolností prípadu\nnajmä od intenzity utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. okolností, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy\ndošlo a pod.). Konkrétne podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie sú\nupravené v § 17 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Tak ako v iných prípadoch, pri ktorých dochádza\nk uplatneniu náhrady za nemajetkovú ujmu, aj v tomto prípade platí, že existenciu nemajetkovej ujmy\nby mala preukázať poškodená osoba.\nNajvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 27. 08. 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019 vo vzťahu\nk dôkaznému bremenu poškodeného pri preukazovaní existencie nemajetkovej ujmy vzniknutej v\nsúvislosti s nezákonným trestným stíhaním uviedol, že „každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje\nspoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé\n\nbez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od\nzačiatku nezákonné“\nV intenciách uvedeného rozhodnutia je preto možné tvrdiť, že nemajetkovú ujmu za nezákonné vedené\ntrestné stíhanie nie je potrebné vždy náležite preukázať, pretože už samotné nezákonné trestné stíhanie\nje determinantom, ktoré nemajetkovú ujmu bez pochýb zapríčiňuje a spôsobuje. Dokazovanie by sa tak\nnásledne malo zamerať už iba na konkrétnu výšku sumy priznanú ako náhradu za nemajetkovú ujmu.\nStanovenie konkrétnej sumy je vždy v kompetencii konajúceho súdu a posudzuje sa individuálne, prípad\nod prípadu.\nÚstavný súd SR v náleze zo dňa 24. 01. 2017, sp. zn. III. ÚS 754/2016 nepovažoval za neprimeranú\nnáhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 620 € za každý mesiac nezákonného trestného stíhania rovnako\naj I. ÚS 136/2019 a II. ÚS 252/2019 (pre porovnanie v prípade väzobného stíhania môže byť táto suma\nvo výške 1000 eur), čo by zodpovedalo aj úvahe súdu prvej inštancie. Odvolací súd len dodáva, že\nžalobca následky väzby na svojej osobe preukázal lekárskymi správami, podľa ktorých žalobca trpí\nzmiešanou úzkostne-depresívnou poruchou, a na ktoré súd prvej inštancie aj pri svojom rozhodovaní\nprihliadol, čo postačovalo na priznanie mu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v priznanej mu výške,\nbez preukazovania ďalších podmienok pre priznanie tohto nároku. Odvolací súd sa tiež nestotožnil\ns odvolacími námietkami žalovanej, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa súd\nprvej inštancie v tejto súvislosti vysporiadal aj s námietkou žalovanej o vzťahu k uplatnenej náhrade\nnemajetkovej ujmy zo strany žalobcu a s tým, že žalovaná v priebehu konania namietala, že tvrdenia\nžalobcu o vzniku ujmy na jeho zdraví sú v prejednávanej veci irelevantné, nakoľko takýto zásah nemožno\nsubsumovať pod nemajetkovú ujmu, a preto si ju žalobca ani nemôže uplatňovať z titulu náhrady\nnemajetkovej ujmy, ale výlučne ako škodu na zdraví. Možno sa stotožniť s argumentáciou súdu prvej\ninštancie, že žalobca sa nedomáha náhrady za bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia, teda\nže by sa domáhal finančnej kompenzácie za následky spôsobené psychickou chorobou, ale domáha\nsa náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu tým, že bol nezákonne viac ako 7 mesiacov vzatí do\nväzby, a bolo mu odňaté jedno z najzakladanejších práv, a to právo slobody pohybu, a ďalšie práva s\ntým súvisiace (napr. právo na slobodu výberu povolania, sloboda zhromažďovania, atď.).\n38.\nPokiaľ ide o odvolanie žalobcu, podľa jeho obsahu priznanie nákladov trov obhajoby v podstate\nnenamietal, keď len skonštatoval, že nárok na náhradu škody v podobe vynaložených trov právneho\nzastúpenia si uplatnil vo výške 3.131,87 € v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Ako prílohu\nžaloby predložil vyčíslenie trov obhajoby a potvrdenie o vklade na účet Mgr. Viliama Paráka na\npreukázanie úhrady trov obhajoby. Súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že\ntento nárok je dôvodný, čo do právneho základu, avšak nestotožnil sa s jeho výškou, keď žalobcovi\npriznal nárok na náhradu škody vo výške 2.678,83 €, nakoľko výpočet trov právneho zastúpenia\npovažoval zo strany Mgr. Viliama Paráka v zamietnutej časti za nesprávny. Neuviedol, že by rozhodnutie\nsúdu prvej inštancie v tejto časti považoval za nesprávne a v čom.\nV odvolaní namietal priznanú mu výšku nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú s ohľadom\nna zistenia súdu prvej inštancie o ujme spôsobenej žalobcovi v dôsledku väzby, pričom zotrvával\nna podanej žalobe. V tejto súvislosti považoval za podstatné, že v prípade žalobcu ide o osobitnú\nzodpovednosť na strane štátu za nezákonný zásah do jej osobnostnej sféry, a to predovšetkým v podobe\nobmedzenia jej slobody, čo je najprísnejší možný zásah prípustný Ústavou SR. Vzhľadom k uvedenému\nžiadal napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie zmeniť a podanej žalobe návrhu v plnom rozsahu\nvyhovieť a zároveň zaviazať žalovaného aj na náhradu trov konania žalobcu.\nVzhľadom už na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy\nžalobcovi súdom prvej inštancie zodpovedá kritériám vyžadovaným pre jej priznanie, a to s ohľadom na\nžalobcom uvedené a lekárskymi správami doložené skutkové tvrdenie a tiež s prihliadnutím na to, že\nžalobca bol už v minulosti viackrát súdne stíhaný, čo tiež oslabuje závažnosť zásahu do jeho osobnej\nslobody, ako aj v súlade s platnou judikatúrou.\n39. Z vyššie uvedených dôvodov po vyhodnotení odvolaní žalobcu a žalovaného za nedôvodné odvolací\nsúd rozsudok súdu prvej inštancie napadnutej vyhovujúcej a zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP\nako vecne správny potvrdil.\n40. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP\na žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ani žalobca\nani žalovaný neboli v odvolacom konaní so svojim odvolaním úspešní a mali len čiastočný úspech.\n\n41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nToto rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419\nCSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na\nsúde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od\ndoručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,\nak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:96729b43-58c2-460f-95e9-8ddf8fa84ba1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.273.2021.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 273/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 273/2021 z 29. 6. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-06-29", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.273.2021.1"}, {"guid": "ussr:72b29de8-c732-4f90-ac61-207da3650557", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.252.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 252/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 252/2019 z 12. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-12", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.252.2019.1"}, {"guid": "ussr:9e1f2235-9725-4ecf-a120-fbcf45110737", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.136.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 136/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 136/2019 z 10. 4. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-04-10", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.136.2019.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:2fd4300b-ac82-47c6-a095-1ea9dbdfa99b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 320/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 272, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2"}, {"guid": "ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-11-13", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3875a92f-454c-4a0c-836b-5ebb96606a0e"}, {"guid": "ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820"}, {"guid": "ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4"}, {"guid": "ace120a2-1924-4089-bc05-e54b05552a0d:84960a80-2bed-4ce9-9470-fa89a5c8cb42", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2", "spisova_znacka": "1VCdo/2/2022", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 z 24. 10. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-10-24", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:7117224145.2"}, {"guid": "fec443d3-43df-43cf-a58c-e3595eaabdb6:1294efad-6c54-454a-9e8e-b454734e7386", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1113239297.3", "spisova_znacka": "5Cdo/128/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/128/2021 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1113239297.3"}, {"guid": "26e25aaf-f44a-464d-9f88-f7072cd400dc:dff3ebd0-b55e-468b-b73e-e625e007faf0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7112223317.1", "spisova_znacka": "6Cdo/38/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/38/2019 z 24. 6. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-06-24", "citacie_n": 58, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7112223317.1"}, {"guid": "1a7a3ff3-d108-46dc-a21f-a984e228eac5:43c0a96e-8544-4d8c-be6b-76d2d50a6821", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1", "spisova_znacka": "5Cdo/195/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/195/2015 z 28. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-28", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1"}, {"guid": "2bf1f6e9-c09d-467c-b2e8-5b6b576d5cbf:de1d1da1-7836-4c60-9f0d-7110f7766304", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1", "spisova_znacka": "6Cdo/402/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 z 27. 4. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-04-27", "citacie_n": 125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:6710201839.1"}, {"guid": "0bfc812f-2e5c-49d2-9d48-7ebfa758558b:1f476f80-4951-4c72-8009-239a8dbc82df", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/17/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/17/2023 z 19. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-12-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0bfc812f-2e5c-49d2-9d48-7ebfa758558b:1f476f80-4951-4c72-8009-239a8dbc82df"}, {"guid": "431d55bc-d90f-47ef-b906-0fa52038545d:ff4c19fb-2a90-42bf-8973-345e36679b7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/16/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/16/2021 z 10. 1. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-01-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/431d55bc-d90f-47ef-b906-0fa52038545d:ff4c19fb-2a90-42bf-8973-345e36679b7a"}, {"guid": "3d384780-f604-4796-9b0b-a63b583d9d57:36952123-8d11-4f38-b907-40032f427107", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4216209893.1", "spisova_znacka": "8Co/257/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/257/2019 z 22. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-01-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4216209893.1"}, {"guid": "cb5362d8-c1f4-4c20-b9a9-db3bcf8b251e:a9725799-2035-41bf-a313-a19027c00397", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2019:8117225167.1", "spisova_znacka": "12Co/46/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 12Co/46/2019 z 16. 10. 2019", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2019-10-16", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8117225167.1"}, {"guid": "26946912-0bc7-4074-81bd-7d71f52ae490:34ef2efd-1611-4598-b75c-14f7c497249f", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3515010027.1", "spisova_znacka": "23To/126/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 23To/126/2015 z 7. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-03-07", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3515010027.1"}], "citovane_v": []}