{"guid": "84af2bfa-07dd-4337-b82e-e10256c4a042:6a6156da-fc5c-4dc8-9763-5afc1b1022e9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1116200289.2", "spisova_znacka": "16Co/26/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/26/2024 z 29. 4. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2025, sp. zn. 16Co/26/2024, ECLI:SK:KSBA:2025:1116200289.2", "identifikacne_cislo": "1116200289", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Ivana Štiftová", "sudca_id": 1233, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-stiftova-1233", "datum_vydania": "2025-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/519/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 519/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/519/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/519-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/519/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 519/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/519/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/519-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/519/#paragraf-6.odsek-1", "nazov": "§ 6 ods. 1 zákona č. 519/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/519/#paragraf-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/519-2003/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/519#paragraf-17", "/SK/ZZ/2003/519#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6a6156da-fc5c-4dc8-9763-5afc1b1022e9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1116200289.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1116200289.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1116200289.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16Co/26/2024\n1116200289\n29. 04. 2025\nJUDr. Ivana Štiftová\nECLI:SK:KSBA:2025:1116200289.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov\nJUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: P. F., D.. X.XX.XXXX, C. XX, O.,\nzastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Oľga Rosulegová, s. r. o., Hrabový chodník 4, Bratislava,\nIČO: 51 247 798, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej\nrepubliky, Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku\nMestského súdu Bratislava IV č. k. B1-10C/3/2016-284, zo dňa 21.11.2023 takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť\nzaplatiť žalobcovi 2.500 eur p o t v r d z u j e.\nII. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej do 30 dní od právoplatnosti\nrozsudku zaplatiť žalobcovi 3.350 eur titulom náhrady škody; sumu 2.500 eur titulom nemajetkovej\nujmy; vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu (predtým Okresný súd\nBratislava I) 11.1.2016 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 3.350 eur ako majetkovej\nškody a 50.000 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Žalobu odôvodnil tým,\nže uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Brezne ČVS:ORP-52/VYS-BR-2014 zo dňa\n4.7.2014 mu bolo vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví z nedbanlivosti podľa ustanovenia\n§ 158 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 15.7.2013 viedol v Brezne po Mládežníckej ulici\nsvoje motorové vozidlo zn. V.U. F., I.. Č.. N., pričom na križovatke Mládežníckej a Cesty osloboditeľov\nv km 37,65 vošiel svojím vozidlom z vedľajšej cesty na hlavnú cestu, ktorou sa v tom čase v smere na\nBrezno - Čierny Balog viezla na svojom bicykli F. Z., ktorá na vojdenie predmetného vozidla z vedľajšej\ncesty na hlavnú cestu zareagovala prudkým brzdením prednej a zadnej brzdy bicykla, následkom čoho\ndošlo k jej prepadnutiu cez riadidlá bicykla na vozovku, pričom utrpela pohmoždenie ľavého stehna s\nnatrhnutím prednej svalovej skupiny s dobou liečenia 16 dní, čím žalobca porušil § 4 ods. 1 písm. e)\na § 137 ods. 1 a 2 písm. i) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Žalobca voči uzneseniu podal\nsťažnosť, ktorá bola ako nedôvodná zamietnutá okresným prokurátorom - uznesením č. k. 1Pv 48/14\nzo dňa 23.7.2014. Žalobca uviedol, že jeho obvinenie spočívalo výhradne na tvrdeniach poškodenej\na záveroch znaleckého posudku č. 12/2014 vypracovaného L.. Ľ. Ž., ktorý pripustil až štyri rôzne\nalternatívy určenia bezprostrednej príčiny dopravnej nehody. Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry\nBrezno podal na žalobcu 19.3.2015 obžalobu na totožnom skutkovom základe, na akom bolo žalobcovi\nvznesené obvinenie. Okresný súd Brezno rozsudkom č. k. 3T/35/2015-315 zo dňa 23.4.2015 žalobcu\nspod obžaloby v zmysle § 285 písm. b) Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) oslobodil s odôvodnením, že\n\nskutok nie je trestným činom. Prokurátor Okresnej prokuratúry Brezno podal voči rozsudku odvolanie,\nktoré však následne po doručení rozsudku zobral späť. Podľa žalobcu toto konanie prokurátora svedčí\no tom, že trestné stíhanie nebolo dôvodné. Žalobca svoje závery o nedôvodnosti trestného stíhania\npodporil citovaním častí odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Brezno. Žalobca\nďalej uviedol, že už v prípravnom konaní 25.2.2014 boli vypočuté dve svedkyne, a to dcéra žalobcu\nV. F., ktorá bola spolujazdcom žalobcu v deň vzniku dopravnej nehody a D. N., cyklistka jazdiaca v\nčase skutku po cestnej komunikácií. Výpovede týchto svedkýň však neboli vzaté do úvahy OČTK a\nani znalec L.. Ž. sa s ich obsahom v znaleckom posudku nevysporiadal. V dôsledku toho bolo proti\nžalobcovi nedôvodne vedené trestné konanie, vznesené obvinenie a následne bola podaná obžaloba.\nPoškodená počas konania menila výpovede. Žalobca navrhol vykonať rekonštrukciu dopravnej nehody\nza účelom preverenia výpovede poškodenej. Prvý termín rekonštrukcie skutku nebol realizovaný. Na\ndruhom termíne rekonštrukcie skutku sa zúčastnil žalobca, poškodená a znalec L.. Ľ.. Ž. , ktorý doplnil\nvypracovaný posudok, pričom zotrval na prijatých záveroch. Rekonštrukcie skutku sa zúčastnil aj znalec\nL.. M. N., ktorého požiadal o vypracovanie písomného znaleckého posudku žalobca. L.. N. vypracoval\npísomný znalecký posudok, z obsahu ktorého vyplynula vina poškodenej. Žalobca uviedol, že ak by\ndozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Brezno prihliadol na všetky vykonané dôkazy a tieto by\nv ich súhrne aj vyhodnotil, nemohol by na žalobcu podať obžalobu. Žalobca konštatoval, že trestné\nstíhanie je závažným zásahom do života každého obvineného. Obvinenému sa kladú za vinu skutky,\nktoré spoločnosť považuje za najzávažnejšie formy protispoločenského konania. Vznesenie obvinenia\nmá ďalekosiahle následky v podobe zásahu do práv a cti obvineného. Uviedol, že mu bolo vznesené\nobvinenie len na základe výpovede poškodenej, pričom výpovede svedkýň OČTK neboli vzaté do úvahy.\nTrestne stíhaný bol od júla 2014 do júna 2015; od júla 2013 bol v procesnom postavení podozrivého.\nĎalej uviedol, že je spolu s manželkou spoločníkom a konateľom spoločnosti DARIUS COMPENY,\ns.r.o. a prevádzkujú obchod s oblečením v Brezne. Po začatí trestného stíhania sa žalobca od občanov\ndozvedal, že obyvatelia Brezna, ktoré je malým mestom, rozprávajú, že zrazil cyklistku, že je trestne\nstíhaný, že popiera vinu a že k veci sa nepostavil ako „chlap“. Toto malo za následok, že do obchodu\nprestali chodiť stáli zákazníci, čo sa prejavilo znížením zisku. Žalobca si začal hľadať zamestnanie\nmimo Brezna. Žalobca v žalobe konštatoval, že za účelom vedenia trestného konania bola vyžiadaná\nspráva o jeho osobe z miesta jeho bydliska z Obecného úradu Michalová. Hoci je to štandardný postup\nOČTK, musel okoliu vysvetľovať, z akého dôvodu sa to deje. Ďalej uviedol, že 15.7.2013 po oznámení\nskutku poškodenou, prišli vo večerných hodinách k domu žalobcu príslušníci polície nie diskrétnym\nspôsobom, čo zaznamenali okolití susedia, ktorí poznali žalobcu ako pracovitého človeka a ostali „v\nšoku“, že žalobca má problémy s políciou. Až po čase sa žalobcovi podarilo susedom vysvetliť, čo sa\nudialo. Po oslobodení spod obžaloby si žalobca postupne očisťuje svoje meno. V dôsledku vedenia\ntrestného stíhania boli narušené vzťahy žalobcu so susedmi v Michalovej a jeho obchodná činnosť v\nBrezne. Žalobca citeľne vnímal negatívnu mienku svojich susedov z bezprostredného okolia. Trestné\nstíhanie poškodilo jeho dobré meno, dôstojnosť, vážnosť a česť. Trestné stíhanie malo aj negatívny\ndopad na ekonomické zázemie žalobcu a jeho rodinu. Žalobca ťažko vnímal aj tú skutočnosť, že jeho\ndcéra V. F., ktorá bola jediným priamym svedkom skutku, bola vystavená tlaku a stresu z výpovedí pred\npolíciou. Za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie o vznesení obvinenia Okresným riaditeľstvom\nPolicajného zboru v Brezne ČVS:ORP-52/VYS-BR-2014 zo dňa 4.7.2014, ktoré je treba považovať za\nnezákonné v dôsledku vydania oslobodzujúceho rozsudku Okresným súdom Brezno. Žalobca si titulom\nvydania nezákonného rozhodnutia uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej sume 3.350 eur, ktorá\ntvorí súčet sumy 2.000 eur, ktorú zaplatil zvolenej právnej zástupkyni v trestnom konaní titulom náhrady\ntrov obhajoby a sumy 1.350 eur, ktorú zaplatil znalcovi L.. N.. Žalobca v tomto kontexte poukázal na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 15/2009, sp. zn. 1 Cdo 53/93 a sp.\nzn. 3 Cdo 194/2010. Žalobca si ďalej uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur\nspôsobenej nezákonným zásahom do jeho práv v podobe trestného stíhania trvajúceho takmer jeden\nrok a s poukazom na nesprávny úradný postup prokuratúry spočívajúci v zamietnutí jeho sťažnosti voči\nuzneseniu o vznesení obvinenia a v podaní obžaloby na jeho osobu. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca\nustálil s poukazom na následky spôsobené vo všetkých oblastiach jeho života v dôsledku vedenia\ntrestného stíhania voči jeho osobe. Žalobca uviedol, že si žalobou neuplatnil nárok na náhradu ušlého\nzisku, nakoľko tento je ťažké vyčísliť a preukázať, ale žiadal, aby táto skutočnosť bola zohľadnená\nvo výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné\nprerokovanie nároku, ktorá jeho žiadosť postúpila Ministerstvu spravodlivosti SR. Ministerstvo jeho\nžiadosť predbežne prerokovalo s negatívnym výsledkom.\n\n2. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10C/3/2016-208, zo dňa 2.10.2019 (v poradí prvom) a\nto tak, že žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že\nv konaní nebol preukázaný prvý predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného v zmysle zákona č.\n514/2003 Z. z., a to vydanie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup. Skonštatoval, že\nnezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná príslušným orgánom, čo sa v tomto prípade nestalo.\nSúd uviedol, že extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. bol síce\njudikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie\nuznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť oslobodenie stíhanej osoby spod obžaloby, ako to\nbolo prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne.\nZa nezákonné rozhodnutie nemôže byť automaticky považované každé rozhodnutie o začatí trestného\nstíhania, resp. každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu\nobvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. Súd prvej\ninštancie mal jednoznačne za to, že v prípravnom konaní boli vo vzťahu k žalobcovi splnené zákonné\npodmienky pre začatie a pre vedenie trestného konania. Vedením trestného stíhania voči žalobcovi\nnedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v ustanovení § 2 TP, v zmysle\nktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol\nspáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento\nčin bol spáchaný určitou osobou. Súd prvej inštancie mal za to, že v čase vydania uznesenia o vznesení\nobvinenia žalobcovi boli splnené všetky zákonom určené podmienky pre vydanie takého uznesenia. Také\nuznesenie nemožno automaticky považovať za nezákonné rozhodnutie, bez posúdenia a zohľadnenia\nosobitostí konkrétnej trestnej veci len preto, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, preto žalobu v\ncelom rozsahu zamietol.\n3. Po podaní odvolania zo strany žalobcu rozhodoval vo veci Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací.\nOdvolací súd uznesením č. k. 16Co/138/2020-254, zo dňa 30.9.2022 napadnutý rozsudok zrušil a vec\nvrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V uznesení uviedol, že podstatným pre vyriešenie sporu\nv prejednávanej veci bolo zodpovedanie otázky, či oslobodenie žalobcu spod obžaloby zakladá nárok\nžalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, za ktoré je v takomto prípade potrebné\npovažovať uznesenie o vznesení obvinenia. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade došlo\nzo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu, nakoľko uznesenie o vznesení\nobvinenia je potrebné považovať za nezákonného rozhodnutie v zmysle § 5 a 6 zákona č. 514/2003\nZ. z.. Odvolací súd svoje rozhodnutie okrem iného oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4\nMCdo 15/2009 zo dňa 18.10.2010, uverejnené aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky č. 2/2014 pod č. 37, kde Najvyšší súd SR uviedol: „Zmyslu a účelu § 6\nods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej\nmoci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké\ndôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia,\nmá tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o\nspáchaní trestného činu obvineným.“ Odvolací súd ďalej uviedol, že po citovanom rozhodnutí nedošlo\nk zmene rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít; naopak, v duchu uvedeného rozhodnutia\nrozhodol aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 3200/2016 zo dňa 7.7.2016, keď\nkonštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok\nna náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti\n(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, pričom v\nďalšej časti rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu\nčinného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné\npodozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo\ntrestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,\nnestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo\nobvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo\nobvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných\npráv jednotlivca“. Odvolací súd tak vo vzťahu k prejednávanému konaniu uzavrel, že „síce možno\nsúhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v súdenej veci nebola splnená podmienka nesprávneho\núradného postupu prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno, ktorý mal spočívať v zamietnutí sťažnosti\nžalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia, nakoľko žalobcom napádaný nesprávny úradný postup\nprokurátora Okresnej prokuratúra Brezno smeroval k vydaniu rozhodnutia, a tento postup ako samotný\nnepodlieha preskúmaniu súdom, avšak pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom, odvolaním napadnutom\nrozhodnutí uzavrel, že nebola splnená základná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to\n\nexistencia nezákonného rozhodnutia, lebo trestné stíhanie žalobcu nebolo zahájené svojvoľne, tento\nprávny záver o nesplnení podmienky na uplatnenie nároku v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 z\nhľadiska judikatúry najvyšších súdnych autorít predstavuje odklon spočívajúci na nesprávnom právnom\nposúdení veci.“ Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie opätovne vo veci rozhodnúť, pričom pri ďalšom\nrozhodovaní je súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho\nsúdu.\n4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie\nviazaný právnym názorom odvolacieho súdu vo veci vykonal dokazovanie, vec opätovne právne posúdil\na dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie vo veci v prvom rade vyhodnotil\nsubjekt, ktorý v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. koná vo veci v mene Slovenskej republiky, pričom\nuviedol, že už na pojednávaní konanom 22.10.2018 uznesením rozhodol, že žalovanou je Slovenská\nrepublika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8Cdo 289/2014, zo dňa 14.10.2015, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a\nsúdov SR 1/2016, podľa ktorého, ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením\nobžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo\npovereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom\nkonajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003\nZ. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra SR. V tejto súvislosti dodal, že zastúpenie Slovenskej\nrepubliky Generálnou prokuratúrou SR v tomto konaní pokladá za nesporné, nakoľko škodu spôsobil\nv zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. štátny orgán v trestnom konaní a podmienky na\nzastúpenie SR zo strany Ministerstva vnútra SR podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z.\ncelkom zjavne neboli splnené.\n5. Súd prvej inštancie ďalej preskúmal splnenie formálnej podmienky na podanie žaloby v tejto veci,\nktorou je podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne\nv zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Mal za preukázané, že žalobca požiadal 20.7.2015\nGenerálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku, pričom táto si žiadosť opakovane\nnavzájom postúpila s Ministerstvom spravodlivosti SR, ktoré nakoniec nárok žalobcu prerokovalo s\nnegatívnym výsledkom. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Z predloženej žiadosti bolo\nzároveň preukázané, že predbežne prerokovaný nárok sa zhodoval s nárokom požadovaným žalobcom\nv tomto konaní s výnimkou výšky nemajetkovej ujmy, kde žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie\nnávrhu požadoval vyššiu sumu.\n6. Súd prvej inštancie tak pristúpil k skúmaniu jednotlivých nárokov žalobcu. Keďže vo vzťahu k\nexistencii nezákonného rozhodnutia bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý existenciu\nnezákonného rozhodnutia ako základného predpokladu náhrady škody zo strany štátu v zmysle zákona\nč. 514/2003 Z. z. potvrdil, pristúpil k skúmaniu existencie škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a\nnezákonným rozhodnutím. Pre úplnosť uviedol, že z rozsudku odvolacieho súdu zároveň vyplýva, že\nzamietnutie žiadosti žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia nemožno považovať za nesprávny\núradný postup (ods. 38 uznesenia odvolacieho súdu). Keďže však táto skutočnosť je v prípade\npotvrdenej existencie nezákonného rozhodnutia irelevantná, ďalej sa ňou nezaoberal.\n7. Prvým nárokom žalobcu bolo zaplatenie sumy 2.000 eur ako trov právneho zastúpenia v trestnom\nkonaní. Tento nárok súd vyhodnotil ako dôvodný. Súd prvej inštancie mal z predložených potvrdení\no platbách z 9.8.2014 a 10.8.2014 (č. l. 33) v spojení s potvrdením, že predmetný účet, na ktorý\nboli prostriedky posielané, patrí M.. P. F. (č. l. 103) za preukázané, že tieto platby žalobca svojej\nadvokátke uhradil. Zo záverečného vyúčtovania trov obhajoby z 1.7.2015 (č. l. 31) mal za preukázanú\naj dôvodnosť tejto platby. Z vyúčtovania sú preukázané jednotlivé úkony právnych služieb, pričom\ntieto úkony zodpovedajú úkonom, na ktorých sa obhajkyňa žalobcu zúčastnila podľa pripojeného\nvyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-52/VYS-BR-2014. K námietke žalovaného, že žalobca pri úkonoch 2,\n3, 4, 5 a 11, pri ktorých výška odmeny podľa § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb závisí od dĺžky trvania týchto úkonov nepreukázal dĺžku\ntrvania týchto úkonov súd uviedol, že táto dĺžka rovnako vyplývala priamo z vyšetrovacieho spisu a\nzodpovedala vyúčtovaniu zo strany právnej zástupkyne žalobcu. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca\nuhradil sumu 2.000 eur právnej zástupkyni vopred, túto skutočnosť vyhodnotil ako štandardnú, nakoľko\nadvokáti v trestných veciach štandardne požadujú uhradenie zálohy vopred. Ak sa žalobca následne\nrozhodol od štátu ako náhradu škody požadovať iba sumu zaplatenej zálohy, a nie celú vyššiu sumu\n\npodľa vyúčtovania obhajkyne (2.127,46 eura), ide o jeho právo a súd nemal dôvod nepriznať mu\npožadovanú sumu. Námietku žalovaného, že žalobca si zvolil obhajkyňu z Bratislavy, pričom trestné\nstíhanie bolo vedené v Brezne, a teda nejde o účelne vynaložené trovy v zmysle § 18 ods. 3 zákona č.\n514/2003 Z. z. súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že obvinený v trestnom konaní\nmá plné právo zvoliť si akéhokoľvek obhajcu, ktorému dôveruje, a to bez ohľadu na to, kde daný advokát\nsvoje povolanie vykonáva. Ak mu v dôsledku tohto postupu vzniknú vyššie náklady, sú takéto náklady\nvynaložené účelne. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že\nžalobcovi vznikla v trestnom konaní škoda vo výške 2.000 eur vo forme účelne vynaložených trov\nkonania. Táto škoda je zároveň nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s trestným konaním, resp. (z\npohľadu nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.) s nezákonne vydaným uznesením o začatí trestného\nstíhania žalobcu, keďže išlo o trovy obhajoby vzniknuté v čase trestného stíhania žalobcu. Súd tak túto\nsumu žalobcovi prvým výrokom tohto rozsudku priznal.\n8. Žalobca sa ďalej domáhal náhrady škody spočívajúcej v nákladoch na znalecký posudok č. 27/2014\nznalca L.. M. N. z 2.12.2014 a to v sume 1.350 eur. Aj tento nárok súd vyhodnotil ako dôvodný. Z\ndokazovania bolo preukázané, že predmetný znalecký posudok bol vytvorený, nakoľko bol súčasťou\nvyšetrovacieho spisu. Preukázaná bola taktiež fakturovaná suma vo výške 1.350 eur a to z faktúry\nč. 272014 z 2.12.2014 (č. l. 35). Súčasťou tejto faktúry je odmena za znalecký posudok vo výške\n980 eur a odmena za vykonanie dvoch vyšetrovacích pokusov vo výške 370 eur (spolu 1.350 eur).\nSuma znaleckého posudku nebola v konaní spochybnená, žalovaný iba spochybnil uskutočnenie dvoch\nvyšetrovacích pokusov. Súd prvej inštancie v tomto smere pokladal za preukázané, že pod „vyšetrovacím\npokusom“ znalec myslel previerku výpovedí účastníkov na mieste dopravnej nehody 10.10.2014, ktorej\nsa znalec zúčastnil a podrobne sa k nej vyjadruje v znaleckom posudku. Pokiaľ ide o druhý vyšetrovací\npokus, súd prvej inštancie akceptoval vysvetlenie žalobcu, že išlo o predchádzajúci pokus o uvedenú\nprevierku, ktorý sa mal uskutočniť 24.9.2014, avšak bol na poslednú chvíľu zrušený z dôvodov na\nstrane poškodenej, a znalec sa o tomto zrušení dozvedel neskoro. Súd prvej inštancie v tomto smere\nnevykonal žalobcom navrhnutý výsluch vyšetrovateľa O.. A. Y., nakoľko to najmä s ohľadom na dobu\nviac ako 9 rokov od tohto pokusu nepokladal za hospodárne, a vychádzal v tomto smere z faktúry znalca\nako písomného dôkazu a tvrdení žalobcu. Pokiaľ ide o samotné vyhotovenie znaleckého posudku, súd\nprvej inštancie pokladal takto vzniknuté náklady jednoznačne za škodu vzniknutú v priamej súvislosti s\ntrestným stíhaním. V zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku platí, že „Orgány činné v trestnom konaní\npostupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu\nnevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy\nmajú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace\nproti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy\ntak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.“. Aj keď podľa uvedených ustanovení sú orgány činné\nv trestnom konaní povinné zabezpečovať a vykonávať dôkazy svedčiace v prospech aj neprospech\nobvineného, v trestnom konaní nemožno obvinenému vyčítať, ak sa dôkazy svedčiace v jeho prospech\nsnaží zabezpečiť aj sám. Výnimkou z takého postupu nemôže byť zabezpečenie znaleckého posudku,\na to okrem prípadu, ak by bolo zabezpečenie takéhoto posudku zjavne neúčelné alebo nehospodárne\npráve z dôvodu, že obdobný posudok svedčiaci o nevine obvineného už zabezpečili orgány činné v\ntrestnom konaní. Tento predpoklad však v predmetnej veci naplnený nebol. Nie je potom taktiež bez\nvýznamu, že z oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 3T/34/2015-315 vyplýva, že\nsúd znalecký posudok L.. N. pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy v prospech obvineného. Súd prvej\ninštancie tak bol toho názoru, že v danom prípade ide o jednoznačne účelne vynaložené náklady žalobcu\nsúvisiace s trestným konaním, a teda o skutočnú škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd prvej\ninštancie mal taktiež z dokazovania preukázané, že žalobca fakturovanú sumu skutočne uhradil, a to (i)\nz faktúry č. 272014 z 2.12.2014, z ktorej vyplýva predchádzajúca úhrada preddavku vo výške 500 eur\n(č.l. 35) a (ii) dokladov o zaplatení súm 350 eur dňa 10.12.2014 (č. l. 37) a 500 eur zo dňa 12.12.2014\n(č. l. 36). Aj keď zaplatenie preddavku žalobca iným spôsobom nepreukázal, uvedenie tejto skutočnosti\nvo faktúre znalca súd pokladal za dostatočné. Skutočnosť, že sumu 350 eur vložil na účet znalca O. H.\npokladal za irelevantnú, nakoľko akceptoval vysvetlenie žalobcu, že išlo o snúbenca jeho dcéry (ktorého\nzároveň počas konania pôvodne navrhoval vypočuť ako svedka), ktorý znalcovi uhradil časť odmeny\nza žalobcu. Taktiež prihliadol na čestné vyhlásenie O. H. z 29.1.2017, že uvedené prostriedky uhradil\nza žalobcu v dôsledku pracovnej vyťaženosti žalobcu a tieto mu boli v rovnaký deň zo strany žalobcu\nodovzdané (č. l. 106). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že\nžalobcovi vznikla v trestnom konaní majetková škoda vo výške 1.350 eur vo forme nákladov na znalecký\nposudok. Táto škoda je zároveň taktiež nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s trestným konaním,\n\nresp. s nezákonne vydaným uznesením o začatí trestného stíhania žalobcu, nakoľko ak by žalobca\nnebol trestne stíhaný, nemal dôvod zadať vypracovanie znaleckého posudku. Súd prvej inštancie tak aj\ntúto sumu žalobcovi prvým výrokom tohto rozsudku priznal. Keďže žalobcovi priznal nárok na majetkovú\nškodu vo výške 2.000 eur a 1.350 eur, spolu žalobcovi prvým výrokom napadnutého rozsudku priznal\npodľa § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 zákon č. 514/2003 Z. z. nárok na sumu 3.350 eur.\n9. Súd prvej inštancie následne pristúpil k skúmaniu nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu a dospel k\nzáveru, že nárok je čiastočne dôvodný. Pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie\nvychádzal z vykonaného dokazovania, a to najmä z výsluchu žalobcu a výpovede manželky žalobcu\nako svedkyne. Žalobca k existencii nemajetkovej ujmy vypovedal na pojednávaní konanom 2.10.2019,\npričom uviedol: „Počas vedenia trestného konania, toto obdobie nebolo jednoduché pre mňa ani pre moju\nrodinu. V roku 2014 dospievala dcéra, u ktorej sa prejavila psychická porucha, ktorej sme sa venovali,\nchodili sme po lekároch, bolo sa na túto okolnosť treba sústrediť. Celá rodina bola psychicky zdeptaná\nz výsluchov na polícii. Bol som lustrovaný políciou vo vzťahu, či som nebol trestne stíhaný, či som\nnespáchal závažný priestupok. Na obec polícia doručila dopyt za účelom zistenia mojich charakterových\nvlastností, aký som občan, ako žijem. Ja som bezproblémový občan a ak nepomôžem tak neublížim.\nV súvislosti s vybavením tohto dopytu, tento dopyt bol prerokovaný na zastupiteľstve Obecného úradu.\nSme spojené dve obce, ktoré majú dokopy 2800 obyvateľov a zrazu som sa dostal do ich povedomia,\nže som niečo spáchal. Celé toto ťaživé obdobie trvalo celkovo 648 dní. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme\nchcem uviesť, že v Brezne od roku 2009 sme mali obchod secondhand dá sa povedať, že do doby kým\nsa toto nestalo. Tento obchod sme mali ešte 2 roky po ukončení TS. V roku 2017 sme zmenili sortiment,\nlebo to išlo dolu vodou. Prestali chodiť zákazníci do obchodu, tržby upadali a to z dôvodu, že sme sa\nstále zúčastňovali výsluchov počas vedenia TS psychicky trpela celá rodina. Celá situácia ma veľmi\ntrápila, ale som silnejšia osobnosť, takže sa toto neodrazilo na mojom zdraví. Nie som výtržník som\nkľudná povaha, a teda som celú situáciu s problémami ustál. Dennodenne sme riešili vedenie TS, čo\nideme robiť. Nevenovali sme sa tak rodine deťom. Dcéra veľmi zle znášala celú situáciu, na výsluchu\nju veľmi deptali. V tom čase chodila na VŠ a povedala, že už nikdy na výsluch nepôjde v tejto veci.“\nManželka žalobcu vo svojej výpovedi na pojednávaní 21.11.2023 uviedla: „Sme slušní ľudia, celý život\nsme sa správali slušne, vychovali sme tri deti. Toto trestné stíhanie nám zásadným spôsobom zasiahlo\ndo života. Ublížilo to celej rodine. Bolo to veľmi depresívne. Živíme sa sami, zasiahlo nás to veľmi aj vo\nfinančnej oblasti. Tie financie nám veľmi chýbajú. Teraz, keď jazdíme autom, tak sa vždy bojíme, keď\nvidíme na ceste cyklistov, resp. máme nepríjemné spomienky. Takéto niečo sme si nezaslúžili. Situácia\nnás poškodila aj v obci, kde si o nás vypytovali posudky a poškodilo nám to dobré meno. Od štátu teda\nočakávame, že sa k nám bude správať slušne tak, ako sme sa celý život správali my. Celá situácia\nmala na nás veľký vplyv a obávam sa, že to nikdy neprejde. V dôsledku trestného stíhania sa nám ľudia\nvyhýbali, resp. nie vyhýbali, ale mysleli si svoje. Brezno-Michalová je malá obec a vzťahy medzi ľuďmi sú\niné, ako vo veľkom meste, kde sa to stratí. Pohľad obyvateľov na nás sa zmenil.“ Na otázku žalovanej,\nako konkrétne sa k nim niekto negatívne správal, svedkyňa uviedla: „Konkrétna situácia je, že ak vám v\nmalej obci búchajú na dvere policajti, susedia sú týmto navždy ovplyvnení a negatívne na nás pozerajú.\nNajviac ma to mrzí, že to musela počúvať chorá manželova matka. Konkrétny príklad neuvediem, ale je\nto zjavné zo správania obyvateľov malej obce, ktorí nám dajú najavo, že o trestnom stíhaní vedia. My si\nto nemôžeme dovoliť, lebo nám záleží na tom, ako nás ľudia vnímajú aj v súvislosti s podnikaním, kde\nje potrebné mať dobré meno. Ľudia vám to dajú najavo, aj keď vám to priamo nepovedia.“ Na otázku\nsúdu, k čomu sa vzťahovalo vyjadrenie o trieskaní na bránu, svedkyňa uviedla „Išlo o návštevu policajta\nvo večerných hodinách v deň nehody. Policajt trieskal na železnú bránu, na nič sa nepýtal, len kričal,\nže manžel zrazil cyklistku. Bývame na hlavnej ceste a dom má veľkú železnú bránu. Počuli to susedia\nponiže aj povyše aj oproti. Rovnako to počuli deti, ktoré sa hrali na dvore. Susedia to počuli, lebo máme\nželeznú bránu, na ulici je všetko počuť. Zároveň bolo leto.“\n10. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania pokladal existenciu nemajetkovej ujmy za\npreukázanú. Z výpovedí žalobcu aj jeho manželky vyplynulo, že trestné stíhanie pôsobilo na žalobcu a\ncelú jeho rodinu stresujúco, nakoľko žalobca a jeho rodina žili dovtedy usporiadaným životom, a trestné\nstíhanie predstavovalo závažný zásah do ich dovtedajšieho života. Negatívne na nich pôsobila taktiež\nskutočnosť, že vzhľadom na to, že žijú v malej obci, sa o trestnom stíhaní postupne dozvedali obyvatelia\nobce. Prvá takáto situácia vznikla už v deň nehody, keď vo večerných hodinách prišli policajti k ich\ndomu a pri zavolaní žalobcu a jeho dcéry postupovali takým spôsobom, že sa o tom museli dozvedieť\nsusedia. Rovnako v neskoršom čase bol v rámci trestného konania dopytovaný obecný úrad. Všetky\n\ntieto okolnosti mali negatívny vplyv na psychickú pohodu žalobcu a jeho rodiny, a taktiež na vážnosť\nžalobcu v spoločnosti.\n11. Súd prvej inštancie vyjadrenia žalobcu a jeho manželky pokladal vo vzťahu k nemajetkovej ujme\nza dostatočné, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že takáto reakcia na trestné stíhanie je logická\na štandardná. Trestné stíhanie je pre bežného bezúhonného občana vždy vážnym zásahom do\ndovtedajšieho života, ktorý nevyhnutne musí pôsobiť stresujúco a musí byť zásahom tak z pohľadu\nprežívania dotknutej osoby, ako aj z pohľadu spoločnosti na dotknutú osobu. Súd tak existenciu\nnemajetkovej ujmy pokladal za preukázanú. Zároveň pokladal za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi\nvzniknutou ujmou a nezákonným rozhodnutím, nakoľko vyššie opísané skutočnosti boli nepochybne\npriamym dôsledkom trestného stíhania žalobcu, a bez tohto stíhania by neboli vznikli. Súd prvej inštancie\ntak v konaní posudzoval výšku nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na kritériá stanovené v ustanovení\n§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z..\n12. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, v prvom rade skonštatoval, že bez ohľadu na aplikáciu kritérií\nuvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je zákon vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy veľmi\nvšeobecný a určenie tejto výšky bude z tohto dôvodu vždy v konečnom dôsledku záležať na úvahe súdu\na vždy bude v nezanedbateľnej miere arbitrárne. Skonštatoval, že aj doterajšia judikatúra pokiaľ ide o\nvýšku nemajetkovej ujmy je natoľko rôznorodá, že je veľmi zložité z nej akýmkoľvek spôsobom určiť čo i\nlen základný rámec alebo spôsob aplikácie zákonom stanovených kritérií pre posudzovanie konkrétnej\nvýšky nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie tak na účely rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy\ndospel vlastnou úvahou k záveru, že štandardná základná výška takejto ujmy je 2.000 eur za rok\ntrestného stíhania, pričom táto suma môže byť, a to aj podstatným spôsobom, upravená v závislostí od\nsubjektívnych a objektívnych faktorov týkajúcich sa konkrétnej kauzy, resp. konkrétnej trestne stíhanej\nosoby.\n13. Pri rozhodovaní posudzoval súd prvej inštancie v zmysle § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 514/2003\nZ. z. závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Pod tieto okolnosti možno nepochybne a\nv prvom rade zaradiť samotné trestné stíhanie. Uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu bolo,\nako už uviedol, nepochybne nezákonným rozhodnutím, avšak táto skutočnosť nezbavuje súd možnosti\na zároveň povinnosti zvážiť v primeranej miere jednotlivé aspekty trestného stíhania a ich vplyv na\nnemajetkovú ujmu obvineného. Súd v civilnom konaní nie je oprávnený detailne posudzovať okolnosti\ntrestného stíhania najmä z hľadiska trestného procesu, je ale oprávnený urobiť si základný názor na\ncharakter trestného stíhania, jeho opodstatnenosť, dĺžku a vplyve na obvineného.\n14. Súd prvej inštancie tak pri posudzovaní okolností trestného stíhania zobral do úvahy mieru\nzodpovednosti žalobcu. Zo znaleckých posudkov L.. Ž.P. V. L.. N., ako aj z rozsudku Okresného súdu\nBrezno č. k. 3T/34/2015 -315 je zrejmé, že žalobca porušil ustanovenie § 20 ods. 3 zákona č. 8/2009\nZ. z. o cestnej premávke a vošiel do križovatky, hoci mu situácia nedovoľovala pokračovať v jazde\nza križovatkou, a tým porušil povinnosť v zmysle § 20 ods. 1 citovaného zákona dať na vedľajšej\nceste prednosť v jazde ostatným účastníkom cestnej premávky. Hoci podľa oslobodzujúceho rozsudku\nOkresného súdu Brezno nešlo o trestný čin, nakoľko nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi\ntýmto jeho konaním a náhlym brzdením poškodenej, resp. súd mal pochybnosti, či žalobca vytvoril náhlu\nprekážku a či teda poškodená nereagovala oneskorene a nemohla pádu zabrániť inak, tieto skutočnosti\nnemenia nič na fakte, že žalobca porušil pravidlá cestnej premávky. Túto skutočnosť nepokladal v konaní\nza spornú, keďže jednak vyplývala z rozsudku Okresného súdu Brezno, ale tiež priamo vyplývala aj\nz polohy vozidla v čase nehody podľa vyjadrenia samotného žalobcu, čo mal preukázané z vyššie\nuvedených znaleckých posudkov. Žalobca tak porušil pravidlá cestnej premávky závažným spôsobom\n(§ 137 ods. 2 písm. i/ zákona č. 8/2009 Z. z.). Táto skutočnosť automaticky neznamená dôvodnosť\ntrestného stíhania, ale nie je irelevantná vo vzťahu k skúmaniu okolností, za ktorých k trestnému stíhaniu\nžalobcu došlo.\n15. Súd prvej inštancie taktiež zobral do úvahy charakter trestného stíhania, resp. charakter skutku, z\nktorého bol žalobca obvinený. Žalobca bol obvinený z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158\nTZ. V danom prípade ide o nedbanlivostný trestný čin, pričom horná hranica trestu odňatia slobody\nje jeden rok. To v konečnom dôsledku znamená, že u predtým netrestaného občana je vzhľadom na\nustanovenia Trestného poriadku odôvodnený predpoklad, že ani v prípade uznania viny páchateľovi\nnehrozí nepodmienečný trest. Týmto konštatovaním nechcel bagatelizovať trestné stíhanie žalobcu, ale\n\npokladal za dôležité zasadiť toto trestné stíhanie do určitého kontextu a pri posudzovaní nemajetkovej\nujmy mať túto skutočnosť na zreteli. Pokladal za nesporné, že (nezákonne) obvinený z úmyselnej\nnásilnej trestnej činnosti, alebo zo závažnej ekonomickej kriminality musí mať nárok na nepomerne\nvyššiu nemajetkovú ujmu, a to práve vzhľadom na nepomerne vyššiu hrozby vyplývajúcej z obvinenia,\nresp. nepomerne vyšší zásah do osobnostných práv.\n16. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval faktory uvedené v § 17 ods. 3 písm. c) a d) zákona č. 514/2003\nZ. z. a teda závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom a spoločenskom živote.\nPokiaľ ide o samotného žalobcu, ako už uviedol, nemajetková ujma mu nepochybne vznikla, avšak\nnedospel k záveru, že z vyššie uvedených dôvodov je dôvodné jej priznanie vo väčšej výške. Žalobca\nuviedol, že obdobie počas vedenia trestného konania nebolo pre celú rodinu jednoduché, avšak túto\nskutočnosť už zohľadnil pri posudzovaní samotnej existencie ujmy. Samotného žalobcu situácia podľa\nvlastných slov trápila, ale keďže je silnejšia osobnosť, tak ju zvládal, resp. sa neodrazila na jeho\nzdraví. Z uvedeného vyjadrenia je zrejmé, že zo subjektívneho hľadiska nedošlo u žalobcu k dôvodom\nna priznanie väčšej výšky nemajetkovej ujmy. Žalobca taktiež nepreukázal, a ani netvrdil, že by bol\nakokoľvek obmedzovaný v spoločenskom uplatnení.\n17. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z vplyvu trestného stíhania na\npodnikanie žalobcu a jeho manželky v spoločnosti DARIUS COMPENY, s.r.o., túto pokladal za\nnedôvodnú a nepreukázanú. V prvom rade považoval za právne otázne, či vôbec možno takúto prípadnú\nmajetkovú škodu pokladať za faktor pri posudzovaní nemajetkovej ujmy, avšak touto otázkou sa nemusel\nzaoberať, nakoľko žalobca v tejto súvislosti vôbec neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu.\nŽalobca tvrdil, že v súvislosti s trestným stíhaním došlo k zhoršeniu podnikania, toto tvrdenie však\nnepodložil absolútne žiadnymi dôkazmi, a to ani napr. hospodárskymi údajmi spoločnosti, z ktorých\nby bolo možné aspoň usúdiť, či vôbec došlo v rozhodnom období počas trestného stíhania alebo\nbezprostredne po ňom k prepadu tržieb. Prepad tržieb by pritom sám o sebe nebol dostatočným\ndôkazom a bolo by potrebné preukázať aj príčinnú súvislosť tohto prepadu s obvinením, žalobca\nvšak nepreukázal ani len tento základný predpoklad. K tejto otázke pôvodne navrhoval vypočuť\nsvedka O. H., avšak nakoniec návrh na vykonanie tohto dôkazu sám stiahol. Súd prvej inštancie tak\nprípadné negatívne ekonomické dôsledky trestného stíhania na žalobcu a jeho rodinu pokladal za úplne\nnepreukázané a pri posudzovaní nemajetkovej ujmy ich vôbec nebral do úvahy.\n18. Súd prvej inštancie taktiež nevyhodnotil ako dôvodný argument o vzniku nemajetkovej ujmy z dôvodu\npsychického prežívania dcéry žalobcu V. F. vo vzťahu k výsluchom v trestnom konaní. Z pripojeného\nvyšetrovacieho spisu je zrejmé, že dcéra žalobcu sa zúčastnila len na podaní vysvetlenia v deň nehody,\na potom jedného výsluchu 19.8.2014, pričom tento výsluch trval len 30 minút a podľa zápisnice jej neboli\nkladené žiadne otázky. Pri výsluchu bola taktiež prítomná obhajkyňa žalobcu M.. P. F.. Súd prvej inštancie\ntak dospel k názoru, že tvrdenie žalobcu o strese jeho dcéry z opakovaných výsluchov nie je dôvodné,\nresp. nebolo zo strany žalobcu ani len preukázané, že by sa takýchto opakovaných výsluchov zúčastnila.\nRovnako skonštatoval, že dcéru žalobcu predvolal na pojednávanie 21.11.2023 za účelom výsluchu,\nnávrh na jej výsluch však vzal žalobca späť.\n19. Súd prvej inštancie tak vzhľadom na okolnosti uvedené v odsekoch 49 až 54 dospel k záveru, že\ns ohľadom na faktory uvedené v § 17 ods. 3 písm. b), c) a d) zákona č. 514/2003 Z. z. nie je dôvodné\nžalobcovi priznávať vyššiu sumu nemajetkovej ujmy.\n20. Súd prvej inštancie ďalej skúmal posledné zákonné kritérium pre posudzovanie výšky nemajetkovej\nujmy v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., a to osobu poškodeného, jeho doterajší\nživot a prostredie, v ktorom žije a pracuje, pričom dospel k záveru, že tieto faktory majú vplyv na\nvýšku priznanej nemajetkovej ujmy, resp. zvyšujú nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu. Pri posudzovaní\nvýšky nemajetkovej ujmy prihliadol na to, že žalobca bol do začatia trestného stíhania bezúhonný a žil\nriadnym životom. Túto skutočnosť tvrdil v konaní žalobca, pričom vyplynula aj z dopytov na obecný úrad\na žalovaný ju v konaní nespochybnil. U takéhoto občana je nemajetková ujma vzniknutá v dôsledku\ntrestného stíhania nepochybne vyššia. Súd prvej inštancie taktiež zohľadnil skutočnosť, že žalobca\na jeho rodina žijú v malej obci, kde je predpoklad, že informácie sa medzi ľuďmi šíria rýchlejšie a\nosobnejšie, a zároveň je predpoklad, že ľudia tieto informácie nebudú vedieť vyhodnotiť a dostatočne\nrozlišovať medzi vedením trestného stíhania, obvinením a odsúdením. V tomto smere zdôraznil, že túto\nskutočnosť zohľadnil len čiastočne, nakoľko štát nemôže vo všeobecnosti zodpovedať za to, ako okolie\n\nobvineného vyhodnocuje jeho obvinenie a ako sa následne k obvinenému správa. Na druhej strane je\ntakéto obvinenie vždy spôsobilé znížiť vážnosť obvineného v spoločnosti a v prípade, že je uznesenie\no obvinení v konečnom dôsledku potrebné považovať za nezákonné, nemôže sa štát zodpovednosti za\ndôsledky takéhoto uznesenia na obvineného zbaviť. Na druhej strane súd prvej inštancie zohľadnil, že\nžalobca v konaní zníženie svojej vážnosti v spoločnosti nepreukázal žiadnym konkrétnym spôsobom.\nVychádzal teda najmä zo všeobecne známej skutočnosti, že v malej obci dôjde bezpochyby k zmene\nsprávania okolia k obvinenému, resp. zo všeobecných tvrdení žalobcu a jeho manželky v tomto ohľade.\nVzhľadom na túto skutočnosť, ako aj vzhľadom na dovtedajší život žalobcu, dospel k záveru, že je\npotrebné navýšiť základnú priznanú nemajetkovú ujmu žalobcovi o 50 %.\n21. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti, resp. vzhľadom na závery uvedené najmä v odsekoch\n48, 55 a 58, súd prvej inštancie za adekvátnu pokladal nemajetkovú ujmu vo výške 3.000 eur za každý\nrok trvania trestného stíhania. Keďže však trestné stíhanie trvalo menej ako rok, a to od 4.7.2014 do\n23.4.2015, kedy Okresný súd Brezno vydal oslobodzujúci rozsudok, resp. do 20.5.2015, kedy rozsudok\nnadobudol právoplatnosť, priznal žalobcovi len približnú pomernú časť z tejto sumy. Súd prvej inštancie\ntak priznal žalobcovi druhým výrokom napadnutého rozsudku podľa § 17 ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona\nč. 514/2003 Z. z. nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 eur.\n22. Lehotu na plnenie peňažnej povinnosti na základe § 232 ods. 3 C. s. p. určil v dĺžke 30 dní, keď\nna základe žiadosti žalovaného vzal do úvahy administratívnu náročnosť vykonania úhrady zo strany\nžalovaného ako orgánu štátu. Keďže žalobe v časti nároku na nemajetkovú ujmy vyhovel len čiastočne,\nvo zvyšnej časti žalobu tretím výrokom tohto rozsudku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov\nkonania súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a\ntrovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V časti konania o majetkovej škode bol v plnom\nrozsahu úspešný žalobca. V časti konania o nemajetkovej ujme bol taktiež úspešný žalobca. Hoci je\njeho úspech v číselnom vyjadrení malý, keďže súdom určená výška nemajetkovej ujmy je 2.500 eur a\nžalobca požadoval sumu 50.000 eur, na účely rozhodovania o trovách konania v zmysle § 255 ods. 1 C.\ns. p. pokladal úspech žalobcu za plný, nakoľko žalobca bol úspešný čo do základu nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy. Nie je pritom rozhodujúce, v akej výške bol nakoniec nárok priznaný, nakoľko táto\nvýška závisela výlučne od úvahy súdu. Tento postup súdu je plne v súlade s rozhodovacou praxou,\npotvrdenou napr. v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 475/2018. Žalobca tak bol v\nkonaní z tohto pohľadu úspešný v celom rozsahu a súd mu štvrtým výrokom priznal náhradu trov konania\nvoči žalovanému vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti\nrozsudku podľa § 262 ods. 2 C. s. p. samostatným uznesením vyšší súdny úradník.\n23. Proti výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.500 eur\ntitulom nemajetkovej ujmy podala žalovaná odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h)\nC. s. p. a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v tomto napadnutom výroku zmeniť a žalobu v časti\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych\nargumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že priznanie náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto\nnemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k\nokolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby došlo. Napriek tomu, že súd\nvýšku nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej úvahy, aj tento postup podlieha hodnoteniu,\npričom základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré\nsúdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného\nprípadu. Je potrebné vychádzať z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu, musí sa prihliadať na\nintenzitu, povahu a spôsob zásahu, k charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté. Pre\nurčenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy súd musí vykonaným dokazovaním odôvodnene\nustáliť zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie\npeňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa\n7.8.2019, sp. zn. 15Co/80/2019). Zdôraznila, že aj rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa\nustálila v tom smere, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v režime zákona o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale\nnemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho\nnesprávnym úradným postupom musia byť preukázané. Najvyšší súd SR v uznesení z 31.5.2022, sp.\nzn. 7 Cdo 280/2019 posudzoval dovolateľom nastolenú právnu otázku v znení „či v prípade, ak trestné\nstíhanie vedené voči žalobcovi bolo právoplatne zastavené alebo bol v ňom oslobodený spod obžaloby,\n\npretože skutok pre ktorý bol trestne stíhaný nie je trestným činom, vzniká žalobcovi automaticky a\nbez ďalšieho nemajetkový ujma, ktorú je z hľadiska závažnosti potrebné odškodniť priznaním náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch“. K takto vymedzenej právnej otázke potom dovolací súd uzavrel, že pre\nvznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom, je nevyhnutné,\naby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, existencia\nnemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej\nmoci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy, v prípade nemajetkovej\nujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy teda možno priznať len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ak nemajetková ujma vznikla v príčinnej\nsúvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom nestačí\nlen tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným\nrozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané.\nNajvyšší súd SR v uznesení z 30.9.2013 sp. zn. 6 M Cdo/15/2012 dospel k záveru, podľa ktorého určenie\nvýšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala\nžiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na\nurčitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Žalovaná zastáva názor, že žalobca v konaní\nnepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi vydanými rozhodnutiami, v dôsledku ktorých mu mala\nvzniknúť nemajetková ujma. Odôvodnenie súdu prvej inštancie je v tomto smere nepreskúmateľné a\narbitrárne, pretože vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku odôvodnil len tým spôsobom, že skonštatoval,\nže „trestné stíhanie pôsobilo na žalobcu a celú jeho rodinu stresujúco, nakoľko žalobca a jeho rodina žili\ndovtedy usporiadaným životom, a trestné stíhanie predstavovalo závažný zásah do ich dovtedajšieho\nživota. Negatívne na nich pôsobila taktiež skutočnosť, že vzhľadom na to, že žijú v malej obci, sa o\ntrestnom stíhaní postupne dozvedali obyvatelia obce.“ Pričom sám súd prvej inštancie priznáva ďalej, že\nv rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy pristúpil v podstate arbitrárne, keď uvádza, že „Pokiaľ ide o\nvýšku nemajetkovej ujmy, súd v prvom rade konštatuje, že bez ohľadu na aplikáciu kritérií uvedených v\n§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je zákon vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy veľmi všeobecný a\nurčenie tejto výšky bude z tohto dôvodu vždy v konečnom dôsledku záležať na úvahe súdu a vždy bude\nv nezanedbateľnej miere arbitrárne.“ Taktiež žalovaný poukazuje na podľa neho ničím nepodloženú\nprávnu argumentáciu, že pri priznaní nemajetkovej ujmy a jej výšky „súd taktiež zohľadnil skutočnosť,\nže žalobca a jeho rodina žijú v malej obci, kde je predpoklad, že informácie sa medzi ľuďmi šíria\nrýchlejšie a osobnejšie, a zároveň je predpoklad, že ľudia tieto informácie nebudú vedieť vyhodnotiť,\na dostatočne rozlišovať medzi vedením trestného stíhania, obvinením a odsúdením.“ Pričom však\nnásledne si uvedený argument vyvracia a sám uvádza, že žalobca v konaní zníženie svojej vážnosti\nv spoločnosti nepreukázal žiadnym konkrétnym spôsobom.“ No napriek tomu píše, že v danej veci\nnajmä vychádzal z akejsi „všeobecne známej skutočnosti, že v malej obci dôjde bezpochyby k zmene\nsprávania okolia k obvinenému, resp. zo všeobecných tvrdení žalobcu a jeho manželky v tomto ohľade.“\nS poukazom na uvedené teda vyplýva, že súd aj bez výsluchu žalobcu a jeho manželky, svedkyne V. F.\nmal automaticky zato, že vo veci je potrebné priznať nemajetkovú ujmu len z dôvodu, že žalobca žil a\nžije v malej obci. Čiže žalobcovi sa síce aj podľa súdu z výpovedí žalobcu a jeho manželky nepodarilo\npreukázať konkrétnu nemajetkovú ujmu, konkrétnymi dôkazmi, no aj tak napriek tomu ju súd žalobcovi\npriznal, len na základe akejsi všeobecne známej skutočnosti, že v malej obci dôjde bezpochyby k zmene\nsprávania okolia k obvinenému. Neurčitosť tohto argumentu je zavŕšená aj časťou výpovede svedkyne V.\nF.. Táto na otázku žalovaného nech uvedie v súvislosti s trestným stíhaním, ako konkrétne sa k nim niekto\nnegatívne správal, svedkyňa uviedla: „... Konkrétny príklad neuvediem, ale je to zjavné zo správania\nobyvateľov malej obce, ktorí nám dajú najavo, že o trestnom stíhaní vedia. Ľudia vám to dajú najavo,\naj keď vám to priamo nepovedia.“ Žalovaný zastáva názor, že žalobca v konaní vypovedal pomerne\nvšeobecným spôsobom, prostredníctvom ktorého súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného nemohol\nzistiť splnenie zákonných predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v peniazoch.\nTaktiež týmto spôsobom vypovedala aj svedkyňa V. F., pričom je potrebné uviesť, že ako svedok má k\nprejednávanej veci pomer, a teda, že je manželkou žalobcu a z čoho vyplýva, že obsah jej výpovede\nnie je možné hodnotiť ako nezaujatý a neovplyvnený. Žalobca ním uplatňovanú náhradu nemajetkovej\nujmy a ani jej výšku nijako nepreukázal. Ním navrhnuté dôkazy v podobe výsluchu jeho rodinných\npríslušníkov považuje žalovaný za málo relevantné, nakoľko bolo vopred zrejmé, že v rámci svedeckých\nvýpovedí budú obdobným spôsobom tvrdiť vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, čo sa aj udialo. Takto\nvšak minimálne vykonané dôkazy spôsobili, že žalobca neuniesol svoju dôkazné bremeno. Zastávala\nnázor, že vykonaným dokazovaním v rámci konania pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že\n\nk takémuto zhoršeniu spoločenského a rodinného života žalobcu v priamej a bezprostrednej príčinnej\nsúvislosti s namietaným trestným stíhaním. Žalobca v konaní nepreukázal, že toto trestné konanie malo\npriamy a bezprostredný vplyv na ním tvrdenú ujmu, pretože v živote žalobcu sa vyskytli situácie, ktoré\nzásadným spôsobom ovplyvnili život žalobcu. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný,\nneprerušený. Je nepochybné, že trestné stíhanie je spôsobilé zasiahnuť do sféry poškodeného, uvedené\nvšak žalobcu nezbavuje povinnosti tvrdenia a unesenia dôkazného bremena ohľadom preukázania,\nv akom rozsahu trestné stíhanie zasiahlo jeho osobu, doterajší život a prostredie, v ktorom žije a\npracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu\nvznikli v súkromnom živote, ako aj závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení.\nV tomto smere poukazujem na rozsudok Krajského súdu Nitra z 23.3.2021 sp. zn. 12Co/76/2020 v\nktorom súd dospel k záveru, že „V prípade, ak je žalobou uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v\npeniazoch, je súd povinný v spore skúmať, či nie je postačujúce poskytnutie zadosťučinenia len vo forme\nkonštatovania porušenia práva.“ Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa skúmaním\ntýchto skutočností nezaoberal, pričom v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním,\nktoré sa skončilo oslobodením spod obžaloby, je potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania\nprihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, a na závažnosť následkov\nspôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k\nujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného. Pri úvahe o forme zadosťučinenia treba\npreto zohľadniť aj jeho konanie, ak ním k vzniku nemajetkovej ujmy prispel. Za okolnosť dôležitú pre\nstanovenie formy zadosťučinenia (výšky nemajetkovej ujmy) treba považovať aj zistenie, že poškodený\nsa dopustil skutku, za ktorý bol následne trestne stíhaný (dôsledkom nie je strata zodpovednosti štátu\nza ujmu, ktorá poškodenému trestným stíhaním vznikla). V tomto kontexte možno prihliadnuť aj na\ndôvody, pre ktoré k oslobodeniu spod obžaloby došlo.“ Hoci je výška zadosťučinenia v peniazoch\npredmetom voľnej úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné\nhľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou\nsa akejkoľvek kontrole. Žalovaný zastáva názor, že v tomto smere je odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie nedostatočné a nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, na základe\nakej úvahy súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy a na\nzáklade čoho určil výšku nemajetkovej ujmy za každý rok trestného stíhania sumu 2.000 eur. V súvislosti\ns preukazovaním nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu\nSR 3 Cdo 32/2007 z 29.3.2007: „V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov\n(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah\npríčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.\nAk bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej\nsúvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych\nsúvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,\nktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a\nnásledku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992).\nPríčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979). V postupnom\nslede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený\nnásledok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej\nkauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej\npríčina priamo (bezprostredne)predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť\npreto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej\nsúvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako\n(priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.\n24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením\njeho nároku v zmysle napadnutého rozsudku a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie\nv napadnutom výroku potvrdil. Mal za to, že súd prvej inštancie riadne a dostatočne zistil skutkový\nstav veci a dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom vykonal všetky stranami navrhnuté dôkazy,\nna základe ktorých správne zistil všetky rozhodujúce skutočnosti a preto žalobca považuje žalovaným\nnapadnutý rozsudok za vecne správny čo do jeho výroku, ako aj do jeho odôvodnenia. Žalovaná\npovažuje výšku priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú a rozsudok\npovažuje za nepreskúmateľný a arbitrárny. Bol názoru, že jednoznačne preukázal konkrétne následky\nzásahu nezákonného trestného stíhania voči nemu. Pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy súd prvej\ninštancie vychádzal z vykonaného dokazovania, a to najmä z výsluchu žalobcu a výpovede manželky\nžalobcu ako svedkyne a správne pokladal existenciu nemajetkovej ujmy za preukázanú. Vyjadrenia\n\nžalobcu a jeho manželky pokladal vo vzťahu k nemajetkovej ujme za dostatočné, a to aj s ohľadom na\nskutočnosť, že takáto reakcia na trestné stíhanie je logická a štandardná. Trestné stíhanie je pre bežného\nbezúhonného občana vždy vážnym zásahom do dovtedajšieho života, ktorý nevyhnutne musí pôsobiť\nstresujúco a musí byť zásahom tak z pohľadu prežívania dotknutej osoby, ako aj z pohľadu spoločnosti\nna dotknutú osobu. Zároveň pokladal za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou ujmou a\nnezákonným rozhodnutím, nakoľko vyššie opísané skutočnosti boli nepochybne priamym dôsledkom\ntrestného stíhania žalobcu, a bez tohto stíhania by neboli vznikli. Súd prvej inštancie tak na účely\nrozhodovania o výške nemajetkovej ujmy dospel vlastnou úvahou k záveru, že štandardná základná\nvýška takejto ujmy je 2.000 eur za rok trestného stíhania, pričom táto suma môže byť, a to aj podstatným\nspôsobom, upravená v závislostí od subjektívnych a objektívnych faktorov týkajúcich sa konkrétnej\nkauzy, resp. konkrétnej trestne stíhanej osoby. Súd prvej inštancie v odsekoch 48-58 rozsudku podrobne\nodôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy, preto jeho rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne\na nezrozumiteľné.\n25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal\nodvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s.\np., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a\nnariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1\nC. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.4.2025 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).\n26. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v\nodôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú\nargumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k\nvyhoveniu žalobe v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v preskúmavanej\nveci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre\nposúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej\nžaloby a žalovanej prednesených na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v\nsúlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe\nvyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovanej, ktorého\nsa žalobca domáhal titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z..\n27. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,\nkonštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a\nprávne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými\naspektmi predmetnej žaloby.\n28. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav,\nopísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky\nvykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z\nktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva\njednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo\npovažoval žalobu za dôvodnú aj v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; skutkové a právne závery\nsúdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za\nporušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej\ninštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).\n29. Na margo námietky žalovanej, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k\nnesprávnym skutkových zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.\nf) C. s. p. odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom\nkonaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa\nsúd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo\nsa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali\npo konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo\n\nvypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou\n(faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán.\n30. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu\nnezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných\ndôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného\npresvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda\núsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich\nbude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom\nodvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože\nnemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie\nvykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore\ns obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia\nhodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami\nlogického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý\ndôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne\nodôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.\n31. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že žiadne takéto\npochybenie v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu\nnezaznamenal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že hodnotenie (inak pre\nrozhodnutie zásadne významných) dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo\nväzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; že informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú\nrozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privilegoval len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných\nprostriedkov a ponechal bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz,\nči zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.\n32. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, z odôvodenia napadnutého\nrozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dôsledne vychádzal zo znenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003\nZ. z. podľa ktorého, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným\nzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným\npostupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška\nnemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu\npoškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a\nna okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom\nživote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3\nzákona č. 514/2003 Z. z.). Zároveň platí, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku\n2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi\npodľa osobitného predpisu (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.).\n33. Je potom predovšetkým na súde, aby výšku zadosťučinenia stanovil so zreteľom na špecifické\nokolnosti konkrétneho prípadu. Ide o voľnú úvahu súdu, ktorá sa opiera o objektívne a preskúmateľné\nkritériá vychádzajúce z okolností konkrétneho prípadu, ktoré smerujú k napraveniu alebo vyváženiu\nnemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi. Voľná úvaha súdu predstavuje oslobodenie súdu od vopred\ndaných algoritmov, tabuliek, či násobkov výpočtu priznanej výšky odškodnenia tak, aby nezávislý sudca\nv konkrétne súdenej kauze pri rozhodovaní starostlivo a s citom pre vec zhodnotil jej okolnosti prípadu,\nzhodnotil vykonané dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a\nneopisoval iba metodiky, či nedopĺňal veličiny do vopred stanovených „šablón“. Preto pokiaľ súd prvej\ninštancie postupoval podľa kritérií pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako sú vymedzené\nhypotézou právnej normy (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) a vplyv týchto kritérií na výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy aj dôsledne vyhodnotil, nemôže byť aplikácia právnej normy na zistený skutkový stav\nnesprávna. Odvolací súd riadne odôvodenú úvahu súdu prvej inštancie môže preskúmať len v prípade\nzjavnej neprimeranosti relevantných úvah súdu prvej inštancie, ktorá však z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku nevyplýva.\n34. K námietke žalovanej, že súd prvej inštancie sa nezoberal tým, či v danom prípade nie je\ndostatočné iba samotné konštatovanie porušenia práva, odvolací súd uvádza, že pokiaľ z odôvodnenia\n\nnapadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie mal vznik nemajetkovej ujmy preukázaný,\nnakoľko trestné stíhanie je pre bežného bezúhonného občana vždy vážnym zásahom do dovtedajšieho\nživota, ktorý nevyhnutne musí pôsobiť stresujúco a musí byť zásahom tak z pohľadu prežívania dotknutej\nosoby, ako aj z pohľadu spoločnosti na dotknutú osobu a následne sa zaoberal splnením kritérií pre\npriznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, je zrejmé, že jeho úvaha implicitne vychádza zo záveru, že iba\nsamotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a vzniknutú nemajetkovú\nujmu nie je možné uspokojiť inak ako v peniazoch.\n35. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolacie námietky žalovanej odvolací súd vyhodnotil\nv ich súhrne ako právne irelevantné, teda také, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu\nprvej inštancie v napadnutom výroku. A keďže žalovaná v podanom odvolaní ďalej neuviedla žiadne\nrelevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd\nostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou\naj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto\nrozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s.\np. potvrdil.\n36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.\nv spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.\n37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10C/3/2016", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "4bbc06b9-2c08-445b-919f-9c71efb58318:329affec-5d77-4c9a-8ecf-c58792f124b2", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2021:1118208902.1", "spisova_znacka": "12Co/76/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/76/2020 z 22. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2021-03-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2021:1118208902.1"}, {"guid": "9e7ef771-2da5-47ee-a15e-1e6a995a6542:02dfd149-5f3e-430d-8936-8a68fdb72a37", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/80/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/80/2019 z 7. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-08-07", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/9e7ef771-2da5-47ee-a15e-1e6a995a6542:02dfd149-5f3e-430d-8936-8a68fdb72a37"}], "citovane_v": []}