{"guid": "f84851cc-22ef-4829-93ad-995d51130ea1:fac67594-4277-40b9-930d-62cf4dd55026", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1115228103.2", "spisova_znacka": "3Co/131/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/131/2023 z 30. 1. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. januára 2025, sp. zn. 3Co/131/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1115228103.2", "identifikacne_cislo": "1115228103", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Patricia Skotnická", "sudca_id": 1461, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-patricia-skotnicka-1461", "datum_vydania": "2025-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5.odsek-1", "nazov": "§ 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5.odsek-1", "nazov": "§ 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-5"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1969/58#paragraf-5"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fac67594-4277-40b9-930d-62cf4dd55026", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1115228103.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1115228103.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1115228103.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/131/2023\n1115228103\n30. 01. 2025\nMgr. Patricia Skotnická\nECLI:SK:KSBA:2025:1115228103.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov\nJUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: G. R., U. XX, U., zastúpeného\nadvokátom H.. N. K., M. XX, U., proti žalovanej: Slovenská N., T. J. X. X. J. Y. Y. N., N. XX, U., o\nnáhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa\n03.03.2023, č. k. 12C/242/2015-314, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zaväzujúceho výroku I., v ktorej žalovanej\nuložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.250 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a v súvisiacom\nvýroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n2.656,24 eura titulom náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške\n5,05 % ročne\nod 16.12.2015 do zaplatenia a sumu 8.250 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, všetko do 3 dní od\nprávoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal proti\nžalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,72 % (výrok III.).\n2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 04.11.2015 domáhal voči žalovanej\nnáhrady škody v podobe trov obhajoby v sume 899,14 eura, ušlého zárobku v sume 1.826,82 eura\nspolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.725,96 eura od 17.06.2015 do\nzaplatenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 8.250 eur, všetko v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.\no zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Žalobca dôvodil tým, že uznesením Okresného úradu\nvyšetrovania PZ Bratislava III zo dňa 21.02.2002, ČVS: OÚV-1027/10-2001, bolo začaté trestné stíhanie\na bolo mu vznesené obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti pre dva skutky,\nvoči ktorému podal sťažnosť a tú prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III zamietol uznesením zo\ndňa 28.03.2002. Následne mu vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava III uznesením\nzo dňa 26.04.2002, ČVS: OÚV-1027/10-2001, vzniesol obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu z\ntrestnej činnosti spolupáchateľstvom pre ďalší skutok; jeho sťažnosť voči tomuto uzneseniu prokurátor\nOkresnej prokuratúry Bratislava III zamietol uznesením zo dňa 21.06.2002. V rámci predmetného\ntrestného konania bol žalobca uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.03.2002, sp. zn.\n3Nt/12/2002 (ďalej len „rozhodnutie o väzbe“), vzatý do väzby, ktorá začala dňa 13.03.2002 o 7:40\nhod. a z tejto prepustený uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 13.12.2002,\nsp. zn. 1Pv/1263/01, z dôvodu uplynutia lehoty väzby. Napokon bol žalobca rozsudkom Okresného\nsúdu Bratislava III zo dňa 18.10.2012, sp. zn. 46T/122/2009, oslobodený spod obžaloby, nakoľko\n\nnebolo dokázané, že skutky, pre ktoré bol stíhaný, sa stali. Krajský súd v Bratislave uznesením zo\ndňa 04.11.2014, sp. zn. 3To/118/2013, odvolanie prokurátora proti uvedenému rozsudku zamietol, a v\ntento deň nadobudol právoplatnosť oslobodzujúci rozsudok. Žalobca si titulom nezákonných uznesení o\nvznesení obvinenia, a to uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava III zo dňa 21.02.2002,\nČVS: OÚV-1027/10-2001 a zo dňa 26.04.2002, ČVS: OÚV-1027/10-2001 (ďalej uvedené uznesenia\nspolu aj ako „uznesenia o vznesení obvinenia“), uplatnil nárok na náhradu škody v podobe trov obhajoby\nv sume 899,14 eura, ktoré zaplatil obhajcovi, H.. J. X.X., nakoľko bol spod obžaloby oslobodený, ako i\ntitulom rozhodnutia o väzbe, v súvislosti s ktorým žiadal i o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Škoda\nspôsobená rozhodnutím o väzbe spočívala v ušlom zárobku za obdobie od 13.03.2002 do 13.12.2002.\nV čase väzby bol žalobca ako robotník zamestnaný v spoločnosti J. Z. Y..N..K.., X.Q. X, U. (ďalej len\n„J. Z. Y..N..K..“), kde pri týždennom pracovnom čase 42,5 hod. dosahoval čistú hodinovú mzdu 32,47\nSk\n(1,08 eura); počas väzby uplynulo 199 pracovných dní, čo pri 8,5 hodinovom pracovnom\ndni predstavuje čistý zárobok sumu 1.826,82 eura. Naviac, žalobca tvrdil, že zamestnávateľ s ním v\ndôsledku vzatia do väzby ukončil pracovný pomer. Žalobca si spolu s majetkovou škodou uplatnil i úrok\nz omeškania počnúc od 17.06.2015, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy ministerstvu spravodlivosti\nSlovenskej republiky doručil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, do zaplatenia.\nNárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil tým, že vo väzbe strávil 275 dní, bol v nej\nvystavený neľudským podmienkam, špine a nehygienickým pomerom, zlej strave, bol odtrhnutý od\nsvojho sociálneho prostredia a príbuzných, z ktorých dôvodov zažíval psychické útrapy; v cele totiž strávil\n23 hodín denne a možnosť prechádzky mal len na 1 hodinu; za deň väzby preto žiadal odškodnenie v\nsume\n30 eur.\n3. Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. V prvom rade vzniesla námietku premlčania\npoukazujúc pritom na § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko žalobca si nárok uplatnil žiadosťou\no predbežné prerokovanie dňa 15.06.2015, avšak žalobu podal až dňa 04.11.2015, teda po uplynutí\nobjektívnej premlčacej doby. Zároveň bola toho názoru, že v danom prípade existujú negatívne\npodmienky, za ktorých žalobcovi nárok na náhradu škody spôsobenej označenými rozhodnutiami\nnevznikol; tie vzhliadla v tom, že žalobca bol v N. odsúdený za trestný čin krádeže osobných\nmotorových vozidiel, identifikovaných i v uzneseniach o vznesení obvinenia, a teda si zavinil vznesenie\nobvinenia, rovnako i danosť dôvodov väzby. Tie spočívali i v spôsobe komunikácie žalobcu, zachytenej\nv prepisoch záznamov identifikovaných v uznesení Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava III zo\ndňa 21.02.2002, ČVS: OÚV-1027/10-2001. Žalovaná tiež rozporovala zmenšenie majetku žalobcu o\nsumu 899,14 eura v súvislosti s obhajobou v trestnom konaní, namietajúc pritom i konkrétne úkony\nprávnej služby advokáta žalobcu. Vo vzťahu k požadovanému ušlému zisku uviedla, že za pravidelný\nchod vecí nemožno predpokladať trvanie zamestnania žalobcu u konkrétneho zamestnávateľa po celú\ndobu väzby,\nt. j. 9 mesiacov a s tým súvisiace rozmnoženie majetku. Ohľadom nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy žalovaná zastávala názor, že výkon väzby zo zákonných dôvodov, bez ohľadu na\nvýsledok trestného konania, nepredstavuje porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorého aplikácia neprichádzala do úvahy, nakoľko\nžiadne jeho ustanovenie nepojednáva o možnosti odškodnenia väzby vykonanej v súlade so zákonom.\nZároveň by mala výška nemajetkovej ujmy zohľadňovať maximálnu sumu odškodnenia poskytovanú\nobetiam násilných trestných činov podľa § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených\nnásilnými trestnými činmi (ďalej len „zákon č. 215/2006\nZ. z.“) a reflektovať i na sumy odškodnenia\npriznané Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri porušení článku 5 ods. 1 Dohovoru.\n4. Súd prvej inštancie rozhodol prvýkrát o veci rozsudkom zo dňa 10.11.2017, č. k. 12C/242/2015-83,\nktorým zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 457,58 eura s príslušenstvom titulom nezákonného\nrozhodnutia, pozostávajúcu z právnych úkonov vykonaných po prepustení žalobcu z väzby; vo zvyšnej\nčasti žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania, vychádzajúc pritom zo záveru\no zavinení väzby samotným žalobcom, z ktorého dôvodu mu nárok na náhradu škody titulom ušlého\nzisku a trov obhajoby do 13.12.2002, ako ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nevznikol.\n5. Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch procesných strán rozsudkom zo dňa 26.09.2019,\nč. k. 3Co/208/2018-181, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu\nvo zvyšku zamietol a vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 457,58\neura s príslušenstvom a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, tento zrušil a vrátil vec súdu\nprvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa jeho mienky nebolo možné prvoinštančnému súdu vyčítať, že\nvzhliadol dôvody zavinenia žalobcu na vzatí do väzby, a to aj pre dôvodné podozrenie, že sa dopustil\n\nkonania zakladajúceho znaky trestného činu, ktorý záver mal za následok vylúčenie všetkých nárokov\nuplatnených žalobcom titulom rozhodnutia o väzbe. Rozsudok súdu prvej inštancie však v časti, v ktorej\nžalobe vyhovel, nezodpovedal požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nSúdu prvej inštancie preto dal pokyn znovu posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu, zohľadniť i procesnú\nobranu žalovanej, ktorá okrem premlčania namietala aj zavinenie žalobcu na trestnom stíhaní. Dal tiež\ndo pozornosti, že pokiaľ objektívna premlčacia doba uplynula skôr ako bolo trestné stíhanie žalobcu\nukončené jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby, pričom práve vydanie oslobodzujúceho\nrozsudku bolo podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody z tohto titulu a žalobca nezavinil jej\nmárne uplynutie, možno vznesenie námietky premlčania považovať za konanie rozporné s dobrými\nmravmi.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcu uznesením zo dňa 29.09.2021, sp. zn.\n9Cdo 111/2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.09.2019, sp. zn. 3Co/208/2018, vo\nvýroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 10.11.2017, č. k. 12C/242/2015-83, ktorým\nvo zvyšku žalobu zamietol, zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Krajskému súdu v Bratislave na\nďalšie konanie. Dôvodil, že štát zodpovedá i za škodu spôsobenú začatím trestného stíhania, ktoré\nneskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Odkázal i na rozhodovaciu prax\nsúdov, ustálenej na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol\noslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona\nč. 58/1969 Zb. zásadne právo na\nnáhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia\n(R 35/1991). Pokiaľ bol žalobca\noslobodený vo všetkých začatých trestných konaniach na Y. Z. T. N., záver o tom, že si väzbu zavinil sám\ntým, že bol podozrivý z páchania ďalšej trestnej činnosti, nemal právnu relevanciu z hľadiska záverov\nnajvyšších súdnych autorít. Podozrenie orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sa nepreukázalo, je\nnielen v rozpore s princípom prezumpcie neviny, ale je neopodstatnené i z hľadiska posúdenia zavinenia\nna vzatí do väzby; na také konanie totiž nestačí podozrenie uvedené v uznesení o vzatí do väzby, ktoré\nsamotné bolo neskôr, vzhľadom na výsledok trestného konania, preukázané ako nedôvodné.\n7. Krajský súd v Bratislave následne uznesením zo dňa 31.10.2022, sp. zn. 3Co/122/2021, zrušil\nrozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 10.11.2017, č. k. 12C/242/2015-83, vo výroku, ktorým zamietol\nžalobu vo zvyšnej časti, t. j. o zaplatenie trov obhajoby v sume 441,56 eura s príslušenstvom, ušlého\nzárobku v sume 1.826,82 eura s príslušenstvom a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.250 eur a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že hoci bol žalobca vzatý do väzby pre\ndôvodné podozrenie, že sa dopustil ďalšieho trestného činu súvisiaceho s odcudzením motorového\nvozidla dňa 25.09.2001 v N., je zjavné, že v súvislosti s týmto trestným činom bol napokon spod obžaloby\noslobodený rozsudkom Krajinského súdu vo Viedni pre veci trestné; dôvodné podozrenie orgánov\nčinných v trestnom konaní o jeho páchaní ďalšej trestnej činnosti sa nepreukázalo. V okolnostiach danej\nveci sa teda nepreukázalo také konkrétne konanie žalobcu, ktorým by si sám zavinil uvalenie väzby.\nPoukazujúc na stále aplikovateľné závery Najvyššieho súdu ČSSR v rozhodnutí zo dňa 30.11.1997,\nsp. zn. Plsf 3/77, totiž nestačí len podozrenie uvedené v uznesení o vzatí do väzby, ktoré sa napokon\nvo výsledku ukázalo ako nedôvodné, ale je potrebné preukázanie aj iného určitého konania žalobcu.\nPodľa mienky odvolacieho súdu vylúčenie nároku žalobcu na odškodnenie za väzbu nemohli založiť\nani ďalšie skutočnosti uvádzané konajúcim súdom, keďže nevyplývali z uznesenia o vzatí žalobcu do\nväzby a nepredstavovali ani také aktívne správanie žalobcu, ktorým by sa pričinil o uvalenie väzby.\nPokiaľ išlo o žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, podľa mienky odvolacieho\nsúdu konajúci súd správne tento nárok posudzoval v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru,\ni judikatúrou Najvyššieho súdu SR vo veci, sp. zn. 4Cdo 177/2005, avšak dospel k nesprávnemu\nprávnemu záveru o nedôvodnosti tohto nároku. Konštatujúc, že vzatie do väzby samo o sebe predstavuje\na má za následok vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, jeho práva na súkromie a práva\nna ochranu súkromného života, pričom má nepochybne i vplyv na jeho osobný, rodinný a sociálny\nživot, pokiaľ je realizovaný i v rozpore so zákonom, je spôsobilý vyvolať popri materiálnej škode aj\nvznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv, a to bez ohľadu na to, či sa daná osoba v\nminulosti dopustila inej trestnej činnosti a bola za ňu potrestaná alebo nie. Pobyt vo väzbe teda sám\no sebe predstavoval mimoriadne stresujúci faktor a mohol mať dopad na žalobcu, jeho psychický\nstav a vnútorné prežívanie, ktoré sa v tejto výsostne subjektívnej rovine ani nedá preukázať, a preto\nsa v určitej miere prezumuje. Na strane žalobcu tak podľa názoru odvolacieho súdu došlo v období\nvýkonu väzby k takému zásahu do jeho osobnej sféry, ktorý je potrebné odškodniť priznaním nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy; žalobca, čo do základu, potom uniesol dôkazné bremeno oprávnenosti\njeho žaloby uplatnenej titulom nezákonnej väzby. Odvolací súd dal prvoinštančnému súdu za úlohu v\n\nďalšom konaní posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu a zohľadniť skutkové tvrdenia strán sporu, najmä\núčelnosť úkonov obhajoby žalobcu v trestnom konaní dňa 10.01.2002, 25.02.2002 a 13.03.2002, trvanie\npracovného pomeru za predpokladaného chodu vecí, žalobcom stanovený dátum omeškania s úhradou\ntrov obhajoby a ušlého zisku a tiež námietku adekvátnosti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy s\nohľadom na maximálnu sumu odškodnenia stanovenú zákonom č. 215/2006 Z. z.\n8. Súd prvej inštancie po vrátení veci vykonal dokazovanie a zistený skutkový stav právne posúdil\npodľa ustanovení § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) účinného od\n01.07.2004, § 1 ods. 1, ods. 2, § 3, § 4 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 8, § 9 ods. 1, § 10,\n§ 20, § 21, § 22 ods. 1 až ods. 3, § 23 zákona č. 58/1969 Zb., článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, § 517 ods.\n2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 nariadenia\nvlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného\nv čase vzniku záväzkovoprávneho vzťahu, § 471 ods. 1, ods. 2 a § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).\n9. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca podľa výpovede išiel dňa 13.03.2012\no 7.30 hod. na políciu, na základe predchádzajúceho predvolania; konfrontovali ho s krádežou auta\na následne ho zavreli do cely s tým, že ho o dve hodiny mali previesť k vyšetrovateľke, ktorá mu\ndoručila uznesenie o vznesení obvinenia. Bol zavretý v „CPZ“\n(cela predbežného zadržania pozn. odvolacieho súdu) a do 24 hodín prevezený do väzby v Justičnom paláci. Vo väzbe platil režim,\npodľa ktorého po úprave ciel, raňajkách a činnosti s justičnými orgánmi mal žalobca od 11.00 hod.\npovolenú 45-minútovú vychádzku v koridoroch, v klietkach, kým zvyšný čas bol „pod zámkom“ v špinavej\na zanedbanej cele o rozmere 6 x 4 m; v cele tiekla len studená voda, jedlo bolo nechutné. Pokiaľ išlo o\nnávštevy družky a dieťaťa, tieto mal len prostredníctvom telefónu a cez sklo raz mesačne v rozsahu 1\nhodiny, čo malo vplyv na jeho psychiku, keďže bol odtrhnutý od rodiny, práce, nemal peniaze na alimenty;\njeho stav sa menil s nervozitou a niekedy aj agresivitou, bol nervovo labilný. Pred vzatím do väzby žil v\nspoločnej domácnosti so svojou družkou a 17-mesačnou dcéru v 3- izbovom byte svojho otca a s prácou,\nktorú vykonával, ako i s odplatou za ňu, bol spokojný a chcel v nej ostať pracovať. V čase výsluchu mal\nčistý register trestov, pracoval v pekárni ako peciar, s dcérou sa navštevovali a mali dobrý vzťah.\n10. Súd prvej inštancie ďalej zistil a medzi stranami nebolo ani sporné, že uznesením Okresného úradu\nvyšetrovania PZ Bratislava III zo dňa 21.02.2002, ČVS: OÚV-1027/10-2001, bolo voči žalobcovi začaté\ntrestné stíhanie a bolo mu vznesené obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa\n§ 252 ods. 1 písm. a), b) ods. 3 Trestného zákona; žalobca podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť,\nktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III uznesením zo dňa 28.03.2002, sp. zn. 1Pv 1263/01,\nzamietol. Vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava III uznesením zo dňa 26.04.2002,\nČVS: OÚV-1027/10-2001, začal trestné stíhanie a vzniesol voči žalobcovi obvinenie pre trestný čin\nlegalizácie príjmu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 252 ods. 1 písm. a), b), ods.\n3 Trestného zákona; žalobca podal proti uvedenému uzneseniu sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej\nprokuratúry Bratislava III uznesením zo dňa 26.04.2002, sp. zn. 1Pv 1263/01, zamietol. Okresný súd\nBratislava III na základe návrhu Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 14.03.2002 vzal uznesením\nzo dňa 15.03.2002, sp. zn. 3Nt/12/02, žalobcu do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného\nporiadku, s tým, že jeho väzba začala dňom zadržania, t. j. 13.03.2002. Uznesením Okresnej prokuratúry\nBratislava III zo dňa 13.12.2002, sp. zn. 1Pv 1263/01-198, bol žalobca prepustený z väzby na slobodu\nz dôvodu uplynutia trvania väzby; vo väzbe tak žalobca strávil 275 dní. Rozsudkom Okresného súdu\nBratislava III zo dňa 18.10.2012, sp. zn. 46T/122/2009, právoplatným dňa 04.11.2014, bol žalobca\noslobodený spod obžaloby pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom\npodľa § 9 ods. 2 k § 252 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania\nskutku, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Krajský súd v Bratislave\nuznesením zo dňa 04.11.2014, sp. zn. 3To 118/2013, zamietol odvolanie prokurátora proti uvedenému\noslobodzujúcemu rozsudku, ktorý tak dňom 04.11.2014 nadobudol právoplatnosť.\n11. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 46T/122/2009, konajúci súd zistil,\nže advokát H.. J. X. dňa 13.03.2002 prevzal obhajobu žalobcu. Faktúrou zo dňa 22.04.2014, č.\n02/2014, vyúčtoval žalobcovi za obhajobu v trestnom konaní odmenu v sume 899,14 eura, spolu za\n25 špecifikovaných úkonov, ktorú podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 29.04.2014 žalobca\nuhradil. Žalovaná namietala úkony právnej služby za dni 10.01.2002, 25.02.2002 a 13.03.2002; výška\n\núkonov právnej služby, tarifná odmena a ani ostatné úkony, či úhrada uvedenej sumy žalobcom medzi\nstranami neboli spornými.\n12. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 04.03.2002 bol žalobca v pracovnom pomere s J. Z.N. Y..N..K..\npočnúc od uvedeného dátumu ako pomocný robotník; pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú,\nso skúšobnou dobou 3 mesiace, s pracovnou dobou 42,5 hod. týždenne a mzdou 6.000,-Sk (199,16\neura) brutto mesačne. Podľa výplatnej pásky za mesiac 03/2002 žalobca v tomto mesiaci odpracoval\n59,50 hod. a jeho hrubá mzda predstavovala sumu 2.000,-Sk (66,39 eura). Z listu J. Z. Y..N..K.. zo dňa\n06.09.2017 vyplynulo, že pracovný pomer žalobcu sa skončil dňa 30.04.2002 počas skúšobnej doby,\nnakoľko žalobca neprišiel do práce a zamestnávateľ o jeho vzatí do väzby nemal vedomosť; nemal\npritom ani informáciu o iných okolnostiach, ktoré by dali príčinu na skončenie pracovného pomeru zo\nstrany zamestnávateľa.\n13. Žalobca doručil dňa 15.06.2015 ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosť o\npredbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona\nč. 58/1969 Zb. žiadajúc o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; tá spočívala v\nzaplatených trovách obhajoby v sume 899,14 eura, ušlom zárobku v sume 1.826,82 eura a náhrade\nnemajetkovej ujmy v sume 8.250 eur.\n14. Konajúci súd, s ohľadom na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.09.2019, sp.\nzn. 3Co/208/2018, a zo dňa 31.10.2022, sp. zn. 3Co/122/2021, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 29.09.2021, sp. zn. 9Cdo 111/2020, ustálil, že predmetom konania bol celý nárok\nžalobcu tak, ako si ho tento uplatnil v žalobe. Konštatoval, že v prípade zodpovednosti štátu za škodu\npri výkone verejnej moci ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, avšak len za súčasného\nsplnenia podmienok, a to:\na/ existencia nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo\njeho nesprávneho postupu, b/ existencia škody, c/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným\nrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 07.07.2016, sp. zn. I. ÚS 320/2016, a zo dňa 14.09.2016, sp. zn. I. ÚS\n395/2016, uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,\nktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, pričom\ntento sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím s tým, že\nrozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.\nKonajúci súd mal za preukázané splnenie prvej podmienky zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu\nnezákonného rozhodnutia, keďže obe uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi, považoval v\ndôsledku oslobodenia žalobcu spod obžaloby, za nezákonné; žalobca splnil i podmienku podania\nsťažnosti proti uvedeným uzneseniam, ktorá bola v oboch prípadoch zamietnutá.\n15. Pokiaľ žalovaná namietala, že žalobca si trestné stíhanie, ako i väzbu zavinil sám, a to z dôvodu\nspáchania trestného činu krádeže osobných motorových vozidiel v N., či spôsobom jeho komunikácie\nzachytenej v prepisoch vyššie zmienených uznesení Okresného úradu vyšetrovania PZ Bratislava III,\nsúd prvej inštancie poukázal na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa\n29.09.2021, sp. zn. 9Cdo 111/2020, a tiež v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.10.2022,\nsp. zn. 3Co/122/2021, ktorých právnym názorom bol viazaný. Ak bol žalobca oslobodený vo všetkých\nzačatých trestných konaniach na Slovensku i v Rakúsku, záver o tom, že si väzbu zavinil sám tým, že\nbol podozrivý z páchania ďalšej činnosti, nemá žiadnu právnu relevanciu; pôvodné podozrenie orgánov\nčinných v trestnom konaní o páchaní ďalšej trestnej činnosti žalobcom sa nepreukázalo, a teda v\nokolnostiach danej veci sa nepreukázalo také konkrétne zavinené konanie žalobcu, ktorým by si sám\nzavinil uvalenie väzby. Keďže žalovaná po vrátení veci konajúcemu súdu neprodukovala žiadne ďalšie\ndôkazy alebo skutkové tvrdenia odôvodňujúce uvalenie väzby, či trestného stíhania žalobcom, neuniesla\ndôkazné bremeno o existencii dôvodov podľa § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. vylučujúcich\nprávo žalobcu na náhradu škody.\n16. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovanou.\nKonštatoval, že zákon č. 58/1969 Zb. obsahuje osobitnú úpravu premlčania, pričom s poukazom na\n§ 22 ods. 2 citovaného zákona žalobcovi začala plynúť desaťročná objektívna premlčacia doba dňa\n21.02.2002 a dňa 26.04.2002, t. j. keď mu boli doručené nezákonné uznesenia o vznesení obvinenia; táto\nuplynula dňom 21.02.2012 a dňom 26.04.2012. Hoci sa žalobca obrátil na súd žalobou dňa 04.11.2015,\nberúc ohľad na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2017, sp. zn. III. ÚS 44/2017, na\n\nktorého závery odkázal i Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 26.09.2018, sp. zn. 3Co/208/2018,\nkonajúci súd vyhodnotil vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej za konanie rozporné s\ndobrými mravmi, a preto nárok žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby, uplatnený\ntitulom nezákonných rozhodnutí, nepovažoval za premlčaný. Žalobca podal dňa 15.06.2015 žiadosť o\npredbežné prerokovanie nároku a keďže ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky jeho žiadosti\nnevyhovelo, obrátil sa dňa 04.11.2015 žalobou na súd; so zreteľom na ustanovenie § 23 zákona č.\n58/1969 Zb. tak vo vzťahu k náhrade škody a nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe urobil včas.\n17. Skúmajúc ďalšie podmienky potrebné pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu\nškody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou/nemajetkovou ujmou, súd prvej\ninštancie konštatoval, že nakoľko zákon č. 58/1969 Zb. pojem škoda nedefinuje, je potrebné vychádzať\nz príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442 a nasl.); v prípade príčinnej súvislosti poukázal\ni na judikát R 21/1992.\n18. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby v sume 899,14 eura titulom\nrozhodnutia o väzbe a nezákonnými rozhodnutiami (o vznesení obvinenia - pozn. odvolacieho súdu)\nsúd prvej inštancie uviedol, že advokát žalobcu vykonal jednotlivé úkony obhajoby počas trvania jeho\nväzby (19 úkonov od 13.03.2002 do 13.12.2002), ako aj po jeho prepustení na slobodu (6 úkonov).\nŽalobcovi potom vznikla majetková škoda v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe a nezákonnými\nrozhodnutiami; vznesenie obvinenia, väzobné stíhanie a následné pokračovanie trestného konania boli\npriamou a bezprostrednou príčinou vzniku trov spojených s obhajobou. Napriek tomu, že žalobca udelil\nplnomocenstvo obhajcovi H.. J. X. preukázateľne dňa 13.03.2002, žalobca sa domáhal i náhrady za\nprávny úkon zo dňa 10.01.2002 a 25.02.2002, kedy sa mal obhajca zúčastniť jeho výsluchu, v tom\nčase v postavení svedka, ako i výsluchu obvineného Ľ. T.. Stotožňujúc sa v tomto smere s procesnou\nobranou žalovanej, dospel súd prvej inštancie k záveru o nepreukázaní príčinnej súvislosti vzniknutej\nškody za úhradu predmetných úkonov právnej služby a vznesením obvinenia žalobcovi; tieto úkony totiž\npredchádzali vzneseniu obvinenia, pričom žalobca nepreukázal existenciu plnomocenstva so skorším\ndátumom a uvedené nevyplývalo ani z pripojeného trestného spisu. V prípade namietaného úkonu\nprávnej služby zo dňa 13.03.2002, a to účasti advokáta na výsluchu žalobcu už v pozícii obvineného,\nkonajúci súd poukázal na to, že žalobca na pojednávaní dňa 03.03.2023 potvrdil, že obhajca sa tohto\núkonu nezúčastnil, keď sa dostavil až po ňom; uvedené vyplývalo aj zo zápisnice z výsluchu žalobcu zo\ndňa 13.03.2002 z pripojeného trestného spisu, na ktorej sa nenachádzal podpis žalobcovho obhajcu.\nVzhľadom na uvedené konajúci súd žalobcovi nepriznal náhradu škody spočívajúcu v trovách obhajoby\nza namietané 3 úkony právnej služby spolu s režijným paušálom za dni 10.01.2002, 25.02.2002 a\n13.03.2002 (3 x á 19,92 eura a 3 x á 3,32 eura) a v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol; žalovanú\nzaviazal na náhradu škody v podobe trov obhajoby v celkovej sume 829,42 eura, a to za úkony právnej\nslužby vykonané od 15.03.2002, ktoré medzi stranami neboli sporné.\n19. Súd prvej inštancie sa v ďalšom zaoberal nárokom žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v ušlom\nzisku v sume 1.826,82 eura za 199 pracovných dní strávených vo väzbe, vyhodnotiac tento za dôvodný.\nNestotožnil sa pritom s námietkou žalovanej založenej na tom, že keďže žalobca bol podľa pracovnej\nzmluvy v pracovnom pomere so spoločnosťou J. Z. Y..N..K.. len 7 pracovných dní pred vzatím do\nväzby a zároveň bol v skúšobnej dobe, možno považovať trvanie pracovného pomeru aj po jej uplynutí,\nresp. počas celého obdobia väzby za hypotetické. Podľa jeho mienky žalobca dostatočným spôsobom\npreukázal vznik nároku na náhradu škody v predmetnej časti v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe.\nMajetok žalobcu sa počas trvania nezákonnej väzby nezväčšil, nakoľko nemohol pracovať, pričom podľa\npotvrdenia zamestnávateľa tento s ním ukončil pracovný pomer len z dôvodu, že sa žalobca nedostavil\ndo práce; zamestnávateľ pritom nemal vedomosť o jeho vzatí do väzby. Súd prvej inštancie bol toho\nnázoru, že pokiaľ by sa žalobca, ktorý bol v pracovnom pomere, nenachádzal vo väzbe, jeho majetok\nby sa za obdobie od 13.03.2002 do 13.12.2002 rozmnožil o mzdu a o túto prišiel práve v bezprostrednej\npríčinnej súvislosti s rozhodnutím o vzatí do väzby, a to bez ohľadu na to, že bol v skúšobnej dobe.\nŽalobcovi tak vznikol nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku tak, ako si ho uplatnil v žalobe,\nt. j. v sume 1.826,82 eura (pri čistej hodinovej mzde v sume 1,08 eura, 8,5 hodinovom pracovnom\ndni a 199 pracovných dní počas väzby), ktorú sumu, ani spôsob jej výpočtu žalovaná nenamietala. V\ntejto súvislosti konajúci súd poukázal i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo 23/2008.\nNebyť nezákonného rozhodnutia o väzbe, majetková sféra žalobcu by sa za obdobie od 13.03.2002 do\n13.12.2002 zväčšila o ušlý zisk vo výške netto príjmu v sume 1.826,82 eura, z dôvodu ktorého konajúci\nsúd zaviazal žalovanú na úhradu predmetnej sumy.\n\n20. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi spolu so vzniknutou škodou v sume 2.656,24 eura (trovy\nobhajoby v sume 829,42 eura a ušlý zisk v sume 1.826,82 eura) i uplatnené príslušenstvo. Dôvodil,\nže žalovaná sa s jej úhradou dostala do omeškania, a preto žalobcovi v zmysle § 10 a § 20 zákona č.\n58/1969 Zb., ako i § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995\nZ. z. patrí úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z priznanej sumy od 16.12.2015 do zaplatenia, t. j. odo\ndňa nasledujúceho po uplynutí\n6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, keď\nministerstvu spravodlivosti SR bola žiadosť žalobcu doručená dňa 15.06.2015, t. j. lehota uplynula dňa\n15.12.2015. Pokiaľ sa žalobca domáhal úroku z omeškania od 17.06.2015, konajúci súd konštatoval, že\norgán štátu sa nemôže dostať do omeškania v čase, kedy predbežne prerokúvava žiadosť poškodeného,\na preto jeho žalobu v časti úroku z omeškania za obdobie od 17.06.2015 do 15.12.2015 zamietol.\n21. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom rozhodnutia o väzbe v sume 8.250 eur,\nt. j. v sume 30 eur za jeden deň väzby, súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žaloby v tejto\nčasti. Ozrejmil, že väzobné stíhanie predstavuje zásah do základných práv jedinca, pričom náhrada\nnemajetkovej ujmy v peniazoch patrí poškodenému za predpokladu, že iba samotné konštatovanie\nporušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú rozhodnutím o\nväzbe, ktorú nemožno uspokojiť inak. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v danom prípade posudzoval\ns poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2007, sp. zn. 4Cdo\n177/2015, a zo dňa 29.02.2012, sp. zn. 1Cdo 68/2010, v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru,\naj keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Z vykonaného\ndokazovania (pracovnej zmluvy a výpovede žalobcu) zistil, že žalobca pred uvalením väzby žil so svojou\ndružkou a maloletou dcérou, bol zamestnaný, pričom s prácou, aj mzdou bol spokojný. V dôsledku väzby\ndošlo k násilnému pretrhnutiu vzťahov s jeho rodinou, pričom žalobca nemal kontakt a styk ani s jeho\nvonkajším prostredím, čo malo nepochybne vplyv na jeho psychiku a celkový zdravotný stav. V tomto\nsmere prihliadal i na závery vyslovené Krajským súdom v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 31.10.2022, sp.\nzn. 3Co/122/2021, v zmysle ktorých predstavuje vzatie do väzby samo osebe vážny zásah do osobnej\nslobody jednotlivca, do jeho práva na súkromie, práva na ochranu súkromného života, pričom má\nbezpochyby vplyv na jeho osobný, rodinný a sociálny život, keďže obvinený nemôže žiť svoj bežný život,\nani sa stretávať so svojimi blízkymi. Výkon väzby, realizovanej naviac v rozpore so zákonom, je spôsobilý\nvyvolať popri materiálnej škode aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv, a to bez ohľadu\nna to, či ide o osobu, ktorá sa dovtedy nedopustila žiadnej trestnej činnosti alebo ide o osobu už súdne\ntrestanú, pričom túto v zmysle judikatúry netreba osobitne preukazovať. Na strane žalobcu tak v období\nvýkonu väzby došlo k takému zásahu do jeho osobnej sféry, ktorý je potrebné odškodniť formou priznania\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zohľadniac uvedené skutočnosti, za situácie, keď väzba žalobcu\ntrvala 275 dní, konajúci súd priznal žalobcovi za jeden deň jej trvania sumu á 30 eur, t. j. spolu sumu\n8.250 eur, v ktorej súvislosti poukázal na obdobné prípady podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. III. ÚS 754/2016 a rozsudkov Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.03.2019, sp.\nzn. 8Co/57/2016 a zo dňa 04.07.2019, sp. zn. 9Co/26/2018. Výšku nemajetkovej ujmy konajúci súd\nustálil voľnou úvahou, prihliadajúc na to, že väzba, ktorá trvala 275 dní, predstavuje najzávažnejší zásah\ndo osobnej slobody obvineného prípustný podľa článku 17 Ústavy SR, pričom žalobca si pobyt v nej\nnezavinil svojím konaním; jeho trestné stíhanie skončilo napokon oslobodzujúcim rozsudkom. Konajúci\nsúd považoval ním priznanú sumu za primeranú v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o väzbe.\n22. Pokiaľ žalovaná žiadala prihliadnuť na zákon č. 215/2006 Z. z. vo vzťahu k maximálnej sume\nodškodnenia, súd prvej inštancie uviedol, že obmedzenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy bolo\nzavedené až pri zákone č. 514/2003 Z. z., novelou účinnou od 01.01.2013. V danom prípade pri\nustálení konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy nebol obmedzený žiadnou zákonnou úpravou a\nako uviedol, vychádzal z voľnej úvahy, zo súdnej praxe, či rozhodnutí ESĽP, podporne poukazujúc i na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30Cdo/2367/2010.\n23. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho\nkonania podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 3 a § 453 ods. 3 C.s.p. tak, že žalobcovi ako\núspešnej procesnej strane priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n98,72 %, o\nvýške ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku, vychádzajúc z prisúdenej\nsumy. Dôvodil, že berúc zreteľ na základ sporu, a to sumu 10.975,96 eura (899,14 eura trovy obhajoby,\n1.826,82 eura ušlý zisk a 8.250 náhrada nemajetkovej ujmy), na zamietnutie žaloby v časti nároku na\nnáhradu škody titulom trov obhajoby, ustálil celkový úspech žalobcu v rozsahu 98,72 % (zo žalovanej\n\nsumy 10.975,96 eura priznal žalobcovi sumu 10.906,24 eura, čo predstavuje úspech žalobcu v rozsahu\n99,36 % a úspech žalovanej v rozsahu 0,64 %; potom celkový úspech žalobcu zodpovedal 98,72 %\nako 99,36 % - 0,64 %).\n24. Proti zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie týkajúceho sa priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy v sume 8.250 eur a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania podala v zákonom\nstanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. považujúc\nho za nesprávny, nedostatočne odôvodnený, vychádzajúci z nesprávnych skutkových zistení, ktoré sa\nnásledne pretavili i do nesprávneho právneho záveru o primeranosti žalobcovej požiadavky na náhradu\nnemajetkovej ujmy. Konštatovala, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil výlučne v\npríčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, v ktorej sa ocitol po dobu 275 dní. Súd prvej inštancie mu tento\nnárok priznal s odôvodnením v rozsahu jednej vety, argumentujúc preukázaným dopadom väzby na\npsychiku žalobcu a jeho celkový zdravotný stav, hrubým narušením jeho rodinného a pracovného života\na obmedzením styku s vonkajším prostredím; v ostatnej časti ozrejmil len skutočnosti všeobecného\ncharakteru použiteľné na všetky prípady nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za výkon väzby,\nt.\nj. dôvodil prezumovaným následkom väzby, ktorý nastáva u každého väzobne stíhaného jednotlivca. So\nzreteľom na dôvody vedúce súd prvej inštancie k prisúdeniu náhrady nemajetkovej ujmy mala žalovaná\nza to, že na jej priznanie nemalo relevanciu posúdenie zhoršenia zdravotného stavu žalobcu, keďže\nakékoľvek nároky s tým súvisiace predstavujú samostatne žalovateľné nároky, nespadajúce do režimu\nnáhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.; ide o náhradu škody na zdraví,\nktorú si však žalobca v konaní neuplatnil. Ak teda konajúci súd vzal pri rozhodovaní do úvahy zhoršenie\nzdravotného stavu žalobcu, ktoré naviac nebolo nijako preukázané, posúdil vec nesprávne.\n25. Žalovaná ďalej uviedla, že pokiaľ podľa tvrdení žalobcu predstavoval jeden z faktorov pre priznanie\nnemajetkovej ujmy dopad väzby na jeho psychiku a celkový zdravotný stav, konajúci súd úplne\nrezignoval na jeho povinnosť svoje tvrdenia preukázať; uvedené malo za následok nesprávne zistenie\nskutkového stavu slúžiaceho ako podklad pre odvodenie správnosti jeho záverov vo vzťahu k priznanej\nnáhrade nemajetkovej ujmy, ale i naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.;\nkonajúci súd tak na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom o\nzhoršení zdravotného stavu žalobcu.\n26. Podľa mienky žalovanej sa mal konajúci súd dôsledne zaoberať jednoznačným preukázaním ujmy v\nosobnostnej sfére žalobcu, v jeho rodinnom a pracovnom živote; v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\ntak absentujú skutočnosti preukazujúce reálny vplyv väzby na život a pomery žalobcu. Nespochybňujúc,\nže výkon väzby vo svojej podstate znamená obmedzenie styku s vonkajším prostredím, vrátane rodiny,\nmala žalovaná za to, že tento následok je u všetkých väzobne stíhaných rovnaký; žalobca nepreukázal\nzvýšenú intenzitu zásahu a jeho následkov na jeho život. Súd prvej inštancie tak okrem všeobecného\nkonštatovania o pretrhnutí vzťahov s rodinou a okolím a zhoršením zdravotného stavu žalobcu neuviedol\nžiadne iné kritériá, ktoré pri posúdení primeranosti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil.\nNásledne selektívne vybral rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré ním priznanú náhradu nemajetkovej\nujmy odôvodnili, voči ktorému postupu síce a priori nemožno namietať, avšak je potom absolútnou\nnevyhnutnosťou, aby súd prvej inštancie odôvodnil ním vykonaný výber rozhodnutí; taká úvaha v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje. Pri selektívnom prístupe konajúceho súdu tento\npodľa žalovanej logicky nezohľadnil tie súdne rozhodnutia, ktoré ako primeranú určili nižšiu náhradu\nnemajetkovej ujmy, príkladmo rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn,. 4Co/834/2015, a sp.\nzn. 5Co/75/2021, Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9Co/261/2007, Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 6Co/37/2019. Súd prvej inštancie tak neozrejmil východiská pre priznanie relutárnej náhrady\nprevyšujúcej základnú náhradu á 20 eur na deň, vychádzajúcu z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky, sp. zn. 30Cdo 2357/2010, bežne akceptovaného i v podmienkach Slovenskej republiky;\nnemožno potom zistiť, prečo práve suma 30 eur na deň, a nie nižšia, predstavuje dostatočnú a\nspravodlivú satisfakciu za výkon väzby žalobcu. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia pritom treba považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.\n27. So zreteľom na uvedené žalovaná odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v\nnapadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie rozhodnutie, alternatívne ho zmeniť\ntak, že určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedajúcu zákonnej úprave a judikatórnej praxi\nupravujúcej limity odškodnenia pri zohľadnení absencie preukázaných relevantných následkov zásahu\na nanovo rozhodne o trovách konania v súlade so zásadou úspechu.\n\n28. Žalobca v reakcii uviedol, že z odvolania žalovanej nevyplýva, že by spochybňovala danosť nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy, keď namieta len jeho výšku s tým, že nárok mal byť priznaný v\nsume nižšej, bez špecifikácie konkrétnej skutkovej okolnosti opodstatňujúcej taký postup. Žalobca\nzdôraznil, že jeho nárok na peňažnú satisfakciu má pritom základ v interpretácii zákona č. 58/1969 Zb.\nv kontexte s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru, s rozhodovacou súdnou praxou, najmä vybranými\nrozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Krajského\nsúdu v Bratislave, ako i ESĽP a Najvyššieho súdu Českej republiky. Za významné považoval, že\nv dôsledku väzby ako nezákonného zásahu štátu, došlo k zjavnej ujme na jeho ľudskej slobode a\ndôstojnosti, naviac, za skutky, ktoré nespáchal. Považoval za vhodné vychádzať z notoricky známych\nskutočností, aké negatívne javy väzba obnáša, vrátane psychickej úzkosti, pobytu v malej miestnosti,\nzlej stravy, osobných prehliadok, kriminálnych živlov, hygienických pomerov, či odtrhnutia od sociálnych\nväzieb. Samotná väzba je preto evidentný a citeľný zásah do ľudskej slobody a dôstojnosti, ktorý\nvzhľadom na všeobecne známe javy nie je potrebné detailne odôvodňovať. Na uvedenom základe\nodmietol argumentáciu žalovanej, v zmysle ktorej sa odtrhnutím z jeho sociálneho prostredia vlastne nič\nnestalo. Samotný fakt trestného stíhania je záťažou každého obvineného a už samotné trestné stíhanie\nvýrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé\na potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu.\n29. Žalobca považoval za potrebné prihliadať i na to, že stratu slobody nemožno nahradiť, pričom\nobnoveniu predošlého stavu bráni samotná povaha porušenia práva; následky nezákonne vykonanej\nväzby, ich rozsah a dĺžka nemôžu byť dôvodom na minimalizáciu nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy. Za správne preto považoval závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia v\nbodoch 25. až 28. v spojení s právnymi názormi odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 31.10.2022,\nsp. zn. 3Co/122/2021, na ktoré v plnom rozsahu odkázal, súčasne poukazujúc na svoju výpoveď na\npojednávaní dňa 20.09.2017 a tiež pripojený trestný spis; z týchto dôkazov pritom podľa žalobcu vyplýva,\nže vo väzbe sa nachádzal po dobu 275 dní, počas ktorej bol držaný pod zámkom 23 hodín denne,\ns hodinovou vychádzkou, všetku korešpondenciu a jedlo dostával cez okno vo dverách cely, ktorá\nbola špinavá a zanedbaná, spojená s toaletou pre 5 ľudí, bez súkromia, teplej vody, televízora; bol\nodtrhnutý od rodiny a práce, keď návštevy mal povolené len raz za mesiac cez telefón a sklo v trvaní\n1 hodiny, nedisponoval peniazmi na alimenty. Považoval potom za nepochybné, že jeho psychický stav\nsa obmedzením všetkého zmenil, čo napokon žalovaná ani nepopierala. Ocitol sa tak náhle vo väzbe,\nktorú si nezavinil, za skutky, ktoré nespáchal, a to na relatívne dlhú dobu, pričom dovtedy v podobnom\nústave nasilu držaný nebol. V súčasnosti má všetky odsúdenia z minulosti zahladené, pričom v čase\njeho vzatia do väzby bol bezúhonným.\n30. Napokon žalobca podotkol, že žalovaná počas celého konania neprejavila žiadnu vážne mienenú\nsnahu zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy, a to ani v sume, ktorú by sama považovala za primeranú,\npričom sa mu ani neospravedlnila. Žalobca tiež podotkol, že žalovaná ani nepristúpila k úhrade\nprávoplatne priznanej náhrady škody v sume 2.656,24 eura s úrokom z omeškania. Od jeho vzatia do\nväzby pritom ubehlo už 21 rokov a samotné trestné stíhanie trvalo 12 rokov. Žalobca pritom považoval\nza potrebné zohľadniť aj dĺžku predmetného súdneho konania, v danom čase takmer 8 rokov a výraznú\ninfláciu; od žalovanej v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu pritom nežiadal i zaplatenie úrokov z\nomeškania, keďže judikatórna prax tieto v čase podania žaloby nepriznávala. Aj uvedené okolnosti podľa\nmienky žalobcu odôvodňovali opodstatnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške.\nNa uvedenom základe preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti\npotvrdil a priznal mu proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\n31. Žalovaná v odvolacej replike zdôraznila, že nikde v odvolaní neuviedla, že nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy žalobcovi nevznikol; predmetný nárok namietala len z hľadiska jeho výšky, a teda\nneprimeranosti, čo napokon vyplývalo i z jej odvolacieho návrhu, keď odvolaciemu súdu nenavrhla\nžalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietnuť. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že neuviedla\nžiadnu konkrétnu okolnosť opodstatňujúcu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v nižšej sume, nakoľko\ncelkom jednoznačne namietala absenciu relevantných skutkových tvrdení a dôkazov produkovaných\nsamotným žalobcom a absenciu iných kritérií, ktoré by konajúci súd pri posúdení primeranosti náhrady\nnemajetkovej ujmy zohľadnil, v spojení s nesprávnym prihliadnutím na zhoršený zdravotný stav žalobcu.\nPokiaľ žalobca objasňoval podmienky výkonu väzby, podotkla, že hoci tieto neboli žiadnym spôsobom\npreukázané, pre rozhodnutie vo veci nemôžu byť podstatné. Žalobca si totiž nárok uplatnil titulom\n\nrozhodnutia o väzbe, pričom súd vydaním rozhodnutia o väzbe neurčuje a neovplyvňuje podmienky\nvýkonu väzby v jednotlivých ústavoch. Ak bol žalobca presvedčený o tom, že podmienky výkonu väzby\nnie sú v súlade so zákonom, mal uvedené namietať počas väzby. V prípade následkov, ktoré môžu\nbyť vyvolané zásahom a ktoré má náhrada nemajetkovej ujmy saturovať, predstavujú tieto podmienky\nprirodzený zásah do základných práv a slobôd poškodeného, ako aj zásah do jeho osobnostných\npráv; v žiadnom prípade nemožno nemajetkovú ujmu a primeranosť poskytnutej náhrady odôvodňovať\nnevhodnými podmienkami vo výkone väzby. Uvedeným by totiž súd pripisoval zodpovednosť inému súdu\nza žalobcom tvrdené a nepreukázané nevhodné podmienky výkonu väzby, čím by následne zakladal\ni povinnosť regresnej náhrady tohto súdu za priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá však týmto\nsúdom spôsobená byť nemohla. Žalovaná odmietla i tvrdenia o nutnosti zohľadnenia doby trvania\ntrestného stíhania a dĺžky tohto (súdneho) konania. S opätovným zdôraznením titulu, z ktorého si žalobca\npredmetný nárok uplatňuje, uviedla, že predmetom konania nebol nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy spôsobenej vedením trestného stíhania, a preto nemožno zohľadniť dĺžku jeho trvania; rovnako\nnemôže byť relevantná ani dĺžka predmetného konania, keď žalovaná jeho dĺžku nijakým spôsobom\nnemohla ovplyvniť. Nebolo jej tiež zrejmé, z akého dôvodu by sa v danej veci mala zohľadňovať inflácia,\nnaviac, keď predmetom konania nebol nárok na náhradu majetkovej škody. Napokon podľa nej nebol\ndôvod prihliadať i na argumentáciu žalobcu ohľadne nežiadaných úrokov z omeškania vo väzbe na\nnemajetkovú ujmu.\n32. Žalobca v odvolacej duplike poukázal na to, že žalovaná neuviedla nič, čo by spochybňovalo\nsprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a rovnako ani správnosť jeho argumentácie\nuvedenej vo vyjadrení k odvolaniu.\n33. Žalovaná podaním zo dňa 20.07.2023 konajúcemu súdu s poukazom na § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005\nZ. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 7/2005\nZ. z.“) oznámila, že na majetok žalobcu bol dňa 15.10.2022 vyhlásený konkurz, na základe uznesenia\nOkresného súdu Bratislava I zo dňa 03.10.2022, sp. zn. 31OdK/123/2022, s tým, že za správcu bola\nustanovená Slovenská konkurzná a reštrukturalizačná, k. s.\n34. Žalobca v reakcii označil predmetné podanie žalovanej za účelovo zavádzajúce. V čase vyhlásenia\nkonkurzu na jeho majetok rozhodnutie priznávajúce náhradu nemajetkovej ujmy ešte nebolo vydané a\ndoposiaľ ani nenadobudlo právoplatnosť, a preto nepodlieha konkurzu (§ 167h ods. 1 v spojení s § 47\nods. 1 veta prvá zákona č. 7/2005 Z. z.). Podľa žalobcu nebol daný ani dôvod na prerušenie konania z\ndôvodu konkurzu, ktorý naviac mal byť dávno zrušený pre jeho nemajetnosť, keďže konkurzná podstata\nnepokryje ani náklady konkurzu, čo napokon oznámil podaním zo dňa 20.03.2024. V ňom žalobca\nuviedol, že v Obchodnom vestníku\nč. 56/2024 zo dňa 19.03.2024, bolo zverejnené oznámenie\nsprávcu konkurznej podstaty, že nebol zistený žiadny majetok dlžníka, ktorý by podliehal konkurzu, na\nzáklade čoho podľa § 167v ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. konkurz vyhlásený na majetok žalobcu končí,\npretože konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu; týmto oznámením sa konkurz ex lege zrušuje\na k zrušeniu oddlženia z tohto dôvodu neprichádza.\n35. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok\nsúdu prvej inštancie v časti napadnutého zaväzujúceho výroku I. a súvisiaceho výroku III. o náhrade trov\nkonania, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.\na contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k\nzáveru, že odvolanie žalovanej dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.01.2025\n(§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).\n36. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku vo väzbe na rozsah podaného odvolania\nsmerujúceho len do tej časti zaväzujúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou zaviazal\nžalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.250 eur, odvolací súd udáva, že súd\nprvej inštancie v ňom v primeranom rozsahu rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania\na uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania,\ncitujúc pritom ním aplikované právne predpisy, z ktorých vyvodil právne závery a tieto i patrične vysvetlil.\nKonajúci súd v miere postačujúcej objasnil dôvody, pre ktoré vyhodnotil žalobu žalobcu, čo do základu\na výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za dôvodnú; ním prijaté skutkové a právne závery, i\nkeď stručnejšie, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, zakladajúce danosť odvolacieho dôvodu\npodľa\n§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.\n\n37. Pokiaľ žalovaná v odvolaní akcentovala, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu\nnemajetkovej ujmy za realizovanú nezákonnú väzbu, odvolací súd udáva, že tak rozhodol v súlade\ns jeho žalobným návrhom, v rámci ktorého žalobca ani nežiadal peňažnú satisfakciu v súvislosti s\nvedením trestného stíhania na podklade uznesení o vznesení obvinenia, ale len za pobyt vo väzbe v\ntrvaní 275 dní. Je pritom evidentné, že konajúci súd pri posudzovaní tohto nároku žalobcu vychádzal\nz vykonaného dokazovania, na základe ktorého ustálil, že žalobca bol uznesením Okresného súdu\nBratislava III zo dňa 15.03.2002, sp. zn. 3Nt 12/2002, vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňom\n13.03.2002, pričom z tejto bol prepustený uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III\nzo dňa 13.12.2002, sp. zn. 1Pv/1263/01, pretože uplynula lehota väzby. Žalobca bol oslobodený spod\nobžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.10.2012, sp. zn. 46T/122/2009, pretože\nnebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný. Krajský súd v Bratislave uznesením zo\ndňa 04.11.2014, sp. zn. 3To/118/2013, zamietol odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku\na tento nadobudol právoplatnosť dňa 04.11.2014. V dôsledku uvedeného, za súčasnej aplikácie § 5\nods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., konajúci súd vyhodnotil, že žalobca preukázal splnenie predpokladov\nzodpovednosti štátu za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, spôsobenú rozhodnutím o väzbe, keď neboli\npreukázané dôvody vylučujúce právo žalobcu na peňažnú náhradu podľa § 5 ods. 2 písm. a) citovaného\nzákona, t. j. že by si uvalenie väzby zavinil sám. Správne, v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (rozhodnutie, sp. zn. 4Cdo 177/2005) konajúci súd v tomto smere aplikoval i článok\n5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru. Podmienkou aplikácie článku 5 ods. 5 Dohovoru, je pritom skutočnosť,\nže ku zbavenie osobnej slobody došlo v rozpore s článkom 5 ods. 1 až 4 Dohovoru; v takom prípade\nsa poskytuje odškodnenie priamou aplikáciou tohto Dohovoru bez akéhokoľvek obmedzenia národnou\núpravou zodpovednosti štátu. I keď z judikatúry ESĽP vyplýva, že štátom je daná pomerne široká\nvoľnosť v tom, akú formu odškodnenia zvolia, vybraná forma musí dostatočne vyvážiť ujmu spôsobenú\npoškodenej osobe; peňažnú formu zadosťučinenia je pritom treba považovať za subsidiárnu vo vzťahu\nk iným satisfakčným prostriedkom, čo však nijako nevylučuje možnosť priznania nemajetkovej ujmy na\nzáklade priamej aplikácie článku 5 ods. 5 Dohovoru. Úvaha súdu o primeranosti zadosťučinenia je pritom\nzaložená na porovnaní toho, čo žalobca od štátu žiada a toho, aká mu bola poskytnutá kompenzácia a\nčo je k odškodneniu potrebné. Toto porovnanie pritom súd vykonáva tak z hľadiska vylúčenia postavenia\npoškodeného ako obete porušenia Dohovoru, t. j. aby nemal objektívne dôvody uplatniť si nároky pred\nESĽP, tak z pohľadu osobnej satisfakcie poškodeného vo vzťahu k štátu. Pritom v tomto smere je\npotrebné rešpektovať aj judikatúru ESĽP, najmä kritériá, ktoré je potrebné vziať do úvahy pri stanovení\nformy a výšky odškodnenia; nimi sú povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody a\nnásledky v osobnej sfére sťažovateľa. Nemožno tiež prehliadnuť, že ESĽP pri porušení článku 5 ods. 1\nDohovoru považuje nemajetkovú ujmu vzniknutú poškodenému za závažnejšiu ako v prípade porušenia\niných práv zakotvených v jeho ostatných odsekoch.\n38. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, ktorá konajúcemu súdu vyčítala, že priznanie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil stručne, len jednou vetou, keď z odôvodnenia jeho\nrozhodnutia je zrejmé, že sa posúdeniu tohto nároku žalobcu venoval v bodoch 25. až 28. odôvodnenia,\nsumarizujúc skutkové tvrdenia, ktorými žalobca odôvodnil jeho základ, i výšku, ich posúdenie vo\nväzbe na vykonané dokazovanie, z ktorého pri hodnotení oprávnenosti tohto nároku vychádzal, pričom\nneopomenul zohľadniť i judikatúru všeobecných súdov v obdobných prípadoch. Súd prvej inštancie\nzohľadnil, že žalobca pred vzatím do väzby nežil sám, ale s partnerkou (družkou) a maloletou dcérou (v\ntom čase mala 17 mesiacov - viď výpoveď žalobcu v bode 11.1 odôvodnenia napadnutého rozsudku),\nbol zamestnaný\n(viď pracovná zmluva s J. Z.N. Y..N..K.. v bode 11.10 odôvodnenia).\nV dôsledku väzby došlo k násilnému pretrhnutiu nielen rodinných vzťahov, ale i vzťahov žalobcu s\nokolím, keďže došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody, čo vplývalo na žalobcovu psychiku a celkový\nzdravotný stav. Konajúci súd v odôvodnení rozsudku nevyslovil, že sa zdravotný stav žalobcu v dôsledku\nväzby zhoršil, ako sa v odvolaní snažila navodiť žalovaná, nakoľko sa zmienil len o jeho psychickom\nprežívaní pobytu vo väzbe, ktoré vo svojej výpovedi napokon objasnil i samotný žalobca. V tomto smere\nodvolací súd poukazuje na výpoveď žalobcu a pre zdôraznenie správnosti zistení skutkového stavu a\nz nich plynúcich záverov konajúceho súdu dopĺňa, že žalobca popísal v stručnosti spôsob života pred\nnástupom do väzby, konkrétne, že žil a býval v trojizbovom byte svojho otca, mal mladú rodinu -partnerku\na 17-mesačnú dcéru, a bol v pracovnom pomere so spoločnosťou J. Z. Y..N..K..; jeho život sa nástupom\ndo väzby nepochybne zmenil, keďže už nežil so svojimi blízkymi, ale býval spolu s ďalšími väzobne\nstíhanými osobami v jednej cele o rozmeroch 6 x 4 metre, s toaletou, poschodovými posteľami, stolom\na stoličkami, v cele tiekla len studená voda, musel dodržiavať prísny režim, v rámci ktorého sa nemohol\n\nvoľne pohybovať, keď mal nárok len na jednu vychádzku denne v trvaní 45 minút, pričom návštevy\ns najbližšími rodinnými príslušníkmi mal povolené len raz mesačne, a to nie osobne, ale cez telefón\na hrubé sklo. Táto situácia musela nepochybne vplývať na psychický stav žalobcu, a tým i na jeho\ncelkový zdravotný stav, ako uviedol súd prvej inštancie, keďže zdravotný stav jedinca nie je definovaný\nlen telesným, ale i duševným zdravím, na ktorú okolnosť mienil konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia\nevidentne poukázať. Vzhľadom na to, že žalobca sám netvrdil a nepreukazoval konkrétne dopady väzby\nna jeho fyzický (telesný) stav, keď opisoval a zdôrazňoval skôr vlastné psychické prežívanie pobytu vo\nväzbe, ku ktorému sa môže relevantne vyjadriť len samotný žalobca, toto ani nie je potrebné exaktne\npreukazovať.\n39. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepožaduje exaktné dokazovanie finančného\nocenenia nemateriálnej ujmy najmä v oblasti osobných, rodinných, pracovných, sociálnych vzťahov, či\npsychického stavu, keďže nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd\nnezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom; ide najmä o stav mysle poškodenej\nosoby, ktorý sa preukazuje najmä empaticky (viď rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 125/2019, sp. zn. 4Cdo\n34/2018).\n40. Vychádzajúc z uvedeného, prihliadajúc i na konajúcim súdom vykonané dokazovanie a jeho\nzhodnotenie, nemožno priznať úspech odvolacej argumentácii žalovanej založenej na tom, že v\nodôvodnení napadnutého rozsudku absentovali skutočnosti (množina skutočností) preukazujúce vplyv\nväzby na život a pomery žalobcu, keď tieto boli preukázané práve jeho výpoveďou a z nej primárne súd\nprvej inštancie vychádzal. Žalovaná skutočnosti týkajúce sa života žalobcu pred vzatím do väzby, jeho\npobytu v nej, i jeho vnútorného prežívania, ktoré popísal vo výpovedi a doplnil o listinný dôkaz (pracovnú\nzmluvu) nijako a ničím nespochybnila; napokon ani nemohla, keďže najmä o posledne menovaných\nskutočnostiach bol oprávnený vypovedať a tieto v rovine osobného vnútorného sveta opísať len samotný\nžalobca, bez potreby ich ďalšieho dokazovania. Napokon, túto okolnosť zohľadnil súd prvej inštancie,\nkeďže vzhľadom na žalobcom preukázanú ujmu majúcu príčinnú súvislosť s väzbou, ktorú podľa mienky\nodvolacieho súdu nemožno označiť za extrémne závažnú, i keď pozbavenie osobnej slobody žalobcu\ntrvalo 275 dní, žalobcovi priznal nárok na peňažnú satisfakciu v rozsahu 8.250 eur. Súd prvej inštancie\nsa pri jej ustálení pritom riadil voľnou úvahou, keď nebol limitovaný maximálnou sumou odškodnenia\nv zmysle zákona č. 215/2006 Z. z. (nahradený zákonom\nč. 247/2017 Z. z. o obetiach\ntrestných činov- pozn. odvolacieho súdu).\n41. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III.\nÚS 754/2016, v ktorom tento, okrem iného, konštatoval, že samotná právna úprava zákona č. 58/1969\nZb. výslovne nestanovuje kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nV súčasnosti tieto kritériá príkladmo určuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (ktorý sa stal súčasťou\nslovenského právneho poriadku 01.01.2009). Podľa tohto ustanovenia sa výška nemajetkovej ujmy v\npeniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije\na pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré\nvznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. S účinnosťou od 01.01.2013\nbolo zákonom\nč. 412/2012 Z. z., ktorým sa zmenil zákon č. 513/2004 Z. z., doplnené\nustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy, podľa ktorého výška\nnáhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným\nnásilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (zákon č. 215/2006 Z. z.). Vzhľadom na to, že\nkritériá stanovené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy\nnemožno aplikovať na prípady spadajúce pod právnu úpravu zákona\nč. 58/1969\nZb., resp. Dohovoru, konajúci súd správne poznamenal, že nebol viazaný obmedzením výšky náhrady\nnemajetkovej ujmy, keď túto určil, ako bolo vyššie uvedené, zhodnotiac vykonané dokazovanie, ako i\nvýšku náhrad priznávaných v obdobných veciach súdmi, na základe vlastnej úvahy.\n42. Odvolací súd v názorovej zhode s konajúcim súdom udáva, že väzba žalobcu mala za následok\nnáhle pretrhnutie väzieb s jeho najbližšou rodinou, vytrhla ho z jeho bežného a pracovného života, pričom\nv jej dôsledku mal žalobca zamedzený styk s vonkajším prostredím, a to prísnym režimom preventívnej\nväzby, čo nepochybne malo nepriaznivý vplyv na jeho psychiku. Vychádzajúc z tzv. prezumovaných\nnásledkov nezákonného zásahu do osobnej slobody žalobcu, do jeho práva na súkromie, práva na\nochranu súkromného života a dôstojnosti, ktoré nie je treba v konaní osobitne preukazovať, zohľadniac\n\ni kritériá ustálené Ústavným súdom Slovenskej republiky (viď rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 754/2016), na\nktorých prihliadnutie apeloval v priebehu konania i žalobca, a to povahu trestnej veci, pre ktorú bola\nna neho uvalená väzba (legalizácia príjmu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k\n§ 252 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 Trestného zákona s hrozbou trestu odňatia slobody v trvaní až 5\nrokov), dĺžku väzby (275 dní) a jej dopady do osobnostnej sféry žalobcu, ktoré ako uviedol odvolací súd\nvyššie nemožno označiť za extrémne závažné, považoval po starostlivom zvážení všetkých okolností\nza primeranú tú peňažnú satisfakciu, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi v sume á 30 eur za deň väzby\npriznal, t. j. v sume 8.250 eur.\n43. Priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy za väzbu žalobcu je pritom porovnateľná s výškou\nnemajetkovej ujmy priznávanou ESĽP pri porušení článku 5 Dohovoru v súvislosti s obmedzením\nosobnej slobody. Príkladmo odvolací súd uvádza, že ESĽP v rozsudku U. proti Slovenskej republike\ndospel k záveru o porušení článku 5 ods. 1 Dohovoru a berúc do úvahy význam práva na osobnú\nslobodu a bezpečnosť, ako i dĺžku nezákonnej väzby, priznal sťažovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy\nsumu 15.000 eur. V rozsudku X. proti Slovenskej republike ESĽP prihliadajúc na nezákonnosť väzby a\njej dĺžku, konštatoval porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru a priznal poškodenému titulom nemajetkovej\nujmy sumu 12.000 eur, považujúc ju za primeranú; v rozsudku vo veci Winkler proti Slovenskej republike\npriznal ESĽP odškodné za väzbu v trvaní 6 mesiacov v sume 10.000 eur.\n44. Podľa mienky odvolacieho súdu konajúcim súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume\n8.250 eur svojim rozsahom nijako neporušuje ani princíp primeranosti vo vzťahu k iným odškodneniam\npriznávaným súdmi v obdobných veciach, na ktorý princíp bol odvolací súd povinný prihliadať v zmysle\nustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (k tomu rozhodnutie vo veci sp. zn. 5Cdo\n192/2021). Príkladmo odvolací súd uvádza:\n- Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 13.12.2017, č. k. 12C/76/2008-489, zamietol žalobu\nžalobcu. Krajský súd v Bratislave rozhodnutie okresného súdu zmenil rozsudkom zo dňa 02.10.2019,\nsp. zn. 7Co/125/2018, a žalobcovi priznal nemajetkovú ujmu za väzbu v sume 2.280 eur (á 40 eur za\ndeň väzby). Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu odmietol (rozhodnutie sp. zn. 7Cdo\n24/2020)\n- Okresný súd Poprad rozsudkom zo dňa 06.03.2015, č. k. 20C/14/2012-380, v spojení s opravnými\nuzneseniami, priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.000 eur (á 35 eur za deň\nväzby). Krajský súd v Prešove rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa 03.02.2016,\nsp. zn. 3Co/378/2015. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania oboch procesných strán odmietol\n(rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 95/2016)\n- Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 20.10.2015, č. k. 27C/237/2010-228, priznal žalobcovi náhradu\nnemajetkovej ujmy v sume 11.000 eur (á 41,20 eura za deň väzby). Krajský súd v Trenčíne rozhodnutie\nokresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa 15.12.2016, sp. zn. 19Co/3/2016. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky dovolanie žalovanej odmietol (rozhodnutie\nsp. zn. 4Cdo 191/2017)\n- Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 14.11.2019, č. k. 11C/143/2013-366, zamietol žalobu\nžalobcu. Krajský súd v Prešove rozhodnutie okresného súdu zmenil v časti žaloby o náhradu škody\nrozsudkom zo dňa 22.06.2022, sp. zn. 1Co/44/2022, tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi titulom\nnemajetkovej ujmy sumu 7.650 eur (á 50 eur za deň väzby). Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie\n(v tejto časti) odmietol (rozhodnutie sp. zn. 7Cdo 150/2023)\n- Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 12.03.2018, č. k. 42C/63/2012-446, priznal žalobcovi titulom\nnáhrady nemajetkovej ujmy za väzbu sumu 20.000 eur. Krajský súd v Košiciach rozhodnutie okresného\nsúdu v tejto časti zmenil rozsudkom zo dňa 06.03.2019, sp. zn. 1Co/169/2018, a žalobcovi priznal\nnemajetkovú ujmu za väzbu v sume 10.000 eur (á 66 eur za deň väzby). Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky dovolanie oboch procesných strán odmietol (rozhodnutie sp. zn. 7Cdo 243/2019).\n45. Odvolací súd pritom poukazuje i na rozhodnutia, ktoré uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku, a keďže v nich opomenul špecifikovať sumu náhrady za jeden deň väzby, pre\núplnosť dodáva: Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 13.09.2017,\nč. k. 12C/152/2011-119,\npriznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 12.050,80 eura\n(á 47,90 eura za deň\nväzby). Krajský súd v Bratislave rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa 04.07.2019,\nsp. zn. 9Co/26/2018; Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 02.12.2015, č. k. 12C/105/2013-172,\npriznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 8.629,50 eura (á 31,38 eura za deň väzby).\nKrajský súd v Bratislave rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom zo dňa 26.03.2019, sp. zn.\n8Co/57/2016.\n\n46. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej odvolací súd udáva, že nie je možné vopred stanoviť presnou\nsumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň, či mesiac trvania väzby pre všetky prípady, pretože\nprimeranosť výšky konkrétnej náhrady musí zohľadňovať osobité okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť\nnemožno vopred postihnúť, ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov,\nči ESĽP, a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch. Napokon, i podľa\njudikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa nemôže\nvytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a teda argumentum a fortiori sa nemôže\nvytvoriť ani ustálená rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa. Zároveň nemožno výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy zovšeobecniť a odvolávať sa len na iné rozhodnutia súdov Slovenskej republiky,\nkeďže každý spor má svoje špecifické osobitosti (rozhodnutie sp. zn. 7Cdo 29/2021). Pokiaľ žalovaná\nv tomto smere poukazovala v odvolaní na iné rozhodnutia odvolacích súdov stanovujúce nižšie sumy\nnáhrad nemajetkovej ujmy, hodno uviesť, že tieto sa týkali iných skutkových okolností, keď s výnimkou\nrozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/75/2021, išlo o odškodnenie za výkon trestu\nodňatia slobody (Krajský súd v Trenčíne, sp. zn. 4Co/834/2015, Krajský súd v Košiciach sp. zn.\n9Co/261/2017, Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 6Co/37/2019). Práve relutárna satisfakcia priznaná\nžalobcovi v sume 8.250 eur podľa mienky odvolacieho súdu potom zodpovedá v konaní zisteným a\npreukázaným skutočnostiam, pričom zohľadňuje i rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a v jej rámci\npriznávaný rozsah finančného odškodnenia. Zároveň nevytvára priestor na obohatenie sa žalobcu, ale\nznamená pre neho spravodlivé zadosťučinenie, pretože je primeraná intenzite jeho ujmy, danej i dĺžkou\ntrvania zásahu do jeho života.\n47. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ ustálil\nnáhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi v sume 8.250 eur. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd\nrozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku I., v časti, v ktorej žalovanej uložil\npovinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.250 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, v zmysle § 387 ods.\n1 C.s.p. potvrdil.\n48. Žalovaná odvolaním explicitne napadla i výrok rozsudku súdu prvej inštancie týkajúci sa náhrady\ntrov konania; ten pritom predstavuje súvisiaci výrok s meritórnym výrokom rozsudku konajúceho súdu.\nJe pritom nepochybné, že predmetom konania bol popri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorému\nsúd prvej inštancie v celom rozsahu sumy 8.250 eur vyhovel, i nárok na náhradu škody spočívajúcej\nv trovách obhajoby v sume 899,14 eura a v ušlom zisku v sume 1.826,82 eura, spolu 10.975,96 eura.\nSúd prvej inštancie žalobe žalobcu v časti zaplatenia sumy 10.906,24 eura vyhovel (úspech žalobcu\nv rozsahu 99,36 %), v časti zaplatenia sumy 69,72 eura zamietol (úspech žalovanej v rozsahu 0,64\n%), a preto bol žalobca celkovo úspešný v rozsahu 98,72 %, v ktorom mu patrí nárok na náhradu trov\nkonania voči žalovanej, tak ako správne rozhodol súd prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené i tento\nvýrok rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.\n49. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 a § 262\nods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok\nna náhradu trov odvolacieho konania.\n50. Pre úplnosť vo vzťahu k oznámeniu žalovanej o konkurze vyhlásenom na žalobcu, odvolací súd\nudáva, že i keď je pravdou, že podľa Obchodného vestníka č. 198/2022 vyhlásil Okresný súd Bratislava I\nuznesením zo dňa 03.10.2022, sp. zn. 31OdK/123/2022, konkurz na majetok žalobcu a uznal konkurz za\nhlavné insolvenčné konanie spolu s ustanovením správcu konkurznej podstaty, uvedené nemalo žiaden\nvplyv na prebiehajúce konanie; žalobca si v ňom totiž voči žalovanej uplatňoval peňažný nárok, ktorý\nnespadal do konkurznej podstaty (§ 67 a § 167h zákona č. 7/2005 Z. z.). Napokon, z Obchodného\nvestníka č. 56/2024 vyplýva, že konkurz vyhlásený na majetok žalobcu sa ex lege zrušil.\n51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\n\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/242/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:0911996d-5559-4dfc-96b0-d56a09c02a5a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.44.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 44/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 44/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 93, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.44.2017.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:9e35f76f-2c13-49b6-8d58-3bd3a627d23c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 395/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 395/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 116, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.395.2016.2"}, {"guid": "ussr:2fd4300b-ac82-47c6-a095-1ea9dbdfa99b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 320/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 272, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2"}, {"guid": "8a497c0b-fffc-42aa-aebd-4e9a2b01f750:c42135bf-2a2a-46ec-95c6-d5a23795de1a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:3110222283.3", "spisova_znacka": "4Cdo/191/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/191/2017 z 12. 8. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-08-12", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:3110222283.3"}, {"guid": "014afe32-affa-4fb9-a2fa-5082602518c1:93a78bad-d069-4cc0-b681-5a9e8b9d45cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "1Co/44/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/44/2022 z 22. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2023-06-22", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/014afe32-affa-4fb9-a2fa-5082602518c1:93a78bad-d069-4cc0-b681-5a9e8b9d45cd"}, {"guid": "aa250770-fab9-48d4-b318-4eaba4a8e6f9:1862339c-ed5b-4ce2-bad4-a8f7b6a48eda", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/75/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/75/2021 z 18. 6. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-06-18", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/aa250770-fab9-48d4-b318-4eaba4a8e6f9:1862339c-ed5b-4ce2-bad4-a8f7b6a48eda"}, {"guid": "0ef711b7-4cee-4608-9ec4-fa600c782406:e8ac20f5-bef0-46e4-9113-0915cac02eb5", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2020:7618206262.1", "spisova_znacka": "6Co/37/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/37/2019 z 1. 3. 2020", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2020-03-01", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2020:7618206262.1"}, {"guid": "8c410fe1-4384-44ab-9f7f-5646617ced74:82f8a712-83a9-4494-96c8-87fe0ea1d3c8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1111235399.2", "spisova_znacka": "9Co/26/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/26/2018 z 3. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-07-03", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1111235399.2"}, {"guid": "5637ff3f-2b65-4197-83db-8a0ccdd9ac3e:5e76c354-39fe-4ad8-8c5f-2e0b22ab0039", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7617216022.1", "spisova_znacka": "3Co/208/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/208/2018 z 9. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-05-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7617216022.1"}, {"guid": "1f9a817c-a7c8-4342-8908-ef31d27eb641:6e884f78-61ab-4e2a-8238-cc7645a2449c", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5616205362.1", "spisova_znacka": "9Co/261/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/261/2017 z 4. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2017-10-04", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5616205362.1"}, {"guid": "672edf43-c639-41a1-9d9f-d00f0b497975:a0bd89ae-aef3-46e0-af2b-4c2b3c3aa55e", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3114210165.1", "spisova_znacka": "4Co/834/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/834/2015 z 15. 11. 2016", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2016-11-15", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3114210165.1"}, {"guid": "a792df1e-803f-4cde-9e0a-f9c93e20e693:95c8f0d7-dc3a-4c98-8c6d-17b7ed9ea4ff", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8114205988.1", "spisova_znacka": "8Co/57/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/57/2016 z 26. 4. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-04-26", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114205988.1"}, {"guid": "bb91a4bd-a9e1-46ee-85ae-1a08698edf09:2e8870bf-fc9b-42e3-a91d-584e69baf5a9", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8712200769.3", "spisova_znacka": "3Co/378/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/378/2015 z 2. 2. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-02-02", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8712200769.3"}, {"guid": "7e581b15-1bdc-4c5a-af84-ac6340a5d46a:58dda127-1e41-4d53-a365-2005cbfc4738", "ecli": null, "spisova_znacka": "31OdK/123/2022", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 31OdK/123/2022 z 3. 10. 2022", "sud": "Mestský súd Bratislava I", "datum_vydania": "2022-10-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/7e581b15-1bdc-4c5a-af84-ac6340a5d46a:58dda127-1e41-4d53-a365-2005cbfc4738"}], "citovane_v": []}