{"guid": "a9296e44-9d5b-4fcd-a53c-626ee3abc5c5:82226d6b-7c14-4dea-bd26-0344ed49f8c7", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1115220252.1", "spisova_znacka": "2Cob/161/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/161/2022 z 19. 8. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 19. augusta 2025, sp. zn. 2Cob/161/2022, ECLI:SK:KSBA:2025:1115220252.1", "identifikacne_cislo": "1115220252", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Nora Vladová", "sudca_id": 1157, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-nora-vladova-1157", "datum_vydania": "2025-08-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce", "Odmietajúce odvolanie"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Náhrada škody"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-1", "nazov": "§ 420 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-663", "nazov": "§ 663 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-663", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-663"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-671", "nazov": "§ 671 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-671", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-671"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "nazov": "§ 386 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-386"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-663", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-671", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-386"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/82226d6b-7c14-4dea-bd26-0344ed49f8c7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1115220252.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1115220252.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1115220252.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n2Cob/161/2022\n1115220252\n19. 08. 2025\nJUDr. Nora Vladová\nECLI:SK:KSBA:2025:1115220252.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek\nsenátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Obec Chorvátsky\nGrob, so sídlom Nám. Josipa Andriča 17, 900 25 Chorvátsky Grob, IČO: 00 304 760, zastúpený:\nAdvokátska kancelária VOZÁR s.r.o., so sídlom Trenčianska 56/D, 821 09 Bratislava, IČO: 47 234\n628, proti žalovanému: Agilita vodárenská spoločnosť, s. r. o., skrátený názov: AVS, s. r. o., so sídlom\nPanenská 7, 811 03 Bratislava, IČO: 34 134 697, zastúpený: AGILITA ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA,\nspol. s r.o., so sídlom Panenská 7, 811 03 Bratislava, IČO: 35 753 510, v konaní o zaplatenie 244.122,71\nEur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou a o vzájomnej žalobe žalovaného, o odvolaní žalovaného\nproti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/154/2015-793 zo dňa 23.6.2022 takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/154/2015-793, zo dňa\n23.6.2022 vo výrokoch I., III., IV. a V. p o t v r d z u j e .\nII. Krajský súd v Bratislave odvolanie žalovaného proti výroku VI. o d m i e t a .\nIII. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 26Cb/154/2015-793 zo dňa 23.6.2022 rozhodol vo výroku\nI. tak, že uložil žalovanému uhradiť sumu 244.122,71 Eur spolu s vyčíslenými úrokmi z omeškania\nspolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,05% denne z vyčíslených súm a to všetko do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol, vo výroku III. vzájomnú žalobu o\nzaplatenie 379.558,66 Eur zamietol, vo výroku IV. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu\ntrov konania o žalobe žalobcu vo výške 100%, vo výroku V. priznal žalobcovi nárok voči žalovanému\nna náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 379.558,66 Eur vo výške 100%\na vo výroku VI. žalovanému vracia súdny poplatok vo výške 5.210,50 Eur a to po právoplatnosti tohto\nrozsudku.\n2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou z 29.7.2015 sa žalobca\ndomáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 244.122,71 Eur s príslušenstvom, pričom\nžalobu odôvodnil tým, že dňa 29.6.2012 uzatvoril ako prenajímateľ so žalovaným ako nájomcom Zmluvu\nč. 71/2012 o nájme vodárenskej infraštruktúry a o prevádzkovaní poskytovaní služieb súvisiacich s\nnájmom a prevádzkou vodárenskej infraštruktúry obce Chorvátsky Grob a jej miestnych častí v znení\ndodatku. Žalovaný bol v zmysle nájomnej zmluvy povinný okrem iných povinností vyplývajúcich mu\nzo zmluvy platiť žalobcovi dohodnuté nájomné. Za obdobie trvania nájomného vzťahu vystavil žalobca\nžalovanému faktúry celkom na sumu 244.472,71 Eur, pričom žalovaný napriek upomienkam uhradil\nžalobcovi len sumu 350,- Eur predstavujúcu časť faktúry č. 207/2012 na sumu 917,81 Eur, a to napriek\n\ntomu, že žalovaný si ako nákladovú položku uplatňuje na Úrade pre reguláciu sieťových odvetví nájomné\nv rámci určenia ceny za dodávku pitnej vody verejným vodovodom, za distribúciu pitnej vody verejným\nvodovodom a za odvedenie a čistenie odpadovej vody verejnou kanalizáciou. Žalovaný tak pre účely\ncenotvorby odkazuje na nájomnú zmluvu, hoci nájomné žalobcovi ani čiastočne neuhradil.\n3. Žalovaný v rámci procesnej obrany vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca nie je výlučným\nvlastníkom vodárenskej infraštruktúry, a preto označil tvrdenie žalobcu za nepravdivé a účelovo\nzavádzajúce. Keďže žalobca je len jedným zo spoluvlastníkov vodárenskej infraštruktúry, pričom\nostatnými spoluvlastníkmi sú obyvatelia obce Chorvátsky Grob, keďže títo sú vlastníkmi meradla\numiestneného na vodovodnej prípojke verejnej infraštruktúry, nie je aktívne legitimovaný na akékoľvek\nprávne úkony, ktorými vykonáva absolútne vlastnícke právo k verejnej infraštruktúre. Žalovaný v\npriebehu konania uviedol, že žalobca nemá vybudovanú akúkoľvek dažďovú kanalizáciu, a tak všetka\nvoda z povrchového odtoku plôch vteká do splaškovej kanalizácie prevádzkovej žalovaným, v dôsledku\nčoho žalovanému vznikajú zvýšené náklady spojené s prevádzkovaním splaškovej kanalizácie, ktorú\nmal v nájme na základe zmluvy. Žalovaný poukázal na to, že odpadové vody aj s vodami z povrchového\nodtoku plôch sú čerpacími stanicami prečerpávané do čistiarní odpadových vôd. Žalovanému tak vzniká\nmajetková škoda z titulu odvádzania vôd z povrchových plôch žalobcu do kanalizačnej siete, a preto\nsi voči žalobcovi uplatňuje úhradu nákladov za prečerpanie vôd z povrchových vôd z kanalizačnej\nsiete v sume 374.586,45 Eur. Zároveň si žalovaný v konaní uplatňuje nárok na zaplatenie majetkovej\nškody vzniknutej z titulu uloženia povinnosti uhradiť Slovenskému vodohospodárskemu podniku, š. p.\nnedoplatok za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd v sume 4.972,21 Eur. Zároveň žalovaný\nv predmetnom podaní špecifikoval svoj určovací nárok.\n4. Žalobca na uvedené reagoval tým, že žalovaný vo svojom vyjadrení nenamietol výšku žalovanej sumy\na ani nepoprel omeškanie žalovaného. K námietkam žalovaného týkajúcim sa vlastníctva vodárenskej\ninfraštruktúry žalobca uviedol, že je vlastníkom vodárenskej infraštruktúry (preukázané v rozhodnutí\nOkresného úradu Senec z 15. decembra 2014, č. OU-SC-OSZP/-2014/2654-G-83-Ry). Žalobca ďalej\nuviedol, že na určovacej vzájomnej žalobe žalovaného nemá žalovaný naliehavý právny záujem,\nkeďže podaná určovacia vzájomná žaloba postráda racionálny a hospodársky význam. K uplatnenej\nnáhrade škody žalobca poukázal na to, že podľa článku XXXII. bod 2. nájomnej zmluvy prípadné\nnároky žalovaného na náhradu škody voči žalobcovi zo zmluvy už zanikli. Zároveň žalovaný žiadnym\nspôsobom nepreukázal, že by žalobca nemal vybudovanú akúkoľvek dažďovú kanalizáciu, v dôsledku\nčoho všetka povrchová voda má vtekať do splaškovej kanalizácie prevádzkovanej žalovaným. Žalobca\npritom poukázal na to, že vo viacerých častiach obce je vybudovaný systém odvádzania dažďových vôd.\nPodľa žalobcu nie je správny ani výpočet výšky náhrady škody, keďže žalovaný pri výpočte škody za\nodvádzanie vôd používal nesprávne uvedenú cenu 1,2563 Eur. Žalobca spochybnil počet daždivých dní\nv roku 2014 (175 dní) a v roku 2015 (63 dní), ako aj reálnosť tvrdení žalovaného o výkone čerpadiel. K\nnároku na náhradu majetkovej škody 4.972,21 Eur žalobca namietol dôvodnosť vzniku tejto škody, čo\nmá byť údajne nedoplatok za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd za rok 2015, za ktorý\nvšak prevádzkovateľ popisuje omnoho menšie množstvá odľahčených vôd, ako boli v roku 2014.\n5. Na tieto vyjadrenia žalobcu reagoval žalovaný, keď uviedol, že žalobca nemá nárok na zaplatenie\npožadovaného nájomného, keďže nie je výlučným vlastníkom vodárenskej infraštruktúry, čo má za\nnásledok, že nie je nositeľom uplatneného subjektívneho práva. Žalovaný poukázal na to, že jednotliví\nobyvatelia obce ako odberatelia si sami za svoje finančné prostriedky zakúpili vodomery nachádzajúce\nsa na jednotlivých odberných miestach, na základe čoho nadobudli vodomery do svojho výlučného\nvlastníctva. Meradlo je príslušenstvom verejného vodovodu a podľa zákona tvorí jeho neoddeliteľnú\nsúčasť. Ak žalobca v nájomnej zmluve deklaroval, že je výlučným vlastníkom vodárenskej infraštruktúry,\nuviedol žalovaného do omylu. V doplňujúcom vyjadrení žalovaný uviedol, že nárok žalobcu neuznáva,\nkeďže nemohol so žalovaným sám uzatvoriť nájomnú zmluvu, v dôsledku čoho mu neprináleží suma\nnájomného. Vo vzťahu k určovaciemu nároku uplatnenému vzájomnou žalobou žalovaný uviedol, že\npredmetný nárok slúži potrebám praktického života, keďže nie je možné, aby spoluvlastník narábal s\npredmetom vlastníctva svojvoľne a arbitrárne, akoby bol výlučným vlastníkom nehľadiac na oprávnené\nzáujmy ostatných spoluvlastníkov, a preto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Vo\nvzťahu k nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na to, že žalobca umožnil obyvateľom obce,\naby si cez odtoky vybudovali vjazdy do dvorov a garáží, v dôsledku čoho nemala povrchová voda\nkade odtekať, a preto odteká cez splaškovú kanalizáciu prevádzkovanú žalovaným, čo znamená,\nže jednotlivé čerpadlá napojené na kanalizáciu nestíhajú prebytočnú vodu odčerpávať, a teda ju\n\nodčerpávajú nepretržite. Žalovaný inkasuje stočné iba v rozsahu vodného, pričom zvyšok musel\nžalovaný prečerpávať a vyčistiť na svoje vlastné náklady. Podľa žalovaného si žalobca porušil viaceré\nzákonné povinnosti, pričom odkázal na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom\nzriadení.\n6. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 261 ods. 2, § 300, § 301, § 302, § 365 ods. 1 a\nods. 2, § 369 ods. 1 § 373 a § 407 ods. 3 z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“)\nv spojení s § 420 ods. 1 až ods. 3, § 544 ods. 1 až ods. 3, § 545 ods. 1 až ods. 3, § 663, § 664,\n§ 665 ods. 1 a ods. 2, § 671 ods. 1 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a\nuviedol, že pokiaľ ide o predmet súdneho rozhodovania, žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie\nsumy 244.122,71 Eur s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou a žalovaný sa vzájomnou žalobou\ndomáhal jednak určenia, že žalobca nebol výlučným vlastníkom vodárenskej infraštruktúry, ktorá je\npredmetom zmluvy č. 71/2012 o nájme vodárenskej infraštruktúry a o prevádzkovaní a poskytovaní\nslužieb súvisiacich s nájmom a prevádzkou vodárenskej infraštruktúry obce Chorvátsky Grob a jej\nmiestnych častí zo dňa 29.6.2012, ako aj zaplatenia náhrady škody v sume 379.558,66 Eur (po\nzastavení konania v rozšírenej časti uznesením súdu zo 4.3.2022, sp. zn. 26Cb/154/2015). Zmluvou\nč. 71/2012 o nájme vodárenskej infraštruktúry a o prevádzkovaní a poskytovaní služieb súvisiacich\ns nájmom a prevádzkou vodárenskej infraštruktúry obce Chorvátsky Grob a jej miestnych častí zo\ndňa 29.6.2012 uzatvorenou medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom, žalobca\nprenechal žalovanému do užívania vodárenskú infraštruktúru nachádzajúcu sa v územnom obvode\nobce Chorvátsky Grob. Žalovaný sa zmluvou zaviazal platiť žalobcovi nájomné, ktorého ročná výška\nbude 35% z hodnoty ročného odpisu majetku infraštruktúry vo vlastníctve prenajímateľa stanoveného\nku koncu predchádzajúceho roka (článok XXIII. bod 1. zmluvy). K hodnote ročného odpisu infraštruktúry\nk 31.12.2011 vo výške 231.958,- Eur je dohodnutá výška nájomného na rok 2012 v sume 81.185,- Eur\nročne, 20.296,25 Eur štvrťročne a 6.765,40 Eur mesačne (článok XXIII. bod 2. zmluvy). Zmluvne bolo\ndohodnuté, že žalovaný bude platiť žalobcovi nájomné do konca roka 2013 štvrťročne, a to na základe\nzmluvy a faktúry vlastníka vystavenej k 5. dňu 1. mesiaca štvrťroka nasledujúceho po uplynutí štvrťroka,\nza ktorý sa nájomné uhrádza (teda k 5.1., k 5.4., k 5.7. a k 5.10.) so splatnosťou do 15. dňa prvého\nmesiaca štvrťroka nasledujúceho po uplynutí štvrťroka, za ktorý sa nájomné uhrádza a od kalendárneho\nroka 2014 mesačne, a to na základe zmluvy a faktúry vlastníka vystavenej k 5. dňu nasledujúceho\nmesiaca so splatnosťou do 15. dňa tohto mesiaca (článok XXIII. bod 5. zmluvy). Rovnako tak bola\nv zmluve dojednaná zmluvná pokuta pre prípad omeškania s platením nájomného vo výške 0,05% z\nomeškanej dlžnej čiastky za každý deň omeškania (článok XXIII. bod 7. zmluvy).\n7. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že podaním z 21.6.2022 požiadal právny\nzástupca žalovaného o odročenie pojednávania z dôvodu, že sa právnemu zástupcovi dňa 16.6.2022\nstal úraz, v dôsledku čoho sa stal práceneschopným a hneď po doručení žiadosti o odročenie\npojednávania súdu doručil súd právnemu zástupcovi žalovaného na e-mailovú adresu a zároveň\naj do elektronickej schránky oznámenie, že ospravedlnenie neúčasti neakceptuje a rovnako tak\nnevyhovuje podanej žiadosti o odročenie pojednávania, z dôvodu, že žalovaný neudelil splnomocnenie\nna zastupovanie v konaní advokátovi JUDr. Vladimírovi Šebovi, ktorý sa z dôvodu dočasnej\npráceneschopnosti nemôže zúčastniť na pojednávaní, ale splnomocnil obchodnú spoločnosť AGILITA\nADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r.o., v ktorej pôsobia viacerí advokáti a aj advokátski koncipienti,\nktorým nebráni žiadna prekážka, aby sa nariadeného pojednávania zúčastnili. Zároveň dal súd do\npozornosti znenie ustanovenia § 183 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého možno od osoby advokáta nechať\nsa spravodlivo zastúpiť iným advokátom, keďže prekážka brániaca jednému z advokátov pôsobiacich\nv obchodnej spoločnosti AGILITA ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r.o. nenastala krátko pred\npojednávaním, ale až 7 dní pred nariadeným termínom pojednávania a zároveň v splnomocnení\nz 24.5.2021 žalovaný výslovne súhlasil, aby sa splnomocnenec nechal zastúpiť iným zástupcom.\nPri aplikovaní predmetného záveru súd prvej inštancie konštatuje, že právny zástupca žalovaného\npreukázal existenciu dôvodu, ktorý by mohol byť podkladom pre rozhodnutie o odročení pojednávania,\nlen v prípade jedného z advokátov pôsobiacich v obchodnej spoločnosti AGILITA ADVOKÁTSKA\nKANCELÁRIA, spol. s r.o., JUDr. Vladimíra Šeba, dôvody brániace neúčasti druhého advokáta JUDr.\nĽubomíra Macejku - ktorý taktiež v predmetnom spore vyhotovoval a podpisoval viaceré písomné\nvyjadrenia žalovaného - však žiadnym spôsobom nepreukázal, iba uviedol ničím nepodložené tvrdenie,\nže sa nenachádza v sídle spoločnosti. Uvedené znamená, že súd prvej inštancie nemal zo strany\nprávneho zástupcu žalovaného preukázané, že by všetkým advokátom pôsobiacim v advokátskej\nkancelárii bránila účasti na pojednávaní objektívna prekážka. Súd prvej inštancie má zároveň za to, že\n\nžiadosť právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania bolo potrebné posudzovať prísnejšie,\nkeďže zo strany žalovaného (jeho právneho zástupcu) už skôr došlo k zmareniu termínu pojednávania,\nktorý bol nariadený na 2.6.2021, keď len krátko pred pojednávaním (dňa 28.5.2021) doručil zmenu\na rozšírenie vzájomnej žaloby, pričom toto podanie bolo neúplné, keďže nebolo k nemu priložené\nsplnomocnenie na zastupovanie v konaní. Súd prvej inštancie je toho názoru, že bolo povinnosťou\nprávneho zástupcu žalovaného, aby sa nechal v súvislosti s pojednávaním nariadeným na 23.6.2022\nzastúpiť iným advokátom, na čo bol daný podklad aj v zmysle obsahu splnomocnenia žalovaného z\n24.5.2021. Postup právneho zástupcu žalovaného, ktorý sa nenechal zastúpiť iným advokátom, je podľa\nnázoru v jednoznačnom rozpore s povinnosťami advokáta, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 18\nods. 1 a ods. 2 zákona o advokácii, keď svojim vlastným pasívnym prístupom sa rozhodol nechrániť\na nepresadzovať práva svojho klienta (žalovaného) a rovnako tak v jeho postupe nemožno hovoriť\no konaní s odbornou starostlivosťou. Súd prvej inštancie v danej súvislosti nemôže opomenúť ani tú\nskutočnosť, že predvolanie na pojednávanie nebolo doručené len právnemu zástupcovi žalovaného,\nale aj priamo žalovanému dňa 13.5.2022, pričom žalovaný sa na pojednávanie nedostavil a svoju\nneúčasť na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil. Vychádzajúc z uvedeného súd uzatvára, že\nžalovaný a aj jeho právny zástupca mali vytvorený dostatočný priestor, aby sa pojednávania nariadeného\nna 23.6.2022 o 13:15 hod. zúčastnili. S prejednaním sporu v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho\nzástupcu tak nie je možné spájať akékoľvek znemožnenie realizácie žalovanému patriacich procesných\npráv zo strany súdu, ale žalovaný a ani jeho právny zástupca neprejavili záujem vlastnou pasivitou\n(zo strany žalovaného tým, že sa napriek predvolaniu na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť\nneospravedlnil včas a vážnymi dôvodmi, a zo strany právneho zástupcu neudelením substitučného\nsplnomocnenia) zúčastniť sa pojednávania a uplatňovať na ňom prostriedky procesnej obrany (vo\nvzťahu k nároku uplatňovanému žalobcom) a prostriedky procesného útoku (vo vzťahu k nároku\nuplatňovanému žalovaným vo forme vzájomnej žaloby), a to vrátane možnosti reagovať na prednes\nžalobcu na pojednávaní, resp. na predbežné právne posúdenie zo strany súdu.\n8. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vyjadril k jednotlivým nárokom žalobcu,\nkeď v prípade nároku žalobcu na zaplatenie sumy 244.122,71 Eur s príslušenstvom a zmluvnou\npokutou uviedol, že suma 567,81 Eur predstavuje neuhradenú časť žalobcom vystavenej faktúry č.\n207/2012 z 30.11.2012 za analýzu vzoriek vody, keď celková fakturovaná suma bola 917,81 Eur. Z\npredmetnej fakturovanej sumy zaplatil žalovaný dňa 25.3.2014 sumu 350,- Eur, čo má súd prvej inštancie\npreukázané výpisom z účtu žalobcu. K neuhradenému zvyšku sumy 567,81 Eur uvádza, že čiastočnú\núhradu zo strany žalovaného je potrebné vyhodnotiť ako uznanie záväzku podľa ustanovenia § 407\nods. 3 ObZ, keďže zo správania žalovaného nevyplynulo, že by zvyšok záväzku neuznával. Rovnako\ntak súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný predmetný nárok nerozporoval ani v priebehu súdneho\nkonania. Preto vyhodnotil súd prvej inštancie nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 567,81\nEur ako dôvodný a taktiež je dôvodný aj jeho nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa predpisov\nobchodného práva vo výške 8,75% ročne zo sumy 567,81 Eur od 15.12.2012 ako dňa nasledujúceho\npo splatnosti faktúry č. 207/2012 (14.12.2012) až do zaplatenia istiny. V prípade zaplatenia nájomného\nvo výške 243.554,90 Eur, súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný v konaní nespochybňoval,\nže žalobcovi zmluvne dohodnuté nájomné za celé obdobie trvania nájomného vzťahu ani čiastočne\nneuhradil. V predmetnom spore sa žalovaný voči nároku žalobcu bránil tým, že žalobca nebol výlučným\nvlastníkom prenajatej vodárenskej infraštruktúry, ale len jedným z viacerých spoluvlastníkov, keď ďalšími\nspoluvlastníkmi mali byť obyvatelia obce Chorvátsky Grob a žalovaným označené právnické osoby.\nPodľa názoru súdu prvej inštancie však bol žalobca v rozhodnom období výlučným vlastníkom prenajatej\nvodárenskej infraštruktúry a subjektom oprávneným na uzatvorenie nájomnej zmluvy keď poukázal\nna rozhodnutie Okresného úradu Senec, odbor starostlivosti o životné prostredie z 15.12.2014, č.\nOU-SC-OSZP/2014/2654-G-83-Ry, ktorý rozhodol, že vodovod v obci Chorvátsky Grob, časť Čierna\nVoda je verejným vodovodom, čo znamená, že jeho vlastníkom nemôže byť akákoľvek osoba, ale\nlen právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá je bezúhonná, ako to vyplýva z\nustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z. z. Uvedená skutočnosť tak bez ďalšieho vylučuje procesnú\nobranu žalovaného, v zmysle ktorej majú byť spoluvlastníkmi prenajatej vodárenskej infraštruktúry\nokrem iných subjektov obyvatelia obce Chorvátsky Grob časť Čierna Voda, t. j. fyzické osoby, ktoré\nvšak vlastníkmi verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie byť nemôžu. Z tohto dôvodu ako\nnadbytočné nevykonal súd prvej inštancie dokazovanie výsluchom odbornej pracovníčky Okresného\núradu Senec, odbor starostlivosti o životné prostredie, P.. C. Q., keďže určujúci je obsah právoplatného\nrozhodnutia správneho orgánu. Rovnako tak si súd prvej inštancie nevyžiadal od Okresného úradu\nSenec, odbor starostlivosti o životné prostredie celý spisový materiál ku konaniu vedenému pod č. OU-\n\nSC-OSZP/2014/2654-G-83-Ry, keďže žalovaný predmetný dôkazný návrh nešpecifikoval a nie je tak\nsúdu zrejmé, čo sa malo z predloženého spisu preukázať. Zároveň súd prvej inštancie poukazuje na\nto, že žalobca v konaní predložil viaceré zmluvy o dielo, resp. zmluvy o spolupráci, z ktorých vyplýva,\nže stavebníkom (objednávateľom) jednotlivých častí prenajatej vodárenskej infraštruktúry bol žalobca.\nRovnako tak v prípade stavieb, ktoré sa zapisujú do katastra nehnuteľností (čističky odpadových\nvôd so súp. č. 114, strojovne súp. č. 1039 a ČOV, vodnej stavby, výtlačného potrubia so súp. č.\n2010), má súd prvej inštancie za preukázané, že v liste vlastníctva č. XXX pre okres Senec, obec\nChorvátsky Grob, katastrálne územie L. O. je ako ich vlastník zapísaný žalobca. Žalovaný v konaní\nnepreukázal opak a nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že vlastníkom vodárenskej\ninfraštruktúry bol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy iný subjekt, než žalobca. Súd prvej inštancie\npreto konštatoval, že argumentácia žalovaného o existencii spoluvlastníckeho práva obyvateľov obce\nChorvátsky Grob a jednotlivých právnických osôb k vodárenskej infraštruktúre nemá relevantný právny\nzáklad (naopak je v priamom rozpore s právnou úpravou), súd prvej inštancie nevykonal žalovaným\nnavrhnuté dokazovanie výsluchom ním označených svedkov, keďže vykonanie predmetných dôkazov\nv spore by bolo nadbytočné, nehospodárne a neúčelné. Vzhľadom na uvedené je preto možné\nkonštatovať, že žalobca bol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy výlučným vlastníkom prenajatej\nvodárenskej infraštruktúry, čo znamená, že bol oprávnený ju prenajať žalovanému, a žalovaný bol\npovinný žalobcovi platiť zmluvne dohodnuté nájomné. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil súd\nprvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie zmluvne dohodnutého nájomného vo výške 243.554,90 Eur\nza obdobie od 1.7.2012 do 30.6.2015 ako dôvodný.\n9. V prípade príslušenstva istiny súd prvej inštancie uviedol, že v prípade faktúr č. 181/2012, č. 223/2012,\nč. 35/2013, č. 74/2014, č. 143/2013, č. 15/2015, č. 17/2015 a č. 21/2015 bola splatnosť určená na\nneskoršie obdobie, ako bolo zmluvne dohodnuté, preto súd prvej inštancie nemá dôvod do predmetnej\nskutočnosti žiadnym spôsobom zasahovať a žalobca má nárok na zaplatenie úroku z omeškania v\nžalobou uplatnenom rozsahu. Odlišná situácia je v prípade faktúr: č. 100/2013 mala byť splatnosť k 15.\noktóbru 2013 (a nie k 10. októbru 2013) a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením k 16. októbru\n2013; v prípade faktúry č. 24/2014 mala byť splatnosť k 15. aprílu 2014 (a nie k 3. aprílu 2014) a žalovaný\nsa dostal do omeškania s plnením k 16. aprílu 2014; v prípade faktúry č. 44/2014 mala byť splatnosť\nk 15. júlu 2014 (a nie k 9. júlu 2014) a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením k 16. júlu 2014; v\nprípade faktúry č. 70/2014 mala byť splatnosť k 15. októbru 2014 (a nie k 14. októbru 2014) a žalovaný sa\ndostal do omeškania s plnením k 16. októbru 2014; v prípade faktúry č. 96/2014 mala byť splatnosť k 15.\njanuáru 2015 (a nie k 1. januáru 2015) a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením k 16. januáru 2015;\nv prípade faktúry č. 3/2015 mala byť splatnosť k 15. februáru 2015 (a nie k 28. januáru 2015) a žalovaný\nsa dostal do omeškania s plnením k 16. februáru 2015; v prípade faktúry č. 16/2015 mala byť splatnosť\nk 15. máju 2015 (a nie k 13. máju 2015) a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením k 16. máju 2015 a\nv prípade faktúry č. 22/2015 mala byť splatnosť k 15. júlu 2015 (a nie k 6. júlu 2015) a žalovaný sa dostal\ndo omeškania s plnením k 16. júlu 2015. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie konštatuje, že\nako dôvodný vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy\n20.296,25 Eur od 8.11.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 25.1.2013\ndo zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 23.4.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5%\nročne zo sumy 20.296,25 Eur od 1.8.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od\n16.10.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 25.1.2014 do zaplatenia, vo\nvýške 8,25% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 16.4.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15% ročne zo sumy\n20.296,25 Eur od 16.7.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 16.10.2014\ndo zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 16.1.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05%\nročne zo sumy 6.765,40 Eur od 16.2.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur\nod 14.5.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 14.5.2015 do zaplatenia, vo\nvýške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 16.5.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy\n6.765,40 Eur od 7.7.2015 do zaplatenia a vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 16.7.2015 do\nzaplatenia. Naopak, ako nedôvodný vyhodnotil súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie úroku z\nomeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 11.10.2013 do 15.10.2013, vo výške 8,25%\nročne zo sumy 20.296,25 Eur od 4.4.2014 do 15.4.2014, vo výške 8,15% ročne zo sumy 20.296,25 Eur\nod 10.7.2014 do 15.7.2014, vo výške 8,05% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 15.10.2014 do 15.10.2014,\nvo výške 8,05% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 2.1.2015 do 15.1.2015, vo výške 8,05% ročne zo sumy\n6.765,40 Eur od 29.1.2015 do 15.2.2015, vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 14.5.2015 do\n15.5.2015 a vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 7.7.2015 do 15.7.2015.\n\n10. K nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty zo sumy 243.554,90 Eur, súd prvej inštancie uviedol,\nže základ nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vyhodnotil súd prvej inštancie ako dôvodný,\nkeďže žalovaný porušil zmluvnú povinnosť zaplatiť zmluvne dohodnuté nájomné riadne a včas. S\npoukazom na vyššie uvedené vyhodnotil súd ako dôvodný nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty\nvo výške 0,05% denne zo sumy 20.296,25 Eur od 8.11.2012 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od\n25.1.2013 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od 23.4.2013 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur\nod 1.8.2013 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od 16.10.2013 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur\nod 25.1.2014 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od 16.4.2014 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur\nod 16.7.2014 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od 16.10.2014 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25\nEur od 16.1.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40 Eur od 16.2.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40\nEur od 14.5.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40 Eur od 14.5.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40\nEur od 16.5.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40 Eur od 7.7.2015 do 23.6.2022 a zo sumy 6.765,40\nEur od 16.7.2015 do 23.6.2022. Naopak, ako nedôvodný vyhodnotil súd nárok žalobcu na zaplatenie\nzmluvnej pokuty vo výške 0,05% denne zo sumy 20.296,25 Eur od 11.10.2013 do 15.10.2013, zo sumy\n20.296,25 Eur od 4.4.2014 do 15.4.2014, zo sumy 20.296,25 Eur od 10.7.2014 do 15.7.2014, zo sumy\n20.296,25 Eur od 14.10.2014 do 15.10.2014, zo sumy 20.296,25 Eur od 2.1.2015 do 15.1.2015, zo\nsumy 6.765,40 Eur od 29.1.2015 do 15.2.2015, zo sumy 6.765,40 Eur od 14.5.2015 do 15.5.2015 a\nzo sumy 6.765,40 Eur od 7.7.2015 do 15.7.2015 pre neexistenciu porušenia zmluvnej povinnosti zo\nstrany žalovaného a za obdobie po vyhlásení rozsudku (až do zaplatenia jednotlivých pohľadávok)\npre predčasnosť uplatneného nároku, keďže v predmetnom rozsahu nie je možné dospieť v čase\nrozhodovania súdu k záveru o porušení zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného (v tejto súvislosti\nsúd prvej inštancie v podrobnostiach poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. marca\n2022, sp. zn. 3Cob/180/2020, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. mája 2012, sp.\nzn. 3MCdo/8/2011 a zo 14. júna 2012, sp. zn. 3MCdo/12/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky z 22. júna 2010, sp. zn. 23Cdo/5280/2009 a jeho rozsudok z 30. marca 2011, sp. zn.\n32Cdo/1432/2010).\n11. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vyjadril aj k nároku žalovaného na\nzaplatenie sumy 379.558,66 Eur, ktorý pozostával z dvoch čiastkových nárokov na zaplatenie sumy\n374.586,45 Eur (žalobca mal porušiť viaceré povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o obecnom zriadení,\na preto mal vzniknúť stav, kedy bol žalovaný nútený prečerpávať viac odpadovej vody, ako by musel,\nv dôsledku čoho mali žalovanému vzniknúť v dôsledku neodborného, protizákonného a ľahostajného\nkonania žalobcu náklady, s ktorými nepočítal žalovaný a ani samotná nájomná zmluva) a sumy 4.972,21\nEur (peňažné prostriedky, ktoré žalovaný musel uhradiť Slovenskému vodohospodárskemu podniku, š.\np. z dôvodu, že žalobca nemá vybudovanú dažďovú kanalizáciu, čím sa mal značne zvyšovať objem\nvypúšťaných odpadových vôd do povrchových vôd). V prípade nároku na zaplatenie sumy 374.586,45\nEur súd prvej inštancie uviedol, že nepostačuje, aby žalovaný tvrdil, že požadovaná suma pozostáva\nz nákladov na prečerpanie vôd z povrchových vôd. Žalovaného v spore zaťažovalo nielen bremeno\ntvrdenia, ale aj dôkazné bremeno, no tento však v spore nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by ním\nuplatnený nárok preukázal. Z tohto dôvodu nemal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný v\nskutočnosti odčerpal ním tvrdené množstvo vody a ani výkon čerpadiel, ktorými mal údajne žalovaný\nodčerpávať zrážkové vody. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný nepreukázal\nvznik ním tvrdenej škody, ako jedného zo základných predpokladov pre uplatnenie nároku na náhradu\nškody. Zároveň súd prvej inštancie uvádza, že zo strany žalovaného nebol preukázaný ani ďalší z\npredpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a to porušenie právnej povinnosti\nžalobcu, keď súd prvej inštancie zastáva názor, že sa musí jednať o konkrétnu právnu povinnosť,\npriamo v dôsledku porušenia ktorej mala (mohla) žalovanému vzniknúť ním tvrdená škoda, a naopak,\nnepostačuje, aby žalovaný odkázal vo všeobecnej rovine na niektoré úlohy (nie povinnosti), ktoré\nmá obec plniť zo zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Keďže skutkové tvrdenia žalovaného\nsmerujú k tomu, že k porušeniu povinností žalobcu malo dôjsť pri výkone pôsobnosti stavebného\núradu v rámci preneseného výkonu štátnej správy, zodpovedným subjektom (t. j. subjektom povinným\nnahradiť vzniknutú škodu) je podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri\nvýkone verejnej moci štát (Slovenská republika), v mene ktorého koná ministerstvo alebo ústredný orgán\nštátnej správy (podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 514/2003 z. z. o zodpovednosti za\nškodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Voči štátu ako jedinému pasívne vecne legitimovanému\nsubjektu si však žalovaný svoj nárok na náhradu škody neuplatnil. Vzhľadom na vyššie uvedené\nzávery súd prvej inštancie konštatuje, že nárok žalovaného na náhradu škody v sume 374.586,45 Eur\nnie je dôvodný. K nároku žalovaného na zaplatenie sumy 4.972,21 Eur súd prvej inštancie uviedol,\n\nže žalovaný v konaní nepreukázal ani svoj nárok na náhradu majetkovej škody. Celá argumentácia\nžalovaného je postavená na tom, že žalobca nemá vybudovanú žiadnu dažďovú kanalizáciu, hoci\nžalobca predmetné skutkové tvrdenia žalovaného v celom rozsahu poprel. Súd prvej inštancie poukazuje\nna to, že žalovaný v spore žiadnym spôsobom nepreukázal, že všetka dažďová voda z obce Chorvátsky\nGrob vtekala do splaškovej kanalizácie prevádzkovanej žalovaným, hoci to bolo jeho povinnosťou.\nŽalovaný mal v konaní preukázať, v akom množstve mala dažďová voda vtekať do ním prevádzkovanej\nsplaškovej kanalizácie v rozhodnom období (v roku 2015), v akom rozsahu takáto dažďová voda mala\nvplyv na množstvo odpadovej vody vypúšťanej do povrchovej vody (t. j. preukázať, či skutočne v\ndôsledku dažďovej vody došlo k vypusteniu väčšieho množstva odpadovej vody do povrchovej vody,\nnež bolo žalovanému určené). Zároveň žalovaný nepreukázal ani existenciu ním tvrdeného rozhodnutia\nSlovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., keďže predmetné rozhodnutie nie je súčasťou súdneho\nspisu, hoci naň žalovaný odkazoval. To isté platí aj, pokiaľ ide o úhradu predmetnej sumy zo strany\nžalovaného. Z tohto dôvodu zo strany žalovaného nebol preukázaný vznik škody na jeho strane ako\nzákladného predpokladu pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škodu. Preto aj v časti o zaplatenie\nsumy 4.972,21 Eur vyhodnotil súd nárok žalovaného na náhradu škody ako nedôvodný. Vzájomnú\nžalobu žalovaného o zaplatenie sumy 379.558,66 Eur preto ako nedôvodnú zamietol.\n12. O trovách konania o žalobe žalobcu rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia\n§ 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1. z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku\n(ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške\n100%, keďže žalobca bol v časti istiny v celom rozsahu úspešný, čiastočný neúspech v nepatrnej časti\nmal žalobca len v časti uplatneného úroku z omeškania a uplatnenej zmluvnej pokuty. O trovách konania\no vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 379.558,66 Eur rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods.\n1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu\ntrov konania vo výške 100%, keďže žalobca bol v konaní o vzájomnej žalobe žalovaného plne úspešný.\n13. Proti napadnutému rozsudku podal odvolanie žalovaný, v rozsahu výrokov I., III., IV., V a VI.\npodľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. f) a písm. h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok v tomto rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň, aby\nmu priznal trovy odvolacieho konania. Žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal vadu, ktorá mohla\nmať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď uviedol, že súd prvej inštancie uznesením\nzo dňa 23.6.2022 vylúčil vzájomnú žalobu žalovaného na samostatné konanie v časti, v ktorej sa\nžalovaný domáha určenia výlučného vlastníctva vodárenskej infraštruktúry, pričom súd prvej inštancie\nv napadnutom rozsudku (keď o tejto vylúčenej otázke ešte nebolo rozhodnuté) uviedol, že výlučným\nvlastníkom v čase trvania nájomnej zmluvy bol žalobca, pričom žalovaný má za to, že súd prvej inštancie\nkonal v rozpore s uznesením zo dňa 23.6.2022, nakoľko si túto otázku prejudiciálne posúdil už v\ntomto predmetnom konaní. Žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie mal konanie prerušiť na čas,\nkým nie je rozhodnuté o vlastníctve k vodárenskej infraštruktúre v samostatnom konaní, čo však súd\nprvej inštancie neurobil. Žalovaný ďalej v tejto súvislosti namietal nesprávne skutkové zistenia, keď\nuviedol, že napriek skutočnosti, že otázka výlučného vlastníctva k vodárenskej infraštruktúre má ešte\nlen byť riešená v samostatnom konaní, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu,\nže výlučným vlastníkom je žalobca a na tomto základe vydal napadnutý rozsudok (s poukazom na\nbod 27 a 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalovaný taktiež namietal nevykonanie dôkazov,\nkeď v konaní pred súdom prvej inštancie navrhol vypočuť rôznych svedkov a pripojenie spisového\nmateriálu Okresného úradu Senec ku konaniu č. OU-SC-OSZP/2014/2654-G-83-Ry s poukazom na\nzáver súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že „žalovaný predmetný dôkazný návrh nešpecifikoval a\nnie je tak súdu zrejmé, čo sa malo z predloženého spisu preukázať.“ Žalovaný s týmto nesúhlasí a\npoukazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 12.2.2016, v ktorom je jasne a zrejme uvedené, čo chcel žalovaný\npreukázať (preukázanie výlučného vlastníctva žalobcu) a tiež namieta, že súd prvej inštancie sa nijako\nnevysporiadal s ďalšími navrhovanými dôkazmi (výsluchy FO a PO), čím súd prvej inštancie porušil\npráva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Žalovaný tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď\nuviedol, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 121 ods. 1 OZ a nedostatočne\nodôvodnil svoje závery, týkajúce sa príslušenstva veci, keď použil úvahu, že po namontovaní vodomerov\nsa vlastník hlavnej veci (žalobca) stáva aj výlučným vlastníkom príslušenstva, meradiel, pričom vlastníci\npríslušenstva by sa museli vzdať svojho vlastníctva bez prejavenej vôle. Žalovaný má za to, že\nnamontovaním vodomerov sa vlastníctva príslušenstva stali spoluvlastníkmi vodárenskej infraštruktúry\n\na teda nie, že výlučným vlastníkom je žalobca. Žalovaný tiež poukazuje na čl. XV odsek 3 zmluvy, z\nktorého vyplýva, že žalobca nemal v úmysle vlastniť meradlá.\n14. V ďalšej časti odvolania sa žalovaný vyjadril k svojmu nároku na zaplatenie sumy 379.558,66 Eur. V\ntejto súvislosti s týmto nárokom dospel žalovaný k záveru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam s poukazom na bod 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom žalovaný\nnesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný poukazuje na svoje\nvyjadrenie zo dňa 9.5.2016, v ktorom dostatočne odôvodnil vyčíslenie škody spôsobenej žalobcom,\npričom vychádzal z meteorologických staníc pre jednotlivé roky, čo súdu predložil, no tento sa týmto\nvôbec nezaoberal. Taktiež doložil dôkaz dňa 31.1.2018, ktorý preukazuje, že žalobca nesplnil svoju\npovinnosť ako obec vybudovať dažďovú kanalizáciu. Žalovaný poukázal na bod 49.1. napadnutého\nrozsudku a uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne pochopil jeho argumentáciu, keď tvrdil, že obec\nako stavebný orgán umožnil výstavbu garáží a preto musel mať vedomosť aj o dôsledkoch v rámci\nodtekania dažďovej vody a mal preto povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) z. č. 369/1990 Zb. o\nobecnom zriadení vybudovať dažďovú kanalizáciu. Žalovaný je názoru, že napriek tomu, že dostatočným\nspôsobom preukázal svoj nárok na náhradu škody, konaním súdu prvej inštancie bolo žalovanému\nzmarené ďalšie preukazovanie a predkladanie dôkazov pred súdom prvej inštancie a to tým, že v bode\n12.2. napadnutého rozsudku konštatoval skoršie zmarenie termínu pojednávania zo strany právneho\nzástupcu žalovaného (krátko pred pojednávaním doručil zmenu a rozšírenie vzájomnej žaloby), čo\nžalovaný odmietol a bránil sa tým, že žalovaný iba využil svoje procesné právo a tiež bol v tom čase\ndoručený návrh žalobcu, o ktorom musel takisto procesne rozhodnúť. Žalovaný tiež poukazoval na bod\n13 a 13.1. napadnutého rozsudku a uviedol, že zdravotný stav JUDr. Vladimíra Šeba sa zhoršoval a\npreto žiadal žalovaný o odročenie pojednávania. Žalovaný taktiež odmietol možnosť navrhovanú súdom\nprvej inštancie o možnosti sa dať zastúpiť iným advokátom, keď uviedol, že takéto konanie by vzhľadom\nna dĺžku pojednávania a jeho históriu, rozsiahlosť spisu nebolo v najlepšom záujme klienta (poukaz na\nuznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 122/2010 zo dňa 21.7.2010). Žalovaný tiež odmietol argument súdu\nprvej inštancie, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené aj žalovanému a tento sa nedostavil\na svoju neúčasť neospravedlnil, keď uviedol, že žalovaný je zastúpený právnym zástupcom z toho\ndôvodu, aby za neho vybavoval všetky právne úkony a zúčastňoval sa na pojednávaniach a preto\nnevidí žalovaný dôvod svojej účasti na pojednávaní, keď sa ho preukázateľne a z objektívnych dôvodov\nnemohol zúčastniť ani právny zástupca žalovaného. Súd prvej inštancie tým, že neakceptoval objektívne\npreukázané dôvody nezúčastnenia sa právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní, že neodročil na\nžiadosť žalovaného pojednávanie a ani nereagoval na stanovisko právneho zástupcu žalovaného k\nodpovedi súdu o odročení pojednávania, tak znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace\nprocesné právo a porušil mu právo na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na záver žalovaný uviedol, že napadá aj\nvýrok VI. o vrátení súdneho poplatku vo výške 5.210,50 Eur, keď nevidí dôvod, prečo by mal súd\nprvej inštancie zdržiavať finančné prostriedky žalovaného až do momentu právoplatnosti napadnutého\nrozsudku, nakoľko súd v tejto časti odmietol žalobu pre oneskorené zaplatenie súdneho poplatku a žiada,\naby mu bol vrátený súdny poplatok tak, ako o tom žiadal svojim listom zo dňa 30.5.2022.\n15. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý v podaní zo dňa 18.8.2022 uviedol, že navrhuje,\naby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania v rozsahu 100%. Žalobca uviedol, že v prípade vady konania, ktorá spočívala v tom, že súd\nprvej inštancie neprerušil toto konanie na čas, kým nie je rozhodnuté o vlastníctve k vodárenskej\ninfraštruktúre, má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa zaoberal procesnou obranou\nžalovaného - výlučné tvrdenie, že žalobca nebol vlastníkom predmetu nájmu a uviedol, že vyriešil\notázku platnosti nájomnej zmluvy, z ktorej žalovaného zaviazal na plnenie. Nejedná sa preto o žiadnu\nvadu a práve vadou by bolo, ak by sa súd prvej inštancie týmto nezaoberal. Žalobca tiež odmietol\nnámietku žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobca je\nvýlučným vlastníkom vodárenskej infraštruktúry. Súd prvej inštancie podľa neho správne a dostatočne\nodôvodnil tento svoj záver a poukázal pri tom na rozhodnutie Okresného úradu Senec z 15.12.2014\na na závery tohto rozhodnutia. Podobne tiež poukázal na rozhodnutie Okresného úradu Bratislava zo\ndňa 12.4.2021, rozhodnutie Ministerstva Životného prostredia a Ministra Životného prostredia, ktoré na\ntoto rozhodnutie Okresného úradu Bratislava nadväzovali v konaní o opravných prostriedkoch. Nie je\nmožné preto dospieť k inému záveru než tomu, že vlastníkom uvedených infraštruktúr je práve žalobca,\no čom svedčí aj to, že žalovaný bol núteným správcom vodárenskej infraštruktúry žalobcu od 7.1.2020\ndo 14.4.2021 (na svoj vlastný návrh), pričom žalovaný žalobcovi fakturoval náklady za nútenú správu,\n\nako vlastníkovi. Žalobcu tiež ako vlastníka uznáva aj Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., ktorá\nso žalobcom uzatvorila Zmluvu medzi vlastníkmi prevádzkovo súvisiacich verejných vodovodov. Iba\nžalovaný spochybňuje vlastníctvo žalobcu výlučne, ak ide o platenie nájomného. V prípade toho, že\nsúd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností uviedol, že\nžalobca je názoru, že súd vykonal všetky potrebné dôkazy a uvedené výsluchy osôb by neviedli k\nžiadnym rozhodujúcim zisteniam. Ohľadom námietky, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci žalobca uviedol, že žalovaný argumentuje iba tým, že podľa montážnych\nlistov niektorí odberatelia údajne zaplatili za vodomery/ich montáž svojimi finančnými prostriedkami. Toto\ntvrdenie žalobca považuje za absurdné a odmieta, že by sa zakúpením vodomeru a jeho vmontovaním\nna vodovod stal vlastník vodomeru spoluvlastníkom verejného vodovodu. Žalobca poukázal na § 3 ods.\n2 z. č. 442/2002 Z. z. a zdôraznil, že vlastníkom verejných vodovodov môže byť z dôvodu verejného\nzáujmu len právnická osoba so sídlom na území SR a preto nemôže byť spoluvlastníkom fyzická\nosoba, na ktorej náklad sa vmontoval vodomer na verejný vodovod (ktorý sa navyše po 6 rokoch stane\nodpadom a vodomer sa vymieňa, pričom nájomná zmluva bola uzatvorená až 29.6.2012, teda 7 rokov\npo namontovaní vodomerov, ktoré mali založiť podielové spoluvlastníctvo fyzických osôb). K tvrdeniu\nžalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam v prípade nároku žalovaného na zaplatenie sumy 379.558,66 Eur uviedol, že žalovaný vo\nvzťahu k svojmu nároku nepreukázal vznik škody, porušenú zákonnú alebo zmluvnú povinnosť a ani\npríčinnú súvislosť. Vzájomný návrh považuje žalobca za ničím nepodložené odhady a popísal proces\nčistenia odpadových vôd, ich odvádzanie, čerpanie a zberanie a odmietol závery žalovaného, že by\nžalobca postupoval neodborne, postupoval nekoncepčne alebo inak spôsobil žalovanému vznik škody.\nŽalobca poukázal na čl. XXI bod 1 zmluvy o nájme, v zmysle ktorej, nie opravy ale investície a\ntechnické zhodnotenie vykonáva vlastník infraštruktúry na vlastné náklady a ako vyplýva zo súdneho\nspisu, žalovaný neplatil žalobcovi žiadne nájomné a žalobca tak nemohol 80% nájomného vyčleniť\nna investície a technologické zhodnotenie vodárenskej infraštruktúry. Riadnu a pravidelnú údržbu mal\npovinnosť vykonávať žalovaný (čl. XIV bod 5 a bod XX bod 1 zmluvy). Žalovaný toto napriek výzvam\nžalobcu nerobil. Napokon, v prípade námietky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane uskutočňovať jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne a zákonne, k porušeniu práv\nnedošlo a uviedol, že žalovaný zámerne predlžuje akékoľvek súdne konanie, ktoré by malo viesť k\nukončeniu jeho bezplatného podnikania na majetku žalobcu.\n16. Žalovaný reagoval na toto vyjadrenie svojim vyjadrením, zo dňa 14.9.2022 a opätovne uviedol, že\nsúd prvej inštancie nesprávne postupoval, ak posudzoval v tomto konaní predbežnú otázku o vlastníctve\nvodárenskej infraštruktúry žalobcu a nebral do úvahy argumentáciu žalovaného a opieral sa iba o\ntvrdenia žalobcu. Žalovaný uviedol, že rozhodnutia, na ktoré poukázal vo svojom vyjadrení žalobca\nnepreukazujú jeho vlastníctvo. Za relevantné preukázanie vlastníctva žalovaný považuje predloženie iba\núčtovných dokladov, ktoré preukážu kedy bola konkrétna časť infraštruktúry zaradená do majetku obce\na ako je táto v zmysle platných predpisov odpisovaná. Žalovaný tiež poukázal na to, že v roku 2019 sa\nna neho žalobca obrátil s návrhom na urovnanie vzťahu, v rámci ktorého mal žalovaný uznať vlastnícke\nprávo žalobcu k predmetnej vodárenskej infraštruktúre. K otázke vlastníctva meradiel - vodomerov\npoukázal žalovaný na článok 3 zmluvy, v ktorom sú definované pojmy. Žalovaný odmietol argumentáciu\nžalobcu o vodomeroch, nevedel, keďže nebol ich vlastníkom, kedy uplynie 6 ročná lehota na výmenu\na ani nevedel, kedy boli osadené. Žalovaný poukázal tiež na vyhlásenie žalobcu v čl. 2 bod 2 zmluvy,\nktoré označil za nepravdivé z dôvodu, že nebol vlastníkom tak, ako definuje čl. 3 zmluvy. V prípade\npopísanej problematiky vtekania dažďovej vody do splaškovej kanalizácie, žalovaný uviedol, že žalobca\nmal v čase podpísania zmluvy evidentne vedomosti o tom, že mnohí producenti odpadových vôd sú\nnelegálne napojení na splaškovú kanalizáciu, do ktorej odvádzajú dažďové vody zo svojich pozemkov\na toto žalovanému úmyselne zamlčal a uviedol ho do omylu. Povinnosť „ustrážiť“ si odvádzanie vôd\nz pozemkov vo vlastníctve producentov teda bolo povinnosťou žalobcu a argumentácia žalobcu je v\ntomto smere irelevantná. Na záver vyjadrenia žalovaný uviedol, že mal pripravené dostatočne dôkazy\nna preukázanie opodstatnenosti žaloby o náhradu škody, ktoré mal v pláne predložiť na pojednávanie,\nale postupom súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval objektívne dôvody nedostavenia sa právneho\nzástupcu žalovaného na pojednávanie a bez jeho prítomnosti rozhodol, mu bolo odňaté jeho právo.\n17. Žalobca reagoval na vyššie uvedené podanie žalovaného, keď vo svojom podaní uviedol, že\nsúd prvej inštancie nerozhodoval o určení vlastníctva k nehnuteľnosti - vodárenskej infraštruktúre, ale\nrozhodoval o povinnosti žalovaného platiť žalobcovi nájomné dohodnuté v nájomnej zmluve. Vadou\n\nkonania by bolo, keby sa súd s procesnou obranou žalovaného voči povinnosti platiť nájomné (že\nžalobca ako nevlastník nebol oprávnený vec prenajať, že nájomná zmluva je neplatná) nevysporiadal.\nBol to žalovaný, kto spochybňoval právo žalobcu na nájomné. Bolo povinnosťou žalovaného uniesť\ndôkazné bremeno a preukázať svoje tvrdenia, ktorými sa voči žalobe bránil a toto bremeno\nneuniesol. Žalovaný sa snaží novým „dôkazom“ - e-mailom zo dňa 20.8.2019 (od zamestnanca obce,\nzamestnankyni žalovaného) v odvolacom konaní vylepšiť svoju dôkaznú situáciu. Žalobca uviedol, že\nohľadne tohto „dôkazu“ predloženého v odvolacom konaní platia ustanovenia § 366 a § 154 CSP. K\ntvrdeniu žalovaného, že vodomery nie sú uvedené v Prílohe č. 1 Zmluvy z dôvodu, že v čase podpísania\nZmluvy neboli vo vlastníctve obce ale vo vlastníctve fyzických osôb - odberateľov žalobca uvádza, že\ntoto tvrdenie je úplne scestné a vyfabulované. Ohľadne vodomerov sa odvolávať na znenie Zmluvy\nalebo jej príloh neobstojí, pretože podľa zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných\nkanalizáciách platilo, v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy a po celú dobu jej platnosti platil § 4 ods. 11,\nže meradlo umiestnené na vodovodnej prípojke je príslušenstvom verejného vodovodu. Napokon, na\ntvrdenie žalovaného, že mal pripravené dostatočné dôkazy na preukázanie opodstatnenosti žaloby o\nnáhradu škody, žalobca poukazuje na skutočnosť, že vzájomná žaloba o náhradu škody bola žalovaným\npodaná 9.5.2016 a strany sa k nej a k obrane voči nej niekoľkokrát písomne vyjadrovali.\n18. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené.\n19. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo\ndňom nadobudnutia jeho účinnosti.\n20. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom\nnadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom\nprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v\nneprospech strany.\n21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n22. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania,\npričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej\ntabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred\njeho vyhlásením. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmaní napadnutého\nrozhodnutia v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380\nods. 1 CSP a oboznámení sa s následnými vyjadreniami strán sporu dospel súd k záveru, že odvolanie\nžalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Odvolací súd sa v celom\nrozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP\nkonštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav,\npodrobným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal za\npreukázané, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Na\ndôvody uvedené v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.\n24. Odvolací súd sa v zmysle § 379 a § 380 CSP pri preskúmavaní veci zameriaval na námietky\nžalovaného uvedené v odvolaní a v prvom rade posudzoval odvolaciu námietku, ktorou žalobca namietal\nvadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd prvej inštancie uznesením\nvylúčil vzájomnú žalobu žalovaného na samostatné konanie v časti, v ktorej sa žalovaný domáha určenia\nvýlučného vlastníctva vodárenskej infraštruktúry. K procesnej námietke odvolací súd konštatuje, že\nprvoinštančný súd postupoval v súlade s § 142 CSP, keď vylúčil časť návrhu na samostatné konanie.\nTakýto postup nepredstavuje procesnú vadu, pretože súd bol oprávnený uvedenú vzájomnú žalobu\nna samostatné konanie vylúčiť i keď uvedený úkon sa javí v kontexte ďalšieho konania súdu ako\nnadbytočný. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8Cdo/290/2019, v ktorom dovolací súd zdôraznil, že vylúčenie veci (resp. jej časti) na samostatné\n\nkonanie je len procesným rozhodnutím, nejedná o rozhodnutie vo veci samej ani také, ktorým sa\nkonanie končí a jeho samotná nesprávnosť nezakladá vadu konania, ktorá má za následok nesprávne\nrozhodnutie. Tento záver platí aj v prípade, keď súd neskôr túto otázku prejudiciálne posúdi. Rozhodnutie\no vylúčení časti nároku na samostatné konanie teda samo osebe nezakladá procesnú vadu vedúcu k\nnesprávnemu rozhodnutiu; nesprávnosť takého postupu sa preskúmava v rámci vylúčenej veci.\n25. Žalovaný ďalej v tejto súvislosti namietal nesprávne skutkové zistenia, keď uviedol, že napriek\nskutočnosti, že otázka výlučného vlastníctva k vodárenskej infraštruktúre má ešte len byť riešená v\nsamostatnom konaní, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že výlučným\nvlastníkom je žalobca a na tomto základe vydal napadnutý rozsudok. V otázke vlastníctva vodárenskej\ninfraštruktúry sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu, že žalobca bol výlučným\nvlastníkom predmetnej infraštruktúry. Tento záver je podopretý listinnými dôkazmi, najmä rozhodnutiami\nsprávnych orgánov a zápismi v katastri nehnuteľností (§ 133 OZ). Súd prvej inštancie v napadnutom\nrozhodnutí podrobne zdôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca je výlučným vlastníkom\nvodárenskej infraštruktúry a zároveň aj subjektom oprávneným na uzatvorenie nájomnej zmluvy\nv zmysle predloženého a vyššie konkretizovaného rozhodnutia Okresného úradu Senec, odbor\nstarostlivosti o životné prostredie. Vodovod v obci Chorvátsky Grob časť Čierna voda je verejným\nvodovodom, čo vyplýva z tohto rozhodnutia a taktiež z ďalších rozhodnutí správnych orgánov, v\nktorých sa konštatuje vlastníctvo žalobcu k vodárenskej infraštruktúre a to je rozhodnutie Okresného\núradu Bratislava o vyhlásení nútenej správy verejných vodovodov a verejných kanalizácií, rozhodnutia\nMinisterstva životného prostredia Slovenskej republiky odbor štátnej vodnej správy a rozhodnutie\nMinistra životného prostredia a teda žalobca preukázal svoje vlastnícke právo k verejnému vodovodu.\nPodľa žalovaného niektorí odberatelia, ktorí zaplatili za namontované vodomery nadobudli vodomery do\nsvojho výlučného vlastníctva a po ich namontovaní sa mali stať spoluvlastníkmi verejného vodovodu a\nverejnej kanalizácie, a teda vodárenskej štruktúry. Odvolací súd k otázke vodomerov poukazuje na § 3\nods. 2 a § 11 ods. 6 zákona č. 442/2002 Z. z., v zmysle ktorých je prevádzkovateľ verejného vodovodu\noprávnený umiestniť na prípojke meradlo, ktoré zostáva v jeho vlastníctve. Skutočnosť, že vlastníci\nnehnuteľností uhradili montáž, nezakladá ich spoluvlastníctvo k prípojke ani k vodovodnej infraštruktúre.\nSamotná úhrada nákladov ani montáž vodomeru na vodovodnej prípojke nezakladá vznik vlastníckeho\npráva k verejnému vodovodu. Vlastníkom verejného vodovodu môže byť podľa zákona len subjekt\nverejného práva (§ 3 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z. z.).a podľa § 3 ods. 4 písm. e) vodovodná prípojka\nsa nepovažuje za verejný vodovod. V zmysle § 4 ods. 1 citovaného zákona vodovodná prípojka je úsek\npotrubia od odbočenia z verejného vodovodu po uzáver pred meradlom; vodomer sa teda výslovne\nvyčleňuje a nie je súčasťou prípojky. Meradlo je podľa § 4 ods. 10 citovaného zákona umiestnené na\nvodovodnej prípojke a je príslušenstvom verejného vodovodu. Aj NS SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn.\n2Sžo/92/2010 (20. 10. 2010) zdôraznil, že vodovodná prípojka nie je súčasťou verejného vodovodu, ale\nsamostatnou stavbou, pričom pripojenie na rozvádzaciu vetvu s uzáverom je už súčasťou verejného\nvodovodu. Práva k prípojke sa riešia občianskoprávne, k čomu sa podrobne v bode 30 rozhodnutia\nvyjadril už prvostupňový súd.\n26. Žalovaný ďalej namietal nevykonanie dôkazov, keď v konaní pred súdom prvej inštancie navrhol\nvypočuť rôznych svedkov a pripojenie spisového materiálu Okresného úradu Senec ku konaniu č. OUSC-OSZP/2014/. Vykonanie navrhovaných dôkazov by neviedlo podľa odvolacieho súdu k zisteniu\nžiadnych relevantných skutočností a odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodný uplatnený odvolací dôvod\npodľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Opodstatnenosť tejto odvolacej námietky je podľa súdnej judikatúry\ndaná výlučne v prípade, ak súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie\nrozhodujúcich skutočností. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nie je viazaný návrhmi strán\nna vykonanie dokazovania, je na jeho úvahe, ktoré dôkazy vykoná a či vykoná všetky dôkazy, ktoré\nstrany sporu navrhujú. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 205/2019 vyplýva, že aj keď\nmá strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý\ndôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na\nvykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej\nsúvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je\nvzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Odvolací\nsúd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 185 ods.\n1 CSP, keď rozhodol ktoré dôkazy vykoná a vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku (ods. 28),\nprečo navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne návrhu na\ndokazovanie nevyhovel, keďže návrhy neboli spôsobilé overiť tvrdenú skutočnosť a vzhľadom na\n\nvýsledky dokazovania boli nadbytočné. Ani výsluchy 17-tich osôb by neviedli k zisteniu rozhodujúcich\nskutočností a na uvedenom právnom názore by na veci nič nezmenili.\n27. Ďalej sa žalovaný v odvolaní vyjadril k svojmu nároku na zaplatenie sumy 379.558,66 Eur. V tejto\nsúvislosti s týmto nárokom dospel žalovaný k záveru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam s poukazom na bod 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku, je názoru, že napriek\ntomu, že dostatočným spôsobom preukázal svoj nárok na náhradu škody, konaním súdu prvej inštancie\nbolo žalovanému zmarené ďalšie preukazovanie a predkladanie dôkazov pred súdom prvej inštancie.\nK vykonaniu navrhovaných dôkazov sa odvolací súd už vyjadril v predchádzajúcom odseku tohto\nrozhodnutia a k samotnému nároku na náhradu škody odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu\nprvého stupňa, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno (§ 185 CSP). Nepredložil dôkazy o vzniku\nškody ani o príčinnej súvislosti medzi konaním žalobcu a vznikom škody (§ 420 OZ). Odvolací súd\npoukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých, ten, kto tvrdí vznik škody,\nmusí preukázať nielen samotný vznik škody, ale aj jej výšku a príčinnú súvislosť so zavineným konaním\nškodcu a neunesenie dôkazného bremena nemôže ísť na ťarchu protistrany. Žalovaný poukazoval na\nodhady, články z novín, predložil súdu výpočty, žiadne tvrdenia však nepodložil relevantnými dôkazmi,\nani pokiaľ ide o preukázanie porušenia povinnosti na strane žalobcu a ani vo vzťahu k vzniku škody na\nstrane žalovaného a príčinnej súvislosti a ani pokiaľ ide o výšku škody. Dôkazným bremenom sa rozumie\nprocesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z\ntoho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena\nje umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa\nhmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky\nhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom,\nže by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom\núčastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky;\nide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z\n24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).\n28. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalovaného o nesprávnom procesnom postupe,\npričom s poukazom na § 365 ods. 1 písm. a) CSP nesprávny procesný postup súdu je taký postup\nsúdu, ktorý znemožní strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Ide teda o také porušenie kogentných procesných ustanovení,\nktoré sa vymyká zo zákonného rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených\nprocesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Odvolací súd je toho názoru, že námietka\nodvolateľa o nedodržaní procesného postupu súdu nie je dôvodná, pretože postup prvoinštančného\nsúdu bol v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, počas konania bolo obom sporovým\nstranám umožnené uskutočňovanie ich procesných práv a nedošlo k žiadnemu porušeniu práva na\nspravodlivý proces.\n29. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil\nani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti\ndospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací\nsúd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v\nnapadnutých výrokoch I, III, IV a V v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Podľa\nodvolacieho súdu závery okresného súdu v napadnutom rozhodnutí sú riadne uvedené, presvedčivé,\njasné a netrpia absenciou logiky. Z namietaného rozhodnutia nevyplýva svojvôľa alebo taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu a\npodstaty.\n30. Odvolanie voči výroku VI o vrátení súdneho poplatku odvolací súd odmietol a to s poukazom na § 355\nods. 2 CSP, v zmysle ktorého proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon\npripúšťa. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému nie je odvolanie prípustné. Z citovaného ustanovenia § 355 ods. 2 CSP vyplýva, že\nodvolanie proti uzneseniu je prípustné iba vtedy, ak to zákon pripúšťa. Uznesenia, proti ktorým je možné\núčinne podať odvolanie, sú taxatívne vymenované v ustanovení § 357. Proti inému uzneseniu, než je\nvymenované v\n\n§ 357, odvolanie nie je prípustné. Keďže odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie\nje odvolanie prípustné (§ 357 CSP a contrario), odvolací súd podľa § 386 písm. c) CSP odvolanie\nžalovaného v tejto časti odmietol.\n31. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj\nna odvolacie konanie.\n32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n33. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,\nktorým sa konanie končí.\n34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255\nods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania\npodľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.\n35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá\nCSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii.\nAk bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v\nrozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26Cb/154/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "e3b432f3-6875-43b8-9577-3bb01cbfea88:2d11d7b8-8f9e-46e3-9526-a20d1b81e115", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:4410206426.1", "spisova_znacka": "3MCdo/12/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/12/2011 z 13. 6. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-06-13", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:4410206426.1"}, {"guid": "9af1f925-a513-4695-b7ba-aefd677748cb:740c3862-0755-4b19-9f24-c16632d9b1f5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:6608205231.1", "spisova_znacka": "3MCdo/8/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/8/2011 z 8. 5. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-05-08", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:6608205231.1"}, {"guid": "015d2007-a390-4f48-acc1-bf85b488feba:24c22212-4562-467e-a742-8b176909cc72", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Cob/180/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/180/2020 z 23. 3. 2022", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2022-03-23", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/015d2007-a390-4f48-acc1-bf85b488feba:24c22212-4562-467e-a742-8b176909cc72"}, {"guid": "e03d26d0-6396-43c2-96b5-cbe651205942:cc77bd26-f86d-42be-8bf5-1a7952c920bb", "ecli": null, "spisova_znacka": "26Cb/154/2015", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava II sp. zn. 26Cb/154/2015 z 11. 6. 2015", "sud": "Mestský súd Bratislava II", "datum_vydania": "2015-06-11", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e03d26d0-6396-43c2-96b5-cbe651205942:cc77bd26-f86d-42be-8bf5-1a7952c920bb"}], "citovane_v": []}