{"guid": "c9f79c9d-1b4c-4074-8e78-750d1966f077:b49adef7-c8c9-4362-8b89-d2ff14922bc0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1113216632.1", "spisova_znacka": "15Co/7/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/7/2025 z 17. 12. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. decembra 2025, sp. zn. 15Co/7/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1113216632.1", "identifikacne_cislo": "1113216632", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Silvia Walterová", "sudca_id": 666, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-walterova-666", "datum_vydania": "2025-12-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "nazov": "§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "nazov": "§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "nazov": "§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-17.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b49adef7-c8c9-4362-8b89-d2ff14922bc0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1113216632.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1113216632.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1113216632.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/7/2025\n1113216632\n17. 12. 2025\nJUDr. Silvia Walterová\nECLI:SK:KSBA:2025:1113216632.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov\nsenátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: B.. C. O. M. Y. Š. ,\nU. N. XX.X.XXXX, F. R. E. T. Č.. XXX, zastúpený: JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát, Bratislava,\nŠafárikovo nám. č. 2, proti žalovanému: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Bratislava, Račianska č. 71, o náhradu škody\na nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16.\noktóbra 2024, č.k. B1-5 C 94/2013-197, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 16. októbra 2024, č.k.\nC 94/2013-197, vo výrokoch II. a III., p o t v r d z u j e .\n\nB1-5\n\nII. Odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa\n2024, č.k. B1-5 C 94/2013-197, vo výroku I., o d m i e t a .\n\n16. októbra\n\nIII. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 16.10.2024, č.k. B1-5 C 94/2013-197, I. uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.000,- € do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo\nzvyšnej časti žalobu zamietol; II. žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal\nzo žaloby doručenej súdu dňa 10.5.2013, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy\n207.007,50 € a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 28.6.2004 bolo Úradom boja\nproti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, Odbor boja proti organizovanej kriminalite\nStred, Banská Bystrica, vydané uznesenie č. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004, ktorým bolo začaté trestné\nstíhanie a zároveň mu bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.5.2005 vznesené\nobvinenie\nz trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a\nteroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.5.2005. Dňa 1.3.2005 bolo\nvydané uznesenie č. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004, ktorým bolo začaté trestné stíhanie\na\nzároveň mu bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.5.2005 vznesené obvinenie z\ntrestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny\na teroristickej\nskupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.5.2005. Okresný súd Trnava uznesením\nzo dňa 24.7.2004, sp.zn. Tp 136/04, ho vzal do väzby, ktorá začala dňa 22.7.2004 od zadržania. Krajský\nsúd v Banskej Bystrici ho uznesením zo dňa 27.10.2004, sp.zn. Pš 31/04, prepustil na slobodu. Po\npodaní sťažnosti prokurátorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že uznesením zo dňa\n22.12.2004, sp.zn. 1 To 78/2004, sťažnosť zamietol a v tento deň bol z väzby prepustený. Prokurátor\nuznesením zo dňa 11.11.2009, sp.zn. VII Gv 319/04-3711, podľa § 215 ods. 1 písm. a/, resp. c/ Trestného\nporiadku trestné stíhanie voči nemu v plnom rozsahu zastavil. Domáha sa náhrady škody spôsobenej\n\nvyššie uvedenými uzneseniami o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí do väzby, do ktorej bol\nvzatý\nz dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku,\nteda išlo o kolúznu\na preventívnu väzbu. Dôvod vzatia do väzby si ale nezavinil\nsám, nakoľko ho najvyšší súd prepustil z väzby na slobodu, keď zamietol sťažnosť prokurátora voči\nuzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici o jeho prepustení na slobodu. Nedal ani najmenší dôvod\nna to, aby bol vzatý do väzby, pričom rozhodujúce je i to, že sa dobrovoľne dostavil na výsluch na\nÚBOK\nv Žiline, kde bol po výsluchu zadržaný. Trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené,\npretože bolo nepochybné, že sa skutku, ktorý mu bol kladený za vinu nedopustil, resp. že sa takýto\nskutok nestal. Z uznesenia o začatí trestného stíhania vyplýva, že k trestnej činnosti malo dochádzať\nv období od 1.1.2002 do 31.12.2003. V čase vzatia do väzby už však bola možnosť pokračovania v\ntrestnej činnosti vylúčená. Náhrada škody, ktorej sa domáha pozostáva\nz nákladov\nna obhajobu vo výške 7.007,50 € a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 200.000,- €. Uviedol,\nže pred vznesením obvinenia viedol riadny život, bol bezúhonný, podnikal, bol konateľ a spoločník\nviacerých spoločností, aj v zahraničí. Bol honorárnym konzulom Guinejskej republiky, prijímal a bol\nhosťom zahraničných diplomatov, predstaviteľov Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky a\npožíval tiež imunitu\nv zmysle Viedenského dohovoru. Po vzatí do väzby zaslalo uvedené\nministerstvo konzulátu Guinejskej republiky nótu, či môže byť naďalej honorárnym konzulom. Následne\nmu Guinea zrušila akreditáciu a ani po skončení trestného stíhania nebola funkcia obnovená. Odvrátili sa\nod neho doterajší obchodní partneri, kamaráti, rodina, inštitúcie, minister zahraničných vecí ho odvolal z\npostu konzula Guinejskej republiky. O jeho zadržaní sa písalo taktiež v novinách. Vo vyšetrovacej väzbe\ns ním zaobchádzali ako so zločincom a tým utrpela jeho psychika\na sebavedomie.\nDňa 5.11.2012 podal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku a dňa 7.5.2013 mu bolo\ndoručené oznámenie o výsledku predbežného prerokovania s tým, že mu nebolo vyhovené.\n2. Vo veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami právneho\nzástupcu žalobcu, zástupcu žalovaného, oboznámením sa s písomnými podaniami sporových strán\na zistil nasledovný skutový stav. Právny zástupca žalobcu zotrval na doterajších tvrdeniach s tým, že\nžalobca v dôsledku trestného stíhania nemohol vycestovať do Guinei, kde mal spoločnosť na ťažbu\ndrahých kovov, ktorá počas jeho väzby fakticky zanikla. Vtrhli tam vojaci a celé to tam zavreli. Výsledkom\nneúspešného pokusu o pokračovanie\nv podnikaní bola strata rodinného domu v Bratislave\nna N. ktorý musel žalobca založiť a potom ho nevedel splácať. Navrhol výsluch žalobcu a potom zrejme\naj ďalších osôb nadväzujúcich na výsluch žalobcu. Uviedol, že doloží doklad o úhrade trov obhajoby.\nOhradil sa voči tvrdeniam, že by sa žalobca mal pred rokom 2004 stýkať so závadovými osobami, že\nby bol zapletený v nejakých kauzách. Zástupca žalovaného uviedol, že už v čase trestného stíhania bol\nžalobca neslávne známy, keďže bol spájaný s viacerými kauzami, podnikal\ns osobami,\nktoré sú v súčasnosti vo výkone trestov za závažné trestné činy. Majetkové straty za roky 2012 a 2013\nnemôžu súvisieť s väzbou v roku 2004. Prvoinštančný súd nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu,\nnakoľko sa na pojednávanie opakovane nedostavil; na pojednávanie konané dňa 5.6.2024 sa žalobca\nnedostavil (hoci bol predvolávaný osobitne)\ns tým, že jeho právny zástupca uviedol,\nže preukáže ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý sa žalobca na pojednávanie nedostavil, čo neurobil.\nAni na pojednávanie konané dňa 20.9.2024 sa žalobca nedostavil, hoci aj na toto pojednávanie bol\npredvolávaný osobitne a tak vlastným pričinením zmaril realizáciu svojho výsluchu, pričom paradoxne\nto bol on, kto tento výsluch navrhol. K výsluchu prípadných ďalších osôb súd prvej inštancie konštatoval,\nže tento návrh ostal v rovine, že najprv bude vypočutý žalobca a následne žalobca uvedie, aké ďalšie\nosoby chce vypočuť. Nakoľko k výsluchu žalobcu neprišlo, takéto dokazovanie nebolo možné vykonať.\nŽalobca nepredložil ani dôkaz o úhrade trov obhajoby napriek opakovaným urgenciám zo strany súdu,\npreto tento dôkaz nevykonal, resp. nemal aký dôkaz vykonať, keďže žalobca v tomto smere žiadne\nnávrhy na dokazovanie neprodukoval.\n3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1\nods. 1,\n§ 2, § 4, § 20 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom do 30.6.2004, § 442 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, § 3 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 5, ods. 6, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4,\nods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení\núčinnom do 31.12.2010 (ods. 3, ods. 4, ods. 5 účinný od 1.1.2009), § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4,\nzákona č. 514/2003 Z.z. účinnom v znení do 28.2.2019, § 18 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 27 ods. 2 zákona č.\n514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010, dôvodiac čiastočnou dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že v\ntomto konaní sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu spočívajúcej v tom, že boli voči nemu vedené\n\ndve nezákonné trestné stíhania (jedno odo dňa 28.6.2004, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb.,\nnakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. nadobudol účinnosť až dňa 1.7.2004 a na druhé trestné stíhanie odo dňa\n1.3.2005, na ktoré sa už vzťahuje zákon č. 514/2003 Z.z.), ktoré boli voči nemu prokurátorom zastavené\nz dôvodu, že bolo preukázané, že žalobca skutok nespáchal, resp. bolo preukázané, že sa skutok\nnestal. Žalobca sa domáhal náhrady škody voči štátu taktiež z dôvodu nezákonnej väzby vykonanej\nna jeho osobe od 22.7.2004 do 22.12.2004, keď trestné stíhanie, v rámci ktorého bol vzatý do väzby,\nbolo voči nemu zastavené. Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom s odkazom\nna rozhodnutie najvyššieho súdu (pravdepodobne Slovenskej republiky, poznámka odvolacieho súdu)\nzo dňa 20.2.2012, sp.zn. 7 Cdo 27/2011. Pojem škoda zákony č. 514/2003 Z.z., č. 58/1969 Zb. a ani\nObčiansky zákonník nedefinujú. Dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp.zn.\n4 M Cdo 23/2008 a zo dňa 29.3.2017, sp.zn. 5 Cdo 195/2015 i R 55/71, v ktorom\nbol ozrejmený pojem škoda. Rovnako vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom škody uvedené zákony\na\nObčiansky zákonník nevysvetľujú. Z tohto dôvodu sú smerodajné stanoviská prezentované\nv\nodbornej literatúre a v súdnej praxi, napríklad rozhodnutia zo dňa 24.2.2011, sp.zn.\n3 Cdo\n313/2009; zo dňa 30.4.2011, sp.zn. 6 Cdo 103/2011, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.\nI. ÚS 177/08. V danej veci ide o prípad zodpovednosti za nezákonné rozhodnutia, ktorými sú uznesenia\no začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia žalobcovi. Podľa judikatúry je samotná skutočnosť,\nže nedošlo k právoplatnému odsúdeniu, dostatočný dôvod pre konštatovanie, že aj takéto uznesenie\no začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím (4 Cdo 183/2009, 1 V\nCdo 2/2022, 4 M Cdo 15/2009, I. ÚS 320/2016). Všeobecný súd musí ďalej skúmať všetky podmienky\nnároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho predpokladov, teda až po tom,\nako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie majetkovej ujmy na základe\niných právnych nárokov (rozhodnutie sp.zn. III. ÚS 361/09). Rovnako ostáva úlohou všeobecných súdov\nzhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu,\nv\ndôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia súdu nevyhnutne vyplývať\nz\nnezákonnej povahy tohto rozhodnutia, či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené\nnapríklad spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp.\nsa na jej riešenie rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený\nako rozporný s objektívnym právom [nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.12.2011, č.k.\n(správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu)\nIV. ÚS 1391/09]. Takýmito výnimočnými\nokolnosťami sa nepopiera objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným\nrozhodnutím orgánu štátu, iba sa vymedzuje rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia\nje v zmysle uvedených ústavnoprávnych limitov zverená všeobecným súdom (IV. ÚS 159/2012). Čo sa\ntýka podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou, tieto sú porovnateľné\ns podmienkami pri nezákonnom rozhodnutí, teda vykonaná väzba, pri ktorej sa trestné stíhanie skončilo\nzastavením trestného stíhania, vznik škody a príčinná súvislosť medzi väzbou a vznikom škody. Z\nobsahu spisu mal súd prvej inštancie preukázané, že trestné stíhania boli voči žalobcovi zastavené\nz dôvodu, že sa preukázalo, že skutok nespáchal, resp. že sa skutok nestal. Tým pádom v zmysle\njudikatúry (citovanej v bode 4.7.1. rozsudku) sa tieto rozhodnutia považujú za nezákonné. Rovnako bola\npreukázaná nezákonnosť väzby, nakoľko aj tu boli tie isté trestné stíhania zastavené. V zmysle § 8 ods.\n6 zákona č. 514/2003 Z.z. by právo na náhradu škody v súvislosti s väzbou nevzniklo, ak by si žalobca\nväzbu zavinil sám. Takéto zavinenie však žalovaný ani netvrdil, ani nevyšlo z vykonaného dokazovania\nnajavo. Naopak z príloh k žalobe bolo zrejmé, že žalobca sa sám dobrovoľne dostavil na výsluch na\nOČTK, kde bol následne zadržaný a po rozhodnutí sudcu vzatý do väzby. Žalobca nepreukázal, že by\nvynaložil finančné prostriedky na zabezpečenie si obhajoby, pričom samotné vyčíslenie trov zo strany\nobhajcu žalobcu (ten istý advokát, ktorý ho zastupuje v tomto konaní ako jeho právny zástupca) nie\nje dostatočným dôkazom preukazujúcim, že žalobcovi naozaj takáto škoda vznikla, z dôvodu ktorého\npovažoval v tejto časti žalobu za nedôvodnú. K nemajetkovej ujme prvoinštančný súd konštatoval, že\nzákon č. 58/1969 Zb. jej úhradu vôbec neupravoval.\nV zmysle judikatúry (6 Cdo 152/2018)\nsa však náhrada nemajetkovej ujmy vzťahuje aj na zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutia\nvydané pred nadobudnutím účinnosti zákona\nč. 514/2003 Z.z. K samotnej výške nemajetkovej\nujmy odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu zo dňa 24.7.2018, sp.zn. 3 Cdo 19/2018. Žalobca citeľný\nzásah do svojej osobnostnej sféry prebiehajúcimi trestnými stíhaniami a väzbou nepreukázal, nakoľko v\ntomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Pri určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy tak vychádzal\niba z toho, že žalobcovi bola odňatá funkcia honorárneho konzula Guinejskej republiky, že strávil päť\nmesiacov vo väzbe, čo samo osebe nepochybne zasiahlo do jeho osobnostnej sféry a že trestné stíhanie\n\njeho osoby trvalo takmer päť a pol roka. Za takto preukázaného skutkového stavu mal súd prvej inštancie\nza to, že samotné konštatovanie porušenia práva (zastavenie trestného stíhania) nie je dostatočným\nzadosťučinením. Už len samotné trvanie väzby v rozsahu piatich mesiacov je dostatočným zásahom do\nosobnostnej sféry žalobcu. Poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8 Co 257/2019, týkajúce sa priznania nemajetkovej ujmy\nza väzbu. V danej veci potom považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za nezákonnú päť\nmesiacov trvajúcu väzbu sumu v hodnote 3.500,- €, čo predstavuje mesačne sumu 700,- € a cca\n23,33 €/deň. Vychádzal pritom len z tvrdení žalobcu, ktoré bolo v konaní preukázané, a to že trestné\nstíhanie voči nemu bolo napokon zastavené, ako aj rozumnej úvahy, že samotný pobyt vo väzbe je veľmi\nnepríjemný a traumatizujúci zážitok. Konkrétnejšie skutočnosti legitimizujúce vyššiu nemajetkovú ujmu\nžalobca nepreukázal, keďže jeho vlastnou vinou nedošlo k jeho výsluchu. Pri náhrade nemajetkovej\nujmy za takmer päť a polroka dlhé trestné stíhanie (od 28.6.2004 do 11.11.2009) vychádzal z rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave sp.zn. 8 Co 148/2022 a dôvodil, že na rozdiel od prípadu posudzovaného v\ncitovanom rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nv tomto konaní z dôvodu absencie dôkazov\nzo strany žalobcu preukazujúcich citeľný zásah do jeho osobnostných práv, nemohlo prichádzať do\núvahy priznanie porovnateľnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy (keďže išlo o značne rozdielnu dĺžku\ntrestných stíhaní, dá sa pri porovnateľnosti posudzovať náhrada nemajetkovej ujmy na mesačnej báze).\nV tomto konaní mohol vychádzať len z bežnej znalosti, že samotná existencia trestného stíhania sa\nzväčša prejavuje značne negatívne v osobnostnej sfére danej osoby. Keďže ale žalobca v tomto smere\nneuniesol dôkazné bremeno ohľadom značného zásahu do jeho osobnostných práv, toto zohľadnil\na priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy na spodnej hranici primeranej miery. Za primeranú\nvýšku nemajetkovej ujmy za nezákonne vedené trestné stíhanie žalobcu považoval sumu 3.500,- €, čo\npredstavuje zhruba 54,- € mesačne, čo je stále viac ako polovica toho, čo priznal Krajský súd v Bratislave\nv uvedenom rozhodnutí, kde naopak žalobca preukázal značné citeľné dopady trestného stíhania na\njeho súkromný život. V danej veci zohľadnil fakt, že žalobca prišiel o funkciu honorárneho konzula. V\nprípade, ak by ani toto žalobca nepreukázal, teda by nepreukázal v podstate žiadny „hmatateľný“ dopad\nna jeho osobu, v takom prípade priznal približne tretinu z primeranej mesačnej ujmy, ktorú priznal Krajský\nsúd v Bratislave v prípade citovanom vyššie, teda by mu priznal cca 35,- € mesačne. Spolu\ns\nnemajetkovou ujmou priznanou za nezákonnú väzbu v sume 3.500,- € potom celková nemajetková\nujma predstavuje sumu 7.000,- €, čo je približne polovica zo „stropu“ 14.800,- € v zmysle bodu 4.11.6.\nodôvodnenia tohto rozsudku. Tento „strop“ prichádza do úvahy pri preukázaní značného zásahu do\nsúkromného a rodinného života poškodeného, čo nebol tento prípad, keďže tu naopak žalobca dôkazné\nbremeno (okrem preukázania straty funkcie honorárneho konzula) neuniesol. K príčinnej súvislosti medzi\nvznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami, resp. väzbou uviedol, že táto príčinná súvislosť bola\njednoznačne preukázaná. Bez trestného stíhania by nebol dôvod na stratu funkcie honorárneho konzula\na taktiež by žalobca nebol vzatý do väzby, čím by nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Na\nzáklade uvedeného dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná v časti o zaplatenie sumy\n7.000,€ predstavujúcej náhradu nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy v sume\n193.000,- € žalobu ako nedôvodnú zamietol, rovnako tak aj v časti sumy 7.007,50 € predstavujúcej\nnáhradu nákladov obhajoby, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že by mu vznikol takýto\nnáklad, resp. takáto škoda. Záverom uviedol, že žalovaným je Slovenská republika, ktorá nie je tak\nflexibilná v platení na základe súdnych rozhodnutí, z dôvodu ktorého predĺžil paričnú lehotu 30 dní,\nnapriek žalobcom požadovaných troch dní.\n3.2. O náhrade trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 257 Civilného sporového\nporiadku (ďalej C.s.p.), dôvodiac tým, že vo vzťahu k požadovanej náhrade škody spočívajúcej\nv nákladoch obhajoby bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný. Žalobca mal úspech do základu\nuplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška plnenia závisela výlučne od úvahy\nsúdu. V takomto prípade nie je zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti požadovanej nemajetkovej ujmy\nprejavom procesného úspechu žalovaného, ale dôsledkom úvahy súdu, ktorý záver vyplýva z komentára\nk ustanoveniu § 255 C.s.p. (Števček. M., Ficová, S., Baricová, J. Mesiarkinová, S. Bajánková, J.,\nTomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.Praha: C.H.Beck, 2016, s. 927). K zamietnutiu\nzvyšnej požadovanej časti náhrady nemajetkovej ujmy došlo vyslovene z dôvodu pasivity žalobcu\na neunesenia dôkazného bremena. V tomto smere by potom (ak by sa rozhodovalo čisto len\no\nnáhrade nemajetkovej ujmy) rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. V\nzmysle vyššie uvedeného by nárok na náhradu trov konania mal byť v konečnom dôsledku priznaný\nžalovanému, ale napokon rozhodol podľa § 257 C.s.p. Vzhľadom k tomu, že bol vo väčšej miere úspešný\nžalovaný, za normálnych okolností by mu patrila náhrada trov konania, ale keďže mu žiadne nevznikli\na na poslednom pojednávaní explicitne uviedol, že sa náhrady trov konania nedomáha, videl v tom\n\ndôvody hodné osobitného zreteľa a náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán (podobne uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2018, sp.zn. 7 Cdo 14/2018).\n4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením §\n365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej\ninštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu\nprvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Stotožnil sa so záverom súdu prvej\ninštancie, že preukázal splnenie zákonných podmienok na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe a nezákonne vedeným trestným stíhaním, za ktoré\nmu je potrebné priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko iba samotné konštatovanie\nporušenia práv nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej na jeho\nprávach. Namietol ale výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonný výkon väzby vo\nvýške 3.500,- € a za nezákonne vedené trestné stíhanie vo výške 3.500,- €, t. j. spolu vo výške\n7.000,- € a súčasne nepriznanie nároku na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní a nepriznanie\nnáhrady trov konania v posudzovanom súdnom konaní. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške\n7.000, - € nepovažuje za primerané spravodlivé zadosťučinenie za ujmu spôsobenú mu nezákonným\nvýkonom väzby a nezákonným vedením trestného stíhania, ktorá mu vznikla vo sfére jeho súkromného\na rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti, ako aj v pracovnom, podnikateľskom a spoločenskom\nživote. Náhrada nemajetkovej ujmy v priznanej výške v žiadnom prípade nemôže zmierniť následky\nneoprávneného zásahu, ktorý nepriaznivo ovplyvnil jeho osobný, rodinný, podnikateľský a spoločenský\nživot. Súd prvej inštancie pochybil, keď mu nepriznal náhradu na trovy obhajoby, ktoré si uplatnil vo výške\n7.007,50 € s DPH s odôvodnením, že nepreukázal, že tieto trovy skutočne uhradil svojmu právnemu\nzástupcovi, resp. obhajcovi v trestnom konaní a zároveň je nesprávny aj výrok III. napadnutého\nrozsudku, v ktorom žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Záver a právne posúdenie\nsúdu prvej inštancie v časti, v ktorej mu nepriznal trovy obhajoby je nesprávne, v rozpore s ustanovením\n§ 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. On si náhradu škody za trovy právneho zastúpenia v trestnom\nkonaní uplatnil ešte vo svojej žiadosti\no predbežné prerokovanie nároku zo dňa 5.11.2012,\nk čomu predložil ako dôkaz vyčíslenie trov právneho zastúpenia v predmetnom trestnom konaní. Dodal,\nže v jeho prípade išlo o prípad povinnej obhajoby. Jeho obhajca pri vyčíslení trov právneho zastúpenia\nvychádzal\nz príslušných ustanovení vyhlášky č. 163/2002 Z.z. účinnej do 1.1.2005\na vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z., ako to predpokladá\nustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. Z dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise je zrejmé, že\njeho obhajca sa skutočne zúčastňoval úkonov v trestnom konaní, konal v jeho mene, spisoval v jeho\nmene podania a vykonával ďalšie úkony právnej pomoci v súvislosti s jeho trestnou vecou. Je tak zrejmé,\nže na jeho strane jednoznačne a preukázateľne vznikli náklady na vynaložené trovy konania, ktoré\nzahŕňajú odmenu za zastupovanie advokátom určenej ako tarifná odmena advokáta v trestnom konaní,\nktoré sú v súlade so zákonom č. 514/2003 Z.z. súčasťou náhrady škody spôsobenej nezákonným\nrozhodnutím. Táto škoda mu jednoznačne vznikla bez ohľadu na skutočnosť, aký konkrétny advokát ho\nzastupoval v trestnom konaní, ktorému by mu prináležala odmena za zastupovanie v trestnom konaní vo\nvýške tarifnej odmeny advokáta. Má za to, že skutočnosť, že nepredložil bližšie nešpecifikovaný doklad\no „vynaložení peňažných prostriedkov“ nemôže spôsobovať nedôvodnosť a nepreukázateľnosť tohto\nnároku, pričom povinnosť preukázať konkrétne vynaloženie peňažných prostriedkov nevyžaduje ani\nznenie ustanovenia § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Jednoznačne a zodpovedne prehlasuje,\nže uhradil svojmu obhajcovi trovy obhajoby vo výške 7.007,50 € s DPH i napriek tomu, že nemá k\ndispozícii príjmový doklad o zaplatení. Ak súdu prvej inštancie nepostačovalo predloženie vyčíslenia trov\nprávneho zastúpenia zo dňa 5.11.2012, alebo mal pochybnosti\no účelnosti niektorých\núkonov, čo popiera, mal mu s ohľadom na ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. priznať\nnáhradu vo výške tarifnej odmeny za ním posúdený počet úkonov právnej služby. Ďalej uviedol, že\nsúd prvej inštancie pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy aplikoval závery z uznesenia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 128/2021 vydaného v obdobnej veci, avšak nevysvetlil jeho\naplikáciu na posudzovaný prípad a jeho záväznosť na vyvodenie právnych záverov na jeho prípad.\nSamotné skutkové\na právne okolnosti prípadu posudzovaného v uvedenom uznesení sú\nodlišné od jeho prípadu, okrem iného aj v dĺžke trvania väzby a samotného trestného stíhania, druhu\na závažnosti trestného činu, za ktorý bol stíhaný a celkových následkov na zásah do jeho osobnej\ncti\na dôstojnosti v dôsledku trestného stíhania a uvalenej väzby. Nie je zrejmé, prečo súd\nprvej inštancie aplikoval práve citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a následne\n\nurčitým nejasným matematickým a aritmetickým výpočtom určil celkovo sumu 7.000, - € za primeranú\nna zmiernenie následkov neoprávneného zásahu do jeho práv. Považuje takýto záver súdu prvej\ninštancie za nedostatočne odôvodnený, kedy práve odpoveď na spornú otázku výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy nedostatočným spôsobom odôvodnil. Má za to, že sumu 3.500,- € za nezákonnú\nväzbu a 3.500,- € za nezákonné trestné stíhanie súd prvej inštancie určil svojvoľne, na základe svojej\nvlastnej ľubovôle, bez ohľadu na výsledky vykonaného dokazovania. Vytkol prvoinštančnému súdu, že\npri posudzovaní primeranosti nemajetkovej ujmy nedostatočne prihliadol na skutkovú a právnu stránku\nposudzovaného sporu a na skutočný zásah do jeho osobnostnej sféry. Namietol záver súdu prvej\ninštancie, že nepreukázal zásah do svojej nemajetkovej sféry a do osobnostných práv, keďže zistené\nskutočnosti dostatočne nevzal do úvahy a nedostatočne sa s nimi vysporiadal. Nebolo sporné, že\nviedol pred vznesením obvinenia a vzatím do väzby bezúhonný život, nemal žiaden záznam v registri\ntrestov, nebol prejednávaný pre priestupok a jeho zaradenie v spoločnosti je možné charakterizovať ako\nnadštandardné a primerané spoločenskému postaveniu. V pracovnom živote podnikal ako spoločník a\nkonateľ viacerých obchodných spoločností v rámci Slovenskej republiky\ni v zahraničí\na vybudoval si povesť úspešného podnikateľa. Nadviazal na mnohé významné obchodné vzťahy,\nktoré boli postavené na vzájomnej dôvere obchodných partnerov. Okrem podnikateľských úspechov\nsa stal honorárnym konzulom Guinejskej republiky a zastupoval ju v jej aktivitách v rámci Slovenskej\nrepubliky a v zahraničí. Po vznesení obvinenia a následnom vzatia do väzby, došlo k úplnému obratu\nv jeho dovtedajšom úspešnom živote. Automaticky po zverejnení kauzy sa od neho odvrátili všetci\njeho obchodní partneri, spolupracovníci, blízki kamaráti, rodina a samozrejme sa narušil aj jeho obraz\nvo vzťahu k verejnosti. V dôsledku trestného stíhania, väzby a následnej medializácie, stratil väčšinu\nobchodných vzťahov a utrpel nevyčísliteľné finančné straty pre neochotu spolupracovať s niekým,\nkto je umiestnený vo väzbe a na verejnosti prezentovaný ako jeden z vodcov zločineckej skupiny.\nAni následne po prepustení z väzby a zastavení trestného stíhania nedošlo k obnoveniu jeho dôvery\na väčšinu obchodných aktivít musel nútene ukončiť, čím sa však jeho ekonomická situácia výrazne\nzhoršila a skončila priam úpadkom a krachom. Ako následok straty dôvery v očiach verejnosti minister\nzahraničných vecí Slovenskej republiky mu dočasne pozastavil výkon činnosti honorárneho konzula\na následne bol odvolaný z postu konzula Guinejskej republiky. Napriek tomu, že bol neskôr z väzby\nprepustený a trestné stíhanie bolo voči jeho osobe zastavené, jeho meno nebolo nikdy v plnom rozsahu\nočistené. Dodal, že bol obvinený z trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej\na teroristickej skupiny, čo predstavuje závažný trestný čin, ktorý sám osebe mimoriadne závažne\nzasiahol do jeho osobnej dôstojnosti. Vzhľadom na zhoršenie jeho spoločenského a podnikateľského\nuplatnenia, došlo k výraznému poškodeniu aj jeho súkromného života, ktorý sa prejavil napätím v rodine\na príbuzenských vzťahoch, pričom aj členovia jeho rodiny denne čelili pohŕdaniu a ponižovaniu zo strany\nnajbližšieho okolia, označovaniu za mafiánsku rodinu i útokom im neznámych osôb, ktoré sa snažili\nv nich vyvolať strach a ublížiť im. V takejto situácii sa začalo jeho manželstvo rozpadať, čo spôsobilo\nrozvrat ich vzťahu a následne viedlo k rozvodu manželstva. V dôsledku ním uvedených nezákonných\nrozhodnutí, utrpel obrovské a nenahraditeľné emocionálne, osobnostné, rodinné a spoločenské, ale aj\nfinančné straty, keďže nemohol pokračovať\nv realizácií obchodných aktivít v zahraničí,\nz dôvodu ktorého sa mu zhoršila aj jeho finančná\na ekonomická situácia. Z uvedených\ndôvodov je nepochybné, že ujma na jeho právach bola oveľa závažnejšia, než ako ju posúdil súd prvej\ninštancie, nespočívala len v odňatí funkcie honorárneho konzula Guinejskej republiky, ale aj v značnom\nznížení jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, k zásahu a nepriaznivým dopadom v jeho osobnom,\nsúkromnom a rodinnom živote. K argumentácii prvoinštančného súdu, že svoje tvrdenia nepreukázal,\nže sa opakovane nedostavil na pojednávanie a nebol v konaní vypočutý konštatoval, že bol predvolaný\nna pojednávanie konané dňa 5.6.2024, ktorého sa zúčastnil, toto pojednávanie bolo odročené bez\nprejednania veci z dôvodu, že na súde bola nahlásená bomba. Z pojednávania konaného dňa 20.9.2024\nospravedlnil svoju neúčasť z vážnych dôvodov a navrhol odročiť pojednávanie za účelom vykonania\njeho výsluchu, ale prvoinštančný súd mu nevyhovel. Z jeho strany nešlo\no žiadne obštrukčné\nkonanie. Zdôraznil, že ním uvádzane skutočnosti v plnej miere vyplývajú aj z dôkazov nachádzajúcich sa\nv spise, preto záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena považuje za nesprávny, ktorý\nmožno vyhodnotiť ako porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Nesúhlasí s výškou priznanej\nnemajetkovej ujmy (3.500, - €) za celkový čas trvania väzby v počte 154 dní, čo predstavuje sumu\npribližne 22,72 € na deň trvania väzby, čo je aj s ohľadom na obdobné prípady prejednávané v súdnej\npraxi mimoriadne nízka\na neprimeraná suma. Väzba na ňom zanechala\ntrvalé a nezmazateľné následky, ktoré nemožno nijakým spôsobom úplne odstrániť, avšak na zmiernenie\nnásledkov nezákonnej väzby mu nepochybne prináleží primerane vysoká náhrada nemajetkovej ujmy.\nV tejto súvislosti dal do pozornosti súdnu prax slovenských súdov, ktoré s poukazom na rozsudok\n\nNajvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.1.2012, sp.zn. 30 Cdo 2357/2010, vychádzajú na účely\nodôvodnenia výšky poskytnutého odškodnenia zo sadzby stanovenej na jeden deň výkonu väzby. Okrem\nstrávenia 154 dní vo väzbe poukázal na celkový čas trestného stíhania v dĺžke 1.963 dní, teda takmer 5,5\nroka, počas ktorého bol obmedzený v bežnom živote a vystavený neoprávnenému trestnému stíhaniu\na každodennému strachu o budúcnosť v súvislosti s hrozbou uloženia nepodmienečného trestu odňatia\nslobody. Suma 3.500,- € ako nemajetková ujma za nezákonné trestné stíhanie, ktorá predstavuje sumu\ncca 54,- € mesačne za jeden mesiac nezákonného trvania trestného stíhania, nie je spôsobilá nahradiť\nmu utrpenú ujmu, ktorá by v súvislosti\ns nezákonným trestným stíhaním bola\nspôsobená. V tejto súvislosti namietal aj aplikáciu\na právne posúdenie ustanovenia §\n17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a určenia „stropu“ vo výške 14.800, €, nakoľko uvedené ustanovenie zákona bolo do zákona pridané až novelou zákona č. 412/2012 Z.z. s\núčinnosťou od 1.1.2013, takže\nv relevantnom čase trvania jeho nezákonnej väzby\n(od 22.7.2004 do 22.12.2004) a ani v čase trvania nezákonného trestného stíhania (od 28.6.2004 do\n11.11.2009), toto ustanovenie nebolo\nv platnosti a účinnosti a nebolo súčasťou\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Zákon\nč. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do\n31.12.2012 bol postavený najmä na princípe spravodlivosti a princípe povinnosti úplného oškodnenia\npoškodeného. V nadväznosti na vyššie uvedené sa mu javí, že súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia\nzákona č. 514/2003 Z.z. a č. 58/1969 Zb. neprimerane reštriktívne v jeho neprospech. Žalobca taktiež\nnamietol nesprávnosť výroku\no trovách konania, keď podľa jeho názoru podporeného názorom\nprávnej teórie a najmä judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, bolo potrebné pri rozhodovaní\no trovách konania, v ktorých výška plnenia závisí od posúdenia súdu, ako je aj jeho nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy, aplikovať všeobecnú zásada úspechu v spore obsiahnutú v § 255 ods. 1 C.s.p. s\npoukazom na názor kolektívu autorov Komentára k Civilnému sporovému poriadku\na\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.2.2017, sp.zn. I. ÚS 56/2017 a jeho nález\nzo dňa 4.2.2021, č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) III. ÚS 475/2018.\nV\nposudzovanom prípade bol jednoznačne procesne úspešný čo do právneho základu žaloby. Samotná\nvýška škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorá sa odvíjala od jeho procesného úspechu závisela výlučne\nod posúdenia súdu, ktorú nemohol nijako predvídať, keďže to nie je objektívne možné. Javí sa preto\nako spravodlivé rozhodnúť tak, že má plný nárok na náhradu trov konania a samotnú výšku trov\nkonania vyčísliť z priznanej výšky nemajetkovej ujmy po právoplatnosti rozsudku. Záverom uviedol, že v\nsporoch, v ktorých sa rozhoduje o nemajetkovej ujme, akými sú napríklad žaloba o náhradu škody podľa\nzákona č. 514/2003 Z.z. alebo žaloba o ochranu osobnosti, by prísne formalistické uplatňovanie zásady\núspechu pri rozhodovaní o trovách konania mohlo viesť k neudržateľným následkom, kedy by žalobcovia\nboli nútení podceňovať svoju vzniknutú ujmu iba preto, aby následne neboli zaviazaní na náhradu\ntrov konania protistrane, ak by im súd nepriznal nemajetkovú ujmu v plnej žalovanej výške. Takéto\nponímanie náhrady trov konania by bolo podľa neho v príkrom rozpore so základnou spravodlivosťou a\nso satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy. V nadväznosti na výrok\no nepriznaní\ntrov konania musí sám na vlastné náklady znášať trovy konania a trovy právneho zastúpenia, ktoré v\nspore trvajúcom od roku 2013, t. j. viac ako 11 rokov, sú v značnej sume. Odvolaciemu súdu navrhol\nnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo napadnuté\nrozhodnutie prvoinštančného súdu zmeniť a jeho žalobe vyhovieť; žiadal náhradu trov prvoinštančného\ni odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa plne stotožňuje\ns\nrozhodnutím súdu prvej inštancie i jeho odôvodnením, ktoré obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie vo\nvzťahu k zistenému skutkovému stavu, ako aj právnemu posúdeniu tohto stavu súdom, vedúcemu súd\nprvej inštancie k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej sume 7.000,- € (suma 3.500,- € za\nvedenie trestného konania v trvaní 5,5 roka a suma 3.500,- € za výkon väzby v trvaní 154 dní) a\nnemožno ho považovať za nesprávne, nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Za situácie, že\nvýrok I. napadnutého rozsudku odvolaním nenapadol, pričom žalobca na podanie odvolania v tomto\nrozsahu nie je oprávnený (§ 359 C.s.p.), je tento výrok právoplatný a vykonateľný, z neho plnil a\nžalobe tak už vyhovieť v celom rozsahu nemožno, aj keby odvolací súd odvolanie vyhodnotil ako\ndôvodné (čo rozporuje). K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení zo strany\nsúdu prvej inštancie vo vzťahu k nepriznaniu trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 7.007,50 €\nkonštatoval, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať reálnu existenciu škody vzniknutej v príčinnej\nsúvislosti s napadnutým nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe. Súhlasil s dôvodmi\nuvedenými v bodoch 3.4. a 4.11. odôvodnenia napadnutého rozsudku a neosvojil si záver prezentovaný\nžalobcom, že štát by mal zodpovedať za akékoľvek vynaložené trovy právnej služby len z dôvodu,\nže si ich právny zástupca bez akéhokoľvek dôkazu o ich účelnosti\na\n\nreálnom poskytnutí, vyčíslil. Skutočnosť vyúčtovania odmeny obhajcom ešte neznamená, že táto bola\nzaplatená, tobôž, že táto bola zaplatená práve žalobcom a nie akoukoľvek treťou osobou. Žalobca\nmal pritom vytvorený dostačujúci procesný priestor na preukázanie vzniku škody v tomto rozsahu,\nktorý účelne nevyužil. Žalobca teda nepreukázal vznik škody z čoho vyplýva, že súd prvej inštancie\nsprávne vyhodnotil všetky predložené dôkazy a zamietnutím žaloby v tejto časti vec aj správne právne\nposúdil. K dôvodom uvedeným v bode IV. odvolania žalobcu uviedol, že mu nie je zrejmé, aké výsledky\nvykonaného dokazovania (okrem oboznámenia s listinami) nemal súd prvej inštancie pri posudzovaní\nvzniku a výšky nemajetkovej ujmy zohľadniť. Z dôvodu nedostavenia sa žalobcu na pojednávania\n(viackrát aj bez náležitého a preukázaného ospravedlnenia), na ktoré bol riadne predvolaný, nebol vo\nveci vykonaný ani len výsluch žalobcu a do konania neboli predkladané žiadne ďalšie listiny, ktoré\nby preukazovali tvrdenia žalobcu ohľadom značného zásahu do jeho osobnostnej sféry. Stotožnil sa\ns konštatovaním prvoinštančného súdu uvedeného v bodoch 3.3. a 3.5. odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia. Zotrval na tom, že ani v prípade uplatňovania nárokov z titulu trestného stíhania a vykonanej\nväzby nie je priznanie náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch automatické s\ntým, že dokazovanie je v sporovom konaní ovládané prejednacou zásadou. Žalobca domnelú existenciu\nnemajetkovej ujmy nepreukázal, keď sám svojim konaním zapríčinil to, že v konaní nebol vypočutý\nnapriek tomu, že mu zo strany súdu prvej inštancie bol poskytnutý dostatočný priestor. Žalobca teda\nneuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania takých zásahov (okrem prezumovaných následkov\nvedenia trestného stíhania a výkonu väzby), ktoré by odôvodňovali priznanie požadovanej náhrady\nnemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- €, resp. presahujúcej súdom určenú náhradu. V tejto súvislosti dal\ndo pozornosti rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.12.2023, sp.zn. 14 Co 17/2023 a zo\ndňa 25.4.2023, sp.zn. 16 Co 16/2021. Konanie o náhradu škody podľa osobitného predpisu je konaním\nsporovým, pričom právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu\nverejnej moci nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam\nupravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Aj tu platí povinnosť preukázania vzniku nemajetkovej\nujmy, pretože právna úprava neposkytuje všeobecnému súdu oprávnenie na poskytnutie primeranej\nnemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva. V konaní o nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy je žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a výšky jej náhrady,\npričom musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére.\nTvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní o jeho (ne)účasti na pojednávaniach považuje za účelové a\nzavádzajúce. V predmetnej veci sa uskutočnili štyri pojednávania, a to dňa 27.10.2014 (odročenie\npojednávania na neurčito vzhľadom na to, že žalobca bol odsúdený\nv Rakúsku a právny\nzástupca nemal vedomosť ani kde sa nachádza); dňa 19.10.2020 (žalobca opätovne neprítomný); dňa\n5.6.2024 (odročené bez prejednania veci z dôvodu, že právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca sa\nnemohol dostaviť na pojednávanie zo zdravotných dôvodov na strane jeho matky, ktorý dôvod dodatočne\nnepreukázal, takže jeho tvrdenie, že sa dostavil na uvedené pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu\nnahlásenia bomby, je nepravdivé); dňa 19.6.2024 (žalobca sa pravdepodobne dostavil, neuskutočnilo\nsa z dôvodu nahlásenia bomby na súde), dňa 20.9.2024 (opätovne sa žalobca nedostavil, pričom\nprávny zástupca nevedel uviesť dôvod jeho neprítomnosti). Súd prvej inštancie poskytol žalobcovi\ndostatočný časový priestor na vykonanie navrhovaných dôkazov. S ohľadom na pasivitu žalobcu\nje však otázny jeho samotný záujem na tomto konaní. K námietkam žalobcu v odvolaní ohľadom\npriznanej výšky nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neprimerane nízku žalovaný dôvodil, že žalobca\nopätovne uvádza všeobecné tvrdenia bez ich reálneho preukázania. Súd prvej inštancie v danej veci\nposúdil žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a na základe predložených listinných\ndokladov dospel k záveru o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 7.000,- €.\nPriznanie nemajetkovej ujmy zo strany súdu prvej inštancie nebolo svojvoľné a neodôvodnené, pretože\nv odôvodnení rozsudku v bodoch 4.11.2. až 4.11.12. rozsiahlym a dostatočným spôsobom ozrejmil, ako\npostupoval pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu a ako dospel k priznanej výške\njej náhrady v sume 7.000,- € (predostrel konkrétny výpočet priznanej sumy založený na konkrétnych\na preskúmateľných hľadiskách). V tejto súvislosti poukázal nielen na relevantnú právnu úpravu, ale aj\nna rozsiahlu rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach, pričom zároveň zohľadňoval osobitosti\ntohto konkrétneho prípadu; tvrdené prezumované následky spojené s vedením trestného stíhania a\nvýkonom väzby, vrátane zásahu do osobnej slobody žalobcu a do jeho súkromného, rodinného a\nspoločenského života. Osobitne bol zo strany súdu prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch zohľadnený zásah\nv spoločenskom uplatnení žalobcu, a to s\npoukazom na výkon funkcie konzula Guinejskej republiky. Opätovne zdôraznil, že žalobca neuviedol,\nresp. nepreukázal žiadne konkrétne skutočnosti alebo okolnosti v súvislosti s požadovanou náhradou\nnemajetkovej ujmy\nv súvislosti s vedením trestného stíhania, resp. s výkonom väzby, ktoré\n\nby neboli súdom prvej inštancie posudzované. Nestotožnil sa s ďalšou námietkou žalobcu o nesprávnej\naplikácii a právnom posúdení ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom\nod 1.1.2013, keďže sa súd prvej inštancie aplikáciou relevantných ustanovení správne a podrobne\nvysporiadal v bode 4.11.2. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Záver súdu prvej inštancie je správny\na v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov, ktorá bola potvrdená v rozhodnutí Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2022, sp.zn. 9 Cdo 155/2020. Ak sa teda uplatnený nárok\nposudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec neupravoval,\nje nevyhnutné pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy zohľadniť ďalšie právne predpisy upravujúce\nobdobnú problematiku, najmä zákon č. 514/2003 Z.z., zákon č. 274/2017 Z.z. i judikatúru Európskeho\nsúdu pre ľudské práva a kritériá v nich uvedené.\nV konaniach o náhradu nemajetkovej\nujmy nemožno priznávať neprimerané sumy, ktoré by\nv konečnom dôsledku bagatelizovali\nnároky priznávané podľa ustanovení zákona č. 274/2017 Z.z. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- € za žiadnych okolností nemožno považovať za preukázaný,\nnavyše je celkom zjavne premrštený. K odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom rozhodnutí súdu prvej\ninštancie o náhrade trov konania žalovaný poukázal na body 5.4. až 5.6. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že správne pristúpil k posúdeniu nároku na náhradu trov\nkonania\nz hľadiska zásady úspechu podľa § 255 C.s.p. a dospel k záveru, že on bol v konaní\núspešnejší a bol by mu priznaný nárok na náhradu trov konania. Nakoľko mu ale žiadne trovy nevznikli\na zároveň sa ich náhrady nedomáhal, práve v tomto videl dôvod na aplikáciu § 257 C.s.p. Nesprávnosť\nargumentácie žalobcu v odvolaní ohľadom pochybenia súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade\ntrov konania vyplýva aj z toho, že ak by reálne pristúpil k aplikácii zásady úspechu podľa § 255 C.s.p., aj\ns odkazom na rozhodnutia súdov (zohľadňujúc skutočnosť, že výška náhrady nemajetkovej ujmy závisí\nod úvahy súdu), musel by dospieť\nk jedinému záveru, že žiadna zo strán nemá na\nnáhradu trov konania právo. Zo skutkových okolností prejednávaného prípadu je zrejmé, že žalobca\nsa podanou žalobou domáhal priznania náhrady majetkovej škody (trovy obhajoby) v celkovej výške\n7.007,50 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- €; súd prvej inštancie mu priznal iba nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,- € a žalobu v časti náhrady majetkovej škody v celom\nrozsahu zamietol. S ohľadom na celkový výsledok konania a vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca bol\nčo do dôvodnosti náhrady nemajetkovej ujmy úspešný, bol žalobca v konaní úspešný v rozsahu 49,97 %\na on v rozsahu 50,03 % (vychádzajúc z celkovej uplatnenej sumy 14.007,50 € a súdom priznanej sumy\n7.000,- €). Jeho čistý úspech bol 0,06 %, teda aj v tomto prípade by súd prvej inštancie dospel jedine\nk záveru, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Či už aplikujúc znenie § 257 C.s.p.\nalebo § 255 C.s.p., by bol záver súdu prvej inštancie rovnaký, a to že žiadna zo strán nemá právo na\nnáhradu trov konania. Dal do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.2.2020,\nsp.zn. (správne č.k., poznámka odvolacieho súdu) IV. ÚS 652/2018-44. Taktiež to, že si žalobca\naj napriek uvedenému uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- €, ktorého\nvýška nezohľadňovala judikatúru a jej primeranosť k iným hmotnoprávnym predpisom, predstavuje tiež\nskutočnosť, ktorá by mala byť súdmi pri rozhodovaní o náhrade trov konania žalobcu zohľadňovaná.\nZáverom uviedol, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne vyhodnotil skutkový\na právny stav uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a vec správne\nprávne posúdil. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny\npotvrdiť.\n6. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.\n7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\npodľa\n§ 470 ods. 1, ods. 2 § 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže\nneboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať\ndokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel\nk záveru,\nže odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa\n17.\ndecembra 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu\nupovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil vo výrokoch II. a III. ako vecne správne podľa § 387 ods. l, ods. 2, ods.\n3 C.s.p.\n8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie\nvecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným\ndokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho\n\nrozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré\nby odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\n9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a\nvec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo\nani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220\nC.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380\nods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na\nktorú by musel odvolací súd prihliadať.\n10. Žalobca sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody vo výške 7.007,50 € titulom nákladov\nna obhajobu a nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- € spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami, a\nto uznesením o vznesení obvinenia Úradom boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného\nzboru, Odbor boja proti organizovanej kriminalite Stred, Banská Bystrica zo dňa 28.6.2004, č. ČVS:\nPPZ-11/BOK-S-I-2004, pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a\nteroristickej skupiny a uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 24.7.2004, sp.zn. Tp 136/04, ktorým\nbol vzatý do väzby, ktorá začala dňa 22.7.2004. Krajský súd v Banskej Bystrici ho uznesením zo dňa\n27.10.2004, sp.zn. Pš 31/04, prepustil na slobodu. Po podaní sťažnosti prokurátorom rozhodol Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22.12.2004, sp.zn. 1 To 78/2004 tak, že sťažnosť zamietol a\nv tento deň bol z väzby prepustený. Prokurátor uznesením zo dňa 11.11.2009, sp.zn. VII Gv 319/04-3711,\ntrestné stíhanie voči nemu v plnom rozsahu zastavil.\n11. Odvolací súd poukazuje na to, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným\nrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu\nna zavinenie), ktorej sa nie je možné zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)\nsplnení troch podmienok, ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného\npostupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym\núradným postupom a vznikom škody.\n12. Vzhľadom k tomu, že prvoinštančný súd správne zistil, že v danej veci bola splnená prvá podmienka\nvzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, riadne sa zaoberal tým,\nči sú splnené aj ďalšie podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú vznik škody i\npríčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody.\n13. Tvrdenia žalobcu v odvolaní o tom, že záver a právne posúdenie súdu prvej inštancie v časti,\nv ktorej mu nepriznal trovy obhajoby je nesprávne, považoval odvolací súd za nedôvodné a má\nzhodne s prvoinštančným súdom za to, že žalobca nepreukázal, že by zaplatil svojmu obhajcovi trovy\nzastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom boli vydané vyššie uvedené nezákonné rozhodnutia.\nSamotné vyčíslenie trov právneho zastúpenia zo strany obhajcu žalobcu (č.l. 34 spisu), nie je\ndostatočným dôkazom preukazujúcim, že žalobca skutočne svojmu obhajcovi tieto trovy zaplatil, a tým\nmu vznikla v súvislosti s vyššie uvedenými nezákonnými rozhodnutiami škoda, ako správne konštatoval\nprvoinštančný súd v bode 4.11.1. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na to,\nže škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná\nvšeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Škoda je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,\npredovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť\nreparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie\nvšak viac. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie\nujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty,\nktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo\n(ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k\nrozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý\nzisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody),\nale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku,\nnakoľko musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu\nalebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému\nnedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce,\nakému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda\nkonkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel.\n\n14. V predmetnom konaní žalobca nepreukázal aká skutočná škoda mu vznikla, keď dôkazné bremeno\nbolo práve na ňom. Odvolací súd konštatuje, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v\nspore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní\na po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia\na preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 132 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú\npovinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi,\na to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú\npovinnosť strán sporu v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri\nzhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na\npreukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude\nvychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú\naj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných\ndôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany\nsporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania,\npokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie\nje preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov,\nani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.\nOkruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov\nna preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán\nsporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena.\nZ právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo\nokolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.\n15. Ak žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda vo výške 7.007,50 € titulom úhrady trov právneho zastúpenia\nv konaniach, v ktorých boli vydané nezákonné rozhodnutia, mal na preukázanie tohto tvrdenia predložiť\ndôkaz o ich úhrade, čo neurobil. Prehlásenie žalobcu o tom, že uvedenú sumu svojmu obhajcovi zaplatil,\npovažoval odvolací súd za nedôvodné, nakoľko bez preukázania tejto skutočnosti nie je možné zistiť,\nči skutočne žalobcovi vznikla škoda, spočívajúca v zmenšení jeho majetku o túto sumu. Nebolo možné\nsúhlasiť ani s tvrdením žalobcu v jeho odvolaní, že mu mal sám prvoinštančný súd priznať náhradu vo\nvýške tarifnej odmeny za ním posúdený počet úkonov právnej služby, pretože mu takáto povinnosť zo\nzákona nevyplýva, keďže súdy v konaniach o náhradu škody podľa zákona\nč.\n514/2003 Z.z. posudzujú účelnosť vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v\nktorom boli vydané nezákonné rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal vznik škody,\nspočívajúcej vo vynaložení finančných prostriedkov na trovy obhajoby v konaniach, v ktorých boli vydané\nnezákonné rozhodnutia, správne sa súd prvej inštancie už nezaoberal posledným predpokladom pre\npriznanie náhrady škody, ktorým je príčinná súvislosť medzi vznikom škody a vydaním nezákonných\nrozhodnutí.\n16. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi iba v sume 7.000,- € (za\nnezákonnú väzbu v sume 3.500,- € a za nezákonne vedené trestné stíhanie v sume 3.500,- €). Žalobca\nžiadal o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške\n200.000,- € z dôvodu,\nže nezákonné vedenie trestného stíhania a vzatie do väzby malo za následok odvolanie z funkcie\nhonorárneho konzula Guinejskej republiky, odvrátili sa od neho doterajší obchodní partneri, kamaráti,\nrodina, inštitúcie. Pred vznesením obvinenia viedol riadny život, bol bezúhonný, podnikal, bol konateľ a\nspoločník viacerých spoločností i v zahraničí, bol honorárnym konzulom Guinejskej republiky a hosťom\nzahraničných diplomatov, predstaviteľov Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky a požíval\ntiež imunitu v zmysle Viedenského dohovoru.\n17. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 17 ods.1, ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla škoda\nnesprávnym úradným postupom, právo na úhradu skutočnej škody\na ušlého\nzisku. Priznáva im aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy za súčasného splnenia dvoch podmienok,\na to že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na\nspôsobenú ujmu a že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napríklad formou\nverejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a podobne. Nemajetková\nujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať rôzne negatívne\nnásledky do osobnostnej integrity poškodeného ako je česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný\n\na pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určovaní výšky\nnemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy\nposúdiť\ns ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho\nprípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť\nzaložené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na\nzáklade dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach\nspoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného.\nV tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky\nnemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh\nskutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť potom\nvyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie\nnesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky\nživota dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. V danej veci potom súd prvej\ninštancie správne dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej\nnáhrady nemajetkovej ujmy, keď práve jeho zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti\npreukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nezákonne vedeného trestného\nstíhania vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch.\nOdvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov a aj Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (napríklad uznesenie ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 1/2012)\npoukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre\npriznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného.\n18. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu uvedenú v jeho odvolaní, že súd prvej\ninštancie nedostatočne prihliadol na skutkovú a právnu stránku posudzovaného sporu a skutočný\nzásah do jeho osobnostnej sféry, pričom sumu 7.000,- € určil svojvoľne. Odvolací súd poukazuje na\nto, že priznanie nemajetkovej ujmy pritom nastupuje až v prípade, ak konštatovanie porušenia práva\nnie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s prihliadnutím na osobu\npoškodeného a jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy sa\nposudzuje vzhľadom na okolnosti, za ktorých\nk nej došlo, ako aj vzhľadom na závažnosť\nnásledkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho súkromnom živote, prípadne v spoločenskom uplatnení\npodľa noriem súkromného práva. Odvolací súd má za to, že nezákonné trestné stíhanie má dopad na\nosobné a rodinné pomery poškodeného, nakoľko každé trestné stíhanie negatívne ovplyvní osobný,\npracovný, spoločenský život stíhaného. V predmetnom konaní žalobca iba preukázal, že v dôsledku\nvedeného nezákonného trestného stíhania, bol odvolaný z postu honorárneho konzula Guinejskej\nrepubliky, avšak jeho tvrdenia o tom, ako bolo nezákonnými rozhodnutiami zasiahnuté do jeho osobného,\nsúkromného, pracovného i spoločenského života žiadnym spôsobom nepreukázal, ani ako dospel k\nvýške nemajetkovej ujmy, ktorú požadoval v sume 200.000,- €. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje\nna bod 14. odôvodnenia tohto rozhodnutia o dôkaznom bremene. Odvolací súd mal potom zhodne so\nsúdom prvej inštancie za to, že suma 3.500,- € predstavuje primeranú výšku nemajetkovej ujmy za\nvedenie nezákonného trestného stíhania voči žalobcovi, ktoré trvalo päť a pol roka.\n19. K odvolacej námietke žalobcu o tom, že súd prvej inštancie aplikoval na danú vec ustanovenie §\n17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.1.2013 a určil „strop“ vo výške 14.800,- € pri určení\nnáhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu, keď uvedené ustanovenie bolo do zákona pridané až\nnovelou zákona č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013, pričom sa nachádzal vo väzbe od 22.7.2004\ndo 22.12.2004, odvolací súd dôvodí, že ju považuje za nedôvodnú. Prvoinštančný súd v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia vysvetlil ako dospel k sume 3.500,- €, ktorú priznal žalobcovi za nezákonnú\nväzbu, pričom si iba pomohol uvedeným citovaným ustanovením zákona, keďže v čase, keď sa žalobca\nnachádzal vo väzbe, zákon č. 514/2003 Z.z. žiadne kritéria pre určenie výšky nemajetkovej ujmy\nneupravoval. Odvolací súd má za to, že suma 3.500,- € za nezákonnú väzbu, ktorá trvala päť mesiacov\nje primeraná a zodpovedá kritériám určenia jej výšky (povaha trestnej veci, dĺžka\na časové\nokolnosti väzby, nepreukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného a širšie okolnosti, za\nktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi spravodlivosti).\n20. Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou žalobcu v jeho odvolaní o tom, že ho súd prvej inštancie\nmohol v konaní vypočuť, že nešlo z jeho strany o obštrukcie, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že\nsa nezúčastnil ani jedného pojednávania, ktoré boli určené v danej veci. Na pojednávanie konané\ndňa 27.10.2014 sa žalobca nedostavil z dôvodu, že bol vo výkone trestu odňatia slobody v Rakúsku\n\n(č.l. 68 spisu). Na pojednávanie konané dňa 19.10.2020 sa opäť žalobca nedostavil z dôvodu, že bol\nv karanténe (č.l. 84 spisu), čo žiadnym spôsobom nepreukázal. Pojednávanie konané dňa 5.6.2024\nbolo opäť odročené, žalobca sa naň nedostavil, jeho právny zástupca ospravedlnil jeho neúčasť zo\nzdravotných dôvodov; napriek upozorneniu prvoinštančného súdu o preukázaní existencie zdravotného\ndôvodu, žalobca svoju neúčasť nepreukázal. Na pojednávaní konanom dňa 19.6.2024 malo prísť k\nvýsluchu žalobcu, tento sa ale spolu so svojim právnym zástupcom nedostavili na toto pojednávanie,\nkeď krátko pred pôvodným časom konania tohto pojednávania došlo k nahláseniu bomby a súd\nprvej inštancie nemal preukázané, či žalobca a jeho právny zástupca plánovali prísť na pôvodný čas\n(č.l. 147A spisu). Žalobca sa nedostavil ani na ďalšie pojednávanie konané dňa 20.9.2024, pričom\npredvolanie na toto pojednávanie prevzal dňa 8.7.2024 (č.l. 186 spisu), ale svoju neúčasť neospravedlnil\na ani jeho právny zástupca. Z uvedeného vyplýva, že sám žalobca svojim konaním zapríčinil, že nebol\nv konaní vypočutý, pojednávaní sa nezúčastňoval, preto odvolací súd odvolací dôvod žalobcu podľa §\n365 ods. 1 písm. b/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) považoval\nza nedôvodný.\n21. Nebolo možné prihliadnuť na odvolaciu námietku žalobcu, že napadnutý rozsudok je zaťažený inou\nvadou konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. Odvolací súd poukazuje na to, že vadami konania podľa\ncitovaného ustanovenia zákona sú všetky vady (s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm.\na/, b/, c/ C.s.p.), ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napríklad pri dokazovaní, pri posudzovaní\nprocesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní sporových strán a v ďalších nedostatkoch\nčinnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým odvolacím\ndôvodom tieto vady však nie sú samé osebe (bez ďalšieho) iba vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia\npredpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací\ndôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. nie je podľa odvolacieho súdu v tomto prípade\ndaný, pretože nebolo zistené, že by konanie na súde prvej inštancie malo nejaké procesné vady, ktoré\nby mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tak ako je uvedené v bode 9. odôvodnenia\ntohto rozsudku. Žalobca v odvolaní iba namietal, že ho mal súd prvej inštancie v konaní vypočuť. V\ntejto súvislosti odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v bode 20. odôvodnenia tohto rozhodnutia\ns tým, že odvolací súd nezistil žiadne procesné nedostatky, porušenia (nesprávny procesný postup),\nktorými malo byť konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, postihnuté a ktorými malo dôjsť k\nprocesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie\nsa riadil ustanovením § 220\nods. 2 C.s.p. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do\nvšetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď\nna každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo\nreagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).\n22. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365\nods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia\ndôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov\njednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia\n§ 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy\nv ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane\ntoho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi\npredpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného\nhodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri\nhodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku\nktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného\nv ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo\npresvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej\ninštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne\nodôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti\na s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový\nnález súdu o čiastočnom vyhovení žaloby. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k\nspôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by\n\nnebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu o čiastočnom\nvyhovení žaloby. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces\nnepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a\nhodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby\nsa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.\n23. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť\nsúdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na\nzistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny\npredpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo\nsprávnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa\nna obsah už uvedeného, odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich\nprávne posúdenie prvoinštančným súdom za správne.\n24. Vzhľadom na skutočnosť že žalobca podal odvolanie aj voči výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým\nsúd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.000,- €, t. j. do výroku, ktorým\nbolo rozhodnuté v jeho prospech, odvolací súd odvolanie žalobcu proti tomuto výroku podľa § 386 písm.\nb/ C.s.p. odmietol, pretože odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané\n(§ 359 C.s.p.), pričom výrokom I. napadnutého rozsudku bolo rozhodnuté v jeho prospech.\n25. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku aj do výroku III. o náhrade trov konania a\nnamietal, že mu mala byť priznaná plná náhrada trov konania, keďže v tomto prípade výška škody, resp.\nnemajetkovej ujmy závisela výlučne od posúdenia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa nestotožnil\ns touto odvolacou námietkou žalobcu, pretože súd prvej inštancie správne v danej veci aplikoval\nustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., pričom v bodoch 5.3. až 5.5. náležite odôvodnil prečo nemá žalobca\nnárok na náhradu trov konania, s ktorým vysvetlením sa odvolací súd stotožňuje. Prvoinštančný súd ale\nchybne na danú vec aplikoval aj ustanovenie § 257 C.s.p., keďže pre použitie tohto ustanovenia neboli\ndané zákonné dôvody.\n26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.\n1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4. C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, by\npatril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ale vzhľadom k tomu, že náhradu\ntrov konania nežiadal, odvolací súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac\nustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.\nS dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami\nsporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.\nPostačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým\nodvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania\nnasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.\nrozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos\nVARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nnapr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).\n28. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393\nods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\n\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/94/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:2fd4300b-ac82-47c6-a095-1ea9dbdfa99b", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 320/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2016 z 7. 7. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-07-07", "citacie_n": 272, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.320.2016.2"}, {"guid": "ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66"}, {"guid": "ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/2012 z 12. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-12", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fc9af813-6fd4-4256-970a-f3793247a0be"}, {"guid": "ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 361/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 361/09 z 26. 11. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-11-26", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f2779461-3c4d-4a0c-86fc-2fb59f4ea6d3"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 177/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 177/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aef3329b-8670-49da-bbc7-d25612eaa3e4"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "fec443d3-43df-43cf-a58c-e3595eaabdb6:1294efad-6c54-454a-9e8e-b454734e7386", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1113239297.3", "spisova_znacka": "5Cdo/128/2021", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/128/2021 z 27. 4. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-04-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1113239297.3"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}, {"guid": "1a7a3ff3-d108-46dc-a21f-a984e228eac5:43c0a96e-8544-4d8c-be6b-76d2d50a6821", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1", "spisova_znacka": "5Cdo/195/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/195/2015 z 28. 3. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-03-28", "citacie_n": 109, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:1303899791.1"}, {"guid": "0bfc812f-2e5c-49d2-9d48-7ebfa758558b:1f476f80-4951-4c72-8009-239a8dbc82df", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/17/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/17/2023 z 19. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-12-19", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0bfc812f-2e5c-49d2-9d48-7ebfa758558b:1f476f80-4951-4c72-8009-239a8dbc82df"}, {"guid": "3fd6e31f-13bb-49a8-b769-7d78bb8f6e8d:e6d98927-d5be-4e89-af26-e68fb0a53274", "ecli": null, "spisova_znacka": "8Co/148/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/148/2022 z 28. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2022-10-28", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/3fd6e31f-13bb-49a8-b769-7d78bb8f6e8d:e6d98927-d5be-4e89-af26-e68fb0a53274"}, {"guid": "431d55bc-d90f-47ef-b906-0fa52038545d:ff4c19fb-2a90-42bf-8973-345e36679b7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/16/2021", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/16/2021 z 10. 1. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-01-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/431d55bc-d90f-47ef-b906-0fa52038545d:ff4c19fb-2a90-42bf-8973-345e36679b7a"}, {"guid": "3d384780-f604-4796-9b0b-a63b583d9d57:36952123-8d11-4f38-b907-40032f427107", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4216209893.1", "spisova_znacka": "8Co/257/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 8Co/257/2019 z 22. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-01-22", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4216209893.1"}], "citovane_v": []}