Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/118/2023 z 30. 4. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. apríla 2025, sp. zn. 3Co/118/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4
Krajský súd Bratislava | 3Co/118/2023 | ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4 | 2025-04-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený), zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/905bbba1-5b8d-468e-a21c-77f079f4c464
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
3Co/118/2023
1109230020
30. 04. 2025
JUDr. Roman Bolebruch
ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: X.. W. D., K.. XX.XX.XXXX, I. O.
T. J.. Q. XX, B. S., zast. JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom Podbrezovská 34, Bratislava,
proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, IČO: 00 166 481,
Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 35.000 eur, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku býv.
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13.04.2023, č. k. 22C/294/2009-539, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalobcu o d m i e t a.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 5.000 eur potvrdzuje a vo zvyšnej časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000
eur m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
III. Žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. V poradí tretím napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur, a to
titulom nesprávneho úradného postupu v trestnom konaní vedenom voči žalobcovi (výrok I.). Vo zvyšnej
časti žalobu ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 100 % (výrok III.), žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania (výrok IV.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100 % (výrok V.).
2. Rozhodnutie s odkazom na ust. čl. 46 ods. 3, čl. 51 ods. 1, čl. 127 ods. 3, 4, čl. 127 ods. 4 Ústavy
SR, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. e), k), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3,
§ 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.07.2004 do 16.08.2007 a § 9 ods. 2, 3 v znení
účinnom od 01.01.2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), § 1, § 2, § 3, § 4,
§ 9 ods. 1, 2, § 10, §
18 ods. 1, 2, § 20 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom od 11.06.2001 (ďalej len „zák. č. 58/1969
Zb.“), § 11, § 13 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“),
čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právne záväzný názor vyslovený
v zrušujúcom uznesení NS SR zo dňa 13.02.2019, sp. zn. 7Cdo/188/2017 a vykonané dokazovanie
odôvodnil opodstatnenosťou žaloby len v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny
úradný postup. Úvodom poukázal na uznesenie NS SR zo dna 13.02.2019, č. k. 7Cdo/188/2017-417
v spojení s opravným uznesením zo dňa 27.05.2020, č. k. 7Cdo/188/2017-438, ktorým bol zrušený

rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.03.2017, č. k. 3Co/490/2014-364, 3Co/493/2014
v potvrdzujúcej časti a súčasne aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.06.2014, č. k.
22C/294/2009-284 len vo vyhovujúcej časti, v ktorom súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 35.000 eur a v časti trov konania a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej
inštancie. V zamietajúcej časti ostali označené rozhodnutia nedotknuté, a teda právoplatné. Predmetom
sporu po rozhodnutí dovolacieho súdu ostal žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v sume 35.000 eur s príslušenstvom, ktorú žalobca rozdelil na sumu 15.000 eur titulom nezákonného
rozhodnutia a 20.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu. Pri rozhodovaní vychádzal z právneho
názoru dovolacieho súdu, ktorý vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného
rozhodnutia uviedol, že zák. č. 58/1969 Zb. upravuje len nárok na náhradu škody a nepozná nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, v dôsledku čoho je možné posudzovať len zásah do osobnostných práv a
popri čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovať ust. § 11 až 16 OZ.
Zásadný rozdiel medzi zák. č. 514/2003 Z. z. a zák. č. 58/1969 Zb. identifikoval v tom, že podľa zák. č.
514/2003 Z. z. je daná zodpovednosť za výsledok trestného konania, kým podľa zák. č. 58/1969 Zb. v
spojení s OZ nie je štátu prisudzovaná objektívna zodpovednosť za výsledok trestného konania. Žalobca
si v konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy jednak z titulu nezákonného rozhodnutia
(uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície
Policajného zboru v Banskej Bystrici, č. k. KÚV-25/OVEK-2001 zo dňa 11.06.2001 o začatí trestného
stíhania žalobcu) v sume 15.000 eur a tiež z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
prieťahoch spôsobených OČTK v trestnom konaní (konštatované dvomi nálezmi ÚS SR, a to zo dňa
15.12.2004, č. k. IV. ÚS 210/04-25, ktorým bolo žalobcovi priznané primerané finančné zadosťučinenie
v sume 30.000 Sk (995,82 eura) a zo dňa 27.3.2007, č. k. II. ÚS 325/06-57, ktorým bolo žalobcovi
priznané finančné zadosťučinenie v sume 60.000 Sk, t. j. 1.991,64 eura), v sume 20.000 eur. K otázke
právneho predpisu dopadajúceho na prejednávanú vec uviedol, že podľa § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z. možno náhradu nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona priznať len za rozhodnutia, ktoré boli vydané
odo dňa nadobudnutia účinnosti a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom od účinnosti
tohto zákona (t. j. do 01.07.2004). Nakoľko nezákonné rozhodnutie (uznesenie vyšetrovateľa Krajského
riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici,
č. k. KÚV-25/OVEK-2001 zo dňa 11.06.2001 o začatí trestného stíhania žalobcu) bolo vydané za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý nepoznal inštitút náhrady nemajetkovej ujmy (výnimkou bol len
prípad, keď by bolo v trestnom konaní vydané a realizované rozhodnutie o väzbe- zatknutie, zadržanie
alebo iné nezákonné pozbavenie osobnej slobody, kedy je potrebné aplikovať postup podľa citovaného
článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd s podporným použitím ustanovenia § 17 ods. 2
a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.), nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur za nezákonné
trestné stíhanie mu podľa zák. č. 58/1969 Zb. nebolo možné priznať. Do úvahy by prichádzalo priznanie
imateriálnej ujmy v podobe zásahu do ochrany osobnosti podľa citovaných ustanovení § 11 a
§ 13
ods. 2, ods. 3 OZ, avšak splnenie podmienok na odškodnenie nemajetkovej ujmy podľa ustanovení OZ
prvoinštančný súd nemal za preukázané. Vychádzal pritom z toho, že označené nezákonné rozhodnutie,
ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu, nemožno považovať za exces, nakoľko bolo vydané v
súlade s vtedy platným a účinným Trestným poriadkom. Z uvedených dôvodov preto nárok žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur titulom nezákonného rozhodnutia ako nedôvodný
zamietol.
3. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že obdobie od začatia trestného stíhania žalobcu (od
11.06.2001) do konca účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (do 30.06.2004), spadá do režimu zákona č.
58/1969 Zb., ktorý nepoznal inštitút náhrady nemajetkovej ujmy. Za obdobie od začiatku účinnosti zákona
č. 514/2003 Z. z. do zastavenia trestného stíhania žalobcu (uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej č. k. VII Gv 158/04-198 zo dňa 25.04.2007 a uznesením Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej č. k. VII Gv 158/04-213 zo dňa 16.08.2007),
spadá do režimu zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý pozná inštitút náhrady nemajetkovej ujmy. Skutkové
tvrdenie o tom, že do režimu oboch zodpovednostných zákonov spadá nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup, nebolo medzi stranami sporné, pretože aj podľa
záverečnej reči žalovanej na pojednávaní dňa 26.01.2023: „Priznanie nemajetkovej ujmy vo výške
20.000 eur za nesprávny úradný postup spadá do režimu oboch zodpovednostných zákonov.“
4. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej, ako orgánu oprávneného konať v mene Slovenskej republiky,
v tomto spore v časti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného
postupu OČTK spočívajúceho v prieťahoch v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi, založilo

doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 200.000 eur dňa
16.02.2009 práve Generálnej prokuratúre SR (č. l. 130 - 131), ako orgánu oprávnenému konať v mene
Slovenskej republiky v zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) pred bodkočiarkou zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. K uvedenej otázke dodal, že aj súdy vyšších
stupňov uznávali existenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v tomto spore a odvolací súd nezrušil
rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu potreby zistenia orgánu oprávneného konať v mene štátu a
takáto povinnosť nebola prvoinštančnému súdu uložená ani dovolacím súdom.
5. K samotnej otázke odškodnenia nesprávneho úradného postupu v teoretickej rovine uviedol, že
právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu podľa čl. 46 ods. 3
Ústavy SR nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho
uplatnenie podľa citovaných čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). V prípade splnenia zákonných podmienok sa štát nemôže svojej
zodpovednosti za škodu zbaviť. Ako kumulatívne zákonné podmienky pre vyvodenie zodpovednosti za
škodu podľa zodpovednostných zákonov identifikoval existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a vznikom škody. Za nesprávny úradný postup
označil porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Nesprávnym úradným postupom sa rozumie aj postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Môže
pritom ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého orgánu verejnej moci, ak pri
tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre
konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo z
cieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje
(rozsudky sp. zn. 5 Cdo 126/2009 zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 6 Cdo 115/2010 zo dňa 31.5.2011, sp.
zn. 4 Cdo 60/2003 publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2004). Vzťahom príčinnej súvislosti
(kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody sa v právnej teórii označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden
jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je
otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako
následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju
vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová
súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je
každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.
Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí
riešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Ide teda
o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností. Pokiaľ sa
týka nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, tieto podľa § 9 ods. 2 a ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013 nie je kompetentný preskúmať všeobecný súd
v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. prokurátor na podklade žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa
Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť
o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak už
oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. V danom veci mal túto podmienku za splnenú
vydaním nálezu ÚS SR č. k. IV. ÚS 210/04-25 zo dňa 15.12.2004 a nálezu ÚS SR č. k. II. ÚS 325/06-57
zo dňa 27.03.2007, ktorými boli konštatované prieťahy v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi
(prvým nálezom konštatované prieťahy takmer dva roky v podobe neprimerane dlhého znaleckého
dokazovania od 28.02.2003 do 17.06.2004, druhým nálezom konštatované prieťahy v trvaní 6 mesiacov

v rokoch 2005 až 2006). Žalobca predloženými nálezmi ÚS SR v konaní preukázal nesprávny úradný
postup OČTK spočívajúci v prieťahoch v trestnom konaní v trvaní takmer dva roky (neprimerane dlhé
znalecké dokazovanie rokoch 2003 a 2004) a v trvaní 6 mesiacov v rokoch 2005 až 2006. Z vykonaného
dokazovania mal tiež za preukázanú existenciu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi zistenou
nemajetkovou ujmou a prieťahmi v konaní, nakoľko nebyť dlhotrvajúcich prieťahov, žalobca by nebol
po celú dobu prieťahov (takmer dva roky v rokoch 2003-2004 a 6 mesiacov v rokoch 2005-2006) v
stave právnej neistoty a nedošlo by k vzniku nemajetkovej ujmy. Konštatoval tiež, že príčinná súvislosť
medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy je zrejmá zo samotnej povahy prieťahov,
preto nepotrebuje bližšie objasňovanie (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/193/2011 zo dňa
25.04.2012). S odkazom na § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. označil za nedostatočné zadosťučinenie
samotné konštatovanie porušenia práva, keď závažnosť následkov nesprávneho úradného postupu
(voči ktorému sa žalobca aktívne od začiatku trestného konania bránil), ktoré vznikli žalobcovi v
súkromnom živote, v pracovnom živote a v spoločenskom uplatnení, nie je možné už konvalidovať.
6. K výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že priznanie tejto náhrady
predpokladá značný zásah do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je
oprávnený ustáliť výlučne súd, a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry osoby došlo, pričom však nie je možné priznávať
neprimerané sumy. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne
matematicky stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané
rozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne
peňažné sumy. Výšku totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy a je tak
výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu s
tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, musí zodpovedať všeobecnej predstave
spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Vždy je
potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť
primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by neprimeraná
výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohateniu.
7. Aj pri zohľadnení finančného zadosťučinenia priznaného žalobcovi ÚS SR v jeho dvoch nálezoch
v celkovej sume 2.987,46 eura, považoval prvoinštančný súd žalobcom uplatnenú výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur za spĺňajúcu kritérium primeranosti, a to vzhľadom na závažnosť
ujmy vzniknutej žalobcovi nesprávnym úradným postupom, za zodpovedajúcu všeobecnej predstave
spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Nestotožnil sa
pritom s názorom žalovanej o neprimeranosti požadovanej náhrady majúc na zreteli, že účelom náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je obohatenie sa poškodeného o premrštené finančné čiastky,
ale je ním primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej ujmy. Finančná kompenzácia
má zmierniť spôsobenú nemajetkovú ujmu, avšak nie je možné priznávať neprimerane vysoké sumy,
priznanie ktorých by mohlo bagatelizovať odškodňovanie zásahov do iných základných práv, ako je napr.
ujma na živote. Riadiac sa zásadou, že výška primeraného peňažného zadosťučinenia v obdobných
prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať v inej skutkovo a právne porovnateľnej veci, vychádzal súd
pri zvažovaní primeranosti výšky peňažnej náhrady z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 754/2016, v zmysle záverov ktorého nemožno považovať za neprimerané odškodnenie
trestného stíhania sumou 620 eur za mesiac trestného stíhania vo veci, v ktorej boli v súvislosti s
trestným stíhaním preukázané negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a
manželstva), v jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a práceneschopnosť) a v sťaženom pracovnom
uplatnení (nález ÚS SR č. k. III. ÚS 754/2016-42). V inej veci (nález ÚS SR č. k. II. ÚS 568/2017-42)
sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril, že náhrada vo výške 5.000 eur za nedôvodné trestné
stíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná, a že ani prípadná kriminálna
minulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo závažným zásahom do jeho
osobnostných práv.
V predmetnej právnej veci boli ÚS SR konštatované prieťahy takmer
dva roky v rokoch 2003 až 2004 a prieťahy v trvaní 6 mesiacov v rokoch 2005 až 2006, t. j. prieťahy
celkovo takmer v trvaní 30 mesiacov. Vychádzajúc pri zvažovaní primeranosti výšky peňažnej náhrady
z vyššie uvedeného nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, by aplikáciou jeho záverov na predmetnú
právnu vec bolo možné považovať za primerané odškodnenie žalobcu v sume 18.600 eur
(620
eur za mesiac prieťahov pri konštatovaní prieťahov ÚS SR v trvaní takmer 30 mesiacov), pričom sa
jedná o vec, v ktorej boli preukázané v súvislosti s nesprávnym úradným postupom negatívne následky
závažného charakteru (značné) v osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote žalobcu a v

jeho zdravotnom stave (vysoký krvný tlak a dna), ktoré mal súd za preukázané zo žaloby, z listinných
dôkazov predložených žalobcom, z výsluchu žalobcu ako strany sporu, z výpovede advokátky žalobcu
na pojednávaniach. Pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil tiež skutočnosť, že žalobca do
začatia trestného stíhania nikdy trestne stíhaný nebol, bol dovtedy bezúhonný, vážený občan (sudca
okresného súdu), nebol stíhaný väzobne. Usúdil tiež, že vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by
sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne
nemajetkovú sféru jednotlivca. Uviedol, že hoci ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
od 01.01.2009 nebolo v platnosti ani účinnosti v čase ÚS SR konštatovaných prieťahov OČTK v rokoch
2003, 2004, 2005 a 2006, súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadal
na kritériá pre jej priznanie uvedené v citovanom ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení účinnom od 01.01.2009, tzn. najmä na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje; na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo; na závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a na závažnosť následkov,
ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení; ktoré skutočnosti mal súd za preukázané zo žaloby, z
listinných dôkazov predložených žalobcom, z výsluchu žalobcu ako strany sporu, z výpovede advokátky
žalobcu na pojednávaniach. Vykonaným dokazovaním zistil, že následky, ktoré vznikli žalobcovi v
osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote sú závažného charakteru (značné) a teda plne
odôvodňujúce náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške 20.000 eur.
8. Ako neopodstatnenú vyhodnotil obranu žalovanej, že za nesprávny úradný postup OČTK v podobe
prieťahov by žalobca nemal byť odškodnený dvakrát (nálezmi ústavného súdu aj rozhodnutím v danej
právnej veci), konštatujúc nedostatočnú čiastočnú reparáciu porušenia práv žalobcu nálezmi ÚS SR,
ktorými mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 2.987,46 eura, a to
vzhľadom na značný rozsah následkov nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v dôsledku nesprávneho
úradného postupu, poukazujúc pritom na citovaný čl. 127 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie
je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá. Za irelevantnú v tejto súvislosti považoval ďalšiu žalovanou
zdôrazňovanú skutočnosť, a to vyplatenie plnej náhrady platu za výkon funkcie sudcu za obdobie
prerušenia výkonu funkcie, nakoľko uvedené nemá súvis s priznaním nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu podľa oboch zodpovednostných zákonov.
Zdôraznil, že štát je ten, ktorý má dôsledne stíhať páchateľov trestnej činnosti, avšak na druhej strane ten
istý štát by mal byť dostatočne pripravený na to, aby sa ospravedlnil za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom v trestnom konaní, a aby ju aj náležite odškodnil. Žalovaná sa do dnešného dňa
žalobcovi ani len neospravedlnila, neprejavila najmenšiu snahu o zmiernenie následkov vzniknutej
nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu. Mala by byť pritom ochotná uzatvárať
dohody o zmierlivom odškodnení už na základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, nie automaticky ich vyhodnocovať ako nedôvodné bez náležitého (v niektorých prípadoch bez
akéhokoľvek) odôvodnenia, ako to žalovaná robí, čo je súdu známe z jeho činnosti v identických sporoch
(§ 186 ods. 1 CSP). Keď už žalovaná takto nečiní, mala by aspoň byť sama iniciátorom mimosúdnych
dohôd o odškodnení od momentu, keď je jej zrejmý predbežný právny názor súdu prvej inštancie,
resp. názor odvolacieho súdu, o dôvodnosti alebo čiastočnej dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu
škody, resp. za situácie, keď žalovaná počas sporu sama uznáva nárok alebo časť nároku žalobcu
na náhradu škody. Ani toto však žalovaná nečiní, čo je súdu rovnako známe z úradnej činnosti. Za
nedôstojné označil, aby žalobca musel dlhé roky žiadať o náhradu škody. Takéto počínanie žalovanej
neprispieva k jej kladnému obrazu v očiach verejnosti, na ktorom si tak zakladá. Aj tieto okolnosti
na strane žalovanej sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa pri posudzovaní nárokov na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa oboch zodpovednostných zákonov. Peniazmi sa nikdy nedá úplne nahradiť
nemajetková ujma spôsobená žalobcovi nesprávnym úradným postupom, ale môžu aspoň čiastočne
kompenzovať utrpenie a psychickú ujmu. K žalobcom predloženým dôkazom o značnej medializácii
jeho trestného stíhania uviedol, že žalovaná síce nenesie zodpovednosť za následky činností printových
a internetových médií, ktoré pri svojej činnosti zasahujú do osobných a osobnostných práv tresne
stíhaných, resp. obvinených osôb, ale nezbavuje ju zodpovednosti to, aké informácie médiám poskytne v
súvislosti s trestným konaním, a či a v akom rozsahu o trestnom konaní a osobách obvinených informuje,
nakoľko medializovanie trestného stíhania nie je nutnou a nevyhnutnou súčasťou trestného konania.
Tiež sa musí rešpektovať prezumpcia neviny, na ktorú by mali brať zreteľ najmä orgány činné v trestnom
konaní pri informovaní verejnosti a médií o trestnom stíhaní a osobách obvinených, ktoré ešte neboli
právoplatne odsúdené, aj s ohľadom na to, ako by mohli byť tieto osoby medializáciou poškodené.

9. Žalobe tak vyhovel v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup v
sume 20.000 eur s tým, že 30- dňovú lehotu na plnenie priznanej peňažnej povinnosti prvoinštančný
súd určil v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 veta druhá CSP, keď z úradnej činnosti v skutkovo
a právne obdobných sporoch mu je známe (§ 186 ods. 1 CSP), že s ohľadom na administratívnu
náročnosť procesu úhrady vo väčšine prípadov nie je žalovaná schopná plniť v trojdňovej lehote od
právoplatnosti rozsudku stanovenej v § 232 ods. 3 veta prvá CSP, čím sa vystavuje riziku exekúcie.
Ako nedôvodnú zamietol žalobu v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy titulom nezákonného
rozhodnutia a tiež v časti uplatnených úrokov z omeškania, nakoľko žalovaná sa mohla do omeškania
dostať až po márnom uplynutí lehoty na plnenie, ktoré bolo priznané oprávnenej osobe právoplatným a
vykonateľným rozsudkom vo veci samej. V predmetnej právnej veci ešte tento rozsudok nenadobudol
právoplatnosť ani vykonateľnosť, preto sa žalovaná nemohla dostať do omeškania s plnením, ktoré bolo
žalobcovi priznané týmto rozsudkom. Konštatoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená lehota na plnenie, a až
uplynutím takto určenej lehoty sa dlžník dostáva do omeškania (R 45/2000, rozhodnutia NS SR sp. zn.
6Cdo/185/2011, 7MCdo/16/2011, 3Cdo/513/2014 a 7Cdo/100/2017).
10. O nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania prvoinštančný súd
rozhodol vo výrokoch III., IV. a V. rozsudku podľa § 453 ods. 1, 3 CSP,
§ 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
rozhodol vo výroku III. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči
žalovanej v rozsahu 100 % z priznanej sumy, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania
priznal žalobcovi aj napriek tomu, že striktným porovnaním žalovanej sumy (200.000 eur) a súdom
priznanej sumy (20.000 eur) bol v spore úspešný len vo výške 10 %, nakoľko s ohľadom na charakter
sporu a skutočnosť, že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu, v nadväznosti na vykonané
dokazovanie nebolo možné žalobcu považovať v spore za procesne neúspešného, keďže mu bola
priznaná časť uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu. Žalobcu v danom prípade nebolo možné
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu o výške náhrady
nemajetkovej ujmy. Súd priznaním tejto náhrady konštatoval dôvodnosť uplatňovaného nároku čo do
jeho základu, a i keď ohľadom výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy túto modifikoval, uvedenú
skutočnosť nezohľadnil vo vzťahu k rozsahu priznaného nároku na náhradu trov prvoinštančného
konania, keďže výška nároku spočívala na posúdení súdom a samotná výška nároku je až druhoradá,
resp. nadväzujúca. Neúspech žalobcu v zamietnutom príslušenstve (úrokoch z omeškania) z náhrady
nemajetkovej ujmy vyhodnotil súd ako pomerne nepatrný. Žalobca teda má nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania práve zo súdom priznanej sumy (20.000 eur). Uvedené analogicky zodpovedá
aj uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/125/2018 zo dňa 31.05.2018, v odôvodnení
ktorého odvolací súd uviedol, že žalobcovi vznikol nárok na plnú náhradu trov konania, avšak iba z
prisúdenej sumy. V tejto súvislosti súd tiež poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa 08.02.2017, podľa ktorého nová právna úprava (pozn.: právna úprava
Civilného sporového poriadku) nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov
na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu.
Žalobcovi priznaná suma (20.000 eur) tak v danom prípade predstavuje tarifnú hodnotu pre výpočet
základnej sadzby tarifnej odmeny. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol súd vo IV.
výroku rozsudku tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania, a to z dôvodu, že
žalobca sa odvolal voči zamietajúcemu výroku a žalovaná voči vyhovujúcemu a odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil, čiže v odvolacom konaní nebola úspešná žiadna zo sporových strán. O
nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol vo výroku V. rozsudku tak, že žalovanej priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaná bola v dovolacom konaní
úspešná a neuviedla, že si náhradu trov konania voči žalobcovi neuplatňuje.
11. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaná.
12. Žalobca odvolaním napadol výrok II. prvoinštančného súdu, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol. Bol
toho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy s príslušenstvom spôsobenej nezákonným rozhodnutím zamietol s odôvodnením, že zák. č.
58/1969 Zb. takýto nárok nepoznal. Uvedený záver označil za exces či svojvôľu, nakoľko opak
tvrdí nielen jurisprudencia (všetky učebnice vydané po r. 1991, ale aj štúdia akademika Š. Lubyho,
DrSc.), Sporné otázky v úprave zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo úradným

postupom, uverejnené v Soc. Súdnictve v r. 1970, str. 20, ale aj súdna prax (sp. zn. 4Cdo/143/2020, sp.
zn. 7Cdo/339/2021, R 13/2009, III. ÚS 754/2016 a pod.) Za tohto stavu sa aj nesprávny úradný postup
rozširuje o obdobie od 11.06.2001 do 30.06.2004, ktoré bolo tiež nesprávne vylúčené z odškodnenia.
Vychádzalo sa z toho, že ak zákon pojem škody nevymedzoval, tak v otázkach, ktoré neriešil, odkazoval
(§ 20) na subsidiárnu použiteľnosť OZ a uplatnil sa aj tu pojem škody ako ujmy na chránenom statku,
ako je majetok, ľudská dôstojnosť, integrita človeka a pod., ktoré sa dajú reparovať len náhradou vo
forme nemajetkovej ujmy, ktorú zák. č. 58/1969 Zb. nelimitoval. Za chybný označil aj záver súdu o
nepriznaní úrokov z omeškania z nemajetkovej ujmy, ktorý prvoinštančný súd oprel iba o tú časť súdnych
rozhodnutí, ktoré zaujali tento názor, hoci existuje celý rad iných rozhodnutí, ktoré priznávajú úrok z
omeškania od splatnosti pohľadávky, ktorá je určená márnym uplynutím
6- mesačnej lehoty odo
dňa, kedy poškodený nárok u škodcu uplatnil (sp. zn. 7Cdo/145/2020,
sp. zn. 7Cdo/339/2021,
sp. zn. 4Cdo/257/2019, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nespomenul, čím zaťažil svoje
rozhodnutie aj nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov). Aj v danom prípade pritom platí, že
záväzkovoprávny vzťah medzi škodcom a poškodeným vzniká zo samotného deliktu a o nárokoch z
neho sa v súdnom konaní rozhoduje deklaratórnym a nie konštitutívnym rozhodnutím. Súd mal tak
rešpektovať charakter a úlohu úrokov z omeškania, ako aj zásadu plného odškodnenia poškodeného,
teda vrátane úrokov z omeškania, ale nie delikventa, ktorý 14 rokov odmieta plniť svoju zákonnú
povinnosť, a takto štát cez „nestranné súdy“ chráni opäť štát ako dlžníka, čím otvorene spochybňuje
svoju nestrannosť. Z uvedeného dôvodu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť
tak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov konania.
13. Žalovaná odvolaním napadla výrok I., ktorým súd žalobe v časti o zaplatenie 20.000 eur vyhovel
a výrok III., ktorým žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
v rozsahu 100 % z priznanej sumy. Z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a
h) CSP žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmeniť tak, že súd žalobu
zamietne a žiadnej zo sporových strán neprizná nárok na náhradu prvoinštančného konania. Súdu prvej
inštancie vytkla nedostatočné odôvodnenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré naviac
nezodpovedá priznanej nemajetkovej ujme za prieťahy v konaní, nakoľko odôvodnenie smeruje výlučne
k ustáleniu nemajetkovej ujmy žalobcovi spôsobenej nezákonným vznesením obvinenia. Negatívne
následky závažného charakteru v osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote a v jeho
zdravotnom stave, ako aj argumentácia súdu v ods. 88. odôvodnenia, že pri stanovení náhrady
nemajetkovej ujmy zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca nebol do začatia trestného stíhania nikdy trestne
stíhaný, bol bezúhonný a vážený občan, bezprostredne súvisia s trestným stíhaním a neodsúdením
žalobcu. Všetky uvedené zásahy mohli byť vyvolané nanajvýš okolnosťou samotného trestného stíhania,
pričom súd prvej inštancie neuviedol, ako sa v žalobcovej osobnostnej sfére prejavil nesprávny úradný
postup spočívajúci vo forme prieťahov v konaní, a ktorý je podľa názoru súdu jediným žalobcom
nárokovateľným titulom na náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôraznila, že aj keď je výška nemajetkovej
ujmy určovaná voľnou úvahou súdu, nemôže sa jednať o úvahu nepreskúmateľnú, resp. svojvoľnú.
Namietala tiež nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenými
zásahmi do nemajetkovej sféry žalobcu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nijako nevysvetlil,
akým spôsobom práve prieťahy v dĺžke 30 mesiacov vyvolali celý rad označených zásahov do sféry
žalobcu. Vyslovila presvedčenie, že takéto závažné zásahy do osobnostnej sféry žalobcu by mohlo mať
samotné trestné stíhanie a nielen parciálna časť tohto stíhania (neprimeraná dĺžka), ktorá sama o sebe
ale nemá vplyv na výsledok trestného stíhania ani na skutočnosť, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie.
Práve vznesenie obvinenia žalobca po celý čas označoval ako zdroj jeho osobných, zdravotných aj
spoločenských problémov, pričom dĺžka trestného stíhania bola až sekundárna. K samotnej výške
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázala aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/7/2017,
judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť v obdobných prípadoch rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavski v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval,
že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux
v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho tiež ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého
výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Publico Communicacao S.A. v.
Portugalsko). Napokon zdôraznila aj to, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv,
musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá sa priznáva
obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné trestné činy (Illtalehty a Karhuvaara v. Fínsko). NS SR v uznesení

zo dňa 24.07.2018, sp. zn. 3Cdo/19/2018, zo dňa 17.10.2018, sp. zn. 7Cdo/100/2017 uviedol, že aj
pred účinnosťou zák. č. 412/2012 Z. z. (01.01.2013), s ktorým nadobudlo účinnosť aj ust. § 17 ods.
4 zák. č. 514/2003 Z. z., je potrebné určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) po zohľadnení iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ÚS SR a ESĽP. S odkazom
na ust. § 13 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
uviedla, že v roku 2001, kedy došlo k vzneseniu obvinenia, bola minimálna mesačná mzda 163 eur a jej
50- násobok tak predstavoval sumu 8.150 eur, maximálne odškodnenie podľa tohto zákona však bolo
možné priznať iba ak bola trestným činom spôsobená smrť, čo je nesporne najzávažnejšie a nezvratné
poškodenie fyzickej osoby. V prípadoch obetí násilných trestných činov pritom môže dôjsť k závažnému
zásahu dokonca života, preto možno považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodnenie za trvalé následky na zdraví či dokonca za
život. V opačnom prípade by vznikol rozpor s tézou, že ľudský život má najvyššiu hodnotu, od ktorej je
nevyhnutné odvodzovať ostatné hodnoty. Aj podľa ESĽP priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o
ochranu osobnosti by nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám- napr. výške náhrady za
utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené telesnými zraneniami- Karhuvaara a Illtalehti v. Fínsko). Podobne
NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006 uviedol, že priznávanie premrštených
súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré
ujmy na iných základných právach. Prvoinštančný súd však v danej veci priznal žalobcovi viac ako
dvojnásobok maximálnej sumy poskytovanej ako odškodnenie v súlade s § 12 ods. 2 zák. č. 274/2017
Z. z., ak by trestným činom bola spôsobená smrť.
Za nesprávne označila aj opätovné
nerozlišovanie medzi nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na základe nezákonného rozhodnutia
a nesprávneho úradného postupu. V ods. 87. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie
poukázal napr. na nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, III. ÚS 754/2016, II. ÚS 568/2017, z ktorých
vyvodil výšku nemajetkovej ujmy. Nevzal pritom do úvahy, že vo všetkých uvádzaných rozhodnutiach
ÚS SR bola posudzovaná výška nemajetkovej ujmy na základe nezákonného rozhodnutia (vznesenia
obvinenia) a s tým súvisiaceho trestného stíhania, ktoré neskončilo odsudzujúcim rozsudkom, a nie na
základe nesprávneho úradného postupu. V danom prípade však nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia nie je daný. Prvoinštančný súd síce uviedol, že priznal náhradu
nemajetkovej ujmy len za nesprávny úradný postup, v odôvodnení však opäť zlial dohromady zásahy do
osobnej sféry žalobcu nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. V danom prípade
posudzujúc len nesprávny úradný postup, by mal súd na zreteľ vziať len priebeh trestného stíhania (čo
prebiehalo v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami) a nemal by brať zreteľ na uznesenie o
vznesení obvinenia a ani výsledok trestného stíhania, lebo v tomto prípade by už súd prisudzoval štátu
zodpovednosť za výsledok trestného stíhania, ktorá podľa zák. č. 58/1969 Zb. nie je prípustná, ako
to konštatoval aj dovolací súd v ods. 30. a 31. uznesenia sp. zn. 7Cdo/188/2017. Nesprávny úradný
postup bol konštatovaný v dvoch označených nálezoch ÚS SR, ktorými bolo zároveň žalobcovi priznané
finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Sk a 60.000 Sk. Túto sumu považuje žalovaná za primeranú
k zisteným prieťahom v konaní. Prvoinštančný súd s týmto rozhodnutím ÚS SR nielenže polemizuje,
ale ho aj považuje za nesprávne (ods. 89. odôvodnenia) a sám ho „napravil“. Ponechal však bez
povšimnutia, že rovnako ako prvoinštančný súd, ÚS SR priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie na
základe rovnakých skutkových a právnych okolností.
14. Žalovaná odvolaním napadla aj výrok o priznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
žalobcovi v rozsahu 100 %, s ktorým sa nestotožnila, nakoľko žalobca si žalobou uplatnil nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia, ako aj z titulu nesprávneho úradného
postupu a úspešný bol len v nároku z titulu nesprávneho úradného postupu.
15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu protistrany uviedol, že skutočnosť, že v napadnutom rozsudku
nedošlo k striktnému odlíšeniu dôsledkov nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu,
nie je a nemôže byť prekážkou vyhoveniu žalobe, a to aj s poukazom na zásadu iura novit curia a
skutočnosť, že žalobca v žalobe uviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti. Dodal, že nemajetková
ujma vzniká samotným porušením, resp. zásahom štátu do základných práv a slobôd občana a jej
výška nie je obmedzená limitom pre iný druh plnenia štátu, ktoré nevyplývalo z deliktného konania
štátu, ako je to u náhrad podľa zák. č. 58/1969 Zb. a
č. 514/2003 Z. z. Zdôraznil, že
finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR nie je škodou v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR (R 35/2013, R 60/2013 Zbierky nálezov a rozhodnutí ÚS SR). Výška nemajetkovej ujmy podľa neho
skutočne nie je primeraná deliktnému konaniu OČTK voči žalobcovi za tak dlhé konanie. K odvolaniu

čo do trov prvoinštančného konania uviedol, že pokiaľ rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy závisí na
úvahe súdu, tak pri neexistencii schémy, ako bude súd postupovať platí, že žalobca mal vo veci plný
úspech a tým aj plný nárok na náhradu trov konania, ako správne rozhodol súd prvej inštancie. Takto
priznané trovy konania plnia funkciu prevenčnú, sankčnú a spravodlivú.
16. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala vzhľadom na právny názor vyslovený v
zrušujúcom uznesení a ust. § 455 CSP odvolanie žalobcu zamietnuť. Súd prvej inštancie rozhodol v
súlade s právne záväzným názorom dovolacieho súdu, keď žalobu vo výroku II. zamietol.
17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolania žalobcu a žalovanej bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s
§ 219 ods. 3 CSP)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru o
dôvodnosti žalovanou podaného odvolania. Odvolanie žalobcu pre jeho oneskorené podanie nepodrobil
meritórnemu odvolaciemu prieskumu.
18. Podľa § 386 písm. a) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene.
19. V prejednávanej veci odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že napadnutý rozsudok bol právnej
zástupkyni žalobcu doručený dňa 19.4.2023. Posledný deň zákonnej
15- dňovej lehoty na
podanie odvolania tak pripadol na 4.5.2023. Nakoľko žalobca podal odvolanie elektronicky (e-mailom)
bez zaručeného elektronického podpisu dňa 9.5.2023, ktoré v rovnaký deň dal v listinnej podobe na
poštovú prepravu, odvolanie bolo podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania, a preto ho odvolací
súd podľa § 386 písm. a) CSP ako oneskorene podané bez meritórneho prieskumu odmietol (výrok I.)
a v odvolacom konaní sa ďalej zaoberal len dôvodnosťou odvolania žalovanej podaného voči výroku
I. napadnutého rozsudku a tiež čo do súvisiaceho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.
Predmetom odvolacieho prieskumu tak bol len nárok uplatnený titulom nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v namietaných prieťahoch v trestnom konaní.
20. V prejednávanej veci dovolací súd na dovolanie žalovanej v zrušujúcom uznesení zo dňa 13.02.2019,
sp. zn. 7Cdo/188/2017 konštatoval, že popri nárokoch na náhradu škody a nemajetkovej ujmy majúcich
pôvod v nezákonnosti rozhodnutí orgánov štátu alebo ich nesprávnom úradnom postupe, možno na
principiálnu totožnosť podmienok zodpovednosti štátu za jednu i druhú ujmu usudzovať nanajvýš v
režime zák. č. 514/2003 Z. z. Pod režim, zák. č. 58/1969 Zb. dopadajúceho na prejednávanú vec, naopak
môžu spadať len podmienky vzniku jediného nám poznaného nároku, a to nároku na náhradu škody
a naopak podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, z ktorých jednou je tiež možnosť
kvalifikácie zásahu do osobnostných práv ako zásahu neoprávneného, musia byť posudzované podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho takýto nárok (ktorým je popri rámcovej úprave z čl. 5 Dohovoru
práve § 11 až 17 Občianskeho zákonníka). Rešpektujúc právne záväzný názor dovolacieho súdu
prvoinštančný súd ako nedôvodný vyhodnotil nárok uplatnený titulom nezákonného trestného stíhania,
správnosť záveru ktorého pre oneskorenosť opravného prostriedku nie je predmetom odvolacieho
prieskumu a ako dôvodný vyhodnotil nárok žalobcom dodatočne vymedzený sumou 20.000 eur, a to
titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v prieťahoch v trestnom konaní vedenom voči
žalobcovi. Vznik nemajetkovej ujmy a jej príčinnú súvislosť s trestným stíhaním mal v danom prípade
súd prvej inštancie preukázané zo žalobcom predložených listinných dôkazov a výpovede samotného
žalobcu, v ktorej tento uviedol, že v dôsledku viac ako šesťročného trestného stíhania mal pozastavený
výkon funkcie sudcu, bol obmedzený na funkčnom plate, vystavený prešetrovaniu majetkových pomerov
jeho a jeho rodinných príslušníkov, podrobený značnej medializácii jeho trestnej veci s tým, že v
médiách bol označovaný ako prototyp nesprávneho sudcu, v dôsledku začatia a neúmerného trvania
trestného stíhania pociťoval traumu, psychický tlak a stres, značne vysokú spoločenskú difamáciu, a
to aj vzhľadom na široký okruh osôb, ku ktorým sa dostali informácie o trestnom stíhaní žalobcu a s
poukazom na malé teritórium, v ktorom žalobca a jeho rodina žila, on a jeho rodina boli konfrontovaní
s negatívnymi poznámkami a pohľadmi okolia. Po skončení trestného stíhania bol v súvislosti s jeho
vedením ministerkou spravodlivosti odvolaný aj z funkcie predsedu súdu.
21. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu o splnení
podmienok pre odškodnenie nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý žalobca
v žalobe a následnej argumentácii vymedzil ako neprimerane dlho vedené trestné konanie s existenciou

prieťahov konštatovaných aj ÚS SR a v nadväznosti na pokyny súdov vyššej inštancie vyčíslil na
sumu 20.000 eur, avšak nestotožnil sa s ním priznanou výškou, ktorú vyhodnotil ako neprimeranú
okolnostiam prejednávanej veci a skutočnosti, že predmetom odškodnenia je „len“ nesprávny úradný
postup, nie nezákonnosť trestného stíhania. Odvolací súd je zhodne so žalovanou toho názoru, že
prvoinštančným súdom zistené negatívne následky v osobnom, profesnom a spoločenskom živote
žalobcu sa primárne viažu na samotné nezákonné trestné stíhanie žalobcu, a len sekundárne majú
súvislosť s neprimeranou dĺžkou trestného konania. Inými slovami povedané v dôsledku neprimeranej
dĺžky trestného konania a ÚS SR konštatovaných prieťahov v konaní by odškodnenie žalobcu bolo dané
aj v prípade, pokiaľ by trestné konanie skončilo inak ako zastavením či oslobodením. V súvislosti s
týmto právnym záverom odvolací súd poukazuje aj na záver dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom
uznesení, podľa ktorého nemohlo byť v danej veci o nesprávnosti úradného postupu a zodpovednosti
žalovanej zaň sporu. Za nesprávny a konštantnej súdnej praxi odporujúci však odvolací súd považuje
právny záver prvoinštančného súdu, ktorý označil za potrebné na nesprávny úradný postup zahŕňajúci
obdobie do začiatku účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. (1.7.2004) aplikovať zák. č. 58/1969 Zb. a na
nesprávny úradný postup zahŕňajúci obdobie od 1.7.2004 do zastavenia trestného stíhania zák. č.
514/2003 Z. z. Na uvedenom nič nemení ani poukaz prvoinštančného súdu na to, že skutkové tvrdenie
o tom, že do režimu oboch zákonov spadá namietaný nesprávny úradný postup, nebolo medzi stranami
sporné. To akú právnu normu súd aplikuje na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci,
predstavuje otázku právneho posúdenia. Za nesprávne právne posúdenie veci súdna prax okrem iného
považuje použitie nesprávneho právneho predpisu na skutkový stav veci. V danom prípade súd prvej
inštancie nezohľadnil skutočnosť, že prieťahy v konaní sú vo všeobecnosti trvajúcim protiprávnym
stavom, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a v každom okamihu ich existencie dochádza
k rovnakému porušovaniu toho istého práva (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Práve v nadväznosti na túto
skutočnosť NS SR v uznesení zo dňa 28.7.2010, sp. zn. 1Cdo/107/2009, a ktorého závery sú súdnou
praxou akceptovateľné aj v súčasnosti, konštatoval, že ak žalobcovi bola spôsobená škoda v dôsledku
prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že vznikli ešte za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., ak
trvali do doby po nadobudnutí účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z., bolo potrebné o tomto nároku rozhodnúť
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. (pozn. odvolacieho súdu na uvedené rozhodnutie a potrebu aplikácie zák. č.
514/2003 Z. z. na celé obdobie prieťahov v konaní poukazoval odvolací súd už v zrušujúcom uznesení zo
dňa 31.5.2013, č. k. 3Co/513/2012-249). Uvedené plne korešponduje skutočnosti, že ústavné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho
orgánu, na ktorom sa osoba domáhala odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS
41/02). Vychádzajúc z charakteru trvajúceho stavu neprimerane dlhého trestného konania a prieťahov v
konaní, k ukončeniu ktorého došlo až právoplatným zastavením trestného stíhania žalobcu, kedy najskôr
bolo možné ustáliť aj rozsah spôsobenej škody, resp. nemajetkovej ujmy, ku ktorému došlo za účinnosti
zák. č. 514/2003 Z. z., odškodnenie žalobcu za tento nárok bolo potrebné posúdiť výlučne podľa § 9
zák. č. 514/2003 Z. z.
22. Odvolací súd vo vzťahu k tomuto nároku zotrval aj na právnom názore vyslovenom už v prvom
zrušujúcom uznesení zo dňa 31.05.2013, sp. zn. 3Co/513/2012 a následne aj v potvrdzujúcom rozsudku
zo dňa 22.03.2017, č. k. 3Co/118/2023-364 (nesprávnosť týchto záverov nebola dovolacím súdom
konštatovaná), v zmysle ktorého má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že priznanie zadosťučinenia
nálezom ÚS SR (spolu vo výške 2.987,45 eura) nemožno považovať v danej veci za dostatočnú
satisfakciu, a preto je podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. daný zákonný dôvod na odškodnenie
žalobcu aj vo vzťahu k tomuto nároku. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozdielny charakter a podmienky
týchto odškodnení. ÚS SR odškodnenie priznáva už za predpokladu samotnej existencie prieťahov v
konaní, bez skúmania následkov a ich závažnosti v imateriálnej sfére poškodeného a veľmi často v
čase, kedy trestné stíhanie ešte nie je ukončené, t. j. pri priznávaní odškodnenia nie je zrejmá celková
dĺžka trestného konania, ako tomu bolo v danom prípade. Z uvedených dôvodov je celkom nesprávna aj
argumentácia žalovanej, v ktorej namietala, že súd prvej inštancie priznaním tohto nároku polemizoval
s rozhodnutím ÚS SR, ktorým žalobcovi priznal odškodnenie za prieťahy v konaní a ako nesprávne
ho „reparoval“. Odvolací súd ako už uviedol je toho názoru, že závažné následky v osobnostnej
sfére žalobcu mali nerozlučnú spojitosť nielen so samotným nezákonným trestným stíhaním, ale aj s
jeho neprimeranou dĺžkou a prieťahmi konštatovanými dvoma nálezmi Ústavného súdu SR (zo dňa
15.12.2004, sp. zn. IV. ÚS 210/2004 a zo dňa 27.3.2007, sp. zn. II. ÚS 325/2006, v ktorom ÚS SR
súčasne zdôraznil, že trestné stíhanie žalobcu nie je skončené ani po 5 rokoch od jeho začatia). Uvedené
platí o to viac, že samotná dĺžka konania, v danom prípade presahujúca obdobie 6 rokov, ktorú možno aj
podľa rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Kiryakov proti Ukrajine, Solovyevy

proti Rusku, Dimitar Vasilev proti Bulharsku a iné) považovať za neprimeranú a v rozpore s právom
zakotveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, priamo ovplyvnila
aj dĺžku disciplinárneho stíhania žalobcu, ktoré bolo prerušené do právoplatného skončenia trestného
konania, a ktorým bol stav právnej neistoty, v ktorom sa ocitol žalobca, znásobený. Irelevantné je, že
disciplinárne konanie nebolo vedené orgánmi činnými v trestnom konaní, nakoľko toto úzko súviselo
s trestným stíhaním, na ktorého záver čakalo, v dôsledku čoho došlo k neúmernému predĺženiu aj
disciplinárneho konania a opatrení spojených s disciplinárnym stíhaním žalobcu (postavenie žalobcu
mimo funkcie sudcu). S prihliadnutím na uvedené odvolací súd ako primerané pri zohľadnení dĺžky
a povahy trestnej veci, súčasne ovplyvňujúcej aj dĺžku disciplinárneho stíhania žalobcu, predĺženia
závažných dopadov trestného stíhania na žalobcu, viacerých podnetov žalobcu, ktorými sa domáhal
zrýchlenia trestného konania a v neposlednom rade odškodnenia priznaného ÚS SR za konštatované
prieťahy v konaní, vyhodnotil ako primerané odškodnenie v sume 5.000 eur, nie v sume 20.000
eur. Osobitne tiež zdôrazňuje, že žalobca nárok titulom nesprávneho úradného postupu vymedzil
nielen prieťahmi v konaní za obdobie konštatované nálezmi ÚS SR (30 mesiacov), ale aj samotnou
neprimeranou dĺžkou konania a oba tieto skutočnosti boli predmetom odškodnenia, tak ako to pôvodne
vyhodnotil súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 30.6.2014, č. k. 22C/294/2009-284 a odvolací súd
v rozsudku zo dňa 22.3.2017, č. k. 3Co/118/2023-364. Súd prvej inštancie preto v poradí poslednom
rozsudku nesprávne obmedzil odškodnenie výlučne za obdobie 30 mesiacov.
23. V súvislosti s výškou žalobcovi priznaného odškodnenia odvolací súd tiež poukazuje na to,
že podľa jeho názoru závažnejšia ujma bola žalobcovi spôsobená titulom nezákonného trestného
stíhania, na čo v odvolaní poukazovala aj žalovaná, a čoho si bol spočiatku vedomý aj žalobca,
keď z pôvodne uplatnenej náhrady vo výške 200.000 eur vyčlenil na nárok titulom nezákonného
rozhodnutia 120.000 eur a titulom nesprávneho úradného postupu sumu 80.000 eur. Až následne v
súdnom konaní po zrušení rozhodnutí v časti priznávajúcej odškodnenie vo výške 35.000 eur zmenil
výšku uplatnenej náhrady tak, že titulom nezákonného rozhodnutia požadoval 15.000 eur a titulom
nesprávneho úradného postupu sumu 20.000 eur, t. j. prvýkrát po rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorom
došlo k vysloveniu názoru o nedôvodnosti priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom
nezákonného rozhodnutia podľa zák. č. 58/1969 Zb. žalobca začal požadovať väčšie odškodnenie za
samotný nesprávny úradný postup ako za nezákonne vedené trestné stíhanie. Odvolací súd má však
za to, že v prejednávanej veci nemá výraznejší podiel na vzniknutej nemajetkovej ujme neprimeraná
dĺžka konania, ale samotná skutočnosť, že voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie pre trestné
činy súvisiace s výkonom sudcovskej funkcie. Ako správne namietala žalovaná, súdom prvej inštancie
priznané odškodnenie vo výške 20.000 eur „len“ za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom
konaní nemožno považovať za primerané okolnostiam danej veci a skutočnosti, na ktoré prihliadal
súd prvej inštancie, sa týkajú nielen zistených prieťahov v konaní, ale predovšetkým právneho titulu
v podobe nezákonného rozhodnutia. Prvoinštančnému súdu sa tak nepodarilo dôsledne diferencovať
medzi oboma uplatnenými nárokmi, keď skutočnosti a následky, ktoré zohľadňoval a skutkové závery,
ku ktorým v súvislosti s posudzovaným nárokom dospel, sa v prevažnej miere týkali samotného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému žalobu ako
nedôvodnú zamietol. Prieťahy a neprimeraná dĺžka konania však viedli k predlžovaniu stavu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca po neprimerane dlhú dobu nachádzal a ako už odvolací súd uviedol, tieto
by mohli byť dôvodom pre odškodnenie bez ohľadu na samotný výsledok trestného konania. Okrajovo
odvolací súd uvádza, že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy zavedenú s účinnosťou od 1.1.2013
zákonom č. 412/2012 Z. z. nemožno ako žiadala v odvolaní žalovaná retroaktívne aplikovať na prípady,
keď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia účinnosti
a kedy k nesprávnemu úradnému postupu došlo pred týmto dňom.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. v
časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil a vo zvyšnej časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol (výrok
II.).
25. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

27. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
28. Podľa § 453 ods. 3 CSP ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.
29. Pokiaľ sa týka odvolania podaného žalovanou čo do výroku o trovách prvoinštančného konania, v
ktorom namietala nesprávne zohľadnenie úspechu sporových strán, odvolací súd uvádza, že zmena
napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom v zmysle § 396 ods. 2 CSP sama o sebe vyvolala potrebu
opätovného rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd v súvislosti s posudzovaním
úspechu sporových strán v konaní, správnosť ktorého predstavovala aj žalovanou relevantne namietaný
odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), poukazuje na to, že žalobca si pôvodnou žalobou uplatnil
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur (z toho po doplnení 120.000 eur titulom
nezákonného rozhodnutia a 80.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu). Nepochybne konanie
o náhradu nemajetkovej ujmy je konaním, v ktorom ako správne uviedol súd prvej inštancie, výška
plnenia závisí od úvahy súdu, a teda nie je ju možné vopred objektivizovať (nález ÚS SR zo dňa
4.2.2021, sp. zn. III. ÚS 475/2018, uznesenie NS SR zo dňa 30.7.2019, sp. zn. 4Cdo/34/2018). Vo
svojich záveroch však súd prvej inštancie nezohľadnil aktuálne závery rozhodovacej praxe vyplývajúce
z nálezu ÚS SR zo dňa 13.2.2020, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje,
a v zmysle ktorých aplikácia zásady úspechu pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie
o výške nároku závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože inak by bolo v rozpore s
rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva,
nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej,
ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola
žalobcovi priznaná ochrana jeho právu na nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku
súdom priznaná s výrazným obmedzením. Odvolací súd je toho názoru, že uvedené právne závery
dopadajú práve na prejednávanú vec, nakoľko žalobca si podanou žalobou voči žalovanej uplatnil nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia v sume 120.000 eur, ktorý súd prvej
inštancie vyhodnotil ako nedôvodný a titulom nesprávneho úradného postupu v sume 80.000 eur, z ktorej
mu bola priznaná suma 5.000 eur. V konaní právne zastúpený žalobca (sudca) si už v čase podania
žaloby na súd prvej inštancie uplatňoval nároky v zjavne neprimeranej a rozhodovacej praxi súdov
v tom čase nezodpovedajúcej výške, čo sa musí premietnuť aj do rozhodnutia o nároku na náhradu
trov konania. Vzhľadom na nedôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného
trestného stíhania a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu v
sume 5.000 eur z pôvodne uplatnených 80.000 eur je tak celkom nepochybné, že žalovaná bola v
konaní úspešnejšou stranou. Vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní, súdom prvej inštancie na vec
nesprávne aplikovanej, v konaní čo do oboch žalovaných nárokov úspešnejšej žalovanej vznikol nárok
na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. Nakoľko žalovanej žiadne trovy
v konaní nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania
nepriznal (výrok III.). K rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania súdom prvej inštancie vo viacerých
samostatných výrokoch (III., IV. a V.) odvolací súd dopĺňa, že v prípade súčasného zrušenia rozhodnutia
súdu prvej a druhej inštancie dovolacím súdom rozhodne opätovne súd prvej inštancie o nároku na
náhradu trov celého doterajšieho konania (prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania), ktoré
tvorí jeden celok, a to jedným výrokom (obdobne viď Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha.: C.H. Beck, 2022,
str. 1641).
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

podania dovolateľa

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).