{"guid": "24ec3e05-8e56-41ee-bb6e-a234ca73ad53:905bbba1-5b8d-468e-a21c-77f079f4c464", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4", "spisova_znacka": "3Co/118/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/118/2023 z 30. 4. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. apríla 2025, sp. zn. 3Co/118/2023, ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4", "identifikacne_cislo": "1109230020", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Bolebruch", "sudca_id": 215, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-bolebruch-215", "datum_vydania": "2025-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/905bbba1-5b8d-468e-a21c-77f079f4c464", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n3Co/118/2023\n1109230020\n30. 04. 2025\nJUDr. Roman Bolebruch\nECLI:SK:KSBA:2025:1109230020.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov\nMgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: X.. W. D., K.. XX.XX.XXXX, I. O.\nT. J.. Q. XX, B. S., zast. JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom Podbrezovská 34, Bratislava,\nproti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, IČO: 00 166 481,\nŠtúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 35.000 eur, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku býv.\nOkresného súdu Bratislava III zo dňa 13.04.2023, č. k. 22C/294/2009-539, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd odvolanie žalobcu o d m i e t a.\nII. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy\nvo výške 5.000 eur potvrdzuje a vo zvyšnej časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000\neur m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta.\nIII. Žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\n1. V poradí tretím napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť do 30 dní\nod právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur, a to\ntitulom nesprávneho úradného postupu v trestnom konaní vedenom voči žalobcovi (výrok I.). Vo zvyšnej\nčasti žalobu ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov\nprvoinštančného konania v rozsahu 100 % (výrok III.), žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov\nodvolacieho konania (výrok IV.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu\n100 % (výrok V.).\n2. Rozhodnutie s odkazom na ust. čl. 46 ods. 3, čl. 51 ods. 1, čl. 127 ods. 3, 4, čl. 127 ods. 4 Ústavy\nSR, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. e), k), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3,\n§ 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci\na o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.07.2004 do 16.08.2007 a § 9 ods. 2, 3 v znení\núčinnom od 01.01.2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), § 1, § 2, § 3, § 4,\n§ 9 ods. 1, 2, § 10, §\n18 ods. 1, 2, § 20 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení účinnom od 11.06.2001 (ďalej len „zák. č. 58/1969\nZb.“), § 11, § 13 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“),\nčl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právne záväzný názor vyslovený\nv zrušujúcom uznesení NS SR zo dňa 13.02.2019, sp. zn. 7Cdo/188/2017 a vykonané dokazovanie\nodôvodnil opodstatnenosťou žaloby len v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny\núradný postup. Úvodom poukázal na uznesenie NS SR zo dna 13.02.2019, č. k. 7Cdo/188/2017-417\nv spojení s opravným uznesením zo dňa 27.05.2020, č. k. 7Cdo/188/2017-438, ktorým bol zrušený\n\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.03.2017, č. k. 3Co/490/2014-364, 3Co/493/2014\nv potvrdzujúcej časti a súčasne aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.06.2014, č. k.\n22C/294/2009-284 len vo vyhovujúcej časti, v ktorom súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy\nvo výške 35.000 eur a v časti trov konania a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej\ninštancie. V zamietajúcej časti ostali označené rozhodnutia nedotknuté, a teda právoplatné. Predmetom\nsporu po rozhodnutí dovolacieho súdu ostal žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy\nv sume 35.000 eur s príslušenstvom, ktorú žalobca rozdelil na sumu 15.000 eur titulom nezákonného\nrozhodnutia a 20.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu. Pri rozhodovaní vychádzal z právneho\nnázoru dovolacieho súdu, ktorý vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného\nrozhodnutia uviedol, že zák. č. 58/1969 Zb. upravuje len nárok na náhradu škody a nepozná nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy, v dôsledku čoho je možné posudzovať len zásah do osobnostných práv a\npopri čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovať ust. § 11 až 16 OZ.\nZásadný rozdiel medzi zák. č. 514/2003 Z. z. a zák. č. 58/1969 Zb. identifikoval v tom, že podľa zák. č.\n514/2003 Z. z. je daná zodpovednosť za výsledok trestného konania, kým podľa zák. č. 58/1969 Zb. v\nspojení s OZ nie je štátu prisudzovaná objektívna zodpovednosť za výsledok trestného konania. Žalobca\nsi v konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy jednak z titulu nezákonného rozhodnutia\n(uznesenie vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície\nPolicajného zboru v Banskej Bystrici, č. k. KÚV-25/OVEK-2001 zo dňa 11.06.2001 o začatí trestného\nstíhania žalobcu) v sume 15.000 eur a tiež z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v\nprieťahoch spôsobených OČTK v trestnom konaní (konštatované dvomi nálezmi ÚS SR, a to zo dňa\n15.12.2004, č. k. IV. ÚS 210/04-25, ktorým bolo žalobcovi priznané primerané finančné zadosťučinenie\nv sume 30.000 Sk (995,82 eura) a zo dňa 27.3.2007, č. k. II. ÚS 325/06-57, ktorým bolo žalobcovi\npriznané finančné zadosťučinenie v sume 60.000 Sk, t. j. 1.991,64 eura), v sume 20.000 eur. K otázke\nprávneho predpisu dopadajúceho na prejednávanú vec uviedol, že podľa § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.\nz. možno náhradu nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona priznať len za rozhodnutia, ktoré boli vydané\nodo dňa nadobudnutia účinnosti a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom od účinnosti\ntohto zákona (t. j. do 01.07.2004). Nakoľko nezákonné rozhodnutie (uznesenie vyšetrovateľa Krajského\nriaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici,\nč. k. KÚV-25/OVEK-2001 zo dňa 11.06.2001 o začatí trestného stíhania žalobcu) bolo vydané za\núčinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý nepoznal inštitút náhrady nemajetkovej ujmy (výnimkou bol len\nprípad, keď by bolo v trestnom konaní vydané a realizované rozhodnutie o väzbe- zatknutie, zadržanie\nalebo iné nezákonné pozbavenie osobnej slobody, kedy je potrebné aplikovať postup podľa citovaného\nčlánku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd s podporným použitím ustanovenia § 17 ods. 2\na 3 zákona č. 514/2003 Z. z.), nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur za nezákonné\ntrestné stíhanie mu podľa zák. č. 58/1969 Zb. nebolo možné priznať. Do úvahy by prichádzalo priznanie\nimateriálnej ujmy v podobe zásahu do ochrany osobnosti podľa citovaných ustanovení § 11 a\n§ 13\nods. 2, ods. 3 OZ, avšak splnenie podmienok na odškodnenie nemajetkovej ujmy podľa ustanovení OZ\nprvoinštančný súd nemal za preukázané. Vychádzal pritom z toho, že označené nezákonné rozhodnutie,\nktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu, nemožno považovať za exces, nakoľko bolo vydané v\nsúlade s vtedy platným a účinným Trestným poriadkom. Z uvedených dôvodov preto nárok žalobcu\nna náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur titulom nezákonného rozhodnutia ako nedôvodný\nzamietol.\n3. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že obdobie od začatia trestného stíhania žalobcu (od\n11.06.2001) do konca účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (do 30.06.2004), spadá do režimu zákona č.\n58/1969 Zb., ktorý nepoznal inštitút náhrady nemajetkovej ujmy. Za obdobie od začiatku účinnosti zákona\nč. 514/2003 Z. z. do zastavenia trestného stíhania žalobcu (uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej č. k. VII Gv 158/04-198 zo dňa 25.04.2007 a uznesením Úradu\nšpeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej č. k. VII Gv 158/04-213 zo dňa 16.08.2007),\nspadá do režimu zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý pozná inštitút náhrady nemajetkovej ujmy. Skutkové\ntvrdenie o tom, že do režimu oboch zodpovednostných zákonov spadá nárok žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup, nebolo medzi stranami sporné, pretože aj podľa\nzáverečnej reči žalovanej na pojednávaní dňa 26.01.2023: „Priznanie nemajetkovej ujmy vo výške\n20.000 eur za nesprávny úradný postup spadá do režimu oboch zodpovednostných zákonov.“\n4. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej, ako orgánu oprávneného konať v mene Slovenskej republiky,\nv tomto spore v časti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného\npostupu OČTK spočívajúceho v prieťahoch v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi, založilo\n\ndoručenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 200.000 eur dňa\n16.02.2009 práve Generálnej prokuratúre SR (č. l. 130 - 131), ako orgánu oprávnenému konať v mene\nSlovenskej republiky v zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) pred bodkočiarkou zákona\nč. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. K uvedenej otázke dodal, že aj súdy vyšších\nstupňov uznávali existenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v tomto spore a odvolací súd nezrušil\nrozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu potreby zistenia orgánu oprávneného konať v mene štátu a\ntakáto povinnosť nebola prvoinštančnému súdu uložená ani dovolacím súdom.\n5. K samotnej otázke odškodnenia nesprávneho úradného postupu v teoretickej rovine uviedol, že\nprávo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu podľa čl. 46 ods. 3\nÚstavy SR nie je absolútne, ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho\nuplatnenie podľa citovaných čl. 46 ods. 3 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp.\nzn. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). V prípade splnenia zákonných podmienok sa štát nemôže svojej\nzodpovednosti za škodu zbaviť. Ako kumulatívne zákonné podmienky pre vyvodenie zodpovednosti za\nškodu podľa zodpovednostných zákonov identifikoval existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu\nverejnej moci pri výkone verejnej moci, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným\npostupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci a vznikom škody. Za nesprávny úradný postup\noznačil porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom\nstanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní\nalebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.\nNesprávnym úradným postupom sa rozumie aj postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Môže\npritom ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého orgánu verejnej moci, ak pri\ntomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre\nkonanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo z\ncieľov tejto činnosti, ale aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje\n(rozsudky sp. zn. 5 Cdo 126/2009 zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 6 Cdo 115/2010 zo dňa 31.5.2011, sp.\nzn. 4 Cdo 60/2003 publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2004). Vzťahom príčinnej súvislosti\n(kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom\nškody sa v právnej teórii označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden\njav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným\nrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou\nvzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je\notázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako\nnásledkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pri\nzisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju\nvyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová\nsúvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). V postupnom slede javov je\nkaždá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa\nstáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.\nAtribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo\n(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,\nbezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v\ndôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody\nexistuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázka príčinnej súvislosti sa musí\nriešiť konkrétne v každom jednotlivom prípade zhodnotením všetkých významných okolností. Ide teda\no objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a starostlivé zváženie všetkých okolností. Pokiaľ sa\ntýka nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, tieto podľa § 9 ods. 2 a ods. 3\nzákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013 nie je kompetentný preskúmať všeobecný súd\nv konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na\npodklade ústavnej sťažnosti, resp. prokurátor na podklade žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa\nPolicajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť\no priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak už\noprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. V danom veci mal túto podmienku za splnenú\nvydaním nálezu ÚS SR č. k. IV. ÚS 210/04-25 zo dňa 15.12.2004 a nálezu ÚS SR č. k. II. ÚS 325/06-57\nzo dňa 27.03.2007, ktorými boli konštatované prieťahy v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi\n(prvým nálezom konštatované prieťahy takmer dva roky v podobe neprimerane dlhého znaleckého\ndokazovania od 28.02.2003 do 17.06.2004, druhým nálezom konštatované prieťahy v trvaní 6 mesiacov\n\nv rokoch 2005 až 2006). Žalobca predloženými nálezmi ÚS SR v konaní preukázal nesprávny úradný\npostup OČTK spočívajúci v prieťahoch v trestnom konaní v trvaní takmer dva roky (neprimerane dlhé\nznalecké dokazovanie rokoch 2003 a 2004) a v trvaní 6 mesiacov v rokoch 2005 až 2006. Z vykonaného\ndokazovania mal tiež za preukázanú existenciu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi zistenou\nnemajetkovou ujmou a prieťahmi v konaní, nakoľko nebyť dlhotrvajúcich prieťahov, žalobca by nebol\npo celú dobu prieťahov (takmer dva roky v rokoch 2003-2004 a 6 mesiacov v rokoch 2005-2006) v\nstave právnej neistoty a nedošlo by k vzniku nemajetkovej ujmy. Konštatoval tiež, že príčinná súvislosť\nmedzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy je zrejmá zo samotnej povahy prieťahov,\npreto nepotrebuje bližšie objasňovanie (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/193/2011 zo dňa\n25.04.2012). S odkazom na § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. označil za nedostatočné zadosťučinenie\nsamotné konštatovanie porušenia práva, keď závažnosť následkov nesprávneho úradného postupu\n(voči ktorému sa žalobca aktívne od začiatku trestného konania bránil), ktoré vznikli žalobcovi v\nsúkromnom živote, v pracovnom živote a v spoločenskom uplatnení, nie je možné už konvalidovať.\n6. K výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že priznanie tejto náhrady\npredpokladá značný zásah do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je\noprávnený ustáliť výlučne súd, a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj vzhľadom na\nokolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry osoby došlo, pričom však nie je možné priznávať\nneprimerané sumy. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne\nmatematicky stanoviť, nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané\nrozhodnutiami súdov ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne\npeňažné sumy. Výšku totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy a je tak\nvýsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu s\ntým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, musí zodpovedať všeobecnej predstave\nspravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Vždy je\npotrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť\nprimerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom prípade by neprimeraná\nvýška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému obohateniu.\n7. Aj pri zohľadnení finančného zadosťučinenia priznaného žalobcovi ÚS SR v jeho dvoch nálezoch\nv celkovej sume 2.987,46 eura, považoval prvoinštančný súd žalobcom uplatnenú výšku náhrady\nnemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur za spĺňajúcu kritérium primeranosti, a to vzhľadom na závažnosť\nujmy vzniknutej žalobcovi nesprávnym úradným postupom, za zodpovedajúcu všeobecnej predstave\nspravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Nestotožnil sa\npritom s názorom žalovanej o neprimeranosti požadovanej náhrady majúc na zreteli, že účelom náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch nie je obohatenie sa poškodeného o premrštené finančné čiastky,\nale je ním primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej ujmy. Finančná kompenzácia\nmá zmierniť spôsobenú nemajetkovú ujmu, avšak nie je možné priznávať neprimerane vysoké sumy,\npriznanie ktorých by mohlo bagatelizovať odškodňovanie zásahov do iných základných práv, ako je napr.\nujma na živote. Riadiac sa zásadou, že výška primeraného peňažného zadosťučinenia v obdobných\nprípadoch by sa nemala výrazne odlišovať v inej skutkovo a právne porovnateľnej veci, vychádzal súd\npri zvažovaní primeranosti výšky peňažnej náhrady z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 754/2016, v zmysle záverov ktorého nemožno považovať za neprimerané odškodnenie\ntrestného stíhania sumou 620 eur za mesiac trestného stíhania vo veci, v ktorej boli v súvislosti s\ntrestným stíhaním preukázané negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a\nmanželstva), v jeho zdravotnom stave (srdcový kolaps a práceneschopnosť) a v sťaženom pracovnom\nuplatnení (nález ÚS SR č. k. III. ÚS 754/2016-42). V inej veci (nález ÚS SR č. k. II. ÚS 568/2017-42)\nsa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril, že náhrada vo výške 5.000 eur za nedôvodné trestné\nstíhanie v trvaní 7 rokov sa javí celkom neprimeraná a nedostatočná, a že ani prípadná kriminálna\nminulosť obvineného neznamená, že by nedôvodné trestné stíhanie nebolo závažným zásahom do jeho\nosobnostných práv.\nV predmetnej právnej veci boli ÚS SR konštatované prieťahy takmer\ndva roky v rokoch 2003 až 2004 a prieťahy v trvaní 6 mesiacov v rokoch 2005 až 2006, t. j. prieťahy\ncelkovo takmer v trvaní 30 mesiacov. Vychádzajúc pri zvažovaní primeranosti výšky peňažnej náhrady\nz vyššie uvedeného nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, by aplikáciou jeho záverov na predmetnú\nprávnu vec bolo možné považovať za primerané odškodnenie žalobcu v sume 18.600 eur\n(620\neur za mesiac prieťahov pri konštatovaní prieťahov ÚS SR v trvaní takmer 30 mesiacov), pričom sa\njedná o vec, v ktorej boli preukázané v súvislosti s nesprávnym úradným postupom negatívne následky\nzávažného charakteru (značné) v osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote žalobcu a v\n\njeho zdravotnom stave (vysoký krvný tlak a dna), ktoré mal súd za preukázané zo žaloby, z listinných\ndôkazov predložených žalobcom, z výsluchu žalobcu ako strany sporu, z výpovede advokátky žalobcu\nna pojednávaniach. Pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil tiež skutočnosť, že žalobca do\nzačatia trestného stíhania nikdy trestne stíhaný nebol, bol dovtedy bezúhonný, vážený občan (sudca\nokresného súdu), nebol stíhaný väzobne. Usúdil tiež, že vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu by\nsa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť dotknutou v zložkách tvoriacich vo svojom súhrne\nnemajetkovú sféru jednotlivca. Uviedol, že hoci ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom\nod 01.01.2009 nebolo v platnosti ani účinnosti v čase ÚS SR konštatovaných prieťahov OČTK v rokoch\n2003, 2004, 2005 a 2006, súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadal\nna kritériá pre jej priznanie uvedené v citovanom ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.\nv znení účinnom od 01.01.2009, tzn. najmä na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život\na prostredie, v ktorom žije a pracuje; na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej\ndošlo; na závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a na závažnosť následkov,\nktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení; ktoré skutočnosti mal súd za preukázané zo žaloby, z\nlistinných dôkazov predložených žalobcom, z výsluchu žalobcu ako strany sporu, z výpovede advokátky\nžalobcu na pojednávaniach. Vykonaným dokazovaním zistil, že následky, ktoré vznikli žalobcovi v\nosobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote sú závažného charakteru (značné) a teda plne\nodôvodňujúce náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške 20.000 eur.\n8. Ako neopodstatnenú vyhodnotil obranu žalovanej, že za nesprávny úradný postup OČTK v podobe\nprieťahov by žalobca nemal byť odškodnený dvakrát (nálezmi ústavného súdu aj rozhodnutím v danej\nprávnej veci), konštatujúc nedostatočnú čiastočnú reparáciu porušenia práv žalobcu nálezmi ÚS SR,\nktorými mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 2.987,46 eura, a to\nvzhľadom na značný rozsah následkov nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v dôsledku nesprávneho\núradného postupu, poukazujúc pritom na citovaný čl. 127 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa\nktorého zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie\nje rozhodnutím ústavného súdu dotknutá. Za irelevantnú v tejto súvislosti považoval ďalšiu žalovanou\nzdôrazňovanú skutočnosť, a to vyplatenie plnej náhrady platu za výkon funkcie sudcu za obdobie\nprerušenia výkonu funkcie, nakoľko uvedené nemá súvis s priznaním nároku žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu podľa oboch zodpovednostných zákonov.\nZdôraznil, že štát je ten, ktorý má dôsledne stíhať páchateľov trestnej činnosti, avšak na druhej strane ten\nistý štát by mal byť dostatočne pripravený na to, aby sa ospravedlnil za škodu spôsobenú nesprávnym\núradným postupom v trestnom konaní, a aby ju aj náležite odškodnil. Žalovaná sa do dnešného dňa\nžalobcovi ani len neospravedlnila, neprejavila najmenšiu snahu o zmiernenie následkov vzniknutej\nnemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu. Mala by byť pritom ochotná uzatvárať\ndohody o zmierlivom odškodnení už na základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu\nškody, nie automaticky ich vyhodnocovať ako nedôvodné bez náležitého (v niektorých prípadoch bez\nakéhokoľvek) odôvodnenia, ako to žalovaná robí, čo je súdu známe z jeho činnosti v identických sporoch\n(§ 186 ods. 1 CSP). Keď už žalovaná takto nečiní, mala by aspoň byť sama iniciátorom mimosúdnych\ndohôd o odškodnení od momentu, keď je jej zrejmý predbežný právny názor súdu prvej inštancie,\nresp. názor odvolacieho súdu, o dôvodnosti alebo čiastočnej dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu\nškody, resp. za situácie, keď žalovaná počas sporu sama uznáva nárok alebo časť nároku žalobcu\nna náhradu škody. Ani toto však žalovaná nečiní, čo je súdu rovnako známe z úradnej činnosti. Za\nnedôstojné označil, aby žalobca musel dlhé roky žiadať o náhradu škody. Takéto počínanie žalovanej\nneprispieva k jej kladnému obrazu v očiach verejnosti, na ktorom si tak zakladá. Aj tieto okolnosti\nna strane žalovanej sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa pri posudzovaní nárokov na náhradu\nnemajetkovej ujmy podľa oboch zodpovednostných zákonov. Peniazmi sa nikdy nedá úplne nahradiť\nnemajetková ujma spôsobená žalobcovi nesprávnym úradným postupom, ale môžu aspoň čiastočne\nkompenzovať utrpenie a psychickú ujmu. K žalobcom predloženým dôkazom o značnej medializácii\njeho trestného stíhania uviedol, že žalovaná síce nenesie zodpovednosť za následky činností printových\na internetových médií, ktoré pri svojej činnosti zasahujú do osobných a osobnostných práv tresne\nstíhaných, resp. obvinených osôb, ale nezbavuje ju zodpovednosti to, aké informácie médiám poskytne v\nsúvislosti s trestným konaním, a či a v akom rozsahu o trestnom konaní a osobách obvinených informuje,\nnakoľko medializovanie trestného stíhania nie je nutnou a nevyhnutnou súčasťou trestného konania.\nTiež sa musí rešpektovať prezumpcia neviny, na ktorú by mali brať zreteľ najmä orgány činné v trestnom\nkonaní pri informovaní verejnosti a médií o trestnom stíhaní a osobách obvinených, ktoré ešte neboli\nprávoplatne odsúdené, aj s ohľadom na to, ako by mohli byť tieto osoby medializáciou poškodené.\n\n9. Žalobe tak vyhovel v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup v\nsume 20.000 eur s tým, že 30- dňovú lehotu na plnenie priznanej peňažnej povinnosti prvoinštančný\nsúd určil v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 veta druhá CSP, keď z úradnej činnosti v skutkovo\na právne obdobných sporoch mu je známe (§ 186 ods. 1 CSP), že s ohľadom na administratívnu\nnáročnosť procesu úhrady vo väčšine prípadov nie je žalovaná schopná plniť v trojdňovej lehote od\nprávoplatnosti rozsudku stanovenej v § 232 ods. 3 veta prvá CSP, čím sa vystavuje riziku exekúcie.\nAko nedôvodnú zamietol žalobu v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy titulom nezákonného\nrozhodnutia a tiež v časti uplatnených úrokov z omeškania, nakoľko žalovaná sa mohla do omeškania\ndostať až po márnom uplynutí lehoty na plnenie, ktoré bolo priznané oprávnenej osobe právoplatným a\nvykonateľným rozsudkom vo veci samej. V predmetnej právnej veci ešte tento rozsudok nenadobudol\nprávoplatnosť ani vykonateľnosť, preto sa žalovaná nemohla dostať do omeškania s plnením, ktoré bolo\nžalobcovi priznané týmto rozsudkom. Konštatoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená lehota na plnenie, a až\nuplynutím takto určenej lehoty sa dlžník dostáva do omeškania (R 45/2000, rozhodnutia NS SR sp. zn.\n6Cdo/185/2011, 7MCdo/16/2011, 3Cdo/513/2014 a 7Cdo/100/2017).\n10. O nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania prvoinštančný súd\nrozhodol vo výrokoch III., IV. a V. rozsudku podľa § 453 ods. 1, 3 CSP,\n§ 396 ods. 1 CSP\nv spojení s § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania\nrozhodol vo výroku III. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči\nžalovanej v rozsahu 100 % z priznanej sumy, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným\nuznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania\npriznal žalobcovi aj napriek tomu, že striktným porovnaním žalovanej sumy (200.000 eur) a súdom\npriznanej sumy (20.000 eur) bol v spore úspešný len vo výške 10 %, nakoľko s ohľadom na charakter\nsporu a skutočnosť, že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu, v nadväznosti na vykonané\ndokazovanie nebolo možné žalobcu považovať v spore za procesne neúspešného, keďže mu bola\npriznaná časť uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu. Žalobcu v danom prípade nebolo možné\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu o výške náhrady\nnemajetkovej ujmy. Súd priznaním tejto náhrady konštatoval dôvodnosť uplatňovaného nároku čo do\njeho základu, a i keď ohľadom výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy túto modifikoval, uvedenú\nskutočnosť nezohľadnil vo vzťahu k rozsahu priznaného nároku na náhradu trov prvoinštančného\nkonania, keďže výška nároku spočívala na posúdení súdom a samotná výška nároku je až druhoradá,\nresp. nadväzujúca. Neúspech žalobcu v zamietnutom príslušenstve (úrokoch z omeškania) z náhrady\nnemajetkovej ujmy vyhodnotil súd ako pomerne nepatrný. Žalobca teda má nárok na náhradu trov\nprvoinštančného konania práve zo súdom priznanej sumy (20.000 eur). Uvedené analogicky zodpovedá\naj uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/125/2018 zo dňa 31.05.2018, v odôvodnení\nktorého odvolací súd uviedol, že žalobcovi vznikol nárok na plnú náhradu trov konania, avšak iba z\nprisúdenej sumy. V tejto súvislosti súd tiež poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa 08.02.2017, podľa ktorého nová právna úprava (pozn.: právna úprava\nCivilného sporového poriadku) nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov\nna náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu.\nŽalobcovi priznaná suma (20.000 eur) tak v danom prípade predstavuje tarifnú hodnotu pre výpočet\nzákladnej sadzby tarifnej odmeny. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol súd vo IV.\nvýroku rozsudku tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania, a to z dôvodu, že\nžalobca sa odvolal voči zamietajúcemu výroku a žalovaná voči vyhovujúcemu a odvolací súd rozsudok\nsúdu prvej inštancie potvrdil, čiže v odvolacom konaní nebola úspešná žiadna zo sporových strán. O\nnároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol vo výroku V. rozsudku tak, že žalovanej priznal\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalovaná bola v dovolacom konaní\núspešná a neuviedla, že si náhradu trov konania voči žalobcovi neuplatňuje.\n11. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaná.\n12. Žalobca odvolaním napadol výrok II. prvoinštančného súdu, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol. Bol\ntoho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy s príslušenstvom spôsobenej nezákonným rozhodnutím zamietol s odôvodnením, že zák. č.\n58/1969 Zb. takýto nárok nepoznal. Uvedený záver označil za exces či svojvôľu, nakoľko opak\ntvrdí nielen jurisprudencia (všetky učebnice vydané po r. 1991, ale aj štúdia akademika Š. Lubyho,\nDrSc.), Sporné otázky v úprave zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo úradným\n\npostupom, uverejnené v Soc. Súdnictve v r. 1970, str. 20, ale aj súdna prax (sp. zn. 4Cdo/143/2020, sp.\nzn. 7Cdo/339/2021, R 13/2009, III. ÚS 754/2016 a pod.) Za tohto stavu sa aj nesprávny úradný postup\nrozširuje o obdobie od 11.06.2001 do 30.06.2004, ktoré bolo tiež nesprávne vylúčené z odškodnenia.\nVychádzalo sa z toho, že ak zákon pojem škody nevymedzoval, tak v otázkach, ktoré neriešil, odkazoval\n(§ 20) na subsidiárnu použiteľnosť OZ a uplatnil sa aj tu pojem škody ako ujmy na chránenom statku,\nako je majetok, ľudská dôstojnosť, integrita človeka a pod., ktoré sa dajú reparovať len náhradou vo\nforme nemajetkovej ujmy, ktorú zák. č. 58/1969 Zb. nelimitoval. Za chybný označil aj záver súdu o\nnepriznaní úrokov z omeškania z nemajetkovej ujmy, ktorý prvoinštančný súd oprel iba o tú časť súdnych\nrozhodnutí, ktoré zaujali tento názor, hoci existuje celý rad iných rozhodnutí, ktoré priznávajú úrok z\nomeškania od splatnosti pohľadávky, ktorá je určená márnym uplynutím\n6- mesačnej lehoty odo\ndňa, kedy poškodený nárok u škodcu uplatnil (sp. zn. 7Cdo/145/2020,\nsp. zn. 7Cdo/339/2021,\nsp. zn. 4Cdo/257/2019, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nespomenul, čím zaťažil svoje\nrozhodnutie aj nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov). Aj v danom prípade pritom platí, že\nzáväzkovoprávny vzťah medzi škodcom a poškodeným vzniká zo samotného deliktu a o nárokoch z\nneho sa v súdnom konaní rozhoduje deklaratórnym a nie konštitutívnym rozhodnutím. Súd mal tak\nrešpektovať charakter a úlohu úrokov z omeškania, ako aj zásadu plného odškodnenia poškodeného,\nteda vrátane úrokov z omeškania, ale nie delikventa, ktorý 14 rokov odmieta plniť svoju zákonnú\npovinnosť, a takto štát cez „nestranné súdy“ chráni opäť štát ako dlžníka, čím otvorene spochybňuje\nsvoju nestrannosť. Z uvedeného dôvodu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť\ntak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov konania.\n13. Žalovaná odvolaním napadla výrok I., ktorým súd žalobe v časti o zaplatenie 20.000 eur vyhovel\na výrok III., ktorým žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania\nv rozsahu 100 % z priznanej sumy. Z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a\nh) CSP žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmeniť tak, že súd žalobu\nzamietne a žiadnej zo sporových strán neprizná nárok na náhradu prvoinštančného konania. Súdu prvej\ninštancie vytkla nedostatočné odôvodnenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré naviac\nnezodpovedá priznanej nemajetkovej ujme za prieťahy v konaní, nakoľko odôvodnenie smeruje výlučne\nk ustáleniu nemajetkovej ujmy žalobcovi spôsobenej nezákonným vznesením obvinenia. Negatívne\nnásledky závažného charakteru v osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote a v jeho\nzdravotnom stave, ako aj argumentácia súdu v ods. 88. odôvodnenia, že pri stanovení náhrady\nnemajetkovej ujmy zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca nebol do začatia trestného stíhania nikdy trestne\nstíhaný, bol bezúhonný a vážený občan, bezprostredne súvisia s trestným stíhaním a neodsúdením\nžalobcu. Všetky uvedené zásahy mohli byť vyvolané nanajvýš okolnosťou samotného trestného stíhania,\npričom súd prvej inštancie neuviedol, ako sa v žalobcovej osobnostnej sfére prejavil nesprávny úradný\npostup spočívajúci vo forme prieťahov v konaní, a ktorý je podľa názoru súdu jediným žalobcom\nnárokovateľným titulom na náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôraznila, že aj keď je výška nemajetkovej\nujmy určovaná voľnou úvahou súdu, nemôže sa jednať o úvahu nepreskúmateľnú, resp. svojvoľnú.\nNamietala tiež nepreukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenými\nzásahmi do nemajetkovej sféry žalobcu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nijako nevysvetlil,\nakým spôsobom práve prieťahy v dĺžke 30 mesiacov vyvolali celý rad označených zásahov do sféry\nžalobcu. Vyslovila presvedčenie, že takéto závažné zásahy do osobnostnej sféry žalobcu by mohlo mať\nsamotné trestné stíhanie a nielen parciálna časť tohto stíhania (neprimeraná dĺžka), ktorá sama o sebe\nale nemá vplyv na výsledok trestného stíhania ani na skutočnosť, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie.\nPráve vznesenie obvinenia žalobca po celý čas označoval ako zdroj jeho osobných, zdravotných aj\nspoločenských problémov, pričom dĺžka trestného stíhania bola až sekundárna. K samotnej výške\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázala aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/7/2017,\njudikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť v obdobných prípadoch rozumne\nprimeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavski v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval,\nže pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux\nv. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho tiež ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého\nvýška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi\nsúdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Publico Communicacao S.A. v.\nPortugalsko). Napokon zdôraznila aj to, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv,\nmusí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá sa priznáva\nobetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala\nbez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú\nza telesné zranenia alebo násilné trestné činy (Illtalehty a Karhuvaara v. Fínsko). NS SR v uznesení\n\nzo dňa 24.07.2018, sp. zn. 3Cdo/19/2018, zo dňa 17.10.2018, sp. zn. 7Cdo/100/2017 uviedol, že aj\npred účinnosťou zák. č. 412/2012 Z. z. (01.01.2013), s ktorým nadobudlo účinnosť aj ust. § 17 ods.\n4 zák. č. 514/2003 Z. z., je potrebné určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) po zohľadnení iných právnych predpisov\nslovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ÚS SR a ESĽP. S odkazom\nna ust. § 13 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nuviedla, že v roku 2001, kedy došlo k vzneseniu obvinenia, bola minimálna mesačná mzda 163 eur a jej\n50- násobok tak predstavoval sumu 8.150 eur, maximálne odškodnenie podľa tohto zákona však bolo\nmožné priznať iba ak bola trestným činom spôsobená smrť, čo je nesporne najzávažnejšie a nezvratné\npoškodenie fyzickej osoby. V prípadoch obetí násilných trestných činov pritom môže dôjsť k závažnému\nzásahu dokonca života, preto možno považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodnenie za trvalé následky na zdraví či dokonca za\nživot. V opačnom prípade by vznikol rozpor s tézou, že ľudský život má najvyššiu hodnotu, od ktorej je\nnevyhnutné odvodzovať ostatné hodnoty. Aj podľa ESĽP priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o\nochranu osobnosti by nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám- napr. výške náhrady za\nutrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené telesnými zraneniami- Karhuvaara a Illtalehti v. Fínsko). Podobne\nNS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27.04.2006 uviedol, že priznávanie premrštených\nsúm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré\nujmy na iných základných právach. Prvoinštančný súd však v danej veci priznal žalobcovi viac ako\ndvojnásobok maximálnej sumy poskytovanej ako odškodnenie v súlade s § 12 ods. 2 zák. č. 274/2017\nZ. z., ak by trestným činom bola spôsobená smrť.\nZa nesprávne označila aj opätovné\nnerozlišovanie medzi nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na základe nezákonného rozhodnutia\na nesprávneho úradného postupu. V ods. 87. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie\npoukázal napr. na nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 754/2016, III. ÚS 754/2016, II. ÚS 568/2017, z ktorých\nvyvodil výšku nemajetkovej ujmy. Nevzal pritom do úvahy, že vo všetkých uvádzaných rozhodnutiach\nÚS SR bola posudzovaná výška nemajetkovej ujmy na základe nezákonného rozhodnutia (vznesenia\nobvinenia) a s tým súvisiaceho trestného stíhania, ktoré neskončilo odsudzujúcim rozsudkom, a nie na\nzáklade nesprávneho úradného postupu. V danom prípade však nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej\nujmy z titulu nezákonného rozhodnutia nie je daný. Prvoinštančný súd síce uviedol, že priznal náhradu\nnemajetkovej ujmy len za nesprávny úradný postup, v odôvodnení však opäť zlial dohromady zásahy do\nosobnej sféry žalobcu nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. V danom prípade\nposudzujúc len nesprávny úradný postup, by mal súd na zreteľ vziať len priebeh trestného stíhania (čo\nprebiehalo v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami) a nemal by brať zreteľ na uznesenie o\nvznesení obvinenia a ani výsledok trestného stíhania, lebo v tomto prípade by už súd prisudzoval štátu\nzodpovednosť za výsledok trestného stíhania, ktorá podľa zák. č. 58/1969 Zb. nie je prípustná, ako\nto konštatoval aj dovolací súd v ods. 30. a 31. uznesenia sp. zn. 7Cdo/188/2017. Nesprávny úradný\npostup bol konštatovaný v dvoch označených nálezoch ÚS SR, ktorými bolo zároveň žalobcovi priznané\nfinančné zadosťučinenie v sume 30.000 Sk a 60.000 Sk. Túto sumu považuje žalovaná za primeranú\nk zisteným prieťahom v konaní. Prvoinštančný súd s týmto rozhodnutím ÚS SR nielenže polemizuje,\nale ho aj považuje za nesprávne (ods. 89. odôvodnenia) a sám ho „napravil“. Ponechal však bez\npovšimnutia, že rovnako ako prvoinštančný súd, ÚS SR priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie na\nzáklade rovnakých skutkových a právnych okolností.\n14. Žalovaná odvolaním napadla aj výrok o priznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného konania\nžalobcovi v rozsahu 100 %, s ktorým sa nestotožnila, nakoľko žalobca si žalobou uplatnil nárok na\nnáhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia, ako aj z titulu nesprávneho úradného\npostupu a úspešný bol len v nároku z titulu nesprávneho úradného postupu.\n15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu protistrany uviedol, že skutočnosť, že v napadnutom rozsudku\nnedošlo k striktnému odlíšeniu dôsledkov nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu,\nnie je a nemôže byť prekážkou vyhoveniu žalobe, a to aj s poukazom na zásadu iura novit curia a\nskutočnosť, že žalobca v žalobe uviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti. Dodal, že nemajetková\nujma vzniká samotným porušením, resp. zásahom štátu do základných práv a slobôd občana a jej\nvýška nie je obmedzená limitom pre iný druh plnenia štátu, ktoré nevyplývalo z deliktného konania\nštátu, ako je to u náhrad podľa zák. č. 58/1969 Zb. a\nč. 514/2003 Z. z. Zdôraznil, že\nfinančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR nie je škodou v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy\nSR (R 35/2013, R 60/2013 Zbierky nálezov a rozhodnutí ÚS SR). Výška nemajetkovej ujmy podľa neho\nskutočne nie je primeraná deliktnému konaniu OČTK voči žalobcovi za tak dlhé konanie. K odvolaniu\n\nčo do trov prvoinštančného konania uviedol, že pokiaľ rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy závisí na\núvahe súdu, tak pri neexistencii schémy, ako bude súd postupovať platí, že žalobca mal vo veci plný\núspech a tým aj plný nárok na náhradu trov konania, ako správne rozhodol súd prvej inštancie. Takto\npriznané trovy konania plnia funkciu prevenčnú, sankčnú a spravodlivú.\n16. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala vzhľadom na právny názor vyslovený v\nzrušujúcom uznesení a ust. § 455 CSP odvolanie žalobcu zamietnuť. Súd prvej inštancie rozhodol v\nsúlade s právne záväzným názorom dovolacieho súdu, keď žalobu vo výroku II. zamietol.\n17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu\nprvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolania žalobcu a žalovanej bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s\n§ 219 ods. 3 CSP)\na viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru o\ndôvodnosti žalovanou podaného odvolania. Odvolanie žalobcu pre jeho oneskorené podanie nepodrobil\nmeritórnemu odvolaciemu prieskumu.\n18. Podľa § 386 písm. a) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene.\n19. V prejednávanej veci odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že napadnutý rozsudok bol právnej\nzástupkyni žalobcu doručený dňa 19.4.2023. Posledný deň zákonnej\n15- dňovej lehoty na\npodanie odvolania tak pripadol na 4.5.2023. Nakoľko žalobca podal odvolanie elektronicky (e-mailom)\nbez zaručeného elektronického podpisu dňa 9.5.2023, ktoré v rovnaký deň dal v listinnej podobe na\npoštovú prepravu, odvolanie bolo podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania, a preto ho odvolací\nsúd podľa § 386 písm. a) CSP ako oneskorene podané bez meritórneho prieskumu odmietol (výrok I.)\na v odvolacom konaní sa ďalej zaoberal len dôvodnosťou odvolania žalovanej podaného voči výroku\nI. napadnutého rozsudku a tiež čo do súvisiaceho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.\nPredmetom odvolacieho prieskumu tak bol len nárok uplatnený titulom nesprávneho úradného postupu\nspočívajúceho v namietaných prieťahoch v trestnom konaní.\n20. V prejednávanej veci dovolací súd na dovolanie žalovanej v zrušujúcom uznesení zo dňa 13.02.2019,\nsp. zn. 7Cdo/188/2017 konštatoval, že popri nárokoch na náhradu škody a nemajetkovej ujmy majúcich\npôvod v nezákonnosti rozhodnutí orgánov štátu alebo ich nesprávnom úradnom postupe, možno na\nprincipiálnu totožnosť podmienok zodpovednosti štátu za jednu i druhú ujmu usudzovať nanajvýš v\nrežime zák. č. 514/2003 Z. z. Pod režim, zák. č. 58/1969 Zb. dopadajúceho na prejednávanú vec, naopak\nmôžu spadať len podmienky vzniku jediného nám poznaného nároku, a to nároku na náhradu škody\na naopak podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, z ktorých jednou je tiež možnosť\nkvalifikácie zásahu do osobnostných práv ako zásahu neoprávneného, musia byť posudzované podľa\nvnútroštátneho práva upravujúceho takýto nárok (ktorým je popri rámcovej úprave z čl. 5 Dohovoru\npráve § 11 až 17 Občianskeho zákonníka). Rešpektujúc právne záväzný názor dovolacieho súdu\nprvoinštančný súd ako nedôvodný vyhodnotil nárok uplatnený titulom nezákonného trestného stíhania,\nsprávnosť záveru ktorého pre oneskorenosť opravného prostriedku nie je predmetom odvolacieho\nprieskumu a ako dôvodný vyhodnotil nárok žalobcom dodatočne vymedzený sumou 20.000 eur, a to\ntitulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v prieťahoch v trestnom konaní vedenom voči\nžalobcovi. Vznik nemajetkovej ujmy a jej príčinnú súvislosť s trestným stíhaním mal v danom prípade\nsúd prvej inštancie preukázané zo žalobcom predložených listinných dôkazov a výpovede samotného\nžalobcu, v ktorej tento uviedol, že v dôsledku viac ako šesťročného trestného stíhania mal pozastavený\nvýkon funkcie sudcu, bol obmedzený na funkčnom plate, vystavený prešetrovaniu majetkových pomerov\njeho a jeho rodinných príslušníkov, podrobený značnej medializácii jeho trestnej veci s tým, že v\nmédiách bol označovaný ako prototyp nesprávneho sudcu, v dôsledku začatia a neúmerného trvania\ntrestného stíhania pociťoval traumu, psychický tlak a stres, značne vysokú spoločenskú difamáciu, a\nto aj vzhľadom na široký okruh osôb, ku ktorým sa dostali informácie o trestnom stíhaní žalobcu a s\npoukazom na malé teritórium, v ktorom žalobca a jeho rodina žila, on a jeho rodina boli konfrontovaní\ns negatívnymi poznámkami a pohľadmi okolia. Po skončení trestného stíhania bol v súvislosti s jeho\nvedením ministerkou spravodlivosti odvolaný aj z funkcie predsedu súdu.\n21. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu o splnení\npodmienok pre odškodnenie nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý žalobca\nv žalobe a následnej argumentácii vymedzil ako neprimerane dlho vedené trestné konanie s existenciou\n\nprieťahov konštatovaných aj ÚS SR a v nadväznosti na pokyny súdov vyššej inštancie vyčíslil na\nsumu 20.000 eur, avšak nestotožnil sa s ním priznanou výškou, ktorú vyhodnotil ako neprimeranú\nokolnostiam prejednávanej veci a skutočnosti, že predmetom odškodnenia je „len“ nesprávny úradný\npostup, nie nezákonnosť trestného stíhania. Odvolací súd je zhodne so žalovanou toho názoru, že\nprvoinštančným súdom zistené negatívne následky v osobnom, profesnom a spoločenskom živote\nžalobcu sa primárne viažu na samotné nezákonné trestné stíhanie žalobcu, a len sekundárne majú\nsúvislosť s neprimeranou dĺžkou trestného konania. Inými slovami povedané v dôsledku neprimeranej\ndĺžky trestného konania a ÚS SR konštatovaných prieťahov v konaní by odškodnenie žalobcu bolo dané\naj v prípade, pokiaľ by trestné konanie skončilo inak ako zastavením či oslobodením. V súvislosti s\ntýmto právnym záverom odvolací súd poukazuje aj na záver dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom\nuznesení, podľa ktorého nemohlo byť v danej veci o nesprávnosti úradného postupu a zodpovednosti\nžalovanej zaň sporu. Za nesprávny a konštantnej súdnej praxi odporujúci však odvolací súd považuje\nprávny záver prvoinštančného súdu, ktorý označil za potrebné na nesprávny úradný postup zahŕňajúci\nobdobie do začiatku účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. (1.7.2004) aplikovať zák. č. 58/1969 Zb. a na\nnesprávny úradný postup zahŕňajúci obdobie od 1.7.2004 do zastavenia trestného stíhania zák. č.\n514/2003 Z. z. Na uvedenom nič nemení ani poukaz prvoinštančného súdu na to, že skutkové tvrdenie\no tom, že do režimu oboch zákonov spadá namietaný nesprávny úradný postup, nebolo medzi stranami\nsporné. To akú právnu normu súd aplikuje na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci,\npredstavuje otázku právneho posúdenia. Za nesprávne právne posúdenie veci súdna prax okrem iného\npovažuje použitie nesprávneho právneho predpisu na skutkový stav veci. V danom prípade súd prvej\ninštancie nezohľadnil skutočnosť, že prieťahy v konaní sú vo všeobecnosti trvajúcim protiprávnym\nstavom, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a v každom okamihu ich existencie dochádza\nk rovnakému porušovaniu toho istého práva (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Práve v nadväznosti na túto\nskutočnosť NS SR v uznesení zo dňa 28.7.2010, sp. zn. 1Cdo/107/2009, a ktorého závery sú súdnou\npraxou akceptovateľné aj v súčasnosti, konštatoval, že ak žalobcovi bola spôsobená škoda v dôsledku\nprieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že vznikli ešte za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., ak\ntrvali do doby po nadobudnutí účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z., bolo potrebné o tomto nároku rozhodnúť\npodľa zák. č. 514/2003 Z. z. (pozn. odvolacieho súdu na uvedené rozhodnutie a potrebu aplikácie zák. č.\n514/2003 Z. z. na celé obdobie prieťahov v konaní poukazoval odvolací súd už v zrušujúcom uznesení zo\ndňa 31.5.2013, č. k. 3Co/513/2012-249). Uvedené plne korešponduje skutočnosti, že ústavné právo na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho\norgánu, na ktorom sa osoba domáhala odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS\n41/02). Vychádzajúc z charakteru trvajúceho stavu neprimerane dlhého trestného konania a prieťahov v\nkonaní, k ukončeniu ktorého došlo až právoplatným zastavením trestného stíhania žalobcu, kedy najskôr\nbolo možné ustáliť aj rozsah spôsobenej škody, resp. nemajetkovej ujmy, ku ktorému došlo za účinnosti\nzák. č. 514/2003 Z. z., odškodnenie žalobcu za tento nárok bolo potrebné posúdiť výlučne podľa § 9\nzák. č. 514/2003 Z. z.\n22. Odvolací súd vo vzťahu k tomuto nároku zotrval aj na právnom názore vyslovenom už v prvom\nzrušujúcom uznesení zo dňa 31.05.2013, sp. zn. 3Co/513/2012 a následne aj v potvrdzujúcom rozsudku\nzo dňa 22.03.2017, č. k. 3Co/118/2023-364 (nesprávnosť týchto záverov nebola dovolacím súdom\nkonštatovaná), v zmysle ktorého má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že priznanie zadosťučinenia\nnálezom ÚS SR (spolu vo výške 2.987,45 eura) nemožno považovať v danej veci za dostatočnú\nsatisfakciu, a preto je podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. daný zákonný dôvod na odškodnenie\nžalobcu aj vo vzťahu k tomuto nároku. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozdielny charakter a podmienky\ntýchto odškodnení. ÚS SR odškodnenie priznáva už za predpokladu samotnej existencie prieťahov v\nkonaní, bez skúmania následkov a ich závažnosti v imateriálnej sfére poškodeného a veľmi často v\nčase, kedy trestné stíhanie ešte nie je ukončené, t. j. pri priznávaní odškodnenia nie je zrejmá celková\ndĺžka trestného konania, ako tomu bolo v danom prípade. Z uvedených dôvodov je celkom nesprávna aj\nargumentácia žalovanej, v ktorej namietala, že súd prvej inštancie priznaním tohto nároku polemizoval\ns rozhodnutím ÚS SR, ktorým žalobcovi priznal odškodnenie za prieťahy v konaní a ako nesprávne\nho „reparoval“. Odvolací súd ako už uviedol je toho názoru, že závažné následky v osobnostnej\nsfére žalobcu mali nerozlučnú spojitosť nielen so samotným nezákonným trestným stíhaním, ale aj s\njeho neprimeranou dĺžkou a prieťahmi konštatovanými dvoma nálezmi Ústavného súdu SR (zo dňa\n15.12.2004, sp. zn. IV. ÚS 210/2004 a zo dňa 27.3.2007, sp. zn. II. ÚS 325/2006, v ktorom ÚS SR\nsúčasne zdôraznil, že trestné stíhanie žalobcu nie je skončené ani po 5 rokoch od jeho začatia). Uvedené\nplatí o to viac, že samotná dĺžka konania, v danom prípade presahujúca obdobie 6 rokov, ktorú možno aj\npodľa rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Kiryakov proti Ukrajine, Solovyevy\n\nproti Rusku, Dimitar Vasilev proti Bulharsku a iné) považovať za neprimeranú a v rozpore s právom\nzakotveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, priamo ovplyvnila\naj dĺžku disciplinárneho stíhania žalobcu, ktoré bolo prerušené do právoplatného skončenia trestného\nkonania, a ktorým bol stav právnej neistoty, v ktorom sa ocitol žalobca, znásobený. Irelevantné je, že\ndisciplinárne konanie nebolo vedené orgánmi činnými v trestnom konaní, nakoľko toto úzko súviselo\ns trestným stíhaním, na ktorého záver čakalo, v dôsledku čoho došlo k neúmernému predĺženiu aj\ndisciplinárneho konania a opatrení spojených s disciplinárnym stíhaním žalobcu (postavenie žalobcu\nmimo funkcie sudcu). S prihliadnutím na uvedené odvolací súd ako primerané pri zohľadnení dĺžky\na povahy trestnej veci, súčasne ovplyvňujúcej aj dĺžku disciplinárneho stíhania žalobcu, predĺženia\nzávažných dopadov trestného stíhania na žalobcu, viacerých podnetov žalobcu, ktorými sa domáhal\nzrýchlenia trestného konania a v neposlednom rade odškodnenia priznaného ÚS SR za konštatované\nprieťahy v konaní, vyhodnotil ako primerané odškodnenie v sume 5.000 eur, nie v sume 20.000\neur. Osobitne tiež zdôrazňuje, že žalobca nárok titulom nesprávneho úradného postupu vymedzil\nnielen prieťahmi v konaní za obdobie konštatované nálezmi ÚS SR (30 mesiacov), ale aj samotnou\nneprimeranou dĺžkou konania a oba tieto skutočnosti boli predmetom odškodnenia, tak ako to pôvodne\nvyhodnotil súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 30.6.2014, č. k. 22C/294/2009-284 a odvolací súd\nv rozsudku zo dňa 22.3.2017, č. k. 3Co/118/2023-364. Súd prvej inštancie preto v poradí poslednom\nrozsudku nesprávne obmedzil odškodnenie výlučne za obdobie 30 mesiacov.\n23. V súvislosti s výškou žalobcovi priznaného odškodnenia odvolací súd tiež poukazuje na to,\nže podľa jeho názoru závažnejšia ujma bola žalobcovi spôsobená titulom nezákonného trestného\nstíhania, na čo v odvolaní poukazovala aj žalovaná, a čoho si bol spočiatku vedomý aj žalobca,\nkeď z pôvodne uplatnenej náhrady vo výške 200.000 eur vyčlenil na nárok titulom nezákonného\nrozhodnutia 120.000 eur a titulom nesprávneho úradného postupu sumu 80.000 eur. Až následne v\nsúdnom konaní po zrušení rozhodnutí v časti priznávajúcej odškodnenie vo výške 35.000 eur zmenil\nvýšku uplatnenej náhrady tak, že titulom nezákonného rozhodnutia požadoval 15.000 eur a titulom\nnesprávneho úradného postupu sumu 20.000 eur, t. j. prvýkrát po rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorom\ndošlo k vysloveniu názoru o nedôvodnosti priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom\nnezákonného rozhodnutia podľa zák. č. 58/1969 Zb. žalobca začal požadovať väčšie odškodnenie za\nsamotný nesprávny úradný postup ako za nezákonne vedené trestné stíhanie. Odvolací súd má však\nza to, že v prejednávanej veci nemá výraznejší podiel na vzniknutej nemajetkovej ujme neprimeraná\ndĺžka konania, ale samotná skutočnosť, že voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie pre trestné\nčiny súvisiace s výkonom sudcovskej funkcie. Ako správne namietala žalovaná, súdom prvej inštancie\npriznané odškodnenie vo výške 20.000 eur „len“ za nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom\nkonaní nemožno považovať za primerané okolnostiam danej veci a skutočnosti, na ktoré prihliadal\nsúd prvej inštancie, sa týkajú nielen zistených prieťahov v konaní, ale predovšetkým právneho titulu\nv podobe nezákonného rozhodnutia. Prvoinštančnému súdu sa tak nepodarilo dôsledne diferencovať\nmedzi oboma uplatnenými nárokmi, keď skutočnosti a následky, ktoré zohľadňoval a skutkové závery,\nku ktorým v súvislosti s posudzovaným nárokom dospel, sa v prevažnej miere týkali samotného nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému žalobu ako\nnedôvodnú zamietol. Prieťahy a neprimeraná dĺžka konania však viedli k predlžovaniu stavu právnej\nneistoty, v ktorej sa žalobca po neprimerane dlhú dobu nachádzal a ako už odvolací súd uviedol, tieto\nby mohli byť dôvodom pre odškodnenie bez ohľadu na samotný výsledok trestného konania. Okrajovo\nodvolací súd uvádza, že limitáciu výšky náhrady nemajetkovej ujmy zavedenú s účinnosťou od 1.1.2013\nzákonom č. 412/2012 Z. z. nemožno ako žiadala v odvolaní žalovaná retroaktívne aplikovať na prípady,\nkeď (nezákonné) uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané predo dňom nadobudnutia účinnosti\na kedy k nesprávnemu úradnému postupu došlo pred týmto dňom.\n24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. v\nčasti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP\npotvrdil a vo zvyšnej časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur napadnutý rozsudok\nsúdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol (výrok\nII.).\n25. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.\n26. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania\npomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.\n\n27. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú\naj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov\nkonania na súde prvej inštancie.\n28. Podľa § 453 ods. 3 CSP ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo\nsúdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách\ndovolacieho konania.\n29. Pokiaľ sa týka odvolania podaného žalovanou čo do výroku o trovách prvoinštančného konania, v\nktorom namietala nesprávne zohľadnenie úspechu sporových strán, odvolací súd uvádza, že zmena\nnapadnutého rozhodnutia odvolacím súdom v zmysle § 396 ods. 2 CSP sama o sebe vyvolala potrebu\nopätovného rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd v súvislosti s posudzovaním\núspechu sporových strán v konaní, správnosť ktorého predstavovala aj žalovanou relevantne namietaný\nodvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), poukazuje na to, že žalobca si pôvodnou žalobou uplatnil\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000 eur (z toho po doplnení 120.000 eur titulom\nnezákonného rozhodnutia a 80.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu). Nepochybne konanie\no náhradu nemajetkovej ujmy je konaním, v ktorom ako správne uviedol súd prvej inštancie, výška\nplnenia závisí od úvahy súdu, a teda nie je ju možné vopred objektivizovať (nález ÚS SR zo dňa\n4.2.2021, sp. zn. III. ÚS 475/2018, uznesenie NS SR zo dňa 30.7.2019, sp. zn. 4Cdo/34/2018). Vo\nsvojich záveroch však súd prvej inštancie nezohľadnil aktuálne závery rozhodovacej praxe vyplývajúce\nz nálezu ÚS SR zo dňa 13.2.2020, sp. zn. IV. ÚS 652/2018, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje,\na v zmysle ktorých aplikácia zásady úspechu pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie\no výške nároku závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože inak by bolo v rozpore s\nrozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva,\nnie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej,\nktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola\nžalobcovi priznaná ochrana jeho právu na nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku\nsúdom priznaná s výrazným obmedzením. Odvolací súd je toho názoru, že uvedené právne závery\ndopadajú práve na prejednávanú vec, nakoľko žalobca si podanou žalobou voči žalovanej uplatnil nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia v sume 120.000 eur, ktorý súd prvej\ninštancie vyhodnotil ako nedôvodný a titulom nesprávneho úradného postupu v sume 80.000 eur, z ktorej\nmu bola priznaná suma 5.000 eur. V konaní právne zastúpený žalobca (sudca) si už v čase podania\nžaloby na súd prvej inštancie uplatňoval nároky v zjavne neprimeranej a rozhodovacej praxi súdov\nv tom čase nezodpovedajúcej výške, čo sa musí premietnuť aj do rozhodnutia o nároku na náhradu\ntrov konania. Vzhľadom na nedôvodnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom nezákonného\ntrestného stíhania a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu v\nsume 5.000 eur z pôvodne uplatnených 80.000 eur je tak celkom nepochybné, že žalovaná bola v\nkonaní úspešnejšou stranou. Vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní, súdom prvej inštancie na vec\nnesprávne aplikovanej, v konaní čo do oboch žalovaných nárokov úspešnejšej žalovanej vznikol nárok\nna náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. Nakoľko žalovanej žiadne trovy\nv konaní nevznikli, súd jej nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania\nnepriznal (výrok III.). K rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania súdom prvej inštancie vo viacerých\nsamostatných výrokoch (III., IV. a V.) odvolací súd dopĺňa, že v prípade súčasného zrušenia rozhodnutia\nsúdu prvej a druhej inštancie dovolacím súdom rozhodne opätovne súd prvej inštancie o nároku na\nnáhradu trov celého doterajšieho konania (prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania), ktoré\ntvorí jeden celok, a to jedným výrokom (obdobne viď Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,\nS., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha.: C.H. Beck, 2022,\nstr. 1641).\n30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\n\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\n\npodania dovolateľa\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22C/294/2009", "guid": "f7144b42-2fad-4442-8732-3c7abc553274:b95a2114-2de1-49a2-b4b1-07bb93357d63", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:3d851593-00a3-4eda-a66f-22e43da5b8bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 475/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4. 2. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-02-04", "citacie_n": 305, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.475.2018.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:b673cb63-ec9a-4b8f-a272-6aaa33e1cb65", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 568/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 568/2017 z 20. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-20", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.568.2017.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:a2d34921-264d-4d63-93e6-eaabf803fac8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 754/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016 z 24. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-24", "citacie_n": 273, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.754.2016.1"}, {"guid": "ussr:a30a2b6b-7398-46ef-8ceb-606549477095", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 467/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 467/08 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 181, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a30a2b6b-7398-46ef-8ceb-606549477095"}, {"guid": "ussr:84595b77-d9ed-4d05-923b-65c68c109b07", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 325/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 325/06 z 27. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-27", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:84595b77-d9ed-4d05-923b-65c68c109b07"}, {"guid": "ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 210/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 210/04 z 15. 12. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-12-15", "citacie_n": 3328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cd486cb1-7248-4290-851f-aba788212e7a"}, {"guid": "ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 41/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 41/02 z 25. 6. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-06-25", "citacie_n": 3395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7ea7224e-2bac-4944-ada5-87223a288ccc"}, {"guid": "639e3f7b-fe3d-4b45-b374-c91bea4bc697:81adebd6-ff0e-4b91-a12d-7ac384b63db2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:6109211670.1", "spisova_znacka": "7Cdo/145/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2020 z 29. 9. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-09-29", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:6109211670.1"}, {"guid": "4a75a1fb-9048-481a-b1cf-e3f7cc57b770:78d32c9e-7aee-41e6-af4c-88601867795e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:7112223319.1", "spisova_znacka": "7Cdo/100/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/100/2017 z 16. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-16", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:7112223319.1"}, {"guid": "e6e9a997-f4ba-4c01-953b-1f883f4ff3ee:8e09eeae-3d58-4d90-9d8d-999a44c50528", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1", "spisova_znacka": "7MCdo/16/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/16/2011 z 26. 9. 2012", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2012-09-26", "citacie_n": 50, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1"}, {"guid": "bdbf7a3d-b72b-4a75-a2da-d0e865961fc1:2de09c5d-402c-4a4c-8e89-e5001b90d828", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2018:4414219326.4", "spisova_znacka": "6Co/125/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/125/2018 z 29. 7. 2018", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2018-07-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:4414219326.4"}, {"guid": "bcd1ed97-ebe0-431b-9673-19b950e47fd8:4531b0b1-cf30-47c1-a5a7-73a46eea2e59", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2017:1014893295.1", "spisova_znacka": "3Co/493/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/493/2014 z 21. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2017-03-21", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1014893295.1"}], "citovane_v": []}