{"guid": "24a898c8-e66a-4747-8b94-d6267b5158a9:dcc37a1f-44a3-4982-b7fb-b5cf90376c00", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1105242007.3", "spisova_znacka": "16Co/175/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/175/2020 z 29. 4. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. apríla 2025, sp. zn. 16Co/175/2020, ECLI:SK:KSBA:2025:1105242007.3", "identifikacne_cislo": "1105242007", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Majerský", "sudca_id": 723, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-majersky-723", "datum_vydania": "2025-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "nazov": "§ 415 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-415"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-415"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dcc37a1f-44a3-4982-b7fb-b5cf90376c00", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1105242007.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1105242007.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1105242007.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16Co/175/2020\n1105242007\n29. 04. 2025\nJUDr. Roman Majerský\nECLI:SK:KSBA:2025:1105242007.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň\nJUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v spore žalobcu: L. D.Ž., nar. XX.XX.XXXX, Č.\nXXX, B., zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Kaňkovou, PhD., Hurbanova 81, Hlohovec, proti\nžalovaným: 1/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava,\nIČO: 00 585 441, 2/ Š. Š., nar. XX.X.XXXX, L., P. C. C. Q., X D. R., N. D., o zaplatenie náhrady na strate\nna zárobku, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 27C/17/2006-1357,\nzo dňa 20.2.2020, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom žalobu vo zvyšku zamietajúcom výroku a\nvo výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e .\nII. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie proti žalovanému 2/ zastavil (výrok I.);\nžalovanému 2/ nepriznal náhradu trov konania (výrok II.); konanie v časti o zaplatenie 3.319,39 eura\nzastavil (výrok III.) a žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi za obdobie od 14.7.2002 do\n31.12.2019 sumu 288.795,01 eura titulom straty na zárobku (výrok IV.); zároveň žalovanému 1/ uložil\npovinnosť uhradiť žalobcovi ročný úrok z omeškania 9 % zo sumy 3.319,39 eura od 15.10.2004 do\n20.3.2008, úrok z omeškania 9 % zo sumy 23.558,06 eura od 15.10.2004 do zaplatenia, úrok z\nomeškania 9 % zo sumy 1.035,44 eura od 15.11.2004 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy\n1.035,44 eura od 15.12.2004 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.035,44 eura od 15.1.2005\ndo zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.035,44 eura od 15.2.2005 do zaplatenia, úrok z\nomeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.3.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy\n1.113,51 eura od 15.4.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.5.2005 do\nzaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.6.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania\n6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.7.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura\nod 15.8.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.9.2005 do zaplatenia,\núrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.10.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo\nsumy 1.113,51 eura od 15.11.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od\n15.12.2005 do zaplatenia, úrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.1.2006 do zaplatenia,\núrok z omeškania 6 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.2.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 7 % zo sumy\n1.113,51 eura od 15.3.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 7 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.4.2006 do\nzaplatenia, úrok z omeškania 7 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.5.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania\n8 % zo sumy 1.113,51 eura od 15.6.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.179,76 eura\nod 15.7.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.8.2006 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.9.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zo\n\nsumy 1.179,76 eura od 15.10.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5% zo sumy 1.179,76 eura od\n15.11.2006 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.12.2006 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9,5% zo sumy 1.179,76 eura od 15.01.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 %\nzo sumy 1.179,76 eura od 15.2.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.179,76 eura\nod 15.3.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.4.2007 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.179,76 eura od 15.5.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 %\nzo sumy 1.179,76 eura od 15.6.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od\n15.7.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.8.2007 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.9.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo\nsumy 1.253,50 eura od 15.10.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od\n15.11.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.12.2007 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.1.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 %\nzo sumy 1.253,50 eura od 15.2.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od\n15.3.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.4.2008 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.253,50 eura od 15.5.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 %\nzo sumy 1.253,50 eura od 15.6.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.316,17 eura od\n15.7.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.316,17 eura od 15.8.2008 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8,5 % zo sumy 1.316,17 eura od 15.9.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,5 % zo\nsumy 1.316,17 eura od 15.10.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 6,5 % zo sumy 1.316,17 €eura od\n15.11.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania 5 % zo sumy 1.316,17 eura od 15.12.2008 do zaplatenia,\núrok z omeškania 10,5 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.1.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 10 %\nzo sumy 1.407,65 eura od 15.2.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 10 % zo sumy 1.407,65 eura od\n15.3.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.4.2009 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9,25 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.5.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %\nzo sumy 1.407,65 eura od 15.6.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od\n15.7.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.8.2009 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.9.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo\nsumy 1.407,65 eura od 15.10.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9% zo sumy 1.407,65 eura od\n15.11.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.12.2009 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.407,65 eura od 15.1.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo\nsumy 1.450,58 eura od 15.2.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od\n15.3.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.4.2010 do zaplatenia, úrok\nz omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.5.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy\n1.450,58 eura od 15.6.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.7.2010 do\nzaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.8.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania\n9 %zo sumy 1.450,58 eura od 15.9.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od\n15.10.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.11.2010 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.450,58 eura od 15.12.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %\nzo sumy 1.450,58 eura od 15.1.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.476,69 eura od\n15.2.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.3.2011 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.4.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25 % zo\nsumy 1.476,69 eura od 15.5.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25 % zo sumy 1.476,69 eura od\n1506.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,55 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.7.2011 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.8.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 %\nzo sumy 1.476,69 eura od 15.9.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,5 % zo sumy 1.476,69 eura od\n15.10.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9,25 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.11.2011 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.476,69 eura od 15.12.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %\nzo sumy 1.476,69 eura od 15.1.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od\n15.2.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.3.2012 do zaplatenia, úrok\nz omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.4.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %zo sumy\n1.525,42 eura od 15.5.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.6.2012 do\nzaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.7.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania\n9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.8.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura\nod 15.9.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.10.2012 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od 15.11.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo\nsumy 1.525,42 eura od 15.12.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.525,42 eura od\n15.1.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.2.2013 do zaplatenia, úrok\nz omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.3.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy\n\n1.571,95 eura od 15.4.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.5.2013 do\nzaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.6.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania\n9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.7.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura\nod 15.8.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.9.2013 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.10.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo\nsumy 1.571,95 eura od 15.11.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od\n15.12.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.571,95 eura od 15.1.2014 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.2.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo\nsumy 1.608,10 eura od 15.3.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od\n15.4.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.5.2014 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.6.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo\nsumy 1.608,10 eura od 15.7.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od\n15.8.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9% zo sumy 1.608,10 eura od 15.9.2014 do zaplatenia, úrok\nz omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.10.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy\n1.608,10 eura od 15.11.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 € od 15.12.2014 do\nzaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.608,10 eura od 15.1.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania\n9% zo sumy 1.629,33 eura od 15.2.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura\nod 15.3.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.4.2015 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.5.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo\nsumy 1.629,33 eura od 15.6.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od\n15.7.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.8.2015 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.9.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo\nsumy 1.629,33 eura od 15.10.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od\n15.11.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.12.2015 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.629,33 eura od 15.1.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy\n1.636,82 eura od 15.2.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %zo sumy 1.636,82 eura od 15.3.2016 do\nzaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.4.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania\n9 %zo sumy 1.636,82 eura od 15.5.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura\nod 15.6.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.7.2016 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.8.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo\nsumy 1.636,82 eura od 15.9.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od\n15.10.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.11.2016 do zaplatenia,\núrok z omeškania 9 % zo sumy 1.636,82 eura od 15.12.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania 9 %\nzo sumy 1.636,82 eura od 15.1.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od\n15.2.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.3.2017 do zaplatenia, úrok\nz omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.4.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy\n1.669,56 eura od 15.5.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.6.2017 do\nzaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.7.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania\n8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.8.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura\nod 15.9.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.10.2017 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od 15.11.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo\nsumy 1.669,56 eura od 15.12.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.669,56 eura od\n15.1.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.2.2018 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.3.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo\nsumy 1.702,95 eura od 15.4.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od\n15.5.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.6.2018 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.7.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo\nsumy 1.702,95 eura od 15.8.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od\n15.9.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.10.2018 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od 15.11.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo\nsumy 1.702,95 eura od 15.12.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.702,95 eura od\n15.1.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.2.2019 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.3.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo\nsumy 1.747,22 eura od 15.4.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od\n15.5.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.6.2019 do zaplatenia,\núrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.7.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo\nsumy 1.747,22 eura od 15.8.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od\n15.9.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.10.2019 do zaplatenia,\n\núrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura od 15.11.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 %\nzo sumy 1.747,22 eura od 15.12.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 8 % zo sumy 1.747,22 eura\nod 15.1.2020 do zaplatenia (výrok V.); žalovanému 1/ uložil povinnosť uhrádzať žalobcovi od 1.1.2020\nmesačne sumu 1.790,90 eura titulom náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a to\nvždy do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca a túto sumu ďalej upravovať - zvyšovať podľa\nvšeobecných predpisov o sociálnom poistení (výrok VI.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok VII.) a žiadnej\nzo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok VIII.).\n2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 12.12.2005 sa žalobca proti žalovanému 1/ pôvodne\ndomáhal zaplatenia istiny vo výške 2.160.628 Sk (71.719,71 eura) s príslušenstvom na tom skutkovom\nzáklade, že žalovaný 2/ dňa 14.7.2002 viedol motorové vozidlo značky Škoda Felícia EČV: Q. v\nButten vo Francúzsku, pričom neprispôsobil rýchlosť vozidla stavu vozovky, ťažkostiam pri premávke\nalebo predvídateľným prekážkam a narazil do betónového premostenia vedľa cesty, čím spôsobil\nspolujazdcovi (žalobca) ťažké poškodenie zdravia. Žalobca utrpel viaceré závažné poranenia, ktoré\nboli spojené s dlhotrvajúcou pracovnou neschopnosťou zakončenou plnou invaliditou. Žalovaný 2/ bol\nrozsudkom súdu v Saverne vo Francúzsku, sp. zn. M 1238/03 wg, zo dňa 26.11.2003, uznaný vinným.\nŽalobca bol následkom úrazu práceneschopný odo dňa 14.7.2002 do dňa 7.9.2002 a rozhodnutím\nSociálnej poisťovne mu bol priznaný invalidný dôchodok. Na vozidlo bolo uzatvorené povinné zmluvné\npoistenie u žalovaného 1/ a poistná udalosť bola registrovaná pod číslom 9505194497. Z povinného\nzmluvného poistenia je v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. žalovaný 1/ povinný za poisteného\n(žalovaného 2/) uhradiť žalobcovi uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví, ktorým je\naj strata na zárobku počas a po skončení práceneschopnosti. Žalobca bol hospitalizovaný vo Francúzsku\na následne v októbri 2002 prevezený na územie Slovenskej republiky na Kliniku úrazovej chirurgie v\nBratislave. Žalobca si u žalovaného 1/ uplatnil nároky titulom straty na zárobku počas i po skončení\npráceneschopnosti. Žalovaný 1/ žalobcovi v máji 2005 uhradil sumu vo výške 85.211 Sk (2.828,49 eura).\nŽalobca bol v čase nehody zamestnaný ako sklár - fúkač vo Francúzsku v spoločnosti Compagnie\ndes Cristalleries de St. Louis, kde pracoval odo dňa 12.2.2002 na základe pracovnej zmluvy zo dňa\n30.10.2001 s mesačným platom vo výške 8.635 FRF pri týždennom pracovnom čase 36,25 hod.\nPodľa potvrdenia zamestnávateľa počas kalendárneho štvrťroku pred úrazom zarobil 4.291,76 eura,\nčo predstavovalo priemerný mesačný hrubý zárobok vo výške 1.430,58 eura a denný 66,03 eura.\nPráceneschopnosť trvala od 14.7.2002 do 7.9.2002 (56 dní), a preto mu prislúchala titulom straty na\nzárobku suma vo výške 118.860 Sk (3.945,43 eura). Žalobca si však titulom straty na zárobku uplatnil\nsumu vo výške 33.649 SK (1.116,94 eura), nakoľko podľa § 466 Občianskeho zákonníka predstavuje\nnáhrada za stratu na zárobku počas práceneschopnosti rozdiel medzi priemerným zárobkom pred\npoškodením a nemocenským, teda od priemerného zárobku vo výške 118.860 SK je potrebné\nodpočítať uhradenú sumu vo výške 85.211 SK. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 24.11.2003,\nč. 7812128434 bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok spätne odo dňa 8.9.2002, počnúc týmto\ndňom mu vznikol nárok na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, pri výpočte ktorej\nje potrebné vychádzať z § 447 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého táto predstavuje rozdiel\nmedzi priemerným mesačným zárobkom pred poškodením a zárobkom dosahovaným po poškodení\ns prípadným pripočítaním invalidného dôchodku, pričom priemerný zárobok sa zisťuje zo mzdy\nzúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom\nv rozhodujúcom období, pričom rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku,\nv ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný mesačný zárobok žalobcu bol vo výške 1.430,58\neura (61.858 SK), čo za obdobie od 8.9.2002 do 31.12.2005 predstavovalo čiastku 2.459.886 Sk\n(81.653,26 eura), od ktorej je nutné odpočítať invalidný dôchodok za predmetné obdobie vo výške\n307.761 Sk (10.215,80 eura) a taktiež sumu uhradenú žalovaným 1/ titulom straty na zárobku po\nskončení práceneschopnosti, ktorú uhrádza od februára 2005, vo výške 2.286 Sk (75,88 eura) mesačne,\nčo za obdobie od 1.2.2005 do 31.12.2005 (11 mesiacov) predstavovalo sumu vo výške 25.146 Sk\n(834,69 eura). V konaní si uplatnil sumu vo výške 2.126.979 Sk (70.602,77 eura). Žalovaný 1/ použil\nnesprávny právny predpis pri výpočte žalobcovej straty na zárobku, nakoľko aplikoval zákon č. 461/2003\nZ. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2004, pričom nárok žalobcovi vznikol podaním žiadosti o\ninvalidný dôchodok, ktorý mu bol priznaný odo dňa 8.9.2002 rozhodnutím Sociálnej poisťovne z roku\n2003 a teda titulom straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti si uplatnil sumu vo výške 33.649\nSk (1.116,94 eura) a titulom straty na zárobku po skončení práceneschopnosti sumu vo výške 2.126.979\nSk (70.602,77 eura), celkovo sumu vo výške 2.160.628 Sk (71.719,71 eura).\n\n3. Podaním zo dňa 2.11.2016 žalobca upravil žalobný návrh a zosúladil ho s vyhotoveným znaleckým\nposudkom, pri zohľadnení súm, zaplatených žalovaným a rozšíril žalobu o ďalší úrok z omeškania.\nPodaním zo dňa 22.10.2016 sa žalobca vyjadril k vyhotovenému znaleckému posudku tak, že čo sa\ntýka náhrady na stratu na zárobku počas práceneschopnosti, je rozdiel medzi ním uplatnenej náhrady a\ntou, ktorú vypočítala znalkyňa iba minimálny (znalkyňa vypočítala vyššiu sumu), pričom rozdiel vyplýva\nz toho, že znalkyňa pri výpočte vychádzala z výplatných pások žalobcu, kým žalobca z potvrdenia\nzamestnávateľa o výške mzdy. Žalobca tento nárok určil na sumu 118.860 Sk, kým znalkyňa na sumu\n121.464 Sk; v tejto časti na žalobe zotrval. Vo vzťahu k náhrade na strate na zárobku po skončení\npráceneschopnosti znalkyňa opätovne určila vyššiu sumu, ako si uplatnil, a preto žiadal, aby súd\npostupoval podľa § 216 ods. 2 C. s. p. s odôvodnením, že z osobitného predpisu nesporne vyplýva\núprava náhrady - valorizácia, preto žiadal, aby súd rozhodol v súlade s výpočtom znalkyne (a prekročil\ntak návrh žalobcu). Súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-915, zo dňa 21.12.2016, pripustil\nzmenu žaloby podľa návrhu žalobcu zo dňa 2.11.2016. Podaním zo dňa 12.12.2016 žalobca doplnil,\nže zo sumy 300.000 Sk, ktorej zaplatenie žalovaný 1/ namietal sumu 200.000 Sk započítal na nároky,\nuplatnené v konaní sp. zn. 16C/97/2009, pretože platba žalovaného neobsahovala uvedenie žiadneho\núčelu platby. K nemocenským dávkam doplnil, že zo žiadnych dokladov, ktorými disponuje, nemá\nvedomosť o tom, že by mu boli vyplatené nemocenské dávky. Jediný doklad, kde sa táto skutočnosť\nuvádza, je v podkladoch sociálnej poisťovne, súvisiacich s invalidným dôchodkom žalobcu, ktoré sú ale v\nrozpore s personalistkou bývalého zamestnávateľa žalobcu, ktorá vo svojom výsluchu výslovne uviedla,\nže žiadna náhrada mzdy zo strany zamestnávateľa žalobcovi nebola vyplatená. Poukázal na to, že jeho\nzdravotný stav - kóma, strata hlasu, nemožnosť sa pohybovať mu znemožnila zabezpečiť si svoje nároky\nna nemocenské dávky počas práceneschopnosti. Žalobca upravil petit žaloby tak, že už vyčíslený nárok\nžiadal zaplatiť od oboch žalovaných solidárne. K podaniu bol pripojený výpis z účtu žalobcu zo dňa, kedy\nmu bola poukázaná suma 300.000 Sk, prislúchajúce vyjadrenie likvidátora žalovaného 1/, žaloba vo veci\nsp. zn. 16C/97/2009, Žiadosť žalobcu o invalidný dôchodok, Zápisnica z výsluchu p. M., Expertná správa\nspoločnosti Inservis, Lekárske správy žalobcu. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-942,\nzo dňa 10.1.2017, pripustil zmenu žaloby podľa návrhu žalobcu zo dňa 12.12.2016. Podaním zo dňa\n2.1.2020 žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie 100.000 Sk, ktorú mu žalovaný 1/ poskytol ako\npreddavok a uvedené plnenia odpočítal od uplatneného nároku náhrady na strate na zárobku počas\npráceneschopnosti. Zároveň zobral žalobu späť proti žalovanému 2/. Týmto podaním si vyčíslil nárok\nod 1.12.2016 tak, že uplatňovaný nárok na náhradu straty na zárobku upravil: od 1/2017 o 2 %, t. j. o\nsumu 65,47 eura na 3.339,11 eura/mesačne, resp. 40.069,32 eura/rok 2017, od 1/2018 o 2 %, t. j. o\nsumu 66,78 eura na 3.405,89 eura/mesačne, resp. 40.870,68 eura/rok 2018, od 1/2019 o 2,6 %, t. j. o\nsumu 88,55 eura na 3.494,44 eura/mesačne, resp. 41.933,31 eura/rok 2019, od 1/2020 o 2,5 %, t. j. o\nsumu 87,36 eura na 3.581,80 eura/mesačne, resp. 40.069,32 eura/rok 2017. K vyčísleným nárokom si\nuplatnil aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne v roku 2016 a vo výške 8 % ročne v rokoch 2017 až\n2020. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-1294, zo dňa 13.1.2020, pripustil zmenu žaloby\nv súlade s podaním žalobcu zo dňa 2.1.2020, ktorým vyčíslil nároky od 1.12.2016, a ktoré v tejto časti\npodľa obsahu vyhodnotil ako rozšírenie žaloby; o rozšírenie žaloby išlo aj v časti úrokov z omeškania\nďalších vyčíslených nárokov.\n4. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-432, zo dňa 29.4.2011, prerušil konanie do\nprávoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn. 12C/74/2005 s odôvodnením, že v dotknutom\nkonaní, v ktorom si žalobca uplatnil nároky na náhradu bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia\na mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa rieši otázka spoluzavinenia žalobcu\nna následkoch rovnakej dopravnej nehody, pričom na posúdenie uvedenej otázky je nutné vykonať\ndokazovanie, ktoré v predmetnom konaní vykonané nebolo, avšak čiastočne bolo vykonané v konaní\nvedenom pod sp. zn. 12C/74/2005 a vykonáva sa tam o tejto otázke aj ďalšie dokazovanie. Dôvodom\nprerušenia konania je teda hospodárnosť konania, aby nedošlo k vykonávaniu duplicitného dokazovania\no tej istej otázke. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Bratislave uznesením\nč. k. 8Co/205/2011-442, zo dňa 30.9.2011, napadnuté uznesenie potvrdil a v odôvodnení uviedol, že\npri rozhodovaní o výške nároku žalobcu bude potrebné zohľadniť prípadné spoluzavinenie žalobcu ako\npoškodeného na vzniku škody. Napriek tomu, že by si túto otázku mohol vyriešiť konajúci súd prvej\ninštancie, bolo by to nehospodárne a duplicitné.\n5. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie\nvo vzťahu k skutkovému stavu zistil z výpisu zo spisu súdnej kancelárie súdu prvej inštancie vo\nveci M 1238/03 wg, že žalovaný 2/ bol obžalovaný z neúmyselne zavineného zranenia pod vplyvom\n\nalkoholu a vedenia vozidla nadmernou rýchlosťou, nakoľko dňa 14.7.2002 v meste Butten zapríčinil pri\nvedení vozidla svojou neobratnosťou, neopatrnosťou, nepozornosťou, zanedbaním alebo nedodržaním\nbezpečnostných opatrení, L. D. (žalobca) zranenia po celom tele s práceneschopnosťou najmenej 3\nmesiace. Žalovaný 2/ bol pod vplyvom alkoholu viac ako 0,8 promile a bol uznaný za vinného za činy, z\nktorých bol obvinený a boli mu uložené v rozhodnutí špecifikované tresty. Z pracovnej zmluvy č. 57/3172,\nzo dňa 30.10.2001, uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Compagnie des Cristaleries de StLouis vyplynulo, že žalobca bol zamestnaný v dotknutej spoločnosti ako sklár-fúkač za mesačný plat\n8635 FRF hrubý príjem, s týždenným pracovným časom 36,25 hodiny s tým, že plat za nadčasy je\nurčený zákonom a príplatok za nočnú prácu je 112,73 FRF. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú.\nV závere je potvrdenie ministerstva práce a zamestnanosti a súhlas so zmluvou na 12 mesiacov s tým,\nže uvedené rozhodnutie platí len po dobu 6 mesiacov od dátumu potvrdenia zo dňa 27.11.2001. Podľa\nOznámenia škodovej udalosti poškodeným, ktoré bolo podľa podacej pečiatky žalovaného doručené\nžalovanému 1/ dňa 13.7.2004, si žalobca u žalovaného 1/ uplatnil nárok na náhradu škody z dopravnej\nnehody, ktorá sa stala dňa 14.7.2002 a spôsobilo ju vozidlo, ktorého držiteľom bol žalovaný 2/. V popise\nnehody je uvedené, že vodič zaspal za volantom a narazil do betónového premostenia vedľa cesty.\nPoškodený bol prepravovanou osobou vo vozidle, ktorý pri nehode utrpel mnohopočetné poranenia\ncelého tela. K oznámeniu mal byť priložený posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia.\nPodľa potvrdenia o strate na zárobku zo dňa 24.5.2004 mal žalobca v kalendárnom štvrťroku pred\nvznikom škody (od 14.5. do 14.7.2002) hrubý mesačný zárobok 1.430,58 eura a priemerný hrubý denný\nzárobok 66,03 eura. Poškodený zamestnanec bol práceneschopný od 14.7. a jeho práceneschopnosť\nv tom čase trvala.\n6. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 24.11.2003 vyplynulo, že žalobca bol uznaný za invalidného\na bol mu priznaný invalidný dôchodok 7.171 Sk a zvýšenie invalidného dôchodku vo výške 431 Sk\nmesačne. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 19.2.2004 bol žalobcovi zvýšený invalidný dôchodok\nna 7.907 Sk mesačne od 1.2.2004. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 4.11.2004 bol žalobcovi\nzvýšený invalidný dôchodok na 8.176 Sk mesačne od 1.12.2004. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne\nzo dňa 2.6.2005 bol žalobcovi zvýšený invalidný dôchodok na 8.900 Sk mesačne od 8.7.2005. Podľa\nvyjadrenia likvidátora žalovaného 1/ zo dňa 9.6.2005 bola žalobcovi titulom straty na zárobku pri invalidite\nposkytnutá mesačná náhrada vo výške 2.286 Sk za mesiace 2/2005 až 5/2005 spolu vo výške 9.144\nSk. Pri položke spoluvina je uvedené nie. Podľa vyjadrenia likvidátora žalovaného 1/ zo dňa 13.5.2005\nbol žalobcovi titulom straty na zárobku počas práceneschopnosti poskytnutý doplatok vo výške 85.211\nSk. Pri položke spoluvina je uvedené nie. Podľa Vyjadrenia likvidátora žalovaného 1/ zo dňa 12.7.2005\nbola žalobcovi titulom straty na zárobku pri invalidite poskytnutá mesačná náhrada vo výške 2.286\nSk za mesiac 6/2005. Podľa vyjadrenia likvidátora žalovaného 1/ zo dňa 12.8.2005 bola žalobcovi\ntitulom straty na zárobku pri invalidite poskytnutá mesačná náhrada vo výške 2.286 Sk za mesiac\n7/2005. Podľa Potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 11.2.2005 neboli žalobcovi v roku 2002 vyplácané\ndôchodkové dávky. Podľa Potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 11.2.2005 boli žalobcovi v roku 2003\nvyplatené dôchodkové dávky spolu vo výške 14.000 Sk. Podľa Potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa\n11.2.2005 boli žalobcovi v roku 2004 vyplatené dôchodkové dávky spolu vo výške 86.941 Sk. Podľa\nexpertnej správy spoločnosti Inservis Slovakia s.r.o. zo dňa 2.5.2005 bola určená výška straty počas\npráceneschopnosti na sumu 53.261 Sk a výška straty po práceneschopnosti 1.221 mesačne (2.286 Sk\nmesačne). Správa obsahovala dva varianty výpočtu; prvý výpočet podľa vtedy účinného § 446 a § 447\nObčianskeho zákonníka v spojení s príslušnými ustanovenia zákona o sociálnom poistení ako úrazovú\nrentu, ktorú určil na sumu 10.462 Sk, pričom vychádzal z denného vymeriavacieho základu počítaného\nza obdobie 1997 až 2002 (podľa zákona o sociálnom poistení) resp. 9.397 Sk.\n7. Podľa doplnenia expertnej správy spoločnosti Inservis Slovakia s.r.o., spoločnosť určila priemerný\nčistý zárobok na deň vo výške 36,13 eura z čistého príjmu v mesiacoch 4/2002 až 6/2002 a následne\nnáhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti na sumu 59.397,61 eura resp. 1.373,09 eura a\nza obdobie od 9/2002 do 12/2005 spolu na 1.759,53 Sk pri rovnakom priemernom dennom príjme.\nOrganizácia uviedla aj ďalšiu alternatívu výpočtu, pri ktorej vychádzala z toho, že pracovný pomer\nžalobcu bol dojednaný iba do 11.2.2003 a z predpokladu, že po uvedenom dátume by mal priemerný\nčistý denný zárobok z pohľadu ekonomickej objektivity vychádzať z rovnakého rozhodujúceho obdobia\nako pre výpočet invalidného dôchodku, teda z obdobia 1997 až 2002. Podľa výplatnej listiny žalobcu\nbola mesačná mzda žalobcu 1.348,74 eura, hrubý príjem 4.598,98 FRF, čistý príjem 3.942,76 FRF.\nPodľa dávkového spisu Sociálnej poisťovne sa žalobca od 8.9.2002 zdržiaval na Slovensku, kde bola\nvypísaná žiadosť o invalidný dôchodok. Nemocenské dávky boli vyplácané od 14.7.2002 do 7.9.2002,\n\nod 8.9.2002 liečba na Slovensku. Podľa rozhodnutia sociálnej poisťovne zo dňa 25.5.2006 bol žalobcovi\nurčený pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 22.8.2005 o viac ako 70 % a zvýšená suma\ninvalidného dôchodku od 22.8.2005 na 11.536 Sk mesačne.\n8. Zo Zápisnice z výsluchu svedka dožiadaným orgánom vo Francúzsku vyplynulo, že dňa 24.3.2010\nbola vypočutá pani M., vedúca personálneho oddelenia spoločnosti na výrobu krištáľu SAINT LOUIS,\nktorá uviedla, že žalobca za mesiac apríl 2002 odpracoval 168 hodín, za mesiac máj 2002 odpracoval\n128 hodín, za mesiac jún 2002 odpracoval 160 hodín. Jeho hrubá mzda bola za mesiac apríl 2002 vo\nvýške 1.329,74 eura, za mesiac máj 2002 vo výške 1.330,41 eura, za mesiac jún 2002 vo výške 1.631,61\neura. Žalobca mal uzatvorené zdravotné poistenie v poisťovni SARREGUEMINES od 12.2.2002 na\nneurčito. Svedkyňa odovzdala dožiadanému orgánu potvrdenie o zdravotnom poistení. Žalobcovi nebola\nvyplatená žiadna náhrada mzdy za práceneschopnosť. V mesiaci júl 2002 žalobca odpracoval 10 dní,\nod 14.7.2002 bol práceneschopný. Za mesiac júl 2002 bola žalobcovi vyplatená mzda za celý mesiac.\nSuma 567,62 eura, ktorá bola vyplatená žalobcovi za mesiac 8/2002 a suma 254,96 eura predstavovali\nčistú mzdu - mzdu po odpočítaní práceneschopnosti a pripočítaní mesačných príplatkov. Od 7.9.2002\nžalobca odišiel na Slovensko a nepodal o sebe žiadne správy. Žalobcovi boli preplatené nadčasy a\nnáhrada za nevyčerpanú dovolenku. Pracovná zmluva žalobcu skončila dňa 30.11.2004. Žalobcovi boli\nvystavené výplatné pásky za jún 2003 za odpracované nadčasy, od 11/2002 do 11/2004 mu nebolo\nvyplatené nič z dôvodu neplatenej dovolenky. Mesiac december 2004 zodpovedá úplnému vyrovnaniu,\nna ktorom sa uvádza náhrada za platenú dovolenku. Žalobca pracoval 5 dní v týždni, 8 hodín denne\ns polhodinovou prestávkou. Podľa výplatnej pásky žalobcu za mesiac 7/2002 bola žalobcovi vyplatená\nmzda vo výške 1.329,74 eura/brutto a 1.013,78 eura/netto.\n9. Podľa výpisu z informačného systému žalovaného vyplynulo, že žalovaný dňa 19.3.2008 poukázal\nžalobcovi 9.958,18 eura, bližšia špecifikácia platby sa na výpise nenachádzala. Podľa výpisu z\ninformačného systému žalovaného nešpecifikovaného dňa mal vyplatiť žalobcovi 300.000 Sk ako zálohu\nstraty na zárobku v konaní sp. zn. 27C/17/2006. Zo žiadosti o invalidný dôchodok vyplynulo, že táto\nžiadosť bola doručená Sociálnej poisťovni dňa 8.9.2003 a žalobca žiadal priznať invalidný dôchodok od\n8.9.2002. Podľa likvidačnej správy k nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia zo dňa\n13.9.2004 žalovaný uviedol spoluvinu žalobcu v rozsahu 0 %. Podľa vyjadrenia Sociálnej poisťovne zo\ndňa 11.6.2013 žalobca nie je ani v minulosti nebol poberateľom žiadnej dávky nemocenského poistenia.\nNa rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 24.11.2003 je vyznačená pečiatka, že rozhodnutie bolo\nexpedované dňa 9.12.2003 a meno zamestnanca B.. Podľa Zápisnice o rokovaní (pred posudkovým\nlekárom Sociálnej poisťovne) zo dňa 22.8.2003 sa žalobca zúčastnil vyšetrenia, bol informovaný o\nvýsledku ústneho konania. Zo zápisnice vyplynulo, že žalobca pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný\nstav je neschopný vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie. Je invalidný v dôsledku úrazu zo\ndňa 14.7.2002 od 8.9.2002. Miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť nebola v Zápisnici uvedená.\nPodľa Oznámenia škodovej udalosti poisteným, ktoré bolo podľa podacej pečiatky žalovaného doručené\nžalovanému 1/ dňa 13.7.2004, žalovaný 2/ tlačivo vyplnil dňa 24.5.2004. Údaje sú v Oznámení vyplnené\ntakmer zhodne ako v Oznámení škodovej udalosti poškodeným s tým rozdielom, že pri možnosti\nspoluvina poškodeného je zakrúžkovaná možnosť áno a pri možnosti nie je hviezdička s poznámkou,\nže poškodený L. D. tvrdil, že bol pripútaný - žiadna spoluvina. Z faktúry zo dňa 10.9.2007 vyplynulo, že\nžalobcovi znalkyňa na základe objednávky zo dňa 24.8.2007 účtovala odmenu za preklad písomnosti\nvyšetrovací spis v rozsahu 28 normostrán. Podľa potvrdenia spoločnosti Cristal Saint-Luis, zo dňa\n6.2.2003, žalobcovi v dôsledku prerušenia práce od 17.7.2002 prestali vyplácať mzdu. Žalobca poberal\nnemocenské dávky od 14.7.2002 do 7.9.2002 od sociálnej poisťovne, teda v čase keď bol v nemocnici.\nOd 8.9.2002 žalobca už nemocenské dávky nepoberal, pretože sa vrátil na Slovensko na doliečenie.\n10. Znalkyňa T.. I.. C. v znaleckom posudku č. 44/2016 pri určení náhrady na strate na zárobku\nvychádzala z priemerného zárobku zamestnanca, ktorý určila podľa § 134 Zákonníka práce, pričom\nvychádzala z rozhodujúceho obdobia 2. štvrťroka 2002, a to z priemernej hrubej mesačnej mzdy\npodľa výplatných pások. Priemerný hodinový zárobok žalobcu znalkyňa určila na 9,4118 eura ku\ndňu 14.7.2002. Priemerný mesačný zárobok znalkyňa vypočítala tak, že priemerný hodinový zárobok\nvynásobila priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa\ntýždenného pracovného času zamestnanca, pričom vychádzala z dohodnutého týždenného pracovného\nčasu žalobcu 36,25 hodiny. Priemerný mesačný zárobok žalobcu takto určila na 1.483,16 eura, v\nprepočte 66.015,50 eura ku dňu 14.7.2002 a 64.312,80 Sk ku dňu 8.9.2002 (rozdiel vyplýval z\nrozdielneho kurzu eura vo vzťahu k slovenskej korune). Nárok na náhradu na strate na zárobku určila\n\npodľa ustanovení Občianskeho zákonníka, tak že od priemerného zárobku pred poškodením odpočítala\npriznaný invalidný dôchodok. Zistený priemerný zárobok znalkyňa upravila s účinnosťou od 1.10.2002\no 8,2 % podľa nariadenia vlády č. 388/2002 Z. z., s účinnosťou od 1.10.2003 o 9,3 %. Po novele\nObčianskeho zákonníka, vykonanej zákonom č. 404/2004 Z. z., podľa § 879h Občianskeho zákonníka v\nspojení s § 260 a § 272 zákona č. 461/2003 Z. z. k 31.7.2004 náhradu straty na zárobku prekvalifikovala\nna úrazovú rentu vo výške 62.386,90 Sk. Zvýšenie úrazovej renty vykonala: od 1.1.2005 o 7,54 %\nsumy úrazovej renty alebo pozostalostnej úrazovej renty vyplácanej ku dňu zvýšenia (§ 293b zákona o\nsociálnom poistení č. 461/2003 Z. z.), od 1.7.2006 zvyšuje o 5,95 % (č. 229/2006 Z. z, od 1.7.2007 o\n6,25 % (č. 197/2007 Z. z.), od 1.7.2008 o 5 % (č. 136/2008 Z. z.), od 1.1.2009 o 6,95 % (č. 450/2008 z.\nz ), od 1.1.2010 o 3,05 % (č. 413/2009 z. z ), od 1.1.2011 o 1,8 % (č. 404/2010 Z. z.), od 1.1.2012 o 3,3\n% (č. 344/2011 Z. z), od 1.1.2013 o 3,05 % (č. 329/2012 Z. z.), od 1.1.2014 o 2,3 % (č. 329/2013 Z. z.),\nod 1.1.2015 o 1,32 % (č. 295/2014 Z. z ), od 1.1.2016 o 0,46 % (č. 283/2015 Z. z.).\n11. Podľa výpisu z účtu žalobcu zo dňa 7.7.2008 bola žalobcovi tohto dňa vyplatená žalovaným 1/\nsuma 300.000 Sk; špecifikácia platby sa pri príslušnej platbe nenachádzala. Podľa vyjadrenia likvidátora\nžalovaného zo dňa 19.3.2008 suma 300.000 Sk predstavovala zálohovú platbu bez špecifikácie nároku,\nna ktorý sa poskytuje. Podľa Expertnej správy k znaleckému posudku spoločnosť Inservis Slovakia\ns.r.o. uviedla, že sa stotožňuje so znalkyňou v otázke určenia priemerného zárobku žalobcu, namietli\nvšak, že ak by bol tento zárobok ponechaný v zaokrúhlení na 4 desatinné miesta, výpočet by bol\npresnejší (rozdiel je 12,50 Sk resp. 12,20 Sk). Spoločnosť sa nestotožnila s výpočtom za neúplné\nmesiace, nakoľko mala znalkyňa predeliť zistený priemerný mesačný zárobok počtom kalendárnych\ndní v mesiaci a vynásobiť počtom dní práceneschopnosti a takýto postup by bol presnejší. Spoločnosť\nsúhlasila s výpočtom náhrady na strate na zárobku za obdobie od 8.9.2002 do 30.9.2003. K výpočtu\nza obdobie od 10/2003 od 12/2003 namietli valorizáciu vo výške 9,3 % s odkazom na § 201 ods. 3\nZákonníka práce, pretože výška náhrady straty na zárobku prekročila trojnásobok priemernej nominálnej\nmesačnej mzdy zistenej Štatistickým úradom SR za predchádzajúci kalendárny rok. Teda za toto obdobie\nsa náhrady straty na zárobku nemala valorizovať. Spoločnosť súhlasila aj s výpočtom za obdobie od\n1.1.2004 do 31.12.2004. Ďalej namietali, že v roku 2005 pri valorizácii znalkyňa nezobrala do úvahy\n§ 293e zákona č. 461/2003 Z. z. a náhrada na strate na zárobku sa v roku 2005 nemala valorizovať.\nNamietali aj metodický postup valorizácie - priebežnú valorizáciu a boli názoru, že by sa mala valorizovať\npôvodná výška úrazovej renty platná k 31.12.2004. Poukázali aj na zaokrúhľovanie, ktoré sa malo\nuskutočniť podľa § 116 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z., t. j. na celé koruny nahor, resp. na celých 10\ncentov nahor. V rozhodnutí sp. zn. 25Cdo/3171/2013, zo dňa 29.1.2014 Najvyšší súd ČR vychádza\nzo skutkového stavu, že vodič pod vplyvom alkoholu spôsobil smrť nepripútanému spolujazdcovi.\nPlnenie bolo krátené o 25 % s odôvodnením, že poškodený sa spolupodieľal na škode nepripútaním\nsa bezpečnostným pásom. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu\nČR sp. zn. 25Cdo/895/2008, zo dňa 17.12.2009 a sp. zn. 25Cdo/2451/2007, zo dňa 30.9.2009, podľa\nktorých, „pokud poškozený tím, že vědomě podstoupil jízdu vozidlem, které řídila osoba, o níž věděl, že\njejí řidičské schopnosti jsou výrazně ovlivněny požitím alkoholu, podstatně přispěl ke vzniku škodlivého\nnásledku, podíl poškozeného na vzniklé škodě se může blížit až jedné polovině“. Najvyšší súd ČR svojim\nrozhodnutím zrušil preskúmavané rozhodnutie z dôvodu nesprávneho ustálenia spoluviny poškodeného,\nktorý si mal byť vedomý, že vodič motorového vozidla viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu.\n12. Vyjadrením zo dňa 14.2.2017 znalkyňa reagovala na námietky žalovaného, vychádzajúce z\nExpertného stanoviska spoločnosti Inservis Slovakia s.r.o., tak, že pripojila výpočet k žalovaným\nnamietanému nepresnému výpočtu za neúplné mesiace, pripojila výpočet k žalovaným namietanému\nnerešpektovaniu § 239e zákona č. 461/2003 Z. z., s námietkou o nesprávnom metodickom postupe\nvalorizácie nesúhlasila s poukazom na § 82 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 272 zákona\nč. 461/2003 Z. z., k namietanému zaokrúhľovaniu a poukázala na to, že toto bolo možné použiť až\npo transformácii náhrady straty na zárobku na úrazovú rentu, predtým sa náhrady straty na zárobku\npočítala podľa Občianskeho zákonníka, ktorý zaokrúhľovanie neupravoval. Súhlasila s nesprávnosťou\nzaokrúhľovania od roku 2009, keď v znaleckom posudku v tomto období použila nesprávne matematické\nzaokrúhľovanie, zároveň doplnila správny výpočet.\n13. Zo znaleckého posudku I.. B., U.. č. 2/2018 vyplynulo, že pri určení náhrady na strate na zárobku\nvychádzal z priemerného zárobku zamestnanca, ktorý určil podľa § 134 Zákonníka práce, pričom\nvychádzal z rozhodujúceho obdobia 2. štvrťroka 2002, a to z priemernej hrubej mesačnej mzdy podľa\nvýplatných pások. Priemerný hodinový zárobok žalobcu určil na 9,4118 eura a priemerný mesačný\n\nzárobok na 1.483,50 eura. Znalec vychádzal z nasledujúcich metodických východísk: výška invalidného\ndôchodku po 1.7.2006 zostáva nezmenená, priemerný zárobok žalobcu, neskôr úrazová renta je\nprepočítavaná ku každej zmene výšky plnenia titulom invalidného dôchodku, a o túto sumu je plnenie\nformou úrazovej renty objektivizované, metodický postup valorizácie je vykonávaný tým spôsobom,\nže znalec valorizuje úrazovú rentu k dátumu jej transformácie z náhrady straty na zárobku, t. j. zo\nsumy platnej k 31.12.2003 resp. k 1.1.2004, kedy došlo k transformácii náhrady straty na zárobku\nna úrazovú rentu; vypočítaná výška valorizácie je následne pripočítaná k aktuálne vyplácanej sume\núrazovej renty. Podľa znalca by sa mala náhrady straty na zárobku prvý krát valorizovať na základe\nNariadenia vlády SR č. 268/2003 o 9,3 %, t. j. na sumu 70.310,504 Sk (zvýšením sumy 64.328 Sk);\nuvedenú sumu znalec zaokrúhlil na celú korunu nahor. Podľa znalca by sa však nemala valorizovať\nv súlade § 447 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka v spojení s § 201 ods. 3 Zákonníka práce.\nPre obdobie od 1.1.2004 do 30.9.2016 znalec postupoval nasledovne: sumu úrazovej renty znižoval o\npriznané plnenia dôchodku, sumu úrazovej renty valorizoval podľa príslušných zákonných ustanovení\n(totožných ako použila znalkyňa v znaleckom posudku), pri valorizácii postupoval podľa § 82 zákona\nč. 461/2003 Z. z. primerane, pričom výraz primerane si vyložil tak, že na valorizáciu úrazovej renty\npoužil rovnaké koeficienty percentuálneho zvýšenia, ktoré aplikoval na úrazovú rentu určenú ku dňu\n31.7.2004 s odôvodnením, že s odkazom na § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. je úrazová renta\nnárok vypočítaný v minulosti a z označeného zákonného ustanovenia podľa znalca vyplýva, že by mal\nbyť práve tento historicky vypočítaný nárok valorizovaný.\n14. Podaním zo dňa 2.1.2020 vzal žalobca žalobu voči žalovanému v 2/ (v celosti), ako aj v časti o\nzaplatenie 100.000 Sk/3.319,39 eura (voči žalovanému 1/) späť, a nakoľko žalovaní voči späťvzatiu\nžaloby v navrhovanom rozsahu nenamietali, konanie podľa § 145 ods. 2 C. s. p. v príslušnej časti\nzastavil. O trovách konania v časti nároku žalobcu voči žalovanému 2/ rozhodol podľa § 257 C. s. p.\nŽalobca síce z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania voči žalovanému 2/, avšak žalobcovi\nspôsobil žalovaný 2/ škodu na zdraví v takom veľkom rozsahu, že žalobca od škody nemôže viesť riadny\nživot. Uvedené vyhodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce aplikáciu dotknutého\nzákonného ustanovenia.\n15. Po zastavení konania proti žalovanému 2/ zostal predmetom konania priamy nárok žalobcu na\nnáhradu škody na zdraví, a to nárok na náhradu na stratu na zárobku počas práceneschopnosti a po\nskončení práceneschopnosti, voči poisťovateľovi žalovaného 2/.\n16. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca si uplatnil proti žalovanému 1/ priamy nárok\npoškodeného na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená žalovaným 2/ a to prevádzkou jeho\nmotorového vozidla, ktoré malo uzatvoreného povinné zmluvné poistenie u žalovaného 1/. Žalobca si\nteda uplatňuje nárok na náhradu škody z povinného zmluvného poistenia žalovaného 2/ u poisťovateľa\nžalovaného 2/, ktorým je žalovaný 1/. Tento nárok bol žalobca oprávnený uplatniť si buď voči žalovanému\n2/ alebo podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. aj priamo voči žalovanému 1/.\n17. K námietke premlčania vznesenej žalovaným 1/ uviedol, že v prípade, že sa poškodený stane\nv dôsledku škody na zdraví práceneschopným a po skončení pracovnej neschopnosti poberá len\ninvalidný dôchodok, môže získať vedomosť o rozsahu straty na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti umožňujúcej uplatnenie jej náhrady na súde až potom, čo bolo vydané rozhodnutie o\npriznaní invalidného dôchodku a poškodený sa o ňom dozvedel a tento nárok možno uplatniť na súde až\npo tom, čo bolo príslušným orgánom vydané rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a poškodený\nsa o ňom dozvedel. Do tej doby nie je isté, či a v akej výške bude poškodenému priznaný invalidný\ndôchodok, a teda ani v akom rozsahu došlo ku strate na zárobku. Z § 447 Občianskeho zákonníka\nvyplýva, že strata na zárobku sa uhrádza peňažným dôchodkom. Tento občianskoprávny nárok na\nnáhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa premlčuje ako jeden celok, nie\niba ako nároky na jednotlivé mesačne sa opakujúce plnenia z neho vyplývajúce, poskytované vo forme\ndôchodku, tzv. renty (Rc 36/2007).\n18. Nárok žalobcu na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa žalobca dozvedel\no škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. O tom, že za škodu zodpovedá žalovaný 2/ sa žalobca v\nprejednávanej veci dozvedel v deň dopravnej nehody (dňa 14.7.2002). O rozsahu jemu vzniknutej\nškody sa žalobca dozvedel vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhrady na strate na zárobku počas\npráceneschopnosti v okamihu, kedy sa dozvedel o skončení svojej práceneschopnosti a vo vzťahu\n\nk nároku na náhrade na strate na zárobku po skočení práceneschopnosti v okamihu, kedy mu bolo\ndoručené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktorým bol uznaný za invalidného a bol mu priznaný invalidný\ndôchodok - z tohto rozhodnutia sa dozvedel jednak o miere uznanej invalidity, ako aj o výške priznaného\ninvalidného dôchodku. V prejednávanej veci oba okamihy nastali súčasne, pretože práceneschopnosť\nžalobcu nebola ukončená štandardným rozhodnutím ošetrujúceho lekára pri kontrole progresu jeho\nochorenia, ale bola fakticky ukončená priznaním invalidity zo strany Sociálnej poisťovne rozhodnutím\nzo dňa 24.11.2003, a to so spätnou účinnosťou od 8.9.2002. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne bolo\npodľa pečiatky vyznačenej zamestnancom expedované dňa 9.12.2003, nie však doporučene, prípadne\ninou formou, ktorá by preukazovala deň doručenia žalobcovi a žalobca si nepamätal, kedy dotknutú\nzásielku Sociálnej poisťovne prevzal. Nie je teda možné preukázať presný deň, kedy sa žalobca o\nobsahu dotknutého rozhodnutia dozvedel a súdu nebol predložený ani doklad, ktorý by preukazoval,\nkedy reálne bola zásielka s rozhodnutím Sociálnej poisťovne podaná na poštovú prepravu. Avšak\nv rovnaký deň roku 2005, ako je na Rozhodnutí vyznačené zamestnancom Sociálnej poisťovne, že\nzásielka bola expedovaná, teda dňa 9.12.2005, bola reálne podaná na poštovú prepravu žaloba (podľa\npoštovej pečiatky na obálke, ktorou bola žaloba doručovaná súdu). Zamestnanec Sociálnej poisťovne,\nktorý vyznačil na Rozhodnutí (informatívnu) pečiatku expedované spolu s konkrétnym dátumom s\nnajväčšou pravdepodobnosťou nemal skutočnú vedomosť o tom, kedy v skutočnosti bude dotknuté\nrozhodnutie odovzdané na pošte - je bežnou praxou, že vyznačenie pečiatky expedované dňa v\nskutočnosti znamená, že v dotknutý deň bolo rozhodnutie podpísané, vytlačené, dané do obálky a\nodovzdané zamestnancovi, ktorý ho má odniesť na poštu. Spracovaná pošta sa potom odnáša do\npoštového podniku spravidla jedenkrát denne (prípadne viac krát), preto Rozhodnutie mohlo byť dané\nna poštovú prepravu aj nasledujúci deň. Čo sa týka prevzatia Rozhodnutia zo strany žalobcu, tento\nna rozdiel od súdu nemá povinnosť každodenne preberať a otvárať doručené zásielky. Preto sa javí\nako nepravdepodobné, aby zásielka podaná na poštu 9.12.2003, prípadne neskôr, ktorej obsahom\nbolo Rozhodnutie, bola doručená žalobcovi v kratšom časovom úseku, ako zásielka určite podaná\nna poštu dňa 9.12.2005 (žaloba) a bezodkladne prijatá a zaevidovaná súdom dňa 12.12.2005, a to\naj s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba bola podaná podľa pečiatky pošty podaná v Bratislave a\nsmerovala na tunajší súd, ktorý má sídlo tiež v Bratislave a zásielka Sociálnej poisťovne smerovala z\nústredia Sociálnej poisťovne v Bratislave, ktoré rozhodnutie podľa záhlavia vydalo, do bydliska žalobcu,\nktorým podľa Rozhodnutia bola obec Ciakov, Kolárovice a teda táto zásielka bola expedovaná cez\nviacero obcí, čo si nepochybne vyžiadalo dlhší čas prepravy ako zásielka v rámci jednej obci Bratislava.\n19. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobcovi bolo doručené\nRozhodnutie najskôr dňa 12.12.2003. Posledný deň dvojročnej premlčacej doby potom pripadol najskôr\nna deň 12.12.2005, kedy bola súdu doručená žaloba a preto vyhodnotil námietku premlčania, vznesenú\nžalovaným, ako nedôvodnú. Podotkol, že dôkazné bremeno o tvrdenom premlčaní nároku zaťažovalo\nžalovaného 1/, ktorý svoje tvrdenia nepreukázal.\n20. Pre správne posúdenie žalovaného nároku prvotne posúdil podľa akého právneho predpisu sa\nmá nárok posudzovať a ktorú časovú verziu predpisu aplikovať. V tejto súvislosti uviedol, že nárok na\nnáhradu straty na zárobku je jednou zo zložiek nároku na náhradu škody na zdraví. V danom prípade\nnešlo o pracovný úraz, preto v zásade nie je dôvod postupovať podľa Zákonníka práce. V prípade\nžalobcu ide o občianskoprávny nárok, upravený Občianskym zákonníkom. Nárok na straty na zárobku\npočas práceneschopnosti vznikol rovnaký deň, ako vznikla/začala práceneschopnosť žalobcu, čo bolo\ndňa 14.7.2002 a nárok na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol žalobcovi v\ndeň vzniku nároku na invalidný dôchodok, čo bolo dňa 8.9.2002. V čase vzniku nároku na náhrady straty\nna zárobku, tento nárok upravoval § 445, § 446, § 447 ods. 1 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré\nplatila až na drobné zmeny minimálne od prijatia Občianskeho zákonníka v roku 1964 do 31.7.2004,\nkedy boli rozhodujúce ustanovenia novelizované zákonom č. 404/2004 Z. z. Právna úprava náhrady\nstraty na zárobku účinná od 1.8.2004 platila až do novely Občianskeho zákonníka, účinnej od 1.12.2019.\n21. Právna úprava nároku náhrady straty na zárobku v Občianskom zákonníku do 31.7.2004, podobne\nako právna úprava v Občianskom zákonníku od 1.12.2019 vychádza z princípu úplného odškodnenia\nspôsobenej škody, pričom právna úprava účinná do 31.7.2004 dlhoročne zohľadňovala časovú zmenu\nhodnoty peňazí formou zohľadňovania vývoja mzdovej úrovne a to tak, že vláda podľa § 447 ods. 3\nObčianskeho zákonníka vydávala nariadenia, ktoré ustanovovali valorizáciu náhrady straty na zárobku,\nformou úpravy priemerného zárobku, z ktorého sa pri výpočte vychádzalo o percento medziročného\nrastu priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Nariadenia vlády SR ustanovovali, že pri valorizácii\n\nnáhrady straty na zárobku sa na zvýšenie invalidného dôchodku neprihliada. S účinnosťou od 1.8.2004\nbolo okrem iného zrušený § 447 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa valorizovala náhrada\nstraty na zárobku a pri jej zvyšovaní sa postupovalo podľa zákona o sociálnom poistení. Súčasná právna\núprava sa vrátila k pôvodnej právnej úprave, ktorá bola účinná do 31.7.2004 Z. z., avšak zákonodarca\nči už zámerne alebo nedopatrením neupravil žiadnym spôsobom valorizáciu náhrady straty na zárobku\na zostalo v platnosti prechodný § 879h Občianskeho zákonníka k úprave účinnej od 1.8.2004, ktorá\nbola z dôvodu rozporu s Ústavou SR zrušená a teda napriek nezrušeniu toto ustanovenie stratila svoje\nopodstatnenie. Neexistuje ustanovenie, ktoré by upravovalo valorizáciu náhrady straty na zárobku pre\nnároky, ktoré ešte neboli priznané (a teda nebolo o nich dosiaľ právoplatne rozhodnuté) a podľa súdu\nani pre nároky, ktoré už boli priznané (keďže ustanovenie § 879h Občianskeho zákonníka stratilo svoje\nlogické opodstatnenie) a rozhodnutie o nároku na náhrady straty na zárobku bez valorizácie by podľa\nsúdu bolo v rozpore s princípom úplnej náhrady škody, súd pri valorizácii žalobcu podľa § 853 ods.\n1 Občianskeho zákonníka postupoval podľa § 879h Občianskeho zákonníka pre dávky, ktorých nárok\nvznikol po 1.8.2004 a podľa § 447 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre dávky, ktorých nárok vznikol do\n31.7.2004. Obdobným spôsobom je princíp úplnej náhrady škody zakotvený v právnej úprave rovnakého\nnároku v Českej republike (§ 2963 ods. 2 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníku). Podotkol, že\nv dôsledku zmien v právnej úprave nároku na náhrady na strate na zárobku, už súčasná právna úprava\nneobsahuje obmedzenie v minulosti obsiahnuté v § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom\ndo 31.7.2004, a teda že náhrady na strate na zárobku spolu s ostatnými príjmami nesmie presiahnuť\nsumu určenú predpismi pracovného práva pre náhradu škody pri pracovných úrazoch a chorobách z\npovolania. Toto obmedzenie v súčasnej právnej úprave odškodňovania pracovných úrazoch už stratilo aj\nsvoje opodstatnenie, pretože odškodňovanie pracovných úrazov nie je postavené na plnej kompenzácii\nodškodnenia, ale na realizácii povinnosti štátu zabezpečiť poškodenému pracovným úrazom primerané\nprostriedky na ďalší život formou hmotného zabezpečenia pri nespôsobilosti na prácu podľa Čl. 39 ods.\n1 Ústavy SR a nie o odškodnenie majetkovej škody podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.\n22. Žalobca si titulom straty na zárobku počas práceneschopnosti uplatnil sumu, ktorá vychádzala z\nnároku vo výške 118.860 Sk/3.945,43 eura, zníženej o plnenia poskytnuté žalovaným 1/, a to o sumu\n85.211 Sk/2.828,48 eura a sumu 100.000 Sk/3.319,39 eura. K uplatňovanej výške nároku žalobca dospel\nvlastným výpočtom, ktorý vychádzal z potvrdenia jeho zamestnávateľa o výške príjmu (kým vyhotovené\nznalecké posudky vychádzali z výplatných pások z rozhodujúceho obdobia). Na účely určenia výšky\nnáhrady na strate na zárobku počas práceneschopnosti súd nemohol prihliadnuť na Expertnú správu zo\ndňa 2.5.2005 a jej doplnenia, pretože tieto dokumenty pri vyčíslení nároku žalobcu vychádzali nesprávne\nz čistej mzdy žalobcu a pri jej určení sa vychádza z priemerného zárobku poškodeného - tento inštitút nie\nje v Občianskom zákonníku definovaný, a preto vychádzal z legálnej definície obsiahnutej v Zákonníku\npráce. V konaní boli vypracované dva znalecké posudky - jeden bol vypracovaný znalcom, ktorého\nustanovil súd a jeden ako súkromný znalecký posudok. Obaja znalci sa zhodli na tom, že priemerný\nhodinový zárobok (na určenie priemerného zárobku žalobcu) je 9,4118 eura; výpočet priemerného\nmesačného zárobku žalobcu je síce odlišný, ale rozdiel vyplýva iba z toho, že súdom ustanovená\nznalkyňa postupovala pri výpočte z priemerného hodinového zárobku, ktorý matematicky zaokrúhlila\nna sumu 9,41 eura. Znalecký posudok pri tomto výpočte ustanovuje zaokrúhlenie na 4 desatinné\nmiesta, avšak v čase vzniku nároku takáto právna úprava absentovala. Podľa znaleckého posudku\nbol teda priemerný zárobok žalobcu určený na sumu 1.483,16 eura a podľa súkromného znaleckého\nposudku na sumu 1.483,50 eura, pretože žalobca pri vyčíslení svojho nároku vychádzal z priemerného\nmesačného zárobku, určeného v znaleckom posudku, súd s prihliadnutím § 216 ods. 1 C. s. p. ako\naj s prihliadnutím na skutočnosť, že zaokrúhľovanie priemerného hodinového a mesačného zárobku v\nčase vzniku nároku žalobcu upravené nebolo, vychádzal z priemerného mesačného zárobku určeného\nv znaleckom posudku a ustálil sumu 1.483,16 eura. V tejto súvislosti podotkol, že žalobca poberal v\nčase vzniku nároku plat v eurách vo Francúzsku a v tom čase bola v SR menou slovenská koruna. Pre\nvýpočet nároku žalobcu bolo potrebné priemerný mesačný zárobok žalobcu prepočítať na slovenské\nkoruny podľa kurzu platného pre deň vzniku nároku. Podľa uvedeného prepočtu bol priemerný mesačný\nzárobok žalobcu na účely náhrady na strate na zárobku počas práceneschopnosti vo výške 66.015,50\nSk. Výpočet znalcov sa v otázke nároku počas práceneschopnosti líšil, kým v znaleckom posudku\nbol tento nárok určený na 121.464 Sk/2.727,88 eura, v súkromnom znaleckom posudku bol určený\nna 119.782 Sk/2.961,10 eura. Rozdiel vo výpočte bol spôsobený rozdielnym metodickým postupom\npri výpočte za neúplné mesiace. V znaleckom posudku znalkyňa postupovala tak, že určila priemerný\ndenný príjem vydelením priemerného mesačného príjmu a priemerného počtu dní, pripadajúceho na\njeden mesiac, kým znalec v súkromnom znaleckom posudku postupoval tak, že priemerný mesačný\n\npríjem predelil počtom dní príslušného mesiaca a vynásobil počtom dní práceneschopnosti v príslušnom\nmesiaci. Túto otázku (ako postupovať pri výpočte za neúplné mesiace) Zákonník práce neupravuje a\nsúdu sa javil ako správnejší postup znalkyne v súkromnom znaleckom posudku, vzhľadom na to, že\nznalecký posudok vychádza z inštitútov priemerný hodinový a priemerný mesačný zárobok - pre neúplné\nmesiace sa potom javí ako logické vychádzať z priemerného denného zárobku avšak iba pri neúplných\nmesiacoch - kritérium neúplnosti nezohľadnil ani jeden zo znalcov. Zákonník práce vymedzuje ako sa\nvypočíta priemerný mesačný zárobok a v posudzovanej veci bol mesiac 8/2002 celým mesiacom, za\nktorý si žalobca uplatňuje náhradu na strate na zárobku, preto pri tomto mesiaci nebol dôvod postupovať\nani jedným zo spôsobov, realizovaných znalcami. Obaja znalci ďalej nevzali do úvahy skutočnosť, že\nnáhrada na strate na zárobku je nárokom na náhradu vzniknutej škody na zárobku, avšak žalobcovi\nnevznikla žiadna škoda na zárobku za mesiac júl 2002, pretože mu za tento mesiac aj podľa výplatných\npások, aj podľa vyjadrenia účtovníčky bývalého zamestnávateľa žalobcu bola vyplatená plná mzda, aj\nnapriek tomu, že celý mesiac neodpracoval. Žalobcovi teda aj napriek práceneschopnosti v mesiaci\n7/2002 nevznikla žiadna škoda na zárobku.\n23. Súd prvej inštancie ustálil, že výška nároku náhrady na strate na zárobku počas práceneschopnosti\nje 81.198,50 Sk/2.695,30 eura (vychádzajúc z výpočtu v znaleckého posudku, str. 13 tabuľka 2 s\nnahradením nároku za mesiac august 2002 sumou priemerného mesačného zárobku, určeného podľa\n§ 134 ods. 4 Zákonníka práce na 66.015,50 eura a s odpočítaním určenej náhrady za mesiac 7/2002).\n24. K nároku náhrady na stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti žalobcu (obdobie od\nskončenia práceneschopnosti do 31.7.2004) uviedol, že súčasná právna úprava pri určení výšky\nnezohľadňuje dôsledne princíp úplnej náhrady škody, keď neupravuje valorizáciu náhrady na strate na\nzárobku, preto pri určení výšky vrátane jej valorizácie postupoval podľa § 879h Občianskeho zákonníka\npre dávky, ktorých nárok vznikol po 1.8.2004 a podľa § 447 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre dávky,\nktorých nárok vznikol do 31.7.2004. Pri určení výšky tohto nároku vychádzal z priemerného mesačného\nzárobku žalobcu 1.483,16 eura, prepočítaného na slovenské koruny kurzom platným ku dňu vzniku\nnároku (8.9.2002). Kurz k tomuto dňu bol 1 eur = 43,362 Sk, preto rozhodujúci priemerný mesačný\nzárobok žalobcu pre výpočet nároku na náhrady na strate na zárobku bol 64.312,80 Sk, ktorý sa na\nzáklade nariadenia vlády SR č. 268/2003 Z. z. valorizoval o 9,3 %, s účinnosťou od 1.10.2003 na sumu\n70.239,90 Sk. Zároveň vychádzal zo skutočnosti, že s účinnosťou od 8.9.2002 bol žalobcovi priznaný\ninvalidný dôchodok vo výške 7.171 Sk, ktorý bol s účinnosťou od 7/2003 valorizovaný na sumu 7.602\nSk a s účinnosťou od 2/2004 na sumu 7.907 Sk. Súd prvej inštancie pri výpočte náhrady na strate\nna zárobku za obdobie od 8.9.2002 do 31.7.2004 vychádzal zo znaleckého posudku s tým rozdielom,\nže opravil chybu znalkyne vzniknutú tým, že pri výpočte vychádzala i výšky invalidného dôchodku za\nmesiace 7 až 9/2003 vo výške 7.171 Sk, napriek tomu, že z príloh k znaleckému posudku vyplynulo, že\nk zvýšeniu invalidného dôchodku žalobcu došlo od júla 2003. Znalkyňa vo výpočte nesprávne použila\nvalorizovaný dôchodok až od októbra 2003, pričom svoj postup odôvodňovala § 2 nariadenia vlády\nSR č. 388/2002 Z. z. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s takýmto postupom, nakoľko postup podľa\ntohto ustanovenia je viazaný na § 1 označeného zákonného ustanovenia, ktorý hovorí o valorizácii\npriemerného zárobku za rok 2001. Keďže priemerným zárobkom žalobcu je zárobok určený za 2.\nštvrťrok roka 2002, nedochádza v danom prípade k valorizácii príjmu za rok 2001, preto nemôže dôjsť\nani k následnému postupu podľa ods. 2 uvedeného nariadenia. Spornou otázkou medzi stranami vo\nvzťahu k výpočtu náhrady na strate na zárobku za obdobie od 8.9.2002 do 31.7.2004 bola otázka\nvylúčenie valorizácie podľa nariadenia vlády SR č. 268/2003 Z. z., ktorú žalovaný aj znalec v súkromnom\nznaleckom posudku odôvodňovali obmedzením ustanoveným v § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka v\nznení účinnom do 31.7.2004 Z. z. Pretože v dôsledku zmien v právnej úprave uvedené obmedzenie v\nsúčasnosti neplatí, niet legálneho dôvodu vylúčiť valorizáciu podľa nariadenia vlády SR č. 268/2003 Z. z..\nAk by sa však aj postupovalo podľa § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.7.2004\nZ. z., obmedzenie vylučujúce valorizáciu by sa neuplatnilo v prípade, ak bola škoda spôsobená úmyselne\nalebo hrubou nedbanlivosťou, čo platí aj na prípad žalobcu.\n25. K nároku náhrady na strate na zárobku za obdobie od 1.8.2004 uviedol, že bolo sporných viacero\notázok, a to najmä aká je správna metodika zvyšovania dávok, zaokrúhľovanie dávok, dôvodnosť\naplikácie obmedzenia v § 293e zákona č. 461/2003 Z. z. pri valorizácii dávok ako aj to, či je dôvodné\nupravovať dávku o sumu zvýšenia dávky invalidného dôchodku. Súd prvej inštancie pri určení valorizácie\nvychádzal zo znaleckého posudku; výpočet obsiahnutý v súkromnom znaleckom posudku považoval\nza nesprávny z nasledujúcich dôvodov: ako východiskovú sumu pre valorizáciu znalec v súkromnom\n\nznaleckom posudku zobral sumu, ktorá bola určená nesprávne, pretože nebola valorizovaná podľa\nnariadenia vlády SR č. 268/2003 Z. z., znalec nesprávne aplikoval na výpočet §293e zákona č. 461/2003\nZ. z. a toto zákonné ustanovenie bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR č. 204/2008 Z. z., znalec\nurčil nesprávny metodický postup zvyšovania dávok SZP. Znalec nesprávne vychádzal z § 259 ods. 1,\n§ 260 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., nakoľko tieto ustanovenia sa nevzťahujú na dávky úrazového\npoistenia, do ktorého patrila v tom čase úrazová renta. Znalec nesprávne vychádzal z § 272 ods. 3\nzákona č. 461/2003 Z. z., najmä z jeho poslednej vety, ktorý hovorí o tom, že na zvyšovanie úrazovej\nrenty platí § 82 primerane, pričom výraz primerane znalec vyložil nesprávnym spôsobom. Aplikácia\nustanovenia nie je na mieste, pretože sa vzťahuje na už vyplácané nároky, čo zjavne nie je prípad\nžalobcu. Na rozdiel § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. sa § 272 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z.\nvzťahuje na tie nároky na náhradu na strate na zárobku, ktoré neboli právoplatne skončené, teda o\nnich nebolo právoplatne rozhodnuté, čo je aj prípad žalobcu. Posledná veta § 272 ods. 9 zákona č.\n461/2003 Z. z. hovorí o tom, že na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 rovnako. Ak by tomu tak aj\nnebolo výklad primeranosti aplikácie § 82 zákona č. 461/2003 Z. z., tak ako to urobil znalec v súkromnom\nznaleckom posudku nemá legislatívne opodstatnenie, a teda žiadne zákonné ustanovenie nevymedzuje,\nže za primeranú aplikáciu je možné považovať taký postup, ako použil znalec v súkromnom znaleckom\nposudku. Takémuto výkladu odporuje zároveň aj § 293b zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré hovorí o tom, že\no vymedzené percento sa zvyšuje suma renty, vyplácaná ku dňu zvýšenia. Z takejto metodiky zvyšovania\nvychádza aj § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý hovorí o tom, že úrazová renta, vyplácaná k\n1.1. príslušného roka sa zvyšuje o určité percento. Naviac nemá žiadne logické opodstatnenie, aby sa\niným spôsobom zvyšovali dávky úrazovej renty, o ktorých nebolo v čase zavedenia § 272 zákona č.\n461/2003 Z. z. rozhodnuté a inak o nárokoch, o ktorých už rozhodnuté bolo. Zároveň považoval za\nnesprávny postup znalca v súkromnom znaleckom posudku, ktorým zohľadňoval pri výpočte valorizáciu\nvyplácaného invalidného dôchodku pri ktorom vychádzal z § 89 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.\nUstanovenie § 89 je označené, ako určenie úrazovej renty, preto jeho aplikácia prichádza do úvahy\nvtedy, ak sa úrazová renta určuje po prvýkrát, pre jej ďalšiu úpravu je na mieste aplikovať iné zákonné\nustanovenia. Takémuto výkladu svedčí aj § 89 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý vo vzťahu k\nzníženiu úrazovej renty o sumu vyplácaného dôchodku výslovne ustanovuje, že je rozhodujúca suma\ndôchodku, na ktorú má poškodený nárok ku dňu priznania úrazovej renty, a ak bol dôchodok priznaný\npo priznaní úrazovej renty, rozhodujúca je suma dôchodku, na ktorú má nárok ku dňu jeho priznania.\nBol názoru, že znalec nesprávne aplikoval aj § 293a ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý sa vzťahuje\nna zvyšovanie dôchodkových dávok, pričom úrazová renta nie je dôchodkovou dávkou ale úrazovou\ndávkou. V súvislosti s výpočtom akceptoval ako dôvodnú námietku žalovaného a znalca o nesprávnom\nzaokrúhľovaní a postupoval v tomto smere podľa § 116 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z. z.\n26. K námietke uznania nároku vznesenej žalobcom uviedol, že žalobca opakovane argumentoval tým,\nže žalovaný 1/ uznal dlh bez spoluviny žalobcu, tento nárok uznal čo do dôvodu ako aj do výšky, a\ntento uznávací prejav urobil písomne voči žalobcovi, tak ako mu to ukladá § 11 zákona č. 381/2001\nZ. z. Uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky\ntýkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa (R 13/1988). Uviedol, že je pravdou, že\nžalovaný 1/ viacerými listami oznámil žalobcovi, aké plnenia a v akom rozsahu mu poskytuje. Tieto\nvyjadrenia však nemali náležitosti, ktoré pre uznanie dlhu vymedzil § 558 Občiansky zákonník, najmä to,\nže svoj záväzok uznáva v akejkoľvek výške, osobitne vo vzťahu k plneniu, ktoré žalobcovi neposkytol.\nTvrdenie žalovaného, že svoj záväzok uznal podľa § 11 zákona č. 381/2001 Z. z. nemajú legálny podklad,\nnakoľko zákonné ustanovenie nehovorí nič o uznaní dlhu, ale o tom, že poisťovateľ je povinný oznámiť\npoškodenému výšku poistného plnenia vo vzťahu k nároku, ktorý poisťovateľ považuje za preukázaný.\nAk by však aj žalovaný svoj nárok uznal, nezbavil by sa možnosti uplatniť si v súdnom konaní voči\npoškodenému námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku poškodeného. (R 13/1988).\n27. K spoluvine žalobcu na škode uviedol, že žalovaný 1/ opakovane namietal, že žalobca sa\nspolupodieľal na vzniku škody v rozsahu 50 %, tým že sa spolu so žalovaným 2/ dňa 13.7.2002 zúčastnili\nvečierku, na ktorom požili veľké množstvo alkoholu. Z večierka sa vracali 14.7.2002 motorovým vozidlom\nžalovaného 2/, ktoré žalovaný 2/ šoféroval, pričom žalobca bol spolujazdcom. Počas tejto cesty došlo\nk nehode, ktorú zapríčinil žalovaný 2/ a pri ktorej žalobca utrpel škodu na zdraví. Zo svedeckých\nvýpovedí podľa žalovaného 1/ vyplynulo, že obaja počas trvania večierka vypili veľké množstvo alkoholu,\npričom svoju opitosť v konečnom dôsledku aj priznali, a preto žalobca musel mať a aj mal vedomosť o\nskutočnosti, že žalovaný 2/ počas celého večierka požíval alkoholické nápoje a napriek tomu neodhovoril\nžalovaného 2/ od riadenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, ale do tohto vozidla nastúpil ako\n\nspolujazdec. Žalobca tým porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka,\npretože ak by do motorového vozidla nenastúpil, resp. by žalovaného 2/ od riadenia odhovoril, ku jeho\nškode na zdraví by nedošlo. Žalobca namietal, že nebolo preukázané, že by mal vedomosť o tom,\nže žalovaný 2/ užil alkohol, ani to, že pili spolu. Zároveň poukázal na smernicu Rady č. 72/166/EHS,\nsmernicu Rady č. 90/232/EHS a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/EHS, ktoré podľa\njeho názoru vylučujú jeho spoluvinu resp. krátenie nároku z dôvodu spoluviny poškodeného. Bol názoru,\nže súdy dali na jednu rovinu vodiča, ktorý sa sám priviedol do stavu opitosti a v takomto stave viedol\nvozidlo a osobu spolujazdca, ktorý síce požil alkohol, ale neohrozoval svojou jazdou účastníkov cestnej\npremávky a neporušil žiadne zákonné ustanovenie o premávke na pozemných komunikáciách a preto\npodľa žalobcu nie je možné považovať jeho účasť ako poškodeného na vzniku škody zrovnateľnú\ns podielom žalovaného 2/. Žalobca poukázal na § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka s tým, že\npoistiteľ nemohol odmietnuť plniť pre spoluvinu na strane žalobcu a preto podľa tohto ustanovenia nie\nje oprávnený dôvod neplnenia alebo zníženia plnenia meniť, t. j. v konaní uvádzať iný dôvod, keď\ntento dôvod neuviedol písomne pri odmietnutí alebo znížení plnenia, pričom toto ustanovenie sa použije\nna všetky prípady podľa prechodného § 879u Občianskeho zákonníka, z ktorého je zrejmé, že toto\nustanovenie sa použije na všetky prípady poistiteľa prejednávané po 1.1.2018, z čoho vyplýva, že aj\nkeby mal súd prvej inštancie povinnosť riadiť sa rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z roku 2014, tak\nvzhľadom na zmenu právneho predpisu a povinnosť rešpektovať právny predpis vydaný o 4 roky neskôr\nje povinnosťou súdu konať a rozhodovať v zmysle zmeny právneho predpisu.\n28. Súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobca si z jednej škodovej udalosti uplatnil viacero nárokov. V\nkonaní sp. zn. 12C/74/2005 si žalobca uplatnil mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie\nspoločenského uplatnenia a v konaní sp. zn. 16C/97/2009 si žalobca uplatnil kompenzáciu zvýšených\nvýdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia.\nPodotkol, že v označených konaniach ide o rôzne nároky, ktoré však vychádzajú z rovnakých skutkových\nokolností a z rovnakého skutku. Súdne konanie sp. zn. 27C/17/2006 bolo aj prerušené do právoplatného\nskončenia konania vedeného pod sp. zn. 12C/74/2005, keď odvolací súd na odvolanie žalobcu voči\nprerušeniu konania skonštatoval, že vykonávanie dokazovania o spoluvine žalobcu by bolo v tomto\nkonaní nehospodárne a duplicitné. Následne vo veci sp. zn 16C/97/2009 vychádzal z rozhodnutia sp.\nzn. 12C/74/2005 (Súd sa vzhľadom k vyššie uvedenému, keď v prejednávanej veci neboli vznesené\nžiadne konkrétne argumenty, ktorými by bol spochybnený už právoplatne prijatý záver o spoluzavinení\nnavrhovateľa ako poškodeného, stotožnil s tvrdením navrhovateľa, že je v prejednávanej veci dôvodné\nkrátiť priznanú náhradu o spoluvinu navrhovateľa na vzniku škody. Súd ustálil zhodne spoluzavinenie\nnavrhovateľa ako v konaní sp. zn. 12C/74/2005, v rozsahu 50 %). Námietky, ktoré vzniesol žalobca\nvoči určeniu jeho spoluviny boli v konaní sp. zn. 12C/74/2005 riešené odvolacím a dovolacím súdom (v\nkonaní sp. zn. 2MCdo/9/2013). Generálny prokurátor Slovenskej republiky namietal, že súdy nižšieho\nstupňa nesprávne aplikovali § 415 a § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú všeobecnú\npreventívnu zodpovednosť a spoluzodpovednosť, pričom nedostatočne aplikovali ustanovenia týkajúce\nsa objektívnej zodpovednosti za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky osôb vykonávajúcich\ndopravu a súčasne neprihliadli na právnu úpravu Európskej únie, a to najmä na smernice Rady č.\n90/232/EHS a č. 2005/14/ES. Uviedol, že smernice zakazujú aplikáciu ustanovení, ktoré by vylučovali\ncestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v\nčase nehody pod vplyvom alkoholu. Rovnako sa ani právo EÚ neaplikuje retroaktívne, teda pokiaľ to\njasne nevyplýva z výslovného ustanovenia (príslušnej právnej normy EÚ), ktoré by tvrdilo opak. Nová\nhmotnoprávna úprava práva EÚ sa všeobecne neaplikuje na situácie, ktoré nastali pred nadobudnutím\núčinnosti novej právnej úpravy. Súdny dvor EÚ preto v tomto ohľade zakazuje, aby nová právna úprava\nzaložila svoje právne účinky pre obdobie pred svojou vlastnou publikáciou (rozsudok z 25.1.1979, Racke,\n98/78, Recueil, s. 69, bod 20; rozsudok z 25.1.1979, Decker, 99/78, Recueil, s. 101, bod 3; rozsudok\nz 29.4.2004, Sudholz, C-17/01, Recueil, s. I-4243, bod 33). Z uvedeného vyplýva, že na posudzovanie\nprávnych skutočností z hľadiska hmotného práva sa aplikujú právne normy platné a účinné v čase, keď k\nposudzovaným právnym skutočnostiam došlo. Právo EÚ je na území členského štátu účinné okamžite od\njeho pristúpenia k Európskej únii. Slovenská republika vstúpila do Európskej únie 1.5.2004 a už od tohto\nmomentu zabezpečuje plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva ES/EÚ prostredníctvom jeho aplikácie\nslovenskými súdmi a ďalšími orgánmi aplikácie práva. V súdenej veci k dopravnej nehode (posudzovanej\nprávnej skutočnosti), pri ktorej navrhovateľ utrpel zranenia na celom tele, došlo 14.7.2002. Súdy nižšieho\nstupňa preto boli povinné pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa voči odporcom skúmať hmotnoprávne\npodmienky pre priznanie náhrady škody na zdraví v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej na území\nSlovenskej republiky k 14.7.2002. Generálny prokurátor preto neopodstatnene vytýkal súdom nižšieho\n\nstupňa, že pri svojom rozhodovaní neprihliadli na právnu úpravu Európskej únie, a to najmä na smernice\nRady č. 90/232/EHS a č. 2005/14/ES, keďže právo EÚ v čase posudzovanej právnej skutočnosti nebolo\nna území Slovenskej republiky platné a účinné. Dovolací súd poznamenal, že smernica Rady č. 2005/14/\nES (ktorej cieľov sa generálny prokurátor dovolával) nadobudla účinnosť až 11.6.2005 a aj z tohto dôvodu\nju na posudzovanie právnej skutočnosti, ktorá nastala 14.7.2002 nemožno aplikovať. Zároveň uviedol,\nže z predmetných smerníc nevyplýva, že by bola pripustená ich retroaktívna aplikácia.\n29. Generálny prokurátor Slovenskej republiky ďalej namietal nesprávnu aplikáciu § 415 a § 441\nObčianskeho zákonníka. Dovolací súd mal za preukázané, že navrhovateľ a odporca 2/ sa 13.7.2002\nzúčastnili na večierku na ktorom požili veľké množstvo alkoholu. Z večierka sa vracali 14.7.2002\nmotorovým vozidlom odporcu 2/, ktoré aj sám pod vplyvom alkoholu šoféroval, pričom navrhovateľ\nbol jeho spolujazdcom. Počas cesty z večierka došlo k dopravnej nehode, ktorú zapríčinil odporca 2/.\nNavrhovateľ pri tejto dopravnej nehode utrpel zranenia celého tela. Z písomných potvrdení účastníkov\nvečierka vyplynulo, že navrhovateľ a odporca 2/ sa spolu s týmito osobami zdržali počas celého večierka,\npričom obaja požili veľké množstvo alkoholu (svoju opitosť aj priznali). Podľa názoru dovolacieho súdu\npreto navrhovateľ musel mať a mal vedomosť o skutočnosti, že odporca 2/ počas celého večierka\npožíval alkoholické nápoje. Napriek tejto skutočnosti odporcu 2/ neodhovoril od riadenia motorového\nvozidla pod vplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového vozidla nastúpil ako spolujazdec, pričom\nako sám vo svojej výpovedi uviedol, celú situáciu vnímal. Dovolací súd bol názoru, že navrhovateľ\ntýmto svojím správaním porušil svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho\nzákonníka, pretože ak by do motorového vozidla, ktoré riadil odporca 2/ pod vplyvom alkoholu nenastúpil,\nresp. odporcu 2/ od riadenia odhovoril, ku škode na jeho zdraví by vôbec nedošlo. Keďže okolnosti na\nstrane navrhovateľa viedli k vzniku škody na jeho zdraví, súdy nižšieho stupňa správne postupovali, keď\nv zmysle § 441 Občianskeho zákonníka rozhodli, že navrhovateľ a odporca 2/ budú znášať následky\nškodnej udalosti pomerne.\n30. Súd prvej inštancie skonštatoval, že o skutkovej otázky spoluviny žalobcu už bolo právoplatne\nrozhodnuté v iných konaniach, vrátane preskúmania týchto rozhodnutí Najvyšším súdom SR. Uviedol,\nže v tejto otázke je viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, vyslovenom v rozhodnutí sp.\nzn. 2MCdo/9/2013, ako aj skutkovým stavom v otázke spoluzavinenia, zisteným v konaní sp. zn.\n12C/74/2005, keďže toto konanie bolo z dôvodu hospodárnosti konania prerušené do právoplatného\nskončenia konania sp. zn. 12C/74/2005, aby nedochádzalo duplicitne k vykonávaniu dokazovania o\nrovnakej otázke. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že žalobca a žalovaný 2/ sa 13.7.2002\nzúčastnili na večierku v meste Buttene, na ktorom požili veľké množstvo alkoholu. Z večierka sa vracali\n14.7.2002 motorovým vozidlom žalovaného 2/, ktoré aj sám pod vplyvom alkoholu šoféroval, pričom\nžalobca bol jeho spolujazdcom. Počas cesty z večierka došlo k dopravnej nehode, ktorú zapríčinil\nžalovaný 2/. Žalobca pri tejto dopravnej nehode utrpel zranenia celého tela. Z písomných potvrdení\núčastníkov večierka K. Q., J. - P. U. J. P. T. jednoznačne vyplýva, že žalobca a žalovaný v 2/rade sa\nspolu s týmito osobami zdržali počas celého večierka, pričom obaja požili veľké množstvo alkoholu\n(svoju opitosť aj priznali). Žalobca preto musel mať a mal vedomosť o skutočnosti, že žalovaný v 2/\nrade počas celého večierka požíval alkoholické nápoje. Napriek tejto skutočnosti žalovaného v 2/rade\nneodhovoril od riadenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového\nvozidla nastúpil ako spolujazdec. Žalobca týmto svojím správaním porušil svoju všeobecnú prevenčnú\npovinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by do motorového vozidla, ktoré riadil\nžalovaný 2/ pod vplyvom alkoholu nenastúpil, resp. by žalovaného 2/ od riadenia odhovoril, ku škode\nna jeho zdraví by vôbec nedošlo. Keďže okolnosti na strane žalobcu viedli k vzniku škody na jeho\nzdraví, žalobca a žalovaný musia znášať následky škodnej udalosti pomerne (podľa § 441 Občianskeho\nzákonníka). Žalobca tak podstúpením jazdy, ktoré riadila osoba, o ktorej žalobca vedel, že jej vodičské\nschopnosti sú výrazne ovplyvnené alkoholom, podľa žalovaného podstatne prispel k vzniku škody, čo\nodôvodňuje stanovenie rozsahu spoluviny žalobcu na škode až vo výške 50 % (rozsudok Najvyššieho\nsúdu ČR sp. zn. 15Cdo/895/2008, zo dňa 17.12.2009, sp. zn. 25Cdo/2451/2007, zo dňa 30.9.2009.)\nMieru spoluviny aj s prihliadnutím na vyššie označené rozhodnutia určil na 50 %, keď vychádzal z toho,\nže na vzniku škody žalobcu sa podieľali dva základné faktory, bez ktorých by ku škode nedošlo, a to\nriadenie motorového vozidla žalovaným 2/ pod vplyvom alkoholu a porušenie prevenčnej povinnosti\nžalobcom a nastúpenie do motorového vozidla k vodičovi o ktorom vedel alebo vedieť musel, že\njeho schopnosti sú výrazne obmedzené v dôsledku požitia alkoholických nápojov. V otázke prípadnej\nspoluviny žalobcu nie je na mieste skúmať iba porušenie trestnoprávnych predpisov, ale je potrebné\nskúmať relevantnosť príčin, ktoré viedli ku škode, a teda aj porušenie občianskoprávnych predpisov.\n\n31. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že ním označené smernice vylučujú možnosť krátenia poistného\nplnenia poškodeného, nakoľko smernice boli prijaté až po vzniku nároku žalobcu na náhradu škody\na potom, ako nastala skutočnosť, z ktorej tieto nároky vyplývajú a z predmetných smerníc nevyplýva,\nže by bola pripustená ich retroaktívna aplikácia. Nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že\nzákon č. 381/2001 Z. z. krátenie poistného plnenia neumožňuje. Ozrejmil, že zákon č. 381/2001\nZ. z. je osobitným právnym predpisom, ktorý nerieši všetky potrebné otázky a preto je v takomto\nprípade namieste použiť ustanovenia všeobecného právneho predpisu (Občiansky zákonník). V danom\nprípade Občiansky zákonník okrem otázky spoluviny vo všeobecných ustanoveniach o škode rieši aj\nrozsah a výšku jednotlivých nárokov žalobcu. Argument žalobcu, vzťahujúci sa k nemožnosti krátiť\npoistné plnenie bol ten, že uvedené neumožňuje § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka v spojení s\nprechodným § 879u Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka s\núčinnosťou od 1.2018 zaviedlo hmotnoprávnu povinnosť poisťovateľa uviesť poškodenému/poistenému\ndôvod neplnenia alebo zníženia plnenia s tým, že uvedený dôvod nie je možné dodatočne meniť. Podľa\nprechodného ustanovenia sa § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka prvýkrát použije od 1.10.2018.\nUvedené zákonné ustanovenie nie je procesným ustanovením a teda neustanovuje to, ako má súd\npostupovať, ale hmotnoprávnym ustanovením, a teda aké povinnosti má poisťovateľ (žalovaný 1/). Do\nuvedeného dátumu žalovaný 1/ ani nemal zákonnú povinnosť uvádzať dôvod neplnenia ani nemal zákaz\nmeniť dôvod neplnenia. Napriek tomu, že žalovaný 1/ spočiatku vychádzal z toho, že spoluvina žalobcu\nnie je daná, v priebehu konania svoj názor zmenil, čo opakovane písomne uvádzal. Prechodný k § 797\nods. 4 Občianskeho zákonníka teda ustanovuje, že od 1.10.2004 má žalovaný povinnosť po prešetrení\npoistnej udalosti uviesť poškodenému/poistenému dôvod neplnia s tým dôsledkom, že dôvod, ktorý\npo uvedenom dátume uviedol už nebude môcť zmeniť a preto ani uvedené ustanovenie nevylučuje\nzohľadnenie spoluviny.\n32. Na uvedenom základe za použitia § 11 ods. 5 v znení účinnom do 31.3.2005, ods. 6, § 15 ods.\n1, ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 122 ods. 2, § 415,\n§ 441, § 445, § 446, 447 ods. 1, ods. 2, ods. 3 v znení účinnom do 31.7.2004, § 447b, § 517 ods. 1,\nods. 2, § 558, § 563, § 797 ods. 4, 879h, § 879u k úpravám účinným od 1.10.2018, § 879w k úpravám\núčinným od 1.12.2019 Občianskeho zákonníka, § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 Zákonníka práce,\n§ 1, § 2, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 388/2002 Z. z., § 1 nariadenia vlády SR č. 268/2003 Z. z.,\n§ 82 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 9, § 89 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 116 ods. 8, § 272 ods. 3, §\n272 ods. 9, § 293b, § 293e ods. 2, § 293e ods. 3, ods. 4, § 293 dx ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.,\n§ 3 ods. 1 účinným do 31.1.2013, § 3 účinným do 31.12.2009, § 10a k úprave účinnej od 1.1.2009,\n§ 10c k úprave účinnej od 1.2.2013 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.; súd prvej\ninštancie vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie náhrady na strate na zárobku za obdobie od 14.7.2002\ndo 31.12.2009 vo výške 295.890,29 eura a nárok na náhrade na strate na zárobku od 1.1.2020 vo\nvýške 1.790,90 eura, ako dôvodný. Žalovaný zaplatil žalobcovi titulom náhrady na strate na zárobku\nspolu 7.134,32 eura, a preto vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 288.795,01 eura (295.890,29\neura - 7.134,32 eura). Nárok na náhradu straty na zárobku od 1.1.2020 určil na 1.790,90 eura a o\npovinnosti žalovaného 1/ uhrádzať peňažný dôchodok v stanovenej výške od 1.1.2020 rozhodol podľa\n§ 445 v spojení s § 447 Občianskeho zákonníka, vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol, ako\nnedôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 262 v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p. tak,\nže žiadnej zo strán konania nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko zobral do úvahy to, že\nposúdenie nároku žalobcu záviselo od znaleckého posudku, v súlade s ktorým si žalobca svoj nárok\nvyčíslil, a ktorý súd v prevažnej časti vyhodnotil ako dôvodný, avšak zamietol žalobu približne v rozsahu\n50 % uplatneného nároku z dôvodu spoluviny žalobcu na vzniknutej škode. Žalobca o uplatňovanej\nspoluvine zo strany žalovaného vedel, a zároveň vedel aj to, že o jeho spoluvine a jej rozsahu v totožnom\nskutku už bolo právoplatne rozhodnuté v dvoch iných konaniach, napriek tomu však svoj nárok neupravil\nv zodpovedajúcom rozsahu. V dôsledku uvedeného žalobu zamietol približne v rozsahu 50 % a teda\núspech oboch strán bol približne rovnaký, a preto dospel k záveru, že je na mieste ani jednej zo strán\nnárok na náhradu trov konania nepriznať.\n33. K úroku z omeškania uviedol, že žalovaný ani netvrdil ani nepreukázal, že si splnil povinnosť podľa §\n11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z., preto mu podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. vznikla povinnosť\nzaplatiť žalobcovi úrok z omeškania. Výšku úroku z omeškania určil pre nároky, ktorých omeškanie\nnastalo pred dňom 1.1.2009 podľa § 3 v spojení s § 10a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ako\ndvojnásobok úrokovej sadzby platnej k prvému dňu omeškania a pre nároky, ktorých omeškanie nastalo\n\npo dni 1.1.2009 podľa § 3 ods. 1 v spojení s § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., vo výške\nzákladnej sadzby ECB zvýšenej o 8 %.\n34. Prvý deň omeškania jednotlivých dávok peňažného dôchodku určil podľa § 563 Občianskeho\nzákonníka, keďže Občiansky zákonník splatnosť jednotlivých dávok peňažného dôchodku neurčuje,\npričom vychádzal z toho, že žalobca vyzval žalovaného 1/ na zaplatenie dlhu oznámením o škodovej\nudalosti, doručeným žalovanému dňa 13.7.2004, v ktorom uviedol, že si uplatňuje náhradu za škodu na\nzárobku a zohľadnil to, že nárok na dávku náhrady na strate na zárobku za príslušný mesiac vznikol\nuplynutím príslušného mesiaca. Pretože žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania z\ndávky za príslušný mesiac až od 15. dňa nasledujúceho mesiaca, priznal žalobcovi z príslušnej mesačnej\ndávky úrok z omeškania až od 15. dňa nasledujúceho mesiaca a to vo výške podľa predchádzajúceho\nodseku, určenej zo sumy dávky prináležiacej žalobcovi v danom mesiaci. Zároveň zobral do úvahy, že\nžalobca si uplatnil úrok z omeškania až od dátumu 15.10.2004, kedy mal už nárok na vo výške 24.727,27\neura, pričom časť tejto sumy v tom čase žalovaný už zaplatil ale s oneskorením. Súd prvej inštancie\nžalobu v časti uplatneného úroku z omeškania zamietol v časti nárokov, ktoré nevyhodnotil ako dôvodné.\n35. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku a súvisiacemu výroku o trovách konania podal žalobca\nodvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a v plnom rozsahu žalobe\nvyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods.\n2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Mal za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď spoluvinu stanovil v rozsahu 50 %, s poukazom na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2013 (ktorému predchádzalo rozhodnutie Krajského\nsúdu Bratislava sp. zn. 3Co/275/2011, zo dňa 24.5.2012 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I\nč. k. 12C/74/2005-334, zo dňa 11.3.2011), nakoľko týmto rozhodnutím je súd viazaný a nezaoberal sa\njeho námietkami, ktoré v konaní uviedol a adekvátnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Dôvodil, že\npre posúdenie významu prejudiciálnej otázky vyriešenej v inom konaní, svojim predmetom súvisiacom\nkonaní medzi tými istým stranami, je záväzný len výrok právoplatného rozsudku a nie jeho odôvodnenie\na preto posúdenie predbežnej otázky iným súdom je pre súd teda záväzné len vtedy, keď táto predbežná\notázka bola riešená vo výroku rozhodnutia a vysporiadanie sa s touto otázkou iba v odôvodnení\nrozhodnutia pre súd v inom konaní záväzné nie je. Rozhodnutie, na ktoré sa súd v konaní odvoláva\nvo výroku rozsudku nerieši prejudiciálnu otázku rozsahu zodpovednosti ani spoluvinu žalobcu, a preto\nnemôže byť takého rozhodnutie pre súdy záväzné, nakoľko súdy sú viazané len Ústavou, zákonmi a\ninými všeobecne záväznými právnymi predpismi a sú povinné vyhodnotiť dané skutkové okolnosti podľa\nsvojej úvahy a vo vzájomných súvislostiach, a nielen odkázať na odôvodnenie iného rozhodnutia a tým,\nže sa nevysporiadal s jeho námietkami, žiadnym spôsobom sa k nim nevyjadril, porušil jeho právo na\nspravodlivý proces a vec nesprávne právne posúdil.\n36. Nesprávne právne posúdenie spočívalo aj v aplikácií zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle, ktorého\nžalovaný vyporiadal nároky žalobcu, a ktorý je i voči Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis.\nŽiadne ustanovenie zákona č. 381/2001 Z. z. neumožňuje žalovanému 1/ znížiť poistné plnenie ani ho\nkrátiť pre spoluvinu poškodeného. Sám žalovaný 1/ si je vedomý tejto skutočnosti, nakoľko po ukončení\nšetrenia oznámil listami žalobcovi ako poškodenému, že spoluvinu na dopravnej nehode nenesie.\nDôvodil, že ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. majú prednosť pred ustanoveniami Občianskeho\nzákonníka. V intenciách zákona č. 381/2001 Z. z. postupoval aj sám žalovaný, ktorý právny základ\nna náhradu škody žalobcu uznal v plnom rozsahu, keď žalobcovi doručil likvidačnú správu, v ktorej\nbolo uvedené spoluvina - nie. Bolo to pri vysporiadavaní nároku bolestné a sťaženia spoločenského\nuplatnenia ako aj pri vysporiadavní straty na zárobku počas a po skončení práceneschopnosti, ktorú\nžalovaný uhrádzal isté obdobie (v nesprávnej výške, keď nepoužil na žalobcu sa vzťahujúce predpisy).\nTakéto uznanie nároku v časti spoluviny žalovaného, je uznaním dlhu, nakoľko zákon č. 381/2001 Z.\nz.. v znení účinnom v čase dopravnej nehody, t. j. k 14.7.2002 v § 11 ods. 5 ukladal poisťovateľovi\n(žalovanému), že „poisťovateľ je povinný do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie\nrozsahu povinnosti poisťovateľa plniť alebo po obdržaní právoplatného rozhodnutia súdu o výške\nnáhrady škody poskytnúť poistné plnenie.“ Z citácie ustanovenia vyplýva, že povinnosťou poisťovateľa\n(žalovaného) bolo zistiť rozsah škody. Rozsah škody žalovaný 1/ zistil a potvrdil listami adresovanými\nžalobcovi, v ktorých uznal a potvrdil, že spoluvinu na nehode nenesie žalobca žiadnu. Súd prvej inštancie\nv napadnutom rozsudku nesprávne vyhodnotil prípis žalovaného 1/, ktorý v likvidačnej správe doručenej\nžalobcovi uviedol, že spoluvina žalobcu na dopravnej nehode nie je. Účinkom uznania dlhu je právna\n\ndomnienka, že dlh trvá a ktorá posilňuje pozíciu veriteľa; ten nemusí dokazovať vznik a trvanie dlhu v\ndobe uznania a dôkazné bremeno prechádza z veriteľa na dlžníka.\n37. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ nepreukázali liberačný dôvod podľa § 428 Občianskeho zákonníka t. j. že\nje daný dôvod na zníženie poistného plnenia a stanovenie spoluviny, pričom toto dôkazné bremeno bolo\nna strane žalovaného. V prejednávanom prípade ide o objektívnu zodpovednosť poisteného - poistenca,\nza ktorého vysporiadava žalovaný nároky na náhradu škody. Objektívna zodpovednosť v § 427\nObčianskeho zákonníka predpokladá vždy celú zodpovednosť škodcu ako prevádzateľa motorového\nvozidla, ktorý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil prevádzkou motorového vozidla, a ktorej sa možno\nzbaviť čiastočne alebo úplne len za predpokladu, že preukáže (prevádzateľ a vodič vozidla, t. j. žalovaný\nv 2/ rade), že nik na jeho mieste by škode nebol mohol zabrániť. Z § 428 Občianskeho zákonníka vyplýva,\nže krátiť plnenie, znížiť plnenie, odmietnuť plnenie, možno len v prípade ak žalovaný unesie dôkazné\nbremeno, podľa ktorého preukáže, že za daných okolností, v danom čase a za daných podmienok\nnebol nikto schopný zabrániť dopravnej nehode. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým,\nže v prejednávanom prípade žalovaný 2/ zodpovedá za škodu objektívne a tejto sa môže len zbaviť\nak práve žalovaný 2/, resp. za neho poisťovateľ preukáže, že nemohol za daných okolností nehode\nzabrániť. Súdy napriek tomu, že žalovaný ani jeho poistenec neuviedli žiadne dôvody ani dôkazy,\nna základe ktorých by sa mohol žalovaný zbaviť čo i len čiastočne svojej zodpovednosti postupovali\núplne nepochopiteľne a v rozpore s právnymi predpismi a presunuli dôkazné povinnosti na žalobcu,\nkeď uviedli, že práve nedodržanie prevenčnej povinnosti t. j. povinnosti počínať si tak, aby nedošlo\nku škode, dal súd na vrub žalobcovi a podľa § 441 Občianskeho zákonníka krátil poistné plnenie\npatriace žalobcovi, a to napriek tomu, že na rozdiel od škodcu, neporušil žiadnu zákonnú povinnosť,\npretože o tom, že škodca požil alkoholické nápoje nemal vedomosť a v konaní ani takáto vedomosť\npreukázaná nebola (svedecké výpovede hovoria iba o tom, že na večierku, kde bolo množstvo ľudí\nobaja pili, čo je pravda a ani to nikdy nepopreli, ale nebolo preukázané, že by pili spolu, resp. že by\nhlavne žalobca mal vedomosť o tom, že žalovaný 2/ alkoholické nápoje požil). Namietal stotožnenie sa\ns odôvodnením rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2013, podľa ktorého žalobca porušil\nprevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by do motorového vozidla, ktoré\nriadil žalovaný 2/ pod vplyvom alkoholu, nenastúpil, resp. by vodiča od riadenia odhovoril ku škode na\nzdraví by vôbec nedošlo a považoval tieto tvrdenie za rozporné so zámerom zákonodarcu, ktorý upravil\nobjektívnu zodpovednosť prevádzateľa za škodu práve z dôvodu, aby prevádzateľ (nie spolujazdec)\nv plnom rozsahu zvážil dôsledky svojho konania a niesol aj následky za svoje protiprávne konanie.\nSúdy však nepochopiteľne preniesli zodpovednosť na žalobcu, namiesto skúmania či prichádza do\núvahy úplné alebo čiastočné zbavenie sa zodpovednosti žalovaného čo je nesprávne a neprípustné a\nv priamom rozpore so zámerom zákonodarcu a samotným znením zákona pri posudzovaní zbavenia\nsa objektívnej zodpovednosti škodcu za vzniknutú škodu, lebo stanovením 50 % spoluviny žalobcu\nho postavili na roveň škodcu, ktorý nepochybne porušil nielen všeobecne záväzné právne predpisy o\npremávke na pozemných komunikáciách, ale povinnosť predchádzať škodám a ohrozil nielen žalobcu,\nseba, ale aj ďalších účastníkov cestnej premávky.\n38. Namietal nesprávne posúdenie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES o poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorá v Čl. 4 (ktorou sa mení a\ndopĺňa smernica 90/232/EHS) v bode 1 dopĺňa uvedenú smernicu v Čl. 1 tak, že medzi prvý a druhý\nodsek vkladá text: „Členské štáty vykonajú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa každé\nzákonné alebo zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistení, ktoré vylučuje cestujúceho z takéhoto krytia\nna základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu\nalebo inej omamnej látky, považovalo za neplatné, pokiaľ ide o nároky na náhradu škody takéhoto\ncestujúceho.“ Členské štáty Európskej únie sú povinné transponovať smernicu do vnútroštátneho\nprávneho poriadku, tak aby nedochádzalo k ujme na právach, na ktorých ochrane má Európska únia\ndominantný záujem. Z vyššie citovaných ustanovení smernice je nepochybné, že Európska únia má\neminentný záujem na ochrane práv cestujúcich, ktorí boli účastníkmi dopravnej nehody ako spoluvezúce\nsa osoby, a to bez ohľadu či vedeli alebo nevedeli o tom, že vodič motorového vozidla bol, resp. mohol\nbyť pod vplyvom alkoholu. Aj keď právny poriadok SR explicitne nezakotvuje uvedenú povinnosť, v\nprávnom poriadku je potrebné, aby bol naplnený zmysel a cieľ smernice. V prípade, ak cieľ a zámer\nsmernice nebol pretavený do vnútroštátneho právneho poriadku, sú súdy, napriek nepriamemu účinku\nsmerníc povinné rešpektovať unijnú právnu úpravu a rozhodovať v súlade s jej zámerom, ak je ho možné\nzo znenia smernice dovodiť a priamo aplikovať. Z vyššie citovaných smerníc je zámer nepochybný,\npričom je priamo aplikovateľný, a preto sa dovoláva priameho účinku smerníc, nakoľko vnútroštátnou\n\nrozhodovacou činnosťou nebola poskytnutá adekvátna ochrana jeho práv. Uvedenú smernicu v časti,\nv ktorej sa zakazuje vylúčiť cestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť,\nže vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky, zákonodarca\nosobitným spôsobom nezakotvil do vnútroštátnej právnej úpravy, nakoľko zákon č. 381/2001 Z. z.\ntakéto krátenie (zníženie plnenia) neumožňuje. Tento špeciálny predpis má prednosť aj voči samotnému\nObčianskemu zákonníku, ktorý zníženie plnenia pripúšťa vo všeobecnosti, nie však pri uplatňovaní\nnárokov poškodených osôb, pri dopravných nehodách, kde sa nároky posudzujú práve podľa tohto\nšpeciálneho predpisu a nie podľa všeobecných ustanovení. Namietal tvrdenie súdu prvej inštancie, že\ncitovaná smernica bola vydaná neskôr ako došlo k dopravnej nehode, a teda že pri jej uplatňovaní by\ndošlo k retroaktivite, nakoľko ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. nepripúšťali možnosť stanovenia\nspoluviny - cestujúceho v motorovom vozidle ako vezúcej sa osoby z dôvodu, že vedel alebo mal vedieť,\nže vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky. V uvedenom právnom\npredpise je možné vymáhať spätne vyplatenú náhradu od samotného škodcu, ak spôsobil škodu pod\nvplyvom alkoholu.\n39. Uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nároku žalobcu oprel svoje závery o skutočnosť,\nže k dopravnej nehode došlo skôr ako bola vydaná citovaná smernica, pričom ak smernica uvádza,\nže sa považujú za neplatné ustanovenia v zmysle ktorých sa vylučujú cestujúci z takéhoto krytia na\nzáklade toho, že vedeli alebo mali vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu\nalebo inej omamnej látky, súd v čase rozhodovania nemôže aplikovať neplatné ustanovenia zákona, ak\ntakáto smernica existovala v čase vydania rozhodnutia. Analogicky, ak Ústavný súd SR rozhodne, že\nurčité ustanovenie zákona je neplatné, súdy nemôžu na základe takéhoto zákona rozhodovať, aj keď\nrozhodnutie Ústavného súdu SR bolo vydané, až po začatí súdneho konania.\n40. Namietal nesprávne právne posúdenie trov konania a mal za to, že ak by aj prichádzala do úvahy\njeho spoluvina, tak mal pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať z plného úspechu žalobcu pričom\nza základ mala byť považovaná istina o ktorú súd žalobcovi prisúdil, t. j. za ktorú by sa považovala suma\npriznaných nárokov, krátená o spoluvinu a táto súdom priznaná suma by bola základom pre výpočet 100\n% nároku na náhradu trov žalobcu. V tejto časti poukázal na komentár k § 255 C. s. p. (Števček - Ficová\na kol.: Civilný sporový poriadok. Veľké komentáre. Nakladatelství C.H. Beck. S. 926 - 927) a uviedol, že\nnepatrný úspech C. s. p. nepozná, zohľadňuje sa každý neúspech, pričom otázku úspechu vo veci treba\nuplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V\ntýchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou\nuplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie\nvýsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Vzhľadom na uvedené, zamietnutie 50 %\nnároku, nemožno považovať za prejav procesného úspechu žalovaného, ako to vyhodnotil súd prvej\ninštancie, ale iba dôsledkom jeho úvahy. Mal za to, že je nespravodlivé a neprípustné, aby znášal náklady\ntrov právneho zastúpenia, ktoré vznikli advokátovi, ak zákonodarca v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č.\n381/2001 Z. z. ustanovuje, že poistený má právo aby poisťovateľ t. j. žalovaný 1/ nahradil poškodenému\nuplatnené a preukázané nároky na náhradu účelne vynaložených nákladov na právne zastúpenie.\n41. Mal za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania pochybil, keď mu náhradu\ntrov nepriznal a nezvážil, že ak špecializovaná inštitúcia na výkon poistenia zodpovednosti za škody\nspôsobené prevádzkou motorového vozidla a ktorá povinná vykonať šetrenie a zistiť rozsah škody\npostupuje podľa právnych predpisov, ktoré sa na žalobcu nevzťahujú a v rámci šetrenia dospeje k\nzáveru, že za škodu zodpovedá v celom rozsahu žalovaný 2/. Bol názoru, že náklady na právne\nzastúpenie v podobe trov konania má znášať žalovaný 1/. Navyše ak žalovaný 1/ postupoval pri jeho\nvýpočte v súkromnoznaleckých posudkoch, ktoré dal v predmetnej veci vypracovať nielen z nesprávneho\nrozhodného obdobia, ale aj z čistej mzdy namiesto hrubej mzdy. Ak napriek týmto pochybeniam súd\nprvej inštancie rozhodol o trovách tak, že žalobcovi náhradu trov nepriznal, ide o rozhodnutie nesprávne\na nespravodlivé, nakoľko zmyslom zákona je poskytnúť rýchlu, spravodlivú a účinnú ochranu práv\npoškodeným osobám, navyše ak náhradu trov nepriznal len preto, že návrh v časti údajnej spoluviny\nnezobral späť, lebo toto rozhodnutie je založené výlučne na úvahe súdu.\n42. Žalobca ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 8.2.25017, sp. zn. I. ÚS\n56/2017, podľa ktorého nová právna úprava Civilného sporového poriadku nevylučuje osobitný režim\nposudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od\nznaleckého posudku alebo úvahy súdu. Uviedol, že bol v danom spore procesne úspešný, nakoľko mal\n\núspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z procesného úspechu,\nzávisela výlučne od úvahy súdu. Úvahu súdu nemožno pripočítať ako úspech žalovaného 1/, a preto mu\nmala byť priznaná náhrada trov konania vo výške 100 % z prisúdenej sumy.\n43. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu\nako vecne správny potvrdiť. Nestotožnil sa s právnou a skutkovou argumentáciou žalobcu obsiahnutou\nv odvolaní, pričom sa v celom rozsahu pridržiaval dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, pre\nktoré súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol a nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu\ntrov konania. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že o otázke spoluviny žalobcu\nuž bolo právoplatne rozhodnuté v iných konaniach, vrátane preskúmania týchto rozhodnutí Najvyšším\nsúdom SR, a preto je potrebné pri rozhodnutí v tejto právnej veci z nich vychádzať (odsek 200\nnapadnutého rozsudku). Mal za to, že hoci právne závery Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej\nautority všeobecného súdnictva v SR obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej síce nemajú charakter\nprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť\nidenticky, a ich priama záväznosť sa vzťahuje iba na konkrétny prípad, je nutné jeho rozhodnutia pri\nposudzovaní obdobného prípadu veľmi starostlivo zvažovať a brať ho na zreteľ, lebo je možné dôvodne\nočakávať, že Najvyšší súd SR bude vo svojom rozhodovaní konzistentný a v súlade s legitímnym\nočakávaním strán sporu rozhodne v podobnom prípade rovnako aj v budúcnosti. S tým veľmi úzko súvisí\nzakotvenie právnej istoty v Civilnom sporovom poriadku, kde je v Čl. 2 ods. 2 uvedené, že „právna\nistota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s\nustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,\naj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Základným\natribútom právnej istoty je predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ktoré je vždy spojené s podmienkou,\nže zhodné prípady sa budú posudzovať zhodne a odlišné zas odlišne. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší\nsúd SR sa už zaoberal relevantnými skutkovými otázkami škodovej udalosti zo dňa 14.7.2002 nebolo\npotrebné vykonávať vlastné zisťovania skutkových okolností, ale postačuje odkázať na ne a pri prijímaní\nrozhodnutia z nich vychádzať.\n44. K spoluvine žalobcu uviedol, že § 415 Občianskeho zákonníka vyjadruje všeobecnú prevenčnú\npovinnosť, ktorá sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov a vzťahuje sa aj\nna toho, komu riziko vzniku škody hrozí. Porušenie prevenčnej povinnosti poškodeným môže preto\nzakladať jeho spoluzavinenie na vzniku škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Ide o záväznú\nprávnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti\nprevzaté zmluvne, ale aj bez konkrétne stanoveného pravidla správania počínať si natoľko obozretne,\naby konaním alebo opomenutím konania nevznikla škoda iným ani jemu samému. Ustanovenie §\n415 Občianskeho zákonníka nemá len preventívne výchovnú povahu. Povinnosť vyslovená týmto\nustanovením je pre každého z účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou\nurčitým spôsobom sa správať, preto jej nedodržanie predstavuje závažné porušenie. Podľa tohto\nustanovenia sa účastníci občianskoprávnych vzťahov majú správať vždy tak, aby nespôsobili škodu na\nzdraví, majetku, právach iného, prírode či životnom prostredí. Ustanovenie ale nezakladá samostatnú\nskutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, ale porušenie tejto povinnosti predstavuje porušenie,\nktoré ak je príčinou vzniku škody znamená vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho\nzákonníka. Vždy je potrebné posúdiť, či škodlivý výsledok by nebol nastal aj bez tohto porušenia,\nteda či počínanie v súlade s prevenčnou povinnosťou bolo spôsobilé škode, ktorá vznikla, zabrániť.\nVýchodiskom § 441 Občianskeho zákonníka je skutočnosť, že škoda nemusí byť iba výsledkom konania\nškodcu (viacerých škodcov), ale aj samotného poškodeného a preto je potrebné, aby v súlade so\nvšeobecnou prevenčnou povinnosťou v občianskoprávnych vzťahoch bola taká skutočnosť zohľadnená\na poškodený buď pomerne, alebo úplne niesol škodu vzniknutú na vlastnom majetku či zdraví. Aj keď\nzákon hovorí o zavinení poškodeného, neznamená to, že zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti\nje nevyhnutným predpokladom jeho spoluúčasti v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. V civilnom\nsporovom konaní súd o spoluzavinení poškodeného prihliada aj bez návrhu z úradnej povinnosti (R\n27/1979). Ak v priebehu súdneho konania vyšli najavo také skutkové okolnosti na strane poškodeného,\nktoré boli príčinou, poprípade jednou z príčin vzniku škody, nemožno vyvodiť plnú zodpovednosť škodcu\npráve pre chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a škodou. V rozsahu, v akom sa na\nškodlivom následku podieľali okolnosti na strane poškodeného, nie je daná zodpovednosť škodcu.\nPríčinná súvislosť medzi odškodňovaným následkom a konaním škodcu je nevyhnutným predpokladom\njeho zodpovednosti za škodu a preto platí, že v spornom konaní súd aj bez námietky škodcu rozhoduje\no prípadnej spoluúčasti poškodeného na vlastnej škode.\n\n45. Mal za to, že žalobca a žalovaný 2/ sa 13.7.2002 zúčastnili na večierku, na ktorom požili veľké\nmnožstvo alkoholu. Z večierka sa vracali 14.7.2002 motorovým vozidlom žalovaného 2/, ktoré aj sám\npod vplyvom alkoholu šoféroval, pričom žalobca bol jeho spolujazdcom. Počas cesty z večierka došlo\nk dopravnej nehode, ktorú zapríčinil žalovaný 2/. Žalobca pri tejto dopravnej nehode utrpel škodu na\nzdraví. Zo svedeckých výpovedi vyplýva, že žalobca a žalovaný 2/ požili počas trvania predmetného\nvečierka veľké množstvo alkoholu, pričom svoju opitosť v konečnom dôsledku aj priznali. Vzhľadom\nna opísané skutočnosti musel žalobca mať vedomosť o skutočnosti, že žalovaný 2/ počas celého\nvečierka požíval alkoholické nápoje. Napriek tejto skutočnosti žalovaného 2/ neodhovoril od riadenia\nmotorového vozidla pod vplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového vozidla nastúpil ako\nspolujazdec. Žalobca týmto svojím správaním porušil svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle §\n415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by do motorového vozidla, ktoré riadil žalovaný 2/ pod vplyvom\nalkoholu nenastúpil, resp. žalovaného 2/ od riadenia odhovoril, ku škode na jeho zdraví by vôbec nedošlo\na preto argumenty žalobcu obsiahnuté v jeho odvolaní, snažiace sa o minimalizáciu zodpovednosti\nžalobcu na vzniku škody, sú iba tendenčným a nekritickým konštruktom nemajúcom oporu vo vykonanom\ndokazovaní realizovanom počas trestného i civilného konania.\n46. K námietke žalobcu ohľadne existencie európskych smerníc o zákaze aplikácie ustanovení\nvylučujúcich cestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla\nbol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu uviedol, že Smernica Európskeho parlamentu\na Rady č. 2009/103/ES v 18. bode upravuje, že najväčším úspechom platných právnych predpisov\nje zahrnutie každého cestujúceho vo vozidle do poistného krytia. Tento cieľ by bol ohrozený, keby\nvnútroštátne právne predpisy alebo akékoľvek zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistnej zmluve\nvylučovalo cestujúcich z poistného krytia, pretože vedeli alebo mali vedieť, že vodič vozidla bol\nv čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky. Cestujúci obyčajne nedokáže\nsprávne zhodnotiť hladinu intoxikácie vodiča. Cieľ odradenia osôb od toho, aby viedli vozidlo, keď\nsú pod vplyvom omamných látok, sa nedosiahne znížením poistného krytia pre cestujúcich, ktorí\nsú poškodenými pri nehodách motorových vozidiel. Krytie týchto cestujúcich v rámci povinného\npoistenia motorového vozidla nepredurčuje zodpovednosť, ktorú na seba mohli prevziať podľa platných\nvnútroštátnych právnych predpisov, ani úroveň stanovenia výšky odškodného škôd pri konkrétnej\nnehode. V súčasnom komunitárnom práve problematiku poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú\nprevádzkou motorových vozidiel upravuje smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES\nzo 16.9.2009. Touto smernicou bola v záujme jasnosti a prehľadnosti zrušená a nahradená doterajšia\nprávna úprava danej problematiky, ktorá bola upravená opakovane, podstatným spôsobom zmenenými\na doplnenými smernicami Rady č. 72/166/EHS, 84/5/EHS, 90/232/EHS, 2000/26/ES a smernicou\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 2005/14/ES. Práve smernica rady č. 2005/14/ES si vo svojom\n15. bode po prvý raz stanovila za cieľ zahrnúť každého cestujúceho vo vozidle do poistného krytia.\nUviedla, že tento cieľ by bol ohrozený, keby vnútroštátne právne predpisy alebo akékoľvek zmluvné\nustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve vylučovalo cestujúcich z poistného krytia, pretože vedeli alebo\nmali vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky. K\nzákladným princípom vymedzujúcim kategóriu právneho štátu, ktorým je aj Slovenská republika patrí\nprincíp ochrany dôvery občanov v právo a s tým súvisiaci princíp zákazu spätnej účinnosti (retroaktivity)\nprávnych noriem. Hoci zákaz retroaktivity právnych noriem je v Čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv\na slobôd výslovne upravený len pre oblasť trestného práva, je nutné z Čl. 1 Ústavy vyvodiť pôsobenie\ntohto zákazu aj pre ďalšie odvetvia práva (nález Ústavného súdu ČR zo 4.2.1997, sp. zn. PL. ÚS 21/96,\npublikovaný pod č. 63/1997 Zb. a uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok\n7, nález č. 13).\n47. Zákaz retroaktivity spočíva v tom, že podľa súčasnej právnej normy zásadne nie je možné posúdiť\nľudské správanie, právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa uskutočnili skôr, než právna norma\nnadobudla účinnosť. Zákaz retroaktivity právnych noriem vychádza z princípu, podľa ktorého každý\nmusí mať možnosť vedieť, ktoré konanie je zakázané, aby mohol za porušenie tohto zákazu niesť\nzodpovednosť. Tento zákaz súvisí i s funkciou právnych noriem, ktoré svojim adresátom ukladajú, ako sa\nmajú správať po ich účinnosti, a preto zásadne platí len do budúcnosti. Retroaktivita má totiž za následok,\nže v čase, keď subjekt právne významne koná nemôže vedieť, aké právne dôsledky jeho správania\nvyvolá podľa budúceho retroaktívneho právneho predpisu. Neprípustnosť retroaktivity a retroaktívneho\nvýkladu právnych noriem zdôraznil Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 16/95, podľa ktorého k znakom\nprávneho štátu neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty a ochrany dôvery občana v právo; tento postup\n\nzahŕňa zákaz retroaktivity právnych noriem, resp. ich retroaktívneho výkladu. Rovnako ani právo EÚ\nsa neaplikuje retroaktívne, teda pokiaľ to jasne nevyplýva z výslovného ustanovenia (príslušnej právnej\nnormy EÚ), ktoré by tvrdilo opak. Nová hmotnoprávna úprava práva EÚ sa všeobecne neaplikuje\nna situácie, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy. Súdny dvor EÚ preto v\ntomto ohľade zakazuje, aby nová právna úprava založila svoje právne účinky pre obdobie pred svojou\nvlastnou publikáciou. Právo EÚ na území členského štátu je účinné okamžite od jeho pristúpenia k EÚ.\nTento princíp je možné odvodiť zo samého Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej\nrepubliky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej\nrepubliky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých\nje založená Európska únia, ktorý v Čl. 2 ustanovuje, že odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných\nzmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové\nčlenské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte.\n48. Z uvedeného vyplýva, že na posudzovanie právnych skutočností z hľadiska hmotného práva sa\naplikujú právne normy platné a účinné v čase, keď k posudzovaným právnym skutočnostiam došlo.\nSlovenská republika vstúpila do Európskej únie 1.5.2004 a už od tohto momentu zabezpečuje plnenie\nzáväzkov vyplývajúcich z práva ES/EÚ prostredníctvom jeho aplikácie slovenskými súdmi a ďalšími\norgánmi aplikácie práva. V predmetnej veci k dopravnej nehode, pri ktorej žalobca utrpel škodu na zdraví,\ndošlo 14.7.2002. Konajúci súd je preto povinný pri rozhodovaní o nároku žalobcu voči žalovaným skúmať\nhmotnoprávne podmienky pre priznanie náhrady škody v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej na\núzemí Slovenskej republiky k 14.7.2002. Nie je tak možné pri rozhodovaní prihliadať na právnu úpravu\nEurópskej únie, a to najmä na smernice Rady č. 90/232/EHS a č. 2005/14/ES, keďže právo EÚ v čase\nposudzovanej právnej skutočnosti nebolo na území Slovenskej republiky platné a účinné. Smernica\nRady č. 2005/14/ES nadobudla účinnosť až 11.6.2005, a preto aj z tohto dôvodu ju na posudzovanie\nprávnej skutočnosti, ktorá nastala 14.7.2002 nemožno aplikovať.\n49. Stotožnil sa s rozhodnutím o trovách konania v zmysle § 255 ods. 2 C. s. p., keď súd prvej inštancie\nskonštatoval pomer úspechu oboch strán v rozsahu 50 % a žiadnej zo strán tak nepriznal právo na\nnáhradu trov konania. Mal za to, že žalobca vedel o uplatňovanej spoluvine zo strany žalovanej 1/ a\ntaktiež vedel, že o jeho spoluvine a jej rozsahu v identickom skutku bolo už právoplatne rozhodnuté v\ndvoch iných súdnych konaniach, avšak svoj žalobný nárok neupravil v primeranom rozsahu. Vzhľadom\nna uvedené skutočnosti postupoval správne. Záverom dodal, že rozsudok súdu prvej inštancie je\nlogicky odôvodnený a obsahovo prehľadný, keďže v jeho obsahu zrozumiteľným a preskúmateľným\nspôsobom rozviedol predmet návrhu a dôvody, na základe ktorých sa žalobca domáhal uplatneného\nnároku, tiež stručne a výstižne ozrejmil skutkový a právny základ veci, vrátane na vec vzťahujúcej\nsa a aplikovanej právnej úpravy, a uviedol z akých dôkazov, úvah a právnych záverov pri rozhodnutí\nvychádzal. Napadnutý rozsudok pokladal za kompatibilný aj z pohľadu práva účastníkov na spravodlivý\nproces, do ktorého je spravidla zahŕňané aj právo na riadne a preskúmateľné zdôvodnenie súdneho\nrozhodnutia.\n50. Žalobca v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a uviedol, že žalovaný 1/ síce uviedol,\nže posúdenie významu prejudiciálnej otázky vyriešenej v inom, svojim predmetom súvisiacom konaní\nmedzi tými istými stranami, je záväzný len výrok právoplatného rozsudku a nie jeho odôvodnenie a preto\nposúdenie predbežnej otázky iným súdom je pre súd teda záväzné len vtedy, keď táto predbežná otázka\nbola riešená vo výroku rozhodnutia a vysporiadanie sa s touto otázkou iba v odôvodnení rozhodnutia\npre súd v inom konaní záväzné nie je, ale v zapätí uviedol, že vzhľadom na legitímne očakávanie\nstrán sporu sa rozhodne v podobnom prípade rovnako ako v minulosti, lebo v Civilnom sporovom\nporiadku je zakotvený princíp právnej istoty. Žalovaný však neuviedol podstatnú skutočnosť, že pôvodne\nsám uznal nároky žalobcu titulom náhrady za stratu na zárobku v plnom rozsahu a dokonca v plnom\nrozsahu vysporiadal nároky, ktoré boli vynaložené na liečenie žalobcu vo Francúzsku, a preto bol to\npráve žalobca, ktorý sa vzhľadom na legitímne očakávanie dôvodne spoliehal na to, že v súdnom spore\nnebude riešená otázka prípadnej spoluviny, pretože táto už bola samotným žalovaným 1/, ešte pred\nzačiatkom súdneho sporu, uznaná voči žalobcovi v plnom rozsahu a nielen voči žalobcovi, ale aj voči\nposkytovateľovi zdravotnej starostlivosti vo Francúzsku. Naviac vzhľadom na objektívnu zodpovednosť,\nžalovaného 2/ zbaviť sa tejto objektívnej zodpovednosti, môže škodca len vtedy, keď preukáže, že\nškode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia (§ 428 Občianskeho zákonníka). Súdy však\nv odôvodnení rozhodnutia, na ktoré sa žalovaný 1/ odvoláva nielenže nezohľadnili to, že žalovaný 1/ sa\nvôbec a za žiadnych okolností nemohol zbaviť svojej zodpovednosti, ani čiastočne, lebo viedol motorové\n\nvozidlo pod vplyvom alkoholu, ale aj preto, že žalovaný 2/ nepreukázal v čom malo spočívať skutočné\nspoluzavinenie žalovaného. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že nemal ako spolujazdec požiť alkoholické\nnápoje, alebo sadnúť do vozidla s vodičom (o ktorom nevedel, že pil) len preto, že mu po nehode bol\nnameraný alkohol v krvi je záverom prekvapivým, nakoľko predmetom výroku rozhodnutia, na ktorý\nsa žalovaný odvoláva nebol výrok o spoluvine nemôže byť takéto rozhodnutie pre súd v inom konaní\nzáväzné. Z uvedených dôvodov mal za to, že vyjadrenie žalovaného 1/ je účelové a smeruje len k tomu,\naby nebolo jeho povinnosťou vyplatiť žalobcovi plnú náhradu straty na zárobku počas a po skončení\npráce neschopnosti.\n51. Namietal výklad žalovaného 1/ k § 415 Občianskeho zákonníka a považoval ho za rozporný s jeho\núčelom a zámerom zákonodarcu, nakoľko sám žalovaný 1/ uviedol, že vždy je potrebné posúdiť, či\nškodlivý výsledok by nebol nastal aj bez tohto porušenia, teda či počínanie v súlade s prevenčnou\npovinnosťou bolo spôsobilé škode zabrániť. Mal za to, že žiadnu prevenčnú povinnosť neporušil a že\nku škodlivému výsledku by bolo došlo za každých okolností aj keby do vozidla nastúpila iná osoba,\nlebo práve vodič, ktorý požil alkoholické nápoje bol povinný vozidlo neriadiť pod vplyvom alkoholu a nie\nten, kto si sadol takejto osobe ako spolujazdec. Naviac výška hladiny alkoholu, ktorú namerali vodičovi\nnemusela byť vôbec pre inú osobu badateľná a spozorovateľná, nakoľko každá osoba má inú toleranciu\nna alkohol.\n52. Vzhľadom na výklad žalovaného 1/ a v konečnom dôsledku aj súdov o všeobecnej prevenčnej\npovinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka je potom potrebné vyhodnotiť porušenie všeobecnej\nprevenčnej povinnosti aj osôb, ktoré videli, že žalovaný a žalobca nastupujú do motorového vozidla pod\nvplyvom alkoholu a nezabránili tomu, aby v takomto stave žalovaný 2/ viedol motorové vozidlo a spôsobil\ntak škodu na zdraví žalobcovi. Ak svedkovia, ktorí vypovedali, že žalovaný 2/ bol pod vplyvom alkoholu\na videli ako nastúpil do motorového vozidla, mali v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka zabrániť tomu,\naby v takomto stave viedol motorové vozidlo a ohrozoval nielen žalobcu, ale aj iných účastníkov cestnej\npremávky, napr. chodcov, ktorých mohol zraziť. V takom prípade svedkovia, ktorí videli, že žalovaný 2/\nje pod vplyvom alkoholu a rozhodol sa viesť motorové vozidlo porušili všeobecnú prevenčnú povinnosť,\nkeď mu nezabránili v tom, aby motorové vozidlo viedol. Žalovaný 1/ ako aj súdy mali teda vyhodnotiť\npercentuálny podiel na spoluvine aj týchto svedkov. Pri takejto aplikácii § 415 Občianskeho zákonníka\nako uvádza žalovaný 1/ a s ktorými sa stotožnil súd prvej inštancie, by mala byť teda spoluvina stanovená\ntak, že žalovaný 2/ ako vodič nesie minimálne 50 % zodpovednosť, nakoľko vážnym spôsobom porušil\nzákony o cestnej premávke a ostatní traja svedkovia a poškodený by teda mali niesť spoluvinu každý\n12,5 % a nie žalobca ma niesť rovnakú úroveň zodpovednosti ako žalovaný 2/ t. j. 50 %, keď žalobca\nneporušil žiadnu povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona o cestnej premávke. Považoval za neprípustné,\naby spolujazdec niesol rovnakú zodpovednosť ako vodič motorového vozidla.\n53. Žalovaný 1/ sa k odvolacej replike žalobcu nevyjadril.\n54. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o\nprípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania\nsi nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v\nnapadnutom žalobu vo zvyšku zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania vecne správny, preto\nho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. spolu so závislým výrokom o trovách konania, potvrdil. Rozsudok\nverejne vyhlásil dňa 29.4.2025 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).\n55. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\naplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis\nalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n56. V posudzovanej veci súd prvej inštancie uznesením č. k. 27C/17/2006-432, zo dňa 29.4.2011,\nprerušil podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. (účinný do 30.6.2016) konanie do právoplatného skončenia\nkonania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C/74/2005 z dôvodu, že v tomto\nkonaní sa rieši aj predbežná otázka spoluzavinenia žalobcu na následkoch dopravnej nehody, ku ktorej\n\ndošlo dňa 14.7.2002, a nakoľko v tomto konaní sa už vykonalo dokazovanie potrebné k zodpovedaniu\ntejto otázky, zatiaľ čo v aktuálnom konaní sa dokazovanie k tejto otázke doposiaľ nevykonalo; s\nohľadom na hospodárnosť konania (predídenie duplicitnému dokazovaniu) ako aj na právnu istotu\núčastníkov konania v rámci určenia miery spoluzavinenia žalobcu. Krajský súd v Bratislave na odvolanie\nžalobcu potvrdil uznesením č. k. 8Co/205/2011-442, zo dňa 30.9.2011, napadnuté uznesenie súdu prvej\ninštancie, keď uviedol, že síce by si túto otázku mohol vyriešiť aj súd prvej inštancie, avšak bolo by\nto nehospodárne a duplicitné a je potrebné vyčkať na právoplatné skončenie konania vedeného pod\nsp. zn. 12C/74/2005, ktoré bolo v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie už meritórne rozhodnuté. So\nzreteľom na právne účinky prerušeného konania a dôvody, pre ktoré aktuálne konanie bolo prerušené;\npotom podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s princípom právnej istoty vyjadreným v Čl. 2 ods.\n2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, pokiaľ bol súd prvej inštancie povinný vyčkať\nna právoplatné skončenie konania vedeného pod sp. zn. 12C/74/2005 z dôvodu vyriešenia otázky\nspoluzavinenia žalobcu na spôsobenej škode na zdraví, tak bol povinný vychádzať z týchto záverov\nvyplývajúcich z tohto iného konania, a ktoré boli zároveň podkladom meritórneho rozhodnutia v tomto\nkonaní.\n57. Pokiaľ žalobca vyčítal súdu prvej inštancie, že aplikáciou Občianskeho zákonníka znížil nárok\nna náhradu škody, ktorý žalovaný vyporiadal podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom\npoistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších zmien, a ktorý neumožňuje znížiť poistné plnenie pre spoluvinu\npoškodeného; zákon č. 381/2001 Z. z. sa vzťahuje (len) na povinné zmluvné poistenie zodpovednosti\nza škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov.\nAk tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy a to\nzákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, alebo Občiansky\nzákonní k (§ 1 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona). V § 1 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. je vyjadrená\npozícia poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako špeciálneho\npredpisu vo vzťahu k všeobecnej úprave poistného obsiahnutej v zákone o poisťovníctve a Občianskom\nzákonníku; táto všeobecná právna úprava pôsobí podporne (subsidiárne), iba vtedy, „ak tento zákon\nneustanovuje inak“, t. j. ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa zákona č. 381/2001 Z. z. (viď napr.\nuznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9.7.2014, sp. zn. 7MCdo/8/2013). Je preto nepochybné, že\nprávne posúdenie nároku na náhradu škody na zdraví, ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového\nvozidla, sa posudzuje nielen v intenciách zákona č. 381/2001 Z. z., ale aj Občianskeho zákonníka, ako\nprávneho predpisu všeobecne upravujúceho náhradu škody na zdraví tiež pokiaľ ide o zohľadnenie\nspoluzavinenia poškodeného; pričom plnenie žalovaného 1/ po tom, ako skončil prešetrovanie potrebné\nna zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa plniť v zmysle § 11 ods. 5 zákona č. 381/2001 Z. z. bez\nzohľadnenia spoluviny žalobu na nehode, zo zákona nielen nevylučuje možnosť poisťovateľa sa v\nsúdnom spore domáhať uplatnenia spoluzavinenia poškodeného pri náhradu škody, ale nemá ani účinky\nuznania dlhu.\n58. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 415 a § 441 Občianskeho\nzákonníka, ktoré upravujú všeobecnú preventívnu zodpovednosť a spoluzodpovednosť, pričom\nnedostatočne aplikovali ustanovenia týkajúce sa objektívnej zodpovednosti za škodu vyvolanú osobitnou\npovahou prevádzky osôb vykonávajúcich dopravu a súčasne neprihliadli na právnu úpravu Európskej\núnie, a to najmä na smernice Rady č. 90/232/EHS a č. 2005/14/ES. Uviedol, že smernice zakazujú\naplikáciu ustanovení, ktoré by vylučovali cestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo\nmal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu. V zmysle § 415 Občianskeho\nzákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na\nprírode a životnom prostredí. V zmysle § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj\nzavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením,\nznáša ju sám. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES vo svojom osemnástom\nbode uviedla, že najväčším úspechom platných právnych predpisov je zahrnutie každého cestujúceho\nvo vozidle do poistného krytia. Tento cieľ by bol ohrozený, keby vnútroštátne právne predpisy alebo\nakékoľvek zmluvné ustanovenie obsiahnuté v poistnej zmluve vylučovalo cestujúcich z poistného krytia,\npretože vedeli alebo mali vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo\ninej omamnej látky. Cestujúci obyčajne nedokáže správne zhodnotiť hladinu intoxikácie vodiča. Cieľ\nodradenia osôb od toho, aby viedli vozidlo, keď sú pod vplyvom omamných látok, sa nedosiahne\nznížením poistného krytia pre cestujúcich, ktorí sú poškodenými pri nehodách motorových vozidiel.\nKrytie týchto cestujúcich v rámci povinného poistenia motorového vozidla nepredurčuje zodpovednosť,\n\nktorú na seba mohli prevziať podľa platných vnútroštátnych právnych predpisov, ani úroveň stanovenia\nvýšky odškodného škôd pri konkrétnej nehode. V súčasnom komunitárnom práve problematiku poistenia\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje smernica Európskeho\nparlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo 16. septembra 2009. Touto smernicou bola v záujme jasnosti a\nprehľadnosti zrušená a nahradená doterajšia právna úprava danej problematiky, ktorá bola upravená\nopakovane, podstatným spôsobom zmenenými a doplnenými smernicami Rady č. 72/166/EHS, 84/5/\nEHS, 90/232/EHS, 2000/26/ES a smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/14/ES. Žalobca\nv odvolaní vyčítal súdu prvej inštancie aj to, že pri rozhodovaní neprihliadol na smernicu Rady č.\n90/232/EHS (účinnú od 18.5.1990 a zrušenú 27.10.2009) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady č.\n2005/14/ES (účinnú od 11.6.2005 a zrušenú 27.10.2009). Práve druhá spomínaná smernica si vo svojom\npätnástom bode po prvý raz stanovila za cieľ zahrnúť každého cestujúceho vo vozidle do poistného\nkrytia. Uviedla, že tento cieľ by bol ohrozený, keby vnútroštátne právne predpisy alebo akékoľvek\nzmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistnej zmluve vylučovalo cestujúcich z poistného krytia, pretože\nvedeli alebo mali vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej\nlátky. K základným princípom vymedzujúcim kategóriu právneho štátu, ktorým je aj Slovenská republika\n(Čl. 1 Ústavy SR), patrí princíp ochrany dôvery občanov v právo a s tým súvisiaci princíp zákazu spätnej\núčinnosti (retroaktivity) právnych noriem. Hoci zákaz retroaktivity právnych noriem je v Čl. 40 ods. 6\nListiny základných práv a slobôd výslovne upravený len pre oblasť trestného práva (podľa uvedeného\nustanovenia trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol\nčin spáchaný, a neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie), je nutné z Článku 1\nÚstavy SR vyvodiť pôsobenie tohto zákazu aj pre ďalšie odvetvia práva (por. nález Ústavného súdu\nČR zo dňa 4.2.1997, sp. zn. Pl. ÚS 21/96, publikovaný pod č. 63/1997 Zb. a uverejnený v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok 7, nález č. 13). Akcent kladený na zákaz retroaktivity\nprávnych noriem ako na jeden zo základných prvkov právneho štátu pramení z požiadavky právnej\nistoty. Zákaz retroaktivity spočíva v tom, že podľa súčasnej právnej normy zásadne nie je možné posúdiť\nľudské správanie, právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa uskutočnili skôr, než právna norma\nnadobudla účinnosť. Zákaz retroaktivity právnych noriem vychádza z princípu, podľa ktorého každý\nmusí mať možnosť vedieť, ktoré konanie je zakázané, aby mohol za porušenie tohto zákazu niesť\nzodpovednosť. Tento zákaz súvisí i s funkciou právnych noriem, ktoré svojim adresátom ukladajú, ako\nsa majú správať po ich účinnosti, a preto zásadne platí len do budúcnosti. Retroaktivita má totiž za\nnásledok, že v čase, keď subjekt právne významne koná nemôže vedieť, aké právne dôsledky jeho\nsprávania vyvolá podľa budúceho retroaktívneho právneho predpisu. Problematiky zákazu retroaktivity\nprávnych noriem sa dotkol už Ústavný súd ČSFR v náleze zo dňa 10.12.1992, sp. zn. Pl. ÚS 78/92\n(Zbierka uznesení a nálezov Ústavného súdu ČSFR, 1992, č. 15), v ktorom uviedol, že princípy\nprávneho štátu vyžadujú pri každom možnom prípade retroaktivity jej výslovné vyjadrenie v ústave alebo\nv zákone s cieľom vylúčiť možnosť retroaktívnej interpretácie zákona a zároveň vyžadujú v zákone\nvyriešiť s retroaktivitou späté dôsledky tak, aby nadobudnuté práva boli riadne chránené. Neprípustnosť\nretroaktivity a retroaktívneho výkladu právnych noriem zdôraznil Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL.\nÚS 16/95, podľa ktorého k znakom právneho štátu neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty a ochrany\ndôvery občana v právo; tento postup zahŕňa zákaz retroaktivity právnych noriem, resp. ich retroaktívneho\nvýkladu. Rovnako sa ani právo EÚ neaplikuje retroaktívne, teda pokiaľ to jasne nevyplýva z výslovného\nustanovenia (príslušnej právnej normy EÚ), ktoré by tvrdilo opak. Nová hmotnoprávna úprava práva EÚ\nsa všeobecne neaplikuje na situácie, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy.\nSúdny dvor EÚ preto v tomto ohľade zakazuje, aby nová právna úprava založila svoje právne účinky\npre obdobie pred svojou vlastnou publikáciou (porovnaj napr. rozsudok z 25. januára 1979, Racke,\n98/78, Recueil, s. 69, bod 20; rozsudok z 25. januára 1979, Decker, 99/78, Recueil, s. 101, bod 3;\nrozsudok z 29. apríla 2004, Sudholz, C-17/01, Recueil, s. I-4243, bod 33). Právo EÚ na území členského\nštátu je účinné okamžite (až) od jeho pristúpenia k EÚ. Tento princíp je možné odvodiť zo samého\nAktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej\nrepubliky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej\nrepubliky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia, ktorý vo\nsvojom Čl. 2 ustanovuje, že odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých\norgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a budú sa\nuplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte. Z hore uvedeného vyplýva, že\nna posudzovanie právnych skutočností z hľadiska hmotného práva sa aplikujú právne normy platné a\núčinné v čase, keď k posudzovaným právnym skutočnostiam došlo. Ako bolo uvedené vyššie, právo EÚ\nje na území členského štátu účinné okamžite od jeho pristúpenia k Európskej únii. Slovenská republika\nvstúpila do Európskej únie 1.5.2004 a už od tohto momentu zabezpečuje plnenie záväzkov vyplývajúcich\n\nz práva ES/EÚ prostredníctvom jeho aplikácie slovenskými súdmi a ďalšími orgánmi aplikácie práva.\nV posudzovanej veci k dopravnej nehode (posudzovanej právnej skutočnosti), pri ktorej žalobca utrpel\nzranenia na celom tele, došlo 14.7.2002. Súd prvej inštancie bol preto povinný pri rozhodovaní o nároku\nnavrhovateľa voči žalovaným 1/ a 2/ skúmať hmotnoprávne podmienky pre priznanie náhrady škody na\nzdraví v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej na území Slovenskej republiky k 14.7.2002. Žalobca\npreto neopodstatnene vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní neprihliadol na právnu úpravu\nEurópskej únie, a to najmä na smernice Rady č. 90/232/EHS a č. 2005/14/ES, keďže právo EÚ v\nčase posudzovanej právnej skutočnosti nebolo na území Slovenskej republiky platné a účinné. Naviac,\nsmernica Rady č. 2005/14/ES nadobudla účinnosť až 11.6.2005. Aj z tohto dôvodu, ju na posudzovanie\nprávnej skutočnosti, ktorá nastala 14.7.2002 nemožno aplikovať. Hodno uviesť, že z predmetných\nsmerníc nevyplýva, že by bola pripustená ich retroaktívna aplikácia.\n59. Žalobca ďalej namietal nesprávnu § 415 a § 441 Občianskeho zákonníka; § 415 Občianskeho\nzákonníka vyjadruje všeobecnú prevenčnú povinnosť, ktorá sa vzťahuje na všetkých účastníkov\nobčianskoprávnych vzťahov, a vzťahuje sa samozrejme aj na toho, komu riziko vzniku škody\nhrozí. Porušenie prevenčnej povinnosti poškodeným môže preto zakladať jeho spoluzavinenie na\nvzniku škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Ide o záväznú právnu povinnosť každého\ndodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvne, ale - aj\nbez konkrétne stanoveného pravidla správania - počínať si natoľko obozretne, aby konaním alebo\nopomenutím konania nevznikla škoda iným ani jemu samému. Takto stanovená generálna prevencia je\nsúčasťou občianskoprávneho zodpovednostného systému. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka\nnemá len preventívne výchovnú povahu. Povinnosť vyslovená týmto ustanovením je pre každého z\núčastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa správať.\nPreto jej nedodržanie predstavuje porušenie. Toto ustanovenie je súčasne vyjadrením všeobecnej\nzásady ochrany dobrých mravov v občianskoprávnych vzťahoch spočívajúce v tom, že sa účastníci\nobčianskoprávnych vzťahov majú správať vždy tak, aby nespôsobili škodu na zdraví, majetku, právach\niného, prírode či životnom prostredí. Všetky pravidlá správania sa v najrôznejších situáciách nemôžu\nbyť ustanovené či podrobne upravené právnymi predpismi. Ustanovenie § 415 ukladá preto povinnosť\nkaždému postupovať vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby nedal príčinu k vzniku škody na zdraví,\nna majetku a na iných hodnotách. Správať sa v rozpore s touto povinnosťou znamená správať sa\nprotiprávne. Ustanovenie § 415 ale nezakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu,\nako je niekedy mylne vyvodzované, ale porušenie tejto povinnosti (namiesto porušenia konkrétnej\nzákonnej alebo zmluvnej povinnosti) predstavuje porušenie, ktoré - ak je príčinou vzniku škody znamená vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Vždy je potrebné\nposúdiť, či škodlivý výsledok by nebol nastal aj bez tohto porušenia, teda či počínanie v súlade s\nprevenčnou povinnosťou bolo spôsobilé škode, ktorá vznikla, zabrániť. Východiskom § 441 Občianskeho\nzákonníka je skutočnosť, že škoda nemusí byť iba výsledkom konania škodcu (viacerých škodcov), ale\naj samotného poškodeného. Preto je potrebné, aby v súlade so všeobecnou prevenčnou povinnosťou v\nobčianskoprávnych vzťahoch bola taká skutočnosť zohľadnená a poškodený buď pomerne, alebo úplne\nniesol škodu vzniknutú na vlastnom majetku či zdraví. Aj keď zákon hovorí o zavinení poškodeného,\nneznamená to, že zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti je nevyhnutným predpokladom jeho\nspoluúčasti v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. V občianskom súdnom konaní súd o spoluzavinení\npoškodeného prihliada aj bez návrhu z úradnej povinnosti (pozri R 27/1979). Ak v priebehu súdneho\nkonania vyšli najavo také skutkové okolnosti na strane poškodeného, ktoré boli príčinou, popr. jednou z\npríčin vzniku škody, nemožno vyvodiť plnú zodpovednosť škodcu práve pre chýbajúcu príčinnú súvislosť\nmedzi jeho konaním a škodou. V rozsahu, v akom sa na škodlivom následku podieľali okolnosti na strane\npoškodeného, nie je daná zodpovednosť škodcu. Príčinná súvislosť medzi odškodňovaným následkom\na konaním škodcu je nevyhnutným predpokladom jeho zodpovednosti za škodu. Preto stále platí, že v\nspornom konaní súd aj bez námietky škodcu rozhoduje o prípadnej spoluúčasti poškodeného na vlastnej\nškode.\n60. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je odvolací súd viazaný (§ 383\nC. s. p.) vyplýva, že žalobca a žalovaný 2/ sa 13.7.2002 zúčastnili na večierku v meste Butten\n(Francúzska republika), na ktorom požili veľké množstvo alkoholu; z večierka sa vracali 14.7.2002\nmotorovým vozidlom žalovaného 2/, ktoré aj sám pod vplyvom alkoholu šoféroval, pričom žalobca bol\njeho spolujazdcom. Počas cesty z večierka došlo k dopravnej nehode, ktorú zapríčinil žalovaný 2/\na žalobca pri tejto dopravnej nehode utrpel zranenia celého tela. Z písomných potvrdení účastníkov\nvečierka K. Q., J. - P. U., P. T., jednoznačne vyplýva, že žalobca a žalovaný 2/ sa spolu s týmito\n\nosobami zdržali počas celého večierka, pričom obaja požili veľké množstvo alkoholu (svoju opitosť aj\npriznali); žalobca preto musel mať a mal vedomosť o skutočnosti, že žalovaný 2/ počas celého večierka\npožíval alkoholické nápoje a napriek tejto skutočnosti (a vedomosti o nej) žalovaného 2/ neodhovoril\nod riadenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, ale navyše do tohto motorového vozidla nastúpil\nako spolujazdec, pričom ako vo svojej výpovedi uviedol, celú situáciu vnímal. Žalobca týmto konaním\nporušil svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by\ndo motorového vozidla, ktoré riadil žalovaný 2/ pod vplyvom alkoholu (o čom mal vedomosť) nenastúpil,\nresp. žalovaného 2/ od riadenia odhovoril, ku škode na jeho zdraví by vôbec nedošlo. Keďže okolnosti\nna strane žalobcu viedli k vzniku škody na jeho zdraví; súd prvej inštancie správne postupoval, keď v\nzmysle § 441 Občianskeho zákonníka rozhodol, že žalobca a žalovaný 2/ budú znášať následky škodnej\nudalosti pomerne.\n61. Pochybenia sa napokon súd prvej inštancie nedopustil ani pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov\nkonania, ktoré založil na použití § 255 ods. 2 C. s. p. vychádzajúc zo záveru, že žalobu zamietol približne\nv rozsahu 50 % uplatneného nároku, v dôsledku čoho bol úspech strán v spore približne rovnaký. Hodno\nzdôrazniť, že súd prvej inštancie neopomenul v spore zohľadniť skutočnosť, že posúdenie žalobou\nuplatneného nároku záviselo od znaleckého posudku v súlade s ktorým si žalobca nárok uplatnil a ktorý\nv prevažnej časti vyhodnotil ako dôvodný; teda súd prvej inštancie svoje úvodné úvahy pri rozhodovaní\no nároku na náhradu trov konania viedol v súlade s prípustnosťou a potrebnou zohľadniť pri úspechu\nv spore skutočnosť, že výška plnenia závisela od znaleckého posudku, či úvahy súdu tiež v režime\nCivilného sporového poriadku (odkazujúc na § 142 ods. 3 O. s. p. účinného do 30.6.2016), ktorých\naplikácie sa dovolával žalobca v odvolaní. Podstatnou a zároveň nie prekvapivou, či nespravodlivou bola\nvšak pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikácia skutočnosti, že minimálne od vydania\nuznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2013, dňa 27.8.2014 (vo veci mimoriadneho dovolania\nGenerálneho prokurátora SR vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C/74/2005;\nteda vo veci do právoplatného skončenia ktorej bolo aktuálne konanie prerušené) do vyhlásenia\nnapadnutého rozsudku dňa 20.2.2020 (vyše päť rokov), žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku\nprocesne nezohľadnil vyriešenie otázky 50 % spoluzavinenia na spôsobenej škode, t. j. skutočnosť,\nktorá bola napokon základom napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, avšak\nvychádzala z jej posúdenia v inom právoplatne skončenom konaní.\n62. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolacie námietky žalobcu odvolací súd vyhodnotil\nv ich súhrne ako právne irelevantné, teda také, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu\nprvej inštancie v napadnutých výrokoch. A keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne\nrelevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd\nostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou\naj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto\nrozsudok súdu prvej inštancie v žalobu vo zvyšku zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania,\nako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.\n63. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v\nspojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania, nakoľko mali v odvolacom konaní plný úspech.\n64. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "27C/17/2006", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "82f14dc5-a0de-47ce-8f63-fb0416b98ff9:22f75ceb-5bc1-4c9a-ab07-17740956c96f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1105209474.1", "spisova_znacka": "2MCdo/9/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2013 z 26. 8. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-08-26", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1105209474.1"}, {"guid": "24d82a78-229b-4086-a0d0-cac83377ede0:fcfdedf1-6d5b-487a-8b02-1e8caaa2b043", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1207209133.1", "spisova_znacka": "7MCdo/8/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/8/2013 z 8. 7. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-07-08", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1207209133.1"}, {"guid": "68743e6e-7464-409b-b687-26952b84b06c:67faaa6d-b21c-43bb-95aa-ffdf458b1818", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1105209474.4", "spisova_znacka": "3Co/275/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/275/2011 z 23. 6. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-06-23", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1105209474.4"}], "citovane_v": []}