Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/71/2025 z 27. 11. 2025
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. novembra 2025, sp. zn. 10Co/71/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5
Krajský súd Bratislava | 10Co/71/2025 | ECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5 | 2025-11-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 389 ods. 1 písm. a) CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/66d790c9-80df-41a3-aed5-8117235db0e8
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
10Co/71/2025
1103898995
27. 11. 2025
JUDr. Zuzana Kučerová
ECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov
senátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnom spore žalobcu: F. Š.K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. Č.. X, X., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Budziková
& JUDr. Dachová, s.r.o. so sídlom nám. sv. Egídia č. 41/95, Poprad, IČO: 47 257 113, proti žalovanému:
Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky so sídlom Nám. Alexandra Dubčeka č. 1, Bratislava,
za účasti intervenienta na strane žalovanej: Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10,
Bratislava, IČO: 30 807 484, zastúpeného advokátkou: JUDr. Dagmar Kubovičová, so sídlom Nám.
Biely kríž č. 3, Bratislava, o náhradu škody z pracovného úrazu, na odvolanie žalobcu, žalovaného a
intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 17Ct/21/2003 - 1401
zo dňa 18. apríla 2023 a proti dopĺňaciemu rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-17Ct/21/2003
- 1532 zo dňa 18. marca 2025, takto
rozhodol:
I.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom
výroku II., ktorými uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia sumu 15 000,- € a vo zvyšnej časti nárok na náhradu za mimoriadne sťaženie
spoločenského uplatnenia žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .
II.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III., ktorým uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady za stratu na zárobku sumu 10 263,65 € potvrdzuje v
rozsahu sumy 9 199,45 € a vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady straty na zárobku v sume 1 064,20
€ sa rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje.
III.
Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch IV, V, VI, VII a VIII zrušuje a vec sa v tomto
rozsahu vracia súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1/ Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) a v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie
zastavil konanie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a v časti o určenie, že žalobcovi vznikol ku
dňu 31.12.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri
uznaní invalidity, čiastočnej invalidity a za stratu na dôchodku, ktoré sa od 01.01.2004 považujú za
transformovanú úrazovú rentu vo vecnej príslušnosti Sociálnej poisťovne (I. výrok), uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu
15 000,- € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (II. výrok), uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi titulom náhrady za stratu na zárobku sumu 10 263,65 € do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku (III. výrok), žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania o náhradu straty
na zárobku, o bolestné a o sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 65,21 % (IV. výrok), žalobcovi
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania o zaplatenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia v rozsahu 100 % z priznanej sumy 15 000,- € (V. výrok), štátu priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,31 % (VI. výrok), znalcovi F.. A. F., bytom E. L.

XX, XXX XX X. priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8,69 % a voči žalovanej
v rozsahu 91,31 % (VII. výrok) a znalcovi F.. P. L. J., X.., bytom X. XXX, XXX XX B. priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (VIII. výrok).
2/ Dopĺňacím rozsudkom č. k. B1-17Ct/21/2003 - 1532 zo dňa 18. marca 2025 súd prvej inštancie
postupom podľa § 225 ods. 1 CSP (v zmysle záväzného pokynu odvolacieho súdu) doplnil napadnutý
rozsudok o výrok IX., ktorým žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol.
3/ Pokiaľ ide o stručný obsah rozsudku súdu prvej inštancie, vrátane jeho doplnenia (formou
doplňujúceho rozsudku), súd prvej inštancie poukázal na žalobcom vymedzený opis rozhodujúcich
skutočností žaloby, podľa ktorých sa domáhal náhrady škody spôsobenej mu pracovným úrazom v
sume 153 667,79 €, ktorá pozostáva z náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za
obdobie od 17.07.2002 do 03.07.2003 v sume 6 114,64 €, náhrady za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity za obdobie od 04.07.2003 do 31.12.2003 v sume 4 149,15
€, bolestného (doplatku) v sume 37,35 €, mimoriadneho zvýšenia bolestného na 20-násobok v sume
13 742,- €, sťaženia spoločenského uplatnenia (doplatku) v sume 1 264,69 €, mimoriadneho zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia na 25-násobok v sume 102 071,- €, sťaženia spoločenského
uplatnenia podľa lekárskeho posudku F.. O. v sume 2 389,96 € a z mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia podľa lekárskeho posudku F.. O. na 10-násobok v sume 23 899,- €, pričom sa
domáhal aj zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 13 % ročne z uvedenej sumy odo dňa 05.09.2023
do zaplatenia, ďalej určenia, že mu vznikol ku dňu 31.12.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity, čiastočnej invalidity a za stratu na dôchodku,
ktoré sa odo dňa 01.01.2004 považujú za transformovanú úrazovú rentu vo vecnej príslušnosti Sociálnej
poisťovne ako aj náhrady trov konania. Súd prvej inštancie opísal v žalobe deklarovaný priebeh
skutkového deja škodovej udalosti tak, že dňa 17.07.2002 pri páde zo schodov v budove žalovaného
ako svojho zamestnávateľa pri výkone pracovnej činnosti utrpel pracovný úraz a závažné zranenia. Odo
dňa pracovného úrazu bol až do dňa 03.07.2003 práceneschopný a následne bol rozhodnutím Sociálnej
poisťovne zo dňa 21.01.2005 spätne odo dňa 04.07.2003 uznaný za invalidného. Na základe týchto
skutočností požadoval od žalovanej náhradu za stratu na zárobku počas trvania pracovnej neschopnosti
a po jej skončení až do dňa 31.12.2003, ako aj náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktoré mu zo strany Sociálnej poisťovne boli vyplatené, ale v nižšej výške, ako požadoval.
4/ Ozrejmil, že v poradí prvým rozsudkom č. k. 17Ct/21/2003 - 831 zo dňa 26.01.2015 uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 264,69 € titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a
sumu 8 165,70 € titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a vo
zvyšnej časti žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 4Co/216/2015 - 885 zo dňa 28.02.2018
(v poradí prvým) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 1 264,69 € titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, zamietnutia nároku
na ďalšiu náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia s príslušenstvom, zamietnutia nároku na
náhradu za bolesť s príslušenstvom, zamietnutia nároku na mimoriadne zvýšenie bolestného, ako aj
zamietnutia nároku na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od
17.07.2002 do 20.09.2002 v sume 1 064,20 €. V ostatných častiach napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie ustálil, že po
zrušení v poradí prvého rozsudku a vrátení veci je potrebné ešte rozhodnúť o nároku na mimoriadne
zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, o náhrade za stratu na zárobku za
obdobie pracovnej neschopnosti žalobcu odo dňa 21.09.2002 do dňa 03.07.2003, o náhrade za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu pri uznaní invalidity, resp. čiastočnej invalidity
odo dňa 04.07.2003 do 31.12.2003, o určení, že žalobcovi vznikol ku dňu 31.12.2003 nárok na náhradu
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity, čiastočnej invalidity
a za stratu na dôchodku, ktoré sa odo dňa 01.01.2004 považujú za transformovanú úrazovú rentu vo
vecnej príslušnosti Sociálnej poisťovne a o úrokoch z omeškania z niektorých žalovaných súm.
5/ Vzhľadom na to, že podaním zo dňa 08.04.2019 žalobca vzal späť časť žalobného návrhu, ktorým
sa domáhal úrokov z omeškania zo všetkých požadovaných nárokov, ako aj určenia, že mu vznikol
ku dňu 31.12.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri
uznaní invalidity, čiastočnej invalidity a za stratu na dôchodku, ktoré sa od 01.01.2004 považujú za
transformovanú úrazovú rentu vo vecnej príslušnosti Sociálnej poisťovne, súd prvej inštancie konanie v
tejto časti postupom podľa ust. § 145 ods. 2 CSP zastavil (I. výrok napadnutého rozsudku).
6/ K vecnej stránke nárokov, ktoré zostali predmetom sporu (mimoriadne zvýšenie SSÚ, náhrada za
stratu na zárobku) súd prvej inštancie uviedol, že už neposudzoval zdravotný stav žalobcu, resp. vplyv
úrazu na jeho zdravotný stav, nakoľko o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia už právoplatne

rozhodol. V tejto súvislosti ozrejmil, že zdravotný stav žalobcu bol podrobne dokumentovaný znaleckými
posudkami F.. D. E. č. 7/2006 zo dňa 08.08.2006 a F.. X. B.Č. č. 2/2010 zo dňa 22.02.2010, ktorí
žiadnym spôsobom nespomenuli akýkoľvek možný negatívny vplyv akýchkoľvek liekov na zdravotný
stav žalobcu a nespomenuli ani možnosť, že by zdravotný stav žalobcu bol ovplyvnený akoukoľvek
operáciou, pričom títo znalci zrealizovali vlastné vyšetrenie žalobcu. Návrh na nariadenie znaleckého
dokazovania znalcom z odboru neurochirurgia, ktorý by sa mal vyjadriť k možným dôsledkom zákroku cementovania stavcov žalobcu v roku 2002 zamietol s poukazom na hospodárnosť konania z dôvodu,
že zdravotný stav žalobcu a z neho vyplývajúca náhrada boli už právoplatne vyriešené. Navyše žalobca
predložil odborné vyjadrenie ortopéda F.. X. A., F. zo dňa 17.02.2022, v ktorom uviedol, že ošetrenie
žalobcu v roku 2002 nemalo žiadne negatívne dôsledky na ďalší priebeh ochorenia celej chrbtice.
Nestotožnil sa preto ani s námietkami žalovanej ohľadom nerealizovania vyšetrenia znalcom F.. P. L.
J., X.., keďže žalobca bol následne vyšetrený znalcom F.. X. B.. Napokon neprihliadol ani na nákupy
prezervatívov zo strany žalobcu, čo samo o sebe ešte podľa súdu prvej inštancie nedokazuje možnú
aktivitu žalobcu v intímnej oblasti a ani nespochybňuje závery znalcov o impotencii žalobcu v dôsledku
pracovného úrazu. Uzavrel, že znalecké dokazovanie je nadbytočné tiež z dôvodu, že pre rozhodovanie
o dôvodoch osobitného zreteľa neboli podstatné zdravotné problémy a bolesti žalobcu súvisiace s
chrbticou, ale primárne zdravotné následky súvisiace s neschopnosťou žalobcu udržať moč a stolicu.
7/ Pokiaľ ide o posudzovanie nároku žalobcu na odškodnenie za mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia, súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky č.
32/1965 Zb. a vykonaným dokazovaním ohľadom spôsobu života žalobcu pred úrazom a po ňom, najmä
výsluchom žalobcu zo dňa 18.07.2007 a dňa 04.10.2012, výsluchom manželky a syna žalobcu zo dňa
11.08.2020 (v pripojenom spise 20Cd/1/2020), písomným podaním žalobcu a lekárskymi správami,
resp. v konaní predloženými znaleckými posudkami mal preukázané, že život žalobcu sa v dôsledku
zdravotných problémov radikálne zmenil, keď má obmedzený pohyb, bolesti chrbtice a hlavy, problémy
s našľapovaním, trpí impotenciou a rôznymi ďalšími poruchami zdravia, pričom je najmä zásadným
spôsobom hendikepovaný únikmi moču a stolice, preto musí nosiť plienky, čo je mimoriadne spoločensky
obmedzujúce vo vzťahu k bežným a pracovným činnostiam. Mal preukázané, že žalobca sa snažil
pracovať, avšak pomerne skoro bol z dôvodu úniku moču a stolice nútený prestať. V dôsledku úrazu sa
mu taktiež narušil predchádzajúci rodinný život, nakoľko bolo znemožnené intímne súžitie s manželkou,
prestal si plniť niektoré manželské úlohy a začal vyžadovať osobnú starostlivosť zo strany manželky.
Hlavným problémom v spolužití boli problémy s udržaním moču a stolice, pre ktoré sa manželka na
krátko od žalobcu aj odsťahovala, pričom následne sa k nemu vrátila len na základe tlaku okolia
a svojho náboženského presvedčenia. Súd prvej inštancie neprihliadol na námietku intervenienta na
strane žalovaného, že žalobca mal už v čase úrazu potomstvo, nakoľko táto skutočnosť neznamená, že
zásah do intímneho života 48-ročného človeka nie je dostatočne veľký, ale znamená len to, že v prípade
mladšieho bezdetného človeka by išlo o zásah ešte väčší. Poukázal na svedeckú výpoveď manželky
žalobcu, ktorá uviedla, že po úraze ich manželský život prestal, manžel nosil plienky, celý byt im smrdel
po moči, prestali žiť spoločensky, chodiť na plesy a manželka prerušila kontakt s kamarátkami. Vzhľadom
na situáciu sa často hádali, obaja na tom boli psychicky zle, krátkodobo sa od žalobcu odsťahovala,
pričom ich vzájomný vzťah sa zmenil tak, že pripomínal vzťah brata a sestry s tým, že zdravotný stav
znemožnil žalobcovi aktívne sa venovať deťom. Potvrdila, že žalobca sa pokúšal pracovať, ale necítil sa
komfortne, pretože sa obával únikov moču a stolice. Aj z výpovede syna žalobcu J. Š. mal za preukázané,
že žalobca bol po úraze nervózny a podráždený, čo sa prenášalo na všetkých, pričom v čase tesne po
úraze svedok ešte býval so svojou tehotnou manželkou s rodičmi, ale čoskoro sa odsťahovali, nakoľko
žalobca ich v noci budil častými návštevami toalety, resp. používal rôzne hygienické pomôcky.
8/ Na základe takto zistených skutočností súd prvej inštancie dospel k skutkovému záveru, že sa jedná o
veľmi osobný zásah tejto konkrétnej diagnózy do osobného života žalobcu, ktorý je znásobený pocitom
hanby, nepríjemných pocitov z neustáleho stresu spojeného s neočakávanými únikmi moču či stolice,
pričom tento stav je nemenný a žalobca je odsúdený s ním do konca života žiť. Prihliadol aj na to, že v
čase úrazu mal žalobca len 48 rokov a mal teda pred sebou ešte minimálne 15 rokov produktívneho veku
v pracovnej oblasti a ešte dlhšie obdobie v oblasti rodinnej. Konštatoval, že život bez takéhoto hendikepu
a s ním je úplne neporovnateľný. Z uvedených dôvodov považoval za neprimeranú kompenzáciu
takéhoto sťaženia spoločenského uplatnenia len základným bodovým ohodnotením vo výške 900 + 100
bodov, čo v danom čase predstavovalo 60 000,- Sk, teda približne 1 992,- €, poukazujúc v tejto súvislosti
na skutočnosť, že pri určovaní sťaženia spoločenského uplatnenia na základe znaleckých posudkov
jednotlivých znalcov nebolo zohľadnené možné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa §
6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., v zmysle ktorého sa suma zodpovedajúca základnému počtu bodov
zistenému lekárom primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku,

v ktorom k poškodeniu na zdraví došlo, mal pre uplatnenie v živote a spoločnosti, a ktoré sú v dôsledku
poškodenia obmedzené alebo stratené. Súd prvej inštancie preto zhodnotil, že žalobca má v súlade s §
7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nárok na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa a to vo výške približne trojnásobku až štvornásobku
jeho základnej výšky, ktorá bola určená v sume 4 082,85 €, a teda nárok na mimoriadne zvýšenie
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia priznal žalobcovi v sume 15 000,- €. Na podporu
svojej argumentácie porovnal priznanú sumu so sumou, ktorá by prichádzala do úvahy po roku 2004,
kedy vstúpil do účinnosti zákon č. 437/2004 Z. z., ktorým zákonodarca na jednej strane podstatne zvýšil
hodnotu jedného bodu (z pevne stanovených 60,- Sk do 31.07.2004 na 287,30 Sk po tomto dátume),
ale zároveň, v snahe vyhnúť sa neprimeraným sumám, obmedzil možnosť súdov priznávať neprimerané
zvýšenia najviac o 50 %. Skonštatoval, že v prípade aplikácie nového právneho predpisu za priznaných
2050 bodov by mal žalobca nárok na náhradu za základné sťaženie spoločenského uplatnenia v sume
506 965,- Sk, t. j. 16 828,15 €, pričom uvedená suma by nezohľadňovala možné navýšenie niektorých
položiek o 100 %, ktoré mohol, podľa novej právnej úpravy, priznať priamo posudkový lekár a rovnako
by nezahŕňala navýšenie až do 50 %, ktoré mohol priznať súd. Reflektujúc skutočnosť, že zákon č.
437/2004 Z. z. nie je v tomto konaní priamo aplikovateľný, považoval za racionálne a v súlade s princípom
spravodlivosti, aby v priznávanej výške odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia bola istá
kontinuita a priznávaná výška nebola len v dôsledku zmeny zákona diametrálne odlišná.
9/ Súd prvej inštancie vzhliadol opodstatnenosť nárokov žalobcu na náhradu straty na zárobku počas
pracovnej neschopnosti odo dňa 17.07.2002 do 03.07.2003 a po pracovnej neschopnosti odo dňa
04.07.2003 do 31.12.2003 s poukazom na § 200 a § 201 Zákonníka práce platného v čase vzniku, resp.
zániku práceneschopnosti žalobcu s tým, že medzi stranami nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu
bol uzatvorený na dobu určitú a mal sa skončiť dňa 20.09.2002, že v dôsledku pracovného úrazu bol
žalobca od 17.07.2002 do 03.07.2003 práceneschopný, pričom následne bol uznaný za invalidného a
od 04.07.2003 do 31.12.2003 poberal spočiatku plný a neskôr čiastočný invalidný dôchodok. Rovnako
nebolo sporné, že počas uvedeného obdobia žalobca nepracoval, počas práceneschopnosti mu bolo
vyplatené nemocenské v celkovej výške 64 260,- Sk a v období od 04.07.2003 do 31.12.2003 mu bol
vyplatený invalidný dôchodok v celkovej výške 27 257,- Sk.
10/ V súvislosti s nárokom na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti od 17.07.2002
do 03.07.2003 súd prvej inštancie ozrejmil, že počas trvania pracovnej neschopnosti spôsobenej
pracovným úrazom má zamestnanec nárok na náhradu straty na zárobku, ktorá sa vypočíta ako rozdiel
medzi jeho priemerným zárobkom v čase, keď k pracovnému úrazu došlo a sumou nemocenského,
ktorá je zamestnancovi vyplatená, poukazujúc na právny názor vyjadrený v rozhodnutí odvolacieho súdu
ako aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/129/2007, v zmysle ktorého nárok na náhradu
straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti nie je limitovaný trvaním pracovnoprávneho vzťahu a
zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz na tieto účely trvá počas celej pracovnej neschopnosti,
preto nie je relevantné, že pracovný pomer žalobcu by bol skončil v krátkej dobe po pracovnom úraze. Z
tohto dôvodu priznal žalobcovi plnú požadovanú sumu 6 114,64 €, výpočet ktorej nebol medzi stranami
sporný a návrh znejúci na uvedenú čiastku súd schválil na pojednávaní dňa 28.02.2013. Vychádzajúc
v tejto súvislosti z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil v poradí prvý rozsudok súdu prvej
inštancie v časti, v ktorej zamietol návrh žalobcu na vyplatenie sumy 1 064,20 € za obdobie od
17.07.2002 do 20.09.2002, a teda implicitne by mal rozhodovať už len o žalovanej sume 6 114,64 €
zníženej o sumu 1 064,20 €, súd prvej inštancie z komplexne vyčísleného nároku v podaní žalobcu zo
dňa 23.08.2012, ako aj z iných podaní, vyplynulo, že v konaní si neuplatňoval vyplatenie náhrady straty
na zárobku za obdobie do 20.09.2002, nakoľko táto suma mu bola vyplatená, čo žalobca nepoprel,
pričom na tejto skutočnosti podľa súdu prvej inštancie nič nemení ani fakt, že v ostatnom podaní zo dňa
21.02.2013, v ktorom rozpísal jednotlivé požadované nároky, zjavne chybou v písaní a počítaní uviedol,
že požadovanú sumu žiada odo dňa 17.07.2002. Súd prvej inštancie, opierajúc sa o tento podklad,
zmenu návrhu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 28.02.2013 schválil, v dôsledku čoho odvolací
súd následne omylom potvrdil zamietnutie nároku žalobcu na toto v skutočnosti nežalované plnenie.
Vzhľadom na uvedené mal za to, že napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu vychádzajúceho z tejto chyby
v písaní, nie je v konaní o celom návrhu žalobcu na priznanie sumy 6 114,64 € rozhodnuté, a preto
napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o celom nároku.
11/ Napokon vo vzťahu k nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
súd prvej inštancie konštatoval, že zamestnanec má nárok na náhradu straty na zárobku v takej sume,
aby spolu s jeho skutočným zárobkom po úraze a vyplateným invalidným alebo čiastočným invalidným
dôchodkom z dôvodu predmetného úrazu tvorila vyplácaná suma jeho priemerný zárobok pred úrazom
a teda zmyslom právnej úpravy je nahradiť stratu na zárobku, ktorá je v danom prípade daná bez

ohľadu na trvanie pracovného pomeru. Nestotožnil sa s námietkou intervenienta na strane žalovaného,
že predmetný nárok by mal byť znížený v zmysle ust. § 201 ods. 5 Zákonníka práce, nakoľko v
konaní nebola preukázaná a ani tvrdená skutočnosť, že žalobca odmietol nastúpiť do práce, ktorá
mu bola zabezpečená. Navyše žalobca bol v čase od skončenia práceneschopnosti dňa 03.07.2003
do 22.10.2003 uznaný za plne invalidného a od 23.10.2003 bol uznaný za čiastočne invalidného a
takto mu bol aj vyplácaný invalidný dôchodok, preto súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné
požadovať od neho akúkoľvek nadmernú snahu o zamestnanie sa a neprihliadol ani na ustanovenie §
211 Zákonníka práce, pretože ide len o osobitné znenie vzťahujúce sa výslovne na viacero pracovných
pomerov a teda, ak by chcel zákonodarca vo všeobecnosti obmedziť nárok na náhradu za stratu
na zárobku trvaním pracovného pomeru, bol by tak spravil v § 195 a nasl., resp. § 200 a nasl.
Zákonníka práce. Z ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka práce navyše súdu prvej inštancie implicitne
vyplynulo, že nárok majú aj zamestnanci, ktorí v čase po skončení pracovnej neschopnosti už nie
sú zamestnancami pôvodného zamestnávateľa. Ustálil, že žalobcovi vznikol nárok z titulu náhrady za
stratu na zárobku v období po skončení pracovnej neschopnosti vo výške 4 149,01 € (brutto), ktorá
sa zhoduje s výpočtom intervenienta na strane žalovanej zo dňa 24.06.2021, pričom z uvedenej sumy
bude potom ešte žalovaná povinná odviesť daň a žalobcovi vyplatí takto zníženú sumu. Žalobca síce na
pojednávaní dňa 10.12.2021 požadoval sumu 4 149,15 €, ktorá sa aj premietla do zmeneného žalobného
návrhu schváleného na pojednávaní dňa 18.04.2023, avšak podľa súdu prvej inštancie je tento rozdiel
vo výpočte v centoch spôsobený len nesprávnym prepočtom zo slovenských korún na eurá, a preto
žalobcovi priznal sumu detailne vyčíslenú intervenientom na strane žalovanej, keď v súvislosti s ním
uplatnenou námietkou premlčania zaujal stanovisko, že nároky zamestnanca za škodu na zdraví sa v
zmysle § 36 ods. 2 Zákonníka práce platného v čase vzniku nároku nepremlčovali.
12/ Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadnil skutočnosť, že predmetom konania
boli nároky, ktoré mohol žalobca kvantifikovať a nároky, ktorých výška závisela výlučne od posúdenia
súdom, preto rozhodol samostatnými rozhodnutiami o nárokoch na náhradu trov konania vo vzťahu ku
každému z nich. Pri posudzovaní trov konania v časti týkajúcej sa kvantifikovateľných nárokov žalobcu
súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a prihliadol na to, že žalobcovi bola
prisúdená suma 11 528,34 € (1 264,69 € za sťaženie spoločenského uplatnenia v pôvodnom rozsudku
a 10 263,65 € za náhradu za stratu na zárobku), pričom celkovo požadoval 13 955,65 € (3 654,65
€ sťaženie spoločenského uplatnenia, 37,35 € bolestné a 10 263,65 € náhrada straty na zárobku) a
tak žalobca dosiahol v konaní úspech 82,61 % a žalovaný 17,39 %, preto žalobcovi priznal (výrokom
IV.) nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 65,21 %. V časti konania o mimoriadnom
zvýšení odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia dosiahol plný procesný úspech žalobca,
nakoľko bol úspešný čo do základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto súd prvej inštancie
mu v poradí piatym výrokom priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %,
avšak len z reálne priznanej výšky mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume
15 000,- €. Ďalej uviedol, že v konaní vznikli aj trovy štátu vo forme uhradenia nákladov na znalecký
posudok F.. D. E. č. 7/2006 a jeho výsluch, znalecký posudok F.. X. B. č. 2/2010 a jeho výsluch, nákladov
ustanoveného právneho zástupcu žalobcu P.. G. A. a to v zmysle predchádzajúcej procesnej úpravy
Občianskeho súdneho poriadku s tým, že uvedená právna úprava síce nie je priamo aplikovateľná,
avšak štát mal v čase hradenia týchto trov legitímne očakávanie, že budú stranami v konečnom dôsledku
uhradené, preto súd prvej inštancie vychádzal z § 148 Občianskeho súdneho poriadku a za aplikácie
zásady procesného úspechu skonštatoval, že v prípade zmienených trov nie je možné exaktne určiť,
aký pomer úspechu strany dosiahli, nakoľko ide o trovy, ktoré súviseli s časťou konania, v ktorej žalobca
dosiahol 82,61 % - ný úspech ako aj časťou konania, v ktorej dosiahol žalobca úspech v rozsahu 100
%, a preto pri absencii zásadného dôvodu na iný postup prisúdil obom častiam konania rovnakú váhu a
pri určení povinnosti oboch strán uhradiť tieto trovy konania vychádzal z aritmetického priemeru oboch
úspechov. Žalovanej preto v poradí šiestym výrokom uložil povinnosť uhradiť 91,31 % trov štátu, pričom
žalobcu na úhradu zvyšných 8,69 % nezaviazal, nakoľko bol oslobodený od súdnych poplatkov a štát
by tak nárok na náhradu trov konania voči nemu nemal ani v zmysle Občianskeho súdneho poriadku.
Z uplatnenia rovnakej zásady aritmetického priemeru čiastkových procesných úspechov strán uložil
žalovanej povinnosť nahradiť znalcovi F.. A. F. vzniknuté a doposiaľ neuhradené trovy za vypracovanie
znaleckého posudku č. 80/2013 a jeho výsluch v rozsahu 91,31 % a žalobcovi povinnosť náhrady trov
znalca v rozsahu zvyšných 8,69 %. Záverom pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov znalca F.. P. L.
J., ktorý síce nevykonal znalecký posudok, avšak bol ako znalec súdom ustanovený a oboznamoval sa
so spisom, súd prvej inštancie vzal zreteľ na to, že znalecký posudok nevyhotovil z dôvodu žalobcom
zavinenej skutočnosti, že sa nepodarilo zabezpečiť jeho vyšetrenie, nakoľko síce podľa vlastných tvrdení
aj čestného vyhlásenia p. Q. O. sa dostavil na základe opätovnej pozvánky na pracovisko F.. L. J.,

avšak napriek jednoznačnej požiadavke znalca túto svoju prítomnosť neoznámil vopred a znalec sa na
pracovisku v danom čase nenachádzal, preto súd prvej inštancie postupom podľa ust. § 256 ods. 2 CSP
per analogiam uložil povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté znalcovi výlučne žalobcovi.
13/ Dopĺňacím rozsudkom č. k. B1-17Ct/21/2003 - 1532 zo dňa 18. marca 2025 súd prvej inštancie
postupom podľa § 225 ods. 1 CSP doplnil napadnutý rozsudok o výrok IX., ktorým žalobu žalobcu vo
zvyšnej časti zamietol. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku uviedol, že pred (napadnutým) rozsudkom
súdu prvej inštancie právoplatne nerozhodol o celkovej sume 136 233,79 €, ktorá pozostávala z náhrady
za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 17.07.2002 do 03.07.2003 v sume
6 114,64 €, z náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity
za obdobie od 04.07.2003 do 31.12.2003 v sume 4 149,15 € a z nároku na mimoriadne zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 125 970,- € (102 071,- € + 23 899,- €) s tým,
že o predmetných nárokoch z vecného hľadiska v napadnutom rozsudku aj rozhodol, avšak opomenul
zamietnuť žalobu v tých častiach, v ktorých žalobcovi nevyhovel. Z tohto dôvodu zamietol žalobu v
časti nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vo výške 14 centov
(z uplatnenej sumy 4 149,15 € priznal žalobcovi sumu 4 149,01 €) a v prevyšujúcej časti nároku na
mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 110 970,- €, keďže tento
nárok priznal žalobcovi len v sume 15 000,- €.
14/ Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov II. až VII. podal včas odvolanie
žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. c), d), f) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietol nevykonanie ďalšieho
znaleckého dokazovania, ktorého cieľom malo byť zistenie, aký „lekársky“ zákrok bol v skutočnosti
u žalobcu v roku 2002 vykonaný v neregistrovanom, nelegálnom „zdravotníckom zariadení“ a tiež
posúdenie, aký vplyv mohol a mal tento zákrok následne na zdravotný stav žalobcu. Uznal, že v konaní
síce boli vykonané dva znalecké posudky, avšak až po 17 rokoch žalobca priznal vykonanie zákroku na
chrbtici, ako aj užívanie liekov z Ukrajiny a Ruska, preto ho uvedené skutočnosti viedli k pochybnostiam,
či terajší zdravotný stav žalobcu je výlučne dôsledkom pracovného úrazu, ktorý utrpel. Poukázal na to,
že žalobca najprv na legitímne otázky žalovanej nechcel odpovedať a až nakoniec priznal, že išlo o
cementovanie stavcov a liek Milgamma N, ktorý podľa tvrdení žalobcu nebol dostupný na slovenskom
trhu, hoci v skutočnosti liečivo Milgamma N inj. bolo registrované v Slovenskej republike v 7/1995 a od
12/1999 bolo na slovenskom trhu dostupné a liečivo Milgamma N kapsuly bolo registrované v Slovenskej
republike v 11/1995 a od 12/1999 bolo na slovenskom trhu tiež dostupné. Vo vzťahu k cementovaniu
stavcov uviedol, že od roku 2007 nadobudol podozrenie, že problémy s inkontinenciou moču a stolice
mohli u žalobcu vzniknúť poruchou nervov, čo vyvodil z konštatovania F.. E. v znaleckom posudku, že
EMG vyšetrenie bolo v norme, hoci po úraze malo vykazovať aspoň minimálnu odchýlku. Z toho dôvodu
predpokladal, že žalobca mohol po úraze absolvovať operáciu chrbtice, čo sa napokon v roku 2021
potvrdilo. Keďže nie je zrejmé, kde presne, kedy, kým a aký zákrok bol u žalobcu vykonaný, nepovažoval
za odôvodnený záver súdu, že znalci osobne vyšetrujúci žalobcu by si následky akejkoľvek operácie
boli bývali všimli a že zdravotný stav žalobcu nie je ovplyvnený akoukoľvek operáciou. Podľa názoru
žalovaného súd prvej inštancie nesprávne tiež skonštatoval, že z dostupnej spisovej dokumentácie nemá
možnosť dostatočne hodnoverne posúdiť, či zákrok na chrbtici z roku 2002 mohol ovplyvniť primárne
zdravotné následky súvisiace so schopnosťou žalobcu udržať stolicu a moč. Na prijatie tohto záveru nie
je, podľa žalovanej, postačujúce odborné vyjadrenie ortopéda F.. X. A. F. zo dňa 17.02.2022, v ktorom
konštatoval, že ošetrenie žalobcu v roku 2002 nemalo žiadne negatívne dôsledky na ďalší priebeh
ochorenia celej chrbtice. Žalovaný považoval vykonané znalecké dokazovanie za nedostatočné, keďže
znalci vychádzali z nedostatočných podkladov a len na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie
bez vedomosti o zákroku alebo zákrokoch na chrbtici žalobcu a o užívaní liečiv, ktoré si žalobca
obstarával na Ukrajine a v Rusku. Vzhľadom na uvedené žalovaný mal za to, že nevykonaním nového
znaleckého dokazovania súd nemá bez akýchkoľvek pochybností za preukázané, že súčasný zdravotný
stav žalobcu je výlučne dôsledkom pracovného úrazu a nie aj iných skutočností. Vo vzťahu k súdom
prvej inštancie priznanej sume 15 000,- € titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia uviedol, že všetky vážne následky žalobcovej diagnózy boli zohľadnené vo výške nároku na
odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko samotná existencia dôsledkov v zmysle §
4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nie je a ani nemôže byť dôvodom pre mimoriadne zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a už vôbec nie, pokiaľ
jednotlivé následky sú priamym dôvodom pre priznanie základného odškodnenia. Spochybňujúc nárok
žalobcu na náhradu za stratu na zárobku v sume 10 263,65 €, poukázal na právny záver obsiahnutý
v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/129/2007, podľa ktorého úspešným v
konaní o nároku na náhradu straty na zárobku môže byť žalobca len vtedy, keď by preukázal, že

po skončení pracovného pomeru u žalovanej by nemohol byť zamestnaný iba a výlučne v dôsledku
poškodenia jeho zdravia chorobou z povolania s tým, že tento záver je aplikovateľný aj na pracovný
úraz. Žalovaný taktiež namietol, že zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť
záver, že žalobca po skončení pracovného pomeru u žalovaného a skončení jeho práceneschopnosti
nebol zárobkovo činný z dôvodu jeho pracovného úrazu, nakoľko po pracovnom úraze sa zúčastnil
dvoch výberových konaní u žalovaného a to na funkciu štátneho tajomníka Osobitného kontrolného
výboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a na funkciu štátneho radcu tajomníka
Výboru NR SR pre verejnú správu, pričom do oboch výberových konaní sa prihlásil a zúčastnil v čase
svojej práceneschopnosti a v oboch prihláškach uviedol, že je zdravotne spôsobilý pre výkon štátnej
služby. Výberové konania sa uskutočnili dňa 09.01.2003, žalobca úspešným uchádzačom nebol, pričom
dôvodom jeho neúspechu nebol jeho zdravotný stav. Záverom svojho odvolania žalovaný vzniesol
námietku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k súdom prvej inštancie žalobcovi priznanému nároku
na odškodnenie straty zárobku v sume 1 064,20 €, o ktorom už súd prvej inštancie v posudzovanom
spore právoplatne rozhodol svojím v poradí prvým rozsudkom, v ktorej časti ho odvolací súd potvrdil.
15/ K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že sa stotožňuje s nevykonaním žalovaným
navrhnutého dokazovania, bližšie ozrejmujúc, že namietaný ambulantný zákrok bol vykonaný na
Neurochirurgickej klinike v Hradci Králové, ktorú v danom čase nechcel menovať, pretože na zákrok
nemala licenciu a bol vykonaný tzv. súkromnou iniciatívou. Argumentoval, že sa jedná o bežný zákrok,
ktorý nemal negatívne dôsledky na ďalší priebeh ochorenia celej chrbtice žalobcu, čo potvrdil aj F.. X.
A.. V reakcii na žalovaným tvrdenú absenciu splnenia podmienok pre priznanie mimoriadneho zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že žalovaný opomína zákonom predpokladanú skutočnosť
posúdiť a vyhodnotiť predpoklady pre osobný, pracovný a spoločenský rozvoj poškodeného pred a po
úraze so zreteľom na individuálnosť a jedinečnosť osobnosti ako takej. Pokiaľ ide o nárok na náhradu za
stratu na zárobku, žalobca poukázal na svoju vôľu pracovať s tým, že v čase, keď sa ešte cítil zdravotne
uspokojivo, pokúšal sa o zamestnanie vo funkcii štátneho tajomníka Osobitného kontrolného výboru na
kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a vo funkcii štátneho radcu tajomníka výboru pre verejnú
správu z dôvodu, že táto práca ho bavila a chcel v nej pokračovať.
16/ Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného sa v plnom rozsahu
stotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného, zastávajúc názor, že súd prvej inštancie pochybil,
keď nepovažoval za potrebné zisťovať a posudzovať zdravotný stav žalobcu. Mal za to, že pokiaľ sú
nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia samostatnými nárokmi, o ktorých sa rozhoduje samostatne, tak súd
pri posudzovaní nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia musí
zisťovať, či v čase rozhodnutia existujú podmienky na jeho priznanie. Poukázal na to, že až v roku 2021
sa spolu so žalovaným dozvedeli o užívaní liekov z Ukrajiny žalobcom, pričom táto skutočnosť nebola
známa ani znalcom, ktorí posudzovali zdravotný stav žalobcu v rokoch 2006 a 2010.
17/ Žalovaný v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a jeho dôvodoch, súdu prvej inštancie
opäť vytkol, že odignoroval podstatné skutočnosti potrebné na spravodlivé rozhodnutie, a síce, že
žalobca až po 17 rokoch priznal ním v roku 2002 podstúpený zákrok, ktorý bol vykonaný v nelegálnom
zariadení a nezaoberal sa jeho námietkou, že žalobcom prezentované tvrdenia o tom, že sa jednalo o
cementovanie stavcov, neboli preukázané. Poukázal na to, že žalobca doposiaľ nepredložil relevantnú
dokumentáciu, preto považoval potvrdenie ošetrujúceho lekára F.. X. A. za nedostatočné s tým, že len
znalecké dokazovanie môže dať odpoveď na to, aký vplyv mal zákrok na chrbticu žalobcu a jeho ďalší
zdravotný stav.
18/ K odvolacej replike žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.
19/ Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku II. až VII. podal odvolanie aj intervenient na
strane žalovaného z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP, nakoľko neboli splnené
procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, preto navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak,
že žaloba sa zamieta a priznať žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu; alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Skonštatoval, že žalobca sa poslednou zmenou petitu pripustenou uznesením zo
dňa 28.02.2013 domáhal mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo
výške 102 071,- € a 23 899,- €, avšak súd prvej inštancie mu nepriznal nárok v takomto rozsahu,

a preto mal rozhodnúť aj o zvyšku žalobou uplatneného nároku a v tejto časti žalobu zamietnuť, čo
však neurobil, čím zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (uvedené pochybenie súdu prvej inštancie bolo odstránené doplňujúcim rozsudkom, poznámka
odvolacieho súdu). Intervenient na strane žalovaného nespochybnil, že žalobca utrpel pri úraze dňa
17.07.2002 závažné poškodenie zdravia s trvalými následkami majúcimi nepriaznivé dôsledky na jeho
súkromný i profesijný život, a že práve na základe existencie takýchto následkov mu podľa § 4 ods. 1
vyhlášky č. 32/1965 Zb. vznikol nárok na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia. Mal ale
za to, že samotná existencia týchto dôsledkov nie je a nemôže byť dôvodom pre mimoriadne zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., poukazujúc na
to, že žalobcovi síce boli diagnostikované sfinkterové poruchy, s ktorými je spájaný únik moču, stolice,
sexuálne poruchy a impotencia, avšak tieto následky sú bežnými následkami takéhoto poškodenia
zdravia u každého poškodeného, pričom už boli predmetom odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia žalobcu v základnom odškodnení. Preto nemôžu byť dôvodom hodným osobitného zreteľa.
Argumentoval, že pre ustálenie dôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade poškodenia zdravia je
potrebná prítomnosť nielen bežných a očakávaných následkov spojených s konkrétnymi poškodeniami
zdravia, ale aj prítomnosť ďalších významných dôvodov, čo v konaní preukázané nebolo. Nestotožnil
sa ani s ďalšími žalobcom prezentovanými skutočnosťami ako dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a
síce, že pred úrazom bol zdravý a do roku 2001 pracoval ako letec, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že
žalobca od roku 1981 do roku 2001 pracoval ako pedagóg na Vojenskej strednej škole leteckej v Prešove
a prácu letca nevykonával, rovnako žalobca nepreukázal, že trpí nedoslýchavosťou, ktorá je v priamom
súvise s predmetným úrazom, keďže manželka žalobcu nemá o jeho nedoslýchavosti vedomosť, pričom
žalobca ani nepoužíva žiadne pomôcky. Za dôvody hodné osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia taktiež nepovažoval ani vysoké náklady na oblečenie,
obuv, pracie prostriedky, dezinfekciu, vodné a stočné, pretože náhrada takýchto nákladov je predmetom
iných dávok. Podľa názoru intervenienta na strane žalovaného z dokazovania nevplynulo ani poznačenie
manželského života žalobcu, pretrhnutie väzieb s manželkou a jej opustenie spoločnej domácnosti,
keď naopak manželka odišla zo spoločného bytu len krátkodobo, následne sa k žalobcovi vrátila a
dodnes s ním žije v spoločnej domácnosti. Podľa intervenienta ani odchod dospelého syna zo spoločnej
domácnosti nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa najmä v situácii, keď v čase
úrazu žilo v 4-izbovom byte až 6 dospelých ľudí a manželka syna žalobcu bola tehotná. Napokon
podotkol, že žalobca nepreukázal ani skutočnosť, že plánoval absolvovať ďalšie vysokoškolské štúdium.
Intervenient ešte poukázal na to, že žalobca sa 4 mesiace po úraze prihlásil do dvoch výberových
konaní u žalovaného do funkcie štátny radca, kedy výslovne uviedol, že je schopný daný druh práce
vykonávať. V tejto súvislosti súdu prvej inštancie vytkol, že sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
vysporiadal iba s vybranými časťami výpovedí žalobcu a svedkov, ktoré svedčali v prospech žalobcu a
neprihliadal na tie časti a tie dôkazy, ktoré v jeho prospech nesvedčali. Nestotožnil sa ani s postupom
súdu prvej inštancie, ktorý pri posudzovaní mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia žalobcu vyhodnotil v jeho priazeň skutočnosť, že v znaleckých posudkoch nebolo zohľadnené
možné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.,
nakoľko intervenient na strane žalovaného zastal názor, že pokiaľ znalci z odboru zdravotníctva, u
ktorých sa predpokladá odborná znalosť veci a to, že sa stretávajú pravidelne s poškodeniami zdravia,
nepovažovali za potrebné navyšovať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre priznanie nároku na mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, práve naopak, svedčí o tom, že sa jedná o
bežné (aj keď závažné) následky poškodenia zdravia. Intervenient na strane žalovaného ďalej uviedol,
že nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je samostatným
nárokom na náhradu škody, kedy je pre riadne rozhodnutie vo veci potrebné zistiť skutkový stav a
teda aj skúmať zdravotný stav poškodeného, či tento je v jeho danom prípade skutočne taký závažný
oproti iným poškodeným s takým istým poškodením zdravia a či má také mimoriadne následky oproti
iným poškodeným, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, preto v tejto súvislosti označil za
nesprávny postup súdu prvej inštancie, keď neposudzoval zdravotný stav žalobcu, následkom čoho
nesprávne zamietol návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania z odboru neurochirurgia
a tiež návrh žalovanej na vykonanie znaleckého dokazovania, ktorým by sa zistilo, aký medicínsky
zákrok žalobca v roku 2002 absolvoval v neakreditovanom zdravotníckom zariadení, o ktorom znalci
posudzujúci zdravotný stav žalobcu v roku 2006 a 2010 informovaní neboli a zároveň by sa zistilo, či
a v akom rozsahu takýto zákrok mal alebo mohol mať vplyv na zdravotný stav žalobcu. K nároku na
náhradu za stratu na zárobku vo výške 10 263,65 € poukázal na fakt, že žalobca sa domáhal náhrady
straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 17.07.2002 do 03.07.2003 vo výške 6

114,64 € a náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a priznaní invalidity za obdobie
od 04.07.2003 do 31.12.2003 vo výške 4 071,03 €, preto súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď
neprihliadal na rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie
v časti zamietnutia nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie
od 17.07.2002 do 20.09.2002 vo výške 1 064,20 € s odôvodnením, že sa jedná o omyl odvolacieho
súdu, nakoľko súd prvej inštancie musí prihliadnuť na právoplatné rozhodnutie vo veci samej, a preto
pokiaľ vo veci opätovne rozhodol, neboli k tomu splnené procesné podmienky. V súvislosti s účelom
náhrady straty na zárobku, ktorým je poskytnutie primeraného odškodnenia zamestnancovi, u ktorého v
dôsledku pracovného úrazu došlo k zníženiu príjmu, vyjadril presvedčenie, že zamestnávateľ je povinný
nahradiť zamestnancovi iba takú škodu, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom a
zároveň skonštatoval, že žalobcovi pracovný pomer neskončil v dôsledku pracovného úrazu, ale výlučne
z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bol uzatvorený. Poukazujúc na súdom prvej inštancie citované závery
z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/129/2007, dôvodil, že žalobca by mohol byť úspešný
v nároku na náhradu za stratu na zárobku čo do jeho základu iba a jedine v takom prípade, ak by
preukázal, že po skončení pracovného pomeru so žalovaným nebol zamestnaný iba a výlučne z dôvodu
jeho úrazu utrpeného dňa 17.07.2002. Argumentoval, že žalobca pred a ani po skončení pracovného
pomeru so žalovanou žiadneho zamestnávateľa nehľadal a nezaujímal sa o žiadnu prácu a sám sa
teda vystavil riziku nezamestnanosti, ktorá mu hrozila bez ohľadu na skutočnosť, či by bol utrpel úraz
alebo nie s tým, že žalobca sa po úraze opakovane zúčastnil iba výberového konania u žalovaného, v
ktorých ale nebol úspešný, no nie z dôvodu jeho zdravotného stavu. Vzhľadom na uvedené nie je možné
podľa intervenienta dospieť k záveru, že žalobca nebol po skončení pracovného pomeru so žalovaným
a skončení práceneschopnosti zárobkovo činný z dôvodu jeho pracovného úrazu. Citujúc ustanovenia
§ 200 ods. 1 a § 201 ods. 1 Zákonníka práce, skonštatoval, že pokiaľ sa pre výpočet výšky náhrady
straty na zárobku v prípade viacerých pracovných pomerov malo vychádzať zo všetkých priemerných
zárobkov dosahovaných poškodeným zamestnancom za dobu, po ktorú tieto zárobky mohol dosahovať,
uvedené platí aj pre výpočet priemerného zárobku v prípade jedného pracovného pomeru, ako je to
v prípade žalobcu. Poukázal v tejto súvislosti na to, že žalobcov pracovný pomer so žalovanou trval
od 01.09.2001 do 20.09.2002, pričom predtým žalobca pracoval dlhoročne ako pedagóg na Vojenskej
strednej škole leteckej v Prešove a následne odo dňa 01.01.2004 sa opätovne zamestnal ako pedagóg
na strednej škole v Prešove, a teda nepreukázal, že by po 20.09.2002 dosahoval mesačný zárobok
v priemernej výške 26 479,- Sk, ako ho dosahoval u žalovaného, ale je dôvodné sa domnievať, že
práve mzda za prácu pedagóga mala byť mzdou, ktorá by mohla predstavovať základ jeho skutočnej
škody. Navyše intervenient na strane žalovaného namietol aj výšku príjmu žalobcu dosahovaného u
žalovaného, keď správne sa malo jednať o sumu 3 795,83 € a nie 4 071,03 €, ako to uvádzal žalobca,
ktorý niekoľkokrát menil výšku nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti.
Zotrval preto na námietke premlčania tohto nároku nad sumu 108 556,- Sk (3 603,40 €), nakoľko nárok
na náhradu straty na zárobku sa síce nepremlčuje, avšak nároky na jednotlivé plnenia sa premlčujú.
Záverom vo vzťahu k trovám konania intervenient uviedol, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť,
že žalobca si uplatňoval aj nárok na náhradu nákladov spojených s liečením, ktorý zobral späť a teda
zavinil zastavenie konania, rovnako opomenul prihliadnuť na procesný neúspech žalobcu v nároku na
mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť, ktorý žalobca čo do základu nepreukázal, preto v tejto časti
bola žaloba nedôvodná a tak pomer úspechu strán určil súd prvej inštancie nesprávne v neprospech
žalovaného.
20/ K odvolaniu intervenienta na strane žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že všetky
lekárske správy, znalecké posudky a výpovede svedkov preukazujú skutočnosť, že úraz má na
žalobcu celoživotný postih. Uviedol, že pri mimoriadnom odškodnení je potrebné skúmať, do akej
miery poškodený stratil predpoklady pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a aké možnosti pre
osobnostný rozvoj mal pred úrazom a po ňom. V tejto súvislosti skonštatoval, že z výsluchu svedkov
vyplynulo, že žalobca mal pomerne veľké predpoklady pre uplatnenie v živote pred vznikom škody,
najmä pokiaľ ide o prácu vo vojenskom spravodajstve NR, ktorá ho bavila a robil si veľké plány,
aby mohol v nej pokračovať a ďalej sa vzdelávať. Jeho koníčkom bolo letectvo, parašutizmus, bol
spoločenský, rád tancoval, športoval, chodil na turistiku. Mal v pláne chodiť so synmi na poľovačky a
chcel získať poľovnícky preukaz. V dôsledku pracovného úrazu bol vyradený zo spoločenského života a
prejavujúca sa sociálna izolácia, strata záujmov, rezignácia na životné postoje postihuje aj druhú stránku
osobného života žalobcu, keď po strate pracovných schopností nemôže túto saturovať mimopracovnými
či spoločenskými aktivitami, na ktoré bol zvyknutý do úrazu. Po vzniku škodovej udalosti všetky plány
a zámery stroskotali. Pracovným úrazom a jeho následkami boli jeho možnosti ďalšieho rozvoja nielen
zúžené, ale aj úplne stratené a to v jednotlivých oblastiach osobného, spoločenského a pracovného

života, preto mal za to, že jeho prípad je potrebné chápať ako hodný osobitného zreteľa. Poukázal
ďalej na to, že odvolací súd vo svojom (v poradí prvom) rozhodnutí skonštatoval, že náhrada za bolesť
sa odškodňuje v rámci nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, a teda možno na
to prihliadať aj pri prípadnom mimoriadnom zvýšení náhrad za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Zhrnul, že bolestivý priebeh následkov úrazu je zdokumentovaný v celom rade lekárskych správ aj v
znaleckých posudkoch. Napokon vo vzťahu k nároku na náhradu za stratu na zárobku argumentoval,
že zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi titulom náhrady straty na zárobku trvá aj po skončení
pracovného pomeru a po skončení práceneschopnosti, pričom dospel k záveru, že príčinná súvislosť
medzi vznikom škody a pracovným úrazom je daná, keďže jeho dočasná práceneschopnosť trvala
od 17.07.2002 do 03.07.2003 a sociálna poisťovňa rozhodla o jeho plnej invalidite dňa 30.05.2003,
s účinnosťou odo dňa 09.05.2003, dodávajúc, že nepodmienenosť trvania zodpovednostného vzťahu
trvaním pracovného pomeru judikoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/129/2007.
21/ Intervenient na strane žalovaného vo svojom ostatnom písomnom vyjadrení zopakoval, že nepopiera
úrazom žalobcu spôsobené závažné poškodenie zdravia s trvalými následkami, avšak samotná
existencia dôsledkov v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ako aj ich trvalosť nie je a nemôže
byť dôvodom pre mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb. a už vôbec nie, pokiaľ jednotlivé následky sú priamym a očakávaným následkom
daného poškodenia zdravia a dôvodom pre priznanie základného odškodnenia. Skonštatoval, že
žalobca nepreukázal nárok na náhradu straty na zárobku čo do dôvodu ani výšky.
22/ Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom podal včas odvolanie žalobca z
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP argumentujúc, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Sumarizujúc obsah oboch odvolaní žalobcu odvolací súd vyvodil, že nimi napadol rozsudok súdu
prvej inštancie v zamietajúcej časti, a to v rozsahu zamietnutia nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia, t.j. vo vzťahu k II. výroku (zohľadniac skutočnosť, že v rozsudku vyhlásenom
súdom prvej inštancie dňa 18. apríla 2023 zamietajúci výrok absentoval, ktoré pochybenie súdu nemôže
byť žalobcovi na škodu v podobe odmietnutia odvolania ako objektívne neprípustného) a výrok o
trovách konania (V výrok). Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že
žalobcovi sa priznáva nárok na 20-násobok základnej výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Vychádzajúc zo záveru súdu
prvej inštancie o splnení podmienok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. a z ním deklarovaného priepastného rozdielu medzi
pevne stanovenou sumou 60,- Sk podľa vyhlášky platnej do 01.08.2004 a zákonom č. 437/2004 Z. z.
stanovenou výškou odškodnenia, argumentoval, že v napadnutom rozsudku mu síce prvoinštančný súd
priznal sumu vyššiu o 3,67 % (pozn. odvolacieho súdu: žalobca mal na mysli 3,67 násobok) v porovnaní
s v poradí prvým rozsudkom, avšak ani túto sumu nepovažoval za adekvátnu k miere sťaženia jeho
spoločenského obmedzenia. Poukázal na to, že predmetné konanie trvá od roku 2003, k úrazu došlo
v roku 2002 a teda na spravodlivosť čaká skoro 20 rokov s tým, že následky jeho pracovného úrazu
sa každý rok zhoršovali, v dôsledku čoho by mala suma odškodnenia zodpovedať ním požadovanej
hodnote. Zastal názor, že právnym základom nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia je § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čo je abstraktná právna norma, ktorá pri jej aplikácii
umožňuje istý stupeň uváženia, majúc za to, že priznaním nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie uznal, že poškodenie na zdraví žalobcu má
preukázateľne nepriaznivé dôsledky na životné úkony, uspokojovanie životných, spoločenských potrieb
a plnenie spoločenských úloh. Rozvinul, že sťažením spoločenského uplatnenia je potrebné rozumieť
jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom, rodinnom, spoločenskom,
politickom, kultúrnom a športovom živote a zároveň sťaženie alebo dokonca priamo znemožnenie
výkonu či voľby povolania, voľby životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania.
Vyjadril presvedčenie, že výnimočnosť jeho prípadu spočíva v tom, že sa jeho život od základov zmenil,
nič z toho, čo v minulosti pred poškodením zdravia robil už robiť nedokáže, je nesebestačný, odkázaný na
pomoc iných, hoci pred úrazom bol aktívnym členom rodiny a spoločnosti, v ktorej sa pohyboval, prišiel
o prácu a tiež o možnosť uživiť seba a rodinu a prežívať radosti zo záľub, rodinného a spoločenského
života. Poukázal tiež na skutočnosť, že len s odstupom niekoľkých mesiacov odkedy došlo k pracovnému
úrazu bola už hodnota bodu zo sumy 60,- Sk na 287,30 Sk, čo predstavuje zvýšenie o 478 %, čím bol
znevýhodnený nielen pri mimoriadnom zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia, ale aj pri priznaní
nároku na náhradu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Skonštatoval, že priznaná suma
má byť jednorazovou satisfakciou, z ktorej si má poškodený obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie
prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzení v živote, pričom v prípade prepočítania priznanej
sumy vo výške 15 000,- € na roky, mesiace a dni odkedy sa vedie súdny spor, predstavuje táto

satisfakcia 17 centov na deň. Dal do pozornosti aj skutočnosť, že mu nebolo priznané zvýšené bodové
ohodnotenie pri základnom bodovom hodnotení a tiež fakt, že bol uznaný za invalidného, zastávajúc
názor, že aktuálna limitácia náhrady za poškodenie zdravia nie je spravodlivá a nezodpovedá Ústavou
SR deklarovanému právu na ochranu života.
23/ K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý zhrnul, že vzhľadom na žalobcom nepreukázané
dôvody hodné osobitného zreteľa mu nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia nevznikol.
24/ K odvolaniu žalobcu sa vyjadril tiež intervenient na strane žalovaného. Uviedol, že súhlasí
so žalobcom uvedeným účelom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak tento účel
nepovažuje za dôvod na poskytovanie mimoriadneho zvýšenia náhrady a ani nevzhliadol žiadny vplyv
účelu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na jej samotnú výšku. Intervenient nespochybnil
skutočnosť, že žalobca utrpel pri pracovnom úraze závažné poškodenie zdravia s trvalými následkami
majúcimi nepriaznivé dôsledky na jeho súkromný aj profesijný život, avšak práve na základe existencie
takýchto následkov mu podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. vznikol nárok na odškodnenie za
sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré samotné nie je a nemôže byť dôvodom pre mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
V nadväznosti na argumentáciu žalobcu týkajúcu sa jeho znevýhodnenia legislatívnou úpravou tým,
že s odstupom niekoľkých mesiacov sa hodnota bodu zvýšila o 478 %, intervenient uviedol, že ak
by bolo sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu vo výške 2050 bodov hodnotené podľa zákona
č. 437/2004 Z. z., tak by mu mohol byť priznaný nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia maximálne vo výške 294 482,50 Sk, teda 9 775,03 €, nakoľko podľa §
5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť
najviac o 50 %. Ak teda prvoinštančný súd priznal žalobcovi mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 15 000,- €, jedná sa o 5 224,97 € vyššiu sumu v porovnaní so
zákonom č. 437/2004 Z. z. Intervenient nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že dĺžka súdneho konania
môže byť dôvodom na priznanie nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia a už vôbec nie na výšku priznanej náhrady, keďže táto náhrada sa poskytuje jednorazovo
a jej zmyslom nie je uspokojovanie potrieb poškodeného počas celého jeho života po úraze, nakoľko
na uspokojovanie potrieb poškodených na zdraví v dôsledku úrazu počas ich ďalšieho života slúži celý
rad iných inštitútov ako renta, náhrada liečebných nákladov a iné sociálne dávky. V prospech žalovanej
strany vyhodnotil žalobcom namietanú skutočnosť, že znalci mu nepriznali zvýšené bodové ohodnotenie
pri základnom bodovom ohodnotení, keďže práve táto skutočnosť preukazuje, že znalci a ošetrujúci
lekári žalobcu s odbornými znalosťami nepovažovali za potrebné navyšovať bodové ohodnotenie
sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, preto uvedená skutočnosť rovnako ako skutočnosť, že žalobca
bol uznaný za invalidného, nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre priznanie nároku na
mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
25/ V rámci odvolacej repliky zaujal k vyjadreniu žalovaného a intervenienta na strane žalovanej
stanovisko žalobca, ktorý zdôraznil, že ak má pracovný úraz na neho celoživotný postih, je odôvodnené
použitie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Zopakoval, že cementovanie stavcov realizované v Hradci
Králové nemalo podľa vyjadrenia F.. X. A. žiadne negatívne dôsledky na ďalší priebeh ochorenia chrbtice,
a pokiaľ ide o lieky s názvom Milgamma N, tieto boli voľne dostupné, odporúčané lekárom a na Ukrajine
boli lacnejšie. Dodal, že intervenientom navrhované doplnenie dokazovania je len účelovým krokom
predlžovať konanie.
26/ Intervenient na strane žalovaného vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu prezentoval právny
názor, že pre uplatnenie nároku podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sa vyžaduje preukázanie
trvalých následkov u poškodeného vzniknutých následkom úrazu a súčasné preukázanie existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade konkrétneho poškodeného.
27/ Odvolací súd po zistení prípustnosti odvolaní proti rozhodnutiam, proti ktorým smerujú, oprávnenosti
osôb na podanie odvolania a včasnosti ich podania, súc v posudzovanom spore viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania, preskúmal vec podľa ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. l zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 01.07.2024 (ďalej len „CSP“), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), termín verejného vyhlásenia rozsudku
oznámil postupom podľa ust. § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a rozsudok dňa 27. novembra
2025 verejne vyhlásil.
28/ Vzhľadom na odvolanie podané oboma stranami sporu, predmetom súdneho prieskumu v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie bol nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za
sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 125 970,- € (mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia

spoločenského uplatnenia na 25-násobok v sume 102 071,- € + mimoriadne zvýšenie odškodnenia
sťaženia spoločenského uplatnenia podľa lekárskeho posudku F.. O. na 10-násobok v sume 23 899,€), nárok na náhradu za stratu na zárobku za obdobie pracovnej neschopnosti žalobcu odo dňa
17.07.2002, resp. od 21.09.2002 do 03.07.2003 v sume 6 114,64 €, nárok na náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu pri uznaní invalidity resp. čiastočnej invalidity
odo dňa 04.07.2003 do 31.12.2003 v sume 4 149,15 €, nárok žalobcu na úroky z omeškania vo
výške 13 % ročne z niektorých uplatnených peňažných pohľadávok od 05.09.2023 do zaplatenia a
nárok na určenie, že žalobcovi vznikol ku dňu 31.12.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity, čiastočnej invalidity a za stratu na dôchodku,
ktoré sa od 01.01.2004 považujú za transformovanú úrazovú rentu vo vecnej príslušnosti Sociálnej
poisťovne, pričom predmetom odvolacieho prieskumu vzhľadom na stranami podané odvolania sa stal
nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 125
970,- € (mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia na 25-násobok v sume
102 071,- € + mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa lekárskeho
posudku F.. O. na 10-násobok v sume 23 899,- €), nárok na náhradu za stratu na zárobku za obdobie
pracovnej neschopnosti žalobcu odo dňa 17.07.2002, resp. od 21.09.2002 do 03.07.2003 v sume 6
114,64 € a nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu pri
uznaní invalidity resp. čiastočnej invalidity odo dňa 04.07.2003 do 31.12.2003 v sume 4 149,15 €.
29/ Pri posudzovaní predpokladov na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia žalobcu súd prvej inštancie vychádzal zo základného počtu 1 450 bodov, ktorými boli
sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu ohodnotené v lekárskom znaleckom posudku č. 7/2006
vypracovanom dňa 08.08.2006 v konaní ustanoveným znalcom F.. D. E., C.. a tiež z bodového
ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu určeného v počte 600 bodov v lekárskom
posudku vypracovanom dňa 30.09.2014 znalcom (psychiatrom) F.. F. O., preto z celkového bodového
ohodnotenia v počte 2 050 bodov, čomu v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 vyhlášky ministerstiev
zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom od
01.04.1999 do 31.07.2004 zodpovedá výška odškodnenia v sume 4 082,85 € (123 000,-Sk) (60,-Sk/1
bod), skúmal primeranosť tejto výšky základného odškodnenia žalobcu s prihliadnutím na vykonávacím
predpisom stanovenú hypotézu prípadov hodných osobitného zreteľa, za ktorej naplnenia vyhláškou
stanovené maximálne základné odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia (ktoré spolu s
bolestným z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000,- Sk/7 967,- €) môže súd
primerane zvýšiť nad vykonávacím predpisom aprobovanú hodnotu.
30/ Hoci súd prvej inštancie nesprávne skonštatoval, že zdravotný stav žalobcu, resp. vplyv pracovného
úrazu na jeho zdravotný stav, vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu v časti týkajúcej sa náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, už neposudzoval, paradoxne však správne postupoval, keď
pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa sa zaoberal spôsobom života žalobcu pred
pracovným úrazom a po ňom z hľadiska jeho uplatnenia v spoločenskej i súkromnej (rodinnej) sfére,
pričom za podstatné pre svoje rozhodovanie o dôvodoch hodných osobitného zreteľa považoval
zdravotné následky žalobcu súvisiace s jeho neschopnosťou udržať moč a stolicu s tým, že z písomných
podaní a výsluchu žalobcu, výsluchu manželky a syna žalobcu, lekárskych správ resp. znaleckých
posudkov je zrejmá radikálna zmena života žalobcu v dôsledku zdravotných problémov, keď má
obmedzený pohyb, bolesti chrbtice a hlavy, problémy s našľapovaním, trpí impotenciou, ale najmä
je zásadným spôsobom hendikepovaný únikmi moču a stolice, pretože uvedený zdravotný problém
ho obmedzuje najviac, nakoľko musí nosiť plienky, čo žalobcu mimoriadne obmedzuje spoločensky a
znemožňuje mu množstvo inak bežných činností, obmedzuje ho v pracovnom procese, znemožňuje
mu intímne súžitie s manželkou, preto súd prvej inštancie popri ním obozretne do úvahy vzatej
skutočnosti, že žalobca mal v čase pracovného úrazu len 48 rokov a teda mal pred sebou ešte
minimálne 15 rokov produktívneho veku v pracovnej oblasti a ešte dlhšie obdobie v oblasti rodinnej,
náležite v posudzovanom prípade zdôraznil, že poškodenie zdravia žalobcu je znásobené pocitom
hanby, nepríjemných pocitov z neustáleho stresu spojeného s neočakávanými únikmi moču a stolice,
pričom tento stav je nemenný. Uvedený skutkový záver súdu prvej inštancie z hľadiska osobitostí
významných pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia žalobcu za sťaženie jeho spoločenského uplatnenia
odvolací súd považuje za určujúci a rozhodujúci pre uplatnenie moderačného práva súdu za účelom
primeraného zvýšenia základného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia a stotožňuje sa s
jeho konštatáciou, že diagnózu inkontinencie žalobcu majúcu veľmi silný vplyv na osobný život žalobcu,
je nutné samu o sebe považovať za skutočnosť hodnú osobitného zreteľa, nakoľko život bez takéhoto
hendikepu a s ním je úplne neporovnateľný.

31/ Spornou však vzhľadom na procesnú obranu žalovaného a intervenienta na strane žalovaného
zostala otázka súdom prvej inštancie dostatočne zisteného zdravotného stavu žalobcu (jeho zmeny) v
dôsledku u žalovaného utrpeného pracovného úrazu, nakoľko žalobcom po 17 rokoch priznaný zákrok
na chrbtici v roku 2002 (údajné cementovanie stavcov) v neregistrovanom, nelegálnom zdravotníckom
zariadení a tiež žalobcom z Ukrajiny a Ruska zaobstarávané a užívané lieky (údajne Milgamma N) viedli
žalovaného k pochybnostiam, že terajší zdravotný stav žalobcu je dôsledkom len pracovného úrazu zo
dňa 17.07.2002, keď v znaleckom posudku F.. E. uvedené stanovisko, že v krátkom časovom horizonte
po úraze vykonané EMG vyšetrenie bolo v norme, pripúšťa možnosť, že žalobca v období po úraze
absolvoval neúspešnú operáciu chrbtice, pri ktorej poruchou nervov mohli u žalobcu vzniknúť problémy
s inkontinenciou moču a stolice, avšak znalci posudzujúci zdravotný stav žalobcu v roku 2006 (F.. E.)
a 2010 (F.. B.) o medicínskom zákroku absolvovanom žalobcom v neakreditovanom zdravotníckom
zariadení informovaní neboli, preto súdom prvej inštancie zamietnutý návrh žalovaného na vykonanie
znaleckého dokazovania, ktorým by sa zistil druh medicínskeho zákroku a či a v akom rozsahu zákrok
mal alebo mohol mať vplyv na zdravotný stav žalobcu, žalovaný a intervenient na strane žalovaného
vnímali ako vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
32/ V tejto súvislosti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval za nadbytočný procesný
návrh žalovaného a intervenienta na strane žalovaného na vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania
k možnému vplyvu žalobcom v roku 2002 podstúpenému medicínskemu zákroku (cementovanie
stavcov) na vznik jeho zdravotného problému v podobe úniku moču a stolice, nakoľko znalec v odbore
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a neurochirurgia F.. D. E., C. vo svojom znaleckom posudku
č.7/2006 sa vyjadril k tomu, či poruchy močenia a stolice u žalobcu boli príčinou (a do akej miery) jeho
pracovného úrazu zo dňa 17.07.2002 tak, že závažnú komplikáciu - poruchu funkcie sfinkterov, t. j.
ovládanie močenia a stolice je následkom traumy žalobcu, keď pravdepodobne na cievnom podklade
došlo k jej rozvoju s tým, že k jej vzniku napomohli aj už prítomné zmeny v chrbticovom kanáli, avšak
považoval za potrebné uviesť, že bez uvedenej traumy sa nemuseli takto prejaviť a z hľadiska žalobcovej
prognózy vyjadril stanovisko, že príznaky syndrómu „kaudy“ sú veľmi závažnou komplikáciou, ktorá
vo všeobecnosti nemá dobrú prognózu, ak sa objaví, veľmi zle sa upravuje, prakticky vždy ostávajú
následky, preto i v prípade žalobcu prognóza nie je priaznivá a jeho ťažkosti veľmi pravdepodobne
budú progradovať. Z uvedeného stanoviska znalca F.. E. je zrejmé, že hlavnou príčinou závažnej
zdravotnej komplikácie u žalobcu v podobe poruchy ovládania močenia a stolice bola trauma vyvolaná
na cievnom podklade, a hoci pripustil, že na vznik tejto poruchy mali istý vplyv aj pred pracovným úrazom
prítomné zmeny v chrbticovom kanáli, ale nebyť v okamihu pádu zo schodov u žalovaného prirodzene
vyvolanej traumy žalobcu, v zárodku započatý zdravotný problém v dôsledku zmien na chrbtici, by
sa nebol inicioval a neprejavil únikmi moču a stolice, ktoré po pracovnom úraze u žalobcu naďalej
progradovali. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na znalecký záver neurochirurga F.. X. B., ktorý
v znaleckom posudku č. 2/2010 konštatoval, že poruchy močenia a stolice boli hlavnou, podstatnou a
jedinou príčinou poškodenia zdravia žalobcu pri úraze, čím znalec zjavne mienil, že iba a len pracovný
úraz žalobcu zapríčinil jeho poruchy močenia a stolice s tým, že predchádzajúce poškodenie platničky
nemalo žiadny vplyv na poškodeného pacienta a nejednalo sa o taký typ poškodenia, ktorý by spôsobil
daný stav. Znalec nastolil hypotézu, že ak by došlo k takému výslednému stavu pacienta, platnička
by musela byť celá dislokovaná do miechového kanála, ale mechanizmus úrazu spočíval v silnom
otrase koreňov chrbtice cauda equina (nervové korene, ktoré sú v miechovom obale od približne
prvého driekového stavca nadol), následných ischemických zmenách (zmeny na základe nedokrvenia)
a v degenerácii nervových vlákien, čoho výsledkom je terajší stav žalobcu. Hoci ortopéd F.. X. A.
F. vo svojom odbornom vyjadrení zo dňa 17.02.2022 vylúčil možný vplyv žalobcom v roku 2002 (po
pracovnom úraze) podstúpeného medicínskeho zákroku (údajné cementovanie stavcov) na poškodenie
chrbtice, a nevyjadril sa k potenciálnej možnosti poruchy nervu, ktorou v prípade neúspešného zákroku
v neakreditovanom zdravotníckom zariadení, mohli u žalobcu vzniknúť problémy s inkontinenciou moču
a stolice, vzhľadom na jednoznačné stanoviská znalcov z odvetvia neurochirurgie, ktorí vzhliadli príčinu
úniku moču a stolice u žalobcu v cievnom podklade resp. nedokrvení nervových koreňov chrbtice v
dôsledku traumy a/alebo silného otrasu koreňov chrbtice, ku ktorým došlo počas priebehu mechanizmu
pracovného úrazu žalobcu, keď obaja znalci zo zdravotníckeho odvetvia zameraného na nervovú
sústavu človeka zhodne uzavreli, že vznik resp. prejav porúch močenia a stolice u žalobcu spôsobil jeho
pracovný úraz zo dňa 17.07.2002. Preto polemika žalovaného a intervenienta na strane žalovaného,
že porucha nervov rezultujúca do problémov s inkontinenciou moču a stolice mohla u žalobcu nastať v
dôsledku nevydareného medicínskeho zákroku, ktorý podľa svojho tvrdenia prezentovaného až po viac
ako 17 rokoch od iniciovania posudzovaného právneho sporu absolvoval po pracovnom úraze v roku

2002 bez existencie akejkoľvek zdravotnej dokumentácie v neakreditovanom zdravotníckom zariadení,
nemôže obstáť.
33/ S prihliadnutím na to, že znalcami - neurochirurgami (F.. E. T. F.. B.) označené skutočnosti (trauma
a nedokrvenie koreňových nervov chrbtice) vedúce u žalobcu k únikom moču a stolice boli následkom
pracovného úrazu, t. j. mechanického poškodenia zdravia - nervových štruktúr žalobcu, odvolací
súd konštatuje, že námietka a s ňou spojený procesný návrh žalovaného a intervenienta na strane
žalovaného na vykonanie dokazovania za účelom zistenia, aké lieky žalobca užíval a zaobstarával si v
rokoch 2002 a 2003 z Ukrajiny a Ruska, je nedôvodná a ďalšie dokazovanie v tomto ohľade potrebné
nie je. Odvolací súd preto námietku žalovaného, že v konaní nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, že tieto vážne dôsledky na zdraví žalobcu boli spôsobené výlučne v dôsledku
pracovného úrazu, vyhodnotil ako nedôvodnú.
34/ K žalovaným a intervenientom na strane žalovaného uplatnenej odvolacej argumentácii, že
žalobca v konaní nepreukázal dôvody hodné mimoriadneho zreteľa pre vznik nároku na mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď samotná existencia dôsledkov ako
dôvodu pre priznanie základného odškodnenia v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nemôže
byť dôvodom pre mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky, odvolací
súd uvádza, že znalcami špecifikované následky poškodenia zdravia žalobcu pri pracovnom úraze a
bodové ohodnotenie jednotlivých zdravotných následkov v rámci základného odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia neobmedzuje kompetenciu súdu mimoriadne zvýšiť znalcami priznané
základné odškodnenie, ak v posudzovanom prípade vzhliadne dôvody hodné osobitného zreteľa a to aj
za predpokladu, že poškodením zdravia vzniknutý zdravotný problém (v danom prípade nedomykavosť
sfinkterov konečníka a stredne ťažká porucha močenia) lekári zahrnuli vo svojich znaleckých posudkoch
do základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia poškodeného.
35/ Odvolací súd sa stotožňuje so žalovaným v tom, že nie všetky žalobcom uvádzané dôvody pre
priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavovali
dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže samotné pri páde na schodoch (znalcom F.. E. deklarované)
utŕžené poranenie chrbtice prejavujúce sa bolesťami vyžarujúcimi do pravej dolnej končatiny a jej
slabosťou, obmedzením dorzálnej flexie chodidla, otras mozgu a s ním spojené bolesti hlavy, nervozita
a poškodenie platničky L5/S1 sú nepriaznivými následkami, ktoré obmedzujú žalobcu pri uspokojovaní
životných potrieb, úkonov a plnení spoločenských úloh v rozsahu odškodnenom primerane pri poskytnutí
základného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia a navyše náhrada nákladov na oblečenie,
obuv, pracie prostriedky, dezinfekciu, vodné, stočné ani prichádza do úvahy z titulu jednorazovej
dávky za sťaženie (mimoriadne sťaženie) spoločenského uplatnenia a je predmetom iného súdneho
konania. Je však potrebné mať na zreteli, že súd prvej inštancie obmedzil ním vzhliadnuté dôvody
hodné osobitného zreteľa pre priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského
uplatnenia na skutočnosť, že žalobcu v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 17.07.2002 najviac
obmedzuje a hendikepuje únik moču a stolice, pričom v odsekoch 20. až 25. odôvodnenia napadnutého
rozsudku náležite opísal, akým spôsobom sa život žalobcu následkom neočakávaných únikov moču či
stolice spojených s nepochybným pocitom hanby a nepríjemných pocitov v jeho pracovnej, manželskej,
rodinnej, spoločenskej a najmä osobnej sfére radikálne a bez vyhliadok navrátenia do pôvodného stavu
alebo aspoň zlepšenia úplne v negatívnom slova zmysle zmenil, preto odvolací súd sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku v danom ohľade plne stotožnil.
36/ Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uvádza, že snaha intervenienta na strane
žalovaného zľahčiť žalobcovu situáciu z pohľadu jeho nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia
sťaženia spoločenského uplatnenia, keď vo svojom odvolaní poukázal na iba krátkodobý (cca týždňový)
odchod jeho manželky zo spoločnej domácnosti, nemôže obstáť, nakoľko podstatná je kvalitatívna
zmena ich vzájomného partnerského vzťahu a rodinného súžitia, ktorá nepochybne po pracovnom
úraze a ním vyvolanej poruchy ovládania močenia a stolice nastala, keďže manželka žalobcu vyslovene
pripodobnila ich pomer po pracovnom úraze k vzťahu brata a sestry, pričom argumentácia intervenienta
na strane žalovaného, že z výsluchu manželky nevyplynuli žiadne vážne manželské rozkoly a nezhody
nie je spôsobilá vyvrátiť manželkou žalobcu opísaný skutkový stav, z ktorého je zrejmé a zároveň
prirodzene pochopiteľné, že za situácie, keď žalobca po pracovnom úraze nosil plienky, celý byt páchol
po moči, manželia prestali intímne i spoločensky žiť, neprijímali návštevy, žalobca napriek pokusom
pracovať sa necítil komfortne, obaja (žalobca i jeho manželka) museli byť po psychickej stránke zničení,
čo viedlo k manželkou žalobcu tvrdeným hádkam. Je potrebné dodať, že žalobca bol následkom úrazu
po skočení práceneschopnosti uznaný plne invalidným.
37/ Nárok žalobcu na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia neoslabuje ani skutočnosť, že
žalobca sa po pracovnom úraze dňa 06.11.2002 prihlásil do dvoch výberových konaní u žalovaného na

funkciu štátny radca, kedy výslovne uvádzal svoju schopnosť daný druh práce vykonávať a opätovne
sa hlásil do výberových konaní u žalovaného aj v roku 2003, pričom námietka intervenienta, že
po neúspešnom výberovom konaní u žalovaného sa vrátil žalobca k práci učiteľa, t. j. práci pred
vykonávaním práce u žalovaného, neznamená, že komfort pri plnení pracovných úloh a povinností
sa u žalobcu obnovil a zodpovedal stavu pred pracovným úrazom. Práve naopak, so závažnými
zdravotnými následkami pracovného úrazu spojená nutnosť nosenia plienok a nepredvídateľnosť pocitu
z neovládania močenia a stolice prenasleduje žalobcu v každej oblasti spoločenského života, pracovnú
sféru nevynímajúc a tak, ak aj žalobca vykonával druh práce (učiteľ) rovnaký ako pred pracovným
úrazom, nie je možné prehliadať jeho sťaženie spoločenského uplatnenia spočívajúce v kolosálnom
diskomforte zapríčinenom poruchou sfinkterov.
38/ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažoval žalobcom preukázanú
existenciu jeho poruchy ovládania močenia i stolice, ktorá preukázateľne nastala v príčinnej súvislosti s
jeho pracovným úrazom zo dňa 17.07.2002, za bežný, očakávaný závažný následok poškodenia jeho
zdravia a právny záver súdu prvej inštancie o mimoriadnom zvýšení základného odškodnenia žalobcu
(v sume 4 082,85 €) je preto vecne správny, v záujme spravodlivého usporiadania občianskoprávnych
vzťahov spravodlivý a riadne odôvodnený. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že znalcom
konštatované poruchy močenia a nedomykavosť sfinkterov konečníka spôsobujúca poruchy ovládania
stolice nie sú bežné a očakávané následky spojené s pracovným úrazom, ktorý nastal pádom na
schodoch budovy žalovaného tak, ako sa žalovaný a intervenient na strane žalovaného nesprávne a
neopodstatnene domnievali, resp. účelovo tvrdili.
39/ V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu, že priznaný nárok na mimoriadne zvýšenie
odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 15 000,- €, t. j. o 3,67 % (správne má byť
„ o 3,67 násobok“) vyššej ako je základnému bodovému ohodnoteniu (2 050 bodov) zodpovedajúca
výška odškodnenia (4 082,85 €), nepredstavuje adekvátnu - primeranú satisfakciu k miere sťaženia
spoločenského uplatnenia žalobcu, ku ktorému došlo v dôsledku jeho pracovného úrazu, odvolací
súd zhodne s názorom žalobcu uvádza, že inštitút (mimoriadneho zvýšenia) odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia plní funkciu jednorazovej satisfakcie - zadosťučinenia za obmedzenia v
rodinnom, pracovnom, kultúrnom, športovom, politickom a spoločenskom živote, avšak nemožno sa
stotožniť s jeho názorom, že z jednorazovej dávky za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia
si má poškodený obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie obmedzení v živote tak, aby kompenzovala
jeho celoživotné náklady na uspokojovanie životných potrieb súkromného a spoločenského života,
nakoľko tento účel sleduje úrazová renta alebo invalidný dôchodok ako pravidelná sociálna dávka
kompenzujúca pokles schopnosti zárobkovej činnosti na zdraví poškodenej osoby, ktorá v dôsledku
škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom utrpela stratu na zárobku. Vzhľadom na nesprávne
pochopený zmysel a účel odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, prepočty žalobcu súdom
priznanej výšky mimoriadne zvýšeného odškodnenia (15 000,- €) na jednotkovú hodnotu (17 centov/
deň) pripadajúcu na jeden deň v závislosti od doby trvania posudzovaného súdneho sporu, ktorá suma
sa plynutím času prepočtom na celé obdobie života žalobcu po úraze ďalej znižuje, nie sú náležité a
vecne relevantné z hľadiska ich spôsobilosti spochybniť primeranosť žalobcovi priznaného odškodnenia,
ktoré sa poskytuje jednorazovo.
40/ Neopomínajúc závažnosť nepriaznivých dôsledkov pre životné úkony, uspokojovanie životných a
spoločenských potrieb žalobcu a plnenie jeho spoločenských úloh, odvolaciemu súd však nie je zrejmé,
na základe akej úvahy žalobca dospel k ním požadovanej výške mimoriadneho zvýšenia odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume, ktorá má činiť až dvadsaťnásobok resp. podľa súdom
pripustených dispozičných úkonov dvadsaťpäť násobok základného odškodnenia (102 071,25 € + 23
899,- €), pričom svoj výpočet neodôvodnil ani žiadnou v skutkových okolnostiach podobnou právnou
vecou, v ktorej by bol súd rozhodol o mimoriadnom zvýšení odškodnenia sťaženia spoločenského
uplatnenia poškodeného zamestnanca, ktorý následkom pracovného úrazu trpel únikom moču a stolice
tak, že by mu priznal odškodnenie v 20-násobne vyššej sume než zodpovedá jeho základnému
bodovému hodnoteniu. Žalobca tak žiadnym účinným spôsobom nespochybnil správnosť právneho
záveru súdu prvej inštancie, že opodstatneným a spravodlivým je nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume o 3,67 násobne vyššej oproti základnému
odškodneniu, pričom všeobecná argumentácia žalobcu založená na závažnosti následkov vo sfére
sťaženia spoločenského uplatnenia nemôže bez ďalšieho privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie,
keďže žalobcom v dôsledku jeho pracovného úrazu utrpené závažné konsekvencie z hľadiska jeho
uplatnenia v spoločenskom živote predstavujú dôvody, za ktorých už žalobcovi bol priznaný nárok na
odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 6 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
na základe v lekárskom posudku určeného bodového hodnotenia a tiež na základe právoplatného

výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia v sume 1 264,69 €, preto pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nie
je akceptovateľné paušalizovať inštitút mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia s poukazom na závažnosť a trvanie následkov spôsobených pracovným úrazom žalobcu,
keďže tieto sú predpokladom pre samotný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia,
ale samy o sebe nezakladajú výnimočnosť a osobitosť prípadu, ktoré sú pre mimoriadne zvýšenie
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia žiaduce.
41/ Odvolací súd upriamuje pozornosť žalobcu aj na súdom prvej inštancie využitú neskoršiu zákonnú
úpravu, ktorú na posudzovaný spor síce aplikovať nemohol, ale v záujme objektivizácie a spravodlivého
odškodnenia žalobcu s cieľom vykompenzovať priepastný rozdiel medzi hodnotou jedného bodu (60,Sk) v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.07.2004 a hodnotou jedného bodu (247,30 Sk) podľa právnej
úpravy účinnej od 01.08.2004 priznal žalobcovi odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia
v mimoriadne zvýšenej sume 15 000,- € aj s prihliadnutím na skutočnosť, že ak by žalobca utrpel
u žalovaného pracovný úraz približne o rok neskôr, vznikol by mu nárok na odškodnenie sťaženia
spoločenského uplatnenia v sume 16 828,15 € (2 050 bodov x 247,30 Sk) bez akéhokoľvek zvýšenia,
t. j. z titulu základného odškodnenia, preto súdom prvej inštancie priznaná čiastka z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia žalobcu nachádza svoje opodstatnenie aj optikou v dohľadnom časovom
horizonte prijatého zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
a ním nastavených limitov pre minimálne odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia.
42/ Podľa § 198 ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v čase od
vzniku práceneschopnosti žalobcu a v čase po jej skončení do 31.12.2003 (ďalej len „Zákonník práce“),
zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v
rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za stratu na zárobku.
43/ Podľa § 199 Zákonníka práce, náhrada za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a náhrada
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z toho istého dôvodu sú samostatné nároky.
44/ Podľa § 200 ods. 1 Zákonníka práce, náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti
zamestnanca je rozdiel medzi priemerným zárobkom zamestnanca pred vznikom škody spôsobenej
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania a plnou sumou nemocenského.
45/ Podľa § 201 ods. 1 Zákonníka práce, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej
sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s
pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného
z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada
na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.
46/ Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu za stratu zárobku, v súvislosti s ktorým žalovaný vo
svojom odvolaní poukázal na právny záver vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo 129/2007 : „poškodený zamestnanec má nárok na náhradu za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti aj v prípade, ak v čase vzniku škody nebol zamestnaný a nedosahoval
žiadny zárobok resp. iný príjem nahradzujúci zárobok, ale poberal len podporu v nezamestnanosti
s tým, že poškodený musí v takomto prípade preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti
sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia
chorobou z povolania“, z ktorého judikátu žalovanému vyplynulo, že úspešným v konaní o nároku na
náhradu straty na zárobku môže byť žalobca len vtedy, keď by preukázal, že po skončení pracovného
pomeru u žalovaného by nemohol byť zamestnaný iba a výlučne v dôsledku poškodenia jeho zdravia
chorobou z povolania, majúc za to, že uvedený záver Najvyššieho súdu SR je možné analogicky
aplikovať aj na pracovný úraz. Odvolací súd však konštatuje nesprávnosť interpretácie citovanej
právnej vety z rozhodnutia najvyššieho súdu zo strany žalovaného a jej spôsobilosti oslabiť žalobcov
nárok na náhradu za stratu zárobku. Žalovaným zhodnotený skutkový stav posudzovaného sporu,
v ktorom bolo preukázané, že žalobca po pracovnom úraze sa prihlásil (06.11.2002) a zúčastnil
(09.01.2003) výberových konaní u žalovaného v čase svojej práceneschopnosti, totiž nie je v rozpore
s právnym názorom súdu prvej inštancie. Aj za uplatnenia žalovaným navrhovanej analógie akékoľvek
závery z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR by sa mohli vzťahovať výlučne na obdobie po
skončení pracovnej neschopnosti žalobcu, keďže z povahy veci je vylúčené, aby žalobca bol počas
pracovnej neschopnosti zamestnaný, resp. hľadal si nové zamestnanie. Žalovaný totiž spojil do súvisu
dva samostatné nároky - náhradu za stratu zárobku počas práceneschopnosti a náhradu za stratu
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, čím prehliadol fakt, že napriek skončeniu pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného počas trvania jeho práceneschopnosti a uchádzaniu sa v tomto období
zamestnania u žalovaného, žalobca bol vzhľadom na svoj status práceneschopného iba poberateľom

nemocenských dávok a teda v porovnaní s obdobím pred vznikom škody spôsobenou pracovným
úrazom u žalobcu rozdiel medzi jeho priemerným zárobkom dosahovaným pred pracovným úrazom a
plnou sumou nemocenského nepochybne nastal. Z uvedeného dôvodu argumentácia žalovaného, že
žalobca v čase svojej práceneschopnosti v oboch prihláškach do výberového konania u žalovaného
uviedol svoju domnienku, že „je schopný prácu bez problémov vykonávať i v III. volebnom období“
a že mal záujem po skončení pracovného pomeru u žalovaného pracovať zase iba a výlučne u
neho, je právne irelevantná z hľadiska nároku žalobcu na náhradu za stratu zárobku počas jeho
práceneschopnosti.
47/ Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s odvolacou námietkou žalovaného, že aj po skončení
práceneschopnosti žalobca nebol zárobkovo činný z dôvodu pracovného úrazu, nakoľko v konaní
bolo preukázané a nesporné, že od 04.07.2003 (po skončení práceneschopnosti) bol uznaný za
plne invalidného a následne od 23.10.2003 sa stal čiastočne invalidným práve z dôvodu poškodenia
zdravia spôsobeného pracovným úrazom, preto je zrejmé, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí
zastal správny názor, že v takejto situácii nie je dôvodné od žalobcu požadovať akúkoľvek nadmernú
snahu o zamestnanie sa, pričom za obdobie nasledujúce po 31.12.2003, kedy sa žalobca vrátil k
svojmu zamestnaniu pedagóga, tento náhradu za stratu zárobku pochopiteľne nepožadoval. Nárok
poškodeného na náhradu za stratu zárobku po skončení jeho pracovnej neschopnosti neeliminuje
ani žalovaným uplatnená námietka, že žalobca mal po skončení pracovného pomeru u žalovaného
zabezpečený pravidelný mesačný príjem z titulu výsluhového dôchodku, čím nastolil domnienku, že
po skončení práceneschopnosti bol nezamestnaný dobrovoľne, nakoľko zákonodarca pri spôsobe
výpočtu výšky náhrady za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní
invalidity či čiastočnej invalidity v zmysle ust. § 201 ods. 1 Zákonníka práce operuje i so zárobkom
dosahovaným zamestnancom po pracovnom úraze a teda skutočnosť, že žalobca poberal výsluhový
dôchodok neznamená, že týmto pravidelným mesačným príjmom si plne vykompenzoval finančnú stratu
na priemernom zárobku, ktorý dosahoval pred vznikom škody (pred pracovným úrazom). Výsluhový
dôchodok by totiž žalobca poberal rovnako aj za situácie, keby k pracovnému úrazu nedošlo.
48/ Za absolútne nedôvodnú považoval odvolací súd námietku intervenienta na strane žalovaného
týkajúcu sa mzdového základu pre výpočet náhrady za stratu na zárobku, keď vychádzal z ustanovenia
§ 211 ods. 1 (omylom však označil § 201 ods. 1) Zákonníka práce, nakoľko žalovaným citovaná právna
norma vo svojej hypotéze pre určenie náhrady za stratu na zárobku predpokladá, že ide o zamestnanca,
ktorý je v čase pracovného úrazu v niekoľkých pracovných pomeroch alebo vykonáva prácu na základe
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, avšak žalobca v čase svojho pracovného
úrazu (dňa 17.07.2002) bol v pracovnom pomere iba so žalovaným a iný pracovnoprávny vzťah
založený pracovnou zmluvou alebo dohodou o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru s ďalším
zamestnávateľom v rozhodnom čase nemal, preto domnienka intervenienta na strane žalovaného, že
základ skutočnej škody žalobcu by mohla predstavovať jeho mzda, ktorú dosahoval ako pedagóg v
pracovnom pomere s Vojenskou strednou školou leteckou v Prešove, kde pracoval od roku 1981 do
uzatvorenia pracovného pomeru so žalovaným alebo mzda, ktorú poberal ako pedagóg na strednej
škole v Prešove od 01.01.2004, nie je dôvodná, keďže v zmienených pracovných pomeroch žalobca
nebol súbežne s pracovným pomerom u žalovaného ku dňu utrpenia pracovného úrazu a tak za účelom
určenia náhrady za stratu na zárobku nemožno v danom prípade vychádzať z priemerných zárobkov
žalobcu dosahovaných vo všetkých jeho pracovnoprávnych vzťahoch.
49/ V súvislosti s námietkou intervenienta na strane žalovaného, ktorý spochybnil správnosť výpočtu
výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti žalobcu s tým, že náhrada za
obdobie od 04.07.2003 do 31.12.2003 by po splnení podmienok činila sumu 3 795,83 € a nie sumu
4 071,03 eur ako uvádzal žalobca, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že sám intervenient na
strane žalovaného vyčíslil uvedený nárok v súdom priznanej sume podaním zo dňa 24.06.2021, preto
dodatočne zmenené prepočty intervenienta znejúce v nepriazeň žalobcu sa javia odvolaciemu súdu ako
účelové.
50/ Bez vplyvu na správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je skutočnosť, že súd
prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu za stratu na zárobku v sume 10 263,65 € bez
špecifikácie, či ide o sumu brutto alebo netto, nakoľko žiadny právny predpis neustanovuje povinnosť
súdu rozhodnúť o procesnom nároku vo výške zodpovedajúcej odpočítaniu dane, preto ak súd prvej
inštancie vo výroku napadnutého rozsudku neuviedol, či nárok v priznanej výške predstavuje sumu
brutto alebo netto, nezaťažil svoje rozhodnutie vadou a nevystavil žalovaného hrozbe zaplatenia celej
priznanej sumy (brutto) v prípade vymáhania pohľadávky žalobcu v exekučnom konaní, nakoľko v
odseku 43. odôvodnenia svojho rozsudku výslovne uviedol, že úlohou žalovaného bude, aby v súlade
s právnymi predpismi odviedol zo žalobcovi priznanej sumy daň (a aj príslušné zákonné odvody,

poznámka odvolacieho súdu) a vyplatil žalobcovi takto zníženú sumu (ide teda jednoznačne o sumu
brutto).
51/ V reakcii na intervenientom na strane žalovaného vznesenú námietku premlčania nároku na náhradu
za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti žalobcu v rozsahu uplatnenom nad sumu 3 603,40
€ netto (podaním zo dňa 23.08.2012 a rozšírením petitu na pojednávaní dňa 10.12.2021) odvolací súd
zhodne s konštatáciou súdu prvej inštancie uvádza, že nárok zamestnanca na náhradu za stratu na
zárobku z dôvodu pracovného úrazu sa podľa ust. § 36 ods. 2 Zákonníka práce nepremlčuje, preto ak
sám intervenient na strane žalovaného si bol vedomý tejto právnej skutočnosti, jeho názor, že nároky
na jednotlivé plnenia sa však premlčujú, nemôže nájsť racionálne a logické opodstatnenie. Skutočnosť,
že žalobca počas súdneho konania zmenil svoj žalobný návrh tak, že nárok na náhradu za stratu na
zárobku si uplatnil v širšom rozsahu (vo vyššej sume), nezakladá premisu, že rozdiel medzi pôvodne
uplatnenou čiastkou a novou sumou ako jednotlivé (samostatné) plnenie sa premlčuje, nakoľko i plnenie,
o ktoré sa zvýšil pôvodne uplatnený peňažný nárok, je svojou právnou kvalifikáciou stále nárokom na
náhradu za stratu na zárobku, ktorý sa bezvýnimočne nepremlčuje.
52/ Odvolací súd však prisvedčil žalovaným vznesenej námietke prekážky právoplatne rozhodnutej veci
(res iudicata), podľa ktorej, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať
znova. Súd prvej inštancie (bývalý Okresný súd Bratislava I) vo svojom v poradí prvom rozsudku č. k.
17Ct 21/2003 - 821 zo dňa 26. januára 2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
4Co 216/2015 - 885 zo dňa 28. februára 2018, právoplatne zamietol nárok žalobcu na náhradu za stratu
na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 17.07.2002 do 20.09.2002 v sume 1 064,20
€, preto bez ohľadu na skutočnosť, že v zmysle podania zo dňa 23.08.2012 si žalobca uplatnil nárok na
náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 6 144,59 € za obdobie až od 21.09.2002
do 03.07.2003 s vysvetlením, že za obdobie od 17.07.2002 do 20.09.2002 (ku dňu zániku pracovného
pomeru) Sociálna poisťovňa túto náhradu plnila, nie je možné opomínať skutočnosť, že v zmysle zmeny
žaloby zo dňa 22.02.2013 si žalobca uplatnil náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti síce
v tej istej sume 6 144,59 €, ale za celé obdobie svojej práceneschopnosti od 17.07.2002 do 03.07.2003.
Uvedenú zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil na pojednávaní dňa 28.02.2013 a pri rozhodovaní
vzťahoval celý nárok na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 6 144,59 €
na obdobie od 17.07.2002 do 03.07.2003, preto ak uvedený nárok v časti spadajúcej do časového
horizontu od 17.07.2002 do 20.09.2002 v sume 1 064,20 € právoplatne zamietol, súd prvej inštancie
mal v ďalšom konaní vychádzať zo svojej prvotnej úvahy a zohľadniac právoplatnosť rozhodnutia v
dotknutej časti nároku mal konať a rozhodovať už len o uplatnenej sume 6 114,64 € zníženej o čiastku
1 064,20 €, t. j. o nároku na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 5 050,44 €.
Vzhľadom na uvedené, ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu za stratu na zárobku počas jeho
práceneschopnosti vo výške zahŕňajúcej aj čiastku, o ktorej v poradí prvým rozsudkom už právoplatne
rozhodol, t.j. rozhodol o časti nároku v sume 1 064,20 € opätovne, nemal splnené procesné podmienky.
Ak sa totiž už o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova (§ 230 CSP).
53/ Z uvedených dôvodov je nutné dospieť k záveru, že súd prvej inštancie v časti konania týkajúcej
sa nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia riadne zistil
skutkový stav, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom a náležitom na zistenie rozhodujúcich
skutočností z hľadiska opodstatnenosti procesného nároku, uviedol akou úvahou a okolnosťami
majúcimi význam pre posúdenie intenzity závažnosti následkov žalobcu spôsobených pracovným
úrazom sa riadil a dospel k racionálnemu záveru, že v posudzovanom spore ide o prípad hodný
osobitného zreteľa a správne rozhodol o nutnosti mimoriadneho zvýšenia základného odškodnenia
žalobcu, pričom ním priznanú výšku nároku v sume 15 000,- € odôvodnil adekvátne k trvalej zmene života
žalobcu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s jeho škodou na zdraví spôsobenou pracovným úrazom
a tiež triezvo s prihliadnutím na spravodlivé usporiadanie vzťahov prispôsobil výšku mimoriadneho
zvýšenia odškodnenia žalobcu k podstatne vyššiemu základnému odškodneniu zavedenému zákonnou
úpravou účinnou iba približne jeden rok po pracovnom úraze žalobcu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
rozsudok súdu prvej v odvolaním napadnutom II. výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 15.000 eur a vo
zvyšku tento nárok zamietol (doplňujúcim rozsudkom) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.
54/ Rovnako právne správne súd prvej inštancie posúdil aj existenciu zákonných predpokladov nároku
žalobcu na náhradu za stratu na zárobku počas a po skončení pracovnej neschopnosti (v súlade
s ust. § 198 až § 201 Zákonníka práce), pričom priznal žalobcovi nárok na náhradu za stratu na
zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v správnej výške (4 149,01 €), naviac totožnej s výpočtom
intervenienta na strane žalovaného v podaní zo dňa 24.06.2021 a tiež odôvodnene priznal žalobcovi

nárok na náhradu za stratu na zárobku počas jeho práceneschopnosti pokiaľ ide o sumu 5 050,64 € (6
114,64 eur - 1 064,20 eur). Vo vzťahu k vyššie zmieneným priznaným nárokom žalovaný ani intervenient
na strane žalovaného neprodukovali žiadne odvolacie námietky, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť napadnutý
rozsudok v ich prospech, keď neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie vo
svojom rozsudku vysporiadal a ktoré správne vyhodnotil a vyvodil z nich správne, logické a presvedčivo
odôvodnené skutkové a právne závery. Z tohto dôvodu odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správny aj III. výrok napadnutého rozsudku čo do rozsahu sumy 9.199,45 eur ( t.j. sumy 4
149,01 eur a sumy 5 050,44 eur) a vo zvyšnej časti týkajúcej sa nároku na náhradu za stratu na zárobku
počas práceneschopnosti v sume 1 064,20 € z dôvodu prekážky právoplatne rozsúdenej veci (§ 230
CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil.
55/ Vzhľadom na žalovaným a intervenientom na strane žalovaného podané odvolania proti výrokom IV.,
V., VI. a VII. napadnutého rozsudku a odvolanie žalobcu proti výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie,
predmetom odvolacieho prieskumu boli aj prvoinštančné rozhodnutia s povahou uznesenia o trovách
konania (s výnimkou výroku VIII.). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku vôbec nerozhodol o trovách konania v časti týkajúcej sa zastavenia konania vo
vzťahu k úrokom z omeškania a určovaciemu nároku, že žalobcovi vznikol ku dňu 31.12.2003 nárok
na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity, čiastočnej
invalidity a za stratu na dôchodku, ktoré sa od 01.01.2004 považujú za transformovanú úrazovú rentu
vo vecnej príslušnosti Sociálnej poisťovne a teda nezohľadnil zásadu procesnej zodpovednosti za
zastavenie konania voči procesnej strane, ktorá čiastočné zastavenie konania zavinila a tým zaťažil
konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne resp. neúplné určenie pomeru procesného úspechu
strán. Je nutné tiež prisvedčiť odvolacej argumentácii intervenienta na strane žalovaného, že súd prvej
inštancie opomenul úplnú procesnú neúspešnosť žalobcu, pokiaľ ide o jeho nárok na mimoriadne
zvýšenie náhrady za bolesť, preto súdom prvej inštancie určený výpočet pomeru percentuálneho
úspechu strán je v neprospech žalovaného nesprávny. S prihliadnutím na skutočnosť, že súdom prvej
inštancie nesprávne určený výpočet pomeru úspechu strán vyplýva zo stavu, že súd prvej inštancie o
trovách konania spojených s niektorými nárokmi vôbec nerozhodol, nie je možné reparovať nesprávnosť
jeho rozhodnutia uplatnením apelačného princípu spočívajúcom v zmene prvoinštančného rozhodnutia
zo strany odvolacieho súdu (§ 388 CSP). Vzhľadom na absentujúce rozhodnutie o časti trov konania
vo vzťahu k určitým samostatným nárokom žalobcu odvolací súd totiž nemal k dispozícii žiadny základ,
ktorý by mohol podrobiť odvolaciemu prieskumu z hľadiska jeho vecnej správnosti, kedy by mohol, v
prípade záveru o nesprávnosti posúdenia trov konania súdom prvej inštancie, toto rozhodnutie zmeniť.
56/ Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania
po prvý raz až v napadnutom (v poradí druhom) rozsudku, lebo v poradí prvým rozsudkom č. k.
17Ct/21/2003 - 821 zo dňa 26. januára 2015 súd prvej inštancie o trovách konania nerozhodol vôbec,
preto berúc zreteľ na ustanovenie § 390 CSP, konštatuje, že odvolací súd doposiaľ (rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/216/2015 - 885 zo dňa 28. februára 2018) rozhodnutie súdu prvej
inštancie o trovách konania ani raz nezrušil (v posudzovanom spore za dodržania zásady jedenkrát
a dosť procesné podmienky na kasáciu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vyššie
uvedených výrokoch IV. až VII. splnené boli). Naviac, súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť, že
rozhodol vecne nesprávne o nároku na náhradu trov znalcov (výrok VII a VIII), pretože jeho postup
nemá oporu v ustanoveniach Civilného sporového poriadku a naviac znalcom svoj rozsudok nedoručil
(preto tieto výroky nemohli nadobudnúť právoplatnosť). Prv totiž súd prvej inštancie musí rozhodnúť o
znalečnom a zaviazať k jeho náhrade tú procesnú stranu, ktorá znalecké dokazovanie navrhla, resp.
trovy znalca zavinila (t.j. priznať znalcovi odmenu podľa osobitného predpisu - § 208, § 258 ods. 2,3
a § 260 CSP a zaviazať dotknutú procesnú stranu alebo štát na jeho náhradu) a až následne toto
rozhodnutie premietnuť do výroku o nároku na náhradu trov konania (vrátene trov štátu), avšak výlučne
vo vzťahu k stranám sporu. Znalec stranou sporu nie je, preto nie je dôvod rozhodovať spôsobom ako
to urobil súd prvej inštancie.
57/ Z uvedeného dôvodu odvolaciemu súdu z povahy veci nezostalo iné, než rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo výrokoch IV., V., VI. a VII., ako aj v súvisiacom (odvolaním napadnutom) vecne nesprávnom
výroku VIII zrušiť a vec postupom podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátiť v tejto časti (t.j. v časti vyššie
zmienených nárokov na náhradu trov konania strán sporu, štátu, ako aj oboch znalcov) súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom úlohou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu (ust. § 391 ods. 2 CSP), bude rozhodnúť o znalečnom, následne
opätovne rozhodnúť o nárokoch na náhradu trov konania v súvislosti so všetkými žalobcom uplatnenými
procesnými nárokmi, zohľadniac zásadu pomeru procesného úspechu podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP
i zásadu procesnej zodpovednosti za čiastočné zastavenie konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP s

pretavením oboch týchto zásad do konečného pomeru úspechu strán a zároveň rozhodne v novom
rozhodnutí aj o náhrade trov odvolacieho konania (ust. § 396 ods. 3 CSP).
58/ V novom rozhodnutí o nárokoch na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej
inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). Zohľadní pri tom, že ani jedna zo strán
sporu nebola v odvolacom konaní úspešná.
59/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).