{"guid": "83352e97-4ad7-466b-9b42-85d46e1c4bb3:66d790c9-80df-41a3-aed5-8117235db0e8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5", "spisova_znacka": "10Co/71/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/71/2025 z 27. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. novembra 2025, sp. zn. 10Co/71/2025, ECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5", "identifikacne_cislo": "1103898995", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Kučerová", "sudca_id": 622, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-kucerova-622", "datum_vydania": "2025-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "III. ÚS 366/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:110fca64-7af4-4678-b81d-f85e0d50dca9", "datum": "2025-09-11", "vztah": "porusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 389 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-389.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-389"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-389"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/66d790c9-80df-41a3-aed5-8117235db0e8", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n10Co/71/2025\n1103898995\n27. 11. 2025\nJUDr. Zuzana Kučerová\nECLI:SK:KSBA:2025:1103898995.5\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov\nsenátu JUDr. Maroša Maškoviča a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnom spore žalobcu: F. Š.K., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom B. Č.. X, X., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Budziková\n& JUDr. Dachová, s.r.o. so sídlom nám. sv. Egídia č. 41/95, Poprad, IČO: 47 257 113, proti žalovanému:\nKancelária Národnej rady Slovenskej republiky so sídlom Nám. Alexandra Dubčeka č. 1, Bratislava,\nza účasti intervenienta na strane žalovanej: Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10,\nBratislava, IČO: 30 807 484, zastúpeného advokátkou: JUDr. Dagmar Kubovičová, so sídlom Nám.\nBiely kríž č. 3, Bratislava, o náhradu škody z pracovného úrazu, na odvolanie žalobcu, žalovaného a\nintervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 17Ct/21/2003 - 1401\nzo dňa 18. apríla 2023 a proti dopĺňaciemu rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-17Ct/21/2003\n- 1532 zo dňa 18. marca 2025, takto\nrozhodol:\nI.\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom\nvýroku II., ktorými uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia\nspoločenského uplatnenia sumu 15 000,- € a vo zvyšnej časti nárok na náhradu za mimoriadne sťaženie\nspoločenského uplatnenia žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .\nII.\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III., ktorým uložil žalovanej\npovinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady za stratu na zárobku sumu 10 263,65 € potvrdzuje v\nrozsahu sumy 9 199,45 € a vo zvyšnej časti týkajúcej sa náhrady straty na zárobku v sume 1 064,20\n€ sa rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje.\nIII.\nRozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch IV, V, VI, VII a VIII zrušuje a vec sa v tomto\nrozsahu vracia súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.\nodôvodnenie:\n1/ Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) a v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie\nzastavil konanie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a v časti o určenie, že žalobcovi vznikol ku\ndňu 31.12.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri\nuznaní invalidity, čiastočnej invalidity a za stratu na dôchodku, ktoré sa od 01.01.2004 považujú za\ntransformovanú úrazovú rentu vo vecnej príslušnosti Sociálnej poisťovne (I. výrok), uložil žalovanej\npovinnosť zaplatiť žalobcovi titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu\n15 000,- € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (II. výrok), uložil žalovanej povinnosť zaplatiť\nžalobcovi titulom náhrady za stratu na zárobku sumu 10 263,65 € do troch dní odo dňa právoplatnosti\nrozsudku (III. výrok), žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania o náhradu straty\nna zárobku, o bolestné a o sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 65,21 % (IV. výrok), žalobcovi\npriznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania o zaplatenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia\nspoločenského uplatnenia v rozsahu 100 % z priznanej sumy 15 000,- € (V. výrok), štátu priznal voči\nžalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,31 % (VI. výrok), znalcovi F.. A. F., bytom E. L.\n\nXX, XXX XX X. priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8,69 % a voči žalovanej\nv rozsahu 91,31 % (VII. výrok) a znalcovi F.. P. L. J., X.., bytom X. XXX, XXX XX B. priznal voči žalobcovi\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (VIII. výrok).\n2/ Dopĺňacím rozsudkom č. k. B1-17Ct/21/2003 - 1532 zo dňa 18. marca 2025 súd prvej inštancie\npostupom podľa § 225 ods. 1 CSP (v zmysle záväzného pokynu odvolacieho súdu) doplnil napadnutý\nrozsudok o výrok IX., ktorým žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol.\n3/ Pokiaľ ide o stručný obsah rozsudku súdu prvej inštancie, vrátane jeho doplnenia (formou\ndoplňujúceho rozsudku), súd prvej inštancie poukázal na žalobcom vymedzený opis rozhodujúcich\nskutočností žaloby, podľa ktorých sa domáhal náhrady škody spôsobenej mu pracovným úrazom v\nsume 153 667,79 €, ktorá pozostáva z náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za\nobdobie od 17.07.2002 do 03.07.2003 v sume 6 114,64 €, náhrady za stratu na zárobku po skončení\npracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity za obdobie od 04.07.2003 do 31.12.2003 v sume 4 149,15\n€, bolestného (doplatku) v sume 37,35 €, mimoriadneho zvýšenia bolestného na 20-násobok v sume\n13 742,- €, sťaženia spoločenského uplatnenia (doplatku) v sume 1 264,69 €, mimoriadneho zvýšenia\nsťaženia spoločenského uplatnenia na 25-násobok v sume 102 071,- €, sťaženia spoločenského\nuplatnenia podľa lekárskeho posudku F.. O. v sume 2 389,96 € a z mimoriadneho zvýšenia sťaženia\nspoločenského uplatnenia podľa lekárskeho posudku F.. O. na 10-násobok v sume 23 899,- €, pričom sa\ndomáhal aj zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 13 % ročne z uvedenej sumy odo dňa 05.09.2023\ndo zaplatenia, ďalej určenia, že mu vznikol ku dňu 31.12.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku\npo skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity, čiastočnej invalidity a za stratu na dôchodku,\nktoré sa odo dňa 01.01.2004 považujú za transformovanú úrazovú rentu vo vecnej príslušnosti Sociálnej\npoisťovne ako aj náhrady trov konania. Súd prvej inštancie opísal v žalobe deklarovaný priebeh\nskutkového deja škodovej udalosti tak, že dňa 17.07.2002 pri páde zo schodov v budove žalovaného\nako svojho zamestnávateľa pri výkone pracovnej činnosti utrpel pracovný úraz a závažné zranenia. Odo\ndňa pracovného úrazu bol až do dňa 03.07.2003 práceneschopný a následne bol rozhodnutím Sociálnej\npoisťovne zo dňa 21.01.2005 spätne odo dňa 04.07.2003 uznaný za invalidného. Na základe týchto\nskutočností požadoval od žalovanej náhradu za stratu na zárobku počas trvania pracovnej neschopnosti\na po jej skončení až do dňa 31.12.2003, ako aj náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského\nuplatnenia, ktoré mu zo strany Sociálnej poisťovne boli vyplatené, ale v nižšej výške, ako požadoval.\n4/ Ozrejmil, že v poradí prvým rozsudkom č. k. 17Ct/21/2003 - 831 zo dňa 26.01.2015 uložil žalovanej\npovinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 264,69 € titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a\nsumu 8 165,70 € titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a vo\nzvyšnej časti žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu, žalovaného a intervenienta na strane žalovaného\nKrajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 4Co/216/2015 - 885 zo dňa 28.02.2018\n(v poradí prvým) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť\nžalobcovi sumu 1 264,69 € titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, zamietnutia nároku\nna ďalšiu náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia s príslušenstvom, zamietnutia nároku na\nnáhradu za bolesť s príslušenstvom, zamietnutia nároku na mimoriadne zvýšenie bolestného, ako aj\nzamietnutia nároku na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od\n17.07.2002 do 20.09.2002 v sume 1 064,20 €. V ostatných častiach napadnutý rozsudok zrušil a vec\nvrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie ustálil, že po\nzrušení v poradí prvého rozsudku a vrátení veci je potrebné ešte rozhodnúť o nároku na mimoriadne\nzvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, o náhrade za stratu na zárobku za\nobdobie pracovnej neschopnosti žalobcu odo dňa 21.09.2002 do dňa 03.07.2003, o náhrade za stratu\nna zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu pri uznaní invalidity, resp. čiastočnej invalidity\nodo dňa 04.07.2003 do 31.12.2003, o určení, že žalobcovi vznikol ku dňu 31.12.2003 nárok na náhradu\nza stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity, čiastočnej invalidity\na za stratu na dôchodku, ktoré sa odo dňa 01.01.2004 považujú za transformovanú úrazovú rentu vo\nvecnej príslušnosti Sociálnej poisťovne a o úrokoch z omeškania z niektorých žalovaných súm.\n5/ Vzhľadom na to, že podaním zo dňa 08.04.2019 žalobca vzal späť časť žalobného návrhu, ktorým\nsa domáhal úrokov z omeškania zo všetkých požadovaných nárokov, ako aj určenia, že mu vznikol\nku dňu 31.12.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri\nuznaní invalidity, čiastočnej invalidity a za stratu na dôchodku, ktoré sa od 01.01.2004 považujú za\ntransformovanú úrazovú rentu vo vecnej príslušnosti Sociálnej poisťovne, súd prvej inštancie konanie v\ntejto časti postupom podľa ust. § 145 ods. 2 CSP zastavil (I. výrok napadnutého rozsudku).\n6/ K vecnej stránke nárokov, ktoré zostali predmetom sporu (mimoriadne zvýšenie SSÚ, náhrada za\nstratu na zárobku) súd prvej inštancie uviedol, že už neposudzoval zdravotný stav žalobcu, resp. vplyv\núrazu na jeho zdravotný stav, nakoľko o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia už právoplatne\n\nrozhodol. V tejto súvislosti ozrejmil, že zdravotný stav žalobcu bol podrobne dokumentovaný znaleckými\nposudkami F.. D. E. č. 7/2006 zo dňa 08.08.2006 a F.. X. B.Č. č. 2/2010 zo dňa 22.02.2010, ktorí\nžiadnym spôsobom nespomenuli akýkoľvek možný negatívny vplyv akýchkoľvek liekov na zdravotný\nstav žalobcu a nespomenuli ani možnosť, že by zdravotný stav žalobcu bol ovplyvnený akoukoľvek\noperáciou, pričom títo znalci zrealizovali vlastné vyšetrenie žalobcu. Návrh na nariadenie znaleckého\ndokazovania znalcom z odboru neurochirurgia, ktorý by sa mal vyjadriť k možným dôsledkom zákroku cementovania stavcov žalobcu v roku 2002 zamietol s poukazom na hospodárnosť konania z dôvodu,\nže zdravotný stav žalobcu a z neho vyplývajúca náhrada boli už právoplatne vyriešené. Navyše žalobca\npredložil odborné vyjadrenie ortopéda F.. X. A., F. zo dňa 17.02.2022, v ktorom uviedol, že ošetrenie\nžalobcu v roku 2002 nemalo žiadne negatívne dôsledky na ďalší priebeh ochorenia celej chrbtice.\nNestotožnil sa preto ani s námietkami žalovanej ohľadom nerealizovania vyšetrenia znalcom F.. P. L.\nJ., X.., keďže žalobca bol následne vyšetrený znalcom F.. X. B.. Napokon neprihliadol ani na nákupy\nprezervatívov zo strany žalobcu, čo samo o sebe ešte podľa súdu prvej inštancie nedokazuje možnú\naktivitu žalobcu v intímnej oblasti a ani nespochybňuje závery znalcov o impotencii žalobcu v dôsledku\npracovného úrazu. Uzavrel, že znalecké dokazovanie je nadbytočné tiež z dôvodu, že pre rozhodovanie\no dôvodoch osobitného zreteľa neboli podstatné zdravotné problémy a bolesti žalobcu súvisiace s\nchrbticou, ale primárne zdravotné následky súvisiace s neschopnosťou žalobcu udržať moč a stolicu.\n7/ Pokiaľ ide o posudzovanie nároku žalobcu na odškodnenie za mimoriadne zvýšenie sťaženia\nspoločenského uplatnenia, súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky č.\n32/1965 Zb. a vykonaným dokazovaním ohľadom spôsobu života žalobcu pred úrazom a po ňom, najmä\nvýsluchom žalobcu zo dňa 18.07.2007 a dňa 04.10.2012, výsluchom manželky a syna žalobcu zo dňa\n11.08.2020 (v pripojenom spise 20Cd/1/2020), písomným podaním žalobcu a lekárskymi správami,\nresp. v konaní predloženými znaleckými posudkami mal preukázané, že život žalobcu sa v dôsledku\nzdravotných problémov radikálne zmenil, keď má obmedzený pohyb, bolesti chrbtice a hlavy, problémy\ns našľapovaním, trpí impotenciou a rôznymi ďalšími poruchami zdravia, pričom je najmä zásadným\nspôsobom hendikepovaný únikmi moču a stolice, preto musí nosiť plienky, čo je mimoriadne spoločensky\nobmedzujúce vo vzťahu k bežným a pracovným činnostiam. Mal preukázané, že žalobca sa snažil\npracovať, avšak pomerne skoro bol z dôvodu úniku moču a stolice nútený prestať. V dôsledku úrazu sa\nmu taktiež narušil predchádzajúci rodinný život, nakoľko bolo znemožnené intímne súžitie s manželkou,\nprestal si plniť niektoré manželské úlohy a začal vyžadovať osobnú starostlivosť zo strany manželky.\nHlavným problémom v spolužití boli problémy s udržaním moču a stolice, pre ktoré sa manželka na\nkrátko od žalobcu aj odsťahovala, pričom následne sa k nemu vrátila len na základe tlaku okolia\na svojho náboženského presvedčenia. Súd prvej inštancie neprihliadol na námietku intervenienta na\nstrane žalovaného, že žalobca mal už v čase úrazu potomstvo, nakoľko táto skutočnosť neznamená, že\nzásah do intímneho života 48-ročného človeka nie je dostatočne veľký, ale znamená len to, že v prípade\nmladšieho bezdetného človeka by išlo o zásah ešte väčší. Poukázal na svedeckú výpoveď manželky\nžalobcu, ktorá uviedla, že po úraze ich manželský život prestal, manžel nosil plienky, celý byt im smrdel\npo moči, prestali žiť spoločensky, chodiť na plesy a manželka prerušila kontakt s kamarátkami. Vzhľadom\nna situáciu sa často hádali, obaja na tom boli psychicky zle, krátkodobo sa od žalobcu odsťahovala,\npričom ich vzájomný vzťah sa zmenil tak, že pripomínal vzťah brata a sestry s tým, že zdravotný stav\nznemožnil žalobcovi aktívne sa venovať deťom. Potvrdila, že žalobca sa pokúšal pracovať, ale necítil sa\nkomfortne, pretože sa obával únikov moču a stolice. Aj z výpovede syna žalobcu J. Š. mal za preukázané,\nže žalobca bol po úraze nervózny a podráždený, čo sa prenášalo na všetkých, pričom v čase tesne po\núraze svedok ešte býval so svojou tehotnou manželkou s rodičmi, ale čoskoro sa odsťahovali, nakoľko\nžalobca ich v noci budil častými návštevami toalety, resp. používal rôzne hygienické pomôcky.\n8/ Na základe takto zistených skutočností súd prvej inštancie dospel k skutkovému záveru, že sa jedná o\nveľmi osobný zásah tejto konkrétnej diagnózy do osobného života žalobcu, ktorý je znásobený pocitom\nhanby, nepríjemných pocitov z neustáleho stresu spojeného s neočakávanými únikmi moču či stolice,\npričom tento stav je nemenný a žalobca je odsúdený s ním do konca života žiť. Prihliadol aj na to, že v\nčase úrazu mal žalobca len 48 rokov a mal teda pred sebou ešte minimálne 15 rokov produktívneho veku\nv pracovnej oblasti a ešte dlhšie obdobie v oblasti rodinnej. Konštatoval, že život bez takéhoto hendikepu\na s ním je úplne neporovnateľný. Z uvedených dôvodov považoval za neprimeranú kompenzáciu\ntakéhoto sťaženia spoločenského uplatnenia len základným bodovým ohodnotením vo výške 900 + 100\nbodov, čo v danom čase predstavovalo 60 000,- Sk, teda približne 1 992,- €, poukazujúc v tejto súvislosti\nna skutočnosť, že pri určovaní sťaženia spoločenského uplatnenia na základe znaleckých posudkov\njednotlivých znalcov nebolo zohľadnené možné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa §\n6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., v zmysle ktorého sa suma zodpovedajúca základnému počtu bodov\nzistenému lekárom primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku,\n\nv ktorom k poškodeniu na zdraví došlo, mal pre uplatnenie v živote a spoločnosti, a ktoré sú v dôsledku\npoškodenia obmedzené alebo stratené. Súd prvej inštancie preto zhodnotil, že žalobca má v súlade s §\n7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nárok na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského\nuplatnenia z dôvodov hodných osobitného zreteľa a to vo výške približne trojnásobku až štvornásobku\njeho základnej výšky, ktorá bola určená v sume 4 082,85 €, a teda nárok na mimoriadne zvýšenie\nodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia priznal žalobcovi v sume 15 000,- €. Na podporu\nsvojej argumentácie porovnal priznanú sumu so sumou, ktorá by prichádzala do úvahy po roku 2004,\nkedy vstúpil do účinnosti zákon č. 437/2004 Z. z., ktorým zákonodarca na jednej strane podstatne zvýšil\nhodnotu jedného bodu (z pevne stanovených 60,- Sk do 31.07.2004 na 287,30 Sk po tomto dátume),\nale zároveň, v snahe vyhnúť sa neprimeraným sumám, obmedzil možnosť súdov priznávať neprimerané\nzvýšenia najviac o 50 %. Skonštatoval, že v prípade aplikácie nového právneho predpisu za priznaných\n2050 bodov by mal žalobca nárok na náhradu za základné sťaženie spoločenského uplatnenia v sume\n506 965,- Sk, t. j. 16 828,15 €, pričom uvedená suma by nezohľadňovala možné navýšenie niektorých\npoložiek o 100 %, ktoré mohol, podľa novej právnej úpravy, priznať priamo posudkový lekár a rovnako\nby nezahŕňala navýšenie až do 50 %, ktoré mohol priznať súd. Reflektujúc skutočnosť, že zákon č.\n437/2004 Z. z. nie je v tomto konaní priamo aplikovateľný, považoval za racionálne a v súlade s princípom\nspravodlivosti, aby v priznávanej výške odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia bola istá\nkontinuita a priznávaná výška nebola len v dôsledku zmeny zákona diametrálne odlišná.\n9/ Súd prvej inštancie vzhliadol opodstatnenosť nárokov žalobcu na náhradu straty na zárobku počas\npracovnej neschopnosti odo dňa 17.07.2002 do 03.07.2003 a po pracovnej neschopnosti odo dňa\n04.07.2003 do 31.12.2003 s poukazom na § 200 a § 201 Zákonníka práce platného v čase vzniku, resp.\nzániku práceneschopnosti žalobcu s tým, že medzi stranami nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu\nbol uzatvorený na dobu určitú a mal sa skončiť dňa 20.09.2002, že v dôsledku pracovného úrazu bol\nžalobca od 17.07.2002 do 03.07.2003 práceneschopný, pričom následne bol uznaný za invalidného a\nod 04.07.2003 do 31.12.2003 poberal spočiatku plný a neskôr čiastočný invalidný dôchodok. Rovnako\nnebolo sporné, že počas uvedeného obdobia žalobca nepracoval, počas práceneschopnosti mu bolo\nvyplatené nemocenské v celkovej výške 64 260,- Sk a v období od 04.07.2003 do 31.12.2003 mu bol\nvyplatený invalidný dôchodok v celkovej výške 27 257,- Sk.\n10/ V súvislosti s nárokom na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti od 17.07.2002\ndo 03.07.2003 súd prvej inštancie ozrejmil, že počas trvania pracovnej neschopnosti spôsobenej\npracovným úrazom má zamestnanec nárok na náhradu straty na zárobku, ktorá sa vypočíta ako rozdiel\nmedzi jeho priemerným zárobkom v čase, keď k pracovnému úrazu došlo a sumou nemocenského,\nktorá je zamestnancovi vyplatená, poukazujúc na právny názor vyjadrený v rozhodnutí odvolacieho súdu\nako aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/129/2007, v zmysle ktorého nárok na náhradu\nstraty na zárobku počas trvania práceneschopnosti nie je limitovaný trvaním pracovnoprávneho vzťahu a\nzodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz na tieto účely trvá počas celej pracovnej neschopnosti,\npreto nie je relevantné, že pracovný pomer žalobcu by bol skončil v krátkej dobe po pracovnom úraze. Z\ntohto dôvodu priznal žalobcovi plnú požadovanú sumu 6 114,64 €, výpočet ktorej nebol medzi stranami\nsporný a návrh znejúci na uvedenú čiastku súd schválil na pojednávaní dňa 28.02.2013. Vychádzajúc\nv tejto súvislosti z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil v poradí prvý rozsudok súdu prvej\ninštancie v časti, v ktorej zamietol návrh žalobcu na vyplatenie sumy 1 064,20 € za obdobie od\n17.07.2002 do 20.09.2002, a teda implicitne by mal rozhodovať už len o žalovanej sume 6 114,64 €\nzníženej o sumu 1 064,20 €, súd prvej inštancie z komplexne vyčísleného nároku v podaní žalobcu zo\ndňa 23.08.2012, ako aj z iných podaní, vyplynulo, že v konaní si neuplatňoval vyplatenie náhrady straty\nna zárobku za obdobie do 20.09.2002, nakoľko táto suma mu bola vyplatená, čo žalobca nepoprel,\npričom na tejto skutočnosti podľa súdu prvej inštancie nič nemení ani fakt, že v ostatnom podaní zo dňa\n21.02.2013, v ktorom rozpísal jednotlivé požadované nároky, zjavne chybou v písaní a počítaní uviedol,\nže požadovanú sumu žiada odo dňa 17.07.2002. Súd prvej inštancie, opierajúc sa o tento podklad,\nzmenu návrhu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 28.02.2013 schválil, v dôsledku čoho odvolací\nsúd následne omylom potvrdil zamietnutie nároku žalobcu na toto v skutočnosti nežalované plnenie.\nVzhľadom na uvedené mal za to, že napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu vychádzajúceho z tejto chyby\nv písaní, nie je v konaní o celom návrhu žalobcu na priznanie sumy 6 114,64 € rozhodnuté, a preto\nnapadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o celom nároku.\n11/ Napokon vo vzťahu k nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti\nsúd prvej inštancie konštatoval, že zamestnanec má nárok na náhradu straty na zárobku v takej sume,\naby spolu s jeho skutočným zárobkom po úraze a vyplateným invalidným alebo čiastočným invalidným\ndôchodkom z dôvodu predmetného úrazu tvorila vyplácaná suma jeho priemerný zárobok pred úrazom\na teda zmyslom právnej úpravy je nahradiť stratu na zárobku, ktorá je v danom prípade daná bez\n\nohľadu na trvanie pracovného pomeru. Nestotožnil sa s námietkou intervenienta na strane žalovaného,\nže predmetný nárok by mal byť znížený v zmysle ust. § 201 ods. 5 Zákonníka práce, nakoľko v\nkonaní nebola preukázaná a ani tvrdená skutočnosť, že žalobca odmietol nastúpiť do práce, ktorá\nmu bola zabezpečená. Navyše žalobca bol v čase od skončenia práceneschopnosti dňa 03.07.2003\ndo 22.10.2003 uznaný za plne invalidného a od 23.10.2003 bol uznaný za čiastočne invalidného a\ntakto mu bol aj vyplácaný invalidný dôchodok, preto súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné\npožadovať od neho akúkoľvek nadmernú snahu o zamestnanie sa a neprihliadol ani na ustanovenie §\n211 Zákonníka práce, pretože ide len o osobitné znenie vzťahujúce sa výslovne na viacero pracovných\npomerov a teda, ak by chcel zákonodarca vo všeobecnosti obmedziť nárok na náhradu za stratu\nna zárobku trvaním pracovného pomeru, bol by tak spravil v § 195 a nasl., resp. § 200 a nasl.\nZákonníka práce. Z ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka práce navyše súdu prvej inštancie implicitne\nvyplynulo, že nárok majú aj zamestnanci, ktorí v čase po skončení pracovnej neschopnosti už nie\nsú zamestnancami pôvodného zamestnávateľa. Ustálil, že žalobcovi vznikol nárok z titulu náhrady za\nstratu na zárobku v období po skončení pracovnej neschopnosti vo výške 4 149,01 € (brutto), ktorá\nsa zhoduje s výpočtom intervenienta na strane žalovanej zo dňa 24.06.2021, pričom z uvedenej sumy\nbude potom ešte žalovaná povinná odviesť daň a žalobcovi vyplatí takto zníženú sumu. Žalobca síce na\npojednávaní dňa 10.12.2021 požadoval sumu 4 149,15 €, ktorá sa aj premietla do zmeneného žalobného\nnávrhu schváleného na pojednávaní dňa 18.04.2023, avšak podľa súdu prvej inštancie je tento rozdiel\nvo výpočte v centoch spôsobený len nesprávnym prepočtom zo slovenských korún na eurá, a preto\nžalobcovi priznal sumu detailne vyčíslenú intervenientom na strane žalovanej, keď v súvislosti s ním\nuplatnenou námietkou premlčania zaujal stanovisko, že nároky zamestnanca za škodu na zdraví sa v\nzmysle § 36 ods. 2 Zákonníka práce platného v čase vzniku nároku nepremlčovali.\n12/ Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadnil skutočnosť, že predmetom konania\nboli nároky, ktoré mohol žalobca kvantifikovať a nároky, ktorých výška závisela výlučne od posúdenia\nsúdom, preto rozhodol samostatnými rozhodnutiami o nárokoch na náhradu trov konania vo vzťahu ku\nkaždému z nich. Pri posudzovaní trov konania v časti týkajúcej sa kvantifikovateľných nárokov žalobcu\nsúd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a prihliadol na to, že žalobcovi bola\nprisúdená suma 11 528,34 € (1 264,69 € za sťaženie spoločenského uplatnenia v pôvodnom rozsudku\na 10 263,65 € za náhradu za stratu na zárobku), pričom celkovo požadoval 13 955,65 € (3 654,65\n€ sťaženie spoločenského uplatnenia, 37,35 € bolestné a 10 263,65 € náhrada straty na zárobku) a\ntak žalobca dosiahol v konaní úspech 82,61 % a žalovaný 17,39 %, preto žalobcovi priznal (výrokom\nIV.) nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 65,21 %. V časti konania o mimoriadnom\nzvýšení odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia dosiahol plný procesný úspech žalobca,\nnakoľko bol úspešný čo do základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto súd prvej inštancie\nmu v poradí piatym výrokom priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %,\navšak len z reálne priznanej výšky mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume\n15 000,- €. Ďalej uviedol, že v konaní vznikli aj trovy štátu vo forme uhradenia nákladov na znalecký\nposudok F.. D. E. č. 7/2006 a jeho výsluch, znalecký posudok F.. X. B. č. 2/2010 a jeho výsluch, nákladov\nustanoveného právneho zástupcu žalobcu P.. G. A. a to v zmysle predchádzajúcej procesnej úpravy\nObčianskeho súdneho poriadku s tým, že uvedená právna úprava síce nie je priamo aplikovateľná,\navšak štát mal v čase hradenia týchto trov legitímne očakávanie, že budú stranami v konečnom dôsledku\nuhradené, preto súd prvej inštancie vychádzal z § 148 Občianskeho súdneho poriadku a za aplikácie\nzásady procesného úspechu skonštatoval, že v prípade zmienených trov nie je možné exaktne určiť,\naký pomer úspechu strany dosiahli, nakoľko ide o trovy, ktoré súviseli s časťou konania, v ktorej žalobca\ndosiahol 82,61 % - ný úspech ako aj časťou konania, v ktorej dosiahol žalobca úspech v rozsahu 100\n%, a preto pri absencii zásadného dôvodu na iný postup prisúdil obom častiam konania rovnakú váhu a\npri určení povinnosti oboch strán uhradiť tieto trovy konania vychádzal z aritmetického priemeru oboch\núspechov. Žalovanej preto v poradí šiestym výrokom uložil povinnosť uhradiť 91,31 % trov štátu, pričom\nžalobcu na úhradu zvyšných 8,69 % nezaviazal, nakoľko bol oslobodený od súdnych poplatkov a štát\nby tak nárok na náhradu trov konania voči nemu nemal ani v zmysle Občianskeho súdneho poriadku.\nZ uplatnenia rovnakej zásady aritmetického priemeru čiastkových procesných úspechov strán uložil\nžalovanej povinnosť nahradiť znalcovi F.. A. F. vzniknuté a doposiaľ neuhradené trovy za vypracovanie\nznaleckého posudku č. 80/2013 a jeho výsluch v rozsahu 91,31 % a žalobcovi povinnosť náhrady trov\nznalca v rozsahu zvyšných 8,69 %. Záverom pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov znalca F.. P. L.\nJ., ktorý síce nevykonal znalecký posudok, avšak bol ako znalec súdom ustanovený a oboznamoval sa\nso spisom, súd prvej inštancie vzal zreteľ na to, že znalecký posudok nevyhotovil z dôvodu žalobcom\nzavinenej skutočnosti, že sa nepodarilo zabezpečiť jeho vyšetrenie, nakoľko síce podľa vlastných tvrdení\naj čestného vyhlásenia p. Q. O. sa dostavil na základe opätovnej pozvánky na pracovisko F.. L. J.,\n\navšak napriek jednoznačnej požiadavke znalca túto svoju prítomnosť neoznámil vopred a znalec sa na\npracovisku v danom čase nenachádzal, preto súd prvej inštancie postupom podľa ust. § 256 ods. 2 CSP\nper analogiam uložil povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté znalcovi výlučne žalobcovi.\n13/ Dopĺňacím rozsudkom č. k. B1-17Ct/21/2003 - 1532 zo dňa 18. marca 2025 súd prvej inštancie\npostupom podľa § 225 ods. 1 CSP doplnil napadnutý rozsudok o výrok IX., ktorým žalobu žalobcu vo\nzvyšnej časti zamietol. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku uviedol, že pred (napadnutým) rozsudkom\nsúdu prvej inštancie právoplatne nerozhodol o celkovej sume 136 233,79 €, ktorá pozostávala z náhrady\nza stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 17.07.2002 do 03.07.2003 v sume\n6 114,64 €, z náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity\nza obdobie od 04.07.2003 do 31.12.2003 v sume 4 149,15 € a z nároku na mimoriadne zvýšenie\nnáhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 125 970,- € (102 071,- € + 23 899,- €) s tým,\nže o predmetných nárokoch z vecného hľadiska v napadnutom rozsudku aj rozhodol, avšak opomenul\nzamietnuť žalobu v tých častiach, v ktorých žalobcovi nevyhovel. Z tohto dôvodu zamietol žalobu v\nčasti nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vo výške 14 centov\n(z uplatnenej sumy 4 149,15 € priznal žalobcovi sumu 4 149,01 €) a v prevyšujúcej časti nároku na\nmimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 110 970,- €, keďže tento\nnárok priznal žalobcovi len v sume 15 000,- €.\n14/ Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov II. až VII. podal včas odvolanie\nžalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. c), d), f) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a\nvec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietol nevykonanie ďalšieho\nznaleckého dokazovania, ktorého cieľom malo byť zistenie, aký „lekársky“ zákrok bol v skutočnosti\nu žalobcu v roku 2002 vykonaný v neregistrovanom, nelegálnom „zdravotníckom zariadení“ a tiež\nposúdenie, aký vplyv mohol a mal tento zákrok následne na zdravotný stav žalobcu. Uznal, že v konaní\nsíce boli vykonané dva znalecké posudky, avšak až po 17 rokoch žalobca priznal vykonanie zákroku na\nchrbtici, ako aj užívanie liekov z Ukrajiny a Ruska, preto ho uvedené skutočnosti viedli k pochybnostiam,\nči terajší zdravotný stav žalobcu je výlučne dôsledkom pracovného úrazu, ktorý utrpel. Poukázal na to,\nže žalobca najprv na legitímne otázky žalovanej nechcel odpovedať a až nakoniec priznal, že išlo o\ncementovanie stavcov a liek Milgamma N, ktorý podľa tvrdení žalobcu nebol dostupný na slovenskom\ntrhu, hoci v skutočnosti liečivo Milgamma N inj. bolo registrované v Slovenskej republike v 7/1995 a od\n12/1999 bolo na slovenskom trhu dostupné a liečivo Milgamma N kapsuly bolo registrované v Slovenskej\nrepublike v 11/1995 a od 12/1999 bolo na slovenskom trhu tiež dostupné. Vo vzťahu k cementovaniu\nstavcov uviedol, že od roku 2007 nadobudol podozrenie, že problémy s inkontinenciou moču a stolice\nmohli u žalobcu vzniknúť poruchou nervov, čo vyvodil z konštatovania F.. E. v znaleckom posudku, že\nEMG vyšetrenie bolo v norme, hoci po úraze malo vykazovať aspoň minimálnu odchýlku. Z toho dôvodu\npredpokladal, že žalobca mohol po úraze absolvovať operáciu chrbtice, čo sa napokon v roku 2021\npotvrdilo. Keďže nie je zrejmé, kde presne, kedy, kým a aký zákrok bol u žalobcu vykonaný, nepovažoval\nza odôvodnený záver súdu, že znalci osobne vyšetrujúci žalobcu by si následky akejkoľvek operácie\nboli bývali všimli a že zdravotný stav žalobcu nie je ovplyvnený akoukoľvek operáciou. Podľa názoru\nžalovaného súd prvej inštancie nesprávne tiež skonštatoval, že z dostupnej spisovej dokumentácie nemá\nmožnosť dostatočne hodnoverne posúdiť, či zákrok na chrbtici z roku 2002 mohol ovplyvniť primárne\nzdravotné následky súvisiace so schopnosťou žalobcu udržať stolicu a moč. Na prijatie tohto záveru nie\nje, podľa žalovanej, postačujúce odborné vyjadrenie ortopéda F.. X. A. F. zo dňa 17.02.2022, v ktorom\nkonštatoval, že ošetrenie žalobcu v roku 2002 nemalo žiadne negatívne dôsledky na ďalší priebeh\nochorenia celej chrbtice. Žalovaný považoval vykonané znalecké dokazovanie za nedostatočné, keďže\nznalci vychádzali z nedostatočných podkladov a len na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie\nbez vedomosti o zákroku alebo zákrokoch na chrbtici žalobcu a o užívaní liečiv, ktoré si žalobca\nobstarával na Ukrajine a v Rusku. Vzhľadom na uvedené žalovaný mal za to, že nevykonaním nového\nznaleckého dokazovania súd nemá bez akýchkoľvek pochybností za preukázané, že súčasný zdravotný\nstav žalobcu je výlučne dôsledkom pracovného úrazu a nie aj iných skutočností. Vo vzťahu k súdom\nprvej inštancie priznanej sume 15 000,- € titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského\nuplatnenia uviedol, že všetky vážne následky žalobcovej diagnózy boli zohľadnené vo výške nároku na\nodškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko samotná existencia dôsledkov v zmysle §\n4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nie je a ani nemôže byť dôvodom pre mimoriadne zvýšenie náhrady\nza sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a už vôbec nie, pokiaľ\njednotlivé následky sú priamym dôvodom pre priznanie základného odškodnenia. Spochybňujúc nárok\nžalobcu na náhradu za stratu na zárobku v sume 10 263,65 €, poukázal na právny záver obsiahnutý\nv odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/129/2007, podľa ktorého úspešným v\nkonaní o nároku na náhradu straty na zárobku môže byť žalobca len vtedy, keď by preukázal, že\n\npo skončení pracovného pomeru u žalovanej by nemohol byť zamestnaný iba a výlučne v dôsledku\npoškodenia jeho zdravia chorobou z povolania s tým, že tento záver je aplikovateľný aj na pracovný\núraz. Žalovaný taktiež namietol, že zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť\nzáver, že žalobca po skončení pracovného pomeru u žalovaného a skončení jeho práceneschopnosti\nnebol zárobkovo činný z dôvodu jeho pracovného úrazu, nakoľko po pracovnom úraze sa zúčastnil\ndvoch výberových konaní u žalovaného a to na funkciu štátneho tajomníka Osobitného kontrolného\nvýboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a na funkciu štátneho radcu tajomníka\nVýboru NR SR pre verejnú správu, pričom do oboch výberových konaní sa prihlásil a zúčastnil v čase\nsvojej práceneschopnosti a v oboch prihláškach uviedol, že je zdravotne spôsobilý pre výkon štátnej\nslužby. Výberové konania sa uskutočnili dňa 09.01.2003, žalobca úspešným uchádzačom nebol, pričom\ndôvodom jeho neúspechu nebol jeho zdravotný stav. Záverom svojho odvolania žalovaný vzniesol\nnámietku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k súdom prvej inštancie žalobcovi priznanému nároku\nna odškodnenie straty zárobku v sume 1 064,20 €, o ktorom už súd prvej inštancie v posudzovanom\nspore právoplatne rozhodol svojím v poradí prvým rozsudkom, v ktorej časti ho odvolací súd potvrdil.\n15/ K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že sa stotožňuje s nevykonaním žalovaným\nnavrhnutého dokazovania, bližšie ozrejmujúc, že namietaný ambulantný zákrok bol vykonaný na\nNeurochirurgickej klinike v Hradci Králové, ktorú v danom čase nechcel menovať, pretože na zákrok\nnemala licenciu a bol vykonaný tzv. súkromnou iniciatívou. Argumentoval, že sa jedná o bežný zákrok,\nktorý nemal negatívne dôsledky na ďalší priebeh ochorenia celej chrbtice žalobcu, čo potvrdil aj F.. X.\nA.. V reakcii na žalovaným tvrdenú absenciu splnenia podmienok pre priznanie mimoriadneho zvýšenia\nsťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že žalovaný opomína zákonom predpokladanú skutočnosť\nposúdiť a vyhodnotiť predpoklady pre osobný, pracovný a spoločenský rozvoj poškodeného pred a po\núraze so zreteľom na individuálnosť a jedinečnosť osobnosti ako takej. Pokiaľ ide o nárok na náhradu za\nstratu na zárobku, žalobca poukázal na svoju vôľu pracovať s tým, že v čase, keď sa ešte cítil zdravotne\nuspokojivo, pokúšal sa o zamestnanie vo funkcii štátneho tajomníka Osobitného kontrolného výboru na\nkontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a vo funkcii štátneho radcu tajomníka výboru pre verejnú\nsprávu z dôvodu, že táto práca ho bavila a chcel v nej pokračovať.\n16/ Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného sa v plnom rozsahu\nstotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného, zastávajúc názor, že súd prvej inštancie pochybil,\nkeď nepovažoval za potrebné zisťovať a posudzovať zdravotný stav žalobcu. Mal za to, že pokiaľ sú\nnárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za\nsťaženie spoločenského uplatnenia samostatnými nárokmi, o ktorých sa rozhoduje samostatne, tak súd\npri posudzovaní nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia musí\nzisťovať, či v čase rozhodnutia existujú podmienky na jeho priznanie. Poukázal na to, že až v roku 2021\nsa spolu so žalovaným dozvedeli o užívaní liekov z Ukrajiny žalobcom, pričom táto skutočnosť nebola\nznáma ani znalcom, ktorí posudzovali zdravotný stav žalobcu v rokoch 2006 a 2010.\n17/ Žalovaný v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a jeho dôvodoch, súdu prvej inštancie\nopäť vytkol, že odignoroval podstatné skutočnosti potrebné na spravodlivé rozhodnutie, a síce, že\nžalobca až po 17 rokoch priznal ním v roku 2002 podstúpený zákrok, ktorý bol vykonaný v nelegálnom\nzariadení a nezaoberal sa jeho námietkou, že žalobcom prezentované tvrdenia o tom, že sa jednalo o\ncementovanie stavcov, neboli preukázané. Poukázal na to, že žalobca doposiaľ nepredložil relevantnú\ndokumentáciu, preto považoval potvrdenie ošetrujúceho lekára F.. X. A. za nedostatočné s tým, že len\nznalecké dokazovanie môže dať odpoveď na to, aký vplyv mal zákrok na chrbticu žalobcu a jeho ďalší\nzdravotný stav.\n18/ K odvolacej replike žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.\n19/ Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku II. až VII. podal odvolanie aj intervenient na\nstrane žalovaného z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP, nakoľko neboli splnené\nprocesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má\ninú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov\ndospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, preto navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak,\nže žaloba sa zamieta a priznať žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu; alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie. Skonštatoval, že žalobca sa poslednou zmenou petitu pripustenou uznesením zo\ndňa 28.02.2013 domáhal mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo\nvýške 102 071,- € a 23 899,- €, avšak súd prvej inštancie mu nepriznal nárok v takomto rozsahu,\n\na preto mal rozhodnúť aj o zvyšku žalobou uplatneného nároku a v tejto časti žalobu zamietnuť, čo\nvšak neurobil, čím zaťažil konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci (uvedené pochybenie súdu prvej inštancie bolo odstránené doplňujúcim rozsudkom, poznámka\nodvolacieho súdu). Intervenient na strane žalovaného nespochybnil, že žalobca utrpel pri úraze dňa\n17.07.2002 závažné poškodenie zdravia s trvalými následkami majúcimi nepriaznivé dôsledky na jeho\nsúkromný i profesijný život, a že práve na základe existencie takýchto následkov mu podľa § 4 ods. 1\nvyhlášky č. 32/1965 Zb. vznikol nárok na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia. Mal ale\nza to, že samotná existencia týchto dôsledkov nie je a nemôže byť dôvodom pre mimoriadne zvýšenie\nnáhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., poukazujúc na\nto, že žalobcovi síce boli diagnostikované sfinkterové poruchy, s ktorými je spájaný únik moču, stolice,\nsexuálne poruchy a impotencia, avšak tieto následky sú bežnými následkami takéhoto poškodenia\nzdravia u každého poškodeného, pričom už boli predmetom odškodnenia za sťaženie spoločenského\nuplatnenia žalobcu v základnom odškodnení. Preto nemôžu byť dôvodom hodným osobitného zreteľa.\nArgumentoval, že pre ustálenie dôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade poškodenia zdravia je\npotrebná prítomnosť nielen bežných a očakávaných následkov spojených s konkrétnymi poškodeniami\nzdravia, ale aj prítomnosť ďalších významných dôvodov, čo v konaní preukázané nebolo. Nestotožnil\nsa ani s ďalšími žalobcom prezentovanými skutočnosťami ako dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a\nsíce, že pred úrazom bol zdravý a do roku 2001 pracoval ako letec, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že\nžalobca od roku 1981 do roku 2001 pracoval ako pedagóg na Vojenskej strednej škole leteckej v Prešove\na prácu letca nevykonával, rovnako žalobca nepreukázal, že trpí nedoslýchavosťou, ktorá je v priamom\nsúvise s predmetným úrazom, keďže manželka žalobcu nemá o jeho nedoslýchavosti vedomosť, pričom\nžalobca ani nepoužíva žiadne pomôcky. Za dôvody hodné osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie\nnáhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia taktiež nepovažoval ani vysoké náklady na oblečenie,\nobuv, pracie prostriedky, dezinfekciu, vodné a stočné, pretože náhrada takýchto nákladov je predmetom\niných dávok. Podľa názoru intervenienta na strane žalovaného z dokazovania nevplynulo ani poznačenie\nmanželského života žalobcu, pretrhnutie väzieb s manželkou a jej opustenie spoločnej domácnosti,\nkeď naopak manželka odišla zo spoločného bytu len krátkodobo, následne sa k žalobcovi vrátila a\ndodnes s ním žije v spoločnej domácnosti. Podľa intervenienta ani odchod dospelého syna zo spoločnej\ndomácnosti nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa najmä v situácii, keď v čase\núrazu žilo v 4-izbovom byte až 6 dospelých ľudí a manželka syna žalobcu bola tehotná. Napokon\npodotkol, že žalobca nepreukázal ani skutočnosť, že plánoval absolvovať ďalšie vysokoškolské štúdium.\nIntervenient ešte poukázal na to, že žalobca sa 4 mesiace po úraze prihlásil do dvoch výberových\nkonaní u žalovaného do funkcie štátny radca, kedy výslovne uviedol, že je schopný daný druh práce\nvykonávať. V tejto súvislosti súdu prvej inštancie vytkol, že sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nvysporiadal iba s vybranými časťami výpovedí žalobcu a svedkov, ktoré svedčali v prospech žalobcu a\nneprihliadal na tie časti a tie dôkazy, ktoré v jeho prospech nesvedčali. Nestotožnil sa ani s postupom\nsúdu prvej inštancie, ktorý pri posudzovaní mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského\nuplatnenia žalobcu vyhodnotil v jeho priazeň skutočnosť, že v znaleckých posudkoch nebolo zohľadnené\nmožné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.,\nnakoľko intervenient na strane žalovaného zastal názor, že pokiaľ znalci z odboru zdravotníctva, u\nktorých sa predpokladá odborná znalosť veci a to, že sa stretávajú pravidelne s poškodeniami zdravia,\nnepovažovali za potrebné navyšovať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Táto\nskutočnosť nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre priznanie nároku na mimoriadne\nzvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, práve naopak, svedčí o tom, že sa jedná o\nbežné (aj keď závažné) následky poškodenia zdravia. Intervenient na strane žalovaného ďalej uviedol,\nže nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je samostatným\nnárokom na náhradu škody, kedy je pre riadne rozhodnutie vo veci potrebné zistiť skutkový stav a\nteda aj skúmať zdravotný stav poškodeného, či tento je v jeho danom prípade skutočne taký závažný\noproti iným poškodeným s takým istým poškodením zdravia a či má také mimoriadne následky oproti\niným poškodeným, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, preto v tejto súvislosti označil za\nnesprávny postup súdu prvej inštancie, keď neposudzoval zdravotný stav žalobcu, následkom čoho\nnesprávne zamietol návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania z odboru neurochirurgia\na tiež návrh žalovanej na vykonanie znaleckého dokazovania, ktorým by sa zistilo, aký medicínsky\nzákrok žalobca v roku 2002 absolvoval v neakreditovanom zdravotníckom zariadení, o ktorom znalci\nposudzujúci zdravotný stav žalobcu v roku 2006 a 2010 informovaní neboli a zároveň by sa zistilo, či\na v akom rozsahu takýto zákrok mal alebo mohol mať vplyv na zdravotný stav žalobcu. K nároku na\nnáhradu za stratu na zárobku vo výške 10 263,65 € poukázal na fakt, že žalobca sa domáhal náhrady\nstraty na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 17.07.2002 do 03.07.2003 vo výške 6\n\n114,64 € a náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a priznaní invalidity za obdobie\nod 04.07.2003 do 31.12.2003 vo výške 4 071,03 €, preto súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď\nneprihliadal na rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie\nv časti zamietnutia nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie\nod 17.07.2002 do 20.09.2002 vo výške 1 064,20 € s odôvodnením, že sa jedná o omyl odvolacieho\nsúdu, nakoľko súd prvej inštancie musí prihliadnuť na právoplatné rozhodnutie vo veci samej, a preto\npokiaľ vo veci opätovne rozhodol, neboli k tomu splnené procesné podmienky. V súvislosti s účelom\nnáhrady straty na zárobku, ktorým je poskytnutie primeraného odškodnenia zamestnancovi, u ktorého v\ndôsledku pracovného úrazu došlo k zníženiu príjmu, vyjadril presvedčenie, že zamestnávateľ je povinný\nnahradiť zamestnancovi iba takú škodu, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom a\nzároveň skonštatoval, že žalobcovi pracovný pomer neskončil v dôsledku pracovného úrazu, ale výlučne\nz dôvodu uplynutia doby, na ktorú bol uzatvorený. Poukazujúc na súdom prvej inštancie citované závery\nz rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/129/2007, dôvodil, že žalobca by mohol byť úspešný\nv nároku na náhradu za stratu na zárobku čo do jeho základu iba a jedine v takom prípade, ak by\npreukázal, že po skončení pracovného pomeru so žalovaným nebol zamestnaný iba a výlučne z dôvodu\njeho úrazu utrpeného dňa 17.07.2002. Argumentoval, že žalobca pred a ani po skončení pracovného\npomeru so žalovanou žiadneho zamestnávateľa nehľadal a nezaujímal sa o žiadnu prácu a sám sa\nteda vystavil riziku nezamestnanosti, ktorá mu hrozila bez ohľadu na skutočnosť, či by bol utrpel úraz\nalebo nie s tým, že žalobca sa po úraze opakovane zúčastnil iba výberového konania u žalovaného, v\nktorých ale nebol úspešný, no nie z dôvodu jeho zdravotného stavu. Vzhľadom na uvedené nie je možné\npodľa intervenienta dospieť k záveru, že žalobca nebol po skončení pracovného pomeru so žalovaným\na skončení práceneschopnosti zárobkovo činný z dôvodu jeho pracovného úrazu. Citujúc ustanovenia\n§ 200 ods. 1 a § 201 ods. 1 Zákonníka práce, skonštatoval, že pokiaľ sa pre výpočet výšky náhrady\nstraty na zárobku v prípade viacerých pracovných pomerov malo vychádzať zo všetkých priemerných\nzárobkov dosahovaných poškodeným zamestnancom za dobu, po ktorú tieto zárobky mohol dosahovať,\nuvedené platí aj pre výpočet priemerného zárobku v prípade jedného pracovného pomeru, ako je to\nv prípade žalobcu. Poukázal v tejto súvislosti na to, že žalobcov pracovný pomer so žalovanou trval\nod 01.09.2001 do 20.09.2002, pričom predtým žalobca pracoval dlhoročne ako pedagóg na Vojenskej\nstrednej škole leteckej v Prešove a následne odo dňa 01.01.2004 sa opätovne zamestnal ako pedagóg\nna strednej škole v Prešove, a teda nepreukázal, že by po 20.09.2002 dosahoval mesačný zárobok\nv priemernej výške 26 479,- Sk, ako ho dosahoval u žalovaného, ale je dôvodné sa domnievať, že\npráve mzda za prácu pedagóga mala byť mzdou, ktorá by mohla predstavovať základ jeho skutočnej\nškody. Navyše intervenient na strane žalovaného namietol aj výšku príjmu žalobcu dosahovaného u\nžalovaného, keď správne sa malo jednať o sumu 3 795,83 € a nie 4 071,03 €, ako to uvádzal žalobca,\nktorý niekoľkokrát menil výšku nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti.\nZotrval preto na námietke premlčania tohto nároku nad sumu 108 556,- Sk (3 603,40 €), nakoľko nárok\nna náhradu straty na zárobku sa síce nepremlčuje, avšak nároky na jednotlivé plnenia sa premlčujú.\nZáverom vo vzťahu k trovám konania intervenient uviedol, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť,\nže žalobca si uplatňoval aj nárok na náhradu nákladov spojených s liečením, ktorý zobral späť a teda\nzavinil zastavenie konania, rovnako opomenul prihliadnuť na procesný neúspech žalobcu v nároku na\nmimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť, ktorý žalobca čo do základu nepreukázal, preto v tejto časti\nbola žaloba nedôvodná a tak pomer úspechu strán určil súd prvej inštancie nesprávne v neprospech\nžalovaného.\n20/ K odvolaniu intervenienta na strane žalovaného sa písomne vyjadril žalobca tak, že všetky\nlekárske správy, znalecké posudky a výpovede svedkov preukazujú skutočnosť, že úraz má na\nžalobcu celoživotný postih. Uviedol, že pri mimoriadnom odškodnení je potrebné skúmať, do akej\nmiery poškodený stratil predpoklady pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a aké možnosti pre\nosobnostný rozvoj mal pred úrazom a po ňom. V tejto súvislosti skonštatoval, že z výsluchu svedkov\nvyplynulo, že žalobca mal pomerne veľké predpoklady pre uplatnenie v živote pred vznikom škody,\nnajmä pokiaľ ide o prácu vo vojenskom spravodajstve NR, ktorá ho bavila a robil si veľké plány,\naby mohol v nej pokračovať a ďalej sa vzdelávať. Jeho koníčkom bolo letectvo, parašutizmus, bol\nspoločenský, rád tancoval, športoval, chodil na turistiku. Mal v pláne chodiť so synmi na poľovačky a\nchcel získať poľovnícky preukaz. V dôsledku pracovného úrazu bol vyradený zo spoločenského života a\nprejavujúca sa sociálna izolácia, strata záujmov, rezignácia na životné postoje postihuje aj druhú stránku\nosobného života žalobcu, keď po strate pracovných schopností nemôže túto saturovať mimopracovnými\nči spoločenskými aktivitami, na ktoré bol zvyknutý do úrazu. Po vzniku škodovej udalosti všetky plány\na zámery stroskotali. Pracovným úrazom a jeho následkami boli jeho možnosti ďalšieho rozvoja nielen\nzúžené, ale aj úplne stratené a to v jednotlivých oblastiach osobného, spoločenského a pracovného\n\nživota, preto mal za to, že jeho prípad je potrebné chápať ako hodný osobitného zreteľa. Poukázal\nďalej na to, že odvolací súd vo svojom (v poradí prvom) rozhodnutí skonštatoval, že náhrada za bolesť\nsa odškodňuje v rámci nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, a teda možno na\nto prihliadať aj pri prípadnom mimoriadnom zvýšení náhrad za sťaženie spoločenského uplatnenia.\nZhrnul, že bolestivý priebeh následkov úrazu je zdokumentovaný v celom rade lekárskych správ aj v\nznaleckých posudkoch. Napokon vo vzťahu k nároku na náhradu za stratu na zárobku argumentoval,\nže zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi titulom náhrady straty na zárobku trvá aj po skončení\npracovného pomeru a po skončení práceneschopnosti, pričom dospel k záveru, že príčinná súvislosť\nmedzi vznikom škody a pracovným úrazom je daná, keďže jeho dočasná práceneschopnosť trvala\nod 17.07.2002 do 03.07.2003 a sociálna poisťovňa rozhodla o jeho plnej invalidite dňa 30.05.2003,\ns účinnosťou odo dňa 09.05.2003, dodávajúc, že nepodmienenosť trvania zodpovednostného vzťahu\ntrvaním pracovného pomeru judikoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/129/2007.\n21/ Intervenient na strane žalovaného vo svojom ostatnom písomnom vyjadrení zopakoval, že nepopiera\núrazom žalobcu spôsobené závažné poškodenie zdravia s trvalými následkami, avšak samotná\nexistencia dôsledkov v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ako aj ich trvalosť nie je a nemôže\nbyť dôvodom pre mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3\nvyhlášky č. 32/1965 Zb. a už vôbec nie, pokiaľ jednotlivé následky sú priamym a očakávaným následkom\ndaného poškodenia zdravia a dôvodom pre priznanie základného odškodnenia. Skonštatoval, že\nžalobca nepreukázal nárok na náhradu straty na zárobku čo do dôvodu ani výšky.\n22/ Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom podal včas odvolanie žalobca z\ndôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP argumentujúc, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. Sumarizujúc obsah oboch odvolaní žalobcu odvolací súd vyvodil, že nimi napadol rozsudok súdu\nprvej inštancie v zamietajúcej časti, a to v rozsahu zamietnutia nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia\nspoločenského uplatnenia, t.j. vo vzťahu k II. výroku (zohľadniac skutočnosť, že v rozsudku vyhlásenom\nsúdom prvej inštancie dňa 18. apríla 2023 zamietajúci výrok absentoval, ktoré pochybenie súdu nemôže\nbyť žalobcovi na škodu v podobe odmietnutia odvolania ako objektívne neprípustného) a výrok o\ntrovách konania (V výrok). Navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že\nžalobcovi sa priznáva nárok na 20-násobok základnej výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského\nuplatnenia a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Vychádzajúc zo záveru súdu\nprvej inštancie o splnení podmienok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského\nuplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. a z ním deklarovaného priepastného rozdielu medzi\npevne stanovenou sumou 60,- Sk podľa vyhlášky platnej do 01.08.2004 a zákonom č. 437/2004 Z. z.\nstanovenou výškou odškodnenia, argumentoval, že v napadnutom rozsudku mu síce prvoinštančný súd\npriznal sumu vyššiu o 3,67 % (pozn. odvolacieho súdu: žalobca mal na mysli 3,67 násobok) v porovnaní\ns v poradí prvým rozsudkom, avšak ani túto sumu nepovažoval za adekvátnu k miere sťaženia jeho\nspoločenského obmedzenia. Poukázal na to, že predmetné konanie trvá od roku 2003, k úrazu došlo\nv roku 2002 a teda na spravodlivosť čaká skoro 20 rokov s tým, že následky jeho pracovného úrazu\nsa každý rok zhoršovali, v dôsledku čoho by mala suma odškodnenia zodpovedať ním požadovanej\nhodnote. Zastal názor, že právnym základom nároku na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského\nuplatnenia je § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., čo je abstraktná právna norma, ktorá pri jej aplikácii\numožňuje istý stupeň uváženia, majúc za to, že priznaním nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady\nza sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie uznal, že poškodenie na zdraví žalobcu má\npreukázateľne nepriaznivé dôsledky na životné úkony, uspokojovanie životných, spoločenských potrieb\na plnenie spoločenských úloh. Rozvinul, že sťažením spoločenského uplatnenia je potrebné rozumieť\njednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom, rodinnom, spoločenskom,\npolitickom, kultúrnom a športovom živote a zároveň sťaženie alebo dokonca priamo znemožnenie\nvýkonu či voľby povolania, voľby životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania.\nVyjadril presvedčenie, že výnimočnosť jeho prípadu spočíva v tom, že sa jeho život od základov zmenil,\nnič z toho, čo v minulosti pred poškodením zdravia robil už robiť nedokáže, je nesebestačný, odkázaný na\npomoc iných, hoci pred úrazom bol aktívnym členom rodiny a spoločnosti, v ktorej sa pohyboval, prišiel\no prácu a tiež o možnosť uživiť seba a rodinu a prežívať radosti zo záľub, rodinného a spoločenského\nživota. Poukázal tiež na skutočnosť, že len s odstupom niekoľkých mesiacov odkedy došlo k pracovnému\núrazu bola už hodnota bodu zo sumy 60,- Sk na 287,30 Sk, čo predstavuje zvýšenie o 478 %, čím bol\nznevýhodnený nielen pri mimoriadnom zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia, ale aj pri priznaní\nnároku na náhradu za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Skonštatoval, že priznaná suma\nmá byť jednorazovou satisfakciou, z ktorej si má poškodený obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie\nprežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzení v živote, pričom v prípade prepočítania priznanej\nsumy vo výške 15 000,- € na roky, mesiace a dni odkedy sa vedie súdny spor, predstavuje táto\n\nsatisfakcia 17 centov na deň. Dal do pozornosti aj skutočnosť, že mu nebolo priznané zvýšené bodové\nohodnotenie pri základnom bodovom hodnotení a tiež fakt, že bol uznaný za invalidného, zastávajúc\nnázor, že aktuálna limitácia náhrady za poškodenie zdravia nie je spravodlivá a nezodpovedá Ústavou\nSR deklarovanému právu na ochranu života.\n23/ K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý zhrnul, že vzhľadom na žalobcom nepreukázané\ndôvody hodné osobitného zreteľa mu nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia nevznikol.\n24/ K odvolaniu žalobcu sa vyjadril tiež intervenient na strane žalovaného. Uviedol, že súhlasí\nso žalobcom uvedeným účelom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak tento účel\nnepovažuje za dôvod na poskytovanie mimoriadneho zvýšenia náhrady a ani nevzhliadol žiadny vplyv\núčelu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na jej samotnú výšku. Intervenient nespochybnil\nskutočnosť, že žalobca utrpel pri pracovnom úraze závažné poškodenie zdravia s trvalými následkami\nmajúcimi nepriaznivé dôsledky na jeho súkromný aj profesijný život, avšak práve na základe existencie\ntakýchto následkov mu podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. vznikol nárok na odškodnenie za\nsťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré samotné nie je a nemôže byť dôvodom pre mimoriadne\nzvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.\nV nadväznosti na argumentáciu žalobcu týkajúcu sa jeho znevýhodnenia legislatívnou úpravou tým,\nže s odstupom niekoľkých mesiacov sa hodnota bodu zvýšila o 478 %, intervenient uviedol, že ak\nby bolo sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu vo výške 2050 bodov hodnotené podľa zákona\nč. 437/2004 Z. z., tak by mu mohol byť priznaný nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia maximálne vo výške 294 482,50 Sk, teda 9 775,03 €, nakoľko podľa §\n5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť\nnajviac o 50 %. Ak teda prvoinštančný súd priznal žalobcovi mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie\nspoločenského uplatnenia vo výške 15 000,- €, jedná sa o 5 224,97 € vyššiu sumu v porovnaní so\nzákonom č. 437/2004 Z. z. Intervenient nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že dĺžka súdneho konania\nmôže byť dôvodom na priznanie nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského\nuplatnenia a už vôbec nie na výšku priznanej náhrady, keďže táto náhrada sa poskytuje jednorazovo\na jej zmyslom nie je uspokojovanie potrieb poškodeného počas celého jeho života po úraze, nakoľko\nna uspokojovanie potrieb poškodených na zdraví v dôsledku úrazu počas ich ďalšieho života slúži celý\nrad iných inštitútov ako renta, náhrada liečebných nákladov a iné sociálne dávky. V prospech žalovanej\nstrany vyhodnotil žalobcom namietanú skutočnosť, že znalci mu nepriznali zvýšené bodové ohodnotenie\npri základnom bodovom ohodnotení, keďže práve táto skutočnosť preukazuje, že znalci a ošetrujúci\nlekári žalobcu s odbornými znalosťami nepovažovali za potrebné navyšovať bodové ohodnotenie\nsťaženia jeho spoločenského uplatnenia, preto uvedená skutočnosť rovnako ako skutočnosť, že žalobca\nbol uznaný za invalidného, nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre priznanie nároku na\nmimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.\n25/ V rámci odvolacej repliky zaujal k vyjadreniu žalovaného a intervenienta na strane žalovanej\nstanovisko žalobca, ktorý zdôraznil, že ak má pracovný úraz na neho celoživotný postih, je odôvodnené\npoužitie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Zopakoval, že cementovanie stavcov realizované v Hradci\nKrálové nemalo podľa vyjadrenia F.. X. A. žiadne negatívne dôsledky na ďalší priebeh ochorenia chrbtice,\na pokiaľ ide o lieky s názvom Milgamma N, tieto boli voľne dostupné, odporúčané lekárom a na Ukrajine\nboli lacnejšie. Dodal, že intervenientom navrhované doplnenie dokazovania je len účelovým krokom\npredlžovať konanie.\n26/ Intervenient na strane žalovaného vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu prezentoval právny\nnázor, že pre uplatnenie nároku podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sa vyžaduje preukázanie\ntrvalých následkov u poškodeného vzniknutých následkom úrazu a súčasné preukázanie existencie\ndôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade konkrétneho poškodeného.\n27/ Odvolací súd po zistení prípustnosti odvolaní proti rozhodnutiam, proti ktorým smerujú, oprávnenosti\nosôb na podanie odvolania a včasnosti ich podania, súc v posudzovanom spore viazaný rozsahom a\ndôvodmi odvolania, preskúmal vec podľa ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. l zákona č. 160/2015 Z. z.\nCivilný sporový poriadok v znení účinnom od 01.07.2024 (ďalej len „CSP“), túto prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval\nto dôležitý verejný záujem (ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario), termín verejného vyhlásenia rozsudku\noznámil postupom podľa ust. § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a rozsudok dňa 27. novembra\n2025 verejne vyhlásil.\n28/ Vzhľadom na odvolanie podané oboma stranami sporu, predmetom súdneho prieskumu v\nnapadnutom rozsudku súdu prvej inštancie bol nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za\nsťaženie spoločenského uplatnenia v sume 125 970,- € (mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia\n\nspoločenského uplatnenia na 25-násobok v sume 102 071,- € + mimoriadne zvýšenie odškodnenia\nsťaženia spoločenského uplatnenia podľa lekárskeho posudku F.. O. na 10-násobok v sume 23 899,€), nárok na náhradu za stratu na zárobku za obdobie pracovnej neschopnosti žalobcu odo dňa\n17.07.2002, resp. od 21.09.2002 do 03.07.2003 v sume 6 114,64 €, nárok na náhradu za stratu na\nzárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu pri uznaní invalidity resp. čiastočnej invalidity\nodo dňa 04.07.2003 do 31.12.2003 v sume 4 149,15 €, nárok žalobcu na úroky z omeškania vo\nvýške 13 % ročne z niektorých uplatnených peňažných pohľadávok od 05.09.2023 do zaplatenia a\nnárok na určenie, že žalobcovi vznikol ku dňu 31.12.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po\nskončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity, čiastočnej invalidity a za stratu na dôchodku,\nktoré sa od 01.01.2004 považujú za transformovanú úrazovú rentu vo vecnej príslušnosti Sociálnej\npoisťovne, pričom predmetom odvolacieho prieskumu vzhľadom na stranami podané odvolania sa stal\nnárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 125\n970,- € (mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia na 25-násobok v sume\n102 071,- € + mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa lekárskeho\nposudku F.. O. na 10-násobok v sume 23 899,- €), nárok na náhradu za stratu na zárobku za obdobie\npracovnej neschopnosti žalobcu odo dňa 17.07.2002, resp. od 21.09.2002 do 03.07.2003 v sume 6\n114,64 € a nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobcu pri\nuznaní invalidity resp. čiastočnej invalidity odo dňa 04.07.2003 do 31.12.2003 v sume 4 149,15 €.\n29/ Pri posudzovaní predpokladov na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského\nuplatnenia žalobcu súd prvej inštancie vychádzal zo základného počtu 1 450 bodov, ktorými boli\nsťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu ohodnotené v lekárskom znaleckom posudku č. 7/2006\nvypracovanom dňa 08.08.2006 v konaní ustanoveným znalcom F.. D. E., C.. a tiež z bodového\nohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu určeného v počte 600 bodov v lekárskom\nposudku vypracovanom dňa 30.09.2014 znalcom (psychiatrom) F.. F. O., preto z celkového bodového\nohodnotenia v počte 2 050 bodov, čomu v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 vyhlášky ministerstiev\nzdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov\nč. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom od\n01.04.1999 do 31.07.2004 zodpovedá výška odškodnenia v sume 4 082,85 € (123 000,-Sk) (60,-Sk/1\nbod), skúmal primeranosť tejto výšky základného odškodnenia žalobcu s prihliadnutím na vykonávacím\npredpisom stanovenú hypotézu prípadov hodných osobitného zreteľa, za ktorej naplnenia vyhláškou\nstanovené maximálne základné odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia (ktoré spolu s\nbolestným z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000,- Sk/7 967,- €) môže súd\nprimerane zvýšiť nad vykonávacím predpisom aprobovanú hodnotu.\n30/ Hoci súd prvej inštancie nesprávne skonštatoval, že zdravotný stav žalobcu, resp. vplyv pracovného\núrazu na jeho zdravotný stav, vzhľadom na právoplatné rozhodnutie súdu v časti týkajúcej sa náhrady\nza sťaženie spoločenského uplatnenia, už neposudzoval, paradoxne však správne postupoval, keď\npri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa sa zaoberal spôsobom života žalobcu pred\npracovným úrazom a po ňom z hľadiska jeho uplatnenia v spoločenskej i súkromnej (rodinnej) sfére,\npričom za podstatné pre svoje rozhodovanie o dôvodoch hodných osobitného zreteľa považoval\nzdravotné následky žalobcu súvisiace s jeho neschopnosťou udržať moč a stolicu s tým, že z písomných\npodaní a výsluchu žalobcu, výsluchu manželky a syna žalobcu, lekárskych správ resp. znaleckých\nposudkov je zrejmá radikálna zmena života žalobcu v dôsledku zdravotných problémov, keď má\nobmedzený pohyb, bolesti chrbtice a hlavy, problémy s našľapovaním, trpí impotenciou, ale najmä\nje zásadným spôsobom hendikepovaný únikmi moču a stolice, pretože uvedený zdravotný problém\nho obmedzuje najviac, nakoľko musí nosiť plienky, čo žalobcu mimoriadne obmedzuje spoločensky a\nznemožňuje mu množstvo inak bežných činností, obmedzuje ho v pracovnom procese, znemožňuje\nmu intímne súžitie s manželkou, preto súd prvej inštancie popri ním obozretne do úvahy vzatej\nskutočnosti, že žalobca mal v čase pracovného úrazu len 48 rokov a teda mal pred sebou ešte\nminimálne 15 rokov produktívneho veku v pracovnej oblasti a ešte dlhšie obdobie v oblasti rodinnej,\nnáležite v posudzovanom prípade zdôraznil, že poškodenie zdravia žalobcu je znásobené pocitom\nhanby, nepríjemných pocitov z neustáleho stresu spojeného s neočakávanými únikmi moču a stolice,\npričom tento stav je nemenný. Uvedený skutkový záver súdu prvej inštancie z hľadiska osobitostí\nvýznamných pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia žalobcu za sťaženie jeho spoločenského uplatnenia\nodvolací súd považuje za určujúci a rozhodujúci pre uplatnenie moderačného práva súdu za účelom\nprimeraného zvýšenia základného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia a stotožňuje sa s\njeho konštatáciou, že diagnózu inkontinencie žalobcu majúcu veľmi silný vplyv na osobný život žalobcu,\nje nutné samu o sebe považovať za skutočnosť hodnú osobitného zreteľa, nakoľko život bez takéhoto\nhendikepu a s ním je úplne neporovnateľný.\n\n31/ Spornou však vzhľadom na procesnú obranu žalovaného a intervenienta na strane žalovaného\nzostala otázka súdom prvej inštancie dostatočne zisteného zdravotného stavu žalobcu (jeho zmeny) v\ndôsledku u žalovaného utrpeného pracovného úrazu, nakoľko žalobcom po 17 rokoch priznaný zákrok\nna chrbtici v roku 2002 (údajné cementovanie stavcov) v neregistrovanom, nelegálnom zdravotníckom\nzariadení a tiež žalobcom z Ukrajiny a Ruska zaobstarávané a užívané lieky (údajne Milgamma N) viedli\nžalovaného k pochybnostiam, že terajší zdravotný stav žalobcu je dôsledkom len pracovného úrazu zo\ndňa 17.07.2002, keď v znaleckom posudku F.. E. uvedené stanovisko, že v krátkom časovom horizonte\npo úraze vykonané EMG vyšetrenie bolo v norme, pripúšťa možnosť, že žalobca v období po úraze\nabsolvoval neúspešnú operáciu chrbtice, pri ktorej poruchou nervov mohli u žalobcu vzniknúť problémy\ns inkontinenciou moču a stolice, avšak znalci posudzujúci zdravotný stav žalobcu v roku 2006 (F.. E.)\na 2010 (F.. B.) o medicínskom zákroku absolvovanom žalobcom v neakreditovanom zdravotníckom\nzariadení informovaní neboli, preto súdom prvej inštancie zamietnutý návrh žalovaného na vykonanie\nznaleckého dokazovania, ktorým by sa zistil druh medicínskeho zákroku a či a v akom rozsahu zákrok\nmal alebo mohol mať vplyv na zdravotný stav žalobcu, žalovaný a intervenient na strane žalovaného\nvnímali ako vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\n32/ V tejto súvislosti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval za nadbytočný procesný\nnávrh žalovaného a intervenienta na strane žalovaného na vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania\nk možnému vplyvu žalobcom v roku 2002 podstúpenému medicínskemu zákroku (cementovanie\nstavcov) na vznik jeho zdravotného problému v podobe úniku moču a stolice, nakoľko znalec v odbore\nzdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a neurochirurgia F.. D. E., C. vo svojom znaleckom posudku\nč.7/2006 sa vyjadril k tomu, či poruchy močenia a stolice u žalobcu boli príčinou (a do akej miery) jeho\npracovného úrazu zo dňa 17.07.2002 tak, že závažnú komplikáciu - poruchu funkcie sfinkterov, t. j.\novládanie močenia a stolice je následkom traumy žalobcu, keď pravdepodobne na cievnom podklade\ndošlo k jej rozvoju s tým, že k jej vzniku napomohli aj už prítomné zmeny v chrbticovom kanáli, avšak\npovažoval za potrebné uviesť, že bez uvedenej traumy sa nemuseli takto prejaviť a z hľadiska žalobcovej\nprognózy vyjadril stanovisko, že príznaky syndrómu „kaudy“ sú veľmi závažnou komplikáciou, ktorá\nvo všeobecnosti nemá dobrú prognózu, ak sa objaví, veľmi zle sa upravuje, prakticky vždy ostávajú\nnásledky, preto i v prípade žalobcu prognóza nie je priaznivá a jeho ťažkosti veľmi pravdepodobne\nbudú progradovať. Z uvedeného stanoviska znalca F.. E. je zrejmé, že hlavnou príčinou závažnej\nzdravotnej komplikácie u žalobcu v podobe poruchy ovládania močenia a stolice bola trauma vyvolaná\nna cievnom podklade, a hoci pripustil, že na vznik tejto poruchy mali istý vplyv aj pred pracovným úrazom\nprítomné zmeny v chrbticovom kanáli, ale nebyť v okamihu pádu zo schodov u žalovaného prirodzene\nvyvolanej traumy žalobcu, v zárodku započatý zdravotný problém v dôsledku zmien na chrbtici, by\nsa nebol inicioval a neprejavil únikmi moču a stolice, ktoré po pracovnom úraze u žalobcu naďalej\nprogradovali. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na znalecký záver neurochirurga F.. X. B., ktorý\nv znaleckom posudku č. 2/2010 konštatoval, že poruchy močenia a stolice boli hlavnou, podstatnou a\njedinou príčinou poškodenia zdravia žalobcu pri úraze, čím znalec zjavne mienil, že iba a len pracovný\núraz žalobcu zapríčinil jeho poruchy močenia a stolice s tým, že predchádzajúce poškodenie platničky\nnemalo žiadny vplyv na poškodeného pacienta a nejednalo sa o taký typ poškodenia, ktorý by spôsobil\ndaný stav. Znalec nastolil hypotézu, že ak by došlo k takému výslednému stavu pacienta, platnička\nby musela byť celá dislokovaná do miechového kanála, ale mechanizmus úrazu spočíval v silnom\notrase koreňov chrbtice cauda equina (nervové korene, ktoré sú v miechovom obale od približne\nprvého driekového stavca nadol), následných ischemických zmenách (zmeny na základe nedokrvenia)\na v degenerácii nervových vlákien, čoho výsledkom je terajší stav žalobcu. Hoci ortopéd F.. X. A.\nF. vo svojom odbornom vyjadrení zo dňa 17.02.2022 vylúčil možný vplyv žalobcom v roku 2002 (po\npracovnom úraze) podstúpeného medicínskeho zákroku (údajné cementovanie stavcov) na poškodenie\nchrbtice, a nevyjadril sa k potenciálnej možnosti poruchy nervu, ktorou v prípade neúspešného zákroku\nv neakreditovanom zdravotníckom zariadení, mohli u žalobcu vzniknúť problémy s inkontinenciou moču\na stolice, vzhľadom na jednoznačné stanoviská znalcov z odvetvia neurochirurgie, ktorí vzhliadli príčinu\núniku moču a stolice u žalobcu v cievnom podklade resp. nedokrvení nervových koreňov chrbtice v\ndôsledku traumy a/alebo silného otrasu koreňov chrbtice, ku ktorým došlo počas priebehu mechanizmu\npracovného úrazu žalobcu, keď obaja znalci zo zdravotníckeho odvetvia zameraného na nervovú\nsústavu človeka zhodne uzavreli, že vznik resp. prejav porúch močenia a stolice u žalobcu spôsobil jeho\npracovný úraz zo dňa 17.07.2002. Preto polemika žalovaného a intervenienta na strane žalovaného,\nže porucha nervov rezultujúca do problémov s inkontinenciou moču a stolice mohla u žalobcu nastať v\ndôsledku nevydareného medicínskeho zákroku, ktorý podľa svojho tvrdenia prezentovaného až po viac\nako 17 rokoch od iniciovania posudzovaného právneho sporu absolvoval po pracovnom úraze v roku\n\n2002 bez existencie akejkoľvek zdravotnej dokumentácie v neakreditovanom zdravotníckom zariadení,\nnemôže obstáť.\n33/ S prihliadnutím na to, že znalcami - neurochirurgami (F.. E. T. F.. B.) označené skutočnosti (trauma\na nedokrvenie koreňových nervov chrbtice) vedúce u žalobcu k únikom moču a stolice boli následkom\npracovného úrazu, t. j. mechanického poškodenia zdravia - nervových štruktúr žalobcu, odvolací\nsúd konštatuje, že námietka a s ňou spojený procesný návrh žalovaného a intervenienta na strane\nžalovaného na vykonanie dokazovania za účelom zistenia, aké lieky žalobca užíval a zaobstarával si v\nrokoch 2002 a 2003 z Ukrajiny a Ruska, je nedôvodná a ďalšie dokazovanie v tomto ohľade potrebné\nnie je. Odvolací súd preto námietku žalovaného, že v konaní nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek\npochybností preukázané, že tieto vážne dôsledky na zdraví žalobcu boli spôsobené výlučne v dôsledku\npracovného úrazu, vyhodnotil ako nedôvodnú.\n34/ K žalovaným a intervenientom na strane žalovaného uplatnenej odvolacej argumentácii, že\nžalobca v konaní nepreukázal dôvody hodné mimoriadneho zreteľa pre vznik nároku na mimoriadne\nzvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď samotná existencia dôsledkov ako\ndôvodu pre priznanie základného odškodnenia v zmysle § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nemôže\nbyť dôvodom pre mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky, odvolací\nsúd uvádza, že znalcami špecifikované následky poškodenia zdravia žalobcu pri pracovnom úraze a\nbodové ohodnotenie jednotlivých zdravotných následkov v rámci základného odškodnenia za sťaženie\nspoločenského uplatnenia neobmedzuje kompetenciu súdu mimoriadne zvýšiť znalcami priznané\nzákladné odškodnenie, ak v posudzovanom prípade vzhliadne dôvody hodné osobitného zreteľa a to aj\nza predpokladu, že poškodením zdravia vzniknutý zdravotný problém (v danom prípade nedomykavosť\nsfinkterov konečníka a stredne ťažká porucha močenia) lekári zahrnuli vo svojich znaleckých posudkoch\ndo základného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia poškodeného.\n35/ Odvolací súd sa stotožňuje so žalovaným v tom, že nie všetky žalobcom uvádzané dôvody pre\npriznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavovali\ndôvody hodné osobitného zreteľa, keďže samotné pri páde na schodoch (znalcom F.. E. deklarované)\nutŕžené poranenie chrbtice prejavujúce sa bolesťami vyžarujúcimi do pravej dolnej končatiny a jej\nslabosťou, obmedzením dorzálnej flexie chodidla, otras mozgu a s ním spojené bolesti hlavy, nervozita\na poškodenie platničky L5/S1 sú nepriaznivými následkami, ktoré obmedzujú žalobcu pri uspokojovaní\nživotných potrieb, úkonov a plnení spoločenských úloh v rozsahu odškodnenom primerane pri poskytnutí\nzákladného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia a navyše náhrada nákladov na oblečenie,\nobuv, pracie prostriedky, dezinfekciu, vodné, stočné ani prichádza do úvahy z titulu jednorazovej\ndávky za sťaženie (mimoriadne sťaženie) spoločenského uplatnenia a je predmetom iného súdneho\nkonania. Je však potrebné mať na zreteli, že súd prvej inštancie obmedzil ním vzhliadnuté dôvody\nhodné osobitného zreteľa pre priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského\nuplatnenia na skutočnosť, že žalobcu v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 17.07.2002 najviac\nobmedzuje a hendikepuje únik moču a stolice, pričom v odsekoch 20. až 25. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku náležite opísal, akým spôsobom sa život žalobcu následkom neočakávaných únikov moču či\nstolice spojených s nepochybným pocitom hanby a nepríjemných pocitov v jeho pracovnej, manželskej,\nrodinnej, spoločenskej a najmä osobnej sfére radikálne a bez vyhliadok navrátenia do pôvodného stavu\nalebo aspoň zlepšenia úplne v negatívnom slova zmysle zmenil, preto odvolací súd sa s odôvodnením\nnapadnutého rozsudku v danom ohľade plne stotožnil.\n36/ Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uvádza, že snaha intervenienta na strane\nžalovaného zľahčiť žalobcovu situáciu z pohľadu jeho nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia\nsťaženia spoločenského uplatnenia, keď vo svojom odvolaní poukázal na iba krátkodobý (cca týždňový)\nodchod jeho manželky zo spoločnej domácnosti, nemôže obstáť, nakoľko podstatná je kvalitatívna\nzmena ich vzájomného partnerského vzťahu a rodinného súžitia, ktorá nepochybne po pracovnom\núraze a ním vyvolanej poruchy ovládania močenia a stolice nastala, keďže manželka žalobcu vyslovene\npripodobnila ich pomer po pracovnom úraze k vzťahu brata a sestry, pričom argumentácia intervenienta\nna strane žalovaného, že z výsluchu manželky nevyplynuli žiadne vážne manželské rozkoly a nezhody\nnie je spôsobilá vyvrátiť manželkou žalobcu opísaný skutkový stav, z ktorého je zrejmé a zároveň\nprirodzene pochopiteľné, že za situácie, keď žalobca po pracovnom úraze nosil plienky, celý byt páchol\npo moči, manželia prestali intímne i spoločensky žiť, neprijímali návštevy, žalobca napriek pokusom\npracovať sa necítil komfortne, obaja (žalobca i jeho manželka) museli byť po psychickej stránke zničení,\nčo viedlo k manželkou žalobcu tvrdeným hádkam. Je potrebné dodať, že žalobca bol následkom úrazu\npo skočení práceneschopnosti uznaný plne invalidným.\n37/ Nárok žalobcu na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia neoslabuje ani skutočnosť, že\nžalobca sa po pracovnom úraze dňa 06.11.2002 prihlásil do dvoch výberových konaní u žalovaného na\n\nfunkciu štátny radca, kedy výslovne uvádzal svoju schopnosť daný druh práce vykonávať a opätovne\nsa hlásil do výberových konaní u žalovaného aj v roku 2003, pričom námietka intervenienta, že\npo neúspešnom výberovom konaní u žalovaného sa vrátil žalobca k práci učiteľa, t. j. práci pred\nvykonávaním práce u žalovaného, neznamená, že komfort pri plnení pracovných úloh a povinností\nsa u žalobcu obnovil a zodpovedal stavu pred pracovným úrazom. Práve naopak, so závažnými\nzdravotnými následkami pracovného úrazu spojená nutnosť nosenia plienok a nepredvídateľnosť pocitu\nz neovládania močenia a stolice prenasleduje žalobcu v každej oblasti spoločenského života, pracovnú\nsféru nevynímajúc a tak, ak aj žalobca vykonával druh práce (učiteľ) rovnaký ako pred pracovným\núrazom, nie je možné prehliadať jeho sťaženie spoločenského uplatnenia spočívajúce v kolosálnom\ndiskomforte zapríčinenom poruchou sfinkterov.\n38/ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažoval žalobcom preukázanú\nexistenciu jeho poruchy ovládania močenia i stolice, ktorá preukázateľne nastala v príčinnej súvislosti s\njeho pracovným úrazom zo dňa 17.07.2002, za bežný, očakávaný závažný následok poškodenia jeho\nzdravia a právny záver súdu prvej inštancie o mimoriadnom zvýšení základného odškodnenia žalobcu\n(v sume 4 082,85 €) je preto vecne správny, v záujme spravodlivého usporiadania občianskoprávnych\nvzťahov spravodlivý a riadne odôvodnený. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že znalcom\nkonštatované poruchy močenia a nedomykavosť sfinkterov konečníka spôsobujúca poruchy ovládania\nstolice nie sú bežné a očakávané následky spojené s pracovným úrazom, ktorý nastal pádom na\nschodoch budovy žalovaného tak, ako sa žalovaný a intervenient na strane žalovaného nesprávne a\nneopodstatnene domnievali, resp. účelovo tvrdili.\n39/ V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu, že priznaný nárok na mimoriadne zvýšenie\nodškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 15 000,- €, t. j. o 3,67 % (správne má byť\n„ o 3,67 násobok“) vyššej ako je základnému bodovému ohodnoteniu (2 050 bodov) zodpovedajúca\nvýška odškodnenia (4 082,85 €), nepredstavuje adekvátnu - primeranú satisfakciu k miere sťaženia\nspoločenského uplatnenia žalobcu, ku ktorému došlo v dôsledku jeho pracovného úrazu, odvolací\nsúd zhodne s názorom žalobcu uvádza, že inštitút (mimoriadneho zvýšenia) odškodnenia za sťaženie\nspoločenského uplatnenia plní funkciu jednorazovej satisfakcie - zadosťučinenia za obmedzenia v\nrodinnom, pracovnom, kultúrnom, športovom, politickom a spoločenskom živote, avšak nemožno sa\nstotožniť s jeho názorom, že z jednorazovej dávky za mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia\nsi má poškodený obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie obmedzení v živote tak, aby kompenzovala\njeho celoživotné náklady na uspokojovanie životných potrieb súkromného a spoločenského života,\nnakoľko tento účel sleduje úrazová renta alebo invalidný dôchodok ako pravidelná sociálna dávka\nkompenzujúca pokles schopnosti zárobkovej činnosti na zdraví poškodenej osoby, ktorá v dôsledku\nškody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom utrpela stratu na zárobku. Vzhľadom na nesprávne\npochopený zmysel a účel odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia, prepočty žalobcu súdom\npriznanej výšky mimoriadne zvýšeného odškodnenia (15 000,- €) na jednotkovú hodnotu (17 centov/\ndeň) pripadajúcu na jeden deň v závislosti od doby trvania posudzovaného súdneho sporu, ktorá suma\nsa plynutím času prepočtom na celé obdobie života žalobcu po úraze ďalej znižuje, nie sú náležité a\nvecne relevantné z hľadiska ich spôsobilosti spochybniť primeranosť žalobcovi priznaného odškodnenia,\nktoré sa poskytuje jednorazovo.\n40/ Neopomínajúc závažnosť nepriaznivých dôsledkov pre životné úkony, uspokojovanie životných a\nspoločenských potrieb žalobcu a plnenie jeho spoločenských úloh, odvolaciemu súd však nie je zrejmé,\nna základe akej úvahy žalobca dospel k ním požadovanej výške mimoriadneho zvýšenia odškodnenia\nza sťaženie spoločenského uplatnenia v sume, ktorá má činiť až dvadsaťnásobok resp. podľa súdom\npripustených dispozičných úkonov dvadsaťpäť násobok základného odškodnenia (102 071,25 € + 23\n899,- €), pričom svoj výpočet neodôvodnil ani žiadnou v skutkových okolnostiach podobnou právnou\nvecou, v ktorej by bol súd rozhodol o mimoriadnom zvýšení odškodnenia sťaženia spoločenského\nuplatnenia poškodeného zamestnanca, ktorý následkom pracovného úrazu trpel únikom moču a stolice\ntak, že by mu priznal odškodnenie v 20-násobne vyššej sume než zodpovedá jeho základnému\nbodovému hodnoteniu. Žalobca tak žiadnym účinným spôsobom nespochybnil správnosť právneho\nzáveru súdu prvej inštancie, že opodstatneným a spravodlivým je nárok žalobcu na mimoriadne zvýšenie\nodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume o 3,67 násobne vyššej oproti základnému\nodškodneniu, pričom všeobecná argumentácia žalobcu založená na závažnosti následkov vo sfére\nsťaženia spoločenského uplatnenia nemôže bez ďalšieho privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie,\nkeďže žalobcom v dôsledku jeho pracovného úrazu utrpené závažné konsekvencie z hľadiska jeho\nuplatnenia v spoločenskom živote predstavujú dôvody, za ktorých už žalobcovi bol priznaný nárok na\nodškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 6 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.\nna základe v lekárskom posudku určeného bodového hodnotenia a tiež na základe právoplatného\n\nvýroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského\nuplatnenia v sume 1 264,69 €, preto pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nie\nje akceptovateľné paušalizovať inštitút mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského\nuplatnenia s poukazom na závažnosť a trvanie následkov spôsobených pracovným úrazom žalobcu,\nkeďže tieto sú predpokladom pre samotný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia,\nale samy o sebe nezakladajú výnimočnosť a osobitosť prípadu, ktoré sú pre mimoriadne zvýšenie\nodškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia žiaduce.\n41/ Odvolací súd upriamuje pozornosť žalobcu aj na súdom prvej inštancie využitú neskoršiu zákonnú\núpravu, ktorú na posudzovaný spor síce aplikovať nemohol, ale v záujme objektivizácie a spravodlivého\nodškodnenia žalobcu s cieľom vykompenzovať priepastný rozdiel medzi hodnotou jedného bodu (60,Sk) v zmysle právnej úpravy účinnej do 31.07.2004 a hodnotou jedného bodu (247,30 Sk) podľa právnej\núpravy účinnej od 01.08.2004 priznal žalobcovi odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia\nv mimoriadne zvýšenej sume 15 000,- € aj s prihliadnutím na skutočnosť, že ak by žalobca utrpel\nu žalovaného pracovný úraz približne o rok neskôr, vznikol by mu nárok na odškodnenie sťaženia\nspoločenského uplatnenia v sume 16 828,15 € (2 050 bodov x 247,30 Sk) bez akéhokoľvek zvýšenia,\nt. j. z titulu základného odškodnenia, preto súdom prvej inštancie priznaná čiastka z titulu sťaženia\nspoločenského uplatnenia žalobcu nachádza svoje opodstatnenie aj optikou v dohľadnom časovom\nhorizonte prijatého zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia\na ním nastavených limitov pre minimálne odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia.\n42/ Podľa § 198 ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v čase od\nvzniku práceneschopnosti žalobcu a v čase po jej skončení do 31.12.2003 (ďalej len „Zákonník práce“),\nzamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v\nrozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za stratu na zárobku.\n43/ Podľa § 199 Zákonníka práce, náhrada za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a náhrada\nza stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z toho istého dôvodu sú samostatné nároky.\n44/ Podľa § 200 ods. 1 Zákonníka práce, náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti\nzamestnanca je rozdiel medzi priemerným zárobkom zamestnanca pred vznikom škody spôsobenej\npracovným úrazom alebo chorobou z povolania a plnou sumou nemocenského.\n45/ Podľa § 201 ods. 1 Zákonníka práce, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej\nsume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s\npripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného\nz toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada\nna zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.\n46/ Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu za stratu zárobku, v súvislosti s ktorým žalovaný vo\nsvojom odvolaní poukázal na právny záver vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5Cdo 129/2007 : „poškodený zamestnanec má nárok na náhradu za stratu na zárobku po\nskončení pracovnej neschopnosti aj v prípade, ak v čase vzniku škody nebol zamestnaný a nedosahoval\nžiadny zárobok resp. iný príjem nahradzujúci zárobok, ale poberal len podporu v nezamestnanosti\ns tým, že poškodený musí v takomto prípade preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti\nsa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia\nchorobou z povolania“, z ktorého judikátu žalovanému vyplynulo, že úspešným v konaní o nároku na\nnáhradu straty na zárobku môže byť žalobca len vtedy, keď by preukázal, že po skončení pracovného\npomeru u žalovaného by nemohol byť zamestnaný iba a výlučne v dôsledku poškodenia jeho zdravia\nchorobou z povolania, majúc za to, že uvedený záver Najvyššieho súdu SR je možné analogicky\naplikovať aj na pracovný úraz. Odvolací súd však konštatuje nesprávnosť interpretácie citovanej\nprávnej vety z rozhodnutia najvyššieho súdu zo strany žalovaného a jej spôsobilosti oslabiť žalobcov\nnárok na náhradu za stratu zárobku. Žalovaným zhodnotený skutkový stav posudzovaného sporu,\nv ktorom bolo preukázané, že žalobca po pracovnom úraze sa prihlásil (06.11.2002) a zúčastnil\n(09.01.2003) výberových konaní u žalovaného v čase svojej práceneschopnosti, totiž nie je v rozpore\ns právnym názorom súdu prvej inštancie. Aj za uplatnenia žalovaným navrhovanej analógie akékoľvek\nzávery z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR by sa mohli vzťahovať výlučne na obdobie po\nskončení pracovnej neschopnosti žalobcu, keďže z povahy veci je vylúčené, aby žalobca bol počas\npracovnej neschopnosti zamestnaný, resp. hľadal si nové zamestnanie. Žalovaný totiž spojil do súvisu\ndva samostatné nároky - náhradu za stratu zárobku počas práceneschopnosti a náhradu za stratu\nzárobku po skončení pracovnej neschopnosti, čím prehliadol fakt, že napriek skončeniu pracovného\npomeru žalobcu u žalovaného počas trvania jeho práceneschopnosti a uchádzaniu sa v tomto období\nzamestnania u žalovaného, žalobca bol vzhľadom na svoj status práceneschopného iba poberateľom\n\nnemocenských dávok a teda v porovnaní s obdobím pred vznikom škody spôsobenou pracovným\núrazom u žalobcu rozdiel medzi jeho priemerným zárobkom dosahovaným pred pracovným úrazom a\nplnou sumou nemocenského nepochybne nastal. Z uvedeného dôvodu argumentácia žalovaného, že\nžalobca v čase svojej práceneschopnosti v oboch prihláškach do výberového konania u žalovaného\nuviedol svoju domnienku, že „je schopný prácu bez problémov vykonávať i v III. volebnom období“\na že mal záujem po skončení pracovného pomeru u žalovaného pracovať zase iba a výlučne u\nneho, je právne irelevantná z hľadiska nároku žalobcu na náhradu za stratu zárobku počas jeho\npráceneschopnosti.\n47/ Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s odvolacou námietkou žalovaného, že aj po skončení\npráceneschopnosti žalobca nebol zárobkovo činný z dôvodu pracovného úrazu, nakoľko v konaní\nbolo preukázané a nesporné, že od 04.07.2003 (po skončení práceneschopnosti) bol uznaný za\nplne invalidného a následne od 23.10.2003 sa stal čiastočne invalidným práve z dôvodu poškodenia\nzdravia spôsobeného pracovným úrazom, preto je zrejmé, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí\nzastal správny názor, že v takejto situácii nie je dôvodné od žalobcu požadovať akúkoľvek nadmernú\nsnahu o zamestnanie sa, pričom za obdobie nasledujúce po 31.12.2003, kedy sa žalobca vrátil k\nsvojmu zamestnaniu pedagóga, tento náhradu za stratu zárobku pochopiteľne nepožadoval. Nárok\npoškodeného na náhradu za stratu zárobku po skončení jeho pracovnej neschopnosti neeliminuje\nani žalovaným uplatnená námietka, že žalobca mal po skončení pracovného pomeru u žalovaného\nzabezpečený pravidelný mesačný príjem z titulu výsluhového dôchodku, čím nastolil domnienku, že\npo skončení práceneschopnosti bol nezamestnaný dobrovoľne, nakoľko zákonodarca pri spôsobe\nvýpočtu výšky náhrady za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní\ninvalidity či čiastočnej invalidity v zmysle ust. § 201 ods. 1 Zákonníka práce operuje i so zárobkom\ndosahovaným zamestnancom po pracovnom úraze a teda skutočnosť, že žalobca poberal výsluhový\ndôchodok neznamená, že týmto pravidelným mesačným príjmom si plne vykompenzoval finančnú stratu\nna priemernom zárobku, ktorý dosahoval pred vznikom škody (pred pracovným úrazom). Výsluhový\ndôchodok by totiž žalobca poberal rovnako aj za situácie, keby k pracovnému úrazu nedošlo.\n48/ Za absolútne nedôvodnú považoval odvolací súd námietku intervenienta na strane žalovaného\ntýkajúcu sa mzdového základu pre výpočet náhrady za stratu na zárobku, keď vychádzal z ustanovenia\n§ 211 ods. 1 (omylom však označil § 201 ods. 1) Zákonníka práce, nakoľko žalovaným citovaná právna\nnorma vo svojej hypotéze pre určenie náhrady za stratu na zárobku predpokladá, že ide o zamestnanca,\nktorý je v čase pracovného úrazu v niekoľkých pracovných pomeroch alebo vykonáva prácu na základe\ndohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, avšak žalobca v čase svojho pracovného\núrazu (dňa 17.07.2002) bol v pracovnom pomere iba so žalovaným a iný pracovnoprávny vzťah\nzaložený pracovnou zmluvou alebo dohodou o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru s ďalším\nzamestnávateľom v rozhodnom čase nemal, preto domnienka intervenienta na strane žalovaného, že\nzáklad skutočnej škody žalobcu by mohla predstavovať jeho mzda, ktorú dosahoval ako pedagóg v\npracovnom pomere s Vojenskou strednou školou leteckou v Prešove, kde pracoval od roku 1981 do\nuzatvorenia pracovného pomeru so žalovaným alebo mzda, ktorú poberal ako pedagóg na strednej\nškole v Prešove od 01.01.2004, nie je dôvodná, keďže v zmienených pracovných pomeroch žalobca\nnebol súbežne s pracovným pomerom u žalovaného ku dňu utrpenia pracovného úrazu a tak za účelom\nurčenia náhrady za stratu na zárobku nemožno v danom prípade vychádzať z priemerných zárobkov\nžalobcu dosahovaných vo všetkých jeho pracovnoprávnych vzťahoch.\n49/ V súvislosti s námietkou intervenienta na strane žalovaného, ktorý spochybnil správnosť výpočtu\nvýšky náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti žalobcu s tým, že náhrada za\nobdobie od 04.07.2003 do 31.12.2003 by po splnení podmienok činila sumu 3 795,83 € a nie sumu\n4 071,03 eur ako uvádzal žalobca, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že sám intervenient na\nstrane žalovaného vyčíslil uvedený nárok v súdom priznanej sume podaním zo dňa 24.06.2021, preto\ndodatočne zmenené prepočty intervenienta znejúce v nepriazeň žalobcu sa javia odvolaciemu súdu ako\núčelové.\n50/ Bez vplyvu na správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je skutočnosť, že súd\nprvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu za stratu na zárobku v sume 10 263,65 € bez\nšpecifikácie, či ide o sumu brutto alebo netto, nakoľko žiadny právny predpis neustanovuje povinnosť\nsúdu rozhodnúť o procesnom nároku vo výške zodpovedajúcej odpočítaniu dane, preto ak súd prvej\ninštancie vo výroku napadnutého rozsudku neuviedol, či nárok v priznanej výške predstavuje sumu\nbrutto alebo netto, nezaťažil svoje rozhodnutie vadou a nevystavil žalovaného hrozbe zaplatenia celej\npriznanej sumy (brutto) v prípade vymáhania pohľadávky žalobcu v exekučnom konaní, nakoľko v\nodseku 43. odôvodnenia svojho rozsudku výslovne uviedol, že úlohou žalovaného bude, aby v súlade\ns právnymi predpismi odviedol zo žalobcovi priznanej sumy daň (a aj príslušné zákonné odvody,\n\npoznámka odvolacieho súdu) a vyplatil žalobcovi takto zníženú sumu (ide teda jednoznačne o sumu\nbrutto).\n51/ V reakcii na intervenientom na strane žalovaného vznesenú námietku premlčania nároku na náhradu\nza stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti žalobcu v rozsahu uplatnenom nad sumu 3 603,40\n€ netto (podaním zo dňa 23.08.2012 a rozšírením petitu na pojednávaní dňa 10.12.2021) odvolací súd\nzhodne s konštatáciou súdu prvej inštancie uvádza, že nárok zamestnanca na náhradu za stratu na\nzárobku z dôvodu pracovného úrazu sa podľa ust. § 36 ods. 2 Zákonníka práce nepremlčuje, preto ak\nsám intervenient na strane žalovaného si bol vedomý tejto právnej skutočnosti, jeho názor, že nároky\nna jednotlivé plnenia sa však premlčujú, nemôže nájsť racionálne a logické opodstatnenie. Skutočnosť,\nže žalobca počas súdneho konania zmenil svoj žalobný návrh tak, že nárok na náhradu za stratu na\nzárobku si uplatnil v širšom rozsahu (vo vyššej sume), nezakladá premisu, že rozdiel medzi pôvodne\nuplatnenou čiastkou a novou sumou ako jednotlivé (samostatné) plnenie sa premlčuje, nakoľko i plnenie,\no ktoré sa zvýšil pôvodne uplatnený peňažný nárok, je svojou právnou kvalifikáciou stále nárokom na\nnáhradu za stratu na zárobku, ktorý sa bezvýnimočne nepremlčuje.\n52/ Odvolací súd však prisvedčil žalovaným vznesenej námietke prekážky právoplatne rozhodnutej veci\n(res iudicata), podľa ktorej, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať\nznova. Súd prvej inštancie (bývalý Okresný súd Bratislava I) vo svojom v poradí prvom rozsudku č. k.\n17Ct 21/2003 - 821 zo dňa 26. januára 2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.\n4Co 216/2015 - 885 zo dňa 28. februára 2018, právoplatne zamietol nárok žalobcu na náhradu za stratu\nna zárobku počas pracovnej neschopnosti za obdobie od 17.07.2002 do 20.09.2002 v sume 1 064,20\n€, preto bez ohľadu na skutočnosť, že v zmysle podania zo dňa 23.08.2012 si žalobca uplatnil nárok na\nnáhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 6 144,59 € za obdobie až od 21.09.2002\ndo 03.07.2003 s vysvetlením, že za obdobie od 17.07.2002 do 20.09.2002 (ku dňu zániku pracovného\npomeru) Sociálna poisťovňa túto náhradu plnila, nie je možné opomínať skutočnosť, že v zmysle zmeny\nžaloby zo dňa 22.02.2013 si žalobca uplatnil náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti síce\nv tej istej sume 6 144,59 €, ale za celé obdobie svojej práceneschopnosti od 17.07.2002 do 03.07.2003.\nUvedenú zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil na pojednávaní dňa 28.02.2013 a pri rozhodovaní\nvzťahoval celý nárok na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 6 144,59 €\nna obdobie od 17.07.2002 do 03.07.2003, preto ak uvedený nárok v časti spadajúcej do časového\nhorizontu od 17.07.2002 do 20.09.2002 v sume 1 064,20 € právoplatne zamietol, súd prvej inštancie\nmal v ďalšom konaní vychádzať zo svojej prvotnej úvahy a zohľadniac právoplatnosť rozhodnutia v\ndotknutej časti nároku mal konať a rozhodovať už len o uplatnenej sume 6 114,64 € zníženej o čiastku\n1 064,20 €, t. j. o nároku na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti v sume 5 050,44 €.\nVzhľadom na uvedené, ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu za stratu na zárobku počas jeho\npráceneschopnosti vo výške zahŕňajúcej aj čiastku, o ktorej v poradí prvým rozsudkom už právoplatne\nrozhodol, t.j. rozhodol o časti nároku v sume 1 064,20 € opätovne, nemal splnené procesné podmienky.\nAk sa totiž už o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova (§ 230 CSP).\n53/ Z uvedených dôvodov je nutné dospieť k záveru, že súd prvej inštancie v časti konania týkajúcej\nsa nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia riadne zistil\nskutkový stav, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom a náležitom na zistenie rozhodujúcich\nskutočností z hľadiska opodstatnenosti procesného nároku, uviedol akou úvahou a okolnosťami\nmajúcimi význam pre posúdenie intenzity závažnosti následkov žalobcu spôsobených pracovným\núrazom sa riadil a dospel k racionálnemu záveru, že v posudzovanom spore ide o prípad hodný\nosobitného zreteľa a správne rozhodol o nutnosti mimoriadneho zvýšenia základného odškodnenia\nžalobcu, pričom ním priznanú výšku nároku v sume 15 000,- € odôvodnil adekvátne k trvalej zmene života\nžalobcu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s jeho škodou na zdraví spôsobenou pracovným úrazom\na tiež triezvo s prihliadnutím na spravodlivé usporiadanie vzťahov prispôsobil výšku mimoriadneho\nzvýšenia odškodnenia žalobcu k podstatne vyššiemu základnému odškodneniu zavedenému zákonnou\núpravou účinnou iba približne jeden rok po pracovnom úraze žalobcu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd\nrozsudok súdu prvej v odvolaním napadnutom II. výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť\nžalobcovi titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 15.000 eur a vo\nzvyšku tento nárok zamietol (doplňujúcim rozsudkom) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny\npotvrdil.\n54/ Rovnako právne správne súd prvej inštancie posúdil aj existenciu zákonných predpokladov nároku\nžalobcu na náhradu za stratu na zárobku počas a po skončení pracovnej neschopnosti (v súlade\ns ust. § 198 až § 201 Zákonníka práce), pričom priznal žalobcovi nárok na náhradu za stratu na\nzárobku po skončení pracovnej neschopnosti v správnej výške (4 149,01 €), naviac totožnej s výpočtom\nintervenienta na strane žalovaného v podaní zo dňa 24.06.2021 a tiež odôvodnene priznal žalobcovi\n\nnárok na náhradu za stratu na zárobku počas jeho práceneschopnosti pokiaľ ide o sumu 5 050,64 € (6\n114,64 eur - 1 064,20 eur). Vo vzťahu k vyššie zmieneným priznaným nárokom žalovaný ani intervenient\nna strane žalovaného neprodukovali žiadne odvolacie námietky, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť napadnutý\nrozsudok v ich prospech, keď neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie vo\nsvojom rozsudku vysporiadal a ktoré správne vyhodnotil a vyvodil z nich správne, logické a presvedčivo\nodôvodnené skutkové a právne závery. Z tohto dôvodu odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil\nako vecne správny aj III. výrok napadnutého rozsudku čo do rozsahu sumy 9.199,45 eur ( t.j. sumy 4\n149,01 eur a sumy 5 050,44 eur) a vo zvyšnej časti týkajúcej sa nároku na náhradu za stratu na zárobku\npočas práceneschopnosti v sume 1 064,20 € z dôvodu prekážky právoplatne rozsúdenej veci (§ 230\nCSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil.\n55/ Vzhľadom na žalovaným a intervenientom na strane žalovaného podané odvolania proti výrokom IV.,\nV., VI. a VII. napadnutého rozsudku a odvolanie žalobcu proti výroku V. rozsudku súdu prvej inštancie,\npredmetom odvolacieho prieskumu boli aj prvoinštančné rozhodnutia s povahou uznesenia o trovách\nkonania (s výnimkou výroku VIII.). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v\nnapadnutom rozsudku vôbec nerozhodol o trovách konania v časti týkajúcej sa zastavenia konania vo\nvzťahu k úrokom z omeškania a určovaciemu nároku, že žalobcovi vznikol ku dňu 31.12.2003 nárok\nna náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity, čiastočnej\ninvalidity a za stratu na dôchodku, ktoré sa od 01.01.2004 považujú za transformovanú úrazovú rentu\nvo vecnej príslušnosti Sociálnej poisťovne a teda nezohľadnil zásadu procesnej zodpovednosti za\nzastavenie konania voči procesnej strane, ktorá čiastočné zastavenie konania zavinila a tým zaťažil\nkonanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne resp. neúplné určenie pomeru procesného úspechu\nstrán. Je nutné tiež prisvedčiť odvolacej argumentácii intervenienta na strane žalovaného, že súd prvej\ninštancie opomenul úplnú procesnú neúspešnosť žalobcu, pokiaľ ide o jeho nárok na mimoriadne\nzvýšenie náhrady za bolesť, preto súdom prvej inštancie určený výpočet pomeru percentuálneho\núspechu strán je v neprospech žalovaného nesprávny. S prihliadnutím na skutočnosť, že súdom prvej\ninštancie nesprávne určený výpočet pomeru úspechu strán vyplýva zo stavu, že súd prvej inštancie o\ntrovách konania spojených s niektorými nárokmi vôbec nerozhodol, nie je možné reparovať nesprávnosť\njeho rozhodnutia uplatnením apelačného princípu spočívajúcom v zmene prvoinštančného rozhodnutia\nzo strany odvolacieho súdu (§ 388 CSP). Vzhľadom na absentujúce rozhodnutie o časti trov konania\nvo vzťahu k určitým samostatným nárokom žalobcu odvolací súd totiž nemal k dispozícii žiadny základ,\nktorý by mohol podrobiť odvolaciemu prieskumu z hľadiska jeho vecnej správnosti, kedy by mohol, v\nprípade záveru o nesprávnosti posúdenia trov konania súdom prvej inštancie, toto rozhodnutie zmeniť.\n56/ Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania\npo prvý raz až v napadnutom (v poradí druhom) rozsudku, lebo v poradí prvým rozsudkom č. k.\n17Ct/21/2003 - 821 zo dňa 26. januára 2015 súd prvej inštancie o trovách konania nerozhodol vôbec,\npreto berúc zreteľ na ustanovenie § 390 CSP, konštatuje, že odvolací súd doposiaľ (rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/216/2015 - 885 zo dňa 28. februára 2018) rozhodnutie súdu prvej\ninštancie o trovách konania ani raz nezrušil (v posudzovanom spore za dodržania zásady jedenkrát\na dosť procesné podmienky na kasáciu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vyššie\nuvedených výrokoch IV. až VII. splnené boli). Naviac, súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť, že\nrozhodol vecne nesprávne o nároku na náhradu trov znalcov (výrok VII a VIII), pretože jeho postup\nnemá oporu v ustanoveniach Civilného sporového poriadku a naviac znalcom svoj rozsudok nedoručil\n(preto tieto výroky nemohli nadobudnúť právoplatnosť). Prv totiž súd prvej inštancie musí rozhodnúť o\nznalečnom a zaviazať k jeho náhrade tú procesnú stranu, ktorá znalecké dokazovanie navrhla, resp.\ntrovy znalca zavinila (t.j. priznať znalcovi odmenu podľa osobitného predpisu - § 208, § 258 ods. 2,3\na § 260 CSP a zaviazať dotknutú procesnú stranu alebo štát na jeho náhradu) a až následne toto\nrozhodnutie premietnuť do výroku o nároku na náhradu trov konania (vrátene trov štátu), avšak výlučne\nvo vzťahu k stranám sporu. Znalec stranou sporu nie je, preto nie je dôvod rozhodovať spôsobom ako\nto urobil súd prvej inštancie.\n57/ Z uvedeného dôvodu odvolaciemu súdu z povahy veci nezostalo iné, než rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vo výrokoch IV., V., VI. a VII., ako aj v súvisiacom (odvolaním napadnutom) vecne nesprávnom\nvýroku VIII zrušiť a vec postupom podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátiť v tejto časti (t.j. v časti vyššie\nzmienených nárokov na náhradu trov konania strán sporu, štátu, ako aj oboch znalcov) súdu prvej\ninštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom úlohou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný\nprávnym názorom odvolacieho súdu (ust. § 391 ods. 2 CSP), bude rozhodnúť o znalečnom, následne\nopätovne rozhodnúť o nárokoch na náhradu trov konania v súvislosti so všetkými žalobcom uplatnenými\nprocesnými nárokmi, zohľadniac zásadu pomeru procesného úspechu podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP\ni zásadu procesnej zodpovednosti za čiastočné zastavenie konania podľa ust. § 256 ods. 1 CSP s\n\npretavením oboch týchto zásad do konečného pomeru úspechu strán a zároveň rozhodne v novom\nrozhodnutí aj o náhrade trov odvolacieho konania (ust. § 396 ods. 3 CSP).\n58/ V novom rozhodnutí o nárokoch na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej\ninštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). Zohľadní pri tom, že ani jedna zo strán\nsporu nebola v odvolacom konaní úspešná.\n59/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie\nje prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,\nak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je:\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení.\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada\n(§ 431 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania\n(§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"stav": {"sz": "III. ÚS 366/2025", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:110fca64-7af4-4678-b81d-f85e0d50dca9", "datum": "2025-09-11", "vztah": "porusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "17Ct/21/2003", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "1ff1e11f-c7d3-43e9-96ec-7ec7a401109e:64f0a6d2-41de-43ee-8d2e-3975215576b8", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8315200330.1", "spisova_znacka": "4Co/216/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 4Co/216/2015 z 19. 9. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-09-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8315200330.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:110fca64-7af4-4678-b81d-f85e0d50dca9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.366.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 366/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 366/2025 z 11. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.366.2025.2"}]}