Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/276/2019 z 18. 6. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. júna 2024, sp. zn. 14Co/276/2019, ECLI:SK:KSBA:2024:8115218300.2
Krajský súd Bratislava | 14Co/276/2019 | ECLI:SK:KSBA:2024:8115218300.2 | 2024-06-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/78085b3f-47dd-4bf5-a776-2b19ce6ff551
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:8115218300.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
14Co/276/2019
8115218300
18. 06. 2024
JUDr. Branislav Král
ECLI:SK:KSBA:2024:8115218300.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom T.,
o zaplatenie sumy 815,33 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Malacky č.k. 6C/1638/2015-206 zo dňa 27. novembra 2018, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 6C/1638/2015-206 zo dňa 27.
novembra 2018, v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Malacky (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 6C/1638/2015-206 zo dňa
27. novembra 2018 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 815,33 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V časti úroku 28 % ročne zo sumy
815,33 eur od 21.02.2013 do zaplatenia súd žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.
2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 815,33 eur spolu s úrokom
28 % ročne zo sumy 815,33 eur od 21.02.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 06.07.2015 (správne mal uviesť 18.07.2011) v súlade
s § 269 ods. 2, § 708 a nasl., § 716 a nasl. Obchodného zákonníka a všeobecných obchodných
podmienok zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca pre žalovaného zriadil a viedol bežný
účet žalovaného. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť, a preto žalobca odstúpil
od zmluvy z dôvodu podstatného porušenia zmluvných podmienok, zatvoril účet žalovaného a vyzval
ho na zaplatenie dlžnej sumy. Uviedol, že účet je možné zatvoriť len pokiaľ je na ňom nulový zostatok,
preto žalobca pred zatvorením účtu vykonal dňa 21.02.2013 internú účtovnú transakciu, kedy debetný
zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Žalobca poukázal na to, že
istina pohľadávky je v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej len „VOP“) v spojení s
výveskou úrokových sadzieb úročená úrokom vo výške 28 % ročne.
3. Žalovanému bola žaloba s výzvou na vyjadrenie k žalobe a poučením o procesných právach s
poukazom na ustanovenie § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „C.s.p.“) doručená
zverejnením oznámenia o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu prvej inštancie a na webovej

stránke dňa 01.07.2017. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, skutkové tvrdenia žalobcu žalovaný nijako
nerozporoval.
4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že zo zmluvy o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 18.07.2011 uzavretou medzi žalobcom a žalovaným
vyplýva, že obsahom zmluvy bolo zriadenie rastového osobného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, pričom
žalovanému bola zároveň vydaná platobná karta T. s denným limitom platobnej karty 500,- eur. Zmluva
bola uzavretá na dobu neurčitú s možnosťou jej vypovedania v súlade s VOP. Z listu žalobcu zo dňa
13.02.2013 súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalobca oznámil žalovanému, že dňom doručenia tohto
oznámenia odstupuje od príslušnej zmluvy o účte č. XXXXXXXXXX/XXXX odo dňa 29.09.2012 a vyzval
žalovaného, aby v lehote 3 dní odo dňa doručenia oznámenia uhradil debetný zostatok, ktorý bol ku
dňu 13.02.2013 v sume 801,44 eur. Zo zmluvy o povolenom prečerpaní zo dňa 20.04.2012 súd zistil,
že žalovanému bolo poskytnuté povolené prečerpanie do výšky limitu 680,- eur na osobnom účte č.
XXXXXXXXXX/XXXX s variabilnou úrokovou sadzbou 16,90 %.
V špecifikácii žaloby žalobca
uviedol, že uplatnená suma 815,33 eur pozostáva z rozdielu medzi všetkými debetnými a všetkými
kreditnými obratmi vykonanými na účte žalovaného, vyplývajúcimi z preloženej platobnej histórie vo
forme výpisov z účtu žalovaného za celé zmluvné obdobie, t.j. výpis č. X/XXXX až výpis č. X/XXXX
(kreditné obraty sa zarátavajú na istinu). Žalovanému bolo počas trvania zmluvného vzťahu poskytnuté
povolené prečerpanie dňa 20.04.2012 vo výške 680,- eur (viď. zmluva o povolenom prečerpaní a výpis
č. X/XXXX). Žalovaný opakovane prekračoval povolený limit, čím porušoval zmluvu tým, že sa dostal
do omeškania s vyplatením povoleného prečerpania (v zmysle ustanovení časť T bod 8 VOP). Na
základe uvedeného žalobca dňa 18.02.2013 znížil žalobcovi limit povoleného prečerpania na 0,- eur.
Úroková sadzba - zmluvný úrok, ktorou bola úročená suma čerpaných peňažných prostriedkov v rámci
bankou schváleného limitu povoleného prečerpania bola vo výške
16,90 % ročne. Úroková sadzba
- úrok z omeškania, ktorou bola úročená suma čerpaných peňažných prostriedkov nad rámec bankou
schváleného limitu povoleného prečerpania bola vo výške 5 % ročne. Po zrušení limitu povoleného
prečerpania si žalobca uplatňuje úrok
v sadzbe 28 % ročne na základe ustanovenia čl. 3.12 VOP a to
od 21.02.2013 t.j. odo dňa nasledujúceho po uzavretí účtu žalovaného. Predmetné ustanovenie takmer
doslovne kopíruje zákonnú úpravu, keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch. Z výpisov z účtu žalovaného č. 2, 3 z roku 2012 vyplýva, že žalovanému bolo poskytnuté
povolené prečerpanie účtu s debetným limitom 680,- eur s úrokovou sadzbou 16,90 % ročne. Pri
nepovolenom prečerpaní stanoveného limitu bol vo výpise dohodnutý úrok z omeškania 8 %, ktorý
sa pripočítava k dohodnutej úrokovej sadzbe. Z výpisu č. 4 z roku 2012 vyplýva, že žalovanému bolo
poskytnuté povolené prečerpanie s debetným limitom 680,- eur s úrokovou sadzbou 19,90 % ročne. Pri
nepovolenom prečerpaní stanoveného limitu bol vo výpise dohodnutý úrok z omeškania 8 %, ktorý sa
pripočítava k dohodnutej úrokovej sadzbe. Podľa výpisu č. 1 z účtu žalovaného ku dňu 21.02.2013 bol
debetný zostatok na účte žalovaného - 815,33 eur, pričom žalobca k 21.02.2013 uzavrel účet žalovaného
s pripočítaním úrokov v sume 9,89 eur, čím sa žalovaný dostal ku dňu 21.02.2013 do nepovoleného
prečerpania v sume 815,33 eur. Zároveň bolo žalovanému vo výpise oznámené, že debetný limit je 0,eur.
5. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 708 ods. 1, ods. 2, § 709 ods. 1, § 710, § 711 ods.
1, § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka; § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4,
§ 54 ods. 1,
ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 5, § 2 písm. e) zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy o účte (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) a Všeobecných obchodných podmienok
platných ku dňu uzavretia zmluvy o účte.
6. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli
dňa 18.07.2011 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb. Na základe tejto
zmluvy žalobca zriadil pre žalovaného rastový osobný účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, na ktorom žalovaný
vykonával bezhotovostné a hotovostné transakcie. Predmetom bolo zriadenie osobného účtu a vydanie
platobnej karty. Zároveň došlo medzi účastníkmi k uzavretiu zmluvy o povolenom prečerpaní účtu dňa
20.04.2012 na osobnom účte
č. XXXXXXXXXX/XXXX a to do výšky 680,- eur, čo mal súd preukázané z výpisov účtu žalovaného.
Žalobca od zmluvy odstúpil, keďže na účte bol vykazovaný nepovolený debetný zostatok a vyzval
žalovaného na úhradu debetného zostatku. Predmetnú zmluvu uzavrel žalovaný ako fyzická osoba
s uvedením rodného čísla a adresy trvalého bydliska. Žalobca je bankou - právnickou osobou

poskytujúcou okrem iného službu vedenia účtu a poskytovania úverov. Súd prvej inštancie preto vec
právne posúdil ako spotrebiteľský spor a priznal žalovanému postavenie spotrebiteľa. V danom prípade
súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľov a podľa osobitného zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keďže išlo o úver
formou povoleného prečerpania. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca viedol pre žalovaného
bežný účet, pričom prečerpanie finančných prostriedkov na účte vyplýva
z predložených výpisov
z účtu. Podľa čl. III.A, bod 23 VOP ak účet dosiahne debetný (záporný) zostatok, prípadne sa prekročí
povolené prečerpanie, je klient povinný vysporiadať záporný zostatok/nepovolené prekročenie v lehote
uvedenej vo výzve banky vo forme výpisu z technického systému banky. Takéto porušenie sa považuje
za podstatné porušenie zmluvy. Ak v tejto lehote klient zostatok nevysporiada, bude banka vymáhať
takto vzniknutú pohľadávku súdnou cestou alebo si ju vysporiada vzájomným započítaním na ťarchu
pohľadávky klienta voči banke. Ak vznikne na účte/vkladnej knižke debetný (záporný zostatok), resp. je
prekročené povolené prečerpanie, má banka právo uplatniť úročenie debetu/nepovoleného prečerpania
a následne takýto úrok zúčtovať na ťarchu účtu/vkladnej knižky, príp. účtovať sankčný poplatok. Ten je
spolu s debetnými úrokmi uvedený v sadzobníku. Ako vyplýva zo samotnej žaloby, žalobca odstúpil od
zmluvy ku dňu doručenia oznámenia o odstúpení, pričom to odstúpenie v súlade s bodom VIII. časť B
bod 5. doložených VOP bolo žalovanému doručené druhý pracovný deň, nasledujúci po dni odoslania
t.j. 15.02.2013. Žalobca účet uzavrel ku dňu 21.02.2013 a previedol ho internou účtovnou operáciou na
svoj vnútorný pohľadávkový účet. Ako vyplýva z predložených výpisov z účtu, k uvedenému dňu žalobca
evidoval pohľadávku k tomuto dňu vo výške 815,33 eur, ktorú súd žalobcovi ako dôvodne uplatnenú
priznal. Žalobca si v konaní uplatnil debetný úrok 28 % zo sumy debetného zostatku 815,33 eur od
21.02.2013 do zaplatenia. Podľa čl. III.A, bod 23. VOP v prípade vzniku nepovoleného prečerpania
mal žalobca právo úročiť nepovolené prečerpanie na účte, účtovať sankčný poplatok, ktorý je spolu s
debetnými úrokmi uvedený v sadzobníku. Podľa doloženého sadzobníka úrokových sadzieb platných
od 01.07.2012 si žalobca mohol účtovať pri nepovolenom prečerpaní sankčný úrok 20 % p. a.. Na
rozdiel takto stanovených podmienok úročenia sa v časti III. U. bod. 9 a bod 10. VOP uvádza, že suma
čerpaných finančných prostriedkov nad výšku debetného limitu je úročená debetnou úrokovou sadzbou
uvedenou v bode 9 a zároveň sankcionovaná zmluvnou pokutou vo výške uvedenej v sadzobníku.
V sadzobníku doloženom žalobcom sa však výška zmluvnej pokuty neuvádza. V samotných výpisoch
z účtu žalobca stanovil pri prekročení povoleného prečerpania okrem dohodnutej úrokovej sadzby len
úrok z omeškania 8 %. Na základe týchto skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca si
úrok
z nepovoleného prečerpania na účte žalobcu vo výške 28 % uplatnil nedôvodne a bez
toho, aby táto uplatnená úroková sadzba mala oporu vo VOP žalobcu, resp. vychádzala z výpisov z
účtu žalobcu, kde žalobca sám uvádzal žalovanému podmienky úročenia nepovoleného prečerpania na
účte. Súd prvej inštancie zároveň poukazuje na rozpornosť ustanovení VOP žalobcu z tohto obdobia,
kedy sa vo viacerých ustanoveniach uvádzajú rôzne spôsoby úročenia nepovoleného prečerpania, čo je
pre spotrebiteľa neprijateľné. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „C.s.p.“), pri určovaní pomeru úspechu neúspechu strán v konaní súd prvej inštancie vychádzal len
z uplatnenej istiny. Táto bola v celom rozsahu žalobcovi priznaná, a tak je možné konštatovať, že mal
plný úspech vo veci, preto mu súd priznal náhradu trov vo výške 100 %. O výške trov rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
7. Proti tomuto rozsudku v časti zamietajúceho výroku podal odvolanie žalobca s poukazom na odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h) a f) C.s.p. a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu trov odvolacieho
konania vo výške zaplateného súdneho poplatku. Podané odvolanie odôvodil tak, že si daný nárok na
úrok uplatnil z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. v § 2 písm. f) a § 18. Samotný
zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený. Zmluva o
účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené
v§9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Naopak, podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ
informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových
sadzieb v úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne vývesky, ale i historické. Žalobca
ďalej v odvolaní poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora, konkrétne na rozsudok súdneho dvora v
prejudiciálnom konaní k Smernici 2008/48/ES - Vec C-42/15 z 09.11.2016, ktorej predmetom je návrh
na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda
(Slovensko) rozhodnutím z 19. decembra 2014 doručeným Súdnemu dvoru 2. februára 2015, ktorý
súvisí s konaním Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej. V zmysle uvedeného rozsudku článok

10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný
dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené
písomne alebo na inom trvalom nosiči a ďalej sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá
patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými
stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Uvedené znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak
nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj
v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Z uvedeného
teda vyplýva, že VOP/Sadzobník a Výveska úrokových sadzieb sú súčasťou zmluvy. Na podporu svojho
tvrdenia poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/190/2018 ako aj uznesenie
daného súdu sp.zn. 11Co/71/2018 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 23Co/130/2017. Je
zrejmé, že banka si v zmysle VOP vyhradzuje právo zmeny úrokových sadzieb a spôsobu úročenia pri
jednotlivých produktoch z dôvodu zmeny všeobecne záväzných právnych predpisov, zmeny obchodnej
politiky banky, skvalitnenia a zjednodušenia poskytovania bankových produktov a služieb, prípadne
rozšírenia ich ponuky, alebo v dôsledku zmeny vývoja na bankovom a/alebo medzibankovom trhu
spôsobilej ovplyvniť poskytovanie bankových produktov a služieb. Vzhľadom na to, že žalovaný návrh
na zmenu VOP neodmietol, platí, že návrh na zmenu prijal. S oprávnením banky požadovať úroky
za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. §
18 ods. 1. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 18.9.2018 presne špecifikoval, od kedy si
uplatňuje úrok vo výške 28 % i to, že ide o úrok, ktorým je úročené nepovolené prečerpanie (žalobca
rozlíšil povolené prečerpanie a nepovolené prečerpanie). Súčasťou tohto podania boli i VOP, Sadzobník
poplatkov a Úrokové sadzby produktov účinné v čase zníženia limitu povoleného prečerpania na nula
Eur, teda účinné od času, kedy žalobca úročil nepovolené prečerpanie úrokom vo výške 28 % ročne,
a teda súd mal k dispozícii Vývesku úrokových sadzieb,
z ktorej jasne vyplývala výška úroku
28 % (Výveska úrokových sadzieb s účinnosťou od 01.02.2013). Ohľadne nároku na úrok 28 % ročne
žalobca taktiež odkazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Co/4/2018-54 zo dňa
27.03.2018.
8. Odvolanie žalobcu bolo riadnym spôsobom doručené žalovanému, tento sa k nemu
lehote nevyjadril.

v stanovenej

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), vec prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti, spolu s tzv.
závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania, je potrebné potvrdiť. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 18.06.2024 podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., pričom o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
10. Rozsudok súdu prvej inštancie, v žalobcom odvolaním napadnutej časti, je vecne a právne správny,
je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.).
Odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide
o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania.
11. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby
z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval
dôvodnosť svojej žaloby, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných
skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové
zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán (v danom prípade výlučne žalobcu, keďže žalovaný
bol v rámci súdneho konania nečinný), z obsahu spisu vyplynuli počas konania najavo, následne tieto,

v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.), správne
vyhodnotil, a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery,
keď na vec aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, ktoré aj správne vyložil a aj riadne vysvetlil
v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p., a to nielen s poukazom na rozhodujúce
skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery,
dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo významných tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych
argumentov a dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky súvisiace s
predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie je z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a jeho
obsahového vymedzenia, spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.
12. Ako už uviedol odvolací súd, žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky
a zásadné argumenty, ktoré by mohli mať za následok iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Súd prvej
inštancie poukázal na všetky významné skutočnosti vyplývajúce
z vykonaného dokazovania
objasňujúce skutkový a právny základ veci, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za presvedčivé.
So zreteľom na uvedené, odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za
správne a preto sa stotožňuje
s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom,
tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie
správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutej časti, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p..
13. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie v časti, v ktorej zamietol nárok žalobcu na sankčný úrok 28 % ročne za nepovolené prečerpanie
bežného účtu.
14. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu, táto nebola spôsobilá spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. K námietke žalobcu, že
s oprávnením
banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta Obchodný Zákonník, ako aj zákon č. 129/2010 Z.z.
(v ust. § 18 ods. 1), odvolací súd uvádza, že Obchodný zákonník
v súvislosti so zmluvou
o úvere síce upravuje úroky, ale neupravuje úroky za prečerpanie, pričom ide o dva odlišné právne
inštitúty. Spotrebiteľ totiž ani v tomto prípade nemôže na základe samotného právneho predpisu zistiť
výšku špecifického úroku za prečerpanie a preto ju treba zmluvne dohodnúť. Okrem toho, všeobecné
obchodné podmienky obsahujúce rozsiahly text navodzujú skôr dojem o obsahu zmluvných dojednaní
nepodstatného charakteru a preto je potrebné trvať na takom postupe, aby dohoda o výške úroku
(vr. výšky úroku za prečerpanie) ako podstatná náležitosť úverovej zmluvy, bola obsiahnutá priamo
v spotrebiteľskej zmluve uzavretej a podpísanej oboma zmluvnými stranami, a nie len všeobecným
odkazom vo VOP (čl. U, naviac označená ako „Služba Povolené prečerpanie na osobnom účte“,
ods. 9, 10) alebo s odkazom na zverejnené vývesky „úrokových sadzieb produktov“ na web stránke
alebo v pobočke banky. Len za takýchto okolností, zohľadňujúc nižšiu vyjednávaciu silu spotrebiteľa,
sa dosiahne vyrovnaná úroveň informovanosti spotrebiteľa dodávateľom. V prejednávanej veci je tiež
potrebné akcentovať, že zo znenia Zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb
nevyplýva možnosť (oprávnenie) banky poskytnúť žalovanému (majiteľovi účtu) úver aj formou tzv.
nepovoleného prečerpania (žalovaný sa zaviazal splácať čerpané - povolené peňažné prostriedky spolu
s úrokmi za podmienok a v lehotách podľa VOP) a rovnako VOP v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
spotrebiteľskej zmluvy možnosť dojednania úveru formou nepovoleného prečerpania neupravujú.
15. Súd prvej inštancie sa v rámci komplexnosti pri posudzovaní uplatneného nároku správne
vysporiadal aj s nárokom na účtovanie sankčného úroku 28 % ročne (viď. ods. 37, 38). Odvolací
súd len pre úplnosť dodáva, že ročný úrok 28 % podstatne prevyšuje úroky obvykle požadované na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch
(10-12 %), čo je v priamom rozpore
zo zákonom, ako aj dobrými mravmi. Vychádzajúc
z ustálenej súdnej praxe súdov je preto
potrebné považovať dohodu o výške ročného úroku
v miere 28 % za dohodu, ktorá je v rozpore
s dobrými mravmi a ustanovením, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo už potvrdili súdy pri svojej rozhodovacej činnosti (napr.
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 9Co/92/2017, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
zo dňa 13.08.2014, sp.zn. 10Co/325/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.09.2011,
sp.zn. 3Co/3/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.11.2010, sp.zn. 17Co/313/2010).
Nemecký Bundesgerichtshof v rozsudku z 13.03.1990 sp.zn. AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom
o 12 percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre

rozpor plnenia s dobrými mravmi, Švajčiarky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 01.04.1967
úrokovú sadzbu
v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26 % na 18 % a sadzbu 26 % vyhlásil za
odporujúcu dobrým mravom. Možno teda zhrnúť, že aj v prípade, ak by si zmluvné strany výšku úroku
28 % p. a. za nepovolené prečerpanie písomne dojednali, takéto dojednanie by bolo neplatné v zmysle
§ 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka (viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
sp.zn. 6Co/16/2021).
16. Nad rámec uvedeného odvolací súd ešte poukazuje na to, že i keď samotné použitie odkazu
na obchodné podmienky nie je v spotrebiteľských zmluvách zakázané, musí zmluva obsahovať tzv.
transparentnú inkorporačnú doložku, ktorá musí byť dostatočne jasná a zrozumiteľná (musí z nej byť
možné presne identifikovať dokument, na ktorý odkazuje) a nesmie byť v zmluve skrytá medzi menej
významné zmluvné dojednania. Dokonca ani pri zachovaní transparentnosti inkorporačnej doložky
nie je prípustné, aby do obchodných podmienok (prípadne ďalších častí zmluvnej dokumentácie) v
neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skrýval pre spotrebiteľa
dôležité a podstatné zmluvné dojednania alebo také, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a dodávateľ
dúfa, že si ich nevšimne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR
sp.zn. I. ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013. Zahrnutie ustanovenia ukladajúceho spotrebiteľovi platiť úrok
z nepovoleného prečerpania v tak značnej vysokej výške, v podmienkach danej veci 28 % ročne,
do všeobecných obchodných podmienok sa nedá hodnotiť inak, ako snaha ukryť pred spotrebiteľom
pre neho podstatné zmluvné ustanovenie, ktorého uplatnenie môže mať veľký negatívny dopad na
jeho finančnú situáciu. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere v preambule stanovuje, že zmluva o úvere by mala zrozumiteľným
a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť
so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú (ods. 31) a že
v záujme
zabezpečenia úplnej transparentnosti by sa spotrebiteľovi mali poskytnúť informácie o úrokovej sadzbe
úveru pred uzavretím zmluvy o úvere, ako aj pri jej uzavieraní (ods. 32). Informácie o zmluvných
podmienkach a dôsledkoch uzavretia zmluvy majú zásadný význam pre spotrebiteľa, najmä ak na
základe týchto informácií sa spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré vopred
pripravil dodávateľ/veriteľ. Vzhľadom na nevýhodné postavenie, v ktorom sa nachádza spotrebiteľ
voči dodávateľovi, pokiaľ ide o úroveň informovanosti, môže mať spotrebiteľ ťažkosti pri správnom
vyhodnotení následkov niektorých zmluvných podmienok napriek tomu, že boli sformulované z
jazykového hľadiska jasne. Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade spôsob, akým mal
byť upravený úrok z nepovoleného prečerpania, odkazom na Vývesku úrokových sadzieb, popísaný
žalobcom v žalobe, nezodpovedá požiadavkám kladenými smernicou na splnenie si povinnosti veriteľa
informovať spotrebiteľa o tak závažnej podmienke akou je výška odplaty v podobe úrokovej sadzby,
v dôsledku čoho nebol naplnený účel sledovaný smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch.
Sprostredkovanie informácie určených spotrebiteľovi je síce možné aj prostredníctvom klientskej zóny
webového sídla veriteľa (prístupnosť sadzobníka), avšak v len, ak je zrejmé, že klient ju pravidelne
navštevuje a aspoň pasívne používa komunikáciu alebo ak veriteľ klienta notifikuje. Uvedená skutočnosť
alebo iný spôsob informovania spotrebiteľa o výške úroku z konania nevyplynuli. Odkazom na vývesku
nemohol žalovaný spoľahlivo poznať rozsah svojho záväzku z nepovoleného prečerpania, a takýto
spôsob vyjadrenia záväzku, ktorý s ním nebol dohodnutý individuálne, je v podmienkach spotrebiteľskej
ochrany neprijateľný a preto nemohol spôsobiť vznik platného záväzku žalovaného na zaplatenie
požadovaného úroku (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka)(viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
sp.zn. 2Co/82/2018).
17. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil
v súlade s ust. § 195
C.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle
ust. § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym
spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných
strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne
závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 C.s.p. zdôvodnil.
18. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným
spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací

súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a podľa § 387
ods. 2 C.s.p. sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.
19. Vzhľadom na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie by odvolací súd
posudzovaním odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie,
ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca len
zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení
a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva súdom prvej inštancie vydaný rozsudok.
I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS
209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci,
teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l Cs.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
21. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie žalobcu ako
nedôvodné, tak potom žalovaný mal v rámci odvolacieho konania úplný úspech, a preto mu odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods.
2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov

3 : 0.

Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).