{"guid": "b9e003c2-88ab-4621-9862-13e87cb2761c:cca1bf83-e5fc-45dc-8936-411a8a5b813a", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:7115235713.2", "spisova_znacka": "16CoPr/14/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/14/2023 z 29. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. októbra 2024, sp. zn. 16CoPr/14/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:7115235713.2", "identifikacne_cislo": "7115235713", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Majerský", "sudca_id": 723, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-majersky-723", "datum_vydania": "2024-10-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-125", "nazov": "§ 125 zákona č. 400/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/400-2009/paragraf-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/400#paragraf-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cca1bf83-e5fc-45dc-8936-411a8a5b813a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:7115235713.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:7115235713.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:7115235713.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16CoPr/14/2023\n7115235713\n29. 10. 2024\nJUDr. Roman Majerský\nECLI:SK:KSBA:2024:7115235713.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň\nJUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: Z.. O. Č., J.. XX.X.XXXX, X. XX, H.,\nzastúpeného: MICHALOVČÍK, advokátska kancelária, s. r. o., Makovická 768/20, Svidník, IČO: 55 943\n659, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie\n8.639,19 eura s príslušenstvom, na odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu\nBratislava I č. k. 17Cpr/4/2016-458, zo dňa 1.3.2023, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi\nsumu vo výške 6.542,34 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 71,72\neura od 9.2.2013 do zaplatenia, 5,75 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.3.2013 do zaplatenia, 5,75 %\nročne zo sumy 137,50 eura od 9.4.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.5.2013\ndo zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.6.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy\n137,50 eura od 9.7.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.8.2013 do zaplatenia,\n5,50 % ročne zo sumy 137,50 eura od 9.9.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 233,85 eura od\n9.10.2013 do zaplatenia, 5,50 % ročne zo sumy 190,93 eura od 9.11.2013 do zaplatenia, 5,25 % ročne\nzo sumy 245,92 eura od 9.1.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.2.2014 do\nzaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.3.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92\neura od 9.4.2014 do zaplatenia, 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.5.2014 do zaplatenia, 5,25 %\nročne zo sumy 245,92 eura od 9.6.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.7.2014\ndo zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.8.2014 do zaplatenia, 5,15 % ročne zo sumy\n245,92 eura od 9.9.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.10.2014 do zaplatenia,\n5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.11.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura\nod 9.12.2014 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 248,24 eura od 9.1.2015 do zaplatenia, 5,05 %\nročne zo sumy 238,08 eura od 9.2.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.3.2015\ndo zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.4.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy\n125,98 eura od 9.5.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.6.2015 do zaplatenia,\n5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.7.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od\n9.8.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.9.2015 do zaplatenia, a to všetko do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal\nproti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51,46 % (výrok III.).\n\n2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou, ktorej zmena bola pripustená uznesením č. k.\n17Cpr/4/2016-187, zo dňa 22.3.2018, domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi\nnáhradu funkčného platu vo výške 8.639,19 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,75 % ročne\nzo sumy 137,55 eura od 9.2.2013 do zaplatenia (január 2013), 5,75 % ročne zo sumy 137,55 eura od\n9.3.2013 do zaplatenia (február 2013), 5,75 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.4.2013 do zaplatenia\n(marec 2013), 5,50 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.5.2013 do zaplatenia (apríl 2013), 5,50 % ročne\nzo sumy 137,55 eura od 9.6.2013 do zaplatenia (máj 2013), 5,50 % ročne zo sumy 137,55 eura od\n9.7.2013 do zaplatenia (jún 2013), 5,50 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.8.2013 do zaplatenia (júl\n2013), 5,50 % ročne zo sumy 137,55 eura od 9.9.2013 do zaplatenia (august 2013), 5,50 % ročne zo\nsumy 243,60 eura od 9.10.2013 do zaplatenia (september 2013), 5,50 % ročne zo sumy 243,60 eura od\n9.11.2013 do zaplatenia (október 2013), 5,25 % ročne zo sumy 243,60 eura od 9.12.2013 do zaplatenia\n(november 2013), 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.1.2014 do zaplatenia (december 2013), 5,25\n% ročne zo sumy 245,92 eura od 9.2.2014 do zaplatenia (január 2014), 5,25 % ročne zo sumy 245,92\neura od 9.3.2014 do zaplatenia (február 2014), 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.4.2014 do\nzaplatenia (marec 2014), 5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.5.2014 do zaplatenia (apríl 2014),\n5,25 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.6.2014 do zaplatenia (máj 2014), 5,15 % ročne zo sumy 245,92\neura od 9.7.2014 do zaplatenia (jún 2014), 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.8.2014 do zaplatenia\n(júl 2014), 5,15 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.9.2014 do zaplatenia (august 2014), 5,05 % ročne\nzo sumy 245,92 eura od 9.10.2014 do zaplatenia (september 2014), 5,05 % ročne zo sumy 245,92\neura od 9.11.2014 do zaplatenia (október 2014), 5,05 % ročne zo sumy 245,92 eura od 9.12.2014 do\nzaplatenia (november 2014), 5,05 % ročne zo sumy 248,24 eura od 9.1.2015 do zaplatenia (december\n2014), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.2.2015 do zaplatenia (január 2015), 5,05 % ročne zo\nsumy 238,08 eura od 9.3.2015 do zaplatenia (február 2015), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od\n9.4.2015 do zaplatenia (marec 2015), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.5.2015 do zaplatenia\n(apríl 2015), 5,05 % ročne zo sumy 238,08 eura od 9.6.2015 do zaplatenia (máj 2015), 5,05 % ročne zo\nsumy 238,08 eura od 9.7.2015 do zaplatenia (jún 2015), 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.8.2015\ndo zaplatenia (júl 2015), 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.9.2015 do zaplatenia (august 2015),\n5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od 9.10.2015 do zaplatenia (september 2015), 5,05 % ročne zo\nsumy 231,12 eura od 9.11.2015 do zaplatenia (október 2015), 5,05 % ročne zo sumy 231,12 eura od\n9.12.2015 do zaplatenia (november 2015), 5,05 % ročne zo sumy 224,56 eura od 9.1.2016 do zaplatenia\n(december 2015), 5,05 % ročne zo sumy 197,56 eura od 9.2.2016 do zaplatenia (január 2016), 5,05 %\nročne zo sumy 197,56 eura od 9.3.2016 do zaplatenia (február 2016), 5,00 % ročne zo sumy 197,56 eura\nod 9.4.2016 do zaplatenia (marec 2016), 5,00 % ročne zo sumy 197,56 eura od 9.5.2016 do zaplatenia\n(apríl 2016), 5,00 % ročne zo sumy 9,88 eura od 9.6.2016 do zaplatenia (máj 2016); na tom skutkovom\nzáklade, že v zmysle Dodatku č. 1 zo dňa 20.12.2012 k služobnej zmluve došlo k zmene jeho funkcie z\nodborného radcu zaradeného do 7. platovej triedy na funkciu štátneho radcu zaradeného do 9. platovej\ntriedy. Následne na základe plnomocenstva a poverenia zo dňa 4.9.2013 došlo k zmene jeho funkcie\nštátneho radcu na funkciu hlavného štátneho radcu zaradeného do 10. platovej triedy. V žalobe uviedol,\nže žalovaný ho však ponechal v 7. platovej triede a z tohto dôvodu s poukazom na § 59 ods. 1 zákona\nč. 400/2009 Z. z. žiadal náhradu funkčného platu zodpovedajúcu rozdielu platu, na ktorý mal zákonný\nnárok, t. j. od 1.1.2013 v 9. platovej triede (platová tarifa vo výške 735,50 eura) a od 4.9.2013 v 10.\nplatovej triede (platová tarifa vo výške 836,50 eura), a ktorý mu bol reálne vyplácaný so zaradením do\n7. platovej triedy do 2.5.2016.\n3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 17Cpr/4/2016-246, zo dňa 12.2.2019, žalobu\nzamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie založil na závere,\nže žalobca nepreukázal existenciu nároku na náhradu funkčného platu a vzhľadom na to, že sa\nžalobcovi nepodarilo preukázať protiprávne konanie zo strany služobného úradu, súd prvej inštancie\nďalej neskúmal výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním služobného úradu\na vznikom škody. S poukazom na zistené skutočnosti vyhodnotil žalobu o náhradu funkčného platu\nako účelovo zvolený právny nástroj s cieľom získať majetkový prospech, ktorý nemá podklad v\nštátnozamestnaneckom pomere medzi žalobcom a žalovaným. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v\nBratislave uznesením č. k. 16CoPr/7/2019-339, zo dňa 30.9.2021, v poradí prvý rozsudok súdu prvej\ninštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru,\nže súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie založil na nesprávnom právnom názore, že\nuplatnený nárok je náhradou škody, čím dospel tiež k nesprávnemu názoru o neexistencii právneho\nnároku žalobcu na funkčný plat podľa najnáročnejšej činnosti podľa Dodatku č. 1 k služobnej zmluve\nzo dňa 20.12.2021 (9. platová trieda) a písomného splnomocnenia zo dňa 4.9.2013 (10. platová\n\ntrieda) podľa zákona o štátnej službe, v dôsledku čoho nevykonal dokazovanie za účelom posúdenia\ndôvodnosti uplatneného nároku čo do výšky funkčného platu žalobcu a iných právne významných\nhmotnoprávnych skutočností majúcich vplyv na vyplatenie funkčného platu v príslušnom mesiaci, pričom\nnebolo účelným doplniť dokazovanie odvolacím súdom. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uložil súdu\nprvej inštancie povinnosť v novom konaní riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, vec opätovne\nprejednať a vykonať dokazovanie v rozsahu potrebnom na posúdenie dôvodnosti žaloby s prihliadnutím\nna vyslovený právny názor odvolacieho súdu a skutočnosť, že posudzovaná vec je individuálnym\npracovnoprávnym sporom.\n4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.) súd prvej inštancie\nvo vzťahu k skutkovému stavu z obsahu Dodatku č. 1 zo dňa 20.12.2012 k služobnej zmluve č.\n0002533/R-1/2007, zistil, že žalovaný a žalobca sa dohodli na zmene štátnozamestnaneckého pomeru,\nv zmysle ktorej bol žalobca s účinnosťou od 1.1.2013 trvale preložený zo štátnozamestnaneckého\nmiesta služobný úrad: Obvodný úrad Košice, odbor štátnej služby: 2.02 financie, funkcia štátneho\nzamestnanca: odborný radca, 7. platová trieda, na štátnozamestnanecké miesto: Ministerstvo vnútra\nSR, odbor štátnej služby: 2.02 financie, funkcia štátneho zamestnanca: odborný radca, platová trieda\n7. Z obsahu plnomocenstva\nč. KM-OPS-305-044/2013, zo 4.9.2013, ustálil, že žalovaný podľa § 31 nasl. Občianskeho zákonníka\nsplnomocnil žalobcu ako odborného radcu z odboru majetkovoprávneho Obvodného úradu Košice,\naby zastupoval poškodeného Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR alebo Ministerstvo vnútra\nSR v trestnom konaní pred súdmi a orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj v priestupkovom\nkonaní pred správnymi orgánmi, ku všetkým úkonom súvisiacim, a plnomocenstvo sa vzťahovalo aj\nk predkladaným návrhom na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom v mene Slovenskej republiky\n- Ministerstva vnútra SR a Ministerstva vnútra SR. Z obsahu poverenia zo dňa 4.9.2013 vyvodil, že\nžalobca bol poverený s poukazom na § 21 ods. 1 písm. b) a ods. 4 O. s. p., ako zamestnanec\nžalovaného, konať za Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR a za Ministerstvo vnútra SR\n(žalovaného) pred súdmi Slovenskej republiky v plnom rozsahu. Z obsahu dodatku zo dňa 30.4.2015\nk služobnej zmluve č. 0002533/R-1/2007 mal za preukázané, že žalovaný a žalobca sa dohodli na\nzmene štátnozamestnaneckého pomeru a to trvalým preložením žalobcu s účinnosťou od 5.5.2015.\nV nadväznosti na obsah výzvy žalobcu na vysporiadanie vzťahov v štátnozamestnaneckom pomere\n- žiadosť o náhradu platu, súd prvej inštancie podotkol, že žalobca žiadal, aby mu žalovaný zaplatil\nnáhradu funkčného platu, nakoľko ako odborný radca so zaradením do 7. platovej triedy vykonával\nčinnosti, ktoré spadajú do 9., resp. 10. platovej triedy. Skonštatoval, že z oznámenia žalovaného zo\ndňa 9.11.2015 vyplynulo, že zastupovanie Slovenskej republiky pred súdmi a inými orgánmi vo veciach,\nktoré sa týkajú majetku štátu vo vlastníctve Slovenskej republiky v zmysle zákona o správe majetku\nštátu a organizačného poriadku orgánu miestnej štátnej správy (Krajský úrad Košice, Obvodný úrad\nKošice, Okresný úrad Košice) bolo vždy náplňou činnosti majetkovoprávneho útvaru s tým, že žalobcom\nnamietaná úprava pracovnej činnosti v rámci charakteristiky najnáročnejších činností nezakladá nárok\nna zmenu jeho služobného zaradenia a zvýšenie platovej triedy, resp. presystemizáciu funkcie. Z\nvýsluchu Š. I. súd prvej inštancie zistil, že svedok bol vedúcim oddelenia, na ktorom pracoval žalobca.\nSvedok uviedol, že personálne obsadzovanie štátnozamestnaneckých miest nebolo v jeho pracovnej\nnáplni. Vypovedal, že v pracovnej náplni žalobcu bolo aj to, aby zastupoval Slovenskú republiku, pričom\nžalobca mal právo odmietnuť toto zastupovanie, čo však nemožno spájať s odmeňovaním. Ozrejmil, že\nžalobca neodmietol výkon činností, ktoré presahovali rámec jeho pracovnej náplne, žalobcu nenútil k\nvýkonu činností, ktoré mu nevyplývali zo služobnej zmluvy, žalobca plnil tieto úlohy dobrovoľne.\n5. V konaní nebolo sporné, že v zmysle § 5 ods. 3, § 29 ods. 1 a ods. 3 zákona o štátnej službe služobný\núrad vypracováva opisy činností štátnozamestnaneckých miest, zaraďuje štátnych zamestnancov do\nkonkrétnych funkcií a platových tried, pričom je povinný vychádzať z charakteristík platových tried podľa\nuvedeného zákona a z najnáročnejšej činnosti, ktorú zamestnanec vykonáva. Predmetom konania\nvšak nebolo určenie platovej triedy žalobcu, ani zaradenie žalobcu do platovej triedy, ale nárok zo\nštátnozamestnaneckého vzťahu (doplatenie rozdielu platu a tým súvisiaca správnosť zaradenia žalobcu\ndo konkrétnej platovej triedy), ktorý spadá do právomoci súdov, a to s poukazom na § 125 zákona\no štátnej službe, podľa ktorého spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o nároky\nzo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. Súd prvej inštancie pri posúdení\notázku správnosti zaradenia žalobcu do príslušnej platovej triedy žalovaným, vychádzal zo záverov\nuznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 16CoPr/7/2019-339, zo dňa 30.9.2021, podľa, ktorého\npočnúc dňom 1.1.2013 mal byť žalobca nepochybne zaradený do 9. platovej triedy v súlade s\n\npísomnou dohodou o zmene štátnozamestnaneckého pomeru (§ 31 ods. 2 zákona o štátnej službe),\nkeďže zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve súčasne predstavovala zmenu\nfunkcie z odborného radcu (7. platová trieda) na funkciu štátneho radcu (9. platová trieda). V tejto\nsúvislosti nemôže obstáť ani obrana žalovaného, že žalobca mohol byť zaradený do inej funkcie a\ntým aj platovej triedy až na základe organizačného opatrenia, ktoré vydáva Ministerstvo vnútra SR o\nzmene systemizácie štátnozamestnaneckého miesta v spojení s vypracovaním dodatku k služobnej\nzmluve, resp. tvrdenie, že zastupovanie pred súdmi SR dovtedajšími zamestnancami Okresných\núradov po nadobudnutí účinnosti zákona č. 459/2012 Z. z., bolo len dočasným riešením zmien, ktoré\nvznikli v dôsledku reformy verejnej správy ESO (efektívna, spoľahlivá a otvorená verejná správa);\nžalovaný totiž nemôže podmieňovať zaradenie žalobcu do zákonu zodpovedajúcej platovej triedy podľa\nnajnáročnejšej činnosti, ktorú má podľa dohody vykonávať, vnútornými pomermi žalovaného. Žalobca\ntak mal byť od 1.1.2013 zaradený do 9. platovej triedy rovnako, ako štátny zamestnanec Z.. S. K.,\nktorý mal v Dohode o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 20.12.2012, uvedenú rovnakú\ncharakteristiku najnáročnejších činností, a to „Právne zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred\nsúdmi Slovenskej republiky na úrovni orgánu miestnej štátnej správy.“ Pokiaľ ide o splnomocnenie zo dňa\n4.9.2013, tak absencia formálne označenej dohody medzi služobným úradom a štátnym zamestnancom\nv zmysle § 31 a nasl. zákona o štátnej službe, nemôže mať podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na\npráva žalobcu ako štátneho zamestnanca vyplývajúce zo zákona o štátnej službe; je predsa nesporné,\nže ide o písomnú dohodu medzi poverujúcim Ministerstvom vnútra SR a žalobcom, ktorý poverenie\nvýslovne prijíma a na základe uvedeného poverenia aj reálne vykonával v obsahových medziach tohto\npoverenia činnosť v prospech štátu (služobného úradu). Dodržanie písomnej formy právneho úkonu,\nktorý po obsahovej stránke mení doterajšiu najnáročnejšiu činnosť žalobcu ako štátneho zamestnanca\npreto možno analogicky podradiť pod zmenu štátnozamestnaneckého pomeru spočívajúcu v zmene\nnajnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve (v znení jej neskorších zmien, resp. dodatkov) v\nzmysle § 31 ods. 1 zákona o štátnej službe.\n6. Nestotožnil sa s procesnou obranou žalovaného spočívajúcou v tom, že žalobca reálne nevykonával\nčinnosti spadajúce do 9. platovej triedy, resp. 10. platovej triedy, prípadne tieto vykonával len v\nminimálnom rozsahu, keďže k preradeniu žalobcu do správnej platovej triedy malo dôjsť už pri zmene\nštátnozamestnaneckého pomeru, pri samotnom uzatvorení Dodatku č. 1 k služobnej zmluve zo dňa\n20.12.2012 (do 9. platovej triedy) a následne pri udelení splnomocnenia zo dňa 4.9.2013 (do 10. platovej\ntriedy) bez ohľadu na to, v akom rozsahu bude v budúcnosti žalobca predmetné činnosti aj reálne\nvykonávať. Stotožnil sa s tvrdením žalobcu, že je irelevantné koľkokrát reálne došlo aj k naplneniu\ntohto práva zo strany žalobcu (v koľkých sporoch žalobca aj činne pôsobil), keďže vykonávanie úkonov\njednotlivých činností v rámci tejto agendy nezáviselo od samotného žalobcu, ale od nápadu takýchto\nvecí, resp. prideľovania práce zo strany žalovaného. Námietku žalovaného, že žalobou uplatnený nárok\nbol rozporný s dobrými mravmi, nepovažoval za dôvodnú, nakoľko si žalobca žalobou uplatnil len svoje\nprávo na plat tak, ako mu ho priznáva zákon o štátnej službe. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného,\nže nárok žalobcu je potrebné posúdiť ako nárok na náhradu škody, nakoľko predmetom sporu bol\nnárok na doplatenie funkčného platu, a z tohto dôvodu neprichádzala do úvahy námietka premlčania\nuplatňujúca sa na nárok na náhradu škody. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na mzdu začína\nplynúť od splatnosti každej jednotlivej mzdy za ten - ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. Žalobca si\nuplatnil nárok na doplatenie platu za obdobie od 1.1.2013 do 30.11.2015 a následne podaním doručeným\nsúdu dňa 31.3.2017 rozšíril žalobou uplatnené právo o právo na zaplatenie doplatku funkčného platu\nza obdobie od 1.12.2015 do 2.5.2016. Z uvedeného potom vyplynulo, že žalobca uplatnil svoj nárok v\ncelom rozsahu včas, t. j. v trojročnej premlčacej lehote podľa § 123 zákona o štátnej službe v spojení\ns § 101 Občianskeho zákonníka, a preto sa s procesnou obranou žalovaného vo vzťahu k námietke\npremlčania žalobou uplatneného nároku nestotožnil. K posúdeniu dôvodnosti uplatneného nároku čo\ndo výšky funkčného platu žalobcu, uviedol, že za obdobia počas ktorých boli žalobcovi vyplácané zo\nstrany Sociálnej poisťovne nemocenské dávky z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti, žalobcovi\nneprináleží doplatenie rozdielu funkčného platu od žalovaného, keďže tieto vyplácala žalobcovi Sociálna\npoisťovňa, pričom žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na doplatenie funkčného platu voči\nžalovanému ako služobnému úradu. Z uvedeného dôvodu návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania\nvyžiadaním informácií od Sociálnej poisťovne, pobočka Košice o výške nemocenských dávok žalobcu\nnevyhovel, keďže navrhnuté dokazovanie považoval vo vzťahu k predmetu konania za irelevantné.\n7. Súd prvej inštancie ozrejmil, že úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Jeho\núlohou je odškodniť veriteľa (zamestnanca) za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy,\n\núžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník (zamestnávateľ). Pri rozhodovaní o\npriznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania;\nna vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula (rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR\nsp. zn. 1Cdo/116/2008). Nevyplatenie mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie, a to s\nmožnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník\npráce, ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, a preto v danom prípade\nnáhrady funkčného platu z titulu rozdielu medzi platovými triedami postupoval podľa občianskoprávnych\npredpisov, kedy výška úrokov z omeškania je určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie\ns plnením peňažného dlhu a je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. S\npoukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 a rozhodnutie Ústavného súdu\nSR sp. zn. II. ÚS 494/2013, zo dňa 9.10.2013, podľa, ktorého mal za to, že ani priznanie, ani nepriznanie\núroku z omeškania z náhrady mzdy nepredstavuje porušenie základného práva zamestnanca, či\nzamestnávateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces, priznal žalobcovi aj úroky\nz omeškania za omeškanie žalovaného so zaplatením rozdielu funkčného platu, od 9. dňa nasledujúceho\nmesiaca, keď konkrétny deň splatnosti mzdy žalovaný žiadnym spôsobom nesporoval.\n8. Na ozrejmenie vyčíslených mzdových nárokov žalobcu uviedol, že bolo potrebné znížiť aj niektoré\nmesačné sumy, z ktorých súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania, nakoľko vychádzal zo žalovaným\nvyčíslených mzdových nárokov žalobcu. Žalobca si za mesiac január 2013 uplatnil rozdiel vo funkčnom\nplate vo výške 137,55 eura a uplatnil si aj úrok z omeškania z tejto sumy. Namiesto uvedenej sumy\npriznal úrok z omeškania len zo sumy 71,72 eura tak, ako to preukázal žalovaný. Zároveň znížil jednotlivé\nsumy, z ktorých žalobca žiadal úrok z omeškania nasledovne: namiesto sumy 137,55 eura za rozdiel v\nplate za mesiace február 2013 až august 2013 priznal sumu 137,50 eura, namiesto sumy 243,60 eura\nza rozdiel v plate za september 2013 priznal sumu 233,85 eura, namiesto sumy 243,60 eura za rozdiel\nv plate za október 2013 priznal sumu 190,93 eura, namiesto sumy 238,08 eura za rozdiel v plate za\napríl 2015 priznal sumu 125,98 eura. Vzhľadom na viazanosť žalobným návrhom a z nej vyplývajúcu\nzásadu ne ultra petitum v prípade, že podľa žalovaným predloženého vyčíslenia patril žalobcovi za\njednotlivé mesiace rozdiel funkčného platu vo vyššej sume, priznal žalobcovi úrok z omeškania len\nzo žalobcom uplatnenej nižšej sumy. Podľa vyčíslenia predloženého žalovaným žalobcovi prináleží\nza mesiace december 2013 až november 2014 rozdiel vo funkčnom plate v sume 246 eur a priznal\nžalobcovi úrok z omeškania za tieto mesiace len zo sumy 245,92 eura, ako si uplatnil. Obdobne podľa\nvyčíslenia predloženého žalovaným žalobcovi prináleží za mesiac december 2014 rozdiel vo funkčnom\nplate v sume 248,50 eura a priznal žalobcovi úrok z omeškania za tento mesiac len zo sumy 248,24\neura, ako si uplatnil. Obdobne podľa vyčíslenia predloženého žalovaným žalobcovi prináleží za mesiace\njanuár, február, marec, máj a jún 2015 rozdiel vo funkčnom plate v sume 252 eur a priznal žalobcovi\núrok z omeškania za tieto mesiac len zo sumy 238,08 eura, ako si uplatnil. Obdobne podľa vyčíslenia\npredloženého žalovaným žalobcovi prináleží za mesiac júl 2015 rozdiel vo funkčnom plate v sume 254,50\neura a priznal žalobcovi úrok z omeškania za tento mesiac len zo sumy 231,12 eura, ako si uplatnil.\nObdobne podľa vyčíslenia predloženého žalovaným žalobcovi prináleží za mesiac august 2015 rozdiel\nvo funkčnom plate v sume 242,36 eura a priznal žalobcovi úrok z omeškania za tento mesiac len zo\nsumy 231,12 eura, ako si uplatnil. Keďže podľa vyčíslenia mzdových nárokov predloženého žalovaným\nžalobcovi nevznikol nárok na doplatenie funkčného platu za mesiac november 2013 a tiež za mesiace\nseptember 2015 až máj 2016, a z toho dôvodu žalobcovi nepriznal nárok na doplatenie funkčného platu\nza tieto mesiace, tak mu nepriznal ani požadovaný úrok z omeškania za toto obdobie. Žalovaný nárok\nbol v súlade s dlhodobo ustálenou a jednotnou súdnou praxou vo veci priznávania pracovnoprávnych\nnárokov priznaný vo forme brutto, a preto neprihliadol na námietku žalovaného, že je v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi, aby v prípade, ak by bola zamestnancovi priznaná náhrada\nmzdy s úrokom z omeškania, bol úrok z omeškania stanovený zo mzdy brutto, keď neuviedol, s ktorými\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi by mal byť takýto postup rozporný a zároveň samotný nárok\nbol priznaný vo forme brutto, pričom sumami doplatku funkčného platu za jednotlivé mesiace vo vyjadrení\nnetto nedisponoval. S ďalšou argumentáciou strán, ktorá je vzhľadom na posúdenie veci súdom prvej\ninštancie irelevantná, sa nezaoberal (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.6.2004, sp. zn. III. ÚS\n209/04)\n9. Na uvedenom základe za použitia § 1 ods. 1, § 5 ods. 3, § 27 ods. 4, ods. 5, § 29 ods. 1, § 29\nods. 3 prvá veta, § 31 ods. 1, ods. 2, § 59 ods. 1 písm. b), § 60 ods. 1 písm. h) a písm. i), § 123,\n§ 125 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, § 101, § 517 ods. 1 prvá veta, ods. 2 Občianskeho\n\nzákonníka, § 2 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2 prvá veta, Zákonníka práce, § 3 ods. 1 nariadenia\nvlády č. 87/1995 Z. z., dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná, avšak nie vo výške\n8.639,19 eura, tak ako si ju žalobca uplatnil, nakoľko zohľadnil dočasnú pracovnú neschopnosť žalobcu\nv jednotlivých mesiacoch, kedy žalobcovi boli zo strany Sociálnej poisťovne vyplácané nemocenské\ndávky, a preto žalobca nemohol žiadať plnú výšku rozdielu medzi platovými triedami. Keďže žalovaný na\nzáklade ním predloženého vyčíslenia mzdových nárokov žalobcu namietal sumu 2.096,85 eura, dospel k\nzáveru, že v tejto časti žalovaný uplatnený nárok sporoval dôvodne, a preto v časti žalobu ako nedôvodnú\nzamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 3 C. s. p. podľa pomeru\núspechu strany v spore, stým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Súd prvej inštancie priznal\nžalobcovi sumu 6.542,34 eura (zo žalovanej sumy vo výške 8.639,19 eura), t. j. čiastočný úspech žalobcu\nje 75,73 %, čiastočný úspech žalovaného 24,27 %, a celkový úspech žalobcu je 51,46 %.\n10. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a závislému výroku o trovách konania podal žalovaný odvolanie\na žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím\nskutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že neboli\nsplnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, a vec nesprávne právne posúdil. Predovšetkým namietal právomoc súdu\nrozhodovať vo veciach, ktoré sa týkajú zaradenia štátnych zamestnancov do funkcií podľa ustanovení\nzákona o štátnej službe, pretože táto kompetencia patrí výlučne služobnému úradu, a to vzhľadom na\nposúdenie najnáročnejších činností vykonávaných štátnym zamestnancom v služobnom úrade. Dôvodil,\nže nebola splnená procesná podmienka konania. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu\nposúdeniu sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého k preradeniu žalobcu do\nsprávnej platovej triedy malo dôjsť už pri zmene štátnozamestnaneckého pomeru, a teda pri samotnom\nuzatvorení Dodatku č. 1 k služobnej zmluve zo dňa 20.12.2012 (do 9. platovej triedy) a následne pri\nudelení splnomocnenia zo dňa 4.9.2013 (do 10. platovej triedy). Mal za to, že žalobca nevykonával\nčinnosti uvedené v 9. platovej triede, nakoľko vykonal len nevyhnutné administratívne úkony pred\npostúpením veci, pričom aj samotné prihlasovanie pohľadávky do dedičského konania je v gescii\npríslušného Centra podpory. Žalobca v žalobe vychádzal z domnienky, že udelením poverenia na\nzastupovanie žalobcu došlo k zmene služobnej zmluvy, pričom tento názor je nesprávny a žalobca ho v\nkonaní ani nepreukázal. Žalobca na základe poverenia, udeleného prednostom v súlade s postavením\nobvodného úradu v zmysle zákona č. 254/2007 Z. z. a zákona č. 278/1993 Z. z. zastupoval Obvodný\núrad Košice ako správca majetku vo vlastníctve SR pred súdmi, notármi a inými orgánmi. Bol názoru,\nže preukázal, že všetky žalobcove súdne spory vznikli v rámci činnosti Okresného úradu Košice (a\njeho predchodcov) ako miestneho orgánu štátnej správy, vykonávajúceho v zmysle zákona č. 278/1993\nZ. z. funkciu správcu majetku SR v územnom obvode Okresného úradu Košice. Okresné úrady môžu\npred súdmi SR konať výlučne v sporoch, ktoré vznikli v súvislosti s ich činnosťou. Zdôraznil, že\nnemožno dávať na jednu úroveň zastupovanie pred súdmi v občianskoprávnych, pracovnoprávnych\nveciach, so zastupovaním v dedičských konaniach uvedených žalobcom, ktoré sú vo svojej podstate\njednoduchou administratívnou činnosťou, a teda ich nemožno subsumovať pod najnáročnejšiu činnosť\nspočívajúcu v zastupovaní Slovenskej republiky - Ministerstvo vnútra SR pred súdmi na úrovni miestneho\norgánu štátnej správy. Zastupovanie Ministerstva vnútra SR žalobcom na základe poverenia č. p. KMOPS-305-044/2013 zo dňa 4.9.2013 sa týkalo jedného súdneho sporu a to vo veci žalobcu: MV SR c/a\nSAGRO v.o.s. Košice o zaplatenie 4337,28 eura s príslušenstvom. Zotrval na svojom názore, že náplň\npráce žalobcu nikdy nezodpovedala činnostiam uvedeným v 10. platovej triede a považoval žalobcom\nvznesený nárok na doplatenie rozdielu mzdy akoby vykonával činnosti uvedené v platovej triede 10. za\nobdobie od 4.9.2013 do skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru za rozporný s dobrými mravmi.\nZároveň zotrval na vznesenej námietke premlčania.\n11. Nesprávne právne posúdenie spočívalo aj v otázke priznania zákonných úrokov z omeškania,\nnakoľko vyplácal žalobcovi funkčný plat v súlade s opisom jeho štátnozamestnaneckého miesta ako aj v\nsúlade s jeho zaradením do príslušnej platovej triedy, t. j. nedostal sa do omeškania s výplatou funkčného\nplatu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 11Cpr/7/2013, zo\ndňa 10.10.2016 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6Cpr/4/2012, zo dňa 7.12.2018.\nSúdu prvej inštancie vytýkal priznaný úrok z omeškania, a to vzhľadom na charakter uplatneného\nnároku. Úrok z omeškania slúži, ako zákonná sankcia pre prípad neuspokojenia peňažného záväzku\nv lehote jeho splatnosti. V tomto prípade platil a teda plnil v lehote splatnosti žalobcovi a to v súlade s\nplatnou a účinnou právnou úpravou. Nárok na doplatenie predmetného peňažného plnenia žalovanému\n\nnevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, a preto nemohlo dôjsť k omeškaniu dlžníka (žalovaného) s\nuspokojením nároku veriteľa (žalobkyne) skôr ako bude žalovaný na predmetnú povinnosť zaviazaný\nprávoplatným rozhodnutím súdu. V prípade ak by bol zaviazaný na plnenie (doplatenie rozdielu mzdy)\nprávoplatným rozhodnutím, kde bude stanovená lehota splatnosti a túto nedodrží, až vtedy je možné\nhovoriť o omeškaní zo strany žalovaného. Považoval priznanie náhrady mzdy s úrokom s omeškania\nzo mzdy brutto za rozporný so všeobecne záväznými právnymi predpismi.\n12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku\nako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ ide o námietku právomoci súdu tak spor medzi žalobcom a\nžalovaným je sporom súkromnoprávneho charakteru, v ktorom sa žalobca ako štátny zamestnanec\ndomáha svojho subjektívneho práva (práva na zaplatenie sumy). Pokiaľ ide o námietku nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, tak žalovaný zotrval na svojej argumentáciu, ktorú považoval za nesprávnu,\nnekonzistentnú a zavádzajúcu. Za nepravdivé považoval tvrdenia, v ktorých zastupovanie v dedičských\nkonaniach výslovne bagatelizuje a nazýva ich jednoduchou administratívnou agendou. Pokiaľ ide o\nzákonné úroky z omeškania, tak poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2012, sp. zn.\n2Cdo/76/2011, podľa ktorého v prípade omeškania s platením platu má aj štátny zamestnanec, rovnako\nako zamestnanec podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,\nprávo požadovať od služobného úradu popri plate aj úrok z omeškania.\n13. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na všetkých doterajších prednesoch a podaniach v rámci\nsúdneho konania.\n14. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku a závislému výroku o trovách konania podal žalobca odvolanie\na žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení\na právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie\nnesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné\nna zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Súdu prvej inštancie vyčítal\npochybenie, pokiaľ ide o celkovú výšku nároku žalobcu, nakoľko nesprávne vyhodnotil právnu otázku\nposúdenia nároku žalobcu na plat v období počas trvania jeho dočasnej pracovnej neschopnosti, a v\ntejto súvislosti ani nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania vyžiadaním si informácií od\nSociálnej poisťovne, pobočky Košice, o výške vyplácaných plnení žalobcovi, resp. o výške plnení, ktoré\nby žalobcovi boli vyplatené, ak by bol správne zaradený do 9. platovej triedy a 10. platovej triedy.\nDôvodil, že uvedeným postupom porušil práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nslobôd. Považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku a posúdenie zamietnutia nároku žalobcu za\nnepresvedčivé a nepreskúmateľne. Pokiaľ súd prvej inštancie vo veci o nároku na náhradu trov konania\npostupoval tak, že aplikoval výlučne zásadu úspechu, a neaplikoval zásadu vyjadrenú v § 257 C. s. p.,\ntak nepostupoval spravodlivo a správne. Vzhľadom na charakter sporu ako dôvody hodné osobitného\nzreteľa podľa § 257 C. s. p. považoval najmä vzdialenosť, cestovné náklady, stratu času, spôsobenie\nenormne vysokých nákladov na strane žalobcu (štátneho zamestnanca) oproti situácii, kedy by sa\nzamestnanec mohol svojich nárokov domáhať na kauzálne príslušnom súde v zmysle § 23 C. s. p..\n15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal zamietajúci výrok napadnutého rozsudku ako\nvecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych\nautorít v dobe pracovnej neschopnosti náhrada mzdy žalobcovi patriť nemôže, pretože reálne prácu pre\nzamestnávateľa vykonávať nemohol. Záverom dodal, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania\na všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní.\n16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1\nC. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania žalobcu a žalovaného bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom\nby bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani\ndôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny,\na preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.10.2024 (§ 219\nods. 3 C. s. p.).\n\n17. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,\nkonštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.).\n18. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu a žalovaného v odvolaniach, s ktorými sa odvolací\nsúd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu\no nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a\nprávnych okolností vedúcich k čiastočnému vyhoveniu žalobe o doplatenie funkčného platu. Súd prvej\ninštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z\nhľadiska skutočností uvádzaných na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania\nv súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich\nzáklade vyvodil aj správny právny záver o čiastočnej dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na\ndoplatenie funkčného platu, keď vychádzal zo záveru, že v období od 1.1.2013 do 3.9.2013 mal žalobca\nnárok na tarifný plat zodpovedajúci 9. platovej triede [keďže zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej\nv služobnej zmluve súčasne predstavovala zmenu funkcie z odborného radcu (7. platová trieda) na\nfunkciu štátneho radcu (9. platová trieda)] a od 4.9.2013 do 2.5.2016 mal žalobca nárok na tarifný plat\nzodpovedajúci 10. platovej triede [keďže zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve\nsúčasne predstavovala zmenu funkcie zo štátneho radcu (9. platová trieda) na funkciu hlavného štátneho\nradcu (10. platová trieda)], avšak v období od 1.1.2013 do 2.5.2016 mu bol vyplácaný tarifný plat v\n7. platovej triede.\n19. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav,\nopísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky\nvykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z\nktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva\njednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil\nprečo považoval žalobu za čiastočne dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie\nsú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie\nodvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného\npráva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n5Cdo/165/2011).\n20. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že v sporoch o nároky\nzo štátnozamestnaneckých vzťahov, kam nepochybne patrí aj žalobcom uplatnený nárok, je daná\nprávomoc súdu a pasívne vecne legitimovaným je príslušný služobný úrad,\nt. j. Ministerstvo vnútra SR. Uvedené možno jednoznačne vyvodiť z § 125 zákona\nč. 400/2009 Z. z., z ktorého vyplýva, že spory medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom o\nnároky zo štátnozamestnaneckých vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.\n21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje,\nže súd prvej inštancie bol povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v\nzrušujúcom uznesení č. k. 16CoPr/7/2019-339, zo dňa 30.9.2021. Podstatou tohto zrušujúceho\nuznesenia bolo konštatovanie, že žalobca bol pri vzniku štátnozamestnaneckého pomeru správne, teda\nv súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o štátnej službe zaradený do 7. platovej triedy,\nkeďže najnáročnejšia činnosť podľa služobnej zmluvy „Samostatné odborné špecializované činnosti\nspočívajúce najmä v analytickej činnosti a príprave podkladov na rozhodovanie na úseku správy majetku\nštátu.“ zodpovedala podradeniu pod činnosť „Samostatné odborné špecializované činnosti spočívajúce\nnajmä v analytickej činnosti, vo vyhodnocovaní výsledkov a v príprave podkladov na rozhodovanie vo\nvymedzenom úseku štátnej správy alebo vykonávania štátnych záležitostí.“ taxatívne uvedenej v Prílohe\nč. 1 zákona o štátnej službe (zákona č. 400/2009 Z. z.). Dohodou o zmene štátnozamestnaneckého\npomeru trvalým preložením (Dodatok č. 1 k služobnej zmluve č. 0002533/R-1/2007, zo dňa 6.12.2007)\nbol žalobca s jeho súhlasom s účinnosťou od 1.1.2013 trvale preložený na štátnozamestnanecké\nmiesto v služobnom úrade: Ministerstvo vnútra SR, miesto vykonávania štátnej služby: Obvodný úrad\n\nKošice, odbor štátnej služby: 2.02 Financie, funkcia štátneho zamestnanca: odborný radca, platová\ntrieda 7, druh štátnej služby, s tým, že charakteristika najnáročnejších činností: „samostatné ucelené\nodborné špecializované činnosti spočívajúce najmä v analytickej činnosti, vo vyhodnocovaní výsledkov\na v príprave podkladov na rozhodovanie na úseku správy majetku štátu“, bola doplnená o „právne\nzastupovanie SR v konaní pred súdmi SR na úrovni miestnej štátnej správy a notármi v dedičských\nveciach“. Pokiaľ Dodatkom č. 1 k služobnej zmluve bolo k pôvodne najnáročnejšej činnosti doplnené\naj „právne zastupovanie SR v konaní pred súdmi SR na úrovni miestnej štátnej správy a notármi v\ndedičských veciach“ ide nesporne o činnosť štátneho zamestnanca, ktorá nie je uvedená v 7. platovej\ntriede, pretože činnosť právneho zastúpenia vôbec neupravuje, ale je zakotvená až v 9. platovej triede\nako „Právne zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred súdmi Slovenskej republiky na úrovni\norgánu miestnej štátnej správy.“ Napokon zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že\nMinisterstvo vnútra SR dňa 4.9.2013 písomne splnomocnilo žalobcu, aby „1. zastupoval poškodeného\nSlovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR alebo Ministerstvo vnútra SR v trestnom konaní pred\nsúdmi a orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj v priestupkovom konaní pred správnymi orgánmi,\n2. ku všetkým úkonom súvisiacich s predkladaním návrhov na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom\nv mene Slovenskej republiky - Ministerstva vnútra SR a Ministerstva vnútra SR“. Plnomocenstvo\nnadobudlo účinnosť dňom podpisu a bolo účinné iba počas výkonu funkcie splnomocnenca. Na dôvažok\nku skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie sa žiada doplniť, že Dohodou zo dňa 13.4.2016 sa na\nzáklade písomnej žiadosti žalobcu skončil jeho štátnozamestnanecký pomer ku dňu 2.5.2016. Odvolací\nsúd na rozdiel od súdu prvej inštancie je právneho názoru, že pokiaľ má štátny zamestnanec právo\n(„štátnemu zamestnancovi za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí plat“) na funkčný plat podľa\nzákona o štátnej službe, je potom bez právnej relevancie jeho prípadná nečinnosť alebo pasivita, že v\nrozpore so zákonom nebol zaradený do funkcie a tým aj zodpovedajúcej platovej triedy podľa výkonu\nnajnáročnejšej činnosti podľa služobnej zmluvy alebo opisu činnosti; v súlade s ústavným imperatívom,\nže štátne orgány môžu konať v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR)\nbolo totiž povinnosťou služobného úradu vyplácať žalobcovi plat v závislosti na tom, akú najnáročnejšiu\nčinnosť vykonával a v akej platovej triede bola takáto činnosť zaradená v prílohe č. 1 zákona o štátnej\nslužbe, pričom tiež platí, že orgán štátnej moci sa nemôže zbaviť ústavnej povinnosti konať v súlade so\nzákonom. Konanie žalobcu vo vzťahu k dosiahnutiu efektívnej nápravy pri zaradení do platovej triedy\nzodpovedajúcej zákonu o štátnej službe, t. j. stavu súladného so zákonom, je pre právne posúdenie\nsporu právne bezvýznamné. Treba doplniť, že služobný úrad nevydáva o funkčnom plate rozhodnutie,\nale iba oznámenie o výške a zložení funkčného platu, ktoré je prílohou služobnej zmluvy; oznámenie\nteda iba deklaruje mzdový nárok štátneho zamestnanca, ktorý však musí v súlade so zákonom o\nštátnej službe. V nadväznosti na uvedené potom počnúc 1.1.2013 mal byť žalobca nepochybne\nzaradený do 9. platovej triedy v súlade s písomnou dohodou o zmene štátnozamestnaneckého\npomeru (§ 31 ods. 2 zákona o štátnej službe), keďže zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej v\nslužobnej zmluve súčasne predstavovala zmenu funkcie z odborného radcu (7. platová trieda) na\nfunkciu štátneho radcu (9. platová trieda). V tejto súvislosti nemôže obstáť ani obrana žalovaného,\nže žalobca mohol byť zaradený do inej funkcie a tým aj platovej triedy až na základe organizačného\nopatrenia, ktoré vydáva Ministerstvo vnútra SR o zmene systemizácie štátnozamestnaneckého miesta\nv spojení s vypracovaním dodatku k služobnej zmluvy, resp. tvrdenie, že zastupovanie pred súdmi SR\ndovtedajšími zamestnancami Okresných úradov po nadobudnutí účinnosti zákona č. 459/2012 Z. z.,\nbolo len dočasným riešením zmien, ktoré vznikli v dôsledku reformy verejnej správy ESO (efektívna,\nspoľahlivá a otvorená verejná správa); žalovaný totiž nemôže podmieňovať zaradenie žalobcu do\nzákonu zodpovedajúcej platovej triedy podľa najnáročnejšej činnosti, ktorú má podľa dohody vykonávať,\nvnútornými pomermi žalovaného. Žalobca tak mal byť od 1.1.2013 zaradený do 9. platovej triedy\nrovnako, ako štátny zamestnanec Z.. S. K., ktorý mal v Dohode o zmene štátnozamestnaneckého\npomeru z 20.12.2012, uvedenú rovnakú charakteristiku najnáročnejších činností „Právne zastupovanie\nSlovenskej republiky v konaní pred súdmi Slovenskej republiky na úrovni orgánu miestnej štátnej správy.“\nako žalobca. Pokiaľ ide o splnomocnenie zo dňa 4.9.2013, tak absencia formálne označenej dohody\nmedzi služobným úradom a štátnym zamestnancom v zmysle § 31 a nasl. zákona o štátnej službe,\nnemôže mať vplyv na práva žalobcu ako štátneho zamestnanca vyplývajúce zo zákona o štátnej službe;\nje predsa nesporné, že ide o písomnú dohodu medzi poverujúcim Ministerstvom vnútra SR a žalobcom,\nktorý poverenie výslovne prijíma a na základe uvedeného poverenia aj reálne vykonával v obsahových\nmedziach tohto poverenia činnosť v prospech štátu (služobného úradu). Dodržanie písomnej formy\nprávneho úkonu, ktorý po obsahovej stránke mení doterajšiu najnáročnejšiu činnosť žalobcu ako\nštátneho zamestnanca preto možno analogicky podradiť pod zmenu štátnozamestnaneckého pomeru\n\nspočívajúcu v zmene najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve (v znení jej neskorších zmien,\nresp. dodatkov) v zmysle § 31 ods. 1 zákona o štátnej službe.\n22. V súvislosti s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov\ndospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365\nods. 1 písm. f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia\ndôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR). To znamená,\nže záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre\nrozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna\núprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti\nkonkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska\nvierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu\nvšetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť\nsúdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie,\nhodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z\nhľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie\na či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich\npravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať\nza pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež\nposúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného\nprostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd\nvyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania\na k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti,\nči nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.\n23. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich\nsporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto\nskutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné\n„hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem\ntej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s\npravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba\nposudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne\nvýznamných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe\nna ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú\nrozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných\nprostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný\ndôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.\n24. Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu, ktoré žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a\nstoja proti sebe v postavení vzájomných „odporcov“, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ktorého\nochranu žiadajú, skutočne existuje (Čl. 6 ods. 1 Základných princípov C. s. p., § 132 ods. 1, § 150, § 167\nods. 2 C. s. p.). Ukladá stranám tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky\nspôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení (§ 132 ods. 1, ods. 3, § 149 ods. 1 C. s. p.). Dôkazné\nbremeno je povinnosť strany, pokiaľ chce byť úspešná v spore, preukázať existenciu takých svojich\nskutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka\nvždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre\nrozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna\núprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno\nzaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich\nním tvrdené právo; na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní\nskutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.\n25. Odvolací súd konštatuje, že žiadne pochybenie v hodnotení skutkového stavu v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal.\n26. Súd prvej inštancie v uvedenom kontexte a v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu\nžalobcovi správne v časti priznal uplatňovaný nárok na doplatenie funkčného platu, keď po skutkovej\nstránke doplnené dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie po zrušení v poradí prvého rozsudku,\n\nktoré spočívalo vo vykonaní listiny predloženej žalovaným preukazujúcej výšku náhrady funkčného\nplatu zohľadňujúceho dočasnú práceneschopnosť žalobcu v rozhodnom období; umožnilo súdu prvej\ninštancie zistiť skutkový stav potrebný pre rozhodnutie sporu. Nedostatkom v skutkovom stave, ako\nto súdu prvej inštancie vyčítal žalobca v odvolaní, nie je nevykonanie dôkazu od Sociálnej poisťovne,\nktorého účelom podľa žalobcu malo byť zistenie výšky vyplácaných plnení žalobcovi, resp. o výške\nplnení, ktoré by žalobcovi boli vyplatené, ak by bol správne zaradený v 9. a 10. platovej triede;\nnakoľko, ako to správne uviedol súd prvej inštancie, žalobca nemôže od žalovaného (služobného\núradu) požadovať doplatenie rozdielu vo vyplatených nemocenských dávkach, ktoré vypláca Sociálna\npoisťovňa.\n27. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z mesačne splatnej náhrady mzdy, tak\nzamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný\nplatiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa\n§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú\nniektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie § 1 ods. 4\nZákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sa dostáva do\nomeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného\npomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i\nto, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady\nmzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného\npomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec\nalebo v správnej výške (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 4.7.2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017).\n27. Pochybenia sa napokon súd prvej inštancie nedopustil ani pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov\nkonania, keď v spore aplikoval pomerný nárok na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 2 C. s. p.,\nkeď správne v odôvodnení napadnutého rozsudku poznamenal, že prostredníctvom § 257 C. s. p. nie\nje možné priznať žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania. Stotožňujúc sa s uvedeným postupom\nprvoinštančného súdu hodno doplniť, že ani odvolacie námietky žalobcu nepreukázali nesprávnosť\nnáhradového výroku napadnutého rozsudku; okolnosti spočívajúce vo vzdialenosti, strate času, či\nenormných nákladoch na strane žalobcu oproti situácii, kedy by sa žalobca mohol svojich nárokov\ndomáhať na kauzálne príslušnom súdu podľa § 23 C. s. p., totiž nepredstavujú dôvody hodné osobitného\nzreteľa podľa § 257 C. s. p.. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci neboli splnené predpoklady\npre aplikáciu § 257 C. s. p., ktoré by rezultovalo v priznanie plného nároku na náhradu trov konania\nžalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že § 257 C. s. p. súdu umožňuje, aby pri rozhodovaní o nároku\nna náhradu trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má\nslúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody\nhodné osobitného zreteľa, má vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pre záver\no dôvodnosti použitia § 257 C. s. p. nie je namieste, aby výnimočnosť prípadu z hľadiska aplikácie\ncitovaného ustanovenia spočívala len v okolnostiach hmotnoprávnej povahy alebo všeobecnom závere\no určitom druhu nároku či bežných okolnostiach vedúcich k uplatneniu nároku. Nejde o automatické\npravidlo, ale o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané\núčelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá nepriznanie úspešnej strane sporu pripúšťa len ako\nvýnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255\nC. s. p.).\n28. A keďže žalobca a žalovaný v podaných odvolaniach neuviedli iné relevantné skutočnosti, ktorými\nby preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaniach\nnepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli\nspôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalobcu a žalovaného boli preto\nvyhodnotené v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť\nzmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\n29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v\nspojení s § 255 ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu\ntrov odvolacieho konania, nakoľko žalobca ani žalovaný nemali úspech v odvolacom konaní.\n30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "17Cpr/4/2016", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:42871f18-a9ec-44f1-99da-308fac715495", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 460/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 z 4. 7. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.460.2017.1"}, {"guid": "ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 494/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013 z 9. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-09", "citacie_n": 69, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1052efac-1965-4c23-a8f8-ea257b4f98a4"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "77023d68-d98a-4db4-948b-a2776fd6c122:f637be7b-6daf-4c9b-82b0-80139453bb54", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Cpr/4/2016", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 17Cpr/4/2016 z 4. 7. 2017", "sud": "Okresný súd Zvolen", "datum_vydania": "2017-07-04", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/77023d68-d98a-4db4-948b-a2776fd6c122:f637be7b-6daf-4c9b-82b0-80139453bb54"}, {"guid": "a33ca209-5155-472f-a329-5f948c0f7ff3:8c992464-1b37-4c28-b089-675aa42c7b66", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Cpr/7/2013", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 11Cpr/7/2013 z 15. 4. 2014", "sud": "Okresný súd Trenčín", "datum_vydania": "2014-04-15", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/a33ca209-5155-472f-a329-5f948c0f7ff3:8c992464-1b37-4c28-b089-675aa42c7b66"}, {"guid": "ec8da960-592b-44c5-9e4c-477965ec4fa2:98e162a8-0267-404d-9600-b7de67b0c2ff", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Cpr/4/2012", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6Cpr/4/2012 z 10. 8. 2012", "sud": "Okresný súd Topoľčany", "datum_vydania": "2012-08-10", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ec8da960-592b-44c5-9e4c-477965ec4fa2:98e162a8-0267-404d-9600-b7de67b0c2ff"}], "citovane_v": [{"guid": "78a80ff7-71e9-4bbd-848b-6e7a5e7dde8a:bbeade9c-3952-4927-bd88-5e3e68f3a447", "ecli": "ECLI:SK:OSRV:2025:6121417224.10", "spisova_znacka": "5Csp/127/2021", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5Csp/127/2021 z 27. 3. 2025", "sud": "Okresný súd Rožňava", "datum_vydania": "2025-03-27", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSRV:2025:6121417224.10"}]}