Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/4/2023 z 30. 5. 2024 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2024, sp. zn. 6Cob/4/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:6122241407.1 Krajský súd Bratislava | 6Cob/4/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:6122241407.1 | 2024-05-30 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP, ObZ, OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a042db37-4df0-4296-b077-da5f8f5951d1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:6122241407.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 6Cob/4/2023 6122241407 30. 05. 2024 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2024:6122241407.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v právnej veci žalobcu: VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko s.r.o., so sídlom Vajnorská 98, Bratislava, IČO: 31 341 438, zastúpený: JUDr. Elena Štefančíková, Veternicová 1, Bratislava, proti žalovanému: DC Agency s.r.o., so sídlom Miletičova 550/1, Bratislava, IČO: 35 892 226 o zaplatenie 2 864,21 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/81/2022-98 zo dňa 14.03.2023, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/81/2022-98 zo dňa 14.03.2023 v napadnutom výroku II. a III. p o t v r d z u j e . Žalovanému voči žalobcovi súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako ,,súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“), rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/81/2022-98 zo dňa 14.03.2023 (ďalej aj ako ,,napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté rozhodnutie“) v spore žalobcu: VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko s.r.o., so sídlom Vajnorská 98, Bratislava, IČO: 31 341 438 (ďalej len ako „žalobca“), proti žalovanému: DC Agency s.r.o., so sídlom Miletičova 550/1, Bratislava, IČO: 35 892 226 (ďalej len ako „žalovaný“), o zaplatenie 2 864,21 eura s príslušenstvom, rozhodol vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 914,60 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 914,60 eura od 13.11.2021 do zaplatenia, spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 36,14% s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie v danej veci rozhodol podľa ustanovení zákona § 369c ods. 1, § 497, § 501 ods. 2, § 502 ods. 1, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj ako ,,Obchodný zákonník“ alebo aj ako „ObZ“), § 533 ods. 2, 3 § 553 ods. 1, 2, 3, § 553a ods. 1, 2, § 553c ods. 1, 4, 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka (ďalej aj ako „Občianky zákonník“ alebo aj ako „OZ“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“). 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny v sume vo výške 2 864,21 eura s príslušenstvom, ktorá mala predstavovať záväzok žalovaného vzniknutý neuhradím úveru poskytnutého na základe Zmluvy o Autokredite č. 996927 (ďalej aj ako „Zmluva o AutoKredite“ alebo aj ako „úverová zmluva“). Žalobca v žalobe uviedol, že uzatvoril so žalovaným dňa 31.05.2018 Zmluvu o AutoKredite ktorej súčasťou boli aj Všeobecné zmluvné podmienky Zmluvy o AutoKredite (ďalej aj ako „Všeobecné zmluvné podmienky“ alebo aj ako „VZP“) a splátkový kalendár. Na základe tejto zmluvy poskytol žalovanému úver v sume vo výške 54 096 eur s dobou splatnosti 60 mesiacov a to za účelom zabezpečenia financovania kúpy osobného motorového vozidla továrenskej značky: BMW, model: M550d xDrive AT, rok výroby: 2017, zdvihový objem: 2 993 cm3, výkon: 294 kW, VIN: A. farba: modrá metalíza tmavá (ďalej len ako „motorové vozidlo“). Povinnosťou žalovaného bolo vrátiť poskytnutý úver žalobcovi v pravidelných mesačných splátkach uvedených v splátkovom kalendári a to riadne a včas v súlade s podmienkami úverovej zmluvy. Na zabezpečenie svojho záväzku voči žalovanému, na vrátenie poskytnutého úveru vrátane príslušenstva, ako aj záväzku, ktorý by vznikol prípadným predčasným stanovením splatnosti úveru, vrátane zmluvných pokút a sankcií splatných podľa úverovej zmluvy, príslušenstva pohľadávky žalobcu a nákladov na vymáhanie pohľadávky, žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 31.05.2018 Zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. 996927 (ďalej aj ako „Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva“) a ktorou žalovaný dočasne previedol na žalobcu vlastnícke právo k predmetu financovania. Nakoľko sa žalovaný v zmysle článku VII. ods. 2 Všeobecných zmluvných podmienok dostal do omeškania s úhradou viac ako dvoch splátok, listom zo dňa 12.09.2019 mu oznámil v zmysle ustanovenia článku VII. ods. 3 Všeobecných zmluvných podmienok, že sa týmto dňom stal splatným celý úver. Prostredníctvom oznámenia o predčasnej splatnosti úveru, ktoré žalovaný prevzal dňa 16.09.2019, vyzval žalovaného na zaplatenie vyčíslenej dlžnej sumy s tým, že ak tak neučiní, uplatní si zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu na základe Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Keďže žalovaný svoj záväzok neuhradil ani v dodatočne poskytnutej lehote, pristúpil k protokolárnemu odobratiu predmetu financovania tak, ako to vyplýva z Protokolu o prevzatí motorového vozidla zo dňa 05.11.2019. V dôsledku predčasného ukončenia zmluvy a predčasnej splatnosti úveru vznikla žalovanému v súlade s článkom VII. bod 5 Všeobecných zmluvných podmienok povinnosť uhradiť mu vzniknutú pohľadávku v sume v sume vo výške 2 864,21eura, ktorá bola podrobne vyčíslená v listine označenej ako „Finančné vyrovnanie predčasne ukončenej Zmluvy o AutoKredite č. 996927“, ktoré žalobca vystavil dňa 29.10.2021 a zaslal žalovanému doporučenou listovou zásielkou na adresu žalovaného zapísanú v obchodnom registri. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 22.02.2022 platobný rozkaz pod sp. zn. 23Up/138/2022, v ktorom zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom a proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor, v ktorom namietal, že žalobcom uplatnený nárok neuznáva v celom rozsahu. Uviedol, že finančné vyrovnanie predčasne ukončenej Zmluvy o AutoKredite mu bolo žalobcom zaslané až 29.10.2021 teda skoro po dvoch rokoch od odovzdania predmetu financovania a preto žiadal o jej vyúčtovanie aj so splatenými splátkami, neuznával výnos z predaja predmetu financovania bez DPH v sume vo výške 43 766,86 eura a žiadal o doloženie dokumentov k predaju motorového vozidla. Žalovaný neuznal ani náklady žalobcu spojené so zaistením motorového vozidla, realizáciou predaja, prehlásením a aj v sume vo výške 1 808,60 eura. Žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného uviedol, že nie je sporné, že strany sporu uzatvorili dňa 31.05.2018 Zmluvu o AutoKredite, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 54 096 eur s dobou splatnosti 60 mesiacov. Povinnosťou žalovaného bolo vrátiť poskytnutý úver spolu s dohodnutým úrokom žalobcovi v pravidelných mesačných splátkach uvedených v splátkovom kalendári k úverovej zmluve. Rovnako nie je sporné, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť a poskytnutý finančný úver mu nevrátil. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou viacerých splátok a z tohto dôvodu bol oprávnený listom zo dňa 12.09.2019 mu oznámiť predčasnú splatnosť poskytnutého úveru a ktoré žalovaný prevzal dňa 16.09.2019. Právnym dôsledkom predčasného ukončenia úverovej zmluvy a predčasnej splatnosti úveru vznikla žalovanému povinnosť uhradiť mu dlžnú čiastku splatnú ku dňu splatnosti úveru a to v sume vo výške 2 560,94 eura, nesplatenú časť istiny v sume vo výške 42 119,98 eura, náklady žalobcu spojené so zaistením vozidla a realizáciou predaja v sume vo výške 1 808,60 eura, doúčtovanie poistného na predmete financovania v sume vo výške 141,55 eura. Žalovanému vznikol nárok na výnos z predaja predmetu financovania bez DPH v sume vo výške 43 766,86 eura. Výsledkom vzájomného započítania nárokov je suma vo výške 2 864,21 eura. Prvou uplatňovanou sumou je dlh žalovaného na splátkach v sume vo výške 2 560,94 eura. Žalovaný mu uhradil do stanovenia splatnosti úveru len 13 splátok, pričom posledná úhrada bola na jeho účet pripísaná dňa 09.08.2019. Druhou z uplatnených súm je rozdiel medzi istinou za celé obdobie úveru v sume vo výške 54 096 eur a súčtom časti istiny splatnej do predčasného ukončenia úverovej zmluvy vo výške 11 976,02 eura. K nároku označenému ako náklady spojené so zaistením predmetu financovania a realizáciou predaja a pod. v celkovej sume vo výške 1 808,60 eura žalobca uviedol, že všetky náklady, ktoré mu v zmysle článku VII. ods. 5 VZP vznikli napr. v súvislosti s vypracovaním expertízneho posudku č. 103/2019/VW ku dňu 19.11.2019, s parkovným vozidla odo dňa jeho protokolárneho prevzatia až do dňa jeho odpredaja tretej osobe a pod. fakturoval regresne žalovanému a to faktúrou č. 21203033, ktorá bola splatná dňa 29.10.2021. Nárok vo výške 141,55 eura predstavuje alikvótnu časť poistenia za 12 dní - posledný mesiac trvania úverovej zmluvy do jej predčasného ukončenia dňa 12.09.2019. Ďalej uviedol, že jeho prioritou pri odpredaji financovaných motorových vozidiel je vždy v prvom rade zánik pohľadávky, ktorá vznikne v dôsledku porušenia zmluvných povinností dlžníka, resp. jej podstatné zníženie. Dôvodom je predchádzanie ďalšiemu navyšovaniu už vzniknutej pohľadávky. Uviedol, že sa snažil motorové vozidlo odpredať za čo najvyššiu cenu, no aj vzhľadom na jeho špecifikáciu, nebol oň zjavný záujem. Z vystavenej faktúry, ktorou za predaj motorového vozidla tretej osobe vyplýva, že jeho k úspešnému predaju došlo až po viac ako 2 rokoch. Z uvedeného dôvodu bol žalobca presvedčený, že postupoval pri odpredaji predmetného motorového vozidla s dostatočnou obozretnosťou i odbornou starostlivosťou. Žalobca zotrval na svojich argumentoch aj na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 14.02.2023. Žalovaný vo svojich ďalších podaniach, ako aj na pojednávaní dňa 14.02.2022 uvádzal, že žalobca predal automobil pod cenu. K svojim podaniam doručil žalovaný ako listinný dôkaz ponuku na trhu s automobilmi, kde najlacnejšia ponuka podobného automobilu s rovnakou motorovou výbavou, ako aj dátumom výroby začína na sume vo výške 52 999 eur. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah súdneho spisu a zistil nasledovný skutkový stav: Zo Zmluvy o Autokredite, ktorej súčasťou boli Všeobecné zmluvné podmienky, súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili zmluvu, v ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému úver v sume vo výške 54 096 eur, ktorý mal slúžiť na financovanie kúpy motorového vozidla, žalovaný sa zaviazal žalobcovi tento úver splatiť v mesačných splátkach spolu so 4 % zmluvným úrokom. Súčasťou splátok úveru bolo aj poistné v sume vo výške 353,88 eura. Podľa Všeobecných zmluvných podmienok v zmysle čl. VII bod 2 a 3, bol žalobca oprávnený odstúpiť od zmluvy v prípade, ak omeškanie dlžníka s úhradou splátky alebo akéhokoľvek iného peňažného nároku zo strany dlžníka trvá viac ako 10 dní. V takomto prípade bol oprávnený stanoviť s okamžitou účinnosťou, resp. ku dňu uvedenému v tomto písomnom oznámení splatnosť celého úveru alebo jeho časť a požadovať zaplatenie nesplatenej časti istiny spolu s príslušenstvom v lehote stanovenej v písomnom oznámení, účtovať klientovi úroky z omeškania vo výške uvedenej v zmluve, domáhať sa uspokojenia z dlžníkom, resp. treťou osobou poskytnutých zábezpek a uplatniť jemu prislúchajúce práva z prostriedkov podporujúcich zabezpečenie záväzku klienta (žalovaného) voči veriteľovi (žalobcovi). Podľa čl. VII bod 6 VZP bol žalobca v prípade uplatnenia zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k predmetu financovania oprávnený požadovať od žalovaného náhradu nákladov spojených s predmetom financovania vo výške 5 % z výnosu z predaja, minimálne však v sume vo výške 260 eur vrátane DPH. Ďalej zo zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva súd zistil, že touto zmluvou žalovaný na zabezpečenie svojho záväzku voči veriteľovi vzniknutého na základe poskytnutého úveru a na zaplatenie príslušenstva a ďalších pohľadávok, na ktoré veriteľovi vznikne nárok v prípade predčasnej splatnosti úveru alebo odstúpenia od zmluvy, previedol na žalobcu vlastnícke právo k predmetu financovania. Podľa čl. III zmluvy bol žalobca oprávnený vlastnícke právo k predmetu financovania uplatniť a realizovať najskôr dňom, keď nastane podľa zmluvy prípad defaultu alebo dôjde k zániku zmluvy. V čl. V tejto zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že ak nebude akákoľvek pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi riadne a včas uspokojená v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a to ani v dodatočne poskytnutej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, je veriteľ oprávnený predmet financovania (motorové vozidlo) predať za cenu obvyklú na trhu v príslušnom mieste a čase. Výťažok z predaja použije veriteľ na úhradu svojich pohľadávok zabezpečených zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva a na úhradu nákladov spojených s odobratím a predajom predmetu financovania s tým, že ostávajúcu časť výťažku z predaja veriteľ bez zbytočného odkladu po potvrdení čísla účtu dlžníkom vydá dlžníkovi. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí predmetu motorového vozidla súd zistil, že žalovaný prevzal motorové vozidlo tov. zn. BMW T. dňa 01.06.2018. Z oznámenia o predčasnej splatnosti úveru zo dňa 12.09.2019 súd zistil, že žalobca oznámil žalovanému na základe skutočnosti, že žalovaný je v omeškaní s úhradou dvoch splátok úveru pristupuje k zosplatneniu úveru a nesplatený zostatok úveru v sume 42119,98 eura a požiadal žalovaného o úhradu nesplatenej časti istiny, splátok, ktoré sa stali splatnými pred zosplatnením úveru, ako aj splátok poistného v sume celkovej výške 49 831,27 eura. Z oznámenia o uplatnení a začatí výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva č. 996927 zo dňa 12.09.2019, že žalobca oznámil žalovanému, že pristúpi k uplatneniu zabezpečovacieho práva k predmetu financovania a vyzval žalovaného na pristavenie motorového vozidla a odovzdanie dokladov a kľúčov od vozidla. Z protokolu o prevzatí vozidla súd zistil, že žalovaný odovzdal žalobcovi motorové vozidlo dňa 05.11.2019. Z finančného vyrovnania predčasne ukončenej Zmluvy o Autokredite súd zistil, že žalobca v tomto vyrovnaní vyčíslil svoje nároky vyplývajúce mu z predčasného ukončenia tejto zmluvy sumou vo výške 46 631,07 eura a ktorá pozostávala z nezaplatených splátok úveru splatných do dňa zosplatnenia úveru v sume vo výške 2 560,94 eura, nezaplatenej časti istiny v sume vo výške 42 119,98 eura, nákladov spojených so zaistením vozidla a realizáciou predaja v sume 1 808,60 eura a doúčtovania poistného na poistenie predmetu financovania v sume vo výške 141,55 eura. Z faktúry č. 21001841 zo dňa 29.10.2021 súd zistil, že touto faktúrou, že žalobca fakturoval žalovanému vysporiadanie poistenia pri predčasnom ukončení Zmluvy o Autokredite v sume vo výške 141,55 eura. Z faktúry č. 21203033 zo dňa 29.10.2021 súd zistil, že žalobca touto faktúrou fakturoval žalovanému náklady spojené s inkasom pohľadávok a odobratím vozidla v sume vo výške 1 808,60 eura. Z prehľadu splátok prijatých na Zmluve o Autokredite súd zistil, že do vyhlásenia predčasnej splatnosti nastala splatnosť 15. splátok úveru v celkovej sume vo výške 19 701,68 eura. Žalovaný uhradil žalobcovi na splátkach úveru spolu sumu 17 378,15 eura. Žalobca do prehľadu splátok zaradil aj pohľadávky označené ako faktúra č. 19C01103 v sume vo výške 33 eur, ktorá bola tak, ako to vyplýva zo splátkového kalendára uhradená dňa 11.06.2019 a sumu vo výške 228 eur označenú ako faktúra č. 19202651, ktorú žalovaný neuhradil. Z expertízneho posudku č. 103/2019/VW zo dňa 25.11.2019 súd zistil, že spoločnosť Expert Group, k.s. stanovila hodnotu motorového vozidla BMW T xJ. sedan k XX.XX.XXXX sumou vo výške 58 097 eur s DPH. Z faktúry č. 21B00411 zo dňa 10.11.2021 súd zistil, že žalobca fakturoval spoločnosti Vehicle Trading International /VTI/ GmbH so sídlo Gifhorner Str. 57, Braunschweig, Nemecko sumu vo výške 43 766,86 eura. Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná a to v sume 914,60 eura a naopak nedôvodná je v sume 1 950,15 eura. K výpočtu žalobcom nesplatnej časti istiny žalovaným (č. l. 48 s. sp.), ktorý vyhotovil žalobca, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný neuviedol v čom by mal byť tento výpočet nesprávny, resp. aká by mala byť jeho správna výška a teda, neposkytol súdu skutkové tvrdenia o tom, že by uhradil žalobcovi aj iné platby, ktoré by neboli v tomto rozpise zohľadnené. V rámci svojej obrany žalovaný namietal (okrem iného) aj cenu, za ktorú bol predmet financovania v rámci výkonu zabezpečovacieho prevodu práva odpredaný tretej osobe, pričom túto považoval za neprimerane nízku. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaný predložil viacero inzertných ponúk na predaj obdobných vozidiel, z ktorých malo byť zrejmé, že obvyklá cena podobných motorových vozidiel na trhu je výrazne vyššia. V tejto súvislosti však nie je možné opomenúť, že cenu motorových vozidiel uvádzanú v inzercii je nutné považovať za cenu chcenú, teda cenu, za ktorú by predávajúci chceli motorové vozidlá predať, nie je ju však možné považovať za cenu trhovú, keďže z inzercie samozrejme nie je možné zistiť za akú reálnu cenu boli vozidlá v skutočnosti predané. Všetky inzertné ponuky boli ponuky nemeckých osôb na predaj motorových vozidiel, ktoré sa aj nachádzali v Nemecku a teda nemôže ísť o ceny, za ktoré by bolo možné predať motorové vozidlo tvoriace predmet financovania na slovenskom trhu. Súd prvej inštancie mal za to, že z nesporných skutkových tvrdení, resp. zo skutkových tvrdení, ktoré neboli zo strany žalovaného popreté právne relevantným spôsobom (§ 151 ods. 2 CSP) je zrejmé, že ku dňu zosplatnenia úveru, záväzok žalovaného predstavoval sumu 44 680,92 eura. Tento záväzok pozostával z nezaplatenej istiny úveru v sume 42 119,98 eura ako aj z nezaplatených splátok splatných do zosplatnenia úveru a ktorých súčasťou boli aj splátky poistného za poistenie predmetu financovania. Za nedôvodný považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie nákladov označených ako náklady žalobcu ako veriteľa spojené so zaistením vozidla, realizáciou predaja, prehlásením a. i. v sume vo výške 1 808,60 eura. Dôvodil, že zo žiadneho ustanovenia Zmluvy o Autokredite alebo Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva nevyplýva, že by bol žalobca oprávnený domáhať sa od žalovaného zaplatenia akejkoľvek paušálnej sumy, ako náhrady výdavkov spojených s realizáciou zabezpečovacieho práva. Zdôraznil, že naopak z čl. VII bod 6 predmetnej zmluvy je jednoznačné, že žalobca je oprávnený požadovať od žalovaného iba náhradu výdavkov spojených s predajom predmetu financovania. To znamená, že pokiaľ by mal súd žalobcovi takýto nárok priznať, bolo potrebné, aby v konaní preukázal, že skutočne vynaložil a teda reálne aj zaplatil akékoľvek výdaje spojené s predajom predmetu financovania. Z listinných dôkazov, ba ani zo skutkových tvrdení žalobcu, však nie je zrejmé, ani len to z akých jednotlivých čiastok suma 1 808,60 eura pozostáva. Už vôbec nie je zrejmé komu, kedy a v akej výške mala byť uhradená. Žalobca teda nepreukázal, že v súvislosti s predajom motorového vozidla uhrádzal akékoľvek náklady, čo znamená, že nepreukázal ani dôvodnosť takéhoto nároku. Z tohto dôvodu v tejto časti súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol. 4. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca včas odvolanie v rozsahu voči výroku II. a výroku III. v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP podľa ktorého „súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“, ďalej v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP podľa ktorého „konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci”, ďalej v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) podľa ktorého „súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“ a ďalej v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) podľa ktorého „zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené“ . Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 389 CSP zrušil napadnutý rozsudok v napádanej časti (výroky II. a III.) a aby podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhol, aby mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Žalobca namietal, že záver prijatý súdom prvej inštancie nevyplýva z vykonaného dokazovania a listín predložených v tomto konaní, dokonca je s nimi v rozpore. Zastával názor, že súd prvej inštancie pochybil, keď pri rozhodovaní v rozpore s procesnoprávnou úpravou vychádzal zo skutočností, ktoré nesprávne vyhodnotil ako sporné, čoho následkom je rozsudok, ktorý je vecne nesprávny a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe uvedeného, súd prvej inštancie nemohol dôjsť k správnym skutkovým zisteniam. Žalobca poukázal na zásadné pochybenie súdu prvej inštancie, keď rozhodoval v rozpore s nespornými skutkovými tvrdeniami strán sporu a princípom kontradiktórnosti konania. Ďalej žalobca uviedol, že podľa bodu 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa žalobca domáhal aj „... nákladov veriteľa spojených so zaistením vozidla a realizáciou predaja, prehlásením a i., vo výške 1 808,60 eura, ktorých existenciu žalovaný popieral .“ Argumentoval, že uvedené však nezodpovedá skutočnosti. V nadväznosti na uvedené odkázal žalobca na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva že: „Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné“ na ustanovenie § 151 ods. 2 CSP z ktorého vyplýva že: „Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné“. Mal za to, že z predmetného procesného ustanovenia vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, pričom na to, aby popretie vyvolalo zamýšľané právne účinky, musí napĺňať určité kvalitatívne nároky a predpoklady. Popierajúca strana je totiž povinná uviesť vlastné tvrdenia a tieto preukázať. Pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení. Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia strany sú nesporné. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie v bode 3. odôvodnenia napadnutého rozsudku prezentuje tvrdenia žalovaného uvádzané v písomnom odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.02.2022, sp. zn. 23Up/138/2022 nasledovne: „Žalovaný neuznal ani náklady veriteľa spojené so zaistením vozidla, realizáciou predaja, prehlásením a i. v sume 1 808,60 eura.“ Namietal, že popretie skutkových tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje všeobecné vyhlásenie o tom, že žaloba či jednotlivý nárok sú nedôvodné, prípadne, že s nimi strana sporu nesúhlasí, či tieto neuznáva. Zdôraznil, že žalovaný počas celého konania vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu spojeného so zaistením vozidla a realizáciou predaja, prehlásením a i. vo výške 1 808,60 eura, neuvádzal žiadne vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, neuvádzal žiadne skutočnosti, ktoré by relevantne spochybňovali žalobcom tvrdený a riadne preukázaný nárok a na podporu svojich vlastných tvrdení. Žalovaný nepredkladal žiadne dôkazné prostriedky. Jediné, čo sa žalovaný v rámci procesnej obrany vo svojich písomných podaniach a rovnako aj v ústnom prednese na pojednávaní vo veci samej snažil spochybniť, bola cena, za ktorú žalobca odpredal predmet financovania, pričom na podporu svojich tvrdení predložil listiny predstavujúce inzertné ponuky na predaj obdobných vozidiel bez uvedenia technického stavu ponúkaného vozidla, či dátumu inzercie. Žalobca namietal, že z uvedeného dôvodu tak domnelé popretie či neuznanie nároku žalobcu nevyvolalo žalovaným žiadané právne účinky, keďže nebolo realizované právne účinným spôsobom. Žalobca je presvedčený o tom, že uplatňovaný nárok predstavujúci náklady so zaistením motorového vozidla a realizáciou predaja, prehlásením a i. vo výške 1 808,60 eura nebol v súdnom konaní žalovaným účinne popretý. Dôsledkom neúčinného popretia určitej skutočnosti je v súlade s ustanovením § 151 ods. 2 CSP bezpochyby jej nespornosť. Náklady žalobcu vo výške celkom 1 808,60 eura tak neboli de iure sporné a súd prvej inštancie pochybil, keď tieto arbitrárne žalobcovi nepriznal. Zdôraznil, že súd prvej inštancie v ďalšom pochybil, keď v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že „Zo žiadneho ustanovenia Zmluvy o AutoKredite č. 996927 alebo Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. 996927 nevyplýva, že by bol Žalobca oprávnený domáhať sa od Žalovaného zaplatenia akejkoľvek paušálnej sumy, ako náhrady výdavkov spojených s realizáciou zabezpečovacieho práva. Naopak z čl. VII. bod 6 Zmluvy jednoznačne, že Žalobca je oprávnený požadovať od Žalovaného iba náhradu výdavkov spojených s predajom predmetu financovania. To znamená, že pokiaľ by mal súd Žalobcovi takýto nárok priznať, bolo potrebné, aby v konaní preukázal, že skutočne vynaložil a teda reálne aj zaplatil akékoľvek výdaje spojené s predajom predmetu financovania.“ Zastával názor, že uvedené nezodpovedá skutkovému stavu preukazovanému listinami predloženými žalobcom. Argumentoval, že oprávnenosť žalobcu uplatňovať si od žalovaného náklady so zaistením motorového vozidla a realizáciou predaja, prehlásením a i. vyplýva z ustanovenia článku VII. - Predčasná splatnosť úveru, časť označená ako Pohľadávka veriteľa v prípade predčasnej splatnosti úveru, body 5. a 6. Všeobecných zmluvných podmienok Zmluvy o AutoKredite. V tejto spojitosti konštatoval, že body 5. a 6. sa vzájomne dopĺňajú, nekonkurujú si. Konkrétne vyčíslenie jednotlivých uplatnených nárokov tvoriacich uplatňovanú pohľadávku boli podrobne uvedené vo Vyrozumení o vysporiadaní pohľadávky veriteľa po predčasnej splatnosti úveru podľa Zmluvy o AutoKredite (ďalej len ako „Finančné vyrovnanie“), ktoré nebolo zo strany žalovaného účinne popreté, namietané a ani relevantne spochybnené. Poukázal na to, že jedným z takto ním uplatnených nárokov vyčíslených vo Finančnom vyrovnaní boli aj náklady spojené so zaistením predmetu financovania a realizáciou predaja a pod. v celkovej výške 1 808,60 eura. Konštatoval, že všetky náklady, ktoré mu v zmysle článku VII. ods. 5 VZP vznikli napr. v súvislosti s vypracovaním expertízneho posudku č. 103/2019/VW ku dňu 19. 11. 2019, s parkovným vozidla odo dňa jeho protokolárneho prevzatia až do dňa jeho odpredaja tretej osobe a pod. fakturoval regresne žalovanému a to faktúrou č. 21203033 so splatnosťou dňa 29.10. 2021. Keďže však zo strany žalovaného neboli počas celého súdneho konania a ani pred jeho začatím účinne popreté, či spochybňované, z uvedeného dôvodu nemal dôvod predkladať súdu prvej inštancie jednotlivé dodávateľské faktúry za služby spojené so zaistením vozidla, realizáciou predaja a jeho prehlásením a i. v súhrne vo výške 1 808,60 eura, ktoré tvorili podklad k predmetnej vystavenej faktúre. Z uvedeného dôvodu tak neobstojí prijatý záver súdu prvej inštancie, keď považoval ním uplatnený nárok predstavujúci náhradu nákladov spojených so zaistením motorového vozidla a realizáciou jeho predaja vo výške celkom 1 808,60 eura za nedôvodný a nepreukázaný. Súd prvej inštancie zjavne nesprávne vyhodnotil dôkazy predkladané v tomto súdnom konaní žalobcom, na podklade čoho dospel k nesprávnemu záveru. Žalobca poukázal na to, že sporové konanie je ovládané princípom kontradiktórnosti konania, pričom jeho podstatou a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Dôvodil, že v prebiehajúcom súdnom konaní mal žalovaný dostatok priestoru na to, aby preukazované tvrdenia žalobcu účinne poprel a v celom rozsahu tak využil svoje procesné práva. K uvedenému však zo strany žalovaného nedošlo. V rámci sporového konania nie je úlohou súdu nahrádzať svojou aktivitou pasivitu strán sporu. Napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia prijal argumentáciu žalovanej strany a ňou uvádzané tvrdenia o údajnom popretí žalobcom uplatnených nárokov. Mal za to, že súd prvej inštancie týmto konaním porušil princíp kontradiktórnosti súdneho konania, pričom jeho porušenie predstavuje porušenie platnej procesnoprávnej úpravy (CSP). Vo vzťahu k právnemu názoru súdu prvej inštancie vyslovenému v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku, na podklade ktorého mu nepriznal uplatnený nárok na zaplatenie nákladov spojených so zaistením vozidla, realizáciou predaja, prehlásením a i. vo výške celkom 1 808,60 eura, žalobca argumentoval, že bol a aj naďalej je presvedčený o tom, že žalovaný predmetný nárok vo výške 1 808,60 eura účinne nepoprel, na základe čoho nepovažoval za nevyhnutné predkladať súdu dodávateľské faktúry spolu s dokladmi o ich zaplatení, keďže by len opätovne podporili jeho tvrdenia, ktoré neboli medzi stranami sporu de iure sporné. Nad rámec vyššie uvedeného žalobca zdôraznil, že v prípade, ak by odvolací súd mal za aktuálnej situácie za to, že popretie skutkových tvrdení žalobcu žalovaným bolo právne účinné, je žalobca pripravený predložiť všetky jednotlivé dodávateľské faktúry tvoriace uplatňovaný nárok spolu s prílohami, ako aj dokladmi o ich úhrade. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti napadnutému rozsudku nie je dôvodné, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 7. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. 8. Podľa § 151 ods. 2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 9. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Podľa odseku 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. 10. Podľa § 153 ods. 3 CSP, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 11. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 12. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. 13. Podľa § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona. 14. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 15. Podľa § 501 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak zmluva určuje, že úver možno použiť iba na určitý účel, môže veriteľ obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov iba na plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom. 16. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. 17. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. 18. Podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka, splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa (ďalej len „zabezpečovací prevod práva“). Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133). 19. Podľa § 533 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak je prevádzané právo zapísané v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri, veriteľ je povinný oznámiť dočasnosť prevodu práva v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri. 20. Podľa § 533 ods. 3 Občianskeho zákonníka, uspokojením zabezpečenej pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol. 21. Podľa § 553a ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva, o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzatvoriť písomne. 22. Podľa § 553a ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí obsahovať vymedzenie zabezpečeného záväzku a označenie práva, ktoré sa prevádza v prospech veriteľa, práva a povinnosti účastníkov zmluvy k prevedenému právu počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva, jeho ocenenie v peniazoch, spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a najnižšie podanie v prípade dobrovoľnej dražby; ak sa prevádza právo inej osoby ako dlžníka, zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí obsahovať aj označenie dlžníka. 23. Podľa § 553c ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak zabezpečený záväzok nie je riadne a včas splnený, veriteľ je oprávnený začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva a prevedené právo speňažiť spôsobom uvedeným v zmluve alebo dražbou podľa osobitného zákona. 24. Podľa § 553c ods. 4 Občianskeho zákonníka, ak je dohodnutý iný spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva ako speňažením na dražbe podľa osobitného predpisu, veriteľ je pri výkone svojho práva povinný postupovať s náležitou starostlivosťou tak, aby právo previedol za cenu, za akú sa rovnaké alebo porovnateľné právo za porovnateľných podmienok zvyčajne prevádza, inak zodpovedá osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, za škodu, ktorú tým spôsobí. 25. Podľa § 553c ods. 5 Občianskeho zákonníka, ak výťažok dosiahnutý vykonaním zabezpečovacieho práva prevyšuje zabezpečenú pohľadávku a jej príslušenstvo, veriteľ je bez zbytočného odkladu povinný vydať osobe, ktorá zabezpečenie poskytla, tú časť výťažku, ktorá po odpočítaní nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva prevyšuje zabezpečenú pohľadávku a jej príslušenstvo. 26. V konaní nebolo sporné, že žalobca na základe úverovej zmluvy poskytol žalovanému úver v celkovej sume vo výške 54 096 eur a že žalovaný si svoju povinnosť riadne a včas uhrádzať žalobcovi dohodnuté pravidelné mesačné splátky neplnil. 27. V konaní bola sporná výška výpočtu vyhotoveného žalobcom ohľadom nesplatnej časti istiny žalovaným. 28. Žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 2 864,21 eura s príslušenstvom, ktorá mala predstavovať záväzok žalovaného vzniknutý neuhradením úveru poskytnutého na základe Zmluvy o Autokredite, zaplatenia splátok splatných a nehradených do dňa zosplatnenia úveru vo výške 2 560,98 eura a nesplatenej časti istiny v sume 42 119,98 eura, zaplatenia položiek označených ako doúčtovanie poistného na poistenie predmetu financovania v sume 141,55 eura a nákladov spojených so zaistením motorového vozidla, realizáciou jeho predaja a prehlásením vo výške 1 808,60 eura, ktorých existenciu žalovaný popieral. 29. Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že dňa 31.05.2018 uzatvoril žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník úverovú zmluvu označenú ako Zmluva o AutoKredite č. 996927 za účelom kúpy motorového vozidla a na základe ktorej vznikla veriteľovi povinnosť poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky (úver) a dlžníkovi povinnosť dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vrátiť a to aj spolu s dohodnutým peňažným úrokom. Na základe tejto zmluvy poskytol žalobca žalovanému úver v celkovej sume vo výške 54 096 eur a to na kúpu motorového vozidla. Žalovaný sa zaviazal tento úver žalobcovi splatiť v lehote 60 mesiacov a to v pravidelných mesačných splátkach. Nakoľko žalovaný neplatil v dohodnutých termínoch úver, žalobca spoplatnil žalovanému úver, v dôsledku čoho vznikla povinnosť žalobcovi ako dlžníkovi nielen uhradiť celý úver. Žalobca predložil súdu listinný dôkaz aj výpočet nesplatnej časti istiny (č. l. 48 s. sp.). Žalobca a žalovaný uzatvorili aj Zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. 996927, ktorou žalovaný dočasne previedol na žalobcu vlastnícke právo k predmetu financovania a to na zabezpečenie splnenia záväzkov žalovaného, ktoré mu vyplývali zo zmluvy o úvere. V zmysle čl. V bol žalobca oprávnený v prípade, ak žalovaný riadne a včas nesplní svoje záväzky, predmet financovania predať a to za cenu obvyklú na trhu v danom mieste a čase. Žalobca predal predmet financovania spoločnosti Vehicle Trading International/ VTI/ GmbH a to za sumu 43 766,86 eura, pričom o túto sumu žalobca aj následne ponížil nesplnené záväzky žalovaného z úverovej zmluvy. Ďalej mal odvolací súd mal z obsahu súdneho spisu preukázané, že žalovaný v tejto súvislosti neuznával nesplatenú časť istiny v sume 42 119,98 eura a žiadal o jej započítanie aj so splatenými splátkami. 30. Odvolací súd vec posudzoval v rozsahu odvolacích námietok uvedených v odvolaní podanom žalobcom voči napadnutému rozsudku a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a v odôvodnení tohto rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a vyjadril sa k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci (§ 387 ods. 2 CSP). 31. Po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie a z ktorého podrobným odôvodnením sa stotožňuje a konštatuje jeho súladnosť s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a z ktorého je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci k ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa dostatočným, náležitým, zrozumiteľným a vecne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku. 32. K odvolacej námietke žalobcu, že žalovaný počas celého konania vo vzťahu k jeho uplatnenému nároku spojeného so zaistením motorového vozidla, realizáciou predaja a jeho prehlásením a i. vo výške 1 808,60 eura, pričom neuvádzal žiadne vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach a ani žiadne skutočnosti, ktoré by relevantne spochybňovali ním tvrdený a riadne preukázaný nárok a na podporu svojich vlastných tvrdení nepredkladal žiadne dôkazne prostriedky odvolací súd uvádza, že v konaní bolo nesporné, že žalovaný v písomnom odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22.02.2022, sp. zn. 23Up/138/2022 uplatnený nárok voči nemu žalobcom popieral tak, že neuznával finančné vyrovnanie predčasne ukončenej Zmluvy o AutoKredite, neuznával nesplatenú časť istiny v sume vo výške 42 119, 98 eura s tým, že žiadal o jej vyúčtovanie aj so splatenými splátkami a neuznával výnos z predaja predmetu financovania v sume vo výške 43 766, 86 eura. Taktiež neuznával náklady žalobcu spojené so zaistením motorového vozidla, realizáciou predaja, prehlásením a. i. v sume vo výške 1 808, 60 vyúčtované faktúrou č. 21203033, taktiež neuznával doúčtovanie poistného na poistenie predmetu financovania v sume vo výške 141,55 faktúra č. 21001841 a žiadal o doloženie dokumentov žalobcom, ktoré konkrétne uviedol a špecifikoval. Na základe uvedeného, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie mal preukázané, že žalovaný výslovne poprel skutkové tvrdenia žalobcu a uviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach a tak dospel k záveru, že popretie skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného bolo procesne účinné. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a to, že žalobca v konaní voči žalovanému nepreukázal nárok na zaplatenie nákladov vzniknutých so zaistením motorového vozidla, realizáciou jeho predaja ako aj jeho prehlásenia pretože žalobca v konaní nepreukázal žiadnym relevantným dôkazom, aké konkrétne náklady mu reálne voči žalovanému vznikli v súvislosti so zaistením motorového vozidla, realizáciou predaja a jeho prehlásením. Z čl. VII bod 6 zmluvy vyplýva, že žalobca bol oprávnený požadovať od žalovaného iba náhradu výdavkov spojených s predajom predmetu financovania. Z listinných dôkazov a taktiež ani zo skutkových tvrdení žalobcu nie je zrejmé, z akých jednotlivých položiek suma vo výške 1 808,60 eura pozostáva a nie je ani jasné komu, kedy a v akej výške mali byť uhradené jednotlivé náklady súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu voči žalovanému, nakoľko žalobca súdu o tejto skutočnosti nepredložil žiadne dodávateľské faktúry. Preto neobstojí argumentácia žalobcu v odvolacom konaní, že zo strany žalovaného nebol jeho uplatnený nárok voči nemu ním počas celého súdneho konania a ani pred jeho začatím účinne popretý, či spochybňovaný a že preto nemal dôvod predkladať súdu prvej inštancie jednotlivé dodávateľské faktúry za úhradu služieb spojených so zaistením motorového vozidla, realizáciou predaja a jeho prehlásením a ktoré tvorili podklad k vystavenej faktúre žalobcu, nakoľko podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd dodáva, že aj keby bol žalovaný v konaní pasívny (čo v tomto prípade nebolo preukázané - viď bližšie bod 33. tohto rozsudku), uvedená skutočnosť nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP), povinnosť súdu priznať žalobcovi akýkoľvek uplatnený nárok. Súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak tento samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom zásadný význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená). Na základe uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dôvodnosť predmetného uplatneného nároku voči žalovanému. Preto odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 33. K odvolacej námietke žalobcu, že žalovaný účinne nepoprel jeho skutkové tvrdenia uvedené v žalobe s tým, že nepostačuje všeobecné vyhlásenie o tom, že žaloba či jednotlivý nárok sú nedôvodné, prípadne, že s nimi strana sporu nesúhlasí, či tieto neuznáva odvolací súd uvádza, že v súlade s celkovou koncepciou CSP sa civilné sporové konanie riadi zásadou formálnej pravdy. To znamená, že súd vychádza len z tých skutočností, ktoré strany sporu v konaní tvrdili. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu t. j. nejedná sa o tvrdenia právne. Strany sporu totiž nie sú v súlade s princípom „súd pozná právo“ povinné uvádzať právne posúdenie veci, ale sú povinné uvádzať skutkové tvrdenia. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je strana povinná v spore tvrdiť, zásadne vychádza z hmotného práva (z hypotézy hmotnoprávnej normy). Strana sporu je povinná tvrdiť také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva, resp. zánik jej povinnosti. Tieto tvrdenia strany sporu možno považovať za podstatné a rozhodujúce a právna teória pre ne používa aj pojem substancované tvrdenia, ktoré možno podradiť pod konkrétne ustanovenie hmotného práva. Uvedené závery potvrdzuje aj ustálená judikatúra, z ktorej vyplýva, že „občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podradiť pod hypotézu právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.“ Popretie skutkových tvrdení možno vnímať ako protipól uvádzania skutkových tvrdení. Popretím skutkových tvrdení tá - ktorá strana sporu vyvracia (popiera) skutkové tvrdenia uvedené druhou stranou sporu. Popreté skutkové tvrdenia sa považujú v konaní za sporné a je potrebné o nich ďalej vykonať dokazovanie. Avšak, len také popretie skutkových tvrdení protistrany vyvolá zamýšľané procesné účinky (teda, že skutkové tvrdenia protistrany sa budú považovať za sporné), ktoré sa považuje za procesne účinné popretie skutkových tvrdení. Podľa § 151 ods. 2 CSP, „ ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.“ Na základe vyššie citovaného ustanovenia CSP možno uviesť, že na to, aby sa považovalo popretie skutkových tvrdení protistrany za procesne účinné (to znamená také, ktoré vyvolá zamýšľané účinky) je potrebné, aby popierajúca strana výslovne poprela skutkové tvrdenia; a zároveň uviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Podmienky musia byť splnené kumulatívne. Nestačí teda len všeobecné konštatovanie strany sporu, že popiera skutkové tvrdenia uvedené protistranou. Popierajúca strana sporu musí uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Až po splnení týchto dvoch podmienok možno považovať popretie skutkových tvrdení za účinné. Pokiaľ strana sporu účinne nepoprie skutkové tvrdenia uvádzané druhou stranou sporu, spravidla to má za následok, že takéto skutkové tvrdenia sa budú v spore považovať za nesporné skutkové tvrdenia. V danom prípade popretie skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného bolo procesne účinné, nakoľko žalovaný výslovne poprel skutkové tvrdenia žalobcu a uviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach (k tomu viď bližšie bod 32. tohto rozsudku). Preto odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 34. K odvolacej námietke žalobcu, že záver prijatý súdom prvej inštancie nevyplýva z vykonaného dokazovania a listín predložených v tomto konaní, dokonca je s nimi v rozpore odvolací súd uvádza, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Dôkazným bremenom je teda procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo. Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd preukázané, súd prvej inštancie vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a podľa svojej úvahy z hľadiska ich pravdivosti, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade žalobcu ako účastníka konania zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenia, ktoré by zakladali dôvodnosť ním uplatneného nároku voči žalovanému vzniknutého v súvislosti so zaistením motorového vozidla, realizáciou jeho predaja a jeho prehlásením a i. vo výške 1 808,60 eura (k tomu viď bližšie bod 32. tohto rozsudku). Preto odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 35. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie zásadne pochybil, keď rozhodoval v rozpore s nespornými skutkovými tvrdeniami strán sporu a princípom kontradiktórnosti konania odvolací súd uvádza, že žalobca v rámci svojej procesnej aktivity bol povinný tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení a zároveň mal reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy žalovaného t. j. mal predložiť dôkazy. Preto nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že „keďže žalovaný neúčinne poprel ním uplatnený nárok voči nemu“ nemusel súdu prvej inštancie na preukázanie svojich tvrdení predložiť jednotlivé dodávateľské faktúry spojené so zaistením motorového vozidla, realizáciou predaja a jeho prehlásením a ktoré tvorili podklad k vystavenej faktúre, nakoľko povinnosť strany sporu tvrdiť má zásadný význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu v zmysle Čl. 8, 9 CSP, ktoré sú vyjadrením princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho princípu (zásady formálnej pravdy). Podľa ustálenej judikatúry tieto princípy súvisia s rovnosťou zbraní a s princípom dispozičným a teda sa priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má právo oboznámiť sa a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. V nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 246/2019 zo dňa 11.06.2019 v ktorom sa uvádza: „Pasivita protistrany (v tomto prípade žalovanej) nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu „priznať akýkoľvek uplatnený nárok“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu). Vzhľadom na už uvádzané a berúc do úvahy podstatnú skutočnosť zanedbania procesnej povinnosti sťažovateľky tvrdiť, je už na prvý pohľad zjavné, že aplikácia § 151 ods. 1 a 2 CSP bola v okolnostiach prejednávanej veci neopodstatnená. Prejavuje sa tu už zmienená korelácia bremena tvrdenia a bremena popretia tvrdenia protistranou. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená). ... Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania. (viď nález Ústavného súdu SR zo 7. júna 2016, sp. zn. III. ÚS 32/2015). Zmyslom a účelom princípu kontradiktórnosti je, aby strana mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne vyjadrenie. Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že úlohou súdu je posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu konfrontácie a ukončenie cirkulácie procesných podaní v určitom bode. (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 83/2019 z 23. mája 2019). Preto odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 36. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie zjavne nesprávne vyhodnotil dôkazy predkladané v tomto súdnom konaní žalobcom, na podklade čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru a to keď v bode 39. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že „Zo žiadneho ustanovenia Zmluvy o AutoKredite č. 996927 alebo Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. 996927 nevyplýva, že by bol Žalobca oprávnený domáhať sa od Žalovaného zaplatenia akejkoľvek paušálnej sumy, ako náhrady výdavkov spojených s realizáciou zabezpečovacieho práva. Naopak z čl. VII. bod 6 Zmluvy je jednoznačné, že Žalobca je oprávnený požadovať od Žalovaného iba náhradu výdavkov spojených s predajom predmetu financovania. To znamená, že pokiaľ by mal súd Žalobcovi takýto nárok priznať, bolo potrebné, aby v konaní preukázal, že skutočne vynaložil a teda reálne aj zaplatil akékoľvek výdaje spojené s predajom predmetu financovania“ a ktorý zastával názor, že uvedené nezodpovedá skutkovému stavu preukazovanému ním predloženými listinami, odvolací súd uvádza, že k otázke dokazovania sa vyjadril k odvolacej námietke v bode 34. tohto rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na R 42/1993, v ktorom sa uvádza, že: „Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. “ Preto odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 37. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď pri rozhodovaní v rozpore s procesnoprávnou úpravou vychádzal zo skutočností, ktoré nesprávne vyhodnotil ako sporné, čoho následkom je rozsudok, ktorý je vecne nesprávny a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe uvedeného, súd prvej inštancie nemohol dospieť k správnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že z obsahu súdneho spisu mal preukázané, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na základe vykonaného dokazovania a vec správne právne posúdil t. j. skutkový stav (zistený na základe podkladov predložených účastníkom konania) správne podriadil pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy a tak dospel k záveru uvedenom vo výroku napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na to, že právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). V zmysle ustálenej judikatúry ale nesprávnym právnym posúdením veci nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa mu neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 4/2009 v ktorom sa uvádza: „ Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval“. Nesprávne právne posúdenie veci samo o sebe prípustnosť dovolania nezakladá (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. augusta 2011 sp. zn. 6 Cdo 80/2011 Preto odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 38. Podľa § 387 ods.1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 39. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 40. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 41. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). 42. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 43. S poukazom na to, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a vo výroku II. ako vecne správny podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil. 44. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 45. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 46. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ten mal síce v odvolacom konaní plný úspech, avšak v priebehu odvolacieho konania si žiadne trovy konania neuplatnil, ani mu zo súdneho spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú. 47. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/ a e/ CSP).