Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6CoCsp/27/2023 z 25. 9. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. septembra 2024, sp. zn. 6CoCsp/27/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:6118375883.1
Krajský súd Bratislava | 6CoCsp/27/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:6118375883.1 | 2024-09-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy
Citované ustanovenia: CSP, § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/757d7c9a-cd98-46ac-9b9e-fd70084c8c94
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:6118375883.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
6CoCsp/27/2023
6118375883
25. 09. 2024
Mgr. Jana Janics Bajánková
ECLI:SK:KSBA:2024:6118375883.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a
sudkýň JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcu: E. M., Q.. XX.XX.XXXX,
U. Y. A. XXX/XXX, Č., právne zastúpeného WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom: Duchnovičovo námestie
1, Prešov, IČO: 50 680 552, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so
sídlom: Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 2.673,68 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo 14. marca 2023, č.k.
21Csp/13/2019-387, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 2.673,68 eur spolu s úrokom z omeškania
5,05% zo sumy 52,94 eur od 15.08.2015 do zaplatenia,
5,05% zo sumy 52,94 eur od 17.10.2015 do zaplatenia,
5,05% zo sumy 52,94 eur od 17.11.2015 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 17.12.2015 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.01.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 17.03.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 19.04.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 17.06.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.07.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 19.07.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.08.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.09.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.10.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.11.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.12.2016 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.01.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.02.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.03.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.04.2017 do zaplatenia,

5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.05.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.06.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.07.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.08.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.09.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.10.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.11.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.12.2017 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 52,94 eur od 16.01.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 72,12 eur od 16.02.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 124,36 eur od 16.03.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 124,36 eur od 16.04.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 124,36 eur od 16.05.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 124,36 eur od 16.06.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 124,36 eur od 16.07.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 124,36 eur od 16.08.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 124,36 eur od 16.09.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 124,36 eur od 16.10.2018 do zaplatenia,
5,00% zo sumy 124,36 eur od 16.11.2018 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti napadnutého
rozsudku (výrok I.). Súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v plnom
rozsahu (výrok II.).
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca ako dlžník a žalovaný ako veriteľ (ďalej
aj „zmluvné strany“) uzatvorili dňa 28.05.2015 zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX G. Č..
XXXXXXXXXX, v zmysle ktorých žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver, v oboch prípadoch vo
výške 1.140 eur na obdobie 42 mesiacov, s výškou mesačnej splátky 35,71 eur (z toho na istinu 27,14
eur a na úroky 8,57 eur) a poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 114 eur. Ďalej zistil, že zmluvné
strany uzatvorili toho istého dňa (28.05.2015) aj dve Dohody o poskytnutí služieb (ďalej aj „dohody“), z
ktorých každá bola naviazaná na príslušnú úverovú zmluvu. Na základe oznámenia veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi z 28.05.2015 bola výška celkovej platby na úhradu vo výške 62,18 eur, výška RPMN
predstavovala 25,16 %, pričom priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpisu zmluvy bola vo výške
36,67 %. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že celková čiastka, ktorú mal dlžník uhradiť, predstavovala sumu
vo výške 1.613,82 eur s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 17,4 %. Súd prvej inštancie vyhodnotil
za sporné tvrdenie žalobcu týkajúce sa plnenia nad rámec poskytnutých úverov z dôvodu neplatnosti
predmetných zmlúv, vrátane dohôd o poskytovaní služieb, resp. úmyselného obchádzania zákona
žalovaným pri ich uzatváraní, pre rozpor s dobrými mravmi, a preto ich považoval za bezúročné a
bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí zmlúv. Žalobca dôvodil, že so žalovaným uzatvoril dňa
28.05.2015 dve totožné zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, pričom v rozhodnom
období bola výška RPMN pre objem poskytnutého úveru do sumy 1.500 eur vo výške 37,67 %, pritom,
ak by sa pri poskytnutí spotrebiteľského úveru vo výške (2x 1.140 eur), resp. tak, ako to pôvodne žiadal
žalobca podľa svojho čestného vyhlásenia vo výške 2.000 eur uzatvorila iba jedna úverová zmluva,
posudzovala by sa podľa žalobcu priemerná hodnota RPMN pre objem spotrebiteľského úveru vo výške
od 1.500 eur do 6.500 eur, kde bola priemerná hodnota RPMN vo výške 18,10 %. Za nesporné považoval
súd prvej inštancie samotné okolnosti uzatvárania predmetných zmlúv. Súd prvej inštancie skonštatoval,
že žalovaný ako veriteľ poskytol v rámci svojho predmetu podnikania žalobcovi ako spotrebiteľovi úver,
preto predmetné zmluvy uzatvorené medzi zmluvnými stranami vyhodnotil ako spotrebiteľské zmluvy
formulárového typu podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, na ktoré sa aplikujú aj ustanovenia
zákona o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu účinnosti zmluvy. Z hľadiska podstatných náležitostí
zmlúv súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný postupoval v rozpore s § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“), keď nešpecifikoval všetky
predpoklady použité na výpočet RPMN. Uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobcovi
bol poskytnutý úver žalovaným vo výške 1.140 eur na obdobie 42 mesiacov, s výškou mesačnej
splátky 35,71 eur. Súd prvej inštancie ustálil, že v zmysle dohody o poskytovaní služieb, ktorá bola
súčasťou úverovej zmluvy, sa žalobca zaviazal uhradiť mesačnú splátku vo výške 62,18 eur (t.j. v
celkovej sume 2.725,56 eur, ktorý údaj absentoval). Poukázal na to, že žalobca mal v zmysle zmluvy
uhradiť sumu 1.613,82 eur, s mesačnou splátkou vo výške 35,71 eur na obdobie 42 mesiacov vrátane
poplatku za poskytnutie úveru vo výške 114 eur s RPMN vo výške 25,41 %, resp. 25,16 %, hoci za

použitia interaktívnej kalkulačky uvedenej na webovej stránke www.openiazoch.zoznam.sk bola výška
RPMN 22,88 %. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že zmluvné strany sa dohodli na
mesačnej splátke vo výške 62,18 eur na obdobie 42 mesiacov (t.j. celková odplata za poskytnutý úver
predstavovala sumu 2.611,56 eur a výška RPMN je 72,41 %) a preto vyvodil záver o nesprávne uvedenej
výške RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo malo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v
zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch.
3. Ďalej súd prvej inštancie skonštatoval s poukazom na § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských
úveroch, že v úverovej zmluve absentoval údaj o dátume prvej splátky, ako aj dátumu splatnosti tej
ktorej splátky, ku ktorému dňu príslušného kalendárneho mesiaca bol dlžník povinný splátku uhradiť a
preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch bol predmetný úver bezúročný a
bezpoplatkový. K argumentácii žalovaného, že požadované údaje boli uvedené v Oznámení veriteľa o
schválení úveru dlžníkovi súd prvej inštancie uviedol, že požadovaný údaj absentoval v úverovej zmluve,
pričom Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktorý nebol ani podpísaný samotným dlžníkom
(žalobcom), nebolo neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, preto nemal za preukázané, že sa žalobca
oboznámil aspoň s jeho obsahom.
4. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniam § 497 Obchodného
zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 písm. t), § 39,
§ 451 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka , § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. Skonštatoval, že hoci boli podmienky
poskytnutia dohodnutých služieb v rámci dohôd predložené žalobcovi žalovaným, tieto služby boli v
zmysle čl. I bodu 2 iba doplnkové a dobrovoľné a neboli predpokladom na uzatvorenie úverovej zmluvy,
t.j. dohody mali akcesorický charakter k úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX G. Č.. XXXXXXXXXX. Zhrnul,
že úmyslom veriteľa bolo uzatvorenie dohody a jej následné predloženie dlžníkovi (žalobcovi), nakoľko
zmluvy aj dohody ako formulárové typy právneho úkonu boli označené rovnakým poradovým číslom. Súd
prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný neuniesol bremeno v súvislosti s individuálnymi dojednaniami
predmetných dohôd. V súvislosti s obsahom jednotlivých služieb, ktoré boli predmetom dohôd, súd prvej
inštancie dospel vykonaným dokazovaním k záveru, že tieto nie sú službami vykonávanými v prospech
spotrebiteľa. Postup žalovaného, kedy sa žalobca ako spotrebiteľ zaviazal pri uzatvorení zmluvného
vzťahu k úhrade odplaty za služby, ktoré mu v skutočnosti neboli poskytnuté, súd prvej inštancie
vyhodnotil s poukazom na § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku a dohody uzatvorené medzi stranami sporu v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie
ďalej zistil, že výška odplaty za poskytnutie doplnkových služieb bola v zmysle dohôd stanovená
na 2,58 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru, splatnej v
mesačných splátkach uvedených v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, teda skutočná výška
odplaty bola pre spotrebiteľa neznáma. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že výška
odplaty z jednej dohody predstavovala sumu vo výške 1.235,30 eur (1.140/100 x 2,58 x 42), ktorá
prevyšovala výšku poskytnutého úveru, preto bola takto dojednaná výška odplaty v rozpore s dobrými
mravmi. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ by cieľom žalovaného bolo poskytnúť žalobcovi
ako spotrebiteľovi služby uvedené v úverových zmluvách, nič mu nebránilo tieto zahrnúť priamo do
zmlúv o úvere. Skonštatoval, že uzatvorenie ďalšieho právneho úkonu (dohody) s nevyváženou odplatou
je obchádzaním zákona, keď žalovaným stanovená odplata musela byť zohľadnená v cene úveru,
ktorá mala vplyv na neprimeranú výšku RPMN. Postup žalovaného považoval súd prvej inštancie za v
rozpore s § 39 Občianskeho zákonníka a preto dospel k záveru, že dohody o poskytovaní služieb č.
XXXXXXXXXX G. Č.. XXXXXXXXXX z 28.05.2015 sú neplatné.
5. K námietke premlčania vznesenej žalovaným, že v čase medzi podaním žalobného návrhu na súd
prvej inštancie dňa 19.11.2018 a vznikom bezdôvodného obohatenia uplynula v časti sumy 158,94
eur premlčacia lehota a v časti sumy 741,16 eur dvojročná premlčacia lehota, súd prvej inštancie
uviedol, že sa žalobca sa subjektívne dozvedel, že žalovaný sa obohacuje na jeho úkor dňa 08.08.2018
a to na základe e-mailovej komunikácie s jeho právnym zástupcom, preto nedošlo k premlčaniu
v subjektívnej ani objektívnej premlčacej dobe. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na
skutočnosť, že žalovaný je podnikateľským subjektom, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie
úverov spotrebiteľom, t.j. v danom prípade musel mať vedomosť o tom, že sa jedná o spotrebiteľskú
úverovú zmluvu a napriek tomu v danom prípade dôsledkom absencie podstatných náležitostí zmluvy
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch (dátum prvej a poslednej splátky úveru, správne uvedená
výška RPMN), je bezúročnosť a bezpoplatkovosť dojednaného úveru. Skonštatoval, že žalovaný sa

dopustil úmyselného konania, keď získal od žalobcu plnenie nad rámec poskytnutých úverov a preto
prijal plnenie bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie ďalej priznal žalobcovi úroky z omeškania, ktoré
žalovaný nerozporoval.
6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods.
1, ods. 2 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v
plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
7. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný v celom rozsahu
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil
a žalobu zamietol. V prvom rade žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, nakoľko spôsob výpočtu RPMN nie je náležitosťou
zmluvy o úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Súd prvej inštancie podľa žalovaného pochybil aj
pokiaľ sa jednalo o predpoklady použité na výpočet RPMN, nakoľko obe zmluvy o revolvingovom
úvere tieto údaje obsahujú. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
7Cdo/183/2020 z 24. februára 2021, publikované pod N. XX/XXXX, v zmysle ktorého zákon nepožaduje
ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne označovať v zmluve ako predpoklady pre výpočet RPMN.
K termínom splatnosti splátok, ktoré mali mať za následok bezúročnosť úverov, žalovaný uviedol, že
zákon neurčuje ako náležitosť zmluvy splatnosť prvej a poslednej splátky, hoci uvedený údaj vyplýva z
oboch uzatvorených zmlúv. Dôvodil, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje ustanovenia uvedené aj
v žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, ako aj v zmluvných dojednaniach, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy. Na podporu svojich tvrdení poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/9/2019 z 27.05.2020, rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k.
13Co/111/2014-166. Poznamenal, že aj Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 uviedol, že uvedený údaj je
možné uviesť v akomkoľvek dokumente tvoriacom zmluvu. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie preto
predčasne dospel k záveru, že úverové zmluvy neobsahujú termíny splatnosti splátok. Za nesprávny
považoval aj záver súdu prvej inštancie o nesprávnej výške RPMN vzhľadom na to, že v konaní nebol
vykonaný dôkaz, ktorý by zodpovedal zákonom predpísanému postupu na výpočet RPMN a podľa
ktorého by mal byť výsledok RPMN iný ako je uvedený v zmluve, resp. v takej hodnote, na základe
ktorej by sa konštatovalo nesprávne uvedenie RPMN v úverových zmluvách v neprospech spotrebiteľa.
Ďalej namietal, že výpočet RPMN podľa tzv. internetovej kalkulačky nemá oporu v žiadnom zákone
a naviac súdom prvej inštancie uvedený spôsob výpočtu RPMN je v rozpore s § 2 písm. g) zákona
č. 129/2010 Z.z., ako aj obsahom úveroch zmlúv a dohôd o poskytovaní služieb. Žalovaný mal za to,
že uzatvorenie zmluvy o úvere nebolo v žiadnom prípade podmienené a ani závislé od uzatvorenia
dohody o poskytovaní služieb, súd prvej inštancie preto nesprávne právne posúdil výpočet RPMN, do
ktorého bol zahrnutý aj náklad z dohody o poskytovaní služieb. Ďalej namietal, že žalobca nespochybnil
a nepreukázal, že dohoda nebola uzatvorená slobodne, vedome a dobrovoľne. Zdôraznil, že dlžník
uzatvorením úverovej zmluvy nepristupuje bez ďalšieho k dohode o poskytovaní služieb. V súvislosti
s oprávnenosťou postupu žalovaného poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k.
43CoR/5/2016-14. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva,
že do výpočtu celkových nákladov sa nezapočítavajú náklady, ktoré vyplývajú z dojednaní, ktoré nie
sú podmienkou na získanie úveru. Mal za to, že pokiaľ by žalobca predmetnú dohodu nepodpísal,
táto by nevznikla. Uviedol, že pokiaľ by odplata za poskytnuté služby bola zahrnutá do celkových
nákladov, potom by takýto postup bol v rozpore so zákonom. K námietke premlčania žalovaný uviedol,
že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že žalovaný sa mal úmyselne bezdôvodne obohatiť
tým, že musel mať vedomosť o absencii zákonom predpísaných náležitostí, v dôsledku ktorých bol
úver bezúročný a bez poplatkov. Uviedol, že vykonaným dokazovaním neboli preukázané základné
znaky úmyselného konania žalovaného, ktorý sa mal bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu. Ďalej
spochybnil výrok súdu prvej inštancie týkajúci sa úroku z omeškania, ktorý nemal oporu v žiadnej
skutočnosti preukázanej v konaní, nakoľko žalovaný sa nedostal do omeškania v dňoch uvedených
v petite napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s prostriedkami procesnej obrany a procesného útoku
spochybnil postup súdu prvej inštancie, ktorý prihliadol na čestné vyhlásenie žalobcu bez predloženia
ďalších dôkazov a pritom nezohľadnil námietku žalovaného, že od uzatvorenia zmluvy o úvere až do
doručenia žaloby, žalobca neargumentoval, že obe zmluvy tvoria jeden celok. Navyše žalobca využil pri
oboch poskytnutých úveroch právo odkladu splatnosti splátok. Namietal tiež, že pri posudzovaní celkovej
vierohodnosti tvrdení žalobcu nepostupoval komplexne, t.j. nezohľadnil skutočnosť, že žalobca v konaní

neuvádzal pravdivé tvrdenia ohľadom jeho schopnosti splácať úvery, hoci bolo vykonaným dokazovaním
preukázané, že v danom čase pri podaní žiadosti o úver žalobca predložil potrebné listiny.
8. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že v zmluve absentuje prejav vôle žalobcu s údajom
o termíne prvej splátky, ako aj termíne splatnosti tej ktorej splátky. Podľa názoru žalobcu, uvedené
spôsobuje podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, že predmetný úver je
bezpoplatkový a bezúročný. Mal za to, že nemožno prihliadať na argumentáciu žalovaného o uvedení
týchto údajov v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, nakoľko v zmysle zákona musí byť
tento údaj uvedený v úverovej zmluve, pričom predmetné oznámenie ani len netvorí neoddeliteľnú
súčasť zmluvy v zmysle zmluvných ustanovení. Zároveň uviedol, že súd prvej inštancie nemal za
preukázané, že sa žalobca oboznámil s jeho obsahom, keď žalobca ani nepodpísal uvedený dokument.
Mal za to, že za predpokladu, ak žalovaný oznámil túto informáciu žalobcovi jednostranným úkonom
- oznámením o schválení úveru, ktorý bol vykonaný až po tom, ako žalobca prejavil vôľu s obsahom
zmluvnej dokumentácie, jedná sa o nový návrh v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s
ktorým žalobca neprejavil písomný súhlas a je teda nevyhnutné zmluvu považovať za bezúročnú aj z
dôvodu nedodržania písomnej formy. V súvislosti s námietkou premlčania poukázal na rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.09.2021, sp. zn. 5Cdo 29/2021, publikované v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2022 pod por. č. 4, v zmysle ktorého, „(...) (P)re
určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného
plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov, je podstatná
skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo
výške dohodnutej v úverovej zmluve (...)“. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe ďalej poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.02.2022, sp. zn. 7Cdo 268/2021, publikované v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 2/2022 pod por. č. 15, podľa ktorého „(...) (A)nalogická
aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa
na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na
základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky (...)“. K
namietanému úroku z omeškania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol správne, nakoľko
jednotlivé platby žalobca vykonal nedobrovoľne, na základe neoprávnenej dispozície žalovaného s jeho
majetkom, kedy žalovaný vykonával žalobcovi neoprávnené zrážky zo mzdy, preto mal za to, že sa
obohatil na jeho úkor. K námietke žalovaného, že žalobca nerozporoval počas trvania zmluvného vzťahu
skutočnosť, že zmluvy tvoria jeden celok, žalobca poznamenal, že nemá právnické vzdelanie a až
následne po zvolení právneho zástupcu argumentoval, že žalovaný svojim konaním obchádzal právne
predpisy, preto považoval za bezpredmetnú námietku žalovaného, že si mal byť vedomý právnych
dôsledkov toho, že úver bol rozdelený do dvoch zmlúv a túto mal sám voči žalovanému uplatniť.
Poukázal na to, že podľa § 39 Občianskeho zákonníka a článku 22 Smernice 2008/48/ES, ako aj §
265 Obchodného zákonníka, čl. 5 C.s.p., je obchádzanie zákona zakázané. K tvrdeniu žalovaného, že
žalobca neuvádzal v konaní pravdivé tvrdenia ohľadom bonity, žalobca uviedol, že v zmysle rozsudku
SD EÚ vo veci C-449/13 je dôkazné bremeno toho, či a ako veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, vždy
iba na veriteľovi. Poukázal na to, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou a hrubo porušil povinnosti
podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a preto považoval úver poskytnutý na základe zmluvy za
bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe uvedených
skutočností navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
vo výroku ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. a priznal žalobcovi právo na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
9. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.
10. Odvolací súd po preskúmaní prvoinštančného rozhodnutia dospel k záveru, že skutkové zistenia
súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli
najavo, následne tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s
§ 191 C.s.p.) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, že spor medzi stranami má
charakter spotrebiteľského sporu a predmetné zmluvy (zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX

z 28.05.2015 a Dohoda o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX z 28.05.2015; zmluva o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.05.2015 a Dohoda o poskytovaní služieb č. XXXXXXXXXX
z 28.05.2015) sú spotrebiteľskými zmluvami, ktoré neobsahovali všetky obligatórne náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. v znení neskorších predpisov a z toho
vyplývajúcej bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov, čo aj náležite odôvodnil, s ktorým
odôvodnením odvolací súd súhlasí. Svoje závery aj riadne v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z §
220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. Svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na
rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté
právne závery. Súd prvej inštancie sa podrobne a presvedčivo vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi
a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo
relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolací súd (s výnimkou záveru,
že aj preto, že zmluva neobsahuje povinný údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských
úveroch účinného od 01.04.2015 do 29.09.2015, t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, je poskytnutý
úver bezúročný a bez poplatkov, keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo
146/2017 už judikoval a odvolací súd s jeho záverom súhlasí, že nie je potrebné, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej
anuitnej splátky, teda „rozčleňovanie“ splátok nie je potrebné) sa stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa
odvolaním napadnutého výroku rozsudku a s poukazom na § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd už iba
odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
11. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného od 01.04.2015 do 29.09.2015, Zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí obsahovať
tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa
všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
12. V zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. účinného od 01.04.2015 do 29.09.2015,
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).
13. Odvolací súd k dojednanej výške úrokov, príp. odplaty žalovaného uvádza, že v zmluvách bola
nesprávne uvedená výška ročnej priemernej miery nákladov (RPMN). V zmysle ustanovenia § 2 písm.
i) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného od 01.04.2015 do 29.09.2015 sa ročnou percentuálnou mierou
nákladov rozumejú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako
ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného
od 01.04.2015 do 29.09.2015. V zmysle údajov o najvyššej prípustnej výške odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru za 1. štvrťrok 2015 platných pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorených
od 16. mája 2015 do 15. augusta 2015 zverejnených na webovej stránke Ministerstva financií Slovenskej
republiky, portál finančnej osvety a ochrany finančného spotrebiteľa MF SR, F.:/..A..Y..R., bola výška
RPMN u oboch uzatvorených zmlúv o spotrebiteľskom úvere 27,66 % na obdobie 42 mesiacov. Ak je teda
v zmluvách uvedený rozsah priemernej RPMN vo výške od 37,67 % (ako priemerná výška RPMN platnej
ku dňu podpísania zmluvy o revolvingovom úvere), je tento údaj uvedený nesprávne a v neprospech
spotrebiteľa. Z takto uvedenej RPMN tak nemožno za žiadnych okolností vyvodiť správnosť údaja o
RPMN. Je teda zrejmé, že údaj o RPMN nebol v zmluve uvedený v súlade s ustanovením § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., prekračujúci únosnú mieru odplaty žalovaného, resp. rozporný s
dobrými mravmi, následkom čoho je, že predmetné úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov
(§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.).
14. Ďalej odvolací súd uvádza, že dohody o poskytnutí služieb č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX
z 28.05.2015 uzatvorené podľa § 51 Občianskeho zákonníka medzi veriteľom (žalovaným) a dlžníkom
(žalobcom), ktoré upravujú podmienky poskytovania dohodnutých služieb k zmluve o revolvingovom
úvere, nemožno považovať za súčasť úverových zmlúv, nakoľko tieto dohody mali mať fakultatívny
a doplnkový charakter žalovaného o úhrade odplaty vo výške 2,58 % zo sumy schváleného úveru
zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru, ktoré však žalobca písomne odsúhlasil. Odvolací súd

v zhode s právnym názorom uvedeným v odôvodnení súdu prvej inštancie vyhodnotil ustanovenia
predmetných dohôd o poskytovaní služieb (bod 3, 4, 5, 7, 8, 9 a 10) za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľských zmluvách v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a dojednanú výšku odplaty
za poskytnuté služby v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd dodáva, že právne závery, ku ktorým
súd prvej inštancie po oboznámení sa s predmetnými zmluvami o spotrebiteľskom úvere revolvingového
typu, ktoré strany uzavreli, a vyhodnotení ich náležitostí dospel, sú plne eurokonformné. Ak totiž prijal
záver, že v dôsledku absencie konkrétnych obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
žalovaným žalobcovi poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, posúdil vec po právnej
stránke správne a predmetné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch aplikoval
aj v súlade so smernicou 2008/48/ES.
15. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci
nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovaného, ale
z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia,
pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej
inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie a právne úvahy, na ktorých ho založil,
aj dostatočne odôvodnil, pričom ním prijaté právne závery sú v plnom rozsahu podložené správnym
výkladom.
16. Odvolací súd sa už vzhľadom na vyššie uvedené dôvody s právnym záverom súdu prvej inštancie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti posudzovaných spotrebiteľských úverov stotožnil. Nepovažoval potom
už za potrebné sa bližšie zaoberať ďalšími odvolacími námietkami žalovaného, ktoré vzhľadom na
odvolacím súdom vyššie prijatý záver nemohli spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia.
17. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného vo vzťahu k úrokom z omeškania spočívajúcu v
tvrdení, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz o vzniku omeškania tak, ako to vyplýva z výrokovej
časti rozsudku súdu a že odvolateľ sa nedostal do omeškania v dňoch, ako to vyplýva z výrokovej časti
uvádzanej pri úroku z omeškania a daná skutočnosť nebola dokazovaním ani preukázaná, odvolací
súd na ňu neprihliadol, nakoľko žalovaný počas celého konania pred súdom prvej inštancie vo vzťahu
k nároku žalobcu na úroky z omeškania neuviedol na ich rozporovanie žiadne skutkové tvrdenia ( s
výnimkou všeobecne vznesenej námietky premlčania príslušenstva č.l. 150 spisu; bod VII posledná veta
oporu odvolateľa voči platobnému rozkazu), ktorými by poprel žalobcov nárok na ne, tak ho v žalobe
uplatnil. ( § 366 C.s.p.)
18. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
19. Na základe uvedeného obsah odvolania žalovaného nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť
záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených,
pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
2 C.s.p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej
výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).