Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/91/2023 z 21. 11. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 21. novembra 2024, sp. zn. 6Cob/91/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:2316221821.2
Krajský súd Bratislava | 6Cob/91/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:2316221821.2 | 2024-11-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP, § 387 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3e5ac994-5c5b-40f4-9b8e-d1157f3182a7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:2316221821.2

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
6Cob/91/2023
2316221821
21. 11. 2024
JUDr. Marta Barková
ECLI:SK:KSBA:2024:2316221821.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek
senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej, v právnej veci žalobcu: X.. C. X. - O., so sídlom
A. XXX/X, XXX XX Z. zastúpený: NAGY & Partners s.r.o., so sídlom Športová 470/11, 924 01 924 01
Galanta, proti žalovanému v 1. rade: 1. Poľnohospodárske družstvo PROGRES Selice, so sídlom 925
72 Selice, IČO: 00 192 163, zastúpený: HALADA advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 21,
917 01 Trnava, IČO: 36 669 661 2. AGRO Divízia s.r.o. Selice, so sídlom Sovietskej armády 431, 925 72
Selice, IČO: 36 546 712, zastúpený: Čibrik & Blazsek advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hlavná 14,
927 01 Šaľa, IČO: 46 255 010 o náhradu škody vo výške 214 911,39 eura s príslušenstvom a o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30Cb/67/2016-481 zo dňa 06.12.2022, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 30Cb/67/2016-481 zo dňa 06.12.2022
potvrdzuje.
II. Žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade voči žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Galanta (ďalej aj ako ,,súd prvej inštancie“ alebo aj ako ,,súd“)
č. k. 30Cb/67/2016-481 zo dňa 06.12.2022 (ďalej aj ako ,,napadnutý rozsudok“ alebo aj ako ,,napadnuté
rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu: X. (ďalej len ako „žalobca“) proti žalovanému v 1.rade:
Poľnohospodárske družstvo PROGRES Selice, so sídlom 925 72 Selice, IČO: 00 192 163 (ďalej aj ako
„žalovaný v 1. rade“) a žalovanému v 2. rade: AGRO Divízia s.r.o. Selice, so sídlom Sovietskej armády
431, 925 72 Selice, IČO: 36 546 712 (ďalej aj ako „žalovaný v 2. rade“ ) alebo (obaja spoločne aj ako
„žalovaní“) o náhradu škody, rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalobcu
zaviazal zaplatiť žalovaným náhradu trov súdneho konania v rozsahu 100 % s tým, že o jej výške
rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej (výrok II.).
2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa zákonných ustanovení § 373, § 378, § 379, § 380, § 397, §
398 Obchodného zákonníka a Čl. 8, § 185, § 191 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „Civilný
sporový poriadok“ alebo aj ako „CSP“).
3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa
05.12.2016 doručenou na súd dňa 08.12.2016 v znení jej zmeny zo dňa 18.12.2020 a pripustenej
na pojednávaní dňa 20.05.2021 (č.l.409 s. sp.), domáhal vydania rozhodnutia ktorým by súd uložil
žalovanému v 1. a žalovanému v 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu vo výške
214 911,39 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody ako aj náhradu trov konania.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul obsah žalobného návrhu a z ktorého
vyplýva, že žalobca je od roku 1996 nájomcom a užívateľom poľnohospodárskej pôdy v katastrálnom

území I. a čiastočne v katastrálnom území T. nad C. vo výmere cca 156 ha a to na základe uzatvorených
nájomných zmlúv.
Žalobca v žalobe uviedol, že v roku 2002 bola uvedená výmera zvýšená o cca 14 ha, keďže časť
nadobudol do svojho vlastníctva po svojich predchodcoch a sčasti od nájomcov, t. j. spolu užíval
170 ha pozemkov, pričom konkrétne výmery tejto poľnohospodárskej pôdy s právom ich užívania sú
špecifikované v prílohe Dohody uzatvorenej medzi žalobcom ako pestovateľom a žalovaným v 1. rade
ako užívateľom dňa zo dňa 04.06.2002 (ďalej aj ako „Dohoda zo dňa 04.06.2002“ alebo aj ako „dohoda“)
a v jednotlivých nájomných zmluvách s tým, že príloha tejto dohody obsahuje zoznam vlastníkov
pozemkov, ktorí dali žalobcovi do nájmu svoje pozemky, pričom tento zoznam obsahuje aktualizovaných
vlastníkov a pozemky k 01.01.2011, teda ide o aktualizovaný zoznam stavu k 04.06.2002. Žalovaný v
1. rade je poľnohospodárskym družstvom, ktoré užíva pozemky svojich podielnikov, ako aj pozemky, ku
ktorým mu vzniklo užívacie právo na základe nájomných či iných zmlúv uzatvorených s vlastníkmi a s
ktorými hospodáril v roku 2002 prevažne v katastrálnom území I.. Z dôvodu vzájomného zjednodušenia
hospodárenia na predmetných pozemkoch, sa žalobca dohodol so žalovaným v 1. rade na zámene
pozemkov, a preto uzatvorili Dohodu dňa 04.06.2002 ktorej predmetom je záväzok žalovaného v 1. rade
na scelenie pozemkov pre žalobcu do účelného celku a umožnenie užívania pozemkov 156 ha + cca
14 ha v čo najucelenejšej ploche, spolu vo výmere 170 ha. Preto poskytol žalovanému v 1. rade v roku
2002 cca 170 ha pôdy. Žalobca tvrdil, že Dohoda zo dňa 04.06.2002 bola aj plnená a žalovaný v 1. rade
mu poskytol pozemky vo výmere cca 170 ha v relatívne ucelenej ploche, a to v katastrálnom území I..
Žalobca dôvodil, že na základe uvedenej Dohody zo dňa 04.06 2002do jesene roku 2011 užíval nerušene
pozemky, ktoré mu poskytol žalovaný v 1. rade. Uviedol, že medzi pozemkami, ktoré mu na zámenu
poskytol žalovaný v 1. rade, boli aj pozemky, ktoré tvoria časť pozemku parc. č. XXX/X a ktoré sú
súčasťou pôdneho dielu č. 9101/1 o výmere 35,11 ha z pôdneho bloku č. 9101/1 vo štvorci Palárikovo
o výmere 125,61 ha (ďalej aj ako „predmetné pozemky“ alebo aj ako „poľnohospodársky pozemok“) a
s ktorými spája svoje právo na náhradu škody voči žalovaným, nakoľko mu ich násilím odňali v jeseni
v roku 2011.
Zároveň žalobca tvrdil, že z uvedenej vzájomne zamenenej pôdy, mu boli svojvoľným spôsobom
zo strany žalovaných odobraté pozemky vo výmere 35,11 ha. Dôvodom svojvoľného a protiprávneho
začatia užívania predmetných pozemkov o výmere 35,11 ha žalovaným v 2. rade bola podľa vyjadrenia
Ing. S. U. skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nemá už nájomné zmluvy s vlastníkmi pôdy, pretože tieto
všetky prešli na žalovaného v 2. rade a z tohto dôvodu žalovaný v 1. rade mu nemohol poskytnúť žiadne
pozemky do užívania.
V súvislosti s nárokom na náhradu škody žalobca argumentoval, že bol oprávnený užívať predmetné
pozemky o výmere 35,11 ha na základe Dohody zo dňa 04.06.2002 a žalovanému v 2. rade bola táto
skutočnosť známa. Mal za to, že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade porušili zmluvný záväzok,
keďže na jeseň v roku 2011 mu tento pozemok protiprávne odňali a čím mu vznikla škoda a táto mu aj
naďalej každoročne vzniká, keďže zamenený pozemok nemôže riadne užívať pre protiprávne konanie
žalovaných.
Žalobca zhrnul, že žalovaný v 1. rade tým, že na základe Dohody zo dňa 04.06.2002 užíva o 35,11 ha
viac poľnohospodárskej pôdy ako on, sa na jeho úkor sa bezdôvodne obohacuje, nakoľko na užívanie
väčšej výmery, nemá žiadny právny nárok. Mal za to, že na vzniku škody sa podieľa aj žalovaný v 2.
rade, keďže užíva predmetný pozemok.
Žalobca poukázal na to, že za neužívané pozemky o výmere 35,11 ha bol povinný zaplatiť jednak
nájomné, ako aj daň z nehnuteľností, čo bez možnosti užívania predmetných pozemkov predstavuje
skutočnú škodu. Uviedol, že v jeseni v roku 2011 tieto pozemky aj obrobil, čím mu vznikli náklady za
účelom založenia množiteľského porastu pšenice ozimnej, pričom očakával, že vyrobí z tohto porastu v
roku 2012 množiteľský materiál a bol by dosiahol zisk z poctivého obchodného styku.
Uviedol, že ušlý zisk z predaja osiva ozimnej pšenice predstavuje sumu vo výške 83 561,80 eura,
nevynaložené náklady spolu 9 677,63 eura, a teda celková škoda za rok 2012 predstavuje sumu vo
výške je 73 884,17 eura. Ušlý zisk z predaja osiva ozimnej pšenice predstavuje sumu vo výške 83 561,80
eura, nevynaložené náklady spolu 9 677,63 eura, a teda celková škoda za rok 2013 predstavuje sumu
vo výške 73 884,17 eura. Dňa 10.12.2012 sa dozvedel, že podľa Pôdohospodárskej platobnej agentúry
(ďalej aj ako „PPA“), mu bola znížená jednotná platba za neoprávnené užívanie pôdneho dielu 9101/1 o
výmere 35,11 ha vo štvorci Palárikovo. Týmto dňom (po pripočítaní 15 dní na odvolanie) začala vznikať
škoda, teda od 25.12.2012.
K žalobe pripojil žalobca listinné dôkazy: živnostenský list č. j.: Žo-3969/1992, živnostenský list SP č.: ŽOA 97/00494, osvedčenie o zápise do evidencie samostatne hospodáriaceho roľníka zo dňa 20.1.2006,
Dohodu zo dňa 04.06.2002, stav užívania náhradných pôd k 01.01.2011 zo dňa 08.04.2011, nájomné

zmluvy, oznámenie o prevzatí pozemkov k 01.09.2009 zo dňa 20.08.2009, zápisnicu o výsluchu Ing.
S. K. zo dňa 25.07.2012 a X.. S. U. zo dňa 25.07.2012, rozhodnutie PPA č. 500/1950/15141/2012 zo
dňa 10.12.2012, oznámenie PPA zo dňa 28.8.2012, čiastočný výpis z listu vlastníctva č. 1 pre k. ú. I.,
čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. I., čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k.
ú. I., čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. I., čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX
pre k. ú. I., čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. I., čiastočný výpis z listu vlastníctva č.
XXXX pre k. ú. I., čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. I., čiastočný výpis z listu vlastníctva
č. XXXX pre k. ú. I..
Žalovaní vo vyjadrení k žalobe uviedli, že žalobca v zmysle uvedených písomností v konaní neuniesol
dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal žiadnym dôkazom zmluvný základ (alebo iný titul) oprávňujúci
ho na prenájom, držbu, vlastníctvo predmetnej parcely a teda, v konaní nepreukázal relevantnú
skutočnosť potvrdzujúcu dôvodnosť jeho škodového nároku. Argumentovali, že na uvedenom nemôže
nič zmeniť a to ani skutočnosť, že predmetnú pôdu žalobca užíval 10 rokov, keďže ju užíval bez
právneho titulu. Poukázali na to, že žalovaný v 1. rade v súčasnosti už neužíva predmetnú plochu s
tým, že ju užíva žalovaný v 2. rade, ktorý ju má v oprávnenej držbe. Taktiež žalovaní namietali výšku
škody uplatnenú žalobcom. Žalovaní zdôraznili, že opakovane upozorňovali žalobcu, že užíva spornú
plochu bez právneho titulu a že žalobca v roku 2011 mal vedomosť, že žalovaný v 1. rade vstúpi na
jeseň do užívania spornej plochy, pričom s tým aj sám súhlasil. Tvrdil, že nie je pravdou, že by v jeseni
v roku 2011 žalobca spornú plochu obrobil. Žalovaní na základe uvedeného považovali argumenty
žalobcu za nepravdivé a účelové. Ďalej žalovaní rozporovali aj tvrdenie žalobcu ohľadom ním plánovanej
poľnohospodárskej komodity, ktorá patrí medzi najdrahšie na trhu, a mali za to, že ju určil len účelovo
pre navýšenie ním uvedeného škodového nároku. Z opatrnosti vzniesli aj námietku premlčania voči
nároku žalobcu. Nesúhlasili so stanovením začatia plynutia lehoty na uplatnenie nároku žalobcu dňom
26.12.2012.
Žalobca v replike uviedol, že svoje právo preukázal v samotnej žalobe tým, že k nej pripojil ako listinný
dôkaz Dohodu zo dňa 04.06.2002 a prílohu s menným zoznamom vlastníkov pozemkov s výmerou 170
ha vrátane náhradných pozemkov 156 ha vydaných pozemkovým úradom, ktoré mali v držbe náhradní
užívatelia aj v roku 2002, teda preukázal právo užívania a právo hospodárenia k predmetným pozemkom
o výmere 35,11 ha. Uviedol, že Dohodou zo dňa 04.06.2002 preukazuje, že žalovanému v 1. rade
poskytol v rámci zámeny pozemkov, pozemky o výmere 170 ha a ktorý poskytnuté pozemky v roku 2002
od neho aj prijal a nenamietal neoprávnenosť jeho držby k týmto pozemkom. Tieto zamenené pozemky
o výmere 35,11 ha žalobca užíval po celý čas až do roku XXXX, kedy sa ich násilím zmocnil žalovaný v
1. rade. Argumentoval, že ich okupácia však v nijakom prípade neznamená legalizáciu práva užívania
a práva hospodárenia k nim v prospech žalovaného v 1. rade. Predmetnú plochu užíva žalovaný v 2.
rade na základe okupácie, keďže právo k tomuto pozemku má žalobca. Dôvodil, že nikdy nesúhlasil s
tým, aby žalovaný v 1. rade vstúpil v jeseni 2011 do užívania predmetných pozemkov. Uviedol, že ich
v jeseni 2011 pohnojil a obrobil na účely sejby. Vykonaním týchto agrotechnických úkonov preukázal
vôľu predmetné pozemky užívať v súlade s ich právom užívania k nim. Ani jeden zo žalovaných na
jeseň 2011 nepreukázal zánik jeho práva na užívanie pozemku a vznik práva žalovaného v 1. rade na
užívanie pozemku.
Žalovaný v 2. rade v duplike uviedol, že listiny, z ktorých žalobca odvodzuje právo užívania a
hospodárenia k dotknutým pozemkom, osobitne Dohodu zo dňa 04.06.2002 uzavretú medzi žalobcom a
žalovaným v 1. rade, považuje za neplatné, a teda mu nezakladajú žiadne právo ich užívania. Poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/105/2015, v ktorom je jednoznačne
uvedené, že žalobca obhospodaroval pôdu bez právneho titulu, t. j. zaoberal sa otázkou hospodárenia
na predmetnej ploche, kde aj súd uvádza, že žalobca v priebehu konania menil svoje tvrdenia, keď na
mieste kontroly tvrdil, že spornú parcelu neobhospodaruje, naopak v žalobe tvrdil, že ju obhospodaruje
a zrealizoval na nej jesenný osev (viď str. 10 rozsudku). Za účelové považoval aj tvrdenie týkajúce sa
plánovanej sejby ním uvedenej poľnohospodárskej komodity, nakoľko táto patrí medzi najdrahšie na trhu
a bola určená len účelovo pre navýšenie škodového nároku. Z citovaného rozsudku (str. 2 rozsudku)
vyplýva, že žalobca vo svojej žiadosti deklaroval na predmetnej pôde pestovanie raži siatej, ako aj z jeho
vyjadrenia zo dňa 09.03.2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cb/66/2012. Poukázal na rozporuplné
vyjadrenia žalobcu a to, že žalobca ďalej tvrdil, že daný pozemok pohnojil v jeseni v roku 2011 a obrobil
za účelom sejby, hoci v priebehu roku 2011 žalobca sám uviedol, že na predmetnom pozemku - v
jeseni v roku 2011 úrodu už nebude zakladať. Zdôraznil, že uvedené bolo opakovane zdôraznené aj
v konaní sp. zn. 5Cb/66/2012. V čase, keď došlo zo strany žalovaného v 1. rade k obhospodáreniu
predmetného pozemku, tento nebol ani zoraný, ani pohnojený a nebol žiadnym spôsobom obrobený
za účelom sejby. Uvedené korešponduje s vyššie uvedenými tvrdeniami žalobcu učinenými v konaní o

poskytnutie priamej platby, ktorého výsledkom je vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sžo/105/2015 a v ktorom je poukázané na neustálu zmenu tvrdení žalobcu v konaní. V
neposlednom rade v súvislosti s uplatnenou výškou škody žalobca zdôraznil, že v zmysle všeobecných
agrotechnických zásad je neprípustné, aby sa na tej istej ploche v priebehu dvoch po sebe idúcich rokov
pestovala komodita určená na množiteľské ciele.
Žalovaný v 1. rade v duplike zotrval na doterajšom vyjadrení s tým, že replika neobsahuje žiadne
nové skutočnosti. Z konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 5Cb/66/2012 je zrejmé ako
žalobca mení svoje tvrdenia ohľadom nároku. Dohodu zo dňa 04.06.2002 uzatvorenú medzi žalobcom a
žalovaným v 1. rade považoval za neplatnú, neurčitú, ktorá žalobcovi nezakladá žiadne právo užívania
v žalobe špecifikovaných pozemkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku sp. zn.
4Sžo/105/2015 jednoznačne konštatoval, že žalobca obhospodaroval pôdu bez právneho titulu. Na tom
nič nemení ani právny názor žalobcu uvedený v replike. Zdôraznil, že z vyššie uvedeného rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že žalobca vo svojej žiadosti deklaroval
na predmetnej pôde pestovanie raži siatej. V priebehu roku 2011 prebehli rokovania, pričom žalobca
uviedol, že na predmetnom pozemku - v jeseni v roku 2011 úrodu už nebude zakladať. V čase keď došlo
zo strany žalovaného v 1. rade k obhospodáreniu predmetného pozemku, táto nebola ani zoraná, ani
pohnojená a nebola žiadnym spôsobom obrobená za účelom sejby.
Na prejednanie veci súd prvej inštancie nariadil pojednávanie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom
štatutárneho zástupcu žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2.rade, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi predloženými stranami sporu, a to predovšetkým s Dohodou zo dňa 04.06.2002, nájomnými
zmluvami, ako aj s celým obsahom spisového materiálu a zistil nasledujúci skutkový a právny stav.
Predmetom konania v prejednávanej veci bol žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody, ktorý
odôvodňoval porušením zmluvného záväzku žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade, ktorí mu na
jeseň 2011 protiprávne odňali poľnohospodársky pozemok o výmere 35,11 ha, ktorý bol podľa jeho
názoru oprávnený užívať na základe Dohody zo dňa 04.06.2002. V dôsledku tohto protiprávneho úkonu
žalovaných (odňatím pozemku), žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda.
Žalovanými odňatý pozemok, s ktorým spája svoje právo na náhradu škody, tvorí časť pozemku parc. č.
XXX/X a je súčasťou pôdneho dielu 9101/1 vo štvorci Palárikovo, ktorý má celkovú výmeru 125,61 ha.
V prejednávanej veci neboli sporné skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne Dohody zo dňa 04.06.2002.
Nebolo sporné, že táto dohoda bola žalobcom a žalovaným v 1. rade podpísaná a rovnako nebolo
sporné, že parcela č. XXX/X v k. ú. I. má výmeru 1 259 303 m2, t. j. 125,9303 ha (uvedené vyplýva z
katastra nehnuteľností ako údajov všeobecne známych).
Spornou otázkou v konaní bolo, či je žalobca oprávnený užívať konkrétnu plochu poľnohospodárskych
pozemkov o výmere 35,11 ha z parcely označenej ako pozemok parc. č. XXX/X, k. ú. I., vo vzťahu ku
ktorej sa domáhal náhrady škody, na základe Dohody zo dňa 04.06.2020 a jej prílohy, porušením ktorej
(zmluvnej povinnosti) mala žalobcovi vzniknúť škoda.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v rámci uplatnenia princípu
bezformálnosti zmlúv, zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ako „Obchodný zákonník“), umožňuje uzatvárať aj zmluvy nepomenované s tým, že ust.
§ 269 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje podmienku, ktorá musí byť splnená, aby inominátna
zmluva bola uzavretá a to dostatočné určenie predmetu záväzkov. Žalobca v žalobe tvrdil, že
konkrétne výmery poľnohospodárskej pôdy s právom ich užívania sú špecifikované v prílohe Dohody
zo dňa 04.06.2002 uzatvorenej medzi stranami a v nájomných zmluvách a že príloha tejto dohody
obsahuje zoznam vlastníkov pozemkov, ktorí mu dali do nájmu svoje pozemky, pričom tento zoznam
obsahuje aktualizovaných vlastníkov a pozemky k 01.01.2011, teda sa jedná o aktualizovaný zoznam
stavu k 04.06.2002. Obranou žalovaných, bolo tvrdenie, že Dohoda zo dňa 04.06.2002, neobsahuje
žiadne určité vymedzenie plôch poľnohospodárskych pozemkov, ani žiadne vymedzenie pozemkov vo
vlastníctve a nájme žalobcu a ako neurčitá a nezrozumiteľná nespĺňa náležitosti platného právneho
úkonu a ani nezakladá právo žalobcu užívať predmetný pozemok.
Z listinných dôkazov predložených žalobcom k žalobe, resp. v priebehu sporu, nevyplýva právo užívať
konkrétnu plochu poľnohospodárskych pozemkov o výmere 35,11 ha z parcely registra C označenej ako
parc. č. XXX/X, k. ú. I., toto právo užívania nevyplýva ani z Dohody zo dňa 04.06.2020, ani z nájomných
zmlúv o nájme poľnohospodárskej pôdy a ani zo zoznamu pozemkov, pretože v nich absentuje
špecifikácia parciel, resp. predmet (obsah) dohody, ktorý nebol špecifikovaný ani iným (dostatočne
určitým) spôsobom. S poukazom na túto skutočnosť dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti vyplývajúcej
z Dohody zo dňa 04.06.2002, a v konaní o náhradu škody nepreukázal ani jeden zo základných
predpokladov zodpovednosti za vznik škody, čo bez ďalšieho (bez skúmania ďalších predpokladov)

je postačujúce na posúdenie tohto nároku ako nedôvodného, z dôvodu nutnosti súčasného splnenia
všetkých zákonných predpokladov a pri absencii čo i len jedného predpokladu, zodpovednosť za škodu
nevzniká.
Ak teda žalobca nepreukázal porušenie zmluvnej povinnosti žalovanými ako jeden z atribútov náhrady
škody, súd prvej inštancie posúdil ako neúčelné a nehospodárne vyhodnocovať splnenie zostávajúcich
atribútov náhrady škody a v tomto kontexte a vykonávať ďalšie (žalobcom navrhované a žalovanými
namietané) dokazovanie a žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 255 CSP a ich náhradu
priznal v spore úspešným žalovaným.
4. Proti napadnutému rozsudku žalobca podal včas odvolanie zo dňa 07.03.2023 v zmysle § 365 ods.
1 písm. e) CSP podľa ktorého súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností , ďalej podľa § 365 ods. 1 písm. f) podľa ktorého súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) podľa
ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol,
aby odvolací súd v zmysle § 389 CSP zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie opomenul ostatné vykonané dôkazy, ako
napríklad vyjadrenia účastníkov konania z ktorých vyplýva, že vedeli akých pozemkov sa Dohoda zo
dňa 04.06.2002 týka a ktoré pozemky boli zamenené touto dohodou, ktorou pozemky scelili tak, aby
ich vedeli obhospodarovať pokiaľ možno v jednom celku, pričom podľa takto zamenených a scelených
pozemkov tieto obhospodarovali do roku 2011 s výnimkou predmetných 35,11 ha pozemkov, ktoré
užívajú žalovaní a zvyšné zamenené a takto scelené pozemky až doposiaľ obhospodaruje žalobca,
čo taktiež nespochybnila žiadna zo sporových strán. Obrana žalovaných, s ktorou sa stotožnil aj
konajúci súd a to, že Dohoda zo dňa 04.06.2002, ktorá neobsahuje žiadne určité vymedzenie plôch
poľnohospodárskych pozemkov, ani žiadne vymedzenie pozemkov v jeho vlastníctve a v jeho nájme,
ako neurčitá a nezrozumiteľná nespĺňa náležitosti platného právneho úkonu, a ani nezakladá právo
žalobcu užívať predmetný pozemok“ (bod 33. rozsudku) - žalobca považuje za účelovú obranu
žalovaných, ktorá sa nezakladá na pravde. Podľa Dohody zo dňa 04.06.2002 sa riadne plnilo, čiže táto
dohoda bola dostatočne určitým a zrozumiteľným prejavom vôle účastníkov. Žalobca ďalej uviedol, že
nie je sporné, že žalovaní užívali 35,11 ha od roku 2012, pričom taktiež nie je ani sporné, že do roku 2011
túto konkrétnu výmeru užíval žalobca, pričom poukázal na skutočnosť, že na Okresnom súde Galanta
je vedené konanie sp. zn. 8Cb/1/2020 o určenie práva užívania k pôde, v ktorom sa žalobca domáha
voči žalovaným určenia, že má na základe Dohody zo dňa 04.06.2002 právo užívať spornú výmeru
35,11 ha, avšak súd prvej inštancie odmietol prerušiť konanie do vydania rozhodnutia o oprávnenosti
užívania pozemkov rozhodnutia, nakoľko mal za to, že toto konanie nemá priamy vplyv na konanie v
prejednávanej veci o náhradu škody. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to,
že žalovaní vedeli o predmete zmluvy - Dohody zo dňa 04.06.2002 a preto záver súdu, že táto nie je
dostatočne určitá sa nezakladá na pravde.
6. Žalovaný v 2. rade sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 02.05.2023 a uviedol, že napadnutý
rozsudok považuje za vecne správny, vychádzajúci z náležite vykonaného dokazovania a taktiež aj
zo správneho právneho posúdenia veci, a preto odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdiť.
7. Mal za to, že odvolanie žalobcu proti vyššie citovanému rozsudku Okresného súdu Galanta sa
obmedzilo len na názor žalobcu, bez právnej argumentácie prípadne odvolaním sa na ustálenú
judikatúru v obdobných súdnych sporoch. Žalobca v odvolaní síce konštatuje že záver konajúceho
súdu bol predčasný a konajúci súd k nemu dospel na základe nedostatočne vykonaného dokazovania
avšak tieto svoje tvrdenia nejako bližšie neodôvodnil resp. nijako nepreukázal aké ďalšie dokazovanie
by bolo spôsobilé preukázať dôvodnosť jeho žaloby. Žalovaný 2. rade zdôraznil že právo žalobcu
užívať nehnuteľnosť nebolo preukázané dohodou z roku 2002 ani ničím iným a preto mu nemohla
vzniknúť ani škoda jej neužívaním. Žalobca nepreukázal že zo strany žalovaných došlo k porušeniu ich
zmluvnej povinnosti z Dohody zo dňa 04.06.2002 v konaní o náhradu škody teda nepreukázal jeden
zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu. Akékoľvek ďalšie dokazovanie preto žalovaný v
2. rade považoval za neúčelné a nehospodárne a preto sa nemožno stotožniť s odvolacou námietkou
žalobcu, že dokazovanie bolo nedostatočne vykonané.
8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 1. rade a zdôraznil, že námietka žalobcu, že žalovaní
majú vedomosť o ktoré konkrétne pozemky sa jedná v Dohode zo dňa 04.06.2002, sa nezakladá
na pravde nakoľko žalovaní konzistentne od počiatku konania tvrdia že Dohoda zo dňa 04.06.2002
nie je dostatočne určitá a nemožnosť z nej vyvodiť, ktoré konkrétne plochy poľnohospodárskej pôdy

majú predstavovať tie ku ktorým má žalobca právo užívania. Nemožno z nej vyvodiť oprávnenie
nielen na užívanie sporných 35,11 ha ale ani užívanie celých 170 ha. Rovnako nie je pravdou že
sporové strany užívajú zvyšné zcelené pozemky až doposiaľ, samotný žalobca na pojednávaní zo
dňa 20.05.2021 uviedol že z celého rozsahu 170 ha užíva 120 ha a žalovaný v 1. rade uviedol na
pojednávaní zo dňa 13.09.2022, že nevyužíva na základe Dohody zo dňa 04.06.2002 žiadnu výmeru
z daných poľnohospodárskych pozemkov. Na základe uvedených skutočnosti má žalovaný v 1. rade
za to, že súd prvej inštancie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zo správneho
právneho posúdenia veci, keď súd na daný právny vzťah aplikoval správne právne predpisy a tieto aj
správne vyložil. Mal za to, že napadnutý rozsudok je riadne odôvodnený a odôvodnenie je dostatočne
zrozumiteľné a presvedčivé a preto žalovaný v 1. rade navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania.
9. K vyjadreniam žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade, sa dňa 19.06.2023 vyjadril žalobca
a uviedol, že zotrváva na svojich doterajších stanoviskách a uviedol, že cieľom ich vyjadrení
je bagatelizovať a argumentovať neurčitosťou právneho úkonu a to Dohody uzatvorenej zo dňa
04.06.2002, ktorý je právnym základom nároku žalobcu. Namietal, že ich vyjadrenia sú v rozpore s tým,
ako boli pozemky užívané sporovými stranami do roku 2011, ktoré práve na základe spochybňovanej
dohody, sporové strany užívali a to aj po roku 2011 s výnimkou sporných 35,11 ha. Žiaden iný
právny úkon, či už písomný alebo ústny medzi sporovými stranami ohľadom predmetných pozemkov v
katastrálnom území Selice uzatvorený nebol, nakoľko Dohoda zo dňa 04.06.2002 bola dostatčne jasná
a určitá, čo mohlo byť potvrdené výsluchom štatutárov žalovaných - N. a Ing. S. U.. Ďalej žalobca
poukázal na listinu, ktorú predložil súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 06.12.2022 ako ďalší dôkaz
a to zápisnicu z pojednávania sp. zn. 5Cb/66/2014 zo dňa 17.03.2014 s krátkym ústnym výkladom,
kde citoval prehlásenie žalovaného v 2. rade nasledovného znenia: „spoločnosť Agro Divízia nemala
najmenší problém akceptovať takúto dohodu, ktorá už existovala medzi žalobcom a žalovaným a preto
kontinuálne naďalej poskytla tých 171 ha“. Ďalej štatutár žalovaného v 1. rade zas prehlásil: „ak užívame
Agro Divízia viac ako 1 ár nad rámec, všetku škodu vynahradíme“.
10. Ďalej zopakoval, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil potrebu prerušenia konania do
rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci sp. zn. 8Cb/1/2020 a požiadal odvolací súd aby napadnutý
rozsudok Okresného súdu Galanta v celom rozsahu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
11. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 19.06.2023 sa podaním zo dňa 29.06.2023 vyjadril žalovaný v 1. rade.
K tvrdeniu žalobcu, že sporové strany užívajú zvyšné zamenené a zelené pozemky až do súčasnosti
uviedol, že toto skutkové tvrdenie žalobcu popreli obaja žalovaní a žalobca toto tvrdenie nijakým
spôsobom nepreukázal. Argumentoval, že žalobca tiež opakovane ignoroval skutočnosť že Dohoda zo
dňa 04.06.2002 je písomným právnym úkonom, ktorého obsah je v nej plnom rozsahu vyjadrený a preto
žalobcom navrhované dokazovanie výsluchom svedkov N. a Ing. S. U. nemôže mať žiaden vplyv na
skutkové zistenia súdu prvej inštancie o obsahu Dohody zo dňa 04.06.2002. Určitosť právneho úkonu je
potrebné posudzovať objektívne, a preto ani nepripadá proklamácia subjektívnej vedomosti (účastníka
právneho úkonu) o určitosti právneho úkonu do úvahy ako spôsob hodnotenia určitosti právneho úkonu
ako to má na mysli ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
12. K vyjadreniu žalobcu zo dňa 19.06.2023 sa vyjadril aj žalovaný v 2. rade, ktorý vo svojom
podaní zo dňa 06.07.2023 uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších stanovísk a vyjadrení s tým,
že vyjadrenie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali mať za následok zrušenie
napadnutého rozsudku. Žalobca bez bližšej argumentácie vo svojom vyjadrení vyslovuje len svoj názor,
ktorý však nepodporuje žiadnou právnou argumentáciou alebo ustálenou judikatúrou v obdobných
súdnych sporoch. Zdôraznil, že žalobca nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku na náhradu škody
a to ani jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za vznik škody, a z tohto dôvodu mal za to,
že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody nedôvodný.
13. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v
zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380
CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné, a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
14. Podľa Čl. 11 ods.1 CSP, úkony strán sporu sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah.
15. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

16. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových
okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
17. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
18. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
19. Podľa § 365 ods. 1 až 3 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné
podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
20. Podľa § 379 CSP písm. a) CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý.
21. Podľa § 380 ods.1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
22. Podľa § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,
aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
23. Podľa § 381 CSP, odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom.
24. Podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie prichádza do úvahy, ak je vo
výroku vecne správne.
25. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
26. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je
upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie
je uzavretá.
27. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný
nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené
okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
28. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdenie procesnej, vecnej a právnej správnosti napadnutého
rozsudku.
29. Odvolací súd vec posudzoval v rozsahu odvolacích námietok uvedených v odvolaní podanom
žalobcom voči napadnutému rozsudku a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozsudku a v odôvodnení tohto rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov
a vyjadril sa k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci (§ 387 ods. 2 CSP).
30. Súd prvej inštancie sa argumentačne sústredil na posúdenie právneho základu žalobcovho nároku a
to, či mu vzniklo Dohodou zo dňa 04.06.2002 právo na užívanie pozemkov v rozlohe 35,11 ha tvoriacich
časť pozemku parc. č. XXX/X, ktoré sú súčasťou pôdneho dielu 9101/1 vo štvorci Palárikovo, ktorý má
celkovú výmeru 125,61 ha a či mu mohla vzniknúť vyčíslená škoda ako následok porušenia právnej
povinnosti zo strany žalovaných.
31. Po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej
inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalobcu, vyjadreniami žalovaných
k odvolaniu žalobcu, vyjadrením žalobcu k vyjadreniam žalovaných k odvolaniu a vyjadreniami
žalovaných k vyjadreniam žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie s odôvodnením ktorého, sa stotožňuje a konštatuje jeho súladnosť s dikciou
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a z ktorého je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci
k ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do jeho výrokovej časti. Súd prvej inštancie
sa dostatočným, náležitým, zrozumiteľným a vecne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými
skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v
súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného
charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

32. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a v odôvodnení
tohto rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a vyjadril sa k tým
dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci (§ 387 ods. 2 CSP).
33. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
f) CSP a vec nesprávne právne posúdil v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolací súd uvádza, že v
sporovom konaní, platí dispozičná a prejednacia zásada s tým, že účastníci konania sú v ňom povinní
prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné
skutočnosti a označia dôkazné prostriedky.
Žalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a zdôvodniť (ak
ho predsa len v žalobe právne posúdi, súd daným posúdením nie je viazaný). Je totiž vecou súdu, aby
v zmysle zásady „iura novit curia“ podal právnu kvalifikáciu uplatňovaného nároku. Predmet konania
(resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými
tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania
skutkového deja možno individualizovať predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej
stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcu v spore. Súd má
skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh. Za účelom zabezpečenia podkladov,
nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon žalobcovi povinnosť uviesť vždy rozhodujúce skutočnosti
už v žalobe (§ 137 CSP) ako aj uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 151 ods.
1 CSP).
Dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným sporovým
konaním, a to bremenom tvrdenia, a prejavuje sa vo výsledku sporu. Preto v sporovom konaní sú
strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nie je úlohou súdu, aby nahrádzal
povinnosti účastníka konania v dôkaznom konaní.
V tejto súvislosti odvolací súd v zdôrazňuje, že cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného
bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné
postavenie. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s
procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu s tým, že porušenie povinnosti tvrdenia sa
považuje za procesnú pasivitu strany sporu. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také
rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom
(stranou) v opačnom procesnom postavení než je účastník (strana), ktorý nesplnil, alebo nedostatočne
splnil svoju dôkaznú povinnosť.
V danom prípade procesná aktivita bola na strane žalobcu a bolo na ňom, aby v konaní preukázal
relevantnými dôkazmi žalovaný nárok na náhradu škody voči žalovaným a ak tak neučinil, ide to na
jeho ťarchu.
Odvolací súd poukazuje na to, že zistenie skutkového stavu znamená činnosť súdu spočívajúcu v jeho
podradení príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov
právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio juris). Ich riešeniu predchádza
riešenie skutkových otázok (qustio fakty), teda zistenie skutkového stavu, ktorý je nevyhnutným
predpokladom pre skúmanie správnosti právneho posúdenia veci. Právne posúdenie je všeobecne
nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval (k tomu viď napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR 2 M Cdo 4/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
Pre analýzu právneho vzťahu strán a posúdenie jeho povahy z hľadiska obsahu žaloby na prejednanie
a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobca vyvodzuje z právneho vzťahu - Dohody zo dňa 04.06.2002, bolo
rozhodujúce obsahové hľadisko a akú povahu majú práva a povinnosti strán tvoriace obsah právneho
vzťahu (k tomu viď rozhodnutie sp. zn. 5Cdo/120/2017).
Odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody žalovaného uvedené v podanom odvolaní v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP sú uvedené len vo všeobecnej rovine, bez toho, aby ich dostatočne
argumentačne konkretizoval, a preto nie sú spôsobilé spochybniť závery napadnutého rozsudku,
ktorý obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom z nich nevyplýva ani taká aplikácia
príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd konštatuje, že právne závery formulované súdom
prvej inštancie nenesú žiadne prvky arbitrárnosti, nakoľko súd prvej inštancie sa

riadne vysporiadal so všetkými skutočnosťami v odôvodnení napadnutého rozsudku a
správne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správny právny záver.
Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.
34. K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal potrebné dokazovanie odvolací
súd uvádza, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie predloženými dôkazmi sporovými stranami a
postupoval správne a v súlade so zákonom, keď sa primárne zaoberal otázkou z akého právneho vzťahu
t. j. Dohody zo dňa 04.06.2002, žalobca vyvodzoval v konaní ním uplatňovaný nárok na náhradu škody
(predmet konania) a po právnom posúdení jej obsahu, správne dospel k záveru, že z predmetnej dohody
vyplýva, že žalobca nepreukázal právny základ uplatňovaného nároku. Taktiež žalobcom predložené
listiny v konaní (č. l 197- 236 s. sp.) nepreukazujú právny titul, od ktorého odvodzuje žalobca svoje právo
užívať predmetné pozemky.
Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je
povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán
sporu. V danom prípade preto žalobcom navrhovaný výsluch štatutárnych zástupcov (N.) by preto nebol
spôsobilý zmeniť obsah predmetnej dohody a ani jej platnosť, keďže jej predmet je daný textom listiny,
na ktorej je zachytený. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa s uvedeným návrhom
procesne vysporiadal v konaní na pojednávaní, keď návrh na vykonanie tohto dôkazu uznesením
zamietol.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 15.12.2016 sp. zn. II. US 922/2016, z ktorého vyplýva, že otázka posudzovania platnosti alebo
existencie právneho úkonu je objektívnou kategóriou a súvisí s tým, ako relevantná právna úprava
normatívne reguluje určitú časť ľudského konania, a preto jej autoritatívne právne posúdenie nezávisí
od subjektívnych predstáv účastníkov.
V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle ustálenej judikatúry nevykonanie
niektorého z navrhovaných dôkazov bez ďalších relevantných skutočností nezakladá tzv. zmätočnú vadu
v procesnom postupe súdu prvej inštancie.
Odvolací súd dospel k záveru, že nakoľko žalobca neosvedčil právny základ svojho nároku a to
užívacie právo k predmetným pozemkom (uvedené konštatoval už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozsudku sp. zn. 4Sžo/105/2015 zo dňa 05.04.2015 a to, že: „žalobca v konaní ... žiadnym spôsobom
nepreukázal, že pozemok, parcela č. XXXX/X...má v legálnej držbe“), nebolo potrebné vykonávať ďalšie
dokazovanie týkajúce sa preukazovania výšky škody. (K tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31.05. 2017 sp. zn. 3Obdo/22/2017 ako aj naň nadväzujúce uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.11.2017, sp. zn. I. ÚS 571/2017).
Taktiež sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalobca v
konaní nepreukázal porušenie zmluvnej povinnosti žalovanými ako jeden z atribútov náhrady škody, a
preto súd vykonanie dokazovania v smere naplnenia zostávajúcich atribútov náhrady škody, považoval
za neúčelné a nehospodárne.
Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.
35. Záverom odvolací súd uvádza k žalobcom namietanému „neprerušeniu“ konania súdom a ktorý
uviedol že, „konajúci súd však predmetný návrh zamietol a konanie neprerušil“, že rozhodnutie o
prerušení konania nebolo súčasťou výrokov napadnutého rozsudku, a preto sa touto námietkou odvolací
súd nepovažoval za potrebné zaoberať.
36. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil
žalobný nárok žalobcu ako nedôvodný a obranu žalovaných ako dôvodnú, a preto napadnutý rozsudok,
ktorým zamietol žalobu žalobcu potvrdil ako vecne správny.
37. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
38. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej
strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
39. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03) (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010).
40. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
41. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
42. S poukazom na to, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani
nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle §
380 CSP dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový a právny stav, z ktorého vyvodil
aj správny právny záver, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387
ods.1 CSP potvrdil.
43. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
44. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
45. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
46. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
47. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2.rade priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
48. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§
447 písm. d/ a e/ CSP).