{"guid": "a8921f50-b016-435b-bfc2-53296145ec87:4d1b6b25-5910-4beb-a931-bea5aa2bc0b9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1722202306.1", "spisova_znacka": "9Co/40/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/40/2024 z 28. 11. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 28. novembra 2024, sp. zn. 9Co/40/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1722202306.1", "identifikacne_cislo": "1722202306", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Huszár", "sudca_id": 163, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-huszar-163", "datum_vydania": "2024-11-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d1b6b25-5910-4beb-a931-bea5aa2bc0b9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1722202306.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1722202306.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1722202306.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n9Co/40/2024\n1722202306\n28. 11. 2024\nJUDr. Roman Huszár\nECLI:SK:KSBA:2024:1722202306.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek\nsenátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: B.. W. B., nar.\nXX.XX.XXXX, bytom v B., Y.. I. č. XXXX/XX, zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka,\nCSc. s.r.o., so sídlom Ku potoku č. 4, Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika\nzastúpený Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00 151\n866, o nahradenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného\nsúdu Pezinok č. k. 9C/43/2022-112 zo dňa 13. novembra 2023 takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdzuje.\nII. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu trov konania mení tak, že žalobca má voči\nžalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.\nIII. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi\nsumu 2.500,- €. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi súd\nprvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%.\n1.1. Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil nárok žalobcu podľa čl. 7 a čl. 144 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 1 ods. 2, ods. 3, čl. 2 ods. 1, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ES\nEurópskeho parlamentu a Rady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného\nčasu (ďalej len „smernica“), § 1 ods. 2, § 85 ods.1, ods. 2, § 86 ods. 1a 2, § 91 ods. 1 až ods.\n3, § 92 ods. 1, § 97 ods. 1 písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v\nznení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“), § 11, § 13 ods. 1 až ods.\n3 Občianskeho zákonníka a čl. 3 ods. 1 C.s.p., keď sa v prvom rade zaoberal námietkou miestnej\nnepríslušnosti a námietkou ohľadom pasívnej vecnej legitimácie a nesplnenia procesných podmienok\nkonania vznesených žalovaným. K námietke miestnej nepríslušnosti uviedol, že v predmetnom konaní\nžalobca nepožaduje náhradu škody za nesprávnu transpozíciu smernice do slovenského právneho\nporiadku, ale náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v rámci režimu zodpovednosti Slovenskej\nrepubliky za porušenie jeho práva na 48 hodinový pracovný čas (čl. 6 písm. b) smernice, preto podľa\n§ 17 C.s.p. skutočnosť zakladajúca právo žalobcu na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) nastala v\nobvode Okresného súdu Pezinok, pretože škoda vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu.\nZa nedôvodné považoval súd námietky žalovanej týkajúce sa nedostatku procesných podmienok,\nktorých existenciu súd skúma aj bez námietok strany sporu ako jednu zo základných predpokladov pre\nvedenie spravodlivého súdneho procesu, pričom dospel k záveru, že vo veci neexistujú žiadne procesné\n\nnedostatky konania, ktoré by boli dôvodom pre zastavenie konania alebo postúpenie veci inému súdu\nalebo orgánu.\n1.2. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného dospel súd prvej inštancie k záveru, že porušenie\nÚnijového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu, pričom predpoklady\nzodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z\nabsolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na\nprípady ad 1./ porušenie práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu\nsmerníc, ad 2./ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, ad\n3./ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie, ad 4./ neprijatie\nalebo ponechanie v platnosti legislatívu, ktorá je v rozpore s právom Únie. Zodpovednosť štátu nastáva,\nak sú splnené tri predpoklady: 1./ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým\nosobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2./ porušenie úniového práva je dostatočne závažné\na 3./ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým osobám\na právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. Pokiaľ na vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu\nneexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej normy obsahom\na účelom najbližšie v zmysle zásad analógie, rešpektujúc princípy úniového práva. Zodpovedným\nsubjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcovi je\nsamotný štát, v ktorom takéto porušenie práva Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgán má\npodľa práva má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť, preto\npasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto spore je daná. V konaní o nároku na náhradu škody je\nSlovenská republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán do pôsobnosti, ktorého spadá\naj Hasičský a záchranný zbor SR, subjektom pasívne vecne legitimovaný.\n1.3. K námietke žalovaného, že smernica by sa nemala na činnosť žalobcu aplikovať, súd prvej inštancie\nuviedol, že v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého z rozsahu úpravy tejto smernice\nnie sú vyňatí ani hasiči, pričom čl. 6 písm. b) smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie\ns osobitným významom, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre\npriemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy.\nSúdny dvor v rozsudku ESD C-429/09 potvrdil, „ že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného\npracovného času a bežný pracovný časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas, počas\nktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku“. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že\nžalovaný je vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť a sú splnené podmienky na poskytnutie\nnáhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania,\nsúd prvej inštancie túto posúdil ako nedôvodnú vzhľadom na fakt, že žalobca v žalobe poukázal iba na\nujmu vzniknutú mu za roky 2019 až 2022, kedy v sledovanom období bola povolená dĺžka pracovného\nčasu prekročená niekoľkokrát.\n1.4. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal výškou nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla, pričom zdôraznil,\nže ide o voľnú úvahu súdu. Nemajetková ujma je ujma, ktorá vznikla v nemajetkovej sfére človeka\na zasiahla jeho právo napríklad na rodinný život, súkromie a podobne. Náhrada nemajetkovej ujmy\nposkytnutá v peniazoch má mať predovšetkým satisfakčnú povahu a pôsobiť ako zhojenie (i keď len\nčiastočné) následkov porušenia práv fyzickej alebo právnickej osobe. V tomto prípade žalobca videl\nujmu v zásahu do súkromia a práva viesť rodinný život a to v dôsledku nedostatku voľného času. Súd\nprvej inštancie zistil, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky,\npracuje na pozícii strojník. Pracuje na 24 hodinové pracovné zmeny, počas ktorých je po celý čas\nna pracovisku. V dňoch voľna musí byť tzv. na telefóne v prípade výjazdu. Žalobca uviedol, že aj v\ndňoch voľna si nedokáže dostatočne odpočinúť, má problémy so spaním a cíti sa unavený. Množstvo\nhodín strávených v práci ide na úkor rodiny, priateľov, koníčkov a tiež vlastného odpočinku. Žalobca\nje ženatý, má dve maloleté deti. Je nepochybné, že žalobca pracuje na spoločensky potrebnej pozícii\nod ktorej výkonu je často závislý život a zdravie iných osôb, či ochrana majetku. Je nepochybné, že\nsa jedná o prácu mimoriadne fyzicky náročnú, nebezpečnú, emocionálne vypätú a časovo zaťažujúcu,\nnajmä s ohľadom na nočné zmeny a nepredvídateľné výjazdy na záchranné akcie. Súd prvej inštancie\nmal tiež za preukázané, že žalobca počas mesiaca 2/2020 odpracoval žalobca 225 pracovných hodín,\npri priemernom pracovnom čase 56,25 hodín týždenne, v mesiaci 3/2020 odpracoval 216 hodín,\npri priemernom pracovnom čase 50,40 hodín týždenne, v mesiaci 7/2020 odpracoval 240 hodín,\npri týždennom pracovnom čase 54,19 hodín priemerne, v mesiacoch 9-10/2020 pracoval 216 hodín\nmesačne, v mesiaci 11/2020 226,27 hodín atď. Celkovo za roky 2020-2022 jeho odpracované hodiny\n\n19 krát presiahli týždenný pracovný čas 50 hodín. Je zrejmé, že čas strávený v práci nutne skracuje\nčas voľný, ktorý mohol žalobca venovať rodine, priateľom, či športovým aktivitám a koníčkom. Súd prvej\ninštancie má za to, týmto spôsobom došlo k porušeniu práva na rodinný život, práva na odpočinok a\nregeneráciu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je vždy na úvahe súdu. Žalobca si žalobou uplatnil\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- €. Súd však po výsluchu žalobcu konštatoval, že žalobca nie\ncelkom dostatočne ozrejmil mieru zásahu do jeho práv, nakoľko síce tvrdil, že jeho rodinný život trpí jeho\nneprítomnosťou a jeho manželstvo prechádza krízou, ale súdu neponúkol žiadne dôkazy preukazujúce\ntieto tvrdenie. Ak by žalobca predložil súdu dôkazy o kríze v manželstve, napríklad výsluch svedka, alebo\npotvrdenie o návšteve párového terapeuta, mal by súd prvej inštancie jeho tvrdenia za preukázané.\nŽalobca však nenavrhol vykonať žiadne dôkazy smerujúce k osvedčeniu jeho tvrdení. V prípade tvrdenia,\nže zle spí a nevie si dostatočne odpočinúť, bolo vhodné ako dôkaz predložiť potvrdenie od lekára či\npsychológa, spánkového terapeuta, jednoducho odborníka, ktorý by potvrdil, že žalobca skutočne má\nproblém so spánkom a tento je spôsobený náročnosťou jeho povolania. V opačnom prípade ide o ničím\nnepreukázané tvrdenie. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z faktu, že žalobcov\nčas určený na voľnočasové aktivity, či už je to čas strávený s rodinou, priateľmi, odpočinkom, či športom\nje obmedzený výkonom pracovnej činnosti nad rozsah stanovený v smernici a v príčinnej súvislosti s\ntým. Už samotná táto skutočnosť bola postačujúca na konštatovanie, že žalobca má nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy, avšak pre absenciu ďalších dôkazov, súd prvej inštancie dospel k úvahe, že suma\n2.500,-€ ako náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi sa javí ako primeraná.\n1.6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods.1\na ods. 2 C.s.p. tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.500 € a náhradu\ntrov konania v rozsahu 50%, nakoľko žalobca nebol v konaní plne úspešný.\n2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.\n3. Odvolanie žalobcu smerovalo proti výroku o náhrade trov konania a žalobca navrhol, aby odvolací súd\nzmenil výrok o nároku na náhradu trov konania tak, že mu prizná náhradu trov konania v rozsahu 100%.\nOdvolanie podal z dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a mal zato, že súd prvej inštancie\nmal rozhodnúť tak, že aplikuje ustanovenie čl. 4 ods. 2 základných zásad C.s.p. ako aj ustanovenie §\n255 C.s.p. a mal priznať právo na náhradu trov konania plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100%,\npretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu totiž nemožno\nzaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o\nnáhrade trov konania bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik\nujmy u žalobcu, keď v tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky, III. ÚS 170/99).\n4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.\n5. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.\nb), d), f), h) C.s.p. a žiadal aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v\ncelom rozsahu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Mal zato, že súd\nprvej inštancie sa dopustil vady konania, ktorá spočíva v nedostatku riadneho odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia, čo je poručenie práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivý proces je aj právo strany v konaní na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nprejednávanej veci. Súd prvej inštancie konštatoval, že obsah smernice bol do zákona č. 315/2001 Z.z.\nprebratý nesprávne. Takáto kompetencia súdu prvej inštancie však nepatrí, resp. nepatrí do kompetencie\nvšeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Súd nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu\nresp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou vo všeobecnosti,\nani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť\nani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli\npredmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či\nnemajetkovej ujmy.\n5.1. Žalovaný v odvolaní zotrval na námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď je potrebné\nrozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvoma\nsamostatnými subjektmi. Taktiež nebral do úvahy rozdiel medzi prebratím smernice a aplikáciou\nsmernice a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti\n\nkompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice.\nŽalovaný zdôraznil, že v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia\nalebo obsahu smernice do vnútroštátneho poriadku štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté\ndo podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade.\nAk sa teda žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky nesprávne prebrala Smernicu do zákona musel práve žalobca preukázať, v čom vidí zásadné\npochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že smernica bola\nprebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou\nako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice. Žalobca síce v žalobe pripúšťa, že HaZZ výslovne\nnestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v miestne výkonu služby je považovaná za súčasť ich\nslužobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na\n48 hodín. Žalovaný sa domnieva, že táto skutočnosť neznamená, žeby smernica bola do zákona č.\n315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou\nžalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice do textu zákona č. 315/2001\nZ.z. aj vzhľadom na priamy účinok smerníc. Inak povedané, žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001\nZ.z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou. V druhom prípade ide o aplikácii, t. j. použitie\nkonkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto môže byť spôsobené\naž aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice vyloží jej ustanovenie\nv rozpore s jej obsahom. Smernica môže byť do vnútroštátneho poriadku prebratá správne, ale jej\nkonkrétne použitie môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až\nnesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu\nškody. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaný pri preberaní smernice de facto neporušil\nžiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani\nzodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše ide\no nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok skrýva za náhradu\nškody vo forme nemajetkovej ujmy. Žalovaný opätovne pripomína, že žalobca namietal nesprávne\nprebratie smernice, nie však jej aplikáciu na v individuálnom prípade žalobcu a preto nemôže niesť\nzodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho\nzamestnávateľa. Žalovaný nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikáciu\nsmernice podieľala a miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými\nsubjektmi rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť žalovaného odvodzovala od individuálneho\nprístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný a Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov a potom nie\nje možné dospieť k inému záveru, než posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako\ndôsledok výkonu určitých práv, nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,\nže aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí\nso zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky.\n5.2. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a\ns tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Článok 1 ods. 2 smernice\nvymedzuje vecnú pôsobnosť. Osobná pôsobnosť je upravená v článku 1 ods. 3 smernice. Smernica\nsa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré nezahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.\nVzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica\nna služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu,\npreto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať\npod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna\nslužba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov\nPolicajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a\nzáchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,\nintegrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného\nzboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany.\nŽalovaný v odvolaní poukázal na právne predpisy, z ktorých vyplýva, že Hasičský a záchranný\nzbor, vykonáva zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na\núseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.\nInak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského a záchranného zboru), ktorým by boli\n\nzverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Žalovaný súčasne zdôrazňuje, že čl. 2 smernice\nlen príkladom vymenováva určité osobitné činnosti verejných služieb, preto ak príslušníci Hasičského a\nzáchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení smernice\nje aj v tejto oblasti automatická. Žalovaný poukázal nato, že rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa\ntýka mestského hasiča zamestnanca StadtHalle, preto nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko\nrežim výkonu hasičských činností v takom zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné\nod režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republiky, ktorého\nzriaďovateľom je štát a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od definitívy až po systém sociálneho\nzabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko smernica sa na príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je\ntáto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné\nustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla\nvzniknúť žiadna škoda.\n5.3. Čo sa týka nároku na náhradu škody poukázal žalovaný na všeobecné podmienky vyplývajúce z\njudikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na\nnáhradu škody za porušenie práva Únie. Tieto podmienky sú, že 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ\nje priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné, 3. medzi týmto porušením a škodou\nspôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalovaný mal za to, že žalobca neosvedčil, že\nby mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé\nako žalobcovi mohla vzniknúť škoda, keď sám žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu. Žalovaný\nzdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo\nmimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie\nje nariadený služobný zásah žalobcu, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V mieste\nvykonávania štátnej služby je vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená že zamestnávateľ vytvára\npodmienky na oddych zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje\naktívna činnosť a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať\ninej činnosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený\nčas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto\nstanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby bude k\ndispozícii. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 Brasserie du Pecheur by mal teda vnútroštátny\nsúd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť\njej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca nevyvíjal žiadnu\nčinnosť na odvrátenie škody. Dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na\nzásadu kontradiktórnosti je jeho úlohou, resp. jeho právneho zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený,\noznačiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti, a teda na\nzačiatku konania. Žalobca riadne nepreukázal nárok čo do titulu ani do výšky, ktorá mala byť spôsobená\nžalobcovi, nakoľko samotný predmet sporu označený žalobcom je veľmi zmätočný. Žalobca podľa\nžalovaného neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym relevantným spôsobom.\nŽalovaný považuje výšku nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie za neprimerane vysokú, v\nporovnaní výšky náhrad, ktorá je priznaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou\nujmou žalobcu podľa názoru podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\nnáhrad nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní\nvýšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Žalobca nepreukázal zásah\ndo súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských\nvzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej\nmiere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdu prvej inštancie. Náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu\nkompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak\nby nebola postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby\nalebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Podmienkou je vždy existencia\nzávažnej ujmy. Žalobca musí aj preukázať aká ujmy mu vznikla. Žalobca sa nedomáha žalobou, aby\nsú upustil od neoprávneného zásahu. Nebolo preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej\nsféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal rozdiel, ktorý\nby nastal v prípade, ak by nedochádzalo k ním tvrdenému prekračovaniu služobného pracovného času.\nŽalobca sám konštatoval, že si odpočinie len na dovolenke. Je nesprávny výpočet súdu prvej inštancie\nohľadom práce navyše a súd prvej inštancie len na základe tabuľky žalobcu vyložil nesprávny záver o\ntom, že v daných mesiacoch bol u žalobcu prekročený maximálny pracovný čas za ten ktorý mesiac.\n\nŽalobca vykonáva prácu režime nerovnomerne rozvrhnutého pracovného času, pričom je potrebné\nuplatniť príslušné referenčné obdobie na stanovenie priemerného mesačného pracovného fondu.\n5.4. Žalovaný nesúhlasil ani so závermi súdu prvej inštancie ohľadom výšky nároku na náhradu trov\nkonania. Je nelogický záver súdu prvej inštancie, že žalobca mal úspech v rozsahu 50%, a preto mu\npriznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 50%. Rovnakú úspešnosť mal však v konaní aj žalovaný\na teda mal nárok na rovnakú náhradu trov konania.\n6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací sú napadnutý rozsudok ako\nvecne správny potvrdil. Predmetom konania na súde prvej inštancie je nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou. Do zákona č. 315/2001 Z.z. nebola v dôsledku\nnesprávneho prebratia smernice nepremietlo ustanovenie jej čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej\npracovnej dobe pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. K námietke nedostatku\nprávomoci súdu uviedol, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie\nv dôsledku nesprávne transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť\nmedzi súkromnoprávne spory. Taktiež z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že spory\no náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú\nrozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Každý vnútroštátny súd členského štátu je v rámci svojich\nprávomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne práva povinný vykladať vnútroštátne\nustanovenia čo naviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná súd prvej inštancie\nje povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal\nalebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna\nnorma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí\nrešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej povinnosti sa nemôže\nzbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. K námietke nedostatku\npasívnej vecnej legitimácie uviedol, že žalovaným je Slovenská republika. Podľa § 21 Občianskeho\nzákonníka pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Žalovaná ako\nčlenský štát a adresát smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedná za\nprijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Smernica\nje určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná. Za žalovaného,\nktorý je pasívne vecne legitimovaný subjekt v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako\nústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor v zmysle ustanovenia § 11 písm. c) zákona\nč. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších\npredpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona č. č. 315/2001 Z.z. . V tomto smere\nžalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023.\nK pôsobnosti smernice žalobca uviedol to, že významom a s výkladom čl. 2 ods. 2 smernice sa zaoberali\nviaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný, a s ktorými sú tvrdenia\nžalovaného v nesúlade. Žalobca poukázal na rozhodnutie vo Pfeiffer, C-52/04, C-518/15. Z uvedených\ndôvodov nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na protipožiarne služby\na služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky.\n6.1. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného ohľadom odpočinku žalobcu počas pohotovosti, žalobca uviedol,\nže Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je\npovinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí\nzdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v\nrámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný\nčas“ v zmysle smernice bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas\nuvedenej doby. Stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času\na na doby denného a týždenného odpočinku, smernica spresňuje základné právo, ktoré je výslovne\nzakotvené v článku 31 ods. 2. Z toho vyplýva, že ustanovenie smernice nemožno vykladať reštriktívne\nv neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice. Žalobca poukázal na rozsudky\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 a sp. zn. 2Co/20/2023. Námietka žalovaného, že nie\nje možné považovať za dôkaz tabuľku priloženú žalobcom, je nedôvodná. Žalobca uviedol, že ide\no výpis z dochádzkového systému SAP a obsahuje plánované hodiny ako aj skutočne odpracované\nhodiny. Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý mesiac\nprestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený\nžalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez\n\nčasu služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným žalobcom,\npotvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny. Podľa údajom zo softvéru SAP vypočítava každý mesiac\njeho služobný príjem.\n6.2. Žalobca nesúhlasí s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky na uplatnenie nároku\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle\nktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa §\n13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť,\nresp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom\nprípade porušené a jeho okolnosti nemožno podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej\nsatisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti.\nObčianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti sú uvedené len príkladmo. Vychádzajúc z povahy\nporušeného a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od\nneoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom\nna subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna\nsatisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a\npodobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti\nfyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. V rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ je odvolacia argumentácia\nžalovaného, že medzi porušením práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď\nžalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody.\nNa postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ\n(C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným\nosobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by\nbol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený\nalebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch\nvyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva\nna náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť\njeho dodržiavanie. Žalobca zároveň poukazuje, že žalovaný na strane 11 v prvom odseku poukazuje\nna rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 6.996,04 €. V danom prípade však\nsúd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 2.500 €, preto nie je zrejmé na aké rozhodnutie sa žalovaný\nodvoláva. Žalobca v súvislosti s týmto poukázal na závery v rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom\nsp. zn. 19C/23/2022.\n7. Žalovaný vo svojej replike uviedol, že žalobca opätovne poukazuje na argumenty a skutočnosti, ktoré\nuvádzal vo svojich vyjadreniach v prvoinštančnom konaní, ku ktorým sa žalovaný podrobne vyjadril. Na\nuvedených argumentoch aj na dôvodoch podaného odvolania trvá a navrhol odvolaciemu súdu aby\nvyhovel jemu podanému odvolaniu.\n8. Žalobca nevyužil svoje právo a dupliku nepodal.\n9. Doplňujúcim rozsudkom č. k. 9C/43/2022-167 zo dňa 17.januára 2024 súd prvej inštancie rozhodol\ntak, že vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol. Doplňujúci rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 225 ods.\n1, ods. 2 C.s.p., keď e na základe návrhu žalobcu doplnil rozsudok tak, aby zohľadňoval celý predmet\nkonania a žalobný návrh.\n10. Dopĺňací rozsudok nebol stranami sporu odvolaním napadnutý.\n11. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379 a § 380 ods.\n1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. napadnutý rozsudok v celom rozsahu bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3\nC.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a dôvodné je len odvolanie žalobcu.\n12. Predmetom sporu je zaplatenie sumy 5.000,-€ z titulu náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej\nujme spôsobenej žalobcovi za porušenie jeho práva na maximálny týždenný pracovný čas s poukazom\nna čl. 6 písm. b) smernice, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho právneho poriadku\nSlovenskej republiky, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z..\n\n13. Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na:\na) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a\nna maximálny týždenný pracovný čas a\nb) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.\n13.1. Podľa článku 2 bod 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:1. \"pracovný čas\"\nje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju\nčinnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;\n13.2. Podľa článku 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie\ntoho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: b) priemerný pracovný čas pre\nkaždé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n13.3. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom\npríslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.\n13.4. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.\nSkrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho\nstupňa.\n13.5. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý\nnerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov.\n13.6. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka\nslužobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania\nštátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania\nštátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.\n13.7. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť\nv štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\n13.8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n14. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie\nriadne\nzistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vo veci samej zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v\nzmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci\nskutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej\nveci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti\npovažuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri\nhodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia Smernice 2003/88/ES Európskeho\nparlamentu a Rady zo 4.novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zákona\nč. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a ktoré\nho viedli k čiastočnému vyhoveniu žaloby. Súd prvej inštancie po vysporiadaní sa s námietkami\nmiestnej príslušnosti a nesplnenia procesných podmienok konania primerane vysvetlil, že žalovaný je\nvecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť a sú splnene podmienky na poskytnutie náhrady\nza vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu (pozri odsek 29. a 31. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku). Rovnako podrobne a detailne uviedol, ako dospel k záveru, že suma 2.500,-€ ako náhrada\nnemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi sa javí ako primeraná (pozri odsek 33. a 38. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku). Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku vo veci samej dalo odpoveď\nna skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho\nrozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje\n\nrozhodnutie vo veci samej patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie\npoukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu\nstotožňuje a podstatným dôvodom odvolania žalovaného považuje potrebné uviesť nasledovné fakty.\n15. Žalovaný ako počas konania na súde prvej inštancie aj v odvolaní zotrval na námietke nedostatku\nprávomoci súdu konať vo veci a nedostatku pasívnej vecnej legitimácie (pozri odsek 5., 5.1.).\n15.1. Ustanovenie § 3 C.s.p. vymedzuje právomoc civilných súdov metódou konkrétneho výpočtu\nprávnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú\nsúkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou\nich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho\nvzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne\nvynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Zisťovanie danosti\nprávomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do ich\nprávomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu, a nie iba od jeho úpravy konkrétnym právnym odvetvím\nhmotného (najčastejšie) súkromného práva. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením\npráva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do\nvnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací\nsúd poukazuje na to, že z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej\nporušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne\nsúdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcom a žalovaným jedná o súkromnoprávny\nspor týkajúci sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody porušením práva Európskej únie,\nktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal v zmysle ustanovenia § 3 C.s.p.\nprávomoc spor medzi žalobcom a žalovaným prejednať a v spore rozsudkom rozhodnúť. Súd prvej\ninštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu\nžalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom jedným z predpokladov\nzodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej únie, ktorej cieľom je\npriznanie práv jednotlivcom“. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore\noprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Európskej únie\npri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č.\n315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001\nZ.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v\npodanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad\nzákona . 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná.\n15.2. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej\nlegitimácie s tým, že žalovaný v konaní poukázal na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a\n„aplikáciou smernice“ a že na aplikácii smernice sa žalovaný nepodieľal. Odvolací súd sa so záverom\nsúdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky\nstotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, je z hľadiska\nprejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa čl. 29 smernice je táto smernica adresovaná\nčlenským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj\nfaktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade že žalovaný túto povinnosť nesplní, je\nzodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku\njej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným nárokom domáha náhrady\nškody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej únie členským štátom\nEurópskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy, a\nto ministerstvo vnútra, do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor\ndisponuje pasívnou vecnou legitimáciou.\n16. Za právne irelevantnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného (pozri odsek 5.3.), že súd\nprvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov\nhasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený\nrozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností,\nktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl.\n2 smernice Rady 89), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie súdneho dvora vo veci C- 429/09\nsa týka „mestského hasiča. Odvolací súd poukazuje nato, že pri právnom posúdení veci aj v znení\n\nsmernice pri rozhodovaní je potrebné vychádzať aj z príslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože\nsúd je povinný plne uplatňovať výklad práva Európskej únie, ktorý súdny dvor podal (pozri rozsudok\nC-261/2021 zo dňa 07. júla 2022). Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok,\nteda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.\nSúdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského a záchranného zboru, aj\nkeď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti\npožiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v\nsúlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú\nsvojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice\npojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý\nje členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu Európskej únie, keď\nza pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a\nprávna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah\nna postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto\nje podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k\nposudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia\nsmernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na uvedené je preto\nnedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že smernica sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez\nprávneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako\nhasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá\nčlenským štátom Európskej únie maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá\nmusí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva\nEurópskej únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré\njednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok\nC-429/09 vo veci Fuß body 33. až 35.). Členské štáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť\nrozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na\nnejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).\nSúdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom\nrozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod\n95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v\nzariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne\npracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.).\n16.1. Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej\npohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,\nje súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený\nsmernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti\nmusí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej\npohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za\npracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na\npríslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania\nnevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej\njudikatúry súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti,\nktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp.\npovinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas\npohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka\nslobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a\nvenovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas\npracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).\n17. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa nároku na náhradu škody (pozri odsek 5.3.) žalovaný\nnamietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom, pričom\nveľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú\nslužobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný, odvolací súd\nuvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé,\nže žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v\npríčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy)\n\nv dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom\nstanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/\nES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného\nnepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a\naby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie\na rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný\nv zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať\nrodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Odvolací súd\nďalej uvádza, že smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia.\nNáhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej\nškode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov\nEurópskej únie musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa\nnáhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme\nfinančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny\nporiadok Slovenskej republiky tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody\nproti štátu spôsobenej porušením práva Európskej únie. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobca\nnepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom\nprvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období (12/2019 až 10/2022) bol každý mesiac v\npráci viac než by prináležalo podľa maximálneho pracovného času a zároveň opakovane dochádzalo\nu žalobu k prekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času. Odvolací súd uvádza, že žalobca v\ndôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Európskej únie, prišiel o čas,\nktorý by inak (za situácie, že by nemal nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na\npracovisku) venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov fyzickej a psychickej relaxácii,\nmohol by rozhodnúť o trávení tohto času podľa vlastného uváženia.\n17.1. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky\npre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu od svojho zamestnávateľa\ns poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási\nkompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd je pri\nposudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že má posúdiť\nprimeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii smernice žalobca utrpel,\npričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je na\núvahe súdu. Súd však musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak\njednotlivé okolnosti ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej\nujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom\nskutkovom stave. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom\nprípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva\nžalobcu správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2\nObčianskeho zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho\nsúdu vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď\nžalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky,\naby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6\npísm. b/ smernice a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej\npohotovosti, je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na\nodstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah,\nktorým je štát namieste. Rovnako berúc do úvahy už uvedené neprichádza do úvahy ani morálna\nsatisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a\npod. Z formulácie § 13 ods. 2 v Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti\nfyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho\nzákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode s\nnázorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom\ndodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to\naj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal\nmožnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu\n\nza dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu\ndochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.\n17.2. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada\njej primeranosti k okolnostiam a následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby.\nPričom neexistuje paušálny vzorec výpočtu, resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne\nkvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy\nposudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením\nmaximálneho limitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času\nžalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Pokiaľ\nide o výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy tak odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade\nsa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s priznanou výškou nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie\nnepriznal celú sumu, ktorú považoval žalobca, ale priznal z nej len polovicu. Tento záver aj riadne\nodôvodnil, prečo nevyhovel žalobe v celom rozsahu, a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by\nsa mu zhoršilo zdravie ohľadom nedostatku spánku, alebo že by z dôvodu času v práci prišlo k\nvzniku problémov v manželstve. V konaní bolo preukázané, že žalobca pracoval nad rozsah stanovený\nsmernicou v rozhodnej dobe (súd prvej inštancie v bode 35. napadnutého rozsudku riadne a rozsiahlo\nodôvodnil koľko odpracoval) a aj keď neboli preukázané rodinné problémy a zdravotné problémy na\nstrane žalobcu, prišlo k zásahu do jeho práv. Odvolací sú má za to, že žalobca bol ukrátený o čas so\nsvojou rodinou, nemohol sa venovať vlastným koníčkom, čím bolo zasiahnuté do jeho práv, a preto\ntak ako konštatoval súd prvej inštancie vznikol žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd\nprvej inštancie sa pri stanovení výšky riadil správnou úvahou a priznanú sumu aj riadne odôvodnil, keď\nodvolací súd zastáva názor, že táto priznaná náhrad nemajetkovej ujmy je primeraná k okolnostiam\na následkom (intenzite) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Prisúdená náhradu\nnemajetkovej ujmy je primeranú, a to aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach\nkeď odvolaciemu súdu je v zmysle § 186 ods. 1 C.s.p. z jeho rozhodovacej činnosti známe množstvo\nrozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej\ntranspozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžke priemerného týždenného pracovného\nčasu vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici\nsp. zn. 14Co/34/2022, 14Co/113/2023, 14Co/134/2023,15Co/81/2022,15Co/25/2024,15Co/30/2024,\n16Co/11/2022, 16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022,\n17Co/59/2022, 17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023,17Co/100/2023).\n18. Ďalšími námietkami žalovaného sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé\nprivodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína\na odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.\nÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).\n19. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti obsah odvolania žalovaného teda nie je spôsobilý\nspochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej z hľadiska\nodvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také\nnové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo\nby spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie,\nv dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387 ods.1,2 C.s.p.\nako vecne správne potvrdil (výrok I.).\n20. V časti náhrady trov konania na súde prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie\nžalobcu je dôvodné. Konanie o náhrade nemajetkovej ujme, je konaním, kde je konečný výsledok\ndaný na úvahe súdu. V danom prípade konštatoval súd dôvodnosť žaloby a priznal žalobcovi nárok\nna náhradu nemajetkovej ujmy, len využil úvahu a nepriznal celú žalovanú sumu. Zásadu úspechu\nvo veci (§ 255 C.s.p.) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu\nalebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak\n\nmu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť\nprocesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.\nPri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za\nzákladné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom\ndruhotná a nadväzujúca. Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo\nobdobou § 142 ods. 3 O.s.p., a ktoré by výslovne upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov\nkonania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy\nsúdu. Avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a\nnárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy\nsúdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy (pozri II. ÚS 225/2020 z\n27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\npod č. 31/2020, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019, sp. zn. I. ÚS 56/2017, sp. zn.\nIV. ÚS 652/2018, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020). Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor,\nže aj ustanovenie § 255 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru\njej úspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach priznať strane plnú náhradu trov konania. V prípade\nuplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je schopný presne vyčísliť (nakoľko jeho konkrétna\nvýška závisí od úvahy súdu), je potrebné posudzovať úspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca\npreukázal danosť svojho nároku čo do základu (pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/70/2021,\nrozhodnutia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/151/2018, 9Co/100/2020).\n20.1. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené a spôsob rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k\nzáveru, že žalobca bol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Cs.p. plne procesne úspešný čo do\nzákladu uplatneného nároku náhrady nemajetkovej ujmy a súčasne výška plnenie vyplývajúca z tohto\njeho procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu a preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti\nnároku na náhradu trov konania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobca má voči žalovanému nárok\nna náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100% (výrok II.).\n21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle\n§ 396\nods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobkyňa mala v odvolacom konaní\nplný úspech (úspešná v časti svojho odvolania ako aj v časti odvolania žalovaného) , preto jej vznikol\nvoči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok III.).\n22. O výške náhrady trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2\nC.s.p. rozhodne súd prvej inštancie do 60 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\n\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods.2 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/43/2022", "guid": "7df7117d-9d4d-4de0-9d73-667bd5631651:105737a6-cf32-46c0-96e2-5d879a8856e2", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:bf14b824-ba19-4d66-8ef5-37e5e5e5d0b7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 24/2021", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2021 z 4. 8. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-08-04", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:1.US.24.2021.2"}, {"guid": "ussr:d5445e38-fd44-4696-b233-788ed9fa3006", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 225/2020", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 225/2020 z 27. 8. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-08-27", "citacie_n": 209, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.225.2020.2"}, {"guid": "ussr:45924d35-e787-4d32-b53b-74517146d7bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 399/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 z 15. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-15", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.399.2019.1"}, {"guid": "ussr:56ba2daa-f035-44a1-8923-72249c112191", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 652/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. 2. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-02-13", "citacie_n": 104, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:4.US.652.2018.1"}, {"guid": "ussr:4e4dd85e-3c84-4a18-a487-5de06d24d4ec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 56/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-08", "citacie_n": 424, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:1.US.56.2017.1"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "634f42a7-3a70-4b16-b962-016174ed713f:f46757cd-2c0a-4e06-9f40-f6d643e7748a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6723201441.1", "spisova_znacka": "14Co/134/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/134/2023 z 7. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-05-07", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6723201441.1"}, {"guid": "650c6bb2-3eb7-465c-830e-3c7ea9b12137:0aeb6e32-8cd1-4b08-9a11-8f6ed25c40a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/30/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/30/2024 z 24. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/650c6bb2-3eb7-465c-830e-3c7ea9b12137:0aeb6e32-8cd1-4b08-9a11-8f6ed25c40a8"}, {"guid": "374aeece-9ed5-4b01-bdf2-9cd0ff0ff434:d7d4a5a8-26db-4340-8024-dc4124a0fd06", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/25/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/25/2024 z 17. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-04-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/374aeece-9ed5-4b01-bdf2-9cd0ff0ff434:d7d4a5a8-26db-4340-8024-dc4124a0fd06"}, {"guid": "14bd1333-46f5-4b5b-bfb1-aad1c9e428cb:c72dd599-d13d-43a6-98cf-baa93f8a1835", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/86/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/86/2023 z 20. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/14bd1333-46f5-4b5b-bfb1-aad1c9e428cb:c72dd599-d13d-43a6-98cf-baa93f8a1835"}, {"guid": "42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/113/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d"}, {"guid": "4bb11773-01ec-4f7b-8a43-3db4b85b3482:fca9a278-ca5f-4e1d-851b-8d61fbf40151", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/106/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/106/2023 z 22. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4bb11773-01ec-4f7b-8a43-3db4b85b3482:fca9a278-ca5f-4e1d-851b-8d61fbf40151"}, {"guid": "c622415d-4b15-472a-a81d-7f9de5c1102e:84d5f3b5-f69e-4d9e-a3cd-a0a4f7cd388e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1", "spisova_znacka": "15Co/81/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/81/2022 z 27. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1"}, {"guid": "47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/20/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/20/2023 z 30. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/90/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/90/2022 z 30. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-01-30", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/16/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c"}, {"guid": "0c28fce7-4fd7-432f-96bf-d365cbab7b01:bdefc155-48f3-42a0-b6e2-0c8a3ac3bc57", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2021:5817203474.2", "spisova_znacka": "9Co/100/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/100/2020 z 17. 3. 2021", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2021-03-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2021:5817203474.2"}, {"guid": "c1e38030-cd3e-43a2-8a91-1493fe40a1c0:b8db37d7-0a4f-4a8e-9b17-a6cc1c81556f", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5714217084.1", "spisova_znacka": "9Co/151/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/151/2018 z 19. 9. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-09-19", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5714217084.1"}], "citovane_v": []}