{"guid": "46db80c0-4f6b-4063-989d-6472d7790441:d7eaaa45-8188-47bc-a1bf-9169d52e7fcf", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1", "spisova_znacka": "9Co/54/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/54/2024 z 17. 10. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 17. októbra 2024, sp. zn. 9Co/54/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1", "identifikacne_cislo": "1722202304", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Magdaléna Floreková", "sudca_id": 160, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-magdalena-florekova-160", "datum_vydania": "2024-10-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d7eaaa45-8188-47bc-a1bf-9169d52e7fcf", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1/text", "citacie_n": 4, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n9Co/54/2024\n1722202304\n17. 10. 2024\nJUDr. Magdaléna Floreková\nECLI:SK:KSBA:2024:1722202304.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov\nsenátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci žalobcov : 1. U.. W. Z.,\nnarodený XX. X. XXXX, trvale bytom Z., D. XX, 2. Z.. P. K., narodený XX. X. XXXX, trvale bytom A., D.\nXXXX/XB, 3. E.. O. L., narodený XX. X. XXXX, trvale bytom A., E. XXXX/XXX, 4. Z.. I.. A. T., narodený\nX. XX. XXXX, trvale bytom I. Č.. XXXX, I., 5. E.. O. L., narodený X. X. XXXX, trvale bytom Z., D. XXX/XX,\n6. D.. O. Š., narodený XX. X. XXXX, trvale bytom P., U. X, 7. A.. I.. Z. I., narodený XX. X. XXXX, trvale\nbytom Z., A. X, všetci žalobcovia právne zastúpení Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc,\ns.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice - mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542, proti žalovanej :\nSlovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812\n72 Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy jednotlivo 5.000 €, na odvolanie žalovanej proti rozsudku\nOkresného súdu Pezinok zo dňa 31. 10. 2023 č.k. 48C/18/2022 - 174, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.\nŽalobca 1 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nŽalobca 2 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nŽalobca 3 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nŽalobca 4 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nŽalobca 5 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nŽalobca 6 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nŽalobca 7 m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1. sumu 3.000\n€ ( výrok I ), žalobcovi 2. sumu 5.000 € ( výrok II ), žalobcovi 3. sumu 3.500 € ( výrok III ), žalobcovi\n4. sumu 2.500 € ( výrok IV ), žalobcovi 5. sumu 3.000 € ( výrok V ), žalobcovi 6. sumu 4.000 € ( výrok\nVI ), žalobcovi 7. sumu 3.000 € ( výrok VII ), všetkým v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.\nV prevyšujúcej časti žaloby zamietol ( výrok VIII ). Zároveň priznal žalobcovi 1, 2, 3, 4, 5, 6 a 7 každému\nosobitne voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % ( výrok IX až XV rozsudku ). V\nodôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia 1 až 7 doručili tunajšiemu súdu\nskutkovo a právne obdobné žaloby, ktorými sa domáhajú voči totožnému subjektu nároku na zaplatenie\nnemajetkovej ujmy 5.000,- eur a náhrady trov konania. Konania boli vedené samostatne pod sp. zn. 48\nC 18/2022 až 48 C 24/2022.\n2/ Žaloby zhodne odôvodnili každý jeden tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru\nSlovenskej republiky s miestom výkonu štátnej služby v Pezinku a okolí. Voči žalovanému si uplatňuje\nnárok ako náhradu škody spôsobenej žalovaným v dôsledku porušenia práva Európskej únie z dôvodu,\nže do právneho poriadku Slovenskej republiky nebola správne transponovaná smernica Európskej únie\nč. 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako\n\n„Smernica“), v dôsledku čoho vzniká žalobcovi škoda. Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka\nHasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých\nnasleduje 7,5 hodinová pracovná pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto\n„naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Žalobcovia poukázali\nna úniovú úpravu pracovného času zamestnancov obsiahnutú v Smernici, ktorej základným cieľom\nje zaručiť lepšiu ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov garantovaním minimálneho denného a\ntýždenného času odpočinku, primeraných prestávok v práci ako aj stanovením maximálneho týždenného\npracovného času. Smernica stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní\nvrátane nadčasov neprekročí 48 hodín (čl. 6 písm. b) Smernice). Napriek tomu, že príloha č. 4 k\nzákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako\n„Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) uvádza, že do jej znenia bola prebratá Smernica, znenie\njeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. Žiadne ustanovenie uvedeného zákona\nnepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich\ntýždenného pracovného času v zmysle úniového práva. V tomto smere sa Zákon o Hasičskom a\nzáchrannom zbore odlišuje od ust. § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj\n„Zákonník práce“), ktorý Smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ zohľadňuje.\nZákonník práce, však na právnu kvalifikáciu pohotovosti príslušníkov Hasičského zboru nemožno\npoužiť. Každý žalobca v jeho žalobe tvrdil, že v jeho prípade boli splnené úniové podmienky založenia\nzodpovednosti Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR za porušenie jeho práva\ngarantovaného čl. 6 písm. b) Smernice, z ktorých vyplýva jeho nárok na náhradu škody. Svoje právo\nopieral o judikatúru Súdneho dvora EÚ, najmä o rozsudok vo veci G. Fuß (C-429/09), pričom mal za\nto, že v jeho prípade došlo k splneniu troch podmienok založenia zodpovednosti Slovenskej republiky\nza porušenie jeho práva podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Každý žalobca mal za to, že v jeho prípade\ntreba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48\nhodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé\nnerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času podľa Smernice sa tiež môže\nprejaviť v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na\nzdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na ich celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Analýza\nslovenského právneho poriadku podľa žalobcu potvrdzuje neexistenciu osobitnej právnej úpravy\nobsahujúcej náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcom a\nani pravidlá použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Každý žalobca mal za to, že\nv jeho prípade vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku\nstraty času odpočinku, na ktorý by mal každý žalobca nárok v prípade rešpektovania jeho 48 hodinového\ntýždenného pracovného času), ako aj z podmienok jeho uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku\nmožné použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa §§ 11 až 13 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“), nakoľko tieto ustanovenia\nupravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho\núniového práva. Každý žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. §\n13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že súd priznáva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy\nv peniazoch na základe vlastnej úvahy pri zohľadnení všetkých okolností prípadu a do úvahy je potrebné\nbrať primeranosť takto poskytovanej náhrady, ktorou sa má zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej\nnemajetkovej ujmy.\n3/ Na základe výzvy súdu zo 16. januára 2023 žalobcovia doručili súdu podanie označené ako\n„Doplnenie žaloby na výzvu súdu“, ktorým každý jeden doplnil svoju žalobu o konkrétne kalendárne\ntýždne v rozhodnom období, v ktorých došlo k prekročeniu maximálneho prípustného týždenného času,\nvrátane súčtu odpracovaných hodín s osobitným označením času služobnej pohotovosti s fyzickou\nprítomnosťou na pracovisku.\n4/ Žalovaný vo vyjadrení k žalobe ( v zásade identické vo vzťahu ku všetkým žalobcom ) žiadal, aby\nsúd konanie z procesných dôvodov zastavil a v prípade, že sa nestotožní s procesnými námietkami\nžalovaného, tak žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný v prvom rade namietol\nnedostatok právomoci slovenských súdov predmetnú vec prejednať a rozhodnúť, nakoľko mal za\nto, že do kompetencie vnútroštátnych súdov nepatrí posudzovať súlad slovenských zákonov alebo\niných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou\nEurópskej únie. Žalovaný uviedol, že žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu škody v dôsledku\nporušenia práva Európskej únie k jeho ujme, nakoľko došlo k nesprávnemu prebratiu Smernice do\nprávneho poriadku Slovenskej republiky. Žalovaný mal za to, že Smernicu nemožno aplikovať na\n\nprejednávaný prípad, nakoľko Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité\nosobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z toho dôvodu mal žalovaný za to, že Smernica sa na\nslužobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, a preto\njej ustanovenia nemohli byť porušené, ako to tvrdia žalobcovia. Žalovaný mal za to, že štátnu službu\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR, v rámci ktorej vykonávajú zásahovú činnosť,\nmožno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti v čl. 2 ods. 2 smernice\nRady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a\nochrany zdravia pracovníkov pri práci, na ktorú Smernica v čl. 1 ods. 3 odkazuje, nakoľko úlohy,\nktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem „osobitné\nčinnosti služieb civilnej ochrany“, keďže okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi plnia aj úlohy\nna úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych\nčinností. Žalovaný ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko žalobcovia nezažalovali\nsvojho zamestnávateľa ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého\npôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Podľa žalovaného mal každý\nžalobca, ak mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, svojho\nnadriadeného na túto skutočnosť upozorniť a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, na\nktoré sa odvoláva v žalobe. Podľa žalovaného boli žalobcovi za každú hodinu určenej služobnej\npohotovosti vyplatené príslušné zložky príjmu resp. poskytnuté náhradné voľno. Podľa žalovaného nie\nje prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej\nosoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný uviedol, že Smernica bola\ntransponovaná do slovenského právneho poriadku okrem iného Zákonom o Hasičskom a záchrannom\nzbore. Žalovaný mal za to, že z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne\nvzhľadom na referenčné obdobia bola Smernica transponovaná správne. Žalovaný dal do pozornosti\nsúdu, že jednotlivé ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (najmä ust. § 85 ods. 1, §\n86 ods. 1, 2, 3 a § 92 ods. 1) definujú služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR\nako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom\numožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za\nktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Zo Zákona o Hasičskom\na záchrannom zbore jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase\nsa za výkon štátnej služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste\nvýkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho\nrozvrhnutia služobného času podľa § 91 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a štátna služba\nnadčas podľa § 92 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Ustanovenia Zákona o Hasičskom a\nzáchrannom zbore nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby,\nale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej\nslužbe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe. Pri nariadenej služobnej pohotovosti\nv štátnej službe ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby ale\nmimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za časť\ntejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. Ust. § 92 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom\nzbore len vystihuje časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou pohotovosťou. V\noboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Tvrdenie\nžalovaného o služobnom čase pritom podporuje aj Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov\nHasičského a záchranného zboru na rok 2016, na ustanovenia ktorej žalovaný odkázal a mal za to, že\njednak ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ako aj ustanovenia platnej kolektívnej\nzmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR plne transponovali čl.\n2 ods. 1 Smernice. Pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice žalovaný uviedol, že podľa Smernice\npriemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom\ntýždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením\nalebo kolektívnou zmluvou. Smernica umožňuje ustanoviť odlišne referenčné obdobie iné ako 7 dní,\nčo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase. Článok 16 Smernice\nstanovuje na účely ustanovenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné obdobie na 4\nmesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám možnosť uplatnenia výnimky a\nurčiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov alebo ak je to v kolektívnej zmluve uvedené,\ntak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného obdobia navyše je,\nže príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný pracovný čas odpočinku alebo vo výnimočných\nprípadoch, kde to z objektívnych dôvodov nie je možné, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná\nochrana. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri\nrovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne (ust. § 85), pričom podľa\n\nust. § 91 ods. 3 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore možno hasičovi prikázať v kalendárnom\nroku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Žalovaný dal\nsúdu do pozornosti, že služobný čas hasičov môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne, pričom pri takto\nurčenom pracovnom čase nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch\nvyššia ako 18 hodín a celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej\nurčenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom\ndni. V zmysle platnej kolektívnej zmluvy hasiči vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým\nslužobným časom, výkon štátnej služby majú v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo\nmajú služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti,\nktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v\ntrvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý\nna obdobie 6 mesiacov. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že napriek tomu, že vnútroštátne\nprávo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom\nhodín, v príslušných ustanoveniach Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a Kolektívnych zmluvách\nsú dostatočne ustanovené počty hodín služobného času hasičov, a preto mal žalovaný za to, že\nSmernica bola pokiaľ ide o čl. 6 Smernice transponovaná správne. Smernica podľa žalovaného\numožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania článku 6 Smernice za predpokladu, že\ndodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na\nneuplatňovanie je situácia, ako je to v tomto prípade, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej\nochrany. Žalovaný poukázal na to, že žiaden žalobca neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu\nškody. Žalovanému nebolo zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť ním uplatnená škoda, ktorá mu mala\nvzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol každý žalobca v zmysle platnej\nlegislatívy odmeňovaný. Žalovaný dal do pozornosti, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník\npovinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce\nna požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade každý žalobca môže\nodpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Pri takto nariadenej služobnej pohotovosti majú príslušníci\nHasičského a záchranného zboru SR v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený\npriestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ im vytvára podmienky vhodné na odpočinok.\nV čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť a mimo času skutočného\nvýkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobcovia nemusia byť bdelí\na aktívni počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Podľa žalovaného žiaden žalobca nijakým\nspôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu\nmal žalovaný spôsobiť. Žiaden žalobca podľa žalovaného neuviedol konkrétne skutočnosti, čím a aká\nškoda mu bola spôsobená. S plánovaným rozvrhom služobného času je každý žalobca každý mesiac\noboznámený najneskôr 3 dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca a žiaden žalobca\npočas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore SR nijakým spôsobom nenamietal rozvrh\nslužobného času. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Okresného súdu\nStará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 v rovnakej právnej veci, ktorý bol potvrdený\nrozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 15Co/6/2023-313 zo dňa 24.11.2020. Žalovaný taktiež\npoukázal na to, že každý žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa\nvzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR a bol oboznámený\ns plánovaným rozvrhom služobného času a so všetkými internými predpismi a kolektívnymi zmluvami.\nVýšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovia požadujú považoval žalovaný za zjavne neprimeranú, a to\nnajmä s ohľadom na porovnanie tejto výšky s výškami náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných\nčinov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného neporovnateľne vyššia.\nŽalovaný mal za to, že žalobcovia neodôvodnili výšku požadovanej peňažnej náhrady. Vzhľadom na\nto, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade\nindividuálne. Žalovaný namietal tvrdenia žalobcu o prekračovaní pracovného času, nakoľko toto by\nplatilo len vtedy, ak by nikdy nevyužil možnosť dovolenky, dodatkovej dovolenky, rekondičných pobytov,\nvoľna vyplývajúceho z kolektívnej zmluvy a pod. Žalovaný ďalej namietol premlčanie všetkých žalobcom\nuplatnených nárokov predchádzajúcich lehote 3 rokov pred podaním žaloby.\n5/ Žalobcovia v identických vyjadreniach k vyjadreniu žalovaného ( replika ) uviedli, k námietke\nžalovaného týkajúcej sa vecnej pôsobnosti Smernice že významom a výkladom čl. 2 ods. 2 Smernice\n89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia\npracovníkov pri práci sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ, výklad ktorých je všeobecne\nzáväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. Žalobcovia poukázali na rozhodnutia Súdneho\ndvora EÚ vo veci Pffeifer (C-397/01), Personalrat der Feuerwehr Hamburg (C-52/04), R. Matzak\n\n(C-518/15). Žalobcovia nesúhlasili s tým, žeby sa Smernica nevzťahovala na protipožiarne služby\na služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR. Pokiaľ ide o námietku\nprávomoci vznesenú žalovaným, žalobcovia uviedli, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi\nporušením práva Únie v dôsledku transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno\nzaradiť medzi súkromnoprávne spory, čo podporuje aj judikatúra Súdneho dvora EÚ. K námietke\nžalovaného týkajúcej sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobcovia uviedli, že žalovaným je\nSlovenská republika, ktorá je po vstupe do Európskej únie zodpovedná za prijatie všetkých opatrení\nlegislatívnej a faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. Za Slovenskú republiku pritom koná\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný\nzbor SR. Žalobcovia mali za to, že výklad žalovaného o tom, akým spôsobom bola Smernica do\nslovenského právneho poriadku transponovaná nespĺňa požiadavky úniového práva, nakoľko je len\nformálny a nedosahuje sa ním požadovaný výsledok, t. j. zabezpečenie 48-hodinového priemerného\nslužobného času pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Žalovaný svoje tvrdenie o\nsprávnej transpozícii Smernice opiera podľa žalobcov iba o formálne premietnutie požiadaviek jej čl.\n2 ods. 1 do Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, má za to, že ustanovenia tohto zákona a\nkolektívnych zmlúv plne transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice, avšak praktickým dôsledkom aplikácie\nZákona o Hasičskom a záchrannom zbore je podľa žalobcu výsledok, ktorý negarantuje 48 hodinový\npracovný čas pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR. Žalobcovia ďalej uviedli, že\nslužobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného\nčasu, nie je považovaná za výkon štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na\neventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, ak k nej bude privolaný. Smernica však podľa žalobcu\nneupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku ako Zákon o\nHasičskom a záchrannom zbore vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. Ustanoveniam\nSmernice by podľa žalobcu bolo možné vyhovieť len, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku\npovažovala za súčasť jeho pracovného času. Ustanovenia Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\nsú tak podľa žalobcu aj v rozpore s definíciou pracovného času podľa čl. 2 ods. 1 Smernice. Žalobcovia\nmali teda za to, že nakoľko služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného\nčasu, spolu s rozvrhnutým týždenným služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48\nhodín týždenne. Aj pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice mali žalobcovia za to, že žalovaný\nlen popísal, akým spôsobom sa viaceré ustanovenia Smernice premietli do Zákona o Hasičskom a\nzáchrannom zbore a keďže sa tak po legislatívnej stránke stalo, má za to, že „dotknuté právne predpisy\ntransponovali čl. 6 Smernice správne“. Žalobcovia mali za to, že žalovaný sa podrobne zaoberal vo\nsvojom vyjadrení zákonnou úpravou služobnej doby v rámci referenčného obdobia, avšak nereagoval\nna kľúčový problém, t. j. či aj počas referenčného obdobia sú štáty povinné garantovať priemerný 48\nhodinový týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Podľa žalobcov tento záväzok platí v\nplnom rozsahu aj vo vzťahu k referenčnému obdobiu, nakoľko žiadne ustanovenie Smernice nespája\nso zavedením referenčných období pre štáty možnosť nerešpektovať ich záväzok podľa čl. 6 písm. b)\nSmernice. Na základe uvedeného, ak štát nie je schopný zabezpečiť 48-hodinový priemerný týždenný\npracovný čas v rámci stanoveného referenčného obdobia, dostáva sa do rozporu s požiadavkou v\nčl. 6 písm. b) Smernice. Žalobcovia mali pritom za to, že Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore\nneupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude\nrešpektovaný počas stanovených šesťmesačných referenčných období. Žalobcovia mali za to, že Zákon\no Hasičskom a záchrannom zbore nesprávne transponoval Smernicu, nakoľko za súčasť pracovnej\n(služobnej) doby hasičov považuje ich pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2\nods. 1 a 2 Smernice. Súčet „riadnej“ služobnej doby a služobnej pohotovosti prekračuje požiadavku\n48 hodinového priemerného pracovného času požadovaného čl. 6 písm. b) Smernice. Porušenie\nuvedených ustanovení Smernice tak podľa žalobcov zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky za\nškodu spôsobenú porušením úniového práva, ktorú si každý žalobca v predmetnom konaní uplatnil.\nŽalobcovia uviedli, že náhrada škody členským štátom spôsobená jednotlivcom porušením ich práva\nmusí byť primeraná vzniknutej škode a je na vnútroštátnom súde dotknutého členského štátu, aby pri\nrešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určil, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý odpracoval\npriemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm.\nb) Smernice v dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená udelením dodatočného\nnáhradného voľna alebo finančným odškodnením a aby definoval pravidlá týkajúce sa výpočtu tejto\nnáhrady. Pod škodou treba pritom podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ rozumieť škodu, ktorá vznikla\nžalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný\npracovný čas upravený v čl. 6 písm. b) Smernice rešpektovaný. Dlhodobé nerešpektovanie určeného\núniového týždenného pracovného času podľa Smernice sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry\n\nfyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ich ochrane práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a\ntiež na celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu. Žalobcovia ďalej uviedli, že v dobe, v ktorej je ako\nhasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku nad 48 hodinový týždenný\npracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojím časom, venovať sa sebe, rodine, oddychovať,\nregenerovať svoje sily atď., t. j. nemôže využívať tento čas pre seba a reálne napĺňať právo na\nodpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Žalobcovia mali za to, že iba dodržiavanie denného a\ntýždenného odpočinku poskytuje skutočnú záruku ochrany zdravia zamestnancov. Podľa žalobcov v\nslovenskom právnom poriadku neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o\nnáhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by\nsa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. Žalobcovia odvolávajúc sa na povahu škody, ktorá má\nnemajetkovú povahu ako aj na podmienky jej uplatnenia mal za to, že v slovenskom právnom poriadku\nmožno použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa ust. §§ 11-13\nObčianskeho zákonníka, ktoré upravujú obsahom a účelom najbližšie ustanovenia k náhrade škody\nžalobcu v dôsledku porušenia úniového práva. Žalobcovia mali za to, že túto škodu je možné nahradiť\nv peniazoch. Podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti\nfyzickej osoby podľa Občianskeho zákonníka sú zásadne identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime\núniovej zodpovednosti, keďže sa rovnako predpokladá, že existuje zásah objektívne spôsobilý vyvolať\nnemajetkovú ujmu, ide o zásah, ktorý je neoprávnený a existuje príčinná súvislosť medzi uvedenými\npodmienkami. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa aj požiadavky zásad úniového\npráva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj efektivity,\nnakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady\nnemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom. Súd priznáva\nnáhradu nemajetkovej ujmy podľa vlastnej úvahy zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu. Žalobcovia\nsa nestotožnili s tvrdením žalovaného, že tabuľky priložené v prílohe žaloby nie je možné považovať\nza dôkaz, nakoľko táto evidencia obsahuje tak plánované hodiny ako aj skutočne odpracované\nhodiny bez času služobnej pohotovosti. Výpis dochádzkového systému SAP prestal byť podľa žalobcu\nplánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený skutočne\nodpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti) potvrdil do evidencie\nsystému SAP. Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom potvrdzuje jeho\nreálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky\nžalovaného. Práve na základe údajov zo softvéru SAP sa u príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru SR vypočítava každý mesiac ich služobný príjem. K argumentom žalovaného, ktoré sa opierali o\nrozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019 žalobcovia uviedli,\nže predmetom tohto konania bol síce obdobný nárok ako nárok uplatnený žalobcom, ale petit žaloby bol\nrozdielny, keď si subjekt vystupujúci ako žalobca v konaní pred Okresným súdom Stará Ľubovňa stanovil\nformu a rozsah náhrady škody presným výpočtom, ktorý v súdnom spore spôsoboval problém, nakoľko\nžalovaný tomto spore tvrdil, že ide o mzdový nárok. Každý žalobca v konaní prebiehajúcom na Okresnom\nsúde Pezinok pritom stanovil formu a spôsob náhrady škody paušálnou sumou bez konkrétneho výpočtu.\nArgument žalovaného, že žalobcovia neupozornili svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv\na nepožiadal ho o náhradu škody, t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody, je\npodľa žalobcov v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žalobcovia mali za to, že v ich prípade\nboli splnené podmienky na to, aby sa domáhal peňažnej satisfakcie, nakoľko táto prichádza do úvahy\ntam, kde by sa satisfakcia podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca.\nPodľa žalobcu žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich\nnásledkov neprichádzajú do úvahy vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým\nje štát. Rovnako podľa žalobcu neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia. Zníženie dôstojnosti\na vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Námietka premlčania je podľa žalobcov bez právneho\nvýznamu, nakoľko žalobcami uplatnený nárok je v paušálnej výške 5.000,- eur a nejde o nárok za\njednotlivé mesiace. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, ktorý žalobcami uplatnenú výšku nemajetkovej\nujmy považoval za zjavne neprimeranú s ohľadom na výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam\ntrestných činov, poukázali žalobcovia na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu (Krajského\nsúdu Banská Bystrica) a na právoplatné súdne rozhodnutia, ktorými bola v obdobnej veci právoplatne\npriznaná náhrada nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike za porušenie práva EÚ vo výške od\n2.500 € do 4.759,99 €. Žalobcovia sa nestotožnili s výpočtami žalovaného, na základe ktorých spochybnil\nskutočnosť, či v referenčnom období došlo k prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času.\n\n6/ Žalovaný v zásade identických vyjadreniach k vyjadreniu žalobcov zotrval na svojich vyjadreniach a\ntvrdeniach, najmä tvrdil, že článok 6 Smernice bol transponovaný správne. Žalovanému nebolo zrejmé,\nako mohla žalobcom vzniknúť ním uplatnená škoda, ktorú odôvodňovali tým, že vykonával nariadenú\nslužobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy aj odmeňovaný. Podľa\nžalovaného nie je rozhodujúci plán služieb hasičských jednotiek, ale to, koľko času konkrétny príslušník\nstrávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia.\nŽalovaný naďalej považoval výšku žalobcami uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za neprimeranú,\na to aj vzhľadom na výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov. Žalobcovia podľa\nžalovaného nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských\nvzťahov či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere,\nktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú každý žalobca požaduje. Žalovaný\nnamietal výšku žalobcami uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy aj vzhľadom na rozhodovanie súdov\nv obdobných veciach. Žalovaný opätovne namietol aj nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie.\n7/ Tunajší súd následne uznesením zo 17. júla 2023 č. k. 48 C 18/2022-94 konania vtedy vedené na\ntunajšom súde pod sp. zn. 48 C 18/2022 ( U.. W. Z. ), sp. zn. 48 C 19/2022 ( Z.. P. K. ), sp. zn. 48 C\n20/2022 ( E.. O. L. ), sp. zn. 48 C 21/2022 ( pX.. I.. A. T. ), sp. zn. 48 C 22/2022 ( E.. O. L. ), sp. zn. 48\nC 23/2022 ( D.. O. Š. ) a sp. zn. 48 C 24/2022 ( A.. I.. Z. I. ) za účelom ústneho prejednania veci spojil\nna spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 48 C 18/2022. Uvedený postup súd odôvodnil tým, že\nv rámci prípravy pojednávania postupom podľa § 167 CSP, po preštudovaní jednotlivých podaní strán\nsporu dospel k záveru, že obsahom jednotlivých nárokov sú zhodné skutkové a právne skutočnosti, ako\naj, že ide o úzko špecifický okruh žalobcov, ktorí sú zastúpení totožným advokátom a žaloby smerujú\nvoči totožnému povinnému subjektu. Ust. § 166 ods. 1 CSP, v súvzťažnosti s čl. 17 CSP, kladie dôraz na\nrýchlosť, hospodárnosť a efektívnosť konania. Súd má za to, že spojením veci za účelom ich ústneho\nprejednania, možno docieliť práve rýchlosť a hospodárnosť konania. Súd prvej inštancie preto spojil\nkonania, ktoré sú obsahovo zhodné, a ktoré boli pridelené jednému zákonnému sudcovi, na spoločné\nkonanie za účelom ich ústneho prejednania.\n8/ Žalobcovia predložili 23. októbra 2023, resp. 24. októbra 2023 súdu výpočet priemerného týždenného\npracovného času vypracovaný v súlade s čl. 6 Smernice, vo vzťahu ku každému jednému zo žalobcov\n( č. l. 105-139, 146-159 ). Podanie žalobcov bolo žalovanému doručené na vedomie 25. októbra 2023\n( č. l. 165 ).\n9/ Súd prvej inštancie sa ešte pred nariadením pojednávania vo veci samej vysporiadal s otázkou,\nči sú splnené procesné podmienky, za ktorých môže v predmetnej veci konať a rozhodnúť, a to aj s\nohľadom na námietky vznesené v priebehu sporu žalovaným. Žalovaný vo svojich vyjadreniach vzniesol\nnámietku právomoci tunajšieho súdu predmetný spor prejednať a rozhodnúť a z toho dôvodu navrhoval,\naby súd konanie zastavil. Podľa ust. § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a\niné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Žalobcovia\nsvoj nárok na náhradu škody uplatnenej v predmetnom konaní odvodzujú od toho, že im škoda vznikla\nv dôsledku porušenia práva Únie. Tento spor je pritom potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory,\nktoré podľa cit. ust. § 3 CSP prejednávajú a rozhodujú vnútroštátne súdy. Aj z judikatúry Súdneho dvora\nEÚ ( porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 z 25.11.2020 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt\nHalle ) vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a\nštátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Jedine všeobecný súd je oprávnený a zároveň aj\npovinný rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej\núnie resp. jeho nerešpektovaním a zároveň aj o tom, v akej výške dotknutá škoda vznikla. Z toho dôvodu\nsúd vyhodnotil námietku žalovaného ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie\nvýsluchom žalobcov a listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, a to najmä tabuľkovým prehľadom\nslužieb žalobcov a ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom.\n10/ Žalobca 1 práp. U.. W. Z. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol: Svoje\nzamestnanie vykonávam na Okresom riaditeľstve HaZZ v Pezinku už 11 rokov, funkčné zaradenie hasič záchranár. Čo sa týka pracovného času, nastupovali sme s tým, že odpracujeme 24 hodinovú\nsmenu a následne máme 2 dni voľna, čo je v rozpore s tým, že odpracujem 24 hodín, z toho 16\nhodín výkon práce a 8 hodín ako pohotovosť na pracovisku, kde tieto hodiny nám nie sú zarátane do\ncelkového pracovného fondu. Tým pádom je ovplyvnená doba regenerácie, lebo počas 8 pracovných\nhodín môžeme byť povolaný na výjazd, ktorý musíme zrealizovať do 1 minúty, kde vlastne protistrana\n\nargumentuje tým, že tých 8 hodín máme priestor na spánok alebo regeneráciu, čo vzhľadom na možný\nvýjazd do 1 minúty nie je možné. V rámci smeny sa raz mesačne dostávame na operačné pracovisko\nresp. riadiace pracovisko, kde preberáme výjazdy z Bratislavy. Tam tiež nie je možná počas pohotovosti\nregenerácia, keďže ide o pracovisko, kde sa nachádza nadmerné množstvo elektroniky t.j. 3 počítače, 4\ntelefóny, vysielačky, chladnička atď. Kde by som chcel zdôrazniť veľmi nekvalitný čas oddychu. Následne\npočas 48 hodín, ktoré sú brané ako voľno, môžeme byť / sme povolávaní na rôzne výcviky, školenia\na iné aktivity v rámci práce. Tieto pracovné činnosti môžu byť vykonávané 8 hodín po ukončení 24hodinovej zmeny. Službu vykonávam od 7. hod. ráno do 7. hod ráno nasledujúceho dňa. Spojenie tejto\nnedostatočnej regenerácie a následných dodatočných školení, vyplýva z toho rozbitý týždeň, pokiaľ ide\no voľnočasové aktivity, alebo čas s najbližšími. Za tieto školenia a iné pracovné úlohy navyše oproti\nnaplánovanému pracovnému času, dostávame namiesto peňažnej náhrady ďalšie hodiny voľna navyše,\nktoré si ale v reálnej situácií nevieme až tak uplatniť, resp. dochádza k paradoxnej situácií, kedy pri\nodpracovaní plných zmien nám dochádzalo k rozdielu, kde nám vyskočili hodiny, ktoré nám odpracované\nchýbali. Myslím to tak, že sa to prejaví neodpracovaným pracovným fondom, aj keď sme tento čas\nznačne prekročili. V mojom prípade ma tento pracovný čas ukracuje o zmysluplné trávenie času, nakoľko\naktívne športujem, neviem si naplánovať aktivity s priateľmi a partnerkou. Okrem iného sa starám o svoju\nstarú mamu, ktorá je odkázaná na moju pomoc a v dôsledku predchádzajúcich tvrdení, musím veľmi\ncitlivo zaobchádzať s časom, aby som svoju prácu vykonával dobre, ako aj povinnosti voči rodine, čo ma\ndostáva do stresu a psychického tlaku. Na otázku PZ žalobcu, odpočinok, ktorý máte po 24 hodinovej\nzmene, teda tých 48 hodín, považujete ho za dostatočný na regeneráciu, uvádza: Nepovažujem, nakoľko\nv rámci pohotovosti na pracovisku ako som už spomenul, musíte byť do 1 minúty schopný výjazdu, čo\nsa odzrkadľuje na kvalite regenerácie, pri možných nočných výjazdoch sa rozbíja celkový čas oddychu,\nkde nasledujúce dni neviete dosiahnuť kompenzáciu. Na otázku PZ žalobcu, počas 2 dní voľna, viete\nrozvíjať osobné, priateľské vzťahy, s priateľkou a rodinou, alebo máte pocit, že sa sociálne väzby\nroztrhajú vzhľadom na čas, ktorý máte, uvádza: Udržiavať tieto väzby je zložitejšie, aj tieto aktivity. Aj\nkeď som plánoval resp. myslel som si že počas 2 dní voľna bude jednoduché to naplánovať, tak som\nsi neuvedomil, že následné školenia odborné kurzy, poprípade nadčasy môžu ovplyvniť kvalitu voľného\nčasu, resp. vzťahov s priateľmi partnerkou a rodinou. Na otázku PZ žalobcu, či pociťuje prejav nedostatku\noddychu aj na zdraví, uvádza: V mojom osobnom prípade pociťujem zvýšenú únavu, ktorú sa ale snažím\nv rámci voľného času kompenzovať voľnočasovými aktivitami, ktoré mi dokážu resp. dokážem načerpať\nenergiu a to sa následne zasa bije s vykonávaním mojej práce, resp. pracovného nasadenia, takže je to\nkolobeh. Na otázku PZ žalovaného, či pred podaním žaloby vyvinul nejakú aktivitu aby túto situáciu riešil,\nuvádza: keďže jednotlivec v rámci systému veľa nezmôže, tak s kolegami vedieme dlhodobú diskusiu.\nOd nadriadených prichádzala zväčša reakcia zľahčovania, resp. rôznych výziev na zmenu povolania, čo\nmi príde s ohľadom na to, že prácu nerobím pre peniaze, ale myslím si, že ju berieme ako poslanie, práca\nnás napĺňa a považujeme ju za zmysluplnú v rámci spoločnosti. Keď prebiehali rozhovory s odbormi,\n6-7 rokov dozadu, naše pripomienky neboli vypočuté a v podstate je tento fakt s pracovným časom\nignorovaný už veľmi dlho. Keď sme zaregistrovali iniciatívu kolegov z Košíc, tak sme sa ohľadne tejto\nproblematiky s nimi spojili a prediskutovali a následne sme konali. Na otázku PZ žalovaného: Aby opísal\nako prebieha pracovná pohotovosť v čase kedy nemá výjazd, uvádza: Do času pohotovosti sa riadime\ndenným poriadkom, keďže denná pohotovosť je nadstavená od 10 hod večer do 6 hod ráno. Nie každý\nje nadstavený na oddych zrovna v tomto čase. Keď pociťujem únavu, tak si idem na chvíľu oddýchnuť\ndo miestností na to určených. Na otázku súdu: v akej frekvencii sa vyskytujú školenia a iné vzdelávacie\naktivity, uvádza: Je to individuálne, na periodickej báze, konkrétne posledné mesiace som absolvoval\nopakovane kurz prvej pomoci, povodňový výcvik, krovinorezy, výšková technika a mnohé iné. Školení\nsa vie veľa nazbierať. Na otázku súdu, či v sledovanom období utrpel nejaký úraz, alebo zranenie\nuvádza. Nepovedal by som zranenia, nakoľko sa snažím udržiavať v zdravej kondícií primeranej môjmu\npovolaniu. Na otázku súdu či vyhľadal, čo sa týka problému s odpočinkom odbornú pomoc uvádza: Mám\nkamaráta farmaceuta, s ktorým som sa radil v rámci pohotovosti na pracovisku, je pre ľudí ktorý majú\nhoršie tendencie k oddychu, problém si kvalitne oddýchnuť, zregenerovať. Bolo mi poradené doplnenie\nmagnézia ako aj voľnopredajných doplnkov výživy. Na otázku súdu, či má deti, odpovedá: nie. Na otázku\nsúdu aký má vzťah s blízkou rodinou uvádza: Spomínal som, že sa starám o starú mamu a to v dôsledku,\nkeďže nemám otca. Mama ma mala v mladom veku, takže moju výchovu zobrala na seba stará mama\na starý otec, kde starý otec už nežije a moja stará mama, ako osoba s chronickou chorobou, potrebuje\nmoju asistenciu v rámci jej fungovania. Má 76 rokov. Žalovaný tvrdené skutkové okolnosti nenamietal.\n11/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 1 ( č. l. 105-111 ) mal súd preukázané, že priemerný týždenný\npracovný čas žalobcu 1 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 5/2020, 7/2020, 9/2020, 11/2020,\n\n12/2020, 1/2021, 2/2021, 5/2021, 6/2021, 7/2021, 9/2021, 10/2021, 12/2021, 1/2022, 2/2022, 5/2022,\n6/2022, 8/2022, 9/2022 a 10/2022. V ostatných obdobiach žalobcu 1 priemerný týždenný služobný čas\nneprekročil limit 48 hodín. V prípade žalobcu 1 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia\nopakovane k prekročeniu týždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom\ntvrdenú skutkovú okolnosť nenamietal.\n12/ Žalobca 2 Z.. P. K., v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol: Pracujem na\nOkresom riaditeľstve HaZZ v Pezinku, vykonávam funkciu technik, strojník, inšpektor. Pracujem v zbore\nviac ako 14 rokov. Pracujeme každý tretí deň v 24 hodinových zmenách. 24 hodín pracujem, 2 dni\nsme doma. Na otázku PZ žalobcu, z čoho pozostáva 24 hodinová zmena uvádza: 24 hodinová zmena\npozostáva zo 16 hodín služobného výkonu a 8 hodín nočná pohotovosť na pracovisku. S tým, že do\nminúty musíme byť vonku z útvaru, či už je to v rámci 16 hodín alebo 8 hodinovej pohotovosti na\npracovisku. Služobná pohotovosť nám nie je rátaná do fondu pracovného času. V tom čase musíme\nzotrvať na pracovisku, nemôžeme ho opustiť. Na otázku PZ žalobcu či považuje 2 dni voľna medzi\nslužbami ako dostatočné na regeneráciu uvádza: Nie, pretože chodíme aj mimo 24 hodinových služieb\ndo práce na rôzne školenia, výcviky. Na otázku PZ žalobcu, či vie uviesť, koľko je povinný oddych po 24\nhodinovej zmene, uvádza: Povinný oddych je 8 hodín, potom sme na telefóne, v pohotovosti, človek je\nv napätí, kedy bude musieť prísť do práce. Na otázku PZ žalobcu, či mal za posledný pol rok počas 2\ndní voľna nariadené nejaké výcviky, alebo školenia, uvádza: Minulý týždeň som slúžil pondelok a štvrtok\nmedzi tým som mal 2 dni zdravotné školenia. Mesiac dva dozadu sme mali v 2 týždňovom intervale\n8 hodín týždenné povodňový výcvik. Tak isto mávame niekedy výjazd, tým pádom presluhujeme tých\n24 hodín. Na otázku PZ žalobcu, počas 2 dní voľna, viete venovať voľný čas rozvoju priateľských a\nrodinných vzťahov, teda aký je dopad takto rozvrhnutého pracovného času na Váš súkromný život,\nuvádza: Ako som spomínal, človek je tie 2 dni stále v napätí. Som otec dvoch dcér, jednu dcéru mám\ns hendikepom 7 ročnú, má autizmus, kde je to ťažšie. Má striktne dané terapie ( rozvrhnuté počas\ntýždňa ) chodíme na canisterapiu, hipoterapiu, ABA terapiu a muzikoterapiu. Na otázku PZ žalobcu,\nči mu ostáva čas na koníčky a relax, uvádza: voľnočasové aktivity som zredukoval na minimum, sebe\nsa venujem málo, kvôli deťom aj práci mám na seba málo času. Na otázku PZ žalobcu, aký vplyv má\ntento kolobeh na Váš zdravotný stav, uvádza: Zdravotné ťažkosti nemám žiadne, človek je v strese\na napätí - neustále. Uvidím čo to prinesie do budúcnosti. Na otázku PZ žalovaného, aby opísal, ako\nprebieha pracovná pohotovosť v čase, kedy nemá výjazd, uvádza: Nočná pohotovosť začína o 22:00\na končí o 6:00 ráno, Máme, priestor na oddych, ale nie je to spánok, nakoľko musíme byť do minutý\nvonku. Pokiaľ nemáme výjazd oddychujeme na pracovisku. Na otázku PZ žalovaného v akej frekvencií\nsú výjazdy v rámci pohotovosti, uvádza: je to individuálne, niekedy nemáme žiadne, niekedy sú to aj\n3-4 výjazdy. Niekedy výjazd trvá aj celú noc, niekedy aj presahuje pracovnú dobu, kým nás príde nová\nzmena vystriedať. Na otázku PZ žalovaného, či pred podaním žaloby vyvinul nejakú aktivitu, aby túto\nsituáciu riešil, uvádza: Ja sám, osobne nie. Na otázku súdu, či situáciu riešili s odbormi uvádza, oficiálne\nnie. Konzultovali sme to s kolegami. Ak sme oficiálne s niečím prišli, nadriadení to zamietli. Žalovaný\ntvrdené skutkové okolnosti nenamietal.\n13/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 2 ( č. l. 112-118 ) mal súd preukázané, že priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu 2 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 5/2020, 9/2020, 10/2020,\n11/2020, 12/2020, 2/2021, 7/2021, 8/2021, 9/2021, 11/2021, 2/2022, 3/2022, 5/2022 a 10/2022.\nV ostatných obdobiach žalobcu 2 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. V\nprípade žalobcu 2 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k prekročeniu\ntýždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť\nnenamietal.\n14/ Žalobca 3 npráp. Juraj Farkaš v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Od\noktóbra 1997 pracujem ako hasič na Okresnom riaditeľstve HaZZ v Pezinku, v práci som strávil viac, ako\npol života. Práca ma baví, nakoľko nie je jednotvárna. Vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam odkazujem na\nžalobu. Môj služobný čas nie je zarátavaný do pracovného fondu. Na otázku PZ žalobcu, koľko hodín trvá\nzmena ako táto vyzerá odpovedá: Je to každý tretí deň od 7:00 hod rána do 7:00 hod rána nasledujúceho\ndňa. Následne je 48 hodín voľno. Zmena pozostáva z výkonu práce 16 hodín a 8 hodín pohotovosť na\npracovisku. Počas pohotovosti sa nemôžem z práce vzdialiť. Ja som na pracovisku 24 hodín v kuse.\nVychádzame iba na výjazdy. Tých 8 hodín pohotovosti nie je rátaných do môjho pracovného fondu. Na\notázku PZ žalobcu, či považuje čas 48 hodín na regeneráciu za dostatočný uvádza, aj keby sa to mohlo\nzdať, nie je to dostatočné. Na otázku PZ žalobcu, koľko hodín trvá povinný oddych po 24 hodinovej\n\nzmene, odpovedá: Po 8 hodinách ma môžu znovu zavolať do práce. Na otázku PZ žalobcu, počas 1 a\npol dňa voľna po 24 hodinovej zmene, stalo sa Vám, že Vám bol nariadený výcvik, alebo iné pracovné\npovinnosti, odpovedá: áno. Napríklad zdravotné školenie, kuriči, motorová píla, viazanie bremien a rôzne\niné súvisiace s prácou. Za posledného pol roka sa to stalo 2 alebo 3 krát. Na otázku PZ žalobcu, ako\npracovný čas vplýva na jeho súkromný, alebo rodinný život uvádza: rád by som rozvíjal rodinné vzťahy,\nale nie je to možné , nakoľko som sa nejaký čas dozadu rozviedol s manželkou a deti boli jej zverené.\nNa otázku PZ žalobcu, či sociálne väzby s manželkou a deťmi sa v kontexte pracovného času dajú\nudržiavať, alebo sú tieto narušené, uvádza: Keď si aj človek chce naplánovať nejakú dovolenku, tak\ntŕpnem, či mi zavolajú z roboty, akoby som „visel na špagátiku.“ Na otázku PZ žalobcu, aký je vplyv\npracovného času na jeho zdravie, napr. úrazy, uvádza: Momentálne neviem posúdiť, nakoľko niektoré\nzdravotné problémy sa môžu ukázať v budúcnosti. Na otázku PZ žalovaného, aby opísal, ako prebieha\npracovná pohotovosť v čase, kedy nemá výjazd, uvádza: Nočná pohotovosť začína o 22:00 a končí\no 6:00 ráno, Máme, priestor na oddych, ale nie je to spánok, nakoľko musíme byť do minutý vonku\nv prípade výjazdu a to vo dne aj v noci. Pokiaľ nemáme výjazd oddychujeme na pracovisku avšak je\nto oddych, ktorý nikomu neodporúčam, kvôli stresu, či bude výjazd. Je to také bdenie. Na otázku PZ\nžalovaného, či pred podaním žaloby vyvinul nejakú aktivitu. aby túto situáciu riešil, uvádza: odbory nám\nnefungujú, sám by som nič nedokázal, je to ako hádzať hrach na stenu. Až keď sme sa viacerí spojili,\nzačalo to v Košiciach, tak sa niečo deje. Na otázku súdu, či rodinná situácia súvisí s jeho prácou, uvádza:\nMal som pekné manželstvo, mali sme dve dcéry, avšak vždy keď si človek chcel niečo naplánovať, tak\nvždy to do toho vošlo niečo z práce. Staršia dcéra je ešte stále študent, teda vyživovaná osoba. Žalovaný\ntvrdené skutkové okolnosti nenamietal.\n15/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 3 ( č. l. 119-125 ) mal súd preukázané, že priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu 3 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 12/2019, 2/2020, 5/2020,\n6/2020, 8/2020, 12/2020, 1/2021, 2/2021, 9/2021, 3/2022, 5/2022, 8/2022 a 10/2022. V ostatných\nobdobiach žalobcu 3 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. V prípade žalobcu\n3 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k prekročeniu týždenného\nmaximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť nenamietal.\n16/ Žalobca 4 Z.. I.. A. T. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Pracujem na\nOkresnom riaditeľstve HaZZ v Pezinku. Pracujem tu 7 rokov, nastúpil som hneď po VŠ. Nastúpil som\nsem preto, pretože som vedel, že práca ma bude baviť. Keď som nastupoval, nikdy by som neveril, že\nnie všetok čas, ktorý tam odpracujem, bude započítaný do pracovného fondu. Prešli cca 2 roky, pokiaľ\nsme s kolegami začali riešiť túto otázku. Najprv sme to riešili medzi sebou. Keď sme oslovili vedenie,\nich pohľad na vec bol taký, že keď sa nám nepáči „môžeme ísť pracovať do cukrárne.“ Toto mi povedal\nmôj nadriadený, s ktorým som na túto tému chcel viesť debatu. Ako mladý človek, ma to vystrašilo. Bol\nto môj nadriadený a ja som túto prácu chcel robiť. Dozvedeli sme sa , že tento problém riešia kolegovia\nz Košíc, a teda sme to začali riešiť aj my, bol to pre nás impulz. Na otázku PZ žalobcu, či vie uviezť\nako funguje v práci, ( zmeny a voľno ) uvádza: Máme 24 hodinovú zmenu a následne máme mať 48\nhodín voľno. Vieme, že v prvých 8 hodinách nás nemôžu zavolať do práce, ale potom nás môžu volať\nkedykoľvek, aj nás pravidelne volávajú, či už ide o rôzne školenia alebo dopĺňanie iných zmien, aby\nsedel počet pracovníkov na zmene. Toto sa deje pravidelne, hlavne v letných mesiacoch, kedy chodíme\nna rôzne zahraničné misie napr. Grécko. 24 hodinová zmena pozostáva zo 16 hodín výkonu a 8 hodín\npohotovosti. Počas pohotovosti musím zotrvať na pracovisku, nemôžem odísť, táto pohotovosť mi nie\nje rátaná do pracovného fondu Na otázku PZ žalobcu, či považuje 48 hodín na oddych za dostatočné,\nuvádza: Nepovažujem, je to krátky čas na to, aby človek žil nejak sociálne, alebo rozvíjal rodinu. Na\notázku PZ žalobcu, či je počas týchto 2 dní schopný psychicky a fyzicky relaxovať, oddýchnuť si, aby\nprišiel do práce pripravený na 100 %, uvádza: ťažko povedať, niekedy sa to dá, niekedy sa to nedá.\nSú mesiace, kedy vieme, že chodíme zastupovať do práce na iné zmeny, väčšinou jar, leto. Človek\nje zvyknutý, že by mal mať dovolenku, u mňa to nie je reálne, z dôvodu, že pravidelne chodíme na\nzastupovanie. Ak si nejakú dovolenku naplánujem, aby som trávil čas so svojou snúbenicou a rodinou,\nna 80 % je to zrušená dovolenka. Na otázku PZ žalobcu, či sú mu počas 2 dní voľna nariaďované nejaké\nvýcviky alebo iné pracovné povinnosti, uvádza: Áno, naposledy 2 týždne dozadu, čo bolo v rámci výcviku.\nCca. 2 mesiace dozadu, keď boli kolegovia na zahraničnej misií, bol som pravidelne počas môjho voľna v\npráci, niekedy aj 2 krát do týždňa. Na otázku PZ žalobcu, či popri rozvrhu práce, ktorý uviedol, ostáva čas\nna rodinný a súkromný život resp. aký to má vplyv. Myslím, že tento vplyv by bol devastujúci asi na každý\nvzťah. Keď človek netrávi čas so svojou rodinou, dá sa to preklenúť po nejaký čas, avšak čo sa stane za\npár rokov, to teraz neviem povedať. Na otázku PZ žalobcu, či má rozvrh pracovného času vplyv na jeho\n\nzdravie uvádza: Po fyzickej stránke je všetko v poriadku, to aj musím byť 100 % -tný, ale po psychickej\nstránke, aj keď si to človek neprizná, nabaľuje sa to, či už so snúbenicou, ktorá je tolerantná voči mojej\npráci, ale ako príklad uvediem: Mám invalidných rodičov, kde choroba prišla nečakane. S mamou musím\nchodiť pravidelne k doktorom, napr. s mamou k neurológovi. Poukazujem na to, ako vzdialené termíny\nčlovek bežne dostane, niekedy je to pol roka, ale medzitým mi zavolajú, že musím ísť do práce, alebo\nostanem dlhšie v práci kvôli výjazdu. Potom nastáva zohnať kamaráta, ktorý pôjde s mamou za mňa,\nlebo sa musím obetovať kvôli mojej práci. Na otázku PZ žalovaného, ako prebieha pohotovosť, v čas keď\nnie je zásah, uvádza: Máme miestnosť, kde nám zamestnávateľ zabezpečil posteľ, avšak bez vybavenia\n(paplón, deka). Je to jedna miestnosť, cca 20 m2, tam spávame, teda odpočívame piati kolegovia.\nTáto miestnosť nespĺňa hygienické požiadavky, sú tam plesnivé steny a vydýchaný vzduch. Musím byť\nnachystaný do minúty ísť na výjazd. Predstavte si, že ak je náhodou výjazd do minúty sedíte v aute,\npredtým človek len bdel a musíte byť 100 % sústredený. Toto nepovažujem za spánok, ale skôr aktívny\nodpočinok. Napríklad uvediem: Každú ôsmu zmenu sme „u spojára“, ten kto preberá hovory a vysiela\nposádky kolegov na výjazd. Ste teda v podobnej miestnosti, kde sú 4 počítače, 2 vysielačky, všetko stále\nzapnuté, vo vysielačkách počujete komunikáciu aj mimo svoj rajón. Tam už človek vôbec neodpočíva,\nlen počúva. Keď sú kolegovia na výjazde a ja som na stanici, tak ideme pomáhať naším kolegom, ktorí\nidú na výjazd. Chystáme im techniku, keď už odišli zo stanice. Vždy čakáme, či nebudú potrebovať\nposilové jednotky - teda nás, čo sme zostali na stanici. Keď nás nepotrebujú a po ich návrate na stanicu,\nim pomáhame dať techniku do akcieschopnosti. Takto v skratke prebieha pohotovosť. Na otázku PZ\nžalovaného, či sa snažil pred podaním žaloby situáciu nejakým spôsobom riešiť, uvádza: snažili sme sa,\nči už s našim priamym vedením, alebo ako príklad uvediem: Raz som sa stretol so zástupcom odborov\npánom Š. tuším, bol u nás na stanici niečo riešiť. Začal som ohľadom toho debatu, ale tá skončila tým,\nže na mňa zvýšil hlas a bolo nám povedané, že ak sa nám nepáči, nemusíme tam pracovať. Na otázku\nsúdu, aby uviedol detaily jeho súkromného a rodinného života, uvádza: Deti nemám, mám snúbenicu, s\nktorou sa snažíme o dieťa, rodičov mám oboch, mama invalidná dôchodkyňa vážne chorá, otec dlhodobo\nPN. Žalovaný tvrdené skutkové okolnosti nenamietal.\n17/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 4 ( č. l. 126-132 ) mal súd preukázané, že priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu 4 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 1/2020, 6/2020, 7/2020, 8/2020,\n10/2020, 11/2020, 12/2020, 2/2021, 3/2021, 7/2021, 8/2021, 11/2021, 12/2021, 1/2022, 2/2022, 3/2022 a\n5/2022. V ostatných obdobiach žalobcu 4 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. V\nprípade žalobcu 4 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k prekročeniu\ntýždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť\nnenamietal.\n18/ Žalobca 5 E.. O. L. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Pracujem na\nOkresnom riaditeľstve HaZZ Pezinok ako hasič - záchranár. V práci sme sa bavili o problémoch s našim\npracovným časom, s tým, že pracujeme nad rámec, nie všetky odpracované hodiny sa nám zarátavajú do\npracovného času. Keďže pracujem 24 hodín, z čoho sa nám zarátava do pracovného času iba 16 hodín\na 8 hodín je pohotovosť, ktorú ale trávim na pracovisku. Na otázku PZ žalobcu, koľko voľna má po 24\nhodinovej smene uvádza: Dva dni voľna. Povinný oddych po 24 h zmene je 8 hodín, ktorý je v zákone, po\ntýchto 8 hodinách nás môžu stiahnuť do zamestnania, sme na telefóne a to v prípade ak je nejaký výjazd\nalebo mimoriadna situácia. Výcviky a školenia sú aj mimo pracovnú dobu počas tých dvoch dní, väčšinou\nsa to plánuje na ďalší deň. Stiahnutý do zamestnania som bol, keď skupina od nás špecializujúca sa na\nhasenie lesných požiarov bola v Grécku, v tom čase boli aj nejaké dovolenky. Na otázku PZ žalobcu, či\nje odpočinok 48 hodín dostatočný uvádza: Nie vždy. Počas odpočinku na pracovisku bývajú noci, kedy\nsme celý čas na výjazde, vtedy si vôbec neoddýchneme a potom aj počas nasledujúcich dní máme\nodpočinok prerušený. Cez tie dva dni voľna som stále na telefóne, nemôžem si nič plánovať, viac krát\nsom bol stiahnutý do práce. Napríklad, aj počas prechádzky so synom. Tie dva dni sú voľné ale s určitými\nobmedzeniami. Na otázku PZ žalobcu, či počas dní voľna ostáva čas na súkromný a rodinný život,\nuvádza: Je to komplikované. Keď prídem domov, venujem sa synovi, je problematické rozvrhnúť si čas,\nkeď každý máme aj svoje koníčky, mám aj povinnosti doma. Mojím koníčkom je práca. Niečo také, že\nby som išiel do posilňovne alebo niečo podobné, nie je časovo v mojich silách. Na otázku PZ žalobcu, či\nmu ostáva čas na manželku, kino, divadlo a pod., uvádza: Také vôbec neplánujem, je to tuším 5 rokov,\nčo sme niekde boli. Na otázku PZ žalobcu, či sa pracovný rozvrh podpísal na jeho zdraví, uvádza: zatiaľ\nnie, učím sa s tým vyrovnať. Z dlhodobého hľadiska mám odrobených 26 rokov, neviem povedať, čo\nsa môže prejaviť do budúcna. Na otázku PZ žalovaného, ako prebieha pohotovosť v čase keď, nie je\nzásah uvádza: Máme miestnosť, ktorá je určená na odpočinok, ktorý je chabý. Za 26 rokov nepoznám\n\ndeň, kedy by som sa v noci niekoľko krát nezobudil s tým, že do minúty musím ísť na zásah. Niekedy\nzastupujem veliteľa, tým mám ešte zvýšenú zodpovednosť. V žiadnom prípade to nie je riadny oddych,\nako keby som si ľahol a vedel, že ma nikto nebude budiť a kontaktovať. Na otázku PZ žalovaného, či sa\nv minulosti snažil tento stav riešiť, uvádza: Nie je v mojej kompetencii upozorňovať nadriadeného na to,\nčo by mal dodržovať, avšak dospeli sme k záveru, že je na čase to riešiť, po dohovore s kolegami. Sám\nby som v tomto systéme asi nič nezmohol. Na otázku PZ žalovaného, či sú výjazdy počas pohotovosti\nčasté, pravidelné, uvádza: V našom okrese je to niekoľko krát do mesiaca, nie je to veľmi časté. Ale\nčo sa týka oddychu, pokiaľ sú mimoriadne situácie, vieme čo očakávať, napr. ak veľmi fúka, tak sme v\nnapätí, kvôli padajúcim stromom. Sledujem predpoveď počasia, aby som sa pripravil. Na otázku súdu,\naby sa vyjadril k svojmu rodinnému životu uvádza: Mám žijúcich rodičov, relatívne zdravých. Deti sa od\nmalička stotožňujú s mojou prácou, aj keď niekedy je im ťažké vysvetliť, že hoci som im niečo sľúbil,\nz pracovných dôvodov to nemôžem uskutočniť. Musím deťom vysvetľovať, čo v práci robím a ako to\nfunguje, že sa nedá neprísť do práce. Manželka si na to už po 3 rokoch zvykla, hoci nie je spokojná.\nStarší syn s nami nežije, je samostatný. Žalovaný tvrdené skutkové okolnosti nenamietal.\n19/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 5 ( č. l. 133-139 ) mal súd preukázané, že priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu 5 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 5/2020, 7/2020, 9/2020,\n10/2020, 11/2020, 12/2020, 2/2021, 5/2021, 7/2021, 9/2021, 11/2021, 3/2022, 4/2022, 5/2022 a 7/2022.\nV ostatných obdobiach žalobcu 5 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit 48 hodín. V\nprípade žalobcu 5 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k prekročeniu\ntýždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú okolnosť\nnenamietal.\n20/ Žalobca 6 D.. O. Š. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Pracujem na\nOkresnom riaditeľstve HaZZ v Pezinku ako kapitán, teda veliteľ družstva. Pracujem v 24 hodinových\nzmenách, potom nasleduje 48 hodín voľno. Súčasťou mojej pracovnej doby je aj zúčastňovať sa školení\na rôznych výcvikov. Tieto školenia a výcviky sú započítavané do pracovnej doby vo forme náhradného\nvoľna, ktoré si musím následne vyčerpať. Do fondu pracovnej doby je mi započítavaných 16 hodín\na 8 hodín sa započítava ako pracovná pohotovosť, s čím nie som stotožnený, pretože si myslím, že\nodpracované hodiny 24 hodín by mali byť započítané celé. Taktiež do odpracovaných hodín sa mi\nnezapočítavajú nočné výjazdy, teda ak som na výjazde celú noc, nezapočítava sa mi to ako práca, ale\nmám len príplatok. Na otázku PZ žalobcu, z akých častí pozostáva pracovná smena, uvádza. 16 hodín\npráca, 8 hodín pohotovosť. Tých 8 hodín nám nie je rátaných do fondu pracovného času. V tom čase\ntýchto 8 hodín nemôžeme opustiť pracovisko. Potom nasleduje 48 hodín voľna, z toho máme 8 hodín\nnárok na nerušený oddych zo zákona, avšak ak nastane nejaká mimoriadna situácia, tak to môže byť\nskrátené na 4 hodiny. Na otázku PZ žalobcu, či sú počas 48 hodín medzi dvoma pracovnými smenami\nnariaďované výcviky, alebo iné pracovné povinnosti, resp. či ho zamestnávateľ stiahol na pracovisko,\nuvádza: Takto striktne sa tých 8 hodín berie až v poslednej dobe. Dávnejšie bolo bežné, že som chodil\ndo práce aj hneď nesledujúci deň. Aj tento mesiac som bol v práci počas tých dvoch dní na školení,\nkoncom mesiaca som bol na rekondičnom pobyte. Chcel by som uviezť, že rekondičný pobyt nám tiež\nnezapočítavajú, aj keď je to súčasť našej práce. Na otázku PZ žalobcu, či považuje 2 dni voľna za\ndostatočný čas na regeneráciu, či sa vracia sa do práce oddýchnutý, uvádza: aj cez tie voľné dni ako\nveliteľ družstva kvázi pracujem, pretože plány sa neustále menia, prichádzajú nové školenia a výcviky,\nčo musím konzultovať s vedúcim OPT ( operatívneho riadenia ), alebo s riaditeľmi, čo obnáša aj to, že\nfyzicky musím prísť na útvar počas osobného voľna. Na otázku PZ žalobcu, či pri rozvrhnutí pracovného\nčasu, vie voľný čas venovať na rozvoj rodinného a súkromného života, uvádza: Ešte donedávna som\nšportoval, všetko bolo viazané na cyklus 24/48 hodín. Nedalo sa to urobiť tak, ako by som chcel. Človek\nsi uvedomí, že tretinu života prežil na útvare a nie s rodinou. U mňa sa to teraz dostalo do štádia, že\nriešim manželskú krízu a rozhodol som sa, že končím v zbore. Na otázku PZ žalobcu, či mu ostáva\nčas na koníčky a záľuby, kde by mohol psychicky a fyzicky zregenerovať uvádza: prvý deň sa spravidla\noddychuje, ako veliteľ družstva mám vyššiu zodpovednosť, druhý deň sa dá riešiť niečo s rodinou.\nMám vnúčatá. Na otázku PZ žalobcu, či mal pracovný rozvrh vplyv na jeho zdravie, uvádza: Mám v\nzbore odpracovaných 38 rokov, mal som 4 pracovné úrazy - 2 pri požiarnom športe a 2 pri výjazdoch.\nSamozrejme všeobecná únava z práce vplýva aj na rodinný život. Na otázku PZ žalovaného, či mal\nniektorý zo spomínaných pracovných úrazov (sa udial) za posledné 3 roky uvádza: Myslím si, že nie.\nNa otázku PZ žalovaného, či sa v minulosti snažil tento stav riešiť, uvádza: Ako veliteľ družstva som\nmal pravidelné mesačné sedenia s riaditeľom, ja osobne som poukazoval na nesprávne započítavanie\nnašich odpracovaných hodín. Pamätám si, že toto započítanie bolo počas rokov 3 alebo 4 krát menené,\n\nvždy podľa kolektívnej zmluvy. Vždy som sa pýtal, aký je dôvod na to, aby nám bol počítaný pracovný\nčas podľa denných zamestnancov a keďže zbor funguje na nadriadenosti a podriadenosti, tam to vždy\nskončilo. O svojich aktivitách som informoval aj nadriadených. Na otázku súdu, aby sa vyjadril k rodinnej\nsituácií uvádza: Som 30 rokov ženatý, máme 2 deti, dcéra je vydatá a má 2 deti. Syn žije ešte s nami,\nštuduje 2. rok na VŠ. Rodičov už žiaľ nemám. Ako som uviedol, za posledných 30 rokov v práci som\ntretinu života strávil na útvare, a už je to cítiť na manželstve. Ako veliteľ družstva musím urobiť aj to,\naby mužstvo držalo pokope, teda tráviť s nimi čas, čiže moje aktivity boli aj také, že som kolegom vždy\npomohol, čo mi manželka často vyčítala, až to dospelo k manželskej kríze. Žalovaný tvrdené skutkové\nokolnosti nenamietal.\n21/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 6 ( č. l. 146-152 ) mal súd preukázané, že priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu 6 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 1/2020, 2/2020, 5/2020, 8/2020,\n10/2020, 1/2022, 2/2021, 3/2021, 5/2021, 8/2021, 9/2021, 12/2021, 3/2022, 4/2022, 5/2022, 6/2022,\n8/2022 a 9/2022. V ostatných obdobiach žalobcu 6 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit\n48 hodín. V prípade žalobcu 6 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k\nprekročeniu týždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú\nokolnosť nenamietal.\n22/ Žalobca 7 A.. I.. Z. I. v rámci svojho výsluchu postupom podľa § 195 CSP uviedol : Náš služobný\nčas nekorešponduje s Európskou smernicou. Nezapočítavajú nám služobnú pohotovosť na pracovisku\ndo pracovného času. Na otázku PZ žalobcu, kde pôsobí a odkedy uvádza: Pôsobím na Okresnom\nriaditeľstve HaZZ v Pezinku ako veliteľ čaty od roku 2010 Nastúpil som k hasičom v roku 1996. Na otázku\nPZ žalobcu, ako vyzerá a koľko trvá jeho smena uvádza: 24 hodín sme v zmene, z toho sme 16 hodín\nvo výkone služby a 8 hodín sme v pohotovosti na pracovisku. Počas 16 hodín pracovného výkonu máme\nurčený denný poriadok, ktorý pozostáva z prebratia zmeny ráno, odbornej prípravy, až po pohotovosť\nna pracovisku a následne od 6. rána do 7. rána - posledná hodina je príprava na odovzdanie zmeny\nďalšej zmene, ktorá nasleduje. Počas pohotovosti sme stále na pracovisku, nemôžeme sa vzdialiť, je to\ntak aj v zákone. Pracovná pohotovosť nám nie je rátaná do fondu pracovného času - služobného času,\nani následné prerušenie, keď ideme na výjazd, nie je rátané. Následne máme 48 hodín voľno, z toho\nje 8 hodín povinný odpočinok, kedy nás zamestnávateľ nemôže povolať späť na pracovisko. Na otázku\nPZ žalobcu, či sa mu konkrétne stalo, že by mu bol počas 48 hodín voľna nariadený výcvik, alebo iné\npracovné povinnosti, či bol stiahnutý na pracovisko, uvádza: stáva sa nám to v priebehu mesiaca, sú\nrôzne školenia a výcviky, plánované aj neplánované, prípadne aj výjazdy keď sa striedajú a vymieňajú\nľudia. Stáva sa to bežne, avšak v poslednej dobe, ako sa začali riešiť tieto žaloby, mňa ako veliteľa\nčaty veľmi nepovolávajú. Na otázku PZ žalobcu, či počas 2 dní voľna medzi zmenami považuje čas\nna odpočinok za dostatočný, či na ďalšiu smenu príde oddýchnutý, uvádza: Je to individuálne, dá sa\noddýchnuť, niekedy, keď je dlhotrvajúci zásah, sa služba ako keby natiahla, vtedy je to náročnejšie. Na\notázku PZ žalobcu, aký vplyv na rodinný a osobný život má rozvrh pracovného času, uvádza: Ani moc\nnie, v rámci oddychu s tým, že som veliteľ, mám toho času trošku viac, nie som volaný tak často na tie\nvýcviky, tým pádom sa môžem venovať aj rodine. Pokiaľ nepríde mimoriadna situácia, ako napr. situácia\nv Grécku, kedy sa dopĺňali pravidelne stavy. Na otázku PZ žalobcu myslíte, že Vaše sociálne väzby\nsú v dôsledku rozvrhu pracovnej doby v sledovanom období ovplyvnené. resp. narušené, uvádza: Ten\npracovný čas , ktorý máme sa vypočítava z pracovného času denného zamestnanca, tým že sa nám\nnezapočítava pracovná pohotovosť do pracovného času, nám vzniká (v našom systéme plánovania je\ntak nadstavené) vzniká nedostatok odpracovaných hodín. Za mesiac môžem odrobiť 10 služieb, niekedy\n11, podľa počtu dní v mesiaci. Môj pracovný čas sa vypočítava podľa fondu denného zamestnanca, teda\n7 a pol hodiny a keď sa to vynásobí počtom pracovných dní, ten čas sa odpočíta od môjho pracovného\nčasu, vtedy vzniká situácia, že mám nedostatok odpracovaných hodín. Vznikajú mínusové hodiny a sme\npovinní prísť a tento nedostatok si odrobiť. Na otázku PZ žalobcu, či mu ostáva čas na koníčky v rámci\nfyzickej a psychickej regenerácie, uvádza: Ako kedy, ale keď človek musí vykrývať behom mesiaca tie\nhodiny, veľa času nám neostáva. Na otázku PZ žalobcu, či mal v žalovanom období pracovný úraz a\nako sa to prejavuje na jeho zdraví uvádza: Ja som na tom celkom dobre, zranenia som nemal, môže\nsa s stať, že príde syndróm vyhorenia, kedy liečba psychického zdravia trvá dlhšiu dobu. Na otázku\nPZ žalovaného, či sa snažil pred podaním žaloby tento stav riešiť uvádza: Ako jednotlivec sa veľmi\nnemôžem brániť, tak sme sa dali do kopy, oslovili sme právnika a dovolávame sa práva EÚ. Na otázku\nsúdu, aby sa vyjadril k svojim rodinným pomerom, uvádza: Rodičov mám obidvoch žijúcich, mám dve\nzdravé deti a milujúcu manželku. Dcéra akurát maturuje, stále s nami žije. Žalovaný tvrdené skutkové\nokolnosti nenamietal.\n\n23/ Z tabuľkového prehľadu služieb žalobcu 7 ( č. l. 153-159 ) mal súd preukázané, že priemerný\ntýždenný pracovný čas žalobcu 7 prekročil rozsah 48 hodín v mesiacoch 12/2019, 2/2020, 7/2020,\n9/2020, 10/2020, 11/2020, 1/2022, 2/2021, 3/2021, 6/2021, 7/2021, 10/2021, 3/2022, 4/2022, 6/2022,\n7/2022 a 9/2022. V ostatných obdobiach žalobcu 7 priemerný týždenný služobný čas neprekročil limit\n48 hodín. V prípade žalobcu 7 došlo za zohľadnenia 6 mesačného referenčného obdobia opakovane k\nprekročeniu týždenného maximálneho pracovného času. Žalovaný uvedenú žalobcom tvrdenú skutkovú\nokolnosť nenamietal.\n24/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil čl. 7 ods. 2, čl. 7 ods. 5, Ústavy\nSR, ďalej § 11, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2, § 13 ods. 3, § 101 Obč. zák., ako Smernicu Európskeho\nparlamentu a Rady 2003/88/ES.\n25/ Súd prvej inštancie mal v danej veci preukázané, že v prípade žalobcov je daná ich aktívna vecná\nlegitimácia v spore, nakoľko, ako bude odôvodnené nižšie, čl. 6 písm. a) Smernice má priamy účinok,\nkeďže priznáva jednotlivcovi práva, ktoré môžu jednotlivci uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi,\na teda poškodený pracovník má právo sa domáhať náhrady škody v prípade porušenia práva na\ndodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) Smernice\npriamo proti členskému štátu. Na základe uvedeného je následne možné vyvodiť aj pasívnu vecnú\nlegitimáciu žalovaného v predmetnom spore, ktorú žalovaný v priebehu konania namietal. V súlade s\nustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcovi\nporušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Európska únia\nzaložená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu\nna verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa\npráva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu škody spôsobenej\njednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt ale aj samotný štát a nie je vylúčené, aby\nza škodu spôsobenú jednotlivcovi zodpovedal popri verejnoprávnom subjekte aj samotný členský štát.\nV danom prípade si každý žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatnil náhradu\nškody voči Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ. Za daných okolností bolo potrebné zvážiť, kto\na za akých okolností zodpovedá za vzniknutú ujmu. Nakoľko v danom prípade každý žalobca žaluje na\ntom podklade, že nedošlo k správnej transpozícii Smernice, štát - Slovenská republika ako zodpovedný\nsubjekt, musí byť v konaní zastúpený tým ústredným orgánom štátnej správy, ktorý zodpovedá za\nfaktickú implementáciu úniového práva do vnútroštátneho poriadku, do ktorého daná oblasť patrí, ktorým\nv súlade s ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej\nštátnej správy v znení neskorších predpisov je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti\nktorého patrí aj správa a riadenie Hasičského záchranného zboru SR. Z uvedených dôvodov súd\nvyhodnotil námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore za\nnedôvodnú.\n26/ Žalovaný sa ďalej v priebehu konania bránil tým, že Smernicu nie je možné aplikovať na služobný\nčas hasičov, nakoľko títo patria medzi civilnú ochranu a z toho dôvodu, sú z pôsobnosti Smernice vyňatí.\nK uvedenej argumentácii žalovaného súd uvádza, že vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora EÚ je\npotrebné konštatovať, že z rozsahu úpravy Smernice nie sú vyňatí ani hasiči, ako to tvrdil žalovaný v\nrámci svojej obrany. Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo\nsociálneho práva EÚ s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže\nsa jedná o minimálnu požiadavku určenú na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré\nukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,\nv súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22\nods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také\nčinnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú išlo vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom\nsúhlasu dotknutého pracovníka ( porovnaj body 33-35 a 38 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09 z\n25.11.2020 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt Halle ). Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k\nzáveru, že je možné Smernicu aplikovať aj na skutkový stav v predmetnom spore.\n27/ K námietke premlčania vznesenej žalovaným v priebehu sporu súd prvej inštancie uviedol, že nárok\nžalobcu uplatnený žalobou nie je premlčaný. Súd mal preukázané, že žalobcovia si v konaní uplatňujú\nnárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je potrebné posúdiť ako právo majetkovej povahy, ktoré\nsa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Nárok žalobcov súd posudzoval v uvedenej\n\ntrojročnej premlčacej dobe, pretože žaloba bola podaná na súd 22. decembra 2022, t. j. tri roky spätne,\nv ktorej časti nárok žalobcu premlčaný nie je.\n28/ Ako vyplýva z Ústavy SR právo EÚ má prednosť pred vnútroštátnym právom a súdy Slovenskej\nrepubliky majú povinnosť dodržiavať právo EÚ, ktorá povinnosť je výslovne zachytená aj v právnom\nporiadku Slovenskej republiky a vyplýva najmä z článkov 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a 5\nÚstavy SR a vyplýva tiež z konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Na zásade prednosti a tiež na\nzásade priameho účinku právnych noriem EÚ je založená zodpovednosť členského štátu aj v prípade\nchybnej aplikácie alebo opomenutia zo strany členského štátu. Priamu aplikovateľnosť ustanovení\nkomunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s právom EÚ, vysvetlil prvýkrát\nSúdny dvor EÚ v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, keď uviedol, že priama\naplikovateľnosť, o ktorú išlo v danom prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť\nplne účinné a aplikovateľné jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia\núčinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti. Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom\npráva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov alebo jednotlivcov, ktorí sú\núčastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva. Tento účinok sa vzťahuje aj na\nkaždý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu\nčlenského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva. Podľa zásady prednosti\npráva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení\nZmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti\nkaždého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi v rozpore, ale vzhľadom\nna to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na\núzemí každého členského štátu, pričom majú prednosť - aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych\nlegislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva. Z dotknutého rozsudku rovnako\nvyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie je povinný\nv plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom,\npričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním\nv rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva. Priamy účinok\nje priznávaný primárnemu právu EÚ a pokiaľ ide o sekundárne právo EÚ majú priamy účinok nariadenia\npod podmienkou, že pravidlá v nich obsiahnuté sú dostatočne jasné, presné a relevantné pre situáciu\njednotlivého účastníka konania. Smerniciam ako právnym aktom EÚ, ktoré sú určené členským štátom\na ktoré musia byť členským štátom transponované do vnútroštátneho práva, Súdny dvor EÚ priznáva\npriamy účinok s cieľom chrániť práva jednotlivcov a majú priamy účinok vtedy, keď sú ich ustanovenia\nbezpodmienečné, dostatočne jasné a presné za predpokladu, že členský štát netransponoval smernicu\ndo stanoveného termínu alebo ju netransponoval riadne ( porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci\nVan Duyn proti Home Office ). Smerniciam sa však priznáva len priamy vertikálny účinok, ktorý umožňuje\njednotlivcovi, aby sa odvolával vo vzťahu k štátu na ustanovenie práva EÚ.\n29/ V danom konkrétnom prípade si žalobcovia odvodzovali svoj nárok na náhradu škodu od tej\nskutočnosti, že Slovenská republika netransponovala do slovenského právneho poriadku článok 2 a\nčlánok 6 písm. b) Smernice, resp. že Smernica nebola to slovenského právneho poriadku transponovaná\nsprávne, ktorá okolnosť bola medzi stranami sporná. Prostredníctvom transpozície smerníc sa do\nvnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje\nsa výsledok požadovaný úniovým zákonodarcom. Ustanovenia smernice musia byť prebraté tak, aby\nbola ich záväznosť nespochybniteľná, aby bola zachovaná ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby\nsa dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v\nčlenskom štáte. V danom konkrétnom prípade z Prílohy č. 4 k Zákonu o Hasičskom a záchrannom\nzbore vyplýva, že do tohto zákona bola okrem iných prebratá aj Smernica. Súd na základe vykonaného\ndokazovania, oboznámením sa s okolnosťami daného prípadu a porovnaním čl. 2 a čl. 6 písm. b)\nSmernice s relevantnými ustanoveniami Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore dospel k záveru, že\nSmernica nebola transponovaná správne, nakoľko sa do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom\nzbore nepremietli ustanovenia Smernice, ktoré definujú pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého\npracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade\ns vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a tiež ktoré definujú čas odpočinku ako akýkoľvek\nčas, ktorý nie je pracovným časom. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore rovnako priamo nedefinuje,\nže priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. Podľa Zákona o\nHasičskom a záchrannom zbore sa služobná pohotovosť nepovažuje za súčasť týždenného pracovného\nčasu príslušníkov hasičského zboru, v dôsledku čoho prichádza pravidelne k jeho prekračovaniu. Takúto\n\nprávnu úpravu nie je možné považovať za súladnú s článkom 2 a článkom 6 písm. b) Smernice. Žalovaný\nsa v priebehu konania bránil tým, že dotknuté ustanovenia Smernice nemusia byť zahrnuté priamo\nlen do textu Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore ale tieto môžu byť transponované aj do iných\npodzákonných predpisov resp. kolektívnych zmlúv, pričom odkazoval na Kolektívne zmluvy vyššieho\nstupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019-2020, 2021 a 2022. Zákon\no Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi Hasičského\na záchranného zboru SR služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl.\n6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť nie je považovaná za\nsúčasť služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru SR, čím je daný rozpor medzi\nZákonom o Hasičskom a záchrannom zbore a čl. 6 písm. b) Smernice. Je pravdou, že Smernica\nv kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú\npovahu príslušných činností, avšak aj to len za súčasného zachovania náležitého zreteľa na všeobecné\nzásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa\nnesmú týkať maximálne stanoveného týždenného 48 hodinového pracovného času, keďže štátna služba\nžalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh\nzboru podľa Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice\npodľa jej článku 17. Súd po vykonanom dokazovaní považoval za jednoznačné, že v priebehu konania\nbolo preukázané, že bez ohľadu na to, akým spôsobom bola Smernica do slovenského právneho\nporiadku transponovaná, každý žalobca súdu preukázal, že v jeho prípade dochádza k faktickému stavu,\nkedy jeho služobný čas prekračuje Smernicou určený maximálny limit, ktorý je 48 hodín týždenne. Z\ntoho dôvodu nie je možné tvrdiť, že Smernica bola do slovenského právneho poriadku transponovaná\nsprávne, keďže sa jej uplatňovaním nedosahuje stav požadovaný Smernicou, ktorým je zabezpečiť pre\nzamestnancov zvýšenú ochranu a zlepšenie bezpečnosti, hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri\npráci, ktoré by sa nemali podriaďovať čisto ekonomickým úvahám.\n30/ Žalobcovia sa v predmetnom konaní domáhali, aby im súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko mali za to, že porušením čl. 6 písm. b) Smernice dochádza\nna ich strane k vzniku nemajetkovej ujmy tým, že bolo zasiahnuté do ich práva na zdravie, fyzickú a\nmorálnu integritu a práva na odpočinok.\n31/ Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku\nzodpovednosti členského štátu za ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcovi. Ako vyplýva z rozhodovacej\npraxe Súdneho dvora EÚ, na to, aby sa dalo uvažovať o vzniku zodpovednosti členského štátu za\nporušenie právnej normy EÚ je potrebné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky : 1.)\ncieľom porušenej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, 2.) porušenie takejto normy muselo byť\ndostatočne závažné a 3.) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom musí existovať priama\npríčinná súvislosť (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-429/09 vo veci Günter Fuß c/a Stadtt\nHalle, C-118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales). Tieto tri podmienky musia byť splnené\naj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku nečinnosti členského štátu, t. j. netranspozície smernice,\nale aj vtedy, keď škoda bola spôsobená v dôsledku prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu,\nktorý bol prijatý v rozpore s komunitárnym právom, a to bez ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt\nprijal. Zodpovednosť štátu v prípade porušenia práva EÚ je absolútna a objektívna a členský štát nemá\nk dispozícii žiadne exkuplačné ani liberačné dôvody, a to opäť bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci\nv mene členského štátu škodu spôsobil.\n32/ Zo znenia článku 6 písm. b) Smernice možno jednoznačne vyvodiť, že účelom tejto právnej normy\nbolo priznať jednotlivcovi práva, pričom v konkrétnosti ide o právo zamestnanca v EÚ, aby jeho priemerný\ntýždenný pracovný čas neprekračoval hranicu 48 hodín. Aj žalobcovia sa tak majú právo dovolávať\nporušenia čl. 6 písm. b) Smernice voči žalovanému v dôsledku toho, že jeho pracovná pohotovosť\nsa nezapočítava do týždenného pracovného času, čo má za následok, že každý žalobca v niektorých\nobdobiach pracoval dlhšie ako 48 hodín týždenne. V danom konkrétnom prípade spĺňa čas, ktorý každý\nžalobca na pracovisku trávi, charakteristiky pracovného času, ako ho definoval Súdny dvor EÚ, podľa\nktorého rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný\nčas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, je tá skutočnosť,\nže je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v\nprípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. V dôsledku toho kvalifikácia pracovného\nčasu ako doby prítomnosti zamestnanca na pracovisku nemôže závisieť od intenzity činnosti pracovníka,\nale vyplýva výhradne z jeho povinnosti byť k dispozícii zamestnávateľovi ( porovnaj Rozsudok Súdneho\n\ndvora EÚ C-14/04 vo veci Dellas ). Súd mal v danom prípade preukázané, že každý žalobca trávil na\npracovisku aj nad rozsah určených pracovných zmien čas, počas pracovnej pohotovosti, počas ktorej\nbol povinný byť prítomný na pracovisku a v prípade potreby byť do 1 minúty schopný opustiť miesto\nza účelom vykonania zásahu. Z uvedených dôvodov je preto potrebné aj čas pracovnej pohotovosti\npovažovať za pracovný čas žalobcu. Členské štáty EÚ nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti\nčl. 6 písm. b) Smernice tak, žeby 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku, prípadne\nby ho určitým spôsobom svojvoľne porušovali. Akákoľvek právna úprava, ktorá umožňuje, aby bol\ntýždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín vrátane pracovnej pohotovosti na pracovisku je v rozpore\ns požiadavkami čl. 6 písm. b) Smernice ( porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-397/01 vo veci\nPfeiffer ). Vzhľadom na to, že súd mal v predmetnom konaní preukázané, a to jednak tabuľkovým\nprehľadom služieb žalobcov ako aj z výsluchu žalobcov, že žalobcovia trávia na pracovisku po skončení\nriadnej služby v trvaní 16 hodín ešte čas pracovnej pohotovosti, počas ktorej musí byť k dispozícii\nzamestnávateľovi na pracovisku ( na mieste výkonu práce ), ktorú je potrebné v súlade s ustanoveniami\nSmernice považovať za pracovný čas žalobcu, že práva žalobcu sú s odkazom na čl. 2 a čl. 6\npísm. b) Smernice porušované. Na uvedenom nič nemení fakt, že žalobcovi je poskytovaná za čas\npracovnej pohotovosti náhrada v súlade s ust. § 122 ods. 1 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\na ani skutočnosti, na ktoré žalovaný v priebehu výsluchu žalobcu ako aj v jeho písomných podaniach\npoukazoval, že každý žalobca má možnosť si počas pracovnej pohotovosti oddýchnuť, resp. že o\nrozvrhnutí pracovného času už v čase nástupu do služobného pomeru vedel, resp. že na porušovanie\njeho práv nadriadeného upozorňoval. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že\nk porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice prišlo v žalobcovom prípade opakovane, čo u neho zakladá právo\ndomáhať sa vyvodenia zodpovednosti orgánov Slovenskej republiky s cieľom získať náhradu škody\nvzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia.\n33/ Súd mal preto za to, že porušenie práv žalobcov vyplývajúcich z čl. 6 písm. b) Smernice je\npotrebné považovať za dostatočne závažné, a to jednak vzhľadom na základný účel Smernice, ktorým je\nzabezpečiť ochranu zdravia a bezpečnosti pri organizácii pracovného času, ako aj vzhľadom na to, že ide\no porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného\npracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu. Zároveň ide o také porušenie\npráva Európskej únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Základ nároku\nžalobcov je týmto daný.\n34/ Pokiaľ ide o uplatnenie práva na náhradu škody a spôsob jej výpočtu Smernica neobsahuje\nustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z\njudikatúry Súdneho dvora EÚ však vyplýva požiadavka, aby náhrada škôd spôsobených jednotlivcom\nporušením práva EÚ bola primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv\npoškodených. Je potrebné, aby vnútroštátne súdy zabezpečili, že zvolený spôsob náhrady škody\nbude v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie) a so zásadou efektivity. Zásadu ekvivalencie\npritom treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom\naplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach\nbez úniového prvku s podobným predmetom, t. j. dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť si\nnárok, ktorý pre neho vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol\nuplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásadu efektivity\nje potrebné chápať v tom zmysle, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach\nurčených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych subjektov,\nnemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom\nprakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Je na vnútroštátnych súdoch, aby za dodržania\nuvedených zásad určili formu odškodnenia a pravidlá a spôsob výpočtu náhrady škody spôsobenej\nporušením normy EÚ. V danom konkrétnom prípade sa žalobcovia domáhajú voči žalovanému náhrady\nnemajetkovej ujmy. Nakoľko ani právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne\nustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky náhrady škody, ktorá vznikla jednotlivcovi porušením\npráva EÚ, mal súd za to, že povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy spĺňa požiadavky zásad\núniového práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátneho súdu ako aj\nefektivity, nakoľko nejde o konanie, ktoré by prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred slovenským súdom.\n35/ Vznik ujmy pritom žalobcovia odvodzovali od toho, že tým, že pracovali nad maximálny týždenný\npracovný čas vyplývajúci z čl. 6 písm. b) Smernice bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv, a to\n\nnajmä práva na zdravie, práva na fyzickú a morálnu integritu a práva na odpočinok, pričom mali za to,\nže v danom prípade je primerané, aby im súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,00 €.\nŽalovaný žalobcom uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, pričom odkazoval\nna výšku náhrad, ktoré sú poskytované slovenskými súdmi pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej\nujmy obetiam trestných činov.\n36/ Súd prvej inštancie po posúdení okolností prejednávanej spojenej veci dospel k záveru, že je\nodôvodnené okolnosťami veci, aby ujma, ktorá bola žalobcom zo strany žalovaného spôsobená tým,\nže bolo porušené ustanovenie Smernice upravujúce maximálny rozsah týždenného pracovného času,\nim bola nahradená v peniazoch, nakoľko nahradenie vzniknutej ujmy iným spôsobom predpokladaným\nzákonom nepovažoval súd za účelné. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené,\nako aj na okolnosti porušovania práva žalobcov, keď žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia\nnevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného\ntýždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b) Smernice, žaloba na upustenie od neoprávneného\nzásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov a ani morálna satisfakcia neboli vzhľadom na\nsubjekt zodpovednosti na mieste. Nemajetkovú ujmu nie je podľa názoru súdu možné nahradiť inak aj\nz toho dôvodu, že uplynutý čas už nie je možné žalobcovi vrátiť a ani nie je možné, aby ho strávil inak.\nPráve peňažnú náhradu považoval súd v danom prípade za spôsobilú formu odškodnenia vzniknutej\nujmy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe súdu, ktorý o jej priznaní\nrozhoduje, čo však neznamená, že existuje priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd musí na základe\nvykonaného dokazovania ustáliť, či ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik musí pritom tvrdiť a\ndoložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Súd musí pri úvahách o tom, či je namieste priznanie\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadať aj na iné kritériá, ako sú kritériá uvedené v ust. § 13\nods. 2 Občianskeho zákonníka. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva\nna voľnej úvahe súdu, ktorý musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho\nprípadu. ( porovnaj uznesenie NS SR z 30. apríla 2008 sp. zn. 5 Cdo 126/2007 ).\n37/ Súd pri určení rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z tabuľkového prehľadu služieb\nžalobcov a z výsluchu žalobcov uskutočnených na pojednávaní konanom pred tunajším súdom 31.\noktóbra 2023. Z tabuliek predložených žalobcami súd vyvodil, že pri určovaní pracovnej pohotovosti\nspolu s určeným pracovným časom dochádzalo v prípade žalobcov opakovane k prekročeniu\nmaximálneho limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času v rozhodnom období.\nŽalobcovia tak prišili o hodiny voľného času, ktoré by inak mohli venovať rozvíjaniu svojich osobných,\nrodinných, priateľských aktivít, či aktivít, ktoré mohli byť venované fyzickej, psychickej relaxácii a\nodpočinku. Žalobcovia počas hodín pracovnej pohotovosti musia byť prítomní na svojom pracovisku,\nčo spôsobuje, že sú oddelení od svojho súkromného prostredia, pričom na tom nič nemení ani\nfakt, že nemusia byť aktívni počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že majú vytvorené\npodmienky na oddych. Žalobcovia počas celej doby, kedy sú prítomní na pracovisku počas služobnej\npohotovosti, musia byť podľa zhodných výpovedí pripravení do 1 minúty vyraziť na zásah pre prípad, že\nbude vyhlásený poplach, ktorá okolnosť do značnej miery znižuje možnosť dostatočného a kvalitného\nodpočinku žalobcov. Na dôvažok prostredie, ktoré je pre žalobcov vytvorené za účelom oddychu na\npracovisku, kedy je v jednej miestnosti umiestnených viacero postelí resp. sa žalobcovia zdržiavajú\nv miestnosti s monitormi a výpočtovou technikou, nie je možné porovnávať s prostredím, ktoré majú\nžalobcovia vytvorené vo svojom domácom prostredí. Práve právo na odpočinok je potrebné v prípade\nžalobcov považovať za významné, a to najmä s ohľadom na to, že žalobcovia plnia v spoločnosti veľmi\nzodpovedné úlohy a o to viac vystupuje do popredia potreba, aby žalobcovia ako hasiči mali dostatok\nčasu na odpočinok a regeneráciu, dosiahnutie čoho bolo jedným z hlavných cieľov Smernice. Tým,\nže žalobcovia vykonávajú svoju prácu nad čas povolený právom EÚ, ktorá práca vyžaduje, aby boli\nnepretržite dostupní a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, dochádza k zásahu do ich práva na\nsúkromie, súčasťou ktorého je aj jeho právo na rodinný život.\n38/ Súd doplnil, že v predmetnej veci nejde o ojedinelý prípad, kedy bolo skonštatované porušovanie\npráv zamestnancov zo strany žalovaného na totožnom skutkovom a právnom základe. Porušovanie\npráv zamestnancov zo strany žalovaného na totožnom skutkovom a právnom základe (obdobie\nrokov 2014-2021) bolo aktuálne právoplatne skonštatované napr. Krajským súdom Banská Bystrica v\nkonaniach vedených pod sp. zn. 14 Co 46/2022, sp. zn. 15 Co 81/2022, sp. zn. 16 Co 11/2022, sp. zn.\n16 Co 26/2022, sp. zn. 16 Co 36/2022, prípadne Krajským súdom Košice v konaniach vedených pod sp.\n\nzn. 2 Co 20/2023, sp. zn. 5 Co 64/2022, sp. zn. 2 Co 56/2022; a mnoho ďalších. Zo strany žalovaného\nide o systematické porušovanie práv zamestnancov.\n39/ Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej\njudikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody ( punitive\ndamages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie ) je taká náhrada škody,\nktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie,\nktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo\nakúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda\ntrestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú\nfunkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porovnaj najmä používanie adjektíva\n„odradzujúci“).\n40/ Aj keď súd v prejednávanej veci síce nemôže uplatniť sankčnú funkciu náhrady škody, pri\nurčovaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy ( reparácia škody nemajetkovej povahy ) voľnou úvahou,\nskutočnosť, že zo strany žalovaného ide o systematické porušovanie práv zamestnancov, môže\nzohľadniť pre určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Vychádzajúc zo skutočnosti, že ide\no dlhodobý neriešený problém ( rozhodnutia citované v bode 63. reflektovali obdobie rokov 2014 - 2021 ),\nsúd bol v kontexte individuálnych okolností sporu, avšak s prihliadnutím na dĺžku protiprávneho konania\nžalovaného, navyše ktorý neprijal žiadne opatrenia ani po tom, čo porušovanie práv zamestnancov\nbolo opakovane skonštatované všeobecnými súdmi; ochotný žalobcom priznať aj výrazne vyššiu sumu\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jednotlivo uplatnených 5.000 €.\n41/ Súd prvej inštancie však za primeranej aplikácie čl. 2 CSP zohľadnil aktuálnu rozhodovaciu prax\ntunajšieho súdu, kedy tento žalobcom v obdobných ( keď nie totožných ) prípadoch priznával náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.500 € ( napr. konania vedené tunajším súdom pod sp. zn.\n47 C 2/2022, sp. zn. 47 C 3/2022, sp. zn. 8 C 64/2022, sp. zn. 4 C 60/2022, sp. zn. 45C 63/2022 ) a v\nsnahe aby v podobných veciach nevznikali neodôvodnené rozdiely, ustálil ako základný nárok žalobcov\nna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2.500 €, ktorý považoval za primeraný za každých\nokolností. Eventuálne individuálne skutkové odlišnosti, ktorý vyplynuli z výsluchu žalobcov následne súd\nzohľadní ako násobiaci faktor.\n42/ Súd mal zároveň preukázané, že bola splnená aj tretia podmienka vyžadovaná na vznik\nzodpovednosti žalovaného za ujmu žalobcov, ktorou je príčinná súvislosť medzi porušením práva EÚ a\nvznikom ujmy na strane žalobcov. Súd mal preukázané, že v súvislosti s porušovaním článku 2 a článku\n6 písm. b) Smernice dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcov, a to práva na\nochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času\na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život. V súlade so všetkým vyššie\nuvedeným, v priebehu konania bolo preukázané, že napriek tomu, že z Prílohy č. 4 Zákona o Hasičskom\nzbore vyplýva, že týmto bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná Smernica, táto\nSmernica nebola transponovaná úplne, keďže do ustanovení Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore\nsa nepremietol čl. 6 písm. b) Smernice upravujúci maximálny rozsah pracovného času zamestnancovi\npracujúcich na území Európskej únie, čím vznikla na strane žalobcov ujma, ktorú je za splnenia vyššie\npopísaných podmienok, povinný mu nahradiť žalovaný.\n43/ V prípade žalobcu 1 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho\nvýsluchu, a to skutočnosť, že sa stará o svoju starú matku, ktorá je odkázaná na jeho osobnú pomoc\na opateru, ktorá blízkosť je znásobená skutočnosťou, že táto ho spolu s už nežijúcim starým otcom\nvychovávala, keďže matka ho porodila v mladom veku a otca nemá. Má horšie tendencie k oddychu,\nproblém si kvalitne oddýchnuť, zregenerovať, ktorú skutočnosť riešil s priateľom - farmaceutom. Má\n31 rokov. Súd preto prihliadol na rodinnú situáciu žalobcu 1/, jeho osobitný vzťah k starej matke,\nktorej poskytuje opateru a uvedené individuálne skutočnosti považoval za dostatočne relevantné na to,\naby pristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného nároku, a to o sumu 500 €, ktorú považoval za\nprimeranú najmä s ohľadom na nižší vek žalobcu, kedy možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky\npodmienenú fyzickú kondíciu, lepšie znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Žalobcovi 1 súd\npriznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 3.000 €.\n\n44/ V prípade žalobcu 2 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho\nvýsluchu, a to skutočnosť, že je otec dvoch dcér, jednu dcéru ( 7 ročnú ) má s hendikepom, má\nautizmus, táto má striktne dané terapie ( rozvrhnuté počas týždňa ), navštevuje s ňou canisterapiu,\nhipoterapiu, ABA terapiu a muzikoterapiu. Má 36 rokov. Súd preto prihliadol na rodinnú situáciu žalobcu\n2, najmä na jeho starostlivosť o zdravotne znevýhodnené maloleté dieťa a mal za to, že zásah do\nvoľného času žalobcu 2, a teda aj do jeho rodinného života, dosahuje výrazne vyššiu mieru intenzity.\nUvedené individuálne skutočnosti považoval súd za dostatočne relevantné na to, aby pristúpil k zvýšeniu\nprejudikovaného základného nároku, a preto žalobcovi 2 priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v\npeniazoch v žiadanej sume 5.000 €.\n45/ V prípade žalobcu 3 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho\nvýsluchu, a to skutočnosť, že je rozvedený, a to podľa svojho subjektívneho presvedčenia práve\nz dôvodu zásahov do jeho súkromného života. Má 46 rokov a dve deti. Súd zohľadnil zvýšenú\nintenzitu zásahu do rodinného života žalobcu 3 ( dve deti ), žalovaným nespochybnenú príčinu rozvratu\nmanželstva žalobcu 3, a tiež skutočnosť, že žalobca je mierne vyššieho veku, a teda možno prezumovať,\nže vzhľadom na biologicky podmienenú fyzickú kondíciu už ťažšie znáša obmedzenú možnosť fyzickej\nregenerácie. Uvedené individuálne skutočnosti považoval súd za dostatočne relevantné na to, aby\npristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného nároku, a to o sumu 1.000 €. Žalobcovi 3 súd priznal\nsumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 3.500 €.\n46/ V prípade žalobcu 4 súd nezistil také relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zvýšenie\nprejudikovaného základného nároku, a to s ohľadom na jeho vek ( 32 rokov ) a rodinnú situáciu, kedy\nsúd ustálil, že tento vedie v zásade šťastný partnerský život s perspektívou uzatvorenia manželstva\na počatia dieťaťa. S ohľadom na nižší vek žalobcu 4, možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky\npodmienenú fyzickú kondíciu, lepšie znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Súd zvažoval\nzohľadniť skutočnosť, že tento má invalidných rodičov, ktorým poskytuje asistenciu, avšak z jeho\nvýsluchu vyplynulo, že túto dokáže zabezpečiť alternatívnym spôsobom. Žalobcovi 4 súd priznal sumu\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 2.500 €.\n47/ V prípade žalobcu 5 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho\nvýsluchu, a to skutočnosť, že tento je ženatý, má 47 rokov a dve deti. Súd zohľadnil zvýšenú intenzitu\nzásahu do rodinného života žalobcu 5 ( dve deti ), a tiež skutočnosť, že žalobca je mierne vyššieho\nveku, a teda možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky podmienenú fyzickú kondíciu už ťažšie\nznáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Uvedené individuálne skutočnosti považoval súd za\ndostatočne relevantné na to, aby pristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného nároku, a to o sumu\n500 €. Žalobcovi 5 súd priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 3.000 €.\n48/ V prípade žalobcu 6 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho\nvýsluchu, a to skutočnosť, že tento je ženatý, má 62 rokov, dve deti, z toho jedno spolužijúce a\nvnúča. V súčasnosti prežíva manželskú krízu, ktorá je podmienená práve z dôvodu zásahov do\njeho súkromného života; z uvedeného dôvodu mieni nastúpiť na predčasný dôchodok. Súd zohľadnil\nzvýšenú intenzitu zásahu do rodinného života žalobcu 5 ( dve deti, z toho jedno spolužijúce a vnúča ),\nžalovaným nespochybnenú príčinu manželskej krízy žalobcu 6, a tiež skutočnosť, že žalobca je vyššieho\n( preddôchodkového ) veku, a teda možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky podmienenú fyzickú\nkondíciu už ťažko znáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Uvedené individuálne skutočnosti\npovažoval súd za dostatočne relevantné na to, aby pristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného\nnároku, a to o sumu 1.500 €. Žalobcovi 6 súd priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch\n4.000 €.\n49/ V prípade žalobcu 7 súd vzal do úvahy individuálne skutkové odlišnosti, ktoré vyplynuli z jeho\nvýsluchu, a to skutočnosť, že tento je ženatý, má 48 rokov a dve deti. Súd zohľadnil zvýšenú intenzitu\nzásahu do rodinného života žalobcu 7 ( dve deti ), a tiež skutočnosť, že žalobca je mierne vyššieho\nveku, a teda možno prezumovať, že vzhľadom na biologicky podmienenú fyzickú kondíciu už ťažšie\nznáša obmedzenú možnosť fyzickej regenerácie. Uvedené individuálne skutočnosti považoval súd za\ndostatočne relevantné na to, aby pristúpil k zvýšeniu prejudikovaného základného nároku, a to o sumu\n500 €. Žalobcovi 7 súd priznal sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 3.000 €.\n\n50/ K námietke žalovaného, že žalobcom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy je vysoká s\nodkazom na náhradu ujmy, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov súd uvádza, že toto porovnanie\nnie je dobre možné, nakoľko v daných prípadoch ide o rozdielne skutkové okolnosti, pričom súdom\npriznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy neprevyšuje náhrady v prípadoch, na ktoré žalovaný v rámci\nsvojich vyjadrení poukazoval.\n51/ V rozsahu prevyšujúcom súdom priznané sumy ( body 68.-74. ), súd prvej inštancie žaloby žalobcov\n1 až 7 ako nedôvodné zamietol.\n52/ Súd určil žalovanému v súlade s ust. § 323 ods. 3 CSP lehotu na plnenie 15 dní, tak ako žiadal\nžalovaný, nakoľko mal za to, že dlhšia lehota na plnenie bola v danom prípade odôvodnená spôsobom\na komplikovanosťou úhrady zo strany žalovaného ako štátu a aj vzhľadom na to, že žalobcovia proti\npredĺženiu paričnej lehoty nemali výhrady.\n53/ Súd prvej inštancie priznal žalobcom ( ktorí tvoria v spore samostatné procesné spoločenstvo )\nv súlade s ust. § 255 CSP nárok na náhradu trov konania jednotlivo vo výške 100%, ktorá bude\nkaždému jednému individuálne počítaná zo súdom priznanej sumy, nakoľko výška priznanej náhrady\nnemajetkovej ujmy závisela na voľnej úvahe súdu. Žalobcov podľa názoru súdu nie je možné zaťažiť\nprocesnou zodpovednosťou za nepredvídanie výsledku, ktorý závisel na úvahe súdu a procesný úspech\nje potrebné posudzovať len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. O výške náhrady trov\nkonania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník\nsamostatným uznesením.\n54/ Záverom súd dopĺňa, že po vyhlásení a odôvodnení rozsudku vyhlásil uznesenie, ktorým jednotlivé\npriznané nároky za účelom vypracovania písomného rozsudku vylúčil na samostatné konania, s tým,\nže tieto budú vedené pod pôvodnými spisovými značkami. Vzhľadom na to, že súd dodatočne zistil, že\nuvedený postup nie je vzhľadom na softwarové vybavenie súdu možný, zvolený postup prehodnotil a\nuznesenie o vylúčení veci za primeranej aplikácie ust. § 237 ods. 2 CSP zrušil.\n55/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, vo všetkých jeho výrokoch s\nvýnimkou zamietajúceho výroku ( výrok VIII ), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, písm. f/ a písm. h/\nCSP; žalovaný navrhoval v napadnutých výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací\nsúd žalobu žalobcov zamietne v celom rozsahu a prizná mi nárok na náhradu trov konania. Žalovaný\nv odvolaní uviedol, že sa žalobcovia žalobou domáhajú náhrady škody, ktorá mala žalobcom vzniknúť\nv dôsledku porušenia práva Európskej únie, nesprávnym prebratím Smerníce Európskeho parlamentu\na Rady 2003/88/ES zo 4. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času do právneho\nporiadku Slovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore\nv znení neskorších predpisov. Aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať,\nže uplatnený nárok žalobcov je dôvodný, museli by žalobcovia v prvom rade preukázať, že zákon č.\n315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t.j. žalobcovia by museli poukázať na také\nustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré by boli v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Avšak právo\nposudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných\nna území SR so smernicou EÚ nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie\niného všeobecného súdu členského štátu EÚ. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal v tomto konaní\notázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie tejto otázky, z ktorého dôvodu podľa žalovaného\nvykazuje napadnutý rozsudok znaky arbitrárnosti.\n56/ Súd prvej inštancie sa tiež nestotožnil s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného; nerozlišoval medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako\ndvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch\nnemožno zamieňať. Súd tiež nerozlišoval medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a\nnásledne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných\norgánov za porušenie právnych predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. V prvom\nprípade ide o transponovanie, t.j. prebratie smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského\nštátu. Prebratie smernice je potom premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť\ns obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobcovia domnievali, že Slovenská republika\nv pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001\nZ.z., museli práve žalobcovia preukázať, v čom vidia zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť\nškoda. To si vyžaduje porovnanie zákona č. 315/2001 Z.z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po\n\núčinnosti ( po prebratí ) Smernice 2003/88/ES. Podľa žalovaného len takouto konfrontáciou by bolo\nmožné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES.\n57/ Žalobcovia v žalobách pripúšťajú, že zák. č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná\npohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani\nneobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín. Žalovaný sa\ndomnieva, že táto skutočnosť neznamená, že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001\nZ.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcov vzťahovala. Podľa žalovaného nebolo jeho\npovinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona\nč. 315/2001 Z.z., aj vzhľadom na priamy účinok Smernice EÚ. Žiadne ustanovenie zák. č. 315/2001 Z.z.\nnie je možné považovať za rozporné so Smernicou 2003/88/ES.\n58/ V druhom prípade ide o aplikáciu, t.j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad.\nPorušenie smernice preto môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak\nsi adresát účinkov smernice ( napr. zamestnávateľ ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom.\nSmernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie\n( aplikácia ) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna\naplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody.\nPreto je podľa žalovaného nevyhnutné rozlišovať medzi prebratím a aplikáciou smernice. Súd prvej\ninštancie opomenul, že žalovaný, t.j. Slovenská republika pri preberaní Smernice de facto neporušila\nžiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani\nzodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobcovia uplatňujú v tomto súdnom konaní, navyše ide o\nnároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody\nvo forme nemajetkovej ujmy. Žalobcovia namietali nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však\njej aplikáciu v individuálnych prípadoch žalobcov. Slovenská republika tak nemôže niesť zodpovednosť\nza prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcov u ich\nzamestnávateľa. Slovenská republika nie je zamestnávateľom žalobcov a nie je ani orgánom, ktorý by\nsa na aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľala. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej\nrepubliky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho\nzamestnanca. Aj keby súd konštatoval, že aplikácie smernice na služobný pomer žalobcov bola\nnesprávna, táto skutočnosť nijako nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia\nsmernice do právneho poriadku SR. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil\notázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP ).\n59/ Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/\nES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter\nvykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Vecná\npôsobnosť Smernice 2003/88/ES v článku 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica\n2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa\nmá Smernica vzťahovať, je upravená v článku 1 ods. 3 a ods. 4 Smernice. Pôsobnosť Smernice je v\nzmysle článku 1 ods. 3 a ods. 4 vymedzená odkazom na článok 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12. 6.\n1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci.\nRozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/\nEHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Povedané inak, Smernica\n2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej\nochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa\nSmernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v\nplnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdia žalobcovia. Podľa názoru\nžalovaného tak štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú\nčinnosť, ( ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje\nurčená služobná pohotovosť ), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti\nSmernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym\nvzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej\nslužby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov ( napr. v osobitnom systéme\nsociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod. ).\n60/ Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich\nprávnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej\núpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb\ncivilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Zo zákona č. 42/1994 Z.z., zák. č.\n315/2001 Z.z., zákona č. 129/2002 Z.z. plynie, že Hasičský a záchranný zbor resp. jeho príslušníci\nvykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku\n\ncivilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Preto\nsú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve\ntými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje.\nPovedané inak, v súčasnosti iné zložky ( okrem Hasičského a záchranného zboru ), ktorým by boli\nzverené činnosti služieb civilnej ochrany neexistujú. Žalovaný súčasne zdôraznil, že článok 2 Smernice\nlen príkladmo vymenováva „...určité osobitné činnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci Hasičského\na záchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení Smernice\nje aj v tejto oblasti automatická. Podľa žalovaného sa rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss týka\n„mestského hasiča“, zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko\nrežim výkonu hasičských činností v takomto zariadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne\nodlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike,\nktorého zriaďovateľom je štát ( nie obec ) a sú im poskytované rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po\nsystém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko Smernica\n2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj\nich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.\nVzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice 2003/88/ES na prípad žalobcov nemôžu\naplikovať, preto žalobcom v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.\n61/ V prípade nároku na náhradu škody súd prvej inštancie posudzoval podmienky, ktoré musia byť\nsplnené, aby súd mohol poškodenému priznať právo na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie.\nŽalovaný sa aj v tomto prípade s právnym posúdením súdu nestotožnil. Článok 6 Smernice 2003/88/\nES je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili\nod uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a\nzdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia ( ako to je v tomto prípade ),\nkeď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Žalovaný poukazoval na všeobecné\npodmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné\nuplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie, a síce : a) cieľom porušenej právnej\nnormy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi\ntýmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť.\n62/ Podľa názoru žalovaného žiadny zo žalobcov neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody\nžiadnym spôsobom. Žalobcovia vo svojich žalobách veľmi nejasným spôsobom stanovili „škodu“, ktorá\nim mala vzniknúť tým, že vykonávali nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú boli žalobcovia v zmysle\nplatnej legislatívy odmeňovaní. Počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení\nzamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho\nzamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobcovia môžu odpočívať alebo sa venovať\ninej činnosti ( teda v čase, kedy sa od nich nežiada výkon práce ). Rovnako tak pri nariadenej služobnej\npohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo\nznamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych ( spánok ) zamestnanca. V čase služobnej\npohotovosti sa preto od žalobcov nevyžaduje „aktívna činnosť“, a teda mimo času skutočného výkonu\npráce môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobcovia teda nemusia byť bdelí a aktívni počas\ncelej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcom vypláca dohodnutú\nodmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.\nŽalobcovia dostávajú za takto strávený čas pracovnú odmenu, ktorou im zamestnávateľ kompenzuje to,\nže v prípade potreby ( zásahu ) budú k dispozícii. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým doteraz\nuvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonávajú žalobcovia, a za\nktorú sú riadne odmeňovaní, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo\nosebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.\n63/ V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C-46/93 Brasserie du Pecheur by mal vnútroštátny súd\npreveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej\nrozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôraznil, že\nžalobcovia doposiaľ nevyvinuli snahu na to, aby vzniku škody ( ujmy ) predišli. Žalobcovia nepreukázali,\nže oznámili svojmu zamestnávateľovi, že odmietajú vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa\npodania žaloby zamestnávateľ žalobcov nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti ( za\nktorú každý mesiac každý žalobca dostáva odmenu ), považujú resp. pociťujú ako výraznú ujmu. Z\nvyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy\nalebo aspoň obmedzil jej rozsah.\n64/ Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov musí totiž poškodená osoba\npod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah\nškody ( rozsudky Mulder a i/Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90 ). Žalovaný svoje stanovisko podporil\n\npoukazom na rozhodnutie Súdneho dvora C-429/09. Žalovaný má za to, že tabuľky priložené k žalobám\nnemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobcovia požadujú. Dôkazné\nbremeno v konaní zaťažuje žalobcov; žalovaný má za to, že ani jeden zo žalobcov nepreukázal a ani\nriadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcom. Súd prvej inštancie právny nárok\nna náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Obč. zák. v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaný\npovažuje výšku všetkých súm priznaných žalobcom titulom nemajetkovej ujmy, za neprimeranú a to aj v\nporovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s\núdajnou ujmou žalobcov podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. V zmysle judikatúry ESĽP náhrada\nnemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky\nnáhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého\n„výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi\nsúdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti“ ( napr. Público- Comunicacáo Social,\nS. A. v. Portugalsko ). Napokon sám ESĽP zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie\nosobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo\nktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv\nby nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady\npriznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy“ ( napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko ). Výška\nnáhrady nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného trestného činu. V\nprípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca\nživota, je preto možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri tomto\nprejednávanom prípade nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca\nza život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu,\nod ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. Podobne sa vyjadril Najvyšší súd SR, keď konštatoval,\nže priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by\nmohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach ( rozsudok NS SR ( sp. zn. 4Cdo\n171/2005 zo dňa 27. 4. 2006 ). Súdy pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu musia\nzohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napr. na osobu\npoškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a\nokolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,\nzávažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zohľadňovať je nutné aj\nust. § 13 ods. 2 Obč. zák., ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy. Žalobcovia podľa žalovaného doposiaľ v konaní nepreukázali, že práve nimi tvrdené prekračovanie\nmaximálneho týždenného pracovného času spôsobovalo zásah do súkromného, rodinného života či\nneoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného\nstavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku\npriznanej sumy každému jednému žalobcovi súdom prvej inštancie. Náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by\niná náprava nebola ( vôbec ) možná v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. resp. ak by sa takáto satisfakcia\nnezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby\nalebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Podmienkou priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy, ktorú treba konkrétne preukázať.\nZa závažnú ujmu sa v zmysle ustálenej judikatúry môže považovať ujma, ktorú utrpela fyzická osoba,\nvzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie zásahu alebo\ncelkový dopad a dôsledky. Pritom však nemôžu byť rozhodujúce subjektívne pocity adresáta zásahu, ale\nobjektívne hľadisko, t.j. či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase ( v tej istej situácii, prípadne\nv spoločenskom postavení a podobnej vnímala aj každá iná fyzická osoba.\n65/ Podľa žalovaného žalobcovia nijako nepreukázali, že by v dôsledku údajného porušovania smernice\nEÚ zo strany štátu utrpeli ujmu, ktorá by v značnej miere znížila ich dôstojnosť resp. vážnosť v\nspoločnosti. Žalobcovia sa súčasne nedomáhajú toho, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do\nich práva na ochranu ich osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podané žaloby tak\nvôbec neriešia ( údajný protiprávny ) stav do budúcnosti, ale vytvárajú priestor pre opätovné čiastkové\nžaloby. Z obsahu podaných žalôb vyplýva, že žalobcovia vidia problém vo svojom ( nedostatočnom )\nfinančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobami domáhajú len ( sekundárneho )\nfinančného plnenia od Slovenskej republiky. Otázne je, akú inú činnosť by chceli žalobcovia vykonávať\nv čase služobnej pohotovosti , kedy musia byť prítomní na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné\nhodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne ( takmer ) vylúčené, aby sa tento\nčas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, príp. ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Z\ntabuliek, ktoré predložili súdu všetci žalobcovia, plynie, že ani podľa ich výpočtov v prevažnej väčšine\n\nmesiacov v rámci žalovaného obdobia vôbec k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného\nčasu nedochádzalo. Ani túto okolnosť súd nezohľadnil.\n66/ Žalovaný zároveň podal odvolanie aj proti výrokom o trovách konania, ktorými súd prvej inštancie\npriznal každému zo žalobcov samostatne nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej\nvýške 100 %, z prisúdenej sumy. Uvedené rozhodnutia súdu prvej inštancie vychádzajú z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v\nnapadnutých výrokoch vo veci zmeniť tak, že žaloby žalobcov v celom rozsahu zamietne a žalovanému\nprizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n67/ Na odvolanie žalovaného sa písomne vyjadrili žalobcovia ( č.l. 211 a nasl. spisu ) tak, že žiadal\nrozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach potvrdiť a priznať žalobcom náhradu trov\nodvolacieho konania. K žalovanými namietanému nedostatku právomoci súdu žalobcovia poukazovali\nna to, že každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy,\nktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne predpisy čo najviac v súlade s\nprávom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné\nvnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu,\nktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom ( C - 231-233/06, C 128 - 131/07 ). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym\nprávom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred\nvnútroštátnou normou.\n68/ Pokiaľ ide o namietaný nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného, žalobcovia poukazovali\nna to, že žalovaná ako členský štát a adresát Smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do\nEÚ je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia\núčelu smernice. Nakoľko Smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu\ntranspozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do\nprávneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika ( štát ). Za Slovenskú\nrepubliku koná v konaní Ministerstvo vnútra SR, ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a\nzáchranný zbor v zmysle ust. § 11 písm. c/ zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii\nústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zák.\nč. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať,\nže je námietka nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného nedôvodná. Žalobcovia zároveň\nuviedli, že rozhodovacia prax všeobecných súdov vyriešila aj túto otázku nastolenú žalovaným ( napr.\nrozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31. 5. 2023 ).\n69/ K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES žalobcovia poukazovali na viaceré rozsudky Súdneho dvora\nEÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného ohľadom pôsobnosti\nSmernice v nesúlade, napr. prípad Pfeiffer, C - 397/01, tiež uznesenie ESD vo veci C - 52/04, Personalrat\nder Feuerwehr Hamburg, alebo vec C - 518/15, R. Matzak, ( Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť\nna činnosti hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a\nnezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak\nsú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy,\nkeď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť\npracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť alebo zdravie ). Nemožno\npreto súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby\na služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a j pre výkon týchto služieb\ngarantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES.\n70/ V súvislosti s tvrdeniami žalovaného o odpočinku žalobcov počas pohotovosti žalobcovia poukázali\nna to, že z judikatúry Súdneho dvora plynie, že čas, v rámci ktorého pracovník skutočne nevykonáva\nžiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne „čas odpočinku“ na\núčely uplatnenia smernice 2003/88/ES ( rozsudok C - 514/20 ). Súdny dvor dospel k záveru, že\nv rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na svojom\npracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho rodinného\na sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od neho výkon\npráce nepožaduje. Celú túto dobu je treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle smernice\n2003/88/ES bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej doby\n( rozsudky Jaeger, C - 151/02, EU : C : 2003:437, bod : 65; Pfeiffer a i., C - 397/01 až C - 403/01, bod\n93, ako aj Dellas a i., C - 14/04, body 46 a 58 ). Z týchto skutočností ako aj z potreby, podľa ktorej sa\nmá článok 2 bod 1 smernice 2003/88 vykladať s prihliadnutím na článok 31 ods. 2 Charty základných\npráv Európskej únie vyplýva, že pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 spadajú všetky\nčasy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti,\n\nv rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne\novplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v ktorom sa od\nneho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom ( rozsudok C - 514/20,\nbod 37 ). Žalobcovia poukazovali na to, že rôzne požiadavky, ktoré smernica 2003/88 uvádza v oblasti\nmaximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku, predstavujú pravidlá sociálneho práva\nÚnie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého pracovníka ( rozsudok Federación\nde Sevicios Privados del sindicato Comisiones obreras, C - 266/14 ) a ktorých dodržiavanie nemôže\nzávisieť od úvah čisto ekonomickej povahy ( rozsudok Jaeger, C - 151/02 ). Navyše stanovením práva\nkaždého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na doby denného a týždenného\nodpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné právo, ktoré je výslovne zakotvené v článku 31 ods.\n2 Charty základných práv EÚ, a preto sa má vykladať v súlade s týmto článkom 31 ods. 2 Z toho najmä\nvyplýva, že ustanovenia smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré\npracovníkovi vyplývajú z tejto smernice ( rozsudok zo dňa 14. 5. 2019, CCOO, C - 55/18 ). Žalobcovia\ntiež poukázali na konštantnú rozhodovaniu prax všeobecných súdov v tejto otázke ( rozsudok Krajského\nsúdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31. 5. 2023, tiež sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30. 3. 2023,\nv ktorom súd poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora v rozhodnutí týkajúcom sa hasičov C - 429/09\nG. Fuss, podľa ktorého „Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť,\nči je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po\nstanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/ Smernice je\npreto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena.“\n71/ V súvislosti s výpismi z dochádzkového systému SAP týkajúcimi sa žalobcov žalovaný uviedol,\nže „tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz...“; táto námietku žalovaného považujú\nžalobcovia za neopodstatnenú, nakoľko, ako vyplýva z predloženého výpisu z dochádzkového systému\nSAP, evidencia pracovného času žalobcov obsahuje plánované hodiny ( „PH“ ) ako aj skutočne\nodpracované hodiny ( bez služobnej pohotovosti - „OH“ ). Výpis z dochádzkového systému SAP\npredložený súdu zo strany žalobcov za ten - ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného\nčasu hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcov potvrdil do evidencie softvéru SAP\nskutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac ( bez času služobnej pohotovosti ). Údaj o\nrozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom ( „RO“ ), ktorý je uvedený na predloženom\nvýpise za každý mesiac odpracovaný žalobcami, potvrdzuje ich reálne odpracované hodiny ( bez času\nslužobnej pohotovosti ), a teda neopodstatnenosť námietky žalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje\nz dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcov, žalovaný zavádzajúco označuje\nlen za „tabuľky priložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve na základe týchto údajov z predmetného\nsoftvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem.\n72/ Žalobcovia ďalej nesúhlasili s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč.zák., v zmysle ktorého\nmožno žiadať odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Obč.\nzák., a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu/ov v\nspoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ( právo\nna ochranu zdravia a na súkromie )a jeho okolnosti, nemožno podľa žalobcov podmieňovať možnosť\nuplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti resp. vážnosti\nžalobcov v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a ods.\n2 Obč. zák. sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba využila aj iné\nprostriedky ochrany. Z ust. § 13 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,\naby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo\ndané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná\nsatisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa porušením práva a okolností, za ktorých k porušeniu\ndošlo ( t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,\naby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6\npísm. b/ smernice 2003/88/ES ) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu\nani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za\nneoprávnený zásah ( štát ). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa\nsúdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Aj z formulácie § 13 ods.\n2 Obč. zák. vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom,\nkedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n73/ V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením\npráva Únie a vznikom škody u žalobcov nie je príčinná súvislosť, keď žalobcovia neupozornili\nsvojho zamestnávateľa na porušovanie ich práv a nepožiadali ho o náhradu škody ( t.j. nevyvinuli\n\nprimerané úsilie na zamedzenie vzniku škody ). Na postavenie žalobcov ako príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ ( C - 429/09 a C - 445/06 ) z ktorej vyplýva, že by\nbolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky\nprávne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich\nnebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom\npriamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od\nžalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva\nvoči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v\nprávnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.\nb/ smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa\no dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti\nžalovaného za škodu vzniknutú žalobcom boli splnené.\n74/ Pokiaľ ide o názor žalovaného ohľadom neprimeranej výšky všetkých súm náhrady nemajetkovej\nujmy, priznaných žalobcom, žalobcovia v tejto súvislosti odkazujú na ustálenú rozhodovaciu prax\nodvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo\nobdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza : „vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti\nžalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými\nobdobnými prípadmi zásahov ( napr. v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp.\nusmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti )“ - rozsudok sp. zn. 17Co/71/2022 z 26. 10.\n2022, tiež sp. zn. 17Co/78/2022 z 23. 11. 2022, tiež sp. zn. 17Co/77/2022 z 23. 11. 2022.\n75/ Žalovaný vo svojom odvolaní tiež tvrdí, že z tabuliek, ktoré predložili žalobcovia vyplýva, že ani\npodľa ich výpočtov v prevažnej väčšine mesiacov v rámci žalovaného obdobia vôbec k prekračovaniu\nmaximálneho týždenného pracovného času nedochádzalo. K tomu žalobcovia uvádzajú, že žalovaný\nkonajúci súd zavádza, ak poukazuje na jednotlivé mesiace a to, či v nich došlo k prekročeniu\npriemerného 48 hodinového týždenného služobného času. Pre vec je dôležité tzv. referenčné obdobie v\nzmysle čl. 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, ktoré je 4 mesačné. Žalovaný si je tejto skutočnosti dobre\nvedomý, nakoľko sa poukazom na referenčné obdobia sám bráni vo svojich písomných podaniach aj\nv iných konaniach. Žalovaný tiež tvrdí, že podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov je priemerná\nvýška priznaných súm od 1.000 € do 2.500 €; uvedené tvrdenie je opäť zavádzajúce, nakoľko žalobcovia\nuž vo svojich vyjadreniach uviedli, že výška priznaných náhrad dosahuje až výšku vyššiu ako 6.000\n€, čo je žalovanému dobre známe, nakoľko sa sám zúčastňuje ako žalovaný v konaniach, v ktorých\nboli priznané aj vyššie sumy. Žalobcovia navrhovali rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny\npotvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.\n76/ Žalovaný podal písomnú repliku ( č.l. 223, 224 spisu ), v ktorej v celosti zotrval na ním podanom\nodvolaní, na odvolacích dôvodoch v ňom uvedených ako aj na svojej doterajšej skutkovej aj právnej\nargumentácii. Má za to, že sa v dostatočnom rozsahu vyjadril ku všetkým relevantným skutkovým aj\nprávnym tvrdeniam protistrany, ktoré podľa svojho názoru vyvrátil; žalovaný trvá na neexistencii závažnej\nujmy v morálnej sfére žalobcov ako nevyhnutnej kategórie determinujúcej danosť nároku na náhradu\nškody, a to v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s porušením smernice, resp. úniového práva\nvo vzťahu k osobe žalobcov. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného neuviedli žiadne\nnové relevantné skutkové ani právne tvrdenia, ku ktorým by žalovaný už v priebehu konania nezaujal\nkvalifikované stanovisko. Žalovaný zotrval na odvolacom návrhu zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie tak, že odvolací súd žaloby žalobcov v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n77/ Na vyjadrenie žalovaného podali žalobcovia odvolaciu dupliku ( č.l. 233 spisu ), v ktorej stručne\nuviedli, že zotrvávajú na svojich doterajších písomných podaniach.\n78/ Ďalšie vyjadrenia strany sporu súdu nedoručili.\n79/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods.\n1 CSP v napadnutom rozsahu ( t.j. vo všetkých výrokoch okrem zamietajúceho výroku rozsudku ), bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania, keď rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený ( § 378\nods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n80/ V danom prípade súd prvej inštancie rozhodoval o nárokoch jednotlivých žalobcov na nemajetkovú\nujmu, ktorá im mala byť spôsobená porušením práva žalobcov na maximálny týždenný pracovný čas\nv zmysle článku 6 písm. b/ smernice, ktorý nebol dostatočne prebratý do vnútroštátneho poriadku\nSlovenskej republiky, a to do zákona č. 315/2001 Z.z.\n81/ Podľa článku 1 bod 2 smernice, táto smernica sa vzťahuje na :\na) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a\nna maximálny týždenný pracovný čas a\n\nb) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.\n82/ Podľa článku 2 ods. 1 smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície : 1. „pracovný čas“\nje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju\nčinnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;\n83/ Podľa článku 6 písm. b/ smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,\nže v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov : b) priemerný pracovný čas pre každé\nobdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.\n84/ Podľa § 85 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník\nvykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.\n85/ Podľa § 85 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie\ntýždenného služobného čas príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.\n86/ Podľa § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý\nnerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich\nmesiacov.\n87/ Podľa § 86 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z.z., pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného\nčasu v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a\nna ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby\nje najviac 24 hodín v služobnom dni.\n88/ Podľa § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť\nv štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie\nštátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.\n89/ Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže s v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n90/ Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie\nriadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej\nveci zodpovedá požiadavkám kladným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP, nakoľko\nsúd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným\nspôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, riadne zhodnotil\nvýsledky vykonaného dokazovania, keď rozviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré\nnie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V\nodôvodnení svojho rozhodnutia špecifikoval, ktoré ustanovenia Smernice 2003/88/ES, ako aj zákona č.\n315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v danej veci aplikoval. V dôvodoch svojho rozhodnutia\nprimerane vysvetlil, že žalovaný je v konaní vecne pasívnym subjektom, nesúcim zodpovednosť, ako\naj že sú splnené všetky podmienky na poskytnutie náhrady za vznik nemajetkovej ujmy na strane\nžalobcov. Rovnako dôkladne vysvetlil svoj záver o tom, že suma 2.500 € ako náhrada nemajetkovej\nujmy sa ako základný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch javí ako primeraná\nza každých okolností ( body 62 až 67 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ), s tým, že\nnásledne zohľadňoval v individuálnych prípadoch eventuálne individuálne odlišnosti, ktoré ho potom u\njednotlivých žalobcov viedli k ustáleniu rozdielnych súm priznanej nemajetkovej ujmy. Odôvodnenie\nrozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa názoru odvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky skutkovo\ni právne relevantné otázky daného prípadu. Odvolací súd sa preto s odôvodnením rozhodnutia súdu\nprvej inštancie stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje ( § 387 ods. 2 CSP ).\n91/ Na doplnenie odvolací súd uvádza nasledovné :\n92/ Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu konať o predmetnej veci a o\nnedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie, právomoc civilných súdov je v ust. § 3 CSP vymedzená\nkonkrétnym výpočtom právnych vzťahov, o ktorých súdy konajú a rozhodujú. Súkromnoprávne vzťahy, z\nktorých vychádzajú súkromnoprávne spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a\nvôľovou autonómiou ich účastníkov. Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov\nsúkromnoprávneho vzťahu nie je oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a\nani sám autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu.\nZisťovanie právomoci civilných súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie\npatrí do ich právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu, a nie iba od jeho úpravy konkrétnym\nprávnym odvetvím hmotného ( najčastejšie ) súkromného práva. Spor o náhradu škody spôsobenej\njednotlivcovi porušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice\nEurópskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory,\npričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu\nškody spôsobenej porušením práva Európskej únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať\n\npríslušné vnútroštátne súdy. Keďže v posudzovanom spore sa medzi žalobcami a žalovaným jedná o\nsúkromnoprávny spor týkajúci sa žalobcami uplatneného nároku na náhradu škody porušením práva\nEurópskej únie, ktorej sa domáhali ako nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie mal v zmysle ust. §\n3 CSP právomoc spor medzi žalobcami a žalovaným prejednať a rozhodnúť. Súd prvej inštancie pri\nposudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcom,\nktorá im bola spôsobená porušením práva Európskej únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti\nje „dostatočne závažné porušenie právnej normy Európskej únie, ktorej cieľom je priznanie práv\njednotlivcom.“ Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený\na povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Európskej únie pri\npreberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č.\n315/2001 Z.z., čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zákon č. 315/2001\nZ.z. zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b/ smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v\npodanom odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad\nzákona č. 315/2001 Z.z. so smernicou, je nedôvodná.\n93/ Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného o nedostatku jeho vecnej\npasívnej legitimácie v konaní; žalovaný v tejto súvislosti argumentoval potrebou rozlišovať medzi\n„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a že na aplikácie smernice sa žalovaný nepodieľal.\nOdvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku\nSlovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii\nsmernice, je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. 94/ Podľa čl. 29 smernice je\ntáto smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát\nsmernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení\nlegislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že žalovaný túto\npovinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii\nsmernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Keďže žalobca sa žalobným\nnárokom domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia práva Európskej\núnie členským štátom Európskej únie, žalovaný Slovenská republika, v mene ktorej koná ústredný orgán\nverejnej správy, a to ministerstvo vnútra, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre hasičský\na záchranný zbor, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou.\n95/ Neobstojí ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil pôsobnosť\nsmernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na\ncharakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu,\npretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zohľadňujú určité osobitné činnosti služieb civilnej\nochrany ( čl. 1 ods. 3 smernice v spojení s čl. 2 smernice Rady 89 ), pričom žalovaný zároveň namietal,\nže rozhodnutie súdneho dvora vo veci C - 429/09 sa týka „mestského hasiča“. Odvolací súd poukazuje\nna to, že pri právnom hodnotení veci aj v znení smernice pri rozhodovaní je potrebné vychádzať aj z\npríslušnej judikatúry súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Európskej\núnie, ktorý súdny dvor podal ( pozri rozsudok C - 261/2021 zo dňa 7. 7. 2022 ). Súdny dvor rozhodol,\nže čl. 6 písm. b/ smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť\npriamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že smernica sa má uplatniť na\nčinnosť hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom\nnezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,\nak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď\nzásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť\npracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa\nprávnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny\nvýznam vlastný právu Európskej únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné\na konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska\nvnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Európskej\núnie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom\nalebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná,\na na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice ( rozsudky C - 397/01 až C - 403/01, C 429/09, C - 518/15 ). Vzhľadom už na uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že\nsmernica sa nevzťahuje na žalobcov ako hasičov a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní\nsvoje úlohy v pracovnom resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok\n6 písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom Európskej únie maximálnu\nhranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná\nkaždému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Európskej únie, ktoré nemožno podrobiť\n\nakejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa\nmôžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi ( rozsudok C - 429/09 vo veci Fuss ). Členské štáty\nEurópskej únie teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b/ smernice tak, aby\nuplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo určitým spôsobom obmedzovali\n( C - 397/01, C - 429/09 ). Súdny dvor judikoval opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku\nje potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného\nčasu ( C - 397/01 ) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej\nprítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú\nprácu skutočne pracovník vykonáva ( rozsudok C - 437/08 ).\n96/ Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej\npohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,\nje súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždňový pracovný čas ustanovený\nsmernicou ( rozsudok C - 429/09, C - 52/04 ). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti\nmusí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce, je potrebné celý\nslužobný čas pohotovosti započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú\npohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. nemá vplyv na\nporušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na príslušníkov hasičského\na záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je preto z\nuvedených dôvodov neopodstatnená. Aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora plynie, že v prípade,\nak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho\nfyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii\na obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi sú počas pohotovosti takej povahy, že objektívne a veľmi\nvýznamne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci\nktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje\ntáto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka ( pozri rozsudky C - 214/20, C - 580/19, C\n- 344/19 ).\n97/ V prípade námietok žalovaného týkajúcich sa nároku na náhradu škody, kde žalovaný namietal, že\njednotliví žalobcovia žiadnym spôsobom neosvedčili, že by im vznikol nárok na náhradu škody, pričom\n„škodu“ ktorá im mala vzniknúť, stanovili veľmi nejasným spôsobom tým, že vykonávali nariadenú\nslužobnú pohotovosť, za ktorú boli žalobcovia v zmysle platnej legislatívy odmeňovaní, odvolací súd\nuvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zjavné, že jednotliví\nžalobcovia uplatnili žalobou nárok na náhradu škody ( v podobe nemajetkovej ujmy ) z dôvodu, že\nu žalobcov došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného ku vzniku škody\n( nemajetkovej ujmy ) v dôsledku zásahu do ich práv na ochranu zdravia ( článok 40 Ústavy SR ),\nz dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia\nsmernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník ( žalobcovia ) následkom\nvyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobili úraz sebe ani spolupracovníkom\nalebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodili zdravie. Súčasne došlo k zásahu\ndo práva žalobcov na súkromie a rodinný život ( článok 19 ods. 2 Ústavy SR ), pretože žalobcovia\nmuseli reálne odpracovať viac, ako boli povinní v zmysle smernice 2003/88/ES a museli tráviť čas\nv práci, prichádzali tak o čas, ktorý by mohli venovať rodine, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré\nnesúvisia s ich pracovným zaradením. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že smernica neobsahuje\nustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi\nporušením práva Európskej únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú\nochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov Európskej únie musí určiť, aby pri\ndodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť\nvo forme udelenia dostatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež\ndefinovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky tiež\nnemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením\npráva Európskej únie. Odvolacia námietka žalovaného, že žalobcovia nepreukázali spôsobenú ujmu\nnie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo,\nže jednotliví žalobcovia v nimi žalovanom období boli v príslušných mesiacoch v práci viac než by\nprináležalo podľa maximálneho pracovného času a zároveň u žalobcov opakovane dochádzalo k\nprekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času. Jednotliví žalobcovia v dôsledku vtedajšieho\nrozvrhu pracovného času, ktorý odporoval únijnému právu, prišli o čas, ktorý by inak ( za situácie, kedy by\nnemali nariadenú pracovnú pohotovosť s povinnosťou zdržiavať sa na pracovisku ) venovali rozvíjaniu\nosobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii, mohol by rozhodnúť o trávení\ntohto voľného času podľa vlastného uváženia.\n\n98/ Súd prvej inštancie jednotlivo v prípade každého zo žalobcov osobitne skúmal dôvody, ktoré by mohli\nodôvodňovať priznanie inej než ním ustálenej základnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy ( v sume\n2.500 € ) a tieto dôvody v prípadoch, že sa odchýlil od spomínanej základnej výšky 2.500 €, aj špecifikoval\na vysvetlil. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku, tieto odchýlky súd vzhliadol predovšetkým v už\nspomenutých individuálnych rodinných, zdravotných či sociálnych pomeroch jednotlivých žalobcov,\nmajúcich dosah na stanovenie konečnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v každom jednotlivom\nprípade ( porovnaj body odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie 68 až 76 ).\n99/ Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky\npre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. z dôvodu,\nže jednotliví žalobcovia sa mali domáhať upustenia od takéhoto zásahu od svojho zamestnávateľa\ns poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási\nkompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol, do budúcna napravený. Súd je pri\nposudzovaní nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy viazaný v tom smere, že má posúdiť\nprimeranosť výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie smernice žalobcovia\nutrpeli, pričom spôsob určenia ako aj posudzovanie výšky nároku z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je\nna úvahe súdu. Súd však musí pri úvahe o priznaní ako aj výške náhrady nemajetkovej ujmy hodnotiť tak\njednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej\nujmy zo zákona je na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom\nskutkovom stave. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom\nprípade porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva\nžalobcov správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu ust. § 13 ods. 2\nObč. zák., t.j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc\nz povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský\nštát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená\nmaximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ smernice a zároveň\nza situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver,\nže žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie\nje vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát, namieste. Rovnako potom\nneprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým\nospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2 Obč. zák. vyplýva, že zníženie\ndôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže\nvzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a\nods. 2 Obč. zák. nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Odvolací súd v zhode\ns názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobcom ako fyzickým osobám vzniklo právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcov vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom\ndodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcov na odpočinok, a\nto aj napriek tej skutočnosti, že žalobcovia v spoločnosti plnia zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité,\naby mali možnosť si po práci náležite odpočinúť. Odvolací súd preto z týchto dôvodov považuje nárok\nžalobcov za dôvodný a prisúdené náhrady nemajetkovej ujmy za primerané, pričom k porušeniu práv\nžalobcov dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.\n100/ K námietke žalovaného týkajúcej sa výšky priznaných náhrad nemajetkovej ujmy odvolací súd\nešte dodáva, že základnou požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej primeranosti\nk okolnostiam a následkom ( intenzite ) nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby. Neexistuje\npaušálny vzorec výpočtu resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy ( táto nie je objektívne kvantifikovateľná ),\na preto sa spôsob ustálenia výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného\nprípadu. V predmetnej veci išlo o zásah do osobnosti žalobcov spôsobený porušením maximálneho\nlimitu týždenného pracovného času, keď do pracovného času, resp. služobného času jednotlivých\nžalobcov, neboli zahrnuté hodiny nimi odpracovanej určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti.\nPokiaľ ide o výšku priznaných náhrad nemajetkovej ujmy, tak odvolací súd je názoru, že v danom\nprípade sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal s priznanými výškami nemajetkovej ujmy. Svoje\nzávery aj riadne odôvodnil. V konaní bolo preukázané, že jednotliví žalobcovia pracovali nad rozsah\nstanovený smernicou v rozhodnej dobe ( u každého zo žalobcov jednotlivo ). Jednotliví žalobcovia\nboli ukrátení o čas, ktorí mohli tráviť so svojimi rodinami, nemohli sa venovať svojim koníčkom či\nzáľubám, čím bolo zasiahnuté do ich práv, a preto, ako skonštatoval súd prvej inštancie, im vznikol\nkaždému jednotlivo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa pri stanovení výšky\nnáhrady nemajetkovej ujmy v každom prípade z jednotlivých žalobcov riadil správnou úvahou a priznanie\njednotlivých súm aj riadne odôvodnil. Prisúdené náhrady nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom\npovažuje odvolací súd za primerané aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach,\n\nkeď odvolaciemu súdu je známe v zmysle § 186 ods. 1 CSP z jeho rozhodovacej činnosti množstvo\nrozhodnutí odvolacích súdov, ktoré priznali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej\ntranspozície smernice ohľadom maximálne prípustnej dĺžky priemerného týždenného pracovného\nčasu vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín ( napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici\nsp. zn. 14Co/34/2022, 14Co/113/2023, 14Co/134/2023, 15Co/81/2022, 15Co/25/2024, 15Co/30/2024,\n16Co/11/2022, 16Co/36/2022, 16Co/53/2022, 16Co/106/2023, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022,\n17Co/59/2022, 17Co/40/2023, 17Co/84/2023, 17Co/86/2023, 17Co/100/2023 ).\n101/ Obsah odvolania žalovaného podľa názoru odvolacieho súdu nebol spôsobilý spochybniť\nsprávnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov, pričom\nani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by\nmohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo spochybnenie správnosti právnych záverov, na\nktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie\nv napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ).\n102/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení\ns § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a každému zo žalobcov ( vzhľadom na plný úspech ) priznal voči\nv odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu\n100 %.\n103/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3\nods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\nzákonov, § 393 ods. 2 CSP ).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods.2 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\n\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods.2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods.1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "48C/18/2022", "guid": "4a136cd1-8bb5-4894-a4c4-dc8d84e846e9:d63a6925-a3c0-47e7-938c-5ecb665d70a4", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "634f42a7-3a70-4b16-b962-016174ed713f:f46757cd-2c0a-4e06-9f40-f6d643e7748a", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2024:6723201441.1", "spisova_znacka": "14Co/134/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/134/2023 z 7. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-05-07", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2024:6723201441.1"}, {"guid": "650c6bb2-3eb7-465c-830e-3c7ea9b12137:0aeb6e32-8cd1-4b08-9a11-8f6ed25c40a8", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/30/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/30/2024 z 24. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-04-24", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/650c6bb2-3eb7-465c-830e-3c7ea9b12137:0aeb6e32-8cd1-4b08-9a11-8f6ed25c40a8"}, {"guid": "374aeece-9ed5-4b01-bdf2-9cd0ff0ff434:d7d4a5a8-26db-4340-8024-dc4124a0fd06", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/25/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/25/2024 z 17. 4. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-04-17", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/374aeece-9ed5-4b01-bdf2-9cd0ff0ff434:d7d4a5a8-26db-4340-8024-dc4124a0fd06"}, {"guid": "14bd1333-46f5-4b5b-bfb1-aad1c9e428cb:c72dd599-d13d-43a6-98cf-baa93f8a1835", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/86/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/86/2023 z 20. 3. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-03-20", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/14bd1333-46f5-4b5b-bfb1-aad1c9e428cb:c72dd599-d13d-43a6-98cf-baa93f8a1835"}, {"guid": "42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/113/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/113/2023 z 27. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-27", "citacie_n": 66, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/42e3d412-cb66-47b1-8101-0b3fa4d617f1:af445dbf-0873-4047-8db5-0f866707ec7d"}, {"guid": "4bb11773-01ec-4f7b-8a43-3db4b85b3482:fca9a278-ca5f-4e1d-851b-8d61fbf40151", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/106/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/106/2023 z 22. 2. 2024", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2024-02-22", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/4bb11773-01ec-4f7b-8a43-3db4b85b3482:fca9a278-ca5f-4e1d-851b-8d61fbf40151"}, {"guid": "c622415d-4b15-472a-a81d-7f9de5c1102e:84d5f3b5-f69e-4d9e-a3cd-a0a4f7cd388e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1", "spisova_znacka": "15Co/81/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/81/2022 z 27. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-06-27", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2023:1114200040.1"}, {"guid": "47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/20/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/20/2023 z 30. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295"}, {"guid": "f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/36/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/36/2022 z 23. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-03-23", "citacie_n": 130, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/f6919135-8b73-449c-86d9-048c8b55bd73:7376b8cf-db68-43df-8960-357a8084af49"}, {"guid": "de5e4c8b-fa5b-47c3-aa5a-49756393f23e:a6708717-5834-4a9a-bd5a-1e7ca4207714", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/6/2023", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/6/2023 z 28. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-02-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/de5e4c8b-fa5b-47c3-aa5a-49756393f23e:a6708717-5834-4a9a-bd5a-1e7ca4207714"}, {"guid": "59704f24-2197-4af0-90b7-b3de95d57e89:018dfbcb-56d9-4800-a527-575a888a9fcd", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/64/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/64/2022 z 21. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-02-21", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/59704f24-2197-4af0-90b7-b3de95d57e89:018dfbcb-56d9-4800-a527-575a888a9fcd"}, {"guid": "20f17080-24c9-4ff6-a349-1a2428355226:3788b660-ea54-477f-8131-36f9deb40edf", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/56/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/56/2022 z 16. 2. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-02-16", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/20f17080-24c9-4ff6-a349-1a2428355226:3788b660-ea54-477f-8131-36f9deb40edf"}, {"guid": "33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/90/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/90/2022 z 30. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-01-30", "citacie_n": 47, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9"}, {"guid": "617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d", "ecli": null, "spisova_znacka": "14Co/34/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/34/2022 z 24. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-01-24", "citacie_n": 90, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/617185fe-2570-4bee-b51b-75f319286b27:1fac9038-2734-4353-95b5-1a280788928d"}, {"guid": "312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c", "ecli": null, "spisova_znacka": "17Co/16/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/16/2022 z 26. 10. 2022", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2022-10-26", "citacie_n": 77, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/312ca400-3c80-4b4e-b20c-f0cf078df244:3a7b841c-0bca-4942-905b-2a1d3edfaa3c"}, {"guid": "c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/11/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/11/2022 z 26. 9. 2022", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2022-09-26", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/c2968dce-9d52-4f30-9c49-4e9e18426ec3:ab49dbaf-3e51-47b6-a5aa-323df885f3d5"}], "citovane_v": [{"guid": "a91cfda8-9fe7-4fad-b403-4dff83b0f4b1:8c6fdc38-399d-41d5-87a2-b49d0ae6b0ef", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1", "spisova_znacka": "7Co/5/2026", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/5/2026 z 26. 5. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-05-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1423202880.1"}, {"guid": "bfa1e332-d62c-4fd9-b57c-2da75e4747d5:400a4f95-b3ad-4927-8eac-d19071e8870d", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2", "spisova_znacka": "14Co/160/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/160/2025 z 24. 3. 2026", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2026-03-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1723202727.2"}, {"guid": "ad5cacc9-d9aa-4d5c-b8c5-705116fe5e0d:1d826886-a790-4711-ac7b-c5a4bd58d1f4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1", "spisova_znacka": "9Co/112/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/112/2024 z 30. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1723202728.1"}, {"guid": "f64a3536-c548-4fa4-ba99-ff11accf0df1:9f11e6de-f1b9-4723-83fd-b57ddfb11444", "ecli": "ECLI:SK:OSPK:2025:1723202727.4", "spisova_znacka": "47C/37/2023", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 47C/37/2023 z 15. 8. 2025", "sud": "Okresný súd Pezinok", "datum_vydania": "2025-08-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSPK:2025:1723202727.4"}]}