Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/35/2023 z 26. 6. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 26. júna 2024, sp. zn. 7Co/35/2023, ECLI:SK:KSBA:2024:1722200851.1
Krajský súd Bratislava | 7Co/35/2023 | ECLI:SK:KSBA:2024:1722200851.1 | 2024-06-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0d05aed9-8337-4139-81a7-7df258db7183
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1722200851.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
7Co/35/2023
1722200851
26. 06. 2024
Mgr. Nina Dubovská
ECLI:SK:KSBA:2024:1722200851.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu
JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v spore žalobcov: X/ C. C., R.. XX.XX.XXXX,
U.. XX.XX.XXXX, N. D. T. XXXX/X, D., X/ I. C., R.. XX.XX.XXXX, T. D. T. XXXX/X, D., X/ S. D., R..
XX.XX.XXXX, T. D. C. XXX, žalobcovia 2/ a 3/ právne zast. S.. A. S., O. I. I.A. J. XX, D., X.: XX XXX
XXX, proti žalovaným: X/ Q. Š., W.. D., R.. XX.XX.XXXX, T. D. R. XXXX/XX, K., X/ J. N., O..I.. C. X. Z.,
I. I. Š. X, D., X.V.: XX XXX XXX, žalovaná 2/ právne zast. S.. D. K., O. I. I. C. XX, D., X.: XX XXX XXX, o
náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa
08.11.2022 č.k. 45C/25/2022-114, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a v závislom výroku VII. o trovách
konania o žalobe žalobcu 1/ z r u š u j e a konanie v tejto časti o žalobe žalobcu 1/ z a s t a v u j e.
II. Žalovaná 1/ a žalovaná 2/ n e m a j ú n á r o k na náhradu trov konania v zastavenej časti konania
o žalobe žalobcu 1/.
III. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku III. a V. a v závislom výroku VII. o trovách
konania o žalobe žalobkyne 2/ a žalobkyne 3/ p o t v r d z u j e.
IV. Žalobkyňa 2/ a žalobkyňa 3/
konania v plnom rozsahu.

m a j ú proti žalovanej 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho

odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej 1/ a žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1/ sumu 12.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jednej zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej (výrok I.), vo zvyšku žalobu žalobcu
1/ zamietol (výrok II.), uložil žalovanej 1/ a žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 7.000
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhej žalovanej (výrok III.), vo zvyšku žalobu žalobkyne 2/ zamietol (výrok IV.), uložil
žalovanej 1/ a žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 7.000 eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej
(výrok V.), vo zvyšku žalobu žalobkyne 3/ zamietol (výrok VI.) a žalobcovi 1/, žalobkyni 2/ a žalobkyni 3/
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej 1/ a žalovanej 2/, každému v rozsahu 100 % zo
sumy im priznanej s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej
žalovanej (výrok VII.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a ust. § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z.z.

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“) a vecne tým, že posúdil
vznesenú námietku premlčania podľa ust. § 100 Občianskeho zákonníka, ktoré právo sa premlčuje vo
všeobecnej 3 ročnej premlčacej lehote (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS
SR“) zo dňa 27.11.2012, sp. zn. 2 Cdo 194/2011 - R 58/2014), pričom počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby a premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (uznesenie NS SR zo dňa 17.02. 2011, sp.
zn. 5 Cdo 265/2009). S poukazom na uznesenie NS SR z 23.04.2020 sp. zn. 5Cdo/102/2017 mal
súd prvej inštancie za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený voči žalovaným 1/ a 2/
premlčaný nie je, nakoľko trojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 21.03.2020 (deň nasledujúci po
dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv smrťou K. C. v dôsledku dopravnej
nehody), uplynie až dňa 21.03.2023 a žaloba bola doručená na súd dňa 06.05.2022, teda pred uplynutím
premlčacej doby. Po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na nesporné skutkové okolnosti medzi
stranami sporu ohľadne okolností dopravnej nehody súd prvej inštancie uzavrel, že dňa 05.10.2019
došlo k dopravnej nehode zavinenej žalovanou 1/, pri ktorej K. C. utrpela zranenia, v súvislosti s
ktorými dňa 20.03.2020 zomrela. V konaní bolo nesporné, že žalovaná 1/ bola v čase dopravnej nehody
vodičom motorového vozidla, ktorá mala v čase nehody uzatvorenú poistnú zmluvu so žalovanou 2/,
predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. S poukazom na ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka ako právneho základu
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho blízkej osoby (práva
na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti,
ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy, vrátane práva na súkromie a rodinný život),
absenciu definície zásahu a znaky neoprávnenosti, právne prostriedky ochrany proti takémuto zásahu,
vrátane primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
vyvodil súd prvej inštancie, že je daná aktívna legitimácia toho subjektu, ktorému svedčí existencia
kvalifikovaného vzťahu s nebohým, lebo právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv
fyzickej osoby tak, ako to má na mysli aj ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Skonštatoval, že ochrana
súkromia, vrátane ochrany rodinného života, je garantovaná Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústava SR“). Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že na strane žalobcov ide
o rodinných príslušníkov zomr. K. C. - jej manžela a dcéry, teda osoby zomrelej najbližšie a ujmu, ktorú
utrpela, dôvodne pociťovali ako vlastnú ujmu, súd prvej inštancie tak mal za preukázané, že žalobcovia
so zomrelou mali nielen formálne príbuzenské, ale aj intenzívne osobné a citové väzby, preukázané
výsluchom žalobcov, ktoré dosahovali medzi zomrelou a žalobcami takú intenzitu, že ich prerušenie súd
prvej inštancie vyhodnotil ako neoprávnený zásah do práva na ochranu rodinného života, keď porušením
práva na život K. C.V. prišlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život žalobcov
ako manžela a dcér zomrelej. Súd prvej inštancie sa odvolával aj na zvukové záznamy z pojednávaní,
z ktorých sú emočná nestabilita pri výpovedi o zomrelej, o okolnostiach jej smrti, hnev nad „zbytočnou“
smrťou, smútok všetkých žalobcov za zomrelou, viac ako zrejmé. Vyvodil, že je nesporné, že v dôsledku
neoprávneného zásahu (dopravnej nehody s následkom smrti) boli rodinné väzby zomr. K. C. a žalobcov
ako jej najbližších príbuzných definitívne ukončené bez možnosti obnovenia, ktorý zásah bol s ohľadom
na závažnosť jeho dôsledkov (smrť manželky žalobcu 1/ a matky žalobkýň 2/ a 3/) spôsobilý vyvolať
ujmu na ich právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka u každého zo žalobcov.
Súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do
osobnostných práv je v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil (uznesenie NS SR
sp. zn. 4Cdo 168/2009), pričom postačuje, aby išlo o neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti, v ktorom prípade ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Nevyhnutným
predpokladom procesného úspechu je samotná protiprávnosť konania alebo opomenutia žalovaného, a
na to nadväzujúca prítomnosť kauzálneho nexu. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej 1/ považoval súd
prvej inštancie za danú, keďže sa jedná o priameho pôvodcu neoprávneného zásahu do osobnostných
práv žalobcov, ktorý protiprávnym konaním spôsobil dopravnú nehodu, v súvislosti s ktorou došlo k
úmrtiu K. C.. S poukazom na uznesenie NS SR z 23.04.2020 sp. zn. 5Cdo/102/2017, podľa ktorého
pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný
extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
o ochrane osobnosti, aj s odkazom na v rozhodnutia z 27.02.2018 sp. zn. 6 Cdo 206/2017, z 27.02.2018
sp. zn. 6 Cdo 143/2017, z 14.06.2017 sp. zn. 3 MCdo 1/2016, z 29.11.2018 sp. zn. 6 Cdo 80/2018

a sp. zn. 8 Cdo 6/2018 z 27.09.2018, ako ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky pasívnej
legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Poukázal na ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. a
ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a záver, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ani iný typ poistenia zodpovednosti za škodu) nie
je konštruované v právnom poriadku ako liberačný inštitút a pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu
žalovanej 2/ ako poisťovateľa, poukázal na závery vyslovené NS SR v rozsudku sp. zn. 6MCdo 1/2016
zo dňa 31.07.2017 (R 61/2018), teda považoval aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej 2/ v spore za
danú. Ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej 1/ mal súd prvej inštancie za
preukázané, že nečakaným šokujúcim úmrtím príbuznej žalobcov 1/ až 3/ (manželky a matky) došlo k
závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto
zásahu je nereparovateľný, preto boli naplnené zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej
zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov, ako aj pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch (neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva fyzickej
osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej osoby, spočívajúci v náhlom protiprávnom
prerušení rodinných vzťahov žalobcov s nebohou, spôsobené protiprávnym konaním žalovanej 1/,
nemajetková ujma v osobnostnej integrite žalobcov a príčinná súvislosť medzi nimi). V prejednávanej
veci súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní okolností, za ktorých k zásahu prišlo, z výsledkov
dokazovania v trestnom konaní a toho, že jedinou príčinou dopravnej nehody bolo nevenovanie sa
vedeniu vozidla žalovanou 1/ v plnom rozsahu a nesledovanie situácie v cestnej premávke, súčasne
nedanie prednosti chodkyni K. C., ktorá prechádzala vozovkou cez riadne vyznačený priechod pre
chodcov, následkom čoho došlo k zrážke ňou vedeného motorového vozidla. Priamu časovú a príčinnú
súvislosť medzi dopravnou nehodou (05.10.2019) a smrťou poškodenej (20.03.2020) mal súd prvej
inštancie za jednoznačne preukázanú znaleckým posudkom vypracovaným pre potreby trestného
konania, ktorého závery žalovaná 1/ v trestnom konaní a žalovaná 2/ v civilnom konaní nenamietli. K
posúdeniu výšky uplatneného nároku žalobcami, súd prvej inštancie uviedol, že nároky fyzickej osoby
z titulu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti upravuje ust. § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka - právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie;
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá platná právna úprava v prípade, pokiaľ
by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie, pričom výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Skonštatoval, že výška náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou s prihliadnutím na zákonné kritéria,
a to kritérium závažnosti vzniknutej ujmy (intenzitu, rozsah a trvanie) a kritérium okolností, za ktorých k
neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo (zisťované sú okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu,
ale aj na strane postihnutej osoby). Usmrtenie manželky žalobcu 1/ a matky žalobkýň 2/ a 3/ bezpochyby
možno považovať za jeden z najvážnejších zásahov do súkromia fyzickej osoby a tento zásah vyvoláva
ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú, preto morálna satisfakcia (§ 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka) nie je postačujúca a žalobcovia majú právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (§ 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka). Obe kritériá vo vzájomnej súvislosti poskytujú
súdu v rámci voľnej úvahy možnosť, pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia v súlade
s princípom spravodlivosti a proporcionality, prihliadnuť na všetky skutočnosti, výsledkom ktorých bol
vznik ujmy, pričom je nevyhnutné zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu
satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť
a nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani
odškodniť nedá. Občiansky zákonník nestanovuje pre civilnú sankciu za zásah do osobnostných práv
okrem vyššie uvedených objektívnych predpokladov žiadne subjektívne predpoklady na strane pôvodcu
zásahu, ľudský život je najvyššia hodnota, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty, preto bol súd prvej
inštancie toho názoru, že poskytnutá satisfakcia musí byť aj účinná, a to nielen vo vzťahu k osobe
povinnej, teda pôvodcovi zásahu, ale najmä vo vzťahu k žalobcovi ako subjektu dotknutého zásahom.
Zmyslom satisfakcie je vyvážiť vzniknutú ujmu žalobcu, nakoľko v súdenej veci nie je možné podať
reštitučnú žalobu - inou formu náhrady, resp. morálnym zadosťučinením v prípade usmrtenia K. C.
vzniknutú ujmu u žalobcov nemožno zmierniť. Žalobca 1/ ako manžel zomrelej si uplatnil nemajetkovú
ujmu 15.000 eur, žalobkyňa 2/ a žalobkyňa 2/ ako dcéry zomrelej si uplatnili nemajetkovú ujmu každá
10.000 eur. Súd prvej inštancie považoval výšku žalobcami uplatnených nárokov za relatívne primeranú,
keď z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil najmä to, že žalobcovia náhle, v jedinom okamihu
stratili manželku a matku, považoval za vierohodný bez potreby ďalšieho dokazovania opis vnútorného

prežívania skutku žalobcov a uzavrel, že smútok žalobcov nie je potrebné ani preukazovať, vyplýva
zo všeobecnej ľudskej skúsenosti, keď každá priemerná osoba na mieste žalobcov by bola vystavená
nesmiernemu utrpeniu. Výsluchy žalobkýň 2/ a 3/ len dosvedčili skutočnosť, že náhlou smrťou zomrelej
utrpeli nesmiernu psychickú bolesť, a to nielen ony, ale aj ich otec - žalobca 1/ - manžel zomrelej, ktorý na
pojednávaní vzhľadom na nepriaznivý psychický ale aj fyzický stav nebol schopný vypovedať. Vzhľadom
však na ostatné okolnosti (vek zomrelej, vek dcér, ekonomická nezávislosť dcér, samostatné domácnosti
dcér a najmä osobné ospravedlnenie žalovanej 1/ na pojednávaní a prejavenú ľútosť) súd prvej inštancie
výšku žalobcami uplatnených nárokov znížil na sumu 12.000 eur pre žalobcu 1/ a 7.000 eur pre každú zo
žalobkýň 2/ a 3/. Napriek preukázanej strate, ktorú žalobcovia smrťou poškodenej utrpeli (s usmrtením
poškodenej došlo k narušeniu celistvosti rodiny, čo zasiahlo do ich súkromného a rodinného života a
následky sú trvalé a neobnoviteľné) mal súd prvej inštancie na zreteli skutočnosť, že poškodená mala
v čase smrti bezmála 70 rokov, dcéry boli v čase jej smrti dospelé, neboli na zomrelú odkázané, viedli
samostatné domácnosti. Žalobcovi 1/ súd priznal sumu vyššiu než dcéram, keď zásah do jeho práva na
súkromný a rodinný život sa dá považovať za závažnejší v porovnaní so žalobkyňami 2/ a 3/ (manželstvo
žalobcu 1/ s nebohou trvalo viac ako 40 rokov, išlo o harmonické manželstvo, z ktorého sa narodili 3
deti a v období vyššieho veku, kedy si mali byť vzájomnou oporou, došlo k usmrteniu manželky žalobcu
1/, ten ostal sám vo veku, kedy sa už predpokladá určitá vzájomná pomoc a odkázanosť na iné osoby).
Samotná žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení odkazuje na právoplatné rozhodnutia súdov, ktorými priznali
náhradu nemajetkovej ujmy manželom obetí zomrelých pri dopravných nehodách vo výške od 10.000
eur do 12.000 eur, teda v rozmedzí, v ktorom súd prvej inštancie v prejednávanej veci žalobcovi 1/
ako manželovi poškodenej priznal náhradu nemajetkovej ujmy (12.000 eur), preto ju považoval za
primeranú. Vo vzťahu k rozhodnutiam, na ktoré poukazovali žalobcovia, uviedol súd prvej inštancie,
že všetky z nich sa čo do veku týkali oveľa mladších poškodených (18 rokov, 36 rokov) na rozdiel
od K. C., ktorá mala v čase smrti 70 rokov. Primeranosť výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy posúdil
súd prvej inštancie aj s poukazom na obdobné aktuálne judikované rozhodnutia - napr. rozsudkom
Okresného súdu Pezinok č.k. 6C/22/2018-282 zo dňa 15.10.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č.k. 7Co/25/2021 zo dňa 28.09.2022 - plnoletým deťom, ktoré prišli v dôsledku dopravnej
nehody o 76 - ročnú matku, s ktorou nežili v spoločnej domácnosti, bola priznaná nemajetková ujma vo
výške 7.000 eur a 5.000 eur, vo zvyšku bola žaloba zamietnutá, Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím
č.k. 5Co/107/2019 zo dňa 04.12.2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým priznal dcéram
usmrtenej žalovanej sumu 12.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol, pričom dopravná nehoda bola
spôsobená vodičom pod vplyvom alkoholu - žalobkyne pôvodne žiadali sumu 30.000 eur, Krajský súd v
Trnave rozsudkom č.k. 11Co/160/2019 zo dňa 24.03.2020 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým
priznal synovi zosnulého nemajetkovú ujmu 15.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol, kde pri nehode
zomreli dve osoby, vinník viedol motorové vozidlo bez vodičského oprávnenia pod vplyvom alkoholu a
z miesta nehody ušiel, Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 2Co/131/2019 zo dňa 20.05.2020 potvrdil
prvoinštančné rozhodnutie, ktorým priznal manželovi poškodenej, ktorá bola usmrtená pri dopravnej
nehode a s ktorou žil v spoločnej domácnosti 57 rokov sumu 10.000 eur a dcéram poškodenej, ktoré
s ňou nežili v spoločnej domácnosti sumu 4.000 eur, vo zvyšnej časti žalobu zamietol, rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7C/276/2011-96 z 31.05.2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/315/2012-125 z 26.11.2012 priznal náhradu nemajetkovej ujmy
každému žalobcovi 10.000 eur v dôsledku úmrtia ich matky pri dopravnej nehode (nedbanlivostný
trestný čin), rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/627/2015 v spojení s opravným uznesením
sp. zn. 16C/327/2015 zo dňa 10.06.2016 a v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
25Co/214/2016 bola žalobcom ako dospelým synom priznaná nemajetková ujma v sumách 9.000 eur,
5.000 eur, 4.000 eur v súvislosti so smrťou ich otca pri dopravnej nehode, rozsudkom Okresného
súdu Ružomberok zo dňa 14.12.2017, sp. zn. 5C/19/2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Žiline zo dňa 23.05.2018, sp. zn. 7Co/61/2018 súd priznal (dospelým) deťom náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške každému po 7.000 eur v súvislosti so smrťou otca pri dopravnej nehode, rozsudkom
Okresného súdu Trnava zo dňa 11.01.2016, sp. zn. 8C/21/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave zo dňa 28.11.2016, sp. zn. 23Co/337/2016 súd priznal (dospelým) deťom náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške každému po 7.500 eur v súvislosti so smrťou otca pri dopravnej nehode, rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.04.2015, sp. zn. 7C/58/2014 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 26.10.2017, sp. zn. 9Co/341/2015 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 7.500 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode, rozsudkom
Okresného súdu Nitra zo dňa 09.03.2016, sp. zn. 14C/287/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Nitre zo dňa 11.05.2017, sp. zn. 9Co/267/2016 súd priznal (plnoletému) dieťaťu náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000 eur a (maloletému) vnukovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur v

súvislosti so smrťou otca a starého otca pri dopravnej nehode, rozsudkom Okresného súdu Žilina zo
dňa 10.10.2019, sp. zn. 14C/55/2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.06.2020,
sp. zn. 5Co/16/2020 súd priznal (plnoletým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur a
5.000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode, rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa
10.03.2020, sp. zn. 16C/22/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.05.2021,
sp. zn. 23Co/29/2020 súd priznal (plnoletým) deťom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 eur a
3 x 10.000 eur a vnukom 6 x 3.000 eur v súvislosti so smrťou matky a starej matky pri dopravnej nehode,
rozsudkom Okresného súdu Humenné zo dňa 29.03.2016, sp. zn. 5C/296/2014 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.01.2017, sp. zn. 7Co/121/2016 súd priznal (plnoletému) dieťaťu
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode.
Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade sú uvedené sumy
primeranou náhradou nemajetkovej ujmy vzhľadom na všetky posudzované kritériá ako aj judikatúru
súdov v obdobných sporoch a vo zvyšnej časti ich žalobu zamietol - v rámci komparatívnych úvah súd
prvej inštancie prihliadol na už priznané náhrady nemajetkovej ujmy manželom a pozostalým deťom (v
prípadoch dopravných nehôd). O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcom 1/, 2/ a 3/ priznal
voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy, keď zásadu
úspechu vo veci bolo potrebné uplatňovať aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
alebo od znaleckého posudku a keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, súd prvej
inštancie žalobcom priznal plnú náhradu trov konania (z prisúdenej sumy a nie zo sumy požadovanej v
žalobnom petite), aj keď mali vo veci v zásade úspech len čiastočný O uložení povinnosti žalovaným 1/
a 2/ zaplatiť súdny poplatok v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, rozhodne v súlade
s ust. § 14 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.
3. Proti rozhodnutiu v časti výroku I., III., V. závislého výroku VII o trovách konania podala žalovaná
2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Zotrvala na námietke absencie pasívnej vecnej legitimácie,
vznesenej námietke premlčania uplatňovaných nárokov v celom rozsahu, na námietke absencie
preukázania základných predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nedostatočnom
preukázaní citovej väzby ako aj nedostatočnom zohľadnení okolností dopravnej nehody a iných foriem
zadosťučinenia, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku považovala za nepresvedčivé, kedy sa v
ňom konajúci súd nedokázal vysporiadať so všetkými námietkami žalovanej 2/. K námietke premlčania
odkázala žalovaná 2/ na uznesenie NS SR z 23.04.2020 sp. zn. 5Cdo/102/2017, ktoré sa dovoláva
na ust.
§ 15 zákona č. 381/2001 Z.z. a uviedla, že konajúci súd nereflektoval skutočnosť,
že zákon č. 381/2001 Z.z. upravuje len náhradu škody (nie náhradu nemajetkovej ujmy) a všetky
rozsudky, od ktorých odvádza existenciu pasívnej vecnej legitimácie, hovoria len o tom, že nemajetková
ujma je škodou na účely zákona č. 381/2001 Z.z., čo potvrdzujú aj závery rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 666/2016, preto je podľa žalovanej 2/ k
nemajetkovej ujme voči poisťovni potrebné ako ku škode pristupovať aj v otázke premlčania a teda
nie je v otázke premlčania možné prijať záver o aplikácii ust. § 101 Občianskeho zákonníka - nie
je akceptovateľné na jednej strane tvrdiť, že nemajetková ujma je škodou (aby sa dosiahla pasívna
vecná legitimácia poisťovateľov) a na strane druhej tvrdiť, že sa premlčuje v trojročnej všeobecnej
premlčacej dobe (pretože teraz je to výlučne nemajetková ujma), pričom v prospech tejto argumentácie
je podľa žalovanej 2/ aj fakt, že pôvodca zásahu a poisťovateľ nie sú solidárnymi povinnými (nemôžu byť
zaviazaní na spoločné a nerozdielne plnenie - rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len
„NS ČR“), sp. zn. 25 Cdo 499/2002). Skonštatovala, že k dopravnej nehode došlo dňa 05.09.2019, ktorý
moment je potrebné vyhodnotiť ako zásah do práv žalobcov a k podaniu žaloby došlo dňa 06.05.2022,
teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (už v čase smrti žalobcovia mohli objektívne
predpokladať, kto je zodpovednou osobou a vedeli aký zásah/škoda im vznikla). Ak by sa za vznik
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy považovala smrť (20.03.2020), čo ale žalovaná 2/ popierala,
keďže v tomto momente nedošlo k zásahu a úmrtie bolo spôsobené inými zdravotnými ťažkosťami,
nárok by bol premlčaný rovnako, keďže k podaniu žaloby došlo po uplynutí dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby, pričom začiatok premlčacej doby nemožno za žiadnych okolností určiť ku dňu uznania
žalovanej 1/ za vinnú, ktorý záver nemá žiadnu oporu v zákone ani v judikatúre. Žalovaná 2/ potvrdila,

že výšku náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných obete dopravnej nehody explicitne zákon
nerieši ani nelimituje a ponecháva ju výlučne na voľnej úvahe všeobecných súdov, je však potrebné
skúmať kritéria, od ktorých sa následne samotná výška nemajetkovej ujmy má odvíjať s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Prvoinštančný súd podľa
názoru žalovanej 2/ nedokázal posúdiť spravodlivo všetky kritéria a prijal právne neudržateľný rozsudok
a poukázala na to, že súdna prax prijala zásadné kritéria, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy a rozdeľujú sa na kritéria na strane žalobcov (intenzita vzťahu žalobcov so zomrelou,
vek zomrelej a pozostalých, existenčná závislosť na nebohej; morálne zadosťučinenie) a na strane
pôvodcu zásahu - žalovanej 1/ (postoj žalovanej 1/ - ľútosť, náhradu škody, ospravedlnenie, dopad
udalosti do sféry pôvodcu; majetkové pomery pôvodcu). Žalobcovia podľa žalovanej 2/ nepreukázali
taký zásah do práva na súkromie, ktorý by odôvodňoval poskytnutie satisfakcie vo forme peňažnej
náhrady aj s poukazom na vek nebohej, keď je zrejmé, že strata rodinného príslušníka predstavuje
ujmu v každom veku, avšak pre skúmanie intenzity citovej väzby je taktiež potrebné zohľadnenie veku
nebohej a žalobcov. K ťažkým psychickým ujmám dochádza pravidelne len pri veľmi úzkych citových
väzbách a blízkosť vzájomného vzťahu je potrebné skúmať nie v zmysle biologického príbuzenstva, ale
na základe skutočného vzťahu blízkosti medzi žalobcami a zosnulou. Súd pri náhrade nemajetkovej
ujmy prihliada aj na to, či pozostalí neboli morálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za
trestný čin alebo poskytnutím ospravedlnenia, pretože základným princípom nemajetkovej ujmy a jej
odškodnenia v peniazoch je princíp primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá je spôsobilá aspoň
sčasti zmierniť dôsledky neoprávneného zásahu a umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane
nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala spravodlivé zadosťučinenie
pozostalých. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné sa zamerať aj na
samotný dopad škodovej udalosti do psychickej sféry na strane pôvodcu zásahu, jeho postoj k samotnej
dopravnej nehode, úmysel, resp. formu a mieru zavinenia, trestný postih, snahu o nápravu, oľutovanie,
ospravedlnenie sa; finančná náhrada je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje
morálne zadosťučinenie, ktorým je najmä ospravedlnenie alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie
osoby, ktorá zásah spôsobila. Zdôraznila, že súdy jednoznačne považujú aj odsúdenie pôvodcu zásahu
za formu satisfakcie, ktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej ujme, resp. jej nepriznaní ako
doplnku (rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/441/2016 zo dňa 28.06.2017) a pre priznanie
samotnej nemajetkovej ujmy sú rozhodujúce pomery pôvodcu zásahu - žalovanej 1/ ako osoby, ktorá do
práv žalobcov zasiahla a „pretrhla“ vzťah medzi žalobcami a nebohou nezvratným zásahom, preto bolo
potrebné skúmať jej osobu a jej majetkové pomery, nie pomery žalovanej 2/ v postavení poisťovateľa.
Podľa žalovanej 2/ s poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie práva súdom prvej inštancie konať pred súdom
a nedostatočné a chybné (nepreskúmateľné) odôvodnenie rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie
sa nevysporiadal s argumentáciou žalovanej 2/ a nedostatočne zohľadnil spoluzavinenie nebohého,
neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Žalovaná 2/ žiadala napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej 2/ voči žalobcom nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% alebo alternatívne ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a prizná
žalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v rozsahu 100%.
4. K odvolaniu žalovanej 2/ sa vyjadrili žalobcovia v podaní zo dňa 27.01.2023, v ktorom uviedli, že k
námietke absencie pasívnej vecnej legitimácie sa žalobcovia vyjadrili v priebehu samotného konania
pred súdom prvej inštancie a majú za to, že v súčasnej dobe bola rozhodovacou praxou súdov vyšších
autorít dávno prekonaná otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2/ ako poisťovne škodcu v
konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, poukázali na ust.
§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ktorý
umožňuje žalobcom ako rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej
nemajetkovej ujmy od žalovanej 2/, ktorá náhrada ujmy je krytá povinným poistením motorového vozidla
podľa zákona č. 381/2001 Z.z. (§ 4 ods. 2). Žalobcovia poukázali na uznesenie ÚS SR, sp. zn. III.
ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2019, uznesenie NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2016 zo dňa 31.07.2017, z
ktorých vyplýva, že nárok uplatnený žalobcami v tomto konaní je krytý z PZP žalovanej 1/, pričom
tento nárok v prípade jeho uplatnenia je hradený z PZP žalovanou 2/. Súdny dvor rozhodol, že znenie
Smernice č. 72/166/EHS a č. 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody, resp. ujmy bez ohľadu na to, či
má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, a preto nie je možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková
ujma, akou je i vnútorná bolesť a utrpenie, nespadá do rozsahu pôsobnosti smerníc (rozsudok Súdneho
dvora vo veci E-8/07 Nguyen), pričom existencia pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/ vyplýva aj
z uznesenia NS SR z 23.04.2020 sp. zn. 5Cdo/102/2017, preto podľa žalobcov správne súd prvej

inštancie s poukazom na závery NS SR považoval pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej 2/ v spore
za danú a žalobca doplnil, že argumentácia žalovanej 2/ je prekonaná. K námietke žalovanej 2/, že
súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s vznesenou námietkou premlčania poukázali žalobcovia
na to, že žalovaná 2/ v priebehu konania a v odvolaní poukázala na právny názor, že žalobcovia
si svoje právo mali uplatniť v subjektívnej lehote 2 rokov odo dňa vzniku škodovej udalosti t.j. od
dopravnej nehody, ktorá sa stala dňa 05.09.2019, t.j. do 05.09.2021, ktorý názor žalovanej 2/ podľa
žalobcov neobstojí vzhľadom aj ustálenú rozhodovaciu súdnu prax vyšších súdnych autorít, ktoré otázku
premlčania a plynutie lehoty na uplatnenia si práva na súde vyriešili - uznesenie NS SR z 23.04.2020
sp. zn. 5 Cdo 102/2017, v ktorom NS SR uviedol, že všeobecná premlčacia doba, ktorú je potrebné
aplikovať v súvislosti s uplatnením nároku na náhradu škody/nemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti
s dopravnou nehodou je tri roky. Nejedná sa pritom o ojedinelé rozhodnutie, ale o opakovaný záver
aplikovaný súdmi prvej inštancie, odvolacími súdmi a NS SR (rozsudok z 27.11.2012 sp. zn. 2 Cdo
194/2011, rozsudok z 17.02.2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009, rozsudok z 29.11.2017 sp. zn. 8 Cdo 24/2017,
uznesenie ÚS SR z 23.09.2013, sp. zn. IV. ÚS 542/2013-18). Žalobcovia uviedli, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje právo
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v podľa ust. § 101
Občianskeho zákonníka a počiatok plynutia lehoty je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Žalobcovia mali
za to, že v prejednávanej veci je preukázané, že neoprávneným konaním žalovanej 1/ bolo zasiahnuté
nielen do práva na život neb. K. C., ale aj do práva na súkromie a rodinný život samotných žalobcov,
ktorý zásah nastal momentom smrti neb. K. C. 20.03.2020; súd prvej inštancie tak dostatočne odôvodnil
plynutie premlčacej doby ako aj skutočnosť, že nárok žalobcov bol uplatnený pred uplynutím premlčacej
doby (s poukazom na rozsudok NS SR zo dňa 27.11.2012, sp. zn. 2 Cdo 194/2011, R 58/2014,
uznesenie NS SR zo dňa 17.02.2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Žalobcovia mali za to, že nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený voči žalovaným 1/ a 2/ premlčaný nie je, nakoľko trojročná
premlčacia doba začala plynúť dňa 21.03.2020 (deň nasledujúci po dni, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv smrťou K. C. v dôsledku dopravnej nehody), uplynula dňa 21.03.2023
a žaloba bola doručená na súd dňa 06.05.2022, teda pred uplynutím premlčacej doby. K dopadom
neoprávneného zásahu poukázali žalobcovia na to, že vzťahy medzi neb. K. C. a žalobcami (manželom
a deťmi) boli silné a intenzívne na každodennej báze, pričom jej smrť silne a intenzívne prežívajú
žalobcovia doposiaľ, tvorili s neb. K. C. fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi
a citovými väzbami a v dôsledku nečakanej smrti prežívajú pocity nervozity, úzkosti, smútku a zúfalstva.
Stratili možnosť viesť s nebohou rodinný a súkromný život, pričom sú od jej smrti ochudobnení o sféru
prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov. Protiprávnym konaním žalovanej 1/
prišlo k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec súkromného života
žalobcov, a tým k zásahu do ich osobnostných práv. Vzniknutá trauma je zo života žalobcov fakticky
neodstrániteľná. Žalobcovia majú za to, že smrť rodinného príslušníka pri dopravnej nehode, ktorú oni
ani nebohá osoba nezavinili, je neoprávneným zásahom do práva žalobcov na súkromný a rodinný život.
Podstata súkromného a rodinného života pritom spočíva aj v oprávnení žalobcov utvárať, udržiavať a
rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na citových väzbách (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo
168/2009, sp. zn. 5Cdo265/2009, sp. zn. 3Cdo 228/2012). Judikatúra NS SR potvrdzuje, že právo na
súkromie a rodinný život sú chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka a konanie, ktoré spôsobilo
násilné pretrhnutie väzieb členov rodinného vzťahu stratou blízkej osoby, je konaním, ktoré nesie znaky
neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Žalobcovia mali
za to, že žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1, posledná časť vety Občianskeho
zákonníka ani trestná sankcia nepostačujú na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetková ujma na strane žalobcov a že pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy ust. § 13
ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a ďalej okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Doplnili,
že následky neoprávneného zásahu sú u žalobcov trvalé a neodstrániteľné, smrťou manželky a matky
navždy stratili možnosť rodinného, manželského a súkromného života s neb. K. C., ktorá predstavovala
pre žalobcov jednu z najbližších osôb, jej smrť má za následok zánik manželstva so žalobcom 1/,
zhoršenie kvality života a stratu dôležitej opory vo všetkých oblastiach života. V čase úmrtia K. C. mal
vzťah žalobcov a nebohej formu vzťahu medzi dospelými osobami, zo strany nebohej vnímali podporu,
pochopenie, emočnú a citovú blízkosť, záujem o ich osobu a rodinu, citová a emočná blízkosť bola cítiť aj
zo strany žalobcov, kvalita ich vzťahu svedčila o blízkom, úprimnom, plnohodnotnom vzťahu manželov
a rodičov s dospelými deťmi, následkom náhlej straty matky prežívali žalobkyne 2/ a 3/ výrazný citový
otras zhoršený tým, že vidia ťažké citové následky tejto udalosti na svojom otcovi (žalobcovi 1/), ktorý

pociťuje psychickú ťažobu, smútok a šok, z ktorého sa dostáva len veľmi ťažko. Žalobcovia sa stotožnili
s odôvodnením súdu prvej inštancie, že morálna a citová ujma žalobcov bola v rámci konania riadne
preukázaná (vyjadreniami žalobcov a ich výpoveďou), súd prvej inštancie sa dostatočne, zrozumiteľne
a súladne s rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít vysporiadal s existenciu nároku žalobcov
voči žalovaným, jeho odôvodnenie je logické a presvedčivé, preto považujú námietku žalovanej 2/ za
nedôvodnú a účelovú. Odvolanie žalovanej 2/ považujú za účelové, nakoľko dôvody odvolania uvádzané
žalovanou 2/ boli súdnou praxou vyriešené a ustálené, o čom má žalovaná 2/ vedomosť, žalobcovia
preto navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal im právo na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%.
5. Žalovaná 1/ sa k odvolaniu žalovanej 2/ nevyjadrila.
6. K vyjadreniu žalobcov sa žalovaná 1/ nevyjadrila a žalovaná 2/ sa vyjadrila v podaní zo dňa
12.12.2022, v ktorom v zásade len zopakovala svoju argumentáciu a doplnila, že zo strany žalobcov
nebola nespochybniteľné preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nehodou a smrťou nebohej, s
poukazom na časové hľadisko medzi dopravnou nehodou a samotnou smrťou, že samotné odkázanie
na rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T/32/2021 zo dňa 04.10.2021 nemožno považovať
za dostatočné, nakoľko zodpovednosť v rámci trestného konania nie je totožná so zodpovednosťou
v civilnom konaním, teda že bolo potrebné preukázať, že sa jednalo o jediný faktor zodpovedný za
smrť nebohej. V konaní nebolo nijako skúmané napr. pochybenie zdravotného personálu a ďalšie
okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na smrť nebohej (starostlivosť v domácom liečení a následne v domove
sociálnych služieb), kedy bolo možné prijať záver, ak nie o úplnej absencii príčinnej súvislosti s nehodou,
tak prinajmenšom podiel aj v dôsledku iných zásahov, resp. zásahov iných subjektov. Žalobcovia v
konaní svoje tvrdenie nesmerovali k odôvodneniu uplatneného nároku, z výpovedí žalobcov v konaní
nebolo jasné, v čom spočíva konanie, ktoré vykazuje zákonné znaky zásahu do ich osobnostných
práv - samotná dopravná nehoda, obdobie po dopravnej nehode, nesprávne poskytnutá zdravotná
starostlivosť, čoho nesporným následkom je podľa žalovanej 2/ nepreukázanie príčinnej súvislosti, teda
že absentuje základný predpoklad možnosti priznania akejkoľvek náhrady súdom.
7. K vyjadreniu žalovanej 2/ sa žalobcovia ani žalovaná 1/ nevyjadrili.
8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej 2/ nie je podané
dôvodne.
9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcami uplatnených nárokov,
a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a
svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal
so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a
rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi
tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil.
Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež
presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie
na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj
spravodlivé.
S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade
nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v záujme dôsledného
vyporiadania sa s odvolacími námietkami, vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalovanej 2/.
10. V prvom rade odvolací súd prihliadol na to, že v priebehu odvolacieho konania žalobca 1/ zomrel
dňa 02.05.2023.

11. Podľa ust. § 62 CSP, ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.
12. Podľa ust. § 63 ods. 1 a 2 CSP, (1) Ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne
skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. (2)
V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje
s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo
povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.
13. Podľa ust. § 7 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a
povinnosti vzniká narodením.
14. Podľa ust. § 7 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, smrťou táto spôsobilosť zanikne.
15. Nedostatok procesnej subjektivity je neodstrániteľný nedostatok podmienky konania; pri jej strate
je daný postup podľa ust. § 63 CSP za predpokladu, že k strate procesnej subjektivity došlo po začatí
konania, avšak skôr než sa konanie právoplatne skončilo. Pre určenie, či a prípadne s kým, je možné
v konaní pokračovať, je rozhodujúce posúdenie povahy uplatňovaného nároku, pričom povahou veci
treba rozumieť hmotnoprávnu povahu predmetu konania.
16. Súd konanie zastaví, keď v právnom predpise je určitá skutková podstata podmienená existenciou
určitej strany sporu, takže pre nedostatok jej existencie by konanie stratilo význam. Ide najmä o prípady,
keď neprichádza do úvahy prechod práv a záväzkov strany, ktorá smrťou stratila spôsobilosť byť
sporovou stranou, na jeho právneho nástupcu, resp. o prípady, keď hmotné právo nedovoľuje, aby sa
pokračovalo v konaní proti inému než pôvodnej strane sporu.
17. Subjektívne osobnostné právo je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá
po celú dobu jej života. Uplatniť toto právo je oprávnená len tá fyzická osoba, do osobnostných práv
ktorej smeroval neoprávnený zásah. Právo na ochranu osobnosti ako právo nemajetkové smrťou fyzickej
osoby zaniká a neprechádza na dedičov (nestáva sa predmetom dedenia). Keďže náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch má satisfakčnú funkciu a jej účelom je vyvážiť a zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu
zásahom dotknutej osobe, je vylúčené priznanie zadosťučinenia v peniazoch namiesto dotknutej fyzickej
osoby tretiemu subjektu.
18. Smrťou fyzickej osoby vzniká taxatívne určenému okruhu osôb v ust. § 15 Občianskeho zákonníka
zvláštne (originálne) subjektívne právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby, do práv
ktorej bolo zasiahnuté; návrh týchto osôb však nemôže byť uplatnený v konaní vedenom o návrhu,
ktorý podala ešte za svojho života fyzická osoba. Konanie o návrhu zomrelej fyzickej osoby na ochranu
osobnosti sa tak musí zastaviť, pretože odpadol dôvod, pre ktorý sa začalo.
19. V tejto súvislosti treba poukázať aj na rozsudok Krajského súdu v Ostrave zo dňa 23.01.1998 sp. zn.
23C/52/1996 (zverejnený v Právni rozhledy č. 5/1998 str. 258-260), ktorý uviedol, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch smrťou postihnutej osoby zaniká a neprechádza na dedičov, a to bez
ohľadu, či bolo alebo nebolo uplatnené pred smrťou postihnutej osoby. Ide o právo úzko späté s osobou
postihnutou a v tomto zmysle má osobný charakter. Súd ešte vyslovil názor, že toto právo zaniká aj
vtedy, ak bolo právoplatne priznané, ale ešte nebolo úspešne vymožené. Rovnako, podľa uznesenia NS
SR z 24.10.2013, sp. zn. 6 Cdo 278/2013, právo na ochranu osobnosti je právo osobnej povahy, ktoré
zaniká smrťou fyzickej osoby a neprechádza na dedičov.
20. Z uvedeného vyplýva, že právo (žalobcu 1/) na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zaniká
smrťou fyzickej osoby, a to aj v takom prípade, ak bolo toto právo priznané za života, ale doposiaľ sa
nevykonalo. Keďže v predmetnom konaní išlo o také právo žalobcu 1/, ktoré je viazané výlučne na jeho
osobu a smrťou neprechádza na právneho nástupcu, odvolaciemu súdu neostalo iné, než konanie o
žalobe žalobcu 1/ zastaviť.
21. Na uvedenom základe, keďže pôvodný žalobca 1/ C. C. po začatí konania o žalobe o náhrada
nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti zomrel, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo vzťahu k žalobcovi 1/ (vo výroku I. a v závislom výroku VII. o trovách konania o žalobe

žalobcu 1/) podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) CSP zrušil, nakoľko neboli splnené procesné podmienky a
konanie v tejto časti o žalobe žalobcu 1/ podľa ust. § 391 ods. 1 v spojení s § 62, § 63 ods. 1 CSP zastavil.
22. Z rovnakých dôvodov odvolací súd nepriznal žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania o
žalobe žalobcu 1/, nakoľko práva a povinnosti, ktoré boli predmetom tohto sporu neprešli na prípadných
právnych nástupcov (dedičov) žalobcu 1/, preto niet subjektu na strane žalobcu, ktorému by mala
byť uložená takáto povinnosť. Zároveň (keďže bolo konanie zastavené) tu nemožno ani hovoriť, že
by niektorá z procesných strán procesne zavinila (dôvodom zastavenia konania bolo úmrtie žalobcu)
zastavenie konania (§ 256 ods. 1 CSP). Naostatok odvolací súd v tomto smere poukazuje na závery
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28.02.2017 sp. zn. 17Co/38/2017 v zmysle ktorých, ak
jedna strana sporu neexistuje, nie je medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania a výrok
o nároku na náhradu trov konania je nadbytočný.
23. Vzhľadom na zastavenie konania o žalobe žalobcu, predmetom odvolacieho prieskumu boli len
žalovanou 2/ napadnuté výroky III., V. a závislý výrok o trovách konania o žalobe žalobkyne 2/ a
žalobkyne 3/.
24. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyne 2/ a 3/
(a
pôvodne aj žalobca 1/, ich otec) sa žalobou domáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur
každej spôsobenej úmrtím ich matky K. C.. Žalobu žalobkyne 2/ a 3/ odôvodnili tým, že rozsudkom
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T/32/2021 zo dňa 04.10.2021 právoplatným dňa 04.10.2021 bola
žalovaná 1/ uznaná vinnou, že dňa 05.10.2019 v čase okolo XX:XX H.. C. D. na S. B. O. vodička
viedla osobné motorové vozidlo H. K., E. D., pričom sa plne nevenovala vedeniu vozidla a nesledovala
situáciu v cestnej premávke a súčasne nedala prednosť chodkyni K. C., R.. XX.XX.XXXX (manželke
pôvodného žalobcu 1/ a matke žalobkýň 2/ a 3/), ktorá prechádzala vozovkou cez riadne vyznačený
priechod pre chodcov, následkom čoho došlo k zrážke ňou vedeného motorového vozidla a chodkyne,
v dôsledku ktorej utrpela chodkyňa neb. K. C. viaceré zranenia (poúrazové zakrvácanie pod tvrdý obal
mozgu maximálnej hrúbky 8 mm, poúrazové zakrvácanie pod pavučinový obal mozgu, viaceré zlomeniny
lebky a tvárových kostí, zlomeniu nosových kostí s miernym posunom úlomkov kosti, zlomeninu pravej
stehnovej kosti nad kĺbovými hrboľmi s posunom úlomkov kosti, zlomeniu ľavej stehnovej kosti nad
kĺbovými hrboľmi s posunom úlomkov kosti, zlomeninu pravého predkolenia v strednej časti posunom
úlomkov kosti), pričom neb. K. C. v dôsledku obojstranného zápalu pľúc a hnisavého zápalu priedušiek,
ktoré sa u nej rozvinuli ako priama komplikácia polytraumy, ktorú utrpela pri uvedenej dopravnej nehode,
dňa 20.03.2020 zomrela. Žalovaná 1/ bola uznaná vinnou za spôsobenie dopravnej nehody zo dňa
05.10.2019, následkom ktorej došlo k úmrtiu K. C. a dôvod dopravnej nehody, následkom ktorej bolo
usmrtenie K. C., bol dokazovaním vykonaným Okresným súdom Bratislava V ustálený ako nesprávna
technika jazdy žalovanej 1/, ktorá zapríčinila oneskorené reakcie žalovanej 1/ a následnú zrážku s
nebohou K. C., ktorá v tom čase prechádzala po prechode pre chodcov.
25. Žalobkyne 2/ a 3/ uviedli, že konaním žalovanej 1/ došlo k zásahu do ich osobnostných práv (a
pôvodne aj žalobcu 1/) momentom smrti matky žalobkýň 2/ a 3/, čím došlo k zásahu najmä v oblasti
citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou). Základ nároku žalobkyne
2/ a 3/ odvodzovali od konania žalovanej 1/, ktorým došlo k zásahu do ich práva na súkromie a rodinný
život; žalobkyne 2/ a 3/ tvorili s neb. K. C. fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými vzťahmi
a citovými väzbami a v dôsledku jej smrti sú traumatizované vzniknutou situáciou, úmrtím matky ako
aj samotným konaním žalovanej 1/. Spoločnými menovateľmi pre ich prežívanie je úzkosť, smútok,
zúfalstvo, šok, hnev, bezmocnosť, smrť matky spôsobila zmenu pomerov na strane žalobkýň 2/ a 3/,
ktoré stratili možnosť viesť plnohodnotný rodinný život s ich matkou, bol naštrbený ich súkromný život,
došlo k nezvratnej deštrukcii týchto väzieb a tým aj k zásahu do ich osobnostných práv. Trauma z
pretrhnutých sociálnych, morálnych, citových a kultúrnych väzieb medzi neb. K. C. a žalobkyňami 2/ a
3/ je neodstrániteľná.
26. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

27. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
28. Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
29. Podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh
určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.
30. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
31. Podľa ust. § 4 os. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu: škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení, škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, účelne
vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a),
b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v
§ 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)
alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie, ušlého zisku.
32. Podľa ust. § 4 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z.z., poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda
vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon
neustanovuje inak.
33. V danom spore boli podstatnými otázky, ktoré nastolila žalovaná 2/, (a) či je poisťovňa pasívne vecne
legitimovaná v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým po obetiach dopravnej
nehody spôsobenej poisteným vozidlom, (b) či v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. treba pod pojmom
škoda rozumieť tiež nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody a (c)
aký je jej právny režim vo väzbe na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovú ujmu. Podstatnou
bola aj otázka nastolená žalovanou 2/ spočívajúca v (ne)dôvodnosti priznania sumy nemajetkovej ujmy
žalobkyni 2/ a 3/ vo výške 7.000 eur každej z nich.
34. Je pravdou, čo namietala žalovaná 2/, že NS SR v uznesení sp. zn. 4Cdo 168/2009 dospel k
záveru, že povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust.
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rovnako aj rozhodnutie
sp. zn. 3Cdo 301/2012 založil NS SR
(o.i.) na závere o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 Z.z. Na totožných záveroch bolo založené rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Cdo 219/2016, v ktorom
NS SR zotrval na tom, že povinné zmluvné poistenie zakotvené zákonom č. 381/2001 Z.z., nekryje ujmu
spôsobenú zásahom do osobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nehody. Je však potrebné
poukázať aj na to, čo uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a namietali žalobcovia, že NS
SR v rozhodnutí sp. zn. 6MCdo 1/2016 pri riešení predmetných otázok zaujal opačné právne závery. Je
tak pravdou, že rozhodovacia prax NS SR „bola“ v istom časovom rozmedzí rozdielna, avšak tento stav
už nepretrvával v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Závery rokovania občianskoprávneho kolégia
NS SR konaného 09.10.2018 vyústili do prijatia judikátu NS SR, R 61/2018, v zmysle ktorého „škodou
pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu
takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“, čím bolo dosiahnuté názorové zjednotenie senátov NS
SR o tejto otázke a zároveň tým došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe NS SR. Možno preto uzavrieť, že
vo veciach a o otázkach, ktoré namietala žalovaná 2/, bolo síce senátmi NS SR pôvodne rozhodované
rozdielne, avšak toto po prijatí rozhodnutia R 61/2018 už neplatilo. Aj zo skorších rozhodnutí NS SR
(sp. zn. 2Cdo 41/2018, 2Cdo 52/2018, 2Cdo 131/2018, 3Cdo 24/2018, 4Cdo 91/2018, 6Cdo 207/2017,
6Cdo 226/2017) vyplývalo, že NS SR uvedené posudzoval už jednotne, v súlade s právnymi závermi, na
ktorých spočíva judikát R 61/2018 (viď primerane odôvodnenie uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/174/2019
z 10.10.2019).

35. ÚS SR už riešil otázku ústavnoprávnych aspektov právnych úvah senátov NS SR, ktoré boli
vyjadrené (aj) v judikáte R 61/2018. V uznesení z 20.08.2019 sp. zn. I. ÚS 310/2019 v skutkovo a
právne obdobnej veci týkajúcej sa poisťovne odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú a v
súvislosti s právnou otázkou (ne)možnosti eurokonformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 381/2001 Z.z., ktorú nastolila v sťažnosti, odkázal na odôvodnenie nálezu sp. zn. II. ÚS 695/2017, v
ktorom dospel k záveru, že aplikáciu práva Európskej únie všeobecným súdom v obdobných prípadoch
nemožno považovať za aplikáciu ,,contra legem“. Výklad pojmu „škoda na zdraví“ v zmysle zákona č.
381/2001 Z.z. nesmie byť totiž popretím ústavného princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne právne
predpisy interpretované v súlade s princípmi európskej spolupráce a integrácie. ÚS SR tiež konštatoval,
že prísne formalistické odlíšenie ,,nemateriálnej ujmy“ spočívajúcej v zásahu do osobnostných práv
v dôsledku smrti blízkej osoby od škody v materiálnom zmysle podporené prípadným systematickým
zaradením ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré regulujú ochranu osobnosti
(na jednej
strane) a náhradu škody (na druhej strane), nezodpovedá autonómnemu charakteru zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Dodal, že NS SR prijatý judikát R 61/2018 je
výsledkom ustálenia právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného súdnictva na otázku
pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla. Tento názor NS SR predstavuje judiktórny smer, síce formálne nezáväzný, avšak
nie bez normatívneho významu pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov (vrátane NS SR). K
námietke sťažovateľky (poisťovne) o porušení právnej istoty a zákazu retroaktivity ÚS SR v predmetnom
uznesení uviedol, že judikatúra je právom v materiálnom zmysle, čo so sebou prináša aj povinnosť
súdov svoju judikatúru meniť spôsobom, ktorý nenarušuje oprávnené očakávania adresátov právnych
noriem. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym právnym systémom práva je aplikácia novej
sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne pred súdmi prebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva).
V súlade s touto zásadou sa nový právny názor aplikuje do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa
z prevažujúceho prístupu, že súd netvorí právo, iba ho nachádza. Nepripúšťa sa, aby sa na právne
vzťahy z minulosti aplikovali mylné právne názory. Zmena judikatúry sa deje s presvedčením, že
predchádzajúca judikatúra bola nesprávnou interpretáciou práva. Zmena judikatúry je v tomto ohľade
len opravou omylu vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny názor, že zmena judikatúry pôsobí
retroaktívne. ÚS SR na tomto základe uzavrel, že pokiaľ súdy dospeli k názoru o možnosti extenzívneho
výkladu pojmu „škoda na zdraví“ podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., čo bolo pre posúdenie
pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky (poisťovne) v spore rozhodujúce, nejde o právny názor ústavne
neudržateľný (obdobne III. ÚS 610/2017 a II. ÚS 847/2016) (viď. rovnako primerane odôvodnenie
uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/174/2019 z 10.10.2019). Uvedené je potrebné vztiahnuť aj na podstatnú
časť odvolacích námietok žalovanej 2/, z ktorého dôvodu sú tieto nedôvodné a nespôsobilé vyvrátiť
prijaté závery (aj súdom prvej inštancie aplikovaného judikátu NS SR R 61/2018) a aj na následné
vyvodenie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/ v prejednávanej veci (o náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej pozostalej žalobkyni po obetiach dopravnej nehody spôsobenej poisteným vozidlom) a
skutočnosti, že v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. treba pod pojmom škoda rozumieť tiež nemajetkovú
ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody.
36. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii nároku tak postupoval súd prvej inštancie správne, keď uzavrel,
že na prejednávaný prípad je aplikovateľný postup podľa ust. § 15 a ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 381/2001 Z.z. v spojení s ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
je zrejmé, že súd prvej inštancie pri posúdení žalobou uplatneného nároku vzal do úvahy rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová. V tejto súvislosti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
poukazuje aj na uznesenie ÚS SR zo dňa 11.10.2016, č. k. III. ÚS 666/2016-36, v ktorom ÚS SR v
obdobnom prípade, týkajúcom sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vo vzťahu k poisťovni,
jednak konštatoval, že uvedený extenzívny výklad pojmu škoda nepovažuje za arbitrárny ani inak
ústavne neudržateľný a tiež vyvodil povinnosť súdov skúmať možnosť implementácie eurokonformného
výkladu prostredníctvom tzv. nepriameho účinku relevantnej únijnej regulácie. Postup konajúceho súdu
potom musí byť taký, aby vzal do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatnil všetky výkladové metódy s
cieľom zaručiť úplnú účinnosť na vec sa vzťahujúcej smernice. Z rozsudku vo veci Haasová vyplýva
záver, že článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, článok 1 ods. 1 a 2 Smernice
o PZP a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 sa majú vykladať v
tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Ak prvoinštančný súd vychádzajúc z uvedeného rozsudku, vykonal
výklad vnútroštátnych predpisov v tom smere, že neposudzoval nárok žalobkýň 2/ a 3/ na náhradu
nemajetkovej ujmy voči žalovanej 2/ ako poisťovni striktne iba v intenciách zákona č. 381/2001 Z.z.
a nevyvodil zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť inštitútu škody a inštitútu nemajetkovej ujmy, ale
naopak, dospel k záveru, že jednak je nutná taká interpretácia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001
Z.z., podľa ktorej možno aj nemajetkovú ujmu podľa predpisov občianskeho práva zahrnúť pod škodu
a zároveň, že túto možno uplatňovať na základe skutočnosti, že inštitút náhrady nemajetkovej ujmy
slovenské vnútroštátne právo pozná a upravuje (hoci ustanovenia zakladajúce právo pozostalých po
obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy patria systematicky do tej časti Občianskeho
zákonníka, ktoré sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti), postupoval správne a jeho výklad
nemožno považovať za výklad contra legem.
37. Vo vzťahu k posúdeniu naplnenia zákonných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, odvolací súd dopĺňa, že právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života
je základným právom podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov (ďalej len ako „Dohovor“), ako aj podľa článku 10
ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len
ako „Listina“). Súčasťou osobnostných práv fyzickej osoby je aj právo na súkromný a rodinný život, ktoré
zahŕňa taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi osobami. Pod právnu úpravu ochrany
osobnosti fyzickej osoby, ktorá je v slovenskom právnom poriadku obsiahnutá v Občianskom zákonníku
spadá aj právo na ochranu súkromia, ktoré sa v najširšom zmysle týka aj života v rodine, manželských,
partnerských alebo priateľských či iných obdobných vzťahov. Súčasťou súkromného života jednotlivca je
nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby na spolužitie s blízkymi príbuznými, najmä
s deťmi, rodičmi, prarodičmi, či súrodencami. Rešpektovanie súkromného života musí preto zahŕňať do
určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi, aby tak
bolo možné okrem iného rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť jednotlivca. Protiprávne narušenie týchto
rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby
(viď. obdobne uznesenie NS SR z 18.02.2010, sp. zn. 3Cdo 137/2008 a nález Ústavného súdu Českej
republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015).
38. Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti a sankcií podľa Občianskeho
zákonníka za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby podľa ust.
§
13 Občianskeho zákonníka je existencia neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého vyvolať
nemajetkovú ujmu v príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a jeho protiprávnosťou. Nie je
potrebné, aby k vyvolaniu následkov aj došlo. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený
protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať
sa ochrany osobnosti podľa ust. Občianskeho zákonníka. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti
sú relatívne samostatné, je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane, taktiež v závislosti od intenzity
protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Uplatnenie žaloby na náhradu nemateriálnej
ujmy nie je podmienené uplatnením právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Zákon výslovne pripúšťa
možnosť podania návrhu na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), a v prípade,
ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v ust. § 13 ods. 2
priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu
peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Základom
pre priznanie a určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú zákonom ustanovené dve
kritéria, z ktorých musia súdy vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby došlo. Špecifiká
každého jednotlivého prípadu nepovedú k zneužívaniu tohto právneho prostriedku na neprípustné
obohacovanie, a súčasne nebude na pôvodcu neoprávneného zásahu pôsobiť likvidačne, zohľadňujúc
pritom verejný záujem. Maximálna čiastka, ktorú môže súd priznať je pritom ohraničená len výškou
žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu
(rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/139/2011).
39. Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je konštatovanie
súdu, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, konkrétne do
práva na súkromie a rodinný život. Je preto potrebné dôkladne poznať väzby žalobcu k osobe,
ktorá následkom takéhoto protiprávneho konania zahynula. Závažnosť ujmy sa posudzuje najmä z

hľadiska „odčiniteľnosti“ takéhoto zásahu, keď smrťou blízkej osoby dôjde k závažnej a neodčiniteľnej
ujme a deštrukcii rodinných a interpersonálnych vzťahov. Súdy opakovane konštatovali, že náhrada
nemateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej
ujmy. Je nepochybné, že žiadna suma priznaná súdom, nie je dostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu,
ani na to, aby nahradila život človeka.
40. Na to, aby mala osoba, ktorej bola spôsobená ujma, nárok na primerané zadosťučinenie, musí
existovať vzťah príčinnej súvislosti medzi neoprávneným konaním (zásahom) subjektu a škodlivým
následkom (kauzálny nexus), v tomto prípade spôsobenou nemajetkovou ujmou. V prípade smrti blízkej
osoby v dôsledku protiprávneho konania inej osoby je pre vymedzenie postavenia sekundárnej obete
potrebné zodpovedanie otázky, kto stojí primárnej obeti najbližšie a kto je jej smrťou (alebo závažnou
ujmou na zdraví) najviac postihnutý. Spravidla k ťažkým psychickým ujmám dochádza len pri veľmi
úzkych citových väzbách primárnych a sekundárnych obetí (pri iných osobách sa spravidla predpokladá
dostačujúca psychická odolnosť, pričom ich ujma by mala byť do úvahy braná iba výnimočne v
osobitných prípadoch), je potrebné skúmať blízkosť vzájomného vzťahu (úzku citovú väzbu). Úzka citová
väzba je vzťah, determinovaný láskou a súdržnosťou - nie v zmysle biologického príbuzenstva, ale na
základe skutočného vzťahu blízkosti medzi primárnou a sekundárnou obeťou. Vzťah rodičov s deťmi
je charakterizovaný starostlivosťou a vzájomnou pomocou, úzka citová väzba medzi rodičmi a deťmi
nezaniká iba z dôvodu, že deti opustia rodičovský dom a založia si vlastnú rodinu. Pojem blízka osoba je
potrebné chápať v súlade so skutočnými životnými vzťahmi medzi primárne a sekundárne poškodenou
osobou. Úzka blízkosť vzťahu vyjadruje, že sekundárnou obeťou môže byť len úzky okruh subjektov,
ktoré utrpeli v dôsledku smrti (alebo vážneho ublíženia na zdraví) psychickú ujmu (psychické utrpenie).
Blízkosť vzťahu medzi sekundárnou a primárnou obeťou je nevyhnutné posúdiť vo vzájomnej súvislosti
na základe objektívnych kritérií (napr. formálna a reálna príslušnosť k rodine, existencia spoločnej
domácnosti, vzťahy starostlivosti a opatrovania, pravidelný kontakt a pod.).
41. V prípade usmrtenia pri dopravnej nehode sa neoprávneného zásahu dopúšťa vodič motorového
vozidla, ktorý porušením pravidiel cestnej premávky zavinil dopravnú nehodu. V konaní bolo medzi
stranami nesporné a nepochybne preukázané, že k zásahu do osobnostnej sféry žalobkýň 2/ a 3/
(a pôvodne aj žalobcu 1/, ich otca) došlo zavineným protiprávnym konaním žalovanej 1/ ako vinníka
dopravnej nehody zo dňa 05.10.2019, ktorá bol za prečin usmrtenia odsúdená rozsudkom Okresného
súdu Bratislava V sp. zn. 4T/32/2021 zo dňa 04.10.2021 právoplatným dňa 04.10.2021. Z výroku
trestného rozsudku je zrejmé, že žalovaná 1/ ako vodička viedla osobné motorové vozidlo, plne sa
nevenovala vedeniu vozidla a nesledovala situáciu v cestnej premávke a súčasne nedala prednosť
chodkyni K. C. (manželke pôvodného žalobcu 1/ a matke žalobkýň 2/ a 3/), ktorá prechádzala vozovkou
cez riadne vyznačený priechod pre chodcov, následkom čoho došlo k zrážke ňou vedeného motorového
vozidla a chodkyne, v dôsledku ktorej utrpela chodkyňa neb. K. C. viaceré zranenia, pričom neb. K. C. v
dôsledku obojstranného zápalu pľúc a hnisavého zápalu priedušiek, ktoré sa u nej rozvinuli ako priama
komplikácia polytraumy, ktorú utrpela pri uvedenej dopravnej nehode, dňa 20.03.2020 zomrela.
42. Smrťou matky žalobkýň 2/ a 3/ pri dopravnej nehode bolo zasiahnuté do ich práv na ochranu
osobnosti (do práva na súkromie a rodinný život) ako najbližších rodinných príslušníkov zomr. K. C.,
v dôsledku čoho bola narušená celistvosť ich rodiny. Žalobkyne 2/ a 3/ stratili možnosť viesť s ňou
súkromný a rodinný život a sú od jej smrti ochudobnené o túto sféru prirodzených vzťahov s jedným
z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu radostí s ňou prežívaných; protiprávnym konaním vinníka
dopravnej nehody tak prišlo k nezvratnej deštrukcii týchto medziľudských (rodinných) väzieb tvoriacich
základ a rámec súkromného života žalobkýň 2/ a 3/, a tým k zásahu do ich osobnostných práv. Takto
vzniknutá trauma je zo životov žalobkýň 2/ a 3/ za daných okolností prakticky neodstrániteľná. Strata
blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť
(por. nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015). Smrť ako absolútna a nenahraditeľná strata
predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom spôsobuje ťažké
psychické rozpoloženie a v prípade fungujúcej rodiny má za následok dlhotrvajúcu nemožnosť vyrovnať
sa so stratou blízkeho človeka napriek plynutiu času. Je preto nepochybné, že morálne zadosťučinenie
(vrátane odsúdenia žalovanej 1/ ako vinníka dopravnej nehody v trestnom konaní a jej ospravedlnenie
a prejavenie ľútosti až v konaní pred súdom prvej inštancie) za daných okolností nie je postačujúce, a
je teda prípustné priznať žalobkyniam 2/ a 3/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa v ust. § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka.

43. K výške peňažnej náhrady odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že táto je predmetom voľnej
úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy.
Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je
rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Na druhej
strane pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného
obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností
prípadu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje opäť na rozhodnutie ÚS ČR, sp. zn. I. ÚS
2844/14, ktorý konštatoval, že „pri stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp
proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v
iných prípadoch". „Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však
nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pri tom na dve hľadiská, a to
tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Určenie výšky
peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou
spravodlivosti.“ (viď. SVOBODA, J. a kol. Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V.
doplnené, rozšírené a aktualizované vydanie. Bratislava: Eurounion, 2004, s. 46).
44. Ako bolo uvedené, v konaní bola nesporná existencia predpokladu vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy spočívajúceho v zásahu do práv žalobkýň 2/ a 3/ na súkromný a rodinný život, ako
aj porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby - žalovanej
1/ - zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobkýň). Príčinná súvislosť medzi nemajetkovou
ujmou žalobkýň 2/ a 3/ (ako sekundárnych obetí) a protiprávnym konaním vinníka dopravnej nehody
(neoprávneným zásahom) je rovnako daná, pretože protiprávnym konaním vinníka bola spôsobená
dopravná nehoda, v dôsledku ktorej prišlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb (medzi
žalobkyňami 2/ a 3/ a nebohou matkou) tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobkýň a
tým k zásahu do ich osobnostných práv (práva na súkromie a rodinný život). V danom prípade je
vznik ujmy sekundárnej obete (žalobkýň 2/ a 3/) vyvolaný okolnosťami, ktoré majú vecný vzťah ku
konaniu škodcu (vinníka dopravnej nehody). Príčinnú súvislosť treba vidieť v tom, že poistná udalosť t.j.
dopravná nehoda zavinená škodcom - žalovanou 1/, ktorá mala povinné zmluvné poistenie u žalovanej
2/, neoprávnene zasiahla do chránených osobnostných práv pozostalých. Príčinná súvislosť v tomto
prípade nie je prerušená, ale dochádza k reťazeniu podmienok a súčasne následok v podobe citovej
ujmy žalobkýň 2/ a 3/ ako blízkych osôb, ktorý je pre škodcu predvídateľný (viď. aj BEZOUŠKA, P. In:
HULMÁK, M. a kol. Občanský zákoník VI. Závazkové právo. Zvláštní část (§ 2055-3014). Komentář,
s. 1719). Akcentujúc závery uvedené vyššie, povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode.
45. K opakovanej námietke žalovanej 2/ ohľadne nesprávneho právneho posúdenia premlčania
uplatneného nároku, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na ustálenú rozhodovaciu
prax o tom, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej povahy, ktoré
sa premlčuje (R 58/2014) vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo
194/2011). Naviac, podľa právne vety uznesenia NS SR z 31.03.2022, sp. zn. 7 Cdo 252/2021 (R
3/2022): „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom
je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Premlčacia
doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 Občianskeho zákonníka)“.
46. Pri posúdení dôvodnosti žalovanou 2/ vznesenej námietky premlčania mal súd prvej inštancie
za to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený voči žalovanej 1/ a 2/ premlčaný nie je,
nakoľko trojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 21.03.2020 (deň nasledujúci po dni, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv smrťou K. C. v dôsledku dopravnej nehody) a uplynula
až dňa 21.03.2023, teda žaloba dňa 06.05.2022 bola podaná včas pred uplynutím premlčacej doby.
47. Posudzujúc žalobkyňami 2/ a 3/ uplatnený nárok v svetle vyššie uvedenej aktuálnej ustálenej
rozhodovacej praxe (rozhodnutie NS SR publikované pod R 3/2022), súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil, i keď vecne dospel k správnemu záveru o nepremlčaní nároku žalobkýň 2/ a 3/. Odvolací
súd nepovažoval odvolanie za dôvodné ohľadne tvrdeného premlčania nároku voči žalovanej 2/. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života zavinením dopravnej
nehody (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia

podľa zákona č. 381/2001 Z.z. Podľa ust. § 104 Občianskeho zákonníka pri právach na plnenie z
poistenia začína plynúť premlčacia doba (§ 101 Občianskeho zákonníka) za rok po poistnej udalosti.
Aplikujúc citovaný záver NS SR, v posudzovanej veci, poistná udalosť (dopravná nehoda) nastala dňa
05.10.2019, žaloba bola proti žalovaným 1/ a 2/ podaná dňa 09.05.2022, teda včas (3-ročná premlčacia
doba začala plynúť rok po poistnej udalosti 05.10.2020).
48. Pokiaľ žalovaná 2/ (nie v odvolaní, ale až v neskoršom vyjadrení) namietala nedostatok
bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou zo dňa 05.09.2019 zavinenou žalovanou
1/ a smrťou obete dopravenej nehody neb. K. C. dňa 20.03.2020, v prejednávanej veci súd prvej inštancie
správne vychádzal pri posudzovaní okolností, za ktorých k zásahu prišlo, z výsledkov dokazovania
v trestnom konaní (a aj z výroku trestného rozsudku, a to aj s poukazom na ust. § 193 CSP) a
toho, že jedinou príčinou dopravnej nehody bolo nevenovanie sa vedeniu vozidla žalovanou 1/ v
plnom rozsahu a nesledovanie situácie v cestnej premávke a súčasne nedanie prednosti chodkyni K.
C., ktorá prechádzala vozovkou cez riadne vyznačený priechod pre chodcov, následkom čoho došlo
k zrážke ňou vedeného motorového vozidla. Priamu časovú a príčinnú súvislosť medzi dopravnou
nehodou a smrťou poškodenej mal súd prvej inštancie správne za preukázanú Znaleckým posudkom
č. 38/2020 zo dňa 01.06.2020, vypracovaným znalcami K.. F. Š., N.. O. K.. O. H., N.. (Súdnolekárske
a patologickoanantomické pracovisko ÚDZS) pre potreby trestného konania (ktorého závery žalovaná
1/ v trestnom konaní a žalovaná 2/ v konaní pred súdom prvej inštancie nijak účinne nenamietli), že
bezprostrednou príčinou smrti poškodenej K. C. dňa 20.03.2020 bolo náhle srdcovo-pľúcne zlyhanie v
dôsledku hnisavého zápalu priedušiek a zápalu pľúc (chorobné zmeny sa u nej rozvinuli ako priama
komplikácia úrazu - polytraumy - úrazu hlavy a končatín). Znalci skonštatovali, že v danom prípade je
priama časová a príčinná súvislosť medzi úrazom, ktorý poškodená K. C. dňa 05.10.2019 utrpela a
príčinou smrti zo dňa 20.03.2020 (pričom výslovne potvrdili, že zápal pľúc u poškodenej nebol vyvolaný
infekciou COVID 19). Z uvedeného dôvodu nemôže obstáť námietka žalovanej 2/ o absencii kauzálneho
nexu medzi dopravnou nehodou a smrťou poškodenej ako základného predpokladu vzniku nároku
žalobkýň 2/ a 3/.
49. Odvolacie námietky žalovanej 2/ vo vzťahu k nedostatočnému odôvodneniu výšky priznanej náhrady
odvolací súd vyhodnotil rovnako ako nedôvodné. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch je potrebné brať do úvahy hlavne závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a z vykonaným dokazovaním
zisteného skutkového stavu sú podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé a podrobne vysvetlené skutkové
okolnosti a dôvody, ktoré súd prvej inštancie k rozhodnutiu viedli, jeho rozhodnutie v tomto smere spĺňa
zákonné náležitosti predpísané v ust. § 220 ods. 2 CSP, sú v ňom uvedené primerané a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, čo v danom prípade bolo splnené. Právo
na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces; z tohto pohľadu nemožno považovať napadnuté rozhodnutie za arbitrárne alebo
svojvoľné, ako namietala žalovaná 2/.
50. V prejednávanej veci je zrejmé, že smrť matky (70 rokov) žalobkýň 2/ a 3/ a vyrovnanie sa jej
stratou u žalobkýň 2/ a 3/ malo výraznú intenzitu a bolo šokom. Bez akýchkoľvek pochybností smrť
blízkej osoby je pre pozostalých traumatizujúca udalosť. Každý človek je jedinečná a neopakovateľná
bytosť a hodnota ľudského života je nevyčísliteľná v peniazoch. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu vo vzťahu k
dôsledkom, ktoré pre žalobkyne 2/ a 3/ ako blízke osoby znamená smrť matky. Súd prvej inštancie mal z
vykonaného dokazovania za preukázané veľmi dobré vzťahy so zosnulou matkou. Pre účely stanovenia
výšky odškodnenia súd prvej inštancie správne zhodnotil individuálny dopad straty osoby blízkej obom
žalobkyniam, zohľadnil život žalobkýň 2/ a 3/ spolu s nebohou matkou, a dovodil, že utrpeli nesmiernu
psychickú bolesť. Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie takto vykonané zhrnutie zásahov do osobnostných
práv žalobkýň 2/ a 3/ a ich následkov ako ujmy, ktorá im bola spôsobená protiprávnym konaním vinníka
nehody, odvolací súd voči nemu nemá žiadne námietky, považuje ale za potrebné toto zhrnutie doplniť
s ohľadom na obsah spisu a zistený skutkový stav v nasledovnom rozsahu.

51. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie - vyjadrení a výsluchov žalobcu 1/, a žalobkýň
2/ a 3/ vyplynulo, že neb. matka, napriek vysokému veku (ktorý namietala žalovaná 2/) bola aktívna
a starostlivá dôchodkyňa (ktorá by sa „rozdala“, venovala sa vnúčatám, spájala rodinu), varila, prala,
upratovala, chodila s manželom k lekárovi, vybavovala mu lieky a doprevádzala ho. Žalobkyňa 2/ je
najmladšia dcéra a napriek tomu, že nezdieľala s matkou spoločnú domácnosť, vnímala stratu matky
ako traumu pre ňu aj jej rodinu, trvalo ju poznačila, po nehode sa venovala starostlivosti o zranenú matku
(aj žalobcu 1/), ktoré obdobie bolo náročné (aj pre stav, v ktorom mama bola a ako reagovala, musela
sa s zmierovať s tým, ako matka trpí), pre svoj vlastný zhoršený psychický stav užívala voľno predajné
lieky, so smrťou matky sa nezmierila, zmenil sa jej život a život rodiny a je ťažko traumatizovaná (je jej
ťažko už keď vidí prechod pre chodcov, do N. chodí nerada). Starostlivosť o matku bola nezvládnuteľná
osobne v rodine, preto ju umiestnili do domova sociálnych služieb v T. T., kde v blízkosti býva žalobkyňa
3/. Akcentovala dopad smrti matky na zdravotný a psychický stav otca, ktorý ostal odkázaný na pomoc
blízkej rodiny (prišli nehodou z časti aj o neho, pretože sa uzavrel, bol nespoločenský a depresívny),
boli radi, že sestrin syn sa k nemu presťahoval a dohliadal na neho. Po smrti matky sa starala o otca.
Ospravedlnenie žalovanej 1/, i keď neskoré, prijala. Žalobkyňa 3/ ako najstaršia dcéra mala odmalička s
mamou dobrý vzťah, mama bola dušou celej ich rodiny a bolo medzi nimi puto, pravidelne sa navštevovali
(i keď žije v K.), s mamou boli v dennom telefonickom kontakte, aj v deň dopravnej nehody (mama
bola veselá). Po oznámení polície o vážnej dopravnej nehody mamy mala pocit, že skolabuje a sa
zblázni, ostala zasiahnutá, otrasená a spočiatku tomu neverila, pretože mama si dávala na priechode
pre chodcov veľký pozor. Okamžite z K., kde žalobkyňa 3/ býva, vyrazili do bratislavskej nemocnice,
pohľad na zranenú mamu a jej stav ňou otriasol, otec, za ktorým šli domov, bol úplne psychicky zrútený
a nechcel žiť. Mamu v nemocnici navštevovali - každý týždeň na 2 dni dochádzala z K. A. D., aby s
ňou bola, pomáhala aj otcovi (variť, upratovať a ako psychická podpora, pretože upadal a bol psychicky
ubitý). Po prebratí z umelého spánku po 3 týždňoch žalobkyňu 3/ mama nepoznala, nevedeli jej doma
poskytnúť adekvátnu starostlivosť, po 2 týždňoch sa striedali so súrodencami (bolo to extrémne náročné
- vzhľadom na jej stav potrebovala 24 hod. starostlivosť, napriek obrovským bolestiam nevedela povedať,
čo ju bolí a najstrašnejšie bolo sledovať, ako trpí a nevedieť jej pomôcť), preto ju museli umiestniť do
domova sociálnych služieb v T. T., kde sa ju snažili, ako to bolo možné navštevovať (ak mala voľno aj
každý deň a vždy odchádzala s plačom, že ju tam musí nechať), ale situácia okolo ochorenia COVID-19
a protipandemické opatrenia to neumožňovali, žalobkyňa 3/ však s mamou pravidelne volávala a až
jedného dňa volali jej manželovi, vedela, že je zle - mama zomrela, nerozumela tomu, ako sa to mohlo
stať, veď s ňou volala a zdalo sa, že bola v poriadku. Ťažké bolo oznámiť to otcovi, podujala sa k
tomu sestra, mali obavu, čo s otcom bude, ich pomoc odmietal, nechcel byť na obtiaž, nechcel ani
opatrovateľku, tvrdil, že tam ostatne s mamou. Napokon sa syn žalobkyne 3/ rozhodol, že pôjde k dedkovi
bývať, vždy s ním mal dobrý vzťah - našiel si v D. prácu a zároveň sa o dedka stará. Žalobkyňa 3/ uviedla,
že bolesť za stratou mamy je nevysloviteľná, neopísateľná, bola to taká rana a bolesť, že žalobkyňa 3/
mala rozbité srdce na milión častíc, mala tiež zdravotné problémy psychického rázu. Psychické problémy
boli preukázané aj psychologickým nálezom N.. Z. H., z ktorého vyplynulo, že žalobkyňa 3/ bola dňa
11.01.2022 a 28.01.2022 na vyšetrení u klinickej psychologičky, že žalobkyňa 3/ má poruchu adaptácie
na záťažovú situáciu a odporučila psychoterapeutické vedenie pre zvládnutie problému, vyrovnanie
sa s úmrtím matky a vzhľadom k prejavom na úrovni afektivity odporučila absolvovať psychiatrické
vyšetrenie, príp. i ambulantnú psychofarmakologickú liečbu. Žalobkyňa 3/ uviedla, že žalovaná 1/
sa ani len neinformovala o zdravotnom stave mamy, neospravedlnila sa, uložený trest vnímala ako
nedostatočný. Dodatočné ospravedlnenie žalovanej 1/ prijala, veď nie je necitlivý človek, ale bolo to
veľmi ťažké, keď sa počas trestného konania neospravedlnila. Žalovaná 1/ v konaní pred súdom prvej
inštancie vyslovila, že jej je úprimne ľúto, čo spôsobila, že to nemôže napraviť a že na súde proste
spanikárila, zmrzla, chcela sa ospravedlniť, ale nedokázala to, preto tak robí teraz, aj keď neskoro, ale
predsa a ospravedlnila sa. Uviedla, že až neskoro sa dozvedela, že zranená je v Ružinove, keď tam
prišla, už tam nebola a zastihla ju na O., no vo dverách sa zosypala, nezvládla to a sestrička jej musela
dať Lexaurin, aby bola schopná odísť domov za dcérou. Žalovaná 1/ to veľmi zle to znáša, veľmi ju to
mrzí a keby mohla vrátiť čas, tak to spraví, bohužiaľ sa to nedá.
52. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie v správnom rozsahu zohľadnil a s odkazom
na vykonané dokazovanie a preukázané skutočnosti odôvodnil, že bral ohľad na citovú a vzťahovú
väzbu medzi žalobkyňami 2/ a 3/ a ich neb. matkou, celistvosť ich rodiny, strata ktorej je v ich živote
trvalá a nenahraditeľná. Zohľadnil vek neb. matky (takmer 70 r.) aj žalobkýň (dospelé dcéry, neodkázané
výživou a starostlivosťou na matku) a čas, ktorý jej objektívne (prihliadajúc na jej vitalitu a aktívny
život s dcérami a rodinou) ostával na jeho trávenie (aj) s rodinou, je možné dovodiť trvalý následok

do týchto hodnôt, ktorý nastal s tým, že nemožno očakávať úplnú nápravu, preto je rozhodnutie súdu
prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy žalobkyniam 2/ a 3/ primerané. V tomto ohľadne sú preto
nedôvodné odvolacie námietky žalovanej 2/, pretože v danom prípade práve vzájomný (osobný) kontakt
žalobkýň 2/ a 3/ a ich rodín s ich zomrelou matkou (a aj vnímanie utrpenia, zhoršenia zdravotného
stavu a prežívania traumy pozostalého otca) bol tým faktorom, ktorý determinoval intenzitu vzťahov
medzi nimi, ktorá okolnosť je podstatná pre posúdenie vzniknutej ujmy, a to u každej zo žalobkýň 2/ a
3/ osobitne. Rovnako nedôvodná je paušálna námietka žalovanej 2/ o spoluzavinení neb. matky alebo
iných subjektov, ktoré v trestnom ani civilnom konaní nebolo nijak preukázané ani tvrdené.
53. Na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie ohľadne výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy (porovnaním výšky s náhradami priznávanými v iných štátoch EÚ, odškodneniu
poskytovanému podľa zákona č. 215/2006 Z.z. a zákona č. 461/2003 Z.z.), s prihliadnutím na požiadavku
spravodlivosti a komparácie náhrad prisúdených v iných prípadoch, odvolací súd (nad rámec súdom
prvej inštancie uvedených) naviac dopĺňa príkladmo, že:
- rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/210/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017 bola manželke zomrelého priznaná náhrada vo výške 40.000 eur,
plnoletému synovi 17.000 eur, plnoletej dcére 20.000 eur;
- rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 21Co/137/2017 bola pozostalej manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 40.000
eur, plnoletým deťom po 20.000 eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode;
- rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 4C/233/2009 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 21Co/165/2017 bola pozostalej manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 25.000 eur a za stratu rodiča maloletej dcére vo výške 25.000 eur v súvislosti so smrťou pri
dopravnej nehode;
- rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/103/2009 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/171/2012 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
20.000 eur a deťom po 15.000 eur;
- rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C/94/2014 bola manželke priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 20.000 eur a plnoletému synovi 15.000 eur;
- rozsudkom Okresného súdu Skalica, sp. zn. 7C/3/2018 bola 66 ročnému manželovi priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 20.000 eur, plnoletým deťom každému po 10.000 eur v súvislosti so smrťou pri
dopravnej nehode;
- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 8C/55/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 23Co/156/2016 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy manželovi vo výške 10.000 eur a
plnoletým dcéram suma 8.000 eur a 7.500 eur;
- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 21C/279/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 24Co/299/2018 súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy manželke v sume 15.000 eur a
plnoletým deťom po 12.000 eur a 13.000 eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode;
- rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 37C/358/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 26Co/724/2015 bola priznaná dospelým deťom náhrada nemajetkovej ujmy po 10.000
eur;
- rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 23.04.2018, sp. zn. 17C/19/2017 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 05.09.2018, sp. zn. 5Co/124/2018 súd priznal (plnoletému) dieťaťu
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur v súvislosti so smrťou matky pri dopravnej nehode.
Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že priznané náhrady nemajetkovej ujmy
pozostalých príbuzných sa pohybujú v prípade plnoletých detí od 3.000 eur do 20.000 eur.
54. Podľa nálezu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Odvolací súd tak má za to,
že v danom prípade je priznaná výška nemajetkovej ujmy pre žalobkyne 2/ a 3/ (plnoleté deti) v sume
7.000 eur primeraná. Takouto výškou dôjde k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej
náhrady strádania žalobkýň 2/ a 3/. Odvolací súd má za to, že takto priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške určenej súdom prvej inštancie zohľadňuje osobitosti daného prípadu (vychádzajúc z
jednotlivých vyššie uvedených kritérií) a nevybočuje z rámca priznaných náhrad v porovnateľných
prípadoch. V konaní neboli zistené žiadne iné špecifické okolnosti súvisiace s osobou vinníka, jeho
konaním alebo vzťahom k žalobkyniam 2/ a 3/, ktoré by odôvodňovali zníženie (primerane) určenej

náhrady žalobkyniam 2/ a 3/. Prisúdená náhrada tak nie je zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania,
prípadne likvidácie, posudzovanej vo vzťahu k žalovanej 1/. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe
(zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi).
55. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III. a V. vrátane
závislého výroku o trovách konania o žalobe žalobkyne 2/ a žalobkyne 3/ podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
ako vecne a právne správne potvrdil.
56. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
262 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní nemal odvolateľ (žalovaná
2/) úspech, plne úspešnými sú žalobkyne 2/ a 3/, ktorým patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania
od žalovanej 2/ v celom rozsahu.
57. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).