{"guid": "ecd773db-318c-4d3d-a1c4-9fc3de3a4312:ab07354b-488d-416d-a720-ab1daddfd522", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1619201744.3", "spisova_znacka": "4Co/185/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/185/2022 z 31. 7. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 31. júla 2024, sp. zn. 4Co/185/2022, ECLI:SK:KSBA:2024:1619201744.3", "identifikacne_cislo": "1619201744", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Ingrid Degmová-Pospíšilová", "sudca_id": 456, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-ingrid-degmova-pospisilova-456", "datum_vydania": "2024-07-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "nazov": "§ 255 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-2", "nazov": "§ 255 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ab07354b-488d-416d-a720-ab1daddfd522", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1619201744.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1619201744.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1619201744.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4Co/185/2022\n1619201744\n31. 07. 2024\nMgr. Ingrid Degmová Pospíšilová\nECLI:SK:KSBA:2024:1619201744.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej\na sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcov: X. S.. G. Š., J..\nXX.XX.XXXX, Č.. XXX, XXX XX N., X. A. Š., J.. XX.XX.XXXX, Č.. XXX, XXX XX N., obaja zastúpení\nZ.. Z. K., M., K. XXX/XX, XXX XX N., proti žalovaným: X. S. D., J.. XX.XX.XXXX, W. S. XXXX/XX, XXX\nXX Y., zast. Z.. S. H., N..V..Q.., F.Q.: XX XXX XXX, E. XX, XXX XX Y., X. A. Č. K., M.. N.., F.: XXX XXX\nXX, N. N. N. XX/XX, J. S., XXX XX K. X, Č. V., H. K. Q. L. A. K., K. K. L. F. Č. Š., F.Q.: XX XXX XXX,\nN. N. X. U. X/A, XXX XX, G., L. S. K., N..V..Q.., M. H., X. X, XXX XX G., o náhradu nemajetkovej ujmy,\nna odvolania žalobcov a oboch žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 16. augusta\n2021 č. k. 32C/67/2019-275 takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I, II, v napadnutom\nvýroku III v rozsahu týkajúcom sa príslušenstva a v napadnutom výroku IV o nároku na náhradu trov\nkonania p o t v r d z u j e .\nŽiadna zo strán n e m á právo na náhradu rov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/\nnáhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur v lehote 15 dní od jeho právoplatnosti, s tým, že plnením\njedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného plniť v rozsahu poskytnutého plnenia,\nžalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi\n2/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur\nv lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť\ndruhého žalovaného plniť v rozsahu poskytnutého plnenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcom 1/, 2/\npriznal voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n2. Vychádzal zo žaloby žalobcov 1/, 2/, ktorou sa proti žalovaným 1/, 2/ domáhali zaplatenia náhrady\nnemajetkovej ujmy vo výške 50.000,00 Eur pre každého zo žalobcov, a to titulom neoprávneného\nzásahu do ich osobnostných práv formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaných žiadali\nzaviazať takým spôsobom, že plnením jedného z nich zanikne povinnosť druhého žalovaného v\nrozsahu poskytnutého plnenia. Žalobu odôvodnili žalobcovia tým, že žalovaná v 1. rade bola rozsudkom\ntunajšieho súdu sp. zn. 1T/83/2018 zo dňa 26.06.2019 uznaná vinnou, že dňa XX.XX.XXXX v čase\no XX.XX E.. viedla osobné motorové vozidlo zn. Q. M., D.: G., po diaľnici O. v smere z S. O. G.,\nna XX,XXX diaľničnom kilometri sa nevenovala vedeniu svojho vozidla a situácii v cestnej premávke,\npretože obsluhovala svoj mobilný telefón, čím porušila ust. § 4 ods. 1 písm. c) a § 137 ods. 1 zákona\nč. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, strhla vedenie svojho vozidla do ľavého jazdného pruhu, kde zrazila\npríslušníka Policajného zboru, ktorý v tom čase z dôvodu inej škodovej udalosti vykonával usmerňovanie\ndopravy, následne strhla vedenie vozidla vpravo cez pravý jazdný pruh na krajnicu, kde narazila do\n\nkovových zvodidiel, v dôsledku čoho poškodený Z. Š., J.. XX.XX.XXXX, utrpel úrazovo-krvácavý šok\npri mnohopočetných závažných poraneniach, ktoré boli nezlučiteľné so životom a na následky ktorých\nuvedeného dňa v čase o XX.XX hod. v nemocnici poškodený Z. Š. zomrel, čím žalovaná v 1. rade\nspáchala prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138\npísm. h) Trestného zákona. Súdom jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní tri roky, ktorý jej bol\npodmienečne odložený a bola jej určená skúšobná doba v trvaní päť rokov. Súčasne jej bol uložený\ntrest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu päť rokov. Nebohý Z. Š. bol manželom\nžalobkyne v 1. rade a otcom žalobcu v 2. rade, s ktorým bývali v spoločnej domácnosti, bol im vo všetkom\noporou, príkladne sa staral o domácnosť a údržbu domu a bol aj živiteľom rodiny. V čase dopravnej\nnehody vykonával usmerňovanie dopravy pri inej škodovej udalosti ako príslušník policajného zboru.\nŽalobcovia s nebohým nemali konflikty, mali spoločné plány do budúcnosti, chodili spolu na dovolenky,\ntrávili spoločne sviatky, oslavovali všetky dôležité životné udalosti. Žalobkyňu v 1. rade vozil nebohý do\npráce a späť domov, zaujímal sa o to, ako sa jej darí. V jej živote zostalo prázdne miesto po manželovi.\nNebohý mal veľmi dobrý vzťah aj so synom, ktorému sa pravidelne venoval a podporoval ho v športových\naktivitách, vozil ho na futbalové tréningy a zápasy. Bol pre syna vzorom, konzultovali spolu životné plány,\nkládol dôraz na synove vzdelanie. Vždy ho podporoval a usmerňoval k tomu, aby sa v živote uplatnil.\nV dôsledku smrti Z. Š. prišli žalobcovia o manžela a otca a prišlo k ich značnej citovej ujme. Pokiaľ\nby žil, postaral by sa o nich materiálne aj nemateriálne. Konanie žalovanej v 1. rade a jeho následky\npociťujú ako vážny zásah do ich života, pričom tento zásah nie je možné zvrátiť a je nesmierne náročné\npre nich sa s tým vysporiadať. V dôsledku tragickej smrti Z. Š.Y. pri dopravnej nehode, ktorú spôsobila\nžalovaná v 1. rade, s čím sa žalobcovia dodnes nezmierili, im bola spôsobená nesmierne závažná ujma\nspočívajúca v strate ich milovaného manžela a otca, čím sú žalobcovia do budúcnosti ochudobnení o\nrodinný a súkromný život. V danom prípade bola narušená celistvosť a jednota celej rodiny, bolo kruto\nzasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Žalovaná\nv 1. rade mohla včasnou reakciou nehode zabrániť, čo je uvedené aj znaleckom posudku č. 33/2017\nznalca F.. M. A., ktorý uvádza, že by včasnou reakciou zabránila zrážke s poškodeným. U žalovanej\nbol tiež zistený pozitívny výsledok na 3,4 metaléndiosymetamfetamín MDMA v koncentrácii viac ako\n50ng/ml krvi. Znalkyňa uviedla, že žalovaná v 1. rade je pravdepodobne sporadickou užívateľkou extázy,\npričom žalovaná v 1. rade pri vyšetrení znalkyni uviedla, že už v nedeľu deň pred skutkom sa necítila\ndobre a začala tušiť, že ten diskomfort mohol byť nielen z alkoholu, ale že jej niekto nevedomky mohol\ndať extázu, nakoľko jej to vraj údajne už viackrát niekto urobil. Ku dňu vzniku škodovej udalosti bolo\nmotorové vozidlo Q. M. s D. G. poistené u žalovaného v 2. rade. V nadväznosti na všetky vyššie uvedené\nskutočnosti žiadajú žalobcovia, aby súd uložil povinnosť žalovaným zaplatiť žalobkyni v 1. rade na\nnáhradu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 50.000,00 Eur a žalobcovi v 2. rade sumu taktiež 50.000,00\nEur.\n3. Žalovaný v 2. rade v rámci vyjadrenia k žalobe uviedol, že ju považuje za nedôvodnú a náhradu\nnemajetkovej ujmy žalobcom za neprípustnú. Materiálna aj nemateriálna ujma, ktorú žalobcovia utrpeli\nv dôsledku smrti nebohého, už bola žalobcom uhradená v plnom rozsahu z prostriedkov žalovaného\nv 2. rade. V rámci trestného konania sp. zn. 1T/83/2018 vedeného tunajším súdom bola žalovanej v\n1. rade uložená povinnosť okrem iného nahradiť škodu spôsobenú Slovenskej republike, v zastúpení\nMinisterstvo vnútra SR, vo výške 69.326,29 Eur.\nZ uvedenej sumy bolo vyplatené žalobkyni\nv 1. rade zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých vo výške 32.466,90 Eur, ako aj náhrada\nprimeraných nákladov spojených s pohrebom vo výške 2.914,80 Eur a žalobcovi v 2. rade zvýšené\njednorazové odškodnenie pozostalých vo výške 32.466,90 Eur, ako aj náhrada primeraných nákladov\nspojených s pohrebom vo výške 1.012,97 Eur. Ďalej bola žalobcom vyplatená náhrada nákladov\nna pohreb vo výške 464,72 Eur. Ministerstvo vnútra SR uvedené sumy vyplatilo žalobcom z titulu\nnároku na dávky úrazového zabezpečenia v zmysle § 25 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom\nzabezpečení policajtov a vojakov, pričom následne si nárok na náhradu vyplatených súm regresne\nuplatňovalo v trestnom konaní voči žalovanej v 1. rade. Žalovaný v 2. rade túto škodu zlikvidoval a vyplatil\ntitulom poistného plnenia Ministerstvu vnútra SR. Týmto plnením (osobitne zvýšeným jednorazovým\nodškodnením) prišlo k uspokojeniu nárokov žalobcov na náhradu ujmy, ktorú utrpeli stratou nebohého\n- keďže išlo o príslušníka Policajného zboru SR, nároky pozostalých osôb spadali pod špecifický\nrežim zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov. Ustanovenia §§ 20-24 a § 25 zákona č.\n328/2002 Z.z., ktoré upravujú rozsah a spôsob náhrady škody spôsobenej úrazom utrpeným v rámci\nvýkonu služby, resp. nároky pozostalých príbuzných po policajtoch a vojakoch, považuje žalovaný v\n2. rade za lex specialis, ktoré majú prednosť pred všeobecnou občianskoprávnou náhradou škody\nobsiahnutou v Občianskom zákonníku v § 442 a nasl., čo vyvodil zo skutočnosti, že sa uplatnia iba vo\n\nvymedzených, v zákone presne definovaných prípadoch (napr. smrť policajta/profesionálneho vojaka pri\nvýkone služby/chorobe z povolania). Podanou žalobou sa žalobcovia domáhajú priznania nemajetkovej\nujmy spôsobenej smrťou nebohého podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Keďže tieto nároky už\nboli uspokojené práve náhradami poskytnutými v režime sociálneho zabezpečenia, ide podľa neho\no duplicitné uplatňovanie materiálne totožných nárokov. Žalovaný v 2. rade poukázal na uznesenie\nÚstavného súdu sp.zn. IV. ÚS 329/2014 zo dňa 05.06.2014 a na v ňom uvedenú zásadu jedného\nodškodnenia jednej škodovej udalosti. Ďalej namietal nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v 2.\nrade, nakoľko takýto nárok nie je predmetom poistného krytia povinného zmluvného poistenia podľa\nzákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti na škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorového vozidla (ďalej ako „Zákon o PZP“), ktorý taxatívne určuje, čo sa rozumie škodou pre účely cit.\nzákona. Rozsudok ESD C-22/12 vo veci E. považuje za prekonaný a zastáva právny názor, že slovenská\nprávna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného\npoistenia. Má za to, že zásah do osobnostných práv a jeho odškodnenie vo finančnej rovine je výslovne\nviazané na konkrétny zásah, a teda konkrétnu osobu, ktorá zásah vyvolala a konkrétneho poškodeného.\nNa podporu svojho názoru poukázal aj na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 a 8Cdo/219/2016, v\nktorých Najvyšší súd SR vyslovil názor, že nemajetková ujma nie je krytá ustanovením § 4 ods. 2 Zákona\no PZP. Žalovaný 2/ ďalej namietol zjavnú neprimeranosť výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy,\npretože žalobcovia si uplatnili nemajetkovú ujmu spolu vo výške 100.000,00 Eur, ktorá je neprimerane\nvysoká. V súvislosti s uplatnenou výškou poukázal na uznesenie NS SR 3 Cdo 292/2009 zo dňa\n07.12.2009, rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/312/2014, rozsudok Okresného súdu Prievidza\nsp. zn. 9C/96/2013 zo dňa 05.05.2015, rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 4C/130/2009\na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/24/2018-254 zo dňa 31.05.2019. Žalovaný v 2. rade\nv zmysle uvedeného žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému v 2. rade\nnárok na náhradu trov konania v plnej výške.\n4. Žalovaná 1/ v rámci vyjadrenia sa k žalobe nárok žalobcov neuznala. Vzhľadom k tomu, že\nprišlo k uspokojeniu žalobcov finančnou čiastkou 69.326,29 Eur, a to napriek tomu, že trestná vec\ndo vyjadrenia nebola právoplatne skončená, považuje predmetnú žalobu za neodôvodnenú. Žaloba\nobsahuje nepravdivé a zavádzajúce skutočnosti. Poukázala na skutočnosť, že trestný rozsudok voči\nnej nie je právoplatný. Namietala výsluch žalobcov, pretože žalobcovia podľa nej buď nemajú úplnú\nvedomosť o pozadí ich rodinného života, alebo vedome klamú. Ďalej namietala znalecký posudok znalca\nF.. M. A. č. 33/2017, pretože podľa nej obsahuje závažné vady a vôbec nezodpovedá skutočnosti, a to\ns poukazom na skutočnosť, že znalec nepribral do posudku svedeckú výpoveď vrátane materiálneho\ndôkazu (videa), znalecký posudok bol vypracovaný počítačovou metódou za použitia modelových\nsituácií, čo nezodpovedá reálnej situácií v cestnej premávke, ďalej do posudku znalec zahrnul výpovede\nsvedkov, ktoré si odporujú a znalecký posudok si v jednotlivých pasážach odporuje. Vyjadrenie S..\nN. o tom, že je žalovaná v 1. rade pravdepodobne sporadickou užívateľkou extázy sa tiež podľa nej\nnezakladá na pravde, pretože ona je len príležitostnou požívateľkou alkoholických nápojov a drogu\nobdobného charakteru nikdy vedome neužila. V uvedenom období sa navyše pripravovala na súťaž\nv bikinifitness, čo je spojené so špeciálnym stravovacím a pitným režimom. Ďalším neprípustným\ndôkazom je podľa nej zvuková nahrávka z tiesňovej linky 112, pretože je mimo realitu okolností, ktoré\nnastali pri dopravnej nehode. Nie je podľa nej pravda, že sa žalovaná v 1. rade nevenovala vedeniu\nsvojho motorového vozidla a situácii v cestnej premávke, pretože obsluhovala svoj mobilný telefón.\nTen bol položený na sedadle spolujazdca. Odškodnenie pozostalých, ktorým sa listom ospravedlnila,\nbolo materiálne dostatočné a vzhľadom na okolnosti a mieru zavinenia ostatných účastníkov dopravnej\nnehody je žalovaný nárok pre ňu neakceptovateľný.\n5. Žalobcovia v replike k vyjadreniu žalovanej 1/ poukázali na skutočnosť, že rozsudok č.k.\n1T/83/2018-432 zo dňa 26.06.2019 nadobudol právoplatnosť dňa 15.01.2020 v spojení s rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave sp.zn. 2To/95/2019. Výsluchy žalobcov, ktoré namieta žalovaná v 1. rade,\npovažujú za dôležité za účelom zistenia intenzity vzťahov žalobcov so zomrelým a otázky ich hmotnej\nzávislosti na zomrelom. Pokiaľ ide o námietky k znaleckému posudku, tieto nie sú ničím podložené a\njavia sa ako účelové. Znalec jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností skonštatoval, že príčinou\nnehody bola oneskorená reakcia vodičky na vzniknutú situáciu v cestnej premávke, neprispôsobenie\njej správania situácií v cestnej premávke a nesledovanie situácie v cestnej premávke. Čo sa týka\nvyjadrenia žalovanej v 1. rade k znaleckému posudku S.. N., z tohto jednoznačne vyvodili, že žalovaná\nv 1. rade mala v krvi 3,4 metyléndioxymetamfetamín (MDMA) v koncentrácii viac ako 50ng/ml. Je\n\npodľa nich absolútne irelevantné, či bola sporadickou alebo pravidelnou užívateľkou akýchkoľvek drog,\nči ich užila vedome alebo nevedome. Jej tvrdenie, že mala špeciálny stravovací a pitný režim je v\nrozpore s jej tvrdením uvedeným na výsluchu na OR PZ Malacky dňa 25.01.2018, že v sobotu pred\nnehodou bola vonku a bola dosť opitá. Namietanou nahrávkou z tiesňovej linky 112 chcú žalobcovia\npreukázať skutočnosť, že Z. Š. po náraze vozidlom žalovanej v 1. rade letel vzduchom asi 20 metrov,\nčo je v súlade aj so znaleckým posudkom F.. A.. Tvrdenie, že sa žalovaná v 1. rade venovala vedeniu\nsvojho motorového vozidla je v rozpore s jej výpoveďou na výsluchu na OR PZ Malacky, kde žalovaná\nv 1. rade uviedla, že je pravda, že pred nehodou mala telefón v ruke a pozerala si nejaké stránky\nna internete. V trestnom konaní bol z jej telefónu stiahnutý výpis správ, ktorý preukazuje, že v čase\nnehody si žalovaná písala správy cez aplikáciu WhatsApp a od 19. hodiny až do nehody pozerala\nviacero internetových stránok a mailovú poštu. Je teda jednoznačne preukázané, že sa nevenovala\nriadne vedeniu motorového vozidla a situácii v cestnej premávke. Tvrdenia žalovanej v 1. rade v jej\nvyjadrení sú účelové, až klamlivé a na viacerých miestach odporujú jej výpovediam v trestnom konaní.\nK tvrdeniu žalovanej v 1. rade, že odškodnenie pozostalých bolo materiálne dostatočné a vzhľadom na\nokolnosti a mieru zavinenia ostatných účastníkov dopravnej nehody pre ňu neakceptovateľné uviedli,\nže náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je samostatným nárokom nezávislým na existencii škody.\nPredpokladom jej vzniku je existencia ujmy, porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon a\npríčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. Je nepochybné, že v dôsledku dopravnej\nnehody spôsobenej žalovanou v 1. rade došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcov tak, že bola\nnarušená celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky\nsú trvalé a neodstrániteľné. Súčasťou práva žalobcov na súkromie, chráneného § 11 Občianskeho\nzákonníka, je aj rodinný život. Strata jedného z členov rodinného spoločenstva je neodčiniteľnou ujmou\ndopadajúcou na zostávajúcich členov rodiny. Primeraným zadosťučinením je náhrada nemajetkovej\nujmy v peniazoch. Je nepochybné, že ujmu, ktorá vznikla žalobcom, by na ich mieste každá iná osoba\npovažovala za ujmu objektívne závažnú. Žalovaná v 1. rade podľa žalobcov neprejavila žiadnu ľútosť,\njej vyjadrenie pôsobí necitlivo až zraňujúco.\n6. K vyjadreniu žalovaného v 2. rade uviedli žalobcovia v replike, že s ním nemožno súhlasiť.\nIm vyplatené nároky, na ktoré poukazuje žalovaný v 2. rade, predstavujú nároky vzniknuté z\npracovnoprávneho pomeru Z. Š. k jeho zamestnávateľovi. Žalobcovia si v konaní neuplatňujú žiaden\npracovnoprávny nárok, ani nárok vyplývajúci zo zákona č. 328/2002 Z.z. Nárok uplatňovaný žalobcami\nv súdnom konaní, vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka na ochranu osobnosti, pričom zákon\nč. 328/2002 Z.z. žiadne špeciálne ustanovenia k ustanoveniam § 11 a nasledujúcich Občianskeho\nzákonníka neobsahuje. Zo strany Ministerstva vnútra SR obdržali žalobcovia náhradu primeraných\nnákladov spojených s pohrebom, t.j. nepochybne náhradu škody. Ďalej im obom bolo priznané zvýšené\njednorazové odškodnenie pozostalých, a to v súlade s ust. § 25 ods. 9 zákona č. 328/2002 Z.z.\nako odškodnenie poskytnuté od zamestnávateľa, ktorého predpokladom je existencia pracovného či\nobdobného pomeru. Lex generalis k zákonu č. 328/2002 Z.z. týkajúci sa odškodnenia v prípade\núrazu utrpeného v rámci pracovnoprávneho vzťahu sú príslušné ustanovenia zákona č. 461/2003\nZ.z. o sociálnom poistení, t.j. nie ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti.\nJedná sa o nárok založený na úplne odlišných predpokladoch ako nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby. Z ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka\nvyplýva, že poškodenému, resp. jeho právnym nástupcom sa v prípade porušenia práva na ochranu\nosobnosti neposkytuje odškodnenie, ale náhrada nemajetkovej ujmy ako samostatný nárok uplatňovaný\npriamo voči škodcovi. Zatiaľ čo pri náhrade škody či poskytnutí odškodnenia sa nezohľadňujú okolnosti\nspôsobenej škody ani závažnosť ujmy, pri náhrade nemajetkovej ujmy je to práve naopak a tieto\nje potrebné pri určení výšky ujmy zohľadniť. Poukazovanie na nález Ústavného súdu SR IV. ÚS\n329/2014 je nenáležité, pretože tento sa vôbec nezaoberal právom na ochranu osobnosti pozostalých,\nale právom na úhradu nákladov na výživu pozostalým, ktorým ku dňu smrti poškodený bol povinný výživu\nposkytovať. S námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade sa žalobcovia\nnestotožňujú, pretože rozhodnutia súdov, na ktoré žalovaný v 2. rade poukazuje, sú už prekonané.\nTieto rozhodnutia sú navyše v rozpore s rozhodnutím Ústavného súdu SR, Súdneho dvora EÚ, ako aj s\nodbornou literatúrou. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR 6MCdo/1/2016, rozsudok Súdneho\ndvora EÚ C-22/12, uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016. Pokiaľ ide o neprimeranosť\nvýšky náhrady, požadovanej žalobcami, títo majú za to, že nimi požadovaná náhrada odráža všetky\nšpecifické okolnosti veci, a to že sa jedná o nenapraviteľný zásah do rodinného a súkromného života,\nže žalovaná v 1. rade mala v krvi drogy, nepoužila správnu techniku jazdy, obsluhovala počas jazdy\nmobilný telefón a včasnou reakciou mohla zrážke zabrániť. Podporne poukázali na rozsudok Krajského\n\nsúdu v Trenčíne 4Co/658/2014, kde bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 50.000,00\nEur. Rovnako rozhodol aj Okresný súd Skalica rozsudkom, ktorý bol neskôr pod sp.zn. 10Co/218/2015\npotvrdený Krajským súdom v Trnave.\n7. Žalovaný v 2. rade v duplike zotrval na svojom stanovisku, že žalobcovia si svoje práva uplatňujú\nduplicitne. Podľa neho jednorazové odškodnenie pozostalých žalobcov slúži na preklenutie nepriaznivej\nfinančnej situácie rodiny, ktorá bola spôsobená stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku\nslužobného úrazu. Obdobnú funkciu plní podľa neho aj náhrada nemajetkovej ujmy. Podľa žalovaného\nv 2. rade súdy pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy spravidla preskúmavajú majetkové pomery\nna strane pozostalých. Poukázal na to, že žalobcovia na jednej strane uvádzajú, že jednorazové\nodškodnenie od zamestnávateľa a právo na ochranu osobnosti sú dva odlišné nároky vzhľadom na\nich odlišný charakter, zároveň však v rámci argumentácie k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v 2.\nrade uvádzajú, že škodu je potrebné vykladať extenzívne a subsumovať pod ňu aj nároky vyplývajúce z\nochrany osobnosti. K judikatúre citovanej žalobcami uviedol žalovaný v 2. rade, že ústavný súd v princípe\nnemá právomoc vykladať hmotné právo, pokiaľ nejde o prípady arbitrárneho výkladu zákona zo strany\nvšeobecného súdu. Ak aj ústavný súd dospel k záverom, v ktorých sa stotožnil s extenzívnym výkladom\npojmu škoda zo strany všeobecných súdov, v podstate iba konštatoval, že taký výklad neprekračuje\nústavné limity, neznamená to však, že by iný výklad smerujúci k odlišnému právnemu posúdeniu\nnemal byť prípustný. Rozhodnutie Ústavného súdu SR považuje za nezákonné a nespravodlivé,\npreto k nemu nemožno prihliadať. Keďže na toto neakceptovateľné rozhodnutie Ústavného súdu SR\nnadväzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6MCdo/1/2016, nie je možné sa stotožniť ani s\nním. Toto rozhodnutie navyše považuje žalovaný v 2. rade za nezákonné, keďže príslušný senát sa\nodklonil od skoršie vyslovených právnych záverov bez toho, aby vec predložil na rozhodnutie veľkému\nsenátu. Citované rozhodnutie je v rozpore s princípom právnej istoty a s princípom zákazu retroaktivity\na legitímnych očakávaní. Napriek tomu, že je toto rozhodnutie publikované, nespĺňa podľa neho\npožiadavky na racionálnosť, vnútornú koherenciu a spravodlivosť. Eurokonformný výklad zákona č.\n381/2001 Z.z., na základe ktorého by mala byť poisťovniam uložená povinnosť na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch, by bol za hranicou prípustnosti a elementárnej spravodlivosti. Nemajetková ujma vo\nvýške po 50.000,00 Eur pre každého zo žalobcov je podľa neho neprimerane vysoká a nereflektuje\nrozhodnutia súdov v podobných prípadoch. Poukázal na to, že by v tejto súvislosti mali byť zohľadnené\nsumy priznávané v obdobných konaniach, ale aj skutočnosť, že zmyslom náhrady nie je zábezpeka,\nzdroj obživy či náhrada príjmov. Pri posudzovaní primeranosti náhrady by mala byť zohľadnená aj životná\núroveň v danej krajine a jej právne tradície. Navrhol vziať do úvahy aj to, že žalobcom už bola určitá forma\nkompenzácie / satisfakcie za stratu živiteľa rodiny poskytnutá, a to práve jednorazovým odškodnením\npozostalých.\n8. K duplike žalovaného v 2. rade zaslali ešte žalobcovia stanovisko, v ktorom poukázali na skutočnosť,\nže rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/301/2012, na ktoré sa odvoláva žalovaný v 2. rade,\nbolo zrušené na základe nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 695/2017 a vec bola vrátená dovolaciemu\nsúdu na ďalšie konanie, pričom tento sa v následne prijatom rozhodnutí pridržal záverov vyplývajúcich z\nrozsudku 6MCdo/1/2016. Tvrdenia žalovaného v 2. rade ohľadom nedostatku jeho pasívnej legitimácie\nsú tak v rozpore s ustálenou judikatúrou. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej\nBystrici, v ktorom sa tento zaoberal aplikáciou rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6MCdo/1/2016 na\nvec a skonštatoval, že príslušným senátom súdu bolo dostatočne odôvodnené, prečo vec nepredložil\nna rozhodnutie veľkému senátu. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy poukázali na skutočnosť, že\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/292/2009 v žiadnom prípade nemôže reflektovať aktuálnu\njudikatúru a aktuálny stav v spoločnosti, pretože tam ku zásahu do osobnosti prišlo v roku 2001. Citovali,\nnaopak, z rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.zn. 11Co/207/2019, ktoré ich nárok podporuje.\nOhľadom poskytnutia odškodnenia zo strany zamestnávateľa zosnulého sa žalobcovia nestotožňujú s\nnázorom žalovaného v 2. rade, že by toto malo byť zohľadnené pri rozhodovaní o výške nároku. Súdom\nsa má zohľadniť len prípadná satisfakcia v inej ako peňažnej podobe, ktorá bola pozostalým príbuzným\nposkytnutá zo strany samotného škodcu, nie tretej osoby.\n9. Následne doručil ďalšie vyjadrenie k veci žalovaný v 2. rade, v ktorom rozobral judikatúru\nNajvyššieho súdu SR platnú do prijatia rozhodnutia sp.zn. 6MCdo/1/2016, menovite 4Cdo/168/2009 a\n3Cdo/301/2012. Zotrval na svojom názore, že Ústavnému súdu SR neprináleží zjednocovať judikatúru\nvšeobecných súdov a že Najvyšší súd SR porušil zákon nepredložením veci 6MCdo/1/2016 na\nrozhodnutie veľkému senátu. Pokiaľ k otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu\n\nnemajetkovej ujmy nezaujme a nevyjadrí svoj názor veľký senát Najvyššieho súdu SR, nemožno k\nrozhodnutiu 6MCdo/1/2016 prihliadať ako k ustálenej rozhodovacej praxi. Žalovaný v 2. rade ďalej\npoukázal na skutočnosť, že všetci poškodení by mali mať rovnaké právo na náhradu nemajetkovej ujmy\nbez ohľadu na to, či bola smrť blízkej osoby spôsobená dopravnou nehodou, v dôsledku trestného\nčinu či napríklad zavinením úmrtia v nemocnici. Pritom platí, že obete úmyselných trestných činov sú\nodškodňované maximálne do limitu 50-násobku minimálnej mzdy, t.j. 26.000,00 Eur. Súčasne znovu\npoukázal na princíp zamedzenia dvojitého odškodnenia a zásadu jedného odškodnenia jednej škodovej\nudalosti (uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 329/2014). Zmyslom nemajetkovej ujmy nie je trestať\nvinníka, ani poskytnúť pozostalým zdroj obživy.\n10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov a navrhnutého svedka Adriána\nKrajčíra, ako aj listinnými dôkazmi: Potvrdenie o povinnom zmluvnom poistení vozidla z databázy\npoistených vozidiel, Zápisnica o hlavnom pojednávaní vo veci 1T/83/2018 zo dňa 26.06.2019, Zápisnica\no výsluchu znalca na ORPZ Malacky zo dňa 15.03.2018, Znalecký posudok F.. M. A. č. 33/2017 /\nvýňatok/, Znalecký posudok S.. H. N. č. 13/2018, Kópie fotografií žalobcov so zosnulým, Oznámenie\no ukončení likvidácie poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX, Rozhodnutie KRPZ v Bratislave č. KR PZ\n- BA-VO-2-001/2018, Rozhodnutie KR PZ Bratislava č. KR PZ-BA-VO-2-002/2018, Rozhodnutie KR\nPZ Bratislava č. KR PZ BA-VO-2- 003/2018, Rozhodnutie MV SR č. SPOU-OSZ-51112-8/2017-VZ,\nList KR PZ v Bratislave žalovanému v 2 rade zo dňa 15.03.2019, Potvrdenie MV SR o vyplatení tam\nuvedených súm žalobcom zo dňa 29.03.2018, Rozhodnutie KR PZ v Bratislave č. KR PZ-BA-VO-2/2018Ú, Potvrdenie MV SR o vyplatení náhrady žalobkyni v 1 rade zo dňa 26.06.2018, List KR PZ v Bratislave\nžalovanému v 2 rade zo dňa 28.02.2019 - uplatnenie nároku na náhradu škody a fotografie v originály\nzobrazujúce žalobcov a zosnulého.\nPripojil spis Okresného súdu Malacky sp.zn. 1T/83/2018, s ktorým mali strany možnosť sa oboznámiť.\nPripomenul, že žalobcovia vo svojom vyjadrení zo dňa 07.07.2021 poukázali na skutočnosti vyplývajúce\nz trestného spisu, menovite, že žalovaná v 1. rade počas celej jazdy používala mobilný telefón. K\ndopravnej nehode došlo v čase o XX:XX E.., pričom žalovaná v\n1. rade o XX:XX.XX M. XX:XX.XX\nodoslala dve správy prostredníctvom aplikácie T. a v rovnakej dobe prehliadala tiež internetové stránky\npokec.sk a zlavadna.sk, v čom pokračovala aj bezprostredne po dopravnej nehode. Prvé telefonáty boli\nzaznamenané v čase o XX:XX.XX. Žalovaná v 1. rade navyše vyššie uvedené skutočnosti spočiatku\npopierala (pri výsluchu dňa 01.08.2017 uviedla, že počas jazdy neobsluhovala mobilný telefón ani iné\nzariadenie).\nZ výpovede svedka S.Š. na č.l. 82 vyšetrovacieho spisu súd prvej\ninštancie vyvodil, že zosnulý bol na vozovke označený natoľko zreteľne, že bolo možné bez prudkého\nbrzdenia zastaviť 30 metrov od stanoviska polície, a to z rýchlosti 130 km/hod. Žalovaná v 1. rade išla\npodstatne nižšou rýchlosťou 100 km/hod. a zastaviť nedokázala. Pokiaľ ide o list označený ako „úprimná\nľútosť“ na č.l. 328 trestného spisu, tento vypracoval obhajca žalovanej v 1. rade zjavne v záujme zlepšiť\njej postavenie v trestnom konaní, t.j. za účelom dosiahnutia dohody o vine a treste. Týmto listom tak\nžalovaná v 1. rade vo vzťahu k žalobcom nevyjadrila ľútosť ani úprimnú sústrasť, pričom žalobcovia\nkonštatujú, že túto nevyjadrila ani akýmkoľvek iným spôsobom. Pripomenul, že k vyjadreniu žalobcov\ndoručil súdu prvej inštancie vyjadrenie aj žalovaný v 2. rade, ktorý poukázal na skutočnosť, že žalovaná\nv 1. rade prijala zodpovednosť za svoje konanie, dobrovoľne sa priznala a uznala vinu za spáchaný\nskutok. Skutočnosť, že úprimná ľútosť bola vyjadrená prostredníctvom právneho zástupcu neznamená,\nže by nebola úprimná a že by bola iba účelová. Poukázal na to, že po autonehode sú všetci účastníci\npod stresom, často reagujú nevypočítateľne a správajú sa nepochopiteľne.\n11. Žalobcovia si podaním zo dňa 07.07.2021 doručeným súdu prvej inštancie voči žalovaným uplatnili\nnárok na úrok z omeškania zo sumy náhrady nemajetkovej ujmy, a to od 08.07.2018 do zaplatenia.\nNa pojednávaní dňa 16.08.2021 vyhlásil súd prvej inštancie uznesenie, ktorým pripustil zmenu žaloby\nv zmysle procesného návrhu žalobcov, t.j. že sa žalobou každý zo žalobcov domáha od žalovaných\nspoločne nerozdielne zaplatenia 50.000,00 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 08.07.2018\ndo zaplatenia. Uvedené uznesenie súd prvej inštancie vyhotovil a doručil žalovanej v 1. rade, ktorá na\npojednávaní nebola prítomná.\nK žalobcom požadovaným úrokom z omeškania poukázal\nžalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení zo dňa 10.08.2021 na dva rozsudky Najvyššieho súdu SR,\nmenovite rozsudok sp. zn. 1Co/15/1997 a rozsudok 6Cdo/185/2011, podľa ktorých povinnosť zaplatiť\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená\ndoba plnenia; až uplynutím takto určenej doby lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.\n\n12. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:\nZ výsluchu\nžalobkyne v 1. rade mal za preukázané, že zosnulý bol jej prvý muž, mala šestnásť rokov, keď spolu\nzačali chodiť a po piatich rokoch sa zobrali a mali syna. Keby nedošlo k nehode, oslávili by 20. výročie\nsvadby. Ich manželstvo bolo harmonické, mali spoločné aktivity, chodievali spolu na dovolenky. Najprv\nbývali v byte, keďže ale snom zosnulého bol dom, tak si ho kúpili a zobrali naňho úver, ktorý dodnes\nspláca žalobkyňa v 1. rade sama. Dom manžel rekonštruoval svojpomocne, teraz na to žalobkyňa v 1.\nrade ostala sama, preto je ten dom v stave, v akom ho zosnulý nechal. Je teraz aj na všetko ostatné\nsama, nielen na starostlivosť o dom, ale aj na starostlivosť o zvyšok rodiny. Syn študuje v Y. a celý\ntýždeň je preč. Napriek tomu, že už je to dlhšia doba, stále je to pre ňu veľmi ťažké. Keď sa tá udalosť\nstala tak boli prázdniny a žalobkyňa v 1. rade je učiteľka, tak sa z toho pozviechala bez odbornej pomoci\nsama. Bolo pre ňu ale veľmi ťažké sa vrátiť do školy, pretože žalovanú v 1. rade učila na prvom stupni\na následne v škole stále videla, že medzi žiakmi môže sedieť niekto, kto dokáže ublížiť jej rodine. Veľmi\nťažko potom prežívala koronu, lebo sa bála, aby sa jej niečo nestalo, aby neostal syn sám. Prakticky celý\nživot si upravila tak, že všetko robí pre syna, ale je pre ňu ťažké si uvedomiť, že prídu veci s ktorými mu\nnebude vedieť pomôcť, s ktorými by mu vedel pomôcť iba otec. Pohreb zosnulého nedokázala vybaviť,\nvybavoval to M. H., čo je bývalý nadriadený a dlhoročný kamarát zosnulého, pomáhala tiež mama a\nzvyšná rodina. Po udalosti užívala lieky na spanie, ktoré jej predpísal obvodný lekár, lebo mala problém\nzaspať. Brala ich niekoľko mesiacov, teraz ich už neužíva. Po nehode sa jej zhoršil zdravotný stav v\noblasti tlaku krvi. Žalobkyňa v 1. rade potvrdila, že od polície dostala sumu asi 28.000,00 Eur, keďže sa\njednalo o pracovný úraz jej zosnulého manžela. Z výsluchu žalobcu v 2. rade mal za preukázané, že mal\nodmalička s otcom výborný vzťah, rozumeli si s ním vo všetkých smeroch, dokázali sa porozprávať a vo\nvšetkom si pomáhali. Rodičia ho veľmi podporovali vo futbalovej kariére, tri- až štyrikrát do týždňa mal\ntréningy a každý víkend hral zápas, pričom tieto zápasy sa odohrávali po celom západnom a strednom\nSlovensku. Vždy keď hrali vonku, bol z toho rodinný výlet, rodičia sa prišli pozrieť na zápas a potom\nho zobrali domov. Zosnulý ho často brával do školy aj zo školy. Pri výbere strednej školy vzhľadom na\njeho vysokú naviazanosť na rodičov uprednostnil ísť na strednú školu do S. namiesto odchodu na školu\ndo Y., kde sa mohol venovať futbalovej kariére. S rodičmi chodievali každoročne na dovolenky, vždy v\nlete a niekedy aj v zime. Hocikam chceli ísť, vždy išli všetci traja, a to aj kvôli tomu, že bol otec jediný\nvodič. Teraz je žalobkyňa v 1. rade so šoférovaním odkázaná len naňho. Zosnulý žalobcu v 2. rade\nzapájal do činností okolo domu, aby ho to naučil. Teraz študuje v Y., čakajú ho štátnice, keďže je v treťom\nročníku. Domov môže chodievať len na víkendy, ale keďže mama potrebuje jeho pomoc okolo domu, tak\nviackrát musel ísť domov už skôr. Táto udalosť najviac zasiahla žalobkyňu v 1. rade, aj teraz ju vídava\nplakať a trápiť sa. Pred nehodou rodine veľa pomáhali kamaráti zosnulého, ktorí k nim aj chodili často\nna návštevu. Teraz už žalobkyňa v 1. rade s nimi nie je v kontakte a je na všetko sama. Je veľmi rád, že\nsi s otcom mohli tri mesiace pred jeho smrťou splniť sen a išli spolu sami dvaja na výlet na futbal do S..\nVeľmi ho ale mrzí, že jeho deti nikdy nespoznajú svojho starého otca. Zdravotné problémy po smrti otca\nnemal. Otec mu veľmi chýbal a kvôli tomu plakával. Z výsluchu svedka M. H., ktorý bol nadriadeným\na kamarátom zosnulého, zistil, že zosnulého poznal ako kolegu. Bývali v jednej obci a prakticky on ho\npritiahol k polícii. Poznal aj jeho manželku, s ktorou mali jediného syna A.. On bol dobrý žiak a veľmi\ndobrý futbalista a otec ho sprevádzal na každý jeho zápas, čomu prispôsoboval aj všetky svoje pracovné\nvoľná. Zosnulý sa staral aj o svojich rodičov a svokrovcov. S manželkou všetok voľný čas venovali práve\nsvojmu synovi. V obci sa im podarilo kúpiť starší rodinný dom, ktorý si prostredníctvom hypotéky obstarali\na svojpomocne rekonštruovali. Manželstvo bolo fungujúce. Chodili spolu každý rok na dovolenky, ak to\npracovné povinnosti dovolili. Nepočul o žiadnych hádkach, alebo nesúlade medzi nimi. Obaja zarábali\nna živobytie. Syn im robil radosť a rodina normálne fungovala. Zosnulý bol pre rodinu oporou aj v tom,\nže jediný v tom čase mal vodičský preukaz, tak manželku všade vozil. V súčasnosti je situácia v rodine\ntaká, že žalovaný v 2. rade sa musel zhostiť úloh zosnulého. Žalobkyňa v 1. rade z toho mala zdravotné\nproblémy, jednoducho to zasiahlo zle celú rodinu. Boli to mladí ľudia a nikto nerátal s tým, že by sa jeden\nz nich nemal vrátiť jedného dňa z práce. Na druhý deň po tej udalosti išiel svedok za nimi a keby nebolo\nbrata žalobkyne v 1. rade, asi by to nebola ani ustála. Bola vtedy pod vplyvom liekov a brala ich dlhú\ndobu po tom. Aj na pohrebe sa zrútila. Navštevoval ju aj potom, pretože vybavoval pohreb a veľmi zlý\nvplyv to malo aj na žalobcu v 2. rade. On sa jej snažil byť oporou a byť chlap v zmysle, že to zvláda,\nale po čase sa aj on vždy zosypal. Svedok bol z titulu svojej práce aj na mieste nehody, kde videl, ako\nžalovaná v 1. rade sedela na zvodidlách. Jej vozidlo bolo pred zvodidlami. Keď si od nej pýtal doklady,\njediné, čo riešila, bolo, že to nie je jej auto, že ona má doma bavorák. Necítil z nej žiadnu pokoru, ani nič\npodobné. Neprejavovala žiadny záujem, čo sa deje so zosnulým. Ona už v ten deň vedela, že zomrel,\nale ani s kolegami nespolupracovala na objasnení skutku ani sa nijako nezaujímala. Žalovaná v 1. rade\nvšak podľa neho v šoku nebola, dokázala komunikovať aj si riešiť cez telefón svoje záležitosti.\n\n13. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/83/2018 súd prvej inštancie zistil,\nže:\na) na hlavnom pojednávaní dňa 26.06.2019 urobila žalovaná v 1. rade ako obžalovaná vyhlásenie o vine\nv zmysle ust. § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda že je vinná zo spáchania skutku uvedeného\nv obžalobe (skutok totožný ako v následne vydanom rozsudku).\nV záverečnej reči uviedla, že\nby chcela prítomnej rodine poškodeného vyjadriť ľútosť, zo spáchania skutku je vinná, veľmi ju to mrzí,\nale už to žiaľ nevie vrátiť späť a prenasleduje ju to každý deň.\nb) žalovaná v 1. rade bola rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 1T/83/2018-432 zo dňa 26.06.2019,\nktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.01.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn.\n2To/95/2019, uznaná vinnou, že dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX E.. viedla osobné motorové vozidlo\nzn. Q. M., D.: G.-XXXCJ, striebornej farby, po diaľnici O. v smere z S. do G., na 40,750 diaľničnom\nkilometri sa nevenovala vedeniu svojho vozidla a situácii v cestnej premávke, pretože obsluhovala svoj\nmobilný telefón, čím porušila ust. § 4 ods. 1 písm. c) a § 137 ods. 1 zákona NRSR č. 8/2009 Z.z.\no cestnej premávke, strhla vedenie svojho vozidla do ľavého jazdného pruhu, kde zrazila príslušníka\nPolicajného zboru, ktorý v tom čase z dôvodu inej škodovej udalosti vykonával usmerňovanie dopravy,\nnásledne strhla vedenie vozidla vpravo cez pravý jazdný pruh na krajnicu, kde narazila do kovových\nzvodidiel, v dôsledku čoho poškodený Z. Š., J.. XX.XX.XXXX, utrpel zranenia, a to úrazovo-krvácavý\nšok pri mnohopočetných závažných poraneniach - zlomeninách chrbtice, hrudnej kosti, rebier, panvy,\npravej stehnovej kosti, trhlinách srdcovnice, pečene, vnútornom krvácaní a iných poraneniach, ktoré\nboli nezlučiteľné so životom a na následky ktorých uvedeného dňa v čase o XX.XX E.. v nemocnici\nzomrel, teda inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a taký čin spáchala závažnejším spôsobom konania porušením dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona, čím žalovaná v 1. rade spáchala prečin usmrtenia\npodľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona,\na za to bola odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov s podmienečným odkladom s\nprobačným dohľadom nad jej správaním v skúšobnej dobe. Skúšobná doba jej bola určená v trvaní\npäť rokov a vo výmere päť rokov jej bol uložený aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel\nvšetkých druhov.\nc) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 2To/95/2019-465 zo dňa 15.01.2020 bol rozsudok\nOkresného súdu Malacky č.k. 1T/83/2018-432 zo dňa 26.06.2019 zrušený vo výroku o uloženom treste\nzákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov a žalovanej v 1. rade bol zo strany\nkrajského súdu uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá každého druhu na sedem rokov.\nd) zo zápisníc o výsluchu žalovanej v 1. rade v prípravnom konaní (zápisnice z 01.08.2017 na č.l.\n9-13 spisu, zápisnica z 25.01.2018, zápisnica z 15.03.2018) vyplýva, že žalovaná v 1. rade od počiatku\nvyjadrovala ľútosť nad tým, čo sa stalo, nechcela to spraviť, chcela by vrátiť čas. Zo zápisnice o výsluchu\nobvinenej zo dňa 25.01.2018 vyplýva, že žalobkyni v 1. rade zaslala ospravedlňujúci list, aj sa s ňou\nchcela stretnúť, ale žalobkyňa si to potom rozmyslela. Žalobkyňa v 1. rade pri svojom výsluchu dňa\n10.11.2017 potvrdila, že nejaký list jej žalovaná v 1. rade zaslala, ale že ho bez prečítania roztrhala.\ne) zo zápisníc o výsluchu svedkov K. Y. (č.l. 78), I. S. (č.l. 80), F.. S. N. (č.l. 85), J.. Z. K.É. (č.l. 89), O.\nO. (č.l. 93), J.. I. A. (č.l. 99) vyplynulo, že zosnulý bol v čase bezprostredne predchádzajúcom škodovej\nudalosti riadne oblečený v reflexnej veste a už z diaľky boli vidieť zapnuté majáky policajného automobilu.\nZ trestného spisu súd prvej inštancie nezistil, že by zosnulý akýmkoľvek spôsobom spoluzavinil dopravnú\nnehodu, pri ktorej došlo k jeho usmrteniu.\n14. Z lustrácie vozidla s D. G. XXX U. vyvodil, že poisťovateľom vozidla bola ku dňu nehody\nspoločnosť žalovaného v 2. rade, túto skutočnosť ani nemal medzi stranami za spornú.\nZ\nrozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. KRPZ-BA- VO-2-001/2018-Ú zo dňa\n19.01.2018 súd prvej inštancie zistil, že žalobca v 2. rade si dňa 15.08.2017 uplatnil nárok na zvýšené\njednorazové odškodnenie pozostalých ako pozostalý syn zosnulého H.. Z. Š., J.. XX.XX.XXXX, ktorý\ndňa XX.XX.XXXX zomrel na následky služobného úrazu, ktorý utrpel dňa XX.XX.XXXX v čase o XX,XX\nE.. počas riadne plánovanej služby. Po posúdení uplatneného nároku mu bolo podľa ust. § 25 ods. 1\npísm. e) a ods. 9, § 24 ods. 3 písm. g) a v súlade s § 60 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. o\nsociálnom zabezpečení policajtov a vojakov priznané zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých vo\nvýške 32.466,90 Eur. Z rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. KRPZ-BA-\n\nVO-2/2018-Ú zo dňa 19.01.2018 súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa v 1. rade si dňa 15.08.2017\nuplatnila nárok na zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých ako pozostalá manželka zosnulého\nH.. Z. Š., J.. XX.XX.XXXX, ktorý dňa XX.XX.XXXX zomrel na následky služobného úrazu, ktorý utrpel\ndňa XX.XX.XXXX I. Č. Q. XX,XX E.. počas riadne plánovanej služby. Po posúdení uplatneného nároku\njej bolo podľa ust. § 25 ods. 1 písm. e) a ods. 9, § 24 ods. 3 písm. g) a v súlade s § 60 ods. 1 a ods. 2\nzákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov priznané zvýšené jednorazové\nodškodnenie pozostalých vo výške 32.466,90 Eur. Medzi stranami nemal za sporné, že žalovaný v 2.\nrade sumy vyplatené žalobcom titulom zvýšeného jednorazového odškodnenia pozostalých nahradil\nMinisterstvu vnútra SR, o čom ho informoval listom zo dňa 08.08.2019 .\n15. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej\nlen „OZ“), § 13 ods. 1 až 3 OZ, § 4 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení\nzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „Zákon o PZP“), § 15\nods. 1 a 2 Zákona o PZP, § 25 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení\npolicajtov a vojakov (ďalej len ako „zákon č. 328/2002 Z.z.“), § 25 ods. 9 uvedeného zákona, § 24 ods.\n3 písm. g) zákona č. 328/2002 Z.z. a § 60 ods. 1, 2 uvedeného zákona\n16. Po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na doručené a prednesené vyjadrenia strán uzavrel,\nže dňa 31.07.2017 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bol usmrtený manžel žalobkyne v 1. rade a\notec žalobcu v 2. rade Z. Š., J.. XX.XX.XXXX. Vinníkom dopravnej nehody bola žalovaná v 1. rade\nako vodička vedeného motorového vozidla s D. G.-XXXCJ, ktorá bola rozsudkom Okresného súdu\nMalacky sp. zn. 1T/83/2018 uznaná vinnou z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a)\nTrestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, za čo jej bol uložený trest odňatia\nslobody v trvaní tri roky, a to s podmienečným odkladom so súčasným uložením probačného dohľadu nad\nsprávaním v skúšobnej dobe určenej súdom vo výmere päť rokov. Zároveň jej bol uložený trest zákazu\nčinnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere sedem rokov. Vozidlo Q. M. s D. G. -XXXCJ bolo v čase\nspôsobenia dopravnej nehody poistené u žalovaného v 2. rade. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami\nsporné. Rovnako medzi stranami nemal za sporné, že žalobcom bola zo strany Krajského riaditeľstva\nPolicajného zboru v Bratislave vyplatená každému suma 32.466,90 Eur ako zvýšené jednorazové\nodškodnenie pozostalých. Túto sumu žalovaný v 2. rade ako poisťovateľ nahradil služobnému úradu\nzosnulého, a to z poistenia zodpovednosti za škodu uzavretého ohľadom vozidla, ktoré dopravnú nehodu\nspôsobilo.\n17. V prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do práva na\nochranu osobnosti žalobcov považoval za nevyhnutné posúdiť, či vyššie popísaným konaním žalovanej\nv 1. rade skutočne došlo k zásahu do osobnosti žalobcov, či im v dôsledku toho vznikol nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch a ak áno, v akej výške. Žalovaný v 2. rade tiež namietol nedostatok\nsvojej pasívnej vecnej legitimácie, keďže podľa neho nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do\nosobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla\nnie je škodou pre účely Zákona o PZP. Napokon mal medzi stranami za spornú otázku, či nebol nárok\nžalobcov v celom rozsahu uspokojený plnením, ktoré obdržali od služobného úradu zosnulého ako\nzvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých.\n18. Konštatoval, že ustanovenie § 11 OZ predstavuje právny základ nároku na náhradu nemajetkovej\nujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho blízkej osoby a priznáva každej fyzickej osobe právo na\nochranu proti zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako\naj súkromia, jej mena a prejavov osobnej povahy. K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú\nujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ musí byť ako predpoklad\nzodpovednosti podľa neho splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať\nnemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej\na morálnej integrite. Uviedol, že OZ presne nedefinuje pojem zásah a ani výpočet konkrétnych foriem\nzásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva osoby. Môže ním byť tak aktívne konanie, ako\naj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré však má v zákone uvedené\nznaky neoprávnenosti. Za neoprávnený zásah označil zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v\nrozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Ďalej mal za potrebné mať zistenú existenciu\npríčinnej súvislosti medzi takýmto neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým negatívne zasiahnuť\ndo niektorej z hodnôt tvoriacich fyzickú a morálnu integritu fyzickej osoby a na druhej strane medzi\nvznikom nemajetkovej ujmy spočívajúcej v porušení alebo ohrození chránených osobnostných práv\n\na dotknutím osobnostnej sféry fyzickej osoby, keď nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov\nvylučuje možnosť nástupu sankcií podľa § 13 OZ.\n19. Súd prvej inštancie mal za to, že ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a\nkultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej\nz nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na\nsúkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami,\nnajmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne\nporušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a\nrodinný život. Právnym prostriedkom ochrany proti takémuto zásahu je návrh, ktorým sa fyzická osoba\ndomáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu\nnáhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V takomto prípade je daná aktívna legitimácia tomu subjektu,\nktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, lebo právo na súkromie je jedným zo\nzákladných osobnostných práv fyzickej osoby tak, ako to má na mysli aj ust. § 11 OZ (Uznesenie KS\nv Košiciach z 13.10.2005, sp. zn. 1 Co 201/2005). Rovnako podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove\nzo dňa 31. marca 2016, sp. zn. 21Co/60/2015, usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a\nduševného zdravia blízkych osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách\nvrátane nemajetkovej ujmy, a to s priamym nárokom proti poisťovateľovi.\n20. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu neoprávneného\nzásahu spočívajúceho v konaní žalovanej v 1. rade, ktorá dňa XX.XX.XXXX v čase o XX,XX E.. viedla\nosobné motorové vozidlo zn. Q. M., D.. Č.. G.-XXXCJ po diaľnici O. v smere z S. O. G., na 40,750\ndiaľničnom kilometri sa nevenovala vedeniu svojho vozidla a situácii v cestnej premávke, pretože\nobsluhovala svoj mobilný telefón, čím porušila ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) a § 137 ods. 1 zákona\nč. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, strhla vedenie svojho vozidla do ľavého jazdného pruhu, kde\nzrazila príslušníka Policajného zboru SR, ktorý v tom čase z dôvodu inej škodovej udalosti vykonával\nusmerňovanie dopravy, následne strhla vedenie vozidla vpravo cez pravý jazdný pruh na krajnicu, kde\nnarazila do kovových zvodidiel, v dôsledku čoho poškodený Z. Š., J.. XX.XX.XXXX utrpel zranenia, a\nto úrazovo-krvácavý šok pri mnohopočetných závažných poraneniach - zlomeninách chrbtice, hrudnej\nkosti, rebier, panvy, pravej stehnovej kosti, trhlinách srdcovnice, pečene, vnútornom krvácaní a iných\nporaneniach, ktoré boli nezlučiteľné so životom a na následky ktorých uvedeného dňa v čase o XX,XX\nE.. v nemocnici zomrel.\n21. Konanie žalovanej v 1. rade, ktoré posúdil v rovine civilného práva ako neoprávnený zásah,\nsúčasne naplnilo znaky trestného činu a žalovaná v 1. rade bola rozsudkom Okresného súdu Malacky\nč.k. 1T/83/2018 zo dňa 26.06.2019 uznaná za vinnú zo spáchania prečinu usmrtenia. Uviedol, že\ntrestnoprávna zodpovednosť žalovanej v 1. rade nevylučuje aj jej občianskoprávnu zodpovednosť, t.j.\nskutok, ktorým sa zasiahlo do práva na ochranu osobnosti, môže byť súčasne kvalifikovaný ako trestný\nčin. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených skutkových zistení a právnych\nzáverov judikovaných v trestnom konaní rozsudkom Okresného súdu Malacky č.k. 1T/83/2018-432\nzo dňa 26.06.2019, a to v súlade so zásadou viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným\nv trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní, podľa ktorej je súd trestným\nrozsudkom viazaný v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú\ns okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní. Viazanosť\npritom nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t.j. o spáchaní trestného činu a o tom,\nkto ho spáchal (I.ÚS 269/2011-55).\n22. Za predpoklad úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti mal nielen zistenie, že žalobca je\nfyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako tiež zistenie, že\nžalovaný sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval za zásah\ndo jeho chránených osobnostných práv.\nObe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v tom - ktorom konaní vecne legitimovaný, keď vecnou\nlegitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov\nnositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je\npasívne legitimovaný) (viď rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012).\nZ\nvykonaného dokazovania vyvodil, že na strane žalobcov ide o rodinných príslušníkov zomr. Z. Š., ktorí\nzdieľali spoločnú domácnosť (čo vyvodil z výsluchov žalobcov a svedka Krajčíra), trvale spolu žili, je\nmožné ich považovať za osoby zomrelému blízke a ujmu, ktorú zosnulý utrpel, dôvodne pociťovali ako\n\nvlastnú ujmu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobcovia so zomrelým Z. Š. mali nielen\nformálne príbuzenské, ale intenzívne citové väzby, zomrelý otec so žalobcami trávil voľný čas, podnikali\nspolu výlety, chodili na dovolenky. Zosnulý si s manželkou kúpil rodinný dom, ktorý spoločnými silami\nprerábali, mali harmonické manželstvo. Žalobca v 2. rade so zomrelým otcom trávil veľa času z dôvodu\njeho futbalovej kariéry, ktorú otec podporoval, taktiež ho zapájal do prác okolo domu, učil ho šoférovať a\nbol preňho všeobecne vzorom. Spolužitie v jednej domácnosti a najmä jej aktívne zdieľanie, čo vyvodil\nz výsluchu žalobcov, podľa názoru súdu prvej inštancie predpokladá vytvorenie úzkych osobných a\ncitových väzieb, ktoré dosahovali medzi zomrelým Z. Š. a žalobcami takú intenzitu, že ich prerušenie\nvyhodnotil ako neoprávnený zásah do práva na ochranu rodinného života, keď porušením práva na život\nZ. Š. prišlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromný a rodinný život žalobcov ako manželky a\nsyna zomrelého.\n23. Mal za nesporné, že v dôsledku práve tohto zásahu boli rodinné väzby zomrelého Z. Š. a žalobcov\nako jeho najbližších príbuzných a členov spoločnej domácnosti definitívne ukončené bez možnosti\nobnovenia. Takýto zásah mal s ohľadom na závažnosť jeho dôsledkov (smrť otca a manžela žalobcov)\nza spôsobilý vyvolať ujmu na právach chránených § 11 a nasl. OZ u každého zo žalobcov. Súd prvej\ninštancie mal preto s ohľadom na existenciu kvalifikovaného vzťahu žalobcov a zomrelého Z. Š. vecnú\naktívnu legitimáciu žalobcov za preukázanú a nepochybnú.\n24. Uviedol, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je\nv zmysle § 11 a nasl. OZ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah\ndo osobnostných práv spôsobil (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 168/2009). Na to, aby\noprávnená osoba mala právo domáhať sa ochrany osobnosti, sa vyžaduje, a zároveň aj stačí, aby\nišlo o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. V prípade takéhoto zásahu ide potom o\nobjektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Za nevyhnutný primárny predpoklad jej procesného\núspechu považoval samotnú protiprávnosť konania alebo opomenutia žalovaného, a na to nadväzujúcu\nprítomnosť kauzálneho nexu. Pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby musí byť\ndaná bezprostredná väzba medzi oprávnenou a povinnou osobou.\n25. S ohľadom na záver súdu prvej inštancie o existencii neoprávneného zásahu, a o tom, kto tento\nzásah spôsobil vzhľadom na viazanosť súdu rozhodnutím v trestnom konaní (§ 193 C.s.p., vo vzťahu\nku skutkovým zisteniam nielen o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj na základe\nakých skutkových okolností bol spáchaný a aký následok spôsobil), potom súd prvej inštancie mal tak\nzodpovednosť žalovanej v 1. rade ako vodičky vozidla, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto\nneoprávneným zásahom žalovanej v 1. rade ako priameho pôvodcu zásahu a ujmou na osobnostných\nprávach spôsobenou v rodinnom živote žalobcov, a tiež vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej v 1.\nrade za danú. Uzavrel, že pôvodcom neoprávneného zásahu bola nesporne žalovaná v 1. rade, a to\nskutkom, ktorý bol zistený a ustálený aj v trestnom konaní. Konštatoval, že zákonné znaky skutkovej\npodstaty trestného činu a zistené skutkové okolnosti zásahu sa zhodujú s okolnosťami relevantnými,\nresp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, páchateľ skutku bol zistený a bol\nza tento skutok aj uznaný vinným v trestnom konaní, preto súd prvej inštancie považoval splnenie\npredpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej v 1. rade za zásah do práva na ochranu osobnosti\nžalobcov za dané. Pripomenul, že podľa § 4 ods. 2 Zákona o PZP má poistený z poistenia zodpovednosti\nprávo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky uvedené v\ntomto ustanovení, ide teda o právo poisteného voči poisťovateľovi (pričom v súlade s § 15 ods. 1\nZákona o PZP si poškodený nárok môže uplatniť aj priamo proti poisťovateľovi). Existencia tohto\npráva neznamená exkulpáciu priameho pôvodcu zásahu za zásah do osobnostných práv a ani od\nzodpovednosti za škodu (a ani samotného poisteného, poisťovňa len plní za poisteného). Povinné\nzmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ani iný typ\npoistenia zodpovednosti za škodu) nie je konštruované v právnom poriadku ako liberačný inštitút.\n26. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade ako poisťovateľa, súd prvej inštancie\npoukázal najmä na závery vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozsudku sp.\nZn. 6MCdo 1/2016 zo dňa 31.07.2017, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 (R 61/2018) a podľa ktorého škodou pre účely\nZákona o PZP je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete\ndopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a v spore o náhradu takejto ujmy je\npoisťovňa pasívne legitimovaná. S poukazom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, s\n\nktorými sa súd prvej inštancie bez najmenšej výhrady stotožnil. Preto považoval aj pasívnu vecnú\nlegitimáciu žalovaného v 2. rade v spore za danú. Pre podporu uvedeného záveru poukázal tiež na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 41/2018, 2 Cdo 52/2018, 2 Cdo 131/2018, 3 Cdo\n24/2018, 4 Cdo 91/2018, 6 Cdo 207/2017, 6 Cdo 226/2017 či napríklad 3Cdo/174/2019, v ktorých\nvšetkých bola právna otázka pasívnej legitimácie poisťovne posúdená jednotne, v súlade s právnymi\nzávermi, na ktorých spočíva judikát R 61/2018. Preto uzavrel, že právna veta judikátu R 61/2018\ntvorí toho času už konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky taktiež riešil otázku ústavnoprávnych aspektov právnych úvah senátov najvyššieho súdu,\nktoré boli vyjadrené v judikáte R 61/2018. V uznesení z 20. augusta 2019 sp. zn. I. ÚS 310/2019 v\nskutkovo a právne obdobnej veci bola odmietnutá sťažnosť poisťovne ako zjavne neopodstatnená.\nV súvislosti s právnou otázkou (ne)možnosti eurokonformného výkladu nemajetkovej ujmy podľa\nzákona č. 381/2001 Z. z., ktorú nastolila v sťažnosti, odkázal na odôvodnenie nálezu sp. zn. II. ÚS\n695/2017, v ktorom sa touto otázkou podrobne zaoberal, pričom dospel k záveru, že aplikáciu práva\nEurópskej únie všeobecným súdom v obdobných prípadoch nemožno považovať za aplikáciu ,,contra\nlegem“. Výklad pojmu „škoda na zdraví“ v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. nesmie byť totiž popretím\nústavného princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované v súlade\ns princípmi európskej spolupráce a integrácie. Ústavný súd tiež konštatoval, že prísne formalistické\nodlíšenie ,,nemateriálnej ujmy“ spočívajúcej v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej\nosoby od škody v materiálnom zmysle podporené prípadným systematickým zaradením ustanovení\nvnútroštátneho práva, ktoré regulujú ochranu osobnosti (na jednej strane) a náhradu škody (na\ndruhej strane), nezodpovedá autonómnemu charakteru zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou\nmotorových vozidiel, ako to zdôraznil aj rozsudok vo veci E.. Dodal, že najvyšším súdom prijatý\njudikát R 61/2018 je výsledkom ustálenia právneho názoru najvyššej súdnej inštancie všeobecného\nsúdnictva na otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy\nspôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Tento názor najvyššieho súdu predstavuje judiktórny smer,\nsíce formálne nezáväzný, avšak nie bez normatívneho významu pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť\nvšeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu). K námietke sťažovateľky o porušení právnej istoty a\nzákazu retroaktivity ústavný súd v predmetnom uznesení uviedol, že judikatúra je právom v materiálnom\nzmysle, čo so sebou prináša aj povinnosť súdov svoju judikatúru meniť spôsobom, ktorý nenarušuje\noprávnené očakávania adresátov právnych noriem. Zásadou vo všetkých štátoch s kontinentálnym\nprávnym systémom práva je aplikácia novej sudcom vytvorenej normy na všetky aktuálne pred súdmi\nprebiehajúce kauzy (incidentná retrospektíva). V súlade s touto zásadou sa nový právny názor aplikuje\ndo minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd netvorí právo, iba ho\nnachádza. Nepripúšťa sa, aby sa na právne vzťahy z minulosti aplikovali mylné právne názory. Zmena\njudikatúry sa deje s presvedčením, že predchádzajúca judikatúra bola nesprávnou interpretáciou práva.\nZmena judikatúry je v tomto ohľade len opravou omylu vo výklade práva. Z tohto dôvodu nie je správny\nnázor, že zmena judikatúry pôsobí retroaktívne. Ústavný súd na tomto základe uzavrel, že pokiaľ súdy\ndospeli k názoru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 zákona\nč. 381/2001Z.z., čo bolo pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky (poisťovne) v spore\nrozhodujúce, nejde o právny názor ústavne neudržateľný (obdobne III. ÚS 610/2017 a II. ÚS 847/2016).\n27. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovaných, že žalobcovia už obdržali\nplnenie titulom zvýšeného jednorazového odškodnenia pozostalých a že v prípade priznania náhrady\nnemajetkovej ujmy v peniazoch by sa jednalo o duplicitné odškodnenie jednej škodovej udalosti. Nebolo\npodľa neho medzi stranami sporu o tom, že žalobcovia od služobného úradu zosnulého obdržali\nzvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých podľa ust. § 25 zákona č. 328/2002 Z.z. Konštatoval,\nže ide o dávku z úrazového zabezpečenia policajtov, ktorá slúži na preklenutie nepriaznivej finančnej\nsituácie rodiny, spôsobenej stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku služobného úrazu\nalebo choroby z povolania. Nárok na takú dávku má manžel a dieťa zosnulého policajta a ak ich niet,\nprináleží táto dávka jeho rodičom, a to voči príslušnému útvaru sociálneho zabezpečenia ministerstva\nvnútra. Vyššie popísaná dávka je súčasťou osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov\na vojakov, ktorý je jedným z troch základných legislatívnych pilierov výkonu profesionálnej služby v\nozbrojených zboroch, v bezpečnostných zboroch, záchranných zboroch a v ozbrojených silách popri\nsystéme personálnej práce a systéme odmeňovania. Subsystém úrazového zabezpečenia, ktoré je\npodmienené vznikom služobného úrazu alebo choroby z povolania, je modelovaný tak, aby policajtov\na vojakov motivoval k vstupu do zdravotne rizikových podmienok výkonu služby, ktoré na rozdiel od\ncivilných zamestnaní nie je možné dostatočne eliminovať, ale len kompenzovať (napr. bezpečnostné\nakcie, bojové akcie, požiarne a záchranné akcie a ich nácvik, činnosť so strelnými zbraňami, výbušným\n\na iným zdravie ohrozujúcim materiálom, činnosť v nepriaznivých poveternostných podmienkach, činnosť\nv príkazovom režime a inak psychicky osobitných podmienkach). V zásade ide o to, aby policajt (vojak,\nhasič, záchranár) vstupoval do uvedených podmienok výkonu služby bez obáv, že prípadné poškodenie\nzdravia pri výkone služby by malo negatívny ekonomický dosah na neho a ním zabezpečovaných\nrodinných príslušníkov. Ako celok má úrazové zabezpečenie výrazný motivačný charakter podmieňujúci\nvstup do rizikových podmienok výkonu služby a kompenzačný charakter prípadných poškodení zdravia\nspôsobených priamo v súvislosti s výkonom služby. V súhrne ide o garancie, zabezpečujúce primerané\nodškodnenie a zachovanie primeranej sociálnej úrovne policajta a vojaka a nimi zabezpečovaných\nrodinných príslušníkov po poškodení zdravia s trvalými následkami v dôsledku služobného úrazu alebo\nchoroby z povolania v uvedených podmienkach, ktoré sú v zákone presne vymedzené. V tejto časti\núrazového zabezpečenia sa teda zohľadňuje zvýšená zdravotná rizikovosť výkonu policajnej a vojenskej\nslužby. Ako vyvodil z vyššie uvedeného, dávka zvýšeného jednorazového odškodnenia pozostalých\nsmerovala u žalobcov ku kompenzácii výpadku príjmu zosnulého manžela a otca žalobcov, ktorý bol\npolicajtom a zahynul pri výkone služobných povinností. Táto dávka má teda výrazný kompenzačný\ncharakter a nárok na ňu má pozostalý manžel a dieťa zosnulého policajta proti jeho služobnému úradu,\npričom táto dávka smeruje k odstráneniu kvantifikovateľných následkov úmrtia pri výkone služby (preto\nsa jej výška odvíja od výšky dosahovaného služobného platu zosnulého). Na druhú stranu dôvodil,\nže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy má každá fyzická osoba, do ktorej osobnostných práv bolo\nzasiahnuté, t.j. ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, a to priamo proti pôvodcovi\ntakého zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy nemá kompenzačnú povahu, jej účel nie je suplovať\nvýpadok príjmu na strane dotknutej osoby, ale vyvážiť vzniknutú ujmu, ktorá nie je vyčísliteľná, a\nposkytnúť tak dotknutej osobe satisfakciu buď v morálnej alebo peňažnej forme. Z uvedeného jasne\nkonštatoval, že sa jedná o dva rozdielne nároky svojou povahou, účelom, právnym titulom i povinnou\nosobou, preto súd prvej inštancie na sumu poskytnutého zvýšeného jednorazového odškodnenia\nžalobcom pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výške neprihliadal.\n28. Napokon súd prvej inštancie pristúpil k posúdeniu výšky uplatneného nároku žalobcov. Vychádzal z\ntoho, že nároky fyzickej osoby z titulu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti upravuje §\n13 ods. 1 OZ. Ide o právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu\njeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.\nPrávo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá platná právna úprava v prípade, pokiaľ by\nsa nezdalo postačujúce iné zadosťučinenie. Usmrtenie manžela a otca bezpochyby považoval za jeden z\nnajvážnejších zásahov do súkromia fyzickej osoby a tento zásah vyvoláva ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a\nv zásade ničím nereparovateľnú. Ľudský život je podľa súdu prvej inštancie najvyššia hodnota, od ktorej\nsa odvodzujú ostatné hodnoty, preto bol toho názoru, že poskytnutá satisfakcia musí byť aj účinná, a to\nnielen vo vzťahu k osobe povinnej, teda pôvodcovi zásahu, ale najmä vo vzťahu k žalobcom ako subjektu\ndotknutého zásahom. Takýmto protiprávnym zásahom žalovanej v 1. rade do práva na súkromie, resp.\npráva na rodinný život bola žalobcom spôsobená ujma, ktorá im čiastočne alebo úplne bráni napĺňať\nich citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku\nktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného\nvzťahu, pozostalá osoba utrpí citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj\nspoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zmyslom satisfakcie je potom vyvážiť vzniknutú ujmu žalobcu,\nnakoľko mal za to, že v súdenej veci nie je možné podať reštitučnú žalobu (t.j. žiadať odstránenie\nnásledkov neoprávneného zásahu). V prejednávanej veci mal súd prvej inštancie za to, že inou formu\nnáhrady, t.j. morálnym zadosťučinením, v prípade usmrtenia Z. Š. vzniknutú ujmu u žalobcov nemožno\nzmierniť, preto morálna satisfakcia (§ 13 ods. 1 OZ) nie je postačujúca. Dospel k záveru, že žalobcovia\nmajú podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.\n29. Vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 OZ konštatoval, že pre určenie výšky náhrady nemajetkovej\nujmy v peniazoch súdom neustanovuje slovenský právny poriadok žiadne obmedzenia, zakotvuje\ntaxatívne len dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do intenzity i\ntrvania, tým vyššia by mala byť poskytnutá čiastka peňažného zadosťučinenia) a kritérium okolností, za\nktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zisťované\nokolnosti na strane pôvodcu zásahu, ako aj na strane postihnutej osoby, napríklad, či a aký je podiel\nsamotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu neoprávneného zásahu vyúsťujúceho do\nvzniku ujmy, či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo\nnaopak o úmysel). Uviedol, že toto kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), predstavuje\nširoko stanovenú možnosť skúmania uplatnenú vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, tak aj k osobe,\n\nktorá neoprávnený zásah spôsobila. Mal za to, že obe kritériá vo vzájomnej súvislosti mu poskytujú v\nrámci voľnej úvahy možnosť pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia v súlade s princípom\nspravodlivosti a proporcionality prihliadnuť na všetky skutočnosti, výsledkom ktorých bol vznik ujmy. Za\nnevyhnutné považoval zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci\nprimeraného zadosťučinenia konania o ochrane osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú,\npretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nakoľko\nnemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani\nodškodniť nedá. Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať, je ohraničená\nvýškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného\nnávrhu. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2012, sp. zn. 4 Cdo 139/2011)\n30. Ku kritériám pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou osoby blízkej zaradil\nnajmä intenzitu vzťahu žalobcu so zosnulým, vek zosnulého a pozostalého, otázku hmotnej závislosti\npozostalého na usmrtenej osobe, morálne zadosťučinenie vo forme právneho postihu žalovaného\n(spravidla trestnoprávna sankcia), mieru zavinenia, mieru spoluzavinenia usmrtenej osoby, postoj\nžalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a i.), dopad udalosti do sféry pôvodcu, majetkové\npomery žalovaného (viď rozsudok NS ČR u 18.06.2014, sp. zn. 30 Cdo 2535/2013). Zohľadniť možno\ntiež, ak bol pozostalý očitým svedkom škodovej udalosti, či ak bol s jej následkami bezprostredne\nkonfrontovaný, či akým spôsobom sa o nich dozvedel. Kritéria odvodené od osoby škodcu sú\npredovšetkým jeho postoj k škodovej udalosti, dopad udalosti do jeho duševnej sféry, forma a miera\nzavinenia a v obmedzenom rozsahu aj majetkové pomery škodcu, ktoré sú však významné len z hľadiska\ntoho, aby výška náhrady preňho nepredstavovala likvidačný dôsledok (rozsudok NS ČR z 19.09.2018,\nsp. zn. 25 Cdo 894/2018).\n31. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní okolností, za ktorých k zásahu\nprišlo, z výsledkov dokazovania v trestnom konaní, a to že jedinou príčinou vzniku neoprávneného\nzásahu bola nesprávna technika jazdy žalovanej v 1. rade, najmä nedostatočné venovanie sa riadeniu\nvozidla a v dôsledku toho jej oneskorená reakcia na situáciu v premávke. Ďalej prihliadol na skutočnosť,\nže žalovaná v 1. rade bola za usmrtenie Z. Š. právoplatne odsúdená na prísny podmienečný trest\nodňatia slobody, a to vo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom na 5 rokov a so súčasným\nuložením zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 7 rokov, čo pre pozostalých príbuzných\ntaktiež predstavuje určitú formu satisfakcie. Zavinenie žalovanej v 1. rade bolo nedbanlivostné, nie\númyselné. Na strane žalobcov a zosnulého zohľadnil súd prvej inštancie najmä to, že žalobcovia náhle,\nv jedinom okamihu stratili manžela, resp. otca, s ktorým boli dovtedy v dennom kontakte, s ktorým\nbývali, pracovali a trávili voľný čas. Smrť rodiča, ako aj smrť manžela mal bez akýchkoľvek pochybností\nvždy za mimoriadny zásah do osobnostných práv. Mimoriadnosť zásahu je podľa súdu prvej inštancie\ndaná už samotným usmrtením, považoval preto za vierohodný bez potreby ďalšieho dokazovania opis\nvnútorného prežívania skutku u oboch žalobcov. Smútok žalobcov podľa názoru súdu prvej inštancie\nnebolo potrebné preukazovať, vyvodil ho zo všeobecnej ľudskej skúsenosti, keď každá priemerná osoba\nna ich mieste by bola vystavená nesmiernemu utrpeniu. Vzťahy medzi žalobcami a zosnulým boli, ako\nsúd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (fotografie, výpovede žalobcov, svedka) zistil, intenzívne\na vysoko pozitívne. Žalobkyňa v 1. rade bola v dôsledku úmrtia manžela vystavená hlbokým duševným\nútrapám. Intenzita vzájomného vzťahu manželov bola vysoká ako po sociálnej tak ekonomickej stránke.\nŽalobkyňa v 1. rade žila so zosnulým v harmonickom manželstve takmer 20 rokov, viedli spoločnú\ndomácnosť a v nedávnej dobe investovali do kúpy rodinného domu, na ktorý si zobrali úver. Žalobkyňa\nbola pri rekonštrukcii rodinného domu odkázaná na manžela, sama si v tejto oblasti poradiť nevedela a\nnevie a je nanajvýš pravdepodobné, že dom nebude schopná zrekonštruovať podľa pôvodných plánov\nsvojpomocou, ale bude len prostredníctvom profesionálnych pracovníkov. Zosnulý zomrel v dôsledku\nkonania žalovanej v 1. rade predčasne, celkom zdravý, vo veku 48 rokov, teda na vrchole svojho\naktívneho a produktívneho života. Skutočnosť, že stav žalovanej v 1. rade po nehode dočasne vyžadoval\nmedikamentóznu liečbu (lieky na spanie, tlak), jej smútok a plačlivosť aj po uplynutí viac ako štyroch\nrokov po nehode (ako vyvodil z výpovede žalobcu v 2. rade), dokresľuje podľa súdu prvej inštancie\nmieru jej citovej väzby na manžela. Bez opomenutia nenechal ani skutočnosť, že nehoda ovplyvňuje aj\nprežívanie žalobkyne v 1. rade v jej zamestnaní ako učiteľky na základnej škole, a to v dôsledku zhody\nokolností, keď žalovaná v 1. rade ako vinníčka nehody bola v minulosti jej žiačkou, čo spôsobuje, že\nžalobkyňa v 1. rade žije v strachu, či niektoré z jej aktuálne zverených detí nemôže tiež ublížiť jej rodine\ntak, ako to urobila žalovaná v 1. rade. Žalobca v 2. rade ako syn zosnulého mal v čase nehody len 18\nrokov a na svojho otca bol taktiež vysoko citovo naviazaný. Jeho zosnulý otec chýbal na jeho stužkovej a\n\nbude chýbať aj pri ďalších jeho životných udalostiach ako promócie, svadba, narodenie detí a podobne.\nŽalovaný v 2. rade stratil nielen otca, ale aj svojho mentora a radcu pri životných rozhodnutiach, ktoré\nho čakajú.\n32. Pripomenul, že žalobkyňa v 1. rade ako manželka zomrelého Z. Š. uplatnila náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch vo výške 50.000,00 Eur. Rovnakú výšku náhrady si uplatnil aj žalobca v 2. rade ako\nsyn zomrelého. Uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je náhradou za život, slúži len na zmiernenie\nnásledkov vzniknutej ujmy a mal za nepochybné, že žiadna suma priznaná v súdnom konaní nie je\ndostatočná vzhľadom na spôsobenú ujmu, ani na to, aby nahradila ľudský život. Konštatoval, že pri\nurčovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu\nčinnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich\njudikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej\nnáhrady (nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 288/2017 z 6. decembra 2017). Súd prvej inštancie preto\npreskúmal existujúce a dostupné rozhodnutia ostatných súdov v obdobných prípadoch, avšak dospel k\nzáveru, že judikatúra je v tomto smere mimoriadne pestrá a v žiadnom prípade ju nemožno považovať\nza zjednotenú. Preto podporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp.zn. 25 Cdo/894/2018, v ktorom\npri usmrtení najbližších osôb bola základná výška nemajetkovej ujmy stanovená ako 20- násobok\npriemernej hrubej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za rok predchádzajúci smrti (pre daný\nprípad podľa Štatistického úradu činila priemerná hrubá mesačná mzda v národnom hospodárstve za rok\n2016 sumu 912,- eur). Základná suma náhrady by tak bola vo výške 18.240,00 Eur. Túto základnú sumu\nnáhrady súd prvej inštancie zvýšil s ohľadom na vyššie popísané okolnosti prípadu: mimoriadnu citovú\nnaviazanosť žalobcov na zosnulého, jeho relatívne nízky vek a usmrtenie „na vrchole síl“. Na strane\nžalovanej v 1. rade nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mali mať za následok zníženie sumy náhrady.\nŽalovaná v 1. rade bola síce odsúdená, ale z pohľadu žalobcov podmienečný odklad výkonu trestu\nodňatia slobody nemožno považovať za dostatočnú satisfakciu. Žalovaná v 1. rade sa žalobcom tiež\nlistom a vyhlásením na pojednávaní ospravedlnila a v priebehu celého trestného konania prejavovala\nľútosť nad tým, čo sa stalo, keď mal za to, že ani takáto forma zadosťučinenia však z pohľadu žalobcov\nnepostačuje, navyše bola vždy adresovaná len žalobkyni v 1. rade, nie aj žalobcovi v 2. rade. Súd prvej\ninštancie nezistil ani, že by predmetná udalosť (s výnimkou právoplatného odsúdenia) žalovanú v 1. rade\nnejako negatívne ovplyvnila v živote (žalovaná v 1. rade nič také ani netvrdila).\nS\nprihliadnutím k týmto okolnostiam prípadu preto súd prvej inštancie považoval za primeranú zvýšenú\nnáhradu vo výške 25.000,00 Eur pre každého zo žalobcov. Žalovaných zaviazal na úhradu tejto sumy\nkaždému zo žalobcov, pričom vo výroku rozsudku vyslovil, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do\nvýšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného, čo je formulácia výroku zabraňujúca tomu,\naby veriteľ mohol dosiahnuť to isté plnenie duplicitne.\n33. Pokiaľ ide o žalobcami požadovaný úrok z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,\nrozhodol súd prvej inštancie o zamietnutí nároku s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR publikované pod R 45/2000, podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím\ntakto určenej doby sa dlžník dostáva do omeškania. Rovnako rozhodol tiež napríklad Krajský súd\nv Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 Co 148/2018. Aj súdna prax v Českej republike podľa súdu prvej\ninštancie známych informácií dosiaľ vychádza z názoru, že možnosť priznania úrokov z omeškania pri\npeňažnom zadosťučinení neprichádza do úvahy, pretože právo na tento druh zadosťučinenia nie je rýdzo\nmajetkovou pohľadávkou zo záväzkového právneho vzťahu (viac v Švestka J., Spáčil J., Škárová M.,\nHulmák M. a kol., Občanský zákoník I, II. 2. vydání).\n34. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní\npodľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Žaloba žalobcov v 1. i v 2. rade o náhradu nemajetkovej ujmy bola zamietnutá\nv rozsahu prevyšujúcom sumu 25.000,00 Eur. Súd prvej inštancie však mal za to, že žalobcovia boli\nplne úspešní, pretože preukázali, že im vznikol voči žalovaným nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v\npeniazoch, pričom určenie samotnej výšky tejto ujmy už záviselo od voľnej úvahy súdu. Preto žalobcom\npriznal náhradu trov v rozsahu 100 %.\n35. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti podala prostredníctvom svojho právneho\nzástupcu riadne a včas odvolanie žalovaná 1/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.\nb) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\n\nd) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,\nf) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,\ng) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo\nďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Poukázala na nález Ústavného súdu SR\nz 31.01.2019 sp. zn. IV. ÚS 377/2018, v ktorom je uvedené nasledovné:\n„ Regresná náhrada má plniť výchovný a nie likvidačný účel, a má zohľadniť okolnosti, za ktorých došlo k\nvzniku škody. Primeranosť náhrady možno ustáliť skúmaním výšky sumy vyplatenej z titulu poistenia (pri\nzohľadnení, či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa v budúcnosti bude zvyšovať), zohľadnením\nokolností, za ktorých škoda vznikla, a tiež skúmaním osobných, zárobkových a majetkových pomerov\ntoho, kto škodu spôsobil. Až posúdením týchto troch komponentov možno dospieť k záveru o tom, či\nregresná náhrada je primeraná. Aplikácia dvoch komponentov - výšky plnenia a miery jej percentuálneho\nzníženia a okolností, za ktorých došlo ku škode - nie je dostatočným podkladom pre záver o primeranosti\nregresnei náhrady. Je nevyhnutné aplikovať súčasne aj tretí komponent, t.j. konkrétne pomery toho, kto\nškodu spôsobil, lebo len tak možno dosiahnuť účel regresnej náhrady. Skúmanie pomerov toho, kto\nškodu spôsobil, umožní primerane určiť výšku regresnej náhrady tak, aby plnila výchovný (odstrašujúci)\núčinok, a vyhnúť sa tomu, aby výška regresnej náhrady nebola príliš nízka - keď nenaplní svoj účel a\nna druhej strane, aby nebola (ekonomicky) likvidačná.“\nMala za to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní neprihliadal na skutočnosť, že uvedená suma\n25.000,- € pre Žalobcu v 1. rade a 25.000,- € pre Žalobcu v 2. rade bude pre Žalovanú v 1. rade likvidačná.\nVytkla súdu prvej inštancie, že sa vo svojom odôvodnení k rozsudku zo 16.09.2021 nevysporiadal s\nmaietkovými pomermi Žalovanei v 1. rade, a ani nezisťoval, či a z čoho bude Žalovaná v 1. rade schopná\nvyplatiť uvedenú sumu 25.000,- € pre Žalobcu v rade 1 a 25.000,- € pre Žalobcu v 2. rade. Tvrdila, že\nku kritériám pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zaradiť aj majetkovú situáciu strany\nŽalovanej v 1. rade. Uvedené konštatuje aj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, v ktorom je\nuvedené nasledovné: „Prestože, jakjiž bylo uvedeno, zákon blíže nešpecifikuje, které okolnosti usmrcení\nmají být zvlášté soudem posuzovány v prípade stanovování výše náhrady nemajetkové újmy a každý\nprípad se skutkové velmi liší, v nalézacích rozhodnutích soudu se opakovane objevují konkrétní kritéria,\nkdy soudy berou v úvahu predevším:\nOkolnosti na strane žalovaného\na) míra zavinení, míra spoluzavinení usmrcené osoby\nb) postoj žalovaného (lítost, náhrada škody, omluva ai.)\nc) dopad události do sféry puvodce\nd) majetkové pomery žalovaného“\nDôležitosť skúmania majetkových pomerov zdôrazňuje znova Najvyšší súd Českej republiky vo svojom\nrozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 894/2018, o ktoré sa opiera aj Okresný súd Malacky vo svojom rozhodnutí zo\ndňa 16.08.2021. V spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 894/2018\nje uvedené nasledovné: „Majetkové pomery škúdce coby kritérium stanovení náhrady nemajetkové újmy\nje nezbytné vnímat toliko iako výjimečný nástroj zmĺméníprílišné tvrdosti zákona. Kritériem zkoumání\nmajetkových pomeru škudce nesmí být chápáno tak, že je prímá úmernost mezi rozsahem majetku\nskud.ce a výší náhrady. Majetkovépoméy nepredstavují okolnost významnou pro strádánípoškozeného.\nPrávo na soukromí a rodinný život sekundární obeti je funkčne vyšší hodnotou než právo na\nochranu majetku škudce. Hájení ekonomických zájmu škudlce by mohlo pozostalým vzniklou újmu\nještíéprohloubit. Jde tedy pouze o určitý korektiv sloužící k eliminaci neúnosne vysokých nárokú na\nnáhradu nemaietkové úimy. Prihlížet lze výjimečne též k maietkovým pomerúm škúdce tak, aby byla\ndána možnost reálného uspokoiení priznaných nárokú. Rozhodující však nejsou pouze majetkové\npomery škúdce v dobe rozhodování, ale i perspektiva jejich potenciálního vývoje v budoucnosti.\nMaietkové pomery škúdce tedy zásadné nehrají roli pro odstupňování výše náhrady; jsou významné\npouze z hlediska toho, aby výše náhrady pro nei nepredstavovala likvidační dúsledek. Daným postupem\nrovnéž dochází k aplikaci zásady proporcionality (srov. shodné v rámci adhezního rízeníjij zmínéný\nrozsudek sp. zn. 4 Tdo 1402/2015). V kontextu uvedeného je zrejmé, že v posuzované véci nejsou\nmajetkové poméry žalované, a to ani okolnost, že jde o právnickou osobu (príspévkovou organizaci)\npojišténou pro prípad odpovédnosti, duvodem pro navýšení náhrad dovolatelum; ani v tomto prípadé\ntedy nelze odvolacímu soudu ničeho vytknout.“ Namietala, že súd prvej inštancie síce preskúmal\nexistujúce a dostupné rozhodnutia ostatných súdov v obdobných prípadoch a podporne vychádzal z\nrozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo/894/2018, v ktorom pri usmrtení najbližších osôb bola základná\nvýška nemajetkovej ujmy stanovená ako 20 - násobok priemernej hrubej mesačnej mzdy v národnom\nhospodárstve za rok predchádzajúci smrti (pre uvedený prípad priemerná hrubá mesačná mzda v\nnárodnom hospodárstve predstavovala pre rok 2016 sumu 912,- €), ale vôbec sa nevysporiadal s\n\notázkou, či uvedená suma 25.000,- € pre Žalobcu v rade 1 a 25.000,- € pre Žalobcu v rade 2 nebude pre\nŽalovanú v rade 1 likvidačná, a či zaplatenie uvedených súm Žalovanou v rade 1 nebude mať fatálne\ndôsledky do jej budúcnosti. Súdu prvej inštancie vytkla, že v rámci rozhodovania v tomto prípade ani len\nnevypočul Žalovanú v 1. rade aj napriek tomu, že jej vypočutie bolo v konaní navrhnuté. Namietala, že\nsúd prvej inštancie vychádzal len z dvoch taxatívne vyjadrených kritérií a to:\na) Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy\nb) Kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Záver\nsúdu prvej inštancie, že judikatúra v prípade určovania výšky nemajetkovej ujmy je pestrá, spochybnila\na uviedla, že Okresný súd Malacky mal pri svojom rozhodovaní prihliadať na zásadu individualizácie\nsankcie. Z tejto zásady vyvodila, že druh, kombinácia a intenzita sankcie musia byť v konkrétnom prípade\nstanovené tak, aby zodpovedali všetkým okolnostiam a osobitostiam konkrétneho prípadu. V tomto\nprípade bolo však podľa nej prihliadané len na stranu Žalobcu v 1. rade a Žalobcu v 2. rade a pritom malo\nbyť prihliadané aj na majetkové pomery Žalovanej v 1. rade. Uviedla, že súd prvej inštancie v rozhodnutí\nsíce prihliadal na skutočnosť, že Žalovaná v 1. rade bola za usmrtenie Z. Š. právoplatne odsúdená\nrozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/83/2018 na prísny podmienečný trest odňatia slobody\nvo výmere 3 rokov s podmienečným odkladom na 5 rokov a s probačným dohľadom a so súčasným\nuložením zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 5 rokov, čo pre pozostalých príbuzných\npredstavuje formu satisfakcie. Taktiež konštatovala, že jej konanie nebolo konaním úmyselným, ale\nnedbanlivostným. Aj napriek tomu, že súd prvej inštancie na tieto skutočnosti vo svojom odôvodnení\nprihliadal, v konečnom dôsledku sa podľa nej vo výške priznanej nemajetkovej ujmy tieto skutočnosti\nneodzrkadlili. Mala za to, že Okresný súd Malacky ani nemohol zistiť, či Žalovanú v 1. rade táto udalosť\nnegatívne ovplyvnila, keďže ako už je uvedené vyššie, počas konania na Okresnom súde Malacky nikdy\nneprišlo k vypočutiu Žalovanej v 1. rade aj napriek tomu, že jej výsluch bol v rámci konania navrhovaný.\nAk by prišlo počas konania na Okresnom súde Malacky k vypočutiu Žalovanej v 1. rade, mala za to, že\nsúd prvej inštancie by zistil majetkové pomery Žalovanej v 1. rade a aj to, že uvedená výška nemajetkovej\nujmy by bola pre jej osobu likvidačná. Taktiež podľa nej vyvstáva otázka, akým spôsobom bol v konaní\nnahradený výsluch Žalovanej v 1. rade, keďže bolo povinnosťou súdu aby bol jej výsluch zabezpečený.\nK svojim majetkovým pomerom uviedla, že ak by prišlo k skúmaniu majetkových pomerov Okresným\nsúdom Malacky, ten by dospel k záveru, že nie je v možnostiach Žalovanej v 1. rade, aby uvedené sumy\npriznané Žalobcovi v 1. rade a Žalobcovi v 2. rade vyplatila.\nŽalovaná v 1. rade má niekoľko úverov, ich prehľad predložila v nasledujúcej tabuľke:\nBanka Výška úveru\nOTP banka: 19/2003/154192SES 15.000,- €\nVUB banka 16.130,- €\nVUB banka 15.000,- €\nSlovenská sporiteľňa: 4.000,- €\nZároveň však požiadala o ponuku na ďalší úver Slovenskú sporiteľňu, a.s., ktorá jej ponúkla maximálnu\nvýšku úveru 4.000,- €. Žalovaná v 1. rade si vyžiadala ponuku na úver aj od VUB banky, avšak\njej žiadosť o poskytnutie úveru bola zamietnutá. Uvedené žiadosti Žalovanej v 1. rade predložila v\nprílohách odvolania. Uviedla, že je síce zamestnaná na trvalý pracovný pomer, avšak jej mesačná mzda\npredstavuje sumu 1.478,- € v čistom, z čoho mala za zrejmé, že nie je v jej možnostiach, aby uhradila\nŽalobcovi v 1. rade sumu 25.000,- € a Žalobcovi v 2. rade sumu 25.000,- €. Jej jedinou možnosťou preto\nzostáva osobný bankrot. Žalovaná v 1. rade taktiež musí uhrádzať výdavky na bežný chod domácnosti,\njej mesačné výdavky predložila v nasledujúcej tabuľke:\nPoložka Suma v €\nz Úvery mesačné splátky 800,- €\nPaušál za mobilný telefón 50,- €\nKredit pre starú mamu 10,- €\nElektričenka 30,- €\nLístok na vlak 51,- €\nMHD Trnava 22,- €\nStrava 250,- €\nNájom 300,- €\nZ uvedenej tabuľky mala za zrejmé, že pri mesačnej mzde Žalovanej v 1. rade 1.478,- € a jej mesačných\nvýdavkoch, ktoré dokopy tvoria sumu 1.513,- € (čo je o 35,- € viac ako jej mesačnpríjem) nie je možné,\n\naby uvedené sumy pre Žalobcu v 1. rade a Žalobcu v 2. rade uhradila. Vo vzťahu k vyššie uvedeným\nskutočnostiam mala za to, že v napadnutom rozhodnutí neboli vzaté do úvahy majetkové pomery\nŽalovanej v 1. rade, ktoré sú podstatnou súčasťou rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy a rovnako\nnebola vzatá do úvahy možnosť, že rozhodnutie o nároku Žalobkyne v 1. rade vo výške 25.000,- € a\no nároku Žalobcu v 2. rade vo výške 25.000,- € je neprimerane vysoké a zároveň takto určená výška\nnemajetkovej ujmy vzhľadom na uvedený prípad nemá oporu ani v doterajšej rozhodovacej praxi súdov.\nNa základe hore uvedeného preto navrhla, aby Krajský súd v Bratislave v súlade s § 389 ods. 1 CSP\nzrušil rozhodnutie Okresného súdu Malacky sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 v celom rozsahu a\nvrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci.\n36. Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie aj žalobcovia, a to v časti výroku III., ktorým\nbolo rozhodnuté, že súd žalobu vo zvyšnom rozsahu zamieta. Odvolanie odôvodnili v zmysle ust.\n§ 365 ods. 1 písm. f) CSP tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP tým, že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP tým, že\nsúd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva\nv takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a § 365 ods. 1 písm. d) CSP tým,\nže konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Mali za to, že\nsúd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou a odôvodnením v časti požadovaných\núrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Pripomenuli, že súd prvej inštancie svoje\nodôvodnenie zamietnutia požadovaného úroku z omeškania oprel o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\npublikované pod R 45/2000 . Ďalej vo svojom odôvodnení poukázal na rozsudok Krajského súdu Košice\nsp.zn. 6 Co 148/2018, o súdnu prax Českej republiky podľa súdu známych informácii a podľa českého\nkomentára k Občanskému zákoníku ( Švestka J., Spáčil J., Škárová M., Hulmák M. a kol.). Žalovaný v\n2. rade vo svojom vyjadrení zo dňa 10.08.2021 poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa\n24.06.1998, sp. zn. 1Co/15/1997 - publikované pod R 45/2000 a na rozsudok Najvyššieho súdu SR ,\nsp. zn. 6Cdo 185/2011. Už v prvoinštančnom konaní sa vyjadrili k judikatúre uvádzanej žalovaným v 2.\nrade v zmysle, že podľa ich názoru nie je možná ich aplikácia na daný spor a už vôbec nie všeobecne\nna náhradu nemajetkovej ujmy podľa OZ v prípadoch zásahov do osobnostných práv spôsobených\númrtím. Zároveň poukázali na nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. II. ÚS\n2149/2017 zo dňa 10.12.2019. Súdu prvej inštancie vytkli, že sa však s argumentáciou prednesenou na\npojednávaní dňa 16.08.2021 žiadnym spôsobom nevysporiadal, pričom absolútne žiadnym spôsobom\nnezohľadnil existenciu a obsah nálezu ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2149/2017. Tvrdenie súdu prvej inštancie\nv tom smere, že a j súdna prax v Českej republike podľa súdu známych informácií dosiaľ vychádza z\nnázoru, že možnosť priznania úrokov z omeškania pri peňažnom zadosťučinení neprichádza do úvahy\npretože právo na tento druh zadosťučinenia nie je rýdzo majetkovou pohľadávkou zo záväzkového\nprávneho vzťahu, potom nezodpovedá na pojednávaní prezentovanému nálezu ÚS ČR sp. zn. II. ÚS\n2149/2017, ktorý jednoznačne predstavuje súdnu prax, a to najvyššej súdnej autority v Českej republike.\nNález ÚS ČR pritom vychádza z právnej úpravy zodpovedajúcej právnej úprave slovenského OZ.\nOdôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie mali tak za zmätočné, nezodpovedajúce stavu konania.\nToto sa nevysporiadava s podstatným obsahom argumentácie prezentovanej v konaní pred súdom prvej\ninštancie, hoci podľa § 220 ods. 2 CSP platí:\n„...Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil\npodstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a\nktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal\nďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.\nSúd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“ V nadväznosti na uvedené mali za zrejmé, že\nzo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu ust. § 220 ods. 2 CSP. Namietali, že súd prvej inštancie\nim nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Konanie má podľa nich tiež inú vadu, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd prvej inštancie neprihliadol na jemu prezentovaný\nnález Ústavného súdu Českej republiky. Súdu prvej inštancie tiež vytkli, že sa ani nevysporiadal s\nargumentom, že súdna prax zaujala stanovisko, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je\nmajetkovým právom, ktoré sa premlčiava. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.20112, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky pod R 58/2014 je právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch právom\nmajetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Tento názor Najvyššieho súdu SR korešponduje s obsahom\nnálezu ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10.12.2019. Najvyšší súd SR sa v uvedenom rozhodnutí\nR 58/2014 vyjadril aj k počiatku plynutia premlčacej doby:\n\n„Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu\nje podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu\nobjektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína\nplynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.“ Vyjadrili názor, že pokiaľ sa právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch premlčiava vo všeobecnej trojročnej lehote, pričom počiatok\nplynutia lehoty je daný okamihom, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, potom\nnie je udržateľný právny názor v tom smere, že povinnosť (a tomu zodpovedajúce právo) zaplatiť\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená\ndoba plnenia. Akceptovanie súdom prvej inštancie prezentovaného právneho názoru by podľa nich\nznamenalo, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nepremlčateľný, keďže by vznikol\naž rozhodnutím súdu, ktorý názor je však v rozpore s rozhodnutím R 58/2014. Rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR R 58/2014 je pritom podľa nich v súlade s výslovným znením OZ. Vyjadrili názor, že právo na\npriznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch mohli ako poškodení uplatniť prvýkrát momentom, keď došlo k\nzásahu do ich osobnostných práv, t. j. momentom úmrtia otca a manžela. Keď je nárok vymáhateľný na\nsúde, znamená to, že povinný je už v omeškaní s plnením svojich povinností. S ohľadom na majetkovú\npovahu práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je podľa nich sankciou za omeškanie nárok\nna priznanie úroku z omeškania. Súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou nevysporiadal žiadnym\nspôsobom, čím podľa nich došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Namietali, že zo strany\nsúdu prvej inštancie tak v nadväznosti na horeuvedenú argumentáciu došlo k nesprávnemu právnemu\nposúdeniu veci, keď v zmysle príslušných zákonných ustanovení im vznikol nárok na úrok z omeškania,\na to aj v nadväznosti na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie podľa nich\nnesprávne interpretoval ust. § 13 OZ, § 121 ods. 3 OZ a § 517 ods. 2 OZ, pričom len stručne poukázal\nna súdnu prax v Českej republike s odkazom na literatúru: Švestka J., Spáčil J., Škárová M., Hulmák\nM. a kol., Občanský zákoník I, II. 2. vydání. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nemali za zrejmé, z\nakého dôvodu neprihliadol na nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10.12.2019, kde sa ÚS\nČR podrobne vysporiadal s nárokom na priznanie úrokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy,\npričom vychádzal z tzv. starého OZ, ktorý v Slovenskej republike platí doteraz. V Náleze ÚS ČR sa\nuvádza: „Ústavní soud v tomto smeru predevším zdurazňuje, že nárok na penežitou náhradu je nesporné\nnárokem (pohledávkou) majetkové povahy. Obecné soudy tak neprípustne ztotožnily povahu práva\n(chráneného statku; tedy újmy na zdraví se smrtelným následkem) a dílčích nároku z nej plynoucích. Z\nkonkrétního práva [resp. z jeho porušení (ex delicti), jako tomu bylo v tomto prípade] muže vzejít celá\npaleta nároku. Ústavní soud v nálezu sp. zn. I. ÚS 1586/09 ze dne 6. 3. 2012 (N 43/64 SbNU 491)\nuvedl, že podle § 13 odst. 1 a 2 OZ má fyzická osoba právo se zejména domáhat, aby bylo upušteno od\nneoprávneného zásahu do práva na ochranu její osobnosti, aby byly odstraneny následky techto zásahu\na aby bylo dáno primerené zadostiučinení, pričemž pokud by se nejevilo postačujícím toto (morální)\nzadostiučinení, má fyzická osoba též právo na náhradu nemajetkové újmy v penezích. Z uvedeného je\nzjevné, že nároky plynoucí z práva na ochranu osobnosti, resp. z jeho porušení mohou mít nemajetkovou\n(morální) i majetkovou povahu. Typickými nároky nemajetkové povahy jsou napr. nárok zdržovací, tj. aby\nse škudce zdržel dalšího porušování dotčených práv, či nárok na zverejnení omluvy. Naopak typickým\nmajetkovým nárokem je nárok na primérené zadostiuéinéní za zpusobenou újmu poskytnutý v penézích\n(viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 11.12.2008 sp. zn. 31 Cdo 3161/2008, dle néhož je tento nárok\nnárokem majetkové povahy a promlčuje se tak v obecné promlčecí dobé). Nyní posuzovaný nárok tedy\nnelze marginalizovat, nebo pro néj uméle vytváret specifický režim oproti jiným majetkovým nárokum jen\nproto, že plyne z práva na ochranu osobnosti, tj. že jeho úéelem je ochrana nemateriálních či morálních\nhodnot... Argumentem a fortiori lze v tomto smeru uzavrít, že osoba, jíž vznikla typové závažnéjší újma\nna osobnosti, nemá být pri prodlení povinného (dlužníka) kompenzována méné než osoba, které vznikla\nújma na majetku.\nTo, že újma na osobnosti je zpravidla obtížnéji vyčíslitelná, nemuže jít výhradné k tíži poškozeného.\nNelze tudíž dospét k závéru, že dokud rozsudek nenabude právní moci, povinný muže bez jakékoli\nsankce odmítnout plnit (srov. Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník. Komentár. Svazek V. Závazkové\nprávo - Obecná část. Praha: C. H. Beck, 2014, s. 380). Ústavní soud již dríve ve své judikature nárok na\npenežní náhradu podle § 13 odst. 2 OZ charakterizoval jako dusledek odpovédnosti za civilní delikt [viz\nnález sp. zn. I. ÚS 1586/09 a usnesení sp. zn. IV. ÚS 315/01 ze dne 20.5.2002 (U 15/26 SbNU 361)]. Z\ntoho plyne, že povinnost puvodce újmy plnit vzniká v posuzované véci z deliktu samotného a nikoli až\núdajne konstitutivním rozhodnutím, jak tvrdí obecné soudy.“\n\n37. Žalobcovia v odvolaní uviedli, že náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle nálezu ÚS ČR plní okrem\nsatisfakčnej aj preventívno-sankčnú funkciu. Mala by zmierniť spôsobenú ujmu, odradiť škodcu od\nopakovania protiprávneho konania a súčasne predstavuje sankciu pre škodcu za jeho protiprávne\nkonanie. ÚS ČR vo svojom náleze tiež poukazuje na problém plynutia času, ktorý výrazne ovplyvňuje\nfunkcie nemajetkovej ujmy. „Náhrada nemajetkové újmy pozustalým bude efektívne chránit jejich\nzákladní práva pouze tehdy, bude-li jim poskytnutá v co nejkratší dobé po jejím vzniku. Čím více se bude\nokamžik poskytnutí náhrady vzdalovat od okamžiku vzniku této újmy, tím více bude poškozený pociťovat\ntuto újmu jako nespravedlivou. Bude v ném pritom zároveň sílit presvedčení, že „právo není na jeho\nstrane“. Náhrada nemajetkové újmy pozustalým tedy nebude zpusobilá plnit svou satisfakční funkci.\nNebude-li tato náhrada poskytnuta v blízké časové návaznosti na okamžik, kdy újma vznikla, nebude\nani zpusobilá plnit svou preventivné-sankční funkci. Méla-li by totiž být povinnost nahradit vzniklou újmu\npro povinného pouze otázkou „virtuální“ (závislou na budoucí právni skutečnosti - rozhodnutí soudu),\npak nebude schopná ovlivnit jeho budoucí jednání, stejné jako jednání dalších osob, které by se mohly\nv budoucnu dostat do obdobných situací... Aby mohla náhrada nemajetkové újmy pozustalým plnit svou\nsatisfakční a preventivné-sankční funkci a zprostredkované též naplnit pozitivní závazky plynoucí z práva\nna ochranu soukromého a rodinného života, resp. práva na život a tato práva účinné chránit, musí z ní\nplynout také nárok na úroky z prodlení. Odeprením úroku z prodlení se institut náhrady nemajetkové újmy\npozustalým stává „bezzubým“, neboť se umožňuje povinnému, aby se úspéšné, bez jakékoli sankce,\nvyhýbal plnéní svých povinností. Obecné soudy tak zásadne ztežují vymahatelnost práv poškozených,\nnamísto toho, aby tato jejich práva chránily.“ Žalobcovia mali za to, že ich nárok na náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch plynúcej z porušenia osobnostných práv na základe ust. § 11 a nasl. OZ je majetkovým\nprávom, keďže je vymáhané peňažné plnenie. Toto právo je premlčateľné, a to vo všeobecnej trojročnej\npremlčacej lehote v zmysle ust. § 101 OZ. Vychádzajúc z dikcie ust. § 517 ods. 2 OZ funkcia náhrady\nnemajetkovej ujmy (satisfakčná, prevenčno - sankčná) sú bez priznania úrokov z omeškania vážne\nnarušené.\n38. Žalobcovia v odvolaní pripomenuli, že od nehody uplynulo viac rokov, pričom žalovaní nemali\nzáujem sa s nimi dohodnúť mimosúdne. Poukázali na skutočnosť, že finančné odškodnenie vzhľadom\nna hospodársky vývoj krajiny má každým rokom inú hodnotu, preto priznané odškodnenie by malo inú\nhodnotu v roku 2017, teraz v roku rozhodnutia a inú bude mať po právoplatnom skončení súdneho\nkonania, čím sa znižuje satisfakčná funkcia nemajetkovej ujmy v peniazoch. S ohľadom tiež na\nskutočnosť, že žalovaní mali možnosť sa s nimi mimosúdne dohodnúť, no neurobili tak, mali za zrejmé,\nže náhrada nemajetkovej ujmy neplní ani prevenčno - sankčnú funkciu. Mali za to, že inštitút úrokov z\nomeškania by napomohol plneniu zo strany žalovaných, ktoré im bolo priznané, čím by prišlo k skoršej\núhrade a nedošlo by tak k účelovým prieťahom v konaní zo strany žalovaných. Z doteraz tvrdeného\nmali za zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhli, aby odvolací súd zmenil rozsudok\nOkresného súdu Malacky sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 a priznal im úrok z omeškania vo výške\n5 % ročne vždy zo sumy 25.000,-Eur od 08.07.2018 do zaplatenia. Žiadali priznať nárok na náhradu\ntrov odvolacieho konania.\n39. Proti vyššie uvedenému rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti podal riadne a včas odvolanie aj\nžalovaný 2/ a pripomenul v ňom, že právnym základom priznaného nároku bola náhrada nemajetkovej\nujmy za neoprávnený zásah do osobnostného práva žalobcov, konkrétne do ich práva na súkromie a\nrodinný život podľa ustanovenia § 11 a nasl. OZ. Napadnutý Rozsudok považoval za nedostatočne a\nnepresvedčivo odôvodnený, súd prvej inštancie sa podľa neho nevysporiadal so všetkými podstatnými\nargumentmi žalovaného v rade 2; napadnutý Rozsudok mal za nepreskúmateľný a konanie má z\ntohto dôvodu podľa neho inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§\n365 ods. 1 písm. d) C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov podľa neho\nk nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a súd prvej inštancie podľa neho\nv Rozsudku vec nesprávne právne posúdil, keď sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného v rade\n2; Rozsudok tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.).\nŽalovaný 2/ nepovažoval odôvodnenie napadnutého rozsudku za správne , presvedčivé a v súlade s\njudikatúrou všeobecných súdov. Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v rade 1 v sume\n25.000,- EUR a žalobcovi v rade 2 v sume 25.000,- EUR považoval za privysokú. Ku kritériám na strane\nžalovanej v rade 1a k záveru súdu prvej inštancie, že nezistil ani, že by predmetná udalosť (s výnimkou\nprávoplatného odsúdenia) žalovanú v 1. rade nejako negatívne ovplyvnila v živote (žalovaná v 1. rade\n\nnič také ani súdu netvrdila).“, uviedol, že prvoinštančný súd dospel k uvedenému záveru\n/\no dopade udalosti do duševnej sféry žalovanej v rade 1/, zrejme výlučne na podklade jediného ústneho\nvyjadrenia žalovanej v rade 1 v predmetnom konaní, a to na pojednávaní dňa 12.04.2021, na ktorom\nžalovaná v rade 1 uviedla, že je ochotná mimosúdne so žalobcami rokovať a svoju vinu nepopiera.\nUvedené konštatovanie súdu prvej inštancie podľa názoru žalovaného 2/ nemá oporu a je dokonca v\nrozpore s ďalšími vykonanými dôkazmi. Poukázal na to, že i podľa súdu prvej inštancie: „Z pripojeného\ntrestného spisu Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/83/2018 súd zistil, že: a) na hlavnom pojednávaní\ndňa 26.06.2019 urobila žalovaná v 1. rade ako obžalovaná vyhlásenie o vine v zmysle ust. § 257 ods.\n1 písm. b) Trestného poriadku, teda že je vinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe (skutok\ntotožný ako v následne vydanom rozsudku). V záverečnej reči uviedla, žeby chcela prítomnej rodine\npoškodeného vyjadriť ľútosť, zo spáchania skutku je vinná, veľmi ju to mrzí, ale už to žiaľ nevie vrátiť\nspäť a prenasleduje ju to každý deň d) zo zápisníc o výsluchu žalovanej v 1. rade v prípravnom\nkonaní (zápisnice z 01.08.2017 na č.l. 9-13 spisu, zápisnica z 25.01.2018, zápisnica z 15.03.2018)\nvyplýva, že žalovaná v 1. rade od počiatku vyjadrovala ľútosť nad tým, čo sa stalo, nechcela to spraviť,\nchcela by vrátiť čas. Zo zápisnice o výsluchu obvinenej zo dňa 25.01.2018 vyplýva, že žalobkyni v 1.\nrade zaslala ospravedlňujúci list, aj sa s ňou chcela stretnúť, ale žalobkyňa si to potom rozmyslela.\nŽalobkyňa v 1. rade pri svojom výsluchu dňa 10.11.2017 potvrdila, že nejaký list jej žalovaná v 1.\nrade zaslala, ale že ho bez prečítania roztrhala.“ Mal za potrebné na tieto skutočnosti prihliadnuť aj v\npredmetnom civilnom konaní spolu s ďalšími vykonanými dôkazmi. Žalovaný v rade 2 má za to, že z\nvykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že predmetná dopravná nehoda zasiahla do života žalovanej\nv 1. rade a navždy bude súčasťou jej prežívania. Podľa neho teda súd prvej inštancie z vykonaných\ndôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia. Prvoinštančný súd podľa názoru žalovaného v rade 2\nohľadne preskúmania kritérií na strane osoby, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu, pochybil v\nsúvislosti s preskúmavaním majetkových pomerov žalovanej v rade 1 a zamietol dôkazný prostriedok\n- opätovný výsluch žalovanej v rade 1 v predmetnom konaní/. Napriek tomu z obsahu Odôvodnenia\nnemal za zrejmé, aké dokazovanie prvoinštančný súd v tomto smere vykonal a ako uvedené kritérium\nzohľadnil v rámci výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Uviedol, že majetkové pomery „škodcu“ v prípade\nzodpovednosti za nemajetkovou ujmu sú všeobecnými súdmi zohľadňované tak, že k nim treba\nprihliadnuť v zmysle moderácie tak, aby výška náhrady zodpovedala princípu proporcionality a súčasne\nje potrebné zobrať na zreteľ vek žalovanej v rade 1 a z neho vyplývajúce možnosti uhradiť vzniknutú\nnemajetkovú ujmu do budúcna, za súčasného zachovania možnosti viesť znesiteľný a dôstojný život.\nDo pozornossti dal rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co140/2018 zo dňa 30.05.2018,\npodľa ktorého„II. Pokiaľ ide o okolnosti na strane osoby zodpovednej za úmrtie blízkeho (prípadne\nosoby zodpovednej zo škody spôsobenej pri prevádzke motorového vozidla), do úvahy prichádza aj\nhodnotenie faktorov ako postoj osoby zodpovednej za úmrtie blízkej osoby, dopad udalosti na duševnú\nsféru tejto osoby, majetkové pomery zodpovedných osôb, mieru zavinenia, spoluzavinenie usmrtenej\nosoby, a pod. Po dôkladnom zhodnotení uvedených kritérií je ďalej potrebné, aby všeobecný súd v\nodôvodnení rozhodnutia zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil spôsob, ako tieto kritéria posúdil. III.\nPriznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy musí ďalej zodpovedať zásade proporcionality, čo možno\ndocieliť (pri absencii zákonom vymedzených pevných súm či výškového rozpätia relutárnej náhrady\nutrpenej nemajetkovej ujmy) komparáciou súdmi priznávaných súm náhrady nemajetkovej náhrady v\nobdobných prípadoch zásahov do osobnostných práv v dôsledku zavineného úmrtia blízkej osoby. Tým\nsa okrem preskúmateľnosti zabezpečuje aj predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, pokiaľ ide o výkon\ndiskrečnej právomoci pri výklade a aplikácii zákonom pomerne široko nastavených hraníc voľnej úvahy\nsúdu pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy.“ Vytkol súdu prvej inštancie, že nezobral\ndo úvahy majetkové pomery/ ekonomickú situáciu vinníka dopravnej nehody - žalovanej v rade 1/, a\npreto považuje súdom prvej inštancie priznanú výšku nemajetkovej ujmy za neprimeranú, nesprávnu\na v konečnom dôsledku za nezákonnú. Pokiaľ ide o kritéria na strane žalobcov žalovaný v rade 2 bol\ntoho názoru, že je potrebné doplniť úvahy o výške nemajetkovej ujmy aj v prípade posúdenia splnenia\nkritérií na strane žalobcov.\nUviedol, že stav žalobkyne v rade 1 po dopravnej nehode síce vyžadoval medikamentóznu liečbu,\nale nevyžadoval návštevu odborníka - psychológa a psychiatra. Preto žalovaný v rade 2 má za to,\nže uvedenej skutočnosti v rámci posúdenia výšky nemajetkovej ujmy nie je možné pripisovať takú\nvýznamnú rolu.\nŽalovaný v rade 2 ďalej poukázal na to, že napriek intenzite vzťahu každého zo žalobcov voči nebohému\nje vzťah každého so žalobcov s nebohým špecifický. Žalobkyňa v rade 1 prežila s nebohým manželom v\nmanželstve 20 rokov. Žalobca v rade 2 stratil svojho otca vo veku 18 rokov. Stratou nebohého žalobcovia\n\nstratili možnosť uspokojovania ich emocionálnych, ekonomických a iných potrieb, pričom tieto potreby\na ich intenzitu je potrebné rozlišovať v prípade oboch žalobcov. Preto žalovaný v rade 2 má za to, že\nprvinštančný súd mal diferencovať medzi výškou priznanej nemajetkovej ujmy synovi ako žalobcovi v\nrade 2 a manželke ako žalobkyne v rade 1, pre ktorú nebohý predstavoval partnera na celý život.\nPoukázal na podpornú aplikáciu českej právnej úpravy a mal za to, že súd prvej inštancie na výpočet\nvýšky nemajetkovej ujmy oboch žalobcov aplikoval českú právnu úpravu, a to nasledovne: „Súd preto\npodporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp.zn. 25 Cdo/894/2018, v ktorom pri usmrtení najbližších\nosôb bola základná výška nemajetkovej ujmy stanovená ako 20-násobok priemernej hrubej mesačnej\nmzdy v národnom hospodárstve za rok predchádzajúci smrti (pre daný prípad podľa Štatistického\núradu činila priemerná hrubá mesačná mzda v národnom hospodárstve za rok 2016 sumu 912,- eur).\nZákladná suma náhrady by tak bola vo výške 18.240,00 Eur. Túto základnú sumu náhrady súd zvýšil s\nohľadom na vyššie popísané okolnosti prípadu: mimoriadnu citovú naviazanosť žalobcov na zosnulého,\njeho relatívne nízky vek a usmrtenie „na vrchole síl“.“. Podľa neho nesprávnym právnym posúdením\nveci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav.\nO nesprávnu\naplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis. Aj keď prvoinštančný\nsúd uviedol v odôvodnení Rozsudku, že iba podporne aplikoval metodiku výpočtu nemajetkovej ujmy\npodľa českej právnej úpravy, z vyčíslenia nemajetkovej ujmy v Rozsudku mal za zrejmé, že ju v celom\nrozsahu použil na uvedený skutkový stav. Namietal, že takýto spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy\nnemá oporu vo voľnej úvahe súdu, nedochádza ním k proporcionálnemu posúdeniu kritérií na strane\nžalobcu a žalovaného, a nemá oporu v slovenskej aplikovateľnej judikatúre vzhľadom na súčasnú\nrozdielnosť právnej úpravy v slovenskom a českom právnom poriadku. Vzhľadom na uvedené považoval\nodôvodnenie výšky nemajetkovej ujmy v Rozsudku za nepresvedčivé a nedostatočné, následkom čoho\noznačil za nesprávne rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške priznanej nemajetkovej ujmy. Žalovaný\nv rade 2 je toho názoru, že prvoninštančný súd mal pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzať z\nkazuistiky, teda zo súm priznaných slovenskými súdmi v iných obdobných prípadoch, teda porovnať\nsumy priznávanej náhrady s náhradou priznanou v iných obdobných prípadoch, v ktorých išlo o zásah\ndo osobnostných práv pozostalých osôb. Prvoinštančnému súdu vytkol, že uvedomujúc si potrebu\ntakéhoto postupu (dokonca aj poukazom na nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 288/2017 z 6. decembra\n2017) sa v odôvodnení obmedzil len na strohé konštatovanie, že: „Súd preto preskúmal existujúce a\ndostupné rozhodnutia ostatných súdov v obdobných prípadoch, avšak dospel k záveru, že judikatúra je\nv tomto smere mimoriadne pestrá a v žiadnom prípade ju nemožno považovať za zjednotenú. Súd preto\npodporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp.zn. 25 Cdo/894/2018 \".\nV tejto súvislosti poukázal\nna rozhodnutia všeobecných súdov, kde súdy za obdobných skutkových okolností priznávajú manželke\na plnoletému dieťaťu nižšie sumy nemajetkovej ujmy, konkrétne:\n- Rozsudkom Okresného sudu Trnava č. k. 21C/279/2016-116 zo dňa 10.07.2018 potvrdeným\nRozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/299/2018-167 zo dňa 23.01.2019 súd priznal manželke\nnáhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- a plnoletým dcéram nemajetkovú ujmu 12.000,- EUR a\n13.000,- EUR za smrť manžela/otca;\n- Rozhodnutím Okresného Prešov sp. zn. 10C/294/2014 súd priznal manželke nemajetkovú ujmu vo\nvýške 20.000,- EUR a plnoletému synovi nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- EUR.\nDo pozornosti dal aj zásadu jedného odškodnenia jednej škodovej udalosti a nestotožnil sa s názorom\nsúdu prvej inštancie o odlišnom ponímaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jednorazového\nodškodnenia poskytnutého pozostalým žalobcom na základe skutočnosti, že smrť nebohého nastala\nv dôsledku služobného úrazu. Dal do pozornosti, že prvoinštančný súd neustále zdôrazňuje, že\njednorazové odškodnenie má na rozdiel od nemajetkovej ujmy kompenzačný charakter, a teda po\nekonomickej stránke rieši situáciu pozostalých členov rodiny po nebohom, pričom napriek uvedenému z\nOdôvodnenia Rozsudku mal za zrejmé, že výška priznanej nemajetkovej ujmy má pokrývať aj náhradu\npríjmov, fyzickej pomoci nebohého (citujem): „Žalobkyňa v 1. rade bola v dôsledku úmrtia manžela\nvystavená hlbokým duševným útrapám. Intenzita vzájomného vzťahu manželov bola vysoká ako po\nsociálnej tak ekonomickej stránke Žalobkyňa bola pri rekonštrukcii rodinného domu odkázaná na\nmanžela, sama si v tejto oblasti poradiť nevedela a nevie a je nanajvýš pravdepodobné, že dom\nnebude schopná zrekonštruovať podľa pôvodných plánov svojpomocou, ale bude len prostredníctvom\nprofesionálnych pracovníkov.“. Ďalej namietal, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal v Odôvodnení\nRozsudku s aplikáciou princípu - zamedzenie dvojitého odškodnenia, nakoľko sa v súkromnoprávnych\nvzťahoch začína hľadieť na náhradu nemajetkovej ujmy ako na „sankciu“, ktorej účelom je okrem iného\naj odstrašenie potenciálnych porušovateľov od takýchto neoprávnených zásahov. Na to, aby uvedená\n\n„sankcia“ bola účinná a zamedzila protiprávnym konaniam podľa názoru žalovaného v rade 2 by mala\nbyť primeraná , v danom prípade aj s ohľadom na už skôr priznané odškodnenie oboch žalobcov v\nnemalých sumách. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je trestať (na to slúži trestné konanie),\nale poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie.\n„Pri zodpovednosti za škodu sa uplatňuje nielen zásada, podľa ktorej osobitná úprava ruší úpravu\nvšeobecnú, ktorá definuje vzťah jednotlivých režimov zodpovednosti za škodu, ale aj zásada jedného\nodškodnenia jednej škodovej udalosti. Nároky, ktoré vyplývajú z jednotlivých režimov zodpovednosti\nza škodu, v zásade nemožno vnímať ako nároky kumulatívne, t. j. tak, že poškodený má nárok na\nodškodnenie z každého systému zodpovednosti za škodu.“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. IV. ÚS 329/2014 zo dňa 05.06.2014)\nŽalovaný 2/ taktiež v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd vykladá pojem nemajetková (imateriálna)\nujma a (materiálna) škoda tak ako mu to v tej ktorej situácii vyhovuje.\nK argumentácii\nžalovaného v rade 2 ohľadne súbehu nárokov uvádza, že jednorazové odškodnenie od zamestnávateľa\na právo na ochranu osobnosti sú dva odlišné nároky vzhľadom na ich odlišné charakter (nemateriálna\nujma a materiálna škoda), zaradenie v odlišných právnych predpisoch a odlišný spôsob určenia výšky\n(voľná úvaha súdu a zákonom upravený spôsob výpočtu). Kdež to v prípade posúdenia pasívnej vecnej\nlegitimácie žalovaného v rade 2 súd prvej inštancie uviedol, že škodu je potrebné vykladať extenzívne\na subsumovať pod ňu aj nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti. V prípade tejto argumentácie súd\nvyššie uvedené tvrdenia o odlišnom charaktere nárokov, odlišnom systematickom zaradení v právnych\npredpisov a odlišnom spôsobe odškodnenia už neberie do úvahy. Podľa názoru žalovaného v rade 2\ntakýto prístup súdu prvej inštancie nie je v súlade s objektívnym právom a už vôbec nie v súlade s\nprincípom právnej istoty, a preto Rozsudok súdu prvej inštancie je podľa žalovaného v rade 2 nesprávny,\nnezákonný a nepresvedčivý.\n40. K náhrade trov konania žalovaný 2/ v rámci odvolania namietal, že súd prvej inštancie podľa neho\nplný úspech žalobcov v konaní vyhodnotil nesprávne, keďže žalobcovia síce boli úspešní vo vzťahu k\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ale žalobcovia si v predmetnom konaní uplatnili aj nárok na úrok\nz omeškania, a teda príslušenstvo nemajetkovej ujmy.\nO príslušenstve prvoinštančný súd\nrozhodol, že ho zamieta. Predmetný žalobcami uplatnený úrok z omeškania je podľa názoru žalovaného\nv rade 2 samostatného peňažného záväzku medzi dlžníkom /žalovanými/ a veriteľom /žalobcami/. Je\nto záväzok vedľajší, ktorý môže vzniknúť len ak medzi veriteľom a dlžníkom existuje iný peňažný\nzáväzok ako záväzok hlavný. S ohľadom na uvedené možno nazerať na nemajetkovú ujmu a úrok z\nomeškania ako na samostatné nároky, ohľadne ktorých platí, že žalobcovia boli úspešní len vo vzťahu\nk nemajetkovej ujme, nie vo vzťahu k úroku z omeškania, a preto žalobcom nemožno podľa názoru\nžalovaného priznať úspech v predmetnom konaní v rozsahu 100 %. Na základe všetkých uvedených\nskutočností žalovaný 2/ navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý Rozsudok Okresného súdu Malacky\nsp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 vo výrokoch I., II. a IV. predmetného Rozsudku a vrátil vec súdu\nprvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie a aby zaviazal žalobcov na náhradu trov konania\nžalovaného v rade 2.\n41. Žalovaná 1/ v odvolacej replike k odvolaniu žalobcov poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 10.10.2019 sp. zn. 6Co 148/2018: „Súd prvej inštancie ale vecne nesprávne\nrozhodol, pokiaľ žalobcom priznal aj úrok z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Povinnosť\nzaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká totiž až na základe súdneho rozhodnutia, v\nktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej doby sa dlžník dostáva do omeškania (R\n45/2000). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok, ktorý v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, zmenil tak, že žalobu zamietol.“ Na uvedený prípad rovnako poukazoval aj Okresný súd\nMalacky vo svojom rozhodnutí zo dňa 16.08.2021. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.\nzn. 30 Cdo 2535/2013: „možnost priznání úroku po prodlení pri penežitém zadostiučinení neprichápí v\núvahu, neboť právo na tento druh zadostiučinení není ryzí majetkovou pohledávkou ze závazkového\nprávního vztahu (srov. Švestka, Spáčil, Škárová, Hulmák a kol., Občanský zákoník, 2. vydání, 2009,\nstr. 201).“\nĎalej je vo vyššie uvedenom rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2535/2013 vo\nvzťahu k úrokom z omeškania uvedené nasledovné: „možnost priznaní úrokú z prodlení pri penežitém\nzadostiučinéní podie § 13 odst. 2 [OZ] neprichází v úvahu, neboť do právni moci rozhodnutí soudu (ať\nnalézacího či odvolacího) není zatím povinnost plnit penéžité zadostiučinéní záväzne stanovená: teprve\nstanovení této povinnosti právni mocí rozhodnutí soudu, ať nalézacího či odvolacího, má konstitutivní\ncharakter. Po právní moci rozhodnutí soudu a po jeho vykonatelnosti je však již situace jiná, což bývá\n\nv právní praxi nekdy prehlíženo. Jestliže je totiž rozhodnutí soudu již pravomocné a vykonatelné, musí\nsubjekt plnit povinnost penežitého zadostiučinení stejne jako každou jinou penežitou povinnost. To platí\nv prípadeprodlenípovinnosti s plnením penežitého padostiučinení i ohledne úroku po prodlení“.\nNa základe vyššie uvedeného sa preto stotožnila s rozhodnutím Okresného súdu Malacky zo dňa\n16.08.202, v ktorom je uvedené, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe\nsúdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia na základe čoho zamietol nárok Žalobcu v 1. rade\na Žalobcu v 2. rade v rámci úrokov z omeškania. Pripomenula, že v odvolaní Žalobcu v 1 rade a Žalobcu\nv 2 rade zo dňa 08.11.2021 je uvedené okrem iného nasledovné: „S ohľadom tiež na skutočnosť, že\nžalovaní mali doteraz možnosť sa s nami mimosúdne dohodnúť, no neurobili tak, je prejmé, pe náhrada\nnemajetkovej ujmy neplní ani prevenčno - sankčnú funkciu. Máme pa to, že inštitút úrokov z omeškania\nby napomohlo plneniu zo strany žalovaných, ktoré nám bolo priznané, čím by prišlo k skoršej úhrade a\nnedošlo by tak k účelovým prieťahom v konaní po strany žalovaných.“ Vo vzťahu k vyššie uvedenému\nkonštatovala, že zo strany Žalovanej v 1. rade nemôže ísť o účelové prieťahy v konaní v súvislosti s\npodaním odvolania voči rozhodnutiu Okresného súdu Malacky zo dňa 16.08.2021, keďže mala zato, že\nOkresný súd Malacky pri svojom rozhodovaní neprihliadal na skutočnosť, že uvedená suma 25.000,€ pre Žalobcu v 1. rade a 25.000,- € pre Žalobcu v 2. rade bude pre Žalovanú v 1. rade likvidačná.\nVytkla mu, že sa zároveň vo svojom odôvodnení k rozsudku zo 16.08.2021 nevysporiadal s majetkovými\npomermi Žalovanej v 1. rade, a ani nezisťoval, či a z čoho bude Žalovaná v 1. rade schopná vyplatiť\nuvedenú sumu 25.000,- € pre Žalobcu v rade 1 a 25.000,- € pre Žalobcu v 2. rade. Okresný súd Malacky\nsa ani nemohol vysporiadať s majetkovými pomermi Žalovanej v 1. rade, keďže aj napriek tomu, že\nbolo navrhnuté vypočutie Žalovanej v 1. rade a to Žalovaným v 2. rade, nikdy k jej vypočutiu nedošlo.\nSúd prvej inštancie podľa jeho tvrdenia síce preskúmal existujúce a dostupné rozhodnutia ostatných\nsúdov v obdobných prípadoch a podporne vychádzal z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25 Cdo/894/2018,\nv ktorom pri usmrtení najbližších osôb bola základná výška nemajetkovej ujmy stanovená ako 20 násobok priemernej hrubej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za rok predchádzajúci smrti (pre\nuvedený prípad priemerná hrubá mesačná mzda v národnom hospodárstve predstavovala pre rok 2016\nsumu 912,- €), ale vôbec sa nevysporiadal s otázkou, či uvedená suma 25.000,- € pre Žalobcu v 1 rade\na 25.000,- € pre Žalobcu v 2 rade nebude pre Žalovanú v 1. rade likvidačná, a či zaplatenie uvedených\nsúm Žalovanou v 1. rade nebude mať fatálne dôsledky do jej budúcnosti. Konštatovanie Okresného\nsúdu Malacky v rozhodnutí zo dňa 16.08.2021, že judikatúra v prípade určovania výšky nemajetkovej\nujmy je pestrá, označila za síce správne, avšak mala zato, že Okresný súd Malacky mal pri svojom\nrozhodovaní prihliadať na zásadu individualizácie sankcie. Z tejto zásady vyvodila, že druh, kombinácia a\nintenzita sankcie musia byť v konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým okolnostiam\na osobitostiam konkrétneho prípadu.\nV tomto prípade bolo však prihliadané len na stranu\nŽalobcu v 1. rade a Žalobcu v 2. rade a pritom malo byť prihliadané aj na majetkové pomery Žalovanej\nv 1. rade, na ktoré prihliadané nebolo. V tejto súvislosti pripomenula, že počas konania na Okresnom\nsúde Malacky nikdy neprišlo k vypočutiu Žalovanej v 1. rade aj napriek tomu, že jej výsluch bol v rámci\nkonania navrhovaný. Z uvedeného nemala za zrejmé, aké dokazovanie vykonal prvoinštančný súd tak,\naby nahradil výsluch Žalovanej v 1. rade a aby zistil jej majetkové pomery v súvislosti s uhradením\nnáhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 50.000,- €. Žalovaná v 1. rade spláca 4 úvery a taktiež\nmusí uhrádzať bežné výdavky v domácnosti. Jej mesačný príjem predstavuje 1.478,- € v čistom, z čoho\nvyvodila, že nie je v jej možnostiach náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 50.000,- € uhradiť.\nPreto nesúhlasila s tvrdením Žalobcov, že ide zo strany Žalovanej v 1. rade o účelové prieťahy v konaní.\nZároveň uviedla, že pre pandemickú situáciu bolo potrebné zavrieť prevádzku, v ktorej Žalovaná v 1.\nrade pracuje, čo sa znova prejaví na jej mesačnom príjme. Vo vzťahu k vyššie uvedeným skutočnostiam\nmala za to, že v rozhodnutí Okresného súdu Malacky zo dňa 16.08.2021 sp. zn. 32C/67/2019 neboli\nvzaté do úvahy majetkové pomery Žalovanej v 1. rade, ktoré sú podstatnou súčasťou rozhodovania o\nvýške nemajetkovej ujmy a rovnako nebola vzatá do úvahy možnosť, že rozhodnutie o nároku Žalobkyne\nv 1. rade vo výške 25.000,- € a o nároku Žalobcu v 2. rade vo výške 25.000,- € (spolu v celkovej\nvýške 50.000,- €) je neprimerane vysoké a zároveň takto určená výška nemajetkovej ujmy vzhľadom\nna uvedený prípad nemá oporu ani v doterajšej rozhodovacej praxi súdov. Mala zato, že ak by došlo k\nvypočutiu Žalovanej v 1. rade, nebolo by potrebné podávať odvolanie voči rozsudku Okresného súdu\nMalacky zo dňa 16.08.2021, keďže súd prvej inštancie by zistil majetkové pomery Žalovanej v 1. rade\na jeho rozhodnutie vo vzťahu k nemajetkovej ujme by bolo odlišné ako rozhodnutie zo dňa 16.08.2021.\nVo vzťahu k úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy požadovanej Žalobcom v 1. rade a\nŽalobcom v 2. rade súhlasila s názorom Okresného súdu Malacky v rozhodnutí zo dňa 16.08.2021 sp.\nzn. 32C/67/2019.\n\n42. Žalobcovia 1/, 2/ v odvolacej replike k odvolaniu žalovanej 1/ s jej podaným odvolaním nesúhlasili.\nPodľa ich názoru Okresný súd Malacky postupoval pri určení výšky finančnej náhrady nemajetkovej\nujmy podľa rozhodovacej činnosti ostatných súdov v obdobných prípadoch, pričom podporne vychádzal\nz rozhodnutia NS ČR sp. zn.\n25 Cdo/894/2018, podľa ktorého určil výšku\nfinančnej náhrady ako 20 - násobok priemernej mesačnej mzdy, pričom ju zvýšil z dôvodu mimoriadnej\ncitovej naviazanosti žalobcov na zosnulého, jeho relatívne nízky vek a usmrtenie „na vrchole síl“. V\nrozhodovacej praxi slovenských súdov, ako uviedol Okresný súd Malacky je výška náhrady nemajetkovej\nujmy priznávaná rôzne, keďže sa posudzujú rôzne okolnosti. Poukázali napr. na rozhodnutie Krajského\nsúdu Banská Bystrica, sp. zn. 12Co/465/2014, kde súd priznal manželke a dvom maloletým deťom\nkaždému rovným dielom 33.500,- Eur. Krajský súd v Trenčíne, rozsudkom sp. zn. 4Co/658/2014,\nzo dňa 20.05.2015, priznal manželovi za stratu manželky nemajetkovú ujmu vo výške 50.000,- Eur.\nKrajský súd Trnava v rozsudku sp. zn. 11 Co 116/2013 zo dňa 21.05.2014 priznal manželke náhradu\nnemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou manžela vo výške 33.000,- Eur. Z uvedených rozhodnutí mali\nza zrejmé, že súdna prax priznáva i vyššie sumy náhrady nemajetkovej ujmy, než bola priznaná nim.\nPodľa rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9Co/330/2012, zo dňa 02.10.2013: „...pre stanovenie\nnáhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu neexistujú žiadne kritériá exaktné, žiadne metodiky výpočtu, ani\nžiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorých by sa výška náhrady nemajetkovej ujmy stanovovala.\nStanovenie výšky náhrady je teda zo zákona na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a\nmusí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadne zákonom predvídateľných kritérií, to znamená,\nohľadne závažnosti vzniknutej ujmy a s ohľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V\ntejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,\nktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu\nsatisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť,\nnemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani\nodškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť zadosťučinenie“ (satisfakciu).\nV neposlednom\nrade i rozhodovacia činnosť súdov by o otázkach nemajetkovej ujmy mala pôsobiť preventívnosankčne a mala sa tak stať nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo by vyžadovalo, aby sa\nrozhodovalo o sankcii s dostatočnou dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu. Vychádzajúc\nz vyššie uvedeného je možné zhrnúť, že pokiaľ je zodpovednosť za zásah do osobnostných práv\nzodpovednosťou objektívneho charakteru (zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie), je práve\notázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 OZ\nzásadným spôsobom spoluurčujúca. Pri hodnotení zavinenia je preto potrebné hrubú nedbanlivosť alebo\ndokonca sériu takýchto hrubých nedbanlivostí pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne\nprísnejšie a takýto zásah by sa mal prejaviť i vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Inak povedané,\npodľa názoru súdu, potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia\npôvodcu zásahu, pretože vyššia miera zavinenia je vždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných\npráv zosilnená.“ Mali za to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je priznaná dôvodne. Považovali za\nzrejmé, že im nikdy nenahradí stratu, ktorú utrpeli. Nesúhlasili s tvrdením žalovanej v 1. rade, že je pre\nžalovanú v 1. rade súdom priznaná suma likvidačná. Pripomenuli, že žalovaná v 1. rade bola na každé\npojednávanie predvolávaná. Boli jej zasielané podania strán sporu. Napriek uvedenému zostala v konaní\npasívna a svoje majetkové pomery žiadnym spôsobom nepreukazovala ani netvrdila. Na základe vyššie\nuvedenej rozhodovacej praxe označili za zrejmé, že náhrada nemajetkovej ujmy je rozhodovaná súdmi\ni v podstatne vyšších sumách. Žalovaná v 1. rade poukázala v odvolaní na rozsudok Najvyššieho súdu\nČeskej republiky, podľa ktorého by mal súd brať v úvahu predovšetkým: Okolnosti na strane žalovaného:\na) Miera zavinenia, miera spoluzavinenia usmrtenej osoby,\nb) Postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie)\nc) Dopad udalosti do sféry pôvodcu\nd) Majetkové pomery žalovaného.\nAd a) Miera zavinenia, miera spoluzavinenia usmrtenej osoby\na) Na základe vykonaných dôkazov mali za preukázané, že žalovaná v 1. rade spôsobila dopravnú\nnehodu, na základe ktorej im zomrel manžel a otec, pričom túto vinu priznala.\nK dopravnej\nnehode prišlo výlučne na základe zavinenia žalovanej\nb) Konanie žalovanej v 1. rade, ktoré predchádzalo dopravnej nehode (komunikácia cez aplikáciu\nT. a webovú stránku K..sk), ktoré bolo preukázané v trestnom konaní, a na ktoré poukázali i v\npreskúmavanom konaní , podľa nich predstavuje hrubú nedbanlivosť.\nc) Okrem toho, že obsluhovanie mobilného telefónu počas vedenia vozidla je porušením pravidiel cestnej\npremávky, ide o mimoriadne riskantné konanie pri akejkoľvek rýchlosti vozidla a na akomkoľvek druhu\n\ncesty. Riziko konania, ktorého sa dopustila žalovaná v 1. rade, je o to závažnejšie, že k takému konaniu\ndošlo počas vedenia vozidla na diaľnici, kde je vyššia koncentráciu áut, vozidlá sa pohybujú vyššou\nrýchlosťou a typický je výskyt dopravných nehôd vo zvýšenej miere. Z týchto dôvodov vyžadovalo\nvedenie vozidla na diaľnici vyššiu mieru obozretnosti, a nie naopak, že žalovaná v 1. rade prehliadala\ninternetové stránky v mobilnom telefóne.\nd) Taktiež v tejto súvislosti poukázali na už uvedený Znalecký posudok č. 13/2018 vypracovaný S..\nN., z ktorého vyvodili, že žalovaná v 1. rade mala v krvi 3,4 metyléndioxymetamfetamínu (MDMA) v\nkoncentrácii viac ako 50ng/ml.\nAd b) Postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie)\na) Na základe vykonaných dôkazov konštatovali, že žalovaná v 1. rade ľútosť síce tvrdila, tento postup\nžalovanej v 1. rade však bol motivovaný výlučne zlepšením jej postavenia v trestnom konaní.\nb) Toto mali za zrejmé aj na základe postoja žalovanej v 1. rade v čase po dopravnej nehode, kedy\nžalovaná po zrazení človeka - manžela a otca neprejavila ani minimálny záujem o človeka, ktorého\nzrazila. Táto naďalej pokračovala v prehliadaní webových stránok.\nc) Svedok H. na pojednávaní dňa 16.08.2021 k postupu žalovanej v 1. rade uviedol: „Keď som si od nej\n(žalovanej v 1. rade) pýtal doklady, jediné, čo riešila bolo, že to nie je jej auto, že ona má bavorák. Necítil\nsom z nej žiadnu pokoru ani nič podobné. Neprejavovala žiadny záujem, čo sa deje so zosnulým. Ona\nuž v ten deň vedela, že zomrel, ale ani s kolegami nespolupracovala na objasnení skutku, ani sa nijako\nnezaujímala.“ Na otázku právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, či bola žalovaná v 1. rade po nehode\nv šoku, svedok H. uviedol: „Nie. Dokázala komunikovať aj si riešiť cez telefón svoje záležitosti.“\nKonanie žalovanej v 1. rade predstavuje podľa žalobcov až šokujúcu ľahostajnosť.\nd) Ospravedlnenie, ktoré bolo žalobkyni v 1. rade doručené, bolo zaslané prostredníctvom advokáta\nZ.. N.. Formulácia ospravedlnenia je podľa žalobcov iba formálna bez znakov úprimnej ľútosti zo\nstrany žalovanej v 1. rade. Preto nepovažujú tento list za ospravedlnenie. Žalovaná v 1. rade sa nikdy\nneospravedlnila ani žalobkyni 1/ ani žalobcovi v 2. rade.\ne) Z konania žalovanej v 1. rade mali tiež za zrejmé, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovaná\nv 1. rade nemala záujem nikdy reálne poskytnúť. Žalovaná v 1. rade na pojednávaní dňa 12.04.2021 síce\nuviedla, že má záujem sa mimosúdne dohodnúť, avšak v ďalšom konaní vystupovala pasívne. Nemala\nžiadny záujem komunikovať s nimi ani s ich právnym zástupcom.\nDopad udalosti do sféry pôvodcu\nV konaní nemali za preukázané, že by došlo k akémukoľvek dopadu do sféry pôvodcu, t. j. žalovanej\nv 1. rade. Z výsluchu svedka H. vyvodili, že žalovaná v 1. rade bola absolútne ľahostajná k tomu, že\nspôsobila úmrtie človeka. V podstate považovala za potrebné uviesť len to, že ona vlastní lepšie vozidlo,\na to „bavorák“. O osud človeka, ktorého úmrtie spôsobila, a osud jeho blízkych, sa vôbec nezaujímala.\nZ listín, ktoré žalovaná v 1. rade doložila k veci v rámci odvolacieho konania (a na ktoré by súd v súlade\ns koncentráciou konania nemal prihliadnuť), rovnako vyvodili, že žalovaná žila svoj život ďalej bežným\nspôsobom, brala si nové úvery nemajúc potrebu poskytnúť im akúkoľvek satisfakciu.\nAd d) Majetkové pomery žalovanej\na) V tejto súvislosti žalovaná v 1. rade vytýka súdu prvej inštancie, že neskúmal jej majetkové pomery a\nnevykonal dôkaz jej výsluchom napriek tomu, že bol podľa nej niekoľkokrát navrhovaný. Dané tvrdenie\noznačili za zavádzajúce. Konanie v prejednávanej veci je sporové konanie. Samotná žalovaná v 1.\nrade je povinná uniesť bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné. Žalovaná v 1. rade bola riadne na\nkaždé pojednávanie predvolaná. Na pojednávaniach sa však nezúčastňovala. Súd nemá povinnosť ani\nmožnosť nahradzovať pasivitu žalovanej a vyhľadávať a vykonávať dôkazy z úradnej povinnosti. Uviedli,\nže nemajú vedomosť o tom, že by žalovaná v 1. rade alebo žalovaný v 2. rade navrhli výsluch žalovanej\nv 1. rade tak, aby to bolo v súlade so zásadou koncentrácie konania. Opätovne dali do pozornosti, že\nžalovaná v 1. rade bola prítomná na prvom vo veci vytýčenom pojednávaní a mala možnosť uviesť\nakékoľvek skutočnosti.\nb) V zmysle čl. 6 ods. 1 CSP:\n„Strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať\nprostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej\n\nveci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie\nstrán sporu.“\nPodľa čl. 8 CSP:\n„Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje\ntvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.“\nPodľa čl. 9 CPS:\n„Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim\nvyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.“\nŽalovaná v 1. rade mala v konaní rovnaké možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a\nprocesnej obrany ako my žalobcovia v 1. a 2. rade ako aj žalovaný v 2. rade. Takisto mohla označiť\nskutkové tvrdenia a podoprieť ich dôkazmi. Mala možnosť sa oboznámiť s našimi návrhmi a dôkazmi\na vyjadriť sa k nim.\nc) Žalovaná využila svoje procesné práva okrem iného dňa 29.11.2019 tým, že sa vyjadrila k žalobe,\npričom svoje tvrdenia nepodložila žiadnymi dôkazmi.\nd) V zápisnici z prvého pojednávania zo dňa 12.04.2021 je uvedené nasledovné: „Predstúpila žalovaná\n1, ktorá uvádza: Ja som ochotná sa so žalobcami dohodnúť mimosúdne a budem v tejto veci čakať na\nrozhodnutie súdu. Vinu nepopieram.“ Výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy nenamietala ani neuvádzala,\nže by jej majetkové pomery uplatnenú sumu (spolu 100.000,- Eur) neumožňovali uhradiť. Z vyjadrenia\nžalovanej v 1. rade tiež vyvodili, že táto pôvodne mala záujem v celom rozsahu rešpektovať rozhodnutie\nsúdu.\ne) Ďalších pojednávaní dňa 14.06.2021 a 16.08.2021 sa žalovaná v 1. rade nezúčastnila a ani nevyužila\nmožnosť sa vyjadriť ku konaniu.\nf) Na základe vyššie uvedeného mali za nepochybné, že žalovanej v 1. rade nebolo znemožnené, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva. Skutočnosť, že žalovaná v 1. rade jej patriace procesné práva\nneuplatnila, nemôže predstavovať žiadnu vadu konania. Podľa žalovanej v 1. rade má vyvstávať otázka,\nakým spôsobom bol v konaní nahradený výsluch žalovanej v 1. rade, keďže malo byť povinnosťou\nsúdu, aby jej výsluch bol zabezpečený (str. 4 predposledný odsek odvolania žalovanej v 1. rade).\nŽalobcovia namietali, že z odvolania žalovanej už nie je zrejmé, z akého zákonného ustanovenia má\nvyplývať povinnosť súdu uskutočniť výsluch žalovanej v 1. rade a v situácii, kedy nie je navrhnutý výsluch\nžalovanej v 1. rade a táto sa z vlastnej vôle nezúčastňuje pojednávaní, na ktoré je riadne predvolaná,\nna základe akého zákonného ustanovenia mal byť súd povinný zabezpečiť výsluch žalovanej v 1. rade.\nPodľa § 195 CSP platí, že súd vykoná výsluch strany len na návrh. V konaní však výsluch žalovanej v\n1. rade navrhnutý nebol, okrem návrhu žalovaného v 2. rade na poslednom pojednávaní. Taký návrh\nvšak nie je možné považovať za uplatnenie prostriedkov procesnej obrany a útoku riadne a v čas v\nsúlade so zásadou koncentrácie konania. Ak žalovaná v 1. rade tvrdí, že nie je v jej možnostiach, aby\nsumy im priznané im aj vyplatila, poukázali na vyjadrenie žalovanej v 1. rade na pojednávaní dňa\n12.04.2021, kedy uviedla, že bude rešpektovať rozhodnutie súdu, pričom mala vedomosť o tom, že je\nvoči nej uplatnená suma spolu 100.000,- Eur. Zo strany žalovanej v 1. rade tak ide výlučne o účelové\nkonanie so zámerom predĺžiť súdne konanie. V ďalšej časti odvolania predkladá žalovaná v 1. rade\nprehľad svojich výdavkov. V tejto súvislosti poukazujeme na ust. § 366 CSP, podľa ktorého platí:\n„Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak\na) sa týkajú procesných podmienok,\nb) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,\nc) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok\nd) nesprávne rozhodnutie vo veci alebo\ne) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.\nŽalovaná v 1. rade mala rovnaké možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany\npočas celého konania pred súdom prvej inštancie. Žalobcovia namietali, že ide o dôkazy, ktoré mohla\nžalovaná v 1. rade predložiť kedykoľvek počas konania pred súdom prvej inštancie. Túto možnosť však\nžalovaná v 1. rade nevyužila. Žalovanou v 1. rade predložené dôkazy predstavujú podľa nich tzv. novoty\nv odvolacom konaní, ktorých použitie nie je prípustné, pretože nespĺňajú podmienky uvedené v ust.\n§ 366 CSP. Poukázali však na tú skutočnosť, že dôkazy predložené žalovanou v 1. rade preukazujú\nbuď ľahostajnosť žalovanej v 1. rade k následkom, ktoré spôsobila dopravnou nehodou alebo zámer\nsi zabezpečiť svoje potreby predtým, než jej bude uložená povinnosť im ako poškodeným nahradiť\n\nnemajetkovú ujmu. Z dokladov o úverových zmluvách, ktoré žalovaná v 1. rade predkladá v rámci\nodvolacieho konania, vyvodili, že tieto boli uzatvorené až po dopravnej nehode zo dňa 31.07.2017, a\nto v nasledovných termínoch:\n- úverová zmluva s VÚB bankou na úver vo výške 15.000,- Eur bola uzatvorená dňa 23.11.2018\n- úverová zmluva s OTP bankou na úver vo výške 15.000,- Eur bola uzatvorená dňa 19.08.2019, úverová zmluva s VÚB bank ou na úver vo výške 16.130,- Eur bol uzatvorená dňa 21.08.2019,\n- úverová zmluva so Slovenskou sporiteľňou na úver vo výške 4.000,- Eur bola uzatvorená dňa\n28.09.2021.\nPripomenuli, že v trestnom konaní vedenom proti žalovanej v 1. rade ako obvinenej bolo rozhodnuté\nrozsudkom sp. zn. 1T/83/2018 zo dňa 26.06.2019. Žalovaná v 1. rade bola v trestnom konaní zastúpená\nprávnym zástupcom, a teda mohla mať od neho vedomosť o tom, že žalobcovia ako poškodení jej\nkonaním máme oprávnenie žiadať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súčasne žalovaná v 1. rade\nmala a mohla z vlastnej iniciatívy im ponúknuť nejakú finančnú satisfakciu. Žalovaná v 1. rade však\nna seba prevzala v období nasledujúcom po dopravnej nehode ako aj po rozsudku súdu I. inštancie\nzo dňa 16.08.2021 viaceré finančné záväzky v značnej výške. K dokladom pripojeným k odvolaniu a\npreukazujúcim výšku úverov uviedli, že z daných listín nie je vôbec zrejmé, akou bankou v prospech\nakého dlžníka bol úver v akej výške poskytnutý. Z jednotlivých prehľadov vyplýva len existencia nejakých\núverov, avšak nie je zrejmé, ktorá banka úver poskytla ani komu. Poukázali na tú skutočnosť, že žalovaná\nv 1. rade má čistý príjem v nadpriemernej výške, a to údajne v sume 1.478,- Eur (žalovaná príjem\nnepreukazuje žiadnym spôsobom) . Žalovaná v 1. rade na seba prevzala dobrovoľne údajné záväzky,\nktorých mesačná splátka má byť v celkovej sume 800,- Eur. Ak by žalovaná im splácala súdom priznanú\nsumu 50.000,- Eur splátkami vo výške 800,- Eur tak, ako to tvrdí o svojich záväzkoch, svoj dlh voči nim by\nsplatila približne v období piatich rokov. Naproti tomu žalobcovia už manžela a otca nikdy nestretnú, nikdy\nsa s ním neporozprávajú. Ich životy budú už navždy poznačené. Žalovaná v 1. rade je navyše mladá\na v aktívnom veku a má možnosť aj priebežne si zvyšovať svoj príjem. S ohľadom na vyššie uvedené\nskutočnosti konštatovali, že žalovaná v 1. rade len opätovne preukázala absenciu akéhokoľvek záujmu a\nsnahy o napravenie protiprávneho stavu, ktorý spôsobila. Úmysel žalovanej v 1. rade dobrovoľne si znížiť\nsvoje príjmy prevzatím záväzkov v značnej výške považovali za nutné v danom konaní zohľadňovať len v\nneprospech žalovanej v 1. rade. Ich stratu im už nikto ničím nenahradí. Suma 25.000,- Eur pre žalobkyňu\nv 1. rade a suma 25.000,- Eur pre žalobcu v 2. rade môže predstavovať len určité zadosťučinenie. Stratu\nim blízkej osoby nie je možné nahradiť. Odvolanie žalovanej v 1. rade nie je podľa nich dôvodné. Navrhli,\naby odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021\nvo výrokoch I., II. a IV. Žiadali priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n43. V odvolacej replike žalobcov k odvolaniu žalovaného 2/ žalobcovia pripomenuli, že podľa žalovaného\nv 2. rade boli naplnené odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), h), pričom namieta\nvýšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a priznanú náhradu trov konania. S tvrdeniami žalovaného\nv 2. rade nesúhlasili. Uviedli, že ustanovenie § 11 a\n§ 13 OZ predstavuje súdnu moderáciu,\nkedy je na voľnej úvahe súdu, akú výšku náhrady prizná, pričom prihliada na závažnosť vzniknutej\nujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalovaný v 2. rade v časti „Kritéria na strane\nžalovanej v rade 1“ v odvolaní uvádza, že konštatovanie Okresného súdu Malacky v bode 50. a v\nbode 53. rozsudku sp. zn. 32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 (ďalej len „rozsudok“) „nemá oporu a je\ndokonca v rozpore s ďalšími v priebehu konania vykonanými dôkazmi“ . S týmto tvrdením nesúhlasili.\nTvrdenia žalovaného v 2. rade v tejto časti odvolania považovali za účelové a vytrhnuté z celkového\nkontextu zistení. Žalovaný v 2. rade poukazuje na obsah zápisníc, kde žalovaná v 1. rade vyjadrila\nsvoju ľútosť . Žalovaná v 1. rade sa zúčastnila pojednávania dňa 12.04.2021, kde mala možnosť sa\nvyjadriť k veci. Následne boli vytýčené ďalšie pojednávania, na ktoré bola žalovaná v 1. rade riadne\npredvolaná. Žalovaná v 1. rade mala tiež možnosť sa k veci, nároku, dôvodnosti nároku a k uplatnenej\nsume vyjadriť. Žalovaná v 1. rade takú možnosť nevyužila. V prejednávanej veci ide o sporové konanie,\nkde strany sporu sú zaťažené povinnosťou tvrdiť a povinnosťou znášať dôkazné bremeno. Žalovaná v\n1. rade v rámci súdneho konania, ktorého predmetom bolo práve uplatnenie nároku vyplývajúceho zo\nzásahu do ich osobnostných práv, neuvádzala žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývala úprimná ľútosť\nžalovanej, nenavrhla v tomto smere vykonať žiadne dôkazy, neprejavila žiadny záujem o mimosúdne\nrokovanie. Pokiaľ sa týka prejavenej ľútosti žalovanej v 1. rade, na základe vykonaného dokazovania\nju vyhodnotili výlučne ako účelovú, na ktorú skutočnosť poukázali vo vyjadrení zo dňa 07.07.2021 k\nodvolaniu žalovanej 1/. V trestnom spise sp. zn. 1T/83/2018 na č. l. 328 sa nachádza list vypracovaný\n\nadvokátskou kanceláriou Z.. K. N. označený ako „úprimná ľútosť“. Zo súhlasu žalovanej na ďalšom liste\ntrestného spisu je zrejmé, že žalovaná len udelila súhlas Z.. N., aby „vyjadroval ľútosť a uskutočňoval iné\npotrebné úkony nadväzujúce na záujem z mojej strany o konanie o dohode o vine a treste.“\nZ\nuvedeného mali za nepochybné, že prípis vypracovaný advokátskou kanceláriou bol formulovaný len\nza účelom konania dohody o vine a treste a nepredstavuje ani úprimnú ľútosť. Na tieto skutočnosti\nz nám nepochopiteľných dôvodov súd prvej inštancie neprihliadol a len konštatoval, že žalovaná v 1.\nrade prejavila ľútosť. Z trestného spisu mali však za zrejmé, že vyjadrenie ľútosti zo strany žalovanej\nv 1. rade bolo absolútne bezobsažné a na takto vyjadrenú údajnú ľútosť súd prvej inštancie nemal\nprihliadať vôbec. V trestnom konaní mali za preukázané, že príčinou dopravnej nehody bola oneskorená\nreakcia žalovanej v 1. rade na vzniknutú situáciu v cestnej premávke, neprispôsobenie je správania\nsituácii v cestnej premávke a nesledovanie situácie v cestnej premávke. Bol vyhotovený znalecký\nposudok S.. N., z ktorého vyplýva, že žalovaná v 1. rade mala v čase dopravnej nehody v krvi 3,4\nmetyléndioxymetamfetamínu (MDMA) v koncentrácii viac ako 50ng/ml. Taktiež bolo v trestnom konaní\nz výpisu správ a histórie prehliadania mobilného telefónu žalovanej v 1. rade preukázané, že v čase\ndopravnej nehody obsluhovala mobilný telefón a následne po zrážke opätovne pokračovala v prehliadaní\nwebových stránok a mailovej pošty, ako aj v komunikácii prostredníctvom aplikácie T.. Ospravedlňujúci\nlist, ktorý bol adresovaný žalobkyni v 1. rade, bol zaslaný prostredníctvom advokáta Z.. N., nie teda\nžalovanou v 1. rade. Bol napísaný príliš formálne bez akejkoľvek známky úprimnej ľútosti. Žalobcovi\nv 2. rade sa žalovaná v 1. rade nikdy neospravedlnila. Z rozsudku súdu prvej inštancie nemali za\nzrejmé, z akého dôvodu neprihliadol na skutočnosť, že žalovaná v 1. rade nielenže mala nesprávnu\ntechniku jazdy, ale počas jazdy obsluhovala mobilný telefón, a mohla vidieť z dostatočnej vzdialenosti\nvzniknutú situáciu, pričom včasná reakcia vodičky by zabránila zrážke s manželom a otcom. Mali za\nto, že suma 25.000,-Eur pre každého zo žalobcov predstavuje minimálnu mieru satisfakcie, na ktorú\nim vznikol nárok neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv. S ohľadom na postup žalovanej v\n1. rade pred nehodou, avšak aj po nehode, kedy si ďalej prehliadala internetové stránky na mobile, aj\npostup žalovanej v 1. rade, resp. jej nezáujem, počas civilného súdneho konania podľa nich odôvodňuje\npriznanie vyššej sumy titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch než sumu 25.000,-Eur. Súdne konanie je\nvšak pre nich nesmierne zaťažujúce a len opätovne zraňuje ich emócie. Sú si vedomí toho, že žalovaní\nmajú právo na uplatňovanie procesnej obrany v súdnom konaní. Spôsob, kedy žalovaný v 2. rade\núčelovo vytrháva z kontextu len niektoré časti z vykonaného dokazovania v situácii, kedy je zrejmé, že\nkonanie žalovanej v 1. rade bolo hrubo nedbanlivostné, je pre nich zraňujúce. Poukazovať na údajnú\nľútosť žalovanej v 1. rade v kontexte listu tzv. úprimnej ľútosti spísanej advokátom žalovanej v 1. rade\npovažovali za neadekvátne. K namietanému nepreskúmavaniu majetkových pomerov žalovanej v 1.\nrade prvoinštančným súdom a k zamietnutiu opätovného výsluchu žalovanej v 1. rade, poukázali na ust.\nčl. 6 ods. 1 CSP: „Strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností\nuplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom\nvyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.“\n1. Podľa čl. 8 CSP:\n„Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje\ntvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.“\nPodľa čl. 9 CPS:\n„Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim\nvyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.“\nUviedli, že žalovaná v 1. rade ako strana sporu mala v občianskoprávnom konaní, ktoré je vedené už\nod roku 2019 rovnaké možnosti ako i ostatné strany sporu uplatňovať prostriedky procesného útoku a\nprocesnej obrany. Takisto mohla označiť skutkové tvrdenia a podoprieť ich dôkazmi, ako aj sa oboznámiť\ns návrhmi a dôkazmi protistrany a vyjadriť sa k nim. Žalovaná v 1. rade okrem prvotného vyjadrenia\nzo dňa 29.11.2019 a prvého pojednávania, ktoré sa konalo dňa 12.04.2021, bola absolútne nečinná.\nMali za to, že počas takmer dvojročného trvania konania mala žalovaná v 1. rade dostatočný priestor sa\nvyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ako aj preukázať skutočnosti, na ktorých preukázaní mala záujem.\nPoukázali na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade mal možnosť vypočuť žalovanú v 1. rade na prvom\npojednávaní dňa 29.11.2019, túto možnosť však nevyužil. Nemajú tiež vedomosť o tom, že by niektorá zo\nstrán sporu po pojednávaní dňa 12.04.2021 navrhla vykonanie dôkazu v podobe výsluchu žalovanej v 1.\n\nrade v zmysle ust. § 153 CSP. Žalovaný v 2. rade nenavrhol vykonanie žiadneho dokazovania ohľadom\nmajetkových pomerov žalovanej v 1. rade v zmysle ust. § 153 CSP. Žalovaný v 2. rade pritom v súdnom\nkonaní vystupoval aktívne. Návrh žalovaného v 2. rade na doplnenie dokazovania na pojednávaní dňa\n16.08.2021 bol potom nepochybne v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti a s povinnosťou\nuplatniť včas prostriedky procesnej obrany a procesného útoku. Dali tiež do pozornosti, že stranami\nsporu sú nielen žalovaná v 1. rade, ale aj žalovaný v 2. rade. Pokiaľ majú byť skúmané a má byť\nprihliadané na majetkové pomery žalovanej v 1. rade, neexistuje žiadny dôvod, pre ktoré by nemali byť\nzohľadnené aj majetkové pomery na strane žalovaného v 2. rade ako poisťovne, ktorá dlhodobo pôsobí\nv oblasti poisťovania škodových udalostí disponujúc potrebnou odbornou spôsobilosťou v danej oblasti.\nMajetkové pomery žalovaného v 2. rade je možné preveriť vo verejne dostupnom registri na stránke:\nhttps://www.registeruz.sk/cruz-public/domain/accountingentity/show/657253.\nPokiaľ žalovaný v 2. rade poukazuje v odvolaní na skutočnosť, že súdy zohľadňujú majetkové pomery\nškodcu, zdôraznili, že v danej veci ide o sporové konanie a súd môže v konaní prihliadať len na\nskutočnosti, ktoré strany sporu tvrdia a preukážu. Pokiaľ je strana sporu pasívna, v sporovom konaní\nnie je povinnosťou súdu vyhľadávať a vykonávať dôkazy z úradnej povinnosti. Pokiaľ žalovaný v 2.\nrade poukazuje na rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/140/2018 zo dňa 30.05.2019, kde\nsa okrem iného uvádza: „Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy musí ďalej zodpovedať zásade\nproporcionality, čo možno docieliť komparáciou súdmi priznávaných súm náhrady nemajetkovej náhrady\nv obdobných prípadoch zásahov do osobnostných práv v dôsledku zavineného úmrtia blízkej osoby.“,\npre komparáciu uviedli napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co 465/2014\nzo dňa 30.07.2015, kde súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy po smrti manžela/otca manželke 33\n500 € a dvom pozostalým deťom každému po 33 500 €. Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn.\n9 Co 423/2012 zo dňa 25.02.2013 priznal po smrti manželky/ matky v dôsledku dopravnej nehody\npozostalému manželovi sumu 20 000 € a dvom pozostalým deťom každému po 30 000 €. Krajský súd\nTrnava v rozsudku sp. zn. 11 Co 116/2013 zo dňa 21.05.2014 priznal manželke náhradu nemajetkovej\nujmy spôsobenej smrťou manžela vo výške 33 000 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.\nzn. 4Co/658/2014 zo dňa 21.05.2015 bola žalobcovi uplatňujúcom náhradu nemajetkovej ujmy titulom\nusmrtenia jeho manželky priznaná sumu 50.000 Eur. Krajský súd v Trenčíne tu zohľadňuje závažnosť\nzásahu do rodinného a súkromného života, narušenie celistvosti rodiny, nenapraviteľnosť zásahu zo\nstrany škodcu. Poukázal tiež na rozhodovaciu prax súdov v okolitých štátoch. Okresný súd Skalica\nrozsudkom zo dňa 16.12.2014 sp. zn. 5C/322/2013, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Trnave\nrozsudkom zo dňa 07.06.2016 sp. zn. 10Co/218/2015, priznal žalobcom titulom náhrady nemajetkovej\nujmy spôsobenej usmrtením ich syna spolu sumu 100.000 Eur, t. j. každému žalobcovi priznal sumu\n50.000 Eur.\nZ vybraných rozhodnutí mali za zrejmé, že výška náhrady nemajetkovej\nujmy je súdmi priznávaná rozdielne, a aj v podstatne vyšších sumách než bola im priznaná súdom prvej\ninštancie. V tejto súvislosti sa stotožnili s odôvodnením rozsudku. Mali za to, že súd prvej inštancie\nsa dostatočne vyporiadal s argumentáciou a dostatočne uviedol východiská, ktoré ho viedli k priznaniu\nnemajetkovej ujmy. Ide o obrovský zásah do ich osobnostných práv a životov. Stratu manžela a otca\nim nikto nikdy nenahradí, ani nezmierni ich útrapy. Mali za zarážajúce tvrdenie žalovaného v 2. rade,\nže ak stav žalobkyne v 1. rade po smrti manžela vyžadoval medikamentóznu liečbu, ale nenavštívila\npsychológa alebo psychiatra, nemožno tejto skutočnosti pripisovať takú významnú rolu. Napriek tomu,\nže vzťahy s manželom a otcom boli špecifické, ich ujma je rovnaká. Mali za to, že tieto skutočnosti\nboli v konaní už dostatočne preukázané. V rozsudku sa súd prvej inštancie s týmito skutočnosťami\ndostatočne vyporiadal a rozhodol v medziach zákona podľa svojej úvahy. V tejto časti žalovaný v 2. rade\nuvádza odkazuje na nejakú judikatúru súdov, ale neuvádza konkrétne súdne rozhodnutie, ktoré by túto\notázku riešilo. V tejto súvislosti poukázali na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade už opätovne prehliada\nskutočnosť, že ešte na pojednávaní dňa 14.06.2021, keď boli vypočutí, boli udalosti spojené s úmrtím\nmanžela natoľko zraňujúce, že aj po štyroch rokoch od dopravnej nehody manžela a otca, sa žalobkyňa\nako aj žalobca rozplakali. Ani po štyroch rokoch od úmrtia otca a manžela teda nie je možné povedať, že\nby sme sa s úmrtím nášho otca a manžela vnútorne vysporiadali alebo že by naša bolesť bola menšia.\nNie je menšia a rovnako ich život bude už navždy týmto poznačený. Za absolútne nezrozumiteľné\nmali vyjadrenie žalovaného v 2. rade, že súd mal diferencovať medzi tým, že nebohý Jozef Štefek\nbol celoživotným partnerom žalobkyne 1/ a otcom žalobcu 2/. Toto vyjadrenie žalovaného v 2. rade\npovažovali za absolútne nezrozumiteľné. Žalobca stratil otca v skorom veku, už nikdy v ňom nebude\nmôcť hľadať oporu, radu, pomoc, nebude sa nikdy môcť na neho obrátiť ako na toho skúsenejšieho.\nJe pritom preukázané, že otec tu preňho vždy bol k dispozícii a vo všetkých smeroch ho podporoval.\nŽalobkyni bol zosnulý celoživotným a jediným partnerom. Ako rodina tvorili jeden celok. Navzájom sme\n\nsa podporovali a tešili sa zo spoločných chvíľ, z úspechov syna. Už nikdy sa nebudú môcť s otcom a\nmanželom podeliť nielen o spoločné radosti, ale ani si navzájom podporiť v ťažkých chvíľach. Nesúhlasili\ns tvrdením žalovaného v 2. rade, že súd prvej inštancie mal vychádzal výlučne z rozsudku Najvyššieho\nsúdu ČR sp. zn. 25 Cdo/894/2018. V rozsudku súd prvej inštancie vysvetľuje, že vychádzal zo základnej\nsumy 18.240,-Eur určenej podľa metodiky rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky a vo zvyšku\nzohľadnil špecifiká prejednávanej veci, ktoré sú podrobne vysvetlené v rozsudku. V odvolaní žalovaný\nv 2. rade poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/299/2018-167 zo dňa 23.01.2019.\nK tomuto rozsudku uviedli, že v predmetnej veci pôvodne žalobcovia uplatnili titulom nemajetkovej ujmy\nv peniazoch vždy sumu 30.000,-Eur, pričom súd prvej inštancie v časti uplatnený nárok zamietol a\nžalobcovia nepodali odvolanie. S ohľadom na ich aktuálnu emočnú a psychickú situáciu je pre nich\npochopiteľné, že žalobcovia nemali záujem podať odvolanie, ktorú skutočnosť odôvodnili už vyššie.\nZa podstatnú skutočnosť v danom rozsudku (kde žalovaným bola obdobne Generali poisťovňa, a.s.)\npovažujú argumentáciu odvolacieho súdu, ktorý poukázal „na rozhodovaciu prax v obdobných veciach,\nteda vo veciach priznania náhrady nemajetkovej ujmy, keď napr. rozsudkom Okresného súdu Trnava\nč. k. 13C/126/2010-267 zo dňa 1.10.2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 13C/126/2010-292\nzo dňa 12.11.2014 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/368/2015-311 zo dňa\n1.7.2015 bola manželke muža zomrelého pri dopravnej nehode priznaná suma 40.000,-- Eur, rozsudkom\nOkresného súd Brezno č. k. 2C/61/2010- 261 zo dňa 5.2.2014 potvrdeným rozsudkom Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/465/2014 zo dňa 30.7.2015 bola manželke a dvom deťom muža\nzomrelého pri dopravnej nehode priznaná každému suma 33.500,- Eur.“ Žalovaný v 2. rade má teda\npreukázateľne vedomosť o obdobnej rozhodovacej praxi súdov aj v rámci svojej činnosti, kedy súdy\npriznávajú poškodeným podstatne vyššie sumy, než boli priznané v tomto konaní.\n44. K duplicite uplatnených nárokov mali za to, že sa už v konaní na súde prvej inštancie dostatočne\nvyjadrili k týmto námietkam, „Nárok na jednorazové odškodnenie nám vznikol titulom pracovnoprávneho\nvzťahu voči zamestnávateľovi nášho otca a manžela. V uvedenom konaní si uplatňujeme nárok voči\nžalovaným v 1. a v 2. rade vyplývajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 2. rade\nuviedol, že má za to, že odškodnenie i náhrada nemajetkovej ujmy slúžia na preklenutie nepriaznivej\nfinančnej situácie žalobcov, ktorá bola spôsobená stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku\nslužobného úrazu. Tento názor žalovaného nie je správny - podstatou a účelom nemajetkovej ujmy\nv peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňažnej\nsatisfakcie.“ Rovnaké stanovisko zaujal i súd prvej inštancie v rozsudku. Ďalej uviedli, že vzájomnú\nsúčinnosť medzi manželmi, ktorí sú si blízki, spoločne plánujú svoju budúcnosť a spoločne sa podieľajú\nna prestavbe domu, nie je možné stotožňovať s náhradou príjmov v podobe fyzickej pomoci. Absencia\npomoci zo strany nebohého manžela nepredstavuje pre žalobkyňu výpadok príjmov. Každý človek musí\nmať z vlastnej životnej skúsenosti vedomosť o tom, že vec, ktorú si zhotoví alebo vytvorí sám vlastnými\nrukami alebo so svojimi blízkymi, má pre neho, a teda aj pre ňu, absolútne inú, citovú - nemajetkovú\n- hodnotu. Rekonštrukcia domu pritom nespočíva len v samotnej fyzickej práci, ale napríklad pri voľbe\ntechnických postupov u rekonštrukčných prác, pri voľbe materiálu, a pod. Potrebné sú tak najmä\nznalosti a skúsenosti nebohého manžela, ktoré už nikto nemôže nahradiť. Súd prvej inštancie presne\npochopil životnú situáciu žalobkyne aj v tomto smere. Podľa ich názoru sa súd prvej inštancie dôsledne\nvysporiadal s argumentáciou žalovaného v 2. rade ohľadom zamedzenia dvojitého odškodnenia a\nnesúhlasili s tvrdeniami žalovaného v 2. rade v tomto smere. Poukazovanie žalovaného v 2. rade v\nbode 13. vyjadrenia na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 329/2014 zo dňa 05.06.2014 mali\nza nenáležité. Nález Ústavného súdu SR reaguje práve na situáciu, kedy bolo okrem iného potrebné\nrozhodnúť, ktorý z predpisov si na vec použije, či zákon č. 328/2002 Z. z. a č. 461/2003 Z. z. na danú vec,\nktorých aplikácia prichádzala do úvahy v nadväznosti na ust. § 448 OZ v znení účinnom do 30.11.2019.\nPodľa § 448 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 platí: „Fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase\nsvojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a\nsuma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.“ Nárok\ndaný ust. § 448 OZ v znení účinnom do 30.11.2019 je konkrétny druh škodového nároku a nemá žiadnu\nsúvislosť s právom na ochranu osobnosti. Zákonom č. 394/2019 Z. z. došlo k zmene znenia ust. §\n448 OZ. Podľa § 448 OZ účinného od 01.12.2019 platí: „Pri usmrtení uhrádza ten, kto spôsobil škodu,\nformou peňažného dôchodku náklady na výživu pozostalým, ktorým bol poškodený ku dňu svojej smrti\npovinný poskytovať výživu. Peňažný dôchodok pre pozostalých sa uhrádza vo výške rozdielu medzi tým,\nčo by poškodený mal podľa primeraného očakávania pozostalým na nákladoch na výživu poskytovať,\nak by k usmrteniu nebolo došlo, a dávkami podľa osobitného predpisu poskytovanými z rovnakého\ndôvodu.“ V zmysle ust. § 879w OZ sa týmto ustanovením spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred\n\n01.12.2019. Aj s ohľadom na túto legislatívnu zmenu mali za nepochybné, že právny režim ust. §\n448 OZ sa absolútne žiadnym spôsobom netýka ustanovení OZ na ochranu osobnosti. Ust. § 448 OZ\nreaguje vo svojej podstate na vyživovaciu povinnosť zomrelého voči pozostalým.“ Podľa ich názoru súd\nprvej inštancie pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nevykladal daný pojem, ako to\nsúdu vyhovuje, ale v súlade so zákonom a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, keď škodu je\npotrebné vykladať extenzívne a subsumovať pod ňu aj nároky vyplývajúce z ochrany osobnosti. Aj v\nrozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/299/2018-167 zo dňa 23.01.2019, na ktorý poukazoval\npráve žalovaný v 2. rade, sa jednoznačne a zrozumiteľne vysporiadal s povahou nároku na náhradu\nnemajetkovej ujmy pozostalým, konkrétne v bodoch 49. a násl. citovaného rozsudku, kde sa okrem iného\nuvádza nasledovné: „Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej\npovahy, ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie\nspoločenského uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody\n(inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v\ndôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým,\nza ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada.“\n45. K náhrade trov konania žalobcovia uviedli, že spory o náhradu nemajetkovej ujmy plynúcej z\nporušenia osobnostných práv sú spory, kde priznanie nároku a výška nároku závisí od úvahy súdu. „V\ntýchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou\nuplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie\nvýsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti... Pri rozhodovaní o náhrade trov konania\nje potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do\nžalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška plnenia je potom druhotná a nadväzujúca...Žalobcu je preto\nnevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného\nnároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od\núvahy súdu.“ (Baricová, J. in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,\nTomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926 - 927;).\nÚrok z omeškania podľa nich v žiadnom prípade nepredstavuje samostatný nárok. Úrok z omeškania\npredstavuje príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ. Interpretácia žalovaného v 2. rade je\ntak v rozpore s výslovným znením zákona. Mali za nepochybné, že im vznikol nárok na náhradu trov\nkonania v celom rozsahu. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov I., II.\na IV. potvrdil. Žiadali priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n46. Žalovaný v rade 2 sa v odvolacej replike prostredníctvom svojho právneho zástupcu v plnom rozsahu\nstotožnil s obsahom Odvolania žalovanej v 1. rade. Na skutočnosti ako sú majetkové pomery žalovanej\nv rade 1 a akým spôsobom došlo k zásahu predmetnej udalosti do duševnej sféry žalovanej v rade 1, s\nktorými sa prvoinštančný súd vôbec nezaoberal, upozornil vo svojom Odvolaní proti Rozsudku sp. zn.\n32C/67/2019 zo dňa 16.08.2021 zo dňa 10.11.2021 aj žalovaný v rade 2. Domnieval sa, že majetkové\npomery žalovanej je potrebné vnímať aj skrz životnú úroveň obyvateľov Slovenskej republiky, pre ktorých\núhrada sumy vo výške 50.000,- EUR ako náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcov je likvidačná a nie\nje v majetkových možnostiach a schopnostiach prevažnej časti obyvateľstva vzhľadom na Štatistickým\núradom Slovenskej republiky zverejnené štatistiky príjmov, výdavkov a životných podmienok obyvateľov\nSlovenskej republiky. Dal do pozornosti, že podľa judikatúry zahraničných a slovenských súdov náhrada\nnemajetkovej ujmy nesmie byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom sa prihliada i na\nživotnú úroveň krajiny a tiež na to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. K\nzamietnutiu nároku žalobcov na úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy a výhradám žalobcov,\nže sa súd prvej inštancie nezaoberal argumentáciou prednesenou právnou zástupkyňou žalobcov\nna pojednávaní dňa 16.08.2021 a žiadnym spôsobom nezohľadnil existenciu obsahu nálezu ÚS ČR\na k žalobcami namietanej nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku v tomto smere sa\nžalovaný 2/ nestotožnil s vyššie uvedeným názorom žalobcov a odôvodnenie napadnutého rozsudku\nv tejto časti obsahuje podľa názoru žalovaného v rade 2 presvedčivé argumenty a hodnotí ho ako\nracionálne, vnútorne logické a konzistentné. Pripomenul, že „Za procesnú vadu konania podľa §\n420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa\npredstáv dovolateľa.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/40/2018 zo dňa 18.07.2018).\n„V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď\njasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\npredmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\n\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva\n(ďalej aj ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na\nktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21.1.1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby\nna každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.“ (Nález Ústavného súdu SR\nsp. zn. I. ÚS 736/2016 zo dňa 05.12.2017). Uviedol, že súd prvej inštancie odôvodnil neprípustnosť\nargumentácie žalobcov s poukazom na v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Co 15/1997 zo dňa\n24.06.1998, z ktorého vyplýva že „Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká\naž na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia; až uplynutím takto určenej lehoty\nsplnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“ Účelom takéhoto publikovania rozhodnutí je zabezpečiť\njednotný výklad a jednotné používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. S\npoukazom na význam publikovania rozhodnutí a odkaz na publikované rozhodnutie, na ktoré nadviazali\naj neskoršie prijaté rozhodnutia všeobecných súdu, vrátane Najvyššieho súdu SR žalovanému v rade\n2 nie je zrejmé, v čom je predmetné rozhodnutie nepresvedčivé. Pripomenul, že prvoinštančný súd v\nsnahe riadne odôvodniť svoj postoj k uplatnenému nároku žalobcov na úrok z omeškania z náhrady\nnemajetkovej ujmy ďalej doplnil, že predmetný nárok žalobcov nemá rýdzo majetkovú povahu, keďže\nmá svoj právny základ v osobnostných právach žalobcov, konkrétne v práve žalobcov na rodinný\nživot. Konajúci súd podľa žalovaného 2/ vôbec neprotirečí teórii o majetkovom charaktere nároku na\nnáhradu nemajetkovej ujmy ako žalobcovia mylne prezentujú v odvolaní. Navyše súd prvej inštancie\npredovšetkým poukazuje, že predmetný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevznikol na základe\nzáväzkového vzťahu žalobcov a žalovaných, ale vzniká priamo zo zákona, preto nemožno automaticky\naplikovať právnu úpravu premlčania peňažných záväzkov/dlhov. Súd prvej inštancie poukazuje aj na\naktuálnu stále aplikovateľnú súdnu prax v ČR, na ktorú odkazuje aj žalobcami predložený Nález\nÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/2019, ktorý celkom jednoznačne uviedol, že „41.\nÚstavní soud predné podotýká, že obecné soudy v rámci celého rízení zastávaly konštantní názor,\nže stéžovatelkám nenímožné úroky z prodlenípriznať'/ (ďalej len „Nález“). V Náleze ďalej Ústavný súd\nČR uviedol, že „Obecné soudy se tedy novým civilním kodexem nemusely jen interpretačné inspirovat,\nnýbrž mély též aplikovat základní zásady občanskoprávní regulace obsažené v části první hlavé I.\nNOZ. Mély tedy predevším relevantní ustanovení OZ interpretovat ústavné konformním zpusobem a\nv souladu se základními zásadami občanského práva (§ 2 odst. 1 NOZ), mezi néž patrí mj. duraz\nna ochranu života, resp. soukromého a rodinného života [§ 3 odst. 2 písm. a) a b) NOZ], a také\nzásada, že nikdo nesmí téžit ze svého protiprávního činu\n(§ 6 odst. 2 NOZ).“. Z uvedeného\nžalovaný 2/ vyvodil, že názor Ústavného súdu ČR ohľadne priznania úrokov z omeškania z náhrady\nnemajetkovej ujmy je skôr úvahou /de lege ferenda/ o tom v akom smere by sa mala právna úprava\nzmeniť. Ďalej uviedol, že obdobne ako v podmienkach Slovenskej republiky ani v Českej republike\nvýklad podaný Ústavným súdom ČR nie je záväzný pre všeobecné súdy. „Pokud tedy Ústavní soud\nrozhoduje v individuálních prípadech, jsou jeho nálezy závazné pouze ve smyslu kasačním avšak nikoli\nve smyslu precedenčním Ústavní soud ve své judikature již mnohokrát konstatoval, že tento soud není\nsoučástí obecné soudní soustavy a neprísluší mu právo dozoru nad rozhodovací činností obecných\nsoudu. Do rozhodovací činnosti obecných soudu je Ústavní soud oprávnén zasáhnout pouze tehdy,\nbyly-li pravomocným rozhodnutím téchto orgánu porušeny základní práva a svobody chránéné ústavním\nzákonem.“ (Nález Ústavného súdu ČR II. sp. zn. ÚS 355/02 zo dňa 14.10.2002). Ďalej poukázal na to,\nže žalobcovia predložili súdu jediné rozhodnutie, a to do konca rozhodnutie Ústavného súdu Českej\nrepubliky a na základe tohto jediného rozhodnutia sa domáhajú priznania úrokov z omeškania. Naproti\ntomu žalovaný v rade 2 predložil v predmetnom konaní a prvostupňový súd vychádzal z rozhodnutia,\nktoré sa považuje za ustálenú súdnu prax, ktorá má svoju tradíciu v podmienkach, v právnej úprave\nSlovenskej republiky a povahe predmetného inštitútu Slovenskej republiky. Zdôraznil, že na to, aby\nuvedená „sankcia“ bola účinná a zamedzila protiprávnym konaniam podľa názoru žalovaného v rade 2\nby mala byť primeraná. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy podľa neho nie je trestať, ale poskytnúť\nfyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie. K sankčnej\npovahe nemajetkovej ujmy a ponímaní náhrady nemajetkovej ujmy ako deliktu, na ktorú žalobcovia\nneustále apelujú, poukázal na ponímanie náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s Princípmi európskeho\ndeliktného práva (PETL)\n„S nemajetkovou ujmou sa môže spájať aj tzv. sankčná náhrada škody,\nt. j. či v odôvodnených prípadoch nemá byť škodca odsúdený k náhrade prevyšujúcej výšku zistenej\nškody. Hoci PETL v článku 10:101 odmietajú sankčnú koncepciu náhrady škody ako takej, pretože podľa\nautorov PETL je primárnym účelom kompenzácia (či už finančná alebo navrátenie do pôvodného stavu)\na prevencia,[19] určitý sankčný mechanizmus možno badať v náhrade nemajetkovej ujmy, a to práve\n\ntam, kde PETL berú do úvahy aj mieru zavinenia škodcu, pokiaľ prispel k ujme obete. Do popredia sa\ntak dostáva snaha potrestať škodcu, ktorý úmyselne spôsobil nemajetkovú ujmu. Uplatnením doktríny\nsankčnej náhrady škody ide však aj snahu o prevenciu, teda aby vysoká čiastka slúžiaca ako náhrada\nnemajetkovej ujmy pro futuro odstrašila potenciálnych páchateľov od možného škodného konania.\nPristavme sa na chvíľu pri sankčnej náhrade škody. Aj podľa H. Koziola, jedného z autorov Princípov,\ntieto použitie tzv. punitive damages neumožňujú; vychádzajúc totiž z deliktných právnych systémov,\nväčšina európskych štátov sankčnú náhradu škody neakceptuje “. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý\nrozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. potvrdil ako vecne správny.\n47. V následnej odvolacej duplike žalovaný v rade 2 považoval hodnotenie ľútosti žalovanej v rade\n1 zo strany žalobcov za neprimerané. Názor žalobcov ohľadne zohľadnenia majetkových pomerov\nžalovaného v rade 2 - poisťovne nemá podľa neho oporu v platných právnych predpisoch a judikatúre\nsúdov. Žalovaný v rade 2 nie je subjektom, ktorý zasiahol do osobnostných práv žalobcov, do ich práva\nna rodinný život. Aplikácia ust. 448 OZ, t. j. inštitútu pozostalostnej úrazovej renty na uvedený skutkový\nprípad neprichádza podľa neho do úvahy, nakoľko sa jedná o osobitný a odlišný nárok ako bol žalobcom\nvyplatený v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov\na vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaný v rade 2\npoprel aj ostatné skutkové tvrdenia žalobcov uvedené vo Vyjadrení žalobcov a odkázal ohľadom svojej\nprávnej argumentácie na svoje predošlé podania v predmetnom konaní.\n48. Žalobcovia v odvolacej duplike namietali, že podľa nich nemôže obstáť tvrdenie, že majetkové\npomery žalovanej je potrebné vnímať aj skrz životnú úroveň obyvateľov Slovenskej republiky, pre ktorých\núhrada sumy vo výške 50.000 € je likvidačná. Mali za to, že majetkové pomery iných obyvateľov\nSlovenskej republiky nemajú žiadnu súvislosť s prejednávanou vecou. Dali do pozornosti, že žalovaná\nv 1. rade vo svojom odvolaní zo dňa 25.10.2021 ako aj vo svojom vyjadrení zo dňa 03.12.2021\nuvádza, že je zamestnaná na trvalý pracovný pomer s mesačnou mzdou vo výške 1.478 € v čistom.\nPodľa štatistiky Štatistického úradu Slovenskej republiky priemerná nominálna mzda nedosahuje takýto\npríjem v žiadnom odvetví. Všeobecne známym faktom je, že väčšina obyvateľov Slovenskej republiky\nnedosahuje v zárobku ani tento priemer nominálnej mzdy.\nDôkazy: Štatistika Štatistického úradu - priemerná mesačná mzda podľa odvetví zo dňa 03.12.2021\nUviedli, že žalovaná v 1. rade taktiež doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázala jej tvrdené mesačné\nvýdavky, ktoré navyše uviedla až v rámci odvolacieho konania. Pasivitu žalovanej v 1. rade v konaní\npred súdom prvej inštancie mali za neprípustné nahrádzať v odvolacom konaní, a to s odkazom na\nustanovenia § 366 CSP. Poukázali tiež na skutočnosť, že ako žalovaná v 1. rade, tak i žalovaný v 2. rade\nmá pasívnu vecnú legitimáciu, čím sa i súd prvej inštancie zaoberal v rozsudku , pričom bola rozsudkom\nsúdu prvej inštancie uložená povinnosť plniť ako žalovanej v 1. rade, tak i žalovanému v 2. rade, pričom\nplnením jedného zaniká povinnosť druhého plniť v rozsahu poskytnutého plnenia. V tejto súvislosti\npoukázali i na ust. §4 ods.1, ods. 2 Zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení, kde je\nuvedené, že poisťovateľ nahrádza vzniknutú škodu. Pripomenuli, že v konaní už poukázali na judikatúru\nslovenských súdov, kde súdy priznali i podstatne vyššie sumy náhrady nemajetkovej ujmy, preto výška\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy podľa nich nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. Tvrdenia\nžalovaného v 2. rade o judikatúre týkajúcej sa prihliadania na životnú úroveň krajiny považovali za\nnezrozumiteľné, keďže žalovaný v\n2. rade neuviedol žiadny konkrétny príklad relevantného\nsúdneho rozhodnutia. Naďalej nesúhlasili s odôvodnením súdu prvej inštancie v časti nepriznania úrokov\nz omeškania. Mali za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s odôvodnením nepriznania\núrokov z omeškania, keď sa k tomuto vyjadril iba v rozsahu jedného bodu, v ktorom sa vôbec nevyjadril k\nich argumentácii. Sám žalovaný v 2. rade cituje Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 736/2016 zo dňa\n05.12.2017, v ktorom sa uvádza: „V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne\nnámietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ Uviedli, že nimi požadovaný\nnárok na úroky z omeškania priamo súvisí s predmetom súdnej ochrany a má pre vec podstatný význam,\npreto sa mal súd prvej inštancie komplexnejšie zaoberať jeho odôvodnením a ich argumentáciou, ktorou\npodľa nich dostatočne odôvodnili nárok. Konštatovali, že rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít\n\nnie je nemenná. V právnej vede dochádza k neustálemu vývoju. Skutočnosť, že o nároku na úrok z\nomeškania z nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 1 Co 15/1997 zo dňa 24.06.1998, neznamená, že s ohľadom na okolnosti, na vývoj v rozhodovacej\npraxi aj iných krajín, ktorých právna kultúra a vývoj sú historicky previazané so Slovenskou republikou,\nže nie je možné sa od už prijatého stanoviska odkloniť, a to s odkazom na nové právne argumenty, ktoré\nboli riešené v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2149/2017 zo dňa 10.12.2019.\nPrávnu otázku práva na úrok z omeškania z nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom ochrany osobnosti\npovažovali za potrebné vyriešiť ako celok právne udržateľným spôsobom pre čo najširší okruh prípadov,\npričom pri zodpovedaní otázky týkajúcej sa povahy nemajetkovej ujmy v peniazoch mali za potrebné\nsa vysporiadať aj s argumentáciou uvedenou Najvyšším súdom SR v rozhodnutí R 58/2014. Namietali,\nže rozsudok súdu prvej inštancie však nedáva v tejto oblasti komplexnú odpoveď, pričom riešenie tejto\notázky je zásadné pre uplatnený nárok. Vyjadrenie žalovaného v 2. rade, že ich nárok vznikol priamo\nzo zákona, teda nejde o záväzkový vzťah, a preto by nemalo byť možné na automaticky aplikovať\nprávnu úpravu premlčania peňažných záväzkov/ dlhov, označili za nezrozumiteľné. Žalovaný v 2. rade\nvytkli, že túto svoju úvahu žiadnym spôsobom neodôvodňuje, ani neuvádza, či a aká iná právna úprava\nby sa mala na vec vzťahovať. Obdobne ako nároky z práva na ochranu osobnosti vzniká priamo zo\nzákona zodpovednosť za škodu v zmysle § 420 a nasl. OZ a mali za nepochybné, že na dané nároky\nsa vzťahuje právna úprava premlčania obsiahnutá v ust. § 100 a násl. OZ. Poukaz žalovaného v 2. rade\nna súdnu prax v Českej republiky ohľadom nepriznávania úrokov z omeškania, ktorú však Ústavný súd\nČeskej republiky považuje za protiústavný postup, považovali za nenáležitý. K argumentácii žalovaného\n2/ poukazujúcej na skutočnosť, že výklad podaný Ústavným súdom ČR nie je pre súdy v Českej ani\nSlovenskej republike, poukázali na čl. 3 CSP, podľa ktorého platí: „Každé ustanovenie tohto zákona je\npotrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých\nspočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť\npred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s\ntrvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.“ Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 CSP platí:\n„1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a\núčinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.\n2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade\ns ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe\nniet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“\nUviedli, že pôsobnosť najvyšších súdnych autorít nie je Civilným sporovým poriadkom limitovaná\nna súdne autority pôsobiace na území Slovenskej republiky. Je povinnosťou súdu postupovať tak,\naby poskytol účinnú ochranu právom chránených záujmov a stav právnej istoty. Mali za zrejmé, že\nnajpovolanejším orgánom vykladajúcim rozsah práv garantovaných ústavou je práve ústavný súd. Z\nuvedeného dôvodu by nemalo byť právnom štáte možné ponechať bez povšimnutia argumentáciu\nÚstavného súdu Českej republiky, ktorá sa vyjadruje k zákonným ustanoveniam aplikovateľným v\nprejednávanej veci a spôsobu ich výkladu tak, aby boli garantované ústavné práva osôb, ktoré uplatňujú\nnárok titulom ochrany osobnosti. Ďalej ak sa žalovaný v 2. rade vyjadruje k údajnej sankcii, dali do\npozornosti, že predmetom konania nebolo uloženie žiadnej sankcie. Argumentáciu žalovaného v 2.\nrade tak v tejto časti považovali za irelevantnú. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie\nv časti výrokov I., II. a IV. potvrdil. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku\nIII. zmenil a priznal im úrok z omeškania v uplatnenom rozsahu. Žiadali priznať nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania.\n49. Ďalšie vyjadrenia stany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.\n50. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi\npodaných odvolaní podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na\nust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru,\nže odvolania sporových strán nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,\nkeď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti\nžaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v\nnapadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s\njeho právnym záverom o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcov proti žalovaným na náhradu\nškody spočívajúcej v ich nemajetkovej ujme v priznanom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť\n\njeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaniach uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný\nnež napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti ich žaloby v tomto rozsahu, keď\nv odvolaniach uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci\nodôvodnenia napadnutého rozsudku v potrebnom rozsahu nevysporiadal alebo by im nevenoval pres\nprávne rozhodnutie vo veci potrebnú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne\nvyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie\nprávnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce,\naby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už\nodzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti\nnapadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne\nskutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu\nSR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového\nsúdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie\nz hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ( II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento\nprávny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných\nsúdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak\nodvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať,\nže v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty\nstrán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené\nočakávania žalovanej a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jej právnymi názormi, neznamená\nporušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite,\nkeď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania\n(aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a\nhodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a\naby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). V záujme zachovania práva strán sporu\nna spravodlivý súdny proces sa odvolací súd ale vyjadruje stručne k odvolacím námietkam všetkých\nsporových strán.\n51. Žalobcovia podali odvolanie proti zamietajúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie\nlen v rozsahu zamietnutia uplatneného príslušenstva v podobe úrokov z omeškania z priznaného\nrozsahu náhrady nemajetkovej ujmy dôvodiac, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s\nich argumentáciou uvádzanou v rámci konania pred ním, keď nárok na príslušenstvo odôvodňovali\ntým, že nemajetková ujma je majetkové premlčateľné právo a taktiež tým, že súd prvej inštancie pre\núčely rozhodnutia o ich nároku na príslušenstvo rozhodol so zreteľom na R45/2000, podľa ktorého\npovinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,\nv ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej doby sa dlžník dostáva do omeškania,\nkeď vôbec nezohľadnil nimi prezentovaný Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS\n2149/2017 zo dňa 10.12.2019. Odvolací súd sa však s odôvodnením súdu prvej inštancie v rozsahu\ntýkajúcom sa nepriznania príslušenstva žalobcom stotožňuje a dopĺňa ho o ďalšie právne úvahy, že\nžalobcami prezentované rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky predstavuje ojedinelé súdne\nrozhodnutie, nezhodujúce sa so závermi všeobecných súdov Slovenskej republiky rôznych inštancií,\nsúdnou praxou senátu 4Co (odvolacieho súdu), aj iných senátov Krajského súdu v Bratislave, ako aj\nnajvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, vydané v individuálnej veci, kde priznanie príslušenstva\nodôvodňovali individuálne skutkové okolnosti danej veci. Výsledky súdnej praxe v Slovenskej republike\nneprekonali R45/2000 správne použité súdom prvej inštancie vo veci preskúmavanej. Podľa odvolacieho\nsúdu premlčateľnosť majetkového práva neznamená ešte vznik dlhu a už vôbec nie omeškania s jeho\nplnením. Premlčateľnosť znamená vzťah k majetkovému právu, ale nie k omeškaniu s plnením. Dlh\npovinného zaplatiť oprávnenému náhradu nemajetkovej ujmy vzniká rozhodne až súdnym rozhodnutím,\ndovtedy môže ísť zo strany povinného a zodpovedného subjektu len o dobrovoľné plnenie. Pred\nprávoplatným súdnym rozhodnutím nemôže byť povinný k náhrade nemajetkovej ujmy v omeškaní s jej\nplnením, lebo ešte nemá dlh voči poškodenému jeho neoprávneným zásahom, keďže ust. § 13 ods. 1\nOZ okrem peňažnej náhrady upravenej až v ods. 2 ust. § 13 OZ ako vyššej formy zadosťučinenia pozná\naj náhradu morálnu, nemateriálnu a povinný nemá vedomosť o tom, či súd nárok na peňažnú satisfakciu\nčo i len do základu bude považovať na základe vykonaného dokazovania za opodstatnený, keďže takýto\n(opodstatnený) je len v prípade, ak má súd za to, že morálna satisfakcia nie je postačujúca, ku ktorému\nzáveru dospieva súd až hodnotením vykonaného dokazovania, nehovoriac o výške náhrady, ktorú v\nzmysle výslovnej dikcie ust. § 13 ods. 3 OZ expresis verbis určuje len súd. Plynutie času a útrap odvolací\n\nsúd posúdil ako adekvátne potrebe vykonať dokazovanie v súdnom procese a irelevantné vo vzťahu\nk nároku na príslušenstvo. Ak žalobcovia argumentovali sankčnou funkciou náhrady nemajetkovej\nujmy a prevenciou, odvolací súd uvádza, že v prípade žalovanej 1/ sankciu za jej neoprávnený zásah\ndostatočne predstavuje priznaná výška náhrady a obava z budúcich neoprávnených zásahov rovnakého\ntypu nie je opodstatnená, keď nárok na príslušenstvo z náhrady nemajetkovej ujmy by eventuálne\nmohol prichádzať do úvahy pri neoprávnených zásahoch médií do osobnostných práv fyzických alebo\nprávnických osôb difamačného charakteru, kde by úrok z omeškania mohol prípadne v individuálnych\nprípadoch predstavovať sankciu za opakované neoprávnené zásahy a tým aj prevenciu so zreteľom na\nzásadu súladu výkonu práv s dobrými mravmi. Vo vzťahu k žalovanému 2/ odvolací súd nevzhliadol\ndôvod na jeho sankcionovanie úrokom z omeškania a prevenciu.\n52. K posúdeniu opodstatnenosti odvolania žalobcov nebolo potrebné zaoberať sa správnosťou\nvyhodnotenia vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, keďže posúdenie existencie nároku na\npríslušenstvo vychádzajúc z uvedených právnych noriem a výsledkov súdnej praxe je otázkou právnou.\n53. Inak tomu bolo vo vzťahu k odvolaniam oboch žalovaných.\nVo vzťahu k týmto obom odvolaniam odvolací súd prioritne uvádza, že podľa ust. § 191 ods. 1 CSP\ndôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods.\n2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon\nneustanovuje inak.\nPodľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v\nsúlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.\n54. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska\nich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich\nvykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti\nči nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je\nvecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré\nboli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon\nnepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo\nvzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové\ni komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.\n55. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá\nlogického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť\nurčitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu\npravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s\npoznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s\npoznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či\nprotichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov\nje záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery\núčastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v\nzáver, že pravdivosť skutkových tvrdení vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení\nmala byť preukázaná.\n56. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,\nlen ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani\npolemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal\nza pre skutkový stav dôležitý alebo naopak\n(6MCdo 1/2010).\n57. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že vykonané dôkazy hodnotil súd prvej\ninštancie logicky a teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom, nakoľko z nich správne vyvodil, že žalovaná\n1/ svojím nedbanlivostným konaním neoprávnene zasiahla do najdôležitejších osobnostných práv oboch\nžalobcov, keď sa na 40,750 diaľničnom kilometri po diaľnici O. v smere z S. O. G. nevenovala dostatočne\nriadeniu osobného motorového vozidla zn. Q. M., D.. Č.. G., pretože obsluhovala svoj mobilný telefón,\nčím porušila ust. § 4 ods. 1 písm. c( a § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a v\n\ndôsledku výlučne tohto neoprávneného konania zranila a zavinila smrť príslušníka Policajného zboru SR\na manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcu 2/, ktorý vykonával v tom čase usmerňovanie dopravy, pričom\nviedol so žalobcami spoločnú domácnosť a bol ich najbližším príbuzným a blízkou osobou. Za uvedené\nprotiprávne konanie bola žalovaná 1/ po uznaní ju vinnou odsúdená v trestnom konaní na podmienečný\ntrest odňatia slobody a na trest zákazu vedenia motorových vozidiel všetkého druhu. Povinné zmluvné\npoistenie v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. k uvedenému motorovému vozidlu bolo uzatvorené u\nžalovaného 2/. Súd prvej inštancie skutkové zistenia správne vyhodnotil, že u oboch žalobcov ide o\nujmu značnú, nakoľko by ju ako značnú pociťovala každá fyzická osoba v rovnakom čase, na rovnakom\nmieste a za rovnakých okolností.\n58. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové\npodstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru,\nči právo prizná alebo neprizná, resp. v danom prípade v akom rozsahu. Právne posúdenie veci je\nnesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu\nnormu nesprávne interpretuje. Nesprávnym právnym posúdením sa teda rozumie omyl pri aplikácii\npráva.\n59. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri právnom posúdení veci nedopustil\nžiadneho omylu, keď na vec aplikoval príslušné adekvátne, t. j. správne zvolené právne normy o\nzodpovednosti za škodu žalovanej 1/ voči žalobcom 1/, 2/ v podobe ich nemajetkovej ujmy v dôsledku\nzavinenia smrti ich blízkej osoby prevádzkou osobného motorového vozidla, za ktorú zodpovednosť\nbolo v čase dopravnej nehody relevantné motorové vozidlo podľa zákona č. 381/2001 Z.z. poistené u\nžalovaného 2/ a teda vychádzajúc z dikcie ust. § 4 tohto zákona má poistený právo, aby poisťovateľ za\nneho nahradil poškodenému škodu, ktorou sa v zmysle jej eurokonformného výkladu a judikatúry ESĽP\na z toho vychádzajúcej súdnej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky rozumie aj nemajetková\nujma pozostalých obetí dopravných nehôd. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o tom, že\nžalobcovia v spore uniesli dôkazné bremeno o žalobou uplatnenom nároku voči žalovanej 1/ na peňažnú\nnáhradu nemajetkovej ujmy a voči žalovanému 2/ na náhradu škody spôsobenej im žalovanou 1/ v\npodobe nemajetkovej ujmy, keďže vzhľadom na závažnosť tejto ujmy ju možno posúdiť ako značnú, pri\nktorej iné ako peňažné zadosťučinenie nie je postačujúce.\n60. Súd prvej inštancie právne nepochybil, ak po tom, ako vyhodnotením vykonaného dokazovania\nzistil, že obom žalobcom žalovaná 1/ spôsobila značnú nemajetkovú ujmu v ich osobnostných sférach,\na to v ich práve na plnohodnotný rodinný život, na najbližšie rodinné vzťahy, na budúce rodinné\nvzťahy, na pomoc a podporu od blízkej, dokonca najbližšej a pre oboch žalobcov jedinej osoby v\nnajcitlivejšom význame tohto pojmu po stránke fyzickej, psychickej i ekonomickej, dospel k právnemu\nzáveru, že pre žalobcov je nepostačujúca iná ako peňažná forma náhrady za túto ujmu spôsobenú im\nžalovanou 1/, a to u oboch žalobcov, keďže u oboch žalobcov išlo o najbližších rodinných príslušníkov\nzosnulého, s ktorými žil v spoločnej domácnosti a bol vzhľadom na vek žalobcu 2/ absolútne blízky veku\nmaloletého a z neho vyplývajúcu jeho nesamostatnosť po stránke duševnej i fyzicko-ekonomickej pre\noboch rovnako nevyhnutný pre ich ďalší život. Uvedené závery sú pre odvolací súd tak jednoznačné,\nže nepovažuje za potrebné polemizovať a analyzovať absurdné odvolacie námietky žalovaných v tomto\nsmere o rozdielnom rozsahu ich ujmy. Vzájomné citové, fyzické, rodinné a ekonomické, pre oboch\nžalobcov v tom čase rovnako životne nevyhnutné puto trojice bolo navždy nenapraviteľne ukončené.\nIné skutočnosti vykonaným dokazovaním zistené neboli, preto súd prvej inštancie nemohol dospieť k\niným ako v odôvodnení napadnutého rozsudku prezentovaným právnym záverom o dôvodnosti nároku\nžalobcov na peňažné zadosťučinenie ako vyššej kvalifikovanej formy zadosťučinenia za neoprávnený\nzásah do ich osobnostných práv.\n61. Podľa § 13 ods. 3 OZ výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na\nokolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.\n62. O výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhoduje teda výlučne konajúci súd vzhľadom na zistené\nvýsledky vykonaného dokazovania zameraného na zisťovanie závažnosti vzniknutej ujmy a zisťovanie\nokolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, čo sú dve zákonné kritériá pre určenie výšky peňažnej\nnáhrady súdom. Z dikcie tohto ustanovenia iné kritériá pre posúdenie adekvátnej výšky finančnej\nnáhrady nemajetkovej ujmy neplynú. Pokiaľ ide o prvé kritérium, a to závažnosť ujmy vzniknutej\nžalobcom, táto je fatálna, absolútna, nenapraviteľná, bez perspektívy jej zmenšenia, nakoľko náhlou\n\nnečakanou šokujúcou smrťou ich najbližšej osoby v jej najproduktívnejšom a zároveň najsilnejšom\nveku po stránke fyzickej, osobnostnej, psychickej, komunikatívnej, výchovnej, ekonomickej a pod.,\na to rovnako vo vzťahu k obom žalobcom, bolo navždy porušené ich osobnostné právo na rodinný\nživot súčasný, ktorý podľa výsledkov vykonaného dokazovania bol plnohodnotný, ako aj budúci v\nnajširšom možnom význame. Závažnosť vzniknutej ujmy žalobcov je teda najvyššia možná. Pokiaľ ide\no druhé zákonné kritérium determinujúce úvahy súdu a na ne nadväzujúce rozhodnutie súdu o výške\ntejto náhrady, súd prvej inštancie správne vychádzal zo zistených skutočností, že k neoprávnenému\nkonaniu žalovanej 1/ došlo z nedbanlivosti, ale za to v dôsledku hrubej nedbanlivosti, keď sa v tesnej\nčasovej blízkosti pred nehodou nevenovala dostatočne vedeniu motorového vozidla, ale aplikáciám v\njej mobilnom telefóne, bola ovplyvnená dávkou MDMA v koncentrácii viac ako 50 mg/ml v krvi, užitej\nsíce za nejasných okolností, ale ako vyplynulo z vyšetrovacieho spisu s vedomím žalovanej 1/ v čase\njazdy motorovým vozidlom a dopravnej nehody, že sa necíti dobre po diskotéke, čo sa jej už aj v\nminulosti stalo z možného užitia takejto látky, po nehode zranenému a neskôr zosnulému neposkytovala\nžiadnu náležitú starostlivosť a pomoc, ktorú od nej bolo možné spravodlivo očakávať, nesplnila si\nteda prevenčnú povinnosť zabrániť zväčšeniu škody na jeho zdraví v rámci jej možností a schopností,\npozostalým žalobcom sa neospravedlnila osobne, ale len formou listu prostredníctvom právneho\nzástupcu, neposkytla žiadne plnenie, pomoc alebo aspoň inú ďalšiu osobnú morálnu súčinnosť.\nUvedené zistenia neboli síce priťažujúcimi okolnosťami v trestnom konaní vedenom proti jej osobe, ale\nv rámci civilného sporu o ochranu osobnosti predstavujú vysoko negatívne okolnosti na strane pôvodcu\nneoprávneného zásahu a už vôbec nepredstavujú také, ktoré by odôvodňovali pre ňu priaznivejšie\nrozhodnutie vo veci než bolo vydané súdom prvej inštancie. Ust. § 13 ods. 2 OZ ako kritérium pre určenie\nvýšky náhrady nemajetkovej ujmy uvádza okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo, čím mal\nzákonodarca na mysli aj okolnosti na strane poškodeného, teda zosnulého manžela a otca žalobcov,\nktorý sa žiadnym spôsobom nepričinil o vznik tejto dopravnej nehody alebo o zväčšenie vzniknutej ujmy\nžalobcov a k jeho osobe a k jej správaniu sa neviaže žiadna miera spoluzavinenia, keďže v danom\nmieste a čase vykonával povinnosti príslušníka PZ SR a riadil premávku na dopravnej komunikácii, na\nktorej k relevantnej dopravnej nehode došlo. Z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti,\nže by dopravnej nehode mohol zabrániť alebo jej priebeh a následky svojím konaním zmierniť. Išlo teda\no náhlu šokujúcu nepredvídanú smrť najbližšieho príbuzného oboch žalobcov bez akéhokoľvek jeho\nalebo ich spoluzavinenia počas výkonu jeho práce. Pozostalí náhle stratili najbližšieho člena rodiny a\ndlhoročnej spoločnej domácnosti, u žalobkyne 1/ vo veku po dlhoročnom a podľa výsledkov vykonaného\ndokazovania harmonickom súžití so zosnulým , keď sa s jeho nečakanou stratou ťažko vyrovnávala, čo\nvzhľadom na jej smútok a vek objektívne mohlo negatívne ovplyvniť schopnosť vytvorenia ďalšej rodiny\nalebo partnerstva, z čoho možno objektívne vyvodiť zhoršenie možnosti vzhľadom na vek inak bežného\na životne očakávaného osamostatnenia sa žalobcu 2/ vzhľadom na potrebnú pomoc voči žalobkyni 1/\nnahrádzajúcu zosnulého manžela. Uvedené skutočnosti nebolo potrebné zisťovať, či nastali, nakoľko\npri neoprávnenom zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby ide o zodpovednosť objektívnu, keď\nzásah je neoprávnený vtedy, ak je čo len objektívne spôsobilý v priamej príčinnej súvislosti s ním\nvyvolať negatívne následky v osobnostných právach. U žalobcu 2/ išlo v čase smrti otca o osobu blízku\nveku maloletého, tesne pred životne dôležitými udalosťami (skončenie štúdia na strednej škole, voľba\nbudúceho povolania), vo veku premeny dieťaťa v muža s potrebou vzoru pre správanie sa a konanie\nvo všetkých sférach života (pracovných, citových, manuálnych, rozumových a pod.), o to viac, že bol\njediným dieťaťom zosnulého. Podľa názoru odvolacieho súdu súdom prvej inštancie priznaná výška\npeňažného zadosťučinenia je plne adekvátna miere a rozsahu ujmy oboch žalobcov, berúc do úvahy, že\nžalobcovia odvolanie proti priznanej výške peňažného zadosťučinenia nepodali. Vzhľadom i na súdom\nprvej inštancie konštatovanú nejednotnosť a rozdielnosť súdnej praxe pokiaľ ide o výšky priznaných\nplnení v obdobných právnych veciach je odvolací súd toho názoru, že táto nepredstavuje žiaden\nexces z rozhodovacej praxe, keď všeobecné súdy priznávajú vyššie i nižšie sumy priamym pozostalým\ndopravných nehôd, pričom súd prvej inštancie bol oprávnený a procesne ani hmotnoprávne nepochybil,\nak pre účely rozhodnutia o výške tejto náhrady podporne použil i rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej\nrepubliky sp. zn. 25Cdo/894/2018, v ktorom bola základná výška nemajetkovej ujmy pri usmrtení\nnajbližších príbuzných stanovená ako 20-násobok priemernej hrubej mzdy v národnom hospodárstve\nza rok 2016 v danom prípade. Priznaná výška nepredstavuje pre žalobcov žiaden bezdôvodný zdroj\nmajetkového prospechu a plne korešponduje s intenzitou a dĺžkou trvania ujmy spôsobenej im žalovanou\n1/, u ktorej v jej konaní v čase dopravnej nehody a ani po nej súd prvej inštancie a ani súd odvolací\nnezistil žiadne okolnosti, na základe ktorých by priznaná výška peňažného odškodnenia pre žalobcov\nnebola spravodlivá.\n\n63. K odvolacím námietkam žalovanej 1/ a žalovaného 2/, že žalovaná 1/ nebola v konaní pred\nprvoinštančným súdom vypočutá napriek návrhu takéhoto dokazovania, že súd prvej inštancie\nnevykonal dokazovanie ohľadom jej majetkových pomerov a jej možnosti výkonu napadnutého\nrozsudku, prípadne nezisťoval, ako relevantná udalosť zasiahla do jej duševného života, odvolací súd\nuvádza, že v sporovom konaní, o ktoré ide i v prejednávanej veci, platí zásada dispozičná a prejednacia.\nPrejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne\nvecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na stranách sporu a ukladá\nim povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu svojho tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia\na povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného\nbremena určuje práve hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná, keď dôkaznú\npovinnosť ohľadom tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má práve žalobca, avšak dôkaznú povinnosť\nmá aj žalovaný o skutkových tvrdeniach opačného významu a obsahu, resp. o skutočnostiach slúžiacich\nna jeho procesnú obranu. Žalovaná 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie dokazovanie jej výsluchom a\nlistinnými dôkazmi o jej majetkových pomeroch nenavrhla. Z obsahu predloženého spisového materiálu\nodvolací súd zistil, že takéto dokazovanie žalovaná 1/ nenavrhla v rámci svojho vyjadrenia k žalobe,\ntoto dokazovanie nenavrhol ani žalovaný 2/ v rámci repliky a dupliky počas prvoinštančného konania.\nDňa 12.04.2021 sa konalo nemeritórne pojednávanie súdu prvej inštancie, kde ani jeden zo žalovaných\nvýsluch žalovanej 1/ nenavrhol, žalovaná 1/ uviedla, že je ochotná sa so žalobcami mimosúdne\ndohodnúť, počká na rozhodnutie súdu, vinu nepopiera. Na tomto pojednávaní vzala žalovaná 1/ na\nvedomie termín ďalšieho pojednávania vo veci stanoveného na deň 14.06.2021, na ktoré sa bez\nospravedlnenia nedostavila. Svoju neprítomnosť na tomto pojednávaní ospravedlnila dodatočne až dňa\n02.08.2021 z dôvodu, že bola posledné dva mesiace pracovne vyťažená a na pojednávanie vytýčené na\ndeň 14.06.2021 pozabudla. Na ďalšie pojednávanie vytýčené na termín dňa 16.08.2021 sa telefonicky\nospravedlnila z dôvodu, že je chorá bez doloženia akýchkoľvek dokladov o takejto skutočnosti. Na\npojednávaní dňa 16.08.2021 právny zástupca žalovaného 2/ uviedol, že v trestnom konaní sa žalovaná\n1/ pri výsluchoch vyjadrovala ku skutočnostiam týkajúcim sa viny, t. j. odlišným od uplatňovaného\nnároku, nevyjadrila sa k svojim majetkovým pomerom a k tomu, ako udalosť zasiahla do jej duševnej\nsféry, čo by mal súd podľa judikatúry skúmať. Uvedenú námietku žalovaného 2/ súd prvej inštancie\nvyhodnotil ako návrh na dokazovanie výsluchom žalovanej 1/, ktorý uznesením vyhláseným na tomto\npojednávaní zamietol. Následne na uvedenom pojednávaní vec meritórne rozhodol napadnutým a\npreskúmavaným rozsudkom. Žalovaná 1/ dokazovanie výsluchom svojej osoby a listinnými dôkazmi o\nsvojich majetkových pomeroch v rámci prvoinštančného konania nenavrhla, až k podanému odvolaniu\nv zastúpení zvoleným právnym zástupcom doložila dôkazy o vzniku úverových vzťahov v roku 2021.\n64. Ako bolo uvedené vyššie, vzhľadom na procesnú pasivitu žalovanej 1/ v danom sporovom konaní,\nkeď nenavrhla žiadne prostriedky procesnej obrany a ani žiadne skutočnosti pre účely možnosti\npriznania nižšej sumy peňažného zadosťučinenia žalobcom než priznanej, vyhodnotil odvolací súd\nvyššie uvedené odvolacie námietky žalovaných za neopodstatnené. Naopak z obsahu spisového\nmateriálu vyplynulo, že žalovaná 1/ v čase dopravnej nehody a aj v súčasnosti má pravidelný mesačný\npríjem z pracovnej činnosti priemernej spoločenskej výšky, je v produktívnom veku aktuálne 33 rokov,\nv spore neboli zistené žiadne negatívne skutočnosti o jej zdravotnom stave negatívne do budúcna\nspôsobilé tento jej príjem ovplyvniť, sama v ospravedlnení neprítomnosti na pojednávaní konanom\ndňa 14.06.2021 uviedla, že je pracovne mimoriadne zaťažená. Pokiaľ ide o zásah udalosti do jej\nživota nenavrhla žiadne dôkazné prostriedky na jej procesnú obranu v tomto smere, naopak, na\npojednávanie konané dňa 14.06.2021 v časovom rozmedzí necelých dvoch mesiacov pre pracovné\nzaťaženie pozabudla, ako sama uviedla v ospravedlnení neprítomnosti na ňom, z čoho odvolací súd\nvyvodil, že negatívny zásah do jej duševného života jej výsluchom by ani nebolo vhodné na súdnom\npojednávaní dokazovať, nakoľko by mohol pre žalobcov znamenať len prehlbovanie ich utrpenia pri\nmožnom zistení opaku, pričom súdne konanie má byť vedené v zásadách humanizmu a výchovne.\nPokiaľ ide o dôkazné prostriedky o úveroch žalovanej 1/ doložené k jej odvolaniu, odvolací súd uvádza,\nže ide o neprípustné novoty odvolacieho konania v zmysle § 366 CSP, nakoľko sa netýkajú procesných\npodmienok\n(písm. a), netýkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu (písm. b),\nnepreukazuje sa nimi, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci (písm. c) a taktiež nie je pravdou, že by ich odvolateľka bez svojej viny nemohla uplatniť v\nkonaní pre súdom prvej inštancie (písm. d). Na margo týchto dôkazov, hoci neboli v odvolacom konaní\nvykonané z vyššie uvedených zákonných dôvodov ich vykonanie vylučujúcich, odvolací si nedokáže\nodpustiť uvedenie výchovnej poznámky, že žalovaná 1/ pred uzatvorením úverových vzťahov v roku\n2021, t. j. po nehode a po začatí predmetného sporu mala riešiť úverom prioritne možnosť výkonu\n\nbudúceho a ako sama na pojednávaní dňa 12.04.2021 uviedla ňou očakávaného súdneho rozhodnutia\nv predmetnej veci.\n65. Odvolaciu námietku žalovaného 2/ o porušení zásady jedného odškodnenia jednej škodovej\nudalosti tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil odškodnenie žalobcov podľa zákona č. 328/2002 Z.\nz. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnenú a v plnom rozsahu poukazuje na\nodôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere, s ktorým sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ide\no samostatné odlišné nároky žalobcov podľa odlišných právnych noriem, slúžiace pre účely pokrytia\niných a absolútne odlišných strádaní a vychádzajúce z iných skutkových okolností a zákonných kritérií\n(v prípade zákona č. 328/2002 Z. z. služobný úraz policajta alebo jeho choroba z povolania, v prípade\nochrany osobnosti neoprávnený zásah do osobnostnej sféry fyzickej osoby). Pre prípad unesenia\ndôkazného bremena v preskúmavanom spore žalobcami o svojom nároku na priznanie peňažného\nzadosťučinenia v priznanej výške v spore o ochranu osobnosti niet žiadneho dôvodu na neposkytnutie\nim takejto súdnej ochrany len z dôvodu existencie ich zákonného nároku podľa príslušných ustanovení\nzákona č. 328/2002 Z. z. vzhľadom na ich status pozostalých policajta, ktorý zomrel následkom\nslužobného úrazu.\n66. Na základe vyššie uvedeného vyhodnotil odvolací súd všetky odvolacie námietky sporových strán za\nnedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých napadnutých častiach, t. j. v celosti a rovnako\naj v napadnutej a zároveň aj podľa § 379 písm. a/ CSP v závislej časti o náhrade trov prvoinštančného\nkonania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo výroku na náhradu trov prvoinštančného\nkonani rozsudok ako vecne správny potvrdil z dôvodu, že žalobcovia boli plne úspešný pokiaľ ide o\nzáklad ich nároku, rovnako aj pokiaľ ide o výšku priznaného plnenia, keďže túto je oprávnený určiť\nvýlučne súd a nepodlieha uneseniu dôkazného bremena žalobcami, pričom odvolací súd zohľadnil, že\nnebola žalobcami v žalobe až excesne nadsadená, pričom úrok z omeškania je len príslušenstvom\npohľadávky a nebol žalobcami žalovaný samostatne ako osobitný nárok.\n67. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní\nvzhľadom na neúspech všetkých odvolateľov v odvolacom konaní podľa § 255 ods.1, 2 CSP v spojení\ns § 396 ods. 1 CSP.\n68. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave jednohlasne v pomere 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného\nuznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "32C/67/2019", "guid": "dfbb5021-e970-408e-bbfe-33bd22c22af7:9f34910f-e996-41a5-a548-454a1e55f212", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:060db8c9-4dda-43dd-8f62-b9a9e5a73197", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.310.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 310/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 310/2019 z 20. 8. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-08-20", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.310.2019.1"}, {"guid": "ussr:c6c546b4-0dcd-4e96-8050-a50b02434bf5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.377.2018.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 377/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 377/2018 z 31. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-31", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.377.2018.1"}, {"guid": "ussr:63a32c11-e521-4ad7-8636-3e5501c3f9e1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 695/2017", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 5. 12. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-12-05", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:63a32c11-e521-4ad7-8636-3e5501c3f9e1"}, {"guid": "ussr:0345ce54-9d54-4035-bfcc-3f6668c4641d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 200, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.288.2017.2"}, {"guid": "ussr:4fe3ef05-83ef-4fc6-bbf7-6e450e7e2c10", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.610.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 610/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 610/2017 z 10. 10. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-10-10", "citacie_n": 23, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.610.2017.1"}, {"guid": "ussr:d051049b-fd62-47f6-97d2-fba35c1eb2bc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.736.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 736/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 736/2016 z 30. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-30", "citacie_n": 72, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.736.2016.1"}, {"guid": "ussr:e6af2f71-c38a-4237-93d0-ab04d8c1de3f", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 847/2016", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 847/2016 z 10. 11. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-11-10", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e6af2f71-c38a-4237-93d0-ab04d8c1de3f"}, {"guid": "ussr:1ae3201f-37c3-4972-9687-0eabb6e7e2f2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 666/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-11", "citacie_n": 585, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.666.2016.1"}, {"guid": "ussr:3d2ac8e4-76ff-4644-87e4-7112cf654d39", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 329/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/2014 z 5. 6. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-06-05", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d2ac8e4-76ff-4644-87e4-7112cf654d39"}, {"guid": "ussr:76f3ef2e-cdde-40c3-881e-24e4ac58ae8d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 269/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 269/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 181, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:76f3ef2e-cdde-40c3-881e-24e4ac58ae8d"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "29e937f7-4b93-41ab-8da8-eebd99825218:0385d4f5-a5d5-4372-87e5-7a6978acac61", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:4113241449.1", "spisova_znacka": "2Cdo/131/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/131/2018 z 29. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-29", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4113241449.1"}, {"guid": "30c3deb7-fa8b-43df-b380-45327dfea421:233aa40c-5432-4d19-b594-c389186c3e2f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:2215220694.1", "spisova_znacka": "6Cdo/226/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/226/2017 z 27. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2215220694.1"}, {"guid": "01bf4089-f81d-4a64-b754-44870cb9552b:23c454da-70f0-4267-b3f7-40b61080b541", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7214200023.1", "spisova_znacka": "2Cdo/41/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/41/2018 z 30. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7214200023.1"}, {"guid": "f62c44ec-be09-48ad-9674-eb140a3b081a:87d75675-f7d8-46b6-9681-0452a53f373b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:2117206489.1", "spisova_znacka": "5Cdo/40/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/40/2018 z 17. 7. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-07-17", "citacie_n": 84, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:2117206489.1"}, {"guid": "ffd2c57d-6b93-4a16-8f64-8e5c1e7c9212:f2ad0a21-7af9-4798-bffa-cc6a3d7508d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 30. 7. 2017", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2017-07-30", "citacie_n": 395, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:4613209266.1"}, {"guid": "a8f727fc-3300-48b8-8f68-67d96dcae56a:d1a545a3-e683-4185-ba08-2da9e4f4c88c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1", "spisova_znacka": "3Cdo/301/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 30. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 371, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:7110227291.1"}, {"guid": "59470b0d-4433-4893-9bff-ca3aa131a3d9:7364c0fb-cba6-4272-90af-01516f09ff3f", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/148/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/148/2018 z 9. 1. 2020", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2020-01-09", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/59470b0d-4433-4893-9bff-ca3aa131a3d9:7364c0fb-cba6-4272-90af-01516f09ff3f"}, {"guid": "8c89385a-6eed-4e9e-b09b-0127428f50c8:891080aa-0182-4527-bf8e-7ac666d3a536", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2019:3118011267.1", "spisova_znacka": "2To/95/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/95/2019 z 16. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2019-09-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3118011267.1"}, {"guid": "c6c885f1-9313-4646-aa1a-3be0dec41414:fb49ce00-aa31-44be-9ef9-63d953f56d0f", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7017200227.3", "spisova_znacka": "11Co/207/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/207/2019 z 13. 8. 2019", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2019-08-13", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7017200227.3"}, {"guid": "a6218b30-4a88-499c-bddb-89c81e3f52f2:563df26c-e0c5-4146-b517-b47f7197a3aa", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1214211014.2", "spisova_znacka": "3Co/140/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/140/2018 z 29. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1214211014.2"}, {"guid": "891818aa-65a2-4f16-b7c4-aa3a654cfe62:b6d43b63-482b-4c71-a128-17eccac81330", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2116223816.1", "spisova_znacka": "24Co/299/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/299/2018 z 22. 1. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-01-22", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2116223816.1"}, {"guid": "96348050-49f1-48c6-b2d4-33ca3fd9faf6:5950d402-7fb2-4f06-a4a1-b06414108e2d", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5113232697.4", "spisova_znacka": "6Co/24/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/24/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5113232697.4"}, {"guid": "9e492b8b-a35e-4c70-8134-46d212df0cbb:e2c36881-7388-4a4c-9de6-9ff4e3ced2f5", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2713207073.1", "spisova_znacka": "10Co/218/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/218/2015 z 6. 6. 2016", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2016-06-06", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2713207073.1"}, {"guid": "4f57171a-1a48-40b4-85fd-5c607c1627ff:3e5e8680-9678-4314-81f7-760f562112ef", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4", "spisova_znacka": "21Co/60/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/60/2015 z 30. 3. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-03-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8809206550.4"}, {"guid": "894fbf14-7099-4cd3-8840-152d497d1584:6e424913-7deb-411d-87be-bf5aae0b765c", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2", "spisova_znacka": "12Co/465/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 z 29. 7. 2015", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2015-07-29", "citacie_n": 99, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2"}, {"guid": "1fa1664e-e40d-4c26-b7b3-e254ea9d09e3:b439b8f2-b9bc-471a-b35c-714f30ad47c6", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2110216932.2", "spisova_znacka": "24Co/368/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/368/2015 z 30. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-06-30", "citacie_n": 91, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2110216932.2"}], "citovane_v": []}