{"guid": "f22f8b16-b790-4352-b059-eda6652cb4a3:d419a705-0ed1-492b-8e6f-33b3ca6a2ef0", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1618203216.3", "spisova_znacka": "7Co/138/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/138/2022 z 12. 6. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 12. júna 2024, sp. zn. 7Co/138/2022, ECLI:SK:KSBA:2024:1618203216.3", "identifikacne_cislo": "1618203216", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Adela Unčovská", "sudca_id": 364, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-adela-uncovska-364", "datum_vydania": "2024-06-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1950/141", "nazov": "Občiansky zákonník (141/1950 Zb.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1950/141", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/141-1950"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/509", "nazov": "Zákon, ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník (509/1991 Zb.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/509", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/509-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/509", "nazov": "Zákon, ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník (509/1991 Zb.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/509", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/509-1991"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d419a705-0ed1-492b-8e6f-33b3ca6a2ef0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1618203216.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1618203216.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1618203216.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7Co/138/2022\n1618203216\n12. 06. 2024\nMgr. Adela Unčovská\nECLI:SK:KSBA:2024:1618203216.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek\nsenátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská\nrepublika zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, IČO: 17335345, so sídlom Búdkova 36,\nBratislava proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, D., 2/ E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom D.\nXXX a 3/ G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom B. I. XX, C., všetci zastúpení: JUDr. Marta Vícenová, advokátka,\nso sídlom Záhorácka 15B, Malacky, za účasti intervenientov na strane žalobcu: 1/ A. J., nar. XX.X.XXXX,\nbytom C. XX, D., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Slezák, s.r.o., IČO: 50866729 , so\nsídlom Riazanská 48, Bratislava a 2/ H. K. G. L., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, D., zastúpená\nJUDr. Juraj Wiercigroch, advokát, so sídlom Riazanská 48, Bratislava o určenie vlastníckeho práva, na\nodvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 31.5.2022, č.k. 31C/267/2018-948,\njednomyseľne takto\nrozhodol:\nRozsudok súdu prvej inštancie sa\nvlastníkom nehnuteľností:\n\nmení\n\ntak, že súd určuje, že Slovenská republika je výlučným\n\n- zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. D., obec D., okres H., a to: pozemok parcely registra „C“ s parc.\nč. XXX/XX, druh pozemku: trvalý trávny porast, s výmerou 427 m2, pozemok parcely registra „C“, s parc.\nč. XXX/XX, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 4178 m2,\n- zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. D., obec D., okres H., a to: pozemok parcely registra „E“ s parc.\nč. XXX/X, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 216 m2, pozemok parcely registra „E“, s parc. č. XXX/\nX, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 179 m2,\n- zapísaných na LV č. XXXX pre kat. úz. D., obec D., okres H., a to: pozemok parcely registra „C“ s parc.\nč. XXX/XX, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 2264 m2, pozemok parcely registra „C“, s parc. č.\nXXX/XX, druh pozemku: orná pôda, s výmerou 32 m2, pozemok parcely registra „E“, s parc. č. XXX/X,\ndruh pozemku: orná pôda, s výmerou 46 m2, ktoré sú v správe Slovenského pozemkového fondu.\nŽalobcovi a intervenientom 1/ a 2/ sa proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznáva nárok na plnú náhradu trov\nkonania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia,\nže nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území D., a to pozemok parcela registra „C“, parc.\nč. XXX/XX, trvalé trávne porasty o výmere 427 m2, parcela registra „C“, parc. č. XXX/XX, orná pôda\no výmere 4 178 m2, parcela registra „E“, parc. č. XXX/X, orná pôda o výmere 216 m2, parcela reg.\n„E“, parc. č. XXX/X, orná pôda o výmere 179 m2, parcela parcela registra „C“, parc č. XXX/XX, orná\n\npôda o výmere 2 264 m2, parcela registra „C“, parc. č. XXX/XX, orná pôda o výmere 32 m2 a parcela\nregistra „E“, parc. č. XXX/X, orná pôda o výmere 46 m2, sú vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe\nSlovenského pozemkového fondu. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov\nprvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%.\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 1, 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č.\n104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945\nSb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR (ďalej len „nariadenie č. 104/1946 Sb.“), § 23 ods.\n2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb.n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení\npôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa\n(ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb.“), § 36 ods. 1, § 38, § 40 ods. 1, § 132 ods. 1, § 119 písm. a)\nzákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník účinného od 1.1.1951 (ďalej len „zákon č. 141/1950 Zb.“),\n§ 23 zákona č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve účinného od 1.1.1950 (ďalej len „zákon č. 265/1949\nZb.“) a vecne tým, že žalobca odvodzoval svoje vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam s poukazom\nna § 132 ods. 1 a § 119 písm. a) zákona č. 141/1950 Zb., keďže právni predchodcovia žalovaných\nsa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré im boli pridelené na základe Výmerov o vlastníctve\npôdy, vzdali. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. a\njudikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 4 Cdo 123/2003 publikovaný pod č. 44/2005 ZSP a\nsp.zn. 5 Cdo 157/2007) sú výmery dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú\nvkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Zároveň\nuviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by pridelený majetok bol prídelcom odňatý na to oprávneným\norgánom, ktorým bolo Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú\nreformu podľa § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Zb. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s námietkou\nintervenientky 2/, že predmetné výmery nie sú právne perfektnými listinami preukazujúcimi vlastnícke\nprávo právnych predchodcov žalovaných, a to vzhľadom na absenciu úradnej pečiatky a naopak, mal za\nto, že výmery, ktorých kópie overené archívom sú založené v súdnom spise, hoci aj bez úradnej pečiatky,\nje nutné považovať za právne perfektné a vkladuschopné listiny so všetkými potrebnými náležitosťami.\nV súvislosti s namietanou absenciou úradnej pečiatky poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nzo dňa 11.2.2014, sp.zn. 5Cdo/201/2012. Súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že\nprávnym predchodcom žalovaných boli predmetné nehnuteľnosti pridelené v súlade s vtedy platnými\nprávnymi predpismi a nadobudnutie vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných k prideleným\npozemkom bolo v konaní na základe doložených výmerov riadne preukázané.\n3. Spornou medzi stranami bola skutočnosť, či vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaných k\nprideleným pozemkom následne zaniklo, a to vzdaním sa vlastníckeho práva, v čoho dôsledku by sa ich\nvlastníkom stal štát, z toho dôvodu sa súd prvej inštancie zaoberal platnosťou predmetného právneho\núkonu vzdania sa vlastníckeho práva z hľadiska jeho formy, a to v zmysle vtedy platného tzv. stredného\nObčianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Konštatoval, že aj z nálezu ústavného súdu SR v predmetnej\nveci (zo dňa 12.9.2017, sp.zn. III. ÚS 194/2017) vyplynulo, že prípadné následné zmeny vlastníctva k\npredmetu prídelu, ktoré nastali po tom, ako vlastníctvo na základe výmerov o vlastníctve pôdy nadobudli\nprávni predchodcovia žalovaných, majú byť posúdené podľa zákona č. 141/1950 Zb., keď ústavný súd\nv tomto smere poukázal na správnosť záverov najvyššieho súdu o aplikácii zákona č. 141/1950 Zb., s\npoukazom na ust. § 132 ods. 1 a § 119a.\n4. Pokiaľ ide o požadovanú formu právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho práva, súd prvej inštancie\npoukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18.8.2016, sp.zn. 6Cdo/792/2015, ktorý prijal záver, že\nz hľadiska formy zákon pre platnosť právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho práva podľa § 132 zákona\nč. 141/1950 Zb., ak ide o nehnuteľnosť, požaduje písomnú formu, pričom poukázal na § 40 ods. 1 v\nspojení s § 38 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí uviedol: „Právo opustiť\nvec treba považovať za súčasť obsahu vlastníckeho práva. Jeho podstatou je prejav vôle vlastníka nebyť\nnaďalej vlastníkom veci. Ide o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník stráca svoje vlastnícke právo a\ndochádza tak spravidla k jeho prechodu na štát (§ 119 písm. a) OZ). Z prejavu vôle musí bez akýchkoľvek\npochybností vyplývať, že vlastník sa vzdáva, a to treba zdôrazniť vlastníctva k určitej veci. Dôkazné\nbremeno zaťažuje v konaní tú stranu sporu, ktorá tvrdí, že nadobudla vlastníctvo k veci. Vzhľadom na\nzávažnosť právneho následku, ktorým je strata vlastníctva, v prípade, že vzniknú pochybnosti o tom,\nči došlo k opusteniu veci, treba vychádzať z predpokladu zachovania vlastníckeho práva (čl. 11 Listiny\nzákladných práv a základných slobôd). Z hľadiska formy, zákon pre platnosť tohto právneho úkonu, ak\nide o nehnuteľnosť, požaduje písomnú formu. Nepostačuje, ak právny úkon je urobený ústne, prípadne\n\nkonkludentne tým, že vlastník nehnuteľnosť neužíva. Listina, ktorej obsahom je prejav vôle vlastníka\nvzdať sa vlastníctva, musí byť vlastníkom tiež podpísaná. ... ak právny úkon je urobený v písomnej forme,\nmusí byť konajúcou osobou, v tomto prípade obidvomi prídelcami, tiež podpísaný a to aj v prípade,\nak je súčasťou listiny vydanej orgánom verejnej moci. Podpisom totiž konajúca osoba potvrdzuje, že\nsa s obsahom uvedeným v právnom úkone stotožňuje. Pokiaľ podpis chýba, listina nedokazuje, že\nkonajúca osoba prejavila vôľu, ktorá je v nej obsiahnutá. A. ako prídelca teda nepotvrdil, že sa s obsahom\nuvedeným v Zápise a teda aj s textom „opúšťa prídel“ stotožňuje. Z jeho strany tu chýba existencia\nprejavu vôle, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že sa vlastníctva k prídelu vzdáva. Už z tohto dôvodu\nZápis o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom nemá vo vzťahu k A. žiadnu dôkaznú silu a záver prijatý\nodvolacím súdom jednoducho neumožňuje.“\n5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym názorom, podľa ktorého právny úkon vzdania sa\nvlastníckeho práva možno vykonať aj konkludentne. Hoci pri inštitúte opustenia veci viaceré rozhodnutia\nsúdov ako aj odborná literatúra konštatujú možnosť opustenia nehnuteľnosti konkludentným prejavom\nvôle, takýto záver však platí pri právnej úprave opustenia veci vzťahujúcej sa k obdobiu po prijatí\nObčianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. s účinnosťou od 1.4.1964, ktorý upravoval inštitút opustenia\nveci v § 453 ods. 2 a neskôr v znení zákona č. 509/1991 Zb. v § 135 ods. 3, pričom s poukazom na §\n40 ods. 1 a 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. pre platnosť právneho úkonu sa písomná\nforma vyžaduje, len čo sa týka zmlúv o prevodoch nehnuteľností, teda nie aj vo vzťahu k jednostranným\nprávnym úkonom. Oproti tomu Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. v § 40 ods. 1 nerozlišuje pri\nnehnuteľnostiach jednostranné a dvojstranné právne úkony (pokiaľ ide o vyžadovanú písomnú formu\nprávneho úkonu) a obligatórne stanovuje pre všetky právne úkony týkajúce sa nehnuteľností bez rozdielu\n(dvojstranné či jednostranné) písomnú formu. Súd prvej inštancie na základe uvedeného uzavrel, že\nvzdanie sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka č.\n141/1950 Zb. muselo mať písomnú formu, inak ide o absolútne neplatný právny úkon s poukazom na §\n40 ods. 1 v spojení s ust. § 38 predmetného zákona. Konštatoval, že žiadny iný písomný právny úkon\nprídelcov s výnimkou zápisov o vyúčtovaní podpísaných v roku 1955 v oboch prípadoch len jedným z\nprídelcov (manželom), v ktorom by sa prídelcovia vzdávali vlastníckeho práva k prídelom v konaní súdu\npredložený nebol. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21.12.2011,\nsp.zn. 28 Cdo 2384/2011.\n6. Pokiaľ ide o zápisy o vyúčtovaní, v ktorých bolo konštatované, že prídelca hospodáril od 1948 do 1951\na opúšťa prídel k 1.1.1951, tieto boli vyhotovené a podpísané jedným z prídelcov až v roku 1955, z čoho\ndovolací súd aj s poukazom na nález ústavného súdu vyvodil, že k opusteniu prídelu došlo zjavne prv,\nnež bol vyhotovený a podpísaný zápis o vyúčtovaní. Vzhľadom na obsah zápisov o vyúčtovaní, z ktorého\nmá v súlade s nálezom ústavného súdu vyplývať vôľa vzdať sa vlastníckeho práva k prídelu, nemožno\npodľa názoru súdu prvej inštancie hovoriť o opustení resp. vzdaní sa vlastníckeho práva v skoršom\nobdobí ako od 1.1.1951, a to bez ohľadu na to či a ako dovtedy na prídeloch prídelcovia hospodárili.\nAj keď prídel podľa zápisu opustili k 1.1.1951 a odovzdali JRD, na takýto v tomto prípade konkludentný\nprávny úkon, o ktorom svedčí tento zápis, vzhľadom na vyššie uvedené závery nemožno prihliadať,\npretože ho bolo potrebné učiniť v písomnej forme, k čomu prišlo až v roku 1955, avšak len jedným z\nmanželov. Prvoinštančný súd sa následne musel vysporiadať s absenciou podpisu jedného z prídelcov\n(manželky) na oboch zápisoch o vyúčtovaní.\n7. Pri vyhodnotení absencie podpisu manželky na zápise o vyúčtovaní súd prvej inštancie vychádzal z\n§ 23 zákona o rodinnom práve č. 265/1949 Zb. (účinného od 1.1.1950) a keďže vzdanie sa vlastníckeho\npráva k nehnuteľnosti jednoznačne nie je obvyklou vecou, dospel k záveru, že na platnosť takéhoto\nprávneho úkonu bol potrebný súhlas oboch manželov. V tejto súvislosti poukázal na záver prijatý v\nrozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.10.2019, sp.zn. 9Co/43/2017 v skutkovo obdobnej\nveci, že absencia podpisu manželky je tak bez ďalšieho dôvodom na neplatnosť takého právneho úkonu.\nPoukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.10.1963, sp.zn. 3Cz 55/63 (R15/1964),\nz ktorého vyplýva, že absencia súhlasu druhého manžela, ak však ide o vec, ktorá presahuje rámec\nobvyklej správy, má za následok neplatnosť právneho úkonu podľa § 36 vtedajšieho Občianskeho\nzákonníka. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzdanie sa vlastníckeho práva\n- pre absenciu podpisu manželky na zápisoch z 26.1.1955, je v oboch prípadoch absolútne neplatným\nprávnym úkonom, nedošlo teda platne k vzdaniu sa vlastníckeho práva v zmysle § 132 ods. 1 zákona č.\n141/1950, a teda ani k nadobudnutiu vlastníckeho práva štátom. Pokiaľ ide o námietku intervenienta 1/\nv súvislosti s aplikáciou zákona o rodinnom práve č. 265/1949 Zb., že prídely manželia nadobudli už v\n\nroku 1948, preto nemožno predmetný zákon použiť, prvoinštančný súd sa s touto námietkou nestotožnil,\nkeďže zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve neobsahoval žiadne prechodné ustanovenia, pričom\npodľa názoru súdu účelom zákona bolo nahradiť na našom území dovtedy platné obyčajové právo a nie\nponechať majetok manželov v dvojakom právnom režime. Súd prvej inštancie v súvislosti s absenciou\nprechodných ustanovení zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015,\nsp.zn. 3MCdo/14/2014, v ktorom najvyšší súd absenciu prechodných ustanovení zákona vyložil práve\ntak, že od účinnosti predmetných právnych predpisov sa tieto vzťahujú aj na právne vzťahy založené\npred týmto dňom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že samotný nedostatok vo vzťahu k vyžadovanej\npísomnej forme právneho úkonu, ktorej zachovanie bolo v oboch prípadoch nutné aj v prípade druhého\nprídelcu - manželky, mal v uvedenom prípade za dôsledok neplatnosť právneho úkonu vzdania sa\nvlastníckeho práva právnymi predchodcami žalovaných, pričom žalobca neuniesol dôkazné bremeno,\nže došlo k platnému vzdaniu sa vlastníckeho práva.\n8. V súlade s pokynom dovolacieho súdu sa súd prvej inštancie zaoberal a vykonal dokazovanie\nvo vzťahu k slobode prejavenej vôle právnymi predchodcami žalovaných v súvislosti so vzdaním\nsa ich vlastníckeho práva, pričom dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, že vzdanie\nsa vlastníckeho práva nebolo učinené právnymi predchodcami žalovaných slobodne, zaťažovalo\nžalovaných. Prvoinštančný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v konaní\nnebolo preukázané, že by bol vyvíjaný na prídelcov pri podpise listiny - zápisu o vyúčtovaní alebo\nkedykoľvek v skoršom období akýkoľvek priamy či nepriamy nátlak a boli nútení k odovzdaniu pozemkov\nJRD.\n9. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že právni predchodcovia žalovaných nadobudli\nvlastníctvo k prideleným nehnuteľnostiam na základe výmerov, pridelené nehnuteľnosti im neboli nikdy\nna to oprávneným orgánom odňaté, a preto boli vlastníkmi pridelených nehnuteľností aj v čase smrti.\n10. Pokiaľ ide o ďalšie listiny, a to Konečný prídelový plán, Zoznam odišlých prídelcov, Rozhodnutie ONV\nBratislava - okolie zo dňa 13.2.1961 a Osvedčenie vydané Obvodným úradom Stupava č. 73/94/Bí zo\ndňa 25.10.1994, tieto podľa názoru prvoinštančného súdu vzhľadom na vyššie uvedené závery nie sú\nspôsobilé preukázať, že zo strany prídelcov došlo k platnému vzdaniu sa vlastníckeho práva prídelcami.\nUzavrel, že v konaní bola preukázaná existencia výmerov, ktoré neboli zrušené - prídel nebol nikdy\nna to oprávneným orgánom odňatý a ktoré preukazujú vlastníctvo právnych predchodcov žalovaných k\nsporným nehnuteľnostiam, pričom ani s ohľadom na uvedené listiny nemohlo dôjsť v súlade s právnymi\npredpismi k strate vlastníckeho práva prídelcov. Deklarovanie stavu, ktoré je uvedené v Osvedčení zo\ndňa 25.10.1994, teda že štát nadobudol nehnuteľnosti ako vec, ktorá nepatrí nikomu podľa § 119 zákona\nč. 141/1950 Zb. bolo vyvrátené a v konaní bol preukázaný iný právny stav. V tejto súvislosti poukázal na\nzávery uvedené v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.10.2019, sp.zn. 9Co/43/2017.\n11. V súvislosti so spornou otázkou hospodárenia prídelcov na pridelených pozemkoch súd prvej\ninštancie zároveň zdôraznil, že len samotné neužívanie prídelu nemohlo viesť k strate vlastníckeho práva\nprídelcov a vzhľadom na už uvedené závery neboli tieto skutočnosti pre rozhodnutie súdu rozhodujúce.\n12. V súvislosti s argumentáciou žalobcu a intervenientov o potrebe prihliadať aj na materiálnu stránku\nvlastníckeho práva, ktorá nepochybne svedčí štátu, keďže žalovaní dlhodobo materiálne vlastnícke\nprávo nevykonávali, a teda takému dlhodobo neefektívnemu vlastníckemu právu nemá byť poskytnutá\nsúdna ochrana, súd prvej inštancie podotkol, že i keď bolo v konaní nesporné, že žalovaní minimálne\nod roku 1955 materiálne vlastnícke právo nevykonávali, nemožno im klásť na ťarchu, že sa svojho\nvlastníckeho práva nedomáhali v období až do skončenia totalitného režimu, vzhľadom na obdobie\nneslobody. Právni predchodcovia žalovaných zároveň nijako nemohli ovplyvniť, ak v tom čase štát dal\npredmetné pozemky do užívania iným osobám, ako aj, že štát v 70. rokoch umožnil realizovať výstavbu\nrekreačných chát na sporných pozemkoch. Samotná skutočnosť, že reálne právne kroky k uplatneniu ich\nvlastníckeho práva vykonali s odstupom cca 14 rokov po páde totalitného režimu, nemôže podľa názoru\nprvoinštančného súdu bez ďalšieho znamenať, že vlastníkom pozemkov sa stal štát - len samotné\nneužívanie, resp. že ihneď po zmene režimu nerobili kroky k navráteniu pozemkov, nemohlo spôsobiť\nstratu ich vlastníckeho práva. Okrem toho súd prvej inštancie prihliadol aj na vek právnych predchodcov\nžalovaných, ktorý po páde totalitného režimu v roku 1989 mali vek +/- okolo 70 rokov. Uzavrel, že nie\nje namieste dospieť k záveru, že ak po páde totalitného režimu právni predchodcovia žalovaných, resp.\nsamotní žalovaní začali vykonávať právne k roky k znovuzískaniu pozemkov až po 14 či 15 rokoch bez\n\nďalšieho znamená, že ich vlastnícke právo nemá požívať žiadnu právnu ochranu a je potrebné z tohto\ndôvodu určiť, že vlastníkom je štát, i keď štát ako žalobca svoje vlastnícke právo podľa názoru súdu\nnepreukázal. Teda aj ak materiálne vlastnícke právo dlhodobo nesvedčalo žalovaným či ich právnym\npredchodcom, keď sporné nehnuteľnosti na rozdiel od štátu či iných osôb nijako neužívali, nemôže súd\nv konaní, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva žalobcu k predmetu sporu, vysloviť, že štát\nje vlastníkom bez toho, aby mal nadobudnutie vlastníckeho práva štátu za riadne preukázané.\n13. Žalobca poukazoval aj na obrátenie dôkazného bremena, keď pre chybu, ktorej sa dopustila Správa\nkatastra pri zápise vlastníckeho práva žalovaných nerešpektovaním § 36 katastrálneho zákona, je štát\nv postavení žalobcu v konaní, pričom ak by k tomuto zápisu nedošlo, práve žalovaní by sa museli\nžalobou domáhať svojho vlastníckeho práva na súde. Žalobca zápis vlastníckeho práva žalovaných\npovažoval za nezákonný, ktorú skutočnosť mal súd prvej inštancie zohľadniť. Vec prejednávajúci súd v\ntejto súvislosti uviedol, že nemožno opomenúť, že v prípade neplatnosti vzdania sa vlastníckeho práva\nprávnych predchodcov žalovaných a zapísanie vlastníckeho práva štátu k predmetným nehnuteľnostiam\nna základe Osvedčenia Obvodného úradu Stupava č. 73/94/Bí zo dňa 25.10.1994 do katastra\nnehnuteľností, nezodpovedalo skutočnému stavu. Bez ohľadu na uvedené zároveň konštatoval, že súd\nmôže vysloviť, že žalobca je vlastníkom, len ak bude mať vlastnícke právo žalobcu za preukázané,\npričom dôkazné bremeno je v tomto smere na žalobcovi, aby svoje vlastnícke právo súdu preukázal,\nčo však neurobil.\n14. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že ak by žalovaní vystupovali v pozícii žalobcov (ak by nedošlo\nk chybnému postupu katastra) vzhľadom na reštitučné zákonodarstvo, by žalovaní nemali naliehavý\nprávny záujem na požadovanom určení, súd prvej inštancie uviedol, že naliehavý právny záujem\nžalovaných by bol daný rovnako ako je daný naliehavý právny záujem žalobcu v tomto konaní, keďže\nním možno docieliť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností, keď sa zároveň priklonil k tej časti judikatúry,\npodľa ktorej účelom reštitučných predpisov bolo uľahčiť obnovenie vlastníckeho práva a nie spôsobiť\nzánik vlastníckeho práva osôb, ktorým bolo zo strany štátu bez právneho dôvodu alebo bez náhrady\nvlastnícke právo odňaté.\n15. Prvoinštančný súd sa ďalej zaoberal aj otázkou prípadného vydržania vlastníckeho práva k sporným\nnehnuteľnostiam zo strany štátu, keďže žalobca uviedol, že bol oprávneným držiteľom a došlo k splneniu\npodmienok vydržania. Konštatoval, že v období od 1.4.1964 do 31.3.1983 inštitút vydržania právny\nporiadok neupravoval, tento bol obnovený novelou Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb., obmedzený\nvšak bol len na fyzické osoby (§135a), súčasná právna úprava bola zavedené novelou Občianskeho\nzákonníka č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1.1.1992, pričom do vydržania možno započítať aj dobu\ndržby uskutočňovanú pred 1.1.1992. Ďalej uviedol, že za súčasnej právnej úpravy ako aj za účinnosti\nObčianskeho zákonníka č. 141/1950, ktorý inštitút vydržania upravoval v ust. § 116, bola jednou z\npodmienok vydržania dobromyseľnosť držiteľa, a to so zreteľom na všetky okolnosti. Súd prvej inštancie\ndospel k záveru, že dobromyseľnosť u žalobcu nemôže byť daná z dôvodu, že v prípade žalobcu Slovenskej republiky sa nemôže jednať o ospravedlniteľný omyl, keďže ide o omyl právny. V konaní\nteda nebola preukázaná dobromyseľnosť žalobcu, a preto neboli splnené podmienky na vydržanie\nvlastníckeho práva štátom.\n16. S poukazom na uvedené po posúdení všetkých dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že\nžalobca nepreukázal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, a preto žalobu ako\nnedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č.\n160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a plne úspešným žalovaným priznal náhradu\ntrov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po\nprávoplatnosti rozsudku.\n17. Proti rozhodnutiu podalv zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej\ninštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci a prvoinštančný súd konal a rozhodol v rozpore so závermi\nÚstavného súdu SR podľa nálezu v predmetnej veci (zo dňa 12.9.2017, č.k. III. ÚS 194/2017-71).\nŽalobca uviedol, že v konaní bolo preukázané, že M. H. a C. H. sa prídelov písomne vzdali, pričom\nobaja podpísali zápisy o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom. Namietal, že rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR sp.zn. 6Cdo/792/2015, na ktoré poukázal prvoinštančný súd, nemá s prejednávanou vecou\n\nrelevanciu, nakoľko bolo jasne preukázané, že M. H. a C. H. zápisnice o vyúčtovaní s odchádzajúcimi\nprídelcami riadne podpísali a zároveň žiadny nátlak, násilie ani nesloboda v súvislosti s prejaveným\núkonom nebola preukázaná. Uviedol, že príslušná judikatúra potvrdila, že zápis o vyúčtovaní s\nodchádzajúcim prídelcom je listinou, ktorá preukazuje právny úkon vzdania sa vlastníctva k prídelu\ns následkom obnovenia vlastníctva štátu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu\nČR, sp.zn. 22Cdo/465/2000 a na záver Ústavného súdu SR v náleze v tejto veci, že obsah zápisov\no vyúčtovaní nemožno interpretovať inak ako tak, že k vzdaniu sa vlastníckeho práva došlo. Ústavný\nsúd SR zároveň uviedol, že zrieknutie sa vlastníctva k prídelu znamenalo obnovenie vlastníckeho práva\nštátu k prídelu, pričom vzdanie sa prídelu nie je prevodom ale prechodom vlastníctva na štát.\n18. Odvolateľ namietal, že v súvislosti s chýbajúcim podpisom manželiek prvoinštančný súd s\nodkazom na § 22 a 23 zákona č. 265/1949 Zb. (účinného od 1.1.1950) dospel k nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu, že na platnosť právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti\nako nie obvyklou vecou, bol potrebný súhlas oboch manželov. Pri posudzovaní formy právneho úkonu\nvzdania sa vlastníctva predmetných prídelov podľa jeho názoru nie je možné vychádzať zo zákona\nč. 265/1949 Zb. o rodinnom práve, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.1950, a to ani v tej súvislosti,\nže nedošlo k podpisu manželiek na Zápisoch o vyúčtovaní. Konštatoval, že sporné nehnuteľnosti boli\nna základe výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 2.4.1948 C. H. a manželke H. a M. H. a manželke\nN. pridelené ku dňu 2.4.1948 a to v ideálnych podieloch 1 a 1, pričom zákon č. 265/1949 Zb.\nnadobudol účinnosť až od 1.1.1950. S ohľadom na uvedené (pozemky boli pridelené prídelcom v\ndobe, kedy predmetný zákon nebol účinný), sa pridelené nehnuteľnosti nemohli stať predmetom\nzákonného majetkového spoločenstva a nestali sa predmetom zákonného majetkového spoločenstva\nani po účinnosti zákona č. 265/1949 Zb.. Každý z manželov v predmetnom prípade mohol nakladať\nso svojim majetkom vo výške podielu 1 samostatne aj bez súhlasu manželky, a to aj po nadobudnutí\núčinnosti zákona č. 265/1949 Zb., uvedené závery potvrdzujú rozsudky NS ČR z roku 2016 a 2005,\nktoré bez pochybností vysvetľujú právny režim majetku, ktorý bol nadobudnutý pred účinnosťou zákona\nč. 265/1949 Zb., a podľa ktorých ak bol majetok nadobudnutý pred účinnosťou zákona č. 265/1948\nZb. tak sa uvedený majetok nestal predmetom zákonného majetkového spoločenstva, ani neskôr\nbezpodielového spoluvlastníctva manželov. Postup, kedy by súd na stále existujúce a nikdy zákonom\nnezrušené podielové spoluvlastníctvo aplikoval ustanovenie o zákonnom majetkovom spoločenstve\nresp. bezpodielovom spoluvlastníctve manželov by bol v príkrom rozpore s legislatívnymi pravidlami\ntvorby zákonov. Preto pokiaľ zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník ani Zákon o rodine č. 265/1949\nZb. výslovne neustanovil, že podielové spoluvlastníctvo zaniká a v prípade manželov sa stáva súčasťou\nzákonného majetkového spoločenstva, nemožno nijako vyvodiť záver, že podielové spoluvlastníctvo\nspred roku 1951 by zaniklo (rozsudok NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 903/2005 zo dňa 1.11.2005). Rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 a jeho závery, na ktoré odkázal prvoinštančný súd,\nnemajú podľa názoru odvolateľa s prejednávanou vecou nič spoločné. Hoci ustanovenia zákona č.\n265/1949 Zb. sa s účinnosťou od 1.1.1950 vzťahovali aj na manželstvá uzavreté pred účinnosťou zákona\nč. 265/1949 Zb., t.j. pred 1.1.1950, o majetku získanom pred touto dobou však platilo dovtedajšie\nobyčajové právo. Pozemky boli prídelcom v predmetných prípadoch manželov H. a H. pridelené do\npodielového spoluvlastníctva v ideálnych podieloch 1 a 1 a toto podielové spoluvlastníctvo sa nikdy\nnijakým spôsobom, ani po účinnosti zákona č. 265/1949 Zb. nepretransformovalo, ani nezmenilo na\nzákonné majetkové spoločenstvo. Podľa názoru odvolateľa prvoinštančný súd nesprávne poukázal na\nrozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.10.1963, sp. zn. 3Cz 55/63, ktorý k prejednávanej veci\nnemá žiadnu relevanciu, keďže sa týka nakladania s majetkom, ktorý manželia nadobudli až v roku\n1957, teda za účinnosti zákona č. 265/1949 Zb. a ten patril do zákonného majetkového spoločenstva.\nNa základe uvedeného je teda nepochybné, že C. H. a M. H. sa v súlade so stredným občianskym\nzákonníkom vzdali svojich podielov vo výške 1 a 1 k prideleným pozemkom, s ktorými mohli ako s\nvlastným majetkom nakladať samostatne bez súhlasu svojich manželiek.\n19. Odvolateľ namietal aj nesprávnosť výroku o náhrade trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal\nžalovaným náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho a dovolacieho konania, a to napriek tomu,\nže v odvolacom a dovolacom konaní žalovaní nemali žiadny úspech (rozhodnutia súdov v predmetnej\nveci v odvolacom konaní a dovolacom konaní boli ako nesprávne zrušené, a to na základe úspešnej\nÚstavnej sťažnosti podanej žalobcom).\n20. Vo vzťahu k chýbajúcim podpisom manželiek na zápisniciach o vyúčtovaní s odchádzajúcimi\nprídelcami odvolateľ poukázal na to, že manželky prídelcov takýto úkon mohli urobiť aj konkludentne,\n\npričom v konaní bolo zároveň pri posúdení známych okolností preukázané, že manželky prídelcov H.\nH. a N. H. sa prídelov vzdali konkludentným spôsobom, čo bolo podľa odvolateľa možné aj počas\nplatnosti zákona č. 141/1950 Zb. Podľa jeho názoru opustenie a vzdanie sa prídelu zo strany manželiek\npotvrdzujú okrem iného aj skutočnosti, že prídely opustili spolu s manželmi, odsťahovali sa v jednom\npreukázanom prípade do Bratislavy (prídelcovia H.), prídel neobrábali, došlo k vyúčtovaniu, ktoré bolo\nvykonané vo vzťahu k obom manželom a opustenie prídelu a vyúčtovanie nikto z manželov nijakým\nspôsobom nenamietal (zo strany manželiek nedošlo ani len k úvahe o namietnutí neplatnosti právneho\núkonu manželov, pokiaľ by sa o neplatnosti domnievali, a že k opusteniu došlo bez ich súhlasu).\nOdvolateľ poukázal na to, že zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by sa v súvislosti s opustením\npozemkov prídelcovia sťažovali\n(nesťažovali sa ani vlastným deťom, nenabádali ich ani ku krokom na\nvrátenie pozemkov, o pozemkoch sa žalovaní nedozvedeli od svojich rodičov, ale od bývalého starostu\nD., neuplatnili si údajné reštitučné nároky v roku 1991 podľa zákona č. 229/1991 Zb.). Odvolateľ tiež\npoukázal na to, že opustenie veci je právnym úkonom, ktorého súčasťou je prejav (hoci aj konkludentný)\nvec opustiť, nebyť naďalej vlastníkom, pričom ani občiansky zákonník z roku 1950 netrval na tom, že\nby nebolo možné na základe jednostranného prejavu vôle alebo inej právnej skutočnosti prestať byť\nvlastníkom veci. Právo opustiť vec (ius dereliquendi) je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho\npodstatou je prejav vôle vlastníka (hoc aj konkludentný) naďalej nebyť vlastníkom veci. Je výrazom vôle\nzameranej na zánik vlastníckeho práva. Právny názor súdu prvej inštancie o tom, že konkludentným\nprejavom vôle bolo možné opustiť vec až po prijatí Občianskeho zákonníka považoval za nesprávny.\n21. Odvolateľ poukázal na to, že dôsledky nezákonného zápisu vlastníckeho práva na žalovaných sa\nprejavujú v dôkaznom bremene v tomto konaní. Upozornil, že žalovaní by na preukázanie vlastníckeho\npráva nemohli použiť ako dôkaz o vymedzení vlastníctva ich parciel nepresný a čo do vymedzenia parciel\npodozrivo chybne spracovaný Geometrický plán vyhotovený v roku 2006, pretože parcely, ktoré si v\nkatastri nehnuteľností nechali protizákonne zapísať a sú uvedené v predmetnom geometrickom pláne,\nnezodpovedajú parcelám uvedeným v kópii výmeru, z ktorých odvodzujú svoje vlastníctvo. Uviedol,\nže opakovane spolu s intervenientmi poukazoval na skutočnosti preukazujúce vysoké podozrenie, že\ngeometrický plán bol spracovaný nezákonne a nesprávne (parcela č. XXX, neskôr z časti zmenená\nna parc č. XXX/XX a z časti na parc. č. XXX/XX dokonca nebola súčasťou pridelených nehnuteľností\nna základe žiadneho výmeru o vlastníctve pôdy a kým si ju nezákonne nechala zapísať žalovaná v\ndruhom rade, bola zapísaná na LV. č. XXX vo vlastníctve osôb H. M. C. H. (SPF) a H. M., C. H.\na parcela č. XXX/X a parcela č. XXX/X tiež neboli súčasťou pridelených nehnuteľností na základe\nžiadneho výmeru o vlastníctve pôdy až kým si ju nezákonne nechala zapísať žalovaná v druhom rade,\ndovtedy boli vo vlastníctve Slovenskej republiky a zapísané na LV č. XXX). Predmetný geometrický\nplán bol podkladom pre nezákonný zápis správy katastra Malacky a ako celok, vrátane pozemkov,\nktoré mali tvoriť prídel, je podľa názoru odvolateľa pochybný a vzbudzuje pochybnosť aj ohľadne\npozemkov, ktoré sú predmetom sporu. Z uvedeného dôvodu bolo podľa názoru odvolateľa nevyhnutné,\naby súd nariadil znalecké preskúmanie správnosti geometrického plánu č. 240-244-016-2006, čo bolo v\nkonaní viackrát navrhnuté. Uviedol, že ústavný súd dal jasne do súvisu dôsledky nezákonného zápisu\nkatastra v prospech žalovaných na dôkazné bremeno s tým, že v takom prípade by sa preukázalo, že\npodklad žaloby - predmetný geometrický plán je nesprávny a nezákonný, keďže ako prídel obsahuje\npozemky, ktoré nikdy neboli súčasťou prídelov, napriek uvedenému prvoinštančný súd navrhovaný\ndôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností nepripustil. Poukázal aj na to, že žalobcovia\nzabezpečili troch nedôveryhodných svedkov, ktorých písomné vyhlásenia a výpovede sa v konaní\nukázali ako manipulované, dokonca nepravdivé a ich úmyslom ako sa sami vyjadrili bolo pomôcť rodine.\nNamietal aj nevykonanie dôkazu navrhnutého intervenientom porovnaním originálu výmerov, podľa\nktorých si žalované nárokujú vlastníctvo k pozemkom a predmetného geometrického plánu z roku 2006,\nktorý bol spracovaný práve „na určenie vlastníckych práv podľa prídelových listín“ , pričom nevykonanie\ndôkazu prvoinštančný súd nezdôvodnil, a to aj napriek tomu, že zo strany intervenienta 1/ bolo uvedené,\nže originály výmeru sa nikde nenachádzajú, ani v súdnom spise, ani na príslušnom katastri nehnuteľností\na zrejme existuje iba kópia neúplnej listiny. Odvolateľ tvrdil, že existencia riadnych a právoplatných\noriginálov výmerov je sporná a vlastníctvo na základe výmeru nie je preukázané a v súdnom konaní\nboli predložené iba kópie výmerov, ktoré sú podľa súdu overené archívom, avšak nie je preukázané,\nže ide o kópie originálov výmerov (Úrad geodézie kartografie a katastra v rámci prešetrovania žiadosti\nžalobcu o odstránenie nezákonnosti na správe katastra Malacky zistil, že v prípade rodiny H. samotná\nprídelová listina netvorila súčasť podkladov založených v zbierke listín a pri zápise zmeny vlastníctva v\nprípade rodiny H. sa v zbierke listín nenachádzali žiadne podklady a úrad vôbec nevie aké listiny boli\nkatastru skutočne predložené).\n\n22. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že listiny (Konečný prídelový plán,\nZoznam odišlých prídelcov, Rozhodnutie ONV Bratislava - okolie zo dňa 13.2.1961, Osvedčenie vydané\nObvodným úradom Stupava č. 73/94/Bí zo dňa 25.10.1994) nie sú spôsobilé preukázať, že zo strany\nprídelcov došlo k platnému vzdaniu sa vlastníckeho práva a pravdivosť ich obsahu bola vyvrátená. Podľa\njeho názoru vyššie uvedené listiny preukazujú skutočnosť, že minimálne vlastnícke podiely C. H. a M. H.\nprešli do vlastníctva štátu a obsah predmetných listín je v uvedenej súvislosti jednoznačne pravdivý. V\ntejto súvislosti nepovažoval uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Co/43/2017 za relevantné,\nkeďže v tomto prípade štát nevychádzal zo svojho domnelého vlastníctva, ale vychádzal jednoznačne\nzo skutočného vlastníctva štátu.\n23. Podľa názoru odvolateľa mal prvoinštančný súd v predmetnej veci zohľadniť rozhodovaciu prax\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú poukázal žalobca v ústavnej sťažnosti v súvislosti s\nnemožnosťou uplatňovania práva na majetok bez materiálneho výkonu vlastníckeho práva po dlhé\ndesaťročia. Poukázal na to, že všetky v konaní uvedené rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva\nsa týkajú ľudských práv a základných slobôd a dávajú prednosť právnej istote, a v danom prípade\nmateriálnemu výkonu vlastníckeho práva pred prežitím bývalého vlastníctva, ktoré už dávno nie je účinne\nvykonávané. Zároveň za majetok sa v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníckeho práva, ktorého výkon už dlho\nnie je efektívny. Prvoinštančný súd však na predmetný aspekt vlastníckeho práva riadne neprihliadal,\npričom na jednej strane jednoznačne potvrdil, že materiálne vlastnícke právo dlhodobo nesvedčalo\nžalovaným či ich právnym predchodcom, na strane druhej uviedol, že napriek tomu nemôže vysloviť,\nže štát je vlastníkom bez toho, aby mal nadobudnutie vlastníckeho práva štátu za riadne preukázané.\nVzhľadom na skutočnosti preukázané v konaní (jednoznačné písomné vzdanie sa prídelov zo strany\nprídelcov C. H. a M. H.) a skutočnosti uvedené v odvolaní, najmä o nesprávnom právnom posúdení\nvzdania sa prídelu zo strany C. H. a M. H., je podľa názoru odvolateľa nepochybné, že minimálne\nvlastnícke podiely C. H. a M. H. prešli do vlastníctva štátu a teda neexistuje dôvod, pre ktorý súd nemôže\npriznať v konaní vlastníctvo štátu.\n24. Odvolateľ zároveň poukázal na to, že prídelcovia M. H. (nar. XX.X.XXXX, zomr. X.X.XXXX) a\nN. H. (nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX) neuplatnili žiadne kroky k uplatneniu svojho domnelého\nvlastníckeho práva, nepožiadali o navrátenie domnelého vlastníctva podľa zákona č. 229/1991 Zb.\nani podľa zákona č. 503/2003 Z.z., ani nepodali žiadnu žalobu voči štátu. O sporných pozemkoch sa\nžalovaná A. B. (ich dcéra) dozvedela až od bývalého starostu obce Borinka pána H.. V konaní bolo\ntiež preukázané, že v prípade prídelcov nešlo len o samotné neužívanie pozemkov, ale sa vlastníckeho\npráva aj fakticky vzdali. V roku 2005 syn uvedených prídelcov (G. H.) v čase, keď jeho rodičia (bývalí\nprídelcovia) už nežili, podal na Správu katastra Malacky žiadosť o zápis vlastníckeho práva na základe\nvýmeru o vlastníctve pôdy a Správa katastra Malacky hrubým porušením § 36a katastrálneho zákona\nzapísala vlastníctvo sporných pozemkov na nebohých - M. H. a N. H.. Odvolateľ zároveň upozornil na to,\nže v roku 1989 mali M. H. 74 rokov, N. H. 66 rokov, C. H. 74 rokov a H. H. 67 rokov, pričom nie je zrejmé, čo\nmal súd prvej inštancie na mysli, ak uviedol, že bolo potrebné prihliadnuť aj na vek právnych predchodcov\nžalovaných, ktorý po páde totalitného režimu v roku 1989 mali vek +/- okolo 70 rokov, t.j. či mal súd na\nmysli, že prídelcovia mali dostatok mentálnych síl na uplatňovanie svojich práv, alebo mali nedostatok\nmentálnych síl na uplatňovanie svojich domnelých práv. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že\nmanželia H. o 16 rokov neskôr - v roku 2005 dokázali podať návrh na navrátenie vlastníctva pozemkov na\nObvodný pozemkový úrad v Malackách a mohli tak urobiť aj skôr, ak by o svojom údajnom a domnelom\nvlastníckom práve predtým vôbec uvažovali, pričom je evidentné, že o sporných pozemkoch neuvažovali\nako o svojom vlastníctve. Pokiaľ ide o manželov H., potom ako im v roku 2006 rozhodnutím Obvodného\npozemkového úradu Malacky č.j.: ObPU/2006/322/2/Pk nebolo priznané právo na navrátenie sporných\npozemkov, taktiež podali návrh na správu katastra a podarilo sa zapísať vlastnícke právo k sporným\npozemkom porušením § 36a katastrálneho zákona, zo strany správy katastra Malacky. Takéto konanie\nbývalých prídelcov podľa názoru odvolateľa nemožno považovať za dobromyseľné uplatnenie práva\na už vôbec nie na účely posúdenia kvality ochrany prípadných domnelých vlastníkov pred skutočným\nvlastníkom v nadväznosti na riešenie aspektov vlastníckeho práva, na ktoré dal pokyn Ústavný súd SR s\npoukázaním na judikatúru ESĽP. Okolnosti nezákonného zápisu vlastníckeho práva na Správe katastra\nMalacky zohľadnil aj Ústavný súd SR v náleze v predmetnej veci, ktorý v dôsledku tejto skutočnosti v\nzáujme spravodlivého rozhodnutia vo veci dospel k tomu, že ak k takému zápisu došlo, má to dôsledky\nv dôkaznom bremene a preto všeobecný súd túto skutočnosť, ktorá spôsobila to, že ak by k nej nedošlo,\n\ntak by žalovaní boli v postavení žalobcov, musí posúdiť otázku kvality ochrany údajných vlastníkov\n(prídelcov), aj z hľadiska rozhodnutí ESĽP, na ktoré žalobca poukázal. Všeobecný súd však podľa\nnázoru odvolateľa túto otázku posúdil vecne nesprávne, a aj s nepreskúmateľnými závermi. V tejto\nsúvislosti odvolateľ konštatoval, že vzhľadom na preukázané skutočnosti je nepochybné, že vlastnícke\npodiely C. H. a M. H. prešli do vlastníctva štátu a zapísanie vlastníckeho práva štátu k predmetným\nnehnuteľnostiam na základe Osvedčenia Obvodného úradu Stupava č. 73/94/Bí zo dňa 25.10.1994 do\nkatastra nehnuteľností zodpovedalo skutočnému stavu. V súvislosti so skutočnosťou, že prvoinštančný\nsúd nesprávne a v rozpore s rozhodnutiami ESĽP vyhodnotil aspekt materiálnej stránky vlastníckeho\npráva, je preukázané tiež to, že vlastnícke právo k sporným pozemkom svedčí žalobcovi aj v častiach,\nktoré boli pridelené manželkám prídelcov.\n25. Odvolateľ zopakoval svoju argumentáciu uplatnenú počas prvoinštančného konania, že v súlade\nso zásadou vigilantibus iura scripta sunt a s Európskou judikatúrou a judikatúrou Ústavného súdu\nSR, by nebol daný žiadny naliehavý právny záujem na tom, aby súd určil, že predmetné pozemky\npatria do vlastníctva žalovaných, pričom určovacia žaloba by v predmetnom prípade nebola nástrojom\nprevencie, ale nástrojom, ktorým by mala byť spochybnená zákonnosť pred viac ako šesťdesiatimi rokmi\nuskutočnených verejnoprávnych postupov a v skutočnosti by nesmerovala k nastoleniu právnej istoty na\nich strane ako žalobcov, ale k jej narušeniu na strane vlastníka – Slovenskej republiky. Podľa judikatúry\nESĽP žaloby domáhajúce sa určenia vlastníckeho práva na základe spochybnenia skutočností, ku\nktorým došlo hlboko v minulosti opomínajú prvok, ktorý je k ich prejednaniu nevyhnutný, a to naliehavý\nprávny záujem na určení právneho stavu, bez ktorého by sa vzťah žalobcu k veci stal neistým. K\nuvedenému aspektu majúcemu vplyv na správne a spravodlivé rozhodnutie v tejto veci sa prvoinštančný\nsúd vôbec nevyjadril. Pokiaľ by odvolateľ pripustil akúkoľvek diskusiu o otázke možnosti obchádzania\nreštitučných predpisov určovacou žalobou, je nepochybné, že aj keby bola zo strany žalovaných podaná\nvoči štátu žaloba o určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkom, táto by musela byť podľa jeho\nnázoru zamietnutá, keďže štát vlastnícke právo preukázal.\n26. V súvislosti s otázkou vydržania vlastníckeho práva žalobcu odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia v tejto časti, nakoľko súd prvej inštancie vôbec nešpecifikoval, v čom má\nspočívať právny omyl na strane žalobcu. Napriek uvedenému odvolateľ konštatoval, že nemôže byť v\nsúvislosti s otázkou dobromyseľnosti v právnom omyle, pretože v dobrej viere svojho vlastníctva riadne\nvychádzal zo skutočnosti, že M. H. a C. H. sa svojich vlastníckych podielov písomne vzdali, v dôsledku\nčoho prešli v súlade s poukazovanými právnymi predpismi a judikatúrou do vlastníctva štátu; vo vzťahu\nk manželkám N. H. a H. H. nemohol predpokladať, že by sa tieto svojich podielov na prídeloch nevzdali,\nkeďže viacerá judikatúra súdov pripúšťa aj konkludentné opustenie nehnuteľností a všetky okolnosti\nprípadu tomu, že sa tak stalo nasvedčovali a nasvedčujú; nemohol predpokladať, a to ani v roku 1994\n(v čase vydania osvedčenia Obvodného úradu Stupava č. 73/94/Bí), že by prídelcovia alebo ich právni\nnástupcovia za okolností daného prípadu akýmkoľvek spôsobom mohli uplatňovať akékoľvek domnelé\npráva k týmto pozemkom mimo reštitučný zákon č. 229/1991 Zb. a dokonca po uplynutí zákonných\nlehôt podľa tohto zákona; nemohol nikdy predpokladať, že by za okolností daného prípadu mohla byť\nbývalým prídelcom, či ich právnym nástupcom poskytnutá akákoľvek ochrana ich údajného domnelého\nvlastníckeho práva, keď samotná judikatúra ESĽP dávala a dáva prednosť právnej istote a materiálnemu\nvýkonu vlastníckeho práva pred prežitím bývalého vlastníctva, ktoré už dávno nie je účinne vykonávané.\n27. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe\nvyhovie a žalovaných zaviaže na náhradu trov konania, eventuálne rozhodnutie zruší a vráti vec\nprvoinštančnému súdu na ďalšie konanie.\n28. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila intervenientka 1/ podaním zo dňa 31.8.2022, v ktorom s odvolaním\nžalobcu v plnom rozsahu súhlasila. Podľa jej názoru sa prvoinštančný súd správne vysporiadal so\nskutkovým stavom v tom smere, že právni predchodcovia žalovaných opustili začiatkom 50 – tych\nrokov minulého storočia prídely dobrovoľne a bez nátlaku, čo plne korešponduje aj právnemu stavu\nopustenia prídelov, tak ako formálnoprávny stav vyhodnotil opakovane ústavný súd vo svojom náleze\nvo vzťahu k zápisom o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami z roku 1955. Za nesprávne však\npovažovala vyhodnotenie platnosti zápisov o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami v dôsledku\nnepripojených podpisov manželiek prídelcov ako podielových spoluvlastníčok na predmetné zápisy. V\nplnej miere sa stotožnila s názorom odvolateľa, že podielové vlastníctvo, ktoré vzniklo a existovalo\nv roku 1948 v čase pridelenia pozemkov nijako právne nezaniklo ako inštitút, a to dokonca počas\n\nmnohých desaťročí po roku 1948, keďže inštitút podielového spoluvlastníctva vzniknutý v danom\nprípade v roku 1948, a to aj medzi manželmi, existoval aj počas existencie uhorského obyčajového\npráva, aj v čase platnosti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že od 1.1.1950\nvznikol aj nový inštitút zákonného majetkového spoločenstva manželov a neskôr v rovnakom rozsahu\ndošlo k jeho transformácii na bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, nijako nevylučovala súčasne\naj existenciu podielového spoluvlastníctva, aj medzi manželmi, ktoré sa nikdy netransformovalo na\nzákonné majetkové spoločenstvo či bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Pri aplikovaní právnych\nnoriem v časovo odlišných obdobiach pri chýbajúcich prechodných ustanoveniach v neskoršom\nprávnom predpise si podľa názoru intervenientky prvoinštančný súd vybral na daný prípad konceptuálne\nnesprávne, vecne a procesne nevhodné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015, sp.zn.\n3MCdo/14/2014, nakoľko v danom rozsudku je prejednávaný záujem na ochrane spotrebiteľa podľa\n§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde ide o špecifický prípad prednosti zákonom chránených\npráv spotrebiteľa. Zároveň v danom rozsudku nejde o priame nahrádzanie dvoch úplne rozdielnych\ninštitútov, ktoré vo všeobecnosti môžu existovať v tom istom čase vedľa seba. Intervenientka ďalej\npoukázala na to, že v rozsudku najvyššieho súdu ide o priamu aplikáciu neskoršej právnej normy na\nprávny vzťah založený na základe skôr prijatej právnej normy, pričom neskoršia právna norma výslovne\nsvojim obsahom nariaďuje jej konkrétnu aplikáciu na uvedený právny vzťah vzniknutý podľa staršej\nprávnej normy. Podľa názoru intervenientky uvedený prípad nemožno porovnávať s tým, keď jeden\nprávny inštitút (bez výslovného zákonného obsahu a odkazu) existuje popri inom právnom inštitúte,\nktorý platí od uhorského obyčajového práva až po dnes popri novšom právnom inštitúte. Poukázala\nna to, že v prípade prejednávanom v rozsudku najvyššieho súdu mal súd za to, že neskoršia právna\nnorma má prednosť pri svojej aplikácii zo zákona (s výslovne uvedenou formuláciou o prednosti) pred\nskoršou právnou normou upravujúcou obchodnoprávne vzťahy. Podľa názoru intervenientky predmetný\nrozsudok nemožno aplikovať na prípad podielového spoluvlastníctva a majetkového spoločenstva,\npríp. bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré popri sebe existovali a stále existujú, pričom\npravidlo uplatnené v predmetnom spotrebiteľskom spore o tom, že obsah neskoršej právnej normy\nsa uprednostní pred obsahom skoršej právnej normy v prípade ich kolízie, sa aplikuje iba tam, kde\nsa aplikácia týchto právnych noriem prijatých v odlišnom čase vzájomne vylučuje. Intervenientke sa\nzároveň javilo rozhodnutie súdu prvej inštancie nespravodlivé a zaujaté voči žalobcovi ako aj voči\nintervenientom, keďže prvoinštančnému súdu muselo byť zrejmé, že žalovaní a ich právni predchodcovia\nsi dali zapísať vlastnícke právo k sporným pozemkom v rozpore s § 36a katastrálneho zákona, jednotlivé\nparcely uvedené v geometrickom pláne a zapísané na liste vlastníctva žalovaných nezodpovedajú\njednotlivým parcelám a ich výmerám uvedeným na kópiách výmerov, originály výmerov právnych\npredchodcov žalovaných ani ich úradne overené kópie neboli predložené pri zápise vlastníckych práv\nprávnych predchodcov žalovaných, z čoho možno zároveň vyvodiť, že ide o zjavnú nedobromyseľnosť\nna strane žalovaných. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie porovnaním originálu výmeru s\ngeometrickým plánom, príp. aj znaleckým posúdením geometrického plánu, čo by potvrdilo alebo\nvyvrátilo opodstatnené pochybnosti o formálnom vlastníctve sporných pozemkov žalovanými. V\nsúvislosti s procesom prideľovania pozemkov poukázala na zápisnicu Miestnej roľníckej komisie a\nMiestneho národného výboru zo dňa 20.7.1950 ako aj na záverečnú reč intervenientky 1/ a konštatovala,\nže zrejme existuje iba kópia neúplnej listiny bez úradnej pečiatky a existencia riadneho a právoplatného\nvýmeru je z pohľadu žalobcu sporná a vlastníctvo na základe výmeru nie je preukázané. Pokiaľ ide o\nvýpovede vlastníkov murovaných chát na sporných pozemkoch, tieto majú podľa názoru intervenientky\n1/ značný význam pre výsledok súdneho sporu, čo do potvrdenia skutkového stavu a jeho porovnania so\nstavom právnym, a to o materiálnom vlastníctve sporných pozemkov v prospech štátu a plnej absencii\nmateriálneho vlastníctva na strane žalovaných, pričom výpovede zodpovedajú zápisu o vyúčtovaní s\nodchádzajúcimi prídelcami ako aj obsahu konečného prídelového plánu, potvrdzujú neexistenciu násilia\nvoči prídelcom a potvrdzujú podstatný obsah nálezu ústavného súdu týkajúci sa opustenia prídelov. Na\nzáklade uvedeného vyjadrila súhlas s odvolacím návrhom žalobcu.\n29. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila aj intervenientka 2/ podaním zo dňa 2.9.2022, v ktorom vyjadrila\nsúhlas s odvolaním žalobcu v plnom rozsahu. Uviedla, že v konaní bolo preukázané, že M. H. a C.\nH. podpísali Zápisnice s odchádzajúcimi prídelcami a prídelov sa písomne vzdali. Podľa jej názoru\nsúd prvej inštancie nesprávne odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.8.2016, sp.zn.\n6Cdo/792/2015, nakoľko v tam prejednávanej veci bývalý prídelca nepodpísal zápisnicu, preto zápis o\nvyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom nemá z dôvodu absencie podpisu žiadnu dôkaznú silu. Zároveň\npoukázala na to, že uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo prekonané nálezom Ústavného súdu\nSR zo dňa 12.9.2017, sp.zn. III. ÚS 194/2017, v zmysle ktorého obsah zápisov o vyúčtovaní nemožno\n\ninterpretovať inak, ako že k vzdaniu sa vlastníckeho práva došlo. Podľa jej názoru súd prvej inštancie\ndospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keď dospel k záveru, že na platnosť právneho úkonu\nvzdania sa vlastníckeho práva bol potrebný súhlas oboch manželov. Konštatovala, že prídelcom H. aj\nH. boli pozemky pridelené do vlastníctva ku dňu 2.4.1948, každému z manželov samostatne a každý z\nmanželov mohol nakladať so svojim podielom sám bez obmedzenia druhým manželom. Intervenientka\n1/ tvrdila, že ani po prijatí zákona č. 265/1949 Zb. (účinný od 1.1.1950) nedošlo k zmene právneho\nrežimu predmetných samostatných vlastníckych podielov manželov, tieto sa nikdy neprentransformovali\nani nezmenili na zákonné majetkové spoločenstvo podľa zákona č. 265/1949 Zb., čo bolo potvrdené aj\nv rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.3.2016, sp.zn. 22Cdo/4260/2015 a zo dňa 1.11.2005,\nsp.zn. 22Cdo/903/2005. Upozornila, že zákon č. 265/1949 Zb. ani zákon č. 141/1950 Zb. nezrušil\ndovtedajšie spoluvlastnícke vzťahy medzi manželmi ani ich neprentransformoval na zákonné majetkové\nspoločenstvo. Pokiaľ ide o absenciu podpisu manželiek na zápisniciach o vyúčtovaní s odchádzajúcimi\nprídelcami, intervenientka 1/ uviedla, že ani Občiansky zákonníka z roku 1950 netrval na tom, že\nby nebolo možné na základe jednostranného prejavu vôle alebo inej právnej skutočnosti prestať byť\nvlastníkom veci. V tejto súvislosti odkázala aj na nález ústavného súdu vydaného v tejto veci. K otázke\ndobrej viery žalobcu v súvislosti s vydržaním predmetných pozemkov poukázala na to, že z uznesenia\nNajvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Cdo/283/2009, na ktoré odkázal súd prvej inštancie, vyplýva, že aj\nprávny omyl je za určitých okolností ospravedlniteľný. Namietala však, že prvoinštančný súd neuviedol,\nv čom údajný právny omyl žalobcu mal spočívať, čím porušil právo žalobcu na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia. Uviedla, že dobrá viera žalobcu sa vzťahuje i k titulu, na základe ktorého vzniklo žalobcovi\nvlastnícke právo, t.j. k právnym úkonom opustenia prídelov zo strany prídelcov, vrátane Zápisníc s\nodchádzajúcimi prídelcami, s následkom obnovenia vlastníckeho práva štátu k prídelom. Mala za to,\nže akýkoľvek údajný právny omyl v súvislosti s otázkou dobrej viery žalobcu pri vydržaní, ktorý by mal\nvychádzať z neznalosti nejakého jednoznačne formulovaného ustanovenia ani neprichádza do úvahy\ns poukazom na nesprávne meritórne rozhodnutia vydané v prejednávanej veci. Zároveň upozornila, že\ndobromyseľnosť žalobcu nebola spochybnená žiadnymi dôkazmi. Podľa jej názoru tendencia posúvať\nštát ako vlastníka do polohy nedobromyseľného subjektu je v zjavnom kontraste so skutočnosťou, že\núplne absentuje dobromyseľnosť žalovaných, ktorí si protizákonne nechali zapísať vlastnícke právo k\nsporným pozemkom do katastra nehnuteľností, dali zahrnúť do geometrického plánu aj spornú časť\npozemkov, ktoré nikdy nenadobudli a už vôbec nie na základe výmerov, ako vlastníci museli vedieť, že\nna pozemkoch sú postavené chaty a teraz sa snažia narúšať právnu istotu a šikanovať dobromyseľných\nchatárov, od ktorých žiadajú zbúranie legálne postavených chatiek, nepreukázali sa originálmi výmerov\nalebo ich úradne overenou kópiou a ich snahou je vyvolávať súdne spory po viac ako 50 rokov\nabsentujúcom vlastníctve.\n30. Žalovaní 1/, 2/ a 3/ sa k odvolaniu vyjadrili podaním zo dňa 20.2.2023, v ktorom uviedli, že\nprídelcovia nemohli ponechať nehnuteľnosť v pôvodnom stave (ako je to uvedené v Zápise o vyúčtovaní\ns odchádzajúcim prídelcom), nakoľko pozemky boli riadne obrábané a slúžili na obživu rodín prídelcov\naž do roku 1955, ktoré skutočnosti vyplynuli z výpovedí žalovanej A. B. a svedkyne M. B.. Rovnako\npovažovali za nelogické a nepreukázané, že pozemok odovzdali dňom 1.1.1951 a v tejto súvislosti\npoukázali na Konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien a splátkovom pláne, v zmysle ktorého\nmali právni predchodcovia žalovaných za pridelené pozemky zaplatiť prídelovú cenu. Poukázali na to,\nže z listov Štátnej sporiteľne z roku 1957 vyplynulo, že sporiteľňa vyzvala právnych predchodcov na\nzaplatenie nedoplatku za pridelené pozemky a teda konala s nimi ako vlastníkmi, ktorí zaplatili všetky\nsplátky. Zároveň konštatovali, že Konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien a splátkovým\nplánom bol vyhotovený 27.2.1955, preskúmaný 30.5.1955, pričom sa v ňom uvádza „užíva JRD“.\nNedostatok podpisu manželiek, ktoré boli spoluvlastníčkami predmetných nehnuteľností, robí podľa\nich názoru zápisnice neplatnými. Uviedli, že ak by žalovaní skutočne opustili svoj majetok, musel by\nbyť tento úkon orgánom známy a potom by s nimi nekonali v máji 1955 ako s pridelencami. Ak by\npridelenci nehospodárili na pridelenom majetku už v roku 1951, potom by bol prídel odňatý podľa §\n23 nar. č. 104/1945 Zb. Trvali na tom, že prídelci sa nevzdali prídelov v prospech JRD s tým, že\nodňatie prideleného majetku a vzdanie sa prídelu sú odlišné právne inštitúty, ktoré umožňovali v tom\nčase platné právne predpisy. Uviedli, že vzdanie sa prídelu umožňoval zákon č. 141/1950 Zb v § 132\nods. 1, išlo o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého zákon vyžadoval písomnú formu a z\nprávneho úkonu musela vyplývať bez akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať sa vlastníctva\nk určitej veci. Podľa ich názoru sa v spise nenachádza žiadny dôkaz o právnom úkone urobenom\nprávnymi predchodcami žalovaných v písomnej forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle smerujúci\nk vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam. V zmysle ustálenej judikatúry za takýto dôkaz nemožno\n\npovažovať ani prípadné vnesenie pozemkov právnymi predchodcami žalovaných do JRD. Poukázali\nna to, že zo Zápisu o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom nevyplýva, že by sa prípadne prídelca\nvzdával vlastníctva, možno hovoriť o prípadnom vzdaní sa užívania z dôvodu užívania JRD, pričom v\ntomto smere sa všetky konajúce súdy zhodli na tom, že samotné neobrábanie pozemkov neznamená\nvzdanie sa prídelu, či jeho prípadné opustenie. Tvrdenie žalobcu o nevykonávaní materiálnej stránky\nvlastníckeho práva je podľa ich názoru v rozpore s názorom súdov, pričom všetky poľnohospodárske\norganizácie užívali poľnohospodársku pôdu prevažne titulom užívania a po r. 1990 titulom nájmu.\nV tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 194/2017. Poukázali\nna svedecké výpovede H. H. a J. F., z ktorých v súvislosti s obrábaním pôdy vyplynul ako kľúčový\nrok 1955. Pokiaľ ide o výpovede O. F., H. F., M. J. a C. J., tieto podľa názoru žalovaných nemajú\nvýpovednú hodnotu, pretože svedkovia nemali z rozhodného obdobia vlastnú skúsenosť. Vzhľadom k\ntomu, že materiálny výkon vlastníckeho práva bol vykonávaný až do roku 1955, mali za to, že právne\núkony je potrebné posudzovať podľa tzv. stredného občianskeho zákonníka. Konštatovali, že medzi\nstranami je nesporné, že výmer je riadnym dokladom o vlastníctve a právne vyhodnotenie zápisnice je\nsporné. Podľa ich názoru zápisnica s odchádzajúcim prídelcom nie je dokladom odnímajúcim vlastníctvo,\nnakoľko zápisnicu spísal orgán, ktorý nebol oprávnený odnímať vlastníctvo a podpisujúci účastník bral\nna vedomie užívanie JRD, preto zápisnicu možno považovať za odovzdanie užívania. S odkazom na\n§ 22 a § 23 zákona č. 265/1949 Zb. a § 30, § 32, § 33, § 40, § 132 a § 134 zákona č. 141/1950 Zb.\nuviedli, že je zrejmé, že nakladať so spoločným majetkom mimo mieru obvyklú sú oprávnení zásadne\nobaja manželia a že právny úkon či opustenia alebo vzdania sa majetku musí byť urobený určite a\nzrozumiteľne. Podľa ich názoru zápisnica nespĺňa podmienky určitosti a zrozumiteľnosti, keďže sa\nuvádza pojem „užíva JRD“, a ani okrajovo sa neuvádza otázka možného prechodu vlastníctva. Pokiaľ\nštát tvrdí, že došlo k opusteniu, resp. vzdaniu sa majetku súkromnými osobami, žalovaní tvrdili, že štát\nsa správal ako nedbalý vlastník v čase od roku 1955 do roku 2010, ktorý nikdy nevykonával aktívne\nvlastnícke práva ani prostredníctvom tretích osôb. Poukázali na rozhodnutie Obvodného pozemkového\núradu v Malackách zo dňa 26.1.2006, ktorým nepriznal právnym predchodcom žalovaných právo na\nnavrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom z dôvodu, že vlastníctvo prídelcov nikdy nezaniklo,\npričom rozhodnutie bolo doručované Slovenskému pozemkovému fondu, ktorý sa proti nemu neodvolal.\nV Oznámení Katastrálneho úradu v Bratislave, Správa katastra Malacky zo dňa 19.9.2006 bolo právnym\npredchodcom žalovaných oznámené, že výmer je dokladom o vlastníctve, že neexistuje dôvod, aby\nbol prídel odňatý, čiže právny titul prechodu na štát neexistuje s tým, že ani na uvedené Slovenský\npozemkový fond nereagoval a až 13.8.2010 podal žalobu o určenie vlastníckeho práva. Žalovaní ďalej\nuviedli, že vlastníci stavieb na sporných pozemkoch nemajú usporiadané žiadne práva so žalobcom,\npričom z podaní žalobcu je zrejmé, že chráni predovšetkým práva súkromných vlastníkov stavieb a nie\nsvoj vlastný majetok, na ktorom nehodlá aktívne vykonávať vlastnícke právo. Podľa ich názoru správanie\nžalobcu je tendenčné s cieľom povýšiť záujem súkromného vlastníka stavby nad súkromné vlastníctvo\nvlastníka pozemku. Zdôraznili, že Zápis s odchádzajúcim prídelcom nie je verejnou listinou, nevydal ju\nštátny orgán, ktorý mal na to právomoc a teda nemôže zakladať vznik, zánik alebo zmenu právneho\nstavu. Poukázali na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Cdo/123/2003, Ústavného súdu\nSR, sp.zn. III. ÚS 194/2017, sp.zn. III. ÚS 346/2009, sp.zn. I. ÚS 736/2018 a I. ÚS 640/2014. Mali\nza to, že závery ústavného súdu vyslovené v prejednávanej veci sú nepochopiteľné, keď podpísanie\nzápisu s odchádzajúcimi prídelcami vyhodnocuje ako dostatočne jasnú vôľu opustiť prídely a ignoruje\npoznámku o tom, že prídelci tento úkon považovali za odovzdanie do užívania JRD, ktorá poznámka\nminimálne navodzuje pochybnosti o jasnosti a zrozumiteľnosti zápisu. Namietali, že ústavný súd uviedol\nuvedený záver napriek tomu, že všetky stupne všeobecných súdov vyhodnotili toto konanie tak, že\nnenapĺňa znaky dobrovoľného opustenia majetku s tým, že toto konštatovanie je v priamom rozpore s\núlohami ústavného súdu. Podľa ich názoru sa v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie dostatočne\nvysporiadal s formálnymi nedostatkami úkonu, ktorým malo dôjsť k vzdaniu sa vlastníckeho práva. Mali\nza to, že dostatočne preukázali, že konanie ich právnych predchodcov bolo neslobodné a je zrejmé, že\nvšetky pozemky prešli do užívania JRD, ktoré ich nenadobudlo do vlastníctva. Tvrdili, že je potrebné\nzohľadňovať vtedajšie pomery ako skutočnosti všeobecne známe.\n31. Žalobca reagoval na podanie žalovaných vyjadrením zo dňa 24.1.2024, v ktorom uviedol, že tvrdenia\nžalovaných uvedené vo vyjadrení neboli v konaní preukázané, resp. boli žalobcom, príp. intervenientami\nvyvrátené. Podľa jeho názoru nie sú splnené žiadne podmienky podľa C.s.p. uvedené v § 366, aby\nakékoľvek podanie žalovaných mohlo obsahovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany\na aby bola narušená zásada koncentrácie konania.\n\n32. Intervenient 2/ v podaní zo dňa 9.2.2024 uviedol, že tvrdenia žalovaných sú zavádzajúce a\nnepravdivé. Napríklad žiadnou osobou, ktorej boli predložené čestné vyhlásenia ani žiadnym zo svedkov\nnebolo preukázané, že by v roku 1955 sporné pozemky užívali právni predchodcovia žalovaných. Podľa\njeho názoru žalovaní zavádzajúco poukazujú na výpoveď svedkyne H. H., ktorá sa však vyjadrovala\nvýlučne k pozemkom, ktoré patrili jej rodičom, nie však k sporným pozemkom a ich užívaniu.\n33. Žalobca v podaní zo dňa 23.4.2024 uviedol, že posúdenie vzdania sa prídelu na základe zápisu\no vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom, ktorý bol podpísaný v roku 1955 a v ktorom je uvedené, že\nprídelca opúšťa prídel k 1.1.1951, je nesprávne. Záver prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého na\nzápis nemožno prihliadať, lebo bol spísaný až v roku 1955, hoci sa prídelcovia vzdali prídelu k 1.1.1951\npovažoval za nelogický, nezákonný a právne neudržateľný, nakoľko Občiansky zákonník č. 141/1950\nZb. neukladal žiadnu lehotu, v ktorej bolo potrebné vykonať písomnou formou akt vzdania sa vlastníctva\nod skutočného faktického aktu opustenia veci; zákon a judikatúra určujú, aby akt vzdania sa bol jasný,\nzrozumiteľný a v písomnej forme, čo bolo v danom prípade v plnom rozsahu splnené. Vo vzťahu k\nabsencii podpisov manželiek na zápisniciach o vzdaní sa prídelu konštatoval, že pôvodní prídelcovia\nnadobudli prídely za platnosti uhorského obyčajového práva, kedy platila pre majetok nešľachtického\nľudu tzv. koakvizícia, v ktorej mal každý z manželov oddelený svoj výlučný majetok, kam patrilo všetko,\nčo každý z manželov nadobudol do uzavretia manželstva, pričom osobitným majetkom bolo aj dedičstvo\nalebo legát alebo dar za trvania manželstva a týkalo sa to aj bezplatne získaného majetku a vecí, ktoré\npodľa prirodzeného účelu slúžili len jednému manželovi. Zmluvná voľnosť sa uplatňovala aj v možnosti\nmanželov sa dohodnúť, čo budú mať ako osobitný majetok a každá strana nakladala so svojim majetkom\nvoľne, ako s tým, ktorý mala už pri uzatváraní manželstva. Bolo obvyklé, že každý z manželov užíval\nzvláštny majetok druhého manžela a nemuselo sa nič vracať, obvyklé bolo aj to, že majetok manželky\nna základe konkludentného súhlasu spravoval manžel. Ak však išlo o správu majetku, ktorý manželia\nnadobudli počas spoločného nažívania a ktorý tvoril spolunadobudnutý majetok, sa judikatúra časom\nmenila, keď staršia judikatúra priznávala obom manželom rovnaké práva a postavenie vyplývajúce\nz vlastníctva, teda aj dispozičné právo a novšia súdna prax začala rozlišovať medzi koakvizíciou\nnadobudnutou jedným z manželov (tzv. osobitná koakvizícia) a koakvizíciou nadobudnutou spoločnou\nčinnosťou obidvoch manželov (tzv. spoločná koakvizícia), pričom v prípade osobitnej koakvizície sa\npriznávala správa aj dispozičná voľnosť tomu manželovi, ktorý koakvizíciu nadobudol a v prípade\nspoločnej koakvizície sa priznávalo dispozičné právo výlučne mužovi. Žalobca uviedol, že uvedený\nexkurz jasne zdôvodňuje, prečo zápisnicu o vzdaní sa prídelu podpísali iba manželia, preto predmetné\nvzdania sa prídelov je potrebné považovať za platné v celom rozsahu. Súd prvej inštancie mal podľa jeho\nnázoru na daný prípad aplikovať minimálne § 44 zákona č. 141/1950 Zb. a mohol vyhodnotiť nanajvýš\nza neplatný akt vzdania sa prídelu manžela za manželku.\n34. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 C.s.p., vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie v zmysle § 384 ods.\n1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.\n35. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou dňa\n13.8.2010 domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom označeným ako parcela č. XXX/XX, trvalé\ntrávne porasty o výmere 427 m2, parcela č. XXX/XX, orná pôda o výmere 4178 m2, obe evidované v\nregistri „C“ katastra nehnuteľností (na LV č. XXXX) a parcela č. XXX/X, orná pôda o výmere 216 m2\na parcela č. XXX/X, orná pôda o výmere 179 m2, obe evidované v registri „E“ katastra nehnuteľností\n(na LV č. XXXX), parcela č. XXX/XX, orná pôda o výmere 2264 m2, parcela č. XXX/XX, orná pôda o\nvýmere 32 m2, všetky evidované v registri „C“ katastra nehnuteľností (na LV č. XXXX) a parcela č. XXX/\nX, orná pôda o výmere 46 m2 evidovaná v registri „E“ katastra nehnuteľností (na LV č. XXXX), všetky\nnachádzajúce sa v kat. úz. D..\n36. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 7.9.2011, č.k. 27C/35/2010-222 rozhodol\no žalobe žalobcu tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej 1/ (A. B.)\na žalovanej 2/ (E. F.) trovy konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že právni predchodcovia žalovanej\n1/ (M. H. a N. H.) a právni predchodcovia žalovanej 2/ (C. H. a H. H.) nadobudli vlastníctvo k\nsporným nehnuteľnostiam na základe Výmerov o vlastníctve pôdy vydaných 2.4.1948, ktoré nikdy\nneboli zrušené, resp. majetok im nebol nikdy odňatý oprávneným orgánom. Súd prvej inštancie dospel\nk záveru, že Zápisy o vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami nepreukazujú vzdanie sa vlastníctva\na tieto listiny nevyjadrujú slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať sa svojho vlastníctva, resp. opustiť\n\npridelené nehnuteľnosti. Zároveň poukázal na absenciu podpisov prídelcov H. H. a N. H. a na potrebu\nvykladať predmetné listiny v historických súvislostiach, kedy dochádzalo ku kolektivizácii a zakladaniu\npoľnohospodárskych družstiev.\n37. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu a vedľajších účastníkov (P.\nH. a K. H.) rozsudkom zo dňa 30.1.2012, č.k. 6Co/237/2011-260 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej\ninštancie potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a 2/ trovy odvolacieho konania.\nOdvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva\nprávnych predchodcov žalovaných k sporným pozemkom na základe Výmerov o vlastníctve pôdy ako\naj so záverom o nepreukázaní vzdania sa vlastníckeho práva, resp. opustenia prídelov prídelcami.\n38. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 31.3.2016, sp.zn. 3MCdo/5/2013 zamietol mimoriadne dovolanie\nGenerálneho prokurátora SR proti rozsudku súdu prvej inštancie ako aj rozsudku odvolacieho súdu\na stranám sporu nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní. Najvyšší súd vo svojom\nrozhodnutí okrem iného konštatoval, že je nesporné, že právni predchodcovia žalovaných sa stali\nvlastníkmi nehnuteľností na základe prídelu uskutočneného podľa nariadenia č. 104/1945 Sb., pričom na\nzmeny vlastníctva bolo potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Vyjadril\nzhodný názor ako súdy nižších stupňov, že v konaní nebolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že\nk vzdaniu sa vlastníckeho práva zo strany prídelcov došlo, pričom zo Zápisov o vyúčtovaní takýto prejav\nvôle nemožno vyvodiť, naviac, nie sú podpísané všetkými spoluvlastníkmi.\n39. Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti žalobcu vo veci namietaného základného práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v náleze zo dňa 12.9.2017, č.k. III. ÚS 194/2017-71\nkonštatoval porušenie týchto práv a zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2016, sp.zn.\n3MCdo/5/2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí sa stotožnil so záverom\nnajvyššieho súdu, že výmery o vlastníctve pôdy vydané právnym predchodcom žalovaných spĺňali po\nformálnej aj obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti nariadenia č. 104/1946 Sb.\nnar. SNR a že právnou normou, na základe ktorej treba posúdiť prípadné následné zmeny vlastníctva\nk predmetu prídelu je zákon č. 141/1950 Zb., pričom s ohľadom na okolnosti veci do úvahy môže\nprichádzať iba spôsob zmeny vlastníctva predpokladaný § 119 a § 132 ods. 1 tohto zákona. Ústavný súd\nďalej konštatoval, že ustanovenia právnych noriem, ktoré boli vo veci všeobecnými súdmi aplikované,\nje namieste vykladať tak, že i prídelca sa môže prídelu vzdať v zmysle § 132 zákona č. 141/1950 Zb,\nči tento opustiť, pretože právo opustiť vec a vzdať sa jej vlastníctva je súčasťou obsahu vlastníckeho\npráva; jednostranný úkon opustenia veci však musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne,\nzahrňuje vôľovú stránku a musí napĺňať tiež vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie, pričom\niba samotné neužívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva. Vzdanie sa prídelu podľa\n§ 132 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. ako jednostranný právny úkon vlastníka, ktorým sa vzdáva jeho\nvlastníctva, potom znamená obnovenie vlastníckeho práva štátu k prídelu; vzdanie sa prídelu nie je\nprevodom vlastníckeho práva, ale prechodom vlastníctva na štát. Podľa názoru ústavného súdu z už\nvykonaného dokazovania (najmä z obsahu zápisu o vyúčtovaní z 26. januára 1955) vyplýva, že právni\npredchodcovia žalovaných, a to M. H. a C. H. prejavili dostatočne jasne vôľu opustiť prídely, ktoré aj\ns manželkami opustili. O takomto (skoršom) prejave vôle nemožno mať pochybnosti ani v prípade, ak\npríslušná listina neobsahuje výslovné uvedenie slov „vzdáva sa vlastníckeho práva“, pretože obsah\nzápisu o vyúčtovaní z 26. januára 1955 v celkovom kontexte ani inak interpretovať nie je možné. Na\ntom nič nemení zistenie najvyššieho súdu, podľa ktorého slová „opúšťa prídel“ sú na listine (zápise o\nvyúčtovaní z 26. januára 1955) predtlačené. To však, či prejav ich vôle možno považovať za platný\nprávny úkon vzdania sa vlastníctva, alebo naopak sú dané dôvody jeho neplatnosti, ako naznačuje\nnajvyšší súd, v konaní predmetom dokazovania nebolo a ani rozhodnutia všeobecných súdov nepriniesli\nna túto otázku dostatočne a presvedčivo odôvodnenú odpoveď. Túto nejasnosť ešte zvýrazňuje i to, že\nk opusteniu prídelu došlo zjavne prv, než bol vyhotovený a podpísaný zápis o vyúčtovaní. Nevyriešená\nostala požiadavka formy právneho úkonu, ako aj otázka vplyvu absencie podpisov manželiek na\n(dodatočných) zápisoch o vyúčtovaní z 26. januára 1955 na prípadnú platnosť úkonu. Rovnako\ntak pokiaľ vznikla pochybnosť o slobode prejavu vôle, nemožno takýto právny úkon považovať za\nabsolútne neplatný iba s poukazom na všeobecný stav spoločnosti, právnu úpravu kolektivizácie a\nzdružstevňovania či hodnotenie jeho celkového priebehu v štáte bez zohľadnenia okolností konkrétnej\nveci. Ústavne neudržateľným a nekonzistentným sa potom javí opačný záver o nepreukázaní prejavu\ndostatočne jasnej vôle M. H. a C. H. vzdať sa vlastníctva prídelu, rovnako ako aj poukaz na možnú\nneplatnosť vzdania sa vlastníckeho práva bez relevantného odôvodnenia. Tieto závery najvyššieho\n\nsúdu treba považovať za jednostranné. Pokiaľ však sťažovateľ opakovane poukazuje na mnohoročné\nneprejavovanie záujmu právnych predchodcov žalovaných o predmet sporu, táto skutočnosť sama\nosebe nemohla spôsobiť zánik vlastníckeho práva, pokiaľ toto nezaniklo už prv. Pre vec má však význam\npráve s ohľadom na to, že postupom katastrálnych orgánov došlo k zmene zápisu vlastníckeho práva\nštátu na základe predloženia výmerov z roku 1948 žalovanými s výrazným časovým odstupom, čoho\ndôsledky sa prejavujú v dôkaznom bremene i v tomto konaní. Pokiaľ by totiž k tomuto zápisu vlastníckeho\npráva žalovaných nedošlo, boli by v konaní o určenie vlastníctva žalovaní v postavení žalobcov a v\ntakom prípade by skutočne pre posúdenie vyžadovanej kvality ochrany, ktorá by im mala patriť, bolo\nnevyhnutné k ich vlastníctvu pristupovať i so zohľadnením rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre\nľudské práva, na ktorú poukázal sťažovateľ. Pokiaľ teda všeobecné súdy v priebehu konania niekoľko\nráz zdôraznili, že práve prebiehajúce konanie má s konečnou platnosťou vyriešiť spor o vlastníctvo,\nnemôžu na druhej strane k tomuto ústavne relevantnému aspektu vlastníckeho práva (práva na majetok)\nneprihliadať.\n40. Následne Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 11.10.2018, sp.zn. 3MCdo/1/2017 zrušil rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 30.1.2012, sp.zn. 6Co/237/2011 a rozsudok Okresného súdu\nMalacky zo dňa 7.9.2011, č.k. 27C/35/2010-222 a vec vrátil Okresnému súdu Malacky na ďalšie konanie.\nVo svojom rozhodnutí uviedol, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov oboch inštancií\nneriešia náležitým spôsobom právne významnú otázku, či prejav vôle prídelcov (opustiť prídel) možno\npovažovať za platný (slobodne urobený) právny úkon vzdania sa vlastníctva, alebo naopak, či sú dané\ndôvody jeho neplatnosti. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že zápisy o vyúčtovaní z 26. januára 1955\nspísané Okresným národným výborom Bratislava nevyjadrujú slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať\nsa vlastníctva alebo opustiť pridelené nehnuteľnosti nie je - ako vyplýva z obsahu spisu - dostatočne\npodložené dokazovaním zameraným na konkrétnu skutkovú situáciu, za ktorej mala byť prejavená\ntáto vôľa prídelcov. Prvoinštančný súd svoj právny záver prijal len na základe prídelového plánu a\nzápisov o vyúčtovaní, z ktorých vyvodil, že tieto nepreukazujú slobodnú a vážnu vôľu prídelcov vzdať\nsa svojho vlastníctva, resp. opustiť pridelené nehnuteľnosti; preukazujú len tú skutočnosť, že JRD\nprevzalo ku dňu 1. januára 1951 pridelené nehnuteľnosti do užívania, čo nemožno stotožniť s pojmom\nvzdanie sa vlastníctva, resp. s pojmom opustenie veci. Keďže JRD prevzalo nehnuteľnosti do užívania,\nbol toho názoru, že prídelcovia neodovzdali nehnuteľnosti dobrovoľne, ale pod vplyvom kolektivizácie\nsprevádzanej znárodňovaním majetku. Ústavný súd k tomu uviedol, že pokiaľ vznikla pochybnosť o\nslobode prejavu vôle, nemožno takýto právny úkon považovať za absolútne neplatný iba s poukazom\nna všeobecný stav spoločnosti, právnu úpravu kolektivizácie a združstevňovania či hodnotenie jeho\ncelkového priebehu v štáte bez zohľadnenia okolnosti konkrétnej veci. Za významné treba - v súlade\nso závermi ústavného súdu vyjadrenými v náleze - považovať aj to, že k opusteniu prídelu došlo zjavne\nprv, než bol vyhotovený a podpísaný zápis o vyúčtovaní. Vôľu prídelcov (jej danosť a slobodu) bude\npreto potrebné v ďalšom konaní posudzovať ku dňu, kedy sa malo dôjsť k jej prejavu, teda nie v čase\nvyhotovenia zápisu o vyúčtovaní. V súlade so záväznými závermi ústavného súdu vyjadrenými v náleze\nnajvyšší súd napokon uvádza, že nevyriešenou zostala tiež otázka náležitej formy právneho úkonu\n(opustenia prídelu) a vplyvu absencie podpisov manželiek na (dodatočných) zápisoch o vyúčtovaní z 26.\njanuára 1955 na prípadnú platnosť úkonu opustenia prídelu. Tieto otázky neboli dosiaľ vyriešené súdmi\ntak, aby nevznikali pochybnosti o správnosti prijatých záverov. Dosiaľ súdmi dostatočne nevyriešené,\ndokazovaním nepodložené a náležite nezodpovedané otázky bude potrebné vyriešiť v ďalšom konaní a\npotom, na podklade výsledku ich posúdenia, uzavrieť, či k platnému vzdaniu sa práva prídelcami došlo.\nNásledne bude potrebné zodpovedať nielen to, či v takom prípade vlastnícke právo prešlo na štát, ale\naj to, či vlastníkom sporných nehnuteľností je v rozhodujúcom čase štát.\n41. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom opätovne žalobu zamietol, tento rozsudok je\npredmetom prieskumu v tomto odvolacom konaní.\n42. Podľa § 1 ods. 1, 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Sb.n. SNR Povereníctvo pôdohospodárstva a\npozemkovej reformy môže ešte pred zaplatením prídelovej ceny (§ 19 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR v\nznení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR) vydávať prídelcom (§§ 6 až 11 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR)\nvýmery o vlastníctve pôdy pridelenej im podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č.\n64/1946 Sb.n. SNR. Výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu\nk pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam\nvlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.\n\n43. Podľa § 23 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb.n. SNR ak prídelca nehospodári so starostlivosťou\nriadneho hospodára, môže mu Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a\npozemkovú reformu do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po vypočutí miestnej organizácie Jednotného\nsväzu slovenských roľníkov a okresného národného výboru pridelený majetok odňať a prideliť ho inej\npodľa tohto nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej možno odôvodnene predpokladať, že bude na ňom\nriadne hospodáriť.\n44. Podľa § 119 písm. a) zákona č. 141/1950 Zb. veci, ktoré nepatria inému, sú vo vlastníctve štátu, ak\nnemajú cenu len nepatrnú. K veciam nepatrnej ceny, ktoré nepatria nikomu, môže nadobudnúť vlastnícke\nprávo každý tým, že si ich privlastní.\n45. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. vlastníctvo sa stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto\niný alebo že sa ho vlastník vzdá.\n46. Podľa § 38 zákona č. 141/1950 Zb. ak zákon neustanovuje ináč, na platnosť právneho úkonu nie\nje potrebné, aby bol urobený v osobitnej forme, a vôľu možno prejaviť nielen výslovne, ale aj inak, ak\nvzhľadom na okolnosti o prejavenej vôli niet pochybnosti.\n47. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o\nprávach k nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo\nlen časti budovy. To isté platí pri majetkových právnych úkonoch medzi manželmi, pokiaľ nejde len o\nobvyklé darovania primerané ich zárobkovým a majetkovým pomerom. Písomná forma je ďalej potrebná\npri právnych úkonoch, pre ktoré zákon osobitne predpisuje písomnú formu.\n48. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že sporné\nnehnuteľnosti boli právnym predchodcom žalovaných pridelené v súlade s vtedy platnými právnymi\npredpismi a nadobudnutie vlastníckeho práva bolo v tejto súvislosti preukázané. Napokon, aj ústavný\nsúd v náleze v tejto veci konštatoval, že sa stotožnil so záverom najvyššieho súdu, že výmery o\nvlastníctve pôdy vydané právnym predchodcom žalovaných spĺňali po formálnej a obsahovej stránke\nvšetky zákonné podmienky a náležitosti nar. č. 104/1946 Sb. Nar. SNR. Námietka žalobcu ohľadom\nabsencie pečiatky ako aj originálov výmerov o vlastníctve pôdy je preto nedôvodná.\n49. Súd prvej inštancie vychádzajúc z právneho názoru vysloveného ústavným súdom o tom, že z\nobsahu zápisov o vyúčtovaní vyplýva vôľa vzdať sa vlastníckeho práva k prídelu, riešil otázku platnosti\núkonu vzdania sa vlastníctva k prídelu. Ústavný súd okrem iného uviedol, že z dokazovania (najmä\nz obsahu zápisu o vyúčtovaní) vyplýva, že právni predchodcovia žalovaných (M. H. a C. H.) prejavili\ndostatočne jasne vôľu opustiť prídely, ktoré aj s manželkami opustili, pričom o takomto (skoršom)\nprejave vôle nemožno mať pochybnosti ani v prípade, ak príslušná listina neobsahuje výslovné uvedenie\nslov „vzdáva sa vlastníckeho práva“, pretože obsah zápisu o vyúčtovaní v celkovom kontexte ani inak\ninterpretovať nie je možné s tým, že na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že slová „opúšťa prídel“ sú\nna listine predtlačené. Odvolací súd dopĺňa, že zápisy o vyúčtovaní (zo dňa 26.1.1955) nie sú v rozpore\nani s neskôr vydaným Konečným prídelovým plánom s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom\n(zo dňa 30.5.1955), v ktorom sa pri právnych predchodcoch žalovaných uvádza „vzdal sa v prospech\nJRD ku dňu 1.1.1951“ a pri H. C. a manželke aj „zaplatil Kčs 100 v novej m., vyúčtovanie prevedené“ a\nani s výzvou Štátnej sporiteľne zo dňa 2.1.1957, v ktorej je rukou dopísané pri nedoplatkoch/preplatkoch\n„O“ s dátumom 12.II.57. Zároveň list Okresného národného výboru zo dňa 8.5.1957 adresovaný Štátnej\nsporiteľni so zoznamom odišlých prídelcov a úplne vyrovnaných prídelov je v súlade so záverom o vzdaní\nsa vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných k prídelom. O neobrábaní pôdy prídelcom C.\nH. zase svedčí zápisnica zo dňa 20. júla 1950 na úrade MNV (č.l. 658). Odvolací súd zhodne s názorom\nvysloveným prvoinštančným súdom konštatuje, že pre platnosť právneho úkonu vzdania sa vlastníckeho\npráva bola vyžadovaná písomná forma, a to v súlade s § 40 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb, podľa ktorého\npísomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom\nrodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy. Podľa názoru odvolacieho súdu\npísomná forma právneho úkonu vzdania sa vlastníctva k prídelu bola vo forme zápisu o vyúčtovaní\nsplnená. Nie je pritom podstatné, či k vzdaniu sa vlastníctva došlo k 1.1.1951 alebo až k 26.1.1955.\nAk prídelcovia jasne, zrozumiteľne a určite prejavili vôľu vzdať sa vlastníctva k prídelom v zápisoch o\nvyúčtovaní, najneskôr podpisom týchto zápisov došlo k uvedenému jednostrannému úkonu.\n\n50. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti tohto\nprávneho úkonu z dôvodu absencie podpisu manželiek na zápisoch o vyúčtovaní. V konaní bolo\nnesporné, že v oboch prípadoch prídelcov – manželov boli nehnuteľnosti pridelené každému z manželov\nv ideálnej časti 1 + 1. Výmery o vlastníctve pôdy boli pritom vydané dňa 2.4.1948, teda v čase, keď\nna našom území platilo obyčajové právo, pričom v súvislosti s majetkom manželov platil v tom čase\ninštitút tzv. koakvizície (medzi manželmi, ktorí neboli šľachticmi alebo honoraciórmi). Nie je správny\nzáver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého na majetkové právne vzťahy manželov vzniknuté pred\ndňom 1.1.1950 (t.j. týkajúce sa doposiaľ nadobudnutého majetku) je potrebné aplikovať ustanovenia\nzákona č. 265/1949 Zb. účinného od 1.1.1950. Je pravdou, že zákon č. 265/1949 Zb. (zákon o rodine)\nneobsahoval prechodné ustanovenia, uvedené však nemá za následok, že by sa dovtedy uplatňovaný\ninštitút tzv. koakvizície týkajúci sa majetku nadobudnutého do účinnosti tohto zákona (1.1.1950)\npretransformoval na majetkové zákonné spoločenstvo, príp. neskôr na bezpodielové spoluvlastníctvo\nmanželov. Na danú problematiku nemožno vztiahnuť závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo\ndňa 21.4.2015, sp.zn. 3MCdo/14/2014, nakoľko ide o odlišnú situáciu, v rámci ktorej sa aplikáciou\nneskorších predpisov nemení charakter a podstata právneho vzťahu. Správne argumentoval intervenient\n1/, že vo veci prejednávanej najvyšším súdom ide o špecifický prípad prednosti zákonom chránených\npráv spotrebiteľa, pričom nejde o priame nahrádzanie dvoch úplne rozdielnych inštitútov, ktoré vo\nvšeobecnosti môžu existovať v tom istom čase vedľa seba, s tým, že v danom prípade ide o priamu\naplikáciu neskoršej právnej normy na právny vzťah založený na základe skôr prijatej právnej normy,\npričom neskoršia právna norma výslovne svojim obsahom nariaďuje jej konkrétnu aplikáciu na uvedený\nprávny vzťah vzniknutý podľa staršej právnej normy. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci by\nzáver prvoinštančného súdu mal za následok zmenu podielového spoluvlastníctva manželov k veciam\nnadobudnutým do 1.1.1950 na zákonné majetkové spoločenstvo, ktorý následok absencia prechodných\nustanovení určite nespôsobuje. Napokon, aj v odbornej literatúre sa konštatuje, že nový zákon o rodine\nsa nevzťahoval na majetok nadobudnutý pred jeho účinnosťou. V Komentovanom Zákone o rodine,\nOrbis Praha, 1970, str. 9 – 10 sa uvádza, že „Zákon o právu rodinném (pozn. odvolacieho súdu „zákon\nč. 265/1949 Sb. účinný 1.1.1950“) upravoval rovněž majetkoprávní otázky manželství, i když ne v celém\nrozsahu (např. otázky dědictví ponechal občanskému zákonu). Vzhledem k tomu, že v zákone o právu\nrodinném byl vypracován nový princip majetkových vztahů – že za trvání manželství tvoří majetek\nmanželů majetek společný, bylo nutno vyřešit i otázku majetku nabytého manžely před účinností tohto\nzákona. Vzhledem ke složitosti celé problematiky nebylo možno řešit tuto věc jednotně, a proto se nová\núprava na tento majetek nevztahovala. V důsledku toho bylo zapotřebí ponechat možnost používaní\ndřívějších právních předpisů, ktoré byly rozdílné v Čechách a na Slovensku“. V ďalšej publikácii –\nMajetkoprávne vzťahy v rodine, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1957, str. 60\n– 61 sa konštatuje, že „Dualizmus majetkového manželského práva bol odstránený iba všeobecnými\npredpismi Ústavy 9. mája. Osobitné majetkové manželské právo bývalých šľachticov a honoraciórov sa\ntotiž prieči § 1 Ústavy 9. mája o rovnosti občanov. Podľa § 173 ods. 2 Ústavy 9. mája strácali dňom\nnadobudnutia účinnosti ústavy (t.j. 9. júna 1948) platnosť všetky predpisy, pokiaľ odporujú ustanoveniam\nústavy a zásadám ľudovodemokratického zriadenia. Toto ustanovenie pôsobí však len ex nunc, takže\nodo dňa nadobudnutia účinnosti ústavy platia aj pre manželstvá bývalých šlachticov a honoraciórov\npredpisy o koakvizícii. Do tohto dňa však treba na manželstvá takýchto občanov, podľa môjho názoru,\npoužívať staré predpisy. To znamená, že hoci by aj došlo k zániku manželstva bývalého šľachtica\nalebo honoracióra už po 9. júni 1948, mohol by sa koakvizičný nárok uplatniť, ale len čo do predmetov\nnadobudnutých odo dňa účinnosti ústavy. Vzťahovať zásady koakvizície aj na majetky nadobudnuté\npred tým dňom by už nebolo v súlade s Ústavou 9. mája, ktorej § 173 ods. 2 nemá retrospektívneho\ncharakteru. Ústava 9. mája teda v podstate neviedla k zjednodušeniu majetkových vzťahov medzi\nmanželmi. Ba naopak, skomplikovala situáciu v manželstvách bývalých šľachticov a honoraciórov, v\nktorých teraz existovali už dva systémy. Bolo jasné, že tento komplikovaný stav mohol odstrániť len\nšpeciálny predpis. Treba však ľutovať, že ani zákon o rodinnom práve, resp. zákon o dočasných\nzmenách v niektorých občianskoprávnych veciach (zák. č. 266/1949 Zb.) nevniesli do tejto otázky jasno.\nBa naopak, táto otázka sa ešte skomplikovala tým, že sa odo dňa účinnosti nového zákona o rodinnom\npráve zaviedlo zákonné majetkové spoločenstvo. Podľa § 46 zák. o doč. zmenách v občianskoprávnych\nveciach zrušujú sa dňom 1. januára 1950 všetky ustanovenia o veciach, upravených týmto zákonom a\nzákonom o rodinnom práve, počítajúc v to aj právo obyčajové, či už plynie zo súdnych rozhodnutí alebo z\niných prameňov. To znamená, že od toho dňa treba na všetky manželstvá aplikovať ustanovenia zákona\no rodinnom práve o zákonnom majetkovom spoločenstve a do tohto dňa staršie predpisy. Keďže tento\npredpis nemá retrospektívnu účinnosť, neboli teda staré predpisy, pokiaľ neodporovali už predtým ústave\nzrušené so spiatočnou platnosťou. Namiesto dvoch systémov môžu preto v niektorých manželstvách\n\nplatiť až tri systémy. Napr. v manželstve bývalého honoracióra platil do dňa účinnosti Ústavy 9. mája\nprincíp oddelenosti majetkov, od tohto dňa nadobudnutia účinnosti zákona o rodinnom práve princíp\nkoakvizície a od 1. januára 1950 zákonné majetkové spoločenstvo. V literatúre sa ozývali síce hlasy,\nže predpisy o zákonnom majetkovom spoločenstve treba vzťahovať aj na bývalú koakvizíciu, keďže ide\nvraj v podstate o dve podobné inštitúcie, tieto názory však zostali ojedinelé a v literatúre sa poukázalo\nna ich nesprávnosť“.\n51. Pokiaľ ide o majetkové manželské právo, odvolací súd opätovne odkazuje na publikáciu\nMajetkoprávne vzťahy v rodine, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1957, str. 51\n– 53, podľa ktorej „u všetkých občanov, u ktorých neplatil princíp oddelenosti majetkov (šľachtici a\nhonoracióri), platila tzv. koakvizícia. Uvedené manželské majetkové právo malo v bývalom obyčajovom\npráve platnom na Slovensku zmiešanú povahu: počas manželstva spočívalo na zásade oddelenosti\nmajetkov manželov a po zániku manželstva malo do určitej miery povahu zjednotenia majetkov,\nprejavujúcu sa v inštitúcii koakvizície. Presnejšie povedané šlo tu o systém oddelenosti majetkov\nmanželov s rozdelením hodnotového prírastku, nadobudnutého počas manželského spolužitia. Počas\ntrvania manželstva si zásadne každý manžel spravoval svoj majetok sám a, ako sme už na to\npoukázali, nebol ani v dispozícii s majetkom nijako obmedzený. Toto právo prislúchalo aj žene, hoci žena\nspravidla odovzdala svoj majetok do správy svojmu manželovi. Zásada, že počas trvania manželstva\nsi každý manžel spravuje svoj majetok sám, sa vzťahovala predovšetkým na ten majetok, ktorý\ntvoril podľa predpisov o koakvizícii osobitný majetok manželov. Pokiaľ ide však o správu majetku,\nktorý bol nadobudnutý počas manželského spolužitia a ktorý podľa predpisov o koakvizícii tvoril\nspolunadobudnutý majetok (koakvizíciu) sa judikatúra časom menila. Staršia judikatúra vychádzajúc\nz vlastníckej teórie koakvizície , priznávala obom manželom rovnaké postavenie a všetky práva\nvyplývajúce z vlastníctva, teda aj právo dispozičné. Novšia súdna prax, vychádzajúc z obligačnej teórie\nkoakvizičného nároku, opustila hore uvedené stanovisko v otázke správy nadobudnutého majetku a\nzačala rozlišovať medzi koakvizíciou nadobudnutou jedným z manželov (tzv. osobitná koakvizícia)\na koakvizíciou nadobudnutou spoločnou činnosťou obidvoch manželov (tzv. spoločná koakvizícia).\nPokiaľ išlo o tzv. osobitnú koakvizíciu, priznávala sa ako správa (Úr.zb. č. 1497), tak aj dispozičná\nvoľnosť (Úr. Zb. 1042) tomu manželovi, ktorý túto koakvizíciu nadobudol. Táto zásada sa prísne\ndodržiavala aj v pomere k tretím osobám. Pokiaľ však išlo o tzv. spoločnú koakvizíciu, priznávalo\nsa dispozičné právo výlučne manželovi. Toto stanovisko bolo zrejmým uprednostňovaním muža v\nmajetkových vzťahoch manželov“. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že inštitút tzv. koakvizície\numožňoval voľné nakladanie s majetkom obom manželom a právny úkon urobený len jedným z manželov\nnespôsoboval jeho absolútnu neplatnosť z dôvodu absencie prejavu vôle druhého manžela. V publikácii\nNástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Heuréka 1998, str. 443 sa\nuvádza, že „Počas manželstva môže každá manželská strana právnym úkonom medzi živými svojim\nmajetkom volne disponovať aj v tom prípade, jestli tento majetok má povahu koakvizičného imania.\nTakýto právny úkon môže byť po zaniknutí manželstva napadnutý druhou stranou manželskou len v tom\nprípade, jestli bol spolunadobudnutý majetok bezodplatne scudzený a koakvizičný nárok manželskej\nstrany skrátený. Úr.sb. 1042.“\n52. Z uvedeného je potom zrejmé, že na majetok nadobudnutý manželmi pred účinnosťou zákona\nč. 265/1949 Sb., vrátane dispozície s ním, sa neaplikovali ustanovenia zákona č. 265/1949 Sb.,\nale pôvodné obyčajové právo, v tomto prípade inštitút tzv. koakvizície, keďže išlo o manželov, ktorí\nneboli šľachticmi ani honoraciórmi. V prejednávanej veci bolo na základe vykonaného dokazovania\npreukázané, že právni predchodcovia žalovaných (manželia H. a manželia H.) nadobudli do\npodielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti v podobe prídelov, a to každý v 1. Na ich manželské\nmajetkové spoločenstvo bolo potrebné aplikovať pôvodné obyčajové právo, vrátane práva disponovať\ns vecami. Berúc do úvahy vyššie uvedený historický náhľad a právne závery, ako aj s ohľadom\nna spôsob nadobudnutia nehnuteľností (do podielového spoluvlastníctva), je zrejmé, že na majetok\nprídelcov – manželov sa vzťahoval inštitút tzv. koakvizície. Vzhľadom k tomu, že išlo o majetok\nnadobudnutý spoločnou činnosťou obidvoch manželov, možno dospieť k záveru, že na dispozíciu s\ntakto nadobudnutým majetkom bol v zásade oprávnený manžel. Ak teda v Zápise o vyúčtovaní s\nodchádzajúcimi prídelcami sú uvedení obaja manželia (menovite), pričom zápis podpísal iba manžel\n(a teda prejavil vôľu vzdať sa vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam), učinil tak vo vzťahu\nk celému prídelu, teda aj vo vzťahu k podielu svojej manželky. Na základe uvedeného potom možno\nvyhodnotiť jednostranný právny úkon vzdania sa vlastníctva k prídelu v oboch prípadoch manželov (H.\naj H.) ako platný. Zároveň v konaní nebolo preukázané, že v súvislosti so vzdaním sa vlastníctva k\n\nprídelu bol zo strany štátu vyvíjaný na prídelcov pri podpise zápisu o vyúčtovaní alebo kedykoľvek v\nskoršom období akýkoľvek priamy či nepriamy nátlak. Právnym dôsledkom vzdania sa vlastníctva k\nprídelom bol prechod vlastníckeho práva na štát, t.j. obnovenie vlastníckeho práva štátu k prídelu. Berúc\ndo úvahy skutkové zistenia, ktoré vyšli v konaní najavo, a to, že v zmysle Oznámenia Katastrálneho\núradu Bratislava, Správa katastra Malacky zo dňa 19.9.2006 (č.l.647) v spojení so Žiadosťou žalobcu\no bezodkladné odstránenie nezákonného stavu (č.l. 648) boli parcely pôvodne zapísané na LV č. XXX\n(vo vlastníctve Slovenskej republiky – Slovenský pozemkový fond) prečíslované na nové parcely na LV\nč. XXXX N. XXXX (neskôr aj na LV č. XXXX) vo vlastníctve žalovaných, je zrejmé, že aj v rozhodujúcom\nobdobí je vlastníkom predmetných nehnuteľností štát.\n53. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje, že aj v prípade, ak by uvedené právne posúdenie nebolo\npostačujúce pre vyvodenie platnosti právneho úkonu vzdania sa vlastníctva k prídelom, v každom\nprípade by dispozícia manžela s celým majetkom (v tomto prípade s celým prídelom), akceptovaná\nvtedajšou súdnou praxou, bola tou okolnosťou, ktorá by mohla zakladať dobromyseľnosť žalobcu s\nnásledkom vydržania vlastníckeho práva k sporným pozemkom.\n54. Odvolací súd zároveň považoval za potrebné vyjadriť sa aj k otázke výkonu materiálnej stránky\nvlastníckeho práva zo strany žalovaných, a to s ohľadom na konštatovanie ústavného súdu v náleze v\ntejto veci, že mnohoročné neprejavovanie záujmu právnych predchodcov žalovaných o predmet sporu\nmá význam s ohľadom na to, že postupom katastrálnych orgánov došlo k zmene zápisu vlastníckeho\npráva štátu na základe predloženia výmerov z roku 1948 žalovanými s výrazným časovým odstupom,\nčoho dôsledky sa prejavujú v dôkaznom bremene v tomto konaní. Nemožno totiž prehliadnuť, že právni\npredchodcovia žalovaných sa dlhodobo nedomáhali svojho vlastníckeho práva, a to ani v období po\nroku 1989. V prípade manželov H., títo si uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom až dňa\n15.12.2004, t.j. 15 rokov po páde bývalého štátneho režimu a v prípade manželov H., títo si nárok\nna vlastnícke právo k pozemkom obdobným spôsobom neuplatnili vôbec. Až následne, v roku 2006,\nv oboch prípadoch prídelcov došlo k zápisu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaných v\nkatastri nehnuteľností, a to napriek tomu, že predmetné pozemky boli už zapísané na LV v prospech\nštátu. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné uvedené skutočnosti zohľadniť pri rozhodovaní, a to\ntak, že by sa mali prejaviť v oslabení nároku žalovaných v spore o určenie vlastníckeho práva, a naopak,\nv posilnení nároku žalobcu, ktorý sa v dôsledku konania žalovaných v spojení s konaním katastrálnych\norgánov dostal do pozície žalobcu v konaní o určenie vlastníckeho práva s ťarchou dôkazného bremena\npri preukazovaní vlastníckeho práva. Ako uviedol ústavný súd v náleze v tejto veci, pokiaľ by totiž k\ntomuto zápisu vlastníckeho práva žalovaných nedošlo, boli by v konaní o určenie vlastníctva žalovaní v\npostavení žalobcov a v takom prípade by pre posúdenie vyžadovanej kvality ochrany, ktorá by im mala\npatriť, bolo nevyhnutné k ich vlastníctvu pristupovať i so zohľadnením rozhodovacej praxe Európskeho\nsúdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa za majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd nepovažuje nádej na uznanie bývalého vlastníctva, ktorého\nvýkon už dlho nie je efektívny.\n55. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil\ntak, že žalobe vyhovel a určil, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností.\n56. O trovách (celého) konania vrátane trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods.\n1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1, 2 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi a\nintervenientom 1/ a 2/ voči neúspešným žalovaným 1/, 2/ a 3/, s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho\nkonania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nsa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.\n57. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 C.s.p.).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\n\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.\n1 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "31C/267/2018", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f324c5e4-b36a-4f5c-b1d4-5f70cf9b6686", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2017 z 12. 9. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-09-12", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.194.2017.2"}, {"guid": "ussr:7c351f23-ceca-4b37-b62d-b738db84659a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 640/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. 4. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-04-01", "citacie_n": 688, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.640.2014.1"}, {"guid": "1d5c6677-c43b-4c8f-b07b-1c491515f1a6:8c770814-f3f9-4aed-a880-04637f7f6f00", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:1610206177.3", "spisova_znacka": "3MCdo/1/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/1/2017 z 10. 10. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-10-10", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:1610206177.3"}, {"guid": "a70e59cf-e83c-4205-897f-5f40e2667696:d463afd7-18c5-42a4-a09b-8ab4a2fb0c7f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1407207236.1", "spisova_znacka": "6Cdo/792/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/792/2015 z 18. 8. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-08-18", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1407207236.1"}, {"guid": "8ee1522a-30cd-4b9a-8bb9-4a5761400332:ece837f2-fec5-4e69-9506-c2c5b4d12551", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1610206177.1", "spisova_znacka": "3MCdo/5/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/5/2013 z 31. 3. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-03-31", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1610206177.1"}, {"guid": "61c59a82-9b7f-42c6-8be3-ed5b0471cd9a:356b7546-57c2-4af7-946b-a55209632062", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1", "spisova_znacka": "3MCdo/14/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 1437, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1"}, {"guid": "a1ed3e87-a55f-4546-8ed5-b144dd58eeab:c3df8030-242a-49af-95da-962c80095ee4", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2018:3816201012.1", "spisova_znacka": "9Co/43/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/43/2017 z 14. 2. 2018", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2018:3816201012.1"}, {"guid": "0e24663c-bcfd-4ddb-a194-2f5d72be3715:40b19265-49b3-467c-8f64-628961cc716b", "ecli": null, "spisova_znacka": "6Co/237/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co/237/2011 z 30. 1. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-01-30", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/0e24663c-bcfd-4ddb-a194-2f5d72be3715:40b19265-49b3-467c-8f64-628961cc716b"}], "citovane_v": []}