{"guid": "84f2deb3-b1d7-486e-9e18-68da0fd6a6c5:738ebb97-599a-4a93-96d5-315f28ca3434", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1608899119.4", "spisova_znacka": "14Co/97/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/97/2024 z 22. 10. 2024", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 22. októbra 2024, sp. zn. 14Co/97/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1608899119.4", "identifikacne_cislo": "1608899119", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Branislav Král", "sudca_id": 414, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-branislav-kral-414", "datum_vydania": "2024-10-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "nazov": "§ 255 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256.odsek-1", "nazov": "§ 256 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-256"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-256"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/738ebb97-599a-4a93-96d5-315f28ca3434", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1608899119.4", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1608899119.4", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1608899119.4/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n14Co/97/2024\n1608899119\n22. 10. 2024\nJUDr. Branislav Král\nECLI:SK:KSBA:2024:1608899119.4\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu\nJUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej, v právnej veci žalobcov: X/ K. M., U.. XX.X.XXXX,\nR. Š. Č.. XXX, Q., X/ K. M., U.. X.X.XXXX, R. C. Č.. XX, Q. C.. B.. C. G., D.., G., R. Q. V. Č.. XX/B, R.,\nproti žalovaným: X/ K. X., U.. XX.X.XXXX, Q.. XX.X.XXXX, U. R. Q. Č.. XXX, X/ K. M., U.. XX.X.XXXX,\nR. T. Č.. XX/XX, Q. H., X/ G. R., U.. XX.X.XXXX, R. D. Č.. XX, Č. R., Č. A., X/ G. U., U.. X.X.XXXX, R. T.\nČ.. XXXX/XX, O., X/ G. G., U.. XX.XX.XXXX, R. U. V. Č.. XXXX/XX, Š., X/ G. G., U.. XX.X.XXXX, R. H.\nČ.. XXXX/X, Š., X/ U.N. H., U.. XX.X.XXXX, R. C. Č.. XX, zastúpená: JUDr. Ester Bujnovská, advokátka,\nso sídlom Záhorácka č. 5478/15B, Malacky, o neplatnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu 2/ proti\nuzneseniu Okresného súdu Malacky zo dňa 8. júla 2024, č. k. 6C/335/2008-494, takto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie Okresného súdu Malacky\n8. júla 2024, č. k. 6C/335/2008-494 (vo vzťahu k žalobcovi 2/), p o t v r d z u j e.\n\nz\n\nII. Žalovanej 7/ n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie o nároku na náhradu trov prvoinštančného\nkonania voči žalovanému 1/ zastavil (výrok I.), žalovaným 2/ až 6/ nepriznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok\nna náhradu trov prvoinštančného konania (výrok II.),\nžalovanej 7/ priznal proti žalobcom\n1/, 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania\nv rozsahu 100 % (výrok III.).\n2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že Okresný súd Malacky\nrozsudkom zo dňa 2.12.2008, č. k. 6C/335/2008-137, zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ a\n2/ domáhali určenia neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 22.11.2001 uzatvorenej medzi pôvodnou\nžalovanou 1/ W. H., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. č. XX, ako darkyňou\na žalovanou 7/ ako obdarovanou, predmetom ktorej bol spoluvlastnícky podiel o veľkosti 12/20 na\nnehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, vedenom pre k. ú. C., a to rodinnom dome súp. č.\nXX, postavenom na parcele\nč. XXXX/X. Zároveň uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť\nžalovanej 7/ (v tom čase označenej ako žalovaná 2/) náhradu trov konania vo výške 3.253 eur, do troch\ndní od právoplatnosti rozsudku.\n3. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ rozsudkom zo dňa 18.9.2013,\n15Co/215/2009-238, napadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 2.12.2008,\nk. 6C/335/2008-137, vo veci samej potvrdil a v časti trov prvoinštančného konania ho zrušil\nmu vrátil na ďalšie konanie.\n\nč. k.\nč.\na vec\n\n4. Okresný súd Malacky uznesením zo dňa 16.12.2014, č. k. 6C/335/2008-279, uložil žalobcom 1/ a 2/\npovinnosť nahradiť žalovanej 7/ (v tom čase označenej ako žalovaná 5/) trovy konania vo výške 978,40\neur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Žalovaným 1/ až 3/\na pôvodnej žalovanej\n\n4/ K. G., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom H. č. XXXX/X, H., náhradu trov konania\nvoči žalobcom 1/ a 2/ nepriznal. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ uznesením zo\ndňa 8.7.2015, č. k.\n6Co/265/2015-302, spomínané uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n5. Okresný súd Malacky uznesením zo dňa 19.10.2017, č. k. 6C/335/2008-337, vydaným vyšším súdnym\núradníkom, uložil žalobcom 1/ a 2/ povinnosť nahradiť žalovanej 7/ (v tom čase označenej ako žalovaná\n5/) trovy konania v sume 1.051,32 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Žalovaným 1/ až 3/\na pôvodnej žalovanej 4/ K. G. náhradu trov konania nepriznal. Ďalším uznesením zo dňa 6.12.2017,\nč. k. 6C/335/2008-344b, Okresný súd Malacky sťažnosť žalobcu 2/ voči vyššie uvedenému uzneseniu\nzamietol.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobcov uznesením zo dňa 28.2.2019, sp. zn.\n6Cdo/61/2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.9.2013, sp. zn. 15Co/215/2009, v\npotvrdzujúcom výroku vo veci samej a uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa 19.10.2017, č. k.\n6C/335/2008-337 a zo dňa 6.12.2017, č. k. 6C/335/2008-344b, zrušil\na vec vrátil Krajskému\nsúdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n7. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15.11.2022, č. k. 14Co/52/2019-407, rozhodol tak, že: a/\nnapadnutý rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 2.12.2008, č. k. 6C/335/2008-137, vo veci samej\npotvrdil, b/ v časti trov prvoinštančného konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie, c/ žalovanej 7/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov pôvodného a\ntohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %,\nd/ žalovaným 1/ až 6/ nárok\nna náhradu trov pôvodného a tohto odvolacieho konania nepriznal, e/ žalobcom 1/ a 2/ priznal voči\nžalovaným 1/ až 7/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu\nnadobudol právoplatnosť dňa 18.1.2023.\n8. Po vrátení veci na ďalšie konanie súd lustráciou v Registri obyvateľov Slovenskej republiky zistil, že\nžalovaný 1/ dňa XX.X.XXXX zomrel. Uznesením zo dňa 22.1.2024, č. k. 6C/335/2008-446, súd konanie\nprerušil do právoplatného skončenia dedičského konania po zomrelom žalovanom 1/, vedeného na\nOkresnom súde Malacky pod sp. zn. 13D/298/2023. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa\n27.2.2024.\n9. Z uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa 15.2.2024, č. k. 13D/298/2023-55, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 13.3.2024, súd zistil, že konanie o dedičstve po poručiteľovi - žalovanom 1/ bolo\nzastavené a majetok nepatrnej hodnoty vydaný tomu, kto sa postaral o jeho pohreb (§ 188 ods. 1 C.m.p.).\n10. Súd prvej inštancie preto s poukazom na § 7 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka,\n§ 61,\n§ 63 ods. 1, ods. 2, § 161 ods. 1, 2 C.s.p. konanie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania\nproti žalovanému 1/ (teda vo vzťahu medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným 1/) zastavil. Poukázal na to, že\npodmienka procesnej subjektivity patrí medzi základné procesné podmienky konania, ktorých existenciu\nje súd povinný skúmať aj bez návrhu (ex offo). V prejednávanej veci súd prvej inštancie zistil, že žalovaný\n1/ v priebehu konania o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania zomrel, čím stratil spôsobilosť\nna práva a povinnosti a zároveň aj procesnú subjektivitu. Súd preto postupoval v zmysle § 63 ods. 1\nCs.p., t. j. skúmal, či má konanie voči nemu zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. Keďže v danom\nprípade išlo\no majetkový spor, bolo potrebné zistiť, či v konaní bolo možné pokračovať\ns dedičmi žalovaného 1/. So zreteľom na to, že dedičské konanie po poručiteľovi - žalovanom 1/ bolo\nzastavené, pretože zanechal po sebe majetok len nepatrnej hodnoty, súd dospel k záveru, že procesné\nnástupníctvo v zmysle § 63 ods. 2 C.s.p. tu neprichádzalo do úvahy, lebo žalovaný 1/ nemal dedičov,\ns ktorými by bolo možné v konaní pokračovať.\n11. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. následne súd prvej inštancie poukázal na to, že\nv prvoinštančnom konaní mali žalovaní 2/ až 7/ úspech v plnom rozsahu, keďže žaloba žalobcov 1/\na 2/ bola právoplatne zamietnutá. Pokiaľ išlo žalovaných 2/ až 6/, žiadne trovy konania im v rámci\nprvoinštančného konania nevznikli, súd im preto nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči\nžalobcom 1/ a 2/ nepriznal (viď R 72/2018). Pokiaľ išlo o žalovanú 7/, tejto v prvoinštančnom konaní\ntrovy nepochybne vznikli, žalobcovia 1/ a 2/ sa však už v priebehu prvého odvolacieho konania vo veci\nsamej a následne aj vo svojom odvolaní doručenom súdu dňa 19.1.2015, smerujúcom voči uzneseniu\n\nsúdu prvej inštancie zo dňa 16.12.2014, č. k. 6C/335/2008-279, v súvislosti s náhradou trov konania\ndomáhali aplikácie\n§ 150 O.s.p. (teraz § 257 C.s.p.) a žiadali žiadnej zo strán náhradu trov\nkonania nepriznať. Poukazovali na to, že žalovaná 7/ uzatvorila predmetnú darovaciu zmluvu s pôvodnou\nžalovanou 1/ W. H. s vedomosťou, že táto už skôr ten istý podiel darovala zmluvou im, pričom oni na\nzáklade toho nehnuteľnosť opravili a zrekonštruovali. Zmluva tak bola uzavretá s úmyslom ich poškodiť\na neoprávnene sa na ich úkor obohatiť. Žalovaná 7/ tak konala\nv súvislosti s vecou, ktorá\nbola predmetom konania, nekalo a nedobromyseľne. Z tohto dôvodu ide o skutočnosť hodnú osobitného\nzreteľa, nakoľko je neprijateľné, aby žalovaná 7/, ktorá ich zásadne poškodila, sa úspešne od nich\ndomáhala nákladov, ktoré jej v tejto súvislosti vznikli. Podanie žaloby o určenie neplatnosti predmetnej\nzmluvy pritom predstavovalo jediný dostupný prostriedok obrany poškodených práv žalobcov. Odvolací\nsúd vo svojom rozsudku uviedol, že konanie pôvodnej žalovanej 1/ (uzatvorenie zmluvy so žalovanou\n7/) mohlo zakladať nárok na náhradu škody v prospech žalobcov. Žalovaná 7/ okrem toho, že sama\nbola účastná konania poškodzujúceho žalobcov, je súčasne dedičkou pôvodnej žalovanej 1/. Aj v tomto\nohľade je\nv rozpore so základnými princípmi spravodlivosti, aby dedič a právny nástupca\nosoby, ktorá spôsobila žalobcom značné škody v súvislosti s nehnuteľnosťou zabezpečujúcou dokonca\nich základné potreby bývania, mala byť oprávnená na akékoľvek plnenie, ktoré spôsobené škody ďalej\nprehlbuje a zvyšuje. Napokon poukázali na svoju zlú sociálnu situáciu. Náhrada trov konania by okrem\nzjavnej nespravodlivosti predstavovala pre nich aj neúnosné sociálne zaťaženie. Už v súčasnosti nie\nsú schopní uhrádzať svoje záväzky, o čom svedčia aj informácie o prebiehajúcich exekúciách, ktoré\nvyplývajú aj z listov vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam založeným v spise. Mali za to, že sociálna\nsituácia žalovanej 7/ je neporovnateľne lepšia aj s ohľadom na jej dlhodobý pobyt a zárobkovú činnosť\nv Nemecku (čo vyplýva aj zo zápisníc z pojednávaní).\n12. Žalovaná 7/ v reakcii na uvedené uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcov o ich nepriaznivých\nmajetkových pomeroch. Zároveň poukázala aj na svoju situáciu, keď síce žije\nv Nemecku,\nnemá však žiaden príjem, pretože vzhľadom na vek blízky dôchodku si nemôže nájsť žiadnu prácu. Žije\nv nájomnom byte so svojim manželom, ktorý je starobným dôchodcom, ktorý je vážne chorý a ona sa\noň osobne stará. Ich jediným príjmom je starobný dôchodok manžela vo výške 1.249,47 eur, z ktorého\nuhrádzajú všetky životné náklady a po zaplatení pravidelných mesačných výdavkov (nájomné, energie,\npoistky, úver) im na stravu, služby\na hygienu zostáva len minimum. K uvedeným tvrdeniam\npriložila aj príslušné doklady.\n13. Súd prvej inštancie listom zo dňa 15.4.2024 vyzval žalobcov a tiež žalovanú 7/, aby za účelom\nposúdenia existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. na strane žalobcov,\nv lehote 30 dní od doručenia tejto výzvy doplnili skutkové tvrdenia týkajúce sa svojich osobných,\nmajetkových a zárobkových pomerov a svoje tvrdenia aj zdokladovali. Na túto výzvu zareagoval len\nžalobca 2/, ktorý uviedol, že je rozvedený, dlhodobo (od 25.3.2021) je evidovaný na úrade práce a nemá\nžiadne príjmy. Úspory na bankovom účte má len vo výške 150,- eur. Býva v rodinnom dome na adrese\nC. č. XX, ktorého je spoluvlastníkom so spoluvlastníckym podielom 3/20, pričom jeho mesačné výdavky\nna bývanie sú 60,- eur. Iný majetok nemá. K svojmu podaniu priložil aj výpis z obchodného vestníka\n202/2018, z ktorého je zrejmé, že na jeho majetok bol dňa 19.10.2018 vyhlásený konkurz, pričom bol\nzbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom,\na to v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Z výpisu z obchodného vestníka\nč.\n75/2023 súd zistil, že dňa 20.4.2023 bol konkurz zrušený z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje\nani náklady konkurzu.\n14. Súd prvej inštancie potom poukázal na to, že ustanovenie § 257 C.s.p. umožňuje výnimočne\nnepriznať náhradu trov konania, ak pre to existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V zmysle záverov\nsúdnej praxe ustálených ešte v súvislosti s aplikáciou § 150 O.s.p., ktoré sú však použiteľné aj v\npodmienkach teraz platného ustanovenia § 257 C.s.p., súd pri posudzovaní, či v tej - ktorej veci sú\ntieto dôvody dané, musí prihliadať na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov\nkonania a vziať do úvahy nielen to, aké sú pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale aj to,\naký bude mať dopad aplikácia tohto ustanovenia na pomery účastníka na opačnej procesnej strane.\nVýznamným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia môže byť v určitej veci tiež to, za akých okolností bol\nnárok uplatnený na súde, aký bol postoj účastníkov k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu\nprocesných povinností účastníka občianskeho súdneho konania a pod. Hranice sudcovskej úvahy sú\ndané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie alebo priznanie len sčasti\núspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti\n\nza výsledok sporového konania. Musí ísť teda o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť\nv\nrozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj\nv okolnostiach na strane účastníkov konania (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6 M Cdo/5/2011).\n15. Súd prvej inštancie v prvom rade poukázal na to, že žalobcovia 1/ a 2/ ničím nepreukázali svoje\ntvrdenie, že žalovaná 7/ uzatvorila predmetnú darovaciu zmluvu s pôvodnou žalovanou 1/ s úmyslom\nich poškodiť alebo sa na ich úkor bezdôvodne obohatiť. Nebolo preukázané ani len ich tvrdenie, že\npredmetný rodinný dom opravili a zrekonštruovali. Súd v tejto súvislosti poukázal na výpovede pôvodnej\nžalovanej 1/ W. H., žalovanej 2/ a pôvodnej žalovanej 4/ K. G., z ktorých vyplynulo, že dom nebol\nžalobcami 1/, 2/ vôbec opravovaný a pôvodná žalovaná 1/ v ňom žila v nedôstojných podmienkach.\nŽalobcovia 1/ a 2/ sa o ňu vôbec nestarali, robili jej zle (najmä žalobkyňa 1/) a musela sa tak o ňu starať\nžalovaná 7/. Pôvodná žalovaná 1/ v rámci svojej výpovede výslovne uviedla, že žalovaná 7/ jej pomáhala,\ntak sa dohodli, že bude ku nej chodiť, doopatruje ju, a preto s ňou aj následne uzavrela darovaciu zmluvu.\nV tejto súvislosti tak nebolo preukázané žiadne nekalé alebo nedobromyseľné konanie žalovanej 7/.\nPokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ boli toho názoru, že žaloba o určenie neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy\npredstavovala jediný dostupný prostriedok ochrany ich poškodených práv, súd poukázal na to, že táto ich\nžaloba bola zamietnutá s poukazom na ustálenú súdnu prax, v zmysle ktorej ak bola tá istá nehnuteľnosť\nprevádzaná dvakrát, neskoršia zmluva nie je neplatná len preto, že prevodca už skôr previedol tú istú\nnehnuteľnosť na inú osobu (ak\nk vkladu vlastníckeho práva v prospech tejto osoby nedošlo),\npričom vlastníkom nehnuteľnosti sa stane ten, komu ako prvému bol povolený vklad vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti. Uvedená judikatúra bola známa (dostupná) už v čase prvoinštančného konania a\nnejednalo sa tak\no problematiku, ktorá by nebola dovtedy súdmi riešená. Žalobcovia\n1/ a 2/ pritom boli\nv podstatnej časti konania pred súdom prvej inštancie zastúpení\nadvokátom. Prípadná škoda, ktorá žalobcom 1/ a 2/ v dôsledku uzavretia predmetnej darovacej zmluvy\nvznikla, nemôže byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov žalovanej 7/ v tomto konaní. Žalobcom 1/ a\n2/ totiž nič nebránilo, aby namiesto žaloby o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ktorá sa v konečnom\ndôsledku ukázala ako nedôvodná, si na súde uplatnili voči pôvodnej žalovanej 1/ nárok na náhradu\nškody.\n16. Pokiaľ išlo o sociálnu situáciu žalobcov 1/, 2/, títo tvrdili, že náhrada trov konania by pre nich\npredstavovala neúnosné sociálne zaťaženie. Žalobkyňa 1/ vo vzťahu k svojim osobným, sociálnym a\nmajetkovým pomerom nič bližšie neuviedla, a to ani na výzvu súdu. Ničím teda nepreukázala svoju zlú\nsociálnu situáciu. Pokiaľ ide o žalobcu 2/, súd prvej inštancie mal preukázané, že tento je od roku 2021\nnezamestnaný a evidovaný na úrade práce. Z čestného vyhlásenia žalobcu 2/ taktiež vyplynulo, že je\nrozvedený, nemá žiaden príjem, len minimálne úspory vo výške 150,- eur a okrem spoluvlastníckeho\npodielu na predmetnom rodinnom dome nevlastní iný majetok väčšej hodnoty. Súd však toto jeho čestné\nvyhlásenie minimálne v tej časti, v ktorej uviedol, že nemá žiaden príjem a iba spomínané drobné\núspory, vyhodnotil ako nevierohodné, nakoľko žalobcovi 2/ nepochybne vznikajú výdavky minimálne\nna stravu\na ošatenie a podľa jeho vlastných tvrdení aj na bývanie. Žalobca 2/\ntotiž ani len netvrdil, že by mu uvedené náklady hradil niekto iný. Keďže žalobca 2/ nepreukázal svoju\nodkázanosť na dávku v hmotnej núdzi (ani to, že by o ňu čo i len žiadal), je zrejmé, že v súčasnosti\ndisponuje príjmom alebo úsporami, z ktorých si svoje bežné výdavky hradí. Žalobca 2/ taktiež neuviedol\nžiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že ním tvrdené nepriaznivé majetkové pomery sú\nspôsobené objektívnymi okolnosťami (napr. zlým zdravotným stavom brániacim mu nájsť si akékoľvek\nzamestnanie) a že sa jedná už o trvalý stav bez perspektívy jeho zlepšenia\nv budúcnosti.\nVychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca 2/ hodnoverne nepreukázal,\nže jeho aktuálne osobné, majetkové a sociálne pomery sú tak nepriaznivé, že odôvodňujú aplikáciu § 257\nC.s.p. v prejednávanej veci. Uvedené obzvlášť platí v situácii, keď v konaní nebolo ničím preukázané, že\nby sa osobné, sociálne a majetkové pomery žalovanej 7/, ktorá je už v dôchodkovom veku, od roku 2015,\nkedy ich súdu zdokladovala, rapídne zlepšili. Súd záverom poukázal aj na tú skutočnosť, že v zmysle\nzáväzného právneho názoru odvolacieho súdu, bude potrebné pri výpočte základnej sadzby tarifnej\nodmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, pričom pri aplikácii tohto\nustanovenia súdom v poslednom (dovolacím súdom zrušenom) uznesení predstavovala náhrada trov\nprvoinštančného konania žalovanej 7/ sumu 681,44 eur, z čoho by na každého zo žalobcov pripadala\npolovica. Nejedná sa teda o takú sumu, ktorej úhrada by za zisteného skutkového stavu opísaného\nvyššie predstavovala neúnosné sociálne zaťaženie žalobcu 2/ - najmä ak v dôsledku oddlženia už v\nsúčasnosti nemá žiadne iné dlhy.\n\n17. Vzhľadom na to, že v danej veci nevyšli najavo žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa na strane\nžalobcov 1/ a 2/, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 C.s.p., súd prvej inštancie procesne úspešnej\nžalovanej 7/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu\n100 %.\n18. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca 2/ odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie\nzrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd mu doručil výzvu z\n15.4.2024 spolu s vyjadrením žalovanej 7/ k uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 8.7.2015, č. k.\n6Co/265/2015-302, spolu s rôznymi prílohami, ktoré boli všetky v nemeckom jazyku bez prekladu do\nslovenského jazyka. Takýto dôkaz o majetkových pomerov žalovanej bez úradného prekladu je v konaní\nzmätočný a súd by naň nemal prihliadať. V podaní žalovanej sa uvádzajú rôzne okolnosti, ktoré neboli\nlistinné alebo dôkazne preukázané a naopak boli jednoznačne vyvrátené posledným podaním žalobcu\n2/ zo dňa 22.2.2024, ktorým zaslal na základe vyššie uvedenej výzvy súdu list „Doloženie dokladov\nza účelom posúdenia dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov\nkonania“ a ako prílohy pripojil uznesenie o ukončení osobného bankrotu, vyhlásenie, potvrdenie z\núradu práce, vyplnené tlačivo týkajúce sa výšky príjmov a mesačných výdavkov za účelom posúdenia\nosobných, majetkových a zárobkových pomerov a to za účelom posúdenia existencie dôvodov hodných\nosobitného zreteľa pri rozhodovaní o trovách (§ 257 C.s.p.). Žalobca bol teda súčinný a svoje tvrdenia\npreukázal a doložil listinnými dokladmi. Žalobca 2/ má za to, že u neho naďalej existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie trov konania\nžalovanej 7/.\n19. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380\nods.\n1 C.s.p. ). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa\nustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp.\nzopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu\n2/ nie je dôvodné.\n20. V danej veci súd prvej inštancie napadnutým uznesením konanie o nároku na náhradu trov\nprvoinštančného konania voči žalovanému 1/ zastavil (výrok I.), žalovaným 2/ až\n6/\nnepriznal proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania (výrok II.), žalovanej\n7/ priznal proti žalobcom 1/, 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania\nv\nrozsahu 100 % (výrok III.). Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie len žalobca 2/ v ktorom tvrdil, že\nu neho existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov žalovanej 7/, napriek tomu, že\ntáto bola v konaní úspešná. Z obsahu odvolania žalobcu 2/ potom vyplýva, že tento odvolaním napadol\nlen tretí výrok uznesenia súdu prvej inštancie (iba týmto výrokom bol žalobca 2/ spolu so žalobkyňou\n1/ zaviazaný na úhradu trov konania). Pokiaľ ide o zvyšné výroky (I., II.), ktorými súd zastavil konanie\no nároku na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému 1/ (z dôvodu jeho úmrtia bez\nprávnych nástupcov) a ktorým súd prvej inštancie nepriznal zvyšným žalovaným proti žalobcom nárok\nna náhradu trov prvoinštančného konania, tu v podstate žalobca nebol ani oprávnený tieto odvolaním\nnapadnúť (najmä z dôvodu, že z nich pre žalobcu 2/ nevyplývala žiadna povinnosť a naviac boli vydané\nv jeho prospech, čím bola daná subjektívna neprípustnosť jeho odvolania). Z týchto dôvodov odvolací\nsúd preskúmaval len vecnú správnosť napadnutého uznesenia v tej časti, ktorou rozhodol o tom, že\nžalovanej 7/ sa proti žalobcom 1/, 2/ priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu\n100 % (odvolací súd preskúmaval iba tretí výrok napadnutého uznesenia).\n21. Odvolací súd potom uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil, pretože ho\npovažoval za vecne správne, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia\nako správnymi, uznesenie odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).\nOdvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa\nstotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktoré viedli súd prvej inštancie\nk týmto záverom, tieto si osvojuje\nv celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.\n22. V danej veci sa žalobcovia 1/, 2/ domáhali určenia neplatnosti (v poradí druhej) darovacej zmluvy zo\ndňa 22.11.2001, uzatvorenej medzi pôvodnou žalovanou 1/ W. H. ako darkyňou a žalovanou 7/ U. H. ako\nobdarovanou, ktorej predmetom bol prevod spoluvlastníckeho podielu vo výške 12/20 na nehnuteľnosti\nzapísanej na LV č. XXX - rodinného domu, súpisné č. XX, postaveného na pozemku parc. č. XXXX/X,\nnachádzajúcom sa\nv kat. úz. C.. Išlo o prípad tzv. dvojitého scudzenia nehnuteľností, kedy\n\nv poradí prvou darovacou zmluvou (zo dňa 28.1.1997) tieto nehnuteľnosti mali od žalovanej 1/ pôvodne\nnadobudnúť žalobcovia (k zavkladovaniu tejto zmluvy do katastra však nikdy nedošlo). Súdy potom\nprijali záver, že napriek tomu, že žalobcom v konaní svedčil naliehavý právny záujem na žalovanom\nurčení, nebolo možné ich žalobe vyhovieť. S odkazom na ustálenú súdnu prax v tejto oblasti [sp. zn. 1\nCdo/31/2000 (R 87/2001), rozsudok sp. zn. 2Cdo/124/03, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky\nsp. zn. 2Cdon/848/97)] mali za to, že „ak totiž bola scudzená nehnuteľnosť zmluvou viac subjektom\nalebo ak bola tá istá nehnuteľnosť prevádzaná dvakrát (resp. viackrát), stane sa jej vlastníkom ten,\nkomu ako prvému bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ten, kto bol dvojitým\nscudzením poškodený, má nárok na náhradu vzniknutej mu škody podľa všeobecných ustanovení o\nzodpovednosti za škodu\n(§ 420 Občianskeho zákonníka).“ Keďže návrh na vklad vlastníckeho\npráva do katastra nehnuteľností na základe prvej darovacej zmluvy nebol jej účastníkmi podaný (v\nčase uzavretia druhej darovacej zmluvy), nenastali vecnoprávne účinky uvedenej zmluvy, t. j. vlastnícke\nprávo darkyňa nestratila a obdarovaní (žalobcovia) ho nenadobudli. Darkyňa bola od vzniku zmluvy\n(kedy zmluva sa stala i účinnou - poznámka odvolacieho súdu) viazaná svojím zmluvným prejavom\nurobeným 28.1.1997, no zo samého porušenia povinnosti previesť vec i na žalobcov ešte nebolo možné\nvyvodiť neplatnosť ďalšej darovacej zmluvy z 22.11.2001. Obsahom darovacej zmluvy z 22.11.2001 bola\npovinnosť darkyne previesť na pôvodne žalovanú 2/ svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach.\nDosiaľ nebolo zistené, že by zmluva s takýmto obsahom alebo účelom odporovala zákonu, obchádzala\nho alebo že by sa priečila dobrým mravom. Z vykonaného dokazovania dosiaľ nevyplynulo ani to, že by\ntu boli iné dôvody neplatnosti zmluvy podľa § 37 a § 38 OZ (žalobcovia podanú žalobu odôvodňovali\nvýlučne len s odkazom na dvojité scudzenie nehnuteľností s tým, že mali vedomosť o nezavkladovaní\nich darovacej zmluvy). Žalobcom 1/, 2/ preto muselo byť od počiatku (keďže boli v konaní zastúpení\nprávnym zástupcom, ktorému musela byť judikatúra súdov v tomto smere známa) zrejmé, že v konaní\ns podanou žalobou nemôžu byť úspešní. Správne preto súd prvej inštancie v napadnutom uznesení\n(s ohľadom na posudzovanie charakteru sporu ako jedného z kritérií pre postup podľa § 257 C.s.p.)\nuviedol, že „Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ boli toho názoru, že žaloba\no určenie neplatnosti\npredmetnej darovacej zmluvy predstavovala jediný dostupný prostriedok ochrany ich poškodených práv,\nsúd poukázal na to, že táto ich žaloba bola zamietnutá\ns poukazom na ustálenú súdnu\nprax, v zmysle ktorej ak bola tá istá nehnuteľnosť prevádzaná dvakrát, neskoršia zmluva nie je neplatná\nlen preto, že prevodca už skôr previedol tú istú nehnuteľnosť na inú osobu (ak k vkladu vlastníckeho\npráva v prospech tejto osoby nedošlo), pričom vlastníkom nehnuteľnosti sa stane ten, komu ako prvému\nbol povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Uvedená judikatúra bola známa (dostupná) už\nv čase prvoinštančného konania a nejednalo sa tak o problematiku, ktorá by nebola dovtedy súdmi\nriešená. Žalobcovia 1/ a 2/ pritom boli v podstatnej časti konania pred súdom prvej inštancie zastúpení\nadvokátom. Prípadná škoda, ktorá žalobcom 1/ a 2/ v dôsledku uzavretia predmetnej darovacej zmluvy\nvznikla, nemôže byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov žalovanej 7/ v tomto konaní. Žalobcom 1/ a\n2/ totiž nič nebránilo, aby namiesto žaloby o určenie neplatnosti darovacej zmluvy, ktorá sa v konečnom\ndôsledku ukázala ako nedôvodná, si na súde uplatnili voči pôvodnej žalovanej 1/ nárok na náhradu\nškody.“\n23. Potom, čo mal súd prvej inštancie za to, že okolnosti prejednávanej veci nepreukazovali\n(nezavdávali) žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by trovy konania, ktoré žalovanej 7/\nvznikli v súvislosti s obranou proti žalovanému nároku, mala znášať žalovaná 7/\n(z\ndôvodu aplikácie § 257 C.s.p.), správne súd pristúpil k posudzovaniu ďalších kritérií pre postup podľa\n§ 257 C.s.p. Týmito potom mala byť sociálna situácia žalobcu 2/, ktorá mu nemala umožňovať (bez\ndopadov na jeho životnú situáciu) tieto trovy žalovanej 7/ uhradiť. Predtým (než súd prvej inštancie\npristúpil ku skúmaniu kritérií na prípadný postup podľa § 257 C.s.p.) správne najskôr vyhodnotil otázku\nprocesného úspechu žalovanej 7/ podľa § 255 ods. 1 C.s.p. (aj podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS/255/2020, zo dňa 27.8.2020 platí, že „Pred tým, než všeobecný súd dospeje k\nzáveru o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p., je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu\nsporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je odstránenie neprimeranej tvrdosti voči strane\nsporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia spravodlivosti“). Súd teda správne najskôr\nustálil, že žalovaná 7/ bola v konaní procesne úspešnou stranou a preto jej patrí nárok na náhradu trov\nprvoinštančného konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Následne súd správne zisťoval podmienky pre možnú\naplikáciu ust. § 257 CSP, ku ktorej dal stranám možnosť sa aj vyjadriť. Aj podľa nálezu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/387/2019-60, zo dňa 2.4.2020 „Súd v prípade použitia ustanovenia §\n257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko\nk\nprípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike\n\n(sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15].\nStrana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii\n§ 257 vyjadrila svoje\nstanovisko.“ V tomto smere teda súd prvej inštancie neporušil procesné práva žiadnej zo sporových\nstrán.\n24. Ako už bolo uvedené, keďže súd prvej inštancie ustálil (a správne), že charakter sporu nezavdal\nžiaden dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. (a teda, že z tohto pohľadu nemožno v konaní\núspešnej žalovanej 7/ nepriznať nárok na náhradu trov prvoinštančného konania), správne súd\npostupoval aj následne, keď skúmal i ďalšie kritéria pre postup podľa\n§ 257 C.s.p.,\nktorými mala byť nepriaznivá sociálna situácia žalobcu 2/, ktorá mu mala neumožňovať (bez negatívnych\ndopadov na jeho životnú situáciu) tieto trovy žalovanej 7/ uhradiť. V tomto smere mal súd prvej inštancie\nza preukázané, že „žalobca 2/ je od roku 2021 nezamestnaný a evidovaný na úrade práce, že je\nrozvedený, nemá žiaden príjem, a má len minimálne úspory vo výške 150 eur a okrem spoluvlastníckeho\npodielu na predmetnom rodinnom dome nevlastní žiaden iný majetok väčšej hodnoty“. Napriek týmto\nskutočnostiam (deklarovaným žalobcom 2/) súd niektoré žalobcom tvrdené skutočnosti (minimálne,\nže tento nemá žiaden príjem a iba spomínané drobné úspory), vyhodnotil ako nevierohodné, nakoľko\n„žalobcovi 2/ nepochybne vznikajú výdavky minimálne na stravu a ošatenie a podľa jeho vlastných\ntvrdení aj na bývanie, pričom žalobca nijako nezdokladoval (ani netvrdil) z čoho ich hradí (resp. či ich za\nneho hradí prípadne iná osoba). Žalobca potom nepreukázal ani to, že by bol v tomto smere odkázaný\nna dávku v hmotnej núdzi (ani to, že by o ňu čo i len žiadal)“, z čoho potom súd vyvodil, že „žalobca 2/\nmusí disponovať príjmom alebo úsporami, z ktorých si tieto svoje bežné výdavky hradí. Naviac žalobca\nneuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že ním tvrdené nepriaznivé majetkové\npomery sú spôsobené objektívnymi okolnosťami (napr. zlým zdravotným stavom brániacim mu nájsť si\nakékoľvek zamestnanie)\na že sa jedná už o trvalý stav bez perspektívy jeho zlepšenia v\nbudúcnosti“. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že „žalobca 2/ hodnoverne nepreukázal, že jeho aktuálne\nosobné, majetkové\na sociálne pomery sú tak nepriaznivé, že odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP v\nprejednávanej veci“. Súd prvej inštancie následne zohľadnil aj prípadnú výšku trov, ktoré by bol žalobca\n2/ povinný žalovanej 7/ nahradiť, keď uzavrel, že „ s ohľadom na výpočet základnej sadzby tarifnej\nodmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. , (pričom pri\naplikácii tohto ustanovenia súdom v poslednom (dovolacím súdom zrušenom) uznesení predstavovala\nnáhrada trov prvoinštančného konania žalovanej 7/ sumu 681,44 eur, z čoho by na každého zo žalobcov\npripadala polovica), v danom prípade nepôjde o takú sumu trov, ktorej úhrada zo strany žalobcu 2/ (pri\nneexistencii iných dlhov) by predstavovala pre neho neúnosné sociálne zaťaženie“.\n25. Odvolací súd potom poukazuje na to, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania\nspravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.) a zásadou zodpovednosti za zavinenie\n(§ 256 ods. 1 C.s.p.). Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania (§\n257 C.s.p.). Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo\nsvojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných\nokolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 C.s.p. a v ňom\nobsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za\nvýsledok (§ 255 C.s.p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Súd podľa neho\nnemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať\nstranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné\nosobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne\na\nvýklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na\ncelkom voľnú úvahu súdu.\n26. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 C.s.p. nie je\nmožné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie\n(v\nzmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či\nv\nprejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri\nstanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto\nnie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady\nrozhodovania o trovách konania.\n\n27. Aj podľa záverov vyjadrených v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.9.2009, sp.\nzn. II. ÚS 122/09, je potrebné pri rozhodovaní o tom, či sú splnené podmienky na výnimočné nepriznanie\n(úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnej procesnej strane, aby skutkové okolnosti, v ktorých\nsa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli\npreukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.\nV opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.\n1 prvej vety Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikované v\nZbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 63/2009).\n28. Rozhodovacia prax je už dlhodobo ustálená v názore, že pri posudzovaní dôvodov hodných\nosobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán\nsporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť\ntrovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov\ndotknutá). V neposlednom rade je potrebné všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku\nna súde a ich postoj v konaní (porov.\nR 24/1964).\n29. Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, možno považovať za dôvod hodný\nosobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal\n(porov. 4MCdo/2/2008).\n30. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 24. októbra 2019 sp. zn. IV. ÚS 83/2019 vyslovil, že\nza dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo strán v zmysle §\n257 C.s.p. možno považovať aj skutočnosť, že pri spracovaní ROEP došlo\nk hrubej\nchybe nezavinenej stranami sporu. Tento záver má podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto\nlegitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný. Aj v uznesení zo dňa\n13. mája 2021 sp. zn.\nIII. ÚS 299/2021 Ústavný súd Slovenskej republiky považoval za ústavne udržateľnú čiastočnú aplikáciu\nmoderačného oprávnenia súdu (§ 257 C.s.p.) v situácii, keď primárna príčina sporu medzi procesnými\nstranami bola daná chybou orgánu verejnej správy. Na druhej strane, ani chybu orgánu verejnej správy,\nktorá bola príčinou pre iniciovanie súdneho sporu, však nemožno automaticky pokladať za dôvod hodný\nosobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. Dôležité je zohľadniť všetky podstatné okolnosti konkrétneho\nprípadu, najmä následnú chronológiu súdneho konania, ako aj zvolenú procesnú obranu žalovaných\n(porov.\nIII. ÚS 299/2021).\n31. Zásada úspechu strany v konaní, upravená v ustanovení § 251 C.s.p., je základným kritériom\npriznania náhrady trov konania. Z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. nevyplýva, že by strany sporu boli\npovinné uplatniť si náhradu trov konania, naopak nárok na takú náhradu strana nadobúda práve na\nzáklade úspechu v spore. Na rozdiel od úpravy platnej pred 1.7.2016 (§ 151 ods. 1 zákona č. 99/1963\nZb. Občiansky súdny poriadok) Civilný sporový poriadok na účely priznania náhrady trov úspešnej\nstrane sporu neupravuje jej povinnosť takú náhradu uplatniť (navrhnúť). O náhrade trov konania teda\nsúd rozhoduje ex offo, bez návrhu. Strana konania tak už nie je povinná uplatňovať nárok na náhradu\ntrov konania ako samostatný nárok. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov\nkonania prichádza do úvahy\nv prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na\npriznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,\npre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí\nbyť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako\naj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa\ntreba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na\nokolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady\ntrov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich\nkritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a\naby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý\nby zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je\nsúd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku\nktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie\n§ 257 C.s.p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na\nzákladné zásady rozhodovania o trovách konania.\n\n32. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o trovách\nkonania si najskôr ustálil otázku procesného úspechu sporových strán (teda najskôr ustálil, že žalovaná\n7/ bola v spore plne procesne úspešná a preto jej proti žalobcom 1/, 2/ patrí nárok na náhradu trov podľa\n§ 255 ods. 1 C.s.p.) a až následne sa zaoberal možnosťou aplikácie ust. § 257 C.s.p., kde skúmal, či\nv prejednávanej veci existovali/neexistovali zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým by\nbolo potrebné pri stanovení povinnosti žalobcov 1/, 2/ nahradiť trovy konania žalovanej 7/ výnimočne\nprihliadnuť. Správne súd prvej inštancie v tomto smere najskôr umožnil stranám (k prípadnej aplikácii ust.\n§ 257 C.s.p.) zaujať stanovisko. Výnimočnosť aplikácie § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania\nmohla potom spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Súd prvej inštancie\npotom (z hľadiska okolnosti prejednávanej veci) zaujal správny názor, že nemôže byť na ujmu v konaní\núspešnej žalovanej 7/, že žalobcovia na ochranu svojich práv zvolili taký procesný prostriedok (žalobu\no určenie neplatnosti darovacej zmluvy), ktorý sa ukázal ako nesprávny, keď vzhľadom na ustálenú\nsúdnu prax v otázke tzv. dvojitého scudzenia nehnuteľností, pri plnom vedomí, že ich darovacia zmluva\nnebola zavkladovaná v katastri nehnuteľností (na rozdiel od druhej darovacej zmluvy) a zastúpení v\nkonaní advokátom, mohli zamietnutie žaloby očakávať (keďže prípadné iné dôvody neplatnosti tejto\ndarovacej zmluvy (napr. rozpor s dobrými mravmi, neplatnosť podľa § 37, § 38 Občianskeho zákonníka)\nžalobcovia nepreukazovali). To, že sa žalovaná 7 v konaní o určenie neplatnosti darovacej zmluvy\naktívne bránila, nemôže byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania pripočítaná v jej neprospech.\nPodstatné v tomto prípade bolo, že žalovaná 7/ nezadala príčinu na podanie žaloby. Žalobcovia pritom\nnevyužili možnosť uplatniť si voči pôvodnej žalovanej 1/ nárok na náhradu škody, ktorá im mohla byť\nspôsobená týmto dvojitým scudzením nehnuteľností. Za tohto stavu žalobcovia 1/, 2/ potom nesú plnú\nprocesnú zodpovednosť za podanie takejto žaloby (v zmysle zásady „právo patrí bdelým“), a preto v\nokolnostiach veci ani odvolací súd nezistil dôvod hodný osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 CSP\npri rozhodovaní o trovách konania.\n33. Pokiaľ išlo o okolnosti na strane sporových strán, žalobca 2/ namietal, že žalovaná 7/ svoje\nnepriaznivé sociálne pomery preukazovala listinami v nemeckom jazyku, ktoré neboli úradne preložené\na preto na ne súd nemal prihliadať. V tomto smere potom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie\npri svojom rozhodnutí nepostupovať podľa § 257 C.s.p. nevychádzal z majetkových pomerov žalovanej\n7/ (t. j. údajná nepriaznivá sociálna situácia žalovanej 7/ teda nebola dôvodom pre ktorý sa súd\nrozhodol neaplikovať ustanovenie § 257 C.s.p.), ale dôvodom na tento postup súdu bola predovšetkým\nskutočnosť, že to bol žalobca 2/, ktorý hodnoverne nepreukázal svoje osobné, majetkové a sociálne\npomery. Odvolací súd pritom nespochybňuje, že ak má listina slúžiť ako dôkaz, a táto je vyhovená v\ninom ako v štátnom jazyku, musí byť preložená do slovenského jazyka. Ako však už bolo uvedené,\nlistiny predložené žalovanou 7/, ktorá nimi preukazovala svoju nepriaznivú sociálnu situáciu, neboli\npre rozhodovanie súdu o trovách konania (z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p.) rozhodujúce. Súd prvej\ninštancie neaplikoval § 257 C.s.p. predovšetkým z dôvodu, že okolnosti prejednávanej veci dôvod hodný\nosobitného zreteľa nezavdávali a takýto dôvod nezavdávali ani samotné osobné, majetkové pomery\nžalobcu 2/, kedy súd jeho čestné vyhlásenie v časti, že nemá žiaden príjem a že má iba drobné úspory,\nvyhodnotil ako nevierohodné, keďže žalobca 2/ nevedel zdôvodniť, z čoho potom uhrádza výdavky na\nstravu, ošatenie a na bývanie, žalobca 2/ nepreukázal odkázanosť na dávku v hmotnej núdzi (ani to,\nže by o ňu čo i len žiadal), z čoho potom súd vyvodil, že žalobca 2/ disponuje (musí disponovať)\npríjmom alebo úsporami, z ktorých si svoje bežné výdavky hradí (a ktoré súdu takpovediac zatajil).\nŽalobca 2/ tiež rovnako v konaní nepreukázal, že by ním deklarované nepriaznivé majetkové pomery boli\nspôsobené objektívnymi okolnosťami (napr. zlým zdravotným stavom brániacim mu nájsť si akékoľvek\nzamestnanie), že sa jedná už o trvalý stav bez perspektívy jeho zlepšenia v budúcnosti. Súd napokon\nzohľadnil aj skutočnosť, že žalobca 2/ nemá žiadne iné dlhy a prihliadol aj na predbežnú výšku týchto\ntrov, kde súd bude pri určení ich výšky postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z..\nMožno teda uzavrieť, že nie majetkové pomery žalovanej 7/, ale majetkové pomery samotného žalobcu\n2/ boli potom o. i. dôvodom vylúčenia aplikácie § 257 C.s.p. na rozhodovanie o trovách konania súdom a\npreto samotná skutočnosť, že žalovaná 7/ (trvale žijúca v Nemecku) svoje pomery dokladovala listinami\nv nemeckom jazyku (bez ich prekladu do slovenského jazyka) nebola v tomto smere rozhodujúca. Z tohto\npohľadu potom, ak by aj súd na tieto vo svojom rozhodnutí poukázal (hoci ich ako podstatné pri svojom\nrozhodovaní nezohľadňoval), išlo by tu o porušenie procesných práv žalobcu 2/ (jeho práva vyjadriť sa\nk návrhom na dôkazy, t. j. či a prípadne z akých dôvodov súd má alebo nemá dôkaz vykonať - pozn.),\navšak nie také, že by ním zároveň došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces. Totiž nie každé\nporušenie procesných práv strany zakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia. Musí ísť o také porušenie\n(t. j. porušenie takej intenzity), ktoré zakladá zmätočnosť samotného rozhodnutia a vedie k porušeniu\n\npráva na spravodlivý proces. Ako však už bolo uvedené, základom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie\no trovách konania (o vylúčení aplikácie § 257 C.s.p.) neboli majetkové pomery žalovanej 7/, ale okolnosti\nprejednávanej veci (ktoré aplikáciu ust § 257 C.s.p. nezavdávali) a majetkové pomery žalobcu 2/ (ktoré\nrovnako aplikáciu ust § 257 C.s.p. tiež nezavdávali). Majetkové pomery žalovanej 7/ boli v tomto smere\nlen okrajové. Preto uvedené porušenie procesných práv žalobcu 2/ (hoci napriek tomu, že listiny boli\npredložené v nemeckom jazyku sa k nim žalobca 2/ relevantne vyjadril) nebolo takej intenzity, že by\nsúčasne viedlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n34. Pokiaľ potom išlo o majetkové pomery žalobcu 2/, odvolací súd sa stotožňuje s ich vyhodnotením\nsúdom prvej inštancie (a v tomto smere odkazuje na podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej\ninštancie), že žalobca 2/ ich hodnoverne nezdokladoval v celom rozsahu, keďže pri ním deklarovaných\npríjmoch, úsporách a majetku, by mu nič nezostávalo na zaplatenie základných potrieb, akými sú strava,\nošatenie, bývanie, hoci žalobca 2/ pritom nie je poberateľom žiadnej dávky v hmotnej núdzi. Je skutočne\npotom otázne, z akých prostriedkov ich žalobca 2/ potom uhrádza. Uvedené potom u súdu vyvolalo\ndôvodné pochybnosti o pravdivosti zdôvodnenia celých majetkových pomerov žalobcu 2/. Naviac\nsprávne súd prvej inštancie zohľadnil, že údajne nepriaznivá majetková situácia žalobcu 2/ (tak ako bola\nním deklarovaná) nebola výsledkom (následkom) objektívnej okolnosti (napr. nepriaznivého zdravotného\nstavu žalobcu 2/, ktorý by mu bránil nájsť si zamestnanie), keď žalobca takúto objektívnu okolnosť\nnepreukázal a naviac u žalobcu 2/ nešlo o trvalý stav bez perspektívy jeho zlepšenia v budúcnosti\n(žalobca 2/ navyše nemá žiadne iné dlhy). Ani okolnosti na strane žalobcu 2/ potom nepredstavovali\ntaký dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by mal súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať\nustanovenie § 257 C.s.p. Odvolací súd pritom nespochybňuje skutočnosť, že jednou zo skupín prípadov,\nv ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú aj prípady charakteristické sociálnym\naspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu\ntrov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila. Uvedené však nebol prípad žalobcu 2/, keďže tento\nnepreukázal, že by ním deklarované nepriaznivé majetkové pomery si sám nezavinil.\n35. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako\nvecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).\n36. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení\ns § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že ich náhradu v tomto odvolacom konaní úspešnej žalovanej 7/ nepriznal,\nnakoľko jej žiadne trovy v tomto odvolacom konaní nevznikli.\n37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\n\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/335/2008", "guid": "d8991d06-f8b8-4f07-a2d9-59a94f0dc7fc:33d6a8f1-f57b-42b6-bf74-38e477e8be19", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:2bf28d52-e718-4b38-92f0-164c133eba11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2021:3.US.299.2021.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 299/2021", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 299/2021 z 13. 5. 2021", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2021-05-13", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2021:3.US.299.2021.1"}, {"guid": "ussr:bbc60848-928d-4f46-940c-2f4ae8467b86", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:4.US.83.2019.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 83/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 83/2019 z 24. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-24", "citacie_n": 21, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:4.US.83.2019.1"}, {"guid": "ussr:9c5b8867-e214-4958-9e03-11c7d67ebb60", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 122/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 122/09 z 10. 9. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-09-10", "citacie_n": 303, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9c5b8867-e214-4958-9e03-11c7d67ebb60"}, {"guid": "305f1990-92ab-41f9-b79f-16e5c7c44334:c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1", "spisova_znacka": "3MCdo/46/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2014-01-08", "citacie_n": 639, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1"}, {"guid": "a165810c-2665-49cb-a49e-5d331a845469:837d3173-a8d5-4f75-b681-34ec7af708a4", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2019:6217205315.1", "spisova_znacka": "14Co/52/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/52/2019 z 15. 7. 2019", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2019-07-15", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6217205315.1"}, {"guid": "51acefe9-f811-4d4c-857c-7657bb73f499:7f4dc10e-cce4-4f50-b07c-57e7c2d59c09", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/215/2009", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/215/2009 z 18. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2013-09-18", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/51acefe9-f811-4d4c-857c-7657bb73f499:7f4dc10e-cce4-4f50-b07c-57e7c2d59c09"}], "citovane_v": [{"guid": "eefc06eb-2416-4d2b-8594-a71dbc5e3754:d30d8a26-85df-4e20-b55a-976a4fddee6d", "ecli": "ECLI:SK:OSZH:2025:6425201545.4", "spisova_znacka": "25P/86/2025", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 25P/86/2025 z 29. 10. 2025", "sud": "Okresný súd Žiar nad Hronom", "datum_vydania": "2025-10-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:OSZH:2025:6425201545.4"}]}