{"guid": "3ae9f08c-04ad-4986-8bb2-2fa46d724496:fbd21393-3731-43bf-9cc5-a1c86c39a9bd", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1515222204.1", "spisova_znacka": "4CoZm/8/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoZm/8/2022 z 23. 5. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. mája 2024, sp. zn. 4CoZm/8/2022, ECLI:SK:KSBA:2024:1515222204.1", "identifikacne_cislo": "1515222204", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Tatiana Pastieriková", "sudca_id": 180, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tatiana-pastierikova-180", "datum_vydania": "2024-05-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Zmenky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fbd21393-3731-43bf-9cc5-a1c86c39a9bd", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1515222204.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1515222204.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1515222204.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n4CoZm/8/2022\n1515222204\n23. 05. 2024\nJUDr. Tatiana Pastieriková\nECLI:SK:KSBA:2024:1515222204.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek\nsenátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia,\ns.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea\nCviková, s. r. o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: X. F., Q..\nXX.XX.XXXX, U. D. I.. XXXX/X, XXX XX X., o zaplatenie 16.457,60 eur s príslušenstvom a odmenou\nzo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/1176/2015-252\nzo dňa 29.09.2021, takto\nrozhodol:\nKrajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/1176/2015-252 zo dňa\n29.09.2021 potvrdzuje.\nŽalovaný nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) I. výrokom konanie zastavil v časti\nzmenkovej sumy 8.935 eur, úroku 6 % zo sumy 8.935 eur od 07.10.2015 do zaplatenia a zmenkovej\nodmeny vo výške 29,79 eur. II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol. III. výrokom žalobcu zaviazal\nžalovanému nahradiť trovy konania v rozsahu 59,66 %.\nRozhodol tak s poukazom na ustanovenie čl. I. § 75 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový\n(ďalej aj „zmenkový zákon“), § 497, § 263, § 265 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj\n„Obchodný zákonník“), § 145 ods. 2, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.\nz. Civilný sporový poriadok „ďalej len „CSP“).\nV odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 05.11.2015 sa žalobca domáhal,\naby žalovaný zaplatil žalobcovi zmenkovú sumu 16.457,60 eur spolu so 6 % úrokom ročne z nej od\n07.10.2015 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 54,86 eur a náhradu trov konania. Žalobu\nodôvodnil tým, že vystavením zmenky zo dňa 07.03.2015 sa žalovaný zaviazal, že zaplatí zmenkovú\npohľadávku vo výške 16.457,60 eur dňa 06.10.2015, pričom na zmenku nebolo nič ku dňu podania\nžaloby zaplatené.\nSúd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 1CbZm/1176/2015-158 zo dňa 25.11.2019 tak, že konanie zastavil\nv späťvzatej časti a v časti zmenkovej sumy 8.307,60 eur, úroku 6 % ročne z tejto sumy od 07.10.2015\ndo zaplatenia a v zmenkovej odmene 21,17 eur žalovanú zaviazal na zaplatenie žalobcovi.\nNa odvolanie žalovaného odvolací súd uvedený rozsudok zrušil uznesením č.k. 4CoZm/14/2020-222\nzo dňa 29.03.2021 a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, pričom vyslovil názor, že výška ročného úroku\nsa javí v rozpore s dobrými mravmi, a preto uložil súdu povinnosť prepočítať výšku ročného úroku\nz poskytnutého úveru a opätovne sa vysporiadať s námietkou žalovaného, že zmluva je v rozpore s\ndobrými mravmi, nakoľko mu bol poskytnutý úver 3.400 eur, a nie 11.323 eur. Odvolací súd sa zároveň\nstotožnil s vyhodnotením právneho vzťahu zabezpečeného zmenkou ako podnikateľským.\n\nPo opätovnom prejednaní veci súd uviedol, že z prvopisu zmenky, odkazujúcej na zmluvu č.\n214895-23170, ktorá bola vystavená v Komárne dňa 07.03.2015, zistil, že sa žalovaný zaviazal\nzaplatiť na rad žalobcu dňa 06.10.2015 v Československá obchodní banka, a.s., zahraničná pobočka\nv SR, Námestie SNP 29, Bratislava, zmenkovú sumu 16.457,60 eur, s doložkou bez protestu.\nZmenka obsahuje všetky náležitosti predpísané v čl. I. § 75 zmenkového zákona pre vlastnú zmenku.\nPredložením jej prvopisu žalobca svoje zmenkové práva preukázal.\nSúd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že príčinným vzťahom zmenky je zmluva o\nrevolvingovom úvere, ktorú žalobca v postavení veriteľa uzavrel so žalovaným ako dlžníkom s uvedením\nIČO, sídla a zápisu v živnostenskom registri. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru na výkon\npodnikateľskej činnosti dlžníka. Žiadosť o poskytnutie úveru zo dňa 10.02.2015 žalovaný podával ako\nfyzická osoba - podnikateľ. Podpísaním zmluvy potvrdil, že úver mu žalobca poskytuje na výkon jeho\npodnikateľskej činnosti a na tento účel ho teda od žalobcu prijal. Zmluvu o revolvingovom úvere uzavreli\ndvaja podnikatelia v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou.\nSúd pripustil, že napriek označeniu dlžníka v úverovej zmluve ako podnikateľa nie je vylúčené, že\nby mohla byť zmluva spotrebiteľská. Podľa bodu 1.1 zmluvy o revolvingovom úvere sa však veriteľ\nzaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti a tie\nsa dlžník v bode 2.1 zaviazal splatiť veriteľovi v splátkach podľa splátkového kalendára. Podpísaním\nzmluvy žalovaný podnikateľský účel úveru schválil. Skutočnosť, že zmluva ako aj žiadosť boli vopred\npripravené žalobcom, nemá pre posúdenie charakteru záväzkového vzťahu medzi stranami žiaden\nvplyv. Rozhodujúce je to, na aký účel bola zmluva uzavretá, teda či žalovaný pri uzatváraní zmluvy\nkonal, resp. nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Pre posúdenie právneho vzťahu\nje bez právnej relevancie skutočnosť, kto zmluvu pripravoval. Podpísaním zmluvy s takto pripraveným\nobsahom žalovaný vyslovil súhlas. Poukázal na to, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení potvrdil\núvahu súdu ohľadne podnikateľského úveru, preto súd aj po zrušení pôvodného rozsudku a vrátení veci\nprvoinštančnému súdu na tomto názore zotrval.\nČo sa týka tvrdenia, že žalobca poskytol žalovanému reálne peňažné prostriedky vo výške 3.400 eur\na nie vo výške 11.323 eur, súd v tejto súvislosti s ohľadom na názor vyslovený odvolacím súdom\npoukázal na § 497 a § 263 Obchodného zákonníka. Napriek tomu dospel súd k záveru, že účelom\ntohto dojednania bolo obísť zákon. V dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia úveru žalobca\nreálne poskytol žalovanému peňažné prostriedky len vo výške 3.400 eur. Dôvody takejto konštrukcie\nsú zjavné: ročný úrok 7.832 eur z úveru 11.232 eur pri dobe splácania 48 mesiacov predstavuje 17,4\n%, ale z úveru 3.400 eur, ktorý bol reálne vyplatený žalovanému, už takýto úrok predstavuje 57,59 %\nročne pri dobe splácanie 48 mesiacov, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami\nza úvery. Takýto úrok je nedovolený, zvykne sa označovať tiež ako úžernícky a sankcionovaný je\nneplatnosťou jeho dojednania. Matematická operácia, na ktorú poukazoval žalobca vo vyjadrení zo\ndňa 27.09.2021 nebola správna. Súd uviedol, že je pravdou, že právne predpisy neurčujú, do akej\nvýšky je možné dohodnúť úroky pri zmluve o úvere. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodiť, že by\nvýška úrokov závisela iba na dohode účastníkov zmluvy a nepodliehala by žiadnym obmedzeniam. Je\nnepochybné, že neprimerane vysoké úroky, dohodnuté pri peňažnej pôžičke, resp. úvere sú všeobecne\npovažované za odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomnými vzťahmi medzi ľuďmi. Pri\ndojednávaní úrokov pri poskytovaní úveru koná v súlade so zásadami poctivého obchodného styku len\nten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre\nneho nepriaznivej. Úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného úveru je poskytnutie\npeňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich ekonomického\nvyužitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. V tomto duchu postráda akúkoľvek logiku\núverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už v deň poskytnutia úveru. Z fakticky\nposkytnutého úveru žalobca inkasuje už prvý deň viac ako polovicu sumy, ktorá je uvedená ako predmet\nzmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. Žalobca si bol vedomý, že výška dojednaného úveru\nnezodpovedá jeho reálnej hodnote, keďže sám v článku 12. úverovej zmluvy zaviedol pojem „nominálna\nvýška úveru“, ktorá má byť základom pre výpočet zmluvných pokút. Na jednej strane žalobca znížil\nsvoje obchodné riziko tým, že dlžníkovi reálne prenechal len časť prisľúbených peňažných prostriedkov,\nna druhej strane zaťažil dlžníka záväzkami, ktoré sú neúmerné k reálnej výške poskytnutého úveru.\nSúd poukázal na reálne poskytnutú výšku úveru a na skutočnosť, že vzhľadom na okolnosti za akých\nbola uzatvorená zmluva a s poukazom na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, ktoré zakazuje\nzneužitie práva, nemôže byť poskytnutá právna ochrana takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému\nobchodnému styku. Na základe týchto skutkových tvrdení súd, s prihliadnutím na obsah zmluvy, najmä jej\nustanovení o „nominálnej“ výške úveru, zmluvnej odmene a vzájomnom započítaní pohľadávok, posúdil\ndojednanie o zmluvnej odmene ako zneužitie práva, resp. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami\n\npoctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu. Konštatoval, že žalobca pri uplatňovaní\nnárokov na odmenu v podobe úrokov zneužil svoje práva na úkor dlžníka, keďže výkon týchto jeho\npráv jednoznačne smeruje len k poškodeniu dlžníka s cieľom dostať ho do nepriaznivej situácie. Keďže\nzmenková suma predstavuje okrem zmluvných pokút aj nesplatenú istinu úveru, do ktorej bola zahrnutá\naj výška zmluvnej odmeny, súd mal za to, že uplatňovanie zmenkového nároku zodpovedajúceho výške\ntakto dohodnutej odmeny nepožíva právnu ochranu. Žalobca má tak nárok na zmenkovú sumu len vo\nvýške nesplatenej istiny úveru, ktorý bol skutočne žalovanému poskytnutý, teda bez nároku na zmluvnú\nodmenu.\nVychádzajúc z prehľadu platieb a karty klienta súd dospel k záveru, že žalovaný do splatnosti zmenky\nuhradil sumu 952 eur a po splatnosti zmenky uhradil sumu spolu 3.319 eur. Nakoľko reálne mu bola\nvyplatená suma 3.400 eur, žalovanému ku dňu splatnosti zmenky ostávalo uhradiť sumu 2.448 eur\npredstavujúcu nesplatenú istinu úveru (ako rozdiel medzi poskytnutou sumou 3.400 eur a sumou\nuhradenou do splatnosti zmenky vo výške 952 eur). Žalobca do zmenkovej sumy okrem nesplatenej\nistiny (vychádzajúc zo sumy 11.232 eur) zahrnul aj dve zmluvné pokuty, a to jednu vo výške 561,60\neur a jednu vo výške 5.616 eur. V čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca zobral návrh späť okrem časti\nuhradených súm po začatí konania (v podaní zo dňa 27.10.2017 v sume 2.534 eur zodpovedajúcej\nuhradeným sumám a v podaní zo dňa 01.03.2019 v ďalšej sume uhradenej po začatí konania vo výške\n785 eur) aj v časti 5.616 eur zodpovedajúcej zmluvnej pokute, pričom naďalej trval na tej časti zmenkovej\nsumy, ktorá zodpovedala zmluvnej pokute 561,60 eur.\nV konečnom dôsledku tak súd ako dôvodnú považoval zmenkovú sumu vo výške 2.448 eur\nzodpovedajúcu neuhradenej istine úveru a sumu 561,60 eur zodpovedajúcej zmluvnej pokute, t.j. spolu\nvo výške 3.009,60 eur, pričom žalovaný túto sumu už čiastočnými úhradami po začatí konania v celkovej\nvýške 3.319 eur, uhradil. Súd teda dospel k záveru, že po zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby už\nnie je žaloba v zostávajúcej časti dôvodná.\nO čiastočnom späťvzatí žaloby súd rozhodol podľa § 145 ods. 2 CSP tak, že konanie v časti zmenkovej\nsumy 8.935 eur, zodpovedajúcemu úroku 6 % ročne a zodpovedajúcej zmenkovej odmene zastavil.\nPokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že časť sumy už žalobcovi zaplatil, toto bolo zohľadnené v čiastočných\nspäťvzatiach žaloby zo strany žalobcu. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov\nkonania (§ 262 ods. 1 CSP) bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP, kedy\npomerný úspech žalovaného predstavuje 59,66 %, pričom žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy\nprvoinštančného aj odvolacieho konania v tomto rozsahu.\n2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil\ntým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1\npísm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa\n§ 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú\nprípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli\nuplatnené podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.\nNesúhlasil so záverom súdu o tom, že účelom žalobcu bolo obísť zákon, pretože skutočným dôvodom\nzapočítania vzájomných pohľadávok bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a\neliminovanie podnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka. Takýto\npostup na strane žalobcu považoval za plne legitímny, zákonom dovolený a z podnikateľského hľadiska\nho možno hodnotiť ako štandardný a účelný, pretože jeho zámerom je optimalizácia hospodárskeho\nvýsledku. Poukázal na to, že v Zmluve o revolvingovom úvere č. 214895-23170 je v bode 1.1\njednoznačne definovaná výška poskytovaných peňažných prostriedkov (úveru) v sume 11.232,00 eur.\nZmluvne dohodnutá výška úveru je potom relevantná aj vo vzťahu k zmluvnej odmene na účely výpočtu\nročného úroku a na túto skutočnosť nemá vplyv ani ustanovenie o započítaní pohľadávok podľa bodu\n9.1 Zmluvy a následné vyplatenie sumy 3.400,00 eur na účet žalovaného. Ročný úrok potom pri použití\nštandardného vzorca na výpočet úrokovej sadzby, aplikovaný na pomery a údaje vyplývajúce z uzavretej\nzmluvy o úvere správne predstavuje 34,82 % - tak ako to bolo matematicky špecifikované a odvodené\nvo vyjadrení žalobcu zo dňa 27.09.2021. V tejto súvislosti je potrebné prihliadať aj na to, že záväzok\nžalovaného splatiť úver bol dohodnutý až na dobu 48 mesiacov. Nesúhlasil s konštatovaním, že ročný\núrok v danom prípade je nedovolený a úžernícky. K samotnému úkonu započítania na doplnenie uviedol,\nže bez ohľadu na jeho existenciu to nemá vplyv na rozsah zmluvne dohodnutých záväzkov žalovaného,\npretože bol povinná platiť žalobcovi výšku úveru (11.232,00 eur) a úrok vo forme zmluvnej odmeny\n\n(7.832,00 eur). Po započítaní bola povinnosť platiť dlh znížená len na výšku úveru [t.j. žalovaný už\nďalej nebol povinný platiť úrok (zmluvnú odmenu), ale len istinu úveru], keďže zmluvná odmena bola\nzapočítaním zaplatená. V prípade neexistencie dohody o započítaní by teda žalovaný bol povinný\nplatiť úver spolu úrokom vo forme zmluvnej odmeny. V každom prípade je však základná povinnosť\nžalovaného platiť úver, t.j. 11.232,00 eur s úrokom, t.j. 7.832,00 eur podľa podmienok dohodnutých\nv Zmluve jednoznačná a nesporná. Preto považoval konštatovanie súdu, že výška dojedaného úveru\nnezodpovedá jeho reálnej hodnote, za nesprávne skutkové zistenie. K tvrdeniu súdu o „nominálnej výške\núveru“ uviedol, že podstatným je bod 1.1 Zmluvy, kde je ako „úver“ definovaná suma 11.232,00 eur.\nPojem „nominálna výška úveru“ je podporne použitý v článku 12 Zmluvy len ako technické označenie v\nzáujme nesporného výkladu, vzhľadom na predchádzajúce ustanovenie o započítaní (bod 9.1 Zmluvy).\nV súvislosti s formou a výškou zmluvne dohodnutého úroku za poskytnutie úveru odvolateľ poukázal na\nto, že špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Zmluvné\nstrany si v prejednávanej veci dohodli úrok v podobe zmluvnej odmeny - t.j. fixnej sadzby za poskytnutie\núveru, čo bolo obsahom slobodne prejavenej vôle oboch zmluvných strán. Rovnako sa dohodli na tom,\naká bude výška dohodnutých úrokov a kedy nastáva ich splatnosť. Ak súd v odôvodnení napadnutého\nrozsudku poukazuje na okolnosti, za ktorých žalobca zdôraznil, že dlžníkom zo zmluvy o úvere bol\npodnikateľ, ktorý ju uzatváral za určitým ekonomickým účelom a zámerom v rámci svojej podnikateľskej\nčinnosti, možno teda dôvodne predpokladať, že si dostatočne zvážil výhody a riziká s tým spojené, resp.\nsi tieto okolnosti dal posúdiť alebo mohol dať posúdiť kompetentným osobám (právnik, ekonóm, daňový\nporadca a pod.). Žalovaný sa po oboznámení s návrhom zmluvy o úvere a jeho posúdení rozhodol túto\nzmluvu dobrovoľne uzavrieť, hoci mal možnosť návrh pripomienkovať, event. ho odmietnuť a zmluvu\nneuzavrieť. Výklad uvedeného skutkového stavu v tom zmysle, keď na jednej strane účastník zmluvy\n(dlžník) akceptuje zmluvu so všetkými jej ustanoveniami a na druhej strane má byť právne aprobované,\nkeď v prejednávanom prípade následne dôjde k zmene názoru na výšku úrokov, by znamenal porušenie\nprincípu právnej istoty nielen v oblasti obchodno-záväzkových vzťahov.\nOdvolateľ ďalej poukázal na to, že zmluva o úvere je v zmysle úpravy v Obchodnom zákonníku tzv.\nabsolútnym záväzkom. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dojednaná ako\nbezúročná, pretože záväzok platiť úrok ako odplatu za dočasné prenechanie peňažných prostriedkov do\nužívania je pojmovým znakom úverovej zmluvy a jej podstatnou časťou. Ak veriteľ a dlžník nedohodnú\nvýšku úrokov v zmluve, je dlžník povinný platiť úrok vo výške stanovenej Obchodným zákonníkom. Tá\nnie je stanovená fixne, ale je závislá na tom, aké úroky obvykle požadujú banky v mieste dlžníka v\ndobe uzavretia zmluvy za úvery nimi poskytované (porov. § 502 Obchodného zákonníka). Vo vzťahu\nk § 502 Obchodného zákonníka súdna prax ďalej konštatovala, že prípadná dohoda o úroku vo výške\nprevyšujúcej povolenú hodnotu nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, ale ani neplatnosť\ndojednania o úrokoch, ale nastúpenie právneho dôsledku vyjadreného v uvedenom ustanovení. Právna\núprava teda jednoznačne vylučuje záver o neplatnosti dojednania o úrokoch. Uvedené súd prvej\ninštancie nerešpektoval, a preto po právnej stránke dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti\ndojednania o úrokoch (v prejednávanej veci predstavujúcej zmluvnú odmenu). Takýto postup nemá\noporu vo vykonanom dokazovaní a ani v cit. zákonných ustanoveniach. V tomto kontexte poukázal\naj na právny názor judikovaný v podobnej právnej veci rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.\n4CoZm/31/2018-115 zo dňa 11.04.2019.\nNesúhlasil ani s posúdením súdu, že dojednanie o zmluvnej odmene je výkonom práva, ktoré je v\nrozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka, a teda\nnepožíva právnu ochranu. Zastával názor, že podľa § 265 Obchodného zákonníka zásady poctivého\nobchodného styku možno aplikovať len na výkon práva a nie na právny úkon ako taký (v tomto prípade\ndojednanie o zmluvnej odmene). V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach\nč. 9CoCsp/56/2020 zo dňa 13.04.2021. Žalobca s poukazom na vyššie prezentované tvrdenia odmietol\nzáver súdu, že pri uplatňovaní nárokov na odmenu v podobe úrokov zneužil svoje práva na úkor dlžníka.\nZáverom taktiež poukázal na nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že\nnapriek neospravedlnenej neúčasti žalovaného na pojednávaní dňa 29.09.2021 a súčasnom návrhu\nžalobcu na vydanie rozsudku pre zmeškanie (podanie zo dňa 27.09.2021), súd nepostupoval v súlade\ns § 274 CSP a nerozhodol o žalobe rozsudkom pre zmeškanie žalovaného. S poukazom na uvedené\nžalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu na nové konanie.\n3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.\n4. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového\nporiadku (ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a\n\n§ 380 CSP) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s\n§ 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu\nv Bratislave. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č.k. 1CbZm/1176/2015-252 zo dňa\n29.09.2021 je potrebné potvrdiť ako vecne správny.\n5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne\nsprávne.\n6. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n7. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia\nOkresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/1176/2015-252 zo dňa 29.09.2021, pretože vykazuje známky\nvecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali\nza následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom\niný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty\nnie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného\nrozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné:\n8. Odvolací súd v tomto konaní opätovne rozhodoval o odvolaní voči rozsudku Okresného súdu\nBratislava V vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 1CbZm/1176/2015, ktorého rozhodnutie\nuž bolo za účinnosti Civilného sporového poriadku uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k.\n4CoZm/14/2020-222 zo dňa 29.03.2021 zrušené a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nPredmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 16.457,60 eur s príslušenstvom a odmenou\nzo zmenky. V priebehu konania vzal žalobca žalobu späť v časti zmenkovej sumy 8.935 eur, úroku 6 %\nzo sumy 8.935 eur od 07.10.2015 do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 29,79 eur, v dôsledku\nčoho súd prvej inštancie I. výrokom napadnutého rozhodnutia v tejto časti konanie zastavil. II. výrokom\nvo zvyšku žalobu zamietol. III. výrokom žalobcu zaviazal žalovanému nahradiť trovy konania v rozsahu\n59,66 %. Žalobca s uvedeným záverom nesúhlasil a rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním,\nnamietajúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), g), h) CSP.\n9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel\nk záveru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne\nprávne posúdil, pričom svoje rozhodnutie náležite, logicky a presvedčivo odôvodnil. Zistenia súdu majú\nvecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch, a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené\nzrozumiteľne, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich\nrovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho\nrozhodnutia. Súd bol po zrušení pôvodného rozhodnutia v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym\nnázorom odvolacieho súdu vyjadreným v uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoZm/14/2020-222\nzo dňa 29.03.2021, ktorým sa v ďalšom konaní aj riadil, ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s podstatnými\na pre rozhodnutie relevantnými argumentmi sporových strán a svoje rozhodnutie zároveň riadne\nodôvodnil. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v\nzmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a\nstotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.\n10. Čo sa týka odvolacích námietok žalobcu, že skutočným dôvodom započítania vzájomných\npohľadávok bolo zabezpečenie efektívneho zaplatenia zmluvnej odmeny a eliminovanie\npodnikateľského rizika spojeného s možným neplnením záväzkov z pozície dlžníka a nesúhlasom s\nkonštatovaním súdu, že ročný úrok v danom prípade je nedovolený a úžernícky, tieto odvolací súd\nvyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd dáva do pozornosti, že už v uznesení č.k. 4CoZm/14/2020-222\nzo dňa 29.03.2021, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 1CbZm/1176/2015-158 zo\ndňa 25.11.2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uviedol, že v danom prípade zmluvou o revolvingovom\núvere sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej\nčinnosti peňažné prostriedky vo výške 11.232 eur, ktoré dlžník zaplatí v 48 mesačných splátkach\nvo výške 234 eur, splatných podľa splátkového kalendára. V dôsledku započítania úroku ku dňu\nposkytnutia úveru žalobca reálne poskytol žalovanému len prostriedky vo výške 3.400 eur. Odvolací\n\nsúd v tejto súvislosti zdôraznil, že úver je odplatný právny úkon. Ekonomickým cieľom finančného\núveru je poskytnutie peňažných prostriedkov spravidla za odplatu (úroky) na určitú dobu za účelom ich\nekonomického využitia podľa predstáv dlžníka alebo na dohodnutý účel. V nadväznosti na uvedené je\nzrejmé, že postráda akúkoľvek logiku úverovanie, podľa ktorého podstatnú časť úveru inkasuje veriteľ už\nv deň poskytnutia úveru. Z fakticky poskytnutého úveru žalobca inkasuje už prvý deň približne polovicu\nsumy, ktorá je uvedená ako predmet zmluvy v úvodných ustanoveniach zmluvy o úvere. Ak suma,\nktorá predstavuje zmluvnú odmenu z celkovej sumy údajne poskytnutého úveru predstavuje viac ako 50\n%, potom odmena, resp. odplata za úver v uvedenom rozsahu zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek\núverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska dobrých mravov a niet dôvodu na iné, ako úžerné\noznačenie takýchto úrokov. Odvolací súd v predmetnom rozhodnutí uviedol, že s poukazom na reálne\nposkytnutú výšku úveru a na skutočnosť, že vzhľadom na okolnosti, za akých bola uzatvorená zmluva\na s poukazom na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, ktoré zakazuje zneužitie práva, dospel\nk záveru, že nemôže byť poskytnutá právna ochrana takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému\nobchodnému styku. Odvolací súd zastával právny záver, že s prihliadnutím na obsah zmluvy, najmä\njej ustanovení o „nominálnej“ výške úveru, zmluvnej odmene a vzájomnom započítaní pohľadávok, je\ndojednanie o zmluvnej odmene prevyšujúcej viac ako 50 % zneužitím práva, resp. výkon práva, ktorý\nje v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu. S uvedeným\nnázorom sa odvolací súd i naďalej stotožňuje.\n11. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu, že výška dojednaného úveru nezodpovedá\njeho reálnej hodnote, pričom tak ako súd v bode 20. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ani odvolací\nsúd nepovažuje za správnu matematickú operáciu ohľadne výpočtu výšky ročného úroku prezentovanú\nžalobcom. Súd v tomto smere správne konštatoval, že v dôsledku započítania úroku ku dňu poskytnutia\núveru žalobca reálne poskytol žalovanému peňažné prostriedky len vo výške 3.400 eur, kedy úrok\npredstavuje 57,59 % ročne pri dobe splácanie 48 mesiacov, teda viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky\npožadované bankami za úvery. Súd s poukazom na reálne poskytnutú výšku úveru a na skutočnosť,\nže vzhľadom na okolnosti, za akých bola uzatvorená zmluva a s poukazom na ustanovenie § 265\nObchodného zákonníka, ktoré zakazuje zneužitie práva, dospel k správnemu záveru, že nemôže\nbyť poskytnutá právna ochrana takému výkonu práva, ktorý odporuje poctivému obchodnému styku.\nOdvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s jeho právnym záverom, že s prihliadnutím na obsah\nzmluvy, najmä jej ustanovení o „nominálnej“ výške úveru, zmluvnej odmene a vzájomnom započítaní\npohľadávok, je dojednanie o zmluvnej odmene zneužitím práva, resp. výkon práva, ktorý je v rozpore so\nzásadami poctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu. Odvolací súd taktiež považuje\npostup žalobcu pri uplatňovaní nárokov na odmenu v podobe úrokov za zneužitie svojich práv na úkor\ndlžníka, keďže výkon týchto jeho práv jednoznačne smeruje len k poškodeniu dlžníka s cieľom dostať\nho do nepriaznivej situácie.\n12. Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že základnou povinnosťou žalovaného je platiť úver s\núrokom, ako to vyplýva aj z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o\núvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky\ndo určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Taktiež je\npravdivé jeho tvrdenie, že v súvislosti s formou a výškou zmluvne dohodnutého úroku za poskytnutie\núveru špecifickým znakom obchodnoprávnych záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť strán. Súd sa v\nodôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal uvedenými námietkami žalobcu, keď správne posúdil, že\nvzhľadom na ustanovenie § 263 Obchodného zákonníka sa mohli účastníci zmluvy odchýliť od úpravy\nuvedenej v § 503 Obchodného zákonníka a dojednať si, že sa úroky stávajú splatnými ku dňu poskytnutia\npeňažných prostriedkov a budú zaplatené započítaním, ale napriek tomu dospel k záveru, že účelom\ntohto dojednania bolo obísť zákon. Odvolací súd sa s jeho názorom plne stotožňuje a odkazuje na jeho\nodôvodnenie v bodoch 20. až 25. napadnutého rozsudku. S poukazom na uvedené právne závery nebolo\nmožné podľa návrhu žalobcu postupovať tak, aby túto výšku úroku podľa svojich kritérií súd upravil,\nnakoľko dojednanie o zmluvnej odmene posúdil správne ako zneužitie práva, resp. výkon práva, ktorý\nje v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a teda nepožíva právnu ochranu.\n13. Odvolací súd k argumentácii žalobcu, ktorý poukázal aj na právny názor vyjadrený v podobnej\nprávnej veci rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4CoZm/31/2018-115 zo dňa 11.04. 2019,\ndodáva, že ním nie je viazaný a môže k danej otázke zaujať aj iné právne stanovisko. Z ustanovení\nCSP vyplýva príkaz viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v prípade zrušenia prvoinštančného\nrozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie prejednanie len vo vzťahu k súdu prvej inštancie. Zo žiadneho\n\nustanovenia CSP nevyplýva, že odvolací súd je viazaný názorom vysloveným v predchádzajúcom\nrozhodnutí, a preto po prehodnotení veci môže dospieť k inému záveru. V tejto súvislosti odvolací\nsúd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/3342/2007 zo dňa 24.10.2007,\npodľa ktorého „Odvolací soud může změnit svůj právní názor vyjádřený v předchozím zrušujícím\nusnesení a potvrdit rozhodnutí soudu prvního stupně, jímž ten jeho dřívější právní názor nerespektoval..\nTuto možnost odvolacího soudu lze dovodit i z judikatury Nejvyššího soudu, v níž se konstatuje, že\nodvolací soud není vázán svým dřívějším právním názorem v dané věci neboť ze žádného ustanovení\nobčanského soudního řádu nelze dovodit, že by odvolací soud nemohl již jednou vyslovený právní názor\nve věci v pozdějším odvolacím řízení změnit (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 19. června 2003, sp.\nzn.22 Cdo880/2003). Tento závěr se jeví logickým i z toho důvodu, že proti rozhodnutí soudu odvolacího\njiž právní řád neposkytuje účastníkovi žádný řádný opravný prostředek. Bylo by proto v rozporu s účelem\ncivilního soudního řízení, jestliže by odvolací soud pod „tíhou“ svého dříve vysloveného právního názoru\nmusel ve věci rozhodnout stejně, byť by ve světle nových právně významných událostí (např. nálezu\nÚstavního soudu či rozhodnutí soudu Nejvyššího) byl přesvědčen o neslučitelnosti takového rozhodnutí\ns právním řádem.“\n14. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013:\nPre odvolací súd nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd\nsvoj skorší záväzný právny názor môže (napr. aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného\nsúdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra,\npodľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo\nveci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho\nskorší právny názor nerešpektoval. Aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho\nnázoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým\ns ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom.\nOpodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších\nsúdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.\n15. Žalobca záverom namietal nesprávny procesný postup súdu, keď napriek neospravedlnenej neúčasti\nžalovaného na pojednávaní dňa 29.09.2021 a súčasnom návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre\nzmeškanie (podanie zo dňa 27.09.2021), súd nepostupoval v súlade s § 274 CSP a nerozhodol o\nžalobe rozsudkom pre zmeškanie žalovaného. Aj túto odvolaciu námietku považoval odvolací súd za\nnedôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu konajúci súd nebol povinný v takomto prípade rozhodnúť\nspor rozsudkom pre zmeškanie žalovaného v zmysle § 274 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že ani\nsamotný žalobca, resp. jeho právny zástupca, sa nezúčastnil na danom pojednávaní dňa 29.29.2021.\nNaviac odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/326/2021 zo dňa\n31.03.2022, v ktorom sa uvádza „Podľa názoru dovolacieho súdu, ak sú splnené zákonné podmienky na\nrozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274, resp. § 278 CSP, nie je povinnosťou súdu rozhodnúť\ntouto skrátenou formou, ale ide o fakultatívnu možnosť súdu. A teda v prípade splnenia zákonných\npodmienok podľa § 274, resp. § 278 CSP je súd vždy povinný pred vydaním rozsudku pre zmeškanie\nzobrať na zreteľ okolnosti konkrétneho sporu. Opačný, teda jazykový výklad § 274, resp. § 278 CSP\nmožno posudzovať ako príliš formálny, ktorý by mohol viesť k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio\niustitiae). Imperatívna dikcia „Na pojednávaní rozhodne\" ustanovenia § 278 CSP je obmedzená ústavne\nkonformným výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, a to s prihliadnutím na uznesenie Ústavného\nsúdu SR zo dňa 04. júla 2019 sp. zn. I. ÚS 233/2019 v druhovo obdobnej veci týkajúcej sa ustanovenia\n§ 274 CSP.“\n16. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v\nopravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na\ntie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo\n16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).\n17. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k.\n1CbZm/1176/2015-252 zo dňa 29.09.2021 potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.\n\n18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.\n1 CSP tak, že žalovaný nemá proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu\nžiadne nevznikli.\n19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1CbZm/1176/2015", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b4d5a704-17ad-40ca-adae-d0279076cba2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:1.US.233.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 233/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 233/2019 z 4. 6. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-06-04", "citacie_n": 274, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:1.US.233.2019.1"}, {"guid": "ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 46/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 46/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c0fa55c3-edde-4504-974b-2c346be2e52b"}, {"guid": "db15a7b4-4f51-4242-b6d3-83fa9329b639:89a242d8-a7e6-47e5-aae7-f5f7a6c98dbc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:1116226202.1", "spisova_znacka": "7Cdo/326/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/326/2021 z 31. 3. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-03-31", "citacie_n": 32, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:1116226202.1"}, {"guid": "498bd166-eaa4-447e-a5a2-298f53ed0d9e:bab222d3-d148-4075-8800-6a36bf4dab2b", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2717205416.1", "spisova_znacka": "9CoCsp/56/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9CoCsp/56/2020 z 14. 12. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-12-14", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2717205416.1"}, {"guid": "50bb8f58-3f9b-4077-abf0-9775de16004f:7a0d8378-3d14-402a-8e7d-aa24893197da", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1515214586.1", "spisova_znacka": "4CoZm/31/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoZm/31/2018 z 10. 4. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-04-10", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1515214586.1"}], "citovane_v": [{"guid": "d065dbb9-75ec-467e-9706-2a3656e30f34:9241ae18-e3a7-4b5d-9ba1-d3b8c91cce36", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:1515218419.1", "spisova_znacka": "4CoZm/6/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4CoZm/6/2023 z 19. 6. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-06-19", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:1515218419.1"}]}