Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/10/2024 z 27. 9. 2024 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. septembra 2024, sp. zn. 16CoPr/10/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1 Krajský súd Bratislava | 16CoPr/10/2024 | ECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1 | 2024-09-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7dcda8c7-1231-4746-9072-b4c4543bf963 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1 Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI: Krajský súd Bratislava 16CoPr/10/2024 1322203671 27. 09. 2024 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: D.. P. F., Z.. X.X.XXXX, V. X, B. A., zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Torňošom, Tomášikova č. 50/D, Bratislava, proti žalovanému: NOVADACH s.r.o., Stará Vajnorská 27, Bratislava, IČO: 35 846 151, zastúpeného: Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 5, Bratislava, IČO: 35 943 882, o zaplatenie istiny 1.398 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 62Cpr/9/2022-37, zo dňa 25.4.2022, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 5.8.2022 sa žalobca domáhal zaplatenia istiny v sume 1.398 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.398 eur od 6.8.2020 do zaplatenia titulom cestovných náhrad, na tom skutkovom základe, že dňa 18.11.2019 uzatvoril so žalovaným pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného od apríla 2020 prácu vo funkcii manažér stavby s miestom výkonu práce: stavba X. V. - B. Z. V., B. B. A. a sídlo žalovaného, pričom v rozhodnom období apríl až júl 2020 na základe poverenia vykonával pracovné úlohy (nad rámec svojej pracovnej náplne) a to zásobovanie a obstarávanie pracovných nástrojov, stavebného a technického materiálu svojimi motorovými vozidlami J. K. G. XXXX, M.: K. T. G.H. C. XXXX, M.: K., nakoľko žalovaný mu nedal k dispozícii motorové vozidlo ani zásobovača, a preto žalobca si žalobou uplatnil úhradu cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách s použitím základnej zákonnej sadzby náhrady za 1 km a tak vyčíslil cestovné náhrady za rozhodné obdobie máj až júl 2022 celkom v sume 1.398 eur (za jeden kalendárny mesiac v sume 466 eur). Na podporu svojich skutkových tvrdení predložil Pracovnú zmluvou zo dňa 18.11.2019 a Okamžité skončenie pracovného pomeru procesných strán zo dňa 5.8.2020. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že žalovaný ako zamestnávateľ dňa 18.11.2019 uzatvoril so žalobcom ako zamestnancom písomnú pracovnú zmluvu, na základe ktorej prijal žalobcu do pracovného pomeru na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu samostatný technický pracovník prípravy stavieb, s dojednaným dňom nástupu do práce dňa 18.11.2019, miestom výkonu práce na Q. V. XX V. B. (sídlo zamestnávateľa) a na všetkých miestach, kde zamestnávateľ vykonáva svoj predmet činnosti s tým, že zamestnávateľ je oprávnený vyslať zamestnanca v rámci plnenia jeho pracovných úloh na pracovné cesty mimo obvodu pravidelného pracoviska zamestnanca a to aj mimo územia Slovenskej republiky. Z Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 5.8.2020 vyplynulo, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v opakovanej neospravedlnenej neprítomnosti v práci, pričom o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nesporne prebieha súdne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45Cpr/26/2020. V konaní nebolo sporné, že od mesiaca apríl 2020 žalobca pracoval u žalovaného vo funkcií manažér stavby s miestom výkonu práce okrem adresy sídla žalovaného bola stavba X. V. - B. Z. V., B. B. A. T. Q.. Žalobca v rámci žaloby opísaných rozhodujúcich skutočností netvrdil, že žalovaný ho vyslal na pracovnú cestu, keď iba uviedol, že svoje motorové vozidlá bol nútený používať na pracovisku na vykonávanie prikázanej práce, a preto sám žalobca napriek nastolenému zákonu o cestovných náhradách paradoxne neodôvodnil svoj nárok pracovnou cestou, na ktorú by mal byť do iného miesta ako svojho pravidelného pracoviska zamestnávateľom vyslaný. Nesporným bol tiež fakt, že žalovaný písomne neurčil miesto nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty, rovnako ako si písomne nedohodol so žalobcom, že pri pracovnej ceste použije vlastné, resp. iné cestné motorové vozidlo ako vozidlo poskytnuté zamestnávateľom. Dodal, že významnou nespornou skutočnosťou bola aj nečinnosť žalobcu, keď v zákonnej lehote plynúcej odo dňa skončenia údajnej pracovnej cesty nepredložil žalovanému písomné doklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad a túto refundáciu od žalovaného až do podania posudzovanej žaloby nikdy nepožadoval. Spornosť v skutkových tvrdeniach žalobcu nastala v tom, či mu ako zamestnancovi podľa osobitného zákona vzniklo právo na cestovné náhrady a tomuto právu zodpovedajúca povinnosť žalovaného ako zamestnávateľa úhradu cestovných náhrad žalobcovi poskytnúť. 4. So zreteľom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie pred meritórnym posúdením sporu skúmal včasnosť žalobcom uplatnenej pohľadávky v zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. Konštatoval, že žalobca síce uplatnil svoj peňažný nárok titulom vydania bezdôvodného obohatenia, avšak z ním opísaných rozhodujúcich skutočností nevyplynulo, že by žalovaný prijal nejaký majetkový prospech plnením žalobcu bez toho, aby na to mal právny dôvod alebo že by plnil na základe neplatného alebo zaniknutého právneho dôvodu. Žalobca si totiž uplatnil svoj procesný nárok v intenciách zákona o cestovných náhradách, majúc za to, že žalovaný bol povinný vyplatiť mu za rozhodné obdobie cestovné náhrady v uplatnenej výške, a preto považoval za zrejmé, že svoj majetkový nárok založil na porušení zákonnej (právnej) povinnosti žalovaného, čím mala žalovanému vzniknúť škoda - majetková strata z titulu spotreby pohonných látok za výkon práce s použitím vlastných motorových vozidiel. Vzhľadom na uvedené mal za to, že uplatnený peňažný nárok je potrebné právne kvalifikovať ako nárok na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a keďže žalobca nepredložil žalovanému písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad, nebolo možné určiť časový moment, od ktorého žalovanému podľa § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách plynula lehota desiatich pracovných dní na uspokojenie nároku na cestovné náhrady a tým nie je možné ustáliť ani okamih, kedy sa mohol žalobca dozvedieť, resp. dozvedel, že (neoprávneným) nevyplatením cestovných náhrad mu žalovaný spôsobil škodu. So zreteľom na takto zistené skutočnosti, vychádzal iba z objektívnych časových údajov a teda ak žalobcovi mali vzniknúť cestovné náklady za obdobie 1.5.2020 až 31.7.2020, svoje majetkové právo mohol uplatniť na súde prvej inštancie najneskôr do uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby, t. j. do 1.5.2023 až 31.7.2023, a preto vzhľadom na dátum podanej žaloby (5.8.2022) súd prvej inštancie konštatoval včasnosť uplatnenia peňažného nároku, a teda pohľadávka žalobcu premlčaná nie je. 5. Uviedol, že žalobca nepreukázal fakt, že márne prejavil vôľu využiť na pracovné účely zásobovačov žalovaného, a teda ani len neosvedčil ním tvrdenú skutočnosť, že žalovaný mu nedal zásobovača k dispozícii a tým nepreukázal svoju odkázanosť na použitie vlastných motorových vozidiel pri plnení zadaných pracovných úloh. Súd prvej inštancie v zhode s názorom žalovaného uviedol, že žalobca údajné použitie svojich motorových vozidiel v rozhodnom období (máj až júl 2020) nijako nepreukázal a rovnako žiadnym dokladom nepreukázal skutočnosť, že ním označené vozidlá skutočne patria žalobcovi. Považoval za právne významnú a podstatnú skutočnosť, že žalobca odvodil právny dôvod svojej pohľadávky od zákona o cestovných náhradách bez toho, aby konkretizoval, ktoré konkrétne zákonné ustanovenie mal žalovaný porušiť, nakoľko zrejme sám žalobca si bol vedomý, že jeho nárok žiadnu oporu v zákone o cestovných náhradách nemá a žalobu podal účelovo z dôvodu pociťovanej krivdy pre Okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 5.8.2020, nakoľko mal závažne porušiť pracovnú disciplínu. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca opomenul predmet zákona o cestovných náhradách, ktorým je poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení zamestnancovi v pracovnom pomere pri pracovných cestách a predpokladom základnej náhrady za každý jeden kilometer jazdy a náhrady za spotrebované pohonné látky je cesta zamestnanca, ktorá napĺňa legálnu definíciu pracovnej cesty, t. j. musí ísť o cestu na výkon práce do iného miesta, ako je pravidelné pracovisko zamestnanca, avšak žalobca tvrdil, že používal svoje motorové vozidlá na plnenie prikázaných pracovných úloh v mieste výkonu práce, resp. na svojom pravidelnom pracovisku, a preto nemožno konštatovať, že žalobca použil ním špecifikované motorové vozidlá za účelom pracovnej cesty tak, ako to vyžaduje zákon o cestovných náhradách. 6. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca neabsolvoval v období mesiaca máj až júl 2020 pracovnú cestu/ pracovné cesty, podporuje aj skutočnosť, že žalovaný nevyslal žalobcu na pracovnú cestu zákonom vyžadovaným spôsobom, t. j. písomne neurčil miesto nástupu pracovnej cesty, miesto výkonu práce, spôsob dopravy ani miesto skončenia pracovnej cesty, pričom žalobca nepreukázal opak. Zdôraznil, že žalobca sa v písomnej forme a v zmysle obsahu žaloby ani ústne nedohodol so žalovaným, že pri pracovnej ceste použije svoje cestné motorového vozidla, resp. iné ako zamestnávateľom poskytnuté cestné motorové vozidlo, a preto nie je splnená zákonná hypotéza § 7 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, ktorá by bola zakladala právo zamestnanca (žalobcu) na základnú cestovnú náhradu za každý jeden kilometer a za spotrebované pohonné látky. Napokon dodal, že o zjavnej tendenčnosti žaloby svedčí tiež absolútna pasivita žalobcu bezprostredne po tom, ako mal na pracovnú cestu, resp. pri plnení pracovných úloh použiť vlastné motorové vozidlá, nakoľko žalobca v zákonnej lehote desiatich pracovných dní odo dňa skutočnosti údajne zakladajúcej jeho nárok na cestovné náhrady, nepredložil žalovanému ako vtedajšiemu zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a túto svoju zákonnú povinnosť si nesplnil ani do konca mesiaca august 2020, t. j. do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená. Vzhľadom na nečinnosť žalobcu neexistoval žiadny podnet pre žalovaného, na ktorý by mal podľa § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách reagovať a jeho povinnosť na základe nepredložených písomných dokladov pracovnú cestu alebo inú skutočnosť zakladajúcu nárok na cestovné náhrady vyúčtovať a nárok žalobcu uspokojiť. 7. Na uvedenom základe za použitia § 106 ods. 1, ods. 2, § 107 ods. 1, § 420 ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 písm. a) v znení účinnom od 1.2.2020, § 2 ods. 1 prvá veta, § 3 ods. 1 prvá veta, § 7 ods. 1 prvá veta, § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z.; súd prvej inštancie žalobu ako vecne nedôvodnú zamietol, nakoľko nebol splnený § 420 Občianskeho zákonníka vyžadovaný základný predpoklad pre vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovaného za škodu údajne spôsobenú nevyplatením cestovných náhrad, absentuje porušenie zákonnej (právnej) povinnosti žalovaným. Vzhľadom na uvedené považoval za nadbytočné, aby sa zaoberal správnosťou namietanej výšky žalovanej pohľadávky, keďže žalobcovi žiadna pohľadávka zo zákona o cestovných náhradách nevznikla. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že v konaní plne procesne úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.). 8. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považoval argumentáciu súdu prvej inštancie v rozsahu vykonaného dokazovania a pripustenia navrhnutých za formalistickú, neprípustnú, neodôvodnenú a nepreskúmateľnú, nakoľko navrhol vykonanie dôkazov, a to výsluch žalobcu, výsluch žalovaného, pracovná zmluva, okamžité skončenie pracovného pomeru, technické preukazy, doloženie účtovných dokladov žalovaným týkajúcich sa bločkov z nákupov v rozhodnom období ako aj výdajky zo skladu v rozhodnom období na osobu žalobcu mesiace 5/6/07-2020 (na výzvu súdu), pripojenie súdneho spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 45Cpr/26/2020, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku, nie je zrejmé ako sa súd prvej inštancie vo vzťahu k právnemu a vecnému odôvodneniu vysporiadal s navrhovanými dôkazmi (okrem pracovnej zmluvy a okamžitého skončenia pracovného pomeru), či ich vykonal, ak ich nevykonal, prečo upustil od ich vykonania. V tejto súvislosti rozsiahlo poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 6/03, sp. zn. I. ÚS 59/04, sp. zn. III. ÚS 43/01, sp. zn. I. ÚS 243/07, a ďalšie). Absenciu takého odôvodnenia považuje za vadu konania a odňatie práva na spravodlivý proces. Bol názoru, že pokiaľ by sa súd prvej inštancie vysporiadal s tvrdeniami žalobcu a dôkazmi, ktoré navrhoval vykonať (doloženie účtovných dokladov žalovaným týkajúcich sa bločkov z nákupov v rozhodnom období ako aj výdajky zo skladu v rozhodnom období na osobu žalobcu) bolo by zrejmé, že tento materiál nakupoval žalobca, pričom žalovaný mu nezabezpečil motorové vozidlo. 9. Nestotožnil sa s tvrdeniami súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vlastnícke právo k motorovým vozidlám, na ktorých robil a obstarával v rozhodnom období 04-07/2020 materiál a to J. K. G. XXXX M.V.: K. T. G. C. XXXX M.: K., nakoľko ako dôkaz navrhol technické preukazy. Mal za to, že je nutné považovať napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a porušujúci ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Namietal, že mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, a to k výsluchu žalovaného, ktorý bol na pojednávaní dňa 25.4.2023 vykonaný. Vyjadrenie žalovaného bola nová skutočnosť, ktorá do konania pojednávania (25.4.2023) nebola žalobcovi známa. 10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú žalobcom namietanú procesnú vadu, sú a) zásah súdu prvej inštancie do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre účastníka konania nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. sp. zn. IV. ÚS 252/04, sp. zn. I. ÚS 50/04 a ďalšie). Záverom dodal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu spôsobilom na to, aby mohol vo veci spravodlivo, zákonne rozhodnúť a zároveň na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav. 11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.9.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 12. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na dostatočné skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby. 13. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby titulom cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2022 Z. z.. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalovaného prednesených na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku. 14. Súd prvej inštancie zároveň v odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C.s.p.. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011). 15. Na dôvažok k náležitej argumentácii súdu prvej inštancie a na margo odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd dodáva, že hoci žalobca v odvolaní uviedol „sumár rozsudku“, ktorý čo do podstaty vyjadruje takmer všetky dôvody vedúce súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby; v konkrétnostiach však vyčíta súdu prvej inštancie iba nevykonanie dôkazov a to „výsluch žalobcu, výsluch žalovaného, pracovná zmluva, okamžité skončenie pracovného pomeru, technické preukazy, doloženie účtovných dokladov žalovaným týkajúcich sa bločkov z nákupov v rozhodnom období ako aj výdajky zo skladu v rozhodnom období na osobu žalobcu mesiace 5/6/07-2020 (na výzvu súdu), pripojenie súdneho spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 45Cpr/26/2020“. V prvom rade sa žiada uviesť, že súd prvej inštancie na jedinom pojednávaní dňa 25.4.2023, ktorého sa právny zástupca žalobcu napriek riadnemu a včasnému predvolaniu bez ospravedlnenia nezúčastnil ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania; skoncentroval dokazovanie na dôkazy založené v spise (pracovná zmluva a okamžité skončenie pracovného pomeru). Pokiaľ ide o zvyšné, podľa žalobcu nevykonané dôkazy, hodno uviesť, že súd môže vykonať dôkaz iba v prípade, ak disponuje dôkazným prostriedkom; ani z podaného odvolania však nevedno, prečo žalobca už spolu so žalobou, hoci to bola jeho základná procesná povinnosť (§ 132 ods. 3 C. s. p.) nepripojil dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemohol bez svojej viny pripojiť, avšak žiadne také dôvody v žalobe nekonkretizoval a zároveň vôbec v žalobe neuviedol, k čomu navrhované dôkazy bolo potrebné vykonať. 16. Zároveň súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Súd prvej inštancie nebol povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám (§ 185 ods. 1 C. s. p.). Žalobca v tejto súvislosti zjavne opomína skutočnosť, že zamietnutie žaloby v posudzovanom spore spočívalo v skutkových a právnych dôvodoch, pre ktoré bolo úplne nadbytočné vykonanie navrhovaných dôkazov v žalobe (a to aj keby boli súčasťou žaloby); a to najmä s ohľadom na sporné a nesporné skutočnosti (odseky 7 a 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku), ktoré súd prvej inštancie určil po tom, ako žalovaný účinne poprel niektoré skutkové tvrdenia žaloby, resp. na konštatovanie, že žalobca niektoré podstatné skutkové tvrdenia v žalobe ani neuviedol. V kontexte prezentovaných dôvodov vedúcich súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby (odvolací súd v tomto ohľade poukazuje na odseky 17 až 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku) bolo vykonanie výsluchu žalobcu, či žalovaného, ako úplne nadbytočné, a to aj so zreteľom na pasivitu žalobcu, ktorý neuplatnil žiadne prostriedky procesného útoku po vyjadrení žalovaného k žalobe (odsek 3 odôvodnenia napadnutého rozsudku). 17. Záverom odvolací súd dodáva, že na pojednávaní dňa 25.4.2023 súd prvej inštancie nevypočul žalovaného, nakoľko pojednávania sa zúčastnil iba právny zástupca žalovaného, v dôsledku čoho nemohlo byť porušené právo žalobcu vyjadriť sa k tomuto dôkazu, nakoľko prednes zástupcu strany nie je dôkazom. Súd prvej inštancie tiež procesne neupustil od vydania rozsudku pre zmeškanie, nakoľko jeho vydanie v tomto spore bolo s ohľadom na § 321 C. s. p. vylúčené (odsek 4 odôvodnenia napadnutého rozsudku). 18. A pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalobcom prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na uvedenom základe neboli, z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobcu, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. 20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).