{"guid": "d7e892dc-8aa3-4c58-8038-d46446d4c3ce:7dcda8c7-1231-4746-9072-b4c4543bf963", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1", "spisova_znacka": "16CoPr/10/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16CoPr/10/2024 z 27. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. septembra 2024, sp. zn. 16CoPr/10/2024, ECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1", "identifikacne_cislo": "1322203671", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Majerský", "sudca_id": 723, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-majersky-723", "datum_vydania": "2024-09-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/283/#paragraf-36.odsek-7", "nazov": "§ 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/283/#paragraf-36.odsek-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/283-2002/paragraf-36"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/283#paragraf-36"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7dcda8c7-1231-4746-9072-b4c4543bf963", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n16CoPr/10/2024\n1322203671\n27. 09. 2024\nJUDr. Roman Majerský\nECLI:SK:KSBA:2024:1322203671.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň\nJUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu:\nD.. P. F., Z.. X.X.XXXX, V. X, B. A., zastúpeného advokátom\nJUDr. Pavlom Torňošom, Tomášikova č. 50/D, Bratislava, proti žalovanému: NOVADACH s.r.o., Stará\nVajnorská 27, Bratislava, IČO: 35 846 151, zastúpeného: Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o.,\nZámocká 5, Bratislava, IČO: 35 943 882, o zaplatenie istiny 1.398 eura s príslušenstvom, na odvolanie\nžalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III\nč. k. 62Cpr/9/2022-37, zo dňa 25.4.2022, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi\nnárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n2. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 5.8.2022 sa žalobca domáhal zaplatenia istiny v sume 1.398\neur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.398 eur od 6.8.2020 do zaplatenia titulom\ncestovných náhrad, na tom skutkovom základe, že dňa 18.11.2019 uzatvoril so žalovaným pracovnú\nzmluvu, na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného od apríla 2020 prácu vo funkcii manažér\nstavby s miestom výkonu práce: stavba X. V. - B. Z. V., B. B. A. a sídlo žalovaného, pričom v rozhodnom\nobdobí apríl až júl 2020 na základe poverenia vykonával pracovné úlohy\n(nad rámec svojej pracovnej náplne) a to zásobovanie a obstarávanie pracovných nástrojov, stavebného\na technického materiálu svojimi motorovými vozidlami J. K. G. XXXX, M.: K. T. G.H. C. XXXX, M.: K.,\nnakoľko žalovaný mu nedal k dispozícii motorové vozidlo ani zásobovača, a preto žalobca si žalobou\nuplatnil úhradu cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách s použitím\nzákladnej zákonnej sadzby náhrady za 1 km a tak vyčíslil cestovné náhrady za rozhodné obdobie máj\naž júl 2022 celkom v sume 1.398 eur (za jeden kalendárny mesiac v sume 466 eur). Na podporu svojich\nskutkových tvrdení predložil Pracovnú zmluvou zo dňa 18.11.2019 a Okamžité skončenie pracovného\npomeru procesných strán zo dňa 5.8.2020.\n3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo\nvzťahu k skutkovému stavu zistil, že žalovaný ako zamestnávateľ dňa 18.11.2019 uzatvoril so žalobcom\nako zamestnancom písomnú pracovnú zmluvu, na základe ktorej prijal žalobcu do pracovného pomeru\nna dobu neurčitú na pracovnú pozíciu samostatný technický pracovník prípravy stavieb, s dojednaným\ndňom nástupu do práce dňa 18.11.2019, miestom výkonu práce na Q. V. XX V. B. (sídlo zamestnávateľa)\n\na na všetkých miestach, kde zamestnávateľ vykonáva svoj predmet činnosti s tým, že zamestnávateľ\nje oprávnený vyslať zamestnanca v rámci plnenia jeho pracovných úloh na pracovné cesty mimo\nobvodu pravidelného pracoviska zamestnanca a to aj mimo územia Slovenskej republiky. Z Okamžitého\nskončenia pracovného pomeru zo dňa 5.8.2020 vyplynulo, že žalovaný okamžite skončil pracovný\npomer so žalobcom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v opakovanej\nneospravedlnenej neprítomnosti v práci, pričom o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru\nnesporne prebieha súdne konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45Cpr/26/2020.\nV konaní nebolo sporné, že od mesiaca apríl 2020 žalobca pracoval u žalovaného vo funkcií manažér\nstavby s miestom výkonu práce okrem adresy sídla žalovaného bola stavba X. V. - B. Z. V., B. B. A. T. Q..\nŽalobca v rámci žaloby opísaných rozhodujúcich skutočností netvrdil, že žalovaný ho vyslal na pracovnú\ncestu, keď iba uviedol, že svoje motorové vozidlá bol nútený používať na pracovisku na vykonávanie\nprikázanej práce, a preto sám žalobca napriek nastolenému zákonu o cestovných náhradách paradoxne\nneodôvodnil svoj nárok pracovnou cestou, na ktorú by mal byť do iného miesta ako svojho pravidelného\npracoviska zamestnávateľom vyslaný. Nesporným bol tiež fakt, že žalovaný písomne neurčil miesto\nnástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty,\nrovnako ako si písomne nedohodol so žalobcom, že pri pracovnej ceste použije vlastné, resp. iné\ncestné motorové vozidlo ako vozidlo poskytnuté zamestnávateľom. Dodal, že významnou nespornou\nskutočnosťou bola aj nečinnosť žalobcu, keď v zákonnej lehote plynúcej odo dňa skončenia údajnej\npracovnej cesty nepredložil žalovanému písomné doklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad\na túto refundáciu od žalovaného až do podania posudzovanej žaloby nikdy nepožadoval. Spornosť v\nskutkových tvrdeniach žalobcu nastala v tom, či mu ako zamestnancovi podľa osobitného zákona vzniklo\nprávo na cestovné náhrady a tomuto právu zodpovedajúca povinnosť žalovaného ako zamestnávateľa\núhradu cestovných náhrad žalobcovi poskytnúť.\n4. So zreteľom na skutočnosť, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie\npred meritórnym posúdením sporu skúmal včasnosť žalobcom uplatnenej pohľadávky v zákonom\nstanovenej dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. Konštatoval, že žalobca síce uplatnil svoj peňažný\nnárok titulom vydania bezdôvodného obohatenia, avšak z ním opísaných rozhodujúcich skutočností\nnevyplynulo, že by žalovaný prijal nejaký majetkový prospech plnením žalobcu bez toho, aby na to mal\nprávny dôvod alebo že by plnil na základe neplatného alebo zaniknutého právneho dôvodu. Žalobca si\ntotiž uplatnil svoj procesný nárok v intenciách zákona o cestovných náhradách, majúc za to, že žalovaný\nbol povinný vyplatiť mu za rozhodné obdobie cestovné náhrady v uplatnenej výške, a preto považoval\nza zrejmé, že svoj majetkový nárok založil na porušení zákonnej (právnej) povinnosti žalovaného, čím\nmala žalovanému vzniknúť škoda - majetková strata z titulu spotreby pohonných látok za výkon práce\ns použitím vlastných motorových vozidiel. Vzhľadom na uvedené mal za to, že uplatnený peňažný\nnárok je potrebné právne kvalifikovať ako nárok na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka a keďže žalobca nepredložil žalovanému písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad,\nnebolo možné určiť časový moment, od ktorého žalovanému podľa § 36 ods. 8 zákona o cestovných\nnáhradách plynula lehota desiatich pracovných dní na uspokojenie nároku na cestovné náhrady a tým\nnie je možné ustáliť ani okamih, kedy sa mohol žalobca dozvedieť, resp. dozvedel, že (neoprávneným)\nnevyplatením cestovných náhrad mu žalovaný spôsobil škodu. So zreteľom na takto zistené skutočnosti,\nvychádzal iba z objektívnych časových údajov a teda ak žalobcovi mali vzniknúť cestovné náklady za\nobdobie 1.5.2020 až 31.7.2020, svoje majetkové právo mohol uplatniť na súde prvej inštancie najneskôr\ndo uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby, t. j. do 1.5.2023 až 31.7.2023, a preto vzhľadom\nna dátum podanej žaloby (5.8.2022) súd prvej inštancie konštatoval včasnosť uplatnenia peňažného\nnároku, a teda pohľadávka žalobcu premlčaná nie je.\n5. Uviedol, že žalobca nepreukázal fakt, že márne prejavil vôľu využiť na pracovné účely zásobovačov\nžalovaného, a teda ani len neosvedčil ním tvrdenú skutočnosť, že žalovaný mu nedal zásobovača k\ndispozícii a tým nepreukázal svoju odkázanosť na použitie vlastných motorových vozidiel pri plnení\nzadaných pracovných úloh. Súd prvej inštancie v zhode s názorom žalovaného uviedol, že žalobca\núdajné použitie svojich motorových vozidiel v rozhodnom období (máj až júl 2020) nijako nepreukázal\na rovnako žiadnym dokladom nepreukázal skutočnosť, že ním označené vozidlá skutočne patria\nžalobcovi. Považoval za právne významnú a podstatnú skutočnosť, že žalobca odvodil právny dôvod\nsvojej pohľadávky od zákona o cestovných náhradách bez toho, aby konkretizoval, ktoré konkrétne\nzákonné ustanovenie mal žalovaný porušiť, nakoľko zrejme sám žalobca si bol vedomý, že jeho\nnárok žiadnu oporu v zákone o cestovných náhradách nemá a žalobu podal účelovo z dôvodu\npociťovanej krivdy pre Okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 5.8.2020, nakoľko\n\nmal závažne porušiť pracovnú disciplínu. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca opomenul predmet zákona\no cestovných náhradách, ktorým je poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení zamestnancovi v\npracovnom pomere pri pracovných cestách a predpokladom základnej náhrady za každý jeden kilometer\njazdy a náhrady za spotrebované pohonné látky je cesta zamestnanca, ktorá napĺňa legálnu definíciu\npracovnej cesty, t. j. musí ísť o cestu na výkon práce do iného miesta, ako je pravidelné pracovisko\nzamestnanca, avšak žalobca tvrdil, že používal svoje motorové vozidlá na plnenie prikázaných\npracovných úloh v mieste výkonu práce, resp. na svojom pravidelnom pracovisku, a preto nemožno\nkonštatovať, že žalobca použil ním špecifikované motorové vozidlá za účelom pracovnej cesty tak, ako\nto vyžaduje zákon o cestovných náhradách.\n6. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca neabsolvoval v období mesiaca máj až júl 2020 pracovnú cestu/\npracovné cesty, podporuje aj skutočnosť, že žalovaný nevyslal žalobcu na pracovnú cestu zákonom\nvyžadovaným spôsobom, t. j. písomne neurčil miesto nástupu pracovnej cesty, miesto výkonu práce,\nspôsob dopravy ani miesto skončenia pracovnej cesty, pričom žalobca nepreukázal opak. Zdôraznil,\nže žalobca sa v písomnej forme a v zmysle obsahu žaloby ani ústne nedohodol so žalovaným, že pri\npracovnej ceste použije svoje cestné motorového vozidla, resp. iné ako zamestnávateľom poskytnuté\ncestné motorové vozidlo, a preto nie je splnená zákonná hypotéza § 7 ods. 1 zákona o cestovných\nnáhradách, ktorá by bola zakladala právo zamestnanca (žalobcu) na základnú cestovnú náhradu za\nkaždý jeden kilometer a za spotrebované pohonné látky. Napokon dodal, že o zjavnej tendenčnosti\nžaloby svedčí tiež absolútna pasivita žalobcu bezprostredne po tom, ako mal na pracovnú cestu,\nresp. pri plnení pracovných úloh použiť vlastné motorové vozidlá, nakoľko žalobca v zákonnej lehote\ndesiatich pracovných dní odo dňa skutočnosti údajne zakladajúcej jeho nárok na cestovné náhrady,\nnepredložil žalovanému ako vtedajšiemu zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie\nnáhrad a túto svoju zákonnú povinnosť si nesplnil ani do konca mesiaca august 2020, t. j. do konca\nkalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná\nskutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená. Vzhľadom na nečinnosť žalobcu neexistoval žiadny\npodnet pre žalovaného, na ktorý by mal podľa § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách reagovať a\njeho povinnosť na základe nepredložených písomných dokladov pracovnú cestu alebo inú skutočnosť\nzakladajúcu nárok na cestovné náhrady vyúčtovať a nárok žalobcu uspokojiť.\n7. Na uvedenom základe za použitia § 106 ods. 1, ods. 2, § 107 ods. 1, § 420 ods. 1,\n§ 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 písm. a) v znení účinnom od 1.2.2020,\n§ 2 ods. 1 prvá veta, § 3 ods. 1 prvá veta, § 7 ods. 1 prvá veta, § 36 ods. 7 zákona č.\n283/2002 Z. z.; súd prvej inštancie žalobu ako vecne nedôvodnú zamietol, nakoľko nebol splnený\n§ 420 Občianskeho zákonníka vyžadovaný základný predpoklad pre vyvodenie občianskoprávnej\nzodpovednosti žalovaného za škodu údajne spôsobenú nevyplatením cestovných náhrad, absentuje\nporušenie zákonnej (právnej) povinnosti žalovaným. Vzhľadom na uvedené považoval za nadbytočné,\naby sa zaoberal správnosťou namietanej výšky žalovanej pohľadávky, keďže žalobcovi žiadna\npohľadávka zo zákona o cestovných náhradách nevznikla. O trovách konania rozhodol podľa § 262\nods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že v konaní plne procesne úspešnému žalovanému priznal\nproti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania\nrozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, ktorým sa konanie končí, samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).\n8. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu\nvyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\nPodstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s.\np.) bola námietka, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej\npatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má\ninú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Považoval argumentáciu súdu prvej inštancie v rozsahu\nvykonaného dokazovania a pripustenia navrhnutých za formalistickú, neprípustnú, neodôvodnenú a\nnepreskúmateľnú, nakoľko navrhol vykonanie dôkazov, a to výsluch žalobcu, výsluch žalovaného,\npracovná zmluva, okamžité skončenie pracovného pomeru, technické preukazy, doloženie účtovných\ndokladov žalovaným týkajúcich sa bločkov z nákupov v rozhodnom období ako aj výdajky zo skladu v\nrozhodnom období na osobu žalobcu mesiace 5/6/07-2020 (na výzvu súdu), pripojenie súdneho spisu\n\nOkresného súdu Bratislava III sp. zn. 45Cpr/26/2020, avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku,\nnie je zrejmé ako sa súd prvej inštancie vo vzťahu k právnemu a vecnému odôvodneniu vysporiadal\ns navrhovanými dôkazmi (okrem pracovnej zmluvy a okamžitého skončenia pracovného pomeru), či\nich vykonal, ak ich nevykonal, prečo upustil od ich vykonania. V tejto súvislosti rozsiahlo poukázal na\nrozhodovaciu prax Ústavného súdu SR (sp. zn. II. ÚS 6/03, sp. zn. I. ÚS 59/04, sp. zn. III. ÚS 43/01, sp.\nzn. I. ÚS 243/07, a ďalšie). Absenciu takého odôvodnenia považuje za vadu konania a odňatie práva\nna spravodlivý proces. Bol názoru, že pokiaľ by sa súd prvej inštancie vysporiadal s tvrdeniami žalobcu\na dôkazmi, ktoré navrhoval vykonať (doloženie účtovných dokladov žalovaným týkajúcich sa bločkov z\nnákupov v rozhodnom období ako aj výdajky zo skladu v rozhodnom období na osobu žalobcu) bolo by\nzrejmé, že tento materiál nakupoval žalobca, pričom žalovaný mu nezabezpečil motorové vozidlo.\n9. Nestotožnil sa s tvrdeniami súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vlastnícke právo k\nmotorovým vozidlám, na ktorých robil a obstarával v rozhodnom období 04-07/2020 materiál a to J. K. G.\nXXXX M.V.: K. T. G. C. XXXX M.: K., nakoľko ako dôkaz navrhol technické preukazy. Mal za to, že je nutné\npovažovať napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a porušujúci ústavne\nzaručené právo na spravodlivý proces. Namietal, že mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k vykonanému\ndokazovaniu, a to k výsluchu žalovaného, ktorý bol na pojednávaní dňa 25.4.2023 vykonaný. Vyjadrenie\nžalovaného bola nová skutočnosť, ktorá do konania pojednávania (25.4.2023) nebola žalobcovi známa.\n10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú\nžalobcom namietanú procesnú vadu, sú a) zásah súdu prvej inštancie do práva na spravodlivý proces\na b) nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou\naktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces\nje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred\nním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou\ntohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej\nrepubliky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre účastníka konania nevyplýva právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo\nvyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutého\nspôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. sp. zn. IV. ÚS 252/04, sp. zn. I. ÚS 50/04 a ďalšie).\nZáverom dodal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu spôsobilom na to, aby mohol vo\nveci spravodlivo, zákonne rozhodnúť a zároveň na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový\nstav.\n11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového\nporiadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o\nprípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie\nje vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa\n27.9.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).\n12. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,\nkonštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na dostatočné\nskutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal so\nvšetkými aspektmi predmetnej žaloby.\n13. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení\nvysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a\nto s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby\ntitulom cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2022 Z. z.. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci\nvykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie\ndôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalovaného prednesených na jeho obranu.\nZhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie\ndospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti\nžalobcom uplatňovaného nároku.\n\n14. Súd prvej inštancie zároveň v odôvodnení svojho rozsudku podrobne rozviedol rozhodujúci skutkový\nstav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky\nvykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z\nktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva\njednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,\nktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil\nprečo považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú\nv danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie\nodvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C.s.p.. Za porušenie základného\npráva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne\nneodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n5Cdo/165/2011).\n15. Na dôvažok k náležitej argumentácii súdu prvej inštancie a na margo odvolacích námietok žalobcu,\nodvolací súd dodáva, že hoci žalobca v odvolaní uviedol „sumár rozsudku“, ktorý čo do podstaty\nvyjadruje takmer všetky dôvody vedúce súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby; v konkrétnostiach\nvšak vyčíta súdu prvej inštancie iba nevykonanie dôkazov a to „výsluch žalobcu, výsluch žalovaného,\npracovná zmluva, okamžité skončenie pracovného pomeru, technické preukazy, doloženie účtovných\ndokladov žalovaným týkajúcich sa bločkov z nákupov v rozhodnom období ako aj výdajky zo skladu\nv rozhodnom období na osobu žalobcu mesiace 5/6/07-2020 (na výzvu súdu), pripojenie súdneho\nspisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 45Cpr/26/2020“. V prvom rade sa žiada uviesť, že súd\nprvej inštancie na jedinom pojednávaní dňa 25.4.2023, ktorého sa právny zástupca žalobcu napriek\nriadnemu a včasnému predvolaniu bez ospravedlnenia nezúčastnil ani nepožiadal z dôležitého dôvodu\no odročenie pojednávania; skoncentroval dokazovanie na dôkazy založené v spise (pracovná zmluva\na okamžité skončenie pracovného pomeru). Pokiaľ ide o zvyšné, podľa žalobcu nevykonané dôkazy,\nhodno uviesť, že súd môže vykonať dôkaz iba v prípade, ak disponuje dôkazným prostriedkom; ani\nz podaného odvolania však nevedno, prečo žalobca už spolu so žalobou, hoci to bola jeho základná\nprocesná povinnosť (§ 132 ods. 3 C. s. p.) nepripojil dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých,\nktoré nemohol bez svojej viny pripojiť, avšak žiadne také dôvody v žalobe nekonkretizoval a zároveň\nvôbec v žalobe neuviedol, k čomu navrhované dôkazy bolo potrebné vykonať.\n16. Zároveň súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania\na nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Súd prvej inštancie nebol povinný vykonať\nvšetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a\nnie stranám (§ 185 ods. 1 C. s. p.). Žalobca v tejto súvislosti zjavne opomína skutočnosť, že zamietnutie\nžaloby v posudzovanom spore spočívalo v skutkových a právnych dôvodoch, pre ktoré bolo úplne\nnadbytočné vykonanie navrhovaných dôkazov v žalobe (a to aj keby boli súčasťou žaloby); a to najmä\ns ohľadom na sporné a nesporné skutočnosti (odseky 7 a 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku), ktoré\nsúd prvej inštancie určil po tom, ako žalovaný účinne poprel niektoré skutkové tvrdenia žaloby, resp.\nna konštatovanie, že žalobca niektoré podstatné skutkové tvrdenia v žalobe ani neuviedol. V kontexte\nprezentovaných dôvodov vedúcich súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby (odvolací súd v tomto ohľade\npoukazuje na odseky 17 až 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku) bolo vykonanie výsluchu žalobcu,\nči žalovaného, ako úplne nadbytočné, a to aj so zreteľom na pasivitu žalobcu, ktorý neuplatnil žiadne\nprostriedky procesného útoku po vyjadrení žalovaného k žalobe (odsek 3 odôvodnenia napadnutého\nrozsudku).\n17. Záverom odvolací súd dodáva, že na pojednávaní dňa 25.4.2023 súd prvej inštancie nevypočul\nžalovaného, nakoľko pojednávania sa zúčastnil iba právny zástupca žalovaného, v dôsledku čoho\nnemohlo byť porušené právo žalobcu vyjadriť sa k tomuto dôkazu, nakoľko prednes zástupcu strany\nnie je dôkazom. Súd prvej inštancie tiež procesne neupustil od vydania rozsudku pre zmeškanie,\nnakoľko jeho vydanie v tomto spore bolo s ohľadom na § 321 C. s. p. vylúčené (odsek 4 odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku).\n18. A pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, s ktorými\nby sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu\nsa javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.)\nako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalobcom prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli\nvo všetkých súvislostiach zodpovedané v dôkladnej a presvedčivej argumentácii súdu prvej inštancie.\n\nPosúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých\nprávnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\nNa uvedenom základe neboli, z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobcu, spôsobilé\nprivodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.\n19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v\nspojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.\n20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v\nlehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,\nktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1\nC. s. p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "62Cpr/9/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:4b01bef2-e4da-4af0-8409-486fc15a7d74", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 59/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 59/04 z 24. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-24", "citacie_n": 56, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4b01bef2-e4da-4af0-8409-486fc15a7d74"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}, {"guid": "ussr:6a18e525-b7bb-4a09-a13f-d01d384ca6d7", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 43/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 43/01 z 27. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-27", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6a18e525-b7bb-4a09-a13f-d01d384ca6d7"}, {"guid": "46cc6ed2-1cef-4b87-a6ed-c22b9a09de2d:4e817238-004b-47f8-96ca-43dee504a27d", "ecli": null, "spisova_znacka": "45Cpr/26/2020", "nazov": "Uznesenie Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 45Cpr/26/2020 z 5. 4. 2023", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2023-04-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/46cc6ed2-1cef-4b87-a6ed-c22b9a09de2d:4e817238-004b-47f8-96ca-43dee504a27d"}], "citovane_v": []}