Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/152/2022 z 27. 9. 2024
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. septembra 2024, sp. zn. 16Co/152/2022, ECLI:SK:KSBA:2024:1318207694.3
Krajský súd Bratislava | 16Co/152/2022 | ECLI:SK:KSBA:2024:1318207694.3 | 2024-09-27 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/94dfac71-e5ee-4a0f-bb12-0661f376d503
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2024:1318207694.3

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Krajský súd Bratislava
16Co/152/2022
1318207694
27. 09. 2024
JUDr. Roman Majerský
ECLI:SK:KSBA:2024:1318207694.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň
JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu:
C.. P. L., O.. XX.XX.XXXX, G. XXXX/X, V., zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Kovačikom, Panenská
7, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo dopravy Slovenskej
republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, IČO: 30 416 094, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. v sume 793,68 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III č. k. 16C/143/2018-146, zo dňa 8.2.2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu

zamieta.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 793,68 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 793,68 eura od
16.11.2018 do zaplatenia a žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 13.12.2018 sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vo
výške 793,68 eura s príslušenstvom.
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dvoma nezákonnými rozhodnutiami Okresného úradu Bratislava,
Odboru výstavby a bytovej politiky Bratislava, mu bola spôsobená škoda, ktorú mu žalovaná odmietla
nahradiť. Za prvé nezákonné rozhodnutie označil rozhodnutie
č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 11.1.2017, ktorým boli trvalo vyvlastnené pozemky vo
vlastníctve žalobcu v prospech spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s. (ďalej len NDS, a.s.),
ktoré bolo na základe odvolania žalobcu zrušené ako nezákonné, podľa § 59 ods. 3 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok"). Za druhé nezákonné rozhodnutie
označil rozhodnutie č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 2.8.2017, ktorým bolo zastavené
vyvlastňovacie konanie z dôvodu späťvzatia návrhu na vyvlastnenie zo strany NDS, a.s. ako jeho
navrhovateľa, pričom orgán verejnej moci v tomto rozhodnutí nerozhodol o náhrade trov správneho
konania napriek tomu, že si žalobca pred zastavením vyvlastňovacieho konania uplatnil nárok na
trovy daného konania, ktoré riadne preukázal a vyčíslil. Predmetné rozhodnutie bolo v konaní o
preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti podľa § 65
ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutím nadriadeného správneho orgánu (v danom čase Ministerstva
dopravy a výstavby SR, od 1.1.2023 pod názvom Ministerstvo dopravy SR). Za daného stavu si žalobca
dňa 19.6.2018 uplatnil predmetný nárok žiadosťou o predbežné prerokovania nároku na náhradu škody,
pričom žalovaná žalobcovi dňa 16.11.2018 oznámila, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí.

3. Žalobca bol názoru, že sú splnené všetky zákonné predpoklady objektívnej zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami orgánu verejnej moci, a to existencia škody ako
majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci a príčinná
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Uplatnil si nárok na náhradu škody spočívajúcu
v účelne vynaložených nákladoch na trovy právneho zastúpenia, vrátane nákladov na dokazovanie v
predmetnom správnom konaní, v ktorom boli vydané označené nezákonné rozhodnutia a v ktorých boli
zrušené, pričom túto vyčíslil celkovo na 793,68 eura, a to ako odmenu, náhradu hotových výdavkov
a náhradu za stratu času (znalečné) za vypracovanie znaleckého posudku Ing. Kevickým v sume 600
eur, za vypracovanie doplnenia znaleckého posudku v sume 40 eur a za dva úkony právnej služby
advokáta v predmetných správnych konaniach po 76,84 eura za úkon. Poukázal na to, že nezákonnosť
uvedených rozhodnutí záväzne konštatoval nadriadený správny orgán, pričom priama vecná príčinná
súvislosť medzi týmito rozhodnutiami a vyčíslenou škodou je daná tým, že pokiaľ by orgán verejnej
moci postupoval v súlade so zákonom, žalobca by nemal dôvod dať sa právne zastupovať advokátom a
uhrádzať s tým spojené trovy právneho zastúpenia a ani objednať si vypracovanie znaleckého posudku a
uhradiť s tým spojené trovy (znalečné). Z uvedeného dôvodu vznik škody predstavujúcej náklady žalobcu
na trovy dokazovania v žalovanom rozsahu, je dôsledkom nezákonného postupu orgánu verejnej moci,
vydaním dvoch nezákonných rozhodnutí.
4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
vo vzťahu ku skutkovému stavu konštatoval, že v danom prípade neboli sporné skutkové tvrdenia o
tom, že v rámci správneho konania boli vydané označené rozhodnutia, konkrétne nebolo sporné, že v
rámci vyvlastňovacieho konania bolo vydané rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby
a bytovej politiky č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 11.1.2017 o vyvlastnení pozemkov vo
vlastníctve žalobcu, ktoré bolo na odvolanie žalobcu v odvolacom konaní zrušené ako nezákonné,
rozhodnutím Ministerstva dopravy a výstavby SR č. 15504/2017/SV/30389, zo dňa 15.5.2017.
5. Rovnako neboli sporné skutkové tvrdenia o tom, že Okresný úrad Bratislava Oznámením o zastavení
vyvlastňovacích konaní vyznačením spise, zo dňa 4.8.2017, žalobcovi oznámil, že na základe udelených
súhlasov so späťvzatím návrhov na vyvlastnenie podaných NDS, a.s., bolo konanie zastavené s tým,
že podľa § 30 ods. 3 Správneho poriadku sa zastavenie konania iba vyznačilo v spise, pričom o trovách
konania správny orgán podľa
§ 31 ods. 1 Správneho poriadku nerozhodoval, nakoľko podľa jeho názoru, z dikcie citovaného
ustanovenia jednoznačne vyplýva, že trovy vyvlastňovacieho konania si znáša účastník konania sám a
preto návrhu na náhradu trov konania nebolo možné vyhovieť.
6. Medzi stranami sporu tiež nebolo sporné, že na základe opravného prostriedku žalobcu, ktorým bol
podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, bolo rozhodnutie Okresného úradu
Bratislava č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 2.8.2017, o zastavení vyvlastňovacieho konania
pre späťvzatie návrhu na vyvlastnenie zo strany NDS, a.s. ako navrhovateľa vyvlastnenia zrušené z
dôvodu porušenia § 3, § 32, § 31 ods. 2 a § 46 Správneho poriadku, a to rozhodnutím Ministerstva
dopravy a výstavby SR č. 25342/2017/SV/82031, zo dňa 27.11.2017.
7. Napokon nebolo sporným, že za daného stavu žalobca ako poškodený, požiadal dňa 19.6.2018
Ministerstvo dopravy a výstavby SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami, spolu vo výške 1.628,58 eura. Na túto žiadosť žalobcu odpovedalo
ministerstvo listom zo dňa 5.11.2018, v ktorom konštatovalo, že v danom prípade bola splnená len jedna
z podmienok pre uplatnenie náhrady škody z titulu nezákonných rozhodnutí vydaných Okresným úradom
Bratislava pod č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 11.1.2017 a č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/
GRJ, zo dňa 2.8.2017, oboch zrušených pre rozpor so zákonom, avšak nebola splnená podmienka
existencie príčinnej súvislosti medzi citovanými nezákonnými rozhodnutiami stavebného úradu a
vznikom škody uplatňovanej žalobcom a tiež, že uplatňovaný nárok v sume 1.303,58 eura, predstavujúci
škodu z titulu trov vyvlastňovacieho konania, nemôže byť predmetom náhrady škody, keď trovy konania,
ktoré mu vznikli, má znášať účastník sám; z uvedených dôvodov žiadosti žalobcu nevyhovelo.
8. Ďalej zistil, že v zmysle predložených listín: výpisu z elektronickej schránky zo dňa 16.11.2018,
(vyúčtovaní znalečného - pozn. odvolacieho súdu) č. 08/2016 zo dňa 19.2.2016 a č. 2/2017 zo dňa
19.1.2017, výpisov z účtu znalca - dokladov o úhrade zo dňa 7.3.2016 a zo dňa 27.1.2017, faktúr

advokáta JUDr. Kováčika za poskytnutie právnych služieb č. 2017028 a č. 2017083 a dokladov o úhrade
účtovaných právnych služieb zo dňa 15.2.2017 a zo dňa 13.7.2017, ako aj špecifikácie výšky škody,
si žalobca uplatnil náhradu škody, ktorá mu vznikla v rámci správneho konania v súvislosti s jeho
právnym zastúpením v správnom konaní splnomocneným advokátom JUDr. Kováčikom a v súvislosti s
predložením znaleckého posudku znalca Ing. Kevického a uhradením znalečného. Konkrétne vyčíslená
škoda predstavovala:
(i) znalečné za vypracovanie znaleckého posudku Ing. Kevickým v sume 600 eur (odmena znalca,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času) na základe vyúčtovania
č. 08/2016, zo dňa 19.2.2016,
(ii) znalečné za vypracovanie doplnenia znaleckého posudku Ing. Kevickým v sume 40 eur (odmena
znalca, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času) na základe vyúčtovania č. 2/2017, zo
dňa 19.1.2017,
(iii) trovy právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), v spojení s § 16 ods. 3 vyhlášky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb spolu v sume
153,68 eura za 2 úkony právnej služby po 76,84 eura, na základe faktúr advokáta JUDr. Kováčika
č. 2017028 a č. 2017083 a dokladov o úhrade účtovaných právnych služieb zo dňa 15.2.2017 a zo
dňa 13.7.2017 (doklady o bankovom prevode), a to za písomné podanie na správny orgán týkajúce
sa veci samej - odvolanie proti prvému nezákonnému rozhodnutiu v r. 2017 a písomné podanie na
správny orgán týkajúce sa veci samej - vyjadrenie ku späťvzatiu návrhu na vyvlastnenie, uplatnenie
trov vyvlastňovacieho konania v r. 2017. Výška tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon právnej služby
predstavovala v r. 2017 v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sumu 76,84 eura (68 eur + režijný paušál
8,84 eura).
9. Súd prvej inštancie tiež dodal, že sporným bolo medzi stranami právne posúdenie veci a v nadväznosti
na to dôvodnosť žalovaného nároku. Zdôraznil, že predmetom konania je náhrada majetkovej škody
z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Na ozrejmenie právnej stránky veci uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, je jedným z ústavných práv,
vyplývajúcich z Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, pričom v zmysle Čl. 46 ods. 4 Ústavy SR sú podmienky a
podrobnosti upravené osobitným zákonom, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z.. Účelom tejto právnej
úpravy zodpovednosti štátu je nahradiť každú majetkovú ujmu spôsobenú takýmto zásahom štátu
účastníkovi konania pred orgánom verejnej moci (fyzickej alebo právnickej osobe), a preto nie je
namieste taký reštriktívny výklad zákona, ktorý by bol v rozpore s uvedeným účelom citovaného zákona.
Konštatoval, že z povahy prejednávanej veci ide o občianskoprávny vzťah upravený osobitným zákonom
(lex specialis), preto pri absencii úpravy podľa tohto špeciálneho zákona sa na daný právny vzťah použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody.
10. Právna úprava podľa uvedeného špeciálneho zákona vychádza z princípu výlučnej zodpovednosti
štátu a predpokladmi jej vzniku sú tri základné objektívne predpoklady a to: (i) nesprávny úradný
postup (zrejmý rozpor s objektívnym právom týkajúci sa zásadne procesných predpisov, rozpor s
procesnou normou v priamej príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou) alebo nezákonné rozhodnutie
(individuálny právny akt, vydaný v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom
konaní, výrokom ktorého štátny orgán rozhoduje o právach a povinnostiach subjektu práva, odporujúci
objektívnemu právu, pričom toto konštatovanie musí byť vyjadrené v rámci zmeňujúceho alebo
zrušujúceho rozhodnutia nadriadeného orgánu); (ii) vznik konkrétnej škody (materiálnej alebo na zdraví
a živote, pričom podľa jej charakteru sa postupuje pri realizácii jej náhrady) a (iii) príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody (kauzálny nexus).
11. Uviedol tiež, že zodpovednosť za vznik škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je objektívna (§ 3
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), čo znamená, že oprávnený subjekt (poškodený) nemusí preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti. Zároveň platí, že preukázanie splnenia všetkých troch
vyššie uvedených predpokladov vzniku škody kumulatívne spočíva na poškodenom (žalobcovi), pričom
zodpovednosť za škodu vzniká len vtedy, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup
boli príčinou vzniku škody, teda poškodený musí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného
orgánu štátu, ktorý znáša objektívnu zodpovednosť za výsledok svojej činnosti. Okrem uvedených
predpokladov je nárok na náhradu škody potrebné vždy vopred prerokovať a až pokiaľ predbežné
prerokovanie nevedie k uspokojeniu nároku, má poškodený právo obrátiť sa so svojim nárokom na súd.

12. Za významnú označil otázku súčasného splnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za nezákonné rozhodnutie, teda rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom, ktorého rozhodnutím je súd rozhodujúci o náhrade škody v zmysle § 6 zákona
č. 514/2003 Z. z. viazaný, v príčinnej súvislosti, s ktorým vznikla účastníkovi konania pred orgánom
verejnej moci škoda, predstavujúca majetkovú ujmu. Bez splnenia uvedených predpokladov nemôže
vzniknúť daný zodpovednostný vzťah. Vo svojom základe je otázka príčinnej súvislosti pri vzniku
zodpovednosti štátu otázkou skutkovou, tzn. že musí byť bezpochyby zrejmé, v čom konkrétne spočíva
vzniknutá majetková ujma ako následok, vo vzťahu ku konkrétnemu nezákonnému rozhodnutiu alebo
nesprávnemu úradnému postupu orgánu verejnej moci ako príčinou tejto ujmy (kauzálny nexus).
Rozhodujúcim pritom nie je časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku (R 21/1992).
Pojem škoda zákon č. 514/2003 Z. z. bližšie nedefinuje, avšak v § 17, obdobne ako všeobecná
úprava podľa § 442 Občianskeho zákonníka, upravuje spôsob a rozsah jej náhrady; rozlišuje sa
teda skutočná škoda a ušlý zisk, pričom škodu vo všeobecnosti možno chápať ako ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného, spočíva v zmenšení jeho majetku, príp. v zničení určitej
majetkovej hodnoty, v jej odňatí, poškodení a pod., resp. škoda predstavujúca hodnoty, ktoré je potrebné
vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym
úkonom (nezákonným rozhodnutím) a vznikom škody musí byť bezpečne preukázaná a ide o vzťah,
kedy je škoda k tomuto nezákonnému rozhodnutiu vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Príčinou
škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol a dôkaznú povinnosť
nesie žalobca.
13. Konštatoval, že z príslušnej judikatúry súdov, na ktorú poukazoval žalobca vyplýva, že zastavenie
správneho konania predstavuje jednu z foriem, ktorou sa správne konanie uzatvára konečným
spôsobom a dochádza k nemu v prípadoch ustanovených v správnom poriadku, alebo v osobitných
zákonoch z dôvodov, ktoré bránia pokračovať v konaní. Pri zastavení konania je správne konanie
meritórne skončené skôr, než sa dospeje k rozhodnutiu vo veci samej (napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Sž-o-KS/62/2006, sp. zn. 2Sžo/72/2015 a sp. zn. 10Sža/7/2015).
14. Dodal, že za nesporné považoval, že: (i) rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby
a bytovej politiky č. OU- BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 11.1.2017, o vyvlastnení pozemkov
vo vlastníctve žalobkyne (žalobcu, pozn. odvolacieho súdu), bolo v odvolacom konaní rozhodnutím
Ministerstva dopravy a výstavby SR č. 5504/2017/SV/30389, zo dňa 15.5.2017 zrušené ako nezákonné
z dôvodu porušenia viacerých ustanovení zákona, najmä § 32 ods. 1, § 33 ods. 2, § 46 a § 47 Správneho
poriadku a pre rozpor s platnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na danú vec [§ 108 ods. 2 písm.
f), § 110 ods. 1 a 2,
§ 111 ods. 1 a 2 zákona č. 50/1976 Zb. a § 17a zákona č. 135/1961 Zb.); (ii) rozhodnutie Okresného
úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 2.8.2017,
o zastavení vyvlastňovacieho konania pre späťvzatie návrhu, bolo na základe opravného prostriedku
žalobcu - podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, rozhodnutím Ministerstva
dopravy a výstavby SR č. 25342/2017/SV/82031, zo dňa 27.11.2017 zrušené ako nezákonné, z dôvodu
porušenia § 3, § 32, § 31 ods. 2 a § 46 Správneho poriadku; (iii) žiadosti žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami zo dňa 19.6.2018 spolu
vo výške 1.303,58 eura príslušné ministerstvo listom zo dňa 5.11.2018 nevyhovelo z dôvodu nesplnenia
základných podmienok nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc z
uvedených záverov a na základe nesporných a listinne preukázaných skutkových okolností dospel k
záveru o dôvodnosti žalovaného nároku na náhradu škody v sume 793,68 eura s príslušenstvom, v
príčinnej súvislosti s dvomi nezákonnými rozhodnutiami vydanými v správnom konaní vedenom pred
Okresným úradom Bratislava, o vyvlastnenie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu.
15. Uviedol, že nesúhlasil s názorom žalovanej, ktorý nemá oporu v žiadnom právnom predpise, že
žalobca si mal uplatňovať nárok na náhradu škody z každého nezákonného rozhodnutia samostatne, a
preto nie sú splnené procesné podmienky na podanie žaloby podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Dôvodil,
že takáto povinnosť nie je v uvedenom zákone explicitne zakotvená a nevyplýva ani z § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z.. Bol názoru, že je potrebné vychádzať zo Správneho poriadku a zásady jednotnosti
správneho konania, v zmysle ktorej prvostupňové správne konanie tvorí s odvolacím konaním jeden
celok, keď žalobca si náhradu škody uplatnil z jedného správneho konania, týkajúceho sa vyvlastnenia
nehnuteľností v jeho vlastníctve, na základe návrhu NDS, a.s.. Nebolo sporným, že obe označené

rozhodnutia boli vydané práve v tomto jednom konaní a obe boli zrušené pre rozpor so zákonom, pričom
nebolo právne významné, že dané konanie bolo napokon právoplatne zastavené pre späťvzatie návrhu
zo strany navrhovateľa až následným rozhodnutím správneho orgánu, ktoré nie je predmetom tohto
konania. Rovnako ako nesporné vyhodnotil, že žalobca v každej fáze správneho konania podal proti
výroku o trovách konania odvolanie alebo využil mimoriadny opravný prostriedok mimo odvolacieho
konania, preto dospel k záveru, že tvrdenie žalovanej, že nevyčerpal riadne opravné prostriedky v zmysle
§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nemá oporu v preukázanom skutkovom stave veci.
16. K námietke procesnej neprípustnosti žaloby z dôvodu, že žalobca si v konaní uplatnil inú sumu, ako
žiadal predbežne prerokovať uviedol, že je rovnako nedôvodná, nakoľko je výlučným právom žalobcu
ako dominus litis, disponovať s predmetom sporu, samozrejme v intenciách § 16 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z., tzn. autonómne rozhodovať o tom, či sa v spore bude domáhať rovnakej výšky škody ako
požadoval v žiadosti na predbežné prerokovanie alebo si uplatní inú výšku škody, v rozsahu predbežne
uplatnených nárokov. Zdôraznil, že je legitímnym právom žalobcu žalovať a uplatňovať si náhradu škody
pred súdom v plnej výške, príp. sa rozhodnúť, že pokiaľ zodpovednostný subjekt nevyhovel jeho žiadosti
o predbežné prerokovanie, bude sa domáhať náhrady vzniknutej škody v menšom rozsahu (výške) ako
uviedol v návrhu na predbežné prerokovanie, keď ustanovenie, na ktoré poukazovala žalovaná, upravuje
povinnosť dodržania rozsahu nárokov, ktoré boli predbežne prerokované v rámci uplatnenej náhrady
škody a nie ich výšky (konkrétnej sumy). Vychádzal z nesporných skutočností, že žalobca žiadosťou zo
dňa 19.6.2018 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej označenými
nezákonnými rozhodnutiami Okresného úradu Bratislava, na základe rovnakého skutkového stavu a
citovaných nezákonných rozhodnutí ako v predmetnej veci a z titulu rovnakých nárokov na náhradu trov
právneho zastúpenia a trov dokazovania daného vyvlastňovacieho konania, spolu vo výške 1.628,58
eura. Dodal, že tiež nebolo sporné, že žalovaná žiadosti žalobcu nevyhovela, i keď sama v liste
zo dňa 5.11.2018 konštatovala splnenie jednej z podmienok pre uplatnenie náhrady škody, a to
nezákonnosť predmetných rozhodnutí orgánov verejnej moci pre rozpor so zákonom, avšak bola názoru,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi týmito nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody a že náhradu
trov správneho konania nemožno uplatňovať ako náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Z
uvedených dôvodov konštatoval, že predbežne bol prerokovaný rovnaký rozsah nárokov ako si žalobca
uplatnil predmetnou žalobou, aj keď vyčíslených v inej výške, na základe čoho považoval zákonnú
podmienku predchádzajúceho prerokovania nároku na náhradu škody za splnenú.
17. Pri nespornej existencii označených dvoch nezákonných rozhodnutí vydaných orgánom verejnej
správy skúmal ďalej existenciu vzniku škody v príčinnej súvislosti s týmito nezákonnými rozhodnutiami,
pričom z vykonaného dokazovania mal za preukázanú priamu väzbu medzi vydanými nezákonnými
rozhodnutiami Okresného úradu Bratislava a vznikom majetkovej ujmy žalobcu spočívajúcej v zmenšení
jeho majetku vynaložením finančných prostriedkov na vykonanie potrebného znaleckého dokazovania.
Mal za zrejmé, že bez vydania uvedených rozhodnutí orgánom verejnej moci, ktoré boli následne
nadriadeným orgánom zrušené pre ich nezákonnosť, by žalobca nepotreboval využívať prostriedky
procesnej obrany a služby znalca. Inak povedané, v priamej príčinnej súvislosti s vydanými nezákonnými
rozhodnutiami potreboval žalobca pri uplatňovaní a ochrane svojich práv ako dôkazný prostriedok
služby znalca, resp. znalecký posudok, preukazujúci hodnotu vyvlastňovaných nehnuteľností. Náklady
predstavujúce odmenu advokáta za poskytnutú právnu pomoc v rámci správneho konania a znalečné
za znalecký posudok predložený v rámci správneho konania vyhodnotil preto ako majetkovú ujmu
(škodu), ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s oboma nezákonnými rozhodnutiami, vydanými v
správnom konaní a na základe týchto záverov konštatoval existenciu príčinnej súvislosti medzi vydanými
nezákonnými rozhodnutiami a vzniknutou škodou, v rozsahu uplatnenom žalobcom.
18. Ďalej poukázal na skutočnosť, že samotná výška škody nebola v rámci konania sporná, keď išlo o
škodu predstavujúcu trovy právneho zástupcu, limitovanú podľa § 18
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výškou tarifnej odmeny advokáta a znalečným za vypracovanie
znaleckého posudku Ing. Kevickým, stanoveným podľa osobitného predpisu. Doplnil, že výšku škody
žalobca naviac preukázal predloženými listinnými dôkazmi a žalovaná ju v priebehu sporu žiadnym
spôsobom nepoprela. Za nespornú označil aj skutočnosť, že žalobca bol vo vyvlastňovacom konaní
pred správnym orgánom zastúpený advokátom na všetky úkony súvisiace s jeho vlastníckymi právami,
pričom úhrady za poskytnuté právne služby advokátovi ako aj znalečné znalcovi vyplývali z predložených
účtovných dokladov (z vyúčtovania, faktúr a výpisov z bankového účtu žalobcu), keď uvedené
náklady vyvlastňovacieho konania preukázateľne žalobcovi vznikli a neboli vysporiadané v predmetnom

správnom konaní, nakoľko účastníkom tohto konania nebolo právo na náhradu trov konania priznané.
Argumentoval, že samotný výrok správneho orgánu o náhrade trov správneho konania, v zmysle ktorého
si každý účastník znášal trovy konania sám, nemá žiadny právny význam vo vzťahu k predmetnému
nároku na náhradu škody voči štátu v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami správneho
orgánu, aj keď táto škoda spočíva práve trovách konania, v ktorom boli nezákonné rozhodnutie vydané.
19. Nesúhlasil s názorom žalovanej, že ide o trovy správneho konania, ktoré si účastníci znášajú
sami, a preto nie je možné ich uplatňovať z titulu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
a mal za to, že takýto výklad nemá oporu v zákone. Zdôraznil, že v danom prípade ide o odlišné
právne tituly, pričom predmetom konania je majetková ujma predstavujúca náklady, ktoré žalobca
vynaložil na účelnú obranu svojich práv ako účastník vyvlastňovacieho konania v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami správneho orgánu, vydanými v rozpore so zákonom, za ktoré nesie štát objektívnu
zodpovednosť a má hmotnoprávny základ podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Právny základ náhrady trov
správneho konania má procesný charakter a tieto sa spravujú Správnym poriadkom. Naviac, účelnosti
vynaložených prostriedkov svedčí to, že v dôsledku aktívnej ochrany vlastníckych práv žalobcu došlo
k zmene postoja navrhovateľa vyvlastnenia (NDS, a.s.), ktorý svoj návrh na vyvlastnenie nehnuteľností
vo vlastníctve žalobcu vzal späť, z ktorého dôvodu bolo vyvlastňovacie konanie napokon zastavené.
20. Z uvedených dôvodov neakceptoval ani námietky žalovanej, že vynaložené náklady na vypracovanie
znaleckého posudku a právne zastupovanie žalobcu vo vyvlastňovacom konaní neboli vynaložené
účelne, s odôvodnením, že žalobca sa rozhodol dobrovoľne a na základe vlastného uváženia, že sa
dá právne zastúpiť a aké dôkazné prostriedky zvolí a dal si vypracovať znalecký posudok, pričom
rozpor v hodnote nehnuteľností bolo možné riešiť inak, ako vypracovaním znaleckého posudku. Dal do
pozornosti, že je legitímnym právom každého, aby si v záujme efektívneho a účinného bránenia svojich
práv, pokiaľ nedisponuje potrebnou kvalifikáciou, na základe vlastného uváženia zabezpečil odborné
poradenstvo prostredníctvom oprávnených subjektov (advokát, znalec). Naviac dodal, že tieto náklady
boli spojené s ochranou vlastníckeho práva žalobcu v konaní, ktoré mohlo významným spôsobom
zasiahnuť do tohto ústavného práva vynútenou stratou vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam
v jeho vlastníctve. Dospel preto k záveru, že náklady žalobcu spojené s takouto kvalifikovanou službou
prostredníctvom oprávnených subjektov možno považovať za účelne vynaložené náklady daného
správneho konania a závery žalovanej, že príčinou vzniku škody nie sú nezákonné rozhodnutia, ale
dobrovoľné rozhodnutie žalobcu predkladať dôkazy, považoval za neprijateľné a v príkrom rozpore nielen
s ustanoveniami Správneho poriadku (§ 33), ale aj so základnými princípmi práva na súdnu a inú právnu
ochranu a práva na prístup k spravodlivosti.
21. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie za použitia Čl. 8 Základných princípov C. s. p.,
§ 150 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2 a § 215 ods. 1 C. s. p., Čl. 46 ods. 3 a ods. 4 Ústavy SR, § 2, § 3 ods.
1, § 5 ods. 1 až ods. 3, § 6 ods. 1 až ods. 3, § 16 ods. 4,
§ 17 ods. 1, ods. 2, § 18 ods. 1, ods. 3 a § 25 zákona č. 514/2003 Z. z., § 31 ods. 1, § 33
ods. 1, ods. 2 a § 34 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku, § 9 ods. 1, § 11 ods. 1, § 13a ods. 1 až
ods. 5 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., § 517 ods. 1, ods. 2 a § 559 Občianskeho zákonníka
a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. dospel k záveru, že žalovaný nárok je dôvodný v
celom rozsahu, keď žalobca preukázal kumulatívne splnenie požadovaných zákonných predpokladov
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vyčíslenej v sume 793,68 eura, ktorá mu vznikla
v príčinnej súvislosti s označeným dvoma nezákonnými rozhodnutiami, vydanými vo vyvlastňovacom
konaní Okresným úradom Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/
GRJ; žalovanú preto zaviazal na zaplatenie požadovanej náhrady škody, keď ňou uplatnené námietky
vyhodnotil ako nedôvodné.
22. Doplnil, že žalobcovi priznal aj právo na úroky z omeškania, nakoľko mal za preukázané, že požiadal
Ministerstvo dopravy a výstavby SR o predbežné prerokovanie predmetného nároku žiadosťou zo
dňa 19.6.2018, na ktorú reagovalo ministerstvo listom zo dňa 5.11.2018, doručeným žalobcovi dňa
16.11.2018, ktorým mu oznámilo, že nároku nevyhovuje, čím sa žalovaná dostala s plnením priznanej
pohľadávky do omeškania. Zároveň poukázal na skutočnosť, že základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky bola v období od 16.3.2016 do 18.9.2019 vo výške 0,00 %, to znamená, že výška
úrokov z omeškania k prvému dňu omeškania uplatneného žalobcom, t. j. k 16.11.2018, predstavovala
hodnotu 5,00 % ročne zo súdom priznanej dlžnej sumy až do jej reálneho zaplatenia, preto spolu s

náhradou škody priznal žalobcovi z priznanej sumy 793,68 eura aj zákonný úrok z omeškania vo výške
5,00 % ročne od 16.11.2018 až do zaplatenia.
23. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s princípom úspechu v konaní podľa
§ 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu priznal podľa § 262 ods. 1 C. s. p.
nárok na náhradu trov konania, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C. s.
p. samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradníkom, po právoplatnosti tohto rozsudku.
24. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť. Podstatným
zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka,
že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
25. Zdôraznila, že v konaní pred súdom prvej inštancie namietala nesplnenie procesných podmienok
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keďže žalobca si v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu
škodu uplatnil inú výšku škody ako v žalobe, čo je v rozpore s § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.,
druhá veta, podľa ktorej pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu
nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný a tiež z dôvodu, že
si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody z dvoch samostatných konaní, keď podľa § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania,
ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní, pričom z gramatického výkladu
citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že žalobca má právo uplatniť si právo na náhradu škody
z každého konania samostatne. Ďalej namietala neoprávnenosť uplatneného nároku na náhradu trov
správneho konania, keďže Správny poriadok je založený na solidarite úhrady trov konania, teda trovy,
ktoré vznikli správnemu orgánu uhrádza správny orgán, trovy vzniknuté účastníkom konania znášajú
účastníci a trovy, ktoré vznikli zúčastnenej osobe, znáša zúčastnená osoba. Ak sa účastník konania
alebo zúčastnená osoba dá v správnom konaní zastupovať, náklady spojené s právnym zastúpením
znáša výlučne osoba, ktorá sa dala zastúpiť. Rozporovala tiež aj existenciu príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a zrušeným rozhodnutím.
26. Namietala, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku s danými námietkami nevysporiadal
vôbec alebo len nedostatočne, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Dodala, že k
obom námietkam ohľadom nesplnenia procesných podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku (odseky 63 a 64) len konštatoval, že sa s týmito tvrdeniami
nestotožňuje, pričom vôbec neuviedol, ako sa vysporiadal s dikciou zákona, uvedenou v § 6 ods. 1 a §
16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., druhá veta. Najpodstatnejšou námietkou spočívajúcou v odlišnosti
úpravy úhrady trov konania v správnom konaní a v súdnom konaní sa súd prvej inštancie v rozsudku
nezaoberal vôbec, na základe čoho nie je možné považovať odôvodnenie rozsudku za dostatočné,
keď Najvyšší súd SR aj Ústavný súd SR opakovane judikovali, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia
predstavuje závažné pochybenie súdu, ktoré má za následok odňatie možnosti účastníka konať pred
súdom, čo predstavuje porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.
27. Bola tiež názoru, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
kedy súd prvej inštancie vyhodnotil, že sú splnené podmienky na uplatnenie náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. napriek vzneseným námietkam zo strany žalovanej. Mala za to, že súd
prvej inštancie nesprávne konštatoval, že v predmetnej veci existuje príčinná súvislosť medzi tvrdenou
škodou a nezákonnými rozhodnutiami (odseky 67 až 71 napadnutého rozsudku), keď odhliadnuc od
absencie nezákonného rozhodnutia neexistuje ani príčinná súvislosť medzi rozhodnutím Okresného
úradu Bratislava zo dňa 11.1.2017 a účelne vynaloženými trovami správneho konania titulom znalečného
a čiastočne aj trovami právneho zastúpenia, pretože trovy titulom znalečného v sume 640 eur a titulom
úkonov poskytnutej právnej služby (do podania podnetu na prešetrenie nečinnosti Okresného úradu
Bratislava) v celkovej sume 153,68 eura vznikli pred vydaním zrušeného rozhodnutia okresného úradu
zo dňa 11.1.2017, preto časový horizont vzniku týchto trov vylučuje podmienenosť ich vynaloženia
dotknutým rozhodnutím správneho orgánu; nemožno teda na základe elementárnej logiky prijať záver,
že vznik uvedených trov správneho konania v sume 793,68 eura bol spôsobený neskôr vydaným
rozhodnutím správneho orgánu. Argumentovala, že je nutné mať na zreteli aj namietanú účelnosť v
správnom konaní vynaložených trov konania, ktorá predstavuje zákonnú požiadavku ich kvalifikácie

z hľadiska možnosti zahrnutia do nároku na náhradu škody, nakoľko správny orgán vykonávajúci
vyvlastňovacie konanie určuje primeranosť náhrady za vyvlastňovaný pozemok podľa trhovej ceny
určenej znaleckým posudkom, pričom návrh náhrady za vyvlastnenie je zákonnou náležitosťou návrhu
na vyvlastnenie nehnuteľnosti podľa § 112 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. (ďalej tiež Stavebného
zákona), preto povinnosť určenia výšky náhrady a jej zodpovedajúcu dôkaznú povinnosť znáša
sám navrhovateľ, ktorý si svoju dôkaznú povinnosť aj splnil a Okresný úrad Bratislava z jedného
z ním predložených znaleckých posudkov pri rozhodovaní o vyvlastnení pozemku žalobcu a určení
peňažnej náhrady za vyvlastnenie aj vychádzal. Zrejmá je teda úplná nadbytočnosť a neúčelnosť Ing.
Kevickým vypracovaného znaleckého posudku a jeho doplnenia. Navyše správny orgán v konaní o
vyvlastnenie diaľničného stavebného pozemku, o ktorý druh pozemku sa jednalo i v danom prípade, je
viazaný koncentračnou zásadou vo vzťahu k spôsobu určenia výšky peňažnej náhrady za vyvlastnenie
a v prípade požiadavky vyššej náhrady má zákonom stanovenú povinnosť odkázať nespokojného
vyvlastneného bez prerušenia vyvlastňovacieho konania na súd. Z uvedeného dôvodu správny orgán
nemal ani zákonnú dispozíciu (možnosť) určovať primeranosť peňažnej náhrady za vyvlastnenie na
základe dôkazov vo forme znaleckých posudkov produkovaných zo strany vyvlastneného, ale výlučne
na podklade znaleckého posudku navrhovateľa, preto nie je splnená základná podmienka pre vyvodenie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a procesnému nároku žalobcu
uplatnenému titulom rozhodnutia okresného úradu zo dňa 11.1.2017 nemožno priznať procesný úspech.
28. Namietala tiež záver súdu prvej inštancie o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím
okresného úradu zo dňa 2.8.2017 a vzniknutou škodou v podobe žalobcom účelne vynaložených
trov správneho konania, pričom ani sám žalobca racionálne a logicky nevysvetlil svoje úvahy, na
základe ktorých mal za to, že škoda mu bola spôsobená zrušenými rozhodnutiami okresného úradu
zo dňa 2.8.2017 a 11.1.2017. Dôvodila, že neobstojí argumentácia žalobcu, že ak by okresný úrad
konal v súlade so zákonom, nemal by dôvod dať sa v správnom konaní zastúpiť advokátom a
dať si vypracovať znalecký posudok, nakoľko podľa dátumov jednotlivých vo vyvlastňovacom konaní
vykonaných úkonov právnej služby a dátumu vypracovania súkromného znaleckého posudku je zrejmé,
že žalobca splnomocnil svojho advokáta na zastupovanie v správnom konaní a dal si vypracovať
znalecký posudok ešte v roku 2016, teda ešte predtým, ako okresný úrad vydal ním namietané správne
rozhodnutia. Správny orgán podľa § 31 ods. 2 Správneho poriadku totiž nemá obligatórnu povinnosť
priznať účastníkovi náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zavinením ostatných účastníkov, čo vyplýva
zo všeobecnej zásady správneho konania, že každý účastník znáša jemu vzniknuté trovy správneho
konania sám (§ 31 ods. 1 Správneho poriadku). V zmysle všeobecnej zásady solidarity rozhodol napokon
aj okresný úrad v posudzovanom prípade, keď viazaný kasačným rozhodnutím ministerstva rozhodol o
trovách konania tak, že účastníkom vyvlastňovacieho konania právo na náhradu trov konania nepriznal
a jeho rozhodnutie potvrdil i nadriadený správny orgán v odvolacom konaní. Medzi procesnými stranami
bolo v súdnom konaní nesporné, že rozhodnutie okresného úradu o trovách konania nebolo zrušené ani
mimo odvolacieho prieskumu a je doposiaľ právoplatné. Vzhľadom na spôsob rozhodnutia okresného
úradu o trovách konania, keď žalobcovi ako účastníkovi vyvlastňovacieho konania nárok na náhradu trov
konania nepriznal a uvedené rozhodnutie potvrdilo ministerstvo ako vecne správne a zákonné je zrejmé,
že žalobcovi by nevznikol nárok na náhradu trov správneho (vyvlastňovacieho) konania a musel by ich
znášať sám aj za predpokladu, že okresný úrad by sa bol vysporiadal s trovami konania a rozhodol o
nich už v rozhodnutí zo dňa 2.8.2017, na ktorého podklade si žalobca nárok na náhradu škody uplatnil.
29. Dodala, že iná by bola situácia, ak by správny orgán mal zákonnú povinnosť priznať účastníkovi
správneho konania náhradu trov vzniknutých mu zavinením iného účastníka a konajúci orgán verejnej
moci by rozhodol v rozpore s takouto právnou normou a náhradu trov by účastníkovi konania nepriznal;
okresný úrad však nemá vo vyvlastňovacom konaní stanovenú povinnosť refundovať účastníkovi
konania jeho trovy, preto ak aj žalobcovi v správnom konaní trovy (hoc aj zavinením iného účastníka)
vznikli, nemožno ich považovať za škodu spôsobenú rozhodnutím okresného úradu zo dňa 2.8.2017.
Záverom uviedla, že neexistenciu príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím okresného úradu zo dňa
2.8.2017 a v správnom konaní žalobcovi vzniknutými trovami z vyššie opísaného dôvodu podporuje i
časový sled úkonov, keď zo žalobcom predložených faktúr je nepochybné, že okrem podnetu právneho
zástupcu žalobcu na preskúmanie rozhodnutia okresného úradu mimo odvolacieho konania, všetky
náklady spojené s úkonmi právnej služby vykonanými v správnom konaní i výdavky za vypracovanie
znaleckého posudku a jeho dodatku vznikli žalobcovi ešte pred vydaním nezákonného rozhodnutia
okresného úradu zo dňa 2.8.2017 a preto ich vznik nemohol byť priamo podmienený nezákonným
rozhodnutím okresného úradu.

30. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že súd prvej inštancie postupoval počas
celého sporu správnym procesným postupom, žalovanej umožnil uskutočniť všetky jej patriace procesné
práva a v spore nedošlo k žiadnemu porušeniu práva na spravodlivý proces. Bol názoru, že rozsudok
súdu prvej inštancie vychádza z jednoznačne správneho právneho posúdenia veci, má plnú oporu vo
vykonanom dokazovaní a súčasne napĺňa ústavný princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia. Súd prvej inštancie správne ustálil nesporné skutočnosti a v plnom rozsahu sa vysporiadal
so všetkými námietkami žalovanej. Po zopakovaní podstatných záverov obsiahnutých v napadnutom
rozhodnutí uviedol, že súd prvej inštancie správne poukázal na to, že v predmetnom vyvlastňovacom
(správnom) konaní nedošlo ku priznaniu náhrady trov správneho konania žalobcovi v zmysle Správneho
poriadku a súčasne správne na predmet sporu aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 18 ods.
1, ods. 3). Zdôraznil, že podľa § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. poškodenému patrí i náhrada trov konania,
ktoré mu v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie vznikli. Aj napriek argumentácii, že
nemusel byť v konaní zastúpení advokátom a že podľa § 31 ods. 1 Správneho poriadku trovy, ktoré v
konaní vznikli znáša účastník, dôvodil, že účastník konania má právo zvoliť si advokáta, ktorý ho bude
v konaní zastupovať. Táto možnosť je daná zákonom a každý účastník konania má právo ju využiť.
Pokiaľ sa tak rozhodne, má nárok na náhradu trov konania v prípade, že bude v konaní úspešný, pričom
podľa § 31 ods. 1 Správneho poriadku nemožno postupovať v prípade zodpovednosti štátu za vydanie
nezákonného rozhodnutia (rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5C/543/2008, zo dňa 24.10.2012).
Bol názoru, že tvrdenie žalovanej, že náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno
uplatniť iba vtedy, ak posledné rozhodnutie orgánu verejnej moci v správnom konaní bolo zrušené je
nedôvodné a v rozpore s účelom zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj v rozpore so zásadami dobrej verejnej
správy. Dal do pozornosti, že v prípade, že by poškodenému neprináležala náhrada škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. v súvislosti s nezákonným rozhodnutím vydaným správnym orgánom prvého
stupňa zrušeným pre jeho rozpor so zákonom iba z dôvodu, že rozhodnutie vydané správnym orgánom
druhého stupňa v tom istom správnom konaní nebolo zrušené, došlo by k neprípustnej situácii, kedy
by správny orgán prvého stupňa mohol „donekonečna" vydávať nezákonné prvostupňové rozhodnutia,
ktoré by boli orgánom druhého stupňa zrušené bez toho, aby poškodenému bola poskytnutá náhrada
škody; išlo by tak o neústavnú svojvôľu orgánov verejnej moci. Uviedol, že akékoľvek rozdeľovanie
predmetného vyvlastňovacieho konania na konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a na
konanie pred druhostupňovým orgánom je zo strany žalovanej bezpredmetné, v rozpore so zásadou
jednotnosti správneho konania ako aj s účelom zákona č. 514/2003 Z. z. a je ústavne neakceptovateľné.
31. V plnom rozsahu sa stotožnil so všetkými dôvodmi vyhovenia žaloby a súčasne upriamil pozornosť
na nasledovné otázky: V akom prípade nastáva zákonná a ústavná potreba zohľadniť prípady
hodné osobitného zreteľa v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak nie v tomto prípade,
kedy štát chcel občanovi vyvlastniť pozemky za nezákonnú cenu (odplatu), vyvlastňovací orgán
neprihliadol ani nezohľadnil námietky občana proti vyvlastneniu, bol nečinný a následne vydal viaceré
nezákonné rozhodnutia, pričom sa napokon rozhodol vziať návrh na vyvlastnenie pozemkov späť a
občanovi ani len nepriznal nárok na náhradu trov správneho vyvlastňovacieho konania? Môže štát
začať voči občanovi vyvlastňovacie konanie, potom sa rozhodnúť, že vyvlastňované pozemky „už
nechce" a občanovi ani len nepriznať vzniknuté trovy v správnom vyvlastňovacom konaní a následne
sa brániť uhradeniu náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.? Sú toto znaky právneho
štátu? Ak je na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím potrebná vždy právoplatnosť
rozhodnutia a jeho následné zrušenie, tak prečo súdy konštantne priznávajú nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v trestných veciach, kedy obvinený podá sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa, prokurátor sťažnosť zamietne, podá na súd obžalobu a následne súd obžalovaného spod
obžaloby oslobodí v celom rozsahu a následne súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. prizná občanovi (obžalovanému) nárok na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia, aj keď
v celom štádiu trestného konania nebolo vydané čo i len jediné právoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo
zrušené? Je pravda, že systematickým a logickým extenzívnym výkladom je potrebné dospieť k záveru,
že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že osoba trestne stíhaná čin nespáchala a že
trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté? Posudzuje sa nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím?
32. Argumentoval, že je pravdou, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie

alebo zmena nezákonného právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda. Pre správnu
interpretáciu tohto ustanovenia nestačí však vychádzať len z jeho z doslovného znenia, ale je
nevyhnutné uplatniť aj výklad systematický a teleologický. Bol názoru, že z hľadiska systematického
výkladu, objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami,
možno dospieť k záveru, že pokiaľ je
§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zaradený do štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia,
prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (a teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v
ktorom bola vec postúpená inému orgánu, do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu
teleologického, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, nemožno lipnúť na formálnom
zrušení rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne, k čomu poukázal
aj na právne závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2010. Zhrnul,
že výklad, ktorý používa žalovaná je prílišným formalizmom, ktorý je v príkrom rozpore so základnou
zásadou sporového konania o spravodlivosti a účinnosti ochrany porušených práv, naplňujúc tak princíp
právnej istoty (Čl. 2 ods. 1 Základných princípov C. s. p.), pričom mal za to, že ak má byť štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorým tieto zasiahli do základných práv jednotlivca.
33. Dodal, že rozsudok vychádza z jednoznačne správneho právneho posúdenia veci a má plnú
oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom tvrdenie žalovanej o tom, že jediným dôvodom vzniku škody
na strane žalobcu bolo jeho dobrovoľné rozhodnutie predkladať dôkazy a dať sa právne zastúpiť je
irelevantné a ústavne neudržateľné. V prípade, ak by takéto tvrdenie bolo správne, celý zákon č.
514/2003 Z. z. by sa stal bezvýznamným a štát by nikdy nezodpovedal za žiadnu škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, nakoľko za škodu by si vždy zodpovedal poškodený z dôvodu, že si v
konaní „dovolil" využiť svoju zákonnú a ústavnú možnosť obraňovať svoje práva a právom chránené
záujmy, predkladať dôkazy a dať sa právne zastúpiť. Opätovne zdôraznil, že vyvlastňovacie konanie
vedené pred Okresným úradom Bratislava ako prvostupňovým správnym orgánom, odvolacie konanie
vedené pred Ministerstvom dopravy a výstavby SR ako druhostupňovým správnym orgánom, ako aj
následné (opätovné) konanie vedené pred Okresným úradom Bratislava ako prvostupňovým správnym
orgánom, a následné konanie vedené pred Ministerstvom dopravy a výstavby SR, v ktorom došlo
ku zrušeniu rozhodnutia o zastavení vyvlastňovacieho konania z dôvodu nezákonnosti, je jediným
nedeliteľným správnym konaním tvoriacim jeden celok, v ktorom mu bola spôsobená škoda v celkovej
výške špecifikovanej v podanej žalobe, ktorú súd prvej inštancie správne právne posúdil a žalobcovi
aj priznal. Dôvodil, že rozsudok je v plnom súlade s ustálenou súdnou judikatúrou (napr. s uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009). Poznamenal, že správnosti rozsudku nasvedčuje aj
dôvodová správa k zákonu č. 514/2003 Z. z., v ktorej zákonodarca uvádza, že nezákonným rozhodnutím
je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom SR alebo záväzkami SR
vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu
nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä
v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní. Predmetný pojem však nie
je explicitne definovaný a keďže nezákonnosť môže byť rozmanitá, otázka či bolo vydané nezákonné
rozhodnutie sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.
34. Súčasne uviedol, že súd prvej inštancie v plnom rozsahu dodržal a správne aplikoval
ústavný princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, nakoľko v iných súdnych
konaniach v právne relevantných otázkach opakujúcich sa v rovnakých podmienkach (v konaniach
s rovnakým, resp. analogickým skutkovým stavom) dal v celkovo devätnástich súdnych sporoch
rovnakú odpoveď, keď vyhovel podaným žalobám v celom rozsahu (konania vedené pod sp.
zn.: 19C/148/2018, 17C/146/2018, 11C/101/2018, 19C/145/2018, 60C/145/2018, 45C/146/2018,
45C/147/2018, 11C/102/2018, 24C/146/2018, 60C/147/2018, 19C/146/2018, 44C/146/2018,
19C/147/2018, 60C/146/2018, 12C/1/2019, 21C/146/2018, 16C/146/2018, 61C/148/2018 a
24C/150/2018), z ktorých boli v odvolacom konaní odvolacím súdom v plnom rozsahu potvrdené celkovo
tri rozsudky, a to rozsudkami Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 7Co/41/2020, 7Co/23/2020 a
7Co/117/2020. Dodal, že žalovaná voči viacerým rozsudkom prvoinštančného súdu podala odvolania,
ktoré následne vzal späť, na základe čoho boli tieto odvolacie konania uzneseniami Krajského súdu v
Bratislave zastavené. Súd prvej inštancie tak postupoval v plnom súlade s ústavným princípom právnej
istoty, k čomu poukázal na právne závery obsiahnuté v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
99/2018.

35. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že s vyjadreniami žalobcu nesúhlasí a zotrvala na argumentácii
uvedenej v odvolaní, pričom dodala, že žalobca vo svojom vyjadrení len zopakoval právnu argumentáciu,
ktorú prezentoval vo svojich písomných vyjadreniach a ústnych vyjadreniach prednesených na
pojednávaniach.
36. Žalobca sa k odvolacej replike žalovanej nevyjadril.
37. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.9.2024 (§
378 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).
38. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, ak tento zákon
neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba
vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto
orgánu.
39. Podľa § 6 ods. 3 cit. zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím,
ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
40. Podľa § 18 ods. 1 cit. zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
41. Podľa § 18 ods. 3 cit. zákona č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.
42. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
43. Žalobca si v prejednávanej veci uplatnil nárok na náhradu škody titulom zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, pre založenie ktorej musia byť v
zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. splnené tri kumulatívne stanovené podmienky, ktorými sú: (i) nezákonné
rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup, (ii) vznik škody
alebo nemajetkovej ujmy a (iii) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi niektorým z uvedených titulov
a vznikom škody.
44. Ako nezákonné rozhodnutia žalobca označil: (i) rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odbor
výstavby a bytovej politiky č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 11.1.2017, o vyvlastnení
pozemkov vo vlastníctve žalobcu a (ii) rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej
politiky č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 2.8.2017, o zastavení vyvlastňovacieho konania pre
späťvzatie návrhu.

45. Žalobca si v konaní uplatnil škodu spočívajúcu v nákladoch na vypracovanie znaleckého posudku a
jeho doplnenia pre účely vyvlastňovacieho konania, vyúčtovaných znalcom vyúčtovaniami č. 08/2016 zo
dňa 19.2.2016 a vyúčtovania č. 2/2017 zo dňa 19.1.2017 a v trovách právneho zastúpenia vyúčtovaných
právnym zástupcom žalobcu faktúrami zo dňa 15.2.2017 a zo dňa 13.7.2017 (za úkony zo dňa 26.1.2017
a zo dňa 19.6.2017), ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku vyššie uvedených nezákonných
rozhodnutí Okresného súdu Bratislava v konaní vedenom pod č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ.
46. Zo spisového materiálu vyplynulo (a v konaní nebolo sporné), že rozhodnutie
č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 11.1.2017 vydal Okresný úrad Bratislava ako príslušný
prvostupňový správny orgán, pričom voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca ako účastník konania
odvolanie, na základe ktorého vec preskúmal nadriadený správny orgán - Ministerstvo dopravy a
výstavby SR ako odvolací orgán, ktorý rozhodnutie zo dňa 11.1.2017 zrušil podľa § 59 ods. 3 Správneho
poriadku a vec vrátil Okresnému úradu Bratislava na nové prejednanie a rozhodnutie (č. l. 19 spisu).
Okresný úrad Bratislava následne rozhodnutím
č. OU-BA-OVBP2-2017/11565/GRJ, zo dňa 2.8.2017 rozhodol o zastavení vyvlastňovacieho konania,
pričom uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.8.2017. Na základe žalobcom podaného
mimoriadneho opravného prostriedku a to podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania Ministerstvo dopravy a výstavby SR ako nadriadený správny orgán rozhodnutie zo dňa 2.8.2017
zrušilo z dôvodu porušenia § 3, § 32, § 31 ods. 2 a § 46 Správneho poriadku (č. l. 28 spisu).
47. Žalobkyňa v rámci odvolacej argumentácie ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie primárne
namietala procesnú neprípustnosť žaloby z dôvodu, že žalobca si v konaní uplatnil inú sumu ako
bola predbežne prerokovaná a z dôvodu, že si mal uplatňovať nárok na náhradu škody z každého
nezákonného rozhodnutia samostatne. V nadväznosti na uvedené námietky odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že povinnosť uplatňovať si nárok na náhradu škody z každého nezákonného rozhodnutia
samostatne zo zákona č. 514/2003 Z. z. nevyplýva, navyše ako správne poukázal aj súd prvej
inštancie, náhradu škody si žalobca uplatnil z jedného správneho konania týkajúceho sa vyvlastnenia
nehnuteľností v jeho vlastníctve, v ktorom boli vydané obe rozhodnutia označené žalobcom ako
nezákonné.
48. Uplatnenie inej sumy, nepresahujúcej sumu prerokovanú v rámci predbežného prerokovania
nároku taktiež nezakladá dôvodnosť žalovanou namietanej procesnej neprípustnosti žaloby, keď je
výlučným právom žalobcu disponovať s predmetom sporu a rozhodovať o tom, či sa v spore bude
domáhať prerokovanej výšky škody, alebo si uplatní inú výšku škody, v rozsahu predbežne uplatnených
nárokov, tak ako správne uviedol súd prvej inštancie v odseku 64 napadnutého rozhodnutia, s ktorým
odôvodnením sa v danej časti odvolací súd plne stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach odkazuje.
49. V súvislosti s argumentáciou žalovanej týkajúcou sa posúdenia rozhodnutia zo dňa 11.1.2017 ako
nezákonného rozhodnutia, v spojitosti s argumentáciu žalovanej v priebehu prvoinštančného konania,
v rámci skúmania prvej podmienky zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a
to existencie nezákonného rozhodnutia, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k
právnemu záveru, že žalobcom označené rozhodnutie zo dňa 11.1.2017 bolo nezákonným rozhodnutím
a aplikoval § 6 zákona
č. 514/2003 Z. z., ako to uviedol v napadnutom rozhodnutí, ako dôvodnú bolo potrebné vyhodnotiť
námietku žalovanej, že nejde o nezákonné rozhodnutie, nakoľko zo zisteného skutkového stavu
vyplynulo, že rozhodnutie zo dňa 11.1.2017 bolo len prvostupňovým správnym rozhodnutím zmeneným
v riadnom odvolacom konaní. Nešlo teda o právoplatné rozhodnutie, ani o rozhodnutie, ktoré by bolo
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, ktoré by napĺňalo kvalifikačné predpoklady nezákonného
rozhodnutia jednoznačne definované v
§ 6 ods. 1, resp. v § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z..
50. Z uvedených dôvodov neobstojí právne posúdenie súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že
rozhodnutie zo dňa 11.1.2017 je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.,
nebola teda naplnená už prvá z trojice podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, čo nevyhnutne vedie k záveru o nedôvodnosti nároku uplatneného v príčinnej súvislosti s
predmetným rozhodnutím, ktorý nemôže spochybniť ani argumentácia žalobcu o nutnosti extenzívneho
posúdenia podmienok nezákonnosti rozhodnutia, odkláňajúca sa od kogentného znenia zákona.

51. Odvolací súd dodáva, že záver o tom, že rozhodnutie zo dňa 11.1.2017 nie je nezákonným
rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže pôsobiť formalisticky ani s prihliadnutím na
teleologický výklad § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na znenie ktorého je nepochybné, že cieľom
vymedzenia nezákonného rozhodnutia nebolo odškodňovať zmenu či revíziu rozhodnutí v riadnom
opravnom konaní.
52. Vo vzťahu k rozhodnutiu zo dňa 2.8.2017, pri ktorom nebolo sporné naplnenie znakov nezákonného
rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., na námietku žalovanej o nedostatku príčinnej
súvislosti medzi predmetným rozhodnutím a uplatnenou škodou odvolací súd uvádza, že žalobca
uplatnený nárok založil na tvrdení, ktoré si osvojil aj súd prvej inštancie, že uplatnená škoda v zmysle §
18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúca v žalobcom vynaložených trovách vo vyvlastňovacom
konaní, vznikla v dôsledku označených nezákonných rozhodnutí, bez vydania ktorých by žalobca
nepotreboval využívať prostriedky procesnej obrany a služby znalca.
53. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že cieľom § 18 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle
ktorého náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému
vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, súčasťou ktorých sú aj trovy právneho
zastúpenia, nebolo refundovať všetky účelne vynaložené trovy konania, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, ale len tie, ktoré vznikli v dôsledku nezákonného rozhodnutia, t. j. v príčinnej
súvislosti s ním.
54. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi v danom prípade nezákonným rozhodnutím
a škodou zákon nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku.
55. Hodno uviesť, že k otázke príčinnej súvislosti Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 24.2.2011, sp.
zn. 3Cdo/313/2009 skonštatoval, že o vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom
nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny
a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná
len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, musí teda ísť o priamu (nie
len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd
zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne
otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku
škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale
stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide,
a to o príčinu podstatnú.
56. Na základe uvedených právnych východísk odvolací súd dáva do pozornosti, že zo zisteného
skutkového stavu vyplynulo a v konaní ani nebolo sporné, že v konaní uplatnené trovy správneho
konania (odsek 16 napadnutého rozsudku) vynaložil žalobca vo vyvlastňovacom konaní ešte pred
vydaním rozhodnutia zo dňa 2.8.2017; na základe takto zisteného časového sledu neobstojí preto právny
záver súdu prvej inštancie o naplnení podmienky existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím Okresného úradu Bratislava zo dňa 2.8.2017 a uplatnenou škodou.
57. Odvolací súd v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalovanej poukazuje tiež na skutočnosť,
že pokiaľ Správny poriadok pripúšťal možnosť náhrady trov konania žalobcovi (§ 31 ods. 2 Správneho
poriadku), pričom medzi stranami konania nebolo sporné, že žalobca so svojím nárokom na náhradu
trov konania napokon nebol v správnom konaní úspešný, nemožno sa revízie tohto z pohľadu žalobcu
nespravodlivého, ale v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nie nezákonného rozhodnutia domáhať voči
štátu v režime zákona č. 514/2003 Z. z..
58. Na margo argumentácie žalobcu vo vzťahu k princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí zakotvenom v Čl. 2 Základných princípov C. s. p. odvolací súd dodáva, že tento je
odvodzovaný od rešpektovania ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorými sú v
zmysle právnej teórie Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR a tiež Európsky súd pre ľudské práva a Súdny

dvor Európskej únie, preto nemožno legitímne očakávať, že rozhodnutie v prejednávanej veci bude
súladné s rozhodovacou praxou súdu prvej inštancie, resp. so závermi odvolacieho súdu v inej ako v
prejednávanej veci.
59. Napokon vo vzťahu k žalobcom uvedeným rečníckym otázkam odvolací súd poznamenáva, že
žalobca v nich celkom zreteľne nerozlišuje medzi postavením okresného úradu ako správneho orgánu
rozhodujúceho o vyvlastnení, rozhodnutia ktorého mali byť základom uplatneného škodového nároku
a NDS, a.s., ktorá vo vyvlastňovacom konaní nevystupovala ako právnická osoba, ktorej zákon zveril
výkon verejnej moci a taktiež zjavne nesprávne stotožňuje žalovaný nárok s nárokom na náhradu škody
spôsobenej nezákonným trestným stíhaním.
60. Na uvedenom základe, po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C. s. p. zmenil a žalobu pre nesplnenie podmienok
vyžadovaných zákonom č. 514/2003 Z. z. na priznanie nároku na náhradu škody titulom zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zamietol, vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo
skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C. s. p.) a ktorý v danej
otázke po právnej stránke posúdil inak, a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.
61. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 1, ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej priznal
proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko mala vo veci plný úspech.
62. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).